Abelamovia, vl. m. Abelam — papuánsky kmeň v Papue-Novej Guinei sev. od str. toku rieky Sepik, belochmi objavený začiatkom 20. stor. Abelamovia sú usadlí roľníci. Pôdu pripravujú muži aj ženy, ostatné poľné práce vykonávajú len ženy. Výlučne mužskou prácou je pestovanie jamov, ktoré podlieha rozličným tabu. Najvyššou autoritou sú takzvaní veľkí muži, ktorí organizujú život spoločnosti. Od 2. svet. vojny je tradičný spôsob života na ústupe, pestujú sa nové plodiny (ryža, káva). Jazykom abelam, čiže maprik, hovorí asi 44-tis. ľudí.

Abcházi, vl. m. Apsua — národ tvoriaci základné obyvateľstvo Abcházska, v republike predstavujú miernu väčšinu (50,8 %). Spolu asi 290-tis. (2016), časť žije na území bývalého Sovietskeho zväzu, značná časť emigrovala v 19. stor. do Turecka a krajín Blízkeho východu. Predkovia Abcházov, starovekí Abasgovia (grécky Abaskoi), patrili od 1. stor. pred n. l. k Rímskej, potom k Byzantskej ríši; pod byzantským vplyvom od 6. stor. (Justinián I. Veľký) šírenie kresťanstva. V 8. stor. sa zavŕšil proces zlúčenia Abasgov a ďalších príbuzných kmeňov do abcházskej národnosti. Od 15. stor. pod tureckou nadvládou šírenie islamu (sunniti), do 20. stor. prežívanie predkresťanských a predislamských náboženských predstáv. Zamestnanie: poľnohospodárstvo, sadovníctvo, chov dobytka, včelárstvo, poľovníctvo, od 20. rokov 20. stor. aj priemysel a nové formy poľnohospodárskej výroby.

abcházsko-adygské jazyky — jazyky patriace do záp. skupiny kaukazskej jazykovej rodiny. Túto skupinu tvoria geneticky blízke jazyky: abcházština, abazština, ubyština, adygejčina a kabardo-čerkeština. Niekedy sa členia na 2 podskupiny: abcházsku (abcházština a abazština) a adygskú (adygejčina a kabardo-čerkeština); ubyština zaujíma prechodné postavenie. Z fonetickej stránky sa vyznačujú jednoduchým vokalizmom a mimoriadne bohatým konsonantizmom. V morfológii popri jednoduchom podstatnom mene vystupuje veľmi zložité sloveso. Slovosled je voľný, ale v abcházskej podskupine rozlišuje gramatický význam. V slovnej zásobe sú hojné výpožičky z arabčiny, turečtiny, perzštiny a ruštiny.

abcházsky jazyk, abcházština — jazyk patriaci do abcházsko-adygskej vetvy kaukazskej jazykovej rodiny. Je rozšírený v Abcházskej republike. Abcházština sa spočiatku (v 19. stor.) zapisovala písmom založeným na cyrilike, 1924 – 37 dvoma typmi upravenej latinky, do 1954 písmom na základe gruzínskeho písma, odvtedy sa zapisuje upravenou cyrilikou. V slovnej zásobe sú okrem iných výpožičiek početné gruzínske prvky.

abcházske jazyky → abcházsko-adygské jazyky

abazský jazyk, abazština → abcházsko-adygské jazyky

Aborigináli [angl.] — nesprávne zaužívané označenie pôvodného domorodého praobyvateľstva, najmä v Austrálii (→ austrálski domorodci).

Acehovia, vlastným menom Aceh — národnosť na sev. Sumatre (→ Aceh), približne 3 mil. (2016). Usadlí roľníci (ryža, cukrová trstina, kaučukovník, korenie), rybári, remeselníci (tkáčstvo, spracovanie kovov – výroba zbraní, stavba lodí). Od 13. stor. vyznávajú islam, ich vierovyznanie značne ovplyvnili mystické smery. Acehský jazyk (acehčina) patrí do záp. skupiny západoindonézskych jazykov tvoriacich západoaustronézsku vetvu austronézskej jazykovej rodiny. Slovná zásoba je ovplyvnená arabčinou a perzštinou. Pôvodne používané arabské písmo, v súčasnosti viac latinka. V acehčine existuje bohatá (najmä náboženská) literatúra.

adamawsko-východné jazyky — genetická skupina nigersko-konžskej jazykovej rodiny zahŕňajúca 112 jazykov, ktorými sa hovorí v Stredoafrickej republike, vo východocentrálnej Nigérii, v sev. oblasti Kamerunu a v Konžskej demokratickej republike (bývalý Zair). Tieto geograficky vzdialené jazyky sú z nigersko-konžskej jazykovej rodiny najmenej známe. Členia sa na 2 podskupiny: adamawskú (Nigéria a Kamerun) a vých. (Konžská demokratická republika a Stredoafrická republika). Medzi adamawsko-východné jazyky patria napr. azandčina (zandčina) a sango.

Adygejci, vlastným menom Ádyge — národnosť najmä v Adygejsku (107-tis., 2010). Poľnohospodári, chovatelia dobytka, v súčasnosti pracujú najmä v priemysle (ťažba ropy, dreva, strojárstvo). Jazyk: adygejský jazyk (adygejčina); → abcházsko-adygské jazyky.

adygejský jazyk, adygejčina → abcházsko-adygské jazyky

Adygovia — všeobecný názov v minulosti početných príbuzných kmeňov na Severnom Kaukaze. U nás aj v stredovekej európskej literatúre je zaužívanejšie pomenovanie Čerkesi.

Aetovia — súhrnné označenie filipínskych negritských kmeňov (pôvodné obyvateľstvo, asi 50-tis.) veľmi zmiešaných s okolitými populáciami. Žijú najmä v horských oblastiach vo vých. časti ostrova Luzon (asi 25-tis.), vo vnútrozemí ostrovov Negros a Panay a na severovýchode ostrova Mindanao (asi 20-tis.). Pôvodne lovci, zberači a rybári, postupne sa začínajú zaoberať aj poľnohospodárstvom. Málo rozvinutá materiálna kultúra (bambusové nástroje, luk a šípy), animistické náboženstvo. Dialekty Aetov patria do sev. skupiny západoindonézskych jazykov tvoriacich západoaustronézsku vetvu austronézskej jazykovej rodiny.

Afari, vlastným menom Qafar, arabsky Danakili — etiopoidná národnosť v Afarskej panve (Etiópia, Eritrea, Džibutsko), najmä v jej časti Danakilská púšť a na pobreží Červeného mora. Podľa niektorých odhadov ich žije celkove 2 mil., podľa iných len v Džibutsku 400-tis. (2016). Žijú v patrilineárnych kmeňových spoločenstvách, živia sa predovšetkým kočovným alebo polokočovným chovom tiav a kôz, transportom (karavány), získavaním a predajom soli, na pobreží aj rybolovom, lovom perál, koralov a morských húb, dôležitý je obchod. Afari sú moslimovia, pretrvávajú aj tradičné náboženské predstavy (obete na privolanie dažďa). Jazykovo patria do kušitskej vetvy afroázijskej (semitsko-hamitskej) jazykovej rodiny.

Afganci — súhrnné označenie obyvateľstva Afganistanu (31 mil., 2016; okrem utečencov v Pakistane, asi 1,6 mil., a Iráne, necelý 1 mil.). K Afgancom patrí vyše 20 národností a etnických skupín. Najpočetnejší sú Paštuni (11,3 mil., niekedy označovaní aj ako Afganci), Tadžici (7,3 mil.; hovoria po tadžicky alebo po daríjsky), Hazárovia (2,4 mil.) a Uzbeci (2,4 mil.). Z ďalších sú významnejší Čarajmákovia (aj Ajmáci, 1 mil.) a Turkméni (800-tis.). Iba 17 % Afgancov tvorí mestské obyvateľstvo (remeslá, obchod, štátna služba), väčšina žije vo veľkorodinách v dedinách a osadách (poľnohospodári), kmeňové spoločenstvá nomádov kočujú v zime až na územie Pakistanu. Jazyk: paštský jazyk, daríjsky jazyk.

