Pantheon — chrám centrálnej (kruhovej) dispozície, ktorý sa nachádza v Ríme. Je vrcholným majstrovským dielom rímskeho antického staviteľstva, jednou z najvýznamnejších stavieb svetovej architektúry a jednou z najvýznamnejších zachovaných starovekých stavieb. Pôvodne rímsky antický chrám dal na Martovom poli vystavať cisár Hadrián okolo 118 – 125 n. l., pravdepodobne bol posvätený 126 n. l. (presný dátum nie je známy). V roku 609 bol premenený na Kostol Panny Márie a mučeníkov (lat. Sancta Maria ad Martyres, tal. Santa Maria dei Martiri, nazývaný aj Santa Maria Rotonda).

Chrám centrálnej dispozície zaklenutý kupolou nemal dovtedy v rímskom staviteľstve obdobu. Je postavený na mieste staršieho chrámu, ktorý dal vybudovať Agrippa v čase svojho tretieho konzulátu (29 – 19 pred n. l.) v období vlády cisára Augusta ako pamätník iuliovsko-claudiovskej dynastie a ktorý mal pravdepodobne podobu baziliky (význam 1.). Chrám bol poškodený pri požiari 80 n. l., prestavaný cisárom Domiciánom a 110 n. l. opäť vyhorel.

Celá stavba je postavená z rímskeho liateho betónu obloženého pálenými tehlami (s výnimkou portika a úsekov s mramorovým a travertínovým obkladom). Skladá sa z dvoch častí: zo stĺpového portika a z lode (cely) kruhového pôdorysu. Tieto dve časti sú prepojené prechodnou architektonickou štruktúrou (vestibulom) obdĺžnikového pôdorysu, v ktorej sa nachádza samotný vstup do lode orámovaný na stranách nikami (pôvodne pravdepodobne určené pre monumentálne sochy cisára Augusta a Agrippu). Pôvodné bronzové dvere obložené zlatými platňami sa nezachovali, súčasné dvere pochádzajú z 15. stor. Vysoký oktastylový portikus tvorí spolu 16 monolitických žulových stĺpov (výška stĺpa 11,9 m) s korintskými hlavicami. Je postavený na pódiu s mramorovými schodmi, čo evokovalo formu tradičného rímskeho chrámu. Neskorším zvýšením terénu sa znížila pôvodná výška pódia a eliminovali sa schody. Pôvodný bronzový kazetový strop portika bol odstránený začiatkom 17. stor. Portikus nesie trojuholníkový tympanón, pod ktorým je na architráve vlys s latinským nápisom: M.AGRIPPA.L.F.COS.TERTIUM.FECIT, t. j. Marcus Agrippa Lucii filius consul tertium fecit (Postavil Marcus Agrippa, syn Lucia, v čase svojho tretieho konzulátu).

Rozľahlý otvorený priestor lode s priemerom 43,3 m je zaklenutý kupolou, ktorej vrchol sa nachádza vo výške 43,3 m. Loď nemá okná a je dramaticky osvetlená okulom (význam 1) s priemerom 8,15 m. Steny lode sú členené ôsmimi hlbokými výklenkami (striedavo pravouhlého a polkruhového pôdorysu) zaklenutými valenými klenbami. Tieto výklenky členia hmotu steny lode na osem veľkých pilierov, ktoré nesú váhu kupoly. Jedným z výklenkov je apsida na južnom konci lode a jeden tvorí vstup nachádzajúci sa v osi oproti apside. Zvyšné tri výklenky na každej strane sú od lode oddelené dvojicou mramorových stĺpov a nachádzajú sa medzi nimi edikuly. Nad výklenkami po celom obvode interiéru lode obieha kladie a mohutná rímsa, ktorá člení stenu interiéru na dve zóny (dolnú a hornú). Nad ňou sa nachádza druhá rímsa, ktorá tiež obieha po obvode celého interiéru a oddeľuje hornú zónu od päty kupoly. Horná zóna steny interiéru bola pôvodne členená sériou husto kladených úzkych žulových pilastrov kombinovaných s bielym mramorom (súčasná podoba pochádza z 18. stor.). Kupola je odliata z betónu (do súčasnosti ide pravdepodobne o najväčšiu kupolu z liateho betónu na svete) a obložená 140 mramorovými kazetami (význam 4). Hrúbka stien kupoly sa postupne zmenšuje a odľahčuje smerom nahor (od 6,4 m v základni po 1,2 m v blízkosti okulu). Zloženie betónu, z ktorého je kupola odliata, variuje, smerom hore sa betón skladá z ľahších častíc (ľahký betón s prímesou jemného piesočného sopečného popola).

Stavba bola v antike podľa jediného známeho zachovaného literárneho prameňa (Dio Cassius: Dejiny Ríma, začiatok 3. stor.) zasvätená viacerým (resp. všetkým) bohom (názov vznikol z gréckeho pantheion, t. j. vzťahujúci sa ku všetkým bohom) a cisárskej rodine. Hadrián ju používal aj ako súdnu sieň. Kupola pravdepodobne symbolizovala nebeskú klenbu a celý interiér univerzalitu a trvanie cisárstva. Architekt stavby nie je známy, podľa niektorých názorov to bol Apollodóros z Damasku (†130). V antickom Ríme sa na južnej strane Pantheonu nachádzali Agrippove termy, na východe monumentálne portiky Saepta Julia a na západe Nerónove termy. Pred Pantheonom sa pôvodne nachádzal pravouhlý dvor (átrium) lemovaný kolonádami. V roku 202 bola stavba opravovaná cisárom Septimiom Severom a jeho synom Caracallom. V roku 609 daroval byzantský cisár Fókas Pantheon pápežovi Bonifácovi IV., ktorý ho 13. 5. 609 posvätil ako kostol, čím stavbu zachránili od deštrukcie. V hlavnej apside bol umiestnený oltár s ikonou Matky Božej s dieťaťom (zachovala sa pôvodná ikona zo 7. stor.). V roku 663 boli zo strechy odstránené pôvodné bronzové tašky. Od obdobia renesancie bola stavba obdivovaná umelcami i architektmi a boli tam pochovávané významné osobnosti (Raffael, B. Peruzzi, A. Carracci, A. Corelli, talianski králi Vittorio Emanuele II. a Umberto I. a i.). Chrám bol reštaurovaný v 17. a 18. stor.

Konštantín III., lat. Flavius Claudius Constantinus, ? – 411 — rímsky cisár (407 – 411), uzurpátor. Pôvodne bol pravdepodobne radovým vojakom v rímskej provincii Británia vystavenej v tom čase sústavným nájazdom severogermánskych a keltských kmeňov (Sasov, Anglov, Piktov, Škótov). Napriek tomu cisár Honorius sťahoval z Británie rímske légie, pretože ich potreboval na vojnu s Východorímskou ríšou, a najmä na obranu západných rímskych provincií (Galie, Itálie a Hispánie) pred vpádmi barbarských germánskych kmeňov (najmä Vizigótov) vo vrcholnom období sťahovania národov. Následne sa rímska posádka v Británii (406) vzbúrila, postupne vyhlásila niekoľkých vojakov zo svojich radov za cisárov (boli však zavraždení) a v roku 407 vyhlásila Konštantína za spoluvládcu – augusta, cisára Honoria, ale bez Honoriovho oficiálneho uznania; Konštantín je preto považovaný za uzurpátora.

V roku 407 s väčšinou svojich vojakov odišiel z Británie (rok 407 je v anglickej historiografii pokladaný za koniec rímskej vlády v Británii, podľa iných zdrojov je to rok 410, keď Britániu opustili poslední rímski vojaci), preplavil sa do Galie, kde sa mu podarilo čiastočne stabilizovať situáciu. V roku 408 usadil svoj dvor v Arelate (dnes Arles) a založil nové (druhé) Galské cisárstvo (408 – 409; zahŕňalo Galiu, Germániu a Hispániu). Keď sa v roku 408 v Hispánii proti nemu vzbúrili Honoriovi príbuzní (hispánski veľkostatkári, bratia Didymus a Verinianus), vymenoval za spoluvládcu – cézara, svojho staršieho syna Constanta (Constans), ktorý spolu s vojenským veliteľom Gerontiom vzburu potlačil. V zime 409 však do Hispánie vpadli Vandali, Alani a Svébovia z Galie, proti ktorým opäť poslal svojho syna Constanta a vyhlásil ho za augusta. Poslal s ním však nového vojenského veliteľa, proti čomu sa Gerontius vzbúril, za cisára vyhlásil Maxima (pravdepodobne jeho syn) a vpadol do Galie, kde pravdepodobne začiatkom roka 411 pri Vienne (departement Isère) Constanta zajal a usmrtil a následne začal obliehať Konštantínovo sídlo v Arelate. Medzitým Honorius v úsilí získať Konštantína na obranu pred Vizigótmi vedenými Alarichom (408 začali obliehať Rím, 410 ho dobyli) uznal (nie však formálne) v roku 409 Konštantína za spoluvládcu. Už v roku 411 však proti nemu poslal vojsko vedené svojím švagrom Constantiom (Flavius Constantius; ako Constantius III. sa v roku 421 stal Honoriovým spoluvládcom, vládol necelý rok), ktoré pokračovalo v obliehaní Arelate. Constantius presvedčil Konštantína, aby sa vzdal, a poslal ho do cisárskeho sídla v Ravenne, po ceste ho však na Honoriov príkaz zavraždili.

Konštantín II., lat. Flavius Claudius Constantinus, 316 Arelate, dnes Arles, Francúzsko – 340 blízko Aquileie — rímsky cisár západnej časti ríše (337 – 340), syn Konštantína I. Veľkého, brat Constantia II. a Constanta (Constans). Už ako jednoročného (317) ho otec vyhlásil za spoluvládcu (→ cézar). Po otcovej smrti (337) ovládal západné časti ríše (provincie Hispániu, Galiu a Britániu). Čoskoro si však začal uplatňovať nároky aj na Itáliu a Afriku, ktoré patrili Constantovi. V roku 340 počas vojenského ťaženia proti bratovi zahynul v boji.

Konštantín I. Veľký, lat. Flavius Valerius Constantinus, 27. 2. medzi 275 a 285 Naissus, Dalmácia, dnes Niš, Srbsko – 22. 5. 337 pri Nikomédii, dnes İzmit, Turecko, pochovaný v Konštantínopole, dnes Istanbul — rímsky cisár (306 – 337), syn cisára Constantia I. a Heleny, otec Konštantína II., Constantia II. a Constanta (Constans).

O jeho detstve a mladosti existuje len málo vierohodných správ. Vyrastal v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána, kde dostal kvalitné vzdelanie a začala sa jeho vojenská kariéra. Neskôr bol poslaný do Británie za otcom, ktorý tam bol po odstúpení Diokleciána a jeho spoluvládcu Maximiána (305) vyhlásený za augusta západnej časti Rímskej ríše (vo východnej časti ríše po odstúpení Maximiána v rámci tetrarchie vládol Galerius). Po náhlej otcovej smrti (306) bol Konštantín vojskom v Eburacu (dnes York) vyhlásený za augusta, uspokojil sa však s titulom caesar (→ cézar), ktorý mu priznal Galerius (vládli spoločne). V roku 308 bol za augusta vyhlásený Licinius a Konštantín za jeho budúceho nástupcu (cézara), v roku 309 bol Galeriom uznaný za augusta (Liciniovho spoluvládcu). V tom období sídlil prevažne v meste Augusta Treverorum (dnes Trier, Nemecko), odkiaľ podnikal početné úspešné výpravy proti Alamanom a Frankom. Po smrti Galeria (311) a ďalších dvoch kandidátov na cisársky trón (Flavius Valerius Severus, †307; Maximinus Daia, †313) a po víťazstve nad Maximiánovým synom, uzurpátorom Maxentiom, v bitke pri Mulvijskom moste (aj Milvijský most; 28. 10. 312) v Ríme sa stal vládcom celej západnej časti ríše, kým východnú časť ovládal Licinius.

Podľa neskoršej tradície sa Konštantínovo víťazstvo nad Maxentiom začalo pokladať za zázrak, pretože Konštantín mal pred bitkou zjavenie, v ktorom sa mu objavili grécke písmená chí a ró (→ Kristov monogram; → chrismon) a nápis v tomto znamení zvíťazíš (gr. en tútó nika, lat. in hoc signo vinces). Konštantín, ktorý sa dovtedy prikláňal ku kultu Neporaziteľného Slnka (lat. Sol Invictus) a nosil korunu so slnečnými lúčmi, tak nadobudol presvedčenie, že k víťazstvu mu dopomohol kresťanský Boh (pokrstiť sa však dal až tesne pred smrťou), a začal podporovať kresťanskú cirkev. Uvedomoval si duchovnú a politickú silu kresťanstva a v roku 313 spolu s Liciniom podpísali tolerančný Milánsky edikt, ktorý zaručoval slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v ríši, čím zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. To malo zásadný význam z hľadiska ďalšieho vývoja kresťanstva a znamenalo rozhodujúci zvrat vo vývoji rímskej spoločnosti. V dôsledku podpory kresťanskej cirkvi a cisárskych zásahov do dogmatických sporov (napr. 325 zvolal do mesta Nicaea, dnes İznik, prvý ekumenický koncil; → nicejské koncily) sa kresťanská cirkev stala politickým mocenským nástrojom a integrovala sa do administratívnej sústavy štátu (napr. biskupi dopĺňali, resp. nahrádzali orgány verejnej správy a vystupovali v civilných sporoch ako sudcovia), kresťanské náboženstvo sa postupne stávalo štátnym náboženstvom. Keď Licinius neskôr vo východnej časti ríše opäť začal prenasledovať kresťanov, Konštantín ho v roku 324 v bitke pri Chrysopole (dnes súčasť Istanbulu) porazil a stal sa jediným vládcom Rímskej ríše. Po bitke zo strategických a z náboženských príčin preniesol centrum ríše do Liciniovho sídla, mesta Byzantion, ktoré dal v štýle cisárskeho veľkomesta prebudovať. Po vysvätení (11. 5. 330) sa mesto známe ako Konštantínovo mesto, Konštantínopol (dnes Istanbul), oficiálne Nea Rómé (Nový Rím), formálne stalo novým hlavným mestom Rímskej ríše.

V správe krajiny sa Konštantín zameral na obnovu jednoty ríše, súbor jeho administratívnych a vojenských opatrení (tzv. Konštantínove reformy), ktorými nadviazal na reformy cisára Diokleciána (284 – 305), predstavuje zavŕšenie Diokleciánom začatého dominátu; jedným z jeho znakov bolo uctievanie osoby cisára a zdôrazňovanie jej významu používaním nákladného slávnostného rúcha a diadému i prostredníctvom ceremoniálov na cisárskom dvore, ako aj budovaním nákladných verejných stavieb (okrem Konštantínopola to boli napr. Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme a budovy postavené v Trieri). Vo vnútornej politike sa Konštantín usiloval o dôsledné oddelenie civilnej a vojenskej administratívy. Úrady prétoriánskych prefektov zbavil vojenských kompetencií a pretvoril ich na hlavné civilné administratívne zložky v štáte. Dôležité štátne záležitosti riadila štátna rada (consistorium), najvyšším predstaviteľom celej štátnej byrokracie sa stal predstavený úradov (magister officiorum). S cieľom sprehľadniť administratívu rozdelil ríšu na štyri prefektúry, ktoré sa delili na 13 diecéz a tie na 116 provincií.

Uskutočnil viacero hospodárskych reforiem, o. i. zaviedol novú zlatú mincu (→ solidus) s pevne stanoveným obsahom zlata, ktorá sa stala základom stabilnej finančnej sústavy ríše na niekoľko ďalších storočí, v roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde (→ kolonát). Vydal množstvo zákonov a nariadení týkajúcich sa verejného života, pričom viaceré z nich odrážajú kresťanské vplyvy, napr. v roku 326 bol vydaný edikt zakazujúci v celej ríši (s výnimkou provincií Umbria a Etrúria) gladiátorské hry, nedeľa bola vyhlásená za deň odpočinku, trest smrti ukrižovaním bol zmenený na trest obesením, boli posilnené práva vdov a sirôt, právomoci biskupov a pod. Dokončil reorganizáciu rímskej armády spočívajúcu v upevnení vojenského systému (podľa Diokleciánovej vojenskej reformy) a v novej vojenskej politike, ktorá už nepreferovala len posilnenie pohraničných provincií, ale sústredila sa aj na ochranu významných strategických bodov a veľkých miest. Vojsko bolo organizované vo dvoch základných zložkách: stálych pohraničných (limitaei) a mobilných (comitatenses; vnútri ríše) oddieloch. Limitaei mali za úlohu odrážať útoky barbarov a chrániť hranice až do príchodu comitatenses. Na čele armády stáli dvaja velitelia – veliteľ pešieho vojska (magister peditum) a veliteľ jazdeckého vojska (magister equitum); neskôr sa obidve funkcie spojili (veliteľ obidvoch vojsk, magister utriusque militiae). Konštantín rozpustil aj niekdajšiu prétoriánsku gardu, ktorú nahradil novými oddielmi (scholae palatinae).

V oblasti zahraničnej politiky sa mu podarilo zabezpečiť pohraničnú oblasť Dunaja a Rýna pred vpádmi Germánov, v roku 328 potlačil povstanie v Galii, v roku 332 porazil Gótov a 334 Sarmatov. Zomrel v čase príprav na výpravu proti Peržanom. Jeho telo bolo prevezené do Konštantínopola a pochované v Chráme sv. apoštolov (nezachoval sa). Napriek tomu, že jeho vláda bola poznačená viacerými krutými činmi (325 dal popraviť Licinia, 326 vlastnú manželku Faustu, *289, a syna Crispa, *pred 305), východná cirkev mu udelila titul rovný apoštolom (gr. isapostolos) a po smrti ho uznala (i s matkou Helenou) za svätého (sviatok 21. 5.). Dôležitými literárnymi prameňmi o období jeho vlády sú najmä viaceré oslavné diela Eusebia z Caesarey, ako aj Lactantiov (Lactantius) spis O úmrtiach prenasledovateľov (De mortibus persecutorum).

Po Konštantínovej smrti vládli v Rímskej ríši (spočiatku rozdelenej na tri časti) jeho synovia: Konštantín II. (337 – 340 ovládal na západe Galiu, Britániu a Hispániu), Constans (od 337 vládca Ilýrie, Afriky a Itálie, po smrti Konštantína II. v 340 ovládol celú západnú časť) a Constantius II. (od 337 vládca východnej časti, po Constantovej smrti v 350 a porážke uzurpátora Magnentia od 353 vládca celej Rímskej ríše, od 355 bol Constantiovým spoluvládcom v západnej časti jeho bratanec Julián nazývaný Julián Apostata).

Konón, asi 444 pred n. l. – po 392 pred n. l. — aténsky politik a vojenský veliteľ (stratégos).

