Zákon o Kansase a Nebraske, Kansas-Nebraska Act — zákon schválený Kongresom USA v roku 1854, ktorý zrušil zásady Missourského kompromisu, zaisťujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi (južnými) a slobodnými (severnými) štátmi.

Spory týkajúce sa zavádzania otrokárstva na nových územiach eskalovali v USA po víťaznej vojne s Mexikom (1846 – 1848). Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu.

Zákon predložený senátorom z Illinois Stephenom A. Douglasom mal primárne zabezpečiť výstavbu transkontinentálnej železnice z Chicaga do Kalifornie. Na zaistenie finančnej podpory americkej vlády bolo potrebné viesť novú trať územím oficiálnych teritórií. Zákon preto zakotvil vznik dvoch nových teritórií – Kansasu (územia dnešných štátov Colorado a Kansas) a Nebrasky (územia dnešných štátov Colorado, Idaho, Južná Dakota, Montana, Nebraska, Severná Dakota a Wyoming), pričom každé z nich bolo oprávnené samo rozhodnúť o zavedení otrokárstva na svojom území. Tým boli prelomené zásady Missourského kompromisu a uzákonená možnosť rozširovať otrokárstvo bez ohľadu na geografické hranice (smerom na sever).

Predloženie zákona podnietilo predstaviteľov protiotrokárskych síl zo Severu založiť Republikánsku stranu (20. 3. 1854). Prijatie zákona viedlo k rozpútaniu občianskej vojny v Kansase (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas, 1854 – 1859), v ktorej zvíťazili odporcovia otrokárstva (abolicionisti), a k zvýšeniu napätia v americkej spoločnosti, v dôsledku čoho vypukla občianska vojna v USA.

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).

secesia južných štátov USA — proces odtrhnutia (odčlenenia) sa južných štátov od Únie pred vypuknutím a na začiatku občianskej vojny v USA. Na Juhu mala argumentácia možnosťou secesie dlhú tradíciu, jej zástancovia, vychádzajúci z ideí tzv. Otcov zakladateľov, deklarovali, že štát môže do Únie tak vstúpiť, ako aj z nej kedykoľvek vystúpiť, a to najmä v prípade ohrozenia svojich záujmov a suverenity. Elity na Juhu totiž Úniu považovali za konfederáciu suverénnych štátov, kým na Severe ju považovali za nedeliteľný unitárny štát, pričom každý štát sa vstupom do nej natrvalo vzdal svojej suverenity; secesiu preto považovali za ilegálnu a pre jednotu amerického národa škodlivú. Otázka secesie bola v USA aktuálna už začiatkom 19. stor., keď sa po kúpe Louisiany (1803) a pripojení rozľahlých území štáty Nového Anglicka obávali straty svojej dominancie. Práve tak v roku 1814 počas vojny so Spojeným kráľovstvom považovala časť zástupcov Nového Anglicka secesiu za spôsob riešenia politickej krízy.

Existujú dve fázy, tzv. prvá a druhá secesia. Prvou secesiou sa po zvolení Abrahama Lincolna za prezidenta USA (1860) od Únie odčlenili štáty Južná Karolína, Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Dosluhujúci prezident James Buchanan síce označil secesiu za nezákonnú, no v nádeji na zachovanie Únie odmietol zásah armády. Po vypuknutí občianskej vojny a páde pevnosti Fort Sumter (apríl 1861) sa k nim pripojili druhou secesiou Virgínia, Arkansas, Severná Karolína a Tennessee. Odštiepené štáty vytvorili zväz suverénnych štátov Konfederované štáty americké. Po ich porážke v občianskej vojne (1865) konfederácia zanikla a štáty boli postupne opätovne pričlenené k Únii (→ rekonštrukcia Juhu USA).

rekonštrukcia Juhu USA — proces hospodárskej a politickej obnovy bývalých štátov Konfederácie trvajúci od skončenia občianskej vojny v USA (1865) do roku 1877, počas ktorého nadobudli rovnaké právne postavenie ako ostatné členské štáty Únie.

Prípravy rekonštrukcie prebiehali ešte za života prezidenta Abrahama Lincolna, presadzujúceho tzv. Plán 10 percent, podľa ktorého sa odštiepený štát smel do Únie vrátiť, pokiaľ jej aspoň 10 % jeho voličov z roku 1860 vyjadrí vernosť. Presadenie plánu však bolo zmarené vraždou Lincolna, a hoci nový prezident Andrew Johnson presadzoval zmierlivý postoj k Juhu, napokon sa v otázke rekonštrukcie presadili radikálni republikáni. Vypracovali Zákony o rekonštrukcii (Reconstruction Acts, 1867 – 68), na základe ktorých bolo územie bývalej Konfederácie rozdelené do piatich vojenských obvodov. V ich jednotlivých štátoch boli nanovo kreované orgány zákonodarnej a výkonnej moci, tvorené predovšetkým prívržencami Republikánskej strany, ako aj Afroameričanmi (bývalí konfederační predstavitelia boli vylúčení z účasti na štátnej správe), ktoré sa dištancovali od otrokárskeho systému a secesie a postupne ratifikovali 13., 14. a 15. dodatok ústavy, zrovnoprávňujúce bývalých otrokov (tzv. freedmenov) s ostatným obyvateľstvom.

Tieto zmeny, ako aj iné opatrenia (napr. postavenie organizácií konfederačných veteránov mimo zákona, nahradenie súdov vojenskými tribunálmi a i.) prehlbovali odpor južanskej spoločnosti voči Únii, miestami ústiaci do rasových nepokojov. Pnutie však postupne oslaboval postoj niektorých vrcholových reprezentantov bývalej Konfederácie (napr. generál James Longstreet), ktorí sa stotožnili s princípmi rekonštrukcie a zasadzovali sa napr. o zrovnoprávnenie Afroameričanov a opätovné zjednotenie Únie. V dôsledku toho bol v máji 1872 prijatý Zákon o amnestii (Amnesty Act), umožňujúci väčšine bývalých konfederačných predstaviteľov opäť sa uchádzať o verejné funkcie.

Rekonštrukcia vyvrcholila v roku 1877 uzavretím tzv. Hayesovho-Tildenovho kompromisu, na základe ktorého po sporných voľbách (1876) južné štáty uznali za prezidenta USA republikánskeho kandidáta Rutherforda B. Hayesa a severné štáty stiahli z Juhu posledné okupačné jednotky, čím sa južné štáty definitívne stali rovnocennými členmi Únie. Kompromis však vytvoril aj podmienky na opätovné zhoršenie právneho postavenia afroamerického obyvateľstva. Pôsobenie hnutia za občianske práva v 60. rokoch 20. stor. býva preto označované za tzv. druhú rekonštrukciu.

Pershing, John Joseph, prezývaný Black Jack, 13. 9. 1860 Leclede, Missouri – 15. 7. 1948 Washington, D. C. — veliteľ amerických expedičných síl v Európe počas 1. svetovej vojny. Mal pedagogické aj právnické vzdelanie, už ako 17-ročný pôsobil ako učiteľ. V roku 1886 absolvoval vojenskú akadémiu West Point, na ktorej neskôr aj vyučoval.

Po ukončení štúdia na akadémii nastúpil do aktívnej vojenskej služby a zúčastnil sa na viacerých bojoch v indiánskych vojnách s kmeňmi Apačov a Siouxov, od roku 1895 velil jazdeckému pluku afroamerických, tzv. bizóních vojakov (odtiaľ prezývka Black Jack, t. j. čierny Jack). Ďalšie vojenské skúsenosti získal ako poručík jazdy pri bojoch o vrch San Juan na Kube počas španielsko-americkej vojny (1898) a s kmeňmi ľudu Moro na Filipínach počas americko-filipínskej vojny (1899 – 1903). Pôsobil aj ako vojenský atašé v Japonsku a pozorovateľ pri japonskej armáde počas rusko-japonskej vojny (1904 – 05). V roku 1906 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. V roku 1909 sa vrátil na Filipíny, kde plnil vojenské a politické povinnosti až do 1913 (pokračujúce boje s kmeňmi Morov). V marci 1916, po útoku mexických povstalcov na čele s Franciscom „Panchom“ Villom na mesto Columbus v Novom Mexiku, velil invázii do Mexika.

Vzhľadom na svoje dovtedajšie bojové skúsenosti bol Pershing po vstupe USA do 1. svetovej vojny vymenovaný za veliteľa amerických expedičných síl. Podrobne sa oboznámil so situáciou na západnom fronte, rozhodol o navýšení armády (z pôvodných 128-tisíc až na 3 milióny vojakov), ako aj o reorganizácii jej výcvikových stredísk. Po príchode prvých amerických jednotiek na západný front 26. mája 1917 Pershing spočiatku trval na tom, aby jeho vojská zostali pod samostatným americkým velením, neskôr, na základe vývoja situácie na bojiskách, však súhlasil so začlenením Američanov pod vrchné velenie Ferdinanda Focha. Až v septembri 1918 dostali americké expedičné sily vlastný frontový sektor. K najvýznamnejším operáciám amerických jednotiek pod Pershingovým velením patrili útoky pri Saint Mihieli, rieke Mása (fr. Meuse) a v Argonskom lese (Argony, fr. Argonne) na jeseň 1918. Hoci bol Pershing kritizovaný za ťažké straty utrpené pri útokoch na pevné nemecké postavenia, operácie prispeli ku konečnej porážke Nemecka.

Po 1. svetovej vojne John Pershing zastával v rokoch 1921 – 1924 post šéfa armádneho štábu. V roku 1932 získal Pulitzerovu cenu za svoje vojnové pamäti.

občianska vojna v USA, vojna Severu proti Juhu, americká občianska vojna — ozbrojený konflikt medzi severnými a južnými americkými štátmi v rokoch 1861 – 1865.

Hlavnými príčinami vypuknutia vojny boli ekonomické, sociálne a ideové rozdiely medzi severnými (nazývané aj Sever) a južnými štátmi (Juh) USA. Zatiaľ čo severné štáty boli do podstatnej miery priemyselné, s poľnohospodárstvom založeným na menších farmách, ekonomicky silnejšie, vybavené lepšou infraštruktúrou a ľudnatejšie, hospodárstvo južných štátov bolo založené najmä na poľnohospodárskej produkcii veľkých fariem a plantáží a na využívaní otrokov ako pracovnej sily. Paradoxne práve Juh zabezpečoval pred rokom 1861 väčšinu amerického exportu.

Najväčšie názorové rozdiely medzi Severanmi a Južanmi sa spravidla prejavovali v odlišnom pohľade na suverenitu jednotlivých štátov, no najmä na otázku otrokárstva, ktorá vyvolávala spoločenské napätie. V roku 1820 prijal Kongres USA tzv. Missourský kompromis, zaisťujúci rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi, v ktorých otroctvo nebolo povolené. Napätie vzrástlo po vojne s Mexikom (1846 – 1848), v ktorej USA získali nové územia. Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu a vyrovnané zastúpenie otrokárskych a slobodných štátov v Senáte USA. Kongres preto v snahe vyriešiť spor schválil súbor 5 zákonov (tzv. Kompromis roku 1850), ktorého súčasťou bol aj Zákon o otrokoch na úteku (Fugitive Slave Act), významne posilňujúci právne postavenie otrokárov. V jeho zmysle mali byť utečenci vrátení zo Severu svojim južanským majiteľom bez súdneho konania, čo na Severe vyvolalo masívny odpor a posilnenie abolicionistického hnutia, požadujúceho úplné zrušenie otrokárstva. Abolicionisti vytvorili tzv. podzemnú dráhu – systém úkrytov na pomoc otrokom pri úteku a presune do vzdialenejších oblastí (napr. do Kanady). Napätie zosilnelo v roku 1854 prijatím Zákona o Kansase a Nebraske (Kansas-Nebraska Act), umožňujúceho týmto dvom novým teritóriám USA určiť svoju orientáciu hlasovaním, čím bol zrušený Missourský kompromis. V Kansase dokonca v roku 1856 prebehol otvorený konflikt medzi stúpencami a odporcami otrokárstva (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas). Po potlačení povstania abolicionistu Johna Browna v Harpers Ferry (1859) sa začali na Juhu šíriť fámy o sprisahaní s cieľom zrušiť otrokársky systém.

Antipatiu medzi Severom a Juhom stupňoval i čoraz zjavnejší hospodársky pokrok Severu a jeho zvyšujúci sa politický vplyv. Na Juhu, presadzujúcom posilnenie samostatnosti jednotlivých štátov, postupne rástol vplyv secesionistického hnutia (požadujúceho odčlenenie južných štátov). Hoci sú dnes clá a ich vplyv na vývoz južanskej bavlny často interpretované ako kľúčová príčina vojnového konfliktu, ide skôr o mýtus šírený na Juhu počas vojny a po vojne, ktorý zľahčoval vnímanie otrokárstva ako celospoločenského problému. Žiadny južný štát ich vo svojom vyhlásení pri odštiepení nespomínal.

Spory sa prehĺbili koncom roka 1860 po zvolení odporcu otrokárstva a republikánskeho kandidáta Abrahama Lincolna za prezidenta USA (Únie). Krátko po jeho zvolení vystúpila z Únie Južná Karolína (20. decembra 1860), ktorej predstavitelia sa odvolávali na narastajúce nepriateľstvo voči otrokárskym štátom. Do začiatku februára 1861 vystúpili aj Georgia, Florida, Alabama, Mississippi, Louisiana a Texas a vytvorili Konfederované štáty americké (bežne označované aj názvom Konfederácia). Prezidentom Konfederácie sa stal bývalý senátor z Mississippi Jefferson Davis, hlavným mestom bolo spočiatku Montgomery v Alabame, neskôr Richmond vo Virgínii. Na jar 1861 sa počet jej členov rozšíril na jedenásť (pridali sa aj Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína). Zastúpenie v konfederačnom kongrese mali aj oficiálne neutrálne Kentucky a rozštiepené Missouri. Otrokárske štáty Delaware a Maryland zostali v Únii, no napr. 24 000 obyvateľov Marylandu neskôr bojovalo za Konfederáciu.

Občianska vojna sa začala 12. apríla 1861, keď konfederačné vojská pod velením generála P. G. T. Beauregarda začali ostreľovať Fort Sumter pri Charlestone (Južná Karolína) a unionistická posádka pevnosti sa im po vyčerpaní munície vzdala. Prezident Lincoln tri dni po útoku zverejnil výzvu na povolanie 75 000 dobrovoľníkov ochotných bojovať v armáde Únie. Vojnu spočiatku chápal iba ako boj za záchranu Únie bez akcentu na zrušenie otroctva. Vypuknutie vojny sprevádzalo na Juhu aj na Severe prevažne nadšenie. Mnoho mladých mužov, často z farmárskeho prostredia, považovalo vstup do armády za dobrodružstvo a príležitosť cestovať. Do armády Únie vstupovali i cudzinci vrátane prisťahovalcov z Uhorska (asi štvrtina unionistických vojakov sa narodila mimo územia USA). Unionistická armáda trpela v úvode vojny akútnym nedostatkom dôstojníkov, pretože takmer tretina ich vstúpila do armády Konfederácie. Viacerí velitelia oboch armád boli veteráni európskych revolučných bojov z rokov 1848 – 1849. Hoci mal Sever početnú aj materiálnu prevahu (na Severe žilo asi 22,4 milióna obyvateľov, na Juhu asi 9,1 milióna obyvateľov, z toho asi 3,8 milióna otrokov), vďaka schopnosti južanských veliteľov a odhodlaniu južanských vojakov sa spočiatku neprejavila. Južanskí politici mylne predpokladali, že v priebehu vojny Konfederáciu diplomaticky uznajú významné európske štáty, pričom počítali so zapojením sa Spojeného kráľovstva a Francúzska do konfliktu na ich strane (čo sa nestalo).

Bojiská občianskej vojny možno na základe geografickej lokalizácie rozdeliť na východné (zjednodušene medzi Atlantickým oceánom a Apalačskými vrchmi), západné (medzi riekou Mississippi a Apalačskými vrchmi) a transmississippské (západne od rieky Mississippi). Hlavné vojnové operácie sa začali útokom vojsk Únie na východnom bojisku na území Virgínie, brániace sa konfederačné vojsko však 21. júla 1861 nečakane zvíťazilo v bitke pri rieke Bull Run, a preto sa vojská Únie urýchlene stiahli k Washingtonu. V júni 1862 prevzal velenie hlavných konfederačných síl na východnom bojisku, tzv. Armády severnej Virgínie, skúsený stratég generál R. E. Lee. Spojil sa s vojskom generála T. J. Jacksona, ktoré dovtedy úspešne manévrovalo v doline Shenandoah (pre rýchle presuny si získalo prezývku pešia kavaléria) a na prelome júna a júla 1862 porazil v tzv. sedemdňovej bitke v blízkosti Richmondu Potomackú armádu (najpočetnejšie teleso unionistickej armády) pod velením G. B. McClellana. Lee dosiahol koncom augusta 1862 aj ďalšie významné víťazstvo pri rieke Bull Run.

Roku 1862 však Konfederácia utrpela aj prvé veľké porážky – na západnom bojisku na území Kentucky a Tennessee. Unionistické jednotky tam pod velením generála U. S. Granta dosiahli viaceré dôležité víťazstvá a za cenu ťažkých strát vyhrali 6. – 7. apríla 1862 aj kľúčovú bitku pri Shilohu. Konfederácia v týchto bojoch prišla na jar o veľkú časť svojho riečneho loďstva, ako aj o najväčšie mesto – New Orleans.

Západne od rieky Mississippi (na transmississipskom bojisku) sa skončili hlavné boje 8. marca 1862, keď boli konfederačné vojská po bitke pri Pea Ridge vyhnané z Missouri. Ozbrojené konflikty sa následne v tejto časti Severnej Ameriky niesli v réžii útočiacich južanských polovojenských skupín. Zároveň západne od Mississippi bojovali na oboch stranách aj menšie či väčšie skupiny a vojenské útvary zložené z pôvodných obyvateľov.

Južanské sily vedené generálom Leeom sa snažili viesť ofenzívne operácie na východnom bojisku, 17. septembra 1862 však prehrali v bitke pri Antietame (Maryland), v ktorej padlo, utrpelo zranenia či bolo zajatých okolo 23 000 vojakov. Niekoľko dní po bitke (22. septembra) vydal prezident Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov (Emancipation Proclamation), ktorým boli s účinnosťou od 1. januára 1863 prepustení na slobodu otroci na území Konfederácie. Vojna bola odvtedy prezentovaná aj ako boj za zrušenie otroctva, čím bola výrazne skomplikovaná prípadná zahraničná pomoc Konfederácii. V máji 1863 Konfederácia zvíťazila v bitke pri Chancellorsville, na čo začal Lee postupovať na sever. Konfederačné jednotky tiahli cez Maryland do Pensylvánie, kde však prehrali najvýznamnejšiu bitku celej vojny – pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863); celkové straty (oboch armád spolu) v nej presiahli 40 000 vojakov.

V júli 1863 dosiahla Únia významné víťazstvo aj na západnom bojisku, keď jej vojská pod Grantovým velením dobyli pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi. Únia tak získala kontrolu nad dôležitou dopravnou tepnou, čím Konfederáciu rozdelila na dve časti a naplnila strategický plán Anakonda, podľa ktorého mal byť námornou blokádou jej atlantických prístavov a obsadením najdôležitejšej americkej rieky významne obmedzený export (bavlna) a import (vojenský materiál) Konfederácie. Jej ekonomika tak utrpela straty a z dôvodu zlého zásobovania sa začal šíriť hlad, v dôsledku čoho významne klesla bojaschopnosť južanskej armády.