Afrikánci, vlastným menom Afrikaners — národnosť európskeho pôvodu v krajinách na juhu Afriky, najviac v Južnej Afrike (3,6 mil.; 2016), kde tvoria asi 60 % belošského obyvateľstva. Menšie skupiny žijú v Namíbii, Zambii, Zimbabwe, Svazijsku, Botswane a Lesothe. Veriaci sú prevažne protestanti. Pôvodne sa nazývali Búri a tvorili ich predovšetkým holandskí osadníci žijúci od polovice 17. stor. v Kapsku, neskôr aj nemeckí kolonisti a od konca 17. stor. aj francúzski hugenoti. Zakladali farmy (hol. boere = sedliaci, roľníci; odtiaľ pomenovanie), na ktorých ako pracovnú silu využívali otrokov spomedzi miestneho pôvodného obyvateľstva, neskôr aj zmluvných robotníkov z Ázie. Už od svojho príchodu do Afriky narážali na odpor domorodého obyvateľstva, čo viedlo k početným ozbrojeným konfliktom (Khoini, a najmä Xhosovia). Koncom 17. a v 1. pol. 18. stor. sa spomedzi nich vyčlenila skupina takzvaných Trekbúrov, ktorí viedli kočovný život. Po obsadení Kapska Britmi (1795, definitívne 1806), masovom príchode britských kolonistov, ako aj následne prijatých opatreniach britskej koloniálnej správy (o. i. 1833 zrušenie otroctva) došlo k úpadku búrskych fariem založených na práci otrokov. Búri sa začali hromadne sťahovať do vnútrozemia Afriky. Tento takzvaný Veľký pochod (afrikánsky Groot Trek, angl. Great Trek; od 1835, resp. 1836) sa stal významným krokom k sformovaniu ich národnej identity a považuje sa za začiatok ich boja za národnú jednotu. Postupne utvorili viacero od Britov nezávislých takzvaných búrskych republík, z ktorých väčšina nemala dlhšie trvanie. Prvá, Republiek van Graaff-Reinet, jestvovala od februára 1795 do augusta 1796, k najvýznamnejším patrili Natalia (1839 – 43; → Natal), Oranský slobodný štát (1854 – 1902; → Oransko) a Transvaalska republika (1852 – 1902; → Transvaal). Snaha Britov vytvoriť súvislú britskú kolonálnu ríšu naprieč Afrikou (od Kapského mesta po Káhiru) a odmietavý postoj Transvaalskej republiky a jej prezidenta P. Krugera udeliť politické práva britským prisťahovalcom (tzv. uitlanderom) v oblasti Witwatersrandu (v tom čase patrila do Transvaalu), viedli k anglo–búrskej vojne (1899 – 1902), v ktorej boli Búri porazení a Oranský slobodný štát a Transvaalska republika stratili nezávislosť. Na základe Zákona o Južnej Afrike (South Africa Act; 20. 6. 1909 prijatý britským parlamentom, do platnosti vstúpil 31. 5. 1910) sa stali provinciami Juhoafrickej únie (od 1961 Juhoafrická republika; → Južná Afrika, Dejiny). Zákon zároveň ustanovil holandčinu (presnejšie kreolizovanú holandčinu, ktorou hovorili Búri) za druhý úradný jazyk (popri angličtine). R. 1925 bol názov holandčina nahradený termínom afrikánčina (→ afrikánsky jazyk) a Búri sa začali nazývať Afrikánci; podľa niektorých autorov toto pomenovanie prvýkrát použil v 90. rokoch 19. stor. búrsky generál a v období 1924 – 39 ministerský predseda Juhoafrickej únie James Barry Munnick Hertzog (*1866, †1942). Po získaní nezávislosti Juhoafrickej únie (1931) sa Afrikánci stali oporou vládnucej Národnej strany Južnej Afriky a v období 1948 – 91 aj jej politiky apartheidu (→ Južná Afrika). R. 2008 sa stali členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

afrikánsky jazyk, afrikánčina, afrikánsky afrikaans — západogermánsky jazyk, materčina Afrikáncov a miešancov v Južnej Afrike (spolu asi 6,2 mil.; 2015). Ovláda ju aj časť pôvodného obyvateľstva Južnej Afriky (približne 10 mil.). Popri angličtine a 9 afrických jazykoch je v Južnej Afrike úradným jazykom.

Afrikánčina vznikla kreolizáciou (zjednodušením) holandčiny (jazyka prvých európskych kolonistov Južnej Afriky), s ktorou je zrozumiteľná. Pretože holandčina sa pod vplyvom jazykov ostatných európskych imigrantov, ale aj pôvodných domorodých afrických jazykov podstatne zmenila, bola 1875 v meste Paarl založená Spoločnosť pravých Afrikáncov (holandsky Genootskap van Regte Afrikaners) s cieľom etablovať afrikánčinu ako spisovný jazyk. R. 1876 začali v afrikánčine vychádzať prvé noviny (Afrikaanse Patriot) a afrikánčina sa postupne stala aj literárnym jazykom (→ juhoafrická literatúra). Oficiálne sa však stále nazývala holandčina, ako holandčina sa (spolu s angličtinou) po vzniku Juhoafrickej únie (1910) stala úradným jazykom a napokon 1925 bol názov holandčina nahradený termínom afrikánčina.

afrikaans → afrikánsky jazyk

afroázijské jazyky, starší názov semitsko-hamitské jazyky alebo hamitsko-semitské jazyky — jedna z najvýznamnejších jazykových rodín sveta rozšírená v sev. časti Afriky od atlantického pobrežia a Kanárskych ostrovov cez Blízky východ po Perzský záliv na východe a od ostrova Malta a juž. hranice Turecka na záp. okraji Ázie po Aden na juhu Arabského polostrova. Zasahuje až na ostrovy v Indickom oceáne a v Afrike miestami hlboko do sahelu (do sev. Nigérie, Čadu a sev. Kamerunu) a na územia južne od Etiópie (do Kene, Tanzánie a Somálska). Jazykmi tejto rodiny hovorí okolo 458 mil. ľudí (2016). Pôvodným areálom, pravlasťou, afroázijských jazykov je pravdepodobne Blízky východ a severových. Afrika.

Rodina afroázijských jazykov sa skladá zo 6 vetiev: semitskej, egyptskej, berberskej, čadskej, omotskej a kušitskej. Podľa niektorých jazykovedcov sa kušitská vetva delí na vlastnú kušitskú a západokušitskú, čiže omotskú vetvu. Písomné tradície viacerých afroázijských jazykov patria k najstarším a najbohatším. Egyptské písmo vzniklo na prelome 4. – 3. tisícročia pred n. l. a používalo sa vyše 3-tis. rokov. V Mezopotámii na základe sumerského klinopisu sa od pol. 3. tisícročia pred n. l. rozvinulo akkadské (asýrsko-babylonské) písmo, ktoré sa udržalo až do začiatku nášho letopočtu. Na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. vzniklo lineárne kváziabecedné fenické písmo s 22 písmenami; od neho sú odvodené všetky neskoršie semitské písma, ako aj grécke písmo s cyrilikou a latinské písmo. V súčasnosti sa afroázijské jazyky zapisujú predovšetkým arabským písmom (arabčina, berberské jazyky, niektoré kušitské a čadské jazyky) a modifikovanou latinkou (napr. maltčina, somálčina), ako aj etiópskym písmom (amharčina, tigrejčina, tigriňa) a hebrejským písmom (ivrit).

Typologická rozdielnosť jednotlivých vetiev a jazykov je dosť veľká, lebo jednota afroázijských jazykov sa rozpadla asi pred 10 tisícročiami. Niektoré spoločné črty sa však predsa zachovali. Vo fonologickej rovine sú to trojsamohláskový vokalický systém, a to u – a – i (aj ú – á – í), faryngálne úžinové spoluhlásky, hrdelný ráz, fungovanie spoluhlások w a j v spoluhláskových pozíciách a existencia 3 druhov spoluhlások – znelých, neznelých a emfatických. V morfologickej rovine je pre štruktúru slova charakteristická prítomnosť 2 plánov – konfigurácia spoluhlások a konfigurácia samohlások, ako aj výrazná prevaha trojspoluhláskových slovných koreňov nad dvojspoluhláskovými, vnútorná flexia s gramatickou i s derivačnou funkciou a málo rozvinutá sústava predpôn a prípon. Mená, zámená a slovesá majú zvyčajne 3 čísla – jednotné, množné a dvojné, slovesá aj sústavu vidov. Gramatický rod sa rozlišuje nielen pri menách, ale aj pri zámenách a slovesách. V lexikálnej rovine sú si najbližšie semitské a berberské jazyky. Kušitská vetva je spojovacím článkom medzi čadskou vetvou a ostatnými vetvami. Egyptčina stojí akoby bokom od ostatných vetiev rodiny; na príčine sú fonetické zmeny egyptčiny zastierajúce lexikálne podobnosti, ale sčasti aj jej svojbytnosť, ktorá sa prejavuje v gramatike.

Akanovia — skupina príbuzných etník v Ghane, Pobreží Slonoviny a Togu. Patria k nim Ašantiovia, Fantovia, Akwapimovia, Akimovia a ďalšie menšie etniká. Podľa odhadu ich počet dosahuje vyše 20 mil. (2016), z toho 11,5 mil. v Ghane, kde predstavujú jadro tvoriaceho sa národa. Pochádzajú z oblastí saván na sever od Ghany. Oblasť tropického pralesa osídlili medzi 10. – 14. stor. Pred príchodom Európanov (v 2. polovici 15. stor.) mali vyspelú civilizáciu a vytvorili viacero štátnych útvarov (prvý okolo 1400 štát Bono). Vyspelí remeselníci a umelci (drevorezbárstvo, kovolejárstvo, predmety zo zlata a slonoviny). Zamestnanie: poľnohospodárstvo, chov dobytka, obchod. Väčšina Akanov sú katolíci. Jazyk akančina patrí do kwaskej vetvy nigersko-konžskej jazykovej rodiny.

