Ačinsk — prístavné mesto v Rusku v Krasnojarskom kraji pri rieke Čulym (prítok Obu) na Transsibírskej magistrále; 107-tis. obyvateľov (2015). Leží v oblasti s veľkými zásobami hnedého uhlia (Kansko-ačinská hnedouhoľná panva s možnosťou povrchovej ťažby) a rúd farebných kovov. Energetika je základom hutníctva hliníka. Priemysel potravinársky, textilný, obuvnícky, nábytkársky, rozsiahla výroba stavebných materiálov, najmä cementu. Dôležitý železničný uzol (trate smerujú na juh k Abakanu a na sever k Jenisejsku). Založené 1683, mestom od 1782. Prírodopisné a historické múzeum. Pedagogický a lekársky inštitút, divadlo.

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Aginskoje, oficiálny prepis Aginskoe — osada mestského typu v Rusku v Zabajkalskom kraji, administratívne stredisko Agského buriatskeho okruhu; 18-tis. obyvateľov (2016). Leží 37 km juhozáp. od železničnej stanice Mogojtuj (na trati Karymskoje-Zabajkaľsk) pri rieke Aga v povodí Amuru. Založené 1811. Potravinársky priemysel (mliekareň, pekáreň). Vlastivedné múzeum.

Ahtuba → Achtuba

Ahtubinsk → Achtubinsk

Achtuba, oficiálny prepis Ahtuba — ľavé rameno rieky Volga v Rusku (oddeľuje sa nad Volgogradom); dĺžka 520 km, priemerný ročný prietok okolo 150 m³/s. Splavné len pri najvyšších vodných stavoch. Prístav Achtubinsk.

Achtubinsk, oficiálny prepis Ahtubinsk — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti na ľavom brehu Achtuby (rameno Volgy); 39-tis. obyvateľov (2015). Založené 1959. Priemysel lodiarsky, potravinársky (mäsopriemysel, konzerváreň), stavebných materiálov (tehelňa). Dopravná križovatka, riečny prístav (slúži najmä na transport soli, ktorá sa ťaží v jazere Baskunčak).

Ajan — jazero tektonicko-ľadovcového pôvodu na severe ázijskej časti Ruska, 469 m n. m. Vyteká z neho rieka Ajan.

Ajan — rieka na severe ázijskej časti Ruska, horný tok rieky Cheta (zdrojnica rieky Chatanga); dĺžka 181 km. Vyteká z jazera Ajan.

Ajon — ostrov vo Východosibírskom mori vo vchode do Čaunského zálivu patriaci Rusku, administratívne predstavuje súčasť Čukotského autonómneho okruhu; rozloha 2 000 km², 242 obyvateľov (2012). Od polostrova Kyttyk oddelený úzkym prielivom. Ostrov má nížinný charakter, maximálna výška 64 m n. m., miestami strmé brehy. Budovaný sypkými morskými uloženinami, v ktorých je mŕtvy ľad (ľadovec, ktorý sa nepohybuje a je zasypaný zemou). Povrch pokrýva arktická tundra s machmi a lišajníkmi v lete slúžiaca ako pasienok pre soby.

Alapajevsk, oficiálny prepis Alapaevsk — mesto v Rusku vo Sverdlovskej oblasti pri rieke Nejva severových. od Jekaterinburgu; 38-tis. obyvateľov (2015). Založené 1781. Jedno z najstarších stredísk ťažby železnej rudy a hutníctva železa na Urale (prvý závod vznikol 1702). Ťažba rúd, strojársky, potravinársky a drevársky priemysel. Železničný uzol.

Alazeja — rieka v Rusku v Jakutsku. Dĺžka 1 590 km, rozloha povodia 64 700 km², priemerný ročný prietok v ústí 320 m³/s. Vzniká sútokom dvoch riek prameniacich v juž. časti Alazejskej plošiny. Ústi viacerými ramenami do Východosibírskeho mora. Zamrznutá od konca septembra do konca mája, resp. do začiatku júna.

Aldan — rieka v Rusku v Jakutsku, najväčší pravostranný prítok Leny; dĺžka 2 273 km, rozloha povodia 729-tis. km², priemerný ročný prietok v ústí 5 060 m³/s. Pramení na sev. svahoch Stanového chrbta, v kamenistom koryte s častými prahmi preteká cez Aldanskú plošinu. Počas povodní stúpne hladina o 7 – 10 m. Splavná od prístavu Tommot v dĺžke 1 650 km. Dôležitý rybolov (jeseter). Zamrznutá 7 mesiacov. V povodí náleziská zlata a čierneho uhlia.

