Abdéra — starogrécke mesto na severnom pobreží Egejského mora v Trácii oproti ostrovu Thasos. Založené okolo 650 pred n. l., významný prístav, člen Aténskeho námorného spolku. Niekoľkokrát zničené vo vojnách a znova obnovené. Narodili sa tu filozofi Démokritos, Leukippos a Prótagoras. Obyvatelia mesta mali už v staroveku povesť zaostalých, hlúpych ľudí, v novoveku sa mesto stalo synonymom Kocúrkova, a to najmä zásluhou nemeckého spisovateľa Ch. M. Wielanda a jeho diela Dejiny Abdérčanov (1774).

Abydos — antické maloázijské prístavné mesto na najužšom mieste Hellespontu (Dardanely). Založené okolo 700 pred n. l. Známe mostom, ktorý tam dal 480 pred n. l. vybudovať Xerxés, 334 pred n. l. tadiaľ prechádzal Alexander III. Veľký, v 14. stor. ho zničili Turci. Podľa antických bájí žil v Abyde Leandros (→ Hero a Leandros).

adoptívni cisári — dynastia rímskych cisárov vládnucich 98 – 180. K adoptívnym cisárom patrili Nerva (96 – 98), Traján (98 – 117), Hadrián (117 – 138), Antoninus Pius (138 – 161) a Marcus Aurelius (161 – 180). Označenie vychádza z princípu, podľa ktorého si vládnuci panovník vybral nástupcu a adoptoval ho za syna. Rímska ríša vtedy prechádzala obdobím najväčšieho rozkvetu, za Trajána dosiahla najväčší územný rozsah.

Aequovia [ékvo-], lat. Aequi — staroveký národ v strednej Itálii. Sídlil v horách na východ od Ríma až po Fucinské jazero, v 5. stor. pred n. l. sa usiloval presídliť k morskému pobrežiu, Rimania ho však porazili. R. 304 pred n. l. Rimania ovládli mesto Alba Fucens, usadili tam svojich kolonistov a Aequov si definitívne podrobili. Počas vojny s Hannibalom Aequovia zostali verní Rímu. Najvýznamnejšie mestá na ich území boli Alba, Tibur (dnes Tivoli) a Praeneste (dnes Palestrina).

Aemilius Paullus [émilijus], Lucius, Ml., genitív Aemilia Paulla, okolo 228 pred n. l. – 160 pred n. l. — rímsky konzul (182 a 168 pred n. l.) a vojvodca, syn Lucia Aemilia Paulla St., jeho adoptívnym synom bol Scipio (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor). R. 168 pred n. l. porazil pri Pydne posledného macedónskeho kráľa Persea, čím ukončil tretiu macedónsku vojnu, dostal čestné meno Macedónsky. Antickí autori ho pokladali za pravého Rimana a priateľa Grékov. Jeho životopis napísal Plutarchos.

Aemilius Paullus [émilijus], Lucius, St., genitív Aemilia Paulla, ? – 2. 8. 216 pred n. l. — rímsky politik, konzul a vojvodca z významnej patricijskej rodiny, otec Lucia Aemilia Paulla Ml. Padol v bitke s Hannibalom pri Cannae.

Africanus [áfriká-] —

1. → Julius Africanus (Sextus Iulius Africanus);

2. → Leo Africanus;

3. → Scipio Africanus St. (Publius Cornelius Scipio Africanus Maior);

4. → Scipio Africanus Ml. (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor)

Agathoklés [-to-], genitív Agathokla, 361 – 289 pred n. l. (otrávený) — grécky vojvodca a štátnik, 316 – 289 pred n. l. tyran v Syrakúzach. Vojnami a diplomaciou dosiahol vedúce postavenie Syrakúz v spolku sicílskych miest. R. 312 (alebo 310) pred n. l. podnikol námornú výpravu do severnej Afriky a ovládol takmer celé územie Kartága, 307 pred n. l. (podľa iných zdrojov 304 pred n. l.) prijal kráľovský titul, oženil sa s Theoxenou, dcérou egyptského kráľa Ptolemaia I. Sótéra. Jeho dcéra Lanassa sa vydala za kráľa Pyrrha z Epiru.

Agatón, gr. Agathón, asi 445 pred n. l. Atény – 400 pred n. l. Pella — grécky autor tragédií. Spracúval fiktívne nemytologické témy, piesne zboru vyňal z kontextu hry. Priateľ sofistov (Hippias z Elidy, Prótagoras, Prodikos) i Sokrata. Viackrát zvíťazil v súťaži o najlepšiu tragédiu (→ dionýzie; Platón situoval dialóg Symposion do Agatónovho domu, v ktorom sa konala hostina na počesť jeho prvého víťazstva na lénajach 416 pred n. l.). Po 411 pred n. l. odišiel na dvor macedónskeho kráľa Archelaa v Pelle, kde sa spoznal s Euripidom. Agatónove tragédie, z ktorých sa zachovali iba fragmenty, boli ovplyvnené rétorikou Gorgia z Leontín, útočil na ne vo svojich komédiách Aristofanés.

Agésilaos, genitív Agésilaa, 444 pred n. l. – 361 pred n. l. Kyréna — spartský kráľ od 401 pred n. l. Veliteľ gréckych vojsk v boji proti Peržanom, 395 – 387 pred n. l. bojoval proti koalícii Atén, Megary, Téb, Korintu a Argu, ktoré sa bránili spartskej hegemónii. Mal hlavný podiel na uzavretí Antalkidovho mieru (aj kráľovský mier; → Antalkidas), ktorým sa skončili vojny s Perziou. Na základe mierových podmienok grécke mestá v Malej Ázii zostali pod nadvládou Peržanov, mestá v Grécku boli vyhlásené za slobodné, ale museli rozpustiť všetky spolky okrem Peloponézskeho. Hegemónia Sparty bola zlomená po porážkach pri Leuktre (371 pred n. l.) a Mantineii (362 pred n. l.). Agésilaos hľadal pomoc v Egypte, pri spiatočnej ceste zomrel v Kyréne. Jeho životopis napísali Xenofón, Plutarchos a Nepos.

Agis, genitív Agida — meno niekoľkých príslušníkov starobylého kráľovského rodu v starovekej Sparte:

Agis II. — kráľ 427 – 399 pred n. l., preslávil sa v peloponézskej vojne, ktorú viedla Sparta s Aténami;

Agis III. — kráľ 338 – 331 pred n. l., bojoval proti Alexandrovi III. Veľkému, porazil ho však Antipatros a v boji zahynul;

Agis IV. — kráľ 245/244 – 241 pred n. l., spoluvládca Léonida II. Usiloval sa pomocou reformy zaviesť staré zriadenie a obnoviť platnosť Lykurgovej ústavy. Chcel prerozdeliť pôdu a udeliť občianske práva cudzincom usadeným v Sparte – perioikom. Dal spáliť dlžobné úpisy, reforma sa však neuskutočnila. R. 242 pred n. l. zosadil svojho spoluvládcu Léonida II. a na jeho miesto dosadil Kleombrota II. (Kleombrotos). Zatiaľ čo Agis IV. bojoval proti susedným Aitolom, Leónidas II. využil jeho neprítomnosť, opäť získal moc v Sparte, dal Agida zatknúť a popraviť. V jeho reformách pokračoval o niekoľko rokov neskôr kráľ Kleomenés III. Životopis Agida IV. napísal Plutarchos. Námet tragédie Agis (Agide, 1788) V. Alfieriho.

agonistika, gr. agónistiké, agónismos — pretekárske umenie; amatérske preteky na hrách v starovekom Grécku (antické olympijské hry, isthmické hry, nemejské hry, pýtické hry a i.). Pretekali na nich agonisti (gr. agónistés, množné číslo agónistai), t. j. slobodní Gréci (otroci nepretekali s výnimkou vozatajských pretekov na dvojkolesových vozoch). Súťažilo sa najmä v behu (dromos – na 1 stadion, asi 200 m, diaulos – na 2 stadiá, asi 400 m, a dolichos – asi 1 500 – 2 000 m), skoku do diaľky (halma), v hode oštepom (akontion), hode diskom, zápase (palé), pästnom boji (pygmé), pankratione (spojenie zápasu s boxom), hipických súťažiach, ako aj v hudbe, speve, tanci, poézii a rečníctve. Počas lénají a dionýzií sa konali súťaže (gr. agón, lat. certamen) výhradne zamerané na dramatickú tvorbu.

Agricola [-ko-], Gnaeus Iulius, 13. 6. 40 – 23. 8. 93 — rímsky politik. Zastával významné štátne úrady, za cisára Vespaziána pôsobil v Akvitánii, 77 – 84 miestodržiteľ v provincii Británia, kde rozšíril rímsku moc až na sever. Jeho loďstvo prvýkrát oboplávalo ostrov. Cisár Domicián ho odvolal z funkcie a ďalej už v politickom živote nepôsobil. Agricolov život opísal jeho zať, rímsky historik Tacitus.

