Abčuk, Avram Pinchusovyč, aj Avracham, 1897 Luck, Volynská oblasť – 10. 10. 1937 — židovský spisovateľ na Ukrajine píšuci v jidiš, vedúci židovskej sekcie Zväzu spisovateľov Ukrajiny (1934 – 37). Bol obvinený z trockizmu a popravený, 1956 rehabilitovaný. Autor noviel, literárnokritických prác (Náčrty a materiály z dejín židovského literárneho hnutia v ZSSR, Etjudn un materialn cu der gešichte fun der idišer literatur-bavegung in FSSR, 1934) a monografií (Heršl Šammaj I – II, 1929, 1934).

Andijevská (Andijevska), Emma, 19. 3. 1931 Doneck — ukrajinská spisovateľka a maliarka. Jej otec bol po začatí leningradskej blokády (1941) na príkaz sovietskych úradov zastrelený a matka sa s deťmi 1943 odsťahovala do Nemecka. Vyrastala však v rusky a ukrajinsky hovoriacom prostredí, preto sa rozhodla tvoriť v ukrajinskom jazyku. Predstaviteľka modernizmu v ukrajinskej literatúre 2. pol. 20. stor. V jej tvorbe dominujú filozofické, duchovné a mystické témy, napr. v básnických zbierkach Zrodenie idolu (Naroždenňa idola, 1956), Piesne bez textu (Pisni bez tekstu, 1968), Pokušenia sv. Antona (Spokusy svjatoho Antonija, 1985), Architektonické súbory (Architekturni ansambli, 1989), Medziriečie. Sonety (Mežyričča. Sonety, 1998), Vlny (Chvyli, 2002), Mutanti (Mutanty, 2010). Autorka románov a krátkych próz Herostraty (1970), Román o dobrom človekovi (Roman pro dobru ľudynu, 1973), Román o ľudskom predurčení (Roman pro ľudske pryznačenňa, 1989), Rozprávky (Kazky, 2000) a Problém hlavy (Problema holovy, 2000). V maliarstve inklinuje k surrealizmu a impresionizmu (výstavy v New Yorku, Mníchove, Paríži). Členka medzinárodného PEN klubu.

Andrijašyk, Roman Vasyľovyč, 9. 5. 1933 Korolivka – 2. 10. 2000 Kyjev — ukrajinský spisovateľ. Patril do generácie tzv. šesťdesiatnikov. Roku 1969 v časopise Prapor (Zástava) publikoval román Poltva (Poltva), ktorý vyvolal v tlači množstvo nesúhlasných článkov. Andrijašyk bol obvinený z protikomunistických úmyslov a do polovice 70. rokov 20. stor. nesmel publikovať. Autor románov Ľudia zo strachu (Ľudy zi strachu, 1966), Domov niet návratu (Do domu nema vorotťa, 1976), Zadumaná cesta (Dumna doroha, 1982) a i.

Avanhard — ukrajinské moderné literárno-umelecké združenie so západoeurópskou orientáciou založené 1926 v Charkove. Jeho príslušníkmi boli spisovatelia Valerjan Poliščuk (*1897, †1937), Petro Holota (*1902, †1949), Geo Koľada (*1904, †1941), Oleksandr Levada (*1909, †1995) a i., maliari Vasyľ Jermylov (*1894, †1968), Heorhij Capok (*1896, †1971) a i. Vydávalo periodikum Bjuleteň Avanhard. R. 1929 zlikvidované a jeho členovia politicky prenasledovaní.

Babij, Oles, 17. 3. 1897 Seredňa, Halič, dnes Ivanofrankivská oblasť – 2. 3. 1975 Chicago, Illinois — ukrajinský spisovateľ a literárny vedec. Po štúdiách v Prahe (1924 – 29) žil na Slovensku, po 2. svetovej vojne v Nemecku a USA. Spoluzakladateľ skupiny symbolistov Mytusa. Autor básnických zbierok Poézia (Poeziji, 1923), Križovatky (Perechresťa, 1930), Po žatve (Požnyvja, 1937), Žatva (Žnyva, 1946), zbierok noviel Hnev (Hniv, 1922) a románov Prvé hliadky (Perši steži, 1937), Dve sestry (Dvi sestry, 1938) a i.

