Abbeho komparátor — prístroj na presné meranie vlnových dĺžok spektrálnych čiar pozorovaného objektu tak, že sa namerané vlnové dĺžky porovnávajú s porovnávacím spektrom. Skladá sa z 2 mikroskopov, z ktorých jeden je pevný a druhý, s nitkovým krížom, pohyblivý. V dnešných komparátoroch sa spektrá snímajú kamerou, pohyb mikrometrickej skrutky sa kontroluje laserom. Výstupné signály sa vedú do počítača, kde sa ďalej spracúvajú. Tým sa urýchľuje meranie a podstatne sa zvyšuje jeho presnosť. Nazvaný podľa E. K. Abbeho.

Abbot [ebot], Charles Greeley, 31. 5. 1872 Wilton, New Hampshire – 17. 12. 1973 Riverdale, Maryland — americký astrofyzik, 1906 – 44 riaditeľ Smithsonian Astrophysical Observatory vo Washingtone (dnes súčasť Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics). Zaoberal sa výskumom Slnka a hviezd, a to najmä v infračervenej oblasti spektra. Ako prvý zmeral slnečnú konštantu. K jeho najvýznamnejším prácam patrí kniha Slnko (The Sun, 1907).

aberačná elipsa — dôsledok ročnej aberácie svetla. Hviezdy zdanlivo opisujú za rok na oblohe aberačnú elipsu s veľkou polosou 20,496 oblúkovej sekundy, čo je hodnota aberačnej konštanty (t. j. maximálnej zmeny polohy hviezdy počas roka). Malá polos elipsy závisí od ekliptikálnej šírky hviezdy (→ ekliptikálne súradnice). Pri hviezde na ekliptike je malá polos nulová a aberačná elipsa sa deformuje na úsečku dĺžky 2 × 20,496 oblúkovej sekundy. S narastajúcou ekliptikálnou šírkou hviezdy sa malá polos zväčšuje a pri hviezde na póle ekliptiky sa rovná veľkej polosi, teda aberačná elipsa sa mení na kružnicu s polomerom 20,496 oblúkovej sekundy.

aberačná konštanta → aberačná elipsa

ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

Abú Ma’šar, Dža’far ibn Muhammad al-Balchí, lat. Albumasar, 787 Balch, Afganistan – 886 Vásit, Irak — arabský astronóm a astrológ pôsobiaci na dvore kalifov v Bagdade. Jeho knihy O veľkých konjunkciách (De magnis coniunctionibus, 1489) a Úvod do astronómie (Introductorium in astronomiam Albumasaris, 1489, 1495) sa už v 11. a 12. stor. rozšírili do Európy, neskôr vyšli tlačou v latinských prekladoch.

Adams [edms], John Couch, 5. 6. 1819 Laneast (Cornwall) – 21. 1. 1892 Cambridge — anglický astronóm a matematik, profesor astronómie a geometrie na univerzite v Cambridgei (1859), od 1861 riaditeľ observatória v Cambridgei. R. 1845 nezávisle od U. Le Verriera predpovedal existenciu neznámej planéty (Neptún) na základe porúch v obehu planéty Urán.

Adams [edms], Walter Sydney, 20. 12. 1876 Kessab (pri Antakyi), Turecko – 11. 5. 1956 Pasadena, Calif. — americký astronóm. R. 1923 – 46 riaditeľ observatória Mount Wilson Observatory v Kalifornii, v tom čase najväčšieho na svete. Známe sú jeho práce z oblasti výskumu spektier hviezd, Slnka, planét a medziplanetárnej hmoty. Objavil metódu určovania vzdialenosti hviezd na základe štúdia ich spektrálnych čiar. Dokázal, že Síriov sprievodca je biely trpaslík.

Adara, Adhara — vizuálna dvojhviezda v súhvezdí Veľkého psa zdanlivej jasnosti 1,5^m vzdialená od Zeme 132 pc. Jej hlavná zložka je hviezda zdanlivej jasnosti 1,5^m, okolo ktorej obieha vedľajšia zložka – hviezda zdanlivej jasnosti 9,0^m. Ich vzájomná vzdialenosť na oblohe je 7,4 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je obor absolútnej jasnosti −4,1^m; patrí do spektrálneho typu B2 II.

adaptívna optika — optický systém odstraňujúci chyby obrazu objektu pozorovaného ďalekohľadom, ktoré sú spôsobené vplyvom atmosféry Zeme, najmä turbulenciou vzduchu. Kvalita obrazu závisí od kvality použitého optického prístroja a stavu zemskej atmosféry. Adaptívna optika kompenzuje v reálnom čase deformáciu čela svetelnej vlny, ktorá vzniká po prechode svetelnej vlny atmosférou a ďalekohľadom. Systém sa skladá z malého adaptívneho zrkadla umiestneného za ohniskom ďalekohľadu, zo senzorov na detekciu deformácie čela svetelnej vlny a z počítača (kontrolného systému). Po zistení veľkosti deformácie svetelnej vlny počítač dáva pokyn adaptívnemu zrkadlu na taký kmitavý pohyb (s frekvenciou stoviek hertzov), aby sa zistená deformácia zmenšila na minimum. Výsledkom je korigované čelo svetelnej vlny, ktorá smeruje na záznamové zariadenie, a získava sa takmer taký ostrý obraz, akoby sa ďalekohľad nachádzal mimo atmosféry Zeme (→ aktívna optika).

