Kolcha → Kolchida

Kolchidské kráľovstvo → Kolchida

Gamsachurdia, Zviad, 31. 3. 1939 Tbilisi – 31. 12. 1993 (alebo začiatok januára 1994) Calendžicha — gruzínsky politik, filológ, spisovateľ a prekladateľ, syn Konstantineho Gamsachurdiu.

Pôsobil v Literárnovednom ústave Šotu Rusthaveliho Gruzínskej akadémie vied a na Tbiliskej štátnej univerzite, bol členom Zväzu spisovateľov Gruzínska. Spolu s disidentom Merabom Kostavom založil prvú verejnú a legálnu Organizáciu ľudských práv na Kaukaze (1973); pod ich vedením bola založená organizácia Helsinskej dohody (1976, prvá tohto typu na území ZSSR), ktorá aktívne bojovala za práva politických väzňov a za ochranu gruzínskych kultúrnych pamiatok, vydávala ilegálne časopisy Okhros Sacmisi (Zlaté rúno) a Sakharthvelos Moambe (Gruzínsky kuriér). V roku 1974 boli Gamsachurdia a Merab Kostava vymenovaní za členov Amnesty International. Za svoju disidentskú činnosť bol Gamsachurdia viackrát zatknutý a väznený (aj formou domáceho väzenia). V roku 1978 bol nominovaný na Nobelovu cenu mieru. V rokoch 1986 – 90 stál na čele protestných akcií, bol predsedom bloku politických strán a organizácií Okrúhly stôl – Slobodné Gruzínsko (Mrgvali magida – Thavisuphali Sakhartvelo), v novembri 1990 bol zvolený za prezidenta Gruzínska. V januári 1992 po ozbrojenom konflikte s opozíciou opustil krajinu (→ Gruzínsko). V rokoch 1992 – 93 z Arménska a zo západného Gruzínska viedol boj proti prezidentovi Eduardovi Ševardnadzemu. Zomrel za neznámych okolností.

Kolchida, gr. Kolchis — antický názov historického územia medzi východným a juhovýchodným pobrežím Čierneho mora a južným predhorím Veľkého Kaukazu a severným predhorím Malého Kaukazu na Kolchidskej nížine na dolnom toku riek Rioni (v staroveku gr. Fasis) a Inguri v dnešnom západnom Gruzínsku (regióny Abcházsko; Samegrelo-Zemo Svaneti; Guria; Adžarsko; Rača-Lečchumi a Kvemo Svaneti; Imereti).

V gréckej mytológii bájna krajina, kráľovstvo Aiéta (Aiétés), do ktorého priletel Frixos (→ Frixos a Hellé) na zlatom baranovi. Neskôr tam priplávali argonauti a ich vodca Jáson (Iasón) s pomocou Aiétovej dcéry Medey získal zlaté rúno.

Na prelome neskorej bronzovej a ranej železnej doby (2. polovica 2. tisícročia pred n. l. – 1. polovica 1. tisícročia pred n. l.) sa tam sformovala tzv. kolchidská kultúra, ktorá zasahovala aj na územie Anatólie v dnešnom severovýchodnom Turecku, ako aj do oblasti okolo Soči v dnešnom Rusku. Jej nositeľmi boli najmä Kolchovia (súhrnný názov kmeňov patriacich do megrelsko-čanskej, resp. lazskej vetvy a na severe do svanskej vetvy kartvelských kmeňov), niekedy nazývaní aj Heniochovia, ktorí sa na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. spojili pod jedným vládcom do silného kmeňového zväzu (štátneho útvaru) nazývaného Kolcha (gr. Kolchis; najstaršia písomná zmienka o názve je v asýrskom nápise Tiglatpilesara I. pravdepodobne z prelomu 12. a 11. stor. pred n. l.).

Na vyvýšených miestach stavali Kolchovia komplexy osád pozostávajúcich z drevených zrubových domov; jedna z osád bola vždy obkolesená vodným kanálom (napr. archeologické nálezisko Namčeduri neďaleko mesta Kobuleti na pobreží Čierneho mora 20 km od Batumi, Adžarsko). Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie pšenice, prosa, hrozna; polia boli umelo zavlažované), chovom dobytka, kôz a oviec, ťažbou dreva (najmä na stavbu lodí) a získavaním kovov (najmä bronzu, od konca 2. tisícročia pred n. l. aj železa; banské štôlne boli objavené napr. na hornom povodí rieky Rioni, metalurgické centrá v povodí rieky Čorochi, tur. Çoruh, na strednom a hornom povodí rieky Rioni a na území Abcházska) a remeslami. Vyrábali špecifickú keramiku čiernej farby, mali vysoko rozvinutú výrobu poľnohospodárskych nástrojov a zbraní z bronzu a iných zliatin (sekery, motyky, kopije, meče, ozdobné predmety, sošky ľudí a zvierat, šperky a i.). Najtypickejším predmetom kolchidskej kultúry je šesťhranná tzv. kolchidská sekera, ktorá sa našla vo vyše sto náleziskách na území západného Gruzínska (najstarší nález z 18. – 17. stor. pred n. l. pochádza z obce Ureki na pobreží Čierneho mora asi 50 km od mesta Batumi v regióne Guria), ktorá sa používala na vojenské, hospodárske a neskôr i na kultové účely, od 11. stor. pred n. l. s grafickými ornamentmi, farebnou inkrustáciou (nález z obce Ude, 11. – 9. stor. pred n. l., asi 20 km od mesta Achalciche v regióne Samcche-Džavacheti), od 9. stor. pred n. l. s rytými vyobrazeniami zvierat (pes, jeleň, kôň) a typickými geometrickými ornamentmi používanými aj na iných bronzových predmetoch.

Medzi obyvateľmi nížin, kde sa nachádzali remeselnícke centrá, a obyvateľmi horských oblastí, kde sa ťažila ruda a drevo, existoval čulý obchodný ruch. Kolchidská kultúra má veľa spoločných charakteristík s tzv. kobanskou kultúrou (rozvíjala sa v rovnakom období v oblasti Severného Kaukazu, t. j. v Severnom Osetsku-Alanii, Ingušsku, Kabardsko-Balkarsku a Čečensku; nazvaná podľa náleziska Koban v Severnom Osetsku-Alanii), preto sa obidve často súhrnne označujú ako kolchidsko-kobanský kultúrny okruh. V období 750 pred n. l. – 741 pred n. l. Kolchu výrazne oslabili vojny s urartským kráľom Sardurom II. a v poslednej štvrtine 8. stor. pred n. l. ju zničili nájazdy Kimmerijcov.

Na prelome 7. a 6. stor. pred n. l. vzniklo na území Kolchidy Kolchidské kráľovstvo, ktoré sa tiež sformovalo na báze kmeňového zväzu Kolchov a kolchidskej kultúry. Malo rovnako vysoko rozvinutú ťažbu a metalurgiu železa a farebných kovov (kolchidské zlatonosné rieky spomínal na začiatku nášho letopočtu napr. grécky historik a geograf Strabón v diele Geografia), ako aj ťažbu dreva, remeselnícku výrobu a umelecké remeslá, najmä zlatotepectvo (výrobu zlatých šperkov), výrobu keramiky na hrnčiarskom kruhu, poľnohospodárstvo (pestovali sa tam rôzne druhy pšenice, ľan a konope), vinohradníctvo a chov dobytka. Razili sa tam strieborné mince (tzv. kolchidské strieborniaky) a rozvinuli sa obchodno-remeselnícke centrá mestského typu, napr. Kutaia (dnes Kutaisi), Vani, Dablagomi (pri Samtredii) a Ciche Godži (aj Nokalakevi; v gréckych antických prameňoch nazývané Archaiopolis, lat. Archaeopolis).

Kolchida mala od najstarších čias čulé obchodné styky s ostatnými čiernomorskými oblasťami i s ostrovmi Stredozemného mora, napr. s Krétou (v jednom z gréckych mýtov si Aiétovu sestru Pasifaé vzal za manželku krétsky kráľ Minós). Gréci v rámci tzv. veľkej gréckej kolonizácie expandovali v 6. stor. pred n. l. k východnému pobrežiu Čierneho mora a obyvatelia gréckeho mesta Milétos v Malej Ázii (dnes Milét v Turecku) tam založili viaceré kolónie, napr. Fasis (dnes Poti; na rieke Rioni) a Dioskurias (neskôr nazývaná Sebastopolis, dnes Suchumi). Podľa gréckych prameňov sa Peržanom nepodarilo podmaniť si Kolchidské kráľovstvo, Kolchovia im však pravidelne posielali dary. Od 4. stor. pred n. l. bola Kolchida ovplyvnená helenistickou kultúrou (→ helenizmus), v 3. stor. pred n. l. sa väčšia časť územia dostala pod správu Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. pred n. l. migrovali obyvatelia horských oblastí do nížin. Na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. kráľ Mithradatés VI. Eupator (gr. Eupatór) začlenil rozdrobené územie západného a juhozápadného Kolchidského kráľovstva do Pontskej ríše. V roku 66 pred n. l. porazil Mithradata rímsky vojvodca Pompeius (Magnus) a územie Kolchidy zveril pod vládu domáceho vládcu Aristarcha (vládol 65 – 49/47 pred n. l.). Neskôr tam rímsky vojvodca Marcus Antonius vytvoril vazalský štát, ktorý formálne zveril pod vládu pontského kráľa Polemóna I. V 1. polovici 2. stor. n. l. kartlijský kráľ Pharsman II. Dobročinný (vládol v 30. – 50. rokoch 2. stor.) rozšíril svoje územie na západ až po pobrežie Čierneho mora. V 2. stor. sa na území bývalého Kolchidského kráľovstva (dnešného západného Gruzínska) začalo formovať kráľovstvo, ktoré je v gruzínskych prameňoch nazývané Egrisi a v antických prameňoch Lazika (→ Lazovia).

Dávidova hviezda, Magen David, aj Dávidov štít — hexagram zložený z dvoch trojuholníkov prepletených a spojených tak, aby vytváral šesťcípu hviezdu; všeobecne uznávaný emblém judaizmu.

Historicky je možné pôvod Dávidovej hviezdy zaradiť už do dávneho staroveku. Prvýkrát ju Židia použili v 7. stor. pred n. l. Význam výrazne židovského symbolu začala nadobúdať od 17. stor., od 19. stor. sa rozšírila zo západnej Európy do celého sveta a stala sa prijatým emblémom judaizmu (napr. na označovanie synagóg) v kontraste ku kresťanskému krížu. Niekedy sa však ako symbol judaizmu používa menora (sedemramenný svietnik). Od septembra 1941 museli v rámci represívnych opatrení v Nemecku Židia starší ako 6 rokov povinne nosiť na odeve Dávidovu hviezdu čiernej farby na žltom pozadí v strede s nápisom Jude, v iných krajinách Dávidovu hviezdu žltej farby. V 20. stor. sa stala Dávidova hviezda aj symbolom sionizmu a židovského prebudenia. V súčasnosti je Dávidova hviezda modrej farby ústredným motívom štátnej vlajky Izraela.

Dávidov štít → Dávidova hviezda

Južné Osetsko, osetsky Chussar Iryston, gruzínsky Samchreth Osethi, Cchinvalský región, Tskhinvali Region — územie v severnej časti Gruzínska na hranici s Ruskom (s republikou Severné Osetsko), teritoriálne identické s bývalou Juhoosetskou sovietskou autonómnou oblasťou; rozloha 3 900 km², 56-tis. obyvateľov (2021), hlavné mesto Cchinvali. Rozkladá sa na južných svahoch Veľkého Kaukazu, má hornatinný až vrchovinný reliéf, 89 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., najvyšší vrch Chalaca (na hranici s Ruskom) má výšku 3 938 m n. m. Územie má horskú klímu, avšak vďaka hlavnému hrebeňu Veľkého Kaukazu zabraňujúcemu prenikaniu studených severných vetrov je priemerná teplota územia vyššia ako priemerná teplota v regióne Kaukazu. Priemerná teplota v januári je 4,5 °C, v júli 20,3 °C, priemerný ročný úhrn zrážok je 600 mm. Najväčšou riekou odvodňujúcou Južné Osetsko je Veľká Liachvi (prítok Kury).

Hospodárstvo poznačené vojnami na začiatku 90. rokov a v roku 2008 je slabo rozvinuté, proces obnovy prebieha pomaly. Rozvinutý je potravinársky (konzerváreň, mäsokombinát, a i.) a drevársky priemysel a výroba stavebných materiálov. Krajina má cestné spojenie s Ruskom a Gruzínskom, železničné trate sú od konfliktu v roku 2008 silno poškodené. Hlavné jazyky: osetčina, gruzínčina, ruština. Národnostné zloženie: 89,9 % Osetov, 7,4 % Gruzíncov, 1,1 % Rusov, 1,6 % ostatných (2015). Náboženstvo: pravoslávie, sunnitský islam.

