Abadan, perzsky Ábádán — mesto v Iráne na ostrove Abadan na rieke Šatt al-Arab 53 km od ústia do Perzského zálivu, administratívne stredisko provincie Chúzestan; 218-tis. obyv. (2006). Založené v 8. stor., po 1909 v dôsledku výstavby ropovodov a rafinérie ropy rýchly rast. Značne poškodené počas iracko-iránskej vojny 1980. Centrum spracovania ropy. Medzinárodné letisko, technologický inštitút, múzeum.
Abataj-chán, aj Abataj-Sajn-chán, Abtaj-chán, 1554 – 1587 — chalšské (severomongolské) knieža, zakladateľ dynastie Tüšet-chánov. Vyhlásil tibetský buddhizmus za štátne náboženstvo. R. 1586 dal na rozvalinách Karakorumu, hlavného mesta mongolskej ríše z 13. stor., postaviť kláštor Erdenedzú pokladaný za najstarší kláštor tibetského buddhizmu v Mongolsku.
Abdalláh ibn al-Husajn, 1882 Mekka – 20. 7. 1951 Jeruzalem (zavraždený) — emir z dynastie Hášimovcov. Od 1921 emir Transjordánska (Zajordánska) pod britskou mandátnou správou, zjednotením Sýrie, Transjordánska a Iraku sa usiloval o vytvorenie nezávislého arabského kráľovstva. Od 1946 kráľ nezávislého Transjordánska. Presadzoval britské záujmy na Blízkom východe. Po získaní územia vých. Palestíny (Predjordánsko) vyhlásil 1948 Jordánske hášimovské kráľovstvo.
Abdurrahmán, asi 1844 – 1. 10. 1901 Kábul — afganský emir (od 1880), zakladateľ moderného afganského štátu. S podporou Spojeného kráľovstva zjednotil rozdrobenú krajinu, podriadil si miestnych vládcov, uskutočnil rad reforiem (vojsko, dane), posilnil hospodárstvo a vytvoril centralizovaný štát. Uznal britskú kontrolu afganskej zahraničnej politiky (1880) a Durandovu líniu (1893) ako juž. a juhových. hranicu krajiny s Indiou ovládanou Britmi (s mnohopočetným afganským obyvateľstvom).
abcházske dolmeny — megalitické hrobky v Gruzínsku na území Abcházska (obce Šera, Arantha a i.). Najstaršie pochádzajú z 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., mladšie z 1. pol. 2. tisícročia pred n. l. Vyskytujú sa v nich predmety z bronzovej doby.
Abraham ibn Ezra, 1092 Toledo – 1167 Calahorra — španielsky židovský básnik, filozof (novoplatonik) a cestovateľ. Písal po hebrejsky. Autor komentárov s filozofickými a literárnymi postrehmi k veľkej časti Starého zákona i náboženských básní (viaceré sa nachádzajú v modlitebných knihách v sefardských synagógach). Vo filozofických spisoch spájal racionalizmus s mystikou. Jeho 4 gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil z arabčiny mnoho astronomických a astrologických diel.
Achalgori — obec v Gruzínsku na juhovýchode Južného Osetska v doline rieky Ksani. V archeologickej lokalite neďaleko Achalgori bol 1908 nájdený bohatý hrob jazdca s množstvom zlatých, strieborných a bronzových predmetov i šperkov (vyše 100 kusov) z 5. stor. pred n. l., tzv. achalgorijský poklad.
Ken Arok, aj Ken Angrok, okolo 1182 vých. Jáva – asi 1227 alebo 1247 tamže — kráľ (titul abhiseka) jávskeho kráľovstva Singhasari (od 1222, panovnícke meno Rajasa Amurwabhumi), zakladateľ dynastie Rajasovcov (Rajasa). O jeho živote jestvuje veľa legiend, podľa ktorých mal spolovice božský pôvod a duchovné náuky študoval u brahmana Lohgaweho. Podľa niektorých hypotéz však Ken Arok pochádzal z nižšej vrstvy a v túžbe po moci zabil Tunggula Ametungga, miestodržiteľa Tumapelu (vazalské územie kráľovstva Kediri), vzal si jeho ženu Ken Dedes za manželku a stal sa regentom Ametunggovho syna Anusapatiho, ktorý sa neskôr sám stal kráľom Singhasari. Neskôr sa s Kenom Arokom kvôli ochrane svojich privilégií a právomocí spojili proti kedirskému kráľovi Kertajayovi (vládol od 1194, resp. 1200) hiduistickí brahmani. V bitke pri Ganteri (1222) Ken Arok Kerjataya porazil a sám sa vyhlásil za kráľa celého Kediri, ktoré premenoval na Singhasari a založil dynastiu Rajasovcov (1222 – koniec 15. stor.). Jeho potomkovia (napr. Hayam Wuruk) vládli na Jáve aj po zničení Singhasari (1292) v nástupníckom kráľovstve Majapahit.
Kádisíja, arab. Qádisíja — historická lokalita v str. Iraku na Mezopotámskej nížine neďaleko dnešného mesta Hilla. R. 637 sa tam odohrala bitka medzi arabským moslimským vojskom kalifa Umara ibn al-Chattába, ktoré pokračovalo v expanzii po víťaznej bitke pri rieke Jarmúk, a perzským vojskom posledného sásánovského kráľa Jazdegerda III. (aj Jazdagert, Jazdgert, Jazdkaert; vládol 632 – 641, resp. 651). V trojdňovom boji mala spočiatku perzská armáda (okolo 40-tis.) disponujúca bojovými slonmi nad arabským jazdectvom a pechotou (25- až 30-tis., vyzbrojení mečmi, lukmi a kopijami) prevahu, nakoniec však (po veľkých stratách na obidvoch stranách) podľahla, čím sa Arabom otvorila cesta na obsadenie Perzie. Jazdegerd najprv ponúkol Arabom odstúpenie územia na západ od rieky Tigris, tí však dohodu odmietli a obsadili sásánovské sídelné mesto Ktésifón na vých. brehu Tigrisu, 637 – 641 získali územie dnešného Iraku a po zdrvujúcej porážke Peržanov v bitke pri Nihávande (aj Nehávand, asi 50 km od Hamadánu; 641) si 642 – 644 podmanili aj veľkú časť územia dnešného Iránu (Perziu).
