Vyhľadávanie podľa kategórií: náboženstvo, Slovensko

Zobrazené heslá 1 – 6 z celkového počtu 6 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

habáni

habáni — skupiny nemeckých anabaptistov (→ novokrstenci), ktorí sa v 16. – 17. stor. usadili na južnej Morave a západnom Slovensku. Prví stúpenci hnutia prišli na Moravu 1526 z alpských oblastí. Ich vodcovskou osobnosťou sa stal J. Hutter (aj Huter), preto sa nazývajú huteriti alebo huterskí bratia. Označenie habáni (pravdepodobne skomolenina nemeckého slova Haushaben = spoločný dvor v zmysle sídla s budovami) dostali až po príchode na Slovensko po 1535, keď boli z Moravy vypovedaní. Používali ho iba slovenskí obyvatelia tejto oblasti a samotní anabaptisti ho považovali za hanlivé (sami sa vzájomne oslovovali bratia).

Do Uhorska prichádzali habáni z južnej Moravy od pol. 16. do 1. štvrtiny 17. stor. a usádzali sa na západnom Slovensku, kde ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta najmä z hospodárskych príčin, keďže boli zručnými remeselníkmi najmä v odvetviach, ktoré boli u nás dovtedy neznáme alebo málo rozvinuté (za ochranu odvádzali časť svojich výrobkov). R. 1546 sa usadili v Sobotišti, 1547 v Brodskom, Holíči, Kátove, Košolnej a Dolných Orešanoch, 1551 v Borskom Mikuláši, Moravskom Svätom Jáne, Gbeloch, Kopčanoch a Popudinách (dnes Popudinské Močidlany), 1588 vo Veľkých Levároch. Ďalšie skupiny habánov (okolo 3- – 4-tis.) prišli na Slovensko z Moravy po bitke na Bielej hore (1620) a po následnej vlne rekatolizácie a usadili sa v už osídlených obciach alebo založili nové dvory, napr. 1622 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce), v Čachticiach a Trenčíne, 1623 v Senici a Chtelnici, 1626 v Dechticiach a Dobrej Vode, 1664 v Častej a i. V tom období žili habáni vo vyše 30 obciach západného Slovenska. Zachovávali prísny morálny kódex, neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť, hlásali nekompromisný mierový pacifizmus (odmietali platiť dane, prísahu, nosenie zbraní a účasť vo vojne). Dôraz kládli na duchovné osvietenie a živú vieru ako predpoklad krstu (odmietali krst novorodencov, pretože tí nie sú schopní používať rozum, a krstili až dospelých). V obciach žili oddelene od ostatných obyvateľov v uzavretých komunitách, v spoločných rozľahlých bratských, tzv. habánskych dvoroch (300 a viac osôb) na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený a ktorému pomáhali hospodárski správcovia, tzv. služobníci potreby (zabezpečovali nákup surovín, dohliadali na kvalitu výroby, starali sa o odbyt výrobkov). Ich hospodárska a spoločenská organizácia bola podmienená majetkovým spoločenstvom, ktoré sa prísne dodržiavalo: praktizovali spoločné vlastníctvo a rovnostársky systém, súkromný majetok považovali za hriešny, všetky výrobné prostriedky, nástroje, suroviny i hotové výrobky boli spoločné, všetko, čo vyrobili alebo dopestovali, slúžilo spoločným potrebám. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom ubytovanie, stravovanie, odev a zabezpečenie v starobe. Spoločne sa stravovali a starali o výchovu detí (od dvoch rokov boli vychovávané najskôr v opatrovniach, potom v školských zariadeniach priamo v dvoroch). Domy, v ktorých žili, boli pokryté nehorľavou krytinou zhotovenou zo slamy máčanej v riedkej hline. Na prízemí boli dielne, sklady, škola a kuchyňa, v podkroví malé izby pre jednotlivé rodiny. Habáni sa obliekali rovnako (odev bol veľmi jednoduchý – ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky). Zaoberali sa takmer 40 druhmi remeselnej výroby, vynikali v hrnčiarstve (preslávili sa najmä maľovanou habánskou fajansou), v kachliarstve, vo výrobe stavebnej keramiky, v nožiarstve i ako stavitelia vodovodov a mlynov, ako výrobcovia kočov a zároveň i ako poľnohospodári, vinohradníci a felčiari, ženy ako tkáčky a krajčírky. Priniesli so sebou nové technologické postupy v oblasti keramickej výroby, kovorobných remesiel, spracovania kože ap., ktoré si od nich osvojovalo aj domáce obyvateľstvo, ich výrobky boli kvalitné a vďaka organizácii práce i lacnejšie. Od 2. pol. 17. stor. sa habánske spoločenstvá na Slovensku začali postupne rozpadať. Po tureckých nájazdoch začali mnohí habáni pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc hospodáriť samostatne a 1685 bolo spoločné hospodárenie vo všetkých habánskych dvoroch zrušené, čo narušilo jednu z ich hlavných vieroučných zásad. R. 1733 nariadil cisár Karol VI. pokrstenie všetkých habánskych detí, 1761 boli habánski vodcovia internovaní, boli im zhabané všetky náboženské knihy a v priebehu nasledujúcich rokov museli všetci habáni (aspoň formálne) vstúpiť do rímskokatolíckej cirkvi (habánov neuznal ani Tolerančný patent z 1781). Napriek postupnej kultúrnej i jazykovej asimilácii (habáni boli nemeckej národnosti) jestvovali ešte v 1. pol. 20. stor. fungujúce habánske obce (Veľké Leváre), v ktorých mali habáni do 1918 i vlastné, nemecké školy.

