Aakjær [ókér], Jeppe, vlastným menom J. Jensen, 10. 9. 1866 usadlosť Aakjær, Fly pri Skive – 22. 4. 1930 Jenle pri Skive — dánsky spisovateľ a básnik. V románoch Deti hnevu (Vredens børn, 1904) a Radosť z práce (Arbejdets glæde, 1914), ako aj v poviedkach a drámach zobrazil sociálne rozpory vidieka, najmä kruté životné podmienky dánskych roľníkov. Básnik vidieka, lásku k rodnému kraju vyjadril v zbierke básní Piesne raže a iné básne (Rugens sange og andre digte, 1906), ktorá je čiastočne napísaná nárečím. Autor básnických zbierok Z mojej vidieckej ságy. Malý sedliacky príbeh (Af min hjemstavns saga. Lidt bondehistorie, 1919) a Pod večernými hviezdami. Básne (Under aftenstjernen. Digte, 1927) i niekoľkých memoárov (1928 – 34).

Abell, Kjeld, 25. 8. 1901 Ribe – 5. 3. 1961 Kodaň — dánsky dramatik. Po štúdiu v Paríži a Kodani sa živil ako scénický výtvarník. Preslávil sa modernisticky ladenou drámou Stratená melódia (Melodien der blev væk, 1935), v ktorej zosmiešnil malomeštiacke hodnoty a konvecie. V dráme Anna Sophie Hedvig (1939) upozornil na nebezpečenstvo nacistických ideológií. Autor divadelných hier Judith (1940), Kráľovná sa vracia (Dronning går igen, 1943), Silkeborg (1946) s protivojnovou tematikou, Dni v oblaku (Dage på en sky, 1947), Andersen alebo rozprávka jeho života (Andersen eller hans livs eventyr, 1955), Dáma s kaméliami (Kameliadamen, 1959), Výkrik (Skriget, 1961) a knihy esejí Divadelné úvahy vo veľkonočnom počasí (Teaterstrejf i påskevejr, 1962).

Abildgaard [abilgór], Ove, 17. 9. 1916 Lemvig – 11. 10. 1990 Kodaň — dánsky básnik a prekladateľ, predstaviteľ individualisticky ladenej poézie reflexívneho charakteru. R. 1967 – 86 pôsobil ako programový riaditeľ dánskeho rozhlasu. Autor básnických zbierok Žeravé kamene (Glødende sten, 1952), Letná ozvena (Sommeren ekko, 1954), Pomalá jar (Det langsomme forår, 1957), A Lisina ruka v mojej (Og Lises hånd i min, 1972) a pamätí.

Andersen, Benny, 7. 11. 1929 Kodaň — dánsky spisovateľ a textár. Od 1972 člen Dánskej akadémie. Debutoval zbierkou Hudobný úhor (Den musikalske ål, 1960), neskôr písal texty piesní, ktoré väčšinou sám zhudobnil (Svanteho piesne, Svantes viser, 1972). Jeho básnická zbierka Svet za zaváracím pohárom (Verden udenfor syltetøjsglasset, 1990) je charakteristická nostalgickými spomienkovými pasážami. Autor básnických zbierok Kamera s použitím kuchyne (Kamera med køkkenadgang, 1962), Tu v rezervácii (Her i reservated, 1971) a Nad istými vodami (Over visse vande, 1981), zbierky poviedok Vankúše (Puderne, 1965) a Cez rameno (Over skulderen, 1983), ako aj početných rozhlasových a televíznych hier, poviedok a noviel.

Andersen, Hans Christian, 2. 4.1805 Odense – 4. 8.1875 Kodaň — dánsky spisovateľ, rozprávkar. Pochádzal z chudobných pomerov. Po otcovej smrti prestal chodiť do školy a začal pracovať v miestnej továrni. R. 1819 (ako 14-ročný) odišiel do Kodane, kde sa chcel venovať divadlu, neúspešne sa pokúsil uplatniť ako herec a neskôr ako spevák. Vďaka riaditeľovi Kráľovského divadla Jonasovi Collinovi (*1776, †1861), ktorý sa stal jeho mecenášom, pokračoval v štúdiu (v Slagelse a Helsingøre). V tom čase napísal prvú poviedku Duch v Palnatokovom hrobe (Gjenfærdet ved Palnatokes grav, 1822; vyšla pod pseudonymom William Christian Walter vytvorenom z mien jeho obľúbených autorov W. Shakespeara a W. Scotta), uznanie však získal fantastickým príbehom Prechádzka od Holmenského kanála k východnému bodu ostrova Amager v rokoch 1828 a 1829 (Fodreise fra Holmens Canal til Østpynten af Amager i årene 1828 og 1829).

