Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – nezaradené - antika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 264 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

decemvirovia

decemvirovia, lat. aj slov. jednotné číslo decemvir — desaťčlenný zbor (kolégium) rímskych úradníkov volených na splnenie konkrétnych úloh a vybavených na tieto účely zvláštnymi právomocami. Najznámejší decemvirovia sú:

decemviri legibus scribundis, ktorých úlohou bolo v období 451 – 449 pred n. l. spísať obyčajové právo a výsledkom ich činnosti boli Zákony dvanástich tabúľ;

decemviri (st)litibus iudicandis rozhodovali o sporoch, ktoré boli predkladané prétorom a ich predmetom boli zvyčajne otázky osobnej slobody; počas vlády cisára Augusta predsedali výborom stočlenného súdu;

decemviri sacris faciundis boli kňazi, ktorí v závažných prípadoch (prírodné pohromy, neúspechy vo vojne, mimoriadne úkazy) vykladali tzv. Sibyline proroctvá (resp. sibylské veštby) zapísané v Sibylských knihách (Libri Sibyllini) a radili, ako sa majú štátni úradníci, príp. celý štát správať. Od čias vlády Lucia Cornelia Sullu (1. stor. pred n. l.) sa pôvodný desaťčlenný zbor rozšíril na 15 členov (quindecimviri sacris faciundis).

Konštantín III.

Konštantín III., lat. Flavius Claudius Constantinus, ? – 411 — rímsky cisár (407 – 411), uzurpátor. Pôvodne bol pravdepodobne radovým vojakom v rímskej provincii Británia vystavenej v tom čase sústavným nájazdom severogermánskych a keltských kmeňov (Sasov, Anglov, Piktov, Škótov). Napriek tomu cisár Honorius sťahoval z Británie rímske légie, pretože ich potreboval na vojnu s Východorímskou ríšou, a najmä na obranu západných rímskych provincií (Galie, Itálie a Hispánie) pred vpádmi barbarských germánskych kmeňov (najmä Vizigótov) vo vrcholnom období sťahovania národov. Následne sa rímska posádka v Británii (406) vzbúrila, postupne vyhlásila niekoľkých vojakov zo svojich radov za cisárov (boli však zavraždení) a v roku 407 vyhlásila Konštantína za spoluvládcu – augusta, cisára Honoria, ale bez Honoriovho oficiálneho uznania; Konštantín je preto považovaný za uzurpátora.

V roku 407 s väčšinou svojich vojakov odišiel z Británie (rok 407 je v anglickej historiografii pokladaný za koniec rímskej vlády v Británii, podľa iných zdrojov je to rok 410, keď Britániu opustili poslední rímski vojaci), preplavil sa do Galie, kde sa mu podarilo čiastočne stabilizovať situáciu. V roku 408 usadil svoj dvor v Arelate (dnes Arles) a založil nové (druhé) Galské cisárstvo (408 – 409; zahŕňalo Galiu, Germániu a Hispániu). Keď sa v roku 408 v Hispánii proti nemu vzbúrili Honoriovi príbuzní (hispánski veľkostatkári, bratia Didymus a Verinianus), vymenoval za spoluvládcu – cézara, svojho staršieho syna Constanta (Constans), ktorý spolu s vojenským veliteľom Gerontiom vzburu potlačil. V zime 409 však do Hispánie vpadli Vandali, Alani a Svébovia z Galie, proti ktorým opäť poslal svojho syna Constanta a vyhlásil ho za augusta. Poslal s ním však nového vojenského veliteľa, proti čomu sa Gerontius vzbúril, za cisára vyhlásil Maxima (pravdepodobne jeho syn) a vpadol do Galie, kde pravdepodobne začiatkom roka 411 pri Vienne (departement Isère) Constanta zajal a usmrtil a následne začal obliehať Konštantínovo sídlo v Arelate. Medzitým Honorius v úsilí získať Konštantína na obranu pred Vizigótmi vedenými Alarichom (408 začali obliehať Rím, 410 ho dobyli) uznal (nie však formálne) v roku 409 Konštantína za spoluvládcu. Už v roku 411 však proti nemu poslal vojsko vedené svojím švagrom Constantiom (Flavius Constantius; ako Constantius III. sa v roku 421 stal Honoriovým spoluvládcom, vládol necelý rok), ktoré pokračovalo v obliehaní Arelate. Constantius presvedčil Konštantína, aby sa vzdal, a poslal ho do cisárskeho sídla v Ravenne, po ceste ho však na Honoriov príkaz zavraždili.

Konštantín II.

Konštantín II., lat. Flavius Claudius Constantinus, 316 Arelate, dnes Arles, Francúzsko – 340 blízko Aquileie — rímsky cisár západnej časti ríše (337 – 340), syn Konštantína I. Veľkého, brat Constantia II. a Constanta (Constans). Už ako jednoročného (317) ho otec vyhlásil za spoluvládcu (→ cézar). Po otcovej smrti (337) ovládal západné časti ríše (provincie Hispániu, Galiu a Britániu). Čoskoro si však začal uplatňovať nároky aj na Itáliu a Afriku, ktoré patrili Constantovi. V roku 340 počas vojenského ťaženia proti bratovi zahynul v boji.

Konštantín I. Veľký

Konštantín I. Veľký, lat. Flavius Valerius Constantinus, 27. 2. medzi 275 a 285 Naissus, Dalmácia, dnes Niš, Srbsko – 22. 5. 337 pri Nikomédii, dnes İzmit, Turecko, pochovaný v Konštantínopole, dnes Istanbul — rímsky cisár (306 – 337), syn cisára Constantia I. a Heleny, otec Konštantína II., Constantia II. a Constanta (Constans).

O jeho detstve a mladosti existuje len málo vierohodných správ. Vyrastal v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána, kde dostal kvalitné vzdelanie a začala sa jeho vojenská kariéra. Neskôr bol poslaný do Británie za otcom, ktorý tam bol po odstúpení Diokleciána a jeho spoluvládcu Maximiána (305) vyhlásený za augusta západnej časti Rímskej ríše (vo východnej časti ríše po odstúpení Maximiána v rámci tetrarchie vládol Galerius). Po náhlej otcovej smrti (306) bol Konštantín vojskom v Eburacu (dnes York) vyhlásený za augusta, uspokojil sa však s titulom caesar (→ cézar), ktorý mu priznal Galerius (vládli spoločne). V roku 308 bol za augusta vyhlásený Licinius a Konštantín za jeho budúceho nástupcu (cézara), v roku 309 bol Galeriom uznaný za augusta (Liciniovho spoluvládcu). V tom období sídlil prevažne v meste Augusta Treverorum (dnes Trier, Nemecko), odkiaľ podnikal početné úspešné výpravy proti Alamanom a Frankom. Po smrti Galeria (311) a ďalších dvoch kandidátov na cisársky trón (Flavius Valerius Severus, †307; Maximinus Daia, †313) a po víťazstve nad Maximiánovým synom, uzurpátorom Maxentiom, v bitke pri Mulvijskom moste (aj Milvijský most; 28. 10. 312) v Ríme sa stal vládcom celej západnej časti ríše, kým východnú časť ovládal Licinius.

Podľa neskoršej tradície sa Konštantínovo víťazstvo nad Maxentiom začalo pokladať za zázrak, pretože Konštantín mal pred bitkou zjavenie, v ktorom sa mu objavili grécke písmená chí a (→ Kristov monogram; → chrismon) a nápis v tomto znamení zvíťazíš (gr. en tútó nika, lat. in hoc signo vinces). Konštantín, ktorý sa dovtedy prikláňal ku kultu Neporaziteľného Slnka (lat. Sol Invictus) a nosil korunu so slnečnými lúčmi, tak nadobudol presvedčenie, že k víťazstvu mu dopomohol kresťanský Boh (pokrstiť sa však dal až tesne pred smrťou), a začal podporovať kresťanskú cirkev. Uvedomoval si duchovnú a politickú silu kresťanstva a v roku 313 spolu s Liciniom podpísali tolerančný Milánsky edikt, ktorý zaručoval slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v ríši, čím zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami. To malo zásadný význam z hľadiska ďalšieho vývoja kresťanstva a znamenalo rozhodujúci zvrat vo vývoji rímskej spoločnosti. V dôsledku podpory kresťanskej cirkvi a cisárskych zásahov do dogmatických sporov (napr. 325 zvolal do mesta Nicaea, dnes İznik, prvý ekumenický koncil; → nicejské koncily) sa kresťanská cirkev stala politickým mocenským nástrojom a integrovala sa do administratívnej sústavy štátu (napr. biskupi dopĺňali, resp. nahrádzali orgány verejnej správy a vystupovali v civilných sporoch ako sudcovia), kresťanské náboženstvo sa postupne stávalo štátnym náboženstvom. Keď Licinius neskôr vo východnej časti ríše opäť začal prenasledovať kresťanov, Konštantín ho v roku 324 v bitke pri Chrysopole (dnes súčasť Istanbulu) porazil a stal sa jediným vládcom Rímskej ríše. Po bitke zo strategických a z náboženských príčin preniesol centrum ríše do Liciniovho sídla, mesta Byzantion, ktoré dal v štýle cisárskeho veľkomesta prebudovať. Po vysvätení (11. 5. 330) sa mesto známe ako Konštantínovo mesto, Konštantínopol (dnes Istanbul), oficiálne Nea Rómé (Nový Rím), formálne stalo novým hlavným mestom Rímskej ríše.

