Aachen [á-], fr. Aix-la-Chapelle, hol. Aken — kúpeľné mesto v záp. Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v blízkosti hraníc s Belgickom a Holandskom asi 65 km juhozáp. od Kolína nad Rýnom; 243-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, kovoobrábací, textilný, odevný, elektrotechnický, strojársky, chemický, gumársky, sklársky, potravinársky, spotrebný. V okolí ťažba uhlia. Dopravná križovatka; asi 30 km od centra mesta na území Holandska je medzinárodné letisko Maastricht-Aachen. Aachen je od 17. stor. známy ako kúpeľné mesto, kúpele zamerané najmä na liečbu reumatickej artritídy vznikli pri prameňoch liečivých termálnych vôd (teplota do 74 °C) využívaných už v období Rímskej ríše.

Miesto v blízkosti liečivých teplých sírnych prameňov bolo pôvodne obývané Keltmi a spojené s uctievaním keltského boha svetla a liečivých termálnych prameňov Granna (Grannus). V 1. stor. tam Rimania založili vojenský tábor a neskôr aj kúpele Aquisgranum (z lat. Aquae Granni; v centre mesta archeologické nálezy troch rímskych kúpeľov z 1. – 4. stor. n. l. ), ktoré sa používali aj po zániku Rímskej ríše. Vzhľadom na strategickú polohu miesta a liečivé pramene tam Pipin III. Krátky pravdepodobne začal budovať cisársku rezidenciu (falc). Karol Veľký si začiatkom 90. rokov 8. stor. zvolil Aquisgranum za hlavné mesto svojej ríše a pokračoval vo výstavbe falce. Jeho stavebná aktivita poukazuje na zámer vybudovať druhý, resp. nový Rím. V meste zhromaždil významných učencov a umelcov, ktorí sa podieľali na karolovskej renesancii, okolo 796 tam založil dielňu na odlievanie do kovu a skriptórium (existovalo do pol. 9. stor.), kde vznikli viaceré významné iluminované karolovské rukopisy. R. 1166 bolo Fridrichom I. Barbarossom vyhlásené za slobodné cisárske mesto. R. 1172 – 76 dal Fridrich I. Barbarossa mesto a falc opevniť hradbami. Od zač. 16. stor. mesto postupne upadalo (1562 boli korunovácie presunuté do Frankfurtu nad Mohanom). R. 1656 bola väčšina stavieb zničená pri požiari a následne barokovo prestavaná. R. 1794 bolo mesto okupované Francúzmi, stratilo postavenie slobodného cisárskeho mesta, 1801 – 15 súčasť Francúzska, 1815 pripadlo Prusku. Počas 2. svetovej vojny bola väčšina stavieb zničená, prestavaná v 2. pol. 20. stor.

Stavebné pamiatky: archeologické nálezy (od 19. stor.) cisárskej falce vybudovanej Karolom Veľkým, jednej z najvýznamnejších pamiatok karolovského umenia. Falc tvoril komplex viacerých budov, okrem reprezentačných stavieb z kameňa a tehál boli jej súčasťou aj obytné stavby z dreva, remeselnícke dielne a stajne. Jej najvýznamnejšou a najlepšie zachovanou stavbou je Palácová kaplnka (aj kaplnka falce alebo hradná kaplnka; 936 – 1531 v nej bolo korunovaných 31 nemeckých kráľov – cisárov) s dvoma menšími bazilikovými stavbami na stranách a s monumentálnym átriom s fontánou pred záp. fasádou. Na sever od kaplnky bola audienčná sieň s troma apsidami (aula regia; mala formu triklínia, resp. rímskej cisárskej baziliky a bola inšpirovaná Aulou Palatinou v Trieri) spojená s átriom kaplnky dvojpodlažnou krytou chodbou. Približne v strede krytej spojovacej chodby sa nachádzala monumentálna brána.
Palácová kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii (dostavaná po 798, posvätená pápežom Levom III. 805; za jej architekta je pokladaný Odo z Metzu, *742, †814), bola v stredoveku včelenená (resp. prestavaná) do gotickej katedrály (dómu, nem. Aachener Dom, od 1802 biskupská katedrála). Kaplnka je dvojplášťová stavba, jej jadrom je oktogón (priemer 14,46 m) obkolesený ochodzou v tvare šestnásťstena, ktorá tvorí bočnú loď s emporami (galériami) na poschodí. Centrálny oktogón je zaklenutý osemdielnou kupolou na tambure. Na vých. strane sa nachádzala svätyňa štvorcového pôdorysu (nahradená neskorogotickým katedrálnym chórom) a na západe westwerk, ktorým sa do kaplnky vstupovalo (v prestavanej podobe sa čiastočne zachoval). Na poschodí westewerku oproti apside sa nachádza Cisársky trón. Centrálny oktogón (Hochmünster) dominuje interiéru stavby, v jeho spodnej časti je 8 masívnych pilierov nesúcich arkády horného podlažia, ktoré majú dvojnásobnú výšku a v strede sú stĺpmi rozdelené na dve podlažia. Interiér bol pôvodne obložený mramovými intarziami (opus sectile), v kupole sa nachádzala mozaika, ktorá zobrazovala Ježiša Krista v sláve so 4 evanjelistami a 24 starcami z Apokalypsy (súčasná mozaika je jej kópiou z 1880 – 81). Podľa Eginharda boli mramorové stĺpy aj obkladové materiály privezené z Ríma a Ravenny (niektoré stĺpy z kostola Sankt Gereon v Kolíne nad Rýnom). Súčasťou interiéru sú aj kovové dvere a mreže (pôvodne zlátené) zo 796 – 800 na galériách. Súčasná podoba interiéru pochádza zo začiatku 20. stor. Kaplnka symbolizuje Nebeský Jeruzalem a jej architektúra bola ovplyvnená najmä ranokresťanskou a byzantskou architektúrou (najmä kostolom San Vitale v Ravenne, ktorý dal vybudovať Justinián I. Veľký, ale aj Chrámom Sergia a Bakcha v Konštantínopole). Jej exteriér mal pôvodne červenú omietku, čo odkazuje na cisársku symboliku (cisársky purpur). R. 814 tam bol pravdepodobne v antickom sarkofágu pochovaný Karol Veľký (presné miesto nie je určené; Fridrich I. Barbarossa dal 1215 jeho pozostatky uložiť do skriňového relikviára nazývaného Karlsschrein, ktorý je umiestnený v kaplnke). V 13. stor. boli v exteriéri kaplnky nad tamburom vybudované trojuholníkové štíty. R. 1355 – 1414 k nej bol pristavaný vysoký neskorogotický katedrálny chór, ktorý bol inšpirovaný kaplnkou Sainte-Chapelle v Paríži a bol koncipovaný ako monumentálny relikviár (vzhľadom na veľké kružbové okná nazývaný Glashaus; od 13. stor. významné pútnické miesto). V období 14. – 18. stor. vzniklo v ochodze centrálneho oktogónu viacero kaplniek.

V katedrále sa nachádza viacero významných príkladov stredovekého umeleckého remesla, napr. kazateľnica nazývaná Ambona Henricha II. Svätého (1002 – 14), zlaté antependium Pala d’Oro (okolo 1020), monumentálny Svietnik Fridricha I. Barbarossu (1165 – 70), skriňový mariánsky relikviár Marienschrein (1220 – 39) a i. Jej súčasťou je aj klenotnica s viacerými významnými pamiatkami stredovekého zlatníctva (napr. Lotharov kríž z obdobia okolo 1000, relikviárová busta Karola Veľkého z 1350 a i.). R. 1978 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie pamiatky: radnica (pôvodne gotická, vybudovaná 1330 – 49 na mieste audienčnej siene karolovskej falce, prestavaná v období baroka a v 19. stor., značne poškodená v 2. svetovej vojne, následne reštaurovaná; v radnici sa nachádza Korunovačná sieň zo 14. stor.; do stavby radnice bola začlenená aj veža Granusturm z obdobia Karola Veľkého, ktorá sa zachovala do súčasnosti), gotický Grashaus (2. pol. 13. stor., pôvodne slúžil ako prvá radnica), farský kostol Sankt Foillan (1180, v 15. stor. goticky prestavaný), pôvodne minoritský kláštorný kostol Sankt Nikolaus (13. – 14. stor.), kostol Sankt Paul (pôvodne gotický, deštruovaný počas 2. svetovej vojny a rekonštruovaný v 2. pol. 20. stor.) a i.