akkadský jazyk, akkadčina — v súčasnosti mŕtvy semitský jazyk patriaci do severnej periférnej (severových.) skupiny afroázijskej jazykovej rodiny, ktorým sa hovorilo na území Mezopotámie, ale aj v iných oblastiach Blízkeho východu počas celého staroveku, t. j. asi od polovice 3. tisícročia pred n. l. približne do začiatku n. l. Nazvaný podľa mesta Akkad. Najstarší písomne doložený semitský jazyk, zapisoval sa klinovým písmom prevzatým od Sumerov (→ akkadské písmo). Za Sargona I. (Akkadského), zakladateľa akkadskej dynastie (vládol 2334 – 2279 pred n. l.), sa akadčina rozšírila od Stredozemného mora po Perzský záliv a okolo 2000 pred n. l. ako hovorený jazyk juž. Mezopotámie (Babylonie) nahradila sumerský jazyk (sumerčina sa naďalej používala ako literárny jazyk). Približne v tom istom období sa rozdelila na dva dialekty, na asýrčinu (v Asýrii v sev. Mezopotámii) a babylončinu (v Babylonii v juž. Mezopotámii). Z hľadiska vývojových fáz sa rozlišuje staroakadčina (od prvých dokladov až do obdobia okolo 2000 pred n. l.), staroasýrčina (2000 – 1400 pred n. l.) a starobabylončina (2000 – 1600 pred n. l.), stredoasýrčina (1400 – 1000 pred n. l.) a stredobabylončina (1600 – 1000 pred n. l.), novoasýrčina (1000 – 600 pred n. l.) a novobabylončina (1000 – 500 pred n. l.), poslednú fázu predstavuje neskorá babylončina (500 pred n. l. – 1. stor. n. l.). Asýrčina sa v zásade používala len na území vlastnej Asýrie, a to skôr na zaznamenávanie textov hospodárskeho a administratívneho charakteru (dokladom sú napr. Kapadócke tabuľky, 2. polovica 20. až 1. polovica 19. stor. pred n. l.), kým texty reprezentatívneho charakteru, ktoré súviseli s politikou alebo náboženstvom (kráľovské nápisy, mytologické skladby ap.), sa aj v Asýrii zapisovali väčšinou v babylončine. Textovo lepšie zdokumentovaná babylončina sa okolo 9. stor. pred n. l. stala linguou francou na Blízkom východe, používala sa nielen v Mezopotámii, ale už od 2. tisícročia pred n. l. slúžila ako jazyk medzinárodnej diplomacie na Blízkom východe (dokladom sú napr. diplomatické archívy zo sýrskeho Mari, chetitskej Chattuše či egyptskej Tell el-Amarny). Babylončina neskôr podliehala rozličným zmenám a v 7. a 6. stor. pred n. l. začala ustupovať aramejčine (→ aramejský jazyk). Naďalej sa však používala na zápis matematiky, astronómie a i. vied a napokon v 1. stor. n. l. celkom zanikla. Rozlúštená bola v 19. stor.

Akkadi — semitské obyvateľstvo, ktoré v 1. polovici 3. tisícročia pred n. l. osídlilo severnú časť Babylonie (južnú časť starovekej Mezopotámie) z etnicko-geografického hľadiska označovanú ako Akkad (južná časť Babylonie sa nazývala Sumer). Zjednotením Akkadu so Sumerom vytvorilo Akkadskú ríšu (→ Akkad). Akkadi hovorili akkadským jazykom. Ich kultúru výrazne ovplyvnili Sumeri, od ktorých prevzali písmo a ďalej ho rozvinuli (→ akkadské písmo), na sumerské tradície nadviazali v mytológii (→ mezopotámska mytológia), ako aj vo výtvarnom umení a v architektúre (→ mezopotámske výtvarné umenie a architektúra).

Alamani, Alemani — západogermánsky kmeňový zväz skladajúci sa zo skupín sídliacich pôvodne pri Labe. Od 213 sa pokúšali preniknúť cez hranice Rímskej ríše, boli však vždy zatlačení späť. Do 5. stor. obsadili oblasti dnešného Alsaska, juhozáp. Nemecka a sev. Švajčiarska. Koncom 5. stor. utrpeli ťažkú porážku od kráľa Chlodovika I. (bitka pri Zülpichu 496) a postupne si ich podrobila Franská ríša. Kresťanstvo začali prijímať v 6. stor. (biskupstvo v Kostnici, nem. Konstanz). Od 9. stor. sa pre kmeňový zväz zaužíval názov Švábi a z ich územia sa vytvorilo švábske vojvodstvo (dnes Bádensko-Württembersko). Niektoré národy (napr. Francúzi a Španieli) preniesli neskôr názov kmeňa na celé Nemecko (fr. Allemagne; špan. Alemania).

Alani — najvýznamnejší sarmatský kmeň iránskeho pôvodu, nomádskeho charakteru sídliaci v stepiach sev. od Kaspického mora a Kaukazu. V Európe sa objavili až v 1. stor. n. l. Čiernomorskí Alani osídlili oblasti od Azovského mora po Dunaj a v 2. – 3. stor. boli podmanení Gótmi. Časť sa spojila s Vandalmi a Védmi a ustupovala pred Hunmi na západ. R. 409 sa dostali do Hispánie a na popud Rimanov ich 418 porazili Vizigóti. Zvyšky sa uchýlili k Vandalom a spolu s nimi 429 odišli do Afriky, kde zanikli. Galskí Alani bojovali s Rimanmi proti Hunom 451 na Katalaunských poliach a 463 spolu s Vizigótmi a Frankmi proti Rimanom. Väčšina Alanov však zostávala vždy na východ od Donu, odkiaľ podnikala lúpežné nájazdy do Médie, Arménska a Malej Ázie. Alani sa preslávili chovom koní. Tí, ktorí zostali v oblasti Sev. Kaukazu, sa v 7. stor. dostali pod nadvládu Chazarov a boli Mongolmi zatlačení do hôr. Ich potomkami sú dnešní Oseti.

albánsky jazyk, albánčina, albánsky gjuha shqipe — jazyk predstavujúci samostatnú vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny. Hypotézu o pôvode albánčiny z ilýrčiny podporujú historické a jazykové argumenty. Albánsky jazyk sa delí na dva hlavné dialekty: toskický (juž.) a gegský (sev.). Súčasná spisovná albánčina sa zakladá na toskičtine, ale obohatila sa aj o prvky gegčiny. Úradný jazyk v Albánsku, používa sa aj v Srbsku (v Kosove), v Sev. Macedónsku, v Čiernej Hore, v Grécku, v Kalábrii a na Sicílii (albánski prisťahovalci z 15. stor. po vpáde Turkov). Zapisuje sa latinkou.

kabardsko-čerkeský jazyk, kabardo-čerkeština, kabardsky a čerkesky qėbėrdej-šėrdžėsybzė, slovenský prepis qabardej-šardžasybza — jazyk adygskej podskupiny abcházsko-adygských jazykov kaukazskej jazykovej rodiny. Má päť dialektov: kabardský, čerkeský (má vlastný grafický systém a zastupuje takmer všetky funkcie literárneho jazyka, preto býva často označovaný aj ako čerkeský jazyk), beslenejevský (beslenejský), mozdocký a kubánsky. Väčšina Kabarďanov a Čerkesov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú ako druhý jazyk i ruštinu. Kabardsko-čerkeský jazyk je úradným jazykom v Kabardsko-Balkarsku (tam sa nazýva kabardský jazyk, kabardčina, qėbėrdejbzė, qabardejbza) popri ruštine a balkarčine a v Karačajsko-Čerkesku (tam sa nazýva čerkeský jazyk, čerkeština, šėrdžėsybzė, šardžasybza) popri ruštine, karačajčine, abazštine a nogajčine. V obidvoch republikách sa v kabardsko-čerkeskom jazyku vyučuje, vychádzajú v ňom noviny, časopisy a krásna i vedecká literatúra, vysielajú v ňom rozhlas i televízia. V 19. stor. vzniklo na zápis kabardsko-čerkeského jazyka viacero abecied najmä na základe cyriliky, ale aj arabského písma, ktoré sa však neujali. R. 1924 – 36 sa používala abeceda zostavená na základe latinky, od 1936 sa kabardsko-čerkeský jazyk zapisuje cyrilikou. Podobne ako ostatné abcházsko-adygské jazyky sa vyznačuje bohatým konsonantizmom, v spisovnom jazyku (vytvorený na základe kabardského dialektu) sa vyskytuje 51 spoluhlások a 7 samohlások.

Kabyli, vlastným menom Iqbayliyen — etnická skupina Berberov zo severových. Alžírska z regiónu Kabýlia (vilájety Tizi-Ouzou, Bedžája, Búíra, Bumardás, Burdž Bú Arrírídž, Stif a Džidžel) z horských oblastí Malého Atlasu; asi 6 mil. (2007). Mimo Afriky žijú početné komunity Kabylov vo Francúzsku, v Belgicku, Španielsku, Spojenom kráľovstve a USA. Územie Kabýlie (kabylsky Tamurt n Iqbayliyen), ktorého neoficiálnym hlavným mestom a kultúrnym centrom je Tizi-Ouzou, bolo osídlené už v období jeho kolonizácie Feničanmi (od 12. stor. pred n. l.), berberské kmene sa im však podmaniť nepodarilo. Neúspešní boli neskôr aj Rimania, Arabi, Španieli a Turci, po dlhých bojoch si ich až 1857 podmanili Francúzi. Po vzniku nezávislého Alžírska (1962) postupne narastala nespokojnosť Kabylov najmä v dôsledku presadzovanej politiky arabizácie krajiny, ktorá vyvrcholila 1980 (takzvaná Berberská jar, kabylsky Tafsut n Imazighen) a 2001 (Čierna jar, Tafsut Taberkant) rozsiahlymi nepokojmi, krvavo potlačenými alžírskymi bezpečnostnými silami (čiastočný úspech dosiahli 2002, keď bol jazyk Berberov pod názvom tamazight uznaný za druhý národný, nie však úradný jazyk Alžírska). Náboženstvo: islam (sunniti), v menšej miere kresťanstvo. Základným spôsobom obživy Kabylov je poľnohospodárstvo (najmä pestovanie obilnín, viniča, olivovníka a duba korkového), významné sú aj remeslá (hrnčiarstvo, výroba tapisérií, tkanie kobercov). Hovoria kabylským jazykom (kabylčina; taqbailit) patriacim do berberskej vetvy (→ berberské jazyky) afroázijskej jazykovej rodiny. Zapisuje sa latinkou (sporadicky aj písmom tifinag tiynayin, známym aj ako neo-tifinag, a arabským písmom). Väčšina Kabylov je však trojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i francúzštinu a arabčinu.