V správe krajiny sa Konštantín zameral na obnovu jednoty ríše, súbor jeho administratívnych a vojenských opatrení (tzv. Konštantínove reformy), ktorými nadviazal na reformy cisára Diokleciána (284 – 305), predstavuje zavŕšenie Diokleciánom začatého dominátu; jedným z jeho znakov bolo uctievanie osoby cisára a zdôrazňovanie jej významu používaním nákladného slávnostného rúcha a diadému i prostredníctvom ceremoniálov na cisárskom dvore, ako aj budovaním nákladných verejných stavieb (okrem Konštantínopola to boli napr. Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme a budovy postavené v Trieri). Vo vnútornej politike sa Konštantín usiloval o dôsledné oddelenie civilnej a vojenskej administratívy. Úrady prétoriánskych prefektov zbavil vojenských kompetencií a pretvoril ich na hlavné civilné administratívne zložky v štáte. Dôležité štátne záležitosti riadila štátna rada (consistorium), najvyšším predstaviteľom celej štátnej byrokracie sa stal predstavený úradov (magister officiorum). S cieľom sprehľadniť administratívu rozdelil ríšu na štyri prefektúry, ktoré sa delili na 13 diecéz a tie na 116 provincií.

Uskutočnil viacero hospodárskych reforiem, o. i. zaviedol novú zlatú mincu (→ solidus) s pevne stanoveným obsahom zlata, ktorá sa stala základom stabilnej finančnej sústavy ríše na niekoľko ďalších storočí, v roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde (→ kolonát). Vydal množstvo zákonov a nariadení týkajúcich sa verejného života, pričom viaceré z nich odrážajú kresťanské vplyvy, napr. v roku 326 bol vydaný edikt zakazujúci v celej ríši (s výnimkou provincií Umbria a Etrúria) gladiátorské hry, nedeľa bola vyhlásená za deň odpočinku, trest smrti ukrižovaním bol zmenený na trest obesením, boli posilnené práva vdov a sirôt, právomoci biskupov a pod. Dokončil reorganizáciu rímskej armády spočívajúcu v upevnení vojenského systému (podľa Diokleciánovej vojenskej reformy) a v novej vojenskej politike, ktorá už nepreferovala len posilnenie pohraničných provincií, ale sústredila sa aj na ochranu významných strategických bodov a veľkých miest. Vojsko bolo organizované vo dvoch základných zložkách: stálych pohraničných (limitaei) a mobilných (comitatenses; vnútri ríše) oddieloch. Limitaei mali za úlohu odrážať útoky barbarov a chrániť hranice až do príchodu comitatenses. Na čele armády stáli dvaja velitelia – veliteľ pešieho vojska (magister peditum) a veliteľ jazdeckého vojska (magister equitum); neskôr sa obidve funkcie spojili (veliteľ obidvoch vojsk, magister utriusque militiae). Konštantín rozpustil aj niekdajšiu prétoriánsku gardu, ktorú nahradil novými oddielmi (scholae palatinae).

V oblasti zahraničnej politiky sa mu podarilo zabezpečiť pohraničnú oblasť Dunaja a Rýna pred vpádmi Germánov, v roku 328 potlačil povstanie v Galii, v roku 332 porazil Gótov a 334 Sarmatov. Zomrel v čase príprav na výpravu proti Peržanom. Jeho telo bolo prevezené do Konštantínopola a pochované v Chráme sv. apoštolov (nezachoval sa). Napriek tomu, že jeho vláda bola poznačená viacerými krutými činmi (325 dal popraviť Licinia, 326 vlastnú manželku Faustu, *289, a syna Crispa, *pred 305), východná cirkev mu udelila titul rovný apoštolom (gr. isapostolos) a po smrti ho uznala (i s matkou Helenou) za svätého (sviatok 21. 5.). Dôležitými literárnymi prameňmi o období jeho vlády sú najmä viaceré oslavné diela Eusebia z Caesarey, ako aj Lactantiov (Lactantius) spis O úmrtiach prenasledovateľov (De mortibus persecutorum).

Po Konštantínovej smrti vládli v Rímskej ríši (spočiatku rozdelenej na tri časti) jeho synovia: Konštantín II. (337 – 340 ovládal na západe Galiu, Britániu a Hispániu), Constans (od 337 vládca Ilýrie, Afriky a Itálie, po smrti Konštantína II. v 340 ovládol celú západnú časť) a Constantius II. (od 337 vládca východnej časti, po Constantovej smrti v 350 a porážke uzurpátora Magnentia od 353 vládca celej Rímskej ríše, od 355 bol Constantiovým spoluvládcom v západnej časti jeho bratanec Julián nazývaný Julián Apostata).

Konón

Konón, asi 444 pred n. l. – po 392 pred n. l. — aténsky politik a vojenský veliteľ (stratégos).

Pochádzal z kňazského aristokratického rodu Eumolpovcov. Vyznamenal sa v posledných rokoch peloponézskej vojny. V roku 413 pred n. l. bol vyslaný do Naupaktu, aténskej námornej základne na severozápadnom pobreží Korintského zálivu, v roku 410 pred n. l. bojoval na ostrove Kerkyra (dnes Korfu), v roku 409 pred n. l. bol spoluveliteľom (s Alkibiadom a Thrasybulom) aténskeho loďstva, po Alkibiadovom zosadení (407 pred n. l.) sa v roku 406 pred n. l. stal jedným z 10 stratégov. Neskôr bol vyslaný na ostrov Samos, odkiaľ jeho loďstvo pustošilo územie Malej Ázie. V roku 406 pred n. l. vďaka pomoci z Atén porazil spartského veliteľa Kallikratida v bitke pri Arginúzach (dnes skupina ostrovov Garip Adaları patriacich Turecku) východne od ostrova Lesbos. Po víťazstve Sparty (Lysandros) nad Aténami v bitke pri Aigospotamoi (405 pred n. l.) ako jediný z aténskych stratégov zabránil, aby sa Sparťania zmocnili jeho lodí. Ušiel na Cyprus, vstúpil do perzských služieb a so satrapom Farnabazom bojoval proti Sparťanom v Malej Ázii, v roku 394 pred n. l. ich pod Konónovým velením v bitke pri Knide porazilo spojené perzské a aténske loďstvo. Následne oslobodil ďalšie maloázijské grécke mestá a ostrovy od spartskej nadvlády. Vrátil sa do Atén a v roku 393 pred n. l. dal za perzské peniaze obnoviť tzv. dlhé múry (zborené 404 pred n. l.) medzi Aténami a prístavom Pireus. Začiatkom 4. stor. pred n. l. ho však perzský satrapa Tiribazos (ovplyvnený Spartou) uväznil a Konón krátko nato zomrel.

dionýzie

dionýzie [gr.] — občianske a náboženské slávnosti konané v antickom Grécku na počesť boha Dionýza (→ Bakchus, → bakchanálie).

Na atickom vidieku (→ Atika) sa na prelome decembra a januára odohrávali tzv. malé (dedinské) dionýzie, po nich nasledovali lénaje (prelom januára a februára), anthestérie (prelom februára a marca) a veľké (mestské) dionýzie (koniec marca), ktoré sa konali počas šiestich dní v Aténach. Začínali sa náboženskými obeťami a tzv. proagónom (predstavovanie básnikov a hercov), pokračovali dionýzovským sprievodom a lyrickou súťažou v dityramboch (2. deň), uvedením piatich komédií (3. deň) a troch tetralógií (4. – 6. deň). V sprievodoch na slávnostiach vystupovali siléni, satyrovia, kentauri, nymfy a Múzy, počas nyktedelií (nočných slávností) ženy predstavujúce bakchantky (nazývané aj bassaridy, mainady a thyiady).

Z dramatických prvkov používaných na dionýziách sa vyvinula grécka komédia a tragédia, ktorej tvorcom bol Thespis. Celkový počet divadelných hier uvedených od začiatku slávností do konca 5. stor. pred n. l. mohol presiahnuť až 1 700.

Pantheon

Pantheon — chrám centrálnej (kruhovej) dispozície, ktorý sa nachádza v Ríme. Je vrcholným majstrovským dielom rímskeho antického staviteľstva, jednou z najvýznamnejších stavieb svetovej architektúry a jednou z najvýznamnejších zachovaných starovekých stavieb. Pôvodne rímsky antický chrám dal na Martovom poli vystavať cisár Hadrián okolo 118 – 125 n. l., pravdepodobne bol posvätený 126 n. l. (presný dátum nie je známy). V roku 609 bol premenený na Kostol Panny Márie a mučeníkov (lat. Sancta Maria ad Martyres, tal. Santa Maria dei Martiri, nazývaný aj Santa Maria Rotonda).

Chrám centrálnej dispozície zaklenutý kupolou nemal dovtedy v rímskom staviteľstve obdobu. Je postavený na mieste staršieho chrámu, ktorý dal vybudovať Agrippa v čase svojho tretieho konzulátu (29 – 19 pred n. l.) v období vlády cisára Augusta ako pamätník iuliovsko-claudiovskej dynastie a ktorý mal pravdepodobne podobu baziliky (význam 1.). Chrám bol poškodený pri požiari 80 n. l., prestavaný cisárom Domiciánom a 110 n. l. opäť vyhorel.

