Yamasíovia, vlastným menom Yamasee — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Georgia) pôvodne obývajúci oblasť pozdĺž rieky Ocmulgee. Koncom 17. stor. začali migrovať severnejšie a usadili sa na severnej strane dolného toku rieky Savannah.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách (hlavnou bola Pocotaligo), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Ich kultúra bola podobná kultúre Kríkov, Čoktawov a Hitčitiov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Yamasíovia do kontaktu, boli začiatkom 16. stor. Španieli (1521 expedícia Juana Poncea de Leóna, *1474, †1521). Spočiatku boli spojencami Španielov (do 1687), potom, výmenou za územie nimi osídlené, Britov. Potreba otrokov, ako aj nekalé obchodné praktiky britských kolonistov však čoskoro viedli k tzv. yamasíjskej vojne (1715 – 16). Po drvivej porážke pri yamasíjskej osade Sadkeche (aj Salkehatchie; tzv. bitka pri Sadkeche, Battle of Sadkeche) a neúnavnom prenasledovaní juhokarolínskou milíciou utiekol zvyšok Yamasíov pod ochranu Španielov na severovýchodnú Floridu. Ataky na britských kolonistov zo strany Yamasíov však aj napriek tomu neprestali, juhokarolínska milícia ich ukončila až v roku 1728 zničením yamasíjskej osady Nombre de Dios/Chiquito (v blízkosti dnešného mesta St. Augustine). Yamasíovia, ktorí prežili, splynuli so Seminolmi (ich potomkovia sú známi ako Oklawahovia) a s Kríkmi.

Jazyk Yamasíov (yamasee) patril pravdepodobne do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny.

Yakimovia, aj Yakamovia, vlastným menom Waptai'lmim, Pa'kiut'lema, aj Mámachatpam — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Kittitasom (niekedy sú označovaní za horných Yakimov) a Klikitatom; asi 10-tis. príslušníkov (2010).

Yakimovia pôvodne žili pozdĺž rieky Yakima (južná časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách (hlavnou bola Pa'kiut) v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z kože a tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Živili sa najmä rybolovom (lososy, jeseter biely), lovom (jelene, losy) a zberom (hľuzy, bobule), z remesiel bolo významné košikárstvo. Kôň sa stal súčasťou ich kultúry po roku 1735.

V roku 1806 s nimi prišla do kontaktu objaviteľská výprava Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Do pravidelného kontaktu s Američanmi však prichádzali až po roku 1845. V roku 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Klikitati, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (Yakama) pod vedením náčelníka Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však vyvolala táto dohoda nespokojnosť, čo viedlo k tzv. yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58). Po drvivých porážkach pri Štyroch jazerách (tzv. bitka pri Štyroch jazerách, Battle of Four Lakes) a na planine Spokane Plains (tzv. bitka na planine Spokane Plains, Battle of Spokane Plains) boli nútení presídliť sa do navrhnutej rezervácie. V súčasnosti sú známi ako Konfederované kmene a skupiny národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation).

Jazyk Yakimov (ichishkíin sínwit, mámachaptam) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

Yahgani, aj Yámanovia, vlastným menom Yamalim — juhoamerický indiánsky kmeň z Argentíny a Čile z južnej časti súostrovia Ohňová zem (najjužnejšie etnikum sveta); asi 1,6 tis. príslušníkov (väčšinou zmiešaného pôvodu; 2017).

Yahgani pôvodne žili kočovným spôsobom života v mierne zahĺbených kónických alebo kopulovitých obydliach z vetiev pokrytých kôrou, kožami, drnmi, trávou, riasami alebo lístím, organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Ústrednú politickú, sociálnu a ekonomickú jednotku tvorila zvyčajne monogamná rodina, náčelníkov nepoznali. Delili sa na päť územných skupín (Ilalumaalov, Inalumaalov, Utamaalov, Wakimaalov a Yeskumaalov). Zaoberali sa najmä lovom vtákov (tučniaky, kormorány, divé kačice a husi), morských cicavcov (uškatce, tulene, veľryby, morské vydry), guanák, zberom mäkkýšov, kôrovcov, húb (najmä druh Cyttaria darwinii) a rybolovom. Z remesiel bolo významné spracovanie kostí a kameňa, stavba kanoe zvaného anan (najmä z kôry stromu lenga Nothofagus pumilio), košikárstvo a výroba odevov z kože (napriek chladnej a daždivej klíme sa odievali väčšinou len do jediného kusa zvieracej kože, ktorý nosili prehodený cez ramená ako plášť – bez odevu boli schopní znášať teploty až do -12 °C).

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu v roku 1624 Holanďania. V roku 1920 boli niektorí Yahgani v snahe zachovať kmeň (v dôsledku devastujúcich epidémií, napr. osýpok, ich počet rapídne poklesol, z približne 3-tis. v 1. polovici 19. stor. na 170 začiatkom 20. stor.) presídlení na Falklandy (ostrov Keppel).

Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Watauinewom, ako aj kultom miestnych duchov prírody), christianizovaní boli koncom polovice 19. stor. (anglikáni, saleziáni).

Jazyk Yahganov (yamaníhasha, háusi kúta) sa pokladá za izolovaný jazyk (mal päť dialektov); nie je známy žiadny iný jazyk, ktorý by mu bol príbuzný; v súčasnosti je kriticky ohrozený.

Udehejci, aj Udegejci, zastarano Oročoni, vlastným menom Udehe, Udeke, Udee — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri v pohorí Sichote-Aliň a na priľahlom pobreží Japonského mora, od dolného toku Amuru na severe po Oľgin záliv na juhu (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Prímorskom a Chabarovskom kraji Ruskej federácie; 1,4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Udehejci sú blízki príbuzní Oročom a Orokom. Na etnogenéze Udehejcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské kmene, Nivchovia a pravdepodobne i Ainuovia. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: samarginskú, bikinskú, ternejskú, chorskú a i. Základným spôsobom obživy bol lov (jelene sika, losy, diviaky, kožušinová zver) a zber (korene žen-šenu, s ktorými aj obchodovali, lesné jahody, brusnice, huby, mäkkýše, morské riasy), doplnkovým spôsobom rybolov (lososy) a chov saňových psov. Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, sánky, lyže), brezovej kôry, koží (aj rybích) a kožušín.

Prvé zmienky o Udehejcoch pochádzajú z polovice 14. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Náboženstvo bolo pôvodne animistické (spojené s kultom ducha vládcu sveta Buom, duchom vládcu hôr a lesov Onkuom, ako aj kultom miestnych duchov a démonov a uctievaním zvierat, najmä tigra, medveďa, losa a kosatky, od ktorých odvodzovali pôvod niektoré rody), v 2. polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Udehejcov (udie kejeveni) má tri dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko-tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky oročtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Udehejcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Za osobitnú etnografickú skupinu Udehejcov veľmi silno ovplyvnenú Číňanmi sa niekedy pokladajú Tazi (vlastným menom Tadza, Ude). Žijú v povodí rieky Ussuri na juhu Prímorského kraja Ruskej federácie (254, 2010). Od Udehejcov sa oddelili koncom 18. stor. (okrem nich sa na ich etnogenéze podieľali aj nanajské, čínske a mandžuské elementy), ako samostatné etnikum sa však sformovali až v 2. polovici 19. stor. Na rozdiel od nich bolo ich základným spôsobom obživy poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, zeleniny, chov hydiny, ošípaných). Hovorili tazským dialektom čínskeho jazyka s množstvom výpožičiek z udehejčiny a nanajčiny, ktorý sa pokladá za zaniknutý, v súčasnosti používajú ruštinu. Veriaci sú pravoslávni kresťania.

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

Tuvania, zastarano Sojoti, Sojoni, Urianchajci, Tannu-Tuvania, vlastným menom Tyvalar, Tyva kiži — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Tuvy (249-tis., 2010). Tuvania žijú aj v republikách Chakasko a Buriatsko, v Krasnojarskom, Prímorskom a Altajskom kraji a v Irkutskej, Novosibirskej, Tomskej a Kemerovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 263-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku a v Číne. Patria k pôvodným etnikám južnej Sibíri.

Sú blízki príbuzní Chakasom, Altajcom a Tofalarom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (vlastní Tuvania) a východnú (Todžinci, aj Todžovia). Etnogenéza Tuvanov nie je príliš preskúmaná. Predpokladá sa, že na etnogenéze západných Tuvanov sa okrem turkických kmeňov, ktoré do oblasti Sajanov v povodí horného Jeniseja prišli v polovici 1. tisícročia zo Strednej Ázie, podieľali aj mongolské kmene a na etnogenéze východných Tuvanov aj samodijské a čiastočne i ketské kmene. Ako národ sa sformovali až začiatkom 20. stor. Prvé zmienky o Tuvanoch pochádzajú zo 17. stor. (niektorí bádatelia ich na základe čínskych záznamov o kmeni Tubov kladú už do 6. – 7. stor.). Ich sídelné územie bolo počas 6. – 19. stor. pod nadvládou rôznych štátnych útvarov (Turkický, Ujgurský a Kirgizský kaganát, Najmanský, Ojratský a Džungársky chanát, Zlatá horda, Čína). V roku 1914 bolo (ako Urianchajský kraj) pripojené k Rusku (k prvým kontaktom s Rusmi však došlo už 1616). V roku 1921 sa Tuvania osamostatnili, samostatnosť však trvala len do roku 1944, keď ich nezávislý štát pohltil ZSSR (→ Tuva, Dejiny).

Tradičným obydlím Tuvanov bola jurta (západní Tuvania) a veľký kónický stan alažy-og, pokrytý v zime kožami soba, v lete brezovou alebo smrekovcovou kôrou (východní Tuvania). Spoločnosť Tuvanov bola organizovaná do patrilineárnych rodov (seek). V 17. stor. došlo k sociálnej diferenciácii a vzniku rodovej aristokracie (nojonov), ktorí mali súdnu a správnu právomoc. Väčšinu obyvateľstva tvorili slobodní a nemajetní pastieri (arati), priamo závislí od nojonov. Známe bolo aj otroctvo.

Základným spôsobom obživy bolo u západných Tuvanov kočovné pastierstvo (kone, ovce, kozy, hovädzí dobytok, ťavy, jaky), doplnkom lov (kožušinová zver), rybolov, zber plodov a koreňov divorastúcich rastlín a v obmedzenej miere i poľnohospodárstvo (pestovanie prosa, jačmeňa), u východných Tuvanov chov sobov a lov (jelene, losy), doplnkom rybolov a zber cibúľ ľalie zlatohlavej a píniových orieškov. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kovov, dreva, kože, vlny, brezovej a smrekovcovej kôry. Tuvania majú bohatý folklór (napr. piesne, pre ktoré je charakteristický hrdelný spev xөөmej, ďalej mýty, legendy, rozprávky, bájky, príslovia) i literatúru (→ tuvská literatúra).

Tradičným náboženstvom Tuvanov je šamanizmus (spojený s kultom ducha vládcu nebies Kurbustuom a nižšieho sveta Erlikom, vierou v miestnych duchov hôr dag eezi a riek sug eezi, ako aj uctievaním zvierat, najmä medveďa) a od 17. stor. i tibetský buddhizmus (škola Gelukpa), príp. ich zmes.

Hovoria tuvským jazykom.

Tunguzi — 1. súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Číny hovoriace tunguzskými jazykmi altajskej jazykovej rodiny. Patria k nim napr. Evenkovia, Eveni, Nanajci, Negidali, Oroci, Oroči, Udehejci a Ulčovia; 2. zastaraný názov pre Evenkov.

Tazi → Udehejci

Šori, aj Šorčania, zastarano Kuzneckí Tatári, Kondomskí Tatári, Mrasskí Tatári, vlastným menom Şor kiji, Tadar kiji — turkická národnosť žijúca v juhozápadnej časti Sibíri pozdĺž stredného toku rieky Tom a jej ľavostranných prítokov Kondomy a Mrassu, na výbežkoch pohoria Kuznecký Alatau, na východnom okraji Altaja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Kemerovskej oblasti (10-tis., 2010) a republike Chakasko (1-tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom a Altajskom kraji Ruskej federácie; spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Šori sú blízki príbuzní Chakasom a Altajcom. Na etnogenéze Šorov sa podieľali najmä turkické a ketské, v menšej miere i samodijské a ugrofínske kmene. Delia sa na dve etnografické skupiny: severnú (lesostepnú) a južnú (horskú tajgovú). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (jelene, losy, kožušinová zver), doplnkovým spôsobom zber (jedlé hľuzy, bobule, píniové oriešky, lesné jahody) a kopaničiarske poľnohospodárstvo (pestovanie jačmeňa, pšenice, ovsa, zemiakov, konopy, chov koní, hovädzieho dobytka, včiel). Z tradičných remesiel boli významné výroba zbraní (zásobovali nimi najmä Teleutov a Jenisejských Kirgizov) a spracovanie kovu (tavenie železa), ako aj dreva, brezovej kôry, rohoviny, koží a kožušín.

Prvé zmienky o Šoroch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie pripojené k Rusku. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu nebies Ulgenom, ako aj kultom miestnych duchov riek su eezi, hôr tag eezi a i.), v 1. polovici 19. stor. prijali pravoslávie (altajská duchovná misia archimandritu Makarija Gluchareva, *1792, †1847, a metropolitu Makarija Nevského, *1835, †1926).

Jazyk Šorov (şor tili) má dva dialekty (kondomský a mrasský) a patrí do severovýchodnej, čiže altajskej (sibírskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ turkické jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Šorov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Samojedi — 1. zastaraný názov pre súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny, → Samodijci; 2. zastaraný názov pre Nencov.

Samodijci, Samodijčania, zastarano Samojedi — súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny.