Kačjini, vlastným menom Jinghpaw, Jinghpaw Wunpawng — národ v Mjanmarsku žijúci prevažne v Kačjinskom štáte a priľahlých oblastiach Šanského štátu a Sagainskej oblasti. Po Barmčanoch, Karenoch, Šanoch, Chanoch (vlastných Číňanoch), Monoch a Arakáncoch siedme najpočetnejšie etnikum v Mjanmarsku. Okrem Mjanmarska žijú aj v Číne (provincia Jün-nan, 1953 v rámci nej zriadený Tajsko-kačjinský autonómny okres Te-chung, od 1956 Tajsko-kačjinská autonómna prefektúra Te-chung; tam nazývaní Ťingpchovia) a v Indii (štáty Arunáčalpradéš a Ásam; tam nazývaní Singphovia); spolu asi 1 mil. (2000). Základnými spoločenskými jednotkami sú patrilineárne rody, politickými jednotkami obce vedené náčelníkom (duwa) a radou starších. Náboženstvo: animizmus, kresťanstvo (najmä rímski katolíci a baptisti; christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.) a buddhizmus. Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (najmä pestovanie ryže, cukrovej trstiny, kukurice, tabaku a maku, chov domácich zvierat) a remeslami (najmä košikárstvo), lov a zber majú iba doplnkový charakter; významným zdrojom príjmov je výroba a predaj ópia. Hovoria kačjinským jazykom (kačjinčinou, jinghpaw ga) patriacim do tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Má 6 dialektov, slúži aj ako lingua franca menších etnických skupín. Zapisuje sa latinkou.

Predkovia Kačjinov sa začali sťahovať do sev. Mjanmarska asi v 8. stor. z vých. Tibetu, hlavná migrácia prebehla v 13. – 17. stor. Ako národ sa sformovali až v polovici 20. stor. Napriek tomu, že po vzniku nezávislej republiky Barmský zväz (1948, dnes Mjanmarsko) získali obmedzenú autonómiu v rámci zväzového Kačjinského štátu (založený 1948), sa kresťanskí kačjinskí vojaci, ktorí tvorili jednu z etnických zložiek barmskej armády, na protest proti vyhláseniu buddhizmu za štátne náboženstvo (1961) vzbúrili a utvorili vlastnú Armádu kačjinskej nezávislosti (1961) ako ozbrojenú zložku ilegálnej Organizácie kačjinskej nezávislosti (Kachin Independence Organization, KIO, založená 1961) usilujúcej sa o nezávislosť Kačjinského štátu; neskôr do Armády kačjinskej nezávislosti vstupovali i kačjinskí buddhisti a príslušníci ďalších menších etnických skupín žijúcich v Kačjinskom štáte. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa Armáda kačjinskej nezávislosti stala jednou z najsilnejších zložiek roztriešteného ilegálneho hnutia barmských etnických menšín, ovládala väčšinu Kačjinského štátu a operovala i na severovýchode Šanského štátu. Spolupracovala s Komunistickou stranou Barmy (založená 1936) a bola podporovaná Čínou. R. 1991 časť vojenských jednotiek Armády kačjinskej nezávislosti podpísala v Šanskom štáte dohodu o prímerí s mjanmarskou vládou, 1993 ukončila boj s vládou i Organizácia kačjinskej nezávislosti a zvyšok jej ozbrojených síl (mierová dohoda bola podpísaná 24. februára 1994). Výsledkom bolo získanie čiastočnej autonómie pre Kačjinov. V júni 2011 sa však v dôsledku úsilia mjanmarskej vojenskej vlády o prevzatie kontroly nad niektorými lukratívnymi oblasťami Kačjinského štátu boje opäť obnovili (→ Mjanmarsko, Dejiny).

Kaďuveovia, aj Kadiwéuovia, Caduvéovia, Caduvíovia, vlastným menom Ejiwajigi — juhoamerický indiánsky kmeň v juhozáp. Brazílii. Prvé zmienky o Kaďuveoch pochádzajú z 15. stor., keď ovládali rozľahlé oblasti v povodí rieky Paraguaj, v Pantanale a v pohorí Serra Bodoquena (podľa niektorých bádateľov sú poslednou prežívajúcou skupinou kmeňa Mbayáov žijúcich v sev. a severozáp. Paraguaji a juhozáp. Brazílii, od ktorých sa odtrhli v polovici 19. stor.). Bojový kmeň, boli známi predovšetkým ako skvelí jazdci a obávaní bojovníci zotročujúci iné kmene. Tradícia tolerovať v rodine len jedno dieťa, ktoré vládze matka nosiť dovtedy, kým nie je natoľko samostatné, že sa v prípade vojny dokáže pralesom prebiť samo, a až potom sa môže narodiť ďalšie, takmer viedla k ich zániku. R. 1791 uzatvorili mierovú zmluvu s Portugalčanmi a 1865 – 70 pomohli Brazílii, Argentíne a Uruguaju vyhrať vojnu proti Paraguaju. V minulosti sa zaoberali najmä chovom koní, z remesiel najmä hrnčiarstvom (maľovaná keramika), tkáčstvom a kováčstvom, ktoré prevzali od Španielov, preslávené boli aj ich maľby na tele. V súčasnosti sa zaoberajú lovom, rybolovom a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice a manioku), žijú prevažne v rezervácii Terra Indígena Kadiwéu (založená 1903) v štáte Mato Grosso do Sul; asi 1,7 tis. príslušníkov (2010). Jazyk Kaďuveov (kadiwéu) patrí do jazykovej rodiny guaycurú.

Kajahovia, Kayahovia, Karenniovia, aj Červení Kareni, vlastným menom Kayah, Karenni — národ v Mjanmarsku žijúci prevažne v Kajaskom štáte a v priľahlých oblastiach Karenského štátu a Peguskej oblasti. Okrem Mjanmarska žijú aj v Thajsku (provincia Mae Hong Son); spolu asi 600-tis. (2000). Blízki príbuzní Karenov (niekedy sú považovaní aj za jednu z ich skupín, oni sami sa však s nimi neidentifikujú). Náboženstvo: animizmus, kresťanstvo (rímski katolíci, baptisti). Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (najmä pestovaním bavlníka a tabaku a chovom domácich zvierat), obchodom (tíkové drevo) a spracovaním kovov (preslávili sa najmä odlievaním bronzových bubnov – pazi), doplnkom je rybolov. Hovoria kajaským (kajažským) jazykom (kajaštinou, kayah) patriacim do tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Zapisuje sa slabičným písmom (kayah, kayah li), ktoré 1962 vytvoril kajaský politik a lingvista Khu Hteh Bu Peh (*1937, †2011) na základe indického písma bráhmí.

Predkovia Kajahov sa do vých. Mjanmarska začali sťahovať z Mongolska okolo 2015 pred n. l. Ich prítomnosť na planine Deemawso (Nywedaung) je prvýkrát doložená 739 pred n. l. Ako národ sa sformovali po 13. stor., vytvorili malé kniežatstvá (Kantarawaddy, Kyebogyi, Bawlake, Nammekon, Naungpale). R. 1875 s nimi podpísalo Spojené kráľovstvo dohodu, na základe ktorej zostali nezávislí, t. j. nepripojili sa k Britskej Barme ani k Britskému impériu a 1946 ani k Správnej rade pohraničných oblastí (Frontier Areas Administrative Board, FAAB), ktorej súčasťou boli územia obývané Čjinmi, Kačjinmi, Karenmi a Šanmi. Počas rokovaní o nezávislosti Barmy Kajahovia dosiahli, že ich územie bude mať postavenie zväzového štátu. R. 1948 bol na základe ústavy z 1947 utvorený Kajaský štát (pôvodne pod názvom Karennijský štát, od 1952 súčasný názov) ako jeden zo zväzových štátov novovzniknutej nezávislej republiky Barmský zväz (dnes → Mjanmarsko), pričom podľa ústavy mal (rovnako ako Šanský štát) právo požiadať po desaťročnom prechodnom období o oddelenie od Barmského zväzu. To však zo strany ústrednej barmskej vlády nebolo dodržané a už krátko po vzniku Barmského zväzu ich sídelné územie obsadilo barmské vojsko. Kajahovia proti centrálnej vláde povstali, boje však nadobudli charakter vojny až 1962. Hlavným nositeľom až do súčasnosti pokračujúceho boja za samostatnosť Kajahov sa stala Karennijská národná pokroková strana (Karenni National Progressive Party, KNPP; založená 1955) a jej ozbrojená zložka Karennijská armáda (Karenni Army). R. 1993 sa pod názvom Karennijský štát (Karenni State) stali Kajahovia členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

Kalendžinovia, aj Kalendjinovia, Kalenjinovia — východoafrická etnická skupina v záp. Keni, štvrtá najpočetnejšia národnosť Kene (po Kikujoch, Luhjoch a Luoch; 3,5 mil., 2004). Menšie skupiny Kalendžinov žijú i vo vých. Ugande a v sev. Tanzánii; spolu asi 4 mil. (2004). Delia sa na Nandiov, Pokotov (Sukov), Elgeyov (Keiyov), Sabaotov (Sebeiov), Marakwetov, Kipsigisov, Ogiekov (Okiekov, Akiekov), Terikov a Tugenov.