Časť habánov odišla v 17. a 18. stor. v dôsledku prenasledovania do Sedmohradska a na Ukrajinu, odtiaľ v 2. pol. 19. stor. do USA a zač. 20. stor. do Kanady, kde ich spoločenstvá (huterskí bratia; okolo 120 bratských dvorov) pokračujú v spôsobe života, ktorý viedol k ich prenasledovaniu v Európe.

Hadrián II.

Hadrián II., 792 Rím – 14. 12. 872 tamže — pápež (867 – 872). Pred vysvätením za kňaza bol ženatý a mal dcéru, od 842 hlavný kňaz Kostola sv. Marka v Ríme. Za pápeža bol navrhnutý 855 a 858, funkciu však odmietol, po smrti pápeža Mikuláša I. bol zvolený ako kompromisný kandidát. Nebol príliš priateľsky naklonený Franskej ríši, navyše podporoval úsilie veľkomoravského kniežaťa Rastislava a vierozvestov Cyrila a Metoda. Na začiatku svojho pontifikátu (asi 868) napriek odporu tzv. trojjazyčníkov slávnostne privítal solúnskych bratov Cyrila a Metoda v Ríme. Metoda vysvätil za biskupa, vymenoval ho za sriemskeho (Sirmium) titulárneho biskupa a vyslal ho ako misijného arcibiskupa na Veľkú Moravu a do Panónie. Schválil preklady Svätého písma a bohoslužobných kníh do slovanského jazyka a potvrdil slovanskú liturgiu, čím sa mu podarilo zachovať vplyv Ríma na Veľkej Morave a v Panónii (na rozdiel od Bulharska, ktoré 865 uznalo zvrchovanosť konštantínopolského patriarchátu, 870 vzniklo autonómne bulharské arcibiskupstvo). Na žiadosť byzantského cisára Bazila I. Macedónskeho zvolal do Konštantínopola 4. konštantínopolský koncil (869/870), kde bol slávnostne uznaný pápežský primát a jeho protivník Fótios exkomunikovaný z cirkvi.

Hronský Beňadik

Hronský Beňadik — obec v okrese Žarnovica v Banskobystrickom kraji v doline Hrona medzi Pohronským Inovcom a Štiavnickými vrchmi, 180 m n. m.; 1 145 obyvateľov (2019). Miestne časti: Hronský Beňadik, Psiare.

