Koyukoni [-ju-], vlastným menom Denaakkʼe, Dinaak̲’a, Tl’eeyegge Hʉt’aane — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na krajnom severe USA (štát Aljaška); asi 2 300 príslušníkov (2014).

Koyukoni pôvodne žili v strednej časti dnešného štátu Aljaška pozdĺž riek Yukon a Koyukuk polousadlým spôsobom života v malých osadách v polozemnicových obydliach pokrytých mačinou, organizovaní boli v matrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (sob karibu), rybolovom (losos) a zberom (bobuľovité plody), boli známi i ako skvelí obchodníci (obchodovali najmä s Inuitmi – Inupiatmi). Delili sa na tri podkmene: vlastných Koyukonov (Koyukukov, Koyukukhotanov), Kaiyuhov (Kaiyuhkhotanov) a Yukonov (Yukoniov, Yukonikhotanov). Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu koncom 30. rokov 19. stor. Rusi. Koyukoni boli kultúrne silno ovplyvnení (viac ako iné kmene) susediacimi Inuitmi (Inupiatmi). V roku 1985 vytvorili spolu s ďalšími aljašskými indiánskymi kmeňmi Radu athabaských kmeňových vlád (Council of Athabascan Tribal Governments, CATG) so sídlom v meste Fort Yukon, ktorá sa usiluje o rozvoj vzdelanosti a o ochranu zdravia a životného prostredia domorodých komunít.

Jazyk Koyukonov (denaakkenaageʼ, denaakkʼe, dinaak̲’a, ten’a, koyukon) patrí do skupiny severoathabaských jazykov jazykovej rodiny na-dené, je veľmi blízky jazyku Ingalikov a Holikačukov.

Danakili → Afari

čínsky jazyk, čínština, čínsky chan-jü, čung-wen — jeden z jazykov sinotibetskej jazykovej rodiny. Úradný jazyk Číny, Hongkongu (popri angličtine) a Macaa (popri portugalčine), ako aj Taiwanu a Singapuru (popri angličtine, malajčine a tamilčine). Jeden zo 6 úradných jazykov OSN.

Hoci niektorí bádatelia zastávajú názor, že jestvuje viacero čínskych jazykov, podľa prevládajúcej mienky, opierajúcej sa o sociálno-historický pohľad, jazykové povedomie a najmä o jednotu písma, ide o jeden jazyk. Čínsky jazyk má 7 základných dialektových skupín: severnú (vyše 70 % hovoriacich; môžu sa navzájom dorozumieť) a južnú, členiacu sa na dialekty wu, jüe (kantonský dialekt, resp. kantončina), siang, min, hakka (kche-ťia) a kan, ktorej hovoriaci sa nielenže nemôžu dohovoriť so severanmi, ale nerozumejú si ani navzájom. Číňania žijúci mimo územia Číny hovoria zväčša dialektmi jüe a hakka (kche-ťia). Väčšina rozdielov sa týka výslovnosti a slovníka, gramatické rozdiely sú zanedbateľné.

Čínsky jazyk prekonal dlhý vývin. Archaická čínština (polovica 2. tisícročia pred n. l. až 3. – 4. stor. n. l.) sa vyznačovala jednoslabičnosťou (ktorá však už bola výsledkom dlhého vývinu) slov a mala tóny. Vyskytovali sa aj určité pozostatky flexie a odvodzovania. Stará čínština (4. stor. až 12. – 13. stor.) prestala byť jednoslabičným jazykom, vznikali zloženiny, t. j. dvoj- i viacslabičné slová a tesne spojené výrazy, mala 3 tóny. V novej čínštine (12. – 19. stor.) možno pozorovať ďalšie prenikavé zjednodušovanie slabiky, vznik čoraz viac viacslabičných slov skladaním slabík (kedysi samostatných slov), zmenu niektorých slabík na formálne prvky (predpony, prípony a pod.) a silnú diferenciáciu dialektov. Za vzorový sa však vždy pokladal severočínsky dialekt (akási koiné) založený na severných nárečiach, najmä na dialekte Pekingu. Podoba súčasnej čínštiny úzko súvisí s Hnutím 4. mája (1919), ktoré znamenalo významný medzník v jej vývine. Uviedlo do všetkých druhov literatúry hovorový jazyk, ktorý sa značne vzdialil od písaného, vzniklo množstvo nových, viacslabičných slov, začal sa uplatňovať vplyv európskych jazykov a pod. Základom národného čínskeho jazyka čo do výslovnosti sa stalo pekinské nárečie, z gramatickej a lexikálnej stránky sa opiera o severné nárečia. Slovná zásoba sa však obohacuje preberaním slov aj z iných nárečí, z literárneho (knižného) jazyka a tvorením kalkov. Súčasná spisovná čínština má 4 tóny (v dialektoch je ich aj viac). Štátny čínsky jazyk sa označuje termínom pchu-tchung-chua (putonghua), t. j. všeobecne zrozumiteľný jazyk. Do roku 1911 sa používal názov kuan-chua (guanhua), t. j. mandarínsky jazyk, potom až do roku 1949 sa nazýval kuo-jü (guoyu), čiže štátny jazyk. Čínsky jazyk sa zapisuje znakmi (→ čínske písmo).

Čínština bola v minulosti kultúrnym jazykom celej východnej Ázie, najmä Kórey, Japonska a Vietnamu. V súčasnosti nie je jazykom medzinárodnej komunikácie (mimo územia Číny je rozšírená len medzi Číňanmi žijúcimi predovšetkým v juhovýchodnej Ázii).

Kpellovia, Kpelleovia — západoafrická etnická skupina v strednej Libérii (najmä okresy Bong a Montserrado, čiastočne aj Bomi, Lofa, Margibi a Gbarpolu); najpočetnejšia národnosť Libérie (asi 800-tis., 2014). Menšie skupiny Kpellov žijú i v Guinei (najmä región N’Zérékoré, tam nazývaní Guerzovia, Guerzeovia), Mauritánii, Mali, Čade, Sudáne a USA; spolu asi 1,8 mil. (2014).

Kpellovia prišli na svoje dnešné sídelné územie z oblasti savany Západného Sudánu (historický región v západnej časti Afriky) koncom 16. stor. Asi 15 % Kpellov v Libérii žije v mestách, ostatní prevažne v malých obecných komunitách v patrilineárnych rodoch, ústrednými politickými autoritami sú náčelník a rada starších. Dôležitú úlohu v komunitách Kpellov zohrávajú i mužské (poro) a ženské (sande) tajné spoločnosti. Náboženstvom Kpellov je kresťanstvo (najmä protestanti), tradičné africké náboženstvo (sústreďuje sa okolo kultu predkov – kofo, gofo) a islam. Kpellovia sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie manioku, kukurice, ciroku, kakaovníka, kávovníka, cukrovej trstiny, bavlníka, zeleniny a ovocia, chov oviec, kôz a v menšej miere hovädzieho dobytka), významný je aj rybolov. Z remesiel vynikajú kováčstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo, košikárstvo a drevorezba (bubny, masky). Kpellský jazyk (kpellčina; kpellewoo, kpelewoo) patrí do mandeskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny.

čerkeský jazyk, čerkeština → kabardsko-čerkeský jazyk

fyla [gr.], fýlia —

1. gr. fylé — v starovekom Grécku pôvodne názov kmeňa, do ktorého bolo obyvateľstvo rozdelené podľa pokrvnej príbuznosti, neskôr názov jednotky územnej správy. Rozlišujú sa dórske (v Sparte tri – Hylleis, Dymanes, Pamfyloi) a iónske fyly (štyri – Aigikoreis, Argadeis, Geleontes, Hoplétes). Iónske fyly založené na príbuzenských zväzkoch sa delili na frátrie a rody (gr. gené). V 7. stor. pred n. l. vznikli v rámci aténskeho mestského štátu trittye (gr. trittyes; tri v každej fyle) a naukrárie (gr. naukrariai; 12 v každej fyle) organizované podľa územnej príslušnosti obyvateľov bez ohľadu na rodové zväzky. Kleisthenés zaviedol v roku 508 pred n. l. delenie Atiky na 10 územných fýl, z ktorých každá zahŕňala tri trittye (mestskú, vnútrozemskú a prímorskú). Trittye sa ďalej delili na démy (najmenšie jednotky územného členenia Atiky). Z každej fyly bolo v rade (bulé) 50 členov, ktorí boli počas 1/10 roka prytanmi, a jedného svojho príslušníka volila do zboru 10 stratégov;

2. zoskupenie jazykov, o ktorých sa predpokladá, že sú geneticky príbuzné a majú isté percento spoločných slov, ale stupeň ich príbuznosti je nižší, menej jednoznačný či vzdialenejší ako v prípade jazykovej rodiny. Pre ešte všeobecnejšie alebo ešte menej jednoznačné zoskupenia sa niekedy používa termín makrofyla. Termíny fyla a makrofyla sa najčastejšie používajú pri indiánskych, papuánskych a austrálskych jazykoch.

calmécac [kalmékak] — u Aztékov škola, v ktorej 10- až 15-ročných chlapcov vychovávali za kňazov. Bola priamo prepojená s chrámom alebo sa nachádzala v jeho blízkosti, učiteľmi boli kňazi a kňažky. V calmécacu sa budúci kňazi naučili poznávať piktografické písmo, čítať a vykladať kódexy, osvojili si znalosti z astronómie a aztéckeho kalendára, rituály, obrady, tradície, tance a piesne, aztécke dejiny, nadobudli aj vojenské zručnosti. Cvičením v sebaodriekaní (asketizme) a znášaní fyzickej bolesti boli vedení k zrieknutiu sa profánneho sveta a k pohŕdaniu telesnosťou. Patrónom calmécacu bol boh Quetzalcoatl.

fenický jazyk, feničtina — zaniknutý semitský jazyk blízko príbuzný hebrejčine a moábčine. Bol rozšírený od 4. tisícročia pred n. l. vo Fenícii (približne dnešný Libanon) a v oblastiach kolonizovaných Feničanmi (Cyprus, severná Afrika, južné Španielsko, západná Sicília a Sardínia).