V súčasnosti sú známe štyri žijúce samodijské etniká (Enci, Nenci, Nganasani a Selkupi) a niekoľko zaniknutých (Kamasinci, Motori a i. – tzv. sajanskí Samodijci). Samodijci sa niekedy ďalej delia (väčšinou z jazykového hľadiska) na severných (Enci, Nenci, Nganasani) a južných (Selkupi a zaniknuté etniká).

Etnogenéza Samodijcov nie je príliš preskúmaná, od ostatných príslušníkov uralskej jazykovej rodiny sa oddelili v 3. tisícročí pred n. l. Ako oblasť ich etnogenézy sa zvyčajne uvádzajú Sajany, odkiaľ začali zrejme už v priebehu prvých storočí n. l. migrovať na západ. Sajanskí Samodijci boli postupne asimilovaní turkickými etnikami a mali kľúčový podiel pri etnogenéze Tofalarov a Tuvanov-Todžincov. Naopak, Samodijci migrujúci na západ asimilovali časť ugrofínskych, ketských a pravdepodobne i paleoázijských kmeňov usídlených už skôr v tejto oblasti.

Názov Samodijci je odvodený od staršieho názvu Nencov – Samojedi.

nivšský jazyk, nivština, aj nivchský jazyk, nivchčina, nivšsky nivxgu dif, niǧvgun duf, nighvgun duf — jazyk Nivchov. Najčastejšie je zaraďovaný do paleoázijského spoločenstva, kam patrí najmä z územného a etnického hľadiska, pokladá sa však za izolovaný. Jeho genetické zväzky zostávajú nevyjasnené. Niektorí lingvisti ho pokladajú za syntetický, iní za polysyntetický jazyk. Z celkového počtu 4-tis. Nivchov (2010) používa nivštinu len takmer 200 ľudí. Má štyri dialekty (amurský, severo-, východo- a juhosachalinský). Zapisuje sa cyrilikou. Vyučuje sa i na prvom stupni niektorých základných škôl. Literatúra v nivšskom jazyku vznikla až po roku 1950 a je spojená s prozaikom Vladimirom Michajlovičom Sangim (*1935). Od roku 1990 v nivšskom jazyku vychádzajú na Sachaline raz mesačne noviny Nivx dif (Nivšské slovo).

Nivchovia, zastarano Giliaci, vlastným menom Nivxgu, Niǧvŋgun, Nighvnggun — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolnom toku rieky Amur a na ostrove Sachalin (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji a v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: amurskú, západosachalinskú, východosachalinskú a i.

Etnogenéza Nivchov je málo preskúmaná, predpokladá sa, že okrem paleoázijských skupín sa na nej podieľali i tunguzské kmene a Ainuovia. Z antropologického hľadiska patria k paleoázijskému (arktickému) typu mongoloidnej populácie, fyzicky sa značne podobajú Inuitom. Prvé zmienky o Nivchoch pochádzajú z 12. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov. V 19. stor. bolo ich sídelné územie, ktorého severnú hranicu tvorila rieka Uda, pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zemniciach (to-ryv, toryf) či polozemniciach (myv-tyv) pyramidálneho tvaru alebo v zruboch na koloch (ke-ryv, keryf), organizovaní boli do prísne exogamných patrilineárnych rodov (xal, xar). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy), lov (losy, uškatce, bieluhy, kožušinová zver) a zber (lastúrniky, mäkkýše, morské riasy, brusnice, lesné jahody, cibule ľalie zlatohlavej), ako aj chov saňových psov a z kultových dôvodov medvieďat (kvôli obradu čxyf lerand, t. j. medvediemu sviatku). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (veľmi cenené boli oštepy s inkrustáciou z medi a zo striebra), kostí, koží (rybích, kožušinovej zveri, uškatcov) a pletiarstvo (rohože, košíky). Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca mora demiurg Tajrnand, resp. Tajchnad, a vládca hôr a tajgy Pal-yz, resp. Pal-yzng, zo zvierat boli uctievané najmä medveď a kosatka, významný bol kult miestnych duchov yz spojený s obradmi vďakyvzdania ču-ču, t. j. kŕmenia duchov živlov – vôd, ohňa a zeme), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.).

Hovoria nivšským jazykom.

Nganasani, zastarano Tavgijci, Tavgijskí Samojedi, vlastným menom Ŋganasanə, Nganasanä, Njaa, Nja — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo severnej časti Tajmýrskeho dolgansko-neneckého rajónu (→ Tajmýrsko; 747, 2010) Krasnojarského kraja Ruskej federácie; spolu 862 (2010). Najsevernejšie žijúce etnikum Eurázie a jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nganasani sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Selkupom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (avamskú) a východnú (vadejevskú). Na etnogenéze Nganasanov sa okrem autochtónneho paleoázijského obyvateľstva príbuzného pravdepodobne Jukagirom a samodijských kmeňov podieľali aj tunguzské a turkické kmene. Fyzicky sa viac ako iné etniká tejto oblasti podobajú Inuitom, majú veľmi malú postavu (okolo 150 cm).

Prvé písomné správy o Nganasanoch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie (zaberalo celý Tajmýrsky polostrov, na východe ho ohraničoval dolný tok rieky Anabar) pripojené k Rusku (až do 30. rokov 20. stor. však neboli príliš vystavení rusifikácii). Žili v čumoch (ma) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží – alebo polozemniciach (satu ma) s kužeľovitou strechou pokrytou rohožami a zvrchu trávou alebo hlinou, organizovaní boli do patrilineárnych rodov (dedytyn tanse). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (divoké soby, vodné vtáctvo – najmä husi, kožušinová zver), od polovice 19. stor. zrejme pod vplyvom Nencov aj kočovný chov sobov (vyšľachtili osobitné plemeno schopné vydržať viacdennú snehovú víchricu). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (sane, nádoby), kostí (gravírovanie), sobích koží (farbenie a i.) a kožušín.

Pôvodné náboženstvo predstavoval animizmus a šamanizmus (významný bol kult duchov tundry a divokej zveri; šamani mali u Nganasanov veľmi často aj politickú moc, súdili, viedli lov a pod.), v súčasnosti je náboženstvom zväčša pravoslávie (christianizácia prebehla až začiatkom 20. stor., v malej miere jej boli vystavení aj v 19. stor.).

Hovoria nganasanským jazykom, nganasančinou (ŋganasanə siəde, nganasanä siäde, nja siəde, nja siäde), ktorá má dva dialekty (avamský a vadejevský) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najvýchodnejším samodijským jazykom a je veľmi blízky nenečtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Nganasanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Nenci, zastarano Samojedi, Juraci, vlastným menom Nenej Neneče, Pjan Xasova, Neščang — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Jamalsko (29-tis., 2010) a Nenecko (7-tis., 2010), žijúca aj v Krasnojarskom kraji (→ Tajmýrsko), v autonómnom okruhu Chantyjsko-Mansijsko, republike Komijsko a v Archangeľskej oblasti Ruskej federácie (od horného toku rieky Mudjuga – Verchovka na západe po pravý breh Jeniseja na východe); spolu 44-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nenci sú blízki príbuzní Encom, Selkupom a Nganasanom. Delia sa na dve etnografické skupiny: tundrových (kočovných) a lesných, resp. tajgových (polousadlých). Podľa tradičných teórií je ich etnogenéza spätá so samodijskými kmeňmi migrujúcimi pod tlakom turkických kmeňov v 1. tisícročí n. l. z juhu z ich pôvodných sídelných oblastí na sever subpolárnych a z polárnych oblastí do oblasti tajgy a tundry, kde sa zmiešali s už tam usadeným pôvodným obyvateľstvom, Sichirtmi, lovcami divokých sobov a morských živočíchov. Prvé zmienky o Nencoch pochádzajú už zo stredoveku (Nestor). V roku 1499 bola na ich sídelnom území založená prvá ruská pevnosť (Pustozersk), ďalšie ruské pevnosti tam vznikli koncom 16. a začiatkom 17. stor. Nenci tak boli podriadení ruskému štátu a prinútení platiť mu daň (jasak). Odpor voči koloniálnej politike cárskej vlády, najmä voči výberu jasaku vyvrcholil v 18. – 19. stor. niekoľkými povstaniami, z ktorých najznámejším bolo povstanie v jamalskej tundre (1825 – 41) nazývané aj vzbura Vauliho (podľa mena jeho vodcu Vauliho Piettomina, aj Vavľo Neňang, *1797, †?). Začiatkom 20. stor. bolo sídelné územie Nencov rozdelené do troch častí. V roku 1929 bol v severnej časti Východoeurópskej nížiny pri Severnom ľadovom oceáne na polostrove Kanin a Jugorskom polostrove a ostrovoch Kolgujev a Vajgač zriadený Nenecký okruh, 1930 premenovaný na Nenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Nenecký autonómny okruh (Nenecko). V roku 1930 bol na severe Západosibírskej nížiny pri pobreží Karského mora pri dolnom toku Obu a na viacerých ostrovoch zriadený Jamalskonenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Jamalskonenecký autonómny okruh (Jamalsko). V roku 1930 bol na Tajmýrskom polostrove a priľahlých ostrovoch (Severná zem a i.) zriadený Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) národnostný okruh, 1977 zmenený na Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) autonómny okruh (Tajmýrsko), 2007 zlúčený s Krasnojarským krajom, čím vznikol dnešný Tajmýrsky dolgansko-nenecký rajón (administratívne centrum Dudinka).

Nenci žili v čumoch (mja, mjat) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží (zima) alebo z brezovej kôry (leto), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch (erkar). Základným spôsobom obživy bolo u tundrových (kočovných) Nencov kočovné pastierstvo sobov, u lesných (polousadlých) Nencov rybolov a lov (kožušinová zver, vodné vtáctvo) a doplnkom chov sobov. Napriek tomu, že pre väčšinu Nencov bol sob základom ich hospodárstva, jazdu na nich ani dojenie sobích laní nepoznali. Z tradičných remesiel bolo rozvinuté najmä spracovanie kovu (železa, striebra, medi za studena), kože, dreva a kostí (najmä sobích a mamutích na nástroje a ozdoby).

Pôvodné náboženstvo Nencov bolo animistické (spojené s kultom ducha nebies Numa a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 19. stor. prijali pravoslávie.

Hovoria neneckým jazykom, nenečtinou (nenecja' vada), ktorá má dva dialekty: tundrový a lesný (lesný nešaŋ vata, nešang vata sa niekedy pokladá za samostatný jazyk) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najrozšírenejším samodijským jazykom. Vedie sa v ňom výučba, vysiela televízia i rozhlas, vydávajú noviny, ako aj krásna literatúra. Od roku 1932 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Nencov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. Najbližšie príbuznými jazykmi neneckého jazyka sú enecký a nganasanský jazyk.

Negidali, zastarano Nejdali, Nejdalci, Negedanci, Eklembeji, vlastným menom Elkan Bejenin, Elekem Beje — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolných tokoch riek Amguň a Amur (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji Ruskej federácie; vyše 500 (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Etnogenéza Negidalov je spätá s usadením sa časti Evenkov na dolných tokoch riek Amguň a Amur v 15. – 16. stor., kde sa zmiešali s Nanajcami, Nivchmi a Ulčmi. Delia sa na dve etnografické skupiny: horských alebo amgunských (kočovných) a nížinných alebo amurských (usadlých), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (lov a kočovný chov sobov, rybolov a chov saňových psov). Z remesiel vynikajú výrobky z dreva, kostí, kovu, zo sobích parohov, z kožušín, rybích koží, brezovej kôry a výšivky farebnými niťami a korálkami.

Prvé zmienky o Negidaloch pochádzajú z druhej polovice 17. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu tajgy Sinkenom, ako aj kultom ducha vládcu vôd Tamunom a uctievaním zvierat, najmä medveďa a tigra, s ktorých ulovením boli spojené významné obrady), v polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Negidalov (neǧida hesenin) má dva dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko–tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky evenkovčine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Negidalov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Nanajci, zastarano Goldi, vlastným menom Nanaj, Nani — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri pozdĺž dolného toku Amuru a pravostranných prítokov rieky Ussuri (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom a Prímorskom kraji, ako aj v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 11-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Okrem Ruskej federácie žijú i v Číne (tam nazývaní Chečeovia).

Nanajci sú blízki príbuzní Ulčom, Oročom a Orokom. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: gorinskú (je známa aj pod názvom Samagiri), kururmijskú, ussurijskú a i. Na etnogenéze Nanajcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské, v menšej miere i mandžuské, mongolské, turkické, ainské (ainuské) a i. kmene. Prvé zmienky o Nanajcoch pochádzajú z polovice 17. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov, 1651 ruský cestovateľ Jerofej Pavlovič Chabarov a 1709 i francúzski jezuiti pôsobiaci v Číne. V roku 1858 bolo ich sídelné územie (v 19. stor. obývali rozsiahlu oblasť od ústia rieky Sungari do Amuru po obec Sofijsk v dnešnom Ulčskom rajóne Chabarovskeho kraja) pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zruboch (chagdun, hagdun, aj fanza) vykurovaných dymovodom alebo v zemniciach (seroma) či polozemniciach (churbu, hurbu, chulbu, hulbu), organizovaní boli do patrilineárnych rodov (chala, hala). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy) a lov (jelene sika, losy, medvede, kožušinová zver), v niektorých skupinách chov saňových psov, doplnkovým spôsobom zber (hľuzy, bobule a i.), od 19. stor. i poľnohospodárstvo (pestovanie zemiakov, zeleniny, chov koní, hydiny). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (železo, meď, striebro, bronz), kostí, koží (najmä rybích, na odev a obuv) a pletiarstvo.

Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca nebies Ka mur, zo zvierat boli uctevané medveď Doonta a tiger Amba, významný bol kult predkov, šamanských a miestnych duchov spojený so stavbou totemových stĺpov), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.) alebo buddhizmus.

Hovoria nanajským jazykom, nanajčinou (nanaj, nanaje, nani heseni), patriacou medzi mandžusko–tunguzské jazyky. Je veľmi blízka ulčtine a oročtine.