Adhara → Adara

adiabatický gradient — veličina vyjadrujúca zmenu teploty so vzdialenosťou od stredu hviezdy pri adiabatickom rozpínaní hviezdnej plazmy, pri ktorom nedochádza k tepelnej výmene s okolím. Hodnota adiabatického gradientu hrá rozhodujúcu úlohu pri prenose energie vo hviezdach.

Adrastea, Adrasthea — mesiac Jupitera objavený 1979 sondou Voyager 2. Rozmery 20 × 16 × 14 km, vzdialenosť od stredu planéty 129 000 km. Nazvaný podľa bohyne Adrastey.

Adrasthea → Adrastea

aerodynamický zostup — pristávanie umelých kozmických telies na planétach s atmosférou. Ak je pristávajúce teleso symetrické a má ťažisko v osi symetrie, je jeho dráha v atmosfére určená len zákonmi balistiky (balistický zostup). V opačnom prípade pri obtekaní atmosféry okolo zostupujúceho telesa vzniká okrem čelného odporu i jeho priečna zložka, vztlak. Využitím vztlaku sa dá let v atmosfére čiastočne riadiť (riadený aerodynamický zostup), a tak kontrolovať veľkosť preťaženia a mieru ohrevu. Pomer vztlaku a čelného odporu sa nazýva aerodynamická jemnosť.

aerodynamická jemnosť → aerodynamický zostup

afélium [gr.] — bod, v ktorom je teleso na svojej eliptickej dráhe okolo Slnka v najväčšej vzdialenosti od Slnka. Opak: perihélium.

Agena, Hadar, Wazn — hviezda v súhvezdí Centaura na juž. oblohe, u nás neviditeľná. Vizuálna dvojhviezda zdanlivej jasnosti 0,6^m vzdialená od Zeme 120 pc. Skladá sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 0,6^m (hlavná zložka A) a 4,1^m (vedľajšia zložka B), ktorých vzájomná vzdialenosť na oblohe je 1,3 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je spektroskopická dvojhviezda tvorená zložkami Aa a Ab. Všetky tri zložky Aa, Ab a B patria do spektrálneho typu B1.

Agena [edžíne] — vrchný stupeň amerických rakiet, ktorý sa používal v spojení s prvými stupňami rakiet Atlas, Thor, Thorad a Titan III B na štart umelých družíc Zeme a kozmických sond k Mesiacu a k planétam.

Achernar — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Eridanus na juž. oblohe, u nás neviditeľná. Podobor zdanlivej jasnosti 0,5^m, absolútnej jasnosti −2,8^m, patrí do spektrálneho typu B3 V. Vzdialenosť Achernaru od Zeme je 44 pc.

Achilles — asteroid č. 588 patriaci do skupiny Trójanov. Jeho dráha má hlavnú polos 5,19 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky je 10,3°. Ako prvý z Trójanov bol objavený nemeckým astronómom 1906 M. Wolfom.

achondrit [gr.] — druh kamenného meteoritu, ktorý neobsahuje chondruly, guľovité útvary zložené z vláknitého pyroxénu alebo olivínu. Achondrity tvoria 7 % medzi nájdenými meteoritmi; ich hlavnou zložkou sú minerály na báze kremíka; charakteristické sú výskytom vápnika.

Airy [éri], George Biddell, sir, 27. 7. 1801 Alnwick – 2. 1. 1892 Greenwich, dnes súčasť Londýna — britský geofyzik, astronóm a meteorológ, kráľovský astronóm. R. 1836 – 81 riaditeľ Kráľovského observatória v Greenwichi. Zaoberal sa teoretickou astronómiou a optikou, skúmal problémy vzájomného pôsobenia Zeme a Mesiaca, problematiku zatmení, kométy, meteory. Autor jednej z hypotéz izostázie (→ Airyho hypotéza izostázie), objaviteľ astigmatizmu oka.

akcelerometer [lat. + gr.] — 1. prístroj na meranie zrýchlenia pohybu založený na využití zotrvačných vlastností hmoty pri zmene rýchlosti pohybu, používaný v doprave, v kozmonautike na meranie ťahu motorov, odporu prostredia ap.; 2. v seizmológii druh seizmometra (→ seizmograf) slúžiaceho najmä na meranie zrýchlenia silného pohybu pôdy alebo kmitania stavieb počas veľkého zemetrasenia, resp. v blízkosti epicentra.

akrécia [lat.] —

1. astron. proces, pri ktorom centrálny objekt, najčastejšie hviezda, pôsobením gravitácie akumuluje látku z okolitého prostredia. Môže ísť o medzihviezdnu hmotu alebo o látku z blízkej susednej hviezdy. Akrécia často nastáva v tesných dvojhviezdach, keď sa hmota prenáša z jednej zložky na druhú priamo (sférická akrécia) alebo vytvára okolo nej akrečný disk (disková akrécia). Pri polaroch (bielych trpaslíkoch so silným magnetickým poľom) dochádza k akrécii na magnetických póloch (lokálna akrécia). Disková akrécia prebieha aj pri tvorbe nových hviezd z medzihviezdnej hmoty, v aktívnych jadrách galaxií a v kvazaroch (akreujúcim objektom je superhmotná čierna diera). Akréciou plynu na neutrónovú hviezdu alebo na čiernu dieru vzniká röntgenové žiarenie;

