Vyhľadávanie podľa kategórií: poľnohospodárstvo – agrotechnika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 129 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

kozia nôžka

kozia nôžka — spôsob štepenia ovocných drevín, vrúbľovanie (na koziu nôžku).

kôstkoviny

kôstkoviny — ovocné dreviny patriace do čeľade ružovité, ich plodom je kôstkovica. K najvýznamnejším kôstkovinám pestovaným na Slovensku patria slivka, čerešňa, marhuľa a broskyňa.

koreňová zelenina

koreňová zelenina — spoločný názov skupiny druhov zeleniny, ktoré patria do viacerých čeľadí a ktorých konzumná časť sa formuje pod povrchom pôdy. Patria k nim napr. mrkva, petržlen, paštrnák, zeler buľvový, cvikla, chren, reďkovka a čierny koreň. Koreňová zelenina sa pestuje pre dužinatý koreň, buľvu alebo koreňové hľuzy, pri niektorých druhoch sa využívajú aj listy. Sú to prevažne dvojročné rastliny (okrem reďkovky), na ich pestovanie sú vhodné ľahšie a nevysychavé hlboké pôdy. Vhodnou predplodinou sú hlúbovité zeleniny, nevhodnou okopaniny. Koreňová zelenina sa vysieva prevažne priamo do voľnej pôdy, nevhodné je priame hnojenie organickými hnojivami. Je dobre skladovateľná, používa sa na konzum v čerstvom stave, na kuchynské spracovanie i na konzervovanie, sušenie, mrazenie a pod. Má vysokú dietetickú hodnotu, je bohatým zdrojom vitamínov, minerálnych látok, vlákniny, silíc a iných pre človeka dôležitých látok.

koreň

koreň

1. biol. radix — vegetatívny orgán cievnatých rastlín, zvyčajne podzemná bylinná alebo drevnatá časť rastliny. Má mechanickú (upevňuje rastlinu v pôde) a fyziologickú (čerpá z pôdy vodu a v nej rozpustené minerálne látky) funkciu, druhotne môže mať aj funkciu zásobného orgánu (→ buľva, → koreňová hľuza) a orgánu vegetatívneho rozmnožovania (nové jedince vznikajú z úlomkov koreňa). Anatomickým prechodom medzi koreňom a stonkou rastliny je hypokotyl, z ktorého pri klíčení vyrastá prvý článok stonky. Zrastením hornej časti koreňa, hypokotylu a zdrevnatenej bazálnej časti stonky vzniká koreňová hlava. Nahosemenné a dvojklíčnolistové rastliny vytvárajú hlavný koreň, ktorý rastie smerom nadol (→ geotropizmus) a je zvyčajne najdlhší a najhrubší, a bočné korene, ktoré najčastejšie rastú šikmo nadol alebo vodorovne a neprerastajú hlavný koreň (→ alorízia). Bočné korene prvého stupňa sú konármi hlavného koreňa a vyrastajú z nich bočné korene druhého stupňa a vyšších stupňov i korienky posledného stupňa. Na nich a na najmladších konároch koreňa vyrastajú koreňové vlásky. Pri papraďorastoch a jednoklíčnolistových rastlinách sa hlavný koreň nevyvinie alebo postupne zakrpatieva a zaniká a nahrádzajú ho adventívne (vedľajšie) korene najčastejšie vyrastajúce z podzemkov, z hypokotylu a z ďalších častí rastliny (→ homorízia). Súbor všetkých koreňov sa nazýva koreňová sústava.

Korene prenikajú do pôdy rastovým vrcholom tvoreným bunkami delivého, meristematického pletiva, ktoré je kryté parenchymatickým pletivom tvoriacim sa na vrchole koreňa (→ koreňová čiapočka); bunky vytvorené delivým pletivom sa v určitej vzdialenosti od vrcholu predlžujú a neskôr sa ešte ďalej diferencujú (→ diferenciácia). Rozlišuje sa primárna a sekundárna stavba koreňa. Primárna stavba je tvorená pletivami, ktoré vznikajú tam, kde sú pletivá už diferencované: na povrchu koreňa je koreňová pokožka, pod ňou parenchymatická primárna kôra obklopujúca stredný valec (stélu) zložený z parenchymatických buniek (→ stržeň), medzi ktorými sa nachádzajú cievne zväzky, jeho vrchnú vrstvu tvorí pletivo perikambium (v niektorej odbornej literatúre nazývané pericykel), v ktorom sa zakladajú bočné korene. Perikambium je obklopené bunkami endodermy, ktorá reguluje príjem vody, živín a ďalších látok alebo patogénov do rastliny. Sekundárna stavba koreňa je výsledkom činnosti druhotných (sekundárnych) pletív kambia, ktoré sa nachádza medzi drevnou a lykovou časťou (→ lyko) cievneho zväzku a ktorého delením vznikajú druhotné drevo a druhotné lyko, a felogénu, ktorý sa nachádza pod primárnou kôrou a ktorého činnosťou vzniká druhotná kôra (→ periderm), smerom dovnútra (centripetálne) produkuje parenchymatickú zelenú kôru (feloderm) a smerom von (centrifugálne) často skorkovatené ochranné pletivo felém.

Koreň je založený v semene ako korienok, z ktorého sa počas klíčenia pri nahosemenných a dvojklíčnolistových rastlinách vyvíja hlavný koreň rozkonárujúci sa v určitej vzdialenosti od koreňového vrcholu; bočné korene sa zakladajú v perikambiu hlavného koreňa endogénne, t. j. z vnútorných častí pod vrcholom koreňa, a prerastajú primárnou kôrou a koreňovou pokožkou. Okrem bočných koreňov sa na rôznych miestach rastliny (na stonke, listoch alebo na ich tvarovo a funkčne zmenených častiach – metamorfózach, napr. na podzemku – metamorfóze stonky) alebo na starších, sekundárne hrubnúcich koreňoch môžu vyvinúť adventívne (vedľajšie) korene, ktoré sa najčastejšie zakladajú endogénne a na ich vzniku sa podieľajú rôzne pletivá (parenchým, lyko, kambium); adventívne korene, ktoré veľmi husto vyrastajú v blízkosti hypokotylu a vytvárajú zväzky, sa nazývajú zväzkovité korene. Tvar koreňa (spravidla hlavného) je veľmi rozmanitý, najčastejšie sa vyskytuje niťovitý, kolovitý, valcovitý, povrazcovitý, vretenovitý, kužeľovitý, srdcovitý, repovitý a hľuzovitý koreň. Podľa smeru rastu sa rozlišuje zvislý (vertikálny), šikmý, vodorovný (horizontálny), zakrivený a sprehýbaný koreň, podľa povrchu hladký, hrboľatý, vráskovatý, kôrnatý, korkovitý, tŕnitý a ostnatý koreň, podľa konzistencie drevnatý, mäsitý, dužinatý, vláknitý, stržňovitý a krehký koreň, podľa trvania jednoročný, dvojročný a trváci koreň. V dôsledku zmeny prostredia dochádza k zmene funkcie koreňov, keď popri hlavnej (vyživovacej) funkcii prevládnu v ich činnosti aj iné funkcie, ktorým sa početnými premenami (metamorfózami) anatomicky, morfologicky (tvarovo) a funkčne prispôsobujú – modifikujú sa; rozlišuje sa napr. koreňová hľuza (hľuzovito zhrubnutý koreň alebo jeho časti so zásobnou funkciou), buľva (zhrubnutý repovitý koreň), zásobný (rôzne zhrubnutý), zaťahovací (činnosťou kontraktilných buniek sa skracuje, a tým zaťahuje bazálnu časť rastliny hlbšie do pôdy; vyskytuje sa najmä pri cibuľovinách), vzdušný (vedľajší, vyrastá z ktorejkoľvek časti stonky), priliepavý (krátky, vzdušný, nerozkonárený, po celej dĺžke alebo vrcholom sa priliepa na podklad, napr. na kmeň alebo na múr), asimilačný (vedľajší, v jeho primárnej kôre sú chloroplasty), dýchací (bočný, vyrastá von z pôdy, zabezpečuje príjem kyslíka z ovzdušia do podzemných orgánov, napr. pri drevinách rastúcich v trvalo mokrých pôdach), barlovitý (vedľajší, má opornú funkciu, upevňuje rastlinu v sypkých a bahnitých substrátoch), symbiotický (žije v symbióze s hubami, sinicami, baktériami, býva skrátený, tvorí malé bakteriálne hľúzky; → mykoríza), parazitický (silno redukovaný koreň parazitickej rastliny, preniká do tela hostiteľskej rastliny, z lykovej časti cievnych zväzkov odoberá asimiláty) a rozmnožovací (slúži na vegetatívne rozmnožovanie) koreň;

