Abbott [ebot], John Joseph Caldwell, sir, 12. 3. 1821 Saint Andrews – 30. 10. 1893 Montreal — kanadský právnik a politik. Reprezentoval Argenteuil v kanadskom zákonodarnom zhromaždení, neskôr v Snemovni reprezentantov až do 1887, keď bol vymenovaný do Senátu. R. 1891 – 92 ministerský predseda.

Aberhart [ebehát], William, 30. 12. 1878 Seaforth, Ontário – 23. 5. 1943 Vancouver — kanadský politický vodca. Zakladateľ Strany sociálneho úveru v Alberte, 1935 – 43 ministerský predseda Alberty. Pôsobil aj ako kazateľ, jeho príklon ku kresťanskému fundamentalizmu mal vplyv na rozvoj náboženského sektárstva v záp. Kanade.

abolicionizmus [lat.] —

1. úsilie o zrušenie zákonných, zastaraných zvyklostí; napr. hnutie bojujúce proti trestu smrti, považujúce ho za vážny zásah do najvýznamnejšieho základného práva človeka, ktorým je právo na život (humánna a demokratická spoločnosť musí byť založená na rešpektovaní života každého svojho člena a štát má na zabezpečenie svojej trestnej politiky používať také druhy trestov, ktoré nevyhnutne zabezpečia splnenie účelu. Ak ochrannú funkciu trestu môže namiesto trestu smrti dostatočne splniť aj iný trest, ktorým je doživotný trest, treba ho uprednostniť. Významným argumentom abolicionizmu je, že trest smrti je v prípade justičného omylu nenapraviteľný. Hnutie za zachovanie trestu smrti sa označuje ako retencionizmus;

2. hnutie v záp. Európe a v USA v 18. a 19. stor. usilujúce sa o zrušenie otroctva. Britskí abolicionisti, ku ktorým patrili mnohí kvakeri, začali 1783 verejnú kampaň a 1807 dosiahli zákaz obchodovania s otrokmi v britských kolóniách. Abolicionisti v USA požadovali okamžité zrušenie otroctva bez ohľadu na politické následky alebo na ústavné garancie otrokárov a ukončenie transatlantického obchodu s otrokmi. Hnutie zosilnelo po založení Americkej kolonizačnej spoločnosti (1817), ktorej cieľom bolo presídľovať amerických černochov na územie Afriky (dnešná Libéria), a po povstaní N. Turnera (1831). Formálnu podobu dostalo 1833, keď W. L. Garrison s Arthurom (*1786, †1865) a Lewisom (*1788, †1873) Tappanovcami založili vo Philadelphii Americkú protiotrokársku spoločnosť. Najradikálnejšie krídlo predstavoval W. L. Garrison, ktorý bojoval nielen proti otroctvu, ale i za celkovú reformu americkej spoločnosti a napádal aj Ústavu USA, pretože otroctvo tolerovala. Vydával časopis Liberator (1831 – 65) a jeho nekompromisný tón poburoval nielen obyvateľov Juhu, ale aj Severu. Umiernenejší stúpenci sa snažili vzbudiť vo verejnosti odpor proti otroctvu. Odmietali zákon o úteku otrokov (1850) a pomáhali im prostredníctvom tzv. podzemnej železnice. Prívrženci abolicionizmu sa stretávali so stálou perzekúciou a s útokmi, napr. 1837 bol v Altone davom zavraždený vydavateľ Elijah P. Lovejoy (*1802, †1837). R. 1840 sa hnutie rozdelilo a niektorí umiernení predstavitelia založili Liberálnu stranu. Vďaka činnosti abolicionistov sa otázka zrušenia otroctva stala kľúčovou počas občianskej vojny v USA (1861 – 65). Svoje veľké víťazstvo zaznamenali prijatím Deklarácie o oslobodení otrokov (1863) a 1865 prijatím 13. dodatku k Ústave USA, ktorý formálne oslobodil otrokov. Najznámejším dielom abolicionistickej literatúry sa stal román Chalúpka strýčka Toma (1852) H. B. Stoweovej.

Americká kolonizačná spoločnosť, American Colonisation Society — organizácia založená 1817 v USA presbyteriánskym kňazom Robertom Finleym (*1772, †1817) s cieľom vrátiť oslobodených černochov do Afriky. R. 1822 odkúpila územie v záp. Afrike, ktoré sa stalo jadrom nového štátu, Libérie (1847 vyhlásila samostatnosť); medzi 1822 – 60 asi 12-tis. presťahovaných černochov. Činnosť spoločnosti narážala na nedostatok peňazí a silný odpor v USA aj zo strany černochov, ktorí za svoj domov považovali USA. R. 1912 bola zrušená.

Adams [edms], John Quincy, 11. 7. 1767 Braintree, Massachusetts – 23. 2. 1848 Washington — americký politik a diplomat, šiesty prezident USA (1825 – 29). Syn Johna Adamsa a Abigail Adamsovej. Od 1803 senátor USA. R. 1814 signatár mierovej zmluvy so Spojeným kráľovstvom, ktorá ukončila anglicko-americkú vojnu 1812 – 14. R. 1817 – 25 minister zahraničných vecí vo vláde J. Monroea, 1823 sformuloval Monroeovu doktrínu, Ako prezident neúspešne presadzoval politiku národnej konsolidácie. R. 1831 – 48 člen Snemovne reprezentantov, podporoval hnutie abolicionistov.

Adams [edms], Samuel, 27. 9. 1722 Boston – 2. 10. 1803 tamže — americký politik aktívny v boji za nezávislosť USA. Vodca tajnej organizácie Synovia slobody, po bostonskom čajovom večierku hovorca mesta Boston. Autor Deklarácie práv kolónií, signatár Deklarácie nezávislosti USA (1776), guvernér štátu Massachusetts (1793 – 97).

Albrightová [ólbrajto-] (Albright), Madeleine, 15. 5. 1937 Praha – 23. 3. 2022 Washington, D. C. — americká politička. Dcéra československého diplomata Josefa Korbela (*1909, †1977), ktorý s rodinou emigroval počas 2. svet. vojny do Spojeného kráľovstva, po vojne sa vrátil, po prevzatí moci komunistami 1948 odišiel do USA. Do politiky vstúpila v polovici 70. rokov 20. stor., od 1977 pôsobila v Rade národnej bezpečnosti (National Security Council), poradkyňa viacerých politikov pre zahraničnopolitické otázky, od 1982 profesorka na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Pôsobila vo funkcii veľvyslankyne, 1993 – 97 stálej zástupkyne USA v OSN. R. 1997 sa ako prvá žena stala ministerkou zahraničných vecí USA (do 2001).

Aguirre Cerda [agi- ser-], Pedro, 29. 6. 1879 Pocuro, kraj Valparaíso – 25. 11. 1941 Santiago — čilský politik, prezident (1938 – 41; Ľudový front). Predložil plán sociálneho rozvoja, obnovil demokratické slobody a začal uskutočňovať základné reformy v priemysle a poľnohospodárstve.

Ahuitzotl [auicotl], ? – 1503 — ôsmy aztécky panovník (od 1486), brat predchádzajúcich vladárov Axayacatla a Tizoca, otec Cuauhtémoca (→ Aztéci). Vojnami rozšíril územie ríše Aztékov, dobyl štát Huaztékov, 1487 dokončil výstavbu Huitzilopochtliho chrámu, dal postaviť nový vodovod v Tenochtitláne. Pri zasvätení chrámu dal rituálne obetovať niekoľko desaťtis. ľudí (zabíjanie trvalo štyri dni a počty obetí uvedené v kronikách sa pohybujú od 20-tis. do 80-tis. ľudí, ktorí na obetovanie čakali v niekoľkokilometrových radoch; mäso obetí sa počas zasväcovania chrámu zjedlo).

alcalde [-kal-], alcade, arab. al-kádí —

1. pôvodne administratívna a vojenská funkcia (hodnosť) na území dnešného Španielska vytvorená v období reconquisty, neskôr spojená s právomocami súdneho charakteru. Alcalde bol vymenúvaný kráľom, ktorému zodpovedal za dodržiavanie zákonov na jemu zverenom území (alcaldía). Jedným z typov bol alcalde mayor, ktorého v hlavných mestách provincií, krajov a v mestách nad 6-tis. obyvateľov vymenúval kráľ na návrh pôvodnej kastílskej komory (prvý alcalde mayor bol vymenovaný už Alfonzom VI. Statočným v Tolede po 1085).

2. sudca v španielsky hovoriacich krajinách, starosta obce, predseda obecnej rady a reprezentant vládnej moci v obci. V oblasti samostatnej obecnej pôsobnosti podliehal vládnemu dozoru, v oblasti prenesených správnych úkonov bol podriadený priamo vláde. Ako predseda obecnej rady mal zástupcov (teniente de alcalde). Okrem toho plnil funkciu zmierovacieho sudcu a predbežného vyšetrovateľa v trestných záležitostiach.

alcade [-kal-] → alcalde

Alemán Valdés, Miguel, 29. 9. 1902 Sayula – 14. 5. 1983 Mexiko — mexický právnik a politik, prezident (1946 – 52). R. 1936 guvernér štátu Veracruz, 1940 minister vnútra, 1946 ako kandidát Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI) zvíťazil v prezidentských voľbách. Počas jeho vlády došlo k výraznému rozvoju priemyslu.

