Židovské múzeum v Prahe — jedno z najstarších európskych židovských múzeí. Spravuje jednu z najrozsiahlejších zbierok judaík na svete, ktorá obsahuje 40-tisíc zbierkových predmetov, 100-tisíc kníh a archív náboženských obcí.

História

V roku 1906 stredoškolský profesor Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942) a významná postava českožidovského hnutia August Stein (*1854, †1937) vytvorili Spolok pre založenie a udržiavanie židovského múzea v Prahe (nem. Verein zur Gründung und Erhaltung eines jüdischen Museums in Prag). Pôvodnú zbierku tvorili artefakty zo synagóg a modlitební zničených na prelome 19. a 20. storočia pri asanácii pražského židovského mesta. Prvá stála expozícia bola vytvorená v roku 1912. Po roku 1939 v dôsledku vzniku Protektorátu Čiech a Moravy bol múzejný spolok zrušený a zbierky prešli pod správu pražskej židovskej obce, ktorá bola ustanovená ako inštitúcia vykonávajúca príkazy Ústredne pre židovské vysťahovalectvo (nem. Zentralstelle für jüdische Auswanderung) založenej v Prahe. V roku 1941 boli zbierky rozšírené o inventár pražských židovských synagóg, neskôr i o exponáty z vidieckych židovských obcí. V roku 1942 vzniklo na podnet pracovníka židovskej obce Karla Steina (*1906, †1961) Židovské ústredné múzeum. Významnými pracovníkmi múzea boli knihovník pražskej židovskej obce Tobias Jakobovits (*1887, †1944), ktorý sa stal odborným vedúcim múzea, riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Josef Polák (*1886, †1945), filológ a spisovateľ Alfred Engel (*1881, †1944), architekt a výtvarník František Zelenka (*1904, †1944) a Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942), ktorí položili základy dnešnej odbornej práce, a na návrh Karla Steina bolo prijaté ustanovenie, aby všetok majetok židovských obcí bol sústredený a uchovaný vo fonde múzea. Cieľom bolo zachrániť významné artefakty. Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo tento postup podporovala s vidinou značnej kontroly nad židovským majetkom. Zbierky sa postupne začali katalogizovať a čiastočne konzervovať, podarilo sa zachovať významné liturgické predmety, archiválie a knihy. Spočiatku expozície neboli určené širokej verejnosti. V roku 1943 boli schválené vedúcim Ústredne pre židovské vysťahovalectvo Hansom Guntherom (*1910, †1945), avšak o rok neskôr boli niektoré inštalácie zrušené. Po deportácii pracovníkov múzea bola jeho činnosť dočasne pozastavená. V roku 1946 pod vedením historičky umenia Hany Volavkovej (*1904, †1985) obnovilo múzeum svoju činnosť, expozície boli opäť sprístupnené a okrem predmetov hmotnej kultúry začalo spravovať aj knihy. Tie sa stali súčasťou múzejnej knižnice, ktorú mal na starosti významný judaista a hebreista Otto Muneles (*1894, †1967). V roku 1950 bolo múzeum zoštátnené a premenované na Štátne židovské múzeum, následkom čoho došlo k oslabeniu väzieb medzi židovskou komunitou a múzeom. Budovy múzea pripadli štátu, na ktorého príkaz bola časť zbierok predaná do zahraničia a zbierky s náboženským charakterom sa stali pre verejnosť neprístupné. Vtedajšia štátna ideológia mala negatívny vplyv aj na vykonávanie nezávislej odbornej činnosti, ktorá bola obmedzená témami povolenými režimom. Vzniklo niekoľko putovných výstav, taktiež boli zdokumentované židovské stavby a pamiatky v Čechách, na Morave a na Slovensku. Po nežnej revolúcii boli v roku 1994 budovy múzea a Starý židovský cintorín vrátené Židovskej obci v Prahe, zbierky boli zreštaurované Federáciou židovských obcí v ČR. Židovské múzeum v Prahe (ŽMP) ako neštátna inštitúcia bolo zriadené 1. októbra 1994.

V súčasnosti ŽMP okrem spravovania zbierok a knižnice organizuje krátkodobé a dlhodobé expozície a výučbové a vzdelávacie programy pre školy a širokú verejnosť. Od roku 1965 až dodnes vydáva odborný časopis Judaica Bohemiae.

Zbierky a fondy ŽMP

Zbierky ŽMP tvoria dve podkategórie: judaiká a knihy. Zbierka judaík obsahuje synagógové predmety a predmety do domácností. Zahŕňa predmety textilnej povahy (napr. synagógové opony, plášte na Tóru, povijany a drapérie), kovové a 3D predmety (napr. nadstavce a koruny na Tóru, ukazovadlá, pokladničky, misky), vizuálne artefakty (napr. maľby, kresby, fotografie), rukopisy a nálezy z geníz. Zbierku kníh tvorí historický knižný fond (staré tlače vydané do roku 1860) a vzácny knižný fond (tlače po roku 1860).

Zbierka textílií je najvýznamnejším súborom aškenázskych textílií na svete. Obsahuje vyše 12-tisíc zbierkových predmetov z regiónu Čiech, Moravy a Sliezska. Základ tvoria textílie zo 16. a 17. storočia, obsahuje však aj tkaniny z neskoršieho obdobia (najmä z 19. storočia). Zahŕňa synagógové textílie (napr. zo synagóg zničených pri asanácii židovského mesta v roku 1906, synagógové textílie z vojnového obdobia z územia Protektorátu Čiech a Moravy), ktoré tvoria najvýraznejšiu časť, ako aj predmety z domácností a osobného vlastníctva. Najpočetnejšou skupinou sú plášte na Tóru. Medzi významné artefakty patrí napr. synagogálna opona venovaná významnými pražskými židovskými manželmi Maiselovými (1592) a štandarda cechu pražských židovských mäsiarov (1850).

V zbierke kovových predmetov sa nachádza viac ako 8-tisíc kusov predmetov zo synagóg, z domácností, zo spolkov a z inštitúcií spojených s náboženskou praxou, ale aj predmety každodennej potreby. Okrem kovových predmetov zbierka zahŕňa predmety z dreva, keramiky, zo skla či vzácnych kovov. Je rozdelená tematicky (vybavenie synagóg, predmety spojené so židovskými sviatkami, predmety spojené s existenciou spolkov a vecné pamiatky šoa). Obsahuje napr. štíty na Tóru, svadobné prstene, chanukové svietniky, kolísky, podnos na macesy a i. Najviac sú zastúpené ukazovadlá na Tóru (jad) v počte 1 200 kusov.

Zbierka vizuálneho umenia obsahuje 18-tisíc malieb, grafík, kresieb, plastík a nových médií z konca 18. storočia až do súčasnosti. Výnimočnú kolekciu kresieb vytvorených v terezínskom gete tvorí 4 387 detských kresieb a 2 922 kresieb dospelých od neprofesionálnych i profesionálnych umelcov (napr. od Františka Zelenku, *1904, †1944; Charlotty Burešovej, *1904, †1983). Súčasťou zbierky sú napr. aj diela českých maliarov Roberta Guttmana (*1880, †1942) a Jakuba Schikanedra (*1855, †1924).
Zbierka rukopisov a nálezov z geníz obsahuje vyše 2-tisíc predmetov. K unikátnym predmetom patria hebrejské kódexy zo stredoveku (najmä z Aškenazu), hagady, exegetické a homiletické texty či rodinné megily. V zbierke je dochovaných aj niekoľko rukopisov z 18. storočia tzv. moravskej pisárskej školy. Jadro zbierky tvoria rukopisy z knižnice pražskej židovskej obce.

Zbierka kníh obsahuje aj 400 vzácnych tlačí z obdobia 15. – 19. storočia prevažne v hebrejskom jazyku, ale aj v latinčine, nemčine a jidiš. Najvzácnejší je exemplár ilustrovanej knihy Obrad šabatových piesní a modlitba po jedle (hebr. Seder zmirot u-birkat ha-mazon, 1514).
Súčasťou fondu ŽMP je oddelenie pre dokumentáciu dejín šoa, ktoré začalo svoju činnosť v roku 1969. Archivuje dokumenty, mapy a plány terezínskeho geta, ako aj dokumenty spojené s každodenným životom väzňov či úradné, archívne a súkromné dokumenty, zákony a nariadenia týkajúce sa židovských obyvateľov Protektorátu Čiech a Moravy i osobné pozostalosti (napr. skladateľa Gideona Kleina, *1919, †1945).

Samostatnou zbierkou fondu ŽMP je zbierka rozhovorov s pamätníkmi, ktorá s celkovým počtom 1 750 rozhovorov patrí k najväčším svojho druhu v rámci ČR. ŽMP okrem zbierok spravuje aj fotoarchív a archív.

Objekty pod správou ŽMP

ŽMP v súčasnosti spravuje Maiselovu, Pinkasovu, Španielsku a Klausovú synagógu, Obradnú sieň, Starý židovský cintorín, Galériu Roberta Guttmanna a archív sídliaci v Smíchovskej synagóge.
Maiselova synagóga bola postavená v rokoch 1590 – 92 vďaka židovskému obchodníkovi a prímasovi židovskej obce Mordechajovi Maiselovi (*1528, †1601), ktorý získal od cisára Rudolfa II. privilégium postaviť osobnú synagógu. Pôvodne bola postavená v renesančnom slohu. Po poškodení požiarmi v 17. a 18. storočí bola prestavaná do súčasnej novogotickej podoby. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia zameraná na dejiny Židov v Čechách a na Morave od počiatku až po emancipáciu (→ jozefínske reformy).

Pinkasova synagóga je druhou najstaršou dochovanou synagógou v Prahe. Bola postavená ako súkromná synagóga v roku 1535 v neskorogotickom slohu. V 17. storočí bola pristavená ženská loď, galéria a vestibul. V 18. storočí bola barokovo prestavaná. V rokoch 1955 – 60 maliari Jiří John (*1923, †1972 a Václav Boštík (*1913, †2005) vytvorili na stene hlavnej lode a priľahlých priestorov Pamätník obetí šoa z českých krajín, jeden z najstarších pamätníkov svojho druhu v Európe. Ručne napísaný abecedný zoznam takmer 80-tisíc českých a moravských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, je členený podľa ich posledného bydliska. V interiéri synagógy sa nachádza expozícia detských kresieb z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 44 pod vedením rakúskej maliarky Friedl Dicker-Brandeisovej (*1898, †1944). Vonkajšia expozícia Cesty bez návratu sa venuje téme deportácií Židov českých krajín v rokoch 1939 – 45.

Španielska synagóga bola postavená v roku 1868 v byzantskom slohu s interiérovou výzdobou v maurskom štýle inšpirovanou španielskou Alhambrou. Vznikla na mieste najstaršej synagógy pražského židovského mesta Stará škola (Altšul, 12. storočie), ktorá bola v roku 1867 zbúraná. V súčasnosti v nej sídli expozícia zameraná na históriu Židov v Čechách a na Morave od emancipácie do povojnového obdobia.

Klausová synagóga je najväčšou synagógou pražského židovského mesta. Bola vybudovaná na mieste, kde pôvodne v 16. storočí stáli tri budovy (tzv. klausy), ktoré v roku 1689 zničil požiar. V jednej z nich sídlila ješiva, v ktorej učil rabín Jehuda Löw ben Becalel (*medzi 1512 – 26, †1609). Synagóga v minulosti slúžila ako modlitebňa Pražského pohrebného bratstva (→ chevra kadiša). V súčasnosti je zameraná na expozíciu s názvom Židovské tradície a zvyky, ktorá oboznamuje so základnými textami judaizmu, Tórou, Talmudom, interiérom synagóg, židovskými bohoslužbami a sviatkami.

Obradná sieň bola vybudovaná v rokoch 1906 – 08 na mieste staršej budovy Pražského pohrebného bratstva. Expozícia je zameraná na pohrebné bratstvo a jeho sociálnu a náboženskú dôležitosť pre židovskú obec. Zobrazuje židovský spôsob pochovávania, obrady a zvyky spojené so smrťou, ako aj liturgické predmety a fragmenty náhrobkov zo 14. storočia.

Starý židovský cintorín patrí k najstarším židovským pohrebiskám na svete. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Najstarší náhrobok patriaci učencovi a básnikovi Avigdorovi Karovi (†1439) je datovaný do roku 1439. Nachádza sa tu 12-tisíc náhrobných kameňov, zväčša bohato zdobených kvetinovými a zvieracími motívmi zo židovskej symboliky. Sú tu pochovaní napr. rabín Jehuda Löw ben Becalel, prímas židovskej obce Mordechaj Maisel (*1528, †1601), historik a učenec David Gans (*1541, †1613), zberateľ hebrejských tlačí David Oppenheim (*1664, †1736).

Galéria Roberta Guttmanna je výstavný priestor v správe ŽMP, ktorý bol otvorený v roku 2001. Je pomenovaná po pražskom maliarovi Robertovi Guttmannovi (*1880, 1942).

Smíchovská synagóga bola vybudovaná v pražskej mestskej časti Smíchov v roku 1863 pre potreby miestnej židovskej obce. V roku 1931 bola funkcionalisticky prestavaná. V roku 1941 slúžila ako sklad pre zhabaný majetok Židov. Po druhej svetovej vojne náboženskú činnosť neobnovila. Bola zreštaurovaná a v súčasnosti slúži ako archív a študovňa.

Šówa —

1. Šówa-tennó — oficiálne (posmrtné) meno japonského cisára Hirohita.

2. Žiariaci mier — názov vládnej éry cisára Hirohita, ktorá sa začala 25. decembra 1926 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 7. januára 1989 jeho smrťou.

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Konoe, Fumimaro, 12. 10. 1891 Tokio – 16. 12. 1945 tamže — japonský politik. Pochádzal z prostredia cisárskeho dvora. Od roku 1916 bol členom, od roku 1933 predsedom hornej komory parlamentu (Diet), v rokoch 1937 – 39 a 1940 – 41 predsedom vlády. V roku 1919 bol členom japonskej delegácie na Parížskej mierovej konferencii. Do funkcie premiéra bol vymenovaný (1937) v zložitom období, predpokladalo sa, že zjednotí národ a dokáže udržať armádu, aby sa nepokúsila o vojenský prevrat. Počas svojho pôsobenia vytvoril politickú organizáciu Asociácia na podporu trónu (Taisei jokusankai, 1940), ktorá sa stala nástrojom totalitnej kontroly štátu nad obyvateľstvom, zároveň však dokázala zabrániť armáde v absolútnom prevzatí moci nad štátom. V zahraničnopolitickej oblasti sa dal zatiahnuť do neúspešnej druhej japonsko-čínskej vojny (1937 – 45), ktorá vyostrila vzťahy medzi Japonskom a USA. Z postu premiéra rezignoval v októbri 1941, keď zlyhalo jeho úsilie o mierové riešenie napätej situácie. Počas vojny v Tichomorí (→ druhá svetová vojna) bol pod dozorom armády, v roku 1944 sa podieľal na páde vlády premiéra Hidekiho Tódžóa. Po vojne bol v roku 1945 krátko ministrom vo vláde Naruhika Higašikuniho, po obvinení z vojnových zločinov spáchal samovraždu.