Písomne doložená 1075 ako Monasterium, Ecclesia Sancti Benedicti, 1124 Monasterium Sancti Benedicti de Grana, 1158 Monasterium S(ancti) Benedicti de Grana, 1209 Ecclesia Sancti Benedicti de iuxta Gron, 1217 Monasterium S(ancti) Benedicti de Goron, Gron, 1228 Servi ecclesie nostre Sancti Benedicti supra Granam, 1247 iobagiones monasterii S(ancti) Benedicti iuxta Granum, 1260 Monast S(ancti) B(enedicti) de Granna, 1279 S(anct) B(enedict) de Garana, 1300 S(anct) B(enedict) super Gronam, 1324 S(anct) B(enedict) de Iuxta gron, 1330 S(anct) B(enedict) de iuxta Grom, de iuxta de Goron, 1332 S(anct) B(enedict) de Justa Gran, 1366 Zent Beneduk, Zenthbenedyk, 1773 S(an)ctus Benedictus, Sz(ent)–Benedek, S(ank)t-Benedick, Swaty Benedik, 1786 S(ent)–Benedik, 1808 Szent-Benedek, Benedek, Sankt-Benedikt, Swatý Benedýk, Benedik, 1863 – 88 Szentbenedek, 1892 – 1913 Garamszentbenedek, 1920 Sv. Beňadik, 1927 – 48 Sv. Benedik, 1948 – 60 Sv. Beňadik, 1960 Hronský Beňadik.

Významná archeologická lokalita, osídlenie od neolitu, z halštatskej doby a z veľkomoravského obdobia (na Beňadickej skale nad obcou hradisko z 10. – 12. stor.). Obec sa vyvinula z osady pri benediktínskom opátstve založenej v polovici 11. stor., 1347 získala právo trhu. R. 1530 ju spustošili Turci, 1573 cez ňu prebiehala vojnová hranica medzi tureckými a cisárskymi vojskami, 1663 – 65 bola významným protitureckým oporným bodom. R. 1659 je doložený cech ševcov, 1693 čižmárov, 1711 kožušníkov a 1718 krajčírov. Za prvej ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Počas SNP tam bojovala aj skupina bulharských partizánov. R. 1971 bola k Hronskému Beňadiku pričlenená obec Psiare (doložená 1209 ako Pezer, 1411 Pesser, 1773 Pesér, Psär, Psary, 1786 Peschér, Psáry, 1808 Peszér, Psár, Psáry. 1863 – 1913 Peszér, 1920 Psiare, Psáre, 1927 – 48 Psáry, 1948 – 71 Psiare).

Pôvodné benediktínske opátstvo bolo založené v 2. polovici 11. stor. (písomne doložené 1075) vtedajším údelným vojvodom, neskorším kráľom Gejzom I., ktorý ho obdaroval rozsiahlymi majetkovými právami (napr. výnos zo soľného mýta v Sedmohradsku), 1209 potvrdenými aj pápežom Inocentom III. V 11. – 12. stor. bolo opátstvo jedným z najväčších feudálnych vlastníkov, patrili mu desiatky dedín po celom Uhorsku. Stalo sa centrom kultúrneho života a vzdelanosti, v 11. alebo začiatkom 12. stor. tam vznikla najstaršia zachovaná latinská rukopisná pamiatka na Slovensku Nitriansky evanjeliár (kódex), bolo centrom latinského chorálového spevu na Slovensku. Od 1232 do 16. stor. hodnoverné miesto. Počas reformácie a tureckých nájazdov začalo opátstvo ekonomicky stagnovať, 1538 sa stalo majetkom Ostrihomskej kapituly a 1565 zaniklo. R. 1927 – 50 bol chrám v správe saleziánov, neskôr tam pôsobili diecézni kňazi a od 1999 pallotíni.