Mal mimoriadne široký okruh známych a priateľov medzi spisovateľmi (Ch. Dickens, O. Wilde), vzdelancami (S. A. Kierkegaard) i osobnosťami na kráľovských dvoroch. Bol populárny ako zábavný spoločník a pútavý rozprávač, dlhodobo bol hosťom šľachtických rodín v Dánsku i v cudzine. Podnikol asi 30 ciest do zahraničia – v Európe (Bratislavu navštívil 4. júna 1841), do Orientu i sev. Afriky, celkove strávil v zahraničí asi 9 rokov. Jeho denníky z ciest s poznámkami a ilustráciami sa stali podkladom cestopisov (Rozprávkarov bazár, H. Ch. Andersen známy a neznámy, En digters bazar, 1842; slov. 2007; Vo Švédsku, I Sverrig, 1851; V Španielsku, I Spanien, 1863), v ktorých sa prelína novinársky štýl s poetickým a so sociálne angažovaným zobrazením skutočnosti.

Preslávil sa najmä ako autor rozprávok a fantazijných príbehov (obidva žánre sa v jeho tvorbe úzko prelínajú). Originálnym spôsobom inovoval výrazové prostriedky žánru umelej rozprávky, používal napr. hovorovú dánčinu, ktorú ozvláštnil poetickým hraním sa so slovami. Jeho rozprávky sú charakteristické neobyčajným rozprávačským umením, vynikajú humorom, iróniou, satirou a typickým zosmiešňovaním hlúposti a namyslenosti, ale aj súcitom so sociálne slabými, ich ústrednými postavami sú aj predmety (porcelánové i cínové figúrky, snehuliak, ihla) a zvieratá (slávik, labuť), ktoré oživil (personifikoval) a prostredníctvom nich vykreslil krásne i smutné stránky života. Andersen napísal vyše dvesto rozprávok a poviedok fantazijného charakteru, k najznámejším patria Kresadlo (Fyrtøiet, 1835), Princezná na hrášku (Prinsessen paa ærten, 1835), Palculienka (Tommelise, 1835), Malá morská víla (Den lille Havfrue, 1837), O škaredom káčatku (Den grimme ælling, 1843), Cisárov slávik (Nattergalen, 1843), Snehová kráľovná (Sneedronningen, 1844) a Dievčatko so zápalkami (Den lille pige med svovlstikkerne, 1848). R. 1835 vyšiel prvý zošit Rozprávky pre deti (Eventyr, fortalte for børn) so štyrmi rozprávkami, do 1841 vyšlo ďalších päť zošitov, 1843 vyšiel ďalší pod názvom Nové rozprávky (Nye eventyr) a do 1872 vychádzali zošity rozprávok pod názvom Rozprávky a príbehy (Eventyr og historier) určené deťom i dospelým čitateľom. Andersenova tvorba bola ovplyvnená aj jeho osobnými problémami (cítil sa nedocenený) a zložitými, väčšinou platonickými vzťahmi. Svoj život považoval za rozprávkový príbeh a zdôrazňoval, že poznanie jeho života je súčasne kľúčom k pochopeniu jeho rozprávok; často ich ilustroval vlastnými kresbami a kolážami. Vytváral rôzne obrázkové knihy, a najmä vystrihovačky z papiera, z ktorých mnohé boli rozmerné a veľmi komplikované, väčšinou s ornamentálno-figurálnymi motívmi. Veľakrát vznikali počas rozprávania vlastných príbehov v spoločnosti detí a Andersenových hostiteľov.