2. geol. postupné prirastanie tektonickej jednotky štruktúrnym privteľovaním nových častí k jej okraju. V oblasti s kontinentálnou (pevninovou) kôrou k tomuto jadru postupne prirastajú nové časti konsolidovanej kôry z mobilných zón;

3. paleontol. zväčšovanie kostry alebo schránky živočíchov prirastaním nových vrstiev (napr. schránky mäkkýšov začínajú rásť od vrcholu a na povrchu nesú koncentrické prírastkové čiary).

akrečný disk — útvar diskového tvaru vznikajúci pri akrécii, ktorý obklopuje centrálny objekt. V tesnej dvojhviezde s prenosom hmoty medzi zložkami obklopuje kompaktnú zložku (biely trpaslík, neutrónová hviezda alebo čierna diera). V dôsledku trenia sa látka v akrečnom disku premiestňuje po špirále do jeho centrálnych oblastí, ktoré sú zdrojom röntgenového žiarenia. Fyzikálne procesy v akrečnom disku vysvetľujú celý rad pozorovaných javov v röntgenových dvojhviezdach, v kataklizmatických premenných hviezdach (novy, trpasličie novy) a v aktívnych jadrách galaxií.

Amor — asteroid číslo 1 221 objavený 1932 Eugènom Josephom Delportom (*1882, †1955) v observatóriu v Uccle (dnes v aglomerácii Bruselu) v Belgicku. Ako predstaviteľ asteroidov tesne sa približujúcich k dráhe Zeme zvonka patrí do skupiny NEA. Veľká polos jeho dráhy je 1,92 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 11,9°, vzdialenosť perihélia 1,08 AU, vzdialenosť afélia 2,76 AU.

aktívne Slnko — pomenovanie Slnka v období maxima cyklu slnečnej aktivity, ktoré sa opakuje približne každých 11 rokov. Vtedy sa na povrchu Slnka pozoruje veľké množstvo slnečných škvŕn, protuberancií, erupcií, intenzívnych lokálnych magnetických polí, zvýšenie toku röntgenového, ultrafialového a rádiového žiarenia ap. Táto zvýšená aktivita Slnka vplýva na Zem a jej biosféru.

albedo [lat.] —

1. bot. vnútorná biela hubovitá časť vrchnej vrstvy (exokarpu) citrusového plodu. Obaľuje dužinaté oplodie a je pokrytá vonkajším farebným aromatickým flavedom;

2. pomer žiarivého toku odrazeného od daného povrchu k celkovému žiarivému toku, ktorý na tento povrch dopadá. V meteorológii sa najčastejšie vyjadruje ako pomer odrazeného a globálneho slnečného žiarenia. Albedo je bezrozmerná veličina a zvyčajne sa udáva v percentách (pri povrchu odrážajúcom všetko žiarenie sa rovná 100 %, pri povrchu pohlcujúcom všetko dopadajúce žiarenie sa rovná 0 %). Albedá rôznych povrchov môžu byť veľmi rozdielne a počas dňa sa menia s výškou Slnka (priemerné albedo lesa je 10 – 20 %, trávy 20 – 25 %, oráčiny 14 %, čerstvo napadnutého snehu 90 – 95 %, starého snehu 30 %, oblačného povrchu 50 – 55 %). K najväčším zmenám albeda dochádza počas dňa na vodnej hladine (pri vysokých polohách Slnka okolo 5 %, pri nízkych 80 – 90 %). V astronómii sa používa sférické albedo (Bondovo albedo), ktoré sa definuje ako pomer svetelného toku rozptýleného do všetkých smerov predmetom guľového tvaru k svetelnému toku dopadajúcemu na guľové teleso v rovnobežnom zväzku lúčov. Jeho hodnota vyjadruje, ako telesá v slnečnej sústave odrážajú slnečné svetlo. Napr. planéta Saturn, ktorá je obklopená oblakmi, má vysokú hodnotu albeda (34 %), kým Merkúr a Mesiac ju majú veľmi nízku (7, resp. 11 %). Albedo Venuše je 77 %, Jupitera 34 %, Marsu 25 %, Halleyho kométy 5 %, asteroidu Ceres 3 % a albedo Zeme 31 %, čo znamená, že Zem približne tretinu dopadajúceho slnečného žiarenia odráža späť do okolitého vesmíru vo forme viditeľného svetla.

Kalypso, Calypso — malý mesiac Saturna objavený 1980 sondami Voyager 1 a Voyager 2. Má nepravidelný tvar, rozmery 34 × 22 × 22 km, vzdialenosť od stredu planéty 295 000 km. Pri obehu okolo Saturna sa Kalypso s ďalším malým mesiacom Telestom pohybujú v blízkosti libračných centier L4 a L5 sústavy Saturna a mesiaca Tethys. Nazvaný podľa postavy gr. mytológie, nymfy Kalypsó.

