Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – sociálne lekárstvo

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 97 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Abderhalden, Emil

Abderhalden, Emil, 9. 3. 1877 Oberuzwil, kantón Sankt Gallen – 5. 8. 1950 Zürich — švajčiarsky fyziológ a biochemik. Profesor na univerzite v Berlíne, neskôr v Halle a Zürichu; prezident Nemeckej akadémie vied. Zakladateľ modernej náuky o výžive, zaoberal sa látkovou premenou a chémiou bielkovín, vitamínmi a hormónmi. Objaviteľ tzv. obranných enzýmov (1909) a reakcie umožňujúcej laboratórnu diagnostiku tehotenstva (Abderhaldenova reakcia, 1913). Autor Príručky biochemických a biologických metód (Handbuch der biochemischen und biologischen Arbeitsmethoden, 1920). Založil niekoľko vedeckých časopisov, venoval sa otázkam sociálnej starostlivosti a jej organizácie, angažoval sa v boji proti alkoholizmu.

Addison, Thomas

Addison [edizn], Thomas, apríl 1793 Longbenton, Northumberland – 29. 6. 1860 Bristol, Gloucestershire — britský lekár. Po štúdiu medicíny v Edinburghu pôsobil ako lekár v Londýne, od 1824 asistent v Guy’s Hospital. Od 1827 prednášal vnútorné lekárstvo, spolu s R. Brightom publikoval prácu Súčasti praktickej medicíny (The Elements of the Practice of Medicine, 1839). V práci O konštitučných a lokálnych účinkoch chorôb nadobličiek (On the Constitutional and Local Effects of Disease of the Suprarenal Capsules, 1855) rozlišuje dva druhy anémie; druhý typ, s charakteristickým tmavým sfarbením kože a s postihnutím nadobličiek, bol nazvaný Addisonova choroba. Naznačil vývoj nového lekárskeho odboru – endokrinológie. Spoluautor (s Johnom Morganom) práce Rozprava o vplyve otravných látok na živý organizmus (An Essay on the Operation of Poisonous Agents upon the Living Body, 1829), autor viacerých prác o anatómii a patológii pľúc.

Adrian, Edgar Douglas

Adrian [ejdrien], Edgar Douglas, barón, 30. 11. 1889 Londýn – 4. 8. 1977 tamže — britský lekár, neurofyziológ. Od 1919 pôsobil na univerzite v Cambridgei, 1937 – 51 ako profesor fyziológie, 1968 – 75 rektor univerzity. Zaoberal sa prenosom impulzov od zmyslových orgánov cez neuróny, v ktorých vyvolávajú podráždenie, do centra nervovej sústavy a späť k výkonným orgánom, neskôr študoval elektrickú činnosť mozgu. Autor prác Princípy vnímania (The Background of Sensation, 1927), Mechanizmus nervovej činnosti (The Mechanism of Nervous Action, 1932) a Fyzikálne princípy percepcie (The Physical Basis of Perception, 1947). Od 1923 člen, 1950 – 55 prezident Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Nobelova cenu za fyziológiu a medicínu (1932, s Ch. S. Sherringtonom) za objavy v oblasti funkcií neurónov.

Alexander, Vojtech

Alexander, Vojtech, aj Adalbert (Béla), 30. 5. 1857 Kežmarok – 16. 1. 1916 Budapešť, pochovaný v Kežmarku — uhorský lekár, priekopník röntgenológie v Uhorsku, nemecký spisovateľ. R. 1896 navštívil vo Würzburgu W. C. Röntgena. O rok neskôr sám pracoval s röntgenovým prístrojom zakúpeným pre Kežmarok Spolkom spišských lekárov a lekárnikov (uložený v kežmarskom mestskom múzeu), jeden z prvých priekopníkov röntgenovej fotografie na svete. Röntgenové snímky využíval na lekárske účely, vedecké výskumy i na umelecké ciele. R. 1906 sa stal prednostom röntgenologického laboratória na univerzite v Budapešti, 1914 profesor. Vo vedeckej práci sa zaoberal diagnostikou pľúcnych chorôb, najmä tuberkulózy, röntgenologickým výskumom obličiek a močových ciest, kostí a pohybu, skúmal vývin ľudskej kostry už v embryonálnom štádiu a i. R. 1988 bol súbor jeho röntgenových snímok (635 kusov) z 1898 – 1910 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od 1909 uverejňoval v časopise Karpathenpost i v osobitných vydaniach básne v nemecko-spišskom nárečí plné pôvabu, melanchólie a náboženskej vrúcnosti. Bol členom rôznych spolkov, venoval sa športu. Jeho archív je vo fondoch Spišského archívu v Levoči.

Altaner, Čestmír

Altaner, Čestmír, 20. 11. 1933 Luka nad Jihlavou, okres Jihlava, ČR — slovenský chemik so špecializáciou na liečivá. Od 1970 pôsobí v Ústave experimentálnej onkológie SAV (dnes súčasť Biomedicínskeho centra SAV), 1995 – 2007 riaditeľ ústavu, súčasne od 2011 vedúci Centra bunkovej terapie a regeneratívnej medicíny v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave; 1985 DrSc. Zaoberá sa génovou terapiou rakoviny pomocou dospelých mezenchýmových kmeňových buniek, ako aj regeneratívnou medicínou. Autor viac ako 140 pôvodných vedeckých prác publikovaných v zahraničných časopisoch, spoluautor odbornej monografie Onkológia (2003). Nositeľ mnohých ocenení a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2008).

Alzheimer, Alois

Alzheimer [alc haj-], Alois, 14. 6. 1864 Marktbreit, Bavorsko – 19. 12. 1915 Vroclav — nemecký patologický anatóm, neurológ a psychiater. Študoval na univerzitách v Tübingene, Berlíne a Würzburgu, kde 1887 ukončil štúdium medicíny. Potom pôsobil v Nemocnici pre duševne chorých a epileptikov vo Frankfurte nad Mohanom, 1902 dostal pozvanie pracovať na univerzite v Heidelbergu u profesora E. Kraepelina, 1902 spolu s ním odišiel do klinického a výskumného strediska v Mníchove, od 1912 profesor psychiatrie vo Vroclave. Zaoberal sa najmä neurohistológiou, študoval patológiu nervového systému, alkoholické delírium, schizofréniu, epilepsiu a syfilitické encefalitídy. R. 1907 publikoval prácu O zvláštnej chorobe mozgovej kôry (Über eine eigenartige Erkrankung der Hirnrinde), v ktorej na základe svojich klinických a neuropatologických pozorovaní opísal u 51-ročnej ženy ochorenie, ktoré 1910 E. Kraepelin nazval Alzheimerova choroba.

Ambro, Ján

Ambro, Ján, 27. 3. 1827 Beckov, okres Nové Mesto nad Váhom – 15. 5. 1890 Bratislava — slovenský lekár, gynekológ. Študoval v Budapešti a vo Viedni, žiak I. F. Semmelweisa, propagátor jeho názorov a metód. Od 1873 primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia krajinskej nemocnice a riaditeľ prvej školy pre pôrodné asistentky v Bratislave. Autor prvej slovenskej učebnice Kniha o pôrodníctve pre baby (1873), ktorá bola pokladaná za najlepšiu učebnicu pôrodníctva v Uhorsku. Priekopník modernej medicíny a verejného zdravotníctva s dôrazom na sociálne podmienky (opustené matky a deti) – Pamätný spis v záujme opustených detí a úbohých matiek (Denkschrift im Interesse der verlassenen Kindern und hilflosen Mütter, 1881).

ambulancia

ambulancia [lat.] — zdravotnícke zariadenie, pracovisko, miestnosť, v ktorej lekár vyšetruje a ošetruje chorých. Je určená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktorá nevyžaduje pobyt osoby na lôžku; → ambulantná starostlivosť.