Člení sa na severofenický, juhofenický (týrsko-sidónsky), cyperský a púnsky (severoafrický) dialekt.

V Kartágu bol známy ako púnčina a severoafrickí roľníci ho používali až do 6. stor. n. l. Jeho podoba je väčšinou známa len z nápisov vo fenickom písme.

cebuánsky jazyk [se-], cebuánčina, aj sugbuhanon, cebuánsky sinugboanon, sinebwano — jeden z filipínskych jazykov západoaustronézskej (indonézskej) vetvy austronézskej jazykovej rodiny. Hovorí sa ním na ostrovoch Cebu, Bohol, na východe Negrosu, na juhozápade Leyte, na juhu Masbate a na značnom území ostrova Mindanao (najmä v severnej polovici). Počtom používateľov 25 mil. (2020) je druhým najvýznamnejším filipínskym jazykom po tagalčine. Na Mindanau slúži aj ako prostriedok interetnickej komunikácie. Do polovice 18. stor. sa zapisoval slabičným písmom odvodeným od staroindického písma bráhmí, odvtedy latinkou.

grabar [arménsky] — klasický arménsky jazyk, ktorý získal písomnú podobu na začiatku 5. stor. (406 – 407). Ako hlavný literárny prostriedok existoval takmer do konca 19. stor., hoci sa od 12. stor. niektoré diela (zákonníky, bájky, básne) písali v jazyku bližšom vtedajšej hovorovej arménčine. Grabar sa dosiaľ využíva ako zdroj rozvoja súčasnej arménčiny, jej terminologického názvoslovia i ako liturgický jazyk.

chotanský jazyk, chotančina, aj chotanosacký jazyk, chotanosačtina — jeden z iránskych jazykov. Obyčajne sa pokladá za východoiránsky jazyk, hoci jeho presné zaradenie v klasifikácii iránskych jazykov je v súvislosti s interpretáciou grafiky obťažné.

Chotanský jazyk bol rozšírený v 2. polovici 1. tisícročia na území oázy Chotan v dnešnej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang v Číne. Od iných iránskych jazykov sa líši archaickou gramatikou. Texty v chotanskom jazyku sú zapísané stredoázijským písmom bráhmí (→ indické písma) a datujú sa do 9. – 10. stor. Medzi nimi je veľa súter mahájánového buddhizmu, medicínske texty, itinerárne a obchodné dokumenty a lingvistické pamiatky (konverzačné príručky, transliterácie cudzojazyčných textov).

Bhílovia — etnická skupina v západnej Indii, najmä v horských oblastiach členských štátov Madhjapradéš, Čhattísgarh, Gudžarát a Radžastan a v okolí Bombaja; spolu asi 17 mil. (2011). Z antropologického hľadiska boli príbuzní Veddom, ale premiešali sa s vyššími hinduistickými kastami až do takej miery, že väčšmi sa podobajú im ako viac izolovanému pôvodnému obyvateľstvu. Pôvodne hovorili jazykmi mundskej vetvy austroázijskej jazykovej rodiny, neskôr prevzali od susedov jazyky indoárijskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Bhílske dialekty sú príbuzné gudžarátčine alebo iným indoárijským jazykom. Bhílovia sú hinduisti, ale uctievajú miestne božstvá; časť prijala islam. Základným spôsobom obživy je poľnohospodárstvo, miestami ho dopĺňa lov a rybolov.

churritský jazyk, churritčina, aj subarský jazyk, subarčina, churritsky hurwu-hi — zaniknutý jazyk starovekého etnika Churritov, rozšírený na území severnej Sýrie a Mezopotámie (dnešný sever Iraku a juhovýchod Turecka) asi od poslednej štvrtiny 3. tisícročia pred n. l. do konca 2. tisícročia pred n. l.; ďalších 500 rokov prežíval v malých spoločenstvách v odľahlých horských oblastiach Arménskej vysočiny. Je príbuzný s urartským jazykom (slovná zásoba churritského jazyka a urartčiny obsahuje asi 20 – 25 % spoločných prvkov, pomerne veľké množstvo churritsko-urartských slov je doložených aj v arménčine a gruzínčine), ale inak je to izolovaný jazyk; hypotetické príbuzenstvo s nachsko-dagestanskými jazykmi nie je vo všeobecnosti akceptované. Najstaršia písomná pamiatka pochádza z 2300 pred n. l. Veľa textov sa zachovalo aj z 13. stor. pred n. l. Churritský jazyk sa zapisoval slabičným klinopisom.

etruský jazyk, etruština — jazyk Etruskov patriaci do apeninskej podskupiny tzv. mediteránnych jazykov. Ako neindoeurópsky jazyk raného Stredomoria bol rozšírený v staroveku v oblasti na sever od Ríma (dnešné Toskánsko). V 1. stor. ho vytlačil latinský jazyk. Ako hovorový jazyk sa udržal pravdepodobne až do zániku Západorímskej ríše. Etruský jazyk sa dosiaľ nepodarilo rozlúštiť, nie je známy jeho pôvod, príslušnosť k niektorému inému známemu jazyku ani príbuznosť s ním. Celkove je z neho vysvetlených asi 150 slov vrátane čísloviek od 1 do 9. Niektoré etruské slová (napr. persóna, cisterna, ceremónia) prenikli prostredníctvom latinčiny do iných jazykov.

Dáci — časť severnej vetvy (Geto-Dáci) indoeurópskeho kmeňa Trákov sídliaca na území medzi Karpatmi, Dunajom a Čiernym morom približne na území dnešného Rumunska.

Dáci boli príbuzní susedným Getom, mali s nimi spoločnú getsko-dácku kultúru. Od 7. stor. pred n. l. prichádzali do styku s vyspelým gréckym obyvateľstvom, ktoré malo dôležitý vplyv na kultúrny a hospodársky vývoj celej oblasti. Od 6. stor. pred n. l. rozvoj Dákov ovplyvňovali aj Skýti a od 3. stor. pred n. l. najmä Kelti, od ktorých sa naučili taviť železo a používať hrnčiarsky kruh. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka a koní, ktoré boli vysoko cenené až v Grécku. Rozvinutá bola aj remeselnícka výroba a obchod s grécko-rímskym svetom, od 3. stor. pred n. l. podporovaný aj vlastnou mincou (→ dácko-getské mince). Dáci stavali opevnené hradiská, jednoduché obyvateľstvo žilo v drevených alebo hlinených domoch so štvorcovým pôdorysom, postavených tesne vedľa seba. Getsko-dácka spoločnosť v štádiu vojenskej demokracie sa delila na vrstvu privilegovaných (tarabostes), ktorí sa identifikovali nosením kožených alebo vlnených čiapok, a vrstvu slobodných (cometai). Dáci sa odievali do nohavíc s košeľou až po kolená, v páse stiahnutou opaskom. Zvláštnosťou boli zahnuté meče a zástavy s kovovou vlčou hlavou predĺženou pruhom látky do tvaru hada, ktoré v boji vydávali škrípavé zvuky. V priebehu 3. – 2. stor. pred n. l. vznikli väčšie kmeňové zväzy, ktoré v 1. stor. pred n. l. zjednotil kráľ Burebista. Najväčší rozmach dosiahla ríša počas panovania Decebala, ktorého však porazili Rimania a jeho kráľovstvo sa stalo súčasťou Rímskej ríše (→ Dácia). Počas 165-ročnej vlády Rimanov bolo pôvodné obyvateľstvo značne romanizované a aj po odchode rímskych jednotiek 271 zostali kultúrne kontakty s Rímskou ríšou zachované. Romanizované pôvodné getsko-dácke obyvateľstvo spolu s ďalšími neskôr prenikajúcimi kmeňmi (Góti, Slovania) vytvorilo etnický podklad na vznik neskoršieho rumunského národa. Dáci hovorili dáčtinou (dnes vymretý indoeurópsky jazyk), ktorá predstavuje substrát v rumunčine.

Huculi, vlastným menom Hucule — etnografická skupina Rusínov žijúca na juhozápadnej Ukrajine (Ivanofrankivská oblasť, juhovýchodná časť Zakarpatskej a juhozápadná časť Černivskej oblasti) a v severozápadnom Rumunsku (župy Suceava a Maramureş) v horských oblastiach Východných Karpát. Počet Huculov sa odhaduje na 200- až 300-tis., pri sčítaní obyvateľstva sa však zahŕňajú medzi Ukrajincov, resp. medzi Rumunov.

Územie na rozhraní Bukoviny a Haliče, známe aj ako Huculsko (Huculščyna) osídlili Huculi počas 14. – 18. stor. V roku 1918 vyvolali povstanie proti uhorskej vláde, ktoré sa skončilo 1. 1. 1919 vyhlásením nezávislej Huculskej republiky s hlavným mestom Jasiňa, ktoré však už po polroku dobyli rumunské vojská. Krajina bola následne rozdelená medzi Rumunsko, Poľsko a Československo (okolie Rachiva na Podkarpatskej Rusi). Veriaci sú prevažne gréckokatolíci. Živia sa horským poľnohospodárstvom (najmä chovom huculských koní a oviec), pltiarstvom a drevorubačstvom. Sú známi aj ľudovou kultúrou (výroba krojov, rezbárstvo, hrnčiarstvo). Hovoria nárečím rusínčiny s prímesou hungarizmov, rumunizmov a starorusizmov.

britské jazyky → keltské jazyky

esperanto — umelý (plánový) jazyk, najrozšírenejší medzi ostatnými medzinárodnými pomocnými jazykmi.