Pochádzal z kňazského aristokratického rodu Eumolpovcov. Vyznamenal sa v posledných rokoch peloponézskej vojny. V roku 413 pred n. l. bol vyslaný do Naupaktu, aténskej námornej základne na severozápadnom pobreží Korintského zálivu, v roku 410 pred n. l. bojoval na ostrove Kerkyra (dnes Korfu), v roku 409 pred n. l. bol spoluveliteľom (s Alkibiadom a Thrasybulom) aténskeho loďstva, po Alkibiadovom zosadení (407 pred n. l.) sa v roku 406 pred n. l. stal jedným z 10 stratégov. Neskôr bol vyslaný na ostrov Samos, odkiaľ jeho loďstvo pustošilo územie Malej Ázie. V roku 406 pred n. l. vďaka pomoci z Atén porazil spartského veliteľa Kallikratida v bitke pri Arginúzach (dnes skupina ostrovov Garip Adaları patriacich Turecku) východne od ostrova Lesbos. Po víťazstve Sparty (Lysandros) nad Aténami v bitke pri Aigospotamoi (405 pred n. l.) ako jediný z aténskych stratégov zabránil, aby sa Sparťania zmocnili jeho lodí. Ušiel na Cyprus, vstúpil do perzských služieb a so satrapom Farnabazom bojoval proti Sparťanom v Malej Ázii, v roku 394 pred n. l. ich pod Konónovým velením v bitke pri Knide porazilo spojené perzské a aténske loďstvo. Následne oslobodil ďalšie maloázijské grécke mestá a ostrovy od spartskej nadvlády. Vrátil sa do Atén a v roku 393 pred n. l. dal za perzské peniaze obnoviť tzv. dlhé múry (zborené 404 pred n. l.) medzi Aténami a prístavom Pireus. Začiatkom 4. stor. pred n. l. ho však perzský satrapa Tiribazos (ovplyvnený Spartou) uväznil a Konón krátko nato zomrel.

kohorta [lat.] —

1. demogr. skupina jedincov prežívajúcich rovnakú významnú udalosť v rovnakom časovom úseku. Termín sa spravidla používa v podobnom zmysle ako generácia, nie však z hľadiska rovnakého veku, ale z hľadiska prežívania sledovaných demografických udalostí, napr. súbor jedincov, ktorí uzatvorili sobáš v jednom kalendárnom roku, tvorí sobášnu kohortu, súbor narodených detí prvého poradia v danom kalendárnom roku tvorí kohortu narodených prvého poradia. Niekedy sa kohorta nepresne používa v užšom význame ako synonymum pojmu generácia alebo v širšom význame, keď okrem vlastného významu zahŕňa aj pojem generácia;

2. biol., ekol. vedľajšia taxonomická jednotka v klasifikácii živočíchov zvyčajne medzi triedou a radom, prípadne medzi infraradom a čeľaďou, v klasifikácii rastlín niekedy zaraďovaná medzi divíziu (kmeň) a triedu; populácia, ktorú tvoria jedince tej istej generácie, aj skupina jedincov narodená (vyklíčená) v určitom časovom úseku. Termín kohorta sa používa napr. pri rozboroch populačných vzoriek a pri určení vekovej štruktúry populácie, keď nie je známy presný vek jedincov, známe je však obdobie ich narodenia (vyklíčenia). Označuje sa symbolom K a číselným indexom poradového čísla kohorty, napr. pri hlodavcoch patria do K₀ jedince narodené v minulom roku, do K₁ jedince narodené na jar, do K₂ jedince narodené v lete a do K₃ jedince narodené na jeseň;

3. hist., voj. lat. cohors, množné číslo cohortes — v Rímskej ríši:

a) podjednotka rímskej légie. Kohorty začali vznikať ako taktické bojové jednotky koncom 2. stor. pred n. l. po vojenskej reforme Gaia Maria. Každá kohorta sa delila na tri manipuly, každý manipul na dve centúrie, 10 kohort tvorilo jednu légiu. V závislosti od počtu mužov v centúriách (pôvodne 100, inokedy 60 – 120) mala kohorta okolo 600 mužov (pešiakov a jazdcov). V pochodovom i v stálom tábore mali kohorty presne vyčlenené miesto. Označovali sa poradovým číslom, pričom prvá sa vždy považovala za najlepšiu a najskúsenejšiu a ďalšie za menej skúsené. V období raného cisárstva na konci 1. stor. pred n. l. dosahovala prvá kohorta až 800 mužov a delila sa na 5 centúrií. Kohorty sa označovali zástavou (vexillum), ktorú niesol vexillarius, a nazývali sa podľa spôsobu boja, napr. pešia (cohors peditata), jazdecká (cohors equitata) a lukostrelecká (cohors sagittariorum) kohorta, podľa kmeňov, resp. podľa národov, z ktorých príslušníkov boli zostavené, napr. galská (cohors Gallorum) a hispánska (cohors Hispanorum) kohorta, alebo podľa cisárov, za ktorých vlády vznikli, napr. Flaviova (cohors Flavia), Trajánova (cohors Traiana) a Antoninova (cohors Antoniniana) kohorta. V období cisárstva vzniklo viacero druhov pomocných kohort, ktoré boli vytvorené z príslušníkov miestnych spojeneckých kmeňov (→ auxíliá), na ich čele stáli prefekti;

b) prétoriánska kohorta (cohors praetoria aj praetoriana; aj prétoriánska garda) — pôvodne osobná stráž vojvodcu pri vojenskom ťažení, počas vlády cisára Augusta tvorili prétoriánske kohorty gardové oddiely rímskeho vojska chrániace cisára. Pôvodne boli rozmiestnené mimo Ríma, za cisára Tiberia umiestnené v kasárňach (castra praetoria; aj prétoriánsky tábor) na juhovýchodnom okraji mesta; → prétoriáni. Ako priateľská kohorta (cohors amicorum) sa prenesene označovala skupina priateľov cisára, z ktorej postupne vznikol jeho poradný orgán;

c) jednotky zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť v hlavnom meste Rímskej ríše v Ríme, kde pôsobili mestská kohorta, kohorta hasičov a kohorta dobrovoľníkov (cohortes voluntariorum) utvárané podľa potreby. Tri mestské kohorty (cohortes urbanae) utvoril cisár Augustus okolo 13 pred n. l. Každá mala 500 mužov, za cisára Vitellia 1 000 a za Severa 1 500, každej velil tribún, všetky kontroloval senátor vymenovaný do funkcie mestského prefekta (praefectus urbi). Ich základňou bol prétoriánsky tábor v Ríme. Niekedy boli posielané aj do iných miest, napr. do Kartága na ochranu obilia či do Lugdunu (dnešný Lyon) na ochranu mincovne. Sedem kohort hasičov či nočných strážcov predstavovalo stálu hasičskú posádku (cohortes vigilum; lat. vigil = strážca, hasič) zriadenú cisárom Augustom po požiari Ríma (6 n. l.). Každá mala 500, neskôr 1 000 mužov na čele s tribúnom, všetky podliehali veleniu prefekta (praefectus vigilum);

4. prenesene záujmovo alebo účelovo prepojené väčšie množstvo ľudí, skupina.

Knóssos, genitív Knóssu, lat. Gnos(s)us, aj Cnos(s)us — archeologická lokalita v Grécku na sev. pobreží ostrova Kréta asi 6 km juhových. od administratívneho centra ostrova, mesta Iraklio. Archeologické vykopávky sa začali 1878 – 79, 1900 – 30 (s prestávkami) ich viedol britský archeológ A. J. Evans a od 1947 pokračujú dodnes. Hlavné archeologické nálezy z Knóssu sú zhromaždené v Archeologickom múzeu v Irakliu, časť v Ashmolovom múzeu (Ashmolean Museum) v Oxforde (Archív A. J. Evansa).

Miesto bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe (neolite), bolo tam objavených 10 na seba nadväzujúcich vrstiev neolitického osídlenia (7000 – 6500 pred n. l.). Hlavný rozvoj Knóssu sa však datuje do str. bronzovej doby, keď sa v období 2000 – 1400 pred n. l. stal jedným z najdôležitejších stredísk minojskej kultúry, jej hlavným a najvýznamnejším palácovým centrom. Podľa gréckej mytológie bol sídlom kráľa Minóa (→ Minós), na ktorého príkaz tam aténsky sochár a vynálezca Daidalos vybudoval labyrint (gr. labyrinthos; stavba nazvaná podľa symbolu panovníckej moci, sekery s dvojitým ostrím, → labrys). Žila v ňom obluda Minotauros (syn Minóovej manželky Pasifaé a býka), nad ktorou s pomocou Minóovej dcéry Ariadny zvíťazil aténsky hrdina Théseus.

Legenda o labyrinte pravdepodobne odráža skutočnosť, že v Knósse bolo v priebehu tisícročí vybudovaných niekoľko rozsiahlych neopevnených monumentálnych palácov (palácových komplexov), ktoré A. J. Evans označil ako Minóov palác (okolo 2150/2000 – okolo 1300, resp. 1380 pred n. l.). Pri palácovom komplexe (paláci) bolo od najstarších čias budované aj mesto s dvoma prístavmi. Palác a mesto boli bez opevnenia a boli obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami a malými osadami. Najväčší stavebný rozkvet zaznamenali v období okolo 2000 – 1400 pred n. l., keď tam žilo okolo 80-tis. obyvateľov. Minóov palác plnil politickú, obytnú, administratívno-ekonomickú (pravdepodobne bol hlavným centrom obchodu kontrolovaného panovníkmi; do vzdialených oblastí sa vyvážalo víno a olivový olej, doložené sú obchodné styky s Egyptom, so sýrsko-palestínskou oblasťou a str. Itáliou) i kultovú funkciu. Náboženský kult vykonával panovník s manželkou a kňažkami zobrazovanými s dlhými zvonovitými sukňami a odhalenými prsiami (dokladom je napr. soška tzv. Bohyne s hadmi, dnes v Archeologickom múzeu v Irakliu). Hlavným božstvom bol pravdepodobne býk, ktorého štylizované rohy zdobili horné časti paláca, na nádvorí sa odohrávali kultové hry s posvätnými býkmi (zobrazujú ich viaceré fresky).

Palác má zložitú stavebnú históriu členenú na dve hlavné stavebné fázy (Starší a Mladší palác). Starší palác vznikol na začiatku prvého (resp. strednominojského) palácového obdobia (2000 – 1580 pred n. l.) na mieste staršej monumentálnej budovy, pravdepodobne paláca z predpalácového, resp. ranominojského obdobia (2600 – 2000 pred n. l.). R. 1720 pred n. l. bol zničený (pravdepodobne zemetrasením). Po 1700 pred n. l. vznikol na jeho mieste nový, Mladší palác, ktorý veľkoleposťou prevýšil všetky ostatné na Kréte (táto časť dejín Kréty býva v niektorých zdrojoch označovaná aj ako obdobie nových palácov, 1700 – 1400 pred n. l.; podľa iného, tradičného datovania trvalo druhé palácové, resp. neskorominojské obdobie 1580 – 1400 pred n. l.). Okolo 1470 pred n. l. postihla Knóssos rovnako ako celú Krétu ďalšia katastrofa (pravdepodobne v dôsledku výbuchu sopky Théra); dátum definitívneho zániku paláca je však predmetom sporov a nie je presne určený.

Pôdorysné usporiadanie i rozloha obidvoch palácov boli približne zhodné (asi 15-tis., podľa iných zdrojov 20-tis. m²), okolo boli ďalšie obytné budovy. Ústrednou časťou paláca bolo centrálne nádvorie (dvor) pravouhlého pôdorysu (dĺžka 53 m, šírka 27 m). Jeho dlhšia os orientovaná v smere sever – juh člení palác na dve krídla, ktoré boli rozdelené chodbami na ďalšie komplexy, miestnosti radené vedľa dvora boli pospájané dlhými úzkymi chodbami, nachádzalo sa tam aj niekoľko menších vnútorných dvorov. Do monumentálneho komplexu, ktorý mal okolo 1 300 miestností, viedli zo všetkých štyroch svet. strán vchody s dvoma hlavnými bránami (sev. a juž. propyleje). Niektoré časti mali až tri podlažia (niektorí bádatelia hovoria až o piatich) spojené schodiskami, ktoré viedli aj na rovné strechy.

Základy paláca boli vybudované z mohutných kamenných blokov, niektoré steny z kameňa, ich horné časti z hliny alebo z nepálených tehál a vystužené drevenými trámami. Boli pokryté tvrdými vápennými omietkami a mnohé zdobené štukovými reliéfmi alebo freskami s ornamentálnymi motívmi, ako aj s prírodnými (morské živočíchy, vtáky) i figurálnymi námetmi (scény z kultového či zo svetského života, napr. tzv. Parížanka s kultovým uzlom na šiji, Princ s ľaliami a i.). Spodné časti stien a steny významných miestností boli obložené sadrovcom alebo alabastrom. Stropy boli z dreva, podlahy zo sadrovca. Často sa uplatňovali piliere a stĺpy (najčastejšie drevené na kamenných pätkách a pokryté omietkou; typický bol tzv. minojský stĺp s vankúšovou hlavicou, ktorého driek sa smerom nahor rozširuje). Palác mal vybudovaný kanalizačný systém a vodovod (vodu z neďalekých hôr privádzal akvadukt dlhý okolo 10 km).

V záp. krídle boli kultové miestnosti a trónna sieň, nad nimi (na nezachovanom druhom podlaží) pravdepodobne štátne reprezentačné miestnosti. V tejto časti komplexu (v Staršom paláci aj vo vých. krídle) sa nachádzali aj sklady s veľkými hlinenými nádobami (→ pitos). V severozáp. časti paláca bol objavený archív hlinených tabuliek obsahujúci vyše 3-tis. exemplárov so záznamami najmä v lineárnom písme B (v Knósse boli objavené doklady všetkých hlavných typov predalfabetických krétskych písem). Na západe priliehal k palácu ďalší dvor so schodovitým hľadiskom. Táto stavba (všeobecne označovaná ako divadlo a v strednominojskom období slúžiaca pravdepodobne na rituálne obrady, náboženské ceremónie a slávnosti) podporuje hypotézu niektorých bádateľov o existencii divadelných predstavení už o tisíc rokov skôr, než vznikli prvé Aischylove tragédie; väčšina bádateľov však kladie začiatok gréckeho antického divadla až do 6. – 5. stor. pred n. l. a spája ho s doložením prvého textu (scenára) divadelnej hry na území pevninského Grécka. Vo východnom krídle sa nachádzala kráľovská obytná časť s kúpeľňami a so sanitárnym zariadením (maľované vane z pálenej hliny, tzv. Kráľovnin megarón mal prvý známy príklad splachovacej toalety), z centrálneho nádvoria do nej viedlo monumentálne schodisko. Severne od kráľovských obytných miestností boli vo vých. krídle situované aj dielne umelcov a remeselníkov. Remeselná výroba sa zameriavala na výrobu kvalitných pracovných nástrojov z bronzu i na tvorbu úžitkovej keramiky zdobenej geometrickými prvkami alebo prvkami s prírodnými (chobotnice, kvety), prípadne s figurálnymi motívmi (náboženské obrady). Časté boli drobné predmety (pečatidlá, gemy) zhotovované z polodrahokamov a zo vzácnejších druhov kameňov, zlaté prstene a rôzne šperky (náramky, náhrdelníky, náušnice, čelenky). Medzi nálezmi boli aj umelecké výrobky z africkej slonoviny a núbijského zlata. Niektoré časti paláca boli čiastočne zreštaurované na základe návrhov A. J. Evansa, ktorý odkryl a očistil jeho zvyšky. Hodnovernosť niektorých detailov i celej rekonštrukcie je podľa mnohých bádateľov sporná (boli použité moderné materiály, napr. pôvodné drevené stĺpy sú vytvorené z betónu, nepresné sú aj rekonštrukcie mnohých fresiek).

Domy v priľahlom meste mali pravouhlé miestnosti a rovné stropy, základy boli z kameňa a steny z hliny alebo z nepálených tehál. Ulice boli dláždené kameňom. K najvýznamnejším stavbám v meste patria zvyšky tzv. Malého paláca (okolo 1700 – 1600 pred n. l.; rozľahlé obytné miestnosti a kultové priestory), tzv. Kráľovská vila, ako aj tzv. karavanserail (ubytovňa pre pútnikov s podzemnou miestnosťou s prameňom). V blízkosti paláca sa nachádzajú pohrebiská, niektoré z významných (pôvodne pravdepodobne kráľovských) hrobiek sú vytesané do skaly, niektoré vybudované z kameňa a zaklenuté.

V 2. pol. 15. stor. pred n. l. prežíval Knóssos nový rozmach pod nadvládou mykénskych Grékov (Achájcov), okolo 1380 pred n. l. definitívne zanikol (príčina nie je známa). Od príchodu Dórov na Krétu (13. – 12. stor. pred n. l.) až do jej dobytia Rimanmi (67 pred n. l.) bol Knóssos centrom jedného z najmocnejších krétskych mestských štátov (najväčší rozkvet dosiahol v 9. – 6. stor. pred n. l.; na časti ruín paláca bol vybudovaný chrám bohyne Rey; 6. – 5. stor. pred n. l.). Jeho význam definitívne upadol približne v 5. stor. n. l., keď ho ako centrum oblasti nahradilo Iraklio (historicky Hérakleion).

Knidos — archeologická lokalita na juhozápade Malej Ázie v Turecku na pobreží Egejského mora v blízkosti dnešného mesta Datça. Staroveké prístavné mesto v historickej oblasti Kária založené okolo 900 pred n. l. gréckym kmeňom Dórov, literárne doložené v zbierke tzv. Homérskych hymnov (najstaršia časť z nich pochádza zo 7. stor. pred n. l.). Člen dórskeho spolku Hexapolis (Šesťmestie), v pol. 6. stor. pred n. l. sa dostalo pod perzskú nadvládu, počas grécko-perzských vojen člen Délskeho, resp. Aténskeho námorného spolku (1. pol. 5. stor. pred n. l.). R. 394 pred n. l. sa pri Knide odohrala námorná bitka medzi Peržanmi (velil im aténsky stratég Konón) a Sparťanmi. Po 386 pred n. l. sa znova dostalo pod perzskú nadvládu. V 3. stor. pred n. l. ho ovládli egyptskí Ptolemaiovci, v pol. 2. stor. pred n. l. Rimania, malo však štatút slobodného mesta (lat. civitas libera). V 3. – 5. stor. n. l. viackrát postihnuté zemetrasením, v pol. 7. stor. zničené Arabmi.