V záverečnej fáze vojny útočili na vojská Konfederácie na ich území predovšetkým tri zoskupenia vojsk Únie. Jednotky generála P. H. Sheridana od leta 1864 plienili dolinu Shenandoah, ktoré bolo dôležitou poľnohospodárskou oblasťou Juhu, čím prehĺbili hospodárske oslabenie Konfederácie. Jednotky vedené generálom W. T. Shermanom postupovali od Mississippi, pričom uplatňovali taktiku spálenej zeme. Začiatkom septembra 1864 získali Atlantu, následne po tzv. pochode k moru dosiahli Atlantik a ďalej postupovali Severnou Karolínou a Južnou Karolínou. Najdôležitejšie boje sa odohrali vo Virgínii, kde od mája 1864 operovali jednotky pod priamym velením hlavného veliteľa unionistickej armády generála Granta proti konfederačnej Armáde severnej Virgínie. V neprehľadnom zarastenom teréne pri Fredericksburgu (oblasť nazývaná Divočina) spočiatku neboli úspešné, rozhodujúce bolo až ich víťazstvo po niekoľkomesačných bojoch pri Petersburgu (tzv. obliehanie Petersburgu) a v následnej bitke pri Appomattoxe, po ktorej podpísal 9. apríla 1865 generál Lee kapituláciu. Boje v obmedzenej miere prebiehali ešte niekoľko týždňov, nad Texasom získala Únia kontrolu až v júni 1865.

V americkej občianskej vojne zahynulo najmenej 620 000 vojakov, z ktorých asi tretina padla priamo v bojoch či zomrela v dôsledku zranení, najčastejšími príčinami smrti však boli rôzne choroby (dyzentéria, týfus, zápal pľúc, tuberkulóza, kiahne a i.). Množstvo obetí mali na svedomí aj neľudské podmienky v zajateckých táboroch, napr. v južanskom tábore Andersonville v Georgii zahynulo takmer 13 000 vojakov. Vojnové udalosti sa stali osudnými aj pre približne 50 000 civilistov.

Americkú občiansku vojnu historici často pokladajú, i keď s trochou zjednodušenia, za prvú modernú vojnu v dejinách – presun vojakov či zbraní prebiehal do veľkej miery po železnici, kľúčové udalosti a boje sprostredkovali médiá, z čias vojny pochádza veľké množstvo fotografií. Obe strany navyše použili viaceré technické vynálezy – pozorovacie balóny, telegrafnú sieť a systém signálnych veží, ťažké obranné i útočné delá, drážkované muškety schopné presnejšie a ďalej strieľať, míny a ručné granáty. Veľký pokrok zaznamenalo počas vojny ženijné vojsko a prebiehali aj prvé moderné námorné boje. V bitke pri Hampton Roads 9. marca 1862 po prvýkrát v dejinách proti sebe bojovali námorníci na palubách dvoch obrnených lodí – Monitoru a predtým Južanmi ukoristeného Merrimacku. Konfederačný torpédový čln David poškodil 5. októbra 1863 pri Charlestone nepriateľskú loď New Ironsides, južanská ponorka Hunley dokonca 17. februára 1864 v rovnakej oblasti potopila ako prvá v histórii nepriateľské plavidlo – delovú šalupu Housatonic.

Ihneď po vojne sa začala tzv. rekonštrukcia Juhu – proces hospodárskej obnovy, ktorý trval až do roku 1877. Boli prijaté zásadné dodatky americkej ústavy, 13. dodatok zrušil inštitúciu otrokárstva, bývalí otroci získali na celom území USA občianske práva, hoci často iba formálne.

Americká spoločnosť zostala po vojne ešte dlho rozdelená, mementom bol aj úspešný atentát herca a fanatického prívrženca Juhu Johna W. Bootha na prezidenta Lincolna 14. apríla 1865 vo Fordovom divadle vo Washingtone. Symbolom spoločenských a rasových rozdielov bola aj v roku 1865 založená organizácia Ku-klux-klan, zameraná proti republikánom a Afroameričanom. Povojnový vývoj USA sa niesol v znamení masovej imigrácie a nárastu populácie (medzi rokmi 1860 a 1890 dvojnásobne, medzi rokmi 1860 a 1910 až trojnásobne), expanzie na Západ a bojov s Indiánmi, ako aj potvrdenia štatútu svetovej veľmoci, najmä po víťaznej španielsko-americkej vojne v roku 1898. Udalosti z rokov 1861 – 1865 rezonujú v USA dodnes, napr. v spojitosti s odstraňovaním pamätníkov venovaných významným predstaviteľom Konfederácie.

Missourský kompromis — zákon schválený Kongresom USA 3. 3. 1820, zaisťujúci rovnováhu medzi slobodnými a otrokárskymi štátmi USA.

Kompromis ukončil krízu vyvolanú žiadosťou teritória Missouri o prijatie za členský štát Únie s otrokárskym systémom, čo by narušilo politickú rovnováhu medzi 11 slobodnými a 11 otrokárskymi členskými štátmi, ktoré mali paritné zastúpenie v Senáte USA.

Na žiadosť zareagoval vo februári 1819 právnik a kongresman James Tallmadge (*1778, †1853) návrhom na postupnú emancipáciu otrokov z Missouri, čo by viedlo k zániku tamojšieho otrokárskeho systému. Návrh podporili severné (slobodné) štáty, no ostro sa voči nemu vymedzili južné (otrokárske) štáty, ktoré ho považovali za neprimeraný zásah federácie do suverenity členských štátov. Tallmadgeov návrh bol prijatý Snemovňou reprezentantov, no zamietnutý senátom.

Prehlbujúcu sa krízu napokon kongres vyriešil prijatím kompromisného riešenia, ktoré navrhol kongresman John W. Taylor (*1784, †1854). Missouri síce bolo do Únie prijaté ako otrokársky štát, no Únia bola súčasne rozšírená aj o slobodný štát Maine (dovtedy súčasť štátu Massachusetts). Aby sa v budúcnosti predišlo obdobnej politickej kríze, bol z iniciatívy senátora Jesseho B. Thomasa (*1777, †1853) zavedený pri začleňovaní nových štátov geografický princíp. Vytýčila sa hranica (36° 30´ severnej šírky), od ktorej na sever mali byť štáty slobodné, na juh otrokárske. Po víťaznej vojne s Mexikom (1846 – 1848) eskalovali spory týkajúce sa zavádzania otrokárstva na nových územiach.

Zásady Missourského kompromisu boli prelomené tzv. Kompromisom roku 1850, ktorý umožnil teritóriám Nové Mexiko a Utah samostatne rozhodnúť o zavedení otrokárstva na svojom území (bez ohľadu na vytýčenú geografickú hranicu), a definitívne zrušené Zákonom o Kansase a Nebraske (1854), ktorý tieto kompetencie zveril ďalším dvom teritóriám, čo napokon viedlo k vypuknutiu občianskej vojny v USA (1861 – 1865).

McClellan, George Brinton, 3. 12. 1826 Philadelphia, Pensylvánia – 29. 10. 1885 Woodstock, Connecticut — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, víťaz jednej z najvýznamnejších bitiek konfliktu pri Antietame. Absolvent vojenskej akadémie West Point (1846), v rokoch 1846 – 48 sa zúčastnil americko-mexickej vojny, v rokoch 1855 – 56 pôsobil ako americký vojenský pozorovateľ počas krymskej vojny, neskôr bol riaditeľom železničnej spoločnosti Ohio and Mississippi Railroad.

Na začiatku občianskej vojny (1861) bol vymenovaný za generála a vzápätí si získal uznanie víťazstvom v bitke pri Rich Mountain (dovtedy najväčšia bitka, Konfederácia v nej utrpela ťažké straty), ktorým Únii zabezpečil ovládnutie strategicky významného územia v dnešnej Západnej Virgínii. V júli 1861 sa stal zakladateľom a prvým veliteľom Potomackej armády (najvýznamnejší vojenský útvar Únie na východnom bojisku), neskôr (november 1861 – marec 1862) bol vrchným veliteľom armády celej Únie. V marci – júli 1862 viedol tzv. polostrovné ťaženie, ktoré malo za cieľ dobyť hlavné mesto Konfederácie Richmond, avšak pre opatrnú taktiku a neúspech v tzv. sedemdňovej bitke musel napokon ustúpiť. Svoje následné víťazstvo v bitke pri Antietame (17. 9. 1862; najväčšia jednodňová bitka vojny) nedokázal využiť na definitívnu porážku oslabenej južanskej armády (z obozretnosti neprenasledoval jej ustupujúce oddiely), a preto bol v novembri 1862 odvolaný z veliteľskej funkcie. V roku 1864 neuspel ani ako demokratický kandidát v prezidentských voľbách, keď jednoznačne prehral s dovtedajším prezidentom Abrahamom Lincolnom. V roku 1872 sa stal prezidentom železničnej spoločnosti Atlantic and Great Western Railroad, v rokoch 1878 – 81 bol guvernérom štátu New Jersey. Na sklonku života sa venoval písaniu pamätí (McClellanov príbeh, McClellan's Own Story, 1887).

kontinentálny kongres — orgán vytvorený zástupcami britských presídleneckých kolónií v Severnej Amerike (amerických kolónií), rokujúci o spoločnom postupe proti koloniálnym úradom a metropole (Veľkej Británii) bezprostredne pred vypuknutím Americkej revolúcie.

Prvý kontinentálny kongres zasadal 5. 9. – 26. 10. 1774 vo Philadephii, je pokladaný za prvú neoficiálnu americkú vládu. Na jeho zasadnutí sa zišlo 56 zástupcov dvanástich amerických kolónií, ktorí si za svojho predsedu zvolili Peytona Randolpha (*1721, †1775) z Virgínie. Kongres odmietol britskú koloniálnu politiku (vyjadrením odporu bol už 1773 tzv. bostonský čajový večierok), rozpustenie koloniálnych snemov, prax admiralitných súdov, umiestnenie pravidelnej armády v koloniálnych mestách v čase mieru a i. (sťažnosti sa stali súčasťou dokumentu adresovaného kráľovi a britskému i americkému ľudu). Pod vedením S. Adamsa, J. Adamsa, G. Washingtona. P. Henryho a R. H. Leeho boli prijaté uznesenia vyzývajúce na odpor proti daňovej a colnej politike londýnskej vlády, odhlasované hospodárske sankcie proti Veľkej Británii a zrušenie obchodu s ňou, bola odsúhlasená rezolúcia o tajnom vojenskom výcviku občanov i o vytváraní ozbrojených milícií. Predstavitelia Prvého kontinentálneho kongresu však neboli jednotní v otázke budúceho smerovania politiky amerických kolónií (urovnanie vzťahov s Veľkou Britániou alebo boj o nezávislosť). Zmierenie s Veľkou Britániou však už nebolo možné, začala sa organizovať domobrana a dochádzalo k zrážkam s britskou armádou (v marci 1775 nepokoje v Lexingtone a Concorde).

Druhý kontinentálny kongres zasadal 10. 5. 1775 vo Philadelphii, za predsedu bol zvolený J. Hancock. Kongres fakticky prevzal úlohu revolučnej vlády a začal prípravy na vojnu. Vyhlásením z 15. 5. 1775 uviedol kolónie do stavu vojenskej pohotovosti a vyzval k vytvoreniu nových ozbrojených jednotiek, čím položil základ vzniku Kontinentálnej armády, na ktorej čelo bol postavený G. Washington. V septembri 1775 sa k práci kongresu pripojila aj delegácia Georgie, a tým sa tento orgán stal zástupcom všetkých trinástich britských kolónií na území dnešných USA. Dňa 4. 7. 1776 prijal kongres najradikálnejší dokument tých čias, Deklaráciu nezávislosti USA (Declaration of Independence). Kontinentálny kongres predstavoval aj počas vojny najvyšší orgán nového štátu a na základe prvej americkej ústavy, Článkov konfederácie (The Articles of Confederation, 15. 11. 1777), sa stal stálym orgánom (odvtedy nazývaný aj Konfederačný kongres) a až do ratifikácie novej ústavy a ustanovenia úradu prezidenta (1789) vykonával funkciu vlády USA.

Konfederované štáty americké, Konfederácia, angl. Confederate States of America, CSA — historický štátny útvar v južnej časti dnešných USA vytvorený odtrhnutím (secesiou) južných otrokárskych štátov (nazývaných aj Juh) od USA. Bezprostrednou príčinou bolo zvolenie odporcu otrokárstva A. Lincolna (6. novembra 1860) za prezidenta USA. Ako prvá vystúpila zo zväzku Únie (USA) v decembri 1860 Južná Karolína, v januári 1861 sa k nej postupne pridali štáty Mississippi, Florida, Alabama, Georgia a Louisiana. Zástupcovia týchto šiestich secesionistických štátov vyhlásili 4. 2. 1861 v Montgomery Konfederované štáty americké (CSA), utvorili vlastný Kongres, schválili dočasnú ústavu (podľa amerického vzoru) a 9. 2. 1861 zvolili za prezidenta J. Davisa. Vo februári 1861 sa k nim pridal aj Texas. V novej ústave schválenej 11. 3. 1861 boli zakotvené väčšie právomoci jednotlivých členských štátov Konfederácie a bola garantovaná ďalšia existencia otrokárstva. V tom čase sa k pôvodným 6 štátom a k Texasu pripojili aj Severná Karolína, Virgínia (1863 sa od nej odtrhla Západná Virgínia a pridala sa k Únii), Tennessee a Arkansas. Odtrhnutie južných štátov sa stalo podnetom na vypuknutie občianskej vojny v USA (1861 – 65).

Konfederácia mala necelých 10 mil. obyvateľov, z nich viac ako tretinu (3,5 mil.) tvorili čierni otroci. Hospodárstvo bolo založené predovšetkým na produkcii bavlny (v menšej miere cukru, tabaku a ryže) a na jej exporte, priemysel fakticky neexistoval. Vláda sídliaca v Richmonde nebola schopná dosiahnuť medzinárodné uznanie (a tým ani lepšie úverové možnosti). Po vojenskej porážke a podpísaní kapitulácie 9. 4. 1865 v Appomattoxe konfederačné politické orgány zanikli a Konfederácia prestala existovať. Jednotlivé štáty boli v priebehu nasledujúcich rokov začlenené späť do zväzku Únie.

Kinkaid [-kejd], Thomas Cassin, 3. 4. 1888 Hanover, New Hampshire — 17. 11. 1972 Bethesda, Maryland, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký admirál. Po absolvovaní Námornej akadémie v Annapolise (1908) slúžil na rôznych vojnových lodiach. Po vstupe USA do 1. svetovej vojny (1917) sa zúčastňoval na operáciách spoločne s britským námorníctvom (Royal Navy). V medzivojnovom období pôsobil najskôr v diplomatických službách, v 30. rokoch 20. stor. v aktívnej službe v rôznych dôstojníckych hodnostiach. R. 1938 – 41 zastupoval USA ako námorný veľvyslanec v Ríme a Belehrade. Počas 2. svetovej vojny sa podieľal na mnohých námorných operáciách, napr. sa (v hodnosti kontradmirála) zúčastnil bitky v Koralovom mori (máj 1942), bojov o Šalamúnove ostrovy (1942 – 43) v Tichom oceáne, z ktorých najvýznamnejšia bola bitka o Guadalcanal, a bitky o ostrovy Aleut (Attu a Kiska). V novembri 1943 bol povýšený do hodnosti viceadmirála 7. americkej flotily (United States Seventh Fleet) a ako veliteľ spojených námorných síl juhozápadnej časti Tichého oceána sa podieľal na americko-austrálskej operácii Cartwheel (1943 – 45), zúčastnil sa námorno-leteckej bitky v zálive ostrova Leyte na Filipínach (1944) a bitky v zálive ostrova Kalimantan (1945); od 1945 admirál, od 1950 vo výslužbe.

King, William Lyon, aj W. L. Mackenzie King, 17. 12. 1874 Berlin, dnes Kitchener, Ontário – 22. 7. 1950 Kingsmere (pri Ottawe) — kanadský politik. Študoval politické vedy na univerzite v Toronte a v USA na univerzite v Chicagu i na Harvardovej univerzite v Cambridgei (Massachusetts). Politickú kariéru začal 1900 ako viceminister novozriadeného kanadského Ministerstva práce, 1909 – 11 minister práce. Ako vodca Liberálnej strany (1919 – 48) bol vo funkcii ministerského predsedu na čele troch kanadských vlád (1921 – 26, 1926 – 30, 1935 – 48). Počas jeho prvej a čiastočne aj druhej vlády prežívala krajina hospodársky rozmach a obdobie prosperity, ktoré bolo prerušené hospodárskou krízou (1929 – 30), obdobie tretej vlády (1935 – 48) bolo poznačené zložitou medzinárodnou situáciou. King bol od začiatku politickej činnosti neúnavným bojovníkom za dosiahnutie autonómie Kanady. Aj jeho aktivity prispeli 1926 k zvolaniu imperiálnej konferencie Commonwealthu, na ktorej Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Kingovým cieľom bolo odpútanie sa od britského vplyvu, na druhej strane to však viedlo k upevňovaniu kontaktov s USA. Bezprostredne pred 2. svetovou vojnou Kingova vláda najskôr podľa britského vzoru podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí vojny však King presadil v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny Nemecku po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Po skončení vojny sa zameral na sociálne reformy (vedúce napr. k zavedeniu zdravotného poistenia; poistenie v nezamestnanosti zaviedol už 1940), stal sa otcom špecifickej kanadskej verzie sociálneho štátu. R. 1945 sa Kanada pod jeho vedením stala zakladajúcim členom OSN. Vyvrcholením jeho autonomizačných snáh bolo 1946 prijatie Zákona o kanadskom občianstve (Canadian Citizenship Act). King patril v 1. polovici 20. stor. k najvýznamnejším politikom krajiny (32 rokov aktívne na politickej scéne, 22 rokov ministerský predseda), jeho hlavnou zásluhou sa Kanada pretransformovala z polokoloniálneho domínia Spojeného kráľovstva na autonómny štát v rámci Commonwealthu.

King, Martin Luther, 15. 1. 1929 Atlanta, Georgia – 4. 4. 1968 Memphis, Tennesse, pochovaný v Atlante — americký bojovník za občianske práva, jeden z najvýznamnejších vodcov v americkej histórii, baptistický pastor.

Po štúdiu sociológie a teológie pôsobil od 1954 ako kazateľ baptistickej cirkvi v kostole na Dexter Avenue v Montgomery (Alabama), kde sa stal iniciátorom nenásilnej taktiky boja proti rasovej segregácii. Inšpiroval sa filozofiou nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorá sa úspešne presadila v Indii pod vedením M. K. Gándhího. V záujme dosiahnutia cieľa a verejnej informovanosti aktívne spolupracoval s médiami, ktorých reportáže vyvolali vo verejnosti vlnu sympatií s hnutím a rasová otázka sa v USA stala najdôležitejším diskutovaným problémom začiatku 60. rokov 20. stor. R. 1955 viedol kampaň za zrušenie rasovej segregácie na vnútroštátnych autobusových linkách, ktorá bola po 382 dňoch úspešná. R. 1957 spoluzakladateľ a 1957 – 68 predseda hnutia Južná kresťanská konferencia (Southern Christian Leadership Conference, SCLC), ktorého cieľom bolo formou nenásilných protestov dosiahnuť reformu zákonov týkajúcich sa občianskych slobôd černošského obyvateľstva. Bol charizmatickou osobnosťou. Organizoval a viedol protestné pochody afroamerického obyvateľstva za právo voliť, právo na prácu a ďalšie základné občianske práva. Povestným sa stal pochod na Washington (28. 8. 1963; vyše 200-tis. účastníkov), kde predniesol prejav Mám sen (I have a dream). Jeho hlavnými myšlienkami boli sen o spoločnom národe, ktorého členovia by neboli posudzovaní podľa farby pleti, ale podľa charakteru, a výzva vybudovať spoločnosť, ktorá bude všetkým svojim členom garantovať občianske slobody a práva. V období 1957 – 68 predniesol v rámci svojich aktivít viac ako 2 500 prejavov, ktorými si získal verejnosť a väčšina ním prednesených požiadaviek bola postupne zakomponovaná do amerického právneho poriadku (1964 zákon o občianskych právach, 1965 zákon o hlasovacom práve). V nasledujúcom období sa angažoval v hnutí proti vietnamskej vojne, jeho vplyv však najmä v dôsledku pôsobenia extrémnych militantných organizácií a hnutí (Čierni panteri, Čierni Moslimovia vedení Malcolmom X a i.) poklesol. V apríli 1968 bol v Memphise zastrelený najatým vrahom (James Earl Ray, *1928, †1998), jeho smrť vyvolala veľké pobúrenie a rozpútala rasové násilnosti. King bol vyhlásený za mučeníka, deň jeho narodenia sa od 1986 v USA pripomína štátnym sviatkom (Deň M. L. Kinga), ktorý sa oslavuje v tretí januárový pondelok. Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1964).