Na územie záp. Kene prišli pred viac ako 2-tis. rokmi pravdepodobne z oblasti Južného Sudánu a premiešali sa s miestnou kušitskou populáciou. Žijú tradične v roztrúsených osadách v chyžiach z vetiev a trávy (niekoľko osád tvorí politickú jednotku na čele s radou starších), organizovaní sú v patrilineárnych rodoch. Náboženstvo: animizmus a kresťanstvo. Zaoberajú sa kočovným a polokočovným pastierstvom (hovädzí dobytok), v menšej miere pestovaním kukurice, prosa a batatov. Jazyky Kalendžinov patria k východosudánskym jazykom nilótskej skupiny šari-nílskej vetvy nílsko-saharskej jazykovej rodiny.

Kallawayovia [-jo-], aj Qallawayovia, Callahuayovia — juhoamerický indiánsky kmeň zo stredozáp. Bolívie (provincia Bautista Saavedra v departemente La Paz) z horských oblastí Centrálnych Ánd (Cordillera Apolobamba a Cordillera Muñecas); asi 12-tis. (2010). Kallawayovia sú považovaní za priamych potomkov kultúr Tiahuanaco a Mollo a sú známi predovšetkým svojimi liečiteľskými schopnosťami založenými na používaní rastlinných (s viac ako 980 druhmi rastlín je ich botanický liekopis jedným z najbohatších na svete), živočíšnych a minerálnych produktov v spojení s rôznymi rituálmi (napr. tanec Qantu). Hovoria kečuánskym jazykom, udržali si však i tajný jazyk šamanov – kalliawayai (aj machchaj juyai). Ich kultúrne tradície (mýty, rituály, liečiteľské metódy a i.) boli 2008 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO pod názvom Andská kozmovízia Kallawayov (The Andean Cosmovision of the Kallawaya).

Kambodžania — súhrnné označenie obyvateľstva Kambodže (15 mil., 2012). Najpočetnejší sú Khméri (okolo 85 %), menšiny tvoria Číňania (6 %), Vietnamci (3 %), Čamovia (3 %), Laovia (1 %), Malajci, tzv. Horskí Khméri a Horskí Čamovia (súhrnné označenie kmeňov obývajúcich horské oblasti na severe a východe krajiny – Kuajov, Tampuanov, Džarajov, Pnongov, Krungov, Rhadov, Bruov, Stiengov, Kravetov, Kraolov, Somrajov, Lamamov a i.), Barmčania, Thajčania a i. Väčšinovým náboženstvom je buddhizmus (85 %), menej zastúpené sú čínske ľudové náboženstvá (5 %), tradičné náboženstvá (4 %), islam (2 %), kresťanstvo (1 %) a ostatné náboženstvá (3 %; taoizmus, konfucianizmus a i.). Úradným jazykom je khmérčina, jednotlivé národnosti používajú vlastné jazyky, značná časť obyvateľstva hovorí i po francúzsky.

Kambovia, Akambovia, Wakambovia — východoafrická etnická skupina z juž. Kene (najmä okresy Kitui, Machakos a Makueni). Piata najpočetnejšia národnosť Kene (po Kikujoch, Luhjoch, Luoch a Kalendžinoch; 3,5 mil., 2004). Menšie skupiny Kambov žijú i v Ugande a Tanzánii; spolu asi 4 mil. (2004). Kambovia svoju históriu tradovali ústne, písané záznamy sú až z 19. stor. Z rôznych príčin niekoľkokrát migrovali, nikdy nevytvorili centralizovaný štát a nemali ani ústrednú politickú autoritu (na dôležitých rozhodnutiach sa podieľali všetci príslušníci danej jednotky – osady). Náboženstvo: kresťanstvo (od 1849, prevažne protestanti), africké tradičné náboženstvo (polyteistické; viera v najvyššieho boha stvoriteľa Ngaiho a uctievanie duchov predkov). Kambovia sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie prosa, kukurice, tabaku, kávovníka), pastierstvom (hovädzieho dobytka, kôz, oviec) a obchodom s tradičnými remeselnými výrobkami (rezbárske práce) a poľnohospodárskymi produktmi (pivo, med), v minulosti najmä so slonovinou. Majú bohatý folklór (piesne, tance), významné je tradičné liečiteľstvo a mágia. Kambský jazyk (kambčina; kikamba), patrí do benue-konžskej skupiny nigersko-konžskej vetvy konžsko-kordofánskej jazykovej rodiny.

Kamčadali — zastarané označenie Itelmenov.

Kaukazská Albánia — historické územie vo vých. Zakaukazsku (približne dnešný Azerbajdžan, vých. Gruzínsko a vých. Arménsko) a v juž. oblasti Severného Kaukazu (juž. Dagestan v Ruskej federácii), v niektorých obdobiach siahalo na východe po Kaspické more a na juhu po rieky Kura a Araks, kde hraničilo so starovekou ríšou Atropatene. V staroveku bolo osídlené Kaukazskými Albáncami, ktorí podľa niektorých historikov predstavujú jej autochtónnych obyvateľov a predkov dnešných Azerbajdžancov, ako aj niektorých ďalších etník oblasti. Pôvod názvu Albánci nie je dostatočne objasnený, podľa niektorých autorov pochádza z lat. albus (biely) a je prekladom ich vlastného pomenovania, ktoré však nie je známe. V antických historických prameňoch sa Kaukazskí Albánci (ako Kaspiovia, Kaspici) spomínajú už od 5. stor. pred n. l., keď bojovali na strane perzských Achajmenovcov proti Grékom (o. i. aj 331 pred n. l. v bitke pri Gaugamele, v ktorej Alexander III. Veľký porazil perzského kráľa Dareia III.). Približne vo 4. stor. pred n. l. utvorili kmeňový zväz, ktorý podľa antických prameňov tvorilo 26 kmeňov a v ktorom vedúcu úlohu zohrával kmeň Albáncov (niekedy nazývaní aj Agvanci, resp. Aghvanci); podľa neho je nazvaný aj celý zväz. Týchto Albáncov však nemožno stotožniť s dnešnými Albáncami žijúcimi v juhových. Európe na Balkánskom polostrove, s ktorými nemajú nič spoločné; na odlíšenie sa preto používa prívlastok Kaukazskí (Albánci).

Približne v 1. stor. pred n. l. vytvorili albánske kmene štátny útvar Albánia, v ktorom vládli miestne kniežatá a ktorý si udržal samostatnosť napriek tomu, že sa pre svoju výhodnú obchodnú a vojenskostrategickú polohu stal predmetom záujmu Rímskej ríše. Približne v 1. stor. n. l. sa na trón dostal prvý známy albánsky vládca Vačagan I. Smelý (pochádzal z jednej z vetiev partskej dynastie Arsakovcov vládnucej v tom čase aj v Perzii), ktorý Kaukazskú Albániu pretvoril na nezávislý centralizovaný štátny útvar s hlavným mestom Kabalaka (aj Kabala, asi 15 km od súčasného mesta Gäbälä, aj Gabala, sev. Azerbajdžan). Od 3. stor. bola Kaukazská Albánia opäť predmetom súperenia medzi perzskými Sásánovcami a Rimanmi a v niektorých obdobiach sa jej darilo uskutočňovať samostatnú politiku, a to napr. za vlády Urnajra (343 – 371), ktorý sa však napokon postavil na stranu Peržanov a v bitke s Rimanmi padol; Kaukazská Albánia stratila časť území, ktoré opätovne získala až po dohode medzi Sásánovcami a Rímom (378). R. 457 prijal albánsky vládca Vače II. (vládol 440 – 463) kresťanstvo, jeho šírenie medzi obyvateľmi Kaukazskej Albánie však zastavil vpád Hunov (462). Po zosadení Vačeho II. (463) sa Kaukazská Albánia dostala pod priamu správu perzských Sásánovcov, hlavným mestom sa stal Partav (dnes Bärdä, aj Barda, str. Azerbajdžan). Jej samostatnosť bola obnovená 493, keď sa so súhlasom Peržanov dostal na albánsky trón Vačagan III. Ten zakladal kresťanské školy, nútil obyvateľstvo, aby prijalo kresťanskú vieru a 498 prijal zákony, ktoré mali viesť k posilneniu kresťanstva. Pozície kresťanstva však oslabilo sociálne hnutie mazdakistov (→ mazdakizmus) šíriace sa do Kaukazskej Albánie z Perzie (albánska kresťanská cirkev bola autokefálna do začiatku 8. stor., potom sa spojila s Arménskou apoštolskou cirkvou). Po Vačaganovej smrti (510) sa Kaukazská Albánia opäť stala súčasťou Perzie. R. 630 sa v Kaukazská Albánia dostala k moci perzská dynastia Mihránovcov a približne v tomto období sa jej územie začalo nazývať arabsko-perzským pomenovaním Arran a slúžilo ako nárazníková oblasť proti vpádom národov spoza Kaukazu. Počas vlády Džavánšíra (642 – 681) sa krajina vnútorne stabilizovala. Džavánšír sa usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou a Chazarskou ríšou a napriek tomu, že sa 670 stal vazalom Arabského kalifátu, podarilo sa mu udržať vnútornú nezávislosť Kaukazskej Albánie. Za jeho vlády sa rozvíjalo hospodárstvo, remeslá, obchod i kultúra (na svoj dvor pozýval významných učencov, básnikov a remeselných majstrov). Po jeho zavraždení (681) sa na trón dostal posledný predstaviteľ Mihránovcov Varaz Trdat (681 – 705), za ktorého vlády vpadli 681 do krajiny Chazari a 705 Arabi, čím Kaukazská Albánia definitívne stratila nezávislosť a jej správa prešla do rúk arabského miestodržiteľa. Nespokojnosť s arabskou nadvládou vyvrcholila v 2. pol. 8. stor. sociálne orientovaným churramíjatským hnutím, ktoré zachvátilo celé územie dnešného Azerbajdžanu (pretrvalo až do 11. stor., v jeho priebehu vypuklo v Kaukazskej Albánii 15 povstaní, ktoré však boli potlačené). Povstania churramíjatov napriek neúspechu spôsobili kalifátu veľké materiálne i morálne škody. Narušili jeho základy a na Arabmi podmanených územiach sa začali formovať nezávislé panstvá (kniežatstvá) na čele s miestnymi (lokálnymi) dynastiami. R. 861 sa sev. časť Kaukazskej Albánie stala súčasťou Ríše širvánšáhov (861 – 1538; → Širván) a miestne albánske obyv. asimilovali turkické oghuzské kmene, ktoré tam začali prenikať v 11. stor. R. 1538 sa územie Kaukazskej Albánie stalo súčasťou safíjovskej Perzie, po rusko-perzských vojnách (1804 – 1813 a 1826 – 1828) bolo pripojené k cárskemu Rusku (→ Azerbajdžan, Dejiny).