Albireo — druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Labute zdanlivej jasnosti 3,1^m vzdialená od Zeme 118 pc. Vizuálna dvojhviezda skladajúca sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 3,2^m a 5,4^m, ktorých vzájomná vzdialenosť na oblohe je 34,6 oblúkovej sekundy. Hlavná zložka je hviezdou spektrálneho typu K3 II, vedľajšia B8 V. Albireo je viditeľná ako dvojhviezda už v malom ďalekohľade.

Alcor [-kor] — hviezda č. 80 v súhvezdí Veľkej Medvedice zdanlivej jasnosti 4,0^m vzdialená od Zeme 25 pc; spektroskopická dvojhviezda spektrálneho typu A5 V, na oblohe vzdialená 12 oblúkových minút od hviezdy Mizar. Schopnosť rozoznať tieto dve hviezdy sa často používa ako kritérium dobrého zraku.

Aldebaran, Palilicium — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Býka zdanlivej jasnosti 0,9^m vzdialená od Zeme 20 pc. Vizuálna dvojhviezda skladajúca sa zo zložiek zdanlivej jasnosti 0,9^m (hlavná zložka) a 13,5^m (vedľajšia zložka) navzájom vzdialených na oblohe 31 oblúkových sekúnd. Hlavná zložka je oranžový obor absolútnej jasnosti –0,6^m spektrálneho typu K5 III. Aldebaran patrí medzi tzv. kráľovské hviezdy.

alfa, gr. α — prvé písmeno gréckej abecedy (→ grécke písmo); astron. označenie vyjadrujúce poradie hviezdy podľa jasnosti v danom súhvezdí zodpovedajúce poradiu písmena v gréckej abecede (spravidla ide o najjasnejšiu hviezdu).

Alfa — pracovný názov prvej medzinárodnej orbitálnej stanica ISSA (International Space Station Alpha) určenej na dlhodobý pobyt a prácu kozmonautov (→ ISS).

Algenib, Mirfak — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Perzea vzdialená od Zeme 180 pc. Hviezda zdanlivej jasnosti 1,8^m, absolútnej jasnosti −4,5^m, patrí do spektrálneho typu F5 Ib.

Algol — druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Perzea, ktorej zdanlivá jasnosť kolíše v rozmedzí 2,12^m – 3,39^m s periódou 2,867 dní. Jej vzdialenosť od Zeme je 28 pc. Je to zákrytová premenná hviezda. Prvý záznam o jej premennosti urobil 1669 taliansky astronóm Geminiano Montanari (*1633, †1687). Periodické svetelné zmeny správne interpretoval 1783 John Goodricke (*1764, †1786) ako zákryty zložiek sústavy. Orbitálny pohyb Algolu určil spektroskopicky H. K. Vogel (1889). Hlavná zložka sústavy (spektrálny typ B8 V) má 2,7-krát väčší polomer a 3,2-krát väčšiu hmotnosť ako Slnko, druhá zložka (spektrálny typ K0 IV) s hmotnosťou 0,7 hmotnosti Slnka má 3,5-krát väčší polomer ako Slnko. Hviezdy navzájom vzdialené 14 polomerov Slnka obiehajú s periódou 2,867 dní. Algol je trojhviezda. Tretia hviezda spektrálneho typu A7m obehne zákrytovú dvojhviezdnu sústavu raz za 1,86 roka.

Alhena, Almeisan — tretia najjasnejšia hviezda v súhvezdí Blížencov vzdialená od Zeme 32 pc. Hviezda zdanlivej jasnosti 1,9^m, absolútnej jasnosti −0,6^m, patrí do spektrálneho typu A0 IV.

Antal — asteroid číslo 6717 objavený 1990 Freimutom Börngenom (*1930) a Lutzom D. Schmadelom (*1942, †2016) v Karl-Schwarzschild-Observatorium v Tautenburgu. Nazvaný podľa slovenského astronóma Milana Antala (*1935, †1999), dlhoročného pozorovateľa komét a asteroidov v observatóriu Astronomického ústavu SAV na Skalnatom Plese.

Antalová, Anna, 10. 1. 1936 Priekopa, dnes časť Martina – 15. 3. 2007 Trstice, okres Galanta — slovenská astronómka. Pôsobila v Astronomickom ústave SAV v Tatranskej Lomnici, kde sa zameriavala na štúdium časopriestorového rozloženia výskytu slnečných erupcií, kozmického žiarenia a vplyvu slnečnej činnosti na Zem. Spolu s ruským astronómom Mstislavom Gnevyševom (*1917, †1992) prispela k poznaniu dvojitého maxima cyklu slnečnej aktivity. R. 1973 – 79 prednášala fyziku na Vysokej škole železničnej v Žiline (dnes Žilinská univerzita). Je podľa nej nazvaný asteroid číslo 9823 (Annaantalová).

antapex [gr. + lat.] — bod na sfére vzdialený 180° od apexu (t. j. na oblohe leží presne oproti apexu). Je to bod, do ktorého mieri vektor opačný k vektoru okamžitej rýchlosti telesa.

