Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Afrika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 118 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Abbúd, Ibráhím

Abbúd, Ibráhím, 26. 10. 1900 Sinkat – 1979 alebo 1983 — sudánsky politik a generál. R. 1958 stál na čele vojenského prevratu, 1958 – 64 ministerský predseda, súčasne 1963 – 64 prezident. Zosadený prevratom, 1965 odsúdený za korupciu. Zomrel vo väzení.

Abdallah Abderemane, Ahmed

Abdallah Abderemane, Ahmed, 12. 6. 1919 Domoni – 27. 11. 1989 Moroni — komorský politik. R. 1959 – 75 zástupca kolónie Komory vo francúzskom Senáte, 1973 – 75 predseda autonómnej vlády, po vyhlásení nezávislosti od Francúzska 1975 prezident, zakrátko zvrhnutý vojenským prevratom, opätovne zvolený 1978; usmrtený pri neúspešnom pokuse o štátny prevrat.

Abdalláh ibn Jásín

Abdalláh ibn Jásín, ? – 1059 — moslimský náboženský reformátor, zakladateľ bojovného duchovného rádu a dynastie Almorávidovcov (arab. al-Murábitún). Presadzoval poctivejšie plnenie náboženských povinností a súčasne budoval politickú jednotu marockých moslimov; 1048 – 56 vytvoril štát na území dnešnej Záp. Sahary a v juž. Maroku.

Abdalvádovci

Abdalvádovci, aj Zajjánovci — arabsko-berberská dynastia vládnuca 1235 – 1554 vo feudálnom štáte v záp. Alžírsku, hlavné mesto Tilimsán (Tlemcen). Abdalvádovci dosiahli najväčšiu moc v 14. stor., na začiatku 16. stor. sa ich štát dostal do závislosti od Španielska, od pol. 16. stor. bol likvidovaný tureckými miestodržiteľmi v Alžírsku a pripojený k Osmanskej ríši.

Abdalmu’min bin Alí

Abdalmu’min bin Alí, 1094 pri Tlemcene, Alžírsko – máj 1164 Salé, Maroko — kalif berberskej dynastie Almohádovcov (1130 – 63), zakladateľ najväčšej berberskej ríše v dejinách sev. Afriky. Ako vojvodca zakladateľa dynastie mahdího Muhammada Ibn Túmarta sa 1130 bez úspechu pokúsil dobyť Marrákeš, sídlo dynastie Almorávidovcov (dobyl ho až 1147). K svojej ríši pripojil aj Španielsko (1146 – 54), Alžírsko (1152), Tunisko (1158) a Líbyu (1160).

Adamawa

Adamawa — historická ríša na území dnešnej vých. Nigérie a sev. Kamerunu na hornom toku rieky Benue. Začiatkom 19. stor. dobyli územie islamizovaní Fulbovia a založili tam štát s hlavným mestom Yola. Zakladateľom a prvým vládcom emirátu bol syn jedného z fulbských vodcov, bojovník a učenec Modibbo (Učený) Adama (*1771, †1848), podľa ktorého bola nazvaná ríša, predtým nazývaná Fumbina (Fombina). R. 1806 dostal Adama od islamského reformátora, šejka Usmana dan Fodia, zástavu a titul lamido fombina (vládca juhu) a 1809 začal fulbský džihád (svätú vojnu) proti nemoslimskému obyvateľstvu. Po Adamovej smrti prešla vláda na jeho 4 synov, ich moc však bola oslabená. Ríša platila tribút sultánom zo Sokota. Po 1901 ju dobyli britskí, nemeckí a francúzski kolonizátori, v nasledujúcom období bola časť územia začlenená do britskej kolónie a protektorátu Nigéria (provincia Yola, ktorú spravoval Adamov syn lamido Bobbo Ahmadu), časť do Britského Kamerunu a Francúzskeho Kamerunu. R. 1926 bola z provincie Yola vytvorená Adamawa (Gongola), tretia najväčšia provincia Nigérie. Po referende 1961 k nej bolo pričlenené aj územie ležiace na severe Britského Kamerunu.

Africanus

Africanus [áfriká-] —

1. → Julius Africanus (Sextus Iulius Africanus);

2. → Leo Africanus;

3. → Scipio Africanus St. (Publius Cornelius Scipio Africanus Maior);

4. → Scipio Africanus Ml. (Publius Cornelius Scipio Aemilianus Africanus Minor)

Afewerki, Issayas

Afewerki, Issayas, 2. 2. 1946 Asmara — eritrejský prezident. Ako člen Eritrejského oslobodzovacieho frontu (Eritrean Liberation Front, ELF) sa zapojil do hnutia za nezávislosť a odtrhnutie Eritrey od Etiópie, veliteľ jedného z partizánskych oddielov. Po rozštiepení ELF 1970 prešiel do Eritrejského ľudového oslobodzovacieho frontu (Eritrean People’s Liberation Front, EPLF), od 1987 jeho generálny tajomník. R. 1991 po 21 rokoch partizánskej vojny vstúpil na čele povstaleckej armády do eritrejského hlavného mesta Asmara; predseda dočasnej vlády, od mája 1993 prezident.

Africa

Africa [-ka] — rímska provincia v sev. Afrike (približne územie dnešného Tuniska a vých. Alžírska, asi 13 000 km2). Založená 146 pred n. l. na mieste Kartága po jeho porážke v púnskych vojnách. Na západe bola priekopou a valom oddelená od kráľovstva Numidia. V cisárskom období bola senátnou provinciou. Význam Africy stúpol v 1. stor. pred n. l. Za vlády G. I. Caesara bola 46 pred n. l. rozšírená na západ na úkor kráľovstiev Numídia a Mauretánia, ktoré po dobytí Rimanmi dostali názov Africa nova (Nová Afrika) na rozdiel od starších provincií nazývaných Africa vetus; 25 pred n. l. spojené ako Africa proconsularis. Cisár Augustus rozšíril hranice Africy smerom na juh až po Saharu, na východ po Area Philaenorum (dnes ostrov Fílé, Philae, zatopený Asuánskou priehradou). Za cisára Diokleciána koncom 3. stor. rozdelená na 4 provincie. Bola obilnicou celej Itálie, vyvážalo sa aj ovocie, olivy a kože. Miestne berberské populácie sa spočiatku úporne bránili a bojovali proti rímskym kolonistom a romanizovanej miestnej šľachte, ktorá získala rímske občianstvo, nachádzala uplatnenie v rímskej administratíve a dala Rímskej ríši aj cisára (Septimius Severus). Od 2. stor. prenikanie kresťanstva. Vo 4. – 5. stor. sa v Africe odohrávali časté povstania otrokov a kolónov, ktorí do značnej miery oslabili Rímsku ríšu. V 5. stor. sa územia Africy zmocnili Vandali, v 6. stor. Byzantská ríša, 697 Arabi.

africká mytológia

africká mytológia — mytologické predstavy obyvateľov afrického kontinentu. Odrážajú etnickú, kultúrnu a jazykovú pestrosť svetadiela, na ktorom sa hovorí viac ako tisíc rôznymi jazykmi. Uchovávali sa ústnou tradíciou. K osobitostiam africkej mytológie patria žánrová nediferencovanosť a synkretickosť materiálu vyvierajúca zo synkretizmu gnozeologických, estetetických, náboženských, filozofických a spoločenských predstáv, ktoré našli odraz v ľudovej slovesnosti. Ďalšou špecifickou črtou je archaickosť niektorých tradovaných foriem, ktoré sa zachovali popri neskorších formách, čo poskytuje možnosť sledovať evolúciu folklórnych žánrov. Jednotlivé folklórne kategórie (mýty, legendy, rozprávania, rozprávky, bájky, eposy) neboli statické, navzájom sa prelínali, ovplyvňovali, modifikovali a prechádzali z jednej kategórie do druhej. Archaické mytologické predstavy sa zachovali aj v neskorších folklórnych žánroch, vo zvieracích bájkach a vo fantastických rozprávkach, v ktorých vystupujú rôzne podoby zlých aj dobrých duchov a oblúd a zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Nad pravými kozmogonickými mýtmi prevažujú mýty o pôvode človeka, rás, národov, etník, rastlín, zvierat, remesiel a rôznych hospodárskych činností i o vzniku určitých rodinných a spoločenských vzťahov, obyčajov a obradov. Pre africkú mytológiu sú charakteristické geocentrizmus (pripútanosť k vlastnému svetu, k zemi) a antropomorfizmus (častý výskyt zvieracích hrdinov), v ktorých sa odráža viera Afričanov v jednotu človeka a prírody vyvierajúca z afrických náboženských predstáv, ako aj viera v blízky vzťah medzi ľuďmi, bohmi, mŕtvymi predkami, zvieratami a rastlinami, medzi reálnym a nadprirodzeným svetom, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Vyskytujú sa osobité predstavy o vzniku vesmíru, sveta a človeka, o zmysle života a smrti i o vzťahu k prírode, iné majú mnoho spoločného s hebrejskou a orientálnou tradíciou (u Wapangwov koncepcia stvorenia sveta, v ktorom primárnou hybnou silou je slovo, koncepcia najvyššieho Boha Stvoriteľa, ktorý je však príliš vzdialený a neprístupný, a preto sa ľudia utiekajú k iným božstvám, viera v posmrtný život, stvorenie človeka z hliny, u Jorubov možnosť utrpením dosiahnuť vykúpenie ap.). V príbehoch o pôvode smrti sa často vyskytuje motív voľby (v mýtických dobách mali ľudia možnosť vybrať si medzi životom a smrťou: mať deti a stratiť nesmrteľnosť alebo nemať deti a žiť naveky). Významnú úlohu v mýtických predstavách o pôvode ohňa, vody, určitých rastlín, dobytka, zvierat či rôznych činností majú kultúrni hrdinovia, mýtickí predkovia, prví ľudia, zbožštení vodcovia rodov a kmeňov, ako aj zakladatelia vládnucich dynastií, čo súvisí so silným kultom predkov v afrických spoločnostiach.

