Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Afrika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 118 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Kordofán

Kordofán — historické územie v Afrike, v súčasnosti oblasť, na ktorej území ležia tri federálne štáty (vilájety) Sudánu: Južný Kordofán (Džanub Kurdufán), Severný Kordofán (Šamál Kurdufán) a Západný Kordofán (Gharb Kurdufán); 380 255 km2, okolo 4,4 mil. obyvateľov. Strediskom oblasti je mesto Obejd.

Kordofán bol pôvodne osídlený Núbijčanmi (od núbijského slova kurta = muži, je pravdepodobne odvodený aj názov oblasti). V 10. – 12. stor. bol pravdepodobne pod nadvládou etnika Tungurov, neskôr tvoril časť ríše Kánem-Bornu. V 14. stor. prišli z Egypta do oblasti kočovné arabské kmene, ktoré sa zmiešali s tam usadeným pôvodným obyvateľstvom, resp. ho zatlačili do hôr. V 17. stor. vznikol v oblasti sultanát Musabaát. V 18. stor. sa Kordofán stal predmetom sporu medzi Sennárskym sultanátom a Dárfúrom. Začiatkom 19. stor. ho ovládol Egypt. Pod egyptskou správou zostal až do roku 1882, keď v Sudáne vypukla protibritská revolta al-Mahdího. Od roku 1899 bol provinciou Anglo-egyptského kondomínia a od roku 1956 nezávislej republiky Sudán, ktorej súčasťou zostal aj po oddelení Južného Sudánu (2011).

Kitara

Kitara, aj Kitwara — stará africká ríša (kráľovstvo) vo vých. Afrike v Medzijazerí (oblasť Veľkých afrických jazier). Podľa ústnej tradície ju v 10. – 12. stor. založila dynastia Tembuziovcov (Tembuzi, Batembuzi; prvým panovníkom bol Ruhanga), ktorú neskôr vystriedala dynastia Čweziovcov (Chwezi, Bachwezi). V čase najväčšieho rozkvetu v 14. a 15. stor. zaberala územie dnešnej Ugandy, Rwandy, Burundi, sev. Tanzánie a vých. oblasti Konžskej demokratickej republiky. Existenciu vyspelej spoločnosti dokladá jej hlavné mesto Bigo bya Mugenyi, dnes archeologická lokalita v str. Ugande (rozloha asi 4 ha) v údolí rieky Katonga, obohnané hlinenými valmi a asi 4 m hlbokou a vyše 10 km dlhou priekopou. Nájazdy nilótskych Luov a Atekerov migrujúcich na územie Kitary zo severu (z územia dnešného Južného Sudánu) viedli v 16. stor. k rozpadu ríše (kráľovstva). Jej nástupcom sa stalo na severe ležiace Buňoro (aj Bunyoro, Buňoro-Kitara, Bunyoro-Kitara), v juž. častiach vznikli ríše (kráľovstvá) Ankole, Karagwe, Kyamutwara, Burundi a Rwanda.

Kircher, Athanasius

Kircher, Athanasius, 2. 5. 1602 (podľa niektorých prameňov 1601) Geisa, Durínsko – 27. 11. 1680 Rím — nemecký učenec, jezuita. Študoval na jezuitskom kolégiu vo Fulde, na Academii Theodoriana v Paderborne a na kolégiu v Kolíne nad Rýnom. R. 1618 vstúpil do jezuitského rádu, 1628 bol v Mainzi vysvätený za kňaza a od 1629 pôsobil ako profesor matematiky, etiky a orientálnych jazykov na jezuitskom kolégiu vo Würzburgu. Po úteku pred frakčnými a dynastickými bojmi v Nemecku (počas tridsaťročnej vojny) pôsobil 1632 – 33 na univerzite v Avignone, kde zastával rôzne akademické funkcie, a 1633 – 39 vyučoval matematiku, hebrejčinu a sýrčinu na Rímskom kolégiu (Collegium Romanum, Gregoriana) v Ríme; v ďalších rokoch sa venoval výlučne výskumu a vedeckej práci.

Polyhistor, zaoberal sa geografiou, geológiou, astronómiou, matematikou, fyzikou, biológiou, lingvistikou, egyptológiou, sinológiou, medicínou i hudobnou vedou. V diele nadviazal na myšlienky R. Descarta a zaslúžil sa o formovanie začiatkov európskeho osvietenstva i novovekej vedy.

V geológii prispel k výskumu sopiek (skúmal sopečné erupcie Etny a Vezuvu), jaskýň, bočných erózií, činnosti meandrujúcej rieky i prehistorických fosílií, známym sa stal vďaka avantgardnej teórii o vzniku a vnútornej stavbe Zeme, ktoré podal v diele Podzemný svet (Mundus Subterraneus, 1664, 2 zv.). Podľa neho Zem vznikla z prabahna a z centrálneho ohňa (súčasne aj biblické peklo), ktorý zabezpečuje, aby jej vnútro nezamrzlo; pohoria na povrchu Zeme i na dne oceánov tvoria kostru Zeme a križujú sa v podobe rovnobežkových a poludníkových pásem. R. 1678 zostavil prvú mapu západnej časti Atlantického oceána, na ktorej vyznačil smer Golfského prúdu, vytvoril aj mapu magnetických odchýlok (1643). Pod mikroskopom skúmal vzorky krvi a poukázal na možnosť existencie bacila moru. Jeden zo zakladateľov egyptológie, skúmal egyptské hieroglyfy, správne určil súvislosť starovekého egyptského jazyka s novodobým koptským jazykom (dielo Obnovená egyptčina, Lingua Aegyptiaca restituta, 1643) a vydal prvú gramatiku koptčiny Koptský posol (Prodromus Coptus, 1636). Vychádzajúc zo správ misionárov pôsobiacich v Číne, vytvoril prvú (bohato ilustrovanú) európsku encyklopédiu o Číne Veľkolepá Čína (China monumentis; aj pod názvom Ilustrovaná Čína, China illustrata, 1667). V Egypte určil miesta súvisiace s pobytom svätej rodiny a s raným kresťanstvom. Dobové poznatky z oblasti hudby zhrnul v obsiahlom bohato ilustrovanom diele Všeobecný návod na pestovanie hudby (Musurgia universalis, 1650). Na základe početných notových príkladov vysvetlil svoje názory na zvuk a hudbu, zaoberal sa hudobnou harmóniou, afektovou teóriou, rozličnými akustickými javmi, hudobnými nástrojmi, ako aj anatomickými rozdielmi sluchových a hlasových orgánov ľudí a niektorých zvierat, vtáčím spevom a i.

Viaceré zozbierané pozoruhodnosti a objekty (slúžiace aj na vedecký výskum) sústredil v Rímskom kolégiu v múzeu, ktoré bolo nazvané podľa neho Museum Kircherianum (založené 1651, po rozpustení jezuitského rádu 1773 boli zbierky premiestnené do iných múzeí). Autor asi 44 kníh, zachovalo sa aj vyše 2-tisíc rukopisov a listov z jeho bohatej korešpondencie. Podľa Kirchera sú nazvané kráter na Mesiaci (Kircher) a minerál kircherit.

Kimpa Vita

Kimpa Vita, aj Kimpa Mvita, Tsimpa Vita, Beatriz, Donna Beatrice, asi 1682 alebo 1684 – 1706 — konžská prorokyňa, zakladateľka a vodkyňa afrokresťanského hnutia nazývaného antonianizmus. Pochádzala z aristokratickej rodiny etnickej skupiny Kongov (Bakongov), ktorej členovia vyznávali domáci kult kimpasi zameraný na uzdravovanie, mala sa stať liečiteľkou a šamankou (nganga marinda). Krátko po narodení bola pokrstená, ku kresťanstvu sa však priklonila až neskôr pod vplyvom afrokresťanských kazateľov.

R. 1704 mala počas ťažkej choroby vízie, podľa ktorých sa do nej prevtelil sv. Anton Paduánsky (odtiaľ názov hnutia) a prostredníctvom nej požadoval obnovu Konžskej ríše a konžskej spoločnosti sužovanej vojenskými konfliktmi a portugalským obchodom s otrokmi. Kázňami šírila vlastnú verziu kresťanstva (spojenie kresťanských prvkov a elementov afrických náboženstiev) a ničila pohanské idoly. Hlásala, že Ježiš Kristus, Mária i sv. František pochádzajú z Konžskej ríše, čím si získala množstvo prívržencov. Hnutie antonianistov sa tak stalo aj prejavom odporu proti cudzím misionárom a portugalskej nadvláde. R. 1705 sa usadila v opustenom hlavnom meste Konžskej ríše M’banza Kongo (aj São Salvador de Congo) a vyzvala konžského kráľa Pedra IV. (Nsaku a Mvemba, vládol 1695 – 1718), aby sa do M’banzy Konga vrátil a znova zjednotil kráľovstvo, ktoré sa po porážke Kongov v bitke pri Ambuíle (mesto v provincii Uíge v dnešnej Angole, 1665) rozpadlo na niekoľko súperiacich štátikov. R. 1706 bola kráľovskými vojenskými oddielmi zadržaná, na podnet portugalsých kapucínskych mníchov Bernarda da Gallo (†1717) a Lorenza da Lucca (*1666, †1723) obvinená z kacírstva a bosoráctva, odsúdená a upálená na hranici. Jej učenie, ktoré vyrástlo z tradícií rímskokatolíckej cirkvi v Konžskej ríši, sa stalo predchodcom afrických nezávislých cirkví, ako aj náboženských hnutí 19. – 21. stor. Bolo ním inšpirované aj konžské výtvarné umenie (svätci zobrazovaní v podobe čiernych Afričanov).

kimbanguizmus

kimbanguizmus [vl. m.], aj kimbangizmus, konžsky Dibûndu ya Kimbangu — africké synkretické náboženstvo založené 1921 v Belgickom Kongu (dnes Konžská demokratická republika), syntéza kresťanstva a tradičného afrického náboženstva. Vychádza z učenia Simona Kimbangua, ktorý hlásal novú vieru na základe svojich zjavení, pričom predpovedal skorý koniec kolonizátorov a podľa tradície konal zázraky a uzdravenia. Kimbanguizmus stotožňuje kresťanského Boha s Nzambim, najmocnejším božstvom etnika Kongov (Bakongov), za vtelenie Ducha Svätého však považuje S. Kimbangua. Udeľuje sviatosti krstu, manželstva, svätého prijímania a hodnosti duchovným. Vyznávači kimbanguizmu sa nesmú zúčastňovať šamanských rituálov, odmietajú tradičné náboženské symboly, násilie, polygamiu (mnohoženstvo), odhaľovanie tela, erotický tanec a požívanie alkoholu, tabaku a bravčového mäsa. Okrem náboženských úkonov sa zapájajú do sociálnej práce v oblasti poľnohospodárstva, zdravotníctva, vzdelávania a práce s mládežou. Na zápis náboženských textov používajú vlastné písmo nazývané mandombe.

Kimbanguizmus sa začal masovo šíriť v apríli 1921 po návrate S. Kimbagua do Nkamby, po jeho zatknutí a uväznení belgickými úradmi v októbri 1921 bol zakázaný. Jeho vyznávači a Kimbanguovi učeníci boli prenasledovaní, väznení a deportovaní (podľa niektorých zdrojov až 150-tis.), napriek tomu sa v rôznych formách udržal ako tajná cirkev. Po Kimbanguovej smrti vo väzení (1951) sa stal duchovným vodcom Kimbanguov syn Joseph Diangienda Kuntima (*1918, †1992), ktorý po zrušení zákazu vyznávať kimbanguizmus (1959) hnutie zjednotil a vytvoril z neho najpočetnejšiu nezávislú afrokresťanskú cirkev (→ africké nezávislé cirkvi) známu pod skráteným názvom Kimbanguistická cirkev (oficiálne Cirkev Ježiša Krista a jeho zástupcu na Zemi Simona Kimbangua, fr. Église de Jésus Christ sur la terre par le prophète Simon Kimbangu, EJCSK). Cirkev je od 1969 členom Svet. rady cirkví, od 1974 Celoafrickej rady cirkví (All Africa Conference of Churches, AACC). Predstavuje najväčšiu africkú nezávislú cirkev, má vyše 10 mil. členov; okrem Konžskej demokratickej republiky, kde je uznaná za národnú cirkev, je rozšírená aj v Kongu (Konžskej republike), Angole, Zambii, Burundi a Keni, mimo Afriky vo Francúzsku, v Belgicku, USA, Portugalsku a i. Hlavným centrom kimbanguizmu je Nkamba (N’Kamba, provincia Bas-Congo), rodisko S. Kimbangua a miesto, kde je pochovaný, posvätné miesto kimbanguizmu nazývané aj Nový Jeruzalem (Nkamba Nouvelle Jérusalem). Najdôležitejšími sviatkami sú 6. apríl (začiatok misijnej činnosti S. Kimbangua), 12. október (deň úmrtia S. Kimbangua) a 25. máj (Vianoce, slávia sa v deň narodenia druhého syna S. Kimbangua Paula Salomona Dialunganu Kianganiho, *1916, †2001). Od 1992 je najvyšším predstaviteľom cirkvi vnuk S. Kimbangua Simon Kimbangu Kiangani (*1951).

Kimbangu, Simon

Kimbangu, Simon, okolo 1889 Nkamba, provincia Bas-Congo, Konžská demokratická republika (bývalé Belgické Kongo) – 12. 10. 1951 Elisabethville, dnes Lubumbashi, pochovaný v Nkambe — konžský náboženský vodca. Pochádzal z etnickej skupiny Kongov (Bakongov), vzdelanie získal v misijnej baptistickej škole. Prijal kresťanstvo a pôsobil ako katechéta. R. 1919 odišiel do Léopoldvillu (dnes Kinshasa), kde pracoval ako remeselník, v tomto období mal prvé mystické zážitky. V apríli 1921 sa vrátil do Nkamby a začal hlásať novú vieru založenú na svojich zjaveniach. Vyhlásil sa za spasiteľa černochov, za nového proroka, ku ktorému prehovoril Ježiš Kristus a vybral si ho za svojho zástupcu na Zemi, aby utláčaných černochov oslobodil od zla kolonializmu, predpovedal skorý koniec kolonizátorov; podľa tradície konal aj zázraky. Jeho učenie (→ kimbanguizmus) našlo veľký ohlas u obyvateľstva, čoskoro sa okolo neho sústredilo množstvo stúpencov a nasledovníkov. V októbri 1921 bol belgickými úradmi zatknutý a odsúdený na trest smrti za poburovanie a radikalizmus, pre hrozbu protestov a po intervencii belgického kráľa Alberta I. mu bol však trest zmiernený na doživotie a 120 rán bičom. Zomrel vo väzení, kde strávil 30 rokov, po smrti sa stal symbolom odporu proti belgickej nadvláde. R. 1991 bol rehabilitovaný.

Kilwa Kisiwani

Kilwa Kisiwani — zaniknuté prístavné mesto na ostrove Kilwa Kisiwani (súostrovie Kilwa) v blízkosti juhových. pobrežia Tanzánie. Osídlené v 9. – 19. stor., prosperovalo najmä v 13. – 15. stor. (v 11. – 14. stor. razilo vlastné mince). Jeho rozvoj bol založený na kontrole námorného obchodu cez Indický oceán s Arábiou, Indiou a Čínou, vyvážalo sa zlato, slonovina, mušle a koráliky a dovážalo striebro, ónyx, parfumy, perzská fajansa a čínsky porcelán. R. 1331 – 32 ho navštívil arabský cestovateľ Ibn Battúta a opísal ho ako jedno z najkrajších miest na svete. Začiatkom 16. stor. ho nakrátko dobyli Portugalčania a začalo upadať, nový rozvoj nastal koncom 18. stor., keď profitovalo z obchodu s otrokmi, neskôr bolo opustené. Od 50. rokov 20. stor. tam prebiehajú archeologické výskumy.