Komplex opátstva tvoria Kostol sv. Benedikta a kláštor. Kostol (pôvodne ranorománska bazilika z 11. stor., ktorej základy boli objavené pod dnešným kostolom počas reštauračných prác v 19. stor.), krátka trojloďová hala s trojdielnym stupňovitým chórom postavená v 2. polovici 14. stor., je jednou z najvýznamnejších gotických pamiatok na Slovensku. Bol opravovaný v 15. stor., znova vysvätený 1483, neskorogotická Kaplnka Božej krvi z konca 15. stor. Väčšina pôvodného vybavenia kostola sa pri neogotickej úprave dostala do Kresťanského múzea v Ostrihome (z kostola pravdepodobne pochádza pašiový oltárny triptych od Mikuláša z Klužu, 1427; unikátny neskorogotický Svätý hrob, 1470 – 90). V kostole sa nachádza neogotický Oltár sv. Scholastiky s pôvodnými neskorogotickými sochami z 2. polovice 15. stor. a náhrobok Štefana Koháriho z 1909 s pôvodným epitafom z 1690. Opevnený kláštor pochádza z 15. – 16. stor., budovy okolo rajského dvora so zachovaným jedným krídlom klenutého ambitu sú neskorogotické. Opátske krídlo, ktoré pochádza zo začiatku 16. stor., má klenutú vstupnú bránu z 1530. V 16. stor. bol kostol aj kláštor opevnený a pristavaný nový trakt – Južné krídlo (okolo 1552) s dvoma okrúhlymi delovými baštami. Celý komplex bol upravovaný v 17. – 18. stor., neogoticky na konci 19. stor.

Stavebné pamiatky v obci: rímskokatolícky Kostol sv. Egídia (1674, 1724 – 42 obnovený), Kaplnka sv. krvi Krista Pána (1713 – 15), neskorobarokové súsošie kalvárie; v časti Psiare kaplnka (1715).

kapitula

kapitula [lat.] — v katolíckej cirkvi kolégium kňazov (kanonikov) pri katedrálnom alebo kolegiátnom kostole, ktorých úlohou je vykonávať slávnostné liturgické obrady a plniť iné úlohy určené diecéznym biskupom a štatútom kapituly. Kapitula zriadená pri katedrálnom kostole sa nazýva katedrálna (aj sídelná) kapitula pri ostatných, t. j. pri kolegiátnych (nekatedrálnych) kostoloch kolegiátna (pridružená, družná). Katedrálnu kapitulu zriaďuje a počet kanonických miest (kanonikátov, štalumov) pri nej stanovuje pápež.

Kapituly sa vyvinuli zo spoločenstiev (presbytérií) kňazov, ktorí žili spoločným spôsobom života pri chrámoch, neskladali však rehoľné sľuby (4. – 5. stor.), a v 8. stor. sa stali významnými cirkevnými inštitúciami. Na čele katedrálnej kapituly stál veľprepošt, na čele kolegiátnej kapituly prepošt. Počet kanonikov (najčastejšie 12 – 24) závisel predovšetkým od hmotného zabezpečenia kapituly (benefícia). Postavenie kanonikov bolo diferencované, k najvyššie postaveným patril dekan, ktorý mal súdnu právomoc, lektor mal na starosti administratívu a strážil pečať, kantor bohoslužby a liturgické spevy, kustód hmotné majetky, scholasticus kapitulskú školu. Každá kapitula mala úrad kapitulského teológa, ktorý vysvetľoval Sv. písmo, náuku viery a cirkevnú disciplínu, a kapitulského penitenciára, ktorý mohol dať rozhrešenie od rezervovaných hriechov a oslobodiť od cirkevných trestov. V období stredoveku predstavovali kapituly dôležité verejno-právne inštitúcie, disponovali funkciou hodnoverných miest s právom vyhotovovať a vydávať overené odpisy listín (spísomňovať právny stav) a vykonávať ďalšie dôležité úradné úkony. Zároveň boli významným kultúrnym činiteľom. Sústreďovala sa v nich rozvinutá skriptorská činnosť, ktorej produkcia (cirkevné a svetské kódexy, viaceré so vzácnymi ilumináciami) bola súčasťou kapitulských knižníc, vznikali pri nich kapitulské školy.