africká osobnosť

africká osobnosť, angl. African Personality — koncepcia zdôrazňujúca špecifické črty čiernej rasy (→ negroidná varieta). Pojem po prvýkrát použil E. W. Blyden pri prednáške vo Freetowne 19. 5. 1893. Emancipáciu Afriky podrobnejšie rozpracoval v početných prácach, kde o. i. kritizoval snahy misionárov europeizovať Afričanov a propagoval vytvorenie nezávislej africkej cirkvi a západoafrickej univerzity, ktorá by pomáhala rozvíjať africkú osobnosť. V 50. a 60. rokoch 20. stor. súčasť politického slovníka prvého ghanského prezidenta K. Nkrumaha. Pojem sa rozšíril v anglofónnej Afrike, vo frankofónnej Afrike obdoba africanité a négritude.

africké nezávislé cirkvi

africké nezávislé cirkvi, afrokresťanské cirkvi — africké synkretické cirkvi, ktoré sa v snahe o afrikanizáciu kresťanstva odštiepili od kresťanských cirkví. Predstavujú syntézu kresťanstva a tradičných afrických náboženstiev, usilujú sa priblížiť kresťanstvo africkému mysleniu a svetonázoru, interpretovať Bibliu z afrického pohľadu. Dôraz kladú na svojpomoc komunity veriacich, liečenie vierou, pri bohoslužbách na tanec a spev. V koloniálnom období sa objavovali milenaristické hnutia s nacionalistickými prvkami (Južná Afrika, etiópske cirkvi). V súčasnosti existuje viac ako 5-tis. cirkví vo väčšine afrických krajín, najmä v Južnej Afrike, Nigérii, Ghane, Konžskej demokratickej republike a Keni. Vlastnú africkú verziu kresťanstva 2 roky hlásala začiatkom 18. stor. v bývalej Konžskej ríši prorokyňa Kimpa Vita známa pod kresťanským menom Donna Beatrice (1706 upálená Portugalčanmi). Prvé afrokresťanské cirkvi vznikali už v 19. stor. v Sierre Leone (1819), Ghane (1862), Južnej Afrike (1882) a Nigérii, napr. Africká baptistická cirkev (Ebenezer Baptist Church), ktorú 1888 založil nigérijský básnik, bojovník proti rasizmu Mojola Agbebi (*1860, †1917). V 20. stor. počet afrických synkretických cirkví aj ich prívržencov narastal (napr. hnutie Aladura v záp. Afrike). Najpočetnejšia je Cirkev Ježiša Krista a jeho zástupcu na Zemi Simona Kimbangua (kimbanguizmus), ktorú 1921 založil v bývalom Belgickom Kongu S. Kimbangu; má vyše 10 mil. členov v Konžskej demokratickej republike a v okolitých krajinách, ako aj vo Francúzsku a v Portugalsku.

africké tajné spoločnosti

africké tajné spoločnosti — výberové náboženské spoločnosti. Možnosť členstva v nich obmedzovali viaceré faktory: vek (iba dospelí členovia etnika), pohlavie (ženské a mužské tajné spoločnosti), niekedy aj spoločenské postavenie adepta, politické či náboženské funkcie, majetok ap. Africké tajné spoločnosti vykonávali náboženské obrady, ktorých cieľom bolo často za pomoci halucinogénnych látok komunikovať s božstvami, duchmi i predkami a zabezpečiť ochranu a blahobyt dediny, etnika či širšieho spoločenstva, vykonávať magické liečiteľské praktiky (vyháňanie zlých duchov z tela chorých), organizovať iniciačné obrady (→ iniciácia, význam 3), t. j. skúšky dospelosti, pri ktorých sa chlapci a dievčatá podrobovali obriezke. Predtým však boli zasväcovaní do tajov života, histórie etnika, obradných tancov a náboženských rituálov, učili sa základy spoločenského správania a sexuálneho života, chlapci aj vojenskému umeniu, dievčatá sa pripravovali na úlohu manželiek a matiek. Niekedy sa členovia učili aj tajný jazyk. Iniciácia mohla trvať niekoľko mesiacov až rokov, po absolvovaní obradov sa mladí ľudia stávali plnoprávnymi členmi určitej spoločnosti a niekedy dostávali aj nové meno. Najznámejšie tajné spoločnosti v záp. Afrike: u Jorubov Ogboni, u gabonských Fangov Bwiti, mužská tajná spoločnosť Poro, ženská tajná spoločnosť Sande, v Sierre Leone a v Libérii spoločnosť Bundu, v Kamerune spoločnosť Ekpo a i.

Africký národný kongres

Africký národný kongres, ANK, African National Congress, ANC — najstaršia a najvplyvnejšia politická organizácia černošského obyvateľstva Južnej Afriky. Založená 1912 ako Juhoafrický domorodý národný kongres (South African Native National Congress) z iniciatívy Pixleyho ka Isaku Semeho (*asi 1881, †1951) v Bloemfonteine na konferencii reprezentantov afrického ľudu juž. Afriky s cieľom prekonať kmeňové a národnostné rozdiely a vytvoriť jednotný národ, ktorý by sa postavil proti panstvu Britov a Búrov. Od 1923 súčasný názov. Programom bol boj za rasovú rovnoprávnosť, odstránenie diskriminačných zákonov a zastúpenie v parlamente. Zakladateľmi ANK boli africkí vlasteneckí intelektuáli a kmeňoví náčelníci. V prvých desaťročiach bol výberovou protestnou organizáciou, v 50. rokoch 20. stor. sa zmenil na najväčšie masové hnutie (1952 vyše 100-tis. členov). Spočiatku sa orientoval na nenásilné formy boja, najmä proti zaberaniu africkej pôdy (heslo Vráťte nám Afriku!), s rozvojom priemyslu získaval silné pozície v odboroch. Vystupoval ako celonárodné a multirasové hnutie opierajúce sa najmä o kmeň Xhosov, po zavedení apartheidu v máji 1948 začal spolupracovať s ďalšími juhoafrickými politickými organizáciami, ideovo, akčne aj personálne prepojený s juhoafrickou komunistickou stranou. Po zavedení registrácie černošského obyvateľstva (1950) agitoval proti noseniu pasov, vyhlásil kampaň občianskej neposlušnosti (porušovanie rasistických zákonov), 1955 sa z jeho iniciatívy konalo zhromaždenie protirasistických organizácií Kongres ľudu, na ktorom bola schválená Charta slobody (Freedom Charter). R. 1959 sa odštiepila militantná frakcia pod vedením Roberta Mangalisa Sobukweho (*1924, †1978) a vytvorila Panafrický kongres (Pan-african Congress, PAC). R. 1960 streľba do demonštrujúcich černochov v Sharpeville. ANK zakázaný (do 1990 pôsobil v ilegalite), tisíce Afričanov uväznených, N. Mandela a ďalší siedmi predstavitelia ANK odsúdení na doživotie, časť vedenia pôsobila v zahraničí. Hlavný stan ANK bol v Zambii, vojenské tábory v Angole a Tanzánii, kde sa cvičili jednotky na partizánsku vojnu, utečenecké tábory v Botswane a Tanzánii, zastúpenie vo viac ako 25 štátoch celého sveta. R. 1961 sa ANK začal orientovať na nenásilné formy boja, oznámil vytvorenie ozbrojeného krídla pod názvom Umkhonto we Sizwe (Spear of the Nation, Kopija národa), neskôr premenované na Ľudovú armádu ANK, ktorá vykonávala najmä sabotážne akcie. Počet členov prudko vzrástol po povstaní v Sowete 1976, kde polícia a armáda podľa niektorých zdrojov zabila vyše 600 ľudí. V priebehu 80. rokov 20. stor. aj boje s inými černošskými organizáciami, najmä s hnutiami Inkatha (Zuluovia) a PAC; od pol. 80. rokov 20. stor. ANK formálne otvorený obyvateľom všetkých rás vrátane belochov. R. 1990 legalizovaný, predáci prepustení z väzenia; 1991 dohoda o ukončení nepriateľstva s ostatnými organizáciami, snaha o ovládnutie politickej scény. Vo všerasových voľbách 1994 presvedčivé víťazstvo ANK, N. Mandela sa stal prezidentom Južnej Afriky. Opakovane zvíťazilo aj vo voľbách 1999, 2004, 2009 a 2014.

Predsedovia: 1912 – 17 John Langalibalele Mafukuzela Dube (*1871, †1946), 1917 – 24 Sefako Mapogo Makgatho (*1861, †1951), 1924 – 27 a 1937 – 40 Zacharias Richard Mahabane (*1881, †1971), 1927 – 30 Josiah Tshangana Gumede (*1867, †1946), 1930 – 36 Pixley ka Isaka Seme, 1940 – 49 Alfred Bitini Xuma (*1893, †1962), 1949 – 52 James Sebe Moroka (*1891, †1985), 1952 – 67 A. J. Luthuli, 1967 – 91 O. Tambo, 1991 – 97 N. Mandela, 1997 – 2007 Thabo Mvuyelwa Mbeki (*1942), 2007 – 2017 Jacob Gedleyihlekisa Zuma (*1942), od 2017 Matamela Cyril Ramaphosa (*1952).

