Missourský kompromis — zákon schválený Kongresom USA 3. 3. 1820, zaisťujúci rovnováhu medzi slobodnými a otrokárskymi štátmi USA.

Kompromis ukončil krízu vyvolanú žiadosťou teritória Missouri o prijatie za členský štát Únie s otrokárskym systémom, čo by narušilo politickú rovnováhu medzi 11 slobodnými a 11 otrokárskymi členskými štátmi, ktoré mali paritné zastúpenie v Senáte USA.

Na žiadosť zareagoval vo februári 1819 právnik a kongresman James Tallmadge (*1778, †1853) návrhom na postupnú emancipáciu otrokov z Missouri, čo by viedlo k zániku tamojšieho otrokárskeho systému. Návrh podporili severné (slobodné) štáty, no ostro sa voči nemu vymedzili južné (otrokárske) štáty, ktoré ho považovali za neprimeraný zásah federácie do suverenity členských štátov. Tallmadgeov návrh bol prijatý Snemovňou reprezentantov, no zamietnutý senátom.

Prehlbujúcu sa krízu napokon kongres vyriešil prijatím kompromisného riešenia, ktoré navrhol kongresman John W. Taylor (*1784, †1854). Missouri síce bolo do Únie prijaté ako otrokársky štát, no Únia bola súčasne rozšírená aj o slobodný štát Maine (dovtedy súčasť štátu Massachusetts). Aby sa v budúcnosti predišlo obdobnej politickej kríze, bol z iniciatívy senátora Jesseho B. Thomasa (*1777, †1853) zavedený pri začleňovaní nových štátov geografický princíp. Vytýčila sa hranica (36° 30´ severnej šírky), od ktorej na sever mali byť štáty slobodné, na juh otrokárske. Po víťaznej vojne s Mexikom (1846 – 1848) eskalovali spory týkajúce sa zavádzania otrokárstva na nových územiach.

Zásady Missourského kompromisu boli prelomené tzv. Kompromisom roku 1850, ktorý umožnil teritóriám Nové Mexiko a Utah samostatne rozhodnúť o zavedení otrokárstva na svojom území (bez ohľadu na vytýčenú geografickú hranicu), a definitívne zrušené Zákonom o Kansase a Nebraske (1854), ktorý tieto kompetencie zveril ďalším dvom teritóriám, čo napokon viedlo k vypuknutiu občianskej vojny v USA (1861 – 1865).

rekonštrukcia Juhu USA — proces hospodárskej a politickej obnovy bývalých štátov Konfederácie trvajúci od skončenia občianskej vojny v USA (1865) do roku 1877, počas ktorého nadobudli rovnaké právne postavenie ako ostatné členské štáty Únie.

Prípravy rekonštrukcie prebiehali ešte za života prezidenta Abrahama Lincolna, presadzujúceho tzv. Plán 10 percent, podľa ktorého sa odštiepený štát smel do Únie vrátiť, pokiaľ jej aspoň 10 % jeho voličov z roku 1860 vyjadrí vernosť. Presadenie plánu však bolo zmarené vraždou Lincolna, a hoci nový prezident Andrew Johnson presadzoval zmierlivý postoj k Juhu, napokon sa v otázke rekonštrukcie presadili radikálni republikáni. Vypracovali Zákony o rekonštrukcii (Reconstruction Acts, 1867 – 68), na základe ktorých bolo územie bývalej Konfederácie rozdelené do piatich vojenských obvodov. V ich jednotlivých štátoch boli nanovo kreované orgány zákonodarnej a výkonnej moci, tvorené predovšetkým prívržencami Republikánskej strany, ako aj Afroameričanmi (bývalí konfederační predstavitelia boli vylúčení z účasti na štátnej správe), ktoré sa dištancovali od otrokárskeho systému a secesie a postupne ratifikovali 13., 14. a 15. dodatok ústavy, zrovnoprávňujúce bývalých otrokov (tzv. freedmenov) s ostatným obyvateľstvom.

Tieto zmeny, ako aj iné opatrenia (napr. postavenie organizácií konfederačných veteránov mimo zákona, nahradenie súdov vojenskými tribunálmi a i.) prehlbovali odpor južanskej spoločnosti voči Únii, miestami ústiaci do rasových nepokojov. Pnutie však postupne oslaboval postoj niektorých vrcholových reprezentantov bývalej Konfederácie (napr. generál James Longstreet), ktorí sa stotožnili s princípmi rekonštrukcie a zasadzovali sa napr. o zrovnoprávnenie Afroameričanov a opätovné zjednotenie Únie. V dôsledku toho bol v máji 1872 prijatý Zákon o amnestii (Amnesty Act), umožňujúci väčšine bývalých konfederačných predstaviteľov opäť sa uchádzať o verejné funkcie.

Rekonštrukcia vyvrcholila v roku 1877 uzavretím tzv. Hayesovho-Tildenovho kompromisu, na základe ktorého po sporných voľbách (1876) južné štáty uznali za prezidenta USA republikánskeho kandidáta Rutherforda B. Hayesa a severné štáty stiahli z Juhu posledné okupačné jednotky, čím sa južné štáty definitívne stali rovnocennými členmi Únie. Kompromis však vytvoril aj podmienky na opätovné zhoršenie právneho postavenia afroamerického obyvateľstva. Pôsobenie hnutia za občianske práva v 60. rokoch 20. stor. býva preto označované za tzv. druhú rekonštrukciu.

kontinentálny kongres — orgán vytvorený zástupcami britských presídleneckých kolónií v Severnej Amerike (amerických kolónií), rokujúci o spoločnom postupe proti koloniálnym úradom a metropole (Veľkej Británii) bezprostredne pred vypuknutím Americkej revolúcie.

Prvý kontinentálny kongres zasadal 5. 9. – 26. 10. 1774 vo Philadephii, je pokladaný za prvú neoficiálnu americkú vládu. Na jeho zasadnutí sa zišlo 56 zástupcov dvanástich amerických kolónií, ktorí si za svojho predsedu zvolili Peytona Randolpha (*1721, †1775) z Virgínie. Kongres odmietol britskú koloniálnu politiku (vyjadrením odporu bol už 1773 tzv. bostonský čajový večierok), rozpustenie koloniálnych snemov, prax admiralitných súdov, umiestnenie pravidelnej armády v koloniálnych mestách v čase mieru a i. (sťažnosti sa stali súčasťou dokumentu adresovaného kráľovi a britskému i americkému ľudu). Pod vedením S. Adamsa, J. Adamsa, G. Washingtona. P. Henryho a R. H. Leeho boli prijaté uznesenia vyzývajúce na odpor proti daňovej a colnej politike londýnskej vlády, odhlasované hospodárske sankcie proti Veľkej Británii a zrušenie obchodu s ňou, bola odsúhlasená rezolúcia o tajnom vojenskom výcviku občanov i o vytváraní ozbrojených milícií. Predstavitelia Prvého kontinentálneho kongresu však neboli jednotní v otázke budúceho smerovania politiky amerických kolónií (urovnanie vzťahov s Veľkou Britániou alebo boj o nezávislosť). Zmierenie s Veľkou Britániou však už nebolo možné, začala sa organizovať domobrana a dochádzalo k zrážkam s britskou armádou (v marci 1775 nepokoje v Lexingtone a Concorde).

Druhý kontinentálny kongres zasadal 10. 5. 1775 vo Philadelphii, za predsedu bol zvolený J. Hancock. Kongres fakticky prevzal úlohu revolučnej vlády a začal prípravy na vojnu. Vyhlásením z 15. 5. 1775 uviedol kolónie do stavu vojenskej pohotovosti a vyzval k vytvoreniu nových ozbrojených jednotiek, čím položil základ vzniku Kontinentálnej armády, na ktorej čelo bol postavený G. Washington. V septembri 1775 sa k práci kongresu pripojila aj delegácia Georgie, a tým sa tento orgán stal zástupcom všetkých trinástich britských kolónií na území dnešných USA. Dňa 4. 7. 1776 prijal kongres najradikálnejší dokument tých čias, Deklaráciu nezávislosti USA (Declaration of Independence). Kontinentálny kongres predstavoval aj počas vojny najvyšší orgán nového štátu a na základe prvej americkej ústavy, Článkov konfederácie (The Articles of Confederation, 15. 11. 1777), sa stal stálym orgánom (odvtedy nazývaný aj Konfederačný kongres) a až do ratifikácie novej ústavy a ustanovenia úradu prezidenta (1789) vykonával funkciu vlády USA.

Kansas-Nebraska Act → Zákon o Kansase a Nebraske

Zákon o Kansase a Nebraske, Kansas-Nebraska Act — zákon schválený Kongresom USA v roku 1854, ktorý zrušil zásady Missourského kompromisu, zaisťujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi (južnými) a slobodnými (severnými) štátmi.

Spory týkajúce sa zavádzania otrokárstva na nových územiach eskalovali v USA po víťaznej vojne s Mexikom (1846 – 1848). Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu.

Zákon predložený senátorom z Illinois Stephenom A. Douglasom mal primárne zabezpečiť výstavbu transkontinentálnej železnice z Chicaga do Kalifornie. Na zaistenie finančnej podpory americkej vlády bolo potrebné viesť novú trať územím oficiálnych teritórií. Zákon preto zakotvil vznik dvoch nových teritórií – Kansasu (územia dnešných štátov Colorado a Kansas) a Nebrasky (územia dnešných štátov Colorado, Idaho, Južná Dakota, Montana, Nebraska, Severná Dakota a Wyoming), pričom každé z nich bolo oprávnené samo rozhodnúť o zavedení otrokárstva na svojom území. Tým boli prelomené zásady Missourského kompromisu a uzákonená možnosť rozširovať otrokárstvo bez ohľadu na geografické hranice (smerom na sever).

Predloženie zákona podnietilo predstaviteľov protiotrokárskych síl zo Severu založiť Republikánsku stranu (20. 3. 1854). Prijatie zákona viedlo k rozpútaniu občianskej vojny v Kansase (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas, 1854 – 1859), v ktorej zvíťazili odporcovia otrokárstva (abolicionisti), a k zvýšeniu napätia v americkej spoločnosti, v dôsledku čoho vypukla občianska vojna v USA.

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).

McClellan, George Brinton, 3. 12. 1826 Philadelphia, Pensylvánia – 29. 10. 1885 Woodstock, Connecticut — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, víťaz jednej z najvýznamnejších bitiek konfliktu pri Antietame. Absolvent vojenskej akadémie West Point (1846), v rokoch 1846 – 48 sa zúčastnil americko-mexickej vojny, v rokoch 1855 – 56 pôsobil ako americký vojenský pozorovateľ počas krymskej vojny, neskôr bol riaditeľom železničnej spoločnosti Ohio and Mississippi Railroad.

Na začiatku občianskej vojny (1861) bol vymenovaný za generála a vzápätí si získal uznanie víťazstvom v bitke pri Rich Mountain (dovtedy najväčšia bitka, Konfederácia v nej utrpela ťažké straty), ktorým Únii zabezpečil ovládnutie strategicky významného územia v dnešnej Západnej Virgínii. V júli 1861 sa stal zakladateľom a prvým veliteľom Potomackej armády (najvýznamnejší vojenský útvar Únie na východnom bojisku), neskôr (november 1861 – marec 1862) bol vrchným veliteľom armády celej Únie. V marci – júli 1862 viedol tzv. polostrovné ťaženie, ktoré malo za cieľ dobyť hlavné mesto Konfederácie Richmond, avšak pre opatrnú taktiku a neúspech v tzv. sedemdňovej bitke musel napokon ustúpiť. Svoje následné víťazstvo v bitke pri Antietame (17. 9. 1862; najväčšia jednodňová bitka vojny) nedokázal využiť na definitívnu porážku oslabenej južanskej armády (z obozretnosti neprenasledoval jej ustupujúce oddiely), a preto bol v novembri 1862 odvolaný z veliteľskej funkcie. V roku 1864 neuspel ani ako demokratický kandidát v prezidentských voľbách, keď jednoznačne prehral s dovtedajším prezidentom Abrahamom Lincolnom. V roku 1872 sa stal prezidentom železničnej spoločnosti Atlantic and Great Western Railroad, v rokoch 1878 – 81 bol guvernérom štátu New Jersey. Na sklonku života sa venoval písaniu pamätí (McClellanov príbeh, McClellan's Own Story, 1887).

secesia južných štátov USA — proces odtrhnutia (odčlenenia) sa južných štátov od Únie pred vypuknutím a na začiatku občianskej vojny v USA. Na Juhu mala argumentácia možnosťou secesie dlhú tradíciu, jej zástancovia, vychádzajúci z ideí tzv. Otcov zakladateľov, deklarovali, že štát môže do Únie tak vstúpiť, ako aj z nej kedykoľvek vystúpiť, a to najmä v prípade ohrozenia svojich záujmov a suverenity. Elity na Juhu totiž Úniu považovali za konfederáciu suverénnych štátov, kým na Severe ju považovali za nedeliteľný unitárny štát, pričom každý štát sa vstupom do nej natrvalo vzdal svojej suverenity; secesiu preto považovali za ilegálnu a pre jednotu amerického národa škodlivú. Otázka secesie bola v USA aktuálna už začiatkom 19. stor., keď sa po kúpe Louisiany (1803) a pripojení rozľahlých území štáty Nového Anglicka obávali straty svojej dominancie. Práve tak v roku 1814 počas vojny so Spojeným kráľovstvom považovala časť zástupcov Nového Anglicka secesiu za spôsob riešenia politickej krízy.

Existujú dve fázy, tzv. prvá a druhá secesia. Prvou secesiou sa po zvolení Abrahama Lincolna za prezidenta USA (1860) od Únie odčlenili štáty Južná Karolína, Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Dosluhujúci prezident James Buchanan síce označil secesiu za nezákonnú, no v nádeji na zachovanie Únie odmietol zásah armády. Po vypuknutí občianskej vojny a páde pevnosti Fort Sumter (apríl 1861) sa k nim pripojili druhou secesiou Virgínia, Arkansas, Severná Karolína a Tennessee. Odštiepené štáty vytvorili zväz suverénnych štátov Konfederované štáty americké. Po ich porážke v občianskej vojne (1865) konfederácia zanikla a štáty boli postupne opätovne pričlenené k Únii (→ rekonštrukcia Juhu USA).

americká občianska vojna → občianska vojna v USA

občianska vojna v USA, vojna Severu proti Juhu, americká občianska vojna — ozbrojený konflikt medzi severnými a južnými americkými štátmi v rokoch 1861 – 1865.

Hlavnými príčinami vypuknutia vojny boli ekonomické, sociálne a ideové rozdiely medzi severnými (nazývané aj Sever) a južnými štátmi (Juh) USA. Zatiaľ čo severné štáty boli do podstatnej miery priemyselné, s poľnohospodárstvom založeným na menších farmách, ekonomicky silnejšie, vybavené lepšou infraštruktúrou a ľudnatejšie, hospodárstvo južných štátov bolo založené najmä na poľnohospodárskej produkcii veľkých fariem a plantáží a na využívaní otrokov ako pracovnej sily. Paradoxne práve Juh zabezpečoval pred rokom 1861 väčšinu amerického exportu.

