Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Ázia - Rusko

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 126 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ačinsk

Ačinsk — prístavné mesto v Rusku v Krasnojarskom kraji pri rieke Čulym (prítok Obu) na Transsibírskej magistrále; 107-tis. obyvateľov (2015). Leží v oblasti s veľkými zásobami hnedého uhlia (Kansko-ačinská hnedouhoľná panva s možnosťou povrchovej ťažby) a rúd farebných kovov. Energetika je základom hutníctva hliníka. Priemysel potravinársky, textilný, obuvnícky, nábytkársky, rozsiahla výroba stavebných materiálov, najmä cementu. Dôležitý železničný uzol (trate smerujú na juh k Abakanu a na sever k Jenisejsku). Založené 1683, mestom od 1782. Prírodopisné a historické múzeum. Pedagogický a lekársky inštitút, divadlo.

Adygejsko

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Adygejska
1992 – 2002 Aslan Džarimov
2002 – 2007 Chazret Sovmen
2007– 2017 Aslan Tchakušinov
2017 – Murat Kumpilov

Aginskoje

Aginskoje, oficiálny prepis Aginskoe — osada mestského typu v Rusku v Zabajkalskom kraji, administratívne stredisko Agského buriatskeho okruhu; 18-tis. obyvateľov (2016). Leží 37 km juhozáp. od železničnej stanice Mogojtuj (na trati Karymskoje-Zabajkaľsk) pri rieke Aga v povodí Amuru. Založené 1811. Potravinársky priemysel (mliekareň, pekáreň). Vlastivedné múzeum.

Achtuba

Achtuba, oficiálny prepis Ahtuba — ľavé rameno rieky Volga v Rusku (oddeľuje sa nad Volgogradom); dĺžka 520 km, priemerný ročný prietok okolo 150 m3/s. Splavné len pri najvyšších vodných stavoch. Prístav Achtubinsk.

Achtubinsk

Achtubinsk, oficiálny prepis Ahtubinsk — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti na ľavom brehu Achtuby (rameno Volgy); 39-tis. obyvateľov (2015). Založené 1959. Priemysel lodiarsky, potravinársky (mäsopriemysel, konzerváreň), stavebných materiálov (tehelňa). Dopravná križovatka, riečny prístav (slúži najmä na transport soli, ktorá sa ťaží v jazere Baskunčak).

Ajan

Ajan — jazero tektonicko-ľadovcového pôvodu na severe ázijskej časti Ruska, 469 m n. m. Vyteká z neho rieka Ajan.

Ajan

Ajan — rieka na severe ázijskej časti Ruska, horný tok rieky Cheta (zdrojnica rieky Chatanga); dĺžka 181 km. Vyteká z jazera Ajan.

Ajon

Ajon — ostrov vo Východosibírskom mori vo vchode do Čaunského zálivu patriaci Rusku, administratívne predstavuje súčasť Čukotského autonómneho okruhu; rozloha 2 000 km2, 242 obyvateľov (2012). Od polostrova Kyttyk oddelený úzkym prielivom. Ostrov má nížinný charakter, maximálna výška 64 m n. m., miestami strmé brehy. Budovaný sypkými morskými uloženinami, v ktorých je mŕtvy ľad (ľadovec, ktorý sa nepohybuje a je zasypaný zemou). Povrch pokrýva arktická tundra s machmi a lišajníkmi v lete slúžiaca ako pasienok pre soby.

Alapajevsk

Alapajevsk, oficiálny prepis Alapaevsk — mesto v Rusku vo Sverdlovskej oblasti pri rieke Nejva severových. od Jekaterinburgu; 38-tis. obyvateľov (2015). Založené 1781. Jedno z najstarších stredísk ťažby železnej rudy a hutníctva železa na Urale (prvý závod vznikol 1702). Ťažba rúd, strojársky, potravinársky a drevársky priemysel. Železničný uzol.

Alazeja

Alazeja — rieka v Rusku v Jakutsku. Dĺžka 1 590 km, rozloha povodia 64 700 km2, priemerný ročný prietok v ústí 320 m3/s. Vzniká sútokom dvoch riek prameniacich v juž. časti Alazejskej plošiny. Ústi viacerými ramenami do Východosibírskeho mora. Zamrznutá od konca septembra do konca mája, resp. do začiatku júna.