Africký roh

Africký roh — názov (nie geografický) najvýchodnejšieho cípu afrického kontinentu; oblasti Somálskeho polostrova (Somálsko a Etiópia) a Džibutska.

africký socializmus

africký socializmus — označenie reformistických koncepcií riešenia sociálno-politických problémov v krajinách Afriky. Marxisticko-leninská ideológia a komunistické idey ovplyvnili programy mnohých politických strán, z ktorých sa sformovali komunistické strany (v Južnej Afrike aj inde už v 20. rokoch 20. stor.). Po získaní politickej nezávislosti vznikli v Afrike mnohé marxisticky orientované politické režimy (Benin, Etiópia, Mozambik), ďalšie africké krajiny si vytvorili vlastné politické ideológie socialistického vývoja spoločnosti vychádzajúce z tradičných afrických duchovných hodnôt, z myšlienky spolupatričnosti, tradičného kolektivizmu, ako aj zo špecifického afrického vývoja (L. S. Senghor, Mobutu Sese Seko, K. Kaunda a i.). K najznámejším patrí ideológia afrického socializmu ujamaa vypracovaná tanzánijským prezidentom J. Nyererem a rozpracovaná 1967 v Arušskej deklarácii.

afrikanizácia

afrikanizácia

1. politika afrických krajín ako bývalých kolónií, ktorej cieľom bolo dosádzať vlastných občanov, Afričanov, do funkcií zastávaných predtým v štátnej správe, obchode a priemysle občanmi z bývalej koloniálnej metropoly, resp. z vyspelých krajín. Zahŕňa aj oblasť poľnohospodárstva, niektoré africké štáty prevzali pod svoju správu, resp. znárodnili, poľnohospodársku pôdu, ktorú predtým vlastnili európski usadlíci;

2. v oblasti kultúry, umenia a školstva návrat k vlastným africkým kultúrnym a duchovným hodnotám a ich uplatňovanie v praxi;

3. afrikanizácia afrických dejín – nový pohľad a interpretácia afrických dejín použitím nových, dosiaľ nevyužitých prameňov;

4. afrikanizácia náboženstva (kresťanstva) vedie k vzniku afrických synkretických cirkví (→ africké nezávislé cirkvi).

africká diaspóra

africká diaspóra — označenie obyvateľstva afrického pôvodu prinúteného historickými príčinami žiť následkom masového presunu v rozptýlení v iných častiach sveta mimo afrického kontinentu. Korene siahajú do staroveku a raného stredoveku, keď sa menšie množstvá otrokov vyvážali cez Saharu a po Níle a distribuovali sa po celom islamskom svete, od Pyrenejského polostrova až po Indiu, kde sa v islamskej spoločnosti asimilovali. Oboplávanie Afriky a objavenie Nového sveta viedlo od 15. stor. k masovému vývozu čiernych otrokov do Ameriky a karibskej oblasti (→ africká emigrácia). Vďaka vysokej koncentrácii si obyvateľstvo na Haiti, v Brazílii, vo Francúzskej Guyane a i. uchovalo mnohé prvky africkej kultúry, jazykov, náboženstva a tradícií. V Severnej Amerike viedla africká prítomnosť k vzniku synkretických foriem kresťanstva, africký folklór, hudba a tradície významne ovplyvnili americkú kultúru. Od 19. stor. pôsobili hnutia propagujúce návrat do Afriky, s čím súvisí vznik Libérie, Sierry Leone a panafrikanizmu. V 20. stor. idea rasovej odlišnosti a duchovné putá s Afrikou ovplyvnili mnohé hnutia v USA (Black Muslims, Black Power, Black Panthers).

Do Európy prichádzali Afričania v malých skupinkách už od stredoveku, slúžili ako pážatá na panovníckych dvoroch a ako domáci sluhovia. Väčší počet Afričanov žil v Portugalsku, kde v 16. stor. tvorili desatinu obyvateľstva Lisabonu. Poväčšine splynuli s miestnym obyvateľstvom. K masovému pohybu obyvateľstva afrického pôvodu dochádzalo aj neskôr. Emigrácia z Karibských ostrovov a Afriky viedla v 20. stor. k vytváraniu komunít v USA a v bývalých koloniálnych metropolách – v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku a v Belgicku, začiatkom 21. stor. príchod afrických migrantov aj do ďalších európskych krajín.

Ahidjo, Ahmadou

Ahidjo [ajdžo], Ahmadou (Babatoura), 24. 8. 1924 Garoua – 30. 11. 1989 Dakar — kamerunský politik, prvý prezident Kamerunskej republiky (1960 – 82). Pochádzal z fulbskej moslimskej rodiny, od 1947 politicky činný (poslanec), 1958 – 66 predseda Kamerunského zväzu, 1966 – 83 Kamerunského národného zväzu. R. 1958 – 59 predseda vlády, po vyhlásení nezávislosti Kamerunu 1960 prezident. Považovaný za konzervatívneho politika. Podarilo sa mu zjednotiť územia bývalého Francúzskeho Kamerunu a Britského Kamerunu, pričom uprednostnil politické riešenia pred vojenskými, neskôr sa autoritatívnym spôsobom snažil o jednotu krajiny. Úzko spolupracoval s Francúzskom; po piatich funkčných obdobiach rezignoval na úrad prezidenta. Od 1983 žil v exile v juž. Francúzsku a v Senegale, 1984 ho dal jeho nástupca P. Biya odsúdiť v neprítomnosti na smrť za údajnú prípravu prevratu, trest neskôr zmenený na doživotie.

Aidíd, Muhammad Farah

Aidíd, Muhammad Farah, 15. 12. 1934 Beledweyne – 1. 8. 1996 Mogadišo (zastrelený pri vojenskej zrážke) — somálsky politik, generál, dočasný (interim) somálsky prezident (jún 1995), prezident politickej strany Zjednotený somálsky kongres – Somálska národná aliancia (United Somali Congress – Somali National Alliance, UNC), vodca hlavnej ozbrojenej frakcie. V 50. rokoch 20. stor. šéf koloniálnej polície v Mogadiše, v 60. rokoch veliteľ štábu, začiatkom 70. rokov vo väzení, neskôr vojenský poradca prezidenta – diktátora M. Siada Barrého. Pripojil sa k opozícii, 1991 sa podieľal na zvrhnutí režimu Siada Barrého, po ktorom vypukla občianska vojna. Po rozkole v UNC v januári 1991 obsadil Mogadišo, 1992 – 95 viedol boje proti mierovej operácii OSN Obnovená nádej (modré prilby). V júni 1995 prívržencami zvolený za dočasného prezidenta celého Somálska (za prezidenta sa dal vyhlásiť aj vodca hlavnej opozičnej ozbrojenej frakcie Alí Mahdí Muhammad).

Aladura

Aladura — západoafrické synkretické náboženské hnutie, ktoré vzniklo v Nigérii v prvých desaťročiach 20. stor., odkiaľ sa rozšírilo do okolitých štátov (jorubské slovo Aladura znamená ten, kto sa modlí). Je syntézou kresťanstva a prvkov afrických tradičných náboženstiev, duchovného liečiteľstva, magických praktík a zariekavania. Ako univerzálny liek sa používa svätená voda. Pri vzniku Aladury stál charizmatický učiteľ a liečiteľ Joseph Ayodele Babalola (*1904, †1959). Hlásia sa k nej desiatky autonómnych cirkví a kongregácií, medzi najvýznamnejšie patrí Cirkev Pána (angl. Church of the Lord) založená 1930. Veľký význam pripisuje písanému slovu a svätým textom vnuknutým zakladateľovi a vodcovi tohto mesianistického hnutia, anglikánskemu katechétovi, učiteľovi a vizionárovi Josiahovi Olunowovi Ositeluovi (*1902, †1966). V čase jeho smrti bola Cirkev Pána rozšírená v 4 afrických krajinách a mala pobočku aj v Londýne. Počet členov Aladury sa v súčasnosti odhaduje na niekoľko miliónov, Cirkev Pána má asi 3 mil. členov.

Kaggwa, Apolo

Kaggwa, Apolo, aj Kagwa, sir, 1869 – február 1927 Nairobi, Keňa — ugandský politik a etnograf. V nábožensko-občianskych vojnách 1885 – 87 sa stal lídrom protestantskej frakcie, podporoval šírenie kresťanstva a kolonizáciu Ugandy. R. 1890 – 1926 premiér (katikkiro) kráľovstva Buganda na území juž. Ugandy. Zaslúžil sa o uzatvorenie bugandsko-britskej zmluvy (Agreement of 1900), ktorý Bugande zabezpečila nadštandardné ekonomické a i. výhody v rámci britského protektorátu Uganda. V protikoloniálnom povstaní 1897 – 99 sa postavil na stranu Spojeného kráľovstva proti kráľovi (kabaka) Mwangovi II. (*1868, †1903). Po Mwangovom zosadení (1897) bol jedným z troch regentov počas vlády maloletého Mwangowho syna Daudiho Chwu II. (*1896, †1939). Ako prvý Afričan bol povýšený do šľachtického stavu. Spolupracoval s misionárom Johnom Roscoeom (*1861, †1932) pri zbieraní ústnej ľudovej slovesnosti Bagandov (→ Gandovia). Autor viacerých kníh o ich dejinách, kultúre a zvykoch napísaných v gandskom jazyku (ganda, aj luganda). Jeho Kniha o kráľoch Bugandy (Ekitabo Kya Basekabaka be Buganda, 1900) bola prvou knihou v tomto jazyku a podnietila rozvoj gandskej historiografie a umeleckej literatúry. Kaggwove rukopisné súkromné dokumenty a korešpondencia sú uložené v knižnici univerzity Makerere v Kampale.

Kalávún

Kalávún, plným menom al-Malik al-Mansúr Sajf ad-Dín Kalávún, okolo 1222 – 10. 11. 1290 Káhira — egyptský mamlúcky sultán (od 1279), zakladateľ bahríjskej dynastie, ktorá s dvoma krátkymi prestávkami vládla v Egypte až do 1382.

Pochádzal z neznámeho turkického kmeňa. V mladosti ho predali do otroctva a dostal sa do vlastníctva egyptského emira Alá ad-Dína (†1249), neskôr sultána As-Sáliha Nadžma ad-Dína Ajjúba (*1205, †1249), ktorý ho spolu s ostatnými mamlúkmi poslal do novozaloženého výcvikového tábora na nílskom ostrove Róda (dnes súčasť Káhiry). Keď dal prvý mamlúcky sultán Ajbak (†1257, vládol od 1250) zavraždiť predáka bahríjskych mamlúkov Fárisa ad-Dína Aktaja (†1254), Kalávún spolu s niekoľkými ďalšími mamlúkmi (o. i. aj s neskorším sultánom Bajbarsom) ušiel do Sýrie, kde bol v Aleppe (dnes Halab) v službách ajjúbovského emira An-Násira Júsufa (*1228, †1260, vládol od 1236). Po návrate do Egypta po Ajbakovej smrti sa 1260 zúčastnil sprisahania vedúceho k zavraždeniu mamlúckeho sultána Kutuza (Sajf ad-Dína, vládol od 1259), ktorého nahradil sultán Bajbars (vládol 1260 – 77). Počas bábkovej vlády sultána Badra ad-Dína Sulámiša (*1272, †1291, vládol 1279) mal v rukách moc Kalávún, získal titul atabeg a po Sulámišovom odchode do exilu sa ujal vlády. Rozšíril hranice ríše od Sudánu až po dnešný Irak. V bitke pri sýrskom Homse (1281) porazil Mongolov, čím zastavil ich pokusy podrobiť si Sýriu, dobyl Latakiu (1287) a Tripolis (1289). Jeho konečným cieľom bolo úplné vyhnanie križiakov z Levanty, preto 1290 začal obliehanie Akka, počas príprav však náhle zomrel (Akko 1291 dobyl jeho syn al-Ašraf Chalíl, *okolo 1262, †1293, vládol od 1290). Kalávún vydržiaval veľkú armádu, v ktorej zaviedol používanie pušného prachu. Podporoval rozvoj obchodu, vydal nariadenia zaisťujúce bezpečnosť janovským lodiam dovážajúcim do Egypta otrokov a tovar (1288) a uzavrel obchodné dohody s Francúzskom, Janovom a so Sicíliou (1290). Dal postaviť viacero verejných budov (v Káhire rozsiahly funerálny komplex zahŕňajúci mauzóleum, madrasu a nemocnicu, 1284 – 85).