Alessandri Palma, Arturo, 20. 12. 1868 Longavi – 24. 8. 1950 Santiago — čilský liberálny politik, prezident (1921 – 25 a 1932 – 38), otec J. Alessandriho Rodrígueza. Jeho mandát bol počas prvého funkčného obdobia prerušený vojenským prevratom, od septembra 1924 do marca 1925 v exile. Od 1946 senátor.

Alexander [eliksándr], William, sir, gróf zo Stirlingu, asi 1576 Menstrie, Škótsko – 12. 2. 1640 Londýn — škótsky spisovateľ, dvoran a kolonizátor. R. 1621 získal územie celého Nového Škótska v Kanade, ktoré sa pokúsil neúspešne kolonizovať. R. 1627 doživotne vymenovaný za ministra zahraničia pre Škótsko.

Aliancia pre pokrok, Spojenectvo pre pokrok, angl. Alliance for Progress, špan. Alianza para el progreso — program rozvoja latinskoamerických krajín vyhlásený v marci 1961 prezidentom USA J. F. Kennedym na konferencii Organizácie amerických štátov v Punta del Este v Uruguaji. Mal byť výrazom politického kurzu tzv. nových horizontov, ktorý Kennedyho administratíva presadzovala voči rozvojovým krajinám na posilnenie vplyvu USA v treťom svete. Zameriaval sa na hospodársku pomoc a podporu demokratických, ekonomických a sociálnych reforiem v tejto oblasti. Koncom 60. rokov 20. stor. stratil politický význam.

Appomattox [epome-] — obec v USA v štáte Virgínia, kde bola 9. 4. 1865 na farme Wilmera McLeana podpísaná kapitulácia vojsk Konfederácie pod velením generála R. E. Leeho s generálom víťazného vojska Únie U. C. Grantom. Znamenala koniec občianskej vojny v USA (1861 – 65). R. 1940 bola oblasť vyhlásená za národnú historickú pamiatku a 1954 za národný historický park.

anglicko-americká vojna, aj vojna 1812 — konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a USA 1812 – 14 (tzv. druhá vojna za nezávislosť), ktorý vznikol ako dôsledok zasahovania Spojeného kráľovstva do americkej expanzie na západ a zo snahy obmedziť americký obchod s Európou, najmä s napoleonským Francúzskom. Britské sily pod vedením generála Isaaca Brocka (*1769, †1812) prinútili kapitulovať Detroit a spolu s Kanaďanmi sa 1812 ubránili pri Queenstown Heights. Američania dobyli a vypálili 1813 York v provincii Toronto, zvíťazili v bitke na Erijskom jazere a zabrali Detroit. V auguste 1814 britskí vojaci porazili Američanov pri Bladensburgu, obsadili Washington a zapálili úradné budovy, v septembri 1814 prehrali v bitke pri Plattsburghu. Mierová zmluva z Gentu uzavretá 24. 12. 1814 obnovila hranice platné pred konfliktom a Spojené kráľovstvo uznalo suverenitu USA.

kapitanát [lat.] —

1. kapitánia — hist. administratívno-vojenská jednotka zriaďovaná od 16. stor. v oblastiach kolonizovaných Španielskom (ako generálny kapitanát napr. v Čile, Guatemale, Kolumbii) a Portugalskom (1530 bolo na území dnešnej Brazílie 15 kapitanátov, 1821 boli zrušené a administratívnosprávnymi jednotkami sa stali provincie; → Brazília);

2. lat. capitaneatus — v Uhorsku (resp. v Kráľovskom Uhorsku) v 15. – 17. stor. vojenské veliteľstvo zabezpečujúce obranu určitej časti územia predovšetkým proti Turkom (na jeho čele stál kapitán); aj územie, ktoré mu ako vojenskosprávna jednotka (obvod) podliehalo. Pôvodné kapitanáty zriadené uhorským snemom 1445 boli vyčlenené územia, ktorých správou boli počas neplnoletosti Ladislava V. Pohrobka poverení 7 kapitáni. Po zvolení J. Hyňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446) ich funkciu uhorský snem 1447 zrušil, od nástupu Mateja I. Korvína na trón (1458) však existoval Hornouhorský kapitanát, ktorého funkcia súvisela s potláčaním bratríckeho hnutia.

Po bitke pri Moháči (1526), ktorá otvorila cestu tureckej expanzii do Uhorska, bolo nevyhnutné zreorganizovať obranu krajiny. Kým obranu sev. časti územia dnešného Slovenska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov, obranu stredoslovenských banských miest zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. (uvádza sa aj 1541 alebo 1554) Banskomestský hlavný kapitanát (nepresne Banský kapitanát) so sídlom vo Zvolene, pod ktorého právomoc patrili i Zvolenská, Liptovská, Oravská, Turčianska, Trenčianska, Hontianska, Tekovská a Novohradská stolica (celé dnešné str. Slovensko). Po dobytí Budína (1541) sa v Kráľovskom Uhorsku formovali ďalšie kapitanáty, ktoré však nedokázali zabezpečiť takú účelnú obranu ako Banskomestský kapitanát, zväčša len organizovali vojenskú posádku na hradoch a nemali centrálne vedenie. Územie Slovenska patrilo pod Preddunajský hlavný kapitanát (vznikol 1542), pod ktorého právomoc patrili aj Zakarpatská Ukrajina a Potisie. R. 1559 bol z Preddunajského hlavného kapitanátu vyčlenený Hornouhorský hlavný kapitanát (územie od Tatier smerom na východ: vých. Slovensko a priľahlé časti dnešného Maďarska, Ukrajiny a Rumunska).

R. 1563 bola uhorským snemom schválená reorganizácia obrany Kráľovského Uhorska a 1564 bolo jeho územie vojenskosprávne rozdelené na 6 hlavných kapitanátov na čele s hlavným kapitánom. Na území Slovenska sa nachádzali Preddunajský hlavný kapitanát (1564 – 68 mal sídlo v Nitre, 1568 – 81 v Šuranoch, 1581 – 89 v Leviciach, 1589 – 1663 v Nových Zámkoch a 1663 – 86 v Komárne), s ktorým bol v súvislosti so zlepšovaním účinnosti obrany spojený aj Banskomestský hlavný kapitanát (spolu zahŕňali desať stolíc: Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Tekovskú, Turčiansku, Oravskú, Liptovskú, Hontiansku, Novohradskú, Zvolenskú), a Hornouhorský (alebo Košický) hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach (do 1699; na území Slovenska zahŕňal šesť stolíc – Gemersko-Malohontskú, Spišskú, Šarišskú, Abovskú, Zemplínsku, Turniansku). Na dnešné juhozáp. Slovensko čiastočne zasahoval aj Zadunajský hlavný kapitanát spočiatku so sídlom v Rábe (Győr; sídlo sa často menilo, neskôr bolo aj v Bratislave) a Balatonsko-dunajský hlavný kapitanát (pod jeho správu patrila oblasť Žitného ostrova). Mimo územia Slovenska sa nachádzali Chorvátsky (Karlovský) a Vendský (Varaždínsky) hlavný kapitanát. Zač. 17. stor. slúžilo v posádkach Preddunajského hlavného kapitanátu vyše 6 200 vojakov a v posádkach Hornouhorského hlavného kapitanátu vyše 4 500 vojakov. Funkcia kapitanátov postupne zanikla po vyhnaní Turkov z Uhorska (1686);

2. prvostupňová banská vrchnosť 1854 – 1934; → banský kapitanát;

3. lodiarsky úrad, organizácia poverená správou určitého prístavu alebo úseku lodnej cesty, napr. kapitanát Štátnej plavebnej správy Bratislava.

Kalifornia, California, skratka Calif. aj Cal. — štát v záp. časti USA pri pobreží Tichého oceána pri hranici s Mexikom, podľa rozlohy 3. najväčší (po Aljaške a Texase) štát USA. Väčšinu územia tvorí hornatinný a vrchovinný reliéf, pozdĺž pobrežia sa tiahnu riečnymi dolinami rozčlenené Prímorské vrchy, str. časť vypĺňa tektonicky podmienená Kalifornská dolina (morfologický prejav zlomu San Andreas tiahnuceho sa pozdĺž jej záp. okraja, oblasť najsilnejších zemetrasení v USA), vých. časť poludníkovo sa tiahnuce pohorie Sierra Nevada s najvyšším vrchom územia Whitney, 4 418 m n. m. (druhý najvyšší vrch USA), juhových. časť polopúšťové a púšťové hornaté územia (Mohavská púšť) a kotliny (Dolina smrti na hranici so štátom Nevada s najnižším miestom Kalifornie, 86 m pod hladinou mora). Pobrežie nie je veľmi členité, najväčší záliv San Francisco Bay, v juž. časti pobrežia niekoľko ostrovov (Channel Islands).

