Jaroslavľ — mesto v európskej časti Ruska 250 km severovýchodne od Moskvy pri ústí rieky Kotorosľ do Volgy, administratívne stredisko Jaroslavlianskej oblasti; 608-tis. obyvateľov (2018). Významné priemyselné stredisko. Priemysel strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), kovoobrábací, potravinársky (mliekarenský, pivovarnícky), obuvnícky, farmaceutický, odevný, gumársky (prvý závod na výrobu syntetického kaučuku, 1932; v minulosti najväčší závod na výrobu pneumatík v Zväze sovietskych socialistických republík), chemický (výroba plastov a chemikálií), petrochemický. Tepelná elektráreň (800 MW). Dopravná križovatka, riečny prístav, letisko. Turistické stredisko.

Založené okolo 1010 na mieste staršej slovanskej osady kniežaťom Jaroslavom Múdrym ako pevnosť na ochranu severovýchodnej hranice Kyjevskej Rusi. Prvýkrát písomne doložené 1071 v letopise Povesť vremennych let. R. 1218 sa stalo centrom Jaroslavlianskeho kniežatstva, ktoré vzniklo rozdelením Rostovského kniežatstva medzi synov vladimírskeho veľkokniežaťa Konštantína Vsevolodoviča (*1186, †1219), pričom Jaroslavľ dostal jeho druhý syn Vsevolod Konštantínovič (†1238), ktorý sa 1218 stal prvým údelným jaroslavlianskym kniežaťom; Jaroslavľ bol do polovice 14. stor. údelným kniežatstvom Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva. Rozvoj mesta bol prerušený vpádom Mongolov, ktorí ho 1238 vyplienili a 1257 v bitke na Tugovej hore v blízkosti mesta porazili jaroslavlianske knieža Konštantína Vsevolodoviča (†1257). R. 1463 bolo Jaroslavlianske kniežatstvo pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu. R. 1608 a 1609 mesto spustošili poľsko-litovské vojská. V 17. stor. významné obchodné centrum, druhé najväčšie mesto v Rusku, 1796 administratívne centrum Jaroslavlianskej gubernie. R. 1918 vypuklo v Jaroslavli protiboľševické povstanie, ktorého potlačenie si vyžiadalo životy okolo 600 obyvateľov a veľké materiálne škody. Po občianskej vojne 1917 – 20 nastal hospodársky úpadok mesta a radikálny pokles populácie. R. 1936 sa Jaroslavľ stal centrom novozriadenej Jaroslavlianskej oblasti, rozvoj priemyslu. Počas 2. svetovej vojny tam bol zriadený zajatecký tábor pre nemeckých vojnových zajatcov.

Už od svojho vzniku bol Jaroslavľ významným kultúrnym centrom. V 11. – 12. stor. tvoril mesto kremeľ menších rozmerov postavený pri ústí rieky Kotorosľ do Volgy, opevnený hlinenými a drevenými hradbami. V kremli vzniklo v 13. – 19. stor. viacero chrámov, z ktorých väčšina bola deštruovaná v 20. stor. Najvýznamnejším je Uspenská katedrála (pôvodne okolo 1215, prestavaná v 17. stor., deštruovaná 1937, znovupostavená 2004 – 10).

V 13. stor. sa osídlenie rozšírilo aj za hradby kremľa (doložených 17 drevených kostolov, ktoré sa nezachovali; už v 12. stor. sa spomína Kláštor sv. Petra a Pavla, prestavaný v 17. – začiatkom 18. stor., deštruovaný 1937). R. 1216 tam veľkoknieža Konštantín Vsevolodovič založil Spasský kláštor (podľa niektorých zdrojov bol založený už koncom 12. stor.), vtedajšie významné duchovné centrum, ktoré sa od začiatku 13. stor. stalo jedným zo stredísk tvorby ikon (tzv. jaroslavlianska škola, existovala do začiatku 14. stor.) aj iluminovaných rukopisov. V jeho obsiahlej knižnici uchovávajúcej množstvo gréckych i ruských rukopisov sa našla aj významnejšia pamiatka staroruskej literatúry Slovo o pluku Igorovom. R. 1747 tam bol založený jeden z prvých kňazských pravoslávnych seminárov v Rusku (pôsobil do 1918, 2006 obnovený). Kláštor bol v 16. stor. opevnený a koncom 18. stor. premenený na rezidenciu arcibiskupov (v časti dnes sídli múzeum). Súčasťami kláštorného komplexu sú aj Spassko-preobraženský chrám (1506 – 16, na mieste staršieho z 1216 – 24, fresková výzdoba z 1563 – 64), zvonica (16. stor.), Chrám Pečorskej Bohorodičky (16. – 17. stor., prestavaný v 19. stor.), Chrám sv. Jaroslavlianskych divotvorcov (1617 – 18, klasicisticky prestavaný 1825 – 31), niekoľko bášt opevnenia a i.