Kadidlová cesta, arab. Tarík al-bachúr — staroveká obchodná karavánová cesta spájajúca Južnú Arábiu s pobrežím Stredozemného mora a s Mezopotámiou, nazvaná podľa hlavného prepravovaného tovaru, kadidla. Slúžila na obojsmernú prepravu vzácneho tovaru, okrem kadidla zo starovekých kráľovstiev v dnešnom Jemene a Ománe (Ma’ín, Sába, Hadramaut) aj myrhy a afrického korenia zo Sokotry a vých. Afriky (Africký roh, Etiópia a Somálsko), perál z Perzského zálivu, zlata a slonoviny z Afriky a drahých kameňov a textílií z Indie. Tovar privážali lode z Perzie, Afriky a Indie do juhoarabských prístavov, hlavná línia Kadidlovej cesty sa začínala v najvýchodnejšom juhoarabskom kráľovstve Hadramaut, viedla cez Hidžáz a popri záp. okraji Arabskej púšte a končila sa v Gaze na pobreží Stredozemného mora. Prosperita oblasti na jej rozvetvených juž. (juhoarabské kráľovstvá) aj sev. (Nabatejské kráľovstvo) koncoch úzko súvisela s intenzitou prepravy, napr. prosperita (pôvodne obchodného) mesta Mekka, ktoré sa nachádzalo približne v jej strede, od nej priamo závisela. Po obsadení Egypta Rímskou ríšou sa na obchod s Orientom začala asi od začiatku n. l. využívať vo veľkej miere námorná trasa cez Červené more a význam Kadidlovej cesty značne poklesol. K jej úpadku taktiež prispela novovyužívaná cesta cez Mezopotámiu do Perzského zálivu. Neskôr jej význam vzrástol a pretrval až do nástupu islamu v 7. stor. Niektoré časti Kadidlovej cesty sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO: kadidlovníkový háj vo Vádí Dauka, archeologické lokality Chúr Rúrí a Šisr a al-Balid v Ománe (2000) a ruiny nabatejských miest Haluza, Mamšit, Avdat a Šivta v Negevskej púšti v Izraeli (2005).
kagan [turkické jazyky], aj hakan, hagan — titul vládcu kaganátu používaný asi od 3. stor. turkickými kmeňmi; manželka kagana sa nazývala katun (katyn). Po ovládnutí turkických kmeňov Mongolmi (od 13. stor.) nahradil titul kagan jeho mongolský variant chán, s ktorým sa v literatúre často zamieňa.
kaganát [turkické jazyky] — názov štátneho útvaru, resp. ríše, ktorej vládol kagan. Kaganát utvárali od 3. stor. turkické kmene, napr. Turkický kaganát, Avarský kaganát (→ Avari), Chazarský kaganát (→ Chazari). Od 13. stor. (od ovládnutia Mongolmi) nahradil termín kaganát jeho mongolský variant chanát, s ktorým sa v literatúre často zamieňa, napr. Turkický kaganát sa často označuje ako Turkický chanát.
Káhirská dohoda — tajný dohovor o postavení Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) v Libanone uzavretý v Káhire 3. 11. 1969 predsedom Výkonného výboru OOP J. Arafátom a hlavným veliteľom libanonskej armády Emilom al-Bustáním (*1909, †2002) zastupujúcim libanonského prezidenta Charla Heloua (Charles Helou, arab. Hulw, *1913, †2001). Predchádzal jej konflikt medzi libanonskou armádou a OOP (október 1969) sprevádzaný ozbrojenými zrážkami v juž. Libanone a vo viacerých libanonských mestách (Tripolis, Bejrút, Sajdá). Rokovania urýchlila aj hrozba sýrskej intervencie na podporu palestínskych ozbrojencov, ako aj ich podpora zo strany libanonských moslimov usilujúcich sa o oslabenie maronitskej dominancie v štáte (→ maroniti). Káhirskou dohodou získali Palestínčania autonómiu v oblasti civilných a vojenských záležitostí v šestnástich palestínskych utečeneckých táboroch na území Libanonu a OOP právo slobodne operovať v juhových. Libanone, ktorý dostala skoro úplne pod svoju kontrolu (vznikol tam akýsi štát v štáte), a využívať oblasť ako základňu na útoky proti Izraelu, čo sa ešte zvýraznilo po Čiernom septembri (1970) a vyhnaní OOP z Jordánska, ďalej prístup k sýrskym hraniciam a k zásobovaniu po tzv. Arafátovej ceste, ktorá viedla z juž. Libanonu do Sýrie. S cieľom obnoviť suverenitu nad celým libanonským územím bola Káhirská dohoda libanonským parlamentom 21. 5. 1987 zrušená.
Kacheti, gruz. Kachethi —
1. historické územie vo vých. Gruzínsku. Je osídlené od najstarších čias, v bronzovej dobe tam bola rozšírená kursko-arakská (3000 pred n. l.), neskôr trialetská kultúra (koncom 3. tisícročia a v 2. tisícročí pred n. l.). Od 4. stor. pred n. l. bolo súčasťou Kartlijského kráľovstva (→ Kartli), 787 tam vzniklo samostatné Kachetské kniežatstvo s hlavným mestom Udžarma, ktoré ovládlo na severe horské oblasti Chevi, Pšavi, Tušeti a Chevsureti a na juhu Gardabani. V 9. a 10. stor. bojovali kachetské kniežatá proti arabskej nadvláde a za zjednotenie gruzínskych kniežatstiev. V 11. stor. Kvirike III. (†okolo 1037, vládol od 1010) pripojil ku Kacheti vých. časť Hereti a hlavné mesto preniesol do Telavi. Od začiatku 12. stor. bolo Kacheti súčasťou zjednoteného feudálneho Gruzínska. R. 1466 – 1762 tam jestvoval neskorofeudálny štát Kachetské kráľovstvo (1466 – 1616 s hlavným mestom Gremi ležiacim na Hodvábnej ceste), ktoré čelilo vojenským útokom najmä Perzie (Iránu) a Osmanskej ríše. R. 1659 (alebo 1660) vypuklo v Kacheti protiperzské Kachetské povstanie. Po zničení Gremi vojskami perzského (iránskeho) šáha Abbása I. Veľkého sa v 70. rokoch 17. stor. stalo hlavným mestom opäť Telavi. R. 1762 – 1801 bolo Kacheti súčasťou zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva, ktoré sa po anexii Ruskom stalo samostatnou ruskou guberniou. R. 1918 – 21 bolo súčasťou nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky a po jej anexii ZSSR (1921 – 90) Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky;
2. jeden z deviatich administratívnych regiónov v Gruzínsku, jeho hranice však nie sú úplne identické s historickým Kacheti; hlavné mesto Telavi.
Kachetské povstanie — gruzínske povstanie 1659 alebo 1660 na území Kacheti proti perzskej (iránskej) vláde usilujúcej sa vysídliť gruzínske obyvateľstvo, osídliť oblasť turkickými kmeňmi Kizilbašov (aj Qezelbaši, t. j. Červenohlaví) a islamizovať ju. Jeho hlavnými vodcami boli Bidzina Čolokašvili (†1661 alebo 1662), aragvský vojvoda (eristavi) Zaal (†1660), ksanskí vojvodovia Šalva (†1661 alebo 1662) a jeho brat Elizbar (†1661 alebo 1662) i vodcovia horských oblastí Tušeti, Pšavi a Chevsureti. Hoci gruzínski povstalci dobyli Peržanmi obsadené gruzínske pevnosti Bachtrioni a Alaverdi a povstanie bolo potlačené a jeho vodcovia umučení, Perzia (Irán) od plánu vysídľovania gruzínskeho obyvateľstva odstúpila. Vodcovia Bidzina Čolokašvili, Šalva a Elizbar boli krátko po svojej smrti za hrdinstvo a mučenícku smrť vyhlásení Gruzínskou apoštolskou autokefálnou pravoslávnou cirkvou za svätcov.