Najväčšie názorové rozdiely medzi Severanmi a Južanmi sa spravidla prejavovali v odlišnom pohľade na suverenitu jednotlivých štátov, no najmä na otázku otrokárstva, ktorá vyvolávala spoločenské napätie. V roku 1820 prijal Kongres USA tzv. Missourský kompromis, zaisťujúci rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi, v ktorých otroctvo nebolo povolené. Napätie vzrástlo po vojne s Mexikom (1846 – 1848), v ktorej USA získali nové územia. Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu a vyrovnané zastúpenie otrokárskych a slobodných štátov v Senáte USA. Kongres preto v snahe vyriešiť spor schválil súbor 5 zákonov (tzv. Kompromis roku 1850), ktorého súčasťou bol aj Zákon o otrokoch na úteku (Fugitive Slave Act), významne posilňujúci právne postavenie otrokárov. V jeho zmysle mali byť utečenci vrátení zo Severu svojim južanským majiteľom bez súdneho konania, čo na Severe vyvolalo masívny odpor a posilnenie abolicionistického hnutia, požadujúceho úplné zrušenie otrokárstva. Abolicionisti vytvorili tzv. podzemnú dráhu – systém úkrytov na pomoc otrokom pri úteku a presune do vzdialenejších oblastí (napr. do Kanady). Napätie zosilnelo v roku 1854 prijatím Zákona o Kansase a Nebraske (Kansas-Nebraska Act), umožňujúceho týmto dvom novým teritóriám USA určiť svoju orientáciu hlasovaním, čím bol zrušený Missourský kompromis. V Kansase dokonca v roku 1856 prebehol otvorený konflikt medzi stúpencami a odporcami otrokárstva (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas). Po potlačení povstania abolicionistu Johna Browna v Harpers Ferry (1859) sa začali na Juhu šíriť fámy o sprisahaní s cieľom zrušiť otrokársky systém.

Antipatiu medzi Severom a Juhom stupňoval i čoraz zjavnejší hospodársky pokrok Severu a jeho zvyšujúci sa politický vplyv. Na Juhu, presadzujúcom posilnenie samostatnosti jednotlivých štátov, postupne rástol vplyv secesionistického hnutia (požadujúceho odčlenenie južných štátov). Hoci sú dnes clá a ich vplyv na vývoz južanskej bavlny často interpretované ako kľúčová príčina vojnového konfliktu, ide skôr o mýtus šírený na Juhu počas vojny a po vojne, ktorý zľahčoval vnímanie otrokárstva ako celospoločenského problému. Žiadny južný štát ich vo svojom vyhlásení pri odštiepení nespomínal.

Spory sa prehĺbili koncom roka 1860 po zvolení odporcu otrokárstva a republikánskeho kandidáta Abrahama Lincolna za prezidenta USA (Únie). Krátko po jeho zvolení vystúpila z Únie Južná Karolína (20. decembra 1860), ktorej predstavitelia sa odvolávali na narastajúce nepriateľstvo voči otrokárskym štátom. Do začiatku februára 1861 vystúpili aj Georgia, Florida, Alabama, Mississippi, Louisiana a Texas a vytvorili Konfederované štáty americké (bežne označované aj názvom Konfederácia). Prezidentom Konfederácie sa stal bývalý senátor z Mississippi Jefferson Davis, hlavným mestom bolo spočiatku Montgomery v Alabame, neskôr Richmond vo Virgínii. Na jar 1861 sa počet jej členov rozšíril na jedenásť (pridali sa aj Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína). Zastúpenie v konfederačnom kongrese mali aj oficiálne neutrálne Kentucky a rozštiepené Missouri. Otrokárske štáty Delaware a Maryland zostali v Únii, no napr. 24 000 obyvateľov Marylandu neskôr bojovalo za Konfederáciu.

Občianska vojna sa začala 12. apríla 1861, keď konfederačné vojská pod velením generála P. G. T. Beauregarda začali ostreľovať Fort Sumter pri Charlestone (Južná Karolína) a unionistická posádka pevnosti sa im po vyčerpaní munície vzdala. Prezident Lincoln tri dni po útoku zverejnil výzvu na povolanie 75 000 dobrovoľníkov ochotných bojovať v armáde Únie. Vojnu spočiatku chápal iba ako boj za záchranu Únie bez akcentu na zrušenie otroctva. Vypuknutie vojny sprevádzalo na Juhu aj na Severe prevažne nadšenie. Mnoho mladých mužov, často z farmárskeho prostredia, považovalo vstup do armády za dobrodružstvo a príležitosť cestovať. Do armády Únie vstupovali i cudzinci vrátane prisťahovalcov z Uhorska (asi štvrtina unionistických vojakov sa narodila mimo územia USA). Unionistická armáda trpela v úvode vojny akútnym nedostatkom dôstojníkov, pretože takmer tretina ich vstúpila do armády Konfederácie. Viacerí velitelia oboch armád boli veteráni európskych revolučných bojov z rokov 1848 – 1849. Hoci mal Sever početnú aj materiálnu prevahu (na Severe žilo asi 22,4 milióna obyvateľov, na Juhu asi 9,1 milióna obyvateľov, z toho asi 3,8 milióna otrokov), vďaka schopnosti južanských veliteľov a odhodlaniu južanských vojakov sa spočiatku neprejavila. Južanskí politici mylne predpokladali, že v priebehu vojny Konfederáciu diplomaticky uznajú významné európske štáty, pričom počítali so zapojením sa Spojeného kráľovstva a Francúzska do konfliktu na ich strane (čo sa nestalo).

Bojiská občianskej vojny možno na základe geografickej lokalizácie rozdeliť na východné (zjednodušene medzi Atlantickým oceánom a Apalačskými vrchmi), západné (medzi riekou Mississippi a Apalačskými vrchmi) a transmississippské (západne od rieky Mississippi). Hlavné vojnové operácie sa začali útokom vojsk Únie na východnom bojisku na území Virgínie, brániace sa konfederačné vojsko však 21. júla 1861 nečakane zvíťazilo v bitke pri rieke Bull Run, a preto sa vojská Únie urýchlene stiahli k Washingtonu. V júni 1862 prevzal velenie hlavných konfederačných síl na východnom bojisku, tzv. Armády severnej Virgínie, skúsený stratég generál R. E. Lee. Spojil sa s vojskom generála T. J. Jacksona, ktoré dovtedy úspešne manévrovalo v doline Shenandoah (pre rýchle presuny si získalo prezývku pešia kavaléria) a na prelome júna a júla 1862 porazil v tzv. sedemdňovej bitke v blízkosti Richmondu Potomackú armádu (najpočetnejšie teleso unionistickej armády) pod velením G. B. McClellana. Lee dosiahol koncom augusta 1862 aj ďalšie významné víťazstvo pri rieke Bull Run.

Roku 1862 však Konfederácia utrpela aj prvé veľké porážky – na západnom bojisku na území Kentucky a Tennessee. Unionistické jednotky tam pod velením generála U. S. Granta dosiahli viaceré dôležité víťazstvá a za cenu ťažkých strát vyhrali 6. – 7. apríla 1862 aj kľúčovú bitku pri Shilohu. Konfederácia v týchto bojoch prišla na jar o veľkú časť svojho riečneho loďstva, ako aj o najväčšie mesto – New Orleans.

Západne od rieky Mississippi (na transmississipskom bojisku) sa skončili hlavné boje 8. marca 1862, keď boli konfederačné vojská po bitke pri Pea Ridge vyhnané z Missouri. Ozbrojené konflikty sa následne v tejto časti Severnej Ameriky niesli v réžii útočiacich južanských polovojenských skupín. Zároveň západne od Mississippi bojovali na oboch stranách aj menšie či väčšie skupiny a vojenské útvary zložené z pôvodných obyvateľov.

Južanské sily vedené generálom Leeom sa snažili viesť ofenzívne operácie na východnom bojisku, 17. septembra 1862 však prehrali v bitke pri Antietame (Maryland), v ktorej padlo, utrpelo zranenia či bolo zajatých okolo 23 000 vojakov. Niekoľko dní po bitke (22. septembra) vydal prezident Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov (Emancipation Proclamation), ktorým boli s účinnosťou od 1. januára 1863 prepustení na slobodu otroci na území Konfederácie. Vojna bola odvtedy prezentovaná aj ako boj za zrušenie otroctva, čím bola výrazne skomplikovaná prípadná zahraničná pomoc Konfederácii. V máji 1863 Konfederácia zvíťazila v bitke pri Chancellorsville, na čo začal Lee postupovať na sever. Konfederačné jednotky tiahli cez Maryland do Pensylvánie, kde však prehrali najvýznamnejšiu bitku celej vojny – pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863); celkové straty (oboch armád spolu) v nej presiahli 40 000 vojakov.

V júli 1863 dosiahla Únia významné víťazstvo aj na západnom bojisku, keď jej vojská pod Grantovým velením dobyli pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi. Únia tak získala kontrolu nad dôležitou dopravnou tepnou, čím Konfederáciu rozdelila na dve časti a naplnila strategický plán Anakonda, podľa ktorého mal byť námornou blokádou jej atlantických prístavov a obsadením najdôležitejšej americkej rieky významne obmedzený export (bavlna) a import (vojenský materiál) Konfederácie. Jej ekonomika tak utrpela straty a z dôvodu zlého zásobovania sa začal šíriť hlad, v dôsledku čoho významne klesla bojaschopnosť južanskej armády.

V záverečnej fáze vojny útočili na vojská Konfederácie na ich území predovšetkým tri zoskupenia vojsk Únie. Jednotky generála P. H. Sheridana od leta 1864 plienili dolinu Shenandoah, ktoré bolo dôležitou poľnohospodárskou oblasťou Juhu, čím prehĺbili hospodárske oslabenie Konfederácie. Jednotky vedené generálom W. T. Shermanom postupovali od Mississippi, pričom uplatňovali taktiku spálenej zeme. Začiatkom septembra 1864 získali Atlantu, následne po tzv. pochode k moru dosiahli Atlantik a ďalej postupovali Severnou Karolínou a Južnou Karolínou. Najdôležitejšie boje sa odohrali vo Virgínii, kde od mája 1864 operovali jednotky pod priamym velením hlavného veliteľa unionistickej armády generála Granta proti konfederačnej Armáde severnej Virgínie. V neprehľadnom zarastenom teréne pri Fredericksburgu (oblasť nazývaná Divočina) spočiatku neboli úspešné, rozhodujúce bolo až ich víťazstvo po niekoľkomesačných bojoch pri Petersburgu (tzv. obliehanie Petersburgu) a v následnej bitke pri Appomattoxe, po ktorej podpísal 9. apríla 1865 generál Lee kapituláciu. Boje v obmedzenej miere prebiehali ešte niekoľko týždňov, nad Texasom získala Únia kontrolu až v júni 1865.

V americkej občianskej vojne zahynulo najmenej 620 000 vojakov, z ktorých asi tretina padla priamo v bojoch či zomrela v dôsledku zranení, najčastejšími príčinami smrti však boli rôzne choroby (dyzentéria, týfus, zápal pľúc, tuberkulóza, kiahne a i.). Množstvo obetí mali na svedomí aj neľudské podmienky v zajateckých táboroch, napr. v južanskom tábore Andersonville v Georgii zahynulo takmer 13 000 vojakov. Vojnové udalosti sa stali osudnými aj pre približne 50 000 civilistov.

Americkú občiansku vojnu historici často pokladajú, i keď s trochou zjednodušenia, za prvú modernú vojnu v dejinách – presun vojakov či zbraní prebiehal do veľkej miery po železnici, kľúčové udalosti a boje sprostredkovali médiá, z čias vojny pochádza veľké množstvo fotografií. Obe strany navyše použili viaceré technické vynálezy – pozorovacie balóny, telegrafnú sieť a systém signálnych veží, ťažké obranné i útočné delá, drážkované muškety schopné presnejšie a ďalej strieľať, míny a ručné granáty. Veľký pokrok zaznamenalo počas vojny ženijné vojsko a prebiehali aj prvé moderné námorné boje. V bitke pri Hampton Roads 9. marca 1862 po prvýkrát v dejinách proti sebe bojovali námorníci na palubách dvoch obrnených lodí – Monitoru a predtým Južanmi ukoristeného Merrimacku. Konfederačný torpédový čln David poškodil 5. októbra 1863 pri Charlestone nepriateľskú loď New Ironsides, južanská ponorka Hunley dokonca 17. februára 1864 v rovnakej oblasti potopila ako prvá v histórii nepriateľské plavidlo – delovú šalupu Housatonic.

Ihneď po vojne sa začala tzv. rekonštrukcia Juhu – proces hospodárskej obnovy, ktorý trval až do roku 1877. Boli prijaté zásadné dodatky americkej ústavy, 13. dodatok zrušil inštitúciu otrokárstva, bývalí otroci získali na celom území USA občianske práva, hoci často iba formálne.

Americká spoločnosť zostala po vojne ešte dlho rozdelená, mementom bol aj úspešný atentát herca a fanatického prívrženca Juhu Johna W. Bootha na prezidenta Lincolna 14. apríla 1865 vo Fordovom divadle vo Washingtone. Symbolom spoločenských a rasových rozdielov bola aj v roku 1865 založená organizácia Ku-klux-klan, zameraná proti republikánom a Afroameričanom. Povojnový vývoj USA sa niesol v znamení masovej imigrácie a nárastu populácie (medzi rokmi 1860 a 1890 dvojnásobne, medzi rokmi 1860 a 1910 až trojnásobne), expanzie na Západ a bojov s Indiánmi, ako aj potvrdenia štatútu svetovej veľmoci, najmä po víťaznej španielsko-americkej vojne v roku 1898. Udalosti z rokov 1861 – 1865 rezonujú v USA dodnes, napr. v spojitosti s odstraňovaním pamätníkov venovaných významným predstaviteľom Konfederácie.

Konfederované štáty americké, Konfederácia, angl. Confederate States of America, CSA — historický štátny útvar v južnej časti dnešných USA vytvorený odtrhnutím (secesiou) južných otrokárskych štátov (nazývaných aj Juh) od USA. Bezprostrednou príčinou bolo zvolenie odporcu otrokárstva A. Lincolna (6. novembra 1860) za prezidenta USA. Ako prvá vystúpila zo zväzku Únie (USA) v decembri 1860 Južná Karolína, v januári 1861 sa k nej postupne pridali štáty Mississippi, Florida, Alabama, Georgia a Louisiana. Zástupcovia týchto šiestich secesionistických štátov vyhlásili 4. 2. 1861 v Montgomery Konfederované štáty americké (CSA), utvorili vlastný Kongres, schválili dočasnú ústavu (podľa amerického vzoru) a 9. 2. 1861 zvolili za prezidenta J. Davisa. Vo februári 1861 sa k nim pridal aj Texas. V novej ústave schválenej 11. 3. 1861 boli zakotvené väčšie právomoci jednotlivých členských štátov Konfederácie a bola garantovaná ďalšia existencia otrokárstva. V tom čase sa k pôvodným 6 štátom a k Texasu pripojili aj Severná Karolína, Virgínia (1863 sa od nej odtrhla Západná Virgínia a pridala sa k Únii), Tennessee a Arkansas. Odtrhnutie južných štátov sa stalo podnetom na vypuknutie občianskej vojny v USA (1861 – 65).

Konfederácia mala necelých 10 mil. obyvateľov, z nich viac ako tretinu (3,5 mil.) tvorili čierni otroci. Hospodárstvo bolo založené predovšetkým na produkcii bavlny (v menšej miere cukru, tabaku a ryže) a na jej exporte, priemysel fakticky neexistoval. Vláda sídliaca v Richmonde nebola schopná dosiahnuť medzinárodné uznanie (a tým ani lepšie úverové možnosti). Po vojenskej porážke a podpísaní kapitulácie 9. 4. 1865 v Appomattoxe konfederačné politické orgány zanikli a Konfederácia prestala existovať. Jednotlivé štáty boli v priebehu nasledujúcich rokov začlenené späť do zväzku Únie.

Jackson [džek-], Andrew, 15. 3. 1767 Waxhaw, Južná Karolína – 8. 6. 1845 Nashville, Tennessee — americký právnik a politik, siedmy prezident USA (1829 – 37).