Esperanto vytvoril v roku 1887 poľský očný lekár židovského pôvodu Ludwik Lazarus Zamenhof a podľa jeho pseudonymu Esperanto (dúfajúci, nádejný) bol jazyk neskôr nazvaný. Abeceda esperanta je utvorená na základe latinky, má 28 písmen, pravopis je fonetický, má však aj viacero písmen s diakritickými znamienkami (ĉ, ĝ, ĥ, ĵ, ŝ a ŭ). Dynamický prízvuk je vždy na predposlednej slabike. Gramatika esperanta sa zakladá na princípe jednoduchosti a pravidelnosti. Slovná zásoba pozostáva predovšetkým z latinsko-románskych a germánskych prvkov. Prevaha slovných kmeňov z románskych jazykov (okolo 60 %) naznačuje, že ide o umelý neorománsky pomocný jazyk. Početné sú aj germánske prvky (asi 30 %), slovanských je málo (približne 10 %).

V esperante vychádzajú nielen preklady, ale aj pôvodná literatúra, noviny a časopisy. Vysielajú v ňom rozhlasové stanice a záujmovo sa učí na školách. Prvá učebnica esperanta vyšla v ruštine v roku 1887, v slovenčine v roku 1907. Esperanto má síce prívržencov na celom svete, ale celosvetovým medzinárodným jazykom sa nestalo.

galorománsky jazyk, galorománčina — jazyk, ktorým sa hovorilo na území dnešného Francúzska v rokoch 300 – 850. Predstavuje prechodný útvar medzi hovorovou latinčinou a starou francúzštinou (→ francúzsky jazyk).

Galorománsky jazyk je synkretický jazyk, v ktorom sa prelínajú tri vrstvy: keltské dialekty (substrát), ktorými hovorilo pôvodné obyvateľstvo (kolonizácia Galie sa začala v 5. stor. pred n. l.), latinčina cisárskeho obdobia (superstrát) v písanej aj v hovorenej podobe, vyznačujúca sa výrazným odklonom od spisovnej normy (klasickej latinčiny) a germánske dialekty (adstrát) Frankov, Burgundov a Vizigótov najmä v severnej časti Galie v 5. stor. n. l. Galorománsky jazyk v 6. stor. definitívne vytlačil jazyk autochtónneho obyvateľstva Galie (okrem Bretónska).

indoeurópske jazyky — jazyková rodina zahŕňajúca viaceré jazyky Európy a značnej časti západnej a južnej Ázie. Na základe historicko-porovnávacieho výskumu možno v rámci indoeurópskej jazykovej rodiny preukázať nielen genetickú príbuznosť týchto jazykov, ale vzhľadom na ich fonologickú, morfologickú, lexikálnu a syntaktickú stavbu s veľkou pravdepodobnosťou rekonštruovať aj ich spoločný základ – indoeurópsky prajazyk. Lokalizácia pravlasti Indoeurópanov nie je jednoznačná, najčastejšie sa uvádzajú stepné oblasti severne od Čierneho mora v dnešnom južnom Rusku, ale predpokladá sa aj väčší región – stredná alebo severná Európa či oblasť Malej Ázie. Jednotlivé dialekty prajazyka sa utvárali už v pravlasti a stali sa jadrom neskorších jazykov tejto rodiny. Jednotlivé kmene sa totiž postupne oddeľovali a rozširovali do oveľa väčších oblastí, ich jazyky sa ďalej vyvíjali, navzájom sa ovplyvňovali a prichádzali do styku aj s jazykmi iných jazykových rodín (napr. semitskej a uralskej). Preto v období, keď niektoré najstaršie indoeurópske jazyky boli zaznamenané v písomných prameňoch, prekonali samostatný vývin a existovali medzi nimi už aj podstatné rozdiely.

Najstaršie písomné pamiatky sa zachovali v chetitčine (18. stor. pred n. l.), v mykénskej gréčtine (14. stor. pred n. l.), v latinčine (6. stor. pred n. l.) a v sanskrte (sanskrite), resp. v prákrtoch (prákritoch, 3. stor. pred n. l.), pričom písomným záznamom niekedy predchádzala dlhá ústna tradícia. Na základe jazyka možno najstaršie staroindické texty datovať približne do 12. stor. pred n. l., hoci boli zapísané oveľa neskôr. S myšlienkou genetickej príbuznosti niektorých indoeurópskych jazykov prišiel v roku 1786 britský orientalista William Jones (*1746, †1794), ktorý predpokladal, že gréčtina, latinčina, sanskrt i germánske a keltské jazyky pochádzajú z jediného spoločného zdroja. V 19. stor. sa Jonesov predpoklad potvrdil a bola dokázaná príslušnosť ďalších jazykov k tejto jazykovej rodine (→ indoeuropeistika). Rodina indoeurópskych jazykov sa člení na 12 hlavných vetiev (pozri tabuľku Hlavné vetvy indoeurópskych jazykov), pričom niektoré majú veľa členov a iné iba jedného. V súčasnosti má 10 vetiev svojich moderných predstaviteľov, kým dve vetvy (chetitsko-luvijská a tocharská) zanikli. Do rodiny indoeurópskych jazykov sa zaraďujú aj takzvané reliktné jazyky, ktoré netvoria osobitnú vetvu, nemajú literárne tradície a sú veľmi slabo doložené.

Indoeurópske jazyky sú v súčasnosti rozšírené na všetkých kontinentoch, hovorí nimi najviac ľudí na svete (väčšina Európanov a takmer tretina Ázijčanov). Od novoveku sú tieto jazyky materinskými jazykmi miliónov potomkov európskych prisťahovalcov v Severnej a Južnej Amerike, v Austrálii a Oceánii a sčasti aj v Afrike, najmä v jej južnej časti. Mnohonárodnostné nezávislé štáty v subsaharskej Afrike si za úradné jazyky zvolili zväčša jazyky bývalých kolonizátorov, najmä angličtinu, francúzštinu a portugalčinu. V Južnej Afrike boli do roku 1994 jedinými úradnými jazykmi afrikánčina (→ afrikánsky jazyk) a angličtina (od roku 1994 sa tam stalo úradnými jazykmi aj deväť najpoužívanejších afrických jazykov). Zo šiestich úradných jazykov v OSN sú štyri indoeurópske (angličtina, francúzština, ruština, španielčina). Okrem nich patria medzi najrozšírenejšie indoeurópske jazyky hindčina, bengálčina, portugalčina a nemčina. Názov indoeurópske jazyky je v podstate geografický termín (ako prvý ho použil v roku 1813 Brit Thomas Young). Poukazuje na najvýchodnejšie (India) a najzápadnejšie (Európa) predkoloniálne rozšírenie tejto rodiny v čase, keď vedci v 18. a 19. stor. dokázali, že ide o jazykovú rodinu. Napriek tomu, že indoeurópske jazyky sa v novoveku rozšírili do celého sveta, zaužívaný termín indoeurópske jazyky sa nezmenil (v nemecky hovoriacej oblasti sa vžilo a používa označenie indogermánske jazyky, ktoré v roku 1810 navrhol dánsko-francúzsky geograf Conrad Malte-Brun, *1775, †1826).

bahasa Indonesia → indonézsky jazyk

indonézsky jazyk, indonézština, indonézsky bahasa Indonesia — západoindonézsky jazyk patriaci do malajskej podskupiny západoaustronézskej vetvy austronézskej jazykovej rodiny (→ malajsko-polynézske jazyky), v podstate je totožný s malajčinou. Od roku 1945 je úradným jazykom i jazykom interetnickej komunikácie v Indonézii. Ako prvým jazykom ním hovorí asi 43 mil. ľudí, ako druhý jazyk ho však v rozličnej miere ovládajú všetci obyvatelia krajiny.

Názov indonézsky jazyk ako označenie hlavného jazyka Indonézie bol prijatý v roku 1928 na Druhom celoindonézskom kongrese mládeže (Kongres Pemuda II) a v krajine postupne nahradil dovtedy používaný názov malajský jazyk (bahasa Melayu).

Indonézsky jazyk sa zapisuje latinkou. Po zjednocujúcej pravopisnej reforme v roku 1972 sa indonézština a malajčina líšia len časťou slovnej zásoby (v indonézštine je viac sanskrtizmov, v malajčine zasa arabizmov; z novších výpožičiek sú v indonézštine väčšmi zastúpené holandské slová, kým v malajčine anglické). V roku 1972 vznikla aj spoločná jazyková rada, v súčasnosti známa ako Majlis Bahasa Brunei Darussalam-Indonesia-Malaysia (MABBIM), ktorá koordinuje jazykové aktivity vo všetkých krajinách, kde je úradným jazykom malajčina/indonézština (Malajzia, Indonézia, Brunej, Singapur).

chetitský jazyk, chetitčina — zaužívané označenie jedného zo zaniknutých jazykov chetitsko-luvijskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, najstarší doložený indoeurópsky jazyk. Vlastný, pôvodný názov (etnonymum) indoeurópskeho etnika Chetitov bol Nésiti (Néšiti; z nésitského nes-um-ili = usadiť sa), preto sa ich jazyk nazýva aj nésitský jazyk (nesili, nesumnili, nésitčina). Pomenovanie Chetiti (a od neho odvodený termín chetitský jazyk) používali na označenie Nésitov inojazyčné etniká a vzniklo z názvu Chatti, územia v strednej Anatólii, resp. z názvu Chattijci, etnika neindoeurópskeho pôvodu, ktoré toto územie pred príchodom Chetitov (alebo súčasne s nimi) obývalo.