Do všeobecného povedomia sa Nanajci dostali vďaka knihe ruského bádateľa, cestovateľa, etnografa a spisovateľa Vladimira Klavdijeviča Arsenieva Dersu Uzala (1923), sfilmovanej v roku 1975 japonským filmovým režisérom, scenáristom a producentom Akirom Kurosawom.

Mansijci, zastarano Voguli, Voguliči, Jugrovia, vlastným menom Mānsi, Maansi, Mānsi māxum, Maansi maaxum — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Chantyjsko-Mansijsko (10-tis., 2010), žijúca aj v autonómnom okruhu Jamalsko, v Ťumenskej a Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie (oblasť západne od rieky Ob, najmä povodie Severnej Sosvy, Kondy a Pelymu); spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Mansijci sú blízki príbuzní Chantyjcom. Delia sa na štyri základné etnografické skupiny (severnú, južnú, východnú, západnú), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (kočovný chov sobov, rybolov, lov, poľnohospodárstvo). Z remesiel vynikajú výrobky z kožušín a brezovej kôry.

V ruských prameňoch sa Mansijci prvýkrát spomínajú už v 14. stor. Počas 15. – 16. stor. boli pod nadvládou Sibírskeho chanátu a od 17. stor. Rusov. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Numi-Torumom a uctievaním zvierat, najmä medveďa hnedého), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Mansijcov (mānsi lātyŋ, maansi laatyng) je nárečovo značne rozdrobený (má štyri dialekty) a patrí do obskougorskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ obskougorské jazyky). Od 1931 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Mansijcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Kongovia, aj Bakongovia, vlastným menom Bakôngo — stredoafrická etnická skupina Bantuov žijúca najmä na území republiky Kongo, Konžskej demokratickej republiky (KDR), Angoly, Gabonu a Ugandy, spolu asi 10 mil. (2014). Kongovia patria medzi najväčšie etniká v strednej Afrike. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie dioskórey – jamov, tara, kukurice, manioku, chov hydiny), významný je aj rybolov. Väčšinou sú kresťania (najmä rímski katolíci, ale aj protestanti, najmä baptisti), mnohí patria do miestnych denominácií kombinujúcich africké prvky s kresťanstvom (→ africké nezávislé cirkvi), malá časť si zachovala tradičné náboženské predstavy spojené najmä s kultom predkov (→ africké tradičné náboženstvá).

Už v 14. stor. vytvorili Kongovia na území v oblasti povodia rieky Kongo jeden z najvyspelejších štátov v subsaharskej Afrike, nezávislú Konžskú ríšu. Po príchode Portugalčanov (koniec 15. stor.) prijali kresťanstvo a naučili sa po portugalsky, 1570 sa vládca Konžskej ríše (manikongo) stal vazalom portugalského kráľa a záujem Portugalčanov sa obmedzil len na obchod s otrokmi. Odpor proti Portugalčanom, ktorí si v oblasti vytvorili jedno z najvýznamnejších centier obchodu s otrokmi a do Ameriky vyvážali ako otrokov aj Kongov (napriek tomu, že boli kresťania), vyvrcholil v 2. polovici 17. stor. v protiportugalskom povstaní. V roku 1665 však boli v bitke pri Ambuíle (mesto v provincii Uíge v dnešnej Angole) porazení. Štát Kongov sa začal drobiť a kontrolu nad jeho územím postupne získavali okrem Portugalčanov (Portugalské Kongo, t. j. územie Cabindy, ako aj územie dnešných severoangolských provincií Zaire a Uíge) i Francúzi (kolónia Francúzske Kongo) a Belgičania (Belgické Kongo). V polovici 20. stor. získali nezávislosť Angola, Francúzske Kongo (dnešná republika Kongo, Kongo-Brazzaville) i Belgické Kongo (dnešná Konžská demokratická republika, Kongo-Kinshasa). Kongovia sa usilovali o znovuzjednotenie už začiatkom 18. stor. (prorokyňa Kimpa Vita), v polovici 20. stor. vznikla kultúrno-politická organizácia Združenie Kongov za zjednotenie, zachovanie a rozšírenie konžského jazyka (Association des Bakongo pour l’unification, la conservation et l’expansion de la langue kikongo, ABAKO), známa aj ako Aliancia Kongov (Alliance des Bakongo), a 1986 nábožensko-národné hnutie Bundu dia Kongo (BDK) usilujúce sa o vytvorenie etnického štátu Kongov a obnovu konžského duchovného dedičstva. V kultúrnom prostredí Kongov vzniklo začiatkom 20. stor. aj africké synkretické náboženstvo kimbanguizmus.

Konžský jazyk, konžština (kikongo, kikóóngó, kisikôngo, kongo), patrí do benue-konžskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny. Má niekoľko dialektov. V Konžskej demokratickej republike patrí medzi tzv. národné jazyky (spolu s lingalčinou, swahilčinou a lubčinou), v republike Kongo je druhým najrozšírenejším domácim jazykom (po kitubčine), v Angole tretím najrozšírenejším domácim jazykom (po jazykoch ovimbundu a mbundu). Kreolský kitubský jazyk, kitubčina (kituba, aj kikongo-kituba, monokutuba, munukutuba, kileta), na báze konžského jazyka je zrozumiteľný hovoriacim viacerými dialektmi konžštiny a ako lingua franca sa používa najmä v južnej časti republiky Kongo, na juhozápade Konžskej demokratickej republiky i na severe Angoly.

Komorčania, francúzsky Comoriens — súhrnné označenie obyvateľov ostrovného štátu Komory (737-tis., 2012). Najpočetnejší sú vlastní Komorčania (obyvatelia zmiešaného africko-arabsko-malajsko-malgašského pôvodu; 97,1 %), menšiny tvoria Makuovia (1,6 %), Francúzi (0,4 %), Arabi (0,1 %) a i. (Číňania, Indovia, Holanďania, Briti, Portugalčania, Malajci, Swahilčania, Peržania; 0,8 %). Mimo Komor žijú Komorčania najmä vo Francúzsku, na Madagaskare, Réunione a Mayotte.

Obyvatelia na všetkých troch hlavných ostrovoch Komor (Grande Comore, Anjouan, Mohéli) sa koncentrujú v úzkych pobrežných pásoch (najhustejšie obývaným ostrovom je Anjouan). Najrozšírenejším jazykom je komorský jazyk (komorčina, shikomori, bantuský jazyk podobný swahilčine, hovorí ním vyše 90 % obyvateľov Komor), ktorý je aj jedným z úradných jazykov (popri francúzštine a arabčine). Väčšina veriacich sú sunnitskí moslimovia (98 %), menej zastúpení sú kresťania (1,2 %), hinduisti a i. (0,8 %).

Komi-Permiaci, vlastným menom Komi-permiakkez, Perem komiez, Komi otir — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo Permského kraja (81-tis., 2010) Ruskej federácie. Komi-Permiaci žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), vo Sverdlovskej a v Rostovskej oblasti, v Komijsku a Krasnodarskom kraji Ruskej federácie; spolu 94-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i na Ukrajine, v Kazachstane, Uzbekistane a Estónsku.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komijčanmi a Udmurtmi, s ktorých predkami sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na str. a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komi-Permiaci i Komijčania). R. 1472 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu. R. 1925 bol v rámci Permskej oblasti vytvorený Komijsko-permský národnostný okruh (od 1977 Komijsko-permský autonómny okruh), pričom dve z etnografických skupín Komi-Permiakov zostali mimo neho (Jazvinci, Ziuzdinci), 2005 bol zlúčený s Permskou oblasťou do Permského kraja. Náboženstvo: pravoslávie, staroverstvo.

Komi-Permiaci sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie jačmeňa, raže, ovsa, chov hovädzieho dobytka, oviec, koní, kačíc), ale aj rybolovom a doplnkovo lovom, z tradičných remesiel tkáčstvom a spracovaníme kože i dreva.

Hovoria komijsko-permským jazykom (komijsko-permčina, komi-permiakkezlyn kyv, perem komi kyv, komi-permiacköj kyv, neoficiálne nazývaný aj permský jazyk, permčina, perem kyv; v Permskom kraji popri ruštine úradný jazyk) patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijskému jazyku. Má 4 dialekty (spisovný jazyk je vytvorený na základe kudymkarsko-invenského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 66,8 % Komi-Permiakov, z ktorých väčšina je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijsko-permčiny utvorené na základe tzv. molodcovskej abecedy písmo (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i. R. 2003 bola na základe cyriliky s pridaním písmen ö, ө, ü, ako aj vynechaním písmena i vytvorená abeceda aj na zápis jazvinského (východopermského) dialektu komijsko-permčiny, ktorý je často považovaný za samostatný jazyk (jodz komi kөl) blízky komijsko-permčine a komijčine.

Komijčania, aj Komi-Zyriani, Zyriani, vlastným menom Komijas, Komi vojtyr, Komi-Zyriana — ugrofínsky národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Komijska (202-tis., 2010). Komijčania žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), Archangeľskej (vrátane Nenecka) a Murmanskej oblasti, v Tuve, Permskom kraji a Kirovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Petrohrade; spolu 228-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i vo Fínsku, na Ukrajine, v Uzbekistane a Kazachstane.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komi-Permiakmi a Udmurtmi, ktorí sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na strednom a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komijčania i Komi-Permiaci), podieľali sa však na nej i Vepsovia, Marijčania, Chantyjci, Mansijci, vých. Slovania a i. Koncom 1. tisícročia začali Komijčania migrovať do povodia Vyčegdy. R. 1478 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu (→ Komijsko, Dejiny). V 16. – 18. stor. osídlili i povodie Pečory. Silná industrializácia a prisťahovalectvo z rôznych oblastí bývalého ZSSR viedli v 2. pol. 20. stor. k drastickej zmene etnickej štruktúry sídelného územia Komijčanov (1926 tam tvorili 92 %, 1959 len 30 % obyvateľstva). Ich tradičným náboženstvom bol šamanizmus, christianizovaní (pravoslávie) boli v 2. pol. 14. stor. (ruský misionár Stefan Permský, vlastným menom Stepan Chrap al. Krap, *asi 1340 al. 1345, †1396). Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie zemiakov, jačmeňa, raže a ovsa, chov dobytka a sobov), významným spôsobom obživy je rybolov, doplnkovým lov; z tradičných remesiel vynikajú tkáčstvo a spracovanie kože i dreva.

Hovoria komijským jazykom (komijčina, komi kyv; v Komijsku popri ruštine úradný jazyk), neoficiálne nazývaným aj komijsko-zyrianský jazyk (komijsko-zyriančina, zyrian komi kyv, zyriana komi kyv) al. zyrianský jazyk (zyriančina, zyrian kyv, zyriana kyv), patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijsko-permskému jazyku (jazyku Komi-Permiakov; časť lingvistov hovorí o jednom jazyku s dvoma, resp. s troma spisovnými variantmi). Má 10 dialektov (spisovný jazyk je vytvorený na základe syktyvkarského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 70,4 % Komijčanov (väčšina z nich je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu). V predkresťanskom období sa používali na jeho zápis pasy (rodové znaky vo forme rún vyrezaných na drevených paliciach, ktoré slúžili ako lovecký kalendár), v 2. pol. 14. stor. bola na základe cyriliky a gréckeho písma vytvorená tzv. staropermská abeceda (abur, anbur; vo forme staropermských glos, liturgických textov a i. zlomkov sa tak v komijčine s výnimkou maďarčiny zachovali jedny z najstarších textov v ugrofínskych jazykoch), ktorú v 17. stor. nahradila ruská cyrilika. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijčiny (ako aj komijsko-permčiny) utvorené písmo na základe tzv. molodcovskej abecedy (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i.

Začiatkom 90. rokov 20. stor. v rámci národného hnutia Komijčanov vznikol Výbor pre znovuzrodenie Komijčanov (od 2002 Medziregionálne verejné hnutie Komi vojtyr), ktorý v dôsledku silnej rusifikácie kladie dôraz najmä na posilnenie vlastného jazyka.

Komi → Komijsko

Kokopovia, Kokopahovia, Kukapáovia, Cocopovia, Cocopahovia, Cucapáovia, vlastným menom Xawi Kwñchawaay — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhozápade USA a severozápade Mexika; spolu asi 1,4 tis. príslušníkov (2010). Kokopovia pôvodne žili pozdĺž dolného toku rieky Colorado a jej delty v oblasti dnešných amerických štátov Arizona a Kalifornia a mexických štátov Baja California a Sonora usadlým spôsobom života v kužeľovitých (neskôr pravouhlých so 4 stenami) obydliach z vetiev stromov utesnených zeminou (v lete v oválnych chatrčiach z prútia omietnutých zvonka aj zvnútra blatom), organizovaní boli v patrilineárnych a exogamných rodoch. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice a dyne a omnoho viac ako iné kmene v oblasti aj lovom, rybolovom a zberom. Z remesiel bolo významné hrnčiarstvo a košikárstvo.

Predpokladá sa, že prvými Európanmi, s ktorými prišli Kokopovia do kontaktu, boli 1540 Španieli (Hernando de Alarcón, *1500, †1541, a Melchor Díaz, *asi 1500, †1541). Na rozdiel od Mohavov a Quechanov (Yumov) mali povesť mierumilovného kmeňa, a hoci mali (s výnimkou Cuñeilov) časté konflikty so susednými kmeňmi (Papagovia, Kohuanovia, Halyikwamaiovia), bojom so Španielmi, ako aj s Mexičanmi a Američanmi sa vyhýbali. R. 1853 bol kmeň po Gadsdenovej kúpe rozdelený hranicou na 2 časti, väčšia časť zostala v USA, menšia časť v Mexiku. V USA žijú v súčasnosti v rezervácii (Cocopah Indian Reservation, založená 1917) v štáte Arizona (v blízkosti mesta Somerton), v Mexiku v štátoch Baja California (okres Mexicali) a Sonora (okres San Luis Río Colorado). Jazyk Kokopov (kwikapa, kukapá, cocopa, cocopah) patrí do yumaskej rodiny hokaských jazykov.