Na južné svahy Veľkého Kaukazu v oblasti patriacej do gruzínskeho Kartlijského, resp. od roku 1762 zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva (→ Kartli) začali Oseti prichádzať koncom 17. a najmä v 18. stor. zo severných svahov Veľkého Kaukazu. Po ruskej anexii východného a neskôr aj západného Gruzínska v 1. tretine 19. stor. (1801, 1810, → Gruzínsko, Dejiny) a po administratívnej reforme v polovici 19. stor. zaviedli ruské úrady na označenie severných podhorských oblastí Kartli, v ktorých žilo osetské obyvateľstvo, neformálny názov Gruzínske Osetsko, resp. Južné Osetsko (Gruzinskaja Osetija, Južnaja Osetija). K ďalšej silnej migrácii Osetov zo Severného Kaukazu došlo v 2. polovici 19. stor. Politicky i kultúrne sa orientovali na Rusko (nie na Gruzínsko), čo v oblasti so zmiešaným obyvateľstvom vyvolávalo nepokoje i ozbrojené konflikty. Po februárovej revolúcii v roku 1917 sa v júni 1917 zišla v meste Džava Osetská národná rada, ktorá deklarovala právo na sebaurčenie Osetov. Po osamostatnení sa Gruzínska od Ruska (26. 5. 1918 bola vyhlásená menševikmi riadená Gruzínska demokratická republika) prorusky orientovaní južní Oseti odmietli začlenenie Južného Osetska do Gruzínska, pridali sa na stranu boľševikov a požadovali pričlenenie k boľševickému Rusku, čo gruzínska vláda odmietla a protištátne povstania separatistov (1919, 1920) potlačila. Časť osetského obyvateľstva odišla do Ruska, po anexii Gruzínskej demokratickej republiky boľševikmi (1921) sa Oseti do Gruzínska vrátili a s pomocou boľševikov sa usilovali o vytvorenie samostatného územnosprávneho útvaru v rámci ZSSR. Na základe rozhodnutia Prezídia Ústredného výboru komunistickej strany Gruzínska z roku 1921 bola 20. 4. 1922 v rámci Gruzínska vytvorená Juhoosetská autonómna oblasť s administratívne vymedzenými hranicami a s hlavným mestom Cchinvali. Osetčina sa popri gruzínčine a ruštine stala jedným z vyučovacích jazykov na tamojších školách, rozvíjala sa osetská literatúra. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. stor. v období rozpadu ZSSR a úsilia jednotlivých zväzových republík o nezávislosť prijal nacionalistický oblastný soviet v Cchinvali 10. 11. 1989 vyhlásenie, v ktorom požadoval uznanie Južného Osetska ako autonómnej republiky, čo však po vyhlásení nezávislosti Gruzínska (9. 4. 1990) gruzínske vedenie na čele s prezidentom Zviadom Gamsachurdiom odmietlo a došlo k prvým konfrontáciám. Prorusky orientovaní južní Oseti sa zasadzovali za zachovanie ZSSR, 20. 9. 1990 jednostranne vyhlásili Juhoosetskú demokratickú republiku a požadovali jej pripojenie k Severnému Osetsku. Najvyššia rada Gruzínskej republiky však 11. 12. 1990 prijala rozhodnutie o zrušení Juhoosetskej autonómnej oblasti a o rozdelení jej územia medzi gruzínske regióny Šida Kartli a Mccheta-mtianeti. Zároveň v oblastiach obývaných Osetmi vyhlásila výnimočný stav. Na prelome rokov 1990 a 1991 sa začal prvý ozbrojený konflikt medzi gruzínskou armádou a polovojenskými osetskými jednotkami, ktorý si vyžiadal množstvo obetí na životoch a masový útek tak gruzínskeho, ako aj osetského obyvateľstva. Dňa 1. 9. 1991 bola tzv. Juhoosetská sovietska autonómna republika premenovaná na Republiku Južné Osetsko (osetsky Respublika Chussar Irystony), 19. 1. 1992 sa konalo referendum, ktorého výsledkom bolo opätovné schválenie odtrhnutia sa Južného Osetska od Gruzínska a jeho pripojenie k Ruskej federácii. Na základe Dagomyskej dohody medzi Gruzínskom a Ruskom, podpísanej v júni 1992 v Dagomyse (časť Soči), boli vojenské operácie zastavené a na území Južného Osetska rozmiestnené mierové sily, ktoré tvorili ruskí, gruzínski a osetskí vojaci. Prestrelky medzi gruzínskymi a juhoosetskými jednotkami pokračovali. Prozápadne orientované Gruzínsko sa i naďalej usilovalo o obnovenie zvrchovanosti nad Južným Osetskom, Rusko o udržanie svojho vplyvu v oblasti. V referende konanom v novembri 2006, ktoré nebolo uznané medzinárodnými spoločenstvami, sa Oseti opäť vyslovili za nezávislosť od Gruzínska. Kulmináciou dlhodobo napätej situácie, ako aj stupňujúcich sa provokácií a incidentov bol ozbrojený útok gruzínskych vojsk na mesto Cchinvali v noci zo 7. na 8. augusta 2008, 8. augusta začalo ruské letectvo bombardovať gruzínske vojenské ciele (zasiahlo však aj civilné ciele, napr. mesto Gori), ruské pozemné vojská prenikli hlboko do územia Gruzínska a 25. augusta 2008 uznalo Rusko Južné Osetsko za nezávislý štát, neskôr ho uznali aj Nikaragua, Venezuela a Nauru. Medzinárodné spoločenstvá OSN, OBSE a EÚ, ako aj 188 krajín (členov OSN) ho však naďalej považujú za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska. V októbri 2008 prijal gruzínsky parlament zákon, podľa ktorého sa štatút územia bývalej Juhoosetskej autonómnej oblasti definuje ako okupované územie. V roku 2012 bol za prezidenta zvolený Leonid Charitonovič Tibilov (osetsky Tybylty Charitony fyrt Leonid, *1952), ktorý mal v úmysle spojiť sa so Severným Osetskom, čím by sa Južné Osetsko de facto stalo súčasťou Ruskej federácie. V apríli 2017 bolo vyhlásené referendum (súčasne s prezidentskými voľbami) o zmene názvu štátu na Južné Osetsko – Alánsko (podľa vzoru Severného Osetska - Alánska), v ktorom sa väčšina občanov vyslovila za. Tzv. Južné Osetsko, hospodársky i politicky závislé od Ruska, je prezidentská republika s vlastnou ústavou (prijatá 8. 4. 2001), parlamentom (30 členov) a zákonodarstvom, de facto nezávislá od Gruzínska, de iure súčasť Gruzínska. Od 21. 4. 2017 bol prezidentom Anatolij Iljič Bibilov (osetsky Bibylty Iljajy fyrt Anatolij, *1970), od 24. 5. 2022 je ním Alan Eduardovič Gaglojev (osetsky Gaglojty Eduardy fyrt Alan, *1981).

koku [jap.] — staršia japonská jednotka objemu (asi 180,4 l) používaná približne v 7. – 19. stor.

gaon [hebr.] — pôvodne v 6. stor. titul (hebr. = excelencia) najvyšších funkcionárov talmudských akadémií (→ ješiva) v babylonských mestách Sura a Pumbedita, najvyšších predstaviteľov miestnej židovskej komunity v Babylone. V 6. – 11. stor. boli gaoni (plurál ge’onim) všeobecne uznávanými intelektuálnymi autoritami, a preto je tento časový úsek označovaný ako gaonské obdobie. Neskôr sa titul gaon používal na označenie hlavy rabínskej akadémie v Izraeli, ale aj napr. v Bagdade, Damasku a Alexandrii a stal sa čestným titulom židovských učencov a rabínov (medzi sefardskými Židmi sa titul gaon niekedy používa namiesto označenia rabín), súčasť mien mnohých osobností, spravidla učencov s rozsiahlymi vedomosťami, napr. Gaon z Vilniusu (→ Elijah ben Solomon). V modernej hebrejčine sa používa vo význame génius.

Ben Gurion, David, pôv. David Grün, 16. 10. 1886 Płońsk (pri Varšave) – 1. 12. 1973 Tel Aviv-Jaffa — izraelský socialistický politik, zakladateľ štátu Izrael.

Bol aktivistom sionistickej skupiny (Poale Sion) v pôvodnej vlasti. V roku 1906 sa vysťahoval do Palestíny, v rokoch 1912 – 14 študoval právo v Istanbule, v roku 1915 bol tureckými úradmi (do 1917 ovládali Palestínu) vykázaný a deportovaný do Egypta. V rokoch 1917 – 18 žil v britskej židovskej légii, v roku 1918 sa vrátil do Palestíny. V roku 1919 sa podieľal na založení Strany práce. V roku 1921 spoluzaložil odborovú úniu Histadrut, v ktorej v rokoch 1921 – 35 pôsobil ako generálny tajomník. V roku 1930 spolu s ďalšími sionistickými aktivistami a mysliteľmi založil socialistickú Izraelskú robotnícku stranu (Mapai), ktorej sa stal predsedom. V rokoch 1935 – 48 pôsobil ako predseda exekutívy židovskej samosprávy v Palestíne a predseda výkonného výboru Svetovej sionistickej organizácie. V deň ukončenia britskej mandátnej správy 14. mája 1948 vyhlásil ako predseda dočasnej vlády nezávislý židovský štát Izrael. V rokoch 1948 – 53 a 1955 – 63 bol predsedom vlády a ministrom obrany. Podporoval systematické osídľovanie Palestíny židovskými prisťahovalcami, uskutočnil veľké sociálne a hospodárske reformy.

Bandáranájaka, Solomon West Ridgeway Dias, 8. 1. 1899 Colombo – 26. 9. 1959 tamže — cejlónsky politik. Manžel Sirimavo Ratvatte Dias Bandáranájakovej.

Pôvodne bol právnik, v rokoch 1947 – 51 minister zdravotníctva, v roku 1951 založil ľavicovú Cejlónsku strany slobody (dnes Srílanska strana slobody), v rokoch 1952 – 56 pôsobil ako vodca opozície v parlamente, po volebnom víťazstve politickej aliancie nacionalisticko-socialistických strán Jednotný ľudový front v rokoch 1956 – 59 ako predseda vlády. Presadzoval neutrálnu zahraničnú politiku, vo vnútornej politike program socializácie (znárodňovanie, pozemková reforma). Podporoval buddhizmus, vyhlásil sinhalčinu za hlavný úradný jazyk v krajine. V roku 1959 podľahol na následky strelných zranení, ktoré mu spôsobil buddhistický mních. Z tohto incidentu bola obvinená skupina ľudí, ktorých údajným dôvodom útoku bola ochrana krajiny, rasy a náboženstva.

Bandáranájaková (Bandáranájaka), Sirimavo Ratvatte Dias, 17. 4. 1916 Balangoda (pri Ratnapure) – 10. 10. 2000 Kolombo — srílanská politička. Manželka Solomona Westa Ridgewaya Diasa Bandáranájaku, matka Čandriky Kumaratungovej.

Od zavraždenia manžela v roku 1959 bola na čele Cejlónskej, resp. od 1972 Srílanskej strany slobody. V rokoch 1960 – 65 (ako prvá žena na svete), 1970 – 77 a 1994 – 2000 (po víťazstve Čandriky Kumaratungovej v prezidentských voľbách) pôsobila ako predsedníčka vlády. Pokračovala v manželovej politike socializmu, neutrality v medzinárodných vzťahoch i aktívnej podpory buddhizmu, sinhalského jazyka a kultúry. V roku 1980 bola zbavená občianskych slobôd, 1986 rehabilitovaná, opäť sa postavila na čelo opozície a Srílanskej strany slobody.

Čang Čchun-čchiao, Zhang Chunqiao, 1. 2. 1917 okres Ťü-je (provincia Šan-tung) – 21. 4. 2005 — čínsky novinár, komunistický funkcionár, predseda Komunistickej strany Číny v Šanghaji. Počas kultúrnej revolúcie bol členom ultraľavicovej mocenskej skupiny banda štyroch. V roku 1976 ho spolu s ostatnými členmi zatkli a v 1981 ho odsúdili na smrť. V roku 1983 mu bol trest znížený na doživotie. Napokon bol v roku 1998 prepustený zo zdravotných dôvodov.

Fretilin, Frente Revolucionária do Timor Leste Independente, Revolučný front za nezávislosť Východného Timoru — vojensko-politické hnutie bojujúce za oslobodenie Východného Timoru spod indonézskej nadvlády a jeho plnoprávnu nezávislosť.

Vzniklo 20. mája 1974 pod názvom Sociálnodemokratické združenie Timoru (Timorese Social Democrat Association), 11. septembra premenované na Fretilin. Dňa 28. novembra 1975 vyhlásilo jednostranne nezávislú Demokratickú republiku Východný Timor, čo viedlo k následnej vojenskej okupácii krajiny zo strany Indonézie, ktorá vyhlásila Timor za svoju 27. provinciu. V dlhoročných nepokojoch a bojoch zahynulo približne 200-tis. občanov, čo je viac ako štvrtina tamojšej populácie. V auguste 1999 sa takmer 80 % Východotimorčanov vyjadrilo v referende za nezávislosť krajiny. Od septembra 1999 pôsobili vo Východnom Timore mierové sily OSN. V septembri 2001 sa tam konali prvé slobodné parlamentné voľby, v ktorých Fretilin získalo do novokonštituovaného Národného zhromaždenia vyše 60 % hlasov. V máji 2002 sa stal Východný Timor nezávislým štátom, moci sa ujala na 5 rokov novozvolená vláda a za prezidenta bol zvolený vodca hnutia José Alexandre Gusmăo.

geše [tibetsky] — najvyšší akademický titul (doslovne šľachetný priateľ) v systéme tradičného kláštorného vzdelávania v Tibete, ktorý adepti získali po vyše 15 rokoch štúdia zložením ústnej skúšky. Existuje niekoľko jeho kategórií v závislosti od jednotlivých smerov buddhistickej náuky. Titul geše sa často vyskytuje pred menom významných lámov.

Georgijevský traktát — dohoda medzi Gruzínskom (Kartlijsko-kachetským kráľovstvom) a Ruskom počas panovania Erekleho II. Bagrationiho a Kataríny II. Veľkej podpísaná 4. 8. 1783 (podľa juliánskeho kalendára 24. 7.) v predkaukazskej pevnosti Georgijevsk (dnešná Stavropoľská oblasť). Erekle II. Bagrationi ju ratifikoval 24. 1. 1784. Dohoda mala zaručovať obranu Gruzínska proti agresorom, a tak zabezpečiť jeho štátnu celistvosť. Gruzínska strana sa zaväzovala, že bude verná cárskemu Rusku a nebude vstupovať do priateľských zväzkov s Perziou a s inými štátmi. Dohoda zabezpečovala rovnaké práva obchodníkov obidvoch štátov na ich územiach. V súlade s tajnými článkami Georgijevského traktátu boli na území Kartlijsko-Kachetska rozmiestnené dva stále ruské vojenské prápory. Dohoda oslabila vplyv Perzie a Turecka v oblasti Zakaukazska a formálne zastavila ich tlak na Gruzínsko.

Konoe, Fumimaro, 12. 10. 1891 Tokio – 16. 12. 1945 tamže — japonský politik. Pochádzal z prostredia cisárskeho dvora. Od roku 1916 bol členom, od roku 1933 predsedom hornej komory parlamentu (Diet), v rokoch 1937 – 39 a 1940 – 41 predsedom vlády. V roku 1919 bol členom japonskej delegácie na Parížskej mierovej konferencii. Do funkcie premiéra bol vymenovaný (1937) v zložitom období, predpokladalo sa, že zjednotí národ a dokáže udržať armádu, aby sa nepokúsila o vojenský prevrat. Počas svojho pôsobenia vytvoril politickú organizáciu Asociácia na podporu trónu (Taisei jokusankai, 1940), ktorá sa stala nástrojom totalitnej kontroly štátu nad obyvateľstvom, zároveň však dokázala zabrániť armáde v absolútnom prevzatí moci nad štátom. V zahraničnopolitickej oblasti sa dal zatiahnuť do neúspešnej druhej japonsko-čínskej vojny (1937 – 45), ktorá vyostrila vzťahy medzi Japonskom a USA. Z postu premiéra rezignoval v októbri 1941, keď zlyhalo jeho úsilie o mierové riešenie napätej situácie. Počas vojny v Tichomorí (→ druhá svetová vojna) bol pod dozorom armády, v roku 1944 sa podieľal na páde vlády premiéra Hidekiho Tódžóa. Po vojne bol v roku 1945 krátko ministrom vo vláde Naruhika Higašikuniho, po obvinení z vojnových zločinov spáchal samovraždu.

