Ioane Petrici [jo-], koniec 11. stor. – začiatok 12. stor. — gruzínsky filozof, novoplatonik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, študoval v Konštantínopole, žiak a stúpenec Michaela Psella a Ióanna Itala. Po Italovom vyhnaní z Konštantínopola (1082) pôsobil v Petriconskom kláštore (dnes pri obci Bačkovo v Bulharsku) a istý čas v Kláštore Gruzíncov na Čiernej hore v Sýrii, potom sa vrátil do Gruzínska, kde viedol Gelatskú akadémiu. Do gruzínčiny preložil diela antických i kresťanských filozofov. Jeho preklad diela Základy teológie od Prokla je považovaný za najstarší (obsahuje 211 kapitol, úvod, záver i odborný komentár). Preložil aj spis Ióanna Klimaka (Ióannés Klimax) Rebrík do raja a historické dielo Jozefa Flavia Židovské starožitnosti, venoval sa aj prekladu Biblie. Autor filozofického diela Výklad Prokla a platónskej filozofie (Ganmarteba proklesthvis diadochosisa da platonurisa philosophiisad), asketicko-mysticko poetického traktátu Schody dobročinnosti (Sathnoebatha kibe) a poetického diela Mesačné synaxárium (Sathveo svinakhsari). Jeho dielo ovplyvnilo neskoršie gruzínske filozofické myslenie, poéziu a historickú prózu.

Ioane-Zosime [jo-], 2. a 3. tretina 10. stor. — gruzínsky mních a hagiograf. Venoval sa všestrannej knihovnícko-literárnej činnosti, rekonštruoval poškodené časti textov, viazal knihy, prepisoval texty, zostavoval tematické zborníky. Počas pobytu v Kláštore svätého Sávu v Jeruzaleme zostavil rukopis Paschalie (Paskhalia, 949), v ktorom opisuje metodiku výpočtu dátumu Veľkej noci, dielo encyklopedického charakteru významné z hľadiska hagiografie a dejín liturgiky Chóry (Sagalobelni, 954), ktoré okrem súdobých redakcií obsahuje aj staršie gruzínske a grécke redakcie, Zborník oslavných piesní (Sagalobelni iadgarni, 956) a cirkevný kalendár Súbor mesiacov roka (Khebaj thuethaj celicdisathaj), ktorý obsahuje obsiahle informácie o kláštoroch a svätých miestach Palestíny, o jej topografii, hagiografii a liturgike, ako aj životopisy gréckych a gruzínskych svätých. V Kláštore svätej Kataríny na Sinaji prepísal patriotické diela Óda na gruzínsky jazyk (Khebaj da didebaj kharthulisa enisaj, 70. – 80. roky 10. stor.) a O gruzínskom jazyku (Kharthulisa enisathuis), v ktorých považoval gruzínsky a grécky jazyk za rovnocenné.

Ioseliani [jo-], Otia, 16. 6. 1930 Gvištibi, západné Gruzínsko – 14. 7. 2011 Cchaltubo — gruzínsky spisovateľ a scenárista. V prvom diele, v zbierke poviedok Susedia (Karis mezoblebi, 1957), sa zameral na medziľudské vzťahy a morálne hodnoty. Autor románov Padanie hviezd (Varskvlavthcvena, 1962) a Čierna a biela rieka (Šavi da thethri mdinare, 1975) s vojnovou a Bola raz jedna žena (Lqo erthi khali, 1970) s morálno-etickou tematikou, divadelných hier, ktoré mali úspech aj za hranicami Gruzínska, Človek sa rodí jedenkrát (Adamiani erthchel ibadeba) a Skôr než sa rebrinák prevráti (Sanam uremi gadabrundeba), zbierok pre deti Za deviatimi horami (Cchra mtas ikhith, 1969) a Dačiho rozprávky (Dačis zghaprebi, 1973), ako aj filmových scenárov Rýchlik (Čkhari matarebeli, 1960) a Skoro príde jar (Male gazaphchuli mova, 1967). Niektoré jeho poviedky a divadelné hry boli preložené do viacerých jazykov.