Chetitský jazyk je prvýkrát písomne doložený na starosýrskych klinopisných tabuľkách pochádzajúcich z Kaneša (Kaníša; 20. – 18. stor. pred n. l.). V ranochetitskom období, keď vznikal začiatočný variant chetitských zákonov, možno zreteľne vymedziť tri časti štátneho celku, každú s osobitným jazykom – palajským, luvijským a chetitským (nésitským). V 18. až 20. stor. pred n. l. bol ako komunikačný, ale aj ako administratívny jazyk (oficiálny, medzinárodný, obchodný i literárny) rozšírený nielen v celej Anatólii, ale aj v širšom teritóriu Blízkeho východu, čo potvrdzujú archeologické nálezy zo značného počtu archeologických lokalít v tejto oblasti. V období Novej ríše (14. – 13. stor. pred n. l.) sa chetitský jazyk používal už len ako oficiálny celoštátny jazyk; obyvateľstvo hovorilo luvijskými dialektmi. Dosiaľ sa nepodarilo presne rekonštruovať chetitský hláskový inventár. Podstatné mená majú dobre doložené skloňovanie v singulári a pluráli. Rozlišujú sa dva rody. Systém časov je pomerne jednoduchý. Vetu často uvádzajú enklitické reťazce, ktoré sa pripájajú k prvému slovu vety. Niektoré gramatické a syntaktické javy sú výsledkom interferencie chetitsko-luvijských jazykov i vplyvu neindoeurópskych jazykov. V slovnej zásobe sa prirodzene vyskytujú indoeurópske slová, ako napr. ešhar – krv (sanskrtsky ásk, tocharsky A ysār), luk – svetlo (latinsky lux), watar – voda (anglicky water, nemecky Wasser), výpožičky pochádzajú najmä z chattijského jazyka a z churritského jazyka (týka sa to najmä slov z kultúrnej sféry, titulov a insígnií panovníkov alebo predmetov používaných pri rôznych rituáloch).

V dejinách chetitského jazyka sa vydeľujú tri obdobia: staré (18. – 16. stor. pred n. l.), stredné (15. – začiatok 14. stor. pred n. l.) a nové (polovica 14. – 13. stor. pred n. l.). Dosiaľ bolo objavených asi 30-tis. textov písaných v chetitskom jazyku (zapisoval sa chetitským písmom; → chetitská literatúra). V roku 1915 ho rozlúštil Bedřich Hrozný.

filipínske jazyky — jazyky západnej podskupiny malajsko-polynézskej vetvy austronézskej jazykovej rodiny. Tradične sa zaraďujú medzi indonézske jazyky. Celkový počet filipínskych jazykov sa odhaduje na vyše 100 (odborníci sa nevedia zhodnúť na ich množstve, takže počty kolíšu od 70 až do 150 podľa toho, čo kto pokladá za jazyk a čo za dialekt). Sú rozšírené na 800 obývaných ostrovoch Filipínskeho súostrovia, pričom 90 % Filipíncov žije na 11 najväčších ostrovoch (Luzon, Mindanao, Samar, Negros, Palawan, Panay, Mindoro, Leyte, Cebu, Bohol, Masbate), zaberajúcich 95 % plochy Filipín. Filipínskymi jazykmi, najmä po tagalsky, hovorí takmer 80 miliónov ľudí, z toho 78,6 milióna na Filipínach a vyše milióna v USA.

Hlavné regionálne jazyky sú tagalčina, tzv. visayské jazyky (cebuánčina, hiligaynončina, waray-warayčina), ďalej ilokančina, bikolčina, kapampangančina (pampango), pangasinančina. Klasifikácia filipínskych jazykov nie je definitívna, ide skôr o etno- či geolingvistické kritériá. Filipínske jazyky sú charakteristické pomerne malým počtom foném (v priemere 5 samohlások a 16 spoluhlások). Morfologicky patria medzi aglutinujúce jazyky. Okrem celoaustronézskej a indonézsko-malajskej slovnej zásoby majú značný počet prevzatých slov (sanskrtizmy, sinicizmy, arabizmy, hispanizmy, anglicizmy).

Filipínske jazyky sa pred španielskou kolonizáciou zapisovali slabičným písmom juhoindického typu. V polovici 18. stor. ho vytlačila hispanizovaná latinka.

apabhranša → indoárijské jazyky

indoárijské jazyky — skupina jazykov patriaca do indoiránskej vetvy (→ indoiránske jazyky) indoeurópskych jazykov; najvýchodnejšia skupina indoeurópskej jazykovej rodiny; v staršej terminológii označované aj ako indické jazyky.

Z historického hľadiska sa indoárijské jazyky členia na staroindoárijské, stredoindoárijské a novoindoárijské jazyky (staré, stredné a nové indické jazyky). Rozličné formy (dialekty) staroindoárijských jazykov sa súhrnne nazývajú sanskrt (sanskrit), najarchaickejší z nich je jazyk najstarších textov nazývaných védy; sanskrt sa ako literárny jazyk používal do 13. stor. a v obmedzenej miere sa používa dodnes. Stredoindoárijské jazyky, nazývané prákrty (prákrity), sú doložené na nápisoch od 3. stor. pred n. l. do 5. – 6. stor. n. l., a najmä v literárnych pamiatkach: buddhistická literatúra bola písaná v jazyku páli, predstavujúcom najvýznamnejší a najarchaickejší prákrt, džinistická literatúra v jazyku ardhamágadhí. Prechod od stredoindoárijských jazykov k novoindoárijským (resp. posledné štádium vývoja stredoindoárijských jazykov; 5. – 12. stor. n. l.) predstavuje skupina jazykov (dialektov) nazývaná apabhranša (apabhramša), ktorá je dokladom najvýznamnejších zmien vo vývine indoárijských jazykov. V indickej gramatickej tradícii sa termín apabhranša spočiatku používal ako znevažujúce označenie hovorových jazykov (na rozdiel od normovaného literárneho sanskrtu), asi od 10. stor. n. l. ako označenie literárneho jazyka vyskytujúceho sa predovšetkým v lyrickej poézii (v prozaických dielach nie je doložená). Novoindoárijské jazyky sa začali utvárať približne v 10. stor. n. l. Oblasť ich rozšírenia zaberá viac ako 4,5 mil. km² (India, Pakistan, Bangladéš, Nepál, Srí Lanka, Maldivy, Bhután), počet používateľov presahuje 1 miliardu (vyše dvoch tretín obyvateľstva južnej Ázie; 79 %). Najvýznamnejší z nich je hindčina (→ hindský jazyk). K indoárijským jazykom patria aj urdčina, bengálčina, pandžábčina, ásamčina, gudžarátčina, sindhčina, kónkančina, maráthčina, uríjčina, sinhalčina, nepálčina a maldivčina (divehi), ďalej indoárijské jazyky používané vysťahovalcami na Fidži, Mauríciu, v Južnej Afrike, v Guyane, Suriname, na Trinidade a Tobagu a i. Diaspóra indoárijských jazykov zahŕňa aj rómsky jazyk. V dôsledku novších migrácií v 20. stor. sa značný počet používateľov indoárijských jazykov usadil i v Európe (najmä Spojené kráľovstvo a Holandsko) a v Severnej Amerike (najmä USA).

Grafické systémy súčasných indoárijských jazykov pochádzajú z dvoch základných zdrojov: väčšina novoindických abecied vznikla zo staroindického písma bráhmí, základom iných je arabské písmo (→ indické písma).

Búri → Afrikánci, → Južná Afrika.

bušmenské jazyky → khoisanské jazyky

campa [kam-] → arawacké jazyky

Cachuri, vlastným menom Yiqby, C'a'xby — národnosť žijúca vo vysokohorskej oblasti Veľkého Kaukazu na hornom toku rieky Samur v južnej časti Dagestanu (9-tis., 2010), ako aj v Stavropolskom a Krasnodarskom kraji, Chantyjsko-Mansijsku, Rostovskej, Ťumeňskej, vo Volgogradskej a v Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie; spolu 12-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Azerbajdžane (rajóny Zaqatala a Qax) a na Ukrajine. Sú pokladaní za autochtónne obyvateľstvo Severného Kaukazu (ich etnogenéza však nie je spoľahlivo preskúmaná).

Cachuri sú blízki príbuzní Lezgincom a Rutulom. Prvé zmienky o Cachuroch pochádzajú zo 7. stor. od Arménov a Gruzíncov, ktorí ich nazývali Cachajkovia. Boli veľmi bojovní, takmer neustále viedli vojny so susednými etnikami, ako aj s cudzími podmaniteľmi. V 15. stor. vytvorili samostatný chanát (hlavné mesto Cachur; v 18. stor. povýšený na sultanát a hlavné mesto prenesené do Ilisu v dnešnom Azerbajdžane), k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené začiatkom 19. stor. (→ Dagestan, Dejiny). Vyznávajú sunnitský islam.

Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie obilnín, chov oviec, koní). Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní vlny (pletenie, tkanie kobercov), kovov, kamenárstve a šperkárstve. Folklór Cachurov je veľmi blízky folklóru Azerbajdžancov.

Hovoria cachurským jazykom, cachurčinou (c'a'xna miz), ktorý patrí medzi lezginské jazyky nachsko-dagestanskej vetvy kaukazskej jazykovej rodiny. V Dagestane je popri ruštine, avarčine, kumyčtine, dargičtine, lačtine, lezgičtine, nogajčine, rutulčine, tabasarančine, tátčine, agulčine, čečenčine a azerbajdžančine jedným z úradných jazykov. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Cachurov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu alebo azerbajdžančinu, resp. trojjazyčná, okrem materčiny a ruštiny ovládajú aj azerbajdžančinu, lezgičtinu alebo rutulčinu. Najbližšie príbuzným jazykom cachurského jazyka je rutulský jazyk. Obidva si sú navzájom zrozumiteľné.

Čarajmákovia, aj Čahárajmákovia, Ajmákovia, vlastným menom Čahár Aimáq, Aimáq — národnosť zo severozápadných horských oblastí Afganistanu (provincie Ghór, Herát a Bágdhís); asi 1,6 mil. (2021). Čarajmákovia žijú aj v Iráne (región Chorásán), Pakistane, Tadžikistane a Turkmenistane; spolu asi 2 mil. (2021).

Tradične sa delia na štyri kmene: Džamšídiov, Fírúzkúhiov, Tímúriov a Tajmaniov. Pokladajú sa za potomkov turkických a mongolských dobyvateľov, ktorí prišli do Afganistanu v 13. stor. a usadili sa v neprístupných horských oblastiach severozápadného Hindúkuša, kde sa zmiešali s miestnym obyvateľstvom. Živili sa prevažne nomádskym chovom dobytka, kôz, oviec a remeselnou výrobou (spracovanie kože, tkanie kobercov, rohoží). Kultúrne ich ovplyvnili najmä Peržania. Vyznávajú prevažne sunnitský islam. Nezávislosť si udržali až do roku 1842, keď si ich podrobil Herátsky emirát. V roku 1863 sa spolu s ním ich sídelné územie stalo súčasťou Afganistanu. V 20. stor. sa mnohí Čarajmákovia presťahovali do miest (Herát, Čachčarán).

