Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Ázia - Mongolsko

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Kitanská ríša

Kitanská ríša — historický štátny útvar jestvujúci 907 – 1125 na území dnešnej severovýchodnej Číny (približne dnešné čínske provincie Chej-lung-ťiang, Ťi-lin a Liao-ning a autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko). Vytvorený Kitanmi, etnikom sídliacim asi od 5. stor. na území dnešnej severovýchodnej Číny (v čínskych prameňoch nazývaným Čchi-tan), považovaným za potomkov jednej vetvy Sien-piov a v mongolských prameňoch spolu s nimi za predkov moderných Mongolov. Kitani hovorili kitanským jazykom (kitančinou) zaraďovaným do mongolskej skupiny altajskej jazykovej rodiny (→ altajské jazyky). Zapisoval sa tzv. veľkým (vytvorené okolo 920 na základe čínskym písma) a malým kitanským písmom (vytvorené okolo 925 na základe ujgurského písma), v ktorom sa zachovalo viacero písomných pamiatok, dodnes však nebolo úplne rozlúštené. Od etnonymu Kitan je odvodený ruský a bulharský názov Číny (Kitaj).

Kitani boli pôvodne lovci a nomádi, ich náboženstvom bol šamanizmus. V 7. stor. podliehali autorite cisárov čínskej dynastie Tchang, od 2. polovice 8. stor. boli spojencami Ujgurskej ríše. Po jej zničení Jenisejskými Kirgizmi (840) časť ujgurskej vládnucej elity ušla ku Kitanom. Na prelome 8. a 9. stor. sa začali zjednocovať a vytvorili (spočiatku voľný) kmeňový zväz. Na začiatku 10. stor. využili krízu dynastie Tchang a rozdrobenie Číny (→ Päť dynastií a desať kráľovstiev) na územnú expanziu (o. i. dobyli aj rozdelené panstvá Kirgizského kaganátu) a 907 sa ich vodcom (kaganom) stal Ambagan (aj Ambakjen, Apoki, čín. A-pao-t’i) z klanu Jie-lü; tento rok je považovaný za rok založenia Kitanskej ríše. R. 916 Ambagan zrušil voľby chána, vyhlásil sa za cisára a začal používať výhradne čínsky cisársky titul chuang-ti, čím sa pôvodné kmeňové spoločenstvo premenilo na dedičnú monarchiu na čele s klanom Jie-lü. Za pomoci čínskych radcov a vďaka ekonomickej prosperite (v ekonomike začalo prevládať poľnohospodárstvo nad pastierstvom, významná bola aj ťažba soli a železnej rudy) jeho moc rýchlo narastala. Hoci sa pri budovaní ríše inšpiroval čínskym vzorom (Kitani čiastočne prijali čínsku kultúru, napr. dvorské rituály, podľa čínskeho vzoru sa budovali politické inštitúcie, dominantnými sa stali čínske buddhistické školy, ktoré nahradili pôvodnú vieru v prírodné sily a útvary) a sám ovládal čínsky jazyk, dôraz kládol na zachovanie kitanskej identity (napr. dal vytvoriť vlastné, kitanské písmo). Súčasťou Kitanskej ríše sa postupne stali aj Číňanmi osídlené oblasti na južnom okraji severovýchodnej Číny, 938 ovládla severnú Čínu od mesta Ta-tchung po dnešný Peking.

R. 946 (podľa iných zdrojov 947) sa ríša začala oficiálne nazývať Liao. Mala päť hlavných (sídelných) miest, najdôležitejšie bolo Šang-t’ing (v blízkosti dnešného Lin-chuangu vo Vnútornom Mongolsku) a na spravovanie ríše boli vytvorené dva druhy administratívnych orgánov (duálny systém vlády): tzv. sev. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené nomádmi a Kitanmi (sídlil v meste Ta-tchung), a juž. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené usadenými čín. roľníkmi (v oblasti dnešného Pekingu). Kitanská ríša takmer po celú dobu svojho jestvovania predstavovala vojenskú hrozbu pre čín. dynastiu Sung; 1004 počas vojenskej výpravy proti Sungskej ríši sa Kitani dostali do blízkosti sungského hlavného mesta Kchaj-feng a na základe následnej tzv. Čchanjüanskej zmluvy (podpísaná 1005 v Čchan-jüane v blízkosti Kchaj-fengu) sa čínska dynastia Sung zaviazala platiť Kitanskej ríši každoročne tribút v striebre a hodvábe, 1042 boli Sungovia pod hrozbou ďalšej invázie prinútení tribút zvýšiť. Začiatkom 11. stor. sa vplyv Kitanskej ríše rozšíril aj do severnej časti Kórejského polostrova, do kráľovstva Korjo, kde v tom čase vládla dynastia Wang (918 – 1392). Úpadok Kitanskej ríše sa začal 1065 vnútornými konfliktmi (boje o nástupníctvo, pokus jednej z cisárových konkubín uzurpovať si moc). Zanikla po vpádoch Džürčenov, keď dynastiu Liao porazil A-ku-ta (1124, definitívne 1125), zakladateľ džürčenskej dynastie Ťin. Posledný kitanský panovník Jie-lü Ta-š’ odišiel spolu s časťou Kitanov na západ, kde založil dynastiu Západný Liao a Karakitanskú ríšu. Ostatní Kitani splynuli s jazykovo blízkymi Mongolmi.