Kaukazskí Albánci hovorili jazykmi patriacimi do lezginskej vetvy nachsko-dagestanskej jazykovej rodiny. Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, zeleniny, ovocia, vinohradníctvo, chov dobytka, koní, tiav a i.), obchodom a remeslami, albánski majstri vyrábali rozličné hlinené a kovové ornamentálne nádoby i šperky (na ich výrobu využívali najmä zlato, striebro, meď, farebné kamene a sklo).

Rozvinutá bola i architektúra, viaceré pozostatky obranných valov a pevností sú zachované na území dnešného Azerbajdžanu v sídlach Kabalaka (bývalé hlavné mesto), Torpaggala (archeologická lokalita, región Gach) a Džavanšir (región Ismajylly) v sev., Täzäkänd (aj Tazakend, región Aghdžabädi) v str. Azerbajdžane, Gavurgala (archeologická lokalita, región Aghdam) a Čiläbürt (aj Čarabkert, Džraberd, región Tärtär) v záp. Azerbajdžane, zvyšky kultových stavieb v lokalitách Kabalaka a Gach (aj Kach) v sev. Azerbajdžane, Mingečaur (aj Mingäčevir, Mingačeur, dnes archeologická lokalita pri meste Mingečaur) a Kälbädžär (aj Kalbadžar) v záp. Azerbajdžane, Lačin (aj Lačyn) a Gubadly v juhozáp. Azerbajdžane a i.

Dejiny Kaukazskej Albánie zaznamenal v diele Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485) arménsky historik Movses Chorenaci (aj Daschuranci). Zmieňuje sa v ňom o. i. aj o albánskom písme (aj agvanské písmo), ktoré Albánci utvorili asi v pol. 5. stor. a malo 52 znakov. Krátke epigrafické nápisy zapísané týmto písmom v albánskom jazyku boli objavené pri archeologických vykopávkach (1948 – 52) v archeologickej lokalite Mingečaur a publikované 1964.

Kokopovia, Kokopahovia, Kukapáovia, Cocopovia, Cocopahovia, Cucapáovia, vlastným menom Xawi Kwñchawaay — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhozápade USA a severozápade Mexika; spolu asi 1,4 tis. príslušníkov (2010). Kokopovia pôvodne žili pozdĺž dolného toku rieky Colorado a jej delty v oblasti dnešných amerických štátov Arizona a Kalifornia a mexických štátov Baja California a Sonora usadlým spôsobom života v kužeľovitých (neskôr pravouhlých so 4 stenami) obydliach z vetiev stromov utesnených zeminou (v lete v oválnych chatrčiach z prútia omietnutých zvonka aj zvnútra blatom), organizovaní boli v patrilineárnych a exogamných rodoch. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice a dyne a omnoho viac ako iné kmene v oblasti aj lovom, rybolovom a zberom. Z remesiel bolo významné hrnčiarstvo a košikárstvo.

Predpokladá sa, že prvými Európanmi, s ktorými prišli Kokopovia do kontaktu, boli 1540 Španieli (Hernando de Alarcón, *1500, †1541, a Melchor Díaz, *asi 1500, †1541). Na rozdiel od Mohavov a Quechanov (Yumov) mali povesť mierumilovného kmeňa, a hoci mali (s výnimkou Cuñeilov) časté konflikty so susednými kmeňmi (Papagovia, Kohuanovia, Halyikwamaiovia), bojom so Španielmi, ako aj s Mexičanmi a Američanmi sa vyhýbali. R. 1853 bol kmeň po Gadsdenovej kúpe rozdelený hranicou na 2 časti, väčšia časť zostala v USA, menšia časť v Mexiku. V USA žijú v súčasnosti v rezervácii (Cocopah Indian Reservation, založená 1917) v štáte Arizona (v blízkosti mesta Somerton), v Mexiku v štátoch Baja California (okres Mexicali) a Sonora (okres San Luis Río Colorado). Jazyk Kokopov (kwikapa, kukapá, cocopa, cocopah) patrí do yumaskej rodiny hokaských jazykov.

aleutský jazyk, aleutčina — súčasť eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny patriacej do paleoázijského jazykového spoločenstva. V rámci jazykovej rodiny tvorí osobitnú vetvu. Člení sa na tri navzájom zrozumiteľné nárečia: unalaské na Aljašskom polostrove a na ostrovoch Unalaska, Umnak, Akutan, Svätý Juraj a Svätý Pavol; attuské na ostrovoch Attu a Mednyj (patrí Rusku); atkinské na ostrove Atka a Beringovom ostrove (patrí Rusku). V gramatike aleutčiny výrazne prevláda aglutinácia a vysoký stupeň syntetizmu.

Aleuti, vlastným menom Unangan — pôvodní obyvatelia súostrovia Aleuty, kam prišli asi pred 5- až 8-tis. rokmi z Aljašky. Objavil ich 1741 V. J. Bering. V čase príchodu prvých Rusov žilo na ostrovoch asi 25-tis. Aleutov, ich populácia však za ruskej nadvlády rapídne poklesla. V 2. polovici 20. stor. ich bolo približne 2 500, na začiatku 21. stor. ich počet stúpol takmer na 20-tis. Ich základnými zdrojmi obživy boli rybolov a lov veľkých morských cicavcov; spracúvali drevo, kosť, kameň a prírodnú meď, ženy sa zaoberali košikárstvom a zberačstvom. Žili v zemnicových obydliach. V miernom a daždivom podnebí sa lovci odievali do priesvitného plášťa tunikového strihu zhotoveného z tuleních čriev, hlavu si pokrývali drevenou alebo lykovou helmou. Pri love používali krátky dvojkajak (badiarka – pre lovca a veslára). V 30. rokoch 19. stor. sa pod vplyvom americkej a ruskej kultúry narušil tradičný spôsob života a kultúry. Aleuti sú príslušníci pravoslávnej cirkvi. Jazyk: aleutský jazyk.

algonkinské jazyky — jazyková rodina 13 severoamerických indiánskych jazykov, ktorými sa hovorí alebo hovorilo v Kanade, v Novom Anglicku, na atlantickom pobreží na juh od Severnej Karolíny a v oblasti Veľkých kanadských jazier, ako aj v okolitej oblasti na západ od Skalnatých vrchov. K algonkinským jazykom patria napr. cree, ojibwa, blackfoot, cheyenne, micmac, arapaho. Zaraďujú sa do väčšieho jazykového spoločenstva – do makroalgonkinskej fyly.

Kofáni, Cofáni, vlastným menom A’i — juhoamerický indiánsky kmeň zo severových. Ekvádoru (provincia Sucumbíos) a z juž. Kolumbie (departement Putumayo); asi 2-tis. príslušníkov (2010). Kofáni žijú medzi riekami Guamués a Aguarico v záp. Amazónii v stálych osadách v domoch na koloch pokrytých listami palmy Bactris gasipaes, organizovaní sú v patrilineárnych rodoch (antia). Zaoberajú sa najmä lovom (pekari, paka, opice) za pomoci oštepu a fúkačky s otrávenými šípmi (zloženie šípového jedu sa podarilo zistiť až v 70. rokoch 20. stor.), rybolovom (piraňa, ryby druhov Prochilodus magdalenae a Colossoma macropomum) a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku, banánovníka a kávovníka). Z remesiel je významné tkáčstvo, hrnčiarstvo a košikárstvo. Kofáni sú známi aj pôsobivými tancami, maľbou na tvár a bohatou mytológiou. Kultúrne sú blízki susedným kmeňom Sionov, Secoyov a Coreguajov, neďaleké rozrastajúce sa ropné stredisko s centrom v meste Nueva Loja (Ekvádor) však ich kultúrnu svojbytnosť vážne ohrozuje.