Aalen [á-] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko; 68-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, strojársky, textilný, optický, potravinársky (o. i. pivovarnícky).

Ahlen [álen] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sev. Porýnie-Vestfálsko; 52-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (uhlie), strojársky, obuvnícky. Mestské práva 1224, od 19. stor. priemyselné mesto. Kostol Sankt Bartholomäus z 9. stor., v 15. stor. neskorogoticky prestavaný.

Ahrensburg [árenz-] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko neďaleko Hamburgu; 32-tis. obyvateľov (2015). Priemysel tabakový, polygrafický, elektrotechnický.

Achim — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Dolné Sasko na rieke Vesere; 31-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky, textilný.

Aken — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na ľavom brehu Labe; 7,8 tis. obyvateľov (2015). Priemysel sklársky, lodiarsky, ťažba magnezitu. Založené pravdepodobne v pol. 12. stor. ako sídlo flámskych kolonistov, v 13. stor. plánovito vybudované. Neskororománske kostoly.

Albstadt [alpštat] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko; 44-tis. obyvateľov (2015). Priemysel strojársky, elektrotechnický.

Allgauské Alpy, nem. Allgäuer Alpen — časť Severných vápencových Álp v Rakúsku a Nemecku medzi Bodamským jazerom a dolinou rieky Lech. Chov dobytka; turistika; hlavné strediská Mittelberg, Oberstdorf, Sonthofen.

Alpenvorland [-for-] — oblasť v Nemecku v juž. Bavorsku medzi Dunajom na severe a Alpami a ich predhorím na juhu. Postupne sa dvíha od severu na juh zo 400 m n. m. do 800 m n. m. Po vyvrásnení Álp v treťohorách bola priehlbeň na jej mieste zaliata plytkým morom a postupne vypĺňaná sedimentmi alpských riek (mohutné vrstvy štrkov, pieskov a hlín). Z nich sa vytvorili hrubozrnné zlepence, pieskovce a íly. Pri ďalšom vyzdvihnutí Álp a ich predhoria na konci treťohôr bola táto pokrývka rozrezaná dolinami riek a čiastočne odnesená. Územie do dnešnej podoby rozhodujúcim spôsobom premodelovalo štvrtohorné zaľadnenie (morény s jazerami ľadovcového pôvodu – Chiemske jazero, Ammersee). Významná oblasť pestovania pšenice, jačmeňa, cukrovej repy, chmeľu. Chov dobytka a ošípaných. Mestá Mníchov, Regensburg, Augsburg.

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km² územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Alsdorf — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sev. Porýnie-Vestfálsko; 47-tis. obyvateľov (2015). Priemysel ťažobný (uhlie; 1849 – 1992), elektrotechnický, stavebných materiálov.

Altena — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sev. Porýnie-Vestfálsko na rieke Lenne; 17-tis. obyvateľov (2015). Hutnícky priemysel (drôtovne).

Altenburg — mesto vo vých. Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 33-tis. obyvateľov (2015). Priemysel strojársky (šijacie stroje), elektrotechnický, polygrafický (hracie karty od 1832).

Prvýkrát doložené 976, od 1256 mesto. Od 13. stor. sídlo Wettinovcov, 1826 – 1918 hlavné mesto Saska-Altenburska. Stavebné pamiatky: zámok z 18. stor. s neskorogotickou kaplnkou z 15. stor., renesančná radnica zo 16. stor. a i. Múzeá (najvýznamnejšie Múzeum hracích kariet), divadlo (19. stor.).

Altmark — región v sev. Nemecku. Tvorí časť Severonemeckej nížiny. Na východe a severovýchode ohraničený riekou Labe, na juhu a juhozápade Stredonemeckým prieplavom, na západe riekou Ohre. Územie pokryté staršími morénami. Bývalé močiare a zamokrené územia v zníženinách odvodnené melioráciami sa využívajú na poľnohospodárske účely.

Altmühl [-mül] — rieka v Nemecku, ľavostranný prítok Dunaja; dĺžka 220 km. Pramení vo vysočine Frankenhöhe, časť dopravnej cesty Rýn – Mohan – Dunaj.

Amberg — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Bavorsko; 42-tis. obyvateľov (2015). Priemyselné a obchodné centrum; výroba komponentov do interiérov automobilov, jemná mechanika.

Amberg sa spomína už 1034. Mincovňa (1274 až koniec 18. stor.), ťažba rúd (od 1326). V minulosti jedna z najsilnejších pevností v stredovekom Nemecku (kamenné hradby so štyrmi mestskými bránami sú jednou z dominánt mesta i dnes). Historicky cenné štátne a mestské archívy.

Ammersee [-zé] — alpské ľadovcové jazero v Nemecku v spolkovej krajine Bavorsko, preteká ním rieka Ammer, 531 m n. m. Plocha 47 600 km², hĺbka až 82,5 m. Lodná doprava, rekreačná oblasť.

Angermünde — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Brandenbursko, 48 m n. m.; 14-tis. obyvateľov (2015). Priemysel strojársky, potravinársky, stavebných materiálov. Železničná križovatka.

Anklam — mesto v severových. časti Nemecka v spolkovej krajine Meklenbursko-Predpomoransko; 13-tis. obyvateľov (2015). Priemysel cukrovarnícky, strojársky, nábytkársky.

Annaberg-Buchholz [-cholc] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sasko v Krušných horách, 600 – 700 m n. m.; 20-tis. obyvateľov (2015). Annaberg založený 1497 ako slobodné banské mesto, Buchholz ako banské sídlisko, ktoré 1501 získalo privilégiá slobodného banského mesta a v 15. a 16. stor. bolo strediskom ťažby striebra, 1945 obe mestá spojené. Priemysel elektrotechnický, chemický (výroba plastov), potravinársky. Krušnohorské múzeum. Stredisko turistiky. V okolí ťažba uránových rúd.

Ansbach [-zbach] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Bavorsko; 41-tis. obyvateľov (2015). Priemysel strojársky, jemnej mechaniky, textilný, drevospracujúci. Vzniklo vedľa benediktínskeho kláštora (okolo 748 – 1563) a ako mesto sa spomína 1221, od 1331 sídlo grófov z Norimbergu (franskej vetvy Hohenzollernovcov). Stavebné pamiatky: markgrófska rezidencia (16. – 18. stor.), radnica (17. stor.), kostol Gumbertuskirche (11. – 18. stor.), synagóga (1744 – 46) a i. R. 1710 – 1860 tam pracovala manufaktúra na výrobu porcelánu (→ ansbašský porcelán).

Apolda — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 22-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný (pletiarsky), chemický, výroba zvonov. Zvonárske múzeum. Radnica (16. stor.).

Augsburg — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko na rieke Lech (prítok Dunaja); 286-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný, strojársky, presnej mechaniky, letecký, chemický, elektrotechnický, pivovarnícky, polygrafický, výroba umeleckých predmetov. Významný železničný uzol (križuje sa v ňom 7 tratí). Stredisko turistiky a už od stredoveku aj významné stredisko umenia. Nachádza sa tu univerzita (založená 1970), múzeá, obrazárne, divadlá, astronomické a meteorologické observatórium, zoologická a botanická záhrada. Každoročne sa tu koná festival hudby W. A. Mozarta.

Augsburg vznikol na mieste rímskeho vojenského tábora založeného v roku 15 pred n. l., v období 1. stor. n. l. bol nazývaný Augusta Vindelicum (Vindelicorum, podľa keltského kmeňa Vindelikov). Od roku 95 bol hlavným mestom provincie Raetia et Vindelitia, v roku 121 počas vlády Hadriána oficiálne vyhlásený za mesto, od konca 3. stor. sídlo provincie Raetia secunda. V 4. stor. tu bolo založené biskupstvo. Raný rozvoj bol urýchlený aj vďaka výhodnej polohe na ceste cez Alpy do Norimbergu. Mesto bolo viackrát vyplienené (Germánmi aj Húnmi), ale kontinuita osídlenia sa čiastočne uchovala. V roku 1156 mu boli potvrdené mestské práva Fridrichom I. Barbarossom, od 1316 bolo ríšskym mestom. V 14. – 17. stor. významné stredisko remeselníckej výroby (najmä zlatníctva, až do konca 18. stor.), finančníctva a svetového obchodu (patricijské rodiny Fuggerovci a Welserovci), miesto konania ríšskych snemov (1518, 1530, 1548, 1555). V roku 1534 prešiel Augsburg na stranu protestantov; 1530 tam bolo vyhlásené Augsburské vyznanie viery a 1555 uzavretý Augsburský náboženský mier. V šmalkaldskej vojne bol 1547 – 48 podrobený Karolom V., 1806 pripadol Bavorsku. Poškodený počas 2. svetovej vojny, po vojne však obnovený.