Celá stavba je postavená z rímskeho liateho betónu obloženého pálenými tehlami (s výnimkou portika a úsekov s mramorovým a travertínovým obkladom). Skladá sa z dvoch častí: zo stĺpového portika a z lode (cely) kruhového pôdorysu. Tieto dve časti sú prepojené prechodnou architektonickou štruktúrou (vestibulom) obdĺžnikového pôdorysu, v ktorej sa nachádza samotný vstup do lode orámovaný na stranách nikami (pôvodne pravdepodobne určené pre monumentálne sochy cisára Augusta a Agrippu). Pôvodné bronzové dvere obložené zlatými platňami sa nezachovali, súčasné dvere pochádzajú z 15. stor. Vysoký oktastylový portikus tvorí spolu 16 monolitických žulových stĺpov (výška stĺpa 11,9 m) s korintskými hlavicami. Je postavený na pódiu s mramorovými schodmi, čo evokovalo formu tradičného rímskeho chrámu. Neskorším zvýšením terénu sa znížila pôvodná výška pódia a eliminovali sa schody. Pôvodný bronzový kazetový strop portika bol odstránený začiatkom 17. stor. Portikus nesie trojuholníkový tympanón, pod ktorým je na architráve vlys s latinským nápisom: M.AGRIPPA.L.F.COS.TERTIUM.FECIT, t. j. Marcus Agrippa Lucii filius consul tertium fecit (Postavil Marcus Agrippa, syn Lucia, v čase svojho tretieho konzulátu).

Rozľahlý otvorený priestor lode s priemerom 43,3 m je zaklenutý kupolou, ktorej vrchol sa nachádza vo výške 43,3 m. Loď nemá okná a je dramaticky osvetlená okulom (význam 1) s priemerom 8,15 m. Steny lode sú členené ôsmimi hlbokými výklenkami (striedavo pravouhlého a polkruhového pôdorysu) zaklenutými valenými klenbami. Tieto výklenky členia hmotu steny lode na osem veľkých pilierov, ktoré nesú váhu kupoly. Jedným z výklenkov je apsida na južnom konci lode a jeden tvorí vstup nachádzajúci sa v osi oproti apside. Zvyšné tri výklenky na každej strane sú od lode oddelené dvojicou mramorových stĺpov a nachádzajú sa medzi nimi edikuly. Nad výklenkami po celom obvode interiéru lode obieha kladie a mohutná rímsa, ktorá člení stenu interiéru na dve zóny (dolnú a hornú). Nad ňou sa nachádza druhá rímsa, ktorá tiež obieha po obvode celého interiéru a oddeľuje hornú zónu od päty kupoly. Horná zóna steny interiéru bola pôvodne členená sériou husto kladených úzkych žulových pilastrov kombinovaných s bielym mramorom (súčasná podoba pochádza z 18. stor.). Kupola je odliata z betónu (do súčasnosti ide pravdepodobne o najväčšiu kupolu z liateho betónu na svete) a obložená 140 mramorovými kazetami (význam 4). Hrúbka stien kupoly sa postupne zmenšuje a odľahčuje smerom nahor (od 6,4 m v základni po 1,2 m v blízkosti okulu). Zloženie betónu, z ktorého je kupola odliata, variuje, smerom hore sa betón skladá z ľahších častíc (ľahký betón s prímesou jemného piesočného sopečného popola).

Stavba bola v antike podľa jediného známeho zachovaného literárneho prameňa (Dio Cassius: Dejiny Ríma, začiatok 3. stor.) zasvätená viacerým (resp. všetkým) bohom (názov vznikol z gréckeho pantheion, t. j. vzťahujúci sa ku všetkým bohom) a cisárskej rodine. Hadrián ju používal aj ako súdnu sieň. Kupola pravdepodobne symbolizovala nebeskú klenbu a celý interiér univerzalitu a trvanie cisárstva. Architekt stavby nie je známy, podľa niektorých názorov to bol Apollodóros z Damasku (†130). V antickom Ríme sa na južnej strane Pantheonu nachádzali Agrippove termy, na východe monumentálne portiky Saepta Julia a na západe Nerónove termy. Pred Pantheonom sa pôvodne nachádzal pravouhlý dvor (átrium) lemovaný kolonádami. V roku 202 bola stavba opravovaná cisárom Septimiom Severom a jeho synom Caracallom. V roku 609 daroval byzantský cisár Fókas Pantheon pápežovi Bonifácovi IV., ktorý ho 13. 5. 609 posvätil ako kostol, čím stavbu zachránili od deštrukcie. V hlavnej apside bol umiestnený oltár s ikonou Matky Božej s dieťaťom (zachovala sa pôvodná ikona zo 7. stor.). V roku 663 boli zo strechy odstránené pôvodné bronzové tašky. Od obdobia renesancie bola stavba obdivovaná umelcami i architektmi a boli tam pochovávané významné osobnosti (Raffael, B. Peruzzi, A. Carracci, A. Corelli, talianski králi Vittorio Emanuele II. a Umberto I. a i.). Chrám bol reštaurovaný v 17. a 18. stor.

Bartoněk, Antonín

Bartoněk, Antonín, 29. 10. 1926 Brno – 30. 5. 2016 tamže — český klasický filológ, jeden z popredných svetových znalcov mykénskej gréčtiny. V rokoch 1952 – 2016 vyučoval na Ústave klasických štúdií Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne (1974 – 76, 1990 – 93 a 1995 – 97 vedúci ústavu), 1966 – 69 prodekan FFMU, súčasne prednášal (niekoľko semestrov) ako hosťujúci profesor na univerzitách v zahraničí (Viedeň, Heidelberg, Graz, Amsterdam, Cambridge a i.), od 1990 aj na Katedre klasickej filológie Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci; 1968 profesor, 1972 DrSc.

Zaoberal sa mykénológiou (najmä lineárnym písmom B, → egejské písma), dialektmi starogréckeho jazyka (→ grécky jazyk, časť starogrécky jazyk), historickou gramatikou klasickej gréčtiny a latinčiny. Autor diel Latina pro posluchače Filozofické fakulty (1956, 11. vydanie 2009), Zlatá Egeis (1969), Zlaté Mykény (1983), Príručka mykénskej gréčtiny (Handbuch des mykenischen Griechisch, 2003), Písmo a jazyky mykénské řečtiny (1400 – 1200 pred n. l.; 2007), Řecko-latinská syntax v evropském kontextu (2008), Dialekty klasické řečtiny (2009) a i. S manželkou Dagmar Bartoňkovou napísal knihu Řecké ostrovy (1998). Pedagogicky viedol mnohých slovenských klasických filológov (o. i. Pavla Valachoviča a Ľudmilu Buzássyovú).

gymnéti

gymnéti, gr. gymnétes, gr. jednotné číslo gymnés — v gréckom antickom vojsku príslušníci pechoty ľahkoodencov (z gr. gymnés = ľahko ozbrojený, ľahkoodenec). Na rozdiel od hoplitov nemali ochrannú zbroj.

Na boj z diaľky boli určení lučištníci (gr. toxotai), prakovníci (gr. sfendonétai) strieľajúci z praku (gr. sfendoné) kamene alebo olovené či hlinené gule, a kopijníci (gr. akontistai). Na boj zblízka i z diaľky boli určení peltasti (gr. peltastai) chrániaci sa iba malým dreveným, kožou potiahnutým štítom (gr. pelté), bojujúci s oštepom (gr. dory), mečom (gr. xifos) a kopijami (gr. akontion).

Benevento

Benevento — mesto v Taliansku v kraji Kampánia severovýchodne od Neapola; 59-tis. obyvateľov (2019).

Z priemyselných odvetví je zastúpený najmä potravinársky (tabakový, výroba vína, olivového oleja, cestovín, cukroviniek – nugátu), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), kovoobrábací, kožiarsky a textilný priemysel. Ide o dopravnú križovatku a významný cestný a železničný uzol Kampánie. V blízkosti mesta je letisko pre ultraľahké lietadlá. Mesto je turistickým strediskom. Nachádza sa tu múzeum, galéria, univerzita a sídlo arcibiskupa.

V staroveku bolo Benevento rímskou kolóniou na východnom pobreží strednej Itálie. Pôvodne sa nazývalo Maleventum (Zlý výsledok). V jeho blízkosti Rimania porazili v roku 275 pred n. l. epirského kráľa Pyrrha, usadili tam nových kolonistov a mesto premenovali na Beneventum (Dobrý výsledok).

V neskorocisárskom období bolo Benevento hlavným mestom regiónu Samnium. Po páde Západorímskej a Ostrogótskej ríše sa v roku 571 stalo strediskom longobardského vojvodstva Benevento, ktoré ovládalo takmer celé južné Taliansko. Od roku 787 bolo pod zvrchovanosťou Franskej ríše, stratilo strednú Apúliu a časť Lukánie v prospech Byzantskej ríše. V roku 840 sa osamostatnilo vojvodstvo Apúlia a o niečo neskôr sa zvyšné územie Beneventa rozdelilo na tri časti: Capua (väčšina Kampánie), Salermo (Lukánia) a vlastné Benevento (zhruba Samnium).

Na začiatku 10. stor. bolo spojené s vojvodstvom Capua, v 1. polovici 11. stor. sa stalo korisťou Normanov. V roku 1053 (1077) mesto Benevento s najbližším okolím pripadlo pápežovi. Cirkevnému štátu patrilo až do roku 1799, keď Napoleon I. Bonaparte na obsadenom území Neapolska (vrátane Beneventa) vytvoril Partenopskú republiku. Obnovené (zmenšené) vojvodstvo Benevento daroval v roku 1806 ministrovi Talleyrandovi. Rozhodnutím Viedenského kongresu (1814 – 1815) bolo vrátené pápežovi, ktorému patrilo až do vzniku Talianskeho kráľovstva (1861).