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

Kongó budži — buddhistický kláštorný komplex v Japonsku na polostrove Kii ostrova Honšu na posvätnej hore Kója. Na mieste dnešného komplexu bolo v roku 816 mníchom Kúkaiom založené centrum ezoterického smeru mikkjó (tzv. tajné učenie) buddhistickej sekty šingon-šú. Jeho význam vzrástol počas obdobia Heian (794 – 1185); súčasné jednotné pomenovanie Kongó budži vzniklo až v ére Meidži (1868 – 1912). Kláštorný komplex, ktorý patrí v súčasnosti k najrozsiahlejším a najposvätnejším náboženským centrám Japonska, pozostáva z viac ako 100 chrámových a kláštorných stavieb. V roku 2004 bol v rámci súboru pamiatok s názvom Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Komunistická strana Číny, čín. Čung-kuo kung-čchan-tang — čínska radikálnoľavicová revolučná socialistická politická strana, od roku 1949 fakticky jediná mocenská politická sila v Číne. Podľa počtu členov je najväčšou komunistickou stranou na svete (podľa čínskych údajov približne 91,91 mil. členov, 2019). Jej riadiacimi orgánmi sú Ústredný výbor (ÚV), generálny tajomník, Stály výbor Politbyra (5 – 9 členov) a Politbyro, tlačovým orgánom denník Žen-min ž’-pao (Ľudový denník, založený v roku 1948).

KS Číny bola založená v júli 1921 v Šanghaji ľavicovo orientovanými intelektuálmi, ktorí vyšli z Hnutia 4. mája, k jej spoluzakladateľom patrili Čchen Tu-siou (jej prvý tajomník) a Li Ta-čao. V roku 1922 sa stala sekciou Komunistickej internacionály, ktorej pracovníci sa spolu s ruskými (sovietskymi) poradcami významne podieľali na jej formovaní. V rokoch 1923 – 27 spolupracovala v tzv. jednotnom fronte so stranou Kuomintang (tzv. nacionalisti) a tvorila jej ľavé krídlo. Úsilie KS o boľševizáciu Kuomintangu viedlo ku konfliktom, ktoré vyvrcholili v apríli 1927 pravicovým Čankajškovým aprílovým pučom. Následne komunisti vyvolali viacero povstaní, napr. v auguste 1927 nančchangské povstanie, počas ktorého začali vytvárať prvé oddiely komunistickej Čínskej červenej armády (neskôr Čínska robotnícko-roľnícka červená armáda; → Čínska ľudovo oslobodzovacia armáda), a v decembri 1927 Kantonské povstanie považované za začiatok boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajška. S cieľom zlikvidovať Čínsku červenú armádu uskutočnil Čankajšek v roku 1930 päť protikomunistických vyhladzovacích akcií a KS Číny sa v nasledujúcom období dostala do ilegality. Podarilo sa jej získať kontrolu nad niekoľkými odľahlými vidieckymi oblasťami, v ktorých podľa sovietskeho vzoru zakladala soviety; najvýznamnejší z nich, Ústredná revolučná základňa, existoval v rokoch 1931 – 34 v horách Ťing-kang-šan na pomedzí provincií Ťiang-si a Fu-ťien. Pod správou Ťiang-siského sovietu bola na prvom všečínskom kongrese zástupcov čínskych sovietov vyhlásená nezávislá Čínska sovietska republika (1931 – 37) na čele s predsedom ľudovej vlády Mao Ce-tungom.

Počas rozsiahleho ústupového manévru čínskych komunistov zoskupených v Čínskej robotnícko-roľníckej červenej armáde z kuomintanského obkľúčenia (→ Dlhý pochod, 1934 – 36) získal v komunistickej armáde vedúce postavenie Mao Ce-tung (1935), ktorý sa v roku 1945 stal predsedom ÚV KS Číny a rozhodujúcu pozíciu vo vedení strany si udržal až do smrti (1976). Pod tlakom japonskej agresie (1937 – 45) sa nakrátko armády KS Číny (Čínska ľudovo oslobodzujúca armáda) a Kuomintangu (→ Čínska národno revolučná armáda) spojili a vytvorili Jednotný národný revolučný front, ktorý sa však po kapitulácii Japonska rozpadol a medzi ozbrojenými silami komunistov a tzv. nacionalistov (Kuomintang) vypukol nový konflikt (1946 – 49; → občianske vojny v Číne). Po definitívnej porážke Kuomintangu a jeho stiahnutí sa na Taiwan vyhlásil Mao Ce-tung 1. októbra 1949 v Pekingu založenie Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) na čele s KS Číny ako jedinou vládnucou silou v krajine. Čína nadviazala úzke spojenectvo so Sovietskym zväzom a zaradila sa do tábora socialistických krajín.

Za výdatnej podpory Sovietskeho zväzu a podľa sovietskeho modelu uskutočňovaná hospodárska politika (pozemková reforma, kolektivizácia, industrializácia) priniesla spočiatku (1949 – 57) obnovu a rast hospodárstva. Strana však postupne nastúpila vlastnú cestu budovania komunizmu v duchu Mao Ce-tungových koncepcií, jej oficiálnou doktrínou sa stala špecifická čínska verzia marxizmu – učenie Mao Ce-tunga (→ maoizmus) zdôrazňujúce význam roľníctva (ako avantgardy revolúcie), armády a gerilovej vojny a presadzujúce teóriu permanentnej revolúcie, podľa ktorej komunistická strana nemôže nikdy dospieť do štádia sebauspokojenia a po víťazstve v jednom zápase musí okamžite pristúpiť k ďalším revolučným zápasom. Mao Ce-tung v tomto duchu riadil stranu i štát, čo viedlo k ideologickým rozporom s predstaviteľmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Politika KS Číny v 60. rokoch 20. stor. mala charakter kampaní, ktoré však mali pre Čínu neblahé dôsledky. Napr. počas tzv. kampane na potlačenie kontrarevolucionárov (1951) boli poslané do pracovných táborov alebo popravené tisíce príslušníkov Kuomintangu, z iniciatívy Mao Ce-tunga začatá kampaň Sto kvetov (1956) sa zmenila na kritiku celého režimu a viedla k vzniku nepokojov; reakciou na túto kritiku bolo spustenie kampane proti pravičiarom (1957), ktorej výsledkom bolo odstránenie ďalších státisícov vzdelaných ľudí z verejného života často odsúdených na tzv. prevýchovu prácou v pracovných táboroch alebo aj na smrť, dôsledkom ekonomickej tzv. politiky veľkého skoku (1958 – 61) realizovanej s cieľom hospodárskeho povznesenia Číny a rozvoja poľnohospodárstva však bol hladomor (1959 – 62). Mao Ce-tung so svojím ultraľavicovým krídlom presadil v strane kultúrnu revolúciu (oficiálne trvala 1966 – 69), na uskutočnenie jej cieľov použil študentov organizovaných v Červených gardách. Revolúcia priniesla rozsiahle čistky, teror, ničenie kultúrnych pamiatok a rozvrat spoločnosti a jej dôsledky pretrvávali až do Mao Ce-tungovej smrti v roku 1976.

Rozpory medzi komunistickými stranami Číny a Sovietskeho zväzu sa však týkali nielen ideologických, ale aj ďalších oblastí. KS Číny nesúhlasila s kritikou kultu osobnosti J. V. Stalina v Sovietskom zväze (1956), v zahraničnopolitickej oblasti odmietala vedúcu úlohu KSSZ v medzinárodnom komunistickom hnutí, nesúhlasila s tézou o mierovom spolužití komunizmu a kapitalizmu (uzavretie dohody medzi Sovietskym zväzom, USA a Spojeným kráľovstvom o zákaze skúšok jadrových zbraní z roku 1963 považovala za dôkaz, že Sovietsky zväz zneužíva jadrovú hrozbu len na svoje vlastné záujmy, a nie na dosiahnutie cieľov svetovej revolúcie) a pod. To viedlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov (→ čínsko-sovietske konflikty).

Po Mao Ce-tungovej smrti sa v roku 1976 stal predsedom Ústredného výboru Chua Kuo-feng, ktorý počas svojho pôsobenia (do roku 1978) odstránil z vedenia strany ultraľavicové krídlo, tzv. bandu štyroch, v ideologickej a politickej oblasti sa však naďalej pridŕžal Mao Ce-tungovho učenia. Proti nemu sa postavila frakcia okolo Teng Siao-pchinga, ktorá v roku 1978 podrobila Chua Kuo-fenga kritike. Moci sa fakticky ujal Teng Siao-pching (formálne zostal vo funkcii podpredsedu vlády), hoci oficiálne nezastával v KS Číny žiadnu vysokú funkciu (predsedom strany bol oficiálne až do roku 1981 Chua Kuo-feng). Oživil vzťahy so zahraničím (najmä s USA) a vyhlásil reformný program, tzv. socializmus s čínskymi zvláštnosťami (→ Štyri modernizácie, spočíval v spojení čiastočnej liberalizovanej ekonomiky a politického monopolu komunistickej strany), politiku jedného dieťaťa smerujúcu k obmedzeniu rastu čínskej populácie a i. V roku 1981 sa generálnym tajomníkom ÚV KS Číny stal Chu Jao-pang, ktorý však pre svoju liberálnejšiu politiku bol predstaviteľmi tvrdej línie v strane v roku 1987 zbavený funkcie. Jeho nástupca Čao C’-Jang (1987 – 89) bol odvolaný pre ochotu rokovať so študentmi počas masových protikomunistických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu (→ Tchien-an-men). V rokoch 1989 – 2002 stál na čele KS Číny Ťiang Ce-min a 2002 – 12 Chu Ťin-tchao, ktorý vo svojej vízii tzv. harmonickej socialistickej spoločnosti kládol dôraz na tzv. vedecký pohľad na rozvoj. V porovnaní s predošlým obdobím sa viac zdôrazňovala úloha štátu v ekonomike, najmä jeho strategická účasť na vlastníctve podnikov (v západnej ekonomickej literatúre sa na označenie tohto čínskeho ekonomického modelu používa termín štátny kapitalizmus). Od roku 2012 vedie KS Číny Si Ťin-pching presadzujúci koncepciu tzv. čínskeho sna (vybudovanie prosperujúcej, omladenej spoločnosti).

komprador [port.], comprador — pomenovanie Číňanov, ktorí v 18. – 19. stor. nakupovali pre európskych obchodníkov usídlených najmä v oblasti Kantonu a Macaa čínsky tovar, neskôr sa ich úlohy postupne rozširovali a stali sa kľúčovými sprostredkovateľmi vzájomného obchodu. Kompradori (čín. ťiang-paj-tu alebo maj-pan) zohrávali dôležitú úlohu v prvej fáze obchodovania západných mocností s Čínou v období pred podpisom Nankinskej zmluvy (1842). Po jej podpise a následnom otvorení piatich čínskych prístavov európskym obchodníkom (→ otvorený prístav), keď sa cisárske úrady dynastie Čching usilovali obmedzovať priame obchodovanie Európanov (najmä z Portugalska, z Holandska, zo Spojeného kráľovstva a z Francúzska), zabezpečovali kompradori ako zamestnanci zahraničných spoločností obchodovanie s čínskymi zákazníkmi a sprostredkovali nákup a predaj tovarov.

Kolchidské kráľovstvo → Kolchida

Kolchida, gr. Kolchis — antický názov historického územia medzi východným a juhovýchodným pobrežím Čierneho mora a južným predhorím Veľkého Kaukazu a severným predhorím Malého Kaukazu na Kolchidskej nížine na dolnom toku riek Rioni (v staroveku gr. Fasis) a Inguri v dnešnom západnom Gruzínsku (regióny Abcházsko; Samegrelo-Zemo Svaneti; Guria; Adžarsko; Rača-Lečchumi a Kvemo Svaneti; Imereti).

V gréckej mytológii bájna krajina, kráľovstvo Aiéta (Aiétés), do ktorého priletel Frixos (→ Frixos a Hellé) na zlatom baranovi. Neskôr tam priplávali argonauti a ich vodca Jáson (Iasón) s pomocou Aiétovej dcéry Medey získal zlaté rúno.

Na prelome neskorej bronzovej a ranej železnej doby (2. polovica 2. tisícročia pred n. l. – 1. polovica 1. tisícročia pred n. l.) sa tam sformovala tzv. kolchidská kultúra, ktorá zasahovala aj na územie Anatólie v dnešnom severovýchodnom Turecku, ako aj do oblasti okolo Soči v dnešnom Rusku. Jej nositeľmi boli najmä Kolchovia (súhrnný názov kmeňov patriacich do megrelsko-čanskej, resp. lazskej vetvy a na severe do svanskej vetvy kartvelských kmeňov), niekedy nazývaní aj Heniochovia, ktorí sa na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. spojili pod jedným vládcom do silného kmeňového zväzu (štátneho útvaru) nazývaného Kolcha (gr. Kolchis; najstaršia písomná zmienka o názve je v asýrskom nápise Tiglatpilesara I. pravdepodobne z prelomu 12. a 11. stor. pred n. l.).

Na vyvýšených miestach stavali Kolchovia komplexy osád pozostávajúcich z drevených zrubových domov; jedna z osád bola vždy obkolesená vodným kanálom (napr. archeologické nálezisko Namčeduri neďaleko mesta Kobuleti na pobreží Čierneho mora 20 km od Batumi, Adžarsko). Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie pšenice, prosa, hrozna; polia boli umelo zavlažované), chovom dobytka, kôz a oviec, ťažbou dreva (najmä na stavbu lodí) a získavaním kovov (najmä bronzu, od konca 2. tisícročia pred n. l. aj železa; banské štôlne boli objavené napr. na hornom povodí rieky Rioni, metalurgické centrá v povodí rieky Čorochi, tur. Çoruh, na strednom a hornom povodí rieky Rioni a na území Abcházska) a remeslami. Vyrábali špecifickú keramiku čiernej farby, mali vysoko rozvinutú výrobu poľnohospodárskych nástrojov a zbraní z bronzu a iných zliatin (sekery, motyky, kopije, meče, ozdobné predmety, sošky ľudí a zvierat, šperky a i.). Najtypickejším predmetom kolchidskej kultúry je šesťhranná tzv. kolchidská sekera, ktorá sa našla vo vyše sto náleziskách na území západného Gruzínska (najstarší nález z 18. – 17. stor. pred n. l. pochádza z obce Ureki na pobreží Čierneho mora asi 50 km od mesta Batumi v regióne Guria), ktorá sa používala na vojenské, hospodárske a neskôr i na kultové účely, od 11. stor. pred n. l. s grafickými ornamentmi, farebnou inkrustáciou (nález z obce Ude, 11. – 9. stor. pred n. l., asi 20 km od mesta Achalciche v regióne Samcche-Džavacheti), od 9. stor. pred n. l. s rytými vyobrazeniami zvierat (pes, jeleň, kôň) a typickými geometrickými ornamentmi používanými aj na iných bronzových predmetoch.