2. jaz. koreň slova — časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom základného, lexikálneho významu, najjednoduchší, ďalej nečleniteľný slovný základ, ktorý ostáva po oddelení všetkých tvarotvorných a slovotvorných prostriedkov – predpôn a prípon. Vyskytuje sa v rôznych variantoch podmienených alternáciami. V súvislosti s využívaním výpočtovej techniky na analýzu mnohotisícových súborov (jazykových korpusov; → korpus) sa novšie používa synonymický termín koreňová morféma;

3. lek. východiskové miesto anatomického útvaru (začiatok anatomickej štruktúry, orgánu), napr. koreň zuba, koreň jazyka, koreň nosa, koreň nechta, koreň miechového nervu;

4. prenesene pôvod (napr. rodové korene); príčina vysvetľujúca existenciu javu (napr. koreň problému, korene sporu).

kordón

kordón [fr.] —

1. poľnohosp. pestovateľský tvar ovocných drevín a viniča. Pri ovocných drevinách (najmä pri jabloniach a hruškách) ide o prísny tvar, kde sa hlavné konáre i postranný obrast tvarujú do zvislej alebo do vodorovnej formy (zvislý a vodorovný kordón). Zvislý kordón je jednoduchý tvar ovocného stromu s kmeňom vysokým 0,30 – 0,35 m a s jedným zvislým ramenom, na ktorom je rovnomerne rozložený rodivý obrast; stromy sa vysádzajú k opornej konštrukcii vo vzdialenosti 1 m od seba. Vodorovný kordón je tvar ovocného stromu s kmeňom vysokým okolo 0,60 m a s vodorovne vedeným ramenom (ramenami). Vodorovné kordóny sa rozdeľujú podľa počtu ramien na jednoramenné, dvojramenné a viacramenné. Jednoramenný vodorovný kordón má jedno vodorovne vedené rameno; stromy sa vysádzajú k opornej konštrukcii vo vzdialenosti 4 – 5 m od seba; dvojramenný kordón má hlavné ramená vedené do dvoch strán, pričom je potrebné dbať na rovnováhu medzi obidvoma ramenami. Keďže kordóny vyžadujú opornú konštrukciu uľahčujúcu formovanie ramien, ako aj rez a zaštipovanie počas celého vegetačného obdobia, nie sú vhodné na komerčné výsadby; v minulosti sa často používali ako dekoratívny prvok v okrasných záhradách. Pri kordónových pestovateľských tvaroch viniča je plodonosné (rodivé) drevo umiestnené na kordónových ramenách, ktoré sú tvorené zo starého dreva rôznym spôsobom, oporným systémom je drôtenka;

2. voj. a) súvislý rad tesne vedľa seba stojacich vojakov alebo členov bezpečnostných zložiek (polícia) brániaci prístupu na určité miesto. Úlohou kordónu je čo najtesnejšie uzatvoriť určitý vymedzený priestor kvôli jeho ochrane; b) sanitárny kordón → cordon sanitaire.

kopulácia

kopulácia [lat.] —

1. agrotech. → druženie;

2. biol. a) najjednoduchšia forma pohlavného rozmnožovania jednobunkových organizmov; b) pohlavné spojenie dvoch jedincov prostredníctvom kopulačných (pohlavných) orgánov s cieľom rozmnožiť sa alebo uspokojiť pohlavný pud. Kopulácia môže trvať niekoľko sekúnd (napr. pri vtákoch) až niekoľko hodín (napr. 22 hodín pri štrkáčoch). Predchádzajú jej rôzne rituály a vzájomná synchronizácia pri výbere vhodného partnera, pri niektorých druhoch dochádza ku kopulácii len v období ruje;

3. chem. reakcia aromatickej diazóniovej soli s aromatickou zlúčeninou za vzniku azozlúčeniny. Ide o elektrofilnú substitúciu vodíka na aromatickom jadre, pri ktorej je elektrofilným činidlom diazóniová soľ: \(\require{mhchem}\mathrm{\ce{Ar-N+\bond{#}N + Ar'-H-> Ar-N\bond{=}N-Ar' + H+ }}\) (Ar a Ar´ je aryl). Keďže diazóniový katión je slabým elektrofilom, reaguje len s aromatickými zlúčeninami so zvýšenou elektrónovou hustotou na aromatickom jadre (anilín, fenol, β-naftol). Vznikajúce azozlúčeniny sú farebné (patria medzi azofarbivá), napr. produkt reakcie s anilínom je žltý, s β-naftolom oranžovočervený;

4. lek. → pohlavný styk.

kopanica

kopanica — osobitný typ exploatácie pôdy (kopaničiarsky pozemok) a súčasne osobitný typ osídlenia (kopaničiarske sídlo). Kopanice vznikali postupne v 16. – 20. stor. počas najmladších kolonizačných vĺn (→ kolonizácia, význam 1; → kopaničiarska kolonizácia) v horských a podhorských oblastiach Slovenska;

1. kopaničiarsky pozemok — historická kategória pozemkov získavaných kultivovaním dovtedy poľnohospodársky nevyužívanej pôdy, t. j. rúbaním, klčovaním a tzv. žiarením (→ žiarové hospodárenie) lesov, krovinových plôch či zaniknutých vinohradov (tzv. kopanicová pôda), ako aj odvodňovaním a regulovaním mokrých pôd a lúk roľníkmi (poddanými). Kopanice sa klčovali zväčša v dominikálnych lesoch (→ dominikál) na základe zmluvy so zemepánom. Takto získaná pôda sa väčšinou obrábala ručne. Hospodárenie na kopaničiarskych pozemkoch bolo podľa regiónov rozdielne, v Bielych Karpatoch malo prevahu obrábanie pôdy (→ trojpoľný systém), v ostatných regiónoch pastierstvo a dobytkárstvo. Kopaničiarska pôda sa právne odlišovala od kategórie pozemkov patriacich k poddanskej, tzv. urbárskej pôde. Poddaní mali k nej iný majetkovoprávny vzťah ako k urbárskej pôde a iné boli aj povinnosti vyplývajúce z jej držby. Kopaničiarske pozemky neboli vo vlastníctve roľníka, ten bol len ich užívateľom (vlastníkom aj naďalej zostával zemepán) a za ich užívanie musel voči zemepánovi plniť určité povinnosti (napr. odovzdávať dávky). Na rozdiel od urbárskej pôdy roľník neplatil z kopaničiarskych pozemkov štátne ani iné verejné dane, preto tieto pozemky tvorili dôležitý doplnok hospodárstva slovenských poddaných roľníkov. Zemepán mal právo kopanice poddanému odňať, ale s podmienkou, že mu dal náhradu za námahu vynaloženú na ich skultivovanie. V uhorskom zákonníku sa kopaničiarske pozemky prvýkrát spomínajú v zákonnom článku 58 z roku 1555. Podrobnejšie začala vlastnícke a užívacie právo ku kopaniciam (i právo spätného výkupu kopaníc) upravovať až tereziánska urbárska úprava z roku 1767 (→ tereziánsky urbár), v ktorej bola značná časť kopaničiarskych pozemkov preradená do urbárskej kategórie, neskôr aj zákony uhorského snemu z rokov 1832 – 36, v ktorých sa však zachovávalo hlavné právo vlastníctva kopaníc pre feudálov. Zákon o zrušení poddanstva z roku 1848 v Uhorsku sa na kopaničiarske pozemky nevzťahoval. Neurbárskou pôdou sa zaoberal až urbársky patent z roku 1853, ktorý spolu s ďalšími zákonnými článkami (článok č. 53 a článok č. 54 z 1871, článok č. 25 z 1896) priznal držiteľom väčšiny neurbárskych kopaničiarskych usadlostí právo nadobudnúť ich do svojho vlastníctva. V 20. stor. došlo k zmenám v ich využívaní (napr. vodohospodárske a zalesňovacie opatrenia), ako aj vo vlastníctve (v období socializmu kolektivizácia, od 1991 reštitúcia), kopaničiarske pozemky postupne právne splynuli s ostatným súkromným pozemkovým vlastníctvom (s ostatnými kategóriami pôdy);

