Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Afrika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 118 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Kordofán

Kordofán — historické územie v Afrike, v súčasnosti oblasť, na ktorej území ležia tri federálne štáty (vilájety) Sudánu: Južný Kordofán (Džanub Kurdufán), Severný Kordofán (Šamál Kurdufán) a Západný Kordofán (Gharb Kurdufán); 380 255 km2, okolo 4,4 mil. obyvateľov. Strediskom oblasti je mesto Obejd.

Kordofán bol pôvodne osídlený Núbijčanmi (od núbijského slova kurta = muži, je pravdepodobne odvodený aj názov oblasti). V 10. – 12. stor. bol pravdepodobne pod nadvládou etnika Tungurov, neskôr tvoril časť ríše Kánem-Bornu. V 14. stor. prišli z Egypta do oblasti kočovné arabské kmene, ktoré sa zmiešali s tam usadeným pôvodným obyvateľstvom, resp. ho zatlačili do hôr. V 17. stor. vznikol v oblasti sultanát Musabaát. V 18. stor. sa Kordofán stal predmetom sporu medzi Sennárskym sultanátom a Dárfúrom. Začiatkom 19. stor. ho ovládol Egypt. Pod egyptskou správou zostal až do roku 1882, keď v Sudáne vypukla protibritská revolta al-Mahdího. Od roku 1899 bol provinciou Anglo-egyptského kondomínia a od roku 1956 nezávislej republiky Sudán, ktorej súčasťou zostal aj po oddelení Južného Sudánu (2011).

Awolowo, Obafemi

Awolowo, Obafemi, vlastným menom Obafemi Jeremiah Oyeniyi Awolowo, 6. 3. 1909 Ikenne – 9. 5. 1987 tamže — nigérijský politik, právnik, jeden z vodcov národnooslobodzovacieho hnutia, zastupoval jorubské záujmy na nigérijskej politickej scéne. Politické názory vyjadril v práci Cesta k nigérijskej slobode (Path to Nigerian Freedom, 1966) a vo vlastnej autobiografii (The Autobiography of Chief Obafemi Awolowo, 1960, aj pod názvom My Early Life, 1968).

Bečuánsko

Bečuánsko — britský protektorát v južnej Afrike 1885 – 1966. Od 1895 pod vlastnou správou, hospodársky od 1910 v úplnej závislosti od Juhoafrickej únie (dnes Južná Afrika), 1961 – 66 s vnútornou autonómiou; 1966 vyhlásená nezávislá republika Botswana.

Ašikká

Ašikká, Rodní bratia — politická strana v Sudáne založená v roku 1943 Ismáílom al-Azharím. Združovala členov z rôznych spoločenských vrstiev, najmä z radov proegyptsky orientovanej buržoázie a inteligencie, spolupracovala s vplyvnou islamskou sektou chatmíja. V roku 1952 sa zlúčila s ďalšími stranami, ktoré bojovali proti britskej nadvláde a usilovali sa o spoluprácu s Egyptom, do Národnej unionistickej strany.

Azikiwe, Benjamin Nnamdi

Azikiwe, Benjamin Nnamdi, nazývaný Zik, 16. 11. 1904 Zungeru – 11. 5. 1996 Enugu — nigérijský politik ibského pôvodu, vodca národnooslobodzovacieho boja. Podieľal sa na založení Národnej rady Nigérie a Kamerunu (NCNC), prvej nigérijskej politickej strany, ako jej predseda (1946 – 60) mal výrazný podiel na vyhlásení nezávislosti Nigérie. V rokoch 1960 – 63 pôsobil ako generálny guvernér, 1963 – 66 prvý prezident nigérijskej federácie, pri vojenskom prevrate bol zbavený úradu. Diela: Libéria vo svetovej politike (Liberia in World Politics, 1934), Obrodená Afrika (Renascent Africa, 1937), výber z prejavov (Zik: A Selection of Speeches, 1961), Vojenský prevrat v Nigérii (Military revolution in Nigeria, 1972).

al-Azharí, Ismáíl

al-Azharí, Ismáíl, 30. 10. 1900 Umm Durmán – 26. 8. 1969 Chartúm — sudánsky politik, účastník boja za nezávislosť Sudánu, zakladateľ (1943) a vodca politickej strany Ašikká (Rodní bratia), od 1952 vodca Národnej unionistickej strany, 1954 – 56 ministerský predseda (po oslobodení Sudánu od britskej správy 1. januára 1956 jeho vláda padla), 1961 – 62 vo vyhnanstve, 1965 – 69 predseda Najvyššej štátnej rady. Zosadený bol pri vojenskom prevrate, zomrel vo väzení.

al-Azhar

al-Azhar — mešita a islamská univerzita v Káhire založená v roku 972 dynastiou Fátimovcov. Počas ich vlády predstavovala šíitské stredisko islamskej literatúry, filozofie, prírodných vied a islamských vedných disciplín s obrovskou knižnicou, od 12. stor. s nástupom vlády sunnitských Ajjúbovcov bola jedným z najvýznamnejších centier sunnitského islamu a islamského práva, ktoré navštevovali študenti z mnohých krajín. V 14. stor. zaznamenala rozkvet, pôsobili tam najvýznamnejší vedci a bohoslovci (Ibn Chaldún a i.). V 19. stor. predstavovala jedno z centier arabského národného obrodenia, koncom 19. stor. sa stala strediskom islamského reformizmu, v 30. rokoch 20. stor. modernou inštitúciou európskeho typu s právnickou, teologickou a filologickou fakultou; za vlády Džamála Abd an-Násira a pod vplyvom sekularizácie egyptského politického a spoločenského života sa 1961 stala štátnou univerzitou s viacerými fakultami (o. i. s technickou, lekárskou, poľnohospodárskou). Každoročne na nej študuje asi 30-tis. poslucháčov, od 1962 aj ženy.

bantustany

bantustany, angl. bantustans, aj domoviny, angl. homelands — územné jednotky v Južnej Afrike, ktoré na základe politiky apartheidu vytvorila legislatíva pre africké obyvateľstvo podľa kmeňového kľúča. Tieto oblasti mali slúžiť ako politické a národné domoviny jednotlivých etnických skupín i ako trvalé sídla celého bantuského obyvateľstva alebo jeho väčšej časti. Bantustany vznikli na miestach bývalých rezervácií. Celkove bolo vymedzených 13 % územia Južnej Afriky s najhoršou pôdou, bez surovinových zdrojov, priemyslu, železníc, prístavov, spojov a infraštruktúry, pričom obyvateľstvo afrického pôvodu tvorilo 76 % celkovej populácie Južnej Afriky. Program bantustanizácie bol obsiahnutý už v predvolebnom programe Národnej strany (NP) Daniela Françoisa Malana (*1874, †1959).

Vznik bantustanov legislatívne upravovali zákony o bantuských samosprávach z 1951 a zákony o rozvoji bantuských samospráv z 1959. Zákon o domovinách (homelands) z 1971 stanovoval, že každý bantustan mal svoju vlajku, hymnu a obmedzené autonómne práva, ktoré sa netýkali zahraničnej politiky. V skutočnosti úplne záviseli od politiky a ekonomiky Južnej Afriky.

Od 1960 bolo vytvorených 10 bantustanov. Väčšinou nešlo o kompaktné celky, ale o roztrúsené územia oddelené oblasťami obývanými bielym obyvateľstvom. Podľa zákona o občianstve v domovinách z 1970 sa každý Afričan v Južnej Afrike bez ohľadu na miesto bydliska stal oficiálne obyvateľom niektorého bantustanu, hoci väčšina obyvateľov na základe povolenia zostala pracovať v mestách.

So vznikom bantustanov súvisela aj rekonštrukcia a sťahovanie priemyselných závodov na miesta situované v takej vzdialenosti, aby obyvatelia z bantustanov mohli denne dochádzať do práce. Štyrom bantustanom, označovaným aj skratkou TBVC, bola udelená fiktívna nezávislosť ako republikám: Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979), Ciskei (1981). Ich nezávislosť neuznal okrem Južnej Afriky žiadny štát. Ako autonómne územia boli zriadené Lebowa (1972), Gazankulu (1973), Qwaqwa (1974), Kwazulu (1977), Kwandebele (1977) a Kangwane (1977). Na základe novej ústavy z apríla 1994, ktorá zakotvila rovnosť všetkých populácií (rás), boli zrušené všetky ustanovenia vylučujúce bantustany ako formálne suverénne štáty z územia Južnej Afriky. Z bývalých bantustanov bolo vytvorených 9 provincií Južnej Afriky s vlastnou legislatívou a exekutívou.