Mierne stredomorské podnebie, na juhu extrémne suché. Najväčšie rieky Sacramento a San Joaquin tečú poludníkovým smerom, majú početné prítoky najmä zo Sierry Nevady, ústia spoločnou deltou do zálivu San Francisco; rieka Colorado na juhovýchode tvorí čiastočnú hranicu so štátom Arizona; na juhu a východe viacero bezodtokových území; v horských oblastiach jazerá (často slané). Rôznorodá vegetácia, na sev. pobreží sekvojové lesy, na juž. pobreží a v Kalifornskej doline suché lesy a porasty typu chaparral (miestny názov vegetácie macchia), v Sierre Nevade borovicové, vo vyšších nadmorských výškach jedľové lesy, nad 3 300 m n. m. vysokohorská, v púšťach suchomilná vegetácia (kaktusy, agávy), v oázach palmy. Viacero národných parkov a chránených území (Yosemitský národný park, Dolina smrti, Sequoia and Kings Canyon National Parks a i.).

Priemyselne aj poľnohospodársky silno rozvinutý región, významný priemysel kozmický a letecký, automobilový, kovoobrábací, elektronický, elektrotechnický a informačných technológií (v blízkosti San Francisca v doline Kremíkové údolie), ďalej priemysel lodný, zbrojný, chemický, potravinársky (najmä spracovanie ovocia a zeleniny), stavebných materiálov, filmový (výroba filmov v Hollywoode v Los Angeles), energetický (početné tepelné, vodné a solárne elektrárne) a ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu, rúd železa, chrómu, niklu, zlata a platiny, pyritov, azbestu, sadrovca) priemysel. Asi štyri pätiny územia sú umelo zavlažované (najmä Kalifornská dolina), prevládajú farmy s veľkosťou okolo 150 ha, ťažiskom poľnohospodárstva je sadovníctvo (pestovanie citrusov, jabloní, sliviek, hrušiek, višní) a zeleninárstvo, ďalej pestovanie bavlníka, cukrovej repy, jačmeňa, ryže, viniča, jahôd, kvetín; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny; rozvinutý rybolov a lesné hospodárstvo.

Jedna z turisticky najatraktívnejších oblastí USA. Zložitý moderný a dynamicky sa rozvíjajúci dopravný systém Kalifornie má hlavné dopravné tepny vedené v smere sever – juh; hoci má krajina jeden z najrozsiahlejších systémov diaľnic a rýchlostných komunikácií v USA, jej cestná sieť je považovaná za nedostatočnú a nestačí plne pokrývať potreby rozľahlej a ľudnatej krajiny (pre väčšinu obyvateľov Kalifornie je štandardom využívať automobily na dennú dochádzku do zamestnania, na návštevu kina, na výlety, vychádzky či na dovolenky), v dôsledku čoho vznikajú najmä v mestách rozsiahle dopravné zápchy; železničná doprava spája všetky hospodársky významné oblasti krajiny (v preprave osôb má význam v prímestských oblastiach), na transkontinentálnej železnici sú koncovými bodmi San Francisco a Los Angeles, plánovaná je výstavba prvej vysokorýchlostnej železničnej siete v Severnej Amerike; rozvinutá letecká doprava s medzinárodnými letiskami v Los Angeles a San Franciscu predstavujúcimi významné uzly transkontinentálnej a transtichooceánskej leteckej dopravy; významné námorné prístavy v Los Angeles, Long Beach (jeden z najväčších prístavov na svete, druhý najväčší kontajnerový prístav USA), Oaklande a San Diegu. Štát s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou zaľudnenia, najsilnejšie urbanizovaný štát USA. Najväčšie mestá: Los Angeles, San Diego, San Jose, San Francisco.

Územie dnešnej Kalifornie bolo pôvodne osídlené indiánskymi kmeňmi, ktoré sa živili lovom, rybárstvom a primitívnym poľnohospodárstvom (→ Indiáni). Po príchode španielskych dobyvateľov bola oblasť čiastočne zmapovaná (1542) počas španielskej výpravy Juana Rodrigueza Cabrilla (*asi 1499, †1543), ktorý sa plavil z Mexika na sever pozdĺž záp. amerického pobrežia (výsledky jeho cesty boli spracované v 60. rokoch 16. stor.), pobrežie podrobnejšie zmapoval Sebastián Vizcaíno (*1548, †1624), ktorý 1602 pomenoval niektoré geografické objekty (zálivy San Diego, Monterey a i.). Španieli postupne dobývali územia na sever a severovýchod od Kalifornského polostrova, začleňovali ich do vicekráľovstva Nové Španielsko a spolu s Kalifornským polostrovom ich nazývali Kalifornia (California), pričom územie ležiace na Kalifornskom polostrove sa nazývalo Dolná Kalifornia (špan. Baja California, angl. Lower California; v súčasnosti štáty Mexika Baja California a Baja California Sur) a územie na severe Nového Španielska Horná Kalifornia (špan. Alta California, angl. Upper California; okrem dnešnej Kalifornie zaberalo aj územie dnešných štátov USA Arizona, Nevada, Utah, záp. Colorado a juž. Wyoming). Významnejšia kolonizácia sa však začala uskutočňovať až v pol. 18. stor., 1769 bola v San Diegu založená františkánska misia (františkáni založili v Kalifornii 21 misií, v ktorých indiánske obyvateľstvo učili poľnohospodárstvu a remeslám) a bol tam vybudovaný veľký zásobovací prístav pre španielske lode, ktorý sa postupne stal centrom Hornej Kalifornie (ako provincie Nového Španielska), 1777 sa hlavným mestom stalo Monterey. Okrem španielskych sídel boli na pobreží zakladané aj obchodné stanice USA a Ruska (napr. ruská kolónia Fort Ross, 1812). Po vyhlásení nezávislosti Mexika (1821) sa Horná Kalifornia (Alta California) stala súčasťou (provinciou) Mexika.

Okolo 1826 začali do oblasti prichádzať americkí osadníci, 1833 – 40 boli podľa nariadenia mexickej vlády pozemky misií rozparcelované a odovzdané novým majiteľom. Počas americko-mexickej vojny (1846 – 48) americkí osadníci po tzv. povstaní medvedej vlajky vyhlásili 14. júna 1846 v meste Sonoma nezávislý štát Kalifornská republika (nazývaná aj Republika medvedej vlajky, angl. Bear Flag Republic; podľa vlajky s vyobrazením medveďa, ktorý je dodnes symbolom štátu), ktorý 9. júla 1846 anektovali USA. Mexiko sa po porážke vo vojne definitívne vzdalo nárokov na územie Kalifornie zmluvou uzatvorenou 2. 2. 1848 v meste Guadalupe Hidalgo a 9. 9. 1850 sa Kalifornia stala 31. štátom USA, jej hlavným mestom je od 1854 (resp. od 1879) Sacramento. Veľký význam pre hospodársky rozmach Kalifornie malo 1848 objavenie zlata (→ zlatá horúčka), čo o. i. znamenalo obrovský prílev obyvateľstva (viac ako štvrť milióna ľudí). Dôsledkom však bolo aj zdecimovanie pôvodného indiánskeho obyvateľstva zapríčinené zničením prírodných zdrojov, ktoré Indiáni potrebovali na obživu, a šírením sa epidémií (najmä cholery). Počas občianskej vojny v USA patrila Kalifornia k štátom Únie. Rast ekonomiky (od 1860) prudko zmenil podmienky na život v Kalifornii, silné prisťahovalectvo (najmä čínske a japonské) vyvolávalo obavy a nepokoj v radoch belošského obyvateľstva, ktoré požadovalo federálny zásah v podobe prijatia zákona o prisťahovalectve (1882 bol prijatý federálny zákon, ktorý zakazoval prisťahovanie Číňanov do USA, formálne platil do 1943, resp. do 1965). Prílev cudzincov (najmä z Mexika) sa však zastaviť nepodarilo, od 1964 patrí Kalifornia k najľudnatejším štátom USA. V Kongrese má 2 senátorov a 45 poslancov.

Alessandri Rodríguez [-gez], Jorge, 19. 5. 1896 Santiago – 31. 8. 1986 tamže — čilský obchodník, bankár a politik, prezident (1958 – 64), syn A. Alessandriho Palmu. Od 1926 člen Poslaneckej snemovne, 1947 – 50 minister financií, 1957 – 58 senátor; neúspešný kandidát v prezidentských voľbách 1970, keď vyhral reprezentant Ľudového frontu S. Allende Gossens.

Allan [elen], Hugh, sir, 29. 9. 1810 Saltcoasts, Škótsko – 9. 12. 1882 Edinburgh, pochovaný v Montreale — kanadský finančník a lodiar. Majiteľ viacerých obchodných spoločností. Jeho príliš vysoké príspevky na volebnú kampaň Konzervatívnej strany viedli 1872 k tzv. pacifickému škandálu, k pádu vlády J. A. Macdonalda a k zrušeniu Allanovej železničnej spoločnosti.