2. kopaničiarske sídlo — podkategória rozptýlených sídel, osobitná a najmenej stabilná zložka osídlenia založená s cieľom obrábať novozískanú poľnohospodársku pôdu (kopaničiarske pozemky), skupinka domov mimo intravilánu obce pozostávajúca z hospodárskych budov a obytných domov obývaných spočiatku sezónne, neskôr spravidla trvalo. Kopaničiarske sídla (kopanice) tvoria samostatné, priestorovo navzájom od seba vzdialené celky. Viacero kopaníc sústredených v jednej oblasti tvorí kopaničiarske osídlenie ako špecifický typ historickej sídelnej štruktúry so zachovanou architektúrou, tradíciami a folklórom. Každá kopanica má vlastný názov, a to spravidla podľa pôvodného majiteľa, resp. zakladateľa; okrem termínu kopanica sa v jednotlivých regiónoch používajú aj názvy raľa, štál a laz.

Kopaničiarske sídla (kopanice) vznikali primárnou (priamou) kolonizáciou neosídlených plôch alebo sekundárnou (vnútornou) kolonizáciou v chotároch už skôr založených obcí, t. j. v chotári materskej obce so sústredeným osídlením (tzv. jadra), z ktorej kolonizácia vyšla, pričom rozptýlené sídla tvoria s jadrom naďalej jeden sídelnogeografický systém. V odbornej literatúre sa tieto dva typy označujú ako kopaničiarske sídla bez sústredených jadier a kopaničiarske sídla so sústredenými jadrami. Väčšina kopaníc (90 %) vznikla počas sekundárnej (vnútornej) kolonizácie v chotároch už skôr založených obcí. Vzdialenosť kopaníc od jadra je rozličná, najčastejšia 2 – 5 km (58 % kopaníc), nadmorská výška 500 – 1 000 m n. m. Len malá časť kopaníc (tzv. kopaničiarske sídla bez jadier) vznikla primárnou (priamou) kolonizáciou neosídlených plôch.

Na území Slovenska sa sformovalo 5 hlavných oblastí kopaničiarskeho osídlenia (→ kopaničiarska kolonizácia), ktoré malo v nich prevládajúci a určujúci charakter. Tieto oblasti (najmä s mestskými jadrami, napr. Myjava, Detva) zaznamenali extrémny rast počtu obyvateľov v čase vrcholu kopaničiarskej kolonizácie v 18. stor. Od konca 18. stor. sa kopaničiarske sídla začali osamostatňovať, mnohé z nich sa najmä v 20. stor. konštituovali na samostatné obce. V roku 1928 bolo identifikovaných 132 kopaničiarskych obcí a na ich území 2 176 kopaníc. Proces tvorby kopaničiarskych obcí sa dovŕšil v 50. rokoch 20. stor. vznikom nových obcí odčlenením kopaníc od jadier (18 obcí). V roku 1961 existovalo 166 kopaničiarskych obcí, v ktorých žilo asi 340-tisíc obyvateľov, a na ich území 2 899 kopaníc, kde bolo 29-tisíc bytových domov a žilo tam 140-tisíc obyvateľov (41 % obyvateľov). Kopaničiarske obce tvorili jednu desatinu plochy Slovenska (v siedmich vtedajších okresoch mali značnú rozlohu). Vzťahy jadro – kopanice sa v priebehu vývoja postupne zintenzívňovali, výrazné zlepšenie vybavenosti nastalo v období socializmu (vznikali tam málotriedne školy, bolo zabezpečené dopravné spojenie a i.). V ďalšom vývoji časť kopaníc postupne zanikla a ostatné zaznamenávali stagnáciu a úbytok obyvateľov. Od posledných desaťročí 20. stor. pôvodnú poľnohospodársku a obytnú funkciu kopaníc čoraz viac nahrádzala rekreačná funkcia.

Okrem územia Slovenska vznikli kopaničiarske sídla aj na juhovýchodnej Morave v Česku (Moravské kopanice), pričom na osídľovaní tohto územia sa podieľali najmä Slováci.

kompost

kompost [fr. > angl.] — organické hnojivo vznikajúce kompostovacím procesom (→ kompostovanie). Vyzretý kompost má hnedú alebo tmavohnedú farbu, drobnohrudkovitú štruktúru a nezapácha. Využíva sa na zlepšenie pôdnej štruktúry, poskytuje živiny rastlinám a uľahčuje obnovu rastlinného krytu narušenej alebo erodovanej pôdy. Kompost možno do pôdy aplikovať v zime alebo skoro na jar.

kolektivizácia

kolektivizácia [lat.] — štátom iniciovaný a spravidla vynucovaný proces tzv. zospoločenštenia výrobných prostriedkov v bývalých komunistických krajinách, t. j. premena individuálneho (súkromného) vlastníctva výrobných prostriedkov a hospodárenia na kolektívne, a to formou združovania roľníkov (alebo remeselníkov) do družstiev s centralizovaným spôsobom riadenia a s rozhodujúcim vplyvom stranícko-štátnych štruktúr, čím sa porušovali základné princípy družstevníctva (napr. zásada dobrovoľnosti). Kolektivizácia sa uplatňovala predovšetkým v poľnohospodárstve, v menšom rozsahu boli vytvárané družstvá remeselníkov (v Československu tzv. výrobné družstvá).

Kolektivizácia poľnohospodárstva ako prechod od individuálnych foriem hospodárenia v poľnohospodárstve k spoločným (kolektívnym) formám sa začala v ZSSR, keď Josif Vissarionovič Stalin na XV. zjazde komunistickej strany (1927) odmietol tzv. novú ekonomickú politiku (→ NEP) predstavujúcu pokus o zavedenie trhového hospodárstva, vyhlásenú v roku 1921 Vladimírom Iľjičom Leninom a presadil rozhodnutie o kolektivizácii poľnohospodárstva (spolu s industrializáciou krajiny a kultúrnou revolúciou mala byť súčasťou rozsiahleho plánu budovania tzv. socialistickej spoločnosti) s cieľom dosiahnuť kontrolu nad produkciou potravín (predovšetkým obilia na export), ktorá bola v rukách malých a stredných roľníkov, a z poľnohospodárstva tak získať finančné, materiálne a pracovné zdroje na industrializáciu (budovanie priemyselných a ťažobných komplexov a elektrární), ktorá si vyžadovala obrovské náklady. Novou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve sa stalo poľnohospodárske družstvo, kolchoz, ako forma kolektívneho hospodárenia, v ktorej bola pôda spoločným vlastníctvom kolchozníkov (ďalšou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve bol sovchoz, kde bol vlastníkom pôdy štát). Prvé kolchozy začali vznikať v roku 1929, kolektivizácia však bola roľníkom vnútená násilím, proti majetnej vrstve roľníckeho obyvateľstva (tzv. kulakom) boli použité represívne opatrenia (vyvlastnenie hospodárstiev, vysídľovanie, deportácie do pracovných táborov na Sibír a do Strednej Ázie, popravy). Dôsledkami boli pokles poľnohospodárskej výroby, zničenie vyše polovice samostatných hospodárstiev (1929 – 36 bolo vyvlastnených 800-tis. kulackých hospodárstiev) a smrť niekoľkých miliónov ľudí (1932 – 33 hladomor umelo vyvolaný násilným odoberaním úrody obilia vrátane osiva).

