Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 486 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hemar, Marian

Hemar [che-], Marian, vlastným menom Jan Marian Hescheles, 6. 4. 1901 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina – 11. 2. 1972 Dorking, Spojené kráľovstvo — poľský spisovateľ, tvorca poľskej kabaretnej piesne (zložil ich viac ako 3-tis.). R. 1925 – 39 riaditeľ varšavských kabaretov Qui pro Quo, Banda, Cyganeria Warszawska, Wielka Rewia a Cyrulik Warszawski, 1933 – 34 riaditeľ divadla Nowa Komedia. Ako vojak sa počas 2. svetovej vojny dostal do Rumunska a na Blízky východ, po vojne sa usadil v Spojenom kráľovstve. R. 1946 založil v Londýne kabaret Orzeł Biały a 1955 literárno-satirický Teatr Hemar, 1952 – 68 spolupracoval s rozhlasovou stanicou Rádio Slobodná Európa.

Autor básnických zbierok Diviak a sviňa (Dzik i świnia, 1922), Balada o bielom býkovi (Ballada o białym byku, 1923), Trójsky kôň (Koń trojański, 1936), Dve Sväté zeme (Dwie Ziemie Święte, 1942), Londýnske roky (Lata londyńskie, 1946), Čim hlbšie do lesa (Im dalej w las, 1963), Múr nárekov (Ściana płaczu, 1968), Múr úsmevov (Ściana uśmiechu, 1968), Starosvetské básne (Wiersze staroświeckie, 1971), výberu básní Sedem chudobných rokov (Siedem lat chudych, 1955), divadelných hier Dvaja páni B (Dwaj panowie B, uvedená 1929, vydaná časopisecky 1982), Čestný dlh (Dług honorowy, vydaná 1944, uvedená 1951), Perly Hemarovho kabaretu (Perły kabaretu Hemara, uvedená 1980), zbierok satír, frašiek, piesní a pamfletov Adolf Veľký (Adolf Wielki, 1943), Mrkva (Marchewka, 1943), Patetické satiry (Satyry patetyczne, 1947), výberu fejtónov a recenzií Hádky v rodine (Awantury w rodzinie, 1967) a spomienkovej prózy Generál Anders: život a sláva (Generał Anders: życie i chwała, 1970). Básnickou zbierkou Vraždenie Prahy (Rzeź Pragi, 1968) protestoval proti obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Prekladal z anglickej, nemeckej a francúzskej literatúry.

Henisch, Peter

Henisch [-niš], Peter, 27. 8. 1943 Viedeň — rakúsky spisovateľ, novinár, autor textov piesní a spevák. R. 1969 založil skupinu a časopis Wespennest (Osie hniezdo), v ktorých presadzoval kritickorealistickú líniu, 1971 hudobnú skupinu Wiener Fleisch und Blut (Viedenské mäso a krv) s výrazne sociálnokritickou orientáciou. Vo svojich dielach zobrazoval okrajové spoločenské vrstvy Viedne, napr. v poviedkach O barónovi Karlovi. Príbehy z periférie a iná próza (Vom Baronkarl. Peripheriegeschichten und andere Prosa, 1972) i v románoch Malá postava môjho otca (Die kleine Figur meines Vaters, 1975; sfilmovaný 1980, réžia Wolfgang Glück) a Čierny Peter (Schwarzer Peter, 2000), ktorého protagonista Peter Jarosch, syn viedenskej konduktorky a amerického vojaka, žije na periférii spoločnosti, ako dieťa blúdi po Viedni povojnového obdobia a ako dospelý po New Orleanse. Autor románov Máj sa skončil (Der Mai ist vorbei, 1978), Hoffmannove rozprávky. Poznámky popleteného germanistu (Hoffmanns Erzählungen. Aufzeichnungen eines verwirrten Germanisten, 1983), Prorok Pepi Prohaska (Pepi Prohaska Prophet, 1986), Steinova paranoja (Steins Paranoia, 1988), O želaní stať sa Indiánom. Ako Franz Kafka na lodi cestou do Ameriky Karla Maya stretol, ale na pevninu nikdy nevstúpil (Vom Wunsch, Indianer zu werden. Wie Franz Kafka Karl May traf und trotzdem nicht in Amerika landete, 1994; slov. 2011), Tehotná Madonna (Die schwangere Madonna, 2005), Jedna veľmi malá žena (Eine sehr kleine Frau, 2007), Obrázková skrývačka s mačkou (Suchbild mit Katze, 2016) a i. Nositeľ viacerých ocenení, Ceny Antona Wildgansa (1977) a Ceny mesta Viedeň za literatúru (2009).

Henriot, Émile

Henriot [anrjo], Émile, vlastným menom Paul Émile Hector Maigrot, 3. 3. 1889 Paríž – 14. 4. 1961 tamže — francúzsky básnik a prozaik. Od 1919 literárny kritik časopisu Temps, od 1944 novín Le Monde (praktizoval kritiku dobrého vkusu a porozumenia), od 1945 člen Francúzskej akadémie. Do literatúry vstúpil na začiatku 20. stor. ako básnik; nadviazal na symbolizmus, najmä na básnickú tvorbu H. de Régniera, napr. v básnických zbierkach Básne pre Sylviu (Poèmes à Sylvie, 1906), Záhrady na francúzsky spôsob (Jardins à la française, 1911), Eklogy podľa Vergília (Églogues imitées de Virgile, 1912) a Akvarely (Aquarelles, 1922). V románoch Aricie Brunová alebo Meštiacke cnosti (Aricie Brun ou les Vertus bourgeoises, 1924), Stratené príležitosti (Les Occasions perdues, 1931), Bratislavská ruža (La Rose de Bratislava, 1948) a i. prejavil zmysel pre jemnú psychologickú analýzu postáv. Autor literárnych esejí Literárna pošta (Courrier littéraire, 8 zväzkov, 1922 – 56), Stendhaliana (1924), Knihy z druhej priehradky (Les Livres du second rayon, 1925), Alfred de Musset (1928), Od Lamartina k Valérymu (De Lamartine a Valéry, 1946) a i.

Henryson, Robert

Henryson, Robert, asi 1420 – asi 1500 — škótsky básnik a bájkar, pokračoval v tradícii G. Chaucera (na rozdiel od neho však bol moralisticky zameraný). Pravdepodobne študoval na niektorej zahraničnej univerzite (v Paríži alebo v Leuvene) a bol učiteľom v benediktínskom kláštore v opátstve Dunfermline, kde pôsobil aj ako verejný notár. R. 1462 sa jeho meno uvádza medzi zakladateľmi univerzity v Glasgowe. Henrysonovo dielo je veľmi rozmanité. Najdlhšie a najoriginálnejšie sú Ezopove mravoučné bájky (The Morall Fabillis of Esope the Phrygian, napísané asi 1480, vydané 1570), zbierka 13 bájok vychádzajúca z J. Lydgatea, W. Caxtona a i. Bájky vynikajú sviežosťou a majstrovským vykreslením postáv, sú písané s humorom a otvorene, mravné ponaučenie neznižuje ich umeleckú hodnotu. Autor básnickej skladby Cressidin testament (The testament of Creseyde, vydaná 1532 vo výbere Diela Geoffreya Chaucera, The workes of Geffray Chaucer), ktorá má dobre členenú kompozíciu s pevnými realistickými obrazmi; v spoločensko-mravnom zmysle je negáciou obdobnej skladby G. Chaucera, pretože Cressida je za svoje činy potrestaná. Báseň Orfeus a Eurydika (Orpheus and Eurydice, vydaná 1508 pod názvom Heire begynnis the traitie of Orpheus kyng) obsahuje lyrický nárek Orfea s refrénmi a podľa vzoru bájok sa končí morálnym ponaučením. Henrysonovi sa pripisuje aj autorstvo 13 kratších básní, z ktorých vyniká pastorálna báseň napísaná vo forme dialógu Robene a Makyne (Robene and Makyne) a satirické verše Niektoré lekárske zákroky (Sum Practysis of Medecyne). Ďalšie diela: Smrť (Death), Proti unáhlenej dôvere (Against Hasty Credence), Bieda kúzelníkov (The Want of Wise Men) a i. Prvé úplné vydanie Henrysonovho diela pripravil 1865 David Laing (*1793, †1878) pod názvom Básne a bájky Roberta Henrysona (The Poems and Fables of Robert Henryson). R. 1993 bola v Dunfermline založená Spoločnosť Roberta Henrysona.

Henz, Rudolf

Henz [henc], Rudolf, pseudonym R. Miles, 10. 5. 1897 Göpfritz an der Wild, Dolné Rakúsko – 12. 2. 1987 Viedeň — rakúsky spisovateľ, priekopník rozhlasu v Rakúsku (1932 zaviedol školský rozhlas). R. 1950 – 52 vydával časopis Dichtung der Gegenwart (Literatúra súčasnosti), od 1955 časopis Wort in der Zeit (Slovo v čase), od 1966 časopis Literatur und Kritik (Literatúra a kritika). Jeho dielo sa vyznačuje silným vlastenectvom a príklonom ku kresťanskej tradícii, a to najmä v básnických zbierkach Medzi bratmi a stromami (Unter Brüdern und Bäumen, 1929) a Slovo v čase (Wort in der Zeit, 1945) i v monumentálnom epose napísanom v tercínach Veža sveta (Der Turm der Welt, 1951). V jeho románoch Kaukliari (Die Gaukler, 1932), Cisárov kuriér (Der Kurier des Kaisers, 1941) a Krajina spievajúcich kopcov (Das Land der singenden Hügel, 1954) dominuje náboženská téma, skúsenosti z vojny a otázka zmyslu umenia i významu umelca. Nositeľ viacerých literárnych cien, napr. Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1953) a Literárnej ceny mesta Viedeň (1956).

Herbert, George

Herbert, George, 3. 4. 1593 Montgomery, Wales – 1. 3. 1633 Bemerton, dnes súčasť Salisbury — anglický básnik waleského pôvodu. Autor spirituálnej kresťanskej poézie, po J. Donnovi najvýznamnejší predstaviteľ anglickej metafyzickej poézie (→ metafyzickí básnici). Jeho básnická zbierka Chrám (The Temple, 1633) obsahuje 160 kratších básní uvedených didaktickou skladbou Chrámová predsieň (The Church-porch), medzi nimi i vtipnú báseň Cirkev bojujúca (The Church Militant) o dejinách kresťanstva. V ostatných hymnách, piesňach a modlitbách Herbert medituje o tajomstvách viery a vysvetľuje jej zásady. Svoje svetské básne pred smrťou zničil, niektoré vydal jeho priateľ Nicholas Ferrar (*1592, †1637).

Herbert, Zbigniew

Herbert, Zbigniew (Bolesław Ryszard), pseudonymy Patryk, Bolesław Hertyński, Stefan Martha, 29. 10. 1924 Ľvov, Ukrajina – 28. 7. 1998 Varšava — poľský spisovateľ, jeden z popredných predstaviteľov literárnej skupiny Generácia 56. Rozsiahle humanitné vzdelanie si dopĺňal cestami do zahraničia, kde prednášal o poľskej kultúre, 1986 – 91 žil vo Francúzsku. V dielach vychádzal z kultúrnej tradície minulosti, kládol dôraz na otázky poznania a morálne aspekty. Autor básnických zbierok Struna svetla (Struna światła, 1956), Hermes, pes a hviezda (Hermes, pies i gwiazda, 1957), Štúdia predmetu (Studium przedmiotu, 1961), Nápis (Napis, 1969), Pán Cogito (Pan Cogito, 1974), Hlásenie z obkľúčeného mesta a iné básne (Raport z oblężonego miasta i inne wiersze, 1983), Elégia na odchod (tal. Elegia per l’addio della penna dell’inchiostro della lampada, 1989; poľ. Elegia na odejście, 1990), Rovigo (1992), a Epilóg búrky (Epilog burzy, 1998), pre ktoré je charakteristická jasnosť, zrozumiteľnosť a klasická usporiadanosť, preto ich časť kritiky zaraďuje k neoklasicizmu. Jeho tvorba má intelektuálny, kultúrny charakter, citlivo no umiernene reaguje na morálne konflikty epochy historických a civilizačných zmien, využíva poetiku veľkej metafory, vychádzajúcej zo symboliky mýtov, umeleckých diel, prírodných javov či historických postáv. Spája úctu k európskym tradíciám s modernými výrazovými prostriedkami, filozofické úvahy s jednoduchým poetickým jazykom, etické a existenciálne otázky so zmyslom pre humor a iróniu. Autor divadelných hier Jaskyňa filozofov (Jaskinia filozofów, vydaná časopisecky 1956, uvedená 1961, vydaná knižne cudzojazyčne 1964, poľsky 1970 v zbierke Drámy, Dramaty; sfilmovaná 1996, réžia Stefan Chazbijewicz), Druhá izba (Drugi pokój, uvedená 1958, vydaná 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná napr. 1970, réžia Roman Załuski), Rekonštrukcia básnika (Rekonstrukcja poety, vydaná časopisecky 1960, uvedená 1961, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy), Lalek (vydaná časopisecky 1961, uvedená 1963, vydaná knižne 1970 v zbierke Drámy; sfilmovaná 1999, réžia Zbigniew Zapasiewicz), Uzavreté mestečko (Miasteczko zamknięte, uvedená 1964; sfilmovaná 1963, réžia Tadeusz Byrski), esejistickej trilógie o antickej histórii a kultúre Barbar v záhrade (Barbarzyńca w ogrodzie, 1962; slov. 2005), Zátišie s uzdou (angl. Still Life with a Bridle, 1991; poľ. Martwa natura z wędzidłem, 1993) a Labyrint pri mori (Labirynt nad morzem, 2000), rozhlasových hier Maja (uvedená 1966), Listy od našich čitateľov (Listy naszych czytelników, vydaná časopisecky 1972, uvedená 2010), List (uvedená 1973) a zbierky esejí Kráľ mravcov. Súkromná mytológia (angl. The king of the ants. Mythological essays, 1999; poľ. Król mrówek. Prywatna mitologia, 2001). V slovenčine vyšli výbery z jeho básní Hermes, pes a hviezda (1966), Čierna ruža (1999) a Fortinbrasov žalospev. Vybrané básne (2009) Prekladal z anglickej (J. Conrad) a nemeckej (M. Frisch) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1963), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1965) a Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1991).

Herburger, Günter

Herburger, Günter, 6. 4. 1932 Isny im Allgäu — nemecký spisovateľ. Vo svojich dielach zobrazuje hrdinov, ktorí trpia spoločenskými pomermi a hľadajú humánny svet, jeho kritické vykreslenie súčasnosti vyúsťuje do utópie. Autor Tujovej trilógie (Thuja-Trilogie) skladajúcej sa z románov Let do srdca (Flug ins Herz, 2 zväzky, 1977; slov. 1981), Oči bojovníkov (Die Augen der Kämpfer, 2 zväzky, 1980 – 83) a Tuja (Thuja, 1991), Trilógie márnotratnosti skladajúcej sa z fotonoviel Šťastie (Das Glück, 1994), Láska (Die Liebe, 1996) a Smrť (Der Tod, 2006), románov Elsa (1999) a Spievajúca divočina (Wildnis, singend, 2016), zbierok poviedok Rovná krajina (Eine gleichmässige Landschaft, 1964), Dobytie citadely (Die Eroberung der Zitadelle, 1972; titulná poviedka sfilmovaná 1977, réžia Bernhard Wicki), noviel Humboldt (2001), básnických zbierok Ventily (Ventile, 1966), Tréning (Training, 1969), Ciele (Ziele, 1977), Orchidey (Orchidee, 1979), Lietajúca pevnosť (Eine fliegende Festung, 2002), Diera v krajine (Ein Loch in der Landschaft, 2010) a i. V slovenčine výber z jeho poézie v antológii západonemeckých básnikov Objaviteľovo oko (1989). Nositeľ viacerých literárnych cien.

Herling-Grudziński, Gustaw

Herling-Grudziński [cherlink -džiň-], Gustaw, 20. 5. 1919 Kielce – 4. 7. 2000 Neapol, Taliansko — poľský spisovateľ. R. 1937 – 39 študoval polonistiku na univerzite vo Varšave, počas 2. svetovej vojny pôsobil v antifašistickom hnutí, 1940 uväznený v Grodne (dnes Hrodna, Bielorusko), dva roky strávil vo väzniciach a v gulagu Jercevo pri Archangeľsku. R. 1942 vstúpil do poľskej zahraničnej armády generála W. Andersa, bojoval na Strednom východe a v Taliansku (Monte Cassino). Po vojne zostal v emigrácii, spolupracoval s časopisom Kultura (v Ríme a Paríži), od 1948 s poľskými emigračnými kruhmi v Londýne, 1952 sa stal redaktorom poľského vysielania Rádia Slobodná Európa v Mníchove.

Jeho najvýznamnejším dielom sú prózy spomienkového charakteru Iný svet (A World Apart, 1951; poľ. 1953 pod názvom Inny świat) o človeku, ktorý úsilím o vnútornú slobodu prekonáva neľudské podmienky gulagov. Autor literárnych čŕt Živí a mŕtvi (Żywi i umarli, 1945), Upíri revolúcie (Upiory rewolucji, 1969) a Ukončenie mlčania (Wyjście z milczenia, 1993), cestopisu Cesta do Barmy (Podróż do Burmy, časopisecky 1952 – 53, knižne 1983), literárnohistorických článkov Gorkij a Pasternak (Da Gorki a Pasternak, 1958), zbierok poviedok Oltárne krídla (Skrzydła ołtarza, 1960), Druhý príchod a iné poviedky a črty (Drugie przyjście oraz inne opowiadania i szkice, 1963), výberov poviedok Neochvejné knieža a iné poviedky (Książę niezłomny i inne opowiadania, 1981) a Veža a iné poviedky (Wieża i inne opowiadania, 1988), dokumentárnych zápiskov a denníkov Denník písaný v noci (Dziennik pisany nocą, 7 zväzkov, 1973, 1980, 1984, 1989, 1993, 1998, 2000), zbierky esejí Hodina tieňov (Godzina cieni, 1991). V zbierkach poviedok Don Ildebrando: poviedky (Don Ildebrando: opowiadania, 1997), Horúci dych púšte (Gorący oddech pustyni, 1997), Biela noc lásky (Biała noc miłości, 1999; slov. 2001) a Umieračik pre zvonára (Podzwonne dla dzwonnika, 2000) spojil osobné spomienky s víziou univerzálneho humanizmu a jednotnej európskej kultúry. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Kościelských (1966).