Banda, Hastings Kamuzu

Banda, Hastings Kamuzu, 14. 5. 1906 pri Kasungu – 25. 11. 1997 Johannesburg — malawijský politik, prezident. Pochádzal z etnickej skupiny Čevov (Chewa). Pôvodným povolaním bol lekár, pôsobil v Anglicku a od 1953 v Ghane (Zlaté pobrežie). Protestoval proti vzniku Federácie Rodézie a Ňaska (1953), čím si vyslúžil povesť nacionalistického vodcu v exile. Od 1958 v Ňasku predsedal Africkému kongresu Ňaska (NAC), za politickú činnosť bol väznený. Od 1960 stál na čele Kongresovej strany Malawi (MCP), ktorá priviedla Ňasko k nezávislosti, od 1964 bol predsedom vlády, po vyhlásení Malawijskej republiky od 1966 prezidentom (od 1971 doživotným). Jeho autokratickú 30-ročnú vládu (systém jednej politickej strany, zneužívanie moci, korupcia, nedodržiavanie ľudských práv) ukončili v roku 1994 prvé demokratické parlamentné a prezidentské voľby za účasti viacerých politických strán. V januári 1995 bol zatknutý a uväznený za vraždy členov parlamentu a vlády začiatkom 80. rokov 20. stor.

Barotsko

Barotsko — historická oblasť v západnej Zambii v povodí horného toku rieky Zambezi a na jeho prítokoch. V 17. stor. tam vznikol významný štátny celok, patriarchálno-otrokárska ríša. Etnický základ tvoril bantuský kmeň Barotsiov (Rotsiov, neskôr nazývaní Loziovia), ktorý zjednotil okolité kmene. Obyvatelia boli prevažne roľníci, hospodárska, vojenská, politická a náboženská moc sa sústreďovala v rukách vládcu. Po období podriadenosti bojovým kmeňom (od Makololov prevzali jazyk) od 1964 nastúpila opäť vláda pôvodnej lozijskej dynastie (Lewanika I.), nastal rozvoj obchodu. V roku 1900 bol nad územím vyhlásený britský protektorát (Severozápadná Rodézia), od 1911 bolo súčasťou Severnej Rodézie. Po vyhlásení nezávislej Zambijskej republiky (1964) si Barotsko zachovalo značný stupeň autonómie (označované ako Barotské kráľovstvo, v ktorom vládne kráľ podľa tradičných zvyklostí).

Evianské dohody

Evianské dohody — dohody o prímerí a poskytnutí nezávislosti Alžírsku podpísané v marci 1962 vo francúzskom meste Évian-les-Bains medzi Francúzskom a alžírskymi zástupcami Frontu národného oslobodenia. Dohody ukončili mnohoročnú národnooslobodzovaciu vojnu v Alžírsku (1954 – 1962), následne boli referendami schválené v obidvoch krajinách (v apríli 1962 vo Francúzsku, v júli 1962 v Alžírsku). Alžírsko, ktoré dovtedy tvorilo tri departementy Francúzska, získalo samostatnosť.

Fárúk I.

Fárúk I., Fárúk ibn Ahmad Fu’ád, 11. 2. 1920 Káhira – 18. 3. 1965 Rím — egyptský kráľ (1936 – 52), syn kráľa Fu’áda I. Pokračoval v ostrej otcovej opozícii proti ľudovej strane Vafd, ktorej vplyv sa mu darilo oslabovať. V roku 1937 podpísal britsko-egyptskú zmluvu, ktorá sa skončila britskou okupáciou Egypta (okrem Suezského prieplavu). Jeho oficiálna návšteva Saudskej Arábie 1945 a nadviazanie priateľských stykov s ňou sa pokladajú za základ vytvorenia Ligy arabských štátov v tom istom roku. V júli 1952 ho vojenský prevrat skupiny tzv. Slobodných dôstojníkov pod vedením G. A. an-Násira prinútil vzdať sa trónu v prospech svojho 6-mesačného syna Ahmada (Fu’ád II.). O necelý rok nato sa Egypt stal republikou, Fárúk I. so synom odišli do exilu v Taliansku, 1959 prijal monacké štátne občianstvo.

Fátimovci

Fátimovci — arabská šíitská dynastia vládnuca 909 – 1171. Jej zakladateľ Sa’íd ibn Husajn (pokladaný za potomka Fátimy), jeden z náčelníkov sekty ismá’ílíja, zvrhol v severnej Afrike (dnešné Tunisko) vládu Aghlabovcov a v roku 910 tam založil Fátimovský štát (arabsky ad-Dawla al-Fátimíja). Po uchopení moci prijal meno Ubajdalláh al-mahdí, vyhlásil sa za imáma a dynastia Fátimovcov postupne získala i ďalšie krajiny Magribu. S podporou alžírskych Zíríovcov sa vláda Fátimovcov upevnila v Alžírsku a rozšírila sa aj do Maroka a Líbye. V roku 914 dobyli Alexandriu a 969 získal fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí celý Egypt. Vláda Fátimovcov v Egypte (969 – 1171) patrí k najpozoruhodnejším obdobiam dejín krajiny (založenie Káhiry 969, univerzity al-Azhar 972, rozvoj vied, literatúry, umenia, remesiel a architektúry, vybudovanie obrovskej knižnice, rozšírenie panstva v Hidžáze, Palestíne a na väčšine územia Sýrie, vytvorenie kalifátu). Egyptskí Fátimovci si podmanili aj Sýriu, Palestínu a časť Arabského polostrova, tuniskí Fátimovci zasa Sicíliu a časť južného Talianska. Najvýznamnejšími fátimovskými vládcami boli egyptskí kalifovia al-Azíz (vládol 975 – 996) a jeho syn al-Hákim (996 – 1021). Panstvo Fátimovcov vo východnom Magribe ukončil vpád kočovných kmeňov Banú Hilál a Banú Sulajm z Horného Egypta, 1171 ich v Egypte a Sýrii nahradili Ajjúbovci (Saláhaddín).

Barth, Heinrich

Barth [bart], Heinrich, prijaté meno Abd al-Karím, 16. 2. 1821 Hamburg – 25. 11. 1865 Berlín — nemecký historik, filológ, cestovateľ po Afrike, profesor geografie na univerzite v Berlíne. Precestoval severnú Afriku od Maroka po Egypt, pričom sa naučil po arabsky. V roku 1850 jeho expedícia vyrazila z Tripolisu cez Agadez k Čadskému jazeru. Ako prvý preskúmal skalné kresby na Sahare a vyslovil teóriu o klimatických zmenách na Sahare. Po smrti všetkých európskych spoločníkov cestoval sám, preskúmal povodie riek Niger a Benue (kam došiel ako prvý Európan) a územia na juh od Čadského jazera, navštívil ríše Kánem-Bornu, Bagirmi, Katsina a Sokoto. V roku 1853 dorazil do Timbuktu, kde zostal šesť mesiacov so šejkom Ahmadom al-Bakkaiom al-Kuntim (*1803, †1865). V 1855 sa vrátil do Londýna.

Zhromaždil veľa historického, zemepisného a etnografického materiálu a veľmi cenné údaje o miestnych populáciách a o vyše 40 jazykoch, zmapoval 20-tis. km2 územia, ako prvý spracoval dejiny stredného a západného Sudánu. Jeho 5-zväzkové zápisky z ciest po západnom Sudáne Cesty a objavy v severnej a strednej Afrike v rokoch 1849 – 55 (Reisen und Entdeckungen in Nord- und Zentralafrika in den Jahren 1849 bis 1855, 1855 – 58) patria k najvýznamnejším európskym prameňom o Afrike.

Ben Barka, Mahdí

Ben Barka, Mahdí, 1920 Rabat – asi 29. 10. 1965 pri Paríži — marocký politik, jeden zo zakladateľov Strany nezávislosti (Istiklál). Po vyhlásení nezávislosti francúzskej časti Maroka bol v rokoch 1956 – 1958 prezidentom Národného poradného zhromaždenia. Po rozkole v Strane nezávislosti sa v roku 1959 stal vodcom jej ľavicovej časti – opozičnej strany Národný zväz ľudových síl (UNFP). Od roku 1960 bol v emigrácii, 1963 v neprítomnosti odsúdený na trest smrti, v októbri 1965 v Paríži unesený a zavraždený.

dej

dej [tur.] — titul osmanských miestodržiteľov v Alžírsku. Predstavitelia miestnej vlády ho používali v rokoch 1671 – 1830 až do začiatku francúzskej okupácie Alžírska.

Fu’ád I.