Kilwu Kisiwani tvorí komplex početných stojacich zrúcanín, ktoré zaberajú veľkú časť ostrova a sú zatiaľ iba čiastočne preskúmané. K najvýznamnejším stavbám, ktoré boli postavené z koralových kameňov a vápennej malty, patria Veľká mešita (11. stor., rozšírená v 13. – 16. stor.), palác Husuni Kubwa (medzi 1310 – 33) s veľkým oktogonálnym bazénom, mešity a komplexy domov s verejnými priestranstvami a pohrebiskami. Kilwa Kisiwani spolu s bývalým prístavom Songo Mnara na neďaleko ležiacom ostrove Kilwa Songo Mnara sú výnimočným dokladom expanzie swahilskej pobrežnej kultúry, islamizácie vých. Afriky, mimoriadne rozsiahleho a prosperujúceho diaľkového námorného obchodu medzi Afrikou a Áziou, ako aj ekonomickej, sociálnej a politickej dynamickosti tohto regiónu v stredoveku. R. 1981 boli spoločne zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

Khami

Khami — archeologická lokalita v juhozáp. Zimbabwe 22 km záp. od mesta Bulawayo. Bývalé mesto Khami bolo založené asi v pol. 15. stor. etnikom Mašonov (Šonov) ako hlavné mesto ríše Torwa (aj Butua, Butwa). Zaniklo koncom 17. stor. po vyplienení armádou ríše Monomotapa. Významné centrum obchodu (zdroj zlata pre arabských a portugalských obchodníkov). Zvyšky opevnenia, palácového komplexu a i. R. 1986 bolo Khami zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO (Khami Ruins National Monument).

Khama, Seretse

Khama, Seretse (Goitsebeng Maphiri), sir (1966), 1. 7. 1921 Serowe – 13. 7. 1980 Gaborone — botswanský politik. Pochádzal z rodiny vládcov tswanského kmeňa Mangwatov (Ngwatov), vnuk vládcu (kgosiho) Khamu III. (*1835, †1923), na ktorého žiadosť zriadilo Spojené kráľovstvo na území dnešnej Botswany britský protektorát Bečuánsko (1885), syn Sekgomu II. (*1869, †1925), po ktorého smrti sa ako 4-ročný stal vládcom.

Študoval na univerzite Fort Hare v meste Alice v Južnej Afrike a na Oxfordskej univerzite (Balliol College) v Spojenom kráľovstve. R. 1948 sa oženil s Angličankou Ruth Williamsovou (Williams; *1923, †2002), čím porušil pravidlá rasovej segregácie; s manželstvom spočiatku nesúhlasila rada starších jeho kmeňa ani Južná Afrika, od ktorej bolo Bečuánsko v tom čase hospodársky závislé a v ktorej už platil apartheid a zákaz zmiešaných manželstiev, prípadom sa zaoberal i britský parlament, ktorý mu 1950 zakázal vrátiť sa do Bečuánska, kým sa nevzdá nárokov na trón. R. 1956 sa práva na trón vzdal a ako súkromnej osobe mu bolo povolené vrátiť sa spolu s manželkou do Bečuánska. Do miestnej politiky vstúpil 1961 založením Demokratickej strany Bečuánska (Bechuanaland Democratic Party, dnes Demokratická strana Botswany, Botswana Democratic Party, BDP) usilujúcej sa o získanie nezávislosti krajiny. R. 1965 sa po vyhratých voľbách stal premiérom, Bečuánsko 30. 9. 1966 vyhlásilo pod názvom Botswana nezávislosť v rámci Spoločenstva národov (Commonwealth) a Khama sa stal prvým prezidentom krajiny. Po objavení bohatých nálezísk diamantov v krajine (1967) sa tento potenciál usiloval využiť na jej rozvoj. Presadzoval liberálnu demokraciu, boj s korupciou i opatrenia na podporu ekonomického rozvoja. Počas jeho pôsobenia v úrade prezidenta (do 1980) sa Botswana zmenila z jednej z najchudobnejších krajín sveta na jednu z krajín s najrýchlejšie rastúcou ekonomikou. Príjmy z exportu diamantov, medi a i. komodít boli investované do infraštruktúry, zdravotníctva a školstva. Khama sa angažoval i v rokovaniach o ukončení občianskej vojny v Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe) a pri hľadaní politického riešenia pre Juhozápadnú Afriku (dnes Namíbia).

Kerma

Kerma — archeologická lokalita v sev. Sudáne juž. od 3. nílskeho kataraktu na vých. brehu Nílu asi 50 km sev. od mesta Dongola, v staroveku mesto, centrum starej africkej ríše Kerma (asi od 2500 pred n. l.; po Egypte druhý najstarší štátny útvar v Afrike), ktorého obyvatelia boli nositeľmi kermskej kultúry. Mesto Kerma s palácmi a chrámovým areálom (v jeho centre sa nachádzal hlavný chrám z nepálených tehál nazývaný Záp. Deffufa) bolo obohnané mohutnými hlinenými valmi, malo vlastný prístav. V nekropole s viac ako 30-tis. hrobmi sa našlo množstvo predmetov z bronzu a glazovaná keramika vysokej úrovne, v hroboch vládcov pochovávaných do veľkých mohýl bohatá pohrebná výbava, ako aj obetovaní ľudia a lebky zvierat. Ríša Kerma dosiahla najväčší rozkvet okolo 1650 pred n. l., keď sa jej územie rozprestieralo v doline Nílu od 1. po 4. nílsky katarakt (v dejinách starovekého Egypta nazývané Horná Núbia, v súčasnosti na území dnešného sev. Sudánu a juž. Egypta). Profitovala z obchodu s luxusným tovarom (zlatom, slonovinou, ebenom, kadidlom a živými zvieratami) z Arábie, z afrického vnútrozemia a z Afrického rohu (kráľovstva Punt), ktorého trasy prechádzali cez jej územie do Egypta. V egyptskom Druhom prechodnom období (→ Egypt, Dejiny) vytvorila politickú alianciu s Hyksósmi, s ktorými sa pokúsila dobyť Egypt. V období 1575 – 1550 pred n. l. vpadla hlboko na jeho územie, čím prispela k jeho rozvratu (predpokladá sa, že táto porážka bola jednou z najponižujúcejších v egyptskej histórii, preto faraóni neskôr nariadili odstrániť z historických análov akúkoľvek zmienku o nej). Egypt po znovuzjednotení v období Novej ríše (okolo 1500 pred n. l.) a upevnení centrálnej moci opäť nadviazal s kráľovstvom Punt obchodné styky a napadol, dobyl a okupoval územie Kermy až po 4. katarakt, čo viedlo k jej zániku. Na tradície Kermy nadviazal až Kuš, ktorý sa v oblasti ako nový štátny útvar sformoval okolo 1000 pred n. l. (→ Núbia). Lokalitu opísal 1844 egyptológ K. R. Lepsius, archeologický výskum prebiehal 1913 – 15, v súčasnosti od pol. 90. rokov 20. stor.

Kérékou, Mathieu

Kérékou [kereku], Mathieu, 2. 9. 1933 Kouarfa, neďaleko Natitingou, departement Atakora — beninský politik a prezident (1972 – 91, 1996 – 2006). Pochádza z etnickej skupiny Sombov, študoval na vojenských školách v Mali a Senegale, 1960 vstúpil do francúzskej armády. R. 1960 po vyhlásení nezávislosti Beninu (1960 – 75 nazývaný Dahomejská republika, République du Dahomey) prešiel do armády nového štátu, v ktorej 1961 – 63 pôsobil ako vojenský asistent (pobočník) prvého prezidenta Coutocoua Huberta Magu (Maga; *1916, †2000). R. 1967 sa podieľal na vojenskom prevrate, ktorým zosadil prezidenta Christopha Sogla (Soglo; *1909, †1983), do 1968 predseda Vojenského revolučného výboru (Comité militaire révolutionnaire, CMR). R. 1970 získal hodnosť majora a stal sa zástupcom náčelníka štábu pozemných vojsk. R. 1972 stál na čele vojenského prevratu, ktorým zvrhol úradujúceho prezidenta Justina Ahomadegbého-Tomêtina (*1917, †2002) a nastolil vojenskú vládu. Kérékou prevzal funkciu prezidenta, predsedu vlády a ministra obrany; 1973 – 75 bol predsedom Národnej rady revolúcie (Conseil national de la révolution, CNR), od 1975 predseda Ústredného výboru novozaloženej Beninskej strany ľudovej revolúcie (Parti de la révolution populaire du Bénin, PRPB), ktorá sa stala jedinou povolenou politickou stranou v štáte, od 1977 náčelník generálneho štábu Ľudových ozbrojených síl (Forces armées populaires du Bénin, FAPB; 1984 generál, v armáde pôsobil do 1987). R. 1974 vyhlásil za štátnu ideológiu marxizmus-leninizmus a 1975 zmenil názov štátu na Beninská ľudová republika (République populaire du Bénin). R. 1980, 1984 a 1989 bol znovuzvolený za prezidenta. V dôsledku znárodňovania (banky, petrochemický priemysel) a direktívne riadeného hospodárstva vypukla v 80. rokoch 20. stor. v krajine hospodárska kríza, ktorú sa Kérékou pokúsil riešiť reformami. R. 1989 oficiálne opustil ideológiu marxizmu-leninizmu a povolil obnovenie pluralitného politického systému (bola zvolaná národná konferencia, ktorá Kérékoua zbavila funkcie premiéra). V slobodných prezidentských voľbách 1991 vyhral N. Soglo a Kérékou prešiel do opozície. Do funkcie prezidenta bol opätovne zvolený 1996 a 2001. Počas života zmenil aj vierovyznanie (pôvodne kresťan), v 80. rokoch 20. stor., keď sa hlásil k islamu, používal meno Ahmed; pre zmeny ideologických a náboženských názorov si vyslúžil prezývku Chameleón.

Kenyatta, Uhuru

Kenyatta [-ňata], Uhuru (Muigai), 26. 10. 1961 Nairobi — kenský politik a prezident (od 2013), syn Joma Kenyattu. Pochádza z etnickej skupiny Kikujov. R. 2003 – 12 predseda politickej strany Kenský africký národný zväz (Kenya African National Union, KANU), od 2012 strany Národná aliancia (The National Alliance, TNA). R. 2001 zvolený za poslanca parlamentu, 2001 – 02 minister pre regionálnu správu, 2008 – 13 podpredseda vlády a súčasne 2009 – 12 minister financií. R. 2002 a 2007 neúspešne kandidoval za prezidenta, v marci 2013 zvíťazil v prezidentských voľbách a stal sa prezidentom. R. 2012 ho Medzinárodný trestný súd (International Criminal Court, ICC) obvinil z podnecovania násilností a zo zločinov proti ľudskosti, ktoré vypukli po prezidentských voľbách 2007 (počas etnických nepokojov zahynulo približne 1 500 ľudí), v marci 2015 ho súd obvinení zbavil.

Kenyatta, Jomo

Kenyatta [-ňata], Jomo, aj Johnstone, vlastným menom Kamau wa Ngengi, nazývaný Mzee (Starý muž), medzi 1891 – 94 Gatundu alebo Ichaweri (neďaleko Gatundu) – 22. 8. 1978 Mombasa — kenský štátnik a politik, prvý prezident Kene (1964 – 78).

Pochádzal z etnickej skupiny Kikujov, v detstve osirel a vyrastal pri starom otcovi, čoskoro však odišiel za vzdelaním do kresťanskej misie pri Nairobi. R. 1913 prešiel kikujskými iniciačnými obradmi, 1914 však konvertoval na kresťanstvo. Vystriedal rôzne zamestnania. R. 1924 vstúpil do politiky, 1927 sa stal generálnym tajomníkom Kikujskej ústrednej asociácie (Kikuyu Central Association, KCA) a 1928 začal redigovať kikujské noviny Muigwithania (Zmierovateľ), ktoré mali slúžiť myšlienke zjednotenia kikujského obyvateľstva. R. 1929 bol vyslaný KCA do Londýna rokovať o záujmoch Kikujov (najmä o návrate vyvlastnenej pôdy), príslušné úrady ho však neprijali. R. 1930 uverejnil v novinách The Times článok s piatimi požiadavkami KCA. Od 1931 žil v Londýne, kde študoval sociálnu antropológiu u B. Malinowského a stýkal sa s významnými africkými, karibskými a americkými intelektuálmi (napr. George Padmore, *1903, †1959), 1932 – 33 študoval ekonómiu v Moskve. R. 1945 spolu s K. Nkrumahom z Ghany pomáhal organizovať v Spojenom kráľovstve 5. panafrický kongres. R. 1946 sa vrátil do vlasti a 1947 sa stal predsedom Kenského afrického zväzu (Kenya African Union, KAU). Cestoval po krajine a agitoval za návrat pôdy, ktorú Kikujom vyvlastnili bieli farmári. R. 1952 počas antikoloniálneho povstania Mau-Mau (1952 – 60) proti britskej nadvláde bol uväznený a do 1961 zadržiavaný. R. 1960 bol v neprítomnosti zvolený za predsedu novej politickej strany Kenský africký národný zväz (Kenya African National Union, KANU), ktorá 1963 vyhrala voľby, a stal sa premiérom (v decembri 1963 Keňa získala nezávislosť). Po vyhlásení republiky (12. decembra 1964) jej prvý prezident; 1970 a 1974 znovuzvolený, v úrade až do smrti. Počas jeho vlády prebehla pozemková reforma, podporoval umiernenú prozápadnú, antikomunistickú politickú orientáciu a ekonomickú filozofiu (počas celého jeho funkčného obdobia vládla v Keni jedna politická strana). Aj po smrti zostal symbolom národnej jednoty a stability.

Autor diel Tvárou k hore Keňa (Facing Mount Kenya), Môj kikujský ľud (My People of Kikuyu, 1942) a Život náčelníka Wangombeho, história meniaca sa na legendu (The Life of Chief Wang’ombe, a history shading into Legend, 1942) o histórii a tradíciách Kikujov a autobiografie Trpel som, no nezatrpkol (Suffering Without Bitterness, 1968).

Kénitra

Kénitra, arab. al-Kunajtira, oficiálny prepis Al-Qunaytirah 1932 – 56 Port-Lyautey — prístavné mesto v Maroku v blízkosti ústia rieky Sebú do Atlantického oceána severovýchodne od hlavného mesta Rabat, administratívne stredisko regiónu Gharb-Chrarda-Béni Hssen; 418-tis. obyvateľov (2012). Stredisko papiernického priemyslu, ďalej potravinársky (najmä rybný), chemický (výroba priemyselných hnojív a i.), textilný, tabakový a kovoobrábací priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, dve železničné stanice, prístav spojený 11 km dlhým prieplavom s Atlantickým oceánom (vývoz rúd železa, zeleniny, citrusov, vína, korku a i.).

Mesto vzniklo na mieste pôvodnej kasby (pevnosti), založené 1913 po vzniku francúzskeho protektorátu (1912) ako francúzska pevnosť a prístavné mesto, 1932 – 56 nazvané Port-Lyaute podľa francúzskeho maršala Huberta Lyauteyho (*1854, †1934), reprezentanta fr. vlády v Maroku (résident général). R. 1942 – 47 obsadené Američanmi, fungovala tam americká námorná základňa, potom vrátená Francúzsku, po vzniku nezávislého Maroka americko-marocká letecká a námorná základňa. Univerzita (založená 1989).

Keïta, Modibo

Keïta [kej-], Modibo, 4. 6. 1915 Bamako – 16. 5. 1977 tamže — malijský štátnik a politik, prvý prezident (1960 – 68). Pôvodným povolaním učiteľ. Angažoval sa v boji za dekolonizáciu Francúzskeho Sudánu a celej Francúzskej západnej Afriky. R. 1945 spoluzakladateľ a 1947 – 68 predseda politickej strany Sudánsky zväz (francúzsky Union soudanaise, neskôr Union soudanaise – Rassemblement démocratic africain, skratka US-RDA). R. 1956 – 59 poslanec a 1956 – 57 podpredseda francúzskeho. Národného zhromaždenia, 1957 – 58 štátny tajomník pre zámorské územia vo francúzskej vláde. R. 1959 – apríl 1960 predseda vlády Sudánskej republiky (bývalý Francúzsky Sudán) a následne Federácie Mali (so Senegalom; apríl – august 1960). Po vzniku samostatnej republiky Mali (august 1960) jej prvý prezident (1960 – 68). V novembri 1968 zvrhnutý vojenským prevratom vedeným M. Traorém a internovaný, zomrel vo väzení. R. 1992 rehabilitovaný.

