Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: biológia

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 2040 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

abaxiálny

abaxiálny [lat.] — odosový; bot. strana bočného orgánu rastliny odvrátená od stonky, napr. rub listu. Opak: adaxiálny.

abdomen

abdomen [lat.] —

1. lek. → brucho;

2. zool. pri stavovcoch brucho; pri článkonožcoch časť tela nasledujúca za hruďou, bruško (zadoček), v ktorom sú uložené hlavný pohlavný ústroj a koncová časť tráviacej rúry.

abélia

abélia, Abelia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zemolezovité. Poloopadavé alebo opadavé kry pochádzajúce z vých. Ázie a z Mexika. Majú dekoratívne vajcovité alebo okrúhle protistojné listy, niekedy usporiadané v troj- až štvorpočetných praslenoch, a rúrkovité alebo lievikovité kvety usporiadané v pazušných vrcholíkoch alebo vo vrcholových metlinách, plod jednosemenná kožovitá nažka. Najčastejšie sa pestujú do 3 m vysoká Abelia floribunda s červenými kvetmi a do 1,5 m vysoká Abelia x grandiflora s ružovými kvetmi.

abéliovec dvojradý

abéliovec dvojradý, Abeliophyllum distichum — druh z čeľade olivovité. Z Kórey pochádzajúci, do 1,5 m vysoký opadavý ker s tmavozelenými protistojnými vajcovitými listami, ktorý kvitne v zime voňavými bielymi lupienkovými kvetmi s ružovým nádychom usporiadanými v pazušných strapcoch, plod krídlatá nažka.

abiogenéza

abiogenéza [gr.] — teória o vzniku živých organizmov z neživých látok, napr. z jednoduchých organických zlúčenín. Až do začiatku 19. stor. bola rozšírená Aristotelova hypotéza o samoplodení (generatio spontanea, archiogenesis, naivná abiogenéza) zo 4. stor. pred n. l., podľa ktorej organizmy (napr. hmyz) môžu vznikať spontánne zo špiny, z odpadkov ap. Hoci túto teóriu pokusmi poprel už L. Spallanzani (1765), definitívne ju vyvrátil až v 19. stor. L. Pasteur.

Súčasné predstavy o vzniku života na Zemi sú založené na hypotézach J. S. Haldana (1929) a koacervátovej hypotéze A. I. Oparina (1934): Zem má približne 5 miliárd rokov, pričom počas prvej miliardy boli na nej nevhodné podmienky na vznik živej bunky (vysoká teplota, obsah plynov v atmosfére ap.). Aminokyseliny (základné stavebné jednotky proteínov) a nukleotidy (základné stavebné jednotky nukleových kyselín) mohli vzniknúť počas tzv. chemickej evolúcie abiotickou (prebiotickou) syntézou z jednoduchých zlúčenín uhlíka, kyslíka, vodíka a síry za katalytickej funkcie kovov a spolupôsobenia energie z rádioaktívneho žiarenia a elektrických výbojov v prapôvodnom praoceáne. Nízkomolekulová jednoreťazcová RNA však mohla vzniknúť ešte pred vznikom prvých proteínov a ako základ prvého genómu mala autokatalytické a autoreprodukčné vlastnosti. Ďalší vývoj priniesol vznik protobiontov (priestorovo ohraničených polymérov obsahujúcich aj RNA) a mohol pokračovať cez komplexnejšie útvary (probionty, hypercykly) až k najjednoduchšej živej prokaryontnej bunke. Život takto vznikol vývojom asi pred 4 miliardami rokov, prvé fosílie jednobunkových prokaryontných organizmov sú staré 3,8 miliárd rokov. Proti abiogenéze stojí teória biogenézy.

abionóza

abionóza [gr.] — porucha zdravotného stavu rastlín vyvolaná abiotickými faktormi (pôdnymi a poveternostnými), exhalátmi alebo nesprávnymi zásahmi pri pestovaní a chemickej ochrane rastlín.