V 16. – 17. stor. v Jaroslavli pôsobila ďalšia významná škola tvorby ikon (v 17. stor. boli maliari ikon z Jaroslavle považovaní za najlepších v Rusku), v 17. – 18. stor. i nástenných malieb. V 17. stor. bol Jaroslavľ slávnym architektonickým centrom ruskej architektúry (tzv. jaroslavlianska škola ruskej architektúry), v meste a okolí vzniklo množstvo chrámov a kláštorov. Charakteristická pre ne bola bohatá keramická reliéfna glazovaná výzdoba fasád (najmä okolo okien a vstupov) i bohatá fresková výzdoba interiérov. K najvýznamnejším patria Chrám Iľju proroka (1647 – 50, vrcholný príklad ruskej architektúry 17. stor., fresky z 80. rokov 17. stor.), ženský Tolžský kláštor (založený 1314, odtiaľ pochádza tzv. Veľká ikona Tolžskej Bohorodičky z 13. stor., od začiatku 14. stor. považovaná za zázračnú) s Vvedenským (1681 – 88) a Spasským chrámom (začiatok 18. stor., v štýle tzv. moskovského baroka), Chrám zjavenia (1684 – 93), Chrám sv. Mikuláša Rubleného (1695), Chrám sv. Jána Krstiteľa v Tolčkove (1671 – 87), súbor chrámov v časti Korovniky, z ktorých najvýznamnejší je Chrám Panny Márie Vladimírskej (1669) a Chrám Jána Zlatoústeho (1649 – 80).

Od 1778 bolo mesto prestavané na základe nového urbanistického plánu (realizovaný v 80. – 90. rokoch 18. stor.), ktorý navrhol architekt I. J. Starov a do ktorého boli zakomponované najvýznamnejšie pamiatky. Vznikli 3 hlavné námestia, okolo ktorých boli vybudované sídla významných verejných inštitúcií (vládne budovy, 1781 – 85; gymnázium, 1787 – 93) i šľachtické paláce (Rezidencia Matvejevovcov, 90. roky 18. stor.).

R. 2005 bolo historické centrum mesta zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Viaceré divadlá, z ktorých najvýznamnejšie je Ruské štátne akademické činoherné divadlo Fiodora Volkova (založené 1750), filharmónia, múzeá, galérie, univerzita (1918, vznikla z Demidovského vyššieho učilišťa založeného 1803).

Kaliningrad, do 1946 Königsberg, slovenský historický názov Kráľovec — mesto na západe európskej časti Ruska na rieke Pregoľa v blízkosti jej ústia do Kaliningradského (Vislianskeho) zálivu (Baltské more), administratívne stredisko Kaliningradskej oblasti; 418-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky (výroba stavebných zariadení, vagónov, železničné dielne), lodný, elektrotechnický, papiernický, potravinársky (vrátane rybárskeho), stavebných materiálov. Dopravná križovatka, nezamŕzajúci obchodný a rybársky prístav dostupný námorným lodiam, spojený morským prieplavom (dĺžka 42 km) s prístavom Baltijsk, ropný terminál, letisko.