Rozsiahla a žánrovo rozmanitá je aj jeho beletristická a publicistická tvorba. Patril k prvým autorom románov zo súčasnosti v dánskej literatúre, zaslúžil sa o povznesenie tohto žánru. Úspech získal už prvými románmi Improvizátor (Improvisatoren, 1835), O.T. (1836) a Iba muzikant (Kun en spillemand, 1837), ako aj zbierkou krátkych, lyricky ladených próz Obrázková kniha bez obrázkov (Billedbog uden billeder, 1839, slov. 2012) a posledným románom Šťastný Peer (Lykke-Peer, 1870). Životné zážitky spracoval v niekoľkých autobiografiách, k najznámejším patrí Rozprávka môjho života (nem. Märchen meines Lebens ohne Dichtung, 1847; v dánčine Mit livs eventyr, 1855; slov. 1956). Napísal takmer tisíc básní, ktoré boli sčasti publikované v 8 básnických zbierkach. Viaceré z básní boli zhudobnené a stali sa súčasťou dánskeho hudobného dedičstva, napr. pieseň Dánsko, moja domovina (Danmark, mit fædreland, aj V Dánsku som sa narodil, I Danmark er jeg født, 1850; hudba Henrik Rung a Poul Schierbeck). Andersenova úspešná kariéra a medzinárodné uznanie však boli v rozpore s jeho nie veľmi šťastným osobným životom.

Už za Andersenovho života boli jeho diela preložené do viacerých jazykov, niektoré vyšli najprv v angličtine (1869 – 71 bolo v USA vydané v desiatich zväzkoch jeho súborne dielo) alebo v nemčine (Improvizátor, Der Improvisator, 1835) a v súčasnosti sú v opakovaných reedíciách vydávané vo viacerých krajinách. Na Slovensku k prvým vydaniam patria Konvalinky. Vybrané poviedky H. Ch. Andersena pre milú našu mlaď a jej priateľov (1888; 11 rozprávok) a Andersenove poviedky (1910), odvtedy vychádzajú nepretržite (s rôznym časovým odstupom) v rôznych výberoch. Viaceré rozprávky boli adaptované, na ich motívy vznikli mnohé divadelné hry, muzikály, balety (Lera Auerbachová, Auerbach: Malá morská víla), animované i hrané filmy a výtvarné (ilustrácie D. Kállaya a K. Štanclovej) i hudobné (I. Stravinský: Slávik, J. Hatrík: Statočný cínový vojačik) diela. V Andersenovom rodnom dome v Odense je na jeho počesť od 1908 zriadené múzeum, vo viacerých mestách sa nachádzajú pamätníky, napr. v Kodani na pobreží je socha malej morskej víly (1913) od sochára Edvarda Eriksena (*1876, †1959), v Bratislave Andersenova socha od T. Bártfaya (2006). Od 1956 (každé dva roky) Medzinárodné združenie pre detskú knihu IBBY udeľuje Cenu Hansa Christiana Andersena v oblasti literárnej tvorby pre deti a mládež a za ilustračnú tvorbu, 1967 bol deň Andersenovho narodenia vyhlásený IBBY za Medzinárodný deň detskej knihy.

Baggesen [bagesn], Jens Immanuel, 15. 2. 1764 Korsør – 3. 10. 1826 Hamburg — dánsky básnik a prekladateľ. Písal po dánsky a nemecky. Jeho tvorba je ovplyvnená končiacim sa klasicizmom a nastupujúcim romantizmom, jeho veršované Komické poviedky (Komiske fortællinger, 1785) zachytávajú sentimentálne nálady. Autor sugestívne napísaného cestopisu Labyrint (Labyrinthen, 1792 – 93), v ktorom zachytil dojmy z Nemecka.

Bang, Herman, 20. 4. 1857 Als – 29. 1. 1912 Ogden, Utah — dánsky spisovateľ. Pôvodne herec, režisér a novinár. V tvorbe bol ovplyvnený francúzskou naturalistickou školou, ktorú propagoval v zborníku kritických štúdií a esejí Realizmus a realisti (Realisme og realister, 1879) a uplatnil aj v prvých románoch, napr. Beznádejné pokolenia (Håbløse slægter, 1880). Neskôr písal impresionisticky ladené poviedky (Tiché existencie, Stille eksistenser, 1886; zbierka poviedok Pod jarmom, Under åget, 1890) a romány (Štuka, Stuk, 1887; Tina, Tine, 1889), v ktorých zobrazoval existenčné problémy a nerovné zápasy s nepriazňou osudu.