Abbás, Ferhát

Abbás, Ferhát, 24. 8. 1899 Taher, provincia Djidjeli (dnes Jijel) – 24. 12. 1985 Alžír — alžírsky politik. V roku 1943 spoluautor Manifestu alžírskeho ľudu, 1946 zakladateľ a do 1956 predseda Demokratického zväzu alžírskeho manifestu usilujúceho sa o samostatnosť Alžírska v rámci Francúzskej únie, po vypuknutí ozbrojeného boja za nezávislosť Alžírska sa 1956 pripojil k Frontu národného oslobodenia (FNO), 1958 – 61 predseda exilovej dočasnej vlády. Po vzniku nezávislého Alžírska (1962) 1962 – 63 predseda Národného zhromaždenia Alžírskej republiky.

Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad

Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad, aj Abd el-Krím, 1881 alebo 1882 Ahdir (pri Husajme), Maroko – 6. alebo 7. 2. 1963 Káhira — marocký emir, vodca povstania rífskych berberských kmeňov proti španielskym a francúzskym kolonizátorom Maroka. R. 1921 porazil Španielov, 1923 – 26 prezident Rífskej republiky, 1926 zajatý Francúzmi a deportovaný na ostrov Réunion, 1947 ušiel do Egypta, 1948 – 56 viedol Výbor pre oslobodenie arabského Magribu.

Adwa

Adwa, tal. Adua — mesto v sev. Etiópii v etnickom štáte Tigray, 1 900 m n. m.; 61-tis. obyvateľov (2015). Umelecké remeslá. V rozhodujúcej bitke taliansko-etiópskej vojny 1. 3. 1896 tam bola na hlavu porazená talianska armáda (20-tis. mužov) generála Oresteho Baratieriho (*1841, †1901) na africké pomery dobre vyzbrojeným vojskom etiópskeho cisára Menelika II. (100-tis. mužov). Porážka pri Adwe viedla k pádu talianskeho premiéra F. Crispiho a nová vláda markíza A. S. di Rudiniho vzápätí podpísala mierovú zmluvu v Addis Abebe (26. 10. 1896), podľa ktorej Taliansko muselo uznať plnú nezávislosť Etiópie.

Abú Kir

Abú Kir, Abú Qír — rybárska dedina a letovisko na stredomorskom pobreží Egypta severovýchodne od Alexandrie. V zálive Abú Kir 1. 8. 1798 zničil britský admirál H. Nelson početne silnejšiu francúzsku flotilu, ktorá mala kryť egyptskú expedíciu Napoleona I. Bonaparta. Týmto víťazstvom dosiahlo Spojené kráľovstvo námornú prevahu v Stredomorí. V pozemnej bitke pri Abú Kire 25. 7. 1799 porazil Napoleon I. Bonaparte turecké vojská bojujúce na strane Spojeného kráľovstva. Britské jednotky pod velením generála R. Abercrombyho sa 8. 3. 1801 vylodili pri Abú Kire a 21. 3. porazili zvyšky francúzskej expedičnej armády.

Ahmad ibn Túlún

Ahmad ibn Túlún, 835 – marec 884 Antiochia — zakladateľ egyptskej arabskej dynastie Túlúnovcov, 868 – 883 vládca Egypta, 877 pripojil k svojej provincii Palestínu a Sýriu. Prestal platiť poplatky abbásovskému kalifovi, zaslúžil sa o nový rozkvet Egypta. Hlavné mesto Fustát (dnes časť Káhiry) rozšíril o novú sídelnú štvrť s palácmi, nemocnicou a ibn Túlúnovou mešitou (876 – 879), ktorá sa zachovala dodnes.

Ajjúbovci

Ajjúbovci — egyptská arabská panovnícka dynastia kurdského pôvodu, 1171 – 1250 vládla v Egypte, Jemene, Sýrii a Mezopotámii. Jej zakladateľ Saláhaddín (Saladin) sa po zosadení Fátimovcov (1171) vyhlásil 1174 za sultána. K ríši pripojil Sýriu, záp. Arábiu a Jemen a niekoľkokrát porazil križiakov. Po smrti jeho nástupcu al-Ádila (1218) sa ríša rozpadla na niekoľko nezávislých panstiev. R. 1250 zvrhli Ajjúbovcov v Egypte mamlúci. Vedľajšia vetva Ajjúbovcov vládla 1171 – 1222 v Jemene, ďalšie sa udržali do 1331 ako kniežatá v Sýrii pod nadvládou mamlúkov.

Alavitovci

Alavitovci, ’Alawí — moslimská panovnícka dynastia vládnuca v Maroku počnúc sultánom ar-Rašídom († 1672; 1666 ovládol Fez) až do 21. stor. Pôvod odvodzuje od Mohamedovho vnuka Hasana. Koruna je dedičná v priamej mužskej línii. Panovníkovi patrí kalifský titul amír al-mu’minín, jeho osoba je posvätná. R. 1957 sultán Muhammad V. prijal titul kráľ; 1961 – 99 bol panovníkom kráľ Hasan II., od 1999 je panovníkom Muhammad VI. (*1963).

Alexandria

Alexandria, arab. al-Iskandaríja, medzinárodný prepis Al Iskandaríyah — prístavné mesto v sev. Egypte na pobreží Stredozemného mora v záp. časti delty Nílu 183 km severozápadne od Káhiry, administratívne stredisko guvernorátu Alexandria; 314 km2, 4,028 mil. obyvateľov (po Káhire 2. najväčšie mesto štátu, 2006). Priemysel chemický (ropa, olej, asfalt), energetický, strojársky, textilný (bavlnárstvo), potravinársky, papiernický a celulózový, lodiarsky, tabakový; umelecké remeslá. Export bavlny, obilnín, zeleniny, čaju, kávy, stavebného dreva; burza bavlny. Dopravná križovatka, letisko. V centre mesta starobylé štvrte Bruchium (grécka), Rakotis (egyptská), Regio Judaeorum (židovská) a Faros.

Založené 332 pred n. l. Alexandrom III. Veľkým podľa projektov gréckeho urbanistu z ostrova Rodos Deinokrata, ktorý vytvoril šachovnicový pôdorys mesta so širokými ulicami. Za vlády Ptolemaia I. Sótéra (322 – 285 pred n. l.) sa Alexandria stala hlavným mestom krajiny, hospodárskym a kultúrnym strediskom celého helenistického sveta vo vých. Stredomorí, rezidenciou a sídlom umelcov a vzdelancov. Rozprestierala sa medzi sev. brehom Mareotského jazera a pobrežím mora. Uličnú sieť určovali dve hlavné ulice: Dromos, ktorá viedla od brehu jazera k moru, a na ňu kolmá, 34 m široká a viac ako 3 500 m dlhá Mesion Pedon. Na ich priesečníku sa rozprestierala agora. Pri morskom pobreží ležala kráľovská štvrť Basileia alebo Brucheion, na východ od nej židovská štvrť, na západ Emporion. Kráľovský palác obklopovali rozsiahle záhrady, v jeho blízkosti stál Museion (sídlo Múz), v ktorom pracovali významní učenci všetkých odborov (odtiaľ pomenovanie múzeum). Súčasťou vedeckej inštitúcie bola aj rozsiahla Alexandrijská knižnica. V tomto období bol vybudovaný aj Serapeion, chrám zasvätený Serapidovi (s veľkou knižnicou), a pred prístavom na ostrove Faros maják, jeden zo starovekých siedmich divov sveta. Dôležitým centrom a prístavom zostala Alexandria aj po 30 pred n. l., keď cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši. Mala vyše 500-tis. obyvateľov, medzi ktorými vznikali ostré etnické a náboženské zrážky. Za cisára Trajána (98 – 117) tam vypuklo veľké židovské povstanie potlačené Hadriánom. Neskôr sa stala strediskom kresťanského učenia, sídlom biskupa, od 190 tam jestvovala katechetická škola (→ alexandrijská škola). Za Theodosia I. Veľkého (379 – 395), keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, sa systematicky ničili všetky staré pamiatky (napr. bol zničený Serapeion a Pergamská knižnica, ktoré tam boli presťahované z mesta Pergamon). R. 642 sa Alexandrie zmocnili Arabi, čím stratila výsadné kultúrne postavenie. Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovali len skromné zvyšky (Diokleciánov stĺp, rímske katakomby), ostatná časť bola zničená neskoršou výstavbou. Z islamského obdobia sú najvýznamnejšie dve mešity (z 1648 a 1767). V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, druhým najväčším v Egypte, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc (2002 otvorená Bibliotheca Alexandrina, ktorej budova je pokladaná za jedno z najvýznamnejších diel súčasnej architektúry), múzeí a univerzity (1942). Sídlo pravoslávneho alexandrijského patriarchu, jedno z dvoch sídel (popri Káhire) koptského ortodoxného patriarchu a titulárne sídlo melchitského (gréckokatolíckeho) patriarchu.

Alexandria

Alexandria — meno viac ako 30 miest, ktoré na svojich výbojoch založil Alexander III. Veľký. Prvou bola Alexandria (332 pred n. l.) pri ústí Nílu v Egypte.