Aldanská plošina, rus. Aldanskoje nagorie, oficiálny prepis Aldanskoe nagor’e — plošina v juhových. Rusku vo vých. Sibíri na juhu Jakutska. Priemerná výška 800 – 1 000 m n. m., maximálna 2 306 m n. m. Povrch rozčlenený hlbokými dolinami. Budovaná komplexmi kryštalických bridlíc, na ktorých sú slabo porušené vrstvy pieskovcov a vápencov preniknuté masívmi žúl. Podnebie sa vyznačuje dlhou zimou so silnými dlhotrvajúcimi mrazmi a krátkym letom. Svahy do výšky 1 200 – 1 300 m n. m. pokrýva tajga (smreky, borovica), vyššie sú machy, lišajníky a kamenistá tundra. Ložiská uhlia, zlata a rúd železa.

Aleksandrov — mesto v Rusku vo Vladimírskej oblasti severne od Moskvy na trati Moskva – Jaroslavľ; 60-tis. obyvateľov (2016). Priemysel elektrotechnický (televízory), textilný, potravinársky, výroba umelej kože. Železničný uzol.

Prvýkrát spomínané v 14. stor. ako Aleksandrovskaja sloboda. Od začiatku 16. stor. náboženské a kultúrne centrum, existovala tam jedna z prvých ruských tlačiarní. R. 1564 – 81 rezidencia Ivana IV. Vasilieviča Hrozného, politické a kultúrne centrum Rusi. Od 1778 mesto. Stavebné pamiatky: Chrám sv. Trojice (16. stor.), Chrám ochrany presv. Bohorodičky (16. stor.), Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (16. – 17. stor.), ženský kláštor (17. stor.).

Aleksandrovsk-Sachalinskij, oficiálny prepis Aleksandrovsk-Sahalinskij — mesto na východe ázijskej časti Ruska v Sachalinskej oblasti na Ďalekom východe na záp. pobreží ostrova Sachalin pri Tatárskom prielive; 10-tis. obyvateľov (2017). Ťažba uhlia, spracovanie dreva a rýb. Prístav. Založné 1881. Za cárskej vlády tam bola správa táborov nútených prác.

Aleksin — mesto v Rusku v Tulskej oblasti na rieke Oka južne od Moskvy na trati Kaluga – Tula; 59-tis. obyvateľov (2016). Známe od začiatku 13. stor. Priemysel chemický, strojársky (výroba armatúr, poľnohospodárskych zariadení), výroba lepenky, obalov, stavebných materiálov; prístav.

Alexandrina zem, rus. Zemľa Aleksandry, oficiálny prepis Zemlja Aleksandry — ostrov Ruska v záp. časti súostrovia Zem Františka Jozefa v Archangeľskej oblasti; rozloha 2 800 km², maximálna výška 328 m n. m. Väčšinu povrchu pokrývajú ľadovce spúšťajúce sa do mora. Na nezaľadnených plochách je rastlinstvo arktickej tundry (machy a lišajníky), ktorého rast je často obmedzený len na praskliny v pôde. Na pobreží žijú ľadový medveď, tuleň, mrož.

Aľmetievsk, oficiálny prepis Al’met’evsk, bývalé Aľmetievo — mesto na východe európskej časti Ruska v Tatársku na ľavom brehu rieky Stepnoj Zaj (prítok Kamy); 153-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1950 ako stredisko ťažby a spracovania ropy a zemného plynu v Tatársku neďaleko veľkého Romaškinského ložiska ropy. Rýchly rozvoj mesta podnietil vznik priemyslu stavebných materiálov a drevárskeho priemyslu. Začiatok ropovodu Družba a iných diaľkových potrubí, ktorými sa prepravuje ropa do krajín strednej Európy, ako aj do Samary, Permu, Nižného Novgorodu a na Sibír.

Altaj — v minulosti používaný názov Altajska.

Altaj, rus. Altajskije gory, čín. A-er-tchaj, A’ertai — horský systém v Ázii na území Ruska, Kazachstanu, Mongolska a Číny. Tiahne sa zo severozápadu od Západosibírskej nížiny na juhovýchod po púšť Gobi; dĺžka asi 2 000 km, najvyšší vrch Belucha (4 506 m n. m.).

Je rozvodím Obu, Irtyša, Jeniseja a riek bezodtokej Strednej Ázie. Zložitá tektonická a geologická stavba, štvrtohorná modelácia reliéfu. Zaľadnených 900 km², viac ako 3 500 najmä karových a morénových jazier (najväčšie Telecké jazero a Markakoľ). Prevažuje alpínsky reliéf. Typické sú rozsiahle medzihorské kotliny tektonického pôvodu, stepi (Čujskal, Kanská step, Kurajská step), ktorých dná ležia vo výške 500 – 2 000 m n. m. Kontinentálne podnebie s dlhou drsnou a chladnou zimou. Hustá sieť riek s veľkým spádom (Katuň, Buchtarma, Čuja, Bija). Charakteristické sú stepné, lesné a vysokohorské typy krajiny. Masív je veľmi bohatý na nerastné suroviny (železné rudy, ortuť, zlato, vzácne kovy a i.).

