Vyhľadávanie podľa kategórií: poľnohospodárstvo – agrotechnika

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 129 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

koreň

koreň

1. biol. radix — vegetatívny orgán cievnatých rastlín, zvyčajne podzemná bylinná alebo drevnatá časť rastliny. Má mechanickú (upevňuje rastlinu v pôde) a fyziologickú (čerpá z pôdy vodu a v nej rozpustené minerálne látky) funkciu, druhotne môže mať aj funkciu zásobného orgánu (→ buľva, → koreňová hľuza) a orgánu vegetatívneho rozmnožovania (nové jedince vznikajú z úlomkov koreňa). Anatomickým prechodom medzi koreňom a stonkou rastliny je hypokotyl, z ktorého pri klíčení vyrastá prvý článok stonky. Zrastením hornej časti koreňa, hypokotylu a zdrevnatenej bazálnej časti stonky vzniká koreňová hlava. Nahosemenné a dvojklíčnolistové rastliny vytvárajú hlavný koreň, ktorý rastie smerom nadol (→ geotropizmus) a je zvyčajne najdlhší a najhrubší, a bočné korene, ktoré najčastejšie rastú šikmo nadol alebo vodorovne a neprerastajú hlavný koreň (→ alorízia). Bočné korene prvého stupňa sú konármi hlavného koreňa a vyrastajú z nich bočné korene druhého stupňa a vyšších stupňov i korienky posledného stupňa. Na nich a na najmladších konároch koreňa vyrastajú koreňové vlásky. Pri papraďorastoch a jednoklíčnolistových rastlinách sa hlavný koreň nevyvinie alebo postupne zakrpatieva a zaniká a nahrádzajú ho adventívne (vedľajšie) korene najčastejšie vyrastajúce z podzemkov, z hypokotylu a z ďalších častí rastliny (→ homorízia). Súbor všetkých koreňov sa nazýva koreňová sústava.

Korene prenikajú do pôdy rastovým vrcholom tvoreným bunkami delivého, meristematického pletiva, ktoré je kryté parenchymatickým pletivom tvoriacim sa na vrchole koreňa (→ koreňová čiapočka); bunky vytvorené delivým pletivom sa v určitej vzdialenosti od vrcholu predlžujú a neskôr sa ešte ďalej diferencujú (→ diferenciácia). Rozlišuje sa primárna a sekundárna stavba koreňa. Primárna stavba je tvorená pletivami, ktoré vznikajú tam, kde sú pletivá už diferencované: na povrchu koreňa je koreňová pokožka, pod ňou parenchymatická primárna kôra obklopujúca stredný valec (stélu) zložený z parenchymatických buniek (→ stržeň), medzi ktorými sa nachádzajú cievne zväzky, jeho vrchnú vrstvu tvorí pletivo perikambium (v niektorej odbornej literatúre nazývané pericykel), v ktorom sa zakladajú bočné korene. Perikambium je obklopené bunkami endodermy, ktorá reguluje príjem vody, živín a ďalších látok alebo patogénov do rastliny. Sekundárna stavba koreňa je výsledkom činnosti druhotných (sekundárnych) pletív kambia, ktoré sa nachádza medzi drevnou a lykovou časťou (→ lyko) cievneho zväzku a ktorého delením vznikajú druhotné drevo a druhotné lyko, a felogénu, ktorý sa nachádza pod primárnou kôrou a ktorého činnosťou vzniká druhotná kôra (→ periderm), smerom dovnútra (centripetálne) produkuje parenchymatickú zelenú kôru (feloderm) a smerom von (centrifugálne) často skorkovatené ochranné pletivo felém.

Koreň je založený v semene ako korienok, z ktorého sa počas klíčenia pri nahosemenných a dvojklíčnolistových rastlinách vyvíja hlavný koreň rozkonárujúci sa v určitej vzdialenosti od koreňového vrcholu; bočné korene sa zakladajú v perikambiu hlavného koreňa endogénne, t. j. z vnútorných častí pod vrcholom koreňa, a prerastajú primárnou kôrou a koreňovou pokožkou. Okrem bočných koreňov sa na rôznych miestach rastliny (na stonke, listoch alebo na ich tvarovo a funkčne zmenených častiach – metamorfózach, napr. na podzemku – metamorfóze stonky) alebo na starších, sekundárne hrubnúcich koreňoch môžu vyvinúť adventívne (vedľajšie) korene, ktoré sa najčastejšie zakladajú endogénne a na ich vzniku sa podieľajú rôzne pletivá (parenchým, lyko, kambium); adventívne korene, ktoré veľmi husto vyrastajú v blízkosti hypokotylu a vytvárajú zväzky, sa nazývajú zväzkovité korene. Tvar koreňa (spravidla hlavného) je veľmi rozmanitý, najčastejšie sa vyskytuje niťovitý, kolovitý, valcovitý, povrazcovitý, vretenovitý, kužeľovitý, srdcovitý, repovitý a hľuzovitý koreň. Podľa smeru rastu sa rozlišuje zvislý (vertikálny), šikmý, vodorovný (horizontálny), zakrivený a sprehýbaný koreň, podľa povrchu hladký, hrboľatý, vráskovatý, kôrnatý, korkovitý, tŕnitý a ostnatý koreň, podľa konzistencie drevnatý, mäsitý, dužinatý, vláknitý, stržňovitý a krehký koreň, podľa trvania jednoročný, dvojročný a trváci koreň. V dôsledku zmeny prostredia dochádza k zmene funkcie koreňov, keď popri hlavnej (vyživovacej) funkcii prevládnu v ich činnosti aj iné funkcie, ktorým sa početnými premenami (metamorfózami) anatomicky, morfologicky (tvarovo) a funkčne prispôsobujú – modifikujú sa; rozlišuje sa napr. koreňová hľuza (hľuzovito zhrubnutý koreň alebo jeho časti so zásobnou funkciou), buľva (zhrubnutý repovitý koreň), zásobný (rôzne zhrubnutý), zaťahovací (činnosťou kontraktilných buniek sa skracuje, a tým zaťahuje bazálnu časť rastliny hlbšie do pôdy; vyskytuje sa najmä pri cibuľovinách), vzdušný (vedľajší, vyrastá z ktorejkoľvek časti stonky), priliepavý (krátky, vzdušný, nerozkonárený, po celej dĺžke alebo vrcholom sa priliepa na podklad, napr. na kmeň alebo na múr), asimilačný (vedľajší, v jeho primárnej kôre sú chloroplasty), dýchací (bočný, vyrastá von z pôdy, zabezpečuje príjem kyslíka z ovzdušia do podzemných orgánov, napr. pri drevinách rastúcich v trvalo mokrých pôdach), barlovitý (vedľajší, má opornú funkciu, upevňuje rastlinu v sypkých a bahnitých substrátoch), symbiotický (žije v symbióze s hubami, sinicami, baktériami, býva skrátený, tvorí malé bakteriálne hľúzky; → mykoríza), parazitický (silno redukovaný koreň parazitickej rastliny, preniká do tela hostiteľskej rastliny, z lykovej časti cievnych zväzkov odoberá asimiláty) a rozmnožovací (slúži na vegetatívne rozmnožovanie) koreň;

2. jaz. koreň slova — časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom základného, lexikálneho významu, najjednoduchší, ďalej nečleniteľný slovný základ, ktorý ostáva po oddelení všetkých tvarotvorných a slovotvorných prostriedkov – predpôn a prípon. Vyskytuje sa v rôznych variantoch podmienených alternáciami. V súvislosti s využívaním výpočtovej techniky na analýzu mnohotisícových súborov (jazykových korpusov; → korpus) sa novšie používa synonymický termín koreňová morféma;

3. lek. východiskové miesto anatomického útvaru (začiatok anatomickej štruktúry, orgánu), napr. koreň zuba, koreň jazyka, koreň nosa, koreň nechta, koreň miechového nervu;

4. prenesene pôvod (napr. rodové korene); príčina vysvetľujúca existenciu javu (napr. koreň problému, korene sporu).