Alí, Zín Ábidín ben

Alí, Zín Ábidín ben, 3. 9. 1936 Hammam Sús, Tunisko – 19. 9. 2019 Džidda, Saudská Arábia — tuniský politik, v rokoch 1987 – 2011 prezident republiky. Účastník protifrancúzskeho národnooslobodzovacieho boja, vojenské vzdelanie získal na školách vo Francúzsku a v USA. Jeden z organizátorov tuniskej národnej armády, pôsobil na rôznych vojensko-politických postoch. V rokoch 1986 – 87 minister vnútra, v októbri 1987 vymenovaný za ministerského predsedu, 7. 11. 1987 zosadil prezidenta al-Habíba ben Alí Burgibu (vyhlásený za neschopného zo zdravotných dôvodov vykonávať úrad) a sám sa vyhlásil za prezidenta. Dňa 24. 1. 2011 pod tlakom demonštrácií proti jeho vláde ušiel s rodinou do Saudskej Arábie.

al-Ansár

al-Ansár [arab.] —

1. príslušníci medinských kmeňov Aus a Chazradž, nasledovníci proroka Mohameda, u ktorých našiel útočisko pri odchode z Mekky (hedžra);

2. stúpenci Sudánca al-Mahdího (Muhammad Ahmad ibn as-Sajjid Abdalláh), ktorý sa koncom 19. stor. vyhlásil za mahdího, nového proroka, Bohom určeného na obnovu islamu.

Annaba

Annaba, do 1962 Bône — prístavné mesto v severovýchodnom Alžírsku pri Stredozemnom mori, administratívne stredisko vilájetu Annaba; 343-tis. obyvateľov (2008). Jedno z dôležitých priemyselných stredísk Alžírska. Priemysel chemický (spracovanie ropy), hutnícky, metalurgický, strojársky (výroba dopravných prostriedkov), tabakový, potravinársky, spracovanie korku. Exportný prístav (vývoz ocele, liatiny, fosforitov, poľnohospodárskeho tovaru). Železničný uzol, medzinárodné letisko. Turistika, kúpele.

Vzniklo v 12. stor. pred n. l. ako fenická obchodná stanica (Ophni), po 201 pred n. l. rezidencia numídských kráľov (názov Hippo Regius), neskôr rímske mesto, jedno z najluxusnejších starovekých miest. R. 393 sa tam konala synoda (koncil) ranokresťanskej cirkvi. Sídlo biskupstva, ktorého biskupom sa 396 stal sv. Augustín. R. 430 mesto obliehané Vandalmi, ktorí ho 431 dobyli a spustošili, krátky rozkvet zažilo po dobytí Byzanciou (533), 697 ho zničili Arabi. V nasledujúcom období oporný bod pirátov. Od 1160 patrilo berberskej dynastii Almohádovcov, asi od 1250 dynastii Hafsovcov, 1533 – 35 a 1540 – 1830 Osmanskej ríši, 26. 6. 1832 dobyté Francúzskom (názov Bône). Archeologickým výskumom boli odkryté početné pamiatky z rímskeho obdobia (fórum – jedno z najväčších v sev. Afrike, termy, divadlo, vodovod, veľký počet mozaikových dlážok). Bazilika sv. Augustína (1881 – 1900). Univerzita (založená 1975), archeologické múzeum.

anglo-búrska vojna

anglo-búrska vojna, aj búrska vojna alebo juhoafrická vojna — vojna medzi Spojeným kráľovstvom a dvoma búrskymi republikami – Transvaalskou republikou (→ Transvaal) a Oranským slobodným štátom (→ Oransko), 1899 – 1902. V období medzi napoleonskými vojnami a 1. svet. vojnou najväčšia a najdrahšia vojna, v akej Briti bojovali, medzi vojensky nevyrovnanými partnermi (Briti mali 500-tis. vojakov, Búri iba 88-tis., ich výhodou však bola znalosť terénu). Krízu vyvolal odmietavý postoj Transvaalskej republiky a jej prezidenta P. Krugera udeliť politické práva cudzincom, britským prisťahovalcom (tzv. úitlanderom) v oblasti Witwatersrandu, kde sú najbohatšie ložiská zlata na svete a kam nesiahala britská právomoc. Po odmietnutí búrskeho ultimáta proti zosilneniu britskej vojenskej prítomnosti vyhlásila Transvaalska republika (na stranu ktorej sa pridal i Oranský slobodný štát) 11. 10. 1899 Spojenému kráľovstvu vojnu. Prebiehala v troch etapách: prvá etapa bola v znamení víťazstiev búrskej armády (tzv. Black Week), 10. – 15. 12. 1899 obliehanie miest Mafeking (dnes Mahikeng), Kimberley a i. Búri však nedokázali svoje víťazstvá využiť a v druhej etape podľahli britským vojskám pod velením maršalov Fredericka Sleigha Robertsa (*1832, †1914) a H. H. Kitchenera. Briti obsadili Bloemfontein (február 1900), Johannesburg a Pretóriu (máj a jún 1900). Dňa 27. 2. 1900 búrsky generál Pieter Arnoldus Cronjé (aj Piet Cronjé; *1836, †1911) pri Paardebergu kapituloval, 24. 5. bola vyhlásená anexia Oranského slobodného štátu a 1. 9. 1900 aj Transvaalskej republiky, prezident Kruger odcestoval do Európy. V tretej etape sa Búri uchýlili k partizánskej vojne, Briti k taktike vypálenej krajiny; ničili a vypaľovali búrske a africké farmy, búrske ženy a deti zatvárali do koncentračných táborov, kde ich vyše 20-tis. zomrelo. Búri začali neúspešne rokovať, napokon súhlasili so stratou nezávislosti oboch republík podpísaním mierovej zmluvy 31. 5. 1902 vo Vereenigingu (→ Južná Afrika, dejiny).

Kabila, Laurent-Désiré

Kabila, Laurent-Désiré, 27. 11. 1939 Jadotville, dnes Likasi – 18. 1. 2001 v lietadle cestou do Harare, pochovaný v Kinshase — prezident Konžskej demokratickej republiky (1997 – 2001). Od mladosti inklinoval k marxizmu, začiatkom 60. rokov 20. stor. spolupracoval s P. Lumumbom. Patril k zakladateľom Ľudovej revolučnej strany (Parti de la révolution populaire; 1967 – 88), ktorá viedla gerilový ozbrojený boj v horských oblastiach provincie Južné Kivu podľa vzoru kubánskych revolucionárov F. Castra Ruz a E. (Che) Guevaru Sernu. V 80. a 90. rokoch 20. stor. sa zdržiaval v okolitých štátoch (Rwanda, Uganda, Angola, Zimbabwe). R. 1996 sa dostal na čelo Aliancie demokratických síl za oslobodenie Konga-Zairu (Alliance des forces démocratique pour la libération du Congo-Zaire, AFDL). Po zvrhnutí prezidenta Mobutua (1997) sa vyhlásil za prezidenta a Zair premenoval na Konžskú demokratickú republiku. Očakávané demokratizačné zmeny však neuskutočnil. R. 1998 vypovedal z Konžskej demokratickej republiky vojenské jednotky svojich dovtedajších spojencov, Ugandy a Rwandy, čo vyvolalo vznik rozsiahleho vojenského konfliktu. Dňa 16. januára 2001 bol na Kabilu spáchaný atentát. Vo funkcii ho nahradil jeho syn, generál Joseph Kabila Kabange (*1971).

Káhira

Káhira, arab. al-Káhira, medzinárodný prepis Al Qáhirah, angl. Cairo — hlavné mesto Egypta v severovýchodnej časti krajiny na vých. brehu Nílu bezprostredne pri juž. okraji nílskej delty (v mieste rozvetvovania sa rieky) asi 160 km od pobrežia Stredozemného mora (k mestu patria aj nílske ostrovy Gezíra a Róda), administratívne stredisko guvernorátu Káhira; 8,183 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Veľká Káhira (dvojmestie Káhira-Gíza s priľahlými mestami) 19,440 mil. obyvateľov (2010), najväčšie mesto Afriky a Blízkeho východu.

Politické a kultúrne centrum krajiny, sídlo egyptskej vlády, parlamentu, najvyššieho súdu a ďalších štátnych úradov, ako aj zahraničných diplomatických zastupiteľstiev a Arabskej ligy. Obchodné (stredisko obchodu s bavlnou, obilím, drevom, tabakom a i.) a finančné stredisko štátu i Blízkeho východu, sídlo významných bánk, burzy (od 1865), priemyselných koncernov a hospodárskych organizácií, veľtrhové mesto. Významné stredisko hutníckeho (oceliarstvo) a textilného (najmä bavlnárskeho) priemyslu, ďalej strojárskeho (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický, elektrotechnický, kožiarsky, odevný, tabakový, nábytkársky a polygrafický priemysel; rozvinuté umelecké remeslá (zlatníctvo, výrobky z kovov, tkáčstvo a i.). Cestovný ruch. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko (významná križovatka svet. leteckých liniek), metro (od 1987, prvé v Afrike).

Káhira patrí k mestám s výrazným znečistením ovzdušia, vody a pôdy, je tam desaťnásobne horšia kvalita ovzdušia, ako odporúčajú smernice OSN (zvýšená hladina aromatických uhľovodíkov, oxidu uhličitého a siričitého, medi, olova a i.). V dôsledku nedostatku zrážok, vysokých budov a úzkych ulíc (faktory zhoršujúce rozptyl smogu), prevahy starších automobilov (viac ako 60 % z nich má vyše 10 rokov) a vypaľovania strnísk v poľnohospodárskom zázemí vznikajú v Káhire časté hmly. K zhoršeniu viditeľnosti dochádza i počas prúdenia púšťového vetra chamsín prinášajúceho horúci vzduch s prímesou piesku.