Kajaský štát, barmsky Kaja pyijne, pôvodne Karenni — štát vo vých. časti Mjanmarska hraničiaci s Thajskom; rozloha 11 733 km2, 285-tis. obyvateľov (2010), hlavné mesto Loi-kaw. Hornatý povrch výrazne rozčlenený dolinami rieky Salwin a jej prítokov, maximálna výška územia 2 620 m n. m. Vegetácia vlhkých vždyzelených rovníkových lesov. Pestovanie najmä ryže na umelo zavlažovanej pôde, ďalej kukurice, prosa, sezamu, podzemnice olejnej a zeleniny. Ťažba tíkového a borovicového dreva (nelegálna ťažba viedla k výraznému úbytku lesov), produkcia laky. Ťažba alabastru, rúd cínu a volfrámu. Pri vodopádoch na rieke Balu Chaung hydroelektráreň Lawpita, ktorá je najväčšou hydroelektrárňou Mjanmarska (na celkovej produkcii elektrickej energie krajiny sa podieľa 20 %). Kajaský štát má obrovský potenciál z hľadiska rozvoja cestovného ruchu (mohutné pohoria, dravé rieky, viacero jazier a vodopádov). Slabšie vyvinutá cestná sieť, väčší význam má riečna doprava, letisko v Loi-kaw. Obyvatelia: Kajahovia, Kareni, Šani, Barmčania a i. Náboženstvo: buddhizmus, kresťanstvo, animizmus.
Kajaský štát bol utvorený po vzniku nezávislej republiky Barmský zväz (1948; dnes Mjanmarsko) vo vých. časti krajiny v oblasti obývanej prevažne Kajahmi pod názvom Karennijský štát, od 1952 súčasný názov. Už od svojho vzniku dejisko ozbrojených konfliktov medzi Kajahmi (→ Kajahovia) vedenými Karennijskou národnou pokrokovou stranou (Karenni National Progressive Party, KNPP; založená 1955) a jej ozbrojenou zložkou Karennijskou armádou (Karenni Army); → Mjanmarsko, Dejiny.
Kalingga — historické buddhistické kráľovstvo na severe str. Jávy v 6. a 7. stor. n. l. patriace k najstarším v Indonézii. Poloha ani názov jeho hlavného mesta nie sú známe. Kalingga mala obchodné styky s Čínou (v čínskych kronikách nazývaná Che-ling) a so sev. Indiou (s panovníkom Haršom z Kanaudža, vládol 606 – 647). Podľa indonézskych legiend vládla v Kalingge v 7. stor. kráľovná Shima, ktorá zaviedla veľmi prísny trestný zákonník. Za jej pravnuka bol považovaný Sanjaya, zakladateľ dynastie Sanjaya a hinduistického kráľovstva Mataram (8. – 11. stor.).
Kalján, Kalyán — mesto v záp. časti Indie v členskom štáte Maháraštra severových. od Bombaja, súčasť jeho metropolitnej oblasti.; 1,358 mil. obyvateľov (2010). Významné stredisko textilného priemyslu (najmä bavlnárskeho), ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, chemický, drevársky. Železničná križovatka. S neďaleko (6 km) ležiacim mestom Dombivli (doložené 1075 ako malá obec) tvorí dvojmestie Kalján-Dombivli, ktoré vzniklo 1982 ich zlúčením.
Kalján je písomne doložený pravdepodobne už v 1. stor. ako prístav a trhové miesto Kalliena. Jeho význam stúpol koncom 2. stor. Počas dynastie Guptovcov (asi 275 – asi pol. 6. stor.) významné obchodné miesto na obchodnej ceste so záp. Áziou a Stredomorím. V 1. pol. 6. stor. doložený ako jeden z piatich hlavných trhových prístavov v záp. Indii. V 7. stor. jeho význam postupne klesal. V 1. pol. 14. stor. sa v Kaljáne neúspešne pokúsili usadiť európski kresťanskí misionári. R. 1570 mesto vypálili Portugalčania, ktorí sa tam prvýkrát vylodili 1536. Od konca 16. stor. význam Kaljánu znovu vzrastal, stal sa regionálnym centrom oblasti patriacej pod vládu ríše Veľkých Mogulov (v priebehu 17. stor. bolo vybudované opevnenie Kaljánu), od pol. 18. stor. pod vládu Maráthskej ríše. Ako mestské sídlo v dnešnom zmysle existuje od 1855, v tom období bola vybudovaná aj prvá časť železničných tratí prechádzajúcich cez Kalján.
Stavebné pamiatky z obdobia ríše Veľkých Mogulov: Čierna mešita (Kálí masdžid, 17./18. stor.), palác guvernéra chána Matabara (17. stor.) a i.
Kaljání — historická lokalita v juž. Indii, dnes mesto Basavakalján v severových. časti štátu Karnátaka; 70 000 obyv. (2011). Založené v pol. 11. stor. Sóméšvarom I. (vládol 1042 – 68) z dynastie Západných Čálukjovcov, ktorý do Kaljání preniesol sídlo kráľovstva (preto nazývaní aj Čálukjovci z Kaljání). Počas vlády kráľa Vikramáditju VI. (1076 – 1126) pôsobili v Kaljání významní básnici, učenci a právnici (Bilhana, Kírtivarma, Vidžňánéšvara). R. 1157 ovládol Kaljání a preniesol tam svoje sídlo Bidždžala II. (1156 – 67) z rodu Kalačuriovcov, ktorý ako svojho hlavného ministra vymenoval miestneho rodáka, náboženského a sociálneho reformátora Basavu (aj Basavéšvara, *asi 1105, †1167, na jeho počesť bolo mesto 1956 premenované na Basavakalján). R. 1190 ovládol kalačuriovské územie Bhillama V. (1173 – 92) z dynastie Séunovcov (Jádavov z Dévagiri), ktorý presunul kráľovské sídlo z Kaljání do Dévagiri (dnes Daulatábád). V 14. stor. bolo Kaljání pripojené k Bahmanskému sultanátu (1347 – 1527), od 1549 pod kontrolou sultanátu Bídžápur (1490 – 1686), po jeho rozpade súčasť ríše Veľkých Mogulov (Mughalov) a neskôr kniežacieho štátu Hajdarábad (1724 – 1948). K hlavným historickým pamiatkam mesta patria pozostatky pevnosti a šivaistický chrám zasvätený Basavéšvarovi (obidve z 12. stor.).