Kofáni, Cofáni, vlastným menom A’i — juhoamerický indiánsky kmeň zo severových. Ekvádoru (provincia Sucumbíos) a z juž. Kolumbie (departement Putumayo); asi 2-tis. príslušníkov (2010). Kofáni žijú medzi riekami Guamués a Aguarico v záp. Amazónii v stálych osadách v domoch na koloch pokrytých listami palmy Bactris gasipaes, organizovaní sú v patrilineárnych rodoch (antia). Zaoberajú sa najmä lovom (pekari, paka, opice) za pomoci oštepu a fúkačky s otrávenými šípmi (zloženie šípového jedu sa podarilo zistiť až v 70. rokoch 20. stor.), rybolovom (piraňa, ryby druhov Prochilodus magdalenae a Colossoma macropomum) a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku, banánovníka a kávovníka). Z remesiel je významné tkáčstvo, hrnčiarstvo a košikárstvo. Kofáni sú známi aj pôsobivými tancami, maľbou na tvár a bohatou mytológiou. Kultúrne sú blízki susedným kmeňom Sionov, Secoyov a Coreguajov, neďaleké rozrastajúce sa ropné stredisko s centrom v meste Nueva Loja (Ekvádor) však ich kultúrnu svojbytnosť vážne ohrozuje.

K prvému kontaktu s Európanmi (so Španielmi) došlo začiatkom 16. stor., Kofáni vtedy obývali veľké osady, v ktorých žilo asi 2- až 3-tis. ľudí. V dôsledku ozbrojených konfliktov s Európanmi (Kofáni boli dobrými bojovníkmi, Španielom a neskôr ani Ekvádorčanom a Kolumbijčanom sa nikdy nepodarilo úplne si ich podrobiť), ako aj zavlečených chorôb (cholera) klesol ich počet z odhadovaných 15- až 50-tis. (16. stor.) na menej ako 400 (začiatok 20. stor.). Hovoria kofánskym jazykom (kofánčinou, a’ingae), ktorý sa považuje za izolovaný jazyk a niektorí lingvisti ho zaraďujú do makročibčskej jazykovej rodiny. R. 2002 bola v Ekvádore na časti územia obývanom Kofánmi zriadená ekologická rezervácia Reserva Ecológica Cofán Bermejo (rozloha 510 km²), 2004 získali právo využívať a spravovať časť prírodnej rezervácie Reserva de Producción Faunística Cuyabeno a 2007 bol v Kolumbii zriadený národný park Santuario de Flora Plantas Medicinales Orito Ingi-Ande (rozloha 102,04 km²) s cieľom ochrany liečivých rastlín tradične používaných Kofánmi (a i. kmeňmi).

Klikitati, aj Klickitati, vlastným menom Qwû’lh-hwai-pûm — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Yakimom; asi 500 príslušníkov (2010). Klikitati pôvodne žili sev. od rieky Columbia v str. časti Kaskádových vrchov na hornom toku riek Cowlitz, Lewis, White Salmon a Klickitat (juhozáp. časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Živili sa najmä rybolovom (lososy), lovom (jelene) a zberom rastlín (kamasia), z remesiel bolo významné košikárstvo. Známi boli aj ako aktívni a podnikaví obchodníci, ktorí často pôsobili ako sprostredkovatelia medzi pobrežnými kmeňmi a kmeňmi žijúcimi na východ od Kaskádových vrchov. R. 1792 s nimi prišli do kontaktu objaviteľské expedície amerického námorného kapitána Roberta Graya (*1755, †1806) a britského námorného dôstojníka G. Vancouvera. R. 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Yakimovia, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (dnes Yakama) pod vedením náčelníka Yakimov Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však táto dohoda vyvolala nespokojnosť, čo viedlo k takzvaným yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58), ktorých sa aktívne zúčastnili aj Klikitati (napr. bitka pri osade Cascades, v blízkosti dnešného mesta Stevenson, Washington). V súčasnosti žijú v rezervácii Yakama (Yakama Indian Reservation) v juž. časti štátu Washington ako jeden z členov Konfederovaných kmeňov a skupín národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation) a v rezervácii Siletz (Siletz Indian Reservation) v stredozáp. časti štátu Oregon ako jeden z členov Konfederovaných kmeňov siletzkých Indiánov (Confederated Tribes of Siletz Indians). Jazyk Klikitatov (klikitat, klickitat) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

Klamathovia, vlastným menom Ewksiknii, Maqlaqs — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na severozápade USA (juž. časť štátu Oregon a sev. časť štátu Kalifornia), kultúrne a jazykovo blízky Modokom; asi 4-tis. príslušníkov (2010). Klamathovia pôvodne žili medzi juž. časťou Kaskádových vrchov a pohorím Fremont Mountains v okolí jazier Upper Klamath a Agency a riek Williamson a Sprague polousadlým spôsobom života v malých osadách v kužeľovito tvarovaných polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z tŕstia a trávou (v lete v málo zahĺbených alebo aj v nezahĺbených obydliach pokrytých iba rohožami z tŕstia). Organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Živili sa najmä lovom (jelene, vodné vtáctvo), rybolovom (ryby čeľade Catostomidae, lososy) a zberom (vodná ľalia Nuphar polysepala – wokas, kamasia), z remesiel bolo významné košikárstvo. Začiatkom 19. stor. (1826) prišli prvýkrát do kontaktu s Európanmi (zástupcami Spoločnosti Hudsonovho zálivu). Hoci mali (s výnimkou Modokov, Molalov, Wishramov a Waskov) časté konflikty so susednými i vzdialenejšími kmeňmi (Shastovia, Takelmovia, Paiuti, Kalapuyovia, Ačumawiovia, Atsugewiovia), bojom s Američanmi sa vyhýbali (nezúčastnili sa ani takzvanej vojny proti Modokom, Modoc War, 1872 – 73). R. 1864 uzatvorili spolu s Modokmi a Paiutmi-Yahuskinmi dohodu s USA o usadení sa v rezervácii ležiacej severových. od jazera Upper Klamath. V súčasnosti žijú v rezerváciách v juž. Oregone (Klamath Indian Reservation) a sev. Kalifornii (Quartz Valley Indian Reservation). Jazyk Klamathov (ewksiknii hemkanks, klamath) patrí do klamathsko-modockej skupiny penutijskej jazykovej rodiny. Je podľa nich nazvaných viacero geografických (mesto Klamath Falls, pohorie Klamath Mountains, rieka Klamath, jazerá Upper Klamath a Lower Klamath) a i. objektov.

Kiribaťania —

1. vlastným menom I-Kiribati — pôvodné obyvateľstvo republiky Kiribati. Ich predkovia mali austronézsky pôvod a usadili sa tam pravdepodobne v 1. tisícročí pred n. l., v 14. stor. tam migrovali melanézski Fidžijčania a polynézski Samojčania a Tongania. Z nich sa ešte pred príchodom Európanov (17. – 19. stor.) sformoval dnešný mikronézsky národ Kiribaťanov tvoriaci v súčasnosti väčšinu obyvateľstva Kiribati; 90-tis. (2012), mimo Kiribati žijú i na Šalamúnových ostrovoch, Fidži, Nauru, Vanuatu, Tuvalu a v USA. Takmer dve pätiny Kiribaťanov majú menej ako 15 rokov. Väčšina žije v tradičných dedinách, zaoberajú sa poľnohospodárstvom (pestovanie kokosovníka, kolokázie jedlej – tara, rastlín druhu Cyrtosperma chamissonis a Pandanus tectorius, chlebovníka, banánovníka a batatov, chov ošípaných, hydiny a rýb – chanos striebristý) a rybolovom. Väčšinou sú kresťania, najmä rímski katolíci (55,3 %) a protestanti – kongregacionalisti (35,7 %), v menšej miere mormóni (3,1 %) a baháisti (2,2 %). Hovoria kiribatským jazykom (kiribatčinou; ikiribati, te taetae ni Kiribati), ktorý je zaraďovaný medzi mikronézske jazyky (je z nich zároveň i najpočetnejší) oceánijskej (východoaustronézskej) vetvy austronézskej jazykovej rodiny a je jedným z úradných jazykov štátu Kiribati (popri angličtine). Zapisuje sa latinkou;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Kiribati bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

kirgizský jazyk, kirgizština, aj kyrgyzský jazyk, kyrgyzština, kirgizsky kyrgyz tili — turkický jazyk patriaci do severozáp. (kypčackej) skupiny altajskej jazykovej rodiny. Úradný jazyk v Kirgizsku (popri ruštine). Hovorí sa ním aj v Uzbekistane, Číne (Autonómna oblasť Sin-ťiang), Tadžikistane, Kazachstane a Afganistane. Do 1920 sa nazýval karakirgizský. Má 3 dialekty (podľa iných názorov 2 hlavné skupiny dialektov, sev. a juž.). Celonárodný spisovný kirgizský jazyk sa začal formovať na základe dialektu z Narynskej oblasti (Naryn oblusu; sev. skupina dialektov) po 1924. Podľa hláskových a gramatických osobitostí je najbližší altajčine. Pôvodne sa zapisoval arabským písmom, 1923 – 24 bola arabská grafika zreformovaná a doplnená o niektoré znaky tak, aby vyjadrovala fonetické zvláštnosti kirgizského jazyka (v Číne a v Afganistane sa používa dodnes). R. 1928 sa začal zapisovať latinkou. Od 1940 sa zapisuje cyrilikou doplnenou o 3 osobitné písmená.

Kirgizi —

1. Jenisejskí Kirgizi — v historiografii zaužívané označenie turkických kmeňov (na odlíšenie od súčasných Kirgizov) sídliacich od staroveku na hornom toku rieky Jenisej v Minusinskej kotline približne na území dnešnej republiky Tuva (Ruská federácia). Na rozdiel od súčasných Kirgizov patrili ku kaukazoidnej (europoidnej) variete (rase, populácii), boli plavovlasí a modrookí. Známi ako vynikajúci bojovníci, základným spôsobom obživy bol chov dobytka, významné bolo i poľnohospodárstvo, zaoberali sa aj spracúvaním kovov a kože, hrnčiarstvom, tkáčstvom a i. Prvá historická zmienka o nich pochádza z čínskych prameňov z 3. stor. pred n. l., v ktorom sa spomínajú ako Kyrkuni. Postupne sa dostali pod vplyv Ujgurov a i. turkických etník a 820 n. l. utvorili štátny útvar Kirgizský kaganát. Začiatkom 13. stor. si ich podrobili Mongoli. Podieľali sa na etnogenéze Chakasov, Čulymov a dnešných Kirgizov (podľa jednej z hypotéz časť z nich pod tlakom mongolských kmeňov migrovala už od 10. stor. vo viacerých vlnách na územie dnešného Kirgizska; podľa niektorých autorov však nejestvuje žiadna súvislosť medzi Jenisejskými a dnešnými Kirgizmi);

2. vlastní Kirgizi, aj Kyrgyzi, vlastným menom Kyrgyzdar — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Kirgizska; 4 mil. (2012). Žijú v Uzbekistane, Číne (1954 zriadená Kirgizská autonómna prefektúra Kche-c’–le-su v rámci Autonómnej oblasti Sin-ťiang), Tadžikistane, Rusku, Kazachstane, Turecku, na Ukrajine, v Turkménsku a Afganistane; spolu asi 5 mil. (2012). Z antropologického hľadiska majú zo všetkých stredoázijských etník (okrem Kazachov) najviac mongoloidných čŕt. Hovoria kirgizským jazykom. Pôvodným náboženstvom bol tengrijský šamanizmus (→ Tengri), v súčasnosti väčšinou vyznávajú islam (sunniti), v menšej miere buddhizmus (tzv. tarbagatajskí Kirgizi, t. j. Kirgizi žijúci v oblasti pohoria Tarbagataj v Číne). Šamanizmus a uctievanie predkov sú však i naďalej dôležitou zložkou ich náboženskej tradície. Tradične sa delia na 3, resp. 4 základné rodové skupiny (On/Ong Kanat; Sol Kanat; Ičkilik; rody nekirgizského pôvodu a zmiešané rody). Až do 20. rokov 20. stor. sa nazývali Karakirgizi. Moderný kirgizský národ sa utvoril ako výsledok migračných vĺn rôznych etník, ktoré prebehli v 12. – 15. stor. pod tlakom mongolských kmeňov, predpokladá sa, že na etnogenéze Kirgizov sa podieľali Huni, Sakovia, Wusuni, Karlukovia, Kypčakovia, Karakitani, Najmani, Ujguri, Nogaji, Kazachovia a i., podľa niektorých historikov najmä Jenisejskí Kirgizi. Hoci sa etnonymum Kirgiz začalo objavovať už od 6. stor. n. l., jeho používanie na jednoznačné označenie tohto etnika možno potvrdiť až od 15. stor. V 16. stor. sa časť územia obývaného Kirgizmi stala súčasťou Džungárskeho chanátu, v pol. 18. stor. Číny (za vlády mandžuskej dynastie Čching) a v pol. 19. stor. Kokandského chanátu. V 60. a 70. rokoch 19. stor. sa dostali (najprv sever územia, potom juh) pod vládu Ruska (→ Kirgizsko, Dejiny). Základným spôsobom obživy bolo kočovné a polokočovné pastierstvo (kozy, ovce, kone, ťavy), miestami i poľnohospodárstvo (pestovanie pšenice, raže, prosa), doplnkovým rybolov a lov. Od konca 18. stor. pod vplyvom Rusov prechádzali na usadlý spôsob života. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kože, vlny a kovov (kovotepectvo, zlatníctvo). Majú rozvinutú kultúru, bohatý folklór (piesne, legendy, epos → Manas), literatúru (→ kirgizská literatúra), hudbu (→ stredoázijská hudba) a umenie (→ stredoázijské umenie);

3. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Kirgizska bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

Kiowovia, vlastným menom Ka’igwu, Ga-i–gwu — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhu USA (štát Oklahoma); asi 14-tis. príslušníkov (2010).