kôstkoviny

kôstkoviny — ovocné dreviny patriace do čeľade ružovité, ich plodom je kôstkovica. K najvýznamnejším kôstkovinám pestovaným na Slovensku patria slivka, čerešňa, marhuľa a broskyňa.

kordón

kordón [fr.] —

1. poľnohosp. pestovateľský tvar ovocných drevín a viniča. Pri ovocných drevinách (najmä pri jabloniach a hruškách) ide o prísny tvar, kde sa hlavné konáre i postranný obrast tvarujú do zvislej alebo do vodorovnej formy (zvislý a vodorovný kordón). Zvislý kordón je jednoduchý tvar ovocného stromu s kmeňom vysokým 0,30 – 0,35 m a s jedným zvislým ramenom, na ktorom je rovnomerne rozložený rodivý obrast; stromy sa vysádzajú k opornej konštrukcii vo vzdialenosti 1 m od seba. Vodorovný kordón je tvar ovocného stromu s kmeňom vysokým okolo 0,60 m a s vodorovne vedeným ramenom (ramenami). Vodorovné kordóny sa rozdeľujú podľa počtu ramien na jednoramenné, dvojramenné a viacramenné. Jednoramenný vodorovný kordón má jedno vodorovne vedené rameno; stromy sa vysádzajú k opornej konštrukcii vo vzdialenosti 4 – 5 m od seba; dvojramenný kordón má hlavné ramená vedené do dvoch strán, pričom je potrebné dbať na rovnováhu medzi obidvoma ramenami. Keďže kordóny vyžadujú opornú konštrukciu uľahčujúcu formovanie ramien, ako aj rez a zaštipovanie počas celého vegetačného obdobia, nie sú vhodné na komerčné výsadby; v minulosti sa často používali ako dekoratívny prvok v okrasných záhradách. Pri kordónových pestovateľských tvaroch viniča je plodonosné (rodivé) drevo umiestnené na kordónových ramenách, ktoré sú tvorené zo starého dreva rôznym spôsobom, oporným systémom je drôtenka;

2. voj. a) súvislý rad tesne vedľa seba stojacich vojakov alebo členov bezpečnostných zložiek (polícia) brániaci prístupu na určité miesto. Úlohou kordónu je čo najtesnejšie uzatvoriť určitý vymedzený priestor kvôli jeho ochrane; b) sanitárny kordón → cordon sanitaire.

koreňová zelenina

koreňová zelenina — spoločný názov skupiny druhov zeleniny, ktoré patria do viacerých čeľadí a ktorých konzumná časť sa formuje pod povrchom pôdy. Patria k nim napr. mrkva, petržlen, paštrnák, zeler buľvový, cvikla, chren, reďkovka a čierny koreň. Koreňová zelenina sa pestuje pre dužinatý koreň, buľvu alebo koreňové hľuzy, pri niektorých druhoch sa využívajú aj listy. Sú to prevažne dvojročné rastliny (okrem reďkovky), na ich pestovanie sú vhodné ľahšie a nevysychavé hlboké pôdy. Vhodnou predplodinou sú hlúbovité zeleniny, nevhodnou okopaniny. Koreňová zelenina sa vysieva prevažne priamo do voľnej pôdy, nevhodné je priame hnojenie organickými hnojivami. Je dobre skladovateľná, používa sa na konzum v čerstvom stave, na kuchynské spracovanie i na konzervovanie, sušenie, mrazenie a pod. Má vysokú dietetickú hodnotu, je bohatým zdrojom vitamínov, minerálnych látok, vlákniny, silíc a iných pre človeka dôležitých látok.

kozia nôžka

kozia nôžka — spôsob štepenia ovocných drevín, vrúbľovanie (na koziu nôžku).

kompost

kompost [fr. > angl.] — organické hnojivo vznikajúce kompostovacím procesom (→ kompostovanie). Vyzretý kompost má hnedú alebo tmavohnedú farbu, drobnohrudkovitú štruktúru a nezapácha. Využíva sa na zlepšenie pôdnej štruktúry, poskytuje živiny rastlinám a uľahčuje obnovu rastlinného krytu narušenej alebo erodovanej pôdy. Kompost možno do pôdy aplikovať v zime alebo skoro na jar.

kolektivizácia

kolektivizácia [lat.] — štátom iniciovaný a spravidla vynucovaný proces tzv. zospoločenštenia výrobných prostriedkov v bývalých komunistických krajinách, t. j. premena individuálneho (súkromného) vlastníctva výrobných prostriedkov a hospodárenia na kolektívne, a to formou združovania roľníkov (alebo remeselníkov) do družstiev s centralizovaným spôsobom riadenia a s rozhodujúcim vplyvom stranícko-štátnych štruktúr, čím sa porušovali základné princípy družstevníctva (napr. zásada dobrovoľnosti). Kolektivizácia sa uplatňovala predovšetkým v poľnohospodárstve, v menšom rozsahu boli vytvárané družstvá remeselníkov (v Československu tzv. výrobné družstvá).

Kolektivizácia poľnohospodárstva ako prechod od individuálnych foriem hospodárenia v poľnohospodárstve k spoločným (kolektívnym) formám sa začala v ZSSR, keď Josif Vissarionovič Stalin na XV. zjazde komunistickej strany (1927) odmietol tzv. novú ekonomickú politiku (→ NEP) predstavujúcu pokus o zavedenie trhového hospodárstva, vyhlásenú v roku 1921 Vladimírom Iľjičom Leninom a presadil rozhodnutie o kolektivizácii poľnohospodárstva (spolu s industrializáciou krajiny a kultúrnou revolúciou mala byť súčasťou rozsiahleho plánu budovania tzv. socialistickej spoločnosti) s cieľom dosiahnuť kontrolu nad produkciou potravín (predovšetkým obilia na export), ktorá bola v rukách malých a stredných roľníkov, a z poľnohospodárstva tak získať finančné, materiálne a pracovné zdroje na industrializáciu (budovanie priemyselných a ťažobných komplexov a elektrární), ktorá si vyžadovala obrovské náklady. Novou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve sa stalo poľnohospodárske družstvo, kolchoz, ako forma kolektívneho hospodárenia, v ktorej bola pôda spoločným vlastníctvom kolchozníkov (ďalšou organizačnou jednotkou v poľnohospodárstve bol sovchoz, kde bol vlastníkom pôdy štát). Prvé kolchozy začali vznikať v roku 1929, kolektivizácia však bola roľníkom vnútená násilím, proti majetnej vrstve roľníckeho obyvateľstva (tzv. kulakom) boli použité represívne opatrenia (vyvlastnenie hospodárstiev, vysídľovanie, deportácie do pracovných táborov na Sibír a do Strednej Ázie, popravy). Dôsledkami boli pokles poľnohospodárskej výroby, zničenie vyše polovice samostatných hospodárstiev (1929 – 36 bolo vyvlastnených 800-tis. kulackých hospodárstiev) a smrť niekoľkých miliónov ľudí (1932 – 33 hladomor umelo vyvolaný násilným odoberaním úrody obilia vrátane osiva).