Allen [elen], Richard, 14. 2. 1760 Philadelphia, Pensylvánia – 26. 3. 1831 tamže — zakladateľ a prvý biskup Africkej metodistickej episkopálnej cirkvi v USA (1816). Po vykúpení z otroctva (1786) kázal o rovnosti černochov v cirkevnom a spoločenskom živote. Jeho nasledovníci sa nazývajú alleniti. Bojoval proti africkému kolonizačnému hnutiu a Ameriku považoval za svoju materskú krajinu.

Kajmanie ostrovy, angl. Cayman Islands — zámorské územie Spojeného kráľovstva, súostrovie vo Veľkých Antilách v Karibskom mori juž. od Kuby a severozápadne od Jamajky. Skladá sa z 3 ostrovov: Grand Cayman, Cayman Brac, Little Cayman.

Ostrovy budované prevažne vápencami sú lemované koralovými útesmi. Nížinný reliéf, najvyšším bodom je The Bluff vo vých. časti Cayman Brac, 43 m n. m. Tropické oceánske podnebie s obdobím dažďov v máji až októbri a obdobím sucha v novembri až apríli; v období júl – november riziko hurikánov. Slabo rozvinutá riečna sieť, ostrovy trpia nedostatkom sladkej vody. Prirodzenú vegetáciu tvoria rovníkové lesy.

Dominantnými sektormi ekonomiky sú cestovný ruch (územie vyhľadávané najmä potápačmi, ostrovy navštívi okolo 700-tis. turistov ročne) a finančný sektor (ostrovy majú zvláštny daňový režim, vďaka ktorému je tam registrovaných viac ako 550 bánk, množstvo poisťovacích spoločností ap., zakladajú sa tam firmy a uzatvárajú zmluvy), ktoré sa na tvorbe HDP podieľajú 70 – 80 %. Ich postavenie bolo podmienené rozvojom a modernizáciou telekomunikácií a dopravy uskutočňujúcich sa od 2. pol. 20. stor. Tradičnými odvetviami hospodárstva sú rybolov (najmä lov žralokov), stavba lodí, pestovanie bavlníka, ovocia a zeleniny, chov dobytka mliečneho typu a korytnačiek (na export) i produkcia mahagónového dreva. Na ostrovy sa dováža až 90 % potravín a spotrebného tovaru. Životná úroveň patrí medzi najvyššie v karibskej oblasti. Väčšina obyvateľov, viac než 90 %, žije na ostrove Grand Cayman, kde leží i hlavné mesto Georgetown. Obyvatelia: 40 % miešancov, 20 % belochov, 20 % černochov, 20 % ostatných. Náboženstvo: 34 % anglikánov, 32 % protestantov. Mena: kajmanský dolár. Úradný jazyk: angličtina.

Pôvodne neobývané ostrovy objavil 1503 K. Kolumbus a dostali sa pod zvrchovanosť španielskej a 1670 britskej koruny (pod administratívnu správou Jamajky, jej dependencia). Od polovice 18. stor. príchod osadníkov. Po vyhlásení nezávislosti Jamajky (1962) samostatná britská korunná kolónia s čiastočnou samosprávou, 2002 zámorské územie Spojeného kráľovstva.

Kinkaid [-kejd], Thomas Cassin, 3. 4. 1888 Hanover, New Hampshire — 17. 11. 1972 Bethesda, Maryland, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký admirál. Po absolvovaní Námornej akadémie v Annapolise (1908) slúžil na rôznych vojnových lodiach. Po vstupe USA do 1. svetovej vojny (1917) sa zúčastňoval na operáciách spoločne s britským námorníctvom (Royal Navy). V medzivojnovom období pôsobil najskôr v diplomatických službách, v 30. rokoch 20. stor. v aktívnej službe v rôznych dôstojníckych hodnostiach. R. 1938 – 41 zastupoval USA ako námorný veľvyslanec v Ríme a Belehrade. Počas 2. svetovej vojny sa podieľal na mnohých námorných operáciách, napr. sa (v hodnosti kontradmirála) zúčastnil bitky v Koralovom mori (máj 1942), bojov o Šalamúnove ostrovy (1942 – 43) v Tichom oceáne, z ktorých najvýznamnejšia bola bitka o Guadalcanal, a bitky o ostrovy Aleut (Attu a Kiska). V novembri 1943 bol povýšený do hodnosti viceadmirála 7. americkej flotily (United States Seventh Fleet) a ako veliteľ spojených námorných síl juhozápadnej časti Tichého oceána sa podieľal na americko-austrálskej operácii Cartwheel (1943 – 45), zúčastnil sa námorno-leteckej bitky v zálive ostrova Leyte na Filipínach (1944) a bitky v zálive ostrova Kalimantan (1945); od 1945 admirál, od 1950 vo výslužbe.

Alexander [eliksándr], William, 1726 New York – 15. 1. 1783 Albany — americký generál. Bojoval vo viacerých bitkách americkej vojny za nezávislosť (→ Americká revolúcia), 27. 8. 1776 zajatý pri Long Islande, po výmene sa vrátil k armáde G. Washingtona, 26. 12. 1776 porazil hesenskú brigádu (hesenskými boli nazývaní všetci nemeckí žoldnieri, počas vojny tvorili tretinu britských jednotiek v Sev. Amerike) a pri Scotch Plains zastavil postup Ch. Cornwallisa. R. 1781 velil sev. divízii americkej armády.

Kaminaljuyú [-nalchuju] — archeologická lokalita na predmestí Guatemaly (Ciudad de Guatemala), významné, náboženské a politické (ceremoniálne) centrum kultúry Mayov (približne od 1000 pred n. l. – 900 n. l.). Spočiatku bolo pod silným vplyvom kultúry Olmékov a Zapotékov, koncom predklasického obdobia (300 pred n. l. – 250 n. l.) sa stalo najmocnejším centrom vrchovinnej oblasti Guatemaly a širokého okolia. Jeho moc spočívala predovšetkým v kontrole zdrojov obsidiánu, ktorý bol strategickou surovinou. V ranom klasickom období (3. – 6. stor. n. l.), najmä v jeho 1. polovici, udržiavalo úzke vzťahy s vtedajším hegemónom Strednej Ameriky, vzdialeným mestom Teotihuacán v strednom Mexiku, a stalo sa šíriteľom cudzích vplyvov do mayskej oblasti, čo však po neskoršom úpadku Teotihuacánu spôsobilo aj zmenšenie významu Kaminaljuyú. Pretože Kaminaljuyú na rozdiel od iných mayských miest nedisponovalo lomovým kameňom a jeho budovy boli postavené z nepálených tehál (tzv. adobe), väčšina z nich má v súčasnosti podobu zatrávnených pahorkov. V areáli archeologickej lokality s plochou približne 5 km² sa zachovalo asi 200 platforiem a zvyškov pyramíd, viacero ihrísk na loptové hry a početné stély z predklasického obdobia s tesanými obrazovými námetmi, ktoré často súvisia s témou mayskej posvätnej knihy Popol Vuh.

hacienda [špan.] — vidiecka usadlosť, veľkostatok v bývalých španielskych kolóniách v Strednej a Južnej Amerike.

Havanská konferencia — schôdzka zástupcov amerických štátov konaná z iniciatívy USA v júli 1940 v Havane. Jej cieľom bolo stanoviť hlavné línie politiky všetkých vlád na kontinente, najmä však prerokovať otázky bezpečnosti v kontexte 2. svetovej vojny a skúseností z tohto obdobia, ako aj možnosti vytvorenia panamerického vojenského zväzku.

Hayova-Pauncefotova zmluva [hejo- pónsfu-] — dohoda medzi USA a Spojeným kráľovstvom podpísaná 18. 11. 1901 americkým ministrom zahraničia J. M. Hayom a britským vyslancom Julianom Pauncefotom (*1828, †1902). Nahradila Claytonovu-Bulwerovu zmluvu z 1850 a priznala USA plné práva na stavbu, správu a obranu Panamského prieplavu.

Alabama, skratka Ala. — štát na juhu USA medzi pobrežím Mexického zálivu na juhu a juž. výbežkami Apalačských vrchov, ktoré vypĺňajú sev. časť štátu. V juž. časti sa prímorskou, miestami močaristou rovinou začína Mississippská nížina. Teplé subtropické podnebie, ročný úhrn zrážok 1 500 mm. K najväčším riekam patria Tennessee a Tensaw. V porovnaní s inými štátmi USA je Alabama hospodársky menej rozvinutým štátom. Pri Birminghame na severe ťažba čierneho uhlia, železnej rudy, bauxitov. Priemysel drevársky, nábytkársky, papiernický, ťažobný, kovospracujúci (Birmingham), textilný, chemický. Dôležité priemyselné strediská: Birmingham, Gadsden, Mobile (veľký námorný prístav); v doline rieky Tennessee sú sústredené energeticky náročné odvetvia. V Huntsville je sídlo Marshall Space Flight Center (vedúce vedecké a konštrukčné stredisko NASA). V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba (chov hydiny, hovädzieho dobytka); pestuje sa bavlník, kukurica, podzemnica olejná a krmoviny.