Agrigento [-džen-], gr. Akragas, lat. Agrigentum, do 1927 Girgenti — mesto v Taliansku na juž. pobreží Sicílie, administratívne stredisko provincie Agrigento; 61-tis. obyv. (2016). Ťažobný priemysel (síra); remeslá (opracúvanie koralu).

Založené okolo 570 al. 580 pred n. l. gréckymi osadníkmi z Gely a z ostrova Rodos. R. 480 pred n. l. porazilo Kartágo pri Himére, 405 pred n. l. Kartágom dobyté a zničené, ale znovu obnovené. Po dobytí Rimanmi 210 pred n. l. jeho význam upadal. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády tyranov Falarida (pol. 6. stor. pred n. l.) a Théróna (488 – 472 pred n. l.).

Stavebné pamiatky z obdobia antiky: zvyšky hradieb s 8 bránami, akvadukty, piscina, dórske chrámy, z nich 7 vytvára súvislý posvätný areál pozdĺž juž. okraja mesta (údolie chrámov). Chrám Concordie (jeden z najzachovalejších antických chrámov na svete) vybudovaný okolo 440 – 430 pred n. l. v dórskom štýle bol koncom 6. stor. prestavaný na kresťanský kostol. Heraklov chrám (okolo 500 pred n. l., vybudovaný v dórskom štýle), Junonin chrám (nazývaný aj chrám Héry Lakinie, okolo 450 – 425 pred n. l.), Asklépiov chrám (koniec 5. stor. pred n. l.) a i. K najoriginálnejším gréckym antickým stavbám patril nezachovaný chrám Dia Olympského (Olympeion; najväčší chrám vybudovaný v dórskom štýle, zachovali sa fragmenty sochárskej výzdoby) s vonkajšími múrmi striedavo členenými polostĺpmi a atlasmi podopierajúcimi kladie. Z rímskeho obdobia sa zachovali 2 monumentálne hrobky (hrobka tyrana Falarida, 2. stor. pred n. l.; hrobka tyrana Théróna, okolo 75 pred n. l.). Archeologické pamiatky boli 1997 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Stredoveké pamiatky: dóm San Gerlando zo 14. stor. s nedokončenou kampanilou, obnovený v 18. stor.; kostol San Giorgio s portálom z 12. stor.; katedrála Santa Maria dei Greci (okolo 1200, vybudovaná na zvyškoch antického dórskeho chrámu), kostol Santo Spirito zo 14. stor. Narodil sa tam grécky antický filozof Empedoklés z Akragantu.

Achájci — jeden zo štyroch gréckych kmeňov nazvaný podľa mýtického Achaia, Iónovho brata. Boli prvými z Grékov, ktorí sa usadili v Grécku a v 2. tisícročí pred n. l. vytvorili rozsiahlu a vyspelú mykénsku civilizáciu. Menom Achájci (gr. Achaioi) Homér označoval všetkých Grékov, ktorí bojovali proti Tróji v Malej Ázii. Okrem stredného Grécka a Peloponézu obsadili v polovici 15. stor. pred n. l. aj Krétu a spôsobili pád minojskej civilizácie. Časť Achájcov sa usadila aj na západnom pobreží Malej Ázie, čo dokladajú chetitské dokumenty zo 14. a 13. stor. pred n. l., v ktorých sa spomína krajina Achchijava. Na prelome 12. a 11. stor. pred n. l. zničili mykénsku kultúru Dóri usadení predovšetkým na Peloponéze a Kréte. Achájske osídlenie sa obmedzilo na severozápadnú časť Peloponézu a stredné Grécko.

Achájsky spolok — zväz 12 achájskych miest. Vznikol 280 pred n. l. na obranu pred útokmi diadochov a macedónskych vládcov. V hlavnom meste Aigion (lat. Aegium) sa pravidelne schádzalo spolkové zhromaždenie, na čele spolku stál každoročne volený stratégos. Najväčší rozkvet dosiahol pod vedením Arata zo Sikyónu (gr. Aratos, *271, †213 pred n. l.) a Filopoimena (gr. Filopoimén), keď sa k nemu pripojili aj mestá Sikyón, Atény a Argos. Achájsky spolok bojoval proti Sparte a jej kráľovi Kleomenovi III., neskôr proti Macedónii a po porážke Filipa V. Rimanmi pri Kynoskefalách (197 pred n. l.) rozšíril svoj vplyv na celý Peloponéz. Zanikol 146 pred n. l. po dobytí Korintu Rimanmi a jeho územie bolo pripojené k rímskej provincii Macedónia, ktorej súčasťou bola do 27 pred n. l. (o. i.) Achája.

Achája, gr. Achaia, lat. Achaea — krajina v severových. časti Peloponézu v Grécku. Na juhu susedí s Arkádiou, na juhozápade s Elidou, na východe s Kylénou, sev. pobrežie obmýva Korintský záliv. Okolo 2000 pred n. l. osídlená Achájcami, ktorých 1200 pred n. l. vytlačili Dóri. Na území Acháje vznikol pôvodne voľný, od 4. stor. pred n. l. pevný spolok 12 achájskych miest, ktorý sa nezúčastnil na grécko-perzských vojnách ani na peloponézskej vojne. Politickým strediskom bolo Aigion a náboženským Heliké, kde stál Poseidónov chrám (373 pred n. l. mesto zničené zemetrasením). Na čele spolku boli dvaja stratégovia, o spoločných záležitostiach rozhodovalo spolkové zhromaždenie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Achája dostala pod vplyv Sparty. V helenistickom období tam ako reakcia na boje medzi diadochmi o ovládnutie Macedónie a Grécka vznikol Achájsky spolok. R. 146 pred n. l. Rimania porazili Achájcov a ich územie začlenili pod provinciu Macedónia. Až 27 pred n. l. Augustus vytvoril z ich územia provinciu Achaea, do ktorej patrilo aj územie Peloponézu a vých. Grécka so sídelným mestom Korint.

Aigospotamoi — riečka na tráckom polostrove Chersonésos, ktorá ústi do Hellespontu (dnešné Dardanely). V období peloponézskej vojny 405 pred n. l. zničil spartský kráľ Lysandros v jej blízkosti posledné aténske loďstvo, čím sa rozhodlo o výsledku vojny.

Aiolovia — popri Achájcoch a Dóroch jeden z troch hlavných gréckych kmeňov. Do Grécka sa Aiolovia prisťahovali pravdepodobne už v mykénskom období a usadili sa predovšetkým v strednom Grécku (Boiótia, Tesália). Pod tlakom Dórov okolo 1200 pred n. l. sa sťahovali na východ, na ostrov Lesbos a na severozápadné pobrežie Malej Ázie (podľa nich sa nazývala táto oblasť Aiolida, gr. Aiolis). Z ostrova Lesbos pochádzali básnik Alkaios a poetka Sapfó, ktorí písali v aiolskom nárečí.

aisymnétés [gr.] — volený úradník v gréckych mestských štátoch (polis) v období prechodu od vlády aristokracie k demokracii. Aisymnétovou úlohou bolo zmierniť rozpory medzi aristokraciou, remeselníkmi a obchodníkmi vhodnou reformou alebo vydaním zákonov. Významnými aisymnétmi boli v Mityléné asi 590 – 580 pred n. l. Pittakos, v Lokride asi v 7. stor. pred n. l. Zaleukos, v Aténach okolo 621 pred n. l. Drakón a 594 – 593 pred n. l. Solón.

Aitólia — krajina v záp. časti str. Grécka. Na juhu obmýval jej pobrežie Korintský záliv, na západe ju rieka Achelóos oddeľovala od Akarnánie, na severe susedila s Fthiótidou (Fthiótis) a na východe s Dóridou (Dóris) a Fókidou (Fókis). Najvýznamnejšími mestami boli Thermón, Pleurón a Kalydón. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a pastierstvom a dlho žilo v rodových spoločenstvách. Do gréckych dejín Aitólia výraznejšie zasiahla až v 4. – 2. stor. pred n. l. po vytvorení Aitólskeho spolku.

Aitólsky spolok — vojenské zoskupenie vytvorené niektorými mestami v Aitólii, Akarnánii, Fókide a Tesálii v poslednej tretine 4. stor. pred n. l. Všetci občania sa schádzali dvakrát do roka na zhromaždeniach, kde si volili úradníkov, rozhodovali o mieri, vojne, zmluvách a udeľovaní občianskych práv. Na čele spolku stáli stratégos, ktorý mal na starosti vojenské záležitosti a zahraničnú politiku, ako aj rada, do ktorej mestá volili svojich zástupcov podľa veľkosti. Mestá sa bránili proti nadvláde macedónskych kráľov, a preto podporovali Rimanov, neskôr Antiocha III. Veľkého, a tak po jeho porážke 189 pred n. l. stratili časť územia a moc spolku bola zlomená. R. 146 pred n. l. sa stal súčasťou provincie Achája.