Hermans, Willem Frederik

Hermans, Willem Frederik, 1. 9. 1921 Amsterdam – 27. 4. 1995 Utrecht — holandský spisovateľ, jeden z najvýznamnejších povojnových prozaikov. R. 1953 – 73 prednášal fyzikálnu geografiu na univerzite v Groningene, 1973 sa presťahoval do Paríža. Vystupoval proti náboženským, filozofickým a politickým dogmám, jeho satirické romány a sarkastické eseje vyvolávali polemiky (niekoľkokrát bol zažalovaný). Vo svojej tvorbe vychádzal z názoru, že človek nemôže poznať realitu, ktorá ho obklopuje, pravdy sa nemožno dopátrať, pretože každý človek má svoju pravdu. Preslávil sa románmi Konzerva (Conserve, 1947), Slzy akácií (De tranen der acacia’s, 1949) o 2. svetovej vojne, a Ja mám vždy pravdu (Ik heb altijd gelijk, 1951) o demobilizovanom príslušníkovi bývalej koloniálnej armády. Ako brilantný štylista a britký polemik sa prejavil v románoch Damoklova temná komora (De donkere kamer van Damocles, 1958), Už nikdy spánok (Nooit meer slapen, 1966), Medzi profesormi (Onder professoren, 1975), v esejistických a polemických prácach Mandarínky v kyseline sírovej (Mandarijnen op zwavelzuur, 1963), Sadistické univerzum (Het sadistische universum, 1964), Nenosím helmu s chocholom (Ik draag geen helm met vederbos, 1979), Obklopený nebezpečnými bláznami (Door gevaarlijke gekken omringd, 1988), Vzdorovitý spáč (De weerspannige slaper, 2004). Autor románov Au pair (1989), Šumiaci prach (Ruisend gruis, 1995), noviel Veľký súcit (Het grote medelijden, 2002), autobiografických noviel Richard Simmillion. Nedokončená autobiografia (Richard Simmillion. Een onvoltooide autobiografie, 2005) a i. Navrhnutý na viacero významných literárnych ocenení, ktoré však odmietol prijať.

hermetizmus

hermetizmus [vlastné meno] —

1. súbor doktrín založených na textoch a praktikách patriacich do okruhu ezoterických a okultných vied (mágia, alchýmia, astrológia, kabala, teozofia, iluminizmus, špiritizmus, nekromantia), z historického a pojmovo doktrinárskeho hľadiska heterogénny jav.

Názov hermetizmus je odvodený od mena Herma Trismegista, o ktorom sa od 1. stor. pred n. l. zmieňovali klasickí autori, napr. Diodóros Sicílsky, Cicero, Plutarchos a M. V. Martialis. Hermovi Trismegistovi bolo pripisované autorstvo rozsiahleho súboru tzv. hermetických spisov. Podľa Klementa Alexandrijského nosili staroegyptskí kňazi v procesiách jeho 42 základných kníh (36 kníh obsahovalo učenie o bohoch, zákonoch a o výchove kňazov, ďalej históriu, geografiu, astrológiu, astronómiu a náboženské predpisy, v 6 knihách bolo obsiahnuté lekárstvo). Podľa iných prameňov (napr. Manethón) je Hermés Trismegistos autorom 20-tisíc až 36 525 kníh. Grécka hermetická literatúra, ktorá vznikala v Egypte od čias vlády Ptolemaiovcov (305 – 30 pred n. l.), obsahovala mystickú filozofiu a tajné náuky o astrológii, alchýmii a mágii. Medzi najstaršie zachované pramene hermetickej literatúry patrí najvýznamnejší spis staroegyptskej medicínskej literatúry Ebersov papyrus. Celú hermetickú literatúru možno rozdeliť na dve skupiny: na filozoficko-teozofické texty a na spisy týkajúce sa okultných náuk, hoci hranice medzi nimi nemožno presne stanoviť. Filozofické spisy pripisované Hermovi Trismegistovi možno rozdeliť na tri skupiny: 1. zbierka sedemnástich krátkych dialogizovaných traktátov Hermetický súbor (Corpus Hermeticum, vznikla v 6. – 11. stor. n. l., zachovala sa v skrátenej a miestami v porušenej podobe). Prvý traktát Poimandrés (egyptsky alebo koptsky poznanie boha Slnka Re, grécky pastier ľudí) predstavuje zhrnutie Hermovho učenia (kozmogónia, antropológia, eschatológia), ďalšie traktáty sú venované špecifickým otázkam, napr. problémom pohybu, prázdneho priestoru, omladnutia, času a večnosti; 2. spis Dokonalé slovo (gr. Logos teleios, pred 4. stor. n. l.), ktorý sa zachoval iba v latinskom preklade pod názvom Asclepius. Podáva zhrnujúci výklad hermetickej gnózy a sústreďuje sa na tri živé bytosti: Boha, sveta, človeka; v hierarchii bytostí zaujíma človek stredné postavenie; 3. z Antológie (Antologium, 5. stor. n. I.) I. Stobaia vyňatých 39 úryvkov nerovnakej dĺžky, ktorých obsahom sú najrozličnejšie témy. Najdôležitejší je úryvok z diela Dievča sveta (Koré kosmou), rozhovor egyptskej bohyne Isis (Eset) so synom, bohom Horom, o stvorení sveta a duší. K týmto textom sa priraďuje ešte päť kníh v koptčine z gnostickej knižnice v Nag Hammádí v Hornom Egypte (objavená 1945).

Všetky tieto hermetické filozofické traktáty vznikli medzi 100 – 300 n. l., líšia sa obsahom, autorstvom a časom vzniku a sú zmesou platonizmu, stoicizmu a náboženských tém perzského pôvodu. Ako celok nepredstavujú koherentnú doktrínu a v tvrdeniach si často odporujú. Spája ich niekoľko charakteristických spoločných čŕt, z ktorých najdôležitejšou je nerozlišovanie vedy a náboženstva: poznanie možno dosiahnuť iba prostredníctvom zjavenia alebo vnuknutia, je výsledkom skôr zbožnosti a askézy ako racionálnej reflexie. Vesmír sa chápe ako jeden celok, jeho jednota spočíva na vzťahoch sympatie a antipatie, príťažlivosti a odporu, viažuc tak navzájom všetky bytosti a veci, ktoré ho tvoria. Hermetizmus tak stál v opozícii proti vede aristotelovského typu a následne sa vyvinuli dve línie západnej kultúry. Prvá vychádza z logického (aristotelovského) spôsobu myslenia, ktorý nastolil metódu racionálneho poznania založeného na pozitívnych a zmyslami kontrolovateľných faktoch, ako aj na viere, že ľudský rozum a prírodné javy sú riadené tými istými zákonmi. Druhú líniu rozvíjal hermetizmus vo všetkých podobách a formách známych od najstarších čias až do novoveku. Hermetizmus vychádza z predlogického spôsobu myslenia a je založený na tom, že pozorovaný predmet nie je oddelený od pozorovateľa a objekt i subjekt sú (rovnako ako celý vesmír) spojené animizmom (z lat. anima = duša), ktorý je spoločný všetkým bytostiam a veciam (univerzálna duša). S animizmom je veľmi tesne spojená mágia, za ktorej otca je pokladaný Hermés Trismegistos (spis Kyranidés). Mágia je založená na viere v nadprirodzenú moc, ktorá je prírode imanentná, preniká ľudskou spoločnosťou i prírodou a vyvolávala efekty priečiace sa prirodzenému poriadku vecí. Je najnižším stupňom tzv. hermetickej reťaze — hierarchie stupňov hermeticky (t. j. určeného iba iniciovaným, teda zasväteným) sprostredkúvaného poznania a praktík. Najvyšším stupňom je mystika, mystické spojenie s božstvom (lat. unio mystica), ktoré presahuje ľudské chápanie a je nevyvrátiteľné. V staroveku poznali mystické spojenie viaceré kulty, náboženstvá a filozofické prúdy (brahmanizmus, orfizmus, pytagorizmus, platonizmus). V židovskom a kresťanskom monoteistickom náboženstve je týmto božstvom Jahve, Boh ako stvoriteľ sveta a prvý hýbateľ (Aristotelov pojem). Toto spojenie pripúšťa a uznáva ako skutočné mysticizmus, filozofická a náboženská doktrína založená na nekognitívnych danostiach (intuícia, zjavenie, vnuknutie, osvietenie ap.). Mystika vyšla zo siekt zasvätených a vyvolených (tzv. mystov), vyznávajúcich kult božstiev antického a orientálneho náboženstva (čím sa včleňuje do hermetizmu) a vždy zotrvávala na fideistickom základe (→ fideizmus). Veľký rozmach dosiahla v období helenizmu, keď sa z rôznorodých prvkov orientálnej mágie, židovskej mystiky, novopytagorizmu, novoplatonizmu a kresťanstva vyvinula ezoterická synkretická gnóza, najvyššie, spásonosné poznanie, ktoré iniciovaný, čiže gnostik (gr. gnóstikos, t. j. ten, kto vie) dosahuje v stave extázy. Je to mystické tajomstvo jeho zrodu, čiže zostupu na tento svet, ako i jeho návratu k svojmu pôvodu, ktorý je duchovný a v hmotnom svete nepoznateľný. Spasiteľ je podľa gnostikov iba jednou z nebeských mocností (aiónov), medzi ktorými má najvyššie postavenie. Zostupuje do iných sfér, kde vládnu iné mocnosti (planéty), láme pečate ich moci, ich mien a prívlastkov, a tak nad nimi víťazí. Z rúk osudu, ktoré predstavujú démonické sily, vyslobodzuje ľudské duše svätou cestou (gnózou). Ezoterický, čiže hermetický charakter gnosticizmu vyplýva z toho, že jeho stúpenci tvrdili, že Ježiš Kristus vyjavil vyvoleným skryté tajomstvá počas štyridsiatich dní, ktoré strávil so svojimi učeníkmi po vzkriesení. Na tomto základe vznikol eklektický nábožensko-filozofický prúd, ktorý prenikol do formujúcej sa ortodoxnej kresťanskej cirkvi v 1. stor. n. l., najväčší vplyv zaznamenal v 2. stor. a jeho hlavnými centrami boli Antiochia, Alexandria a Rím. V období stredoveku (5. – 15. stor.) utvárali prostredie vhodné na rozvoj mystiky a mysticizmu viaceré filozoficko-teologické a sociálno-historické faktory. Križiacke výpravy, na ktoré vyzval kresťanský Západ pápež Urban II. (1095), oživili záujem o antickú filozofiu, ale v jej helenistickej podobe, v ktorej bolo mnoho mystických prvkov obsiahnutých najmä v novopytagorizme a novoplatonizme. Veľkou náboženskou a mysliteľskou osobnosťou spájúcou doznievajúci starovek a novú kresťanskú éru bol sv. Augustín, ktorý v diele O Božom štáte (De Civitate Dei, 413 – 426) uvádza úryvky z hermetického Asclepia. Z augustiniánskej tradície vychádzali tí stredovekí mystici a teológovia, ktorí sa úplne alebo čiastočne nepodriadili racionalistickej teológii Tomáša Akvinského založenej na Aristotelovej filozofii (Pseudo-Dionysius Areopagita, J. S. Eriugena, sv. Bernard z Clairvaux, sv. Hildegarda z Bingenu, sv. František z Assisi, sv. Bonaventura, R. Lullus, Eckhart, M. Kuzánsky a i.). Doktríny hermetizmu poznali aj ďalší kresťanskí, po latinsky píšuci autori z konca staroveku, ktorí zohrali významnú úlohu v ich šírení v stredoveku: Tertullianus nazýval Herma majstrom všetkých vied, podľa Arnobia zo Siccy sa hermetické náuky zhodujú s platonizmom a pytagorizmom, z hermetických spisov často citoval Lactantius, P. Abélard sa často zmieňoval o úryvku z Asclepia (Dokonalého slova), z Asclepia citoval aj Teodorik zo Chartres. K zblíženiu hermetickej odnože helenistickej filozofie s kresťanstvom na podklade slova (logos) významne prispelo dielo rímskeho spisovateľa z konca staroveku Martiana Capellu Svadba Merkúra a Filológie (De nuptiis Mercurii et Philologiae), v ktorej alegoricky spojil lásku a vedu jazyka (slova) s Merkúrom (gr. Hermom). Latinský stredovek však nepoznal Hermetický súbor ani úryvky zo Stobaiovej Antológie. Naproti tomu boli hojne rozšírené hermetické texty o okultných vedách (preložené z gréčtiny a arabčiny), najmä o astrológii a alchýmii, ktoré boli neraz vzájomne prepojené do jedného celku. Astrológovia z čias rímskeho cisárstva sa často odvolávali na Hermove spisy, najmä na doktrínu o dekádach, na systém nebeských domov (gr. topoi) a osudov (gr. kléroi). Väčšina textov sa stratila, niektoré sú známe z druhého prameňa (napr. Celá cnosť hovoriaca o siedmich osudoch, ktoré korešpondujú so siedmimi planétami, a o ich vplyve). Zachovali sa menšie spisy Hrmiaca veštba (vysvetľujúci veštby založené na hrome v každom mesiaci v roku), O otrasoch (vykladajúci znamenia, ktoré prináša zemetrasenie) a O názvoch a moci dvanástich domov, ako aj latinský preklad gréckej zbierky básní Hermova kniha (Liber Hermetis) z 12. storočia, ktorá je istým druhom kompendia obsahujúcim náuku o vplyvoch hviezd (melotézia) na orgány a údy ľudského tela podľa dekád. Spis egyptského pôvodu Ammónova lekárska matematika alebo Ammónova matematikoiatria skúma vplyvy planét a sústreďuje sa na homeopatickú metódu (hviezda negatívne zasiahnutá inou hviezdou spôsobuje chorobu ľudského orgánu, ktorý s ňou súvisí; liečenie spočíva v odstránení zlého vplyvu druhej hviezdy účinkom zvierat, rastlín a kameňov, ktoré sú v kladnom pomere s dominantnou hviezdou). K rovnakému druhu patria spisy O šťavách rastlín (traktát o botanickej astrológii) a Asklépiova posvätná kniha (opisuje spôsoby, ako vytvoriť liečivý prsteň z rastliny a kameňa podľa ich priaznivého vzťahu s každou dekádou). V stredoveku boli známe hermetické traktáty v latinčine o astrológii, napr. Kniha o tridsiatich šiestich dekádach dvanástich znamení (Liber de XXXVI decanis XII signorum), Kniha o pätnástich hviezdach, o toľkých kameňoch, o toľkých bylinách a práve o toľkých obrazoch (Liber de XV stellis, tot lapidipus, tot herbis et totidem figuris).

Hermés Trismegistos bol pokladaný aj za zakladateľa alchýmie (nazývanej Hermovým posvätným umením), ktorá sa usilovala objaviť vzťahy medzi materiálnym a duchovným svetom a nájsť univerzálny liek i kameň mudrcov (lat. lapis philosophorum) meniaci transmutáciou podradné kovy na zlato, tradícia mu pripisovala aj vynález hermeticky, t. j. nepriepustne uzavretej nádoby pre potreby alchymistov. Z alchymistických spisov sa mu pripisovalo základné alchymistické dielo Smaragdová tabuľa (Tabula smaragdina; vyšla i s komentárom v Norimbergu v druhej a tretej časti latinského traktátu O alchýmii, De alchemia, 1541), z ostatných je známych iba niekoľko krátkych citátov, resp. názvov (Kľúč, Malý kľúč, Pyramis, Eptabiblos). V alchymistickej terminológii a v náuke o arkánoch (tajomných postupoch a liekoch, ktorých zloženie je tajné) pôsobili pohanské predstavy aj po uznaní kresťanstva (313). Ich hlavnou postavou bol Hermés (rímsky Merkúr) vo dvojakom význame: ortuti a svetovej duše či v sprievode Slnka a Luny, resp. zlata a striebra. Základnou alchymistickou operáciou bolo rozdelenie prvotnej hmoty (lat. prima materia) čiže chaosu na aktívnu a pasívnu zložku, t. j. na dušu a hmotu. Z ich spojenia (lat. coniunctio), alegoricky uskutočneného ako rituálne spojenie Slnka a Luny, sa zrodil syn múdrosti (lat. filius sapientiae), t. j. premenený Merkúr znázorňovaný ako hermafrodit. V stredoveku bol uznávanou autoritou sv. Albert Veľký (Albertus Magnus), ktorý mal povesť majstra okultných vied a ktorému sa pripisuje autorstvo zbierky magických receptov Albert Veľký. Z ďalších stredovekých alchymistických traktátov je známa napr. Voda života (Aqua vitae). Od konca 14. a začiatku 15. storočia prvá generácia humanistov najskôr na talianskej univerzite v Bologni a Padove a potom na univerzite v Paríži a Oxforde oživila záujem o helenistickú vzdelanosť a klasickú grécku filozofiu a literatúru, ktorú poznávala na základe vlastného filologického štúdia. Približne 1460 sa do Florencie dostal rukopis Hermetického súboru (Corpus Hermeticum), ktorý do latinčiny preložil M. Ficino. V úvode k prekladu sa odvolával na sv. Augustína a z Herma urobil teológa, pričom zdôrazňoval prorocký charakter Hermových spisov. Ficinov preklad vyšiel 1471 a stal sa východiskom rozvoja hermetizmu v renesancii. Francúzsky prekladateľ a komentátor Biblie Jacques Lefèvre d’Étaples (Jacobus Faber, *1450, †1536) ho vydal spolu s Ficinovým prekladom spisov Poimandres a Asclepius (1505) a pripojil k nim aj traktát Hermova nádoba (Crater Hermetis), v ktorej je opísaný spôsob, akým učiteľ preniesol na žiaka svoju skúsenosť z omladnutia. Hermetická literatúra mala v tom období silný ohlas a bola sprevádzaná mnohými špekuláciami. V jednom z novších vydaní Hermetického súboru (1574) vydavateľ tvrdil, že Hermés žil pred Mojžišom a dosiahol najvyššie božské poznanie. Spisy pripisované Hermovi Trismegistovi sa stali zbraňou proti aristotelizmu v teológii. Vplyv hermetizmu v období renesancie bol veľmi veľký a dotkol sa najrozličnejších kruhov (okultistov, filozofov, teológov, vedcov, katolíkov i protestantov). Nový význam nadobudla aj alchýmia úzko spojená s medicínou a astronómiou, disciplínami, ktoré sa stali predmetom univerzitného štúdia. Výklad základných tém alchýmie podal nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535) v spise O okultnej filozofii (De occulta philosophia). Jeho bezprostredným nasledovníkom je najvýznamnejší renesančný alchymista, lekár, astrológ a filozof Paracelsus, ktorý bol dôkladným znalcom hermetickej, špeciálne alchymistickej tradície. Agrippa z Nettensheimu a Paracelsus zachovávali v Nemecku ezoterickú tradíciu, ktorá sa udržala až do 17. storočia (J. Böhme; Valentin Weigel, *1533, †1588; alchymista a lekár Gerhard Dorn, *okolo 1530, †1584, autor komentára k Paracelsovmu latinskému spisu O dlhom živote Gerardus Dorneus, Theophrasti Paracelsi libri V de vita longa, 1583). Špecifickou odnožou hermetizmu bola židovská mystika kabala, ktorá v 8. a 9. storočí prenikla do Európy. Blízko k mysticizmu mali aj teozofia (ezoterické učenie založené na viere, že duch, ktorý zostúpil z božskej sféry do prirodzeného stavu, hľadá pomocou postupných premien spôsob, ako sa odpútať od hmoty a splynúť s Bohom) a podľa jej vzoru založená antropozofia (R. Steiner). V 18. storočí dosiahla vrchol ezoterická doktrína iluminizmus (založená na viere vo vnútorné osvietenie človeka alebo v zjavenia dané priamo od Boha). Do myšlienkového i praktického kontextu hermetizmu treba zaradiť aj okultné náuky, a to nekromantiu a špiritizmus;