Ditlevsenová (Ditlevsen), Tove, 14. 12. 1917 Kodaň – 7. 3. 1976 tamže — dánska prozaička a poetka. V tvorbe venovala pozornosť najmä osudom žien z prostredia veľkomesta, napr. v básnickej zbierke Dievčenská duša (Pigesind, 1939). V básnickej zbierke Ženská duša (Kvindesind, 1955) sa zaoberala analýzou vzťahov mužov a žien. V jej prózach zohrávajú veľkú úlohu osudy zanedbávaných detí a problematika ženských práv. Je autorkou románov Krivda na dieťati (Man gjorde et barn fortrærd, 1941), Ulička detstva (Barndommens gade, 1943), Viliamova izba (Vilhelms værelse, 1975), Tváre (Ansigterne, 1968), esejí Útek od drezu (Flugten frå opvasken, 1959) a i.

Ewald, Johannes, 18. 11. 1743 Kodaň – 17. 3. 1781 tamže — dánsky básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov dánskej literatúry 18. stor. Predstavuje prechod od klasicizmu k romantizmu, pričom v tvorbe kládol dôraz na ľudskú individualitu. Inšpiroval sa dielami francúzskych klasicistických dramatikov a dielami G. W. Leibniza, W. Shakespeara, L. Sterna, H. Fieldinga a i.

V roku 1764 debutoval alegorickou prózou Chrám Šťasteny (Lykkens tempel), z ktorej vychádzal pri písaní svojej prvej klasicistickej drámy Adam a Eva (Adam og Eva, 1765). Ewaldova poézia je charakteristická romantickou citovosťou a individualizmom, napr. v intímnej básni Keď som bol chorý (Da jeg var syg, 1771). V óde Blaženosť v Rungstede (Rungsteds lyksaligheder, 1775) sa prejavil jeho nový pohľad na prírodu. Hrdinskými spevohrami Balderova smrť (Balders død, 1773) a Rybári (Fiskerne, 1779) položil základy modernej dánskej drámy. V spevohre Rybári opísal akciu na záchranu stroskotanej lode neďaleko pobrežia pri Horbæku (severne od Kodane). Jedna z jej piesní – Kráľ Kristián stál pri vznešenom stožiari (Kong Christian stod ved højen mast) sa stala dánskou národnou piesňou a kráľovskou hymnou (hudbu skomponoval Johann Hartmann).

Ewaldovým najvýznamnejším prozaickým dielom je nedokončená autobiografia Život a názory (Levnet og meninger, vyšla posmrtne 1804 – 08), v ktorej opisuje svoje dobrodružné cesty, citové vzťahy a nenaplnené ilúzie. Zobrazil portrét mladého človeka s túžbou po slobode, ktorý však uspokojením svojich túžob zároveň prichádza o životné šťastie.

Gesta Danorum — rozsiahlo poňaté dejiny Dánov, ktoré okolo 1200 v latinčine spracoval → Saxo Grammaticus.

Hansen, Martin Alfred, 20. 8. 1909 Strøby — 17. 6. 1955 Kodaň — dánsky prozaik. Debutoval sociálnorealistickými románmi z vidieckeho prostredia. Počas 2. svet. vojny sa aktívne zapojil do hnutia odporu, jeho pikoreskné romány Jonatanova cesta (Jonatans rejse, 1941) s ľudovými prvkami zobrazujúci alegóriu dobra a zla a Šťastný Krištof (Lykkelyhe Kristoffer, 1945) napísané počas vojny mali byť v období okupácie povzbudením pre dánsky národ. V zbierkach poviedok Tŕnistý ker (Tornebusken, 1946) a Jarabica (Agerhønen, 1947) sa zaoberal problematikou ľudského utrpenia. Po vojne sa stal vplyvným autorom skupiny okolo časopisu Heretica, zdôrazňoval potrebu nového protinaturalistického smeru v povojnovej kríze hodnôt. Jeho najpopulárnejším dielom je pôvodný rozhlasový román Klamár (Løgneren, 1950) zaoberajúci sa vnútorným prerodom človeka. Autor esejí Myšlienky v komíne (Tanker i en skorsten, 1948), dokumentárnej historickoetnografickej štúdie Drak a býk (Orm og tyr, 1952) a i.