Kayibanda, Grégoire

Kayibanda [-ji-], Grégoire, 1. 5. 1926 Tare – 15. 12. 1976 Gitarama (neďaleko Kigali) — rwandský politik a prezident. Pochádzal z väčšinového etnika Hutuov, viedol národnooslobodzovací boj proti belgickej nadvláde a za prevzatie moci Hutuov (resp. odobratie moci Tutsiom). R. 1957 založil stranu Hutuské sociálne hnutie (Mouvement social Hutu, MSH; 1957 – 59 predseda strany) a 1959 na jej základe Ľudové demokratické hnutie – Stranu hnutia za emancipáciu Hutuov (Mouvement démocratique populaire – Parti du mouvement de l’emancipation Hutu, MDP – PARMEHUTU, od 1960 Ľudové republikánske hnutie – Strana hnutia za emancipáciu Hutuov, Mouvement démocratique républicain – Parti du mouvement de l’émancipation Hutu, MDR – PARMEHUTU; 1959 – 73 predseda strany), ktoré sa čoskoro zmenilo na polovojenskú organizáciu. Prenasledovanie Tutsiov viedlo 1959 k vzniku ozbrojených konfliktov a k úteku tisícov Tutsiov do susedných štátov. Po voľbách 1960 sa k moci dostali Hutuovia a Kayibanda sa stal predsedom dočasnej vlády (1960 – 61), po vyhlásení republiky 1961 predsedom vlády (1961 – 73) a po vyhlásení nezávislosti (1962) prvým zvoleným prezidentom Rwandy (1962 – 73). Zvrhnutý vojenským prevratom uskutočneným 5. 7. 1973 jeho bratancom, generálom J. Habyarimanom, ktorý sa stal prezidentom.

Kaunda, Kenneth David

Kaunda, Kenneth David, 28. 4. 1924 Chinsali – 17. 6. 2021 Lusaka — zambijský štátnik a politik, prvý prezident (1964 – 91) Zambie. Pôvodným povolaním učiteľ, od 1951 sa začal angažovať v politike, 1953 – 58 generálny tajomník Severorodézskeho afrického národného kongresu (Northern Rhodesian African National Congress, NRANC), ktorý 1958 opustil a založil novú politickú stranu Zambijský africký národný kongres (Zambia African National Congress, ZANC). Ostro vystupoval proti britským koloniálnym úradom vo Federácii Rodézie a Ňaska, začo bol viackrát väznený a strana bola zakázaná. R. 1960 sa stal predsedom Zjednotenej národnej strany nezávislosti (United National Independence Party, UNIP), organizoval kampane občianskej neposlušnosti. R. 1962 kandidoval v Severnej Rodézii za UNIP vo voľbách, od januára do októbra 1964 predseda vlády Severnej Rodézie, po vzniku nezávislej Zambie (október 1964) prvý prezident Zambie. Ústavou z 1973 bola v Zambii zavedená vláda jednej strany (UNIP) a Kaunda bol ako jediný kandidát opakovane viackrát zvolený za prezidenta.

V zahraničnej politike sa angažoval v boji proti kolonializmu, rasizmu a apartheidu, stál na čele krajín juž. Afriky vystupujúcich proti politike rasovej diskriminácie v Južnej Afrike a vo vtedajšej Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe). Bol presvedčený zástanca panafrických ideálov, podporoval založenie Organizácie africkej jednoty (OAJ, 25. mája 1963; dnes Africká únia; 1970 – 71 a 1987 – 88 predseda OAJ) aj členstvo Zambie v Hnutí nezúčastnených krajín (od 1964). V domácej politike sa spočiatku sústredil na podporu vzdelávania a rozvoj školstva, v ekonomickej oblasti na diverzifikovanie ekonomiky zaoženej na ťažbe medi. Načrtol vlastnú víziu rozvoja Zambie, ktorú nazval humanizmus. Zaviedol plánované hospodárstvo s dôrazom na štátnu kontrolu ťažby a vývozu medi, ktoré v kombinácii s nepriaznivou situáciou na medzinárodných trhoch v konečnom dôsledku viedli v 80. rokoch 20. stor. ku katastrofálnemu zadlženiu krajiny. Zbedačenie obyvateľstva vyvolané aj úpadkom poľnohospodárstva, ako aj vysoká korupcia vyvolali nespokojnosť a vlnu nepokojov. R. 1990 bol Kaunda donútený povoliť vznik politických strán a 1991 usporiadať slobodné voľby, v ktorých zvíťazila strana Hnutie za pluralitnú demokraciu (Movement for Multiparty Democracy, MMD), prezidentom sa stal F. Chiluba. Kaunda sa stal hlavným predstaviteľom opozície a plánoval kandidovať v prezidentských voľbách 1996. V úsilí zabrániť mu v tom bol prijatý účelový dodatok ústavy, ktorý požadoval, aby rodičia prezidentského kandidáta boli Zambijčania (Kaundovi rodičia pochádzali z Malawi). R. 1997 bol obvinený z pokusu o štátny prevrat a nakrátko uväznený, potom prepustený do domáceho väzenia, 1998 sa vzdal funkcie prezidenta UNIP, 1999 – 2000 bol zbavený štátneho občianstva.

R. 2003 rehabilitovaný a prezident Levy Patrick Mwanawasa (*1948, †2008) mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie. Napísal autobiografiu Zambia bude slobodná (Zambia Shall Be Free, 1962), autor diel o politickom, spoločenskom a náboženskom smerovaní Afriky a Zambie Čierna vláda (Black Government, 1961), Humanista v Afrike (A Humanist in Africa, 1966) a Humanizmus v Zambii a jeho implementácia (Humanism in Zambia and Its Implementation, 1967), v ktorých načrtol víziu špecifickej cesty rozvoja Zambie.

Kasavubu, Joseph

Kasavubu, Joseph, aj Kasa-Vubu, 1910 alebo 1913 alebo 1917 Tshela (pri Kinshase) — 24. 3. 1969 Boma — politik Konžskej demokratickej republiky. Po absolvovaní štúdia teológie a filozofie (do 1939) v kňazskom seminári pôsobil ako učiteľ, neskôr zastával rôzne funkcie v belgickej koloniálnej administratíve. V 40. a 50. rokoch 20. stor. pôsobil v kultúrnych spolkoch najpočetnejšieho konžského etnika Kongov (Bakongov), z ktorého pochádzal, usiloval sa o ich zjednotenie (počas koloniálneho obdobia boli rozdelení do troch kolónií) a o obnovenie Konžskej ríše. Spoluzakladateľ kultúrno-politickej organizácie Aliancia Kongov (Alliance des Bakongo, ABAKO, 1950), od 1955 jej predseda. V januári 1960 sa v Bruseli zúčastnil rozhovorov o nezávislosti Belgického Konga, kde sa prikláňal k federatívnemu usporiadaniu krajiny. Po voľbách v máji 1960 bol národným zhromaždením zvolený za prezidenta (predsedom vlády sa stal P. Lumumba), do úradu nastúpil po získaní nezávislosti a vyhlásení Republiky Kongo 30. 6. 1960 (→ Konžská demokratická republika, Dejiny) v zložitej vnútropolitickej situácii. V júli 1960 sa vzbúrila armáda a provincia Katanga vyhlásila nezávislosť (trvala až do januára 1963). Kasavubu začiatkom septembra (5. 9.) 1960 odvolal Lumumbu, ktorý sa v otázke vojenskej pomoci orientoval na ZSSR. Ten však svoje odvolanie neakceptoval a následne oznámil Kasavubuovo zosadenie. Situáciu vyriešil náčelník generálneho štábu plukovník Mobutu, ktorý 14. 9. 1960 uskutočnil vojenský puč a uchopil moc. P. Lumumba bol uväznený (neskôr popravený) a Kasavubu nakrátko odvolaný, do úradu sa vrátil koncom roka 1960. V období 1961 – 65 predstavoval Kasavubu jedinú záruku politickej kontinuity a určitej stability v krajine, ktorá bola zmietaná separatistickými snahami, vzburami a európskou intervenciou. V júli 1964 vymenoval za predsedu vlády separatistického vodcu Katangy Moïsa Kapendu Tshombeho (*1919, †1969). Kasavubuovo politické pôsobenie ukončil druhý vojenský prevrat 25. 11. 1965 pod vedením Mobutua, ktorý sa vyhlásil za hlavu štátu.

Kasamanka

Kasamanka, fr. Casamance, port. Casamança — územie v juž. časti Senegalu (regióny Kolda, Sédhiou a Ziguinchor) obývané prevažne etnickou skupinou Ďolov (Diolov); rozloha 28 350 km2, 1 791-tis. obyv. (2011). Na severe susedí s Gambiou, na juhu s Guineou-Bissau.

Krajina bola dlho pod vplyvom Portugalčanov (objavená 1445 portugalským moreplavcom Dinisom Diasom, aj Diaz, *pred 1442; †po 1446), 1886 obsadená Francúzskom. R. 1942 na území Kasamanky vypuklo veľké povstanie proti francúzskej koloniálnej správe, ktorú viedla Aline Sitoé Diattová (Diatta, *asi 1910 alebo 1920, †1944). Po získaní nezávislosti Senegalu (1960) sa Kasamanka stala jeho súčasťou pod podmienkou, že po dvadsaťročnom prechodnom období získa právo na oddelenie sa (dôvody boli tak etnické, ako aj jazykové a náboženské), čo nebolo senegalskou vládou dodržané. R. 1982 preto vypukli v regióne nepokoje s cieľom vytvoriť samostatný štát s hlavným mestom Bignona, ktoré viedlo Hnutie demokratických síl Kasamanky (Mouvement des forces démocratiques de Casamance, MFDC) na čele s rímskokatolíckym kňazom a politikom Augustinom Diamacounom Senghorom (*1928, †2007). R. 1994 senegalská vláda rebéliu vojensky potlačila, menšie konflikty však aj napriek uzatvoreniu mierovej zmluvy (2004) pretrvávajú až do súčasnosti (→ Senegal, Dejiny).

Karagwe

Karagwe

1. stará africká ríša (kráľovstvo) existujúca od predkoloniálneho obdobia (založená asi 1450) v oblasti Veľkých afrických jazier na území dnešnej severozáp. Tanzánie, hlavné mesto Bweranyange. Jej väčšinové obyvateľstvo, Ňambovia (aj Nyambovia, Ragweovia, Karagweovia), odvodzovalo svoj pôvod od ríše (kráľovstva) Kitara a dynastie Čweziovcov (Chwezi, Bachwezi). Najväčší rozmach dosiahlo Karagwe v 19. stor. za vlády kráľov Ndagaru I. (1820 – 55) a Rumanyiku I. Rugundua (1855 – 81), keď sa vďaka rozvinutému obchodu so swahilským východoafrickým pobrežím začalo v kráľovstve pestovať mnoho nových plodín (napr. kukurica a maniok). Príchod nemeckých kolonizátorov do oblasti (asi od 1884; → Nemecká východná Afrika), epidémie importovaných chorôb (chrípka, kiahne), ako aj epidémia dobytčieho moru koncom 19. stor. zdecimovali nielen obyvateľstvo Karagwe, ale aj dobytok. Začiatkom 20. stor. Nemci zaviedli komerčné pestovanie kávy, v ktorej pokračovala aj britská koloniálna správa (Nemecká východná Afrika sa 1920 stala mandátnym územím Spojeného kráľovstva);

2. jeden zo šiestich okresov regiónu Kagera v Tanzánii. Na severe hraničí s Ugandou a na západe s Rwandou, od ktorej je oddelený riekou Kagera. V 90. rokoch 20. stor. sa tam usadilo 165-tis. utečencov z Rwandy.

Kapverdy

Kapverdy, Kapverdská republika, port. Cabo Verde, República de Cabo Verde — ostrovný štát v Atlantickom oceáne rozkladajúci sa na Kapverdských ostrovoch. Člení sa na 22 administratívnych jednotiek, tzv. concelhos. Prírodné pomery → Kapverdské ostrovy.

Kapverdy sa zaraďujú k rozvojovým krajinám a v prepočte na jedného obyvateľa zaujímajú popredné miesto z hľadiska prijatej zahraničnej pomoci. Krajina nemá dostatok prírodných zdrojov (vrátane vodných) a vyhovujúce podmienky na výnosné poľnohospodárstvo (obdobia sucha, erózia pôdy a i.). Výrazná emigrácia obyvateľstva v minulosti viedla k tomu, že v súčasnosti žije v zahraničí väčšina vlastných Kapverďanov a ich potomkov, ktorí poskytujú silnú ekonomickú pomoc príbuzným na ostrovoch. Súčasná ekonomika krajiny je orientovaná na sektor služieb (najmä na cestovný ruch), ktorý sa na tvorbe HDP podieľa rozhodujúcou mierou, až 71,9 %, priemysel 18,8 % a poľnohospodárstvo 9,3 % (2013). Rast HDP 1,5 % (2013). Miera nezamestnanosti 21 % (2000), miera inflácie 1,9 % (2013).

Nízkoproduktívna poľnohospodárska výroba zamestnávajúca okolo 50 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva je sústredená najmä na ostrovoch Santiago, Fogo, Brava a Santo Antão. Nie je rozvinuté umelé zavlažovanie, z ornej pôdy predstavujúcej okolo 11,5 % rozlohy krajiny je zavlažovaných menej ako 10 %. Okolo 82 % potravín sa musí dovážať. Pestovanie kukurice, zemiakov, manioku, ovocia, zeleniny, strukovín (hrach) a i., na export cukrovej trstiny, kokosu, banánov, datlí a i. Rozvinutý rybolov (tuniaky, langusty, homáre a i.). Priemysel potravinársky (vrátane výroby nápojov), rybný, obuvnícky, odevný, lodný (oprava lodí); ťažba sadrovca, kaolínu, bazaltov, získavanie soli odparovaním morskej vody. Produkciu elektrickej energie (287 mil. kWh, 2010) v minulosti zabezpečovali len tepelné elektrárne, po dobudovaní veterného parku v októbri 2011 sa veterná energia podieľa na celkovej produkcii elektrickej energie 25 %. Vďaka strategickej polohe Kapverdských ostrovov na križovatke námorných a leteckých ciest, príjemným plážam a nízkej kriminalite je krajina zaujímavou turistickou destináciou (287-tis. zahraničných turistov, 2009), v období 1994 – 2000 smerovalo až 58 % zahraničných investícií do rozvoja cestovného ruchu; výstavba moderných hotelov, podpora turizmu skvalitnením dopravy (rozvoj cestnej siete, výstavba letísk). Vývoz rýb, odevov, obuvi, kože. Dovoz potravín, pohonných látok, dopravných zariadení a i. priemyselných produktov. Hlavní obchodní partneri: Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Maroko, Čína.

Doprava medzi jednotlivými ostrovmi je v najväčšej miere zabezpečovaná letecky, krajina má 9 fungujúcich letísk so spevnenou pristávacou dráhou, z toho 4 medzinárodné (2013), trajektová medziostrovná doprava je využívaná v menšej miere a je menej spoľahlivá; ostrovy nemajú železničnú sieť; 1 350 km ciest, z toho 932 km so spevneným povrchom (2013; okolo 360 km asfaltových ciest bolo vybudovaných v posledných rokoch vďaka medzinárodnej pomoci, zvyšok predstavujú dláždené cesty vykladané dlažbovými kockami, tzv. mačacími hlavami pochádzajúcimi najmä z miestnych čadičových lomov); veľký námorný prístav Porto Grande pri meste Mindelo na ostrove São Vicente. Národnostné a náboženské zloženie obyvateľstva → Kapverďania. Viac ako polovica obyvateľov žije na ostrove Santiago (274-tis., 2010). Podiel mestského obyvateľstva: 63 % (2011). Najväčšie mestá: Praia (na Santiagu), Mindelo (na São Vicente), Santa Maria (na Sale).