Stavebné pamiatky:

Dóm navštívenia Panny Márie (nemecky Hoher Dom Mariä Heimsuchung), postavený na mieste neskoroantických stavieb zo 4. stor. Prvá doložená sakrálna stavba na jeho mieste pochádza z karolovského obdobia (→ karolovské umenie), keď bola vybudovaná bazilika (posvätená 805; písomne doložená 822). Počas vlády biskupa Liutolda (vládol 988 – 96) prestavaná na dvojchórovú baziliku s transeptom a s dvoma vežami na západnej strane (najstaršie zachované časti), neskôr prestavaná v románskom slohu počas vlády biskupa Heinricha II. (vládol 1047 – 63), posvätená 1065, upravená v 2. polovici 12. stor. Gotická prestavba sa začala 1331 (päťloďová dispozícia, rebrové klenby), východný neskorogotický vysoký katedrálny chór v podobe trojloďového halového kostola ukončeného vencom radiálnych kaplniek s ambitom bol postavený 1343 alebo 1356 – 1431 pravdepodobne podľa návrhu H. Parlera st. V druhej polovici 15. stor. bol pri dóme postavený neskorogotický rajský dvor s ambitmi. Veže dómu vybudované v 15. – 16. stor. Barokovo upravený v 17. – 18. stor. (1720 – 21 vybudovaná centrálna baroková kaplnka Panny Márie), neogoticky reštaurovaný v 19. stor., znovu reštaurovaný v 20. stor. Zachovala sa tam bronzová brána zdobená figurálnymi výjavmi v otonskom štýle (→ otonské výtvarné umenie) z 1065 (v súčasnosti umiestnená v Diecéznom múzeu sv. Afry), súbor 5 vitráží s postavami biblických prorokov zo začiatku 12. stor. (pravdepodobne ide o najstaršie vitráže zachované v pôvodnom prostredí). Sochárska výzdoba je sústredená na severnom a južnom portáli, ikonograficky sa viaže k Panne Márii a pochádza zo 14. stor., južný portál budovaný od 1356 v štýle parlerovského umenia (→ P. Parler). V budovách biskupského sídla pri katedrále sa nachádza Diecézne múzeum sv. Afry (otvorené 2000).

Bazilika sv. Ulricha a Afry (nemecky Basilika Sankt Ulrich und Afra; počas stredoveku významné pútnické miesto a od 1937 je to pápežská bazilika). Pôvodne neskoroantické martýrium kresťanskej mučeníčky sv. Afry (umučenej 304), ktoré bolo prestavané v 7. stor. a okolo roku 800 znovu prestavané v karolovskom štýle. V roku 1012 sa kostol stal súčasťou benediktínskeho kláštora, v druhej polovici 11. stor. bol ranorománsky prestavaný a od 1187 zasvätený aj sv. Ulrichovi z Augsburgu, ktorý bol augsburským biskupom 923 – 73. Kostol bol koncom 15. stor. úplne neskorogoticky prestavaný. Na stavbe pôsobil významný neskorogotický majster Burkhart Engelberg (*okolo 1447, †1512), ktorý tam o. i. vybudoval baldachýn nad hrobom sv. Simperta, tzv. Simpertov oblúk. Základy neskorogotického chóru položil v roku 1500 cisár Maximilián I., chór bol dostavaný 1537, úplne dokončený začiatkom 17. stor., poškodený počas 2. svetovej vojny a reštaurovaný v 20. stor. V tesnej blízkosti baziliky stojí evanjelický kostol sv. Ulricha (Ulrichskirche), ktorý bol založený v 15. stor. a do súčasnej barokovej podoby upravený začiatkom 18. stor.

Kostol svätej Anny (nemecky Sankt Anna) bol pôvodne súčasťou karmelitánskeho kláštora založeného v prvej polovici 14. stor., ktorý bol prestavaný v 15. – 16. stor. a barokovo upravený v 17. stor. Jeho súčasťou je ranorenesančná pohrebná kaplnka Fuggerovcov, vybudovaná 1509 – 12 na západnej strane kostola, ktorá je považovaná za jednu z prvých renesančných stavieb v Nemecku. Na jej návrhu a výzdobe interiéru sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci (napr. A. Dürer, ktorému niektorí historici umenia pripisujú aj architektonický návrh kaplnky).

Kostol svätého Mórica (nemecky Sankt Moritz) bol založený 1019, viackrát prestavaný v stredoveku a úplne barokovo prestavaný v 18. stor., zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Pôvodne kláštorný Kostol svätého Štefana (nemecky Sankt Stephan) bol postavený v 2. polovici 10. stor. ako súčasť benediktínskeho kláštora. V stredoveku bol viackrát prestavaný a následne renesančne prestavaný začiatkom 17. stor. Bol zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Kostol svätého Petra na Perlachu (nemecky Sankt Peter am Perlach), nazývaný aj Perlachkirche, bol postavený v 2. polovici 11. stor. a v 2. polovici 12. stor. bol prestavaný v románskom slohu. Kostol svätého Juraja (nemecky Sankt Georg) bol postavený v 11. stor., v 1. polovici 12. stor. sa stal súčasťou kláštora augustiniánov a bol prestavaný. Na prelome 15. – 16. stor. bol znovu prestavaný v neskorogotickom štýle a v 2. polovici 20. stor. bol rekonštruovaný. Ranorenesančný Kostol svätej Kataríny (nemecky Sankt Katharina), postavený 1516 – 17, bol pôvodne súčasťou kláštora dominikánok založeného v 13. stor., dnes slúži ako galéria.

Profánne stavby: renesančná radnica (1615 – 20, E. Holl; poškodená 1944, rekonštruovaná v 2. polovici 20. stor.), strážna veža Perlachturm (pôvodne z 10. stor., slúžila zároveň ako zvonica pre kostol Sankt Peter am Perlach, renesančne prestavaná a nadstavaná E. Hollom, 1614 – 16), rezidencia Fuggerovcov (1512 – 15, jedna z prvých renesančných stavieb severne od Álp), zbrojnica (1602 – 07, E. Holl), Gymnázium sv. Anny (1613, E. Holl), Nemocnica Sv. Ducha (1626 – 31, E. Holl), unikátna obytná kolónia Fuggerei (najstaršie zachované sociálne ubytovanie na svete, vybudovaná Fuggerovcami pre chudobných obyvateľov mesta, 1516 – 23), zvyšky mestského opevnenia a i.

Bádensko-Württembersko, nem. Baden–Württemberg — spolková krajina v juhozáp. časti Nemecka medzi riekami Rýn na západe, Iller a Wornitz na východe, pohorím Odenwald na severe a Švajčiarskom na juhu; 35 752 km², 10,880 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Stuttgart.

Územie vyplnené pohoriami Schwarzwald, Odenwald a Švábska Jura, predhorím Allgauských Álp a nížinami pozdĺž Rýna (pravobrežná časť Hornorýnskej nížiny) a Neckaru. Významnejšie toky: Rýn (tvorí hranicu s Francúzskom), Neckar a horný tok Dunaja; na juhu Bodamské jazero. Lesy zaberajú asi 36 % rozlohy územia. Menšie zásoby surovín (rudy železa, zinku a olova, ropa, zemný plyn, kamenná a draselná soľ). Výrazne rozvinutý priemysel, najmä strojársky (automobilový v Stuttgarte, výroba vagónov, obrábacích strojov, lietadiel a rakiet), elektrotechnický (Stuttgart, Mannheim), chemický, petrochemický, textilný, kožiarsky, papiernický, polygrafický, hodinársky. Pestovanie pšenice, jačmeňa, zemiakov, cukrovej repy, raže, ovsa, chmeľu, tabaku, v doline Rýna a pri Bodamskom jazere viniča a ovocia; chov dobytka (na mlieko) a ošípaných. Rozvinutá doprava s diaľkovými trasami; na Rýne, Neckare a Bodamskom jazere intenzívna lodná doprava. Dopravné centrá a dôležité mestá regiónu: Stuttgart, Mannheim, Heilbronn, Karlsruhe, Heidelberg. Na úpätí Schwarzwaldu známe rekreačné strediská (Baden-Baden, Mingolsheim). Bádensko-Württembersko vzniklo 1952 zlúčením Bádenska, Württemberska-Bádenska a Württemberska-Hohenzollernska.