Fu’ád I., vlastným menom Ahmad Fu’ád ibn Ismá’íl, 26. 3. 1868 Gíza – 28. 4. 1936 Káhira — egyptský politik. V rokoch 1917 – 22 sultán, 1922 – 36 kráľ. Usiloval sa vládnuť absolutisticky, opieral sa o strany podporujúce kráľovský dvor, vystupoval proti strane Vafd. Dosiahol väčšiu nezávislosť od Spojeného kráľovstva, v roku 1922 vyhlásil formálnu nezávislosť Egypta.

Džauhar as-Sikillí

Džauhar as-Sikillí, asi 911 – 992 — arabský vojvodca slovanského pôvodu. V roku 958 dobyl Maroko a 969 Egypt, kde založil jeho nové hlavné mesto Káhiru. Po vojenskom neúspechu v Sýrii však upadol do nemilosti kalifov.

džamáhírija

džamáhírija [arab.], všeľudový štát — názov štátoprávneho usporiadania Líbye vychádzajúci z teoretického základu moderného islamu a islamského socializmu. Systém džamáhírije bol zavedený v marci 1977 po nástupe M. Kaddáfího k moci a sprevádzala ho zmena názvu Líbye na Líbyjskú arabskú ľudovú socialistickú džamáhíriju. Pojem vyjadroval snahu vedenia štátu o presadenie zväčšujúceho sa podielu verejnosti na riadení štátu. Džamáhírija bola charakterizovaná ako priama vláda ľudových más a odmietala stotožnenie s akoukoľvek doterajšou formou vlády. Jej základom bol systém ľudových kongresov na rôznych úrovniach, najvyšším zákonodarným a výkonným orgánom Všeobecný ľudový kongres s päťčlenným generálnym sekretariátom. V praktickej rovine bola však preniknutá autoritatívnymi a autokratickými formami a metódami vlády a nestotožňovala sa s proklamovanými teoretickými zásadami. V roku 2011 bol Kaddáfího režim zvrhnutý a džamáhírija zanikla.

Burgiba, al-Habíb ben Alí

Burgiba, al-Habíb ben Alí, 3. 8. 1903 al-Munastír – 6. 4. 2000 Tunis — tuniský politik. Za činnosť v národnooslobodzovacom protifrancúzskom hnutí v 30. a 50. rokoch 20. stor. bol často väznený a prenasledovaný. V roku 1934 sa stal spoluzakladateľom a predsedom Novej destúrskej strany (Neo Destúr), od 1964 Socialistickej destúrskej strany (do 1981 jediná povolená strana v krajine). Po vyhlásení nezávislosti Tuniska v roku 1956 bol predsedom Národného zhromaždenia, 1956 – 57 predsedom vlády, súčasne aj ministrom zahraničných vecí a ministrom obrany, od 1957 prvým prezidentom republiky, 1975 vyhlásený Národným zhromaždením za doživotného prezidenta. Jeho autokratická vláda viedla k študentským nepokojom a demonštráciám, 1987 bol vyhlásený za neschopného vládnuť, zbavený politických funkcií a zosadený.

Fezzán

Fezzán, arabsky Fazzán — historická krajina v juhozápadnej Líbyi na okraji Sahary; rozloha okolo 350 000 km2, okolo 400-tis. obyvateľov. Zaberá kotliny Aubari a Murzúk.

V krajine je niekoľko vulkanických masívov a vyschýnajúcich jazier a rozsiahle oblasti dún. Pestuje sa tu datľovník. Obyvateľstvo (Tuaregovia a kmeň Tibuov) je koncentrované v oázach Murzúk a Sabhá, tretina žije kočovným spôsobom.

V staroveku bola centrom ríše polokočovných Garamantov, ktorí obchodovali s Rímskou ríšou (najmä vývoz slonoviny a čiernych otrokov). V 19 pred n. l. sa stala súčasťou Rímskej ríše (Phazania), v 8. stor. Arabskej ríše. V 13. stor. bola pripojená k štátu Kánem-Bornu, v 16. stor. ovládnutá Osmanskou ríšou. V rokoch 1913 – 15 ju obsadilo Taliansko a stala sa súčasťou talianskej severoafrickej koloniálnej dŕžavy. V rokoch 1943 – 51 bola pod francúzskou vojenskou správou. Od 1951 je súčasťou Líbye.

Jammeh, Yahya

Jammeh [dža-], Yahya, plným menom Yahya Abdul-Azzíz Jemus Junkung Diliu Jammeh, 25. 5. 1965 Kanilai — gambijský politik a prezident. Po úspešnej policajnej a vojenskej kariére sa pri nekrvavom vojenskom puči 1994 (tesne predtým sa vrátil z USA) dostal k moci, v septembri 1996 zvolený za prezidenta, založil vlastnú politickú stranu Aliancia pre patriotickú reorientáciu a výstavbu (Alliance for Patriotic Reorientation and Construction). Napriek kontroverznej domácej aj zahraničnej politike a kritike zo strany mocností (potláčanie opozície, obmedzovanie slobody tlače, streľba do protestujúcich študentov, odmietnutie zákazu ženskej obriezky) sa tešil podpore obyvateľstva, znovuzvolený 2001, 2006 (získal 67 % hlasov) a 2011 (získal 72 % hlasov). V prezidentských voľbách 2016 skončil ziskom 39,6 % hlasov až na 2. mieste (zvíťazil opozičný kandidát Adama Barrow, *1965). Výsledky najskôr akceptoval, neskôr ich odmietol, predĺžil si mandát o 90 dní a začiatkom 2017 vyhlásil v krajine výnimočný stav. Po hrozbe vstupu vojsk ECOWAS (→ Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) do krajiny, ako aj zavedenia medzinárodných sankcií odstúpil a odišiel do exilu v Rovníkovej Guinei.

Jawara, Dawda Kairaba

Jawara [dža-], Dawda Kairaba, sir (od 1966), 16. 5. 1924 Barajally – 27. 8. 2019 Bakau (miestna časť Fajara) — gambijský politik a prezident. Pôvodne moslim, 1955 sa stal kresťanom, 1965 konvertoval opäť na islam. Študoval veterinárne lekárstvo v Glasgowe, po návrate do Gambie (1953) pôsobil od 1958 ako hlavný veterinárny lekár britskej kolónie Gambia. V decembri 1959 založil Ľudovú pokrokovú stranu (People’s Progressive Party, PPP) a stal sa jej predsedom. Po voľbách v máji 1960 bol zvolený do parlamentu, 1960 – 61 minister školstva. Od víťazstva PPP vo voľbách 1962 ministerský predseda, túto funkciu vykonával aj po získaní autonómie (1963) a nezávislosti (1965, Gambia sa stala konštitučnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov). Po vyhlásení Gambie za prezidentskú republiku (na základe referenda v apríli 1970) sa stal jej prvým prezidentom. Vo funkcii zotrval do 1994, keď ho nekrvavý vojenský puč zbavil moci.

Johnson, Prince Yormie

Johnson [džon-], Prince Yormie, 6. 7. 1959 Tapeta, provincia Nimba — libérijský politik. Príslušník libérijskej armády, po neúspešnom pokuse o zvrhnutie prezidenta S. K. Doea (1985) odišiel do exilu do Pobrežia Slonoviny, kde vstúpil do Národného vlasteneckého frontu Libérie (National Patriotic Front of Liberia, NPFL) vedeného Ch. Taylorom, v decembri 1989 prekročili libérijské hranice a začali vojenské operácie, čím rozpútali prvú občiansku vojnu v Libérii. Pre nezhody s Ch. Taylorom vytvoril Johnson odštiepeneckú frakciu NPFL, Nezávislý národný vlastenecký front Libérie (Independent National Patriotic Front of Liberia, INPFL), s ktorým 1990 dobyl a obsadil hlavné mesto Monrovia a 9. alebo 10. septembra 1990 dal popraviť prezidenta S. K. Doea. Niekoľko týždňov (9. 9. – 22. 11. 1990) si robil nároky na prezidentský post, po konsolidácii situácie a uchopení moci Ch. Taylorom (neskorším prezidentom) odišiel do exilu, z ktorého sa vrátil 2004. R. 2005 sa zúčastnil parlamentných volieb a stal sa senátorom za provinciu Nimba. R. 2011 neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta.