Akragas → Agrigento

akropola, gr. akropolis —

1. vyvýšené miesto v starovekých gréckych mestách obyčajne ohradené hradbami, za ktorými sa v čase nebezpečenstva ukrývalo obyvateľstvo. V najstarších časoch bývalo na akropole umiestnené sídlo panovníka (Mykény, Tiryns), neskôr posvätný okrsok s náboženskými stavbami. Najznámejšia je aténska Akropola;

2. ústredná časť pravekých a ranostredovekých, spravidla silne opevnených hradísk.

Aktion, lat. Actium — mys v sev. časti Akarnánie na záp. pobreží Grécka, oddeľuje Ambrakijskú zátoku od Iónskeho mora. R. 31 pred n. l. v jeho blízkosti porazilo Oktaviánovo (budúci cisár Augustus) loďstvo M. Antonia a Kleopatru. Po víťazstve založil Oktavián na protiľahlom brehu osadu Nikopolis a na jeho pamiatku aj aktijské hry.

Alani — najvýznamnejší sarmatský kmeň iránskeho pôvodu, nomádskeho charakteru sídliaci v stepiach sev. od Kaspického mora a Kaukazu. V Európe sa objavili až v 1. stor. n. l. Čiernomorskí Alani osídlili oblasti od Azovského mora po Dunaj a v 2. – 3. stor. boli podmanení Gótmi. Časť sa spojila s Vandalmi a Védmi a ustupovala pred Hunmi na západ. R. 409 sa dostali do Hispánie a na popud Rimanov ich 418 porazili Vizigóti. Zvyšky sa uchýlili k Vandalom a spolu s nimi 429 odišli do Afriky, kde zanikli. Galskí Alani bojovali s Rimanmi proti Hunom 451 na Katalaunských poliach a 463 spolu s Vizigótmi a Frankmi proti Rimanom. Väčšina Alanov však zostávala vždy na východ od Donu, odkiaľ podnikala lúpežné nájazdy do Médie, Arménska a Malej Ázie. Alani sa preslávili chovom koní. Tí, ktorí zostali v oblasti Sev. Kaukazu, sa v 7. stor. dostali pod nadvládu Chazarov a boli Mongolmi zatlačení do hôr. Ich potomkami sú dnešní Oseti.

Alarich I., okolo 370 – 410 Consentia, dnes Cosenza, Taliansko — vizigótsky kráľ (od 395). Ako panovník rímskych vojenských spojencov Vizigótov sa niekoľkokrát vzbúril a vyplienil rozsiahle územia na Balkáne. R. 401 začal výpravu do Itálie, kde bol 402 porazený, 408 – 410 trikrát obliehal a nakoniec dobyl Rím. Zomrel počas výpravy, ktorej cieľom bolo zmocniť sa Sicílie a Afriky. Pochovaný v koryte rieky Busentus (dnes Busento).

Alarich II., 484 – 507 — vizigótsky kráľ, Eurichov syn. Ovládal rozsiahle územia medzi Loirou a Pyrenejami i niektoré oblasti Pyrenejského polostrova. Udržiaval dobré vzťahy s ostrogótskym kráľom Theoderichom (→ Teodorich I. Veľký), usiloval sa o priateľské spolužitie Vizigótov a podriadeného rímskeho obyvateľstva. R. 506 vydal zákonník Breviarium Alarici. Vo vojne, ktorú 507 vyvolal franský kráľ Chlodovik I., bol v bitke pri Vouillé neďaleko Poitiers porazený a padol.

Kallias, genitív Kallia, ? – polovica 5. stor. pred n. l. — aténsky politik, príslušník významnej aténskej kňazskej rodiny, jeho manželkou bola sestra vojvodcu Kimóna. Údajne trikrát zvíťazil na olympijských hrách. Vyznamenal sa v bitke pri Maratóne (490 pred n. l.), pravdepodobne sa podieľal na uzavretí podľa neho nazvaného Kalliovho mieru (niekedy nesprávne Kimónovho mieru) s Peržanmi 449 pred n. l., ktorým sa skončili grécko-perzské vojny. Jeden z iniciátorov uzavretia tzv. 30-ročného mieru (446 pred n. l.) medzi Aténami a Spartou.

Kallisthenés, genitív Kallisthena, okolo 370 pred n. l. Olynthos (na polostrove Chalkidiki) – 327 pred n. l. Ázia — starogrécky historik, synovec a žiak Aristotela. Zúčastnil sa vojenskej výpravy Alexandra III. Veľkého do Ázie, dojmy z nej opísal v diele Alexandrove činy (Alexandru praxeis), obdobie 386 – 356 pred n. l. zachytil v Dejinách Grécka (Hellénika, 10 kníh); z obidvoch diel sa zachovali iba citáty. Kallisthenés odmietol Alexandrovi preukazovať pocty podľa orientálneho spôsobu (napr. proskynézu) a bol obvinený z účasti na tzv. sprisahaní pážat proti kráľovi, začo bol popravený. Román Život Alexandra Macedónskeho (Bios Alexandru tu Makedonos; v latinčine prepracovaný Iuliom Valeriom Polemiom ako Res gestae Alexandri Magni, 4. stor.), ktorý sa stal predlohou stredovekých Alexandreíd (→ Alexandreis) mu bol prisudzovaný neprávom, ich autor je označovaný ako tzv. Pseudokallisthenés.

kalokagatia, gr. kalokagathia — v starovekom Grécku kultúrny ideál, harmónia fyzického (fyzicky zdatného) a duševného (mravne kultivovaného) aspektu človeka (gr. kalos kai agathos = fyzicky krásny a dobrý), jednota ľudskej krásy a dobra, vyváženosť vonkajšieho a vnútorného. V tomto zmysle sa krása a fyzická zdatnosť spája s múdrosťou a morálnou vyzretosťou človeka. V starovekých Aténach predstavovala kalokagatia cieľ výchovy (na rozdiel od Sparty, kde sa dôraz kládol iba na telesnú zdatnosť), za ideál ju považovali Sokrates, Platón, Aristoteles aj Isokratés. V stredoveku, ktorý opovrhoval ľudským telom, sa kalokagatia neuznávala, za kultúrny ideál sa opäť začala považovať v období humanizmu.

Aigína, Egina — ostrov v Aiginskom zálive Egejského mora patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Atika; 87,4 km², 13-tis. obyvateľov (2013). Hornatý reliéf, najvyšší vrch Oros, 531 m n. m. Pestovanie ovocných stromov, olív, viniča. Hlavným morským prístavom a turistickým strediskom je mesto Aigína (kompou spojené s mestom Pireus).

Pôvodnými obyvateľmi Aigíny boli Achájci, v 8. stor. pred n. l. ju ovládli Dóri. V 6. a 5. stor. pred n. l. patrila k námorným veľmociam, po 456 pred n. l. ju ovládli Atény. Našli sa na nej zvyšky mnohých chrámov zasvätených Afrodite, Apolónovi, Artemide a Dionýzovi. K najvýznamnejším patrí neskoroarchaický chrám bohyne Afaie (510 – 480 pred n. l.). Na hore Oros bolo náboženské stredisko a oltár Dia Panhellénia.

Alexandria, arab. al-Iskandaríja, medzinárodný prepis Al Iskandaríyah — prístavné mesto v sev. Egypte na pobreží Stredozemného mora v záp. časti delty Nílu 183 km severozápadne od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Alexandria; 314 km², 4,028 mil. obyvateľov (po Káhire 2. najväčšie mesto štátu, 2006). Priemysel chemický (ropa, olej, asfalt), energetický, strojársky, textilný (bavlnárstvo), potravinársky, papiernický a celulózový, lodiarsky, tabakový; umelecké remeslá. Export bavlny, obilnín, zeleniny, čaju, kávy, stavebného dreva; burza bavlny. Dopravná križovatka, letisko. V centre mesta starobylé štvrte Bruchium (grécka), Rakotis (egyptská), Regio Judaeorum (židovská) a Faros.

