Búri → Afrikánci, → Južná Afrika.

bušmenské jazyky → khoisanské jazyky

campa [kam-] → arawacké jazyky

Cachuri, vlastným menom Yiqby, C'a'xby — národnosť žijúca vo vysokohorskej oblasti Veľkého Kaukazu na hornom toku rieky Samur v južnej časti Dagestanu (9-tis., 2010), ako aj v Stavropolskom a Krasnodarskom kraji, Chantyjsko-Mansijsku, Rostovskej, Ťumeňskej, vo Volgogradskej a v Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie; spolu 12-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Azerbajdžane (rajóny Zaqatala a Qax) a na Ukrajine. Sú pokladaní za autochtónne obyvateľstvo Severného Kaukazu (ich etnogenéza však nie je spoľahlivo preskúmaná).

Cachuri sú blízki príbuzní Lezgincom a Rutulom. Prvé zmienky o Cachuroch pochádzajú zo 7. stor. od Arménov a Gruzíncov, ktorí ich nazývali Cachajkovia. Boli veľmi bojovní, takmer neustále viedli vojny so susednými etnikami, ako aj s cudzími podmaniteľmi. V 15. stor. vytvorili samostatný chanát (hlavné mesto Cachur; v 18. stor. povýšený na sultanát a hlavné mesto prenesené do Ilisu v dnešnom Azerbajdžane), k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené začiatkom 19. stor. (→ Dagestan, Dejiny). Vyznávajú sunnitský islam.

Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie obilnín, chov oviec, koní). Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní vlny (pletenie, tkanie kobercov), kovov, kamenárstve a šperkárstve. Folklór Cachurov je veľmi blízky folklóru Azerbajdžancov.

Hovoria cachurským jazykom, cachurčinou (c'a'xna miz), ktorý patrí medzi lezginské jazyky nachsko-dagestanskej vetvy kaukazskej jazykovej rodiny. V Dagestane je popri ruštine, avarčine, kumyčtine, dargičtine, lačtine, lezgičtine, nogajčine, rutulčine, tabasarančine, tátčine, agulčine, čečenčine a azerbajdžančine jedným z úradných jazykov. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Cachurov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu alebo azerbajdžančinu, resp. trojjazyčná, okrem materčiny a ruštiny ovládajú aj azerbajdžančinu, lezgičtinu alebo rutulčinu. Najbližšie príbuzným jazykom cachurského jazyka je rutulský jazyk. Obidva si sú navzájom zrozumiteľné.

Čarajmákovia, aj Čahárajmákovia, Ajmákovia, vlastným menom Čahár Aimáq, Aimáq — národnosť zo severozápadných horských oblastí Afganistanu (provincie Ghór, Herát a Bágdhís); asi 1,6 mil. (2021). Čarajmákovia žijú aj v Iráne (región Chorásán), Pakistane, Tadžikistane a Turkmenistane; spolu asi 2 mil. (2021).

Tradične sa delia na štyri kmene: Džamšídiov, Fírúzkúhiov, Tímúriov a Tajmaniov. Pokladajú sa za potomkov turkických a mongolských dobyvateľov, ktorí prišli do Afganistanu v 13. stor. a usadili sa v neprístupných horských oblastiach severozápadného Hindúkuša, kde sa zmiešali s miestnym obyvateľstvom. Živili sa prevažne nomádskym chovom dobytka, kôz, oviec a remeselnou výrobou (spracovanie kože, tkanie kobercov, rohoží). Kultúrne ich ovplyvnili najmä Peržania. Vyznávajú prevažne sunnitský islam. Nezávislosť si udržali až do roku 1842, keď si ich podrobil Herátsky emirát. V roku 1863 sa spolu s ním ich sídelné územie stalo súčasťou Afganistanu. V 20. stor. sa mnohí Čarajmákovia presťahovali do miest (Herát, Čachčarán).

Hovoria dialektom perzského jazyka známeho ako ajmáčtina (aimáqí).

Aguli, aj Aghuli, vlastným menom Ağular — národnosť žijúca v horskej oblasti Veľkého Kaukazu na hornom toku rieky Čirachčaj v južnej časti Dagestanu (28-tis., 2010), ako aj v Stavropolskom a Krasnodarskom kraji, Saratovskej, Rostovskej, Ťumeňskej a Orlovskej oblasti Ruskej federácie; spolu 34-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú aj v Azerbajdžane, Turecku, Albánsku, Gruzínsku a na Ukrajine. Sú pokladaní za autochtónne obyvateľstvo Severného Kaukazu.

Aguli sú blízki príbuzní Lezgincom. Prvé zmienky o Aguloch zo 7. stor. pochádzajú od Arménov, ktorí ich nazývali Agutakaniovia. V 14. – 18. stor. bolo ich sídelné územie súčasťou Kazikumuchského šamchalátu, k Rusku bolo pripojené začiatkom 19. stor. (→ Dagestan, Dejiny). Vyznávajú sunnitský islam. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie obilnín, chov oviec). Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní vlny, koží, dreva, kovu a v tkaní kobercov. Folklór Agulov je blízky folklóru iných etník Dagestanu a Azerbajdžancov.

Hovoria agulským jazykom, agulčinou (aj aghulský jazyk, aghulčina, ağul čˡal), ktorý patrí medzi lezginské jazyky nachsko-dagestanskej vetvy kaukazskej jazykovej rodiny. V Dagestane je popri ruštine, avarčine, kumyčtine, dargičtine, lačtine, lezgičtine, nogajčine, rutulčine, tabasarančine, tátčine, cachurčine, čečenčine a azerbajdžančine jedným z úradných jazykov. Zapisuje sa cyrilikou (abeceda na jej základe vznikla až v roku 1990, má 53 znakov). Väčšina Agulov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu, resp. trojjazyčná, okrem materčiny a ruštiny ovládajú aj lezginčinu alebo azerbajdžančinu.

Abazi, aj Abázi, vlastným menom Abaza, Abaza uagha — národnosť žijúca v oblasti horného toku rieky Kubáň a jej ľavostranného prítoku Malyj Zelenčuk v severnej časti Karačajsko-Čerkeska (43-tis., 2010), ako aj v Kabardsko-Balkarsku, Chantyjsko-Mansijsku a Stavropolskom kraji Ruskej federácie; spolu 56-tis., (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Turecku, Egypte, Abcházsku a na Ukrajine. Sú pokladaní za pôvodné obyvateľstvo Severného Kaukazu.

Abazi sú blízki príbuzní Abcházom, s ktorými v minulosti tvorili jedno spoločenstvo. Delia sa na dve etnografické skupiny, Tapantov a Škarauov (Ašcharuov). Predkovia Abazov žili pôvodne pri pobreží Čierneho mora (oblasť Sadzen). Na svoje dnešné sídelné územie sa presunuli v 15. – 16. stor., k Rusku bolo pripojené v polovici 19. stor. Po októbrovej revolúcii v roku 1917 bolo ich sídelné územie súčasťou rôznych administratívnych celkov, od 1957 definitívne súčasťou Karačajsko-Čerkeska. V roku 1991 bola na ňom vyhlásená suverénna Abazská republika (hlavné mesto Psyž; → Karačajsko-Čerkesko, Dejiny). Secesia Abazov od Karačajsko-Čerkeska však nebola Moskvou akceptovaná, autonómiu v podobe Abazského rajónu Karačajsko-Čerkeska (administratívne centrum Inžič-Čukun) získali až v roku 2005.

Ich pôvodnými náboženstvami boli animizmus a kresťanstvo, v súčasnosti vyznávajú islam (sunniti). Zaoberajú sa najmä pestovaním prosa, jačmeňa, kukurice, zeleniny, chovom hovädzieho dobytka a oviec. Z tradičných remesiel vynikajú spracovanie vlny (výroba súkna, hladkej a vzorovanej plsti, plstených odevov a klobúkov, legín, opaskov, prikrývok a i.), koží, dreva a kovu. Abazi majú bohatý folklór, napr. povesti (→ Narti), piesne, rozprávky a príslovia.

Hovoria abazským jazykom, abazštinou (aj abázsky jazyk, abázština, abaza byzšva), ktorý patrí medzi abcházsko-adygské jazyky a v Karačajsko-Čerkesku je popri ruštine, karačajčine, čerkeštine a nogajčine úradným jazykom. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Abazov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu, resp. trojjazyčná, okrem materčiny a ruštiny ovládajú aj čerkeštinu.

Coeur d’Alenovia [kér delej-], aj Skicwiši, vlastným menom Schitsu'umsh — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Kalispelom, Spokanom a Sališom; asi 2-tis. príslušníkov (2015).

Coeur d’Alenovia pôvodne žili pozdĺž riek Spokane a Coeur d’Alene a okolo jazera Coeur d’Alene (východná časť dnešného štátu Washington a severná časť dnešného štátu Idaho) polousadlým spôsobom života v malých osadách (hlavnou bola Hinsalut) v kužeľovitých polozemnicových obydliach pokrytých kôrou a pletenými rohožami (počas lovu používali típí), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Živili sa najmä rybolovom (lososy, sihy), lovom (jelene, losy) a zberom (hľuzy, bobule), z remesiel bolo významné košikárstvo, pletenie rohoží a spracovanie koží. Známi boli aj ako aktívni a podnikaví obchodníci, ktorí často pôsobili ako sprostredkovatelia medzi kmeňmi sídliacimi na pobreží Tichého oceánu a kmeňmi žijúcimi vo Veľkých prériách a Veľkej panve. Kôň sa stal súčasťou ich kultúry okolo roku 1760.

V roku 1806 prišla s nimi do kontaktu objaviteľská výprava Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Do pravidelného kontaktu s Američanmi však prichádzali až po roku 1842. V roku 1858 sa zapojili do poslednej fázy tzv. yakimských vojen (aj yakimská vojna, → Yakimovia), preto býva táto ich časť nazývaná aj coeur d’alenská vojna (Coeur d’Alene War). Po zdrvujúcich porážkach pri Štyroch jazerách (tzv. bitka pri Štyroch jazerách, Battle of Four Lakes) a na planine Spokane Plains (tzv. bitka na planine Spokane Plains, Battle of Spokane Plains) boli nútení usadiť sa v rezervácii Coeur d’Alene južne od jazera Coeur d’Alene (v blízkosti dnešného mesta Tekoa).

Jazyk Coeur d’Alenov (snchitsu’umshtsn, coeur d’alene) patrí do sališskej (salishskej) jazykovej rodiny. Je podľa nich nazvaných viacero geografických objektov (napr. mesto, jazero, rieka, pohorie).

Apalačíovia, vlastným menom Apalachee — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Florida) pôvodne obývajúci oblasť medzi riekami Apalachicola a Aucilla nad Apalačským zálivom.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách (hlavnou bola Anhaica), organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom (sadili kukuricu, slnečnicu a i. plodiny). Ich kultúra bola podobná kultúre iných kmeňov juhovýchodu Severnej Ameriky. Sú pokladaní za priamych potomkov staviteľov mohýl mississippskej kultúry.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Apalačíovia do kontaktu, boli v 16. stor. Španieli (1528 expedícia Pánfila de Narváeza a 1539 expedícia Hernanda de Sota). Napriek tomu, že boli známi ako bojovný kmeň, boli asi v roku 1600 Španielmi podmanení a christianizovaní. Začiatkom 18. stor. začali byť ako spojenci Španielov z podnetu Britov napádaní Kríkmi. Útoky vyvrcholili v rokoch 1703 – 04, keď bola väčšina kmeňa takmer vyhladená. Niektorí sa ako zajatci dostali do Karolíny, kde sa neskôr pridali k Yamasíom a po ich boku bojovali proti britským kolonistom v tzv. yamasíjskej vojne (1715 – 16). Po drvivej porážke Yamasíov sa časť preživších Apalačíov pripojila k svojim bývalým nepriateľom Kríkom a zvyšok utiekol pod ochranu Francúzov na územie dnešnej juhovýchodnej Alabamy a neskôr strednej Louisiany, kde ich potomkovia v počte asi 300 (2010) žijú dodnes.

Jazyk Apalačíov (apalachee) patril do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny, bol blízky jazyku Alabamov, Koasatiov a Hitčitiov. Zanikol v 18. stor. Je podľa nich nazvaných viacero geografických objektov (napr. Apalačské vrchy, Apalačský záliv).