2. lit. básnická tradícia v európskej literatúre charakteristická mysticizmom, tajuplnosťou, zložitou metaforikou a komplikovaným jazykovým prejavom. Z hľadiska genézy, funkcie a poetiky textu možno rozlíšiť dve kategórie literatúry spojenej s hermetizmom:

a) texty, ktoré sú literárnymi dielami vo vlastnom zmysle slova a hermetizmus v najrozličnejších podobách bol pre ich autorov zdrojom inšpirácie a poznania, ako aj jednou z ciest ich duchovného a tvorivého vývinu. K autorom tohto typu patria napr. M. Scève (básnická zbierka Délia, Delie, 1544), a najmä J. W. Goethe, v ktorého filozoficko-dramatickej básni Faust I, II (1808, 1832) je badateľná autorova skúsenosť s okultnými náukami, špeciálne s alchýmiou. Doktor Faust, údajný čarodejník, ktorý predal svoju dušu diablovi výmenou za pozemský blahobyt, dosahuje absolútne poznanie v duchu alchymistickej náuky, že prirodzené svetlo v človeku je najsilnejším svetlom zo všetkých svetiel a že cez ľudské astrum prichádza k zjasneniu univerza, v čom treba vidieť zrušenie ľudskej podriadenosti Božej autorite. Vplyvy okultných a ezoterických náuk sa v ešte väčšej miere prejavili v romantizme. V knihe Aurélia alebo sen a život (Aurélia ou le rêve et la vie, 1855) francúzskeho básnika a prozaika G. de Nervala je badateľný vplyv švédskeho mystického teológa a vizionára E. Swedenborga, iluminizmus 18. storočia sa prejavil v jeho zbierke próz nazvanej Osvietení (Les Illuminés, 1852), ktorá je básnickou štúdiou o iniciácii. Stopy mystiky a iluminizmu sú evidentné aj v románe G. Sandovej Consuelo (1842 – 43), v ktorom je mýtus o zasvätení pomocou hudby spojený so snom a vizionárskou exaltáciou. V úsilí uniknúť z triviálnej reality hľadali romantickí básnici spojenie s transcendentným svetom vymykajúcim sa možnostiam ľudskej zmyslovej skúsenosti. Táto tendencia sa výrazne prejavila v poézii francúzskeho básnika Ch. Baudelaira. V úvodnej básni Kvetov zla (Les Fleurs du mal, 1857) Čitateľovi (Au lecteur) nazval Herma Trismegista satanom a učeným chemikom, t. j. alchymistom. Jeho estetika je založená na presvedčení o schopnosti umenia obsiahnuť a ovládnuť celé univerzum, a dospieť tak k absolútnemu poznaniu, čo bolo vlastne aj cieľom alchýmie, ako ju chápal napr. Paracelsus. V imaginácii, ktorú pokladal za kráľovnú tvorivých schopností, hľadal tajné vzťahy vecí, zhody a analógie. V súlade s učením E. Swedenborga objavoval univerzálnu analógiu ako cestu a spôsob komunikácie s nadzmyslovými entitami, ktoré sú cez ňu v spojení s pozemským svetom, aby sa tak zrodila mystická jednota hmotného a duchovného bytia (báseň Vzťahy, Correspondances). Na Baudelaira nadviazal v tomto zmysle A. Rimbaud. Novátorsky preniesol do poézie starú alchymistickú metódu ohňa, v ktorom sa látky rozličného druhu transmutovali a dostávali novú kvalitu. Ohňom bolo pre neho rozrúšanie zmyslov až do extázy, v ktorej sa básnik prenesie do stavu ohnivej metaforickej turbulencie, v ktorej sa slovo svojou zvučnosťou a sugesciou oddeľuje od svojho obsahu a stáva sa svetlom novej svojbytnej skutočnosti (báseň Alchýmia slova, Alchimie du verbe). Mystika, vizionárstvo a okultizmus boli tiež preferovanými oblasťami ľudskej činnosti realistu H. de Balzaca, ktorý sa od 1825 začal venovať štúdiu E. Swedenborga a navštevoval tajné iluministické sekty. V románoch a novelách druhej časti svojho rozsiahleho románového a novelistického cyklu Ľudská komédia (La Comédie humaine, 1829 – 50) nazvanej Filozofické štúdie (Études philosophiques) sa prejavil ako básnik so zmyslom pre mystické a ezoterické javy, a to v rovine tematickej a evokačnej. Základnú ideu Filozofických štúdií stelesňuje postava Louisa Lamberta (autobiografický román Louis Lambert, 1832) a je ňou poznanie, že myšlienka zabíja mysliaceho, čo treba chápať v hlbšom význame autorovho presvedčenia, že dielo ako oheň stravuje svojho tvorcu, čo bol napokon prípad samého Balzaca;

b) analogické označenie postromantických básnických prúdov z obdobia secesie, predovšetkým symbolizmu. Termín hermetizmus v tomto význame je novotvar odvodený z tradičného adjektíva hermetický a vznikol až koncom 19. storočia. Hlavným programom hermetickej poézie sa stala izolácia umeleckého diela od empirickej reality, básnický hermetizmus nadobudol charakter okultizmu a ezoterizmu. Neskôr sa toto označenie prenieslo aj na osobnosti a javy iných literárnych období. Ich spoločnou črtou je vedome zložitá slovesná inštrumentácia básnického posolstva, ktorej významová explikácia nie je uskutočniteľná bez špecifického prístupu a prípravy a bez pochopenia estetického kódu textu.

Predchodcom moderného hermetizmu bol španielsky barokový básnik L. de Góngora y Argote, ktorého najvýznamnejšia básnická skladba Samoty (Soledades, 1613) sa vyznačuje neobyčajnou výrazovou kultivovanosťou presahujúcou hranice zrozumiteľnosti (veľké množstvo grécizmov a latinizmov, latinizujúca vetná skladba). Básnický hermetizmus možno nájsť v talianskom marinizme (G. Marino), v anglickej metafyzickej poézii (J. Donne), vo francúzskej precióznej literatúre a v iných historických a vecne rozdielnych literárnych javoch. Uzavretosť hermetickej poézie nie je totožná s nezrozumiteľnosťou, čo je dôležité pri určovaní typologického a hodnotového štatútu básnického hermetizmu. Až do symbolizmu nebol hermetizmus ako typologický jav literárnej tvorby predmetom skúmania ani podnetom na špecifickú básnickú sebareflexiu. Otázka hermetizmu sa zákonite vynorila s osobitným postavením básnika v modernej industriálnej spoločnosti, ktorá nemá schopnosť prijímať to, čo je v básňach podstatné, a zdôrazňuje iba ich tematický obsah. Vznikla ruptúra medzi poéziou a danou skutočnosťou, ktorá sa pre básnika stala nepriateľským zovretím. Poézia sa stala výlučným aktom uzavretosti (tzv. slonovinovou vežou), ktorá v hermetizme dosiahla najvyšší stupeň subjektivity. Štatút hermetickej poézie je utvorený nielen z komplikovanej slovesnej inštrumentácie, ale i z ontologickej a noetickej svojbytnosti umenia, ktorá je antitézou javovej skutočnosti. V čistej podobe stelesňuje básnický hermetizmus poézia francúzskeho symbolistu S. Mallarmého. Jeho pokračovateľ P. Valéry prehĺbil mallarméovskú myšlienku absolútnej básnickej svojbytnosti a neporušiteľnosti smerom k intelektuálnej koncentrácii v procese tvorby.

V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa v talianskej poézii rozvinul prúd neskorého symbolizmu, ktorý sa priamo označoval termínom hermetizmus, pritom ho však vytvárali básnickým naturelom a výrazom odlišné autorské individuality. Nadväzoval predovšetkým na S. Mallarmého a vyznačoval sa prísnym odlíšením básnického jazyka od konvenčnej dorozumievacej reči, abstraktným básnickým slovníkom, selekciou vylučujúcou náhodnosť slov, hudobnosťou verša a zložitou metaforikou. Jeho predstaviteľmi boli Arturo Onofri (*1885, †1928), napr. zbierkami Strieborné trúbky (Le trombe d’argento, 1924) a Pozemskosť slnka (Terrestrita del sole, 1927), G. Ungaretti a S. Quasimodo.

Iný typ básnického hermetizmu predstavuje poézia nemeckého básnika P. Celana, ktorý zoči-voči ľudskému utrpeniu a hrôzam uniká do mlčania, ktorého krajným bodom je hermetizmus. Jeho básnické svedectvo vyjadrené sporým výrazom a temnou metaforou sprevádza odpor proti organickému svetu a hľadanie útočiska v kameňoch a hviezdach. Medzi významných hermetikov svetovej poézie patrí ruský futurista V. Chlebnikov, najväčší experimentátor s fonetickými a morfologickými možnosťami jazyka, ktorého básnický jazyk stráca znakový charakter a stáva sa hermetickou zvukovou expresiou sui generis. K hermetizmu mal blízko ruský symbolistický básnik a prozaik A. Belyj, ktorý sa pokúsil o syntézu mnohých druhov umenia – poézie, prózy, drámy a hudby, o vytvorenie celostnej kultúry a v konečnom dôsledku o splynutie umenia, vedy a náboženstva. Chcel tak oživiť pôvodnú jednotu, ktorú predstavovali okultné náuky v období helenizmu, ale jednotu adekvátnu pocitom a predstavám moderného človeka (román Petrohrad, Petersburg, 1916). Prvky symbolistického hermetizmu sú prítomné aj v poézii českého básnika O. Březinu. Iný typ hermetickej poézie predstavuje rozsiahle dielo V. Holana, ktoré je originálnym pokračovateľom mallarméovsko-rilkeovskej línie vo vývine európskej poézie.

V slovenskej poézii sa prvky básnického hermetizmu objavujú v dielach romantických básnikov S. B. Hroboňa a M. M. Hodžu. V koncentrovanej podobe predstavujú básnický hermetizmus lyrické zbierky symbolistu I. Kraska Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). V súčasnej slovenskej poézii možno básnický hermetizmus identifikovať napr. v poézii J. Stacha a J. Ondruša;

3. v prenesenom význame všetko, čo je nepochopiteľné a temné.

Hermlin, Stephan

Hermlin, Stephan, vlastným menom Rudolf Leder, 13. 4. 1915 Chemnitz – 6. 4. 1997 Berlín — nemecký spisovateľ a prekladateľ. R. 1931 vstúpil do radov komunistickej mládeže, 1933 – 36 bojoval v ilegalite proti fašizmu, 1936 emigroval, ku koncu vojny ho internovali vo Švajčiarsku, 1945 sa vrátil do Nemecka, pracoval ako rozhlasový redaktor vo Frankfurte nad Mohanom, 1947 sa presťahoval do Berlína. R. 1962 v Akadémii umenia NDR zorganizoval čítanie mladých lyrikov (W. Biermann, V. Braun, S. Kirschová, K. Mickel a i.). Autor politicky angažovanej poézie ovplyvnenej surrealizmom (Dvadsaťdva balád, 22 Balladen, 1947), próz s tematikou fašizmu (Poručík Yorck z Wartenburgu, Der Leutnant Yorck von Wartenburg, 1946; sfilmovaná 1981, réžia Peter Vogel; Čas družby, Die Zeit der Gemeinsamkeit, 1949; slov. 1951; sfilmovaná 1984, réžia Peter Vogel) o vzbure vo varšavskom gete, esejí Čítanie (Lektüre, 1973) a autobiografie Večerné svetlo (Abendlicht, 1979; slov. 1983). V niektorých básňach na objednávku má blízko k socialistickému realizmu (Let holubice, Der Flug der Taube, 1952). Prekladal z anglickej (J. Keats, W. Shakespeare), francúzskej (G. Apollinaire, L. Aragon, P. Éluard, G. de Nerval), maďarskej (A. József), španielskej (P. Neruda) a tureckej (N. Hikmet) literatúry. Nositeľ viacerých ocenení.

Hernádi, Gyula

Hernádi, Gyula, 23. 8. 1926 Rusovce, dnes časť Bratislavy – 21. 7. 2005 Budapešť — maďarský spisovateľ. Jeho tvorba bola ovplyvnená existencializmom. Autor fantastických groteskných próz a drám, napr. zbierky poviedok Drevený kláštor (Deszkakolostor, 1959), románov Chodby (Folyosók, 1966), Pevnosť (Az erőd, 1971; slov. 1973), Pekná pani v Bielom dome (Az elnökasszony, 1978; slov. 1980), Oholené tablo (Borotvált tabló, 1980), Drakula (1983; slov. 1987), zbierky noviel a filmových scenárov Behám, ležiac horeznačky (Hátamon fekve szaladgálok, 1987), divadelných hier Mojím bratom je zajtrajšok (Fivérem a holnap, 1976) a Kostné rednutie hlúposti (A hülyeség csontritkulása, 1979), filmových scenárov Ja tvoju mater! Komáre (Anyád! A szúnyogok, 2000) a Vstaň, priateľu, nespi! (Kelj fel, komám, ne aludjál!, 2002). Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1976) a Kossuthovej ceny (1999).

Hernández, Miguel

Hernández [ernandes], Miguel, plným menom Miguel Hernández Gilabert, 30. 10. 1910 Orihuela – 28. 3. 1942 Alicante — španielsky básnik. Od 1934 žil v Madride, kde sa zoznámil s významnými predstaviteľmi vtedajšej španielskej literárnej avantgardy (V. Aleixandre, J. Bergamín, P. Neruda a i.). Ako dobrovoľník Piateho pluku sa aktívne zúčastnil španielskej občianskej vojny, po jej skončení bol 1939 odsúdený na trest smrti, rozsudok však nebol vykonaný; zomrel vo väzení na tuberkulózu.

Jeho tvorba, v ktorej spojil a originálne využil vplyvy klasickej i modernej španielskej poézie, je charakteristická myšlienkovou a citovou hĺbkou, jej hlavnými témami sú láska, smrť, spravodlivosť a vzbura. Do povedomia čitateľov vstúpil básnickými zbierkami Znalec lún (Perito en lunas, 1933) a Blesk, ktorý neprestáva (El rayo que no cesa, 1936), ktorými sa zaradil do básnického smeru neogongorizmu (→ kulteranizmus). Počas vojny vydal básnickú zbierku Vietor ľudu (Viento del pueblo, 1937). Až do konca života písal vo väzení poéziu, ktorá vyšla posmrtne pod názvom Spevník a kniha romancí v odlúčení (Cancionero y romancero de ausencias, 1958). Autor auto sacramental Kto ťa videl a kto ťa vidí alebo tieň toho, čo si (Quién te ha visto y quién te ve y sombra de lo que eras, vydaná 1934, uvedená 1977), veršovaných divadelných hier Synovia kameňa (Los hijos de la piedra, napísaná 1935, uvedená 1946, vydaná 1959), Váženejší sedliak (El labrador de más aire, 1937, uvedená 1972), zbierky divadelných hier Divadlo vo vojne (Teatro en la guerra, 1937) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Kŕdeľ holubičích listov (1985).

Herrera, Fernando de

Herrera [erre-], Fernando de, nazývaný el Divino (Božský), asi 1534 Sevilla – 1597 tamže — španielsky básnik, vedúca osobnosť andalúzskej renesančnej básnickej školy charakteristickej dokonalou formou, rétorickým pátosom, bohatstvom predstáv, odvážnou metaforikou a vyumelkovaným básnickým prejavom. Autor petrarcovsky ladenej ľúbostnej poézie venovanej doni Leonor de Milán (*asi 1534, †asi 1581), ktorá vyšla vo výbere Niektoré diela (Algunas obras, 1582), a heroickej poézie na námety zo španielskych dejín: Pieseň chvály božieho Majestátu za víťazstvo pána dona Juana (Cancion en alabança de la divina Magestad, por la vitoria del Señor don Iuan) pripojená k historickej próze Správa o cyperskej vojne a úspechu v námornej bitke pri Lepante (Relacion de la guerra de Cipre, y sucesso de la batalla Naval de Lepanto, 1572) a óda Na smrť kráľa Sebastiána (Por la Pérdida del Rei Don Sebastian, napísaná 1578, vydaná 1619 vo výbere Verše Fernanda de Herrera, Versos de Fernando de Herrera).