Aldan

Aldan — rieka v Rusku v Jakutsku, najväčší pravostranný prítok Leny; dĺžka 2 273 km, rozloha povodia 729-tis. km2, priemerný ročný prietok v ústí 5 060 m3/s. Pramení na sev. svahoch Stanového chrbta, v kamenistom koryte s častými prahmi preteká cez Aldanskú plošinu. Počas povodní stúpne hladina o 7 – 10 m. Splavná od prístavu Tommot v dĺžke 1 650 km. Dôležitý rybolov (jeseter). Zamrznutá 7 mesiacov. V povodí náleziská zlata a čierneho uhlia.

Aldanská plošina

Aldanská plošina, rus. Aldanskoje nagorie, oficiálny prepis Aldanskoe nagor’e — plošina v juhových. Rusku vo vých. Sibíri na juhu Jakutska. Priemerná výška 800 – 1 000 m n. m., maximálna 2 306 m n. m. Povrch rozčlenený hlbokými dolinami. Budovaná komplexmi kryštalických bridlíc, na ktorých sú slabo porušené vrstvy pieskovcov a vápencov preniknuté masívmi žúl. Podnebie sa vyznačuje dlhou zimou so silnými dlhotrvajúcimi mrazmi a krátkym letom. Svahy do výšky 1 200 – 1 300 m n. m. pokrýva tajga (smreky, borovica), vyššie sú machy, lišajníky a kamenistá tundra. Ložiská uhlia, zlata a rúd železa.

Aleksandrov

Aleksandrov — mesto v Rusku vo Vladimírskej oblasti severne od Moskvy na trati Moskva – Jaroslavľ; 60-tis. obyvateľov (2016). Priemysel elektrotechnický (televízory), textilný, potravinársky, výroba umelej kože. Železničný uzol.

Prvýkrát spomínané v 14. stor. ako Aleksandrovskaja sloboda. Od začiatku 16. stor. náboženské a kultúrne centrum, existovala tam jedna z prvých ruských tlačiarní. R. 1564 – 81 rezidencia Ivana IV. Vasilieviča Hrozného, politické a kultúrne centrum Rusi. Od 1778 mesto. Stavebné pamiatky: Chrám sv. Trojice (16. stor.), Chrám ochrany presv. Bohorodičky (16. stor.), Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (16. – 17. stor.), ženský kláštor (17. stor.).

Aleksandrovsk-Sachalinskij

Aleksandrovsk-Sachalinskij, oficiálny prepis Aleksandrovsk-Sahalinskij — mesto na východe ázijskej časti Ruska v Sachalinskej oblasti na Ďalekom východe na záp. pobreží ostrova Sachalin pri Tatárskom prielive; 10-tis. obyvateľov (2017). Ťažba uhlia, spracovanie dreva a rýb. Prístav. Založné 1881. Za cárskej vlády tam bola správa táborov nútených prác.

Aleksin

Aleksin — mesto v Rusku v Tulskej oblasti na rieke Oka južne od Moskvy na trati Kaluga – Tula; 59-tis. obyvateľov (2016). Známe od začiatku 13. stor. Priemysel chemický, strojársky (výroba armatúr, poľnohospodárskych zariadení), výroba lepenky, obalov, stavebných materiálov; prístav.

Alexandrina zem

Alexandrina zem, rus. Zemľa Aleksandry, oficiálny prepis Zemlja Aleksandry — ostrov Ruska v záp. časti súostrovia Zem Františka Jozefa v Archangeľskej oblasti; rozloha 2 800 km2, maximálna výška 328 m n. m. Väčšinu povrchu pokrývajú ľadovce spúšťajúce sa do mora. Na nezaľadnených plochách je rastlinstvo arktickej tundry (machy a lišajníky), ktorého rast je často obmedzený len na praskliny v pôde. Na pobreží žijú ľadový medveď, tuleň, mrož.

Aľmetievsk

Aľmetievsk, oficiálny prepis Al’met’evsk, bývalé Aľmetievo — mesto na východe európskej časti Ruska v Tatársku na ľavom brehu rieky Stepnoj Zaj (prítok Kamy); 153-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1950 ako stredisko ťažby a spracovania ropy a zemného plynu v Tatársku neďaleko veľkého Romaškinského ložiska ropy. Rýchly rozvoj mesta podnietil vznik priemyslu stavebných materiálov a drevárskeho priemyslu. Začiatok ropovodu Družba a iných diaľkových potrubí, ktorými sa prepravuje ropa do krajín strednej Európy, ako aj do Samary, Permu, Nižného Novgorodu a na Sibír.

Altaj

Altaj, rus. Altajskije gory, čín. A-er-tchaj, A’ertai — horský systém v Ázii na území Ruska, Kazachstanu, Mongolska a Číny. Tiahne sa zo severozápadu od Západosibírskej nížiny na juhovýchod po púšť Gobi; dĺžka asi 2 000 km, najvyšší vrch Belucha (4 506 m n. m.).