Založené 1255 Rádom nemeckých rytierov ako pevnosť (pôvodne drevený hrad) na území podmanených pohanských baltských Prusov a nazvaný Königsberg (slov. Kráľov vrch, odtiaľ Kráľovec) na počesť českého kráľa Přemysla Otakara II., ktorý sa pod zámienkou šírenia kresťanstva podieľal na križiackej výprave proti nim (1. pol. 13. stor.). R. 1262 – 63 bol pôvodný hrad deštruovaný, okolo 1300 na jeho mieste postavený nový, kamenný hrad (1466 – 1525 sídlo veľmajstra rádu). R. 1290 získal Königsberg mestské práva a rozvíjal sa ako prístavné mesto a člen Hanzy (asi od 1340). R. 1466 po uzavretí druhého Torunského mieru (1466) musel Rád nemeckých rytierov odstúpiť Poľsku záp. Prusko vrátane svojho sídla Marienburgu (dnes Malbork) a Königsberg sa stal novým centrom rádového štátu a sídlom veľmajstra. R. 1525, keď posledný veľmajster rádu Albrecht Hohenzollernský (aj Albert Brandenburský, resp. Albert Pruský) pretvoril rádový štát na svetské Pruské vojvodstvo (→ Prusko, → Východné Prusko) ako dedičné léno poľského kráľovstva, sa Königsberg stal jeho hlavným mestom. Za vlády Albrechta, ktorý prestúpil na protestantizmus, sa mesto stalo jedným z hlavných centier reformácie a vedeckým i kultúrnym centrom. R. 1544 tam bola založená univerzita Albertina (o. i. na nej vyučoval aj I. Kant, ktorý sa v Königsbergu narodil a prežil tam celý život). Bol prestavaný a zväčšený hrad, v 80. rokoch 16. stor. vzniklo vých. krídlo s kaplnkou, ktorá sa stala vzorom pre protestantské stavby v sev. Európe. Albrecht bol mecenášom výtvarného umenia a jeho dvor v Königsbergu významným centrom manieristického umenia, pôsobili tam viacerí slávni európski umelci (napr. C. Floris).

V 16. stor. bol Königsberg centrom umeleckého spracovania jantáru (v oblasti sa nachádza 90 % jeho svetových zásob). R. 1618 sa v rámci Východného Pruska stal súčasťou Brandenburska pod vládou Hohenzollernovcov. Počas tridsaťročnej vojny ho 1626 dobyl švédsky kráľ Gustáv II. Adolf. R. 1701 (po povýšení Pruského vojvodstva na kráľovstvo) tam bol korunovaný Fridrich I. za pruského kráľa; Königsberg sa však nestal hlavným mestom (stal sa ním Berlín). Aj napriek tomu sa ďalej rozvíjal, 1724 k nemu boli úradne pričlenené pôvodne samostatné obce Löbenicht (mestské práva získal 1300) a Kneiphof (na ostrove juž. od hradu). Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) bol od 31. decembra 1757 do marca 1763 súčasťou Ruského impéria, 1807 prechodne obsadený francúzskymi vojskami, 1871 pričlenený k zjednotenému Nemecku a súčasťou Nemecka (Weimarskej republiky) spolu s územím Východného Pruska zostal aj po 1. svet. vojne.

Počas 2. svet. vojny bol ako dôležitý prístav nacistického Nemecka bombardovaný britskými vzdušnými silami (bolo zničené historické jadro mesta vrátane hradu), ďalšie štvrte neskôr zničili sovietske vojská, ktoré ho dobyli 9. apríla 1945. Po 2. svet. vojne bolo pruské územie rozdelené; mesto spolu so sev. časťou Východného Pruska pripadlo Sovietskemu zväzu, 4. júla 1946 bolo oficiálne premenované na Kaliningrad (podľa sovietskeho politika M. I. Kalinina) a stalo sa hlavným mestom militarizovanej Kaliningradskej oblasti. Počas studenej vojny bol Kaliningrad dôležitou vojenskou námornou základňou uzavretou pre návštevníkov až do 1991. Príchodom prisťahovalcov z rôznych častí Ruska sa zmenil jeho etnický i konfesionálny obraz, Rusi nahradili Nemcov, ktorí ušli alebo boli 1945 odsunutí. Po rozpade ZSSR sa mesto s Kaliningradskou oblasťou stalo exklávou Ruska.

Stavebné pamiatky: Kaliningradská katedrála (vybudovaná okolo 1330 – 80 v štýle tehlovej gotiky, 1944 deštruovaná, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaná; nachádza sa pri nej mauzóleum I. Kanta z 1923 – 24), stará burza (1870 – 75, počas 2. svet. vojny deštruovaná, v 70. rokoch 20. stor. obnovená, dnes mládežnícke centrum), hradby (1843 – 61) so 6 mestskými bránami v neogotickom štýle (napr. Sackheimská brána, Kráľovská brána, Rossgartenská brána), neogotický Kostol Sv. rodiny (1904 – 07), divadlo (1910), Katedrála Krista Spasiteľa (2005/06), pamätník I. Kanta (1864, 1945 deštruovaný, kópia originálu 1992).