Alabamovia, aj Alibamuovia, vlastným menom Albamaaha — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Alabama) pôvodne obývajúci oblasť pozdĺž horného toku rieky Alabama.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách obohnaných palisádami (hlavné sídlo mali v mieste dnešného mesta Tuscaloosa), organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Ich kultúra bola podobná kultúre Kríkov, Čoktawov a Mobilov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Alabamovia do kontaktu, boli začiatkom 16. stor. Španieli (1540 expedícia Hernanda de Sota, *asi 1500, †1542). Od začiatku 18. stor. boli spojencami Francúzov (1717 postavili na ich sídelnom území pevnosť Fort Toulouse). Pod tlakom angloamerických kolonistov a po porážke Francúzov vo francúzsko-indiánskych vojnách (→ sedemročná vojna) sa kmeň rozdelil. Niektorí Alabamovia odišli na Floridu a pripojili sa k Seminolom, väčšina však nasledovala svojich francúzskych spojencov do západnej a južnej Louisiany a neskôr do západného Texasu, kde im (spolu s Koasatiami) bola vyhradená rezervácia na dolnom toku rieky Big Sandy Creek (v blízkosti dnešného mesta Livingston). Zvyšok Alabamov, ktorý zostal na pôvodnom území, sa pripojil ku Kríkom a po ich boku bojoval v rokoch 1813 – 14 v tzv. kríckej vojne (aj vojna Červených palíc; → Kríkovia) proti Američanom. V rokoch 1836 – 38 bol spolu s Kríkmi prinútený (často za neľudských podmienok) odsťahovať sa do Indiánskeho teritória a usadiť sa (spolu s Koasatiami) v rezervácii severne od rieky Wewoka Creek (v blízkosti dnešného mesta Weleetka). Ich potomkovia v počte asi 170 (2010) žijú v obidvoch rezerváciách dodnes.

Jazyk Alabamov (albaamo innaaɬiilka, alabama, alibamu) patrí do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny a je blízky jazyku Koasatiov, ako aj zaniknutému jazyku Apalačíov. V súčasnosti ho používa menej ako 100 príslušníkov kmeňa.

Podľa Alabamov je nazvaný jeden z členských štátov USA i rieka (Alabama).

Yamasíovia, vlastným menom Yamasee — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Georgia) pôvodne obývajúci oblasť pozdĺž rieky Ocmulgee. Koncom 17. stor. začali migrovať severnejšie a usadili sa na severnej strane dolného toku rieky Savannah.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách (hlavnou bola Pocotaligo), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Ich kultúra bola podobná kultúre Kríkov, Čoktawov a Hitčitiov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Yamasíovia do kontaktu, boli začiatkom 16. stor. Španieli (1521 expedícia Juana Poncea de Leóna, *1474, †1521). Spočiatku boli spojencami Španielov (do 1687), potom, výmenou za územie nimi osídlené, Britov. Potreba otrokov, ako aj nekalé obchodné praktiky britských kolonistov však čoskoro viedli k tzv. yamasíjskej vojne (1715 – 16). Po drvivej porážke pri yamasíjskej osade Sadkeche (aj Salkehatchie; tzv. bitka pri Sadkeche, Battle of Sadkeche) a neúnavnom prenasledovaní juhokarolínskou milíciou utiekol zvyšok Yamasíov pod ochranu Španielov na severovýchodnú Floridu. Ataky na britských kolonistov zo strany Yamasíov však aj napriek tomu neprestali, juhokarolínska milícia ich ukončila až v roku 1728 zničením yamasíjskej osady Nombre de Dios/Chiquito (v blízkosti dnešného mesta St. Augustine). Yamasíovia, ktorí prežili, splynuli so Seminolmi (ich potomkovia sú známi ako Oklawahovia) a s Kríkmi.

Jazyk Yamasíov (yamasee) patril pravdepodobne do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny.

Atsinovia, aj Grosventrovia, vlastným menom A'aninin, Haaninin — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozápadnej časti USA (štát Montana); asi 4-tis. príslušníkov (2010).

Sú blízki príbuzní Arapahov. Atsinovia žili pôvodne v oblasti horného toku rieky Mississippi v západnej časti dnešného štátu Minnesota, odkiaľ ich začiatkom 18. stor. vytlačili Odžibwejovia a Siouxovia na sever Veľkých prérií do oblasti dnešného štátu Montana. Podobne ako ostatné prériové kmene aj Atsinovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od polovice 18. stor. i chovom koní.

S Európanmi prišli po prvýkrát do kontaktu v roku 1754. Pravdepodobne v roku 1793 po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Čiernonožcami, s ktorými potom spoločne napádali nielen Vraních Indiánov (Absarokov) a Assiniboinov, ale aj traperov (proti USA však vojnu nikdy neviedli). Naopak, priateľské vzťahy mali s Arapahmi, Čejenmi a Kríami, s ktorými aj obchodovali. V roku 1888 sa usadili v rezervácii Fort Belknap na južnom brehu rieky Milk River (v blízkosti dnešného mesta Harlem).

Jazyk Atsinov (a'aninin, haaninin, atsina) patrí do algonkinskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Arapahov (na základe toho sa predpokladá, že s nimi tvorili pôvodne jeden kmeň). Zanikol v roku 2007, v súčasnosti však prebiehajú pokusy o jeho revitalizáciu (škola White Clay Immersion School v Harleme).

Yahgani, aj Yámanovia, vlastným menom Yamalim — juhoamerický indiánsky kmeň z Argentíny a Čile z južnej časti súostrovia Ohňová zem (najjužnejšie etnikum sveta); asi 1,6 tis. príslušníkov (väčšinou zmiešaného pôvodu; 2017).

Yahgani pôvodne žili kočovným spôsobom života v mierne zahĺbených kónických alebo kopulovitých obydliach z vetiev pokrytých kôrou, kožami, drnmi, trávou, riasami alebo lístím, organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Ústrednú politickú, sociálnu a ekonomickú jednotku tvorila zvyčajne monogamná rodina, náčelníkov nepoznali. Delili sa na päť územných skupín (Ilalumaalov, Inalumaalov, Utamaalov, Wakimaalov a Yeskumaalov). Zaoberali sa najmä lovom vtákov (tučniaky, kormorány, divé kačice a husi), morských cicavcov (uškatce, tulene, veľryby, morské vydry), guanák, zberom mäkkýšov, kôrovcov, húb (najmä druh Cyttaria darwinii) a rybolovom. Z remesiel bolo významné spracovanie kostí a kameňa, stavba kanoe zvaného anan (najmä z kôry stromu lenga Nothofagus pumilio), košikárstvo a výroba odevov z kože (napriek chladnej a daždivej klíme sa odievali väčšinou len do jediného kusa zvieracej kože, ktorý nosili prehodený cez ramená ako plášť – bez odevu boli schopní znášať teploty až do -12 °C).

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu v roku 1624 Holanďania. V roku 1920 boli niektorí Yahgani v snahe zachovať kmeň (v dôsledku devastujúcich epidémií, napr. osýpok, ich počet rapídne poklesol, z približne 3-tis. v 1. polovici 19. stor. na 170 začiatkom 20. stor.) presídlení na Falklandy (ostrov Keppel).

Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Watauinewom, ako aj kultom miestnych duchov prírody), christianizovaní boli koncom polovice 19. stor. (anglikáni, saleziáni).

Jazyk Yahganov (yamaníhasha, háusi kúta) sa pokladá za izolovaný jazyk (mal päť dialektov); nie je známy žiadny iný jazyk, ktorý by mu bol príbuzný; v súčasnosti je kriticky ohrozený.

Alakalufi, vlastným menom Kawésqar — juhoamerický indiánsky kmeň z Argentíny a Čile zo západnej časti súostrovia Ohňová zem a západnej časti Patagónie (severnú hranicu ich sídelného územia tvoril záliv Penas); asi 3,4 tis. príslušníkov (väčšinou zmiešaného pôvodu; 2017).

Alakalufi pôvodne žili kočovným spôsobom života v kopulovitých obydliach z vetiev pokrytých kôrou, kožami alebo trsťou, nazývaných tchelo, organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Ústrednú politickú, sociálnu a ekonomickú jednotku tvorila zvyčajne monogamná rodina, náčelníkov nepoznali. Delili sa na deväť územných skupín, resp. podkmeňov (vlastných Alakalufov, Adwipliinov, Aksánasov, Cálenov, Caucahuéov, Enooov, Lecheyelov, Tayatafov a Yequinahuerov). Zaoberali sa najmä lovom vtákov (tučniaky, kormorány, albatrosy, divé kačice, husi, labute čiernokrké), morských cicavcov (uškatce, tulene, morské vydry, veľryby), guanák, jeleníkov čilských (huemulov), nutrií, líšok, zberom mäkkýšov, kôrovcov, húb a rybolovom, chovali aj psov. Ťažili pyrit (využívali ho ako kresadlo), s ktorým aj obchodovali. Z remesiel bolo významné spracovanie kostí, lastúr, kameňa, kože (na odevy; napriek chladnej a daždivej klíme sa odievali väčšinou len do jediného kusa zvieracej kože, ktorý nosili prehodený cez ramená ako plášť) a košikárstvo, z kôry stromov, najmä coigüe (Nothofagus dombeyi), stavali veľké, až 8 – 9 m dlhé kanoe nazývané hallef.

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu španielske objaviteľské výpravy (1521 Fernăa de Magalhãesa a 1526 Garcíu Jofreho Loaísu). V dôsledku devastujúcich epidémií, napr. osýpok, ktoré medzi nimi rozšírili veľrybári a lovci tuleňov, ich počet rapídne poklesol (z približne 5-tis. v 1. polovici 19. stor. na 250 začiatkom 20. stor.); preto v snahe zachovať kmeň presídlila čilská vláda v roku 1940 zvyšných Alakalufov na ostrov Wellington.

Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Xolásom, ako aj kultom miestnych duchov prírody), christianizovaní boli v 2. polovici 19. stor. (anglikáni, saleziáni).

Jazyk Alakalufov (kawésqar) sa pokladá za izolovaný jazyk (mal tri, podľa niektorých lingvistov až deväť dialektov); nie je známy žiadny iný jazyk, ktorý by mu bol príbuzný; v súčasnosti ho plne ovláda už iba niekoľko jednotlivcov.

Assiniboini, vlastným menom Nakonabi, Nakoda Oyadebi — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozápadnej časti Severnej Ameriky; asi 7-tis. príslušníkov (2010).

Assiniboini pôvodne žili v oblasti západne od Horného jazera ako súčasť siouxských Yanktonaiov, od ktorých sa oddelili zrejme v 2. polovici 17. stor. v priebehu začiatku migrácie Siouxov (pod tlakom Odžibwejov) na západ. Usadili sa na severe Veľkých prérií v oblasti medzi riekami Assiniboine, South Saskatchewan a Missouri (bola známa ako Assiniboia). Podobne ako ostatné prériové kmene aj Assiniboini žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od konca 18. stor. i chovom koní (boli výbornými jazdcami).

S Európanmi prišli po prvýkrát do kontaktu asi v roku 1690. Pravdepodobne koncom 17. stor. po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Kríami a neskôr i s Odžibwejmi, s ktorými potom spoločne napádali Vraních Indiánov (Absarokov), Čiernonožcov, Atsinov a Siouxov (proti USA však vojnu nikdy neviedli). Priateľské vzťahy mali okrem Kríov a Odžibwejov aj s Hidatsami, s ktorými aj obchodovali. Boli zároveň spoľahlivými a dôležitými obchodnými partnermi aj pre európskych obchodníkov s kožušinami (najmä zo Spoločnosti Hudsonovho zálivu), vďaka čomu sa stali jedným z prvých prériových kmeňov so strelnými zbraňami. Po devastujúcej epidémii kiahní v polovici 19. stor., po ktorej klesol ich počet o 75 %, ako aj po dohode o mieri prériových kmeňov s USA sa koncom 19. stor. usadili v niekoľkých rezerváciách, z ktorých najznámejšie sú Fort Belknap na južnom brehu rieky Milk River (v blízkosti dnešného mesta Harlem) a Fort Peck na severnom brehu rieky Missouri (v blízkosti dnešného mesta Glasgow).

Jazyk Assiniboinov (nakhóda, assiniboine) patrí do siouxskej jazykovej rodiny (→ siouxské jazyky), ovláda ho však iba menšina Assiniboinov (asi 150 ľudí), väčšina hovorí americkou angličtinou. Je veľmi blízky jazyku Kamenných Indiánov (aj Nakodovia, Stoneyovia, vlastným menom Iyethkabi, Îyârhe Nakodabi), ktorí sa asi v roku 1744 od Assiniboinov oddelili a vytvorili samostatný kmeň v severozápadných lesoch Skalnatých vrchov (etnonymum Kamenní Indiáni sa často nesprávne používa aj pre samotných Assiniboinov).

Podľa Assiniboinov je nazvaných viacero geografických objektov (napr. rieka Assiniboine, vrch Mount Assiniboine, pevnosť Fort Assiniboine).

Arapahovia, vlastným menom Hinono'eino, Inúna-ina — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v strednej časti USA (štáty Oklahoma a Wyoming); asi 10-tis. príslušníkov (2010).