Kamakura — obdobie japonských dejín (1185, resp. 1192 – 1333) nazvané podľa mesta Kamakura, sídla prvej vojenskej vlády, šógunátu (al. bakufu); podľa modernej periodizácie japonských dejín sa obdobie Kamakura pokladá za začiatočné obdobie japonského stredoveku (do 1560, resp. 1568; → Japonsko, Dejiny). Postupná premena Japonska z centrálne riadenej monarchie na feudálny štát sa začala už koncom 12. stor. (na konci obdobia Heian, 794 – 1185) v dôsledku oslabenia ústrednej cisárskej moci a postupného formovania sa novej spoločenskej vrstvy, vidieckej vojenskej aristokracie. Už od začiatku 12. stor. dochádzalo k zrážkam medzi dvoma najväčšími a najsilnejšími rodmi Tairovcov a Minamotovcov. Vojna medzi nimi sa skončila 1185 v námornej bitke pri Dannoure (záp. od ostrova Honšu) porážkou Tairovcov a nastolením minamotovskej vojenskej vlády (šógunátu) v meste Kamakura (preto sa rok 1185 niekedy považuje za začiatok obdobia Kamakura). Príslušník rodu Minamotovcov Minamoto no Joritomo, ktorý už od 1184 budoval v oblasti mesta Kamakura nový vojenský systém správy na čele s vojenským hajtmanom (existoval súbežne so starou provinčnou správou na čele s guvernérom), prijal 1192 od cisára titul najvyšší vojenský veliteľ šógun (preto sa podľa iných autorov považuje za začiatok obdobia Kamakura tento dátum), pričom sa tento titul stal dedičným. Nástupom vojenskej moci sa v Japonsku inštitucionalizovala vláda vojenskej aristokracie (šógunát alebo bakufu) na čele so šógunom. Opierala sa o pevnú vazalskú štruktúru, vodcovia jednotlivých vojenských rodov i vybraní oddaní bojovníci samuraji (samuraj = ten, kto slúži) boli osobnými vazalmi šóguna, prostredníctvom ktorých kontroloval celé územie Japonska (za svoju lojalitu dostávali ako odplatu rôzne úrady alebo pôdu), čím boli položené základy japonského feudálneho systému. Cisár sídliaci v Kjóte stratil skutočnú politickú moc, ktorá prešla do rúk šóguna sídliaceho v Kamakure; po Joritomovej smrti (1199) fakticky vládli regenti šógunov (jap. šikken) z rodu Hódžóovcov.
Kamakurský šógunát počas svojho trvania čelil dvom inváziám (1274 a 1281; → kamikadze) mongolských vojsk na čele s chánom Chubilajom, ktoré však boli neúspešné. Jeho zánik bol zapríčinený postupným oslabením moci Hódžóovcov po neúspešnom pokuse Mongolov prevziať moc nad šógunátom. R. 1333 sa proti Hódžóovcom vzbúrili spojené aristokratické vojenské rody na čele s Ašikagom Takaudžim a dobyli mesto Kamakura, čím sa obdobie Kamakura skončilo. R. 1338 Ašikaga Takaudži získal titul šógun a v dejinách Japonska sa začalo obdobie nazývané Ašikaga alebo Muromači. V období Kamakura sa významne rozšíril amidovský buddhizmus (→ amidizmus) zameraný na uctievanie Buddhu Amidu, ako aj zen-buddhizmus; rozvoj zaznamenali i japonská kultúra a umenie (→ japonské výtvarné umenie, → japonská hudba, → japonská literatúra).
Kóírálovci (Kóírálá) — nepálska rodina, z ktorej pochádzajú viacerí významní politici a umelci.
Najvýznamnejší členovia: Bišvéšvar Prasád (8. 9. 1914 Váránasí – 21. 7. 1982 Káthmandu) — politik a spisovateľ, brat Mátriku Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda, starý otec Maniše. Považovaný za jedného z najvýznamnejších politických osobností modernej nepálskej histórie. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, ktorá 1959 vyhrala prvé demokratické parlamentné voľby a Bišvéšvar ako jej predseda (1952 – 56, 1957 – 76) sa stal prvým nepálskym demokraticky zvoleným premiérom (1959 – 60). Neúspešne sa usiloval o ďalšiu demokratizáciu a modernizáciu krajiny (okrem iného o nastolenie konštitučnej monarchie). V decembri 1960 ho kráľ Mahéndra (*1920, †1972; vládol od 1955) odvolal, v krajine zrušil parlamentný systém (začiatkom 1961 zakázal politické strany) a 1962 zaviedol paňčájat. Bišvéšvar bol uväznený (1960 – 68), neskôr žil striedavo v indickom exile, v Nepále (kde bol opäť niekoľkokrát väznený) a v USA. Autor viacerých poviedok s existenciálnym filozofickým zameraním;
Giridža Prasád (4. 7. 1924 Saharsa, Bihár, India – 20. 2. 2010 Káthmandu) — politik, nevlastný brat Bišvéšvara Prasáda a Mátriku Prasáda. Pôsobil v odboroch a súčasne sa angažoval v politickej strane Nepálsky kongres, 1996 – 2010 jej predseda. Pre svoj kritický postoj k absolutistickej monarchii bol v 60. a 70. rokoch 20. stor. niekoľkokrát väznený, do nepálskej politiky vniesol tému aktivizácie robotníkov i roľníkov a do strany Nepálsky kongres výraznú socialistickú orientáciu. Po prijatí ústavy (1990; vyhlásenie konštitučnej monarchie, zrušenie paňčájatu, zavedenie systému viacerých politických strán) a po víťazstve Nepálskeho kongresu v prvých voľbách (1991) sa stal ministerským predsedom a ministrom zahraničia (do 1994; tieto funkcie zastával aj 1998 – 99), 2000 – 01 ministerský predseda a minister obrany. Významne sa podieľal na ukončení bojov s maoistickými gerilami operujúcimi v Nepále (1996 – 2006 občianska vojna), 2006 – 08 bol opäť ministerským predsedom. Po zvrhnutí monarchie a vyhlásení republiky (2008) zastával až do zvolenia prvého voleného nepálskeho prezidenta Ráma Barana Jádava krátko aj funkciu hlavy štátu (január – júl 2008);
Maniša (16. 8. 1970 Káthmandu) — herečka pôsobiaca v Indii, vnučka Bišvéšvara Prasáda. Hrala napr. vo filmoch 1942: Príbeh lásky (1942: A Love Story, 1994), Bombaj (Bombay, 1995), Zo srdca... (Dil se..., 1998), Anvár (Anwar, 2007). Držiteľka viacerých filmových ocenení;
Mátrika Prasád (1. 1. 1912 Váránasí – 11. 9. 1997 Birátnagar) — politik, brat Bišvéšvara Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, 1950 – 52 jej predseda. Prvý nepálsky premiér (1951 – 52) po skončení tzv. ránovského obdobia (1856 – 1951), počas ktorého bola funkcia premiéra dedičná a všetka moc v krajine sa sústreďovala v rukách príslušníkov aristokratického rodu Ránovcov. V Nepálskom kongrese predstavoval monarchistické krídlo podporujúce kráľa Tribhuvanu (*1906, †1955, vládol od 1911) z dynastie Šáhovcov (1768 – 2008). Po rozkole v Nepálskom kongrese z neho vystúpil a 1952 založil Národnú demokratickú stranu. R. 1953 – 55 opäť vykonával funkciu premiéra, 1961 – 64 zástupca Nepálu v OSN a veľvyslanec v USA.
Koizumi, Džun’ičiró, 8. 1. 1942 Jokosuka, prefektúra Kanagawa — japonský politik. Študoval na univerzite v Tokiu a Londýne. Ako člen Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party LDP, jap. Džijú minšutó, založená 1955) bol 1972 zvolený do Snemovne reprezentantov (Šúgiin) japonského parlamentu ako poslanec za Kaganawu (pôsobil do 2009). Postupne zastával viacero ministerských funkcií, 1988 – 89 a 1996 – 98 minister zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia, 1992 – 93 minister pôšt a telekomunikácií, 2006 minister zahraničných vecí. R. 2001 – 06 predseda LDP a premiér, ktorým sa stal aj na základe svojho programu štrukturálnych reforiem zameraných na oživenie rastu ekonomiky, privatizáciu japonskej štátnej pošty a decentralizáciu štátnej správy. V zahraničnej politike sa usiloval o užšiu spoluprácu s USA, ktoré podporoval v boji proti terorizmu, a o zvýšenie globálnej zodpovednosti Japonska. Do vojny proti Iraku vyslal japonských vojakov, čím sa od ukončenia 2. svetovej vojny Japonsko prvýkrát vojensky angažovalo. Vo funkcii premiéra opakovane (šesťkrát) navštívil kontroverznú japonskú svätyňu Jasukuni, čo vyvolalo zhoršenie vzťahov s Kórejskou republikou a Čínou a masové protijaponské protesty v Číne.