Antares, Vespertilio — najjasnejšia hviezda v súhvezdí Škorpióna vzdialená od Zeme 170 pc. Antares mení zdanlivú jasnosť od 0,6 do 1,6 magnitúdy s periódou 1 733 dní. Je to červený obor spektrálneho typu M1 Ia s priemerom 680-krát väčším, ako je priemer Slnka. Antares patrí medzi tzv. kráľovské hviezdy.

anomalistická obežná doba — doba medzi dvoma po sebe nasledujúcimi prechodmi nebeského telesa bodom najmenej vzdialeným od centrálneho telesa (perigeom, perihéliom, periastrónom ap.).

anomalistický mesiac — doba medzi dvoma po sebe idúcimi prechodmi Mesiaca perigeom. Trvá 27,5546 stredného slnečného dňa (27 dní 3 h 18 min 33,7 s). Perigeum mesačnej dráhy sa posúva v smere pohybu Mesiaca, a preto Mesiac opíše počas jedného anomalistického mesiaca uhol väčší ako 360°. Anomalistický mesiac preto trvá dlhšie ako siderický mesiac.

anomalistický rok — doba medzi dvoma po sebe idúcimi prechodmi Zeme perihéliom. Trvá 365,2596 stredného slnečného dňa (365 dní 6 h 13 min 53,2 s). Perihélium zemskej dráhy sa posúva v smere pohybu Zeme, a preto Zem opíše počas jedného anomalistického roka uhol väčší ako 360°. Anomalistický rok preto trvá dlhšie ako siderický rok.

Anik [eskimácky] — séria kanadských telekomunikačných družíc vypustených 1972 – 2013, ktoré zabezpečujú televízne spojenie medzi odľahlými oblasťami Kanady, posledná z nich aj Južnej Ameriky (eskimácky anik = malý brat). Družice sa otáčajú synchrónne so Zemou nad rovníkom.

Andromedidy [gr.], Bielidy — meteorický roj pozorovaný medzi 18. a 28. novembrom, pri ktorom bola prvýkrát v histórii zistená genetická súvislosť s kométou. V dráhe periodickej Bielovej kométy sa 27. novembra 1872 vrátil meteorický roj. Jeho radiant ležal v blízkosti hviezdy omega v súhvezdí Andromeda, odtiaľ názov Andromedidy alebo, podľa materskej kométy, Bielidy. Andromedidy patria k pomalým rojom s geocentrickou rýchlosťou len 19 km/s. Jednotlivé meteory roja boli pozorované už 1838, 1847 a 1867, ale neporovnateľne viac ich bolo zaznamenaných počas dvoch veľkých dažďov 1872 a 1885. R. 1885 trval dážď 6 hodín a počas jeho trvania, v maxime aktivity, traja pozorovatelia za 4,1 h spozorovali celkove 39-tis. meteorov (Taliansko). Od 1892 úkaz veľmi slabol, pri stretnutí s dráhou roja bolo pozorovaných len niekoľko meteorov, v súčasnosti roj zanikol. V medziplanetárnom priestore určite existujú ďalšie oblaky meteoroidov súvisiacich s Bielovou kométou podobné tým, ktoré vyvolali javy z 1872 a 1885. Poruchovým pôsobením Jupitera sú však v súčasnosti na dráhach nepretínajúcich dráhu Zeme.

Alfvén, Hannes Olof Gösta, 30. 5. 1908 Norrköping, Östergötland – 2. 4. 1995 Djursholm — švédsky fyzik a astrofyzik. Od 1940 pôsobil na Kráľovskom technologickom inštitúte v Štokholme, kde sa 1945 stal profesorom, od 1967 na Kalifornskej univerzite v San Diegu a zároveň na Kráľovskom inštitúte v Oslo. Zakladateľ magnetohydrodynamiky. R. 1942 teoreticky predpovedal šírenie elektromagnetických vĺn v plazme pri pôsobení magnetického poľa (→ Alfvénove vlny). Zaoberal sa aj astrofyzikou. R. 1937 predpovedal existenciu galaktických medzihviezdnych magnetických polí, 1950 vypracoval teóriu rádiových kozmických zdrojov. Prispel k rozvoju planetárnej kozmogónie (→ Alfvénova hypotéza). Za práce v oblasti fyziky plazmy a jej interakcie s magnetickým poľom dostal 1970 Nobelovu cenu za fyziku (s L. E. F. Néelom).

katalóg [gr.] —

1. systematický súpis (zoznam) predmetov alebo objektov určitého súboru (knižničného, archívneho alebo zbierkového fondu, umeleckej zbierky, produktov firmy ap.) s ich popisom. Podľa charakteru súboru má katalóg rozličnú funkciu, môže slúžiť na orientáciu a na efektívne vyhľadávanie v ňom (napr. kníh v knižničnom fonde), prostredníctvom popisu a vyobrazení na dokumentáciu, prezentáciu alebo na propagáciu jeho jednotlivých objektov (exponátov múzea, galérie alebo výstavy, mincí, poštových známok, priemyselných výrobkov) ap. Údaje v ňom môžu mať rozličný charakter i rozsah, napr. firemný katalóg alebo katalóg poštových známok môžu obsahovať aj cenník jednotlivých predmetov. Katalóg môže mať rozličnú formu. V lístkovej forme sa v minulosti vyhotovovali katalógy knižničných, archívnych alebo zbierkových fondov. Ako tlačovina sa v brožovanej forme v súčasnosti vydávajú napr. aukčné katalógy, katalógy výrobkov či náhradných súčiastok, katalógy zájazdov organizovaných cestovnými kanceláriami ap. Takéto katalógy, niekedy nazývané aj obrázkový cenník, sa spravidla vyhotovujú na kvalitnom hladenom papieri a s výborným tlačovým i grafickým vyhotovením. V súčasnosti sa popri katalógoch v tlačenej forme zostavujú elektronické katalógy, ktoré sú prístupné na internete, do elektronickej podoby sa prepracúvajú aj lístkové katalógy; → online katalóg. Proces tvorby katalógov zostavovaných v archívnictve, hudobnej vede, knihovníctve, múzejníctve, vo vede o umení a i. sa nazýva katalogizácia a riadi sa medzinárodne prijatými vedeckými katalogizačnými pravidlami.