King, Ernest Joseph, 23. 11. 1878 Lorain, Ohio — 26. 6. 1956 Portsmouth, New Hampsire — americký admirál. Absolvoval (1901) námornú akadémiu v Annapolise (Maryland). R. 1926 – 29 pobočník náčelníka štábu námorných leteckých síl Atlantickej flotily, 1930 – 32 kapitán lietadlovej lode USS Lexington. Po absolvovaní univerzity vojenského námorníctva v Newporte na Rhode Islande (1933) bol povýšený na kontradmirála a poverený vedením komisie pre letectvo na ministerstve námorníctva. R. 1938 viceadmirál, 1941 vrchný veliteľ Atlantickej flotily, po japonskom útoku na Pearl Harbor (7. december 1941) admirál a veliteľ amerického vojnového loďstva, od marca 1942 veliteľ námorných operácií. Počas 2. svetovej vojny boli mnohé jeho rozhodnutia (napr. nesúhlas so zavedením taktiky námorných konvojov, čo následne spôsobilo straty na dopravných lodiach) považované za nesprávne, resp. kontroverzné. Presadil útok na ostrov Guadalcanal (1942 – 43), ktorý spôsobil japonskej cisárskej armáde veľké straty. R. 1944 bol povýšený na admirála flotily (Fleet Admiral; najvyššia hodnosť v amerických námorných silách). Od 1948 vo výslužbe.

Kennedy, Robert (Bobby) Francis, 20. 11. 1925 Brookline, Massachusetts – 6. 6. 1968 Los Angeles, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký právnik a politik, syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Johna Fitzgeralda Kennedyho a Edwarda Moora Kennedyho. R. 1952 sa podieľal na organizovaní senátorskej kampane svojho brata Johna Fitzgeralda, 1960 na jeho prezidentskej kampani. Počas bratovho pôsobenia v prezidentskom úrade zastával 1961 – 64 úrad ministra spravodlivosti. V tejto pozícii rozvinul náročný program boja proti organizovanému zločinu a na ochranu občianskych práv menšín, najmä Afroameričanov. R. 1964 bol zvolený ako kandidát Demokratickej strany do Senátu (za štát New York), kde sa stal lídrom jej liberálneho krídla. Postupne sa stal vážnym kritikom politiky prezidenta L. B. Johnsona najmä v otázkach diskriminačnej rasovej politiky a vietnamskej vojny (žiadal, aby sa USA z Vietnamu stiahli). Úspešne kandidoval za Demokratickú stranu na úrad prezidenta, počas kampane bol však zavraždený.

Kennedy, Joseph Patrick, 6. 9. 1888 Boston, Massachusetts – 18. 11. 1969 rodinné sídlo v Hyannis Port, Massachusetts, pochovaný v Brookline, Massachusetts — americký obchodník, politik a diplomat írskeho pôvodu. Otec Johna Fitzgeralda Kennedyho, Roberta Francisa Kennedyho a Edwarda Moora Kennedyho. Po ukončení štúdia na Harvardovej univerzity (1912) sa intenzívne venoval ekonómii a bankovníctvu a stal sa členom Demokratickej strany. R. 1914 sa oženil s dcérou bostonského starostu Rose Elisabeth Fitzgeraldovou (Fitzgerald; *1890, †1995), s ktorou mal 9 detí. Nadaný obchodník, ktorý sa postupne stal predsedom, resp. predstaveným viacerých významných obchodných a bankových trastov, svoje bohatstvo však získal prevažne burzovými špekuláciami a počas prohibície i po nej obchodovaním s alkoholom. Blízky spolupracovník F. D. Roosevelta, ktorého podporoval v prezidentskej kampani (o. i. aj finančne). R. 1933 bola z jeho iniciatívy ustanovená vládna Komisia pre cenné papiere a valuty (Securities and Exchange Commission, SEC), ktorej sa stal prvým predsedom a v tejto funkcii revidoval koncepciu pravidiel na obchodovanie s akciami. R. 1936 – 37 predseda Komisie pre námornú plavbu (Maritime Commission, MARCOM). R. 1937 – 40 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve, kde však ako podporovateľ politiky appeasementu A. N. Chamberlaina a sympatizant nacistického Nemecka bol pod tlakom amerických a britských politických síl prinútený rezignovať. R. 1946 odišiel z verejného života.

Kennedy, John Fitzgerald, aj Jack, JFK, 29. 5. 1917 Brookline, Massachusetts — 22. 11. 1963 Dallas, Texas, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký politik, 35. prezident USA (1961 – 63), syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Edwarda Moora Kennedyho a Roberta Francisa Kennedyho. Po absolvovaní štúdia na Harvardovej univerzite (1940) vstúpil 1941 do armády a počas 2. svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového torpédového člna pri bojoch v Tichom oceáne. Po návrate do USA pracoval ako novinár a zároveň sa politicky angažoval ako člen Demokratickej strany s výraznými politickými ambíciami. R. 1947 – 53 poslanec Demokratickej strany v Snemovni reprezentantov, 1953 – 61 senátor za štát Massachusetts. V tomto období sa stal kritikom pasívnej konzervatívnej politiky prezidenta D. D. Eisenhowera, čo mu vynieslo značnú popularitu. V novembri 1960 zvíťazil v prezidentských voľbách najtesnejšou väčšinou nad R. Nixonom a stal sa prvým katolíckym prezidentom USA.

Po nástupe do úradu (20. 1. 1961; ministrom spravodlivosti sa stal jeho brat R. F. Kennedy) začal s programom Nová hranica (New Frontier), ktorým sa chcel prihlásiť k politike a tradícii F. D. Roosevelta. Hľadal oporu v mladej podnikateľskej americkej generácii, ktorej ponúkol šancu na lepší život, kládol veľký dôraz na angažovanosť jednotlivcov, pre Američanov sformuloval nové ideály, ktoré mali prispieť k obnoveniu príťažlivosti americkej demokracie. Vo vnútornej politike sa zameral na reformu sociálneho systému s cieľom zabezpečiť zlepšenie sociálnych istôt a zdravotnej starostlivosti, navrhol zákon o znížení daní (realizovaný 1964). Za najväčší problém považoval riešenie rasovej otázky, presadzoval zákony o občianskych právach Afroameričanov a zrušení segregácie. V Kongrese s republikánskou väčšinou síce podstatnú časť svojho programu presadiť nedokázal, naštartoval však mnoho reforiem, ktoré boli realizované počas administratív jeho nástupcov.

V hospodárskej oblasti sa spočiatku inšpiroval teóriou J. M. Keynesa (politika oživenia, obmedzenie inflácie kontrolou príjmov ap.). Výzvou na oživenie priekopníckeho ducha sa mal stať ambiciózny vesmírny projekt Apollo (1961). V oblasti zahraničnej politiky sa spočiatku usiloval o zlepšenie vzťahov medzi USA a ZSSR (bezvýsledná schôdzka s N. S. Chruščovom o statuse Berlína v júni 1961 vo Viedni; → berlínska kríza), neskôr o zastavenie šírenia komunizmu vo svete; prispôsobenie sa novej svetovej situácii (studená vojna) malo však znamenať aj obnovenie vodcovského postavenia USA. V súlade so svojím úsilím o zblíženie sa so západnou Európou ponúkol 1962 partnerstvo Európskemu hospodárskemu spoločenstvu, čo sa prejavilo najmä rozsiahlymi obchodnými rokovaniami, ktoré viedli k obojstrannému zníženiu ciel (→ Kennedyho kolo). V duchu intervencionizmu, najmä však po fiasku invázie na Kubu 1961 (→ Záliv svíň), chcel zlepšiť vzťahy USA s latinskoamerickými štátmi založením Aliancie pre pokrok (1961), ktorej cieľom malo byť poskytovanie hospodárskej pomoci. R. 1961 boli z jeho podnetu založené Mierové zbory (Peace Corps), ktorých dobrovoľní príslušníci boli vysielaní na pomoc do rozvojových krajín. V tom istom roku inicioval vojenskú angažovanosť USA vo Vietname vyslaním niekoľkotisíc vojenských poradcov. Vo vzťahu k ZSSR presadzoval zosilnenie vojenského rozpočtu, realisticky si však uvedomoval hrozbu jadrovej vojny (→ doktrína pružnej reakcie), preto sa zasadil za uzavretie zmluvy o zákaze skúšok jadrových zbraní, ktorú v auguste 1963 v Moskve podpísali USA, Spojené kráľovstvo a ZSSR (neobsahovala zákaz podzemných skúšok). Razantnosť, s akou vystupoval počas berlínskej krízy, a najmä neústupčivosť počas najvážnejšieho konfliktu v období studenej vojny (→ kubánska kríza) umožnili USA pristupovať k otázke mierového spolužitia z pozície sily. Jeho politický kurz vyvolal antipatiu v krajne pravicových amerických kruhoch; pri oficiálnej návšteve texaského Dallasu bol zastrelený. Jeho údajný vrah Lee Harvey Oswald (*1939, †1963) bol pri prevoze do väznice zastrelený tiež, čo spôsobilo, že okolnosti Kennedyho smrti zostali dosiaľ neobjasnené. Kennedy sa svojou modernosťou, nenútenosťou a charizmou zaradil medzi najpopulárnejších amerických prezidentov, k čomu prispela aj popularita jeho manželky Jacqueline (Jackie) Lee Kennedyovej, rodenej Bouvierovej (Bouvier, *1929, †1994).

Kennedy, Edward (Ted) Moore, 22. 2. 1932 Brookline, Massachusetts – 25. 8. 2009 Hyannis Port, Massachusetts — americký právnik a politik, syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Johna Fitzgeralda Kennedyho a Roberta Francisa Kennedyho. R. 1956 ukončil štúdium práva na Harvardovej univerzite v Cambridgei (Massachusetts) a 1958 na Virgínskej univerzite v Charlottesville. R. 1960 sa podieľal na organizácii predvolebnej kampane svojho brata J. F. Kennedyho v prezidentských voľbách. R. 1962 zvolený za senátora Kongresu USA za Demokratickú stranu (za štát Massachusetts) na uvoľnené miesto po bratovi J. F. Kennedym, znovuzvolený 1964, 1970, 1976, 1982, 1988, 1994, 2000 a 2006 (v úrade až do smrti). V Senáte bol členom viacerých výborov a komisií, 1969 – 71 zastupujúci predseda frakcie Demokratickej strany, 1979 – 81 predseda právneho výboru, 1987 – 95, 2001 – 03 a 2007 – 09 predseda výboru pre zdravotníctvo, vzdelanie, prácu a dôchodkové zabezpečenie. Jeho ambície stať sa kandidátom Demokratickej strany v prezidentských voľbách 1972 zmarila v júni 1969 autonehoda na ostrove Chappaquiddick (Massachusetts), pri ktorej sa jeho spolujazdkyňa utopila po páde auta z mosta do mora. R. 1980 neúspešne kandidoval v primárnych prezidentských voľbách (na kandidáta Demokratickej strany) proti úradujúcemu prezidentovi J. E. Carterovi. Stúpenec sociálnej politiky (podieľal sa napr. na vypracovaní viacerých reforiem z oblasti zdravotníctva a zdravotného poistenia), v zahraničnopolitickej oblasti zástanca politickej spolupráce so ZSSR a zmrazenia jadrového potenciálu na obidvoch stranách.

Kennan [-nen], George Frost, 16. 2. 1904 Milwaukee, Wisconsin — 17. 3. 2005 Princeton, New Jersey — americký diplomat. Po absolvovaní štúdia na univerzite v Princetone (1925) vstúpil do amerických zahraničných služieb (United States Foreign Service) a pôsobil na diplomatických postoch v Európe (Ženeva, Hamburg). Od polovice 30. rokov 20. stor. patril k popredným americkým expertom na sovietsku problematiku. R. 1935 – 38 pôsobil vo Viedni, 1938 v Prahe a od 1939 v Berlíne, kde bol po vstupe USA do 2. svetovej vojny (1941) 6 mesiacov internovaný. Od 1942 pôsobil v Lisabone, 1944 v Londýne ako poradca americkej komisie pre spojeneckú politiku v Európe, 1944 – 46 poradca amerického veľvyslanca v Moskve. Podieľal sa na vytvorení novej stratégie diplomatických vzťahov so ZSSR, v ktorých presadzoval politiku tzv. zadržiavania sovietskej expanzie po 2. svetovej vojne (→ Containment). R. 1947 – 49 riaditeľ Výboru pre plánovanie politiky (Director of Policy Planning; mal významný podiel na prijatí Marshallovho plánu), 1949 – 51 radca Ministerstva zahraničných vecí USA (Counselor of the Department of State). Jeho myšlienky a názory sa stali základom Trumanovej doktríny.

Po nástupe ministra zahraničných vecí D. G. Achesona (1949), ktorý nevnímal sovietsku hrozbu ako politickú (skôr ako vojenskú), Kennanov vplyv značne oslabol. Naďalej však vystupoval proti novej politickej línii zameranej na vojenskú konfrontáciu, napr. proti vojne v Kórei, proti výrobe vodíkovej bomby ap. V marci-septembri 1952 veľvyslanec USA v Moskve (v októbri 1952 vyhlásený sovietskou stranou za personu non grata) a 1961 – 63 v Belehrade. Od 1956 profesor v Institute for Advanced Study v Princetone. Autor viacerých prác, napr. Rusko opúšťa vojnu: sovietsko-americké vzťahy, 1917 – 1920 (Russia Leaves the War: Soviet-American Relations, 1917 – 1920, 1956; Pulitzerova cena 1957), Pamäti 1925 – 1950 (Memoirs 1925 – 1950, 1967; Pulitzerova cena 1968), Z Prahy po Mníchove: Diplomatické listiny 1938 – 1940 (From Prague after Munich: Diplomatic Papers 1938 – 1940, 1968) a Nukleárny sebaklam: Sovietsko-americké vzťahy v atómovom veku (The Nuclear Delusion: Soviet-American Relations in the Atomic Age, 1979). Nositeľ Prezidentskej medaily slobody (Presidential Medal of Freedom, 1989) udeľovanej prezidentom USA.

Kečuánci, Kečuovia, vlastným menom Qhichwa runakuna — juhoamerický indiánsky kmeň z vysokohorských oblastí Peru (12 mil., 2000), Bolívie (2 mil., 2006), Ekvádoru, Argentíny, Čile a Kolumbie; spolu asi 15 mil. Najpočetnejšia indiánska národnosť Ameriky. Kečuánci pôvodne žili v okolí dnešného mesta Abancay v Peruánskych Andách v teplých horských údoliach nazývaných kečua. Na začiatku 15. stor. ovládali rozľahlé územie vrátane kraja obývaného Chankami, ktorí ich okolo 1430 z neho vyhnali a napadli aj ich spojencov Inkov. V pol. 15. stor. sa ich územie stalo súčasťou Tahuantinsuyu, ríše Inkov. Formálne sú od 16. stor. kresťania (rímski katolíci), zachovávajú si však aj pôvodnú, predkolumbovskú vieru (medzi tradičné rituály patria napr. sviatok čistenia zavlažovacích kanálov, vzdávanie úcty horským vrcholom, bohyni Pachamame a i.). Zaoberajú sa väčšinou poľnohospodárstvom, pestujú zemiaky (vyše 200 odrôd), kukuricu, jačmeň, pšenicu, koku, mrlík čilský (kvinou), bavlník, chovajú lamy, alpaky, ovce. Z remesiel sú významné hrnčiarstvo, košikárstvo, tkáčstvo a spracovanie kovov (meď, striebro, zlato). Základnou jednotkou sociálnej organizácie je endogamná rodina, v dosiaľ zachovávanom rodovom zriadení sa rody zoskupujú do občín (ayllu) na čele so staršinami a ich pomocníkmi (huarayoc).

Do príchodu Španielov (16. stor.) obývali Kečuánci rozptýlené usadlosti vzdialené od seba niekoľko km, pozostávajúce z kamenných domov pravouhlého pôdorysu, so sedlovou alebo s valbovou strechou pokrytou tvrdou ostrou trávou náhorných plošín, potom sa ich systém územnej správy zmenil na umelo zakladané obce a mestečká pod španielskou správou, ktorá bola neskôr nahradená domorodými hodnostármi (od 70. rokov 20. stor. masívna migrácia do veľkých miest, najmä do Limy, Quita a La Pazu). Tradičným mužským odevom Kečuáncov je pončo zdobené pruhmi a vlnená čiapka na uši (ch’ullu), ženským odevom sukňa s farebným lemom, vlnený pléd (lliclla, lliklla) zopnutý striebornou ihlicou a klobúčik. Majú bohatý folklór (mýty, legendy). Preslávení sú hudobným štýlom huayno (wayñu), ktorý vznikol na základe kečuánskych a aymarských hudobných tradícií. Hovoria kečuánskym jazykom.

kapitanát [lat.] —

1. kapitánia — hist. administratívno-vojenská jednotka zriaďovaná od 16. stor. v oblastiach kolonizovaných Španielskom (ako generálny kapitanát napr. v Čile, Guatemale, Kolumbii) a Portugalskom (1530 bolo na území dnešnej Brazílie 15 kapitanátov, 1821 boli zrušené a administratívnosprávnymi jednotkami sa stali provincie; → Brazília);

2. lat. capitaneatus — v Uhorsku (resp. v Kráľovskom Uhorsku) v 15. – 17. stor. vojenské veliteľstvo zabezpečujúce obranu určitej časti územia predovšetkým proti Turkom (na jeho čele stál kapitán); aj územie, ktoré mu ako vojenskosprávna jednotka (obvod) podliehalo. Pôvodné kapitanáty zriadené uhorským snemom 1445 boli vyčlenené územia, ktorých správou boli počas neplnoletosti Ladislava V. Pohrobka poverení 7 kapitáni. Po zvolení J. Hyňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446) ich funkciu uhorský snem 1447 zrušil, od nástupu Mateja I. Korvína na trón (1458) však existoval Hornouhorský kapitanát, ktorého funkcia súvisela s potláčaním bratríckeho hnutia.

Po bitke pri Moháči (1526), ktorá otvorila cestu tureckej expanzii do Uhorska, bolo nevyhnutné zreorganizovať obranu krajiny. Kým obranu sev. časti územia dnešného Slovenska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov, obranu stredoslovenských banských miest zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. (uvádza sa aj 1541 alebo 1554) Banskomestský hlavný kapitanát (nepresne Banský kapitanát) so sídlom vo Zvolene, pod ktorého právomoc patrili i Zvolenská, Liptovská, Oravská, Turčianska, Trenčianska, Hontianska, Tekovská a Novohradská stolica (celé dnešné str. Slovensko). Po dobytí Budína (1541) sa v Kráľovskom Uhorsku formovali ďalšie kapitanáty, ktoré však nedokázali zabezpečiť takú účelnú obranu ako Banskomestský kapitanát, zväčša len organizovali vojenskú posádku na hradoch a nemali centrálne vedenie. Územie Slovenska patrilo pod Preddunajský hlavný kapitanát (vznikol 1542), pod ktorého právomoc patrili aj Zakarpatská Ukrajina a Potisie. R. 1559 bol z Preddunajského hlavného kapitanátu vyčlenený Hornouhorský hlavný kapitanát (územie od Tatier smerom na východ: vých. Slovensko a priľahlé časti dnešného Maďarska, Ukrajiny a Rumunska).