Hovoria dialektom perzského jazyka známeho ako ajmáčtina (aimáqí).

Aguli, aj Aghuli, vlastným menom Ağular — národnosť žijúca v horskej oblasti Veľkého Kaukazu na hornom toku rieky Čirachčaj v južnej časti Dagestanu (28-tis., 2010), ako aj v Stavropolskom a Krasnodarskom kraji, Saratovskej, Rostovskej, Ťumeňskej a Orlovskej oblasti Ruskej federácie; spolu 34-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú aj v Azerbajdžane, Turecku, Albánsku, Gruzínsku a na Ukrajine. Sú pokladaní za autochtónne obyvateľstvo Severného Kaukazu.

Aguli sú blízki príbuzní Lezgincom. Prvé zmienky o Aguloch zo 7. stor. pochádzajú od Arménov, ktorí ich nazývali Agutakaniovia. V 14. – 18. stor. bolo ich sídelné územie súčasťou Kazikumuchského šamchalátu, k Rusku bolo pripojené začiatkom 19. stor. (→ Dagestan, Dejiny). Vyznávajú sunnitský islam. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie obilnín, chov oviec). Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní vlny, koží, dreva, kovu a v tkaní kobercov. Folklór Agulov je blízky folklóru iných etník Dagestanu a Azerbajdžancov.

Hovoria agulským jazykom, agulčinou (aj aghulský jazyk, aghulčina, ağul čˡal), ktorý patrí medzi lezginské jazyky nachsko-dagestanskej vetvy kaukazskej jazykovej rodiny. V Dagestane je popri ruštine, avarčine, kumyčtine, dargičtine, lačtine, lezgičtine, nogajčine, rutulčine, tabasarančine, tátčine, cachurčine, čečenčine a azerbajdžančine jedným z úradných jazykov. Zapisuje sa cyrilikou (abeceda na jej základe vznikla až v roku 1990, má 53 znakov). Väčšina Agulov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu, resp. trojjazyčná, okrem materčiny a ruštiny ovládajú aj lezginčinu alebo azerbajdžančinu.

Abazi, aj Abázi, vlastným menom Abaza, Abaza uagha — národnosť žijúca v oblasti horného toku rieky Kubáň a jej ľavostranného prítoku Malyj Zelenčuk v severnej časti Karačajsko-Čerkeska (43-tis., 2010), ako aj v Kabardsko-Balkarsku, Chantyjsko-Mansijsku a Stavropolskom kraji Ruskej federácie; spolu 56-tis., (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Turecku, Egypte, Abcházsku a na Ukrajine. Sú pokladaní za pôvodné obyvateľstvo Severného Kaukazu.

Abazi sú blízki príbuzní Abcházom, s ktorými v minulosti tvorili jedno spoločenstvo. Delia sa na dve etnografické skupiny, Tapantov a Škarauov (Ašcharuov). Predkovia Abazov žili pôvodne pri pobreží Čierneho mora (oblasť Sadzen). Na svoje dnešné sídelné územie sa presunuli v 15. – 16. stor., k Rusku bolo pripojené v polovici 19. stor. Po októbrovej revolúcii v roku 1917 bolo ich sídelné územie súčasťou rôznych administratívnych celkov, od 1957 definitívne súčasťou Karačajsko-Čerkeska. V roku 1991 bola na ňom vyhlásená suverénna Abazská republika (hlavné mesto Psyž; → Karačajsko-Čerkesko, Dejiny). Secesia Abazov od Karačajsko-Čerkeska však nebola Moskvou akceptovaná, autonómiu v podobe Abazského rajónu Karačajsko-Čerkeska (administratívne centrum Inžič-Čukun) získali až v roku 2005.

Ich pôvodnými náboženstvami boli animizmus a kresťanstvo, v súčasnosti vyznávajú islam (sunniti). Zaoberajú sa najmä pestovaním prosa, jačmeňa, kukurice, zeleniny, chovom hovädzieho dobytka a oviec. Z tradičných remesiel vynikajú spracovanie vlny (výroba súkna, hladkej a vzorovanej plsti, plstených odevov a klobúkov, legín, opaskov, prikrývok a i.), koží, dreva a kovu. Abazi majú bohatý folklór, napr. povesti (→ Narti), piesne, rozprávky a príslovia.

Hovoria abazským jazykom, abazštinou (aj abázsky jazyk, abázština, abaza byzšva), ktorý patrí medzi abcházsko-adygské jazyky a v Karačajsko-Čerkesku je popri ruštine, karačajčine, čerkeštine a nogajčine úradným jazykom. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Abazov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu, resp. trojjazyčná, okrem materčiny a ruštiny ovládajú aj čerkeštinu.

Coeur d’Alenovia [kér delej-], aj Skicwiši, vlastným menom Schitsu'umsh — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Kalispelom, Spokanom a Sališom; asi 2-tis. príslušníkov (2015).

Coeur d’Alenovia pôvodne žili pozdĺž riek Spokane a Coeur d’Alene a okolo jazera Coeur d’Alene (východná časť dnešného štátu Washington a severná časť dnešného štátu Idaho) polousadlým spôsobom života v malých osadách (hlavnou bola Hinsalut) v kužeľovitých polozemnicových obydliach pokrytých kôrou a pletenými rohožami (počas lovu používali típí), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Živili sa najmä rybolovom (lososy, sihy), lovom (jelene, losy) a zberom (hľuzy, bobule), z remesiel bolo významné košikárstvo, pletenie rohoží a spracovanie koží. Známi boli aj ako aktívni a podnikaví obchodníci, ktorí často pôsobili ako sprostredkovatelia medzi kmeňmi sídliacimi na pobreží Tichého oceánu a kmeňmi žijúcimi vo Veľkých prériách a Veľkej panve. Kôň sa stal súčasťou ich kultúry okolo roku 1760.

V roku 1806 prišla s nimi do kontaktu objaviteľská výprava Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Do pravidelného kontaktu s Američanmi však prichádzali až po roku 1842. V roku 1858 sa zapojili do poslednej fázy tzv. yakimských vojen (aj yakimská vojna, → Yakimovia), preto býva táto ich časť nazývaná aj coeur d’alenská vojna (Coeur d’Alene War). Po zdrvujúcich porážkach pri Štyroch jazerách (tzv. bitka pri Štyroch jazerách, Battle of Four Lakes) a na planine Spokane Plains (tzv. bitka na planine Spokane Plains, Battle of Spokane Plains) boli nútení usadiť sa v rezervácii Coeur d’Alene južne od jazera Coeur d’Alene (v blízkosti dnešného mesta Tekoa).

Jazyk Coeur d’Alenov (snchitsu’umshtsn, coeur d’alene) patrí do sališskej (salishskej) jazykovej rodiny. Je podľa nich nazvaných viacero geografických objektov (napr. mesto, jazero, rieka, pohorie).

Apalačíovia, vlastným menom Apalachee — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Florida) pôvodne obývajúci oblasť medzi riekami Apalachicola a Aucilla nad Apalačským zálivom.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách (hlavnou bola Anhaica), organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom (sadili kukuricu, slnečnicu a i. plodiny). Ich kultúra bola podobná kultúre iných kmeňov juhovýchodu Severnej Ameriky. Sú pokladaní za priamych potomkov staviteľov mohýl mississippskej kultúry.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Apalačíovia do kontaktu, boli v 16. stor. Španieli (1528 expedícia Pánfila de Narváeza a 1539 expedícia Hernanda de Sota). Napriek tomu, že boli známi ako bojovný kmeň, boli asi v roku 1600 Španielmi podmanení a christianizovaní. Začiatkom 18. stor. začali byť ako spojenci Španielov z podnetu Britov napádaní Kríkmi. Útoky vyvrcholili v rokoch 1703 – 04, keď bola väčšina kmeňa takmer vyhladená. Niektorí sa ako zajatci dostali do Karolíny, kde sa neskôr pridali k Yamasíom a po ich boku bojovali proti britským kolonistom v tzv. yamasíjskej vojne (1715 – 16). Po drvivej porážke Yamasíov sa časť preživších Apalačíov pripojila k svojim bývalým nepriateľom Kríkom a zvyšok utiekol pod ochranu Francúzov na územie dnešnej juhovýchodnej Alabamy a neskôr strednej Louisiany, kde ich potomkovia v počte asi 300 (2010) žijú dodnes.

Jazyk Apalačíov (apalachee) patril do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny, bol blízky jazyku Alabamov, Koasatiov a Hitčitiov. Zanikol v 18. stor. Je podľa nich nazvaných viacero geografických objektov (napr. Apalačské vrchy, Apalačský záliv).

Alabamovia, aj Alibamuovia, vlastným menom Albamaaha — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Alabama) pôvodne obývajúci oblasť pozdĺž horného toku rieky Alabama.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách obohnaných palisádami (hlavné sídlo mali v mieste dnešného mesta Tuscaloosa), organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Ich kultúra bola podobná kultúre Kríkov, Čoktawov a Mobilov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Alabamovia do kontaktu, boli začiatkom 16. stor. Španieli (1540 expedícia Hernanda de Sota, *asi 1500, †1542). Od začiatku 18. stor. boli spojencami Francúzov (1717 postavili na ich sídelnom území pevnosť Fort Toulouse). Pod tlakom angloamerických kolonistov a po porážke Francúzov vo francúzsko-indiánskych vojnách (→ sedemročná vojna) sa kmeň rozdelil. Niektorí Alabamovia odišli na Floridu a pripojili sa k Seminolom, väčšina však nasledovala svojich francúzskych spojencov do západnej a južnej Louisiany a neskôr do západného Texasu, kde im (spolu s Koasatiami) bola vyhradená rezervácia na dolnom toku rieky Big Sandy Creek (v blízkosti dnešného mesta Livingston). Zvyšok Alabamov, ktorý zostal na pôvodnom území, sa pripojil ku Kríkom a po ich boku bojoval v rokoch 1813 – 14 v tzv. kríckej vojne (aj vojna Červených palíc; → Kríkovia) proti Američanom. V rokoch 1836 – 38 bol spolu s Kríkmi prinútený (často za neľudských podmienok) odsťahovať sa do Indiánskeho teritória a usadiť sa (spolu s Koasatiami) v rezervácii severne od rieky Wewoka Creek (v blízkosti dnešného mesta Weleetka). Ich potomkovia v počte asi 170 (2010) žijú v obidvoch rezerváciách dodnes.