Borkum — ostrov Nemecka v spolkovej krajine Dolné Sasko v blízkosti ústia rieky Emža do Severného mora 20 km od pobrežia Nemecka a 12 km od pobrežia Holandska, najzápadnejší a najväčší ostrov Východofrízskych ostrovov; rozloha 31 km², 5,1 tisíc obyvateľov (2019), administratívne stredisko Borkum. Vďaka priaznivým klimatickým podmienkam a piesočným plážam je ostrov vyhľadávanou rekreačnou lokalitou s tradičným kúpeľníctvom, ktorého rozvoj sa začal v 1. polovici 19. stor. Je súčasťou národného parku Nationalpark Niedersächsisches Wattenmeer (vyhlásený 1986, rozloha 346 km²). Ostrov má trajektové (Emden v Nemecku, Eemshaven v Holandsku) a letecké (Emden, Hamburg) spojenie s pevninou.

Českosaské Švýcarsko — zaužívaný, hovorový názov pre oblasť pieskovcových skál pozdĺž rieky Labe v severnej časti Česka a východnej časti Nemecka. Územie zodpovedá pohoriu Děčínská vrchovina (nem. Elbsandsteingebirge). Na nemeckej strane národný park Nationalpark Sächsische Schweiz, na českej strane národný park Národní park České Švýcarsko.

Děčínská vrchovina, nem. Elbsandsteingebirge, zaužívaný český ľudový názov Českosaské Švýcarsko — pohorie v severnej časti Česka (Ústecký kraj) a vo východnej časti Nemecka (spolková krajina Sasko) pozdĺž rieky Labe medzi mestami Děčín (Česko) a Pirna (Nemecko); rozloha okolo 700 km² (z toho na území Česka 278 km²). Priemerná výška územia je 358 m n. m., najvyšší vrch Děčínský Sněžník, 723 m n. m., sa nachádza na území Česka, najvyšší vrch na území Nemecka je Grosser Zschirnstein, 561 m n. m.

Pohorie sa nachádza v zlomovej zóne medzi žulovým masívom Lausitzer na severovýchode a Krušnými horami budovanými kryštalickými horninami na juhozápade, kde v druhohorách v období kriedy došlo v dôsledku poklesu morského dna k ukladaniu hornín (pieskovcov, prachovcov a zlepencov), vo vrchnej kriede more ustúpilo a sedimentácia bola ukončená. Počas treťohôr bola pieskovcová tabuľa vyzdvihnutá a rozlámaná, na povrch vystúpili prvohorné a druhohorné čadičové horniny, následne bola vodnou eróziou pozdĺž puklín rozčlenená na hustú sieť dolín, ktoré sú v súčasnosti väčšinou suché.

Územie je charakteristické veľkými teplotnými rozdielmi, priemerná ročná teplota v južnej časti je okolo 7 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 800 mm, smerom na východ zrážky narastajú. Oblasť je relatívne chudobná na povrchové vody, významnejšie sú zásoby podzemných vôd. Vodné toky pretekajú často dolinami kaňonovitého charakteru, rieka Labe vytvára kaňon hlboký do 300 m (NPR Kaňon Labe), ďalšími riekami sú Kamenice, Biela a Lachsbach.

V zachovalých lesoch sú zastúpené borovice, brezy, smreky, buky a javory, na území je výskyt deväťsilu bieleho, vresu obyčajného, chlpane hájnej, zvončeka konáristého a i. Fauna je zastúpená výrom veľkým, krkavcom veľkým, bocianom čiernym, rysom ostrovidom.

Děčínská vrchovina je geomorfologicky atraktívne pohorie (skalné mestá, skalné okná, výklenky, jaskyne a i.), na území Česka sú chránené územia CHKO Labské pískovce a národný park Národní park České Švýcarsko, na území Nemecka národný park Nationalpark Sächsische Schweiz.

Falcká vrchovina, nem. Pfälzer Bergland, Nordpfälzer Bergland — vrchovina v juhozápadnom Nemecku západne od údolia Rýnu. Budovaná pieskovcami, na ktorých vznikli zarovnané povrchy, nad ktorými vyčnievajú kopce budované vulkanickými horninami (porfýry, melafýry), najvyšší Donnersberg, 686 m n. m. Od Hornorýnskej nížiny ohraničená príkrym zlomovým svahom.

Pestovanie obilnín; chov ošípaných a hovädzieho dobytka. Viacero turistických trás. Vidiecky charakter osídlenia.

Falcký les, nemecky Pfälzer Wald, Pfälzerwald — pohorie v juhozápadnom Nemecku medzi Falckou vrchovinou a Vogézami tiahnuce sa západnou stranou Hornorýnskej nížiny. Budované triasovými pieskovcami, maximálna výška 673 m n. m. V nižších polohách pestovanie viniča. Pre jedinečnosť prírodných a kultúrnych lokalít je Falcký les vyhľadávanou turistickou oblasťou, rozvoj cestovného ruchu nastal v polovici 20. stor. Súčasť prírodného parku (vyhlásený 1958, rozloha 1 799 km²). Pohorie je biosférickou rezerváciou UNESCO (vyhlásená 1992, rozloha 1 770 km²) a s pohorím Vogézy na území Francúzska tvorí cezhraničnú biosférickú rezerváciu UNESCO Pfälzerwald-Vosges du Nord (vyhlásená 1998, rozloha 3 020 km²).

Falkensee [-zé] — mesto vo východnej časti Nemecka v spolkovej krajine Brandenbursko západne od Berlína; 44-tis. obyvateľov (2019). Plní predovšetkým obytnú funkciu, priemysel strojársky, elektrotechnický, chemický, výroba bižutérie. Množstvo parkov. Železničná stanica na trati Berlín – Hamburg.

Vzniklo v 2. polovici. 19. stor., od 1961 štatút mesta.

Feldberg — vrch v Nemecku, najvyšší vrch pohoria Schwarzwald, 1 493 m n. m. Je budovaný rulami. Reliéf nesie stopy pleistocénneho zaľadnenia (viacero karov a jazier ľadovcového pôvodu). Na plochom vrchole je meteorologická stanica. Vrch s priľahlým okolím je chránenou prírodnou oblasťou.

Na juhovýchodne ležiacom vrchole Seebuck (1 450 m n. m.) je bývalá rozhlasová veža, ktorá slúži ako rozhľadňa a od roku 2013 je tam umiestnené Múzeum schwarzwaldskej šunky, tradičnej údeniny regiónu s chráneným zemepisným označením.

Fulda — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Hesensko medzi pohoriami Vogelsberg a Rhön na rieke Fulda severovýchodne od Frankfurtu nad Mohanom, súčasť metropolitnej oblasti Rýn-Mohan; 69-tis. obyvateľov (2020). Politické a kultúrne stredisko východného Hesenska. Z priemyselných odvetví sú zastúpené najmä textilný, gumársky, chemický, kovoobrábací, strojársky a elektrotechnický priemysel. Mesto je dopravnou križovatkou s významným železničným uzlom na vysokorýchlostnej železničnej trati Hannover – Würzburg (prestupný bod medzi miestnou a diaľkovou železničnou dopravou). Prechádza ním federálna cesta B27 spájajúca mesto Blankenburg (Sasko-Anhaltsko) s obcou Lottstetten (Bádensko-Württembersko) pri hranici so Švajčiarskom, má napojenia na diaľnicu A7 (najdlhšia diaľnica v Európe vedúca zo severu krajiny na juh) a diaľnicu A66 (vedúca z východu Hesenska na západ). V meste sa nachádza viacero vysokých škôl, múzeí a galérií. Je tiež sídlom katolíckeho biskupstva, katolíckej Biskupskej konferencie a Nemeckého evanjelického cirkevného snemu.