Bahalij, Dmytro Ivanovyč, 26. 10. 1857 Kyjev – 9. 2. 1932 Charkov — ukrajinský historik. R. 1906 a 1910 – 14 člen Štátnej rady (patril k buržoáznym liberálom), 1910 – 14 rektor Charkovskej univerzity a člen Ukrajinskej akadémie vied. Vo vyše 220 odborných prácach, napr. Dejiny Severskej krajiny do polovice 14. stor. (Istorija Severskoj zemli do poloviny XIV. stoletija, 1882), sa venoval najmä výskumu dejín Ukrajiny v 14. – 18. stor. a Litovského veľkokniežatstva, historickej geografii a metodológii vied.

Bahľuk, Hryhorij Mykytovyč, 5. 1. 1905 Lozova Pavlivka, dnes Brianka – 1. 3. 1938 Vorkuta — ukrajinský spisovateľ a novinár. Pôsobil ako novinár v meste Bachmut, spoluzakladateľ Zväzu proletárskych spisovateľov Donbasu a redaktor jeho časopisu Zaboj (Porub; neskôr premenovaný na Literaturnyj Donbas, Literárny Donbas). R. 1934 obvinený z protisovietskej činnosti, uväznený a neskôr popravený. Autor noviel Horizont 470 (Horyzont 470, 1929), Projekt (1932) a i. Posmrtne rehabilitovaný (1963).

Bahmut, Ivan Adrianovyč, 7. 6. 1903 Babajkivka – 20. 8. 1975 Charkov — ukrajinský spisovateľ. Autor cestopisných čŕt Cesta do Nebeských hôr (Podorož do Nebesnych hir, 1930), Cez prérie a džungle Birobidžanu (Prerijamy i džungľamy Birobidžanu, 1931), Karélia (1933), Vrcholy zasnežených hôr (Verchivci zasniženych hir, 1935).

R. 1935 bol odsúdený za údajnú protisovietsku činnosť na 6 rokov väzenia v koncentračnom tábore v Komijsku. Po 2. svetovej vojne vydal zbierky vojnových poviedok a poviedok pre deti Zápisky vojaka (Zapysky soldata, 1947) a Kus piroha (Šmatok pyroha, 1957) i prózy Bieda (Zlydni, 1958) a Životopis poslušného chlapca (Žytťepys sluchňanoho chlopcja, 1968), v ktorých sa väčšinou venoval osudu povojnových sirôt. R. 1957 bol rehabilitovaný.

Baranovyč, Lazar, asi 1620 – 13. 9. 1693 — ukrajinský politický, kultúrny a cirkevný dejateľ a spisovateľ. Od 1650 rektor Kyjevsko-mohyľanskej akadémie, od 1657 černihivský arcibiskup, od 1667 archiepiskop. Zástanca politickej únie Ukrajiny s Ruskom a nezávislosti ukrajinskej cirkvi od moskovského patriarchu. R. 1674 založil v Novhorode Sivers’kom kníhtlačiareň, v ktorej bolo vytlačených okolo 50 knižných titulov. Autor prác Meč duchovný (Meč duchovnyj, 1666), Hlásatelia kazateľských právd (Truby sloves propovidnych, 1674).

Barka, Vasyľ, 16. 7. 1908 Solonycja, pri meste Lubny – 11. 4. 2003 Liberty, pri New Yorku — ukrajinský spisovateľ a literárny kritik žijúci v USA. Počas 2. svetovej vojny od 1943 bojoval v Nemecku, po jej skončení 1947 odišiel do Francúzska a 1950 do USA.