Herrick, Robert

Herrick [herik], Robert, pokrstený 24. 8. 1591 Londýn – pochovaný 15. 10. 1674 Dean Prior, Devonshire — anglický básnik, jeden z najvýznamnejších pokračovateľov B. Jonsona. Anglikánsky kňaz, royalista, ako jediný zo stúpencov kráľa v anglickej revolúcii však nikdy nebol dvoranom. Témami jeho duchaplnej galantnej poézie boli česť, plnenie povinností a láska (básne boli určené imaginárnym milenkám). Jeho krátke, často žartovné hedonistické verše básnickej zbierky Hesperidky (Hesperides, 1648) sú charakteristické opravdivosťou citu a dokonalosťou štýlu a formy. Autor oslavnej a náboženskej poézie (Jeho vznešené čísla, His Noble Numbers, 1547).

Herwegh, Georg

Herwegh [-vég], Georg (Friedrich Rudolf Theodor Andreas), 31. 5. 1817 Stuttgart – 7. 4. 1875 Lichtental, dnes súčasť Baden-Badenu — nemecký revolučný básnik. R. 1837 po nútenom opustení štúdia teológie a práva v Tübingene pracoval pre časopisy Europa a Telegraph für Deutschland (Nemecký telegraf) v Stuttgarte. R. 1839 odišiel do exilu do Švajčiarska, 1841 – 42 žil v Paríži, kde sa spoznal s H. Heinem, potom niekoľko mesiacov v Nemecku a vo Švajčiarsku, od 1843 znova v Paríži, kde počas revolúcie 1848 vystupoval ako vodca Nemcov. Potom žil striedavo v Zürichu, Paríži, Liestale a od 1866 v Baden-Badene. R. 1863 prebásnil pieseň na oslavu proletariátu Spolková pieseň pre Všeobecný nemecký robotnícky spolok (Das Bundeslied für den Allgemeinen Deutschen Arbeiterverein). Preslávil sa básnickou zbierkou Básne žijúceho (Gedichte eines Lebendigen, 2 zväzky, 1841 – 43), v ktorej vyzýval do boja za slobodu. Jeho revolučné básne vynikajú bohatosťou foriem a rytmu, kultivovaným jazykom nadväzoval na klasické obdobie, melodickosťou veršov na H. Heineho.

Herzmanovsky-Orlando, Fritz von

Herzmanovsky-Orlando [herc-], Fritz von, vlastným menom Friedrich Josef Franz Ritter von Herzmanowsky, 30. 4. 1877 Viedeň – 27. 5. 1954 zámok Rametz pri Merane, Južné Tirolsko — rakúsky spisovateľ. R. 1957 bola inscenovaná jeho hra Cisár Jozef a dcéra železničného strážnika (Kaiser Joseph und die Bahnwärterstochter, vydaná 1960 vo výbere Komédie a balety, Lustspiele und Ballette; sfilmovaná 1962, réžia Axel Corti), v ktorej vyjadril smútok nad dávnou slávou rakúsko-uhorskej monarchie. Vybájenú rakúsko-uhorskú monarchiu stvárnil aj v bizarnom románe Konský des v ružovej sieti (Der Gaulschreck im Rosennetz, 1928), na ktorý voľne nadväzuje spoločenský román Maškaráda géniov (Maskenspiel der Genien, 1958), ktorého dej plný nezvyčajných nápadov a anekdot sa odohráva v utopickej Tarokánii. Spolu s románom Raut na Lietajúcom Holanďanovi (Rout am Fliegenden Holländer, 1984) tvoria Rakúsku trilógiu (Österreichische Trilogie).

Hesse, Hermann

Hesse, Hermann, pseudonym Emil Sinclair, 2. 7. 1877 Calw – 9. 8. 1962 Montagnola, Švajčiarsko — nemecký spisovateľ. Narodil sa v rodine protestantských misionárov s vyhranenou pietistickou tradíciou. R. 1891 vstúpil do evanjelického teologického seminára v kláštore v Maulbronne, z ktorého však po polroku utiekol. Vzbura proti rodinnej tradícii uňho vyvolala ťažkú duševnú krízu s depresiami spojenými s myšlienkami na samovraždu. R. 1895 sa stal kníhkupcom v Tübingene a 1899 v Bazileji, 1911 navštívil Indiu. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa pre svoje humanistické postoje (článok Ó, priatelia, nie týmto tónom!, O Freunde, nicht diese Töne!, 1914) dostal do konfliktu s nemeckými nacionalistickými kruhmi, v Nemecku bol považovaný za zradcu. R. 1923 sa zriekol nemeckého občianstva a prijal švajčiarske.

Vo svojom diele sa zameral na skúmanie vzťahu duše a prírodnej podstaty človeka i na hľadanie cesty k vnútornému sebapoznaniu, zaoberal sa rozpadom klasickej humanistickej tradície v odcudzenom svete; ovplyvnila ho východná filozofia a psychoanalýza C. G. Junga. Presadil sa biografickým, tzv. vývinovým románom Peter Camenzind (1904; slov. 1971), v ktorom sformuloval svoju životnú filozofiu bytostného individualizmu (romantické splynutie s prírodou, odmietnutie konvencií, oslava vydedencov, nemožnosť súladu medzi meštiackou spoločnosťou a umením). Autobiograficky a lyricky ladené prózy Pod kolesom (Unterm Rad, 1906; slov. 2004), Gertrúda (Gertrud, 1910; slov. 1998), Rosshalda (Roßhalde, 1914; slov. 1974 vo výbere Stupne), Knulp (1915; slov. 1974 vo výbere Stupne) sú ovplyvnené romantizmom (téma samoty, dvojníctva a individuálnej vzbury). Obdobie vnútorných kríz odráža román Demian (1919; slov. 1947), novely Klingsorovo posledné leto (Klingsors letzter Sommer, 1920; slov. 1974 vo výbere Stupne), Siddhártha (Siddhartha 1922; slov. 1973; sfilmovaná napr. 1972, réžia Conrad Rooks), a najmä slávny román Stepný vlk (Der Steppenwolf, 1927; slov. 1966; sfilmovaný 1974, réžia Fred Haines), ktorého hlavná postava románu Harry Haller nazývaný pre svoje samotárstvo stepným vlkom je vo vzťahu k spoločnosti rozdvojenou osobnosťou. Nenávidí svet meštiakov, jeho svetom je ríša fantázie, idey veľkých mysliteľov. Zachrániť sa môže len vtedy, keď v sebe zabije stepného vlka. Začiatok novej cesty preňho znamená stretnutie s Hermínou, znovu objavuje prostý život a opojenie zmyslovou láskou. Musí však ešte prejsť magickým divadlom, aby konečne pochopil oslobodzujúci zmysel Mozartovej hudby – uvedomuje si, že pravú duchovnosť musí hľadať vo svete ideí, ako aj vo svete ľudí. Hesse použil novátorské formálne postupy (protagonista je predstavený takmer filmovou technikou rôznych záberov). V románe Narcis a Goldmund (Narziß und Goldmund, 1930; slov. 1995), próze Cesta do Orientu (Die Morgenlandfahrt, 1932; slov. 1999), a najmä vo fantastickom utopickom románe Hra so sklenými perlami (Das Glasperlenspiel, 1943; slov. 2002) sa usiloval o zjednotenie protikladov ducha a etosu s prírodou a so zmyslovou krásou i protikladov západnej a východnej životnej múdrosti.

Autor glos z pobytu v badenských kúpeľoch Kúpeľný hosť: zápisky z pobytu v Badene (Kurgast. Aufzeichnungen von einer Badener Kur, 1925; slov. 2000), zbierok esejí Úvahy (Betrachtungen, 1928) a Vojna a mier (Krieg und Frieden, 1946), v ktorých vysvetlil dôvody svojho individualizmu a odporu proti súdobým masovým hnutiam. Záujem o východnú filozofiu, odpor k meštiactvu, fantazijné scény a snovo-halucinačné pasáže jeho diel našli ohlas u mládeže dospievajúcej v 60. a 70. rokoch 20. stor. Posmrtne vyšiel výber jeho rozprávok Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy (Die Märchen, 1975; slov. 1983). V slovenčine vyšiel výber z jeho diela Útecha nocí (1972), Stupne (1974), Ľúbostné príbehy (2003), Jednota protikladov: náboženstvá a mýty (2006) a Šťastie (2013), jeho poézia vyšla i v antológii nemeckých básnikov Preklady (1988).

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1946), Ceny Gottfrieda Kellera (1936), Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1946) a i. Podľa Hesseho sú nazvané tri literárne ceny: Hermann-Hesse-Literaturpreis (od 1957), Calwer Hermann-Hesse-Preis (od 1990) a Hermann-Hesse-Preis (od 2017).

Heyerdahl, Thor

Heyerdahl [hejerdál], Thor, 6. 10. 1914 Larvik – 18. 4. 2002 Colla Michari, Taliansko — nórsky cestovateľ, antropológ, etnograf a spisovateľ. Venoval sa viacerým experimentom a výskumom, napr. chcel dokázať, že predkolumbovskí cestovatelia mohli prekonávať svetové oceány využívaním morských prúdov. R. 1947 so šesťčlennou posádkou na 10 m dlhej plti Kon-Tiki postavenej z balzového dreva absolvoval za 101 dní 6 880 km dlhú plavbu z prístavu Callao v západnom Peru na súostrovie Tuamotu, aby dokázal, že ostrovy Tichého oceána neosídlili ľudia z Ázie, ale z americkej pevniny. Pri výprave na Veľkonočný ostrov 1955 – 56 riešil o. i. tajomstvo pôvodu tamojších sôch. R. 1969 podnikol na 15 m dlhom papyrusovom člne Ra postavenom podľa zachovaných staroegyptských nákresov neúspešnú výpravu (čln sa potopil krátko pred cieľom) z prístavu Safi (Maroko) cez Atlantický oceán na ostrov Barbados s cieľom podať dôkaz, že Stredná Amerika bola osídlená zo Severnej Afriky. Dosiahnuť cieľ sa mu podarilo 1970 na plti Ra II, s ktorou sa doplavil až na ostrov Barbados. R. 1977 expedíciou na člne Tigris, ktorý bol podľa vzoru starých Sumerov zhotovený z trstiny a na ktorom sa plavil z Iraku do Pakistanu a späť k Červenému moru, aby potvrdil prepojenie medzi troma hlavnými centrami starovekých civilizácií (Indiou, Mezopotámiou a Egyptom).

Podnikol viacero ďalších expedícií na rôzne miesta na zemeguli, o. i. skúmal pyramídy a im podobné stavby v Peru, na Kanárskych ostrovoch a Sicílii. R. 2000 zorganizoval (poslednú) expedíciu na juh Ruska, kde chcel vykopávkami v oblasti ústia rieky Don podporiť teóriu založenú na islandskej ságe z 13. stor., podľa ktorej bol boh Odin kráľom, ktorý z tejto oblasti prišiel na sever. Heyerdahl bol považovaný za významného vedca, ale aj za dobrodruha. Viaceré jeho teórie sa odlišujú od neskorších výsledkov vedeckých výskumov (napr. súčasné objavy dokladajú osídlenie Polynézie z Ázie), napriek tomu poskytol veľa podnetov využiteľných pri hodnotení prameňov.

Autor populárnych kníh Pátranie po raji (På jakt efter paradiset, 1938), V znamení Kon-Tiki (Kon-Tiki ekspedisjonen, 1948; slov. 1955; sfilmovaná 2012, réžia Espen Sandberg, Joachim Rønning), Aku-Aku.Tajomstvo Veľkonočného ostrova (Aku-Aku: Påskeøyas hemmelighet, 1957; slov. 1960), Expedícia Ra (Ra ekspedisjonen, 1970; slov. 1974), Fatu-Hiva: Späť k prírode (Fatuhiva: Tilbake til naturen, 1974), Tigris: Hľadanie počiatku (Tigris: På leting etter begynnelsen, 1979) a Záhady Maldív (Mysteriet Maldivene, 1986). Z expedícií nakrútil aj dokumentárne filmy (Kon-Tiki, 1950, 1951 Oscar za najlepší dokumentárny film; Aku-Aku, 1960; Ra, 1972). V Osle založil 1950 múzeum Kon-Tiki. Nositeľ viacerých cien a vyznamenaní, Dr. h. c. viacerých univerzít. Podľa Heyerdahla je nazvaný asteroid 2473 (Heyerdahl).

Heym, Georg

Heym [hajm], Georg, 30. 10. 1887 Hirschberg, dnes Jelenia Góra, Poľsko – 16. 1. 1912 Berlín — nemecký spisovateľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov skorého expresionizmu, člen umeleckej skupiny Der Neue Club; ovplyvnený francúzskym symbolizmom a tvorbou S. Georgeho. Svoje básne a novely vytvoril v posledných dvoch rokoch života (vydané boli prevažne posmrtne), dominuje v nich pocit zániku (mŕtvoly, pochmúrne prostredie márnic, duševne a telesne chorí hladujúci jedinci). Autor básnických zbierok Večný deň (Der ewige Tag, 1911; obsahuje i básne Boh mesta, Der Gott der Stadt a Démoni miest, Die Dämonen der Städte), Umbra vitae (1912; obsahuje i báseň Vojna, Der Krieg), zbierky noviel Zlodej (Der Dieb, 1913) a sonetov Maratón (Marathon, 1914).

Heym, Stefan

Heym [hajm], Stefan, vlastným menom Helmut Flieg, 10. 4. 1913 Chemnitz – 16. 12. 2001 Ein Bokek, Izrael, pochovaný v Berlíne — nemecký spisovateľ píšuci aj po anglicky. R. 1933 ako Žid a komunista emigroval do Československa, neskôr do USA, 1944 sa s americkou armádou zúčastnil na invázii v Normandii, 1945 založil v Mníchove časopis Die Neue Zeitung. Pre svoj kritický postoj k povojnovej americkej politike musel opustiť armádu, 1953 sa presťahoval do NDR, kde mal spočiatku privilegované postavenie, no po konfliktoch s vedením NDR a za uverejňovanie svojich kníh v NSR bol 1979 vylúčený zo Zväzu spisovateľov NDR a nesmel publikovať; odvtedy mu vychádzali diela iba na Západe. V 80. rokoch 20. stor. podporoval zjednotenie Nemecka, neskôr kritizoval sociálno-politický proces začleňovania spolkových krajín bývalej NDR. R. 1989 znova prijatý do Zväzu spisovateľov (neskôr jeho čestný predseda), 1990 právne rehabilitovaný. Úspech získal románmi Prípad Glasenapp (angl. Hostages, 1942; nem. Der Fall Glasenapp, 1958; slov. 1961; sfilmovaný 1943, réžia Frank Tuttle) o českom protifašistickom odboji, Križiaci (angl. The Crusaders, 1948; nem. Kreuzfahrer von heute, 1950; slov. 1951), v ktorom na pozadí vojnových udalostí opísal zákulisie americkej politiky na západnom fronte, a Goldsborough (1953; slov. 1956) o štrajku baníkov 1950 v Pensylvánii. Román Deň X (Der Tag X) o ľudovom povstaní 17. 6. 1953 v NDR vyšiel až 1974 v NSR pod názvom Päť dní v júni (5 Tage im Juni). Autor historických románov Papiere Andreasa Lenza (Die Papiere des Andreas Lenz, 2 zväzky, 1963), Lassalle (1969), Správa kráľa Dávida (Der König David Bericht, 1972), Ahasver (1981), románu Collin (1979; sfilmovaný 1981, réžia Peter Schulze-Rohr), zbierok poviedok Kanibali a iné poviedky (Die Kannibalen und andere Erzählungen, 1953; slov. 1959), Tiene a svetlo (Schatten und Licht, 1960; slov. 1963), reportáže Kozmický vek (Das kosmische Zeitalter, 1959), autobiografie Nekrológ (Nachruf, 1988) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho rozprávok Cymbelinka (1967). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny Jeruzalema za slobodu jednotlivca v spoločnosti (1993). Od 2008 udeľuje mesto Chemnitz Medzinárodnú cenu Stefana Heyma (Internationaler Stefan-Heym-Preis) spisovateľom, ktorí sa zaslúžili o rozvoj morálnych hodnôt (napr. Ch. Hein).

Heyse, Paul von

Heyse [hajze], Paul (Johann Ludwig) von (od 1910), 15. 3. 1830 Berlín – 2. 4. 1914 Mníchov — nemecký spisovateľ. Spolu s Emanuelom Geibelom (*1815, †1884) hlavný predstaviteľ mníchovského básnického krúžku, ktorý sa snažil v období nastupujúceho realizmu udržať klasickej tradície. Od 1854 pôsobil na dvore bavorského kráľa Maximiliána II. (*1811, †1864). Vo svojich dielach oslavoval ideálny svet krásy, zaoberal sa najmä morálnymi a psychologickými problémami. Jeho rozsiahla tvorba obsahuje poéziu, prózu a drámu. Najväčšiu slávu získal novelami (150, vyšli v 20 zbierkach), ktoré vynikajú formálnou dokonalosťou, jemnou kresbou charakterov a vycibreným jazykom, napr. L’Arrabbiata (napísaná 1853, vydaná 1855 pod názvom La Rabbiata v zbierke Novely, Novellen), Dievča z Treppi (Das Mädchen von Treppi, 1858 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Andrea Delfin (1862 v zbierke Nové novely, Neue Novellen), Posledný kentaurus (Der letzte Centaur, 1871 v zbierke Nová kniha noviel, Ein neues Novellenbuch), Dvaja zajatci (Zwei Gefangene, časopisecky 1877; knižne 1878) a i. Autor básnických zbierok Zobrané diela Paula Heyseho. Prvý zväzok: básne (Gesammelte Werke von Paul Heyse. Erster Band: Gedichte, 1872), Skicár (Skizzenbuch, 1877), básnickej skladby Goetheho dom vo Weimare (Das Goethe-Haus in Weimar, 1896), tragédií Francesca von Rimini (vydaná 1850), Sabinky (Die Sabinerinnen, uvedená 1858, vydaná 1859), Alkibiades (uvedená 1882, vydaná 1883), Mária Magdaléna (Maria von Magdala, vydaná 1899, uvedená 1901), historickej hry Kolberg (Colberg, uvedená 1865, vydaná 1868; sfilmovaná 1945, réžia Veit Harlan a Wolfgang Liebeneiner), románov Deti sveta (Kinder der Welt, 3 zväzky, 1873), V raji (Im Paradiese, 3 zväzky, 1875), Merlin (3 zväzky, 1892), Nad všetky vrcholy (Über allen Gipfeln, 1895), Zrod Venuše (Die Geburt der Venus, 1909), autobiografickej prózy Talianske verše (Verse aus Italien, 1880) a i. Prekladal z anglickej (W. Shakespeare), španielskej (M. de Cervantes Saavedra, J. Ruiz, ľudové básne) a talianskej (V. Alfieri, L. Ariosto, U. Foscolo, G. Leopardi, A. Manzoni, V. Monti) literatúry. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1910).