Heiberg [haj-], Johan Ludvig, 14. 12. 1791 Kodaň – 25. 8. 1860 Bonderup — dánsky dramatik a literárny kritik. R. 1822 – 25 pôsobil ako lektor dánskeho jazyka v Kiele. R. 1839 – 49 dramaturg, 1849 – 56 riaditeľ Kráľovského divadla v Kodani. Vydával noviny Kjøbenhavns flyvende Post (1827 – 30), v ktorých presadzoval vlastné estetické názory inšpirované G. W. F. Heglom. Písal vaudevilly, napr. Aprílové žarty (Aprilsnarrene, 1826), Recenzent a zviera (Recensenten og dyret, 1827), Nerozluční (De uadskillige, 1827), v ktorých sa vysmieva z neduhov spoločenského života. Autor tzv. národnej spevohry Návršie elfov (Elverhøi, 1828). Jeho najvýznamnejším básnickým dielom je zbierka Nové básne (Nye digte, 1841), do ktorej bola okrem lyrických básní začlenená aj satirická apokaliptická komédia Duša po smrti (En sjæl efter Døden, 1840).

Høffding [höf-], Harald, 11. 3. 1843 Kodaň – 2. 7. 1931 tamže — dánsky filozof a psychológ. R. 1883 – 1915 profesor na univerzite v Kodani. R. 1868 – 69 sa počas študijnej cesty do Francúzska oboznámil s myšlienkami pozitivizmu, bol ovplyvnený S. A. Kierkegaardom, I. Kantom a A. Schopenhauerom. Zaoberal sa otázkami noetiky, etiky, filozofie náboženstva a dejinami filozofie. Kierkegaardov žiak, na rozdiel od neho bol však zástancom optimistickej filozofie života. Pod vplyvom B. Spinozu sa dostal k racionálnejšiemu chápaniu náboženského problému. Na svet a jeho podstatu nazeral panteisticky. Postupne opustil náboženskú vieru chápanú ako ukazovateľ životného smeru a nahradil ju osobnostným myslením etickej podstaty; náboženstvo definoval ako úsilie o zachovanie hodnôt vo svete. V etike by podľa Høffdinga malo ísť o prirodzené, humanitné základy morálky. Jeho cieľom nebolo vytváranie absolútnych vzorov správania, ale podpora slobody a šťastia nielen jednotlivca, ale aj celku.V polemike s G. Brandesom, ktorý zastával nietzscheovský názor o prednostnom práve génia, Høffding tvrdil, že blaho celku má prednosť pred blahom jednotlivca. Autor diel Etika (Etik, 1887), Dejiny novovekej filozofie (Den nyere Filosofis Historie, 1894 – 95), Filozofia náboženstva (Religionsfilosofi, 1901), Ľudské myslenie (Den menneskelige tanke, 1910), Veľký humor (Den store humor, 1911) a i.

Jacobsen [-kob-], Jens Peter, 7. 4. 1847 Thisted, okr. Nordjylland, Dánsko – 30. 4. 1885 tamže — dánsky básnik, prozaik a botanik (stúpenec Ch. Darwina, ktorého diela prekladal do dánčiny). Pre jeho diela je príznačný impresionistický štýl, výstižnosť opisu a analytická hĺbka textu. Začal písať romantické verše, známou sa stala jeho novela Mogens (1872) zachytávajúca príbeh mladého muža, ktorý si hľadá miesto v spoločnosti. Novelou Jacobsen inovoval jazykové a štylistické prostriedky v dánskej próze. Historický román Pani Mária Grubbeová (Fru Marie Grubbe, 1876; slov. 1973), predznamenávajúci nástup naturalizmu v dánskej literatúre, je psychologickou analýzou hrdinky, ktorá nerobí v láske kompromisy, a hoci klesne v spoločenskom rebríčku, morálne víťazí. Psychologickú kresbu Jacobsen rozvinul v románe Niels Lyhne (1881; slov. 1959), ktorý na pozadí prusko-rakúsko-dánskej vojny (1864) zachytáva príbeh voľnomyšlienkara akceptujúceho vzťah človeka k Bohu (podľa románu napísal F. Delius operu Fennimore a Gerda, 1910) a ktorý farebnosťou štýlu i zachytením zložitej psychológie postáv i prírodných obrazov patrí k vrcholným dielam dánskej literatúry 19. stor. Autor novely Mor v Bergame (Pesten i Bergamo, 1881) a kratšej lyriky. Patrí k najvýznamnejším autorom svojej doby, svojím dielom ovplyvnil aj iných autorov, napr. R. M. Rilkeho. Jeho básnický cyklus Piesne z Gurre (Gurresange, 1868 – 69) zhudobnil A. Schönberg (1900 – 11).