Altajsko, Altajská republika, rus. Altaj, Respublika Altaj — republika v ázijskej časti Ruska v Sibírskom federálnom okruhu na juhu ekonomického rajónu Západná Sibír. Hraničí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Takmer celé jej územie vypĺňa horská sústava Altaja s hlbokými a úzkymi dolinami a kotlinami so stepnou vegetáciou, s horskými chrbtami presahujúcimi 4 000 m n. m., v Katunskom chrbte na hranici s Kazachstanom je najvyšší vrch Altajska a celého Altaja – Belucha, 4 506 m n. m. Na severozápade rovinaté územie rozdelené riekou Ob na Priobskú plošinu na východe (výšky do 300 m n. m.) a Kulundskú step na západe. Podnebie výrazne kontinentálne, priemerné teploty v januári −12 až −32 °C, v júli 9 – 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 100 mm v kotlinách do 1 000 mm v horských oblastiach. Hlavná rieka Ob spolu s prítokmi Katuň a Bija odvodňuje asi 88 % územia. Podhorské pásmo (od 300 do 650 m n. m.) s lesostepou tvorí prechod k horskej tajge, nad ktorou je pásmo lúk alpského typu. Lesy pokrývajú 16,5 % povrchu. Na altajskom predhorí sú ložiská železnej rudy a farebných i drahých kovov, v jazerách na Kulundskej stepi ložiská solí spolu s ložiskami barytu a stavebných materiálov.

Základom hospodárstva je živočíšna výroba a cestovný ruch. Chov oviec, hovädzieho dobytka, významný je chov a lov kožušinovej zveri. Pestovanie pšenice, cukrovej repy, slnečnice, ľanu. Priemysel ťažobný (ťažba polymetalických rúd), strojársky (výroba traktorov, poľnohospodárskych strojov, železničných vagónov), chemický (výroba syntetických vláken, gumárskych výrobkov), drevársky, textilný (bavlnársky), obuvnícky, potravinársky. Najväčšie priemyselné centrá (Barnaul, Bijsk) i hlavná časť poľnohospodárskej výroby sú sústredené v lesostepnej oblasti. Cestovný ruch je výrazne vzrastajúcim odvetvím ekonomiky. Krajina má kultúrne i prírodné zaujímavosti (kúpele Belokuricha na sev. svahoch Altaja, kúpele Čemal, rekreačná oblasť pri Teleckom jazere), lokality na rybárčenie, poľovníctvo, skialpinizmusa ap.; turistami preferované sú ekologické a kultúrno-poznávacie exkurzie. Altajsko nemá železnice, hlavný cestný ťah vedie horskými dolinami z hlavného mesta Gorno-Altajsk do mesta Koš-Agač a ďalej do Mongolska, na rieke Ob vodná doprava, letisko v Gorno-Altajsku (letiská vo väčších mestách Altajska určené na regulárne i charterové lety v 90. rokoch 20. stor. do 2015 úplne zanikli). Obyvateľstvo: 57 % Rusov, 34 % Altajcov (2014). Náboženstvo: sunnitský islam, pravoslávne kresťanstvo, tibetský buddhizmus. Používané jazyky: altajčina, ruština. Podiel mestského obyvateľstva 26 %. Jediným väčším mestom je Gorno-Altajsk.

Dejiny Altajska sú úzko späté s dejinami Strednej Ázie a jej štátnych útvarov. Územie dnešného Altajska bolo osídlené už v staršej kamennej dobe, čo dokladajú nálezy z archeologickej lokality Ulalinka. Neskôr (bronzová a železná doba) sa na jeho území vystriedalo viacero archeologických kultúr (afanasievska, karakolská, pazyrycká). Od 3. stor. pred n. l. bolo súčasťou Hunskej ríše. V 2. – 4. stor. pod nadvládou Sien-piov, vo 4. – 6. stor. Žuan-žuanov, v 6. – 8. stor. rôznych kaganátov (Turkického, Ujgurského, Kirgizského). V 8. stor. sa na území Altajska rozšíril manicheizmus. Zač. 13. stor. sa stalo súčasťou mongolskej Džingischánovej ríše, v pol. 15. stor. bolo pod nadvládou západomongolských Ojratov. Od 1756 súčasť Ruska (1756 – 79 spravované v rámci Sibírskej gubernie, 1779 – 83 Kolyvanskej oblasti, 1783 – 96 Kolyvanskej gubernie, 1796 – 1804 Toboľskej gubernie, 1804 – 1917 Tomskej gubernie). Po Októbrovej revolúcii 1917 sa oblasť počas občianskej vojny v Rusku dostala pod kontrolu admirála A. V. Kolčaka, do 1920 však väčšinu územia obsadili boľševici. R. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Ojratská autonómna oblasť s centrom v obci Ulala (dnes Gorno-Altajsk), 1932 premenovaná na Ojrotskú autonómnu oblasť, od 1948 názov Horská altajská autonómna oblasť, ktorá 1925 – 30 patrila do Sibírskeho, 1930 – 37 do Západosibírskeho a 1937 – 91 do Altajského kraja. R. 1991 získalo Altajsko štatút republiky pod názvom Horská altajská sovietska socialistická republika, 1992 premenovaná na Republiku Horský Altaj, od 1992 súčasný názov. Ústava Altajska bola prijatá 7. júna 1997. R. 2000 sa Altajsko stalo súčasťou Sibírskeho federálneho okruhu.

Altajsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na jej čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (rus. Gosudarstvennoje Sobranije – El Kurultaj Respubliki Altaj) má 41 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Ambarčik — osada na severovýchode ázijskej časti Ruska v Jakutsku na brehu Kolymského zálivu Východosibírskeho mora v blízkosti ústia rieky Kolyma; bez trvalého osídlenia. Meteorologická stanica s niekoľkými výskumníkmi (od 1935). V blízkosti sa nachádza pristávacia dráha pre vrtuľníky a dopravné lietadlá.

V 30. rokoch 20. stor. po objavení zlata v povodí horného toku Kolymy vznikol v Ambarčiku prístav, ktorý vybudovali väzni z tamojšieho pracovného tábora (gulagu; od 1932; väzni boli z tábora posielaní do iných táborov vo vnútrozemí). Po preložení prístavu v 50. rokoch 20. stor. na bezpečnejšie miesto a zrušení tábora (1954) sa osada vyľudnila.

Amderma — osada mestského typu a prístav v Rusku v Nenecku v Archangeľskej oblasti na pobreží Karského mora; 548 obyvateľov (2016). Založená 1933 v dôsledku ťažby fluoritu z blízkych nálezísk. Po 1995, keď bola ťažba ukončená, nastal prudký pokles obyvateľov (5,5 tis. obyvateľov, 1989; 647 obyvateľov, 2002). Námorný prístav, letisko.

Amga — rieka v Rusku, najväčší prítok rieky Aldan; dĺžka 1 462 km, rozloha povodia 69,3 tis. km², priemerný ročný prietok 178 m³/s. Pramení v Aldanskej plošine, kde preteká úzkou dolinou so skalnatým dnom. Charakteristické sú jarné povodne (hladina stúpne o 7 m) a nízky zimný vodný stav. Zamrznutá od polovice októbra do konca mája (ľadochod spojený s ľadovými bariérami). Na dolnom toku splavná.

Amguň — rieka v Rusku, ľavostranný prítok Amuru; dĺžka 723 km, rozloha povodia 55 500 km², priemerný ročný prietok 500 m³/s. Vzniká sútokom riek Ajakit a Suluk v oblasti Burejského chrbta. Má zväčša charakter rovinatej rieky s rozvetvenými ramenami a ostrovmi. Zamrznutá 5 – 6 mesiacov. Na str. a dolnom toku splavná.

Amur, čín. Chej-lung-ťiang, Heilongjiang, oficiálny prepis Heilong Jiang — veľtok vo vých. Ázii, hraničná rieka medzi Ruskom a Čínou; dĺžka 2 864 km (4 416 km so zdrojnicami Šilka a Onon), rozloha povodia 1,843 mil. km², priemerný ročný prietok v ústí 10 800 m³/s. Vzniká sútokom riek Šilka a Arguň. Jeho povodie zasahuje okrem Ruska a Číny aj do Mongolska. Hydrografická sieť zaberá viac ako 10-tis. riek a 61-tis. jazier. Horný tok má charakter horskej rieky, stredný tok je pokojnejší s výnimkou 150 km dlhého prielomu cez Malý Chingan (Truba). Dolný tok pretína v širokej doline Dolnoamurskú nížinu, rozvetvuje sa na viac ramien a ústi cez Amurský liman do Sachalinského zálivu Ochotského mora. Prítoky: Zeja, Bureja, Amguň (ľavostranné), Sungari, Ussuri (pravostranné).

Amur je typická monzúnová rieka s povodňami počas letných a jesenných monzúnových dažďov. Rozsiahle oblasti trvalo zamrznutej pôdy a bohaté letné monzúnové zrážky spôsobujú vysoký povrchový odtok (400 – 600 l/s/km²) a vysoké kulminačné prietoky (maximálny 32,4 tis. m³/s). Dolný tok zamŕza na štyri mesiace. Jarné ľadochody spôsobujú bariéry so vzdutím hladiny až o 15 m. Významná rieka z hľadiska rybolovu (99 druhov rýb). Splavná po celom toku, dôležitá dopravná tepna Ďalekého východu (prístavy Chabarovsk, Blagoveščensk, Komsomoľsk na Amure).