Alabama bola objavená Španielmi 1519 a 1528, v 17. stor. osídlená Angličanmi (provincia Carolina), v 18. stor. Francúzmi (mesto Fort Louis, 1702). Sedemročnú vojnu medzi anglickými a francúzskymi kolonistami ukončil 1763 Parížsky mier. Francúzsko odstúpilo územie na východ od Mississippi (vrátane Alabamy) Veľkej Británii, juž. časť pripadla Španielsku, ktoré ju 1810 – 13 odstúpilo USA. Po Americkej revolúcii sa väčšia časť Alabamy stala súčasťou USA. R. 1817 získala status teritória, od 1819 je dvadsiatym druhým štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) patrila k štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederované štáty americké. V najznámejšej bitke na území Alabamy pri Mobile Bay 5. 8. 1865 námorné jednotky Únie pod velením admirála D. G. Farraguta porazili jednotky Konfederácie. Od apríla 1865 do 1877 okupovali Alabamu vojská Únie. V septembri 1865 ústavné zhromaždenie odvolalo rozhodnutie o odtrhnutí a zrušilo otroctvo. R. 1866 – 68 pod vojenskou správou, 1901 prijatá súčasná ústava. Rasové nepokoje pretrvávali aj po 2. svet. vojne. Zrodilo sa tam aj hnutie za práva Afroameričanov pod vedením M. L. Kinga. V Kongrese USA má Alabama 2 senátorov a 7 poslancov.

Horné Peru — historický názov územia v Južnej Amerike; v období španielskej kolonizačnej správy sa ním označovala oblasť zodpovedajúca približne dnešnej Bolívii.

King, Ernest Joseph, 23. 11. 1878 Lorain, Ohio — 26. 6. 1956 Portsmouth, New Hampsire — americký admirál. Absolvoval (1901) námornú akadémiu v Annapolise (Maryland). R. 1926 – 29 pobočník náčelníka štábu námorných leteckých síl Atlantickej flotily, 1930 – 32 kapitán lietadlovej lode USS Lexington. Po absolvovaní univerzity vojenského námorníctva v Newporte na Rhode Islande (1933) bol povýšený na kontradmirála a poverený vedením komisie pre letectvo na ministerstve námorníctva. R. 1938 viceadmirál, 1941 vrchný veliteľ Atlantickej flotily, po japonskom útoku na Pearl Harbor (7. december 1941) admirál a veliteľ amerického vojnového loďstva, od marca 1942 veliteľ námorných operácií. Počas 2. svetovej vojny boli mnohé jeho rozhodnutia (napr. nesúhlas so zavedením taktiky námorných konvojov, čo následne spôsobilo straty na dopravných lodiach) považované za nesprávne, resp. kontroverzné. Presadil útok na ostrov Guadalcanal (1942 – 43), ktorý spôsobil japonskej cisárskej armáde veľké straty. R. 1944 bol povýšený na admirála flotily (Fleet Admiral; najvyššia hodnosť v amerických námorných silách). Od 1948 vo výslužbe.

King, Martin Luther, 15. 1. 1929 Atlanta, Georgia – 4. 4. 1968 Memphis, Tennesse, pochovaný v Atlante — americký bojovník za občianske práva, jeden z najvýznamnejších vodcov v americkej histórii, baptistický pastor.

Po štúdiu sociológie a teológie pôsobil od 1954 ako kazateľ baptistickej cirkvi v kostole na Dexter Avenue v Montgomery (Alabama), kde sa stal iniciátorom nenásilnej taktiky boja proti rasovej segregácii. Inšpiroval sa filozofiou nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorá sa úspešne presadila v Indii pod vedením M. K. Gándhího. V záujme dosiahnutia cieľa a verejnej informovanosti aktívne spolupracoval s médiami, ktorých reportáže vyvolali vo verejnosti vlnu sympatií s hnutím a rasová otázka sa v USA stala najdôležitejším diskutovaným problémom začiatku 60. rokov 20. stor. R. 1955 viedol kampaň za zrušenie rasovej segregácie na vnútroštátnych autobusových linkách, ktorá bola po 382 dňoch úspešná. R. 1957 spoluzakladateľ a 1957 – 68 predseda hnutia Južná kresťanská konferencia (Southern Christian Leadership Conference, SCLC), ktorého cieľom bolo formou nenásilných protestov dosiahnuť reformu zákonov týkajúcich sa občianskych slobôd černošského obyvateľstva. Bol charizmatickou osobnosťou. Organizoval a viedol protestné pochody afroamerického obyvateľstva za právo voliť, právo na prácu a ďalšie základné občianske práva. Povestným sa stal pochod na Washington (28. 8. 1963; vyše 200-tis. účastníkov), kde predniesol prejav Mám sen (I have a dream). Jeho hlavnými myšlienkami boli sen o spoločnom národe, ktorého členovia by neboli posudzovaní podľa farby pleti, ale podľa charakteru, a výzva vybudovať spoločnosť, ktorá bude všetkým svojim členom garantovať občianske slobody a práva. V období 1957 – 68 predniesol v rámci svojich aktivít viac ako 2 500 prejavov, ktorými si získal verejnosť a väčšina ním prednesených požiadaviek bola postupne zakomponovaná do amerického právneho poriadku (1964 zákon o občianskych právach, 1965 zákon o hlasovacom práve). V nasledujúcom období sa angažoval v hnutí proti vietnamskej vojne, jeho vplyv však najmä v dôsledku pôsobenia extrémnych militantných organizácií a hnutí (Čierni panteri, Čierni Moslimovia vedení Malcolmom X a i.) poklesol. V apríli 1968 bol v Memphise zastrelený najatým vrahom (James Earl Ray, *1928, †1998), jeho smrť vyvolala veľké pobúrenie a rozpútala rasové násilnosti. King bol vyhlásený za mučeníka, deň jeho narodenia sa od 1986 v USA pripomína štátnym sviatkom (Deň M. L. Kinga), ktorý sa oslavuje v tretí januárový pondelok. Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1964).

King, William Lyon, aj W. L. Mackenzie King, 17. 12. 1874 Berlin, dnes Kitchener, Ontário – 22. 7. 1950 Kingsmere (pri Ottawe) — kanadský politik. Študoval politické vedy na univerzite v Toronte a v USA na univerzite v Chicagu i na Harvardovej univerzite v Cambridgei (Massachusetts). Politickú kariéru začal 1900 ako viceminister novozriadeného kanadského Ministerstva práce, 1909 – 11 minister práce. Ako vodca Liberálnej strany (1919 – 48) bol vo funkcii ministerského predsedu na čele troch kanadských vlád (1921 – 26, 1926 – 30, 1935 – 48). Počas jeho prvej a čiastočne aj druhej vlády prežívala krajina hospodársky rozmach a obdobie prosperity, ktoré bolo prerušené hospodárskou krízou (1929 – 30), obdobie tretej vlády (1935 – 48) bolo poznačené zložitou medzinárodnou situáciou. King bol od začiatku politickej činnosti neúnavným bojovníkom za dosiahnutie autonómie Kanady. Aj jeho aktivity prispeli 1926 k zvolaniu imperiálnej konferencie Commonwealthu, na ktorej Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Kingovým cieľom bolo odpútanie sa od britského vplyvu, na druhej strane to však viedlo k upevňovaniu kontaktov s USA. Bezprostredne pred 2. svetovou vojnou Kingova vláda najskôr podľa britského vzoru podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí vojny však King presadil v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny Nemecku po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Po skončení vojny sa zameral na sociálne reformy (vedúce napr. k zavedeniu zdravotného poistenia; poistenie v nezamestnanosti zaviedol už 1940), stal sa otcom špecifickej kanadskej verzie sociálneho štátu. R. 1945 sa Kanada pod jeho vedením stala zakladajúcim členom OSN. Vyvrcholením jeho autonomizačných snáh bolo 1946 prijatie Zákona o kanadskom občianstve (Canadian Citizenship Act). King patril v 1. polovici 20. stor. k najvýznamnejším politikom krajiny (32 rokov aktívne na politickej scéne, 22 rokov ministerský predseda), jeho hlavnou zásluhou sa Kanada pretransformovala z polokoloniálneho domínia Spojeného kráľovstva na autonómny štát v rámci Commonwealthu.

Álvarez [-váres], Juan, 1790 Atoyac, dnes Atoyac de Álvarez – 21. 8. 1867 Acapulco — mexický generál a politik, prezident (október – december 1855). Bojoval za nezávislosť Mexika (1811 – 21), proti vpádu Francúzov (1838) a proti intervencii USA (1847). Od 1849 guvernér štátu Guerrero. Vodca revolúcie za zvrhnutie diktatúry generála A. Lópeza de Santa Anna. Ako prezident zrušil výsadné práva duchovenstva a armády, keďže nemal podporu v radoch konzervatívcov, odstúpil.