V staroveku významné centrum obchodu (malo dva prístavy), vedy a umenia vybudované podľa tzv. hippodamovského plánu mesta (→ Hippodamos z Miléta); zachovali sa mestské múry, obytné štvrte s obchodmi, chrámy, divadlo, stoa, štadión a i. V 5. stor. pred n. l. (podľa iných zdrojov až od obdobia helenizmu) tu jestvovala lekárska škola, vo 4. stor. pred n. l. astronomické observatórium Eudoxa z Knidu. Preslávené kultom bohyne Afrodity Euploie (gr. euploia = vydarená plavba), pre jej chrám (zachovalo sa pódium) vytvoril vo 4. stor. pred n. l. Praxitelés sochu Afrodity Knidskej (zachovaná v rímskych kópiách). V blízkosti svätyne bohyne Demetry bola objavená monumentálna socha sediacej Demetry (4. stor. pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne), v blízkosti mesta známa socha leva z Knidu (asi 350 – 200 pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

klient [lat.] —

1. hist. lat. cliens, lat. množné číslo clientes — v období antickej rímskej republiky schudobnený rímsky občan, ktorý sa dával do ochrany vplyvného a bohatého patróna (väčšinou patricija). Klienti sa pôvodne nazývali cluentes (tí, ktorí poslúchajú; v archaickej latinčine cluere = poslúchať, podliehať). Do klientského vzťahu s patrónom sa spočiatku dostávali neúspešní príslušníci patricijských, neskôr plebejských rodov, ako aj ambiciózni príslušníci nobility (nazývaní čestnejším označením amicus = priateľ) v snahe získať zásluhou patróna určité výhody; bývalí otroci (→ prepustenci) sa automaticky stávali klientmi svojho pána. Zo začiatku boli v klientskom vzťahu jednotlivci, neskôr celé mestá v Itálii, takže jeden patrón mohol mať aj niekoľko tisíc klientov. Ich vzťah upravovali a chránili náboženské predpisy. Klienti boli povinní podporovať patróna pri voľbách (politicky činní Rimania boli posudzovaní podľa počtu a kvality klientov), skladali sa na svadobný dar patrónovej dcéry, prípadne aj na výkupné, ak patrónov syn padol do zajatia. Patróni poskytovali svojim klientom ochranu (napr. na súdoch), pozývali ich na hostiny a dávali im výslužky, prípadne peniaze. V cisárskom období klientský vzťah stratil politický význam, pretrvával najmä medzi mestským obyvateľstvom a stal sa východiskom chudobných vrstiev pri získavaní obživy;

2. fyzická alebo právnická osoba (aj štát) vystupujúca ako stály alebo jednorazový zákazník (konzument určitej odplatnej služby, požitku) najmä v oblasti advokácie, audítorstva, elektronických služieb, peňažníctva, sociálnych a verejných služieb, zdravotníctva ap. V bankovníctve sa rozlišujú retailoví a korporátni klienti (podľa delenia bankovníctva na retailové a korporátne). Retailovými klientmi (drobní klienti) sú domácnosti a obyvateľstvo. Pre banky sú ekonomicky veľmi významní, pretože od nich získavajú najvyšší objem zdrojov, ktoré banky využívajú na podnikateľskú činnosť. Pri poskytovaní investičných služieb a produktov im banky zabezpečujú maximálnu mieru ochrany (služby finančného poradcu ponúkajú retailovým klientom s pravidelným mesačným príjmom určitej výšky na účet, pričom každá banka si požadovanú výšku prispôsobuje svojim podmienkam), vytvárajú osobitné útvary pracovníkov špeciálne slúžiace len retailovým klientom. Korporátnymi klientmi sú stredné a veľké podnikateľské subjekty (národné a nadnárodné spoločnosti, resp. korporácie s obratom niekoľko mil. eur) vystupujúce ako prijímatelia, prípadne poskytovatelia bankového produktu, služby alebo úveru (začo dostávajú rozličné dohodnuté nadštandardné exkluzívne benefity pre seba, resp. pre svojich zamestnancov). Komerčná banka k nim zaujíma individuálny prístup a vynakladá maximálne úsilie na splnenie ich potrieb. Korporátni klienti si spravidla krátkodobo ukladajú do bánk na účty vysoké sumy peňazí, a preto ich banky nemôžu použiť napr. na poskytovanie dlhodobých úverov (na tie získavajú peniaze od domácností a obyvateľstva, ktorí si ich ukladajú dlhodobo). Banky a iné peňažné inštitúcie vytvárajú vlastné osobitné organizačné útvary špeciálne slúžiace iba potrebám korporátnych klientov. Podľa skúseností, vedomostí a postoja k riziku, a teda podľa potrebnej miery ochrany pred rizikom rozlišujú banky 3 kategórie klientov, ktoré aj zohľadňujú pri poskytovaní bankových služieb (hlavných a vedľajších investičných služieb): profesionálni klienti s nízkou mierou ochrany, pri ktorých sa predpokladá schopnosť riadne posúdiť riziká spojené s príslušnou investičnou službou, pričom celé riziko znášajú sami, finančne gramotní klienti so strednou mierou ochrany, ktorí sú schopní využívať poznatky, zručnosti a skúsenosti na efektívne riadenie vlastných finančných prostriedkov s cieľom finančne zabezpečiť seba i svoju rodinu, ich finančná gramotnosť sa neustále vyvíja a umožňuje im efektívne reagovať na stále sa meniacu situáciu na finančných trhoch v závislosti od veku, vzdelania, kultúry a krajiny, v ktorej žijú, a neprofesionálni klienti s najvyššou mierou ochrany, ktorým sa poskytuje najviac informácií o investičných službách a produktoch (sú upozorňovaní na možné riziká). Banka priebežne overuje a hodnotí kritériá na zaradenie klienta do príslušnej kategórie. Profesionálni klienti sú povinní informovať o zmenách, ktoré by mohli ovplyvniť ich zaradenie do príslušnej kategórie. Klient môže banku požiadať aj o prestup z jednej kategórie do druhej na základe podmienok určených bankou;

3. inform. a) jeden z procesov v systéme klient-server; b) počítač pripojený k hostiteľskému počítaču.

Kleopatra — meno kráľovien z dynastie Ptolemaiovcov vládnucej v starovekom Egypte (305 – 30 pred n. l.):

Kleopatra I., ? – po 170 pred n. l. — dcéra Antiocha III. Veľkého, manželka Ptolemaia V. Epifana, matka Ptolemaia VI. Filométóra, Ptolemaia VIII. Euergeta a Kleopatry II. Po smrti manžela (†180 pred n. l.) vládla desať rokov ako regentka za neplnoletého syna Ptolemaia VI. Filométóra;

Kleopatra II., ? – 115 pred n. l. — dcéra Ptolemaia V. Epifana a Kleopatry I., manželka a spoluvládkyňa svojich bratov Ptolemaia VI. Filométóra a Ptolemaia VIII. Euergeta, matka Ptolemaia VII. a Kleopatry III. Po smrti prvého manžela (145 pred n. l.) sa vydala za svojho mladšieho brata Ptolemaia VIII. Euergeta, ktorý ju však 130 pred n. l. vyhnal a oženil sa s jej dcérou, svojou neterou Kleopatrou III. Počas povstania v Alexandrii bol Ptolemaios VIII. Euergetés donútený ujsť z Egypta a Kleopatra II. až do jeho návratu (s pomocou Rimanov) 126 pred n. l. vládla samostatne. Po jeho smrti (116 pred n. l.) bola spoluvládkyňou svojej dcéry Kleopatry III. a jej syna Ptolemaia IX. Sótéra;

Kleopatra III., ? – 101 pred n. l. — dcéra Ptolemaia VI. Filométóra a Kleopatry II., manželka a spoluvládkyňa Ptolemaia VIII. Euergeta, matka Ptolemaia IX. Sótéra, Ptolemaia X. Alexandra, Kleopatry IV. a Kleopatry V. Po manželovej smrti vládla spoločne so svojimi synmi, pre jej panovačnosť ju údajne zabil syn Ptolemaios X. Alexander;

Kleopatra IV., 2. stor. pred n. l. — dcéra Ptolemaia VIII. Euergeta a Kleopatry III., manželka Ptolemaia IX. Sótéra a Antiocha IX. Do štátnych záležitostí nezasahovala;

Kleopatra V., 1. stor. pred n. l. — dcéra Ptolemaia VIII. Euergeta a Kleopatry III., manželka Ptolemaia IX. Sótéra, Ptolemaia X. Alexandra, Antiocha VIII., Antiocha IX. a Antiocha X., matka Kleopatry VI.;

Kleopatra VI., 1. stor. pred n. l. — dcéra Ptolemaia X. Alexandra a Kleopatry V., manželka a sestra Ptolemaia XII. Auléta (*80 pred n. l., †51 pred n. l.), s ktorým mala štyri deti, z nich najstaršia bola Kleopatra VII. Filopatór;

Kleopatra VII. Filopatór, 69 pred n. l. – 30 pred n. l. Alexandria — dcéra Kleopatry VI. a dcéra a manželka Ptolemaia XII. Auléta, ktorý ju 51 pred n. l. vymenoval za spoluvládkyňu, sestra a neskôr manželka Ptolemaia XIII. Filopatóra Filadelfa (†47 pred n. l.) a po jeho smrti Ptolemaia XIV. Thea Filopatóra (†44 pred n. l.). Jej boj o moc v Egypte s bratom Ptolemaiom XIII. ovplyvnilo zasahovanie Ríma do diania v Egypte s cieľom ovládnuť ho, ako aj občianska vojna medzi Caesarom a Pompeiom (Magnom). Po svojom vyhnaní z Alexandrie naverbovala v Sýrii vojsko, s ktorým (48 pred n. l.) tiahla proti Ptolemaiovi XIII. Získala si priazeň Caesara, ktorý po smrti Pompeia čiastočne obsadil Alexandriu. V dôsledku zasahovania Caesara do mocenských sporov medzi Kleopatrou a Ptolemaiom XIII. vypuklo v Alexandrii protirímske povstanie, na ktorého stranu prešiel aj Ptolemaios (tzv. alexandrijská vojna, 48 – 47 pred n. l.). V rozhodujúcej bitke 47 pred n. l. pri meste Kanóbos (Kanópos, pri dnešnom Abú Kire) povstanie Caesar porazil (Ptolemaios zahynul) a Kleopatra potom vládla (spolu s vtedy asi 11-ročným bratom Ptolemaiom XIV.) pod jeho ochranou. Porodila mu syna Caesara (Ptolemaios XV. Caesar, gr. Kaisar, prezývaný Caesarion, Kaisarion, Cézarček). R. 46 pred n. l. odišla (spolu so synom a s bratom) za Caesarom do Ríma. Po zavraždení Caesara (44 pred n. l.) sa vrátila do Egypta (čoskoro po návrate jej brat zomrel). Neskôr sa stala manželkou M. Antonia, s ktorým mala tri deti – Alexandra Hélia, Ptolemaia Filadelfa a Kleopatru Selenu (Kleopatra Seléné, manželka kráľa Jubu II.). Ich plány na vybudovanie mocnej ríše sa skončili vojenskou porážkou v námornej bitke proti Oktaviánovi (neskorší cisár Augustus) pri Aktiu (31 pred n. l.). Po dobytí Alexandrie rímskym vojskom spáchala Kleopatra samovraždu, následne Egypt stratil nezávislosť a stal sa provinciou Rímskej ríše.

Životné osudy a smrť Kleopatry VII. sa stali námetom výtvarných (P. da Cortona: Caesar dávajúci Kleopatre trón Egypta, 1679), literárnych (G. Boccaccio: in O slávnych ženách, 1374; G. Chaucer: in Legenda o dobrých ženách, okolo 1385; T. Gautier: Kleopatrina noc, 1845; E. Ludwig: Kleopatra, 1937; a i.), dramatických (É. Jodelle: Zajatá Kleopatra, 1553; W. Shakespeare: Antónius a Kleopatra, 1623; G. B. Shaw: Caesar a Kleopatra, 1898; a i.), hudobných (G. F. Händel: opera seria Július Cézar, 1724; D. Cimarosa: opera seria Kleopatra, 1789; H. Berlioz: kantáta Smrť Kleopatry, 1829; J. Massenet: opera Kleopatra, uvedená 1914; a i.), baletných (A. S. Arenskij: Noc v Egypte, 1908, choreografia M. Fokin; Kleopatra, 1909, choreografia S. Ďagilev; a i.) i filmových diel (Kleopatra, 1917, réžia J. Gordon Edwards; 1934, C. B. De Mille; 1963, Joseph L. Mankiewicz; Antonius a Kleopatra, 1972, Ch. Heston; a i.). Je podľa nej nazvaný asteroid 216 (Kleopatra).

Kleón, ? – 422 pred n. l. blízko mesta Amfipolis — grécky politik a vojvodca. Pôvodne bohatý majiteľ garbiarskej dielne v Aténach, ktorý si svojou výrečnosťou dokázal získať množstvo prívržencov najmä medzi remeselníkmi a obchodníkmi a vyhlasoval sa za vodcu ľudu (→ demagóg, význam 1). Predstaviteľ radikálnych demokratov a politický súper Perikla, vo svojich rečiach útočil na neho i na jeho priateľov. Počas peloponézskej vojny (431 – 404 pred n. l.) sa po Periklovej smrti (429 pred n. l.) stal najvplyvnejším aténskym politikom a na rozdiel od svojho politického protivníka Nikia (Nikias) presadzoval tvrdú agresívnu politiku tak voči neposlušným spojencom Atén, ako aj voči Sparte. R. 428 pred n. l. po potlačení povstania na ostrove Lesbos vedeného mestom Mytiléné (dnes Mytilini), ktorého cieľom bolo zrušiť spojenectvo s Aténami a vystúpiť z Aténskeho námorného spolku, dal 427 pred n. l. popraviť vodcov povstania (pôvodne vydal nariadenie o poprave všetkých občanov Mytiléné). R. 425 pred n. l. spolu so svojím vojvodcom Démosthenom (†413) zvíťazil nad Spartou v bitkách pri meste Pylos a na priľahlom ostrove Sfaktéria (dnes Sfaktiria), kde sa mu podarilo zajať 120 spartských hoplitov a odviesť ich do Atén. Odmietol uzavretie mieru, o ktorý sa usilovali Sparta i Nikias. R. 422 pred n. l. bol zvolený za stratéga a viedol výpravu do Trácie, kde bol v bitke pri meste Amfipolis porazený a zabitý Sparťanmi vedenými Brasidom. Po smrti obidvoch veliteľov (v boji zahynul aj Brasidas) bol 421 pred n. l. medzi Aténami a Spartou uzavretý krátkotrvajúci tzv. Nikiov mier. Na Kleónove politické rozhodnutia útočil Aristofanés v komédiách Acharňania a Jazdci, nelichotivo sa o ňom vyjadroval aj historik Thukydidés v diele Dejiny peloponézskej vojny, v ktorom ho v negatívnom zmysle označil za demagóga (→ demagóg, význam 2).

Kleomenés III., genitív Kleomena, okolo 260 pred n. l. Sparta – 219 pred n. l. Alexandria, Egypt — spartský kráľ (235 – 222 pred n. l.) z rodu Agiovcov. Na trón nastúpil po smrti svojho otca Leónida II. Podmanil si mestá Tegea, Mantineia a Orchomenos na území peloponézskej Arkádie, čím sa dostal do konfliktu s vodcom Achájskeho spolku Aratom zo Sikyónu, ktorého 228 pred n. l. porazil pri arkádskom vrchu Lykaion a 227 pred n. l. pri meste Laodikaia (blízko Megalopola). V Sparte pokračoval v reformách svojho predchodcu Agida IV. (Leónidovho spoluvládcu 245/244 – 241 pred n. l.; → Agis).

Zrušil úrad eforov i gerúziu a obnovil kráľovskú moc s pôvodnou, tzv. Lykurgovou ústavou (nazvanou podľa mýtického zákonodarcu Lykurga). Perioikom udelil občianske práva, čím zvýšil počet občanov v Sparte na 4-tis. Vyhlásil odpustenie dlhov a prerozdelil pôdu, ktorú dovtedy vlastnilo údajne len 200 rodín, čím vyvolal odpor majetných občanov v mestách Achájskeho spolku. Perioikov i oslobodených heilótov zaradil do vojska a zaviedol macedónsky spôsob boja (→ falanga, význam 1).

V úsilí zväčšiť vplyv Sparty viedol výbojnú vojnu na Peloponéze, 225 pred n. l. dobyl Argos a 224 pred n. l. obliehal Korint. R. 222 pred n. l. (podľa niektorých zdrojov 221 pred n. l.) bol pri Sellasii (severne od Sparty) porazený Achájskym spolkom, ktorému prišiel na pomoc macedónsky kráľ Antigonos III. Dósón. Kleomenés ušiel do Egypta, kde mu poskytol azyl Ptolemaios III. Euergetés podporujúci v konflikte Spartu. Kleomenés spáchal samovraždu po neúspešnom pokuse o zvrhnutie Ptolemaia IV. Filopatóra. Životopis Kleomena III. i jeho predchodcu Agida IV. napísal Plutarchos (porovnával ich s rímskymi reformátormi Gracchovcami).

Kleomenés I., genitív Kleomena, 6. stor. pred n. l. – okolo 491 – 488 pred n. l. — spartský kráľ (približne od 520 pred n. l.) z rodu Agiovcov. Jeho spoluvládcami boli Démaratos (asi 515 – 491 pred n. l.) a Leótychidés (od 491 pred n. l.). Kleomenés I. presadzoval aktívnu zahraničnú politiku Sparty v Grécku, 510 pred n. l. sa podieľal na vyhnaní tyrana Hippia z Atén a jeho zásluhou sa tam k moci dostal Isagoras, ktorý 508 pred n. l. dočasne vyhnal z Atén Kleisthena. K Peržanom udržiaval Kleomenés I. neutrálny postoj, 499 pred n. l. odmietol podporiť maloázijských Grékov v iónskom povstaní proti Perzskej ríši. R. 494 pred n. l. porazil mesto Argos. V období 491 – 490 pred n. l. bojoval opäť proti Argu (neúspešne), efori ho zavolali späť do Sparty. Údajne sa pomiatol, a preto ho uväznili, vo väzení spáchal samovraždu. Jeho nástupcom bol Leónidas I.

Kleitarchos, genitív Kleitarcha, 2. pol. 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l. — grécky historik. Osobne sa zúčastnil výpravy Alexandra III. Veľkého proti Perzskej ríši. Autor (v zlomkoch zachovaných) dejín z obdobia Alexandrovej vlády. Napriek historickej nespoľahlivosti (množstvo vymyslených údajov) bolo Kleitarchovo dielo veľmi obľúbené a čerpali z neho neskorší historici, napr. Diodóros Sicílsky, Pompeius Trogus, Quintus Curtius Rufus (pravdepodobne 1. stor. n. l.) a Arrianos.

Kleisthenés, genitív Kleisthena, 6. stor. pred n. l. — grécky politik a reformátor z rodu Alkmeónovcov (z otcovej strany), vnuk tyrana v Sikyóne Kleisthena (z matkinej strany). Ako predstaviteľa aténskych demokratov ho (ako aj ostatných Alkmeónovcov) dal vyhnať tyran Hippias (Peisistratov syn) vládnuci v Aténach. R. 510 pred n. l. však Aténčania za pomoci spartského kráľa Kleomena I. Hippia vyhnali. Po páde tyranie v Aténach vypukol boj o moc. Kleomenovou zásluhou sa archontom stal predstaviteľ aristokracie a odporca Kleisthenových demokratizačných snáh Isagoras, ktorý Kleisthena 508 pred n. l. dočasne vyhnal z Atén. Kleisthenés však s podporou Aténčanov Isagora porazil a 508 – 507 pred n. l. uskutočnil viacero dôležitých zmien v aténskej ústave (tzv. Kleisthenova reforma), ktoré zavŕšili proces začatý Solónom a stali sa základom aténskej demokracie.

S cieľom oslabiť moc pozemkovej aristokracie (eupatridov) opierajúcej sa o pozemkový majetok vo vnútrozemí nahradil pôvodné rozdelenie obyvateľov Atiky podľa pokrvnej príbuznosti (na rodové fyly) novším, vytvoreným na základe územného princípu. Územie Atiky rozčlenil na tri oblasti, trittye (na mestskú, t. j. Atény, vnútrozemskú a prímorskú), a na 10 územných fýl, pričom každá z nich sa skladala z jednej mestskej, jednej vnútrozemskej a jednej prímorskej trittye (netvorila súvislé územie). Základnou územnou a správnou jednotkou sa stal démos (význam 3), podľa ktorého sa zostavovali aj zoznamy občanov (t. j. slobodných plnoprávnych mužov). Podľa územného princípu sa z plnoprávnych členov každej fyly žrebovali úradníci tvoriaci radu päťsto (→ bulé), v ktorej mala každá fyla 50 zástupcov. Každá fyla tiež volila jedného svojho príslušníka do zboru desiatich vojenských veliteľov (stratégov). Na ochranu aténskej demokracie Kleisthenés zaviedol ostrakizmus (resp. pripisuje sa mu jeho zavedenie); podľa niektorých údajov bol prvým aténskym občanom, proti ktorému bol ostrakizmus použitý. Kleisthenés je pokladaný za jedného zo zakladateľov aténskej demokracie, jeho demokratizačné reformy zavŕšili vývoj aténskej ústavy a zreformovaná ústava sa stala základom politického života Atén v 5. – 4. stor. pred n. l.