Johnsonová-Sirleafová, Ellen

Johnsonová-Sirleafová [džon- sérli-] (Johnson-Sirleaf), Ellen, 29. 10. 1938 Monrovia — libérijská politička. R. 1948 – 55 študovala ekonómiu v Monrovii, od 1961 v USA na University of Wisconsin-Madison a na University of Colorado Boulder, 1969 – 71 na Harvardovej univerzite. Po návrate do Libérie pôsobila 1972 – 73 ako štátna tajomníčka na ministerstve financií, 1979 – 80 ako ministerka financií vo vláde Williama Richarda Tolberta Jr. (*1913, †1980). R. 1980 po vojenskom puči S. K. Doea a zavraždení W. R. Tolberta Jr. odišla do exilu do Nairobi a zastávala významné funkcie v medzinárodných finančných a bankových inštitúciách. Po návrate do Libérie (1985) sa uchádzala o miesto v senáte, pre svoj odmietavý postoj k vláde S. K. Doea bola nakrátko uväznená, po prepustení odišla opäť do exilu do USA, kde o. i. 1986 – 92 pôsobila ako viceprezidentka banky Equator a 1992 – 97 ako riaditeľka regionálnej kancelárie pre Afriku pri Rozvojovom programe Spojených národov (UNDP) vo Washingtone, pracovala aj pre Svetovú banku. R. 1997 sa vrátila do Libérie a neúspešne kandidovala v prezidentských voľbách, ktorých víťazom sa stal Ch. Taylor. R. 2003 sa zúčastnila na rokovaniach v Accre, ktorých výsledkom bola mierová dohoda ukončujúca 14 rokov trvajúcu druhú občiansku vojnu v Libérii, a v novovytvorenej prechodnej vláde Charlesa Gyuda Bryanta (*1949, †2014) viedla komisiu pre vládne reformy. V prezidentských voľbách 2005 získala 60 % hlasov. Napriek tomu, že jej neúspešný protikandidát výsledky volieb napadol, vyšetrovanie jej víťazstvo potvrdilo a 16. 1. 2006 bola uvedená do prezidentského úradu ako prvá žena na africkom kontinente, 2011 bola za prezidentku zvolená opätovne. Pre úspešné reformné opatrenia je označovaná za libérijskú železnú lady. Nobelova cena mieru (2011, s Leymah Robertou Gboweeovou, *1972 a T. Karmanovou) za nenásilný boj za bezpečnosť žien a za ich právo na plnú účasť v mierovej práci.

Juhoafrická republika

Juhoafrická republika

1. v období 1884 – 1902 oficiálny názov Transvaalskej republiky, jednej z tzv. búrskych republík, ktorá jestvovala od 1852 (oficiálne uznaná Spojeným kráľovstvom) na území dnešnej Južnej Afriky; → Transvaal;

2. skratka JAR — plný oficiálny názov v súčasnosti jestvujúceho štátu Južná Afrika (od 1961).

Južná Rodézia

Južná Rodézia — územie v juž. Afrike na sever od rieky Limpopo. Nazvané podľa budovateľa britského impéria C. Rhodesa, ktorý v mene Britskej juhoafrickej spoločnosti (British South Africa Company) podpísal 1888 s miestnymi náčelníkmi zmluvy o protektoráte, od 1895 nazývanom Rodézia, od 1901 názov Južná Rodézia (používaný s prestávkami do 1979). R. 1953 – 64 bola Južná Rodézia súčasťou Federácie Rodézie a Ňaska, po jej rozpade vyhlásila biela menšina v Južnej Rodézii 11. novembra 1965 jednostrannú nezávislosť, ktorú však Spojené kráľovstvo neuznalo a Južná Rodézia zostala oficiálne britskou kolóniou až do apríla 1980, keď získala politickú nezávislosť a prijala názov Zimbabwe.

al-Kánemí

al-Kánemí, plným menom šehu al-Hadždž Muhammad al-Amin al-Kánemí, 1776 – 1837 — islamský učenec, náboženský a politický vodca v Bornu (→ Kánem-Bornu). Počas džihádu Fulbov vedeného Usmanom dan Fodiom a po porážke a vypálení hlavného mesta Birnin Gazargamo (Birni N’Gazargamo) 1808 ho panovník Bornu z dynastie Sefawaovcov (Sayfawa), mai Dunama IX. Lefiami, požiadal o pomoc pred útokmi Fulbov. Al-Kánemímu ako duchovnému a náboženskému vodcovi sa podarilo podnietiť a zorganizovať aktívny odpor obyvateľstva, a tým postup Fulbov zastaviť, začo získal bohatú odmenu a veľkú politickú moc. Hoci oficiálne bol len poradcom panovníka, prijal titul šehu (hausky = šejk) a postupne si upevnil politickú aj ekonomickú moc. R. 1814 založil mesto Kukawa (130 km severových. od dnešného Maiduguri), ktoré sa stalo jeho sídlom a de facto novým administratívnym centrom Bornu. Najväčším nepriateľom Bornu zostali Fulbovia. Al-Kánemí v úsilí zastaviť boj moslimov medzi sebou (aj Fulbovia boli moslimovia) viedol 1808 – 12 rozsiahlu korešpondenciu s Usmanom dan Fodiom a jeho synom Muhammadom Bellom a neúspešne sa pokúšal ukončiť spory s Fulbmi mierovou cestou. R. 1825 viedol ofenzívu proti Fulbom v Bornu a o rok neskôr sa mu podarilo preniknúť hlboko na ich územie až k mestu Kano. Po Kánemího smrti bol jeho nástupcom syn Umar (Umar ibn Muhammad al-Amin al-Kánemí, †1881), ktorý odstránil posledného panovníka z dynastie Sefawaovcov i jeho syna, prijal titul šehu a stal sa zakladateľom dynastie šehuov z Bornu. Potomkovia al-Kánemího vládli ako poverení šehuovia aj po 1900 po ustanovení britskej (Indirect Rule), francúzskej a nemeckej, resp. neskôr britskej a francúzskej koloniálnej moci a ako tradiční vládcovia (šehu) aj po vyhlásení samostatnosti Nigérie v 60. rokoch 20. stor.

Alžírsko

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

Balewa, Abubakar Tafawa

Balewa, Abubakar Tafawa, sir, 1. 10. 1912 Bauchi — 15. 1. 1966 pri Ife — nigérijský politik. R. 1949 s tradičným vládcom Ahmaduom Bellom (*1909 alebo 1910, †1966) založil stranu Severný ľudový zväz (Northern Peoples Congress, NPC), ktorá mala presadzovať záujmy severu. Po prijatí novej ústavy 1952 federálny minister, po víťazstve NPC vo federálnych voľbách 1959 prvý ministerský predseda Nigérie. Zavraždený počas vojenského prevratu.

Babangida, Ibrahim Badamisi

Babangida, Ibrahim Badamisi, 17. 8. 1941 Minna — nigérijský generál, prezident. R. 1967 – 70 sa zúčastnil na potlačení separatistického hnutia v Biafre, 1983 jeden z vodcov vojenského prevratu proti civilnej vláde Nigérie, 1985 proti generálovi Muhammaduovi Buharimu (*1942), od 1985 prezident, predseda vlády a Národnej rady štátu (vojenských guvernérov), 1991 – 92 aj predseda Organizácie africkej jednoty (dnes Africká únia). Po neúspechu vo voľbách 1993 odišiel z politického života.

Kérékou, Mathieu

Kérékou [kereku], Mathieu, 2. 9. 1933 Kouarfa, neďaleko Natitingou, departement Atakora — beninský politik a prezident (1972 – 91, 1996 – 2006). Pochádza z etnickej skupiny Sombov, študoval na vojenských školách v Mali a Senegale, 1960 vstúpil do francúzskej armády. R. 1960 po vyhlásení nezávislosti Beninu (1960 – 75 nazývaný Dahomejská republika, République du Dahomey) prešiel do armády nového štátu, v ktorej 1961 – 63 pôsobil ako vojenský asistent (pobočník) prvého prezidenta Coutocoua Huberta Magu (Maga; *1916, †2000). R. 1967 sa podieľal na vojenskom prevrate, ktorým zosadil prezidenta Christopha Sogla (Soglo; *1909, †1983), do 1968 predseda Vojenského revolučného výboru (Comité militaire révolutionnaire, CMR). R. 1970 získal hodnosť majora a stal sa zástupcom náčelníka štábu pozemných vojsk. R. 1972 stál na čele vojenského prevratu, ktorým zvrhol úradujúceho prezidenta Justina Ahomadegbého-Tomêtina (*1917, †2002) a nastolil vojenskú vládu. Kérékou prevzal funkciu prezidenta, predsedu vlády a ministra obrany; 1973 – 75 bol predsedom Národnej rady revolúcie (Conseil national de la révolution, CNR), od 1975 predseda Ústredného výboru novozaloženej Beninskej strany ľudovej revolúcie (Parti de la révolution populaire du Bénin, PRPB), ktorá sa stala jedinou povolenou politickou stranou v štáte, od 1977 náčelník generálneho štábu Ľudových ozbrojených síl (Forces armées populaires du Bénin, FAPB; 1984 generál, v armáde pôsobil do 1987). R. 1974 vyhlásil za štátnu ideológiu marxizmus-leninizmus a 1975 zmenil názov štátu na Beninská ľudová republika (République populaire du Bénin). R. 1980, 1984 a 1989 bol znovuzvolený za prezidenta. V dôsledku znárodňovania (banky, petrochemický priemysel) a direktívne riadeného hospodárstva vypukla v 80. rokoch 20. stor. v krajine hospodárska kríza, ktorú sa Kérékou pokúsil riešiť reformami. R. 1989 oficiálne opustil ideológiu marxizmu-leninizmu a povolil obnovenie pluralitného politického systému (bola zvolaná národná konferencia, ktorá Kérékoua zbavila funkcie premiéra). V slobodných prezidentských voľbách 1991 vyhral N. Soglo a Kérékou prešiel do opozície. Do funkcie prezidenta bol opätovne zvolený 1996 a 2001. Počas života zmenil aj vierovyznanie (pôvodne kresťan), v 80. rokoch 20. stor., keď sa hlásil k islamu, používal meno Ahmed; pre zmeny ideologických a náboženských názorov si vyslúžil prezývku Chameleón.