Sú blízki príbuzní Atsinov. Arapahovia žili pôvodne v oblasti horného toku rieky Mississippi v západnej časti dnešného štátu Minnesota, odkiaľ ich začiatkom 18. stor. vytlačili Odžibwejovia a Siouxovia na sever Veľkých prérií do oblasti dnešných štátov Wyoming, Nebraska, Colorado a Kansas. Podobne ako ostatné prériové kmene aj Arapahovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v matrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od polovice 18. stor. aj chovom koní (boli výbornými jazdcami). V súčasnosti sa venujú prevažne chovu dobytka a farmárčeniu.

Prvé písomné záznamy o nich pochádzajú od Európanov z roku 1795. Po roku 1830 sa podobne ako ich blízki spojenci Čejeni rozdelili na severných a južných. Severná vetva kmeňa sa usadila v blízkosti rieky North Platte v dnešných štátoch Wyoming a Nebraska, južná pozdĺž rieky Arkansas v dnešných štátoch Colorado a Kansas. V roku 1840 spolu s Čejenmi uzatvorili mier (a spojenectvo) s Kiowami, Komančmi a Naišanmi (1838 sa medzi nimi, Kiowami, Komančmi a Naišanmi odohral pri rieke Wolf Creek v dnešnej severozápadnej Oklahome jeden z najväčších medzikmeňových konfliktov medzi Severoamerickými Indiánmi), ako aj so Siouxmi. V nepriateľstve zostali naďalej so Šošonmi, s Utmi a Póníami. Po bojoch s Američanmi (1855 – 56, 1861 – 64, 1863 – 69, 1865 – 68, 1871, 1874 – 75 a 1876, → indiánske vojny) boli napokon po porážke vo vojne na rieke Red River (Red River War) a po neúnavnom prenasledovaní armádou USA nútení usadiť sa v rezerváciách na západe Indiánskeho teritória (spolu s Čejenmi) na hornom toku rieky Washita (v blízkosti dnešného mesta Weatherford) a na západe teritória Wyoming (spolu so Šošonmi) na dolnom toku rieky Wind River (v blízkosti dnešného mesta Riverton).

Jazyk Arapahov (hinónoʼeitíít, arapaho) patrí do algonkinskej jazykovej rodiny (→ algonkinské jazyky), ovláda ho však iba menšina Arapahov, väčšina hovorí americkou angličtinou. O zachovanie pôvodného jazyka sa od 80. rokov 20. stor. spolu s kmeňovými vodcami usiluje aj český antropológ a lingvista Zdeněk Salzmann (*1925; podieľal sa na zavedení jeho výuky v školách, zostavil arapažskú abecedu a slovník).

Ahtenovia, vlastným menom Ahtna, Atnatana — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na krajnom severe USA (štát Aljaška); asi 1,4 tis. príslušníkov (2014).

Ahtenovia pôvodne žili v juhovýchodnej časti dnešného štátu Aljaška pozdĺž rieky Copper a jej prítokov polousadlým spôsobom života v malých osadách v polozemnicových obydliach pokrytých smrekovou kôrou (v lete vo vigvamoch), organizovaní boli v matrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (sob karibu, los, horská ovca), rybolovom (losos) a zberom (bobuľovité plody, hľuzy), ako aj obchodom s kožušinami, kožami a meďou (obchodovali najmä s Inuitmi – Jupikmi a Tlingitmi). Delili sa na štyri podkmene: dolných alebo vlastných Ahtenov (Ahtnahtaenov), centrálnych Ahtenov (Danehwtaenov), horných Ahtenov (Tateahwtaenov, Tatlahwtaenov) a západných Ahtenov (Tsaayhwtaenov, Tsaay Hwtaenov).

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu začiatkom 80. rokov 18. stor. Rusi. Ahtenovia boli kultúrne silno ovplyvnení (podobne ako iné kmene južnej Aljašky) susediacimi Tlingitmi. V roku 1972 vytvorili spoločnosť Ahtna (Ahtna, Incorporated) so sídlom v obci Glennallen, ktorá sa usiluje o rozvoj a zachovanie kultúrnej identity, ako aj o ochranu zdravia a životného prostredia domorodej komunity.

Jazyk Ahtenov (atnakenaege, koht’aene kenaege', ahtna, ahtena) patrí do skupiny severoathabaských jazykov jazykovej rodiny na-dené, je veľmi blízky jazyku Tanainov.

Yakimovia, aj Yakamovia, vlastným menom Waptai'lmim, Pa'kiut'lema, aj Mámachatpam — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Kittitasom (niekedy sú označovaní za horných Yakimov) a Klikitatom; asi 10-tis. príslušníkov (2010).

Yakimovia pôvodne žili pozdĺž rieky Yakima (južná časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách (hlavnou bola Pa'kiut) v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z kože a tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Živili sa najmä rybolovom (lososy, jeseter biely), lovom (jelene, losy) a zberom (hľuzy, bobule), z remesiel bolo významné košikárstvo. Kôň sa stal súčasťou ich kultúry po roku 1735.

V roku 1806 s nimi prišla do kontaktu objaviteľská výprava Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Do pravidelného kontaktu s Američanmi však prichádzali až po roku 1845. V roku 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Klikitati, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (Yakama) pod vedením náčelníka Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však vyvolala táto dohoda nespokojnosť, čo viedlo k tzv. yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58). Po drvivých porážkach pri Štyroch jazerách (tzv. bitka pri Štyroch jazerách, Battle of Four Lakes) a na planine Spokane Plains (tzv. bitka na planine Spokane Plains, Battle of Spokane Plains) boli nútení presídliť sa do navrhnutej rezervácie. V súčasnosti sú známi ako Konfederované kmene a skupiny národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation).

Jazyk Yakimov (ichishkíin sínwit, mámachaptam) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

Nenci, zastarano Samojedi, Juraci, vlastným menom Nenej Neneče, Pjan Xasova, Neščang — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Jamalsko (29-tis., 2010) a Nenecko (7-tis., 2010), žijúca aj v Krasnojarskom kraji (→ Tajmýrsko), v autonómnom okruhu Chantyjsko-Mansijsko, republike Komijsko a v Archangeľskej oblasti Ruskej federácie (od horného toku rieky Mudjuga – Verchovka na západe po pravý breh Jeniseja na východe); spolu 44-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nenci sú blízki príbuzní Encom, Selkupom a Nganasanom. Delia sa na dve etnografické skupiny: tundrových (kočovných) a lesných, resp. tajgových (polousadlých). Podľa tradičných teórií je ich etnogenéza spätá so samodijskými kmeňmi migrujúcimi pod tlakom turkických kmeňov v 1. tisícročí n. l. z juhu z ich pôvodných sídelných oblastí na sever subpolárnych a z polárnych oblastí do oblasti tajgy a tundry, kde sa zmiešali s už tam usadeným pôvodným obyvateľstvom, Sichirtmi, lovcami divokých sobov a morských živočíchov. Prvé zmienky o Nencoch pochádzajú už zo stredoveku (Nestor). V roku 1499 bola na ich sídelnom území založená prvá ruská pevnosť (Pustozersk), ďalšie ruské pevnosti tam vznikli koncom 16. a začiatkom 17. stor. Nenci tak boli podriadení ruskému štátu a prinútení platiť mu daň (jasak). Odpor voči koloniálnej politike cárskej vlády, najmä voči výberu jasaku vyvrcholil v 18. – 19. stor. niekoľkými povstaniami, z ktorých najznámejším bolo povstanie v jamalskej tundre (1825 – 41) nazývané aj vzbura Vauliho (podľa mena jeho vodcu Vauliho Piettomina, aj Vavľo Neňang, *1797, †?). Začiatkom 20. stor. bolo sídelné územie Nencov rozdelené do troch častí. V roku 1929 bol v severnej časti Východoeurópskej nížiny pri Severnom ľadovom oceáne na polostrove Kanin a Jugorskom polostrove a ostrovoch Kolgujev a Vajgač zriadený Nenecký okruh, 1930 premenovaný na Nenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Nenecký autonómny okruh (Nenecko). V roku 1930 bol na severe Západosibírskej nížiny pri pobreží Karského mora pri dolnom toku Obu a na viacerých ostrovoch zriadený Jamalskonenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Jamalskonenecký autonómny okruh (Jamalsko). V roku 1930 bol na Tajmýrskom polostrove a priľahlých ostrovoch (Severná zem a i.) zriadený Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) národnostný okruh, 1977 zmenený na Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) autonómny okruh (Tajmýrsko), 2007 zlúčený s Krasnojarským krajom, čím vznikol dnešný Tajmýrsky dolgansko-nenecký rajón (administratívne centrum Dudinka).

Nenci žili v čumoch (mja, mjat) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží (zima) alebo z brezovej kôry (leto), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch (erkar). Základným spôsobom obživy bolo u tundrových (kočovných) Nencov kočovné pastierstvo sobov, u lesných (polousadlých) Nencov rybolov a lov (kožušinová zver, vodné vtáctvo) a doplnkom chov sobov. Napriek tomu, že pre väčšinu Nencov bol sob základom ich hospodárstva, jazdu na nich ani dojenie sobích laní nepoznali. Z tradičných remesiel bolo rozvinuté najmä spracovanie kovu (železa, striebra, medi za studena), kože, dreva a kostí (najmä sobích a mamutích na nástroje a ozdoby).

Pôvodné náboženstvo Nencov bolo animistické (spojené s kultom ducha nebies Numa a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 19. stor. prijali pravoslávie.

Hovoria neneckým jazykom, nenečtinou (nenecja' vada), ktorá má dva dialekty: tundrový a lesný (lesný nešaŋ vata, nešang vata sa niekedy pokladá za samostatný jazyk) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najrozšírenejším samodijským jazykom. Vedie sa v ňom výučba, vysiela televízia i rozhlas, vydávajú noviny, ako aj krásna literatúra. Od roku 1932 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Nencov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. Najbližšie príbuznými jazykmi neneckého jazyka sú enecký a nganasanský jazyk.

Tuvania, zastarano Sojoti, Sojoni, Urianchajci, Tannu-Tuvania, vlastným menom Tyvalar, Tyva kiži — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Tuvy (249-tis., 2010). Tuvania žijú aj v republikách Chakasko a Buriatsko, v Krasnojarskom, Prímorskom a Altajskom kraji a v Irkutskej, Novosibirskej, Tomskej a Kemerovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 263-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku a v Číne. Patria k pôvodným etnikám južnej Sibíri.

Sú blízki príbuzní Chakasom, Altajcom a Tofalarom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (vlastní Tuvania) a východnú (Todžinci, aj Todžovia). Etnogenéza Tuvanov nie je príliš preskúmaná. Predpokladá sa, že na etnogenéze západných Tuvanov sa okrem turkických kmeňov, ktoré do oblasti Sajanov v povodí horného Jeniseja prišli v polovici 1. tisícročia zo Strednej Ázie, podieľali aj mongolské kmene a na etnogenéze východných Tuvanov aj samodijské a čiastočne i ketské kmene. Ako národ sa sformovali až začiatkom 20. stor. Prvé zmienky o Tuvanoch pochádzajú zo 17. stor. (niektorí bádatelia ich na základe čínskych záznamov o kmeni Tubov kladú už do 6. – 7. stor.). Ich sídelné územie bolo počas 6. – 19. stor. pod nadvládou rôznych štátnych útvarov (Turkický, Ujgurský a Kirgizský kaganát, Najmanský, Ojratský a Džungársky chanát, Zlatá horda, Čína). V roku 1914 bolo (ako Urianchajský kraj) pripojené k Rusku (k prvým kontaktom s Rusmi však došlo už 1616). V roku 1921 sa Tuvania osamostatnili, samostatnosť však trvala len do roku 1944, keď ich nezávislý štát pohltil ZSSR (→ Tuva, Dejiny).

Tradičným obydlím Tuvanov bola jurta (západní Tuvania) a veľký kónický stan alažy-og, pokrytý v zime kožami soba, v lete brezovou alebo smrekovcovou kôrou (východní Tuvania). Spoločnosť Tuvanov bola organizovaná do patrilineárnych rodov (seek). V 17. stor. došlo k sociálnej diferenciácii a vzniku rodovej aristokracie (nojonov), ktorí mali súdnu a správnu právomoc. Väčšinu obyvateľstva tvorili slobodní a nemajetní pastieri (arati), priamo závislí od nojonov. Známe bolo aj otroctvo.

Základným spôsobom obživy bolo u západných Tuvanov kočovné pastierstvo (kone, ovce, kozy, hovädzí dobytok, ťavy, jaky), doplnkom lov (kožušinová zver), rybolov, zber plodov a koreňov divorastúcich rastlín a v obmedzenej miere i poľnohospodárstvo (pestovanie prosa, jačmeňa), u východných Tuvanov chov sobov a lov (jelene, losy), doplnkom rybolov a zber cibúľ ľalie zlatohlavej a píniových orieškov. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kovov, dreva, kože, vlny, brezovej a smrekovcovej kôry. Tuvania majú bohatý folklór (napr. piesne, pre ktoré je charakteristický hrdelný spev xөөmej, ďalej mýty, legendy, rozprávky, bájky, príslovia) i literatúru (→ tuvská literatúra).