Založené 332 pred n. l. Alexandrom III. Veľkým podľa projektov gréckeho urbanistu z ostrova Rodos Deinokrata, ktorý vytvoril šachovnicový pôdorys mesta so širokými ulicami. Za vlády Ptolemaia I. Sótéra (322 – 285 pred n. l.) sa Alexandria stala hlavným mestom krajiny, hospodárskym a kultúrnym strediskom celého helenistického sveta vo vých. Stredomorí, rezidenciou a sídlom umelcov a vzdelancov. Rozprestierala sa medzi sev. brehom Mareotského jazera a pobrežím mora. Uličnú sieť určovali dve hlavné ulice: Dromos, ktorá viedla od brehu jazera k moru, a na ňu kolmá, 34 m široká a viac ako 3 500 m dlhá Mesion Pedon. Na ich priesečníku sa rozprestierala agora. Pri morskom pobreží ležala kráľovská štvrť Basileia alebo Brucheion, na východ od nej židovská štvrť, na západ Emporion. Kráľovský palác obklopovali rozsiahle záhrady, v jeho blízkosti stál Museion (sídlo Múz), v ktorom pracovali významní učenci všetkých odborov (odtiaľ pomenovanie múzeum). Súčasťou vedeckej inštitúcie bola aj rozsiahla Alexandrijská knižnica. V tomto období bol vybudovaný aj Serapeion, chrám zasvätený Serapidovi (s veľkou knižnicou), a pred prístavom na ostrove Faros maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta. Dôležitým centrom a prístavom zostala Alexandria aj po 30 pred n. l., keď cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši. Mala vyše 500-tis. obyvateľov, medzi ktorými vznikali ostré etnické a náboženské zrážky. Za cisára Trajána (98 – 117) tam vypuklo veľké židovské povstanie potlačené Hadriánom. Neskôr sa stala strediskom kresťanského učenia, sídlom biskupa, od 190 tam jestvovala katechetická škola (→ alexandrijská škola). Za Theodosia I. Veľkého (379 – 395), keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa systematicky ničili všetky staré pamiatky (napr. bol zničený Serapeion a Pergamská knižnica, ktoré tam boli presťahované z mesta Pergamon). R. 642 sa Alexandrie zmocnili Arabi, čím stratila výsadné kultúrne postavenie. Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovali len skromné zvyšky (Diokleciánov stĺp, rímske katakomby), ostatná časť bola zničená neskoršou výstavbou. Z islamského obdobia sú najvýznamnejšie dve mešity (z 1648 a 1767). V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, druhým najväčším v Egypte, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc (2002 otvorená Bibliotheca Alexandrina, ktorej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry), múzeí a univerzity (1942). Sídlo pravoslávneho alexandrijského patriarchu, jedno z dvoch sídel (popri Káhire) koptského ortodoxného patriarchu a titulárne sídlo melchitského (gréckokatolíckeho) patriarchu.

kohorta [lat.] —

1. demogr. skupina jedincov prežívajúcich rovnakú významnú udalosť v rovnakom časovom úseku. Termín sa spravidla používa v podobnom zmysle ako generácia, nie však z hľadiska rovnakého veku, ale z hľadiska prežívania sledovaných demografických udalostí, napr. súbor jedincov, ktorí uzatvorili sobáš v jednom kalendárnom roku, tvorí sobášnu kohortu, súbor narodených detí prvého poradia v danom kalendárnom roku tvorí kohortu narodených prvého poradia. Niekedy sa kohorta nepresne používa v užšom význame ako synonymum pojmu generácia alebo v širšom význame, keď okrem vlastného významu zahŕňa aj pojem generácia;

2. biol., ekol. vedľajšia taxonomická jednotka v klasifikácii živočíchov zvyčajne medzi triedou a radom, prípadne medzi infraradom a čeľaďou, v klasifikácii rastlín niekedy zaraďovaná medzi divíziu (kmeň) a triedu; populácia, ktorú tvoria jedince tej istej generácie, aj skupina jedincov narodená (vyklíčená) v určitom časovom úseku. Termín kohorta sa používa napr. pri rozboroch populačných vzoriek a pri určení vekovej štruktúry populácie, keď nie je známy presný vek jedincov, známe je však obdobie ich narodenia (vyklíčenia). Označuje sa symbolom K a číselným indexom poradového čísla kohorty, napr. pri hlodavcoch patria do K₀ jedince narodené v minulom roku, do K₁ jedince narodené na jar, do K₂ jedince narodené v lete a do K₃ jedince narodené na jeseň;

3. hist., voj. lat. cohors, množné číslo cohortes — v Rímskej ríši:

a) podjednotka rímskej légie. Kohorty začali vznikať ako taktické bojové jednotky koncom 2. stor. pred n. l. po vojenskej reforme Gaia Maria. Každá kohorta sa delila na tri manipuly, každý manipul na dve centúrie, 10 kohort tvorilo jednu légiu. V závislosti od počtu mužov v centúriách (pôvodne 100, inokedy 60 – 120) mala kohorta okolo 600 mužov (pešiakov a jazdcov). V pochodovom i v stálom tábore mali kohorty presne vyčlenené miesto. Označovali sa poradovým číslom, pričom prvá sa vždy považovala za najlepšiu a najskúsenejšiu a ďalšie za menej skúsené. V období raného cisárstva na konci 1. stor. pred n. l. dosahovala prvá kohorta až 800 mužov a delila sa na 5 centúrií. Kohorty sa označovali zástavou (vexillum), ktorú niesol vexillarius, a nazývali sa podľa spôsobu boja, napr. pešia (cohors peditata), jazdecká (cohors equitata) a lukostrelecká (cohors sagittariorum) kohorta, podľa kmeňov, resp. podľa národov, z ktorých príslušníkov boli zostavené, napr. galská (cohors Gallorum) a hispánska (cohors Hispanorum) kohorta, alebo podľa cisárov, za ktorých vlády vznikli, napr. Flaviova (cohors Flavia), Trajánova (cohors Traiana) a Antoninova (cohors Antoniniana) kohorta. V období cisárstva vzniklo viacero druhov pomocných kohort, ktoré boli vytvorené z príslušníkov miestnych spojeneckých kmeňov (→ auxíliá), na ich čele stáli prefekti;

b) prétoriánska kohorta (cohors praetoria aj praetoriana; aj prétoriánska garda) — pôvodne osobná stráž vojvodcu pri vojenskom ťažení, počas vlády cisára Augusta tvorili prétoriánske kohorty gardové oddiely rímskeho vojska chrániace cisára. Pôvodne boli rozmiestnené mimo Ríma, za cisára Tiberia umiestnené v kasárňach (castra praetoria; aj prétoriánsky tábor) na juhovýchodnom okraji mesta; → prétoriáni. Ako priateľská kohorta (cohors amicorum) sa prenesene označovala skupina priateľov cisára, z ktorej postupne vznikol jeho poradný orgán;

c) jednotky zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť v hlavnom meste Rímskej ríše v Ríme, kde pôsobili mestská kohorta, kohorta hasičov a kohorta dobrovoľníkov (cohortes voluntariorum) utvárané podľa potreby. Tri mestské kohorty (cohortes urbanae) utvoril cisár Augustus okolo 13 pred n. l. Každá mala 500 mužov, za cisára Vitellia 1 000 a za Severa 1 500, každej velil tribún, všetky kontroloval senátor vymenovaný do funkcie mestského prefekta (praefectus urbi). Ich základňou bol prétoriánsky tábor v Ríme. Niekedy boli posielané aj do iných miest, napr. do Kartága na ochranu obilia či do Lugdunu (dnešný Lyon) na ochranu mincovne. Sedem kohort hasičov či nočných strážcov predstavovalo stálu hasičskú posádku (cohortes vigilum; lat. vigil = strážca, hasič) zriadenú cisárom Augustom po požiari Ríma (6 n. l.). Každá mala 500, neskôr 1 000 mužov na čele s tribúnom, všetky podliehali veleniu prefekta (praefectus vigilum);

4. prenesene záujmovo alebo účelovo prepojené väčšie množstvo ľudí, skupina.

Knóssos, genitív Knóssu, lat. Gnos(s)us, aj Cnos(s)us — archeologická lokalita v Grécku na sev. pobreží ostrova Kréta asi 6 km juhových. od administratívneho centra ostrova, mesta Iraklio. Archeologické vykopávky sa začali 1878 – 79, 1900 – 30 (s prestávkami) ich viedol britský archeológ A. J. Evans a od 1947 pokračujú dodnes. Hlavné archeologické nálezy z Knóssu sú zhromaždené v Archeologickom múzeu v Irakliu, časť v Ashmolovom múzeu (Ashmolean Museum) v Oxforde (Archív A. J. Evansa).

Miesto bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe (neolite), bolo tam objavených 10 na seba nadväzujúcich vrstiev neolitického osídlenia (7000 – 6500 pred n. l.). Hlavný rozvoj Knóssu sa však datuje do str. bronzovej doby, keď sa v období 2000 – 1400 pred n. l. stal jedným z najdôležitejších stredísk minojskej kultúry, jej hlavným a najvýznamnejším palácovým centrom. Podľa gréckej mytológie bol sídlom kráľa Minóa (→ Minós), na ktorého príkaz tam aténsky sochár a vynálezca Daidalos vybudoval labyrint (gr. labyrinthos; stavba nazvaná podľa symbolu panovníckej moci, sekery s dvojitým ostrím, → labrys). Žila v ňom obluda Minotauros (syn Minóovej manželky Pasifaé a býka), nad ktorou s pomocou Minóovej dcéry Ariadny zvíťazil aténsky hrdina Théseus.