Po 2. svetovej vojne sa kolektivizácia poľnohospodárstva (tzv. socialistická prestavba poľnohospodárstva) uskutočnila aj v ďalších socialistických krajinách. V Československu prebehla v 50. rokoch 20. stor. podľa sovietskeho vzoru s cieľom pozdvihnúť úroveň poľnohospodárstva na úroveň priemyslu. V roku 1949 začali na základe dobrovoľnosti vznikať jednotné roľnícke družstvá (JRD; zák. č. 69 z 1949 o jednotných pôdohospodárskych družstvách), ktoré však narážali na mnohé organizačné, ekonomické a technické problémy. Chýbali mechanizačné prostriedky, pôda sa obrábala primitívnymi metódami, ktoré do JRD prinášali poľnohospodárski robotníci a malí vlastníci pôdy tvoriaci členskú základňu menšinových družstiev (do JRD vstupovala len malá časť obyvateľov obce, strední a väčší roľníci zostávali mimo JRD). Na začiatku 50. rokov, najmä od polovice roka 1952, zostril komunistický režim politický, mocenský a ekonomický tlak práve na stredných roľníkov s cieľom donútiť ich k vstupu do JRD, väčším roľníkom sa usiloval znemožniť samostatné hospodárenie. Nastúpila prvá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva (1952 – 53), keď vzniklo mnoho JRD, ktoré nemali ani základné ekonomické a organizačné predpoklady, ani technické vybavenie. v rokoch 1953 – 55 sa veľká časť takýchto JRD rozpadla a proces kolektivizácie sa zastavil. Obnovil sa až v 2. polovici 50. rokov, keď do JRD začali vstupovať aj strední roľníci (druhá vlna masovej kolektivizácie poľnohospodárstva, 1957 – 59). Roľníci však do družstiev nevstupovali po stotožnení sa s myšlienkou kolektívneho hospodárenia, ale z donútenia, pretože najmä v dôsledku ekonomického nátlaku, celkovej vnútropolitickej a medzinárodnej situácie a straty perspektív súkromného hospodárenia rezignovali. V roku 1960 už tzv. socialistický sektor (JRD a štátne majetky) obhospodarúval väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Samostatne hospodáriaci roľníci v podstate zostávali len v niektorých horských a podhorských oblastiach, kde neboli podmienky na vznik JRD. Počas 50. rokov 20. stor. predstavovalo kolektívne hospodárenie na pôde vo svojej podstate malovýrobu vo veľkom. Komunistické vedenie v začiatkoch kolektivizácie očakávalo, že v jej dôsledku poľnohospodárska výroba výrazne vzrastie, na konci 50. rokov sa však pokladalo za úspech, že poľnohospodárska výroba po skolektivizovaní neklesla. Jej výraznejší vzostup sa po veľkých investíciách do poľnohospodárstva začal prejavovať až od polovice 60. rokov 20. stor.

kopanica

kopanica — osobitný typ exploatácie pôdy (kopaničiarsky pozemok) a súčasne osobitný typ osídlenia (kopaničiarske sídlo). Kopanice vznikali postupne v 16. – 20. stor. počas najmladších kolonizačných vĺn (→ kolonizácia, význam 1; → kopaničiarska kolonizácia) v horských a podhorských oblastiach Slovenska;

1. kopaničiarsky pozemok — historická kategória pozemkov získavaných kultivovaním dovtedy poľnohospodársky nevyužívanej pôdy, t. j. rúbaním, klčovaním a tzv. žiarením (→ žiarové hospodárenie) lesov, krovinových plôch či zaniknutých vinohradov (tzv. kopanicová pôda), ako aj odvodňovaním a regulovaním mokrých pôd a lúk roľníkmi (poddanými). Kopanice sa klčovali zväčša v dominikálnych lesoch (→ dominikál) na základe zmluvy so zemepánom. Takto získaná pôda sa väčšinou obrábala ručne. Hospodárenie na kopaničiarskych pozemkoch bolo podľa regiónov rozdielne, v Bielych Karpatoch malo prevahu obrábanie pôdy (→ trojpoľný systém), v ostatných regiónoch pastierstvo a dobytkárstvo. Kopaničiarska pôda sa právne odlišovala od kategórie pozemkov patriacich k poddanskej, tzv. urbárskej pôde. Poddaní mali k nej iný majetkovoprávny vzťah ako k urbárskej pôde a iné boli aj povinnosti vyplývajúce z jej držby. Kopaničiarske pozemky neboli vo vlastníctve roľníka, ten bol len ich užívateľom (vlastníkom aj naďalej zostával zemepán) a za ich užívanie musel voči zemepánovi plniť určité povinnosti (napr. odovzdávať dávky). Na rozdiel od urbárskej pôdy roľník neplatil z kopaničiarskych pozemkov štátne ani iné verejné dane, preto tieto pozemky tvorili dôležitý doplnok hospodárstva slovenských poddaných roľníkov. Zemepán mal právo kopanice poddanému odňať, ale s podmienkou, že mu dal náhradu za námahu vynaloženú na ich skultivovanie. V uhorskom zákonníku sa kopaničiarske pozemky prvýkrát spomínajú v zákonnom článku 58 z roku 1555. Podrobnejšie začala vlastnícke a užívacie právo ku kopaniciam (i právo spätného výkupu kopaníc) upravovať až tereziánska urbárska úprava z roku 1767 (→ tereziánsky urbár), v ktorej bola značná časť kopaničiarskych pozemkov preradená do urbárskej kategórie, neskôr aj zákony uhorského snemu z rokov 1832 – 36, v ktorých sa však zachovávalo hlavné právo vlastníctva kopaníc pre feudálov. Zákon o zrušení poddanstva z roku 1848 v Uhorsku sa na kopaničiarske pozemky nevzťahoval. Neurbárskou pôdou sa zaoberal až urbársky patent z roku 1853, ktorý spolu s ďalšími zákonnými článkami (článok č. 53 a článok č. 54 z 1871, článok č. 25 z 1896) priznal držiteľom väčšiny neurbárskych kopaničiarskych usadlostí právo nadobudnúť ich do svojho vlastníctva. V 20. stor. došlo k zmenám v ich využívaní (napr. vodohospodárske a zalesňovacie opatrenia), ako aj vo vlastníctve (v období socializmu kolektivizácia, od 1991 reštitúcia), kopaničiarske pozemky postupne právne splynuli s ostatným súkromným pozemkovým vlastníctvom (s ostatnými kategóriami pôdy);

2. kopaničiarske sídlo — podkategória rozptýlených sídel, osobitná a najmenej stabilná zložka osídlenia založená s cieľom obrábať novozískanú poľnohospodársku pôdu (kopaničiarske pozemky), skupinka domov mimo intravilánu obce pozostávajúca z hospodárskych budov a obytných domov obývaných spočiatku sezónne, neskôr spravidla trvalo. Kopaničiarske sídla (kopanice) tvoria samostatné, priestorovo navzájom od seba vzdialené celky. Viacero kopaníc sústredených v jednej oblasti tvorí kopaničiarske osídlenie ako špecifický typ historickej sídelnej štruktúry so zachovanou architektúrou, tradíciami a folklórom. Každá kopanica má vlastný názov, a to spravidla podľa pôvodného majiteľa, resp. zakladateľa; okrem termínu kopanica sa v jednotlivých regiónoch používajú aj názvy raľa, štál a laz.

Kopaničiarske sídla (kopanice) vznikali primárnou (priamou) kolonizáciou neosídlených plôch alebo sekundárnou (vnútornou) kolonizáciou v chotároch už skôr založených obcí, t. j. v chotári materskej obce so sústredeným osídlením (tzv. jadra), z ktorej kolonizácia vyšla, pričom rozptýlené sídla tvoria s jadrom naďalej jeden sídelnogeografický systém. V odbornej literatúre sa tieto dva typy označujú ako kopaničiarske sídla bez sústredených jadier a kopaničiarske sídla so sústredenými jadrami. Väčšina kopaníc (90 %) vznikla počas sekundárnej (vnútornej) kolonizácie v chotároch už skôr založených obcí. Vzdialenosť kopaníc od jadra je rozličná, najčastejšia 2 – 5 km (58 % kopaníc), nadmorská výška 500 – 1 000 m n. m. Len malá časť kopaníc (tzv. kopaničiarske sídla bez jadier) vznikla primárnou (priamou) kolonizáciou neosídlených plôch.