Na základe pôvodného germánsko-keltského osídlenia vznikol okolo roku 500 franský dvorec, ktorý bolo okolo roku 700 zničený. V roku 744 tam sv. Sturmius (aj sv. Sturmi alebo Sturm, *okolo 705, †779) na podnet sv. Bonifáca – apoštola Germánov založil benediktínsky kláštor. Keďže tam bol v roku 754 sv. Bonifác pochovaný, kláštorný kostol sa stal významným pútnickým miestom. Mesto Fulda sa vyvinulo v 8. stor. z osídlenia pri kláštore. Trhové, mincové a colné právo dostalo v roku 1019 a mestom sa stalo v roku 1114.

Kláštor postupne získal významné kráľovské a pápežské privilégiá, v roku 751 bol bezprostredne podriadený pápežovi, v roku 765 sa stal ríšskym opátstvom a v roku 774 získal od Karola Veľkého imunitu. Opáti kláštora boli od roku 968 prímasmi benediktínskych opátov Germánie a Galie a od roku 1220 ríšskymi kniežatami, v roku 1752 sa kláštorný kostol stal katedrálou (→ význam 1). Kláštor bol od svojho založenia jedným z najdôležitejších cirkevných a kultúrnych centier. V rokoch 822 – 842 bol opátom kláštora Hraban z Fuldy, ktorý z neho utvoril významné stredisko vzdelanosti. Miestna kláštorná škola bola jednou z najvýznamnejších vo vtedajšej Európe. Vznikli tam tzv. Fuldské anály. V 10. stor. tu boli aj významné iluminátorské dielne. Po roku 1571 sa Fulda stala centrom protireformácie. V roku 1734 bola tamojšia kláštorná škola pretvorená na univerzitu, ktorá pretrvala do roku 1805. Kláštor bol zrušený v roku 1803.

Pôvodný (prvý) kláštorný kostol bol postavený v polovici 8. stor. a zasvätený Kristovi Spasiteľovi a Panne Márii, nazýval sa aj Sturmiov kostol (nezachoval sa). Okolo roku 790 sa začala jeho monumentálna prestavba na karolovskú dvojchórovú trojloďovú baziliku s výrazne rozšíreným západným transeptom. Kostol nazývaný Ratgarova bazilika (podľa Ratgara, ktorý tam 802 – 17 bol opátom) bol posvätený v roku 819 a patril k najvýznamnejším príkladom karolovského umenia. Pod oboma chórmi sa nachádzali krypty, v západnom transepte bol hrob sv. Bonifáca. Kostol, ktorý vychádzal z rímskych prototypov (starý Chrám sv. Petra), patril niekoľko storočí k najväčším kostolom severne od Álp a bol vzorom pre viaceré významné stavby (napr. pre kostol Sankt Michael v Hildesheime). Pôvodné budovy kláštora boli postavené západne od kostola, v 10. stor. bol pred východný chór pristavaný rajský dvor.

Kostol aj kláštor boli počas stredoveku viackrát upravované, ale v podstate sa vo svojej stredovekej podobe (známe sú ich veduty zo 16. – 17. stor.) zachovali až do začiatku 18. stor., keď boli stredoveké stavby deštruované a začala sa monumentálna baroková prestavba celého areálu. Nový barokový kostol, od 1752 Katedrálu (dóm) Krista Spasiteľa a sv. Bonifáca (nemecky Dom Sankt Salvator und Bonifatius), navrhol a 1704 – 12 postavil Johann Dientzenhofer. Je to trojloďová bazilika s kupolou v hlavnej lodi a s dvojvežovým východným (hlavným) priečelím. V barokovom slohu boli v západnej časti v 18. stor. nanovopostavené aj budovy kláštora (dnes biskupský kňazský seminár). V budove dekanátu sa nachádza múzeum. Z pôvodného komplexu sa zachovala pohrebná kaplnka Michaelskirche, ktorá je jedným z najstarších zachovaných kostolov v Nemecku (posvätená 822). Pôvodne to bola rotunda postavená podľa vzoru rotundy Anastasis (zmŕtvychvstania) v Chráme Božieho hrobu v Jeruzaleme, v stredoveku bola prestavaná v románskom slohu.

Vo Fulde sa nachádza viacero ďalších kostolov a kláštorov, napr. barokový mestský kostol Sankt Blasius (1771 – 85), ktorý bol pôvodne románsky a založený začiatkom 12. stor. Na území mesta sa nachádzajú aj štyri kláštory symbolizujúce štyri konce kríža: františkánsky Frauenberg (založený 809), benediktínsky Petersberg (posvätený 836), Johannesberg (811) a Andreasberg (nazývaný aj Neunenberg, založený 1023), v ktorého kláštornom kostole Sankt Andreas sa zachovala krypta s nástennými maľbami z 11. stor.

K najvýznamnejším profánnym stavbám patrí barokový kniežací palác (nazývaný aj mestský palác, 1706 – 14), postavený J. Dientzenhoferom na mieste staršieho paláca zo 14. stor. a neskôr (v 19. stor.) klasicisticky upravený. Palác bol rezidenciou opátov ako ríšskych kniežat a je jedným z najvýznamnejších diel nemeckého baroka. V jeho komplexe sa nachádza aj oranžéria (1722 – 30), vybudovaná podľa plánov M. Welscha. Ďalšie významné profánne stavby sú napr. barokové budovy univerzity z 18. stor., viacero barokových mestských palácov a zvyšky mestských hradieb.

Haardt [hárt] — východná časť okraja Falckého lesa v Nemecku, maximálna výška 673 m n. m. Pahorkatinný reliéf; pestovanie viniča a ovocných stromov. Územím vedie časť nemeckej vínnej cesty.

Hagen — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v Porúrí; 188-tis. obyvateľov (2017). Stredisko hutníctva železa, priemysel kovoobrábací, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektrotechnický, chemický, gumársky, potravinársky, textilný. Dopravná križovatka. Vzniklo pravdepodobne v 11. stor., od 1746 mesto, od pol. 19. stor. hospodársky rozmach. Stavebné pamiatky: zámok Hohenlimburg (13. stor.), evanjelický kostol Johanniskirche (1784 – 50), barokové domy obchodníkov (18. stor.); zo zač. 20. stor., keď sa Hagen stal jedným z centier secesie (Jugendstil), pochádza viacero stavieb od významných secesných architektov, napr. P. Behrens je autorom projektov krematória (1906 – 07) a Cunovho (1908 – 11) i Goedekeho domu (1910), H. C. van de Velde záhradného mesta Hohenhagen (od 1906), secesnej budovy Karl-Ernst-Osthaus-Museum (1900 – 02, zachovaný iba pôvodný vstup, v 70. rokoch 20. stor. prestavaná) a i. Viaceré vysoké školy (napr. jediná diaľková univerzita v Nemecku), divadlo, múzeá, napr. vodný zámok Werdingen (13. stor., archeologické a paleontologické zbierky), Karl-Ernst-Osthaus-Museum (založené 1902, zbierky moderného umenia), Westfälisches Freilichtmuseum (múzeum remesiel a techniky v prírode) a i.

Hainichen — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Sasko severovýchodne od mesta Chemnitz; 8,6 tis. obyvateľov (2017). Priemysel textilný, kožiarsky, automobilový, nábytkársky, keramický. Prvýkrát písomne doložené 1235, mestské práva 1276, od 1342 mesto.

Halberstadt [-štat] — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na rieke Holtemme v severnom predhorí Harzu; 43-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, kovoobrábací, drevársky, potravinársky (mäsový), gumársky, chemický, textilný. Železničný uzol.

