Dijálá, arabsky Nahr Diyálá, perzsky Sírván, kurdsky Sîrwan — rieka v západnom Iráne a severovýchodnom Iraku, ľavostranný prítok rieky Tigris; dĺžka 440 km, plocha povodia 32 600 km², priemerný ročný prietok 130 m³/s. Pramení na území Iránu v pohorí Zagros v blízkosti mesta Hamadán, na dolnom toku preteká Mezopotámskou nížinou, na území Iraku ústi deltou do Tigrisu južne od Bagdadu. Využíva sa na zavlažovanie. Na dolnom toku je čiastočne splavná.

Iránska vysočina — niekedy používaný názov Iránskej plošiny.

Iránska plošina, niekedy používaný názov Iránska vysočina, daríjsky Faláti Írán, perzsky a urdsky Faláte Írán — rozľahlé plošinno-vysočinné územie v juhozápadnej Ázii rozprestierajúce sa medzi Kaspickým morom a Turanskou nížinou na severe a Perzským zálivom a Arabským morom na juhu, smerom na východ klesá k Indogangskej nížine, smerom na západ prechádza do Arménskej vysočiny. Zaberá väčšinu územia Iránu a prechádza do západných oblastí Afganistanu a Pakistanu; rozloha okolo 2,7 mil. km². Na severe je ohraničená pohoriami Elborz, Kopetdag, Chorásánske vrchy a Hindúkuš, na juhu pohoriami Zagros a Makran, na východe pohoriami Kirthar, Harboj a Sulajmánske vrchy. Priemerná výška územia okolo 1 300 m n. m. Vnútri rozsiahle kotliny pokryté púšťami (Veľká soľná púšť, Dašte Lút, Regestanská púšť, Dašte Margo). Časté zemetrasenia. Suché subtropické kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári od -4 °C na severe do 10 °C na juhu, priemerná teplota v júli od 25 °C do 32 °C, priemerný ročný úhrn zrážok v kotlinách 50 – 100 mm, v pohoriach 100 – 300 mm, na západe okolo 500 mm. Z veľkej časti bezodtokové územie, málo riek (najväčšia Helmand), ktoré sú väčšinou periodické a ústia do bezodtokových slaných a poloslaných jazier (Helmand, Darjačaje-namak a i.). Chudobná púšťová a polopúšťová vegetácia. Nerastné suroviny: ropa, čierne uhlie, soli, rudy železa a farebných kovov. Na zavlažovaných územiach pestovanie jačmeňa, pšenice, bavlníka a datľovníka; kočovný chov oviec, tiav a kôz. Riedko osídlené územie, obyvateľstvo sústredené v oázach, najhustejšie osídlené západné časti, najredšie severovýchod a púšte; väčšie mestá na okrajoch Iránskej plošiny: Teherán, Isfahán, Mašhad, Širáz (Irán), Herát, Kandahár (Afganistan).

Helmand, Helmund, Hilmand, hist. Erymanthos — rieka v Afganistane a Iráne; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia okolo 250-tis. km². Pramení v Afganistane (najdlhšia rieka štátu) v juhozápadnej časti Hindúkuša v pohorí Kúhe Bábá, tečie naprieč krajinou juhozápadným smerom, na hranici s Iránom sa stáča na sever a viacramennou deltou ústi na území Iránu do jazera Helmand. Hlavný prítok: Arghandab (ľavostranný). Silné kolísanie vodných stavov, maximálny prietok viac ako 15 000 m³/s, minimálny 50 – 60 m³/s, priemerný ročný prietok 400 – 500 m³/s. Na jar a v lete časté povodne. Využívaná na zavlažovanie a energetiku (najväčšia vodná nádrž s hydroelektrárňou v krajine). Väčšie mestá na rieke: Girišk, Laškargah.

Bábol, Bábul, do 1927 Bárfu-Rush — mesto v Iráne v provincii Mázandarán na rieke Bábol 24 km od Kaspického mora; 220-tis. obyvateľov (2013). Centrum poľnohospodárskeho regiónu (pestovanie citrusov, bavlníka, ryže, moruše). Priemysel potravinársky, rybný, textilný (výroba vláken). Cestné spojenie s Teheránom, letisko. Letný palác a záhrada perzských šáhov (Abbás I. Veľký). V blízkosti rybársky prístav Babolsar.