Ruská štátna univerzita I. Kanta (pôvodne univerzita Albertina, založená 1544, 1967 – 2005 Kaliningradská štátna univerzita). Viaceré múzeá (napr. Múzeum I. Kanta, Umelecko-historické múzeum sídliace v bývalej secesnej radnici z 1912, Múzeum jantáru a i.).

Kislovodsk — balneologické a klimatické kúpeľné mesto v juž. časti Ruska v Stavropoľskom kraji v predhorí Veľkého Kaukazu, najväčšie kúpele v kúpeľnej oblasti Kaukazské minerálne vody, 800 – 1 200 m n. m.; 130-tis. obyvateľov (2013). Kúpele vznikli pri výveroch síranovo-uhličitanových vápenato-horečnatých prameňov. Liečba srdcových a nervových chorôb. Jedno z najnavštevovanejších turistických a rekreačných stredísk v kraji. Konečná stanica na železničnej trati z mesta Mineraľnyje Vody.

Založené 1803 ako pevnosť (súčasť Kaukazskej pevnostnej línie), okolo ktorej vznikla osada; prvými obyvateľmi boli ruský vojaci a kozáci. Koncom 19. stor. sa začali využívať blízke pramene liečivej minerálnej vody (kyselky, odtiaľ názov Kislovodsk; miestny názov vôd narzan) na kúpeľné účely. Od 1903 mesto. V 30. rokoch 20. stor. sa začala masívna výstavba nových sanatórií. Počas 2. svetovej vojny bola v meste vojenská nemocničná základňa, 1942 okupované nemeckou armádou (oslobodené v januári 1943). Po vojne sa Kislovodsk zaradil medzi najvýznamnejšie a najkrajšie kúpeľné mestá v Rusku.

Stavebné pamiatky: viaceré kúpeľné budovy a sanatóriá z 2. pol. 19. – 1. pol. 20. stor. v štýle historizmu, eklektizmu i modernej architektúry; k najvýznamnejším patria neogotická Narzanová galéria (1848 – 53), budova Hlavného narzanového kúpeľa v eklektickom tzv. maurskom štýle inšpirovanom islamskou architektúrou (1901 – 03) a kolonáda (1912), ktorá tvorí vstup do kúpeľného parku; kúpeľné stavby v štýle modernej architektúry z 1. pol. 20. stor., napr. Októbrový kúpeľ (1928), Sanatórium Kislovodsk (30. roky 20. stor.), Katedrála sv. Mikuláša (Nikolajevskij sobor, 1991 – 2008, postavený na mieste staršieho z 1883 – 88, deštruovaného 1936), arménsky Chrám sv. Vardana Mamikonjana (1992 – 97), Kislovodská pevnosť (1803, v pol. 19. stor. prestavaná, dnes múzeum), budova filharmónie (1895), secesná Šaľapinova dača (1902 – 04), kaskádové schodisko (1934 – 35), Zámok ľsti a lásky (1939), množstvo pamätníkov a i.

Kiži — ostrov v Rusku v Karelsku v sev. časti Onežského jazera v systéme ostrovov Kižskije šchery; dĺžka 7 km, šírka 0,5 km. Nachádza sa tam skanzen tradičnej ruskej architektúry založený 1951. Jeho súčasťou je Kižský pogost, unikátny príklad tradičnej ruskej drevenej architektúry 18. stor., ktorý vznikol na mieste starších chrámov doložených v 16. stor. a zničených požiarom 1693.

Tvorí ho súbor dvoch drevených pravoslávnych chrámov – Chrámu premenenia Pána (Spassko-preobraženskij sobor, nazývaný aj Letný chrám, 1713 – 14; s centrálnym pôdorysom a s charakteristickou vysokou stupňovitou vežovou strechou s valenými, tzv. bočkovými strechami nad bočnými loďami ukončenými 22 cibuľovými helmicami, ktoré vytváraju bohato členenú siluetu; v interiéri zaklenutom viacerými kupolami je umiestnený ikonostas s ikonami zo 17. – 18. stor.) a Chrámu ochrany presv. Bohorodičky (Pokrovskij sobor, nazývaný aj Zimný chrám, 1694; prestavaný 1720 – 49, do súčasnej podoby prestavaný 1764), a oktogonálnej zvonice (1862, rekonštruovaná 1874 a 1900) opevnených drevenou palisádou (vybudovaná v 17., opravovaná v 20. stor.). Architektonický súbor Kižský pogost bol 1990 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.