Jazyk Alabamov (albaamo innaaɬiilka, alabama, alibamu) patrí do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny a je blízky jazyku Koasatiov, ako aj zaniknutému jazyku Apalačíov. V súčasnosti ho používa menej ako 100 príslušníkov kmeňa.

Podľa Alabamov je nazvaný jeden z členských štátov USA i rieka (Alabama).

Yamasíovia, vlastným menom Yamasee — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Georgia) pôvodne obývajúci oblasť pozdĺž rieky Ocmulgee. Koncom 17. stor. začali migrovať severnejšie a usadili sa na severnej strane dolného toku rieky Savannah.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách (hlavnou bola Pocotaligo), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Ich kultúra bola podobná kultúre Kríkov, Čoktawov a Hitčitiov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Yamasíovia do kontaktu, boli začiatkom 16. stor. Španieli (1521 expedícia Juana Poncea de Leóna, *1474, †1521). Spočiatku boli spojencami Španielov (do 1687), potom, výmenou za územie nimi osídlené, Britov. Potreba otrokov, ako aj nekalé obchodné praktiky britských kolonistov však čoskoro viedli k tzv. yamasíjskej vojne (1715 – 16). Po drvivej porážke pri yamasíjskej osade Sadkeche (aj Salkehatchie; tzv. bitka pri Sadkeche, Battle of Sadkeche) a neúnavnom prenasledovaní juhokarolínskou milíciou utiekol zvyšok Yamasíov pod ochranu Španielov na severovýchodnú Floridu. Ataky na britských kolonistov zo strany Yamasíov však aj napriek tomu neprestali, juhokarolínska milícia ich ukončila až v roku 1728 zničením yamasíjskej osady Nombre de Dios/Chiquito (v blízkosti dnešného mesta St. Augustine). Yamasíovia, ktorí prežili, splynuli so Seminolmi (ich potomkovia sú známi ako Oklawahovia) a s Kríkmi.

Jazyk Yamasíov (yamasee) patril pravdepodobne do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny.

Atsinovia, aj Grosventrovia, vlastným menom A'aninin, Haaninin — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozápadnej časti USA (štát Montana); asi 4-tis. príslušníkov (2010).

Sú blízki príbuzní Arapahov. Atsinovia žili pôvodne v oblasti horného toku rieky Mississippi v západnej časti dnešného štátu Minnesota, odkiaľ ich začiatkom 18. stor. vytlačili Odžibwejovia a Siouxovia na sever Veľkých prérií do oblasti dnešného štátu Montana. Podobne ako ostatné prériové kmene aj Atsinovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od polovice 18. stor. i chovom koní.

S Európanmi prišli po prvýkrát do kontaktu v roku 1754. Pravdepodobne v roku 1793 po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Čiernonožcami, s ktorými potom spoločne napádali nielen Vraních Indiánov (Absarokov) a Assiniboinov, ale aj traperov (proti USA však vojnu nikdy neviedli). Naopak, priateľské vzťahy mali s Arapahmi, Čejenmi a Kríami, s ktorými aj obchodovali. V roku 1888 sa usadili v rezervácii Fort Belknap na južnom brehu rieky Milk River (v blízkosti dnešného mesta Harlem).

Jazyk Atsinov (a'aninin, haaninin, atsina) patrí do algonkinskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Arapahov (na základe toho sa predpokladá, že s nimi tvorili pôvodne jeden kmeň). Zanikol v roku 2007, v súčasnosti však prebiehajú pokusy o jeho revitalizáciu (škola White Clay Immersion School v Harleme).

Yahgani, aj Yámanovia, vlastným menom Yamalim — juhoamerický indiánsky kmeň z Argentíny a Čile z južnej časti súostrovia Ohňová zem (najjužnejšie etnikum sveta); asi 1,6 tis. príslušníkov (väčšinou zmiešaného pôvodu; 2017).

Yahgani pôvodne žili kočovným spôsobom života v mierne zahĺbených kónických alebo kopulovitých obydliach z vetiev pokrytých kôrou, kožami, drnmi, trávou, riasami alebo lístím, organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Ústrednú politickú, sociálnu a ekonomickú jednotku tvorila zvyčajne monogamná rodina, náčelníkov nepoznali. Delili sa na päť územných skupín (Ilalumaalov, Inalumaalov, Utamaalov, Wakimaalov a Yeskumaalov). Zaoberali sa najmä lovom vtákov (tučniaky, kormorány, divé kačice a husi), morských cicavcov (uškatce, tulene, veľryby, morské vydry), guanák, zberom mäkkýšov, kôrovcov, húb (najmä druh Cyttaria darwinii) a rybolovom. Z remesiel bolo významné spracovanie kostí a kameňa, stavba kanoe zvaného anan (najmä z kôry stromu lenga Nothofagus pumilio), košikárstvo a výroba odevov z kože (napriek chladnej a daždivej klíme sa odievali väčšinou len do jediného kusa zvieracej kože, ktorý nosili prehodený cez ramená ako plášť – bez odevu boli schopní znášať teploty až do -12 °C).

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu v roku 1624 Holanďania. V roku 1920 boli niektorí Yahgani v snahe zachovať kmeň (v dôsledku devastujúcich epidémií, napr. osýpok, ich počet rapídne poklesol, z približne 3-tis. v 1. polovici 19. stor. na 170 začiatkom 20. stor.) presídlení na Falklandy (ostrov Keppel).

Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Watauinewom, ako aj kultom miestnych duchov prírody), christianizovaní boli koncom polovice 19. stor. (anglikáni, saleziáni).

Jazyk Yahganov (yamaníhasha, háusi kúta) sa pokladá za izolovaný jazyk (mal päť dialektov); nie je známy žiadny iný jazyk, ktorý by mu bol príbuzný; v súčasnosti je kriticky ohrozený.

Alakalufi, vlastným menom Kawésqar — juhoamerický indiánsky kmeň z Argentíny a Čile zo západnej časti súostrovia Ohňová zem a západnej časti Patagónie (severnú hranicu ich sídelného územia tvoril záliv Penas); asi 3,4 tis. príslušníkov (väčšinou zmiešaného pôvodu; 2017).

Alakalufi pôvodne žili kočovným spôsobom života v kopulovitých obydliach z vetiev pokrytých kôrou, kožami alebo trsťou, nazývaných tchelo, organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Ústrednú politickú, sociálnu a ekonomickú jednotku tvorila zvyčajne monogamná rodina, náčelníkov nepoznali. Delili sa na deväť územných skupín, resp. podkmeňov (vlastných Alakalufov, Adwipliinov, Aksánasov, Cálenov, Caucahuéov, Enooov, Lecheyelov, Tayatafov a Yequinahuerov). Zaoberali sa najmä lovom vtákov (tučniaky, kormorány, albatrosy, divé kačice, husi, labute čiernokrké), morských cicavcov (uškatce, tulene, morské vydry, veľryby), guanák, jeleníkov čilských (huemulov), nutrií, líšok, zberom mäkkýšov, kôrovcov, húb a rybolovom, chovali aj psov. Ťažili pyrit (využívali ho ako kresadlo), s ktorým aj obchodovali. Z remesiel bolo významné spracovanie kostí, lastúr, kameňa, kože (na odevy; napriek chladnej a daždivej klíme sa odievali väčšinou len do jediného kusa zvieracej kože, ktorý nosili prehodený cez ramená ako plášť) a košikárstvo, z kôry stromov, najmä coigüe (Nothofagus dombeyi), stavali veľké, až 8 – 9 m dlhé kanoe nazývané hallef.

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu španielske objaviteľské výpravy (1521 Fernăa de Magalhãesa a 1526 Garcíu Jofreho Loaísu). V dôsledku devastujúcich epidémií, napr. osýpok, ktoré medzi nimi rozšírili veľrybári a lovci tuleňov, ich počet rapídne poklesol (z približne 5-tis. v 1. polovici 19. stor. na 250 začiatkom 20. stor.); preto v snahe zachovať kmeň presídlila čilská vláda v roku 1940 zvyšných Alakalufov na ostrov Wellington.

Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Xolásom, ako aj kultom miestnych duchov prírody), christianizovaní boli v 2. polovici 19. stor. (anglikáni, saleziáni).

Jazyk Alakalufov (kawésqar) sa pokladá za izolovaný jazyk (mal tri, podľa niektorých lingvistov až deväť dialektov); nie je známy žiadny iný jazyk, ktorý by mu bol príbuzný; v súčasnosti ho plne ovláda už iba niekoľko jednotlivcov.

Assiniboini, vlastným menom Nakonabi, Nakoda Oyadebi — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozápadnej časti Severnej Ameriky; asi 7-tis. príslušníkov (2010).

Assiniboini pôvodne žili v oblasti západne od Horného jazera ako súčasť siouxských Yanktonaiov, od ktorých sa oddelili zrejme v 2. polovici 17. stor. v priebehu začiatku migrácie Siouxov (pod tlakom Odžibwejov) na západ. Usadili sa na severe Veľkých prérií v oblasti medzi riekami Assiniboine, South Saskatchewan a Missouri (bola známa ako Assiniboia). Podobne ako ostatné prériové kmene aj Assiniboini žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od konca 18. stor. i chovom koní (boli výbornými jazdcami).