Andrik, Pavel

Andrik, Pavel, 20. 12. 1917 Michal nad Žitavou, okres Nové Zámky – 18. 8. 1991 Bratislava — slovenský lekár, stomatológ. R. 1938 – 40 zubný laborant v Budapešti, počas 2. svet. vojny 1940 – 45 bol internovaný v pracovných a koncentračných táboroch, 1948 – 50 sekundárny lekár na I. stomatologickej klinike, od 1950 pôsobil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 1965 – 70 vedúci Katedry ortodontickej stomatológie, 1968 DrSc., 1973 profesor. Zaoberal sa ortodontickými anomáliami, vývinom chrupu so zreteľom na dynamiku a antropológiou. Na I. stomatologickej klinike v Bratislave vybudoval oddelenie čeľustnej ortopédie a prvú takúto verejnú ambulanciu na Slovensku. Autor a spoluautor mnohých článkov a štúdií publikovaných v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebníc, napr. Stomatologická protetika (1954), učebných textov, napr. Čeľustná ortopédia (1970), ako aj 8-jazyčného slovníka Prekladový stomatologický slovník (1987). Člen viacerých domácich i zahraničných odborných spoločností.

Antal, Juraj

Antal, Juraj, 14. 6. 1912 Slovany, okres Martin – 30. 11. 1996 Bratislava, pochovaný na Národnom cintoríne v Martine — slovenský lekár, fyziológ. R. 1938 – 72 pôsobil na Lekárskej fakulte UK, zakladateľ a 1940 – 70 riaditeľ Fyziologického ústavu, súčasne 1957 – 70 externý riaditeľ Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV v Bratislave, 1972 – 95 pôsobil v Ústave pre výskum srdca SAV; 1945 profesor, 1953 člen korešpondent SAV, 1961 DrSc., 1964 akademik SAV, 1968 člen korešpondent ČSAV. Zakladateľ lekárskej fyziológie na Slovensku. Zaoberal sa štúdiom vyššej nervovej činnosti na báze fyziologických aktivít, patrí k priekopníkom kontinuálneho merania krvného tlaku a prietoku krvi počas svalovej práce. Autor Protokolov k praktickým cvičeniam z fyziológie (1968), spoluautor kníh Výživa zdravých a chorých (1951), Zdravoveda (1953) a učebnice Fysiologie člověka I – III (1955 – 57), autor a spoluautor mnohých vedeckých štúdií v domácich i zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Antoninus, Ján

Antoninus, Ján (Cassoviensis), okolo 1499 Košice – okolo 1549 Krakov — slovenský lekár a básnik, humanista. Študoval na univerzitách v Krakove, Padove a Bazileji. Pôsobil ako lekár v Košiciach (od 1524) a v Krakove (po 1525), kde sa stal jedným z kráľovských lekárov. Propagoval učenie E. Rotterdamského. Vydával spisy iných autorov, publikoval elégie, príležitostne básne a epigramy v zborníkoch.

Arber, Werner

Arber, Werner, 3. 6. 1929 Gränichen — švajčiarsky genetik a mikrobiológ. R. 1958 – 59 postdoktorand na univerzite v Los Angeles, 1960 – 1970 pôsobil na Ženevskej univerzite, 1970 – 71 hosťujúci profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley, 1971 – 96 profesor, potom emeritný profesor na univerzite v Bazileji (1986 – 88 rektor). Zaoberá mikrobiálnou genetikou, horizontálnym prenosom génov, štruktúrou a funkciami špeciálnych bunkových enzýmov, molekulárnymi mechanizmami biologického vývoja. Od 1981 člen vedeckej rady Svetového vedomostného dialógu, Pápežskej akadémie vied (2011 – 2017 prezident) a zakladajúci člen Svetovej kultúrnej rady, od 1984 člen Americkej akadémie umení a vied, 1996 – 99 prezident Medzinárodnej rady pre vedu. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1978, spolu s H. O. Smithom a D. Nathansom) za objav reštrikčných endonukleáz.

Aschoff, Ludwig

Aschoff [ašof], Ludwig, 10. 1. 1866 Berlín – 24. 6. 1942 Freiburg im Breisgau — nemecký lekár. Študoval v Bonne, Štrasburgu a Würzburgu. Po habilitácii 1894 pôsobil ako profesor na univerzite v Göttingene, od 1903 v Marburgu a 1906 – 36 vo Freiburgu im Breisgau, kde založil patologický ústav, ktorý navštevovali študenti z celého sveta. Zaoberal sa patológiou a patofyziológiou srdca, objavil a 1904 opísal zápalové uzlíky v myokarde vznikajúce pri reumatickej horúčke (→ Aschoffove uzlíky). Spolu so Sunaom Tawarom (*1873, †1952) skúmal prevodový systém srdca, 1905 opísal štruktúru modifikovaného tkaniva myokardu, z ktorého vychádza Hisov zväzok (→ Aschoffov-Tawarov uzol). R. 1924 rozpoznal fagocytárnu aktivitu určitých buniek nachádzajúcich sa v rôznych tkanivách a nazval ich retikuloendoteliálny systém. Zaoberal sa aj apendicitídou, aterosklerózou, trombózou, cholelitiázou, metabolizmom lipidov, funkciou nadobličiek, 1893 opísal pyelonefritídu. Autor niekoľkých kníh a viac ako 200 článkov, autor učebnice patologickej anatómie.

asistent

asistent [lat.] —

1. pomocník, odborný pracovník;

2. ped. a) začínajúci učiteľ vysokej školy. Do pedagogickej činnosti je uvádzaný pod vedením starších vysokoškolských učiteľov. Talentovaní absolventi vysokých škôl sa spravidla prijímajú za asistentov na obdobie 3 rokov. Po uplynutí tohto obdobia sa rozhoduje na základe schopností a predpokladov o ich preradení za odborného asistenta; b) asistent učiteľa, aj pedagogický asistent — pedagogický pracovník pomáhajúci žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacím potrebami a nadaným žiakom vo výchovno-vzdelávacom procese. Svojím individuálnym prístupom pomáha týmto žiakom integrovať sa (začleniť sa) do bežnej školy a vzdelávať sa v hlavnom prúde vzdelávacieho procesu. Asistent učiteľa spolupracuje so žiakom priamo na hodine, ďalej s triednym učiteľom, s ostatnými pedagógmi a s rodičmi žiakov. Sprevádza žiaka aj počas voľnočasových aktivít;

3. osobný asistent osoba poskytujúca pomoc (osobnú asistenciu) dieťaťu alebo dospelému s ťažkým zdravotným postihnutím; podľa zákona o sociálnych službách najmä v oblastiach mobility a orientácie, komunikácie a sebaobslužných úkonov. Nevyžaduje sa od neho pedagogická odbornosť.

atestácia

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

Axelrod, Julius

Axelrod [exlrod], Julius, 30. 5. 1912 New York – 29. 12. 2004 Bethesda, Maryland — americký biochemik a farmakológ. R. 1955 – 84 vedúci farmakologického laboratória Národného ústavu zdravia v Bethsede. Spočiatku sa zaoberal katecholamínmi, pri skúmaní vzájomného pôsobenia mediátorov a hormónov zistil, že katecholamíny noradrenalín a adrenalín pôsobia ako mediátory i ako hormóny, neskôr skúmal úlohu epifýzy na riadení biorytmov a neurofarmakológiu schizofrénie. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1970, spolu s B. Katzom a U. S. von Eulerom-Chelpinom) za objavy týkajúce sa humorálnych mediátorov v nervových zakončeniach a mechanizmu ich hromadenia, vylučovania a inaktivácie.

