Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - portugalská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 11 z celkového počtu 11 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Alcoforadová, Mariana

Alcoforadová [alko-] (Alcoforado), Mariana, 22. 4. 1640 Beja – 28. 7. 1723 tamže — portugalská rehoľníčka, klariska. Autorka ľúbostných Portugalských listov (Lettres portugaises) publikovaných 1669 vo francúzštine (v portugalčine až 1819), určených francúzskemu plukovníkovi Noëlovi Boutonovi, markízovi de Chamilly (*1636, †1715), ktorý pôsobil 1663 – 67 v službách generála Frédérica-Armanda de Schomberg (*1615, †1690) v Portugalsku. Autorstvo diela bolo spochybnené, polemiky sa zúčastnili o. i. aj J. J. Rousseau a Voltaire. Dielo bolo viackrát vydané v češtine (1919, 1948, 1970).

Alegre, Manuel

Alegre, Manuel, 12. 5. 1936 Águeda — portugalský neorealistický spisovateľ a politik. Účastník študentských nepokojov proti diktátorovi A. O. Salazarovi začiatkom 60. rokov 20. stor., od 1964 žil v exile v Paríži a v Alžíri. R. 1974 sa vrátil do Portugalska a vstúpil do politiky. Člen parlamentu, štátny tajomník a funkcionár kancelárie predsedu vlády. R. 2006 a 2011 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách. Autor básnických zbierok Námestie piesne (Praça da Canção, 1965), Loď do Itaky (Um Barco para a Ítaca, 1971), Vec lásky (Coisa Amar, 1975), Veci mora (Coisas do Mar, 1976) a próz Cesta do Afriky (Jornada de Áfrika, 1989), Duša (Alma, 1995), Rafael (2003) a i.

Alves Redol, António

Alves Redol [-veš], António, 29. 12. 1911 Vila Franca de Xira – 29. 11. 1969 Lisabon — portugalský spisovateľ a novinár. Jeden zo zakladateľov portugalského neorealizmu presadzujúceho predovšetkým dokumentárnu a sociálno-politickú funkciu literatúry. Jeho tvorba je silno ovplyvnená brazílskym sociálnym románom (J. Amado). V románoch Nádenníci (Gaibéus, 1939) a Prístav Manso (Porto Manso, 1945) zachytil problémy portugalských vidieckych robotníkov a rybárov. V trilógii Portské víno (Port Wine; Uzavretý obzor, Horizonte Cerrado, 1949; Ľudia a tiene, Os homens e as sombras, 1951; Krvavé vinobranie, Vindima de sangue, 1954) opísal osudy vinárov z oblasti Douro. V neskoršej tvorbe sa zameral aj na psychologické a etické konflikty (Loď so siedmimi kormidlami, A barca dos sete lemes, 1958; Splašený kôň, O cavalo espantado, 1960). K najvýznamnejším románom patrí Jama slepých (O barranco de cegos, 1962).

Andresenová, Sofia de Mello Breyner

Andresenová (Andresen), Sofia de Mello Breyner, 6. 11. 1919 Porto – 2. 7. 2004 Lisabon — portugalská spisovateľka. Pochádzala zo šľachtickej rodiny s dánskymi koreňmi. Poetka žensky precítenej lásky a krásy, debutovala básnickou zbierkou Poézia (Poesia, 1944). Neskôr vydala básnické zbierky Deň mora (O Dia do Mar, 1947), Koral (Coral, 1950), Cigánsky Kristus (O Cristo cigano, 1961), Antológia (Antologia, 1975), Meno vecí (O Nome das coisas, 1977), More (Mar, 2001), Orfeus a Eurydika (Orpheu e Eurydice, 2001). Pre deti napísala knihy rozprávok Dievča mora (A Menina do Mar, 1958), Rozprávková Oriana (A Fada Oriana, 1958) a básnickú zbierku Prvá kniha poézie (Primeiro livro de poesia, 2001). Autorka próz Exemplárne poviedky (Contos Exemplares, 1977), Príbehy pevniny a mora (Histórias da terra e do mar, 1984), divadelných hier Syn duše a krvi (Filho de alma e sangue, 1998), Neplač, moja drahá (Não chores minha querida, 1993).