Anabar — rieka na severovýchode ázijskej časti Ruska v Jakutsku; dĺžka 939 km, rozloha povodia 100-tis. km², priemerný ročný prietok 498 m³/s. Pramení v Anabarskom masíve ako Veľká Kuonamka. Tečie v doline so strmými svahmi, po prechode na Severosibírsku nížinu sa dolina rozširuje. Hlavné prítoky: Malá Kuonamka a Udža (pravostranné), Suolema (ľavostranný). Ústi do Anabarského zálivu Mora Laptevovcov. V povodí Anabaru mnoho jazier. Zamŕza na 8 mesiacov. V ústí rybolov, v povodí náleziská diamantov.

Anadyr — rieka na severovýchode ázijskej časti Ruska; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia 191-tis. km², priemerný roč. prietok v ústí 1 680 m³/s. Pramení v Anadyrskej vysočine, horný tok preteká úzkou horskou dolinou, str. a dolný tok má charakter nížinnej rieky s početnými ramenami. Ústi do Anadyrského zálivu v Beringovom mori 6 – 7 km širokým ústím. Hl. prítoky: Jablon, Majn (pravostranné), Belaja, Taňurer (ľavostranné). Zamŕza od novembra do mája. Splavná 570 km pre lode s nízkym ponorom. Na dolnom toku rybolov. V povodí ložiská čierneho uhlia a zlata. Ústie Anadyru objavené 1648 S. I. Dežňovom; v 18. stor. opísal rieku D. J. Laptev.

Anadyr, do 1920 Novomariinsk — prístavné mesto na severovýchode ázijskej časti Ruska v Magadanskej oblasti pri ústí rieky Anadyr do Beringovho mora, stredisko Čukotského autonómneho okruhu; 15-tis. obyvateľov (2016). Priemysel rybný, ťažobný (hnedé uhlie). Lodné spojenie s mestami Petropavlovsk-Kamčatskij, Magadan, Vladivostok. Chladné letá aj zimy. Priemerná januárová teplota −22,8 °C, júlová 10,7 °C. Ročný úhrn zrážok 529 mm, snehová pokrývka 232 dní. Námorný prístav na Severnej morskej ceste; letisko. Múzeum.

Anadyrská nížina, rus. Anadyrskaja nizmennosť — nížina na severovýchode ázijskej časti Ruska v Čukotskom autonómnom okruhu v Magadanskej oblasti pri Anadyrskom zálive Beringovho mora, dĺžka nížinatého územia 270 km. Plochý rovinatý povrch vysoký okolo 100 m n. m. sa smerom k pohoriam ľahko dvíha a tvorí mierne zvlnenú pahorkatinu. Je budovaná piesočnato-hlinitými usadeninami, na okrajoch vystupujú na povrch pieskovce a horniny sopečného pôvodu. Výskyt pseudokrasových jazier charakteristických pre oblasti s večne zamrznutou pôdou. V zamokrenej doline rieky Anadyr sú zaplavované lúky a tŕstie, v ostatných častiach prevláda tundra. Chov sobov.

Anadyrská vysočina, rus. Anadyrskoje ploskogorie, oficiálny prepis Anadyrskoe ploskogor’e — plošinaté pohorie sopečného pôvodu na severovýchode ázijskej časti Ruska v Čukotskom autonómnom okruhu v Magadanskej oblasti na hornom toku rieky Anadyr a na jej prítoku Urumkuvejem; dlhé asi 400 km, široké 140 km. Na západe hraničí so Severoaňujskými vrchmi a s Južným Aňujským chrbtom, na východe postupne klesá do doliny rieky Belaja. Priemerná výška 800 – 1 000 m, maximálnu výšku 1 584 m n. m. dosahuje v juhozáp. časti. Predstavuje vyzdvihnutý prekambrický masív pokrytý sériou paleozoických a mezozoických sedimentárno-vulkanických hornín. Bloková stavba. Podnebie výrazne kontinentálne, zima trvá 7 až 8 mesiacov. Povrch pokrýva horská tundra. Na nižších častiach svahov rastú jelšové kroviny, na riečnych terasách sú močariny. Vysočina sa využíva ako pasienok pre soby.

Anapa — prístavné a kúpeľné mesto v juž. časti Ruska v Krasnodarskom kraji pri Čiernom mori severozáp. od Novorosijska; 73-tis. obyv. (2016). Od 1846 mesto, od 1866 kúpele (najväčšie balneologické a klimatické kúpele pre deti v Rusku). Letisko. Konečná stanica odbočky železničnej trate spájajúcej Krym s Kaukazom. Ruiny gréckej kolónie Gorgoppa, Ruská brána (pozostatok z tureckej pevnosti, 18. stor.). Múzeum. V okolí vinohrady.

