Vyhľadávanie podľa kategórií: poľnohospodárstvo, chémia

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

amoniak

amoniak [gr. > lat.], čpavok, NH3 — bezfarebný jedovatý plyn štipľavého zápachu, teplota varu −33,4 °C. Molekula amoniaku má tvar trojbokej pyramídy. Kvapalný amoniak je rozpúšťadlo podobné vode. Ľahko sa rozpúšťa vo vode a správa sa ako slabá zásada, preto sa v minulosti vodný roztok amoniaku nesprávne nazýval hydroxid amónny. So silnými kyselinami reaguje za vzniku amónnych solí, reakciou s kovmi vznikajú amidy (→ amidy kovov). Zapálený v zmesi s kyslíkom zhorí. Amoniak je častým ligandom v koordinačných zlúčeninách a vytvára amminkomplexy. Vzniká pri rozklade väčšiny organických látok obsahujúcich dusík. Priemyselne sa vyrába syntézou z prvkov Haberovou-Boschovou metódou, v minulosti sa získaval aj z čpavkových vôd, ktoré sú vedľajším produktom pri výrobe koksu a svietiplynu. Amoniak spolu s kyselinou sírovou a hydroxidom vápenatým tvorí trojicu zlúčenín, ktorých sa vo svete vyrába najväčšie množstvo. Je dôležitý medziprodukt pri výrobe kyseliny dusičnej a dusíkatých a viaczložkových hnojív. Samotný je výborným, najlacnejším a najkoncentrovanejším dusíkatým hnojivom, obsahuje 82,2 % dusíka. Aplikuje sa v kvapalnej forme. Amoniak sa používa v chladiarenskom priemysle a na výrobu výbušnín (nitrocelulóza), syntetických vláken, farbív a plastov. Zriedený vodný roztok amoniaku slúži v domácnostiach ako čistiaci prostriedok.

Amoniak má kľúčové miesto v dusíkovom metabolizme živočíchov. V organizme vzniká rozkladom bielkovín, vylučuje sa obličkami. V prírode je konečným produktom rozkladu živočíšnych a rastlinných bielkovín. Prítomnosť amoniaku v podzemnej vode signalizuje jej znečistenie výkalmi a nedostatočnú samočistiacu schopnosť pôdy. Amoniak pôsobí veľmi dráždivo na sliznice dýchacích ciest, očné spojovky, rohovky a nervový systém, pri vysokých koncentráciách leptá dýchacie cesty a pľúca.

arboricídy

arboricídy [lat.] — chemické látky na ničenie nežiaducich drevín; v stratégii slovenského lesného hospodárstva sa v záujme zachovania nenarušeného prírodného prostredia odmieta ich používanie (s výnimkou lesných škôlok).

atraktanty

atraktanty [lat.] — biologicky aktívne prchavé látky, ktoré selektívne pôsobia na živočíchy prostredníctvom vône, farby alebo chuti a podmieňujú orientovaný pohyb živočícha k zdroju. Môžu byť rastlinného (kvetné vône) alebo živočíšneho pôvodu (pohlavné feromóny); mnoho druhov atraktantov sa v súčasnosti vyrába synteticky. Sú špecifické pre každý druh hmyzu, veľmi účinné sú sexuálne vábidlá, menej účinné potravinové vábidlá. Ich vysoká účinnosť sa využíva na kontrolu výskytu škodlivého hmyzu, ktorý priťahujú na veľkú vzdialenosť do lapačov, kde sa v prípade premnoženia ničí inými prostriedkami. Využívajú sa v boji proti švábom, muchám alebo pri ochrane rastlín proti živočíšnym škodcom. V integrovanej ochrane lesa sa využívajú predovšetkým feromóny syntetického pôvodu, ktoré lákajú hmyzích škodcov (najmä kôrovce a škodlivé motýle) do lapačov systematicky rozložených v lesných porastoch, kde zahynú.

fosforečné hnojivá

fosforečné hnojivá — hnojivá poskytujúce poľnohospodárskym plodinám biogénny prvok fosfor. Obsah fosforu v hnojive sa vyjadruje prepočtom na obsah oxidu fosforečného P2O5 (v %). Základnou surovinou na výrobu fosforečných hnojív sú prírodné fosforečnany (apatity a fosfority; obsahujú jeden alebo viac fosfátových minerálov v dostatočnej čistote a množstve, ktoré možno využiť na výrobu fosforu a jeho zlúčenín). Chemicky sa fosforečnany spracúvajú troma spôsobmi: 1. elektrotermickou výrobou elementárneho fosforu a jeho ďalším spracovaním na kyselinu fosforečnú a jej zlúčeniny; 2. rozkladom minerálnymi kyselinami; 3. termicky.