Bandarra, Gonçalo Anes

Bandarra, Gonçalo Anes, aj Gonçalo Annes, 1500 Trancoso – asi 1556 tamže — portugalský ľudový spevák pravdepodobne židovského pôvodu. Mal dobré znalosti zo Starého zákona, ktorý interpretoval podľa seba, a preto sa stal jednou z prvých obetí inkvizície. Svojou poéziou vniesol do portugalskej literatúry mesianizmus. Jeho proroctvá vyšli po prvýkrát 1603 v Paríži pod názvom Parafráza a zhoda niektorých Bandarrových proroctiev (Paráfrase e concordância de algumas profecias de Bandarra), neskôr pod názvom Obuvník z Trancosa (Sapateiro de Trancoso, 1644).

Barros, João de

Barros [-ruš], João de, asi 1496 asi Viseu – 20. 10. 1570 Pombal — portugalský kráľovský úradník, historik, prozaik, renesančný mysliteľ a pedagóg. Pôsobil v službách kráľov Manuela I. Veľkého a Jána III. Pobožného, bola mu zverená správa pevnosti São Jorge da Mina (dnes Elmina) na Zlatom pobreží v Afrike, neskôr správa koloniálnej centrály Casa da Índia, získal aj kapitanát v Brazílii.

Písal historické, geografické a jazykové štúdie, romány, kroniky vyznačujúce sa nezvyčajnou čistotou jazyka a polemické spisy. Vo svojom diele zhrnul poznatky z dejín Portugalska (Lusitánie), Ázie a práve objavenej Ameriky. Autor rytierskeho románu Kronika cisára Clarimunda (Crónica do imperador Clarimundo, okolo 1520), dialógov Duchovný tovar (Mercadoria espiritual, 1532) patriacich k najvýznamnejším dielam portugalskej renesančnej literatúry, Gramatiky portugalského jazyka (Gramática da língua portuguesa, 1540) určenej na výučbu portugalčiny v zámorí, ktorou položil základy portugalskej gramatiky, Dekády o Ázii I – III (Décadas da Ásia, 1552 – 63; malá časť nedokončeného encyklopedického diela Dekády, Décadas) oslavujúce činy portugalskej koruny v Oriente.

Bocage

Bocage [-káž], plným menom Manuel Maria l’Hedoux de Barbosa du Bocage, 15. 9. 1765 Setúbal – 21. 12. 1805 Lisabon — portugalský neoklasicistický a preromantický básnik. R. 1781 odišiel z domu a vstúpil do armády, neskôr študoval na námornej akadémii v Lisabone, kde si získal obľubu medzi lisabonskou bohémou. R. 1786 odcestoval do porugalskej kolónie Goa (India), 1788 bol preložený do Damanu, odkiaľ ušiel do Macaa. R. 1790 sa vrátil do Lisabonu, kde mu vyšli zbierky básní Rýmy I – VI (Rimas I – VI, 1791). Z jeho metricky pestrej ľúbostnej a satirickej básnickej tvorby (epištoly, ódy, kantáty a i.) vynikajú sonety, ktoré patria k najkrajším v portugalskej literatúre. R. 1797 bol väznený za protikatolícku a protimonarchistickú poéziu. Prekladal diela Voltaira, J.-J. Rousseaua, J. Racina a Ossiana.

Braga, Teófilo

Braga, Teófilo, vlastným menom Joaquim Teófilo Fernandes Braga, 24. 2. 1843 Ponta Delgada, Azorské ostrovy – 28. 1. 1924 Lisabon — portugalský literárny vedec a kritik, historik a politik. Profesor modernej literatúry na univerzite v Lisabone (od 1872), kde sa venoval aj štúdiu diela A. Comta (Bragovo filozofické dielo i postoje sú silno ovplyvnené Comtovým pozitivizmom). Od 1878 aktívne pôsobil v politike, protimonarchistický a protináboženský bojovník, ideový vodca republikánov (1910 – 11 predseda dočasnej republikánskej vlády), v máji – októbri 1915 portugalský prezident.