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

Babala, Jozef

Babala, Jozef, 3. 3. 1930 Bratislava – 1. 9. 1993 tamže — slovenský lekár, patológ. R. 1955 – 93 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1993 profesor, expert na univerzite v Tunise (1984 – 86). Spočiatku sa zaoberal patológiou vyvíjajúceho sa plodu a výskumom placenty vo vzťahu k rôznym rizikovým faktorom, neskôr histologickým určovaním času vnútromaternicového odumretia plodu. Člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností. Spoluautor prác Výživa a pankreas (1974), Úloha vitamínu C v katabolizme cholesterolu a v aterogenéze (The Role of Vitamin C in Cholesterol Catabolism and Atherogenesis, 1974).

Babor, Josef Florián

Babor, Josef Florián, 4. 5. 1872 Praha – 11. 1. 1951 Bratislava — český lekár, fyziológ, biológ a zoológ. R. 1924 – 39 pôsobil na Lekárskej fakulte UK, 1939 – 43 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, zároveň 1924 – 43 prednosta Ústavu všeobecnej biológie Lekárskej fakulty UK, 1939 – 41 aj Ústavu fyziológie Lekárskej fakulty UK a 1941 – 43 Ústavu pre zoológiu a porovnávaciu anatómiu Prírodovedeckej fakulty; 1926 mimoriadny profesor, 1928 profesor. Medzinárodne uznávaný odborník najmä v oblasti kvartérnych mäkkýšov, opísal niekoľko nových druhov, priekopník malakozoológie a rádiobiológie. V medicíne sa venoval neurológii, hematológii a zápalom. Vo svojich prácach upozornil na nebezpečenstvo vnášania pojmu rasa do antropológie. Člen medzinárodných odborných spoločností. Autor a spoluautor viac ako 250 štúdií a monografií, napr. Člověk diluviální (1904), Paleontologie člověka (1911), Plazy, obojživelníci, ryby a vyšší bezpáteřní (1931) a i.

Babušíková, Oľga

Babušíková, Oľga, 19. 4. 1940 Nitra – 14. 9. 2011 Bratislava — slovenská lekárka v odbore nádorová imunológia. R. 1962 – 69 pracovníčka Ústavu experimentálnej medicíny SAV, 1969 – 2011 Ústavu experimentálnej onkológie SAV; 1990 DrSc. Zaoberala sa detekciou povrchových a vnútrobunkových štruktúr pomocou monoklonových protilátok a prietokovej cytometrie, ako aj imunofenotypizáciou leukemických a lymfómových buniek z teoretického i z praktického hľadiska. Skúmala minimálne zvyškové špecifické leukemické znaky. Členka viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností. Autorka vyše 150 odborných štúdií, spoluautorka vysokoškolských učebných textov Základy klinickej imunológie (1994).

Badalík, Ladislav

Badalík, Ladislav, 26. 5. 1938 Jacovce, okres Topoľčany – 17. 2. 2014 Bratislava — slovenský lekár, epidemiológ. Od 1962 pôsobil v Slovenskom ústave pre doškoľovanie lekárov (neskôr premenovaný na Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, ILF, dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU) v Trenčíne, od 1968 v ILF v Bratislave, od 1977 vedúci Kabinetu metodiky a pedagogiky a od 1985 vedúci Katedry medicínskej pedagogiky ILF, od 1992 riaditeľ Školy verejného zdravotníctva pri Inštitúte pre ďalšie vzdelávania pracovníkov v zdravotníctve v Bratislave (IVZ, dnes SZU), 2003 – 2013 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave; 1983 DrSc., 1986 profesor.

Zaoberal sa epidemiológiou tuberkulózy a mykobakterióz. Založil Oddelenie klinickej epidemiológie v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach, vybudoval Katedru medicínskej pedagogiky ILF a prvú Školu verejného zdravotníctva v Bratislave. Expert Svetovej zdravotníckej organizácie, člen viacerých odborných spoločností a edičných rád. Spoluautor kníh Epidemiológia (1983) a Rakovina pľúc (1992), spoluautor a zostavovateľ diela Vademecum medici (1995), autor viac ako 300 prác prevažne z oblasti epidemiológie, tuberkulózy a medicínskej pedagogiky.

Baer, Karl Ernst von

Baer [bér], Karl Ernst von, 29. 2. 1792 Gut Piep, dnes Piibe, Estónsko – 28. 11. 1876 Derpt, dnes Tartu, Estónsko — nemecký prírodovedec a lekár. Od 1817 pôsobil na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), od 1821 profesor zoológie, 1834 – 67 na lekárskej akadémii v Petrohrade (1834 – 46 ako zoológ, od 1846 ako anatóm a fyziológ).

Jeden zo zakladateľov embryológie. Študoval vývoj rýb, obojživelníkov, plazov a cicavcov, objavil blastulu, skúmal chordu a embryonálne obaly zárodkov. R. 1826 objavil vajíčko cicavcov a opísal funkciu vaječníkov. Vyslovil hypotézu, že embryá rôznych živočíšnych druhov sa na začiatku vývoja podobajú, dokonca majú navzájom nerozlíšiteľnú podobu a diferencujú sa až v priebehu ďalšieho vývinu. Tvrdil, že všeobecné štruktúry (všeobecné znaky), ktoré sú spoločné všetkým skupinám živočíchov, sa v embryu vyvíjajú skôr ako špeciálne štruktúry (špeciálne znaky), ktorými sa odlišujú (spoločné rané štádium embryogenézy, fylotypické štádium).

Autor spisu O histórii vývoja zvierat (Über Entwicklungsgeschichte der Tiere, 1828 – 37), v ktorom opisuje embryonálny vývoj stavovcov, odmieta však hypotézu, že vyvíjajúci sa ľudský zárodok prechádza počas svojho vývinu všetkými štádiami nižších živočíšnych druhov. Člen nemeckej akadémie vied Leopoldina (1820), Petrohradskej akadémie vied (1826), Bavorskej akadémie vied (1832), Americkej akadémie vied a umení (1849), Göttingenskej akadémie vied (1851) a Národnej akadémie vied (1864). Jeden zo zakladateľov vedeckého arktického výskumu.

