Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 486 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Barbour, John

Barbour [bábr], John, asi 1320 – 13. 3. 1395 Aberdeen — škótsky básnik. Pripisuje sa mu autorstvo škótskeho národného eposu The Brus (aj The Bruce, asi 1376), ktorý sa skladá z 20 kníh a podáva obraz politického zápasu Škótska za nezávislosť. Dielo zachováva tradíciu rytierskeho romantického eposu s realistickými opismi.

Barbu, Ion

Barbu, Ion, vlastným menom Dan Barbilian, 19. 3. 1895 Câmpulung – 11. 8. 1961 Bukurešť — rumunský básnik. Od 1942 profesor matematiky na univerzite v Bukurešti. Významný predstaviteľ rumunského modernizmu. Nadviazal na parnasistickú tradíciu, neskôr sa inšpiroval ľudovou poéziou (lyrickoepická poéma Na slimáky, După melci, 1921). Jeho tvorba je charakteristická metafyzickým chápaním sveta, zameraná na poznanie. Barbu hľadal spojenie medzi mikro- a makrokozmom a pokúšal sa odkryť prapôvodné korene básnictva. Tvorca tzv. absolútnej poézie, ktorej vrcholom je básnická zbierka Druhá hra (Joc secund, 1930).

Bārda, Fricis

Bārda, Fricis, 25. 1. 1880 Pociems – 13. 3. 1919 Riga — lotyšský básnik a esejista, predstaviteľ novoromantického prúdu v lotyšskej literatúre. V tvorbe sa usiloval prepojiť makrokozmos s mikrokozmom a dosiahnuť kozmickú harmóniu. Jeho básne sú plné nehy, zázračnej poetickosti a farebnosti.

Autor básnickej zbierky Syn zeme (Zemes dēls, 1911), posmrtne vydanej zbierky Piesne a modlitby k stromu života (Dziesmas un lūgšanas Dzīvības Kokam, 1922), programovej eseje Romantizmus ako hlavný problém umenia a svetového názoru (Romantisms kā mākslas un pasaules uzskata centrālproblēms, 1909, tlačou 1920) a kritických článov Umenie a estetika (Maksla un estetika, 1911), Umenie a kritika (Maksla un kritika, 1917), Umenie a život (Maksla un dzive, 1920) a i.

Baretti, Giuseppe

Baretti, Giuseppe (Marco Antonio), 24. 4. 1719 Turín – 5. 5. 1789 Londýn — taliansky literát a cestovateľ. R. 1751 – 60 žil v Londýne, kde sa venoval rozpracúvaniu myšlienky o účasti literáta na aktuálnom živote. R. 1760 podnikol cestu po Portugalsku, Španielsku a Francúzsku, ktorú opísal v epištolárnom diele Rodinné listy svojim trom bratom (Lettere famigliari a' suoi tre fratelli, 2 časti, 1762 – 63). R. 1763 založil v Benátkach časopis La frusta letteraria (Literárny bič), kde pod pseudonymom útočil na poetický program časopisu Arkádia v mene užitočnej a ľudovo prístupnej kultúry. R. 1765 sa vrátil do Londýna. Autor Rozpravy o Shakespearovi a Voltairovi (Discours sur Shakespeare et sur monsieur de Voltaire, 1777).

Barka, Vasyľ

Barka, Vasyľ, 16. 7. 1908 Solonycja, pri meste Lubny – 11. 4. 2003 Liberty, pri New Yorku — ukrajinský spisovateľ a literárny kritik žijúci v USA. Počas 2. svetovej vojny od 1943 bojoval v Nemecku, po jej skončení 1947 odišiel do Francúzska a 1950 do USA.

Autor básnických zbierok Cesty (Šľachy, 1930), Cechy (1932), Apoštoli (Apostoly, 1946) a Oceán (Okean, 1959), románov Raj (1953) a Žlté knieža (Žovtyj kňaz, 1963) o hladomore na Ukrajine 1933 – 34, 4-zväzkového veršovaného románu Svedok pre slnko šesťkrídlych (Svidok dľa soncia šestykrylych, 1981) a dvojdielneho románu Duše edemitov (Duši edemitiv, 1994 vyšiel 1. diel). Od 1993 vydával svoje diela aj na Ukrajine.

Barnes, Julian

Barnes [báns], Julian, 19. 1. 1946 Leicester — anglický spisovateľ. V jeho románoch dominuje forma nad obsahom, svet skúma najmä z pohľadu ďalšieho vývinu kultúry. Autor románov Metroland (1980; sfilmovaný 1997, réžia Philip Saville), Keď ma ešte nepoznala (Before She Met Me, 1982; slov. 2002), Flaubertov papagáj (Flaubert’s Parrot, 1984), Dívať sa do slnka (Staring at the Sun, 1986), História sveta v 10 a 1/2 kapitolách (A History of the World in 10½ Chapters, 1989; slov. 1994), Ako to vlastne bolo? (Talking It Over, 1991; sfilmovaný 1996, réžia Marion Vernouxová), Dikobraz (The Porcupine, 1992), Anglicko, Anglicko (England, England, 1998), Láska atď. (Love, etc, 2000), Arthur & George (2005; slov. 2010), Pocit konca (The Sense of an Ending, 2011; slov. 2012; sfilmovaný 2017, réžia Ritesh Batra), Šum času (The Noise of Time, 2016; slov. 2016). Pod pseudonymom Dan Kavanagh vydáva detektívne romány.