Na území Slovenska sa sformovalo 5 hlavných oblastí kopaničiarskeho osídlenia (→ kopaničiarska kolonizácia), ktoré malo v nich prevládajúci a určujúci charakter. Tieto oblasti (najmä s mestskými jadrami, napr. Myjava, Detva) zaznamenali extrémny rast počtu obyvateľov v čase vrcholu kopaničiarskej kolonizácie v 18. stor. Od konca 18. stor. sa kopaničiarske sídla začali osamostatňovať, mnohé z nich sa najmä v 20. stor. konštituovali na samostatné obce. V roku 1928 bolo identifikovaných 132 kopaničiarskych obcí a na ich území 2 176 kopaníc. Proces tvorby kopaničiarskych obcí sa dovŕšil v 50. rokoch 20. stor. vznikom nových obcí odčlenením kopaníc od jadier (18 obcí). V roku 1961 existovalo 166 kopaničiarskych obcí, v ktorých žilo asi 340-tisíc obyvateľov, a na ich území 2 899 kopaníc, kde bolo 29-tisíc bytových domov a žilo tam 140-tisíc obyvateľov (41 % obyvateľov). Kopaničiarske obce tvorili jednu desatinu plochy Slovenska (v siedmich vtedajších okresoch mali značnú rozlohu). Vzťahy jadro – kopanice sa v priebehu vývoja postupne zintenzívňovali, výrazné zlepšenie vybavenosti nastalo v období socializmu (vznikali tam málotriedne školy, bolo zabezpečené dopravné spojenie a i.). V ďalšom vývoji časť kopaníc postupne zanikla a ostatné zaznamenávali stagnáciu a úbytok obyvateľov. Od posledných desaťročí 20. stor. pôvodnú poľnohospodársku a obytnú funkciu kopaníc čoraz viac nahrádzala rekreačná funkcia.

Okrem územia Slovenska vznikli kopaničiarske sídla aj na juhovýchodnej Morave v Česku (Moravské kopanice), pričom na osídľovaní tohto územia sa podieľali najmä Slováci.

kopulácia

kopulácia [lat.] —

1. agrotech. → druženie;

2. biol. a) najjednoduchšia forma pohlavného rozmnožovania jednobunkových organizmov; b) pohlavné spojenie dvoch jedincov prostredníctvom kopulačných (pohlavných) orgánov s cieľom rozmnožiť sa alebo uspokojiť pohlavný pud. Kopulácia môže trvať niekoľko sekúnd (napr. pri vtákoch) až niekoľko hodín (napr. 22 hodín pri štrkáčoch). Predchádzajú jej rôzne rituály a vzájomná synchronizácia pri výbere vhodného partnera, pri niektorých druhoch dochádza ku kopulácii len v období ruje;

3. chem. reakcia aromatickej diazóniovej soli s aromatickou zlúčeninou za vzniku azozlúčeniny. Ide o elektrofilnú substitúciu vodíka na aromatickom jadre, pri ktorej je elektrofilným činidlom diazóniová soľ: \(\require{mhchem}\mathrm{\ce{Ar-N+\bond{#}N + Ar'-H-> Ar-N\bond{=}N-Ar' + H+ }}\) (Ar a Ar´ je aryl). Keďže diazóniový katión je slabým elektrofilom, reaguje len s aromatickými zlúčeninami so zvýšenou elektrónovou hustotou na aromatickom jadre (anilín, fenol, β-naftol). Vznikajúce azozlúčeniny sú farebné (patria medzi azofarbivá), napr. produkt reakcie s anilínom je žltý, s β-naftolom oranžovočervený;

4. lek. → pohlavný styk.

hrebeň

hrebeň

1. plochý úžitkový predmet na jednej strane (niekedy obojstranne) so zubmi slúžiaci na česanie vlasov, resp. na ich spevňovanie, ako ozdoba dámskych účesov, ale aj na česanie zvierat. Zhotovuje sa z rozličných materiálov (rohovina, slonovina, korytnačina, drevo, rôzne kovy, v súčasnosti aj plasty). Najstaršie hrebene sú známe z archeologických nálezov z neolitu, náročnejšie zdobené pochádzajú z prostredia vyspelých starovekých kultúr (napr. z Perzie, staré viac ako 5-tis. rokov). Vo východnej Európe existovala v období medzi 3. tisícročím a 1. polovicou 2. tisícročia veľká kultúrna oblasť, kde sa keramika zdobila odtlačkami hrebeňa (jamkovo-hrebeňovaná keramika). V stredovekých mestách sa zhotovovaniu hrebeňov venovalo špecializované remeslo hrebenárstvo. V západnej Európe počas celého stredoveku existovali liturgické hrebene, ktoré sa používali pri príprave kňazov na svätú omšu (napr. slonovinový hrebeň zdobený scénami zo života a martýria sv. Thomasa Becketa, Anglicko, 1200 – 10). V 15. a 16. stor. boli hrebene u nás často importovaným artiklom. Vzhľad hrebeňov ovplyvnili jednotlivé slohové obdobia, pričom sa často stávali dekoratívnymi objektmi. Veľmi zaujímavé umelecké kreácie sú známe z obdobia secesie a art déca;

2. poľnohosp. hrebeň brázdy — najvrchnejšia časť brázdového odvalu;

3. geomorfol. úzka pretiahnutá vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmými svahmi, do ktorých prechádza. Na rozdiel od chrbta, s ktorým sa často nesprávne zamieňa, sa vyznačuje väčším kontrastom oproti svahom, šírkou prevažne len niekoľko metrov a častými skalnými výstupmi. Hrebene prechádzajúce osou pohoria sú hlavné hrebene, hrebene vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné hrebene (→ rázsocha). Najvyššie časti hrebeňov spája hrebeňová čiara. Výrazné hrebene sa formujú intenzívnymi exogénnymi procesmi, najmä rozširovaním dolín glaciálnou činnosťou či intenzívnou riečnou eróziou. Výrazný ostrý hlavný hrebeň je charakteristický pre hrebeňové pohoria (napr. Tatry, Krivánska Malá Fatra);

4. meteorol. → hrebeň vysokého tlaku vzduchu;

5. stav. vodorovná priesečnica dvoch sklonených strešných plôch, po ktorých steká dažďová voda na odkvap strechy;

6. stroj. stierací hrebeň — v zlievarenstve plochá doska s výrezom zodpovedajúcim obvodu modelu na odliatky slúžiaca na presné odobratie formy z modelu. Po natlačení piesku sa hrebeň podopierajúci piesok formy zdvihne i s formou zdvíhacími čapmi formovacieho stroja, čím sa zabráni trhaniu formy;

7. zool. kožovitý alebo perovitý výrastok na hlave vtákov. Kožovitý hrebeň sa vyskytuje najmä pri druhoch z radu hrabavce (Galliformes), perovitý hrebeň (pohyblivý alebo nepohyblivý) napr. pri niektorých papagájoch, holuboch a bahniakoch. Hrebeň je zvyčajne väčší a výraznejší pri samcoch.

Bojňanský, Vít

Bojňanský, Vít, 25. 5. 1921 Bojničky, okres Hlohovec – 28. 4. 2009 Bratislava — slovenský poľnohospodársky odborník, fytopatológ, jeden zo zakladateľov vedeckého výskumu ochrany rastlín na Slovensku. V rokoch 1959 – 90 pôsobil v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Ivanke pri Dunaji, súčasne od roku 1967 pedagóg na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1967 DrSc.

Zaoberal sa najmä vírusovými a hubovými ochoreniami rastlín a morfológiou semien. V roku 1957 založil prvé pokusné pole so žiaričom gama v ČSSR významné pre šľachtiteľskú prax. Inicioval využívanie genetiky v lesníctve, pričinil sa o výskum vírusových chorôb viniča a jeho ozdravovanie termoterapiou, realizoval výskum ekológie rakoviny zemiaka. Riešil epidemiológiu a ochranu proti vírusovým chorobám cukrovej repy, čo viedlo k zmene technológie pestovania semena a výrazne sa prejavilo pri znížení škodlivosti vírusových chorôb na technickej cukrovej repe. Na Kube študoval možnosti boja proti virózam na druhu papája melónová (Carica papaya), v USA otázky proteínového metabolizmu ovocných drevín napadnutých vírusovými chorobami. Spoluzakladateľ Slovenskej spoločnosti pre poľnohospodárske, lesnícke, potravinárske a veterinárne vedy pri SAV v Bratislave.