Po 2. svetovej vojne sa kolektivizácia poľnohospodárstva (tzv. socialistická prestavba poľnohospodárstva) uskutočnila aj v ďalších socialistických krajinách. V Československu prebehla v 50. rokoch 20. stor. podľa sovietskeho vzoru s cieľom pozdvihnúť úroveň poľnohospodárstva na úroveň priemyslu. V roku 1949 začali na základe dobrovoľnosti vznikať jednotné roľnícke družstvá (JRD; zák. č. 69 z 1949 o jednotných pôdohospodárskych družstvách), ktoré však narážali na mnohé organizačné, ekonomické a technické problémy. Chýbali mechanizačné prostriedky, pôda sa obrábala primitívnymi metódami, ktoré do JRD prinášali poľnohospodárski robotníci a malí vlastníci pôdy tvoriaci členskú základňu menšinových družstiev (do JRD vstupovala len malá časť obyvateľov obce, strední a väčší roľníci zostávali mimo JRD). Na začiatku 50. rokov, najmä od polovice roka 1952, zostril komunistický režim politický, mocenský a ekonomický tlak práve na stredných roľníkov s cieľom donútiť ich k vstupu do JRD, väčším roľníkom sa usiloval znemožniť samostatné hospodárenie. Nastúpila prvá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva (1952 – 53), keď vzniklo mnoho JRD, ktoré nemali ani základné ekonomické a organizačné predpoklady, ani technické vybavenie. v rokoch 1953 – 55 sa veľká časť takýchto JRD rozpadla a proces kolektivizácie sa zastavil. Obnovil sa až v 2. polovici 50. rokov, keď do JRD začali vstupovať aj strední roľníci (druhá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva, 1957 – 59). Roľníci však do družstiev nevstupovali po stotožnení sa s myšlienkou kolektívneho hospodárenia, ale z donútenia, pretože najmä v dôsledku ekonomického nátlaku, celkovej vnútropolitickej a medzinárodnej situácie a straty perspektív súkromného hospodárenia rezignovali. V roku 1960 už tzv. socialistický sektor (JRD a štátne majetky) obhospodarúval väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Samostatne hospodáriaci roľníci v podstate zostávali len v niektorých horských a podhorských oblastiach, kde neboli podmienky na vznik JRD. Počas 50. rokov 20. stor. predstavovalo kolektívne hospodárenie na pôde vo svojej podstate malovýrobu vo veľkom. Komunistické vedenie v začiatkoch kolektivizácie očakávalo, že v jej dôsledku poľnohospodárska výroba výrazne vzrastie, na konci 50. rokov sa však pokladalo za úspech, že poľnohospodárska výroba po skolektivizovaní neklesla. Jej výraznejší vzostup sa po veľkých investíciách do poľnohospodárstva začal prejavovať až od polovice 60. rokov 20. stor.

Klopček, Anton

Klopček, Anton, 28. 10. 1929 Nedožery, dnes Nedožery-Brezany, okres Prievidza – 4. 3. 2003 Nitra — slovenský vodohospodársky odborník. R. 1967 – 99 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, spočiatku na Katedre poľnohospodárskych meliorácií Agronomickej fakulty, neskôr na Katedre krajinného inžinierstva Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva; DrSc. 1989. Zaoberal sa teoretickými otázkami hydrauliky tlakového i beztlakového potrubia a prúdenia vody v kanáloch, zostavil metodické postupy použitia drenážnych a závlahových potrubí a melioračných kanálov v poľnohospodárskej praxi. Autor a spoluautor viac ako 160 prác z oblasti hydrauliky a hydrológie publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, spoluautor viacerých učebných textov, ako aj monografie Hydraulické výpočty odvodňovacích a zavlažovacích sietí (1990). Nositeľ viacerých ocenení.

Klimo, Emil

Klimo, Emil, 23. 12. 1930 Lubina, okres Nové Mesto nad Váhom – 28. 10. 2016 Brno — český lesný inžinier slovenského pôvodu. Od 1955 pôsobil na Katedre pedológie a geológie Lesníckej fakulty Vysokej školy zemědělskej v Brne (dnes Lesnícka a drevárska fakulta Mendelovej univerzity), od 2011 ako emeritný profesor; 1983 DrSc., 1984 profesor. Zaoberal sa lesníckou pedológiou, najmä kolobehom prvkov v lesných ekosystémoch a recentnými pôdnymi procesmi, ako aj ekológiou lesa, predovšetkým ekosystémami lužného lesa a umelo založenými smrekovými porastmi. Autor a spoluautor 5 monografií, napr. Ekosystémy lužného lesa pred úpravou vodného režimu (Floodplain Forest Ecosystem: Before Water Management Measures, 1985), Lužné lesy Európy (The Floodplain Forests in Europe, 2001), Lužné lesy mierneho pásma Európy (The Floodplain Forests of Temperate Zone of Europe, 2008), viacerých učebných textov a vyše 100 pôvodných vedeckých publikácií. Člen redakčných rád viacerých medzinárodných časopisov, 1994 – 2000 člen rady Európskeho lesníckeho ústavu (European Forest Institute), 1997 – 2005 vedúci pracovnej skupiny Lesné ekosystémy Medzinárodnej únie lesníckych výskumných organizácií (International Union of Forest Research Organizations), od 2005 čestný člen Chorvátskej akadémie lesníckych vied. Nositeľ viacerých ocenení.

Kliment, Jozef

Kliment, Jozef, 3. 7. 1928 Čierny Balog, okres Brezno – 30. 6. 2007 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 55 pôsobil na Povereníctve pôdohospodárstva v Bratislave, 1955 – 60 na Správe štátnych plemenárskych staníc v Bratislave, 1960 – 61 ako vedúci odboru živočíčnej výroby Slovenskej národnej rady, od 1961 na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1963 – 66 dekan fakulty, 1967 – 78 a 1980 – 85 vedúci Katedry genetiky a plemenárskej biológie, 1970 – 80 rektor SPU; 1970 mimoriadny profesor, 1976 DrSc. a riadny profesor. Zaoberal sa plemenárstvom, najmä šľachtením hovädzieho dobytka a medzidruhovým krížením zubra európskeho s hovädzím dobytkom. Autor a spoluautor mnohých odborných článkov, viacerých mnonografií a vysokoškolských učebníc, napr. Základy chovu hospodárskych zvierat (1962), Špeciálna zootechnika I (1963), Chov hovädzieho dobytka (1967), Reprodukcia hospodárskych zvierat (1983), Všeobecná zootechnika (1985). Člen viacerých odborných spoločností, nositeľ mnohých ocenení, Dr. h. c. Univerzity Martina Luthera v Halle (1978).