Kenyatta, Uhuru

Kenyatta [-ňata], Uhuru (Muigai), 26. 10. 1961 Nairobi — kenský politik a prezident (od 2013), syn Joma Kenyattu. Pochádza z etnickej skupiny Kikujov. R. 2003 – 12 predseda politickej strany Kenský africký národný zväz (Kenya African National Union, KANU), od 2012 strany Národná aliancia (The National Alliance, TNA). R. 2001 zvolený za poslanca parlamentu, 2001 – 02 minister pre regionálnu správu, 2008 – 13 podpredseda vlády a súčasne 2009 – 12 minister financií. R. 2002 a 2007 neúspešne kandidoval za prezidenta, v marci 2013 zvíťazil v prezidentských voľbách a stal sa prezidentom. R. 2012 ho Medzinárodný trestný súd (International Criminal Court, ICC) obvinil z podnecovania násilností a zo zločinov proti ľudskosti, ktoré vypukli po prezidentských voľbách 2007 (počas etnických nepokojov zahynulo približne 1 500 ľudí), v marci 2015 ho súd obvinení zbavil.

Kenyatta, Jomo

Kenyatta [-ňata], Jomo, aj Johnstone, vlastným menom Kamau wa Ngengi, nazývaný Mzee (Starý muž), medzi 1891 – 94 Gatundu alebo Ichaweri (neďaleko Gatundu) – 22. 8. 1978 Mombasa — kenský štátnik a politik, prvý prezident Kene (1964 – 78).

Pochádzal z etnickej skupiny Kikujov, v detstve osirel a vyrastal pri starom otcovi, čoskoro však odišiel za vzdelaním do kresťanskej misie pri Nairobi. R. 1913 prešiel kikujskými iniciačnými obradmi, 1914 však konvertoval na kresťanstvo. Vystriedal rôzne zamestnania. R. 1924 vstúpil do politiky, 1927 sa stal generálnym tajomníkom Kikujskej ústrednej asociácie (Kikuyu Central Association, KCA) a 1928 začal redigovať kikujské noviny Muigwithania (Zmierovateľ), ktoré mali slúžiť myšlienke zjednotenia kikujského obyvateľstva. R. 1929 bol vyslaný KCA do Londýna rokovať o záujmoch Kikujov (najmä o návrate vyvlastnenej pôdy), príslušné úrady ho však neprijali. R. 1930 uverejnil v novinách The Times článok s piatimi požiadavkami KCA. Od 1931 žil v Londýne, kde študoval sociálnu antropológiu u B. Malinowského a stýkal sa s významnými africkými, karibskými a americkými intelektuálmi (napr. George Padmore, *1903, †1959), 1932 – 33 študoval ekonómiu v Moskve. R. 1945 spolu s K. Nkrumahom z Ghany pomáhal organizovať v Spojenom kráľovstve 5. panafrický kongres. R. 1946 sa vrátil do vlasti a 1947 sa stal predsedom Kenského afrického zväzu (Kenya African Union, KAU). Cestoval po krajine a agitoval za návrat pôdy, ktorú Kikujom vyvlastnili bieli farmári. R. 1952 počas antikoloniálneho povstania Mau-Mau (1952 – 60) proti britskej nadvláde bol uväznený a do 1961 zadržiavaný. R. 1960 bol v neprítomnosti zvolený za predsedu novej politickej strany Kenský africký národný zväz (Kenya African National Union, KANU), ktorá 1963 vyhrala voľby, a stal sa premiérom (v decembri 1963 Keňa získala nezávislosť). Po vyhlásení republiky (12. decembra 1964) jej prvý prezident; 1970 a 1974 znovuzvolený, v úrade až do smrti. Počas jeho vlády prebehla pozemková reforma, podporoval umiernenú prozápadnú, antikomunistickú politickú orientáciu a ekonomickú filozofiu (počas celého jeho funkčného obdobia vládla v Keni jedna politická strana). Aj po smrti zostal symbolom národnej jednoty a stability.

Autor diel Tvárou k hore Keňa (Facing Mount Kenya), Môj kikujský ľud (My People of Kikuyu, 1942) a Život náčelníka Wangombeho, história meniaca sa na legendu (The Life of Chief Wang’ombe, a history shading into Legend, 1942) o histórii a tradíciách Kikujov a autobiografie Trpel som, no nezatrpkol (Suffering Without Bitterness, 1968).

Kayibanda, Grégoire

Kayibanda [-ji-], Grégoire, 1. 5. 1926 Tare – 15. 12. 1976 Gitarama (neďaleko Kigali) — rwandský politik a prezident. Pochádzal z väčšinového etnika Hutuov, viedol národnooslobodzovací boj proti belgickej nadvláde a za prevzatie moci Hutuov (resp. odobratie moci Tutsiom). R. 1957 založil stranu Hutuské sociálne hnutie (Mouvement social Hutu, MSH; 1957 – 59 predseda strany) a 1959 na jej základe Ľudové demokratické hnutie – Stranu hnutia za emancipáciu Hutuov (Mouvement démocratique populaire – Parti du mouvement de l’emancipation Hutu, MDP – PARMEHUTU, od 1960 Ľudové republikánske hnutie – Strana hnutia za emancipáciu Hutuov, Mouvement démocratique républicain – Parti du mouvement de l’émancipation Hutu, MDR – PARMEHUTU; 1959 – 73 predseda strany), ktoré sa čoskoro zmenilo na polovojenskú organizáciu. Prenasledovanie Tutsiov viedlo 1959 k vzniku ozbrojených konfliktov a k úteku tisícov Tutsiov do susedných štátov. Po voľbách 1960 sa k moci dostali Hutuovia a Kayibanda sa stal predsedom dočasnej vlády (1960 – 61), po vyhlásení republiky 1961 predsedom vlády (1961 – 73) a po vyhlásení nezávislosti (1962) prvým zvoleným prezidentom Rwandy (1962 – 73). Zvrhnutý vojenským prevratom uskutočneným 5. 7. 1973 jeho bratancom, generálom J. Habyarimanom, ktorý sa stal prezidentom.

Kaunda, Kenneth David

Kaunda, Kenneth David, 28. 4. 1924 Chinsali – 17. 6. 2021 Lusaka — zambijský štátnik a politik, prvý prezident (1964 – 91) Zambie. Pôvodným povolaním učiteľ, od 1951 sa začal angažovať v politike, 1953 – 58 generálny tajomník Severorodézskeho afrického národného kongresu (Northern Rhodesian African National Congress, NRANC), ktorý 1958 opustil a založil novú politickú stranu Zambijský africký národný kongres (Zambia African National Congress, ZANC). Ostro vystupoval proti britským koloniálnym úradom vo Federácii Rodézie a Ňaska, začo bol viackrát väznený a strana bola zakázaná. R. 1960 sa stal predsedom Zjednotenej národnej strany nezávislosti (United National Independence Party, UNIP), organizoval kampane občianskej neposlušnosti. R. 1962 kandidoval v Severnej Rodézii za UNIP vo voľbách, od januára do októbra 1964 predseda vlády Severnej Rodézie, po vzniku nezávislej Zambie (október 1964) prvý prezident Zambie. Ústavou z 1973 bola v Zambii zavedená vláda jednej strany (UNIP) a Kaunda bol ako jediný kandidát opakovane viackrát zvolený za prezidenta.