Legenda o labyrinte pravdepodobne odráža skutočnosť, že v Knósse bolo v priebehu tisícročí vybudovaných niekoľko rozsiahlych neopevnených monumentálnych palácov (palácových komplexov), ktoré A. J. Evans označil ako Minóov palác (okolo 2150/2000 – okolo 1300, resp. 1380 pred n. l.). Pri palácovom komplexe (paláci) bolo od najstarších čias budované aj mesto s dvoma prístavmi. Palác a mesto boli bez opevnenia a boli obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami a malými osadami. Najväčší stavebný rozkvet zaznamenali v období okolo 2000 – 1400 pred n. l., keď tam žilo okolo 80-tis. obyvateľov. Minóov palác plnil politickú, obytnú, administratívno-ekonomickú (pravdepodobne bol hlavným centrom obchodu kontrolovaného panovníkmi; do vzdialených oblastí sa vyvážalo víno a olivový olej, doložené sú obchodné styky s Egyptom, so sýrsko-palestínskou oblasťou a str. Itáliou) i kultovú funkciu. Náboženský kult vykonával panovník s manželkou a kňažkami zobrazovanými s dlhými zvonovitými sukňami a odhalenými prsiami (dokladom je napr. soška tzv. Bohyne s hadmi, dnes v Archeologickom múzeu v Irakliu). Hlavným božstvom bol pravdepodobne býk, ktorého štylizované rohy zdobili horné časti paláca, na nádvorí sa odohrávali kultové hry s posvätnými býkmi (zobrazujú ich viaceré fresky).

Palác má zložitú stavebnú históriu členenú na dve hlavné stavebné fázy (Starší a Mladší palác). Starší palác vznikol na začiatku prvého (resp. strednominojského) palácového obdobia (2000 – 1580 pred n. l.) na mieste staršej monumentálnej budovy, pravdepodobne paláca z predpalácového, resp. ranominojského obdobia (2600 – 2000 pred n. l.). R. 1720 pred n. l. bol zničený (pravdepodobne zemetrasením). Po 1700 pred n. l. vznikol na jeho mieste nový, Mladší palác, ktorý veľkoleposťou prevýšil všetky ostatné na Kréte (táto časť dejín Kréty býva v niektorých zdrojoch označovaná aj ako obdobie nových palácov, 1700 – 1400 pred n. l.; podľa iného, tradičného datovania trvalo druhé palácové, resp. neskorominojské obdobie 1580 – 1400 pred n. l.). Okolo 1470 pred n. l. postihla Knóssos rovnako ako celú Krétu ďalšia katastrofa (pravdepodobne v dôsledku výbuchu sopky Théra); dátum definitívneho zániku paláca je však predmetom sporov a nie je presne určený.

Pôdorysné usporiadanie i rozloha obidvoch palácov boli približne zhodné (asi 15-tis., podľa iných zdrojov 20-tis. m²), okolo boli ďalšie obytné budovy. Ústrednou časťou paláca bolo centrálne nádvorie (dvor) pravouhlého pôdorysu (dĺžka 53 m, šírka 27 m). Jeho dlhšia os orientovaná v smere sever – juh člení palác na dve krídla, ktoré boli rozdelené chodbami na ďalšie komplexy, miestnosti radené vedľa dvora boli pospájané dlhými úzkymi chodbami, nachádzalo sa tam aj niekoľko menších vnútorných dvorov. Do monumentálneho komplexu, ktorý mal okolo 1 300 miestností, viedli zo všetkých štyroch svet. strán vchody s dvoma hlavnými bránami (sev. a juž. propyleje). Niektoré časti mali až tri podlažia (niektorí bádatelia hovoria až o piatich) spojené schodiskami, ktoré viedli aj na rovné strechy.

Základy paláca boli vybudované z mohutných kamenných blokov, niektoré steny z kameňa, ich horné časti z hliny alebo z nepálených tehál a vystužené drevenými trámami. Boli pokryté tvrdými vápennými omietkami a mnohé zdobené štukovými reliéfmi alebo freskami s ornamentálnymi motívmi, ako aj s prírodnými (morské živočíchy, vtáky) i figurálnymi námetmi (scény z kultového či zo svetského života, napr. tzv. Parížanka s kultovým uzlom na šiji, Princ s ľaliami a i.). Spodné časti stien a steny významných miestností boli obložené sadrovcom alebo alabastrom. Stropy boli z dreva, podlahy zo sadrovca. Často sa uplatňovali piliere a stĺpy (najčastejšie drevené na kamenných pätkách a pokryté omietkou; typický bol tzv. minojský stĺp s vankúšovou hlavicou, ktorého driek sa smerom nahor rozširuje). Palác mal vybudovaný kanalizačný systém a vodovod (vodu z neďalekých hôr privádzal akvadukt dlhý okolo 10 km).

V záp. krídle boli kultové miestnosti a trónna sieň, nad nimi (na nezachovanom druhom podlaží) pravdepodobne štátne reprezentačné miestnosti. V tejto časti komplexu (v Staršom paláci aj vo vých. krídle) sa nachádzali aj sklady s veľkými hlinenými nádobami (→ pitos). V severozáp. časti paláca bol objavený archív hlinených tabuliek obsahujúci vyše 3-tis. exemplárov so záznamami najmä v lineárnom písme B (v Knósse boli objavené doklady všetkých hlavných typov predalfabetických krétskych písem). Na západe priliehal k palácu ďalší dvor so schodovitým hľadiskom. Táto stavba (všeobecne označovaná ako divadlo a v strednominojskom období slúžiaca pravdepodobne na rituálne obrady, náboženské ceremónie a slávnosti) podporuje hypotézu niektorých bádateľov o existencii divadelných predstavení už o tisíc rokov skôr, než vznikli prvé Aischylove tragédie; väčšina bádateľov však kladie začiatok gréckeho antického divadla až do 6. – 5. stor. pred n. l. a spája ho s doložením prvého textu (scenára) divadelnej hry na území pevninského Grécka. Vo východnom krídle sa nachádzala kráľovská obytná časť s kúpeľňami a so sanitárnym zariadením (maľované vane z pálenej hliny, tzv. Kráľovnin megarón mal prvý známy príklad splachovacej toalety), z centrálneho nádvoria do nej viedlo monumentálne schodisko. Severne od kráľovských obytných miestností boli vo vých. krídle situované aj dielne umelcov a remeselníkov. Remeselná výroba sa zameriavala na výrobu kvalitných pracovných nástrojov z bronzu i na tvorbu úžitkovej keramiky zdobenej geometrickými prvkami alebo prvkami s prírodnými (chobotnice, kvety), prípadne s figurálnymi motívmi (náboženské obrady). Časté boli drobné predmety (pečatidlá, gemy) zhotovované z polodrahokamov a zo vzácnejších druhov kameňov, zlaté prstene a rôzne šperky (náramky, náhrdelníky, náušnice, čelenky). Medzi nálezmi boli aj umelecké výrobky z africkej slonoviny a núbijského zlata. Niektoré časti paláca boli čiastočne zreštaurované na základe návrhov A. J. Evansa, ktorý odkryl a očistil jeho zvyšky. Hodnovernosť niektorých detailov i celej rekonštrukcie je podľa mnohých bádateľov sporná (boli použité moderné materiály, napr. pôvodné drevené stĺpy sú vytvorené z betónu, nepresné sú aj rekonštrukcie mnohých fresiek).

Domy v priľahlom meste mali pravouhlé miestnosti a rovné stropy, základy boli z kameňa a steny z hliny alebo z nepálených tehál. Ulice boli dláždené kameňom. K najvýznamnejším stavbám v meste patria zvyšky tzv. Malého paláca (okolo 1700 – 1600 pred n. l.; rozľahlé obytné miestnosti a kultové priestory), tzv. Kráľovská vila, ako aj tzv. karavanserail (ubytovňa pre pútnikov s podzemnou miestnosťou s prameňom). V blízkosti paláca sa nachádzajú pohrebiská, niektoré z významných (pôvodne pravdepodobne kráľovských) hrobiek sú vytesané do skaly, niektoré vybudované z kameňa a zaklenuté.

V 2. pol. 15. stor. pred n. l. prežíval Knóssos nový rozmach pod nadvládou mykénskych Grékov (Achájcov), okolo 1380 pred n. l. definitívne zanikol (príčina nie je známa). Od príchodu Dórov na Krétu (13. – 12. stor. pred n. l.) až do jej dobytia Rimanmi (67 pred n. l.) bol Knóssos centrom jedného z najmocnejších krétskych mestských štátov (najväčší rozkvet dosiahol v 9. – 6. stor. pred n. l.; na časti ruín paláca bol vybudovaný chrám bohyne Rey; 6. – 5. stor. pred n. l.). Jeho význam definitívne upadol približne v 5. stor. n. l., keď ho ako centrum oblasti nahradilo Iraklio (historicky Hérakleion).