Politickú kariéru začal 1797/98 ako senátor za Tennessee, 1798 – 1804 sa stal predsedom Najvyššieho súdu v Tennessee, 1802 generálmajorom, preslávil sa počas vojen s Indiánmi (1814 zvíťazil nad Kríkmi pri Horseshoe Bend na rieke Colorado v Arizone), 8. januára 1815 porazil britské vojsko v bitke o New Orleans, americkým národným hrdinom sa stal ako víťaz v prvej seminolskej vojne 1817 – 18 (→ seminolské vojny; pre svoju tvrdosť bol nazývaný Old Hickory).

V roku 1824 prvýkrát neúspešne kandidoval na úrad prezidenta (porazil ho John Quincy Adams). V prezidentských voľbách 1828 s prevahou zvíťazil (56 % hlasov). Počas jeho prezidentstva sa definitívne sformovala Demokratická strana a začala sa dodnes platná prax obsadzovania rozhodujúcich vládnych miest príslušníkmi víťaznej strany (jacksonovská demokracia). V roku 1832 bol znovuzvolený. Celoživotný boj a nenávisť k Indiánom ho viedli k podpísaniu zákona (Indian Removal Act, 1830) umožňujúceho ich nútené presídlenie do oblasti západne od rieky Mississippi (→ Indiánske teritórium, → indiánske rezervácie). Partikularizačné tendencie južných štátov potlačil zákonnou formou (→ nulifikácia). Za svoj najväčší politický úspech považoval presadenie vetovania štatútu národnej banky Second Bank of America (1837), čo malo vyriešiť finančnú krízu.

Bates [bejts], Edward, 4. 9. 1793 Goochland County, Virgínia – 25. 3. 1869 St. Louis, Missouri — americký právnik a politik, člen Kongresu (1826 – 30) za Stranu whigov. Nesúhlas s otroctvom ho v roku 1856 priviedol do novozaloženej Republikánskej strany a po vlastnej neúspešnej kandidatúre na post prezidenta pôsobil vo vláde Abrahama Lincolna ako generálny prokurátor. Po nesúhlase s vládnou vojnovou politikou zo svojho úradu rezignoval.

Batlle y Ordóñez, José, 21. 5. 1856 Montevideo – 20. 10 1929 tamže — uruguajský politik a prezident (1903 – 07, 1911 – 15). V roku 1893 pôsobil ako poslanec, 1896 senátor. Vo funkcii prezidenta presadzoval demokratické zákony, sociálne reformy a rozvoj verejných prác, obmedzil zisky domácich i zahraničných podnikateľov, zrušil trest smrti a vytvoril podmienky na prechod Uruguaja od obdobia diktatúr k demokracii.

Barco Vargas [-ku -gaš], Virgilio, 17. 9. 1921 Cúcuta – 20. 5. 1997 Bogota — kolumbijský diplomat, politik a prezident (1986 – 90). Pôsobil ako minister spojov, poslanec, senátor, minister verejných prác, minister poľnohospodárstva, 1966 – 69 primátor Bogoty, 1970 – 1974 výkonný riaditeľ Svetovej banky (inštitúcie International Bank for Reconstruction and Development, IBRD), 1977 – 80 veľvyslanec v USA a na Bahamách, 1961 – 62 a 1990 – 92 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve.

Belgrano, Manuel, 3. 6. 1770 Buenos Aires – 20. 6. 1820 tamže — argentínsky právnik, politik a generál, jeden z vodcov vo vojne za nezávislosť, stúpenec liberálnych i hospodárskych reforiem, monarchista. V rokoch 1806 – 07 bojoval proti britskej intervencii, 1812 – 13 porazil Španielov v Hornom Peru.

Bedford [bedfed], Gunning, 1747 Philadelphia, Filadelfia — 30. 3. 1812 Wilmington, Delaware — americký právnik a verejný činiteľ, spolutvorca Ústavy USA. Svoje právnické vedomosti uplatnil ako delegát kontinentálneho kongresu v roku 1787. Ako odporca silnej federálnej vlády favorizoval práva menších štátov. V roku 1789 ho prezident George Washington vymenoval za dištriktuálneho sudcu v Delaware.

Belaúnde Terry, Fernando, 7. 10. 1912 Lima – 4. 6. 2002 tamže — peruánsky architekt, politik a prezident (1963 – 68 a 1980 – 85). V rokoch 1945 – 48 poslanec, 1956 založil stranu Ľudová akcia (Acción Popular, AP). Počas prvej administratívy presadzoval program reforiem a výstavby komunikácií v amazonskom údolí, podporoval program Johna Fitzgeralda Kennedyho Aliancia pre pokrok, 1968 bol zvrhnutý vojenským prevratom, 1968 – 76 v exile.

Beard [bied], Charles Austin, 27. 11. 1874 Knightstown, Indiana – 1. 9. 1948 New Haven, Connecticut — americký historik. Zaoberal sa najmä ekonomickou analýzou amerických dejín z buržoáznodemokratických, neskôr konzervatívnych názorových pozícií. Diela: Ekonomický výklad ústavy Spojených štátov (An Economic Interpretation of the Constitution of the United States, 1913), Základné dejiny Spojených štátov (A Basic History of the U. S., 1944), Amerika v prechode (America in Midpassage, 1939) a i.

Pershing, John Joseph, prezývaný Black Jack, 13. 9. 1860 Leclede, Missouri – 15. 7. 1948 Washington, D. C. — veliteľ amerických expedičných síl v Európe počas 1. svetovej vojny. Mal pedagogické aj právnické vzdelanie, už ako 17-ročný pôsobil ako učiteľ. V roku 1886 absolvoval vojenskú akadémiu West Point, na ktorej neskôr aj vyučoval.

Po ukončení štúdia na akadémii nastúpil do aktívnej vojenskej služby a zúčastnil sa na viacerých bojoch v indiánskych vojnách s kmeňmi Apačov a Siouxov, od roku 1895 velil jazdeckému pluku afroamerických, tzv. bizóních vojakov (odtiaľ prezývka Black Jack, t. j. čierny Jack). Ďalšie vojenské skúsenosti získal ako poručík jazdy pri bojoch o vrch San Juan na Kube počas španielsko-americkej vojny (1898) a s kmeňmi ľudu Moro na Filipínach počas americko-filipínskej vojny (1899 – 1903). Pôsobil aj ako vojenský atašé v Japonsku a pozorovateľ pri japonskej armáde počas rusko-japonskej vojny (1904 – 05). V roku 1906 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. V roku 1909 sa vrátil na Filipíny, kde plnil vojenské a politické povinnosti až do 1913 (pokračujúce boje s kmeňmi Morov). V marci 1916, po útoku mexických povstalcov na čele s Franciscom „Panchom“ Villom na mesto Columbus v Novom Mexiku, velil invázii do Mexika.

Vzhľadom na svoje dovtedajšie bojové skúsenosti bol Pershing po vstupe USA do 1. svetovej vojny vymenovaný za veliteľa amerických expedičných síl. Podrobne sa oboznámil so situáciou na západnom fronte, rozhodol o navýšení armády (z pôvodných 128-tisíc až na 3 milióny vojakov), ako aj o reorganizácii jej výcvikových stredísk. Po príchode prvých amerických jednotiek na západný front 26. mája 1917 Pershing spočiatku trval na tom, aby jeho vojská zostali pod samostatným americkým velením, neskôr, na základe vývoja situácie na bojiskách, však súhlasil so začlenením Američanov pod vrchné velenie Ferdinanda Focha. Až v septembri 1918 dostali americké expedičné sily vlastný frontový sektor. K najvýznamnejším operáciám amerických jednotiek pod Pershingovým velením patrili útoky pri Saint Mihieli, rieke Mása (fr. Meuse) a v Argonskom lese (Argony, fr. Argonne) na jeseň 1918. Hoci bol Pershing kritizovaný za ťažké straty utrpené pri útokoch na pevné nemecké postavenia, operácie prispeli ku konečnej porážke Nemecka.

Po 1. svetovej vojne John Pershing zastával v rokoch 1921 – 1924 post šéfa armádneho štábu. V roku 1932 získal Pulitzerovu cenu za svoje vojnové pamäti.

Indian Removal Act [-djen rimúvl ekt] — zákon podpísaný americkým prezidentom A. Jacksonom a 28. 5. 1830 schválený Kongresom. Na jeho základe boli nútene presídlené indiánske kmene z pôvodných sídlisk (museli sa vzdať asi 100 miliónov akrov pôdy) do oblasti západne od rieky Mississippi (→ Indiánske teritórium).

Indiánske teritórium, angl. Indian Territory — územie, ktoré 1834 na základe formálnej dohody (→ Indian Removal Act, 1830) poskytla vláda USA Indiánom ako rezerváciu. Zahŕňalo oblasť západne od rieky Mississippi (dnešné štáty Oklahoma, Severná a Južná Dakota, Nebraska a časť Kansasu) a bolo súčasťou väčšej oblasti, ktorú USA získali 1803 kúpou od Francúzska (tzv. Louisiana Purchase). Tam boli pod tlakom bielych osadníkov nútene presídlené desiatky tisíc príslušníkov rôznych indiánskych kmeňov, najmä početné, dobre organizované a kultúrne vyspelé kmene Čerokíov, Čikasawov, Čoktawov, Kríkov a Seminolov známe pod názvom Päť civilizovaných kmeňov (angl. Five Civilized Tribes). Presídľovanie prebiehalo často za neľudských podmienok, napr. len v zime 1838 – 39 neprežilo pochod na vyhradené územie okolo 4-tis. (teda dvaja z piatich) Čerokíov (tzv. Cesta sĺz, angl. Trail of Tears). Hranice Indiánskeho teritória stanovil 1834 zákon (Indian Intercourse Act). Oficiálne nebolo federálnym (spolkovým) teritóriom ani štátom, predstavovalo tzv. Unorganized Territory, každý kmeň sa spravoval sám. Od 1864 sa rozloha Indiánskeho teritória postupne zmenšovala. R. 1866 bola jeho západná časť pripojená k USA a 1889 sprístupnená bielym osadníkom (tzv. Oklahoma Land Run), 1890 sa z nej stalo Oklahomské teritórium (Territory of Oklahoma). Na zvyšnej časti sa indiánske kmene neúspešne usilovali o vytvorenie samostatného indiánskeho štátu pod názvom Sequoyah. Dňa 16. novembra 1907 sa obidve teritóriá zjednotili a pod názvom Oklahoma sa stali 46. členským štátom USA (→ Oklahoma, Dejiny).

Indiana [-dia-, aj -die-], skratka Ind. — štát na stredovýchode USA. Na severe ohraničený Michiganským jazerom, na východe susedí so štátom Ohio, na juhovýchode a juhu s Kentucky, na západe s Illinois. Prevažne rovinné územie Mississippskej nížiny, na juhu a východe pahorkatiny. Humídne kontinentálne podnebie s chladnými zimami a teplými letami, v južnej časti humídne subtropické podnebie, teplota v zime -8 až 2 °C, v lete 17 – 31 °C, ročný úhrn zrážok do 1 100 mm. Hlavná rieka: Ohio. Priemysel ťažobný (ťažba ropy, čierneho uhlia, kamennej soli, vápenca), hutnícky (priemyselná oblasť The Calumet Region, súčasť metropolitnej oblasti Chicaga presahujúcej zo susedného štátu Illinois, je najväčším producentom ocele v USA), chemický, petrochemický, gumársky, letecký, automobilový, strojársky (výroba dopravných prostriedkov a zariadení pre farmaceutický priemysel a zdravotníctvo a iné), farmaceutický, elektrotechnický, energetický (85 % energie produkujú tepelné elektrárne), potravinársky, cementársky. Pestovanie kukurice (5. miesto v USA), ryže, ovsa, sóje, pšenice, ciroku, tabaku a zeleniny, ovocinárstvo; chov ošípaných a hydiny. Hustá železničná a cestná (najhustejšia sieť diaľnic v USA) sieť. Náboženstvo: 82 % kresťanov (63 % protestantov, 19 % rímskych katolíkov), 1 % zástancov iných náboženstiev, 17 % bez vyznania. Najväčšie mestá: Indianapolis, Fort Wayne, Evansville, Gary, South Bend.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešnej Indiany osídlené početnými indiánskymi kmeňmi. Na začiatku európskej kolonizácie sa koncom 17. storočia dostalo do sféry vplyvu Francúzov, ktorí tam organizovali obchod s kožušinami. Ako prvý územie preskúmal a pokúsil sa zmapovať francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687). Prvým stálym oporným bodom Francúzov bola od 1719 pevnosť Fort Ouiatonon, 1735 bola založená osada Vincennes. Po porážke Francúzov v sedemročnej vojne pripadla oblasť Parížskym mierom 1763 Veľkej Británii. R. 1783 prevzali kontrolu nad územím Američania a 1787 sa Indiana stala súčasťou Severozápadného teritória, z ktorého bola 1800 rozhodnutím Kongresu vyčlenená ako samostatné teritórium. Územie bolo dejiskom častých zrážok s domorodými Indiánmi, ktorí sa bránili proti prílevu osídlencov. R. 1811 tam v bitke pri Tippecanoe utrpel zdrvujúcu porážku hlavný kmeňový náčelník Šóníov Tecumseh. Počas vojny 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa Indiáni pridali na stranu Britov, po zabití Tecumseha (1813) sa priklonili k dohode s Američanmi. R. 1813 sa začala nová veľká vlna osídľovania. R. 1816 sa Indiana stala 19. štátom USA, v Kongrese má 2 senátorov a 11 poslancov.

Hutchinson [hačin-], Thomas, 9. 9. 1711 Boston, Massachusetts – 3. 6. 1780 Londýn — americký politik. R. 1737 – 49 člen massachusettského zhromaždenia, 1746 – 48 jeho predseda. R. 1749 – 66 poradca massachusettského guvernéra, 1758 – 71 jeho zástupca, 1760 – 70 predseda najvyššieho súdu, 1771 – 74 guvernér. R. 1754 predložil spolu s B. Franklinom na kongrese v Albany návrh na zjednotenie trinástich amerických kolónií, ktorý bol síce schválený, ale všetky kolónie ho zamietli alebo ignorovali. Hutchinson podporoval autoritu britského parlamentu, počas krízy okolo zákona o kolkovnom (1765) mu bol vypálený majetok. Svojou podporou a naliehaním na dodržiavanie colných predpisov fakticky vyprovokoval bostonský čajový večierok. Z postu guvernéra štátu Massachusetts bol odvolaný po odhalení obsahu jeho korešpondencie, v ktorej napr. obhajoval nevyhnutnosť zúžiť tradičné práva kolonistov v záujme zachovania britskej vlády.

Hughes [hjús], Charles Evans, 11. 4. 1862 Glens Falls, New York – 27. 8. 1948 Osterville, Massachusetts — americký právnik a politik. Od 1884 pôsobil ako právnik na Wall Street v New Yorku a vstúpil do Republikánskej strany. R. 1907 – 10 guvernér New Yorku, 1910 – 16 zasadal na Najvyššom súde USA (Supreme Court). R. 1916 neuspel v prezidentských voľbách proti W. Wilsonovi (s rozdielom 23 hlasov) a vrátil sa k právnickej praxi. R. 1921 – 26 minister (štátny tajomník) zahraničných vecí. R. 1930 – 41 predseda Najvyššieho súdu. Svojimi rozhodnutiami podporil kľúčové programy prezidenta F. D. Roosevelta (→ New Deal).