K prvému kontaktu s Európanmi (so Španielmi) došlo začiatkom 16. stor., Kofáni vtedy obývali veľké osady, v ktorých žilo asi 2- až 3-tis. ľudí. V dôsledku ozbrojených konfliktov s Európanmi (Kofáni boli dobrými bojovníkmi, Španielom a neskôr ani Ekvádorčanom a Kolumbijčanom sa nikdy nepodarilo úplne si ich podrobiť), ako aj zavlečených chorôb (cholera) klesol ich počet z odhadovaných 15- až 50-tis. (16. stor.) na menej ako 400 (začiatok 20. stor.). Hovoria kofánskym jazykom (kofánčinou, a’ingae), ktorý sa považuje za izolovaný jazyk a niektorí lingvisti ho zaraďujú do makročibčskej jazykovej rodiny. R. 2002 bola v Ekvádore na časti územia obývanom Kofánmi zriadená ekologická rezervácia Reserva Ecológica Cofán Bermejo (rozloha 510 km²), 2004 získali právo využívať a spravovať časť prírodnej rezervácie Reserva de Producción Faunística Cuyabeno a 2007 bol v Kolumbii zriadený národný park Santuario de Flora Plantas Medicinales Orito Ingi-Ande (rozloha 102,04 km²) s cieľom ochrany liečivých rastlín tradične používaných Kofánmi (a i. kmeňmi).

Annamci, aj Annamiti — zastarané označenie Vietnamcov žijúcich na morskom pobreží a v delte Mekongu. Názov je odvodený od čínskeho názvu Vietnamu (An-nam – Pacifikovaný juh), ktorý sa už dnes nepoužíva.

andamanské jazyky — jazyky pôvodných negritských obyvateľov súostrovia Andamany (→ Andamany a Nikobary). Na základe doterajších poznatkov ich nemožno zaradiť do nijakej známej jazykovej rodiny. Nie je presne známy ani počet jazykov, ani počet ľudí hovoriacich týmito jazykmi. Najčastejšie sa uvádzajú tri jazyky: sev. andamančina, onge (önge) a järawa. Andamanské jazyky sú aglutinujúce, majú prefixy aj sufixy. Používajú sa len v hovorovom styku.

Kabarďania, vlastným menom Qėbėrdejxėr, Adygėxėr, slovenský prepis Qabardejchar, Adygachar — národ tvoriaci základ obyvateľstva Kabardsko-Balkarska (490-tis., 2010). V Ruskej federácii žijú Kabarďania aj v Karačajsku-Čerkesku, Sev. Osetsku-Alanii a Stavropolskom kraji, ako aj v Moskve; spolu 516-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Turecku, Jordánsku, Sýrii, Saudskej Arábii, USA, Izraeli, Nemecku, Uzbekistane a na Ukrajine. Patria k pôvodným etnikám Sev. Kaukazu. Sú blízki príbuzní vlastných Čerkesov a Adygejcov. Ich etnogenéza má pôvod v odčlenení sa časti čerkeských kmeňov v 13. – 15. stor. a v ich presídlení do povodia rieky Terek, kde došlo k čiastočnému premiešaniu a asimilácii s tamojším usadlým obyvateľstvom (Alani a i.; → Kabardsko-Balkarsko, Dejiny). Ich tradičným náboženstvom je islam (sunniti), časť vyznáva i pravoslávie. Zaoberajú sa predovšetkým chovom koní (→ kabardský kôň), oviec a hovädzieho dobytka, pestovaním kukurice, pšenice, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Z tradičných remesiel vynikajú spracovanie kovov a dreva, tkáčstvo, ako aj výroba zbraní a šperkov. Kabarďania majú bohatý folklór, napr. povesti (→ Narti), piesne, rozprávky a príslovia. Hovoria kabardským jazykom (→ kabardsko-čerkeský jazyk). R. 1991 bola založená Medzinárodná čerkeská asociácia (Dunejpso Adygė Xasė, slovenský prepis Dunejpso Adyga Chasa), ktorej členom sú aj Kabarďania a ktorá si kladie za cieľ návrat národov abcházsko-adygského pôvodu zo zahraničia do pôvodnej vlasti.

Keltoiberovia, aj Keltiberovia, Keltoiberi, Keltiberi, lat. Celtiberi — v tradičnom chápaní kmene obývajúce v staroveku sever a severovýchod str. časti Iberského, t. j. Pyrenejského polostrova, ktoré vznikli v 3. stor. pred n. l. zmiešaním pôvodného iberského obyvateľstva (→ Iberovia) a i. kmeňov vo vnútrozemí polostrova s expandujúcimi Keltmi a hovorili už indoeurópskymi jazykmi (iberský jazyk sa pokladá za predindoeurópsky jazyk). Vychádzajúc z najnovších výskumov, sa toto obyvateľstvo súhrnne označuje ako iberskí Kelti a ako Keltoiberovia sa označuje len keltský kmeň obývajúci stred Pyrenejského polostrova, t. j. Kelti žijúci ako samostatné spoločenstvo v oblasti pohorí str. toku rieky Ebro.

Keltoiberovia udržiavali intenzívne obchodné kontakty s ostatnými stredomorskými kultúrami, boli vystavení tlaku svojich susedov, najmä Kartága a Ríma, s ktorým viedli medzi 197 – 133 pred n. l. tri vojny. Definitívne boli porazení 133 pred n. l. po páde hlavného centra Numantia (dnes archeologická lokalita asi 12 km sev. od dnešného španielskeho mesta Soria) a ich územie sa stalo súčasťou rímskej provincie Hispania Citerior. R. 80 pred n. l. (spolu s Lusitáncami) povstali proti rímskej správe pod vedením Q. Sertoria, ktorý s ich pomocou vytvoril v Hispánii štát, ktorý bol nezávislý od Ríma, mal však len dočasné trvanie. Ich územie bolo znova podrobené za vlády cisára Augusta. Od začiatku n. l. sa romanizovali a spolu s germánskymi kmeňmi v období sťahovania národov a s Arabmi expandujúcimi na Pyrenejský polostrov v 8. – 9. stor. sa podieľali na etnogenéze dnešných Španielov, Portugalčanov a Baskov. Ich kultúra bola ovplyvnená Ibermi, od ktorých prevzali i písmo (→ iberský jazyk). Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, olív, vinohradníctvo). Rozvinuté bolo i umenie, ktoré prevzalo množstvo prvkov od fenických a gréckych majstrov, umelci vytvárali najmä ľudské postavy z kameňa alebo z bronzu, veľmi častým námetom bol (podobne ako na Kréte) aj býk.

Keltoiberovia hovorili keltoiberským jazykom (keltoiberčinou, aj keltiberský jazyk, keltiberčina), ktorý je zaraďovaný medzi iberokeltské jazyky keltskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Zachoval sa v nápisoch z 2. stor. pred n. l. – asi 1. stor. n. l. na minciach, bronzových doštičkách, skalách a náhrobných kameňoch (napr. z lokalít Luzaga v provincii Guadalajara, Botorrita v provincii Zaragoza, Peñalba de Villastar v provincii Teruel). Zapisoval sa iberským písmom, neskôr aj latinkou.

Albánci, vlastným menom Shqiptarët, turecky Arnauti, srbsky Arbanasi — národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Albánska; Albánci žijú aj v Srbsku (Kosovo, 1,7 mil.), Sev. Macedónsku (519-tis.), Taliansku (120-tis.), menšie skupiny v USA, Grécku, bývalom ZSSR, Turecku, Bulharsku, Čiernej Hore a Rumunsku.

Predkami Albáncov boli pravdepodobne Ilýri. Za nadvlády Turkov (1479 – 1912) sa prehĺbili rozdiely medzi jednotlivými oblasťami. Koncom 18. až začiatkom 19. stor. vznikli dve základné oblasti a skupiny obyvateľstva, Toskovia v oblasti Toskeria na juhu a Gegovia v oblasti Gegeria na severe, ktoré sa delili na ďalšie kmene. Základnými sociálnymi a politickými jednotkami boli rody na čele s dedičným náčelníkom. Albánci boli najmä pastieri, roľníci a remeselníci, v kultúre sa prejavovali vplyvy Rímskej ríše, ako aj trácko-ilýrske, stredomorské a európske vplyvy. Veriaci sú moslimovia a kresťania (na juhu pravoslávni, na severe rímskokatolíci), pretrvali prežitky prírodných vier (ochranní a prírodní duchovia, obete). Počas tvrdého komunistického režimu boli v Albánsku 1967 – 90 zatvorené všetky mešity a kostoly. Jazyk: albánsky jazyk.

Algonkinovia — veľká skupina jazykovo príbuzných indiánskych kmeňov Severnej Ameriky. V minulosti obývali subarktickú oblasť od atlantického pobrežia po Skalnaté vrchy. Podľa obývaného územia sa delia na severových. Algonkinov (Kríovia, Mikmakovia, Naskapiovia a i.), priatlantických Algonkinov (Abenakiovia, Massachusetti, Nantikokovia, Narragansetti, Powhatani a i.), centrálnych Algonkinov (Delawarovia, Illinoiovia, Menominíovia, Miamiovia, Mohykáni, Odžibwejovia, Ottawovia, Šóníovia a i.) a záp. Algonkinov (Arapahovia, Atsinovia, Čejeni, Čiernonožci a i.).