Je rozvodím Obu, Irtyša, Jeniseja a riek bezodtokej Strednej Ázie. Zložitá tektonická a geologická stavba, štvrtohorná modelácia reliéfu. Zaľadnených 900 km2, viac ako 3 500 najmä karových a morénových jazier (najväčšie Telecké jazero a Markakoľ). Prevažuje alpínsky reliéf. Typické sú rozsiahle medzihorské kotliny tektonického pôvodu, stepi (Čujskal, Kanská step, Kurajská step), ktorých dná ležia vo výške 500 – 2 000 m n. m. Kontinentálne podnebie s dlhou drsnou a chladnou zimou. Hustá sieť riek s veľkým spádom (Katuň, Buchtarma, Čuja, Bija). Charakteristické sú stepné, lesné a vysokohorské typy krajiny. Masív je veľmi bohatý na nerastné suroviny (železné rudy, ortuť, zlato, vzácne kovy a i.).

Altajsko

Altajsko, Altajská republika, rus. Altaj, Respublika Altaj — republika v ázijskej časti Ruska v Sibírskom federálnom okruhu na juhu ekonomického rajónu Západná Sibír. Hraničí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Takmer celé jej územie vypĺňa horská sústava Altaja s hlbokými a úzkymi dolinami a kotlinami so stepnou vegetáciou, s horskými chrbtami presahujúcimi 4 000 m n. m., v Katunskom chrbte na hranici s Kazachstanom je najvyšší vrch Altajska a celého Altaja – Belucha, 4 506 m n. m. Na severozápade rovinaté územie rozdelené riekou Ob na Priobskú plošinu na východe (výšky do 300 m n. m.) a Kulundskú step na západe. Podnebie výrazne kontinentálne, priemerné teploty v januári −12 až −32 °C, v júli 9 – 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 100 mm v kotlinách do 1 000 mm v horských oblastiach. Hlavná rieka Ob spolu s prítokmi Katuň a Bija odvodňuje asi 88 % územia. Podhorské pásmo (od 300 do 650 m n. m.) s lesostepou tvorí prechod k horskej tajge, nad ktorou je pásmo lúk alpského typu. Lesy pokrývajú 16,5 % povrchu. Na altajskom predhorí sú ložiská železnej rudy a farebných i drahých kovov, v jazerách na Kulundskej stepi ložiská solí spolu s ložiskami barytu a stavebných materiálov.

Základom hospodárstva je živočíšna výroba a cestovný ruch. Chov oviec, hovädzieho dobytka, významný je chov a lov kožušinovej zveri. Pestovanie pšenice, cukrovej repy, slnečnice, ľanu. Priemysel ťažobný (ťažba polymetalických rúd), strojársky (výroba traktorov, poľnohospodárskych strojov, železničných vagónov), chemický (výroba syntetických vláken, gumárskych výrobkov), drevársky, textilný (bavlnársky), obuvnícky, potravinársky. Najväčšie priemyselné centrá (Barnaul, Bijsk) i hlavná časť poľnohospodárskej výroby sú sústredené v lesostepnej oblasti. Cestovný ruch je výrazne vzrastajúcim odvetvím ekonomiky. Krajina má kultúrne i prírodné zaujímavosti (kúpele Belokuricha na sev. svahoch Altaja, kúpele Čemal, rekreačná oblasť pri Teleckom jazere), lokality na rybárčenie, poľovníctvo, skialpinizmusa ap.; turistami preferované sú ekologické a kultúrno-poznávacie exkurzie. Altajsko nemá železnice, hlavný cestný ťah vedie horskými dolinami z hlavného mesta Gorno-Altajsk do mesta Koš-Agač a ďalej do Mongolska, na rieke Ob vodná doprava, letisko v Gorno-Altajsku (letiská vo väčších mestách Altajska určené na regulárne i charterové lety v 90. rokoch 20. stor. do 2015 úplne zanikli). Obyvateľstvo: 57 % Rusov, 34 % Altajcov (2014). Náboženstvo: sunnitský islam, pravoslávne kresťanstvo, tibetský buddhizmus. Používané jazyky: altajčina, ruština. Podiel mestského obyvateľstva 26 %. Jediným väčším mestom je Gorno-Altajsk.