Alvear, Carlos María de, 25. 10. 1789 Santo Ângel, Brazília – 3. 11. 1852 New York — argentínsky generál, stúpenec J. de San Martína. Bojoval vo vojne za nezávislosť Argentíny od Španielska, bol poverený vybudovaním armády, 1813 predseda Ústavodarného zhromaždenia. R. 1814 dobyl Montevideo, ktoré bolo v rukách Španielov, 1815 stál na čele Spojených provincií La Platy. Počas brazílsko-argentínskej vojny 1825 – 28 porazil 1827 v bitke pri Ituzaingu brazílske vojsko a podpísaným mierom (1828) bol Uruguaj uznaný za samostatný štát. Od 1838 veľvyslanec Argentíny v USA.

Amador Guerrero [gerre-], Manuel, 30. 6. 1833 Turbaco, Republika Nová Granada, dnes Kolumbia – 2. 5. 1909 Panama — panamský politik, prvý panamský prezident (1904 – 08). Usiloval sa o odtrhnutie Panamy od Kolumbie, ktoré podporovali i USA. Po osamostatnení Panamy 1903 podpísal s USA dohodu o prenajatí prieplavového pásma.

Americká revolúcia — vojna za nezávislosť USA proti britskej nadvláde 1775 – 83, ktorá viedla k zrodu nového štátu. Napätie medzi 13 americkými kolóniami a Veľkou Britániou vzrastalo od porážky Francúzska v sedemročnej vojne, keď Veľká Británia získala väčšinu francúzskeho územia v Severnej Amerike. Kolónie si vytvorili vlastnú legislatívu, mohli prijímať zákony a vyberať dane, ale guvernér vymenovaný britským kráľom mohol prijaté zákony vetovať. Veľká Británia regulovala obchod s kolóniami, sledujúc vlastné obchodné záujmy. Po vojne s Francúzskom rozmiestnila v Severnej Amerike vojenské jednotky na obranu záp. hranice, pričom kolónie mali finančne prispieť na ich vydržiavanie. Vzťahy sa zhoršovali od 1763 do 1775, keď britský parlament prijal niekoľko zákonov zameraných na zvýšenie príjmov z kolónií. Aby sa predišlo vojne s Indiánmi, proklamáciou kráľa Juraja III. z 1763 bola zakázaná expanzia amerických kolónií na západ od Apalačských vrchov. Zákon o cukre 1764 zdaňoval melasu, ktorá sa nedovážala z britského impéria. Na základe zákona o ubytovaní vojska z 1765 mali kolónie hradiť časť nákladov na vydržiavanie britských jednotiek. Zákon o kolkovnom z 1765, priamo zdaňujúci kolky na rôzne dokumenty, vyvolal veľké protesty, takže parlament ho 1766 zrušil. Townshendove zákony z 1767 nepriamo zdaňovali tovar dovážaný do kolónií. Američania na protest prestali kupovať britský tovar a britskí obchodníci prinútili parlament, aby 1770 zákon zrušil okrem zákona o čaji. Obzvlášť prudké protesty boli v Bostone. R. 1772 tu politickí vodcovia založili Korešpondenčný výbor, ktorý ostatné kolónie informoval o tom, ako ich britské zákony poškodzujú. Americkí obchodníci pašovali čaj z Nizozemska, aby sa vyhli plateniu daní, čo poškodzovalo Východoindickú spoločnosť, hlavného dodávateľa čaju do kolónií. R. 1773 britský parlament prijal zákon o čaji, ktorý jej ho umožňoval predávať za nižšiu cenu, ako bola cena pašovaného čaju. Odpor proti tomuto zákonu, ktorý viedol v Bostone S. Adams, vyvrcholil 16. 12. 1773 bostonským čajovým večierkom. Veľká Británia odpovedala prijatím Netolerančných zákonov (1774), na základe ktorých bol zatvorený prístav a boli posilnené právomoci guvernéra v Bostone. Korešpondenčné výbory žiadali zvolanie zhromaždenia, ktoré by organizovalo odpor proti týmto zákonom.

Prvý kontinentálny kongres vo Philadelphii (5. 9. 1774 – 26. 10. 1774) pod vedením S. Adamsa, J. Adamsa, G. Washingtona a P. Henryho odhlasoval zrušenie obchodu s Veľkou Britániou a odsúhlasil rezolúciu o tajnom vojenskom výcviku občanov kolónií. Kongres, ktorý sa považuje za prvú neoficiálnu americkú vládu, sa dohodol na zvolaní Druhého kontinentálneho kongresu v máji 1775, ak dovtedy Veľká Británia nezmení svoju politiku voči kolóniám. V apríli 1775 britský generál T. Gage dostal tajné rozkazy, aby vojensky zakročil proti buričom v Massachusetts a zatkol ich vodcov. Keďže sa o tom dozvedeli a ušli, rozhodol sa zničiť sklad zbraní a pušného prachu v Concorde. Boje, ktoré sa 19. 4. 1775 rozpútali pri Concorde a Lexingtone, sa rýchlo rozšírili. V máji prišli ďalšie britské jednotky pod vedením generálov J. Burgoyna, H. Clintona a W. Howa. Vo Philadelphii sa zišiel Druhý kontinentálny kongres, 14. 6. 1775 vytvoril Kontinentálnu armádu a jej veliteľom sa stal G. Washington, ktorý ihneď začal s reorganizáciou a vyzbrojovaním armády. Invázia do Kanady, ktorej cieľom bolo zabrániť preniknutiu britských jednotiek k New Yorku, sa skončila neúspechom. Niektorí plantážnici z juhu sa obávali, že revolúcia v mene slobody proti Veľkej Británii môže medzi otrokmi vyvolať nepokoje, a preto ju spočiatku váhali podporiť.

Dňa 23. 8. 1775 Juraj III. vyhlásil, že americké kolónie povstali proti britskej korune. O niekoľko mesiacov neskôr britský parlament zatvoril americké prístavy. Tieto akcie presvedčili delegátov Kongresu, že pokojné vyriešenie sporu je nemožné. Preto 4. 7. 1776 Kongres prijal Deklaráciu nezávislosti USA, najradikálnejší dokument tých čias, v ktorom bol po prvýkrát zakotvený princíp úplnej rovnosti ľudí. Jej autorom bol T. Jefferson. Každá americká kolónia sa začala nazývať štátom a Kongres prijal Články konfederácie, ktoré mali zjednotiť jednotlivé štáty pod centrálnou vládou s tým, že im boli ponechané značné právomoci. Trinásť amerických štátov ich schválilo do marca 1781. Každý z nich si vytvoril vlastnú vládu a väčšina prijala novú ústavu, posledný bol Massachusetts 1780.

V prvých rokoch vojny Washingtonova armáda utrpela niekoľko porážok, bola nedostatočne vyzbrojená a vycvičená, chýbali jej disciplína, zbrane, loďstvo, šatstvo a finančné prostriedky. Bola to však armáda, ktorá bojovala za slobodu svojej krajiny a na svojom území, a britská armáda, hoci dobre vycvičená a vyzbrojená, musela svojich vojakov a zásoby prepravovať 3 000 míľ cez oceán. R. 1777 Američania dosiahli prvé veľké víťazstvo pri Saratoge, čo znamenalo obrat vo vojne. Jeho dôsledkom bola i podpora Francúzska, ktoré spočiatku pomáhalo Američanom tajne. Na základe spojeneckej zmluvy z 1778 poskytlo vojenské jednotky a lode. Hlavnú zásluhu na získaní francúzskej podpory mal americký diplomat B. Franklin. Španielsko vstúpilo do vojny na strane Američanov 1779 a Nizozemsko 1780. Vojna pokračovala na juhu. Tu americká armáda utrpela mnoho porážok, ale 1781 vyhrala poslednú a rozhodujúcu bitku pri Yorktowne. Hoci sa vojna skončila, kráľ Juraj III. odmietal uznať porážku až do 1783. Mierové rokovania sa začali už v apríli 1782, britskú stranu zastupoval Richard Oswald (*1705, †1784) a USA B. Franklin, J. Adams a J. Jay. Predbežná zmluva bola podpísaná 30. 11. 1782, definitívne potvrdená 3. 9. 1783 Parížskym mierom. Veľká Británia ňou uznávala nezávislosť USA, boli stanovené hranice nového štátu, ktorého územie siahalo na západe k rieke Mississippi, na severe ku Kanade, na východe k Atlantickému oceánu a na juhu k Floride. Poslední britskí vojaci odišli z New Yorku v novembri 1783. R. 1789 bola prijatá Ústava USA. Vo vojne zahynulo 25 700 amerických a asi 10-tis. britských vojakov. Americké kolónie sa vojnou značne zadĺžili, ale dlh sa splatil už začiatkom 19. stor., obnovil sa aj obchod medzi USA a Veľkou Britániou.

americko-mexická vojna — vojna medzi USA a Mexikom 1846 – 48. Vznikla zo snahy USA rozšíriť svoje územie k Tichému oceánu anektovaním Texasu 1845 a zo sporu o jeho záp. hranicu (Texas sa odtrhol od Mexika ešte 1836, ale Mexiko jeho vyhlásenie samostatnosti neuznalo). Vojnu vyprovokovali USA, prvé ozbrojené konflikty medzi americkými a mexickými vojakmi vypukli 25. 4. 1846. Po víťazstve USA bola 2. 2. 1848 podpísaná zmluva v Guadalupe Hidalgu, ktorou sa Mexiko vzdalo nárokov na Texas na sever od rieky Rio Grande a postúpilo USA Nové Mexiko a Kaliforniu. USA sa zaviazali zaplatiť Mexiku 15 mil. dolárov a prevzali pohľadávky amerických občanov voči Mexiku vo výške 3,25 mil. dolárov. Americký senát zmluvu ratifikoval 10. 3. 1848. Anexia dotvorila (okrem malých území získaných 1853) základný územný rozsah USA.