Medzi obyvateľmi nížin, kde sa nachádzali remeselnícke centrá, a obyvateľmi horských oblastí, kde sa ťažila ruda a drevo, existoval čulý obchodný ruch. Kolchidská kultúra má veľa spoločných charakteristík s tzv. kobanskou kultúrou (rozvíjala sa v rovnakom období v oblasti Severného Kaukazu, t. j. v Severnom Osetsku-Alanii, Ingušsku, Kabardsko-Balkarsku a Čečensku; nazvaná podľa náleziska Koban v Severnom Osetsku-Alanii), preto sa obidve často súhrnne označujú ako kolchidsko-kobanský kultúrny okruh. V období 750 pred n. l. – 741 pred n. l. Kolchu výrazne oslabili vojny s urartským kráľom Sardurom II. a v poslednej štvrtine 8. stor. pred n. l. ju zničili nájazdy Kimmerijcov.

Na prelome 7. a 6. stor. pred n. l. vzniklo na území Kolchidy Kolchidské kráľovstvo, ktoré sa tiež sformovalo na báze kmeňového zväzu Kolchov a kolchidskej kultúry. Malo rovnako vysoko rozvinutú ťažbu a metalurgiu železa a farebných kovov (kolchidské zlatonosné rieky spomínal na začiatku nášho letopočtu napr. grécky historik a geograf Strabón v diele Geografia), ako aj ťažbu dreva, remeselnícku výrobu a umelecké remeslá, najmä zlatotepectvo (výrobu zlatých šperkov), výrobu keramiky na hrnčiarskom kruhu, poľnohospodárstvo (pestovali sa tam rôzne druhy pšenice, ľan a konope), vinohradníctvo a chov dobytka. Razili sa tam strieborné mince (tzv. kolchidské strieborniaky) a rozvinuli sa obchodno-remeselnícke centrá mestského typu, napr. Kutaia (dnes Kutaisi), Vani, Dablagomi (pri Samtredii) a Ciche Godži (aj Nokalakevi; v gréckych antických prameňoch nazývané Archaiopolis, lat. Archaeopolis).

Kolchida mala od najstarších čias čulé obchodné styky s ostatnými čiernomorskými oblasťami i s ostrovmi Stredozemného mora, napr. s Krétou (v jednom z gréckych mýtov si Aiétovu sestru Pasifaé vzal za manželku krétsky kráľ Minós). Gréci v rámci tzv. veľkej gréckej kolonizácie expandovali v 6. stor. pred n. l. k východnému pobrežiu Čierneho mora a obyvatelia gréckeho mesta Milétos v Malej Ázii (dnes Milét v Turecku) tam založili viaceré kolónie, napr. Fasis (dnes Poti; na rieke Rioni) a Dioskurias (neskôr nazývaná Sebastopolis, dnes Suchumi). Podľa gréckych prameňov sa Peržanom nepodarilo podmaniť si Kolchidské kráľovstvo, Kolchovia im však pravidelne posielali dary. Od 4. stor. pred n. l. bola Kolchida ovplyvnená helenistickou kultúrou (→ helenizmus), v 3. stor. pred n. l. sa väčšia časť územia dostala pod správu Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. pred n. l. migrovali obyvatelia horských oblastí do nížin. Na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. kráľ Mithradatés VI. Eupator (gr. Eupatór) začlenil rozdrobené územie západného a juhozápadného Kolchidského kráľovstva do Pontskej ríše. V roku 66 pred n. l. porazil Mithradata rímsky vojvodca Pompeius (Magnus) a územie Kolchidy zveril pod vládu domáceho vládcu Aristarcha (vládol 65 – 49/47 pred n. l.). Neskôr tam rímsky vojvodca Marcus Antonius vytvoril vazalský štát, ktorý formálne zveril pod vládu pontského kráľa Polemóna I. V 1. polovici 2. stor. n. l. kartlijský kráľ Pharsman II. Dobročinný (vládol v 30. – 50. rokoch 2. stor.) rozšíril svoje územie na západ až po pobrežie Čierneho mora. V 2. stor. sa na území bývalého Kolchidského kráľovstva (dnešného západného Gruzínska) začalo formovať kráľovstvo, ktoré je v gruzínskych prameňoch nazývané Egrisi a v antických prameňoch Lazika (→ Lazovia).

Kolcha → Kolchida

koku [jap.] — staršia japonská jednotka objemu (asi 180,4 l) používaná približne v 7. – 19. stor.

Kója, Kója-san → Kii

Koizumi, Džun’ičiró, 8. 1. 1942 Jokosuka, prefektúra Kanagawa — japonský politik. Študoval na univerzite v Tokiu a Londýne. Ako člen Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party LDP, jap. Džijú minšutó, založená 1955) bol 1972 zvolený do Snemovne reprezentantov (Šúgiin) japonského parlamentu ako poslanec za Kaganawu (pôsobil do 2009). Postupne zastával viacero ministerských funkcií, 1988 – 89 a 1996 – 98 minister zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia, 1992 – 93 minister pôšt a telekomunikácií, 2006 minister zahraničných vecí. R. 2001 – 06 predseda LDP a premiér, ktorým sa stal aj na základe svojho programu štrukturálnych reforiem zameraných na oživenie rastu ekonomiky, privatizáciu japonskej štátnej pošty a decentralizáciu štátnej správy. V zahraničnej politike sa usiloval o užšiu spoluprácu s USA, ktoré podporoval v boji proti terorizmu, a o zvýšenie globálnej zodpovednosti Japonska. Do vojny proti Iraku vyslal japonských vojakov, čím sa od ukončenia 2. svetovej vojny Japonsko prvýkrát vojensky angažovalo. Vo funkcii premiéra opakovane (šesťkrát) navštívil kontroverznú japonskú svätyňu Jasukuni, čo vyvolalo zhoršenie vzťahov s Kórejskou republikou a Čínou a masové protijaponské protesty v Číne.

Kóírálovci (Kóírálá) — nepálska rodina, z ktorej pochádzajú viacerí významní politici a umelci.

Najvýznamnejší členovia: Bišvéšvar Prasád (8. 9. 1914 Váránasí – 21. 7. 1982 Káthmandu) — politik a spisovateľ, brat Mátriku Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda, starý otec Maniše. Považovaný za jedného z najvýznamnejších politických osobností modernej nepálskej histórie. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, ktorá 1959 vyhrala prvé demokratické parlamentné voľby a Bišvéšvar ako jej predseda (1952 – 56, 1957 – 76) sa stal prvým nepálskym demokraticky zvoleným premiérom (1959 – 60). Neúspešne sa usiloval o ďalšiu demokratizáciu a modernizáciu krajiny (okrem iného o nastolenie konštitučnej monarchie). V decembri 1960 ho kráľ Mahéndra (*1920, †1972; vládol od 1955) odvolal, v krajine zrušil parlamentný systém (začiatkom 1961 zakázal politické strany) a 1962 zaviedol paňčájat. Bišvéšvar bol uväznený (1960 – 68), neskôr žil striedavo v indickom exile, v Nepále (kde bol opäť niekoľkokrát väznený) a v USA. Autor viacerých poviedok s existenciálnym filozofickým zameraním;

Giridža Prasád (4. 7. 1924 Saharsa, Bihár, India – 20. 2. 2010 Káthmandu) — politik, nevlastný brat Bišvéšvara Prasáda a Mátriku Prasáda. Pôsobil v odboroch a súčasne sa angažoval v politickej strane Nepálsky kongres, 1996 – 2010 jej predseda. Pre svoj kritický postoj k absolutistickej monarchii bol v 60. a 70. rokoch 20. stor. niekoľkokrát väznený, do nepálskej politiky vniesol tému aktivizácie robotníkov i roľníkov a do strany Nepálsky kongres výraznú socialistickú orientáciu. Po prijatí ústavy (1990; vyhlásenie konštitučnej monarchie, zrušenie paňčájatu, zavedenie systému viacerých politických strán) a po víťazstve Nepálskeho kongresu v prvých voľbách (1991) sa stal ministerským predsedom a ministrom zahraničia (do 1994; tieto funkcie zastával aj 1998 – 99), 2000 – 01 ministerský predseda a minister obrany. Významne sa podieľal na ukončení bojov s maoistickými gerilami operujúcimi v Nepále (1996 – 2006 občianska vojna), 2006 – 08 bol opäť ministerským predsedom. Po zvrhnutí monarchie a vyhlásení republiky (2008) zastával až do zvolenia prvého voleného nepálskeho prezidenta Ráma Barana Jádava krátko aj funkciu hlavy štátu (január – júl 2008);

Maniša (16. 8. 1970 Káthmandu) — herečka pôsobiaca v Indii, vnučka Bišvéšvara Prasáda. Hrala napr. vo filmoch 1942: Príbeh lásky (1942: A Love Story, 1994), Bombaj (Bombay, 1995), Zo srdca... (Dil se..., 1998), Anvár (Anwar, 2007). Držiteľka viacerých filmových ocenení;

Mátrika Prasád (1. 1. 1912 Váránasí – 11. 9. 1997 Birátnagar) — politik, brat Bišvéšvara Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, 1950 – 52 jej predseda. Prvý nepálsky premiér (1951 – 52) po skončení tzv. ránovského obdobia (1856 – 1951), počas ktorého bola funkcia premiéra dedičná a všetka moc v krajine sa sústreďovala v rukách príslušníkov aristokratického rodu Ránovcov. V Nepálskom kongrese predstavoval monarchistické krídlo podporujúce kráľa Tribhuvanu (*1906, †1955, vládol od 1911) z dynastie Šáhovcov (1768 – 2008). Po rozkole v Nepálskom kongrese z neho vystúpil a 1952 založil Národnú demokratickú stranu. R. 1953 – 55 opäť vykonával funkciu premiéra, 1961 – 64 zástupca Nepálu v OSN a veľvyslanec v USA.

Kohíma — mesto v severovýchodnej Indii v blízkosti hranice s Mjanmarskom v medzihorskej kotline, hlavné mesto členského štátu Nágsko; 89-tis. obyvateľov (2013). Remeslá. Stredisko obchodu s ryžou, bavlnou, citrusmi, so zemiakmi a s prírodnou živicou šelak. Prechádza ním cesta spájajúca dolinu rieky Brahmaputry a mesto Imphál v členskom štáte Manípur.

Tradičné sídlo nágskeho kmeňa Angamiov. Po ovládnutí nágskych území Britmi sa Kohíma 1879 stala správnym centrom dištriktu Naga Hills provincie Ásam Britskej Indie. Po vpáde Japonska do Indie počas 2. svet. vojny sa v blízkosti mesta 4. 4. – 22. 6. 1944 odohrali prudké boje, v ktorých zvíťazili Spojenci a ktoré znamenali rozhodujúci zvrat (tzv. Stalingrad Východu) v bojoch o Barmu (Mjanmarsko). Od 1963 je Kohíma hlavným mestom Nágska.

Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (1973). Katedrála (1986 – 91) s prvkami domácej, nágskej architektúry. Vojenský cintorín (založený 1946) s hrobmi asi 1 420 prevažne britských vojakov, ktorí padli v 2. svet. vojne. Univerzita (Nagaland University, založená 1994). Štátne múzeum venované umeniu a kultúre nágskych kmeňov (založené 1970).

kofun [jap.] —

1. mohyla;

2. v archeológii a v dejinách umenia obdobie dejín Japonska medzi 300 n. l. – 600 n. l. charakteristické budovaním mohýl; v historiografii sa toto obdobie nazýva mohylové obdobie a jeho kultúra mohylová kultúra.

Kodžong, 8. 9. 1852 Soul, palác Unhjon – 21. 1. 1919 tamže, palác Toksu — kórejský kráľ (od 1863) a prvý kórejský cisár (od 1897) z dynastie I (Ri). Na trón nastúpil neplnoletý, do 1873 vládol za neho jeho otec, princ Täwongun (*1820, †1898, regent 1863 – 73). Na rozdiel od otca sa Kodžong usiloval aktívne pôsobiť v zahraničnej politike. V snahe vyrovnať sa Japonsku a Číne (obidva štáty boli v tom období cisárstvami) vyhlásil Kórejské cisárstvo (1897; ako cisár prijal meno Kwangmu), 1882 zriadil úrad pre zahraničné záležitosti Öamun. Jeho zámer zachovať jednotný Kórejský polostrov a zbaviť sa ruskej, japonskej a čínskej kontroly, v záujme čoho podpísal viacero nevýhodných zmlúv a reforiem, sa skončil neúspešne. R. 1876 podpísal s Japonskom nevýhodnú Kanghwaskú zmluvu (nazvaná podľa kórejského ostrova Kanghwa) o otvorení kórejských prístavov Inčchon, Wonsan a Pusan japonským lodiam a o voľnom obchode, 1894 (počas prvej japonsko-čínskej vojny; 1894 – 95) bola Kórea obsadená Japoncami, 1905 bol donútený podpísať s Japonskom zmluvu o protektoráte a 1910 Japonsko oficiálne anektovalo Kórejský polostrov. Vo vnútornej politike sa usiloval o modernizáciu krajiny, 1883 podporil vydávanie prvých národných novín Hansong Sunbo (Soulský desaťdenník) v kórejskom jazyku, 1884 dal zriadiť poštový systém podľa japonského a čínskeho vzoru, usiloval sa o reformy zamerané na rozvoj infraštruktúry, priemyslu, vzdelávania a zdravotníctva, o zrušenie kastového systému spoločnosti ap. Jeho reformy sú však v súčasnosti často kritizované pre nedostatočnú podporu intenzívneho rozvoja národnej obrany, ktorá by zabránila japonskej anexii Kórey.

Kobuleti — kúpeľné mesto v Gruzínsku v juhozáp. časti autonómnej republiky Adžarsko na pobreží Čierneho mora 21 km od Batumi; 18-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel (spracovanie čaju, konzervárne), prímorské turistické stredisko.

Mesto osídlené už v 2. pol. 4. tisícročia – 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., v 6. stor. pred n. l. predstavovalo mestskú architektúru s antickou akropolou a prístavom na sútoku riek Čoloki a Očchamuri. Boli tam rozvinuté železná metalurgia, hrnčiarstvo, rybárstvo, poľnohospodárstvo a obchod s mestami na pobreží Čierneho a Egejského mora a s Kartli na východe. Od 5. stor. pred n. l. tam žilo aj grécke obyvateľstvo. Mesto prestalo existovať na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. pravdepodobne v dôsledku transgresie. Správy o území dnešného mesta Kobuleti sú až zo 17. stor. Zač. 20. stor. sa tam začali budovať prvé sanatóriá, od 1923 štatút kúpeľov, od 1944 mesto.

Asi 10 km na sever od mesta sa nachádza archeologické nálezisko Phičvnari-Ispani (pozostatky osídlenia a pohrebiská z viacerých období), severovýchodne od Kobuleti archeologické nálezisko Namčeduri so zvyškami zrubovej architektúry kolchidskej kultúry (→ Kolchida) neskorej bronzovej a železnej doby (2. pol. 2. tisícročia – 1. pol. 1. tisícročia pred n. l.). V obidvoch náleziskách boli nájdené artefakty (predovšetkým množstvo keramiky) lokálnej (kolchidskej) produkcie a importy gréckeho pôvodu. Ďalej sa tam našlo množstvo železných predmetov, ako aj tzv. phičvnarský strieborný poklad zo 4. stor. pred n. l., ktorý obsahuje sinopské a kolchidské drachmy. Časť pokladu sa nachádza v Gruzínskom národnom múzeu Simona Janašiu v Tbilisi a časť v Archeologickom múzeu v Batumi. Asi 7 km južne od Kobuleti sa nachádzajú zvyšky vojenskej pevnosti Petra postavenej v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým a základy kresťanskej baziliky zo 6. – 7. stor.