Autor a spoluautor 32 knižných publikácií a viac ako 500 odborných štúdií, napr. Vírusové choroby rastlín (1963), Periodiká z oblasti biologicko-poľnohospodárskych vied, ich citácia a skratky (1982) a Atlas semien a plodov flóry Karpát (Atlas of Seeds and Fruits of Central and East-European Flora. The Carpathian Mountains Region, 2007).

Branický, Milan

Branický, Milan, 10. 12. 1930 Smilno, okres Bardejov – 9. 5. 2004 Nitra — slovenský agrárny ekonóm. V rokoch 1953 – 93 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, zakladajúci člen Katedry ekonomiky poľnohospodárstva, 1970 – 72 dekan Fakulty ekonomiky a manažmentu, 1977 – 90 prorektor; 1981 profesor. Zaoberal sa špecializáciou, integráciou a ekonomikou odvetví v poľnohospodárstve.

Spoluautor vysokoškolských učebníc Ekonomika poľnohospodárstva (1961), Zemědělská ekonomika (1971) a Ekonomika zemědělských podniků (1982), autor mnohých vedeckých článkov publikovaných doma aj v zahraničí. Riešiteľ celoštátnych vedeckovýskumných úloh, člen vedeckých rád a odborných komisií. Nositeľ viacerých ocenení.

bránenie

bránenie — obrábanie pôdy bránami, pri ktorom sa kyprí a drobí vrchná vrstva pôdy a súčasne sa urovnáva jej povrch. Bránením sa do pôdy zapracúvajú priemyselné hnojivá, pesticídy, čiastočne sa ničia buriny, prerieďujú sa prehustené porasty hustosiatych obilnín, ošetrujú sa mačiny (prízemná časť trávneho porastu tvorená nadzemnými i podzemnými výbežkami tráv, ďatelinovín a iných lúčnych bylín) lúk a pasienkov odstraňovaním machu a zvyškov.

blok pozemkov

blok pozemkov — priestor zložený vždy z niekoľkých menších pozemkov, ktoré nadväzujú na seba tak, aby umožňovali prejazd mechanizačných prostriedkov v pracovnej polohe, napr. pri oseve (osevný blok); → blokový osev pôdy.

blokový osev pôdy

blokový osev pôdy, osevný blok — skupinový osev pôdy; spôsob osevu ornej pôdy s cieľom vytvoriť dostatočne veľké plochy pôdy osiate jednou plodinou. Umožňuje ho zoskupenie susediacich pozemkov (blokových honov), ktoré majú približne rovnaké pôdne vlastnosti (hĺbka ornice, zrnitostné zloženie, skeletovitosť pôdy a iné). Pri blokovom oseve pôdy sa v maximálnej miere využívajú mechanizačné prostriedky, čo vedie k plošnej homogenizácii výrobného územia.

belt

belt

1. spoločenstvo pobrežných morských rias vytvárajúcich pásy; jeho zloženie sa mení podľa hĺbky vody;

2. územie pretiahnutého tvaru so špecifickou poľnohospodárskou kultúrou, napr. v americkej geografii corn belt – pásmo s prevládajúcim pestovaním obilnín, wheat belt – pšeničný pás, cotton belt – bavlníkový pás. Nazvané podľa anglického prírodovedca Thomasa Belta (*1832, †1878).

Bízik, Ján

Bízik, Ján, 4. 8. 1930 Martin – 19. 7. 2007 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. V rokoch 1953 – 1998 pôsobil na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre,1989 – 94 dekan; 1992 profesor, 1993 DrSc. Venoval sa najmä problematike dusíka v pôde a jeho vzťahu k rastline.

Autor mnohých originálnych analytických metód i niekoľkých metodík optimalizácie hnojenia obilnín a okopanín. Autor a spoluautor viacerých monografií, vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Podmienky optimalizácie výživy rastlín dusíkom (1989), Racionálne využívanie agrochemikálií v poľnohospodárstve (1998) a Hnojenie záhradných plodín (2000), ako aj odborných článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

agregát

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

cvikla

cvikla [lat.], Beta vulgaris subspecies vulgaris varieta conditiva, repa obyčajná cviklová, červená šalátová repa — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď láskavcovité. Dvojročná rastlina so zelenými až s červenofialovými listami a stopkami dorastajúca do výšky asi 15 cm. Pod zemou sa tvorí okrúhla, valcovitá alebo sploštená buľva s červenou, žltou alebo špinavobielou pokožkou a s tmavofialovočervenou dužinou (prítomnosť farbiva antokyánu). Obsahuje málo vitamínov, je však cenná pre vysoký obsah organických kyselín, pektínov a betalaínov, ktoré sú účinné najmä proti kôrnateniu ciev a napomáhajú pri liečbe chorôb pečene a pri tvorbe krvi.

Cvikla ako zelenina bola známa už v stredoveku. Pestuje sa ako jednoročná plodina. Spracúva sa najmä v konzervárňach, v domácnostiach sa používa napr. na prípravu boršču, šalátov a i.

Boháč, Jozef

Boháč, Jozef, 5. 11. 1921 Belá, okres Žilina – 23. 11. 2010 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. V rokoch 1952 – 91 pôsobil na Agronomickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (dnes SPU), 1959 – 72 vedúci Katedry genetiky a zošľachťovania rastlín, 1958 – 63 dekan fakulty; 1961 mimoriadny profesor, 1967 profesor.

Zaoberal sa šľachtením rastlín a semenárstvom poľnohospodárskych plodín. Je autorom originálnych šľachtiteľských metód (metódy šľachtenia koreninovej papriky, postupných zberov, výpočtu koeficientu hospodárskej skorosti, hydroponického pestovania rastlín na šľachtiteľské využitie, výpočtu koeficientu produktívnosti a metódy zonálnej analýzy), vyvinul zariadenia na kontinuálny test celkovej biomasy a zariadenie na individuálnu bonitáciu biologickej hodnoty semena. Zakladateľ slovenskej šľachtiteľskej školy, člen vedeckých rád viacerých vedeckých ústavov a redakčnej rady vedeckých časopisov.

Autor a spoluautor viacerých monografií, vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Šľachtenie rastlín a semenárstvo (1964), Špeciálne šľachtenie rastlín (1974), Šľachtenie rastlín (1977) a Špeciálne šľachtenie poľnohospodárskych plodín (1986), autor viac ako 70 pôvodných vedeckých prác publikovaných vo vedeckých časopisoch a v zborníkoch.

cibuľa

cibuľa, bulbus — skrátená zhrubnutá spodná časť stonky obalená zhrubnutými dužinatými šupinovitými listami, v ktorých sú uložené zásobné látky. Slúži na vegetatívne rozmnožovanie rastlín. Podľa dĺžky života sa rozoznávajú jednoročné alebo trváce cibule, podľa zloženia jednoduché (plné) alebo zložené (málošupinaté, mnohošupinaté, polosukňovité, sukňovité, škridlicovito šupinaté) cibule, môžu sa rozlišovať aj podľa farby povrchových šupín alebo podľa tvaru.

Cibule niektorých druhov sa vďaka svojej špecificky štipľavej chuti, ktorú spôsobujú silice a fytoncídy, využívajú ako zelenina alebo ako pochutina, resp. korenina.

cukrová repa

cukrová repa, Beta vulgaris subspecies vulgaris convarieta crassa provarieta altissima, repa cukrová, repa obyčajná cukrová — dvojklíčnolistová rastlina, čeľaď láskavcovité. Názory na jej botanické zaradenie, vznik i pôvod sa líšia, ale s najväčšou pravdepodobnosťou je kultúrnou odrodou rodu repa (Beta).

Má veľké nedelené stopkaté striedavé listy, plod nažka, koreň (biela až žltastá kužeľovitá buľva) vyčnieva z pôdy len hornou desatinou. Na povrchu je bradavičnatá, jej biela dužina je pre vysoký obsah cukru (14 – 22 %) sladká.