Kleisthenés, genitív Kleisthena, 7. – 6. stor. pred n. l. — grécky tyran (samovládca) v Sikyóne (600 – 570/569 pred n. l.), vnuk tyrana Myróna vládnuceho v Sikyóne (7. stor. pred n. l.), starý otec aténskeho politika Kleisthena. Vládu prevzal od svojich bratov Myróna (608 – 601 pred n. l.) a Isodéma (Isodémos, 601 – 600 pred n. l.). Zapojil sa do 10-ročnej svätej vojny na ochranu veštiarne v Delfách proti susednému mestu Kirrha (nazývané aj Krisa). Po zničení Kirrhy získal tretinu koristi a v Delfách dal postaviť chrámy (tholos a monopteros, v ktorom umiestnil posvätné dary; za možné pozostatky týchto chrámov sú považované spoliá zabudované v základoch neskoršej Sikyónskej pokladnice v Delfách). Zvíťazil nad mestom Argos, ktoré chcelo obmedziť vplyv Sikyónu, resp. obnoviť tam vládu dórskej aristokracie. R. 582 pred n. l. sa stal víťazom v súťaži štvorzáprahov na pýtických hrách, ktoré boli v tom roku zreorganizované, v súťaži štvorzáprahov zvíťazil aj na olympijských hrách (580 alebo 576 pred n. l.). Vláda Kleisthena bola pre Sikyón obdobím rozkvetu.

Klearchos, genitív Klearcha, asi 450 pred n. l. – 401 pred n. l. Babylon (popravený) — spartský veliteľ. Počas peloponézskej vojny 411 pred n. l. bol vyslaný do Byzantia (dnes Istanbul), ktoré bolo pôvodne členom Aténskeho námorného spolku a prešlo na stranu Sparty, aby Aténam zabránil v opätovnom získaní kontroly nad mestom i nad obchodom cez čiernomorské úžiny; aténske vojsko vedené Alkibiadom 411 a 410 pred n. l. v niekoľkých námorných bitkách spartské vojsko podporované Peržanmi porazilo, Byzantion však neobsadilo. Klearchos tam potom vládol ako tyran, spartské vojsko ho napokon 403 pred n. l. z mesta vyhnalo. R. 401 pred n. l. stál na čele vojska zloženého z gréckych žoldnierov, ktoré podporilo povstanie Kýra Mladšieho proti svojmu bratovi, perzskému kráľovi Artaxerxovi II. Mnémónovi. Po Kýrovej smrti a porážke jeho vojska (401 pred n. l.) v bitke pri meste Kunaxa (severozápadne od Babylonu) bol Klearchos zlákaný do tábora perzského satrapu Tissaferna, zajatý a v Babylone popravený. Strastiplný pochod zachráneného Klearchovho vojska cez Malú Áziu k Čiernemu moru opísal grécky historik (a účastník bitky) Xenofón v diele Anabáza.

Klazomény, gr. Klazomenai, tur. Kilizman — grécke antické mesto (mestský štát) v Malej Ázii na brehu Izmirského zálivu (Egejské more), dnes súčasť mesta Urla v Turecku asi 30 km západne od mesta İzmir. Územie bolo osídlené už v období mykénskej kultúry. Mesto bolo založené počas gréckej kolonizácie (750 – 500 pred n. l.) Iónmi z Kolofónu a stalo sa súčasťou zväzku dvanástich iónskych mestských štátov. Na prelome 6. a 5. stor. pred n. l. sa zapojilo do iónskeho povstania proti perzskej nadvláde, počas ktorého ho pravdepodobne na zač. 5. stor. obyvatelia presťahovali na blízky ostrov Ajios (Agios) Joannis. V 5. stor. pred n. l. sa stalo členom Aténskeho námorného spolku, do ktorého pokladnice platilo pravidelný príspevok (foros) vo výške 12,5 talentu. R. 334 pred n. l. vyslobodil Klazomény spod nadvlády Peržanov Alexander III. Veľký, neskôr sa pod ich nadvládu dostali opäť. V rímskom období súčasť rímskej provincie Asia (Ázia). V 6. – 5. stor. pred n. l. bolo známe výrobou vypaľovanej červenofigúrovej keramiky i terakotových maľovaných sarkofágov. Rodisko gréckych filozofov Anaxagora z Klazomén a (sofistu) Skopeliana (1. – 2. stor.).

Kinadón, ? – 398 alebo 396 pred n. l. — organizátor neúspešného sprisahania perioikov a heilótov v Sparte s cieľom odstrániť nerovnoprávnosť a rovnomerne rozdeliť pozemkový majetok. Sprisahanie však bolo prezradené a Kinadón popravený.

Kimón, okolo 510 pred n. l. – 449 pred n. l. Kition, dnes Larnaka, resp. Lárnaka, Cyprus — aténsky politik a vojvodca, aristokrat (ale s demokratickým myslením a konaním) pochádzajúci zo starého atického rodu Filaidovcov, syn Miltiada, víťaza nad Peržanmi v bitke pri Maratóne, a tráckej princeznej. Počas grécko-perzských vojen (499 pred n. l. – 449 pred n. l.) bojoval v bitke pri gréckom ostrove Salamína (480 pred n. l.) a 476 pred n. l. oslobodil od Peržanov mesto Eión pri ústí rieky Strymón (dnes Struma) do Egejského mora (posledný oporný bod Peržanov v Európe). Okolo 475 pred n. l. dobyl ostrov Skýros, odkiaľ priniesol do Atén pozostatky aténskeho hrdinu (héroa) Thésea. Po ostrakizácii Themistokla (474 alebo 472 pred n. l.) a jeho poslaní do vyhnanstva (471 pred n. l.) sa stal vedúcou osobnosťou Atén a veliteľom spojených gréckych vojsk (→ stratégos) Délskeho, resp. Aténskeho námorného spolku, ktorý bol vytvorený 478 – 477 pred n. l. gréckymi mestskými štátmi na obranu proti perzským útokom a pod jeho velením medzi 470 – 465 pred n. l. (presný dátum nie je známy) porazil perzské loďstvo i vojsko v námornej a pevninskej bitke pri ústí rieky Eurymedón (dnes Köprüçay, južné Turecko; v antike sa oblasť nazývala Pamfýlia) do Stredozemného mora.

Vojnovú korisť získanú na výpravách využil na zveľadenie Atén (na agore dal postaviť tzv. maľovanú stou, gr. stoa poikilé, vybudovať časť nových hradieb a i.), čo výrazne zvýšilo jeho osobnú prestíž a upevnilo postavenie Atén v spolku. S cieľom zachovať jednotu spojencov v námornom spolku neváhal vojensky zasiahnuť proti členom (mestským štátom) usilujúcim sa o vystúpenie z neho, ako aj v prospech tradičného nepriateľa Atén, Sparty. R. 462 pred n. l. poslal Sparte ohrozenej povstaním heilótov pomocný vojenský oddiel, Sparťania ho však poslali späť, čo Aténčania považovali za potupu. Efialtés, vodca radikálnych demokratov bojujúcich proti moci aristokracie, presadil 462 pred n. l. spolu s Periklom zákon obmedzujúci právomoci aristokratického areopágu a 461 pred n. l. dosiahol Kimónovo ostrakizovanie a následné poslanie do vyhnanstva (ako dôvod sa uvádzala údajná Kimónova korupcia a sympatie k Sparte). Vlády v Aténach sa ujal Periklés. Po obnovených bojoch Atén s Perziou a niekoľkých porážkach ho však 452 pred n. l. ako osvedčeného vojvodcu povolali späť. R. 450 pred n. l. Gréci pod Kimónovým vedením porazili spojené loďstvo Peržanov a Feničanov pri cyperskom meste Salamis. Kimón zahynul 449 pred n. l. v boji s Peržanmi počas obliehania cyperského Kitia (krátko pred konečným víťazstvom gréckych vojsk). Aj vďaka jeho víťazným ťaženiam proti Peržanom mohol byť v tom istom roku uzavretý s Peržanmi tzv. Kalliov mier (nazývaný aj Kimónov mier), ktorým sa skončili grécko-perzské vojny, pričom perzský kráľ Artaxerxés I. Makrocheir uznal nezávislosť maloázijských gréckych miest a zriekol sa perzskej hegemónie v Egejskom mori. Kimónov životopis napísali Nepos a Plutarchos.

Kimmerský Bospor — historický názov Kerčského prielivu.

Kerč, Kerch, v krymskej tatárčine Keriç — prístavné mesto Ruskom kontrolovanej Republiky Krym (do marca 2014 Krymskej autonómnej republiky patriacej Ukrajine) na Kerčskom polostrove na severozápadnom pobreží Kerčského prielivu (súčasť Krymského polostrova); 145-tis. obyvateľov (2013). Priemysel hutnícky (spracovanie rúd železa), lodný, odevný, kovoobrábací, potravinársky (najmä rybný), sklársky, cementársky. Významný obchodný (vývoz rúd železa a i.), rybársky a osobný prístav zabezpečujúci spojenie s Ruskom (s Krasnodarským krajom), letisko.

Založené okolo 600 pred n. l. iónskymi osadníkmi z Miléta, v 5. stor. pred n. l. – 4. stor. n. l. hlavné mesto Bosporskej ríše; do začiatku stredoveku známe pod gréckym názvom Pantikapaion. Ako prístavné mesto na severozápadnom pobreží Kimmerského Bosporu (dnešného Kerčského prielivu) udržiavalo bohaté obchodné styky s celou oblasťou Čierneho i Stredozemného mora (dovoz a tranzit vína). Boli tam rozvinuté vinohradníctvo, výroba šperkov, hrnčiarstvo, kovolejárstvo a kováčstvo, razili sa tam prvé bosporské mince. Na konci 2. stor. pred n. l. ovládol Kerč (aj územie celej ríše) Mithradatés VI. Eupator (gr. Eupatór). Vo 4. stor. n. l. bol čiastočne zničený nájazdmi Sarmatov a Hunov, v 6. stor. súčasť Byzantskej ríše, v 7. stor. Chazarského kaganátu. V 10. – 12. stor. zohrával dôležitú úlohu v obchodovaní medzi Kyjevskou Rusou, Krymom a krajinami v oblasti Stredozemného mora. Od 13. stor. bol súčasťou Zlatej hordy, v jej rámci od 1318 obchodná stanica Benátskej republiky, od 1475 súčasť Osmanskej ríše, začiatkom 18. stor. pri Kerči Turci postavili pevnosť Jenikale, od 1774 pod vládou Ruska. Počas krymskej vojny 1855 – 56 bol Kerč obsadený vojskami Francúzska, Spojeného kráľovstva a Osmanskej ríše. Od októbra 1921 súčasť Krymskej ASSR (1945 bol štatút republiky zmenený na oblasť). Od 1954 súčasť Ukrajinskej SSR, od 1991 nezávislej Ukrajinskej republiky (súčasť autonómnej republiky Krym); od marca 2014 po pripojení Krymu k Rusku a vyhlásení Republiky Krym kontrolované Ruskom.

Stavebné pamiatky: pravoslávny Chrám sv. Jána Krstiteľa (pôvodne byzantský, založený 717, prestavaný v 11. – 13. stor. a v 19. stor., zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), turecká pevnosť Jenikale (18. stor.), pevnosť Kerč (1857 – 65), Veľké mithridatské schody (1833) vedúce na vrch Mithridat nad mestom. Na vrchu Mithridat boli odkryté grécke antické pamiatky (zrúcaniny mesta Pantikapaion, 5. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l.), v blízkosti viaceré hrobky (kurgany) z obdobia Bosporskej ríše, napr. kráľovská hrobka, kamenný tholos (4. stor. pred n. l.) a komorové hroby s maľbami (1. – 4. stor. n. l.). Archeologické múzeum (založené 1826).

Kentauros, genitív Kentaura, lat. Centaurus — v gréckej mytológii praotec kentaurov. Syn boha Apolóna a nymfy Stilby (gr. Stilbé), brat Lapita (gr. Lapithés). Podľa inej verzie bol Kentauros synom lapitského kráľa Ixióna a nevlastným bratom Ixiónovho syna Peirithoa.

Kelti, gr. Keltoi, lat. Celtae — súhrnné označenie jazykovo a kultúrne blízkych kmeňov indoeurópskeho pôvodu, ktoré v staroveku v čase svojej najväčšej expanzie vo 4. a v 3. stor. pred n. l. obývali záp., str. a čiastočne i juž. a vých. Európu, ako aj str. Anatóliu v Malej Ázii. Hoci sa nikdy nesformovali do zjednotenej veľkej ríše a delili sa na viacero kmeňov, hovorili príbuznými, indoeurópskymi jazykmi (→ keltské jazyky) a ich materiálna i duchovná kultúra (zvyky, náboženské predstavy ap.) sa vyznačovali rovnakými (resp. podobnými) znakmi. Nie je známe, ako sa sami nazývali a či vôbec používali súhrnné pomenovanie. Etnonymum Kelti sa odvodzuje z gréckeho Galatai, ktorým Gréci označovali keltský kmeňový zväz Galaťanov (približne 278 pred n. l. obsadil územie v centrálnej Anatólii v dnešnom Turecku; → Galatia), resp. z latinského Galli, ktorým Rimania nazývali skupiny keltských kmeňov (→ Gali) obývajúcich v staroveku územie Rimanmi nazývané Galia (dnešné sev. Taliansko, Francúzsko a Belgicko).

K významným galským kmeňom patrili napr. Haeduovia (aj Aeduovia, str. Francúzsko, významné centrá Noviodunum, dnes Nevers; Bibracte, dnes v departemente Saône-et-Loire; Augustodunum, dnes Autun; Cabillonum, dnes Chalon-sur-Saône; a i.), Allobrogovia (sídlili medzi Rhônou a Isarou, centrum Vienne), Arvernovia (na území dnešných regiónov Auvergne a Akvitánia vo Francúzsku, centrum Gergovia, v blízkosti dnešného mesta Clermont-Ferrand), Belgovia (súhrnný názov viacerých keltských kmeňov, ktoré sídlili na území severne od rieky Seiny), Lingoni (dnešné severových. Francúzsko, centrum Andemantunnum, dnes Langres), Sequanovia (vých. Francúzsko, centrum Vesontio, dnes Besançon), Senoni (horný tok Seiny, centrum Agedincum, dnes Sens), Bellovakovia (dnešný departement Oise), Biturigovia (Akvitánia), ako aj Bójovia (Česko, str. Podunajsko), Helvéti (dnešné Švajčiarsko), Kotíni (sev. a str. Slovensko), Insubrovia (sev. Taliansko, centrum Mediolanum, dnes Miláno) a i.

Etnogenéza Keltov nie je dodnes spoľahlivo vyriešená, podľa niektorých názorov sa od ostatných indoeurópskych skupín oddelili už na začiatku bronzovej doby. Ich predchodcami boli pravdepodobne tvorcovia mohylovej kultúry (stredná bronzová doba) a kultúry popolnicových polí (mladšia bronzová doba). Na základe archeologických nálezov ich však s istotou možno považovať za nositeľov kultúry staršej železnej doby, halštatskej kultúry (800 – 450 pred n. l.; nazvaná podľa náleziska Hallstatt v Hornom Rakúsku), presnejšie západohalštatského okruhu (oblasť horného Dunaja, Horné Rakúsko, horné a str. Porýnie, vých. Francúzsko a severozáp. Švajčiarsko), a najmä kultúry mladšej železnej doby, laténskej kultúry (5. – 1. stor. pred n. l.; nazvaná podľa náleziska La Tène na brehu Neuchâtelského jazera vo Švajčiarsku).

V 1. tisícročí pred n. l., archeologicky dokázateľne najneskôr od 5. stor. pred n. l., expandovali zo stredozáp. Európy (oblasť severne od Álp) na územie dnešného Francúzska a Belgicka (Gali) a do str. Podunajska. Ďalšie keltské kmene (najmä Britoni, nazývaní aj Briti) sa cez sev. Francúzsko (Bretónsko, od 6. stor. pred n. l.) dostali na územie dnešného Anglicka (Spojené kráľovstvo), resp. na juh ostrova Veľká Británia, odkiaľ časť z nich v 5. – 6. stor. n. l. vytlačili germánske kmene (Anglovia, Juti, Sasi a i.) späť na európsky kontinent (do Bretónska, kde sa zmiešali s miestnymi romanizovanými Keltmi, v súčasnosti Bretónci), ďalšia časť do horských oblastí Škótska, Walesu a Cornwallu. Vo 4. stor. pred n. l. osídlili keltské kmene aj Írsko. Ďalší prúd smeroval cez juž. Francúzsko na Iberský (Pyrenejský) polostrov (iberskí Kelti, niekedy označovaní ako Keltoiberovia) a sčasti na východ strednej Európy. V mladšej železnej dobe sa keltská kultúra rozšírila na západe až po Atlantický oceán a na východe po Čierne more.

Okolo 400 pred n. l. začali skupiny Keltov, ktorí už dlhší čas udržiavali obchodné kontakty so stredomorskými národmi (Etruskovia, Gréci), prenikať na juh Európy. Prvý prúd Keltov (Bójovia, Insubrovia, Lingoni, Senoni) smeroval do Burgundska a do severnej, neskôr aj do južnej oblasti Apeninského polostrova a na juhovýchod Európy (Balkánsky polostrov). Tak sa dostali do sféry záujmov Rimanov (rímskej republiky) a Grékov. Táto fáza keltskej expanzie je už okrem archeologických a numizmatických prameňov doložená aj písomne; o keltskej civilizácii, kultúre a zvykoch písali z antických autorov najmä grécky historik Poseidónios z Apameie a Caesar (Zápisky o vojne v Galii, Commentarii de bello Gallico), dôležité informácie zachovali Lívius, Plínius St. a Dio Cassius. Kelti vytlačili zo sev. Itálie (tzv. Predalpskej Galie) Etruskov (dobyli napr. dnešnú Bolognu, etrusky Felsina, keltsky Bononia), usadili sa na sev. a juž. brehu Pádu a založili o. i. mestá Mediolanum (dnes Miláno) a Brixia (dnes Brescia). Zo sev. Itálie zaútočili pod vedením náčelníka Brenna okolo 390 pred n. l. (konvenčné datovanie) alebo 387 pred n. l. na Rím, vyplienili ho (okrem Kapitolu) a opustili až po získaní vysokého výkupného (→ Vae victis!). Potom prenikli až do juž. oblasti Apeninského polostrova. Ich expanziu na juhu ukončila 225 pred n. l. porážka v bitke s Rimanmi pri Telamone (dnes Talamone, súčasť mesta Orbetello, Toskánsko) a na konci 3. a v 2. stor. pred n. l. boli Rimanmi postupne zatlačení späť na sever k alpským predhoriam (naposledy vpadli do Itálie 179 pred n. l.), odkiaľ niektorí ustúpili do strednej Európy.

