Vyhľadávanie podľa kategórií: medicína – neurológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 71 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

kód nervovej sústavy

kód nervovej sústavy — informácia prenášaná z receptorov (nervových buniek) do centrálnej nervovej sústavy (CNS) nervovou sústavou vo forme vzruchových vzorcov. Spoločnou vlastnosťou všetkých receptorov je schopnosť transformovať podnety z vonkajšieho prostredia (mechanické, chemické, elektromagnetické) na elektrické, pričom vzniká pomalý receptorový (generátorový) potenciál, ktorý, ak dosiahne prahovú hodnotu, vyvolá akčný potenciál v dostredivom nervovom vlákne. Pri silnejšom podnete sa akčný potenciál vyvoláva opakovane. Veľkosť podnetu sa nekóduje do amplitúdy potenciálu, ale do frekvencie impulzov (→ vzruch). Takto kódovaná informácia je pri vedení vzruchu nervovým vláknom veľmi stabilná.

kauzalgia

kauzalgia [gr.] — úporná, pálčivá bolesť vznikajúca pri poškodení niektorého z veľkých periférnych nervov končatín. Hlavným príznakom je spontánna bolesť v inervačnej oblasti poraneného nervu, ktorá sa často šíri do okolia a stupňuje sa po rôznych podnetoch (napr. ľahký dotyk, zmena teploty, aktívny pohyb, otrasy, náhly hluk, ostré svetlo, emócie, stres). Bolesť vzniká bezprostredne alebo krátky čas po poranení nervu, po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch môže spontánne ustúpiť, často však pretrváva roky. Najčastejšie bývajú postihnuté nervy obsahujúce väčší podiel vegetatívnych vláken (stredový nerv, sedací nerv, píšťalový nerv, lakťový nerv; kauzalgia vretenného nervu je veľmi zriedkavá). Liečba: vlhký obklad, podávanie ópioidných analgetík, pri nezlepšovaní stavu sympatektómia.

kataplexia

kataplexia [gr.] — náhly pokles alebo strata svalového napätia vznikajúca pri prudkej pozitívnej alebo negatívnej emócii (najmä pri smiechu a prekvapení). V extrémnych prípadoch človek padne bezmocne na zem a nie je schopný pohybu, miernejšie formy (vyskytujú sa častejšie) sa prejavujú napr. podlomením kolien, neschopnosťou artikulovať, pustením predmetu z ruky, zmenou výrazu tváre alebo len subjektívnym pocitom zoslabnutia. Kataplexia trvá sekundu až minúty, môže sa vyskytovať zriedka alebo častejšie (i viackrát za deň). Niekedy býva súčasťou narkolepsie.

iradiácia

iradiácia [lat.] —

1. fyz. → ožiarenie;

2. lek. vyžarovanie, šírenie do okolia (napr. bolesti, zápalu, ale aj nervového vzruchu).

ionoforéza

ionoforéza [jo-; gr.] —

1. chem. → elektroforéza;

2. lek. aj ionoterapia — liečebná metóda, pri ktorej sa do organizmu aplikuje liek vo forme iónov alebo elektricky polarizovaných koloidov pomocou jednosmerného elektrického prúdu (najmä do injekčne ťažko dostupných miest). Lieky vo forme aniónov sú aplikované z katódy (napr. askorbát na ošetrenie kožných hyperpigmentácií, salicyláty s protizápalovým, keratolytickým a analgetickým účinkom a i.), lieky vo forme katiónov z anódy (napr. histamín, hyaluronidáza, ichtoxyl, mezokaín, prokaín a vápnik, ktoré majú spazmolytický, antialergický a antiflogistický účinok, soli medi a zinku s intenzívnym miestnym dezinfekčným účinkom a i.). Jedna elektróda je podložená gázou napustenou liečivým roztokom, druhá (neaktívna) gázou s ochranným roztokom. Po zapnutí prúdu sa liečivý ión prenáša cez pokožku do kože a dostáva sa do kapilárnej siete a krvného obehu. Ionoforéza sa využíva na lokálnu liečbu kožných chorôb, lokálnu anestéziu a testovanie.

inervácia

inervácia [lat.] — prestúpenie tkaniva nervovými vláknami; prenos nervových impulzov nervovou sústavou.