Kirgizský kaganát

Kirgizský kaganát — štátny útvar (ríša) Jenisejských Kirgizov, ktorí začiatkom 9. stor. využili úpadok Ujgurskej ríše, pod ktorej vplyv patrili, a 820 sa ich vládca (ažo) Külüg Bagha vyhlásil za kagana (chána) Kirgizov. R. 840 napadol a zničil ujgurské hlavné (sídelné) mesto Ordu-Balyk (aj Karabalgasun, Char-Balgas) na brehu rieky Orchon a vytvoril mocnú ríšu, ktorá chránila okolité kmene proti Číne. V období najväčšieho rozmachu (polovica 9. a začiatok 10. stor.) sa rozprestierala približne od rieky Irtyš (na západe), severnú a východnú hranicu tvorili rieky Angara a Selenga, na juhu siahala po púšte Taklamakan a Gobi, jej centrum sa nachádzalo na území dnešnej republiky Tuva (Ruská federácia). V 10. stor. sa Kirgizský kaganát rozpadol na niekoľko údelných panstiev, ktoré boli neskôr dobyté mongolskými Kitanmi (dynastia Liao).

Karakorum

Karakorum, Qara Qorum, mongolsky Charchorum, pôvodne Char Chorum — archeologická lokalita v strednom Mongolsku v Övörchangajskom ajmaku v administratívnej jednotke Charchorin v doline rieky Orchon asi 300 km juhozápadne od Ulanbátaru, 1235 – 64 hlavné mesto Mongolskej ríše. Mesto bolo založené 1235 Džingischánovým synom, chánom Ögedejom, počas ktorého vlády bol vybudovaný opevnený palácový komplex Palác nesmierneho mieru (Tumen Amgalan ord) a mestské hradby. Vo výstavbe pokračoval chán Möngke, ktorý dal zväčšiť palác a vybudovať buddhistickú stúpu. Počas jeho vlády vznikol aj legendárny Strieborný strom z Karakorumu (socha stromu zo striebra vyhotovená francúzskym zlatníkom, zároveň slúžiaca ako automat nalievajúci alkoholické nápoje počas chánových osláv). Po rozpade Mongolskej ríše na štyri časti (ulusy) a po prenesení hlavného mesta Chubilajom z Karakorumu do oblasti dnešného Pekingu význam mesta poklesol. Nakrátko jeho význam stúpol po porážke Mongolov (dynastie Jüan, 1368) v Číne dynastiou Ming (1368 – 1644), keď sa tam stiahol mongolský vládnuci rod. Okolo 1400 počas konfliktov medzi mongolskými kmeňmi však bolo Karakorum zničené. Na jeho mieste severomongolský vládca Abataj-chán 1586 (podľa niektorých prameňov aj 1585) založil najstarší tibetský buddhistický kláštor v Mongolsku Erdenedzú.

Existencia Karakorumu bola dlho spochybňovaná. Správy o ňom a jeho opis ako prosperujúceho mesta sa zachovali v čínskych letopisoch a zápisoch európskych cestovateľov, napr. v cestopise flámskeho františkánskeho mnícha Villema van Rubroeck (aj Rubruk, *medzi 1215 – 20, †okolo 1270), ktorý Karakorum 1253 – 54 navštívil a podľa ktorého bolo opevnené hradbami so 4 vstupnými bránami a rozdelené na 2 štvrte (moslimskú a čínsku), nachádzalo sa tam 12 buddhistických a taoistických chrámov (ktoré označil ako pohanské), dve mešity a nestoriánsky kostol. Polohu Karakorumu sa podarilo lokalizovať koncom 19. stor. a jeho zvyšky boli objavené 1948 – 49. R. 2004 boli ruiny Karakorumu spolu s kultúrnou krajinou v doline rieky Orchon zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Karakitanská ríša