Hoover [hú-], Herbert Clark, 10. 8. 1874 West Branch, Iowa – 20. 10. 1964 New York — americký politik, 31. prezident USA. Pôvodne banský inžinier. Počas 1. svetovej vojny 1915 – 19 vedúci pomocných operácií pre Belgicko, zároveň 1917 – 19 organizátor amerického programu zásobovania potravinami. R. 1921 – 28 ako minister obchodu presadzoval expanziu amerického zahraničného obchodu a podnikania. Jeho obhajoba tradičných hodnôt, individuálnej výkonnosti a slobodného podnikania prispôsobených podmienkam modernej spoločnosti a hospodárstva sa preňho stali východiskom na dosiahnutie dlhodobej prosperity. R. 1928 bol ako kandidát Republikánskej strany zvolený za prezidenta USA (1929 – 33). Počas svetovej hospodárskej krízy však nedokázal čeliť naliehavým ekonomickým problémom a nájsť impulz na oživenie hospodárstva. Voči štátom Latinskej Ameriky viedol politiku tzv. dobrého susedstva a jeho finančná politika voči európskym štátom neschopným splácať povojnové dlhy vyústila 1931 do prijatia kompromisného riešenia (→ Hooverovo moratórium).

Goethals [gétels], George Washington, 29. 6. 1858 Brooklyn, dnes súčasť New Yorku – 21. 1. 1928 New York — americký dôstojník a inžinier. Od 1880 inštruktor vojenskej akadémie vo West Pointe. Ako dôstojník Zboru inžinierov armády USA získal cenné skúsenosti pri výstavbe kanálov a pevností. R. 1907 bol prezidentom T. Rooseveltom vymenovaný za šéfa a hlavného inžiniera Komisie Panamského prieplavu, po otvorení prieplavu (15. 8. 1914) prezidentom W. Wilsonom za prvého guvernéra Panamského prieplavového pásma (do 1917).

Garrison [ge-], William Lloyd, 10. 12. 1805 Newburyport, Massachusetts – 24. 5. 1879 New York — americký novinár a publicista, bojovník proti otroctvu. R. 1831 – 65 vydával v Bostone noviny The Liberator, v ktorých viedol kampaň za zrušenie otroctva v zmysle abolicionizmu. R. 1831 spoluzakladateľ Novoanglickej protiotrokárskej spoločnosti a 1835 Americkej protiotrokárskej spoločnosti. Obhajoval stanovisko, že severné štáty by mali radšej odísť z Únie, ako by mali niesť spoluvinu za zachovanie otroctva. Počas občianskej vojny v USA podporoval vojnové úsilie Únie len vlažne. Jeho protiotrokársky fanatizmus sa spájal s prezieravým postojom k Afroameričanom a po ratifikácii Trinásteho dodatku Ústavy 1865 zastavil vydávanie svojich novín.

Garfield [-fild], James Abram, 19. 11. 1831 Cuyahoga County, Ohio – 19. 9. 1881 Elberon, dnes Long Branch, New Jersey — americký právnik a politik, 20. prezident USA. Počas občianskej vojny v USA sa stal generálmajorom. R. 1863 – 80 člen Kongresu za republikánov, 1880 zvíťazil v prezidentských voľbách, 1881 prezident. Zomrel na následky atentátu z 2. 7. 1881, ktorý naňho spáchal odmietnutý uchádzač o verejný úrad Charles Julius Guiteau (*1841, †1882).

Grant [grent], Ulysses Simpson, 27. 4. 1822 Point Pleasant, Ohio – 23. 7. 1885 Mount McGregor, New York — americký generál a politik, 18. prezident USA. Po absolvovaní vojenskej akadémie vo West Pointe (1843) sa vyznamenal počas mexicko-americkej vojny. R. 1854 odišiel z armády, po vypuknutí občianskej vojny v USA však do nej opäť vstúpil na strane Únie v hodnosti plukovníka. Od 1861 brigádny generál, mal zásluhu na mnohých víťazstvách, o. i. 1863 dobyl Vicksburg. R. 1864 sa stal hlavným veliteľom všetkých armád USA. Napriek veľkým stratám, ktoré utrpel v bojoch s armádou Konfederácie vedenou generálom R. E. Leem, dosiahol významné víťazstvá a po bitke pri Appomattoxe donútil Leeho podpísať tam 9. 4. 1865 kapituláciu vojsk Konfederácie, čo znamenalo ukončenie vojny. R. 1869 – 77 prezident USA. Počas svojho úradu prejavoval len malú exekutívnu iniciatívu a podriaďoval sa Kongresu USA, obdobie jeho vlády poznačili početné korupčné škandály. Autor autobiografického diela Osobné pamäti (Personal Memoirs, 1885 – 86, 2 zväzky).

Irangate [-gejt] — politický škandál v USA 1986 – 88, pri ktorom po odhalení novinármi v októbri 1986 vyšlo pred Kongresom najavo, že USA (prostredníctvom Izraela) tajne predávali zbrane do Iránu (od augusta 1985) v nádeji, že dosiahnu prepustenie amerických rukojemníkov zadržiavaných v Libanone extrémistickými islamskými skupinami úzko spojenými s Iránom. Zisk z predaja mal byť použitý na financovanie protikomunistickej činnosti partizánov (contras) bojujúcich proti sandinovskému režimu v Nikarague, čo znamenalo pokus obísť zákon zakazujúci takúto vojenskú pomoc (Bolandove dodatky) a porušenie viacerých právnych predpisov. Po zverejnení škandálu bola ustanovená spoločná vyšetrovacia komisia Snemovne reprezentantov a Senátu. Za hlavného organizátora tajnej operácie bol označený poradca Rady národnej bezpečnosti (National Security Council) podplukovník Oliver North (*1943), jeho činnosť schválili poradcovia pre záležitosti národnej bezpečnosti Robert McFarlane (*1937) a John Poindexter (*1936), kľúčovú úlohu zohralo CIA a jej riaditeľ William Casey (*1913, †1987), do škandálu však bolo zapletených mnoho významných vládnych i súkromných osôb vrátane cudzincov (fakticky však nebol nikto odsúdený). Aférou prudko klesla popularita prezidenta R. Reagana, ktorý viackrát verejne vyhlásil, že jeho vláda nikdy nebude rokovať s teroristami. Mieru jeho zapojenia sa (spolu s viceprezidentom G. Bushom starším) do tejto záležitosti sa vyšetrovacej komisii nepodarilo zistiť; neexistuje priamy dôkaz o tom, že túto operáciu nariadili. Názov je odvodený od aféry Watergate.

Johnson [džon-], Andrew, 29. 12. 1808 Raleigh, Severná Karolína – 31. 7. 1875 Carter Station, Tennessee — americký politik, 17. prezident USA (1865 – 69). Pochádzal z chudobnej rodiny, vyučil sa za krajčíra a 1825 si v Greeneville (Tennessee) otvoril vlastnú dielňu. Čítať a písať sa naučil s pomocou manželky. Vďaka úsiliu a prirodzenému rečníckemu talentu sa ako člen Demokratickej strany stal poslancom Kongresu (1843 – 53). R. 1853 – 57 guvernér štátu Tennessee, 1861 zvolený do Senátu, počas občianskej vojny v USA jediný senátor z odtrhnutých južných štátov (Konfederácia), ktorý podporoval Úniu. R. 1862 vymenovaný za vojenského guvernéra Tennessee, v prezidentských voľbách 1864 (spolukandidát A. Lincolna) bol zvolený za viceprezidenta USA. Po zavraždení A. Lincolna (15. 4. 1865) sa stal prezidentom. Pokračoval v Lincolnovej umiernenej politike voči štátom bývalej Konfederácie (→ Rekonštrukcia Juhu USA), 1865 rozšíril amnestiu vyhlásenú 1863 A. Lincolnom a podporoval obmedzené volebné právo pre bývalých černošských otrokov. Dostal sa však do sporu s radikálnymi republikánmi v Kongrese, ktorí odmietali prijať za jeho členov zástupcov štátov bývalej Konfederácie, vystupovali proti zákonom prijatým v týchto štátoch okliešťujúcim občianske práva bývalých černošských otrokov a zasadzovali sa za to, aby im bolo udelené volebné právo. Johnsonova podpora v Kongrese slabla, napr. 1866 Kongres prehlasoval Johnsonovo veto zákona, ktorý zaručoval federálne občianstvo všetkým osobám narodeným v USA (okrem Indiánov), a, naopak, prijal 14. dodatok k ústave, ktorý okrem iného tieto práva zaručoval, 1867 prijal zákony oslabujúce prezidentovu moc. Vo februári 1868 bol Johnson obvinený z porušovania zákona o zastávaní úradu (→ impeachment). Senát ho zbavil obžaloby (26. 5. 1868) chýbajúcim jedným hlasom z požadovaných dvoch tretín a Johnson dokončil svoje funkčné obdobie. R. 1875 sa stal opäť členom Senátu za štát Tennessee.

Johnson [džon-], Hiram (Warren), 2. 9. 1866 Sacramento, Kalifornia – 6. 8. 1945 Bethesda, Maryland — americký právnik, publicista a politik. Patril k vedúcim politikom Republikánskej strany, po rozkole vnútri strany 1912 jeden zo zakladateľov Progresívnej strany (Progressive Party). R. 1911 – 17 guvernér Kalifornie (vo volebnej kampani presadzoval program Progresívnej strany, ktorý po zvolení do značnej miery naplnil, napr. volebné právo žien, zavedenie poistenia proti nezamestnanosti, odvolacích volieb, ktorými možno predčasne odvolať volených štátnych predstaviteľov, priamej voľby senátorov a i.), 1917 – 45 senátor za štát Kalifornia. Ako senátor podporoval kroky na zamedzenie nezamestnanosti v 30. rokoch 20. stor., v zahraničnej politike bol zástancom princípu izolacionizmu.

Hopkins, Harry Lloyd, 17. 8. 1890 Sioux City, Iowa – 29. 1. 1946 New York — americký politik, jeden z najbližších spolupracovníkov prezidenta F. D. Roosevelta. Dlhé roky pôsobil v oblasti sociálnej práce ako poradca v otázkach sociálnej pomoci a v programe New Deal hlavný stratég pre boj so svetovou hospodárskou krízou v USA, najmä prostredníctvom organizovania rozsiahleho systému verejnoprospešných prác. Od 1935 riaditeľ Správy pre podporu zamestnanosti, 1938 – 40 minister obchodu. Počas 2. svetovej vojny osobitný Rooseveltov poradca v zahraničných záležitostiach. Zaslúžil sa o dosiahnutie kompromisu s J. V. Stalinom v otázke veta (7. 6. 1945), čo pripravilo podmienky na schválenie organizačného štatútu OSN.

Hoover [hú-], John Edgar, 1. 1. 1895 Washington – 2. 5. 1972 tamže — americký právnik a politik. Od 1917 pôsobil na ministerstve spravodlivosti, 1919 sa stal špeciálnym asistentom generálneho prokurátora A. M. Palmera, s ktorým sa podieľal na masovom potlačení tzv. komunistickej hrozby (razie, zatýkanie, deportácie). R. 1921 vymenovaný za asistenta riaditeľa Úradu pre vyšetrovanie, od 1924 jeho riaditeľ. Túto organizáciu (1935 premenovaná na → FBI), na ktorej čele stál až do konca života, pozdvihol na mimoriadne vysokú profesionálnu a efektívnu úroveň. Zameriaval sa najmä na opatrenia proti špionáži i na boj proti zločineckým gangom a syndikátom. Ako fanatický antikomunista sa po 2. svetovej vojne zameriaval najmä na boj proti komunizmu.

Houston [hjus-], Samuel (Sam), 2. 3. 1793 Rockbridge County, Virgínia – 26. 7. 1863 Huntsville, Texas, USA — americký generál a politik. V mladosti žil dobrodružným životom na juhozápade USA, o. i. medzi Indiánmi kmeňa Čerokézov (pod menom Black Raven, Čierny havran). Po účasti vo vojne 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa venoval štúdiu práva. R. 1817 bol vymenovaný za zástupcu Čerokézov pri riešení ich presídlenia z Tennessee do rezervácie v Arkansase. R. 1823 – 27 kongresman, 1827 – 29 guvernér štátu Tennessee. Po svojej rezignácii z úradu sa vrátil k životu s Čerokézmi, ktorých práva nekompromisne obhajoval. R. 1832 sa usadil v Texase, ktorý v tom čase patril Mexiku, a 1835 sa postavil na čelo boja za práva amerických osadníkov. Ako vrchný veliteľ revolučných oddielov porazil 21. 4. 1836 v bitke pri San Jacinte (v blízkosti La Porte, východný Texas) mexickú armádu generála A. Lópeza de Santa Anna, ktorý padol do zajatia a musel uznať nezávislosť Texasu. V októbri 1836 bol Houston zvolený za prezidenta novovzniknutej republiky (1836 – 38, 1841 – 44), po celý čas sa však usiloval o jej pripojenie k USA, čo bolo dovŕšené schválením v Kongrese 21. 3. 1845 (→ Texas, dejiny). R. 1846 – 59 pôsobil ako senátor USA, 1859 – 61 ako guvernér štátu Texas. V predvečer občianskej vojny v USA sa postavil proti jeho secesii z Únie a odišiel z politického života. Na jeho počesť bolo pomenované mesto Houston.

Howard [ha-], Oliver Otis, 8. 11. 1830 Leeds, Maine – 26. 10. 1909 Burlington, Vermont, USA — americký dôstojník. R. 1854 absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. Na začiatku občianskej vojny v USA sa ako unionista stal plukovníkom dobrovoľníckeho pluku v Maine. Zúčastnil sa bojov vo Virgínii (prvá bitka pri Bull Rune), počas polostrovného ťaženia v bitke pri Fair Oakse (na polostrove Campaign, časti polostrova Virginia) stratil pravú ruku. R. 1862 bol povýšený na generálmajora. R. 1863 – 64 bojoval so svojimi jednotkami v Tennessee, zúčastnil sa na bojoch v Atlante, kde sa v novembri 1864 jeho vojsko pripojilo k ťaženiu generála W. T. Shermana cez Georgiu do Savannah (pochod k moru). Po skončení vojny stál 1865 – 72 na čele Úradu pre oslobodených otrokov (Freedmen’s Bureau), zaslúžil sa o založenie množstva škôl a vzdelávacích inštitúcií pre černochov. Vo Washingtone bola podľa neho nazvaná univerzita (Howard University, založená 1867 s cieľom umožniť štúdium všetkým bez ohľadu na rasu a náboženstvo), ktorej bol 1869 – 74 tretím rektorom. R. 1874 sa vrátil do vojenských služieb, s hodnosťou brigádneho generála bojoval na západe s Indiánmi. R. 1880 – 82 pôsobil ako superintendent na vojenskej akadémii vo West Pointe.

Humphrey [hamfri], Hubert Horatio, 27. 5. 1911 Wallace, Južná Dakota – 13. 1. 1978 Waverley, Minnesota — americký politik. V rámci Demokratickej strany dlhoročne viedol skupinu Američania za demokratickú akciu (Americans for Democratic Action). R. 1949 – 64 a 1971 – 78 senátor. Významne sa zaslúžil o presadenie opatrení v záujme posilnenia občianskych práv, v zahraničnopolitickej oblasti presadzoval politiku odzbrojenia a uvoľnenia napätia medzi Východom a Západom. R. 1965 – 69 viceprezident L. B. Johnsona. Podpora jeho vietnamskej politiky mu priniesla neúspech pri kandidovaní 1968 na úrad prezidenta (porazil ho R. M. Nixon).

Jackson [džek-], Thomas Jonathan, 21. 1. 1824 Clarksburg, West Virginia – 10. 5. 1863 Guiney’s Station, pochovaný v Lexingtone, Virginia — americký generál. Absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe (1846), vyznamenal sa počas mexickej vojny (1846 – 48). Po odchode z armády učil na virgínskej vojenskej akadémii (1851 – 61). Počas občianskej vojny v USA bol vymenovaný za brigádneho generála (druhý najvýznamnejší generál Konfederácie po R. E. Leem). Zaslúžil sa o víťazstvo v bitke pri riečke Bull Run v júli 1861 (odvtedy nazývaný generál Stonewall, Kamenná stena) i v druhej bitke v auguste 1862. Zvíťazil v bitke pri Fredericksburgu (Virginia) v decembri 1862. Rozhodujúcim útokom prelomil línie armády Únie pri Chancellorsville (Va.) v apríli 1863. Zomrel na následky zranenia po streľbe jednej z vlastných stráží.