chorea

chorea [gr.] —

1. a) gr. choreia — pôvodne v starovekom Grécku kultový kolový tanec chóru spojený so spevom a s recitáciou (napr. na počesť boha Dionýza a Apolóna); b) od 14. stor. pomalý dvojdielny tanec v párnom a kontrastne trojdobom rytme; c) v 16. – 18. stor. označenie inštrumentálnych skladieb tanečného charakteru s ľudovými prvkami;

2. lek. porucha vznikajúca v dôsledku poškodenia extrapyramídového systému, charakteristická bezúčelovými rýchlymi a krátkymi pohybmi rôznych častí tela (najčastejšie končatín) zvyčajne krútivého charakteru (→ extrapyramídové príznaky). Môže byť prejavom neurodegeneratívnych ochorení (→ Huntingtonova choroba), príčinou bývajú aj metabolické a cievne poruchy, ako aj toxické a poliekové stavy (vedľajšie účinky liekov). Je jedným z následkov reumatickej horúčky. Chorea minor (Sydenhamov syndróm, ľudovo tanec sv. Víta) vzniká 1 – 6 mesiacov po streptokokovej infekcii. Postihuje 7- až 12-ročné deti, zriedka mladých dospelých. Prejavuje sa mimovoľnými náhlymi krátkotrvajúcimi pohybmi končatín a mimických svalov (robenie grimás). Vyskytuje sa aj zníženie svalového napätia, ktoré môže byť také výrazné, že paralyzuje pohyby (chorea mollis, resp. chorea paralytica). Asi u 10 % postihnutých nastávajú psychické zmeny (emocionálna labilita, zmeny osobnosti, zriedkavejšie zmätenosť až delírium).

Liečba: pri reumatickej horúčke podávanie antibiotík, kortikoidov, salicylátov, mimovoľné pohyby sa tlmia napr. haloperidolom.

hyporeflexia

hyporeflexia [gr. + lat.] — kvantitatívne zníženie reflexov, znížená odpoveď na podnety (oslabenie reflexov); opak hyperreflexia.

hypomímia

hypomímia [gr.] — zníženie pohyblivosti tvárového svalstva (tvár podobajúca sa maske).

hypestézia

hypestézia [gr.] — znížená citlivosť, znížené vnímanie vonkajších zmyslových podnetov (pocitov), najmä hypestézia kože pri niektorých nervových poruchách; opak hyperestézia.

hyperreflexia

hyperreflexia [gr. + lat.] — kvantitatívne zvýšenie reflexov, zvýšená reflexná pohotovosť (napr. pri poškodení extrapyramídového systému); opak hyporeflexia.

hyperkinéza

hyperkinéza [gr.] — zvýšená pohyblivosť, chorobné mimovôľové pohyby tela (najmä končatín) zvyčajne pri poruchách extrapyramídového systému; opak hypokinéza.

hyperestézia

hyperestézia [gr.] — zvýšená citlivosť, zvýšené vnímanie vonkajších podnetov (pocitov), napr. hyperestézia kože pri niektorých poruchách periférnych nervov; opak hypestézia.

hydrocefalus

hydrocefalus [gr.] — zväčšenie objemu mozgovomiechového moku (tekutiny) v mozgových komorách (vnútorný hydrocefalus) alebo v priestore pod mozgovou pavúčnicou (vonkajší hydrocefalus) v dôsledku nepomeru jeho sekrécie a vstrebávania. Vzniká na základe vrodených porúch alebo je následkom napr. meningitídy, mozgového nádoru alebo úrazu. U detí môže vzniknúť pred uzavretím mozgových švov a má za následok zväčšenie celej hlavy, v dospelosti výrazné utláčanie mozgovej hmoty. Liečba: podľa vyvolávajúcej príčiny; pri obštrukčnom hydrocefale vzniknutom následkom komorovej blokády sa odstráni prekážka, prípadne sa vytvorí náhradná cesta cirkulácie mozgovomiechového moku, pri komunikujúcom hydrocefale vzniknutom v dôsledku poruchy resorpcie sa mozgovomiechový mok odvádza chirurgicky implantovanou drenážou do telových dutín (najčastejšie do pobrušnicovej, peritoneálnej dutiny).