Založené 1108 spojením viacerých poľnohospodárskych a remeselníckych osád, ktoré vznikli pri biskupstve (pôvodne misionárska stanica, 808 povýšená Karolom Veľkým na biskupstvo, ktoré 989 dostalo trhové, mincové a colné právo). Koncom 13. stor. už významné mesto, 1387 člen Hanzy. Koncom 14. stor. sa od biskupstva osamostatnilo, 1486 sa dostalo opäť do jeho područia, 1648 – 62 bolo ako biskupské panstvo súčasťou Pruska-Brandenburska. Koncom 2. svetovej vojny bolo staré mesto takmer úplne zničené. Stavebné pamiatky: historické staré mesto (1993 – 98 zrekonštruované), gotický dóm Stephansdom (trojloďová bazilika budovaná od 1236 na mieste starej, 1491 vysvätená; jeden z najvýznamnejších príkladov nemeckej gotickej architektúry; klenotnica so vzácnymi exponátmi), komplex bývalého kláštora (najstaršie časti okolo 1150), renesančná radnica (1592 – 1611; pôvodne prepoštstvo), románsky kostol Liebfrauenkirche (1005 – 1146; trojloďová bazilika), románsky kostol Moritzkirche (11. stor., okolo 1240 prestavaný), gotické kostoly Martinikirche (1250 – 1350), Sankt-Katharinenkirche (bývalý dominikánsky kláštorný kostol, 14. stor.) a Sankt-Andreaskirche (bývalý františkánsky kláštorný kostol, zač. 14. storočia), Vodná veža (1444). Divadlo (budova z 1947 – 49), viaceré múzeá, napr. Mestské múzeum, Heineanum (ornitologické múzeum, jedno z najväčších v Nemecku), Berend-Lehmann-Museum (židovská história).

Halle, Halle an der Saale — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko na pravom brehu rieky Sála; 238-tis. obyvateľov (2017). Sídlo viacerých spolkových a krajinských úradov. Priemysel chemický, polygrafický, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov — osobné vagóny), kovoobrábací, elektronický, cementársky, potravinársky Významná dopravná križovatka, riečny prístav Halle-Trotha (začiatok vodnej cesty na Sále). Turistické stredisko, liečivé kúpele Wittekind pri slaných prameňoch. V blízkosti bohaté ložiská hnedého uhlia, vápenca a soli (ťažila sa od železnej doby).

Vzniklo na mieste starého osídlenia (od stredného a mladého paleolitu), prvýkrát písomne doložené 806 ako Halla (priestor, kde sa dobýva soľ), po 1150 mesto, od 1260 člen Hanzy, 1503 – 1680 rezidencia magdeburských arcibiskupov. V 16. stor. prevažne protestantské mesto, v 17. stor. centrum pietizmu.

Stavebné pamiatky: štvorvežový neskorogotický kostol Marktkirche Unser Lieben Frauen (Marienkirche; 1529 – 37; postavený na mieste dvoch starých románskych kostolov, z ktorých sa zachovali dve veže), neskorogotická zvonica Rote Turm (1418 – 1509), dóm (ranogotické jadro od 1280, 1520 – 23 neskorogoticky prestavaný, portál sakristie je z jedným z prvých ranorenesančných v strednom Nemecku), bývalé arcibiskupské sídlo Neue Residenz (od 1529), štvorkrídlový neskorogotický zámok Moritzburg (1484 – 1517, 1637 zničený, 1901 – 13 prestavaný; dnes Štátna galéria so zbierkami umenia 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Moritzkirche (1388 – 1511), neskorogotický kostol Ulrichskirche (od 1975 koncertná sála), hrad Giebichenstein (doložený 961, pôvodne rezidencia magdeburských biskupov, v súčasnosti sídlo Vysokej školy umenia a dizajnu).

Stredisko vedy s dlhoročnou tradíciou: viaceré vysoké školy, napr. univerzita (založená 1694), ktorá sa 1817 zlúčila s univerzitou vo Wittenbergu (založená 1502), v súčasnosti ako Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg, od svojho vzniku významné duchovné centrum (študovali na nej aj viacerí významní Slováci); najstaršia nemecká prírodovedecká spoločnosť Deutsche Akademie der Naturforscher Leopoldina (založená 1652 v Schweinfurte, od 1878 sídli v Halle); niekoľko ústavov Inštitútu Maxa Plancka a viacero iných vedeckovýskumných ústavov; vzdelávacia nadácia Franckesche Stiftungen (založená v 90. rokoch 17. stor. nemeckým evanjelickým teológom a pedagógom A. H. Franckem) a Cansteinov biblický ústav (založený v 90. rokoch 17. stor. A. H. Franckem a právnikom Carlom Hildebrandom von Canstein, *1667, †1719), ktorý sa venuje tlačeniu a šíreniu Biblie, v súčasnosti obidva pričlenené k univerzite; knižnice (napr. univerzitná a krajinská knižnica; Marienbibliothek — najstaršia a najväčšia evanjelická cirkevná knižnica v Nemecku); opera a viaceré divadlá; múzeá (napr. Händlovo múzeum v jeho rodnom dome, solivarské múzeum, archeologické múzeum a i.). Viaceré festivaly, napr. od 1952 každoročne usporadúvané Händlove slávnosti. Botanická a zoologická záhrada, planetárium.

Halle-Neustadt [nojštat] — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko západne od Halle; 46-tis. obyvateľov (2017). Vzniklo vyčlenením (1964) z mesta Halle (an der Saale). Slúži ako obytné sídlisko pre pracovníkov priemyselnej aglomerácie tvorenej mestami Halle, Leuna a Schkopau.

Halligen — malé ostrovy patriace do skupiny Severofrízskych ostrovov pri severnom pobreží Nemecka (10 ostrovov pri pobreží spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko medzi ostrovmi Amrum, Föhr a výbežkom pevniny Eiderstedt chránených od otvoreného mora zo západu troma piesočnými vyvýšeninami; 23,14 km², okolo 300 obyvateľov) a Dánska (dnes už jediný existujúci ostrov Mandø; 7,63 km², okolo 60 obyvateľov). Plochý reliéf. Pre zasolené pôdy sú poľnohospodárske aktivity obmedzené len na chov dobytka; poľnohospodárske usadlosti sú pre morské búrky situované na 4 až 5 m vysokých, umelo vytvorených vyvýšeninách. Turistická oblasť. Ostrovy vznikali od stredoveku z bahnitých usadenín a zvyškov pevniny vybudovaním hrádzí chrániacich územia pred činnosťou mora. Všetky ostrovy patriace Nemecku vrátane piesočných vyvýšenín sú súčasťou národného parku Schleswig-Holsteinisches Wattenmeer (vyhlásený 1985, 285-tis. ha), z nich 3 ostrovy (Hamburger Hallig, Norderoog, Südfall) sú prírodné chránené územia.

Halštrovské hory, nem. Elstergebirge — hornatina v Česku a Nemecku medzi Krušnými horami a Smrčinami, najvyšší vrch Kapellenberg (v nemeckej časti), 759 m n. m. Pramenná oblasť rieky Weisse Elster (Bílý Halštrov). Zalesnená. Na českom území sa Halštrovské hory považujú za súčasť Smrčín.

Hamburg, Slobodné a hanzové mesto Hamburg, nem. Freie und Hansestadt Hamburg — prístavné mesto a spolková krajina v severnej časti Nemecka pri ústí riek Alster a Bille do Labe. Vlastný Hamburg (vnútorné mesto) je vzdialený asi 110 km od ústia Labe do Helgolandského zálivu (Severné more); 755 km², 1,821 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť 5,300 mil. obyvateľov (2017). Podľa počtu obyvateľov aj podľa rozlohy 2. najväčšie mesto Nemecka (po Berlíne). Stredisko priemyslu, obchodu, vedy, školstva a kultúry. Sídlo krajinských a mnohých spolkových úradov (riaditeľstvo lodnej dopravy, hlavné finančné riaditeľstvo, hlavné riaditeľstvo pôšt, spolkových dráh), konzuláty. Významný lodný, strojársky, letecký, chemický, petrochemický a elektrotechnický priemysel, ďalej hutnícky (farebná aj čierna metalurgia), potravinársky (mlynársky, olejársky, mäsový, mliekarský, lúparne ryže, výroba čokolády), tabakový, textilný, optický a polygrafický priemysel. Významná dopravná križovatka, medzinárodné letisko, tretí najväčší prístav Európy dostupný pre námorné lode do 100 000 BRT (89 km², 57 prístavných zátok, okolo 900 žeriavov), najväčšie kontajnerové prístavisko Európy; Hamburg má mestskú dráhu (S-Bahn), visutú dráhu (Hochbahn) a podzemnú dráhu (U-Bahn), popod Labe vedie starý secesný tunel (postavený 1907 – 11) a nový tunel (sprevádzkovaný 1975); počtom mostov (vyše 2 500) cez množstvo kanálov patrí Hamburg na popredné miesta v Európe (nazývaný aj Benátky severu), k najvýznamnejším patria Lombardský most (1865 – 68) a Kennedyho most (1952), ktoré sa klenú nad rozhraním vodných plôch Binnenalster a Aussenalster vytvorených prehradením rieky Alster.