Arkansas, skr. Ark. — štát na juhu USA na pravom brehu Mississippi. Povrch vypĺňa na juhu a východe Mississippská nížina, v severozáp. časti vrchoviny Boston a Ouachita (výšky nad 800 m n. m.) navzájom oddelené riekou Arkansas. Vlhké mierne až subtropické podnebie. Prevládajú žltozeme, černozeme a aluviálne pôdy. V nížinách a dolinách subtropické lesy, vo vyšších polohách borovice a duby. Veľké zásoby tvrdého dreva. Prevažne poľnohospodársky štát s farmami na juhovýchode. Pri Mississippi hlavné oblasti pestovania bavlníka. Ďalej pestovanie sóje, ryže, obilia. Chov hydiny a dobytka. Priemysel potravinársky (spracovanie hydiny, konzervovanie ovocia), drevársky, elektronický, chemický, ťažobný (ťažba ropy, bauxitu, stavebných materiálov). Pre Arkansas sú charakteristické malé až stredne veľké mestá.

Územie Arkansasu bolo objavené v 16. stor. Španielmi pod vedením Hernanda de Soto (*1500, †1542). R. 1686 tam Francúzi založili pevnosť Arkansas Post a územie bolo vyhlásené za francúzske (Louisiana). Francúzi tam vykonávali misionársku činnosť a obchodovali s Indiánmi až do 1762, keď postúpili územie na západ od Mississippi Španielsku. R. 1800 Španielsko tajne vrátilo územie Francúzsku, od ktorého ho 1803 odkúpili USA. Od 1812 samostatná oblasť v rámci teritória Missouri, 1819 samostatné teritórium, 1836 25. štát USA. Počas občianskej vojny v USA patril k 11 juž. štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederované štáty americké. Načas existovali dve vlády, jedna lojálna Severu v Little Rocku a druhá konfederačná vo Washingtone (na juhozápade Arkansasu). R. 1868 bol Arkansas začlenený späť do Únie, 1874 bola prijatá súčasná ústava. Po skončení obdobia Rekonštrukcie Juhu USA (1863 – 77) boli vo vláde skoro nepretržite demokrati s výnimkou 1967 – 71, keď stál na čele vlády republikán Winthrop Rockefeller (*1912, †1973).

Kanada, angl. a fr. Canada — štát v sev. časti Severnej Ameriky rozkladajúci sa na jej dvoch pätinách (2. najväčší štát na svete, po Rusku), jeho súčasťou sú mnohé ostrovy: na severe ležiace ostrovy Kanadského arktického súostrovia (najväčšie ostrovy: Baffinov ostrov, 507-tis. km²; Viktóriin ostrov, 217-tis. km²; Ellesmerov ostrov, 196-tis. km²; Banksov ostrov, 70-tis. km²; Devon, 55-tis. km²), pri vých. pobreží ostrov Newfoundland (111 tis. km²), pri záp. pobreží Vancouverov ostrov (31 tis. km²) a i. Na severe je obmývaný Severným ľadovým oceánom, na západe Tichým oceánom, na východe Atlantickým oceánom, na juhu a severozápade hraničí s USA (na severozápade s Aljaškou), úzkymi prielivmi na severovýchode oddeľujúcimi Kanadské arktické súostrovie od Grónska (autonómne územie Dánska) vedie hranica s Dánskom. Administratívne sa delí na 10 provincií a 3 teritóriá.

Prírodné pomery — silno členité pobrežie, ktoré je na západe vysoké s mnohými fjordmi a ostrovmi (Vancouverov ostrov, Ostrovy kráľovnej Šarloty), na východe nižšie s väčšími polostrovmi (Labrador a Nové Škótsko, oddelené Zálivom svätého Vavrinca) a viacerými ostrovmi (Newfoundland, Ostrov princa Eduarda, Anticosti), na severe väčšinou nízke s mnohými zálivmi (Hudsonov záliv, Ungavský záliv, Mackenzieho záliv), polostrovmi (polostrov Ungava, Melvillov polostrov, polostrov Boothia) a s rozsiahlym Kanadským arktickým súostrovím. Dĺžka pobrežnej línie 202 080 km. Najmä sev. a vých. časť krajiny má viditeľné stopy pleistocénneho zaľadnenia. Veľkú časť územia Kanady (okolo poklesnutej panvy Hudsonovho zálivu a Foxovho zálivu) tvorí stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry, geologický štít Laurentia (Kanadský štít) budovaný prekambrickými kryštalickými a premenenými horninami, ľadovcom formovaný povrch má charakter mierne zvlnenej plošiny s množstvom jazier a močaristých depresií, výšky väčšinou nepresahujú 600 m n. m. Rovinatý reliéf Laurentie je na severovýchode ohraničený výrazne členitým pohorím Arctic Cordillera (maximálna výška 2 616 m n. m.) tiahnucim sa sev. a severových. časťou Kanadského arktického súostrovia od vých. časti Ellesmerovho ostrova cez Baffinov ostrov po sev. výbežok polostrova Labrador, na polostrove Labrador vystupuje z Laurentie Laurentínska plošina, v juž. časti Kanady leží územie Veľkých kanadských jazier. Medzi záp. okrajom Laurentie a vých. okrajom Kordiller sa tiahne rozsiahly pás sev. časti Centrálnych rovín dvíhajúcich sa od východu na západ a na juž. úpätí Skalnatých vrchov dosahujúcich výšku 1 200 m n. m., ich juž. časť je súčasťou Veľkých prérií. Záp. časť Kanady zaberá horský systém Kordiller široký asi 600 km, rozčlenený na dve hlavné pásma – na vých. pásmo Skalnatých vrchov s ich sev. pokračovaním Mackenzieho vrchmi a na záp. pásmo Pobrežných vrchov prudko sa zvažujúcich do Tichého oceána a vytvárajúcich pobrežie s množstvom zálivov; horské pásma sú oddelené vnútornými plošinami; na hranici s Aljaškou v horskom pásme Saint Elias Mountains najvyšší vrch Kanady Logan, 5 959 m n. m. – 2. najvyšší vrch Severnej Ameriky, po vrchu Denali (Mount McKinley). Na východe sa pozdĺž Atlantického oceána až po Newfoundland a Nové Škótsko tiahne kanadská časť Apalačských vrchov.

Sev. časť Kanady leží v subarktickom až arktickom podnebnom pásme zasahujúcom značne na juh od severnej polárnej kružnice. Zvyšok Kanady leží v miernom podnebnom pásme (s rastúcou vzdialenosťou od mora s výraznými znakmi kontinentality, v Kordillerach horské podnebie na vých. svahoch otepľované vetrom chinook). Teploty v zime v rovnakých zemepisných šírkach sú na pobreží Atlantického oceána nižšie ako na pobreží Tichého oceána, čo spôsobuje studený Labradorský prúd vkliňujúci sa pri Newfoundlande od severu medzi juhoatlantické kanadské pobrežie a teplý Golfský prúd. Záp. pobrežie Kanady obmýva teplý Severný tichomorský prúd. Stretávanie sa studených vôd Labradorského prúdu a teplých vôd Golfského prúdu je príčinou výskytu častých hmiel v priľahlých územiach. V zime v dôsledku prenikania arktického vzduchu hlboko na juh dochádza často vo vnútrozemí k výskytu veľmi nízkych teplôt a k nárastu ročných teplotných amplitúd (priemerné minimálne teploty v januári klesajú v Montreale pod −12 °C a v Calgary pod −15 °C, najvyššie teploty namerané v týchto mestách sú viac ako 36 °C), v oblasti Veľkých kanadských jazier je kontinentálny charakter podnebia zmierňovaný klimatickým efektom ich vodných plôch. Priemerná teplota v januári sa pohybuje od viac ako 0 °C na záp. pobreží, −5 až −10 °C na vých. pobreží a −15 až −20 °C v str. časti územia do −35 °C a menej na severe; priemerná teplota v júli od 3 – 5 °C na severe do 21 °C na juhu a od 15 – 17 °C na západe do viac ako 20 °C na východe. Ročný úhrn zrážok od 2 600 mm na tichooceánskom pobreží (v záp. časti Kordiller až do 6 000 mm) a 1 450 mm na atlantickom pobreží do 300 – 400 mm vo vnútrozemí (na severe len do 200 mm).

Dobre vyvinutá riečna sieť, veľkú časť roka sú rieky a jazerá zamrznuté (5 – 9 mesiacov). Rieka Mackenzie vytekajúca z Veľkého jazera otrokov vytvára spolu s Riekou otrokov (jedna zo zdrojníc Veľkého jazera otrokov) a ich prítokmi najrozsiahlejší riečny systém Kanady; Mackenzie ústi rozsiahlou deltou do Beaufortovho mora Severného ľadového oceána. Ďalší rozsiahly riečny systém vytvára spolu s riekami Saskatchewan, Winnipeg a Red rieka Nelson, ktorá ústi do Hudsonovho zálivu (Severný ľadový oceán). Najvodnatejšou riekou a významnou dopravnou komunikáciou je Rieka svatého Vavrinca vytekajúca z Ontárijského jazera a jedným z najväčších estuárov na svete ústiaca do Atlantického oceána. Na hraničnej rieke Niagara spájajúcej Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú Niagarské vodopády, ktoré sú významnou turistickou atrakciou. Do Tichého oceána ústi rieka Fraser a rieky Yukon a Columbia, ktoré Kanadou pretekajú svojimi hornými úsekmi. Kanada je krajina s najväčšou plochou sladkovodných jazier na svete (okolo 400-tis. km²), prevládajú jazerá ľadovcového pôvodu. Na hranici s USA leží sústava Veľkých kanadských jazier (Horné jazero, Hurónske jazero, Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú na území obidvoch štátov, Michiganské jazero len na území USA), v centrálnej časti Kanady sú veľké jazerá: Veľké medvedie jazero, Veľké jazero otrokov, Winnipegské jazero a Atabaské jazero.

Kanadské arktické ostrovy, severozáp. pobrežie a sev. časť polostrova Labrador pokrýva riedka arktická vegetácia prechádzajúca smerom na juh do súvislej tundry; prechodný pás medzi tundrou a lesom vytvára oblúk tiahnuci sa od delty rieky Mackenzie juhových. smerom až po Jamesovu zátoku Hudsonovho zálivu a odtiaľ centrálnou časťou Labradora po Atlantický oceán; zvyšnú časť Kanady (takmer polovicu rozlohy územia, okrem výbežku Veľkých prérií využívaných prevažne poľnohospodársky) pokrývajú lesy (zväčša ihličnaté charakteru tajgy); na vlhkom tichooceánskom pobreží rastú jedinečné husté ihličnaté lesy s tujou riasnatou (Thuja plicata), duglaskou tisolistou (Pseudotsuga menziesii) a jedľovcom rôznolistým (Tsuga heterophylla); na juhových. časti územia prevládajú zmiešané až listnaté lesy so zastúpením jaseňa, topoľa, duba a javora; v Kordillerach je výrazná výšková zonálnosť rastlinstva. V Kanade je mnoho chránených území s rozličným stupňom ochrany vrátane 43 národných parkov (2016). Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO boli zapísané národné parky Nahanni National Park (1978), Wood Buffalo National Park (1983, najväčší národný park Kanady), Kanadské parky v Skalnatých vrchoch (1984 – 90, vrátane najstaršieho národného parku Banff vyhláseného 1885), Gros Morne National Park (1987), Miguasha National Park (1999), Kluane National Park and Reserve s provinciálnym parkom Tatshenshini-Alsek Provincial Park (1979, ako súčasť medzinárodného systému chránených území v pohraničí Kanady a USA), územie národného parku Waterton Lakes National Park (ako súčasť medzinárodného parku Waterton-Glacier International Peace Park, 1995), provinciálny park Dinosaur Provincial Park (1979, významné paleontologické nálezisko okolo 40 druhov dinosaurov v provincii Alberta v doline rieky Red Deer) a lokalita Joggins Fossil Cliffs (2008, významné paleontologické nálezisko s bohatým výskytom rozmanitých rastlinných a živočíšnych skamenelín na zrubovom pobreží záp. časti Nového Škótska).

Hospodárstvo — Kanada je krajinou s rozsiahlymi zásobami prírodných a nerastných zdrojov, s vyspelým priemyslom a poľnohospodárstvom a patrí k ekonomicky najrozvinutejším krajinám sveta. Význam poľnohospodárstva, lesného hospodárstva (najväčší dodávateľ surového dreva a drevených výrobkov na svete) a rybolovu, ktoré boli v minulosti dominantné, klesol, tieto odvetvia však majú stále vysoký podiel na exporte. Pre Kanadu je charakteristický pomerne veľký rozdiel vo vyspelosti jednotlivých oblastí spôsobený najmä prírodnými danosťami. Najrýchlejší ekonomický rast dosahuje záp. časť Kanady (Britská Kolumbia a Alberta), rozhodujúcu úlohu si však v ekonomike udržiavajú tzv. centrálne provincie (Ontário a Quebec), dlhodobú ekonomickú stagnáciu tzv. atlantických provincií (Nového Škótska, New Brunswicku, Ostrova princa Eduarda a Newfoundlandu a Labradora), ktorá súvisela s ich tradičnou orientáciou na rybný priemysel, pomáhajú prekonávať diverzifikácia ich ekonomických aktivít a ťažba ropy i zemného plynu v šelfe Atlantického oceána.

Na tvorbe HDP sa 27,1 % podieľa priemysel, 1,9 % poľnohospodárstvo, 71,0 % služby (2011). V priemysle pracuje 22,0 %, v poľnohospodárstve 2,5 %, v službách 75,5 % ekonomicky aktívnych obyvateľov (2007). Rast HDP 2,2 % (2011). Miera nezamestnanosti 7,4 %, miera inflácie 2,8 % (2011). Na tvorbe HDP sa významnou mierou podieľa ťažobný priemysel (4,4 %), Kanada má veľké zásoby nekonvenčnej ropy (v provincii Alberta) a zemného plynu, odhadovaný objem zásob ropy 179 mld. barelov, z toho 170 mld. barelov nekonvenčnej ropy (2007), ročná produkcia viac ako 1 mld. barelov (3,5 mil. barelov denne, 6. miesto na svete, 2010); odhadovaný objem zásob zemného plynu 1,8 bilióna m³ (2011), ťažba 152,3 mld. m³ (3. mieste na svete, 2010); ďalej sa ťaží uhlie (68 mil. t, 2010), diamanty (11,7 mil. karátov; prevažne z ložísk v arktickej oblasti), zlato (91 t; Black Fox vých. od mesta Timmins, Red Lake, Kamloops), rudy železa (37 mil. t; polostrov Labrador), meď (525-tis. t; Kamloops, Greater Sudbury, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), zinok (649-tis. t, 5. miesto na svete; Brunswick Mine pri Bathurste s ťažbou ukončenou 2013, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), nikel (158-tis. t, 2. miesto na svete; Greater Sudbury), urán (9,7 tis. t, 2. miesto na svete), ilmenit (754-tis. t, 3. miesto na svete), molybdén (8,3 tis. t, 5. miesto na svete), platina (3. miesto na svete), draselné soli (11 mil. t, 1. miesto na svete), síra (20 % svetovej produkcie), kuchynská soľ (5. miesto na svete), kobalt (2. miesto na svete), sadra (4. miesto na svete), striebro, stavebné materiály a i.

