Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa

Zobrazené heslá 451 – 486 z celkového počtu 486 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kingo, Thomas

Kingo, Thomas (Hansen), 15. 12. 1634 Slangerup, región Hovedstaden – 14. 10. 1703 Odense — dánsky barokový básnik a biskup. Po ukončení štúdia teológie (1654) v Kodani pôsobil ako učiteľ, od 1661 ako kňaz, 1677 vymenovaný za biskupa na ostrove Fyn. Jeho tvorba patrí k vrcholným dielam dánskej barokovej poézie. Debutoval v pol. 60. rokov 17. stor., z raného obdobia pochádza séria básní zobrazujúcich humorné výjavy z vidieckeho života a pastorálna poéma Chrysillis, zlato môjho srdca (Chrysillis, mit Hjeertes Guld, 1671) venovaná prvej manželke, ktorá zomrela rok po sobáši. Po vymenovaní za biskupa písal príležitostné poetické útvary na počesť kráľovskej rodiny, vlastenecké básne, ľúbostné verše a najmä duchovné piesne a náboženské hymny, z ktorých vyše sto sa nachádza v súčasných liturgických spevníkoch dánskej i nórskej evanjelickej cirkvi. Viaceré Kingove duchovné piesne boli neskôr súborne vydané v dvojzväzkovej zbierke Chór duchovných spevov (Aandelige Sjunge-Kor, 1674 a 1684). Okolo 85 jeho piesní vyšlo v zbierke Nariadený nový cirkevný spevník (Dend Forordnede Ny Kirke-Psalme-Bog, 1699; vyšla v početných reedíciách), známej ako Kingov spevník (Kingos salmebog), ktorá obsahovala 300 duchovných piesní a dlho sa používala v evanjelických kostoloch v Dánsku, Nórsku a na Faerských ostrovoch. Viaceré Kingove ranné a večerné piesne zľudoveli.

Kirejevskij, Ivan Vasilievič

Kirejevskij, Ivan Vasilievič, 3. 4. 1806 Moskva – 23. 6. 1856 Petrohrad, pochovaný v kláštore Optina v meste Kozelsk, Kalužská obl. — ruský filozof, literárny kritik a publicista. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Už ako 13-ročný sa začal zaujímať o filozofiu, 1822 – 24 navštevoval na moskovskej univerzite verejné prednášky venované filozofii F. W. J. Schellinga, 1824 – 28 pracoval v moskovskom archíve Kolégia zahraničných vecí, kde sa stal členom tajného krúžku tzv. ľubomudrov (Spoločnosť ľubomudrov, rusky Obščestvo ľubomudrija, → Filozofický spolok, 1823 – 25). R. 1830 odišiel do Nemecka (Berlín, Drážďany, Mníchov), kde sa osobne stretol s G. W. F. Heglom a F. W. J. Schellingom, ako aj s ich stúpencami a navštevoval ich prednášky. Po návrate 1832 začal vydávať časopis Jevropejec (Európan). Po vydaní druhého čísla, v ktorom bol publikovaný jeho článok Devätnáste storočie (Deviatnadcatyj vek), bol časopis cárom Mikulášom I. zakázaný.

Kirejevskij takmer jedenásť rokov nepublikoval a zameral sa na teoretickú činnosť. Žil na rodinnom majetku v Kalužskej gubernii a pod vplyvom manželky sa okolo 1840 priklonil k pravosláviu, spolu s mníchmi v kláštore Optina sa venoval vydávaniu životopisov cirkevných otcov. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa spolu s A. S. Chomiakovom stal jedným zo zakladateľov špecifického ruského filozofického a náboženského prúdu slavianofilstva zdôrazňujúceho úlohu Ruska (resp. slovanstva) v európskej civilizácii a význam pravoslávia v kresťanstve; podľa Kirejevského Rusko po osvojení si princípov európskeho osvietenstva zohrá v dejinách veľkú úlohu a stane sa duchovným vodcom Európy. Za článok O charaktere osvietenstva v Európe i o jeho vzťahu k osvietenstvu v Rusku (O charaktere prosveščenija Jevropy i o jego otnošenii k prosveščeniju Rossii) uverejnený v orgáne slavianofilov Moskovskij sbornik (Moskovský zborník, 1852) sa dostal pod policajný dohľad a vydávanie zborníka bolo zakázané.

Základným princípom Kirejevského filozofie je princíp ucelenosti (komplexnosti). Podľa neho človek zjednotením všetkých svojich duchovných síl do uceleného, harmonického celku nadobudne schopnosť mystickej intuície, schopnosť zladiť vieru s rozumom a odhaliť metaracionálne pravdy. R. 1856 v časopise Russkaja beseda (Ruská beseda, 1856 – 60) publikoval článok O nevyhnutnosti a možnosti nových princípov pre filozofiu (O neobchodimosti i vozmožnosti novych načal dľa filosofii), v ktorom poukázal na to, že filozofia vychádzajúca z učenia cirkevných otcov nie je konečná a bude potrebné vytvoriť novú. Na rozdiel od západnej filozofie a racionalisticko-abstraktnej teológie, ktoré sú charakteristické rozdvojením a racionalizmom, základnými znakmi ruskej filozofie by mali byť celostnosť a účelnosť, konkrétne duchovno-morálna celostnosť osobnosti, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v náboženskej viere. Kirejevskij sa usiloval, aby osvietenstvo prostredníctvo princípov pravoslávnej cirkvi dosiahlo vyšší zmysel a stalo sa motiváciou ďalšieho vývoja Ruska a pochopenia krajiny i ruskej kultúry zo strany Západu. Aj keď hovoril o správnej metóde poznávania pravdy, sám žiadnu nerozpracoval, iba tvrdil, pričom odmietal abstraktno-logické myslenie, že je potrebné zjednotiť všetky svoje schopnosti (logické myslenie, cit, estetické cítenie, svedomie, lásku) do jedného celku. Kriticky sa stavajúc k zveličovaniu významu cirkevnej hierarchie, sa zaoberal aj problematikou vzťahu štátu a cirkvi a potrebou rozpracovania kresťanského pohľadu na svet, čo sa stalo nosným problémom jeho nasledovníkov.

Kirk, Hans Rudolf

Kirk, Hans Rudolf, 11. 1. 1898 Hadsund, Nordjylland – 16. 6. 1962 Brådebæk, ostrov Sjælland — dánsky spisovateľ a kritik. Svoje články a politické kritiky publikoval v ľavicových médiách, 1931 vstúpil do komunistickej strany. V tvorbe uplatnil metódu realizmu, uprednostnil žáner tzv. kolektívneho románu, ktorého hlavnou postavou nie je jednotlivec, ale sociálna skupina (kolektív), a hlavným námetom je zápas kolektívu o jeho sociálne uznanie. Debutoval románom Rybári (Fiskerne, 1928), v ktorom zobrazil osobitý región severného Jutska a spoločenský i náboženský vývoj skupiny rybárskych rodín, ako aj ich zápas o sociálne oslobodenie. Voľným pokračovaním sú romány Nádenníci (Daglejerne, 1936) a Nové časy (De nye tider, 1939), v ktorých zachytil osud poľnohospodárskych robotníkov v podmienkach industrializácie v rokoch 1900 – 20, keď prebiehal proces ich triedneho uvedomovania. Počas 2. svetovej vojny bol väznený, a hoci sa mu 1943 podarilo ujsť z koncentračného tábora, do konca vojny sa skrýval; zážitky z väzenia spracoval v knihe Listy z Horserødu (Breve fra Horserød, 1967). Po vojne vydal román Otrok (Slaven, 1948), v ktorom opísal príbeh indiánskeho väzňa na lodi plaviacej sa v 16. stor. do Európy. V dvojdielnom satirickom románe Diablove peniaze (Djaevelens penge, 1952) kritizoval kolaborantstvo dánskej vlády počas nemeckej okupácie (1940 – 45).

Kirša, Faustas

Kirša, Faustas, 25. 2. 1891 usadlosť Senadvaris, Utenský kraj – 5. 1. 1964 Boston, Massachusetts — litovský básnik, dramatik a publicista. R. 1915 absolvoval pedagogické kurzy vo Vilniuse, 1921 – 26 študoval na Berlínskej univerzite a súčasne pôsobil ako redaktor novín Lietuvos aidas (Litovské ozveny) a časopisu Lietuva (Litva). R. 1920 s B. Sruogom redigoval literárny a umelecký almanach Dainava, neskôr žurnál Pradai ir žygiai (Prvopočiatky a činy). Písal aj scenáre pre satirické divadlo Vlkolak (Vilkolakis) v Kaunase. Od 1927 predseda Litovskej umeleckej spoločnosti, na začiatku 2. svetovej vojny Združenia litovských spisovateľov, pracoval v divadle v Šiauliai. R. 1944 odišiel do Nemecka, odkiaľ 1949 emigroval do USA.

Predstaviteľ symbolizmu a reflexívnej lyriky v litovskej literatúre, napr. básnická zbierka Viery (Verpetai, 1918) nesie viaceré znaky symbolizmu (abstraktnosť a neurčitosť, časté protiklady materiálnosti a ideálov). Vo svojich básňach sa zaoberal filozofickými témami, napr. tzv. večnými pravdami. V básnickej zbierke Ozveny ozvien (Aidų aidužiai, 1921), ktorá je ovplyvnená tvorbou B. Sruogu, sa pokúsil zmeniť charakter svojej poézie a v neskorších zbierkach (Obrátené brázdy, Suverstos vagos, 1926; Piesne, Giesmės, 1934; Modlitby na kameni, Maldos ant akmens, 1937; Pútnici, Piligrimai, 1939; Diaľky, Tolumos, 1947; Posvätné kamene, Šventieji akmenys, 1951) sa vrátil k meditatívnym a rétorickým básňam, v ktorých badať odklon od symbolizmu. V satirickej poéme Popol (Pelenai, 1930) vyjadril zodpovednosť za osud národa. Do litovčiny prekladal divadelné hry a operné libretá.

Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.