Debutoval básnickou zbierkou Zelené lístie (Folhas verdes, 1859), neskôr publikoval zbierky Ranná hviezda (Stella matutina, 1863) a Prívaly (Torrentes, 1869), cyklickú báseň Vízia času (Visão dos tempos, 1864; inšpirovaná dielom Legenda vekov od V. Huga) a zbierku próz Fantastické poviedky (Contos fantásticos, 1865). Jeho literárna, kultúrna, filozofická, politická a sociologická bádateľská činnosť bola charakteristická prísnou vedeckosťou a republikánskymi i pozitivistickými ideami. Autor štúdií Dejiny portugalského ľudového básnictva (Historia da poesia popular portugueza, 1867), Všeobecné črty pozitivistickej filozofie (Traços gerais da filosofia positiva, 1877) a Systém sociológie (Sistema de sociologia, 1884), ako aj 4-zväzkovej práce Dejiny portugalskej literatúry (Historia da litteratura portugueza, 1909 – 1918).

Branco, Camilo Castelo

Branco [-ku], Camilo Castelo, plným menom Camilo Ferreira Botelho Castelo Branco, 16. 3. 1825 Lisabon – 1. 6. 1890 São Miguel de Ceide — portugalský spisovateľ, hlavný predstaviteľ vrcholnej fázy portugalského romantizmu. V tvorbe sa zaoberal príčinami a dôsledkami vášne, spoločenským životom a morálkou portugalskej spoločnosti, ako aj historickými témami.

Jeho prvé romány a novela Kliatba (Anátema, 1851) boli inšpirované francúzskym románom-fejtónom a anglickým gotickým románom. V románe Zhubná láska (Amor de Perdição, 1862; sfilmovaný 1979, réžia Manoel de Oliveira) zachytil príbeh dvoch milencov pochádzajúcich z rozdielnych spoločenských vrstiev. Autor historických noviel Žid (O Judeu, 1866) a spoločenských satír Pád anjela (A Queda dum anjo, 1866). V zbierke Novely z Minha (Novelas do Minho, 1875 – 77) typologicky výstižne zobrazil obyvateľov portugalského vidieka a v novele Prazinsova Brazílčanka (A Brasileira de Prazins, 1883) osud prostej ženy. Ďalšie diela: Osudová žena (A mulher fatal, 1870), Sopky blata (Vulcões de lama, 1886) a i.

Brandão, Raul

Brandão [-dau], Raul, plným menom Raul Germano Brandão, 12. 3. 1867 Foz do Douro – 5. 12. 1930 Lisabon — portugalský spisovateľ. Vyštudoval vojenskú akadému, v mladosti pôsobil ako novinár, od 1921 spolupracoval s časopismi Revista de Hoje a Seara Nova, spoluautor anarchistického pamfletu Námesační (Os nefelibatas, 1892) deklarujúceho umeleckú slobodu. Bol ovplyvnený ruskými spisovateľmi (F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, M. Gorkij), realizmom a naturalizmom.

V jeho tvorbe, napr. v románoch Panákov príbeh (História de um palhaço, 1896), Fraška (A farsa, 1903), Úbožiaci (Os pobres, 1906) a Humus (Húmus, 1917), sa spája symbolizmus s náznakmi existencializmu, typické je miešanie žánrov, snová atmosféra a tematika života úbohých, nešťastne trpiacich ľudí. Autor čŕt Rybári (Os pescadores, 1923) a Neznáme ostrovy (As ilhas desconhecidas, 1926), pamätí Pamäti I, II (Memórias I, II, 1919, 1925) i divadelnej hry Ježiš Kristus v Lisabone (Jesus Cristo em Lisboa, 1927).