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

Komunistická strana Číny, čín. Čung-kuo kung-čchan-tang — čínska radikálnoľavicová revolučná socialistická politická strana, od roku 1949 fakticky jediná mocenská politická sila v Číne. Podľa počtu členov je najväčšou komunistickou stranou na svete (podľa čínskych údajov približne 91,91 mil. členov, 2019). Jej riadiacimi orgánmi sú Ústredný výbor (ÚV), generálny tajomník, Stály výbor Politbyra (5 – 9 členov) a Politbyro, tlačovým orgánom denník Žen-min ž’-pao (Ľudový denník, založený v roku 1948).

KS Číny bola založená v júli 1921 v Šanghaji ľavicovo orientovanými intelektuálmi, ktorí vyšli z Hnutia 4. mája, k jej spoluzakladateľom patrili Čchen Tu-siou (jej prvý tajomník) a Li Ta-čao. V roku 1922 sa stala sekciou Komunistickej internacionály, ktorej pracovníci sa spolu s ruskými (sovietskymi) poradcami významne podieľali na jej formovaní. V rokoch 1923 – 27 spolupracovala v tzv. jednotnom fronte so stranou Kuomintang (tzv. nacionalisti) a tvorila jej ľavé krídlo. Úsilie KS o boľševizáciu Kuomintangu viedlo ku konfliktom, ktoré vyvrcholili v apríli 1927 pravicovým Čankajškovým aprílovým pučom. Následne komunisti vyvolali viacero povstaní, napr. v auguste 1927 nančchangské povstanie, počas ktorého začali vytvárať prvé oddiely komunistickej Čínskej červenej armády (neskôr Čínska robotnícko-roľnícka červená armáda; → Čínska ľudovo oslobodzovacia armáda), a v decembri 1927 Kantonské povstanie považované za začiatok boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajška. S cieľom zlikvidovať Čínsku červenú armádu uskutočnil Čankajšek v roku 1930 päť protikomunistických vyhladzovacích akcií a KS Číny sa v nasledujúcom období dostala do ilegality. Podarilo sa jej získať kontrolu nad niekoľkými odľahlými vidieckymi oblasťami, v ktorých podľa sovietskeho vzoru zakladala soviety; najvýznamnejší z nich, Ústredná revolučná základňa, existoval v rokoch 1931 – 34 v horách Ťing-kang-šan na pomedzí provincií Ťiang-si a Fu-ťien. Pod správou Ťiang-siského sovietu bola na prvom všečínskom kongrese zástupcov čínskych sovietov vyhlásená nezávislá Čínska sovietska republika (1931 – 37) na čele s predsedom ľudovej vlády Mao Ce-tungom.

Počas rozsiahleho ústupového manévru čínskych komunistov zoskupených v Čínskej robotnícko-roľníckej červenej armáde z kuomintanského obkľúčenia (→ Dlhý pochod, 1934 – 36) získal v komunistickej armáde vedúce postavenie Mao Ce-tung (1935), ktorý sa v roku 1945 stal predsedom ÚV KS Číny a rozhodujúcu pozíciu vo vedení strany si udržal až do smrti (1976). Pod tlakom japonskej agresie (1937 – 45) sa nakrátko armády KS Číny (Čínska ľudovo oslobodzujúca armáda) a Kuomintangu (→ Čínska národno revolučná armáda) spojili a vytvorili Jednotný národný revolučný front, ktorý sa však po kapitulácii Japonska rozpadol a medzi ozbrojenými silami komunistov a tzv. nacionalistov (Kuomintang) vypukol nový konflikt (1946 – 49; → občianske vojny v Číne). Po definitívnej porážke Kuomintangu a jeho stiahnutí sa na Taiwan vyhlásil Mao Ce-tung 1. októbra 1949 v Pekingu založenie Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) na čele s KS Číny ako jedinou vládnucou silou v krajine. Čína nadviazala úzke spojenectvo so Sovietskym zväzom a zaradila sa do tábora socialistických krajín.

Za výdatnej podpory Sovietskeho zväzu a podľa sovietskeho modelu uskutočňovaná hospodárska politika (pozemková reforma, kolektivizácia, industrializácia) priniesla spočiatku (1949 – 57) obnovu a rast hospodárstva. Strana však postupne nastúpila vlastnú cestu budovania komunizmu v duchu Mao Ce-tungových koncepcií, jej oficiálnou doktrínou sa stala špecifická čínska verzia marxizmu – učenie Mao Ce-tunga (→ maoizmus) zdôrazňujúce význam roľníctva (ako avantgardy revolúcie), armády a gerilovej vojny a presadzujúce teóriu permanentnej revolúcie, podľa ktorej komunistická strana nemôže nikdy dospieť do štádia sebauspokojenia a po víťazstve v jednom zápase musí okamžite pristúpiť k ďalším revolučným zápasom. Mao Ce-tung v tomto duchu riadil stranu i štát, čo viedlo k ideologickým rozporom s predstaviteľmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ). Politika KS Číny v 60. rokoch 20. stor. mala charakter kampaní, ktoré však mali pre Čínu neblahé dôsledky. Napr. počas tzv. kampane na potlačenie kontrarevolucionárov (1951) boli poslané do pracovných táborov alebo popravené tisíce príslušníkov Kuomintangu, z iniciatívy Mao Ce-tunga začatá kampaň Sto kvetov (1956) sa zmenila na kritiku celého režimu a viedla k vzniku nepokojov; reakciou na túto kritiku bolo spustenie kampane proti pravičiarom (1957), ktorej výsledkom bolo odstránenie ďalších státisícov vzdelaných ľudí z verejného života často odsúdených na tzv. prevýchovu prácou v pracovných táboroch alebo aj na smrť, dôsledkom ekonomickej tzv. politiky veľkého skoku (1958 – 61) realizovanej s cieľom hospodárskeho povznesenia Číny a rozvoja poľnohospodárstva však bol hladomor (1959 – 62). Mao Ce-tung so svojím ultraľavicovým krídlom presadil v strane kultúrnu revolúciu (oficiálne trvala 1966 – 69), na uskutočnenie jej cieľov použil študentov organizovaných v Červených gardách. Revolúcia priniesla rozsiahle čistky, teror, ničenie kultúrnych pamiatok a rozvrat spoločnosti a jej dôsledky pretrvávali až do Mao Ce-tungovej smrti v roku 1976.

Rozpory medzi komunistickými stranami Číny a Sovietskeho zväzu sa však týkali nielen ideologických, ale aj ďalších oblastí. KS Číny nesúhlasila s kritikou kultu osobnosti J. V. Stalina v Sovietskom zväze (1956), v zahraničnopolitickej oblasti odmietala vedúcu úlohu KSSZ v medzinárodnom komunistickom hnutí, nesúhlasila s tézou o mierovom spolužití komunizmu a kapitalizmu (uzavretie dohody medzi Sovietskym zväzom, USA a Spojeným kráľovstvom o zákaze skúšok jadrových zbraní z roku 1963 považovala za dôkaz, že Sovietsky zväz zneužíva jadrovú hrozbu len na svoje vlastné záujmy, a nie na dosiahnutie cieľov svetovej revolúcie) a pod. To viedlo k výraznému zhoršeniu vzájomných vzťahov (→ čínsko-sovietske konflikty).

Po Mao Ce-tungovej smrti sa v roku 1976 stal predsedom Ústredného výboru Chua Kuo-feng, ktorý počas svojho pôsobenia (do roku 1978) odstránil z vedenia strany ultraľavicové krídlo, tzv. bandu štyroch, v ideologickej a politickej oblasti sa však naďalej pridŕžal Mao Ce-tungovho učenia. Proti nemu sa postavila frakcia okolo Teng Siao-pchinga, ktorá v roku 1978 podrobila Chua Kuo-fenga kritike. Moci sa fakticky ujal Teng Siao-pching (formálne zostal vo funkcii podpredsedu vlády), hoci oficiálne nezastával v KS Číny žiadnu vysokú funkciu (predsedom strany bol oficiálne až do roku 1981 Chua Kuo-feng). Oživil vzťahy so zahraničím (najmä s USA) a vyhlásil reformný program, tzv. socializmus s čínskymi zvláštnosťami (→ Štyri modernizácie, spočíval v spojení čiastočnej liberalizovanej ekonomiky a politického monopolu komunistickej strany), politiku jedného dieťaťa smerujúcu k obmedzeniu rastu čínskej populácie a i. V roku 1981 sa generálnym tajomníkom ÚV KS Číny stal Chu Jao-pang, ktorý však pre svoju liberálnejšiu politiku bol predstaviteľmi tvrdej línie v strane v roku 1987 zbavený funkcie. Jeho nástupca Čao C’-Jang (1987 – 89) bol odvolaný pre ochotu rokovať so študentmi počas masových protikomunistických protestov v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu (→ Tchien-an-men). V rokoch 1989 – 2002 stál na čele KS Číny Ťiang Ce-min a 2002 – 12 Chu Ťin-tchao, ktorý vo svojej vízii tzv. harmonickej socialistickej spoločnosti kládol dôraz na tzv. vedecký pohľad na rozvoj. V porovnaní s predošlým obdobím sa viac zdôrazňovala úloha štátu v ekonomike, najmä jeho strategická účasť na vlastníctve podnikov (v západnej ekonomickej literatúre sa na označenie tohto čínskeho ekonomického modelu používa termín štátny kapitalizmus). Od roku 2012 vedie KS Číny Si Ťin-pching presadzujúci koncepciu tzv. čínskeho sna (vybudovanie prosperujúcej, omladenej spoločnosti).

komprador [port.], comprador — pomenovanie Číňanov, ktorí v 18. – 19. stor. nakupovali pre európskych obchodníkov usídlených najmä v oblasti Kantonu a Macaa čínsky tovar, neskôr sa ich úlohy postupne rozširovali a stali sa kľúčovými sprostredkovateľmi vzájomného obchodu. Kompradori (čín. ťiang-paj-tu alebo maj-pan) zohrávali dôležitú úlohu v prvej fáze obchodovania západných mocností s Čínou v období pred podpisom Nankinskej zmluvy (1842). Po jej podpise a následnom otvorení piatich čínskych prístavov európskym obchodníkom (→ otvorený prístav), keď sa cisárske úrady dynastie Čching usilovali obmedzovať priame obchodovanie Európanov (najmä z Portugalska, z Holandska, zo Spojeného kráľovstva a z Francúzska), zabezpečovali kompradori ako zamestnanci zahraničných spoločností obchodovanie s čínskymi zákazníkmi a sprostredkovali nákup a predaj tovarov.

Kongó budži — buddhistický kláštorný komplex v Japonsku na polostrove Kii ostrova Honšu na posvätnej hore Kója. Na mieste dnešného komplexu bolo v roku 816 mníchom Kúkaiom založené centrum ezoterického smeru mikkjó (tzv. tajné učenie) buddhistickej sekty šingon-šú. Jeho význam vzrástol počas obdobia Heian (794 – 1185); súčasné jednotné pomenovanie Kongó budži vzniklo až v ére Meidži (1868 – 1912). Kláštorný komplex, ktorý patrí v súčasnosti k najrozsiahlejším a najposvätnejším náboženským centrám Japonska, pozostáva z viac ako 100 chrámových a kláštorných stavieb. V roku 2004 bol v rámci súboru pamiatok s názvom Posvätné miesta a pútnické cesty v pohorí Kii zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Cebu [se-] — ostrov v strednej časti Filipín v ostrovnej skupine Visayské ostrovy, s menšími okolitými ostrovmi predstavuje administratívnu provinciu Cebu; dĺžka 225 km, maximálna šírka 40 km, rozloha 4 468 km², 4,632 mil. obyvateľov (2015), administratívnym strediskom je prístavné mesto Cebu. Ostrov je pretiahnutého tvaru v smere sever – juh, je lemovaný koralovými útesmi. Má hornatý povrch, vnútrozemie je vyplnené pohorím Cordillera Central (maximálna výška 1 073 m n. m.), pri pobreží sú úzke, poľnohospodársky intenzívne využívané nížiny. Pestuje sa kukurica (ostrov zabezpečuje viac ako 25 % produkcie krajiny), cukrová trstina, kokosovník, bavlník, tabak, manilský banánovník; je rozvinutý rybolov. Ťaží sa hnedé uhlie, meď, zlato, striebro a molybdén. Ostrov s jedinečnými prírodnými a kultúrnymi lokalitami je významnou oblasťou cestovného ruchu, patrí medzi najnavštevovanejšie ostrovy Filipín. V jeho centrálnej časti sa nachádza chránený krajinný prírodný park Central Cebu, pobrežie lemujú príjemné pláže, koralové útesy sú vyhľadávané najmä potápačmi.

V meste Cebu je najdôležitejší obchodný prístav Filipín, ostrov je obsluhovaný medzinárodným letiskom Mactan-Cebu na naďaleko ležiacom ostrove Mactan.

V rokoch 1250 – 1565 bol ostrov sídlom radžov z dynastie Čolovcov. V roku 1521 ho objavil portugalský moreplavec Fernăo de Magalhães, ktorý v tom istom roku prišiel o život v bitke s domorodcami na ostrove Mactan. V období 1565 – 1898 bol ostrov španielskou kolóniou (silný kultúrny vplyv prejavujúci sa v hudbe, obliekaní a i.), v roku 1898 bol ovládnutý Američanmi, počas 2. svetovej vojny okupovaný Japonskom.

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Džidda, medzinárodný prepis Jiddah — prístavné mesto v západnej časti Saudskej Arábie v provincii Mekka na pobreží Červeného mora 70 km západne od mesta Mekka; 3,233 milióna obyvateľov (2016). Je najväčším mestom provincie a 2. najväčším mestom (po hlavnom meste Rijád) v krajine. Džidda je významným priemyselným, obchodným (sídlo viacerých obchodných spoločností), finančným (sídlo Národnej obchodnej banky, Islamskej rozvojovej banky), dopravným (sídlo viacerých leteckých a lodných spoločností), vedeckým a kultúrnym strediskom. Má rozvinutý chemický (sídlo spoločnosti Cristal Global, 2. najväčšieho producenta oxidu titaničitého na svete), petrochemický, hutnícky (oceliareň, hlinikáreň), lodný, cementársky, potravinársky (rybný, mliekarský, mäsový), odevný, nábytkársky, elektrotechnický priemysel, v meste sú zariadenia na odsoľovanie morskej vody. Najmä vďaka svojej dlhej pláži je jedným z hlavných letovísk Saudskej Arábie.