Kóbó-daiši — posmrtné meno japonského mnícha a kaligrafa Kúkaia.

kóan [jap.], čín. kung-an — drobný literárny útvar spojený s čínskym čchanovým a japonským zenovým buddhizmom, najmä s japonskou zen-buddhistickou školou rinzai-šú. Slúži ako psychologická pomôcka pre adeptov zenu. Jeho obsah sa viaže na pojmy, príbehy alebo činy zen-buddhistických majstrov, prípadne čerpá zo sútier. Spravidla má formu paradoxného výroku, krátkeho príbehu s otvorenou pointou alebo zdanlivo neriešiteľnej hádanky. Svojím zdanlivým paradoxom či nezmyselnosťou (napr. Ako znie tlesknutie jednej ruky?) pomáha preniesť sa z roviny logického myslenia do intuitívnej roviny. Riešenie kóanu je náplňou meditácií a má za úlohu prinútiť žiaka k prielomu do vyššej duchovnej úrovne, k dosiahnutiu pochopenia (satori, t. j. prehliadnutie, precitnutie). Dôležitým poslaním kóanu je aj pomôcť jednotlivcovi uvedomiť si svoju pravú podstatu tým, že ho privedie k oddeleniu jeho osobného ja od jeho mysle. Pri niektorých kóanoch stráca fakticky ich verbálna rovina význam, pretože ten spočíva v ich skutočnom zažití. Kóan nemožno vyriešiť použitím bežnej logiky, podľa tradície je možné ho pochopiť len z pohľadu osvietenej mysle. Kóany sa pôvodne tradovali ústne, najznámejšou zbierkou kóanov je Ohrada bez brány (Wu-men-kuan, Wumenguan; jap. Mumonkan; 1. pol. 13. stor.; česky 2000 z anglického prekladu ako Ohrada bez brány a 2007 ako Brána bez dveří, preklad Oldřich Král) od čínskeho čchanového mnícha Wu-men Chuej-kchaja (Wumen Huikai, jap. Mumon; *1183, †1260).

Kneset — izraelský jednokomorový zákonodarný zbor (parlament) so sídlom v Jeruzaleme. Názov (hebrejsky kneset = zhromaždenie) pochádza z biblických čias z obdobia po návrate Židov z babylonského zajatia (po 538 pred n. l.), keď podľa tradície Ezdráš zvolal zhromaždenie najvýznamnejších mužov židovského národa Anšej kneset ha-gdola (Muži veľkého zhromaždenia alebo tzv. Veľká synagóga), ktoré malo 120 členov a rozhodovalo o náboženských otázkach až do vzniku rabínskeho judaizmu (2. stor. pred n. l.).

Prvý Kneset (každé funkčné obdobie Knesetu je známe podľa poradia) vznikol na ustanovujúcej schôdzi 14. 2. 1949 a nahradil dovtedajší parlamentný zbor Asifat ha-nivcharim (Zhromaždenie zvolených), ktorý od 1920 existoval v mandátnej Palestíne na základe Balfourovej deklarácie.

Kneset má 120 členov volených na 4 roky podľa zásad pomerného volebného systému (aktívne volebné právo majú občania od 18 rokov, pasívne od 21 rokov). Prijíma zákony, predovšetkým tzv. Základné zákony (forma ústavy; ich počet nie je dodnes uzavretý a napísaná ústava v Izraeli nikdy nevznikla), volí prezidenta, vyslovuje dôveru vláde (jej zostavením poverí prezident predsedu víťaznej strany, ktorý do 2000 musel byť členom Knesetu), volí ombudsmana kontrolujúceho činnosť vlády a i. štátnych orgánov a inštitúcií, ratifikuje medzinárodné zmluvy ap. Od 1966 sídli v budove postavenej 1958 – 66 podľa projektov Ossipa (Yosefa) Klarweina (*1893, †1970), významným reprezentačným priestorom je tzv. Chagallova sála s veľkorozmernými tapisériami a mozaikami s výjavmi z biblickej histórie i zo súčasnosti Židov podľa návrhov M. Chagalla (60. roky 20. stor.).

Klasická kniha hôr a vôd, čín. Šan-chaj-ťing, Shanhaijing — zbierka čínskych mýtov a legiend, najstaršie dielo čínskej kozmografie. Vznikla spojením textov viacerých autorov napísaných od obdobia bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) do obdobia Západných Chanov (206 pred n. l. – 8 n. l.), dnešnú podobu získala v 3. – 4. stor. n. l. Je rozčlenená na 18 kapitol, ktoré sú rozdelené do štyroch kategórií: Klasická kniha hôr (Šan-ťing, Shanjing), Klasická kniha morí (Chaj-ťing, Haijing), Klasická kniha pustatiny (Ta-chuang-ťing, Dahuangjing) a Klasická kniha oblasti medzi štyrmi morami (Chaj-nej-ťing, Haineijing). Jednotlivé kategórie obsahujú rozprávania o bájnych krajinách, nezvyčajných zvieratách a bytostiach, liečivých bylinách a nerastoch, starovekých čínskych náboženstvách a zvykoch, o geografii, histórii a medicíne. Klasická kniha hôr a vôd bola pôvodne ilustrovaná, dnešné ilustrácie pochádzajú až z obdobia dynastie Ming (1368 – 1644). Významný zdroj etnologických poznatkov.

Kjúšu, Kjúšú, Kyúshú — tretí najväčší ostrov Japonska, najjužnejší a najzápadnejší zo štyroch hlavných ostrovov; dĺžka okolo 340 km, šírka do 190 km, rozloha 36 752 km², 13,062 mil. obyvateľov (2014). Od ostrova Honšu oddelený Šimonoseckým prielivom, od ostrova Šikoku Vnútorným morom, na východe obmývaný Tichým oceánom, na západe a juhozápade Východočínskym morom, na severozápade oddelený Cušimským prielivom a Kórejským prielivom od Kórejskej republiky. Kjúšu sa administratívne člení na 7 prefektúr: Fukuoka, Óita, Saga, Nagasaki, Kumamoto, Mijazaki, Kagošima; ako súčasť geografického regiónu Kjúšu a Okinava sa člení na 8 prefektúr (vrátane prefektúry Okinava tvorenej asi 160 menšími ostrovmi tiahnucimi sa v dĺžke okolo 1 000 km juhozápadne od Kjúšu).

Členité pobrežie (najmä záp. a sev. časť), početné polostrovy (Osumi, Sacuma a i.) a viacero pobrežných ostrovov a ostrovných skupín (Amakusa, Gotó-rettó a i.). Ostrovom prechádza tektonický zlom deliaci územie na sev. časť budovanú prvohornými rulami a metamorfovanými bridlicami a na juž. časť budovanú najmä druhohornými, ale i treťo- a štvrtohornými pieskovcami a metamorfovanými bridlicami. Vrchovinno-hornatinný reliéf, tektonicky aktívne územie, viacero činných sopiek, najvyššia Kujú-san, 1 788 m n. m., je i najvyšším vrchom celého ostrova; v dolinách riek a pozdĺž pobrežia nížiny. Subtropické oceánske podnebie monzúnového typu. Priemerná teplota v januári od okolo 0 °C v pohoriach do 7 °C v nížinách, v júli od 20 °C do 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 1 500 – 3 000 mm, v jeseni časté tajfúny. Hustá riečna sieť tvorená krátkymi, na vodu bohatými vodnými tokmi predstavujúcimi významné energetické zdroje, najdlhšou riekou je Čikugo (dĺžka 119 km). Lesy pokrývajú okolo 60 % územia. Viacero národných parkov: Saikai (vyhlásený 1955, rozloha 246 km²), Aso-Kujú (vyhlásený 1934, rozloha 727 km²), Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, 548 km², súčasťou je ostrov Jakušima, ktorého vnútrozemie bolo 1993 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Unzen-Amakusa (vyhlásený 1934, rozloha 283 km²).

Pestovanie ryže (dve úrody ročne), sóje, pšenice, jačmeňa, batatov, cukrovej trstiny, repy, tabaku, čajovníka, zeleniny, ovocných drevín; chov dobytka a priadky morušovej; rybolov. Ťažba dreva. Priemysel (sústredený najmä na severozápade) banský (ťažba čierneho uhlia, zlata, rúd zinku, cínu a olova, kaolínu), hutnícky (spracovanie železa), chemický, petrochemický, strojársky, automobilový, kovoobrábací, drevársky, papiernický, potravinársky, keramický. Dobre rozvinutá železničná (sieť vysokorýchlostných železníc Šinkansen) a cestná doprava, spojenie s Honšu mostom a dvoma podmorskými tunelmi (železničný tunel vybudovaný 1941 bol prvým podmorským tunelom na svete), trajektové spojenie s okolitými ostrovmi; hlavné námorné prístavy: Kitakjúšú, Fukuoka, Kagošima, Sasebo. Obyvateľstvo je sústredené najmä na severozápade ostrova. Najväčšie mestá: Fukuoka, Kitakjúšú, Kumamoto, Kagošima, Nagasaki.

Územie Kjúšu bolo osídľované od najstarších čias, v sev. časti ostrova bola rozšírená kultúra lovcov a zberačov džómon, ktorú okolo 3. stor. pred n. l. vystriedala kultúra jajoi. Podľa starojaponských čiastočne mytologických kroník Kodžiki a Nihongi zostúpil z nebies na končiar na západe ostrova Kjúšu Ninigi, vnuk bohyne Slnka Amaterasu-ómikami, ktorého pravnuk Džimmu (vládol 660 – 585 pred n. l.) založil dynastiu vládnucu v Japonsku dodnes. V 1. stor. sa na Kjúšu sformoval administratívny štátny útvar Na (súčasť ríše Wa, čo je v súdobých čínskych kronikách názov Japonska), ktorý je doložený archeologickými nálezmi (zlaté pečatidlo). Zač. 2. stor. si jeden z princov podmanil barbarské kmene na Kjúšu, neskôr sever ostrova začali osídľovať kórejskí migranti. Vo 4. stor. súčasť štátu Jamato (význam 2) s politickým centrom na ostrove Honšu a po reformách Taika (pol. 7. stor.) súčasť centralizovaného japonského štátu (→ Japonsko, Dejiny); ostrov bol nazývaný Cukuši no šima, aj Kjúkoku alebo Kukoku (Deväť provincií), politickým centrom sa stalo mesto Dazaifu.

R. 1274 a 1281 bol ostrov ohrozovaný vojenskými výpravami chána Chubilaja, ktorý sa usiloval podmaniť si Japonsko, obidva pokusy vylodiť sa na severozáp. pobreží Kjúšu však boli neúspešné (→ kamikadze). V 16. stor. prišli na Kjúšu európski misionári (1549 prišiel do Kagošimy jezuita František Xaverský) a obchodníci, na záp. pobreží bol 1571 otvorený prístav Nagasaki (2015 bol s ďalšími 10 lokalitami zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Lokality japonskej priemyselnej revolúcie Meidži), ktorý sa stal centrom obchodu s Portugalčanmi. Pokusy zabrániť šíreniu kresťanstva vyústili do veľkého povstania kresťanských roľníkov 1637 – 38 v oblasti Šimabara na západe Kjúšu, ktoré bolo krvavo potlačené a fakticky znamenalo koniec kresťanstva v Japonsku. V období izolácie Japonska (17. – 19. stor.) bol prístav Nagasaki na ostrove Kjúšu jediným miestom, kde bolo v obmedzenej miere povolené obchodovať s Holanďanmi (obchodná faktória na ostrove Dedžima pri Nagasaki). R. 1877 vypuklo na ostrove tzv. Sacumské povstanie samurajov, počas ktorého sa 20-tis. bývalých sacumských a i. samurajov (šizoku) vydalo z Kagošimy na pochod na Tokio, boli však porazení cisárskou armádou. V 20. stor. na konci 2. svet. vojny bola 9. 8. 1945 na mesto Nagasaki (predtým 6. 8. 1945 na Hirošimu) zvrhnutá jadrová bomba, čo viedlo ku kapitulácii Japonska a ku skončeniu vojny.

Kjongdžu, iné prepisy Kyŏngju, Gyeongju; v minulosti Sorabol — mesto na juhových. pobreží Kórejskej republiky v blízkosti pobrežia Japonského mora v provincii Kjongsang-pukto; 266-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky, rybný. Obchodné stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka a i.). Dopravná križovatka, cestné spojenie so Soulom a s Pusanom. Jedno z najvýznamnejších turistických stredísk krajiny. V okolí ťažba kaolínu a fluoritu.

Podľa záznamov v kórejských kronikách Samguk jusa a Samguk sagi bola oblasť mesta obývaná v 1. stor. pred n. l. šiestimi klanmi, z ktorých konfederácie vzniklo kráľovstvo Silla. Mesto bolo založené v 5. stor., v 6. stor. prebudované podľa vzoru čínskeho cisárskeho mesta Čchang-an (dnes Si-an). V období Troch kráľovstiev hlavné mesto kráľovstiev Silla (57 pred n. l. – 668) a Zjednotená Silla (668 – 935) pod názvom Kumsong (Zlaté mesto). Po ovládnutí Silly (935) kráľovstvom Korjo (s hlavným mestom Käsong) administratívne centrum provincie Kjongsang pod názvom Tonggjong (Východné hlavné mesto). Za dynastie I (aj Ri) do 1600 provinčné hlavné mesto, počas japonskej invázie 1592 – 98 vypálené. V meste a v jeho blízkosti sa nachádza 5 lokalít s významnými pamiatkami z obdobia kráľovstiev Silla a Zjednotená Silla (57 pred n. l. – 935), a to najmä z obdobia najväčšieho rozkvetu mesta v 7. – 10. stor., ktoré boli 2000 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: posvätná buddhistická hora Namsan – pozostatky okolo 120 buddhistických chrámov, množstvo pagod a sôch Buddhu, ako aj zvyšky horskej pevnosti Namsan (budovaná od 6. stor.) a zvyšky kráľovskej vily so záhradou a s pavilónom Pchosokčong (8. stor.); Wolsong – pozostatky kráľovských palácov (budované od 1. stor.), vodná nádrž Anapči (674) a kamenné astronomické observatórium Čchomsongdä (vybudované v 1. polovici 7. stor. za vlády kráľovnej Sondok, vládla 632 – 647, považované za najstaršie vo vých. Ázii); Hwangnjongsa – pozostatky buddhistických chrámov Hwangnjongsa (6. stor., rozlohou najväčší buddhistický chrám vybudovaný v Kórei) a Punhwangsa (založený okolo 634, čiastočne sa z neho zachovala tehlová pagoda); lokalita so skupinou monumentálnych kráľovských hrobiek tumulovitého typu, ktoré majú väčšinou kruhový pôdorys (2. polovica 7. stor.); v horách na pobreží pevnostný systém Sansong (5. stor.). V blízkosti Kjongdžu sa nachádza aj posvätná hora Tchohamsan, ktorá mala v Zjednotenej Sille významnú rituálnu funkciu. Nachádzajú sa na nej buddhistický chrámový komplex Pulguksa (751 – 774, rekonštruovaný v 18. stor.; 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Prabhútaratnova pagoda nazývaná Tabotchap (polovica 8. stor.) a umelo vybudovaný jaskynný buddhistický chrám Sokkuram (742 – 774, rekonštruovaný v 18. stor.; 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) s bohatou sochárskou výzdobou. Asi 16 km od Kjongdžu sa nachádzajú dve tradičné klanové dediny Hahö a Jangdong (založené v 15. stor.) z obdobia dynastie I (Ri, 1392 – 1910) s aristokratickými obydliami jangbanov, konfuciánskymi školami a i. stavbami a s dobre zachovanou tradičnou drevenou ľudovou architektúrou; 2010 obidve zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

kjógen [jap.] — forma tradičného japonského divadla, krátky útvar komického charakteru, fraška (kjógen = bláznivé slová) tradične vkladaná medzi jednotlivé predstavenia alebo časti lyrickej drámy nó, v súčasnosti uvádzaná aj samostatne. Námet kjógenu a spracovanie sú väčšinou ľudového pôvodu, text je prevažne prozaický s krátkymi veršovanými úsekmi. Vyznačuje sa láskavým humorom, ktorého cieľom je uvoľniť tragické napätie z hlavnej hry (nó) a zabaviť diváka. Na rozdiel od nó kladie dôraz na komické dialógy a menej používa hudbu, od nó sa odlišuje aj kostýmami, ktoré sú realistickejšie a tlmenejších farieb (s ľudovými vzormi), ďalej pohybmi a javiskovou rečou, ktorá je bližšia súčasnej japončine.