S Európanmi prišli po prvýkrát do kontaktu asi v roku 1690. Pravdepodobne koncom 17. stor. po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Kríami a neskôr i s Odžibwejmi, s ktorými potom spoločne napádali Vraních Indiánov (Absarokov), Čiernonožcov, Atsinov a Siouxov (proti USA však vojnu nikdy neviedli). Priateľské vzťahy mali okrem Kríov a Odžibwejov aj s Hidatsami, s ktorými aj obchodovali. Boli zároveň spoľahlivými a dôležitými obchodnými partnermi aj pre európskych obchodníkov s kožušinami (najmä zo Spoločnosti Hudsonovho zálivu), vďaka čomu sa stali jedným z prvých prériových kmeňov so strelnými zbraňami. Po devastujúcej epidémii kiahní v polovici 19. stor., po ktorej klesol ich počet o 75 %, ako aj po dohode o mieri prériových kmeňov s USA sa koncom 19. stor. usadili v niekoľkých rezerváciách, z ktorých najznámejšie sú Fort Belknap na južnom brehu rieky Milk River (v blízkosti dnešného mesta Harlem) a Fort Peck na severnom brehu rieky Missouri (v blízkosti dnešného mesta Glasgow).

Jazyk Assiniboinov (nakhóda, assiniboine) patrí do siouxskej jazykovej rodiny (→ siouxské jazyky), ovláda ho však iba menšina Assiniboinov (asi 150 ľudí), väčšina hovorí americkou angličtinou. Je veľmi blízky jazyku Kamenných Indiánov (aj Nakodovia, Stoneyovia, vlastným menom Iyethkabi, Îyârhe Nakodabi), ktorí sa asi v roku 1744 od Assiniboinov oddelili a vytvorili samostatný kmeň v severozápadných lesoch Skalnatých vrchov (etnonymum Kamenní Indiáni sa často nesprávne používa aj pre samotných Assiniboinov).

Podľa Assiniboinov je nazvaných viacero geografických objektov (napr. rieka Assiniboine, vrch Mount Assiniboine, pevnosť Fort Assiniboine).

Arapahovia, vlastným menom Hinono'eino, Inúna-ina — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v strednej časti USA (štáty Oklahoma a Wyoming); asi 10-tis. príslušníkov (2010).

Sú blízki príbuzní Atsinov. Arapahovia žili pôvodne v oblasti horného toku rieky Mississippi v západnej časti dnešného štátu Minnesota, odkiaľ ich začiatkom 18. stor. vytlačili Odžibwejovia a Siouxovia na sever Veľkých prérií do oblasti dnešných štátov Wyoming, Nebraska, Colorado a Kansas. Podobne ako ostatné prériové kmene aj Arapahovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v matrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od polovice 18. stor. aj chovom koní (boli výbornými jazdcami). V súčasnosti sa venujú prevažne chovu dobytka a farmárčeniu.

Prvé písomné záznamy o nich pochádzajú od Európanov z roku 1795. Po roku 1830 sa podobne ako ich blízki spojenci Čejeni rozdelili na severných a južných. Severná vetva kmeňa sa usadila v blízkosti rieky North Platte v dnešných štátoch Wyoming a Nebraska, južná pozdĺž rieky Arkansas v dnešných štátoch Colorado a Kansas. V roku 1840 spolu s Čejenmi uzatvorili mier (a spojenectvo) s Kiowami, Komančmi a Naišanmi (1838 sa medzi nimi, Kiowami, Komančmi a Naišanmi odohral pri rieke Wolf Creek v dnešnej severozápadnej Oklahome jeden z najväčších medzikmeňových konfliktov medzi Severoamerickými Indiánmi), ako aj so Siouxmi. V nepriateľstve zostali naďalej so Šošonmi, s Utmi a Póníami. Po bojoch s Američanmi (1855 – 56, 1861 – 64, 1863 – 69, 1865 – 68, 1871, 1874 – 75 a 1876, → indiánske vojny) boli napokon po porážke vo vojne na rieke Red River (Red River War) a po neúnavnom prenasledovaní armádou USA nútení usadiť sa v rezerváciách na západe Indiánskeho teritória (spolu s Čejenmi) na hornom toku rieky Washita (v blízkosti dnešného mesta Weatherford) a na západe teritória Wyoming (spolu so Šošonmi) na dolnom toku rieky Wind River (v blízkosti dnešného mesta Riverton).

Jazyk Arapahov (hinónoʼeitíít, arapaho) patrí do algonkinskej jazykovej rodiny (→ algonkinské jazyky), ovláda ho však iba menšina Arapahov, väčšina hovorí americkou angličtinou. O zachovanie pôvodného jazyka sa od 80. rokov 20. stor. spolu s kmeňovými vodcami usiluje aj český antropológ a lingvista Zdeněk Salzmann (*1925; podieľal sa na zavedení jeho výuky v školách, zostavil arapažskú abecedu a slovník).

Ahtenovia, vlastným menom Ahtna, Atnatana — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na krajnom severe USA (štát Aljaška); asi 1,4 tis. príslušníkov (2014).

Ahtenovia pôvodne žili v juhovýchodnej časti dnešného štátu Aljaška pozdĺž rieky Copper a jej prítokov polousadlým spôsobom života v malých osadách v polozemnicových obydliach pokrytých smrekovou kôrou (v lete vo vigvamoch), organizovaní boli v matrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (sob karibu, los, horská ovca), rybolovom (losos) a zberom (bobuľovité plody, hľuzy), ako aj obchodom s kožušinami, kožami a meďou (obchodovali najmä s Inuitmi – Jupikmi a Tlingitmi). Delili sa na štyri podkmene: dolných alebo vlastných Ahtenov (Ahtnahtaenov), centrálnych Ahtenov (Danehwtaenov), horných Ahtenov (Tateahwtaenov, Tatlahwtaenov) a západných Ahtenov (Tsaayhwtaenov, Tsaay Hwtaenov).

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu začiatkom 80. rokov 18. stor. Rusi. Ahtenovia boli kultúrne silno ovplyvnení (podobne ako iné kmene južnej Aljašky) susediacimi Tlingitmi. V roku 1972 vytvorili spoločnosť Ahtna (Ahtna, Incorporated) so sídlom v obci Glennallen, ktorá sa usiluje o rozvoj a zachovanie kultúrnej identity, ako aj o ochranu zdravia a životného prostredia domorodej komunity.

Jazyk Ahtenov (atnakenaege, koht’aene kenaege', ahtna, ahtena) patrí do skupiny severoathabaských jazykov jazykovej rodiny na-dené, je veľmi blízky jazyku Tanainov.

Yakimovia, aj Yakamovia, vlastným menom Waptai'lmim, Pa'kiut'lema, aj Mámachatpam — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Kittitasom (niekedy sú označovaní za horných Yakimov) a Klikitatom; asi 10-tis. príslušníkov (2010).

Yakimovia pôvodne žili pozdĺž rieky Yakima (južná časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách (hlavnou bola Pa'kiut) v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z kože a tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Živili sa najmä rybolovom (lososy, jeseter biely), lovom (jelene, losy) a zberom (hľuzy, bobule), z remesiel bolo významné košikárstvo. Kôň sa stal súčasťou ich kultúry po roku 1735.

V roku 1806 s nimi prišla do kontaktu objaviteľská výprava Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Do pravidelného kontaktu s Američanmi však prichádzali až po roku 1845. V roku 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Klikitati, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (Yakama) pod vedením náčelníka Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však vyvolala táto dohoda nespokojnosť, čo viedlo k tzv. yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58). Po drvivých porážkach pri Štyroch jazerách (tzv. bitka pri Štyroch jazerách, Battle of Four Lakes) a na planine Spokane Plains (tzv. bitka na planine Spokane Plains, Battle of Spokane Plains) boli nútení presídliť sa do navrhnutej rezervácie. V súčasnosti sú známi ako Konfederované kmene a skupiny národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation).

Jazyk Yakimov (ichishkíin sínwit, mámachaptam) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

Nenci, zastarano Samojedi, Juraci, vlastným menom Nenej Neneče, Pjan Xasova, Neščang — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Jamalsko (29-tis., 2010) a Nenecko (7-tis., 2010), žijúca aj v Krasnojarskom kraji (→ Tajmýrsko), v autonómnom okruhu Chantyjsko-Mansijsko, republike Komijsko a v Archangeľskej oblasti Ruskej federácie (od horného toku rieky Mudjuga – Verchovka na západe po pravý breh Jeniseja na východe); spolu 44-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nenci sú blízki príbuzní Encom, Selkupom a Nganasanom. Delia sa na dve etnografické skupiny: tundrových (kočovných) a lesných, resp. tajgových (polousadlých). Podľa tradičných teórií je ich etnogenéza spätá so samodijskými kmeňmi migrujúcimi pod tlakom turkických kmeňov v 1. tisícročí n. l. z juhu z ich pôvodných sídelných oblastí na sever subpolárnych a z polárnych oblastí do oblasti tajgy a tundry, kde sa zmiešali s už tam usadeným pôvodným obyvateľstvom, Sichirtmi, lovcami divokých sobov a morských živočíchov. Prvé zmienky o Nencoch pochádzajú už zo stredoveku (Nestor). V roku 1499 bola na ich sídelnom území založená prvá ruská pevnosť (Pustozersk), ďalšie ruské pevnosti tam vznikli koncom 16. a začiatkom 17. stor. Nenci tak boli podriadení ruskému štátu a prinútení platiť mu daň (jasak). Odpor voči koloniálnej politike cárskej vlády, najmä voči výberu jasaku vyvrcholil v 18. – 19. stor. niekoľkými povstaniami, z ktorých najznámejším bolo povstanie v jamalskej tundre (1825 – 41) nazývané aj vzbura Vauliho (podľa mena jeho vodcu Vauliho Piettomina, aj Vavľo Neňang, *1797, †?). Začiatkom 20. stor. bolo sídelné územie Nencov rozdelené do troch častí. V roku 1929 bol v severnej časti Východoeurópskej nížiny pri Severnom ľadovom oceáne na polostrove Kanin a Jugorskom polostrove a ostrovoch Kolgujev a Vajgač zriadený Nenecký okruh, 1930 premenovaný na Nenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Nenecký autonómny okruh (Nenecko). V roku 1930 bol na severe Západosibírskej nížiny pri pobreží Karského mora pri dolnom toku Obu a na viacerých ostrovoch zriadený Jamalskonenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Jamalskonenecký autonómny okruh (Jamalsko). V roku 1930 bol na Tajmýrskom polostrove a priľahlých ostrovoch (Severná zem a i.) zriadený Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) národnostný okruh, 1977 zmenený na Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) autonómny okruh (Tajmýrsko), 2007 zlúčený s Krasnojarským krajom, čím vznikol dnešný Tajmýrsky dolgansko-nenecký rajón (administratívne centrum Dudinka).