Bachratý, Anton

Bachratý, Anton, 3. 9. 1933 Svätý Jur, okres Pezinok — slovenský lekár, stomatológ. Od 1962 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave; 1990 DrSc. Spoluautor viacerých učebníc a učebných textov zo stomatológie. Venoval sa najmä intenzifikácii čeľustnoortopedickej liečby snímateľnými aparátmi. Výsledky vedeckovýskumnej činnosti zhrnul v práci Stimulované rastové zmeny sánky pri intenzívnej liečbe A II/I (1990). Držiteľ osvedčenia Ministerstva zdravotníctva SR o autorstve nového spôsobu liečby chorôb.

Bajan, Anton

Bajan, Anton, 4. 11. 1927 Veľké Vozokany, okres Zlaté Moravce – 4. 2. 2009 Bratislava — slovenský lekár, epidemiológ. Od 1957 pôsobil v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave, vedúci Katedry tuberkulózy a pľúcnych chorôb; 1982 DrSc., 1986 profesor. Zaoberal sa epidemiológiou, prevenciou a organizáciou boja proti tuberkulóze a chronickým chorobám dýchacieho systému. Vypracoval koncepciu liečby tuberkulózy a pľúcnych ochorení na Slovensku. R. 1982 – 1996 hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre tuberkulózu a pľúcne choroby. Člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností. Autor monografií Chronická bronchitída (Bronchitis chronica, 1983) a Tuberkulóza (1990), spoluautor viac ako 360 odborných prác a 17 knižných publikácií.

Balažovjech, Ivan

Balažovjech, Ivan, 6. 6. 1936 Bratislava — slovenský lekár, internista a kardiológ. R. 1960 – 2015 pôsobil na Lekárskej fakulte UK (1962 – 90 na I. internej klinike, 1990 – 2000 prednosta II. internej kliniky), 1989 – 95 prodekan Lekárskej fakulty UK v Bratislave, od 2000 lekár privátnej kardiologickej ambulancie; 1986 DrSc., 1989 profesor, od 2013 emeritný profesor.

Zaoberá sa vnútorným lekárstvom a kardiológiou, najmä patogenézou a liečbou artériovej hypertenzie. Na Slovensku zaviedol do klinickej praxe vyšetrovanie katecholamínov. R. 1983 založil a viedol Komisiu pre hypertenziu, neskôr pracovnú skupinu Slovenskej kardiologickej spoločnosti. R. 1995 zakladateľ a prvý prezident Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti, podpredseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, 1990 – 96 predseda Spolku slovenských lekárov v Bratislave.

Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Katecholamíny pri arteriálnej hypertenzii (1989), Artériová hypertenzia (1999), spoluautor viacerých učebníc a učebných textov, napr. Klinická endokrinológia (1982), Interná medicína (1984), Patologická fyziológia (1984), Vnútorné choroby (1987), Propedeutika vnútorného lekárstva (1998), autor 86 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen a čestný člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností, člen redakčných rád mnohých časopisov. Nositeľ mnohých ocenení.

Bálint, Ondrej

Bálint, Ondrej, 16. 2. 1936 Nyíregyháza, Maďarsko – 9. 5. 2006 Bratislava — slovenský lekár, infektológ. Od 1967 pôsobil v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, 1990 – 2003 prednosta Kliniky infektológie a geografickej medicíny Lekárskej fakulty UK v Bratislave; 1993 profesor.

Zaoberal sa problematikou zoonóz (ochorení prenosných zo zvierat na ľudí), tropickou a cestovnou medicínou, ako aj imunoalteráciou – imunodeficienciou pacientov. Člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností. Predseda a vedecký sekretár Slovenskej infektologickej spoločnosti pri Slovenskej lekárskej spoločnosti. Autor a spoluautor mnohých odborných článkov, spoluautor dielTropická a cestovná medicína (1997), Štandardné diagnostické a terapeutické metódy v medicíne (1997) a Praktické a rodinné lekárstvo (1997), zostavovateľ diela Infektológia a antiinfekčná terapia (2000).

Bergmann, Ernst Gustav Benjamin von

Bergmann, Ernst Gustav Benjamin von, 16. 12. 1836 Riga – 25. 3. 1907 Wiesbaden — nemecký chirurg. R. 1871 – 78 profesor chirurgie v Derpte (dnes Tartu v Estónsku), od 1878 vo Würzburgu a od 1882 na univerzite v Berlíne.

Študoval pôvod a patogenézu chorôb spojených s bojovými zraneniami, zdokonalil množstvo chirurgických postupov, uskutočnil prvú úspešnú operáciu pažeráka. Vypracoval prvý všeobecne použiteľný systém asepsy; 1886 zaviedol sterilizáciu chirurgických nástrojov horúcou parou, 1891 aseptické metódy do chirurgickej praxe (nové aseptické techniky čistenia operačnej sály, chirurga i pacienta). Spoluzakladateľ chirurgie mozgu. Autor diela Chirurgická liečba chorôb mozgu (Die chirurgische Behandlung der Hirnkrankheiten, 1888).

Buranský, Július

Buranský, Július, 8. 9. 1930 Černík, okres Nové Zámky – 29. 11. 1990 Nový Smokovec (miestna časť Vysokých Tatier), okres Poprad, pochovaný v Martine — slovenský lekár, mikrobiológ a imunológ. R. 1955 – 66 pôsobil na Katedre lekárskej mikrobiológie a imunológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1966 – 69 vedúci Ústavu mikrobiológie a imunológie, 1966 – 90 vedúci Katedry mikrobiológie, epidemiológie, hygieny a sociálneho lekárstva Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine; 1987 DrSc., 1988 profesor.

Spočiatku sa zaoberal diagnostikou bakteriálnych, mykotických a parazitických ochorení, neskôr problematikou streptokokových nákaz a ich následkov (najmä reumatickou horúčkou a akútnou glomerulonefritídou), imunologickým významom Waldeyerovho lymfatického kruhu, osobitne podnebných tonzíl. Člen Európskej spoločnosti pre klinickú imunológiu a alergiológiu, 1969 – 75 člen výboru Československej spoločnosti mikrobiológie a epidemiológie, 1970 – 74 Mikrobiologickej spoločnosti ČSAV, 1970 – 75 koordinátor problémovej komisie rezortného výskumu ministerstva zdravotníctva pre bakteriálne a vírusové ochorenia dýchacieho ústrojenstva, riešiteľ a spoluriešiteľ 14 výskumných rezortných úloh. Autor a spoluautor viacerých učebníc, učebných textov a monografií, napr. Neviditeľný svet (1978), Mikrobiológia pre asistentov hygienickej služby (1980), Lekárska mykológia (1983), editor zborníka Pokroky v imunológii (1980), autor viac ako 150 štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch.