Kharthlis cchovreba → História Kartli

História Kartli, aj Život Kartli, gruz. Kartlis cchovreba, Kharthlis cchovreba — zborník gruzínskych letopisov zachytávajúci politické dejiny Gruzínska od najstarších čias po 18. stor., ako aj niektoré udalosti z histórie Arménska, Kaukazskej Albánie, národov sev. Kaukazu, Byzancie a Iránu i turkických kmeňov. Jeho historickú autenticitu potvrdzujú diela gréckych, latinských, perzských i arabských autorov, ako aj archeologické vykopávky. Bol napísaný v rôznych obdobiach viacerými autormi. Delí sa na starú a novú Históriu Kartli. Stará História Kartli zostavená v 11. stor. Leontim Mrovelim opisuje dejiny Gruzínska od najstarších čias. Patria k nej letopis Leontiho Mroveliho Život gruzínskych kráľov a prvých predkov a potomkov (Cchovreba kharthveltha mephetha da pirvelthagantha mamatha da nathesavtha), ktorý obsahuje pasáže zo zborníka Pokresťančenie Kartli (Mokhcevaj Kharthlisaj), ďalej Džuanšeriho (žil v 11. stor.) Život Vachtanga Gorgasaliho (Cchovreba Vachtang Gorgaslisa) a letopisy iných historikov. Je zachovaná v niekoľkých rukopisoch z 15., 16. a 17. stor. i jej arménsky preklad v rukopise z 13. stor. V novej Histórii Kartli zostavenej v 18. stor. na žiadosť kráľa Vachtanga VI. Bagrationiho komisiou učencov pod vedením mnícha Egnatašviliho (žil v 18. stor.) sú opísané dejiny od 14. do 18. stor.

Amirani — hrdina gruzínskeho národného eposu, syn lovca Sulkamacha a bohyne lesnej zveri, ktorý sa vzoprel proti bohu (chránil ľudí pred záhubou, naučil ich používať oheň, spracúvať kovy) a bol za trest prikovaný v jaskyni v horách Kaukazu. Na rozdiel od gréckeho Prométhea bol Amirani človek obdarený fyzickou silou. Jeho oslobodenie je podmienené morálnym vývojom ľudí, preto je odsúdený na večné muky. Epos vznikol asi v 5. stor. pred n. l., po prijatí kresťanstva priberal kresťanské motívy, známy je v množstve variantov a literárnych spracovaní (najstaršie z 12. stor.). Postava Amiraniho je známa aj v osetskom a abcházskom folklóre (Abrskil).

Kldiašvili, David, 11. 9 1862 Simoneti, región Imereti – 24. 4. 1931 tamže — gruzínsky spisovateľ. Pochádzal zo zemianskej rodiny, čo neskôr poznamenalo jeho literárnu tvorbu. Po absolvovaní vojenskej školy v Moskve (1882) pôsobil ako dôstojník v Batumi. Po Ruskej revolúcii 1905 – 1907 z vojenskej služby odišiel, ale po vypuknutí 1. svetovej vojny bol mobilizovaný, od 1917 žil vo svojom rodisku.

Autor poviedok Solomon Morbeladze (1894), Samadašviliho macocha (Samadašvilis dedinacvali, 1897) a Kamušadzeho ťažkosti (Khamušadzis gačirveba, 1900), v ktorých realisticky vykreslil každodenný život upadajúceho zemianstva v Imereti (ekonomický a morálny úpadok, poverčivosť a neschopnosť prispôsobiť sa novým spoločenským pomerom privádzajú predstaviteľov kedysi váženej spoločenskej vrstvy do tragikomických až beznádejných situácií), a Bakulove svine (Bakulas ghorebi, 1920), divadelných hier Irinino šťastie (Irines bedniereba, 1897) a Darispaniho nešťastie (Darispanis gasačiri, 1903), ktoré sa vyznačujú láskavým humorom. Kldiašviliho pamäti vyšli pod názvom Na mojej životnej ceste (Čemi cchovrebis gzaze, 1925).