Árjasamádž [sanskrit], Spoločnosť svätých — indická hinduistická náboženská spoločnosť založená 1875 Dajánandom Sarasvatím (*1824, †1883). Usilovala sa o očistenie hinduizmu od neskorších nánosov a o návrat k učeniu véd, ktoré vyhlásila za jediný prameň poznania. Odmietala polyteizmus, vieru v idoly, ľudové rituály, dedičné privilégiá brahmanov a sociálne prežitky. Nábožensko-reformistické úsilie spájala s bojovým vlastenectvom, čím si v období národnooslobodzovacieho hnutia získala popularitu najmä v severnej Indii.
V súčasnosti pôsobí okrem Indie aj v krajinách, v ktorých je zastúpená hindská diaspóra (napr. Guyana, Surinam, Trinidad a Tobago, Fidži, Austrália, Keňa).
Adžarsko, Adžarská republika, gruz. Ačara, Ačaris avtonomiuri respublika— autonómna republika Gruzínska na pobreží Čierneho mora, na juhu hraničí s Tureckom; 2 900 km2, 336-tis. obyvateľov (2014), hlavné mesto Batumi. Väčšinu územia tvoria záp. chrbty Malého Kaukazu (Meschetský, Šavšetský), na pobreží úzke nížiny. Podnebie v prímorí vlhké subtropické, smerom do vnútrozemia suchšie, mierne chladné až chladné. Najväčšia rieka Adžaris-Ckali s prítokom Čoroch. Pôdy v pobrežnej nížine aluviálne, vo vnútrozemí hnedozeme. Takmer 60 % územia zaberajú lesy a kroviny, úrodná pôda najmä v pobrežnej nížine.
V hospodárskej štruktúre dominuje poľnohospodárstvo, a to pestovanie subtropických plodín, napr. citrusového ovocia a čajovníka. V hornatej časti prevláda vinohradníctvo, ako aj pestovanie kukurice a tabaku. Vo vnútrozemí chov oviec a kôz, včelárstvo, chov priadky morušovej. Najdôležitejším priemyselným odvetvím je potravinársky priemysel, významné sú podniky na spracovanie čaju (Kobuleti, Čakva, Očchamuri), hrozna (Batumi, Keda) a aromatických olejov i konzervárne ovocia. V Batumi aj chemický (spracovanie ropy z Azerbajdžanu), strojársky (výroba zariadení pre potravinársky priemysel a elektrotechnických výrobkov) a farmaceutický priemysel, lodenice. Železničná, cestná a námorná doprava (pozdĺž pobrežia vedie železničná trať Samtredija – Batumi; v Batumi jeden z najväčších čiernomorských prístavov). Cestovný ruch.
Obyvateľstvo: 96 % Gruzíncov a Adžarov, 1,6 % Arménov, 1,1 % Rusov, 1,2 % iných (2014). Náboženstvo: sunnitský islam (Adžari), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: gruzínčina, ruština.
Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z bronzovej a zo železnej doby. Územie Adžarska bolo v 6. – 4. stor. pred n. l. súčasťou Kolchidského kráľovstva (→ Kolchida), časťou provincie Meschethi, osídlené gruzínskymi kmeňmi Adžarov, v 3. stor. pred n. l. súčasť Kartlijského kráľovstva (→ Kartli). Od 1. stor. šírenie kresťanstva. Od 8. stor. súčasť územia Bagrationovcov, od pol. 11. stor. feudálneho Gruzínskeho kráľovstva. V 80. rokoch 11. stor. z juhu plienené nájazdmi Seldžukov, od 70. rokov 16. stor. pod tureckou nadvládou, v 2. pol. 17. stor. prijala adžarská šľachta islam, silné poturčovanie, a to najmä po 1851, keď sa Adžarsko stalo súčasťou tureckého Lazistanu. Gruzínčina zostala domácim jazykom. Po rusko-tureckej vojne 1877 – 78 bolo Adžarsko oficiálne pridelené Rusku (súčasť Gruzínska, kultúrna asimilácia, hospodársky rozvoj), po Februárovej revolúcii 1917 pod právomocou Zvláštneho zakaukazského výboru, 1918 – 21 súčasť nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky (menševici), 1921 pripadla časť Adžarska Turecku. V marci 1921 bolo Batumi obsadené sovietskymi vojskami, podľa zmluvy medzi Tureckom a sovietskym Ruskom (16. 3. 1921) Adžarsko vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť Gruzínska, 16. 7. 1921 vyhlásená Adžarská autonómna sovietska socialistická republika ako súčasť Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Po rozpade ZSSR 1991 autonómna republika v rámci Gruzínska s vlastnou ústavou, zákonodarstvom a parlamentom. R. 1991 – 2004 obdobie izolacionistickej autokratickej vlády predsedu Najvyššej rady (od 2001 hlavy republiky) Aslana Abašidzeho (*1938). R. 2003 po tzv. ružovej revolúcii (zvrhnutie gruzínskeho prezidenta E. Ševardnadzeho) sa stupňovalo napätie medzi adžarským vedením a ústrednou gruzínskou vládou, ktorá sa usilovala obmedziť separatistické úsilie Adžarska a požadovala odzbrojenie adžarských polovojenských síl. Ozbrojený konflikt odvrátili masové protesty proti Abašidzeho autokratickej vláde, ktoré vyústili do jeho rezignácie a odchodu do Ruska (máj 2004). Novým predsedom adžarskej vlády sa stal Levan Varšalomidze (*1972), boli prijaté zákony, ktoré definovali adžarskú formu autonómie. R. 2008 bola prijatá nová ústava, v ktorej je zakotvená symbolika (vlajka, erb) Adžarska.
Najvyšším zastupiteľským orgánom je Najvyššia rada pozostávajúca z 21 poslancov (15 na základe pomerného a 6 na základe väčšinového zastúpenia) volených na 4 roky. Vláda sa skladá z predsedu (schvaľuje ho Najvyššia rada) a 4 ministrov. Adžarsko je v rámci Gruzínska de iure autonómne, de facto spadá pod kontrolu gruzínskej ústrednej vlády. Predsedom vlády je od 15. júla 2016 Zurab Pataradze (*1973), predsedom Najvyššej rady je od 2016 David Gabaidze (*1980).