Čatár, Gustáv

Čatár, Gustáv, 4. 7. 1927 Gaboltov, okres Bardejov – 4. 9. 2017 Bratislava — slovenský lekár, zakladateľ lekárskej parazitológie na Slovensku R. 1952 – 57 pôsobil na Katedre lekárskej biológie, od 1957 vo Výskumnom laboratóriu parazitológie a mykológie (1966 rozdelené na dve samostatné pracoviská, 1968 z Výskumného laboratória parazitológie vznikol samostatný Parazitologický ústav), 1968 – 82 riaditeľ Parazitologického ústavu, 1980 – 92 prednosta Ústavu lekárskej biológie Lekárskej fakulty UK, súčasne od 1955 prednášal parazitológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, od 1992 pôsobil aj na Trnavskej univerzite v Trnave. R. 1965 – 69 prodekan, 1969 – 86 dekan Lekárskej fakulty UK, 1986 – 89 prorektor UK v Bratislave; 1969 profesor, 1973 DrSc., 1977 člen korešpondent SAV, 1987 ČSAV. Zaoberal sa protozoárnymi nákazami – toxoplazmózou, urogenitálnou trichomoniázou, pneumocystózou, najmä možnosťami jej diagnostiky, a parazitickými zoonózami, na území Československa opísal prvý prípad difylobotriózy. Úspechy dosiahol pri skúmaní toxoplazmózy z hľadiska diagnostiky, terapie, epidemiológie a prevencie; významné sú jeho štúdie, ktoré prispeli k objasneniu vývinového cyklu Toxoplasma gondii, v ktorých potvrdil dominantnú úlohu mačky v epidemiológii toxoplazmózy. Autor a spoluautor viac ako 20 monografií, napr. K problému toxoplazmózy na Slovensku (1961), Chemoterapia parazitárnych chorôb (1970), Toxoplazmóza v ekologických podmienkach na Slovensku (1974), Aktuálne farmakoterapeutiká IV – Antiparazitiká (1991) a Vybrané kapitoly z mikrobiológie (2002), viac ako 10 vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Lekárska parazitológia (1998) a Špeciálna epidemiológia (2007), autor viac ako 400 odborných a vedeckých prác v domácich a zahraničných časopisoch. Člen a čestný člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých organizácií a spoločností, člen vedeckých rád a redakčných rád zahraničných i domácich vedeckých časopisov, nositeľ mnohých ocenení, 1973 Medaila J. E. Purkyňu.

Čierny, Gustáv

Čierny, Gustáv, 19. 1. 1924 Bodorová, okres Turčianske Teplice – 15. 12. 2011 Bratislava — slovenský lekár, anatóm. Od 1952 pôsobil v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1962 – 86 jeho prednosta), 1961 – 63 prodekan Lekárskej fakulty UK; 1973 profesor, 1983 DrSc. Zaoberal sa neuroanatómiou, najmä lokalizáciou motoneurónov v predných rohoch miechy pre svaly končatín a trupu. Predseda Slovenskej anatomickej spoločnosti a Československej anatomickej spoločnosti J. E. Purkyňu, dlhoročný člen Prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti, čestný člen viacerých zahraničných anatomických spoločností. Autor a spoluautor diel Návody na pitevné cvičenia hlavy a krku (1978), Sústavná anatómia človeka I (1979), Klinická urológia (1990). Nositeľ viacerých ocenení.

Frankenberger, Zdeněk

Frankenberger, Zdeněk, 24. 1. 1892 Praha – 12. 1. 1966 tamže — český lekár a biológ. Od 1919 pôsobil v Histologicko-embryologickom ústave Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1920 v Paríži, 1921 prednášal histológiu a embryológiu na Lekárskej fakulte v Ľubľane, 1922 – 39 na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, súčasne 1923 prednosta Ústavu všeobecnej biológie, 1923 – 32 a 1936 – 38 Ústavu histológie a embryológie, 1929 – 35 Ústavu pre normálnu a topografickú anatómiu Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1939 a od 1945 prednosta Histologicko-embryologického ústavu Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe; 1922 mimoriadny, 1927 riadny profesor, 1956 DrSc. Vo vedeckovýskumnej práci sa orientoval na zoológiu, najmä na štúdium mäkkýšov a kôrovcov. Autor mnohých knižných prác, napr. Antropologie starého Slovenska (1935), Antropologické studie ze Slovenska (1936), Stručná učebnice histologie (1948), Základy embryologie člověka (1954), Srovnávací embryologie a fylogenese (1956), spoluautor diel Atlas mikroskopické anatomie člověka (1951), Klíč zvířeny ČSR (1954), Obecná biologie (1962), ako aj vyše 200 štúdií a článkov z entomológie, systematickej zoológie, ekológie, zoogeografie, malakozoológie, krustaceológie, paleontológie, porovnávacej anatómie, antropológie, histológie, embryológie a histórie prírodných vied publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, člen vydavateľskej a redakčnej rady viacerých odborných časopisov.

Fridrichovský, Ján

Fridrichovský, Ján, 4. 3. 1896 Senec – 5. 10. 1978 Bratislava — slovenský lekár, stomatológ. Od 1922 pôsobil na chirurgickej klinike, od 1923 na zubnej klinike Lekárskej fakulty UK, 1939 – 45 prednosta Ústavu a Kliniky zubného lekárstva, 1942 – 44 dekan Lekárskej fakulty UK, 1945 súkromný lekár, od 1946 zubný lekár Mestského ústavu národného zdravia v Bratislave; 1934 mimoriadny profesor, 1939 univerzitný profesor. V teórii i v klinickej praxi sa venoval najmä čeľustnej chirurgii, replantácii zubov a profylaxii zubného kazu u detskej populácie. Autor a spoluautor významných odborných a vedeckých časopiseckých i knižných publikácií, napr. Odontogénne hnisanie (1928).

Generálny zdravotný poriadok

Generálny zdravotný poriadok, lat. Generale normativum in re sanitatis — prvé všeobecné nariadenie o úprave zdravotných pomerov na území habsburskej monarchie vydané 2. 1. 1770 panovníčkou Máriou Teréziou, predstavujúce základ jej osvieteneckých reforiem v oblasti zdravotníctva. Pozostávalo z dvoch častí: prvá časť obsahovala opis činností a povinností jednotlivých zdravotníckych pracovníkov (úradných lekárov, lekárnikov, chirurgov ránhojičov a pôrodných asistentiek), druhá sa zaoberala zabezpečením ochrany proti epidémiám (systém protiepidemiologickej ochrany hraníc), karanténnymi a kontumačnými stanicami, ako aj povinnosťami zdravotníkov počas morovej nákazy. Podľa Generálneho zdravotného poriadku musel každý zdravotnícky pracovník zložiť predpísanú skúšku a prísahu. Súčasťou reformy bolo aj vytvorenie orgánov štátnej zdravotnej správy. Už od 1738 pôsobila pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, na kontrolu nariadení súvisiacich s verejnou hygienou, ale aj na dohľad nad zdravotníckymi zariadeniami, nad činnosťou zdravotníckych pracovníkov ap. Pôvodcom a organizátorom reformy zdravotníctva, pri ktorej spolupôsobila aj zdravotná komisia, bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov Márie Terézie Holanďan Gerhard van Swieten (*1700, †1772), priekopník v oblasti očkovania.

Hajtman, Andrej

Hajtman, Andrej, 4. 6. 1952 Valaská, okres Brezno — slovenský lekár, otorinolaryngológ. Od 1976 pôsobí na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku (od 1990 jej prednosta) Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine, 1994 – 2000 dekan fakulty; 1997 profesor. Zaoberá sa onkochirurgiou v otorinolaryngológii, chirurgickou liečbou chorôb štítnej žľazy a prištítnych žliaz, alergickými a chronickými chorobami horných dýchacích orgánov a uší, ako aj zdravotníckym manažmentom a financovaním zdravotníctva. Od 1996 člen redakčnej rady časopisu Choroby hlavy a krku, od 1998 člen Európskej asociácie pre medicínske vzdelávanie (Association for Medical Education in Europe), od 2003 predseda Onkologickej sekcie Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu a chirurgiu hlavy a krku. Spoluautor monografií Repetitórium pediatra (1994), Vademecum pediatra (2001), Základy klinickej onkológie (2015) a Detská chirurgia (2015), autor vysokoškolských učebných textov a vyše 140 pôvodných vedeckých publikácií. Ocenený Zlatou medailou UK (2017).