Arévalo Bermejo [-ba- -cho], Juan José, 10. 9. 1904 Taxisco, Santa Rosa – 8. 10. 1990 Guatemala — guatemalský politik, prezident 1945 – 51. R. 1936 minister vzdelávania, neskôr žil v Argentíne, kde zastával viaceré akademické funkcie, 1944 po štátnom prevrate v Guatemale zvolený za prezidenta. Presadzoval politiku pozemkovej reformy a sociálneho zákonodarstva. Po prevrate 1954 žil v exile v Mexiku a od 1963 v Nikarague, po návrate do vlasti (1966) veľvyslanec v Čile (1969 – 70), vo Francúzsku (1970 – 72) a v Izraeli (1978 – 81).

Herrera y Tordesillas [erre- i -siľas], Antonio de, asi 1549 Cuéllar – 29. 3. 1625 Madrid — španielsky historik. R. 1596 bol kráľom Filipom II. vymenovaný za kozmografa a kronikára Kastílie a obidvoch Indií. Autor diela Všeobecné dejiny... (Historia general de los hechos de los Castellanos en las islas i tierra firme de mar Océano, 4 zväzky, 1601 – 15), ktoré sú významným prameňom histórie objavovania a dobýjania Ameriky.

Herter [hár-], Christian Archibald, 28. 3. 1895 Paríž – 30. 12. 1966 Washington — americký politik. R. 1943 – 53 poslanec republikánov v Snemovni reprezentantov za štát Massachusetts, od 1953 štátny podtajomník, 1959 – 61 minister zahraničných vecí. Autor tzv. Herterovho plánu o postupnom znovuzjednotení Nemecka a obnove európskej bezpečnosti, ktorý predložil na konferencii ministrov zahraničných vecí v Ženeve 1961. Plán stroskotal na odpore ZSSR v predvečer berlínskej krízy.

Hispaniola — latinský názov ostrova Haiti v Karibskom mori objaveného Európanmi 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba, ktorý ho nazval La Española (Malé Španielsko, lat. Hispaniola). V súčasnosti zaberá východnú časť ostrova (dve tretiny) Dominikánska republika a západnú časť republika Haiti.

Kennan [-nen], George Frost, 16. 2. 1904 Milwaukee, Wisconsin — 17. 3. 2005 Princeton, New Jersey — americký diplomat. Po absolvovaní štúdia na univerzite v Princetone (1925) vstúpil do amerických zahraničných služieb (United States Foreign Service) a pôsobil na diplomatických postoch v Európe (Ženeva, Hamburg). Od polovice 30. rokov 20. stor. patril k popredným americkým expertom na sovietsku problematiku. R. 1935 – 38 pôsobil vo Viedni, 1938 v Prahe a od 1939 v Berlíne, kde bol po vstupe USA do 2. svetovej vojny (1941) 6 mesiacov internovaný. Od 1942 pôsobil v Lisabone, 1944 v Londýne ako poradca americkej komisie pre spojeneckú politiku v Európe, 1944 – 46 poradca amerického veľvyslanca v Moskve. Podieľal sa na vytvorení novej stratégie diplomatických vzťahov so ZSSR, v ktorých presadzoval politiku tzv. zadržiavania sovietskej expanzie po 2. svetovej vojne (→ Containment). R. 1947 – 49 riaditeľ Výboru pre plánovanie politiky (Director of Policy Planning; mal významný podiel na prijatí Marshallovho plánu), 1949 – 51 radca Ministerstva zahraničných vecí USA (Counselor of the Department of State). Jeho myšlienky a názory sa stali základom Trumanovej doktríny.

Po nástupe ministra zahraničných vecí D. G. Achesona (1949), ktorý nevnímal sovietsku hrozbu ako politickú (skôr ako vojenskú), Kennanov vplyv značne oslabol. Naďalej však vystupoval proti novej politickej línii zameranej na vojenskú konfrontáciu, napr. proti vojne v Kórei, proti výrobe vodíkovej bomby ap. V marci-septembri 1952 veľvyslanec USA v Moskve (v októbri 1952 vyhlásený sovietskou stranou za personu non grata) a 1961 – 63 v Belehrade. Od 1956 profesor v Institute for Advanced Study v Princetone. Autor viacerých prác, napr. Rusko opúšťa vojnu: sovietsko-americké vzťahy, 1917 – 1920 (Russia Leaves the War: Soviet-American Relations, 1917 – 1920, 1956; Pulitzerova cena 1957), Pamäti 1925 – 1950 (Memoirs 1925 – 1950, 1967; Pulitzerova cena 1968), Z Prahy po Mníchove: Diplomatické listiny 1938 – 1940 (From Prague after Munich: Diplomatic Papers 1938 – 1940, 1968) a Nukleárny sebaklam: Sovietsko-americké vzťahy v atómovom veku (The Nuclear Delusion: Soviet-American Relations in the Atomic Age, 1979). Nositeľ Prezidentskej medaily slobody (Presidential Medal of Freedom, 1989) udeľovanej prezidentom USA.

Kennedy, Joseph Patrick, 6. 9. 1888 Boston, Massachusetts – 18. 11. 1969 rodinné sídlo v Hyannis Port, Massachusetts, pochovaný v Brookline, Massachusetts — americký obchodník, politik a diplomat írskeho pôvodu. Otec Johna Fitzgeralda Kennedyho, Roberta Francisa Kennedyho a Edwarda Moora Kennedyho. Po ukončení štúdia na Harvardovej univerzity (1912) sa intenzívne venoval ekonómii a bankovníctvu a stal sa členom Demokratickej strany. R. 1914 sa oženil s dcérou bostonského starostu Rose Elisabeth Fitzgeraldovou (Fitzgerald; *1890, †1995), s ktorou mal 9 detí. Nadaný obchodník, ktorý sa postupne stal predsedom, resp. predstaveným viacerých významných obchodných a bankových trastov, svoje bohatstvo však získal prevažne burzovými špekuláciami a počas prohibície i po nej obchodovaním s alkoholom. Blízky spolupracovník F. D. Roosevelta, ktorého podporoval v prezidentskej kampani (o. i. aj finančne). R. 1933 bola z jeho iniciatívy ustanovená vládna Komisia pre cenné papiere a valuty (Securities and Exchange Commission, SEC), ktorej sa stal prvým predsedom a v tejto funkcii revidoval koncepciu pravidiel na obchodovanie s akciami. R. 1936 – 37 predseda Komisie pre námornú plavbu (Maritime Commission, MARCOM). R. 1937 – 40 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve, kde však ako podporovateľ politiky appeasementu A. N. Chamberlaina a sympatizant nacistického Nemecka bol pod tlakom amerických a britských politických síl prinútený rezignovať. R. 1946 odišiel z verejného života.

Kennedy, Robert (Bobby) Francis, 20. 11. 1925 Brookline, Massachusetts – 6. 6. 1968 Los Angeles, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký právnik a politik, syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Johna Fitzgeralda Kennedyho a Edwarda Moora Kennedyho. R. 1952 sa podieľal na organizovaní senátorskej kampane svojho brata Johna Fitzgeralda, 1960 na jeho prezidentskej kampani. Počas bratovho pôsobenia v prezidentskom úrade zastával 1961 – 64 úrad ministra spravodlivosti. V tejto pozícii rozvinul náročný program boja proti organizovanému zločinu a na ochranu občianskych práv menšín, najmä Afroameričanov. R. 1964 bol zvolený ako kandidát Demokratickej strany do Senátu (za štát New York), kde sa stal lídrom jej liberálneho krídla. Postupne sa stal vážnym kritikom politiky prezidenta L. B. Johnsona najmä v otázkach diskriminačnej rasovej politiky a vietnamskej vojny (žiadal, aby sa USA z Vietnamu stiahli). Úspešne kandidoval za Demokratickú stranu na úrad prezidenta, počas kampane bol však zavraždený.