Dejiny Altajska sú úzko späté s dejinami Strednej Ázie a jej štátnych útvarov. Územie dnešného Altajska bolo osídlené už v staršej kamennej dobe, čo dokladajú nálezy z archeologickej lokality Ulalinka. Neskôr (bronzová a železná doba) sa na jeho území vystriedalo viacero archeologických kultúr (afanasievska, karakolská, pazyrycká). Od 3. stor. pred n. l. bolo súčasťou Hunskej ríše. V 2. – 4. stor. pod nadvládou Sien-piov, vo 4. – 6. stor. Žuan-žuanov, v 6. – 8. stor. rôznych kaganátov (Turkického, Ujgurského, Kirgizského). V 8. stor. sa na území Altajska rozšíril manicheizmus. Zač. 13. stor. sa stalo súčasťou mongolskej Džingischánovej ríše, v pol. 15. stor. bolo pod nadvládou západomongolských Ojratov. Od 1756 súčasť Ruska (1756 – 79 spravované v rámci Sibírskej gubernie, 1779 – 83 Kolyvanskej oblasti, 1783 – 96 Kolyvanskej gubernie, 1796 – 1804 Toboľskej gubernie, 1804 – 1917 Tomskej gubernie). Po Októbrovej revolúcii 1917 sa oblasť počas občianskej vojny v Rusku dostala pod kontrolu admirála A. V. Kolčaka, do 1920 však väčšinu územia obsadili boľševici. R. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Ojratská autonómna oblasť s centrom v obci Ulala (dnes Gorno-Altajsk), 1932 premenovaná na Ojrotskú autonómnu oblasť, od 1948 názov Horská altajská autonómna oblasť, ktorá 1925 – 30 patrila do Sibírskeho, 1930 – 37 do Západosibírskeho a 1937 – 91 do Altajského kraja. R. 1991 získalo Altajsko štatút republiky pod názvom Horská altajská sovietska socialistická republika, 1992 premenovaná na Republiku Horský Altaj, od 1992 súčasný názov. Ústava Altajska bola prijatá 7. júna 1997. R. 2000 sa Altajsko stalo súčasťou Sibírskeho federálneho okruhu.

Altajsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na jej čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (rus. Gosudarstvennoje Sobranije – El Kurultaj Respubliki Altaj) má 41 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Altajska
1991 – 1997 Valerij Čaptynov
1997 – 1998 Vladilen Volkov
1998 – 2002 Semion Zubakin
2002 – 2006 Michail Lapšin
2006 – 2019 Aleksandr Berdnikov
2019 – Oleg Chorochordin (zastupujúci)

Ambarčik

Ambarčik — osada na severovýchode ázijskej časti Ruska v Jakutsku na brehu Kolymského zálivu Východosibírskeho mora v blízkosti ústia rieky Kolyma; bez trvalého osídlenia. Meteorologická stanica s niekoľkými výskumníkmi (od 1935). V blízkosti sa nachádza pristávacia dráha pre vrtuľníky a dopravné lietadlá.

V 30. rokoch 20. stor. po objavení zlata v povodí horného toku Kolymy vznikol v Ambarčiku prístav, ktorý vybudovali väzni z tamojšieho pracovného tábora (gulagu; od 1932; väzni boli z tábora posielaní do iných táborov vo vnútrozemí). Po preložení prístavu v 50. rokoch 20. stor. na bezpečnejšie miesto a zrušení tábora (1954) sa osada vyľudnila.

Amderma

Amderma — osada mestského typu a prístav v Rusku v Nenecku v Archangeľskej oblasti na pobreží Karského mora; 548 obyvateľov (2016). Založená 1933 v dôsledku ťažby fluoritu z blízkych nálezísk. Po 1995, keď bola ťažba ukončená, nastal prudký pokles obyvateľov (5,5 tis. obyvateľov, 1989; 647 obyvateľov, 2002). Námorný prístav, letisko.

Amga

Amga — rieka v Rusku, najväčší prítok rieky Aldan; dĺžka 1 462 km, rozloha povodia 69,3 tis. km2, priemerný ročný prietok 178 m3/s. Pramení v Aldanskej plošine, kde preteká úzkou dolinou so skalnatým dnom. Charakteristické sú jarné povodne (hladina stúpne o 7 m) a nízky zimný vodný stav. Zamrznutá od polovice októbra do konca mája (ľadochod spojený s ľadovými bariérami). Na dolnom toku splavná.

Amguň

Amguň — rieka v Rusku, ľavostranný prítok Amuru; dĺžka 723 km, rozloha povodia 55 500 km2, priemerný ročný prietok 500 m3/s. Vzniká sútokom riek Ajakit a Suluk v oblasti Burejského chrbta. Má zväčša charakter rovinatej rieky s rozvetvenými ramenami a ostrovmi. Zamrznutá 5 – 6 mesiacov. Na str. a dolnom toku splavná.