Haľák, Ondrej

Haľák, Ondrej, 4. 4. 1912 Muránska Dlhá Lúka, okres Revúca – 20. 4. 1998 Martin — slovenský lekár, pneumológ. R. 1940 lekár v Novom Meste nad Váhom, 1941 – 42 v sanatóriu v Novom Smokovci, 1943 – 50 primár a riaditeľ Vojenského ústavu pre pľúcne choroby v Tatranských Matliaroch, 1950 – 56 primár tuberkulózneho oddelenia v Ústrednej vojenskej nemocnice v Prahe, 1956 – 67 primár a riaditeľ Vojenského ústavu pre pľúcne choroby v Novej Polianke, 1967 – 83 prednosta Kliniky tuberkulózy a pľúcnych chorôb Nemocnice s poliklinikou a Jesseniovej lekárskej fakulty UK, 1983 – 86 konzultant fakulty, 1986 – 90 samostatne pracujúci lekár vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v Martine, 1969 – 76 prodekan, 1976 – 82 dekan Jesseniovej lekárskej fakulty; 1973 mimoriadny profesor. Zaoberal sa tuberkulózou, fluidotoraxom, sarkoidózou, chronickou obštrukčnou chorobou pľúc, bronchiálnou astmou, bronchogénnym karcinómom, scintigrafickými vyšetreniami v pneumológii, imunológiou nádorov, porovnávaním hodnôt krvných plynov a pH s gamagrafiou pľúc pri chorobách dýchacích ciest so zameraním na chronickú bronchitídu a emfyzém. Autor vyše 100 vedeckých a odborných štúdií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, spoluautor učebných textov Interná medicína 2 (1984). R. 1977 – 82 hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre tuberkulózu a respiračné choroby, 1958 – 77 predseda, potom podpredseda Slovenskej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti, 1966 – 77 člen Československej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti, od 1966 člen Medzinárodnej únie boja proti tuberkulóze v Paríži, člen redakčných rád odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení, 1977 vyznamenaný medailou J. E. Purkyňu.

Halmoš, Juraj

Halmoš, Juraj, 29. 11. 1913 Budapešť – 14. 8. 1998 Bratislava — slovenský lekár, stomatochirurg. R. 1937 – 44 lekár v Bratislave, Trebišove a Ružomberku, 1945 – 47 vedúci oddelenia na Povereníctve zdravotníctva v Bratislave, 1948 – 50 lekár chirurgického oddelenia I. stomatologickej kliniky Lekárskej fakulty KU v Prahe, 1950 – 52 lekár I. chirurgickej kliniky a Kliniky plastickej a rekonštrukčnej chirurgie, 1952 – 59 primár oddelenia pre ústnu a čeľustnú chirurgiu Fakultnej nemocnice, od 1959 pedagóg Lekárskej fakulty UK, 1966 – 82 vedúci Katedry chirurgickej stomatológie, zakladateľ a 1967 – 82 prednosta II. stomatologickej kliniky v Bratislave, od 1983 na dôchodku; 1968 DrSc., 1969 profesor. Účastník SNP, lekár v povstaleckej nemocnici v Korytnici a v partizánskej jednotke. Zakladateľ maxilofaciálnej chirurgie na Slovensku, depistáže a liečby nádorov, aplikoval moderné metódy liečenia čeľustných anomálií a traumatológie čeľustí. Autor a spoluautor viac ako 80 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebníc a učebných textov, diel Traumatológia maxilofaciálnej kostry (1956), Dentoalveolárna chirurgia (1965), Stomatochirurgia (1976), Traumatológia čeľustí a tváre (1983), autor 8 vedecko-didaktických filmov. Predseda stomatochirurgickej sekcie Československej lekárskej spoločnosti. Nositeľ viacerých ocenení, 1948 a 1964 vyznamenaný Radom SNP.

Hanáček, Ján

Hanáček, Ján, 3. 11. 1941 Kočovce, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenský lekár, patofyziológ. Od 1966 pôsobí v Ústave patologickej fyziológie Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine, 1985 – 89 jej prodekan pre vedu a výskum; 1993 profesor, od 2014 emeritný profesor Jesseniovej Lekárskej fakulty UK. Zaoberá sa výskumom obranných a ochranných systémov dýchacích ciest so zameraním na spoznávanie patogenetických mechanizmov podieľajúcich sa na vzniku a zmenách intenzity kašľa v rôznych experimentálnych a klinických podmienkach, vplyvom vysokých koncentrácií vdychovaného kyslíka na respiračné reflexy, hľadaním markerov včasnej fázy poškodenia dýchacích ciest a pľúc vplyvom rádioterapie nádorových procesov v oblasti hrudníka a krku. Systematicky sa venuje aj analýze organizácie, obsahu a výučbových metód súčasného pregraduálneho medicínskeho vzdelávania na lekárskych fakultách v SR, podieľa sa na príprave návrhov na prestavbu pregraduálneho medicínskeho štúdia na Slovensku. Spoluautor monografií Základy spánkovej medicíny: poruchy spánku. Poruchy životných funkcií v spánku (1999) a Kašeľ, z laboratória do klinickej praxe (Cough, from Lab to Clinic, 2007), spoluautor a spolueditor viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Patofyziológia (2002), Základy vedeckovýskumnej práce (2008) a Trendy v medicínskom vzdelávaní a hodnotení jeho výsledkov (2018), autor a spoluautor viacerých učebných textov a viac ako 300 pôvodných vedeckých a odborných prác s bohatým citačným ohlasom publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisov. Predseda Slovenskej spoločnosti patologickej a klinickej fyziológie (od 1995), člen Slovenskej spoločnosti fyziológie a patológie dýchania (od 1971), Slovenskej fyziologickej spoločnosti (od 1980), Slovenskej pneumoftizeologickej spoločnosti (od 1996), Council of International Society for Pathophysiology (1998 – 2006) a Europaen Respiratory Society (1991 – 2015). Nositeľ mnohých ocenení.

Hanák, Antonín

Hanák, Antonín, 8. 4. 1889 Pačlavice – 13. 9. 1935 Zlín — český lekár, fyziológ. Od 1919 pôsobil vo Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1924 – 30 jeho prednosta, 1930 – 35 prednosta Fyziologického ústavu a profesor fyziológie na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1924 mimoriadny, 1930 univerzitný profesor. Zaoberal sa fyziológiou krvi a krvného obehu, fyziologickými zmenami vo svaloch pri fyzickej práci, patofyziológiou obličiek a biologickým významom solí pre ľudský organizmus. Autor vysokoškolskej učebnice Učebnice fysiologie pro lékaře a mediky 1 – 2 (1930 – 34, 2. diel spoluautor) a vedeckých štúdií v odborných časopisoch. Podpredseda Spolku českých lekárov a Československej kardiologickej spoločnosti, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej.