Antalkidas, genitív Antalkida, ? – okolo 367 pred n. l. — spartský námorný veliteľ a diplomat. R. 387 pred n. l. dohodol s Peržanmi tzv. kráľovský alebo Antalkidov mier, podľa ktorého maloázijské grécke mestá zostali pod nadvládou Peržanov, mestá v Grécku boli vyhlásené za slobodné a boli zrušené všetky spolky okrem Peloponézskeho spolku. Sparta si tak chcela zabezpečiť otrasenú hegemóniu v Grécku.

agnostos theos, gr. neznámy boh — v pohanskom staroveku nápisy na oltároch zo strachu pred zanedbaním kultu niektorého z božstiev. Oltár neznámemu bohu v jednom z aténskych chrámov podnietil apoštola Pavla ku kázni na túto tému na aténskom Areopágu (Sk 17, 22 – 23).

Akarnánia — historické územie v záp. časti str. Grécka, hornaté, porastené bohatými lesmi. V určitých obdobiach boli súčasťou Akarnánie Echinadské ostrovy pri pobreží, ako aj ostrov Leukas (dnes Lefkada). Pôvodní obyvatelia sa nazývali Akarnánci, od 7. stor. pred n. l. postupne prevládli Dóri. Najvýznamnejším mestom bol Stratos, kde sídlili rada a stratégos. V peloponézskej vojne bojovala Akarnánia na strane Atén, vo 4. stor. pred n. l. bola členom Aténskeho námorného spolku. Začiatkom 3. stor. pred n. l. ju ovládol Aitólsky spolok, 230 pred n. l. však znova získala slobodu a vznikol Spolok akarnánskych miest podporujúci macedónskeho kráľa Filipa V. Po jeho boku bojovala Akarnánia aj proti Rímu, 201 pred n. l. zaútočila na Atény, čím sa začala druhá macedónska vojna. Keď Rimania 146 pred n. l. zničili Korint, vytvorili provinciu Macedónia, ktorej súčasťou boli do 27 pred n. l. Achája i Akarnánia.

aktijské hry — atletické súťaže v antickom Ríme založené 31 pred n. l. cisárom Augustom na počesť víťazstva pri myse Aktion. Konali sa každý štvrtý rok a boli zaradené do cyklu panhelénskych hier ako piate. Počas Augustovej vlády bol pokus o ich zavedenie do oficiálnej chronológie (podľa antických olympijských hier). Mali bohatý športový program podľa gréckych hier, získali značnú popularitu a boli organizované až do rozpadu Rímskej ríše.

Alesia — starobylé keltské oppidum v Lugdunskej Galii (→ Galia) na území kmeňa Mandubiov (pri dnešnom Alise-Sainte-Reine, Francúzsko). Ležalo na vyvýšenine na ploche 97 ha, z troch strán neprístupné. R. 52 pred n. l. sa tam sústredili galskí povstalci, ktorí sa pod vedením Vercingetoriga (Vercingetorix) bránili proti rímskemu útoku. Po dlhom obliehaní Caesar (Gaius Iulius Caesar) Alesiu dobyl. V rímskom období mesto prekvitalo až do 5. stor. n. l. Od 1860 tam na podnet cisára Napoleona III. prebiehal rozsiahly archeologický výskum, ktorý odkryl základy rímskeho tábora a galského mesta.

Karakala [lat. > slov.] — poslovenčená podoba mena rímskeho cisára Caracallu, napr. Karakalove kúpele, lat. Thermae Antoninianae, tal. Terme di Caracalla, aj Antoninove (Caracallove) kúpele.

Klazomény, gr. Klazomenai, tur. Kilizman — grécke antické mesto (mestský štát) v Malej Ázii na brehu Izmirského zálivu (Egejské more), dnes súčasť mesta Urla v Turecku asi 30 km západne od mesta İzmir. Územie bolo osídlené už v období mykénskej kultúry. Mesto bolo založené počas gréckej kolonizácie (750 – 500 pred n. l.) Iónmi z Kolofónu a stalo sa súčasťou zväzku dvanástich iónskych mestských štátov. Na prelome 6. a 5. stor. pred n. l. sa zapojilo do iónskeho povstania proti perzskej nadvláde, počas ktorého ho pravdepodobne na zač. 5. stor. obyvatelia presťahovali na blízky ostrov Ajios (Agios) Joannis. V 5. stor. pred n. l. sa stalo členom Aténskeho námorného spolku, do ktorého pokladnice platilo pravidelný príspevok (foros) vo výške 12,5 talentu. R. 334 pred n. l. vyslobodil Klazomény spod nadvlády Peržanov Alexander III. Veľký, neskôr sa pod ich nadvládu dostali opäť. V rímskom období súčasť rímskej provincie Asia (Ázia). V 6. – 5. stor. pred n. l. bolo známe výrobou vypaľovanej červenofigúrovej keramiky i terakotových maľovaných sarkofágov. Rodisko gréckych filozofov Anaxagora z Klazomén a (sofistu) Skopeliana (1. – 2. stor.).

Kleisthenés, genitív Kleisthena, 7. – 6. stor. pred n. l. — grécky tyran (samovládca) v Sikyóne (600 – 570/569 pred n. l.), vnuk tyrana Myróna vládnuceho v Sikyóne (7. stor. pred n. l.), starý otec aténskeho politika Kleisthena. Vládu prevzal od svojich bratov Myróna (608 – 601 pred n. l.) a Isodéma (Isodémos, 601 – 600 pred n. l.). Zapojil sa do 10-ročnej svätej vojny na ochranu veštiarne v Delfách proti susednému mestu Kirrha (nazývané aj Krisa). Po zničení Kirrhy získal tretinu koristi a v Delfách dal postaviť chrámy (tholos a monopteros, v ktorom umiestnil posvätné dary; za možné pozostatky týchto chrámov sú považované spoliá zabudované v základoch neskoršej Sikyónskej pokladnice v Delfách). Zvíťazil nad mestom Argos, ktoré chcelo obmedziť vplyv Sikyónu, resp. obnoviť tam vládu dórskej aristokracie. R. 582 pred n. l. sa stal víťazom v súťaži štvorzáprahov na pýtických hrách, ktoré boli v tom roku zreorganizované, v súťaži štvorzáprahov zvíťazil aj na olympijských hrách (580 alebo 576 pred n. l.). Vláda Kleisthena bola pre Sikyón obdobím rozkvetu.

Knidos — archeologická lokalita na juhozápade Malej Ázie v Turecku na pobreží Egejského mora v blízkosti dnešného mesta Datça. Staroveké prístavné mesto v historickej oblasti Kária založené okolo 900 pred n. l. gréckym kmeňom Dórov, literárne doložené v zbierke tzv. Homérskych hymnov (najstaršia časť z nich pochádza zo 7. stor. pred n. l.). Člen dórskeho spolku Hexapolis (Šesťmestie), v pol. 6. stor. pred n. l. sa dostalo pod perzskú nadvládu, počas grécko-perzských vojen člen Délskeho, resp. Aténskeho námorného spolku (1. pol. 5. stor. pred n. l.). R. 394 pred n. l. sa pri Knide odohrala námorná bitka medzi Peržanmi (velil im aténsky stratég Konón) a Sparťanmi. Po 386 pred n. l. sa znova dostalo pod perzskú nadvládu. V 3. stor. pred n. l. ho ovládli egyptskí Ptolemaiovci, v pol. 2. stor. pred n. l. Rimania, malo však štatút slobodného mesta (lat. civitas libera). V 3. – 5. stor. n. l. viackrát postihnuté zemetrasením, v pol. 7. stor. zničené Arabmi.