Autor básnických zbierok Cesty (Šľachy, 1930), Cechy (1932), Apoštoli (Apostoly, 1946) a Oceán (Okean, 1959), románov Raj (1953) a Žlté knieža (Žovtyj kňaz, 1963) o hladomore na Ukrajine 1933 – 34, 4-zväzkového veršovaného románu Svedok pre slnko šesťkrídlych (Svidok dľa soncia šestykrylych, 1981) a dvojdielneho románu Duše edemitov (Duši edemitiv, 1994 vyšiel 1. diel). Od 1993 vydával svoje diela aj na Ukrajine.

Blakytnyj, Vasyľ Mychajlovič, vlastným menom Ellanskyj, pseudonym V. Ellan, A. Ortaľ, Valer Pronoza, 12. 1. 1894 Kozel – 4. 12. 1925 Charkov — ukrajinský básnik, novinár a verejný činiteľ. V 30. rokoch 20. stor. bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a jeho diela boli zakázané; rehabilitovaný po Stalinovej smrti (1953). Autor zbierky Údery kladiva a srdca (Udary molota i sercja, 1920), teoretických, publicistických a kritických článkov i politickej satiry: Poznámky písané ceruzou (Notatky olivcem, 1924), Sovietska horčica (Raďanska hirčyca, 1924) a i.

Buchbinder, Josif Šmuľovič, 25. 12. 1908 Čerňachiv – 21. 8. 1993 Kyjev — židovský básnik a publicista na Ukrajine. Autor románov Babenko (1930), Veliteľ Syzov (Komandyr Syzov, 1930) a i. R. 1951 bol bezdôvodne zatknutý, po 13 mesiacoch väzby internovaný v psychiatrickej liečebni KGB v Charkove. Rukopisy jeho prác boli úradne spálené, neskôr odsúdený na 10 rokov na práce v bani na Sibíri, 1957 prepustený a rehabilitovaný. Autor niekoľkých básnických zbierok, o. i. zbierky Blízke diaľky (Blyzka dalečiň, 1987).

Bulatovyč, Mykola Jevhenovyč, 14. 2. 1909 Kyjevská oblasť – 3. 9. 1937 — ukrajinský básnik a publicista. Autor básnických zbierok Poviem pravdu (Skažu po pravdi, 1932), Kniha poplachov (Knyha tryvoh, 1934) a i. R. 1937 zatknutý a krivo obvinený z nacionalistickej protisovietskej činnosti, odsúdený a popravený, 1957 rehabilitovaný.

Hlibov, Leonid, 5. 3. 1827 Veselyj Podil, Poltavská oblasť – 10. 11. 1893 Černihiv — ukrajinský spisovateľ, pedagóg a kultúrny činiteľ. Pôsobil ako učiteľ na gymnáziu v Černihive (zavádzal progresívne pedagogické metódy), v 50. a 60. rokoch 19. stor. sa podieľal na zakladaní nedeľných škôl pre chudobných a usporadúval literárne večery, 1861 – 63 vydával sociálnokritický týždenník Černyhovskij lystok, ktorý bol 1863 zakázaný, Hlibov bol prepustený z práce a niekoľko rokov žil pod policajným dozorom.

Debutoval zbierkou romantických básní, poém a elégií v ruštine Básne Leonida Hlibova (Stichotvorenija Leonida Glebova, 1847). Zaslúžil sa o rozvoj poetiky a formálnych štruktúr ukrajinskej bájky, je považovaný za najvýznamnejšieho ukrajinského bájkara 19. stor. Dielo Bájky Leonida Hlibova (Bajky Leonida Hlibova, 1863) sa vyznačuje otvorenou kritikou nevoľníckeho systému a nových kapitalistických vzťahov.