Kiowovia žili pôvodne v horách západnej Montany pri prameňoch riek Missouri a Yellowstone, odkiaľ ich v 17. – 18. stor. vytlačili Arapahovia, Čejeni a Siouxovia na juh Veľkých prérií do oblasti dnešných štátov Kansas, Oklahoma a Texas. Pridruženým kmeňom Kiowov boli Naišani (Kiowami nazývaní Semati – Zlodeji), v súčasnosti známi aj ako Kiowa Apači (→ Apači).

Podobne ako ostatné prériové kmene aj Kiowovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od 18. stor. chovom (i krádežami) koní (počet vlastnených koní určoval status a postavenie jedinca v spoločnosti). Svoje dejiny si zaznamenávali prostredníctvom piktografického kalendára (Set-t’an, Anko) na bizónej koži. Boli známi ako veľmi bojovný kmeň (i napriek neveľkému počtu sa stali jedným z dominantných kmeňov regiónu).

Ako prví z Európanov s nimi prišli v roku 1732 do kontaktu Španieli. V roku 1790 po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Komančmi, s ktorými potom spoločne podnikali nájazdy do Mexika (podľa tradície skupina bojovníkov Kiowov prenikla až na Yucatán), a v roku 1840 aj s Arapahmi a Čejenmi (1838 sa medzi nimi, Kiowami, Komančmi a Naišanmi odohral pri rieke Wolf Creek v dnešnej severozápadnej Oklahome jeden z najväčších medzikmeňových konfliktov medzi Severoamerickými Indiánmi). V nepriateľstve zostali naďalej s Apačmi, Utmi, Kaddmi a Navahmi. Po bojoch s Američanmi (1863 – 75, → indiánske vojny) boli napokon po porážke vo vojne na rieke Red River (Red River War) a po neúnavnom prenasledovaní armádou USA nútení usadiť sa (spolu s Komančmi a Naišanmi) v rezervácii na juhozápade Indiánskeho teritória na severnom brehu rieky Red River (v blízkosti dnešného mesta Chickasha).

V súčasnosti vynikajú najmä v umeleckých remeslách (maliarstvo, sochárstvo, klenotníctvo) a literatúre, Kiowa Navarre Scott Momaday (*1934) získal v roku 1969 za román Dom z úsvitu (House Made of Dawn, 1968; čes. 2001) ako prvý Indián Pulitzerovu cenu.

Jazyk Kiowov (kiowa, cáuijò:gà) patrí do kiowasko-tanoskej jazykovej rodiny (→ aztécko-tanoské jazyky).

Kikujovia, vlastným menom Agĩkũyũ — východoafrická etnická skupina v juž. Keni (najmä okresy Kiambu, Kirinyaga, Laikipia, Murang’a, Nairobi, Nakuru, Nyandarua a Nyeri), najpočetnejšia národnosť Kene, 6 mil. (2014). Menšie skupiny Kikujov žijú i v Ugande a Tanzánii; spolu asi 7 mil. (2014). Náboženstvo: kresťanstvo (od 20. rokov 20. stor., prevažne rímski katolíci a protestanti) i pôvodné tradičné africké náboženstvo (najvyšším bohom stvoriteľom je Ngai sídliaci na posvätnom vrchu Keňa; uctievajú aj duchov predkov a posvätné stromy). Kikujský jazyk (kikujčina, gĩkũyũ) patrí do benue-konžskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny. Hojne sa používa v kenských médiách, časopisoch a knižných publikáciách. Väčšina Kikujov okrem materčiny ovláda aj angličtinu a swahilčinu.

Pôvod Kikujov je nejasný, predpokladá sa, že na svoje súčasné územie (náhorná plošina okolo vrchu Keňa a juž. od neho nazývaná aj Kikuyuland, Kikujsko) prišli asi v 15. stor. z oblasti ležiacej na severovýchod od rieky Tana. Podľa tradície odvodzujú svoj pôvod od Gikuju, jedného zo synov boha Ngaiho. Nikdy nevytvorili centralizovaný štát a ich sociálna štruktúra bola veľmi zložitá. Delili sa na 9 klanov, v každej dedine vládla rada 9 staršinov (staršina vykonával aj funkciu najvyššieho kňaza), dediny sa zoskupovali do skupín po 9, z ktorých každá si volila zástupcu do vyššej rady zvanej mbari; na tomto systéme fungovala aj držba pôdy. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie prosa, kukurice, manioku, pšenice), pastierstvom (kozy, ovce, hovädzí dobytok), včelárstvom a obchodom (káva, čaj, tabak), rozvinuté boli aj remeslá (kováčstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo). Kikujovia majú bohatý folklór (legendy, piesne, tance), významné sú tradičné liečiteľstvo a mágia.

Po príchode britských kolonizátorov boli od začiatku 20. stor. nútení opúšťať svoje pôvodné sídelné oblasti (ich pôda bola vyvlastnená v prospech európskych prisťahovalcov), stali sa námezdnými robotníkmi alebo odchádzali do miest, kde tvorili početnú vrstvu proletariátu. Tieto sociálne skupiny Kikujov sa napokon stali hlavnými nositeľmi viacerých hnutí odporu proti britskej nadvláde, ktoré vyvrcholili 1952 – 56 krvavo potlačeným ozbrojeným povstaním Mau Mau (→ Keňa, Dejiny). K etnickej skupine Kikujov patril aj prvý prezident Kene J. Kenyatta (o. i. autor etnografických diel o histórii, tradíciách a legendách Kikujov), v súčasnosti sú Kikujovia zastúpení vo väčšine vrcholových politických a hospodárskych pozícií, napr. politik a bývalý prezident Mwai Kibaki (*1931), od 2013 úradujúci prezident U. M. Kenyatta, nositeľka Nobelovej ceny mieru (2004) W. Maathaiová (Maathai), po anglicky píšuci spisovatelia Ngũgĩ wa Thiong’o, Meja Mwangi (*1948) a i.

kikongo [konžsky] → Kongovia (konžský jazyk)

Kičéovia, Quichéovia, vlastným menom Ajk’iche’ winaq — stredoamerický indiánsky kmeň z juhozáp. Guatemaly (departementy El Quiché, Totonicapán, Quetzaltenango a Sololá); 1 mil. (2011). Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, pšenice, kávy) a remeslami (najmä šperkárstvom, hrnčiarstvom a tkáčstvom), doplnkovo rybolovom a včelárstvom. Náboženstvo: kresťanstvo (rímski katolíci) so silnými pozostatkami pôvodnej viery. V súčasnosti sa čoraz častejšie stávajú príslušníkmi rôznych protestantských denominácií. Hovoria jazykom quiché (katzijobal) patriacim do skupiny quiché vetvy quiché-mam mayskej jazykovej rodiny. Väčšina Kičéov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i španielčinu.

Pôvod Kičéov je nejasný, jazykovo a kultúrne sa zaraďujú do mayského kultúrneho okruhu. Ich expanzia v predkolumbovskom období (od 11. stor.) viedla k utvoreniu vlastného, kultúrne vyspelého štátneho útvaru (v období najväčšieho rozkvetu okolo 1450 sa rozprestieral od pobrežia Tichého oceána na juhu po dnešné mesto Sacapulas na severe) s centrom v meste Q’umarkaaj (aztécky Utatlán; asi 2,5 km záp. od dnešného mesta Santa Cruz del Quiché; počas archeologických výskumov boli objavené chrámové pyramídy, paláce a i.). Úhlavnými nepriateľmi Kičéov boli Kakčikelovia, ktorí sa napokon proti nim spojili so španielskymi conquistadormi (P. de Alvarado), Tlaxcaltékmi a Aztékmi a 1524 porazili posledného vládcu Kičéov Tecúna Umána (*asi 1500, †1524) v bitke v doline Xelajú (v blízkosti dnešného mesta Quetzaltenango).

Posvätnou knihou Kičéov zaznamenávajúcou ich mýty, legendy a dejiny do príchodu Španielov je Popol Vuh (Kniha Rady). K ďalším zachovaným literárnym pamiatkam v jazyku quiché patria Vládci Totonicapánu (Título de Totonicapán), ktorej španielsky preklad bol objavený 1860 a originál nečakane 1973, a tanečná dráma Princ z Rabinalu (Rabinal Achí) pochádzajúca ešte z predkolumbovského obdobia (v 15. stor. sa nazývala Bubnový tanec, Xajooj Tun), uvádzaná každoročne v meste Rabinal počas sviatku sv. Pavla; 2005 a 2008 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO ako jediný existujúci záznam predkolumbovského mayského divadla. V súčasnosti narastá úsilie o kultúrnu a jazykovú revitalizáciu Kičéov, a to najmä zásluhou nositeľky Nobelovej ceny mieru (1992) R. Menchúovej (Menchú) pochádzajúcej z kmeňa Kičéov a angažujúcej sa za práva Indiánov.

Kche-ťia → Hakkovia

khoisanské jazyky — jazyky (jazyková rodina), ktorou hovoria Khoini, Sani a i. nebantuskí obyvatelia juž. Afriky. Ich najnápadnejšou črtou sú mľaskavé hlásky (mľaskavky), ktoré tvoria podsystém spoluhlások a graficky sa zaznačujú doplnkovými (nie písmenovými) znakmi (napr. │, !, ╪), na zápis khoisanských jazykov sa používa latinka. Všetky khoisanské jazyky sú tónové. Slovná zásoba je prispôsobená potrebám života v extrémnom prírodnom prostredí, najmä lovu a zberu potravy (prevzaté slová pochádzajú z bantuských a európskych jazykov). V khoisanských jazykoch síce jestvujú podobnosti medzi gramatickými systémami, ale je len málo gramatických znakov, ktoré majú spoločné všetky jazyky.

Khoisanské jazyky sa zvyčajne delia na tri skupiny: severokhoisanské jazyky, napr. !xung (!khung), ju│’hoan, stredokhoisanské jazyky, ktoré zahŕňajú nielen khoinské jazyky, napr. namský jazyk, !kora (korana), ale aj stredosanské jazyky, napr. naro, ║ganakhoe, a juhokhoisanské jazyky, napr. ╪khomanî (╪khomani), │xam (│kham). Sanské jazyky sa predtým nazývali bušmenské a khoinské jazyky hotentotské. Všeobecne prijímaná klasifikácia khoisanských jazykov zatiaľ nejestvuje. Ku khoisanským jazykom patria aj sandawe a hadza, jazyky malých etník žijúcich vo východoafrickej Tanzánii. Väčšina khoisanských jazykov už zanikla, dodnes sa ich zachovalo iba okolo 30. Napriek tomu, že jazykovedci a misionári zaznamenali písmom niekoľko khoisanských jazykov, jediným khoisanským jazykom používaným v súčasnosti v písanej podobe je namský jazyk.

Khoisani, aj Khoi-sani, Khoi-Sani, Khoesani, Khoesaani — súhrnný vedecký termín označujúci jazykovo a antropologicky blízko príbuzné juhoafrické etniká Khoinov a Sanov hovoriacich khoisanskými jazykmi; ku Khoisanom bývajú pričleňované aj východoafrické etniká Hadzov (sev. Tanzánia) a Sandawov (Sandawe; str. Tanzánia), ktorých niektorí odborníci pokladajú za priamych predkov Khoisanov, a Damarovia (severozáp. Namíbia). Na základe genetických markerov patria do variačného rozpätia negroidných skupín. Majú však svetlejšiu farbu kože (opisuje sa ako marhuľová), plochú tvár s vystupujúcimi jarmovými oblúkmi, široký nos, pomerne tenké pery a malé uši takmer bez ušných lalôčikov. S negroidmi majú spoločný aj tvar voľného vlasu, tzv. zrno čierneho korenia, t. j. vlasy typu fil-fil, ktoré sú kučeravé s obličkovitým prierezom a vyrastajú zo zahnutých vlasových pošiev v chumáčoch a trsoch. Očná štrbina je úzka, na oku je kožný záhyb prevísajúci cez okraj hornej mihalnice (tzv. hotentotská krycia riasa alebo hotentotské oko), nepravidelne sa objavuje epikantus (kožný záhyb pri vnútornom očnom kútiku). U žien sa vyskytuje steatopýgia (abnormálne nahromadenie tuku v sedacích svaloch) zvyčajne v spojení so steatomériou (nahromadením tuku na stehnách) a takzvaná hotentotská zásterka, u mužov stála semierekcia (zdurenie) penisu. U Khoisanov veľmi skoro nastupuje vráskavenie kože nielen na tvári, ale aj na celom tele. Khoini a Sani sú si morfologicky veľmi podobní, odlišujú sa iba výškou (priemerná výška tela u Sanov je 155 cm, v jednotlivých skupinách však varíruje od 144 do 158 cm, u Khoinov 163 cm), Khoini majú na rozdiel od Sanov dlhšiu tvár a menej široký nos. Výraznejšie sa líšia vo frekvenciách krvných skupín (Sani majú nízku frekvenciu krvnej skupiny B a vysokú frekvenciu 0, u Khoinov je to opačne). V minulosti sa však odlišovali najmä spôsobom života, Khoini boli predovšetkým pastieri, Sani výlučne lovci a zberači, obidve etniká viedli kočovný alebo polokočovný spôsob života.