Stavebné pamiatky: z rímskych pamiatok je najvýznamnejší 15 m vysoký a 8 m široký Trajánov triumfálny oblúk Porta aurea (114 – 117). Je z gréckeho mramoru a má zachované reliéfy zobrazujúce cisárove víťazstvá. Ďalšími pamiatkami sú zrúcaniny divadla z 1. polovice 2. stor. či most Ponte Leproso cez rieku Sabato z 3. stor. Zo stredovekých pamiatok sa tu nachádza benediktínsky kláštor a kostol Santa Sofia z 8. stor., postavený v byzantskom slohu, s portálom z 13. stor. a krížovou chodbou z 12. stor. V 18. stor. bol prestavaný. V kostole sa nachádzajú fresky z 9. stor. Významná je aj viackrát prestavovaná katedrála zo 7. – 13. stor., poškodená v 2. svet. vojne. Má bronzovú hlavnú bránu, ktorá pochádza z konca 12. stor.

grécke antické náboženstvo

grécke antické náboženstvo — súhrn viery, mytológie a predstáv o nadpozemskom svete, ako aj náboženských obradov (kultov) v starovekom Grécku. Vývoj gréckeho antického náboženstva možno sledovať nepretržite takmer dve tisícročia, a to od príchodu prvých gréckych kmeňov do Grécka (začiatkom 2. tisícročia pred n. l. Achájci) až do 30 pred n. l., keď sa posledný helenistický štát Egypt stal súčasťou Rímskej ríše a toto náboženstvo sa stalo súčasťou rímskeho náboženstva. Prameňmi jeho poznania sú archeologické nálezy, umelecké diela (sochy, reliéfy, mozaiky), vázové maliarstvo, architektúra (chrámy a iné sakrálne stavby, posvätné miesta), mytológia, literatúra, nápisné pamiatky, mince a pod. Na rozdiel od židovského, kresťanského a islamského náboženstva grécke antické náboženstvo nie je zjaveným náboženstvom, teda nemá posvätné knihy ani prijaté náboženské dogmy. Je preň charakteristický vyhranený polyteizmus, ktorý nebol nikdy prekonaný, a to napriek rôznym filozofickým koncepciám, synkretickým tendenciám a na konci antiky napriek henoteizmu (zdôrazňovaniu moci jedného, ale nie jediného boha). Grécke antické náboženstvo netvorilo uzavretý systém. Jeho vývoj ovplyvňovalo susedstvo s vyspelými štátmi Blízkeho východu a celého východného Stredomoria (odkiaľ preberalo niektoré božstvá, ale aj populárne mystériá a kulty, napr. Eset, gr. Isis; Mithra), ako aj grécka mytológia a od 6. stor. pred n. l. grécka antická filozofia; niektorí filozofi dospeli až k ateizmu, iní učili o posmrtnom živote (Pytagoras, Platón).

Prvé predstavy o bohoch ako o všemocných, fyzicky neviditeľných vládcoch nad svetom, ľuďmi i zvieratami a ich uctievanie súviseli s nevyhnutnými súčasťami života (úroda, lov a pod.), vývoj postupoval od fetišizmu (uctievanie posvätných predmetov, napr. omfalos – posvätný kameň v Delfách, a miest, napr. háje a pramene) cez zoomorfné náboženstvo (uctievanie posvätných zvierat, napr. býk na Kréte, had Pytón v Delfách) až po antropomorfné polyteistické božstvá (olympskí bohovia). V minojskom náboženstve bola hlavným božstvom Veľká bohyňa prírody, medzi jej atribúty patrili leopardy a hady; symbolmi minojskej sakrálnosti boli okrem dvojitej sekery (labrys) aj štylizované posvätné býčie rohy (anatólskeho pôvodu), holubica znázorňovala bohyňu, býk boha. V mykénskom náboženstve boli uctievaní miestni a rodoví hrdinovia, od ktorých odvodzovali svoj pôvod vládnuce rody alebo dynastie, prevahu však nadobudlo indoeurópske nebeské mužské božstvo, v miestnych panteónoch sa objavovali už také božstvá ako Zeus, Poseidón, Héra, Dionýzos, Erínye a i., ktoré sa neskôr stali známymi po celom Grécku.

Od 7. stor. pred n. l. sa začali presadzovať kulty všegréckych olympských bohov. Grécky panteón tvorili tri generačné skupiny bohov spojených do hierarchického systému. Prvú skupinu predstavovali Uranos a Gaia ako prarodičia niekoľkých božských pokolení. Druhú skupinu ich deti Titani, z ktorých najmocnejší boli Kronos a Reia. Tretiu skupinu tvorila najmladšia generácia bohov z klasického obdobia gréckych dejín známych ako olympskí bohovia (všeobecne sa uznávalo 12 hlavných, t. j. vyšších olympských bohov): vládca nebies a darca počasia Zeus, jeho manželka a bohyňa rodiny, manželstva a manželských detí Héra, boh mora Poseidón, bohyňa obilia a ochrankyňa poľnohospodárstva Demetra, bohyňa múdrosti, spravodlivej vojny a ochrankyňa vladárov Aténa, bohyňa zmyselnej lásky a krásy Afrodita, boh svetla a slnka, ochranca života a zdravia i vzor mužskej krásy Apolón, bohyňa lovu, zvierat a prírody Artemida, boh ohňa a kováč Héfaistos, boh vojny Arés, boží posol, boh obchodníkov, rečníkov, ale aj podvodníkov Hermés a bohyňa domáceho kozuba Hestia. K hlavným bohom sa niekedy priraďuje aj boh podsvetia Hádes. Po víťazstve nad Titanmi Olympania losovali o vládu nad svetom: Zeus získal moc nad nebom, Poseidón nad morom a Hádes v podsvetí.

Gréci teda rozoznávali popri olympských bohoch aj bohov mora (Poseidón s manželkou Amfitritou, Néreus, Ókeanos, Pontos, Téthys, Thetis, Tritón), podsvetia (Hádes s manželkou Persefonou plniacou rovnakú funkciu ako Diova manželka Héra na Olympe) a riek (synovia Ókeana a Téthys, z nich najznámejší Achelóos). V celom období vývoja náboženských predstáv v gréckom antickom náboženstve bolo niekoľko sto gréckych bohov a bohýň. Kulty bohov však boli rôzne, líšili sa aj v jednotlivých mestách, čo zrejme súviselo s pôvodnou roztrieštenosťou gréckeho osídlenia na pevnine a ostrovoch, ako aj s tým, že rôzne vlny pôvodného osídlenia prišli z rozličných svetových strán spolu s inými mytologickými a náboženskými predstavami, od ktorých neustúpili ani po osídlení novej vlasti. Rovnako pestrá bola aj neskoršia obmenená skladba hierarchií bohov, bôžikov a božstiev roztrieštená na domácich bôžikov, pričom neskôr sa výraznejšie rozšírili aj božstvá, ktorých pôvod je možné nájsť v abstraktných predstavách: Eiréné (mier), Diké (právo), Niké (víťazstvo), Tyché (osud) a i.

V živote obyčajných ľudí malo veľký význam aj uctievanie rôznych primitívnych božstiev, mágia a zaklínanie. V helenistickom období gréckych dejín sa so vzrastajúcou územnou expanziou rozširoval aj repertoár božstiev, napr. orientálnych, uctievaných v rôznych mystériách a na rôznych posvätných miestach (napr. eleuzínie). Takmer s každým božstvom či bohom súvisel aj jeho kult. Vyžadoval si špecifické miesto (vznikali miesta vyhradené pre nich, neskôr svätyne, chrámy i celé komplexy), spôsoby (prevažne viacdňové slávnosti so sprievodmi) i čas uctievania (každý boh alebo božstvo mal presne určené dni na pestovanie kultu), kultových mužov či kňazov (kňažky sa objavili až počas helenizmu), dary (neraz aj veľké peňažné sumy, ba až poklady), obety aj vykúpenia (napr. od zlého boha spôsobujúceho podľa dobových predstáv rôzne nešťastia alebo pohromy). Náboženské obrady sa spočiatku vykonávali vo voľnej prírode, neskôr v kráľovských palácoch (Kréta), posvätných okrskoch (temenos), chrámoch ochranných mestských bohov a na niektorých posvätných miestach. Napr. v Delfách, Didyme a Dodóne boli veštiarne, ktoré hrali veľkú úlohu v súkromnom i vo verejnom živote Grékov ako miesta, kde sa ľudia mohli spojiť s bohmi a poznať tak ich vôľu, v Aténach sa na počesť boha Dionýza konali dionýzie, v Eleuzíne pri Aténach mystérie (→ eleuzínie) spojené s kultom bohyne Demetry. Súčasťou obradov bývali aj slávnosti a športové hry, napr. v Olympii olympijské hry na počesť Dia Olympského, v Aténach panaténajské slávnosti (→ Panathénaje) na počesť Pallas Atény, v Delfách pýtické hry na počesť Apolóna, v Istmii na Korintskej šiji (gr. Isthmos) isthmické hry na počesť Poseidóna, v Nemei nemejské hry na Diovu počesť.