Dejiny – Dnešná Káhira vznikla splynutím viacerých sídel ležiacich v delte Nílu na významných obchodných cestách spájajúcich Arábiu, Sýriu a Palestínu so sev. Afrikou a mestá na africkom pobreží Stredozemného mora s vnútrozemím. Na jej území sa už v staroveku nachádzalo staroegyptské mesto Iunu (grécky Heliopolis), v jej blízkosti sú aj ďalšie významné staroegyptské centrá, napr. záp. od nej Gíza a južne Mennofer (Memfis). Okolo 100 n. l. založil rímsky cisár Traján na pravom (vých.) brehu Nílu v blízkosti ostrova Róda na mieste pôvodného staroegyptského sídla Grékmi nazývaného Babylon mesto a pevnosť (neskôr Arabmi nazvaná Kasr al-Šam), ktorá mala chrániť lodný most cez Níl a kanál (nazývaný Amnis Trajani) vedúci do Červeného mora; v neskoršom období sa mesto stalo centrom byzantskej administratívy a začali sa tam usádzať koptskí kresťania (→ Kopti), pravdepodobne v 1. pol. 5. stor. tam bolo založené biskupstvo. R. 641 dobyli Babylon Arabi a vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába a neskorší prvý guvernér Egypta Amr ibn al-Ás založil sev. od Babylonu opevnený vojenský tábor, ktorý nazval Fustát (Veľký stan). Tábor sa postupne rozrástol na mesto a stal sa hlavným mestom krajiny; vzniklo tam viacero palácov, obytných domov a mešít (väčšina pôvodných stavieb sa nezachovala, dodnes jestvujúca mešita Amra ibn al-Ása, najstaršia v Káhire, bola mnohokrát prestavaná). Na mieste týchto dvoch starých sídelných jadier leží dnes mestská časť Káhiry, Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima). R. 750 Fustát vyhorel a následne vzniklo nové administratívne a vojenské centrum al-Askar, ktoré si však pozíciu hlavného mesta udržalo len niečo vyše storočie. Počas vlády dynastie Túlúnovcov (868 – 905), predovšetkým jej zakladateľa, neskoršieho egyptského sultána Ahmada ibn Túlúna, vzniklo nové mesto al-Katái’ (870). Boli vybudované nové administratívne budovy a kasárne, mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879), rezidencia guvernéra, verejná nemocnica, akvadukt a paláce (905 boli všetky stavby s výnimkou mešity Ahmada ibn Túlúna deštruované). Ahmad ibn Túlún dal na ostrove Róda postaviť pevnosť a 861 znovuvybudovať nílometer (stavba slúžiaca na meranie výšky hladiny Nílu). Mesto sa stalo významným umeleckým a politickým centrom, významným centrom výroby textilu, v 10. – 11. stor. spracovania horského krištáľu a v 11. – 12. stor. výroby vysokokvalitnej listrovej keramiky.

R. 969 dobyl Egypt fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí (as-Saklabí), ktorý v tom istom roku založil severovýchodne od Fustátu nový vojenský tábor (alebo satelitné mesto) opevnený mohutnou hradbou z nepálených tehál s ôsmimi bránami a nazval ho Káhira (arab. Al-Kahira = Dobyvateľka). Káhira sa stala hlavným mestom Egypta, sídlom kalifa a jeho dvora (panovnícky palác postavený 953 – 973; nezachoval sa) i významným centrom islamskej vzdelanosti, 970 – 992 bola postavená mešita al-Azhar, pri ktorej 972 vznikla madrasa (dnešná univerzita al-Azhar), a 990 – 1013 Hákimova mešita. V 2. pol. 11. stor. postihli mesto viaceré katastrofy (hladomor a mor), ktoré spôsobili vyľudnenie a čiastočný zánik Fustátu. Remeselníci z Fustátu sa presťahovali do Káhiry, ktorá sa v tom období začala značne rozširovať (napr. 1087 – 92 boli vybudované nové hradby, z ktorých sa zachovali napr. mestské brány Báb al-Nasr, 1087 – 92, a Báb al-Futúh, koniec 11. stor.).

V Káhire a v jej okolí vzniklo množstvo nových stavieb z kameňa s bohato dekorovanými fasádami (napr. mešita al-Akmar, od 1125) a v jej blízkosti viacero mauzóleí a funerálnych komplexov. R. 1168 bol vzhľadom na nebezpečenstvo útoku križiakov Fustát deštruovaný. Počas vlády dynastie Ajjúbovcov (1171 – 1250) boli časti mesta na brehu Nílu prestavané na remeselné a obchodné štvrte (od najstarších čias sa tam nachádzali prístavy). Sultán Saláhaddín inicioval vznik nového obranného systému s hradbami, ktoré by spájali Fustát a Káhiru. Z tohto plánu sa realizovala len citadela (1176; nachádzali sa tam paláce a sídla štátnych inštitúcií) postavená na Mukattamských vrchoch medzi Fustátom a Káhirou. Počas vlády dynastie mamlúkov (1250 – 1517) bola Káhira hlavným obchodným, náboženským a rezidenčným centrom ríše a po zničení Bagdadu Mongolmi (1258) i centrom islamskej kultúry. Vznikli nové štvrte, intenzívna stavebná činnosť prebiehala v al-Kahire, kde bola rozšírená hlavná ulica (nazývaná kasaba), ktorá slúžila aj na náboženské sprievody a bolo na nej vybudovaných množstvo prepychových súkromných rezidencií i charitatívnych inštitúcií založených mamlúckymi sultánmi. Vzniklo aj množstvo mešít, madrás, škôl a pitných fontán (v budove tzv. sabíl-kuttáb). K najvýznamnejším zachovaným stavbám patrí mešita sultána Bajbarsa (1266 – 69), ktorú dal vybudovať pri hipodróme (v neskoršom období vlády mamlúkov zohrával významnú úlohu ako športové a ceremoniálne centrum). O rozšírenie mesta, ako aj o vznik a prestavbu mnohých verejných stavieb sa zaslúžil mamlúcky sultán Muhammad an-Násir (vládol 1294 – 1340), významný patrón architektúry. Okolo 1340 mala Káhira asi 500-tis. obyvateľov. Koncom 14. stor. nastal ekonomický úpadok mesta. V 2. pol. 15. stor. počas vlády sultána Kájtbája boli vybudované a reštaurované mnohé verejné stavby a mesto bolo opäť rozšírené (vznikli nové štvrte, pohrebiská a rezidencie aristokracie za hradbami al-Kahiry).

Po dobytí Egypta Osmanmi a počas ich nadvlády (1517 – 1914) sa Káhira stala provinčným mestom, ale zároveň aj jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk v Osmanskej ríši. Mnohí remeselníci a umelci však odišli do Istanbulu. Stavebná aktivita výraznejšie nenarušila pôvodný charakter starého mesta. Stavali sa mešity s centrálnymi kupolami, štíhle minarety a od 16. stor. tradičné arabské kaviarne. Prístavy vo Fustáte upadli, rozvíjal sa nový prístav Búlák, kde vzniklo množstvo skladov a mešít (napr. mešita Sinana Pašu, 1571) v architektonickom štýle spájajúcom mamlúcke a osmanské architektonické prvky. Stavebná činnosť sa sústreďovala v predmestiach, mimo hradieb starého mesta, kde vznikali významné charitatívne a verejné inštitúcie i mešity. Architektúra v Káhire bola ovplyvnená mamlúckymi vzormi až do 18. stor., keď prevážil vplyv osmanskej dvornej architektúry a dekorácie. Staršie stavby boli opravované. Zachované tradičné obytné domy v historických častiach mesta sú charakteristické drevenými arkiermi na fasádach a zdobené panelmi s vyrezávanými geometrickými alebo florálnymi ornamentmi a s oknami prekrytými drevenými ornamentálnymi mrežami.

Výrazné zmeny nastali v Káhire počas jej obsadenia (1798 – 1801) francúzskymi vojskami Napoleona I. Bonaparta, keď boli deštruované celé historické štvrte a množstvo významných pamiatok. Mesto bolo rozdelené na 8 častí a boli vydané regulácie týkajúce sa hygieny. Trend modernizácie pokračoval počas celého 19. stor., a najmä v jeho 2. polovici, keď boli v európskom štýle postavené nové štvrte. Hlavným zámerom bolo vytvoriť z Káhiry modernú metropolu. Pôsobili tam mnohí európski architekti, viacerí na svojich stavbách uplatňovali štýl vychádzajúci z islamskej architektúry, vzorom pri budovaní Káhiry bol aj Paríž. Staré mesto si však uchovalo pôvodný stredoveký charakter. V 20. stor. v súvislosti s nárastom obyvateľstva sa Káhira rozrástla o ďalšie nové štvrte s modernou architektúrou. Začiatkom 20. stor. vznikla na základe európskych urbanistických koncepcií nová štvrť Heliopolis, ktorej architektúra sa vyznačuje zmesou európskych a islamských foriem (napr. palác baróna Éduarda d’Empain, 1907 – 11). V súčasnosti je Káhira výrazne kozmopolitné mesto na kultúrnom rozhraní Afriky, Ázie a Európy, ako aj významné kultúrne a duchovné centrum arabského a islamského sveta.

Stavebné pamiatky – Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima): čiastočne zachované zvyšky rímskej pevnosti (okolo 100 n. l., neskôr niekoľkokrát prestavaná, arab. Kasr al-Šam), v ktorej areáli sa nachádza viacero koptských chrámov bazilikovej dispozície, napr. Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abu Serga, založený v 5. stor., prestavaný v 11. a v 17. stor., reštaurovaný 2000, podľa legendy tam odpočívala Svätá rodina počas pobytu v Egypte), Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, 13. stor.), Koptské múzeum (založené 1910), ako aj Konvent sv. Juraja (10. stor., upravený v 19. stor.) a Chrám sv. Juraja (10. stor., prestavaný začiatkom 20. stor.) gréckej pravoslávnej cirkvi.

Pamiatky islamskej architektúry: zachovalo sa okolo 600 významných pamiatok islamskej architektúry, čím sa Káhira zaraďuje k najvýznamnejším mestám islamského sveta; 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K najvýznamnejším zachovaným stavbám patria mešita Amra ibn al-Ása (založená 641 vo Fustáte ako prvá mešita v Egypte, prestavaná 673, koncom 7. stor., v 1. pol. 9. stor. a neskôr, súčasná podoba je z 19. stor.), mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879, jej špirálovitý minaret bol kópiou minaretu Veľkej mešity v Sámarre, koncom 13. stor. prestavaná), mešita (al-)Azhar (970 – 992; v interiéroch sa zachovali pôvodné štukové epigrafické a florálne ornamenty), Hákimova mešita (Veľká mešita kalifa al-Hákima, 990 – 1013, reštaurovaná 1980), mešita al-Akmar (od 1125, fasáda s bohatou reliéfnou výzdobou a kaligrafickými nápismi) a mešita al-Sáliha Talá’iho (1160).