Káshán [-šán] → Kášán

Kášán, Káshán — mesto v strednom Iráne v provincii Isfahán pri severozápadnom úpätí pohoria Kohrúdske vrchy na západnom okraji Veľkej soľnej púšte; 276-tis. obyvateľov (2012). Priemysel textilný (vlnársky, hodvábnický), potravinársky, stavebných materiálov; stredisko tradičných remesiel (výroba kobercov, hodvábnych tkanín, medených predmetov a i.). Obchodné stredisko.

Oblasť okolo Kášánu bola osídlená už v 2. polovici 5. tisícročia pred n. l. (→ Tepe Sialk). V sásánovskom období sa na mieste dnešného Kášánu pravdepodobne nachádzal zoroastristický chrám, ktorý je spomínaný aj v období rozšírenia islamu v Perzii (7. stor.). Za zakladateľku Kášánu (v 8. stor.) je považovaná Zubajda (†asi 832), manželka kalifa Hárúna ar-Rašída. Postupne sa Kášán stal významným mestom s remeselnou a umeleckou výrobou, vďaka polohe na križovatke obchodných ciest vzrástol jeho význam v diaľkovom obchode na Blízkom východe. V 9. stor. (v období Bújovcov) je tam doložená razba mincí (kášánske dináre). V 11. stor. bolo mesto opevnené hradbami na príkaz seldžuckého sultána Malikšáha a bola postavená Piatková mešita. R. 1222 bolo zničené nájazdmi Mongolov, čoskoro však bolo obnovené a stalo sa opäť prosperujúcim mestom. R. 1272 navštívil Kášán Marco Polo a 1320 alebo 1321 taliansky františkánsky mních Odorik z Pordedone (*medzi 1271 – 86, †1331). Najväčší rozvoj mesta nastal počas vlády Safíjovcov, stalo sa významným obchodným strediskom (malo 20-tis. obyvateľov) a obľúbenou rezidenciou šáha Abbása I. Veľkého, ktorý v jeho okolí dal vystavať záhradu Bágh-e Fín. R. 1778 postihlo mesto veľké zemetrasenie, naďalej však zostalo významným obchodným centrom s vývozom výrobkov (spracovanie hodvábu, bavlny, výroba luxusných kobercov, meditepectvo) najmä do Osmanskej ríše a Ruska. V 2. polovici 19. stor. sa tam začali dovážať európske výrobky a nastal jeho úpadok. V 50. rokoch 20. stor. sa stalo centrom strojovej výroby kobercov.

Stavebné pamiatky: počas zemetrasenia 1778 bola deštruovaná väčšina architektonických pamiatok, k najvýznamnejším zachovaným patrí Piatková mešita (Džámí masdžid, založená v 11. stor., neskôr viackrát prestavaná, minaret, 1073 – 74), minaret Zajn al-Din (11. stor.), Mejdánová mešita (1263 – 64, pôvodne architektonický komplex, ktorého súčasťami boli madrasa, nemocnica a chánika; prestavaná v 2. polovici 15. stor.), mauzóleum Pirúza Náhavandího (11. stor., neskôr viackrát prestavané), ktorý 644 v Medine zavraždil kalifa Umara ibn al-Chattába a posledné roky žil v Kášáne, záhrada Bágh-e Fín (založená šáhom Abbásom I. Veľkým, prestavaná v 17. stor., značne rozšírená a upravená v 1. pol. 19. stor., reštaurovaná 1935; jeden z najvýznamnejších príkladov perzskej záhrady, obľúbené letovisko panovníkov z dynastie Safíjovcov), Madrasa-je Sultáni (1806 – 14), Mešita Ághá Bozorg (1846 – 51), bazár (založený v 11. stor., prestavaný v 16. – 19. stor.) a i. Viaceré zachované príklady tradičnej iránskej obytnej architektúry – niekoľko prepychových rezidencií bohatých rodín z 19. stor., ktoré pozostávajú z miestností zoskupených okolo dvorov, v interiéroch bohatá štuková i fresková ornamentálna výzdoba (napr. rezidencia rodiny Borudžerdiovcov, 2. polovica 19. stor.; rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov, 40. roky 19. stor., dnes múzeum; rezidencia rodiny Ámerianovcov, polovica 19. stor.).