V staroveku významné centrum obchodu (malo dva prístavy), vedy a umenia vybudované podľa tzv. hippodamovského plánu mesta (→ Hippodamos z Miléta); zachovali sa mestské múry, obytné štvrte s obchodmi, chrámy, divadlo, stoa, štadión a i. V 5. stor. pred n. l. (podľa iných zdrojov až od obdobia helenizmu) tu jestvovala lekárska škola, vo 4. stor. pred n. l. astronomické observatórium Eudoxa z Knidu. Preslávené kultom bohyne Afrodity Euploie (gr. euploia = vydarená plavba), pre jej chrám (zachovalo sa pódium) vytvoril vo 4. stor. pred n. l. Praxitelés sochu Afrodity Knidskej (zachovaná v rímskych kópiách). V blízkosti svätyne bohyne Demetry bola objavená monumentálna socha sediacej Demetry (4. stor. pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne), v blízkosti mesta známa socha leva z Knidu (asi 350 – 200 pred n. l., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

klient [lat.] —

1. hist. lat. cliens, lat. množné číslo clientes — v období antickej rímskej republiky schudobnený rímsky občan, ktorý sa dával do ochrany vplyvného a bohatého patróna (väčšinou patricija). Klienti sa pôvodne nazývali cluentes (tí, ktorí poslúchajú; v archaickej latinčine cluere = poslúchať, podliehať). Do klientského vzťahu s patrónom sa spočiatku dostávali neúspešní príslušníci patricijských, neskôr plebejských rodov, ako aj ambiciózni príslušníci nobility (nazývaní čestnejším označením amicus = priateľ) v snahe získať zásluhou patróna určité výhody; bývalí otroci (→ prepustenci) sa automaticky stávali klientmi svojho pána. Zo začiatku boli v klientskom vzťahu jednotlivci, neskôr celé mestá v Itálii, takže jeden patrón mohol mať aj niekoľko tisíc klientov. Ich vzťah upravovali a chránili náboženské predpisy. Klienti boli povinní podporovať patróna pri voľbách (politicky činní Rimania boli posudzovaní podľa počtu a kvality klientov), skladali sa na svadobný dar patrónovej dcéry, prípadne aj na výkupné, ak patrónov syn padol do zajatia. Patróni poskytovali svojim klientom ochranu (napr. na súdoch), pozývali ich na hostiny a dávali im výslužky, prípadne peniaze. V cisárskom období klientský vzťah stratil politický význam, pretrvával najmä medzi mestským obyvateľstvom a stal sa východiskom chudobných vrstiev pri získavaní obživy;

2. fyzická alebo právnická osoba (aj štát) vystupujúca ako stály alebo jednorazový zákazník (konzument určitej odplatnej služby, požitku) najmä v oblasti advokácie, audítorstva, elektronických služieb, peňažníctva, sociálnych a verejných služieb, zdravotníctva ap. V bankovníctve sa rozlišujú retailoví a korporátni klienti (podľa delenia bankovníctva na retailové a korporátne). Retailovými klientmi (drobní klienti) sú domácnosti a obyvateľstvo. Pre banky sú ekonomicky veľmi významní, pretože od nich získavajú najvyšší objem zdrojov, ktoré banky využívajú na podnikateľskú činnosť. Pri poskytovaní investičných služieb a produktov im banky zabezpečujú maximálnu mieru ochrany (služby finančného poradcu ponúkajú retailovým klientom s pravidelným mesačným príjmom určitej výšky na účet, pričom každá banka si požadovanú výšku prispôsobuje svojim podmienkam), vytvárajú osobitné útvary pracovníkov špeciálne slúžiace len retailovým klientom. Korporátnymi klientmi sú stredné a veľké podnikateľské subjekty (národné a nadnárodné spoločnosti, resp. korporácie s obratom niekoľko mil. eur) vystupujúce ako prijímatelia, prípadne poskytovatelia bankového produktu, služby alebo úveru (začo dostávajú rozličné dohodnuté nadštandardné exkluzívne benefity pre seba, resp. pre svojich zamestnancov). Komerčná banka k nim zaujíma individuálny prístup a vynakladá maximálne úsilie na splnenie ich potrieb. Korporátni klienti si spravidla krátkodobo ukladajú do bánk na účty vysoké sumy peňazí, a preto ich banky nemôžu použiť napr. na poskytovanie dlhodobých úverov (na tie získavajú peniaze od domácností a obyvateľstva, ktorí si ich ukladajú dlhodobo). Banky a iné peňažné inštitúcie vytvárajú vlastné osobitné organizačné útvary špeciálne slúžiace iba potrebám korporátnych klientov. Podľa skúseností, vedomostí a postoja k riziku, a teda podľa potrebnej miery ochrany pred rizikom rozlišujú banky 3 kategórie klientov, ktoré aj zohľadňujú pri poskytovaní bankových služieb (hlavných a vedľajších investičných služieb): profesionálni klienti s nízkou mierou ochrany, pri ktorých sa predpokladá schopnosť riadne posúdiť riziká spojené s príslušnou investičnou službou, pričom celé riziko znášajú sami, finančne gramotní klienti so strednou mierou ochrany, ktorí sú schopní využívať poznatky, zručnosti a skúsenosti na efektívne riadenie vlastných finančných prostriedkov s cieľom finančne zabezpečiť seba i svoju rodinu, ich finančná gramotnosť sa neustále vyvíja a umožňuje im efektívne reagovať na stále sa meniacu situáciu na finančných trhoch v závislosti od veku, vzdelania, kultúry a krajiny, v ktorej žijú, a neprofesionálni klienti s najvyššou mierou ochrany, ktorým sa poskytuje najviac informácií o investičných službách a produktoch (sú upozorňovaní na možné riziká). Banka priebežne overuje a hodnotí kritériá na zaradenie klienta do príslušnej kategórie. Profesionálni klienti sú povinní informovať o zmenách, ktoré by mohli ovplyvniť ich zaradenie do príslušnej kategórie. Klient môže banku požiadať aj o prestup z jednej kategórie do druhej na základe podmienok určených bankou;

3. inform. a) jeden z procesov v systéme klient-server; b) počítač pripojený k hostiteľskému počítaču.

Karhy, lat. Carrhae, gr. Karrhai, hebr. Charan, bibl. Cháran, tur. Harran, Charran — archeologická lokalita v juhovýchodnom Turecku pri meste Harran (okolo 6 500 obyvateľov; 2011) asi 40 km juhovýchodne od Şanlıurfy (staroveká Urfa, resp. Edessa). Staroveké Karhy ležiace v severnej Mezopotámii na dôležitej obchodnej ceste (akkadsky charránu = cesta) z Ninive do Karchemiša boli známe už v 3. tisícročí pred n. l., spomínajú sa v klinopisných textoch (na hlinených tabuľkách) z miest Ebla (dnes archeologická lokalita Tell Mardich) a Mari. V starobabylonskom období jedno zo stredísk konfederácie Zalmaqum.

Podľa starozákonnej tradície sa v meste Karhy (bibl. Cháran) usadil Terach, otec starozákonného patriarchu Abraháma (1 M 11,31). Z Karh sa vydal Abrahám hľadať zasľúbenú zem (Kanaán; 1 M 12,1 – 7), do Karh sa pred bratom Ezauom uchýlil Abrahámov vnuk, tretí starozákonný patriarcha Jákob (Jakub; 1 M 28,10). Koncom 14. stor. pred n. l. zničili Karhy Chetiti, potom sa dostali pod kontrolu Asýrie (sídlo miestodržiteľa). Boli významným náboženským centrom, nachádzal sa tam aj ústredný asýrsky chrám boha Sína (zosobnenia Mesiaca) Ehulhul (Echulchul; prvýkrát sa spomína v 9. stor. pred n. l., kultovým centrom boha Sína bol však už prinajmenšom v 2. tisícročí pred n. l.). V 7. stor. pred n. l. sa Karhy stali rezidenčným mestom posledného asýrskeho panovníka Aššur-uballita II. (vládol 612 – 609 pred n. l.). R. 610 pred n. l. ich dobyli spojené vojská Novobabylonskej (Chaldejskej) a Médskej ríše. Počas útoku bol zničený aj chrám, okolo 550 pred n. l. ho však dal obnoviť (pravdepodobne v podobe zikkuratu) posledný novobabylonský panovník Nabonid. V 2. pol. 6. stor. pred n. l. sa Karhy stali súčasťou Perzskej ríše, 331 pred n. l. ríše Alexandra III. Veľkého, po jej rozpade jedným z administratívnych centier ríše Seleukovcov a koncom 2. stor. n. l. Rímskej ríše. R. 53 pred n. l. v období prvého triumvirátu sa tam odohrala bitka, v ktorej jeden z triumvirov Crassus utrpel drvivú porážku v boji proti Partom (Parti ukoristili aj insígnie rímskych légií, ktoré diplomatickou cestou získal späť až cisár Augustus). Karhy však naďalej zostali náboženským centrom (217 n. l. bol na ceste z Edessy k chrámu v Karhách zavraždený cisár Caracalla) a aj po prijatí kresťanstva v Rímskej ríši boli jedným z centier uctievania boha Sína.

R. 639 ovládli Karhy Arabi, ktorí tam postavili mešitu (8. stor.) s madrasou (významné centrum astronómie a alchýmie). V 9. stor. obyvatelia Karh odmietli príkaz kalifa al-Ma’múna prijať islam (resp. kresťanstvo alebo judaizmus) a naďalej si zachovali pohanské kulty. Aby neboli prenasledovaní, začali sa nazývať sabijovia. S pravými sabijmi (→ mandejovia) však nemali nič spoločné. Počas prvej križiackej výpravy (1095 – 99) boli Karhy obsadené križiakmi, 1104 sa pri Karhách odohrala bitka, v ktorej seldžucké vojská prvýkrát porazili križiacke štáty (Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo). Po mongolskom vpáde v 13. stor. bolo mesto zničené a definitívne stratilo svoj význam.

