Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - turecká literatúra

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Adıvarová, Halide Edip

Adıvarová (Adıvar), Halide Edip, 1884 Istanbul – 9. 1. 1964 tamže — turecká prozaička. Ako študentka sa zaujímala o anglickú a americkú literatúru, čo sa odrazilo v jej tvorbe. V čase národnooslobodzovacej vojny boli spolu s manželom blízkymi spolupracovníkmi Mustafu Kemala (Atatürka), pre ideové nezhody s ním odišli 1923 do emigrácie. Po 15-ročnom pôsobení vo Francúzsku, Spojenom kráľovstve, USA a Indii od 1940 profesorka anglickej literatúry na univerzite v Istanbule. Písala po turecky i po anglicky. Jej najúspešnejší román Klaun a jeho dcéra (Clown and his Daughter, 1935), ktorý vyšiel po anglicky a vo vlastnom preklade aj po turecky ako Ulička Sinekli Bakkal (Sinekli Bakkal, 1938), je majstrovskou štúdiou zo života jednej istanbulskej štvrte v poslednom polstoročí Osmanskej ríše, vyznačuje sa brilantnými dialógmi, drobnokresbou charakterov a znalosťou kultúry. Autorka ďalších 22 románov rozdielnej kvality, 3 zbierok poviedok, 1 divadelnej hry a 5 kníh spomienok v angličtine.

Ağaoğluová, Adalet

Ağaoğluová [-ólu-] (Ağaoğlu), Adalet, 23. 10. 1929 Nallıhan, provincia Ankara — turecká prozaička, dramatička a publicistka. Od 1951 dramaturgička tureckého rozhlasu. Uviedla sa ako autorka rozhlasových a divadelných hier, neskôr si získala uznanie kritiky románmi zo súčasnosti. Román Krehká ruža mojej mysle (Fikrimin ince gülü, 1976) venovala problematike vysťahovalectva Turkov do bývalej Nemeckej spolkovej republiky, za román Svadobná hostina (Bir dügün gecesi, 1979, slov. 1985) získala 3 literárne ceny. Úspešná autorka poviedok a esejí.

Ahmedî

Ahmedî, vlastným menom Tâceddîn Ibrâhîm ibn Hizir, 1334 Kütahya alebo Sivas – 1413 Amasya — turecký básnik. Po štúdiách v Káhire žil na kniežacom dvore v Kütahyi, neskôr u osmanského sultána Bajezida I. (Yıldırıma), po jeho porážke v bitke pri Ankare napísal ódu na jeho premožiteľa Timúra. Považovaný za najväčšieho osmanského básnika tých čias, jeho tvorba bola ovplyvnená perzskou poéziou. Najznámejšie dielo, poéma Kniha Alexandrova (Iskendername, 1390), sa skladá z 8-tis. dvojverší a obsahuje teologické, filozofické a historické témy.

Akbal, Oktay

Akbal, Oktay, 1920 Istanbul – 28. 8. 2015 Muğla, Turecko — turecký prozaik. Vyštudoval právo, ale pôsobil ako žurnalista. Ako redaktor sa podieľal na tureckom vydaní encyklopédie Larousse (Meydan – Larousse). Jeho prózy majú čiastočne autobiografický charakter, stvárňujú vnútorný zápas nekomformných jedincov, prevažne intelektuálov, nespokojných s morálkou a s konvenciami spoločnosti, do ktorej patria. Autor 8 zbierok poviedok, 3 románov a knihy spomienok.

Anday, Melih Cevdet

Anday [-aj], Melih Cevdet, 13. 3. 1915 Istanbul – 28. 11. 2002 tamže — turecký básnik, prozaik, dramatik, kritik, prekladateľ. Pracoval ako knihovník, učiteľ na konzervatóriu, prispieval do časopisov Papirüs a Yön, vydavateľ novín Aksam. Podieľal sa na básnickom manifeste Garip (Čudné, 1941). Zbierka básní Odyseus so zviazanými rukami (Kollari bagli Odysseus, 1963) je parafrázou na odyseovský mýtus, jej hrdinom môže byť ktokoľvek. R. 1971 UNESCO zaradilo Andaya medzi popredné osobnosti svetovej literatúry.