Amur

Amur, čín. Chej-lung-ťiang, Heilongjiang, oficiálny prepis Heilong Jiang — veľtok vo vých. Ázii, hraničná rieka medzi Ruskom a Čínou; dĺžka 2 864 km (4 416 km so zdrojnicami Šilka a Onon), rozloha povodia 1,843 mil. km2, priemerný ročný prietok v ústí 10 800 m3/s. Vzniká sútokom riek Šilka a Arguň. Jeho povodie zasahuje okrem Ruska a Číny aj do Mongolska. Hydrografická sieť zaberá viac ako 10-tis. riek a 61-tis. jazier. Horný tok má charakter horskej rieky, stredný tok je pokojnejší s výnimkou 150 km dlhého prielomu cez Malý Chingan (Truba). Dolný tok pretína v širokej doline Dolnoamurskú nížinu, rozvetvuje sa na viac ramien a ústi cez Amurský liman do Sachalinského zálivu Ochotského mora. Prítoky: Zeja, Bureja, Amguň (ľavostranné), Sungari, Ussuri (pravostranné).

Amur je typická monzúnová rieka s povodňami počas letných a jesenných monzúnových dažďov. Rozsiahle oblasti trvalo zamrznutej pôdy a bohaté letné monzúnové zrážky spôsobujú vysoký povrchový odtok (400 – 600 l/s/km2) a vysoké kulminačné prietoky (maximálny 32,4 tis. m3/s). Dolný tok zamŕza na štyri mesiace. Jarné ľadochody spôsobujú bariéry so vzdutím hladiny až o 15 m. Významná rieka z hľadiska rybolovu (99 druhov rýb). Splavná po celom toku, dôležitá dopravná tepna Ďalekého východu (prístavy Chabarovsk, Blagoveščensk, Komsomoľsk na Amure).

Anabar

Anabar — rieka na severovýchode ázijskej časti Ruska v Jakutsku; dĺžka 939 km, rozloha povodia 100-tis. km2, priemerný ročný prietok 498 m3/s. Pramení v Anabarskom masíve ako Veľká Kuonamka. Tečie v doline so strmými svahmi, po prechode na Severosibírsku nížinu sa dolina rozširuje. Hlavné prítoky: Malá Kuonamka a Udža (pravostranné), Suolema (ľavostranný). Ústi do Anabarského zálivu Mora Laptevovcov. V povodí Anabaru mnoho jazier. Zamŕza na 8 mesiacov. V ústí rybolov, v povodí náleziská diamantov.

Anadyr

Anadyr — rieka na severovýchode ázijskej časti Ruska; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia 191-tis. km2, priemerný roč. prietok v ústí 1 680 m3/s. Pramení v Anadyrskej vysočine, horný tok preteká úzkou horskou dolinou, str. a dolný tok má charakter nížinnej rieky s početnými ramenami. Ústi do Anadyrského zálivu v Beringovom mori 6 – 7 km širokým ústím. Hl. prítoky: Jablon, Majn (pravostranné), Belaja, Taňurer (ľavostranné). Zamŕza od novembra do mája. Splavná 570 km pre lode s nízkym ponorom. Na dolnom toku rybolov. V povodí ložiská čierneho uhlia a zlata. Ústie Anadyru objavené 1648 S. I. Dežňovom; v 18. stor. opísal rieku D. J. Laptev.

Anadyr

Anadyr, do 1920 Novomariinsk — prístavné mesto na severovýchode ázijskej časti Ruska v Magadanskej oblasti pri ústí rieky Anadyr do Beringovho mora, stredisko Čukotského autonómneho okruhu; 15-tis. obyvateľov (2016). Priemysel rybný, ťažobný (hnedé uhlie). Lodné spojenie s mestami Petropavlovsk-Kamčatskij, Magadan, Vladivostok. Chladné letá aj zimy. Priemerná januárová teplota −22,8 °C, júlová 10,7 °C. Ročný úhrn zrážok 529 mm, snehová pokrývka 232 dní. Námorný prístav na Severnej morskej ceste; letisko. Múzeum.