Možno predpokladať, že najstaršia kapitula na území dnešného Slovenska, Nitrianska kapitula, vznikla už 874, keď sa Metod stal arcibiskupom a pápežským legátom u Slovanov na str. Dunaji. Po zániku Veľkomoravskej ríše zaniklo aj arcibiskupstvo. V 11. stor. vznikla (resp. bola obnovená) kapitula pri Bazilike sv. Emeráma v Nitre pôvodne ako kolegiátna (pridružená), po obnovení Nitrianskej diecézy na prelome 11. a 12. stor. sa však stala katedrálnou (sídelnou). V 11. stor. vznikla aj kolegiátna Bratislavská kapitula pri Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. V 12. stor. vznikla Spišská kapitula pri dnešnej Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (dnes súčasť Spišského Podhradia), ktorá od 1198 pôsobila ako kolegiátna, od zač. 13. stor. (1229) je doložená ako hodnoverné miesto pre Spiš, Šariš, Zemplín, Liptov a Oravu (archívne materiály pochádzajú z 1248) a 1776 sa stala katedrálnou. R. 1543 sa Trnava stala sídlom Ostrihomskej (metropolitnej) kapituly, ktorá tam bola prenesená v dôsledku obsadenia Ostrihomu Turkami. Po jej presídlení naspäť do Ostrihomu 1820 zostala Trnava sídlom vikariátu Ostrihomskej arcidiecézy s vlastným konzistóriom, z ktorého 1844 vznikla kolegiátna a 1977 katedrálna kapitula. Okrem nich na Slovensku aktívne pôsobili aj Jágerská kapitula (pre oblasť severových. Uhorska, resp. vých. Slovenska) a gréckokatolícka Mukačevská kapitula (od 1771); kapituly však vznikli aj pri ostatných biskupstvách (1776 v Banskej Bystrici a Rožňave, 1804 v Košiciach, 1818 gréckokatolícka v Prešove).

Po vydaní prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983) sa postavenie kapitúl zmenilo. Každá diecéza, ktorá vznikla pred 1983, musela mať vlastnú kapitulu, nové diecézy ich však nemajú (okrem prípadu, keď predtým v sídle nového biskupstva existovala kolegiátna kapitula, ktorá bola pretransformovaná na katedrálnu). V súčasnosti existujú na území Slovenska Bratislavská, Trnavská, Nitrianska, Banskobystrická, Spišská, Rožňavská, Košická a Prešovská kapitula, pričom činnosť niektorých je vakantná (nemajú vymenovaných titulárnych kanonikov). Kapitulu nemajú Žilinská diecéza a dve gréckokatolícke eparchie (Košická a Bratislavská);

2. zasadnutie regulovaných (rehoľných) kanonikov, na ktorých sa riešia vnútrorehoľné otázky.

kapucíni

kapucíni [lat.], Rád menších bratov kapucínov, lat. Ordo Fratrum Minorum Capuccinorum, OFMCap — rímskokatolícka mužská rehoľa, najmladšia z troch vetiev františkánov. Vznikla po ich rozdelení na observantov (hlásiacich sa k pôvodnému ideálu chudoby) a konventuálov (hlásiacich sa k umiernenému výkladu reguly). Za jej zakladateľa sa považuje príslušník rehole observantov Matteo da Bascio (aj Matúš z Bascia, Matteo z Bassi, *1495, †1552) z kláštora Montefalcone (kraj Marche) v Taliansku, ktorý ako ľudový misionár a kazateľ hlásal (od 1525) návrat k pokániu a k jednoduchosti v duchu pravidiel Františka z Assisi. Keďže Matteo a jeho prívrženci nenašli u observantov pre svoje pôsobenie pochopenie, uchýlili sa pod ochranu konventuálov. Kapucíni boli schválení pápežom Klementom VII. bulou Religionis zelus (3. 7. 1528) ako bratstvo v pôsobnosti rehole menších bratov konventuálov, 1619 boli pápežom Pavlom V. uznaní ako samostatná vetva (rehoľa) františkánskeho rádu.