Asi od 400 pred n. l. sa usádzali na území dnešných Čiech (dôležitým dokladom je správa od Poseidónia z Apameie, zachovaná v Strabónovom spise Geografia, o keltskom kmeni Bójov, ktorí na konci 2. stor. pred n. l. zvíťazili v Hercýnskom lese nad germánskymi Kimbrami), v juž. časti Poľska, v Panónii (územie dnešného Slovenska okrem Bójov osídlili aj Kotíni, územie dnešného Maďarska Bójovia a Eraviskovia) a na Balkánskom polostrove (dnešné Chorvátsko, Slovinsko, ako aj Srbsko, kde sa usídlili Skordiskovia). V 3. stor. pred n. l. expandovali do Trácie (tam okolo 277 pred n. l. založili jediné keltské kráľovstvo – Tylis, jestvujúce do 193 pred n. l.), Macedónie a Grécka (279 pred n. l. vyplienili Delfy) a cez Dardanely sa dostali do Malej Ázie, kde sa okolo 278 pred n. l. usadili. Tam sa nazývali Galaťania a nimi osídlené územie Galatia; 277 pred n. l. ich porazil sýrsky kráľ Antiochos I. Sótér a okolo 230 pred n. l. pergamský kráľ Attalos I. Sótér a postupne splynuli s gréckym obyvateľstvom.

Od konca 2. stor. pred n. l. do konca 1. stor. pred n. l. Kelti postupne strácali na európskom kontinente svoje vedúce postavenie. Na severe susedili s Germánmi a na juhovýchode s Rimanmi, čo malo pre nich negatívne následky. R. 125 – 121 pred n. l. Rimania ovládli územie v dnešnom juž. Francúzsku, kde vytvorili provinciu Narbonská Galia. R. 58 – 51 pred n. l. bojoval Caesar proti Keltom na území dnešného Francúzska, Švajčiarska a Belgicka. Po dobytí mocenských centier (o. i. Gergovie, Bibracte a Alesie) porazil Caesar 52 pred n. l. povstanie galských kmeňov Arvernov a Haeduov, na ktorých čele stál Vercingetorix, a vytvoril novú rímsku provinciu Zaalpská (Vlasatá) Galia; odvtedy Gali podliehali Rímu a čoraz väčšmi sa romanizovali. Caesar si podmanil aj Helvétov a iné kmene a 55 a 54 pred n. l. podnikol dve výpravy do Británie (podrobená bola až za Claudia); rímskemu vplyvu sa ubránili len Kelti žijúci v hornatých oblastiach Škótska a Walesu a v Írsku.

Na územie dnešného Slovenska prišli Kelti vo dvoch vlnách. Prvá imigrácia sa začala 400 pred n. l., ďalšia zasiahla územie Slovenska pravdepodobne v 1. štvrtine 2. stor. pred n. l. a dáva sa do súvisu so severoitalskými keltskými kmeňmi, o. i. aj s Bójmi, ktorí po porážke Rimanmi 191 pred n. l. ustúpili ďalej na sever. Vo vých. časti Álp a v severozáp. časti Karpatskej kotliny sa v tom čase vytvorili dve mocenské zoskupenia. Prvým bolo v antických prameňoch spomínané Norické kráľovstvo (približne v oblasti vých. Álp) pôvodne ilýrskych (podľa iných autorov keltských) Norikov, ktorí sa už v predrímskom období zmiešali s keltskými Tauriskami a 15 pred n. l. si ich podrobili Rimania (→ Noricum). Druhé zoskupenie reprezentované Bójmi sa vytvorilo po obidvoch stranách str. Dunaja, jeho centrum bolo na území dnešnej Bratislavy. Bratislavské keltské oppidum prekvitalo najmä v 1. stor. pred n. l. Jeho zánik pred prelomom letopočtov (pravdepodobne 60 – 58 pred n. l., podľa iných zdrojov tesne pred 40 pred n. l.) súvisel s vpádom Dákov pod vedením kráľa Burebistu a s porážkou kmeňového zväzu Bójov a Tauriskov na čele s Kritasirom. Následná dácka okupácia juhozáp. Slovenska mala za následok posun časti Keltov do horských oblastí Slovenska, kde v rámci púchovskej kultúry prežívala časť keltských Kotínov až do 2. stor. n. l. K dôležitým keltským centrám patrili okrem Bratislavy napr. Plavecké Podhradie, Devín (hrad) a Trenčianske Bohuslavice.

Keltská spoločnosť sa delila na kmene a rody. Na jej čele pôvodne stáli králi alebo vojenskí náčelníci (niekedy volení), v priebehu vývoja (asi od 6. stor. pred n. l.) moc postupne preberala rodová vojenská aristokracia (jazdci), ktorá spolu s druidmi (kňazmi) tvorila najvyššiu vrstvu spoločnosti. Druidi riadili náboženský, politický a kultúrny život, rozhodovali spory, ústne šírili znalosti a skúsenosti, vychovávali svojich žiakov ap. Charakteristickým javom u Keltov, dokonca už v období laténskej kultúry, bol veľký počet kmeňov súperiacich o vedúce postavenie. Na čele niektorých kmeňov stál volený vergobret (z lat. vergobretus = najvyšší úradník) ako predstaviteľ výkonnej moci, čo už možno považovať za začiatok utvárania štátneho útvaru. Ďalšiu spoločenskú skupinu predstavovali slobodné ľudové vrstvy (remeselníci, roľníci, obchodníci), pričom medzi rodovou aristokraciou a ľudovými vrstvami sa utvárali zložité klientské vzťahy. Najnižšiu skupinu predstavovala vrstva závislého (zotročeného) obyvateľstva. Keltská rodina bola podobne ako v iných indoeurópskych systémoch patriarchálna. Domácnosť tvorili muž, jeho žena, deti a vnúčatá. Postavenie žien sa značne líšilo v závislosti od ich postavenia v spoločnosti a od prosperity rodiny.

Základom hospodárstva bolo zmiešané poľnohospodárstvo. Kelti pestovali všetky druhy obilia, ako aj ľan, konope, cviklu a niekoľko ďalších druhov zeleniny. Obilie skladovali v osobitných jamách alebo silách hlboko v zemi, prípadne vo veľkých nádobách (zásobniciach). V niektorých oblastiach bol v závislosti od terénu a podnebia dôležitejší chov dobytka a oviec (vlna keltských oviec bola dobre známa aj v Ríme). Neskôr Kelti dodávali rímskym vojskám kone. Veľký výskyt dubových lesov podporoval chov ošípaných, obľúbený bol lov diviakov. Kelti mali vyspelú remeselnú výrobu. Základom rozvinutej metalurgie bola výroba a spracovanie železa, z ktorého vyrábali zbrane vynikajúcej kvality, ale aj poľnohospodárske nástroje a i. Keramiku (nádoby) vyrábali na hrnčiarskom kruhu a vypaľovali v uzatvorených hrnčiarskych peciach. Svoju remeselnícku zručnosť uplatňovali aj pri zhotovovaní šperkov (→ keltské výtvarné umenie).

Boli vynikajúci bojovníci, ako žoldnieri slúžili napr. vo 4. a v 3. stor. pred n. l. vo vojsku helenistických vládcov (odtiaľ si privážali grécke mince a podľa nich razili vlastné keltské mince) alebo 218 – 214 pred n. l. vo vojsku kartáginského vojvodcu Hannibala (217 pred n. l. Kartáginci spolu s Galmi zvíťazili nad Rimanmi v bitke pri Trasimenskom jazere). K výzbroji keltských bojovníkov patrili meče a kopije, ako aj oválne štíty, ich vojsko tvorili pešiaci, jazdci a v niektorých oblastiach aj bojové dvojkolesové vozy.

Oblečením mužov boli nohavice, halena alebo tunika a vrchný odev – plášť (sagum), ktorý sa spínal kovovými sponami a prepásaval železným alebo koženým opaskom so záponou. Ženy nosili tenkú spodnú košeľu a vrchné rúcho (peplos) na obidvoch pleciach spájané sponami, často v kombinácii so závojom. Vrchným odevom bol plášť. Ľanové a vlnené farbené látky boli pestro zdobené prúžkovanými či kockovanými vzormi, ktoré dopĺňali výšivky. Základom potravy Keltov boli strukovinové a obilné kaše, placky (zriedkavo kvasený chlieb), ale aj mäso. Najbežnejším nápojom bolo domácky vyrábané pivo z jačmeňa, vyššie vrstvy pili víno dovážané z juž. Európy.

Kelti žili v staršom období prevažne ako roľníci sídliaci v menších osadách a usadlostiach, ale už prvotní Kelti opevňovali náčelnícke sídla. Typickým keltským politickým, náboženským a hospodárskym centrom so značným sústredením obyvateľstva a výroby sa od 2. pol. 2. stor. pred n. l. stalo oppidum, pevnosť vybudovaná na kopci a zároveň sídelná aglomerácia mestského charakteru, napr. v oppidách ako Gergovia alebo Bibracte v dnešnom Francúzsku bývalo až do 10-tis. ľudí. Razili sa tam mince, uplatňovalo právo, obchodovalo so vzácnym tovarom; listy sa písali gréckym písmom. Úpadok prekvitajúcich oppíd nastal po víťazstvách Caesara v pol. 1. stor. pred n. l., hoci v strednej Európe boli mnohé obývané až do konca 1. stor. pred n. l. K významným oppidám v Česku patrili napr. Staré Hradisko (v blízkosti dnešnej obce Malé Hradisko, okres Prostějov) a Stradonice (dnes v chotári obce Nižbor, okres Beroun), v Nemecku Alkimoennis (dnes súčasť mesta Kelheim) a Manching, vo Francúzsku Alesia, mnohé z nich boli predchodcami dnešných európskych metropol, napr. Bratislavy, Viedne, Budapešti a Paríža.

V náboženstve bol Keltmi rozvinutý kult antropomorfných mužských i ženských božstiev, ktorých mená a charakteristika splývali s rímskymi božstvami (tzv. interpretatio Romana; → keltské náboženstvo a mytológia). Božstvá uctievali vo svätyniach (napr. kultové miesto Roquepertuse pri dnešnej dedinke Velaux západne od mesta Aix-en-Provence) alebo v prírode (v lesoch, pri prameňoch, pri močiaroch), rozšírené boli aj ľudské obete známe aj z obetísk a svätýň na Slovensku (napr. zo sídliskového komplexu Havránok pri Liptovskej Mare). V staršom období (5 – 3. stor. pred n. l.) ukladali mŕtvych do hrobov po kremácii alebo nespálených v ich odeve, so zbraňami, s ozdobami a početnými milodarmi, pohrebná výbava závisela od ich spoločenského postavenia. Náčelníkov niekedy pochovávali do veľkých komorových hrobiek pod mohylami, s mimoriadnou výbavou na život na onom svete (vrátane voza), významným príkladom je napr. neskorokeltský hrob z francúzskej obce Boé (departement Lot-et-Garonne) či hrob kňažnej z Vix (archeologická lokalita v blízkosti mesta Châtillon-sur-Seine). Kelti si vysoko cenili hudbu a mnohé formy literárnych prejavov tradovaných ústnym podaním. Na slávnostiach bardi spievali chvály na prítomných a prednášali staré hrdinské spevy, pričom sa sprevádzali na strunovom hudobnom nástroji podobnom lýre (→ chrotta), neskôr na harfe. Rozšírený bol aj dychový hudobný nástroj carnyx, ktorý sa využíval predovšetkým ako signálny a burcujúci prostriedok vo vojnách.

Kelti ovládajúci rozsiahle územie od Britských ostrovov až po Balkánsky polostrov zohrali významnú úlohu vo vojenských i v politických dejinách Európy, ako aj v rozvoji špecifickej európskej kultúry. Prevzali viaceré technické a kultúrne vymoženosti stredomorských civilizácií a sprostredkovali ich ďalej vtedajšej barbarskej Európe, a vytvorili tak kultúrne zázemie spoločného dejinného vývoja Európy. Výrazne sa podieľali na utváraní mnohých súčasných európskych národov, najmä Angličanov a Francúzov. V súčasnosti žijú posledné zvyšky Keltov (tzv. 6 keltských národov) v severozáp. Francúzsku (Bretónci), v Írsku (Íri) a v Spojenom kráľovstve (Škóti, Walesania, Cornwallčania, Mani, ako aj Íri v Severnom Írsku). Keltské tradície sa najlepšie zachovali v Írsku, na ktorého územie Rimania neprenikli a kde keltské umenie prekvitalo ešte začiatkom nášho letopočtu. Niektoré jeho prvky boli oživené v podobe tzv. novokeltského umenia stredoveku splývajúceho s írskym umením (pol. 7. stor. n. l. – 9., resp. 2. pol. 12. stor. n. l.).

V Severnej Amerike žije početné množstvo skupín ľudí považujúcich sa za Keltov. Sú to potomkovia prisťahovalcov, ktorí prišli v 19. stor. z Írska a zo Škótska, v menšom počte z Walesu. Najviac obyvateľov Škótska odišlo do Severnej Ameriky v 1. pol. 18. stor., v dôsledku hladomoru v 40. rokoch 19. stor. sa zasa prisťahovalo veľa Írov. Preto dnes existujú v celej Severnej Amerike spoločenstvá Írov, Škótov i Walesanov. V 19. stor. odišli do Argentíny Walesania, ktorí dodnes dodržiavajú waleské tradície a hovoria po walesky.

Sebauvedomovanie potomkov Keltov sa zvýšilo aj v ich domovských krajinách a je spojené s nárastom pocitu národnej hrdosti a s úsilím dosiahnuť istú mieru nezávislosti. Íri majú vlastný štát (hoci Severné Írsko zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva), určitú úroveň nezávislej vlády (vlastné parlamenty) dosiahli aj Škóti a Walesania. Ostrov Man je od 1866 samosprávnou britskou korunnou dependenciou. Od 1917 sa takmer každoročne usporadúva v niektorej z krajín hlásiacich sa ku keltskému dedičstvu Keltský kongres. R. 1961 sa súčasne 6 keltských národov združilo do organizácie nazývanej Keltská liga.

Kelemantia — archeologická lokalita na juž. Slovensku na ľavom brehu Dunaja v katastri obce Iža v okrese Komárno, kde bol v polohe Leányvár (Dievčí hrad, Devín) odkrytý rímsky vojenský tábor (kastel) z 2. pol. 2. stor. – 2. pol. 4. stor. tvoriaci ako predsunuté predmostie legionárskeho tábora Brigetio (Szőny, dnes súčasť mesta Komárom, Maďarsko) súčasť opevnení rímskej hranice (→ Limes Romanus) na strednom Dunaji. Nie je známe, ako sa kastel v rímskej dobe nazýval (zachované antické písomné pramene ani objavené nápisy sa o ňom a o jeho posádke nezmieňujú), jeho pravdepodobný názov Kelemantia bol identifikovaný len na základe údajov gréckeho antického geografa Klaudia Ptolemaia (2. stor.).

Na základe archeologických nálezov však bolo zistené, že prvý trvalý hraničný kastel bol postavený počas markomanských vojen (165/166 – 180) za vlády Marca Aurelia (161 – 180). Bol to drevozemný tábor opevnený dvojitou hrotitou priekopou a valom s drevenou palisádou. Jeho celkový rozsah nie je presne známy, zaberal však plochu väčšiu než 3 ha. Z vnútornej zástavby boli preskúmané časti 11 kasárenských barakov (stavby z nepálených tehál, so sedlovou strechou pokrytou trstinou, členené na dva trakty s troma miestnosťami, dlhé 44 – 48 m, široké 11 – 12 m). Posádka, ktorú podľa zachovaných zbraní pravdepodobne tvorili jazdecké oddiely lukostrelcov, mala zrejme dohliadať na dodržiavanie podmienok mieru uzavretého 175 medzi Rimanmi na jednej a Markomanmi a Kvádmi na druhej strane, predovšetkým kontrolovať pohyb Kvádov v širšom predpolí Brigetia, a chrániť tak priľahlý úsek limitu (→ limes) pred ich vpádom. R. 179 bol tábor pri útoku Kvádov vypálený. Predpokladá sa, že po jeho zničení Rimania vybudovali v jeho blízkosti 5 dočasných poľných táborov (objavené počas leteckého prieskumu) pravouhlého pôdorysu, so zaoblenými nárožiami, ktoré chránila priekopa. Mali rozdielnu veľkosť (1 až 6,5 ha).

Koncom 2. stor. za vlády cisára Commoda (180 – 193) bol na mieste pôvodného tábora vybudovaný kamenný kastel, mohutná pevnosť v tvare štvorca (vnútorné rozmery 172 × 172 m, rozloha vyše 3 ha), s kamennými hradbami (výška 4 – 5 m, hrúbka 1,8 – 2,2 m) ukončenými cimburím a z vnútornej strany spevnenými hlineným násypom (tvoril zároveň ochodzu po ich obvode) a s 20 vežami. Kastel z troch strán obkolesovali prstence 2 (neskôr až 5) hrotitých obranných priekop a valov. V strede každej zo štyroch strán opevnenia bola brána, hlavná, juž. brána (porta decumana) na brehu Dunaja zabezpečovala spojenie s materským légiovým táborom v Brigetiu a mala dva priechody, severná brána (porta praetoria) len jeden. Vnútri kastelu, ktorý podľa tradičnej rímskej schémy členili hlavné cesty spájúce protiľahlé brány, boli štábna budova, kasárne, kúpele, stajne, sklady, studne, pekárske pece a i. Kastel bol vo 4. stor. prestavaný (k sev. bráne a k trom nárožiam boli pristavané bastiónové veže), posledné stavebné úpravy pochádzali z obdobia vlády cisára Valentiniána I. (364 – 375). Tábor zanikol pravdepodobne po požiari koncom 4. stor., nakrátko ho osídlili Kvádi a noví obyvatelia, po ich odchode (asi v 1. pol. 5. stor.) zostal areál neobývaný; veľká časť tábora bola zničená miestnymi obyvateľmi, ktorí používali kameň na stavbu domov, ďalšia časť pri stavbe hrádze na brehu Dunaja.

Archeologické výskumy v Kelemantii viedol pred 1. svet.vojnou Ján Tóth-Kurucz (*1878, †1963), po 2. svet. vojne Bedřich Svoboda (*1910, †1975), Mária Lamiová-Schmiedlová (*1935), Ján Rajtár (*1954) a K. Kuzmová, od 1978 je garantom výskumu Archeologický ústav SAV. Areál kastelu je od 1957 pamiatkovo chránený, v súčasnosti je upravený do podoby múzea v prírode. Drobné nálezy (napr. mince cisára Commoda a jeho manželky Crispiny, keramika, strely do prakov, umelecké predmety, výrobky zo skla a i.) sú vystavené v stálej expozícii Podunajského múzea v Komárne, v Lapidáriu rímskych pamiatok v bašte VI, ako aj v Klenotnici Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade či v stálej expozícii Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre (areál Agrokomplexu).

Katalaunské polia, lat. Campi Catalaunici, aj Campi Mauriaci — územie medzi mestami Troyers a Châlons-en-Champagne v severovýchodnom Francúzsku. Názov Katalaunské polia súvisí s keltským kmeňom Katalaunov (lat. Catalauni) obývajúcich túto oblasť (v staroveku patrila oblasť do rímskej provincie Gallia Belgica; → Galia). Dňa 20. 6. 451 sa tam odohrala bitka vojsk Západorímskej ríše pod vedením Flavia Aëtia s Hunmi pod vedením Atilu. Na strane Rimanov bojovali aj Vizigóti, Sálski Frankovia (Saliovia), časť Stredorýnskych Frankov (Ripuariov), Sasi a Burgundi, na strane Hunov podrobené germánske a sarmatské kmene (Ostrogóti, Gepidi, Svébi, Markomani, Kvádi, Alani a časť Stredorýnskych Frankov); bitka sa preto niekedy nazýva bitkou národov. Skončila sa víťazstvom Západorímskej ríše, Atila bol donútený zastaviť výboje smerom na západ a vrátiť sa do Panónie (452 však ešte vtrhol na Apeninský polostrov a vyplienil severné oblasti okolo rieky Pád).