Anadyrská nížina

Anadyrská nížina, rus. Anadyrskaja nizmennosť — nížina na severovýchode ázijskej časti Ruska v Čukotskom autonómnom okruhu v Magadanskej oblasti pri Anadyrskom zálive Beringovho mora, dĺžka nížinatého územia 270 km. Plochý rovinatý povrch vysoký okolo 100 m n. m. sa smerom k pohoriam ľahko dvíha a tvorí mierne zvlnenú pahorkatinu. Je budovaná piesočnato-hlinitými usadeninami, na okrajoch vystupujú na povrch pieskovce a horniny sopečného pôvodu. Výskyt pseudokrasových jazier charakteristických pre oblasti s večne zamrznutou pôdou. V zamokrenej doline rieky Anadyr sú zaplavované lúky a tŕstie, v ostatných častiach prevláda tundra. Chov sobov.

Anadyrská vysočina

Anadyrská vysočina, rus. Anadyrskoje ploskogorie, oficiálny prepis Anadyrskoe ploskogor’e — plošinaté pohorie sopečného pôvodu na severovýchode ázijskej časti Ruska v Čukotskom autonómnom okruhu v Magadanskej oblasti na hornom toku rieky Anadyr a na jej prítoku Urumkuvejem; dlhé asi 400 km, široké 140 km. Na západe hraničí so Severoaňujskými vrchmi a s Južným Aňujským chrbtom, na východe postupne klesá do doliny rieky Belaja. Priemerná výška 800 – 1 000 m, maximálnu výšku 1 584 m n. m. dosahuje v juhozáp. časti. Predstavuje vyzdvihnutý prekambrický masív pokrytý sériou paleozoických a mezozoických sedimentárno-vulkanických hornín. Bloková stavba. Podnebie výrazne kontinentálne, zima trvá 7 až 8 mesiacov. Povrch pokrýva horská tundra. Na nižších častiach svahov rastú jelšové kroviny, na riečnych terasách sú močariny. Vysočina sa využíva ako pasienok pre soby.

Anapa

Anapa — prístavné a kúpeľné mesto v juž. časti Ruska v Krasnodarskom kraji pri Čiernom mori severozáp. od Novorosijska; 73-tis. obyv. (2016). Od 1846 mesto, od 1866 kúpele (najväčšie balneologické a klimatické kúpele pre deti v Rusku). Letisko. Konečná stanica odbočky železničnej trate spájajúcej Krym s Kaukazom. Ruiny gréckej kolónie Gorgoppa, Ruská brána (pozostatok z tureckej pevnosti, 18. stor.). Múzeum. V okolí vinohrady.

Angara

Angara — rieka v Rusku, pravostranný prítok Jeniseja; dĺžka 1 779 km, rozloha povodia 468-tis. km2 (s povodím Bajkalu 1,04 mil. km2), priemerný ročný prietok v ústí 4 500 m3/s. Vyteká z jazera Bajkal, má prudký sklon a kamenité riečisko. Prahy a katarakty str. toku sú zatopené vodami Bratskej vodnej nádrže. Dolný tok (nazýva sa Horná Tunguzka) je pokojnejší, len miestami prerušený prahmi. Šírka koryta v tejto časti dosahuje 1,5 – 2 km. Hlavné prítoky: Ilim, Čadobec (pravostranné), Irkut, Oka, Ija, Taseja (ľavostranné). Angara zamŕza v októbri, resp. v novembri (Bratská vodná nádrž), rozmŕza v polovici mája. Energeticky využívaná kaskádou hydroelektrární s vodnými nádržami (Irkutská, Bratská, Usťilimská a i.), ktoré spolu s jazerom Bajkal zabezpečujú pomerne vyrovnaný režim odtoku počas celého roka. V celej oblasti je rozšírený rybolov. Angara je splavná 700 km od Bajkalu po Bratsk.

Angarsk

Angarsk, bývalý Angarskij — prístavné mesto v ázijskej časti Ruska v Irkutskej oblasti severozápadne od Irkutska pri ústí rieky Kitoj do Angary; 227-tis. obyvateľov (2016). Založené 1948 v súvislosti s výstavbou petrochemického kombinátu. Postavené podľa vzorových projektov sovietskej architektúry s pravouhlou sieťou ulíc. Priemysel petrochemický (výroba pohonných a plastických látok, priemyselných hnojív), stavebných materiálov (prefabrikáty, cement, keramika), elektrotechnický, drevársky a potravinársky. V Angarsku sa končí transsibírsky ropovod Tujmazy – Irkutsk. Filiálka Irkutskej polytechniky.

Angarská plošina

Angarská plošina, rus. Angarskij kriaž — pohorie v ázijskej časti Ruska v Irkutskej oblasti v juhovýchodnej časti Stredosibírskej plošiny; dĺžka okolo 800 km, maximálna výška 1 022 m n. m. Severné svahy pokryté listnatou tajgou, na juhozápade ihličnaté lesy. Ložiská železných rúd.