Založené v 1. pol. 9. stor. na zabezpečenie územia dobytého Franskou ríšou, od 831 sídlo biskupstva, od 848 arcibiskupstva. Začiatok rozmachu mesta nastal počas vlády rodu Schauenburgovcov (od 1111), rozsiahle obchodné, colné a námorné privilégiá mu 1189 udelil cisár Fridrich I. Barbarossa. Vďaka obchodu sa vyvinulo na významnú súčasť severonemeckej Hanzy (od 1241 jej člen), koncom stredoveku malo okolo 13-tis. obyvateľov. R. 1510 získalo štatút ríšskeho a slobodného hanzového mesta. Reformácia preň znamenala ďalší rozmach: 1588 tam bola založená prvá nemecká a severoeurópska burza a 1665 prvá nemecká obchodná komora. Počas napoleonských vojen Hamburg obsadili francúzske jednotky (1806 – 14) a po ich odchode sa konštituoval ako slobodný mestský štát, ktorý sa stal členom Nemeckého spolku (1815). Po zjednotení Nemecka (1871) si zachoval samostatnú obchodnú a colnú politiku a k ríši sa (s výnimkou voľnej zóny prístavu) pripojil až 1888 colnou úniou. R. 1842 zničil veľkú časť starého mesta požiar, počas 2. svetovej vojny (1943 – 45) bol Hamburg takmer zničený spojeneckými náletmi a po jej skončení sa stal súčasťou britského okupačného pásma. Do NSR vstúpil 1949 ako samostatné slobodné a hanzové mesto.

Stavebné pamiatky: radnica (1886 – 97) v štýle severonemeckej neorenesancie s bronzovými plastikami nemeckých cisárov a s vežou (112 m); štvorhalový neogotický tehlový kostol Sankt Petrikirche (1844 – 49, veža 1873 – 77), v jeho interiéri krídlový hlavný oltár (1379 – 83) od Bertrama z Mindenu (dnes v Kunsthalle); gotický trojloďový pseudohalový kostol Sankt Katarinenkirche (1350 – 1425, baroková zvonica zo 17. stor.); gotický tehlový kostol Sankt Jacobi (14./15. stor., organ 1689 – 93); z pôvodného neogotického kostola Sankt Nikolai (1846 – 74) sa po bombardovaní 1945 zachovala 145 m vysoká veža Nikolaiturm (1882); barokový kostol Sankt Michaeliskirche (1786 na mieste staršieho; najväčší hamburský kostol) so 132 m vysokou západnou vežou (Michael); burza (založená 1558; dnešná budova 1839 – 41, 1950 zreštaurovaná); administratívna budova Chilehaus (1922 – 24, Fritz Höger), vrcholné dielo expresionistickej tehlovej architektúry. K významným dielam súčasnej architektúry patrí napr. televízna veža Heinrich-Hez-Turm (1965 – 68), výšková budova firmy Unilever (1959 – 64), multifunkčná hala Aréna (Color Line Arena, otvorená 2002, kapacita 16-tis. divákov; slúžiaca na športové, ale aj na kultúrne podujatia), súbor administratívnych budov Berliner Tor-Center (2004), budova Labskej filharmónie (Elbphilharmonie, 2007 – 17) a i. Významné kultúrne a vedecké centrum.

Viacero významných hudobných scén a telies, napr. → Hamburská štátna opera s Hamburským štátnym filharmonickým orchestrom a s baletným súborom (Hamburg Ballet), početné koncertné sály, napr. Laeiszhalle (Musikhalle Hamburg, 1904 – 08), činoherné divadlá, napr. Deutsches Schauspielhaus (1900; podľa projektov F. Fellnera a H. Helmera), Thalia-Theater (založené 1843), ľudové divadlo Ohnsorg-Theater (založené 1902), Ernst-Deutsch-Theater (1951, divadelný komplex v priestoroch bývalej továrne Kampnagel, v 20. rokoch 20. stor. centrum moderného expresionistického divadla, v súčasnosti početné festivaly a výstavy súč. výtv. umenia), Operettenhaus (význ. muzikálové divadlo), početné kabarety a varieté. Viaceré múzeá, napr. Múzeum hamburských dejín (1912, F. Schumacher), Altonaer Museum (etnografické, botanické, zoologické a geologické zbierky, zbierky lodí a i.), technické múzeá (lodí, ponoriek) a i. Vyše 80 galérií, napr. galéria umenia Kunsthalle (1863 – 68, prístavby 1914 – 19 a 1956; európske umenie 19. stor. s dôrazom na nemeckých romantikov), pri nej Galéria súčasnosti (Galerie der Gegenwart; 1978 – 82, O. M. Ungers), Deichtorhallen (1911 – 14, o. i. fotografické výstavy) a i.

Niekoľko univerzít a vysokých škôl, napr. Hamburská univerzita (založená 1919) patriaca k najväčším v Nemecku, technická univerzita (založená 1978), vedeckovýskumné ústavy, napr. viacero ústavov Inštitútu Maxa Plancka, nemecké výskumné stredisko fyziky častíc (DESY, Deutsches Elektronen-Synchrotron; založené 1959), jedno z najvýznamnejších na svete a i. Početné knižnice (najstaršia Commerzbibliothek založená 1735). Kongresové centrum (Congress Centrum Hamburg; 1973). Botanická (založená 1821) a zoologická (1907) záhrada, planetárium. V časti Sankt Pauli známa ulica Reeperbahn s početnými barmi, nočnými klubmi a diskotékami.

Hameln — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Dolné Sasko pri ústí rieky Hamel do Vesery 40 km juhozápadne od Hannoveru; 57-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (mlyny, pivovary), elektrotechnický, textilný (výroba kobercov), strojársky, farmaceutický, keramický; riečna lodenica. Cestný uzol, riečny prístav. Vzniklo z osady pri brode cez Veseru na križovatke obchodných ciest, pri ktorej mnísi z Fuldy založili v polovici 9. stor. benediktínsky kláštor, okolo 1200 dostalo mestské práva, od 1426 člen Hanzy. V 16. stor. hospodársky rozkvet, od 1867 súčasť Pruska. Stavebné pamiatky: zachované staré mesto (pôvodne opevnené) s viacerými štítovými domami v štýle tzv. veserskej renesancie (Weserrenaissance), napr. Leisthaus (1585 – 89), Rattenfängerhaus (1602 – 03), Dempterhaus (1607 – 08), Stiftsherrenhaus (1558, dnes múzeum); halový gotický kostol Sankt Bonifatius (11. – 14. stor.) a i. V blízkosti Hamelnu (15 km juhovýchodne) leží mestečko Bodenwerder, v ktorom žil Karl Friedrich Hieronymus von Münchhausen (*1720, †1797), vzor literárnych münchhauseniád.

Hamm — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko na rieke Lippe na severovýchodnom okraji Porúria; 170-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, strojársky, kovoobrábací (drôtovňa), elektrotechnický, chemický, stavebných materiálov, drevársky, textilný, potravinársky. Významná dopravná križovatka, prístav na rieke Lippe a prieplave Datteln-Hamm-Kanal. Kúpele. V miestnej časti Hamm-Pelkum ťažba čierneho uhlia; jadrová elektráreň v miestnej časti Hamm-Uentrop zatvorená 1990. Založené 1227, od 1279 mesto, od 2. pol. 15. stor. člen Hanzy, v 16. stor. jedno z jej najvýznamnejších miest. Po požiari 1763 znovuvybudované. Stavebné pamiatky: evanjelický gotický kostol Pauluskirche (13. – 14. stor.), rímskokatolícky farský kostol Sankt Agnes (1507 – 15). Múzeum (zbierky starovekého egyptského, gréckeho a rímskeho, ako aj stredovekého sakrálneho umenia).