Kastoria — mesto na severozápade Grécka v kraji Západná Makedónia v Dinároch na polostrove vybiehajúcom do jazera Orestida, administratívne stredisko nómu Kastoria; 15-tis. obyvateľov (2012). Základnými ekonomickými aktivitami obyvateľstva mesta sú spracovanie kožušín a turistika (najmä s cieľom nákupu kožušín).

Mesto založené 840 pred n. l. je stotožňované so starovekým mestom Keletron (lat. Celetrum), ktoré asi 200 pred n. l. dobyli Rimania. Jeho súčasný názov je podľa gréckej mytologickej tradície odvodený od jedného z Dioskúrov Kastora, uctievaného v období antiky v tamojšej oblasti (niekedy býva považovaný i za zakladateľa mesta), prípadne z lat. slova castrum (pevnosť, množné číslo castra). Po rozdelení Rímskej ríše (395 n. l.) sa stalo súčasťou Byzancie. Okolo roku 550 založil byzantský cisár Justinián I. Veľký na mieste dnešnej Kastorie opevnené mesto Iustinianopolis, kde preniesol aj susedné mesto Dioklétianopolis založené cisárom Diokleciánom (284 – 305).

Najstaršie písomné zmienky o Kastorii pochádzajú z 10. stor., keď bola okolo 950 a 990 dobytá Bulharmi. R. 1018 ju dobyl byzantský cisár Bazil II. Bulharobijca, do 1204 súčasť Byzantskej ríše, 1082 – 83 krátko obsadená Normanmi, 1204 opäť Bulharmi. Od 1385 súčasť Osmanskej ríše, do ktorej patrila až do balkánskych vojen (1912 – 13). Počas tohto obdobia vzrástol jej ekonomický a kultúrny význam (rozvoj obchodu a priemyslu, predovšetkým spracovanie kožušín a obchodovanie s nimi; stala sa centrom gréckej kultúry, kde sa zachovávali grécke zvyky a tradície, ako aj grécke pravoslávne náboženstvo). R. 1912 dobytá Grékmi, 1913 pripojená ku Grécku. Po grécko-tureckých vojnách (1919 – 22) boli moslimovia žijúci v meste presídlení do Turecka a Kastoria bola osídlená gréckymi utečencami. Počas 2. svetovej vojny (apríl 1941 – september 1943) súčasť talianskej okupačnej zóny, počas gréckej občianskej vojny (1946 – 49) sa tam dočasne usadilo mnoho utečencov z okolitých obcí.

Významné umelecké centrum. V 10. – 11. stor. existovali v Kastorii viaceré maliarske dielne, ktoré kopírovali súdobé konštantínopolské maliarske diela a štýly, v 12. stor. tam vznikla lokálna maliarska škola, ktorá vytvárala nástenné maľby a ikony vysokej úrovne. V 13. stor. vznikali umelecké diela ovplyvnené súdobou tvorbou pochádzajúcou z území okupovaných križiakmi i z Benátok, v 1. pol. 14. stor. umelecká produkcia upadla. V 2. pol. 14. – 15. stor. existovalo v Kastorii viacero maliarskych dielní, ktoré vytvárali najmä rozsiahle freskové cykly v miestnych chrámoch i vo vzdialenejších oblastiach Balkánu. Originálny maliarsky štýl týchto dielní sa vyznačuje antiklasickými tendenciami, úsilím o obnovenie tradície byzantského maliarstva i uplatňovaním inovácií zo západoeurópskeho maliarstva.

Zachovalo sa tam množstvo stavebných pamiatok, najmä chrámov (okolo 50) a historických meštianskych opevnených niekoľkopodlažných rezidencií (nazývané archontika) zo 17. – 18. stor. Chrámy reprezentujú neskorobyzantské architektonické štýly, väčšina z nich má malé rozmery, zväčša majú formu malej trojloďovej baziliky alebo jednolodia, mnohé z nich majú interiéry zdobené freskami. K najvýznamnejším patria Ajios Stefanos (starogr. Hagios Stefanos, založený okolo 900, trojloďová bazilika s nartexom, fresková výzdoba z 12. – 13. stor.), Taxiarchis Mitropoleos (starogr. Taxiarchés Métropoleós, založený okolo 900, fresky z 10. – 14. stor.), Panajia Kumbelidiki (starogr. Panagia Kumpelidiké, založený okolo 900, trojkonchová dispozícia s centrálnou kupolou, fresky z 13. a 15. – 17. stor.), Ajii Anarjyri (starogr. Hagioi Anargyroi, založený v 1. tretine 11. stor., výnimočné sú fresky z konca 12. stor. v tzv. dynamickom štýle), Ajios (starogr. Hagios) Nikolaos tu Kasnitzi (12. stor., fresky z poslednej štvrtiny 12. stor.), Ajios (Hagios) Athanasios tu Muzaki (1384 – 85, fresky zo 14. stor. a i.), asi 3 km od mesta chrám Panajia Mavriotissa (starogr. Panagia Mauriótissa, založený okolo 1000, pôvodne katolikon kláštora Panajia Mavriotissa, výnimočné sú expresívne poňaté fresky v interiéri z 13. stor.). Múzeum byzantského umenia, sídlo biskupstva.

Kassandros, aj Kasandros, genitív Kassandra, 355 pred n. l. – máj 297 pred n. l. — macedónsky vojvodca, jeden z diadochov. Najstarší syn Antipatra, ktorý sa po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) stal správcom (diadochom) Macedónie a Grécka a jedným z regentov Alexandrovho maloletého syna Alexandra IV. R. 321 pred n. l. bol Kassandros vyhlásený za chiliarcha (jeden z najvyšších úradov v ríši) a po otcovej smrti (319 pred n. l.) si nárokoval na titul regenta a správcu Macedónie a Grécka. Antipatros však za nástupcu určil svojho priateľa Polyperchonta, ktorý sa po jeho smrti (319 pred n. l.) stal regentom. Kassandros spolu s ďalšími diadochmi (Antigonom I. Monofthalmom, Ptolemaiom I. Sótérom a Seleukom I. Nikatorom) vyhlásil Polyperchontovi vojnu, 317 pred n. l. ho zosadil a stal sa správcom Macedónie a väčšiny Grécka (o. i. dobyl Atény, ktorých správu zveril Démétriovi Falérskemu). V úsilí upevniť svoju moc si 316 pred n. l. vzal za manželku Tesaloniku (dcéru Filipa II. Macedónskeho, ktorého pamiatku začal uctievať a presadzovať), podľa ktorej nazval novozaložené mesto Thessaloniké (novogr. Thessaloniki, dnešný Solún), a dal usmrtiť matku Alexandra III. Veľkého Olympiadu. R. 315 pred n. l. sa dostal do vojny s Antigonom (ten si nárokoval na správcovstvo v celej ríši Alexandra III. Veľkého) ukončenej mierovou zmluvou z 311 pred n. l., podľa ktorej sa Kassandros stal miestodržiteľom všetkých európskych častí Alexandrovej ríše. Kassandros na upevnenie svojho postavenia dal 310/309 pred n. l. zavraždiť aj Alexandra IV. a jeho matku Roxanu. Počas mocenských výbojov Antigonovho syna, vojvodcu Démétria I. Poliorkéta, utrpel 306 pred n. l. porážku v Termopylách. Stratil kontrolu nad Peloponézom a Isthmom, naďalej však ovládal macedónsku časť dnešného Grécka a úrodnú Tesáliu. R. 305 pred n. l. prijal titul kráľa Macedónie (306 – 304 pred n. l. prijali tituly kráľov nimi ovládaných území aj ostatní diadochovia). R. 303 pred n. l. obnovil koalíciu s Lysimachom, Ptolemaiom a Seleukom proti Antigonovi, ktorého 301 pred n. l. porazili (zahynul v boji). Po Kassandrovej smrti ovládol Macedóniu 294 pred n. l. Démétrios I. Poliorkétés.

Kasandros → Kassandros

Kartágo, fenicky Kart Hadašt (Nové Mesto), gr. Karchédón, lat. Carthago — staroveké prístavné mesto na pobreží severnej Afriky v dnešnom Tunisku, dnes archeologická lokalita v severnej časti mesta Tunis. Osídlenie a rozvoj Kartága prebiehali vo viacerých obdobiach.

Púnske obdobie – podľa antických prameňov založili Kartágo 814/813 pred n. l. ako obchodnú kolóniu Feničania z Týru (dnešný Súr v Libanone), archeologické nálezy ho však dokladajú až od polovice 8. stor. pred n. l. Jeho obyvateľov, Kartágincov, Rimania nazývali Púni (lat. Poeni, → Feničania). Podľa legendy založila Kartágo týrska princezná Dido (aj Elissa, Elyssa, Alissar), ktorá ušla pred svojím bratom Pygmalionom (dal zavraždiť jej manžela, aby sa zmocnil jeho bohatstva) do Numídie. Miestny kráľ jej sľúbil predať toľko územia, koľko možno ohradiť býčou kožou. Dido kožu rozrezala na tenké prúžky a vytýčila nimi oblasť okolo jadra budúceho Kartága, pahorku Byrsa (gr. byrsa = koža). Podľa Vergíliovho eposu Aeneis existovalo Kartágo už v období trójskej vojny. Dido poskytla v Kartágu útočisko obrancovi Tróje Aeneovi, ktorý ju však opustil, a preto spáchala samovraždu. To sa malo stať základom neskorších konfliktov medzi Rímom a Kartágom (Aeneas je považovaný za praotca rímskeho národa).

Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. sa Kartágo vymanilo spod kontroly svojho materského mesta Týru, postupne rozširovalo svoje územie a v 5. stor. pred n. l. sa stalo mestským štátom (termín Kartágo potom označuje nielen mesto Kartágo, ale aj štátny útvar, ktorého bolo hlavným centrom, t. j. Púnsku ríšu), najvýznamnejšou obchodnou a vojenskou mocnosťou západného Stredomoria, ktorej záujmová oblasť siahala od Egypta po Pyrenejský polostrov. Kartáginci si v severnej Afrike podriadili osady, ktoré boli už predtým kolonizované Feničanmi, napr. v dnešnom severovýchodnom Alžírsku kolónie Hippo Regius (dnes Annaba) a Cirta (dnes Constantine) a v severozápadnej Líbyi kolóniu Leptis Magna (neďaleko mesta Homs), v Stredozemnom mori kolonizovali napr. ostrovy Ibusim (dnes Ibiza) v Baleárach a Sardíniu, na západnej Sicílii založili mestá Lilybaeum (dnes Marsala) a Panormos (dnes Palermo), v Španielsku Kart Hadašt (lat. Carthago Nova, dnes Cartagena) a i.

Hlavným konkurentom Kartágincov boli spočiatku Gréci, ktorí od 8. stor. pred n. l. prenikali na západ (→ grécka kolonizácia). Kartáginci však uzavreli vojenskú koalíciu s Etruskmi a ich postup dočasne obmedzili. Po námornej bitke pri Alalii (dnes Aléria na Korzike) približne 540 – 535 pred n. l. spoločne docielili vyhnanie Grékov z Korziky (pripadla Etruskom) a zo Sardínie (pripadla Kartágincom). V 5. stor. pred n. l. pokračovali v expanzívnej politike a v dlhoročných grécko-kartáginských, tzv. sicílskych vojnách (5. – 3. stor. pred n. l.) sa pokúsili ovládnuť Sicíliu (väčšina kolónií bola grécka, Kartáginci dovtedy kolonizovali len jej západnú časť). Boje sa skončili 341 alebo 340 pred n. l. porážkou Kartágincov v bitke pri rieke Krimisos (pravdepodobne dnešná rieka Belice, juhozápadná Sicília). R. 312 (al. 310) pred n. l. ovládol takmer celé územie Kartága syrakúzsky tyran Agathoklés, ktorý sa 307 pred n. l. vrátil na Sicíliu (vyhlásil sa za sicílskeho kráľa) a 305 pred n. l. uzavrel s Kartágincami mier.

Postupné narastanie moci Ríma, ktorý do pol. 3. stor. pred n. l. ovládol takmer celý Apeninský polostrov, však začalo ohrozovať Kartágo ako dominantnú námornú a obchodnú mocnosť v západnom Stredomorí. Kartáginci spočiatku udržiavali s Rimanmi dobré vzťahy, 509 pred n. l. a 348 pred n. l. uzavreli mierové zmluvy vymedzujúce sféry ich vplyvu a na základe poslednej mierovej zmluvy z 279/278 pred n. l. dokonca spoločne bojovali proti epirskému kráľovi Pyrrhovi, ktorý dobyl väčšiu časť Sicílie patriacu Kartágincom. Výsledkom konfliktu ich záujmov boli tri púnske vojny.

V prvej púnskej vojne (264 – 241 pred n. l.) Kartágo po porážke kartáginského vojvodcu Hamilkara Barka v námornej bitke pri Egadských ostrovoch úplne stratilo Sicíliu. R. 237 pred n. l. Rím využil povstanie kartáginských žoldnierov a obsadil Sardíniu a Korziku. V nasledujúcom období však Kartáginci zásluhou Hamilkara Barka a jeho zaťa Hasdrubala (†221 pred n. l.) ovládli južnú časť Pyrenejského polostrova (s významnými ložiskami striebra) a 227 pred n. l. tam založili dnešné mesto Cartagena. R. 226 pred n. l. uzavreli s Rimanmi zmluvu, ktorá určovala rieku Iberus (aj Iber, dnešná rieka Ebro) ako hranicu medzi kartáginskou a rímskou sférou vplyvu. V druhej púnskej vojne (218 – 202 pred n. l.) sa bojovalo najmä v Itálii: 217 pred n. l. kartáginský vojvodca Hannibal zvíťazil pri Trasimenskom jazere, 216 pred n. l. pri Cannae v Apúlii, 211 pred n. l. podnikol demonštratívnu výpravu k Rímu (→ Hannibal ante portas!), 207 pred n. l. Rimania pri rieke Metaurus (dnes Metauro) porazili jeho brata Hasdrubala (*asi 243 pred n. l., †207 pred n. l.). R. 206 pred n. l. Scipio Africanus St. vytlačil Kartágincov z Hispánie a po bitke pri Zame (202 pred n. l.; Zama Major, aj Zama Regia, pravdepodobne južne od dnešného mesta Tunis) bol 201 pred n. l. medzi Kartágom a Rímom uzavretý mier, podľa ktorého sa vláda Kartága obmedzila len na severovýchod dnešného Tuniska (okolie Kartága) a muselo zaplatiť Rímu vojnové reparácie. Zároveň na severoafrickom území vzniklo pod patronátom Ríma kráľovstvo Numídia. Numídsky kráľ Masinissa sa usiloval rozšíriť svoje územie na úkor Kartága, a preto vyprovokoval vojnovú roztržku s Kartágincami, ktorí podľa mieru z 201 pred n. l. nesmeli bez povolenia rímskeho senátu viesť žiadnu vojnu. To viedlo 149 pred n. l. k vypuknutiu tretej púnskej vojny, v ktorej bolo Kartágo porazené a 146 pred n. l. úplne zničené, jeho obyvatelia zahynuli v bojoch alebo boli poslaní do otroctva (asi 50-tis. ľudí). Na území Kartága vznikla rímska provincia Africa.

Kartáginci (Púni) hovorili v súčasnosti už zaniknutým púnskym (severoafrickým) dialektom feničtiny – púnčinou, resp. neskôr novopúnčinou, ktorá sa používala asi do 6. stor. n. l. Patrila k semitským jazykom afroázijskej jazykovej rodiny a významne ovplyvnila niektoré moderné berberské jazyky, najmä v súčasnom Tunisku, Alžírsku a Maroku (slovná zásoba, toponymá). Zapisovala sa variantom fenického písma – púnskym, resp. novopúnskym písmom, ktoré sa používalo asi do 3. stor. n. l. v monumentálnej, resp. v novopúnskej (neskoropúnskej) kurzívovej podobe a zachovalo sa len v nápisoch. Predpokladá sa, že sa neskôr stalo základom líbyjského písma (aj numídske písmo), písma tifinag (predarabské písmo používané berberským etnikom Tuaregov) a turdetského písma (písmo starovekého mesta Tartéssos).

Náboženstvo Kartágincov (púnske náboženstvo) bolo polyteistické, vychádzalo z fenického náboženstva a mytológie. Hlavným bohom bol Baal Hamon (jedna z podôb semitského boha Baala, púnsky Pán zástupov), patrónkou Kartága však bola jeho manželka, bohyňa Mesiaca a nočnej oblohy Tanit (jedna z podôb Aštarty), nazývaná aj Baalova tvár (púnsky Pene Baal) alebo Kráľovná (púnsky Rabat). Bola rovnocenná Baalovi Hamonovi, jej symbolom bol rovnostranný trojuholník, ktorého sa na hornom vrchole dotýkala vodorovná čiara a nad ňou bol kruh, resp. trojuholník (podľa niektorých autorov ide o obrys ženy s roztiahnutými rukami – trojuholník predstavoval jej rúcho, kruh hlavu a horizontálna línia medzi nimi ramená). Rimania ju neskôr stotožnili s Junonou (Iuno Caelestis). Bohyni Tanit bol zasvätený hlavný mestský chrám nachádzajúci sa v blízkosti prístavu, kde jej boli na kovových oltároch (tofet) prinášané zvieracie a podľa niektorých kresťanských autorov (napr. Tertullianus) aj ľudské obety (malí chlapci). Dokladom ľudských obiet by malo byť množstvo zachovaných stél (najstaršia zo 7. stor. pred n. l.) označujúcich hroby (obetovaných) detí, čo však viacerí súčasní autori spochybňujú. Ďalší uctievaní bohovia boli napr. Melkart (púnsky Kráľ mesta), pôvodne ochranný boh mesta Týros pokladaný za syna Baala a Tanit, Ešmun, boh lekárstva, pôvodne ochranný boh fenického mesta Sidon, a i.

Moc Kartága bola založená najmä na obchode (obchodovalo s otrokmi a predovšetkým s kovmi). Kartáginci budovali obchodné a vojenské loďstvo, prístavy (dva umelé uzatvorené prístavy v Kartágu, jeden pre vojnové a druhý pre obchodné lode, boli v antike považované za majstrovské technické diela), zakladali obchodné stanice. Boli vynikajúci stavitelia lodí. Kartáginskí moreplavci sa už od 8. stor. pred n. l. plavili po Stredozemnom mori a prenikli až za Heraklove stĺpy (Gibraltársky prieliv), napr. podľa niektorých zdrojov podnikol okolo 450 pred n. l. Himilko (Himilco) plavbu pozdĺž západného pobrežia Európy a pravdepodobne sa dostal až do Británie, v tom istom čase viedol Hanno Moreplavec expedíciu pozdĺž západného pobrežia Afriky. Obchod podporovala aj hustá cestná sieť spájajúca pobrežie s vnútrozemím Afriky. V kartáginskom hospodárstve malo okrem obchodu významnú úlohu aj vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo, pestovalo sa najmä obilie, ovocie a vinič, čo dokladá napr. 28-zväzkový spis kartáginského učenca a agronóma Maga (Mago), resp. Magóna z Kartága, z 2. stor. pred n. l. o pestovaní plodín, ktorý Rimania ako jediné dielo kartáginskej (púnskej) literatúry preložili do latinčiny (v súčasnosti známe len z citátov). Významný bol chov koní. Vysokú úroveň dosiahla výroba a spracovanie kovov (striebro, železo, meď, cín), z ktorých sa vyrábali rozličné nádoby a v obdobiach vojen zbrane, rozvíjalo sa aj tkáčstvo a farbiarstvo (najmä na export), na domácu spotrebu sa vyrábala keramika, predmety zo slonoviny a i.