V zahraničnej politike sa angažoval v boji proti kolonializmu, rasizmu a apartheidu, stál na čele krajín juž. Afriky vystupujúcich proti politike rasovej diskriminácie v Južnej Afrike a vo vtedajšej Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe). Bol presvedčený zástanca panafrických ideálov, podporoval založenie Organizácie africkej jednoty (OAJ, 25. mája 1963; dnes Africká únia; 1970 – 71 a 1987 – 88 predseda OAJ) aj členstvo Zambie v Hnutí nezúčastnených krajín (od 1964). V domácej politike sa spočiatku sústredil na podporu vzdelávania a rozvoj školstva, v ekonomickej oblasti na diverzifikovanie ekonomiky zaoženej na ťažbe medi. Načrtol vlastnú víziu rozvoja Zambie, ktorú nazval humanizmus. Zaviedol plánované hospodárstvo s dôrazom na štátnu kontrolu ťažby a vývozu medi, ktoré v kombinácii s nepriaznivou situáciou na medzinárodných trhoch v konečnom dôsledku viedli v 80. rokoch 20. stor. ku katastrofálnemu zadlženiu krajiny. Zbedačenie obyvateľstva vyvolané aj úpadkom poľnohospodárstva, ako aj vysoká korupcia vyvolali nespokojnosť a vlnu nepokojov. R. 1990 bol Kaunda donútený povoliť vznik politických strán a 1991 usporiadať slobodné voľby, v ktorých zvíťazila strana Hnutie za pluralitnú demokraciu (Movement for Multiparty Democracy, MMD), prezidentom sa stal F. Chiluba. Kaunda sa stal hlavným predstaviteľom opozície a plánoval kandidovať v prezidentských voľbách 1996. V úsilí zabrániť mu v tom bol prijatý účelový dodatok ústavy, ktorý požadoval, aby rodičia prezidentského kandidáta boli Zambijčania (Kaundovi rodičia pochádzali z Malawi). R. 1997 bol obvinený z pokusu o štátny prevrat a nakrátko uväznený, potom prepustený do domáceho väzenia, 1998 sa vzdal funkcie prezidenta UNIP, 1999 – 2000 bol zbavený štátneho občianstva.

R. 2003 rehabilitovaný a prezident Levy Patrick Mwanawasa (*1948, †2008) mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie. Napísal autobiografiu Zambia bude slobodná (Zambia Shall Be Free, 1962), autor diel o politickom, spoločenskom a náboženskom smerovaní Afriky a Zambie Čierna vláda (Black Government, 1961), Humanista v Afrike (A Humanist in Africa, 1966) a Humanizmus v Zambii a jeho implementácia (Humanism in Zambia and Its Implementation, 1967), v ktorých načrtol víziu špecifickej cesty rozvoja Zambie.

Kasavubu, Joseph

Kasavubu, Joseph, aj Kasa-Vubu, 1910 alebo 1913 alebo 1917 Tshela (pri Kinshase) — 24. 3. 1969 Boma — politik Konžskej demokratickej republiky. Po absolvovaní štúdia teológie a filozofie (do 1939) v kňazskom seminári pôsobil ako učiteľ, neskôr zastával rôzne funkcie v belgickej koloniálnej administratíve. V 40. a 50. rokoch 20. stor. pôsobil v kultúrnych spolkoch najpočetnejšieho konžského etnika Kongov (Bakongov), z ktorého pochádzal, usiloval sa o ich zjednotenie (počas koloniálneho obdobia boli rozdelení do troch kolónií) a o obnovenie Konžskej ríše. Spoluzakladateľ kultúrno-politickej organizácie Aliancia Kongov (Alliance des Bakongo, ABAKO, 1950), od 1955 jej predseda. V januári 1960 sa v Bruseli zúčastnil rozhovorov o nezávislosti Belgického Konga, kde sa prikláňal k federatívnemu usporiadaniu krajiny. Po voľbách v máji 1960 bol národným zhromaždením zvolený za prezidenta (predsedom vlády sa stal P. Lumumba), do úradu nastúpil po získaní nezávislosti a vyhlásení Republiky Kongo 30. 6. 1960 (→ Konžská demokratická republika, Dejiny) v zložitej vnútropolitickej situácii. V júli 1960 sa vzbúrila armáda a provincia Katanga vyhlásila nezávislosť (trvala až do januára 1963). Kasavubu začiatkom septembra (5. 9.) 1960 odvolal Lumumbu, ktorý sa v otázke vojenskej pomoci orientoval na ZSSR. Ten však svoje odvolanie neakceptoval a následne oznámil Kasavubuovo zosadenie. Situáciu vyriešil náčelník generálneho štábu plukovník Mobutu, ktorý 14. 9. 1960 uskutočnil vojenský puč a uchopil moc. P. Lumumba bol uväznený (neskôr popravený) a Kasavubu nakrátko odvolaný, do úradu sa vrátil koncom roka 1960. V období 1961 – 65 predstavoval Kasavubu jedinú záruku politickej kontinuity a určitej stability v krajine, ktorá bola zmietaná separatistickými snahami, vzburami a európskou intervenciou. V júli 1964 vymenoval za predsedu vlády separatistického vodcu Katangy Moïsa Kapendu Tshombeho (*1919, †1969). Kasavubuovo politické pôsobenie ukončil druhý vojenský prevrat 25. 11. 1965 pod vedením Mobutua, ktorý sa vyhlásil za hlavu štátu.

Asuán

Asuán, arab. Aswán — mesto v juhových. Egypte na pravom brehu Nílu, administratívne stredisko guvernorátu Asuán; 290-tis. obyvateľov (2012). Najväčšie hospodárske stredisko juž. Egypta. Priemysel textilný, energetický, výroba hnojív. Konečná stanica železničnej trate vedúcej údolím Nílu, riečny prístav.

Kontinuálne osídlenie od egyptského staroveku, keď bol Asuán strediskom 1. hornoegyptského kraja, egypt. Sunu, gr. Syene. Za Rimanov, Turkov a Britov pohraničné posádkové mesto. V súčasnosti významná archeologická lokalita: chrám bohyne Eset datovaný až do vlády Ptolemaia III. a Ptolemaia IV., južne od mesta známe lomy, v ktorých sa ťažila žula na stavbu pyramíd. V Severných lomoch sa nachádza najväčší obelisk (nedokončený), v Južných lomoch napr. nedokončená socha niektorého egyptského panovníka. V okolí sú ďalšie významné archeologické lokality, napr. Kubbet el-Hawa, Elefantína, Sahel. Pamiatky z ostrovčeka Fílé (zaplavený vodami Asuánskej priehrady) boli 1972 – 80 premiestnené na ostrovček Agilkia. Zachované ruiny bývalého koptského Kláštora sv. Simeona (9. – 11. stor.), mešita. Turistický ruch. Južne od Asuánu priehradné nádrže (Asuánska priehrada).

Asuánska priehrada

Asuánska priehrada

1. priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 592 MW) na rieke Níl (nad kataraktmi) v juž. Egypte (5 km juž. od Asuánu). Postavená Britmi 1898 – 1902, 1912 a 1933 zvýšená (výška hrádze 54 m, dĺžka koruny hrádze 2,14 km, objem vodnej nádrže 5,4 mld. m3). Využíva sa ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie a na zásobovanie elektrickou energiou;

2. aj as-Sadd al-Álí — priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 2 100 MW) na rieke Níl vybudovaná 1960 – 70 (za pomoci bývalého Sovietskeho zväzu) 7 km na juh od staršej. Výška hrádze 111 m, dĺžka koruny hrádze 5 km. Vodná nádrž nazvaná Násirovo jazero (Birkat an Naşr; podľa egyptského prezidenta G. A. an-Násira), ktorú Asuánska priehrada vytvára, patrí medzi najväčšie v Afrike (objem 160 mld. m3, plocha 5 250 km2) a zasahuje až do Sudánu (tam nazývaná Núbijské jazero, Birkat an Núbia). Priehrada sa využíva ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie, plavbu a na zásobovanie elektrickou energiou. Vyhľadávaná turistami. Počas výstavby prebiehala pod patronátom UNESCO záchranná akcia, pri ktorej boli premiestnené niektoré staroegyptské pamiatky na záchranu pred zatopením (→ Abú Simbel).