Heywood, John

Heywood [hejvud], John, asi 1497 asi Coventry – po 1575 Mechelen, Belgicko — anglický humanistický dramatik. Od 1519 účinkoval ako hráč na virginale a spevák na dvore Henricha VIII. Bol lojálny ku katolíkom, a preto z obáv pred protestantskou kráľovnou Alžbetou I. emigroval do Mechelenu, neskôr do Antverp a Leuve. Autor satirických interlúdií vychádzajúcich z fraškovitých medzihier pri predstaveniach stredovekých náboženských mystérií a moralít. Vo svojich hrách Hra zvaná štyri P. Nové a veľmi veselé interlúdiá o pútnikovi, odpustkárovi, mastičkárovi a obchodníkovi (The Playe Called the Foure PP. A Newe and a Very Mery Enterlude of A Palmer. A Pardoner. A Potycary. A Pedler, uvedená asi 1520, vydaná asi 1544), Hra o počasí. Nové a veľmi veselé interlúdiá o počasí (The Play of the Wether A New and Very Mery Enterlude of All Maner Wethers, uvedená asi 1532, vydaná 1533), Hra o láske, nové a veľmi veselé interlúdiá o potešení a bolesti v láske (A Play of Loue, A Newe and a Mery Enterlude Concernyng Pleasure and Payne in Loue, vydaná 1534) a i. nahradil abstraktný charakter stredovekých mravnostných hier reálnymi postavami modernej drámy a využíval humor a iróniu. Autor zbierky prísloví Dialóg obsahujúci počet všetkých prísloví v anglickom jazyku (A Dialogue Conteinyng the Nomber in Effect of All the Prouerbes in the Englishe Tongue, 1546), epigramov a veršovanej alegórie Pavúk a mucha (The Spider and the Flie, 1556). Jeho tvorba je dôležitým medzníkom vo vývoji anglickej drámy, na ktorú nadviazala alžbetínska komédia (→ alžbetínske divadlo).

Heywood, Thomas

Heywood [hejvud], Thomas, asi 1574 asi Lincolnshire – pochovaný 16. 8. 1641 Londýn — anglický renesančný dramatik a herec. Námety svojich hier (asi 220, zachovalo sa 24) čerpal z kroník, antiky, mytológie a dobrodružných stredovekých románov. Písal tzv. rodinné drámy (domestic drama), z ktorých najvýznamnejšia je rodinná tragédia Žena zabitá dobrotou (A Woman Kilde with Kindnesse, uvedená 1603, vydaná 1607), k ďalším významným hrám patria Pekná slúžka zo západu (The Fair Maid Of the West, uvedená asi 1630, vydaná 1631) a Anglický cestujúci (The English Traveller, uvedená asi 1627, vydaná 1633), historické hry Kráľ Eduard IV. (The First and Second Partes of King Edward the Fourth, uvedená pred 1599, vydaná 1599), Ak nepoznáte mňa, nepoznáte nikoho alebo Ťažkosti kráľovnej Alžbety (If you know not me, You know no bodie: Or, The troubles of Queene Elizabeth, 2 časti, uvedená asi 1605, vydaná 1605 – 06) a i. Jeho rozprava Obrana hercov (An Apology For Actors, 1612) bola namierená proti puritánskym útokom na divadlo.

Hierowski, Zdzisław

Hierowski [chie-], Zdzisław, pseudonymy Bakałarz, J.P. Plewiarz, Tadeusz Boronowski, Zastępca, Zetha, 7. 7. 1911 Stubienko – 14. 12. 1967 Katovice — poľský literárny kritik a historik, prekladateľ a publicista. Spoluzakladateľ a vedúci pracovník Sliezskeho inštitútu v Katoviciach, zaslúžil sa o rozvoj literárneho a kultúrneho života v Sliezsku, popularizoval českú a slovenskú literatúru v Poľsku (preložil diela L. Aškenazyho, E. Bassa, K. J. Beneša, K. Čapka, J. Drdu, A. Hoffmeistra, P. Jilemnického, A. Jiráska, P. Karvaša, V. K. Klicperu, M. V. Kratochvíla, Š. Králika, A. Lustiga, J. Mareka, J. Muchu, I. Olbrachta, K. Poláčka, K. Světlej, D. Tatarku, J. Váha, E. Valentu a V. Vančuru).

Autor populárno-vedeckých prác Kultúrna prestavba obnoveného Sliezska (Odbudowa kulturalna odzyskanego Śląska, 1946), 25 rokov literatúry v Sliezsku: 1920 – 1945 (25 lat literatury na Śląsku: 1920 1945, 1947), Česká poézia po r. 1918 (Poezja czeska po r. 1918, 1947), Jazyk a literatúra v Sliezsku (Język i piśmiennictwo na Śląsku, 1948), O diele Jana Wiktora (O twórczości Jana Wiktora, 1952), Jozef Lompa. Jeho činnosť a zásluhy za Sliezsko (Józef Lompa. Jego działalność i zasługi dla Śląska, 1957), Štyri skice: Jan Wiktor, Jan Brzoza, Gustaw Morcinek, Pola Gojawiczyńská (Cztery szkice: Jan Wiktor, Jan Brzoza, Gustaw Morcinek, Pola Gojawiczyńska, 1957), Česká a slovenská dramatika na poľských scénach v rokoch 1945 – 1964 (Dramaturgia czeska i słowacka na scenach polskich w latach 1945 – 1964, 1965), Česká a slovenská literatúra v ľudovom Poľsku: 1945 – 1964 (Literatura czeska i słowacka w Polsce Ludowej: 1945 – 1964, 1966), Literárny život v Sliezsku v rokoch 1922 – 1939 (Życie literackie na Śląsku w latach 1922 – 1939, 1969), Kritické skice (Szkice krytyczne, 1975).

Hildesheimer, Wolfgang

Hildesheimer [-haj-], Wolfgang, 9. 12. 1916 Hamburg – 21. 8. 1991 Poschiavo, kantón Graubünden, Švajčiarsko — nemecký spisovateľ, predstaviteľ Skupiny 47. R. 1933 – 46 žil v Palestíne a Spojenom kráľovstve, 1946 – 49 tlmočník v norimberskom procese. Základným znakom jeho poetiky je absurdita reálneho sveta, v dramatickej tvorbe uplatnil prvky absurdnej drámy. Na základe rozhlasovej hry Princezná Turandot (Prinzessin Turandot, uvedená 1954) vznikla dráma Dračí trón (Der Drachenthron, vydaná i uvedená 1955), v ktorej zobrazil konflikt techniky s mocou. Tematicky podobná je aj rozhlasová hra Helenina obeť (Das Opfer Helena, uvedená 1955, vydaná 1960 v antológii Hovor, aby som ťa uvidel. Šesť rozhlasových hier a jedna správa o mladej umeleckej forme, Sprich damit ich dich sehe. Sechs Hörspiele und ein Bericht über eine junge Kunstform; slov. 1964; zdramatizovaná 1959). R. 1958 vyšla zbierka Hildesheimerových absurdných divadelných hier Hry, v ktorých sa stmieva (spiele in denen es dunkel wird). V divadelnej hre Oneskorenie (Die Verspätung, vydaná i uvedená 1961) zobrazil upadajúcu dedinu, ktorú postupne opúšťajú všetci obyvatelia, v historickej dráme Mária Stuartová (Mary Stuart, uvedená 1970, vydaná 1971) odmýtizoval tému spracovanú v nemeckej klasickej literatúre. Jeho prozaické texty (monológy, spomienky, sny, fantázie) sú preniknuté pocitom nezmyselnosti reality. Autor krátkej prózy Žijúci bez lásky (Lieblose Legenden, 1952; rozšírená 1962), satirického románu Raj falošných vtákov (Paradies der falschen Vögel, 1953) o vzostupe a páde geniálneho falšovateľa obrazov zo 17. stor., románu Tynset (1965; slov. 1967) o období pred 1945, životopisnej knihy Mozart (1977; slov. 1989), románu Marbot. Biografia (Marbot. Eine Biographie, 1981) a i. Po vydaní Správy Maxovi o stave vecí a iné (Mitteilungen an Max über den Stand der Dinge und anderes, 1983) prestal publikovať a venoval sa tvorbe grafík a koláží. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (1966).

Hisar, Abdülhak Şinasi

Hisar, Abdülhak Şinasi, 14. 3. 1887 Istanbul – 3. 5. 1963 tamže — turecký prozaik. Od 1921 publikoval v literárnych časopisoch kritiky a eseje. Jeho románová prvotina Pán Fahim a my (Fahim Bey ve Biz, 1941) získala tretiu cenu v štátnej literárnej súťaži. Jeho ďalšie dva romány Náš švagor v Çamlici (Çamlıca’daki Eniştemiz, 1944) a Západniarstvo a svätuškárstvo pána Aliho Nizamího (Ali Nizamî Beyin Alafrangalığı ve Şeyhliği, 1952) svedčia o vzťahu k dielu Marcela Prousta. Eseje, ktorých ústrednou témou je Istanbul a jeho pamätihodnosti, zhrnul do 7 kníh, napr. Paláce zašlých čias (Geçmiş Zaman Köşkleri, 1956) a Istanbul a Pierre Loti (İstanbul ve P. L. 1958).

Hizsnyai, Zoltán

Hizsnyai [hižňaj], Zoltán, 13. 2. 1959 Rimavská Sobota — maďarský básnik a literárny publicista na Slovensku. R. 1978 absolvoval strojnícku priemyselnú školu v Košiciach, potom sa stal hercom košického divadla Thália. R. 1990 – 92 redaktor časopisu Irodalmi Szemle (Literárny obzor) a 1992 – 2003 časopisu Kalligram.

Patrí k moderným intelektuálnym lyrikom smelo experimentujúcim so zmenami polôh lyrického subjektu, často meniacim uhol pohľadu i rolu. Odmieta tradičné formy lyrického výrazu, stavia na voľne plynúcich, časovo a priestorovo neobmedzených asociačno-metaforických kompozíciách predstavujúcich hravé, ironizujúce i vážne hlboké sondáže do spletitosti životných polôh a situácií, ale so zmyslom pre fixný detail. Autor básnických zbierok Rondo (Rondó, 1987), Posunovanie (Tolatás, 1989), Kráter stigmy (A stigma krátere, 1994), Koráb a čln (Bárka és ladik, 2001), Spev (Ének, 2010) a i. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1994) a Ceny Attilu Józsefa (2002).

Hłasko, Marek

Hłasko [chuas-], Marek, 14. 1. 1934 Varšava – 14. 6. 1969 Wiesbaden, Nemecko, pochovaný vo Varšave — poľský prozaik, predstaviteľ tzv. čiernej literatúry. R. 1958 odišiel na študijnú cestu do západnej Európy, z ktorej sa nevrátil, žil vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Taliansku, Izraeli, NSR a v USA. Do poľskej literatúry 50. rokov 20. stor. vniesol rebelantstvo a skepsu i spontánny protest proti pokrytectvu a politickému dogmatizmu. Pri konfrontácii ideálov dospel k brutálnym obrazom dezilúzie, jeho hrdinovia sú väčšinou ľudia na okraji spoločnosti búriaci sa proti celému svetu. Autor zbierok poviedok Prvý krok v mrakoch (Pierwszy krok w chmurach, 1956), Ďalší do raja (Następny do raju, časopisecky 1957 pod názvom Hlupáci veria v ráno, Głupcy wierzą w poranek, knižne 1958 s románom Cintoríny), Poviedky (Opowiadania, 1963), poviedok Ôsmy deň týždňa (Ósmy dzień tygodnia, časopisecky 1956, knižne cudzojazyčne 1958, poľsky 1980; sfilmovaná napr. 1958, réžia Aleksander Ford), Všetci sa odvrátili (Wszyscy byli odwróceni, 1964 s románom Špinavé činy), Porozprávam vám o Ester (Opowiem wam o Esther, 1966 s románom Obrátený v Jaffe), románov Cintoríny (Cmentarze, 1958 so zbierkou poviedok Ďalší do raja), Špinavé činy (Brudne czyny, 1964 s poviedkou Všetci sa odvrátili), Druhé zabitie psa (Drugie zabicie psa, časopisecky 1965, knižne cudzojazyčne 1969, poľsky 1981; sfilmovaný 1996, réžia Tomasz Wiszniewski), Obrátený v Jaffe (Nawrócony w Jaffie, 1966 s poviedkou Porozprávam vám o Ester), Sova, pekárova dcéra (Sowa, córka piekarza, 1968), Páľte ryžu každý deň (Palcie ryż każdego dnia, časopisecky 1981 – 82, knižne 1983), Marymoncká sonáta (Sonata marymoncka, 1982; sfilmovaný 1988, réžia Jerzy Ridan), Vlk (Wilk, 2015) i autobiografického rozprávania Pekní dvadsaťroční (Piękni dwudziestoletni, 1966; sfilmované 1994, réžia Andrzej Czerny).

Hlibov, Leonid

Hlibov, Leonid, 5. 3. 1827 Veselyj Podil, Poltavská oblasť – 10. 11. 1893 Černihiv — ukrajinský spisovateľ, pedagóg a kultúrny činiteľ. Pôsobil ako učiteľ na gymnáziu v Černihive (zavádzal progresívne pedagogické metódy), v 50. a 60. rokoch 19. stor. sa podieľal na zakladaní nedeľných škôl pre chudobných a usporadúval literárne večery, 1861 – 63 vydával sociálnokritický týždenník Černyhovskij lystok, ktorý bol 1863 zakázaný, Hlibov bol prepustený z práce a niekoľko rokov žil pod policajným dozorom.

Debutoval zbierkou romantických básní, poém a elégií v ruštine Básne Leonida Hlibova (Stichotvorenija Leonida Glebova, 1847). Zaslúžil sa o rozvoj poetiky a formálnych štruktúr ukrajinskej bájky, je považovaný za najvýznamnejšieho ukrajinského bájkara 19. stor. Dielo Bájky Leonida Hlibova (Bajky Leonida Hlibova, 1863) sa vyznačuje otvorenou kritikou nevoľníckeho systému a nových kapitalistických vzťahov.

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč

Hnaťuk, Volodymyr Mychajlovyč, 9. 5. 1871 Velesniv – 6. 10. 1926 Ľvov — ukrajinský folklorista, literárny vedec, historik, kultúrno-spoločenský činiteľ a prekladateľ. Pôsobil ako tajomník Ševčenkovej vedeckej spoločnosti a redaktor periodík Etnohrafičnyj zbirnyk, Materialy do ukrajinsko-ruskoji etnologiji, Chronika a i. Pomocou siete dopisovateľov zozbieral a vydal viac ako 30 zborníkov západoukrajinského folklóru s vedeckými komentármi. R. 1895 – 1903 uskutočnil šesť folklórno-etnografických expedícií na Zakarpatskú Ukrajinu, na východné Slovensko a do srbskej Báčky, ktorej výsledkom boli práce Národopisné materiály z Uhorskej Rusi (Etnohrafični materialy iz Uhorskoj Rusi, 6-zväzkov, 1897 – 1911), Rusínske osady v Báčke (Rusjki oseli v Bačke, 1898), Rusíni prešovskej eparchie a ich nárečia (Rusyny Priašivskoji jeparchiji i jich hovory, 1900), Slováci či Rusíni? (Slovaky či Rusyny, 1901), Uhrorusínske duchovné básne (Uhro-ruski duchovni virši, 1902) a i. Slovenskému folklóru venoval komparatistickú štúdiu Slovenský zbojník Jánošík v ľudovej poézii (Slovackyj opryšok Janošik v narodnij poeziji, 1899). Udržiaval korešpondenciu so S. Cambelom a J. Škultétym. Prekladal z nemčiny, francúzštiny a takmer zo všetkých slovanských jazykov. Člen korešpondent Ruskej akadémie vied v Petrohrade (1902), Národopisnej spoločnosti československej v Prahe (1905) a Všeukrajinskej akadémie vied v Kyjeve (1924).

Hnezdnianske kázne

Hnezdnianske kázne, Kazania gnieźnieńskie — rukopisná pamiatka poľskej prózy zo začiatku 15. stor. obsahujúca 95 latinských a 10 poľských kázní s rozličnými biblickými námetmi (Božie narodenie, zázračné uzdravenia, udalosti v Ríme, legenda o Jakubovi a i.). Text, ktorý vznikol v krakovskej diecéze a bol objavený v kapitulskej knižnici v Hnezdne (poľ. Gniezno; odtiaľ názov), je vzácnym historickým dokumentom o poľskom jazyku. Hnezdnianske kázne knižne prvýkrát vyšli 1857 v práci Pamiatka dávnej poľštiny (Zabytek dawnej mowy polskiej), vedecké spracovanie vydal 1896 v Krakove Władysław Nehring (*1830, †1909).