Kartágo v období najväčšieho rozkvetu pozostávalo z niekoľkých štvrtí. Jeho centrom bol pahorok Byrsa s akropolou (od 5. stor. pred n. l. opevnený hradbami), v ktorého blízkosti sa nachádzali rozsiahle pohrebiská. V 3. stor. pred n. l. malo Kartágo helenistický charakter, pravidelnú uličnú sieť s rozsiahlymi domami s peristylmi a patrilo k najväčším a najvýstavnejším mestám helenistického Stredomoria. Politickú moc v ňom mali zámožné obchodnícke rodiny, na čele štátu stál spočiatku kráľ, od 5. stor. pred n. l. dvaja šoffeti (suffeti, obdoba rímskych konzulov) volení ľudovým zhromaždením na jeden rok a senát (300 doživotne vymenovaných členov). Stabilitu štátu kontroloval tribunál (104 členov, každý s titulom sudca). Kartáginské vojsko pozostávalo z cudzích žoldnierov, ktorí pochádzali z Afriky (Líbyjčania, Numíďania), z ostrovov v Stredomorí (Sardínia, Korzika, Baleáry) a z Grécka. Kartáginci, ktorí vytvorili osobitnú kultúru, sa stali sprostredkovateľmi kultúrnych vplyvov medzi východnou a západnou oblasťou Stredomoria.

Rímske obdobie – mesto Kartágo sa 122 pred n. l. pokúsil obnoviť Gaius Sempronius Gracchus poskytnutím jeho územia chudobným rímskym občanom (bezzemkom), ktorých vyslal ako kolonistov do severnej Afriky. Rímsky senát však tejto prvej rímskej zámorskej kolónii (Colonia Iunonia Carthago) oficiálny štatút mesta neschválil. Opätovne obnoviť Kartágo sa rozhodol 46 pred n. l. Caesar, jeho predsavzatie realizoval 29 pred n. l. Oktavián (cisár Augustus), ktorý vyslal do severnej Afriky približne 3-tis. kolonistov. Vzniklo nové mesto Colonia Iulia Concordia Carthago, ktoré sa vyvíjalo a rozrastalo postupne, najmä v 2. – 5. stor. n. l., a ako hlavné mesto provincie Africa patrilo v cisárskom období k najväčším mestám Rímskej ríše (žilo tam okolo 500-tis. obyvateľov). Centrom mesta ostal pahorok Byrsa (s akropolou), kde vznikli mohutné terasy, na ktorých bolo vybudované fórum s kapitolom a bazilikou. V 2. stor. n. l. bol postavený palác rímskeho guvernéra, Antoninove kúpele (termy, postavené za vlády Antonina Pia 145 – 165, patria k najlepšie zachovaným architektonickým pamiatkam z rímskeho obdobia) a cirkus (hipodróm), ktoré patrili k najväčším stavbám svojho druhu v Rímskej ríši. Bolo tam aj niekoľko chrámov, divadlo, amfiteáter, odeion a niekoľko verejných cisterien na vodu (nezachovali sa). V 2. – 3. stor. boli prestavané aj obidva prístavy. Už v 2. stor. jestvovala v Kartágu významná kresťanská obec a biskupstvo (spolu s Rímom najvýznamnejšie v západnom svete), pôsobili tam Tertullianus, Cyprián z Kartága, sv. Augustín a i., konalo sa tam niekoľko cirkevných snemov. V pol. 4. stor. bola vybudovaná rotunda, ktorá bola kópiou Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme. Kresťanské kostoly mali niekoľko lodí oddelených stĺpmi, apsidu na východnej i na západnej strane a podlahu pokrytú mozaikami.

R. 439 dobyli Kartágo Vandali vedení kráľom Geiserichom a až do 533, keď ich ríšu rozvrátil vojenský veliteľ byzantského cisára Justiniána I. Veľkého Belisar, bolo hlavným sídlom vandalských kráľov. V nasledujúcom období sa stalo rezidenciou východorímskeho (byzantského) miestodržiteľa a bolo prestavané; boli obnovené staršie a vznikli nové kostoly, a to aj v blízkosti mesta za hradbami (bazilika Damous El Karita, pol. 6. stor.). R. 698 bolo Kartágo dobyté Arabmi a deštruované. Odvtedy v ruinách. Postupne sa vyľudnilo, slúžilo ako zdroj stavebného materiálu a spolií na stavby mešít.

Systematický archeologický výskum v Kartágu sa začal 1975 v rámci medzinárodného projektu UNESCO na záchranu Kartága (UNESCO pour la sauvegarde de Carthage), jeho rozširovanie však sťažuje skutočnosť, že veľká časť pozostatkov Kartága sa nachádza pod zástavbou predmestí mesta Tunis. R. 1979 boli ruiny Kartága zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Do súčasnosti sa okrem zvyškov viacerých verejných profánnych i sakrálnych stavieb zachovali aj artefakty z púnskeho, a najmä z rímskeho (mozaiky, sochy) a byzantského obdobia uchovávané v Kartáginskom národnom múzeu (fr. Musée national de Carthage, založené 1875) na území bývalého mesta Kartágo na pahorku Byrsa a v archeologickom Národnom múzeu Bardo (Musée national du Bardo, založené 1888) v mestskej štvrti Bardo v Tunise.

Kária, gr. Karia, lat. Caria — v staroveku územie na juhozápade Malej Ázie na pobreží Egejského mora, dnes súčasť Turecka. Nazvané podľa autochtónneho obyvateľstva Károv. Na severozápade hraničilo s Ióniou, na severe s Lýdiou (hranicu tvorila rieka Menderes, hist. Maiandros, dnes Büyük Menderes), na severovýchode s Pisidiou, na východe s Frýgiou a na juhovýchode s Lýkiou (hranicu tvorila rieka Indos, dnes Dalaman Çayı).

Pobrežie Kárie osídlili neskôr Feničania a na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. Gréci, ktorí tam založili svoje kolónie, z ktorých sa postupne stali významné obchodné prístavy (napr. Halikarnas, dnes Bodrum). Označenie Kária sa potom nevzťahuje len na oblasti obývané Kármi (najmä vnútrozemie), ale aj na oblasti kolonizované Grékmi, kde sa rozvíjala zmiešaná kultúra. K najvýznamnejším mestám v Kárii okrem Halikarnasu patrili Milét a Magnésia na rieke Menderes (Maiandros).

V pol. 6. stor. pred n. l. si Káriu podmanil lýdsky kráľ Kroisos, od 545 pred n. l. bola perzskou satrapiou s hlavným mestom Mylasa (dnes Milas v juhozáp. Turecku). R. 495 – 494 pred n. l. sa Kári aktívne zúčastnili protiperzského iónskeho povstania, po jeho porážke však v grécko-perzských vojnách bojovali na strane Peržanov. V Kárii súčasne pretrvával grécky vplyv, preto sa niektoré kárske obce stali členmi Aténskeho námorného spolku (až do 440 pred n. l.), potom sa znova dostali pod vplyv Perzie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Kári zjednotili pod vládou domácich vládcov, ktorí ako satrapovia formálne uznávali zvrchovanosť Perzie, pri spravovaní ríše však boli nezávislými. Najvýznamnejší z nich, satrapa Mausólos (vládol 377 – 353 pred n. l.) z kárskej dynastie Hekatomnovcov, rozšíril územie Kárie o časť Iónie a Lýkie, pripojil ostrovy Chios, Rodos a Kos a hlavné mesto preniesol do Halikarnasu. Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) bojovali o Káriu sýrski Seleukovci a egyptskí Ptolemaiovci, napokon bola pripojená k ríši Seleukovcov. R. 189 pred n. l. bola sev. časť Kárie odstúpená Pergamskej ríši, juž. časť ovládal do 167 pred n. l. Rodos. R. 129 pred n. l. sa Kária stala súčasťou rímskej provincie Ázia (lat. Asia). V rámci Rímskej ríše Kária prosperovala, úpadok nastal až v 3. stor. n. l. Pri reorganizácii ríše za cisára Diokleciána (koncom 3. stor.) bola vytvorená samostatná provincia Kária (v rámci diecézy Ázia). V byzantskom období tam vzniklo viacero kresťanských biskupstiev. Koncom 12. stor. väčšinu územia Kárie dobyli Turci, od 15. stor. súčasť Osmanskej ríše.

Kári — staroveký národ obývajúci pravdepodobne od pol. 2. tisícročia pred n. l. oblasť na juhozápade Malej Ázie nazvanú podľa neho Kária. Zmienky o Károch boli pravdepodobne už v akkadských, chetitských, elamských a achajmenovských nápisoch, spomína ich Homér v Iliade, ako aj viacerí starogrécki historici (Hérodotos, Thukydidés). Hovorili dnes už zaniknutým kárskym jazykom (kárčina; podľa Homéra boli Kári barbarofónoi, t. j. hovoriaci barbarským jazykom) patriacim do skupiny chetitsko-luvijských (anatólskych) jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny, ktorý sa zapisoval osobitou kárskou abecedou. Zachovalo sa okolo stovky krátkych textov (nápisov) zo 7. – 3. stor. pred n. l. vyrytých v skalách, na domoch ap. najmä v Egypte a Núbii, kde Kári slúžili ako žoldnieri vo vojskách faraónov, menej v kárskych centrách, napr. v mestách Kaunos (dnes archeologická lokalita v blízkosti dnešného mesta Dalyan v juhozáp. Turecku) či Mylasa (dnes Milas v juhozáp. Turecku). Kársku abecedu rozlúštil koncom 20. stor. britský egyptológ John David Ray (*1945) na základe bilingválneho grécko-kárskeho nápisu z kárskeho mesta Kaunos.

Osobitnú kársku (negrécku) kultúru dokladajú aj archeologické nálezy, najmä zvyšky architektúry, napr. skalné hrobky zo 4. stor. pred n. l. v meste Kaunos, archeologická lokalita Labraunda (dnes Labranda; asi 15 km od mesta Milas) s ústredným chrámom hlavného kárskeho boha Labraunda (grécky Zeus Labraundos; jeho symbolom bola dvojitá sekera – labrys) z obdobia okolo 600 pred n. l. – 400 n. l. (celý architektonický komplex bol nákladne prestavaný počas vlády Hekatomnovcov, najmä za Mausóla, 377 – 353 pred n. l., ktorý tam dal vybudovať veľkú hodovnú sálu). Napriek tomu, že od príchodu Grékov dochádzalo k miešaniu Károv a Grékov najmä na pobreží Egejského mora, Kári si vo vnútrozemí Kárie uchovali až do 4. stor. pred n. l. etnickú príslušnosť i jazyk.

Karhy, lat. Carrhae, gr. Karrhai, hebr. Charan, bibl. Cháran, tur. Harran, Charran — archeologická lokalita v juhovýchodnom Turecku pri meste Harran (okolo 6 500 obyvateľov; 2011) asi 40 km juhovýchodne od Şanlıurfy (staroveká Urfa, resp. Edessa). Staroveké Karhy ležiace v severnej Mezopotámii na dôležitej obchodnej ceste (akkadsky charránu = cesta) z Ninive do Karchemiša boli známe už v 3. tisícročí pred n. l., spomínajú sa v klinopisných textoch (na hlinených tabuľkách) z miest Ebla (dnes archeologická lokalita Tell Mardich) a Mari. V starobabylonskom období jedno zo stredísk konfederácie Zalmaqum.

Podľa starozákonnej tradície sa v meste Karhy (bibl. Cháran) usadil Terach, otec starozákonného patriarchu Abraháma (1 M 11,31). Z Karh sa vydal Abrahám hľadať zasľúbenú zem (Kanaán; 1 M 12,1 – 7), do Karh sa pred bratom Ezauom uchýlil Abrahámov vnuk, tretí starozákonný patriarcha Jákob (Jakub; 1 M 28,10). Koncom 14. stor. pred n. l. zničili Karhy Chetiti, potom sa dostali pod kontrolu Asýrie (sídlo miestodržiteľa). Boli významným náboženským centrom, nachádzal sa tam aj ústredný asýrsky chrám boha Sína (zosobnenia Mesiaca) Ehulhul (Echulchul; prvýkrát sa spomína v 9. stor. pred n. l., kultovým centrom boha Sína bol však už prinajmenšom v 2. tisícročí pred n. l.). V 7. stor. pred n. l. sa Karhy stali rezidenčným mestom posledného asýrskeho panovníka Aššur-uballita II. (vládol 612 – 609 pred n. l.). R. 610 pred n. l. ich dobyli spojené vojská Novobabylonskej (Chaldejskej) a Médskej ríše. Počas útoku bol zničený aj chrám, okolo 550 pred n. l. ho však dal obnoviť (pravdepodobne v podobe zikkuratu) posledný novobabylonský panovník Nabonid. V 2. pol. 6. stor. pred n. l. sa Karhy stali súčasťou Perzskej ríše, 331 pred n. l. ríše Alexandra III. Veľkého, po jej rozpade jedným z administratívnych centier ríše Seleukovcov a koncom 2. stor. n. l. Rímskej ríše. R. 53 pred n. l. v období prvého triumvirátu sa tam odohrala bitka, v ktorej jeden z triumvirov Crassus utrpel drvivú porážku v boji proti Partom (Parti ukoristili aj insígnie rímskych légií, ktoré diplomatickou cestou získal späť až cisár Augustus). Karhy však naďalej zostali náboženským centrom (217 n. l. bol na ceste z Edessy k chrámu v Karhách zavraždený cisár Caracalla) a aj po prijatí kresťanstva v Rímskej ríši boli jedným z centier uctievania boha Sína.

R. 639 ovládli Karhy Arabi, ktorí tam postavili mešitu (8. stor.) s madrasou (významné centrum astronómie a alchýmie). V 9. stor. obyvatelia Karh odmietli príkaz kalifa al-Ma’múna prijať islam (resp. kresťanstvo alebo judaizmus) a naďalej si zachovali pohanské kulty. Aby neboli prenasledovaní, začali sa nazývať sabijovia. S pravými sabijmi (→ mandejovia) však nemali nič spoločné. Počas prvej križiackej výpravy (1095 – 99) boli Karhy obsadené križiakmi, 1104 sa pri Karhách odohrala bitka, v ktorej seldžucké vojská prvýkrát porazili križiacke štáty (Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo). Po mongolskom vpáde v 13. stor. bolo mesto zničené a definitívne stratilo svoj význam.

V lokalite približne oválneho tvaru obkolesenej hradbou s jednou bránou (s datovaním 1192) sa zachovali ruiny viacerých islamských stavieb. Na jej severnej strane sa nachádzajú ruiny Veľkej mešity z umajjovského obdobia (fasáda a minaret; pol. 8. stor., prestavaná 1192). Na ruinách pohanského chrámu, ktorý ešte začiatkom 10. stor. využívalo pohanské obyvateľstvo (sabijovia) ako kultové centrum (deštruovaný 1032 alebo 1033), bola 1059 vybudovaná islamská pevnosť, neskôr prebudovaná križiakmi. V blízkej dedine sa nachádza prameň pitnej vody nazývaný Jakubova (Jákobova) studňa, ktorý zodpovedá opisu v Starom zákone. V oblasti sa zachovalo viacero príkladov typickej tradičnej obytnej architektúry, ktorá kužeľovitým tvarom strechy pripomína včelí úľ (tento typ architektúry je zobrazený už na asýrskych reliéfoch z 8. stor. pred n. l.).

Karakala [lat. > slov.] — poslovenčená podoba mena rímskeho cisára Caracallu, napr. Karakalove kúpele, lat. Thermae Antoninianae, tal. Terme di Caracalla, aj Antoninove (Caracallove) kúpele.

Kapitol, lat. mons Capitolinus, aj Capitolium, pôvodne mons Tarpeius, tal. Colle del Campidoglio — pahorok v Ríme medzi Forum Romanum (na západe) a Martovým poľom (na východe), najmenší zo 7 pahorkov, na ktorých sa rozkladal antický Rím. Pôvodne ho tvorili dva výbežky (juž. výbežok nazývaný Capitolium a sev. výbežok nazývaný Arx) oddelené malým údolím (intermontium, dnes Piazza del Campidoglio). Na sev. výbežku sa pôvodne nachádzala hlavná mestská citadela slúžiaca ako útočisko (preto nazývaný Arx). Na juž. výbežku dali Etruskovia koncom 6. stor. pred n. l. vybudovať chrám zasvätený Jovovi Najlepšiemu Najväčšiemu (Iuppiter Optimus Maximus, → Jupiter); pri kopaní jeho základov bola nájdená ľudská hlava, čo predznamenalo, že Rím bude hlavou (lat. caput) sveta (odtiaľ názov Capitolium, ktorý sa neskôr začal vzťahovať na obidva výbežky).

Pôvodný chrám bol z dreva a hliny, s dreveným stĺporadím, po viacerých prestavbách (83 pred n. l., 69 pred n. l. a 80 n. l.) z mramoru a so strechou z pozláteného bronzu. R. 509 pred n. l. (podľa tradície v prvom roku rímskej republiky) bol zasvätený tzv. kapitolskej trojici (Jupiter, Juno, Minerva) a stal sa hlavnou kultovou svätyňou Ríma a až do konca staroveku celej Rímskej ríše. Konali sa tam obety počas íd, konzuli pri slávnostnom zasadnutí senátu tam začínali svoj úradný rok, víťazní vojvodcovia zakončovali triumf a dospelí občania začínali svoj občiansky život. V období cisárstva sa kult kapitolskej trojice rozšíril aj do provincií, kde vznikali miestne chrámy zasvätené kapitolskej trojici (kapitol, lat. capitolium) ako prejav lojálnosti k Rímskej ríši.

Na úbočiach rímskeho Kapitolu boli vybudované menšie chrámy, napr. na výbežku Arx Chrám Junony Napomínateľky (Iuno Moneta, 344 pred n. l.), svätyne, oltáre, sochy bohov, ale aj významných Rimanov. Nachádzali sa tam aj Romulov dom (casa Romuli), štátny archív (Tabularium, 78 pred n. l., čiastočne zachovaný v Palazzo dei Senatori), popravisko a i. Podľa legendy počas útoku Galov na Rím (387/386 pred n. l.) zobudili Rimanov svojím gagotom posvätné, tzv. kapitolské husi zasvätené Junone, a tak zachránili Kapitol. Antické stavby sa nezachovali, sú známe len z archeologických vykopávok.