abortácia

abortácia [lat.], abort, ablast — úplné, prípadne aj čiastočné potlačenie, zaniknutie alebo zmenšenie; zakrpatenie orgánu živého organizmu.

abortovaný orgán

abortovaný orgán — orgán, ktorý v priebehu vývoja živého organizmu zanikol alebo zakrpatel, napr. chýbajúce okvetie na kvete liesky.

abort

abort [lat.] —

1. biol.abortácia;

2. lek. potrat (→ prerušenie tehotenstva).

absintín

absintín [gr.] — horčina nachádzajúca sa vo vňati paliny pravej (Artemisia absinthium).

absorpcia žiarenia

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

absorpčné chlpy

absorpčné chlpy, pili absorbentesbot. vláknité, šupinovité alebo štítkovité pokožkové útvary, ktoré sú schopné prijímať atmosférickú vodu a odovzdať ju listu; vyskytujú sa napr. pri rode okrasa (Butomus).

abundancia

abundancia [lat.] — početnosť; počet jedincov rastlinného alebo živočíšneho druhu (rodu alebo čeľade) na jednotku plochy alebo objemu, napr. počet bukov lesných na 1 km2, počet dafnií v 1 m3 vody.

Acaena

Acaena [-ke-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ružovité. Trváce, zvyčajne vždyzelené byliny alebo polokry vyskytujúce sa na celej juž. pologuli. Majú striedavé nepárnoperovité, do 15 cm dlhé rôznofarebné listy zložené z úzkych podlhovastých vajcovitých listkov a drobné bezlupienkové kvety usporiadané v stopkatých klasoch al. v hlávkach, plod nažka. Patrí sem okolo 100 druhov, napr. do 15 cm vysoká Acaena microphylla so sivozelenými listami a s červenými ostnatými plodmi.

acefálna larva

acefálna larva — larva s nezreteľnou hlavou zatiahnutou do prednej časti trupu. Má vyvinutý sekundárny ústny otvor, okolo ktorého sú háčikovité (druhotné) ústne orgány; typická pre väčšinu múch (→ strusky).

acervulus

acervulus [lat.] — podkutikulový alebo podepidermový mycéliový vankúšik s konídioformi a konídiami charakteristický pre rozmnožovanie nedokonalých húb z radu čiernospórkovcotvaré.

acetabulária

acetabulária [lat.], Acetabularia — rod rúrkovitých zelených rias z čeľade Dasycladaceae. Makroskopická, asi 3 cm vysoká riasa. Jej nápadný klobúčik s regeneračnou schopnosťou zložený zo vzájomne zrastených gametangií je spojený stopkou s pakorienkom, ktorá sa ukotvuje v substráte. Stielka je inkrustovaná uhličitanom vápenatým. Charakteristickou riasou litorálu Stredozemného mora je napr. druh Acetabularia mediterranea. S rodom acetabulária bola po prvýkrát vykonaná vegetatívna hybridizácia rias.

Acetobacter

Acetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií, ktoré sa na základe schopnosti oxidovať etanol na kyselinu octovú (octové kvasenie) zaraďujú do skupiny octových baktérií. Ich bunky majú elipsoidný až paličkový tvar; pohyblivé formy sa pohybujú pomocou bičíkov vyskytujúcich sa po celom tele; nepohyblivé formy sú bez bičíkov. Znášajú relatívne kyslé prostredie (pH 4,5), netvoria endospóry, ich metabolizmus je striktne aeróbny. Sú schopné syntetizovať celulózu, ktorá vytvára základnú hmotu v blízkom okolí bunky. Známych je asi 50 druhov. Používajú sa pri priemyslenej výrobe octu (Acetobacter aceti), pri výrobe kyseliny askorbovej (vitamín C), resp. kyseliny glukónovej (jej soli slúžia ako farmaceutické prípravky). Nepriaznivo sa uplatňujú pri octovatení vína, muštov a piva, sú nežiaducou kontamináciou pri výrobe droždia.