Huntingtonova choroba

Huntingtonova choroba [hantink-], Huntingtonova chorea — autozomálne dominantné dedičné neurodegeneratívne ochorenie. Prejavuje sa dyskinézami, t. j. motorickými poruchami v podobe abnormálnych a nekontrolovateľných prudkých pohybov hlavy a končatín (chorea), organicky podmienenými poruchami kognitívnych funkcií (predčasná demencia) a poruchami správania, ako sú depresia, iritabilita (→ dráždivosť), impulzivita ap. Príčinou ochorenia je mutácia, ktorá sa prejavuje zvýšeným počtom opakovaní (kópií) trinukleotidovej sekvencie CAG v géne IT-15. U zdravých jedincov sa vyskytuje 11 – 35 kópií tripletu CAG (kódujúceho aminokyselinu glutamín), u pacientov s Huntingtonovou chorobou viac ako 42 kópií. So zvyšujúcim sa počtom opakovaní dochádza ku skoršiemu nástupu príznakov a rýchlejšiemu priebehu ochorenia. Gén IT-15 je lokalizovaný na 4. chromozóme, kóduje proteín huntingtín s molekulovou hmotnosťou 348 kDa. V neurónoch pacientov sa nachádzajú nerozpustné zhluky mutantného huntingtínu s expandovaným polyglutamínovým úsekom, ktorý sa funkčne líši od normálneho huntingtínu. Ochorenie sa prejavuje progresívnou stratou funkcie a následnou apoptózou neurónov predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú kritické pri regulácii plynulosti vôľových pohybov (→ bazálne gangliá). Prvé symptómy možno pozorovať najčastejšie vo veku 35 – 45 rokov (výnimočne aj skôr), do 10 – 20 rokov od nástupu prvých príznakov vedú k úmrtiu postihnutého. Diagnóza sa stanovuje analýzou DNA (potvrdením prítomnosti alebo neprítomnosti expanzie tripletu CAG) predovšetkým v predklinickom štádiu ochorenia a pri prenatálnej genetickej diagnostike.

Liečba: len symptomatická, účinná terapia zatiaľ neexistuje. Prvýkrát opísaná 1872 americkým lekárom Georgeom Huntingtonom (*1850, †1916), podľa ktorého je nazvaná.

hemiplégia

hemiplégia [gr.] — úplné ochrnutie (obrna) pravej alebo ľavej polovice tela, prípadne i časti alebo celej tváre. Základným typom je cerebrálna (mozgová) hemiplégia, ktorá nadobúda po odznení pseudochabého akútneho štádia centrálny charakter. Centrálna hemiplégia sa vyznačuje príznakmi spastickej obrny. Poškodenie kortikospinálnych dráh vo vnútornom puzdre sa prejavuje centrálnou druhostrannou hemiplégiou a príznakmi centrálnej lézie tvárového nervu na strane hemiplégie (ochrnutím dolnej časti mimického svalstva). Poškodenie kortikospinálnych a kortikobulbárnych dráh v mozgovom kmeni vyvoláva obraz tzv. alternujúcich hemiplégií, pri ktorých je na poškodenej strane porucha niektorého hlavového nervu (III., VII., XII.) a na druhej strane hemiplégia rôzneho stupňa (kortikospinálne dráhy sú poškodené ešte pred skrížením a súčasne sú postihnuté jadrá niektorých hlavových nervov). Podľa výšky patologického procesu v mozgovom kmeni sa rozlišuje horná alternujúca hemiplégia, ktorá vzniká pri poškodení stredného mozgu a prejavuje sa poruchou funkcie III. hlavového nervu na homolaterálnej (súhlasnej) strane a hemiplégiou na kontralaterálnej (protiľahlej) strane (ak je porucha vpravo, prejaví sa na pravej strane poklesom mihalnice, strabizmom a rozšírením zrenice a na ľavej hemiplégiou), stredná alternujúca hemiplégia, ktorá vzniká pri poškodení Varolovho mosta a prejavuje sa periférnou obrnou mimického svalstva z lézie VII. hlavového nervu na poškodenej strane a druhostrannou hemiplégiou, a dolná alternujúca hemiplégia, ktorá vzniká pri poškodení v predĺženej mieche a prejavuje sa periférnou parézou XII. hlavového nervu na strane mozgového ložiska a druhostrannou (skríženou) hemiplégiou; na poškodenej strane predĺženej miechy je porucha hybnosti jazyka, kým na druhej strane je hemiplégia. Alternujúce hemiplégie sú najčastejšie cievneho pôvodu, môže však ísť aj o následok zápalového alebo nádorového procesu. Liečba: veľmi dôležitá je rehabilitácia, nevyhnutné je polohovanie najmä hornej končatiny.

hemiparéza

hemiparéza [gr.] — čiastočné ochrnutie jednej polovice tela často po náhlej cievnej mozgovej príhode (väčšinou ide o rovnostranné postihnutie hornej i dolnej končatiny, napr. ľavostranná hemiparéza, pravostranná hemiparéza).