Prvým priemyselne vyrábaným fosforečným hnojivom bol superfosfát obsahujúci fosforečnú zložku vo forme dihydrogenfosforečnanu vápenatého Ca(H2PO4)2 · H2O, ktorý je rozpustný vo vode. Podľa spôsobu technológie rozkladu fosforečnanov minerálnymi kyselinami sa rozlišujú tri druhy superfosfátov: jednoduchý (s obsahom 16 – 19 % P2O5), obohatený (25 – 32 % P2O5) a trojitý (40 – 48 % P2O5). Superfosfáty majú veľký podiel vodorozpustnej formy, preto sú obľúbeným fosforečným hnojivom s vyhovujúcou agrochemickou účinnosťou. Neutralizáciou kyseliny fosforečnej amoniakom sa pripravujú dusíkato-fosforečné hnojivá, napr. diamóniumfosfát a amofos, ktoré sa využívajú na priame hnojenie a na výrobu komplexných NPK hnojív. V súčasnosti sa v poľnohospodárstve výrazne uprednostňujú koncentrované granulované superfosfáty (obohatený a trojitý), pričom časť ich výroby sa používa ako fosforečná zložka na prípravu dvojzložkových a trojzložkových hnojív (→ granulované viaczložkové hnojivá).

Superfosfáty sú fyziologicky kyslé až slabo kyslé hnojivá. Používajú sa na základné hnojenie do zásoby; nie sú vhodné na kyslé a odvápnené pôdy. Tradičným fosforečným hnojivom je Thomasova múčka.

insekticídy

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

ketóza

ketóza [gr.] —

1. chem. monosacharid s karbonylovou funkčnou skupinou; polyhydroxyketón. Ketózy sa podľa počtu uhlíkov v molekule delia na ketotriózy (napr. dihydroxyacetón – najjednoduchšia a súčasne jediná ketóza, ktorá nie je opticky aktívna), ketotetrózy (napr. ʟ-erytrulóza), ketopentózy (napr. ᴅ-ribulóza a ᴅ-xylulóza), ketohexózy (napr. ᴅ-fruktóza a ʟ-sorbóza) a ketoheptózy (ᴅ-manoheptulóza a ᴅ-sedoheptulóza). Ketózy sa ako medziprodukty zúčastňujú najmä na metabolizme sacharidov, ʟ-sorbóza je medziproduktom v syntéze kyseliny ʟ-askorbovej. Najvýznamnejšou ketózou je ᴅ-fruktóza;

2. lek. → ketoacidóza;

3. veter. ochorenie prežúvavcov spôsobené poruchou metabolizmu sacharidov a tukov, sprevádzané poklesom hladiny ᴅ-glukózy v krvi (hypoglykémia) a glykogénu v pečeni a zvýšenou tvorbou a vylučovaním ketolátok. Príčiny a vznik ketózy nie sú vedecky objasnené. Predpokladá sa, že vzniká pre chyby v kŕmení (porušená je rovnováha medzi príjmom a výdajom energie), keď je v kŕmnej dávke nadbytok proteínov a nedostatok sacharidov, minerálnych látok a vitamínov. Prejavuje sa poruchami trávenia (strata chuti, znížená činnosť predžalúdkov a čriev, niekedy zápcha, ktorú neskoršie vystrieda hnačka; typický je acetónový zápach vydychovaného vzduchu, moču a mlieka) a centrálnej nervovej sústavy (spočiatku neurózy, neskôr kŕčovité záchvaty a následná otupenosť). Liečba: úprava kŕmnej dávky podaním sena a krmív s dostatočným množstvom ľahko stráviteľných sacharidov, minerálnych látok a vitamínov, v ťažších prípadoch intravenózne podanie 40 – 50 % roztoku glukózy.