Grécki bohovia a héroovia Obdoba v rímskej mytológii
slovenská podoba mena grécka podoba mena genitív (genitív podľa klasického vzoru) slovenská podoba mena latinská podoba mena genitív (genitív podľa klasického vzoru)
vyšší bohovia (olympskí)
Afrodita Afrodité Afrodity Venuša Venus Venuše (Venery)
Apolón Apollón Apolóna (Apollóna) Apolón Apollo Apolóna (Apollona)
Arés Arés Area Mars Mars Marta
Artemida Artemis Artemidy Diana Diana Diany
Aténa Athéna Atény (Athény) Minerva Minerva Minervy
Demetra Démétér Demetry (Démétry) Cerera Ceres Cerery
Hádes Hadés/Plutón Háda (Hada) Pluto/Dis/Orkus Pluto/Dis/Orcus Plutona/Dita/Orca
Héfaistos Héfaistos Héfaista Vulkán Vulcanus Vulkána (Vulcana)
Héra Héra/Héré Héry Juno (Junóna) Iuno Junóny (Iunony)
Hermés Hermés Herma Merkúr Mercurius Merkúra (Mercuria)
Hestia Hestia Hestie Vesta Vesta Vesty
Poseidón Poseidón Poseidóna Neptún Neptunus Neptúna (Neptuna)
Zeus Zeus Dia Jupiter Iuppiter Jupitera (Iova, resp. Jova)
ďalší vyšší bohovia (výber)
Dionýzos/Bakchus Dionysos/Bakchos Dionýza (Dionysa)/Bakcha Bakchus/Liber Bacchus/Liber Bakcha (Baccha)/Libera
Gaia Gaia/Gé Gaie/nesklonné Tellus/Terra Tellus/Terra Tellury/Terry
Kronos Kronos Krona Saturn Saturnus Saturna
nižší bohovia
Asklépios Asklépios Asklépia Eskulap Aesculapius Eskulapa (Aesculapia)
Eros Erós Eróta Amor/Kupido Amor Amora/Kupida
Erínye singulár Erinys, plurál Erinyai Fúrie Furiae
Charitky singulár Charis, plurál Charites Grácie Gratiae
Moiry singulár Moira, plurál Moirai Parky/Sudičky Parcae
Múzy singulár Musa, plurál Musai Kamény/Múzy Camenae Musae
Niké Niké nesklonné, prípadne Niky Viktória Victoria Viktórie (Victorie)
Persefona/Kóra Persefoné/Koré nesklonné, prípadne Persefony/Kóry (Kory) Proserpina Proserpina Proserpiny
Reia Rheia (pôvodne Kybelé) Reie (Rheie) Rea Rea/Ops (pôvodne Cybele) Rey/nesklonné, prípadne Opy
Rea Silvia Rhea Silvia Rey Silvie (Rhey Silvie)
Thetis/Tetida Thetis nesklonné, prípadne Thetidy, Tetidy Thetis/Tetis/Tetida Thetis nesklonné, prípadne Thetidy, Tetidy
Téthys/Tetya Téthys nesklonné, prípadne Téthye, Tetye Tethys/Tetys/Tetya Tethys nesklonné, prípadne Tethye, Tetye
Tyché Tyché nesklonné, prípadne Tychy Fortúna Fortuna Fortúny (Fortuny)
héroovia, heroíny – hrdinovia, hrdinky
Achilles Achilleus Achilla (Achillea) Achilles Achilles Achilla
Aias Aias Aianta Aiax Aiax Aiaka (Aiaca)
Faidra Faidra Faidry Faidra Phaedra Faidry (Phaedry)
Hektor Hektór Hektora Hektor Hector Hektora (Hectora)
Herakles Héraklés Herakla (Hérakla) Herkules Hercules Herkula (Hercula)
Jáson/Iasón Iasón Jásona (Iasona) Jáson Iason Jásona (Iasona)
Medea Médeia Medey (Médeie) Medea Medea Medey
Odyseus Odysseus Odysea (Odyssea) Ulixes/Odyseus Ulixes Ulixa
Paris Paris Parida Paris Paris Parida
Perseus Perseus Persea Perseus Perseus Persea
Prometeus Prométheus Prometea (Prométhea) Prometeus Prometheus Prometea (Promethea)
Théseus Théseus Thésea Teseus Theseus Tesea (Thesea)

Fabiovci

Fabiovci (Fabius) — jeden z najstarších rímskych patricijských rodov, svoj pôvod odvodzoval od Herkula. Jeho viacerí príslušníci zastávali v Ríme najvyššie úrady (konzul, cenzor, diktátor). Počas vojny s etruským mestom Veii prevzali Fabiovci 479 pred n. l. vedenie vojny a ochranu rímskych hraníc, všetci dospelí muži však zahynuli v bitke pri riečke Cremere (477 pred n. l.), prežil len jeden chlapec, ktorý zabezpečil pokračovanie rodu. Najvýznamnejší členovia rodu:

Quintus Fabius Maximus Rullianus, 4. – 3. stor. pred n. l. — veliteľ v bojoch proti Samnitom a Etruskom, päťnásobný konzul (322, 310, 308, 297, 295 pred n. l.), diktátor (315, 313 pred n. l.) a cenzor (304 pred n. l.);

Quintus Fabius Pictor, 2. polovica 3. stor. pred n. l. — senátor, dejepisec. Autor analistických po grécky písaných dejín Ríma od založenia mesta po 2. púnsku vojnu, v ktorej sa zúčastnil (218 – 201 pred n. l.);

Quintus Fabius Maximus Verrucosus, nazývaný Cunctator (Váhavec), okolo 280 pred n. l. – 203 pred n. l. — vojvodca, senátor, konzul (233, 228, 215, 214, 209 pred n. l.) a vojenský diktátor (221, 217 pred n. l.). Počas 2. púnskej vojny bol po porážke rímskeho vojska v bitke pri Trasimenskom jazere (217 pred n. l.) vyhlásený za diktátora. Všeobecne bola prijatá jeho vojenská taktika spočívajúca v postupnom vyčerpávaní nepriateľa drobnými potýčkami, čím dosiahol oslabenie Hannibalovho vojska. Správnosť taktiky potvrdila bitka pri Cannae (216 pred n. l.) a z jeho pôvodne posmešnej prezývky sa stalo čestné meno;

Quintus Fabius Maximus Allobrogicus, 2. stor. pred n. l. — vojvodca a politik. V roku 121 pred n. l. porazil ako konzul pri ústí rieky Isera keltský kmeň Allobrogov a na pamiatku svojho víťazstva dal v Ríme postaviť víťazný oblúk.

gerúzia

gerúzia, gr. gerusia, resp. gerúsia — v starovekej Sparte rada starších. Tvorilo ju 28 najmenej 60-ročných mužov (geronti, gr. gerontes) vyberaných z vážených rodín a dvaja králi (→ bazileus). Gerúzia mala súdnu moc – rozhodovala o závažných trestných činoch, odsudzovala vrahov a vlastizradcov na trest smrti a vyhnanstvo. Ako jedna z dôležitých politických inštitúcií štátu pripravovala aj námety, o ktorých rozhodoval snem (apella) za predsedníctva eforov.

Geti

Geti, gr. Getai, lat. Getae — príslušníci časti severnej vetvy (Geto-Dáci) indoeurópskeho kmeňa Trákov sídliaci na obidvoch brehoch Dunaja (približne na území dnešnej Dobrudže a Besarábie). Kultúrne boli ovplyvnení príbuzným kmeňom Dákov, s ktorým mali spoločnú getsko-dácku kultúru, ako aj Skýtmi, Macedóncami a Peržanmi. Prvýkrát písomne doložení v 5. stor. pred n. l. v Hérodotovom opise ťaženia Dareia I. Veľkého proti Skýtom (513 – 512 pred n. l.), 476 pred n. l. sa dostali pod vládu tráckeho kmeňa Odrysov, na začiatku 4. stor. pred n. l. tráckych Triballov. V druhej polovici 4. stor. pred n. l. bojovali s Filipom II. Macedónskym, 334 pred n. l. zvíťazil nad Getmi spojenými s kmeňom Triballov jeho syn Alexander III. Veľký.

Časť Getov sa presunula na sever, kde na území dnešného Rumunska a bývalej Besarábie založili ríšu zničenú okolo 180 pred n. l. V 1. stor. pred n. l. patrili k dáckym kmeňovým zväzom zjednoteným okolo 60 pred n. l. kráľom Burebistom, neskôr k štátu Trákov, s ktorým boli po vzniku rímskej provincie Trácia zaradení do Rímskej ríše (v polovici 1. stor. n. l.).

Getský jazyk (getčina) patrí do trácko-frýgickej skupiny indoeurópskej jazykovej rodiny.

Podľa Hérodota z náboženských kultov prevládalo u Getov uctievanie boha Zalmoxida, ktorému raz za 5 rokov obetovali človeka.

geomori

geomori, gr. geómoroi — v období staroveku:

a) jedna z troch kategórií obyvateľov Atiky, strední a drobní roľníci, ktorí spolu s remeselníkmi (→ demiurg) tvorili nižšiu vrstvu obyvateľstva. Zadlžovali sa u bohatých aristokratov (eupatridovia, gr. eupatridai), čím prichádzali o majetok i o osobnú slobodu. Problémy geomorov sa usiloval riešiť najmä Solón, ktorý dal asi 4-tis. aténskych občanov vykúpiť z dlžného otroctva;

b) v Syrakúzach a na ostrove Samos bohatí vlastníci pôdy.

Galatia

Galatia — krajina v Malej Ázii osídlená v 3. stor. pred n. l. keltským kmeňovým zväzom Galaťanov. Od 25 pred n. l. rímska provincia. Ako obchodné strediská vynikli mestá Ankyra (dnes Ankara), Pessinus, resp. Pessinús (známy kultom bohyne Kybely) a Tavium.