hemikrania

hemikrania [gr.] —

1. záchvatová bolesť jednej polovice hlavy, klasický príznak migrény;

2. vrodený rázštep lebkovej klenby.

hemibalizmus

hemibalizmus [gr.] — mimovoľné prudké zmietavé pohyby jednej končatiny alebo jednej polovice tela pri poškodení subtalamického jadra zvyčajne následkom trombózy alebo krvácania (viac býva postihnutá horná končatina). Pohyby sú niekedy také prudké, že postihnutého treba chrániť pred poranením hlavy alebo končatín. Hemibalizmus je najčastejšou formou balizmu, obojstranné postihnutie končatín sa nazýva bibalizmus.

hemiasynergia

hemiasynergia [gr.] — strata koordinácie svalovej činnosti v jednej polovici tela.

grand mal

grand mal [gran; fr.] — veľký epileptický záchvat.

grafospazmus

grafospazmus [gr.], pisársky kŕč, spasmus scriptorius — porucha schopnosti písať, resp. úplná neschopnosť písať spôsobená kŕčom svalov ruky a predlaktia. Pri úsilí o jeho prekonanie pri ďalšom písaní sa kŕč zvýrazňuje, môže postihnúť aj svalstvo ramenného pletenca. Príčina grafospazmu nie je jasná. Predpokladá sa spolupôsobenie psychogénnych faktorov (psychotraumatizujúce situácie a neurotická predispozícia) a poruchy funkcie bazálnych ganglií v dôsledku ich poškodenia zápalovým, toxickým, cievnym alebo iným procesom.

glia

glia [gr.] — podporné nervové tkanivo (→ neuroglia).

ganglion

ganglion [gr.] —

1. uzlíky v nervoch (nervové uzliny), ktoré obsahujú telá nervových buniek. Pri bezstavovcoch (napr. pri mäkkýšoch) sú gangliá centrami nervovej činnosti v príslušnej časti tela (tzv. centralizované gangliové nervové sústavy), pri stavovcoch sa nachádzajú zvyčajne mimo centrálnej nervovej sústavy, u človeka v niektorých hlavových nervoch, vo všetkých zadných miechových koreňoch uložených v medzistavcových otvoroch a vo vegetatívnych nervoch (sympatikové gangliá sú uložené v blízkosti chrbtice, parasympatikové vo vnútorných orgánoch). Gangliá pôsobia ako prenosové (retranslačné) stanice, ktoré môžu triediť a rozdeľovať nervové impulzy podľa potreby;

2. cystický vretenovitý alebo guľovitý útvar v okolí šľachy alebo kĺbu vyplnený rôsolovitou látkou. Najčastejšie sa vyskytuje na chrbte zápästia a na priehlavku. Vzniká ako degeneratívny prejav po námahe alebo po úraze.

Liečba: napichnutie a vyprázdnenie ganglia alebo jeho chirurgické odstránenie; často recidivuje, nie je však nebezpečný.

galvanizácia

galvanizácia [vl. m.] —

1. → galvanické pokovovanie;

2. liečba jednosmerným elektrickým (galvanickým) prúdom, galvanoterapia.

funikulárna myelóza

funikulárna myelóza — metabolicky podmienené degeneratívne ochorenie miechy charakterizované demyelinizáciou a nekrózou tkaniva zadných a bočných povrazcov miechy, vznikajúce pri nedostatku vitamínu B12. Nedostatok vitamínu B12 (vonkajší faktor) môže vzniknúť pri niektorých chorobách tráviacej sústavy alebo v dôsledku nedostatočného vylučovania tzv. vnútorného faktora žalúdočnou sliznicou. Funikulárna myelóza je komplikácia neliečenej pernicióznej anémie. Prejavuje sa nervovými poruchami (neuroanemický syndróm), pri poškodení zadných povrazcov miechy parestéziami, bolesťami dolných končatín a poruchou koordinácie ich vôľových pohybov, pri poškodení bočných povrazcov miechy (→ pyramídový systém) poruchou chôdze.

Liečba: podávanie vitamínu B12, pri výrazných motorických poruchách je potrebná rehabilitácia.