Halikarnas Balıkçısı

Halikarnas Balıkçısı [-likčiši], vlastným menom Cevat Şakir Kabaağaçlı, 1886 Istanbul – 1973 Izmir — turecký spisovateľ a novinár. Ako syn vyslanca vyrastal v Aténach. Po absolvovaní štúdia novodobých dejín na Oxfordskej univerzite (1908) publikoval v rôznych tureckých časopisoch články a karikatúry. Počas 1. svetovej vojny uverejnil poviedku o popravách vojenských zbehov bez súdu, za čo si odpykal tri roky väzenia v pevnosti v Bodrume (ant. Halikarnas). Po prepustení sa tam 1924 usadil a živil sa lovom rýb a morských hubiek. Odtiaľ pochádza aj jeho pseudonym (Halikarnas Balıkçısı = Halikarnaský rybár), pod ktorým vydal prvú zbierku poviedok Od brehov Egejského mora (Ege Kıyılarından, 1939). V prózach sa inšpiroval tvorbou J. Conrada. Autor piatich kníh poviedok, napr. Nech žije more (Yaşasın Deniz, 1954), a piatich románov, napr. Kapitán Turgut (Turgut Reis, 1966). Protagonistom jeho próz sa stalo more, ktoré zobrazoval ako antické božstvo. Do jeho poeticky ladených diel sa premietli mýty a legendy obyvateľov pradávnych i súčasných sídel na pobreží Egejského mora. Venoval sa aj žurnalistike, prekladal diela anglických spisovateľov. Vydal štyri odborné publikácie o kultúre Malej Ázie. Za celoživotné dielo dostal 1971 štátnu cenu ministra kultúry.

Hášim, Ahmet

Hášim, Ahmet, 1884 Bagdad – 4. 6. 1933 Istanbul — turecký básnik. Bol učiteľom francúzštiny. Silne na neho zapôsobili P. Verlain a A. Rimbaud. Kládol dôraz na estetiku verša. Patril medzi prvých predstaviteľov expresionizmu a symbolizmu v tureckej poézii. Jeho poézia sa vyznačuje mimoriadnou obraznosťou. Vydal zbierky básní Jazerné hodiny (Göl Saatleri, 1921), Pohár (Piyale, 1926) a i. Napísal aj cestopis a knihu spomienok na detstvo.

Hisar, Abdülhak Şinasi

Hisar, Abdülhak Şinasi, 14. 3. 1887 Istanbul – 3. 5. 1963 tamže — turecký prozaik. Od 1921 publikoval v literárnych časopisoch kritiky a eseje. Jeho románová prvotina Pán Fahim a my (Fahim Bey ve Biz, 1941) získala tretiu cenu v štátnej literárnej súťaži. Jeho ďalšie dva romány Náš švagor v Çamlici (Çamlıca’daki Eniştemiz, 1944) a Západniarstvo a svätuškárstvo pána Aliho Nizamího (Ali Nizamî Beyin Alafrangalığı ve Şeyhliği, 1952) svedčia o vzťahu k dielu Marcela Prousta. Eseje, ktorých ústrednou témou je Istanbul a jeho pamätihodnosti, zhrnul do 7 kníh, napr. Paláce zašlých čias (Geçmiş Zaman Köşkleri, 1956) a Istanbul a Pierre Loti (İstanbul ve P. L. 1958).

Karagöz

Karagöz — ústredná postava tureckého satirického bábkového tieňového divadla karagöz.

Karaosmanoğlu, Yakup Kadri

Karaosmanoğlu [-ólu], Yakup Kadri, 27. 3. 1889 Káhira – 13. 12. 1974 Ankara — turecký spisovateľ, novinár, politik a diplomat. Študoval na francúzskej katolíckej škole v Alexandrii, potom na vojenskej akadémii a právnickej fakulte v Istanbule. Prvé diela začal publikovať v časopisoch asi okolo 1909 a zároveň sa pripojil k literárnej skupine Fecr-i Âtí (Úsvit budúcnosti). Podporoval národnooslobodzovací boj v Anatólii, na pozvanie Mustafu Kemala (Atatürka) prišiel 1921 do Ankary a stal sa jedným z jeho najvernejších stúpencov. Po vzniku Tureckej republiky (1923) pôsobil s prestávkami až do 1965 ako poslanec tureckého parlamentu. R. 1932 – 34 spoluvydavateľ revolučného, socialisticky zameraného časopisu Kadro (Káder), ktorý obhajoval myšlienky kemalistickej revolúce. Pre politické nezhody s niektorými protiľavicovými kemalistami odišiel do diplomatických služieb, 1934 – 54 veľvyslanec v Tirane, Prahe, Haagu, Berne a Teheráne.