Jacobsen [-kob-], Jørgen-Frantz, 29. 11. 1900 Tórshavn – 24. 3. 1938 sanatórium Vejlefjord, Dánsko — faerský prozaik píšuci po dánsky, spoluzakladateľ modernej faerskej literatúry, priateľ básnika W. Heinesena. Po štúdiu histórie a romanistiky na univerzite v Kodani pôsobil 1932 – 34 ako redaktor novín Politiken, v ktorých sa venoval najmä tematike politických vzťahov Faerských ostrovov ku krajinám severnej Európy (najmä k Dánsku). Preslávil ho posmrtne vydaný nedokončený román Barbara (1939; slov. 1947; sfilmovaný 1997, réžia Nils Malmros), ktorý je považovaný za jeden z najkrajších po dánsky napísaných príbehov o láske. Jacobsen v ňom vykresľuje realistický príbeh odohrávajúci sa v 18. stor. a zachytávajúci psychologický portrét ženy milujúcej mužov a život a zároveň vyjadruje lásku a obdiv k životu (zomrel mladý na tuberkulózu). Autor esejí o Faerských ostrovoch a dejinách severnej Európy, napr. Dánsko a Faerské ostrovy (Danmark og Færøerne, 1927), Faerské ostrovy, príroda a ľud (Færøerne, natur og folk, 1936) a Severské kroniky (Nordiske kronikker, 1943).