Tradičným náboženstvom Tuvanov je šamanizmus (spojený s kultom ducha vládcu nebies Kurbustuom a nižšieho sveta Erlikom, vierou v miestnych duchov hôr dag eezi a riek sug eezi, ako aj uctievaním zvierat, najmä medveďa) a od 17. stor. i tibetský buddhizmus (škola Gelukpa), príp. ich zmes.

Hovoria tuvským jazykom.

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Arikarovia, vlastným menom Sáhniš — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozápadnej časti USA (štát Severná Dakota); 792 príslušníkov (2010).

Arikarovia pôvodne žili pozdĺž horného toku rieky Missouri medzi riekami Cannonball a Cheyenne usadlým spôsobom života v osadách v kruhových zemnicových obydliach, organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice, slnečnice a tabaku, lovom (jelene, losy, bizóny), rybolovom, hrnčiarstvom a košikárstvom, boli známi i ako znamenití obchodníci zo severu Veľkých prérií. Obchodovali najmä so západnými Siouxmi, Čejenmi, Kríami, Vraními Indiánmi (Absarokmi), Assiniboinmi a Arapahmi. Ich tradičnými nepriateľmi boli Omahovia, Ponkovia a Iowovia, ako aj Komanči. V roku 1823 sa dostali do vojny (→ indiánske vojny) s Američanmi, ktorej príčinou bol spor s trapermi, týkajúci sa obchodu s kožušinami. Napriek tomu od 60. rokov 19. stor. často slúžili ako stopári americkej armády v konfliktoch so západnými Siouxmi a Čejenmi. Kultúrne boli silno ovplyvnení susediacimi Mandanami (napr. Tanec Slnka), s ktorými v roku 1862 (podobne ako aj s Hidatsami) vytvorili spojenectvo. V súčasnosti sú známi pod názvom Tri pridružené kmene (Three Affiliated Tribes).

Jazyk Arikarov (sáhniš, arikara) patrí do caddoskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Póníov. Je kriticky ohrozený, plne ho ovláda už len niekoľko jednotlivcov.

Tunguzi — 1. súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Číny hovoriace tunguzskými jazykmi altajskej jazykovej rodiny. Patria k nim napr. Evenkovia, Eveni, Nanajci, Negidali, Oroci, Oroči, Udehejci a Ulčovia; 2. zastaraný názov pre Evenkov.

Nivchovia, zastarano Giliaci, vlastným menom Nivxgu, Niǧvŋgun, Nighvnggun — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolnom toku rieky Amur a na ostrove Sachalin (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji a v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: amurskú, západosachalinskú, východosachalinskú a i.

Etnogenéza Nivchov je málo preskúmaná, predpokladá sa, že okrem paleoázijských skupín sa na nej podieľali i tunguzské kmene a Ainuovia. Z antropologického hľadiska patria k paleoázijskému (arktickému) typu mongoloidnej populácie, fyzicky sa značne podobajú Inuitom. Prvé zmienky o Nivchoch pochádzajú z 12. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov. V 19. stor. bolo ich sídelné územie, ktorého severnú hranicu tvorila rieka Uda, pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zemniciach (to-ryv, toryf) či polozemniciach (myv-tyv) pyramidálneho tvaru alebo v zruboch na koloch (ke-ryv, keryf), organizovaní boli do prísne exogamných patrilineárnych rodov (xal, xar). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy), lov (losy, uškatce, bieluhy, kožušinová zver) a zber (lastúrniky, mäkkýše, morské riasy, brusnice, lesné jahody, cibule ľalie zlatohlavej), ako aj chov saňových psov a z kultových dôvodov medvieďat (kvôli obradu čxyf lerand, t. j. medvediemu sviatku). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (veľmi cenené boli oštepy s inkrustáciou z medi a zo striebra), kostí, koží (rybích, kožušinovej zveri, uškatcov) a pletiarstvo (rohože, košíky). Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca mora demiurg Tajrnand, resp. Tajchnad, a vládca hôr a tajgy Pal-yz, resp. Pal-yzng, zo zvierat boli uctievané najmä medveď a kosatka, významný bol kult miestnych duchov yz spojený s obradmi vďakyvzdania ču-ču, t. j. kŕmenia duchov živlov – vôd, ohňa a zeme), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.).

Hovoria nivšským jazykom.

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

Nganasani, zastarano Tavgijci, Tavgijskí Samojedi, vlastným menom Ŋganasanə, Nganasanä, Njaa, Nja — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo severnej časti Tajmýrskeho dolgansko-neneckého rajónu (→ Tajmýrsko; 747, 2010) Krasnojarského kraja Ruskej federácie; spolu 862 (2010). Najsevernejšie žijúce etnikum Eurázie a jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nganasani sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Selkupom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (avamskú) a východnú (vadejevskú). Na etnogenéze Nganasanov sa okrem autochtónneho paleoázijského obyvateľstva príbuzného pravdepodobne Jukagirom a samodijských kmeňov podieľali aj tunguzské a turkické kmene. Fyzicky sa viac ako iné etniká tejto oblasti podobajú Inuitom, majú veľmi malú postavu (okolo 150 cm).

Prvé písomné správy o Nganasanoch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie (zaberalo celý Tajmýrsky polostrov, na východe ho ohraničoval dolný tok rieky Anabar) pripojené k Rusku (až do 30. rokov 20. stor. však neboli príliš vystavení rusifikácii). Žili v čumoch (ma) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží – alebo polozemniciach (satu ma) s kužeľovitou strechou pokrytou rohožami a zvrchu trávou alebo hlinou, organizovaní boli do patrilineárnych rodov (dedytyn tanse). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (divoké soby, vodné vtáctvo – najmä husi, kožušinová zver), od polovice 19. stor. zrejme pod vplyvom Nencov aj kočovný chov sobov (vyšľachtili osobitné plemeno schopné vydržať viacdennú snehovú víchricu). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (sane, nádoby), kostí (gravírovanie), sobích koží (farbenie a i.) a kožušín.

Pôvodné náboženstvo predstavoval animizmus a šamanizmus (významný bol kult duchov tundry a divokej zveri; šamani mali u Nganasanov veľmi často aj politickú moc, súdili, viedli lov a pod.), v súčasnosti je náboženstvom zväčša pravoslávie (christianizácia prebehla až začiatkom 20. stor., v malej miere jej boli vystavení aj v 19. stor.).

Hovoria nganasanským jazykom, nganasančinou (ŋganasanə siəde, nganasanä siäde, nja siəde, nja siäde), ktorá má dva dialekty (avamský a vadejevský) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najvýchodnejším samodijským jazykom a je veľmi blízky nenečtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Nganasanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Nanajci, zastarano Goldi, vlastným menom Nanaj, Nani — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri pozdĺž dolného toku Amuru a pravostranných prítokov rieky Ussuri (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom a Prímorskom kraji, ako aj v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 11-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Okrem Ruskej federácie žijú i v Číne (tam nazývaní Chečeovia).

Nanajci sú blízki príbuzní Ulčom, Oročom a Orokom. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: gorinskú (je známa aj pod názvom Samagiri), kururmijskú, ussurijskú a i. Na etnogenéze Nanajcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské, v menšej miere i mandžuské, mongolské, turkické, ainské (ainuské) a i. kmene. Prvé zmienky o Nanajcoch pochádzajú z polovice 17. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov, 1651 ruský cestovateľ Jerofej Pavlovič Chabarov a 1709 i francúzski jezuiti pôsobiaci v Číne. V roku 1858 bolo ich sídelné územie (v 19. stor. obývali rozsiahlu oblasť od ústia rieky Sungari do Amuru po obec Sofijsk v dnešnom Ulčskom rajóne Chabarovskeho kraja) pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zruboch (chagdun, hagdun, aj fanza) vykurovaných dymovodom alebo v zemniciach (seroma) či polozemniciach (churbu, hurbu, chulbu, hulbu), organizovaní boli do patrilineárnych rodov (chala, hala). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy) a lov (jelene sika, losy, medvede, kožušinová zver), v niektorých skupinách chov saňových psov, doplnkovým spôsobom zber (hľuzy, bobule a i.), od 19. stor. i poľnohospodárstvo (pestovanie zemiakov, zeleniny, chov koní, hydiny). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (železo, meď, striebro, bronz), kostí, koží (najmä rybích, na odev a obuv) a pletiarstvo.

Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca nebies Ka mur, zo zvierat boli uctevané medveď Doonta a tiger Amba, významný bol kult predkov, šamanských a miestnych duchov spojený so stavbou totemových stĺpov), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.) alebo buddhizmus.

Hovoria nanajským jazykom, nanajčinou (nanaj, nanaje, nani heseni), patriacou medzi mandžusko–tunguzské jazyky. Je veľmi blízka ulčtine a oročtine.

Do všeobecného povedomia sa Nanajci dostali vďaka knihe ruského bádateľa, cestovateľa, etnografa a spisovateľa Vladimira Klavdijeviča Arsenieva Dersu Uzala (1923), sfilmovanej v roku 1975 japonským filmovým režisérom, scenáristom a producentom Akirom Kurosawom.

Tazi → Udehejci

Udehejci, aj Udegejci, zastarano Oročoni, vlastným menom Udehe, Udeke, Udee — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri v pohorí Sichote-Aliň a na priľahlom pobreží Japonského mora, od dolného toku Amuru na severe po Oľgin záliv na juhu (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Prímorskom a Chabarovskom kraji Ruskej federácie; 1,4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Udehejci sú blízki príbuzní Oročom a Orokom. Na etnogenéze Udehejcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské kmene, Nivchovia a pravdepodobne i Ainuovia. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: samarginskú, bikinskú, ternejskú, chorskú a i. Základným spôsobom obživy bol lov (jelene sika, losy, diviaky, kožušinová zver) a zber (korene žen-šenu, s ktorými aj obchodovali, lesné jahody, brusnice, huby, mäkkýše, morské riasy), doplnkovým spôsobom rybolov (lososy) a chov saňových psov. Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, sánky, lyže), brezovej kôry, koží (aj rybích) a kožušín.

Prvé zmienky o Udehejcoch pochádzajú z polovice 14. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Náboženstvo bolo pôvodne animistické (spojené s kultom ducha vládcu sveta Buom, duchom vládcu hôr a lesov Onkuom, ako aj kultom miestnych duchov a démonov a uctievaním zvierat, najmä tigra, medveďa, losa a kosatky, od ktorých odvodzovali pôvod niektoré rody), v 2. polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Udehejcov (udie kejeveni) má tri dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko-tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky oročtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Udehejcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Za osobitnú etnografickú skupinu Udehejcov veľmi silno ovplyvnenú Číňanmi sa niekedy pokladajú Tazi (vlastným menom Tadza, Ude). Žijú v povodí rieky Ussuri na juhu Prímorského kraja Ruskej federácie (254, 2010). Od Udehejcov sa oddelili koncom 18. stor. (okrem nich sa na ich etnogenéze podieľali aj nanajské, čínske a mandžuské elementy), ako samostatné etnikum sa však sformovali až v 2. polovici 19. stor. Na rozdiel od nich bolo ich základným spôsobom obživy poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, zeleniny, chov hydiny, ošípaných). Hovorili tazským dialektom čínskeho jazyka s množstvom výpožičiek z udehejčiny a nanajčiny, ktorý sa pokladá za zaniknutý, v súčasnosti používajú ruštinu. Veriaci sú pravoslávni kresťania.

nivšský jazyk, nivština, aj nivchský jazyk, nivchčina, nivšsky nivxgu dif, niǧvgun duf, nighvgun duf — jazyk Nivchov. Najčastejšie je zaraďovaný do paleoázijského spoločenstva, kam patrí najmä z územného a etnického hľadiska, pokladá sa však za izolovaný. Jeho genetické zväzky zostávajú nevyjasnené. Niektorí lingvisti ho pokladajú za syntetický, iní za polysyntetický jazyk. Z celkového počtu 4-tis. Nivchov (2010) používa nivštinu len takmer 200 ľudí. Má štyri dialekty (amurský, severo-, východo- a juhosachalinský). Zapisuje sa cyrilikou. Vyučuje sa i na prvom stupni niektorých základných škôl. Literatúra v nivšskom jazyku vznikla až po roku 1950 a je spojená s prozaikom Vladimirom Michajlovičom Sangim (*1935). Od roku 1990 v nivšskom jazyku vychádzajú na Sachaline raz mesačne noviny Nivx dif (Nivšské slovo).

Samojedi — 1. zastaraný názov pre súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny, → Samodijci; 2. zastaraný názov pre Nencov.