Pre kapucínov je charakteristické nosenie hrubého hnedého habitu so špicatou kapucňou (tal. cappuccio; odtiaľ názov kapucíni) prepásaného povrazom s troma jednoduchými uzlami, v minulosti aj nosenie končitej brady a chodenie naboso (sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí). Prvé stanovy rádu kládli dôraz na kontempláciu a pustovnícky život podľa vzoru sv. Františka (mlčanie, samota, modlitba po celý voľný čas, nočné hodinky, tzv. matutinum, dve hodiny rozjímania a okrem sviatkov len jedna omša denne, žiadna účasť na pohreboch, jedno jedlo denne; mäso, syr a vajcia si kapucíni nesmeli pýtať, ale mohli ich prijať), ako aj na kazateľskú činnosť a starostlivosť o chudobných, najmä o chorých v období moru; ako spovedníkom im boli prideľované privilégiá. Mimo obývaných miest si stavali jednoduché domy, v ktorých okolí sa nachádzali pustovne (v každom dome žilo 6 – 7 rehoľníkov, vo významnejších domoch 12, zostávali však majetkom dobrodincov), budovali aj malé jednoduché kostoly.

Po prvotných ťažkostiach v období zápasov o smerovanie rehole v 1. pol. 16. stor. (Matteo zvolený 1529 za prvého generálneho vikára sa zakrátko funkcie vzdal a vrátil sa k observantstvu, druhého generálneho vikára Ľudovíta z Fossombrone, *1490, †1560, kapucíni neprijali pre jeho prísnosť a štvrtý predstavený Bernard Ochino, *1487, †1564, prešiel k protestantom) začali kapucíni v 2. pol. 16. stor. zakladať nové kláštory najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Nemecku, Čechách a Rakúsku. Na konci 16. a na začiatku 17. stor. sa významne podieľali na rekatolizácii Európy, ako aj na misiách vo vzdialených krajinách (Kongo, Etiópia, India). Z prostredia rádu vyšli viacerí svätci a významní teológovia, napr. Felix z Cantalice (*1515, †1587), Vavrinec z Brindisi (*1559, †1619), Krišpín z Viterba (*1668, †1750), Leopold Mandić (*1866, †1942), Pio z Pietrelciny (páter Pio; *1887, †1968) a i. V súčasnosti pôsobia kapucíni okrem duchovnej služby (kazatelia, spovedníci) spolu s terciármi aj v pastorácii v nemocniciach, vo väzniciach a v službe ľuďom na okraji spoločnosti. Rád sa delí na provincie, viceprovincie, komisariáty, kustódie a misijné oblasti, najvyšší predstavený, generálny minister (aj generál), sídli v Ríme. Kapucíni majú v starostlivosti aj ženskú rehoľu klarisiek kapucínok (→ klarisky), ktoré boli 1538 pápežom Pavlom III. uznané ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry a sú kontemplatívnym rádom žijúcim v pápežskej klauzúre.