Kapverdské ostrovy boli neobývané až do príchodu Portugalčanov počas prvých výprav v 15. stor., ktoré s cieľom preskúmať záp. pobrežie Afriky organizoval 1431 – 60 portugalský infant Henrich Moreplavec. V jeho (resp. v portugalských) službách 1456 pristál na ostrovoch benátsky moreplavec Alviso Cadamosto (*1432, †1483) a 1460 taliansky bádateľ Antonio de Noli (*okolo 1415, †okolo 1497), ktorý ich nazval Ostrovy Zeleného mysu (port. Ilhas de Cabo Verde; podľa Zeleného mysu, najzápadnejšieho bodu afrického kontinentu ležiaceho oproti ostrovom a významného z hľadiska navigácie) a 1462 založil na ostrove Santiago prvé portugalské sídlo Ribeira Grande (dnes Cidade Velha, do 1770 oficiálne hlavné mesto Kapverd; 2009 bolo historické centrum mesta s ukážkami európskej koloniálnej architektúry z 15. stor. zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO). R. 1496 boli ostrovy oficiálne vyhlásené za súčasť portugalskej koloniálnej ríše. Spočiatku slúžili ako zásobovacia stanica pri námorných cestách do Indie, postupne boli osídľované portugaskými kolonistami, ktorí tam zakladali plantáže na cukrovú trstinu a bavlnu a na prácu privážali otrokov z Guiney a Senegalu, ako aj trestancov z Portugalska; z týchto skupín vzniklo väčšinové obyvateľstvo dnešných Kapverd kapverdskí mulati (vlastní Kapverďania). R. 1500 – 1620 sa Kapverdy (ostrov Santiago) na základe kráľovského privilégia (1466) stali hlavným prekladiskom afrických otrokov vyvážaných zo záp. Afriky do Ameriky. V 17. stor. začali ekonomicky upadať, k čomu prispeli aj nájazdy pirátov, ktorí viackrát vyplienili vtedajšie hlavné mesto Ribeira Grande (1614 sa jeho obyvateľstvo i vláda presťahovali kvôli väčšej bezpečnosti do Praie) a v 2. pol. 17. stor. odtiaľ podnikali lúpežné výpravy do okolia. Ekonomický úpadok v 2. pol. 18. stor. a tri vlny hladomorov (1773 – 1866 zomrelo asi 40 % obyvateľstva) mali za následok emigráciu Kapverďanov do USA a Brazílie. Ďalší ekonomický úpadok Kapverd prinieslo otvorenie Suezského prieplavu (1869), v dôsledku čoho ostrov São Vicente prestal byť tranzitným prístavom pre veľrybárske a transatlantické lode.

Katastrofálny stav ekonomiky (1903 – 48 ďalšie hladomory, viac ako 83-tis. obetí) na začiatku 20. stor. viedol k rastu odporu proti portugalskej nadvláde a k aktivizácii národnooslobodzovacieho hnutia. R. 1951 bola portugalská vláda A. de Oliveiru Salazara prinútená zmeniť štatút Kapverd z kolónie na zámorskú provinciu. K zmene koloniálneho postavenia Kapverd však fakticky nedošlo a 1956 založil A. L. Cabral Africkú stranu nezávislosti Guiney a Kapverdských ostrovov (Partido Africano da Independência da Guiné e Cabo Verde, PAIGC), ktorej cieľom bolo dosiahnuť nezávislosť Kapverd a Guiney-Bissau a zjednotiť ich do spoločného štátneho celku. Tieto pokusy vychádzali z rovnakých kultúrnych koreňov obidvoch krajín a zo spoločnej koloniálnej minulosti (17. stor. – 1878 boli administratívne spojené a riadené portugalským guvernérom). Po Aprílovej revolúcii (1974) a páde vlády v Portugalsku dosiahli Kapverdy autonómiu a bola vymenovaná dočasná vláda. V prvých voľbách (30. 6. 1975) presvedčivo zvíťazila PAIGC (92 %) a 5. 7. 1975 vyhlásili Kapverdy nezávislosť. Prvým prezidentom sa stal Aristides Pereira (*1923, †2011; vo funkcii do 1991) a predsedom vlády Pedro Pires (*1934; do 1991). Plánovaná únia s Guineou-Bissau sa však po vojenskom prevrate v Guinei-Bissau (1980) nezrealizovala. R. 1981 bola vládnuca strana PAIGC premenovaná na Africkú stranu nezávislosti Kapverdských ostrovov (Partido Africano da Independência de Cabo Verde, PAICV). Od 1990 prebiehali v krajine demokratické zmeny, bol zavedený pluralitný systém a povolená činnosť politických strán. V prvých demokratických voľbách 1991 zvíťazilo Hnutie za demokraciu (Movimento para a Democracia, MpD) a prezidentom sa stal António Mascarenhas Monteiro (*1944). R. 2001 – 11 bol prezidentom P. Pires, od 2011 je na čele štátu Jorge Carlos Fonseca (*1950).

Kapverdy sú parlamentnou republikou (od 1975), hlavou štátu je prezident volený v priamych všeobecných voľbách na päťročné funkčné obdobie. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Národné zhromaždenie (Assembléia Nacional), ktoré má 72 poslancov volených na 5 rokov. Volebné právo je od 18 rokov. Výkonným orgánom je vláda vymenúvaná prezidentom na návrh predsedu vlády. Na jej čele stojí predseda vlády (spravidla predseda strany, ktorá vyhrala parlamentné voľby) vymenúvaný prezidentom. V platnosti je ústava z 1992, 1995 však v nej boli vykonané zmeny, na základe ktorých získal prezident viac právomocí. Revíziou ústavy z 1999 bola vytvorená nová funkcia ombudsmana

Prezidenti Kapverd
1975 – 1991 Aristides Pereira
1991 – 2001 António Mascarenhas Monteiro
2001 – 2011 Pedro Pires
od 2011 Jorge Carlos Fonseca

Kapsko

Kapsko — historické územie v Južnej Afrike. Pôvodne osídlené africkými etnikami Sanov a Khoinov (súhrnne označovaných aj ako Khoisani), neskôr Bantuov. Jeho kolonizácia európskymi prisťahovalcami sa začala 1652, keď Jan van Riebeeck (*1619, †1677) z poverenia holandskej Východoindickej spoločnosti založil na mieste dnešného Kapského Mesta zásobovaciu stanicu lodí plávajúcich do vých. Afriky a Ázie a až do 1795 bolo Kapsko holandskou kolóniou (pod správou holandskej Východoindickej spoločnosti). Prvými prisťahovalcami boli Holanďania (Búri, neskôr nazývaní Afrikánci), neskôr protestantskí Nemci, francúzski hugenoti (po 1685) a ďalší Európania. V ďalšej etape osídľovania boli na búrske farmy ako pracovná sila dovážaní otroci z rôznych častí Afriky a Ázie a postupne sa vytvorila aj početná komunita miešancov (→ Južná Afrika, Obyvateľstvo). Postup európskych kolonistov do vnútrozemia narážal od začiatku na odpor tam usadeného domorodého obyvateľstva. Už 1659 – 60 došlo k prvému vojenskému konfliktu s Khoinmi, 1779 – 1878 k deviatim vojnám s bantuskými Xhosmi (aj xhoské, kagerské, resp. kaferské alebo pohraničné vojny: 1779 – 81, 1793, 1799 – 1803, 1811 – 12, 1818 – 19, 1834 – 35, 1846, 1850 – 53, 1877 – 78).

R. 1795 Kapsko obsadili Briti, 1803 ho vrátili Holandsku a 1806 definitívne prevzali pod svoju správu (Kapská kolónia). Opatrenia zamerané na politické a hospodárske posilnenie britského vplyvu (1807 zákaz obchodu s otrokmi a 1833 zrušenie otroctva; od 1820 masové prisťahovalectvo Britov) zhoršili vzťahy medzi holandskými (búrskymi) osadníkmi a Britmi. Búrski usadlíci nespokojní s britskou správou sa začali najmä po 1836 hromadne sťahovať z Kapskej kolónie do vnútrozemia Afriky (Veľký pochod, afrikánsky Groot Trek, angl. Great Trek), pričom sa dostávali do ozbrojených konfliktov s africkým obyvateľstvom a začali zaberať ich územia, na ktorých zakladali takzvané búrske republiky, napr. Natal, Oranský slobodný štát (Oransko), Transvaal a i. R. 1872 sa Kapsko stalo samosprávnou kolóniou. Po porážke Búrov v anglo-búrskej vojne (1899 – 1902), pričlenení búrskych republík ku Kapsku a vzniku Juhoafrickej únie (1910; → Južná Afrika, Dejiny) sa Kapsko stalo najväčšou z jej štyroch provincií, zahŕňalo územie súčasných provincií Severné, Východné a Západné Kapsko, skoro polovicu Severozápadnej provincie, menšiu časť Namíbie (enkláva Walvis Bay) a menšiu časť provincie KwaZulu-Natal. Na severe susedilo s Namíbiou a Botswanou, na východe s Transvaalom, Oranskom, Lesothom a Natalom. Územnú integritu Kapska ovplyvnil vznik bantustanov v období apartheidu (1959 tam bola zriadená väčšia časť bantustanu Transkei a 1961 bantustan Ciskei, ako aj niekoľko enkláv bantustanu Bophuthatswana). R. 1959 bola časť provincie s mestom Kokstad pripojená k Natalu (dôsledok vzniku bantustanu Transkei), ďalšie územie zostalo exklávou obklopenou Natalom (mesto Umzimkulu a okolie).

Po páde apartheidu Kapsko ako administratívny celok zaniklo (1994) a jeho územie bolo rozdelené na štyri provincie (Severné, Východné a Západné Kapsko a Severozápadná provincia), Walvis Bay bol 28. 2. 1994 odovzdaný Namíbii. R. 2006 bolo mesto Umzimkulu a okolie (bývalá exkláva Kapska, od 1994 súčasť územia provincie Východné Kapsko) pričlenené k provincii KwaZulu-Natal.

Kano

Kano — mesto v severnej Nigérii, hlavné mesto členského štátu Kano; 2,395 mil. obyvateľov, aglomerácia 4,957 mil. obyvateľov (2011). Hlavné hospodárske a kultúrne stredisko severnej časti krajiny s dobre vybudovanou infraštruktúrou. Priemysel textilný, potravinársky (výroba oleja z podzemnice olejnej, nealkoholických nápojov, konzervovanie najmä hovädzieho mäsa), kožiarsky, obuvnícky, chemický, cementársky, automobilový; remeslá (garbiarstvo, farbiarstvo, hrnčiarstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka, podzemnice olejnej; chov dobytka) s viacerými veľkými trhoviskami. Cestný uzol, železničné spojenie s Lagosom na pobreží Guinejského zálivu, medzinárodné letisko. Mesto je zásobované vodou z veľkej priehradnej nádrže Challawa Gorge Dam ležiacej 90 km juhozápadne.

Kano vzniklo okolo vrchu Dala, kde boli náleziská železnej rudy (najstaršie osídlenie pravdepodobne už okolo 7. stor. n. l.) a pod menom Dala bolo známe až do konca 15. stor. Postupne sa rozvinulo na jeden z najvýznamnejších hauských mestských štátov (→ Hausovia) – kráľovstvo Kano, ktorého prvým vládcom bol podľa pôvodnej, po arabsky napísanej a do angličtiny preloženej Kroniky Kana kráľ Bagauda (vládol 999 – 1063), potomok mýtického zakladateľa štátov princa Bajadžidu. Stalo sa významným centrom výroby indigom farbených látok a spracovania koží (typické jamy, v ktorých sa farbili látky a kože a patria k najstarším v Afrike, sa zachovali dodnes a patria k turistickým atrakciám), ako aj kováčstva i dôležitým obchodným strediskom a východiskovou alebo konečnou stanicou na karavánových cestách vedúcich cez Saharu k Stredozemnému moru, ovládalo aj cesty do údolia Nílu. Kontakt so severnou Afrikou uľahčilo skoré prijatie islamu, ktorý tam začal prenikať z Mali v 14. stor. Vrchol rozkvetu Kana nastal v 14. – 15. stor., najmä v období vlády Muhammada Rumfu (vládol 1463 – 99), ktorý podporoval šírenie islamu, uskutočnil administratívne reformy, dal prestavať mestské hradby a postavil palác Gidan Sarki (Gidan Rumfa). Počas fulbského džihádu 1805 bolo dobyté Usmanom Dan Fodiom a ako emirát Kano sa stalo súčasťou Sokotskej ríše (jej najväčšou, najrozvinutejšou a najprosperujúcejšou provinciou). V roku 1903 bolo dobyté Britmi, ktorí v poradí 7. fulbského emira poslali do exilu do mesta Lokoja, kde 1926 zomrel. Britská koloniálna politika takzvanej nepriamej vlády (Indirect Rule) umožnila zachovanie vlády emirov v Kane (s oklieštenými právomocami) aj počas britskej nadvlády (do 1960) a v rámci nezávislej Nigérie až do súčasnosti. Od 1967 hlavné mesto členského štátu Nigérie Kano.

Stavebné pamiatky: čiastočne zachované hradby (pôvodne z 12. stor., prebudované v 2. polovici 15. stor., neskôr opravované; dĺžka 17 km, výška 9 m), palác Gidan Sarki (aj Gidan Rumfa; 2. polovica 15. stor.), z ktorého sa zachovala len pôvodná vstupná brána, v centre mesta množstvo zachovaných príkladov tradičnej obytnej architektúry Hausov z nepálených tehál (tradičný typ islamského obytného domu s vnútornými dvormi), trh Kurmi (15. stor.), Piatková mešita (Džámí masdžid, založená v 2. polovici 15. stor., prestavaná v 16. a v 19. stor., súčasná stavba vznikla po 1950). Univerzita Bayero University Kano (založená 1977), múzeum Gidan Makama (sídli v budove z 15. stor.).

al-Kánemí

al-Kánemí, plným menom šehu al-Hadždž Muhammad al-Amin al-Kánemí, 1776 – 1837 — islamský učenec, náboženský a politický vodca v Bornu (→ Kánem-Bornu). Počas džihádu Fulbov vedeného Usmanom dan Fodiom a po porážke a vypálení hlavného mesta Birnin Gazargamo (Birni N’Gazargamo) 1808 ho panovník Bornu z dynastie Sefawaovcov (Sayfawa), mai Dunama IX. Lefiami, požiadal o pomoc pred útokmi Fulbov. Al-Kánemímu ako duchovnému a náboženskému vodcovi sa podarilo podnietiť a zorganizovať aktívny odpor obyvateľstva, a tým postup Fulbov zastaviť, začo získal bohatú odmenu a veľkú politickú moc. Hoci oficiálne bol len poradcom panovníka, prijal titul šehu (hausky = šejk) a postupne si upevnil politickú aj ekonomickú moc. R. 1814 založil mesto Kukawa (130 km severových. od dnešného Maiduguri), ktoré sa stalo jeho sídlom a de facto novým administratívnym centrom Bornu. Najväčším nepriateľom Bornu zostali Fulbovia. Al-Kánemí v úsilí zastaviť boj moslimov medzi sebou (aj Fulbovia boli moslimovia) viedol 1808 – 12 rozsiahlu korešpondenciu s Usmanom dan Fodiom a jeho synom Muhammadom Bellom a neúspešne sa pokúšal ukončiť spory s Fulbmi mierovou cestou. R. 1825 viedol ofenzívu proti Fulbom v Bornu a o rok neskôr sa mu podarilo preniknúť hlboko na ich územie až k mestu Kano. Po Kánemího smrti bol jeho nástupcom syn Umar (Umar ibn Muhammad al-Amin al-Kánemí, †1881), ktorý odstránil posledného panovníka z dynastie Sefawaovcov i jeho syna, prijal titul šehu a stal sa zakladateľom dynastie šehuov z Bornu. Potomkovia al-Kánemího vládli ako poverení šehuovia aj po 1900 po ustanovení britskej (Indirect Rule), francúzskej a nemeckej, resp. neskôr britskej a francúzskej koloniálnej moci a ako tradiční vládcovia (šehu) aj po vyhlásení samostatnosti Nigérie v 60. rokoch 20. stor.