R. 1563 bola uhorským snemom schválená reorganizácia obrany Kráľovského Uhorska a 1564 bolo jeho územie vojenskosprávne rozdelené na 6 hlavných kapitanátov na čele s hlavným kapitánom. Na území Slovenska sa nachádzali Preddunajský hlavný kapitanát (1564 – 68 mal sídlo v Nitre, 1568 – 81 v Šuranoch, 1581 – 89 v Leviciach, 1589 – 1663 v Nových Zámkoch a 1663 – 86 v Komárne), s ktorým bol v súvislosti so zlepšovaním účinnosti obrany spojený aj Banskomestský hlavný kapitanát (spolu zahŕňali desať stolíc: Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Tekovskú, Turčiansku, Oravskú, Liptovskú, Hontiansku, Novohradskú, Zvolenskú), a Hornouhorský (alebo Košický) hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach (do 1699; na území Slovenska zahŕňal šesť stolíc – Gemersko-Malohontskú, Spišskú, Šarišskú, Abovskú, Zemplínsku, Turniansku). Na dnešné juhozáp. Slovensko čiastočne zasahoval aj Zadunajský hlavný kapitanát spočiatku so sídlom v Rábe (Győr; sídlo sa často menilo, neskôr bolo aj v Bratislave) a Balatonsko-dunajský hlavný kapitanát (pod jeho správu patrila oblasť Žitného ostrova). Mimo územia Slovenska sa nachádzali Chorvátsky (Karlovský) a Vendský (Varaždínsky) hlavný kapitanát. Zač. 17. stor. slúžilo v posádkach Preddunajského hlavného kapitanátu vyše 6 200 vojakov a v posádkach Hornouhorského hlavného kapitanátu vyše 4 500 vojakov. Funkcia kapitanátov postupne zanikla po vyhnaní Turkov z Uhorska (1686);

2. prvostupňová banská vrchnosť 1854 – 1934; → banský kapitanát;

3. lodiarsky úrad, organizácia poverená správou určitého prístavu alebo úseku lodnej cesty, napr. kapitanát Štátnej plavebnej správy Bratislava.

Kansas-Nebraska Act → Zákon o Kansase a Nebraske

Kansas, skratka Kan. — štát USA v strednej časti krajiny v oblasti Veľkých prérií. Takmer rovinaté územie klesajúce od severozápadu na juhovýchod z 1 200 m n. m. do 200 m n. m., na západe mierne zvlnené predhorie Skalnatých vrchov. Severových. časť územia má vlhké kontinentálne podnebie so studeným zimami a s vlhkými horúcimi letami, záp. časť semiaridné podnebie so suchými horúcimi letami a s premenlivými zimami (od teplých po veľmi chladné, územie je často otepľované fönovým vetrom chinook), juh strednej časti a juhovýchod majú vlhké subtropické podnebie s vlhkými teplými letami a miernymi zimami; priemerný ročný úhrn zrážok od 400 mm na juhozápade do 1 200 mm na juhovýchode. Hlavné rieky: Missouri (na vých. hranici), Arkansas, Kansas.

Poľnohospodársko-priemyselný štát. Pestovanie pšenice (najvýznamnejšia pšeničná oblasť USA), ciroku, kukurice, jačmeňa, sóje, podzemnice olejnej; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny. Priemysel ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu), petrochemický, strojársky (dopravné a poľnohospodárske zariadenia), potravinársky, letecký, textilný. Dobre vybudovaná dopravná sieť, viacero medzinárodných letísk, najväčšie v meste Wichita. Najväčšie mestá: Wichita, Kansas City, Topeka.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešného Kansasu osídlené príslušníkmi rôznych indiánskych kmeňov (nazvaný podľa kmeňa Kansov), ktorí sa živili najmä lovom. R. 1541 do oblasti prvýkrát prenikli Španieli (výprava Francisca Vázqueza de Coronado y Luján, *1510, †1554) a v 17. stor. Francúzi. Kansas patril do 1762 Francúzsku (súčasť Louisiany), potom Španielsku, od 1800 (podľa tajnej zmluvy zo San Ildefonsa, 1. 10. 1800) opäť Francúzsku, ktoré ho v rámci Louisiany 1803 predalo USA. Na územie Kansasu obývané indiánskymi kmeňmi (indiánske územie bez správy) bolo po prijatí zákona o presídlení Indiánov (Indian Removal Act, 1830) presídlených vyše dvadsať ďalších kmeňov z území na východ od Mississippi. K ďalšiemu presídľovaniu došlo po vzniku teritória Kansas (1854), keď boli indiánske územia v Kansase otvorené novým osadníkom a indiánske obyvateľstvo bolo presídlené na Indiánske teritórium do oblasti dnešnej Oklahomy. V 1. polovici 19. stor. sa Kansas stal územím, kde sa križovali dôležité cesty (smerujúce do Santa Fe, spájajúce Oregon a Kaliforniu), a postupne tam bolo vybudovaných 9 vojenských pevností predovšetkým na ochranu cestujúcich (napr. 1865 pevnosť Hays).

R. 1854 prijal Kongres Zákon o Kansase a Nebraske, na základe ktorého boli vytvorené teritóriá Kansas a Nebraska a bola zavedená zásada ľudovej suverenity, podľa ktorej obyvatelia nových teritórií majú sami zaujať postoj k zavedeniu otroctva (došlo tým k zrušeniu Missourského kompromisu zabezpečujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi Únie), čo značne prehĺbilo rozpory medzi osadníkmi rozdelenými na stúpencov a odporcov otrokárstva (obidve skupiny boli posilňované rastúcim počtom imigrantov zo severu i z juhu), ktoré prerástli do násilností a bojov (1856 – 58, tzv. krvácajúci Kansas). V referende o ústave uskutočnenom v auguste 1858 bola odmietnutá tzv. Lecomptonská ústava, ktorá mala v budúcom štáte Kansas zaviesť otroctvo, v januári 1861 sa Kansas definitívne stal 34. slobodným štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) bol Kansas na strane Únie, naďalej však prebiehali boje vnútri štátu medzi unionistami a prívržencami otrokárstva, ktorí sa pridali na stranu Konfederácie. Po vojne nastal veľký prílev obyvateľstva, ktoré podnietilo prijatie Zákona o domovinách (Homestead Act, 1862) dovoľujúceho občanom i cudzincom usadiť sa na dosiaľ neobrábanej pôde, začala sa aj výstavba železníc.

V 2. pol. 19. stor. tam došlo k viacerým konfliktom americkej armády s indiánskymi kmeňmi (→ indiánske vojny), koncom 70. rokov 19. stor. nastal veľký prílev afroamerických obyvateľov, ktorí prišli zo štátov ležiacich pri rieke Mississippi.

Kansas má v Kongrese 2 senátorov a 4 poslancov.

Kanada, angl. a fr. Canada — štát v sev. časti Severnej Ameriky rozkladajúci sa na jej dvoch pätinách (2. najväčší štát na svete, po Rusku), jeho súčasťou sú mnohé ostrovy: na severe ležiace ostrovy Kanadského arktického súostrovia (najväčšie ostrovy: Baffinov ostrov, 507-tis. km²; Viktóriin ostrov, 217-tis. km²; Ellesmerov ostrov, 196-tis. km²; Banksov ostrov, 70-tis. km²; Devon, 55-tis. km²), pri vých. pobreží ostrov Newfoundland (111 tis. km²), pri záp. pobreží Vancouverov ostrov (31 tis. km²) a i. Na severe je obmývaný Severným ľadovým oceánom, na západe Tichým oceánom, na východe Atlantickým oceánom, na juhu a severozápade hraničí s USA (na severozápade s Aljaškou), úzkymi prielivmi na severovýchode oddeľujúcimi Kanadské arktické súostrovie od Grónska (autonómne územie Dánska) vedie hranica s Dánskom. Administratívne sa delí na 10 provincií a 3 teritóriá.

Prírodné pomery — silno členité pobrežie, ktoré je na západe vysoké s mnohými fjordmi a ostrovmi (Vancouverov ostrov, Ostrovy kráľovnej Šarloty), na východe nižšie s väčšími polostrovmi (Labrador a Nové Škótsko, oddelené Zálivom svätého Vavrinca) a viacerými ostrovmi (Newfoundland, Ostrov princa Eduarda, Anticosti), na severe väčšinou nízke s mnohými zálivmi (Hudsonov záliv, Ungavský záliv, Mackenzieho záliv), polostrovmi (polostrov Ungava, Melvillov polostrov, polostrov Boothia) a s rozsiahlym Kanadským arktickým súostrovím. Dĺžka pobrežnej línie 202 080 km. Najmä sev. a vých. časť krajiny má viditeľné stopy pleistocénneho zaľadnenia. Veľkú časť územia Kanady (okolo poklesnutej panvy Hudsonovho zálivu a Foxovho zálivu) tvorí stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry, geologický štít Laurentia (Kanadský štít) budovaný prekambrickými kryštalickými a premenenými horninami, ľadovcom formovaný povrch má charakter mierne zvlnenej plošiny s množstvom jazier a močaristých depresií, výšky väčšinou nepresahujú 600 m n. m. Rovinatý reliéf Laurentie je na severovýchode ohraničený výrazne členitým pohorím Arctic Cordillera (maximálna výška 2 616 m n. m.) tiahnucim sa sev. a severových. časťou Kanadského arktického súostrovia od vých. časti Ellesmerovho ostrova cez Baffinov ostrov po sev. výbežok polostrova Labrador, na polostrove Labrador vystupuje z Laurentie Laurentínska plošina, v juž. časti Kanady leží územie Veľkých kanadských jazier. Medzi záp. okrajom Laurentie a vých. okrajom Kordiller sa tiahne rozsiahly pás sev. časti Centrálnych rovín dvíhajúcich sa od východu na západ a na juž. úpätí Skalnatých vrchov dosahujúcich výšku 1 200 m n. m., ich juž. časť je súčasťou Veľkých prérií. Záp. časť Kanady zaberá horský systém Kordiller široký asi 600 km, rozčlenený na dve hlavné pásma – na vých. pásmo Skalnatých vrchov s ich sev. pokračovaním Mackenzieho vrchmi a na záp. pásmo Pobrežných vrchov prudko sa zvažujúcich do Tichého oceána a vytvárajúcich pobrežie s množstvom zálivov; horské pásma sú oddelené vnútornými plošinami; na hranici s Aljaškou v horskom pásme Saint Elias Mountains najvyšší vrch Kanady Logan, 5 959 m n. m. – 2. najvyšší vrch Severnej Ameriky, po vrchu Denali (Mount McKinley). Na východe sa pozdĺž Atlantického oceána až po Newfoundland a Nové Škótsko tiahne kanadská časť Apalačských vrchov.

Sev. časť Kanady leží v subarktickom až arktickom podnebnom pásme zasahujúcom značne na juh od severnej polárnej kružnice. Zvyšok Kanady leží v miernom podnebnom pásme (s rastúcou vzdialenosťou od mora s výraznými znakmi kontinentality, v Kordillerach horské podnebie na vých. svahoch otepľované vetrom chinook). Teploty v zime v rovnakých zemepisných šírkach sú na pobreží Atlantického oceána nižšie ako na pobreží Tichého oceána, čo spôsobuje studený Labradorský prúd vkliňujúci sa pri Newfoundlande od severu medzi juhoatlantické kanadské pobrežie a teplý Golfský prúd. Záp. pobrežie Kanady obmýva teplý Severný tichomorský prúd. Stretávanie sa studených vôd Labradorského prúdu a teplých vôd Golfského prúdu je príčinou výskytu častých hmiel v priľahlých územiach. V zime v dôsledku prenikania arktického vzduchu hlboko na juh dochádza často vo vnútrozemí k výskytu veľmi nízkych teplôt a k nárastu ročných teplotných amplitúd (priemerné minimálne teploty v januári klesajú v Montreale pod −12 °C a v Calgary pod −15 °C, najvyššie teploty namerané v týchto mestách sú viac ako 36 °C), v oblasti Veľkých kanadských jazier je kontinentálny charakter podnebia zmierňovaný klimatickým efektom ich vodných plôch. Priemerná teplota v januári sa pohybuje od viac ako 0 °C na záp. pobreží, −5 až −10 °C na vých. pobreží a −15 až −20 °C v str. časti územia do −35 °C a menej na severe; priemerná teplota v júli od 3 – 5 °C na severe do 21 °C na juhu a od 15 – 17 °C na západe do viac ako 20 °C na východe. Ročný úhrn zrážok od 2 600 mm na tichooceánskom pobreží (v záp. časti Kordiller až do 6 000 mm) a 1 450 mm na atlantickom pobreží do 300 – 400 mm vo vnútrozemí (na severe len do 200 mm).

Dobre vyvinutá riečna sieť, veľkú časť roka sú rieky a jazerá zamrznuté (5 – 9 mesiacov). Rieka Mackenzie vytekajúca z Veľkého jazera otrokov vytvára spolu s Riekou otrokov (jedna zo zdrojníc Veľkého jazera otrokov) a ich prítokmi najrozsiahlejší riečny systém Kanady; Mackenzie ústi rozsiahlou deltou do Beaufortovho mora Severného ľadového oceána. Ďalší rozsiahly riečny systém vytvára spolu s riekami Saskatchewan, Winnipeg a Red rieka Nelson, ktorá ústi do Hudsonovho zálivu (Severný ľadový oceán). Najvodnatejšou riekou a významnou dopravnou komunikáciou je Rieka svatého Vavrinca vytekajúca z Ontárijského jazera a jedným z najväčších estuárov na svete ústiaca do Atlantického oceána. Na hraničnej rieke Niagara spájajúcej Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú Niagarské vodopády, ktoré sú významnou turistickou atrakciou. Do Tichého oceána ústi rieka Fraser a rieky Yukon a Columbia, ktoré Kanadou pretekajú svojimi hornými úsekmi. Kanada je krajina s najväčšou plochou sladkovodných jazier na svete (okolo 400-tis. km²), prevládajú jazerá ľadovcového pôvodu. Na hranici s USA leží sústava Veľkých kanadských jazier (Horné jazero, Hurónske jazero, Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú na území obidvoch štátov, Michiganské jazero len na území USA), v centrálnej časti Kanady sú veľké jazerá: Veľké medvedie jazero, Veľké jazero otrokov, Winnipegské jazero a Atabaské jazero.

Kanadské arktické ostrovy, severozáp. pobrežie a sev. časť polostrova Labrador pokrýva riedka arktická vegetácia prechádzajúca smerom na juh do súvislej tundry; prechodný pás medzi tundrou a lesom vytvára oblúk tiahnuci sa od delty rieky Mackenzie juhových. smerom až po Jamesovu zátoku Hudsonovho zálivu a odtiaľ centrálnou časťou Labradora po Atlantický oceán; zvyšnú časť Kanady (takmer polovicu rozlohy územia, okrem výbežku Veľkých prérií využívaných prevažne poľnohospodársky) pokrývajú lesy (zväčša ihličnaté charakteru tajgy); na vlhkom tichooceánskom pobreží rastú jedinečné husté ihličnaté lesy s tujou riasnatou (Thuja plicata), duglaskou tisolistou (Pseudotsuga menziesii) a jedľovcom rôznolistým (Tsuga heterophylla); na juhových. časti územia prevládajú zmiešané až listnaté lesy so zastúpením jaseňa, topoľa, duba a javora; v Kordillerach je výrazná výšková zonálnosť rastlinstva. V Kanade je mnoho chránených území s rozličným stupňom ochrany vrátane 43 národných parkov (2016). Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO boli zapísané národné parky Nahanni National Park (1978), Wood Buffalo National Park (1983, najväčší národný park Kanady), Kanadské parky v Skalnatých vrchoch (1984 – 90, vrátane najstaršieho národného parku Banff vyhláseného 1885), Gros Morne National Park (1987), Miguasha National Park (1999), Kluane National Park and Reserve s provinciálnym parkom Tatshenshini-Alsek Provincial Park (1979, ako súčasť medzinárodného systému chránených území v pohraničí Kanady a USA), územie národného parku Waterton Lakes National Park (ako súčasť medzinárodného parku Waterton-Glacier International Peace Park, 1995), provinciálny park Dinosaur Provincial Park (1979, významné paleontologické nálezisko okolo 40 druhov dinosaurov v provincii Alberta v doline rieky Red Deer) a lokalita Joggins Fossil Cliffs (2008, významné paleontologické nálezisko s bohatým výskytom rozmanitých rastlinných a živočíšnych skamenelín na zrubovom pobreží záp. časti Nového Škótska).

Hospodárstvo — Kanada je krajinou s rozsiahlymi zásobami prírodných a nerastných zdrojov, s vyspelým priemyslom a poľnohospodárstvom a patrí k ekonomicky najrozvinutejším krajinám sveta. Význam poľnohospodárstva, lesného hospodárstva (najväčší dodávateľ surového dreva a drevených výrobkov na svete) a rybolovu, ktoré boli v minulosti dominantné, klesol, tieto odvetvia však majú stále vysoký podiel na exporte. Pre Kanadu je charakteristický pomerne veľký rozdiel vo vyspelosti jednotlivých oblastí spôsobený najmä prírodnými danosťami. Najrýchlejší ekonomický rast dosahuje záp. časť Kanady (Britská Kolumbia a Alberta), rozhodujúcu úlohu si však v ekonomike udržiavajú tzv. centrálne provincie (Ontário a Quebec), dlhodobú ekonomickú stagnáciu tzv. atlantických provincií (Nového Škótska, New Brunswicku, Ostrova princa Eduarda a Newfoundlandu a Labradora), ktorá súvisela s ich tradičnou orientáciou na rybný priemysel, pomáhajú prekonávať diverzifikácia ich ekonomických aktivít a ťažba ropy i zemného plynu v šelfe Atlantického oceána.

Na tvorbe HDP sa 27,1 % podieľa priemysel, 1,9 % poľnohospodárstvo, 71,0 % služby (2011). V priemysle pracuje 22,0 %, v poľnohospodárstve 2,5 %, v službách 75,5 % ekonomicky aktívnych obyvateľov (2007). Rast HDP 2,2 % (2011). Miera nezamestnanosti 7,4 %, miera inflácie 2,8 % (2011). Na tvorbe HDP sa významnou mierou podieľa ťažobný priemysel (4,4 %), Kanada má veľké zásoby nekonvenčnej ropy (v provincii Alberta) a zemného plynu, odhadovaný objem zásob ropy 179 mld. barelov, z toho 170 mld. barelov nekonvenčnej ropy (2007), ročná produkcia viac ako 1 mld. barelov (3,5 mil. barelov denne, 6. miesto na svete, 2010); odhadovaný objem zásob zemného plynu 1,8 bilióna m³ (2011), ťažba 152,3 mld. m³ (3. mieste na svete, 2010); ďalej sa ťaží uhlie (68 mil. t, 2010), diamanty (11,7 mil. karátov; prevažne z ložísk v arktickej oblasti), zlato (91 t; Black Fox vých. od mesta Timmins, Red Lake, Kamloops), rudy železa (37 mil. t; polostrov Labrador), meď (525-tis. t; Kamloops, Greater Sudbury, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), zinok (649-tis. t, 5. miesto na svete; Brunswick Mine pri Bathurste s ťažbou ukončenou 2013, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), nikel (158-tis. t, 2. miesto na svete; Greater Sudbury), urán (9,7 tis. t, 2. miesto na svete), ilmenit (754-tis. t, 3. miesto na svete), molybdén (8,3 tis. t, 5. miesto na svete), platina (3. miesto na svete), draselné soli (11 mil. t, 1. miesto na svete), síra (20 % svetovej produkcie), kuchynská soľ (5. miesto na svete), kobalt (2. miesto na svete), sadra (4. miesto na svete), striebro, stavebné materiály a i.