Friedreichova choroba

Friedreichova choroba [frídraj-] — dedičné degeneratívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy zapríčinené poruchou metabolizmu železa v mitochondriách. Postihuje dlhé nervové dráhy miechy, predovšetkým jej zadné povrazce. Ochorenie sa zvyčajne začína v detskom alebo v adolescentnom veku, progreduje pomaly. Prejavuje sa spočiatku neistou chôdzou s častými pádmi, deformáciou chodidla (vyvíja sa charakteristická deformita, tzv. Friedreichova noha – v členku je vystretá, zvyšuje sa klenba chodidla, prsty sú kladivkovito ohnuté), neskôr nekoordinovanosťou pohybu končatín, deformáciami chrbtice a hrudníka. Okrem neurologických príznakov sa môže klinicky prejaviť aj poškodením myokradu (→ kardiomyopatia) a cukrovkou. Výrazne sa zhoršuje hĺbková citlivosť svalov, šliach a kĺbov. Účinná liečba zatiaľ nie je známa. Nazvaná podľa nemeckého internistu Nikolausa Friedreicha (*1825, †1882).

encefalografia

encefalografia [gr.] —

1. → echoencefalografia;

2. → elektroencefalografia;

3. → magnetoencefalografia.

elektronystagmografia

elektronystagmografia [gr.], ENG — vyšetrovacia metóda registrujúca zmeny elektrických potenciálov medzi rohovkou a sietnicou (→ nystagmus). Na vyšetrenie sa používa elektronystagmograf, ktorého elektródy sa kladú na spánky a registrujú sa pohyby obidvoch očí súčasne.

dyzestézia

dyzestézia [gr.] — porucha citlivosti, pri ktorej vnem kvalitatívne nezodpovedá podnetu (napr. dotyk je pociťovaný ako mravčenie, pálenie alebo ako bolesť). Vyskytuje sa pri poškodení nervového systému, resp. pri regenerácii prerušeného periférneho nervu.

dolichocefália

dolichocefália [gr.] — dlhohlavosť; tvar ľudskej hlavy, pri ktorej šírka hlavy tvorí 75 % jej dĺžky. Ako opisný znak hlavy sa zvyčajne vyjadruje cefalickým indexom, ktorý je pri dolichocefálnych hlavách nižší ako hodnota 76,9. V Európe od začiatku 13. storočia ubúdalo ľudí s dolichocefáliou (→ brachycefalizácia), od polovice 19. storočia opäť pribúda (debrachycefalizácia). Pri zisťovaní rozmerov lebky sa dolichocefália označuje ako dolichokránia.

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

contrecoup

contrecoup [kontrku; fr.], par contrecoup — úrazové poškodenie mozgu vznikajúce jeho spätným nárazom na vnútro lebky v mieste protiľahlom k nárazu pohybujúcej sa hlavy na prekážku alebo v mieste nárazu pohybujúcej sa prekážky na hlavu charakterizované poškodením mozgového tkaniva (pomliaždenie mozgu). Na rozvoji contrecoup sa podieľa aj podtlak v mozgovom tkanive, ktorý vzniká v momente nárazu na protiľahlom mieste.

cervikokraniálny syndróm

cervikokraniálny syndróm — bolesti v šiji vyžarujúce do záhlavia, niekedy aj do spánkov, temena a čela, spôsobené degeneratívnymi zmenami hornej časti krčnej chrbtice (→ diskopatia). Objektívne sa zisťuje spazmus šijového svalstva, citlivosť (bolestivosť) tŕňovitých výbežkov na tlak, vynútené, protibolestivé držanie hlavy (pohyby vyvolávajú intenzívnu bolesť). Ak sú spondylartróznymi zmenami utláčané aj stavcové tepny, objavujú sa závraty závislé od polohy hlavy, resp. krčnej chrbtice.

cefalometer

cefalometer [gr.], kefalometer, kraniometer — prístroj na meranie rozmerov hlavy, resp. lebky. Skladá sa z dvoch ohnutých roztvárateľných ramien, ktorých konce sa prikladajú na cefalometrické, resp. kraniometrické body, a na pripojenej stupnici sa odčíta vzdialenosť.

balizmus

balizmus [gr. > lat.], ballismus — masívne nepravidelné švihavé mimovôľové pohyby končatín. Balizmus býva dôsledkom poškodenia jadra medzimozgu, podlôžkového tela, ktoré je súčasťou extrapyramídového systému. Objavuje sa zvyčajne na jednej polovici tela (→ hemibalizmus).

aura

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

asynergia

asynergia [gr.], asynergia — porucha koordinácie činnosti svalových skupín rôznych častí tela v dôsledku poškodenia mozočka. Pohyb končatín stráca plynulosť, je viacfázový, v stoji a pri chôdzi sa trup zakláňa dozadu (môže dôjsť až k pádu).