Galaťania

Galaťania, gr. Galatai, lat. Galatae — keltský kmeňový zväz, ktorý začiatkom 3. stor. pred n. l. presídlil z Ilýrie a Panónie na Balkánsky polostrov a okolo 278 pred n. l. (na výzvu bitýnskeho kráľa Nikoméda I.) obsadil územie v oblasti Anatólie v blízkosti riek Kizilirmak a Sakarya a dnešnej Ankary (podľa neho nazvané Galatia), odkiaľ pustošil grécke maloázijské mestá. Po zmiešaní s miestnym i gréckym obyvateľstvom boli Galaťania nazývaní aj Gallograeci.

Galaťania sa delili na tri kmene, na Trokmov (usadení najďalej na východ), Tektosagov (v strednej časti) a Tolistobogov (na západe v okolí Pessinuntu), územie každého kmeňa sa delilo na štyri kraje (tetrarchie), na ktorých čele stál náčelník (tetrarcha) s vojenskou a súdnou právomocou. Zaoberali sa pastierstvom, poľnohospodárstvom i spracúvaním ovčej vlny.

V roku 277 pred n. l. nad nimi zvíťazil Antiochos I. Sótér a donútil ich usadiť sa v severnej Frýgii. Attalos I. Sótér porazil Galaťanov v dvoch bitkách, ich nájazdy utlmil Eumenés I. odvádzaním ročného poplatku, opätovné boje s Galaťanmi nastali za vlády Eumena II. V 3. stor. n. l. Galaťania stratili národnú identitu a natrvalo sa zmiešali s gréckym obyvateľstvom.

Boje Galaťanov s gréckou maloázijskou Pergamskou ríšou dokladajú viaceré významné umelecké diela, napr. Diov oltár (známy aj ako Pergamský oltár) ako symbol víťazstva Pergamčanov nad Galaťanmi (dnes v Štátnych múzeách v Berlíne). Attalos I. Sótér dal po porážke Galaťanov postaviť na chrámovom nádvorí v Pergame skupinu sôch, z ktorých najznámejšia je socha umierajúceho galatského bojovníka známa ako Umierajúci Gal, ako aj súsošie galatského vodcu s manželkou, ktorý po prehratom boji usmrtil ženu a mečom hodlá prebodnúť seba, známe ako Gal so ženou. V Novom zákone sú Galaťania spomínaní v súvislosti s kresťanskými zbormi, ktoré v Galatii (biblickí bádatelia sa nezhodujú na presnej lokalizácii územia) počas misijných ciest založil a potom navštívil apoštol Pavol (Pavol z Tarzu) s Barnabášom a potom so Sílasom (Sk 13 – 14; Sk 16,6; Sk 18,23), a je im adresovaný Pavlov List Galaťanom (skr. G, Gal; → Biblia).

Galba, Servius Sulpicius

Galba, Servius Sulpicius, 24. 12. 3 pred n. l. Tarracina (dnes Terracina) – 15. 1. 69 n. l. Rím — rímsky politik, cisár (od 9. 6. 68). V roku 33 konzul, miestodržiteľ Hornej Germánie (Germania Superior), v rokoch 60 – 68 miestodržiteľ (na Nerónov návrh) v Hispánii Citerior (Tarraconensis). Po tom, ako Fabius Valens (veliteľ jednej z légií) zložil pred Galbom prísahu vojska a z Ríma prišlo potvrdenie o uznesení senátu, bol Galba vyhlásený za cisára. Postupne odstránil množstvo nepriateľov (Nymfidius Sabinus, Cingonius Varro, Clodius Macer). Zamietol vojsku v Germánii nárok na odmenu za víťazstvo nad Vindikom (Gaius Iulius Vindex). Po následných nepokojoch si v januári 69 vybral za spoluvládcu (caesar) C. Calpurnia Pisóna (ktorého adoptoval), o 6 dní neskôr boli obidvaja zavraždení – spolu s Titom Viniom (Titus Vinius) a veliteľom telesnej stráže Corneliom Lacónom (Cornelius Laco).

Galbovu vládu opísal Tacitus (Dejiny, 1. kniha, 5. – 43. kapitola), jeho životopis napísal Suetonius a Plutarchos.

Gabréta

Gabréta — pohorie vo Veľkej Germánii (Germania Magna), ktoré uvádzajú antickí autori Strabón a Klaudios Ptolemaios. Podľa Ptolemaia tvorilo súčasť pohoria Sudeta Ore a oddeľovalo kmene Naristov (sídlili v okolí dnešného Regensburgu) a Markomanov (sídlili na území dnešného Česka); zvyčajne stotožňované so Šumavou.

Asinius Pollio, Gaius

Asinius Pollio, Gaius, genitív Asinia Pollióna, 76 pred n. l. – 4 n. l. — rímsky politik a historik. Bojoval v Caesarovom vojsku v Afrike a Hispánii, po jeho zavraždení bol stúpencom republikánov. V 40 pred n. l. bol konzulom. V občianskej vojne sa pridal na stranu M. Antonia, snažil sa ho zmieriť s Oktaviánom (budúcim cisárom Augustom).

Po Oktaviánovom víťazstve pri myse Aktion sa stiahol z politického života a venoval sa literárnej a právnickej činnosti. Podporoval básnikov Vergília a Horácia, zaviedol predčítavanie nových literárnych diel a založil prvú verejnú knižnicu v Ríme. Pôsobil ako právnik a rečník. Autor nezachovaného diela Dejiny (Historiae), v ktorom opísal obdobie občianskych vojen z rokov 60 – 42 pred n. l. Nezachovali sa ani vysokocenené tragédie (písané v gréčtine aj v latinčine), ktoré Vergílius kládol na úroveň Sofoklových.

Arginúzy

Arginúzy, gr. Arginusai, aj Arginúsai — tri ostrovčeky v Egejskom mori medzi ostrovom Lesbos a pobrežím Malej Ázie. Počas peloponézskej vojny v 406 pred n. l. tam aténske loďstvo porazilo Sparťanov. Pretože velitelia pre búrku nemohli pozbierať telá mŕtvych a zabezpečiť im pohreb, boli po návrate do Atén odsúdení na smrť a popravení. Jediný z prytanov, ktorý vystúpil proti nezákonnému odsúdeniu víťazných veliteľov, bol Sokrates.

Apameia

Apameia — ruiny mesta v Sýrii (dnešné Kalat el-Mudik) na rieke Orontes (dnes Asi), hlavné mesto krajiny Apaméné. Pôvodne sa nazývalo Farnaké, potom Pella, neskôr ho Seleukos I. Nikator (Nikatór) nazval podľa svojej manželky Apamé. Bolo výborne prírodne chránené. V roku 188 pred n. l. tam Rimania podpísali mier s Antiochom III. Veľkým. Narodili sa tam grécki filozofi Numénios z Apameie a Poseidónios z Apameie. Pravdepodobne v Apameii založil na začiatku 4. stor. n. l. filozof Iamblichos z Chalkidy novoplatónsku školu.

Stavebné pamiatky: svätyňa boha Baala a i.

Ariovistus

Ariovistus, genitív Ariovista, ? – okolo 54 pred n. l. — náčelník germánskeho kmeňa Svébov. Na pozvanie Sequanov prišiel do Galie, aby bojoval proti Haeduom. Postupne so sebou priviedol spoza Rýna množstvo Svébov, ktorí obsadzovali územie Sequanov. V roku 58 pred n. l. ho Caesar porazil pri Vesontione (dnes Besançon) a prinútil ustúpiť za Rýn, čím na istý čas zabránil vpádu ďalších germánskych kmeňov do Galie.

Tieto udalosti literárne zaznamenal Caesar (Zápisky o vojne v Galii 1, 31 – 53).

Arkádia

Arkádia — krajina v Grécku v strede polostrova Peloponéz; bez prístupu k moru. Na severe susedí s Elidou a Achájou, na severovýchode s Argolidou, na juhu s Lakóniou a Messéniou. Na severovýchode sa nachádza Stymfalské jazero známe z mýtov o Heraklovi. Väčšina územia je hornatá, obyvateľstvo sa živilo prevažne pastierstvom, dlho žilo v rodovom zriadení a v dedinách. Významnými mestami boli Mantineia, Tegea, Héraia a Figaleia.

O podmanenie Arkádie sa neúspešne pokúšala Sparta. V 6. stor. pred n. l. sa Arkádia pripojila k Peloponézskemu spolku. Po peloponézskej vojne, keď bola moc Sparty oslabená Tébami (371 pred n. l. porážka pri Leuktre), bolo založené mesto Megalopolis (369 pred n. l.), ktoré sa stalo centrom federatívne usporiadaného Arkádskeho spolku. Jeho najvyšším orgánom bolo zhromaždenie rozhodujúce o dôležitých vnútropolitických i zahraničnopolitických otázkach. Výkonnými úradníkmi boli stratégovia. Spolok sa rozpadol po ovládnutí Grécka Alexandrom III. Veľkým. Asi v polovici 3. stor. pred n. l. vstúpili arkádske mestá do Achájskeho spolku.

V bukolickej poézii bola Arkádia vysnívanou idylickou krajinou so životom pastierov nezasiahnutým modernou dobou.