Angrapa

Angrapa, poľ. Węgorapa — rieka v Poľsku a Rusku, jedna zo zdrojníc Pregole; dĺžka 140 km, rozloha povodia 3 535 km2. Vyteká z jazera Mamry v Poľsku.

Anjouove ostrovy

Anjouove ostrovy [-žu-], rus. ostrova Anžu — ostrovy vo Východosibírskom mori uzatvárajúce Čuanský záliv, patriace Rusku; 29-tis. km2. Najväčšia ostrovná skupina v Novosibírskych ostrovoch. Sú ploché, pokryté arktickou tundrou. Nazvané po ruskom polárnom bádateľovi Piotrovi Fiodorovičovi Anjouovi (*1797, †1869).

Aňuj

Aňuj, Oňuj, Dondon — rieka v Rusku na Ďalekom východe, prítok Amuru; dĺžka 393 km, rozloha povodia 12 700 km2. Pramení v pohorí Sichote-Aliň. Na hornom toku je typickou horskou, na dolnom toku nížinnou riekou s močaristými brehmi. V ústí sa rozvetvuje.

Anžero-Sudžensk

Anžero-Sudžensk — mesto na juhu ázijskej časti Ruska v Kemerovskej oblasti; 73-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1928 zlúčením banských osád obcí Anžerka a Sudženka, ktoré boli založené koncom 19. stor. v súvislosti s výstavbou Transsibírskej magistrály, od 1931 mesto. Významné stredisko ťažby uhlia v Kuzneckej panve. Priemysel strojársky, chemický, sklársky, stavebných materiálov, odevný, potravinársky. Regionálne múzeum.

Apatity

Apatity — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Murmanskej oblasti v centre polostrova Kola medzi jazerom Imandra a Chibinskými vrchmi; 57-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1930 v súvislosti s ťažbou a spracúvaním apatitových a nefelínových rúd, ktoré sa ťažia v Chibinských vrchoch. Závod na obohacovanie apatitov a nefelínov, priemysel strojársky, stavebných materiálov, energetický (hydroelektráreň). Pestujú sa zemiaky a ovocie (skleníkové hospodárstvo). V neďalekej osade Poľarnyje Zori jadrová elektráreň. Sídlo Kolského vedeckého centra Ruskej akadémie vied. Stredisko zimných športov. Letisko.

Arguň

Arguň, čínsky E-er-ku-na-che, medzinárodný prepis E’ergu’nahe — rieka v severovýchodnej Číne a juhovýchodnom Rusku, zdrojnica Amuru; dĺžka 1 620 km, rozloha povodia 164-tis. km2, priemerný ročný prietok 340 m3/s. Pramení v Číne vo Vnútornom Mongolsku na svahoch pohoria Veľký Chingan ako Chaj-la-er-che, v dĺžke 965 km tečie ako hraničná rieka medzi Čínou (autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko) a Ruskom (Zabajkalský kraj), na území Ruska vytvára pomerne širokú, pri ústí sa zužujúcu dolinu s rozsiahlou nivou. Jej sútokom s riekou Šilka vzniká Amur. Najväčšie prítoky: Urov, Gazimur (ľavostranné), Ken-che (pravostranný). V rokoch bohatých na zrážky sa Arguň spája s vodami jazera Dalaj-núr a rieka Kerulen, ktorá do jazera ústi, býva považovaná za prítok Arguňa. Zamŕza na šesť mesiacov. Na rieke je rozvinutý rybolov, dolný tok je občasne splavný. Dolina rieky je úrodnou poľnohospodárskou oblasťou (pestovanie repy, kukurice a i. obilnín); ložiská čierneho uhlia, rúd olova a i. Horným úsekom doliny vedie Čchangčchunská železnica.

Astrachán

Astrachán, oficiálny prepis Astrahan’, pôvodný názov Chadži-Tarchan — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v delte Volgy na obidvoch stranách jej hlavného koryta a na priľahlých ostrovoch, administratívne stredisko Astrachánskej oblasti; 531-tis. obyvateľov (2016). Stredisko rybolovu a spracovania rýb. Priemysel lodiarsky, chemický, drevársky (spracovanie tŕstia). V okolí ťažba a spracovanie zemného plynu. Železničná stanica na trati spájajúcej Povolžie s vých. oblasťami Kaukazu, letisko.