Kjógen sa rovnako ako dráma nó vyvinul z modlitebného tanca Okina a z čínskych komických scénok sangaku prevzatých asi v 8. stor., ktoré sa postupne (asi od roku 1000) menili na japonské žartovné scénky sarugaku (opičie hry) a ďalšie divadelné formy, napr. klasický dialóg (mondó). Hoci bol kjógen súčasťou divadla nó (používal to isté javisko) a obidve formy divadelných vystúpení sa navzájom kombinovali, herci kjógenu a nó vždy tvorili samostatné skupiny. Pre odľahčujúci charakter predstavení mali herci kjógenu spoločensky nižšie postavenie, boli však rovnako podporovaní patrónmi z radov najvyššej šľachty.

Prvé zmienky o kjógene sú v japončine doložené v zbierke japonskej poézie Zbierka desaťtisíc listov (Manjóšú, po 759), ako pomenovanie komických frašiek je kjógen doložený až od 14. stor. napr. v historických prameňoch o kjótskom mníchovi Gen’e Hoinovi (†1350) z buddhistickej sekty tendai-šú, ktorý je údajne autorom 59 hier kjógen, a v teoretických spisoch Zeamiho Motokija Cesta učenia (Šudóšo, asi 1430) a Rozpravy o sarugaku (Sarugaku dangi, asi 1430), v ktorom sa spomína majster kjógenu Cučidajú. V 17. stor. sa v japonskom divadle ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó, medzi ktoré sa ako interlúdiá vkladali odľahčujúce frašky kjógen. Do začiatku 17. stor. sa scenáre kjógenu presne nezapisovali a tradovali sa väčšinou ústne, hrubý náčrt osnovy deja vznikal až tesne pred začiatkom predstavenia (improvizácia hercov), od 1642 scenáre kjógenu písomne zaznamenával významný herec Ókura Toraaki (*1597, †1662), ktorý o. i. napísal príručku pre hercov Bylina smiechu (Warambegusa, 1642). Vnútorná organizačná štruktúra kjógenu sa začala meniť na začiatku obdobia Tokugawa (aj obdobie Edo, 1603 – 1868), keď šógun Tokugawa Iemicu vydal príkaz na reorganizáciu hereckých rodov, ktoré vytvorili tri herecké školy kjógenu (rjúha): Ókura, Izumi a Sagi. Každá zo škôl si v nasledujúcich troch storočiach vytvorila vlastné, navzájom odlišné úpravy scenárov a dialógov, ako aj hereckú techniku a repertoár každej obsahoval okolo 180 – 250 hier. Na začiatku 20. stor. školy kjógenu fakticky zanikli, v súčasnosti sú opäť činné školy Ókura a Izumi.

Hry kjógenu sa delia na tri základné skupiny: prvú tvoria rola Sanbasó a tanečné výstupy furjú v blahoprajnej hre Okina divadla nó (hogaibito, macutake furjú, curukame furjú), druhú predstavuje tzv. vsunutý kjógen (aikjógen), ktorý sa zväčša hráva medzi prvou a druhou polovicou hry nó, a tretiu tzv. samostatný kjógen (dokuricu kjógen alebo hon kjógen).

V kjógene najčastejšie účinkujú traja alebo štyria herci s vopred vymedzenými rolami protagonistu (šite), protihráča (ado) a vedľajších postáv (koado, tačišú); stvárňujú pánov, sluhov, démonov, zvieratá (opica, kôň, krab, komár, líška) ap. Repertoár kjógenu sa člení podľa úlohy protagonistu (šite), ktorý môže stvárňovať karikatúrnu postavu feudálneho pána (daimjó kjógen), prešibaného sluhu Tarókadžu (šómjó kjógen), ženícha alebo vzdorovitú ženu (muko onna kjógen), karikatúru démona alebo asketického pustovníka (oni jamabuši kjógen), slepca či inak postihnutého človeka (šukke zató kjógen) alebo iné postavy, tzv. ostatné kjógeny (acume kjógen). Štruktúra predstavenia kjógenu je podobná hre nó. Na začiatku sa každá postava predstaví (nanori) a uvedie divákov do deja. V peripetii sa postavy uzmieria (šagiri), prípadne sa na seba hnevajú (šikaridome).

Herci (na rozdiel od drámy nó) nepoužívajú jazyk zo 14. a z 15. stor., ale omnoho živší jazyk zo 17. stor., plne využívajú satiru (zosmiešňujú predstaviteľov moci a sveta duchov), slovné hračky, zvukomalebné slová i jemnú paródiu. Ich prejav je realistickejší, spontánny, neviazaný, naplno prejavujú emócie a pri hre využívajú celý priestor javiska, na ktorom sa pohybujú technikou kĺzavej chôdze v palcových ponožkách tabi. Jednotlivé postavy (hrané len mužmi) často vyjadrujú ľudské slabosti (opilstvo, hlúposť a i.) a humorným pohľadom predstavujú každodenný život obyčajného človeka, čím však nenarúšajú tragickú a poetickú náladu hier nó. Rekvizity, napr. motyka, kosa, rýľ a vejár (najpoužívanejšia rekvizita zastupujúca ostatné), ako aj zriedkavo používané masky (väčšinou drevené tvárové masky starcov, starien, závistlivých žien, démonov, ale aj prevtelených zvierat) sú veľmi jednoduché (pozornosť divákov sa má sústrediť na herectvo).

Frašky kjógen sú populárne dodnes, pričom na javiskách sa uvádzajú tradičné hry, ktorých scenár, ale i hlasový a pohybový prejav sa odovzdávajú v rámci rodov z generácie na generáciu, i tzv. novovytvorené kjógeny (šinsaku kjógen) napísané v súčasnosti s použitím pôvodných scenáristických postupov a realizované klasickou hereckou technikou. R. 2001 bol kjógen (spolu s divadlom nó) zapísaný do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Na Slovensku sa frašky kjógen prvýkrát hrali 2013 v Košiciach (Malé divadlo kjógenu z Brna uviedlo v Štátnom divadle Košice hry Bóšibari a Buaku).

Kitanská ríša — historický štátny útvar jestvujúci 907 – 1125 na území dnešnej severovýchodnej Číny (približne dnešné čínske provincie Chej-lung-ťiang, Ťi-lin a Liao-ning a autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko). Vytvorený Kitanmi, etnikom sídliacim asi od 5. stor. na území dnešnej severovýchodnej Číny (v čínskych prameňoch nazývaným Čchi-tan), považovaným za potomkov jednej vetvy Sien-piov a v mongolských prameňoch spolu s nimi za predkov moderných Mongolov. Kitani hovorili kitanským jazykom (kitančinou) zaraďovaným do mongolskej skupiny altajskej jazykovej rodiny (→ altajské jazyky). Zapisoval sa tzv. veľkým (vytvorené okolo 920 na základe čínskym písma) a malým kitanským písmom (vytvorené okolo 925 na základe ujgurského písma), v ktorom sa zachovalo viacero písomných pamiatok, dodnes však nebolo úplne rozlúštené. Od etnonymu Kitan je odvodený ruský a bulharský názov Číny (Kitaj).

Kitani boli pôvodne lovci a nomádi, ich náboženstvom bol šamanizmus. V 7. stor. podliehali autorite cisárov čínskej dynastie Tchang, od 2. polovice 8. stor. boli spojencami Ujgurskej ríše. Po jej zničení Jenisejskými Kirgizmi (840) časť ujgurskej vládnucej elity ušla ku Kitanom. Na prelome 8. a 9. stor. sa začali zjednocovať a vytvorili (spočiatku voľný) kmeňový zväz. Na začiatku 10. stor. využili krízu dynastie Tchang a rozdrobenie Číny (→ Päť dynastií a desať kráľovstiev) na územnú expanziu (o. i. dobyli aj rozdelené panstvá Kirgizského kaganátu) a 907 sa ich vodcom (kaganom) stal Ambagan (aj Ambakjen, Apoki, čín. A-pao-t’i) z klanu Jie-lü; tento rok je považovaný za rok založenia Kitanskej ríše. R. 916 Ambagan zrušil voľby chána, vyhlásil sa za cisára a začal používať výhradne čínsky cisársky titul chuang-ti, čím sa pôvodné kmeňové spoločenstvo premenilo na dedičnú monarchiu na čele s klanom Jie-lü. Za pomoci čínskych radcov a vďaka ekonomickej prosperite (v ekonomike začalo prevládať poľnohospodárstvo nad pastierstvom, významná bola aj ťažba soli a železnej rudy) jeho moc rýchlo narastala. Hoci sa pri budovaní ríše inšpiroval čínskym vzorom (Kitani čiastočne prijali čínsku kultúru, napr. dvorské rituály, podľa čínskeho vzoru sa budovali politické inštitúcie, dominantnými sa stali čínske buddhistické školy, ktoré nahradili pôvodnú vieru v prírodné sily a útvary) a sám ovládal čínsky jazyk, dôraz kládol na zachovanie kitanskej identity (napr. dal vytvoriť vlastné, kitanské písmo). Súčasťou Kitanskej ríše sa postupne stali aj Číňanmi osídlené oblasti na južnom okraji severovýchodnej Číny, 938 ovládla severnú Čínu od mesta Ta-tchung po dnešný Peking.

R. 946 (podľa iných zdrojov 947) sa ríša začala oficiálne nazývať Liao. Mala päť hlavných (sídelných) miest, najdôležitejšie bolo Šang-t’ing (v blízkosti dnešného Lin-chuangu vo Vnútornom Mongolsku) a na spravovanie ríše boli vytvorené dva druhy administratívnych orgánov (duálny systém vlády): tzv. sev. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené nomádmi a Kitanmi (sídlil v meste Ta-tchung), a juž. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené usadenými čín. roľníkmi (v oblasti dnešného Pekingu). Kitanská ríša takmer po celú dobu svojho jestvovania predstavovala vojenskú hrozbu pre čín. dynastiu Sung; 1004 počas vojenskej výpravy proti Sungskej ríši sa Kitani dostali do blízkosti sungského hlavného mesta Kchaj-feng a na základe následnej tzv. Čchanjüanskej zmluvy (podpísaná 1005 v Čchan-jüane v blízkosti Kchaj-fengu) sa čínska dynastia Sung zaviazala platiť Kitanskej ríši každoročne tribút v striebre a hodvábe, 1042 boli Sungovia pod hrozbou ďalšej invázie prinútení tribút zvýšiť. Začiatkom 11. stor. sa vplyv Kitanskej ríše rozšíril aj do severnej časti Kórejského polostrova, do kráľovstva Korjo, kde v tom čase vládla dynastia Wang (918 – 1392). Úpadok Kitanskej ríše sa začal 1065 vnútornými konfliktmi (boje o nástupníctvo, pokus jednej z cisárových konkubín uzurpovať si moc). Zanikla po vpádoch Džürčenov, keď dynastiu Liao porazil A-ku-ta (1124, definitívne 1125), zakladateľ džürčenskej dynastie Ťin. Posledný kitanský panovník Jie-lü Ta-š’ odišiel spolu s časťou Kitanov na západ, kde založil dynastiu Západný Liao a Karakitanskú ríšu. Ostatní Kitani splynuli s jazykovo blízkymi Mongolmi.

Kitani → Kitanská ríša

Kirkúk, arabsky Karkúk, kurdsky Kerkûk, turkménsky Kerkük, asýrsky Kark Slok — mesto v severovýchodnom Iraku v predhorí pohoria Zagros, administratívne stredisko guvernorátu Kirkúk; 902-tis. obyvateľov (2013). Je jedným z hlavných stredísk ropného priemyslu krajiny (ťažby ropy a zemného plynu z ropného poľa Kirkúk, jedného z najväčších ropných polí na svete). Mesto má rozvinutý priemysel petrochemický (ropná rafinéria), energetický (veľká tepelná elektráreň), potravinársky, cementársky, chemický (výroba priemyselných hnojív). Je obchodným strediskom poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, ovocných stromov a kríkov) a dopravnou križovatkou s letiskom. Ropovodmi je spojené s prístavmi Stredozemného mora v Turecku, Sýrii a Libanone, plynovodom s Bagdadom.

Založené bolo pravdepodobne Gutejcami okolo 2000 pred n. l. ako Arrapha (Arrapcha, Arraphka). V 14. stor. pred n. l. sa stalo centrom malého churritského štátu, ktorý bol vazalom ríše Mitani, od 11. stor. pred n. l. bolo súčasťou Novoasýrskej ríše. V roku 626 pred n. l. bolo dobyté babylonským kráľom Nabopolasarom, 615 pred n. l. médskym kráľom Kyaxarom a pripojené k Médskej ríši. Neskôr sa stalo súčasťou Achajmenovskej (Perzskej) a Partskej ríše, ríše Seleukovcov (názov Karchá Selóch, t. j. Seleukova pevnosť) a od 3. stor. n. l. Sásánovcov. Počas sásánovskej éry predstavovalo významné stredisko nestoriánskeho kresťanstva a súčasne centrum provincie Garmakan (nazývané po sýrsky, resp. aramejsky Bét Garmai). Od polovice 7. stor. tvorilo súčasť arabského kalifátu, došlo k postupnej islamizácii mesta i okolia (udržala sa tam však silná kresťanská a židovská komunita), od 11. stor. bolo súčasťou Seldžuckej ríše. Po mongolskej expanzii v polovici 13. stor. sa stalo súčasťou ríše Ílchánov, od polovice 14. stor. Džalájírovského sultanátu, začiatkom 15. stor. ríše Kara Kojunlu a od polovice 15. stor. ríše Ak Kojunlu (v 15. stor. bolo mesto prvýkrát písomne doložené ako Karchína alebo Kircheni; pravdepodobne z aramejského slova karka = opevnené mesto, pevnosť, citadela). Začiatkom 16. stor. sa Kirkúk stal súčasťou ríše perzských Safíjovcov, 1555 – 1918 bol súčasťou Osmanskej ríše (centrum vilájetu Šahrazór). Po 1. svetovej vojne bol okupovaný Britmi, od 1932 sa stal súčasťou nezávislého Iraku. V roku 1927 boli v blízkosti mesta objavené významné ložiská ropy, 1934 sa začala ťažba.