Karakitanská ríša, Karakitanský chanát, Západný Liao — historický štátny útvar jestvujúci v 12. – začiatkom 13. stor. v Strednej Ázii. Založený časťou Kitanov vedených Jie-lü Ta-š’om (príslušníkom kitanského vládnuceho rodu, dynastie Liao), ktorí po podmanení Kitanskej ríše tunguzskými Džürčenmi (1124, definitívne porazení 1125) odtiahli cez Mongolsko na západ do Strednej Ázie, kde sa 1131 definitívne usadili a kvôli odlíšeniu od pôvodných Kitanov sa začali nazývať Karakitani, t. j. Čierni Kitani.

Hlavným mestom ríše sa stal Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v severnom Kirgizsku). Karakitanská ríša od začiatku kontrolovala oblasť na východe od Aralského mora až po strednú časť Mongolska. Jej vládnuca elita bola do veľkej miery počínštená; spôsob vládnutia a štruktúra centrálnych vládnych orgánov boli prebraté od Číňanov, úradným jazykom bola čínština, používal sa čínsky kalendár a čínske úradnícke tituly. Organizácia armády a silné klanové väzby však vychádzali z nomádskych tradícií Karakitanov (resp. Kitanov), ktorí (rovnako ako Kitani) vyznávali buddhizmus (čiastočne aj šamanizmus) a boli ovplyvnení čínskymi buddhistickými školami. Voči viacerým moslimským etnikám Strednej Ázie, ktoré si postupne podriadili, však vládcovia Karakitanskej ríše uplatňovali tolerantnú náboženskú politiku. R. 1211 sa trónu zmocnil najmanský vodca Küčlüg (vládol 1211 – 18), čo následne vyvolalo vnútorné konflikty. Ríša definitívne zanikla 1218, keď jej územie dobyli Džingischánove vojská. Časť karakitanských elít potom vstúpila do úradníckych služieb rozpínajúcej sa Mongolskej ríše.

kaganát

kaganát [turkické jazyky] — názov štátneho útvaru, resp. ríše, ktorej vládol kagan. Kaganát utvárali od 3. stor. turkické kmene, napr. Turkický kaganát, Avarský kaganát (→ Avari), Chazarský kaganát (→ Chazari). Od 13. stor. (od ovládnutia Mongolmi) nahradil termín kaganát jeho mongolský variant chanát, s ktorým sa v literatúre často zamieňa, napr. Turkický kaganát sa často označuje ako Turkický chanát.

kagan

kagan [turkické jazyky], aj hakan, hagan — titul vládcu kaganátu používaný asi od 3. stor. turkickými kmeňmi; manželka kagana sa nazývala katun (katyn). Po ovládnutí turkických kmeňov Mongolmi (od 13. stor.) nahradil titul kagan jeho mongolský variant chán, s ktorým sa v literatúre často zamieňa.

Javúchulan, Begdzín

Javúchulan, Begdzín, 15. 3. 1929 sum (okres) Džavchlant, Zavchanský ajmak (kraj) – 17. 2. 1982 Ulanbátar — mongolský básnik a prekladateľ. Písať začal v 50. rokoch 20. stor. najmä lyriku s prírodnou a občianskou tematikou. Autor básnických zbierok Pod klenbou azúrového neba (Cencher mandlyn tenger dor, 1954), Pod striebornou lunou (Möngön sarny dor, 1955), Rolničky striebornej uzdy (Möngön chazaaryn čimee, 1961), Tŕstie na Čiernom jazere (Char us nuuryn šagšuurga, 1965), Luna nocujúca v stepi (Cheer chonoson sar, 1965), Kozorožec (Techijn zogsool, 1970) a Strieborné ráno jesene (Namryn möngön öglöö, 1977). R. 1981 vyšiel v slovenčine v preklade Rudolfa Čižmárika a Jiřího Šímu výber z jeho veršov Tulské lesy a 1974 v češtine v preklade Václava Daňka a Jiřího Šímu výber Hvězdy v poušti.

chanát

chanát [turkické jazyky > mongolsky] — turkický a mongolský územnosprávny celok, ktorému vládol chán, neskôr ríša, napr. Ílchanát či chanát, ktoré vznikli po rozpade Zlatej hordy (Kazanský, Krymský, Astrachánsky, Sibírsky chanát), chanát na území Uzbekistanu (Bucharský, Chivský, Kokandský chanát) a i.