Významný hutnícky priemysel (9 mil. t surového železa, 15,1 mil. t ocele a 3,2 mil. t hliníka, výroba ktorých je v závislosti od zdrojov vodnej energie sústredená najmä v provinciách Quebec a Britská Kolumbia, 2008), ďalej strojársky (najmä výroba dopravných prostriedkov, 60 % objemu výroby pripadá na automobilový priemysel; GM Canada, Magna International a Bombardier Inc. koncern vyrábajúci najmä lietadlá a koľajové vozidlá, ako sú vlaky a električky), letecký a kozmický (Montreal), chemický (výroba organických chemikálií, priemyselných hnojív, syntetických živíc a plastov), petrochemický a farmaceutický priemysel, veľký význam si udržiavajú tradičné odvetvia potravinárskeho, drevárskeho (132,5 mil. m³ surového dreva, 2010; ťažba najmä v Britskej Kolumbii a v Quebecu) a celulózovo-papiernického (popredný svetový výrobca novinového papiera) priemyslu; v Kanade pôsobí množstvo firiem podnikajúcich v oblasti informačných a komunikačných technológií (hlavné centrá Toronto, Montreal a Vancouver) alebo technológií na ochranu životného prostredia; na výrobe elektrickej energie (570,9 mld. kWh, 2010; jeden z najväčších svetových producentov) sa 61 % podieľajú vodné elektrárne (najväčšie Robert Bourassa s výkonom 5 616 MW a Churchill Falls s výkonom 5 428 MW sú na riekach La Grande a Churchill na polostrove Labrador), 23 % tepelné a 15 % jadrové elektrárne (jadrová elektráreň Bruce Nuclear Generating Station s výkonom 6 232 MW patrí z hľadiska inštalovaného výkonu k najväčším jadrovým elektrárňam na svete), 1 % vyrobenej energie pripadá na alternatívne zdroje energie, najmä na prílivové (krajina má vhodné podmienky na ich výstavbu najmä v oblasti Fundyjského zálivu) a veterné elektrárne.

V poľnohospodárskej výrobe využívajúcej okolo 7 % z celkovej rozlohy a sústredenej najmä v stepných provinciách Manitoba, Saskatchewan a Alberta prevažuje špecializovaná farmárska veľkovýroba s vysokým stupňom mechanizácie. Kanada je významným producentom obilia, najmä pšenice (26,8 mil. t, 2009) a jačmeňa (7,6 mil. t, 2010), ďalej kukurice (11,7 mil. t, 2010), repky olejnej (12,8 mil. t, 2. najväčší producent na svete, 2010), sóje (4,3 mil. t, 2010), šošovice, ľanového a horčičného semena, hrachu a javorového sirupu (2,4 mil. l, 2009); chov dobytka (13,2 mil. kusov, 2009), ošípaných (12,2 mil. kusov), hydiny (170,6 mil. kusov), kožušinovej zveri; rybolov (914-tis. t morských živočíchov, z toho 490-tis. t rýb), produkcia rýb z akvakultúr (155-tis. t, z toho 118-tis. t rýb, prevažne lososov).

V rámci služieb pracuje najviac ľudí v obchode, ďalej v zdravotníctve, sociálnych službách, ako aj v oblasti vedy a školstva, až po nich nasleduje finančný sektor, ktorý je z hľadiska tvorby HDP najdôležitejší. Pre svoju rozmanitosť a pre mnohé oblasti zachované v pôvodnom stave je Kanada obľúbeným cieľom turistov prichádzajúcich väčšinou z USA. Vývoz ropy a zemného plynu, strojov a zariadení, cestných strojov, kovov, chemických produktov a chemikálií, poľnohospodárskych produktov, dreva a výrobkov z dreva, papiera a celulózy. Dovoz strojov a zariadení, cestných strojov, ropy a zemného plynu, chemických produktov a chemikálií, potravín. Hlavní obchodní partneri: USA, Spojené kráľovstvo, Čína, Mexiko, Japonsko. Na tvorbe HDP sa 4,6 % podieľa doprava, cestná a železničná sieť sú relatívne husté, v juž., husto obývaných územiach dobre rozvinuté; 46 552 km železničných tratí, 1,042 mil. km ciest (z toho 415 600 km spevnených vrátane 17 000 km diaľnic a rýchlostných ciest, 2009), vých. a záp. pobrežie sú spojené systémom diaľnic Trans-Canada Highway (dĺžka 8 030 km); veľký význam má tak vnútroštátna, ako aj medzinárodná letecká doprava, 1 404 letísk, z toho 514 so spevnenou pristávacou dráhou (2010), 19 medzinárodných letísk, najväčšie v Toronte, vo Vancouveri, v Montreale a Calgary; 75 835 km plynovodov a ropovodov (2010). Čulá pobrežná a vnútrozemská riečna doprava, Rieka svätého Vavrinca ako súčasť vodnej cesty Saint Lawrence Seaway je najdôležitejšiou vnútrozemskou cestou spájajúcou Veľké kanadské. jazerá s Atlantickým oceánom, najstarším dodnes fungujúcim prieplavom (využívaný turisticky) je prieplav Rideau (Rideau Canal) spájajúci Ottawu s mestom Kingston pri Ontárijskom jazere (otvorený 1832; 2007 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Najdôležitejšie námorné prístavy sú vo Vancouveri, Montreale a Halifaxe. V málo zaľudnených oblastiach mimo dosahu cestnej siete má tradíciu doprava po vodných cestách, ktorú dopĺňa letecká doprava zabezpečovaná malými lietadlami; na severe krajiny sa v zime na prepravu ťažkých a objemných nákladov stále viac využívajú zamrznuté rieky a jazerá.

Obyvateľstvo → Kanaďania. Podiel mestského obyvateľstva 81 % (2010). Najväčšie mestá: Toronto, Montreal, Calgary, Ottawa, Edmonton, Mississauga, Winnipeg, Vancouer, Hamilton, Quebec.

Dejiny — začiatky osídľovania územia Kanady Paleoindiánmi siahajú do obdobia asi 25 000 – 30 000 pred n. l. (→ Indiáni), pričom jednotlivé regióny boli osídľované nerovnomerne. Pravdepodobne okolo 1000 pred n. l. sa v sev. oblastiach Kanady začali usádzať Inuiti (→ Eskimáci). Indiánske kmene (v súčasnosti nazývané prvé národy, angl. First Nations, fr. premières nations) mali vlastné kultúrne i jazykové osobitosti, živili sa najmä lovom, rybolovom a čiastočne aj poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, fazule, tekvice, slnečnice, tabaku), ich náboženstvom bol animizmus. Najvyspelejšie boli kmene Hurónov a Irokézov. Dokladom spôsobu života a kultúrnej vyspelosti Indiánov sú lokality zapísané 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: prírodná a archeologická lokalita Head-Smashed-In Buffalo Jump Complex predstavujúca najstarší doklad kolektívneho organizovaného lovu bizónov (asi od 4000 pred n. l.) a Ninstints (Nans Dins) – zaniknutá dedina indiánskeho kmeňa Haidov so zvyškami domov a s totemovými stĺpmi vysokej umeleckej úrovne, v národnom parku SGang Gwaay.

Prvými Európanmi, ktorí doplávali k brehom Kanady, boli islandskí Vikingovia. Pravdepodobne pod vedením Leifa Erikssona (syn Erika Červeného) pristáli okolo 1000 n. l. na ostrove Newfoundland (krajinu nazvali Vinland) a pokúsili sa tam založiť osadu, toto osídlenie však existovalo len krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiadny význam. Jediným prameňom informácií o objavení Severnej Ameriky Vikingmi boli dlho len tzv. Vinlandské ságy, existenciu vikinských osád v Kanade však potvrdili archeologické výskumy. R. 1961 – 64 bolo na severe ostrova Newfoundland objavené vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows z obdobia okolo 1000 n. l. (1978 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Kanada (jej vých. pobrežie) bola Európanmi opäť objavená koncom 15. stor. počas výskumnej plavby G. Cabota (1497 – 98). R. 1534 počas svojej prvej výpravy preskúmal J. Cartier oblasť okolo ústia Rieky sv. Vavrinca a Zálivu sv. Vavrinca a vyhlásil ich za francúzske dŕžavy, počas druhej výpravy (1535) proti prúdu Rieky sv. Vavrinca sa dostal až k indiánskej (irokézskej) dedine Stadacona (na mieste dnešného mesta Quebec) a krajinu nazval Canada (Kanada; z irokézskeho kanata, t. j. dedina). Ďalšie výpravy podnikli M. Frobisher (1576 – 78), S. de Champlain (1603 – 15) a i. Pre pôvodné obyvateľstvo však malo stretnutie s európskou civilizáciou katastrofálne dôsledky (→ Severoamerickí Indiáni). K pobrežiu Kanady sa od pol. 16. stor. vydávali aj lode baskických lovcov veľrýb; rybárska osada Red Bay Basque Whaling Station v dnešnej provincii Newfoundland a Labrador, ktorá bola v 16. – 17. stor. ich centrom, bola 2013 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

R. 1605 založili Francúzi prvé trvalo obývané sídlo Port-Royal (dnes Annapolis Royal v provincii Nové Škótsko) v oblasti, ktorú nazvali Akádia (fr. Acadie, angl. Acadia); jej hranice neboli nikdy presne stanovené, zahŕňala približne územia dnešných kanadských provincií Nové Škótsko a New Brunswick, vých. časť dnešnej provincie Quebec a časť amerického štátu Main. Názvom Akádia však Francúzi obyčajne označovali aj všetky francúzske kolónie na území dnešnej Kanady. R. 1608 založil S. de Champlain Quebec (historická časť mesta bola 1985 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý sa stal hlavným mestom francúzskej kolónie Nové Francúzsko (1627 – 35 jej guvernér), a 1642 francúzsky dôstojník Paul de Chodomey de Maisonneuve (*1612, †1676) Montreal. Francúzi sa usilovali kolonizovať vnútrozemie Kanady (oblasť okolo Zálivu sv. Vavrinca, povodia Rieky sv. Vavrinca, Veľkých kanadských jazier a povodia Mississippi), kde vybudovali celý rad pevností. Ich hlavným záujmom bol obchod s kožušinami, preto nadviazali pevné obchodné vzťahy s Indiánmi, ktorí sa neskôr (18. stor.) stali ich spojencami v konfliktoch s Britmi. R. 1615 prišli prví francúzski katolícki misionári, 1639 vybudovali jezuiti prvé stále misionárske centrum v Sainte-Marie among the Hurons (fr. Sainte-Marie-au-pays-des-Hurons; dnes súčasť lokality Midland v provincii Ontário). Osídľovanie však postupovalo pomaly a napriek tomu, že formálnou hlavou kolónie bol francúzsky kráľ, jej správu fakticky vykonávali monopolné obchodné spoločnosti, a to až do 1663, keď francúzsky kráľ Ľudovít XIV. vyhlásil Nové Francúzsko za francúzsku kráľovskú kolóniu pod priamou kontrolou koruny. Územie dnešnej Kanady okrem Francúzov začali kolonizovať aj Angličania, 1610 sa usadili v oblasti Newfoundlandu, ich osídlenie však čoskoro zaniklo a oblasť ovládli Francúzi. R. 1670 bola Angličanmi založená Spoločnosť Hudsonovho zálivu, ktorá v oblasti okolo Hudsonovho zálivu (→ Rupertova zem) čoskoro získala monopol na obchod s kožušinami. Počas 17. stor. sa francúzske a anglické kolónie v Severnej Amerike vyvíjali samostatne a vzájomné kontakty medzi nimi boli minimálne.

Na konci 17. stor. (1689 – 97) sa však medzi Britmi a Francúzmi začali dlhotrvajúce vojny. V rámci európskej vojny o španielske dedičstvo (1702 – 13) stratilo Francúzsko Utrechtským mierom (1713) v prospech Veľkej Británie Newfoundland, časť Akádie (→ Nové Škótsko) a Rupertovu zem. R. 1749 založili Briti pevnosť Halifax, ktorá sa neskôr rozvinula na jedno z najvýznamnejších prístavných miest Kanady a Severnej Ameriky. V 1. pol. 18. stor. došlo k sérii tzv. francúzsko-indiánskych vojen proti Veľkej Británii (pomoc indiánskych spojencov však vo veľkej miere využívali obidve strany), ktoré boli úzko späté s vojnami mocností na európskom kontinente (→ sedemročná vojna, 1756 – 63). R. 1759 porazili britské vojská Francúzov na Abrahámových pláňach (fr. Plaines d’Abraham, angl. Plains of Abraham) pod hradbami Quebecu, ktorý potom obsadili, 1760 dobyli aj Montreal. Po Parížskom mieri (10. februára 1763) pripadlo celé územie Nového Francúzska Veľkej Británii (tzv. Conquest), po francúzsky hovoriaci obyvatelia Akádie boli vysídlení (deportácie sa začali už 1755, pripomína ich historický park Grand-Pré National Historic Site v Novom Škótsku, 2012 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Akádčania sa v súčasnosti sa nazývajú Cajuni a žijú v diaspóre najmä v štáte Louisiana v USA). Zisk rozsiahlych dŕžav osídlených prevažne katolíkmi francúzskeho pôvodu však znamenal pre britskú korunu potenciálny problém, pretože pokus o poangličtenie (vrátane prijatia anglikánskej viery) obyvateľov týchto území mohol vyvolať silný odpor a rovnako bolo potrebné riešiť aj problémy pôvodného obyvateľstva. Preto 7. októbra 1763 britský kráľ Juraj III. vydal Kráľovskú proklamáciu (angl. Royal Proclamation of 1763), na základe ktorej územie v povodí Rieky sv. Vavrinca obývané po francúzsky hovoriacim obyvateľstvom získalo status provincie (→ Quebec), bola určená dočasná hranica medzi britskými kolóniami na pobreží Atlantického oceána a pôdou Indiánov na západ od Apalačských vrchov a i. R. 1774 prijala britská vláda Zákon o Quebecu (angl. Quebec Act; platil do 1791), ktorý posunul hranice provincie Quebec na juh po rieku Ohio a na jej území akceptoval katolícke náboženstvo a francúzsky občiansky zákonník (→ Code civil), čím si Briti zabezpečili lojalitu francúzskych Kanaďanov počas Americkej revolúcie. Na druhej strane tento krok značne rozvíril verejnú mienku medzi anglikánskym obyvateľstvom, ktoré sa prudko zradikalizovalo, a prispel k šíreniu revolučných nálad. Kanada sa však nepridala k povstalcom a stala sa cieľom desiatok tisíc utečencov lojálnych britskej korune, ktorí odchádzali z územia dnešných USA. Po anglicky hovoriaci protestanti sa usádzali v Quebecu, a najmä v oblasti Veľkých kanadských jazier, čo však viedlo k vytvoreniu dvoch skupín obyvateľstva s odlišnou kultúrou, náboženstvom a jazykom. R. 1791 bol Quebec Konštitučným zákonom (angl. The Constitutional Act) rozdelený na dve britské kolónie (hranicu medzi nimi tvorila rieka Ottawa): Hornú Kanadu (angl. Upper Canada, fr. Haut-Canada) s prevahou po anglicky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo horného toku Rieky sv. Vavrinca (dnešná kanadská provincia Ontário), a Dolnú Kanadu (angl. Lower Canada, fr. Bas-Canada) s prevahou po francúzsky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo dolného toku Rieky sv. Vavrinca a pobrežie Zálivu sv. Vavrinca (časť územia dnešných provincií Quebec, Newfoundland a Labrador).