Kánem-Bornu

Kánem-Bornu — stará africká ríša (kráľovstvo) v oblasti okolo Čadského jazera v str. Afrike. V 8. – 14. stor. existovala ako kráľovstvo Kánem s hlavným mestom Ndžimi (Njimi), v 14. – 19. stor. ako kráľovstvo Bornu s hlavným mestom Birnin Gazargamo (Birni N’Gazargamo; neďaleko hraníc dnešnej Nigérie a Nigeru). V období najväčšieho rozkvetu zaberala územie dnešného Čadu, juž. časť Líbye, vých. časť Nigeru, severových. časť Nigérie a sev. časť Kamerunu. Od založenia Kánemu v 8. stor. do 1846 vládla v ríši dynastia Sefawaovcov (aj Sayfawa; tisíc rokov, najdlhšie vládnuca dynastia v afrických dejinách). Vznik prvých opevnených mestských štátov v okolí Čadského jazera sa pripisuje príslušníkom kultúry Sao. Podľa kráľovskej kroniky Girgam objavenej 1851 nemeckým cestovateľom H. Barthom založili kráľovstvo Kánem (Kanem) okolo 800 severových. od Čadského jazera nomádski Zaghávovia (Zaghawa), ktorí sa z politických a prírodných príčin (vyschýnanie pastvín) museli presídliť z pôvodných lokalít na juhu k Čadskému jazeru. V pol. 11. stor. (okolo 1068) sa štátnym náboženstvom Kánemu stal islam. Ekonomickú prosperitu zabezpečoval transsaharský výmenný obchod s Berbermi a Arabmi zo sev. Afriky cez Fezzán (vývoz otrokov, orechov kola, bavlny, slonoviny, pštrosieho peria, vosku a kože; dovoz koní, hodvábnych látok, soli, skla, zbraní – muškiet a výrobkov z kovov), ako aj prepracovaný politický a administratívny systém; Kánem disponoval aj rýchlou a výkonnou armádou (jazdecké oddiely). Najväčší rozkvet dosiahol v 13. stor. za vlády maia (kráľa) Dunamu Dabbalemiho (panoval 1202 – 42), ktorý uzatvoril diplomatické vzťahy s islamskými vládcami v sev. Afrike (počas púte do Mekky založil v Káhire ubytovňu pre afrických pútnikov). Počas jeho vlády sa politický vplyv ríše rozšíril do Fezzánu, na západe k mestskému štátu Kano a do Bornu, na východe do ríše Wadaj a na juhu po Adamauskú vysočinu (Adamawu) v dnešnom Kamerune. Po jeho smrti sa ríša začala rozpadať a koncom 14. stor. sa jej ťažisko presunulo na západ do Bornu. Invázia bojovných kočovných Bulalov prinútila maia Umara ibn Idrísího (vládol 1376 – 81) opustiť hlavné mesto Ndžimi (Njimi) a obyvateľstvo presunúť do okolia nového hlavného mesta Birnin Gazargamo (Birni N’Gazargamo) v Bornu. Obyvateľstvo Kánem-Bornu vytvorilo nové etnikum, Kanurijčanov.

Koncom 16. stor. začala ríša expandovať, najväčší rozkvet nastal za vlády maia Idrísa Aloomu (vládol 1564 – 96), ktorý svojimi administratívnymi a právnymi reformami vychádzajúcimi z islamského práva šaría upevnil štát a nadviazal rozsiahle diplomatické a obchodné kontakty s Tripolskom, Egyptom a Osmanskou ríšou. Bornu sa stal najsilnejším štátom v tejto oblasti Afriky (jeho armáda ako prvá začala používať palné zbrane) a významným centrom islamskej vzdelanosti a kultúry. V 17. stor. Bornu postupne stratilo postavenie hegemóna a časti ríše sa odtrhli a osamostatnili. R. 1808 dobyli a zničili Birnin Gazargamo (Birni N’Gazargamo) Fulbovia vedení Usmanom dan Fodiom. Zastaviť postup Fulbov a udržať nezávislosť Bornu sa podarilo islamskému náboženskému a vojenskému vodcovi, šejkovi al-Kánemímu, ktorý tým získal veľkú politickú moc. R. 1846 al-Kánemího syn Umar (Umar ibn Muhammad al-Amin al-Kánemí, †1881) dal posledného panovníka z dynastie Sefawaovcov (ktorý sa pokúsil nadviazať spojenectvo so štátom Wadaj, a tak si upevniť moc) i jeho syna zabiť a stal sa vládcom Bornu s titulom šehu (hausky = šejk) a zakladateľom dynastie šehuov z Bornu. R. 1893 Bornu (i jeho administratívne centrum Kukawa, založené 1814) dobyl a podmanil si sudánsky vojenský vodca Rábih az-Zubajr (súčasť → Rábihovej ríše), po jeho smrti (1900 padol v bitke s francúzskym koloniálnym vojskom) bolo rozdelené na britské, francúzske a nemecké koloniálne územie, pričom tam bola znovunastolená vláda potomkov al-Kánemího ako šehuov, po 1. svetovej vojne súčasť britského a francúzskeho koloniálneho panstva. Od 1976 existuje na severozápade Nigérie federálny štát s názvom Borno (hlavné mesto Maiduguri) ležiaci na časti územia bývalej ríše Bornu.

Kámil, Mustafá

Kámil, Mustafá, aj Mustafá Kámil Paša, 14. 8. 1874 Káhira – 12. 2. 1908 tamže — egyptský právnik, novinár a národný aktivista. Študoval na francúzskej právnej škole v Káhire a na univerzite v Toulouse. Po návrate do Káhiry sa stal zakladajúcim členom skupiny odporcov britského koloniálneho režimu v Egypte a Sudáne. R. 1900 založil noviny Al-Livá (Znamenie, resp. Vlajka), do ktorých aj pravidelne prispieval. V článkoch, ktorými o. i. prispel k rozvoju moderného spisovného arabského jazyka, sa prejavoval ako silný vlastenec, vystupoval proti britskej okupácii, žiadal zavedenie ústavy a vznik parlamentu a zasadzoval sa za otvorenie egyptskej univerzity. V úsilí dosiahnuť autonómiu Egypta podporoval egyptského vicekráľa (chedíva) Abbása II. Hilmího (*1874, †1944, vládol 1892 – 1914), zároveň sa v boji proti britskej nadvláde usiloval získať pomoc Francúzska a Osmanskej ríše. Po tzv. Denšavajskom incidente (1906; britskí dôstojníci zabili počas poľovačky ženu z dediny Denšavaj, čo vyvolalo zrážky medzi egyptským obyvateľstvom a britskými vojakmi; dôsledkom bola poprava 4 dedinčanov) sa stal jednou z vedúcich osobností protikoloniálnej opozície v Egypte. Krátko pred smrťou založil Národnú stranu (Hizb al-Vataní, 1907) a stal sa jej prvým predsedom.

Jeden z Kámilových prejavov inšpiroval egyptského básnika Muhammada Júnísa al-Kádího (*1888, †1969) na napísanie národne ladenej piesne Moja vlasť (Biládí), ktorá sa po zhudobnení Sajjidom Darvíšom (*1892, †1923) stala 1979 egyptskou národnou hymnou.

Kamerun

Kamerun, Kamerunská republika, fr. Cameroun, République du Cameroun, angl. Cameroon, Republic of Cameroon — štát v záp. časti str. Afriky pri Guinejskom zálive. Na severozápade hraničí s Nigériou, na severovýchode a východe s Čadom, na východe so Stredoafrickou republikou, na juhu s Kongom, Gabonom a Rovníkovou Guineou, na západe obmývaný vodami Guinejského zálivu (dĺžka pobrežnej línie 402 km). Administratívne sa člení na 10 regiónov.

Zväčša hornatý reliéf, na juhovýchode náhorná plošina (300 – 500 m n. m.), v záp. a str. časti Adamauská vysočina (1 000 – 1 500 m n. m.) s viacerými osamotenými vrchmi (najmä vyhasnutými sopkami, napr. Bamboutos, 2 740 m n. m.) stupňovito sa zvažujúca na sever k bezodtokovej Čadskej panve, pozdĺž pobrežia močaristá nížina (šírka do 150 km) s estuármi riek a lagúnami, nad jej sev. časťou sa vypína najvyšší vrch krajiny, mohutná činná sopka Kamerunský vrch, 4 095 m n. m. V juž. časti a na pobreží vlhké rovníkové podnebie, v sev. časti tropické premenlivé, priemerná mesačná teplota 22 – 25 °C na náhornej plošine, 24 – 27 °C na pobreží a 24 – 33 °C na severe, priemerný ročný úhrn zrážok narastá od 300 – 500 mm na severe cez 1 200 – 2 000 mm v centrálnej časti do 4 000 mm na pobreží, na záp. a juhozáp. svahoch Kamerunského vrchu až okolo 10 000 mm (jedna z najbohatších zrážkových oblastí v Afrike). Hustá riečna sieť patrí k úmoriu Atlantického oceána, rieky majú obrovský hydroenergetický potenciál, pre početné prahy a vodopády sú väčšinou splavné len v blízkosti ústia, v najsevernejšej a severových. časti územia sa vlievajú do Čadského jazera. Najväčšou riekou, ktorej celé povodie leží na území Kamerunu, je Sanaga, ďalšie rieky sú Nyong, Ntem a Wouri, na sev. svahoch Adamauskej vysočiny pramení rieka Benue (hlavný prítok Nigeru) a viacero jej prítokov, rieky tečúce na juhovýchod sú prítoky Sanghy (povodie Konga); viacero veľkých priehradných nádrží. Lesy pokrývajú okolo 40 % rozlohy krajiny, vlhké rovníkové lesy na juhu prechádzajú smerom na sever do saván a galériových lesov v riečnych dolinách, okolo Čadského jazera suché savany s nízkymi akáciami, na pobreží mangrovy, v najvyšších polohách Kamerunského vrchu chudobná alpínska vegetácia. Príroda (najmä živočíšstvo) Kamerunu je chránená v 13 národných parkoch. Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO bola 1987 zapísaná Rezervácia fauny Dža (fr. Réserve de faune du Dja, angl. Dja Faunal Reserve) rozkladajúca sa v juž. časti krajiny v povodí rieky Dža v oblasti zachovaného ekosystému pôvodných tropických dažďových lesov (vyhlásená 1950, biosférická rezervácia 1981, rozloha 5 260 km2) a 2012 územie národného parku Lobéké ako súčasť cezhraničnej lokality Trojnárodný park Sangha (→ Sangha) tvorenej chránenými územiami v pohraničí Kamerunu, Stredoafrickej republiky a Konga.

Kamerun patrí k hospodársky stabilným africkým štátom a vďaka zásobám ropy a vhodným prírodným podmienkam na poľnohospodársku výrobu je jeho ekonomika jednou z najsamostatnejších v oblasti subsaharskej Afriky. Na tvorbe HDP sa 28 % podieľa priemysel, 23 % poľnohospodárstvo a 49 % služby (2015). V poľnohospodárstve pracuje 70 % ekonomicky aktívnych obyvateľov, v priemysle 13 %, v službách 17 % (2001). Rast HDP 4,7 % (2012). Miera nezamestnanosti 30 % (2001), miera inflácie 2,9 % (2012). Najdôležitejším sektorom je všestranne orientované poľnohospodárstvo, v rámci ktorého ešte existuje kočovné poľnohospodárstvo sprevádzané vypaľovaním budúcich obhospodarovaných plôch. Orná pôda predstavuje okolo 12,5 % rozlohy krajiny, asi 70 % z nej je majetkom maloroľníkov obhospodarujúcich zväčša veľmi jednoduchými nástrojmi farmy menšie než 2 ha. Pestovanie manioku jedlého, banánovníka, kukurice, dioskórey, podzemnice olejnej, ryže, cukrovej trstiny, olejnice guinejskej, najmä na export kávovníka, kakaovníka, kaučukovníka, bavlníka; chov hovädzieho dobytka, kôz, oviec, rozvinutý rybolov; ťažba vzácneho dreva. Hlavným priemyselným odvetvím je ťažba ropy, ktorá sa dynamicky rozvinula koncom 70. rokov 20. stor. (ťažba z podmorských ložísk a v blízkosti hranice s Nigériou) a po 1985 zaznamenala mierny pokles, od 1997 je významná ťažba ropy pri pobreží (časť sa spracúva v rafinérii v Limbe), ďalej ťažba zemného plynu, rúd železa, vápenca, bauxitu; priemysel potravinársky, drevársky, gumársky, petrochemický, textilný, cementársky, kovoobrábací, kožiarsky, hutnícky (hliníková huta v Edéi). Prevažnú časť elektrickej energie produkujú hydroelektrárne. Vývoz ropy, ropných produktov, drevného reziva, hliníka, bavlny, kaučuku, kakaa, kávy. Dovoz ropy, chemikálií a chemických výrobkov, strojov a zariadení, obilia, cestných vozidiel. Hlavní obchodní partneri: Španielsko, Nigéria, Taliansko, Francúzsko, USA, Čína, Holandsko. Relatívne hustá dopravná sieť, 50 000 km ciest, z toho 5 000 km so spevneným povrchom (2004), 987 km železničných tratí (2010), 34 letísk, z toho 11 so spevnenou pristávacou dráhou, medzinárodné letiská v mestách Douala, Yaoundé a Garoua (2010), námorné prístavy v mestách Douala, Garoua a Limbe, 886 km ropovodov (2010). Najhustejšie sú osídlené úrodné oblasti na západe, pobrežná oblasť okolo mesta Douala a oblasť okolo hlavného mesta Yaoundé, stredná a juhových. časť sú takmer neobývané.

Obyvateľstvo: → Kamerunčania. Miera urbanizácie 58 % (2010). Najväčšie mestá: Douala, Yaoundé, Bamenda, Bafoussam, Garoua, Maroua.

O dejinách Kamerunu jestvuje až do príchodu Európanov (15. stor.) len málo údajov. Najstarším obyvateľstvom boli pravdepodobne Pygmeji zo skupiny Baka, ktorí dodnes obývajú pralesy na juhu a východe krajiny. Predpokladá sa, že pohraničná oblasť medzi dnešným Kamerunom a Nigériou bola pravlasťou Bantuov, odkiaľ jednotlivé bantuské populácie postupne migrovali do str., vých. a juž. Afriky (datovanie nie je dodnes spoľahlivo vyriešené). Bantuské etniká Doualov, Fangov, Mpongwov a Bakèlèov (aj Akèlèovia) sa asi až do 13. stor. n. l. usádzali v niekoľkých migračných vlnách v oblasti, kde sa tropický prales dotýka pobrežia. Prvými Európanmi, ktorí nadviazali kontakt s domorodým obyvateľstvom, boli Portugalčania, ktorí 1472 pristáli v delte rieky Wouri (podľa množstva krabov, ktorí sa v nej vyskytovali, ju nazvali Krabia rieka, portugalsky Rio de Camarões, odtiaľ neskorší názov krajiny) a po 1520 začali obchodovať s miestnym obyvateľstvom (najmä s Doualmi), zriaďovať obchodné stanice na pobreží, zakladať plantáže na pestovanie cukrovej trstiny a obchodovať s otrokmi. Po príchode holandských moreplavcov začiatkom 17. stor. však svoje monopolné postavenie v obchode s otrokmi stratili a v nasledujúcom období obchodovali s otrokmi pozdĺž kamerunského pobrežia aj španielski, anglickí, francúzski, nemeckí a od konca 18. stor. aj americkí obchodníci. Obchod s otrokmi ukončil 1820 (po prijatí jeho zákazu 1807 na území britských kolónií) príchod britskej eskadry do Bonnyjského zálivu (vo vých. časti Guinejského zálivu), ktorá chytala otrokárske lode a otrokov oslobodzovala. Európania sa však usádzali len v pobrežných oblastiach (sever a vnútrozemie krajiny boli až do konca 19. stor. pomerne málo preskúmané).