Kisfaludy, Károly

Kisfaludy [kiš-], Károly, 5. 2. 1788 Tét, župa Győr-Moson-Sopron – 21. 11. 1830 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ, organizátor kultúrneho a literárneho života, brat S. Kisfaludyho. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1804 nastúpil na vojenskú akadémiu v Rábe, počas napoleonských vojen bojoval v Taliansku (1805), 1811 odišiel z armády, 1812 študoval maliarstvo vo Viedni a 1815 v Taliansku, 1821/22 začal vydávať literárny almanach Aurora. Predstaviteľ prvej fázy maďarského romantizmu. Sústredil okolo seba mladú generáciu romantických autorov (M. Vörösmarty, G. Czuczor, F. Toldy a i.), čím sa začala éra maďarskej literatúry nazývaná reformkor (reformné obdobie). V dielach podal pravdivý obraz súdobej spoločnosti, kritizoval obmedzenosť a prízemnosť vidieckej inteligencie a šľachty; zaslúžil sa o rozvoj nových literárnych žánrov (ľudová pieseň, balada, poviedka), prvý významný maďarský tvorca poviedky. Z prozaickej tvorby vynikajú cyklus noviel realistického zamerania Útrapy Jonáša Tollagiho (Tollagi Jónás viszontagságai, 1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827), satirické poviedky Simon Sulyosdi (Sulyosdi Simon, 1824), Čo robí bocian? (Mit csinál a gólya?, 1824), Veľa problémov pre nič (Sok baj semmiért, 1825), Biely plášť (A fehér köpönyeg, 1826) a So zlom išiel, veselý sa vrátil (Bajjal ment, vígan jött, 1826) a historická novela Tihamér (1825). Priekopník maďarského divadla, najvýznamnejšie sú jeho veselohry Pytači (A kérők, 1817; slov. 1955), Vzbúrenci (A pártütők, 1819) a Sklamania (Csalódások, 1828) a jednoaktovky Čo fígeľ, to groš (Szeget szeggel, 1827; slov. 1885), Skúška vernosti (Hűség próbája, 1828), Nútená dobrosrdečnosť (Kénytelen jószívűség, 1828), Skúpy alebo Nemohol von z izby (A fösvény vagy Nem mehet ki a szobából, 1829; slov. 1892), Falošní vedci (Áltudósok, 1829), Traja odrazu (Három egyszerre, 1830) a i. Autor historických drám Vojvoda Stibor (Stibor vajda, 1818; slov. 1928), Tatári v Uhorsku (A' Tatárok Magyar Országban, 1819), Irena (Irene, 1820) s turecko-gréckou tematikou, Mária Séčiová (Szécsi Mária, 1817) a Nelzor a Amida (Nelzor és Amída, 1822), vlasteneckej elégie Moháč (Mohács, 1824), balady Vianočná noc (Karácsonyéj, 1829), ponášok na ľudové piesne Krásne hranice domoviny (Szülőföldem szép határa, 1828 – 29), Žltý list (Sárga levél, 1828) a i. R. 1836 bola podľa neho nazvaná Kisfaludyho spoločnosť (Kisfaludy Társaság), ktorej cieľom bolo podporovať literárny život a vydávanie kníh, udeľovať literárne ceny ap. (rozpustená 1952).

Kisfaludy, Sándor

Kisfaludy [kiš-], Sándor, 27. 9. 1772 Sümeg, župa Veszprém – 28. 10. 1844 tamže — maďarský básnik, brat K. Kisfaludyho. R. 1788 – 92 študoval filozofiu a právo v Bratislave, 1793 – 96 slúžil v armáde vo Viedni a v Miláne, 1796 sa tam dostal do francúzskeho zajatia (literárne zápisky Denník a moje francúzske väznenie, Napló és francia fogságom, 1796, vydané 1962), 1799 odišiel do výslužby a vrátil sa do Uhorska, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied.

Priekopník raných romantických tendencií v maďarskej literatúre, majster znelky (sonetu). Kisfaludyho najvýznamnejším dielom je cyklus ľúbostných básní komponovaný ako ľúbostný román Himfyho lásky (Himfy szerelmei, 1801), ktorý obsahoval časť Žalostná láska (A kesergő szerelem, 1801; po slov. úryvky v antológii Spoveď Dunaja, 1976), neskôr rozšírený o časť Šťastná láska (A boldog szerelem, 1807). Básne sú napísané tzv. Himfyho strofou podľa vzoru F. Petrarcu. Autor veršovaných historických povestí Povesti z maďarského dávnoveku (Regék a magyar előidőből, 1807) a historickej drámy Ján Huňady (Hunyady János, 1816). Kisfaludy preložil časť eposu Oslobodený Jeruzalem T. Tassa a idylický román Gnidský chrám Ch. de Montesquieuho.

Kisch, Egon Erwin

Kisch [kiš], Egon Erwin, 29. 4. 1885 Praha – 31. 3. 1948 tamže — po nemecky píšuci židovský novinár a spisovateľ, predstaviteľ pražskej nemeckej literatúry. Zakladateľ literárnej reportáže ako samostatného literárneho žánru, majster živého, vtipného a zároveň vecného rozprávania, pre ktoré je charakteristická presnosť faktov. R. 1906 – 13 reportér pražského nemeckého denníka Bohemia. R. 1913 sa presťahoval do Berlína, kde pracoval v novinách Berliner Tageblatt (Berlínsky denník). Počas 1. svetovej vojny slúžil ako vojak rakúsko-uhorskej armády v Srbsku a Rusku.

V reportážach a drobných prózach zbierok Z pražských uličiek a nocí (Aus Prager Gassen und Nächten, 1912) a Pražské deti (Prager Kinder, 1913), v románe Pasák (Der Mädchenhirt, 1914; sfilmovaný 1919, réžia Karl Grune, a 1930, réžia Hans Tintner) čerpajúcom z pražského podsvetia, v sociálnokritických reportážach Pražské dobrodružstvá (Die Abenteuer in Prag, 1920), v zbierke kriminálnych príbehov z pražského podsvetia Pražský pitaval (Prager Pitaval, 1931) a v spomienkach na detstvo v Prahe Trhovisko senzácií (Marktplatz der Sensationen, 1942; sfilmované 1963, réžia Fred Mahr) prejavil dôvernú znalosť pražského prostredia a sympatie k vydedencom spoločnosti. Zblížil sa s pražskou divadelnou avantgardou, Revoluční scéna E. A. Longena uviedla jeho komédie Nanebevstoupení Tonky Šibenice (1921, Die Himmelfahrt der Galgentoni, vydaná 1922; sfilmovaná pod názvom Tonka Šibenice ako prvý český zvukový film, 1930, réžia K. Anton) a Pasáci, pasáci (1921, podľa románu Pasák) a Pražské nemecké divadlo a divadlo Apollo historickú komédiu Ukradená Praha (1923 a 1924, Die gestohlene Stadt, vydaná 1922). Otrasné vojnové zážitky zobrazil vo vojnovom denníku Vojakom pražského zboru (Als Soldat im Prager Korps, 1922) a v diele Napíš to, Kisch! (Schreib das auf, Kisch!, 1930), ktoré sú už prejavom jeho reportérskeho majstrovstva a vyhraneného antimilitarizmu. Po 1. svetovej vojne sa zdržiaval vo Viedni, 1921 sa opäť presunul do Berlína (dopisovateľ Lidových novin a iných českých tlačovín), kde 1923 vydal antológiu svetových novinárov Klasický žurnalizmus (Klassischer Journalismus). R. 1922 – 26 cestoval po Európe, Južnej Afrike a Sovietskom zväze. R. 1925 sa stal členom Nemeckej komunistickej strany a svoje presvedčenie potvrdil zbierkou reportáží Zúrivý reportér (Der rasende Reporter, 1925). V tomto diele, s ktorého názvom sa sám identifikoval, kultivoval svoj obraz duchaplného, odhodlaného a bravúrneho reportéra. Medzinárodný úspech získal reportážou Prípad šéfa generálneho štábu Redla (Der Fall des Generalstabschefs Redl, 1924; sfilmovaná 1931, réžia K. Anton) o špionážnom prípade plukovníka generálneho štábu Alfreda Redla (*1846, †1913) z 1913. R. 1933 bol väznený v nacistickom žalári, po intervencii československých úradov prepustený a vypovedaný z Nemecka, svedectvo o tom podal v diele V žalári Tretej ríše (In den Kasematten von Spandau, 1933). R. 1934 podnikol ilegálnu cestu do austrálskeho Melbourne, kde sa zúčastnil na svetovom kongrese proti vojne a fašizmu, čo opísal v reportáži Pristátie v Austrálii (Landung in Australien, 1937), 1937 – 38 bojoval v radoch interbrigadistov v španielskej občianskej vojne (Vojaci na morskej pláži, Soldaten am Meeresstrand, 1938; Tri kravy, Die drei Kühe, 1938). V 30. rokoch 20. stor. zúročil svoju cestovateľskú vášeň a napísal veľký cyklus cestopisných reportáží Cári, popi, boľševici (Zaren, Popen, Bolschewiken, 1927), Americký raj (Paradies Amerika, 1930), Ázia zmenená od základov (Asien gründlich verändert, 1932), Tajná Čína (China geheim, 1933) a Dobrodružstvá na piatich kontinentoch (Abenteuer in fünf Kontinenten, 1936; slov. 1951), v ktorých sa usiloval o zobrazenie revolučnej premeny sveta. Autor zbierky reportáží napísaných do 1934 Vstup zakázaný (Eintritt verboten, 1934), reportáží a poviedok so židovskou tematikou Príbehy zo siedmich get (Geschichten aus sieben Ghettos, 1934) a i. R. 1940 – 46 bol prinútený žiť v mexickom exile, kde založil vydavateľstvo Slobodná kniha (El Libro Libre). Tento pobyt neskôr opísal v knihe reportáží Objavy v Mexiku (Entdeckungen in Mexiko, 1945).

V slovenčine vyšiel výber z jeho reportáží pod názvom Dobrodružstvá z celého sveta (1955). Viaceré jeho diela boli sfilmované. R. 1986 nakrútil slovenský režisér M. Hollý ml. päť filmov na motívy Kischových poviedok (Šnorer, Predvianočná nádielka, Nedozierne následky, Tetovaný portrét, Na Bertramke straší), z ktorých vznikli neautorizované zostrihy Zuřivý reportér (1988) a Lovec senzací (1989). Od 1992 udeľuje Obec spisovateľov ČR a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska českým a slovenským spisovateľom Cenu E. E. Kischa za výnimočné diela v oblasti literatúry faktu.

Kitzberg, August

Kitzberg [kidz-], August, vlastným menom August Kits, 29. 12. 1855 Laatre, kraj Viljandi – 10. 10. 1927 Tartu — estónsky dramatik a prozaik. Pôvodne pracoval ako učiteľ v Karksi. Predstaviteľ staršej generácie estónskych realistických spisovateľov, jeden zo zakladateľov estónskej drámy, podporovateľ literárneho hnutia Noor-Eesti (Mladé Estónsko).

V dramatickej tvorbe sa predstavil hrou Vo víchrici (Tuulte pöörises, 1906), ktorú uviedlo prvé estónske profesionálne divadlo Vanemuine v Tartu pri otvorení svojej novej budovy. Najviac uvádzanou hrou je psychologická dráma Vlkolak (Libahunt, 1911; na jej námet skomponovala Lydia Austerová, Auster, hudbu k baletu Tiina, 1955; dráma sfilmovaná 1968, réžia Leida Laiusová, Laius) o konflikte nepokornej vidiečanky Tiiny s konzervatívnymi dedinčanmi v Livónsku, ako aj divadelná hra Mamon (Kauka Jumal, 1912) o zhubnom vplyve peňazí na charakter človeka. Viaceré Kitzbergove diela patria do klasického repertoáru estónskych i zahraničných divadiel. Písal i kratšie prózy, v ktorých humorne a idylicky zachytil problematiku dedinského života (Dedinské poviedky, Külajutud, 5 zväzkov, 1915 – 21). Prekladal z nemeckej literatúry.

Kivi, Aleksis

Kivi, Aleksis, vlastným menom Alexis Stenvall, 10. 10. 1834 Palojoki (neďaleko Nurmijärvi), provincia Uusimaa – 31. 12. 1872 Tuusula, provincia Uusimaa — fínsky spisovateľ a dramatik. Pochádzal z chudobných pomerov, po čase sa u neho prejavila duševná choroba, ktorej podľahol. Štúdiá absolvoval vo švédskom jazyku, rozhodol sa však písať po fínsky.