Angara — rieka v Rusku, pravostranný prítok Jeniseja; dĺžka 1 779 km, rozloha povodia 468-tis. km² (s povodím Bajkalu 1,04 mil. km²), priemerný ročný prietok v ústí 4 500 m³/s. Vyteká z jazera Bajkal, má prudký sklon a kamenité riečisko. Prahy a katarakty str. toku sú zatopené vodami Bratskej vodnej nádrže. Dolný tok (nazýva sa Horná Tunguzka) je pokojnejší, len miestami prerušený prahmi. Šírka koryta v tejto časti dosahuje 1,5 – 2 km. Hlavné prítoky: Ilim, Čadobec (pravostranné), Irkut, Oka, Ija, Taseja (ľavostranné). Angara zamŕza v októbri, resp. v novembri (Bratská vodná nádrž), rozmŕza v polovici mája. Energeticky využívaná kaskádou hydroelektrární s vodnými nádržami (Irkutská, Bratská, Usťilimská a i.), ktoré spolu s jazerom Bajkal zabezpečujú pomerne vyrovnaný režim odtoku počas celého roka. V celej oblasti je rozšírený rybolov. Angara je splavná 700 km od Bajkalu po Bratsk.

Angarsk, bývalý Angarskij — prístavné mesto v ázijskej časti Ruska v Irkutskej oblasti severozápadne od Irkutska pri ústí rieky Kitoj do Angary; 227-tis. obyvateľov (2016). Založené 1948 v súvislosti s výstavbou petrochemického kombinátu. Postavené podľa vzorových projektov sovietskej architektúry s pravouhlou sieťou ulíc. Priemysel petrochemický (výroba pohonných a plastických látok, priemyselných hnojív), stavebných materiálov (prefabrikáty, cement, keramika), elektrotechnický, drevársky a potravinársky. V Angarsku sa končí transsibírsky ropovod Tujmazy – Irkutsk. Filiálka Irkutskej polytechniky.

Angarská plošina, rus. Angarskij kriaž — pohorie v ázijskej časti Ruska v Irkutskej oblasti v juhovýchodnej časti Stredosibírskej plošiny; dĺžka okolo 800 km, maximálna výška 1 022 m n. m. Severné svahy pokryté listnatou tajgou, na juhozápade ihličnaté lesy. Ložiská železných rúd.

Angrapa, poľ. Węgorapa — rieka v Poľsku a Rusku, jedna zo zdrojníc Pregole; dĺžka 140 km, rozloha povodia 3 535 km². Vyteká z jazera Mamry v Poľsku.

Anjouove ostrovy [-žu-], rus. ostrova Anžu — ostrovy vo Východosibírskom mori uzatvárajúce Čuanský záliv, patriace Rusku; 29-tis. km². Najväčšia ostrovná skupina v Novosibírskych ostrovoch. Sú ploché, pokryté arktickou tundrou. Nazvané po ruskom polárnom bádateľovi Piotrovi Fiodorovičovi Anjouovi (*1797, †1869).

Aňuj, Oňuj, Dondon — rieka v Rusku na Ďalekom východe, prítok Amuru; dĺžka 393 km, rozloha povodia 12 700 km². Pramení v pohorí Sichote-Aliň. Na hornom toku je typickou horskou, na dolnom toku nížinnou riekou s močaristými brehmi. V ústí sa rozvetvuje.

Anžero-Sudžensk — mesto na juhu ázijskej časti Ruska v Kemerovskej oblasti; 73-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1928 zlúčením banských osád obcí Anžerka a Sudženka, ktoré boli založené koncom 19. stor. v súvislosti s výstavbou Transsibírskej magistrály, od 1931 mesto. Významné stredisko ťažby uhlia v Kuzneckej panve. Priemysel strojársky, chemický, sklársky, stavebných materiálov, odevný, potravinársky. Regionálne múzeum.

Apatity — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Murmanskej oblasti v centre polostrova Kola medzi jazerom Imandra a Chibinskými vrchmi; 57-tis. obyvateľov (2016). Vzniklo 1930 v súvislosti s ťažbou a spracúvaním apatitových a nefelínových rúd, ktoré sa ťažia v Chibinských vrchoch. Závod na obohacovanie apatitov a nefelínov, priemysel strojársky, stavebných materiálov, energetický (hydroelektráreň). Pestujú sa zemiaky a ovocie (skleníkové hospodárstvo). V neďalekej osade Poľarnyje Zori jadrová elektráreň. Sídlo Kolského vedeckého centra Ruskej akadémie vied. Stredisko zimných športov. Letisko.