Atlantída

Atlantída, gr. Atlantis — bájna ostrovná krajina. Údaje o nej do Grécka vraj priniesol Solón, ktorý ich získal od Egypťanov, a Platón ich uvádza vo svojich dialógoch (Timaios, Kritias). Podľa nich ostrov ležal v Atlantickom oceáne a bol väčší ako Afrika (t. j. jej vtedy známa časť Líbya) a (Malá) Ázia dohromady. Keď si bohovia rozdelili vládu nad svetom, Atlantída pripadla Poseidónovi. Ten ostrov rozdelil medzi svojich 10 synov, z ktorých každý vládol vo svojom kráľovstve. Na ostrove vznikla vyspelá civilizácia a Atlantíďania podnikali aj útoky do Afriky a Európy, pričom sa im dokázali postaviť na odpor len Aténčania so svojimi spojencami. Poseidónovi potomkovia sa postupne miešali s ľudským živlom, civilizácia na Atlantíde upadala a napokon sa ostrov prepadol do mora.

Myšlienka o vyspelej civilizácii medzi Amerikou a Európou podnecovala a podnecuje mnohých bádateľov lokalizovať ju na Azorské ostrovy, do Ameriky alebo do Afriky. V poslednom období prevláda názor stotožňujúci Atlantídu s minojskou civilizáciou a spájajúci jej zánik s výbuchom sopky na ostrove Théra (Santorin).

Aurelius Victor, Sextus

Aurelius Victor [vik-], Sextus, 4. stor. n. l. — rímsky historik. Pochádzal z Afriky, zastával rôzne úrady, napokon sa stal správcom Panónie a prefektom mesta Rím. Po skončení úradníckej kariéry sa venoval historiografii a po 360 vydal historický spis Cisári (Caesares), v ktorom zachytil životopisy rímskych cisárov od Augusta po Konštantína II. S jeho menom sa spájajú aj spisy Pôvod rímskeho národa (Origo gentis Romanae) a O slávnych mužoch (De viris illustribus).

Aulis

Aulis, genitív Aulidy — obec na východnom pobreží Grécka v Boiótii oproti mestu Chalkis na ostrove Eubója; okolo 600 obyvateľov. Podľa gréckej báje sa tam zhromaždili Achájci, ktorí pod Agamemnónovým vedením tiahli proti Tróji. Pretože Agamemnón sa previnil voči bohyni Artemide, nepriaznivé vetry zadržiavali achájske lode, až kým Agamemnón neobetoval vlastnú dcéru Ifigéniu.

Dejisko Euripidovej tragédie Ifigénia v Aulide.

augustus

augustus [lat.] — cisársky titul v starovekom Ríme. R. 27 pred n. l. ho udelil senát Oktaviánovi (→ Augustus) a odvtedy sa používal ako súčasť titulatúry cisárov a ich manželiek (v podobe augusta). Cisár Dioklecián vybral tento titul pre dvojicu starších cisárov, zatiaľ čo dvaja mladší, budúci nástupcovia, používali titul cézar (→ tetrarchia).

Augusta

Augusta — meno alebo prívlastok miest alebo vojenských kolónií z obdobia rímskeho cisárstva.

Najznámejšie sú Augusta Caesarea (Caesaraugusta, Zaragoza), Augusta Emerita (Mérida), Augusta Praetoria (Aosta), Augusta Raurica (Augst), Augusta Suessionum (Soissons), Augusta Taurinorum (Turín), Augusta Treverorum (Trier), Augusta Turonum (Tours), Augusta Vindelicum (Augsburg), Augusta Viromanduorum (Saint Quentin).

Aurelianus, Lucius Domitius

Aurelianus, Lucius Domitius, genitív Aureliana, 9. 9. 214 Sirmium, dnes Sremska Mitrovica – 275 — rímsky cisár (od 270). Obnovil jednotu Rímskej ríše, zastavil postup Gótov v Panónii a Alamanov v severnej Itálii. Z obavy pred ohrozením Ríma barbarmi dal vybudovať nové hradby, ktoré sa zachovali dodnes. Porazil palmýrsku kráľovnú Zénobiu a k Rímskej ríši pripojil východné provincie. Zlomil moc galského uzurpátora Tetrika (Tetricus), zlikvidoval Galské cisárstvo a pripojil k Rímskej ríši aj západné provincie, začo dostal titul obnoviteľ ríše (restitutor orbis). Musel však opustiť Dáciu (prvá provincia, ktorú Rimania stratili). R. 274 s cieľom vytvoriť jednotné náboženstvo v celej Rímskej ríši obnovil (na krátky čas) kult Neporaziteľného Slnka (Deus Sol Invictus), ktorého slávnosť pripadala na 25. december, a zaviedol nové kolégium pontifikov (pontifices Solis).

Aurelianov životopis sa zachoval v diele Historia Augusta.

Avidius Cassius

Avidius Cassius [ka-], genitív Avidia Cassia, ? – 175 — rímsky vojenský veliteľ. Za vlády Marca Aurelia sa vyznamenal v bojoch na východe a bol miestodržiteľom v Sýrii. Pod dojmom správ o cisárovej smrti (počas bojov na strednom Dunaji) sa dal 175 vyhlásiť za cisára, ale po troch mesiacoch bol usmrtený svojimi vojakmi.

Attalos III. Filométor

Attalos III. Filométor (gr. Filométór = Milujúci matku), 171 pred n. l. – 133 pred n. l. — posledný pergamský kráľ (od 138 pred n. l.), syn Eumena II., vnuk Attala I. Sótéra. Priateľ Rimanov; počas jeho vlády ovládli Pergamskú ríšu rímski obchodníci, čo vyvolávalo nespokojnosť a jeho nevlastný brat Aristonikos vyvolal povstanie. V testamente odkázal všetok svoj majetok Rimanom, ktorí to pochopili doslovne a po jeho smrti sa Pergamská ríša i celá Malá Ázia stali rímskou provinciou (lat. Asia).

Atticus, Titus Pomponius

Atticus [-kus], Titus Pomponius, genitív Attica, 109 pred n. l. – 32 pred n. l. — rímsky vzdelanec, epikurejec, príslušník stavu jazdcov (equites), bohatý podnikateľ. Počas vnútropolitických bojov medzi optimátmi (Sulla) a populármi (Marius, ku ktorému sa neskôr pridal Cinna) odišiel 88 pred n. l. do Atén, kde sa viac než 20 rokov venoval štúdiu (o. i. rímskych dejín a genealógie); pre záľubu v atickej kultúre získal prívlastok Atičan (gr. Attikos). V duchu epikurejskej filozofie (epikureizmus) rezignoval z akejkoľvek verejnej činnosti, v politických sporoch zachovával neutralitu, čo mu umožnilo udržiavať kontakty s väčšinou významných osôb bez ohľadu na ich politickú príslušnosť. Majiteľ pisárskej dielne – prvého (nám známeho) nakladateľstva v Ríme, v ktorom zamestnával otrokov na odpisovanie kníh. Autor (nezachovaného) diela Kniha letopočtov (Liber annalis), v ktorom spísal rímske dejiny radené chronologicky podľa jednotlivých rokov. Bol najbližším priateľom M. Tullia Ciceróna (Cicero), ktorého listy adresované Atticovi (Epistulae ad Atticum) sa zachovali. Atticus vydal mnohé z Cicerónových diel a po Cicerónovej smrti sa postaral o jeho literárnu pozostalosť. Okolo 37 pred n. l. vydal svoju dcéru Pomponiu Atticu (Caecilia Pomponia Attica, *51 pred n. l.) za Oktaviánovho vojenského veliteľa Agrippu, čím prehĺbil priateľstvo s Oktaviánom (budúcim cisárom Augustom). R. 32 pred n. l. ochorel na nevyliečiteľnú chorobu a spáchal samovraždu.

Atticov životopis napísal jeho priateľ, historik Nepos.

Attalos I. Sótér

Attalos I. Sótér (Záchranca), 269 pred n. l. – 197 pred n. l. — kráľ v Pergame (od 241 pred n. l.), bratanec, adoptívny syn a nástupca Eumena I. Udržať si vládu mu umožnilo obrovské zdedené bohatstvo. Porazil keltský kmeň Galaťanov, zabránil ich ďalšiemu prenikaniu do Malej Ázie a prijal kráľovský titul. Aby si zabezpečil nezávislosť od sýrskych Seleukovcov, podporoval v prvej macedónskej vojne Rimanov a Aitólsky spolok. V Pergame založil rozsiahlu knižnicu (→ Pergamská knižnica), ktorá súperila so slávnou knižnicou Ptolemaiovcov v Alexandrii, za jeho vlády sa začal stavať monumentálny Diov oltár (známy ako Pergamský oltár, dnes v Štátnych múzeách v Berlíne).