Zakladateľ fínskeho románu a tvorca moderného fínskeho jazyka, v tvorbe bol ovplyvnený dielami významných svetových autorov (Homér, Dante Alighieri, M. de Cervantes Saavedra, W. Shakespeare, F. Schiller). Debutoval v 50. rokoch 19. stor. v období pred nástupom naturalizmu vo fínskej literatúre. Písal básne, v ktorých takmer nepoužíval rýmy, experimentoval v nich s kalevalským metrom a s rytmom hovorovej reči (básnická zbierka Kanervala, 1866), a divadelné hry, ktoré boli spočiatku inšpirované eposom Kalevala; v tragédii Kullervo (1860; ocenená Fínskou literárnou spoločnosťou) s témami krvnej pomsty, incestu, vzdoru i samovraždy vykreslil príbeh hrdinu túžiaceho po slobodnom živote. Úspech získal ľudovou komédiou Obuvníci z Nummi (Nummisuutarit, 1864), v ktorej zobrazil vitalitu i naivitu dedinčanov a remeselníkov, romantickou tragédiou Dezertéri (Karkurit, 1867) a divadelnou hrou s biblickým námetom Lea (1868), ktorej uvedenie 1869 sa pokladá za zrod fínskeho divadla. K najvýznamnejším dielam patrí román Sedem bratov (Seitsemän veljestä, 1870; slov. 1992; preložený do viac ako 20 jazykov), ktorý je zaraďovaný k základným dielam fínskej literatúry. Kivi v ňom zachytil príbeh siedmich súrodencov, ktorí ušli pred civilizáciou do lesov v juž. Fínsku, kde bojujú s krutou prírodou a vlastnými neresťami, a po desiatich rokoch po zložitom psychickom a sociánom dozrievaní k spoločenskej zodpovednosti sa vracajú domov. Román obsahuje množstvo povestí, ság a prísloví. Autor divadelnej hry Margareta (1871).

Kivirähk, Andrus

Kivirähk, Andrus, 17. 8. 1970 Tallinn — estónsky prozaik, dramatik a fejtonista. Debutoval prózou Pamäti Ivana Oravu alebo Minulosť ako modrasté hory (Ivan Orava mälestused ehk Minevik kui helesinised mäed, 1995). Jeho špecifický humor je základom úspešného poviedkového románu Dráb (Rehepapp, 2000), v ktorom využíva folklórne prvky (rozprávkové postavy, povery) na groteskné vykreslenie sveta estónskej dediny v období nevoľníctva. V románe Muž, ktorý rozumel hadej reči (Mees, kes teadis ussisõnu, 2007), v ktorom sa fantastické prvky striedajú so skutočnými historickými udalosťami, sa zaoberá zánikom starého spôsobu života spätého s prírodou, tradíciami a pohanským náboženstvom.

Autor novely Umelec Jakub (Kunstlik Jaagup, 1997), komédie Precházka po dúhe (Jalutuskäik vikerkaarel, 1997) obsahujúcej prvky absurdity, románu Motýlik (Liblikas, 1999), v ktorom na pozadí tallinnského divadla Estonia zobrazil osud tanečnice, literatúry pre deti (Siim, Sirli a tajomstvo, Siim, Sirli ja saladused, 1999; Lotka z osady vynálezcov, Laiutajateküla Lotte, 2006), fejtónov, paródií a humoresiek.

Kjellgren, Josef

Kjellgren [čel-], Josef, 13. 12. 1907 ostrov Mörkö – 8. 4. 1948 Štokholm — švédsky spisovateľ. Debutoval 1929 básňami v almanachu robotníckych autorov Fem unga (Päť mladých). V lyrike inšpirovanej W. Whitmanom stvárnil krásu i otroctvo moderného sveta práce, ako aj socálnu biedu veľkomiest (básnické zbierky Žiara majáka, Fyrsken, 1931; Okcident, Occident, 1933). V kolektívnom románe Ľudia okolo mosta (Människor kring en bro, 1935), ktorý je oslavou ľudského života a viery v pokrok, ale aj kritikou meštiackych hodnôt, vychádzal z vlastného prežívania. Preslávil sa románovou tetralógiou Smaragd (Smaragd, Smaragden, 1939; Zlatá reťaz, Guldkedjan, 1940; Priateľstvo medzi mužmi, Kamratskap mellan män, 1947; Plavím sa, Nu seglar jag, vydaný posmrtne 1948) o živote posádky nákladnej lode na mori. Autor zbierky poviedok Raz v živote (En gång i livet, 1950), divadelnej hry Neznámy švédsky vojak (Okänd svensk soldat, 1938), v ktorej odsúdil nástup nacizmu v Nemecku, a knihy pre mládež Dunderhake a vydra Krištof (Äventyr i skärgården, 1941; slov. 1962).

klechdy

klechdy — poľské ľudové bájky, povesti, legendy a historky vychádzajúce z obradov, zo zvykov a spoločenských udalostí určitého regiónu. Do literatúry ich vniesol poľský historik folklóru Kazimierz Władysław Wóycicki (*1807, †1879) zbierkou Klechdy, staré podania a povesti poľského ľudu a Ruska (Klechdy, Starożytne podania i powieści ludu polskiego i Rusi, 1837). Označenie klechda použil S. Żeromski v názve románu Verná rieka. Povesť (Wierna rzeka. Klechda, 1912) a B. Leśmian v názve zbierky básní Sezamové povesti (Klechdy sezamowe, 1913).

Kleiner, Juliusz

Kleiner, Juliusz, 24. 4. 1886 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina – 23. 3. 1957 Krakov — poľský literárny historik a teoretik. Od 1916 profesor histórie poľskej literatúry vo Varšave, 1920 – 41 vo Ľvove, od 1944 v Ľubľane a od 1947 v Krakove. Autor rozsiahlych monografií o významných predstaviteľoch poľského romantizmu – Z. Krasińskom (Zygmunt Krasiński. História myslenia, Zygmunt Krasiński. Dzieje myśli, 2 zv., 1912), J. Słowackom (Juliusz Słowacki. História tvorivosti, Juljusz Slowacki. Dzieje tworczosci, 4 zv., 1919 – 27) a A. Mickiewiczovi (Mickiewicz, 2 zv., 1934 – 48), zbierok štúdií Štúdie z odboru literatúry a filozofie (Studia z zakresu literatury i filozofii, 1925) a Štúdie z odboru teórie literatúry (Studia z zakresu teorii literatury, 1956), dejín literatúry Náčrt dejín poľskej literatúry (Zarys dziejów literatury polskiej, 2 zv., 1932 – 39), i práce V kruhu Mickiewicza a Goetheho (W kręgu Mickiewicza i Goethego, 1938). Podnetne zasiahol aj do metodológie literárneho výskumu, a to dielami Charakter a predmet literárneho výskumu (Charakter i przedmiot badań literackich, 1913), Analýza diela (Analiza dzieła, 1914) a Historickosť a nadčasovosť v literárnom diele (Historyczność a ponadczasowość w dziele literackim, 1936).

Kleist, Heinrich von

Kleist [klajst], Heinrich von, 18. 10. (podľa vlastných údajov 10. 10.) 1777 Frankfurt nad Odrou, Brandenbursko – 21. 11. 1811 pri jazere Kleiner Wannsee, dnes súčasť územia Berlína — nemecký spisovateľ. Pochádzal zo starej pruskej dôstojníckej šľachtickej rodiny. R. 1792 vstúpil do gardového pluku v Postupime, 1799 z armády odišiel, zasnúbil sa s Wilhelminou von Zenge (*1780, †1852) a tri semestre študoval filozofiu, matematiku a fyziku na univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Učenie I. Kanta o nepoznateľnosti podstaty vecí uňho 1801 vyvolalo duševnú krízu (tzv. kantovská kríza), ktorá silno ovplyvnila jeho život a tvorbu (odmietol profesionálnu dráhu, chcel sa realizovať ako spisovateľ). R. 1801 odcestoval do Paríža, ale sklamaný veľkomestským životom odišiel do Švajčiarska, kde chcel v duchu J.-J. Rousseaua žiť ako sedliak na usadlosti, čo vyvolalo nezhody a rozchod so snúbenicou. R. 1802 sa vo Weimare zoznámil s Ch. M. Wielandom, J. W. Goethem a F. Schillerom, 1803 sa v Paríži duševne zrútil (spálil rukopis hry Robert Guiscard), chcel sa zúčastniť plánovanej invázie Napoleona I. Bonaparta do Spojeného kráľovstva, 1805 – 06/07 pracoval v štátnej službe pri kráľovskej komore v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1807 bol cestou do Berlína francúzskymi vojenskými úradmi zatknutý ako údajný špión (pol roka väznený vo Francúzsku). R. 1807 – 09 žil v Drážďanoch, zoznámil sa s A. H. Müllerom, J. L. Tieckom a Christianom Gottfriedom Körnerom (*1756, †1831), vydával časopis Phöbus (1808 – 09), po ktorého zániku sa znova zrútil a rozmýšľal nad samovraždou. R. 1809 odišiel do Rakúska, neskôr žil v Prahe, kde chcel vydávať vlastenecký časopis Germania, po presťahovaní do Berlína vydával denník Berliner Abendblätter (1810 – 11), ktorý po 153 vydaniach zanikol. Sklamanie z neúspechu, osobné (rozchod s rodinou) a finančné problémy ho doviedli k samovražde (spolu s nevyliečiteľne chorou Henriettou Vogelovou, *1780, sa zastrelil pri jazere Kleiner Wannsee).

Kleist prežil kontroverzný život (osamelosť, citlivosť, osobné a profesionálne nenaplnenie), jeho dielo je rozporuplné (zobrazenie sveta v spolupôsobení temných, paradoxných a nevysvetliteľných udalostí, sila ľudského inštinktu pri poznávaní pravdy, fragmentárne vnímanie reality). Vo svojich dielach plných protirečení a paradoxov kladie otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, hlavné témy (láska, strach zo smrti, krutosť, fanatizmus, spoločenská nerovnosť) zobrazil šokujúco, extrémne a bez predsudkov, zdôrazňoval klamlivý charakter vonkajšej reality, spájal realizmus s romantizmom, záver diel nie je definitívny a jednoznačný. Považuje sa najmä za dramatika, usiloval sa spojiť a prekonať antickú a shakespearovskú tragédiu; pre divadelné hry je charakteristická polyfónna štruktúra (nesúlad sa strieda s harmóniou, repliky nie sú jednoznačné, významnú úlohu zohrávajú podtext, dialóg s gestom a metafora).