Šori, aj Šorčania, zastarano Kuzneckí Tatári, Kondomskí Tatári, Mrasskí Tatári, vlastným menom Şor kiji, Tadar kiji — turkická národnosť žijúca v juhozápadnej časti Sibíri pozdĺž stredného toku rieky Tom a jej ľavostranných prítokov Kondomy a Mrassu, na výbežkoch pohoria Kuznecký Alatau, na východnom okraji Altaja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Kemerovskej oblasti (10-tis., 2010) a republike Chakasko (1-tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom a Altajskom kraji Ruskej federácie; spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Šori sú blízki príbuzní Chakasom a Altajcom. Na etnogenéze Šorov sa podieľali najmä turkické a ketské, v menšej miere i samodijské a ugrofínske kmene. Delia sa na dve etnografické skupiny: severnú (lesostepnú) a južnú (horskú tajgovú). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (jelene, losy, kožušinová zver), doplnkovým spôsobom zber (jedlé hľuzy, bobule, píniové oriešky, lesné jahody) a kopaničiarske poľnohospodárstvo (pestovanie jačmeňa, pšenice, ovsa, zemiakov, konopy, chov koní, hovädzieho dobytka, včiel). Z tradičných remesiel boli významné výroba zbraní (zásobovali nimi najmä Teleutov a Jenisejských Kirgizov) a spracovanie kovu (tavenie železa), ako aj dreva, brezovej kôry, rohoviny, koží a kožušín.

Prvé zmienky o Šoroch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie pripojené k Rusku. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu nebies Ulgenom, ako aj kultom miestnych duchov riek su eezi, hôr tag eezi a i.), v 1. polovici 19. stor. prijali pravoslávie (altajská duchovná misia archimandritu Makarija Gluchareva, *1792, †1847, a metropolitu Makarija Nevského, *1835, †1926).

Jazyk Šorov (şor tili) má dva dialekty (kondomský a mrasský) a patrí do severovýchodnej, čiže altajskej (sibírskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ turkické jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Šorov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Negidali, zastarano Nejdali, Nejdalci, Negedanci, Eklembeji, vlastným menom Elkan Bejenin, Elekem Beje — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolných tokoch riek Amguň a Amur (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji Ruskej federácie; vyše 500 (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Etnogenéza Negidalov je spätá s usadením sa časti Evenkov na dolných tokoch riek Amguň a Amur v 15. – 16. stor., kde sa zmiešali s Nanajcami, Nivchmi a Ulčmi. Delia sa na dve etnografické skupiny: horských alebo amgunských (kočovných) a nížinných alebo amurských (usadlých), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (lov a kočovný chov sobov, rybolov a chov saňových psov). Z remesiel vynikajú výrobky z dreva, kostí, kovu, zo sobích parohov, z kožušín, rybích koží, brezovej kôry a výšivky farebnými niťami a korálkami.

Prvé zmienky o Negidaloch pochádzajú z druhej polovice 17. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu tajgy Sinkenom, ako aj kultom ducha vládcu vôd Tamunom a uctievaním zvierat, najmä medveďa a tigra, s ktorých ulovením boli spojené významné obrady), v polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Negidalov (neǧida hesenin) má dva dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko–tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky evenkovčine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Negidalov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Mansijci, zastarano Voguli, Voguliči, Jugrovia, vlastným menom Mānsi, Maansi, Mānsi māxum, Maansi maaxum — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Chantyjsko-Mansijsko (10-tis., 2010), žijúca aj v autonómnom okruhu Jamalsko, v Ťumenskej a Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie (oblasť západne od rieky Ob, najmä povodie Severnej Sosvy, Kondy a Pelymu); spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Mansijci sú blízki príbuzní Chantyjcom. Delia sa na štyri základné etnografické skupiny (severnú, južnú, východnú, západnú), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (kočovný chov sobov, rybolov, lov, poľnohospodárstvo). Z remesiel vynikajú výrobky z kožušín a brezovej kôry.

V ruských prameňoch sa Mansijci prvýkrát spomínajú už v 14. stor. Počas 15. – 16. stor. boli pod nadvládou Sibírskeho chanátu a od 17. stor. Rusov. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Numi-Torumom a uctievaním zvierat, najmä medveďa hnedého), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Mansijcov (mānsi lātyŋ, maansi laatyng) je nárečovo značne rozdrobený (má štyri dialekty) a patrí do obskougorskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ obskougorské jazyky). Od 1931 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Mansijcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Samodijci, Samodijčania, zastarano Samojedi — súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny.

V súčasnosti sú známe štyri žijúce samodijské etniká (Enci, Nenci, Nganasani a Selkupi) a niekoľko zaniknutých (Kamasinci, Motori a i. – tzv. sajanskí Samodijci). Samodijci sa niekedy ďalej delia (väčšinou z jazykového hľadiska) na severných (Enci, Nenci, Nganasani) a južných (Selkupi a zaniknuté etniká).

Etnogenéza Samodijcov nie je príliš preskúmaná, od ostatných príslušníkov uralskej jazykovej rodiny sa oddelili v 3. tisícročí pred n. l. Ako oblasť ich etnogenézy sa zvyčajne uvádzajú Sajany, odkiaľ začali zrejme už v priebehu prvých storočí n. l. migrovať na západ. Sajanskí Samodijci boli postupne asimilovaní turkickými etnikami a mali kľúčový podiel pri etnogenéze Tofalarov a Tuvanov-Todžincov. Naopak, Samodijci migrujúci na západ asimilovali časť ugrofínskych, ketských a pravdepodobne i paleoázijských kmeňov usídlených už skôr v tejto oblasti.

Názov Samodijci je odvodený od staršieho názvu Nencov – Samojedi.

Komorčania, francúzsky Comoriens — súhrnné označenie obyvateľov ostrovného štátu Komory (737-tis., 2012). Najpočetnejší sú vlastní Komorčania (obyvatelia zmiešaného africko-arabsko-malajsko-malgašského pôvodu; 97,1 %), menšiny tvoria Makuovia (1,6 %), Francúzi (0,4 %), Arabi (0,1 %) a i. (Číňania, Indovia, Holanďania, Briti, Portugalčania, Malajci, Swahilčania, Peržania; 0,8 %). Mimo Komor žijú Komorčania najmä vo Francúzsku, na Madagaskare, Réunione a Mayotte.

Obyvatelia na všetkých troch hlavných ostrovoch Komor (Grande Comore, Anjouan, Mohéli) sa koncentrujú v úzkych pobrežných pásoch (najhustejšie obývaným ostrovom je Anjouan). Najrozšírenejším jazykom je komorský jazyk (komorčina, shikomori, bantuský jazyk podobný swahilčine, hovorí ním vyše 90 % obyvateľov Komor), ktorý je aj jedným z úradných jazykov (popri francúzštine a arabčine). Väčšina veriacich sú sunnitskí moslimovia (98 %), menej zastúpení sú kresťania (1,2 %), hinduisti a i. (0,8 %).

kikongo [konžsky] → Kongovia (konžský jazyk)

Kongovia, aj Bakongovia, vlastným menom Bakôngo — stredoafrická etnická skupina Bantuov žijúca najmä na území republiky Kongo, Konžskej demokratickej republiky (KDR), Angoly, Gabonu a Ugandy, spolu asi 10 mil. (2014). Kongovia patria medzi najväčšie etniká v strednej Afrike. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie dioskórey – jamov, tara, kukurice, manioku, chov hydiny), významný je aj rybolov. Väčšinou sú kresťania (najmä rímski katolíci, ale aj protestanti, najmä baptisti), mnohí patria do miestnych denominácií kombinujúcich africké prvky s kresťanstvom (→ africké nezávislé cirkvi), malá časť si zachovala tradičné náboženské predstavy spojené najmä s kultom predkov (→ africké tradičné náboženstvá).

Už v 14. stor. vytvorili Kongovia na území v oblasti povodia rieky Kongo jeden z najvyspelejších štátov v subsaharskej Afrike, nezávislú Konžskú ríšu. Po príchode Portugalčanov (koniec 15. stor.) prijali kresťanstvo a naučili sa po portugalsky, 1570 sa vládca Konžskej ríše (manikongo) stal vazalom portugalského kráľa a záujem Portugalčanov sa obmedzil len na obchod s otrokmi. Odpor proti Portugalčanom, ktorí si v oblasti vytvorili jedno z najvýznamnejších centier obchodu s otrokmi a do Ameriky vyvážali ako otrokov aj Kongov (napriek tomu, že boli kresťania), vyvrcholil v 2. polovici 17. stor. v protiportugalskom povstaní. V roku 1665 však boli v bitke pri Ambuíle (mesto v provincii Uíge v dnešnej Angole) porazení. Štát Kongov sa začal drobiť a kontrolu nad jeho územím postupne získavali okrem Portugalčanov (Portugalské Kongo, t. j. územie Cabindy, ako aj územie dnešných severoangolských provincií Zaire a Uíge) i Francúzi (kolónia Francúzske Kongo) a Belgičania (Belgické Kongo). V polovici 20. stor. získali nezávislosť Angola, Francúzske Kongo (dnešná republika Kongo, Kongo-Brazzaville) i Belgické Kongo (dnešná Konžská demokratická republika, Kongo-Kinshasa). Kongovia sa usilovali o znovuzjednotenie už začiatkom 18. stor. (prorokyňa Kimpa Vita), v polovici 20. stor. vznikla kultúrno-politická organizácia Združenie Kongov za zjednotenie, zachovanie a rozšírenie konžského jazyka (Association des Bakongo pour l’unification, la conservation et l’expansion de la langue kikongo, ABAKO), známa aj ako Aliancia Kongov (Alliance des Bakongo), a 1986 nábožensko-národné hnutie Bundu dia Kongo (BDK) usilujúce sa o vytvorenie etnického štátu Kongov a obnovu konžského duchovného dedičstva. V kultúrnom prostredí Kongov vzniklo začiatkom 20. stor. aj africké synkretické náboženstvo kimbanguizmus.

Konžský jazyk, konžština (kikongo, kikóóngó, kisikôngo, kongo), patrí do benue-konžskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny. Má niekoľko dialektov. V Konžskej demokratickej republike patrí medzi tzv. národné jazyky (spolu s lingalčinou, swahilčinou a lubčinou), v republike Kongo je druhým najrozšírenejším domácim jazykom (po kitubčine), v Angole tretím najrozšírenejším domácim jazykom (po jazykoch ovimbundu a mbundu). Kreolský kitubský jazyk, kitubčina (kituba, aj kikongo-kituba, monokutuba, munukutuba, kileta), na báze konžského jazyka je zrozumiteľný hovoriacim viacerými dialektmi konžštiny a ako lingua franca sa používa najmä v južnej časti republiky Kongo, na juhozápade Konžskej demokratickej republiky i na severe Angoly.

Binijčania, Bini — skupina príbuzných etník v západnej a severozápadnej Nigérii; niekedy sa názov Binijčania používa iba na označenie obyvateľov mesta Benin City a okolia (t. j. asi 200-tis. osôb), ostatným sa hovorí Edo. Ich jazyk (binijčina) bol v minulosti zaraďovaný medzi kwaské jazyky, v súčasnosti sa zaraďuje medzi benue-konžské jazyky nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej rodiny. Časť sú kresťania, časť moslimovia. V 12. stor. vytvorili jeden z najvýznamnejších afrických štátov (→ Beninská ríša). Ich hlavným spôsobom obživy je poľnohospodárstvo, chov dobytka, kôz, oviec a hydiny, doplnkovým rybolov. Preslávili sa tvorbou bronzových reliéfnych plastík (beninské bronzy).

jidiš [nem.] — pôvodne hovorový, neskôr aj literárny jazyk neasimilovaných aškenázskych Židov, v jazyku jidiš nazývaný mame lošn, t. j. materinský jazyk.

Vznikol vzájomným pôsobením a syntézou semitskej, románskej, germánskej a slovanskej jazykovej zložky na báze strednej hornej nemčiny (Mittelhochdeutsch). Zachovala sa v ňom morfologická štruktúra nemčiny, a preto sa spravidla začleňuje do západogermánskej skupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Jidiš je flektívny jazyk s prevahou analytických prvkov. Jeho slovná zásoba pozostáva najmä zo slov hebrejského, nemeckého, románskeho a slovanského pôvodu, na začiatku 19. stor. do nej preniklo aj množstvo internacionalizmov; mnoho slov sa skladá z morfém viacerých jazykov. Zapisuje sa hebrejským písmom prispôsobeným hláskovému systému jidiš. Píše sa sprava doľava, abeceda nemá veľké písmená. Vzhľadom na vplyv slovanských jazykov na jidiš a jeho odklon od nemčiny sa v jeho vývine tradične rozlišujú štyri obdobia vymedzené približne rokmi 1250, 1500, 1700 a 1820, pričom sa berú do úvahy aj mimojazykové faktory.