V lokalite približne oválneho tvaru obkolesenej hradbou s jednou bránou (s datovaním 1192) sa zachovali ruiny viacerých islamských stavieb. Na jej severnej strane sa nachádzajú ruiny Veľkej mešity z umajjovského obdobia (fasáda a minaret; pol. 8. stor., prestavaná 1192). Na ruinách pohanského chrámu, ktorý ešte začiatkom 10. stor. využívalo pohanské obyvateľstvo (sabijovia) ako kultové centrum (deštruovaný 1032 alebo 1033), bola 1059 vybudovaná islamská pevnosť, neskôr prebudovaná križiakmi. V blízkej dedine sa nachádza prameň pitnej vody nazývaný Jakubova (Jákobova) studňa, ktorý zodpovedá opisu v Starom zákone. V oblasti sa zachovalo viacero príkladov typickej tradičnej obytnej architektúry, ktorá kužeľovitým tvarom strechy pripomína včelí úľ (tento typ architektúry je zobrazený už na asýrskych reliéfoch z 8. stor. pred n. l.).

Kária, gr. Karia, lat. Caria — v staroveku územie na juhozápade Malej Ázie na pobreží Egejského mora, dnes súčasť Turecka. Nazvané podľa autochtónneho obyvateľstva Károv. Na severozápade hraničilo s Ióniou, na severe s Lýdiou (hranicu tvorila rieka Menderes, hist. Maiandros, dnes Büyük Menderes), na severovýchode s Pisidiou, na východe s Frýgiou a na juhovýchode s Lýkiou (hranicu tvorila rieka Indos, dnes Dalaman Çayı).

Pobrežie Kárie osídlili neskôr Feničania a na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. Gréci, ktorí tam založili svoje kolónie, z ktorých sa postupne stali významné obchodné prístavy (napr. Halikarnas, dnes Bodrum). Označenie Kária sa potom nevzťahuje len na oblasti obývané Kármi (najmä vnútrozemie), ale aj na oblasti kolonizované Grékmi, kde sa rozvíjala zmiešaná kultúra. K najvýznamnejším mestám v Kárii okrem Halikarnasu patrili Milét a Magnésia na rieke Menderes (Maiandros).

V pol. 6. stor. pred n. l. si Káriu podmanil lýdsky kráľ Kroisos, od 545 pred n. l. bola perzskou satrapiou s hlavným mestom Mylasa (dnes Milas v juhozáp. Turecku). R. 495 – 494 pred n. l. sa Kári aktívne zúčastnili protiperzského iónskeho povstania, po jeho porážke však v grécko-perzských vojnách bojovali na strane Peržanov. V Kárii súčasne pretrvával grécky vplyv, preto sa niektoré kárske obce stali členmi Aténskeho námorného spolku (až do 440 pred n. l.), potom sa znova dostali pod vplyv Perzie. Vo 4. stor. pred n. l. sa Kári zjednotili pod vládou domácich vládcov, ktorí ako satrapovia formálne uznávali zvrchovanosť Perzie, pri spravovaní ríše však boli nezávislými. Najvýznamnejší z nich, satrapa Mausólos (vládol 377 – 353 pred n. l.) z kárskej dynastie Hekatomnovcov, rozšíril územie Kárie o časť Iónie a Lýkie, pripojil ostrovy Chios, Rodos a Kos a hlavné mesto preniesol do Halikarnasu. Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) bojovali o Káriu sýrski Seleukovci a egyptskí Ptolemaiovci, napokon bola pripojená k ríši Seleukovcov. R. 189 pred n. l. bola sev. časť Kárie odstúpená Pergamskej ríši, juž. časť ovládal do 167 pred n. l. Rodos. R. 129 pred n. l. sa Kária stala súčasťou rímskej provincie Ázia (lat. Asia). V rámci Rímskej ríše Kária prosperovala, úpadok nastal až v 3. stor. n. l. Pri reorganizácii ríše za cisára Diokleciána (koncom 3. stor.) bola vytvorená samostatná provincia Kária (v rámci diecézy Ázia). V byzantskom období tam vzniklo viacero kresťanských biskupstiev. Koncom 12. stor. väčšinu územia Kárie dobyli Turci, od 15. stor. súčasť Osmanskej ríše.

Klearchos, genitív Klearcha, asi 450 pred n. l. – 401 pred n. l. Babylon (popravený) — spartský veliteľ. Počas peloponézskej vojny 411 pred n. l. bol vyslaný do Byzantia (dnes Istanbul), ktoré bolo pôvodne členom Aténskeho námorného spolku a prešlo na stranu Sparty, aby Aténam zabránil v opätovnom získaní kontroly nad mestom i nad obchodom cez čiernomorské úžiny; aténske vojsko vedené Alkibiadom 411 a 410 pred n. l. v niekoľkých námorných bitkách spartské vojsko podporované Peržanmi porazilo, Byzantion však neobsadilo. Klearchos tam potom vládol ako tyran, spartské vojsko ho napokon 403 pred n. l. z mesta vyhnalo. R. 401 pred n. l. stál na čele vojska zloženého z gréckych žoldnierov, ktoré podporilo povstanie Kýra Mladšieho proti svojmu bratovi, perzskému kráľovi Artaxerxovi II. Mnémónovi. Po Kýrovej smrti a porážke jeho vojska (401 pred n. l.) v bitke pri meste Kunaxa (severozápadne od Babylonu) bol Klearchos zlákaný do tábora perzského satrapu Tissaferna, zajatý a v Babylone popravený. Strastiplný pochod zachráneného Klearchovho vojska cez Malú Áziu k Čiernemu moru opísal grécky historik (a účastník bitky) Xenofón v diele Anabáza.

Kleisthenés, genitív Kleisthena, 6. stor. pred n. l. — grécky politik a reformátor z rodu Alkmeónovcov (z otcovej strany), vnuk tyrana v Sikyóne Kleisthena (z matkinej strany). Ako predstaviteľa aténskych demokratov ho (ako aj ostatných Alkmeónovcov) dal vyhnať tyran Hippias (Peisistratov syn) vládnuci v Aténach. R. 510 pred n. l. však Aténčania za pomoci spartského kráľa Kleomena I. Hippia vyhnali. Po páde tyranie v Aténach vypukol boj o moc. Kleomenovou zásluhou sa archontom stal predstaviteľ aristokracie a odporca Kleisthenových demokratizačných snáh Isagoras, ktorý Kleisthena 508 pred n. l. dočasne vyhnal z Atén. Kleisthenés však s podporou Aténčanov Isagora porazil a 508 – 507 pred n. l. uskutočnil viacero dôležitých zmien v aténskej ústave (tzv. Kleisthenova reforma), ktoré zavŕšili proces začatý Solónom a stali sa základom aténskej demokracie.

S cieľom oslabiť moc pozemkovej aristokracie (eupatridov) opierajúcej sa o pozemkový majetok vo vnútrozemí nahradil pôvodné rozdelenie obyvateľov Atiky podľa pokrvnej príbuznosti (na rodové fyly) novším, vytvoreným na základe územného princípu. Územie Atiky rozčlenil na tri oblasti, trittye (na mestskú, t. j. Atény, vnútrozemskú a prímorskú), a na 10 územných fýl, pričom každá z nich sa skladala z jednej mestskej, jednej vnútrozemskej a jednej prímorskej trittye (netvorila súvislé územie). Základnou územnou a správnou jednotkou sa stal démos (význam 3), podľa ktorého sa zostavovali aj zoznamy občanov (t. j. slobodných plnoprávnych mužov). Podľa územného princípu sa z plnoprávnych členov každej fyly žrebovali úradníci tvoriaci radu päťsto (→ bulé), v ktorej mala každá fyla 50 zástupcov. Každá fyla tiež volila jedného svojho príslušníka do zboru desiatich vojenských veliteľov (stratégov). Na ochranu aténskej demokracie Kleisthenés zaviedol ostrakizmus (resp. pripisuje sa mu jeho zavedenie); podľa niektorých údajov bol prvým aténskym občanom, proti ktorému bol ostrakizmus použitý. Kleisthenés je pokladaný za jedného zo zakladateľov aténskej demokracie, jeho demokratizačné reformy zavŕšili vývoj aténskej ústavy a zreformovaná ústava sa stala základom politického života Atén v 5. – 4. stor. pred n. l.

Kleitarchos, genitív Kleitarcha, 2. pol. 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l. — grécky historik. Osobne sa zúčastnil výpravy Alexandra III. Veľkého proti Perzskej ríši. Autor (v zlomkoch zachovaných) dejín z obdobia Alexandrovej vlády. Napriek historickej nespoľahlivosti (množstvo vymyslených údajov) bolo Kleitarchovo dielo veľmi obľúbené a čerpali z neho neskorší historici, napr. Diodóros Sicílsky, Pompeius Trogus, Quintus Curtius Rufus (pravdepodobne 1. stor. n. l.) a Arrianos.