astereognózia

astereognózia [gr.] — strata schopnosti rozpoznávať predmety hmatom pri zachovaní elementárnej citlivosti. Postihnutý vie opísať jednotlivé vlastnosti predmetu (tvar, rozmery, povrch, teplotu ap.), nevie ho však identifikovať. Porucha analýzy a syntézy impulzov vychádzajúcich zo senzitívnych teliesok (receptorov) do kôry temenného laloka mozgu vznikajúca na protiľahlej strane k poškodenej mozgovej hemisfére.

areflexia

areflexia [gr. + lat.] — lek. vyhasnutie (neprítomnosť) reflexu. Príčinou môže byť porucha v dostredivej (aferentnej, senzitívnej, senzorickej) alebo v odstredivej (eferentnej, motorickej) časti reflexného oblúka alebo v prevode medzi nimi. Porucha v prevode medzi senzitívnou a motorickou časťou reflexného oblúka môže byť aj funkčná. Napr. areflexia na dolných končatinách ochrnutých po náhlom poškodení miechy býva spôsobená útlmom miechových centier, ktoré sú pod miestom poškodenia, samy však nie sú poškodené. Pri odznievaní útlmu (miechového šoku) sa reflexy postupne obnovujú a zintenzívňujú až do hyperreflexie. Ak sú priamo poškodené nervové bunky uzatvárajúce reflexný oblúk, reflexy sa neobnovujú, areflexia je trvalá.

arachnoiditída

arachnoiditída [gr.], arachnoiditis — chronický zápal mozgových blán, pavúčnice a podpavúčnicovej trámčiny. Zvyčajne nejde o pravý zápal, ale o produktívnu reakciu pavúčnice na rozličné procesy v mieste ložiska (nádory, krvácanie do mozgových blán po úraze alebo po operácii, prekonané akútne zápaly blán) aj na vzdialených miestach (ložisková infekcia v prinosových dutinách, v mandliach ap.). Po prekonaní arachnoiditídy sa vytvárajú väzivové pruhy alebo plsťovitá sieťovina v podpavúčnicovom priestore (adhezívna forma); blanité štruktúry utvárajúce dutiny obsahujúce mozgovomiechový mok (cystická forma). Arachnoiditída sa môže vyskytnúť na ktoromkoľvek mieste mozgu alebo miechy, najčastejšie však okolo zrakových nervov, miechy, miechových nervov a pri vchode do štvrtej mozgovej komory.

apraxia

apraxia [gr.], apraxialek. neschopnosť vykonávať zložité pohyby naučené častým opakovaním v priebehu života (obliekanie, hra na hudobnom nástroji, profesionálne pohybové stereotypy ap.) napriek tomu, že schopnosť vykonávať jednotlivé elementárne pohyby je zachovaná. Postihnutý namiesto účelných pohybov vykonáva bezradné neobratné pohyby, vzbudzuje dojem duševne chorého, aj keď je jeho intelekt zachovaný. Niekedy dokáže vysvetliť určitý výkon, nedokáže ho však urobiť (ideomotorická apraxia). Podstatou apraxie je porucha funkcie mozgovej kôry temenného laloka dominantnej mozgovej hemisféry.

apoplexia

apoplexia [gr.] —

1. lek. krvácanie do tkaniva spôsobujúce jeho poškodenie. Najčastejšie je krvácanie do mozgu (apoplexia cerebri), ktoré je niekedy klinicky ťažko odlíšiteľné od nedokrvenia mozgu (→ ischémia). Pri poklese krvného prietoku mozgu pod kritickú hranicu sa rozvíja mozgový infarkt (→ encefalomalácia), na ktorého rozvoj vplývajú ochorenie mozgových ciev (najčastejšie ich artériosklerotické zúženie alebo uzavretie) a celkové faktory zhoršujúce krvný obeh (pokles krvného tlaku v spánku, choroby srdca a i.). Krvácanie do mozgu sa vyskytuje najmä u chorých s vysokým krvným tlakom, postihuje mladších ľudí a má ťažšie následky ako ischémia;

2. fytopatol. apoplexia kôstkovín → mŕtvica kôstkovín.

anizokória

anizokória [gr.], anisocoria — nerovnaká šírka očných zreníc spôsobená rozšírením (→ mydriáza) alebo zúžením (→ mióza) jednej z nich.