Arguň, čínsky E-er-ku-na-che, medzinárodný prepis E’ergu’nahe — rieka v severovýchodnej Číne a juhovýchodnom Rusku, zdrojnica Amuru; dĺžka 1 620 km, rozloha povodia 164-tis. km², priemerný ročný prietok 340 m³/s. Pramení v Číne vo Vnútornom Mongolsku na svahoch pohoria Veľký Chingan ako Chaj-la-er-che, v dĺžke 965 km tečie ako hraničná rieka medzi Čínou (autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko) a Ruskom (Zabajkalský kraj), na území Ruska vytvára pomerne širokú, pri ústí sa zužujúcu dolinu s rozsiahlou nivou. Jej sútokom s riekou Šilka vzniká Amur. Najväčšie prítoky: Urov, Gazimur (ľavostranné), Ken-che (pravostranný). V rokoch bohatých na zrážky sa Arguň spája s vodami jazera Dalaj-núr a rieka Kerulen, ktorá do jazera ústi, býva považovaná za prítok Arguňa. Zamŕza na šesť mesiacov. Na rieke je rozvinutý rybolov, dolný tok je občasne splavný. Dolina rieky je úrodnou poľnohospodárskou oblasťou (pestovanie repy, kukurice a i. obilnín); ložiská čierneho uhlia, rúd olova a i. Horným úsekom doliny vedie Čchangčchunská železnica.

Astrachán, oficiálny prepis Astrahan’, pôvodný názov Chadži-Tarchan — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v delte Volgy na obidvoch stranách jej hlavného koryta a na priľahlých ostrovoch, administratívne stredisko Astrachánskej oblasti; 531-tis. obyvateľov (2016). Stredisko rybolovu a spracovania rýb. Priemysel lodiarsky, chemický, drevársky (spracovanie tŕstia). V okolí ťažba a spracovanie zemného plynu. Železničná stanica na trati spájajúcej Povolžie s vých. oblasťami Kaukazu, letisko.

Prvá zmienka z 13. stor., tatárske sídlo, 1396 zničené Timúrom, od pol. 15. stor. do 1556 stredisko Astrachánskeho chanátu. V 16. – 19. stor. významné stredisko obchodu so Strednou Áziou, Kaukazom, Iránom a Indiou. Za sovietskej vlády výstavba moderného mesta. Vysoké školy, divadlo, galérie, múzeá. Stavebné pamiatky: kremeľ (1580), Uspenský (1699 – 1710) a Troický chrám (17. stor.).

Astrachánska prírodná rezervácia — najstaršia veľkoplošná rezervácia na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti v delte Volgy; 625 km². Vyhlásená 1919. Chránené sú najmä vodné a sťahovavé vtáctvo (pelikán, hus divá, kačica, volavka) a neresiská rýb (jeseter). Územie rezervácie má svojrázne prírodné podmienky s množstvom ostrovov a riečnych ramien. Pri brehoch rastú vŕba, trstina a lotos kaspický.

Baltská nížina, rusky Pribaltijskaja nizmennosť — nížina tiahnuca sa pozdĺž juhovýchodného pobrežia Baltského mora na území Litvy, Lotyšska, Estónska a Ruska (Leningradská oblasť) po Ladožské jazero a Onežské jazero, súčasť Východoeurópskej nížiny.

Zvlnená rovina s výškami 50 – 200 m n. m. sa zvoľna stupňovito dvíha smerom do vnútrozemia, kde ojedinelé vrchy presahujú 300 m n. m., na juhovýchode prechádza do Smolensko-moskovskej pahorkatiny a Valdajskej pahorkatiny. Základnú morfoštruktúru tvoria kvestové stupne (→ kvesta) a štruktúrne plošiny na prvohorných sedimentoch, územie bolo počas pleistocénu niekoľkokrát premodelované pevninským ľadovcom, ktorý miestami znížil terénne stupne a zanechal tam ľadovcové formy reliéfu (morénové valy, ózy, drumliny). Medzi kvestovými chrbtami sú zníženiny, ktorých najnižšie časti sú vyplnené veľkými plytkými jazerami (Čudské jazero, Pskovské jazero a i.) alebo sú zaliate morom (Rižský záliv).

Územie je porastené najmä borovicovými lesmi, vodné toky lemujú lužné lesy.

Belaja, baškirsky Agizel — rieka v európskej časti Ruska, najdlhší, ľavostranný prítok Kamy; dĺžka 1 430 km, rozloha povodia 142-tis. km², priemerný ročný prietok v ústí 970 m³/s. Pramení v Južnom Urale, úzkou dolinou so strmými zalesnenými svahmi preteká územím Baškirska a po jeho hranici s Tatárskom. Poniže ústia rieky Ufa je typickou nížinnou riekou so zátočinami a ramenami. Prítoky Ufa, Bystryj Tanyp, Uršak a i. Zamrznutá od novembra do apríla. Splavná od mesta Ufa.

Buj — rieka na severovýchode európskej časti Ruska, ľavostranný prítok Kamy; dĺžka 228 km, plocha povodia 6 530 km². Pramení v Permskom kraji, preteká severozápadom Baškirska, na území Udmurtska sa vlieva do Kamy. Splavná. Pozdĺž rieky vedie železničná trať Moskva – Kazaň – Jekaterinburg.