Najvýznamnejší turecký prozaik 20. stor., jeho realistické, štylisticky prepracované romány zachytávajú premeny tureckej spoločnosti od čias neskorej Osmanskej ríše do 2. polovice 20. stor. K najvýznamnejším patria Dom na prenájom (Kiralık Konak, 1922), v ktorom zobrazil rozpad Osmanskej ríše, Šejch Nur Baba (Nur Baba, 1922; slov. Derviš a dáma, 1989), v ktorom parodoval pomery v dervišskom kláštore, Sodoma a Gomora (Sodom ve Gomore, 1928), v ktorom ostro kritizoval okupáciu Istanbulu západnými vojskami, Prišelec (Yaban, 1932), v ktorom zachytil dramatický osud istanbulského intelektuála v tureckej dedine, a Panoráma I, II (Panorama I, II, 1953 – 54), v ktorom podal kritický prierez tureckou spoločnosťou od vzniku Tureckej republiky.

Karay, Refik Halid

Karay [-raj], Refik Halid, 14. 3. 1888 Istanbul – 18. 7. 1965 tamže — turecký spisovateľ a novinár. Do 1908 pracoval ako úradník na ministerstve financií a autorsky prispieval do rôznych novín a časopisov. R. 1909 založil noviny Son Havadis (Najnovšie udalosti; vyšlo iba 15 čísel) a pripojil sa k literárnej skupine Fecr-i Âtí (Úsvit budúcnosti). Pod pseudonymom Kirpi (Ježko) písal do humoristických časopisov Kalem (Pero) a Cem satirické politické články o vládnucich mladoturkoch (→ mladoturecké hnutie), začo bol 1913 poslaný do vyhnanstva do Anatólie. Po návrate do Istanbulu pracoval ako učiteľ turečtiny a po páde vlády mladoturkov (1918) sa stal generánlnym riaditeľom pošty (1919). Pre svoje sympatie a pomoc istanbulskej vláde proti národnooslobdzovaciemu hnutiu (nacionalistom) v Anatólii vedenému Mustafom Kemalom (Atatürkom) bol na neho po víťazstve nacionalistov vydaný zatykač. R. 1922 ušiel do Bejrútu a neskôr do Halabu (Aleppo). Do vlasti sa vrátil až po udelení amnestie 1938, do konca života sa venoval žurnalistike a písaniu anekdot, pamätí, poviedok a románov.

Autor zbierok poviedok Príbehy z vlasti (Memleket Hikâyeleri, 1919) a Poviedky z exilu (Gurbet Hikâyeleri, 1940), románov Vnútorná tvár Istanbulu (İstanbul’un İç Yüzü, 1920), v ktorých predstavil mozaiku sarkastických až cynických portrétov postáv z rôznych vrstiev tureckej spoločnosti, a Jazídova dcéra (Yezidin Kızı, 1939).

Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.

Kniha Dede Korkuta

Kniha Dede Korkuta, tur. Kitáb-ı Dede Korkut — oghuzsko-turecký epos (dastan), najslávnejší a pravdepodobne i najstarší epos Turecka. Pozostáva z dvanástich hlavných príbehov, ktoré rozpráva mudrc Dede (dedo) Korkut (odtiaľ názov) o živote oghuzských Turkov v ich pravlasti v Strednej Ázii a o ich hrdinských činoch a bojoch s nepriateľmi v Anatólii (asi s Pečenehmi a Kypčakmi). Niektoré prvky eposu sú pravdepodobne prevzaté z gréckej mytológie. Obdobie jeho vzniku nie je jednoznačné, pretože sa dlho tradoval len ústnym podaním a zapísaný bol najskôr až v 15. stor. neznámym autorom. Zachoval sa vo dvoch exemplároch rukopisu, jeden (neúplný) je uschovávaný vo Vatikánskej apoštolskej knižnici, druhý (kompletný) v Saskej krajinskej knižnici v Drážďanoch