V archívnictve systematický alebo tematický súpis archívnych katalogizačných jednotiek (najmenšou je spravidla archívny dokument), forma podrobného sprístupnenia obsahu archívnych fondov, ich častí alebo niektorých vybraných archívnych dokumentov. Ako analytická archívna pomôcka poskytuje popri inventári a registri podrobné a kriticky vyhodnotené informácie o obsahu archívneho dokumentu, o čase a mieste jeho vzniku, o jeho formálnych znakoch a jazyku vyhotovenia zaznamenané na katalogizačnom zázname. Vypracúva sa na úrovni fondu, resp. jeho časti a na úrovni jedného alebo viacerých archívov. Môže byť systematický (poradie katalogizačných záznamov zodpovedá systému usporiadania fondu, resp. jeho časti) alebo tematický (informuje o obsahu dokumentov týkajúcich sa konkrétnej témy). Vyhotovuje sa v knižnej (pozostáva z titulného listu, úvodu, katalogizačných záznamov, registrov a tiráže), niekedy v lístkovej forme, v súčasnosti najmä ako online katalóg;

v astronómii systematicky usporiadaný zoznam hviezd, → hviezdny katalóg;

vo filatelii zoznam (spojený s cenníkom) s vyobrazením predmetov filatelistického záujmu, najmä poštových známok, celín, celistvostí a odtlačkov poštových pečiatok; jedna zo základných pomôcok filatelistu. Najbežnejšie a najpoužívanejšie sú všeobecné (generálne) katalógy jednotlivých známkových krajín, ktoré obsahujú zoznam základných známok (hárčekov, tlačových listov) zoradených podľa dátumu vydania. Spravidla zobrazujú všetky známky a pri každej emisii v sprievodnom texte uvádzajú základné a podľa zvoleného rozsahu aj doplňujúce údaje (dátum vydania, meno autora výtvarného návrhu a rytca, spôsob tlače, druh a rozmer zúbkovania, druh papiera, priesvitky, náklad a dobu platnosti). Ďalej uvádzajú poradové katalógové číslo, farbu i nominálnu hodnotu známok i cenu na filatelistickom trhu zvlášť poštovo nepoužitých (čisté) a zvlášť opečiatkovaných známok, príp. cenu celistvosti alebo obálky dňa vydania s príslušnou známkou. Špecializované katalógy (zvyčajne jednej známkovej krajiny) uvádzajú aj všetky vyskytujúce sa, zberateľsky hľadané varianty známok (typy, spojené typy, známky s doskovými chybami, výrobnými chybami, odchýlkami farieb, papiera, lepu, zúbkovania ap.). Katalógy poštových známok sa v súčasnosti vydávajú aj na CD a DVD nosičoch. K najstarším svetovým katalógom patria Stanley Gibbons vychádzajúci od 1865 v Spojenom kráľovstve (zakladateľ Stanley Gibbons, *1840, †1913), katalóg Scott vychádzajúci od 1868 v USA (zakladateľ John Walter Scott, *1845, †1919), Yvert et Tellier vychádzajúci od 1896 vo Francúzsku (zakladatelia Louis Yvert, *1866, †1950, a Théodule Tellier, *asi 1856, †1922) a katalóg Michel, ktorý vychádza od 1910 v Nemecku (zakladateľ Hugo Michel, *1872, †1944), ktorý je v rámci zberateľskej výmeny na Slovensku najrozšírenejší. V bývalom Československu vydávala katalóg čs. poštových známok Poštová filatelistická služba (Pofis, založená 1950), ktorá od 1993 vydáva české známky. Na Slovensku vydáva špecializované katalógy slovenských poštových známok a ďalších oficiálne vydávaných predmetov filatelistického záujmu najmä Zväz slovenských filatelistov;

v hudobnej vede súpis hudobných prameňov usporiadaný podľa rôznych hudobnohistorických kritérií alebo podľa spôsobu spracovania. V oblasti hudobnohistorického výskumu to môžu byť napr. katalógy vzácnych rukopisných pamiatok, súpis starých notových tlačí určitého regiónu alebo cirkevného spoločenstva (napr. Súpis hudobnín z bývalého premonštrátskeho kláštora v Jasove, 1967), katalóg hudobných motívov v stredovekom výtvarnom umení (In: Jana Bartová: Hudba v stredovekom výtvarnom umení na Slovensku, 2011), katalógy zbierky historických hudobných nástrojov (In: Sprievodca po zbierkovom fonde Hudobného múzea SNM, 2003) ap. Katalogizuje sa však aj súčasná hudobná tvorba a hudobná produkcia (katalóg gramofónových nahrávok, katalóg hudobnín a kníh o hudbe vydaných hudobným vydavateľstvom, katalóg piesní interpreta populárnej hudby ap.).