Vlastnú kolonizáciu Kamerunu začali Nemci, keď sa 4. júla 1884 nemeckému cestovateľovi a generálnemu konzulovi v Tunise G. Nachtigalovi podarilo uzavrieť s miestnymi vládcami Doualov zmluvu o nemeckom protektoráte a Kamerun sa stal nemeckou kolóniou. Hoci sa Nemci usilovali rozšíriť svoje panstvo aj do sev. a vých. oblastí dnešného Kamerunu (smerom k Čadskému jazeru a ku Kongu), až do 1890 ovládali len pobrežie. Ich ďalšej expanzii bránil odpor domáceho obyvateľstva najmä v oblasti, kde existovali organizované štátne útvary, napr. od konca 14. stor. sultanát Bamum (jeho sultán Njoya, ktorý vládol 1894 – 1933, patrí k najvýraznejším osobnostiam kamerunských dejín), od prelomu 15. a 16. stor. kráľovstvo, resp. od 1715 sultanát Mandara a od začiatku expanzie Fulbov do Kamerunu (začiatok 19. stor.) ríša Adamawa. Brutálny postup nemeckej koloniálnej správy proti pôvodnému obyvateľstvu (o. i. systém nútených prác na plantážach, telesné tresty) vyvolával časté povstania afrických komunít.

Po vypuknutí 1. svet. vojny prenikli do Kamerunu francúzske a britské koloniálne jednotky, ktoré 1916 prinútili Nemcov kapitulovať. Po porážke Nemecka v 1. svet. vojne sa Kamerun stal francúzsko-britským kondomíniom a od 1919 na základe Versaillskej zmluvy mandátnym územím Spoločnosti národov v správe Francúzska (získalo 4/5 územia a Kamerun, takzvaný Francúzsky Kamerun, pričlenilo k Francúzskej rovníkovej Afrike) a Spojeného kráľovstva (1/5 územia, západnú časť krajiny, takzvaný Britský Kamerun, pričlenilo k britskej kolónii Nigéria). Od 1946 mal Kamerun štatút poručenského územia OSN rozdeleného na Francúzsky Kamerun a Britský Kamerun. R. 1946 – 60 silnel v krajine boj za nezávislosť, vznikali odborové zväzy a politické strany, z ktorých najvýznamnejší bol Zväz kamerunského ľudu (Union des populations du Cameroun, UPC, založený 1948) vo Francúzskom Kamerune. Na jeho čele stál Ruben Um Nyobé (*1913, †1958) s radikálnym programom zjednotenia krajiny a získania nezávislosti. Politický boj prerástol do partizánskej vojny, v ktorej R. Um Nyobé zahynul.

R. 1960 získal Francúzsky Kamerun politickú nezávislosť, 1. januára 1960 bola vyhlásená Kamerunská republika a za jej prezidenta bol zvolený A. Ahidjo. R. 1961 bola ku Kamerunskej republike na základe plebiscitu pripojená juž. časť Britského Kamerunu a štát prijal nový názov Kamerunská federatívna republika (sev. časť Britského Kamerunu bola ako súčasť provincie Sardauna pričlenená k Nigérii). Integračné tendencie v krajine 1961 – 72 viedli k odklonu od federatívneho princípu a k vzniku silno centralizovanej Zjednotenej kamerunskej republiky (1972 – 84) s jedinou politickou stranou; od 1984 opäť názov Kamerunská republika. R. 1982 prezident A. Ahidjo rezignoval a jeho nástupcom sa stal bývalý predseda vlády P. Biya, ktorý 1983 ako jediný kandidát vyhral voľby a napriek obnovenému politickému pluralizmu (1990) a námietkam politickej opozície zvíťazil aj vo voľbách 1992, 1997 a 2004. Jeho strana Demokratické združenie kamerunského ľudu (Rassemblement démocratique du peuple camerounais, RDPC) má väčšinu v parlamente. R. 2011 sa opozícii nepodarilo zablokovať zmenu ústavy, ktorá P. Biyovi umožnila kandidovať aj v ďalšom volebnom období, a opäť bol zvolený za prezidenta. Stabilitu krajiny ohrozuje v súčasnosti predovšetkým napätie medzi anglofónnym (takzvaným Južným Kamerunom, juž. časť bývalého Britského Kamerunu) a frankofónnym obyvateľstvom (ostatné časti Kamerunu). R. 1995 bolo založené hnutie Národná rada Južného Kamerunu (Southern Cameroons National Council; 2001 vyhlásené za nelegálne), ktoré sa usiluje o dosiahnutie nezávislosti Južného Kamerunu od Kamerunskej republiky a 1999 formálne vyhlásilo nezávislosť medzinárodne neuznanej takzvanej Ambazónskej republiky (Republic of Ambazonia; 2005 sa stala pod názvom Južný Kamerun, angl. Southern Cameroons, členom Organizácie nezastúpených národov a národností, UNPO).

Podľa ústavy z 1972 (viackrát revidovaná) je Kamerun prezidentská republika, prezident je volený v priamych voľbách na 7 rokov. Zákonodarným zborom je parlament, ktorý pozostáva z dvoch komôr: národného zhromaždenia, ktoré má 180 volených poslancov a senátu, ktorý má 100 volených poslancov. Poslanci obidvoch komôr sú volení na 5 rokov.

Prezidenti
1960 – 1982 Ahmadou Ahidjo
od 1982 Paul Biya

Kalávún

Kalávún, plným menom al-Malik al-Mansúr Sajf ad-Dín Kalávún, okolo 1222 – 10. 11. 1290 Káhira — egyptský mamlúcky sultán (od 1279), zakladateľ bahríjskej dynastie, ktorá s dvoma krátkymi prestávkami vládla v Egypte až do 1382.

Pochádzal z neznámeho turkického kmeňa. V mladosti ho predali do otroctva a dostal sa do vlastníctva egyptského emira Alá ad-Dína (†1249), neskôr sultána As-Sáliha Nadžma ad-Dína Ajjúba (*1205, †1249), ktorý ho spolu s ostatnými mamlúkmi poslal do novozaloženého výcvikového tábora na nílskom ostrove Róda (dnes súčasť Káhiry). Keď dal prvý mamlúcky sultán Ajbak (†1257, vládol od 1250) zavraždiť predáka bahríjskych mamlúkov Fárisa ad-Dína Aktaja (†1254), Kalávún spolu s niekoľkými ďalšími mamlúkmi (o. i. aj s neskorším sultánom Bajbarsom) ušiel do Sýrie, kde bol v Aleppe (dnes Halab) v službách ajjúbovského emira An-Násira Júsufa (*1228, †1260, vládol od 1236). Po návrate do Egypta po Ajbakovej smrti sa 1260 zúčastnil sprisahania vedúceho k zavraždeniu mamlúckeho sultána Kutuza (Sajf ad-Dína, vládol od 1259), ktorého nahradil sultán Bajbars (vládol 1260 – 77). Počas bábkovej vlády sultána Badra ad-Dína Sulámiša (*1272, †1291, vládol 1279) mal v rukách moc Kalávún, získal titul atabeg a po Sulámišovom odchode do exilu sa ujal vlády. Rozšíril hranice ríše od Sudánu až po dnešný Irak. V bitke pri sýrskom Homse (1281) porazil Mongolov, čím zastavil ich pokusy podrobiť si Sýriu, dobyl Latakiu (1287) a Tripolis (1289). Jeho konečným cieľom bolo úplné vyhnanie križiakov z Levanty, preto 1290 začal obliehanie Akka, počas príprav však náhle zomrel (Akko 1291 dobyl jeho syn al-Ašraf Chalíl, *okolo 1262, †1293, vládol od 1290). Kalávún vydržiaval veľkú armádu, v ktorej zaviedol používanie pušného prachu. Podporoval rozvoj obchodu, vydal nariadenia zaisťujúce bezpečnosť janovským lodiam dovážajúcim do Egypta otrokov a tovar (1288) a uzavrel obchodné dohody s Francúzskom, Janovom a so Sicíliou (1290). Dal postaviť viacero verejných budov (v Káhire rozsiahly funerálny komplex zahŕňajúci mauzóleum, madrasu a nemocnicu, 1284 – 85).

Káhira

Káhira, arab. al-Káhira, medzinárodný prepis Al Qáhirah, angl. Cairo — hlavné mesto Egypta v severovýchodnej časti krajiny na vých. brehu Nílu bezprostredne pri juž. okraji nílskej delty (v mieste rozvetvovania sa rieky) asi 160 km od pobrežia Stredozemného mora (k mestu patria aj nílske ostrovy Gezíra a Róda), administratívne stredisko guvernorátu Káhira; 8,183 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Veľká Káhira (dvojmestie Káhira-Gíza s priľahlými mestami) 19,440 mil. obyvateľov (2010), najväčšie mesto Afriky a Blízkeho východu.

Politické a kultúrne centrum krajiny, sídlo egyptskej vlády, parlamentu, najvyššieho súdu a ďalších štátnych úradov, ako aj zahraničných diplomatických zastupiteľstiev a Arabskej ligy. Obchodné (stredisko obchodu s bavlnou, obilím, drevom, tabakom a i.) a finančné stredisko štátu i Blízkeho východu, sídlo významných bánk, burzy (od 1865), priemyselných koncernov a hospodárskych organizácií, veľtrhové mesto. Významné stredisko hutníckeho (oceliarstvo) a textilného (najmä bavlnárskeho) priemyslu, ďalej strojárskeho (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický, elektrotechnický, kožiarsky, odevný, tabakový, nábytkársky a polygrafický priemysel; rozvinuté umelecké remeslá (zlatníctvo, výrobky z kovov, tkáčstvo a i.). Cestovný ruch. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko (významná križovatka svet. leteckých liniek), metro (od 1987, prvé v Afrike).

Káhira patrí k mestám s výrazným znečistením ovzdušia, vody a pôdy, je tam desaťnásobne horšia kvalita ovzdušia, ako odporúčajú smernice OSN (zvýšená hladina aromatických uhľovodíkov, oxidu uhličitého a siričitého, medi, olova a i.). V dôsledku nedostatku zrážok, vysokých budov a úzkych ulíc (faktory zhoršujúce rozptyl smogu), prevahy starších automobilov (viac ako 60 % z nich má vyše 10 rokov) a vypaľovania strnísk v poľnohospodárskom zázemí vznikajú v Káhire časté hmly. K zhoršeniu viditeľnosti dochádza i počas prúdenia púšťového vetra chamsín prinášajúceho horúci vzduch s prímesou piesku.

Dejiny – Dnešná Káhira vznikla splynutím viacerých sídel ležiacich v delte Nílu na významných obchodných cestách spájajúcich Arábiu, Sýriu a Palestínu so sev. Afrikou a mestá na africkom pobreží Stredozemného mora s vnútrozemím. Na jej území sa už v staroveku nachádzalo staroegyptské mesto Iunu (grécky Heliopolis), v jej blízkosti sú aj ďalšie významné staroegyptské centrá, napr. záp. od nej Gíza a južne Mennofer (Memfis). Okolo 100 n. l. založil rímsky cisár Traján na pravom (vých.) brehu Nílu v blízkosti ostrova Róda na mieste pôvodného staroegyptského sídla Grékmi nazývaného Babylon mesto a pevnosť (neskôr Arabmi nazvaná Kasr al-Šam), ktorá mala chrániť lodný most cez Níl a kanál (nazývaný Amnis Trajani) vedúci do Červeného mora; v neskoršom období sa mesto stalo centrom byzantskej administratívy a začali sa tam usádzať koptskí kresťania (→ Kopti), pravdepodobne v 1. pol. 5. stor. tam bolo založené biskupstvo. R. 641 dobyli Babylon Arabi a vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába a neskorší prvý guvernér Egypta Amr ibn al-Ás založil sev. od Babylonu opevnený vojenský tábor, ktorý nazval Fustát (Veľký stan). Tábor sa postupne rozrástol na mesto a stal sa hlavným mestom krajiny; vzniklo tam viacero palácov, obytných domov a mešít (väčšina pôvodných stavieb sa nezachovala, dodnes jestvujúca mešita Amra ibn al-Ása, najstaršia v Káhire, bola mnohokrát prestavaná). Na mieste týchto dvoch starých sídelných jadier leží dnes mestská časť Káhiry, Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima). R. 750 Fustát vyhorel a následne vzniklo nové administratívne a vojenské centrum al-Askar, ktoré si však pozíciu hlavného mesta udržalo len niečo vyše storočie. Počas vlády dynastie Túlúnovcov (868 – 905), predovšetkým jej zakladateľa, neskoršieho egyptského sultána Ahmada ibn Túlúna, vzniklo nové mesto al-Katái’ (870). Boli vybudované nové administratívne budovy a kasárne, mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879), rezidencia guvernéra, verejná nemocnica, akvadukt a paláce (905 boli všetky stavby s výnimkou mešity Ahmada ibn Túlúna deštruované). Ahmad ibn Túlún dal na ostrove Róda postaviť pevnosť a 861 znovuvybudovať nílometer (stavba slúžiaca na meranie výšky hladiny Nílu). Mesto sa stalo významným umeleckým a politickým centrom, významným centrom výroby textilu, v 10. – 11. stor. spracovania horského krištáľu a v 11. – 12. stor. výroby vysokokvalitnej listrovej keramiky.

R. 969 dobyl Egypt fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí (as-Saklabí), ktorý v tom istom roku založil severovýchodne od Fustátu nový vojenský tábor (alebo satelitné mesto) opevnený mohutnou hradbou z nepálených tehál s ôsmimi bránami a nazval ho Káhira (arab. Al-Kahira = Dobyvateľka). Káhira sa stala hlavným mestom Egypta, sídlom kalifa a jeho dvora (panovnícky palác postavený 953 – 973; nezachoval sa) i významným centrom islamskej vzdelanosti, 970 – 992 bola postavená mešita al-Azhar, pri ktorej 972 vznikla madrasa (dnešná univerzita al-Azhar), a 990 – 1013 Hákimova mešita. V 2. pol. 11. stor. postihli mesto viaceré katastrofy (hladomor a mor), ktoré spôsobili vyľudnenie a čiastočný zánik Fustátu. Remeselníci z Fustátu sa presťahovali do Káhiry, ktorá sa v tom období začala značne rozširovať (napr. 1087 – 92 boli vybudované nové hradby, z ktorých sa zachovali napr. mestské brány Báb al-Nasr, 1087 – 92, a Báb al-Futúh, koniec 11. stor.).

V Káhire a v jej okolí vzniklo množstvo nových stavieb z kameňa s bohato dekorovanými fasádami (napr. mešita al-Akmar, od 1125) a v jej blízkosti viacero mauzóleí a funerálnych komplexov. R. 1168 bol vzhľadom na nebezpečenstvo útoku križiakov Fustát deštruovaný. Počas vlády dynastie Ajjúbovcov (1171 – 1250) boli časti mesta na brehu Nílu prestavané na remeselné a obchodné štvrte (od najstarších čias sa tam nachádzali prístavy). Sultán Saláhaddín inicioval vznik nového obranného systému s hradbami, ktoré by spájali Fustát a Káhiru. Z tohto plánu sa realizovala len citadela (1176; nachádzali sa tam paláce a sídla štátnych inštitúcií) postavená na Mukattamských vrchoch medzi Fustátom a Káhirou. Počas vlády dynastie mamlúkov (1250 – 1517) bola Káhira hlavným obchodným, náboženským a rezidenčným centrom ríše a po zničení Bagdadu Mongolmi (1258) i centrom islamskej kultúry. Vznikli nové štvrte, intenzívna stavebná činnosť prebiehala v al-Kahire, kde bola rozšírená hlavná ulica (nazývaná kasaba), ktorá slúžila aj na náboženské sprievody a bolo na nej vybudovaných množstvo prepychových súkromných rezidencií i charitatívnych inštitúcií založených mamlúckymi sultánmi. Vzniklo aj množstvo mešít, madrás, škôl a pitných fontán (v budove tzv. sabíl-kuttáb). K najvýznamnejším zachovaným stavbám patrí mešita sultána Bajbarsa (1266 – 69), ktorú dal vybudovať pri hipodróme (v neskoršom období vlády mamlúkov zohrával významnú úlohu ako športové a ceremoniálne centrum). O rozšírenie mesta, ako aj o vznik a prestavbu mnohých verejných stavieb sa zaslúžil mamlúcky sultán Muhammad an-Násir (vládol 1294 – 1340), významný patrón architektúry. Okolo 1340 mala Káhira asi 500-tis. obyvateľov. Koncom 14. stor. nastal ekonomický úpadok mesta. V 2. pol. 15. stor. počas vlády sultána Kájtbája boli vybudované a reštaurované mnohé verejné stavby a mesto bolo opäť rozšírené (vznikli nové štvrte, pohrebiská a rezidencie aristokracie za hradbami al-Kahiry).