Harírúd, turkménsky Tedžen, historicky Arius — rieka v Afganistane a Turkménsku, čiastočne tvorí hranicu medzi Afganistanom a Iránom a medzi Iránom a Turkménskom; dĺžka 1 150 km, rozloha povodia 70 600 km². Pramení v centrálnej časti Afganistanu na západnom okraji Hindúkuša v pásme Kúhe Bábá vo výške okolo 3 000 m n. m. Na hornom toku preteká úzkou horskou dolinou s prahmi a vodopádmi, na dolnom toku tečie širokou dolinou cez Turanskú nížinu, rozdeľuje sa na niekoľko ramien a zaniká v pieskoch púšte Karakum. Využívaná na zavlažovanie. Na rieke leží mesto Tedžen (Turkménsko), v jej doline mesto Herát (Afganistan).

Hamadán, ant. Ekbatana — mesto v západnom Iráne v pohorí Zagros 260 km od Teheránu, administratívne stredisko provincie Hamadán; 554-tis. obyvateľov (2016). Priemysel textilný, kožiarsky, drevársky, keramický, kovoobrábací, tabakový; remeslá (jedno z najväčších centier krajiny): výroba medených a kožených predmetov, tkanín, kobercov. Obchodné a kultúrne stredisko západnej časti štátu. Cestný uzol, letisko.

Založené Médmi, asi 700 – 559 pred n. l. hlavné mesto ich ríše, po jej dobytí Peržanmi jedno zo sídelných miest ríše Achajmenovcov, potom kráľov Partskej ríše Arsakovcov. Po jej zániku 224 n. l. ho ovládli Sásánovci, 644 Arabi, 1100 Seldžukovci, 1220 a po obnovení 1386 zničené Mongolmi. Počas archeologických vykopávok bolo objavených množstvo významných nálezov (napr. tabuľky s nápismi a nádoby zo zlata z achajmenovského obdobia). Stavebné pamiatky: kolosálna socha leva (4. stor. pred n. l.), ktorú dal postaviť Alexander III. Veľký ako pamätník svojmu zosnulému priateľovi Héfaistionovi, mauzóleum islamského učenca Avicennu (11. stor.), hrobka perzského mystického básnika Bábu Táhira Urjána (11. stor.), mauzóleum biblickej Ester (židovskej manželky perzského kráľa Xerxa I.; 13. stor.) a i.

Araks, arménsky Araxa, azerbajdžansky Araz, perzsky Eres, turecky Aras— rieka v Zakaukazsku v Ázii, hraničná rieka Arménska a Azerbajdžanu s Iránom a Tureckom; najväčší pravostranný prítok Kury; dĺžka 1 072 km, rozloha povodia 102-tisíc km², priemerný ročný prietok 285 m³/s. Pramení v Turecku v Arménskej vysočine. Ako typicky horská rieka tečie tiesňavami až po vyústenie do Araratskej roviny. Na dolnom toku preteká Muganskou stepou a Miľskou stepou, na Kursko-arakskej nížine na území Azerbajdžanu sa vlieva do Kury. Najvýznamnejšie prítoky sú Arpa, Razdan, Vozopan. Na rieke sú dvakrát do roka záplavy: v marci – júni (z topiaceho sa snehu) a v novembri – decembri (z dažďov). Araks je nesplavná rieka, je však využívaná energeticky (viacero vodných elektrární) a na dolnom toku na zavlažovanie.

Helmand, Hámúne Helmand — poloslané bezodtokové jazero na hranici medzi Afganistanom a Iránom, 465 m n. m. Výška jeho vodnej hladiny silno kolíše, v období jarných povodní má dĺžku okolo 110 km, počas nízkeho stavu vody vytvára dve jazerá (Saberi, Puzak). Ústia doň rieky Helmand (najdlhšia rieka Afganistanu), Faráhrud, Harudrúd a i.

Kaspické more — bezodtokové slané jazero, najväčšie jazero na svete ležiace v rozsiahlej, tektonicky podmienenej depresii na hranici medzi Európou a Áziou, jeho pobrežie patrí Rusku, Azerbajdžanu, Iránu, Turkménsku a Kazachstanu. Kaspické more je pretiahnutého tvaru v smere sever – juh; dĺžka 1 030 km, šírka 435 km, rozloha 371 000 km², priemerná hĺbka 184 m, maximálna hĺbka 1 026 m (v juž. časti), objem okolo 78 000 km³ (40 – 44 % objemu jazernej vody na svete). Jeho hladina leží 28 m pod úrovňou mora a jeho pobrežie je najnižším miestom európskeho svetadielu (→ Kaspická preliačina). Teplota vrchných vrstiev vody v zime od 0 °C na severe cez 2 – 3 °C v strede do 12 – 13 °C na juhu, sev. časť zamŕza od konca decembra do apríla; teplota v lete od 22 – 25 °C pri vých. pobreží do 27 – 30 °C pri záp. pobreží.