acidorezistencia

acidorezistencia [lat.] — schopnosť niektorých mikroorganizmov udržať si pri farbení (→ farbenie mikroorganizmov) primárne farbivo a odolávať odfarbovaniu kyselinou, zriedeným alkoholom, prípadne inými odfarbovacími prostriedkami. Vlastnosť opísal P. Ehrlich (1882), jej podstata však nie je dodnes presne objasnená (predpokladá sa, že farbivo sa zachytí v bunke v dôsledku vzniku komplexov medzi mykolovými kyselinami a farbivom v bunkovej stene baktérií). Acidorezistentné sú mykobaktérie (aj pôvodca tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis), niektoré aktinomycéty, bakteriálne spóry a askospóry niektorých kvasiniek.

acikula

acikula [lat.], Acicula — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Caenogastropoda, čeľaď acikulovité. Veľmi drobné mäkkýše s lesklou ihlovitou ulitou. Po prechode k životu na súši sa zmenila ich žiabrová dutina na pľúca. Na Slovensku sa vyskytujú 2 druhy, napr. acikula karpatská (Acicula parcelineata).

acikulovité

acikulovité [lat.], Aciculidae — čeľaď z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Caenogastropoda, rozšírená v záp. časti palearktickej oblasti. Acikulovité žijú na vlhkých miestach v lesoch pod hrabankou a v zemi, majú malú lesklú úzkocylindrickú ulitu (2 – 4 mm) s tupým vrcholom a s hlboko zatiahnuteľným viečkom.

Acinetobacter

Acinetobacter [-bak-; lat. + gr.] — rod aeróbnych gramnegatívnych baktérií zahŕňajúci 12 geneticky odlišných druhov, ktoré sa líšia takmer výlučne charakterom výživy. Ich bunky majú tvar paličiek, v stacionárnej fáze rastu tvar kokov, vyskytujú sa prevažne v pároch alebo v krátkych retiazkach. Zvyčajne bývajú opuzdrené, netvoria spóry. Veľmi sú rozšírené v prírode (najmä vo vode a v pôde) a v potravinách. Izolujú sa aj z kože a zo slizníc dýchacích ciest zdravých ľudí, správajú sa ako podmienečné patogény. Všetky kmene sú rezistentné na penicilín, niektoré sú citlivé na cefalosporíny.

acidofília

acidofília [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu kyslé prostredie (pH 6,4 – 4), napr. rastliny schopné žiť v kyslej pôde, acidofilné organizmy, ktoré sú na toto prostredie fyziologicky adaptované (majú zabezpečenú normálnu činnosť enzýmov a transportných proteínov, pričom zvýšená koncentrácia vodíkových iónov je pravdepodobne nevyhnutná na stabilitu plazmatickej membrány). Prísne acidofilné sú napr. druhy eubakteriálneho rodu Thiobacillus, rody archebaktérií Sulfolobus a Thermoplasma, niektoré jednobunkové organizmy a riasy. Opak: acidofóbia.

acidofóbia

acidofóbia [lat. + gr.] — vlastnosť živých organizmov vyžadujúcich na svoju existenciu zásadité prostredie (pH nad 7). Opak: acidofília.

acoelomáty

acoelomáty [-cé-; gr. + lat.], Acoelomata — skupina živočíchov z vývinovej vetvy prvoústovce (Protostomia) obsahujúca kmene ploskavce (Plathelminthes), čeľusťoústky (Gnathostomula), páskovce (Nemertini) a machovce (Entoprocta).

Acokanthera

Acokanthera [ako- -te-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Vždyzelený ker s kožovitými listami a drobnými ružovými voňavými kvetmi, plod čierna jedovatá bobuľa.