Mesto je východiskom pre pútnikov do Mekky a Mediny. V súvislosti s rozvojom ťažby ropy v krajine po 2. svetovej vojne prešlo rozsiahlou modernizáciou. Je považované za najliberálnejšie a najkozmopolitnejšie mesto krajiny. Je etnicky rôznorodé – usadili sa v ňom mnohí z pútnikov, ktorí stáročia mestom prechádzali, a za posledných 50 rokov v dôsledku ropného boomu aj prisťahovalci z Európy, zo Severnej Ameriky a z juhovýchodnej Ázie. V minulosti predstavovalo aj diplomatické centrum Saudskej Arábie, nachádzalo sa tam napr. ministerstvo zahraničných vecí, ktoré však bolo prenesené rovnako ako mnoho veľvyslanectiev do Rijádu. Napriek tomu je však stále sídlom mnohých konzulátov a viacerých medzinárodných organizácií (Organizácia islamskej spolupráce a i.).

Námorný prístav v Džidde je najvýznamnejším prístavom Červeného mora, leží na Námornej Hodvábnej ceste 21. stor. (súčasť Novej Hodvábnej cesty) Predstavuje obchodný (ropný a kontajnerový prístav, prechádza ním 59 % importu krajiny), osobný a rybársky prístav. Mesto má diaľničné spojenie s Mekkou, Rijádom a Dammámom, leží na vysokorýchlostnej železnici spájajúcej Mekku a Medinu. Je obsluhované 20 km severne ležiacim medzinárodným letiskom.

Oblasť mesta bola osídlená už v predislamskom období. V 7. stor. sa stalo významným prístavom na námornej obchodnej ceste spájajúcej Stredozemné more s Arabským polostrovom, Indiou a juhovýchodnou Áziou. Slúžilo ako vstupná brána pre moslimských pútnikov prichádzajúcich od Červeného mora smerujúcich do Mekky a Mediny. Súčasne sa stalo centrom obchodu s ryžou, korením, hodvábom a so vzácnymi kovmi. V 10. stor. bolo pripojené k Fátimovskému kalifátu, neskôr, v 13. stor., počas nadvlády mamlúkov, zohralo zásadnú rolu v odrážaní útokov Portugalcov, ktorých cieľom bolo rozšíriť svoj vplyv v Červenom mori. V rokoch 1517 – 1916 bolo pod nadvládou Osmanskej ríše. Počas arabského povstania (1916 – 18) sa stalo súčasťou kráľovstva Hidžáz pod vládou arabského moslimského rodu Hášimovcov až do roku 1925. V roku 1927 bola v Džidde podpísaná dohoda medzi Spojeným kráľovstvom a nadždským sultánom Ibn Sa’údom, zabezpečujúca mestu v Kráľovstve Hidžázu a Nadždu suverenitu; kráľovstvá sa následne spojili a v roku 1932 premenovali na Kráľovstvo Saudskej Arábie.

Stavebné pamiatky: V historickom centre mesta (al-Balad) sa nachádza nemoslimský cintorín zo 16. stor. s hrobmi francúzskych cestovateľov, britského konzula, portugalských moreplavcov a so židovskými hrobmi z 19. stor. Nachádza sa tu aj Nassifov dom (1872 – 81), ktorý pôvodne slúžil ako kráľovské sídlo Ibn Sa’úda, neskôr ako súkromná knižnica a od roku 2009 ako múzeum. Historické centrum mesta s bohato zdobenými domami (fasády zdobené koralmi, drevenými balkónmi) bolo v roku 2014 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Najväčšou mešitou v meste je mešita kráľa Sa’úda (1986 – 87). V meste sa nachádzajú múzeá, galérie. Sídlia tu viaceré univerzity (najstaršia bola založená v roku 1967).

V meste sa každoročne koná historický festival oslavujúci kultúru a dedičstvo Džiddy.

Židovské múzeum v Prahe — jedno z najstarších európskych židovských múzeí. Spravuje jednu z najrozsiahlejších zbierok judaík na svete, ktorá obsahuje 40-tisíc zbierkových predmetov, 100-tisíc kníh a archív náboženských obcí.

História

V roku 1906 stredoškolský profesor Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942) a významná postava českožidovského hnutia August Stein (*1854, †1937) vytvorili Spolok pre založenie a udržiavanie židovského múzea v Prahe (nem. Verein zur Gründung und Erhaltung eines jüdischen Museums in Prag). Pôvodnú zbierku tvorili artefakty zo synagóg a modlitební zničených na prelome 19. a 20. storočia pri asanácii pražského židovského mesta. Prvá stála expozícia bola vytvorená v roku 1912. Po roku 1939 v dôsledku vzniku Protektorátu Čiech a Moravy bol múzejný spolok zrušený a zbierky prešli pod správu pražskej židovskej obce, ktorá bola ustanovená ako inštitúcia vykonávajúca príkazy Ústredne pre židovské vysťahovalectvo (nem. Zentralstelle für jüdische Auswanderung) založenej v Prahe. V roku 1941 boli zbierky rozšírené o inventár pražských židovských synagóg, neskôr i o exponáty z vidieckych židovských obcí. V roku 1942 vzniklo na podnet pracovníka židovskej obce Karla Steina (*1906, †1961) Židovské ústredné múzeum. Významnými pracovníkmi múzea boli knihovník pražskej židovskej obce Tobias Jakobovits (*1887, †1944), ktorý sa stal odborným vedúcim múzea, riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Josef Polák (*1886, †1945), filológ a spisovateľ Alfred Engel (*1881, †1944), architekt a výtvarník František Zelenka (*1904, †1944) a Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942), ktorí položili základy dnešnej odbornej práce, a na návrh Karla Steina bolo prijaté ustanovenie, aby všetok majetok židovských obcí bol sústredený a uchovaný vo fonde múzea. Cieľom bolo zachrániť významné artefakty. Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo tento postup podporovala s vidinou značnej kontroly nad židovským majetkom. Zbierky sa postupne začali katalogizovať a čiastočne konzervovať, podarilo sa zachovať významné liturgické predmety, archiválie a knihy. Spočiatku expozície neboli určené širokej verejnosti. V roku 1943 boli schválené vedúcim Ústredne pre židovské vysťahovalectvo Hansom Guntherom (*1910, †1945), avšak o rok neskôr boli niektoré inštalácie zrušené. Po deportácii pracovníkov múzea bola jeho činnosť dočasne pozastavená. V roku 1946 pod vedením historičky umenia Hany Volavkovej (*1904, †1985) obnovilo múzeum svoju činnosť, expozície boli opäť sprístupnené a okrem predmetov hmotnej kultúry začalo spravovať aj knihy. Tie sa stali súčasťou múzejnej knižnice, ktorú mal na starosti významný judaista a hebreista Otto Muneles (*1894, †1967). V roku 1950 bolo múzeum zoštátnené a premenované na Štátne židovské múzeum, následkom čoho došlo k oslabeniu väzieb medzi židovskou komunitou a múzeom. Budovy múzea pripadli štátu, na ktorého príkaz bola časť zbierok predaná do zahraničia a zbierky s náboženským charakterom sa stali pre verejnosť neprístupné. Vtedajšia štátna ideológia mala negatívny vplyv aj na vykonávanie nezávislej odbornej činnosti, ktorá bola obmedzená témami povolenými režimom. Vzniklo niekoľko putovných výstav, taktiež boli zdokumentované židovské stavby a pamiatky v Čechách, na Morave a na Slovensku. Po nežnej revolúcii boli v roku 1994 budovy múzea a Starý židovský cintorín vrátené Židovskej obci v Prahe, zbierky boli zreštaurované Federáciou židovských obcí v ČR. Židovské múzeum v Prahe (ŽMP) ako neštátna inštitúcia bolo zriadené 1. októbra 1994.

V súčasnosti ŽMP okrem spravovania zbierok a knižnice organizuje krátkodobé a dlhodobé expozície a výučbové a vzdelávacie programy pre školy a širokú verejnosť. Od roku 1965 až dodnes vydáva odborný časopis Judaica Bohemiae.

Zbierky a fondy ŽMP

Zbierky ŽMP tvoria dve podkategórie: judaiká a knihy. Zbierka judaík obsahuje synagógové predmety a predmety do domácností. Zahŕňa predmety textilnej povahy (napr. synagógové opony, plášte na Tóru, povijany a drapérie), kovové a 3D predmety (napr. nadstavce a koruny na Tóru, ukazovadlá, pokladničky, misky), vizuálne artefakty (napr. maľby, kresby, fotografie), rukopisy a nálezy z geníz. Zbierku kníh tvorí historický knižný fond (staré tlače vydané do roku 1860) a vzácny knižný fond (tlače po roku 1860).

Zbierka textílií je najvýznamnejším súborom aškenázskych textílií na svete. Obsahuje vyše 12-tisíc zbierkových predmetov z regiónu Čiech, Moravy a Sliezska. Základ tvoria textílie zo 16. a 17. storočia, obsahuje však aj tkaniny z neskoršieho obdobia (najmä z 19. storočia). Zahŕňa synagógové textílie (napr. zo synagóg zničených pri asanácii židovského mesta v roku 1906, synagógové textílie z vojnového obdobia z územia Protektorátu Čiech a Moravy), ktoré tvoria najvýraznejšiu časť, ako aj predmety z domácností a osobného vlastníctva. Najpočetnejšou skupinou sú plášte na Tóru. Medzi významné artefakty patrí napr. synagogálna opona venovaná významnými pražskými židovskými manželmi Maiselovými (1592) a štandarda cechu pražských židovských mäsiarov (1850).

V zbierke kovových predmetov sa nachádza viac ako 8-tisíc kusov predmetov zo synagóg, z domácností, zo spolkov a z inštitúcií spojených s náboženskou praxou, ale aj predmety každodennej potreby. Okrem kovových predmetov zbierka zahŕňa predmety z dreva, keramiky, zo skla či vzácnych kovov. Je rozdelená tematicky (vybavenie synagóg, predmety spojené so židovskými sviatkami, predmety spojené s existenciou spolkov a vecné pamiatky šoa). Obsahuje napr. štíty na Tóru, svadobné prstene, chanukové svietniky, kolísky, podnos na macesy a i. Najviac sú zastúpené ukazovadlá na Tóru (jad) v počte 1 200 kusov.

Zbierka vizuálneho umenia obsahuje 18-tisíc malieb, grafík, kresieb, plastík a nových médií z konca 18. storočia až do súčasnosti. Výnimočnú kolekciu kresieb vytvorených v terezínskom gete tvorí 4 387 detských kresieb a 2 922 kresieb dospelých od neprofesionálnych i profesionálnych umelcov (napr. od Františka Zelenku, *1904, †1944; Charlotty Burešovej, *1904, †1983). Súčasťou zbierky sú napr. aj diela českých maliarov Roberta Guttmana (*1880, †1942) a Jakuba Schikanedra (*1855, †1924).
Zbierka rukopisov a nálezov z geníz obsahuje vyše 2-tisíc predmetov. K unikátnym predmetom patria hebrejské kódexy zo stredoveku (najmä z Aškenazu), hagady, exegetické a homiletické texty či rodinné megily. V zbierke je dochovaných aj niekoľko rukopisov z 18. storočia tzv. moravskej pisárskej školy. Jadro zbierky tvoria rukopisy z knižnice pražskej židovskej obce.

Zbierka kníh obsahuje aj 400 vzácnych tlačí z obdobia 15. – 19. storočia prevažne v hebrejskom jazyku, ale aj v latinčine, nemčine a jidiš. Najvzácnejší je exemplár ilustrovanej knihy Obrad šabatových piesní a modlitba po jedle (hebr. Seder zmirot u-birkat ha-mazon, 1514).
Súčasťou fondu ŽMP je oddelenie pre dokumentáciu dejín šoa, ktoré začalo svoju činnosť v roku 1969. Archivuje dokumenty, mapy a plány terezínskeho geta, ako aj dokumenty spojené s každodenným životom väzňov či úradné, archívne a súkromné dokumenty, zákony a nariadenia týkajúce sa židovských obyvateľov Protektorátu Čiech a Moravy i osobné pozostalosti (napr. skladateľa Gideona Kleina, *1919, †1945).

Samostatnou zbierkou fondu ŽMP je zbierka rozhovorov s pamätníkmi, ktorá s celkovým počtom 1 750 rozhovorov patrí k najväčším svojho druhu v rámci ČR. ŽMP okrem zbierok spravuje aj fotoarchív a archív.

Objekty pod správou ŽMP

ŽMP v súčasnosti spravuje Maiselovu, Pinkasovu, Španielsku a Klausovú synagógu, Obradnú sieň, Starý židovský cintorín, Galériu Roberta Guttmanna a archív sídliaci v Smíchovskej synagóge.
Maiselova synagóga bola postavená v rokoch 1590 – 92 vďaka židovskému obchodníkovi a prímasovi židovskej obce Mordechajovi Maiselovi (*1528, †1601), ktorý získal od cisára Rudolfa II. privilégium postaviť osobnú synagógu. Pôvodne bola postavená v renesančnom slohu. Po poškodení požiarmi v 17. a 18. storočí bola prestavaná do súčasnej novogotickej podoby. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia zameraná na dejiny Židov v Čechách a na Morave od počiatku až po emancipáciu (→ jozefínske reformy).

Pinkasova synagóga je druhou najstaršou dochovanou synagógou v Prahe. Bola postavená ako súkromná synagóga v roku 1535 v neskorogotickom slohu. V 17. storočí bola pristavená ženská loď, galéria a vestibul. V 18. storočí bola barokovo prestavaná. V rokoch 1955 – 60 maliari Jiří John (*1923, †1972 a Václav Boštík (*1913, †2005) vytvorili na stene hlavnej lode a priľahlých priestorov Pamätník obetí šoa z českých krajín, jeden z najstarších pamätníkov svojho druhu v Európe. Ručne napísaný abecedný zoznam takmer 80-tisíc českých a moravských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, je členený podľa ich posledného bydliska. V interiéri synagógy sa nachádza expozícia detských kresieb z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 44 pod vedením rakúskej maliarky Friedl Dicker-Brandeisovej (*1898, †1944). Vonkajšia expozícia Cesty bez návratu sa venuje téme deportácií Židov českých krajín v rokoch 1939 – 45.

Španielska synagóga bola postavená v roku 1868 v byzantskom slohu s interiérovou výzdobou v maurskom štýle inšpirovanou španielskou Alhambrou. Vznikla na mieste najstaršej synagógy pražského židovského mesta Stará škola (Altšul, 12. storočie), ktorá bola v roku 1867 zbúraná. V súčasnosti v nej sídli expozícia zameraná na históriu Židov v Čechách a na Morave od emancipácie do povojnového obdobia.