Khoisani patria k najstarším známym obyvateľom juž. Afriky. Pred príchodom Európanov pravdepodobne obývali celú juž. Afriku až po vých. pobrežie dnešnej Južnej Afriky a juh Angoly, odkiaľ ich vytláčali bantuské kmene a od 17. stor. aj európski kolonizátori. V súčasnosti žijú najmä v rezerváciách a pracujú na farmách a v priemysle ako námezdní robotníci. Najviac Khoisanov žije v Namíbii a Botswane, menšie počty v Angole a Južnej Afrike, nepatrné zvyšky v Zambii a Zimbabwe (juhoafrickí Khoisani; vyše 200-tis.) i v Tanzánii (východoafrickí Khoisani; asi 70-tis.); demografické údaje sa však zväčša zakladajú na odhadoch.

khoinské jazyky, zastarano hotentotské jazyky — jazyky stredokhoisanskej skupiny khoisanskej jazykovej rodiny (→ khoisanské jazyky). Sú rozšírené na severe Južnej Afriky a Botswany, na juhu a severe Namíbie a v Tanzánii (jazyk sandawe). Celkový počet používateľov khoinských jazykov sa odhaduje na 300-tis. Najcharakteristickejšou črtou týchto jazykov sú mľaskavé hlásky, takzvané mľaskavky, ktoré tvoria podsystém spoluhlások. Mľaskavky sa vyskytujú len v začiatočnom postavení v slovných koreňoch, zriedkavo v afixoch a časticiach. V porovnaní s inými jazykmi (sanskými a niektorými bantuskými) je v khoinských jazykoch najvyššia frekvencia mľaskaviek. Väčšina khoinských jazykov nemá písmo alebo je len nedávno zachytené. Na zápis sa používa latinka s doplnkovými (nie písmenovými) znakmi mľaskaviek (napr. │, !). Najrozšírenejším je namský jazyk, namčina (nàmá; zastarano aj hotentotský jazyk, hotentotčina) známa aj ako khoekhoegowabčina (khoekhoegowab), ktorú okrem Namov používajú i Damarovia a menšia skupina Sanov v Namíbii (asi 200-tis. používateľov) a ktorá je spomedzi khoinských jazykov (popri jazyku sandawe) najviac preskúmaná. Ku khoinským jazykom patria i kxoe, !kora (korana), naro, hietshware (hiechware, tshwa), shuakhoe (shwakhwe, shwa), xiri a i.

Khoini, aj Khoiovia, Khoikhoiovia, vlastným menom Khoikhoin, Khoikhoi, Khoekhoe, Khaasen, pejoratívne Hotentoti — juhoafrická etnická skupina vo vých. Namíbii, v záp. a str. Botswane a v Južnej Afrike. Spolu so Sanmi (v lingvistike a antropológii označovaní ako Khoisani) patria k najstarším známym obyvateľom juž. Afriky. Asi v 1. tisícročí n. l. prišli pravdepodobne z vých. Afriky (odkiaľ ich vytlačili bantuské kmene) do oblastí suchých trávnatých pastvín na sev. okraji púšte Kalahari v dnešnej Botswane a odtiaľ sa v 11. – 15. stor. rozšírili do súčasnej Namíbie a do Kapska a Natalu v Južnej Afrike. Žili na úrovni kamennej doby kočovným (alebo polokočovným) spôsobom života v kruhových chatrčiach pokrytých trstinovými rohožami a kožami v osadách usporiadaných v kruhu, niekedy obohnaných plotom z vetiev. Organizovaní boli v klanoch tvorených niekoľkými rodinami. Mali dobre opracované kamenné nástroje, vedeli vyrábať aj hlinené nádoby. Zaoberali sa najmä pastierstvom (chov oviec a hovädzieho dobytka, ktorý používali i na jazdu, neskôr kôz). Hlavnou potravinou bolo skvasené mlieko.

Po príchode Európanov v 17. stor. boli zo svojich území postupne vyhnaní alebo zotročení. Ich počet značne poklesol, a to aj v dôsledku vzájomných vojen, vojen s Herermi, a najmä povstaní proti kolonizátorom (napr. 1904 – 07 takzvané hererské vojny; 1904 – 08 povstanie Namov; → Namíbia, Dejiny), ako aj rôznych epidémií, napr. kiahní (z pôvodných asi 200-tis. ich v súčasnosti žije asi 100-tis.; demografické údaje sa však zväčša zakladajú na odhadoch). Veľa z nich sa zmiešalo s Bantuami a belochmi (napr. Koranovia), v Južnej Afrike sa stali základom takzvaných farebných (angl. coloureds; potomkovia európskych kolonistov a khoinských žien). Väčšina Khoinov sú kresťania (protestanti). Khoini hovoria khoinskými jazykmi. Tradične sa delia sa na 2 hlavné skupiny, na Namov (žijú najmä v dnešnej Namíbii) a kapských Khoinov (v Južnej Afrike), ktoré sa ďalej delia na viacero menších skupín a kmeňov (haote).

khmérsky jazyk, khmérčina, khmérsky phéasa khmér — jazyk monsko-khmérskej vetvy austroázijskej jazykovej rodiny. Druhý najvýznamnejší jazyk tejto jazykovej rodiny (po vietnamčine). Hovorí ním väčšina obyvateľstva Kambodže (11,6 mil., 2011), kde je úradným jazykom, ako aj 1,1 mil. Khmérov v juž. Vietname, 810-tis. v severových. a juhových. Thajsku a menší počet v Laose. Má niekoľko dialektov, základom spisovného jazyka je dialekt z okolia hlavného mesta Phnom Pénh.

Najstaršie písomné pamiatky v khmérskom jazyku sa datujú do 7. stor. O širokom používaní a prestíži khmérskeho jazyka svedčia monumentálne nápisy zo 7. – 15. stor. v Kambodži, juž. Vietname a v častiach Thajska. V khmérskom jazyku je značne rozvinutý samohláskový systém – 18 samohlások a 13 dvojhlások, spoluhlások je 18. Khmérsky jazyk je síce izolačný typ jazyka, ale má veľký počet derivačných prefixov a infixov, ktoré však nie sú pri tvorbe slov produktívne. Nové slová sa tvoria skladaním.

Khmérsky jazyk značne ovplyvnil okolité jazyky, čo dokazuje veľký počet výpožičiek v thajčine, laoštine, čamčine a i. jazykoch. Khmérsky jazyk zasa hojne preberal slová zo sanskritu (sanskrtu) a z jazyka páli, a to najmä filozofické, administratívne a odborné výrazy. Z európskych jazykov do khmérskej lexiky prenikli najmä slová z francúzštiny, jazyka bývalých kolonizátorov. Khmérsky jazyk sa zapisuje khmérskym písmom, ktoré pochádza z juž. Indie (zaraďuje sa do juhových. vetvy indických písem) a patrí k najstarším v pevninovej juhových. Ázii.

Khméri — národ tvoriaci základné obyvateľstvo Kambodže (10,5 mil., 2012). Okrem Kambodže žijú Khméri i vo Vietname, v USA, vo Francúzsku, v Thajsku, v Austrálii, na Novom Zélande a v Laose. Na územie súčasnej Kambodže prišli zo severozáp. Ázie pravdepodobne už v prehistorickej dobe. Ako národnosť sa sformovali začiatkom n. l. a ako národ v 19. stor. Vybudovali vyspelú civilizáciu, ktorej začiatky siahajú do 1. stor. n. l., vrchol dosiahla v 12. stor., v 13. stor. nastal jej úpadok a sídelné územie Khmérov sa dostalo do područia štátov susedných národov (Thajčania, Vietnamci, Čamovia). V 18. stor. prišli o časť sídelného územia a v 2. pol. 19. stor. sa stali súčasťou Francúzskej Indočíny, nezávislosť opäť získali až 1953 (→ Kambodža, Dejiny). Náboženstvo: théravádový buddhizmus, v ktorom sa zachovali prvky predbuddhistického animizmu. Zaoberajú sa prevažne poľnohospodárstvom (pestovanie kasavy, cukrovej trstiny, batatov a kukurice – hlavnými trhovými plodinami sú kaučuk a tabak, ďalej chov hovädzieho dobytka, ošípaných, hydiny a vodných byvolov). Významný je aj morský rybolov. Vysokú úroveň dosiahli remeslá (napr. rezbárstvo, spracovanie kameňa a kovov), staviteľstvo (→ kambodžská architektúra). V kultúre Khmérov sa výrazne prejavujú indické vplyvy. Majú bohatý folklór, z ktorého vychádzajú aj ich literatúra (→ khmérska literatúra), hudba (→ kambodžská hudba), divadlo (→ kambodžské divadlo), tanec (→ kambodžský tanec) a výtvarné umenie (→ kambodžské výtvarné umenie). Hovoria khmérskym jazykom. R. 2001 Khméri žijúci vo Vietname sa pod názvom Khmer Krom stali členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

Khasiovia, Khásíovia, vlastným menom Ki Hynñiew trep — národ v severových. Indii (najmä v štáte Meghálaj, čiastočne aj štátoch Ásam, Západné Bengálsko a Manípur); asi 1,3 mil. (2012). Khasiovia žijú okrem Indie i v Bangladéši, spolu asi 1,4 mil. (2012). Väčšina Khasiov obýva juž. a sev. časť Ásamských hôr (Khasijské a Džaintijské vrchy), takzvané Khasijsko (Khasiland, Ri Hynñiew trep) pozostávajúce z dištriktov West Khasi Hills, East Khasi Hills, Jaintia Hills a Ri-Bhoi.

Khasiovia sú jednou z najstarších etnických skupín na indickom subkontinente. Delia sa na vlastných Khasiov, Džaintijov, Bhojov, Warov, Pnarov a Lyngngamov, ktorí sa ďalej členia na početné klany. Predpokladá sa, že do oblasti prišli pred vyše 2-tis. rokmi a v staroveku obývali oveľa väčšie územie. Z nížin ustúpili do hôr pred postupnými vlnami prisťahovalcov. Tradičná khasijská spoločnosť je matrilineárna (aj pôda sa dedí po ženskej línii). Náboženstvo: kresťanstvo (okolo 66 %, z toho vyše tretiny protestantov, štvrtina rímskych katolíkov), v ktorom pretrvávajú prvky tradičného náboženstva, v menšej miere hinduizmus a islam. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, zemiakov, chov hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a hydiny), doplnkom je lov, rybolov a zber. Z tradičných remesiel vyniká najmä stolárstvo, výroba a spracovanie železa a textilu.

Hovoria khasijským jazykom (khasijčina, aj khásíjsky jazyk, khásíjčina), jediným jazykom monsko-khmérskej vetvy austroázijskej jazykovej rodiny, ktorým sa hovorí tak ďaleko na západe. Tradične sa delí na 6 dialektových skupín, pričom z lingvistického hľadiska je správnejšie pokladať ich za malú skupinu príbuzných jazykov. Patria medzi ne vlastná khasijčina (aj khynriam, cherrapunji), amwi, bhoi, lyngngam, pnar (aj synteng, jaintia) a war. Khasijčina je literárnym jazykom a v Meghálaji sa používa aj v médiách a v štátnej správe, vysielajú v nej rozhlas i televízia. Zapisuje sa latinkou.

kharthvelské jazyky → kartvelské jazyky

ketský jazyk → jenisejské jazyky

Keti, vlastným menom Ostygan, Deng — jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Časť Ketov ovláda ketský jazyk (ketčinu); → jenisejské jazyky.

keltské jazyky — jazyky najzápadnejšej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Predpokladá sa, že spoločný jazyk keltských kmeňov a skupín (prakeltčina) vznikol už okolo 1300 pred n. l., dôkazy o tom však chýbajú. Keltské jazyky sa zvyčajne delia na kontinentálne a ostrovné. Kontinentálnymi keltskými jazykmi sa hovorilo v Európe v období približne 800 pred n. l. – 500 n. l., keď všetky tieto jazyky zanikli. Zaraďuje sa k nim galčina (→ galský jazyk), lepontčina a iberokeltské jazyky. Všetky sú známe najmä z nápisov vytesaných etruským, gréckym alebo latinským písmom do kameňa, z nápisov na minciach (→ keltské mince), z mien (osobných i miestnych) a z citácií zaznamenaných v iných jazykoch; napr. tzv. Kalendár z Coligny, ktorý bol nájdený koncom 19. stor. vo francúzskej obci Coligny (departement Ain) a predstavuje zvyšky keltského kalendára z galsko-rímskeho obdobia (1. alebo 2. stor. n. l.) zaznamenaného latinským písmom na bronzových platniach v keltskom (galskom) jazyku, pravdepodobne keltského pôvodu sú na Slovensku napr. mená riek Váh (v podobe Cusus, Duria) alebo Hron (Granua). Vedomosti o keltských jazykoch sú však minimálne. Galčina sa používala v dnešnom Francúzsku, v častiach Švajčiarska, Belgicka a Talianska, ako aj v str. Turecku (Anatólii), lepontčina v častiach juž. Švajčiarska a sev. Talianska a iberokeltské jazyky na severe str. Španielska.

Ostrovné keltské jazyky vznikli okolo 500 pred n. l., keď sa Kelti presídlili z pevniny na Britské ostrovy. Delia sa na 2 podskupiny: na britskú podskupinu, do ktorej sa zaraďuje waleština (→ waleský jazyk), kornčina (→ kornský jazyk), bretónčina (→ bretónsky jazyk; za ostrovný keltský jazyk sa pokladá na základe toho, že bol na pevninu prenesený imigrantmi z juhozápadu ostrova Veľká Británia v 5. – 7. stor.), kumbrijčina a pravdepodobne aj piktčina, a na goidelskú podskupinu (→ goidelské jazyky), do ktorej sa zaraďuje írčina (→ írsky jazyk), mančina (→ manský jazyk) a gaelčina (→ gaelský jazyk). Rozpad britskej podskupiny na jednotlivé jazyky prebiehal v 6. – 8. stor., goidelskej podskupiny v 12. – 13. stor. Z obidvoch podskupín ostrovných keltských jazykov sa do súčasnosti zachovali iba waleština (cymraeg), bretónčina (brezhoneg), írčina (gaeilge, ghaeilge) a gaelčina (gàidhlig). Kornčina (kernewek, kernowek) sa prestala používať v 18. stor. Mančina (ghailck vanninagh, ghaelg vanninagh) sa bežne používala až do 19. stor. a ešte donedávna (1974) ju ovládali niekoľkí príslušníci najstaršej generácie na ostrove Man.