Byrranga — pohorie v ázijskej časti Ruska v severnej časti Sibíri v severnej časti polostrova Tajmýr; dĺžka 1 100 km, šírka 200 km. Je budované prekambrickými a prvohornými horninami. Reliéf je silno premodelovaný štvrtohornými ľadovcami, zaľadnených je viac ako 30,5 km². Priemerná výška územia je 500 m n. m., najvyšší vrch Lednikovaja, 1 146 m n. m., leží vo východnej časti.

Podnebie je drsné, výrazne kontinentálne s dlhými a veľmi studenými zimami s častými snehovými búrkami a s krátkymi letami. Priemerná teplota v januári je −35 °C, v júli 3 – 5 °C. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 100 do 400 mm, asi polovica zrážok spadne v tuhej forme. Maximum zrážok sa vyskytuje v lete, maximum tuhých zrážok je zvyčajne v júni a septembri až novembri. Snehová pokrývka dosahuje najvyššiu hrúbku v máji alebo júni. Počet dní so silným vetrom (rýchlosť vetra 15 m/s a ​​viac) je asi 80 dní za rok, priemerná rýchlosť vetra v zime je asi 7 m/s.

Pohorie má hustú riečnu sieť, na južnom predhorí sa nachádza veľa jazier, najväčšie je Tajmýrske jazero. Územie sa nachádza v oblasti permafrostu, je pokryté kamenistou arktickou tundrou s prevládajúcimi machmi a lišajníkmi. Byrranga je súčasťou Veľkej arktickej rezervácie (rusky Boľšoj Arktičeskij zapovednik), najväčšej prírodnej rezervácie v Rusku (vyhlásená v roku 1993, rozloha 41 692 km²).

Pre odľahlosť pohoria, jeho zlú dostupnosť a neexistujúce dopravné komunikácie je územie slabo preskúmané a nevyužívané. Potvrdené sú ložiská zlata, výskyt minerálov s vysokým podielom olova, zinku a striebra, výskyt muskovitu, berylu, predpokladajú sa veľké zásoby čierneho a hnedého uhlia a výskyt uránových rúd.

Desna — rieka na západe európskej časti Ruska a na juhu Ukrajiny, najdlhší, ľavostranný prítok Dnepra; dĺžka 1 130 km, plocha povodia 88 900 km², priemerný ročný prietok v ústí 360 m³/s. Pramení v Rusku v Smolensko-moskovskej pahorkatine, tečie močiarnou dolinou s množstvom ramien a zarastajúcich jazier, na území Ukrajiny v blízkosti Kyjeva ústi do Kanevskej nádrže (na Dnepri). Hlavné prítoky: Sudosť, Snov (pravostranné), Bolva, Sejm, Osťor (ľavostranné). Desna je od decembra do apríla zamrznutá. Je splavná v dĺžke 535 km od mesta Novhorod-Siverskyj po ústie. Najdôležitejšie prístavné mestá: Briansk, Novhorod-Siverskyj, Černihiv.

Dneper, bielorus. Dňapro, rus. Dnepr, ukr. Dnipro — rieka v európskej časti Ruska, v Bielorusku a na Ukrajine; dĺžka 2 201 km (4. najdlhšia rieka Európy), plocha povodia 504 300 km² (3. najväčšia rieka Európy podľa rozlohy povodia), priemerný ročný prietok v ústí 1 670 m³/s. Pramení vo Valdajskej pahorkatine, horný tok (po Kyjev) preteká lesným pásmom v širokej zamokrenej doline, koryto má mnoho perejí; stredný tok (medzi Kyjevom a Záporožím) tečie 35 – 40 km širokou dolinou s terasami fluvioglaciálneho a fluviálneho pôvodu, pravý breh je pomerne vysoký a prudko sa zvažuje k rieke; na dolnom toku pretekajúcom stepnou oblasťou Čiernomorskej nížiny je reťaz vodných nádrží (pred ich výstavbou nebola možná lodná doprava v dôsledku prahov a perejí). Ústi do Dneperského limanu Čierneho mora. Hlavné prítoky: Berezina, Pripiať, Inhulec (pravostranné), Sož, Desna, Psiol, Vorskla (ľavostranné). V povodí Dnepra je viac ako 9-tis. jazier a nádrží. Ľadochod na rieke je od decembra do marca (na hornom toku až do apríla). Počas rozsiahlych jarných povodní začínajúcich sa v marci pretečie až 60 % ročného odtoku.

Rieka je splavná 1 990 km od ústia (spojená umelými vodnými systémami s Baltským morom), prostredníctvom rozsiahlej sústavy hydroelektrární je využívaná energeticky, na zavlažovanie, na zásobovanie priemyselných odvetví vodou, na rekreačné účely, ako aj na rybolov. Je najvýznamnejšou riečnou cestou vodnej prepravy v Bielorusku a na Ukrajine, Prístavy na Dnepri: Smolensk (Rusko), Mahiľov (Bielorusko), Kyjev, Čerkasy, Kremenčuk, Dniprodzeržinsk, Dnepropetrovsk, Záporožie, Nikopol, Cherson (Ukrajina).