Oddávna v ňom žili viaceré národnosti (Arabi, Asýrčania, Turkméni, Kurdi), v 20. stor. tam vypuklo viacero národnostných konfliktov. Kirkúk a guvernorát Kirkúk sa v rozpore so zmluvou (1970) medzi kurdskými povstalcami a irackou vládou nestali súčasťou kurdského autonómneho územia. V 70. rokoch 20. stor. začala vláda arabizáciu mesta i celého guvernorátu, v jej rámci došlo k presídleniu Arabov z juhu krajiny do oblasti Kirkúku a k vysídleniu miestnych Kurdov a Asýrčanov. V 80. rokoch 20. stor. boli pri Kirkúku v rámci operácie Anfál pre Kurdov zriadené koncentračné tábory. Po zosadení S. Husajna (2003) sa do Kirkúku začali vyhnaní Kurdi vracať, guvernorát Kirkúk sa však nestal súčasťou Kurdskej autonómnej oblasti (pripravované referendum o jeho statuse sa stále odkladá).

Stavebné pamiatky: v centre mesta na umelom pahorku (tell) citadela (9. stor. pred n. l.; mnohokrát prestavaná, súčasná podoba z osmanského obdobia) s mešitou proroka Daniela (založená v 13. – 14. stor. na mieste staršej synagógy a kresťanského kostola) so štyrmi hrobkami, ktoré podľa legendy patria prorokom Míšaelovi, Azarjovi, Chananjovi a Danielovi.

Kirgizský kaganát — štátny útvar (ríša) Jenisejských Kirgizov, ktorí začiatkom 9. stor. využili úpadok Ujgurskej ríše, pod ktorej vplyv patrili, a 820 sa ich vládca (ažo) Külüg Bagha vyhlásil za kagana (chána) Kirgizov. R. 840 napadol a zničil ujgurské hlavné (sídelné) mesto Ordu-Balyk (aj Karabalgasun, Char-Balgas) na brehu rieky Orchon a vytvoril mocnú ríšu, ktorá chránila okolité kmene proti Číne. V období najväčšieho rozmachu (polovica 9. a začiatok 10. stor.) sa rozprestierala približne od rieky Irtyš (na západe), severnú a východnú hranicu tvorili rieky Angara a Selenga, na juhu siahala po púšte Taklamakan a Gobi, jej centrum sa nachádzalo na území dnešnej republiky Tuva (Ruská federácia). V 10. stor. sa Kirgizský kaganát rozpadol na niekoľko údelných panstiev, ktoré boli neskôr dobyté mongolskými Kitanmi (dynastia Liao).

Kim Tä-džung, aj Kim Te-džung, 6. 1. 1924 neďaleko mesta Mokpcho — 18. 8. 2009 Soul — juhokórejský liberálny politik, prezident (1998 – 2003). Vyštudoval obchodnú školu a spočiatku pracoval ako účtovník a redaktor. V 50. rokoch 20. stor. sa začal politicky angažovať v opozícii proti autoritatívnej vláde vtedajšieho nedemokratického prezidenta I Sung-mana. Vo voľbách 1960 bol zvolený za člena Národného zhromaždenia, ktoré však bolo po vojenskom prevrate Pak Čong-hiho (1961) rozpustené. Naďalej pôsobil ako prodemokratický aktivista, stal sa jedným z vodcov opozície a predsedom opozičnej Demokratickej strany. R. 1971 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách proti Pak Čong-himu, neskôr bol za kritiku jeho autoritárskeho režimu prenasledovaný, preto odišiel do Tokia. R. 1973 bol juhokórejskou tajnou službou unesený späť do Soulu a v polovici 70. rokov 20. stor. väznený. Po krvavom potlačení protivládneho prodemokratického povstania v meste Kwangdžu (1980) bol obvinený z jeho podnecovania a z plánovania prevratu a odsúdený na smrť; rozsudok bol neskôr zmenený na doživotné, potom na dvadsaťročné väzenie. R. 1982 prepustený, odišiel do exilu v USA. Po návrate do Južnej Kórey 1985 – 87 v domácom väzení, 1987 amnestovaný. Začal sa opäť politicky angažovať, po viacerých neúspešných kandidatúrach zvíťazil 1997 v prezidentských voľbách, 1998 – 2003 prezident.

Počas výkonu funkcie prijal v období finančnej krízy pomoc Medzinárodného menového fondu, čím zachránil krajinu pred štátnym bankrotom, jeho hlavným cieľom však bolo riešenie tzv. kórejského problému. Preto vo vzťahu k Severnej Kórei (KĽDR) presadil tzv. slnečnú politiku (podľa bájky, v ktorej sa severný vietor a slnko sporia o to, kto z nich je silnejší, pričom víťazom sa stane ten, kto skôr vyzlečie pocestnému kabát; vyhrá slnko a jeho teplé lúče, pretože pred studeným severným vetrom sa človek ešte viac zahalí do kabáta) vychádzajúcu z troch princípov: Južná Kórea nebude tolerovať žiadnu vojenskú akciu zo strany Severnej Kórey, jej cieľom nie je pohltiť (anektovať) Severnú Kóreu, naopak, bude sa usilovať o vzájomný dialóg a spoluprácu. Zároveň sa snažil dosiahnuť zmiernenie politiky USA voči Severnej Kórei. V júni 2000 pricestoval ako prvý juhokórejský prezident do Pchjongjangu a so severokórejským vodcom Kim Čong-ilom podpísal spoločné vyhlásenie o spolupráci. Nobelova cena mieru (2000) za úsilie vynaložené v Južnej Kórei a všeobecne v celej východnej Ázii v boji za demokraciu a ľudské práva, osobitne za úsilie o mierové usporiadanie vzťahov so Severnou Kóreou.

Kim Pu-sik, pseudonym Nöčchon, 1075 – 1151 — kórejský učenec, vojvodca a štátnik. O jeho živote sa zachovalo málo údajov. Pochádzal z mocnej rodiny Kimovcov z Kjongdžu; jeho predkovia boli pravdepodobne kráľmi kráľovstva Silla. Hlavný zostavovateľ najstaršej zachovanej kórejskej kroniky Samguk sagi (Dejiny Troch kráľovstiev, 1145). Svojím dielom sa zaradil k najvýznamnejším prokonfuciánskym spisovateľom obdobia Korjo, literárne bol cenený aj pre svoje verše v klasickej čínštine. Údajne dal zo závisti popraviť najväčšieho básnika svojej doby Čong Či-sanga (†1135), ktorý písal poéziu s buddhistickými podtónmi.

kimono [jap.] —

1. tradičný japonský mužský i ženský vpredu otvorený, po členky siahajúci vrchný odev v tvare písmena T, so širokými rukávmi strihanými vcelku a s golierom. Viaže sa okolo tela (ľavá strana cez pravú) opaskom (obi), čo umožňuje veľkú variabilitu napr. v spôsobe uväzovania opasku (u žien tesne pod prsami, u mužov nad bokmi), v riasení ap. Existujú rôzne varianty kimon, a to od najjednoduchších typov po komplikované súpravy spoločenského alebo formálneho odevu skladajúce sa z viacerých častí (spodné kimono, vrchné kimono). V súčasnosti sa kimoná vyrábajú sériovo z ľanu, bavlny a niekedy aj z polyesteru, drahšie, často bohato vyšívané kimoná z hodvábu sa zhotovujú ručne. Kimono sa nosí s tradičnými drevákmi (geta) alebo so sandálmi (zóri) a s ponožkami s oddeleným palcom (tabi). Pôvodne sa na označenie tradičného japonského odevu používal termín kosode, na začiatku obdobia Tokugawa (aj Edo, 17. stor.) sa z pôvodne jednoduchého odevu kosode stal prostriedok na vyjadrenie sociálneho postavenia mestských vrstiev a v 18. stor. sa na označenie elegantného farebného a bohato vyšívaného odevu začal používať termín kimono. Neskôr sa kimono stalo symbolom japonského národného štýlu odievania (wafuku) na odlíšenie od západného štýlu (jófuku). V súčasnosti sa nosí najmä pri slávnostných príležitostiach;

2. z tradičného japonského odevu prevzatý strih šiat, plášťa alebo kabáta bez fazóny, rôznej dĺžky, so širokým prekrytím a s výrazne širokými rukávmi strihanými vcelku s hlavnými časťami odevu, jeho súčasťou je textilný opasok;

3. voľný športový úbor z pevnej bavlnenej tkaniny používaný v niektorých druhoch športov, napr. v džude (nazývaný aj džudogi, judogi) a v karate (aj karategi). Skladá sa z vrchnej časti (kabátec) prekrývajúcej boky, z nohavíc siahajúcich po členky a z opaska vo farbe získaného technického stupňa vyspelosti zápasníka (→ dan). Kimono býva zvyčajne bielej farby, na súťažiach sa kvôli rozlíšeniu súperov používajú aj kimoná modrej farby.

Kim Ok-kjun, 23. 2. 1851 Kongdžu, provincia Čchungčchong-namdo, Kórejská republika – 28. 3. 1894 Šanghaj, Čína — kórejský politik a reformátor. R. 1872 zložil úradnícke skúšky, potom zastával rôzne nižšie vládne funkcie. R. 1881 ho cisár Kodžong vyslal do Japonska. Bol ovplyvnený japonským mysliteľom Jukičim Fukuzawom (*1835, †1901), stal sa jedným z vodcov proreformnej Strany nezávislosti (Tongniptang). Patril do skupiny tzv. pokrokových, ktorí požadovali reformy a rýchle zmeny v štáte podľa vzoru tzv. osvietenej vlády (→ Meidži) v Japonsku, ako aj dosiahnutie úplnej nezávislosti Kórey, a to najmä od Číny, a tvorili časť kórejského hnutia kähwa sasang (v literatúre niekedy označované ako kórejské osvietenstvo). R. 1884 stál na čele pokusu o štátny prevrat (kapsin čongbjon), ktorý bol podporovaný Japonskom a ktorého cieľom po prevzatí moci v krajine mala byť realizácia radikálnych reforiem (o. i. obmedzenie privilégií jangbanov, vymenúvanie úradníkov podľa zásluh, zavedenie centrálnej rozpočtovej politiky, centrálne riadenie vojenskej správy, sústredenie výkonnej moci do rúk Štátnej rady a ukončenie tribútnych vzťahov s Čínou) a vytvorenie nezávislého, moderného, výkonného štátu, ktorý by bol založený na princípe rovnosti a nahradil by oligarchickú sociálno-politickú štruktúru vládnucej dynastie I (Ri) postavenú na jangbanoch. Po stroskotaní prevratu Kim Ok-kjun ušiel do Japonska. Neskôr ho zavraždil agent kórejskej vlády, jeho násilná smrť (rozsekané telo bolo po kusoch poslané do všetkých 8 kórejských provincií) slúžila ako výstraha pred ďalšími pokusmi o prevrat a vlastizradu. R. 1910 bol rehabilitovaný.

Kim Jong-sam, 20. 12. 1927 Kodže (neďaleko Pusanu), provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika — 22. 11. 2015 Soul — juhokórejský liberálny politik. Po štúdiu filozofie na Soulskej národnej univerzite vstúpil do politiky, od 1954 poslanec juhokórejského parlamentu za vládnucu Liberálnu stranu. Od prevratu (1961) a nástupu diktátorského režimu Pak Čong-hiho významný opozičný vodca, demokratický aktivista a disident, 1962 zatknutý, 1979 zbavený poslaneckého mandátu. Po krvavom potlačení prodemokratického povstania v meste Kwangdžu (1980) autoritatívnym prezidentom generálom Čon Tu-hwanom v domácom väzení (1980 – 83). R. 1986 napriek zákazu politickej činnosti spoluzakladateľ Novej kórejskej demokratickej strany (NKDS). Po neúspešnej kandidatúre na úrad prezidenta vo voľbách 1987 (demokratická opozícia sa nedokázala dohodnúť na jedinom kandidátovi, ďalším opozičným kandidátom bol Kim Tä-džung a víťazom volieb generál Ro Tchä-u) sa 1990 jeho strana spojila s ďalšími politickými stranami do Demokraticko-liberálnej strany (1995 sa rozpadla) a v ďalších voľbách (1992) napokon vyhral.

Prvý civilný prezident (1993 – 98) Kórejskej republiky po viac ako 30 rokoch, úspešne inicioval demokratizačné a protikorupčné opatrenia a čistky v armáde (významní funkcionári v armáde a námorníctve boli trestne stíhaní, viacerí štátni úradníci sankcionovaní alebo zatknutí; na nátlak opozície bol otvorený nevyšetrený prípad masakry v Kwangdžu, vyšetrovanie však nebolo úspešné), ako aj ekonomické zmeny. V zahraničnopolitickej oblasti čelil hrozbe zo strany KĽDR (Kim Il-song, Kim Čong-il) a jej jadrovému programu.

Kim Ir-sen → Kim Il-song

Kim Il-song, nazývaný aj Kim Ir-sen, vlastným menom Kim Song-džu, 15. 4. 1912 Mangjongde (neďaleko Pchjongjangu) — 8. 7. 1994 Pchjongjang — severokórejský komunistický politik. Od 1924 žil v Mandžusku, kde sa oboznámil s marxistickou ideológiou, od 1931 člen Komunistickej strany Kórey (založená 1925). Účastník protijaponského odboja, organizátor partizánskych oddielov, z ktorých bola 1932 utvorená Kórejská ľudová revolučná armáda (dnes Kórejská ľudová armáda, považovaný za jej zakladateľa). R. 1941 odišiel s časťou svojich oddielov do ZSSR, kde pravdepodobne prešiel vojenským výcvikom v táboroch pri Chabarovsku a Barabaši. R. 1945 sa vrátil do Kórey ako kapitán Červenej armády s cieľom prevziať moc na severe krajiny. R. 1945 založil Stranu práce Severnej Kórey (od 1949 Kórejská strana práce, KSP), v ktorej až do smrti vykonával funkciu generálneho tajomníka. Po vyhlásení Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR, 9. 9. 1948) prvý predseda vlády (do 1972) a od 1972 prvý prezident (mandát mu bol každých päť rokov obnovovaný opätovnou voľbou, po smrti vyhlásený za Večného prezidenta).