Prvá zmienka z 13. stor., tatárske sídlo, 1396 zničené Timúrom, od pol. 15. stor. do 1556 stredisko Astrachánskeho chanátu. V 16. – 19. stor. významné stredisko obchodu so Strednou Áziou, Kaukazom, Iránom a Indiou. Za sovietskej vlády výstavba moderného mesta. Vysoké školy, divadlo, galérie, múzeá. Stavebné pamiatky: kremeľ (1580), Uspenský (1699 – 1710) a Troický chrám (17. stor.).

Astrachánska prírodná rezervácia

Astrachánska prírodná rezervácia — najstaršia veľkoplošná rezervácia na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti v delte Volgy; 625 km2. Vyhlásená 1919. Chránené sú najmä vodné a sťahovavé vtáctvo (pelikán, hus divá, kačica, volavka) a neresiská rýb (jeseter). Územie rezervácie má svojrázne prírodné podmienky s množstvom ostrovov a riečnych ramien. Pri brehoch rastú vŕba, trstina a lotos kaspický.

Baltská nížina

Baltská nížina, rusky Pribaltijskaja nizmennosť — nížina tiahnuca sa pozdĺž juhovýchodného pobrežia Baltského mora na území Litvy, Lotyšska, Estónska a Ruska (Leningradská oblasť) po Ladožské jazero a Onežské jazero, súčasť Východoeurópskej nížiny.

Zvlnená rovina s výškami 50 – 200 m n. m. sa zvoľna stupňovito dvíha smerom do vnútrozemia, kde ojedinelé vrchy presahujú 300 m n. m., na juhovýchode prechádza do Smolensko-moskovskej pahorkatiny a Valdajskej pahorkatiny. Základnú morfoštruktúru tvoria kvestové stupne (→ kvesta) a štruktúrne plošiny na prvohorných sedimentoch, územie bolo počas pleistocénu niekoľkokrát premodelované pevninským ľadovcom, ktorý miestami znížil terénne stupne a zanechal tam ľadovcové formy reliéfu (morénové valy, ózy, drumliny). Medzi kvestovými chrbtami sú zníženiny, ktorých najnižšie časti sú vyplnené veľkými plytkými jazerami (Čudské jazero, Pskovské jazero a i.) alebo sú zaliate morom (Rižský záliv).

Územie je porastené najmä borovicovými lesmi, vodné toky lemujú lužné lesy.

Belaja

Belaja, baškirsky Agizel — rieka v európskej časti Ruska, najdlhší, ľavostranný prítok Kamy; dĺžka 1 430 km, rozloha povodia 142-tis. km2, priemerný ročný prietok v ústí 970 m3/s. Pramení v Južnom Urale, úzkou dolinou so strmými zalesnenými svahmi preteká územím Baškirska a po jeho hranici s Tatárskom. Poniže ústia rieky Ufa je typickou nížinnou riekou so zátočinami a ramenami. Prítoky Ufa, Bystryj Tanyp, Uršak a i. Zamrznutá od novembra do apríla. Splavná od mesta Ufa.

Faddejevskij

Faddejevskij — polostrov ostrova Koteľnyj ležiaceho v Severnom ľadovom oceáne, najväčšieho ostrova Novosibírskych ostrovov patriacich Rusku (Jakutsko). Rozloha 5 300 km2.

Lemovaný piesčito-ílovitými plytčinami, budovaný metamorfovanými prekambrickými horninami, ako aj paleozoickými a mezozoickými sedimentárnymi horninami (piesky, hliny, prachovce) preniknutými žilami podzemného ľadu. Plochý reliéf, maximálna výška 63 m n. m. Polárna klíma. Viacero termokrasových jazier a kratších riek. Tundrová vegetácia zastúpená prevažne machmi a lišajníkmi. Ťažba pieskov.

Objavený 1805 kupcom Jakobom Sannikovom (*okolo 1780, †po 1812), ktorý sa mylne domnieval, že ide o ostrov. V roku 1811 počas ďalších bádaní na území zistil, že ide o polostrov, však ako ostrov bol Faddejevskij zobrazovaný na kartografických dielach ešte v období okolo 1820, i v súčasnosti ho viaceré zdroje pokladajú za ostrov. Nazvaný podľa poľovníka Faddejeva, ktorý tam postavil prvé zimovisko.

Faddejov záliv

Faddejov záliv, rus. zaliv Faddeja — záliv v juhozápadnej časti Mora Laptevovcov pri severovýchodnom pobreží Tajmýrskeho polostrova (ázijská časť Ruska); dĺžka 37 km, šírka vo vchode okolo 20 km, maximálna hĺbka 23 m. Zväčša nízke brehy. Väčšinu roka pokrytý ľadom. Do zálivu ústi rieka Faddeja.