Hoddis, Jakob van

Hoddis, Jakob van, vlastným menom Hans Davidsohn, 16. 5. 1887 Berlín – po 30. 4. 1942 Sobibór, Poľsko — nemecký expresionistický básnik. R. 1909 spoluzakladateľ expresionistickej skupiny Der Neue Club (Nový klub), 1910 – 12 v Berlíne spoluorganizoval literárne večery Neopathetisches Cabaret (Neopatetický kabaret). Spolupracovník expresionistických časopisov Die Aktion a Der Sturm. Od 1912 duševne chorý, 1914 sa stiahol z verejného života, 1942 nacistami deportovaný do poľského vyhladzovacieho tábora Sobibór, kde bol zavraždený. Jeho prorocky vizionárske a sarkasticko-ironické groteskné básne prerastajú do vízie zániku sveta. Báseň Koniec sveta (Weltende, časopisecky 1911), ktorú publikoval Franz Pfemfert (*1879, †1954) v knižnej sérii Červený kohút (Der rote Hahn, 1918), mala veľký vplyv na vývoj expresionizmu v Nemecku.

Hoel, Sigurd

Hoel [húl], Sigurd, 14. 12. 1890 Nord-Odal – 14. 10. 1960 Oslo — nórsky spisovateľ, literárny kritik a významný vydavateľ. V medzivojnovom období ako príslušník skupiny Mot dag patril k najvplyvnejším nórskym radikálnym intelektuálom ideologicky inšpirovaným marxizmom a freudizmom. Do literatúry vstúpil novelou Idiot (Idioten, 1918). R. 1924 vydal absurdne ladený román o povojnovej Európe Plejády (Syvstjernen). Úspech získal románom Hriešnici na letnom slnku (Syndere i sommersol, 1927; viackrát sfilmovaný, napr. 1934, réžia Einar Sissener) o životných pocitoch mladej generácie. Jeho doménou boli psychologické romány, v ktorých prostredníctvom spätnej projekcie súkromného života postáv odkrýval ich životné zlyhania (vplyv psychoanalýzy), napr. v románe Štrnásť dní pred mrazivými nocami (Fjorten dager før frostnettene, 1935; sfilmovaný 1966, réžia Arnljot Berg). Podobným spôsobom poukázal vo svojom najlepšom románe Stretnutie pri míľniku (Møte ved milepelen, 1947) korene nórskej kolaborácie počas nemeckej okupácie. Autor románov Cesta na koniec sveta (Veien til verdens ende, 1933), Dedičná oceľ (Arvestålet, 1941), Na úpätí Babylonskej veže (Ved foten av Babels tårn, 1956), Začarovaný kruh (Trollringen, 1958), básnickej zbierky Princezná na sklenom vrchu (Prinsessen på glassberget, 1939) a zbierok esejí Myšlienky o nórskom básnictve (Tanker om norsk diktning, 1955).vydával najlepšie diela modernej nórskej a svetovej literatúry)

Høffding, Harald

Høffding [höf-], Harald, 11. 3. 1843 Kodaň – 2. 7. 1931 tamže — dánsky filozof a psychológ. R. 1883 – 1915 profesor na univerzite v Kodani. R. 1868 – 69 sa počas študijnej cesty do Francúzska oboznámil s myšlienkami pozitivizmu, bol ovplyvnený S. A. Kierkegaardom, I. Kantom a A. Schopenhauerom. Zaoberal sa otázkami noetiky, etiky, filozofie náboženstva a dejinami filozofie. Kierkegaardov žiak, na rozdiel od neho bol však zástancom optimistickej filozofie života. Pod vplyvom B. Spinozu sa dostal k racionálnejšiemu chápaniu náboženského problému. Na svet a jeho podstatu nazeral panteisticky. Postupne opustil náboženskú vieru chápanú ako ukazovateľ životného smeru a nahradil ju osobnostným myslením etickej podstaty; náboženstvo definoval ako úsilie o zachovanie hodnôt vo svete. V etike by podľa Høffdinga malo ísť o prirodzené, humanitné základy morálky. Jeho cieľom nebolo vytváranie absolútnych vzorov správania, ale podpora slobody a šťastia nielen jednotlivca, ale aj celku.V polemike s G. Brandesom, ktorý zastával nietzscheovský názor o prednostnom práve génia, Høffding tvrdil, že blaho celku má prednosť pred blahom jednotlivca. Autor diel Etika (Etik, 1887), Dejiny novovekej filozofie (Den nyere Filosofis Historie, 1894 – 95), Filozofia náboženstva (Religionsfilosofi, 1901), Ľudské myslenie (Den menneskelige tanke, 1910), Veľký humor (Den store humor, 1911) a i.

Hooft, Pieter Corneliszoon

Hooft [hóft], Pieter Corneliszoon, 16. 3. 1581 Amsterdam – 21. 5. 1647 Haag — nizozemský spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ renesancie, do nizozemskej literatúry uviedol klasickú tragédiu. Vo svojom sídle Muiderslot (15 km juhovýchodne od Amsterdamu) sústredil skupinu významných spisovateľov, vedcov a umelcov – tzv. Muiderkring (muiderský krúžok). Autor sonetov podľa vzoru F. Petrarcu, pastorálnej hry Granida (1605), historickej drámy Geeraerdt van Velsen (1613), tragédie Baeto (1626), v ktorej zobrazil ideál národného hrdinu a hlásal nezávislosť politickej moci od cirkvi, veselohry podľa Plautovho vzoru Ozajstný blázon (Warenar, 1617) a historického diela Dejiny Nizozemska (Nederlandse historiën, 27 zv., 1628 – 47). Od 1947 sa na jeho počesť udeľuje významná holandská literárna cena P. C. Hooft-prijs.

Hoppová, Zinken

Hoppová (Hopp), Zinken, rodným menom Signe Marie Brochmannová (Brochmann), 9. 1. 1905 Ullensvang – 3. 9. 1987 Bergen — nórska poetka a prekladateľka. Autorka jemných, často sebaironizujúcich veršov (básnické zbierky Kuchynské verše, Kjøkkenvers, 1933; Medzi štyrmi stenami, Innen fire vegger, 1938), paródie na rodový román Odmena cnosti (Dydens belønning, 1948) a knihy pre deti Čarovná krieda (Trollkrittet, 1948; slov. 1977). Do nórčiny preložila prózu Alica v krajine zázrakov L. Carrolla.

Hrotsvitha

Hrotsvitha [-ta], aj Hrotsvith, Hrotsvit, Roswitha, Hroswitha von Gandersheim, Hrotsvitha z Gandersheimu, Hrotsvitha Gandeshemensis, asi 935 – po 973 — prvá známa nemecká poetka a dramatička saského pôvodu, prvá autorka kresťanských divadelných hier. Od mladosti žila v benediktínskom kláštore v Gandersheime, kde v 60. – 70. rokoch 10. stor. vytvorila literárne dielo, ktoré rozdelila na tri knihy. Prvá (Liber primus, dokončená po 962) obsahuje osem legiend svätcov napísaných v leoninských hexametroch a distichách (Maria, De ascensione Domini, Gongolfus, Pelagius, Theophilus, Basilius, Dionysius, Agnes), tretia (Liber tertius, dokončená pred 973) obsahuje historické diela Skutky cisára Ota I. Veľkého (Gesta Ottonis) a Začiatky gandersheimského kláštora (Primordia coenobii Gandeshemensis) písané v leoninskom hexametri. Najvýznamnejšia je druhá kniha (Liber secundus) s divadelnými hrami, ktorými Hrotsvitha chcela nahradiť obľúbené komédie Terentia. Boli určené na kresťanské školské čítanie, ich hlavnými námetmi boli mučeníctvo pre vieru a triumf panenskosti nad nástrahami života. Mali jednoduché názvy podľa mena hlavného hrdinu (Gallicanus, Dulcitius, Calimachus, Abraham, Pafnutius, Sapientia), najvýznamnejšou je duchovná hra Abraham oslavujúca kresťansky chápanú lásku. Životopisy pápežov a gandersheimských patrónov sa nezachovali.

Huldén, Lars

Huldén, Lars, 5. 2. 1926 Pietarsaari (švéd. Jakobstad), Fínsko – 11. 10. 2016 Helsinky — fínskošvédsky spisovateľ, lingvista a prekladateľ. R. 1964 – 89 profesor severských jazykov na univerzite v Helsinkách. V tvorbe sa inšpiroval tradíciami ľudovej slovesnosti rodného kraja Österbotten i barokovou a rokokovou poéziou; jeho poézia je charakteristická jazykovou priezračnosťou, hudobnosťou a humorom.

Autor intímnej, reflexívnej a prírodnej lyriky zhrnutej v básnických zbierkach Zabiť vodníka (Dräpa näcken, 1958), Prútený vták (Spöfågel, 1964), Pán Vlk! (Herr Varg!, 1969), Pastierske básne (Herdedikter, 1973), Medzi Vianocami a súmrakom bohov (Mellan jul och ragnarök, 1984), Vegina púť (Vegas färd, 1997), Nebesky vysoko a vodotesne (Himmelshögt och vattentätt, 2007) a i., drámy Anders (1990) a literárnovednej monografie Carl Michael Bellman (1994). Spolu so synom Matsom Huldénom (*1949) preložil do švédčiny fínsky epos Kalevala (1999). Nositeľ viacerých literárnych cien.

Hutten, Ulrich von

Hutten, Ulrich von, 21. 4. 1488 hrad Steckelberg, Schlüchtern, Hesensko – 29. 8. 1523 ostrov Ufenau v Zürišskom jazere, Švajčiarsko — nemecký humanistický spisovateľ. Pochádzal z hesenského rytierskeho rodu. R. 1505 navštevoval benediktínsku kláštornú školu vo Fulde, odkiaľ ušiel, putoval po Nemecku (Kolín nad Rýnom, Lipsko, Wittenberg) a Taliansku (právnické štúdiá v Pavii a Bologni). R. 1515 vstúpil do služieb arcibiskupa v Mohuči (Mainz), 1517 mu cisár Maximilián I. udelil titul poeta laureatus caesareus. Prívrženec reformácie (1519 sa pripojil k M. Lutherovi), propagoval ideu nemeckého národného povedomia a vernosti cisárovi (v rámci Svätej rímskej ríše nemeckého národa). R. 1521 sa s F. Sickingenom zúčastnil proticirkevného povstania, po jeho porážke musel ujsť do dnešného Švajčiarska, kde mu U. Zwingli zabezpečil azyl. Zomrel opustený a v biede. V briskných dialógoch a politických básňach požadoval silné nemecké cisárstvo, obmedzenie vplyvu kniežat a vyradenie cirkvi z politického života. Je pravdepodobne autorom druhej časti humanistickej proticirkevnej satiry Listy tmárov (Epistolae obscurorum virorum, 1517), do nemčiny preložil pôvodné latinské dialógy podľa vzoru Lukiana zo Samosaty pod názvom Knižka rozhovorov (Gespräch buchlin herr Ulrichs von Hutten, 1521).

Huygens, Constantijn st.

Huygens [höjchens], Constantijn st., van Zuylichem (pán zo Zuylichemu), 4. 9. 1596 Haag – 28. 3. 1687 tamže — holandský humanistický básnik, právnik a hudobný skladateľ, otec Christiaana Huygensa a Constantijna Huygensa ml. Syn diplomata, dostal kvalitné vzdelanie, bol vychovávaný v prísnom kalvínskom duchu, pôsobil ako tajomník a radca dvoch oranžských princov, miestodržiteľov Spojených nizozemských provincií (Fridricha Henricha a Viliama II. Oranžského). Predstaviteľ tzv. zlatého veku holandskej literatúry, člen skupiny významných spisovateľov, vedcov a umelcov, tzv. muiderského krúžku (Muiderkring).

Autor holandských, latinských, francúzskych a talianskych básní autobiografického (Chvála mesta Haag, Batavia Tempe, 1621; Denné práce, Dagh-werck, 1638; Z pustovne, Cluys-werck, 1641), didaktického a satirického charakteru (Pekná hlúposť, ’t Costelick Mal, 1622; Útecha očí, Ooghentroost, 1647) a básne o svojej usadlosti Hofwijck (1653), ktorá sa stala vzorom pre žáner tzv. hofdichten – holandských básní o záhradách a usadlostiach. K hodnotným patria zbierky básní pre mládež Voľný čas (Otia, 1625) a básnická zbierka s prísloviami a epigramami Nevädze (Korenbloemen, 1658; druhé, rozšírené vydanie 1672, publikoval v nej okrem iných aj rozsiahlu báseň Dagh-werck). Huygens napísal aj viacero hudobných kompozícií. Od 1947 je na jeho počesť udeľovaná literárna Cena Constantijna Huygensa.

Chatzopulos, Kostas

Chatzopulos [-dzo-], Kostas, 1868 Agrinion – 20. 7. 1920 pri ostrove Korfu — novogrécky básnik, prozaik a prekladateľ. Vyštudoval právo v Aténach, 1909 založil v Mníchove Sociálnodemokratický zväz a v časopise Numas preložil do dimotiki Komunistický manifest. Hudobnosťou a plasticitou symbolistických veršov v zbierkach Piesne samoty (Ta tragudia tis erimias, 1898) a Elégie a idyly (Elegia ke ta idyllia, 1898) prekonal svojho učiteľa J. Drosinisa. Od symbolizmu sa odklonil v zbierkach básní Prosté tóny (Apli tropi, 1920) a Večerné povesti (Vradini thryli, 1920). V realistických románoch Láska na dedine (Agapi sto chorio, 1910) a Pevnosť v Akropotame (O pyrgos tu Akropotamu, 1915) kriticky podáva charakteristiku rodinného života malomeštiakov v Rumélii. V novele Nadčlovek (Yperanthropos, 1915) kritizuje Grékov, ktorí študovali v Nemecku a pod vplyvom diela F. Nietzscheho sa po návrate domov cítili nadľuďmi. Návrat k symbolizmu predstavuje román Jeseň (Fthinoporo, 1917). Do dimotiki preložil divadelné hry J. W. Goetheho, N. V. Gogoľa, H. Ibsena a i.

Ibsen, Henrik

Ibsen, Henrik, 20. 3. 1828 Skien – 23. 5. 1906 Christiania, dnes Oslo — nórsky dramatik. R. 1851 – 57 dramaturg Národného divadla v Bergene, 1857 – 62 umelecký vedúci Nórskeho divadla v Christianii. R. 1864 – 91 žil v zahraničí (v Taliansku a Nemecku), 1891 sa natrvalo vrátil do Nórska.

Ibsen zavŕšil vývin analytickej drámy, ktorá má korene v klasickom Grécku, a inicioval vznik sociálne angažovanej dramatiky. Jeho raná tvorba bola poznačená snahou o vytvorenie prijateľnej koncepcie národnej drámy ovplyvnenej cudzorodými vplyvmi, napr. severskými eposmi, francúzskou, tzv. salónnou drámou a dánskymi divadelnými tradíciami. Na pozadí realisticky načrtnutej charakterizácie úspornými prostriedkami rozvíjal dej postavený na dynamických dialógoch a vyhranených charakteroch postáv.

V prvej hre Catilina (1850) dominuje téma rebelujúceho hrdinu a deštruktívnej partnerky vyskytujúca sa v Ibsenových dielach v mnohých obmenách. Hry Komédia lásky (Kjærlighedens komedie, 1862) a Nápadníci trónu (Kongs-Emnerne, 1863; slov. 1965) naznačujú nové ideové smerovanie a úsilie riešiť aktuálne spoločenské témy. V Nemecku dokončil medzinárodne úspešnú dramatickú poému Brand (1866), tragický príbeh kňaza, ktorý nekompromisnosťou ohrozuje svojich najbližších. Veršovaná, romanticky ladená dráma Peer Gynt (1867; slov. 1966, prebásnil M. Rúfus), alegorická kritika ľudskej nedokonalosti a malosti, je pokladaná za nórsku národnú hru. K jej popularite prispela aj scénická hudba, ktorú k nej skomponoval E. H. Grieg. Filozofickou divadelnou hrou Opory spoločnosti (Samfundets Støtter, 1877; slov. 1947 ako Piliere spoločnosti), ktorá je kritikou malomeštiactva, Ibsen prispel k rozvoju spoločenskej drámy. Témami divadelných hier Bábkový dom (Et dukkehjem, 1879; slov. 1921; známa aj pod názvom Nora, ďalšie slovenské názvy Dom bábok, Domov bábok), Strašidlá (Gengangere, 1881; slov. 1943) a Nepriateľ ľudu (En folkefiende, 1882; slov. 1960) je emancipácia žien a ich závislosť v meštianskom manželstve, finančné machinácie a deštrukčné vplyvy patriarchálnej rodiny na život jej členov.

Hra Divá kačka (Vildanden, 1884; slov. 1957) odhaľujúca problematiku tzv. životnej lži ako nevyhnutnej súčasti existencie protagonistov je aj svojou symbolickosťou považovaná za Ibsenov najzávažnejší vklad do rozvoja drámy. Odklonom od realizmu k symbolizmu sa vyznačuje i hra Rosmersholm (1886; slov. 1940). Drámy Pani z prímoria (Fruen fra Havet, 1888; slov. 1958), Hedda Gablerová (Hedda Gabler, 1890; slov. 1929), Staviteľ Solness (Bygmester Solness, 1892; slov. 1947), Malý Eyolf (Lille Eyolf, 1894), John Gabriel Borkman (1896; slov. 1958) a Keď sa my mŕtvi preberieme (Når vi døde vågner, 1899; slov. 1958) sú charakteristické symbolickou sebaanalýzou, ich protagonisti si na prahu staroby s trpkosťou uvedomujú ubúdanie tvorivých síl. Autor zbierky Básne (Digte, 1872; slov. 1970).

Na Slovensku vyšiel dvojzväzkový knižný výber z jeho hier (Nápadníci trónu, Spolok mladých, Opory spoločnosti, Nepriateľ ľudu, 1965; Domov bábok, Strašidlá, Divá kačka, Rosmersholm, Pani z prímoria, Hedda Gablerová, Staviteľ Solness, John Gabriel Borkman, Keď sa my mŕtvi preberieme, 1968), ktorú pripravil L. Obuch.