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč, 9. 5. 1871 Velesniv – 6. 10. 1926 Ľvov — ukrajinský folklorista, literárny vedec, historik, kultúrno-spoločenský činiteľ a prekladateľ. Pôsobil ako tajomník Ševčenkovej vedeckej spoločnosti a redaktor periodík Etnohrafičnyj zbirnyk, Materialy do ukrajinsko-ruskoji etnologiji, Chronika a i. Pomocou siete dopisovateľov zozbieral a vydal viac ako 30 zborníkov západoukrajinského folklóru s vedeckými komentármi. R. 1895 – 1903 uskutočnil šesť folklórno-etnografických expedícií na Zakarpatskú Ukrajinu, na východné Slovensko a do srbskej Báčky, ktorej výsledkom boli práce Národopisné materiály z Uhorskej Rusi (Etnohrafični materialy iz Uhorskoj Rusi, 6-zväzkov, 1897 – 1911), Rusínske osady v Báčke (Rusjki oseli v Bačke, 1898), Rusíni prešovskej eparchie a ich nárečia (Rusyny Priašivskoji jeparchiji i jich hovory, 1900), Slováci či Rusíni? (Slovaky či Rusyny, 1901), Uhrorusínske duchovné básne (Uhro-ruski duchovni virši, 1902) a i. Slovenskému folklóru venoval komparatistickú štúdiu Slovenský zbojník Jánošík v ľudovej poézii (Slovackyj opryšok Janošik v narodnij poeziji, 1899). Udržiaval korešpondenciu so S. Cambelom a J. Škultétym. Prekladal z nemčiny, francúzštiny a takmer zo všetkých slovanských jazykov. Člen korešpondent Ruskej akadémie vied v Petrohrade (1902), Národopisnej spoločnosti československej v Prahe (1905) a Všeukrajinskej akadémie vied v Kyjeve (1924).

Jefremov, Serhij Oleksandrovyč, vlastným menom Ochrimenko, 18. 10. 1876 Paľčyk, Čerkaská oblasť – 31. 3. 1939 Jaroslavľ, Rusko — ukrajinský politický dejateľ, ideológ národného hnutia, publicista, esejista, literárny kritik, historik a spisovateľ. Od 1917 podpredseda Ukrajinskej centrálnej rady a po vzniku prvej ukrajinskej vlády (Generálneho sekretariátu, 1917) generálny sekretár pre národnostné vzťahy. Pre svoje politické aktivity bol často väznený, po nastolení sovietskej moci (v novembri 1917) sa musel ukrývať. R. 1929 bol v zinscenovanom procese obvinený z vedenia Spolku oslobodenia Ukrajiny (Spilka vyzvoleňňa Ukrajiny) a uväznený v Jaroslavli, kde aj zomrel, 1989 rehabilitovaný. Autor monografií Marko Vovčok (1907), Taras Ševčenko (1914), Mychajlo Kocjubynskyj (1922), Ivan Nečuj-Levyckyj (1925), Ivan Karpenko-Karyj (1924), Panas Myrnyj (1928) а і. Poznatky o ukrajinskej literatúre detailne spracoval v dvojzväzkovej práci Dejiny ukrajinského písomníctva (Istorija ukrajinskoho pysmenstva, 1911). Od 1919 člen Ukrajinskej akadémie vied, od 1923 Vedeckej spoločnosti T. Ševčenka.

Karpenko-Karyj, Ivan, vlastným menom Ivan Karpovyč Tobilevyč, 29. 9. 1845 Arsenivka, Kirovohradská oblasť – 15. 9. 1907 Berlín, pochovaný v rodinnej usadlosti Nadija, Kirovohradská oblasť — ukrajinský spisovateľ, dramatik a herec. Pôsobil ako úradník, 1865 sa presťahoval do Jelizavetgradu (dnes Kropyvnyckyj), kde pôsobil v amatérskej divadelnej skupine a publikoval literárnokritické články. R. 1883 vstúpil do divadelného súboru M. Staryckého, 1884 bol pre spoluprácu s členmi ukrajinského národného hnutia poslaný do vyhnanstva v Novočerkassku. Od 1888 pôsobil ako herec a režisér v divadelných súboroch svojich bratov Mykolu Sadovského (vlastným menom Mykola Karpovyč Tobilevyč, *1856, †1933) a Panasa Saksahanského (vlastným menom Panas Karpovyč Tobilevyč, *1859, †1940), 1900 založil vlastnú divadelnú spoločnosť.