Jæger [jé-], Frank, 19. 6. 1926 Frederiksberg – 4. 7. 1977 Helsingør — dánsky básnik, prozaik a esejista. R. 1952 – 53 pôsobil ako redaktor časopisu Heretica (dánska literatúra), debutoval zbierkou Cnostné básne (Dydige digte,1948). V básnickej zbierke Päť ročných období (De fem årstider, 1950) opísal bezstarostný život na vidieku a harmóniu prírody, lásky a poézie, v básnickej zbierke Býk (Tyren, 1953) uvažuje o sile stvorenia. V autobiografickej fantázii Utrpenie mladého Jægera (Den unge Jægers lidelser, 1953) sa zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie. Jæger patril k inovatívnym autorom, ktorí v tvorbe uprednostňovali individuálny kontext pred sociálnym. Ako prozaik zaujal krátkym románom Iners (1950) o apatickom mládencovi. Neskôr písal poviedky, ktoré vyšli v zbierkach Kaplán a iné poviedky (Kapellanen og andre fortællinger, 1957) a Dáni: Tri príbehy z dejín vlasti (Danskere: Tre fortællinger af fædrelandets histori, 1966). Nový spôsob písania v duchu psychologického realizmu uplatnil v románe Smrť v lese (Døden i skoven, 1970), v ktorom sa skepticky vyjadril ku kríze v medziľudských vzťahoch. V poslednom tvorivom období, napr. v zbierke poviedok Provincie (Provinser, 1972) a v esejach Výhľad na Kronborg (Udsigt til Kronborg, 1976), sa prejavil ústup od surrealizmu a grotesknosti. Jæger je aj autorom rozhlasových hier. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Jensen, Johannes Vilhelm, 20. 1. 1873 Farsø, okr. Nordjylland – 25. 11. 1950 Kodaň — dánsky básnik a prozaik. Pochádzal z rodiny veterinára a svojím presvedčením inklinoval k ideám sociálneho darvinizmu. Počas štúdia medicíny, ktoré nedokončil, si zarábal na živobytie písaním kolportážnych románov. Pracoval ako zahraničný korešpondent dánskych denníkov, precestoval Európu, Ameriku i Áziu. Novinársky telegrafický štýl svojich prvotín postupne pretváral na úsečný, skratkovitý a výsostne umelecký štýl, ktorý sa stal príznačným i pre jeho lyriku vyznačujúcu sa súhrou tradicionalistických a modernistických prvkov i hľadaním výrazových možností medzi voľným veršom a lyrizovanou prózou. Jensenova tvorba sa jazykovým majstrovstvom zaraďuje k vrcholom dánskej prózy 20. stor., ako úspešný štylista ovplyvnil aj generácie mladších dánskych autorov. Debutoval románmi Dáni (Danskere, 1896) a Einar Elkjær (1898), v ktorých zobrazil skepsu a bezradnosť protagonistov v duchu fin de siècle. Rodné Jutsko zachytil v prózach Ľudia z Himmerlandu. Historky (Himmerlandsfolk. Historier, 1898), v ktorých farbisto načrtol aj svetlé i temné stránky ľudského života. V historickom románe Kráľov pád (Kongens Fald, 1901), v ktorom sa prelína epika s lyricky zafarbenými epizódami a vizionárskymi obrazmi i snami, spracoval námet z obdobia neskorého stredoveku, keď sa vládou Kristiána II. skončila veľmocenská éra dánskych dejín. V zbierke esejí Gótska renesancia (Den gotiske renaissance, 1901) načrtol ideové základy svojho diela v 20. stor., oslavoval moderný technologický vývoj ako záruku rozvoja spoločnosti a odsúdil dekadentné myšlienky 90. rokov 19. stor. opovrhujúce obyčajným pozemským životom a zdôrazňujúce sny (duchovno). Aj v románe Koleso (Hjulet, 1905) z veľkomestského prostredia sa jeho pozornosť sústredila na modernú spoločnosť a otázky technického pokroku. Jeho najrozsiahlejším dielom je románový cyklus Dlhá cesta (Den lange rejse, 1908 – 22; slov. 1972), v ktorom sa venoval etickej stránke severských dejín a načrtol symbolickú víziu ľudstva vyjadrenú myšlienkou, že o pokroku a napredovaní ľudskej civilizácie sa rozhoduje v neúprosnom boji ľudí s prírodou. Prózy Mýty a lovy (Myter og Jagter, 1907 – 44), v ktorých sa inšpiroval tvorbou H. Ch. Andersena, sú tematicky rozmanité, mnohé majú modernistický charakter. Autor poviedok a čŕt z rodného Jutska Nové historky z Himmerlandu (Nye Himmerlandshistorier, 1904 – 26) a básnickej zbierky Básne (Digte, 1906) s námetmi zo sveta moderného veľkomesta, v ktorej naplno rozvinul jazykové novátorstvo (hovorové a slangové výrazy). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1944).

Jørgensen [jör-], Johannes, vlastným menom Jens Johannes Jørgensen, 6. 11. 1866 Svendborg – 29. 5. 1956 tamže — dánsky spisovateľ. Spočiatku pôsobil ako novinár a zahraničný spravodajca, 1896 konvertoval na katolícku vieru, 1912 pôsobil na katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku. Neskôr žil väčšinou v zahraničí, najmä v Assisi (1914 – 39, 1946 – 53) a počas 2. svetovej vojny vo Švédsku. Prvá zbierka básní Verše (Vers, 1887) bola napísaná v duchu naturalizmu. Postupne sa od naturalizmu odklonil a 1893 – 95 sa stal vodcom symbolistickej skupiny združenej okolo časopisu Taarnet (Veža). Jeho zrelé verše Pútnikova kniha (Pilgrimsbogen, 1903) a novely sú naplnené hlbokou religiozitou. Autor životopisov Sv. František z Assisi (Den hellige Frans af Assisi, 1907), Sv. Katarína zo Sieny (Den hellige Katerina af Siena, 1915) a Sv. Brigita z Vadsteny (Den hellige Birgitta af Vadstena, 2 zväzky, 1941, 1943), ako aj pamätí Legenda môjho života (Mit livs legende, 7 zväzkov, 1916 – 27).

Kampmann, Christian (Peter Georg), 24. 7. 1939 Hellerup (neďaleko Kodane) – 13. 9. 1988 ostrov Læsø — dánsky spisovateľ a novinár. Študoval žurnalistiku v Dánsku a 1963 – 64 na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. R. 1964 – 70 pôsobil ako reportér spravodajstva v dánskom rozhlase a literárny kritik.