Kennedy, Edward (Ted) Moore, 22. 2. 1932 Brookline, Massachusetts – 25. 8. 2009 Hyannis Port, Massachusetts — americký právnik a politik, syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Johna Fitzgeralda Kennedyho a Roberta Francisa Kennedyho. R. 1956 ukončil štúdium práva na Harvardovej univerzite v Cambridgei (Massachusetts) a 1958 na Virgínskej univerzite v Charlottesville. R. 1960 sa podieľal na organizácii predvolebnej kampane svojho brata J. F. Kennedyho v prezidentských voľbách. R. 1962 zvolený za senátora Kongresu USA za Demokratickú stranu (za štát Massachusetts) na uvoľnené miesto po bratovi J. F. Kennedym, znovuzvolený 1964, 1970, 1976, 1982, 1988, 1994, 2000 a 2006 (v úrade až do smrti). V Senáte bol členom viacerých výborov a komisií, 1969 – 71 zastupujúci predseda frakcie Demokratickej strany, 1979 – 81 predseda právneho výboru, 1987 – 95, 2001 – 03 a 2007 – 09 predseda výboru pre zdravotníctvo, vzdelanie, prácu a dôchodkové zabezpečenie. Jeho ambície stať sa kandidátom Demokratickej strany v prezidentských voľbách 1972 zmarila v júni 1969 autonehoda na ostrove Chappaquiddick (Massachusetts), pri ktorej sa jeho spolujazdkyňa utopila po páde auta z mosta do mora. R. 1980 neúspešne kandidoval v primárnych prezidentských voľbách (na kandidáta Demokratickej strany) proti úradujúcemu prezidentovi J. E. Carterovi. Stúpenec sociálnej politiky (podieľal sa napr. na vypracovaní viacerých reforiem z oblasti zdravotníctva a zdravotného poistenia), v zahraničnopolitickej oblasti zástanca politickej spolupráce so ZSSR a zmrazenia jadrového potenciálu na obidvoch stranách.

Kennedy, John Fitzgerald, aj Jack, JFK, 29. 5. 1917 Brookline, Massachusetts — 22. 11. 1963 Dallas, Texas, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký politik, 35. prezident USA (1961 – 63), syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Edwarda Moora Kennedyho a Roberta Francisa Kennedyho. Po absolvovaní štúdia na Harvardovej univerzite (1940) vstúpil 1941 do armády a počas 2. svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového torpédového člna pri bojoch v Tichom oceáne. Po návrate do USA pracoval ako novinár a zároveň sa politicky angažoval ako člen Demokratickej strany s výraznými politickými ambíciami. R. 1947 – 53 poslanec Demokratickej strany v Snemovni reprezentantov, 1953 – 61 senátor za štát Massachusetts. V tomto období sa stal kritikom pasívnej konzervatívnej politiky prezidenta D. D. Eisenhowera, čo mu vynieslo značnú popularitu. V novembri 1960 zvíťazil v prezidentských voľbách najtesnejšou väčšinou nad R. Nixonom a stal sa prvým katolíckym prezidentom USA.

Po nástupe do úradu (20. 1. 1961; ministrom spravodlivosti sa stal jeho brat R. F. Kennedy) začal s programom Nová hranica (New Frontier), ktorým sa chcel prihlásiť k politike a tradícii F. D. Roosevelta. Hľadal oporu v mladej podnikateľskej americkej generácii, ktorej ponúkol šancu na lepší život, kládol veľký dôraz na angažovanosť jednotlivcov, pre Američanov sformuloval nové ideály, ktoré mali prispieť k obnoveniu príťažlivosti americkej demokracie. Vo vnútornej politike sa zameral na reformu sociálneho systému s cieľom zabezpečiť zlepšenie sociálnych istôt a zdravotnej starostlivosti, navrhol zákon o znížení daní (realizovaný 1964). Za najväčší problém považoval riešenie rasovej otázky, presadzoval zákony o občianskych právach Afroameričanov a zrušení segregácie. V Kongrese s republikánskou väčšinou síce podstatnú časť svojho programu presadiť nedokázal, naštartoval však mnoho reforiem, ktoré boli realizované počas administratív jeho nástupcov.

V hospodárskej oblasti sa spočiatku inšpiroval teóriou J. M. Keynesa (politika oživenia, obmedzenie inflácie kontrolou príjmov ap.). Výzvou na oživenie priekopníckeho ducha sa mal stať ambiciózny vesmírny projekt Apollo (1961). V oblasti zahraničnej politiky sa spočiatku usiloval o zlepšenie vzťahov medzi USA a ZSSR (bezvýsledná schôdzka s N. S. Chruščovom o statuse Berlína v júni 1961 vo Viedni; → berlínska kríza), neskôr o zastavenie šírenia komunizmu vo svete; prispôsobenie sa novej svetovej situácii (studená vojna) malo však znamenať aj obnovenie vodcovského postavenia USA. V súlade so svojím úsilím o zblíženie sa so západnou Európou ponúkol 1962 partnerstvo Európskemu hospodárskemu spoločenstvu, čo sa prejavilo najmä rozsiahlymi obchodnými rokovaniami, ktoré viedli k obojstrannému zníženiu ciel (→ Kennedyho kolo). V duchu intervencionizmu, najmä však po fiasku invázie na Kubu 1961 (→ Záliv svíň), chcel zlepšiť vzťahy USA s latinskoamerickými štátmi založením Aliancie pre pokrok (1961), ktorej cieľom malo byť poskytovanie hospodárskej pomoci. R. 1961 boli z jeho podnetu založené Mierové zbory (Peace Corps), ktorých dobrovoľní príslušníci boli vysielaní na pomoc do rozvojových krajín. V tom istom roku inicioval vojenskú angažovanosť USA vo Vietname vyslaním niekoľkotisíc vojenských poradcov. Vo vzťahu k ZSSR presadzoval zosilnenie vojenského rozpočtu, realisticky si však uvedomoval hrozbu jadrovej vojny (→ doktrína pružnej reakcie), preto sa zasadil za uzavretie zmluvy o zákaze skúšok jadrových zbraní, ktorú v auguste 1963 v Moskve podpísali USA, Spojené kráľovstvo a ZSSR (neobsahovala zákaz podzemných skúšok). Razantnosť, s akou vystupoval počas berlínskej krízy, a najmä neústupčivosť počas najvážnejšieho konfliktu v období studenej vojny (→ kubánska kríza) umožnili USA pristupovať k otázke mierového spolužitia z pozície sily. Jeho politický kurz vyvolal antipatiu v krajne pravicových amerických kruhoch; pri oficiálnej návšteve texaského Dallasu bol zastrelený. Jeho údajný vrah Lee Harvey Oswald (*1939, †1963) bol pri prevoze do väznice zastrelený tiež, čo spôsobilo, že okolnosti Kennedyho smrti zostali dosiaľ neobjasnené. Kennedy sa svojou modernosťou, nenútenosťou a charizmou zaradil medzi najpopulárnejších amerických prezidentov, k čomu prispela aj popularita jeho manželky Jacqueline (Jackie) Lee Kennedyovej, rodenej Bouvierovej (Bouvier, *1929, †1994).

Allende Gossens [aľen-], Salvador, 26. 6. 1908 Valparaíso – 11. 9. 1973 Santiago — čilský lekár, politik a prezident, 1970 – 73. R. 1931 väznený za činnosť proti diktatúre, 1935 vo vyhnanstve za činnosť proti vláde A. Alessandriho Palmu, 1936 predseda Národného frontu vo Valparaíse, 1937 poslanec, 1939 – 42 minister zdravotného a sociálneho zabezpečenia, 1943 generálny tajomník Socialistickej strany Čile, 1945 senátor, 1966 – 69 predseda Senátu. R. 1970 zvíťazil ako kandidát Ľudového frontu v prezidentských voľbách (jeho 4. kandidatúra). Ako prezident presadzoval sociálnu politiku, uskutočnil reformu zdravotníctva a školstva. R. 1971 boli znárodnené zahraničné monopoly na ťažbu medi, 1972 zavedená agrárna reforma a znárodnené banky. Krajina sa postupne v dôsledku tejto politiky i v dôsledku ekonomického bojkotu zo strany USA a vyspelých záp. európskych krajín dostala do vážnych hospodárskych ťažkostí, vzrastala nespokojnosť s jeho vládou, vypukli rozsiahle nepokoje. Zahynul pri vojenskom prevrate, ktorým sa dostala k moci vojenská chunta generála A. Pinocheta Ugarteho.

Alvear, Marcelo Torcuato de, 4. 10. 1868 Buenos Aires – 23. 3. 1942 tamže — argentínsky právnik a politik, prezident 1922 – 28. R. 1891 spoluzakladateľ liberálnodemokratickej strany Radikálny občiansky zväz (UCR), 1911 minister verejných prác, 1912 – 17 poslanec. R. 1922 zvolený za prezidenta. R. 1932 vypovedaný z Argentíny pre podporu boja proti vojenskej diktatúre nastolenej prevratom 1930. R. 1935 sa vrátil do vlasti a 1937 kandidoval v prezidentských voľbách, avšak neúspešne.