V divadelnej hre Rodina Schroffensteinovcov (Die Familie Schroffenstein, vydaná 1803, uvedená 1804; sfilmovaná 1983, réžia Hans Neuenfels) prostredníctvom shakespearovského námetu o dvoch znepriatelených rodinách a milujúcich sa deťoch demonštroval myšlienku o bezbrannosti človeka voči osudovým silám, v divadelnej hre Robert Guiskard (rukopis 1803 spálil, 1808 čiastočne zrekonštruoval pre časopis Phöbus; uvedená 1901) zobrazil tragédiu človeka, ktorému sa tesne pred cieľom pre chorobu všetko zrúti, v komédii Amfitryon (Amphitryon, ein Lustspiel nach Molière, vydaná 1807, uvedená 1899; slov. 1961) tragikomickým spôsobom interpretoval antickú predlohu a jej satirickú Molièrovu verziu ako neistú hru zdania a reality. V dráme Penthesilea (vydaná 1808, uvedená 1876; sfilmovaná napr. 1988, réžia Hans-Jürgen Syberberg) vykreslil vnútorný konflikt mýtickej kráľovnej Amazoniek a v snovej rozprávkovej hre Katarínka z Heilbronnu alebo Skúška ohňom (Das Käthchen von Heilbronn oder die Feuerprobe, vydaná 1808, uvedená 1810; sfilmovaná napr. 1980, réžia É. Rohmer) prostredníctvom príbehu o oddane milujúcej dievčine zachytil pôsobenie iracionálnych síl v človeku. Vo veršovanej veselohre Rozbitý džbán (Der zerbrochne Krug, uvedená 1808, vydaná 1811; slov. 1944; sfilmovaná napr. 1937, réžia Gustav Ucicky, E. Jannings) rozvíjal analytickou dramatickou technikou príbeh súdneho vyšetrovania a zobrazil paradoxnú identitu človeka, ktorý je strážcom a zároveň narušiteľom zákona; rozbitý džbán symbolizuje stratenú dievčenskú nevinnosť (vo Weimare ju 1808 uviedol J. W. Goethe, predstavenie sa skončilo neúspechom). Po porážke Pruska Napoleonom I. Bonapartom (1806) vytvoril Kleist protinapoleonskú historickú drámu Hermannova bitka (Die Hermannsschlacht, napísaná 1808, zakázaná 1809, vydaná 1821, uvedená 1860; sfilmovaná 1984, réžia Claus Peymann) a divadelnú hru Princ Fridrich Homburský (Prinz Friedrich von Homburg, 1810, vydaná a uvedená 1821; slov. 1982; sfilmovaná napr. 1997, réžia M. Bellocchio; predloha opery H. W. Henzeho Princ homburský, 1960), v ktorej prostredníctvom príbehu na hranici spánku a bdenia zobrazil extrémne stretnutie ľudskej dôstojnosti s vojenskou disciplínou.

V oblasti prózy je Kleist spoluzakladateľom novely v nemeckej literatúre, anticipoval postupy modernej prózy (expresionizmus, existencializmus). Pre jeho prózy je charakteristický nejednoznačný typ hlavného hrdinu, štýlová výbušnosť a hypotaktická stavba viet. V poviedke Michael Kohlhaas (1810; slov. 1946; viackrát sfilmovaná, napr. 1969, réžia V. Schlöndorff) zobrazil disharmóniu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a nedôveru v zákon (hlavný hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk a stáva sa zločincom). Autor noviel Zemetrasenie v Čile (Das Erdbeben in Chili, časopisecky 1807, knižne 1810; sfilmovaná 1975, réžia Helma Sandersová-Brahmsová; predloha opery J. Cikkera Rozsudok, 1979), Markíza z O... (Die Marquise von O..., časopisecky 1808, knižne 1810; sfilmovaná napr. 1976, réžia É. Rohmer), Zásnuby v San Domingu (Die Verlobung in San Domingo, 1811; sfilmovaná napr. 1970, réžia Hans-Jürgen Syberberg; predloha rovnomennej opery W. Egka, 1963), poviedky Svätá Cecília alebo Sila hudby (Die heilige Cäcilie oder die Gewalt der Musik, časopisecky 1810, knižne 1811), eseje O bábkovom divadle (Über das Marionettentheater, 1810; slov. 1965; sfilmovaná 1984, réžia Hans Neuenfels).

Kleistovo dielo je vnímané nejednoznačne (bolo docenené až koncom 19. stor. expresionistami), stalo sa predmetom sporov v súvislosti s politickou situáciou (odmietané počas vlády O. von Bismarcka, počas Weimarskej republiky, počas existencie NDR, oceňované však nacistami), bolo inšpiráciou pre F. Kafku, B. Brechta a A. Seghersovú. Od 1912 (s prerušením 1933 – 84) je udeľovaná Kleistova cena za literatúru (Kleist-Preis, od 1985 Spoločnosťou Heinricha von Kleista).

Klesch, Daniel

Klesch [kleš], Daniel, aj Kleš, 22. 2. 1624 alebo 1619 Spišská Nová Ves – 1697 Berlín — nemecký náboženský spisovateľ a básnik, evanjelický kňaz. Pochádzal z rodiny spišských karpatských Nemcov. Študoval na gymnáziách v Rožňave, Prešove, Bratislave a Prahe, 1644 – 49 filozofiu na univerzitách vo Wittenbergu, v Helmstadte, vo Wartburgu a v Štrasburgu. R. 1650 – 59 konrektor v Šoprone, 1660 evanjelický kňaz v Kőszegu, 1660 – 63 vo Svätom Jure, 1664 – 67 v Spišskom Podhradí a 1667 – 74 v Spišských Vlachoch. R. 1674 odišiel pred náboženským prenasledovaním do Nemecka, 1674 – 90 rektor mestskej školy v Jene, súčasne 1682 profesor na gymnáziu vo Weißenfelse (Sasko), 1683 – 86 superintendent v Heldrungene (Durínsko), od 1690 žil v Halle a Berlíne. Písal po latinsky a nemecky, autor vyše 50 prác prevažne príležitostnej poézie, filozoficko-teologických dišpút i náboženskovýchovných próz (kázne, polemiky, proroctvá) aj s tematikou života exulantov. R. 1652 bol povýšený do šľachtického stavu (predikát von Iglo).

Klicpera, Václav Kliment

Klicpera, Václav Kliment, 23. 11. 1792 Chlumec nad Cidlinou, okres Hradec Králové – 15. 9. 1859 Praha — český dramatik, prozaik a básnik. Od 1813 študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe (štúdium nedokončil) a súčasne bol členom ochotníckej skupiny, ktorá vystupovala v českých predstaveniach v Stavovskom divadle. Roku 1819 – 46 pôsobil na gymnáziu v Hradci Králové (neskôr sa stal riaditeľom tamojšieho ochotníckeho divadla), od 1846 na akademickom gymnáziu v Prahe (od 1852 nakrátko riaditeľ), 1853 penzionovaný.

Jeden zo zakladateľov českej novodobej drámy. Napísal okolo 53 divadelných hier, ktoré vynikali aktuálnosťou myšlienok, pôvabom jazyka a živosťou deja. K jeho najúspešnejším dielam patria veselohry (nazývaný aj tvorca českej veselohry) Divotvorný klobouk (1820), Hadrián z Římsů (1822) a Každý něco pro vlast (1829), v ktorých uplatnil originálne zápletky a komiku založenú na psychologických črtách postáv a na ich pitoresknosti. Autor komédií Lhář a jeho rod (1820), Rohovín Čtverrohý (1825), Ženský boj (1827), Veselohra na mostě (1828; na jej motívy napísal B. Martinů rovnomennú operu, premiéra 1935) a Zlý jelen (1849), tragédie Libušin soud (1820), historické hry Eliška Přemyslovna (okolo 1855), rozprávok Blaník (1813) a Jan za chrta dán (1829), próz s historickými i so zbojníckymi námetmi, románov a vlasteneckých poviedok Pindar a Korina (pred 1823), První mlýn v Praze (1827), Točník (1827) a Příchod Karla IV. do Čech (1855) i žartovných básní (Deklamovánky, 1841). Svojou tvorbou významne ovplyvnil ďalších českých dramatikov (J. K. Tyl).

Jeho hry vychádzali v Čechách v súborných vydaniach (J. H. Pospíšil: Divadlo Klicperovo, 1820 – 22, 4 zväzky; Almanach dramatických her od V. Klicpery, 1825 – 30, 6 zväzkov; J. A. Gabriel: Dramatické spisy V. K. Klicpery, 1847 – 50, 11 zväzkov) a boli ľahko prístupné českým i slovenským ochotníkom. Roku 1832 – 43 uviedol časť klicperovského repertoáru (popri hrách J. Chalupku) prvý slovenský ochotnícky divadelný súbor (založený 1830 G. Fejérpatakym-Belopotockým) v Liptovskom Mikuláši a pred revolučným rokom 1848 sa Klicperove hry uvádzali v českom origináli aj v ďalších slovenských mestách (Zvolen, Levoča, Martin, Partizánska Ľupča, Myjava, Banská Štiavnica, Modra), v 60. rokoch 19. storočia sa zásluhou J. Palárika hrali už v slovenských prekladoch (Divotvorný klobúk, Luhár a jeho rod, Rohovín Štvorrohý, Kytka a aktovka Dobré ráno).

Klīdzējs, Jānis

Klīdzējs [klídžéjs], Jānis, 6. 5. 1914 usadlosť Livžās, kraj Viļāni – 2. 5. 2000 Napa, Kalifornia, USA — lotyšský spisovateľ. Študoval na poľnohospodárskej univerzite v Rige, štúdium však pre finančné problémy nedokončil a venoval sa literárnej tvorbe. Písal v rodnom, latgalskom jazyku i po lotyšsky, prvé básne a prózy publikoval časopisecky. R. 1944 emigroval do Nemecka a 1950 do USA, kde popri rôznych robotníckych zamestnaniach vyštudoval sociálnu psychológiu na univerzite v Berkeley a pracoval v psychiatrickej liečebni v Nape.

Jeho romány, poviedky a eseje sú typické psychologickým pohľadom, farebnosťou jazyka a publicistickou ostrosťou. Popularitu si získal románom Mládež (Jaunieši, 1942) a zbierkou poviedok Pieseň sťahovavých vtákov (Gōjputnu dzīsme, 1944). Autor románov Dieťa človeka (Cilvēka bērns, 1956; sfilmovaný 1991, réžia Jānis Streičs) o malom latgalskom chlapcovi Boņuksovi, Modravé hory (Zilie kalni, 1960), Snehy (Sniegi, 1963; sfilmovaný 1998, réžia Jānis Streičs), Život, život, hojdám sa v tebe (Dzīvīte, dzīvīte, šūpojos tevī, 1979), Druhý v nás (Otrais mūsos, 1983) a Darované duše (Dāvātās dvēseles, 1986), v ktorom opísal život v predvojnovom Latgalsku i v celom Lotyšsku, ako aj postavenie lotyšských emigrantov v USA. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Klíma, Ivan