Ipatavová, Voľha Michajlavna

Ipatavová (Ipatava), Voľha Michajlavna, 1. 1. 1945 Mir, Hrodenská oblasť — bieloruská spisovateľka. R. 1970 – 73 redaktorka novín Literatúra a umenie a Červená zmena, 1991 – 96 hlavná redaktorka týždenníka Kultúra, 2001 – 02 predsedníčka Zväzu bieloruských spisovateľov. Autorka básnických zbierok Ráno (Ranica, 1969), Júlové búrky (Lipeňskija navaľnicy, 1973), Výhonky (Parastki, 1976) a Poza cestu (Zadarožža, 2004) a próz Vietor nad strminou (Vecier nad stromaj, 1977), Dvadsať minút s Nemesis (Dvaccac chvilin z Nemezidaj, 1981), Plytčina (Perakat, 1984) a Za Chvalynským morom (Zа moram Chvalynskim, 1989). Zastávala národné hodnoty a snažila sa vyzdvihnúť osobnosti bieloruskej histórie, napr. v novelách Pradslava (Pradyslava, 1977), v ktorej opisuje život pravoslávnej patrónky Bieloruska Eufrozínie Polackej (*1120 alebo 1101, 1104, †1173), Čierna kňažná (Čornaja kňahiňa, 1989), Svätoslava (Sviataslava, 1984), Oheň v žilách kremeňa (Ahoň u žylach kremeňu, 1987) a Posledná obeť posvätného duba (Аpošňaja achviara sviaščennaha duba, 2006), v trilógii Aľherdavov oštep (Aľherdava dzida, 2002) a v historickom románe Znak Veľkého magistra (Znak Vialikaha mahistra, 2008). V ruštine vyšla jej básnická zbierka Krídlo (Krylo, 1976). Nositeľka viacerých literárnych cien.

írska literatúra

írska literatúra — súhrnné označenie literatúry písanej v írskom jazyku (írskej gaelčine), v latinčine i v angličtine, vytvorenej spisovateľmi írskeho pôvodu; spolu s gréckou a latinskou literatúrou patrí k najstarším európskym literatúram. Na jej vývin výrazne vplývali náboženské (katolícka, anglo-írska protestantská, škótsko-írska presbyteriánska tradícia) a sociálno-politické pomery (od 1171 bolo Írsko pod anglickou dominanciou; represálie v 17. stor., hladomor v 19. stor., násilie v 20. stor.).

Za najstaršie pamiatky írskej literatúry sa považuje niekoľko sto nápisov z archaického obdobia (400 – 600) zapísaných oghamovým písmom. Významnú časť írskej literatúry tvorí literatúra písaná v latinčine, a to najmä po príchode sv. Patrika (432), patróna Írska, a po následnom šírení kresťanstva. Najzaujímavejšou je Kniha z Armaghu (Book of Armagh, asi 807), známa aj ako Patrikov kánon (Canon of Patrick), írsky rukopis písaný prevažne v latinčine, hodnotný pre svoj jazyk, štýl, typický írsky ornament a ukážky starej írčiny.

Dejiny írskej literatúry v írčine sa odvíjajú od keltských prameňov – mytológie a rozprávačskej tradície. Od 6. stor. sa rozvíjala poézia profesionálnych básnikov, tzv. filidov (filí), ktorí boli nástupcami druidov, mali významné postavenie v írskej spoločnosti, uchovávali ústnu tradíciu (senchas) rodín a kmeňov a písali oslavné básne a elégie na svojich ochrancov i hanlivé básne na nepriateľov. K najstarším dielam patria Sv. Columbán (Amra Choluim Chille) Dallána Forgailla (*asi 530, †598) a Abeceda zbožnosti (Apgitir Chrábaid) sv. Colmána Ela (*555, †611). Hlavnými dielami boli prozaické rozprávania s básnickými prvkami podobné hrdinskému eposu, založené na starej pohanskej ústnej tradícii a pretvorené kresťanskými pisármi, ktoré sa v minulosti delili podľa tém (obliehanie, únos), v súčasnosti podľa cyklov na: 1. ulsterský cyklus (nazvaný podľa staroírskeho kráľovstva Uladh, t. j. Ulster) obsahujúci najstaršiu pamiatku írskej slovesnosti Výprava za býkom z Cúailnge (Táin Bó Cúailnge, vznikol v 6. – 10. stor., zachovaný v rukopise z 12. a 14. stor.), v ktorom vystupujú mladý hrdina Cú Chulainn a ulsterský kráľ Cochobar, ako aj tragický príbeh o smrti krásnej Deirdre s motívom Tristana a Izoldy; 2. mytologický cyklus obsahujúci báje o dávnych obyvateľoch Írska, najmä o rode nadprirodzených bytostí bohyne Danann (Tuatha Dé Danann), z ktorých sa vyvinuli rozprávania o elfoch, vílach a výpravách do iného sveta, napr. sága Zvádzanie Étaíny (Tochmarc Étaíne); 3. kráľovský cyklus obsahujúci príbehy o kráľoch a bitkách zapísané v 9. – 10. stor., v ktorých vystupujú mytologické aj historické postavy, napr. poeticko-prozaický príbeh Sweeneyho šialenstvo (Buile Shuibhne); 4. feniánsky cyklus (nazvaný podľa mýtického kráľa Fionna mac Cumhailla a jeho družiny bojovníkov a lovcov, → fianna) obsahujúci epické skladby čerpajúce zo staroírskej mytológie a z historických udalostí (napr. misijná činnosť národného patróna sv. Patrika v 5. stor., vikinské nájazdy v 9. – 11. stor.).

Ďalšou skupinou staroírskej slovesnosti, v ktorej sa spája írska pohanská mytológia s kresťanskou alegóriou, sú príbehy napísané v starej írčine, tzv. cesty alebo plavby (immrama), napr. Plavba Máela Dúina (Immram Maele Dúin). Bohatá ústna slovesnosť sa tradovala v rôznych veršových formách. Z raných záznamov (6. – 7. stor.) sa zachovali zlomky v aliteračnom verši v prízvučných slabikách, v 8. – 10. stor. sa využíval slabičný verš s rafinovanými koncovými rýmami (dán díreach). Z raného obdobia je významná aj prírodná a náboženská lyrika, napr. Kalendár (Félire, okolo 800) sv. Óengusa mac Óengobanna (†824), Veršovaný žaltár (Saltair na Rann, 10. stor.) i básne s historickou tematikou, napr. Bojovníci, ktorí boli v Emain (Fianna bátar i nEmain) Cináeda ua hArtacáina (†975). Z prozaických žánrov sa rozvíjali náboženské traktáty o živote svätcov a vedecká próza (medicínske a právnické traktáty), napr. Veľký starý zákonník (Senchas Már, 1. polovica 8. stor.), gramatické traktáty, napr. Cormaicov glosár (Sanas Cormaic, koniec 9. stor.), ktorý uvádza etymológiu asi 1 400 írskych slov.

Po anglo-normanskej invázii (1171) spolu so zánikom kráľovstva zanikla aj poézia filidov, v službách kniežat sa rozvíjala bardská poézia (→ bard). V 13. stor. patrili k najvýznamnejším básnikom Giolla Brighde Mac Con Midhe (*asi 1210, †asi 1272) a Muireadhach Albanach Ó Dálaigh (*asi 1180, †asi 1250), v 16. stor. Tadhg Dall Ó hÚigínn (*asi 1550, †asi 1591) a jeden z posledných bardov Eochaidh Ó hÉoghusa (*1567, †1617). V protiklade ku komplikovanej bardskej poézii vznikla koncom 12. stor. jednoduchá forma balady, ktorá sa považuje za začiatok ľudovej írskej literatúry. Najrozsiahlejším zachovaným dielom stredovekej írskej literatúry je zbierka Rozhovory starcov (Acallam na Senórach, koniec 12. stor.), príbeh z feniánskeho mytologického cyklu o dvoch starších hrdinoch, ktorí cestujú po Írsku so sv. Patrikom.

Po represáliách (1649) O. Cromwella bola v Írsku zlikvidovaná miestna šľachta i stará kultúra (Angličania zakázali tlačiť knihy v írskom jazyku, írsky literárny jazyk sa používal iba ako dialekt). Úpadok krajiny počas vojenských ťažení O. Cromwella zachytil vo svojom diele Dáibhí Ó Bruadair (*asi 1625, †1698), v tom období tvoril aj posledný predstaviteľ tradičnej írskej ľúbostnej poézie Piaras Feiritéar (*asi 1600, †1653). V 18. stor. skupina tzv. munsterských básnikov, najmä Aogán Ó Rathaille (*asi 1670, †1726), písala vizionárske skladby o návrate írskej samostatnosti (tzv. aisling). Rozvíjala sa ľudová poézia, ktorej nositeľmi boli roľníci, remeselníci a učitelia, namiesto prísneho metra sa začalo používať jednoduché metrum (amhráin), ktoré využil Brian Mac Giolla Meidhre (Brian Merriman, *asi 1747, †1805) v satirickej poéme Polnočný súd (Cúirt An Mheán-Oíche, 1780). V oblasti prózy vznikli v 17. stor. Letopisy Írskeho kráľovstva (Annála Ríoghachta Éireann, 1632 – 36) františkána Mícheála Ó Cléirigha (*asi 1590, †1643), ktoré zaznamenávajú írsku históriu od staroveku po 1616, a Pravdivé dejiny Írska (Foras Feasa ar Éirinn, asi 1634) Seathrúna Céitinna (Geoffrey Keating, *asi 1569, †asi 1644).

V 19. stor. pod vplyvom politickej (útlak zo strany Angličanov) a ekonomickej situácie (veľký hladomor 1845 – 48) nastal úpadok írskeho jazyka a vzostup používania angličtiny. Významnú etapu v írskej literatúre predstavuje írske literárne hnutie rozvíjajúce sa v období národného obrodenia od 80. rokov 19. stor. ako súčasť širšieho emancipačného hnutia írskeho národa (→ írska renesancia). Zdôrazňovalo hodnoty starej írskej literatúry a vydávalo zbierky írskych ľudových príbehov i diela írskych autorov. Dôležitým dielom sa stala antológia Básne a balady nového Írska (Poems and Ballads of Young Ireland, 1887), ktorú zostavil W. B. Yeats (nositeľ Nobelovej ceny 1923) a do ktorej prispeli Katharine Tynanová (Tynan, *1859 alebo 1861, †1931), Douglas Hyde (*1860, †1949), Thomas William Rolleston (*1857, †1920), George Sigerson (*1836, †1925) a John Todhunter (*1839, †1916). R. 1892 založili D. Hyde a W. B. Yeats Národnú literárnu spoločnosť s cieľom obohacovať nové literárne diela napísané v angličtine o írsky folklór, legendy a tradície, 1893 D. Hyde s Eoinom MacNeillom (*1867, †1945) Gaelskú ligu (Conradh na Gaeilge), ktorej cieľom bolo obrodenie írskeho jazyka a kultúry, a 1899 W. B. Yeats a lady (Isabella Augusta) Gregoryová (Gregory, *1852, †1932) Írske literárne divadlo (Irish Literary Theatre), ktoré 1901 uviedlo prvú írsku hru Grófka Cathleen (The Countess Cathleen) W. B. Yeatsa. O povznesenie írčiny sa zaslúžil Peadar Ó Laoghaire (*1839, †1920), ktorý v románe Séadna (1904) verne napodobnil živý munsterský dialekt (román mal byť učebným materiálom na výučbu írčiny). Najvýraznejšou postavou írskeho literárneho obrodenia sa stal W. B. Yeats, ktorý sa v literatúre a v divadelných hrách usiloval o vytvorenie nového obrazu Írska a v zbierkach Írske rozprávky (Irish Fairy Tales, 1892) a Keltský súmrak (The Celtic Twilight, 1893) vydal upravené rozprávky a ľudové príbehy. D. Hyde v knihách Spoza ohňa (Beside the Fire, 1890) a Príbehy lásky z Connachtu (abhráin grádh chúige connacht or Love songs of Connacht, 1893), v ktorých sa odzrkadľuje charakter a melódia írskych ľudových piesní, zozbieral a upravil ľudovú prózu írskych roľníkov. Pod vplyvom spisovateľa a historika Standisha Jamesa O’Gradyho (*1846, †1928) sa témam z írskeho prostredia venoval aj George (William) Russell (*1867, †1935), ktorý podporoval mladých spisovateľov a 1904 vydal antológiu Nové piesne (New Songs) zahŕňajúcu diela Padraica Columa (*1881, †1972), Alice Milliganovej (Milligan, *1866, †1953), Susan L. Mitchellovej (Mitchell, *1866, †1926) a Seamusa O’Sullivana (*1879, †1958).

V medzivojnovom období sa rozvíjali najmä poviedka (Pádraic Ó Conaire,*1882, †1928), autobiografická próza (Gerald O’Donovan, *1871, †1942; Tomás Ó Criomhthain, *1856, †1937; Maurice O’Sullivan, *1904, †1950; Séamus Ó Grianna, *1889, †1969; Seosamh Mac Grianna, *1900, †1990), novela (Máirtín Ó Cadhain, *1906, †1970) a regionálny román (S. Mac Grianna). Po 2. svetovej vojne írska vláda podporovala literatúru v írčine (vznikli nakladateľstvo Sáirséal agus Dill a vládna agentúra An Gúm). Okrem prózy (Breandán Ó hEithir,*1930, †1990) sa začali rozvíjať aj poézia (Máirtín Ó Direáin, *1910, †1988; Seán Ó Ríordáin, *1916, †1977; Michael Hartnett, *1941, †1999; poetka Máire Mhac an tSaoi, *1922) a dráma (B. Behan). Jedným z najplodnejších spisovateľov bol autor detektívnych románov a westernov Cathal Ó Sándair (*1922, †1996).

Írska literatúraangličtine sa začala rozvíjať v 18. stor., čo súviselo s upevňovaním moci anglickej šľachty. Priekopníckymi dielami boli satiry Skromný návrh (A Modest Proposal, 1729) a Plátenníkove listy (Drapier’s Letters, 1724 – 25) J. Swifta zobrazujúce hospodárske a kultúrne zbedačovanie Írov a sentimentálne romány O. Goldsmitha. Začiatkom 19. stor. sa rozvíjali pastorálna vlastenecká poézia anonymných básnikov a lyrická poézia (T. Moore; Gerald Griffin, *1803, †1840; Francis Sylvester Mahony, *1804, †1866). V 2. pol. 19. stor. dominovali vlastenecká poézia (Thomas Davis,*1814, †1845; Sheridan Le Fanu, *1814, †1873) spojená s časopisom The Nation (Národ, 1842 – 49) a lyrická poézia (James Clarence Mangan, *1803, †1849; Samuel Ferguson, *1810, †1886; William Allingham, *1824, †1889). V prozaických dielach protestantskí autori zobrazovali život vyšších vrstiev (M. Edgeworthová; Sydney Morganová, *asi 1781, †1859) alebo dedinské prostredie (William Hamilton Maxwell, *1792, †1850; Samuel Lover, *1797, †1868; Charles James Lever, *1806, †1872), katolícki autori najmä dedinské prostredie (John Banim, *1798, †1842; Michael Banim, *1796, †1874; G. Griffin; William Carleton, *1794, †1869). O. Wilde sa preslávil prozaickými dielami preukazujúcimi prvky estetizmu – románom Obraz Doriana Graya (The Picture of Dorian Gray, časopisecky 1890, knižne 1891) a zbierkou rozprávok Šťastný princ a iné príbehy (The Happy Prince and Other Tales, 1888).

Prelom 19. stor. sa vyznačoval formovaním írskeho divadla. Na zakladateľov írskej národnej drámy W. B. Yeatsa a J. M. Syngea, ktorí v hrách spracovali námety z írskych dejín, keltskej mytológie a folklóru, nadviazal v 30. rokoch 20. stor. kriticko-realistickými tragikomédiami z obdobia bojov za národnú nezávislosť (protianglické dublinské povstanie 1916, anglo-írske boje 1920, občianska vojna 1922 – 23) S. O’Casey. Dion Boucicault (*1820, †1890) je známy melodrámami, W. B. Yeats poetickou drámou, J. M. Synge vykreslením života na Aranských ostrovoch. V prvých desaťročiach 20. stor. sa objavil nový žáner, tzv. klerický román (priest novel), ktorého najvýznamnejšími predstaviteľmi boli G. O’Donovan, Canon Sheehan (*1852, †1913) a G. Moore. Významným írskym básnikom bol Patrick Kavanagh (*1904, †1967), nazývaný básnik všednosti, ktorý v básnickej zbierke Veľký hlad (The Great Hunger, 1942) približuje detaily každodenného života farmára. Názov je alúziou na zemiakový hladomor 1845 – 48 a metaforou duchovného, intelektuálneho i sexuálneho hladu.

V 20. rokoch 20. stor. ukázal nové možnosti prózy (naratívna technika prúdu vedomia i parodické využitie mýtu, experimentovanie s časom) prozaik a básnik J. Joyce, ktorý vo svojom diele zobrazil jednotlivca v odcudzenom veľkomestskom prostredí. Preslávil sa knihou Portrét mladého umelca (A Portrait of the Artist as a Young Man, 1916) a rozsiahlym metarománom Ulysses (1922; slov. 1993), ktorým sa zaradil medzi najvýznamnejších modernistických spisovateľov. Zbierkou tzv. epifanických poviedok Dublinčania (Dubliners, 1914), v ktorej zobrazil stagnáciu dublinskej spoločnosti, obohatil tradíciu írskej poviedkovej tvorby. V medzivojnovom období rozvíjal modernistickú literatúru S. Beckett (nositeľ Nobelovej ceny 1969), ktorý v experimentálnych románoch Murphy (1938) a Watt (1953) zachytil absurditu ľudského údelu i nezmyselnosť bytia. Po francúzsky napísal netradičnú existenciálnu trilógiu Molloy, Malone umiera a Nepomenovateľný (Molloy, Malone meurt, L’Innomable, 1951 – 53), ktorú neskôr preložil do angličtiny.

Priekopníkom postmodernizmu bol Brian O’Nolan (*1911, †1966), ktorý v románe Plavba dvoch vtákov (At Swim-Two-Birds, 1939) formou románu v románe spojil zážitky dublinského študenta s mytologickými a folklórnymi motívmi. Významné miesto zaujali aj L. O’Flaherty románmi Skerrett (1932) a Hladomor (Famine, 1937) odohrávajúcimi sa počas veľkého hladomoru, Conal O’Riordan (*1874, †1948) románom Adam z Dublina (Adam of Dublin, 1920) evokujúcim predvojnovú metropolu a Seán Ó Faoláin (*1900, †1991) románmi Hniezdo obyčajných ľudí (A Nest of Simple Folk, 1933) a Osamelý vták (Bird Alone, 1936) o politickej a spoločenskej kríze v Írsku po dublinskom povstaní (1916) a o jeho dôsledkoch (najmä sektárskom násilí).