Aguinaldo [-gi-], Emilio, 23. 3. 1869 Imus neďaleko Cavite na ostrove Luzon – 6. 2. 1964 Manila — filipínsky vodca, politik. Bojoval za nezávislosť Filipín proti Španielsku (1896 – 97) a USA (1898 – 1901), miestny vodca revolučnej organizácie Katipunan. Počas krátkej nezávislosti Filipín prezident (1898 – 99), po pripadnutí Filipín USA viedol partizánsky odboj. Po 3 rokoch povstanie zlikvidované, generál Aguinaldo zajatý, podpísal prísahu vernosti USA a uchýlil sa do súkromia. R. 1934 neúspešne kandidoval v prvých prezidentských voľbách. Po 2. svetovej vojne Američanmi obvinený z kolaborácie s Japoncami okupujúcimi cez vojnu Filipíny a na niekoľko mesiacov uväznený.
Ahmad Šáh Durrání, aj Ahmed Šach Durání, Ahmad Šáh Abdálí, nazývaný Bábá (Otec), asi 1724 – 1773, pochovaný v meste Kandahár — vodca kmeňa Abdalov, zakladateľ nezávislého Afganistanu. Od 1738 vojvodca šáha Nádira, 1747 na zhromaždení afganských kmeňov v Kandaháre zvolený za panovníka (šáh). Vytvoril centralizovanú správu kmeňových i rodových náčelníkov a ríšu s centrom v Kandaháre, ktorú početnými vojenskými ťaženiami rozšíril (od 1748) o Pandžáb, Kašmír, Sindh, Balúčistan, Chorásán, Balch a ďalšie územia, 1761 v bitke pri Pánípate porazil indických Maráthov. Po jeho smrti sa ríša rozpadla.
Ajjúbovci — egyptská arabská panovnícka dynastia kurdského pôvodu, 1171 – 1250 vládla v Egypte, Jemene, Sýrii a Mezopotámii. Jej zakladateľ Saláhaddín (Saladin) sa po zosadení Fátimovcov (1171) vyhlásil 1174 za sultána. K ríši pripojil Sýriu, záp. Arábiu a Jemen a niekoľkokrát porazil križiakov. Po smrti jeho nástupcu al-Ádila (1218) sa ríša rozpadla na niekoľko nezávislých panstiev. R. 1250 zvrhli Ajjúbovcov v Egypte mamlúci. Vedľajšia vetva Ajjúbovcov vládla 1171 – 1222 v Jemene, ďalšie sa udržali do 1331 ako kniežatá v Sýrii pod nadvládou mamlúkov.
ajmak, aimag [mongolsky] —
1. v mongolských kmeňoch pôvodne skupina príbuzných rodín pochádzajúca od jedného predka a kočujúca na jednom území (rod, plemeno, dokonca aj národ), v období feudalizmu léno, kniežatstvo, chanát;
2. základná jednotka administratívnej správy v Mongolsku.
Ajódhjá — staroveké mesto v Indii v členskom štáte Uttarpradéš, dnes súčasť mesta Faizábád. Legendárne rodisko Rámu, hlavného hrdinu eposu Rámájana, jedno zo siedmich posvätných miest hinduistov. R. 1528 dal mogulský panovník Bábur zrúcať tamojší hinduistický chrám zasvätený Rámovi a na jeho mieste postavil mešitu. Po páde mogulskej ríše v polovici 19. stor. si počas britskej nadvlády začali hinduisti robiť nároky na svoje posvätné miesto a v 40. rokoch 20. stor. sa usilovali o jeho vrátenie do svojho vlastníctva. Stupňujúce sa napätie v štáte medzi hinduistami a moslimami v 90. rokoch 20. stor. vyústilo 1992 do zrúcania mešity a v celej Indii do následných hinduisticko-moslimských pogromov, aké nemali obdobu od 1947.
Ajuthajá, angl. Ayudhya — starobylé kráľovstvo na území Thajska a jeho rovnomenné hlavné mesto. Založil ho U Thong, ktorý sa v roku 1351 vyhlásil za kráľa Rámu Thibodího I. (angl. Ramathibodi I., 1351 – 69) na území veľkej centrálnej nížiny v povodí rieky Chao Phraya. Nastolil systém štátnej byrokracie, ktorý kopíroval systém kráľovstiev Lopburi a Angkór. Obdobie jeho vládnutia bolo poznačené mnohými vnútropolitickými konfliktmi, zatiaľ čo vojenské výpravy pod jeho vedením (najmä k východnej hranici s Angkórom) boli úspešné. Za vlády Borommaráčhá II. (1424 – 48) pokračovali vojenské výboje (1431 – 38). Bola dobytá väčšina Malajského polostrova, územie Sukhotháj a Tenasserim a taktiež sa začala dlhotrvajúca vojna (1441 – 74) s kráľovstvom Lan Na. Za vlády kráľa Borommatrailokanáta (1448 – 88) bola centralizovaná štátna moc. Po dobytí Ajuthaje Barmčanmi (1564) bol prijatý barmský letopočet (začínal sa rokom 638 n. l., v Thajsku platil do 1887). Po období neúspešných povstaní obnovil kráľ Naresuen v rokoch 1584 – 86 nezávislosť kráľovstva Ajuthajá. Za vlády kráľa Naráia (1656 – 88) nastal rozvoj obchodných a politických stykov s Európou. V roku 1767 bola ríša opätovne dobytá Barmčanmi a hlavné mesto bolo zničené.
Akálí dal — politická strana sikhov sformovaná 1920 počas hnutia za reformu sikhských chrámov (gurdvár) zároveň s paramilitantnou sikhskou jednotkou bojujúcou proti britskej nadvláde v Indii, pričom nadviazali na tradíciu sikhského hnutia Akálí bojujúceho v 17. stor. proti mogulským panovníkom. Od 1966 po vytvorení indického členského štátu Pandžáb s väčšinovým sikhským obyvateľstvom háji strana Akálí dal (aj názov Širomani akálí dal) záujmy tamojších sikhov. Stotožňuje pandžábskosť nielen s pandžábskym písmom gurmukhí, ale aj so sikhským náboženstvom. Hlása neoddeliteľnú jednotu náboženstva a politiky. V 20. stor. (najmä začiatkom 80. rokov) sa usilovala o vytvorenie vlastného štátu Chálistan.
Akbar Veľký, Džaláluddín Muhammad, 15. 10. 1542 Umarkot, provincia Sindh, dnes Pakistan – 15. 10. 1605 Ágra, India — indický panovník z dynastie Veľkých Mogulov (od 1556). Rozšíril ich moc takmer na celý indický subkontinent a vytvoril silnú ríšu Veľkých Mogulov s hlavným mestom Ágra. V záujme zachovania jednoty ríše prijal opatrenia, ktorými si získal nemoslimské obyvateľstvo (zrušil daň z hlavy). Zreorganizoval štátnu správu, scentralizoval finančný systém. Dal urobiť katastráciu obrábaných pozemkov, zreformoval pozemkovú daň. Preslávil sa náboženskou tolerantnosťou. Založil vlastnú vieru díne-iláhí (božská viera). Za jeho vlády začal islam v Indii vstrebávať početné indické prvky a vytvorila sa osobitá indická moslimská kultúra. Považovaný za jedného z najvýznamnejších panovníkov Ázie. Podporoval obchod, vedu a umenie. Rukopisná kronika Kniha Akbarova (Akbar-námeh, okolo 1590) so 116 miniatúrami, ktorá vznikla na jeho príkaz, je dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne. Okrem knižnej maľby a umeleckých remesiel významným spôsobom podporoval aj architektúru. Originálny architektonický štýl, ktorý vznikol v období jeho vlády, kombinoval prvky tradičnej indickej hinduistickej a islamskej architektúry. K najvýznamnejším zachovaným príkladom tohto štýlu patria stavby v novom hlavnom meste Fatéhpur Síkrí, ktoré založil 1569. Mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13) je v Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra).