Do Kaspického mora sa vlieva viac ako 130 riek, najväčšia je Volga (80 % z celkového objemu pritekajúcej vody), ďalej Ural, Terek a Kura. Viacero menších ostrovov najmä na severe (rozloha okolo 2 000 km²). Slanosť 12,6 – 13,2 ‰, na severe len 1 – 8 ‰ (pri ústí Volgy 0,3 ‰), v zálivoch spojených s Kaspickým morom len úzkymi prielivmi oveľa vyššia (v zálive Kara-Bogaz-Gol 305 ‰).

Kaspické more je reliktné jazero, zvyšok historického oceána Téthys, jeho rozloha sa zmenšuje (424 300 km², 1930; 371 000 km² v súčasnosti), k poslednému výraznému zmenšeniu došlo 1929 – 77 (hladina klesla o 3,1 m) najmä v dôsledku antropogénnej činnosti (zvýšenému využívaniu vôd Volgy na zavlažovanie a priemyselnú výrobu), 1977 – 95 hladina stúpala, odvtedy dochádza iba k menším osciláciám.

Rozvinutý rybolov (lovisko najväčšej jeseterovitej ryby vyzy, významného zdroja kaviáru), na pobreží a z jeho dna ťažba ropy (náleziská Tengiz, Uzeň, Karačaganak – Kazachstan; Apšeronský polostrov – Azerbajdžan; Machačkala – Rusko) a zemného plynu (Astrachánske nálezisko – Rusko; Karačaganak – Kazachstan), mirabilitu (záliv Kara-Bogaz-Gol); dôležitá dopravná funkcia (sústavou vodných diel spojené s Azovským morom, Čiernym morom, Bielym morom a Baltským morom), hlavné prístavy: Astrachán, Machačkala (Rusko), Türkmenbašy (Turkménsko), Aqtaw (Kazachstan), Baku (Azerbajdžan), Enzeli, Bandar-e Torkeman (Irán).

Právny štatút Kaspického mora, t. j. či ide o more alebo o medzinárodné jazero, je predmetom sporov medzi krajinami, ktoré k nemu majú prístup. Ak by po vyriešení týchto sporov bolo považované za jazero, bolo by rozdelené na príslušné zóny patriace jednotlivým štátom (existujú tri princípy delenia medzinárodných jazier), ak za more, podliehalo by morskému právu a príslušným krajinám by patrili teritoriálne vody (prímorské pásmo medzi základnou líniou pobrežia štátu a otvoreným morom s maximálnou šírkou 12 námorných míľ) a výhradná hospodárska zóna (časť mora do vzdialenosti 200 námorných míľ od pobrežia štátu, v ktorom má daný štát výlučné právo využívať všetky prírodné zdroje na dne, pod ním, vo vode, na hladine i vo vzduchu, ako aj právo na vedecký výskum a organizovanie ochrany). Doriešenie tejto otázky by pomohlo vyriešiť i problémy zúčastnených krajín vo viacerých oblastiach, najmä prístup k ložiskám nerastných surovín (najmä k rope a zemnému plynu), možnosť rybolovu a prístup k medzinárodným vodám (prostredníctvom Volgy a prieplavov k Baltskému a Čiernemu moru).

Kárún — rieka v juhozáp. Iráne, ľavostranný prítok rieky Šatt al-Arab; dĺžka 820 km, rozloha povodia okolo 60 000 km², priemerný ročný prietok v blízkosti mesta Ahváz 770 m³/s. Pramení v pohorí Zagros záp. od Isfahánu, na hornom a str. toku preteká roklinami a medzihorskými kotlinami, na dolnom toku Mezopotámskou nížinou. Hlavný prítok: Dez (pravostranný). Splavná od ústia po Ahváz, kde prekonáva pereje, nad týmto úsekom je splavná po Šúštar. Časť vody odvádzanej na hornom toku tunelom slúži na zásobovanie Isfahánu a zavlažovanie Isfahánskej oázy, na dolnom toku sa využíva na zavlažovanie Mezopotámskej nížiny. Väčšie mestá na rieke: Šúštar, Ahváz, Chorramšahr (v ústí).