Chalcha

Chalcha — tradičný mongolský názov územia dnešného Mongolska osídleného prevažne majoritným etnikom – Chalchmi (→ Mongoli). Čínske (neskôr aj anglické) pramene túto oblasť označovali aj ako Vonkajšie Mongolsko.

horda

horda [mongolsky], tur. ordu — pôvodne sídlo (staromongolsky ortu, novomongolsky ord), sídelná jurta vládcu (chána) turkických nomádskych kmeňov, od 13. stor. aj označenie konfederácie týchto kmeňov ako historickej formy štátneho útvaru a súčasť ich názvov (→ Zlatá horda, Biela horda, Nogajská horda a i.). Od 17. stor. slovo horda vo význame banda, tlupa prenikalo do európskych jazykov v súvislosti s nájazdmi Krymských Tatárov v Podolí a na Volyni v dnešnej Ukrajine.

Amursaná

Amursaná, aj Amarsaná, 1722 – 1757 — ojratské (západomongolské) knieža. Spočiatku oddane slúžil mandžuským chánom, neskôr vlastenec a bojovník proti mandžusko-čínskej nadvláde v Chalche. R. 1755 na čele protimandžuského povstania (1755 – 56), utrpel porážku. R. 1757 ušiel do Ruska, kde zomrel na kiahne.

Ambagan

Ambagan, aj Ambakjen, Apoki, ? – 926 — kitanský vodca, zakladateľ ranofeudálnej Kitanskej ríše (Liao). Pochádzal z aristokratického rodu Jie-lü. Po trojročnom období vo volenej funkcii spoločného vodcu 8 kitanských ajmakov dal ostatných 7 zabiť a zrušil ďalšie voľby. R. 916 sa vyhlásil za cisára. Uskutočnil administratívnu reformu podľa čínskeho vzoru, prispel k rozvoju obchodu a ťažbe nerastov. R. 920 dal vytvoriť kitanské písmo na základe čínskeho písma.

altan-chán

altan-chán

1. v 13. stor. titul, ktorým Mongoli nazývali cisárov dynastie Ťin;

2. v 17. stor. titul kniežat v severozáp. Mongolsku.

Altanbulag

Altanbulag, Altan-Bulak — pohraničné mesto v Mongolsku v Selengijskom ajmaku na hranici s Ruskom na ceste Kulgan – Ulan-Ude v údolí otvorenom smerom k rieke Selenga a jazeru Bajkal, 770 m n. m., 4-tis. obyvateľov (2008). Centrum poľnohospodárskej oblasti. Potravinársky a kožiarsky priemysel. R. 2016 tam bola otvorená zóna voľného obchodu s potrebnou infraštruktúrou, dôležitá pre rozvoj obchodu medzi Ruskom, Čínou a Mongolskom. Dôležitý hraničný priechod do Ruska.

Založené 1730 ako obchodná osada na ceste z Ruska do Číny (resp. dnešného Mongolska), vzniklo a rozvíjalo sa súčasne s naproti ležiacou osadou Kiachta (od 1934 mesto) na území Ruska. V období 1919 – 21 politické stredisko mongolskej revolúcie. Múzeum.

Altan

Altan, vlastným menom Amda, 1507 – 1582 — chán, juhomongolské knieža, vnuk Dajan-chána. Vyjednávaním i vojensky sa zaslúžil o normalizáciu obchodných vzťahov s Čínou. Prijal tibetský buddhizmus a prispel k jeho šíreniu. Ako prvý udelil tibetskému lámovi titul dalajláma. R. 1554 založil v juž. Mongolsku mesto Chöch-chot (čín. Chu-che-chao-tche, Hohhot), ktoré sa stalo centrom obchodu a remesla.

ajmak

ajmak, aimag [mongolsky] —

1. v mongolských kmeňoch pôvodne skupina príbuzných rodín pochádzajúca od jedného predka a kočujúca na jednom území (rod, plemeno, dokonca aj národ), v období feudalizmu léno, kniežatstvo, chanát;

2. základná jednotka administratívnej správy v Mongolsku.

Abataj-chán

Abataj-chán, aj Abataj-Sajn-chán, Abtaj-chán, 1554 – 1587 — chalšské (severomongolské) knieža, zakladateľ dynastie Tüšet-chánov. Vyhlásil tibetský buddhizmus za štátne náboženstvo. R. 1586 dal na rozvalinách Karakorumu, hlavného mesta mongolskej ríše z 13. stor., postaviť kláštor Erdenedzú pokladaný za najstarší kláštor tibetského buddhizmu v Mongolsku.