Významný hutnícky priemysel (9 mil. t surového železa, 15,1 mil. t ocele a 3,2 mil. t hliníka, výroba ktorých je v závislosti od zdrojov vodnej energie sústredená najmä v provinciách Quebec a Britská Kolumbia, 2008), ďalej strojársky (najmä výroba dopravných prostriedkov, 60 % objemu výroby pripadá na automobilový priemysel; GM Canada, Magna International a Bombardier Inc. koncern vyrábajúci najmä lietadlá a koľajové vozidlá, ako sú vlaky a električky), letecký a kozmický (Montreal), chemický (výroba organických chemikálií, priemyselných hnojív, syntetických živíc a plastov), petrochemický a farmaceutický priemysel, veľký význam si udržiavajú tradičné odvetvia potravinárskeho, drevárskeho (132,5 mil. m³ surového dreva, 2010; ťažba najmä v Britskej Kolumbii a v Quebecu) a celulózovo-papiernického (popredný svetový výrobca novinového papiera) priemyslu; v Kanade pôsobí množstvo firiem podnikajúcich v oblasti informačných a komunikačných technológií (hlavné centrá Toronto, Montreal a Vancouver) alebo technológií na ochranu životného prostredia; na výrobe elektrickej energie (570,9 mld. kWh, 2010; jeden z najväčších svetových producentov) sa 61 % podieľajú vodné elektrárne (najväčšie Robert Bourassa s výkonom 5 616 MW a Churchill Falls s výkonom 5 428 MW sú na riekach La Grande a Churchill na polostrove Labrador), 23 % tepelné a 15 % jadrové elektrárne (jadrová elektráreň Bruce Nuclear Generating Station s výkonom 6 232 MW patrí z hľadiska inštalovaného výkonu k najväčším jadrovým elektrárňam na svete), 1 % vyrobenej energie pripadá na alternatívne zdroje energie, najmä na prílivové (krajina má vhodné podmienky na ich výstavbu najmä v oblasti Fundyjského zálivu) a veterné elektrárne.

V poľnohospodárskej výrobe využívajúcej okolo 7 % z celkovej rozlohy a sústredenej najmä v stepných provinciách Manitoba, Saskatchewan a Alberta prevažuje špecializovaná farmárska veľkovýroba s vysokým stupňom mechanizácie. Kanada je významným producentom obilia, najmä pšenice (26,8 mil. t, 2009) a jačmeňa (7,6 mil. t, 2010), ďalej kukurice (11,7 mil. t, 2010), repky olejnej (12,8 mil. t, 2. najväčší producent na svete, 2010), sóje (4,3 mil. t, 2010), šošovice, ľanového a horčičného semena, hrachu a javorového sirupu (2,4 mil. l, 2009); chov dobytka (13,2 mil. kusov, 2009), ošípaných (12,2 mil. kusov), hydiny (170,6 mil. kusov), kožušinovej zveri; rybolov (914-tis. t morských živočíchov, z toho 490-tis. t rýb), produkcia rýb z akvakultúr (155-tis. t, z toho 118-tis. t rýb, prevažne lososov).

V rámci služieb pracuje najviac ľudí v obchode, ďalej v zdravotníctve, sociálnych službách, ako aj v oblasti vedy a školstva, až po nich nasleduje finančný sektor, ktorý je z hľadiska tvorby HDP najdôležitejší. Pre svoju rozmanitosť a pre mnohé oblasti zachované v pôvodnom stave je Kanada obľúbeným cieľom turistov prichádzajúcich väčšinou z USA. Vývoz ropy a zemného plynu, strojov a zariadení, cestných strojov, kovov, chemických produktov a chemikálií, poľnohospodárskych produktov, dreva a výrobkov z dreva, papiera a celulózy. Dovoz strojov a zariadení, cestných strojov, ropy a zemného plynu, chemických produktov a chemikálií, potravín. Hlavní obchodní partneri: USA, Spojené kráľovstvo, Čína, Mexiko, Japonsko. Na tvorbe HDP sa 4,6 % podieľa doprava, cestná a železničná sieť sú relatívne husté, v juž., husto obývaných územiach dobre rozvinuté; 46 552 km železničných tratí, 1,042 mil. km ciest (z toho 415 600 km spevnených vrátane 17 000 km diaľnic a rýchlostných ciest, 2009), vých. a záp. pobrežie sú spojené systémom diaľnic Trans-Canada Highway (dĺžka 8 030 km); veľký význam má tak vnútroštátna, ako aj medzinárodná letecká doprava, 1 404 letísk, z toho 514 so spevnenou pristávacou dráhou (2010), 19 medzinárodných letísk, najväčšie v Toronte, vo Vancouveri, v Montreale a Calgary; 75 835 km plynovodov a ropovodov (2010). Čulá pobrežná a vnútrozemská riečna doprava, Rieka svätého Vavrinca ako súčasť vodnej cesty Saint Lawrence Seaway je najdôležitejšiou vnútrozemskou cestou spájajúcou Veľké kanadské. jazerá s Atlantickým oceánom, najstarším dodnes fungujúcim prieplavom (využívaný turisticky) je prieplav Rideau (Rideau Canal) spájajúci Ottawu s mestom Kingston pri Ontárijskom jazere (otvorený 1832; 2007 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Najdôležitejšie námorné prístavy sú vo Vancouveri, Montreale a Halifaxe. V málo zaľudnených oblastiach mimo dosahu cestnej siete má tradíciu doprava po vodných cestách, ktorú dopĺňa letecká doprava zabezpečovaná malými lietadlami; na severe krajiny sa v zime na prepravu ťažkých a objemných nákladov stále viac využívajú zamrznuté rieky a jazerá.

Obyvateľstvo → Kanaďania. Podiel mestského obyvateľstva 81 % (2010). Najväčšie mestá: Toronto, Montreal, Calgary, Ottawa, Edmonton, Mississauga, Winnipeg, Vancouer, Hamilton, Quebec.

Dejiny — začiatky osídľovania územia Kanady Paleoindiánmi siahajú do obdobia asi 25 000 – 30 000 pred n. l. (→ Indiáni), pričom jednotlivé regióny boli osídľované nerovnomerne. Pravdepodobne okolo 1000 pred n. l. sa v sev. oblastiach Kanady začali usádzať Inuiti (→ Eskimáci). Indiánske kmene (v súčasnosti nazývané prvé národy, angl. First Nations, fr. premières nations) mali vlastné kultúrne i jazykové osobitosti, živili sa najmä lovom, rybolovom a čiastočne aj poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, fazule, tekvice, slnečnice, tabaku), ich náboženstvom bol animizmus. Najvyspelejšie boli kmene Hurónov a Irokézov. Dokladom spôsobu života a kultúrnej vyspelosti Indiánov sú lokality zapísané 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: prírodná a archeologická lokalita Head-Smashed-In Buffalo Jump Complex predstavujúca najstarší doklad kolektívneho organizovaného lovu bizónov (asi od 4000 pred n. l.) a Ninstints (Nans Dins) – zaniknutá dedina indiánskeho kmeňa Haidov so zvyškami domov a s totemovými stĺpmi vysokej umeleckej úrovne, v národnom parku SGang Gwaay.

Prvými Európanmi, ktorí doplávali k brehom Kanady, boli islandskí Vikingovia. Pravdepodobne pod vedením Leifa Erikssona (syn Erika Červeného) pristáli okolo 1000 n. l. na ostrove Newfoundland (krajinu nazvali Vinland) a pokúsili sa tam založiť osadu, toto osídlenie však existovalo len krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiadny význam. Jediným prameňom informácií o objavení Severnej Ameriky Vikingmi boli dlho len tzv. Vinlandské ságy, existenciu vikinských osád v Kanade však potvrdili archeologické výskumy. R. 1961 – 64 bolo na severe ostrova Newfoundland objavené vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows z obdobia okolo 1000 n. l. (1978 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Kanada (jej vých. pobrežie) bola Európanmi opäť objavená koncom 15. stor. počas výskumnej plavby G. Cabota (1497 – 98). R. 1534 počas svojej prvej výpravy preskúmal J. Cartier oblasť okolo ústia Rieky sv. Vavrinca a Zálivu sv. Vavrinca a vyhlásil ich za francúzske dŕžavy, počas druhej výpravy (1535) proti prúdu Rieky sv. Vavrinca sa dostal až k indiánskej (irokézskej) dedine Stadacona (na mieste dnešného mesta Quebec) a krajinu nazval Canada (Kanada; z irokézskeho kanata, t. j. dedina). Ďalšie výpravy podnikli M. Frobisher (1576 – 78), S. de Champlain (1603 – 15) a i. Pre pôvodné obyvateľstvo však malo stretnutie s európskou civilizáciou katastrofálne dôsledky (→ Severoamerickí Indiáni). K pobrežiu Kanady sa od pol. 16. stor. vydávali aj lode baskických lovcov veľrýb; rybárska osada Red Bay Basque Whaling Station v dnešnej provincii Newfoundland a Labrador, ktorá bola v 16. – 17. stor. ich centrom, bola 2013 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

R. 1605 založili Francúzi prvé trvalo obývané sídlo Port-Royal (dnes Annapolis Royal v provincii Nové Škótsko) v oblasti, ktorú nazvali Akádia (fr. Acadie, angl. Acadia); jej hranice neboli nikdy presne stanovené, zahŕňala približne územia dnešných kanadských provincií Nové Škótsko a New Brunswick, vých. časť dnešnej provincie Quebec a časť amerického štátu Main. Názvom Akádia však Francúzi obyčajne označovali aj všetky francúzske kolónie na území dnešnej Kanady. R. 1608 založil S. de Champlain Quebec (historická časť mesta bola 1985 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý sa stal hlavným mestom francúzskej kolónie Nové Francúzsko (1627 – 35 jej guvernér), a 1642 francúzsky dôstojník Paul de Chodomey de Maisonneuve (*1612, †1676) Montreal. Francúzi sa usilovali kolonizovať vnútrozemie Kanady (oblasť okolo Zálivu sv. Vavrinca, povodia Rieky sv. Vavrinca, Veľkých kanadských jazier a povodia Mississippi), kde vybudovali celý rad pevností. Ich hlavným záujmom bol obchod s kožušinami, preto nadviazali pevné obchodné vzťahy s Indiánmi, ktorí sa neskôr (18. stor.) stali ich spojencami v konfliktoch s Britmi. R. 1615 prišli prví francúzski katolícki misionári, 1639 vybudovali jezuiti prvé stále misionárske centrum v Sainte-Marie among the Hurons (fr. Sainte-Marie-au-pays-des-Hurons; dnes súčasť lokality Midland v provincii Ontário). Osídľovanie však postupovalo pomaly a napriek tomu, že formálnou hlavou kolónie bol francúzsky kráľ, jej správu fakticky vykonávali monopolné obchodné spoločnosti, a to až do 1663, keď francúzsky kráľ Ľudovít XIV. vyhlásil Nové Francúzsko za francúzsku kráľovskú kolóniu pod priamou kontrolou koruny. Územie dnešnej Kanady okrem Francúzov začali kolonizovať aj Angličania, 1610 sa usadili v oblasti Newfoundlandu, ich osídlenie však čoskoro zaniklo a oblasť ovládli Francúzi. R. 1670 bola Angličanmi založená Spoločnosť Hudsonovho zálivu, ktorá v oblasti okolo Hudsonovho zálivu (→ Rupertova zem) čoskoro získala monopol na obchod s kožušinami. Počas 17. stor. sa francúzske a anglické kolónie v Severnej Amerike vyvíjali samostatne a vzájomné kontakty medzi nimi boli minimálne.

Na konci 17. stor. (1689 – 97) sa však medzi Britmi a Francúzmi začali dlhotrvajúce vojny. V rámci európskej vojny o španielske dedičstvo (1702 – 13) stratilo Francúzsko Utrechtským mierom (1713) v prospech Veľkej Británie Newfoundland, časť Akádie (→ Nové Škótsko) a Rupertovu zem. R. 1749 založili Briti pevnosť Halifax, ktorá sa neskôr rozvinula na jedno z najvýznamnejších prístavných miest Kanady a Severnej Ameriky. V 1. pol. 18. stor. došlo k sérii tzv. francúzsko-indiánskych vojen proti Veľkej Británii (pomoc indiánskych spojencov však vo veľkej miere využívali obidve strany), ktoré boli úzko späté s vojnami mocností na európskom kontinente (→ sedemročná vojna, 1756 – 63). R. 1759 porazili britské vojská Francúzov na Abrahámových pláňach (fr. Plaines d’Abraham, angl. Plains of Abraham) pod hradbami Quebecu, ktorý potom obsadili, 1760 dobyli aj Montreal. Po Parížskom mieri (10. februára 1763) pripadlo celé územie Nového Francúzska Veľkej Británii (tzv. Conquest), po francúzsky hovoriaci obyvatelia Akádie boli vysídlení (deportácie sa začali už 1755, pripomína ich historický park Grand-Pré National Historic Site v Novom Škótsku, 2012 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Akádčania sa v súčasnosti sa nazývajú Cajuni a žijú v diaspóre najmä v štáte Louisiana v USA). Zisk rozsiahlych dŕžav osídlených prevažne katolíkmi francúzskeho pôvodu však znamenal pre britskú korunu potenciálny problém, pretože pokus o poangličtenie (vrátane prijatia anglikánskej viery) obyvateľov týchto území mohol vyvolať silný odpor a rovnako bolo potrebné riešiť aj problémy pôvodného obyvateľstva. Preto 7. októbra 1763 britský kráľ Juraj III. vydal Kráľovskú proklamáciu (angl. Royal Proclamation of 1763), na základe ktorej územie v povodí Rieky sv. Vavrinca obývané po francúzsky hovoriacim obyvateľstvom získalo status provincie (→ Quebec), bola určená dočasná hranica medzi britskými kolóniami na pobreží Atlantického oceána a pôdou Indiánov na západ od Apalačských vrchov a i. R. 1774 prijala britská vláda Zákon o Quebecu (angl. Quebec Act; platil do 1791), ktorý posunul hranice provincie Quebec na juh po rieku Ohio a na jej území akceptoval katolícke náboženstvo a francúzsky občiansky zákonník (→ Code civil), čím si Briti zabezpečili lojalitu francúzskych Kanaďanov počas Americkej revolúcie. Na druhej strane tento krok značne rozvíril verejnú mienku medzi anglikánskym obyvateľstvom, ktoré sa prudko zradikalizovalo, a prispel k šíreniu revolučných nálad. Kanada sa však nepridala k povstalcom a stala sa cieľom desiatok tisíc utečencov lojálnych britskej korune, ktorí odchádzali z územia dnešných USA. Po anglicky hovoriaci protestanti sa usádzali v Quebecu, a najmä v oblasti Veľkých kanadských jazier, čo však viedlo k vytvoreniu dvoch skupín obyvateľstva s odlišnou kultúrou, náboženstvom a jazykom. R. 1791 bol Quebec Konštitučným zákonom (angl. The Constitutional Act) rozdelený na dve britské kolónie (hranicu medzi nimi tvorila rieka Ottawa): Hornú Kanadu (angl. Upper Canada, fr. Haut-Canada) s prevahou po anglicky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo horného toku Rieky sv. Vavrinca (dnešná kanadská provincia Ontário), a Dolnú Kanadu (angl. Lower Canada, fr. Bas-Canada) s prevahou po francúzsky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo dolného toku Rieky sv. Vavrinca a pobrežie Zálivu sv. Vavrinca (časť územia dnešných provincií Quebec, Newfoundland a Labrador).

Pokus USA získať ďalšie územia v britskej Kanade narazil na rozhodný odpor tak po anglicky, ako aj po francúzsky hovoriacich kanadských kolonistov, čo viedlo k vojenskému konfliktu medzi USA a Spojeným kráľovstvom (tzv. vojna 1812, → anglicko-americká vojna). Kanada sa postavila na britskú stranu (väčšina bitiek sa odohrala na kanadskom území) a Britov podporovalo aj indiánske obyvateľstvo (1811 bola vytvorená protiamerická indiánska konfederácia pod vedením náčelníka Šóníov Tecumseha). Vojna sa skončila uzavretím Gentskej zmluvy (1814), podľa ktorej boli obnovené pôvodné hranice medzi USA a Kanadou, a v nasledujúcom období sa Kanaďania zamerali na riešenie vnútorných problémov i na expanziu na sever a západ realizovanú prostredníctvom Spoločnosti Hudsonovho zálivu a konkurenčnej Severozápadnej spoločnosti (North West Company, založená 1779). Po prudkých vzájomných sporoch medzi nimi (aj vojenskými; 1815 – 20 tzv. pemikanová vojna) ich britská vláda 1821 prinútila zlúčiť sa (pod názvom Spoločnosť Hudsonovho zálivu). R. 1829 vyhlásilo Spojené kráľovstvo Newfoundland za britskú kolóniu. Vedomie vzájomnej spolupatričnosti Kanaďanov, ktoré sa vytvorilo počas vojny s USA, ako aj rastúca nespokojnosť s britskou hospodárskou a politickou nadvládou viedli k vzniku hnutia tzv. vlastencov (patriotov) za uskutočnenie demokratických reforiem a za dosiahnutie samosprávy (o. i. požiadavka tzv. zodpovednej vlády, t. j. vlády, ktorá sa nezodpovedá britskej korune, ale parlamentu provincií; tzv. reformisti R. Baldwin, L. H. Lafontaine a i.). Pretože britská koloniálna správa nebola ochotná pristúpiť na ich požiadavky, vypuklo v novembri 1837 v Dolnej Kanade ozbrojené povstanie vedené L. J. Papineauom (o. i. namierené aj proti pokusom o asimiláciu frankofónneho obyvateľstva) a v decembri 1837 povstanie v Hornej Kanade vedené W. L. Mackenziem. Obidve povstania boli potlačené (1838). Začiatkom 1838 vymenovala britská vláda za guvernéra Kanady lorda z Durhamu (→ J. G. Lambton), ktorý vypracoval jeden z najvýznamnejších dokumentov v dejinách Kanady, tzv. Durhamovu správu (Správa o situácii v Britskej Severnej Amerike, angl. Report on the Affairs of British North America; dokončená v januári 1839). V nej navrhol zjednotenie Hornej a Dolnej Kanady, čo sa malo stať jadrom ďalšej integrácie britských kolónií v Severnej Amerike, zavedenie čiastočnej samosprávy a urýchlenie anglikanizácie po francúzsky hovoriaceho obyvateľstva. R. 1840 prijal britský parlament Zákon o zjednotení Hornej a Dolnej Kanady (angl. The Act of Union) pod názvom Spojená provincia Kanada (angl. United Province of Canada, aj Provincia Kanada, angl. Province of Canada) s jediným zastupiteľským orgánom a právom na vnútornú samosprávu, pričom jediným úradným a rokovacím jazykom sa stala angličtina; Horná Kanada bola premenovaná na Západnú Kanadu, Dolná Kanada na Východnú Kanadu. Došlo k oddeleniu cirkvi od štátu a k sekularizácii majetku anglikánskej cirkvi (1854). Začali sa vytvárať základy moderných politických strán (1854 konzervatívna, 1873 liberálna). Zavedenie reforiem umožnilo v nasledujúcom období začiatok hospodárskeho rozvoja. Nastal prudký rast populácie (aj vďaka rastúcej imigrácii z Európy), boli osídľované ďalšie územia mimo územia Spojenej provincie Kanada. S cieľom ukončiť teritoriálne spory s USA bola podpisom Oregonskej dohody (1846) medzi Spojeným kráľovstvom a USA stanovená spoločná hranica na 49. rovnobežke (49° s. š.), ktorá bola ako hranica stanovená už 1818, sporným však zostalo územie Oregonu (Američanmi nazývané Oregon Country, Britmi Columbia), pretože Američania si nárokovali na územie na severe až po 54°40‘ s. š. Po rozdelení Oregonu poverila britská vláda Spoločnosť Hudsonovho zálivu vybudovaním stálych sídel v britskej časti (aj ako dôsledok vypuknutia zlatej horúčky v oblasti sútoku riek Fraser a Thompson), ktorá sa 1858 ako Britská Kolumbia stala britskou kolóniou.