Karche — rieka v záp. a juhozáp. Iráne, čiastočne v Iraku, ľavostranný prítok Tigrisu; dĺžka 560 km, rozloha povodia 42 000 km², priemerný ročný prietok okolo 220 m³/s. Pramení v pohorí Zagros sev. od mesta Kermánšáh, na dolnom toku preteká Mezopotámskou nížinou. Ústi do mokraďového územia v doline Tigrisu, pri vysokých vodných stavoch do Tigrisu. Využívaná na zavlažovanie.

Karadž, Karaj — mesto v sev. Iráne v provincii (ostáne) Teherán na juž. úpätí pohoria Elborz záp. od Teheránu; 1,658 mil. obyvateľov (2012). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky a i.), chemický, kovoobrábací. Stredisko remesiel a obchodu. Cestný uzol. Rekreačné stredisko. Severových. od mesta na rieke Karadž (ústi do jazera Darjačaje-namak) hydroenergetický uzol s priehradami, hydroelektrárňami a i. objektmi zabezpečujúcimi vodou hlavné mesto Teherán. V blízkosti ťažba rúd železa.

Kohrúdske vrchy, perzsky Kohrúd — horské pásmo v str. Iráne v str. časti Iránskej plošiny vých. od pohoria Zagros tiahnuce sa zo severozápadu na juhovýchod; dĺžka okolo 900 km. Prevládajúce výšky 2 000 – 3 000 m n. m., najvyšším vrchom je vyhasnutá sopka Hezár, 4 420 m n. m. Budované prvohornými a mladodruhohornými (kriedovými) usadenými a sopečnými horninami pokrytými skalnými zvetraninami. Ročný úhrn zrážok od 100 mm v predhoriach do 300 mm v najvyšších častiach. Periodické rieky. Chudobné polopúšťové a stepné rastlinstvo.

Ahváz, arab. Ahwáz — mesto v Iráne na rieke Kárún ústiacej do Šatt al-Arabu, 30 m n. m., administratívne stredisko provincie Chúzestan; 1,112 mil. obyvateľov (2011). Vzniklo na kráľovskej ceste do Perzepolisu v starovekej Perzii, v 7. stor. dobyté Arabmi, najväčší rozvoj dosiahlo po náleze ropy v 20. stor., poškodené 1980 počas iracko-iránskej vojny. Križovatka železníc do Chorramšahru, Dezfúlu a Širázu. Priemysel chemický, petrochemický, potravinársky, textilný. Letisko, univerzita (založená 1955).

V okolí ropné polia. Ložiská ropy a zemného plynu objavené 1958. Roponosné a plynonosné súvrstvia sú vrchnokriedového, paleogénneho a miocénneho veku. Celkové zásoby ropy sa odhadujú na 65,5 mld. barelov.

Agha Džári, perzsky Ághá Járí — mesto v Iráne na juhovýchode provincie Chúzestan na ceste do Ahvázu a Chorramšahru asi 150 km na východ od Abadanu a 60 km od pobrežia Perzského zálivu; 13-tis. obyv. (2011). Jedno z najvýznamnejších stredísk ťažby ropy v štáte. Ropovodmi spojené s Abadanom, Teheránom a ostrovom Chark.

Arák, Erak, dávnejšie Sultánábád — mesto v záp. Iráne v predhorí pohoria Zagros, administratívne stredisko provincie Markazí; 520-tis. obyvateľov (2016). Významné priemyselné stredisko, priemysel hutnícky (spracovanie hliníka), petrochemický, strojársky (o. i. výroba lokomotív, vagónov, poľnohospodárskych strojov, cestných strojov), energetický, potravinársky (cukrovarníctvo), textilný, výroba keramiky, kobercov. V blízkosti mesta je vo výstavbe jadrový reaktor, ktorý ma slúžiť na výskum a vývoj, v meste je pre jeho potreby továreň na výrobu ťažkej vody. Významná železničná a cestná križovatka na transiránskej železnici spájajúcej Teherán s Perzským zálivom na juhu krajiny a s Kaspickým morom na severe, medzinárodné letisko.

Abadan, perzsky Ábádán — mesto v Iráne na ostrove Abadan na rieke Šatt al-Arab 53 km od ústia do Perzského zálivu, administratívne stredisko provincie Chúzestan; 218-tis. obyv. (2006). Založené v 8. stor., po 1909 v dôsledku výstavby ropovodov a rafinérie ropy rýchly rast. Značne poškodené počas iracko-iránskej vojny 1980. Centrum spracovania ropy. Medzinárodné letisko, technologický inštitút, múzeum.