Klausová synagóga je najväčšou synagógou pražského židovského mesta. Bola vybudovaná na mieste, kde pôvodne v 16. storočí stáli tri budovy (tzv. klausy), ktoré v roku 1689 zničil požiar. V jednej z nich sídlila ješiva, v ktorej učil rabín Jehuda Löw ben Becalel (*medzi 1512 – 26, †1609). Synagóga v minulosti slúžila ako modlitebňa Pražského pohrebného bratstva (→ chevra kadiša). V súčasnosti je zameraná na expozíciu s názvom Židovské tradície a zvyky, ktorá oboznamuje so základnými textami judaizmu, Tórou, Talmudom, interiérom synagóg, židovskými bohoslužbami a sviatkami.

Obradná sieň bola vybudovaná v rokoch 1906 – 08 na mieste staršej budovy Pražského pohrebného bratstva. Expozícia je zameraná na pohrebné bratstvo a jeho sociálnu a náboženskú dôležitosť pre židovskú obec. Zobrazuje židovský spôsob pochovávania, obrady a zvyky spojené so smrťou, ako aj liturgické predmety a fragmenty náhrobkov zo 14. storočia.

Starý židovský cintorín patrí k najstarším židovským pohrebiskám na svete. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Najstarší náhrobok patriaci učencovi a básnikovi Avigdorovi Karovi (†1439) je datovaný do roku 1439. Nachádza sa tu 12-tisíc náhrobných kameňov, zväčša bohato zdobených kvetinovými a zvieracími motívmi zo židovskej symboliky. Sú tu pochovaní napr. rabín Jehuda Löw ben Becalel, prímas židovskej obce Mordechaj Maisel (*1528, †1601), historik a učenec David Gans (*1541, †1613), zberateľ hebrejských tlačí David Oppenheim (*1664, †1736).

Galéria Roberta Guttmanna je výstavný priestor v správe ŽMP, ktorý bol otvorený v roku 2001. Je pomenovaná po pražskom maliarovi Robertovi Guttmannovi (*1880, 1942).

Smíchovská synagóga bola vybudovaná v pražskej mestskej časti Smíchov v roku 1863 pre potreby miestnej židovskej obce. V roku 1931 bola funkcionalisticky prestavaná. V roku 1941 slúžila ako sklad pre zhabaný majetok Židov. Po druhej svetovej vojne náboženskú činnosť neobnovila. Bola zreštaurovaná a v súčasnosti slúži ako archív a študovňa.

hebraistika [vl. m.] → hebreistika

hebreistika [vl. m.], hebraistika — vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom klasického (biblického, stredovekého) a moderného (ivrit) hebrejského jazyka, všeobecnou problematikou historického a kultúrneho vývoja Židov (→ Hebreji) od existencie starovekého štátu a osídlenia v diaspóre po súčasnosť, výskumom všetkých oblastí duchovnej a hmotnej kultúry, literatúrou, filozofiou, kultúrou a politicko-ekonomickými dejinami židovského národa. Svojím charakterom sa zaraďuje do orientalistiky. Vznik hebreistiky ako samostatného vedného odboru sa rovnako ako vznik príbuzného odboru judaistiky spája s hnutím Veda o židovstve (nem. Wissenschaft des Judentums) z 19. stor.

Na území Čiech sa hebrejčina vyučovala na Karlovej univerzite už v 15. stor. Kľúčovými postavami pri formovaní hebreistiky v Čechách a na Morave boli profesor Wolfgang Wessely (*1801, †1870) a profesor semistiky Saul Isaac Kaempf (*1818, †1892). Významnými hebreistami 20. stor. boli profesor hebrejského, aramejského a sýrskeho jazyka Rudolf Růžička (*1878, †1957), Josef Slabý (*1869, †1930), Stanislav Segert (*1921, †2005) pôsobiaci na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (FF KU) v Prahe, kde vyučoval hebrejčinu, staroveké židovské dejiny a literatúru a je autorom mnohých publikácií venujúcich sa najmä gramatike starých semitských jazykov (napr. Mluvnice hebrejštiny a aramejštiny, 1956, s Otakarom Klímom) a arabista Jaroslav Oliverius (*1933, †2020). Hebreistika ako samostatný filologický odbor na FF KU bola založená až v roku 1991. Dovtedy sa hebrejčina vyučovala predovšetkým na teologických fakultách, kde pôsobili teológ Miloš Bič (*1910, †2004) a religionista Jan Heller (*1925, †2008), ktorý vydal Hebrejsko-řecko-latinsko-český slovníček pro bohoslovce (1956) a Přehled hebrejské grammatiky (1958). Výskum v oblasti židovských tém a jazyka sa realizoval najmä v Štátnom židovskom múzeu v Prahe (dnes Židovské múzeum v Prahe), kde pôsobili znalec židovskej mystiky Vladimír Sadek (*1932, †2008), Bedřich Nosek (*1942), ktorý stál pri zrode judaistiky na Husitskej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, a Jiřina Šedinová (*1946). K významným hebreistom súčasnosti patria Pavel Sládek (*1976), ktorý sa podieľal na založení Centra židovských štúdií na FF KU, Daniel Boušek (*1973) a Milan Žonca (*1985).

Na Slovensku bola hebreistika prvou orientalistickou disciplínou. Výučba hebrejčiny na Slovensku sa začala v roku 1638, prvým známym prednášajúcim bol Adam Kasanický, ktorý v roku 1791 vydal vo Viedni učebnicu hebrejčiny Gramatika svätého jazyka (Grammatica linguae sacrae). Rozvoj hebreistiky nastal v 19. stor., väčšina hebreistov, resp. orientalistov pochádzajúcich zo Slovenska však pôsobila vo Viedni, v Budapešti a i. Komparatívnym výskumom arabskej, perzskej a hebrejskej literatúry sa zaoberal Viliam (Wilhelm) Bacher (*1850, †1913), porovnávaním arabského, židovského a kresťanského folklóru Bernát Heller (*1871, †1943), zo semitských jazykov prekladal a písal arabistické štúdie Samuel Kámory, filológii a histórii starovekého Blízkeho východu sa venoval Michal Kmoško, kulturológii a semitistike Ján Lajčiak. K hebreistom pochádzajúcim zo Slovenska sa zaraďuje aj profesor hebrejskej filológie na Hebrejskej univerzite a od roku 1942 tajomník Akadémie hebrejského jazyka v Jeruzaleme Eduard Jechezkel Kutscher pochádzajúci z Topoľčian. Po roku 1918 sa výskum semitológie rozvíjal najmä na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. O rozvoj hebreistiky sa zaslúžil najmä Ján Bakoš, zakladateľ orientalistiky na Slovensku, ktorý sa zaoberal najmä hebrejskou, sýrskou a arabskou filológiou, zaslúžil sa o založenie Kabinetu orientalistiky SAV v Bratislave (1960, dnes Ústav orientalistiky) a o vznik Slovenskej orientalistickej spoločnosti (1960). Ďalší rozvoj hebreistiky na Slovensku však pre nedostatok vyškolených odborníkov stagnoval. Jej opätovný rozvoj nastal po roku 1990. V roku 1996 bol zriadený Inštitút judaistiky UK v Bratislave ako účelové zariadenie vedecko-pedagogicko-informačného typu prístupné všetkým študentom UK, ako aj širokej verejnosti. V rokoch 2007 – 2012 bol Inštitút judaistiky súčasťou Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK ako samostatné pracovisko Ústavu kultúrnych štúdií (dnes Ústav sociálnej antropológie), občasne vydával zborník Štúdie Inštitútu judaistiky UK; v roku 2012 organizačne prešiel pod Filozofickú fakultu UK, na Katedru porovnávacej religionistiky ako Sekcia judaistických štúdií. Na UK sa okrem základov judaizmu a dejín židovského národa vyučuje klasická hebrejčina dištančnou formou. K popredným súčasným hebreistom na Slovensku patria Valerián Trabalka, ktorý zostavil prvý Hebrejsko-slovenský slovník (1996) a prekladá klasické texty z hebrejčiny, a Daniel Polakovič (*1975) pôsobiaci v Židovskom múzeu v Prahe, ktorý spolu s V. Trabalkom vydal Katalóg kníh z bratislavskej synagógy (1999). Jana Mielcarková (*1950) napísala s V. Trabalkom učebnicu modernej hebrejčiny Základy hebrejčiny – ivrit (2002). K súčasným prekladateľkám najmä rabínskej literatúry z hebrejčiny patria Lucia Hidvéghyová (*1967) a Mária Mičaninová (*1951), ktorá je autorkou prvého slovenského prekladu básne Koruny kráľovstva (Keter Malchut, slov. 2003). Hebrejčina sa vyučuje aj na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK a Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej fakulte UK; v období 1988 – 2007 vznikol spoločný ekumenický preklad Biblie z hebrejského originálu do slovenčiny.

judaistika [vl. m.], aj židovské štúdiá — vedný odbor zaoberajúci sa jazykom, dejinami, náboženstvom (judaizmus v užšom význame), zákonmi, filozofiou, umením, literatúrou, literárnymi prameňmi (Tanach, Talmud a i.) a kultúrou židovského národa od najstarších čias do súčasnosti (judaizmus v širšom význame). Je to profánny interdisciplinárny odbor spájajúci v sebe hľadiská histórie, religionistiky, archeológie, sociológie, jazykovedy, politických vied a pod., ako aj štúdium hebrejského jazyka vo všetkých vývojových stupňoch (biblická, rabínska, stredoveká, moderná hebrejčina), ktorá je nevyhnutným predpokladom kritického výskumu židovskej literatúry, i štúdium pôvodných jazykov (hebrejčina, aramejčina, judeo-arabčina, judeo-perzština, judeo-gréčtina, jidiš, ladino a i.) potrebných na poznanie základných prameňov židovstva.

Ako samostatná vedná disciplína sa judaistika rozvinula v 19. stor. Termín veda o židovstve (nem. Wissenschaft des Judentums) prvýkrát použil v roku 1822 v nemeckom časopise Zeitschrift für die Wissenschaft des Judentums (Časopis vedy o židovstve) nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz (*1794, †1886) považovaný za zakladateľa judaistiky ako vednej disciplíny, ktorej cieľom je štúdium judaizmu modernými a kritickými výskumnými metódami. Po 2. svetovej vojne sa judaistika presadila v nemeckej jazykovej oblasti (Jüdische Studien), v 60. rokoch 20. stor. vznikli pracoviská na filozofických fakultách v Rakúsku vo Viedni (Kurt Schubert, *1923, †2007), v západnom Nemecku v západnom Berlíne (Jacob Taubes, *1923, †1987), Kolíne nad Rýnom (Johann Maier, *1933, †2019) a vo Frankfurte nad Mohanom (Arnold Goldberg, *1928, †1991) i vo východnom Nemecku, kde vo východnom Berlíne na Humboldtovej univerzite existoval odbor izraelské štúdiá. V USA sa za zakladateľa judaistiky (Jewish Studies) považuje historik Salo W. Baron (*1895, †1989) pôsobiaci na Kolumbijskej univerzite. V Izraeli je z inštitúcií zaoberajúcich sa judaistikou najvýznamnejšia Hebrejská univerzita v Jeruzaleme (od 1925).

Na území Čiech sa už v roku 1884 Wolfgang Wessely (*1801, †1870) usiloval o založenie Ústavu pre štúdium judaizmu a rabínskej literatúry na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe. V ČR samostatný odbor judaistika vznikol až v roku 1994 na Katedre biblistiky a judaistiky Husitskej teologickej fakulty Karlovej univerzity (HTF KU) v Prahe. V roku 2005 na jeho činnosť nadviazal Ústav židovských studií na HTF KU. V roku 2004 bol založený Kabinet judaistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, ktorý bol v roku 2008 premenovaný na Centrum judaistických studií Kurta a Ursuly Schubertových. K významným českým judaistom patria Otto Muneles (*1894, †1967), Miloš Bič (*1910, †2004), Jan Heller (*1925, †2008), Vladimír Sadek (*1932, †2008), Bedřich Nosek (*1942) a Jiřina Šedinová (*1946).

Na Slovensku bol v roku 1996 v Bratislave zriadený Inštitút judaistiky UK ako účelové zariadenie vedecko-pedagogicko-informačného typu prístupné všetkým študentom UK i širokej verejnosti. V rokoch 2007 – 2012 bol Inštitút judaistiky súčasťou Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK ako samostatné pracovisko Ústavu kultúrnych štúdií (dnes Ústav sociálnej antropológie), občasne vydával zborník Štúdie Inštitútu judaistiky UK. V roku 2012 prešiel Inštitút judaistiky organizačne pod Filozofickú fakultu UK, na Katedru porovnávacej religionistiky ako Sekcia judaistických štúdií, kde zabezpečuje celofakultné a celouniverzitné kurzy z oblasti judaizmu (napr. úvod do judaizmu, hebrejská biblia a i.) a svojím zameraním predstavuje jediné pracovisko na území SR.

Čiastkovými témami v rámci výskumu judaizmu, napr. holokaustom, antisemitizmom, založením štátu Izrael (izraelské štúdiá), židovským myslením a židovským mysticizmom, sa zaoberajú viaceré vedné odbory, ďalším témam, najmä problematike dejín Izraela v biblickom období a štúdiu hebrejského jazyka, sa venuje aj kresťanská teológia (na Slovensku na všetkých teologických fakultách). V súčasnosti sa téme holokaustu a dejinám slovenských Židov venujú slovenskí historici Ivan Kamenec (*1938), Eduard Nižňanský (*1955), Katarína Hradská (*1956) a Ján Hlavinka (*1979), etnológovia Monika Vrzgulová (*1965) a Peter Salner (*1951). Témou povojnového antisemitizmu, sionistickým hnutím a tiež vzťahom štátu a židovskej komunity v rokoch 1945 – 1989 sa zaoberá etnologička a judaistka Ivica Stelmachovič Bumová (*1971). Ochrane a výskumu židovského kultúrneho dedičstva na Slovensku sa venuje historik umenia a judaista Maroš Borský (*1973).

Príbuznou vednou disciplínou judaistiky je hebreistika.

Šówa —

1. Šówa-tennó — oficiálne (posmrtné) meno japonského cisára Hirohita.

2. Žiariaci mier — názov vládnej éry cisára Hirohita, ktorá sa začala 25. decembra 1926 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 7. januára 1989 jeho smrťou.

Diet — najvyšší zákonodarný orgán (parlament) v Japonsku.