Na územie dnešného Slovenska prišli kapucíni na pozvanie ostrihomského arcibiskupa J. Selepčéniho 6. 5. 1674 najmä ako protireformačná misia. Usadili sa v Pezinku, kde 1719 – 20 vybudovali kláštor a kostol. Od 1676 pôsobili aj v Bratislave (v Kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici), neskôr tam vybudovali kláštor (1712; 1737 pri ňom aj knižnicu) a kostol (1717). V Bratislave vyvíjali pastoračnú, vzdelávaciu, misijnú i charitatívnu činnosť, počas morovej epidémie (1712 – 13) sa starali o chorých. Od 1756 pôsobili aj v Holíči. Na základe dekrétov cisára Jozefa II. bola obmedzená aj činnosť kapucínov a zrušená viac ako polovica pôvodných kláštorov, napr. aj kláštor v Holíči (1786; obnovený 1940 – 45 a 1990 – 96); v Bratislave im však o. i. ostala v starostlivosti vojenská nemocnica. Z organizačného hľadiska patrili kapucíni spočiatku do Rakúskej, neskôr do Rakúsko-uhorskej provincie so sídlom vo Viedni. R. 1921 bol založený Komisariát Bratislava a Pezinok patriaci pod Viedenskú provinciu, od 1923 pod generála rádu. R. 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska pod vedením misie holandských kapucínov, ktorí 1928 založili v Bratislave serafínsku školu, 1932 boli kapucíni pričlenení k Česko-moravskej provincii so sídlom v Prahe. Po rozpade Česko-Slovenska 1939 bol 1941 zriadený Slovenský generálny komisariát patriaci opäť priamo pod generála rádu. R. 1950 po násilnej likvidácii mužských kláštorov v Československu (→ akcia K) bola činnosť kapucínov zastavená a väčšina členov rádu násilne internovaná v pracovných táboroch. V období komunizmu zriadil generál rádu 1987 v Ríme samostatnú Slovenskú provinciu v tzv. podzemných podmienkach. Členovia rehole pôsobili tajne v tzv. umlčanej (tajnej alebo skrytej) cirkvi, viacerí boli perzekvovaní, odsúdení a uväznení. Po 1989 pôsobia kapucíni na Slovensku pod názvom Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov (aj Kapucíni na Slovensku). V súčasnosti vlastnia a spravujú kostoly, kláštory i rehoľné domy v Bratislave (Staré Mesto, Rača), Pezinku, Žiline, Kremnických Baniach, Ponikách a Hriňovej, ako aj misijný dom na Islande (Reyðarfjörður). Klarisky kapucínky sídlia v Kopernici. Kapucíni na Slovensku sa okrem pastoračnej činnosti venujú aj vydávaniu kníh a hudobných i filmových nosičov.

kartuziáni

kartuziáni [vl. m.], lat. Ordo Cartusiensis, OCart — rímskokatolícka kontemplatívna rehoľa. Založená 1084 remešským kanonikom sv. Brunom z Kolína (*1027 alebo 1035, †1101), ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil na odľahlom mieste v pohorí Chartreuse (lat. Cartusia, odtiaľ názov rádu) v Západných Alpách sev. od Grenoblu, kde spolu postavili prvý kláštor Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý je dodnes hlavným sídlom (materským kláštorom) rehole. Neskôr boli zriadené aj ďalšie kláštory v juž. Taliansku (La Torre, dnes kartúza San Stefano v Serra San Bruno v Kalábrii) a v iných európskych krajinách. Regula (pravidlá) rehole bola spísaná v duchu pôvodných benediktínskych pravidiel 1122 – 27 piatym priorom Guiguom du Chastel (*1083/84, †1137; knižne vydaná 1510 v Bazileji pod názvom Statuta ordinis Cartusiensis a domino Guigone priore Cartusie edita) a 1133 oficiálne potvrdená Inocentom II. R. 1170 bola rehoľa oficiálne schválená pápežom Alexandrom III.

Kartuziáni spojili cenobitský život (→ cenobiti) s pustovníckym, zachovávali prísne pravidlá (askéza, kontemplácia v samote, prísne mlčanie, fyzická práca), okrem modlitby, štúdia a práce sa intenzívne venovali prepisovaniu kódexov a tvorbe iluminácií. V ráde žili popri bratoch kňazoch aj laici (conversi), ktorí zastávali nižšie funkcie, zabezpečovali chod kláštora (remeselníci, kuchári) a komunikáciu so svetom. R. 1145 bola založená ženská vetva rádu v kláštore v Prébayon v Provensalsku (dnes departement Vaucluse) patriaca pod Veľkú kartúzu.