Attalos II. Filadelfos

Attalos II. Filadelfos (Milujúci brata), 220 pred n. l. – 138 pred n. l. — kráľ v Pergame (od 160 pred n. l.), syn Attala I. Sótéra. Na trón nastúpil po smrti svojho staršieho brata Eumena II. ako regent jeho nedospelého syna Attala III. Filométora. Podporoval Rimanov v tretej macedónskej vojne (171 – 168 pred n. l.) a pri dobytí Korintu (146 pred n. l.). Bol veľkým priateľom Atén, kde nechal vo východnej časti agory postaviť poschodové stĺporadie (Attalova stoa), ktoré lemovalo trhové miesto. Za jeho vlády (podľa niektorých zdrojov už počas vlády Eumena II.) bol dokončený monumentálny Diov oltár známy ako Pergamský oltár (dnes v Štátnych múzeách v Berlíne). V Efeze dal vyčistiť prístav zanesený pieskom a bahnom a založil mesto Antalya (Attalia).

edil

edil, lat. aedilis — v starovekom Ríme jeden z nižších riadnych úradníkov (magistrátov). Edili boli pôvodne pravdepodobne správcami Cererinho chrámu (aedes), ktorý mal významnú úlohu v plebejskom hnutí. Od 5. stor. pred n. l. existovali len dvaja plebejskí edili, ktorí opatrovali plebejský archív, spravovali chrámovú pokladnicu, pomáhali tribúnovi ľudu a usporadúvali plebejské hry. R. 367 pred n. l. sa počet edilov kvôli vyrovnaniu vplyvu patricijov a plebejcov vo vnútornej správe Ríma zvýšil o dvoch kurulských edilov z radov patricijov. Boli volení na jeden rok. Do kompetencie edilov patrila starostlivosť o mesto (cura urbis), dohľad nad trhom a zásobovaním obilím (cura annonae) a usporadúvanie náboženských slávností a hier (cura ludorum). Mimoriadnou nákladnosťou hier sa pokúšali získať popularitu voličov pred dôležitejšími politickými bojmi. Za Caesara bol počet edilov zvýšený o ďalších dvoch (aediles cereales).

Úrad edilov (edilita) mal najväčší politický význam v období republiky. V období cisárstva jeho politický význam, naopak, výrazne poklesol, pričom v závere 3. stor. n. l. úplne zanikol.

dekúria

dekúria, lat. decuria — najmenšia jednotka jazdy v rímskom vojsku zložená z desiatich mužov (desiatka; z lat. decem = desať).

Ilios

Ilios [gr.] — jeden z názvov mesta Trója.

Ilion

Ilion [gr.], genitív Ilia — jeden z názvov mesta Trója.

Jugurtha

Jugurtha [-ta], lat. Iugurtha, okolo 160 pred n. l. – 104 pred n. l. Rím — numídsky kráľ (od 118 pred n. l.), syn kráľa Mastanabala (†140 pred n. l.).

Po 135 pred n. l. ho Mastanabalov brat a spoluvládca Micipsa poslal do Hispánie na pomoc rímskemu vojvodcovi Scipionovi Africanovi Mladšiemu (→ Scipio) pri potlačení protirímskeho povstania Keltoiberov (133 pred n. l. dobytie Numantie), čím chcel vyjadriť priateľský postoj Numídie k Rimanom. Po návrate ho Micipsa adoptoval a spolu so svojimi synmi Hiempsalom a Adherbalom ustanovil za svojho nástupcu. Po Micipsovej smrti (118 pred n. l.) však vypukli mocenské boje. R. 117 pred n. l. dal Jugurtha zavraždiť Hiempsala, a aby mu rímsky senát pri rozdeľovaní Numídie medzi neho a Adherbala pridelil úrodnejší západ, podplatil senátora Lucia Opimia (†po 109 pred n. l.). Po rozdelení krajiny senátom (116 pred n. l.) však Adherbala, ktorý získal východ krajiny s hlavným mestom Cirta (dnes Constantine), napadol, zabil (112 pred n. l.) a zmocnil sa vlády nad celou Numídiou. Keďže počas dobýjania Cirty boli zabití aj rímski kupci, vyhlásil Rím Jugurthovi vojnu (začiatok tzv. jugurthskej vojny; 111 pred n. l.). Jugurtha však podplatil rímskych veliteľov a niekoľkokrát rímske vojsko porazil. Keď dal 110 pred n. l. zavraždiť Massivu (syna svojho druhého strýka Gulussu, †medzi 146 až 143 pred n. l.), boje vypukli opäť. Napriek tomu, že Jugurtha prinútil rímsku armádu vedenú konzulom Spuriom Postumiom Albinom (†po 110 pred n. l.) kapitulovať, 109 pred n. l. ho pri rieke Muthul porazil neúplatný rímsky konzul Metellus (Quintus Caecilius Metellus Numidicus, †po 98 pred n. l.). Jugurtha sa uchýlil do južných častí ríše a pokúšal sa získať pomoc od svokra, mauretánskeho kráľa Boccha I. (†33 pred n. l.). Spolu s Bocchom obnovili boje s Rímom a napadli Metellom obsadenú Cirtu. R. 107 pred n. l. prevzal velenie rímskych vojsk nový konzul, populár Marius, ktorý 106 pred n. l. boje s Jugurthom ukončil. Po rokovaniach medzi Bocchom a Mariovým pomocným veliteľom (kvestorom) Sullom (105 pred n. l.) vydal Bocchus výmenou za spojeneckú zmluvu s Rímom a za časť Numídie Jugurthu Rimanom. Ten bol 104 pred n. l. prevezený do Ríma a vo väzení zaškrtený.

Jugurthskú vojnu opísal rímsky historik Sallustius v diele Vojna s Jugurthom (Bellum Iugurthinum), v ktorom zároveň odsúdil úplatnú politiku rímskych vládnucich vrstiev počas krízy republiky.

Faliskovia

Faliskovia, lat. Falisci — v staroveku italický kmeň (→ Italikovia) obývajúci územie západne od Tiberu v južnej Etrúrii s hlavným mestom Falerii Veteres (dnes Civita Castellana). Od 8. stor. pred n. l. boli Faliskovia pod kultúrnym vplyvom Etruskov, zachovali si však etnickú a jazykovú svojráznosť. Od 293 pred n. l. boli pod nadvládou Rimanov.

Gali

Gali, lat. Galli, gr. Galloi — latinské označenie skupiny keltských kmeňov (→ Kelti, lat. Celtae, gr. Keltoi), ktoré v staroveku obývali územie Rimanmi nazývané Galia. V 7. stor. pred n. l. je ich prítomnosť doložená na území dnešného Francúzska, okolo 400 pred n. l. sa objavili na juh od Álp, vpadli do severnej Itálie, odkiaľ vytlačili Etruskov, asi 387/386 pred n. l. zaútočili na Rím. Kelti (Gali) boli postupne podmanení Rímskou ríšou a pod jej tlakom značne romanizovaní.

Galské cisárstvo

Galské cisárstvo — štátny útvar vytvorený 259/260 uzurpátorom Marcom Cassianom Latiniom Postumom (259 – 268/269) počas krízy Rímskej ríše. Pôvodne zahŕňal iba Galiu, neskôr aj Hispániu a Britániu, za vlády cisára Galliena sa oddelil od Rímskej ríše, po jeho smrti sa Hispánia znova s ríšou spojila. Z Postumových nástupcov vynikol Victorinus (268/269 – 270), ktorý sa spojenectvom s palmýrskou kráľovnou Zénobiou pokúsil o väčšie oslabenie ríše. Cisár Tetricus (270 – 273) sa pridal k rímskemu cisárovi Aurelianovi, čím trvanie Galského cisárstva 273/274 ukončil.

Geiserich

Geiserich [gajze-], okolo 390 – 25. 1. 477 — kráľ Vandalov (428 – 477). R. 428 prešiel s Vandalmi (ktorí pod vedením jeho brata Gundericha prenikli do Hispánie a pripojili sa k nim aj Alani) Gibraltársky prieliv a prenikol do severnej Afriky. Tam obsadil časť západorímskych provincií a na ich území vytvoril 429 prvú, od Ríma nezávislú barbarskú germánsku ríšu. R. 435 uzatvoril s Rimanmi prvú mierovú zmluvu, 439 ju však porušil dobytím Kartága (stalo sa hlavným mestom). Novou zmluvou z roku 442 získal úrodné územia rímskych provincií Africa Proconsularis, Byzacena, Numidia, Abaritana a Gaetulia. Všetky patrili pod vládu Vandalov, ktorí sa však usídlili iba v provincii Africa Proconsularis, kde im kráľ pridelil pozemky (tzv. sortes Vandalorum). Geiserich vybudoval silné loďstvo a Vandali sa čoskoro stali rozhodujúcou silou v oblasti západného Stredomoria: postupne si podrobili Korziku, Sicíliu, Baleáry a Sardíniu a 455 vyplienili Rím (odtiaľ pojem vandalizmus). Geiserich vyháňal z Kartága i z oblasti sortes (území priamo osídlených Vandalmi) rímsku šľachtu a zakazoval tam katolícke bohoslužby, pretože on sám i jeho ľud boli ariáni; jeho syn a nástupca Hunerich (477 – 484) bol najväčším prenasledovateľom katolíkov v dejinách tzv. barbarských germánskych štátov. Politika obidvoch dôsledne oddeľovala barbarskú a románsku zložku obyvateľstva, čo spomaľovalo progresívny sociálny vývoj vandalského kráľovstva.

Firmicus Maternus

Firmicus Maternus [-kus má-], Iulius, genitív Firmica Materna, 4. stor. n. l. pravdepodobne Syrakúzy — rímsky spisovateľ. Na základe prác starších autorov napísal rozsiahle dielo Poučenie (Matheseos libri VIII, okolo roku 336, podľa iných zdrojov 354), v ktorom obhajuje astrológiu, vysvetľuje jednotlivé astrologické pojmy a píše o vplyve hviezd na ľudské osudy. Približne v roku 339 prestúpil na kresťanskú vieru. V spise O blude pohanských náboženstiev (De errore profanarum religionum ad Constantium et Constantem Augustos, 347), ktorý obsahuje o. i. dôležité údaje o antických náboženstvách, vyzýva cisárov Constantia II. a Constanta, aby potlačili pohanstvo.