klíčenie

klíčenie

1. germinácia, germinatio — začiatočná fáza rastu semenných rastlín, obnovenie rastu embrya (klíčka) v semene. Je charakteristická fyzikálnymi, fyziologickými a biochemickými procesmi (semeno pri dostatočnom množstve vody nasaje vodu z prostredia, pri vhodnej teplote napučí, rozprúdia sa v ňom enzýmové procesy, pri ktorých sa rozkladajú prítomné zásobné látky a syntetizujú sa najmä proteíny a nukleové kyseliny za súčasnej iniciácie a diferenciácie pletív na tvorbu orgánov novej rastliny). Z fyziologického hľadiska sa za klíčenie považuje roztrhnutie osemenia, z ktorého sa dostávajú von hypokotyl, klíčne listy, korienok a rastový púčik (z ktorého sa vyvíjajú stonka, listy a reprodukčné orgány rastlín). Klíčenie semien ovplyvňujú rôzne faktory prostredia (teplota, dostatok vody, kyslíka a pri semenách niektorých druhov i svetla; klíčenie semien citlivých na svetlo stimulujú giberelíny). Rastliny môžu klíčiť jedným klíčnym listom (jednoklíčnolistové rastliny) alebo dvoma klíčnymi listami (dvojklíčnolistové rastliny), pričom klíčne listy môžu byť vynášané nad povrch pôdy (epigeické klíčenie) alebo zostávajú pod jej povrchom (hypogeické klíčenie). V poľnohospodárskej praxi sa ako klíčenie nesprávne označuje rast vegetatívnych púčikov hľúz niektorých rastlín, napr. zemiakov;

2. klíčenie peľového zrnka — proces, ktorý nastáva po prichytení peľového zrnka na blizne krytosemenných rastlín (z peľového zrnka vyrastá peľové vrecúško, ktoré prerastá cez bliznu a čnelku semenníka k vajíčku);

3. klíčenie výtrusu — časť vývinu machorastov a papraďorastov, pri ktorom sa bunka výtrusu začne deliť a vzniká pohlavná generácia (prvoklík a celá zelená časť pri machorastoch, zelený alebo nezelený prvorast pri papraďorastoch).

klasenie

klasenie, metanie — fenologická fáza (vývinové štádium) obilnín (alebo tráv) charakteristická prenikaním súkvetia (klasu alebo metliny) z listovej pošvy. Nastupuje po diferenciácii súkvetia, keď sa listová pošva posledného listu zdurí, neskôr pukne a následne sa objaví súkvetie. Dôležitými faktormi normálneho priebehu klasenia sú množstvo vody a teplota prostredia (optimálne 16 – 20 °C); vysoké teploty a nedostatok vody zapríčiňujú, že klasy sú krátke a často sa len čiastočne vyťahujú z listovej pošvy, čo znižuje úrodu zrna aj slamy. Klasenie je dôležitým ukazovateľom skorosti odrody.

klas

klas — vrchná časť stebla obilnín (alebo tráv) obsahujúca zrná (semená);

bot. 1. spica — jednoduché strapcovité súkvetie zvyčajne s predĺženým vretenom, v ktorého pazuche listeňov sedia kvety s charakteristickým akropetálnym rozkvitaním (odspodu dohora), napr. pri skorocele (Plantago). Aj zložené súkvetie (zložený klas) niektorých tráv (t. j. klas kláskov);

2. strobilus — zoskupenie výtrusných listov (sporofylov), na ktorých sa vytvárajú výtrusnice (výtrusnicový klas), napr. pri rodoch plavúň (Lycopodium) a praslička (Equisetum).

karotka

karotka [gr. > lat. > fr.] — hovorový názov pestovanej formy poddruhu mrkvy (mrkvy obyčajnej siatej) s tupozakončeným valcovitým, mierne kónickým koreňom a s jemnejšou, rovnomernejšie vyfarbenou dužinou. Má jemnú sladkastú chuť a vyšší obsah karotenoidov.

karfiol

karfiol [taliansky > nemecky] — hovorový názov poddruhu kapusta obyčajná karfiolová (Brassica oleracea convarieta botrytis) z dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Lysé byliny s plytkými koreňmi. Majú krátku, na báze zdrevnatenú, v hornej časti zdužinatenú byľ (hlúb) a striedavé mäsité sivozelené lýrovité podlhovasté alebo kopijovité listy, z ktorých stredu vyrastá biele, žlté, citrónovožlté, zelené alebo fialovočervené zdužinatené súkvetie (ružica). Neskôr z neho vyrastajú postranné výhonky so žltými kvetmi so 4 korunnými lupienkami; plod dvojchlopňová šešuľa. Karfiol sa pestuje prevažne z predpestovanej priesady, letné a neskoré odrody aj z priameho výsevu do voľnej pôdy. Výsadba skorých odrôd sa robí koncom marca až začiatkom apríla do sponu 0,4 – 0,5 m × 0,5 m, neskorých odrôd v júni až do polovice júla do sponu 0,6 m × 0,5 m. Počas vegetácie je dôležité zavlažovanie, kyprenie (okopávanie a plečkovanie) a hnojenie dusíkatými hnojivami, prípadne ochrana proti škodcom a chorobám.

Karfiol sa pestuje pre zdužinatené súkvetie, ktoré obsahuje 91 % vody, 2,5 % proteínov, 0,3 % tukov, 4,5 % sacharidov, 1,7% vlákniny, vitamíny (C, B1, B2, kyselina listová, vitamín PP a i.), minerálne látky (vápnik, železo, horčík, fosfor, draslík, sodík, síra), stopové prvky, izotiokyanáty (sulforafán) a i. Podobne ako iné druhy z čeľade kapustovité má protirakovinové účinky. Pre svoje chuťové vlastnosti a jemnú konzistenciu je obľúbenou, ľahko stráviteľnou hlúbovitou zeleninou, ktorá má mnohostranné využitie pri kuchynskej úprave.

kapok

kapok [malajsky] — prírodné textilné vlákno získavané zo semien zrelých plodov vlnovca. V textilnom priemysle sa využívajú najmä vlákna zo semien vlnovca päťtyčinkového (Ceiba pentandra). Vlákna vyrastajúce na povrchu semien sú bielej až žltastej farby, ich dĺžka je 10 – 40 mm, hrúbka 18 – 50 µm. Sú z veľkej časti duté (80 %), málo pevné, krehké s voskovitým vodovzdorným lesklým povrchom; na rozdiel od bavlny obsahujú aj lignín. Pre svoju krehkosť sa len zriedkavo spriadajú samostatne, zvyčajne ako zmes s bavlnou na útok. Oddeľovanie vláken od semena sa robí ručne po dozretí plodu.

Zlisovaný kapok pri vznášaní sa na vode udrží až 36-násobok svojej hmotnosti, preto sa využíva ako výplň záchranných pásov, viest a bójí a vďaka svojej hrejivosti aj ako výplň vankúšov, paplónov a matracov. Najväčším producentmi kapoku sú Indonézia (najmä ostrov Jáva), Filipíny a Ekvádor.

kapia

kapia [tur. > bulh.] — odroda zeleninovej hrubostennej neštipľavej papriky zvyčajne červenej (zriedkavejšie žltej) farby; je vhodná na nakladanie.

kamenáče

kamenáče — skupina odrôd orecha kráľovského, ktorého plody majú tvrdú hrubostennú ťažko lúpateľnú škrupinu.

kalvily

kalvily [vl. m.] — súborné pomenovanie odrôd jabloní, ktorých plody majú chutnú a jemnú aromatickú dužinu, otvorené komôrky jadrovníka a mastnú šupku. Zo známych odrôd sem patria napr. zimné odrody Kalvil biely zimný a Kalvil aderslebenský, Kalvil červený jesenný a i.

kaleráb

kaleráb [lat. > tal. > nem.] — hovorový názov poddruhu kapusta obyčajná kalerábová (Brassica oleracea convarieta gongylodes) z dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Má zväzkovitý, pomerne slabo vyvinutý koreň, dlhostopkaté mierne laločnaté na okraji vrúbkované listy a krátku stonku, ktorá postupne hrubne a dužnatie do tvaru guľovitej alebo sploštenej stonkovej jedlej hľuzy (nepravá buľva), plod dvojpuzdrová šešuľa. Podľa sfarbenia hľuzy sa rozlišujú dve základné formy, a to biely a modrý kaleráb.