V cukrovarníckom priemysle sa spracúva na konzumný cukor alebo sa používa pri výrobe alkoholu. Jej cukornatosť závisí od typu odrody, pôdy a počasia.

bôb

bôb, Faba — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Jednoročné byliny pochádzajúce zo severnej Afriky a Strednej Ázie. Patrí sem jediný 1,0 – 1,5 m vysoký druh bôb obyčajný (Faba vulgaris, synonymum Vicia faba) so vzpriamenou štvorhrannou byľou, s mäsitými sivozelenými nepárnoperovitými listami zloženými z 2 – 7 elipsovitých lístkov bez úponkov, s 3 – 11 bielymi kvetmi usporiadanými v strapci a vyrastajúcimi v pazuchách listov, plod struk (so 4 – 8 semenami).

Na Slovensku sú známe tri poddruhy: bôb obyčajný konský (Faba vulgaris subspecies equina) s hranatými semenami, ktorý sa pestuje pre produkciu semien a nadzemnej zelenej hmoty na skrmovanie hospodárskymi zvieratami, bôb obyčajný holubí (Faba vulgaris subspecies minor) s menšími guľatými semenami a bôb obyčajný svinský (Faba vulgaris subspecies major) s veľkými sploštenými semenami, ktoré sa v zelenej zrelosti používajú ako zelenina a obsahujú 30 – 34 % dusíkatých látok, 6 – 7 % vlákniny, 47 – 51 % bezdusíkatých látok a 3,3 – 3,7 % popolovín.

Bôb má vysokú predplodinovú hodnotu a fytosanitárne účinky.

cibuľová zelenina

cibuľová zelenina — skupina rastlín patriacich do čeľade ľaliovité pestovaná pre jednoduché alebo zložené cibule, prípadne pre dužinaté nadzemné orgány.

K cibuľovej zelenine sa zaraďujú napr. cibuľa kuchynská (cesnak cibuľový), pór záhradný, pažítka, cesnak a iné druhy, ktoré sa vyznačujú výraznou vôňou a chuťou. Používajú sa v čerstvom stave, a najmä pri kuchynskej úprave jedál; cibuľa a cesnak aj v ľudovom liečiteľstve. V čerstvom stave obsahujú veľké množstvo silíc, fytoncídov a vitamínov.

cibuľa

cibuľa, Allium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Jedna z prvých kultúrnych rastlín pochádzajúca zo Strednej Ázie. Pestovala sa už v staroveku, v súčasnosti je to univerzálna plodina pestovaná vo všetkých krajinách sveta. Patrí sem približne 600 druhov, z ktorých sa na konzumné účely pestuje okolo 10 druhov.

Medzi najrozšírenejšie druhy patrí cibuľa kuchynská (Allium cepa, cesnak cibuľový). Má oblé duté listy, okolo 100 cm vysokú stonku, v strede nafúknutý kvetný stvol a drobné biele kvety so stredným zeleným pásikom, plod tobolka. Semená vysiate v prvom roku vytvoria drobné cibuľky (sadzačka), ktoré po vysadení v druhom roku vytvoria veľké sukňovité cibule a na tretí rok kvetné stvoly. Cibuľa je veľmi bohatá na vitamín C. Môže sa konzumovať za surova (napr. v šalátoch) alebo rôzne tepelne upravená. Má baktericídne a fungicídne účinky, preto sa využíva i v liečiteľstve (proti reumatizmu, kolikám, prechladnutiu ap.). V poverových predstavách ľudí bola prostriedkom na ochranu proti démonickým bytostiam.

Druh cibuľa zimná (Allium fistulosum) pochádzajúci zo Sibíri a strednej a západnej Číny je trvalka so zvončekovitými žltastobielymi okvetnými lístkami a s drobnou sukňovitou cibuľou. Dobre znáša zimu, pestuje sa najmä pre stvol a vňať.

brázdový odval

brázdový odval — odkrojená časť povrchovej vrstvy pôdy pri orbe pluhom. Má tvar štvorbokého hranola, jeho výška je súčasne hĺbkou orby a šírka pracovným záberom orbového telesa radlicového pluhu. V brázdovom odvale sa rozlišuje hĺbka, dno, stena a hrebeň brázdy.

brázdomer

brázdomer — zariadenie na meranie hĺbky a rovnomernosti hĺbky orby. Je z dreva, kovu alebo z iného materiálu. Skladá sa z pätky (spodnej časti brázdomera, ktorá sa pri meraní hĺbky orby prikladá na dno brázdy), pevného stĺpika (je označený dielmi, najčastejšie v centimetroch) a pohyblivej časti.

brázdový profil

brázdový profil — pri orbe tvar brázdy posudzovaný z priečneho profilu; môže byť pravouhlý, kosoštvorcový ap.

brázda

brázda

1. poľnohosp. ryha, ktorá zostane v povrchovej vrstve pôdy po presune brázdového odvalu orbovým telesom radlicového pluhu. Pohyb pôdy po prechode orbového telesa (hlavnej časti pluhu, ktorá pri orbe pôdu drobí, kyprí, obracia a premiešava) je výsledkom posuvného (spolu s orbovým telesom) a relatívneho pohybu (vo vzťahu k orbovému telesu), ktorý je výsledkom rovnomerného priamočiareho a postupného pohybu orbového telesa. Brázdová stena má byť kolmá, rovná, odrezaná, neutlačená, bez výraznejšej stopy po plaze (spodnej časti orbového telesa), brázdové dno rovnobežné s povrchom nezoranej časti pôdy. Kolmá vzdialenosť od povrchu nezoranej časti pôdy po mierne urovnané dno brázdy sa nazýva hĺbka brázdy; horizontálna vzdialenosť medzi stenami dvoch susedných brázd meraná v ich strede kolmo na smer orby je šírka brázdy, termín hrubá brázda označuje stav pôdy po vykonaní orby;

2. bot. lat. vallecula — žliabok, ryha medzi primárnymi rebrami na plode (dvojnažke) pri čeľadi mrkvovité alebo prehĺbenina na povrchu rastlinných orgánov medzi dvoma rebrami, napr. na stonke prasličiek (Equisetum);

3. bot. kolpus, lat. colpus — podlhovastá apertúra (otvor) orientovaná svojou dlhšou stranou podobne ako poludníky na glóbuse, t. j. od jedného k druhému pólu peľového zrnka alebo spóry;

4. geomorfol. — pomerne úzka, pretiahnutá, vhĺbená forma georeliéfu spravidla so zvlneným (pahorkovitým) dnom. Vzniká tektonickým poklesom ako priekopová prepadlina alebo odnosom pása menej odolných hornín (napr. ílovcov v jadrách vrás vo flyšových pohoriach) v rôznych nadmorských výškach. Charakter brázdy majú mnohé geomorfologické jednotky na Slovensku (napr. Javornícka brázda, Podtatranská brázda, Fiľakovská brázda, Jakubianska brázda). Rozsiahle brázdy sa tvoria na priečnych zlomoch pretínajúcich oceánske chrbty.

Frideczky, Akúcius

Frideczky [-dec-], Akúcius, 30. 11. 1900 Bratislava – 21. 2. 1974 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník, predstaviteľ klasickej agrotechniky. R. 1925 – 39 správca cirkevných majetkov v Chrasti, Dubníku-Mikuláši, Náne, Hliníku, 1939 – 45 hospodársky úradník Malodolinskej hospodárskej komory v Komárne, neskôr cirkevného veľkostatku v Hliníku, hospodárstva v Horných Salibách a Šuranoch, od 1952 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1953 – 72 vedúci Katedry všeobecného poľnohospodárstva; 1965 profesor, 1970 DrSc. Zaoberal sa zúrodňovaním pieskov, prehlbovaním ornice, novým spôsobom podmietky i využívaním biologickej kontroly pri agrotechnike ozimnej pšenice. Autor a spoluautor diel Obrábanie pôdy (1963), Základy agrotechniky 1 – 2 (1961 – 62), Základná agrotechnika (1969), okolo 40 vedeckých prác, autor 320 odborných a popularizačných článkov. Člen Slovenskej poľnohospodárskej akadémie, čestný člen Slovenskej spoločnosti pre vedy poľnohospodárske, lesnícke, veterinárske a potravinárske.