Akihito, 23. 12. 1933 Tokio — osobné meno japonského cisára obdobia vlády Heisei, vládol 1989 – 2019 ako 125. tennó. Najstarší syn cisára Hirohita a cisárovnej Nagako, od 1952 korunný princ. Absolvoval štúdium politológie a ekonómie, 1959 sa oženil s Mičiko Šódovou (Šóda, *1934; občianskeho pôvodu), s ktorou ako korunný princ oficiálne navštívil asi 40 krajín. Dňa 30. apríla 2019 zo zdravotných dôvodov abdikoval a bol mu udelený titul džóko (jap. emeritný cisár).
A-ku-ta, Aguda, 1068 – august 1123 — džürčenské knieža, zakladateľ dynastie Ťin (1115 – 1234; → Džürčeni). Jeho otec bol vodcom džürčenského kmeňa Wan-jen (Wanyan). Začiatkom 12. stor. A-ku-ta zjednotil jednotlivé džürčenské kmene a 1115 vyhlásil v severových. Číne dynastiu Ťin s hlavným mestom v blízkosti dnešného Charbinu. Zaslúžil sa o vybudovanie ekonomických a politických základov ríše umožňujúcich jej neskoršiu expanziu, uzatvoril spojenectvo s čínskou dynastiou Sung proti kitanskej dynastii Liao (→ Kitanská ríša). Posmrtne označovaný ako cisár Ťin Tchaj-cu (Jin Taizu).
Aláuddín Riájat Šáh [-ajat], aj Rádža Alí, Rádža Alaudín, ? – 1564 pravdepodobne Aceh (dnes Banda Aceh) — johorský sultán (od 1528); s otcom Mahmudom Šáhom (posledný sultán Melaky) považovaný za zakladateľa ríše Johor. V roku 1564 ríšu dobyli a vyplienili Acehovia, Aláuddín Riájat Šáh bol pravdepodobne zajatý a odvlečený do Acehu, za možné miesto smrti sa však považuje aj Johor.
Alexandre I. Veľký Bagrationi, asi 1390 – ? — gruzínsky panovník (od 1412). Úspešne bojoval proti Turkom, prinavrátil obsadené územia, ekonomicky a sociálne obnovil spustošenú krajinu; snažil sa o centralizovanú vládu. R. 1442 ho šľachta donútila odísť do kláštora.
Kohíma — mesto v severovýchodnej Indii v blízkosti hranice s Mjanmarskom v medzihorskej kotline, hlavné mesto členského štátu Nágsko; 89-tis. obyvateľov (2013). Remeslá. Stredisko obchodu s ryžou, bavlnou, citrusmi, so zemiakmi a s prírodnou živicou šelak. Prechádza ním cesta spájajúca dolinu rieky Brahmaputry a mesto Imphál v členskom štáte Manípur.
Tradičné sídlo nágskeho kmeňa Angamiov. Po ovládnutí nágskych území Britmi sa Kohíma 1879 stala správnym centrom dištriktu Naga Hills provincie Ásam Britskej Indie. Po vpáde Japonska do Indie počas 2. svet. vojny sa v blízkosti mesta 4. 4. – 22. 6. 1944 odohrali prudké boje, v ktorých zvíťazili Spojenci a ktoré znamenali rozhodujúci zvrat (tzv. Stalingrad Východu) v bojoch o Barmu (Mjanmarsko). Od 1963 je Kohíma hlavným mestom Nágska.
Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (1973). Katedrála (1986 – 91) s prvkami domácej, nágskej architektúry. Vojenský cintorín (založený 1946) s hrobmi asi 1 420 prevažne britských vojakov, ktorí padli v 2. svet. vojne. Univerzita (Nagaland University, založená 1994). Štátne múzeum venované umeniu a kultúre nágskych kmeňov (založené 1970).
kofun [jap.] —
1. mohyla;
2. v archeológii a v dejinách umenia obdobie dejín Japonska medzi 300 n. l. – 600 n. l. charakteristické budovaním mohýl; v historiografii sa toto obdobie nazýva mohylové obdobie a jeho kultúra mohylová kultúra.
Kodžong, 8. 9. 1852 Soul, palác Unhjon – 21. 1. 1919 tamže, palác Toksu — kórejský kráľ (od 1863) a prvý kórejský cisár (od 1897) z dynastie I (Ri). Na trón nastúpil neplnoletý, do 1873 vládol za neho jeho otec, princ Täwongun (*1820, †1898, regent 1863 – 73). Na rozdiel od otca sa Kodžong usiloval aktívne pôsobiť v zahraničnej politike. V snahe vyrovnať sa Japonsku a Číne (obidva štáty boli v tom období cisárstvami) vyhlásil Kórejské cisárstvo (1897; ako cisár prijal meno Kwangmu), 1882 zriadil úrad pre zahraničné záležitosti Öamun. Jeho zámer zachovať jednotný Kórejský polostrov a zbaviť sa ruskej, japonskej a čínskej kontroly, v záujme čoho podpísal viacero nevýhodných zmlúv a reforiem, sa skončil neúspešne. R. 1876 podpísal s Japonskom nevýhodnú Kanghwaskú zmluvu (nazvaná podľa kórejského ostrova Kanghwa) o otvorení kórejských prístavov Inčchon, Wonsan a Pusan japonským lodiam a o voľnom obchode, 1894 (počas prvej japonsko-čínskej vojny; 1894 – 95) bola Kórea obsadená Japoncami, 1905 bol donútený podpísať s Japonskom zmluvu o protektoráte a 1910 Japonsko oficiálne anektovalo Kórejský polostrov. Vo vnútornej politike sa usiloval o modernizáciu krajiny, 1883 podporil vydávanie prvých národných novín Hansong Sunbo (Soulský desaťdenník) v kórejskom jazyku, 1884 dal zriadiť poštový systém podľa japonského a čínskeho vzoru, usiloval sa o reformy zamerané na rozvoj infraštruktúry, priemyslu, vzdelávania a zdravotníctva, o zrušenie kastového systému spoločnosti ap. Jeho reformy sú však v súčasnosti často kritizované pre nedostatočnú podporu intenzívneho rozvoja národnej obrany, ktorá by zabránila japonskej anexii Kórey.
Kóbó-daiši — posmrtné meno japonského mnícha a kaligrafa Kúkaia.
Kobuleti — kúpeľné mesto v Gruzínsku v juhozáp. časti autonómnej republiky Adžarsko na pobreží Čierneho mora 21 km od Batumi; 18-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel (spracovanie čaju, konzervárne), prímorské turistické stredisko.