Didgorská bitka — víťazná bitka gruzínskeho kráľa Dávida IV. Budovateľa a jeho 50-tisícovej armády (z toho 100 križiakov) proti seldžucko-moslimskej koalícii (300-tisícové vojsko) o vplyv na Kaukaze a v Prednej Ázii. Odohrala sa 12. augusta 1121 v okolí Didgoru neďaleko Tbilisi; po nej sa skončila nadvláda moslimov v tejto oblasti.

Demetre II. Bagrationi → Demeter II. Obetovaný

Demeter II. Obetovaný, gruz. Demetre II. Bagrationi, okolo 1259 – 12. 3. 1289 — gruzínsky panovník v rokoch 1271 – 89 v období nadvlády Mongolov. Bol obvinený z organizovania vzbury proti chánovi. Aby predišiel spustošeniu krajiny, sám sa vzdal; neskôr bol sťatý.

Durandova línia [djurendo-] — demarkačná čiara vymedzujúca od roku 1893 hranicu medzi Afganistanom a Britskou Indiou, dodnes tvoriaca hranicu medzi Afganistanom a Pakistanom. Bola vytýčená pohraničnou komisiou vedenou britským diplomatom Henrym Mortimerom Durandom (*1850, †1924, podľa neho nazvaná). Dohodou o uznaní Durandovej línie ako južnej a juhovýchodnej hranice krajiny, ktorú bol v roku 1893 nútený podpísať afganský emir Abrurrahmán, stratil Afganistan na východe veľkú časť územia s veľkým počtom obyvateľov (rozdelenie územia Paštunistanu).

dvadsaťjeden požiadaviek — zoznam nárokov Japonska voči Číne predložený 18. januára 1915 prezidentovi Jüan Š’-kchajovi v snahe zaujať pozície porazeného Nemecka v Číne. Japonsko požadovalo provinciu Šan-tung odobratú v roku 1914 Nemecku, železničné a banícke koncesie v južnom Mandžusku a vo Vnútornom Mongolsku, odovzdanie uhoľného a hutného komplexu Chan-jie-pching, zákaz ďalších územných ústupkov iným veľmociam a kontrolu čínskej vnútornej politiky prijatím finančných, vojenských a politických poradcov, zriadením spoločnej polície a i. Na nátlak Spojeného kráľovstva a USA Jüan Š’-kchaj 9. mája 1915 väčšinu požiadaviek prijal, čo vyvolalo odpor čínskej verejnosti a konkurenčných veľmocí.

Dógen, aj Dógen Zendži, Dógen Kigen, Eihei Dógen, 1200 – 1253 — najvýznamnejší japonský majster zen-buddhizmu. V rokoch 1223 – 27 študoval a meditoval v najslávnejších čínskych kláštoroch. Po návrate preniesol z Číny do Japonska tradíciu školy sótó. Na ostrove Kjóto založil niekoľko menších kláštorov a neskôr prvý nezávislý zenový kláštor Kóšó Hórindži. V roku 1243 alebo 1244 vybudoval kláštor Daibucudži, neskôr premenovaný na Eihedži, ktorý sa stal najdôležitejším kláštorom japonskej školy sótó.

Hlavné dielo Pokladnica oka pravého zákona (Šóbó genzó) je považované za jeden z najhlbších spisov zen-buddhistickej literatúry a súčasne za najlepšie dielo náboženskej literatúry v Japonsku. Ďalšie dielo Všeobecný výklad princípov zazenu (Fukan zazengi) má skôr charakter úvodu do štúdia zen-buddhizmu.

Bandunská konferencia — konferencia 29 nezávislých ázijských a afrických štátov, ktorá sa konala 18. – 24. apríla 1955 v Bandungu. V záverečnom komuniké (Bandunská deklarácia) sformulovala ako spoločný cieľ všetkých zúčastnených štátov päť zásad mierovej spolupráce (pančašíla): ukončenie koloniálnej nadvlády vo všetkých závislých krajinách, právo na sebaurčenie národov, rovnoprávnosť rás a národov, atómové odzbrojenie a medzinárodná mierová spolupráca.

V meste Bandung je ako pripomienka tejto významnej udalosti postavený pamätník Monumen Solidaritas Asia Afrika.

Čierny september, arab. Ajlúl al-Asvad — palestínska radikálna teroristická skupina. Nazvaná podľa udalosti v septembri 1970 v Jordánsku, keď kráľ Husajn II. nechal zlikvidovať oddiely Palestínskeho hnutia odporu. Na odvetu zavraždili príslušníci Čierneho septembra 28. novembra 1971 v Káhire jordánskeho premiéra Vasfího at-Talla (*1919, †1971). Dňa 8. mája 1972 uniesli na telavivskom letisku lietadlo s 90 cestujúcimi a 10 členmi posádky a neúspešne sa pokúsili vynútiť si prepustenie 117 palestínskych teroristov väznených v Izraeli. Najznámejšia akcia sa odohrala 5. septembra 1972 počas OH v Mníchove, kde komando Čierneho septembra prepadlo v olympijskej dedine členov izraelskej výpravy, pričom zahynulo 11 izraelských atlétov a trénerov. Izraelská premiérka Golda Meirová (*1898, †1978) nariadila radikálne odvetné opatrenia a v nasledujúcich rokoch bola zabitá väčšina členov Čierneho septembra. V roku 1974 skupina Čierny september ukončila svoju činnosť.

drúzovia [arab.] — jedna zo šíitských náboženských siekt (odnož sekty ismá’ílíja) vyznávaná skupinami obyvateľstva horských oblastí Libanonu (pohorie Šúf), Sýrie (oblasť Haurán, Džabal ad-Durúz) a čiastočne i na území Palestíny.

Založil ju v 11. stor. Muhammad Ibn Ismá’íl ad-Darází (podľa neho nazvaná). Učenie drúzov synkreticky v sebe spájajúce prvky islamu, kresťanstva a dávnovekého mysticizmu Blízkeho východu má ezoterický charakter. Za zjavené knihy pokladajú drúzovia Nový zákon i Korán, odmietajú však uznať Mohameda ako proroka. Uznávajú božskosť egyptského kalifa al-Hákima a veria v jeho opätovný návrat na zem, ktorý prinesie spásu ich obci. Učenie drúzov pozná len tá časť spoločenstva, ktorá sa nazýva rozumní (ukkál), ostatní sú nevedomí (džuhhál). O stupni zasvätenia rozhoduje najvyšší duchovný drúzov (šajch al-akl). Podľa predstáv drúzov je ich náboženská obec endogénna, ustavične sa obnovuje, smrťou jedného drúza sa začína život ďalšieho, do ktorého vstupuje duša zosnulého.

V 19. a 20. stor. sa drúzovia stali významnou sociálnou a politickou komunitou. Sekta má v súčasnosti okolo 1 milióna vyznávačov.

Homs, Himş, hist. Emesa — mesto v západnej Sýrii v oáze v doline rieky Asi (historicky Orontes) 140 km severne od Damasku, administratívne stredisko guvernorátu Homs; 775-tis. obyvateľov (2017, podľa počtu obyvateľov tretie najväčšie mesto štátu). Jedno z najväčších hospodárskych stredísk krajiny. Z priemyselných odvetví je zastúpený petrochemický, chemický, hutnícky, cementársky, textilný (bavlnársky, hodvábnický), odevný, potravinársky (cukrovarnícky, mlynársky a i.) priemysel; rozvinuté sú remeslá (výroba šperkov). Mesto predstavuje významné obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, bavlníka, podzemnice olejnej, citrusového ovocia). Slúži ako železničný, cestný a ropovodný uzol (ropovodmi spojené s ropnými poľami v severovýchodnej časti krajiny, s Irakom, s mestami Damask, Halab a Latakia i s prístavmi Tartús a Bánijás, do ktorých prúdi spracovaná ropa) i ako turistické stredisko.

V staroveku sa nazývalo Emesa, najstaršie zmienky sú na nápisoch z 2. tisícročia pred n. l. V 1. stor. pred n. l. bolo centrom miestneho arabského kniežatstva poplatného Rímskej ríši a jedným z dôležitých miest na karavánovej ceste. Známe bolo kultom sýrskeho slnečného boha El-Gabala (z rodu jeho veľkňazov pochádzal napr. aj neskorší rímsky cisár Elagabalus, ktorý sa v roku 204 v Emese narodil). Za vlády cisára Domiciána sa stalo súčasťou rímskej provincie Sýria a po rozdelení Rímskej ríše súčasťou Byzantskej ríše. V ranokresťanskom období bolo sídlom biskupstva. V roku 636 sa mesta zmocnili Arabi, ktorí ho premenovali na Homs. Počas moslimského povstania v roku 855 boli kostoly zničené a kresťania vyhnaní. V rokoch 1516 – 1918 bolo súčasťou Osmanskej ríše, od 1941 Sýrie.

Stavebné pamiatky: mešity al-Fadá’il (2. polovica 11. stor.) a al-Núrí (aj Veľká mešita, 1129, pravdepodobne na mieste svätyne El-Gabala), mešita Chálida ibn al-Valída (1908) s jeho mauzóleom, sýrske ortodoxné chrámy Kanísat Már Elján (6. stor.) a Kanísat Umm al-Zannár (19. stor.).

Mesto je sídlom univerzity (1979) a viacerých múzeí. V blízkosti mesta Homs (18 km na severovýchod) sa nachádzajú ruiny významného starovekého mesta Katna, 65 km západne od mesta Homs hrad Krak des Chevaliers (12. stor.) v roku 2006 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Balúčistan, angl. Beluchistan —-1. historická krajina pri severnom pobreží Arabského mora v juhozápadnom Pakistane, juhovýchodnom Iráne a južnom Afganistane; rozloha okolo 500-tis. km², asi 5,5 mil. obyvateľov. Rozprestiera sa na časti Iránskej vysočiny, na juhu siaha k pobrežiu Arabského mora, na východe k Indogangskej nížine. Je vyplnená pásmom vrchov (Makrán, Čágaií, Siáhán) a púšťovými kotlinami (Charan). Má horúce suché subtropické podnebie. Periodické rieky ústia do Arabského mora alebo do bezodtokových, niekedy vyschýnajúcich jazier (Džazmorian, Hámúne Máškhél). Vyznačuje sa polopúšťovým rastlinstvom. Obyvateľstvo tvoria najmä Balúči. Rozvinuté je pastierstvo, na zavlažovaných poliach pestovanie obilia, datľovníka, bavlníka. Na území sa nachádzajú ložiská čierneho uhlia, chrómu. Dôležité mestá: Kvéta, Záhedán.

Územie Balúčistanu bolo pravdepodobne pôvodne osídlené Bráhujmi, od 11. stor. Balúčmi, spočiatku bolo závislé od Perzskej ríše, v rokoch 1595 – 1638 patrilo ríši Veľkých Mogulov, 1758 – 1793 nezávislé. Neskôr bola západná časť ovládnutá Perziou, ostatné územie prešlo postupne (priamo alebo nepriamo) pod britsko-indickú správu, od roku 1947 patrí táto časť Balúčistanu k Pakistanu;

2. provincia v Pakistane. Od pričlenenia územia Balúčistanu k Pakistanu (1947) prebiehajú snahy o jeho nezávislosť. V roku 2000 bola sformovaná teroristická organizácia Balúčistanská oslobodenecká armáda, ktorá je zodpovedná za mnohé útoky na pakistanskú armádu, civilistov a novinárov.

Balch, Balkh, aj Wazirabád — mesto v severnom Afganistane v provincii Balch neďaleko mesta Mazári Šarif; 17-tis. obyvateľov (2017).

Podľa legendy mesto existovalo už za čias staroiránskeho proroka Zaratuštru. Postavené bolo na ruinách starovekého mesta Baktra, ktoré bolo v 6. – 4. stor. pred n. l. strediskom Baktrijskej ríše (→ Baktria), v 3. – 2. stor. pred n. l. grécko-baktrijského kráľovstva a do 3. stor. n. l. centrom Kušánskej ríše a ktoré predstavovalo významné obchodné stredisko na Hodvábnej ceste a náboženské centrum buddhizmu, islamu a zoroastrizmu. V roku 642 bolo dobyté a čiastočne zničené Arabmi, od 725 obnovené a premenované na Balch (Matka všetkých miest). Význam nadobudlo za vlády Abbásovcov. V roku 1221 bolo zničené Džingischánom (rozsiahle ruiny blízko dnešného mesta), obnovené v 1. polovici 14. stor., po vpáde Timúra (1398) a za vlády Timúrovcov zaznamenalo rozkvet (mauzóleum, Zelená mešita), v 16. – 19. stor. predstavovalo sídelné mesto následníkov Bucharského chanátu. V 19. stor. po epidémii cholery spustlo.

Stavebné pamiatky: ruiny buddhistického kláštora a stúpy pravdepodobne z obdobia Kušánskej ríše, zvyšky jednej z najstarších mešít na svete (Noh Gumbad) postavenej v 9. stor., čiastočne zachovaná Zelená mešita (mauzóleum súfijského teológa Hodžu Abú Násra Parsu) postavená okolo roku 1460, madrasa zo 17. stor., zvyšky starého mesta (Bala Hissar) a opevnenie mesta.

V Balchu je pochovaná prvá perzská poetka Rab’ia Balchí (*856, †926).

V meste sídli tretia najväčšia afganská univerzita (založená 1986) a múzeum.

Kirkúk, arabsky Karkúk, kurdsky Kerkûk, turkménsky Kerkük, asýrsky Kark Slok — mesto v severovýchodnom Iraku v predhorí pohoria Zagros, administratívne stredisko guvernorátu Kirkúk; 902-tis. obyvateľov (2013). Je jedným z hlavných stredísk ropného priemyslu krajiny (ťažby ropy a zemného plynu z ropného poľa Kirkúk, jedného z najväčších ropných polí na svete). Mesto má rozvinutý priemysel petrochemický (ropná rafinéria), energetický (veľká tepelná elektráreň), potravinársky, cementársky, chemický (výroba priemyselných hnojív). Je obchodným strediskom poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, ovocných stromov a kríkov) a dopravnou križovatkou s letiskom. Ropovodmi je spojené s prístavmi Stredozemného mora v Turecku, Sýrii a Libanone, plynovodom s Bagdadom.