Kaleráb sa pestuje z predpestovanej priesady. Skoré odrody sa vysádzajú koncom marca až začiatkom apríla do sponu 0,25 m × 0,25 – 0,30 m (odrody s väčšími hľuzami do sponu 0,30 m × 0,30 m), neskoré odrody v máji až júni do sponu 0,3 – 0,4 m × 0,4 m. Vegetačné obdobie skorých odrôd je 60 – 70 dní, neskorých odrôd okolo 130 dní. Pri pestovaní kalerábu je dôležitá pravidelná závlaha, pretože pri nedostatku vody hľuzy drevnatejú a pri nadbytku praskajú. Kaleráb je obľúbenou hlúbovitou zeleninou. Má vysoký obsah vitamínov (A, B1, B2, C, PP) a minerálnych látok (vápnik, fosfor a železo), je ľahko stráviteľný a výraznej chuti. Môže sa konzumovať čerstvý alebo tepelne upravený.

Kadlečíková, Mária

Kadlečíková, Mária, 6. 4. 1948 Kolárovo, okres Komárno — slovenská poľnohospodárska odborníčka, manželka O. Kadlečíka. R. 1972 – 92 pôsobila na Prevádzkovo-ekonomickej fakulte (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu) Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (1985 – 90 prorektorka), 1993 – 97 stála predstaviteľka Slovenskej republiky v Organizácii Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) v Ríme (1995 – 97 členka Finančného výboru Rady FAO, 1996 predsedníčka Skupiny krajín strednej a východnej Európy pri FAO), 1997 – 2001 riaditeľka Agroinštitútu v Nitre, súčasne 1997 – 99 prvá podpredsedníčka Poľnohospodárskeho výboru FAO, 1999 – 2002 podpredsedníčka Výkonného výboru pre poľnohospodárstvo Európskej kancelárie FAO, súčasne 1998 – 2001 poslankyňa NR SR, 2001 – 02 podpredsedníčka Vlády SR pre európsku integráciu, 2002 – 07 subregionálna zástupkyňa FAO pre strednú a východnú Európu v Budapešti, 2007 – 10 regionálna zástupkyňa FAO pre Európu a Strednú Áziu v Budapešti, od 2010 pôsobí na Fakulte ekonomiky a manažmentu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Zaoberá sa teóriou riadenia, poľnohospodárskym poradenstvom, personálnym manažmentom a rozvojom vidieka. Do vzdelávacieho procesu zaviedla dva nové predmety – personálny manažment a poľnohospodárske poradenstvo. Autorka a spoluautorka viacerých monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Riadenie poľnohospodárstva: Návody na cvičenia (1984), Spoločná poľnohospodárska politika: modul 04 (2001), The European Handbook. Všeobecný sprievodca európskymi inštitúciami (2002), Základy manažmentu (2012), Manažment (Management, 2013) a Poľnohospodárske poradenstvo v krajinách EÚ (Agricultural Extension in European Union Countries, 2013), 3 učebných textov a vyše 400 vedeckých článkov a odborných príspevkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Členka viacerých vedeckých a redakčných rád, komisií a spoločností, nositeľka viacerých ocenení, napr. maďarského štátneho vyznamenania Maďarský rad za zásluhy (Dôstojnícky kríž) za výsledky dosiahnuté v službách verejnosti (2010), Dr. h. c. Ukrajinskej národnej univerzity prírodných a environmentálnych vied v Kyjeve (2008), Dillíjskej školy profesionálnych štúdií a výskumu v Dillí (2010) a Univerzity sv. Štefana v Gödöllő (2004).

Kabina, Pavol

Kabina, Pavol, 20. 6. 1932 Nitra – 27. 2. 2015 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1955 – 60 pôsobil v Agroprojekte Nitra, od 1960 na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov), 1964 – 67 zakladateľ a dočasný vedúci Katedry poľnohospodárskych meliorácií, ktorá bola neskôr premenovaná na Katedru krajinného inžinierstva a 1995 začlenená do novovzniknutej Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (SPU, 1995 – 2001 prodekan pre medzinárodnú spoluprácu), 1992 – 94 prorektor SPU; 1994 profesor. Zaoberal sa poľnohospodárskymi melioráciami, najmä problematikou odvodňovania poľnohospodársky využívaných pôd, podieľal sa na zavedení výroby drenážnych potrubí z plastov i na zavedení bezvýkopovej technológie ukladania drenážnych potrubí, inicioval výrobu netkaných textilných filtrov používaných pri ochrane drenáží a podieľal sa na zavedení strojného obaľovania flexibilných drenážnych rúr netkanými textilnými filtrami v jednej pracovnej operácii pri výrobe drenážnych flexibilných rúrok. Zaslúžil sa o vytvorenie študijného odboru poľnohospodárske meliorácie (1963) a zavedenie novej študijnej disciplíny teória tvorivej práce. Autor a spoluautor 27 patentov z oblasti hydromeliorácií a iných technických odborov, 2 učebných textov a 10 odborných článkov publikovaných v časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

kabačka

kabačka — hovorový názov valcovitého plodu tekvice obyčajnej kabačkovej (Cucurbita pepo convarieta giromontiina).

josta

josta, Ribes nigrum x uva-crispa, Ribes nidigrolaria — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď egrešovité. Opadavý, do 1,5 m vysoký ker bez ostňov, so striedavými dlhostopkatými laločnatými listami a s kvetmi usporiadanými v strapcovitých súkvetiach, plod tmavofialová až čierna hladká bobuľa (priemer 1 – 2 cm) so zelenkastou dužinou. Sladkokyslé plody obsahujú najmä vitamín C, sú vhodné na priamy konzum alebo na kuchynské spracovanie (napr. do koláčov, kompótov a marmelád). Josta bola vyšľachtená okolo 1970 v Inštitúte Maxa Plancka v Kolíne nad Rýnom krížením ríbezle čiernej (Ribes nigrum, nem. Johannisbeere) a ríbezle egrešovej (egreša obyčajného, Ribes uva-crispa, nem. Stachelbeere); názov josta je odvodený od začiatočných slabík obidvoch nemeckých názvov. V Európe je známych okolo 10 odrôd.

ježkovanie

ježkovanie — obrábanie pôdy klincovými valcami, ktorého cieľom je drobenie hrúd po orbe alebo rozrušovanie pôdneho prísušku pri ošetrovaní porastov; → valcovanie pôdy.

jednotenie rastlín

jednotenie rastlín — spôsob ošetrovania rastlín počas vegetácie pomocou vhodných strojov a zariadení alebo ručne, pri ktorom sa z pôvodne hustého porastu odstraňujú prebytočné rastliny tak, aby sa dosiahol optimálny počet jedincov na jednotku plochy (m2, ha). Jednotením sa upravuje vzdialenosť rastlín v riadku na požadovaný počet jedincov, pričom sa vyberajú a ponechávajú najlepšie vyvinuté rastliny. Používa sa pri plodinách, pri ktorých sa vysieva oveľa viac semien, ako je potrebný počet rastlín na jednotku plochy, napr. pri koreňovej zelenine (mrkve, petržlene, červenej repe šalátovej a i.). Jednotenie rastlín je veľmi náročné na ľudskú prácu, preto je žiaduce zjednodušiť ho, resp. zmechanizovať alebo úplne vylúčiť, a to presným výsevom na konečnú vzdialenosť.