Klíma, Ivan, vlastným menom Ivan Kauders, 14. 9. 1931 Praha — český spisovateľ, syn Viléma Klímu. Počas 2. svetovej vojny prežil tri a pol roka v koncentračnom tábore v Terezíne, 1952 – 56 študoval češtinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1956 – 59 pôsobil ako redaktor týždenníka Květy, 1959 – 63 vydavateľstva Československý spisovatel, 1963 – 69 týždenníkov Literární noviny, Literární listy a Listy, 1969 – 70 hosťujúci profesor na Michiganskej univerzite v Ann Arbore v USA. Počas normalizácie nesmel publikovať, pracoval ako robotník. Roku 1989 spoluzakladateľ Obce spisovatelů, 1990 – 93 predseda českého PEN klubu. Klímovo literárne dielo poznamenal pobyt v koncentračnom tábore (témy straty ľudskosti, odporu proti pasivite a bezpráviu, mravnej sily a dôstojnosti človeka, samoty, mechanizmu moci, svedomia a zodpovednosti), využíval humor, iróniu a sebairóniu. Debutoval zbierkou poviedok Bezvadný den (1960) a románom Hodina ticha (1963; sfilmovaný). V najvýznamnejšom románe Stojí, stojí šibenička (samizdat 1976/78, Švajčiarsko 1979; prepracovaný ako Soudce z milosti, Londýn 1986, Praha 1991) a vo voľne spojenom cykle poviedkových kníh s autobiografickými prvkami Má veselá jitra (samizdat 1978, Toronto 1979, Praha 1990), Moje první lásky (samizdat 1981, Toronto 1985, Praha 1990) a Moje zlatá řemesla (1990) zobrazil absurditu bytia jednotlivca v totalitnom režime, v najúspešnejšom románe Láska a smetí (samizdat 1987, Londýn 1988, Praha 1990), v súboroch poviedok Milenci na jednu noc (1964) a Milenci na jeden den (1970, náklad čiastočne zničený; Londýn 1985, Praha 1993) i v románoch Milostné léto (samizdat 1972, Toronto 1979, Praha 1992; sfilmovaný) a Poslední stupeň důvěrnosti (1996) ľúbostné vzťahy a ich nenaplnenosť a pominuteľnosť. V románoch Čekání na tmu, čekání na světlo (1993) a Ani svatí, ani andělé (1999; sfilmované 2001, réžia Viktor Polesný) sa zaoberal otázkou zmyslu života. Autor divadelných hier Zámek (1964), Porota (vydaná 1968, uvedená 1969), Cukrárna Myriam (vydaná 1968, uvedená 1969 v New Yorku), Klára a dva páni (vydaná 1968, uvedená 1969 v New Yorku) ovplyvnených poetikou absurdného divadla, štúdie Karel Čapek (1962), monografie Velký věk chce mít též velké mordy (2001) o živote a diele K. Čapka, súboru esejí a článkov Už se blíží meče (exil 1983, Praha 1991), eseje Jak přežít blahobyt (2001), pamätí Moje šílené století (2009 – 10, 2 zv.), tvorby pre deti a mládež (o. i. literárne predlohy niektorých častí animovaného seriálu O krtkovi od Zdeňka Milera, 1957 – 2002) a i. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov (patrí k najprekladanejším českým autorom). Nositeľ viacerých ocenení.

Kliment Ochridský

Kliment Ochridský, sv., aj Kliment Sloviensky, Bulharský, Velický, okolo 840 – 916 Ochrid, dnes archeologická lokalita Plaošnik, Macedónsko, pochovaný 27. 7. 916 v Chráme sv. Pantelejmona — veľkomoravský a bulharský misionár, náboženský hodnostár a spisovateľ. Jeho pôvod nie je spoľahlivo objasnený, pravdepodobne pochádzal z Byzantskej alebo z Bulharskej ríše, podľa niektorých názorov z Veľkej Moravy. Významnými prameňmi o jeho živote sú diela Veľký Klimentov životopis (Obširno Klimentovo žitie, aj Bulharská legenda) od arcibiskupa Theofylakta Ochridského, ktorý vznikol podľa staršej slovienskej predlohy, a Stručný Klimentov životopis (Kratko Klimentovo žitie, aj Ochridská legenda) od ochridského arcibiskupa Dimitria Chomatiana (aj Démétrios Chomaténos, †asi 1236, pôsobil okolo 1216 – 34) v podobe kratšieho výberu z Theofylaktovho diela. Žiak a spolupracovník sv. Cyrila a sv. Metoda, s ktorými pôsobil na Veľkej Morave. Okolo 868 bol v Ríme (spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom Ochridským) vysvätený za kňaza. Po Metodovej smrti (885) bol na Veľkej Morave asi 886 uväznený a spolu s ďalšími Metodovými žiakmi (Naumom Ochridským a Angelárom) vyhnaný z krajiny.

Útočisko našiel u bulharského kniežaťa Borisa I., ktorý ho poveril misijnou činnosťou na juhozápade Bulharska, na území v oblasti Kutmičevica (dnes v západnom Macedónsku a v Albánsku) obývanom macedónskymi Slovanmi, kde vyučoval a šíril evanjelium. R. 893 ho knieža (cár) Simeon I. Veľký ustanovil za biskupa vo Velickej oblasti (okolo rieky Velika, t. j. časti dnešnej rieky Treska v Macedónsku, severne od Ochridského jazera) s rezidenciou na východnom brehu jazera v Ochride (dnes archeologická lokalita Plaošnik), kde založil Kláštor (Manastir) sv. Pantelejmona s učilišťom pre bohoslovcov (jedna z prvých európskych vzdelávacích inštitúcií na úrovni vysokej školy), ktoré sa stalo strediskom slovanskej bohoslužby i vzdelanosti (podľa tradície ho absolvovalo 3 500 žiakov, pôsobil tam i Naum Ochridský). Založil aj študijné centrá v Devole (Devol, dnes v Albánsku, odtiaľ ho po ustanovení za biskupa preniesol do Ochridu) a Glavinici (dnes Ballshi v Albánsku). Zakladateľ a vedúca osobnosť ochridskej literárnej školy, jeden zo zakladateľov staroslovienskeho písomníctva, tvorca originálnej staroslovienskej literatúry. Napísal vyše 43 spisov, ktoré sa vyznačujú vysokou umeleckou úrovňou, vyspelou textáciou, štylistikou a básnickou elégiou. Viaceré vznikli na území Slovenska, počas prenasledovania sa však veľa z nich stratilo. Pripisuje sa mu spoluautorstvo významných staroslovienskych legiend Život Konštantína a Život Metoda (→ Moravsko-panónske legendy) i chváloreči Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, ako aj autorstvo oslavných spisov Pochvala blahoslavenému otcovi nášmu i učiteľovi slovienskemu Cyrilovi Filozofovi (skrátene Pochvala Cyrilovi Filozofovi), kázní, liturgických hymnov (sv. Bohorodičke, Jánovi Krstiteľovi), životov prorokov a apoštolov, činov mučeníkov a kánonov na počesť svätých. Preložil niektoré časti Sinajského euchológia a veľkú časť liturgickej knihy kvetného triódia (→ triódion) – Pentekostára (Päťdesiatnice).

Podľa Klimenta Ochridského sú pomenované mnohé ustanovizne v Bulharsku (univerzita v Sofii) a v Macedónsku (univerzita v Bitole), ako aj asteroid č. 3093 (Kliment Ohridski). V Bulharsku je uctievaný ako národný svätec a tvorca slovanskej liturgickej tradície; aj patrón Macedónska a Ochridu. Je zaradený v zozname svätých, tzv. sedempočetníkov, ktorých sviatok sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi slávi každoročne 27. júla.

Klinger, Friedrich Maximilian von

Klinger, Friedrich Maximilian von, 17. 2. 1752 Frankfurt nad Mohanom – 9. 3. 1831 Derpt (dnes Tartu), Estónsko, pochovaný v Petrohrade — nemecký spisovateľ. R. 1774 – 76 študoval právo, teológiu a filológiu na univerzite v Gießene a úspešne inscenoval prvé drámy (podporoval ho J. W. Goethe), 1776 štúdium prerušil a odišiel do Weimaru, zoznámil sa s J. M. R. Lenzom a Heinrichom Leopoldom Wagnerom (*1747, †1779), 1776 – 78 pôsobil ako dramaturg a herec skupiny Abela Seylera (*1730, †1800), 1778 – 79 v rakúskej armáde, 1780 si získal náklonnosť ruského cároviča, neskoršieho cára Pavla I., a jeho manželky, 1801 riaditeľ školy pre kadetov v Petrohrade, 1803 – 16 kurátor na univerzite v Derpte (dnes Tartu), 1811 generálporučík.

Podľa jeho drámy Sturm und Drang (Búrka a vzdor, vydaná 1776, uvedená 1777; pôvodný názov Chaos, Der Wirrwarr) je nazvané celé literárne hnutie (→ Sturm und Drang). Predstaviteľ neskorého osvietenstva. Jeho najvýznamnejším románom je Faustov život, činy a cesta do pekla (Fausts Leben, Thaten und Höllenfahrt, 1791). Autor románov Orfeus (Orpheus, 5 zv., 1778 – 80), História zlatého kohúta (Die Geschichte vom Goldnen Hahn, 1785), Cestovanie pred potopou (Reisen vor der Sündfluth, 1795), Východný Faust (Der Faust der Morgenländer, 1796) a Nedávna nemecká história (Geschichte eines Teutschen der neusten Zeit, 1798), zbierky aforizmov Úvahy a poznámky na rôzne spoločenské a literárne témy (Betrachtungen und Gedanken über verschiedene Gegenstände der Welt und der Literatur, 3 zv., 1803 – 05), drám Otto (vydaná 1775), Nová Arria (Die neue Arria, vydaná 1776), Dvojičky (Die Zwillinge, vydaná i uvedená 1776), Medea alebo Osud (Medea oder Das Schicksal, vydaná 1787 v 3. zv. zbierky Divadlo F. M. Klingera, F. M. Klinger’s Theater; vydaná 1791 pod názvom Medea v Korinthe, Medea in Korinth), Damokles (Damocles, vydaná 1790 v 2. zv. zbierky Nové divadlo F. M. Klingera, F. M. Klinger’s neues Theater), Oriant (Oriantes, vydaná 1790) a Medea na Kaukaze (Medea auf dem Kaukasos, vydaná 1791).

Kľujev, Nikolaj

Kľujev, Nikolaj, 22. 10. 1884 Koštugi, Vologodská oblasť – 23. alebo 25. 10. 1937 Tomsk — ruský básnik. Pochádzal zo staroverskej rodiny (jeho matka bola ľudovou poetkou a rozprávačkou bylín), v mladosti žil niekoľko rokov v Soloveckom kláštore. R. 1907 vydal A. Blok jeho prvé básne, od 1911 žil striedavo v Moskve a Petrohrade (začal publikovať básne v časopisoch symbolistov a akméistov). Zoznámil sa so S. Jeseninom, stal sa členom združenia Skify, 1934 zatknutý a poslaný do vyhnanstva, 1937 za účasť v neexistujúcej organizácii zastrelený. R. 1957 bol rehabilitovaný, jeho básne sa však začali v Rusku publikovať až v období tzv. glasnosti.

Predstaviteľ prúdu tzv. roľníckej poézie. V básňach zdôrazňoval osobitosti ruskej dediny, ospevoval patriarchálne pravoslávne Rusko a odmietal mestskú civilizáciu i techniku. V básnickej zbierke Vyzváňanie sosien (Sosen perezvon, 1912) čerpal námety i jazyk z roľníckeho ľudového básnictva a využil podnety ruského symbolizmu, v básnickych zbierkach Lesné príhody (Lesnyje byli, 1913) a Svetské dumy (Mirskije dumy, 1916) rozvíjal staroruské národné a náboženské tradície (básne pripomínajúce ruské dumy sa spájajú s biblickými žalmami, vyznačujú sa ornamentálnym štýlom a bohatstvom obrazov). Revolučné zmeny v 1917 prijal zo začiatku kladne (básnická zbierka Medený stĺp, Mednyj kit, 1918; obsahuje cyklus Lenin), pretože v nich videl nádej na zmeny ruského vidieku. Jeho ďalšie knihy (poémy Žalospev na Jesenina, Plač o Jesenine, 1926; Dedina, Derevňa, 1927; Spálená krajina, Pogoreľščina, 1927 – 28) boli ostro kritizované. Kľujevovým najvýznamnejším dielom je monumentálna básnická skladba Pieseň o Veľkej Matke (Pesň o Velikoj Materi, napísaná 1931, vydaná 1991), v ktorej spojil obraz svojej matky s obrazom matky Rusi a Matky Božej a prorocky predpovedal zánik bezbožnej vlády.