Kimbangu, Simon

Kimbangu, Simon, okolo 1889 Nkamba, provincia Bas-Congo, Konžská demokratická republika (bývalé Belgické Kongo) – 12. 10. 1951 Elisabethville, dnes Lubumbashi, pochovaný v Nkambe — konžský náboženský vodca. Pochádzal z etnickej skupiny Kongov (Bakongov), vzdelanie získal v misijnej baptistickej škole. Prijal kresťanstvo a pôsobil ako katechéta. R. 1919 odišiel do Léopoldvillu (dnes Kinshasa), kde pracoval ako remeselník, v tomto období mal prvé mystické zážitky. V apríli 1921 sa vrátil do Nkamby a začal hlásať novú vieru založenú na svojich zjaveniach. Vyhlásil sa za spasiteľa černochov, za nového proroka, ku ktorému prehovoril Ježiš Kristus a vybral si ho za svojho zástupcu na Zemi, aby utláčaných černochov oslobodil od zla kolonializmu, predpovedal skorý koniec kolonizátorov; podľa tradície konal aj zázraky. Jeho učenie (→ kimbanguizmus) našlo veľký ohlas u obyvateľstva, čoskoro sa okolo neho sústredilo množstvo stúpencov a nasledovníkov. V októbri 1921 bol belgickými úradmi zatknutý a odsúdený na trest smrti za poburovanie a radikalizmus, pre hrozbu protestov a po intervencii belgického kráľa Alberta I. mu bol však trest zmiernený na doživotie a 120 rán bičom. Zomrel vo väzení, kde strávil 30 rokov, po smrti sa stal symbolom odporu proti belgickej nadvláde. R. 1991 bol rehabilitovaný.

Khama, Seretse

Khama, Seretse (Goitsebeng Maphiri), sir (1966), 1. 7. 1921 Serowe – 13. 7. 1980 Gaborone — botswanský politik. Pochádzal z rodiny vládcov tswanského kmeňa Mangwatov (Ngwatov), vnuk vládcu (kgosiho) Khamu III. (*1835, †1923), na ktorého žiadosť zriadilo Spojené kráľovstvo na území dnešnej Botswany britský protektorát Bečuánsko (1885), syn Sekgomu II. (*1869, †1925), po ktorého smrti sa ako 4-ročný stal vládcom.

Študoval na univerzite Fort Hare v meste Alice v Južnej Afrike a na Oxfordskej univerzite (Balliol College) v Spojenom kráľovstve. R. 1948 sa oženil s Angličankou Ruth Williamsovou (Williams; *1923, †2002), čím porušil pravidlá rasovej segregácie; s manželstvom spočiatku nesúhlasila rada starších jeho kmeňa ani Južná Afrika, od ktorej bolo Bečuánsko v tom čase hospodársky závislé a v ktorej už platil apartheid a zákaz zmiešaných manželstiev, prípadom sa zaoberal i britský parlament, ktorý mu 1950 zakázal vrátiť sa do Bečuánska, kým sa nevzdá nárokov na trón. R. 1956 sa práva na trón vzdal a ako súkromnej osobe mu bolo povolené vrátiť sa spolu s manželkou do Bečuánska. Do miestnej politiky vstúpil 1961 založením Demokratickej strany Bečuánska (Bechuanaland Democratic Party, dnes Demokratická strana Botswany, Botswana Democratic Party, BDP) usilujúcej sa o získanie nezávislosti krajiny. R. 1965 sa po vyhratých voľbách stal premiérom, Bečuánsko 30. 9. 1966 vyhlásilo pod názvom Botswana nezávislosť v rámci Spoločenstva národov (Commonwealth) a Khama sa stal prvým prezidentom krajiny. Po objavení bohatých nálezísk diamantov v krajine (1967) sa tento potenciál usiloval využiť na jej rozvoj. Presadzoval liberálnu demokraciu, boj s korupciou i opatrenia na podporu ekonomického rozvoja. Počas jeho pôsobenia v úrade prezidenta (do 1980) sa Botswana zmenila z jednej z najchudobnejších krajín sveta na jednu z krajín s najrýchlejšie rastúcou ekonomikou. Príjmy z exportu diamantov, medi a i. komodít boli investované do infraštruktúry, zdravotníctva a školstva. Khama sa angažoval i v rokovaniach o ukončení občianskej vojny v Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe) a pri hľadaní politického riešenia pre Juhozápadnú Afriku (dnes Namíbia).

Kasamanka

Kasamanka, fr. Casamance, port. Casamança — územie v juž. časti Senegalu (regióny Kolda, Sédhiou a Ziguinchor) obývané prevažne etnickou skupinou Ďolov (Diolov); rozloha 28 350 km2, 1 791-tis. obyv. (2011). Na severe susedí s Gambiou, na juhu s Guineou-Bissau.

Krajina bola dlho pod vplyvom Portugalčanov (objavená 1445 portugalským moreplavcom Dinisom Diasom, aj Diaz, *pred 1442; †po 1446), 1886 obsadená Francúzskom. R. 1942 na území Kasamanky vypuklo veľké povstanie proti francúzskej koloniálnej správe, ktorú viedla Aline Sitoé Diattová (Diatta, *asi 1910 alebo 1920, †1944). Po získaní nezávislosti Senegalu (1960) sa Kasamanka stala jeho súčasťou pod podmienkou, že po dvadsaťročnom prechodnom období získa právo na oddelenie sa (dôvody boli tak etnické, ako aj jazykové a náboženské), čo nebolo senegalskou vládou dodržané. R. 1982 preto vypukli v regióne nepokoje s cieľom vytvoriť samostatný štát s hlavným mestom Bignona, ktoré viedlo Hnutie demokratických síl Kasamanky (Mouvement des forces démocratiques de Casamance, MFDC) na čele s rímskokatolíckym kňazom a politikom Augustinom Diamacounom Senghorom (*1928, †2007). R. 1994 senegalská vláda rebéliu vojensky potlačila, menšie konflikty však aj napriek uzatvoreniu mierovej zmluvy (2004) pretrvávajú až do súčasnosti (→ Senegal, Dejiny).

kimbanguizmus

kimbanguizmus [vl. m.], aj kimbangizmus, konžsky Dibûndu ya Kimbangu — africké synkretické náboženstvo založené 1921 v Belgickom Kongu (dnes Konžská demokratická republika), syntéza kresťanstva a tradičného afrického náboženstva. Vychádza z učenia Simona Kimbangua, ktorý hlásal novú vieru na základe svojich zjavení, pričom predpovedal skorý koniec kolonizátorov a podľa tradície konal zázraky a uzdravenia. Kimbanguizmus stotožňuje kresťanského Boha s Nzambim, najmocnejším božstvom etnika Kongov (Bakongov), za vtelenie Ducha Svätého však považuje S. Kimbangua. Udeľuje sviatosti krstu, manželstva, svätého prijímania a hodnosti duchovným. Vyznávači kimbanguizmu sa nesmú zúčastňovať šamanských rituálov, odmietajú tradičné náboženské symboly, násilie, polygamiu (mnohoženstvo), odhaľovanie tela, erotický tanec a požívanie alkoholu, tabaku a bravčového mäsa. Okrem náboženských úkonov sa zapájajú do sociálnej práce v oblasti poľnohospodárstva, zdravotníctva, vzdelávania a práce s mládežou. Na zápis náboženských textov používajú vlastné písmo nazývané mandombe.

Kimbanguizmus sa začal masovo šíriť v apríli 1921 po návrate S. Kimbagua do Nkamby, po jeho zatknutí a uväznení belgickými úradmi v októbri 1921 bol zakázaný. Jeho vyznávači a Kimbanguovi učeníci boli prenasledovaní, väznení a deportovaní (podľa niektorých zdrojov až 150-tis.), napriek tomu sa v rôznych formách udržal ako tajná cirkev. Po Kimbanguovej smrti vo väzení (1951) sa stal duchovným vodcom Kimbanguov syn Joseph Diangienda Kuntima (*1918, †1992), ktorý po zrušení zákazu vyznávať kimbanguizmus (1959) hnutie zjednotil a vytvoril z neho najpočetnejšiu nezávislú afrokresťanskú cirkev (→ africké nezávislé cirkvi) známu pod skráteným názvom Kimbanguistická cirkev (oficiálne Cirkev Ježiša Krista a jeho zástupcu na Zemi Simona Kimbangua, fr. Église de Jésus Christ sur la terre par le prophète Simon Kimbangu, EJCSK). Cirkev je od 1969 členom Svet. rady cirkví, od 1974 Celoafrickej rady cirkví (All Africa Conference of Churches, AACC). Predstavuje najväčšiu africkú nezávislú cirkev, má vyše 10 mil. členov; okrem Konžskej demokratickej republiky, kde je uznaná za národnú cirkev, je rozšírená aj v Kongu (Konžskej republike), Angole, Zambii, Burundi a Keni, mimo Afriky vo Francúzsku, v Belgicku, USA, Portugalsku a i. Hlavným centrom kimbanguizmu je Nkamba (N’Kamba, provincia Bas-Congo), rodisko S. Kimbangua a miesto, kde je pochovaný, posvätné miesto kimbanguizmu nazývané aj Nový Jeruzalem (Nkamba Nouvelle Jérusalem). Najdôležitejšími sviatkami sú 6. apríl (začiatok misijnej činnosti S. Kimbangua), 12. október (deň úmrtia S. Kimbangua) a 25. máj (Vianoce, slávia sa v deň narodenia druhého syna S. Kimbangua Paula Salomona Dialunganu Kianganiho, *1916, †2001). Od 1992 je najvyšším predstaviteľom cirkvi vnuk S. Kimbangua Simon Kimbangu Kiangani (*1951).