Nenci žili v čumoch (mja, mjat) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží (zima) alebo z brezovej kôry (leto), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch (erkar). Základným spôsobom obživy bolo u tundrových (kočovných) Nencov kočovné pastierstvo sobov, u lesných (polousadlých) Nencov rybolov a lov (kožušinová zver, vodné vtáctvo) a doplnkom chov sobov. Napriek tomu, že pre väčšinu Nencov bol sob základom ich hospodárstva, jazdu na nich ani dojenie sobích laní nepoznali. Z tradičných remesiel bolo rozvinuté najmä spracovanie kovu (železa, striebra, medi za studena), kože, dreva a kostí (najmä sobích a mamutích na nástroje a ozdoby).

Pôvodné náboženstvo Nencov bolo animistické (spojené s kultom ducha nebies Numa a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 19. stor. prijali pravoslávie.

Hovoria neneckým jazykom, nenečtinou (nenecja' vada), ktorá má dva dialekty: tundrový a lesný (lesný nešaŋ vata, nešang vata sa niekedy pokladá za samostatný jazyk) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najrozšírenejším samodijským jazykom. Vedie sa v ňom výučba, vysiela televízia i rozhlas, vydávajú noviny, ako aj krásna literatúra. Od roku 1932 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Nencov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. Najbližšie príbuznými jazykmi neneckého jazyka sú enecký a nganasanský jazyk.

Tuvania, zastarano Sojoti, Sojoni, Urianchajci, Tannu-Tuvania, vlastným menom Tyvalar, Tyva kiži — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Tuvy (249-tis., 2010). Tuvania žijú aj v republikách Chakasko a Buriatsko, v Krasnojarskom, Prímorskom a Altajskom kraji a v Irkutskej, Novosibirskej, Tomskej a Kemerovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 263-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku a v Číne. Patria k pôvodným etnikám južnej Sibíri.

Sú blízki príbuzní Chakasom, Altajcom a Tofalarom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (vlastní Tuvania) a východnú (Todžinci, aj Todžovia). Etnogenéza Tuvanov nie je príliš preskúmaná. Predpokladá sa, že na etnogenéze západných Tuvanov sa okrem turkických kmeňov, ktoré do oblasti Sajanov v povodí horného Jeniseja prišli v polovici 1. tisícročia zo Strednej Ázie, podieľali aj mongolské kmene a na etnogenéze východných Tuvanov aj samodijské a čiastočne i ketské kmene. Ako národ sa sformovali až začiatkom 20. stor. Prvé zmienky o Tuvanoch pochádzajú zo 17. stor. (niektorí bádatelia ich na základe čínskych záznamov o kmeni Tubov kladú už do 6. – 7. stor.). Ich sídelné územie bolo počas 6. – 19. stor. pod nadvládou rôznych štátnych útvarov (Turkický, Ujgurský a Kirgizský kaganát, Najmanský, Ojratský a Džungársky chanát, Zlatá horda, Čína). V roku 1914 bolo (ako Urianchajský kraj) pripojené k Rusku (k prvým kontaktom s Rusmi však došlo už 1616). V roku 1921 sa Tuvania osamostatnili, samostatnosť však trvala len do roku 1944, keď ich nezávislý štát pohltil ZSSR (→ Tuva, Dejiny).

Tradičným obydlím Tuvanov bola jurta (západní Tuvania) a veľký kónický stan alažy-og, pokrytý v zime kožami soba, v lete brezovou alebo smrekovcovou kôrou (východní Tuvania). Spoločnosť Tuvanov bola organizovaná do patrilineárnych rodov (seek). V 17. stor. došlo k sociálnej diferenciácii a vzniku rodovej aristokracie (nojonov), ktorí mali súdnu a správnu právomoc. Väčšinu obyvateľstva tvorili slobodní a nemajetní pastieri (arati), priamo závislí od nojonov. Známe bolo aj otroctvo.

Základným spôsobom obživy bolo u západných Tuvanov kočovné pastierstvo (kone, ovce, kozy, hovädzí dobytok, ťavy, jaky), doplnkom lov (kožušinová zver), rybolov, zber plodov a koreňov divorastúcich rastlín a v obmedzenej miere i poľnohospodárstvo (pestovanie prosa, jačmeňa), u východných Tuvanov chov sobov a lov (jelene, losy), doplnkom rybolov a zber cibúľ ľalie zlatohlavej a píniových orieškov. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kovov, dreva, kože, vlny, brezovej a smrekovcovej kôry. Tuvania majú bohatý folklór (napr. piesne, pre ktoré je charakteristický hrdelný spev xөөmej, ďalej mýty, legendy, rozprávky, bájky, príslovia) i literatúru (→ tuvská literatúra).

Tradičným náboženstvom Tuvanov je šamanizmus (spojený s kultom ducha vládcu nebies Kurbustuom a nižšieho sveta Erlikom, vierou v miestnych duchov hôr dag eezi a riek sug eezi, ako aj uctievaním zvierat, najmä medveďa) a od 17. stor. i tibetský buddhizmus (škola Gelukpa), príp. ich zmes.

Hovoria tuvským jazykom.

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Arikarovia, vlastným menom Sáhniš — severoamerický indiánsky kmeň žijúci v severozápadnej časti USA (štát Severná Dakota); 792 príslušníkov (2010).

Arikarovia pôvodne žili pozdĺž horného toku rieky Missouri medzi riekami Cannonball a Cheyenne usadlým spôsobom života v osadách v kruhových zemnicových obydliach, organizovaní boli do matrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice, slnečnice a tabaku, lovom (jelene, losy, bizóny), rybolovom, hrnčiarstvom a košikárstvom, boli známi i ako znamenití obchodníci zo severu Veľkých prérií. Obchodovali najmä so západnými Siouxmi, Čejenmi, Kríami, Vraními Indiánmi (Absarokmi), Assiniboinmi a Arapahmi. Ich tradičnými nepriateľmi boli Omahovia, Ponkovia a Iowovia, ako aj Komanči. V roku 1823 sa dostali do vojny (→ indiánske vojny) s Američanmi, ktorej príčinou bol spor s trapermi, týkajúci sa obchodu s kožušinami. Napriek tomu od 60. rokov 19. stor. často slúžili ako stopári americkej armády v konfliktoch so západnými Siouxmi a Čejenmi. Kultúrne boli silno ovplyvnení susediacimi Mandanami (napr. Tanec Slnka), s ktorými v roku 1862 (podobne ako aj s Hidatsami) vytvorili spojenectvo. V súčasnosti sú známi pod názvom Tri pridružené kmene (Three Affiliated Tribes).

Jazyk Arikarov (sáhniš, arikara) patrí do caddoskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Póníov. Je kriticky ohrozený, plne ho ovláda už len niekoľko jednotlivcov.

Tunguzi — 1. súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Číny hovoriace tunguzskými jazykmi altajskej jazykovej rodiny. Patria k nim napr. Evenkovia, Eveni, Nanajci, Negidali, Oroci, Oroči, Udehejci a Ulčovia; 2. zastaraný názov pre Evenkov.

Nivchovia, zastarano Giliaci, vlastným menom Nivxgu, Niǧvŋgun, Nighvnggun — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolnom toku rieky Amur a na ostrove Sachalin (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji a v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: amurskú, západosachalinskú, východosachalinskú a i.

Etnogenéza Nivchov je málo preskúmaná, predpokladá sa, že okrem paleoázijských skupín sa na nej podieľali i tunguzské kmene a Ainuovia. Z antropologického hľadiska patria k paleoázijskému (arktickému) typu mongoloidnej populácie, fyzicky sa značne podobajú Inuitom. Prvé zmienky o Nivchoch pochádzajú z 12. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov. V 19. stor. bolo ich sídelné územie, ktorého severnú hranicu tvorila rieka Uda, pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zemniciach (to-ryv, toryf) či polozemniciach (myv-tyv) pyramidálneho tvaru alebo v zruboch na koloch (ke-ryv, keryf), organizovaní boli do prísne exogamných patrilineárnych rodov (xal, xar). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy), lov (losy, uškatce, bieluhy, kožušinová zver) a zber (lastúrniky, mäkkýše, morské riasy, brusnice, lesné jahody, cibule ľalie zlatohlavej), ako aj chov saňových psov a z kultových dôvodov medvieďat (kvôli obradu čxyf lerand, t. j. medvediemu sviatku). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (veľmi cenené boli oštepy s inkrustáciou z medi a zo striebra), kostí, koží (rybích, kožušinovej zveri, uškatcov) a pletiarstvo (rohože, košíky). Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca mora demiurg Tajrnand, resp. Tajchnad, a vládca hôr a tajgy Pal-yz, resp. Pal-yzng, zo zvierat boli uctievané najmä medveď a kosatka, významný bol kult miestnych duchov yz spojený s obradmi vďakyvzdania ču-ču, t. j. kŕmenia duchov živlov – vôd, ohňa a zeme), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.).

Hovoria nivšským jazykom.