Actinobacillus

Actinobacillus [ak-; gr. + lat.] — rod fakultatívne anaeróbnych (prípadne mikroaerofilných) gramnegatívnych baktérií paličkovitého tvaru, zriedkavo kokov; nie sú pohyblivé, nesporulujú. Sú primárne patogénne pre zvieratá (druh Actinobacillus ligniersii vyvoláva v hornom tráviacom trakte hovädzieho dobytka granulomatózne lézie, pri ovciach spôsobuje hnisavé ložiská na koži a v pľúcach). U ľudí sa baktérie izolovali z rán po pohryznutí zvieratami. Prítomnosť Actinobacilla v organizme spôsobuje potlačenie imunitných mechanizmov a potenciálne patogénne mikroorganizmy sa prejavia ako patogény. Pri kultivácii na pevnom agare tvoria baktérie hladké nepriesvitné kolónie, veľmi rýchlo strácajú životaschopnosť.

acyklický kvet

acyklický kvet, flos acyclicus — kvet, ktorého kvetné orgány vyrastajú na kvetnom lôžku v špirále. Ak je kvetné lôžko pretiahnuté, kvetné orgány vyrastajú skrutkovito (napr. pri rode kalykant, Calycanthus).

adamsia

adamsia, Adamsia — rod z kmeňa pŕhlivce (Cnidaria), trieda šesťlúčovky (Hexacorallia), rad sasanky (Actiniarida). Morské dravé živočíchy s množstvom ramien okolo ústneho otvoru vyskytujúce sa v Stredozemnom mori a v Atlantickom oceáne. Živia sa planktónom a menšími rybami. V symbióze s rakom pustovníckym žije druh adamsia spoločenská (Adamsia palliata), ktorá je prichytená na jeho ulite a chráni ho pŕhlivými ústrojmi.

Adanson, Michel

Adanson, Michel, 7. 4. 1727 Aix-en-Provence – 3. 8. 1806 Paríž — francúzsky botanik a cestovateľ (1748 – 54 po Senegale). Ako jeden z prvých botanikov sa pokúsil vypracovať prirodzenú klasifikáciu rastlín. Zaradením rôznych druhov do umelých systémov a ich porovnávaním sa usiloval zistiť ich skutočné miesto v prirodzenom systéme. R. 1793 zverejnil nový botanický (numericko-taxonomický) systém a v práci Prirodzené čeľade rastlín (Familles naturelles des plantes) roztriedil rastliny (udáva 18-tisíc známych a 25-tisíc neznámych druhov) do 58 čeľadí podľa podobností v 65 znakoch. Jeho systém bol však málo presvedčivý, pretože všetkým morfologickým znakom dával rovnaký význam. Je podľa neho nazvaný rod Adansonia.

adaptabilita

adaptabilita [lat.] — prispôsobivosť; schopnosť všetkých živých organizmov prispôsobovať sa zmeneným podmienkam prostredia. Najlepšie vyvinutú adaptabilitu má človek. Nedostatočná adaptabilita alebo jej prekročenie nadmernou záťažou môže viesť k narušeniu osobnosti, k vzniku ochorení alebo k uľahčeniu ich rozvoja.

adaptívna radiácia

adaptívna radiácia — evolučný proces, v ktorom sa pôvodná skupina organizmov rozštiepi na rôzne životné formy tým, že sa po rozšírení na nové územia prispôsobí (adaptuje) rôznym životným podmienkam. Takáto možnosť sa naskytla napr. pri cicavcoch a vtákoch po vyhynutí veľkých plazov na konci druhohôr a na začiatku treťohôr.

adax

adax [lat.], Addax — rod dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, podčeľaď Hippotraginae (→ antilopy), žijúci na juž. okrajoch Sahary. Má veľké okolo 110 cm vysoké telo, hmotnosť 125 kg, prevažne svetlopieskovej farby, a dlhé špirálovité rohy. Patrí sem jediný takmer vyhynutý druh adax nubijský (Addax nasomaculatus).

adaxiálny

adaxiálny [lat.] — priosový; bot. strana bočného orgánu rastliny privrátená k stonke, napr. líce listu. Opak: abaxiálny.

adas

adas [lat.] — starší názov rodu adax.

adela

adela, Adela, Menophora — rod z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera), čeľaď blyštekovité. Malé uzdokrídle motýle s veľkosťou len niekoľko mm, napr. druhy adela zelená (Adela reaumurella) a adela chrastovcová (Adela scabiosella).