Kharčchadze, Džemal → Karčchadze, Džemal

Kazbegi, Alexandre, gruz. Qazbegi, 20. 1. 1848 Stepancminda, región Mccheta-Mtianeti – 22. 12. 1893 Tbilisi — gruzínsky spisovateľ a dramatik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Po štúdiách v Moskve žil od 1879 v Tbilisi, pôsobil ako novinár a herec. V tvorbe realisticky opísal život, tradície, zvyklosti a morálne hodnoty horalov, ktorí sa v 2. polovici 19. stor. dostali do konfliktu so spoločensko-ekonomickými zmenami. Jeho literárny štýl sa vyznačuje dynamickosťou deja, ktorý je plný konfliktov a emócií.

Autor poviedok Elgudža (1881), Starejšina Goča (Chevisberi Goča, 1884) a Duchovný otec (Modzghvari, 1885), románu Otcov vrah (Mamis mkvleli, 1882), historickej divadelnej hry Martýrium kráľovnej Ketevan (Cameba Khethevan dedophlisa, 1883), ako aj etnografických a kriticko-publicistických článkov.

Karčchadze, Džemal, aj Kharčchadze, 13. 5. 1936 Uchuti, región Imereti – 8. 11. 1998 Tbilisi — gruzínsky spisovateľ. Hrdinovia jeho diel sú nositeľmi trvalých morálnych hodnôt, často vnútorne rozpoltení, hľadajúci miesto v pragmatickej spoločnosti. Vo svojej tvorbe niekedy Karčchadze ironicky analyzoval vnútorný svet človeka. Autor zbierok poviedok Zázrak (Sascauli, 1967) a Jedenáste prikázanie (Metherthmete mcneba, 1979), románov z hereckého prostredia Podnájomník (Mdgmuri, 1979; čes. 1983) a Karavána (Kharavani, 1983; čes. 1988) a románu Rozmer (Ganzomileba, 1999); viaceré boli preložené do niekoľkých jazykov.

Kalandadzeová (Kalandadze), Ana, 15. 12. 1924 Chidistavi, oblasť Guria, záp. Gruzínsko – 11. 3. 2008 Tbilisi — gruzínska poetka. Študovala kaukazské jazyky na Tbiliskej štátnej univerzite Ivane Džavachišviliho, od 1952 pôsobila v Jazykovednom ústave Arnolda Stepanoviča Čikobavu Gruzínskej akadémie vied v Tbilisi. Jej poetický štýl sa vyznačuje jednoduchosťou a harmonickou formou, do gruzínskej poézie 20. stor. vniesla nehu a krehkosť. Popularitu si získala básnickou zbierkou Básne (Leksebi, 1953). Autorka básnických zbierok Ty hlboké gruzínske nebo (Šen ise ghrma char, kharthulo cao, 1945), v ktorom stvárnila témy národných dejín, Gruzínsko krásne (Sakharthvelo lamazo, 1952) a Tomu alaverdskému slávnemu chrámu (Mas alaverdis didebul tadzars, 1959) s nádychom patriotizmu, Dakedy zamilované vetry (Šeqvarebuli odes kharebi, 1954) s témou lásky ako smutného romantického citu a Opäť otvor moje srdce (Isev gachseni guli čemi, 1961), v ktorom obraňuje morálne hodnoty človeka. Niektoré básne boli zhudobnené. Kalandadzeovej básne boli preložené do viacerých jazykov, v slovenčine vyšiel výber jej básní Spievam slnku (1983) v preklade Juraja Andričíka (*1937, †2017). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.

Abašidze, Grigol, 19. 7. 1914 Zeda Rgani, Gruzínsko – 29. 7. 1994 Tbilisi — gruzínsky básnik a prozaik, verejný činiteľ. Pôsobil ako redaktor literárnych a humoristických časopisov. Jeho poézia sa vyznačuje hlbokým patriotizmom. Autor poémy s historickou tematikou Giorgi IV. (1942), historických románov Veľká noc (Didi ghame, 1963), Králova milostnice (Lašarela, 1965, čes. 1979) a Královnina noc (Dolgaja noč, 1972, čes. 1976). V roku 1981 vyšiel v slovenčine súbor jeho básní pod názvom Tri orechy. Prekladal diela A. Mickiewicza, J. Nerudu, S. Petőfiho a i.