Hanau — mesto v strednej časti Nemecka v spolkovej krajine Hesensko na pravom brehu Mohanu pri ústí rieky Kinzig 17 km východne od Frankfurtu nad Mohanom; 95-tis. obyvateľov (2017). Priemysel gumársky (výroba automobilových pneumatík), elektrotechnický, chemický, strojársky, kovoobrábací, klenotnícka výroba. Dopravná križovatka, riečny prístav. Prvýkrát písomne doložené 1143, 1303 získalo mestské práva. Významným impulzom rozvoja mesta bol príchod flámskych a valónskych protestantov (koniec 16. stor.), ktorých zásluhou sa najmä od 2. pol. 18. stor. rozvinulo zlatníctvo. Počas 2. svetovej vojny bolo mesto značne poškodené. Stavebné pamiatky: renesančný Nemecký zlatnícky dom (Deutsches Goldschmiedehaus, 1537 – 38; pôvodne radnica, dnes múzeum, o. i. stála výstava zlatníckych prác), barokový zámok Philippsruhe (1701 – 12, 1875 – 80 prestavaný; dnes historické múzeum, o. i. so zbierkami fajansy z manufaktúry založenej 1661), baroková radnica (1723 – 33), pred ňou národný pamätník bratov Grimmovcov (1896), ktorí sa v meste Hanau narodili, zakonzervované ruiny holandsko-valónskeho dvojkostola (1600 – 1608, 1945 zničený) a i.

Hannover — mesto v severnom Nemecku na rieke Leine (prítok rieky Aller) a na Stredonemeckom kanáli, administratívne stredisko spolkovej krajiny Dolné Sasko; 533-tis. obyvateľov (2017). Významné priemyselné, obchodné, vedecké a kultúrne stredisko. Priemysel dopravných prostriedkov (výroba automobilov, lokomotív a vagónov), gumársky, strojársky, elektrotechnický, chemický, textilný, odevný, potravinársky (výroba čokolády a cukroviniek, pivovary). Významná dopravná križovatka, medzinárodné letisko. Pôvodne trhová osada, 1241 mestské práva. R. 1636 sa Hannover stal rezidenčným mestom a hlavným mestom Hannoverska; 1866 anektovaný Pruskom. Počas 2. svetovej vojny silno poškodený. Od 1946 administratívne stredisko Dolného Saska.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol Marktkirche (14. stor.) a Stará radnica (15. stor.) v štýle severonemeckej tehlovej gotiky, barokové rímskokatolícke kostoly Johanniskirche (1666 – 70) a Sankt-Clemenskirche (1711 – 18), barokový zámok Leineschloss (1742 – 46, 1817 – 42 klasicisticky prestavaný, 1958 – 61 obnovený, dnes sídlo dolnosaského snemu), klasicistický palác Wangenheim (1829 – 33), Nová radnica (1903 – 08), mestská hala (1912 – 13), budova firmy Continental (1913 – 14, P. Behrens), Anzeiger-Hochhaus (1927 – 28, Fritz Höger; vrcholná stavba expresionizmu, jedna z prvých výškových budov v Hannoveri), správna budova firmy Bahlsen (1910 – 12, 1972 – 74), Gehry-Tower (2000 – 2001, F. O. Gehry) a i.

Viaceré vysoké školy (univerzita založená 1831, od 1879 sídli v zámku Welfenschloss) a výskumné ústavy (napr. jeden z ústavov Inštitútu Maxa Plancka), knižnice, krajinský archív, múzeá a galérie, napr. Dolnosaské krajinské múzeum (o. i. prírodopisné a etnografické zbierky), Kestner-Museum (umelecké zbierky od staroveku po renesanciu), Wilhelm Busch Museum (zbierky karikatúr; sídli v zámku Georgenpalais v záhrade Georgengarten) a i. Vyše 20 divadiel, opera (vznikla vyčlenením zo zámockého divadla, ktoré hralo operné predstavenia už 1689; sídli v neskoroklasicistickej budove z 1852). Kongresové a veľtrhové mesto, napr. Hannover Messe (od 1947; najväčší priemyselný veľtrh na svete na jednej z najväčších výstavných plôch v Európe), veľtrh informačnej a telekomunikačnej techniky CeBIT (od 1986), 2000 sa v Hannoveri konala svetová výstava EXPO 2000 a i. Viaceré parky a záhrady, z ktorých najvýznamnejšie sú Herrenhausen Gärten (založené pri zámku Herrenhausen, 1665 – 66; zničený počas 2. svetovej vojny) tvorené štyrmi záhradami: Grosser Garten (založená 1666, jedna z najvýznamnejších zachovaných barokových záhrad v Európe), Berggarten (založená 1666, tropické skleníky), Georgengarten (1770, anglický park) a Welfengarten (1717) so zámkom Welfenschloss (1857, sídlo univerzity). Zoologická záhrada.

Harz [harc] — asymetrické hrasťové pohorie v strednom Nemecku medzi riekami Leina a Sála; dĺžka 95 km, šírka 30 km. Od severozápadu klesá z priemerných výšok 800 – 900 m n. m. (Horný Harz, Oberharz, od 1960 prírodný park, rozloha 950 km²) na juhovýchod do 350 – 500 m n. m. (Dolný Harz, Unterharz), najvyšší vrch Brocken, 1 142 m n. m., západná časť územia je rozčlenená hlbokými dolinami tiahnucimi sa hlboko dovnútra pohoria. Je budovaný najmä vápencami a pieskovcami, najvyššie polohy kremencami a granitmi. Mierne podnebie, ročný. úhrn zrážok 1 000 – 1 700 mm (jedna z najvlhších oblastí Nemecka). Najväčšie rieky územia sú Bode a Oker prameniace na severnom a severovýchodnom okraji úbočia Brockenu. Ihličnaté a zmiešané lesy, v nižších polohách bučiny, miestami rašeliniská, sčasti odlesnené stráne sú využívané ako horské lúky. V dolinách riek viacero riečnych priehrad s vodnými nádržami zásobujúcimi úžitkovou a pitnou vodou i vzdialenejšie severonemecké mestá. Riedko osídlená krajina. V stredoveku ťažba rúd olova, zinku, medi, železa a striebra (ložiská striebornej rudy okolo Goslaru boli najbohatšie v Európe), v súčasnosti je ťažba medi, hnedého uhlia, kamennej a draselnej soli sústredená v podhorí. Lesné hospodárstvo, v nižších polohách poľnohospodárstvo. Vyhľadávaná oblasť rekreácie a turistiky (viacero kúpeľov, strediská zimnej a letnej turistiky) so strediskami Braunlage, Sankt Andreasberg, Bad Harzburg, Altenau, Bad Grund, Blankenburg, Thale, Schierke a i.

Hase [háze] — rieka v Nemecku, pravostranný prítok Emže; dĺžka 193 km. Pramení v Teutoburskom lese, ústi v meste Meppen. Na hornom toku západne od Melle bifurkáciou (prostredníctvom vodných tokov Else a Werre) spojená s Veserou.

Havel → Havola

Havola, nem. Havel — rieka v severových. Nemecku, najdlhší prítok Labe; dĺžka 325 km, rozloha povodia 24 096 km², priemerný ročný prietok v ústí 115 m³/s. Pramení na Meklenburskej jazernej pahorkatine, preteká viacerými jazerami (Schwielow, Trebel, Plauer a i.), ústi pod mestom Havelberg. Splavná 243 km. Hlavný prítok: Spréva (ľavostranný).

Prostredníctvom viacerých prieplavov (Odriansko-havolský prieplav, prieplavy Finow, Labe – Havola a Teltowkanal) je Havola spojená s Odrou a umožňuje spojenie medzi Labe a Odrou. R. 1951 – 52 bol medzi mestami Henningsdorf a Ketzin vybudovaný Havolský prieplav (nem. Havelkanal, dĺžka 34,9 km) slúžiaci na obchvat záp. Berlína. Väčšie mestá na Havole: Berlín, Postupim, Brandenburg. Na dolnom toku v blízkosti mesta Havelberg sa rozkladá Westhavelland (1 315 km²), najväčší prírodný park spolkovej krajiny Brandenbursko.

Heide [haj-] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko; 22-tis. obyvateľov (2017). Strojársky priemysel. Prvýkrát písomne doložené 1404, 1447 – 1559 hlavné mesto slobodnej sedliackej republiky Dithmarschen, na hlavnom námestí (Marktplatz; 4,7 ha) sa každú sobotu konali krajinské zhromaždenia (v súčasnosti trhy). Od 1870 mesto. Stavebné pamiatky: neskorogotický kostol Sankt Jürgen (14. – 15. stor., v 16. – 17. stor. upravený), vodná veža (1903). Vysoké školy, múzeá.