Knight, Eric

Knight [najt], Eric, 10. 4. 1897 Menston, West Yorkshire – 15. 1. 1943 Surinam — anglický spisovateľ. Od svojich 15 rokov žil v USA, kde pôsobil ako novinár. Autor viacerých románov, z ktorých najznámejší je príbeh o vernom psovi Lassie sa vracia (Lassie Come-Home, časopisecky 1938, rozšírený knižne 1940; slov. 1966; viackrát sfilmovaný, prvýkrát 1943, naposledy 2005). Popularitu získal tiež román A najmä toto (This Above All, 1941; slov. 1951; sfilmovaný 1942, réžia Anatole Litvak).

Kniha Dede Korkuta

Kniha Dede Korkuta, tur. Kitáb-ı Dede Korkut — oghuzsko-turecký epos (dastan), najslávnejší a pravdepodobne i najstarší epos Turecka. Pozostáva z dvanástich hlavných príbehov, ktoré rozpráva mudrc Dede (dedo) Korkut (odtiaľ názov) o živote oghuzských Turkov v ich pravlasti v Strednej Ázii a o ich hrdinských činoch a bojoch s nepriateľmi v Anatólii (asi s Pečenehmi a Kypčakmi). Niektoré prvky eposu sú pravdepodobne prevzaté z gréckej mytológie. Obdobie jeho vzniku nie je jednoznačné, pretože sa dlho tradoval len ústnym podaním a zapísaný bol najskôr až v 15. stor. neznámym autorom. Zachoval sa vo dvoch exemplároch rukopisu, jeden (neúplný) je uschovávaný vo Vatikánskej apoštolskej knižnici, druhý (kompletný) v Saskej krajinskej knižnici v Drážďanoch

Knox, John

Knox [noks], John, asi 1514 neďaleko Haddingtonu, East Lothian – 24. 11. 1572 Edinburgh — škótsky protestantský reformátor. O jeho živote do 1540 sa zachovalo málo hodnoverných informácií. Pravdepodobne študoval na univerzite v St Andrews u humanistu Johna Majora (aj Mair, Joannes Majoris, *asi 1467, †1550), pôvodne bol vysvätený za katolíckeho kňaza, okolo 1545 konvertoval na protestantizmus. Bol stúpencom škótskeho protestantského cirkevného reformátora Georgea Wisharta (*asi 1513, †1546), ktorý bol na rozkaz kardinála D. Beatona upálený za kacírstvo. Knox sa pripojil k vzbure v St Andrews (1546) proti kardinálovi (zavraždený drobnými protestantskými šľachticmi) a 1547 bol zajatý francúzskymi vojakmi, ktorých francúzsky kráľ vyslal na jej potlačenie, 1547 – 49 väznený na galejach v Rouene. Po prepustení odišiel do Anglicka, kde sa stal jedným z vodcov anglického reformačného hnutia. Pôsobil ako kazateľ v Berwicku-upon-Tweed, Newcastli upon Tyne (1551 vymenovaný za kráľovského kaplána), v Buckinghamshire, Kente a Londýne.

R. 1553 však musel z Anglicka ujsť pred prenasledovaním počas vlády katolíckej kráľovnej Márie I. Krvavej. Žil v Ženeve, kde sa zoznámil s J. Kalvínom a prijal jeho učenie. Napísal tam reformačnú bohoslužobnú knihu Kniha všeobecného poriadku (Book of Common Order, 1556) nazývanú aj Knoxova liturgia, spis o predestinácii O predestinácii v odpovedi na dobiedzanie jedného anabaptistu (On Predestination in Answer to the Cavillations by an Anabaptist, 1560) a polemický traktát namierený proti Márii I. Krvavej a škótskej regentke Márii de Guise (*1515, †1560; matka Márie Stuartovej) Prvé zatrúbenie poľnice proti obludnej vláde žien (The First Blast of the Trumpet Against the Monstrous Regiment of Women, 1558), v ktorom sa usiloval dokázať, že Biblia neoprávňuje ženy vládnuť, preto nemajú právo určovať svojim poddaným náboženskú vieru a bohoslužby. Spolupracoval aj na ženevskom preklade Biblie do angličtiny. R. 1559 sa vrátil do Škótska, kde pôsobil ako kazateľ v katedrále Saint Giles v Edinburghu. Súčasne 1559 – 60 nadviazal kontakty s oddanými protestantmi a so sympatizujúcimi protestantskými šľachticmi (budúci kongregační lordi) v Škótsku, čím položil základy silnej protestantskej strany a napomohol šírenie reformácie (podľa kalvínskeho vzoru).

Bol najvýznamnejším predstaviteľom reformačného hnutia, pokladá sa za spoluzakladateľa škótskej presbyteriánskej cirkvi. Pod jeho vedením boli 1560 sformulované vyznanie viery (The Scots Confession), ktoré oficiálne schválil škótsky parlament, a cirkevné pravidlá (The First Book of Discipline). Po nástupe Márie Stuartovej na trón (1561), ktorá podporovala katolícku stranu, bol vďaka svojej silnej viere a biblickej výrečnosti skutočným pánom Škótska a jeho nenávisť ku kráľovnej (bola i francúzskou kráľovnou) poskytovala vhodné podmienky všetkým jej odporcom (→ Škótsko, dejiny). Autor 5-zväzkovej autobiografickej práce Dejiny reformácie v Škótsku (The History of the Reformation in Scotland, aj The History of the Reformation of Religion within the Realm of Scotland, 1559 – 66), ktorá je dôležitým prameňom poznania špecifických čŕt škótskej reformácie.

Kobyľanská, Oľha

Kobyľanská, Oľha, 27. 11. 1863 Gura Humorului, južná Bukovina, dnes judeţ Suceava, Rumunsko – 21. 3. 1942 Černovice, Ukrajina — ukrajinská prozaička, publicistka a prekladateľka. Pochádzala z chudobnej rodiny, základné vzdelanie získala v nemeckom jazyku, v ktorom aj napísala prvé diela, neskôr tvorila v ukrajinčine.

Hlavnými hrdinkami jej próz, z ktorých viaceré majú autobiografické črty, sú kultivované, emancipované, ale chudobné ženy deprimované provinčnou spoločnosťou (Človek, Ľudyna, 1891; Kráľovná, Carivna, 1895; slov. 1973 a 1978). Niektoré jej práce sú ovplyvnené dielom G. Sandovej, F. Nietzscheho a L. Ukrajinky, s ktorou ju spájalo dlhoročné priateľstvo. Predstaviteľka symbolizmu a neoromantizmu, v prózach, napr. V nedeľu ráno (V nediľu rano ziľľa kopala, 1909; slov. 1965) napísanej na motívy romantickej ľudovej balady (Oj ne chody, Hrycju), stvárňovala boj dobra so zlom, mystickú silu prírody, osudové určenie, magickosť a iracionalitu v správaní. K jej najvýznamnejším dielam patrí román Roľa (Zemľa, 1902), v ktorom zachytila príbeh bratovraždy pre pôdu.

Autorka próz On a ona (Vin i vona, 1892), Impromptu phantasie (I. p., 1894), Valse mélancolique (V. m., 1894), List odsúdeného vojaka manželke (Lyst zasudženoho na smerť vojaka do svojeji žinky, 1915) s protivojnovou tematikou a Apoštol chudobných (Apostol černi, 1926). Prispievala do ukrajinských literárnych časopisov Ukrajinska chata (Ukrajinský dom), Promiň (Lúč) a Novi šľachy (Nové cesty), prekladala z nemeckej literatúry. Angažovala sa aj v ukrajinskom feministickom hnutí.

Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč

Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč, 17. 9. 1864 Vinnycja – 25. 4. 1913 Černihiv — ukrajinský spisovateľ. Pochádzal z úradníckej rodiny, študoval na teologickom seminári v Šarhorode (Šargorod), štúdium však nedokončil, neskôr získal učiteľský diplom. Zblížil sa s tajnou organizáciou Bratstvo Tarasovcov (Bratstvo Tarasivciv, založené 1891) bojujúcou za sociálnu spravodlivosť a politickú slobodu, začo bol väznený a do konca života pod policajným dozorom. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako učiteľ a neskôr ako člen komisie pre boj s fyloxérou viničovou v Besarábii a na Kryme (skúsenosti získané pri práci využil v poviedke Pre obecné blaho, Dľa zahaľnoho dobra, 1895). Vo Ľvove nadviazal kontakty s I. J. Frankom a V. M. Hnaťukom. Neskôr sa usadil v Černihove. Cestoval po západnej Európe a niekoľkokrát sa liečil na Capri, kde sa stretol s M. Gorkým. Od 1910 navštevoval aj kúpeľnú dedinku Kryvorivňa v Huculsku (Huculščyna), kde sa stretával s významnými ukrajinskými literátmi (L. Ukrajinka).

Patrí k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom na prelome 19. a 20. stor. V tvorbe sa zaoberal roľníckou tematikou, neskôr čerpal námety aj z neukrajinského (moldavského, tatárskeho, talianskeho) prostredia. Od etnografického realizmu prešiel k modernizmu (impresionizmu) a neskôr k neoromantizmu. Prózy V diablových putách (V putach šajtana, 1899), Bábika (Ľalečka, 1902) a Jabloňový kvet (Cvit jabluni, 1902) i tzv. exotické etudy Na skale (Na kameni, 1902) a Pod minaretmi (Pid minaretamy, 1904) sú charakteristické znakmi lyrického impresionizmu a hlbokým záujmom o duchovný svet protagonistov. V krátkych prózach On ide! (Vin ide!, 1906), Smiech (Smich, 1906), Persona grata (1907) a Darček k narodeninám (Podarunok na imenyny, 1912) reagujúcich na udalosti (pogromy, národnostný a sociálny útlak) Ruskej revolúcie 1905 – 07, uplatnil metódu psychologického realizmu. Revolučná tematika je výrazná aj v umelecky pôsobivej próze Fata morgana (F. m., 1903 – 10). K jeho najvýznamnejším dielam patria sociálnopsychologická a politická novela Intermezzo (I., 1908), v ktorej sa na báze naturalizmu a impresionizmu zaoberá ozdravujúcou silou prírody, a psychologická próza Tiene zabudnutých predkov (Tini zabutych predkiv, 1911; slov. spolu s ďalšími prózami 1981; sfilmované 1964, réžia S. J. Paradžanov) inšpirovaná pohanskou démonológiou a ľudovými legendami Huculov. Na Slovensku bol vydaný výber z Kociubynského diela Poviedky (1954) a rozprávka O dvoch capkoch (Pro dvoch capkiv, 1890; slov. 1978).