Handzo, Pavel

Handzo, Pavel, 10. 10. 1919 Lubeník, okres Revúca – 25. 10. 2013 Bratislava — slovenský lekár, priekopník telovýchovného lekárstva na Slovensku. R. 1946 – 50 pracovník povereníctva školstva, 1950 – 84 prednosta Kliniky telovýchovného lekárstva Lekárskej fakulty UK v Bratislave, súčasne od 1985 riaditeľ Ústavu telovýchovného lekárstva; 1966 mimoriadny profesor. Zaoberal sa teoretickými a praktickými problémami telovýchovného lekárstva. Lekár reprezentačných kolektívov ČSSR a olympijských výprav, spoluzakladateľ prvej Telovýchovno-lekárskej poradne na Slovensku (1947). Autor 85 vedeckých lekárskych a 68 odborných telovýchovných štúdií, vyše 335 popularizačných článkov, spoluautor 31 knižných publikácií, napr. Lekár radí športovcom (1952), Prvá pomoc v športe (1953), Úrazová zábrana v telesnej výchove (1960), Tělovýchovní lékařství (1971), Úrazová zábrana a prvá pomoc pri športe (1979), Lekár a pohybová aktivita (1989), ako aj vysokoškolských učebníc Tělovýchovní lékařství (1980) a Telovýchovné lekárstvo (1988). Nositeľ mnohých ocenení.

Hanuš, Tomáš

Hanuš, Tomáš, 1. 7. 1951 Praha — český lekár, urológ. Od 1976 pôsobí na Urologickej klinike 1. Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, od 2009 prednosta Urologickej kliniky, od 1999 prodekan fakulty; 2004 DrSc., 2004 profesor. Zaoberá sa prevažne poruchami kontinencie moču, urodynamikou, rekonštrukčnými operáciami a chirurgickou liečbou ochorení prostaty. R. 1993 – 2008 predseda Českej urologickej spoločnosti. Čestný člen Slovenskej urologickej spoločnosti (od 2000) a Gruzínskej urologickej spoločnosti (od 2005) a Európskej urologickej asociácie (od 2017). Člen International Continence Society (od 1982, 1994 predseda vedeckého výboru), European Association of Urology (od 1990), European School of Urology (od 1994) a American Urological Association (od 1994). Autor diel Poruchy mikce (1991), Standardizovaná terminologie ICS (1998), Intersticiální cystitída (2002), Nemoci močovodu (2007), ako aj vyše 250 publikácií v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch. Člen redakčnej rady viacerých domácich a zahraničných odborných a vedeckých časopisov.

Hatiar, Imrich

Hatiar, Imrich, 5. 11. 1927 Liptovský Trnovec, okres Liptovský Mikuláš – 18. 7. 1997 Bratislava — slovenský lekár, otorinolaryngológ, organizátor slovenského zdravotníctva. R. 1953 – 57 lekár Okresného ústavu národného zdravia, 1957 – 65 jeho riaditeľ, súčasne externý učiteľ na Strednej zdravotníckej škole, 1966 – 69 riaditeľ Krajského ústavu národného zdravia v Banskej Bystrici, 1969 – 87 pôsobil na ministerstve zdravotníctva, súčasne od 1969 externý pedagóg v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ILF, dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave, 1980 – 96 vedúci Katedry sociálneho lekárstva, od 1989 riaditeľ ILF, 1993 – 96 prednášal na Fakulte ošetrovateľstva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave; 1986 profesor. Zaoberal sa koncepciou sociálneho lekárstva v zdravotníckej praxi a komplexným výskumom zdravia obyvateľstva a zdokonaľovania riadenia zdravotnej starostlivosti. Spoluautor diel Sociálne lekárstvo a organizácia zdravotníctva (1978) a Vademecum medici (1985), Organizácia zdravotníctva (1989), autor mnohých odborných prác z oblasti sociálneho lekárstva.

Haviar, Vladimír

Haviar, Vladimír, 18. 10. 1911 Púchov – 4. 3. 1996 Bratislava — slovenský lekár, kardiológ, spoluzakladateľ slovenskej kardiológie a kardiochirurgie. R 1934 – 87 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1948 – 79 prednosta II. internej kliniky Lekárskej fakulty UK, súčasne externý pedagóg v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 1987 na dôchodku; 1956 mimoriadny, 1965 univerzitný profesor. R. 1944 účastník SNP, 1945 – 46 poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu, 1968 – 70 Slovenskej národnej rady. Zaoberal sa predovšetkým novými vyšetrovacími metódami v kardiológii i problematikou pohybového režimu a rehabilitácie po akútnom infarkte myokardu. Autor a spoluautor mnohých odborných, encyklopedických a vedecko-náučných publikácií, napr. Hyperthyreodizmus a angina pectoris (1939), Embolické príznaky pri paroxymálnej tachykardii (1941), Srdce ťa varuje (1962), Hypertenzívní choroba (1954), Arterioskleróza (1957), Dlhodobé sledovanie liečby infarktu myokardu pohybovým režimom (1970) a Arrhythmie (1974), autor vyše 150 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, ako aj populárno-náučných a a zdravotno-výchovných článkov o získaných a vrodených srdcových chybách, o prevencii srdcovo-cievnych chorôb a správnej životospráve. R. 1955 – 66 hlavný internista Slovenska, 1954 – 60 predseda Československej kardiologickej spoločnosti, 1969 zakladajúci člen a prvý predseda Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1969 – 73 predseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, člen Medzinárodnej kardiologickej spoločnosti, 1966 expert Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve pre kardiovaskulárne choroby a rehabilitáciu v kardiológii. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 I. stupňa (1945) za účasť v protifašistickom odboji a SNP, Medaily J. E. Purkyňu (1969) a Pribinovho kríža I. triedy (2007, in memoriam).

Hegyi, Eugen

Hegyi [-ďi], Eugen, 19. 1. 1917 Levoča – 2. 4. 2011 Bratislava — slovenský lekár, dermatológ, alergiológ a klinický imunológ, brat Ladislava Hegyiho. R. 1942 – 44 pôsobil v Trebišove, 1944 v Bardejove, 1945 – 88 na Dermatovenerologickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, zakladateľ a poverený vedúci Dermatovenerologickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Martine (1962 – 72), zakladateľ a prvý riaditeľ Ústavu lekárskej kozmetiky v Bratislave (1968 – 81), vedúci Dermatovenerologickej katedry Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a zdravotníckych pracovníkov v Bratislave (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU), 1988 – 2000 konzultant na Katedre dermatovenerológie SZU; 1965 DrSc., 1967 profesor. Zaoberal sa najmä alergiológiou, klinickou imunológiou a kožnými chorobami z povolania. Podieľal sa na zostavení ochranných mastí (Indulona). Autor a spoluautor 18 knižných prác, napr. Diagnostika profesionálneho ekzému (1960), Prevencia a odškodňovanie kožných chorôb z povolania (1966), Pracovné a ochranné masti a pasty (1966), Diagnostika a terapia v dermatovenerologickej praxi (1972), Praktická terapia kožných a pohlavných chorôb (1979), Dermatovenerológia v praxi (1987), Dermatovenerologický atlas – Atlas of Dermatology (1990), Moderná terapia dermatovenerologických chorôb v lekárskej praxi (1993), Ošetrovanie a liečenie kožných a pohlavných chorôb (1994), Dermatologická propedeutika (1997), Aktuálne kapitoly klinickej dermatológie a venerológie (2003), autor vyše 300 vedeckých štúdií a článkov v domácich i zahraničných časopisoch. Zakladateľ a prvý predseda Slovenskej spoločnosti pre alergológiu a klinickú imunológiu, zakladateľ Slovenskej dermatovenerologickej spoločnosti, čestný člen Československej spoločnosti J. E. Purkyňu (1977), Československej dermatologickej spoločnosti (1977), Československej spoločnosti pre alergiológiu a klinickú imunológiu, dermatologických vedeckých spoločností vo Fínsku, v Maďarsku, Nemecku a Poľsku, čestný člen Maďarskej alergiologickej spoločnosti i Spoločnosti pre alergiológiu a experimentálnu imunológiu v bývalej NDR, nositeľ mnohých ocenení.