Pokus USA získať ďalšie územia v britskej Kanade narazil na rozhodný odpor tak po anglicky, ako aj po francúzsky hovoriacich kanadských kolonistov, čo viedlo k vojenskému konfliktu medzi USA a Spojeným kráľovstvom (tzv. vojna 1812, → anglicko-americká vojna). Kanada sa postavila na britskú stranu (väčšina bitiek sa odohrala na kanadskom území) a Britov podporovalo aj indiánske obyvateľstvo (1811 bola vytvorená protiamerická indiánska konfederácia pod vedením náčelníka Šóníov Tecumseha). Vojna sa skončila uzavretím Gentskej zmluvy (1814), podľa ktorej boli obnovené pôvodné hranice medzi USA a Kanadou, a v nasledujúcom období sa Kanaďania zamerali na riešenie vnútorných problémov i na expanziu na sever a západ realizovanú prostredníctvom Spoločnosti Hudsonovho zálivu a konkurenčnej Severozápadnej spoločnosti (North West Company, založená 1779). Po prudkých vzájomných sporoch medzi nimi (aj vojenskými; 1815 – 20 tzv. pemikanová vojna) ich britská vláda 1821 prinútila zlúčiť sa (pod názvom Spoločnosť Hudsonovho zálivu). R. 1829 vyhlásilo Spojené kráľovstvo Newfoundland za britskú kolóniu. Vedomie vzájomnej spolupatričnosti Kanaďanov, ktoré sa vytvorilo počas vojny s USA, ako aj rastúca nespokojnosť s britskou hospodárskou a politickou nadvládou viedli k vzniku hnutia tzv. vlastencov (patriotov) za uskutočnenie demokratických reforiem a za dosiahnutie samosprávy (o. i. požiadavka tzv. zodpovednej vlády, t. j. vlády, ktorá sa nezodpovedá britskej korune, ale parlamentu provincií; tzv. reformisti R. Baldwin, L. H. Lafontaine a i.). Pretože britská koloniálna správa nebola ochotná pristúpiť na ich požiadavky, vypuklo v novembri 1837 v Dolnej Kanade ozbrojené povstanie vedené L. J. Papineauom (o. i. namierené aj proti pokusom o asimiláciu frankofónneho obyvateľstva) a v decembri 1837 povstanie v Hornej Kanade vedené W. L. Mackenziem. Obidve povstania boli potlačené (1838). Začiatkom 1838 vymenovala britská vláda za guvernéra Kanady lorda z Durhamu (→ J. G. Lambton), ktorý vypracoval jeden z najvýznamnejších dokumentov v dejinách Kanady, tzv. Durhamovu správu (Správa o situácii v Britskej Severnej Amerike, angl. Report on the Affairs of British North America; dokončená v januári 1839). V nej navrhol zjednotenie Hornej a Dolnej Kanady, čo sa malo stať jadrom ďalšej integrácie britských kolónií v Severnej Amerike, zavedenie čiastočnej samosprávy a urýchlenie anglikanizácie po francúzsky hovoriaceho obyvateľstva. R. 1840 prijal britský parlament Zákon o zjednotení Hornej a Dolnej Kanady (angl. The Act of Union) pod názvom Spojená provincia Kanada (angl. United Province of Canada, aj Provincia Kanada, angl. Province of Canada) s jediným zastupiteľským orgánom a právom na vnútornú samosprávu, pričom jediným úradným a rokovacím jazykom sa stala angličtina; Horná Kanada bola premenovaná na Západnú Kanadu, Dolná Kanada na Východnú Kanadu. Došlo k oddeleniu cirkvi od štátu a k sekularizácii majetku anglikánskej cirkvi (1854). Začali sa vytvárať základy moderných politických strán (1854 konzervatívna, 1873 liberálna). Zavedenie reforiem umožnilo v nasledujúcom období začiatok hospodárskeho rozvoja. Nastal prudký rast populácie (aj vďaka rastúcej imigrácii z Európy), boli osídľované ďalšie územia mimo územia Spojenej provincie Kanada. S cieľom ukončiť teritoriálne spory s USA bola podpisom Oregonskej dohody (1846) medzi Spojeným kráľovstvom a USA stanovená spoločná hranica na 49. rovnobežke (49° s. š.), ktorá bola ako hranica stanovená už 1818, sporným však zostalo územie Oregonu (Američanmi nazývané Oregon Country, Britmi Columbia), pretože Američania si nárokovali na územie na severe až po 54°40‘ s. š. Po rozdelení Oregonu poverila britská vláda Spoločnosť Hudsonovho zálivu vybudovaním stálych sídel v britskej časti (aj ako dôsledok vypuknutia zlatej horúčky v oblasti sútoku riek Fraser a Thompson), ktorá sa 1858 ako Britská Kolumbia stala britskou kolóniou.

Nevyhnutnosť čeliť rastúcej hospodárskej a politickej sile USA viedla na začiatku 50. rokov 19. stor. k myšlienke spojenia britských kolónií na území dnešnej Kanady (v literatúre niekedy nazývaných Britská Severná Amerika, angl. British North America). Po rokovaniach medzi tzv. otcami konfederácie (angl. Fathers of Confederation, fr. Pères de la Confédération) v Charlottentowne (1. – 8. septembra 1864), Quebecu (10. – 27. októbra 1864) a Londýne (december 1866) bol projekt konfederácie uzákonený britským parlamentom (29. marca 1867) ako Zákon o Britskej Severnej Amerike (angl. The British North America Act, Constitution Act, fr. Acte de l’Amérique du Nord britannique de 1867), ktorý vstúpil do platnosti 1. júla 1867 (kanadský národný sviatok – Deň Kanady, angl. Canada Day, fr. Fête du Canada) a dodnes predstavuje základ kanadskej ústavy (od jej novelizácie 1982 sa nazýva Ústavný zákon 1867, angl. Constitution Act, 1867, fr. Loi constitutionnelle de 1867). Na jeho základe Kanada ako prvá britská kolónia získala štatút domínia, čím vznikol nový štátny útvar Domínium Kanada (aj Kanadské domínium, angl. Dominion of Canada), do ktorého sa spojili bývalé britské severoamerické kolónie Spojená provincia Kanada, Nové Škótsko a New Brunswick (Nový Brunšvik), pričom Spojená provincia Kanada bola rozdelená na provincie Quebec a Ontário. Bol vytvorený parlament zložený z dvoch komôr (dolnú volilo obyvateľstvo, hornú vymenúval generálny guvernér). Hlavným mestom sa stala Ottawa, v ktorej sídlila ústredná federálna vláda (podliehali jej obrana, financie, doprava a spoje, obchod, daňový systém a imigračná politika, vymenúvala guvernérov provincií), jej prvým predsedom sa stal J. A. Macdonald. Záležitosti miestneho charakteru (samospráva v obciach, kultúra, zdravotníctvo ap.) spravovali vlády provincií. Frankofónnemu Quebecu bolo priznané právo používať pri rokovaní v parlamente popri anglickom aj francúzsky jazyk. Spojené kráľovstvo si ponechalo právo rozhodovať o zmenách ústavy, zahraničnopolitických otázkach a o otázkach vojny a mieru. R. 1868 odkúpila Kanada od Spoločnosti Hudsonovho zálivu Rupertovu zem, ktorá sa spolu so Severozápadným teritóriom (dnešné teritórium Yukon, pevninová časť Severozápadných teritórií, severozáp. pevninová časť Nunavutu, severozáp. časť Saskatchevanu, sev. Alberta a sev. Britská Kolumbia) stala ako Severozápadné teritóriá (1869, fakticky 1870) súčasťou kanadskej konfederácie. Faktickému prevzatiu Severozápadných teritórií pod kanadskú správu nakrátko zabránilo prvé povstanie (1869 – 70) Métisov pod vedením Louisa Riela (*1844, †1885), ktorého výsledkom bolo vyčlenenie Manitoby (1870) ako samostatnej provincie. R. 1871 sa ďalšou provinciou Kanady stala Britská Kolumbia (od 1866 zjednotená s Vancouverom) a 1872 bol za provinciu vyhlásený Ostrov princa Eduarda. Po vzniku konfederácie nastal veľký hospodársky rozmach, rozvíjal sa priemysel, budovala infraštruktúra, a to najmä rozvojom lodnej dopravy a stavbou transkontinentálnych železníc (ako prvá bola postavená Kanadská pacifická železnica, angl. Canadian Pacific Railway, dokončená 1885). V záujme získania novej pôdy, na ktorú si však právoplatne nárokovali dovtedy tam žijúci pôvodní obyvatelia (Indiáni), bolo v období 1871 – 1921 medzi Kanadou (resp. britským panovníkom) a indiánskymi kmeňmi uzatvorených jedenásť dodnes platných tzv. číslovaných zmlúv (angl. Numbered Treaties). Na ich základe Indiáni postúpili určité územia európskym prisťahovalcom a ako kompenzáciu dostali potraviny, odevy, strelivo a náhradné, pre nich vyhradené (rezervované) územie – indiánske rezervácie (sťahovanie Indiánov do rezervácií prebiehalo 1871 – 75). Po objavení zlata v auguste 1896 v oblasti rieky Klondike v Yukone (→ bonanza; → Dawson) prichádzali do oblasti desaťtisíce hľadačov zlata (prospektorov), vypukla ďalšia zlatá horúčka, ktorej dôsledkom bolo o. i. vyhlásenie Yukonu (1898) za kanadské teritórium (už od 1892 sa medzi USA a Kanadou uskutočnili rokovania o hraniciach medzi Kanadou a Aljaškou, ktorú 1867 odkúpili USA od Ruska, definitívne boli stanovené 1903). R. 1905 získali štatút provincií časti Severozápadných teritórií Alberta a Saskatchewan.

Koncom 19. a zač. 20. stor. zaznamenala Kanada značný hospodársky rast. Do 1. svetovej vojny vstúpila automaticky po vyhlásení vojny Spojeným kráľovstvom a na európske bojiská vyslala vlastné vojenské sily (vyše 600-tis. mužov) spočiatku zložené prevažne z dobrovoľníkov. To výrazne posilnilo jej medzinárodnú prestíž a po vojne pokračovala v procese osamostatňovania. Fakticky vystupovala ako suverénny štát: 1818 – 19 sa zúčastnila Parížskej mierovej konferencie, 1919 sa stala jedným zo signatárov Versaillskej mierovej zmluvy a ako samostatný subjekt jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Spoločnosti národov. R. 1919 bolo zavedené volebné právo žien. Počas prvých dvoch liberálnych vlád na čele s premiérom W. L. (Mackenziem) Kingom (1921 – 26, 1926 – 30) nastal hospodársky rozmach a obdobie prosperity. Na imperiálnej konferencii Commonwealthu (1926) Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Ekonomický rast a optimistické očakávania do budúcnosti však dočasne zastavila svetová hospodárska kríza (1929 – 30), ktorá mala v niektorých oblastiach veľmi tvrdé dôsledky. R. 1931 počas vlády premiéra R. B. Bennetta (1930 – 35) schválilo Spojené kráľovstvo ustanovenie o rozšírení právomocí kanadskej vlády vo sfére vnútornej (žiadny zákon prijatý britským parlamentom nie je platný na území Kanady, pokiaľ nie je schválený kanadským parlamentom) i zahraničnej politiky, o. i. aj možnosť otvoriť vlastné diplomatické zastúpenia, čím poskytlo Kanade formálnu nezávislosť (→ Westminsterský štatút). Dôsledkom však bolo čoraz väčšie uvoľňovanie vzťahov so Spojeným kráľovstvom a upevňovanie kontaktov s USA, zvlášť významné bolo postupné zrastanie ekonomík obidvoch krajín, čo sa prehĺbilo najmä počas 2. svetovej vojny (vybudovanie diaľnice spájajúcej Aljašku s USA, vybudovanie mnohých podnikov ťažkého priemyslu Američanmi, ktoré sa neskôr stali základom leteckého a automobilového priemyslu). Počas tretej vlády W. L. (Mackenzieho) Kinga (1935 – 48) prežívala Kanada zložité obdobie. Spočiatku podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí 2. svetovej vojny presadil premiér v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Prvou veľkou vojenskou operáciou kanadských pozemných jednotiek dislokovaných v Spojenom kráľovstve bol neúspešný pokus britsko-kanadských síl o vylodenie v Dieppe (19. 8. 1942); 6. 6. 1944 sa po boku Spojencov zúčastnili invázie v Normandii (vylodenie na pláži Juno; dosiahli najhlbšie prieniky zo všetkých spojeneckých vojsk). Počas vojny došlo v Kanade k obrovskému rozvoju vojenského priemyslu, ktorého produkty zásobovali Spojencov, kanadské vojenské a obchodné loďstvo zohralo významnú úlohu v bitke o Atlantik. Po skončení vojny sa Kanada dostala do ekonomickej depresie a 1948 prijala Marshallov plán. R. 1945 sa stala zakladajúcim členom OSN. Počas vlády liberálov vedenej premiérom L. S. Saint-Laurentom (1948 – 57) sa výrazne angažovala v oblasti medzinárodnej politiky: 1949 sa stala zakladajúcim členom NATO, vtedajší kanadský minister zahraničných vecí (1948 – 57) a neskorší premiér L. B. Pearson výrazne prispel k ukončeniu suezskej krízy (1956 – 57), začo dostal 1957 Nobelovu cenu za mier. R. 1949 sa ku Kanade pripojil dovtedy formálne nezávislý Newfoundland ako jej desiata provincia (→ Newfoundland a Labrador).