Mesto osídlené už v 2. pol. 4. tisícročia – 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., v 6. stor. pred n. l. predstavovalo mestskú architektúru s antickou akropolou a prístavom na sútoku riek Čoloki a Očchamuri. Boli tam rozvinuté železná metalurgia, hrnčiarstvo, rybárstvo, poľnohospodárstvo a obchod s mestami na pobreží Čierneho a Egejského mora a s Kartli na východe. Od 5. stor. pred n. l. tam žilo aj grécke obyvateľstvo. Mesto prestalo existovať na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. pravdepodobne v dôsledku transgresie. Správy o území dnešného mesta Kobuleti sú až zo 17. stor. Zač. 20. stor. sa tam začali budovať prvé sanatóriá, od 1923 štatút kúpeľov, od 1944 mesto.
Asi 10 km na sever od mesta sa nachádza archeologické nálezisko Phičvnari-Ispani (pozostatky osídlenia a pohrebiská z viacerých období), severovýchodne od Kobuleti archeologické nálezisko Namčeduri so zvyškami zrubovej architektúry kolchidskej kultúry (→ Kolchida) neskorej bronzovej a železnej doby (2. pol. 2. tisícročia – 1. pol. 1. tisícročia pred n. l.). V obidvoch náleziskách boli nájdené artefakty (predovšetkým množstvo keramiky) lokálnej (kolchidskej) produkcie a importy gréckeho pôvodu. Ďalej sa tam našlo množstvo železných predmetov, ako aj tzv. phičvnarský strieborný poklad zo 4. stor. pred n. l., ktorý obsahuje sinopské a kolchidské drachmy. Časť pokladu sa nachádza v Gruzínskom národnom múzeu Simona Janašiu v Tbilisi a časť v Archeologickom múzeu v Batumi. Asi 7 km južne od Kobuleti sa nachádzajú zvyšky vojenskej pevnosti Petra postavenej v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým a základy kresťanskej baziliky zo 6. – 7. stor.
kóan [jap.], čín. kung-an — drobný literárny útvar spojený s čínskym čchanovým a japonským zenovým buddhizmom, najmä s japonskou zen-buddhistickou školou rinzai-šú. Slúži ako psychologická pomôcka pre adeptov zenu. Jeho obsah sa viaže na pojmy, príbehy alebo činy zen-buddhistických majstrov, prípadne čerpá zo sútier. Spravidla má formu paradoxného výroku, krátkeho príbehu s otvorenou pointou alebo zdanlivo neriešiteľnej hádanky. Svojím zdanlivým paradoxom či nezmyselnosťou (napr. Ako znie tlesknutie jednej ruky?) pomáha preniesť sa z roviny logického myslenia do intuitívnej roviny. Riešenie kóanu je náplňou meditácií a má za úlohu prinútiť žiaka k prielomu do vyššej duchovnej úrovne, k dosiahnutiu pochopenia (satori, t. j. prehliadnutie, precitnutie). Dôležitým poslaním kóanu je aj pomôcť jednotlivcovi uvedomiť si svoju pravú podstatu tým, že ho privedie k oddeleniu jeho osobného ja od jeho mysle. Pri niektorých kóanoch stráca fakticky ich verbálna rovina význam, pretože ten spočíva v ich skutočnom zažití. Kóan nemožno vyriešiť použitím bežnej logiky, podľa tradície je možné ho pochopiť len z pohľadu osvietenej mysle. Kóany sa pôvodne tradovali ústne, najznámejšou zbierkou kóanov je Ohrada bez brány (Wu-men-kuan, Wumenguan; jap. Mumonkan; 1. pol. 13. stor.; česky 2000 z anglického prekladu ako Ohrada bez brány a 2007 ako Brána bez dveří, preklad Oldřich Král) od čínskeho čchanového mnícha Wu-men Chuej-kchaja (Wumen Huikai, jap. Mumon; *1183, †1260).
Argišti I. — kráľ Urartu (785 – 753 pred n. l.), syn kráľa Menua. Upevnil a rozšíril urartskú ríšu na sever až po jazero Sevan, na juhu porazil Asýrčanov. R. 782 pred n. l. založil pevnosť Erebuni, 775 pred n. l. v centre Araratskej roviny mesto Argištichiníli (Armavir), neskoršie hlavné mesto arménskeho štátu.
Aquinová [aki-] (Aquino), (Maria) Corazon, prezývaná Cory, 25. 1. 1933 Manila – 1. 8. 2009 tamže — filipínska politička, prezidentka 1986 – 92. Pochádzala z bohatej politicky význačnej rodiny. Do politiky vstúpila 1983 po zavraždení manžela, opozičného politika Benigna Aquina (*1932, †1983), ako vodkyňa opozície a vo februári 1986 zvíťazila v prezidentských voľbách nad úradujúcim prezidentom diktátorom F. E. Marcosom. Napriek neregulárnosti volieb (zmanipulované v prospech Marcosa) ju za podpory jej stúpencov, katolíckej cirkvi a časti armády parlament potvrdil 25. 2. 1986 (krátko pred Marcosovým útekom z Filipín) vo funkcii prezidentky. Musela čeliť nepretržitým protestom najmä proti hospodárskej politike a masovej chudobe. R. 1992 už nekandidovala.
Arčil II. Bagrationi, 1647 – 16. 4. 1713 Moskva — gruzínsky panovník (1661 – 63, 1678 – 79, 1695 – 96 a 1698 kráľ Imeretského kráľovstva; → Imereti, 1664 – 75 Kachetského kráľovstva; → Kacheti), básnik. R. 1663 prijal v Perzii islam a stal sa kráľom Kachetského kráľovstva, spoločensky a kultúrne rozvíjal štát v kresťanskom duchu. R. 1699 emigroval do Moskvy. Ako literát vychádzal z národných tradícií, bol proti vplyvu vých. básnického štýlu: Spor Theimuraza a Rusthaveliho (Gaabaseba Th. da R.). Prekladal z perzštiny a ruštiny.
Anjó — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Aiči neďaleko Nagoje; 181-tis. obyvateľov (2015). Nížinatý charakter reliéfu, klimatické podmienky a zavlažovanie (od 19. stor.) umožňujú zber dvoch úrod ryže a pšenice ročne. Mesto sa stalo modelovou farmou s diverzifikovanou produkciou ryže, pšenice, so šľachtením dobytka a hydiny (hovorovo Malé Dánsko). Z priemyselných odvetví je zastúpený priemysel textilný, strojársky (výroba automobilov) a kovospracujúci.
Stavebné pamiatky: ruiny paláca (15. stor.).
V meste sa nachádza historické múzeum (založené 1991).
An Lu-šanovo povstanie — veľké proticisárske povstanie v Číne (756 – 763) v období vlády čínskej dynastie Tchang, na čele ktorého spočiatku stál vojenský guvernér sev. hranice Číny An Lu-šan (An Lushan, *703, †757). Po rozporoch s cisárskym dvorom zaútočil 756 na hlavné mesto Čchang-an, vyhnal cisára Süan-cunga a založil vlastnú dynastiu Ta Jen (Da Yan). Po jeho smrti 757 sa vodcom povstania stal Š’ S’-ming (Shi Siming). Defintívne poraziť vzbúrencov sa cisárskej armáde podarilo až 763. Povstanie predstavuje v dejinách dynastie Tchang obdobie prechodu od rozkvetu k postupnému úpadku. Ekonomická a politická moc cisárskeho dvora zostala oslabená. Čína bola vystavená útokom Tibetskej ríše a usilovala sa udržať spojenectvo s Ujgurskou ríšou.