adelfia

adelfia [gr.] — zrastanie tyčiniek do zväzočkov, zmnoženie z jednej, napr. pri rodoch ľubovník (Hypericum) a lipa (Tilia).

adénium

adénium, Adenium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Trváce sukulenty s mäsitými zhrubnutými stonkami, často postihované hubovými chorobami a odhnívaním, citlivé na chlad. Najznámejším druhom je adénium hrubé (Adenium obesum) s lievikovitými ružovými, vnútri bielymi kvetmi a oválnymi listami, plod mechúrik s páperistými semenami.

adenovírusy

adenovírusy [gr. + lat.] — neobalené vírusy s genetickou informáciou v lineárnej dvojvláknovej DNA. Patria do čeľade Adenoviridae, do ktorej sa zaraďujú 2 rody – Mastadenovirus a Aviadenovirus. Množia sa v jadre infikovanej bunky. Pôvodne boli izolované zo sliznice dýchacích ciest človeka, v súčasnosti je známych viac ako 100 sérotypov izolovaných z rôznych živočíchov. Vyvolávajú napr. ochorenia dýchacích ciest, zápaly očných spojoviek a črevnej sliznice, kožné exantémy, zriedkavo aj zápal pľúc; niektoré typy adenovírusov sú onkogénne pre laboratórne hlodavce.

adesmia

adesmia — oddelený vývoj orgánov, ktoré sú zvyčajne medzi sebou zrastené, napr. pri zvončeku (Campanula) výskyt voľnolupienkového kvetu namiesto zrastenolupienkového.

adhézia

adhézia [lat.] — 1. → priľnavosť; 2. lek. → zrast.

adiantovité

adiantovité [lat.], Adiantaceae — v starších botanických systémoch čeľaď vždyzelených papradí; v súčasnosti sú zaradené v čeľadi krídelnicovité.

adlúmia

adlúmia, Adlumia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď makovité. Patria sem dva druhy, napr. 3 – 5 m vysoká adlúmia hubovitá (Adlumia fungosa), bylinná dvojročná popínavá rastlina so striedavými 2- až 4-krát perovito zloženými listami dlhými do 25 cm; v lete vytvára metliny malých rúrkovitých bielych alebo purpurových kvetov, plod tobolka.

adosovaný listeň

adosovaný listeň — listeň bočného konárika postavený chrbtom k hlavnej osi, napr. pri jednoklíčnolistových rastlinách.

Aedes

Aedes [é-] — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď komárovité.

aerób

aerób [gr.], aeróbny organizmus — organizmus potrebujúci na život nevyhnutne kyslík, t. j. vzdušné prostredie. Nedostatok kyslíka sa v organizme prejavuje už pri poklese jeho obsahu vo vzduchu na 10 %, pri poklese na 5 % sa mnohé organizmy dusia. Aeróbne sú nižšie huby a plesne, mikroorganizmy, ktoré sa delia na striktne (prísne, obligátne) aeróbne (rastú len v prítomnosti kyslíka), fakultatívne aeróbne (rastú aj v prítomnosti, aj v neprítomnosti kyslíka, zvyčajne však lepšie v jeho prítomnosti) a mikroaerofilné (sú anaeróbne, znášajú však malé množstvo kyslíka a rastú pri tlaku kyslíka, ktorý je nižší ako atmosférický), ako aj všetko živočíšstvo a vyššie rastlinstvo. Termín zaviedol L. Pasteur. Opak: anaerób.

aerobióza

aerobióza [gr.], oxybióza — schopnosť väčšiny živých organizmov žiť v prostredí s obsahom voľného (plynného alebo rozpusteného) kyslíka a využívať ho na oxidáciu živín. Opak: anaerobióza.

aeróbny

aeróbny [gr.] — vyžadujúci voľný (plynný alebo rozpustený) kyslík, ktorý sa využíva najmä pri aeróbnej respirácii (dýchaní).