Algonkinovia žijú roztrúsene v rezerváciách v USA a v Kanade, najmä v okolí Veľkých kanadských jazier. Boli najmä lovci, zberači a rybári, v niektorých kmeňoch záp. skupiny malo doplnkový význam aj poľnohospodárstvo. Od 17. stor., keď v Európe stúpol záujem o kožušiny, sa viacero kmeňov preorientovalo na lov kožušinovej zveri. Kmene záp. skupiny prešli v priebehu 17. stor. na kočovný život lovcov bizónov a chovateľov koní. Väčšina priatlantických a centrálnych kmeňov vymrela alebo ich už v prvom období európskej kolonizácie (17. – 18. stor.) zdecimovali belosi. Mená mnohých algonkinských kmeňov sa zachovali v miestnych a geografických názvoch (Illinois, Manhattan, Massachusetts, Missouri a i.). Niektoré algonkinské slová sa dostali aj do iných jazykov (mokasína, pemikan, tobogan, tomahavk, totem, vigvam a i.). Nazvaní podľa mena jednej skupiny Odžibwejov – Algonquinov.

Kakčikelovia, aj Kakčikeli, Kaqchikelovia, Kaqchiquelovia, Cakchiquelovia — stredoamerický indiánsky kmeň z juhozáp. Guatemaly (departementy Chimaltenango, Sololá a Sacatepéquez); 832-tis. (2002). Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (pestovaním kukurice, zemiakov, cesnaku a kávovníka) i remeslami (najmä hrnčiarstvom a tkáčstvom). Náboženstvo: kresťanstvo (rímski katolíci) so silnými pozostatkami pôvodnej viery. Hovoria kakčikelským jazykom (kakčikelčinou, cakchiquel, kaqchikel ch’ab’äl), ktorý patrí do skupiny quiché vetvy quiché-mam mayskej jazykovej rodiny; väčšina Kakčikelov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i španielčinu.

V predkolumbovskom období utvorili Kakčikelovia asi v polovici 15. stor. v oblasti pohoria Sierra Madre vlastný štátny útvar (vládnuci rod odvodzoval svoj pôvod od Toltékov), ktorého kultovým a správnym centrom bolo Iximché (v departemente Chimaltenango na náhornej plošine v pohorí Sierra Madre asi 90 km západne od dnešného mesta Guatemala). Takmer nepretržite viedli vojny proti Kičéom, v boji proti ktorým sa napokon po príchode Španielov (1524) spojili so španielskymi dobyvateľmi. R. 1530 však Španieli pod vedením P. de Alvarada dobyli aj Iximché, ktoré je v súčasnosti významnou archeologickou lokalitou s pamiatkami patriacimi v mayskom kultúrnom okruhu k najzachovanejším. Počas archeologického výskumu tam boli objavené štyri stupňovité chrámové pyramídy, viacero palácov a i. Významnou pamiatkou sú Rukopisy Kakčikelov (aj Kakčikelské anály, zachované ako rukopisný odpis, koniec 16. a začiatok 17. stor.) zachytávajúce kakčikelské legendy a mýty a poskytujúce dôležité informácie o civilizácii mayského kultúrneho okruhu v postklasickom období.

Kalmyci, vlastným menom Xaľmgud, slovenský prepis Chaľmgud — západomongolský národ tvoriaci základ obyvateľstva Kalmycka (162-tis., 2010). Kalmyci žijú aj v Astrachánskej, Rostovskej a Volgogradskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 183-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku, Číne, Kirgizsku, USA, Kazachstane, Uzbekistane a na Ukrajine.

Ich etnogenéza je spätá so západomongolským kmeňovým zväzom Ojratov (najmä s kmeňmi Chošúdov, Torgúdov, Dörvödov a Öölödov), ktorý pri hľadaní pastvín migroval až k severozápadnému pobrežiu Kaspického mora k dolnému toku rieky Volga. Na súčasnom území sa Kalmyci usadili na prelome 16. a 17. stor. po vytlačení Nogajov a v oblasti medzi riekami Don a Ural a Kaspickým morom vytvorili 1664 Kalmycký chanát, ktorý ako polosuverénny štát existoval až do 1771, keď sa stal súčasťou Ruska (→ Kalmycko, Dejiny).

Tradičným náboženstvom Kalmykov je tibetský buddhizmus (škola Gelugpa) silno ovplyvnený šamanizmom, časť vyznáva i pravoslávie a islam. Zaoberajú sa najmä kočovným a polokočovným pastierstvom (kone, ovce, kozy, ťavy) a poľnohospodárstvom (pestovanie pšenice, ovsa, raže, tabaku, ľanu, viniča), v pobrežných oblastiach i rybolovom. Z tradičných remesiel vynikajú spracovanie kovov (razenie a gravírovanie kovových častí sediel, úzd, puzdier a rukovätí nožov, fajok, pažieb pušiek, náramkov), vytláčanie vzoru na kože, rezbárstvo (nábytok, architektonické detaily domov) a vyšívanie (viacfarebné švy na ženskom odeve).

Kalmyci majú bohatý folklór (napr. epos Džangar, piesne, rozprávky, príslovia) i literatúru (→ kalmycká literatúra). Hovoria kalmyckým jazykom (kalmyčtina, xal’mg keln, chaľmg keln; v Kalmycku popri ruštine úradný jazyk; väčšina Kalmykov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu) patriacim do západomongolskej skupiny mongolskej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Zapisuje sa cyrilikou (do 1925 používali kalmycké písmo nazývané aj ojratsko-kalmycké písmo, tod üzg alebo todo bičig – takzvané jasné písmo, ktoré 1648 na základe mongolského písma vytvoril láma Džaja-pandita Namchajdžamc, *1599, †1662).

Kamerunčania, francúzsky Camerounais, anglicky Cameroonians — súhrnné označenie obyvateľov Kamerunu (20 mil., 2012); mimo Kamerunu žijú najmä vo Francúzsku, v Belgicku, USA, Nigérii, Nemecku, Švajčiarsku, Austrálii a Švédsku. V krajine žije veľa (vyše 300) etnických skupín, najpočetnejší sú Fangovia (19,6 %), Bamilékovia a Bamumovia (Bamuni; spolu 18,5 %), menej početní Doualovia, Lunduovia (Lumduovia) a Bassovia (spolu 14,7 %), Fulbovia (9,6 %), Tikari (7,4 %), Mandarovia (5,7 %), Makovia (Makaovia; 4,9 %), Čambovia (2,4 %), Mbumovia (1,3 %), Hausovia (1,2 %), Massovia (Masanovia), Buwali (Gadalovia), Kotokovia, Musgumovia, Pygmeji a i., ďalej Arabi a Európania (najmä Francúzi, spolu 14, 7 %).

Úradnými jazykmi sú francúzština (78 % Kamerunčanov) a angličtina (22 %, väčšina anglofónnych Kamerunčanov používa jej kreolizovanú formu známu ako kamtok), v menšej miere sa používa aj nemčina a španielčina (mestá), väčšina Kamerunčanov však hovorí rozličnými africkými jazykmi, najmä nigersko-konžskými a čadskými (spolu až do 280 živých jazykov), k najrozšírenejším patria jazyky fang a douala, z ďalších bamiléké (bamileke), bamum (bamun), bulu, ako aj hauština, fulbčina a na severe arabčina. V niektorých z týchto jazykov vznikli literárne diela (→ kamerunská literatúra). R. 1978 boli na zápis kamerunských jazykov na základe latinky vytvorené jednotné ortografické pravidlá – jednotná abeceda (francúzsky Alphabet général des langues camerounaises, AGLC; anglicky General Alphabet of Cameroon Languages, GACL).

Do súčasnosti pretrvávajú rôznorodé folklórne prejavy Kamerunčanov (ústna slovesnosť, hudba, tanec; od 20. rokov 20. stor. doložené aj prostredníctvom záznamov písaných po francúzsky), ako aj praktiky mágie a tradičného liečiteľstva. Zo zachovaných umeleckých remesiel sú najrozšírenejšie drevorezba (predmety domácej potreby, rituálne a tanečné masky, figúrky ľudí a zvierat), spracovanie kovov (odlievanie umeleckých predmetov z bronzu, výroba šperkov) a prírodných materiálov (koža, rafia) a tkáčstvo. Tradičným stavebným materiálom na severe je hlina (tradičné zvonovité domy Musgumov, okrúhle alebo pravouhlé vidiecke stavby z nepálených tehál pokryté rastlinným materiálom i mestské domy, paláce, sakrálne stavby), v oblastiach v blízkosti pralesov drevo a rastlinný materiál (vidiecke i mestské stavby Bamilékov a Bamumov, bohato vyrezávané dvere a stĺpy ich palácových stavieb; jednoduché, z konárov zhotovené prístrešky Pygmejov).

Kamerunčania majú zvyčajne hierarchické spoločenské usporiadanie (na čele spoločenstva je miestny vládca a rada starších), na severozápade sa zachovalo niekoľko domorodých kráľovstiev (na čele s dedičným kráľom). Veriaci sú zväčša kresťania (69,2 %, z toho 38,4 % rímskych katolíkov a 26,3 % protestantov), menej zastúpení sú moslimovia (20,9 %), vyznávači tradičných afrických náboženstiev (5,6 %) a i. (4,2 %).