Hegyi, Ladislav

Hegyi [-ďi], Ladislav, 27. 5. 1939 Bratislava – 27. 1 2016 Malacky — slovenský lekár, geriater, brat Eugena Hegyiho. Od 1963 pôsobil v nemocnici v Topoľčanoch, od 1973 v Novej Bani, od 1977 v Malackách, 1979 – 90 krajský odborník pre geriatriu v Západoslovenskom kraji, 1991 – 94 riaditeľ Výskumného ústavu gerontológie v Malackách, 1995 – 96 riaditeľ Geriatrického centra a primár geriatrického oddelenia v Nemocnici s poliklinikou v Malackách, od 1996 pôsobil v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita, SZU) v Bratislave, od 2002 vedúci Katedry výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky SZU; 2000 DrSc., 2004 profesor. Zaoberal sa gerontológiou a sociálnym lekárstvom. Vymedzil vzťah sociálnej gerontológie k sociálnemu lekárstvu a k verejnému zdravotníctvu, definoval a zdôvodnil pojem sociálna geriatria. Vypracoval princípy geriatrickej dispenzárnej starostlivosti (1984), ako prvý opísal a definoval geriatrický maladaptačný syndróm (1993) a upozornil na jeho význam najmä pre chorých v inštitucionálnej starostlivosti, zaslúžil sa o zavedenie predmetu sociálna gerontológia do výučby (1996). Zakladajúci člen Slovenskej gerontologickej a geriatrickej spoločnosti (1994 – 2002 jej predseda), od 1994 člen Generálnej rady Európskeho zväzu staršej generácie (EURAG, 1996 – 2002 jej podpredseda). Od 1995 vedúci redaktor časopisu Geriatria, od 2004 časopisu Verejné zdravotníctvo. Autor a spoluautor 15 monografií, napr. Zlyhanie adaptácie vo vyššom veku (1993) a Geriatria pre praktického lekára (2004), 7 vysokoškolských učebníc, autor 342 vedeckých a odborných článkov publikovaných v domácich i zahraničných vedeckých a odborných časopisoch. Nositeľ mnohých ocenení.

Hejný, Jarmil

Hejný, Jarmil, 23. 3. 1927 Jistebice, okres Tábor – 8. 7. 1983 Vyšné Hágy, dnes súčasť mesta Vysoké Tatry, okres Poprad — slovenský biochemik a mikrobiológ českého pôvodu. R. 1952 – 83 pôsobil v Odbornom liečebnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb vo Vyšných Hágoch (od 1955 prednosta laboratórneho oddelenia); 1980 DrSc. Zaoberal sa bakteriológiou tuberkulózy; 1967 – 72 hlavný odborník WHO pre bakteriológiu tuberkulózy v Maroku. Spoluautor diela Problém osôb so zmenenou pracovnou schopnosťou v dôsledku tuberkulózy (1965), autor vyše 90 odborných publikácií v domácich a zahraničných časopisoch.

Hensel, Juraj

Hensel, Juraj, 21. 4. 1908 Ružomberok – 15. 10. 1986 Bratislava — slovenský lekár, zakladateľ slovenskej fyziatrie. R. 1929 – 32 pôsobil na II. internej klinike v Prahe, 1934 – 38 na I. internej klinike v Bratislave, 1937 – 38 v Ústave experimentálnej terapie v Liège, 1938 – 47 vo Vyšetrovacom a výskumnom ústave kúpeľov v Sliači, 1947 – 48 na rehabilitačnom oddelení Bellevue Hospital v New Yorku, 1949 – 51 na Oblastnom riaditeľstve štátnych kúpeľov, 1951 – 54 vedúci Kliniky fyziatrie, balneológie a klimatológie, 1954 – 74 subkatedry fyziológie a balneológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, súčasne 1961 – 75 zakladateľ a riaditeľ Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie v Bratislave; 1965 profesor. Zaoberal sa vnútorným lekárstvom, najmä kardiológiou a fyziatriou, neskôr aj lekárskou klimatológiou a indikáciou a racionalizáciou kúpeľnej a klimatologickej liečby. Zaviedol liečebnú telesnú výchovu pri vnútorných chorobách a zdôrazňoval jej význam. Člen viacerých európskych vedeckých spoločností. Autor diel Fyziologické základy termoregulácie ľudského organizmu (1946), Balneografia Slovenska (1951), Klimatografia Slovenska (1976) a vyše 100 vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. .

Hering, Karl Ewald Konstantin

Hering, Karl Ewald Konstantin, 5. 8. 1834 Altgersdorf, dnes súčasť Neugersdorfu – 26. 1. 1918 Lipsko — nemecký fyziológ. Od 1865 profesor vo Viedni, od 1870 v Prahe, od 1895 v Lipsku. Zaoberal sa histológiou pečene, najmä však fyziológiou videnia; sformuloval teóriu farebného videnia. Spolu s Josefom Breuerom (*1842, †1925) navrhol teóriu automatickej kontroly dýchania a riadeného krvného tlaku (Heringov-Breuerov reflex – rozopnutie pľúc pri nádychu vedie k reflexnej inhibícii inspiračných neurónov dychového centra).

Hérofilos, Chalcedón

Hérofilos, okolo 330 pred n. l. Chalcedón, dnes Kadıköy, Turecko – okolo 260 pred n. l. — grécky lekár, anatóm, zakladateľ slávnej alexandrijskej lekárskej školy. Lekár na alexandrijskom kráľovskom dvore. Ako prvý robil verejné pitvy mŕtvych tiel (aj vivisekcie na odsúdených) a anatomicko-patologické výskumy. Objavil a pomenoval prostatu, opísal oko a jednotlivé časti mozgu, dokázal, že steny tepien sú preukázateľne hrubšie ako steny žíl, a ako prvý zistil, že tepny živého človeka nie sú naplnené vzduchom, ale krvou. Študoval najmä nervovú sústavu, poukázal na zásadný význam mozgu, v ktorom rozlíšil mozog a mozoček a odhalil súvislosť medzi mozgom, miechou a nervami. Poznatok, že nervy vychádzajú z mozgu, mu umožnil dospieť k záveru, že práve nervy sprostredkúvajú prenos motorických signálov z ľudskej duše na perifériu. Ako prvý študoval tep (rozpoznal, že pulzácia vychádza zo srdca), matematicky sformuloval zákonitosť systoly a diastoly a rozpoznal význam tepu pri stanovovaní diagnózy. Autor minimálne 11 spisov, z ktorých najvýznamnejší je Anatómia.