Karpenko-Karyj bol všestrannou umeleckou osobnosťou, je považovaný za zakladateľskú osobnosť moderného ukrajinského divadla. V divadelných hrách upustil od dobového sentimentálno-etnografického a melodramatického prístupu zobrazenia skutočnosti a sústredil sa na psychologické portréty postáv a vývin ich charakterov, sociálnych vzťahov a konfliktov, zachytil aj vplyv ruskej koloniálnej politiky na ukrajinskú spoločnosť. Autor komédií Panskí prisluhovači (Pidpanky, 1883), Pastier (Čaban, 1883; neskôr známa pod názvom Nádenník, Burlaka, 1883), Múdry a hlupák (Rozumnyj i dureň, 1885), Martin Boruľa (Martyn Boruľa, 1886; slov. 1956), Stotisíc (Sto tysiač, 1890; slov. 1955), Povozníci (Čumaky, 1897) a Gazda (Chaziajin, 1900), drám Nádenníčka (Najmyčka, 1885), Nešťastná (Beztalanna, 1886; slov. 1958) a Zhon (Sujeta, 1903, aj názov Márnosť) a historických hier Debnárova dcéra (Bondarivna, 1884) a Sava Čalyj (1899).

Viaceré jeho hry (napr. Stotisíc, Nešťastná, Martin Boruľa a Márnosť) boli uvedené aj na Slovensku, najmä v Činohre Ukrajinského národného divadla (dnes Divadlo A. Duchnoviča) v Prešove. Podľa Karpenka-Karého je nazvaná Kyjevská národná univerzita divadla, filmu a televízie I. Karpenka-Karého (bývalý Kyjevský štátny inštitút divadelného umenia Karpenka-Karého).

Kobyľanská, Oľha, 27. 11. 1863 Gura Humorului, južná Bukovina, dnes judeţ Suceava, Rumunsko – 21. 3. 1942 Černovice, Ukrajina — ukrajinská prozaička, publicistka a prekladateľka. Pochádzala z chudobnej rodiny, základné vzdelanie získala v nemeckom jazyku, v ktorom aj napísala prvé diela, neskôr tvorila v ukrajinčine.

Hlavnými hrdinkami jej próz, z ktorých viaceré majú autobiografické črty, sú kultivované, emancipované, ale chudobné ženy deprimované provinčnou spoločnosťou (Človek, Ľudyna, 1891; Kráľovná, Carivna, 1895; slov. 1973 a 1978). Niektoré jej práce sú ovplyvnené dielom G. Sandovej, F. Nietzscheho a L. Ukrajinky, s ktorou ju spájalo dlhoročné priateľstvo. Predstaviteľka symbolizmu a neoromantizmu, v prózach, napr. V nedeľu ráno (V nediľu rano ziľľa kopala, 1909; slov. 1965) napísanej na motívy romantickej ľudovej balady (Oj ne chody, Hrycju), stvárňovala boj dobra so zlom, mystickú silu prírody, osudové určenie, magickosť a iracionalitu v správaní. K jej najvýznamnejším dielam patrí román Roľa (Zemľa, 1902), v ktorom zachytila príbeh bratovraždy pre pôdu.

Autorka próz On a ona (Vin i vona, 1892), Impromptu phantasie (I. p., 1894), Valse mélancolique (V. m., 1894), List odsúdeného vojaka manželke (Lyst zasudženoho na smerť vojaka do svojeji žinky, 1915) s protivojnovou tematikou a Apoštol chudobných (Apostol černi, 1926). Prispievala do ukrajinských literárnych časopisov Ukrajinska chata (Ukrajinský dom), Promiň (Lúč) a Novi šľachy (Nové cesty), prekladala z nemeckej literatúry. Angažovala sa aj v ukrajinskom feministickom hnutí.

Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč, 17. 9. 1864 Vinnycja – 25. 4. 1913 Černihiv — ukrajinský spisovateľ. Pochádzal z úradníckej rodiny, študoval na teologickom seminári v Šarhorode (Šargorod), štúdium však nedokončil, neskôr získal učiteľský diplom. Zblížil sa s tajnou organizáciou Bratstvo Tarasovcov (Bratstvo Tarasivciv, založené 1891) bojujúcou za sociálnu spravodlivosť a politickú slobodu, začo bol väznený a do konca života pod policajným dozorom. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako učiteľ a neskôr ako člen komisie pre boj s fyloxérou viničovou v Besarábii a na Kryme (skúsenosti získané pri práci využil v poviedke Pre obecné blaho, Dľa zahaľnoho dobra, 1895). Vo Ľvove nadviazal kontakty s I. J. Frankom a V. M. Hnaťukom. Neskôr sa usadil v Černihove. Cestoval po západnej Európe a niekoľkokrát sa liečil na Capri, kde sa stretol s M. Gorkým. Od 1910 navštevoval aj kúpeľnú dedinku Kryvorivňa v Huculsku (Huculščyna), kde sa stretával s významnými ukrajinskými literátmi (L. Ukrajinka).

Patrí k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom na prelome 19. a 20. stor. V tvorbe sa zaoberal roľníckou tematikou, neskôr čerpal námety aj z neukrajinského (moldavského, tatárskeho, talianskeho) prostredia. Od etnografického realizmu prešiel k modernizmu (impresionizmu) a neskôr k neoromantizmu. Prózy V diablových putách (V putach šajtana, 1899), Bábika (Ľalečka, 1902) a Jabloňový kvet (Cvit jabluni, 1902) i tzv. exotické etudy Na skale (Na kameni, 1902) a Pod minaretmi (Pid minaretamy, 1904) sú charakteristické znakmi lyrického impresionizmu a hlbokým záujmom o duchovný svet protagonistov. V krátkych prózach On ide! (Vin ide!, 1906), Smiech (Smich, 1906), Persona grata (1907) a Darček k narodeninám (Podarunok na imenyny, 1912) reagujúcich na udalosti (pogromy, národnostný a sociálny útlak) Ruskej revolúcie 1905 – 07, uplatnil metódu psychologického realizmu. Revolučná tematika je výrazná aj v umelecky pôsobivej próze Fata morgana (F. m., 1903 – 10). K jeho najvýznamnejším dielam patria sociálnopsychologická a politická novela Intermezzo (I., 1908), v ktorej sa na báze naturalizmu a impresionizmu zaoberá ozdravujúcou silou prírody, a psychologická próza Tiene zabudnutých predkov (Tini zabutych predkiv, 1911; slov. spolu s ďalšími prózami 1981; sfilmované 1964, réžia S. J. Paradžanov) inšpirovaná pohanskou démonológiou a ľudovými legendami Huculov. Na Slovensku bol vydaný výber z Kociubynského diela Poviedky (1954) a rozprávka O dvoch capkoch (Pro dvoch capkiv, 1890; slov. 1978).

Kočerha, Ivan Antonovyč, 6. 10. 1881 Nosivka, Černihivská oblasť – 29. 12. 1952 Kyjev — ukrajinský dramatik a divadelný kritik. Po ukončení právnickej fakulty na univerzite v Kyjeve (1903) pôsobil ako právnik a novinár, od 1904 písal divadelné kritiky, neskôr sa venoval vlastnej tvorbe. Poetika jeho hier vychádzala z tradícií symbolizmu, jeho prvé drámy nemali pre špecifický štýl a formu úspech a oficiálna sovietska kritika ich odmietla. Ocenená bola až filozofická komédia Majstri času (Majstry času, 1933; známa aj pod názvom Hodinár a sliepka, Hodynnykar i kurka). Autor okolo 30 komédií a historických hier, napr. Víla horkých mandlí (Feja hirkoho myhdaľu, 1926) a Diamantový žarnov (Almazne žorno, 1927), satirickej grotesky s fantastickými prvkami Marko v pekle (Marko v pekli, 1928), dramatickej poémy Svičkova svadba (Sviččyne vesiľľa, 1930) a Pôjdeš – nevrátiš sa (Pideš – ne vernešsja, 1935), veršovanej tragédie Jaroslav Múdry (Jaroslav Mudryj, 1944; druhé, prepracované vydanie 1946) a i.