V blízkosti mesta boli vybudované citadela (1176, prestavaná v 13. – 15. stor., aj v 19. stor.) a viacero mauzóleí i funerálnych komplexov, napr. mešita emira al-Džujúšiho (1085), funerálny komplex sultána Kalávúna (1284 – 85, mauzóleum, madrasa, nemocnica), funerálny komplex sultána Hasana (1356 – 63, okrem sultánovho mauzólea ho pôvodne tvorili mešita, 4 madrasy, sirotinec, krytý bazár s obchodmi, kúpele a kuchyňa pre chudobných), funerálny komplex sultána Kájtbája (1472 – 74), mešita Abdalghániho al-Fachriho (1418), mešita sultána Kájtbája (1481 – 91), mešita Abdalkádira al-Daštútiho (1506), mešita Abú Dahaba (1774), mešita Muhammada Alího (aj Alabastrová mešita, 1828 – 57, postavená v areáli citadely), mauzóleum abbásovských kalifov (1242 – 66), mauzóleum Aliho Badra al-Karafího (1300), mauzóleum Abú al-Jusufajna (1329 – 30), funerálny komplex emira Šamsuddína Aksunkura (nazývaný aj Modrá mešita, 1346 – 47), funerálny komplex sultána Faradža ibn Barkúka (1398 – 1411), funerálny komplex sultána al-Mu’ajjada (1415 – 22), mauzóleum Abdullaha al-Dakrúrího (1466), mauzóleum Fadavíja (1479), mauzóleum emira Chajrbaka (1502 – 20).

Madrasy: madrasa a funerálny komplex emira Ahmada al-Mihmandara (1324 – 25), madrasa a funerálny komplex emira Aslama al-Silahdára (1344 – 45), madrasa emira Sargatmiša (1356), madrasa al-Ghannamíja (1372 – 73), madrasa sultána Barkúka (1384 – 86), madrasa a funerálny komplex emira Achúra Kanibaja (1503 – 04).

Súkromné rezidencie a mestské paláce: Ka’a al-Dardir (pol. 12. stor.), palác emira Alina Aka (aj palác emira Chajrbaka, 1293, 1502 – 03), palác emira Taza (1352, prestavaný v 17. a v 19. stor.), palác Baštak (1334 – 39, dnes múzeum), palác sultána Kájtbája (1485), palác al-Gavhara (1814, v areáli citadely) a i. Sabíl-kuttáb (budova s pitnou fontánou a školou) Abdarrahmána Katchudu (1744), karavanserail sultána Kansuha al-Ghúriho (1504 – 05) a i. Na nílskom ostrove Róda nílometer (861, pôvodne jestvoval už v staroveku).

Káhira je významným vedeckým a vzdelávacím centrom, sídlia tam Egyptská akadémia vied, početné výskumné ústavy, knižnice a viaceré univerzity, napr. univerzita al-Azhar (pôvodne madrasa založená 972 pri mešite al-Azhar), najvýznamnejšia a druhá najstaršia vzdelávacia inštitúcia v arabskom svete, ďalej Káhirská univerzita (založená 1908), Americká univerzita (1919), Univerzita Ain-Šams (1950) a i. V Káhire sa nachádza množstvo múzeí a galérií, z ktorých k najvýznamnejším patria Egyptské múzeum (založené 1857, súčasná budova v neoklasicistickom štýle z 1902), Koptské múzeum (1908) a Múzeum islamského umenia (1910), na nílskom ostrove Gezíra nové egyptské Národné kultúrne centrum (otvorené 1988) s Múzeom moderného umenia a budovou opery (predošlá budova opery, tzv. chedívska, postavená 1869 pri príležitosti otvorenia Suezského kanála, bola 1971 deštruovaná). Sídlo koptského patriarchu. Botanická a zoologická záhrada.

Almorávidovci

Almorávidovci, arab. al-Murábitún — berberská dynastia vládnuca 1061 – 1147 v severozápadnej Afrike. Založil ju moslimský reformátor Abdalláh ibn Jásín, ktorý vyzýval k očiste islamu od deformácií a nemorálnosti. Vytvoril bojovný duchovný rád Almorávidovcov, ktorý 1048 – 56 ovládol časť územia dnešnej Záp. Sahary a juž. Maroka. Najvýznamnejší vodca Almorávidovcov Júsuf ibn Tášfín (1061 – 1107) založil 1070 nové hlavné mesto Marrákeš, 1071 – 82 ovládol záp. Alžírsko, 1082 sa na žiadosť andalúzskych kniežat o pomoc proti reconquiste vylodil v Andalúzii, 1086 porazil Alfonza VI. Statočného v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake; dnes Sagrajas, pri Badajoze) a začlenil územie Andalúzie do svojej ríše. Jeho syn Alí (*1084, †1143) dobyl 1110 Zaragozu a 1116 Baleárske ostrovy. Ríšu oslabili mocenské boje a náboženská neznášanlivosť a po dobytí Marrákeša Almohádovcami 1147 zanikla.

Za dynastie Almorávidovcov vynikali vo vede a v umení filozof Ibn Bádždža (Avempace), astronóm Džábir ibn Aflah (*1100, †1150), básnik Ibn Zajdún (*1003, †1071), literát a teológ Ibn Hazm, historik Ibn Hajján (*987, †1075), geograf al-Bakrí (*1014, †1094). Zo stavebných pamiatok tohto obdobia bola najslávnejšia Veľká mešita v alžírskom Tlemcene; po dobytí ríše Almohádovcami boli vo veľkej miere zničené (Marrákeš).

Almohádovci

Almohádovci [-moa-], arab. al-Muvahhidún — berberská dynastia vládnuca 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike a v moslimskom Španielsku. Jej zakladateľ Ibn Túmart z berberského kmeňa Masmúdov vystúpil s reformnou koncepciou očisty islamu a s kritikou Almorávidovcov, 1121 sa vyhlásil za mahdího. Jeho vojvodca a neskôr nástupca Abdalmu’min bin Alí ovládol ríšu Almorávidovcov v Afrike a na Pyrenejskom polostrove. Za vlády jeho syna Abú Ja’kúba Júsufa (1163 – 84) a vnuka Abú Júsufa Ja’kúba al-Mansúra (1184 – 96), ktorý 1195 porazil pri Alarcose kastílske vojská, bola ríša na vrchole teritoriálneho a kultúrneho rozmachu. Ich hlavným mestom na Pyrenejskom polostrove bola Sevilla. Úpadok ríše po 1212, keď bol Muhammad an-Násir (1199 – 1213) porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa; vplyv Almohádovcov sa obmedzil na sev. Afriku. Ríšu Almohádovcov ohrozovali aj mocenské ambície miestodržiteľov v Afrike. Zanikla 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami.

Za panovania Almohádovcov vynikli vo vede a v umení filozofi Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmun (Maimonides), kartograf al-Idrísí, astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius, †asi 1204), kozmograf al-Kazvíní. Vznikli viaceré architektonické pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato členenými minaretmi (Marrákeš, Rabat, Tlemcen, Sevilla).

Kámil, Mustafá

Kámil, Mustafá, aj Mustafá Kámil Paša, 14. 8. 1874 Káhira – 12. 2. 1908 tamže — egyptský právnik, novinár a národný aktivista. Študoval na francúzskej právnej škole v Káhire a na univerzite v Toulouse. Po návrate do Káhiry sa stal zakladajúcim členom skupiny odporcov britského koloniálneho režimu v Egypte a Sudáne. R. 1900 založil noviny Al-Livá (Znamenie, resp. Vlajka), do ktorých aj pravidelne prispieval. V článkoch, ktorými o. i. prispel k rozvoju moderného spisovného arabského jazyka, sa prejavoval ako silný vlastenec, vystupoval proti britskej okupácii, žiadal zavedenie ústavy a vznik parlamentu a zasadzoval sa za otvorenie egyptskej univerzity. V úsilí dosiahnuť autonómiu Egypta podporoval egyptského vicekráľa (chedíva) Abbása II. Hilmího (*1874, †1944, vládol 1892 – 1914), zároveň sa v boji proti britskej nadvláde usiloval získať pomoc Francúzska a Osmanskej ríše. Po tzv. Denšavajskom incidente (1906; britskí dôstojníci zabili počas poľovačky ženu z dediny Denšavaj, čo vyvolalo zrážky medzi egyptským obyvateľstvom a britskými vojakmi; dôsledkom bola poprava 4 dedinčanov) sa stal jednou z vedúcich osobností protikoloniálnej opozície v Egypte. Krátko pred smrťou založil Národnú stranu (Hizb al-Vataní, 1907) a stal sa jej prvým predsedom.

Jeden z Kámilových prejavov inšpiroval egyptského básnika Muhammada Júnísa al-Kádího (*1888, †1969) na napísanie národne ladenej piesne Moja vlasť (Biládí), ktorá sa po zhudobnení Sajjidom Darvíšom (*1892, †1923) stala 1979 egyptskou národnou hymnou.

Kano

Kano — mesto v severnej Nigérii, hlavné mesto členského štátu Kano; 2,395 mil. obyvateľov, aglomerácia 4,957 mil. obyvateľov (2011). Hlavné hospodárske a kultúrne stredisko severnej časti krajiny s dobre vybudovanou infraštruktúrou. Priemysel textilný, potravinársky (výroba oleja z podzemnice olejnej, nealkoholických nápojov, konzervovanie najmä hovädzieho mäsa), kožiarsky, obuvnícky, chemický, cementársky, automobilový; remeslá (garbiarstvo, farbiarstvo, hrnčiarstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka, podzemnice olejnej; chov dobytka) s viacerými veľkými trhoviskami. Cestný uzol, železničné spojenie s Lagosom na pobreží Guinejského zálivu, medzinárodné letisko. Mesto je zásobované vodou z veľkej priehradnej nádrže Challawa Gorge Dam ležiacej 90 km juhozápadne.