Špeciálnym druhom hudobného katalógu je tematický katalóg, ktorý je spravidla podrobným súpisom tvorby určitého skladateľa s bibliografickými údajmi a hudobnými incipitmi (notovanými ukážkami) začiatkov jednotlivých skladieb, ich častí alebo hlavných tém, ktoré umožňujú ich presnú identifikáciu. Tematický katalóg spresňuje označenie diel skladateľov, ktorí dôsledne neuvádzali poradové (opusové) čísla svojich skladieb. Poradové číslo diela v tematickom katalógu je súčasťou úplného názvu skladby, napr. dielam J. S. Bacha sú priradené čísla podľa katalógu BWV (1950), ktorý zostavil nemecký muzikológ Wolfgang Schmieder (*1901, †1990), dielam J. Haydna čísla podľa Hobokenovho katalógu (J. Haydn, Tematicko-bibliografický zoznam diel, J. Haydn, Thematisch-bibliographisches Werkverzeichnis, skr. Hob., 1957), ktorý zostavil holandský muzikológ Anthony van Hoboken (*1887, †1983), dielam W. A. Mozarta čísla podľa Köchlovho zoznamu (skr. K. z., nem. KV; 1862), ktorý zostavil rakúsky muzikológ Ludwig Ritter von Köchel (*1800, †1877), dielam F. Schuberta čísla podľa Deutschovho katalógu (F. Schubert, Tematický katalóg všetkých jeho diel v chronologickom poradí, Schubert, Thematic Catalogue of All His Works in chronological order, 1951; aktualizovaný Franz Schubert. Thematisches Verzeichnis seiner Werke in chronologischer Folge, 1978) známeho ako Deutsch-Verzeichnis (skr. D.), ktorý zostavil rakúsky muzikológ O. E. Deutsch. Tematický katalóg môže byť zostavený aj podľa iných kritérií, napr. podľa žánrovo vyhranenej skupiny hudobných diel v historicky ohraničenom období ich vzniku, podľa vybranej lokality ap.

Najvýznamnejším špecializovaným katalógom s otvoreným dokumentačným systémom celoslovenského charakteru je Slovenský katalóg hudobnohistorických prameňov (SKHP) zostavovaný od 1967 v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave. Slovenské hudobnodokumentačné inštitúcie (Slovenská národná knižnica v Martine a Hudobné múzeum SNM v Bratislave) priebežne prispievajú do Medzinárodného súpisu hudobných prameňov (Répertoire international des sources musicales, RISM, založený 1952) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom;

v informatike zoznam webových stránok hierarchicky usporiadaných podľa kategórií a podkategórií (internetový katalóg). Stránky do katalógu navrhujú prevažne ich majitelia a editori katalógu ich zaraďujú do príslušných kategórií. Internetový katalóg vďaka svojmu usporiadaniu umožňuje rýchle a efektívne vyhľadávanie, nie je to však internetový vyhľadávač (ten zobrazuje odkazy na základe kľúčových slov);

v knihovníctve systematický súpis dokumentov (kníh, periodík ap.) knižničného fondu slúžiaci na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom, druh sekundárneho dokumentu, ktorý podáva obraz o konkrétnom knižničnom fonde. Najnižšou jednotkou knižničného katalógu je v procese katalogizácie vyhotovovaný katalogizačný záznam (resp. v minulosti katalogizačný lístok), ktorý v súlade s informačnou funkciou katalógu, resp. s jej čiastkovými funkciami obsahuje základné údaje o dokumente, napr. meno autora a názov diela, pri periodikách jeho názov, ročník, rok vydania (bibliografická funkcia katalógu) a signatúru (príp. siglu), ktorá informuje používateľa o tom, či je určitý dokument súčasťou daného knižničného fondu a kde je uložený (lokačná funkcia katalógu).

V minulosti sa podľa zvoleného hľadiska, spôsobu spracovania katalógu, jeho určenia ap. zostavovali rôzne typy katalógov v lístkovej forme, a to podľa použitého súpisného údaja menné (podľa mena autora), vecné (predmetové; zostavené podľa predmetových hesiel) a systematické (podľa vopred určenej klasifikačnej schémy vychádzajúcej z obsahu dokumentu) katalógy, k doplnkovým druhom patrili číselné, geografické, názvové a tematické katalógy. Podľa typov dokumentov sa rozlišovali katalógy kníh, katalógy periodík, katalógy firemnej literatúry, katalógy noriem, katalógy hudobnín ap., podľa určenia služobné katalógy a čitateľské katalógy. K najrozšírenejším a najpoužívanejším čitateľským katalógom v súčasnosti patria online katalógy OPAC (Online Public Access Catalogue, online verejne prístupný katalóg; masovejšie sa začal používať v 80. rokoch 20. stor. v USA), ktoré verejnosti sprístupňujú databázu knižníc prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Používateľom umožňujú vyhľadávanie na základe kľúčových slov alebo textu, ktoré môžu byť obmedzené špecifickými poľami (rok vydania, jazyk dokumentu).