Po dobytí Egypta Osmanmi a počas ich nadvlády (1517 – 1914) sa Káhira stala provinčným mestom, ale zároveň aj jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk v Osmanskej ríši. Mnohí remeselníci a umelci však odišli do Istanbulu. Stavebná aktivita výraznejšie nenarušila pôvodný charakter starého mesta. Stavali sa mešity s centrálnymi kupolami, štíhle minarety a od 16. stor. tradičné arabské kaviarne. Prístavy vo Fustáte upadli, rozvíjal sa nový prístav Búlák, kde vzniklo množstvo skladov a mešít (napr. mešita Sinana Pašu, 1571) v architektonickom štýle spájajúcom mamlúcke a osmanské architektonické prvky. Stavebná činnosť sa sústreďovala v predmestiach, mimo hradieb starého mesta, kde vznikali významné charitatívne a verejné inštitúcie i mešity. Architektúra v Káhire bola ovplyvnená mamlúckymi vzormi až do 18. stor., keď prevážil vplyv osmanskej dvornej architektúry a dekorácie. Staršie stavby boli opravované. Zachované tradičné obytné domy v historických častiach mesta sú charakteristické drevenými arkiermi na fasádach a zdobené panelmi s vyrezávanými geometrickými alebo florálnymi ornamentmi a s oknami prekrytými drevenými ornamentálnymi mrežami.

Výrazné zmeny nastali v Káhire počas jej obsadenia (1798 – 1801) francúzskymi vojskami Napoleona I. Bonaparta, keď boli deštruované celé historické štvrte a množstvo významných pamiatok. Mesto bolo rozdelené na 8 častí a boli vydané regulácie týkajúce sa hygieny. Trend modernizácie pokračoval počas celého 19. stor., a najmä v jeho 2. polovici, keď boli v európskom štýle postavené nové štvrte. Hlavným zámerom bolo vytvoriť z Káhiry modernú metropolu. Pôsobili tam mnohí európski architekti, viacerí na svojich stavbách uplatňovali štýl vychádzajúci z islamskej architektúry, vzorom pri budovaní Káhiry bol aj Paríž. Staré mesto si však uchovalo pôvodný stredoveký charakter. V 20. stor. v súvislosti s nárastom obyvateľstva sa Káhira rozrástla o ďalšie nové štvrte s modernou architektúrou. Začiatkom 20. stor. vznikla na základe európskych urbanistických koncepcií nová štvrť Heliopolis, ktorej architektúra sa vyznačuje zmesou európskych a islamských foriem (napr. palác baróna Éduarda d’Empain, 1907 – 11). V súčasnosti je Káhira výrazne kozmopolitné mesto na kultúrnom rozhraní Afriky, Ázie a Európy, ako aj významné kultúrne a duchovné centrum arabského a islamského sveta.

Stavebné pamiatky – Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima): čiastočne zachované zvyšky rímskej pevnosti (okolo 100 n. l., neskôr niekoľkokrát prestavaná, arab. Kasr al-Šam), v ktorej areáli sa nachádza viacero koptských chrámov bazilikovej dispozície, napr. Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abu Serga, založený v 5. stor., prestavaný v 11. a v 17. stor., reštaurovaný 2000, podľa legendy tam odpočívala Svätá rodina počas pobytu v Egypte), Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, 13. stor.), Koptské múzeum (založené 1910), ako aj Konvent sv. Juraja (10. stor., upravený v 19. stor.) a Chrám sv. Juraja (10. stor., prestavaný začiatkom 20. stor.) gréckej pravoslávnej cirkvi.

Pamiatky islamskej architektúry: zachovalo sa okolo 600 významných pamiatok islamskej architektúry, čím sa Káhira zaraďuje k najvýznamnejším mestám islamského sveta; 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K najvýznamnejším zachovaným stavbám patria mešita Amra ibn al-Ása (založená 641 vo Fustáte ako prvá mešita v Egypte, prestavaná 673, koncom 7. stor., v 1. pol. 9. stor. a neskôr, súčasná podoba je z 19. stor.), mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879, jej špirálovitý minaret bol kópiou minaretu Veľkej mešity v Sámarre, koncom 13. stor. prestavaná), mešita (al-)Azhar (970 – 992; v interiéroch sa zachovali pôvodné štukové epigrafické a florálne ornamenty), Hákimova mešita (Veľká mešita kalifa al-Hákima, 990 – 1013, reštaurovaná 1980), mešita al-Akmar (od 1125, fasáda s bohatou reliéfnou výzdobou a kaligrafickými nápismi) a mešita al-Sáliha Talá’iho (1160).

V blízkosti mesta boli vybudované citadela (1176, prestavaná v 13. – 15. stor., aj v 19. stor.) a viacero mauzóleí i funerálnych komplexov, napr. mešita emira al-Džujúšiho (1085), funerálny komplex sultána Kalávúna (1284 – 85, mauzóleum, madrasa, nemocnica), funerálny komplex sultána Hasana (1356 – 63, okrem sultánovho mauzólea ho pôvodne tvorili mešita, 4 madrasy, sirotinec, krytý bazár s obchodmi, kúpele a kuchyňa pre chudobných), funerálny komplex sultána Kájtbája (1472 – 74), mešita Abdalghániho al-Fachriho (1418), mešita sultána Kájtbája (1481 – 91), mešita Abdalkádira al-Daštútiho (1506), mešita Abú Dahaba (1774), mešita Muhammada Alího (aj Alabastrová mešita, 1828 – 57, postavená v areáli citadely), mauzóleum abbásovských kalifov (1242 – 66), mauzóleum Aliho Badra al-Karafího (1300), mauzóleum Abú al-Jusufajna (1329 – 30), funerálny komplex emira Šamsuddína Aksunkura (nazývaný aj Modrá mešita, 1346 – 47), funerálny komplex sultána Faradža ibn Barkúka (1398 – 1411), funerálny komplex sultána al-Mu’ajjada (1415 – 22), mauzóleum Abdullaha al-Dakrúrího (1466), mauzóleum Fadavíja (1479), mauzóleum emira Chajrbaka (1502 – 20).

Madrasy: madrasa a funerálny komplex emira Ahmada al-Mihmandara (1324 – 25), madrasa a funerálny komplex emira Aslama al-Silahdára (1344 – 45), madrasa emira Sargatmiša (1356), madrasa al-Ghannamíja (1372 – 73), madrasa sultána Barkúka (1384 – 86), madrasa a funerálny komplex emira Achúra Kanibaja (1503 – 04).

Súkromné rezidencie a mestské paláce: Ka’a al-Dardir (pol. 12. stor.), palác emira Alina Aka (aj palác emira Chajrbaka, 1293, 1502 – 03), palác emira Taza (1352, prestavaný v 17. a v 19. stor.), palác Baštak (1334 – 39, dnes múzeum), palác sultána Kájtbája (1485), palác al-Gavhara (1814, v areáli citadely) a i. Sabíl-kuttáb (budova s pitnou fontánou a školou) Abdarrahmána Katchudu (1744), karavanserail sultána Kansuha al-Ghúriho (1504 – 05) a i. Na nílskom ostrove Róda nílometer (861, pôvodne jestvoval už v staroveku).

Káhira je významným vedeckým a vzdelávacím centrom, sídlia tam Egyptská akadémia vied, početné výskumné ústavy, knižnice a viaceré univerzity, napr. univerzita al-Azhar (pôvodne madrasa založená 972 pri mešite al-Azhar), najvýznamnejšia a druhá najstaršia vzdelávacia inštitúcia v arabskom svete, ďalej Káhirská univerzita (založená 1908), Americká univerzita (1919), Univerzita Ain-Šams (1950) a i. V Káhire sa nachádza množstvo múzeí a galérií, z ktorých k najvýznamnejším patria Egyptské múzeum (založené 1857, súčasná budova v neoklasicistickom štýle z 1902), Koptské múzeum (1908) a Múzeum islamského umenia (1910), na nílskom ostrove Gezíra nové egyptské Národné kultúrne centrum (otvorené 1988) s Múzeom moderného umenia a budovou opery (predošlá budova opery, tzv. chedívska, postavená 1869 pri príležitosti otvorenia Suezského kanála, bola 1971 deštruovaná). Sídlo koptského patriarchu. Botanická a zoologická záhrada.

Kaggwa, Apolo

Kaggwa, Apolo, aj Kagwa, sir, 1869 – február 1927 Nairobi, Keňa — ugandský politik a etnograf. V nábožensko-občianskych vojnách 1885 – 87 sa stal lídrom protestantskej frakcie, podporoval šírenie kresťanstva a kolonizáciu Ugandy. R. 1890 – 1926 premiér (katikkiro) kráľovstva Buganda na území juž. Ugandy. Zaslúžil sa o uzatvorenie bugandsko-britskej zmluvy (Agreement of 1900), ktorý Bugande zabezpečila nadštandardné ekonomické a i. výhody v rámci britského protektorátu Uganda. V protikoloniálnom povstaní 1897 – 99 sa postavil na stranu Spojeného kráľovstva proti kráľovi (kabaka) Mwangovi II. (*1868, †1903). Po Mwangovom zosadení (1897) bol jedným z troch regentov počas vlády maloletého Mwangowho syna Daudiho Chwu II. (*1896, †1939). Ako prvý Afričan bol povýšený do šľachtického stavu. Spolupracoval s misionárom Johnom Roscoeom (*1861, †1932) pri zbieraní ústnej ľudovej slovesnosti Bagandov (→ Gandovia). Autor viacerých kníh o ich dejinách, kultúre a zvykoch napísaných v gandskom jazyku (ganda, aj luganda). Jeho Kniha o kráľoch Bugandy (Ekitabo Kya Basekabaka be Buganda, 1900) bola prvou knihou v tomto jazyku a podnietila rozvoj gandskej historiografie a umeleckej literatúry. Kaggwove rukopisné súkromné dokumenty a korešpondencia sú uložené v knižnici univerzity Makerere v Kampale.

Kagame, Alexis

Kagame, Alexis, 15. 5. 1912 Kiyanza – 2. 12. 1981 Nairobi — rwandský filozof, jazykovedec, historik, etnológ, básnik a teológ. Pochádzal z vysokopostavenej rodiny Tutsiov zo skupiny Abiru, z ktorej pochádzali tradiční historici na dvore rwandského panovníka (mwamiho). R. 1941 vyštudoval rímskokatolícku teológiu a získal doktorát na univerzite Gregoriana v Ríme, neskôr sa pridal k skupine afrických teológov Prêtres noirs, ktorí sa hlásili k teológii oslobodenia a ideám afrikanizácie kresťanstva. R. 1958 sa po návrate do vlasti angažoval aj v politike, od 1963 profesor na Národnej univerzite Rwandy v Butare.

Písal po rwandsky i po francúzsky. Medzinárodný ohlas získal prácami, v ktorých zúročil vlastný rozsiahly výskum tradičnej rwandskej histórie, kultúry a filozofie, napr. Bantusko-rwandská filozofia bytia (La Philosophie bantoue-rwandaise de l’être, 1956), ktorou nadviazal na prácu Bantuská filozofia (La philosophie bantoue, 1945) belgického misionára Placida Fransa Tempelsa (*1906, †1977) a v ktorej vypracoval vlastnú koncepciu africkej filozofie (→ bantuská filozofia), a Porovnávacia bantuská filozofia (La Philosophie bantu comparée, 1976).

Autor básnickej zbierky Dynastická poézia v Rwande (La Poésie dynastique au Rwanda, 1951) a prekladu Biblie do rwandčiny. Podieľal sa na príprave a vydaní 8-zväzkového diela Všeobecné dejiny Afriky (General History of Africa, 1981 – 93), ktoré bolo spracované pod záštitou UNESCO a vyšlo paralelne v angličtine i vo francúzštine a neskôr v skrátenej podobe aj v ďalších svetových a afrických jazykoch.

Kabila, Laurent-Désiré

Kabila, Laurent-Désiré, 27. 11. 1939 Jadotville, dnes Likasi – 18. 1. 2001 v lietadle cestou do Harare, pochovaný v Kinshase — prezident Konžskej demokratickej republiky (1997 – 2001). Od mladosti inklinoval k marxizmu, začiatkom 60. rokov 20. stor. spolupracoval s P. Lumumbom. Patril k zakladateľom Ľudovej revolučnej strany (Parti de la révolution populaire; 1967 – 88), ktorá viedla gerilový ozbrojený boj v horských oblastiach provincie Južné Kivu podľa vzoru kubánskych revolucionárov F. Castra Ruz a E. (Che) Guevaru Sernu. V 80. a 90. rokoch 20. stor. sa zdržiaval v okolitých štátoch (Rwanda, Uganda, Angola, Zimbabwe). R. 1996 sa dostal na čelo Aliancie demokratických síl za oslobodenie Konga-Zairu (Alliance des forces démocratique pour la libération du Congo-Zaire, AFDL). Po zvrhnutí prezidenta Mobutua (1997) sa vyhlásil za prezidenta a Zair premenoval na Konžskú demokratickú republiku. Očakávané demokratizačné zmeny však neuskutočnil. R. 1998 vypovedal z Konžskej demokratickej republiky vojenské jednotky svojich dovtedajších spojencov, Ugandy a Rwandy, čo vyvolalo vznik rozsiahleho vojenského konfliktu. Dňa 16. januára 2001 bol na Kabilu spáchaný atentát. Vo funkcii ho nahradil jeho syn, generál Joseph Kabila Kabange (*1971).

Južná Rodézia

Južná Rodézia — územie v juž. Afrike na sever od rieky Limpopo. Nazvané podľa budovateľa britského impéria C. Rhodesa, ktorý v mene Britskej juhoafrickej spoločnosti (British South Africa Company) podpísal 1888 s miestnymi náčelníkmi zmluvy o protektoráte, od 1895 nazývanom Rodézia, od 1901 názov Južná Rodézia (používaný s prestávkami do 1979). R. 1953 – 64 bola Južná Rodézia súčasťou Federácie Rodézie a Ňaska, po jej rozpade vyhlásila biela menšina v Južnej Rodézii 11. novembra 1965 jednostrannú nezávislosť, ktorú však Spojené kráľovstvo neuznalo a Južná Rodézia zostala oficiálne britskou kolóniou až do apríla 1980, keď získala politickú nezávislosť a prijala názov Zimbabwe.

Juhoafrická republika

Juhoafrická republika

1. v období 1884 – 1902 oficiálny názov Transvaalskej republiky, jednej z tzv. búrskych republík, ktorá jestvovala od 1852 (oficiálne uznaná Spojeným kráľovstvom) na území dnešnej Južnej Afriky; → Transvaal;

2. skratka JAR — plný oficiálny názov v súčasnosti jestvujúceho štátu Južná Afrika (od 1961).