Fogaš, Imrich

Fogaš, Imrich, 15. 1. 1928 Tulčík, okres Prešov – 28. 11. 1993 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 70 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1970 – 90 samostatný vedecký pracovník v Podniku racionalizácie riadenia poľnohospodárstva a výživy v Nitre (dnes Národné stredisko AGRIS), od 1990 na SPU; 1990 profesor. Zaoberal sa špecializáciou poľnohospodárskej výroby, ekonomikou jednotlivých výrobných odvetví a reprodukčného procesu, ako aj využívaním výpočtovej techniky a automatizáciou informatiky v rezorte poľnohospodárstva a výživy. Autor a spoluautor 45 vedeckých článkov, 6 knižných publikácií a viacerých optimalizačných projektov a koncepcií.

Fecenko, Ján

Fecenko, Ján, 6. 2. 1935 Vyšná Jedľová, okres Svidník – 8. 2. 2008 Bratislava — slovenský poľnohospodársky inžinier. R. 1960 – 95 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, spočiatku na Katedre pôdoznalectva, neskôr na Katedre agrochémie a výživy rastlín (1985 – 95 jej vedúci), 1976 – 80 prodekan Agronomickej fakulty; 1980 DrSc., 1982 profesor. Vo vedeckovýskumnej práci sa zaoberal problémami optimalizácie výživy rastlín horčíkom v podmienkach vysokej intenzity NPK hnojenia, komplexnou výživou jarného jačmeňa, zemiakov, kukurice a cukrovej repy, ako aj vývojom, testovaním a zavádzaním nových progresívnych tuhých a kvapalných priemyselných hnojív do poľnohospodárskej praxe. Autor a spoluautor mnohých učebných textov, troch monografií, napr. Optimalizácia výživy rastlín horčíkom (1986, autor), vysokoškolskej učebnice Výživa a hnojenie poľných plodín (2000), 98 pôvodných vedeckých prác publikovaných v domácich i v zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch, 85 odborných článkov a 15 knižných publikácií. Od 1997 šéfredaktor a predseda redakčnej rady časopisu Agrochémia, ktorý sa zaoberá problematikou racionálneho využívania agrochemikálií v poľnohospodárstve.

Gábriš, Ľudovít

Gábriš, Ľudovít, 2. 10. 1930 Pružina, okres Považská Bystrica – 1. 4. 2002 tamže — slovenský poľnohospodársky odborník. Od 1960 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre, 1960 – 77 na Katedre pedológie a geológie; 1987 profesor. Zaoberal sa pôdoznalectvom, dynamikou živín v pôde a vplyvom chemizácie poľnohospodárstva na kvalitu životného prostredia. Autor a spoluautor vyše 60 vedeckých a odborných prác, 10 vysokoškolských textov, spoluautor diel Chemizácia poľnohospodárstva a ochrana životného prostredia (1987), Environmentalistika a právo (1997), Ochrana a tvorba životného prostredia v poľnohospodárstve (1998).

hlúbovitá zelenina

hlúbovitá zelenina — spoločný názov skupiny zelenín patriacich do čeľade kapustovité (Brassicaceae). Patria k nim kapusta hlávková, kapusta čínska, karfiol, kaleráb, kel hlávkový, kel kučeravý, kel ružičkový, brokolica a i. Majú spoločný pôvod v kapuste obyčajnej (Brassica oleracea), ktorá dodnes rastie v oblastiach okolo Stredozemného mora, v západnej, strednej a východnej Európe i vo východnej Ázii. Vytvárajú väčšinou rozlične vysoké zhrubnuté časti byle (hlúby), na ktorých sa tvorí hlávka alebo ružica listov, prípadne zdužinatené súkvetie (karfiol, brokolica), alebo hľuzovito zhrubnutú byľ (kaleráb). Sú to dvojročné rastliny (okrem karfiolu a brokolice), ktoré v prvom roku vytvárajú vegetatívne časti využívané na konzum a v druhom roku generatívne orgány (kvety, semená). Na ich pestovanie sú vhodné stredne ťažké úrodné pôdy s dostatkom humusu. Ľahké pôdy možno využiť na pestovanie skorých a ťažké pôdy na pestovanie neskorých druhov hlúbovitej zeleniny. Na ťažkých pôdach treba počas vegetácie častejšie vykonávať kultiváciu. Najvhodnejšie predplodiny sú strukoviny, ďatelinoviny a obilniny.

Hlúbovitá zelenina sa používa na konzum v čerstvom stave, na kuchynské spracovanie, konzervovanie i na skladovanie. Obsahuje málo tuku, má nízku energetickú hodnotu, je zdrojom vitamínov, minerálnych látok a vlákniny.

hon

hon

1. pozemok alebo súbor pozemkov obhospodarovaný v rámci osevného postupu v danom vegetačnom období rovnakým spôsobom. Tvorí ho jedna parcela (jeden diel) ornej pôdy alebo je tvorený z viac dielov, ktoré nemusia byť v tesnej blízkosti. Počet honov jedného osevného postupu sa rovná počtu rokov rotácie osevného postupu; určuje sa podľa zastúpenia plodín alebo ich agrotechnických skupín na ornej pôde. Veľkosť honu je daná výmerou ornej pôdy v danom osevnom postupe a počtom rokov jeho rotácie. Veľkosť honu má umožňovať účelnú organizáciu práce pri plnom využití výrobných technológií a rešpektovaní prírodných, technických a výroných podmienok;

2. stará dĺžková miera (125 krokov).

hrebeňovitosť pôdy

hrebeňovitosť pôdy — pomer dĺžky čiary profilu zoranej pôdy a zodpovedajúcej priamej dĺžky vyjadrený koeficientom hrebeňovitosti Kh = a/b, kde a je dĺžka čiary profilu zoranej pôdy (aritmetický priemer získaný zvyčajne z 10 meraní na rôznych miestach) a b dĺžka meraného úseku (zvyčajne 1,00 meter nezoranej pôdy). Jedným z parametrov pri posudzovaní kvality orby je hrebeňovitosť povrchu oráčiny, ktorá vyjadruje členitosť povrchu zoranej pôdy (závisí od konštrukcie pluhu, rýchlosti orania a stavu pôdy v čase orania). Povrch pôdy má byť rovnomerne hrebeňovitý, pričom požiadavky na výšku hrebeňov môžu byť rôzne. Napr. pri predsejbovej príprave pôdy má byť hrebeňovitosť povrchu oráčiny čo najnižšia, pri jesennej, základnej príprave pôdy pod jarné plodiny má byť koeficient hrebeňovitosti vyšší (Kh = 1,6-1,8).

Hrmo, Valér

Hrmo, Valér, 1. 10. 1934 Lovča, okres Žiar nad Hronom – 12. 1. 1990 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1959 – 1990 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), od 1972 vedúci Katedry riadenia a organizácie pracovných procesov, 1972 – 80 prodekan, 1988 – 1989 dekan Prevádzkovo-ekonomickej fakulty (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu), 1980 – 1988 prorektor pre výskum; 1979 profesor, 1986 DrSc. Zaoberal sa teóriou riadenia poľnohospodárstva, predovšetkým zefektívnením ekonomických, riadiacich a organizačných, ako aj výrobných štruktúr v poľnohospodárskych podnikoch. Autor a spoluautor vyše 15 vysokoškolských učebníc a učebných textov, 18 knižných publikácií a viac ako 360 pôvodných vedeckých prác a odborných príspevkov publikovaných v časopisoch a zborníkoch.