Kano vzniklo okolo vrchu Dala, kde boli náleziská železnej rudy (najstaršie osídlenie pravdepodobne už okolo 7. stor. n. l.) a pod menom Dala bolo známe až do konca 15. stor. Postupne sa rozvinulo na jeden z najvýznamnejších hauských mestských štátov (→ Hausovia) – kráľovstvo Kano, ktorého prvým vládcom bol podľa pôvodnej, po arabsky napísanej a do angličtiny preloženej Kroniky Kana kráľ Bagauda (vládol 999 – 1063), potomok mýtického zakladateľa štátov princa Bajadžidu. Stalo sa významným centrom výroby indigom farbených látok a spracovania koží (typické jamy, v ktorých sa farbili látky a kože a patria k najstarším v Afrike, sa zachovali dodnes a patria k turistickým atrakciám), ako aj kováčstva i dôležitým obchodným strediskom a východiskovou alebo konečnou stanicou na karavánových cestách vedúcich cez Saharu k Stredozemnému moru, ovládalo aj cesty do údolia Nílu. Kontakt so severnou Afrikou uľahčilo skoré prijatie islamu, ktorý tam začal prenikať z Mali v 14. stor. Vrchol rozkvetu Kana nastal v 14. – 15. stor., najmä v období vlády Muhammada Rumfu (vládol 1463 – 99), ktorý podporoval šírenie islamu, uskutočnil administratívne reformy, dal prestavať mestské hradby a postavil palác Gidan Sarki (Gidan Rumfa). Počas fulbského džihádu 1805 bolo dobyté Usmanom Dan Fodiom a ako emirát Kano sa stalo súčasťou Sokotskej ríše (jej najväčšou, najrozvinutejšou a najprosperujúcejšou provinciou). V roku 1903 bolo dobyté Britmi, ktorí v poradí 7. fulbského emira poslali do exilu do mesta Lokoja, kde 1926 zomrel. Britská koloniálna politika takzvanej nepriamej vlády (Indirect Rule) umožnila zachovanie vlády emirov v Kane (s oklieštenými právomocami) aj počas britskej nadvlády (do 1960) a v rámci nezávislej Nigérie až do súčasnosti. Od 1967 hlavné mesto členského štátu Nigérie Kano.

Stavebné pamiatky: čiastočne zachované hradby (pôvodne z 12. stor., prebudované v 2. polovici 15. stor., neskôr opravované; dĺžka 17 km, výška 9 m), palác Gidan Sarki (aj Gidan Rumfa; 2. polovica 15. stor.), z ktorého sa zachovala len pôvodná vstupná brána, v centre mesta množstvo zachovaných príkladov tradičnej obytnej architektúry Hausov z nepálených tehál (tradičný typ islamského obytného domu s vnútornými dvormi), trh Kurmi (15. stor.), Piatková mešita (Džámí masdžid, založená v 2. polovici 15. stor., prestavaná v 16. a v 19. stor., súčasná stavba vznikla po 1950). Univerzita Bayero University Kano (založená 1977), múzeum Gidan Makama (sídli v budove z 15. stor.).

Abdalkádir

Abdalkádir, 6. 9. 1808 Maskara, Alžírsko – 26. 5. 1883 Damask — alžírsky emir, národný hrdina. Pôvodne islamský teológ. Vodca protifrancúzskeho povstania 1832 – 47, donútený kapitulovať pred lepšie vyzbrojenými francúzskymi vojskami, 1847 – 52 internovaný vo Francúzsku. Od 1855 žil v Damasku, zaoberal sa islamom, 1860 sa zastal maronitov utláčaných drúzmi. Tvorca lyriky a náboženských i vojenských spisov.

Kapsko

Kapsko — historické územie v Južnej Afrike. Pôvodne osídlené africkými etnikami Sanov a Khoinov (súhrnne označovaných aj ako Khoisani), neskôr Bantuov. Jeho kolonizácia európskymi prisťahovalcami sa začala 1652, keď Jan van Riebeeck (*1619, †1677) z poverenia holandskej Východoindickej spoločnosti založil na mieste dnešného Kapského Mesta zásobovaciu stanicu lodí plávajúcich do vých. Afriky a Ázie a až do 1795 bolo Kapsko holandskou kolóniou (pod správou holandskej Východoindickej spoločnosti). Prvými prisťahovalcami boli Holanďania (Búri, neskôr nazývaní Afrikánci), neskôr protestantskí Nemci, francúzski hugenoti (po 1685) a ďalší Európania. V ďalšej etape osídľovania boli na búrske farmy ako pracovná sila dovážaní otroci z rôznych častí Afriky a Ázie a postupne sa vytvorila aj početná komunita miešancov (→ Južná Afrika, Obyvateľstvo). Postup európskych kolonistov do vnútrozemia narážal od začiatku na odpor tam usadeného domorodého obyvateľstva. Už 1659 – 60 došlo k prvému vojenskému konfliktu s Khoinmi, 1779 – 1878 k deviatim vojnám s bantuskými Xhosmi (aj xhoské, kagerské, resp. kaferské alebo pohraničné vojny: 1779 – 81, 1793, 1799 – 1803, 1811 – 12, 1818 – 19, 1834 – 35, 1846, 1850 – 53, 1877 – 78).

R. 1795 Kapsko obsadili Briti, 1803 ho vrátili Holandsku a 1806 definitívne prevzali pod svoju správu (Kapská kolónia). Opatrenia zamerané na politické a hospodárske posilnenie britského vplyvu (1807 zákaz obchodu s otrokmi a 1833 zrušenie otroctva; od 1820 masové prisťahovalectvo Britov) zhoršili vzťahy medzi holandskými (búrskymi) osadníkmi a Britmi. Búrski usadlíci nespokojní s britskou správou sa začali najmä po 1836 hromadne sťahovať z Kapskej kolónie do vnútrozemia Afriky (Veľký pochod, afrikánsky Groot Trek, angl. Great Trek), pričom sa dostávali do ozbrojených konfliktov s africkým obyvateľstvom a začali zaberať ich územia, na ktorých zakladali takzvané búrske republiky, napr. Natal, Oranský slobodný štát (Oransko), Transvaal a i. R. 1872 sa Kapsko stalo samosprávnou kolóniou. Po porážke Búrov v anglo-búrskej vojne (1899 – 1902), pričlenení búrskych republík ku Kapsku a vzniku Juhoafrickej únie (1910; → Južná Afrika, Dejiny) sa Kapsko stalo najväčšou z jej štyroch provincií, zahŕňalo územie súčasných provincií Severné, Východné a Západné Kapsko, skoro polovicu Severozápadnej provincie, menšiu časť Namíbie (enkláva Walvis Bay) a menšiu časť provincie KwaZulu-Natal. Na severe susedilo s Namíbiou a Botswanou, na východe s Transvaalom, Oranskom, Lesothom a Natalom. Územnú integritu Kapska ovplyvnil vznik bantustanov v období apartheidu (1959 tam bola zriadená väčšia časť bantustanu Transkei a 1961 bantustan Ciskei, ako aj niekoľko enkláv bantustanu Bophuthatswana). R. 1959 bola časť provincie s mestom Kokstad pripojená k Natalu (dôsledok vzniku bantustanu Transkei), ďalšie územie zostalo exklávou obklopenou Natalom (mesto Umzimkulu a okolie).

Po páde apartheidu Kapsko ako administratívny celok zaniklo (1994) a jeho územie bolo rozdelené na štyri provincie (Severné, Východné a Západné Kapsko a Severozápadná provincia), Walvis Bay bol 28. 2. 1994 odovzdaný Namíbii. R. 2006 bolo mesto Umzimkulu a okolie (bývalá exkláva Kapska, od 1994 súčasť územia provincie Východné Kapsko) pričlenené k provincii KwaZulu-Natal.

Kénitra

Kénitra, arab. al-Kunajtira, oficiálny prepis Al-Qunaytirah 1932 – 56 Port-Lyautey — prístavné mesto v Maroku v blízkosti ústia rieky Sebú do Atlantického oceána severovýchodne od hlavného mesta Rabat, administratívne stredisko regiónu Gharb-Chrarda-Béni Hssen; 418-tis. obyvateľov (2012). Stredisko papiernického priemyslu, ďalej potravinársky (najmä rybný), chemický (výroba priemyselných hnojív a i.), textilný, tabakový a kovoobrábací priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, dve železničné stanice, prístav spojený 11 km dlhým prieplavom s Atlantickým oceánom (vývoz rúd železa, zeleniny, citrusov, vína, korku a i.).

Mesto vzniklo na mieste pôvodnej kasby (pevnosti), založené 1913 po vzniku francúzskeho protektorátu (1912) ako francúzska pevnosť a prístavné mesto, 1932 – 56 nazvané Port-Lyaute podľa francúzskeho maršala Huberta Lyauteyho (*1854, †1934), reprezentanta fr. vlády v Maroku (résident général). R. 1942 – 47 obsadené Američanmi, fungovala tam americká námorná základňa, potom vrátená Francúzsku, po vzniku nezávislého Maroka americko-marocká letecká a námorná základňa. Univerzita (založená 1989).

Kagame, Alexis

Kagame, Alexis, 15. 5. 1912 Kiyanza – 2. 12. 1981 Nairobi — rwandský filozof, jazykovedec, historik, etnológ, básnik a teológ. Pochádzal z vysokopostavenej rodiny Tutsiov zo skupiny Abiru, z ktorej pochádzali tradiční historici na dvore rwandského panovníka (mwamiho). R. 1941 vyštudoval rímskokatolícku teológiu a získal doktorát na univerzite Gregoriana v Ríme, neskôr sa pridal k skupine afrických teológov Prêtres noirs, ktorí sa hlásili k teológii oslobodenia a ideám afrikanizácie kresťanstva. R. 1958 sa po návrate do vlasti angažoval aj v politike, od 1963 profesor na Národnej univerzite Rwandy v Butare.

Písal po rwandsky i po francúzsky. Medzinárodný ohlas získal prácami, v ktorých zúročil vlastný rozsiahly výskum tradičnej rwandskej histórie, kultúry a filozofie, napr. Bantusko-rwandská filozofia bytia (La Philosophie bantoue-rwandaise de l’être, 1956), ktorou nadviazal na prácu Bantuská filozofia (La philosophie bantoue, 1945) belgického misionára Placida Fransa Tempelsa (*1906, †1977) a v ktorej vypracoval vlastnú koncepciu africkej filozofie (→ bantuská filozofia), a Porovnávacia bantuská filozofia (La Philosophie bantu comparée, 1976).

Autor básnickej zbierky Dynastická poézia v Rwande (La Poésie dynastique au Rwanda, 1951) a prekladu Biblie do rwandčiny. Podieľal sa na príprave a vydaní 8-zväzkového diela Všeobecné dejiny Afriky (General History of Africa, 1981 – 93), ktoré bolo spracované pod záštitou UNESCO a vyšlo paralelne v angličtine i vo francúzštine a neskôr v skrátenej podobe aj v ďalších svetových a afrických jazykoch.