V záujme zabezpečenia kompatibility systémov knižníc, využívania knižničných katalógov v rôznych častiach sveta, znásobenia rýchlosti poskytovania informácií a umožnenia ich výmeny vznikla v 2. pol. 20. stor. v súvislosti s rozvojom výpočtovej techniky a jej aplikáciou v oblasti knihovníctva potreba zjednotiť na medzinárodnej úrovni aj metodiku katalogizácie dokumentov, vytvoriť katalogizačné pravidlá, čo dovtedy vykonával každý štát osobitne. Prvé medzinárodné katalogizačné princípy (známe ako Parížske princípy) boli prijaté 1961 na Medzinárodnej konferencii o katalogizačných princípoch (International Conference on Cataloguing Principles) zorganizovanej Medzinárodnou federáciou knihovníckych asociácií a inštitúcií (IFLA). Princípy katalogizácie na Slovensku vychádzajú zo spolupráce knižničných inštitúcií s medzinárodnými organizáciami, najmä s IFLA, pričom sa uplatňujú základné medzinárodné štandardy, najmä Medzinárodný štandardný bibliografický popis, MARC (v súčasnosti MARC 21; Machine-Readable Cataloguing, strojom čitateľná katalogizácia), Anglo-americké katalogizačné pravidlá (Anglo-American Cataloguing Rules, AACR; vydané 1967, neskôr viackrát revidované, v súčasnosti AACR 2) a nové katalogizačné pravidlá RDA (Resource Description and Access – Popis a sprístupňovanie zdrojov), ako aj normy Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu (ISO) týkajúce sa spracovania dokumentov;

v múzejníctve zostavovaný katalóg zbierok alebo muzeálny katalóg je súpis (v tlačenej alebo v elektronickej podobe) zbierkových predmetov detailne podľa kritických vedeckých pravidiel. Je zostavovaný v procese katalogizácie (druhostupňovej evidencie), ktorú vykonáva kurátor na základe pramenno-odborných a muzeálnych vedomostí v súlade s katalogizačnými pravidlami múzea, a završuje tak formálne a obsahové sprístupnenie zbierkového fondu múzea. Medzinárodné pravidlá katalogizácie múzejných a i. kultúrnych objektov obsahujú štandard slúžiaci na popis a dokumentáciu kultúrnych a umeleckých objektov s názvom Katalogizovanie kultúrnych objektov (Cataloging Cultural Objects, CCO). Základnou katalogizačnou jednotkou je elektronický katalogizačný záznam (v galérii dokumentačná karta), ktorý obsahuje odborný a technický popis zbierkového predmetu, čo zabezpečuje jeho nezameniteľnosť, a vyhotovuje sa samostatne o každom zbierkovom predmete. Obsahuje o. i. meno autora (doplnené biografickými údajmi) alebo atribúciu, obdobie vzniku, rozmery, techniku, popis, údaje o reštaurovaní alebo o konzervovaní, údaje o nadobudnutí, vedecké expertízy, grafy a nákresy doplnené všestrannou vizuálnou (fotografie celku i detailov) a literárnou dokumentáciou. Snímky dokladajú aj štýlovú povahu diela (napr. rukopisy), jeho genézu (röntgenové snímky spodných vrstiev) i jeho materiálovú a technickú štruktúru (mikroskopické a makroskopické snímky). Súčasťou katalógového spracovania diela sú aj záznamy o živote a tvorbe autora (najmä vo vzťahu k dokumentovanému dielu a k obdobiu jeho vzniku), o objednávateľovi i o vzniku a pôvode diela, ako aj bibliografická časť, ktorá obsahuje dôležité pramene (monografie, štúdie, výstavné katalógy, články). Elektronický katalogizačný záznam je dokladom o odbornom spracovaní zbierkového predmetu pri jeho ďalšom využití, ako aj úradným dokladom o vedení odbornej druhostupňovej evidencie. Katalogizačné záznamy sa zatrieďujú do odborných katalógov spravidla podľa vedných odborov v súvislých číselných radoch odlíšených príslušným znakom. Systém tvorby katalógov určuje štatutárny orgán múzea. Tlačenú podobu majú výstavný katalóg (súpis diel vystavených na výstave, určený širšej verejnosti, doplnený zvyčajne teoretickými textami od viacerých autorov zaoberajúcimi sa vystavenými dielami) a aukčný katalóg (informuje o dielach určených na predaj v aukcii umeleckých diel a uvádza aj navrhovanú cenu).

Vo vede o výtvarnom umení je osobitným druhom katalógu katalóg umelca (nazývaný aj monografický katalóg, kritický katalóg, aj catalogue raisonné, œuvre catalogue), súpis diel vytvorených jedným umelcom počas života;

2. miestnosť, v ktorej je umiestnený lístkový katalóg.

Alioth [aliot] — hviezda epsilon v súhvezdí Veľkej Medvedice vzdialená od Zeme 25 pc. Zákrytová dvojhviezda, ktorej zdanlivá jasnosť sa mení od 1,68^m do 1,71^m s periódou 5,1 dňa. Patrí do spektrálneho typu A1 III.