Jidiš sa začal formovať v tzv. začiatočnom období (t. j. v období pred slovanským jazykovým kontaktom; do 1250) približne koncom 10. stor., keď sa Židia prichádzajúci z krajín, v ktorých sa hovorilo románskymi jazykmi (Taliansko, Francúzsko), začali usádzať v Nemecku (v oblasti okolo riek Rýn, Mosela a horného toku Dunaja) a vytvárať tam židovské štvrte. Z nemčiny pochádza aj termín jidiš (t. j. židovský), samotní aškenázski Židia označovali jidiš aj ako lešon Aškenaz, t. j. jazyk Aškenázov, pričom Aškenaz je názov prvého relatívne kompaktného osídlenia Židov v severovýchodnej Európe spočiatku pozdĺž brehov rieky Rýn; v užšom význame sa pojem jidiš stotožňuje s nemeckým židovstvom a nemeckými Židmi (Aškenázmi), neskôr s celým fenoménom aškenázskej židovskej kultúry. Jidiš sa používal predovšetkým ako hovorový jazyk, jazykom liturgie a učencov bola hebrejčina, resp. aramejčina. Predpokladá sa však, že už v 12. stor. začala vznikať literatúra písaná v jazyku jidiš pôvodne s cieľom porozumieť v hebrejčine napísanému Tanachu (Starý zákon) a jeho interpretáciám, talmudickým legendám a midrašom a sprístupniť ich Židom prostredníctvom hovorového jazyka, t. j. jidiš. Za prvý doklad v jazyku jidiš sa považuje zbierka modlitieb Wormský machzor z 1272.

V starom období (približne 1250 – 1500) sa Židia vyhnaní z Nemecka a Rakúska (od polovice 13. stor., a najmä po morovej epidémii 1347 – 48, z ktorej vypuknutia boli obvinení) začali usádzať v oblasti stredného toku Dunaja, v Čechách, na Morave, v Poľsku a Litve a dostali sa do prvého kontaktu so slovanským obyvateľstvom. Do jazyka jidiš sa tak zaradil štvrtý, slovanský komponent (formoval sa tzv. starý jidiš) a postupne sa začal členiť na západoeurópsky a východoeurópsky dialekt. Hoci sa používal predovšetkým ako dorozumievací a obchodný jazyk Židov, v 14. stor. v ňom začali vznikať na základe biblických príbehov epické poémy vo veršoch a začala sa rozvíjať biblická dráma. Od 15. stor. sa do jazyka jidiš prekladala aj hebrejská liturgia, publikovali sa modlitebné knižky a náboženská poézia. Koncom 15. a na začiatku 16. stor. prekvitala medzi aškenázskymi Židmi žijúcimi v severnom Taliansku aj sekulárna literatúra písaná v jazyku jidiš. Jej hlavným predstaviteľom bol židovský humanista, básnik a filológ Elija (Bachur) Levita (*1469, †1549), ktorý písal romance (Bove d’Antona známa ako Bove Buch, 1507) a je autorom prvého jidiš-hebrejsko-latinsko-nemeckého slovníka Šemot devarim (1542) i dvoch slovníkov – Tišby (lexikón hebrejských slov v Talmude) a Meturgeman (slovník skompilovaný z aramejského prekladu Biblie) obsahujúcich etymologické vysvetlenia niektorých jidiš slov.

Stredné obdobie (1500 – 1700) je charakteristické mohutnou expanziou východných Aškenázov z nemeckého územia na východ a formovaním sa tzv. stredného jidiš. Zosilnela vnútorná migrácia Židov v slovanských krajinách, vznikali židovské mestečká. Po pogromoch v Poľsku (najmä 1648 – 49 počas kozáckeho povstania vedeného B. Chmeľnyckým), keď viacerí Židia emigrovali z východnej Európy a vytvárali nové osady v západnom Alsasku, Holandsku a severnom Nemecku, sa dialekty jazyka jidiš definitívne rozdelili na západnú a východnú skupinu. V rámci východnej skupiny sa začal formovať systém teritoriálnych nárečí, pričom sa postupne utvorili tri dialekty: severovýchodný (litovsko-bieloruský), juhovýchodný (ukrajinský) a juhozápadný alebo centrálny (poľský).

V novom období (1700 – 1820) bol západný dialekt, ktorým hovorili Židia v Holandsku, Alsasku a Lotrinsku, vo Švajčiarsku, v časti Nemecka, v Čechách, na Morave, v Sliezsku, na Slovensku, v Podkarpatskej Rusi a v Maďarsku, takmer úplne vytlačený miestnymi jazykmi, čiastočne sa zachoval len v Alsasku, Holandsku a vo Švajčiarsku. Naopak, východné dialekty zaznamenali veľký rozmach a na ich základe sa okolo 1820 (najnovšie obdobie) začal formovať štandardný (spisovný) jidiš, ktorý plnil potreby Židov vo všetkých oblastiach súkromného i verejného života. Dôležitú úlohu pritom zohral chasidizmus, ľudové náboženské hnutie usilujúce sa od 2. polovice 18. stor. o obnovu židovského náboženského a sociálneho života na mystickom a emocionálnom základe. Vznikala chasidská literatúra v jazyku jidiš, napr. hagiografie glorifikujúce zakladateľov a vodcov hnutia i náboženské mystické príbehy, z ktorých najznámejšie sú príbehy rabína Nachmana z Braslavu (aj Braclavu; *1772, †1810) napísané 1806 – 09. Zhoršujúce sa postavenie Židov vo východnej Európe od konca 18. stor., keď sa po delení Poľska veľké časti židovského obyvateľstva dostali pod vládu cárskeho Ruska, ktoré 1881 – 1914 prijalo viaceré protižidovské zákony, bolo príčinou novej emigrácie Židov z východoeurópskych krajín do USA, Južnej Ameriky, Južnej Afriky, Austrálie a Palestíny. Napriek tomu, že sa židovské osvietenstvo (→ haskala) v 2. polovici 19. stor. pôvodne usilovalo odsunúť jidiš do oblasti bežnej komunikácie, práve v tom období sa začala rozvíjať moderná jidiš literatúra, jej významnými predstaviteľmi boli Mendele Mocher Sforim (Bielorusko), J. L. Perec (Poľsko) a Šolem Alejchem, ktorý od 1914 žil v USA.

Na prelome 19. a 20. stor. sa v súvislosti s národnoemancipačným úsilím Židov riešila aj otázka ich národného jazyka. Predstavitelia sionizmu odmietali prijať jidiš za národný jazyk (spájali ho s útlakom, prenasledovaním a getami) a uprednostňovali hebrejčinu (ivrit) ako symbol národného obrodenia. Kompromisné riešenie prijala konferencia židovských spisovateľov, filozofov, politikov a publicistov zvolaná 1908 na podnet rakúskeho publicistu a bývalého sionistu Nathana Birnbauma (*1864, †1937) do mesta Černovice (dnes na Ukrajine), ktorá vyhlásila jidiš za jeden z národných jazykov Židov (spolu s ivritom). Konferencia sa zároveň považuje za začiatok vedeckého skúmania jazyka jidiš. R. 1918 vydal jazykovedec Salomon Birnbaum (*1891, †1989) v nemčine Gramatiku jidiš (Grammatik der jiddischen Sprache), 1925 bol založený dodnes pôsobiaci Ústav pre výskum jidiš (Jidišer Visnšaftlecher Institut, angl. prepis Yidisher Visnshaftlekher Institut, YIVO) pôvodne so sídlom vo Vilniuse a s pobočkami v Berlíne, vo Varšave a v New Yorku (od 1940 aj jeho trvalé sídlo), ktorý spravuje bohatú knižnicu a v jazyku jidiš vydáva viaceré časopisy i množstvo publikácií (napr. Moderný anglicko-jidiš a jidiš-anglický slovník, Modern English-Yiddish Yiddish-English Dictionary, 1968). Rozmach jazyka jidiš ako hovorového a literárneho jazyka spomalili pogromy v období stalinizmu a nacistická likvidácia židovského obyvateľstva v Európe počas 2. svetovej vojny (→ holokaust). R. 1942 bola v New Yorku založená Ústredná organizácia jidiš kultúry (Central Yiddish Culture Organization, CYCO), ktorá 1981 vydala 8-zväzkový Lexikón modernej literatúry písanej v jazyku jidiš (Lexicon of the New Yiddish Literature; spracúvaný od 1954) obsahujúci biografie, hodnotenia a bibliografie vyše 7-tis. autorov píšucich v jidiš v 19. a 20. stor. (k najvýznamnejším patria bratia Israel Jošua Singer, *1893, †1944, a I. B. Singer, Š. J. Agnon a i). R. 1984 vyšla v Buenos Aires 100-zv. antológia Majstrovské diela literatúry v jazyku jidiš (Musterverk fun der yidisher literatur).

Pojem jidiš v širšom význame označuje nielen jazyk ako komunikačný prostriedok, ale celý komplex kultúrnych a spoločenských prejavov aškenázskych Židov pozostávajúci z jidiš kultúry, jidiš literatúry, jidiš hudby ap., predstavujúci v dejinách osobitný kultúrny fenomén. Jidiš sa uplatnil aj v žurnalistike (v jazyku jidiš vychádzalo množstvo periodík), v divadle (→ židovské divadlo), vo filme, v hudbe a i.

Jidiš hudba predstavuje ľudovú spevnú tradíciu mimoliturgickej hudby aškenázskych židovských komunít v Európe a neskôr vo všetkých emigrantských židovských diaspórach mimo nej. Židovské ľudové piesne v jazyku jidiš (svadobné, tanečné, spoločenské, remeselnícke, piesne o obchodoch, náreky nad chudobou, prežitím a prenasledovaním) boli po stáročia základom ľudovej spevnosti a tradičného repertoáru židovskej hudby a jej premien. Ich melodická skladba je heterogénna, obsahuje melódie maurských, arabských, nemeckých, ruských, balkánskych a iných piesní, ako aj novoadaptované populárne piesne americkej mediálnej hudobnej scény. Spojenie spevnej a inštrumentálnej židovskej tradície predstavuje žáner klezmer.

Ak pred 2. svetovou vojnou žilo vo východnej Európe okolo 10 mil. ľudí hovoriacich jazykom jidiš, po vojne ich počet výrazne poklesol. Odhady ich počtu v súčasnosti sú dosť nepresné, pohybujú sa medzi 3 – 5 mil. ľudí. Okrem Židov v Európe (jidiš je jedným z viacerých oficiálnych alebo menšinových jazykov Švédska, Holandska, Ukrajiny, Poľska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny a Moldavska) ho používajú najmä ultraortodoxní židia v Izraeli, ktorí považujú hebrejčinu za posvätný jazyk nevhodný na bežné používanie. Pomerne veľké komunity Židov hovoriacich jidiš sú aj v Južnej Afrike, Austrálii, Latinskej a Severnej Amerike (najväčšia komunita je v New Yorku).

araukánsky jazyk, araukánčina → juhoamerické indiánske jazyky

jorubský jazyk, jorubčina, aj yorubský jazyk, yorubčina, jorubsky èdèe yorùbá — benue-konžský jazyk (v minulosti bol zaraďovaný medzi kwaské jazyky) nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej rodiny. Zapisuje sa latinkou doplnenou o písmená s diakritickými znamienkami.

Je rozšírený v juhozápadnej Nigérii (pôvodný areál jorubského jazyka; počtom používateľov 29 mil. druhý najvýznamnejší jazyk v Nigérii, 2016), ako aj v juhovýchodnom Benine (asi 860-tis.), Ghane (asi 270-tis.), strednom a severnom Togu (asi 160-tis.), Sierre Leone (tam sa jorubský jazyk už však takmer prestal používať, jeho vplyv sa prejavuje v prevzatých slovách v jazyku krio a v osobných menách) a i. afrických krajinách. Niektoré prvky jorubského jazyka (ako aj kultúry a náboženstva) si zachovali aj potomkovia Jorubov, ktorí boli v 15. – 19. stor. zavlečení ako otroci do Ameriky, napr. po jorubsky sa doteraz odriekavajú rituály v afroamerických náboženstvách candomblé (v štáte Bahia), xango (v štáte Recife v Brazílii), santería (na Kube, v Portoriku a Dominikánskej republike) a šango (shango; v Trinidade a Tobagu).

Jorubský jazyk má viacero charakteristických čŕt, ktoré sú preň jedinečné, prípadne nie sú veľmi rozšírené medzi jeho geneticky príbuznými jazykmi. Vyskytujú sa v ňom tri tóny (vysoký, stredný, nízky), ktoré sa označujú diakritickými znamienkami nad samohláskami, a funguje v ňom čiastočný systém vokalickej harmónie. Slovotvorné procesy sú zväčša derivačné. Základný slovosled je podmet – prísudok – predmet. K hlavným črtám jorubskej kultúry a jazyka patrí zdvorilosť, úcta sa vyjadruje voči starším a autoritám (napr. plurálovými tvarmi 2. a 3. osoby zámen).