Okrem zvyčajného delenia keltských jazykov sa často uvádza aj delenie na p-keltské jazyky a q-keltské jazyky (qu-keltské jazyky), t. j. podľa toho, ako sa v nich zmenilo indoeurópske k^w. Do prvej skupiny patria galčina, lepontčina, waleština, kornčina a bretónčina, v ktorých sa k^w zmenilo na p, a do druhej iberokeltské a goidelské jazyky, v ktorých sa k^w zmenilo na qu (k, c).

V súčasnosti hovorí keltskými jazykmi asi 3 mil. ľudí. Gaelčinu používa asi 65-tis. ľudí v severozáp. Škótsku a menej ako 10-tis. ľudí v Novom Škótsku (Severná Amerika), írčinu 62-tis. ľudí v záp. a juž. časti Írska (takzvaný Gaeltacht), obidva jazyky sa však hojne používajú v masmédiách. Hoci vo Walese bola v pol. 20. stor. waleština na ústupe, v súčasnosti prekvitá. Je oficiálne uznávaným jazykom waleského parlamentu a povinným predmetom v štátnych školách. Obežníky tamojšej vlády i návrhy zákonov vychádzajú vo waleštine i v angličtine, dopravné značky sú takisto dvojjazyčné. Podľa sčítania obyvateľstva 2001 ovláda waleský jazyk 582-tis. ľudí (20,8 % obyvateľstva Walesu) a takmer 798-tis. (28,4 %) má istú znalosť jazyka. Odhaduje sa, že mimo Walesu ovláda waleštinu asi 200-tis. ľudí v Anglicku. Používajú ju i vysťahovalci z Walesu v Patagónii (prví prišli 1865) v argentínskej provincii Chubut, ktorí však ovládajú aj španielčinu. Počet používateľov waleského jazyka rastie a možno ho označiť za najživotaschopnejší keltský jazyk. Od 1904 prebiehajú pokusy o oživenie kornčiny, ktoré sa od 50. rokov 20. stor. ešte zintenzívnili (Kornský jazykový výbor, Rada pre kornský jazyk, Kornské jazykové spoločenstvo), a od konca 20. stor. i mančiny (vyučovanie v školách, vydávanie publikácií, používanie pri ceremoniálnych príležitostiach ap.). Bretónčina sa udržala do pol. 20. stor., ale v období 1950 – 90, keď ju centralistická francúzska vláda zakázala, klesol počet jej používateľov v Bretónsku zo 70 % na 20 %. V súčasnosti francúzska vláda podporuje publikačnú činnosť v bretónčine, sčasti v nej vysielajú miestny rozhlas a televízia, vyučuje sa v školách (popri francúzštine).

Keltské jazyky majú mnohé osobitosti, ktoré sa hodnotia ako archaizmy, napr. v dôsledku pôsobenia prízvukových faktorov zanikli koncové slabiky, vznikli početné striedania začiatočných spoluhlások v slove, pričom nadobudli dôležité syntaktické funkcie, napr. waleské slovo ci (pes) má podľa okolností podoby ci, gi, nghi, chi. V keltských jazykoch existuje len určitý člen, neurčitý chýba. Pri podstatných menách sa rozlišuje mužský a ženský rod. Prídavné meno nasleduje za podstatným a zhoduje sa s ním v čísle, rode a páde. Slovesá sa časujú pravidelne, nepravidelných slovies je málo. Neexistuje sloveso mať – vyjadruje sa slovesom byť v kombinácii s predložkami. Neexistujú ani jednoduché ekvivalenty výrazov áno a nie. V slovnej zásobe keltských jazykov je značný počet anglických slov, v bretónčine francúzskych. Všetky keltské jazyky používané v súčasnosti sa zapisujú latinkou.

Keltoiberovia, aj Keltiberovia, Keltoiberi, Keltiberi, lat. Celtiberi — v tradičnom chápaní kmene obývajúce v staroveku sever a severovýchod str. časti Iberského, t. j. Pyrenejského polostrova, ktoré vznikli v 3. stor. pred n. l. zmiešaním pôvodného iberského obyvateľstva (→ Iberovia) a i. kmeňov vo vnútrozemí polostrova s expandujúcimi Keltmi a hovorili už indoeurópskymi jazykmi (iberský jazyk sa pokladá za predindoeurópsky jazyk). Vychádzajúc z najnovších výskumov, sa toto obyvateľstvo súhrnne označuje ako iberskí Kelti a ako Keltoiberovia sa označuje len keltský kmeň obývajúci stred Pyrenejského polostrova, t. j. Kelti žijúci ako samostatné spoločenstvo v oblasti pohorí str. toku rieky Ebro.

Keltoiberovia udržiavali intenzívne obchodné kontakty s ostatnými stredomorskými kultúrami, boli vystavení tlaku svojich susedov, najmä Kartága a Ríma, s ktorým viedli medzi 197 – 133 pred n. l. tri vojny. Definitívne boli porazení 133 pred n. l. po páde hlavného centra Numantia (dnes archeologická lokalita asi 12 km sev. od dnešného španielskeho mesta Soria) a ich územie sa stalo súčasťou rímskej provincie Hispania Citerior. R. 80 pred n. l. (spolu s Lusitáncami) povstali proti rímskej správe pod vedením Q. Sertoria, ktorý s ich pomocou vytvoril v Hispánii štát, ktorý bol nezávislý od Ríma, mal však len dočasné trvanie. Ich územie bolo znova podrobené za vlády cisára Augusta. Od začiatku n. l. sa romanizovali a spolu s germánskymi kmeňmi v období sťahovania národov a s Arabmi expandujúcimi na Pyrenejský polostrov v 8. – 9. stor. sa podieľali na etnogenéze dnešných Španielov, Portugalčanov a Baskov. Ich kultúra bola ovplyvnená Ibermi, od ktorých prevzali i písmo (→ iberský jazyk). Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, olív, vinohradníctvo). Rozvinuté bolo i umenie, ktoré prevzalo množstvo prvkov od fenických a gréckych majstrov, umelci vytvárali najmä ľudské postavy z kameňa alebo z bronzu, veľmi častým námetom bol (podobne ako na Kréte) aj býk.

Keltoiberovia hovorili keltoiberským jazykom (keltoiberčinou, aj keltiberský jazyk, keltiberčina), ktorý je zaraďovaný medzi iberokeltské jazyky keltskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Zachoval sa v nápisoch z 2. stor. pred n. l. – asi 1. stor. n. l. na minciach, bronzových doštičkách, skalách a náhrobných kameňoch (napr. z lokalít Luzaga v provincii Guadalajara, Botorrita v provincii Zaragoza, Peñalba de Villastar v provincii Teruel). Zapisoval sa iberským písmom, neskôr aj latinkou.

Kelti, gr. Keltoi, lat. Celtae — súhrnné označenie jazykovo a kultúrne blízkych kmeňov indoeurópskeho pôvodu, ktoré v staroveku v čase svojej najväčšej expanzie vo 4. a v 3. stor. pred n. l. obývali záp., str. a čiastočne i juž. a vých. Európu, ako aj str. Anatóliu v Malej Ázii. Hoci sa nikdy nesformovali do zjednotenej veľkej ríše a delili sa na viacero kmeňov, hovorili príbuznými, indoeurópskymi jazykmi (→ keltské jazyky) a ich materiálna i duchovná kultúra (zvyky, náboženské predstavy ap.) sa vyznačovali rovnakými (resp. podobnými) znakmi. Nie je známe, ako sa sami nazývali a či vôbec používali súhrnné pomenovanie. Etnonymum Kelti sa odvodzuje z gréckeho Galatai, ktorým Gréci označovali keltský kmeňový zväz Galaťanov (približne 278 pred n. l. obsadil územie v centrálnej Anatólii v dnešnom Turecku; → Galatia), resp. z latinského Galli, ktorým Rimania nazývali skupiny keltských kmeňov (→ Gali) obývajúcich v staroveku územie Rimanmi nazývané Galia (dnešné sev. Taliansko, Francúzsko a Belgicko).

K významným galským kmeňom patrili napr. Haeduovia (aj Aeduovia, str. Francúzsko, významné centrá Noviodunum, dnes Nevers; Bibracte, dnes v departemente Saône-et-Loire; Augustodunum, dnes Autun; Cabillonum, dnes Chalon-sur-Saône; a i.), Allobrogovia (sídlili medzi Rhônou a Isarou, centrum Vienne), Arvernovia (na území dnešných regiónov Auvergne a Akvitánia vo Francúzsku, centrum Gergovia, v blízkosti dnešného mesta Clermont-Ferrand), Belgovia (súhrnný názov viacerých keltských kmeňov, ktoré sídlili na území severne od rieky Seiny), Lingoni (dnešné severových. Francúzsko, centrum Andemantunnum, dnes Langres), Sequanovia (vých. Francúzsko, centrum Vesontio, dnes Besançon), Senoni (horný tok Seiny, centrum Agedincum, dnes Sens), Bellovakovia (dnešný departement Oise), Biturigovia (Akvitánia), ako aj Bójovia (Česko, str. Podunajsko), Helvéti (dnešné Švajčiarsko), Kotíni (sev. a str. Slovensko), Insubrovia (sev. Taliansko, centrum Mediolanum, dnes Miláno) a i.

Etnogenéza Keltov nie je dodnes spoľahlivo vyriešená, podľa niektorých názorov sa od ostatných indoeurópskych skupín oddelili už na začiatku bronzovej doby. Ich predchodcami boli pravdepodobne tvorcovia mohylovej kultúry (stredná bronzová doba) a kultúry popolnicových polí (mladšia bronzová doba). Na základe archeologických nálezov ich však s istotou možno považovať za nositeľov kultúry staršej železnej doby, halštatskej kultúry (800 – 450 pred n. l.; nazvaná podľa náleziska Hallstatt v Hornom Rakúsku), presnejšie západohalštatského okruhu (oblasť horného Dunaja, Horné Rakúsko, horné a str. Porýnie, vých. Francúzsko a severozáp. Švajčiarsko), a najmä kultúry mladšej železnej doby, laténskej kultúry (5. – 1. stor. pred n. l.; nazvaná podľa náleziska La Tène na brehu Neuchâtelského jazera vo Švajčiarsku).

V 1. tisícročí pred n. l., archeologicky dokázateľne najneskôr od 5. stor. pred n. l., expandovali zo stredozáp. Európy (oblasť severne od Álp) na územie dnešného Francúzska a Belgicka (Gali) a do str. Podunajska. Ďalšie keltské kmene (najmä Britoni, nazývaní aj Briti) sa cez sev. Francúzsko (Bretónsko, od 6. stor. pred n. l.) dostali na územie dnešného Anglicka (Spojené kráľovstvo), resp. na juh ostrova Veľká Británia, odkiaľ časť z nich v 5. – 6. stor. n. l. vytlačili germánske kmene (Anglovia, Juti, Sasi a i.) späť na európsky kontinent (do Bretónska, kde sa zmiešali s miestnymi romanizovanými Keltmi, v súčasnosti Bretónci), ďalšia časť do horských oblastí Škótska, Walesu a Cornwallu. Vo 4. stor. pred n. l. osídlili keltské kmene aj Írsko. Ďalší prúd smeroval cez juž. Francúzsko na Iberský (Pyrenejský) polostrov (iberskí Kelti, niekedy označovaní ako Keltoiberovia) a sčasti na východ strednej Európy. V mladšej železnej dobe sa keltská kultúra rozšírila na západe až po Atlantický oceán a na východe po Čierne more.

Okolo 400 pred n. l. začali skupiny Keltov, ktorí už dlhší čas udržiavali obchodné kontakty so stredomorskými národmi (Etruskovia, Gréci), prenikať na juh Európy. Prvý prúd Keltov (Bójovia, Insubrovia, Lingoni, Senoni) smeroval do Burgundska a do severnej, neskôr aj do južnej oblasti Apeninského polostrova a na juhovýchod Európy (Balkánsky polostrov). Tak sa dostali do sféry záujmov Rimanov (rímskej republiky) a Grékov. Táto fáza keltskej expanzie je už okrem archeologických a numizmatických prameňov doložená aj písomne; o keltskej civilizácii, kultúre a zvykoch písali z antických autorov najmä grécky historik Poseidónios z Apameie a Caesar (Zápisky o vojne v Galii, Commentarii de bello Gallico), dôležité informácie zachovali Lívius, Plínius St. a Dio Cassius. Kelti vytlačili zo sev. Itálie (tzv. Predalpskej Galie) Etruskov (dobyli napr. dnešnú Bolognu, etrusky Felsina, keltsky Bononia), usadili sa na sev. a juž. brehu Pádu a založili o. i. mestá Mediolanum (dnes Miláno) a Brixia (dnes Brescia). Zo sev. Itálie zaútočili pod vedením náčelníka Brenna okolo 390 pred n. l. (konvenčné datovanie) alebo 387 pred n. l. na Rím, vyplienili ho (okrem Kapitolu) a opustili až po získaní vysokého výkupného (→ Vae victis!). Potom prenikli až do juž. oblasti Apeninského polostrova. Ich expanziu na juhu ukončila 225 pred n. l. porážka v bitke s Rimanmi pri Telamone (dnes Talamone, súčasť mesta Orbetello, Toskánsko) a na konci 3. a v 2. stor. pred n. l. boli Rimanmi postupne zatlačení späť na sever k alpským predhoriam (naposledy vpadli do Itálie 179 pred n. l.), odkiaľ niektorí ustúpili do strednej Európy.