Založené bolo pravdepodobne Gutejcami okolo 2000 pred n. l. ako Arrapha (Arrapcha, Arraphka). V 14. stor. pred n. l. sa stalo centrom malého churritského štátu, ktorý bol vazalom ríše Mitani, od 11. stor. pred n. l. bolo súčasťou Novoasýrskej ríše. V roku 626 pred n. l. bolo dobyté babylonským kráľom Nabopolasarom, 615 pred n. l. médskym kráľom Kyaxarom a pripojené k Médskej ríši. Neskôr sa stalo súčasťou Achajmenovskej (Perzskej) a Partskej ríše, ríše Seleukovcov (názov Karchá Selóch, t. j. Seleukova pevnosť) a od 3. stor. n. l. Sásánovcov. Počas sásánovskej éry predstavovalo významné stredisko nestoriánskeho kresťanstva a súčasne centrum provincie Garmakan (nazývané po sýrsky, resp. aramejsky Bét Garmai). Od polovice 7. stor. tvorilo súčasť arabského kalifátu, došlo k postupnej islamizácii mesta i okolia (udržala sa tam však silná kresťanská a židovská komunita), od 11. stor. bolo súčasťou Seldžuckej ríše. Po mongolskej expanzii v polovici 13. stor. sa stalo súčasťou ríše Ílchánov, od polovice 14. stor. Džalájírovského sultanátu, začiatkom 15. stor. ríše Kara Kojunlu a od polovice 15. stor. ríše Ak Kojunlu (v 15. stor. bolo mesto prvýkrát písomne doložené ako Karchína alebo Kircheni; pravdepodobne z aramejského slova karka = opevnené mesto, pevnosť, citadela). Začiatkom 16. stor. sa Kirkúk stal súčasťou ríše perzských Safíjovcov, 1555 – 1918 bol súčasťou Osmanskej ríše (centrum vilájetu Šahrazór). Po 1. svetovej vojne bol okupovaný Britmi, od 1932 sa stal súčasťou nezávislého Iraku. V roku 1927 boli v blízkosti mesta objavené významné ložiská ropy, 1934 sa začala ťažba.

Oddávna v ňom žili viaceré národnosti (Arabi, Asýrčania, Turkméni, Kurdi), v 20. stor. tam vypuklo viacero národnostných konfliktov. Kirkúk a guvernorát Kirkúk sa v rozpore so zmluvou (1970) medzi kurdskými povstalcami a irackou vládou nestali súčasťou kurdského autonómneho územia. V 70. rokoch 20. stor. začala vláda arabizáciu mesta i celého guvernorátu, v jej rámci došlo k presídleniu Arabov z juhu krajiny do oblasti Kirkúku a k vysídleniu miestnych Kurdov a Asýrčanov. V 80. rokoch 20. stor. boli pri Kirkúku v rámci operácie Anfál pre Kurdov zriadené koncentračné tábory. Po zosadení S. Husajna (2003) sa do Kirkúku začali vyhnaní Kurdi vracať, guvernorát Kirkúk sa však nestal súčasťou Kurdskej autonómnej oblasti (pripravované referendum o jeho statuse sa stále odkladá).

Stavebné pamiatky: v centre mesta na umelom pahorku (tell) citadela (9. stor. pred n. l.; mnohokrát prestavaná, súčasná podoba z osmanského obdobia) s mešitou proroka Daniela (založená v 13. – 14. stor. na mieste staršej synagógy a kresťanského kostola) so štyrmi hrobkami, ktoré podľa legendy patria prorokom Míšaelovi, Azarjovi, Chananjovi a Danielovi.

Arménsko, Arménska republika, arménsky Hajastan, Hajastani Hanrapetut’jun, Hayastan, Hayastani Hanrapetut’yun — štát v juhozáp. Ázii v Zakaukazsku. Hraničí s Gruzínskom, Azerbajdžanom, Tureckom a Iránom. Administratívne členenie: 10 provincií a územie hlavného mesta.

Hornatý povrch, priemerná nadmorská výška dosahuje 1 800 m, 90 % územia leží nad 1 000 m n. m. Najnižším miestom je dolina rieky Araks (400 m n. m.), najvyšším bodom vrch Aragac (4 090 m n. m.). Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina, na severe sa tiahnu pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina. Podnebie je mierne až subtropické, ale suché, kontinentálne. Priemerné júlové teploty 24 – 26 °C, januárové -6 °C, v horách až -14 °C, ročný úhrn zrážok 200 – 500 mm. Hlavná rieka Araks tvorí hranicu s Tureckom a s Iránom. Jej najvýznamnejším prítokom je rieka Hrazdan, na ktorej je vybudovaná Sevansko-hrazdanská kaskáda (v dĺžke 100 km má rieka spád 1 000 m); jazero Sevan (ako súčasť Sevansko-hrazdanskej kaskády) je intenzívne využívané na výrobu elektrickej energie a na zavlažovanie, čo spôsobuje pokles jeho hladiny. Rastlinstvo a pôda sú rozložené podľa vertikálnych pásem. Najrozšírenejšie je stepné pásmo, ktoré zaberá 50 % územia krajiny (vo výškach do 1 900 m n. m), lesné pásmo zaberá 30 % rozlohy (vo výškach 1 900 – 2 000 m n. m.), nad pásmom lesa sú alpské lúky. Prevláda stepné a polopúšťové suchomilné rastlinstvo, opadavé lesy sú len na severe v horách Malého Kaukazu, umelo zavlažované oblasti Araratskej roviny s pôvodnou, prirodzenou polopúšťovou vegetáciou sú intenzívne poľnohospodársky využívané. K významným chráneným územiam patria národný park Sevan v priľahlom území jazera Sevan (1 500 km², vyhlásený 1978), národný park Dilidžan na sev. svahoch Malého Kaukazu (240 km², vyhlásený 1958 ako prírodná rezervácia, 2002 NP) a prírodná rezervácia Chosrov v Gegamskom chrbte (234 km², vyhlásená 1958).

Priemyselno-poľnohospodársky štát. V priemysle pracuje 17 %, v poľnohospodárstve 39 %, v službách 44 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 28,7 %, poľnohospodárstvo 19,4 %, služby 51,9 % (2015). Základom priemyselnej výroby sú energetický (i napriek tomu, že krajina nemá overené zásoby fosílnych palív) a ťažobný priemysel. Na celkovej produkcii 8,036 mld. kWh elektrickej energie sa 41,9 % podieľajú tepelné elektrárne (najväčšie v Jerevane a Hrazdane), 30,1 % hydroelektrárne (11 hydroelektrární vrátane 8 hydroelektrární Sevansko-hrazdanskej kaskády), 27, 9 % jadrová eletráreň (jediná jadrová elektráreň 36 km západne od Jerevanu), 0,1 % veterná elektráreň (2011); plánované je vybudovanie solárnej elektrárne. Ťažobný priemysel, ktorý sa na tvorbe HDP podieľa 3,1 % (2017), využíva ložiská molybdenitu, medi, zinku, zlata, striebra, olova, rúd železa, nefelínov a stavebných materiálov (mramor, tufy, pemza, perlit); opracúvanie surových diamantov. Rozvinutý priemysel hutnícky (spracovanie medi v Alaverdi a v Kapane, medi a molybdénu v Kadžarane a v Agaraku), chemický (výroba syntetického kaučuku a gumársky priemysel v Jerevane, výroba syntetických vláken vo Vanadzore), strojársky (výroba obrábacích strojov a nákladných automobilov v Jerevane, Gyumri a Vanadzore), elektrotechnický, stavebných materiálov, obuvnícky, textilný (najmä bavlnársky v Gyumri), odevný, potravinársky (výroba vín a koňakov, konzervárenský, mäsový a mliekarský priemysel), tabakový. V poľnohospodárskej výrobe má dominantné postavenie rastlinná výroba, ktorá tvorí 53 % poľnohospodárskej produkcie. Poľnohospodárska pôda zaberá 59,7 % rozlohy krajiny (orná pôda 15,8 %, trvalé pasienky 42 %, zavlažovaných je 60 % pôdy; 2014). Pestuje sa pšenica, jačmeň, figovník, granátovník, olivovník, marhule, broskyne, orech kráľovský, duly, zelenina, zemiaky, cukrová repa, bavlník, tabak; významné vinohradníctvo (dve tretiny vinohradov sa rozprestierajú na Araratskej rovine, kde sa pestuje vinič až do výšky 1 400 m n. m.). Na vysoko položených plošinách a v pohoriach chov hovädzieho dobytka a oviec. Arménsko je i napriek svojim prírodným a kultúrnym pozoruhodnostiam a bezpečnosti menej navštevovanou krajinou zahraničnými turistami, návštevnosť má však stúpajúcu tendenciu (1,5 mil. zahraničných turistov, 2017). Krajina má 7 792 km ciest (2013; 2012 sa začalo budovanie automobilovej cesty Sever – Juh, plánované dobudovanie 2019), 780 km železničných tratí (2014), 11 letísk (z toho 10 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská – v Jerevane a v Gyumri; 2013), 3 838 km plynovodov (2017). Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, živých zvierat, strojov a zariadení, chemických výrobkov, dopravných prostriedkov, diamantov, farmaceutických výrobkov. Vývoz minerálnych produktov, kovov, diamantov, potravín, tabakových výrobkov, elektrickej energie. Obchodní partneri: Rusko, Čína, Nemecko, Turecko, Bulharsko, Irán.

Obyvateľstvo: viac ako 95 % Arménov, ďalej Kurdi, Rusi a i. (2011). Náboženstvo: 92,5 % príslušníkov Arménskej apoštolskej cirkvi, ďalej príslušníci Arménskej katolíckej cirkvi, rímski katolíci, evanjelici a i. (2011). Podiel mestského obyvateľstva: 63 % (2015). Do výšky 1 000 m n. m. žije 90 % obyvateľov. Najväčšie mestá: Jerevan, Gyumri, Vanadzor, Vagaršapat (Ečmiadzin),

— Územie súčasného Arménska patrí k najstarším centrám svetovej civilizácie. Osídlené už v 4. – 3. tisícročí pred n. l., v 13. stor. pred n. l. vytváranie kmeňových zväzov. Najstaršími štátnymi útvarmi kmeňov žijúcich na Arménskej vysočine boli Hajasa (2. – 1. tisícročie pred n. l.), Nairi (11. – 9. stor. pred n. l.) a v oblasti Vanského jazera a jazera Sevan najmocnejší z nich, ríša Urartu (9. – 6. stor. pred n. l.) rozvrátená Médskou ríšou. V 6. – 3. stor. pred n. l. územie pod vplyvom perzských Achajmenovcov, neskôr Seleukovcov. V 2. pol. 1. tisícročia formovanie arménskeho národa. V 6. stor. pred n. l. sa v oblasti Arménskej vysočiny začal vytvárať nový štátny útvar Veľké Arménsko (6. stor. pred n. l. – 387), najväčší rozkvet za Tigrana II. Veľkého (95 – 56 pred n. l.), keď bolo jedným z najmocnejších štátov helénskeho obdobia. V jeho susedstve na hornom toku Eufratu vytvorený 332 pred n. l. ďalší samostatný štátny útvar Malé Arménsko, ktoré koncom 2. stor. pred n. l. podľahlo Pontskej ríši. Od 1. stor. pred n. l. Arménsko objektom bojov medzi Partskou ríšou a Rímom, Parti napokon Rimanov z Arménska vyhnali a na arménsky trón nastúpila arménska vetva partských Arsakovcov. Na začiatku nášho letopočtu sa v Arménsku formovali a rozvíjali feudálne vzťahy; obdobie boja o zachovanie centralizovaného štátu. V 2. pol. 3. stor. bolo Arménsko závislé od perzských Sásánovcov. R. 301 arménsky kráľ Trdat III. Veľký (gr. Tiridatés III.) s cieľom zabrániť asimilácii arménskeho národa vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. R. 387 Arménsko rozdelené medzi Perziu a Rímsku, neskôr Byzantskú ríšu. K zachovaniu a k renesancii duchovného života Arménska prispelo vytvorenie arménskeho písma Mesropom Maštocom (405). Odpor Arménska proti Peržanom vyvrcholil 451 Avarajrskou bitkou pod vedením Vardana Mamikonjana. V 8. – 9. stor. Arméni pod nadvládou Arabov, 866 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov obnovili svoju samostatnosť; rozkvet obchodu a kultúry. Zakladali kolónie po celej Prednej Ázii, v Kyjeve a v Novgorode. Posledný arménsky štát vznikol okolo 1080 v Kilikii (juhových. časť Malej Ázie) s hlavným mestom Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), padol 1375. Arménsko sa stalo korisťou Seldžukovcov, neskôr Mongolov. R. 1639 rozdelené, záp. časť pripadla Osmanskej ríši, vých. časť Perzii.

Rozvoj národnooslobodzovacieho hnutia. R. 1805 – 28 bolo vých. Arménsko pripojené k Rusku, 1849 vytvorená Arménska gubernia. V dôsledku likvidačnej politiky osmanskej sultánskej vlády 1894 – 96 zahynulo pri pogromoch vyše 300-tis. Arménov žijúcich na území Osmanskej ríše. Po spustošení Sasunu predstavitelia anglickej, francúzskej a ruskej vlády vytvorili v januári 1895 komisiu, ktorá sa zaoberala tzv. arménskou otázkou, a program reforiem pre záp. Arménsko (Májový program) odovzdala sultánovi. Napriek tomu, že ho sultán podpísal, situácia záp. Arménov sa nezlepšila. Genocída Arménov v Turecku vyvrcholila 1915, keď Turci pod zámienkou presídľovania z frontového pásma vyvraždili 1,5 mil. Arménov a 600-tis. ľudí bolo násilne vysťahovaných do neúrodných oblastí. V apríli 1917 vo vých. Arménsku získala moc strana Dašnakcuthjun (→ dašnaci), ktorá 28. 5. 1918 vyhlásila samostatnú Arménsku republiku. Podľa Sèvreskej zmluvy z 10. 8. 1920 Turecko potvrdilo samostatnosť Arménska a jeho prístup k moru. Nová kemalovská turecká vláda však zmluvu neuznala a odmietla Arménom nechať územie východotureckých vilájetov. V septembri – novembri Turci porážali Arménov a postupovali k Jerevanu. Dašnaci museli pristúpiť na podmienky Turecka a 2. decembra bol uzavretý Alexandropolský mier. Ten však už nebol právoplatný, lebo 29. novembra bola v Arménsku nastolená sovietska moc, ktorá jeho podmienky neuznala. Arménsko-turecké vzťahy boli potom 1921 upravené novými zmluvami medzi sovietskym Ruskom a Tureckom (16. 3.) a medzi zakaukazskými republikami a Tureckom (13. 10.). R. 1922 – 36 Arménsko súčasťou Zakaukazskej federácie, od decembra 1936 do 1990 zväzová republika v rámci ZSSR.