Húska, Dušan

Húska, Dušan, 25. 12. 1935 Ľubochňa, okres Ružomberok — slovenský poľnohospodársky odborník. V rokoch 1959 – 61 pôsobil v Krajskom štátnom ústave pre projektovanie poľnohospodárskej a lesníckej výstavby v Nitre, 1962 – 95 na Agronomickej fakulte (od 2002 Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1989 – 92 vedúci Katedry krajinného inžinierstva, 1990 – 92 prodekan fakulty, 1995 zakladateľ a 1995 – 2001 prvý dekan Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva, od 2008 pôsobí na Fakulte európskych štúdií a regionálneho rozvoja, 2008 – 2016 prodekan fakulty, 1993 – 95 a 2003 – 06 prorektor univerzity; 1994 profesor. Zaoberá sa vodným hospodárstvom, závlahami, odvodňovaním, diaľkovým prieskumom Zeme, ako aj organizáciou vysokoškolského vzdelávania, informačnými technológiami a e-learningom. Od 1999 prezident Únie krajinných inžinierov Slovenska, od 2006 člen komisie NR SR pre vodné hospodárstvo, od 2007 člen Rady vlády SR pre vedu a techniku. Spoluautor 4 monografií a 10 vysokoškolských učebníc, napr. Trvalo udržateľné technológie v záhradníctve (2002) a Vodný a vlhkostný režim pôd na Slovensku – udržateľnosť a zraniteľnosť (2015), autor a spoluautor vyše 140 vedeckých prác publikovaných v domácich v zahraničných časopisoch a zborníkoch, riešiteľ 10 vedeckých projektov. Nositeľ mnohých ocenení, Dr. h. c. Univerzity prírodných vied v Krakove (2010) a Mendelovej univerzity v Brne (2012).

Hučko, Vladimír

Hučko, Vladimír, 24. 7. 1925 Stará Turá, okres Nové Mesto nad Váhom – 24. 9. 2005 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 1974 a 1990 – 91 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1960 – 63 prorektor, 1974 – 1989 vedúci živočíšnej výroby v Plemenárskom podniku v Topoľčiankach; 1969 profesor. Zaoberal sa chovom koní. Prispel ku konsolidácii stád génových rezerv v Národnom žrebčíne v Topoľčiankach. Významnou mierou sa podieľal na konštituovaní Zväzu chovateľov koní na Slovensku, poverený (ako vedúci skupiny) ministerstva poľnohospodárstva spracovaním štatútov plemenných kníh, ktoré sú základom pri šľachtení a plemenitbe plemien koní v SR. Autor a spoluautor učebných textov, odborných článkov a publikácií v odborných časopisoch a zborníkoch.

introdukcia

introdukcia [lat.] — úvod, vstup;

1. aj inštalácia — v rímskokatolíckej cirkvi slávnostné uvedenie do úradu opáta alebo farára; v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania slávnostné uvedenie do funkcií laických cirkevných funkcionárov;

2. ekol. zámerné premiestnenie (vysadenie) jedincov do novej oblasti, kde premiestnený (vysadený) druh (živočích, rastlina) môže (nemusí) nájsť vhodné prostredie na svoju adaptáciu. Ak je introdukcia úspešná, introdukovaný druh prospieva sebe aj svojmu okoliu (napr. duglaska tisolistá, Pseudotsuga menziesii) alebo dobre prospieva sebe, ale svojmu okoliu škodí, napr. ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) bola koncom 19. a začiatkom 20. stor. introdukovaná do Austrálie, kde sa pôvodne využívala ako úžitkové zviera, v súčasnosti však (najmä v Severnom teritóriu) voľne žije skoro 1 milión jedincov, ktoré síce predstavujú jedinú a zároveň najväčšiu populáciu voľne žijúcich tiav, pri hľadaní vody však spôsobujú obrovské škody (ničia dediny austrálskych domorodcov, zamorujú pramene ap.). V agrotechnike sa ako introdukcia označuje zámerné zavádzanie cudzích odrôd do novej oblasti (priame premiestnenie bez aklimatizácie), pričom základom introdukcie sú svetové sortimenty odrôd udržiavané v jednotlivých krajinách. Pre lesníctvo je významná introdukcia drevín. Zavádzanie pestovania cudzokrajných drevín v Európe sa začalo v 17. stor., najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. stor. Jeho cieľom bolo zvýšiť produkciu dreva so zameraním na exotické a rýchlorastúce severoamerické dreviny, napr. z ihličnatých drevín na borovicu hladkú (Pinus strobus), duglasku tisolistú (Pseudotsuga menziesii) a jedľu obrovskú (Abies grandis), z listnatých drevín na agát biely (Robinia pseudoacacia) a dub červený (Quercus rubra), rozšíriť sortiment dreva, zalesňovať extrémne stanovištia drevinami odolnejšími proti biotickým a abiotickým škodcom v porovnaní s domácimi druhmi, zvýšiť estetický účinok lesa a využiť tieto dreviny na vedecké účely. Predpokladané pozitíva introdukovaných druhov oproti domácim druhom neboli však vždy následne dosiahnuté;

3. hud. a) úvod (obyčajne v pomalom tempe) k prvej časti inštrumentálnej skladby (sonáty, symfónie). Pochádza z barokovej francúzskej ouvertúry (→ predohra); b) samostatná úvodná (prvá) časť barokovej suity spravidla v pomalom tempe; c) v opere kratší inštrumentálny úvod nahrádzajúci predohru.

josta

josta, Ribes nigrum x uva-crispa, Ribes nidigrolaria — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď egrešovité. Opadavý, do 1,5 m vysoký ker bez ostňov, so striedavými dlhostopkatými laločnatými listami a s kvetmi usporiadanými v strapcovitých súkvetiach, plod tmavofialová až čierna hladká bobuľa (priemer 1 – 2 cm) so zelenkastou dužinou. Sladkokyslé plody obsahujú najmä vitamín C, sú vhodné na priamy konzum alebo na kuchynské spracovanie (napr. do koláčov, kompótov a marmelád). Josta bola vyšľachtená okolo 1970 v Inštitúte Maxa Plancka v Kolíne nad Rýnom krížením ríbezle čiernej (Ribes nigrum, nem. Johannisbeere) a ríbezle egrešovej (egreša obyčajného, Ribes uva-crispa, nem. Stachelbeere); názov josta je odvodený od začiatočných slabík obidvoch nemeckých názvov. V Európe je známych okolo 10 odrôd.

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

jarovizácia

jarovizácia — fyziologický proces v ontogenetickom vývine rastlín prebiehajúci niekoľko dní až týždňov, vyvolaný nízkymi teplotami (zvyčajne 1 – 2 °C), nevyhnutný z hľadiska neskoršieho vytvorenia reprodukčných orgánov; je typický pri oziminách a dvojročných bylinách mierneho pásma, ktoré vyžadujú zimný chlad, aby mohli v ďalšom roku vykvitnúť a mať plody.

Jasič, Ján

Jasič, Ján, 27. 10. 1926 Úpor, dnes časť obce Zemplínska Nová Ves, okr. Trebišov – 22. 3. 1991 Ivanka pri Dunaji, okr. Bratislava — slovenský entomológ a ekológ. R. 1950 – 53 pôsobil v Ústave výživy rastlín Štátnych výskumných ústavov poľnohospodárskych v Bratislave, 1953 – 55 v Oddelení ochrany rastlín v Ivanke pri Dunaji (detašované pracovisko Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Borovciach), 1955 – 59 v Laboratóriu ochrany rastlín SAV v Bratislave, 1959 – 62 v Laboratóriu ochrany rastlín Československej akadémie poľnohospodárskych vied, 1962 – 91 v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Bratislave; 1978 DrSc. Zaoberal sa najmä poľnohospodárskou entomológiou a ekofyziológiou hmyzu. Člen redakčných rád viacerých medzinárodných časopisov, aktívny člen viacerých entomologických spoločností. Publikoval vyše 90 pôvodných vedeckých prác. R. 1970 – 72 pôsobil ako expert UNESCO a hosťujúci profesor ekológie hmyzu na univerzite v Havane (vybudoval tam entomologické výskumné pracovisko) a v Ústave ochrany rastlín Národného výskumného centra v Káhire. Hlavné diela: Spriadač americký (1964, vedúci autorského kolektívu), Slovenské mená hmyzu (1975, spoluautor) a Entomologický náučný slovník (1984, editor a spoluautor).