Khami

Khami — archeologická lokalita v juhozáp. Zimbabwe 22 km záp. od mesta Bulawayo. Bývalé mesto Khami bolo založené asi v pol. 15. stor. etnikom Mašonov (Šonov) ako hlavné mesto ríše Torwa (aj Butua, Butwa). Zaniklo koncom 17. stor. po vyplienení armádou ríše Monomotapa. Významné centrum obchodu (zdroj zlata pre arabských a portugalských obchodníkov). Zvyšky opevnenia, palácového komplexu a i. R. 1986 bolo Khami zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO (Khami Ruins National Monument).

Kerma

Kerma — archeologická lokalita v sev. Sudáne juž. od 3. nílskeho kataraktu na vých. brehu Nílu asi 50 km sev. od mesta Dongola, v staroveku mesto, centrum starej africkej ríše Kerma (asi od 2500 pred n. l.; po Egypte druhý najstarší štátny útvar v Afrike), ktorého obyvatelia boli nositeľmi kermskej kultúry. Mesto Kerma s palácmi a chrámovým areálom (v jeho centre sa nachádzal hlavný chrám z nepálených tehál nazývaný Záp. Deffufa) bolo obohnané mohutnými hlinenými valmi, malo vlastný prístav. V nekropole s viac ako 30-tis. hrobmi sa našlo množstvo predmetov z bronzu a glazovaná keramika vysokej úrovne, v hroboch vládcov pochovávaných do veľkých mohýl bohatá pohrebná výbava, ako aj obetovaní ľudia a lebky zvierat. Ríša Kerma dosiahla najväčší rozkvet okolo 1650 pred n. l., keď sa jej územie rozprestieralo v doline Nílu od 1. po 4. nílsky katarakt (v dejinách starovekého Egypta nazývané Horná Núbia, v súčasnosti na území dnešného sev. Sudánu a juž. Egypta). Profitovala z obchodu s luxusným tovarom (zlatom, slonovinou, ebenom, kadidlom a živými zvieratami) z Arábie, z afrického vnútrozemia a z Afrického rohu (kráľovstva Punt), ktorého trasy prechádzali cez jej územie do Egypta. V egyptskom Druhom prechodnom období (→ Egypt, Dejiny) vytvorila politickú alianciu s Hyksósmi, s ktorými sa pokúsila dobyť Egypt. V období 1575 – 1550 pred n. l. vpadla hlboko na jeho územie, čím prispela k jeho rozvratu (predpokladá sa, že táto porážka bola jednou z najponižujúcejších v egyptskej histórii, preto faraóni neskôr nariadili odstrániť z historických análov akúkoľvek zmienku o nej). Egypt po znovuzjednotení v období Novej ríše (okolo 1500 pred n. l.) a upevnení centrálnej moci opäť nadviazal s kráľovstvom Punt obchodné styky a napadol, dobyl a okupoval územie Kermy až po 4. katarakt, čo viedlo k jej zániku. Na tradície Kermy nadviazal až Kuš, ktorý sa v oblasti ako nový štátny útvar sformoval okolo 1000 pred n. l. (→ Núbia). Lokalitu opísal 1844 egyptológ K. R. Lepsius, archeologický výskum prebiehal 1913 – 15, v súčasnosti od pol. 90. rokov 20. stor.

Keïta, Modibo

Keïta [kej-], Modibo, 4. 6. 1915 Bamako – 16. 5. 1977 tamže — malijský štátnik a politik, prvý prezident (1960 – 68). Pôvodným povolaním učiteľ. Angažoval sa v boji za dekolonizáciu Francúzskeho Sudánu a celej Francúzskej západnej Afriky. R. 1945 spoluzakladateľ a 1947 – 68 predseda politickej strany Sudánsky zväz (francúzsky Union soudanaise, neskôr Union soudanaise – Rassemblement démocratic africain, skratka US-RDA). R. 1956 – 59 poslanec a 1956 – 57 podpredseda francúzskeho. Národného zhromaždenia, 1957 – 58 štátny tajomník pre zámorské územia vo francúzskej vláde. R. 1959 – apríl 1960 predseda vlády Sudánskej republiky (bývalý Francúzsky Sudán) a následne Federácie Mali (so Senegalom; apríl – august 1960). Po vzniku samostatnej republiky Mali (august 1960) jej prvý prezident (1960 – 68). V novembri 1968 zvrhnutý vojenským prevratom vedeným M. Traorém a internovaný, zomrel vo väzení. R. 1992 rehabilitovaný.

Kitara

Kitara, aj Kitwara — stará africká ríša (kráľovstvo) vo vých. Afrike v Medzijazerí (oblasť Veľkých afrických jazier). Podľa ústnej tradície ju v 10. – 12. stor. založila dynastia Tembuziovcov (Tembuzi, Batembuzi; prvým panovníkom bol Ruhanga), ktorú neskôr vystriedala dynastia Čweziovcov (Chwezi, Bachwezi). V čase najväčšieho rozkvetu v 14. a 15. stor. zaberala územie dnešnej Ugandy, Rwandy, Burundi, sev. Tanzánie a vých. oblasti Konžskej demokratickej republiky. Existenciu vyspelej spoločnosti dokladá jej hlavné mesto Bigo bya Mugenyi, dnes archeologická lokalita v str. Ugande (rozloha asi 4 ha) v údolí rieky Katonga, obohnané hlinenými valmi a asi 4 m hlbokou a vyše 10 km dlhou priekopou. Nájazdy nilótskych Luov a Atekerov migrujúcich na územie Kitary zo severu (z územia dnešného Južného Sudánu) viedli v 16. stor. k rozpadu ríše (kráľovstva). Jej nástupcom sa stalo na severe ležiace Buňoro (aj Bunyoro, Buňoro-Kitara, Bunyoro-Kitara), v juž. častiach vznikli ríše (kráľovstvá) Ankole, Karagwe, Kyamutwara, Burundi a Rwanda.

Kimpa Vita

Kimpa Vita, aj Kimpa Mvita, Tsimpa Vita, Beatriz, Donna Beatrice, asi 1682 alebo 1684 – 1706 — konžská prorokyňa, zakladateľka a vodkyňa afrokresťanského hnutia nazývaného antonianizmus. Pochádzala z aristokratickej rodiny etnickej skupiny Kongov (Bakongov), ktorej členovia vyznávali domáci kult kimpasi zameraný na uzdravovanie, mala sa stať liečiteľkou a šamankou (nganga marinda). Krátko po narodení bola pokrstená, ku kresťanstvu sa však priklonila až neskôr pod vplyvom afrokresťanských kazateľov.

R. 1704 mala počas ťažkej choroby vízie, podľa ktorých sa do nej prevtelil sv. Anton Paduánsky (odtiaľ názov hnutia) a prostredníctvom nej požadoval obnovu Konžskej ríše a konžskej spoločnosti sužovanej vojenskými konfliktmi a portugalským obchodom s otrokmi. Kázňami šírila vlastnú verziu kresťanstva (spojenie kresťanských prvkov a elementov afrických náboženstiev) a ničila pohanské idoly. Hlásala, že Ježiš Kristus, Mária i sv. František pochádzajú z Konžskej ríše, čím si získala množstvo prívržencov. Hnutie antonianistov sa tak stalo aj prejavom odporu proti cudzím misionárom a portugalskej nadvláde. R. 1705 sa usadila v opustenom hlavnom meste Konžskej ríše M’banza Kongo (aj São Salvador de Congo) a vyzvala konžského kráľa Pedra IV. (Nsaku a Mvemba, vládol 1695 – 1718), aby sa do M’banzy Konga vrátil a znova zjednotil kráľovstvo, ktoré sa po porážke Kongov v bitke pri Ambuíle (mesto v provincii Uíge v dnešnej Angole, 1665) rozpadlo na niekoľko súperiacich štátikov. R. 1706 bola kráľovskými vojenskými oddielmi zadržaná, na podnet portugalsých kapucínskych mníchov Bernarda da Gallo (†1717) a Lorenza da Lucca (*1666, †1723) obvinená z kacírstva a bosoráctva, odsúdená a upálená na hranici. Jej učenie, ktoré vyrástlo z tradícií rímskokatolíckej cirkvi v Konžskej ríši, sa stalo predchodcom afrických nezávislých cirkví, ako aj náboženských hnutí 19. – 21. stor. Bolo ním inšpirované aj konžské výtvarné umenie (svätci zobrazovaní v podobe čiernych Afričanov).