Významný predstaviteľ neorealistického prúdu v dánskej literatúre v 60. rokoch 20. stor. Stvárňoval problémy ľudí súvisiace napr. s určením a vyjadrením vlastnej identity a so zaradením sa do spoločnosti. Autor tetralógie (ságy) rodiny Gregersenovcov Isté ohľady (Visse hensyn, 1973), Pevné vzťahy (Faste forhold, 1974), Čisté línie (Rene linjer, 1975) a Iné spôsoby (Andre måder, 1975), v ktorých zobrazil sociálne konflikty príslušníkov strednej a vyššej spoločenskej vrstvy v 50. až 70. rokoch 20. stor.

Kingo, Thomas (Hansen), 15. 12. 1634 Slangerup, región Hovedstaden – 14. 10. 1703 Odense — dánsky barokový básnik a biskup. Po ukončení štúdia teológie (1654) v Kodani pôsobil ako učiteľ, od 1661 ako kňaz, 1677 vymenovaný za biskupa na ostrove Fyn. Jeho tvorba patrí k vrcholným dielam dánskej barokovej poézie. Debutoval v pol. 60. rokov 17. stor., z raného obdobia pochádza séria básní zobrazujúcich humorné výjavy z vidieckeho života a pastorálna poéma Chrysillis, zlato môjho srdca (Chrysillis, mit Hjeertes Guld, 1671) venovaná prvej manželke, ktorá zomrela rok po sobáši. Po vymenovaní za biskupa písal príležitostné poetické útvary na počesť kráľovskej rodiny, vlastenecké básne, ľúbostné verše a najmä duchovné piesne a náboženské hymny, z ktorých vyše sto sa nachádza v súčasných liturgických spevníkoch dánskej i nórskej evanjelickej cirkvi. Viaceré Kingove duchovné piesne boli neskôr súborne vydané v dvojzväzkovej zbierke Chór duchovných spevov (Aandelige Sjunge-Kor, 1674 a 1684). Okolo 85 jeho piesní vyšlo v zbierke Nariadený nový cirkevný spevník (Dend Forordnede Ny Kirke-Psalme-Bog, 1699; vyšla v početných reedíciách), známej ako Kingov spevník (Kingos salmebog), ktorá obsahovala 300 duchovných piesní a dlho sa používala v evanjelických kostoloch v Dánsku, Nórsku a na Faerských ostrovoch. Viaceré Kingove ranné a večerné piesne zľudoveli.

Kirk, Hans Rudolf, 11. 1. 1898 Hadsund, Nordjylland – 16. 6. 1962 Brådebæk, ostrov Sjælland — dánsky spisovateľ a kritik. Svoje články a politické kritiky publikoval v ľavicových médiách, 1931 vstúpil do komunistickej strany. V tvorbe uplatnil metódu realizmu, uprednostnil žáner tzv. kolektívneho románu, ktorého hlavnou postavou nie je jednotlivec, ale sociálna skupina (kolektív), a hlavným námetom je zápas kolektívu o jeho sociálne uznanie. Debutoval románom Rybári (Fiskerne, 1928), v ktorom zobrazil osobitý región severného Jutska a spoločenský i náboženský vývoj skupiny rybárskych rodín, ako aj ich zápas o sociálne oslobodenie. Voľným pokračovaním sú romány Nádenníci (Daglejerne, 1936) a Nové časy (De nye tider, 1939), v ktorých zachytil osud poľnohospodárskych robotníkov v podmienkach industrializácie v rokoch 1900 – 20, keď prebiehal proces ich triedneho uvedomovania. Počas 2. svetovej vojny bol väznený, a hoci sa mu 1943 podarilo ujsť z koncentračného tábora, do konca vojny sa skrýval; zážitky z väzenia spracoval v knihe Listy z Horserødu (Breve fra Horserød, 1967). Po vojne vydal román Otrok (Slaven, 1948), v ktorom opísal príbeh indiánskeho väzňa na lodi plaviacej sa v 16. stor. do Európy. V dvojdielnom satirickom románe Diablove peniaze (Djaevelens penge, 1952) kritizoval kolaborantstvo dánskej vlády počas nemeckej okupácie (1940 – 45).