Nevyhnutnosť čeliť rastúcej hospodárskej a politickej sile USA viedla na začiatku 50. rokov 19. stor. k myšlienke spojenia britských kolónií na území dnešnej Kanady (v literatúre niekedy nazývaných Britská Severná Amerika, angl. British North America). Po rokovaniach medzi tzv. otcami konfederácie (angl. Fathers of Confederation, fr. Pères de la Confédération) v Charlottentowne (1. – 8. septembra 1864), Quebecu (10. – 27. októbra 1864) a Londýne (december 1866) bol projekt konfederácie uzákonený britským parlamentom (29. marca 1867) ako Zákon o Britskej Severnej Amerike (angl. The British North America Act, Constitution Act, fr. Acte de l’Amérique du Nord britannique de 1867), ktorý vstúpil do platnosti 1. júla 1867 (kanadský národný sviatok – Deň Kanady, angl. Canada Day, fr. Fête du Canada) a dodnes predstavuje základ kanadskej ústavy (od jej novelizácie 1982 sa nazýva Ústavný zákon 1867, angl. Constitution Act, 1867, fr. Loi constitutionnelle de 1867). Na jeho základe Kanada ako prvá britská kolónia získala štatút domínia, čím vznikol nový štátny útvar Domínium Kanada (aj Kanadské domínium, angl. Dominion of Canada), do ktorého sa spojili bývalé britské severoamerické kolónie Spojená provincia Kanada, Nové Škótsko a New Brunswick (Nový Brunšvik), pričom Spojená provincia Kanada bola rozdelená na provincie Quebec a Ontário. Bol vytvorený parlament zložený z dvoch komôr (dolnú volilo obyvateľstvo, hornú vymenúval generálny guvernér). Hlavným mestom sa stala Ottawa, v ktorej sídlila ústredná federálna vláda (podliehali jej obrana, financie, doprava a spoje, obchod, daňový systém a imigračná politika, vymenúvala guvernérov provincií), jej prvým predsedom sa stal J. A. Macdonald. Záležitosti miestneho charakteru (samospráva v obciach, kultúra, zdravotníctvo ap.) spravovali vlády provincií. Frankofónnemu Quebecu bolo priznané právo používať pri rokovaní v parlamente popri anglickom aj francúzsky jazyk. Spojené kráľovstvo si ponechalo právo rozhodovať o zmenách ústavy, zahraničnopolitických otázkach a o otázkach vojny a mieru. R. 1868 odkúpila Kanada od Spoločnosti Hudsonovho zálivu Rupertovu zem, ktorá sa spolu so Severozápadným teritóriom (dnešné teritórium Yukon, pevninová časť Severozápadných teritórií, severozáp. pevninová časť Nunavutu, severozáp. časť Saskatchevanu, sev. Alberta a sev. Britská Kolumbia) stala ako Severozápadné teritóriá (1869, fakticky 1870) súčasťou kanadskej konfederácie. Faktickému prevzatiu Severozápadných teritórií pod kanadskú správu nakrátko zabránilo prvé povstanie (1869 – 70) Métisov pod vedením Louisa Riela (*1844, †1885), ktorého výsledkom bolo vyčlenenie Manitoby (1870) ako samostatnej provincie. R. 1871 sa ďalšou provinciou Kanady stala Britská Kolumbia (od 1866 zjednotená s Vancouverom) a 1872 bol za provinciu vyhlásený Ostrov princa Eduarda. Po vzniku konfederácie nastal veľký hospodársky rozmach, rozvíjal sa priemysel, budovala infraštruktúra, a to najmä rozvojom lodnej dopravy a stavbou transkontinentálnych železníc (ako prvá bola postavená Kanadská pacifická železnica, angl. Canadian Pacific Railway, dokončená 1885). V záujme získania novej pôdy, na ktorú si však právoplatne nárokovali dovtedy tam žijúci pôvodní obyvatelia (Indiáni), bolo v období 1871 – 1921 medzi Kanadou (resp. britským panovníkom) a indiánskymi kmeňmi uzatvorených jedenásť dodnes platných tzv. číslovaných zmlúv (angl. Numbered Treaties). Na ich základe Indiáni postúpili určité územia európskym prisťahovalcom a ako kompenzáciu dostali potraviny, odevy, strelivo a náhradné, pre nich vyhradené (rezervované) územie – indiánske rezervácie (sťahovanie Indiánov do rezervácií prebiehalo 1871 – 75). Po objavení zlata v auguste 1896 v oblasti rieky Klondike v Yukone (→ bonanza; → Dawson) prichádzali do oblasti desaťtisíce hľadačov zlata (prospektorov), vypukla ďalšia zlatá horúčka, ktorej dôsledkom bolo o. i. vyhlásenie Yukonu (1898) za kanadské teritórium (už od 1892 sa medzi USA a Kanadou uskutočnili rokovania o hraniciach medzi Kanadou a Aljaškou, ktorú 1867 odkúpili USA od Ruska, definitívne boli stanovené 1903). R. 1905 získali štatút provincií časti Severozápadných teritórií Alberta a Saskatchewan.

Koncom 19. a zač. 20. stor. zaznamenala Kanada značný hospodársky rast. Do 1. svetovej vojny vstúpila automaticky po vyhlásení vojny Spojeným kráľovstvom a na európske bojiská vyslala vlastné vojenské sily (vyše 600-tis. mužov) spočiatku zložené prevažne z dobrovoľníkov. To výrazne posilnilo jej medzinárodnú prestíž a po vojne pokračovala v procese osamostatňovania. Fakticky vystupovala ako suverénny štát: 1818 – 19 sa zúčastnila Parížskej mierovej konferencie, 1919 sa stala jedným zo signatárov Versaillskej mierovej zmluvy a ako samostatný subjekt jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Spoločnosti národov. R. 1919 bolo zavedené volebné právo žien. Počas prvých dvoch liberálnych vlád na čele s premiérom W. L. (Mackenziem) Kingom (1921 – 26, 1926 – 30) nastal hospodársky rozmach a obdobie prosperity. Na imperiálnej konferencii Commonwealthu (1926) Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Ekonomický rast a optimistické očakávania do budúcnosti však dočasne zastavila svetová hospodárska kríza (1929 – 30), ktorá mala v niektorých oblastiach veľmi tvrdé dôsledky. R. 1931 počas vlády premiéra R. B. Bennetta (1930 – 35) schválilo Spojené kráľovstvo ustanovenie o rozšírení právomocí kanadskej vlády vo sfére vnútornej (žiadny zákon prijatý britským parlamentom nie je platný na území Kanady, pokiaľ nie je schválený kanadským parlamentom) i zahraničnej politiky, o. i. aj možnosť otvoriť vlastné diplomatické zastúpenia, čím poskytlo Kanade formálnu nezávislosť (→ Westminsterský štatút). Dôsledkom však bolo čoraz väčšie uvoľňovanie vzťahov so Spojeným kráľovstvom a upevňovanie kontaktov s USA, zvlášť významné bolo postupné zrastanie ekonomík obidvoch krajín, čo sa prehĺbilo najmä počas 2. svetovej vojny (vybudovanie diaľnice spájajúcej Aljašku s USA, vybudovanie mnohých podnikov ťažkého priemyslu Američanmi, ktoré sa neskôr stali základom leteckého a automobilového priemyslu). Počas tretej vlády W. L. (Mackenzieho) Kinga (1935 – 48) prežívala Kanada zložité obdobie. Spočiatku podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí 2. svetovej vojny presadil premiér v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Prvou veľkou vojenskou operáciou kanadských pozemných jednotiek dislokovaných v Spojenom kráľovstve bol neúspešný pokus britsko-kanadských síl o vylodenie v Dieppe (19. 8. 1942); 6. 6. 1944 sa po boku Spojencov zúčastnili invázie v Normandii (vylodenie na pláži Juno; dosiahli najhlbšie prieniky zo všetkých spojeneckých vojsk). Počas vojny došlo v Kanade k obrovskému rozvoju vojenského priemyslu, ktorého produkty zásobovali Spojencov, kanadské vojenské a obchodné loďstvo zohralo významnú úlohu v bitke o Atlantik. Po skončení vojny sa Kanada dostala do ekonomickej depresie a 1948 prijala Marshallov plán. R. 1945 sa stala zakladajúcim členom OSN. Počas vlády liberálov vedenej premiérom L. S. Saint-Laurentom (1948 – 57) sa výrazne angažovala v oblasti medzinárodnej politiky: 1949 sa stala zakladajúcim členom NATO, vtedajší kanadský minister zahraničných vecí (1948 – 57) a neskorší premiér L. B. Pearson výrazne prispel k ukončeniu suezskej krízy (1956 – 57), začo dostal 1957 Nobelovu cenu za mier. R. 1949 sa ku Kanade pripojil dovtedy formálne nezávislý Newfoundland ako jej desiata provincia (→ Newfoundland a Labrador).

V povojnovom období pokračoval rozvoj Kanady na rozvinutý priemyselný štát, v sociálnej oblasti sa presadzovala politika tzv. štátu blahobytu (angl. welfare state), silná imigrácia z krajín Európy, Ázie i z USA mala za následok zmenu demografickej situácie. Americké spoločnosti pôsobiace v Kanade začali fakticky kontrolovať väčšinu priemyselných odvetví (ťažbu ropy, nerastných surovín ap.). Po nástupe konzervatívcov do vlády sa premiér J. G. Diefenbaker (1957 – 63) usiloval preorientovať obchod opäť výraznejšie na Spojené kráľovstvo (obmedziť výšku obchodných kontaktov s USA). V období pokračujúcej studenej vojny však Kanada s USA úzko spolupracovala a 1958 s nimi podpísala dohodu, na základe ktorej s cieľom zabezpečiť obranu Kanady a USA bolo zriadené spoločné Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany (angl. North American Aerospace Defense Command, NORAD) pod americkým velením (v Kanade vo Winnipegu bolo zriadené len jedno z vedľajších veliteľstiev). Odpor obyvateľstva proti umiestneniu rakiet s jadrovými hlavicami na kanadskom území však napokon viedol k pádu vlády (1963) a k návratu liberálov (1963 – 68 L. B. Pearson). Vzťahy s USA (aj na úrovni vlád) sa skomplikovali aj pre odpor kanadského obyvateľstva proti americkému bombardovaniu Vietnamu počas vietnamskej vojny (1965 – 73; do Kanady sa presídlilo viacero Američanov s cieľom vyhnúť sa brannej povinnosti). Ekonomický rast a citlivá sociálna politika (zavedenie minimálnej mzdy, 40-hodinového pracovného týždňa i zdravotného poistenia, zlepšenie penzijného systému) sa odrazili na zvyšovaní blahobytu obyvateľstva a spolu s presadzovaním koncepcie multikulturalizmu výrazne prispeli k posilňovaniu kanadskej národnej identity, národného sebavedomia, patriotizmu a myšlienky kultúrnej svojbytnosti. Súčasne však v provincii Quebec v 60. rokoch 20. stor. (obdobie tzv. tichej revolúcie, fr. révolution tranquille, angl. Quiet Revolution) narastali nacionalistické a separatistické tendencie a zvyšovalo sa napätie medzi ňou a zvyškom Kanady. Otázka Quebecu začala komplikovať aj kanadské medzinárodné vzťahy, a to najmä po vystúpení francúzskeho prezidenta Ch. de Gaulla, ktorý pri oficiálnej návšteve Kanady (1967) verejne podporil autonomistické ambície frankofónneho obyvateľstva. R. 1968 sa P. E. Trudeau stal prvým po francúzsky hovoriacim premiérom v kanadskej histórii (1968 – 79). Prvým významným krokom jeho vlády bolo prijatie Zákona o úradných jazykoch (angl. Official Languages Act, fr. Loi sur les langues officielles), ktorý 1969 schválil kanadský parlament. Zákon ustanovil anglický a francúzsky jazyk ako úradné jazyky Kanady, zaručoval im status rovnocennosti na federálnej úrovni a napriek tomu, že neskôr boli prijaté ďalšie zákonné úpravy (o. i. 1988 jeho revízia), stal sa základom oficiálnej dvojjazyčnosti. Pre navrhovaný sociálny program, pre úsilie zaviesť do činnosti vlády dlhodobé plánovanie, ako aj pre zavedenie štátnej kontroly cien a platov sa však P. E. Trudeau dostal do sporu s konzervatívcami, ktorí sa 1979 – 80 dostali nakrátko k moci. Počas druhej Trudeauovej vlády (1980 – 84) sa 1980 uskutočnilo prvé referendum o otázke oddelenia Quebecu (60 % obyvateľov bolo za jeho zotrvanie v rámci Kanady). Za najvýznamnejší počin jeho vlády sa však považuje úprava kanadskej ústavy. Výsledkom procesu tzv. patriácie ústavy (koncept vychádzal z Trudeauových návrhov) bolo 17. 4. 1982 oficiálne vyhlásenie britskej kráľovny Alžbety II., na základe ktorého boli všetky ústavné právomoci prenesené (patriované) z britského parlamentu na kanadský, čím sa Kanada v zákonodarnej oblasti stala suverénnym štátom. Zároveň vstúpil do platnosti Ústavný zákon z 1982 (angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982). Ústavné zmeny viedli k polarizácii spoločnosti a k prudkému nárastu separatistických snáh s cieľom dosiahnuť autonómiu Quebecu (predstavitelia Quebecu odmietli ústavu podpísať). Vyriešiť otázku Quebecu s definitívnou platnosťou sa usilovala konzervatívna vláda premiéra M. B. Mulroneyho (1984 – 93). Dohodou z Meech Lake (3. 6. 1987) malo byť Quebecu zaručené ústavné právo na ochranu francúzskeho jazyka a kultúry bez ohľadu na záujmy nefrancúzsky hovoriacich obyvateľov provincie, pre rastúci nesúhlas v provinciách však nebola ratifikovaná v náležitom termíne, a preto nevstúpila do platnosti. R. 1992 voliči v Severozápadných teritóriách rozhodli v referende o postupnom vytvorení samosprávnej jednotky (teritória) pre Eskimákov žijúcich v tamojšom regióne Nunavut (vyčlenený 1999). R. 1995 sa konalo druhé referendum o zotrvaní Quebecu v kanadskej federácii, ktorého výsledok bol veľmi tesný (50,6 % za zotrvanie, 49,4 % proti nemu). R. 1997 vydal Najvyšší súd stanovisko, že Quebec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie však naďalej pokračuje v činnosti a otázka Quebecu zostáva zdrojom napätia, ktoré môže viesť k destabilizácii politických i hospodárskych perspektív krajiny (→ Quebec).

Politický systém — Kanada je parlamentnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov, z hľadiska medzinárodného práva personálnou úniou. Hlavou štátu (tzv. Commonwealth realm v rámci britského Spoločenstva národov) je britský kráľ/kráľovná (v súčasnosti, od 1953, Alžbeta II.), v Kanade s oficiálnym titulom kanadský kráľ/kráľovná (angl. King/Queen of Canada, fr. Roi/Reine du Canada), ktorého/ktorú v krajine zastupuje generálny guvernér, od 2017 Julie Payettová (Payette). Právny rámec existencie Kanady vytvára ústava (Ústavný zákon z 1982, angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982), ktorej súčasťou je aj Kanadská charta práv a slobôd (angl. Canadian Charter of Rights and Freedoms, fr. Charte canadienne des droits et libertés) a podľa ktorej je Kanada parlamentná zastupiteľská demokracia s federálnym usporiadaním. Zákonodarným orgánom je parlament (angl. Parliament of Canada, fr. Parlement du Canada) so sídlom v Ottawe, ktorý tvoria Dolná komora (angl. House of Commons, fr. Chambre des communes) s 308 členmi (75 z Quebecu) volenými na 5 rokov a Senát (angl. Senate of Canada, fr. Le Sénat du Canada) maximálne so 112 členmi vymenúvanými generálnym guvernérom podľa návrhu predsedu vlády (kreslá sú prideľované na regionálnom základe). Volebné právo od 18 rokov.

Školský systém — tvoria ho základné (Elementary School, Junior School; približne do 16. roku veku dieťaťa), stredné (High School) a vyššie stredné školy (Community College) a univerzity a z väčšej časti je financovaný z verejných (federálnych a provinčných) zdrojov. V jednotlivých provinciách, ktorých vlády zodpovedajú za kvalitu vzdelávacích programov, sa na všetkých úrovniach uplatňujú rôzne vzdelávacie varianty. Vzdelávacími jazykmi sú angličtina a francúzština, v niektorých oblastiach aj menšinové jazyky (eskimácko-aleutské jazyky). Súčasťou systému sú aj súkromné a cirkevné školy. Prvé školy v Kanade vznikali v 17. stor. na území Nového Francúzska a zakladali ich najmä jezuiti, neskôr aj členovia iných konfesií alebo súkromné osoby. Organizované základné a vyššie vzdelávanie sa začalo v prvých desaťročiach 19. stor., výraznejšie sa rozvíjalo až od 1841 po prijatí zákona o vzdelávaní. Vyše storočnú tradíciu má dištančná (externá) forma štúdia, ktorá vznikla na viacerých univerzitách pre prírodné danosti krajiny (ťažšia dostupnosť z niektorých oblastí). K najvýznamnejším kanadským univerzitám patria University of Toronto (založená 1827), University of Ottawa (fr. Université d’Ottawa, založená 1848, prvá bilingválna univerzita), Université de Montréal (založená 1878) a i.

Tlač — vyznačuje sa určitými špecifikami, ktoré sú dané susedstvom s USA (dovoz periodík) a dvojjazyčnosťou krajiny. Je ovládaná veľkými (aj zahraničnými) mediálnymi korporáciami (Thomson Reuters Corporation, založená 2008; Quebecor alebo Québecor, založená 1950; The Brunswick News, založená 1902). Hlavnými kanadskými celoštátnymi denníkmi sú The Globe and Mail (založený 1844) a National Post (založený 1998) vydávané v anglickom jazyku v Toronte a Le Devoir (založený 1910) a Le Journal de Montréal (založený 1964) vydávané vo francúzskom jazyku v Montreale. Takmer vo všetkých kanadských mestách vychádza aspoň jeden regionálny denník, v bilingválnych mestách (Ottawa, Montreal) vychádzajú dva hlavné denníky (v anglickom a vo francúzskom jazyku). Niektoré regionálne denníky prekonávajú celoštátne denníky v náklade (The Toronto Star, založený 1892), ako aj v čítanosti (Windsor Star, založený 1888; Calgary Sun, založený 1980). Okrem toho vychádza veľké množstvo týždenníkov s rôznym zameraním.

R. 1936 bola založená kanadská štátna rozhlasová spoločnosť CBC/Radio-Canada (angl. Canadian Broadcasting Corporation, fr. Société Radio-Canada, SRC; vysiela v obidvoch úradných jazykoch – v angličtine a vo francúzštine, ako aj v ôsmich domorodých jazykoch), ktorej súčasťou sú aj štátne televízne spoločnosti (založená 1952) CBC television (vysiela po anglicky) a ICI Radio-Canada Télé (vysiela po francúzsky). V Kanade pôsobí aj viacero ďalších mediálnych spoločností s rôznym obsahovým a teritoriálnym zameraním.