Asi od 400 pred n. l. sa usádzali na území dnešných Čiech (dôležitým dokladom je správa od Poseidónia z Apameie, zachovaná v Strabónovom spise Geografia, o keltskom kmeni Bójov, ktorí na konci 2. stor. pred n. l. zvíťazili v Hercýnskom lese nad germánskymi Kimbrami), v juž. časti Poľska, v Panónii (územie dnešného Slovenska okrem Bójov osídlili aj Kotíni, územie dnešného Maďarska Bójovia a Eraviskovia) a na Balkánskom polostrove (dnešné Chorvátsko, Slovinsko, ako aj Srbsko, kde sa usídlili Skordiskovia). V 3. stor. pred n. l. expandovali do Trácie (tam okolo 277 pred n. l. založili jediné keltské kráľovstvo – Tylis, jestvujúce do 193 pred n. l.), Macedónie a Grécka (279 pred n. l. vyplienili Delfy) a cez Dardanely sa dostali do Malej Ázie, kde sa okolo 278 pred n. l. usadili. Tam sa nazývali Galaťania a nimi osídlené územie Galatia; 277 pred n. l. ich porazil sýrsky kráľ Antiochos I. Sótér a okolo 230 pred n. l. pergamský kráľ Attalos I. Sótér a postupne splynuli s gréckym obyvateľstvom.

Od konca 2. stor. pred n. l. do konca 1. stor. pred n. l. Kelti postupne strácali na európskom kontinente svoje vedúce postavenie. Na severe susedili s Germánmi a na juhovýchode s Rimanmi, čo malo pre nich negatívne následky. R. 125 – 121 pred n. l. Rimania ovládli územie v dnešnom juž. Francúzsku, kde vytvorili provinciu Narbonská Galia. R. 58 – 51 pred n. l. bojoval Caesar proti Keltom na území dnešného Francúzska, Švajčiarska a Belgicka. Po dobytí mocenských centier (o. i. Gergovie, Bibracte a Alesie) porazil Caesar 52 pred n. l. povstanie galských kmeňov Arvernov a Haeduov, na ktorých čele stál Vercingetorix, a vytvoril novú rímsku provinciu Zaalpská (Vlasatá) Galia; odvtedy Gali podliehali Rímu a čoraz väčšmi sa romanizovali. Caesar si podmanil aj Helvétov a iné kmene a 55 a 54 pred n. l. podnikol dve výpravy do Británie (podrobená bola až za Claudia); rímskemu vplyvu sa ubránili len Kelti žijúci v hornatých oblastiach Škótska a Walesu a v Írsku.

Na územie dnešného Slovenska prišli Kelti vo dvoch vlnách. Prvá imigrácia sa začala 400 pred n. l., ďalšia zasiahla územie Slovenska pravdepodobne v 1. štvrtine 2. stor. pred n. l. a dáva sa do súvisu so severoitalskými keltskými kmeňmi, o. i. aj s Bójmi, ktorí po porážke Rimanmi 191 pred n. l. ustúpili ďalej na sever. Vo vých. časti Álp a v severozáp. časti Karpatskej kotliny sa v tom čase vytvorili dve mocenské zoskupenia. Prvým bolo v antických prameňoch spomínané Norické kráľovstvo (približne v oblasti vých. Álp) pôvodne ilýrskych (podľa iných autorov keltských) Norikov, ktorí sa už v predrímskom období zmiešali s keltskými Tauriskami a 15 pred n. l. si ich podrobili Rimania (→ Noricum). Druhé zoskupenie reprezentované Bójmi sa vytvorilo po obidvoch stranách str. Dunaja, jeho centrum bolo na území dnešnej Bratislavy. Bratislavské keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. Jeho zánik pred prelomom letopočtov (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l., podľa iných zdrojov tesne pred 40 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu a s porážkou kmeňového zväzu Bójov a Tauriskov na čele s Kritasirom. Následná dácka okupácia juhozáp. Slovenska mala za následok posun časti Keltov do horských oblastí Slovenska, kde v rámci púchovskej kultúry prežívala časť keltských Kotínov až do 2. stor. n. l. K dôležitým keltským centrám patrili okrem Bratislavy napr. Plavecké Podhradie, Devín (hrad) a Trenčianske Bohuslavice.

Keltská spoločnosť sa delila na kmene a rody. Na jej čele pôvodne stáli králi alebo vojenskí náčelníci (niekedy volení), v priebehu vývoja (asi od 6. stor. pred n. l.) moc postupne preberala rodová vojenská aristokracia (jazdci), ktorá spolu s druidmi (kňazmi) tvorila najvyššiu vrstvu spoločnosti. Druidi riadili náboženský, politický a kultúrny život, rozhodovali spory, ústne šírili znalosti a skúsenosti, vychovávali svojich žiakov ap. Charakteristickým javom u Keltov, dokonca už v období laténskej kultúry, bol veľký počet kmeňov súperiacich o vedúce postavenie. Na čele niektorých kmeňov stál volený vergobret (z lat. vergobretus = najvyšší úradník) ako predstaviteľ výkonnej moci, čo už možno považovať za začiatok utvárania štátneho útvaru. Ďalšiu spoločenskú skupinu predstavovali slobodné ľudové vrstvy (remeselníci, roľníci, obchodníci), pričom medzi rodovou aristokraciou a ľudovými vrstvami sa utvárali zložité klientské vzťahy. Najnižšiu skupinu predstavovala vrstva závislého (zotročeného) obyvateľstva. Keltská rodina bola podobne ako v iných indoeurópskych systémoch patriarchálna. Domácnosť tvorili muž, jeho žena, deti a vnúčatá. Postavenie žien sa značne líšilo v závislosti od ich postavenia v spoločnosti a od prosperity rodiny.

Základom hospodárstva bolo zmiešané poľnohospodárstvo. Kelti pestovali všetky druhy obilia, ako aj ľan, konope, cviklu a niekoľko ďalších druhov zeleniny. Obilie skladovali v osobitných jamách alebo silách hlboko v zemi, prípadne vo veľkých nádobách (zásobniciach). V niektorých oblastiach bol v závislosti od terénu a podnebia dôležitejší chov dobytka a oviec (vlna keltských oviec bola dobre známa aj v Ríme). Neskôr Kelti dodávali rímskym vojskám kone. Veľký výskyt dubových lesov podporoval chov ošípaných, obľúbený bol lov diviakov. Kelti mali vyspelú remeselnú výrobu. Základom rozvinutej metalurgie bola výroba a spracovanie železa, z ktorého vyrábali zbrane vynikajúcej kvality, ale aj poľnohospodárske nástroje a i. Keramiku (nádoby) vyrábali na hrnčiarskom kruhu a vypaľovali v uzatvorených hrnčiarskych peciach. Svoju remeselnícku zručnosť uplatňovali aj pri zhotovovaní šperkov (→ keltské výtvarné umenie).

Boli vynikajúci bojovníci, ako žoldnieri slúžili napr. vo 4. a v 3. stor. pred n. l. vo vojsku helenistických vládcov (odtiaľ si privážali grécke mince a podľa nich razili vlastné keltské mince) alebo 218 – 214 pred n. l. vo vojsku kartáginského vojvodcu Hannibala (217 pred n. l. Kartáginci spolu s Galmi zvíťazili nad Rimanmi v bitke pri Trasimenskom jazere). K výzbroji keltských bojovníkov patrili meče a kopije, ako aj oválne štíty, ich vojsko tvorili pešiaci, jazdci a v niektorých oblastiach aj bojové dvojkolesové vozy.

Oblečením mužov boli nohavice, halena alebo tunika a vrchný odev – plášť (sagum), ktorý sa spínal kovovými sponami a prepásaval železným alebo koženým opaskom so záponou. Ženy nosili tenkú spodnú košeľu a vrchné rúcho (peplos) na obidvoch pleciach spájané sponami, často v kombinácii so závojom. Vrchným odevom bol plášť. Ľanové a vlnené farbené látky boli pestro zdobené prúžkovanými či kockovanými vzormi, ktoré dopĺňali výšivky. Základom potravy Keltov boli strukovinové a obilné kaše, placky (zriedkavo kvasený chlieb), ale aj mäso. Najbežnejším nápojom bolo domácky vyrábané pivo z jačmeňa, vyššie vrstvy pili víno dovážané z juž. Európy.

Kelti žili v staršom období prevažne ako roľníci sídliaci v menších osadách a usadlostiach, ale už prvotní Kelti opevňovali náčelnícke sídla. Typickým keltským politickým, náboženským a hospodárskym centrom so značným sústredením obyvateľstva a výroby sa od 2. pol. 2. stor. pred n. l. stalo oppidum, pevnosť vybudovaná na kopci a zároveň sídelná aglomerácia mestského charakteru, napr. v oppidách ako Gergovia alebo Bibracte v dnešnom Francúzsku bývalo až do 10-tis. ľudí. Razili sa tam mince, uplatňovalo právo, obchodovalo so vzácnym tovarom; listy sa písali gréckym písmom. Úpadok prekvitajúcich oppíd nastal po víťazstvách Caesara v pol. 1. stor. pred n. l., hoci v strednej Európe boli mnohé obývané až do konca 1. stor. pred n. l. K významným oppidám v Česku patrili napr. Staré Hradisko (v blízkosti dnešnej obce Malé Hradisko, okres Prostějov) a Stradonice (dnes v chotári obce Nižbor, okres Beroun), v Nemecku Alkimoennis (dnes súčasť mesta Kelheim) a Manching, vo Francúzsku Alesia, mnohé z nich boli predchodcami dnešných európskych metropol, napr. Bratislavy, Viedne, Budapešti a Paríža.

V náboženstve bol Keltmi rozvinutý kult antropomorfných mužských i ženských božstiev, ktorých mená a charakteristika splývali s rímskymi božstvami (tzv. interpretatio Romana; → keltské náboženstvo a mytológia). Božstvá uctievali vo svätyniach (napr. kultové miesto Roquepertuse pri dnešnej dedinke Velaux západne od mesta Aix-en-Provence) alebo v prírode (v lesoch, pri prameňoch, pri močiaroch), rozšírené boli aj ľudské obete známe aj z obetísk a svätýň na Slovensku (napr. zo sídliskového komplexu Havránok pri Liptovskej Mare). V staršom období (5 – 3. stor. pred n. l.) ukladali mŕtvych do hrobov po kremácii alebo nespálených v ich odeve, so zbraňami, s ozdobami a početnými milodarmi, pohrebná výbava závisela od ich spoločenského postavenia. Náčelníkov niekedy pochovávali do veľkých komorových hrobiek pod mohylami, s mimoriadnou výbavou na život na onom svete (vrátane voza), významným príkladom je napr. neskorokeltský hrob z francúzskej obce Boé (departement Lot-et-Garonne) či hrob kňažnej z Vix (archeologická lokalita v blízkosti mesta Châtillon-sur-Seine). Kelti si vysoko cenili hudbu a mnohé formy literárnych prejavov tradovaných ústnym podaním. Na slávnostiach bardi spievali chvály na prítomných a prednášali staré hrdinské spevy, pričom sa sprevádzali na strunovom hudobnom nástroji podobnom lýre (→ chrotta), neskôr na harfe. Rozšírený bol aj dychový hudobný nástroj carnyx, ktorý sa využíval predovšetkým ako signálny a burcujúci prostriedok vo vojnách.

Kelti ovládajúci rozsiahle územie od Britských ostrovov až po Balkánsky polostrov zohrali významnú úlohu vo vojenských i v politických dejinách Európy, ako aj v rozvoji špecifickej európskej kultúry. Prevzali viaceré technické a kultúrne vymoženosti stredomorských civilizácií a sprostredkovali ich ďalej vtedajšej barbarskej Európe, a vytvorili tak kultúrne zázemie spoločného dejinného vývoja Európy. Výrazne sa podieľali na utváraní mnohých súčasných európskych národov, najmä Angličanov a Francúzov. V súčasnosti žijú posledné zvyšky Keltov (tzv. 6 keltských národov) v severozáp. Francúzsku (Bretónci), v Írsku (Íri) a v Spojenom kráľovstve (Škóti, Walesania, Cornwallčania, Mani, ako aj Íri v Severnom Írsku). Keltské tradície sa najlepšie zachovali v Írsku, na ktorého územie Rimania neprenikli a kde keltské umenie prekvitalo ešte začiatkom nášho letopočtu. Niektoré jeho prvky boli oživené v podobe tzv. novokeltského umenia stredoveku splývajúceho s írskym umením (pol. 7. stor. n. l. – 9., resp. 2. pol. 12. stor. n. l.).

V Severnej Amerike žije početné množstvo skupín ľudí považujúcich sa za Keltov. Sú to potomkovia prisťahovalcov, ktorí prišli v 19. stor. z Írska a zo Škótska, v menšom počte z Walesu. Najviac obyvateľov Škótska odišlo do Severnej Ameriky v 1. pol. 18. stor., v dôsledku hladomoru v 40. rokoch 19. stor. sa zasa prisťahovalo veľa Írov. Preto dnes existujú v celej Severnej Amerike spoločenstvá Írov, Škótov i Walesanov. V 19. stor. odišli do Argentíny Walesania, ktorí dodnes dodržiavajú waleské tradície a hovoria po walesky.

Sebauvedomovanie potomkov Keltov sa zvýšilo aj v ich domovských krajinách a je spojené s nárastom pocitu národnej hrdosti a s úsilím dosiahnuť istú mieru nezávislosti. Íri majú vlastný štát (hoci Severné Írsko zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva), určitú úroveň nezávislej vlády (vlastné parlamenty) dosiahli aj Škóti a Walesania. Ostrov Man je od 1866 samosprávnou britskou korunnou dependenciou. Od 1917 sa takmer každoročne usporadúva v niektorej z krajín hlásiacich sa ku keltskému dedičstvu Keltský kongres. R. 1961 sa súčasne 6 keltských národov združilo do organizácie nazývanej Keltská liga.

Kečuovia → Kečuánci