Kocojty, Arsen

Kocojty, Arsen, rus. Kocojev, 15. 1. 1872 Gizeľ, Severné Osetsko – 4. 2. 1944 Ordžonikidze, dnes Vladikavkaz — osetský spisovateľ, jeden zo zakladateľov osetskej umeleckej prózy, majster osetskej poviedky. Študoval v pravoslávnom kňazskom seminári, štúdium však pre chorobu nedokončil. Neskôr pôsobil ako vidiecky učiteľ, pre propagáciu ateizmu však dostal zákaz vykonávať činnosť. Jeho literárnymi vzormi boli A. P. Čechov a G. de Maupassant. R. 1902 bol pre buričstvo vyhostený do Južného Osetska, kde posobil ako učiteľ. R. 1910 tam vydával časopis Æfsir (Klas), v ktorom publikoval svoje poviedky, od 1912 pracoval v Petrohrade ako korektor boľševického denníka Pravda, 1929 sa vrátil do Vladikavkazu, kde pokračoval v literárnej činnosti.

V poviedkach, ktoré vychádzali v rôznych časopisoch, stvárnil témy súvisiace s niektorými osetskými tradíciami a rituálmi (krvná pomsta, mágia, poverčivosť, výkupné za nevestu) a s ich nepriaznivými dôsledkami, napr. Zavčas rána (Sæumærajsom), Pätnásť rokov (Fynddæs azy), Bosoráctvo (Chin), Aj to sa stáva (Aftæ dær væjjy), viaceré vyšli posmrtne knižne v ruskom preklade pod názvom Zobrané poviedky (Izbrannyje rasskazy, 1952) a Dielo (Uacmystæ, 1971). Autor románu Drak (Kæfquyndar, časopisecky 1923) o živote presídlených vrchárov vo veľkomeste a novely Džanaspi (Dž., 1940), v ktorom zachytil triedny boj v osetskej dedine. Do osečtiny preložil dielo A. S. Puškina.

Kočerha, Ivan Antonovyč

Kočerha, Ivan Antonovyč, 6. 10. 1881 Nosivka, Černihivská oblasť – 29. 12. 1952 Kyjev — ukrajinský dramatik a divadelný kritik. Po ukončení právnickej fakulty na univerzite v Kyjeve (1903) pôsobil ako právnik a novinár, od 1904 písal divadelné kritiky, neskôr sa venoval vlastnej tvorbe. Poetika jeho hier vychádzala z tradícií symbolizmu, jeho prvé drámy nemali pre špecifický štýl a formu úspech a oficiálna sovietska kritika ich odmietla. Ocenená bola až filozofická komédia Majstri času (Majstry času, 1933; známa aj pod názvom Hodinár a sliepka, Hodynnykar i kurka). Autor okolo 30 komédií a historických hier, napr. Víla horkých mandlí (Feja hirkoho myhdaľu, 1926) a Diamantový žarnov (Almazne žorno, 1927), satirickej grotesky s fantastickými prvkami Marko v pekle (Marko v pekli, 1928), dramatickej poémy Svičkova svadba (Sviččyne vesiľľa, 1930) a Pôjdeš – nevrátiš sa (Pideš – ne vernešsja, 1935), veršovanej tragédie Jaroslav Múdry (Jaroslav Mudryj, 1944; druhé, prepracované vydanie 1946) a i.

Kögltin, Dawa

Kögltin, Dawa, rus. David Kuguľtinov, 13. 3. 1922 Abganer Gachankin, dnes Esto-Altaj – 17. 6. 2006 Elista — kalmycký spisovateľ a politik. Vyštudoval učiteľstvo v Eliste a 1960 Literárny inštitút Maxima Gorkého v Moskve. Počas 2. svetovej vojny bojoval na Ukrajine, 1944 bol obvinený z kalmyckého nacionalizmu, následne zatknutý a deportovaný do pracovného tábora v Noriľsku, 1956 rehabilitovaný. R. 1961 – 64 predseda Zväzu kalmyckých spisovateľov.

Písal poviedky a poéziu (najmä poémy) v kalmyckom i v ruskom jazyku. Jeho raná tvorba bola ovplyvnená kalmyckým folklórom, hrdinským eposom Džangar a ruskou lyrikou, neskôr sa zaoberal najmä morálno-etickými témami a históriou kalmyckého národa. Debutoval zbierkou básní Verše mladosti (Stichi junosti, 1940), autor poém Moabitský väzeň (Moabitskij uznik, 1958), Rovní slnku (Norn met, 1960), Živá voda (Chäärtä undn, 1960), Sar-Gerl (1963 – 64) a Vzbura rozumu (Bunt razuma, 1965 – 71), filozofickej lyriky Život a zamyslenia (Žirhl boln uchallhn, rus. Žizň i razmyšlenija, 1963 – 67; 1983 vydaná v rovnomennej básnickej zbierke) a básnických zbierok Som tvoj súčasník (Ja tvoj rovesnik, 1966) a Pamäť sveta (Pamiať sveta, 1979). Od 80. rokov 20. stor. sa politicky angažoval a venoval sa publicistike.

V slovenčine vyšiel výber jeho básní časopisecky (Nové slovo, 1982; Slovenské pohľady, 1987), v češtine v zbierke Hvězdy nad stepí (1979) v preklade Václava Jelínka. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Kohout, Pavel

Kohout, Pavel, 20. 7. 1928 Praha — český spisovateľ. R. 1947 – 52 študoval literárnu komparatistiku, estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, 1947 – 49 pôsobil v Československom rozhlase, 1949 – 50 ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Moskve, 1950 – 52 šéfredaktor týždenníka Dikobraz, 1956 redaktor Československej televízie, od 1957 spisovateľ z povolania, medzitým 1963 – 66 dramaturg Divadla na Vinohradech v Prahe. V 50. rokoch 20. storočia sa ako presvedčený komunista politicky angažoval, 1952 – 62 člen Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Postupne sa s komunistickým režimom prestal stotožňovať, v 2. pol. 60. rokov 20. storočia sa zapojil do obrodného procesu v spoločnosti, ktorého nositeľmi boli aj spisovatelia (1968 – 69 predseda KSČ v pražskej pobočke Svazu československých spisovatelů), a 1968 sa stal protagonistom Pražskej jari. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968) bol 1969 vylúčený z KSČ i zo Svazu československých spisovatelů a občiansky i profesionálne perzekvovaný, jeho diela boli zakázané, nesmeli sa v Československu uvádzať ani vydávať (niektoré vyšli ako samizdaty napr. v edícii Petlice). Roku 1976 – 77 jeden z hlavných iniciátorov Charty 77. Roku 1979 mu československé úrady nepovolili návrat z pracovného pobytu v Rakúsku a bol zbavený československého štátneho občianstva. Usadil sa vo Viedni, od 1990 striedavo žije aj v Prahe.

Venoval sa poézii, próze a najmä dráme, zobrazoval spoločensko-politické témy. V 50. rokoch 20. storočia písal angažované diela, v ktorých sa stotožnil s komunistickým režimom (básnické zbierky Verše a písně, 1952; Čas lásky a boje, 1954; divadelná hra Dobrá píseň, 1952), neskôr zaujal kritický postoj. V divadelnej hre Zářijové noci (1956, premiéra 1957; filmová adaptácia 1957, réžia V. Jasný) z armádneho prostredia riešil právo jedinca na vlastné rozhodovanie, v satirickej tragickej komédii Chudáček (zakázaná 1956, vydaná 2010) a v hre Taková láska (uvedená 1957, vydaná 1958; sfilmovaná 1959, réžia J. Weiss) poukazoval na rozpor medzi proklamovanými socialistickými hodnotami a realitou. Vytvoril adaptácie známych prozaických predlôh, písal filmové scenáre, napr. Zítra se bude tančit všude (1952), Cesta zpátky (1958), Letiště nepřijímá (1959) a Smyk (1960).

V 60. rokoch 20. storočia autorsky spolupracoval najmä s Divadlom na Vinohradech a s Divadlom S. K. Neumanna v Prahe, pre ktoré napísal väčšinu hier a divadelných adaptácií, viaceré boli uvedené aj v zahraničí. V tragikomickej cirkusovej feérii August August, august (1967, prepracovaná 1982 pod názvom Malý august, 1994 pod názvom Klaun; televízne spracovanie v NSR 1970) zobrazil na príbehu klauna nerovný zápas človeka a jeho túžob s mocou. Venoval sa aj divadelnej a filmovej réžii (Svatba s podmínkou, 1965; 7 zabitých, 1965).

Od 70. rokov 20. storočia počas života v emigrácii vychádzali jeho diela v nemčine, väčšinu preložil do češtiny. V tomto období vytvoril divadelné adaptácie Ubohý vrah (svetová premiéra nemecky v Düsseldorfe 1973, 1976 uvedená na Broadwayi ako prvá česká hra v histórii; český samizdat 1976, vydaná 1990, česká premiéra 1991) podľa poviedky Rozum od L. N. Andrejeva, Ruleta (1974, premiéra 1975, samizdat 1976) podľa poviedky Tma L. N. Andrejeva, Král Colas Kolikátý (1975, premiéra 1978; české vydanie 1991) podľa románu Dobrý človek ešte žije od R. Rollanda, Amerika (1978, spoluautor I. Klíma) podľa F. Kafku, Hráč a jeho štěstí (1983) podľa F. M. Dostojevského, Velká hra na javora (1984) podľa M. Eliadeho, Noční můra (1984) podľa G. Orwella a i. V trilógii groteskných aktoviek Život v tichém domě (Válka ve třetím poschodí, Pech pod střechou, Požár v suterénu, 1971 – 74, samizdat 1974), ktoré spojil mottom Obyvatelé všech domů, spojte se! (parafráza na komunistické heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!) charakterizoval absurdnosť pomerov v období normalizácie, v jednoaktovke Marie zápasí s anděly (1980, uvedená 1981; česky 1990; televízny film Anjeli moci, 1988, réžia Giorgio Albertazzi) sa inšpiroval tzv. bytovým divadlom a osudom českej herečky V. Chramostovej, pre ktorú o. i. adaptoval Macbetha W. Shakespeara pod názvom Play Macbeth (1978). V nasledujúcich jednoaktovkách Atest (1978, premiéra 1979), Marast (1981, uvedená 1982) a Safari (1985, uvedená 2002) rozpracoval tematiku Ferdinanda Vaňka, hlavnej postavy z hry Audiencia od V. Havla. V ďalšom období sa venoval celovečerným hrám Pat aneb Hra králů (1987, premiéra 1991), Ecce Constantia! (1988, premiéra 1989), Malá krevní msta (1991), Bitva duchů (1995), Nuly (2000), Dvě gorily proti mafii (2001), Eros (2002), Arthurovo Bolero (2003), Malá hudba moci (2005), Hašler... (2013), Rudolfovo číslo (2013, pripravovaná k 70. výročiu SNP) a i. Kohoutove divadelné hry sa zaraďujú k dielam tzv. modelovej drámy, sú charakteristické racionálno-analytickým autorským prístupom a výrazným kritickým posolstvom, výraznou črtou je aj ironický humor a groteskné zveličenie.