jednoročná rastlina

jednoročná rastlina, monocyklicky hapaxantná rastlina, aj anuela, annuela — bylina s jednoročným životným cyklom vyvíjajúca sa iba v jednom vegetačnom období, v ktorom vyklíči, vytvorí vegetatívne orgány, vykvitne, vytvorí semená (plody) alebo výtrusy a celá odumrie. Rozlišujú sa ozimné jednoročné rastliny, ktoré klíčia na jeseň, a jarné jednoročné rastliny, ktoré klíčia na jar; mnohé druhy tvoria jarné aj ozimné formy. Medzi jednoročné rastliny patria napr. mak vlčí (Papaver rhoeas), nevädza poľná (Cyanus segetum) a obilniny. Jednoročná okrasná rastlina sa nazýva letnička.

jednoklíčnolistové rastliny

jednoklíčnolistové rastliny, Monocotyledonopsida, Monocotyledonae, Liliopsida — vývojovo mladšia skupina krytosemenných rastlín, ktorých druhy majú na rozdiel od dvojklíčnolistových rastlín iba jeden klíčny list vyvinutý v zárodku (embryu, uprostred neho je rastový vrchol, z ktorého sa vyvíjajú nadzemné orgány). Zvyčajne byliny, ich stonka s roztrúsenými cievnymi zväzkami (→ ataktostéla) sa spravidla nerozkonáruje a sekundárne nehrubne (nedrevnatie); majú zakrpatený hlavný koreň, jeho funkciu preberá zväzok bočných, adventívnych koreňov (adventívny koreňový systém), prevažne nestopkaté listy s rovnobežnou alebo oblúkovobežnou žilnatinou a 3- alebo 6-početné kvety spravidla s okvetím nerozlíšeným na kalich a korunu, semenník je zrastený prevažne z 3 plodolistov. Patrí sem asi 90 čeľadí s 55-tisíc druhmi, najvýznamnejšie sú hospodársky dôležité obilniny (pšenica, ryža, kukurica, jačmeň a i.), trávy a im podobné byliny tvoriace významné ekosystémy Zeme (savany, pampy, prérie, stepi), rozmanitá skupina orchideí, ako aj netypické jednoklíčnolistové rastliny palmy.

Jasič, Ján

Jasič, Ján, 27. 10. 1926 Úpor, dnes časť obce Zemplínska Nová Ves, okr. Trebišov – 22. 3. 1991 Ivanka pri Dunaji, okr. Bratislava — slovenský entomológ a ekológ. R. 1950 – 53 pôsobil v Ústave výživy rastlín Štátnych výskumných ústavov poľnohospodárskych v Bratislave, 1953 – 55 v Oddelení ochrany rastlín v Ivanke pri Dunaji (detašované pracovisko Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Borovciach), 1955 – 59 v Laboratóriu ochrany rastlín SAV v Bratislave, 1959 – 62 v Laboratóriu ochrany rastlín Československej akadémie poľnohospodárskych vied, 1962 – 91 v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Bratislave; 1978 DrSc. Zaoberal sa najmä poľnohospodárskou entomológiou a ekofyziológiou hmyzu. Člen redakčných rád viacerých medzinárodných časopisov, aktívny člen viacerých entomologických spoločností. Publikoval vyše 90 pôvodných vedeckých prác. R. 1970 – 72 pôsobil ako expert UNESCO a hosťujúci profesor ekológie hmyzu na univerzite v Havane (vybudoval tam entomologické výskumné pracovisko) a v Ústave ochrany rastlín Národného výskumného centra v Káhire. Hlavné diela: Spriadač americký (1964, vedúci autorského kolektívu), Slovenské mená hmyzu (1975, spoluautor) a Entomologický náučný slovník (1984, editor a spoluautor).

jarovizácia

jarovizácia — fyziologický proces v ontogenetickom vývine rastlín prebiehajúci niekoľko dní až týždňov, vyvolaný nízkymi teplotami (zvyčajne 1 – 2 °C), nevyhnutný z hľadiska neskoršieho vytvorenia reprodukčných orgánov; je typický pri oziminách a dvojročných bylinách mierneho pásma, ktoré vyžadujú zimný chlad, aby mohli v ďalšom roku vykvitnúť a mať plody.

jarina

jarina — plodina, ktorej porast sa zakladá v jarnom období, zvyčajne obilnina siata na jar, napr. jačmeň siaty ap.

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

jadroviny

jadroviny — ovocné dreviny patriace do čeľade ružovité, ktorých plodom je malvica. K najvýznamnejším jadrovinám pestovaným na Slovensku patria jabloň a hruška, menej sa vyskytujú dula, jarabina, mišpuľa a oskoruša.

jačmeň

jačmeň

1. Hordeum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Jednoročné alebo viacročné trávy pochádzajúce z Ázie. Patrí sem okolo 30 druhov, napr. v teplejších oblastiach Slovenska na poliach a popri cestách rastúce buriny jačmeň myší (Hordeum murinum) a jačmeň hrivnatý (Hordeum jubatum) a už len v niektorých lokalitách Podunajskej nížiny sa vyskytujúci druh jačmeň tuhoštetinatý (Hordeum geniculatum). Hospodársky významnými druhmi sú jačmeň dvojradový (Hordeum distichon) a jačmeň siaty (Hordeum vulgare). Jačmeň je jednoročná jarná alebo ozimná, 0,40 – 0,60 metra vysoká obilnina. Má zväzkovitý koreň a duté valcovité steblo zložené zo 4 – 6 článkov navzájom oddelených kolienkami (hlavné steblo a niekoľko produktívnych i neproduktívnych odnoží, úroda zrna je v klasoch z hlavného stebla a z produktívnych odnoží), dlhé úzke previsnuté alebo vzpriamené listy zložené z listovej čepele a listovej pošvy. V mieste prechodu listovej pošvy do listovej čepele sa nachádza blanitý jazýček, steblo obopínajú výrazné ušká, ktoré sú významným rozlišovacím znakom jednotlivých druhov obilnín mierneho pásma. Súkvetie je klas, ktorý sa skladá z klasového vretena a z kláskov. Plevy sú úzke a chĺpkaté. Na vonkajšej strane je kvet chránený plevicou, na vnútornej plievočkou. Opeľuje sa vlastným peľom. Plod je jednosemenná nažka (zrno). Jačmeň patrí medzi najstaršie pestované plodiny (pestoval sa už v 5. – 6. tisícročí pred n. l.). V súčasnosti sa pestuje na celom svete v oblastiach mierneho a subtropického pásma, je druhou najpestovanejšou obilninou. Na Slovensku sa pestuje najmä v Nitrianskom, Trnavskom a Košickom kraji na výmere okolo 159 – 250-tisíc hektárov (8 – 10 % z celkovej pestovateľskej plochy je jačmeň ozimný), priemerná úroda 2 – 4,75 t/ha. Jačmeň má vysoké nároky na podmienky prostredia, vyžaduje stredne ťažké až ťažšie hlinité alebo hlinito-ílovité pôdy dobre zásobené živinami. Využíva sa na sladovnícke (výroba sladu), potravinárske (napr. výroba pudingov, kávovej náhradky, liehovín, krúp a múky) a kŕmne účely (na kŕmenie sa využíva celé zrno a niektoré zvyšky vznikajúce pri priemyselnom spracovaní, napr. zlomkový jačmeň, sladový kvet, pivovarské mláto). Pre vysokú nutričnú hodnotu sa používa v dietetickej výžive a ako hodnotná biopotravina (jačmenné klíčky, a najmä tzv. mladý jačmeň – vysušený extrakt z lístkov mladého jačmeňa). V minulosti sa jačmeň v ľudovej strave používal vo forme krúp a múky; z krúp sa varila kaša, ktorá sa zavárala do polievok, a uvarené krúpy sa pridávali do náplne jaterníc; v horských oblastiach sa jačmenná múka pridávala i do chlebového cesta;