V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval na Sovietsky zväz a Čínu, so sovietskou podporou rozpútal kórejskú vojnu (1950 – 53) s cieľom zjednotiť celý polostrov, čo sa však nepodarilo. Jeho jadrový program sa stal predmetom viacerých rokovaní a prispel k medzinárodnej izolácii KĽDR. Vo vnútropolitickej oblasti sa najskôr zbavil svojich politických odporcov v KSP, začal presadzovať kult svojej osobnosti a väčšinou ideologické programy. Zakázal náboženstvo a namiesto neho zaviedol ideológiu čučche (tzv. absolútna sebestačnosť), podľa ktorej človek všetko vedie sám a o všetkom sám rozhoduje, a ideologickou mobilizačnou kampaňou čchollima (1958) založenou na súťažení pracovných skupín v hospodárstve začal decimovať hodnotový systém severokórejského obyvateľstva, ako aj ekonomiku krajiny. Dal zavraždiť, popraviť alebo uväzniť všetky významné osobnosti vrátane predstaviteľov náboženských obcí a proti veriacim všetkých vierovyznaní zaviedol tvrdé represie (1945 – 58). Za svojho nástupcu 1980 vyhlásil svojho najstaršieho syna Kim Čong-ila.

Kim Čong-un, 8. 1. 1983 Pchjongjang — severokórejský komunistický politik, najmladší syn Kim Čong-ila, vnuk Kim Il-songa. O jeho živote nejestvujú hodnoverné údaje, podľa niektorých zdrojov 1993 – 98 navštevoval International School of Berne v Gümligene vo Švajčiarsku a 2002 – asi 2007 Kim Il-songovu univerzitu v Pchjongjangu.

Od 2009 oficiálne nazývaný titulom Vynikajúci súdruh, postupne mu boli udelené ďalšie funkcie, hodnosti a tituly. R. 2009 člen Komisie národnej obrany a hlavný predstaviteľ oddelenia štátnej bezpečnosti, 2010 generál (udelenie tejto hodnosti sa stalo predmetom mnohých diskusií, pretože nie je známe, či Kim Čong-un vôbec absolvoval vojenský výcvik) a veliteľ severokórejskej ľudovej armády, podpredseda Ústrednej vojenskej komisie Kórejskej strany práce (KSP). Po smrti otca (2011) vyhlásený za hlavného vodcu strany, štátu a armády, od 2012 prvý tajomník KSP, predseda Ústrednej vojenskej komisie KSP a predseda Komisie národnej obrany. Vo vnútornej politike pokračuje v stalinistickej diktatúre svojho otca (kult osobnosti, porušovanie ľudských práv), v ekonomickej oblasti ohlásil transformáciu podľa čínskeho modelu (budovanie tzv. trhového socializmu). V úsilí upevniť svoju pozíciu uskutočňuje v najvyšších kruhoch čistky, napr. 2013 dal popraviť svojho strýka, podpredsedu Komisie národnej obrany Čang Song-tchäka (*1946, †2013). V zahraničnopolitickej oblasti pokračuje v nepriateľskej politike voči USA a Južnej Kórei (2014 však umožnil stretnutie rodín rozdelených kórejskou vojnou) a v ďalšom budovaní jadrových ozbrojených síl (→ Kórejská ľudovodemokratická republika).

Kim Čong-il, 16. 2. 1942 tábor protijaponských bojovníkov pod vrchom Päktusan, KĽDR (podľa oficiálnych severokórejských prameňov), alebo vojenský tábor pri obci Viatskoje neďaleko Chabarovska (podľa iných zdrojov) — 27. 12. 2011 asi Pchjongjang — severokórejský komunistický politik, syn Kim Il-songa, otec Kim Čong-una. Vzhľadom na silný kult jeho osobnosti a severokórejskú propagandu je veľká časť oficiálne zverejnených údajov o jeho osobnom živote málo hodnoverná.

Počas kórejskej vojny (1950 – 53) bol poslaný do Sovietskeho zväzu, absolvoval leteckú školu v bývalej NDR a Kim Il-songovu univerzitu v Pchjongjangu (1964). Od 1964 pracoval v oddelení propagandy Kórejskej strany práce (KSP), neskôr otcov osobný tajomník, od 1973 tajomník Ústredného výboru KSP pre oblasť organizácie a politickej agitácie. R. 1980 bol na VI. zjazde KSP vyhlásený za Kim Il-songovho následníka, zvolený za tajomníka ÚV KSP a za člena Politbyra a Ústrednej vojenskej komisie KSP. Od 1991 hlavný veliteľ severokórejskej armády, 1992 maršal ozbrojených síl, 1993 predseda Komisie národnej obrany. Po otcovej smrti (1994) fakticky prevzal v krajine moc, od 1997 generálny tajomník KSP.

Počas jeho diktátorskej stalinistickej vlády (silný kult osobnosti, porušovanie ľudských práv), ktorá bola pokračovaním politiky jeho otca, pretrvávala v krajine ekonomická stagnácia. Hlavnými príčinami boli neefektívna výroba, najmä poľnohospodárska (1996 – 99 hladomor, krajina odkázaná na humanitárnu pomoc zo zahraničia), a vysoké výdavky na zbrojenie (o. i. pokračoval v otcovom jadrovom programe, 2005 KĽDR vyhlásila, že vlastní jadrové zbrane, 2006 ohlásila uskutočnenie podzemného jadrového výbuchu; severokórejská armáda patrí k najväčším na svete). R. 2000 podpísal v Pchjongjangu s juhokórejským prezidentom Kim Tä-džungom spoločné vyhlásenie o spolupráci v rámci Kim Tä-džungovej (neskôr však spochybnenej) tzv. slnečnej politiky. Severokórejská propaganda udelila Kim Čong-ilovi viacero titulov a oslovení, napr. Veľký vodca, Drahý vodca, Otec národa, Veľké slnko národa, Večný generálny tajomník ap.

Kilikia, aj Cilícia, lat. Cilicia — historické územie v dnešnom Turecku v juhovýchodnej časti Malej Ázie (Anatólie) na pobreží Stredozemného mora, približne dnešné provincie Adana a Mersin. Na severe susedilo s Kapadóciou, s ktorou bolo spojené Kilikijským priesmykom (lat. Pylae Ciliciae, dnes Gülecký priesmyk, tur. Gülek Boğazı) v pohorí Taurus, na juhovýchode so Sýriou, s ktorou ho spájal Sýrsky priesmyk (lat. Pylae Syriae, dnes Belenský priesmyk, tur. Belen Geçidi) v pohorí Amanus. Cez priesmyky viedli vojenské a obchodné cesty z hornatého územia s bohatými lesmi do prímorskej úrodnej nížiny Çukurova.

V 2. polovici 2. tisícročia pred n. l. bolo územie Kilikie pod názvom Kizzuwatna (Kizvatna) súčasťou Chetitskej ríše. Po jej páde (okolo 1200 pred n. l.) sa tam vytvorili neskorochetitské mestské štáty Kue, Chilakku (Khilakku, odtiaľ grécky názov Kilikie) a Gurgum obývané Luvijcami (→ Chetiti). V asýrskych písomných prameňoch sa Kilikia spomína v polovici 9. stor. pred n. l. V 8. a 7. stor. pred n. l. si asýrski panovníci podmanili východnú časť Kilikie (Kue), západná časť (Chilakku) si udržala nezávislosť. Koncom 1. stor. pred n. l. grécky geograf Strabón nazýval východnú časť Kilikie zahŕňajúcu hornaté oblasti a pobrežnú nížinu Kilikia Pedias (Rovinatá Kilikia) a hornatú západnú časť Kilikia Tracheia (Drsná Kilikia). Približne od 40. rokov 6. stor. pred n. l. bola Kilikia pod vládou Perzskej ríše, 333 pred n. l. ju dobyl Alexander III. Veľký, po jeho smrti patrilo územie Seleukovcom, ktorí oň súperili s Ptolemaiovcami. Obyvatelia Kilikie sa živili chovom koní a kôz, v nížinách poľnohospodárstvom, v prímorských oblastiach pirátstvom (tzv. kilikijskí piráti), ktoré sa rozmohlo najmä po smrti Antiocha IV. Epifana (164 pred n. l.). Významné mestá: Tarsos (dnes Tarsus), Soloi (dnes Viranşehir, západne od Mersina); od obdobia helenizmu bola dôležitým prístavom Seleukia (gr. Seleukeia, dnes Silifke) na rieke Kalykadnos (dnes Göksu). Od konca 2. stor. pred n. l. a v priebehu 1. stor. pred n. l. sa západná časť Kilikie postupne dostala pod nadvládu Rimanov, východná časť sa 84 pred n. l. stala súčasťou Veľkého Arménska. R. 67 pred n. l. zlikvidoval rímsky veliteľ Pompeius (Magnus) základne kilikijských pirátov, čím dosiahol podrobenie celého územia (rozšíril ho pozdĺž pobrežia až k Lýkii a smerom do vnútrozemia pripojil oblasti Lykaonie, Pisidie a južnej Frýgie). Po Caesarovej smrti bola Kilikia administratívnou súčasťou Sýrie, samostatnou rímskou provinciou sa znova stala 72 n. l. (hlavné mesto Tarsos), 408 bola rozdelená na dve časti (Kilikia I., lat. Cilicia Prima, hlavné mesto Tarsos, a Kilikia II., lat. Cilicia Secunda, hlavné mesto Anazarbus, dnes Anavarza), rozkvet zaznamenala v 5. a 6. stor. Okolo 700 dobyli územie Arabi, 965 byzantský cisár Nikefor II. Fókas. Počas byzantskej nadvlády boli moslimovia z územia Kilikie vyhnaní a začali tam prichádzať kresťania z Arménska a zo Sýrie. Príchod Arménov do Kilikie ešte vzrástol po vpádoch tureckých Seldžukovcov do Arménska (1048, 1049, 1054) a po jeho dobytí (1064).

Po bitke pri Mantzikerte (1071), v ktorej Byzantská ríša utrpela od Seldžukovcov porážku, sa byzantská moc v oblasti Kilikie oslabila, čo využili niektoré mocné arménske rody a začali vytvárať nezávislé panstvá (prvé bolo vytvorené 1078, okolo 1095 ich jestvovalo asi 6). Z nich dominantné postavenie získalo Arménske kniežatstvo v Kilikii (založené okolo 1080) na čele s dynastiou Rubenovcov (1080 – 1219), ktorých moc sa opierala o pomerne silnú armádu (asi 30-tis. vojakov) a opevnené hranice. Mocného spojenca získalo aj v križiakoch, ktorí vytvorili okolo Kilikie Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo. Najväčší rozkvet kniežatstva nastal počas vlády posledného vládcu Rubenovcov Levona II. (*1150, †1219, vládol od 1187, korunovaný 1198), ktorý zväčšil kilikijské územie a vďaka podpore nemeckého cisára Friedricha I. Barbarossu a jeho syna Henricha IV. sa stalo Kilikijským arménskym kráľovstvom na čele s kráľom Levonom II. (kráľa v Kilikii neoficiálne uznávali aj Arméni vo vlastnom Arménsku). Hlavným (sídelným) mestom sa stal Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), kam bolo 1293 prenesené aj sídlo arménskeho patriarchu (katholika; 1441 prenesené do arménskeho Ečmiadzinu, kde je i v súčasnosti). Po Levonovej smrti začala v kráľovstve vládnuť dynastia Hethumovcov (1226 – 1341), ktorá nadviazala priateľské vzťahy s Mongolmi zabezpečujúcimi ochranu kráľovstva pred egyptskými mamlúkmi, ktorí prvýkrát vpadli do Kilikie 1266 po porážke Mongolov. Po nástupe proeurópskej dynastie Lusignanovcov (1341), ktorí sa v krajine pokúšali presadiť katolicizmus, nastali rozpory. Nestabilita v kráľovstve prispela k jeho oslabeniu a napokon aj k dobytiu Sisu mamlúkmi (1375), kráľ Levon VI. (*1342, †1393, vládol 1374 – 75) bol zajatý a odvlečený do Káhiry. Od 1515 bola Kilikia súčasťou Osmanskej ríše až do jej zániku a titul kilikijských kráľov prešiel na cyperských Lusignanovcov.

Kii, Kii-sanchi — polostrov Japonska v juž. časti ostrova Honšu vybiehajúci do Filipínskeho mora medzi zálivom Ise na východe a Kiijským prielivom a prielivom Ósaka na západe; dĺžka okolo 130 km, šírka do 95 km. Budovaný druhohornými usadenými a treťohornými vyvretými horninami. Hornatý reliéf, najvyšší vrch Hakken, 1 915 m n. m. Územie s vysokým ročným úhrnom zrážok spôsobeným početnými tajfúnmi (počas roka viacero dní s úhrnom zrážok dosahujúcim takmer 940 mm). Hustá riečna sieť, vývery horúcich prameňov. Asi 75 % územia pokrývajú lesy. Významná turistická, rekreačná a liečebná oblasť.

V lesoch na Kii sa nachádzajú viaceré významné pútnicke pamiatky a svätyne, ktoré boli ako Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Sú dokladom unikátnej kultúrnej krajiny, v ktorej sa spájajú šintoistické a buddhistické tradície.

K najvýznamnejším z nich patria hora Jošino, na ktorej sa nachádzajú viaceré šintoistické svätyne, napr. svätyňa Jošino Mikumari (založená pravdepodobne 806, súčasne stavba zo začiatku 17. stor.) a svätyňa Kimpu (založená pravdepodobne v 10. stor.), chrám náboženskej viery šugendó (horské pustovníctvo) Kinpusendži (založený pravdepodobne v pol. 7. stor., niektoré stavby zo 14. stor., hlavná hala chrámu nazývaná Zaódó je považovaná za druhú najväčšiu drevenú stavbu v Japonsku), a hora Ómine, na ktorej sa nachádza šugendó svätyňa Óminesandži (založená v pol. 7. stor.), súbor svätýň Kumano Sanzan (napr. šintoistické svätyne Kumano Hongú Taiša, založená v 11. stor., prestavaná v 18. – 19. stor., 2000 tam vybudovali stĺpovú bránu torii, ktorá je najväčšou na svete, ďalej Kumano Hajatama Taiša a Kumano Nači Taiša), ktorej súčasťou sú aj buddhistické chrámy Seigantodži (založená vo 4. stor., súčasne stavby z 2. pol. 16. stor.) a Fudarakusandži (založená vo 4. stor.), vodopád Nači a prales Nači, svätyne na hore Kója, napr. buddhistický kláštorný komplex Kongó budži (založený 816, prestavaný v 16. – 19. stor.), buddhistický chrám Džison’in (založený 816) a viaceré šintoistické svätyne.

Do súboru pamiatok UNESCO patrí aj niekoľko pôvodne pútnických ciest a chodníkov, ktoré spolu tvoria sieť dlhú 307 km (napr. Kumano Kodó), spájajúcu posvätné miesta v regióne Kansai v prefektúrach Mie, Nara a Wakajama.

kibuc [hebr.] — typ židovskej vidieckej usadlosti v Izraeli, osobitná kombinácia poľnohospodárskeho družstva (v súčasnosti často aj s priemyselnou výrobou), občiny a komúny pôvodne vychádzajúca z ideí socializmu a sionizmu. Predstavuje pokus o vytvorenie dokonale spravodlivej spoločnosti, systém založený na spoločnom vlastníctve, rovnosti a spolupráci.