V povojnovom období pokračoval rozvoj Kanady na rozvinutý priemyselný štát, v sociálnej oblasti sa presadzovala politika tzv. štátu blahobytu (angl. welfare state), silná imigrácia z krajín Európy, Ázie i z USA mala za následok zmenu demografickej situácie. Americké spoločnosti pôsobiace v Kanade začali fakticky kontrolovať väčšinu priemyselných odvetví (ťažbu ropy, nerastných surovín ap.). Po nástupe konzervatívcov do vlády sa premiér J. G. Diefenbaker (1957 – 63) usiloval preorientovať obchod opäť výraznejšie na Spojené kráľovstvo (obmedziť výšku obchodných kontaktov s USA). V období pokračujúcej studenej vojny však Kanada s USA úzko spolupracovala a 1958 s nimi podpísala dohodu, na základe ktorej s cieľom zabezpečiť obranu Kanady a USA bolo zriadené spoločné Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany (angl. North American Aerospace Defense Command, NORAD) pod americkým velením (v Kanade vo Winnipegu bolo zriadené len jedno z vedľajších veliteľstiev). Odpor obyvateľstva proti umiestneniu rakiet s jadrovými hlavicami na kanadskom území však napokon viedol k pádu vlády (1963) a k návratu liberálov (1963 – 68 L. B. Pearson). Vzťahy s USA (aj na úrovni vlád) sa skomplikovali aj pre odpor kanadského obyvateľstva proti americkému bombardovaniu Vietnamu počas vietnamskej vojny (1965 – 73; do Kanady sa presídlilo viacero Američanov s cieľom vyhnúť sa brannej povinnosti). Ekonomický rast a citlivá sociálna politika (zavedenie minimálnej mzdy, 40-hodinového pracovného týždňa i zdravotného poistenia, zlepšenie penzijného systému) sa odrazili na zvyšovaní blahobytu obyvateľstva a spolu s presadzovaním koncepcie multikulturalizmu výrazne prispeli k posilňovaniu kanadskej národnej identity, národného sebavedomia, patriotizmu a myšlienky kultúrnej svojbytnosti. Súčasne však v provincii Quebec v 60. rokoch 20. stor. (obdobie tzv. tichej revolúcie, fr. révolution tranquille, angl. Quiet Revolution) narastali nacionalistické a separatistické tendencie a zvyšovalo sa napätie medzi ňou a zvyškom Kanady. Otázka Quebecu začala komplikovať aj kanadské medzinárodné vzťahy, a to najmä po vystúpení francúzskeho prezidenta Ch. de Gaulla, ktorý pri oficiálnej návšteve Kanady (1967) verejne podporil autonomistické ambície frankofónneho obyvateľstva. R. 1968 sa P. E. Trudeau stal prvým po francúzsky hovoriacim premiérom v kanadskej histórii (1968 – 79). Prvým významným krokom jeho vlády bolo prijatie Zákona o úradných jazykoch (angl. Official Languages Act, fr. Loi sur les langues officielles), ktorý 1969 schválil kanadský parlament. Zákon ustanovil anglický a francúzsky jazyk ako úradné jazyky Kanady, zaručoval im status rovnocennosti na federálnej úrovni a napriek tomu, že neskôr boli prijaté ďalšie zákonné úpravy (o. i. 1988 jeho revízia), stal sa základom oficiálnej dvojjazyčnosti. Pre navrhovaný sociálny program, pre úsilie zaviesť do činnosti vlády dlhodobé plánovanie, ako aj pre zavedenie štátnej kontroly cien a platov sa však P. E. Trudeau dostal do sporu s konzervatívcami, ktorí sa 1979 – 80 dostali nakrátko k moci. Počas druhej Trudeauovej vlády (1980 – 84) sa 1980 uskutočnilo prvé referendum o otázke oddelenia Quebecu (60 % obyvateľov bolo za jeho zotrvanie v rámci Kanady). Za najvýznamnejší počin jeho vlády sa však považuje úprava kanadskej ústavy. Výsledkom procesu tzv. patriácie ústavy (koncept vychádzal z Trudeauových návrhov) bolo 17. 4. 1982 oficiálne vyhlásenie britskej kráľovny Alžbety II., na základe ktorého boli všetky ústavné právomoci prenesené (patriované) z britského parlamentu na kanadský, čím sa Kanada v zákonodarnej oblasti stala suverénnym štátom. Zároveň vstúpil do platnosti Ústavný zákon z 1982 (angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982). Ústavné zmeny viedli k polarizácii spoločnosti a k prudkému nárastu separatistických snáh s cieľom dosiahnuť autonómiu Quebecu (predstavitelia Quebecu odmietli ústavu podpísať). Vyriešiť otázku Quebecu s definitívnou platnosťou sa usilovala konzervatívna vláda premiéra M. B. Mulroneyho (1984 – 93). Dohodou z Meech Lake (3. 6. 1987) malo byť Quebecu zaručené ústavné právo na ochranu francúzskeho jazyka a kultúry bez ohľadu na záujmy nefrancúzsky hovoriacich obyvateľov provincie, pre rastúci nesúhlas v provinciách však nebola ratifikovaná v náležitom termíne, a preto nevstúpila do platnosti. R. 1992 voliči v Severozápadných teritóriách rozhodli v referende o postupnom vytvorení samosprávnej jednotky (teritória) pre Eskimákov žijúcich v tamojšom regióne Nunavut (vyčlenený 1999). R. 1995 sa konalo druhé referendum o zotrvaní Quebecu v kanadskej federácii, ktorého výsledok bol veľmi tesný (50,6 % za zotrvanie, 49,4 % proti nemu). R. 1997 vydal Najvyšší súd stanovisko, že Quebec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie však naďalej pokračuje v činnosti a otázka Quebecu zostáva zdrojom napätia, ktoré môže viesť k destabilizácii politických i hospodárskych perspektív krajiny (→ Quebec).

Politický systém — Kanada je parlamentnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov, z hľadiska medzinárodného práva personálnou úniou. Hlavou štátu (tzv. Commonwealth realm v rámci britského Spoločenstva národov) je britský kráľ/kráľovná (v súčasnosti, od 1953, Alžbeta II.), v Kanade s oficiálnym titulom kanadský kráľ/kráľovná (angl. King/Queen of Canada, fr. Roi/Reine du Canada), ktorého/ktorú v krajine zastupuje generálny guvernér, od 2017 Julie Payettová (Payette). Právny rámec existencie Kanady vytvára ústava (Ústavný zákon z 1982, angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982), ktorej súčasťou je aj Kanadská charta práv a slobôd (angl. Canadian Charter of Rights and Freedoms, fr. Charte canadienne des droits et libertés) a podľa ktorej je Kanada parlamentná zastupiteľská demokracia s federálnym usporiadaním. Zákonodarným orgánom je parlament (angl. Parliament of Canada, fr. Parlement du Canada) so sídlom v Ottawe, ktorý tvoria Dolná komora (angl. House of Commons, fr. Chambre des communes) s 308 členmi (75 z Quebecu) volenými na 5 rokov a Senát (angl. Senate of Canada, fr. Le Sénat du Canada) maximálne so 112 členmi vymenúvanými generálnym guvernérom podľa návrhu predsedu vlády (kreslá sú prideľované na regionálnom základe). Volebné právo od 18 rokov.

Školský systém — tvoria ho základné (Elementary School, Junior School; približne do 16. roku veku dieťaťa), stredné (High School) a vyššie stredné školy (Community College) a univerzity a z väčšej časti je financovaný z verejných (federálnych a provinčných) zdrojov. V jednotlivých provinciách, ktorých vlády zodpovedajú za kvalitu vzdelávacích programov, sa na všetkých úrovniach uplatňujú rôzne vzdelávacie varianty. Vzdelávacími jazykmi sú angličtina a francúzština, v niektorých oblastiach aj menšinové jazyky (eskimácko-aleutské jazyky). Súčasťou systému sú aj súkromné a cirkevné školy. Prvé školy v Kanade vznikali v 17. stor. na území Nového Francúzska a zakladali ich najmä jezuiti, neskôr aj členovia iných konfesií alebo súkromné osoby. Organizované základné a vyššie vzdelávanie sa začalo v prvých desaťročiach 19. stor., výraznejšie sa rozvíjalo až od 1841 po prijatí zákona o vzdelávaní. Vyše storočnú tradíciu má dištančná (externá) forma štúdia, ktorá vznikla na viacerých univerzitách pre prírodné danosti krajiny (ťažšia dostupnosť z niektorých oblastí). K najvýznamnejším kanadským univerzitám patria University of Toronto (založená 1827), University of Ottawa (fr. Université d’Ottawa, založená 1848, prvá bilingválna univerzita), Université de Montréal (založená 1878) a i.

Tlač — vyznačuje sa určitými špecifikami, ktoré sú dané susedstvom s USA (dovoz periodík) a dvojjazyčnosťou krajiny. Je ovládaná veľkými (aj zahraničnými) mediálnymi korporáciami (Thomson Reuters Corporation, založená 2008; Quebecor alebo Québecor, založená 1950; The Brunswick News, založená 1902). Hlavnými kanadskými celoštátnymi denníkmi sú The Globe and Mail (založený 1844) a National Post (založený 1998) vydávané v anglickom jazyku v Toronte a Le Devoir (založený 1910) a Le Journal de Montréal (založený 1964) vydávané vo francúzskom jazyku v Montreale. Takmer vo všetkých kanadských mestách vychádza aspoň jeden regionálny denník, v bilingválnych mestách (Ottawa, Montreal) vychádzajú dva hlavné denníky (v anglickom a vo francúzskom jazyku). Niektoré regionálne denníky prekonávajú celoštátne denníky v náklade (The Toronto Star, založený 1892), ako aj v čítanosti (Windsor Star, založený 1888; Calgary Sun, založený 1980). Okrem toho vychádza veľké množstvo týždenníkov s rôznym zameraním.

R. 1936 bola založená kanadská štátna rozhlasová spoločnosť CBC/Radio-Canada (angl. Canadian Broadcasting Corporation, fr. Société Radio-Canada, SRC; vysiela v obidvoch úradných jazykoch – v angličtine a vo francúzštine, ako aj v ôsmich domorodých jazykoch), ktorej súčasťou sú aj štátne televízne spoločnosti (založená 1952) CBC television (vysiela po anglicky) a ICI Radio-Canada Télé (vysiela po francúzsky). V Kanade pôsobí aj viacero ďalších mediálnych spoločností s rôznym obsahovým a teritoriálnym zameraním.

Baker [bejkr], James Addison, 28. 4. 1930 Houston, Tex. — americký politik, právnik a politický poradca počas administratív prezidentov R. Reagana a G. H. W. Busha. R. 1981 – 85 a 1992 – 93 riaditeľ kancelárie Bieleho domu, 1985 – 88 minister financií (→ Bakerov plán), 1989 – 92 minister zahraničia.

Hidalgo y Costilla [idal- i kostiľa], Miguel, 8. 5. 1753 Corralejo – 30. 7. 1811 Chihuahua — mexický kňaz a bojovník za slobodu. Po vyštudovaní filozofie a teológie na univerzite San Nicolás vo Valladolide bol poslaný ako duchovný do dediny Dolores (Guanajuato), kde začal šíriť pokrokové osvietenské metódy práce (pestovanie viniča, chov včiel a priadky morušovej, zakladanie rôznych dielní). Kontakty s prostredím chudobných Indiánov ho priviedli ku kritike koloniálneho systému, začo bol perzekvovaný. V septembri 1810 zorganizoval povstanie proti Španielom, ktorým sa začal boj za nezávislosť Mexika. Jeho vyše 50-tisícová armáda sa dostala až do blízkosti hlavného mesta, kde však bol v rozhodujúcej bitke 17. 1. 1811 španielskymi silami porazený. Padol do zajatia, bol odsúdený na smrť a zastrelený. Je považovaný za symbol boja za nezávislosť a nazývaný otec národa.

Hayova-Herránova zmluva [hejo- erá-] — dohoda medzi USA a Kolumbiou o podmienkach výstavby budovania Panamského prieplavu podpísaná 22. 1. 1903 americkým ministrom zahraničných vecí J. M. Hayom a Tomásom Herránom (*1843, †1904), kolumbijským ministrom zahraničných vecí (Panama bola v tom čase jednou z provincií Kolumbie). USA mali získať za jednorazovú sumu 10 mil. a pravidelný ročný poplatok 250-tis. dolárov právo na prenájom a kontrolu prieplavového pásma na 99 rokov s možnosťou toto obdobie predĺžiť. Zmluva sa v Kolumbii stala predmetom silnej kritiky a parlament ju odmietol ratifikovať. Po tomto neúspechu začali USA podnecovať v provincii Panama hnutie za nezávislosť, ktoré vyvrcholilo revolúciou a 3. 11. 1903 vyhlásením samostatnej Panamskej republiky, s ktorou bola podpísaná Hayova-Bunauova-Varillova zmluva.

Hayova-Bunauova-Varillova zmluva [hejo- bünoo-] — dohoda medzi USA a novovzniknutou Panamskou republikou o podmienkach výstavby Panamského prieplavu podpísaná 18. 11. 1903 americkým ministrom zahraničných vecí J. M. Hayom a francúzskym inžinierom a vojakom zastupujúcim Panamu Philippom Bunauom-Varillom (*1859, †1940), ratifikovaná 26. 2. 1904. USA získali výhradné práva na stavbu kanála cez Panamskú šiju, právo používať a kontrolovať ho, udržiavať prevádzku, čistiť ho a zabezpečiť jeho obranu. Pás územia pozdĺž kanála (asi 16 km) prešiel natrvalo pod americkú správu. Panama ako náhradu získala jednorazovú sumu 10 mil. dolárov v zlate, pravidelný poplatok 250-tis. dolárov ročne a záruku garancie svojej nezávislosti.

Hayes [hejs], Rutherford Birchard, 4. 10. 1822 Delaware, Ohio – 17. 1. 1893 Fremont, Ohio — americký právnik a politik, 19. prezident USA. Politickú činnosť začal v strane whigov, potom, napriek tomu, že nebol abolicionista, vstúpil do Republikánskej strany, aby bojoval proti rozširovaniu otroctva do západných teritórií. Počas občianskej vojny v USA získal hodnosť generálmajora Únie. R. 1865 – 67 republikánsky poslanec v Kongrese, 1867 – 77 guvernér štátu Ohio. V prezidentských voľbách 1876 zvíťazil nad demokratom S. Tildenom o jediný voliteľský hlas. R. 1877 – 81 prezident USA. Ukončil Rekonštrukciu Juhu USA, odvolal okupačné vojská Únie z južných štátov. Začal kurz umiernenej reformnej politiky, o. i. sa zameral na potláčanie korupcie v štátnej službe.

Haya de la Torre [aja], Victor Raúl, 22. 2. 1895 Trujillo – 2. 8. 1979 Lima — peruánsky politik indiánskeho pôvodu. Ako odporca vojenskej diktatúry A. B. Leguíu y Salceda žil od 1923 v exile v Mexiku, kde 1924 založil Americkú ľudovú revolučnú alianciu (APRA) známu ako hnutie Aprista, ktorá mala za cieľ zjednotiť obyvateľstvo Latinskej Ameriky v boji proti imperializmu a proti vykorisťovaniu Indiánov a dosiahnuť znárodnenie majetkov zahraničných vlastníkov. Po návrate do Peru neúspešne kandidoval za Apristu v prezidentských voľbách, 1932 – 33 väznený.

R. 1934 – 45 žil ako vodca najradikálnejšej opozície v ilegalite, venoval sa publikačnej činnosti a disidentským aktivitám. Počas vlády prezidenta J. L. Bustamanteho y Riverosu 1945 – 48, ktorý zvíťazil na základe podpory aliancie APRA, Haya de la Torre v skutočnosti kontroloval vládu. Po vojenskom prevrate generála M. A. Odríu sa 1949 musel uchýliť do azylu na kolumbijskom veľvyslanectve v Lime (do 1954), potom emigroval do Mexika (do 1957). R. 1962 sa stal víťazom v prezidentských voľbách, ktoré však armáda anulovala. Od 1978 predseda ústavodarného zhromaždenia.

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fe, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fe.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

araukánske vojny — boj čilskej vetvy Araukánov (Mapučov) proti Španielom za nezávislosť (1536 – 1818) a proti čilskej expanzii na svoje územie (1818 – 82). Boj Araukánov proti Španielom sa začal po príchode výpravy D. de Almagra (1535 – 37) na územie dnešného Čile a pokračoval najmä po založení mesta Santiago (1541) a ďalších miest na ich území výpravou P. de Valdivia (1840 – 53). Začiatkom 50. rokov 16. stor. Araukáni zaznamenali čiastočné úspechy, neskôr však boli porazení a zatlačení na juh od rieky Bío-Bío, ktorá sa podľa zmluvy z 1641 stala hranicou ich územia na severe. Po mnohých povstaniach dosiahli 1773 nezávislosť. Po vyhlásení samostatnosti Čile 1818 kládli odpor prenikaniu Čiľanov na svoje územie. R. 1864 bola uzavretá zmluva o jeho nepripojiteľnosti k Čile, ktorá však bola porušovaná, čo vyvolalo ďalšie boje. R. 1882 Araukáni formálne uznali čilskú zvrchovanosť nad svojím územím.

Amazonský pakt, špan. Pacto Amazónico — zmluva o spolupráci podpísaná v júli 1978 v meste Brazília štátmi ležiacimi v povodí Amazonky (Bolívia, Brazília, Ekvádor, Guyana, Kolumbia, Peru, Surinam a Venezuela). Pôvodný program predpokladal širokú hospodársku integráciu s cieľom vytvoriť zónu voľného obchodu, neskôr zmenený na spoločné využívanie surovinových zdrojov a zameraný na udržateľný hospodársky rozvoj so zachovaním životného prostredia v povodí Amazonky, na vytvorenie komunikačného a dopravného systému, na spoluprácu v oblasti vedy a na sociálnu inklúziu. R. 1995 v Lime bola ministrami zahraničných vecí zakladateľských krajín podpísaná druhá dohoda, na základe ktorej bola vytvorená Amazonská organizácia pre spoluprácu (Organização do Tratado de Cooperação Amazônica, OTCA), ktorá inštitucionálne posilnila Amazonský pakt a poskytla mu medzinárodnú právnu subjektivitu. Dodatok zmluvy schválený 1998 v Caracase umožnil založiť stály sekretariát OTCA v Brazílii 2002.