Johnsonová-Sirleafová, Ellen

Johnsonová-Sirleafová [džon- sérli-] (Johnson-Sirleaf), Ellen, 29. 10. 1938 Monrovia — libérijská politička. R. 1948 – 55 študovala ekonómiu v Monrovii, od 1961 v USA na University of Wisconsin-Madison a na University of Colorado Boulder, 1969 – 71 na Harvardovej univerzite. Po návrate do Libérie pôsobila 1972 – 73 ako štátna tajomníčka na ministerstve financií, 1979 – 80 ako ministerka financií vo vláde Williama Richarda Tolberta Jr. (*1913, †1980). R. 1980 po vojenskom puči S. K. Doea a zavraždení W. R. Tolberta Jr. odišla do exilu do Nairobi a zastávala významné funkcie v medzinárodných finančných a bankových inštitúciách. Po návrate do Libérie (1985) sa uchádzala o miesto v senáte, pre svoj odmietavý postoj k vláde S. K. Doea bola nakrátko uväznená, po prepustení odišla opäť do exilu do USA, kde o. i. 1986 – 92 pôsobila ako viceprezidentka banky Equator a 1992 – 97 ako riaditeľka regionálnej kancelárie pre Afriku pri Rozvojovom programe Spojených národov (UNDP) vo Washingtone, pracovala aj pre Svetovú banku. R. 1997 sa vrátila do Libérie a neúspešne kandidovala v prezidentských voľbách, ktorých víťazom sa stal Ch. Taylor. R. 2003 sa zúčastnila na rokovaniach v Accre, ktorých výsledkom bola mierová dohoda ukončujúca 14 rokov trvajúcu druhú občiansku vojnu v Libérii, a v novovytvorenej prechodnej vláde Charlesa Gyuda Bryanta (*1949, †2014) viedla komisiu pre vládne reformy. V prezidentských voľbách 2005 získala 60 % hlasov. Napriek tomu, že jej neúspešný protikandidát výsledky volieb napadol, vyšetrovanie jej víťazstvo potvrdilo a 16. 1. 2006 bola uvedená do prezidentského úradu ako prvá žena na africkom kontinente, 2011 bola za prezidentku zvolená opätovne. Pre úspešné reformné opatrenia je označovaná za libérijskú železnú lady. Nobelova cena mieru (2011, s Leymah Robertou Gboweeovou, *1972 a T. Karmanovou) za nenásilný boj za bezpečnosť žien a za ich právo na plnú účasť v mierovej práci.

Johnson, Prince Yormie

Johnson [džon-], Prince Yormie, 6. 7. 1959 Tapeta, provincia Nimba — libérijský politik. Príslušník libérijskej armády, po neúspešnom pokuse o zvrhnutie prezidenta S. K. Doea (1985) odišiel do exilu do Pobrežia Slonoviny, kde vstúpil do Národného vlasteneckého frontu Libérie (National Patriotic Front of Liberia, NPFL) vedeného Ch. Taylorom, v decembri 1989 prekročili libérijské hranice a začali vojenské operácie, čím rozpútali prvú občiansku vojnu v Libérii. Pre nezhody s Ch. Taylorom vytvoril Johnson odštiepeneckú frakciu NPFL, Nezávislý národný vlastenecký front Libérie (Independent National Patriotic Front of Liberia, INPFL), s ktorým 1990 dobyl a obsadil hlavné mesto Monrovia a 9. alebo 10. septembra 1990 dal popraviť prezidenta S. K. Doea. Niekoľko týždňov (9. 9. – 22. 11. 1990) si robil nároky na prezidentský post, po konsolidácii situácie a uchopení moci Ch. Taylorom (neskorším prezidentom) odišiel do exilu, z ktorého sa vrátil 2004. R. 2005 sa zúčastnil parlamentných volieb a stal sa senátorom za provinciu Nimba. R. 2011 neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta.

Jawara, Dawda Kairaba

Jawara [dža-], Dawda Kairaba, sir (od 1966), 16. 5. 1924 Barajally – 27. 8. 2019 Bakau (miestna časť Fajara) — gambijský politik a prezident. Pôvodne moslim, 1955 sa stal kresťanom, 1965 konvertoval opäť na islam. Študoval veterinárne lekárstvo v Glasgowe, po návrate do Gambie (1953) pôsobil od 1958 ako hlavný veterinárny lekár britskej kolónie Gambia. V decembri 1959 založil Ľudovú pokrokovú stranu (People’s Progressive Party, PPP) a stal sa jej predsedom. Po voľbách v máji 1960 bol zvolený do parlamentu, 1960 – 61 minister školstva. Od víťazstva PPP vo voľbách 1962 ministerský predseda, túto funkciu vykonával aj po získaní autonómie (1963) a nezávislosti (1965, Gambia sa stala konštitučnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov). Po vyhlásení Gambie za prezidentskú republiku (na základe referenda v apríli 1970) sa stal jej prvým prezidentom. Vo funkcii zotrval do 1994, keď ho nekrvavý vojenský puč zbavil moci.

Jammeh, Yahya

Jammeh [dža-], Yahya, plným menom Yahya Abdul-Azzíz Jemus Junkung Diliu Jammeh, 25. 5. 1965 Kanilai — gambijský politik a prezident. Po úspešnej policajnej a vojenskej kariére sa pri nekrvavom vojenskom puči 1994 (tesne predtým sa vrátil z USA) dostal k moci, v septembri 1996 zvolený za prezidenta, založil vlastnú politickú stranu Aliancia pre patriotickú reorientáciu a výstavbu (Alliance for Patriotic Reorientation and Construction). Napriek kontroverznej domácej aj zahraničnej politike a kritike zo strany mocností (potláčanie opozície, obmedzovanie slobody tlače, streľba do protestujúcich študentov, odmietnutie zákazu ženskej obriezky) sa tešil podpore obyvateľstva, znovuzvolený 2001, 2006 (získal 67 % hlasov) a 2011 (získal 72 % hlasov). V prezidentských voľbách 2016 skončil ziskom 39,6 % hlasov až na 2. mieste (zvíťazil opozičný kandidát Adama Barrow, *1965). Výsledky najskôr akceptoval, neskôr ich odmietol, predĺžil si mandát o 90 dní a začiatkom 2017 vyhlásil v krajine výnimočný stav. Po hrozbe vstupu vojsk ECOWAS (→ Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) do krajiny, ako aj zavedenia medzinárodných sankcií odstúpil a odišiel do exilu v Rovníkovej Guinei.

chedív

chedív [perzsky > tur.] — oficiálny titul, ktorý 1867 udelil osmanský sultán Abdülaziz II. dedičnému pašovi Egypta Ismá’ílovi ibn Ibráhímovi ibn Muhammadovi Alímu, neskôr ho používali aj jeho nástupcovia. Po vyhlásení britského protektorátu nad Egyptom (1914) bol nahradený titulom sultán, od 1922 titulom kráľ.

Hasan II.

Hasan II., 9. 7. 1929 Rabat – 23. 7. 1999 tamže — marocký kráľ z dynastie Alavitovcov. R. 1957 – 61 následník trónu, 1960 – 61 podpredseda vlády a minister obrany. Od 1961 kráľ, vrchný veliteľ ozbrojených síl a najvyšší cirkevný predstaviteľ marockých moslimov (1961 – 63 a 1965 – 67 aj predseda vlády, od 1971 minister obrany). Vo vnútropolitickej sfére sa snažil udržať si v rámci konštitučnej monarchie autokratickú moc, následne zač. 70. rokov 20. stor. čelil viacerým pokusom o atentát a o štátny prevrat. Po čiastočnej liberalizácii vnútorných pomerov si postupne získaval popularitu. V 70. a 80. rokoch 20. stor. zvýšil zahraničnopolitickú aktivitu Maroka vo vzťahu ku krajinám Blízkeho východu, 1972 – 73 predseda Organizácie africkej jednoty (OAJ). Historické nároky Maroka na Západnú Saharu a jej anexia 1979 sa však nestretli s medzinárodným pochopením a 1984 viedli k vystúpeniu Maroka z OAJ. V pol. 80. rokov prejavil Hasan záujem o kandidatúru Maroka na vstup do Európskej únie, jeho iniciatíva nenašla v tom čase v európskych krajinách žiadnu podporu. R. 1989 Hasan inicioval na konferencii v Marrákeši založenie zväzu západných arabských krajín Maghrebu (združuje severoafrické islamské krajiny pri pobreží Stredozemného mora: Alžírsko, Tunisko, Maroko).

Hajdalláh, Muhammad Chúna uld

Hajdalláh, Muhammad Chúna uld, 1940 Fort-Étienne, dnes Nouadhibou — mauritánsky dôstojník a politik. Jeden z vodcov vojenského prevratu v júli 1978. R. 1978 – 79 člen Vojenského výboru národnej obnovy a náčelník štábu ozbrojených síl, 1979 minister obrany, 1979 – 84 predseda Vojenského výboru národnej spásy a hlava štátu (prezident). Zvrhnutý vojenským prevratom v decembri 1984 a dlhodobo väznený. R. 2003 a 2007 kandidoval v prezidentských voľbách (2. a 10. miesto).

Haile Selassie I.

Haile Selassie I., vlastným menom Täfäri Mäkwännen, aj Tafari Makonnen, 23. 7. 1892 Ejersa Goro – 27. 8. 1975 Addis Abeba — etiópsky cisár (1930 – 74). Pochádzal z veľmožského rodu kráľovstva Šoa, od 1917 spoluvládca (regent) dcéry cisára Menelika II. Ako cisár sa od 1930 usiloval vybudovať z Etiópie moderný štát, musel však čeliť talianskej fašistickej agresii. Po porážke Etiópie v taliansko-etiópskej vojne 1935 – 36 a následnej okupácii zo strany Talianska žil v anglickom exile. Do krajiny sa vrátil 1941, keď bola oslobodená britsko-etiópskou armádou. V 50. a 60. rokoch 20. stor. uskutočnil niektoré hospodárske a politické reformy. V zahraničnej politike sledoval líniu mierovej spolupráce so všetkými krajinami bez ohľadu na ich spoločenské zriadenie. Významnou mierou sa zaslúžil o vznik Organizácie africkej jednoty (1963; od 2002 Africká únia). Po vojenskom prevrate 1974 zosadený (1975 zrušenie monarchie).

Habyarimana, Juvénal

Habyarimana, Juvénal, 3. 8. 1937 Gasiza, provincia Gisenyi – 6. 4. 1994 Kigali — rwandský generál a politik. Pochádzal z väčšinového profrancúzsky orientovaného etnika Hutuov a napriek tomu, že vládol diktátorsky a etnicky nespravodlivo voči probritsky orientovanej menšine z etnika Tutsiov, považovali ho za umierneného politika. R. 1963 – 65 náčelník štábu ozbrojených síl, 1965 – 73 minister Národnej gardy a náčelník štábu polície. Od 1973 až do smrti minister národnej obrany a prezident, k moci sa dostal 5. 7. 1973, keď nekrvavým vojenským prevratom zvrhol prezidenta (svojho bratranca) G. Kayibandu. R. 1973 – 78 zaviedol v krajine vojenský diktátorský režim, 1978 – 94 režim jednej vládnej strany (Národno-republikánske hnutie pre demokraciu a rozvoj, Mouvement républicain nationale pour la démocratie et le développement), ktorej bol lídrom. Zahynul pri leteckom nešťastí, keď neznámi útočníci zostrelili neďaleko Kigali jeho súkromné lietadlo. Následná občianska vojna a genocída zo strany extrémistických Hutuov, ktorá vypukla 1994, si vyžiadala približne 1 mil. obetí z radov Tutsiov, ako aj umiernených Hutuov. Genocída v Rwande patrí k najväčším ľudským tragédiám 20. stor. od skončenia 2. svet. vojny.

Habré, Hissène

Habré [ab-], Hissène, 13. 7. 1942 Faya-Largeau – 24. 8. 2021 Dakar, Senegal — čadský dôstojník, politik a prezident. Od roku 1976 bol veliteľom južných, profrancúzsky orientovaných ozbrojených síl, v rokoch 1978 – 79 pôsobil ako predseda vlády, 1979 – 80 ako minister obrany. Na jar 1980 sa stal vodcom opozície proti prezidentovi Goukounimu Oueddeimu (*1944), v apríli 1980 odišiel z vlády národnej jednoty a začal ozbrojený boj proti prezidentovi, čím sa obnovila v krajine občianska vojna trvajúca od 1966 (→ Čad, Dejiny). V roku 1982 ovládli Habrého vojská (podporované Francúzskom) hlavné mesto a zvrhli prezidenta. Habré bol vymenovaný za predsedu štátnej rady a titulárnu hlavu štátu a v októbri 1982 za prezidenta. Jeho vláda bola charakteristická diktátorskými metódami, etnickými čistkami a vraždami politických odporcov (počet obetí sa odhaduje na 40-tis.; vyslúžil si nelichotivú prezývku Pinochet Afriky). Z medzinárodného hľadiska sa opieral o vojenskú pomoc Francúzska. V roku 1988 sa mu podarilo uzavrieť mier s Líbyou a definitívne ukončiť občiansku vojnu. V roku 1989 bol formálne opäť zvolený za prezidenta, po štátnom prevrate (1990) vedenom Idrissom Débym bol zbavený funkcie a ušiel do Senegalu. V roku 2000 bol pod tlakom OSN a organizácií na dodržiavanie ľudských práv obvinený senegalským súdom zo zločinov proti ľudskosti a v 2016 odsúdený na doživotie.

Fu’ád I.

Fu’ád I., vlastným menom Ahmad Fu’ád ibn Ismá’íl, 26. 3. 1868 Gíza – 28. 4. 1936 Káhira — egyptský politik. V rokoch 1917 – 22 sultán, 1922 – 36 kráľ. Usiloval sa vládnuť absolutisticky, opieral sa o strany podporujúce kráľovský dvor, vystupoval proti strane Vafd. Dosiahol väčšiu nezávislosť od Spojeného kráľovstva, v roku 1922 vyhlásil formálnu nezávislosť Egypta.

Fezzán

Fezzán, arabsky Fazzán — historická krajina v juhozápadnej Líbyi na okraji Sahary; rozloha okolo 350 000 km2, okolo 400-tis. obyvateľov. Zaberá kotliny Aubari a Murzúk.

V krajine je niekoľko vulkanických masívov a vyschýnajúcich jazier a rozsiahle oblasti dún. Pestuje sa tu datľovník. Obyvateľstvo (Tuaregovia a kmeň Tibuov) je koncentrované v oázach Murzúk a Sabhá, tretina žije kočovným spôsobom.

V staroveku bola centrom ríše polokočovných Garamantov, ktorí obchodovali s Rímskou ríšou (najmä vývoz slonoviny a čiernych otrokov). V 19 pred n. l. sa stala súčasťou Rímskej ríše (Phazania), v 8. stor. Arabskej ríše. V 13. stor. bola pripojená k štátu Kánem-Bornu, v 16. stor. ovládnutá Osmanskou ríšou. V rokoch 1913 – 15 ju obsadilo Taliansko a stala sa súčasťou talianskej severoafrickej koloniálnej dŕžavy. V rokoch 1943 – 51 bola pod francúzskou vojenskou správou. Od 1951 je súčasťou Líbye.

Fátimovci

Fátimovci — arabská šíitská dynastia vládnuca 909 – 1171. Jej zakladateľ Sa’íd ibn Husajn (pokladaný za potomka Fátimy), jeden z náčelníkov sekty ismá’ílíja, zvrhol v severnej Afrike (dnešné Tunisko) vládu Aghlabovcov a v roku 910 tam založil Fátimovský štát (arabsky ad-Dawla al-Fátimíja). Po uchopení moci prijal meno Ubajdalláh al-mahdí, vyhlásil sa za imáma a dynastia Fátimovcov postupne získala i ďalšie krajiny Magribu. S podporou alžírskych Zíríovcov sa vláda Fátimovcov upevnila v Alžírsku a rozšírila sa aj do Maroka a Líbye. V roku 914 dobyli Alexandriu a 969 získal fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí celý Egypt. Vláda Fátimovcov v Egypte (969 – 1171) patrí k najpozoruhodnejším obdobiam dejín krajiny (založenie Káhiry 969, univerzity al-Azhar 972, rozvoj vied, literatúry, umenia, remesiel a architektúry, vybudovanie obrovskej knižnice, rozšírenie panstva v Hidžáze, Palestíne a na väčšine územia Sýrie, vytvorenie kalifátu). Egyptskí Fátimovci si podmanili aj Sýriu, Palestínu a časť Arabského polostrova, tuniskí Fátimovci zasa Sicíliu a časť južného Talianska. Najvýznamnejšími fátimovskými vládcami boli egyptskí kalifovia al-Azíz (vládol 975 – 996) a jeho syn al-Hákim (996 – 1021). Panstvo Fátimovcov vo východnom Magribe ukončil vpád kočovných kmeňov Banú Hilál a Banú Sulajm z Horného Egypta, 1171 ich v Egypte a Sýrii nahradili Ajjúbovci (Saláhaddín).