Kaminaljuyú [-nalchuju] — archeologická lokalita na predmestí Guatemaly (Ciudad de Guatemala), významné, náboženské a politické (ceremoniálne) centrum kultúry Mayov (približne od 1000 pred n. l. – 900 n. l.). Spočiatku bolo pod silným vplyvom kultúry Olmékov a Zapotékov, koncom predklasického obdobia (300 pred n. l. – 250 n. l.) sa stalo najmocnejším centrom vrchovinnej oblasti Guatemaly a širokého okolia. Jeho moc spočívala predovšetkým v kontrole zdrojov obsidiánu, ktorý bol strategickou surovinou. V ranom klasickom období (3. – 6. stor. n. l.), najmä v jeho 1. polovici, udržiavalo úzke vzťahy s vtedajším hegemónom Strednej Ameriky, vzdialeným mestom Teotihuacán v strednom Mexiku, a stalo sa šíriteľom cudzích vplyvov do mayskej oblasti, čo však po neskoršom úpadku Teotihuacánu spôsobilo aj zmenšenie významu Kaminaljuyú. Pretože Kaminaljuyú na rozdiel od iných mayských miest nedisponovalo lomovým kameňom a jeho budovy boli postavené z nepálených tehál (tzv. adobe), väčšina z nich má v súčasnosti podobu zatrávnených pahorkov. V areáli archeologickej lokality s plochou približne 5 km² sa zachovalo asi 200 platforiem a zvyškov pyramíd, viacero ihrísk na loptové hry a početné stély z predklasického obdobia s tesanými obrazovými námetmi, ktoré často súvisia s témou mayskej posvätnej knihy Popol Vuh.

Kalifornia, California, skratka Calif. aj Cal. — štát v záp. časti USA pri pobreží Tichého oceána pri hranici s Mexikom, podľa rozlohy 3. najväčší (po Aljaške a Texase) štát USA. Väčšinu územia tvorí hornatinný a vrchovinný reliéf, pozdĺž pobrežia sa tiahnu riečnymi dolinami rozčlenené Prímorské vrchy, str. časť vypĺňa tektonicky podmienená Kalifornská dolina (morfologický prejav zlomu San Andreas tiahnuceho sa pozdĺž jej záp. okraja, oblasť najsilnejších zemetrasení v USA), vých. časť poludníkovo sa tiahnuce pohorie Sierra Nevada s najvyšším vrchom územia Whitney, 4 418 m n. m. (druhý najvyšší vrch USA), juhových. časť polopúšťové a púšťové hornaté územia (Mohavská púšť) a kotliny (Dolina smrti na hranici so štátom Nevada s najnižším miestom Kalifornie, 86 m pod hladinou mora). Pobrežie nie je veľmi členité, najväčší záliv San Francisco Bay, v juž. časti pobrežia niekoľko ostrovov (Channel Islands).

Mierne stredomorské podnebie, na juhu extrémne suché. Najväčšie rieky Sacramento a San Joaquin tečú poludníkovým smerom, majú početné prítoky najmä zo Sierry Nevady, ústia spoločnou deltou do zálivu San Francisco; rieka Colorado na juhovýchode tvorí čiastočnú hranicu so štátom Arizona; na juhu a východe viacero bezodtokových území; v horských oblastiach jazerá (často slané). Rôznorodá vegetácia, na sev. pobreží sekvojové lesy, na juž. pobreží a v Kalifornskej doline suché lesy a porasty typu chaparral (miestny názov vegetácie macchia), v Sierre Nevade borovicové, vo vyšších nadmorských výškach jedľové lesy, nad 3 300 m n. m. vysokohorská, v púšťach suchomilná vegetácia (kaktusy, agávy), v oázach palmy. Viacero národných parkov a chránených území (Yosemitský národný park, Dolina smrti, Sequoia and Kings Canyon National Parks a i.).

Priemyselne aj poľnohospodársky silno rozvinutý región, významný priemysel kozmický a letecký, automobilový, kovoobrábací, elektronický, elektrotechnický a informačných technológií (v blízkosti San Francisca v doline Kremíkové údolie), ďalej priemysel lodný, zbrojný, chemický, potravinársky (najmä spracovanie ovocia a zeleniny), stavebných materiálov, filmový (výroba filmov v Hollywoode v Los Angeles), energetický (početné tepelné, vodné a solárne elektrárne) a ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu, rúd železa, chrómu, niklu, zlata a platiny, pyritov, azbestu, sadrovca) priemysel. Asi štyri pätiny územia sú umelo zavlažované (najmä Kalifornská dolina), prevládajú farmy s veľkosťou okolo 150 ha, ťažiskom poľnohospodárstva je sadovníctvo (pestovanie citrusov, jabloní, sliviek, hrušiek, višní) a zeleninárstvo, ďalej pestovanie bavlníka, cukrovej repy, jačmeňa, ryže, viniča, jahôd, kvetín; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny; rozvinutý rybolov a lesné hospodárstvo.

Jedna z turisticky najatraktívnejších oblastí USA. Zložitý moderný a dynamicky sa rozvíjajúci dopravný systém Kalifornie má hlavné dopravné tepny vedené v smere sever – juh; hoci má krajina jeden z najrozsiahlejších systémov diaľnic a rýchlostných komunikácií v USA, jej cestná sieť je považovaná za nedostatočnú a nestačí plne pokrývať potreby rozľahlej a ľudnatej krajiny (pre väčšinu obyvateľov Kalifornie je štandardom využívať automobily na dennú dochádzku do zamestnania, na návštevu kina, na výlety, vychádzky či na dovolenky), v dôsledku čoho vznikajú najmä v mestách rozsiahle dopravné zápchy; železničná doprava spája všetky hospodársky významné oblasti krajiny (v preprave osôb má význam v prímestských oblastiach), na transkontinentálnej železnici sú koncovými bodmi San Francisco a Los Angeles, plánovaná je výstavba prvej vysokorýchlostnej železničnej siete v Severnej Amerike; rozvinutá letecká doprava s medzinárodnými letiskami v Los Angeles a San Franciscu predstavujúcimi významné uzly transkontinentálnej a transtichooceánskej leteckej dopravy; významné námorné prístavy v Los Angeles, Long Beach (jeden z najväčších prístavov na svete, druhý najväčší kontajnerový prístav USA), Oaklande a San Diegu. Štát s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou zaľudnenia, najsilnejšie urbanizovaný štát USA. Najväčšie mestá: Los Angeles, San Diego, San Jose, San Francisco.

Územie dnešnej Kalifornie bolo pôvodne osídlené indiánskymi kmeňmi, ktoré sa živili lovom, rybárstvom a primitívnym poľnohospodárstvom (→ Indiáni). Po príchode španielskych dobyvateľov bola oblasť čiastočne zmapovaná (1542) počas španielskej výpravy Juana Rodrigueza Cabrilla (*asi 1499, †1543), ktorý sa plavil z Mexika na sever pozdĺž záp. amerického pobrežia (výsledky jeho cesty boli spracované v 60. rokoch 16. stor.), pobrežie podrobnejšie zmapoval Sebastián Vizcaíno (*1548, †1624), ktorý 1602 pomenoval niektoré geografické objekty (zálivy San Diego, Monterey a i.). Španieli postupne dobývali územia na sever a severovýchod od Kalifornského polostrova, začleňovali ich do vicekráľovstva Nové Španielsko a spolu s Kalifornským polostrovom ich nazývali Kalifornia (California), pričom územie ležiace na Kalifornskom polostrove sa nazývalo Dolná Kalifornia (špan. Baja California, angl. Lower California; v súčasnosti štáty Mexika Baja California a Baja California Sur) a územie na severe Nového Španielska Horná Kalifornia (špan. Alta California, angl. Upper California; okrem dnešnej Kalifornie zaberalo aj územie dnešných štátov USA Arizona, Nevada, Utah, záp. Colorado a juž. Wyoming). Významnejšia kolonizácia sa však začala uskutočňovať až v pol. 18. stor., 1769 bola v San Diegu založená františkánska misia (františkáni založili v Kalifornii 21 misií, v ktorých indiánske obyvateľstvo učili poľnohospodárstvu a remeslám) a bol tam vybudovaný veľký zásobovací prístav pre španielske lode, ktorý sa postupne stal centrom Hornej Kalifornie (ako provincie Nového Španielska), 1777 sa hlavným mestom stalo Monterey. Okrem španielskych sídel boli na pobreží zakladané aj obchodné stanice USA a Ruska (napr. ruská kolónia Fort Ross, 1812). Po vyhlásení nezávislosti Mexika (1821) sa Horná Kalifornia (Alta California) stala súčasťou (provinciou) Mexika.

Okolo 1826 začali do oblasti prichádzať americkí osadníci, 1833 – 40 boli podľa nariadenia mexickej vlády pozemky misií rozparcelované a odovzdané novým majiteľom. Počas americko-mexickej vojny (1846 – 48) americkí osadníci po tzv. povstaní medvedej vlajky vyhlásili 14. júna 1846 v meste Sonoma nezávislý štát Kalifornská republika (nazývaná aj Republika medvedej vlajky, angl. Bear Flag Republic; podľa vlajky s vyobrazením medveďa, ktorý je dodnes symbolom štátu), ktorý 9. júla 1846 anektovali USA. Mexiko sa po porážke vo vojne definitívne vzdalo nárokov na územie Kalifornie zmluvou uzatvorenou 2. 2. 1848 v meste Guadalupe Hidalgo a 9. 9. 1850 sa Kalifornia stala 31. štátom USA, jej hlavným mestom je od 1854 (resp. od 1879) Sacramento. Veľký význam pre hospodársky rozmach Kalifornie malo 1848 objavenie zlata (→ zlatá horúčka), čo o. i. znamenalo obrovský prílev obyvateľstva (viac ako štvrť milióna ľudí). Dôsledkom však bolo aj zdecimovanie pôvodného indiánskeho obyvateľstva zapríčinené zničením prírodných zdrojov, ktoré Indiáni potrebovali na obživu, a šírením sa epidémií (najmä cholery). Počas občianskej vojny v USA patrila Kalifornia k štátom Únie. Rast ekonomiky (od 1860) prudko zmenil podmienky na život v Kalifornii, silné prisťahovalectvo (najmä čínske a japonské) vyvolávalo obavy a nepokoj v radoch belošského obyvateľstva, ktoré požadovalo federálny zásah v podobe prijatia zákona o prisťahovalectve (1882 bol prijatý federálny zákon, ktorý zakazoval prisťahovanie Číňanov do USA, formálne platil do 1943, resp. do 1965). Prílev cudzincov (najmä z Mexika) sa však zastaviť nepodarilo, od 1964 patrí Kalifornia k najľudnatejším štátom USA. V Kongrese má 2 senátorov a 45 poslancov.

Kajmanie ostrovy, angl. Cayman Islands — zámorské územie Spojeného kráľovstva, súostrovie vo Veľkých Antilách v Karibskom mori juž. od Kuby a severozápadne od Jamajky. Skladá sa z 3 ostrovov: Grand Cayman, Cayman Brac, Little Cayman.

Ostrovy budované prevažne vápencami sú lemované koralovými útesmi. Nížinný reliéf, najvyšším bodom je The Bluff vo vých. časti Cayman Brac, 43 m n. m. Tropické oceánske podnebie s obdobím dažďov v máji až októbri a obdobím sucha v novembri až apríli; v období júl – november riziko hurikánov. Slabo rozvinutá riečna sieť, ostrovy trpia nedostatkom sladkej vody. Prirodzenú vegetáciu tvoria rovníkové lesy.

Dominantnými sektormi ekonomiky sú cestovný ruch (územie vyhľadávané najmä potápačmi, ostrovy navštívi okolo 700-tis. turistov ročne) a finančný sektor (ostrovy majú zvláštny daňový režim, vďaka ktorému je tam registrovaných viac ako 550 bánk, množstvo poisťovacích spoločností ap., zakladajú sa tam firmy a uzatvárajú zmluvy), ktoré sa na tvorbe HDP podieľajú 70 – 80 %. Ich postavenie bolo podmienené rozvojom a modernizáciou telekomunikácií a dopravy uskutočňujúcich sa od 2. pol. 20. stor. Tradičnými odvetviami hospodárstva sú rybolov (najmä lov žralokov), stavba lodí, pestovanie bavlníka, ovocia a zeleniny, chov dobytka mliečneho typu a korytnačiek (na export) i produkcia mahagónového dreva. Na ostrovy sa dováža až 90 % potravín a spotrebného tovaru. Životná úroveň patrí medzi najvyššie v karibskej oblasti. Väčšina obyvateľov, viac než 90 %, žije na ostrove Grand Cayman, kde leží i hlavné mesto Georgetown. Obyvatelia: 40 % miešancov, 20 % belochov, 20 % černochov, 20 % ostatných. Náboženstvo: 34 % anglikánov, 32 % protestantov. Mena: kajmanský dolár. Úradný jazyk: angličtina.

Pôvodne neobývané ostrovy objavil 1503 K. Kolumbus a dostali sa pod zvrchovanosť španielskej a 1670 britskej koruny (pod administratívnu správou Jamajky, jej dependencia). Od polovice 18. stor. príchod osadníkov. Po vyhlásení nezávislosti Jamajky (1962) samostatná britská korunná kolónia s čiastočnou samosprávou, 2002 zámorské územie Spojeného kráľovstva.

Johnson [džon-], Hiram (Warren), 2. 9. 1866 Sacramento, Kalifornia – 6. 8. 1945 Bethesda, Maryland — americký právnik, publicista a politik. Patril k vedúcim politikom Republikánskej strany, po rozkole vnútri strany 1912 jeden zo zakladateľov Progresívnej strany (Progressive Party). R. 1911 – 17 guvernér Kalifornie (vo volebnej kampani presadzoval program Progresívnej strany, ktorý po zvolení do značnej miery naplnil, napr. volebné právo žien, zavedenie poistenia proti nezamestnanosti, odvolacích volieb, ktorými možno predčasne odvolať volených štátnych predstaviteľov, priamej voľby senátorov a i.), 1917 – 45 senátor za štát Kalifornia. Ako senátor podporoval kroky na zamedzenie nezamestnanosti v 30. rokoch 20. stor., v zahraničnej politike bol zástancom princípu izolacionizmu.

Johnson [džon-], Andrew, 29. 12. 1808 Raleigh, Severná Karolína – 31. 7. 1875 Carter Station, Tennessee — americký politik, 17. prezident USA (1865 – 69). Pochádzal z chudobnej rodiny, vyučil sa za krajčíra a 1825 si v Greeneville (Tennessee) otvoril vlastnú dielňu. Čítať a písať sa naučil s pomocou manželky. Vďaka úsiliu a prirodzenému rečníckemu talentu sa ako člen Demokratickej strany stal poslancom Kongresu (1843 – 53). R. 1853 – 57 guvernér štátu Tennessee, 1861 zvolený do Senátu, počas občianskej vojny v USA jediný senátor z odtrhnutých južných štátov (Konfederácia), ktorý podporoval Úniu. R. 1862 vymenovaný za vojenského guvernéra Tennessee, v prezidentských voľbách 1864 (spolukandidát A. Lincolna) bol zvolený za viceprezidenta USA. Po zavraždení A. Lincolna (15. 4. 1865) sa stal prezidentom. Pokračoval v Lincolnovej umiernenej politike voči štátom bývalej Konfederácie (→ Rekonštrukcia Juhu USA), 1865 rozšíril amnestiu vyhlásenú 1863 A. Lincolnom a podporoval obmedzené volebné právo pre bývalých černošských otrokov. Dostal sa však do sporu s radikálnymi republikánmi v Kongrese, ktorí odmietali prijať za jeho členov zástupcov štátov bývalej Konfederácie, vystupovali proti zákonom prijatým v týchto štátoch okliešťujúcim občianske práva bývalých černošských otrokov a zasadzovali sa za to, aby im bolo udelené volebné právo. Johnsonova podpora v Kongrese slabla, napr. 1866 Kongres prehlasoval Johnsonovo veto zákona, ktorý zaručoval federálne občianstvo všetkým osobám narodeným v USA (okrem Indiánov), a, naopak, prijal 14. dodatok k ústave, ktorý okrem iného tieto práva zaručoval, 1867 prijal zákony oslabujúce prezidentovu moc. Vo februári 1868 bol Johnson obvinený z porušovania zákona o zastávaní úradu (→ impeachment). Senát ho zbavil obžaloby (26. 5. 1868) chýbajúcim jedným hlasom z požadovaných dvoch tretín a Johnson dokončil svoje funkčné obdobie. R. 1875 sa stal opäť členom Senátu za štát Tennessee.

Jackson [džek-], Thomas Jonathan, 21. 1. 1824 Clarksburg, West Virginia – 10. 5. 1863 Guiney’s Station, pochovaný v Lexingtone, Virginia — americký generál. Absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe (1846), vyznamenal sa počas mexickej vojny (1846 – 48). Po odchode z armády učil na virgínskej vojenskej akadémii (1851 – 61). Počas občianskej vojny v USA bol vymenovaný za brigádneho generála (druhý najvýznamnejší generál Konfederácie po R. E. Leem). Zaslúžil sa o víťazstvo v bitke pri riečke Bull Run v júli 1861 (odvtedy nazývaný generál Stonewall, Kamenná stena) i v druhej bitke v auguste 1862. Zvíťazil v bitke pri Fredericksburgu (Virginia) v decembri 1862. Rozhodujúcim útokom prelomil línie armády Únie pri Chancellorsville (Va.) v apríli 1863. Zomrel na následky zranenia po streľbe jednej z vlastných stráží.

Jackson [džek-], Andrew, 15. 3. 1767 Waxhaw, Južná Karolína – 8. 6. 1845 Nashville, Tennessee — americký právnik a politik, siedmy prezident USA (1829 – 37).

Politickú kariéru začal 1797/98 ako senátor za Tennessee, 1798 – 1804 sa stal predsedom Najvyššieho súdu v Tennessee, 1802 generálmajorom, preslávil sa počas vojen s Indiánmi (1814 zvíťazil nad Kríkmi pri Horseshoe Bend na rieke Colorado v Arizone), 8. januára 1815 porazil britské vojsko v bitke o New Orleans, americkým národným hrdinom sa stal ako víťaz v prvej seminolskej vojne 1817 – 18 (→ seminolské vojny; pre svoju tvrdosť bol nazývaný Old Hickory).

V roku 1824 prvýkrát neúspešne kandidoval na úrad prezidenta (porazil ho John Quincy Adams). V prezidentských voľbách 1828 s prevahou zvíťazil (56 % hlasov). Počas jeho prezidentstva sa definitívne sformovala Demokratická strana a začala sa dodnes platná prax obsadzovania rozhodujúcich vládnych miest príslušníkmi víťaznej strany (jacksonovská demokracia). V roku 1832 bol znovuzvolený. Celoživotný boj a nenávisť k Indiánom ho viedli k podpísaniu zákona (Indian Removal Act, 1830) umožňujúceho ich nútené presídlenie do oblasti západne od rieky Mississippi (→ Indiánske teritórium, → indiánske rezervácie). Partikularizačné tendencie južných štátov potlačil zákonnou formou (→ nulifikácia). Za svoj najväčší politický úspech považoval presadenie vetovania štatútu národnej banky Second Bank of America (1837), čo malo vyriešiť finančnú krízu.