V prozaických dielach, napr. v románoch Bílá kniha o kauze Adam Juráček (nemecky 1970, český samizdat 1975, česky 1978 Toronto, 1991 Praha), Katyně (nemecky 1970, český samizdat 1978, 1990 Praha) a Nápady svaté Kláry (česky 1981 Toronto, 1991 Praha; sfilmovaný 1980, réžia V. Jasný; 1996, réžia Ari Folman, Ori Sivan), využíval na zobrazenie témy totalitného režimu satiru, grotesknú hyperbolu a alegóriu. Vo svojich dielach zachytil obdobie Pražskej jari (koláž komentovaných denníkových záznamov a dokumentov Z deníku kontrarevolucionáře, nemecky 1969, česky 1997), Charty 77 (memoárový román Kde je zakopán pes, 1987 Kolín nad Rýnom, 1990 Brno), 2. svet. vojny (Hodina tance a lásky, nemecky Mníchov 1989, česky 1989 Kolín nad Rýnom, 1992 Praha; televízny film 2003, réžia V. Polesný), emigrácie (román Konec velkých prázdnin, nemecky 1990 Mníchov, 1996 Praha; rovnomenný televízny seriál 1994, réžia M. Luther), lustrácií v 1991 (politický triler Sněžím, nemecky 1992 Mníchov, česky 1993 Praha) a pražského povstania 1945 (román Hvězdná hodina vrahů, 1995). Autor románov Ten žena a ta muž (1998), Ta dlouhá vlna za kýlem (2000; nemecký televízny film 2012, réžia Nikolaus Leytner), To byl můj život? (2 zv., 2005, 2006), Smyčka (2008; televízny film 2009, réžia Viktor Polesný), Cizinec a krásná paní (2009; televízny film 2011, réžia Viktor Polesný), Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem (2 zv., 2011), Tango mortale (2012) a i.

Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1977), Rakúskeho čestného kríža za vedu a kultúru (1998), Európskej ceny za kultúru a komunikáciu (2000) a Veľkého kríža Radu za zásluhy NSR (2002).

Koch, Jurij

Koch, Jurij, 15. 9. 1936 Horka, dnes súčasť obce Crostwitz neďaleko mesta Kamenz, Sasko — lužickosrbský spisovateľ a novinár. R. 1956 – 65 študoval žurnalistiku a divadelnú vedu na univerzite v Lipsku, 1960 – 76 pôsobil ako kultúrny redaktor lužickosrbského rozhlasu v Cottbuse a prispieval do viacerých nemeckých novín, od 1976 sa venuje literárnej tvorbe.

Jeden z najvýznamnejších lužickosrbských spisovateľov píšucich v horno- i v dolnolužickosrbskom jazyku a v nemčine (viaceré diela vydal dvojjazyčne). Venuje sa próze, poézii, dráme, písaniu scenárov a publicistike. V prozaickej tvorbe sa pôvodne zaoberal rozdelením Lužice na slovanskú a nemeckú kultúrnu oblasť, ako aj komplikovaným spolužitím obidvoch etník. Postupne prešiel od metódy socialistického realizmu k modernému stvárneniu problémov inteligencie v posledných rokoch existencie NDR, ako aj života Lužice ako jazykového a kultúrneho priestoru dvoch národov.

Hlavnými motívmi jeho tvorby sú ľudové symboly (strom) alebo rozprávkové postavy (vodník), ale i konflikt tradičného spôsobu života spätého s prírodou a technokratického prístupu k životnému prostrediu, napr. v poviedke Kotjatkova podivná láska (Kotjatkowa dźiwna lubosć, 1976; nem. ako dráma Landvermesser, 1977; sfilmovaná 1983, réžia Konrad Herrmann) o zániku lužiskosrbských obcí v dôsledku povrchovej ťažby hnedého uhlia. K jeho najvýznamnejším dielam patrí novela Návrat snov (Landung der Träume, 1982; Nawrót sonow, 1983), v ktorej na pozadí dezilúzie odhaľujúcej stav súdobej spoločnosti a ťažkú pozíciu lužickosrbskej menšiny zobrazuje reálnu (životnú) a fiktívnu (smerom k vlastnej identite) cestu hlavných protagonistov. Ústredným motívom novely Operácia očí (Augenoperation, 1988; aj pod názvom Siluety, Schattenrisse, 1989; sfilmovaná 1991, réžia Jürgen Brauer) je metafora slepoty ako trestu za revoltu proti ustrnutej spoločnosti.

Autor noviel Židovka Hana (Židowka Hana, 1963), Višňa (Wišnina, 1984; sfilmovaná 1990, réžia Jürgen Brauer) a Na konci dňa (Na kóncu dnja, 2008; nem. Am Ende des Tages, 2009), básnických zbierok Pouličný koncert (Nadróžny koncert, 1965) a Daj mi, Jurko, jedno vajce (Daj mě, Jurko, jadnu stucku, 1994), románov Medzi siedmimi mostami (Mjez sydom mostami, 1968), Róžamarja alebo Lúčenie (Róžamarja abo Rozžohnowanje we nas, 1975; nem. Rosamarja, 1975) a Mačacie striebro. Veselý dobrodružný román pre mládež (Kočě slěbro. Wjesoły dyrdomdejski roman za młodych ludźi, 2000), zbierok próz a poviedok Náš týždeň. Trinásť dedinských obrazov (Wotydźenja doma. Třinaće wjesnych wobrazow, 1976), Osamelý Nepomuk. Ľúbostné poviedky (Wosamoćeny Nepomuk. Lubosćinske powědančka, 1978; sfilmovaná 1981, réžia Helge Trimpertová, Trimpert), zbierky esejí Letela modrá vrana (Ha lěćała je módra wróna, 1991), divadelnej hry Posledná skúška (Poslednje pruwowanje, 1972), scenárov, ako aj mnohých prekladov literárnych diel zo slovanských jazykov. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Kochanowski, Jan

Kochanowski, Jan, 1530 Sycyna, Mazovsko – 22. 8. 1584 Lublin — poľský renesančný spisovateľ. R. 1544 – 49 študoval na univerzite v Krakove, 1551 – 52 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1552 – 55 v Padove. R. 1559 sa v Paríži zoznámil s P. de Ronsardom, 1564 – 70 pôsobil ako sekretár na kráľovskom dvore Žigmunda II. Augusta, 1574 sa usadil na svojom panstve v dedine Czarnolas.

Najvýznamnejší poľský renesančný básnik, poľskú poéziu pozdvihol na európsku úroveň, jeden z tvorcov novodobej poľštiny. V literárnej tvorbe spojil klasickú dokonalosť s poetickým bohatstvom poľského jazyka, využíval podnety antickej literatúry a ľudovej slovesnosti; oslavoval činorodý život dedinského zemana uprostred prekrásnej prírody a lásku, zamýšľal sa nad štátnymi reformami, náboženskými spormi a náboženskou toleranciou. Prvé literárne práce (ódy, elégie, epigramy) písal po latinsky, po poľsky vytvoril báseň Pieseň o potope (Pieśń o potopie, napísaná asi 1550, vydaná asi 1570) a hymnus Čo chceš od nás, Pane (Czego chcesz od nas, Panie, asi 1562 ako súčasť poémy Zuzana; preložil J. A. Komenský).

V začiatočnom období tvorby napísal poému Zuzana (Zuzanna, asi 1562), heroikomickú humoresku Šachy (Szachy, medzi 1562 a 1566, podľa predlohy diela Scacchia ludus M. G. Vidu) a básnické skladby Zhoda (Zgoda, 1564) a Satyr alebo divý muž (Satyr albo Dziki mąż, 1564), v ktorých reagoval na politické dianie, ako aj poému Prápor alebo Pruský hold (Proporzec albo Hołd pruski, napísaná 1569, vydaná 1587) nadväzujúcu na oslavnú antickú poéziu. Kochanowského tragédia Odmietnutie gréckych vyslancov (Odprawa posłów greckich, vydaná i uvedená 1578), v ktorej na základe epizódy z trójskej vojny opísal situáciu v Poľsku a upozornil na mravný problém zodpovednosti za krajinu i na nadradenie štátnych záujmov nad osobné, je najvýznamnejšou poľskou renesančnou hrou. Popularitu si získal zbierkou Dávidov žaltár (Psałterz Dawidów, 1579), ktorá je veršovanou parafrázou biblického Žaltára (Knihy žalmov). K najkrajším dielam poľskej a svetovej renesančnej poézie patrí jeho cyklus žalospevov Náreky (Treny, 1580), ktorý venoval zosnulej dcérke Uršuli a vyjadril v ňom bolesť, zúfalstvo i stratu dôvery v antickú múdrosť a cnosť. Autor cyklu frašiek Frašky (Fraszki, 1584), ktorý obsahuje krátke humorné alebo satirické básne so súčasnou tematikou a s neočakávanou pointou blízke epigramu, drobných poľských a latinských básní Lyricorum libellus (1580) a Foricoenia (1584), vlasteneckých, filozoficko-reflexívnych, ľúbostných a príležitostných básní Dve knihy piesní Jana Kochanowského (Pieśni Jana Kochanowskiego księgi dwoje, 1586) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Renesančná lýra (1970; druhé vydanie pod názvom Verná lutna, 1980).

Koidula, Lydia

Koidula, Lydia, vlastným menom Lydia Emilie Florentine Jannsenová (Jannsen), 24. 12. 1843 Vändra – 11. 8. 1886 Kronštadt, Rusko, pochovaná v Tallinne — estónska spisovateľka, novinárka a národná buditeľka. Počas štúdia na nemeckej vyššej dievčenskej škole v Pärnu pracovala v redakcii týždenníka Pärnu postimees (Pärnuský postilión), ktorý vydával jej otec Johann Voldemar Jannsen (*1819, †1890), významný národný buditeľ a zakladateľ estónskej žurnalistiky. R. 1864 sa s rodinou presťahovala do Derptu (dnes Tartu), kde pôsobila ako domáca učiteľka a novinárka. Po sobáši (1873) s lekárom Eduardom Mihkelsonom (*1845, †1907) žila v Kronštadte.

Pred odchodom do Ruska bola nadšenou organizátorkou estónskeho kultúrneho života, napr. celoestónskeho speváckeho festivalu (Üldlaulupidu) v Derpte. Položila základy estónskej poézie (písala najmä intímnu, prírodnú a vlasteneckú lyriku) i drámy a prispela k povýšeniu ľudovej estónčiny na literárny jazyk. Jej raná básnická tvorba bola ovplyvnená nemeckou sentimentálnou poéziou (Lúčne kvety, Vaino-liled, 1866), v ďalšej zbierke Slávik z Emajõgi (Emajõe ööbik, 1867) odsúdila národný útlak Estóncov. Viaceré jej vlastenecké básne zľudoveli, napr. Do smrti (Sind surmani), Estónska pôda a estónske srdce (Eesti muld ja eesti süda) a Moja vlasť je moja láska (Mu isamaa on minu arm, 1869), ktorú 1869 pre zbor zhudobnil Aleksander (Saebelmann) Kunileid (*1845, †1875) a počas sovietskej okupácie Estónska 1940 sa stala neoficiálnou estónskou národnou hymnou. Z Koidulinej poézie sa zachovalo 311 dokončených básní, ktoré vyšli posmrtne v kritickom vydaní v zbierke Básne (Luuletused, 1966).

Autorka prózy Mlynár a jeho svokra (Ojamölder ja tema minia, 1863) a divadelných hier Bratanec zo Saaremaa (S. onupoeg, 1870), ktorú sama režírovala, a Taký hlupák (Säärane mulk, 1872).