2. aj jarček, jarec — hovorový názov hnisavého zápalu mazových žliaz na okraji mihalníc zvyčajne spôsobeného stafylokokovou infekciou; lekársky názov hordeolum. Prejavuje sa sčervenaním, opuchom, trhavými bolesťami a postupne sa vyvíjajúcim ohraničeným abscesom podobným jačmeňu (odtiaľ hovorový názov). Po spontánnom uvoľnení hnisu bolesti ustúpia a hordeolum sa zahojí; pri liečbe sa používajú antibiotické masti a teplé obklady. Ak sa absces vyvíja na zadnej ploche mihalnice ochorenie sa nazýva chalazión.

introdukcia

introdukcia [lat.] — úvod, vstup;

1. aj inštalácia — v rímskokatolíckej cirkvi slávnostné uvedenie do úradu opáta alebo farára; v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania slávnostné uvedenie do funkcií laických cirkevných funkcionárov;

2. ekol. zámerné premiestnenie (vysadenie) jedincov do novej oblasti, kde premiestnený (vysadený) druh (živočích, rastlina) môže (nemusí) nájsť vhodné prostredie na svoju adaptáciu. Ak je introdukcia úspešná, introdukovaný druh prospieva sebe aj svojmu okoliu (napr. duglaska tisolistá, Pseudotsuga menziesii) alebo dobre prospieva sebe, ale svojmu okoliu škodí, napr. ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) bola koncom 19. a začiatkom 20. stor. introdukovaná do Austrálie, kde sa pôvodne využívala ako úžitkové zviera, v súčasnosti však (najmä v Severnom teritóriu) voľne žije skoro 1 milión jedincov, ktoré síce predstavujú jedinú a zároveň najväčšiu populáciu voľne žijúcich tiav, pri hľadaní vody však spôsobujú obrovské škody (ničia dediny austrálskych domorodcov, zamorujú pramene ap.). V agrotechnike sa ako introdukcia označuje zámerné zavádzanie cudzích odrôd do novej oblasti (priame premiestnenie bez aklimatizácie), pričom základom introdukcie sú svetové sortimenty odrôd udržiavané v jednotlivých krajinách. Pre lesníctvo je významná introdukcia drevín. Zavádzanie pestovania cudzokrajných drevín v Európe sa začalo v 17. stor., najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. stor. Jeho cieľom bolo zvýšiť produkciu dreva so zameraním na exotické a rýchlorastúce severoamerické dreviny, napr. z ihličnatých drevín na borovicu hladkú (Pinus strobus), duglasku tisolistú (Pseudotsuga menziesii) a jedľu obrovskú (Abies grandis), z listnatých drevín na agát biely (Robinia pseudoacacia) a dub červený (Quercus rubra), rozšíriť sortiment dreva, zalesňovať extrémne stanovištia drevinami odolnejšími proti biotickým a abiotickým škodcom v porovnaní s domácimi druhmi, zvýšiť estetický účinok lesa a využiť tieto dreviny na vedecké účely. Predpokladané pozitíva introdukovaných druhov oproti domácim druhom neboli však vždy následne dosiahnuté;

3. hud. a) úvod (obyčajne v pomalom tempe) k prvej časti inštrumentálnej skladby (sonáty, symfónie). Pochádza z barokovej francúzskej ouvertúry (→ predohra); b) samostatná úvodná (prvá) časť barokovej suity spravidla v pomalom tempe; c) v opere kratší inštrumentálny úvod nahrádzajúci predohru.

chmeliarstvo

chmeliarstvo — odvetvie rastlinnej výroby, ktoré sa zaoberá pestovaním chmeľu.

hypogeické klíčenie

hypogeické klíčenie — prvá fáza rastu rastliny, pri ktorej klíčne listy zostávajú pod povrchom pôdy a plnia funkciu zásobného orgánu, z ktorého rastlina pri klíčení čerpá výživné látky. Hypokotyl je veľmi krátky a vlastná klíčiaca rastlina epikotylom vynáša nad povrch pôdy rastový vrchol.

Húska, Dušan

Húska, Dušan, 25. 12. 1935 Ľubochňa, okres Ružomberok — slovenský poľnohospodársky odborník. V rokoch 1959 – 61 pôsobil v Krajskom štátnom ústave pre projektovanie poľnohospodárskej a lesníckej výstavby v Nitre, 1962 – 95 na Agronomickej fakulte (od 2002 Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1989 – 92 vedúci Katedry krajinného inžinierstva, 1990 – 92 prodekan fakulty, 1995 zakladateľ a 1995 – 2001 prvý dekan Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva, od 2008 pôsobí na Fakulte európskych štúdií a regionálneho rozvoja, 2008 – 2016 prodekan fakulty, 1993 – 95 a 2003 – 06 prorektor univerzity; 1994 profesor. Zaoberá sa vodným hospodárstvom, závlahami, odvodňovaním, diaľkovým prieskumom Zeme, ako aj organizáciou vysokoškolského vzdelávania, informačnými technológiami a e-learningom. Od 1999 prezident Únie krajinných inžinierov Slovenska, od 2006 člen komisie NR SR pre vodné hospodárstvo, od 2007 člen Rady vlády SR pre vedu a techniku. Spoluautor 4 monografií a 10 vysokoškolských učebníc, napr. Trvalo udržateľné technológie v záhradníctve (2002) a Vodný a vlhkostný režim pôd na Slovensku – udržateľnosť a zraniteľnosť (2015), autor a spoluautor vyše 140 vedeckých prác publikovaných v domácich v zahraničných časopisoch a zborníkoch, riešiteľ 10 vedeckých projektov. Nositeľ mnohých ocenení, Dr. h. c. Univerzity prírodných vied v Krakove (2010) a Mendelovej univerzity v Brne (2012).

Hučko, Vladimír

Hučko, Vladimír, 24. 7. 1925 Stará Turá, okres Nové Mesto nad Váhom – 24. 9. 2005 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 1974 a 1990 – 91 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1960 – 63 prorektor, 1974 – 1989 vedúci živočíšnej výroby v Plemenárskom podniku v Topoľčiankach; 1969 profesor. Zaoberal sa chovom koní. Prispel ku konsolidácii stád génových rezerv v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Významnou mierou sa podieľal na konštituovaní Zväzu chovateľov koní na Slovensku, poverený (ako vedúci skupiny) ministerstva poľnohospodárstva spracovaním štatútov plemenných kníh, ktoré sú základom pri šľachtení a plemenitbe plemien koní v SR. Autor a spoluautor učebných textov, odborných článkov a publikácií v odborných časopisoch a zborníkoch.

hrudovitosť povrchu oráčiny

hrudovitosť povrchu oráčiny — stav pôdy vznikajúci po obrábaní (napr. pluhom, kypričom ap.) pri nevhodnej vlhkosti, keď sa na povrchu zoranej pôdy (oráčiny) vytvárajú hrudy, ktoré rýchlo vyschýnajú a majú nepriaznivý vplyv na štruktúrny stav pôdy a vodný režim a sťažujú ďalšie pracovné operácie. Zisťuje sa pomocou rámu s rozmermi 1 x 1 m, ktorý sa položí na povrch oráčiny a zmeria sa plocha všetkých hrúd väčších ako 50, resp. 100 mm. Hrudovitosť povrchu oráčiny je daná pomerom celkovej plochy hrúd k ploche rámu; vyjadruje sa v percentách z celkovej plochy. Je jedným z parametrov posudzovania kvality orby.

hrudovitosť pôdy

hrudovitosť pôdy — vlastnosť pôdy (→ štruktúra pôdy) charakteristická pre ťažšie pôdy, na ktorých sa vytvárajú hrudy, najmä ak sú pôdy v suchom alebo v prevlhčenom stave. Na rozpad hrúd priaznivo pôsobia napr. hydrotermické vplyvy (najmä pôsobenie mrazu), správne striedanie plodín (zaraďovanie rastlín vytvárajúcich hlbokú a bohatú koreňovú sústavu), živočíšne organizmy (najmä dážďovky) a pôdne mikroorganizmy.