Jorubský jazyk má asi 20 nárečí, ktoré sa členia na tri hlavné skupiny: severozápadnú, juhovýchodnú a centrálnu. Najväčší rozdiel je medzi severozápadnou a juhovýchodnou skupinou, centrálna skupina má podobné znaky so severozápadnou, ako aj s juhovýchodnou skupinou.

Vo všetkých štátoch Nigérie, v ktorých je jorubský jazyk materinským jazykom obyvateľstva, sa hovorí spisovným jazykom založeným na dialekte používanom v štáte Oyo a jorubskými dialektmi. Ako prvým jazykom sa ním hovorí v štátoch Ekiti, Lagos, Ogun, Ondo, Osun, Oyo a vo väčšine oblastí štátov Kwara a Kogi. Jorubský jazyk je druhým jazykom v niektorých oblastiach štátov Bayelsa, Delta a Edo, ako aj v nejorubských jazykových oblastiach štátov Kwara a Kogi. Vyučuje sa v školách a študuje sa na viacerých nigérijských univerzitách. Literatúra v jorubskom jazyku je rozsiahla (→ nigérijská literatúra), vychádzajú v ňom knihy, noviny a časopisy, hovorí sa ním v rozhlase a televízii, nakrúcajú sa v ňom filmy. Podľa vládnej politiky v štátoch, kde nie je materčinou ani jeden z troch hlavných jazykov Nigérie, t. j. jorubský, hauský alebo ibský, je jeden z nich povinným predmetom na druhom stupni škôl. Všetky tri jazyky sa používajú (popri angličtine) v národnom parlamente krajiny. R. 1983 bol jorubský jazyk (popri ďalších piatich afrických jazykoch) ako rokovací jazyk zavedený i v národnom parlamente Beninu.

juhoamerické indiánske jazyky — jazyky pôvodného obyvateľstva Južnej Ameriky (→ Juhoamerickí Indiáni). Údaje o ich počte sú rozdielne. Najčastejšie sa uvádza vyše 500 juhoamerických indiánskych jazykov doložených jazykovým materiálom, celkove sa však ich počet odhaduje na 1 500 až vyše 2 000, pretože nie vždy je možné rozlíšiť medzi jazykom a dialektom. Nejednotné sú aj údaje o počte ich používateľov, ktoré sa často výrazne odlišujú. Odhaduje sa, že v predkolumbovskom období hovorilo juhoamerickými indiánskymi jazykmi 10 – 20 mil. ľudí, v súčasnosti nimi hovorí asi 13 – 16 mil. ľudí. Podobná nejednotnosť existuje aj v názvoch jazykových rodín a jednotlivých jazykov.

Prvá všeobecná klasifikácia juhoamerických indiánskych jazykov je z 1891 a pochádza od amerického archeológa a etnológa Daniela Garrisona Brintona (*1837, †1899), ďalšie vypracovali 1924 francúzsky etnológ Paul Rivet (*1876, †1958), 1935, 1939, 1944, 1950 (spolu s Rivetom) a 1968 český lingvista Čestmír Loukotka (*1895, †1966), 1956 a 1987 americký lingvista Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) a 1959 ďalší americký lingvista Morris Swadesh (*1909, †1967). Súčasná klasifikácia je založená na zhodách v triedení Č. Loukotku (1968), J. H. Greenberga (1987) a M. Swadesha (1959). Podľa nich sa všetky zdokumentované juhoamerické indiánske jazyky delia na 118 genetických jednotiek, z ktorých je 70 izolovaných jazykov a 48 skupín pozostáva najmenej z 2 jazykov. Viacerí vedci zastávajú názor, že všetky juhoamerické indiánske jazyky sú si príbuzné, ale značne sa líšia v detailoch. Najvýznamnejšími jazykovými rodinami juhoamerických indiánskych jazykov sú makročibčská (→ makročibčské jazyky), arawacká (→ arawacké jazyky), karibská (→ karibské jazyky), tupijská (→ tupijské jazyky), makro-geská (→ makro-ge), quechumaraská (→ quechumaraské jazyky), tucanoská (→ tucanoské jazyky) a makropanosko-tacanaská (→ makropanosko-tacanaské jazyky), z iných jazykových oblastí araukánsky jazyk. Väčšina malých jazykových rodín a izolovaných jazykov sa vyskytuje v nížinách, ktoré tvoria oblúk (s centrom na Amazonke) od Venezuely po Bolíviu (zahŕňajú i hraničné oblasti Brazílie). V povodí Amazonky prežíva okrem niekoľkých jazykových rodín viac ako 10 geneticky izolovaných jazykov, pričom mnohé sú zdokumentované len čiastočne a zväčša sú ohrozené, majú však veľký význam z hľadiska výskumu, pretože obsahujú prvky, ktoré sú v rámci jazykových univerzálií výnimočné.

Do makročibčskej jazykovej rodiny patrí asi 40 jazykov, ktorými sa hovorí nielen v juhoamerických štátoch Kolumbia, Ekvádor a Venezuela, ale aj v stredoamerických štátoch Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama. Najpoužívanejšími makročibčskými jazykmi sú jazyk guaymí (asi 160-tis. hovoriacich) v strednej Paname a miskito (100-tis.) v Nikarague a Hondurase. Čibčským jazykom hovorilo v čase conquisty v horských oblastiach severných Ánd takmer 300-tis. ľudí, ale už 1765 tento jazyk zanikol. Arawacké jazyky boli kedysi rozšírené od Floridy (resp. Kuby a Bahám) v Severnej Amerike po súčasnú paraguajsko-argentínsku hranicu a od predhoria Ánd po Atlantický oceán. Doložených je vyše 55 jazykov, mnohými sa v súčasnosti ešte hovorí. Okrem wayúštiny (wayuunaiki; asi 300-tis. používateľov) v Kolumbii a vo Venezuele používa ďalších okolo 27 nepočetných skupín arawacké jazyky v Brazílii, Peru, Bolívii, Kolumbii, Venezuele, Guyane, Francúzskej Guyane a Suriname (spolu asi 122-tis. používateľov). Hovorilo sa nimi i na Antilách, kde prevažoval jazyk taino (prvý indiánsky jazyk, s ktorým prišli do styku Španieli). Karibskými jazykmi, ktorých je približne 50, sa hovorilo najmä severne od Amazonky, zasahovali však až do brazílskeho štátu Mato Grosso. V súčasnosti sú zastúpené len nepočetne (asi 36-tis. používateľov) najmä vo Venezuele a v Kolumbii a pomaly zanikajú. Tupijská jazyková rodina je rozsiahla, zahŕňa okolo 50 jazykov, ktorými sa hovorilo južne od Amazonky, od Ánd po Atlantický oceán a Río de la Plata (výnimky tvoria jazyky emerillon a oyampi vo Francúzskej Guyane a v severovýchodnej Brazílii). Jazyk tupinambá, ktorým sa hovorilo pri pobreží Atlantického oceána v období objavenia Ameriky, sa stal v modifikovanej poportugalčenej podobe linguou francou (prostriedkom komunikácie medzi Európanmi a Indiánmi i medzi Indiánmi navzájom). Tupijčinu (už zaniknutá) používali portugalskí misionári v 17. – 18. stor. a vznikla v nej rozsiahla literatúra. Guaraníjčina bola zasa jazykom jezuitských misií, tiež v nej vznikala bohatá literatúra, a to až do 1768, keď boli misie zrušené a jezuiti vyhnaní, udržala sa však v Paraguaji ako jazyk obyvateľstva s neindiánskou kultúrou a v súčasnosti je jediným celonárodným indiánskym jazykom (→ guaraníjsky jazyk). Počet ostatných tupijských jazykov výrazne klesol (hovorí nimi približne 400-tis. Indiánov). Makro-geská jazyková rodina je geograficky najkompaktnejšia. Jazyky, ktoré do nej patria, sú súvislo rozšírené vo vnútrozemí východnej Brazílie takmer až po Uruguaj (výnimku tvorí jazyk chuquitano v bolívijskom Gran Chacu). Hovorí nimi asi 82-tis. ľudí, z toho geskými jazykmi okolo 38-tis. Jazykmi quechumaraskej jazykovej rodiny hovorí zo všetkých indiánskych jazykov najväčší počet ľudí, a to najmä vo vysokohorských oblastiach Ánd od južnej Kolumbie po severnú Argentínu. Pozostáva z kečuánskeho (asi 14 mil. používateľov) a aymarského (asi 2,2 mil.) jazyka a jazyka jaqaru (jaqaru-kawki; asi 2-tis. používateľov v Peru). Kečuánčina odolala nátlaku španielčiny, navyše od čias Inkov do súčasnosti sa zvýšil počet jej používateľov, keď si ju osvojili príslušníci iných skupín. Jazykmi tucanoskej jazykovej rodiny hovoria príslušníci viacerých príbuzných skupín v severozápadnej Amazónii, najmä v Brazílii, Peru a Kolumbii (asi 23-tis. používateľov), pričom jazyk tucano sa v tejto oblasti používa ako lingua franca. Makropanosko-tacanaská jazyková rodina zahŕňa okolo 30 vzdialenejšie príbuzných jazykov v severozápadnej Brazílii, vo východnom Peru a v západnej Bolívii (asi 39-tis. používateľov). Z ostatných juhoamerických indiánskych jazykov je dôležitá araukánčina (mapudungun), ktorou sa hovorí v oblasti stredného Čile a Argentíny (asi 440-tis. používateľov).

Gramatika juhoamerických indiánskych jazykov sa vyznačuje skôr rozmanitosťou ako spoločnými črtami. Pravdepodobne najpočetnejšie sú jazyky využívajúce iba prípony (quechumaraské a huitotoské) alebo prevažne prípony (arawacké a panoské), vyskytujú sa však aj jazyky, ktoré využívajú málo predpôn i prípon (geské, karibské, tupijské). Čisto predponové jazyky sú v Južnej Amerike neznáme, zriedkavé sú aj jazyky bez prípon (ona a tehuelche). Počet foném sa pohybuje od 17 (arawacký jazyk campa) po 42 (quechumaraský jazyk jaqaru). Pádové významy sa obyčajne vyjadrujú sufixmi alebo postpozíciami. Časté je podmetné i predmetné časovanie, bežne sa vyskytujú kategórie času a vidu. Veľké rozdiely badať v tvorbe slov. Veľa jazykov je aglutinujúcich (kečuánčina, araukánčina, panoské jazyky). V juhoamerických indiánskych jazykoch sa vyskytujú slová (dotýkali sa všetkých oblastí slovnej zásoby) prevzaté najmä z oblastí, kde boli v intenzívnom kontakte so španielčinou a s portugalčinou a kde žije značný počet dvojjazyčného obyvateľstva. Vplyv juhoamerických indiánskych jazykov na miestnu španielčinu a portugalčinu bol taktiež výrazný, napr. z tupijčiny pochádza väčšina indiánskych slov vyskytujúcich sa v portugalčine používanej v Brazílii, z guaraníjčiny zasa väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v Paraguaji a severovýchodnej Argentíne a z kečuánčiny väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v oblasti na juh od Kolumbie (po Čile a Argentínu). Okrem španielčiny a portugalčiny prebrali slová z juhoamerických indiánskych jazykov i ďalšie európske jazyky, a to najviac z arawackého jazyka taino (napr. bataty, kanoe, kolibrík, tabak), menej z kečuánskeho jazyka (kondor, pampa, vikuňa) a tupijských jazykov (jaguár, tapír, tukan). Väčšina juhoamerických indiánskych jazykov nemá písomnú tradíciu, z predkolumbovského obdobia je známy len jeden základný typ starého písma nazývaného andské písmo (hieroglyfické písmo na zápis textu v kečuánskom a aymarskom jazyku).

Faliskovia, lat. Falisci — v staroveku italický kmeň (→ Italikovia) obývajúci územie západne od Tiberu v južnej Etrúrii s hlavným mestom Falerii Veteres (dnes Civita Castellana). Od 8. stor. pred n. l. boli Faliskovia pod kultúrnym vplyvom Etruskov, zachovali si však etnickú a jazykovú svojráznosť. Od 293 pred n. l. boli pod nadvládou Rimanov.

Gali, lat. Galli, gr. Galloi — latinské označenie skupiny keltských kmeňov (→ Kelti, lat. Celtae, gr. Keltoi), ktoré v staroveku obývali územie Rimanmi nazývané Galia. V 7. stor. pred n. l. je ich prítomnosť doložená na území dnešného Francúzska, okolo 400 pred n. l. sa objavili na juh od Álp, vpadli do severnej Itálie, odkiaľ vytlačili Etruskov, asi 387/386 pred n. l. zaútočili na Rím. Kelti (Gali) boli postupne podmanení Rímskou ríšou a pod jej tlakom značne romanizovaní.