Irangate [-gejt] — politický škandál v USA 1986 – 88, pri ktorom po odhalení novinármi v októbri 1986 vyšlo pred Kongresom najavo, že USA (prostredníctvom Izraela) tajne predávali zbrane do Iránu (od augusta 1985) v nádeji, že dosiahnu prepustenie amerických rukojemníkov zadržiavaných v Libanone extrémistickými islamskými skupinami úzko spojenými s Iránom. Zisk z predaja mal byť použitý na financovanie protikomunistickej činnosti partizánov (contras) bojujúcich proti sandinovskému režimu v Nikarague, čo znamenalo pokus obísť zákon zakazujúci takúto vojenskú pomoc (Bolandove dodatky) a porušenie viacerých právnych predpisov. Po zverejnení škandálu bola ustanovená spoločná vyšetrovacia komisia Snemovne reprezentantov a Senátu. Za hlavného organizátora tajnej operácie bol označený poradca Rady národnej bezpečnosti (National Security Council) podplukovník Oliver North (*1943), jeho činnosť schválili poradcovia pre záležitosti národnej bezpečnosti Robert McFarlane (*1937) a John Poindexter (*1936), kľúčovú úlohu zohralo CIA a jej riaditeľ William Casey (*1913, †1987), do škandálu však bolo zapletených mnoho významných vládnych i súkromných osôb vrátane cudzincov (fakticky však nebol nikto odsúdený). Aférou prudko klesla popularita prezidenta R. Reagana, ktorý viackrát verejne vyhlásil, že jeho vláda nikdy nebude rokovať s teroristami. Mieru jeho zapojenia sa (spolu s viceprezidentom G. Bushom starším) do tejto záležitosti sa vyšetrovacej komisii nepodarilo zistiť; neexistuje priamy dôkaz o tom, že túto operáciu nariadili. Názov je odvodený od aféry Watergate.

Indiánske teritórium, angl. Indian Territory — územie, ktoré 1834 na základe formálnej dohody (→ Indian Removal Act, 1830) poskytla vláda USA Indiánom ako rezerváciu. Zahŕňalo oblasť západne od rieky Mississippi (dnešné štáty Oklahoma, Severná a Južná Dakota, Nebraska a časť Kansasu) a bolo súčasťou väčšej oblasti, ktorú USA získali 1803 kúpou od Francúzska (tzv. Louisiana Purchase). Tam boli pod tlakom bielych osadníkov nútene presídlené desiatky tisíc príslušníkov rôznych indiánskych kmeňov, najmä početné, dobre organizované a kultúrne vyspelé kmene Čerokíov, Čikasawov, Čoktawov, Kríkov a Seminolov známe pod názvom Päť civilizovaných kmeňov (angl. Five Civilized Tribes). Presídľovanie prebiehalo často za neľudských podmienok, napr. len v zime 1838 – 39 neprežilo pochod na vyhradené územie okolo 4-tis. (teda dvaja z piatich) Čerokíov (tzv. Cesta sĺz, angl. Trail of Tears). Hranice Indiánskeho teritória stanovil 1834 zákon (Indian Intercourse Act). Oficiálne nebolo federálnym (spolkovým) teritóriom ani štátom, predstavovalo tzv. Unorganized Territory, každý kmeň sa spravoval sám. Od 1864 sa rozloha Indiánskeho teritória postupne zmenšovala. R. 1866 bola jeho západná časť pripojená k USA a 1889 sprístupnená bielym osadníkom (tzv. Oklahoma Land Run), 1890 sa z nej stalo Oklahomské teritórium (Territory of Oklahoma). Na zvyšnej časti sa indiánske kmene neúspešne usilovali o vytvorenie samostatného indiánskeho štátu pod názvom Sequoyah. Dňa 16. novembra 1907 sa obidve teritóriá zjednotili a pod názvom Oklahoma sa stali 46. členským štátom USA (→ Oklahoma, Dejiny).

Indian Removal Act [-djen rimúvl ekt] — zákon podpísaný americkým prezidentom A. Jacksonom a 28. 5. 1830 schválený Kongresom. Na jeho základe boli nútene presídlené indiánske kmene z pôvodných sídlisk (museli sa vzdať asi 100 miliónov akrov pôdy) do oblasti západne od rieky Mississippi (→ Indiánske teritórium).

Indiana [-dia-, aj -die-], skratka Ind. — štát na stredovýchode USA. Na severe ohraničený Michiganským jazerom, na východe susedí so štátom Ohio, na juhovýchode a juhu s Kentucky, na západe s Illinois. Prevažne rovinné územie Mississippskej nížiny, na juhu a východe pahorkatiny. Humídne kontinentálne podnebie s chladnými zimami a teplými letami, v južnej časti humídne subtropické podnebie, teplota v zime -8 až 2 °C, v lete 17 – 31 °C, ročný úhrn zrážok do 1 100 mm. Hlavná rieka: Ohio. Priemysel ťažobný (ťažba ropy, čierneho uhlia, kamennej soli, vápenca), hutnícky (priemyselná oblasť The Calumet Region, súčasť metropolitnej oblasti Chicaga presahujúcej zo susedného štátu Illinois, je najväčším producentom ocele v USA), chemický, petrochemický, gumársky, letecký, automobilový, strojársky (výroba dopravných prostriedkov a zariadení pre farmaceutický priemysel a zdravotníctvo a iné), farmaceutický, elektrotechnický, energetický (85 % energie produkujú tepelné elektrárne), potravinársky, cementársky. Pestovanie kukurice (5. miesto v USA), ryže, ovsa, sóje, pšenice, ciroku, tabaku a zeleniny, ovocinárstvo; chov ošípaných a hydiny. Hustá železničná a cestná (najhustejšia sieť diaľnic v USA) sieť. Náboženstvo: 82 % kresťanov (63 % protestantov, 19 % rímskych katolíkov), 1 % zástancov iných náboženstiev, 17 % bez vyznania. Najväčšie mestá: Indianapolis, Fort Wayne, Evansville, Gary, South Bend.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešnej Indiany osídlené početnými indiánskymi kmeňmi. Na začiatku európskej kolonizácie sa koncom 17. storočia dostalo do sféry vplyvu Francúzov, ktorí tam organizovali obchod s kožušinami. Ako prvý územie preskúmal a pokúsil sa zmapovať francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687). Prvým stálym oporným bodom Francúzov bola od 1719 pevnosť Fort Ouiatonon, 1735 bola založená osada Vincennes. Po porážke Francúzov v sedemročnej vojne pripadla oblasť Parížskym mierom 1763 Veľkej Británii. R. 1783 prevzali kontrolu nad územím Američania a 1787 sa Indiana stala súčasťou Severozápadného teritória, z ktorého bola 1800 rozhodnutím Kongresu vyčlenená ako samostatné teritórium. Územie bolo dejiskom častých zrážok s domorodými Indiánmi, ktorí sa bránili proti prílevu osídlencov. R. 1811 tam v bitke pri Tippecanoe utrpel zdrvujúcu porážku hlavný kmeňový náčelník Šóníov Tecumseh. Počas vojny 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa Indiáni pridali na stranu Britov, po zabití Tecumseha (1813) sa priklonili k dohode s Američanmi. R. 1813 sa začala nová veľká vlna osídľovania. R. 1816 sa Indiana stala 19. štátom USA, v Kongrese má 2 senátorov a 11 poslancov.

Hutchinson [hačin-], Thomas, 9. 9. 1711 Boston, Massachusetts – 3. 6. 1780 Londýn — americký politik. R. 1737 – 49 člen massachusettského zhromaždenia, 1746 – 48 jeho predseda. R. 1749 – 66 poradca massachusettského guvernéra, 1758 – 71 jeho zástupca, 1760 – 70 predseda najvyššieho súdu, 1771 – 74 guvernér. R. 1754 predložil spolu s B. Franklinom na kongrese v Albany návrh na zjednotenie trinástich amerických kolónií, ktorý bol síce schválený, ale všetky kolónie ho zamietli alebo ignorovali. Hutchinson podporoval autoritu britského parlamentu, počas krízy okolo zákona o kolkovnom (1765) mu bol vypálený majetok. Svojou podporou a naliehaním na dodržiavanie colných predpisov fakticky vyprovokoval bostonský čajový večierok. Z postu guvernéra štátu Massachusetts bol odvolaný po odhalení obsahu jeho korešpondencie, v ktorej napr. obhajoval nevyhnutnosť zúžiť tradičné práva kolonistov v záujme zachovania britskej vlády.

Humphrey [hamfri], Hubert Horatio, 27. 5. 1911 Wallace, Južná Dakota – 13. 1. 1978 Waverley, Minnesota — americký politik. V rámci Demokratickej strany dlhoročne viedol skupinu Američania za demokratickú akciu (Americans for Democratic Action). R. 1949 – 64 a 1971 – 78 senátor. Významne sa zaslúžil o presadenie opatrení v záujme posilnenia občianskych práv, v zahraničnopolitickej oblasti presadzoval politiku odzbrojenia a uvoľnenia napätia medzi Východom a Západom. R. 1965 – 69 viceprezident L. B. Johnsona. Podpora jeho vietnamskej politiky mu priniesla neúspech pri kandidovaní 1968 na úrad prezidenta (porazil ho R. M. Nixon).

Hughes [hjús], Charles Evans, 11. 4. 1862 Glens Falls, New York – 27. 8. 1948 Osterville, Massachusetts — americký právnik a politik. Od 1884 pôsobil ako právnik na Wall Street v New Yorku a vstúpil do Republikánskej strany. R. 1907 – 10 guvernér New Yorku, 1910 – 16 zasadal na Najvyššom súde USA (Supreme Court). R. 1916 neuspel v prezidentských voľbách proti W. Wilsonovi (s rozdielom 23 hlasov) a vrátil sa k právnickej praxi. R. 1921 – 26 minister (štátny tajomník) zahraničných vecí. R. 1930 – 41 predseda Najvyššieho súdu. Svojimi rozhodnutiami podporil kľúčové programy prezidenta F. D. Roosevelta (→ New Deal).

Howard [ha-], Oliver Otis, 8. 11. 1830 Leeds, Maine – 26. 10. 1909 Burlington, Vermont, USA — americký dôstojník. R. 1854 absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. Na začiatku občianskej vojny v USA sa ako unionista stal plukovníkom dobrovoľníckeho pluku v Maine. Zúčastnil sa bojov vo Virgínii (prvá bitka pri Bull Rune), počas polostrovného ťaženia v bitke pri Fair Oakse (na polostrove Campaign, časti polostrova Virginia) stratil pravú ruku. R. 1862 bol povýšený na generálmajora. R. 1863 – 64 bojoval so svojimi jednotkami v Tennessee, zúčastnil sa na bojoch v Atlante, kde sa v novembri 1864 jeho vojsko pripojilo k ťaženiu generála W. T. Shermana cez Georgiu do Savannah (pochod k moru). Po skončení vojny stál 1865 – 72 na čele Úradu pre oslobodených otrokov (Freedmen’s Bureau), zaslúžil sa o založenie množstva škôl a vzdelávacích inštitúcií pre černochov. Vo Washingtone bola podľa neho nazvaná univerzita (Howard University, založená 1867 s cieľom umožniť štúdium všetkým bez ohľadu na rasu a náboženstvo), ktorej bol 1869 – 74 tretím rektorom. R. 1874 sa vrátil do vojenských služieb, s hodnosťou brigádneho generála bojoval na západe s Indiánmi. R. 1880 – 82 pôsobil ako superintendent na vojenskej akadémii vo West Pointe.

Houston [hjus-], Samuel (Sam), 2. 3. 1793 Rockbridge County, Virgínia – 26. 7. 1863 Huntsville, Texas, USA — americký generál a politik. V mladosti žil dobrodružným životom na juhozápade USA, o. i. medzi Indiánmi kmeňa Čerokézov (pod menom Black Raven, Čierny havran). Po účasti vo vojne 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa venoval štúdiu práva. R. 1817 bol vymenovaný za zástupcu Čerokézov pri riešení ich presídlenia z Tennessee do rezervácie v Arkansase. R. 1823 – 27 kongresman, 1827 – 29 guvernér štátu Tennessee. Po svojej rezignácii z úradu sa vrátil k životu s Čerokézmi, ktorých práva nekompromisne obhajoval. R. 1832 sa usadil v Texase, ktorý v tom čase patril Mexiku, a 1835 sa postavil na čelo boja za práva amerických osadníkov. Ako vrchný veliteľ revolučných oddielov porazil 21. 4. 1836 v bitke pri San Jacinte (v blízkosti La Porte, východný Texas) mexickú armádu generála A. Lópeza de Santa Anna, ktorý padol do zajatia a musel uznať nezávislosť Texasu. V októbri 1836 bol Houston zvolený za prezidenta novovzniknutej republiky (1836 – 38, 1841 – 44), po celý čas sa však usiloval o jej pripojenie k USA, čo bolo dovŕšené schválením v Kongrese 21. 3. 1845 (→ Texas, dejiny). R. 1846 – 59 pôsobil ako senátor USA, 1859 – 61 ako guvernér štátu Texas. V predvečer občianskej vojny v USA sa postavil proti jeho secesii z Únie a odišiel z politického života. Na jeho počesť bolo pomenované mesto Houston.

Horné Peru — historický názov územia v Južnej Amerike; v období španielskej kolonizačnej správy sa ním označovala oblasť zodpovedajúca približne dnešnej Bolívii.

Hopkins, Harry Lloyd, 17. 8. 1890 Sioux City, Iowa – 29. 1. 1946 New York — americký politik, jeden z najbližších spolupracovníkov prezidenta F. D. Roosevelta. Dlhé roky pôsobil v oblasti sociálnej práce ako poradca v otázkach sociálnej pomoci a v programe New Deal hlavný stratég pre boj so svetovou hospodárskou krízou v USA, najmä prostredníctvom organizovania rozsiahleho systému verejnoprospešných prác. Od 1935 riaditeľ Správy pre podporu zamestnanosti, 1938 – 40 minister obchodu. Počas 2. svetovej vojny osobitný Rooseveltov poradca v zahraničných záležitostiach. Zaslúžil sa o dosiahnutie kompromisu s J. V. Stalinom v otázke veta (7. 6. 1945), čo pripravilo podmienky na schválenie organizačného štatútu OSN.

Hoover [hú-], John Edgar, 1. 1. 1895 Washington – 2. 5. 1972 tamže — americký právnik a politik. Od 1917 pôsobil na ministerstve spravodlivosti, 1919 sa stal špeciálnym asistentom generálneho prokurátora A. M. Palmera, s ktorým sa podieľal na masovom potlačení tzv. komunistickej hrozby (razie, zatýkanie, deportácie). R. 1921 vymenovaný za asistenta riaditeľa Úradu pre vyšetrovanie, od 1924 jeho riaditeľ. Túto organizáciu (1935 premenovaná na → FBI), na ktorej čele stál až do konca života, pozdvihol na mimoriadne vysokú profesionálnu a efektívnu úroveň. Zameriaval sa najmä na opatrenia proti špionáži i na boj proti zločineckým gangom a syndikátom. Ako fanatický antikomunista sa po 2. svetovej vojne zameriaval najmä na boj proti komunizmu.

Hoover [hú-], Herbert Clark, 10. 8. 1874 West Branch, Iowa – 20. 10. 1964 New York — americký politik, 31. prezident USA. Pôvodne banský inžinier. Počas 1. svetovej vojny 1915 – 19 vedúci pomocných operácií pre Belgicko, zároveň 1917 – 19 organizátor amerického programu zásobovania potravinami. R. 1921 – 28 ako minister obchodu presadzoval expanziu amerického zahraničného obchodu a podnikania. Jeho obhajoba tradičných hodnôt, individuálnej výkonnosti a slobodného podnikania prispôsobených podmienkam modernej spoločnosti a hospodárstva sa preňho stali východiskom na dosiahnutie dlhodobej prosperity. R. 1928 bol ako kandidát Republikánskej strany zvolený za prezidenta USA (1929 – 33). Počas svetovej hospodárskej krízy však nedokázal čeliť naliehavým ekonomickým problémom a nájsť impulz na oživenie hospodárstva. Voči štátom Latinskej Ameriky viedol politiku tzv. dobrého susedstva a jeho finančná politika voči európskym štátom neschopným splácať povojnové dlhy vyústila 1931 do prijatia kompromisného riešenia (→ Hooverovo moratórium).

Hispaniola — latinský názov ostrova Haiti v Karibskom mori objaveného Európanmi 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba, ktorý ho nazval La Española (Malé Španielsko, lat. Hispaniola). V súčasnosti zaberá východnú časť ostrova (dve tretiny) Dominikánska republika a západnú časť republika Haiti.

Hidalgo y Costilla [idal- i kostiľa], Miguel, 8. 5. 1753 Corralejo – 30. 7. 1811 Chihuahua — mexický kňaz a bojovník za slobodu. Po vyštudovaní filozofie a teológie na univerzite San Nicolás vo Valladolide bol poslaný ako duchovný do dediny Dolores (Guanajuato), kde začal šíriť pokrokové osvietenské metódy práce (pestovanie viniča, chov včiel a priadky morušovej, zakladanie rôznych dielní). Kontakty s prostredím chudobných Indiánov ho priviedli ku kritike koloniálneho systému, začo bol perzekvovaný. V septembri 1810 zorganizoval povstanie proti Španielom, ktorým sa začal boj za nezávislosť Mexika. Jeho vyše 50-tisícová armáda sa dostala až do blízkosti hlavného mesta, kde však bol v rozhodujúcej bitke 17. 1. 1811 španielskymi silami porazený. Padol do zajatia, bol odsúdený na smrť a zastrelený. Je považovaný za symbol boja za nezávislosť a nazývaný otec národa.

Herter [hár-], Christian Archibald, 28. 3. 1895 Paríž – 30. 12. 1966 Washington — americký politik. R. 1943 – 53 poslanec republikánov v Snemovni reprezentantov za štát Massachusetts, od 1953 štátny podtajomník, 1959 – 61 minister zahraničných vecí. Autor tzv. Herterovho plánu o postupnom znovuzjednotení Nemecka a obnove európskej bezpečnosti, ktorý predložil na konferencii ministrov zahraničných vecí v Ženeve 1961. Plán stroskotal na odpore ZSSR v predvečer berlínskej krízy.

Herrera y Tordesillas [erre- i -siľas], Antonio de, asi 1549 Cuéllar – 29. 3. 1625 Madrid — španielsky historik. R. 1596 bol kráľom Filipom II. vymenovaný za kozmografa a kronikára Kastílie a obidvoch Indií. Autor diela Všeobecné dejiny... (Historia general de los hechos de los Castellanos en las islas i tierra firme de mar Océano, 4 zväzky, 1601 – 15), ktoré sú významným prameňom histórie objavovania a dobýjania Ameriky.

Herrera Campíns [erre- kampins], Luis (Antonio), 4. 5. 1925 Acarigua – 9. 11. 2007 Caracas — venezuelský novinár a politik. R. 1946 založil spolu s R. Calderom kresťanskosocialistickú stranu Comité de Organización Política Electoral Independiente (COPEI). R. 1952 – 58 bol donútený ako odporca diktatúry prezidenta M. Péreza Jiméneza žiť v exile. Po návrate aktívne pracoval v COPEI, jeden z vodcov jej ľavého krídla, od 1961 predseda strany. Poslanec parlamentu, 1974 – 78 senátor. R. 1979 – 84 prezident.

Henry, Patrick, 29. 5. 1736 Studley, Virgínia – 6. 6. 1799 Red Hill, Virgínia, USA — americký právnik a politik. Jeden z popredných predstaviteľov boja za americkú nezávislosť, jeho rezolúcie (napr. proti zákonu o kolkovnom) podnietili vznik jednotnej opozície proti britskej koloniálnej politike a neústavným opatreniam parlamentu (→ Americká revolúcia). Ako prvý guvernér Virgínie (1776 – 79, 1784 – 86) zohral hlavnú úlohu pri formulovaní jej prvej ústavy. Autor výroku Dajte mi slobodu alebo smrť.