Osobité žánrové postavenie v írskej literatúre má poviedka, ktorá vznikla na základe bohatej rozprávačskej tradície Írov. O rozvoj kratšieho prozaického žánru short-story (krátky príbeh, resp. poviedka) sa najviac zaslúžili Frank O’Connor (*1903, †1966) súborom poviedok Hostia národa (Guests of the Nation, 1931) konfrontujúcich romantizmus národnostného boja s odcudzením jednotlivca, S. Ó Faoláin zbierkou Šialenstvo svätojánskej noci a iné poviedky (Midsummer Night Madness and Other Stories, 1932), E. Bowenová poviedkami o tragédii osobných vzťahov a pominuteľnosti šťastia, G. Moore zbierkou poviedok Neobrobené pole (ír. An t-úr-ġort, 1902; angl. The Untilled Field, 1903), Mary Lavinová (Lavin, *1912, †1996) zbierkami poviedok o úlohe žien v katolíckom Írsku, John McGahern (*1934, †2006) poviedkami zbierky Tvory zeme (fr. Les créatures de la terre, 1996; angl. Creatures of the Earth, 2006), ako aj viackrát ocenený W. Trevor.

Po 2. svetovej vojne dominovali v írskej próze témy ako zložitá situácia Írska v modernom svete (S. Ó Faoláin), problematika rozdeleného Írska (Jennifer Johnstonová, Johnston, *1930; Bernard MacLaverty, *1942), rodinné a osobné vzťahy (W. Trevor, J. Johnstonová), postavenie žien v spoločnosti (Julia O’Faolainová, O'Faolain, *1932) a osudy žien (E. O’Brienová). Otázky vzťahu jednotlivca k cirkvi a patriarchátu odvážnym spôsobom zobrazil J. McGahern v románoch Temnota (The Dark, 1965) a Medzi ženami (Amongst Women, 1990). V 60. rokoch 20. stor. vznikla tzv. belfastská básnická škola (Derek Mahon, *1941; Frank Ormsby, *1947; Paul Muldoon, *1951) na čele s nositeľom Nobelovej ceny (1995) S. Heaneym, ktorý vo svojich originálnych dielach dospel k všeobecne ľudským záverom a poznaniu.

K významným predstaviteľom súčasnej írskej poézie, ktorí získali aj literárne ocenenia, patrí popri P. Muldoonovi s jeho intelektuálnymi, filozofickými a sociálno-politickými reflexiami a D. Mahonovi aj Alan Gillis (*1973), ďalej John Montague (*1929, †2016) a Ciaran Carson (*1948). Prozaik John Banville (*1945, aj pseudonym Benjamin Black), ocenený 2005 Man Bookerovou cenou za knihu More (The Sea, 2005), rieši v románoch problémy viny a zmierenia a jeho dielo sa vyznačuje majstrovským štýlom, lyrizmom a parodickým naratívnym postupom. Súčasní írski autori Roddy Doyle (*1958), Hugo Hamilton (*1953) a Patrick McCabe (*1955) zachytávajú život mladých ľudí z predmestí a neúplných rodín, chudobu, alkoholizmus a oslabené pozície katolíckeho náboženstva. Éilís Ní Dhuibhneová (Dhuibhne, *1954) nekonvenčným spôsobom zobrazila ženskú problematiku v zbierke poviedok Jesť ženy sa neodporúča (Eating Women is Not Recommended, 1991). Otázky homosexuality, AIDS, odcudzenosti a smrti rieši Colm Tóibín (*1955). Ďalšími súčasnými autormi sú Sebastian Barry (*1955), Dermot Bolger (*1959), Glenn Patterson (*1961), Joseph O’Connor (*1963), Mike McCormack (*1965) a Paul Murray (*1975) a ženské autorky Mary Morrissyová (Morrissy, *1957), Anne Enrightová (Enright, *1962), Claire Keeganová (Keegan, *1968), Emma Donoghueová (Donoghue; *1969) a Belinda McKeonová (McKeon, *1979). Významnou súčasťou írskej literatúry je tvorba írskych dramatikov (→ írske divadlo).

Ishiguro, Kazuo

Ishiguro [iši-], Kazuo, 8. 11. 1954 Nagasaki, Japonsko — britský spisovateľ japonského pôvodu. R. 1960 sa presťahoval do Anglicka (Guildford), kde jeho otec získal zamestnanie v Národnom oceánografickom inštitúte, 1974 sa počas návštevy USA a Kanady neúspešne pokúsil presadiť ako hudobník, 1974 – 78 študoval anglický jazyk a filozofiu na univerzite v Canterbury (University of Kent), 1979 – 80 navštevoval kurzy tvorivého písania na univerzite v Norwichi (University of East Anglia) a pracoval v programe pre presídľovanie ľudí bez domova v Londýne, od 1980 po presťahovaní do Cardiffu literárne činný, 1981 sa vrátil do Londýna, 1983 získal občianstvo Spojeného kráľovstva, 1986 navštívil Singapur a Malajziu, 1989 navštívil po prvý raz od svojej emigrácie Japonsko, 1994 člen poroty na filmovom festivale v Cannes.

Jeho diela sú písané v ich-forme, odohrávajú sa prevažne v minulosti, vyznačujú sa excelentnou štylistikou, silnou emocionalitou, melancholickou atmosférou a odkrývajú iluzórnu spätosť ľudí so svetom. Ich mierny tón kontrastuje s razantnou morálnou analýzou, keď sa postavy snažia uniknúť pred vlastným svedomím, neblahou minulosťou a nejasnými spomienkami, s ktorými sú ale napokon vždy konfrontované.

Uviedol sa románom Nejasný výhľad na kopce (A Pale View of Hills, 1982), v ktorom prostredníctvom Japonky žijúcej v Anglicku zobrazil povojnové Japonsko, v románe Umelec miznúceho sveta (An Artist of the Floating World, 1986; slov. 1990) vyjavil na pozadí rastúceho japonského militarizmu v 30. rokoch 20. stor. a počas 2. svetovej vojny vnútorný život umelca prepožičaného totalitnému režimu, ktorý sám seba snaží presvedčiť, že neslúžil vojnovej propagande. V románe Súmrak dňa (The Remains of the Day, 1989; slov. 2016; sfilmovaný 1993, réžia J. Ivory) komorník Stevens na šľachtickom panstve rezignuje na súkromný život, pred ktorým uprednostní službu a lojálnosť voči svojmu pánovi, čím príde o lásku gazdinej, s ktorou udržiava iba profesionálny vzťah. Stevens rozjíma nad hodnotami a tradíciami Anglicka 30. rokov 20. stor., nad pojmom dôstojnosť a vlastnosťami správneho komorníka, pričom zosobňuje nebezpečenstvo služby abstraktným ideálom.

Od overenej tematiky a literárnych postupov sa odklonil v románe Neutešený (The Unconsoled, 1995), v ktorom sa svetoznámy klavirista v sérii chaotických stretnutí dozvedá detaily zo života osôb, na ktoré si striedavo spomína a zabúda. V detektívnom románe Keď sme boli siroty (When We Were Orphans, 2000) pátra úspešný detektív po svojich rodičoch, pričom záhadu dokáže vyriešiť iba ponorom do spomienok na svoje detstvo v Šanghaji. Neskoršie diela sú poznačené prvkami fantastiky: dystopický sci-fi román Neopúšťaj ma (Never Let Me Go, 2005; sfilmovaný 2010, réžia Mark Romanek) zobrazuje budúcnosť s komunitou ľudských klonov, ktorí slúžia ako rezervoár náhradných orgánov starým a chorým ľuďom a existenciálny fantasy román Pochovaný obor (The Buried Giant, 2015) opisuje cestu staršieho páru ranostredovekým Anglickom hľadajúc svojho strateného syna. Autor zbierky poviedok Nokturná. Päť poviedok o hudbe a súmraku (Nocturnes: Five Stories of Music and Nightfall, 2009), filmových scenárov i piesňových textov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2017) a Man Bookerovej ceny (1989 za román Súmrak dňa).

islandská literatúra

islandská literatúra — literatúra napísaná na území Islandu a literatúra napísaná v islandčine mimo územia Islandu. Novodobá islandská literatúra nadviazala na motívy a formy staroseverskej literatúry. K najznámejším staroseverským literárnym pamiatkam na Islande patria eddické piesne (Edda) napísané v starej islandčine, ktoré vznikali od 9. stor. V začiatkoch dominovala ponášková epická poézia (rímur), od 14. stor. vznikala tzv. mariánska lyrika, významným predstaviteľom bol katolícky biskup J. Arason, ktorý písal duchovnú a satirickú poéziu. Po prijatí reformácie (1541) sa rozvíjala bohatá duchovná tvorba, významným medzníkom sa stal prvý úplný preklad Biblie do islandčiny (G. Thorláksson, Þorláksson tzv. Guðbrandsbiblía, vytlačená 1584). Postupne sa rozvíjala zberateľská činnosť zameraná na staroislandské hrdinské spevy, najvýznamnejším zberateľom islandských historických textov bol Árni Magnússon (*1663, †1730). Najvýznamnej básnikom 17. stor. bol kňaz Hallgrímur Pétursson (*1614, †1674), ktorý písal duchovnú poéziu. Jeho vrcholným dielom bola opakovane vydávaná zbierka Pašiové žalmy (Passíusalmar, 1666).

Predstaviteľom epochy osvietenstva bol Eggert Ólafsson (*1726, †1768), ktorý písal vlasteneckú a prírodnú lyriku (selanky) ovplyvnenú J.-J. Rousseauom. Od 2. polovice 18. stor. sa rozvíjala prekladová tvorba. Začiatkom 19. stor. bola islandská literatúra ovplyvnená európskym romantizmom a ideami oslobodeneckého hnutia. Významným predstaviteľom literatúry národného obrodenia bol básnik a prozaik Jónas Hallgrímsson (*1807, †1845), ktorý ako jeden z prvých islandských básnikov písal pôvodnú poéziu. Zakladateľom islandskej románovej tvorby bol Jón Thoroddsen (Jón Þórðarson Thoroddsen, *1818 alebo 1819, †1868), autor románov Chlapec a dievča (Piltur og stúlka, 1850) a Muž a žena (Maður og kona, 1876, vydaný osem rokov po jeho smrti), v ktorých sa inšpiroval tvorbou W. Scotta a Ch. Dickensa. Kňaz M. Jochumsson písal duchovné piesne a divadelné hry, prekladal diela W. Shakespeara a H. Ibsena a je autorom textu islandskej hymny.

K predstaviteľom kritického realizmu patrili Gestur Pálsson (*1852, †1891) a Einar Hjörleifsson Kvaran (*1859, †1938), ktorí vo svojich dielach vyjadrovali solidaritu so svetom slabých a zneužívaných. Predstaviteľom tohto literárneho smeru bol aj básnik Thorsteinn (Þorsteinn) Erlingsson (*1858, †1914), autor zbierky Tŕne (Þyrnar, 1897), ktorá okrem prírodnej a ľúbostnej lyriky obsahuje aj motívy odsúdenia svetskej i duchovnej vrchnosti. Tvorba básnika Stephana Guðmundura Stephanssona (*1853, †1927), ktorý väčšinu života prežil v emigrácii (USA, Kanada), je charakteristická subjektívnou poéziou a filozofickou, protikapitalistickou i protivojnovou tematikou. Významným básnikom bol právnik E. Benediktsson, ktorého tvorba bola ovplyvnená sugestívnosťou a tajomnou metafyzickosťou. S cieľom osloviť širší okruh čitateľov začali G. Gunnarsson, G. Kamban, J. Sigurjónsson (ktorí debutovali krátko pred 1. svetovou vojnou) a i. písať po dánsky (jazykom vtedajšej personálnej únie s Dánskom). J. Sigurjónsson sa stal známym drámou o obetavej láske Eyvind z hôr a jeho žena (Bjærg-Eyvind og hans hustru, 1911, ktorá mala premiéru v islandčine pod názvom Fjalla-Eyvindur; sfilmovaná 1918, réžia V. Sjöström) zasadenou do nedotknutej prírody. K. Guðmundsson napísal v nórskom jazyku román Ráno života (Livets morgen, 1929, slov. 1943), po 1938 písal po islandsky.

Básnická tvorba v medzivojnovom období bola charakteristická využitím nových motívov (napr. krásy mesta) a moderným básnickým jazykom. Významní boli básnici Stefán Sigurðsson frá Hvítadal (*1887, †1933) a Tómas Guðmundsson (*1901, †1983), ktorý vo svojich básňach opisoval najmä krásy Reykjavíku. Ako básnik a prozaik sa presadil autor revolučných veršov Jóhannes úr Kötlum (*1899, †1972), ktorý sa v 30. rokoch 20. stor. pripojil k radikálnemu ľavicovému hnutiu okolo časopisu Rauðir pennar (Červené perá). Významný bol Th. Thórðarson (Þ. Þórðarson), ktorý sa originálnym prepojením racionalizmu a subtílnej fantazijnosti stal prvým predstaviteľom modernizmu v islandskej literatúre. Jeho romány List Laure (Bréf til Láru, 1924) a Na ceste za milou (Íslenskur aðall, 1938; slov. 1958) boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1955) H. K. Laxness v románoch Salka Valka (pozostávajúcom z románov Ty, vinič čistý, Þú vínviður hreini, 1931, a Pobrežné vtáky, Fuglinn í fjörunni, 1932) a Islandský zvon (Íslandsklukkan, 1943; slov. 1958) umelecky presvedčivo konfrontoval tradičný spôsob života na Islande s modernou európskou civilizáciou. Tematiku tradičného islandského života spracoval Guðmundur Gíslason Hagalín (*1898, †1985) v románe Kristrún z Hamravíku (Kristrún í Hamravík, 1933), v ktorom opísal život roľníka bojujúceho s prírodnými živlami a víťaziaceho nad nepriazňou osudu.

Z generácie autorov, ktorí vstúpili do literatúry v 40. rokoch 20. stor. a ktorých tvorba je charakteristická kultivovaným štýlom a zmyslom pre charakterovú kresbu, vynikli Guðmundur Daníelsson (*1910, †1990) a Ólafur Jóhan Sigurðsson (*1918, †1988). R. 1955 napísal Indriði Guðmundur Thorsteinsson (Þorsteinsson, *1926, †2000) román 79 zo stanovišťa (79 af stöðinni), podľa ktorého 1962 dánsky režisér Erik Balling nakrútil prvý rovnomenný islandský celovečerný film. V duchu literárnej moderny tvorili spisovatelia Thor Vilhjálmsson (*1925, †2011) a Guðbergur Bergsson (*1932), ktorých tvorba je charakteristická groteskným videním sveta. Zo ženských autoriek vynikli Jakobína Sigurðardóttirová (Sigurðardóttir, *1918, †1994), autorka psychologického románu Slučka (Snaran, 1968), a Svava Jakobsdóttirová (Jakobsdóttir, *1930, †2004), autorka románu Nájomník (Leigjandinn, 1969), v ktorom podáva obraz absurdného sveta. Významnými predstaviteľmi poézie boli Snorri Hjartarson (*1906, †1986), autor zbierky Jesenný súmrak nado mnou (Hauströkkrið yfir mér, 1979), a Steinn Steinarr (*1908, †1958), ktorý bol pre myšlienkový a poetický radikalizmus zaraďovaný k popredným predstaviteľom tzv. atómových básnikov (priekopníkov modernizmu). Prvkami originality sa vyznačuje tvorba Hannesa Péturssona (*1931), autora básnickej zbierky Chvíle a miesta (Stund og staðir, 1962), ktorá obsahuje subjektívnu poéziu i moderné variácie na motívy ľudovej slovesnosti, i tvorba Thorsteinna (Þorsteinna) frá Hamriho (*1938, †2018), autora zbierok Kruhy okolo slnka (Veðrahjálmur, 1972) a V stromoch čosi hovorí (Það talar í trjánum, 1995). Koncom 20. stor. a začiatkom 21. stor. sa presadili poetka Ingibjörg Haraldsdóttirová (Haraldsdóttir; *1942, †2016), Auður Ava Ólafsdóttirová (Ólafsdóttir, *1958), Arnaldur Indríðasson (*1961), ktorý píše najmä detektívky a science-fiction literatúru, Birgit Sigurðssonová (Sigurðsson, *1962) najmä drámami, napr. Deň nádeje (Dagur vonar, 1987), Andri Snær Magnússon (*1973), Gúðrun Eva Minervúdóttirová (Minervúdóttir, *1976) a iní.

Ivalo, Santeri

Ivalo, Santeri, vlastným menom Herman Alexander Ingman, 9. 6. 1866 Sodankylä, provincia Laponsko, Fínsko – 25. 1. 1937 Helsinki — fínsky spisovateľ, publicista a politik. Patril ku generácii spisovateľov, ktorá v 90. rokoch 19. stor. presadzovala v literatúre realizmus. R. 1899 – 1904 hlavný redaktor časopisu Päivälehti (orgánu literárnej spoločnosti Mladé Fínsko, Nuori Suomi), 1904 – 37 redaktor novín Helsingin Sanomat. Literárnu činnosť spájal s politickým účinkovaním, vo svojich dielach sa prejavil ako rozprávač so zmyslom pre humor. Autor novely Sirota svojho času (Aikansa lapsipuoli, 1895), románov, v ktorých vychádzal z dôkladného štúdia historických prameňov, napr. Juho Vesainen (1894), Anna Flemingová (Anna Fleming, 1898) a Biskup Thomas (Tuomas Piispa, 1901), historickej drámy Darovaná krajina (Lahjoitusmailla, 1900) a románu Zápas o pustatinu (Erämaan taistelu, 1909), v ktorom zobrazil rozpory patriarchálnej spoločnosti a modernej civilizácie.