R. 1988 vypukol medzi Arménskom a Azerbajdžanom konflikt o Náhorný Karabach, nasledoval útek obyvateľov opačnej národnosti z obidvoch republík, 1989 Azerbajdžan zablokoval prístupové trasy do Arménska, čo spôsobilo katastrofálne problémy so zásobovaním, 1990 bola do konfliktovej oblasti nasadená sovietska armáda, 1994 prímerie sprostredkované Ruskom a OBSE. Arménsko, ktoré patrilo k hospodársky najrozvinutejším republikám ZSSR, sa v dôsledku tohto konfliktu stalo jednou z najchudobnejších bývalých sovietskych republík. R. 1990 prvé parlamentné voľby, Arménsko zvrchovaný štát v rámci sovietskej federácie, od septembra 1991 nezávislá Arménska republika (prezident L. Ter-Petrosjan), člen SNŠ. Vo voľbách 1995 zvíťazil pravicový blok Arménske všenárodné hnutie, opozičnou stranou bola Národná demokratická únia. Tradičná arménska politická strana Arménska revolučná federácia bola obvinená z politických vrážd 1994 a z volieb vylúčená. R. 1998 po nezhodách medzi prezidentom a vládou v otázkach riešenia karabašského konfliktu vynútená demisia prezidenta L. Ter-Petrosjana a predčasné prezidentské voľby. Ich víťaz, dovtedajší úradujúci premiér Robert Sedraki Kočarjan (*1954) pochádzajúci z Náhorného Karabachu, patril k zástancom rýchleho silového ukončenia konfliktu v Náhornom Karabachu. Bol najkontroverznejším prezidentom Arménskej republiky. Počas jeho úradovania 27. októbra 1999 vtrhla do parlamentu skupina teroristov a zastrelila premiéra Vazgena Sarkisjana, predsedu národnej rady Karena Demirdžjana (*1932, †1999), ministra Leonarda Petrosjana (*1953, †1999) a ďalších piatich poslancov. R. 2008 Kočarjana nahradil Serž Sarkisjan. — Arménsko je parlamentná republika, hlavou štátu prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament (Najvyššia rada), ktorý má 105 poslancov volených obyvateľstvom, voľby sa konajú každých 5 rokov.

Faráh — mesto v juhozápadnom Afganistane na rieke Faráhrud, administratívne stredisko provincie Faráh; 42-tis. obyvateľov (2019). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie tabaku). V blízkosti ťažba medi. Letisko.

Mesto je obývané prevažne Tadžikmi. Býva stotožňované so starovekým mestom Frada (Phrada), Alexander II. Veľký tam 330 – 329 pred n. l. postavil pevnosť Alexandria Profthasia, 1221 mesto spolu s celým regiónom vyplienené Mongolmi, neskôr znovuobnovené, 1737 zničené Peržanmi počas ťaženia šáha Nádira. Strategický bod a obchodné stredisko na bývalej karavánovej trase medzi Kandahárom a Herátom, novodobý rozkvet prinieslo vybudovanie cesty medzi obidvoma mestami (1930) a mosta ponad rieku (1958).

Hormuzský prieliv, aj Ormuz, arab. Madík Hurmuz, perzsky Tangeh-ye Hormoz — úžina Indického oceána spájajúca Perzský záliv s Ománskym zálivom Arabského mora, oddeľujúca Arabský polostrov (Spojené arabské emiráty a enklávu Ománu) od Iránu; dĺžka 195 km, minimálna šírka okolo 54 km, maximálna hĺbka 220 m, hĺbka v plavebnej dráhe 27,5 – 71 m. Prílivy do 4,4 m. Početné ostrovy a koralové útesy, najväčšie Kešm a Hormuz (patriace Iránu). Pod dnom zásoby zemného plynu. Významný prístav: Bandar-e ’Abbás (iránsky).

Hormuzský prieliv mal od staroveku obchodný i vojenský význam. V stredoveku bol strediskom obchodu s klenotmi, hodvábom, perlami a so slonovinou (od 7. stor. pred n. l. až do 19. stor. vyhľadávané miesto pirátov). Jeho význam mimoriadne vzrástol po 1. svetovej vojne, keď sa stal jedinou cestou na otvorené more a významnou plavebnou líniou strategického významu na vývoz ropy a zemného plynu z regiónu Perzského zálivu. Od 70. rokov 20. stor. sú predmetom sporov ostrovy Abú Músa, Veľký Tumb a Malý Tumb dovtedy patriace Spojeným arabským emirátom a následne obsadené Iránom.

Juraj VI., plným menom Albert Frederick Arthur George, 14. 12. 1895 Sandringham House, Norfolk – 6. 2. 1952 tamže — britský kráľ (od 1936) a indický cisár (do 1948) z windsorskej dynastie, syn Juraja V., brat Eduarda VIII., otec Alžbety II. Počas 1. svetovej vojny sa ako námorný dôstojník zúčastnil námornej bitky pri Skagerraku (1916). Od 1920 mal titul vojvoda z Yorku. R. 1923 sa oženil s lady Elisabeth Bowesovou-Lyonovou (Bowes-Lyon, *1900, †2002; nazývaná kráľovná Alžbeta alebo kráľovná matka, angl. Queen Mother, Queen Mom). Na trón nastúpil po abdikácii staršieho brata Eduarda VIII. (vzdal sa trónu pre vzťah s rozvedenou Američankou Wallis Simpsonovou), namiesto pôvodného mena Albert prijal otcovo meno Juraj a spolu s manželkou bol 12. 5. 1937 korunovaný. V tom istom roku vyhlásilo Írsko nezávislosť, zostalo však spojené s Veľkou Britániou v rámci Commonwealthu (→ Spoločenstvo národov). Počas 2. svetovej vojny, najmä počas bitky o Anglicko, prejavoval veľkú osobnú statočnosť a spolu s manželkou boli vzorom pre svojich občanov. Po vyhlásení nezávislosti Indie (1947) sa 1948 oficiálne vzdal titulu indický cisár (začiatok rozpadu britskej koloniálnej ríše). R. 1949 sa Írsko vyhlásilo za republiku (Republic of Ireland Act) a prestalo byť považované za domínium. Juraj VI. sa svojím súkromným životom a obetavosťou zaslúžil o spopularizovanie britskej kráľovskej rodiny a dvora medzi ľudom.

Ani — zaniknuté arménske mesto v dnešnom východnom Turecku v provincii Kars pri hraniciach s Arménskom, v súčasnosti významná archeologická lokalita.

Opevnené mesto sa rozprestieralo na plošine približne trojuholníkového tvaru chránenej údoliami riek Arpaçay a Alacaçay. V 5. stor. tam bola založená pevnosť (neskôr prebudovaná na citadelu). R. 961 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov hlavné mesto arménskeho kráľovstva, najväčší rozkvet dosiahlo v období vlády kráľa Gagika I. (vládol 989 – 1020, v tomto období vznikli aj najvýznamnejšie stavby). Od 992 sídlo patriarchu Arménskej apoštolskej cirkvi. Do 14. stor. prekvitalo ako významné stredisko medzinárodného obchodu na obchodných cestách medzi Ďalekým východom a Západom. R. 1045 dobyté Byzantskou ríšou, 1064 Seldžukovcami, od 1119 rozkvet v rámci gruzínskeho kráľovstva, 1198/99 pripadlo arménsko-gruzínskej dynastii Zakharjanovcov (13. – 14. stor.), 1239 dobyté Mongolmi, 1380 vojskami Timúra. Po niekoľkých zemetraseniach v 14. – 15. stor. (jedno z najväčších bolo 1319) a po presune trasy obchodných ciest smerom na juh začalo upadať, opustené v 1. pol. 18. stor. V 19. stor. objavené európskymi cestovateľmi (správy o pamiatkach prvýkrát publikované 1861), od konca 19. stor. tam prebiehal archeologický výskum, v 1. pol. 20. stor. poškodené tureckou armádou, počas 20. stor. bolo vzhľadom na to, že sa nachádza v pohraničnej oblasti, takmer neprístupné (viaceré stavby zanikli ešte aj počas 20. stor.).

V literárnych prameňoch nazývané mesto 1 001 kostolov (najstaršie sú doložené zo 7. stor.). Podľa opisu arménskeho kronikára Matúša z Edessy (Mathevos Urhajeci, †1144) bolo Ani 1004 mestom s 50 bránami, 100 palácmi, 10-tis. obytnými domami a viac ako 100-tis. obyvateľmi (v tom čase niekoľkonásobne viac ako ktorékoľvek európske mesto). Jeho jadro tvorila citadela opevnená dvojitým pásom hradieb s baštami, vybudovaná v 2. pol. 10. stor. rozšírením pôvodnej pevnosti. V meste sa nachádzalo aj množstvo remeselníckych dielní, obchodov, skladov, kúpeľov, ubytovní a i. stavieb. Väčšina stavieb bola postavená z miestneho kameňa, mnohé mali bohatú architektonickú výzdobu a nápisy. V meste bolo aj viacero mostov s rozponom viac ako 30 m.

Pre sakrálnu architektúru Ani sú typické plytké slepé arkády na fasádach a na tambure kupoly (tzv. architektonická škola Ani). V tesnej blízkosti mesta (pôvodne súčasť stredovekého Ani) sa nachádza množstvo do skaly vyhĺbených obydlí, okolo 30 chrámových komplexov s kaplnkami (v niektorých sa zachovala pôvodná fresková výzdoba), niekoľko karavanserailov, hrobiek, stajní a holubníkov, ktoré tvorili podzemné, do skaly vytesané mesto.

Archeologická lokalita opevneného mesta s ruinami viacerých kamenných sakrálnych a profánnych stavieb sa rozprestiera na území okolo 162 ha na plošine približne trojuholníkového tvaru. Zachovali sa zvyšky okolo 12 chrámov najmä z 10. – 11. stor. K najvýznamnejším patrí Katedrála sv. Bohorodičky (arménsky Surp Astvacacin, najväčšia zachovaná stavba, vybudovaná 989 – 1001, navrhol ju arménsky architekt Trdat). Najlepšie zachovaným je Chrám sv. Gregora Lusavoriča, ktorý dal postaviť bohatý obchodník Tigran Honents (stavba ukončená 1215, zachovala sa pôvodná architektonická výzdoba vysokej umeleckej úrovne a fragmenty fresiek). Ruiny Chrámu Krista Vykupiteľa (arménsky Surp P’rkič, 1035/36, monumentálna centrála s 9 apsidami zaklenutá kupolou; pôvodne sa v ňom nachádzal fragment relikvie Kristovho kríža privezený z Konštantínopola). Ruiny Chrámu sv. Gregora Lusavoriča rodu Abughamrencovcov (pred 994, centrála so 6 apsidami zaklenutá kupolou). Z Chrámu sv. apoštolov (okolo 1031; tzv. štvorlístkový, resp. tetrakonchový pôdorys s 5 kupolami) sa zachovala bohato zdobená predsieň (arménsky gavit) z 13. stor. Ruiny niekoľkých menších chrámov sa nachádzajú aj na citadele. Zvyšky kamenných hradieb s baštami (budované od 2. pol. 10. stor.) a ruiny viacerých menších sakrálnych (o. i. aj mešita z 11. – 12. stor., pôvodne stavba neznámeho určenia z 11. stor., ku ktorej bol 1072 pristavaný minaret) i profánných stavieb (napr. kúpeľov).

K najvýznamnejším stavbám, ktoré sa nezachovali, patril Chrám sv. Gregora Lusavoriča (arménsky nazývaný aj Gagkašen), ktorý navrhol Trdat (1001 – 10, jeho stavbu inicioval kráľ Gagik I.). R. 2016 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Iránska plošina, niekedy používaný názov Iránska vysočina, daríjsky Faláti Írán, perzsky a urdsky Faláte Írán — rozľahlé plošinno-vysočinné územie v juhozápadnej Ázii rozprestierajúce sa medzi Kaspickým morom a Turanskou nížinou na severe a Perzským zálivom a Arabským morom na juhu, smerom na východ klesá k Indogangskej nížine, smerom na západ prechádza do Arménskej vysočiny. Zaberá väčšinu územia Iránu a prechádza do západných oblastí Afganistanu a Pakistanu; rozloha okolo 2,7 mil. km². Na severe je ohraničená pohoriami Elborz, Kopetdag, Chorásánske vrchy a Hindúkuš, na juhu pohoriami Zagros a Makran, na východe pohoriami Kirthar, Harboj a Sulajmánske vrchy. Priemerná výška územia okolo 1 300 m n. m. Vnútri rozsiahle kotliny pokryté púšťami (Veľká soľná púšť, Dašte Lút, Regestanská púšť, Dašte Margo). Časté zemetrasenia. Suché subtropické kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári od -4 °C na severe do 10 °C na juhu, priemerná teplota v júli od 25 °C do 32 °C, priemerný ročný úhrn zrážok v kotlinách 50 – 100 mm, v pohoriach 100 – 300 mm, na západe okolo 500 mm. Z veľkej časti bezodtokové územie, málo riek (najväčšia Helmand), ktoré sú väčšinou periodické a ústia do bezodtokových slaných a poloslaných jazier (Helmand, Darjačaje-namak a i.). Chudobná púšťová a polopúšťová vegetácia. Nerastné suroviny: ropa, čierne uhlie, soli, rudy železa a farebných kovov. Na zavlažovaných územiach pestovanie jačmeňa, pšenice, bavlníka a datľovníka; kočovný chov oviec, tiav a kôz. Riedko osídlené územie, obyvateľstvo sústredené v oázach, najhustejšie osídlené západné časti, najredšie severovýchod a púšte; väčšie mestá na okrajoch Iránskej plošiny: Teherán, Isfahán, Mašhad, Širáz (Irán), Herát, Kandahár (Afganistan).

Irjon, pseudonym Höjon, vlastným menom Kim Kjon-mjong, 1206 Čangsan, provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika – 1289 — kórejský buddhistický mních. Z jeho obsiahlej tvorby sa zachovalo len chronologicky napísané dielo Odkazy Troch kráľovstiev (Samguk jusa, asi 80. roky 13. stor., najstaršia úplná zachovaná verzia je z 1512) považované za prvú ucelenú neoficiálnu kórejskú kroniku od založenia kórejského štátu 2333 pred n. l. mýtickým Tangunom. V piatich knihách opisuje najzaujímavejšie udalosti, príbehy kráľov i poddaných, mýty, legendy, zázraky a životopisy najslávnejších mníchov spätých s kórejským buddhizmom. Pre jeho zberateľský prístup však kroniku nemožno zaradiť k hodnoverným historickým prameňom, ale vzhľadom na rozsiahlosť sa stala najvyhľadávanejšou pomôckou pri štúdiu najstarších dejín Kórey. Bola viackrát upravovaná a prepracovaná do mnohých populárnych vydaní.