Obyvateľmi kibucu (hebr. zhromaždenie, spoločenstvo) sú dobrovoľníci, ktorí spoločne hospodária na pôde (je rovnako ako ostatné výrobné prostriedky v kolektívnom vlastníctve, patrí kibucu alebo je prenajatá od štátu). Rozhodnutia o správe kibucu sa prijímajú kolektívne a výsledky práce slúžia celej komunite. Obyvatelia kibucu okrem kolektívnej práce spoločne varia, perú a vychovávajú deti. V rámci filozofie, ktorou sa kibuc riadi (každý pracuje podľa svojich schopností a je odmeňovaný podľa svojich potrieb), dostáva dobrovoľník len vreckové (približne 80 amerických dolárov mesačne), má však bezplatné ubytovanie a stravu. Pracuje 8 hodín denne, 6 dní týždenne a zvyčajne 3 dni v mesiaci má voľno. Musí byť pripravený vykonávať každú prácu, ktorú mu pridelí jeho vedúci v poľnohospodárskej alebo v priemyselnej výrobe či v službách. Výber práce závisí od kibucu, sezóny, znalostí a zručností dobrovoľníka a od dĺžky jeho pobytu.

Spočiatku sa na označenie kolektívnej poľnohospodárskej osady tohto typu používal hebrejský výraz kvuca (plurál kvucot), prvým kibucom (resp. kvucou) bola Degania založená 1909 južne od Tiberiadskeho jazera vo vtedajšej Palestíne sionistickými priťahovalcami z Bieloruska. R. 1914 už fungovalo 11 takýchto kvúc zriadených na pozemkoch Židovského národného fondu (založeného 1901 s cieľom vykupovať v Palestíne pôdu pre židovské osídlenia) a riadených Svetovou sionistickou organizáciou. Do konca 1918 ich počet vzrástol na 29. Prvé kvucy boli relatívne malými komunitami a boli zakladané s predstavou, že kolektívne organizovaná dedina by mala skôr predstavovať väčšiu rodinu. Keď na začiatku 20. rokov 20. stor. začalo do vtedajšej britskej Palestíny prichádzať veľa nových prisťahovalcov, začali sa zakladať väčšie kolektívne dediny opierajúce sa o poľnohospodárstvo a priemysel (vtedy bol prvýkrát použitý výraz kibuc). Prvým takýmto skutočným kibucom bola osada Ejn Charod založená 1921. V nasledujúcich rokoch sa rozdiel medzi výrazmi kibuc a kvuca postupne strácal. V 30. rokoch 20. stor. zohrali kibuce významnú úlohu pri osídľovaní Palestíny a pri posilňovaní židovských pozícií v niektorých častiach krajiny, keď po konfliktoch medzi arabským a židovským obyvateľstvom Palestíny získali dôležitú úlohu aj vo vojenských a v politických oblastiach (z kibucov sa regrutovali špičky židovských elitných ozbrojených jednotiek, z kibucu Degania pochádzal napr. M. Dajan). V čase vyhlásenia nezávislosti Izraela 1948 bolo v krajine 291 židovských dedinských sídel, z ktorých bolo 149 kibucov.

Po 2. svetovej vojne sa kibuce stali významnou súčasťou ekonomiky novovzniknutého štátu Izrael, zabezpečovali viac ako tretinu poľnohospodárskej výroby a zúrodňovali vyschnutú pôdu. Počas prvých dvoch rokov existencie samostatného štátu bolo v Izraeli zo 175 novozaložených dedín 79 kibucov. Neboli však osídľované primárne novými židovskými prisťahovalcami z moslimských krajín ani európskymi Židmi, ktorí prežili holokaust, ale nové kibuce zakladali najmä rodení Izraelčania, najmä generácia mládeže, ktorá už bola vychovávaná v kibucoch; imigranti (ak sa usídľovali na vidieku) preferovali iné formy kolektívneho hospodárenia (napr. mošav). Po šesťdňovej vojne 1967 sa kibuc stal aj jednou z foriem židovských osád zakladaných na dobytých územiach, nie však najčastejšou; z 33 izraelských osád na Golanských výšinách je len 10 kibucov (ak sa započíta kibuc Snir, ktorý leží na hranici Golanských výšin a vlastného Izraela, je ich 11), na Západnom brehu Jordánu ich funguje len 9 (z toho 5 v púšťových regiónoch údolia Jordánu a v blízkosti Mŕtveho mora).

Kolektívne hospodárenie izraelských kibucov sa od 80. rokov 20. stor. dostávalo do čoraz väčších ekonomických problémov. R. 2000 bola z 257 kibucov viac ako polovica zadlžená. Od 90. rokov 20. stor. sa preto začal proces ich privatizácie (2007 si už len 30 % z nich zachovávalo tradičné kolektívne hospodárenie), pričom kibuc si aj naďalej udržiava niektoré spoločné aktivity, jeho členovia sú však odmeňovaní individuálne a za vykonanú prácu poberajú bežnú mzdu. Zároveň sa nanovo umožňuje individuálnym záujemcom získať v kibuci pozemky na výstavbu rodinných domov. R. 2007 prešiel privatizáciou aj najstarší kibuc Degania. V niektorých (menej častých) prípadoch boli kibuce úplne zrušené a prešli na menej kolektívnu organizačnú formu (napr. bývalý kibuc Ha-On sa 2007 premenil na mošav). V súčasnosti žije v asi 270 kibucoch vyše 130-tis. Izraelčanov. Charakter kibucov sa však postupne mení, pod vplyvom rastúceho bohatstva strácajú niekdajší sparťanský charakter a nepotláčajú už natoľko individualitu svojich členov.

kchou-tchou, koutou — rituálny prejav úcty v tradičnej Číne (pokľaknutie spojené s dotykom čela o zem) preukazovaný v rámci rodiny rodičom a zosnulým predkom, v spoločnosti aj prejav úcty a lojality nižšie postavených vyššie postaveným. Najprepracovanejšiu podobu mal kchou-tchou, ktorý bol prejavovaný čínskemu cisárovi (tri pokľaknutia spojené s troma dotykmi čela o zem) a vyjadroval podriadenosť jeho autorite. Bol podmienkou prijatia zahraničných vyslancov na čínskom panovníckom dvore, čo od konca 18. stor. viedlo k protokolárnym konfliktom so západoeurópskymi vyslancami. Po ópiových vojnách si západoeurópske štáty vydobyli výnimku a ich vyslanci boli od kchou-tchou pred cisárom oslobodení. Po zániku čínskeho cisárstva (1911) sa kchou-tchou prejavuje iba rodičom a zosnulým predkom.

Kchang-si, Kangxi, vlastným menom Aisin Gioro Süan-jie, chrámové meno Šeng-cu, Shengzu, 4. 5. 1654 Peking – 20. 12. 1722 tamže — čínsky cisár (od 1661) z dynastie Čching, syn cisára Šun-č’a.

Na trón nastúpil ako 7-ročný (do jeho 15 rokov za neho vládli štyria regenti), jeden z najdynamickejších a najdlhšie vládnucich panovníkov v čínskych dejinách (vládol 61 rokov). Počas jeho vlády, ktorá po období vojen a chudoby priniesla dlhodobú stabilitu, uskutočnil opatrenia na obnovenie moci Číny na Taiwane a viedol ťaženia na znovuzískanie území v oblasti Amuru na Sibíri (1689 potvrdené Nerčinskou zmluvou uzavretou s Ruskom) i proti Mongolom na upevnenie bezpečnosti na vnútroázijských hraniciach ríše, 1720 po vyhnaní Džungárov získal moc nad Tibetom. Pod cisárskym patronátom boli do bádateľských projektov zapojení vzdelanci, a to najmä pri kompilácii dejín dynastie Ming. V oblasti civilnej správy si počínal ako osvietený konfuciánský vládca, keď ukončil platnosť zákon umožňujúceho Mandžuom vyvlastňovať úrodnú pôdu Číňanov výmenou za svoje menej výnosné pozemky, niekoľkokrát výrazne znížil dane, sprísnil súdny systém, čím výrazne klesla korupcia, a obmedzil príslušníkom vplyvných čínskych rodín možnosť zastávať významné úradnícke funkcie. Za jeho najvýznamnejšie opatrenie je považované presné stanovenie výšky vybraných daní. Na konci svojej vlády ovládal Čínu, Mandžusko, časť ruského Ďalekého východu, Vnútorné i Vonkajšie Mongolsko, ako aj Kóreu ako protektorát. Jeho nástupcom bol syn Jung-čeng.

Kchang Jou-wej, Kang Youwei, 19. 3. 1858 Nan-chaj (pri Kantone), provincia Kuang-tung – 31. 3. 1927 Čching-tao, provincia Šan-tung — čínsky neokonfuciánsky mysliteľ a reformátor. Vzdelanie získal v neokonfuciánskej škole princípu (li-süe), neskôr sa zaoberal buddhizmom a neokonfuciánskou školou mysle (sin-süe).

Intenzívne študoval západnú kultúru, európske jazyky, ako aj európsku a americkú literatúru. Ako prvý vo vtedajšej Číne pochopil, že Západ a západnú kultúru nemožno chápať len ako zlo, proti ktorej má Čína bojovať, ale ako neznámu kultúru, ktorú treba dôkladne spoznať a pomocou jej znalostí Čínu zmodernizovať. Ovplyvnený západnou vedou, cítil potrebu spoločenskej reformy a stal sa zástancom reformného hnutia neskôr presadzovaného mladým cisárom Kuang-süom (dynastia Čching; vládol od 1889) proti konzervatívnemu dvoru cisárovnej-vdovy Cch’–si. R. 1890 – 93 učil v Kantone (otvoril si školu, na ktorej zaviedol výučbu niektorých predmetov vyučovaných na Západe) a venoval sa rozvíjaniu svojej reformnej teórie; k jeho študentom a zároveň spolupracovníkom patril aj Liang Čchi-čchao. Hoci svoje myšlienky staval na západných modeloch, snažil sa ich zdôvodniť v duchu čínskej tradície, pričom konfuciánstvo nepovažoval za prežitú doktrínu, ale za prostriedok premeny Číny. V tom období napísal svoj prvý významný filozofický spis Sfalšované texty tzv. nového učenia (Sin süe wej-ťing kchao, 1891), ktorý zohral dôležitú úlohu v iniciovaní reformátorských snáh v Číne. R. 1895 po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne organizoval protesty proti ponižujúcim podmienkam mierovej zmluvy, vyzýval na posilnenie cisárstva a na uskutočnenie reforiem v oblasti školstva, vojenstva, hospodárstva i vládnych štruktúr. V Šanghaji založil Spoločnosť pre štúdium sebaposilnenia Číny a cisárskemu dvoru adresoval Manifest na podporu potrebných reforiem. Jeho ďalším významným dielom v tomto duchu bol spis Štúdium a pochopenie Konfucia ako reformátora (Kchung-c’ kaj č’ kchao), v ktorom apeloval na zmenu konzervatívnej interpretácie Konfuciových myšlienok. Jeho ďalšia petícia napokon povzbudila mladého cisára, aby v období od 11. júna do 22. septembra 1898 (neskôr nazvané Sto dní reforiem) vydal viacero dekrétov obmedzujúcich právomoci aristokracie a vyhlasujúcich dôležité reformy v oblasti školstva, vojenstva, hospodárstva, štátnej správy a i., ich uskutočňovateľom sa mal stať Kchang Jou-wej. Toto obdobie ukončil palácový prevrat cisárovnej-vdovy Cch’–si, ktorá dala cisára uväzniť a viacerých stúpencov reforiem popraviť. Kchang Jou-wej sa zachránil útekom do Japonska.

Počas exilu (India, Spojené kráľovstvo) sformuloval svoje utopické myšlienky v diele Kniha o veľkej harmónii (Ta-tchung šu, 1902), v ktorej podal teóriu prechodu ľudstva od chaosu k zjednotenému svetu slobodných jednotlivcov harmonicky spolupracujúcich na zabezpečovaní harmonickej spoločenskej sebarealizácie. Po páde dynastie Čching (1911/12) sa vrátil do Číny (1913), zostal verný myšlienke zreformovanej monarchie (podporoval obnovu cisárstva ako konštitučnej monarchie, 1917) a odmietal západný typ spoločenského zriadenia (republiku) s jeho novým systémom hodnôt. Usiloval sa aj o znovuzavedenie konfuciánstva ako štátneho náboženstva napriek tomu, že v tom čase bolo odmietané. R. 1912 sa stal predsedom Konfuciánskej asociácie, ktorá považovala Konfucia nielen za reformátora, ale aj za náboženského vodcu.

Khmérska republika → Kambodža (Dejiny)

Khethevan → Ketevan

Kharthlijské kráľovstvo → Kartli

Kharthli → Kartli

Ketevan, sv., aj Ketevan Mučenica, gruz. Khethevan, pravdepod. 1565 – 12. 9. 1624 Širáz — kachetská kráľovná. R. 1581 sa vydala za následníka trónu Dávida (*1569, †1602), jedného zo synov kachetského kráľa Alexandra II. (*1527, †1605, vládol od 1574) z rodu Bagrationovcov, ktorý 1601 zvrhol otca a vyhlásil sa za kráľa (ako Dávid I.). Po Dávidovej smrti (1602) sa kachetským kráľom opäť stal Alexander a Ketevan sa venovala charite, zakladala kostoly a kláštory. Keď 1605 vpadlo do Kacheti perzské vojsko vedené Dávidovým bratom Konštantínom I. (*1567, †1605), ktorý zvrhol a dal zavraždiť Alexandra a vyhlásil sa za kachetského kráľa, Ketevan sa postavila na čelo úspešného protiperzského povstania, počas ktorého bol Konštantín zabitý. R. 1606 po vymenovaní svojho syna Teimuraza I. Bagrationiho za kachetského kráľa (1606) perzským šáhom (šachom) Abbásom I. Veľkým z dynastie Safíjovcov vládla spolu s ním. V úsilí zabrániť ďalšiemu vojenskému konfliktu s Perziou sa 1614 z vlastnej vôle stala spolu so svojím vnukom rukojemníčkou na perzskom safíjovskom dvore, kde neskôr zomrela na následky mučenia, pretože odmietla prijať islam.

Katolícki misionári neskôr preniesli časť jej pozostatkov (relikvie) do Gruzínska, ďalšie sa nachádzajú v Chráme sv. Petra v Ríme a v kláštore v Goe v Indii. Jej mučenícka smrť bola námetom viacerých literárnych diel, napr. historickej poémy Kniha a umučenie kráľovnej Ketevan (Cigni da cameba Khethevan dedophlisa, 1625) od Teimuraza I., diela Správy o Gruzínsku (Informatione della Giorgia, 1626) od talianskeho cestovateľa Pietra della Valle (*1586, †1652), ktorý v tom čase pôsobil na safíjovskom dvore, tragédie Katarína Gruzínska (Katharina von Georgien, 1657) od A. Gryphiusa a v slovakizovanej češtine a v latinčine zachovanej školskej hry Katerina, královná gurziánská, vlastní krví ozdobená, na divadlo predstavená (Caterina, Gurzianorum regina, proprio sanguine purpurata, theatro data) od neznámeho jezuitu, ktorá sa 1701 hrala v jezuitskom gymnáziu v Skalici. Kanonizovaná gruzínskou pravoslávnou cirkvou (pred 1630), sviatok 13. septembra.