V stredoveku bol Kapitol svetským politickým centrom Ríma (1143 – 44 tam bola založená Rímska republika). V súčasnosti sa na ňom nachádza Kapitolské námestie (tal. Piazza del Campidoglio) predstavujúce jeden z najlepších a najúplnejších príkladov renesančného urbanizmu. Jeho podobu s geometrickou dlažbou vytvárajúcou ovál (vzniklo zasypaním údolia medzi obidvoma výbežkami) a s budovami palácov symetricky umiestnenými po jeho obvode navrhol Michelangelo Buonarroti (po 1561; návrh námestia bol realizovaný až po jeho smrti; 1940 bola podľa jeho návrhu zrekonštruovaná dlažba). V strede námestia je kópia sochy Marca Aurelia (originál v Kapitolských múzeách). Na námestie sa vchádza schodiskovou rampou nazývanou Cordonata (1559), oproti ktorej (na opačnom konci námestia) je Palazzo Senatorio (Senátorský palác; vybudovaný v 12. stor. na mieste starorímskeho Tabularia, renesančne prestavaný v 13. a v 16. stor.; schodisko pred palácom z 1544 – 52), južne od neho Palazzo dei Conservatori (Palác konzervátorov, po 1561 prestavbou staršieho stredovekého paláca z 15. stor., dokončený 1568 – 84 G. della Portom), severne Palazzo Nuovo (Nový palác, 1603 – 60). V Palazzo dei Conservatori a v Palazzo Nuovo v súčasnosti sídlia Kapitolské múzeá (ich súčasťou je aj Palazzo Caffarelli, Palác Caffarelliovcov, 1538 – 1680). V blízkosti Palazzo Nuovo je bazilika Santa Maria in Aracoeli, jedna z titulárnych rímskych bazilík, pôvodne nazývaná Santa Maria in Capitolio. Vznikla na mieste sídla augurov, resp. byzantského kláštora doloženého v 6. stor., ktorý bol v 9. stor. premenený na benediktínsky a 1249 – 50 na františkánsky. Jej súčasná románsko-gotická podoba pochádza z prestavby v 50. rokoch 13. stor., pričom jej stavitelia použili antické spoliá. V interiéri sa nachádzajú fresky od P. Cavalliniho (začiatok 14. stor.), freska od Pinturicchia (1486) a i. významné umelecké diela. Monumentálne schodisko pred bazilikou dal 1347/48 vybudovať Cola di Rienzo.

Kapadócia, gr. Kappadokia, lat. Cappadocia — historické územie vo vých. časti Malej Ázie. V antickom období sa Kapadócia rozprestierala od rieky Halys (dnes Kizilirmak) na západe po pohorie Taurus na juhu a Antitaurus na východe, v období najväčšieho rozsahu až po Čierne more na severe. Pôvodne obývaná rôznymi anatólskymi etnikami, podľa záznamov z tzv. Kapadóckych tabuliek tam v 20. – 18. stor. pred n. l. existovali osady asýrskych kupcov, okolo 1700 pred n. l. sa územie Kapadócie stalo súčasťou Chetitskej ríše, v 1. tisícročí pred n. l. tam vznikli neskorochetitské štáty Tabal a Melid. V 7. stor. pred n. l. napádali územie Kimmerijci a Skýti a usadilo sa tam etnikum Kapadóčanov (etnicky príbuzní Peržanom). Od 585 pred n. l. súčasť Médskej ríše, od polovice 6. stor. pred n. l. satrapia Perzskej ríše siahajúca na severe až po Čierne more (názov Kapadócia pravdepodobne súvisí so staroperzským názvom územia Katpatuka, ktorý sa dnes obvykle prekladá ako Krajina krásnych koní), 333 pred n. l. podriadená Alexandrovi III. Veľkému. Za vlády Seleukovcov sa na prelome 4. a 3. stor. pred n. l. utvorila v sev. časti Kapadócie Pontská ríša, v juž. časti v 3. – 2. stor. pred n. l. existoval samostatný štát (kráľovstvo) Kapadócia, okolo 100 pred n. l. pod nadvládou pontského vládcu Mithradata VI. Eupatora, v rímskej dobe dočasne samostatná (ako vazalský štát). R. 17 n. l. počas vlády cisára Tiberia bola Kapadócia pripojená k Rímskej ríši ako provincia Cappadocia (zahŕňala aj oblasť Pontu a Malého Arménska) s hlavným mestom Caesarea Cappadociae (dnes Kayseri v Turecku), koncom 3. stor. za vlády Diokleciána rozdelená na záp. (Cappadocia Prima) a vých. časť (Armenia Secunda), od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše.

Počas prvých storočí n. l. významná oblasť šírenia kresťanstva (biblický Prvý list Petrov je adresovaný aj kresťanskej diaspóre v Kapadócii), vo 4. stor. tam pôsobili kapadócki cirkevní otcovia (→ kapadócka škola). V 7. – 12. stor. vzniklo v Kapadócii (na ochranu pred útokmi nepriateľov) viacero podzemných miest (okrem obydlí sa tam nachádzali aj zásobárne, dielne a priestory na osobnú hygienu), z ktorých k najväčším patrili Kaymaklı a Derınkuyu. V 12. – 13. stor. tam napriek podrobeniu Kapadócie Seldžukovcami (od 1071) vzniklo množstvo kresťanských stavieb (kaplnky s freskami predstavujúcimi vrchol byzantského umenia). Od 14. do zač. 20. stor. bola Kapadócia súčasťou Osmanskej ríše.

Jadro historického územia Kapadócie, najmä vrchovina Göreme, je vyhľadávanou turistickou oblasťou s množstvom historických pamiatok (skalné mestá vhĺbené a vytesané do mäkkých tufov) a unikátnych geomorfologických útvarov (zemné pyramídy, ihlicové útvary a svedecké vrchy vytvorené eróziou v tufoch); 1985 bolo Göreme zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Národný park Göreme a skalné mestá Kapadócie.

kalokagatia, gr. kalokagathia — v starovekom Grécku kultúrny ideál, harmónia fyzického (fyzicky zdatného) a duševného (mravne kultivovaného) aspektu človeka (gr. kalos kai agathos = fyzicky krásny a dobrý), jednota ľudskej krásy a dobra, vyváženosť vonkajšieho a vnútorného. V tomto zmysle sa krása a fyzická zdatnosť spája s múdrosťou a morálnou vyzretosťou človeka. V starovekých Aténach predstavovala kalokagatia cieľ výchovy (na rozdiel od Sparty, kde sa dôraz kládol iba na telesnú zdatnosť), za ideál ju považovali Sokrates, Platón, Aristoteles aj Isokratés. V stredoveku, ktorý opovrhoval ľudským telom, sa kalokagatia neuznávala, za kultúrny ideál sa opäť začala považovať v období humanizmu.

Kallisthenés, genitív Kallisthena, okolo 370 pred n. l. Olynthos (na polostrove Chalkidiki) – 327 pred n. l. Ázia — starogrécky historik, synovec a žiak Aristotela. Zúčastnil sa vojenskej výpravy Alexandra III. Veľkého do Ázie, dojmy z nej opísal v diele Alexandrove činy (Alexandru praxeis), obdobie 386 – 356 pred n. l. zachytil v Dejinách Grécka (Hellénika, 10 kníh); z obidvoch diel sa zachovali iba citáty. Kallisthenés odmietol Alexandrovi preukazovať pocty podľa orientálneho spôsobu (napr. proskynézu) a bol obvinený z účasti na tzv. sprisahaní pážat proti kráľovi, začo bol popravený. Román Život Alexandra Macedónskeho (Bios Alexandru tu Makedonos; v latinčine prepracovaný Iuliom Valeriom Polemiom ako Res gestae Alexandri Magni, 4. stor.), ktorý sa stal predlohou stredovekých Alexandreíd (→ Alexandreis) mu bol prisudzovaný neprávom, ich autor je označovaný ako tzv. Pseudokallisthenés.

Kallias, genitív Kallia, ? – polovica 5. stor. pred n. l. — aténsky politik, príslušník významnej aténskej kňazskej rodiny, jeho manželkou bola sestra vojvodcu Kimóna. Údajne trikrát zvíťazil na olympijských hrách. Vyznamenal sa v bitke pri Maratóne (490 pred n. l.), pravdepodobne sa podieľal na uzavretí podľa neho nazvaného Kalliovho mieru (niekedy nesprávne Kimónovho mieru) s Peržanmi 449 pred n. l., ktorým sa skončili grécko-perzské vojny. Jeden z iniciátorov uzavretia tzv. 30-ročného mieru (446 pred n. l.) medzi Aténami a Spartou.

Kaledónia, latinsky Caledonia — pôvodne v staroveku územie ležiace na sever od rímskej provincie Británia (lat. Britannia), t. j. približne dnešné Škótsko. Pôvod názvu Kaledónia dodnes nie je vyjasnený, Kaledóncami (pravdepodobne z keltského caledoni = tvrdí, neľútostní, suroví ľudia) nazývali Rimania barbarské kmene sídliace na území dnešného Škótska a podnikajúce nájazdy na Rimanmi obsadené územia (→ Piktovia). Kaledónske kmene sídliace v juž. Škótsku porazil okolo 84 n. l. v bitke pri Mons Grapius (dodnes neidentifikovaná lokalita) rímsky miestodržiteľ Agricola a ich územie pripojil k Británii, už okolo 90 n. l. sa však Rimania museli z dobytých pozícií stiahnuť. Hranice medzi Kaledóniou a Britániou boli napokon stanovené Hadriánovým valom (vybudovaný 122 – 128 n. l.; siahal od Wallsendu na rieke Tyne po Bowness v zátoke Solway Firth), Rimania ich však na krátke obdobie posunuli na sever vybudovaním Antoninovho valu (postavený cisárom Antoninom Piom okolo 143 n. l. asi 160 km severnejšie približne v línii medzi zálivmi Firth od Clyde a Firth of Fort, v polovici 60. rokov 2. stor. opustený); → limes. Názov Kaledónia sa na označenie Škótska používal aj neskôr, sú od neho odvodené aj niektoré geografické názvy (Kaledónsky prieplav, Kaledónska vysočina, ostrov Nová Kaledónia) a odborné termíny (minerál kaledonit, kaledónsky geotektonický cyklus ap.).

Kaisareia — starogrécky názov Caesarey.

Jugurtha [-ta], lat. Iugurtha, okolo 160 pred n. l. – 104 pred n. l. Rím — numídsky kráľ (od 118 pred n. l.), syn kráľa Mastanabala (†140 pred n. l.).

Po 135 pred n. l. ho Mastanabalov brat a spoluvládca Micipsa poslal do Hispánie na pomoc rímskemu vojvodcovi Scipionovi Africanovi Mladšiemu (→ Scipio) pri potlačení protirímskeho povstania Keltoiberov (133 pred n. l. dobytie Numantie), čím chcel vyjadriť priateľský postoj Numídie k Rimanom. Po návrate ho Micipsa adoptoval a spolu so svojimi synmi Hiempsalom a Adherbalom ustanovil za svojho nástupcu. Po Micipsovej smrti (118 pred n. l.) však vypukli mocenské boje. R. 117 pred n. l. dal Jugurtha zavraždiť Hiempsala, a aby mu rímsky senát pri rozdeľovaní Numídie medzi neho a Adherbala pridelil úrodnejší západ, podplatil senátora Lucia Opimia (†po 109 pred n. l.). Po rozdelení krajiny senátom (116 pred n. l.) však Adherbala, ktorý získal východ krajiny s hlavným mestom Cirta (dnes Constantine), napadol, zabil (112 pred n. l.) a zmocnil sa vlády nad celou Numídiou. Keďže počas dobýjania Cirty boli zabití aj rímski kupci, vyhlásil Rím Jugurthovi vojnu (začiatok tzv. jugurthskej vojny; 111 pred n. l.). Jugurtha však podplatil rímskych veliteľov a niekoľkokrát rímske vojsko porazil. Keď dal 110 pred n. l. zavraždiť Massivu (syna svojho druhého strýka Gulussu, †medzi 146 až 143 pred n. l.), boje vypukli opäť. Napriek tomu, že Jugurtha prinútil rímsku armádu vedenú konzulom Spuriom Postumiom Albinom (†po 110 pred n. l.) kapitulovať, 109 pred n. l. ho pri rieke Muthul porazil neúplatný rímsky konzul Metellus (Quintus Caecilius Metellus Numidicus, †po 98 pred n. l.). Jugurtha sa uchýlil do južných častí ríše a pokúšal sa získať pomoc od svokra, mauretánskeho kráľa Boccha I. (†33 pred n. l.). Spolu s Bocchom obnovili boje s Rímom a napadli Metellom obsadenú Cirtu. R. 107 pred n. l. prevzal velenie rímskych vojsk nový konzul, populár Marius, ktorý 106 pred n. l. boje s Jugurthom ukončil. Po rokovaniach medzi Bocchom a Mariovým pomocným veliteľom (kvestorom) Sullom (105 pred n. l.) vydal Bocchus výmenou za spojeneckú zmluvu s Rímom a za časť Numídie Jugurthu Rimanom. Ten bol 104 pred n. l. prevezený do Ríma a vo väzení zaškrtený.

Jugurthskú vojnu opísal rímsky historik Sallustius v diele Vojna s Jugurthom (Bellum Iugurthinum), v ktorom zároveň odsúdil úplatnú politiku rímskych vládnucich vrstiev počas krízy republiky.

Juba, lat. Iuba, gr. Ioba(s) alebo Iubas, resp. Iúbas — meno viacerých panovníkov v období antiky;

Juba I., asi 85 pred n. l. – 46 pred n. l. blízko Zamy — kráľ v Numídii (60 – 46 pred n. l.), otec Jubu II. Počas občianskej vojny medzi Caesarom a Pompeiom (Magnom), ktorá sa po Pompeiovej porážke pri Farsale v Grécku (48 pred n. l.) presunula do sev. Afriky, stál na strane Pompeiových stúpencov. Po Pompeiovej smrti (48 pred n. l.) bojoval po boku jeho zaťa Quinta Metella Scipióna (Metellus Scipio) a (Pompeiom ustanoveného správcu provincie Afriky) Publia Attia Vara (Varus; †45 pred n. l.). R. 46 pred n. l. po Caesarovom víťazstve v bitke pri Thapse (dnes Rás Dímás) spáchal v blízkosti Zamy samovraždu;

Juba II., okolo 50 pred n. l. – 23 n. l. — kráľ v Mauretánii (od 25 pred n. l.), syn Jubu I. Po smrti otca prišiel ešte ako dieťa 46 pred n. l. do Ríma (viedli ho ako zajatca v Caesarovom triumfálnom sprievode). Približne 30 pred n. l. ho Oktavián vymenoval za vládcu rímskeho vazalského štátu Numídie a po jej pripojení k rímskej provincii Africa (25 pred n. l.) mu (už ako cisár Augustus) zveril vládu nad Mauretániou. Okolo 20 pred n. l. sa oženil s ptolemaiovskou princeznou Kleopatrou Selenou (Kleopatra Seléné; *40 pred n. l., †?), dcérou egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. Preslávil sa učenosťou, bol literárne činný, v starogréčtine napísal množstvo historických, prírodovedných či etnografických spisov a kompendií o umení (divadlo, hudba, maliarstvo), z ktorých sa zachovali len zlomky, zmienky o nich sú u Plínia Staršieho a Plutarcha. Zaslúžil sa o romanizáciu Mauretánie, v jej hlavnom meste Jol (neskôr Caesarea, → Cherchell) dal vybudovať množstvo knižníc a múzeí.

Juba, 2. – 3. stor. — rímsky gramatik afrického pôvodu. Zaoberal sa antickým časomerným veršovým systémom, autor (nezachovanej) Učebnice metriky (Ars metrica, 8 kníh), ktorá sa stala prameňom ďalších učebníc prozódie i gramatík rôznych autorov z 3. – 6. stor.

Jordanes, latinsky Iordanes, aj Iordanis, ? – asi leto 552 — ranostredoveký historik. O jeho živote jestvuje len málo dokladov. Bol gótskeho alebo alanského pôvodu. Romanizoval sa a prijal katolícke kresťanstvo. Pôsobil v Ravenne ako úradník (notarius) v kancelárii Guntigisa, východorímskeho vojenského veliteľa z ostrogótskeho kráľovského rodu Amalovcov. Podporoval politiku byzantského cisára Justiniána I. Veľkého. Autor dvoch historických kompilácií Dejiny Gótov (De origine actibusque Getarum) a Rímske dejiny (De summa temporum vel origine actibusque gentis Romanorum) známych pod skrátenými názvami Getica a Romana. V Dejinách Gótov podal cenné informácie o Gótoch (ich najstaršie dejiny však zmiešal s dejinami tráckych Getov), Vizigótoch i Ostrogótoch od 3. do 6. stor., ako aj informácie o Hunoch a ďalších kmeňoch (vrátane Slovanov) obdobia vrcholiaceho sťahovania národov a zachytil genealógiu gótskeho vládnuceho rodu Amalovcov. Opieral sa najmä o dielo Cassiodora Senatora, o ranobyzantského historika Priska z mesta Panion (*okolo 415, †po 472), ako aj o nezachované dielo historika gótskych dejín Ablavia (latinsky Ablavius, grécky Ablabios) či o gótsku ústnu tradíciu. Vo svetovej kronike Rímske dejiny, v ktorej zachytáva dejiny sveta od najstarších čias cez dejiny Ríma až po udalosti z 551, resp. 552 n. l., čerpal o. i. z diel Hieronyma a z iných historických diel 4. a 5. stor. Za veľkú dejinnú udalosť pokladal sobáš Mataswinthy (*518/20, †po 551), príslušníčky gótskeho rodu Amalovcov a vnučky Teodoricha I. Veľkého, s Germanom (†550), synovcom cisára Justiniána I. Veľkého a príslušníkom starého rímskeho rodu Aniciovcov, ktorý znamenal spojenie gótskej a rímskej histórie.

Jazygovia, lat. Iazyges — pôvodne sarmatský kočovný kmeň (→ Sarmati), ktorý v 5. stor. pred n. l. sídlil okolo Maiótskeho jazera (gr. Maiótis limné, lat. Palus Maeotis, dnes Azovské more) pri dolnom toku rieky Tanais (Don) v susedstve iných sarmatských kmeňov. V 2. stor. pred n. l. sa Jazygovia presúvali na západ k rieke Dneper, po prekročení Karpát sa 40 – 45 n. l. pod tlakom Dákov (→ Dáci) usadili na území medzi Dunajom a Tisou, odkiaľ so spojencami Kvádmi Dákov vytlačili. Istý čas sídlili aj na území dnešného južného Slovenska. Počas Trajánových vojen s Dákmi (začiatkom 2. stor. n. l.) stáli na rímskej strane, neskôr spolu s ďalšími kmeňmi útočili na rímske územie (→ markomanské vojny). V 3. stor. útočili na územie provincie Moesia na dolnom Dunaji.

Japygovia, lat. Iapyges — kmeň pravdepodobne ilýrskeho pôvodu, ktorý asi od 5. stor. pred n. l. sídlil v juhovýchodnej Itálii. Mýtickým prapredkom Japygov bol Daidalov syn a Ikarov brat Iapyx (genitív Iapyga, lat. Iapygis, odtiaľ názov kmeňa). Na ich území sa nachádzali významné grécke kolónie Tarent a Krotón. Vo 4. stor. pred n. l. sa ich územie stalo miestom bojov Rimanov a sabellských Samnitov. Po dobytí Tarentu 272 pred n. l. sa aj juhoitalskí Japygovia dostali pod rímsku nadvládu.

Japodovia, lat. Iapodes, aj Iapudes — pôvodne ilýrsky, od 350 pred n. l. s Keltmi zmiešaný balkánsky kmeň sídliaci v severozápadnej Ilýrii. Japodovia opakovane napádali rímske územie, v roku 29 pred n. l. ich ovládli Rimania.

Ján Italos → Ióannés Italos

Janiculum [-ku-], lat. Ianiculum, aj Ianiculus mons, tal. Gianicolo — jeden zo siedmich pahorkov v Ríme na pravom brehu rieky Tiber v blízkosti Martovho poľa (campus Martius) nazvaný podľa starobylého chrámu boha Jana (→ Janus). Vychádzala odtiaľ Aureliova cesta (Via Aurelia) vedúca na sever pozdĺž pobrežia Tyrrhenského mora. Dlho sa tam rozprestierali záhrady (Caesarove, Agrippinine), v posvätnom háji bol pochovaný druhý rímsky kráľ Numa Pompilius. Na tomto mieste spáchal samovraždu Gaius Sempronius Gracchus (121 pred n. l.; → Gracchovci).