Kartuziáni stavali konventy (kláštory) nazývané kartúzy, ktorých architektonická forma bola zväčša jednoduchá (existujú však i výnimky najmä z obdobia baroka) a vyjadrovala kartuziánsky ideál (spojenie cenobitského a pustovníckeho života). Mnísi žili v samostatných, oddelených celách či v domoch symbolizujúcich Betlehem (zaoberali sa v nich štúdiom Starého a Nového zákona). Pôvodne tvorili malé mníšske komunity, ktoré mali najviac 12 členov (podľa počtu apoštolov). Najstaršie kartúzy mali 12 oddelených drevených ciel otvorených do spoločného kláštorného dvora. Ideálny plán kartúzy predstavujú malé jednoduché domy so záhradkou uzatvorenou múrom, pravidelne zoskupené okolo veľkého pravouhlého kláštorného dvora (často sa využíval ako cintorín pre mníchov). Domy pozostávajú z niekoľkých miestností (predsieň, spálňa, oratórium, niekedy dielňa). Ku kláštornému dvoru priliehal kostol (zväčša jednoduchá jednoloďová stavba rozdelená na časť pre mníchov a časť pre laikov), spoločné miestnosti (kapitulná sieň a refektár – kláštorná jedáleň, kde sa mnísi stretávali iba v nedeľu a cez sviatky) a cely priora. Kartúzy mali obvykle aj ďalší vonkajší dvor, okolo ktorého boli zoskupené hospodárske a úžitkové stavby a ubytovne pre laikov. Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky, na pridelených majetkoch pestovali rôzne plodiny, zakladali rybníky na chov rýb a chovali dobytok.

K najvýznamnejším kartúzam patrili materský kláštor Grande-Chartreuse (založený 1084), Certosa di Pavia v Taliansku (1390, dnes cisterciánsky), kartúza vo Valdiciach v Čechách (1627 – 55, dnes väzenie) a v Červenom Kláštore na Slovensku (okolo 1320, neskôr kamaldulský kláštor, dnes múzeum; → kamalduli). Pre prísnu regulu sa rád šíril veľmi pomaly (jeden z mála rádov, ktorý nebol reformovaný), silný pokles počtu členov nastal v období reformácie v protestantských oblastiach, viaceré kartúzy boli zrušené za vlády Jozefa II. V súčasnosti majú kartuziáni okolo 370 mníchov v 19 kartúzach a okolo 75 mníšok v 5 kartúzach. Rehoľu riadi generálna kapitula, na ktorej zasadanie sa každé dva roky schádzajú všetci priori. Na čele rádu je generálny prior, ktorého volí spoločenstvo Veľkej kartúzy (stáva sa súčasne jej predstaveným), jednotlivé konventy riadia priori, ktorých zastupujú vikári. Odev kartuziánov tvoria biely habit prepásaný bielym koženým remeňom, široký biely škapuliar s kapucňou a vrchný čierny plášť (s kapucňou), laici nosia hnedý alebo sivý habit.

Na Slovensko prišli kartuziáni 1299 z kartúzy Žiče v niekdajšom Dolnom Štajersku (dnes vo vých. Slovinsku) na pozvanie spišských farárov, prvý kláštor postavili 1305 – 07 na Spiši nad obcou Letanovce na mieste nazývanom Skala útočišťa (lat. Lapis Refugii, dnes Kláštorisko). Výstavba druhého kláštora bola schválená 1320 na mieste v súčasnosti patriacom do obce Červený Kláštor, ktoré kartuziánom 1319 daroval magister Kokoš z rodu Berzeviciovcov (v tom čase sa nachádzalo v chotári obce Lechnica v Doline sv. Antona, lat. Vallis sancti Antonii, preto nazývaný aj Lechnický kláštor). R. 1543 kláštor na Skale útočišťa napadol lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý ho vyplienil a zmenil na vojenské účely. Generálna kapitula preto nariadila jeho zbúranie (aby sa zabránilo ďalšiemu znesväteniu) a mnísi odišli do Lechnice. Preniesli tam aj svoju bohatú knižnicu (31 kódexov spišských kartuziánov sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Budapešti). R. 1563 mnísi opustili aj Lechnický kláštor a presťahovali sa do Poľska. V súčasnosti kartuziáni na Slovensku nepôsobia.