Indiánske teritórium, angl. Indian Territory — územie, ktoré 1834 na základe formálnej dohody (→ Indian Removal Act, 1830) poskytla vláda USA Indiánom ako rezerváciu. Zahŕňalo oblasť západne od rieky Mississippi (dnešné štáty Oklahoma, Severná a Južná Dakota, Nebraska a časť Kansasu) a bolo súčasťou väčšej oblasti, ktorú USA získali 1803 kúpou od Francúzska (tzv. Louisiana Purchase). Tam boli pod tlakom bielych osadníkov nútene presídlené desiatky tisíc príslušníkov rôznych indiánskych kmeňov, najmä početné, dobre organizované a kultúrne vyspelé kmene Čerokíov, Čikasawov, Čoktawov, Kríkov a Seminolov známe pod názvom Päť civilizovaných kmeňov (angl. Five Civilized Tribes). Presídľovanie prebiehalo často za neľudských podmienok, napr. len v zime 1838 – 39 neprežilo pochod na vyhradené územie okolo 4-tis. (teda dvaja z piatich) Čerokíov (tzv. Cesta sĺz, angl. Trail of Tears). Hranice Indiánskeho teritória stanovil 1834 zákon (Indian Intercourse Act). Oficiálne nebolo federálnym (spolkovým) teritóriom ani štátom, predstavovalo tzv. Unorganized Territory, každý kmeň sa spravoval sám. Od 1864 sa rozloha Indiánskeho teritória postupne zmenšovala. R. 1866 bola jeho západná časť pripojená k USA a 1889 sprístupnená bielym osadníkom (tzv. Oklahoma Land Run), 1890 sa z nej stalo Oklahomské teritórium (Territory of Oklahoma). Na zvyšnej časti sa indiánske kmene neúspešne usilovali o vytvorenie samostatného indiánskeho štátu pod názvom Sequoyah. Dňa 16. novembra 1907 sa obidve teritóriá zjednotili a pod názvom Oklahoma sa stali 46. členským štátom USA (→ Oklahoma, Dejiny).

Gréci —

1. novogr. Ellines — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Grécka a Cypru (→ Cyprus, časť Obyvateľstvo). Gréci sú potomkami indoeurópskych protogréckych kmeňov (→ Grécko, časť Dejiny), ktoré prišli na Balkánsky polostrov začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (→ Achájci, → Aiolovia, → Ióni) a v 12. stor. pred n. l. (→ Dóri). V najstarších časoch nemali spoločné meno. V 8. stor. pred n. l. označoval Homér všetkých Grékov striedavo názvami dvoch gréckych kmeňov – Achájci (gr. Achaioi) alebo Danajci (gr. Danaioi). Približne od 700 pred n. l. sa začali nazývať Heléni (gr. Hellénes) a svoju vlasť Helada (gr. Hellas) podľa mena malého kmeňa Helénov v Tesálii. Podľa gréckej antickej mytológie je meno Helén odvodené od mytologického praotca Grékov Helléna (syna Deukalióna a Pyrrhy), ktorého synovia Aiolos a Dóros a vnuci Ión a Achaios (synovia jeho tretieho syna Xutha, resp. Xútha) sa stali zakladateľmi hlavných gréckych kmeňov. Meno Gréci preniesli podľa nezaručenej etymologickej teórie Italikovia z označenia neznámej časti dórskeho kmeňa v Epire (Graioi) cez latinský ekvivalent (Graeci) na všetkých Grékov. V Byzantskej ríši sa Gréci nazývali Rómaioi (Rimania; meno odvodené od tohto etnonyma dnes používajú Urumovia – turkizovaná populácia pravoslávnych Grékov žijúcich na území bývalého ZSSR), prípadne Christianoi (kresťania), výraz Helén nadobudol už v ranokresťanskom období význam pohan.

Počas veľkej gréckej kolonizácie 750 – 500 pred n. l. sa stali kultúrne jednotným celkom a výrazne ovplyvnili neskorší vývoj európskej architektúry, filozofie, literatúry, výtvarného umenia a i. Vedúcu vrstvu obyvateľstva tvorili aj v rozsiahlej ríši, ktorú v 2. polovici 4. stor. pred n. l. vytvoril Alexander III. Veľký, a tak sa grécka kultúra rozšírila na Blízky východ. Spoločným jazykom Grékov sa v tom období stal všeobecný dialekt koiné (→ grécky jazyk). Po začlenení Grécka do Rímskej ríše (146 pred n. l. pod latinským názvom Achaea; → Achája) mali Gréci a grécka kultúra významný vplyv na kultúrny a spoločenský vývoj Ríma a od konca 4. stor. aj Byzantskej ríše, ktorej súčasťou sa Grécko stalo. V nasledujúcom období nastali v etnickej skladbe obyvateľstva Grécka podstatné zmeny. Zo severu prišli románskym jazykom hovoriaci Valasi, ďalej Slovania (6. – 7. stor.) a Albánci (13. – 15. stor.). V 15. stor. si Grécko podmanili osmanskí Turci, ktorí vládli v krajine takmer 400 rokov a zanechali stopy v kultúre i v jazyku Grékov. V súvislosti so zmenami vyvolanými vojnovými porážkami Osmanskej ríše, s územným rozmachom Grécka i ďalších balkánskych štátov a ich vzájomnými spormi o osmanské dedičstvo, ako aj pôsobením politických a ekonomických faktorov dochádzalo od poslednej štvrtiny 19. stor. k hromadným presunom gréckeho obyvateľstva. Imigrácia zosilnela po balkánskych vojnách 1912 – 13 a po 1. svetovej vojne, keď sa do Grécka prisťahovalo viac než 1,5 mil. osôb. V niektorých prípadoch išlo o tzv. dobrovoľnú výmenu obyvateľstva (so Srbskom a s Bulharskom na základe bilaterálnych dohôd) alebo o útek (z Ruska po Októbrovej revolúcii 1917). Najväčší počet (okolo 1,3 mil. osôb) tvorili grécki a arménski utečenci z Malej Ázie a z východnej Trácie po neúspechu gréckej vojnovej výpravy proti Turecku (1922). Podľa Lausannskej zmluvy o výmene obyvateľstva (1923) bola prevažná časť obyvateľstva pravoslávneho vierovyznania nútená opustiť Turecko. Súčasne musela odísť z Grécka väčšina tamojších moslimov (okolo 0,5 mil. osôb). V 2. polovici 20. stor. sa do Grécka uchýlilo mnoho Grékov z Egypta (1952) a z bývalého ZSSR (po jeho rozpade 1991; tam nazývaní Urumovia), od začiatku 90. rokov 20. stor. sa tam z ekonomických dôvodov prisťahoval (väčšinou ilegálne) veľký počet Albáncov, Rusov a i. Naopak, od 19. stor. sa z ekonomických či politických dôvodov veľký počet Grékov sťahoval do zahraničia (emigrácia nadobudla masovú podobu po 1., a najmä po 2. svetovej vojne). Grécka diaspóra vo svete je v súčasnosti veľmi rozsiahla. Najviac Grékov žije v súčasnosti v USA (viac než 1 mil.), v Austrálii (viac než 400-tis.), v Kanade (viac než 190-tis.) a v západnej Európe, najmä v Nemecku (okolo 600-tis.). V Albánsku Gréci netvoria diaspóru, ale historickú menšinu. Napriek rozličným vplyvom, ktoré utvárali moderné Grécko, a výrazným rozdielom medzi izolovanými oblasťami spája Grékov spoločné náboženstvo (97 % obyvateľstva Grécka vyznáva pravoslávie, → Grécka pravoslávna cirkev), kultúrne dedičstvo a spoločný jazyk (bez ohľadu na odlišnosti miestnych nárečí). Gréci pracujú najmä v obchode, vo verejnej správe, v službách, v poľnohospodárstve a priemysle. Na pobreží a ostrovoch má ešte stále význam rybolov. Tradičné remeslá (tkáčstvo, hrnčiarstvo, výšivkárstvo) sa udržali len na niektorých ostrovoch a výrobky sú určené najmä pre turistov. Gréci si udržiavajú bohatý folklór, najmä hudbu a tanec;

2. súhrnné označenie obyvateľstva Grécka bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk (→ Grécko, časť Obyvateľstvo).

Iovia, aj Yiovia — národnosť v Číne v horských oblastiach provincií Jün-nan, S’–čchuan a Kuej-čou a v Čuangskej autonómnej oblasti Kuang-si. Siedme najpočetnejšie etnikum v Číne (po Chanoch, Čuangoch, Chuejoch, Mandžuoch, Ujguroch a Miaoch). Iovia žijú aj vo Vietname (tam nazývaní Lô Lôvia) a v Thajsku; spolu asi 8 mil. (2010). Pôvodne sa delili na 2 skupiny: Čiernych Iov (Nuo-suov), ktorí tvorili vládnucu vrstvu, a Bielych Iov (Luo-luov), ktorí boli prevažne otroci a nevoľníci (väčšinou potomkovia zajatcov z radov Chanov, t. j. vlastných Číňanov, Jaov a Miaov). Za najstaršie zmienky o Ioch sa pokladajú správy zo starovekých čínskych spisov z 1. tisícročia pred n. l. o tibetsko-barmských kmeňoch známych ako Si-nan-iovia. V 3. stor. je doložený veľký kmeňový zväz Tung-chuov zahŕňajúci predkov dnešných etník, ktoré sú jazykom i ďalšími znakmi Iom blízke (Chaniovia, Lisuovia, Pajovia a i.); ich jazyky tvoria špecifickú ioskú skupinu. V 6. stor. sa kmeňový zväz podieľal na vytvorení kmeňového štátu Nan-čao. Jednotlivé etniká sa definitívne vyčlenili po jeho zániku v 13. stor. Tradičným náboženstvom Iov bol animizmus (najmä kult predkov), neskôr buddhizmus a kresťanstvo (protestanti). Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie prosa, kukurice a pohánky) a chovom dobytka, doplnkovým spôsobom obživy je rybolov. Známi sú aj ľudovou tvorbou (poézia, tance) a remeslami. Jazyk Iov (ioský jazyk, ioština; má 6 dialektov) patrí do ioskej skupiny tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny.

Iowovia [ajo-], Iowayovia, vlastným menom Ba’xoje, Bah-Kho-Je — severoamerický indiánsky kmeň zo Stredozápadu USA. Iowovia žili pôvodne v prérii na dolnom toku rieky Missouri v oblasti dnešného štátu Iowa polousadlým spôsobom života v kruhovitých obydliach z dreva a kôry pokrytých zeminou (v období lovu a bojov používali típí), organizovaní boli v siedmich patrilineárnych rodoch (wokigo). Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice, slnečnice, lovom, rybolovom, hrnčiarstvom a obchodom (obchodovanie s Francúzmi – kožušiny, kalumety). Kultúrne boli bližší kmeňom severovýchodu než kmeňom Veľkých prérií. Počas Americkej revolúcie (1775 – 83) bojovali na strane Britov a počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) na strane Severu. V súčasnosti žijú v rezerváciách v Kansase, Nebraske a Oklahome; asi 2 600 príslušníkov (2010). Jazyk Iowov (ba’xoje i’che) patrí do skupiny chiwere siouxskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Otov, Missouriov a Winnebagov. Podľa Iowov je nazvaný členský štát USA Iowa.

Iračania — súhrnné označenie obyvateľstva Iraku (37 mil., 2016). Najpočetnejší sú Arabi (okolo 65 %; žijú najmä v strednej a južnej časti štátu; svojou jedinečnou kultúrou sa z nich vyčleňujú takzvaní Mokraďoví Arabi, arabsky Arab al-Ahvár, známi aj ako Madáni, pokladajúci sa za potomkov Sumerov, obývajúci v počte asi 20 – 50-tis. oblasť mokradí južne od mesta Amára a juhovýchodne od mesta Násiríja okolo rieky Šatt al-Arab), menšiny tvoria Kurdi (23 %; najmä v autonómnom regióne Kurdistan – Harémí Kurdistán), Turkméni (aj Irackí Turkméni, Turkomani; 7 %), Turci a Asýrčania (sever krajiny), Peržania, Arméni a Čerkesi (veľkomestá). Väčšinovým náboženstvom je islam (99 %; z toho až 59 % šíiti, zvyšok sunniti), menej zastúpené sú kresťanstvo (0,8 %; najmä Chaldejsko-katolícka cirkev a Asýrska cirkev Východu – úplný názov Svätá apoštolská katolícka asýrska cirkev Východu) a ostatné náboženstvá (0,2 %; jezídizmus, bahaizmus, mandejizmus a i.). Úradnými jazykmi sú arabčina a kurdčina, regionálnymi asýrčina a turkménčina (turkomančina).