Autor zbierky poviedok Stolík s citrónmi (The Lemon Table, 2004) a pamätí Žiadny dôvod k obavám (Nothing to Be Frightened Of, 2008) a Roviny života (Levels of Life, 2013; slov. 2014). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (2004) a Man Bookerovej ceny za román Pocit konca (2011).

Baroja y Nessi, Pío

Baroja y Nessi [-cha], Pío, 28. 12. 1872 San Sebastián – 30. 10. 1956 Madrid — španielsky prozaik. Jeho pohľad na svet je pesimistický, ako člen Generácie 98 odhaľuje úpadok reštauračného Španielska. Nihilistickú skepsu, anarchizmus a nezúčastnenosť uňho vyvažuje ideál ľudskej dobroty. Z kompozičného hľadiska jeho dielo charakterizuje fragmentárnosť, otvorenosť i časté odbiehanie od hlavnej línie. Dejovo je bohaté a pútavé, psychologicky hodnoverné. Podáva naturalisticky verný obraz života.

Autor poviedok, esejí, článkov, životopisov a pamätí, ako aj 9 románových trilógií a 2 tetralógií. Španielske dejiny 19. stor. zobrazil v cykle 22 románov Pamäti muža činu (Memorias de un hombre de acción, 1913 – 35). Za jeho vrcholné dielo sa pokladá román Strom poznania (El árbol de la ciencia, 1911) z trilógie Plemeno (La raza, s ďalšími románmi Bludná dáma, La dama errante, 1908; Mesto hmly, La ciudad de la niebla, 1909), v ktorom je túžba hlavného hrdinu Andrésa po plnohodnotnom živote marená jeho bezútešnosťou (opustenosť siroty, smrť partnerky, zaostalá spoločnosť). Úspešná bola i trilógia Zápas o život (La lucha por la vida, 1904; slov. 1983; s románmi Pátranie, La busca; Zlá bylina, Mala hierba; Červená zora, Aurora roja) vykresľujúca skľučujúce prostredie madridského podsvetia, akcentujúca naturalistický neosobný obraz života prostredníctvom fragmentárnych výjavov s výrazným psychoanalytickým prvkom. Svet je zobrazený ako miesto boja o život, o vnútornú autonómiu a vôľu rozhodovať o svojom osude v prostredí mestskej spodiny.

Autor zbierky poviedok Pochmúrne životy (Vidas sombrías, 1900) o postavách zo spoločenskej periférie bezcieľne sa potulujúcich svetom, memoárov Mladosť, samoľúbosť (Juventud, egolatría, 1917) a eseje Vášnivé bľabotanie (Divagaciones apasionadas, 1924).

Barons, Krišjānis

Barons, Krišjānis, 31. 10. 1835 Strutele – 8. 3. 1923 Riga — lotyšský spisovateľ, folklorista a publicista. Počas štúdií v Derpte (dnes Tartu) sa stal spoluzakladateľom mladolotyškého hnutia, neskôr pôsobil ako novinár.

Popredná osobnosť lotyšského národného obrodenia, zakladateľ lotyšskej folkloristiky. Od 1878 zbieral ľudové piesne (dainy). Do svojho 6-zväzkového diela Lotyšské dainy (Latvju dainas, 1894 – 1915) zaradil 217 996 ľudových piesní predstavujúcich lyrické miniatúry zachytávajúce životy ľudí od ich narodenia až po smrť, k najrozsiahlejším súborom patria ľúbostné a svadobné piesne a piesne k ľudovým sviatkom. Z hľadiska vedeckého spracovania a umeleckej hodnoty patrí dielo k unikátnym súborom celosvetového významu.

Baróti Szabó, Dávid

Baróti Szabó [-ty sa-], Dávid, 10. 4. 1739 Barót, dnes Baraolt, Rumunsko – 22. 11. 1819 Virt, okres Komárno — maďarský básnik a prekladateľ. R. 1757 vstúpil do jezuitského rádu, 1765 – 70 študoval teológiu v Košiciach. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ. S J. Batsányim a F. Kazinczym založil v Košiciach časopis Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93). Predstaviteľ maďarského klasicizmu, s Józsefom Rájnisom (*1741, †1812) a M. Révaiom vytvárali tzv. klasicistickú triádu. V spise Tri knihy rozličných veršov vzatých na novú mieru (Uj mértékre vett külömb verseknek árom könyvei, 1777) odporúčal nahradiť dovtedy prevládajúci alexandrín klasickým veršom. Autor básní K padlému orechu (A ledőlt diófához, 1790), K mesiacu (A hóldhoz, 1791), K jari (A tavaszhoz, 1797) a i. Preložil Vergíliovu Aeneidu.

Barros, João de

Barros [-ruš], João de, asi 1496 asi Viseu – 20. 10. 1570 Pombal — portugalský kráľovský úradník, historik, prozaik, renesančný mysliteľ a pedagóg. Pôsobil v službách kráľov Manuela I. Veľkého a Jána III. Pobožného, bola mu zverená správa pevnosti São Jorge da Mina (dnes Elmina) na Zlatom pobreží v Afrike, neskôr správa koloniálnej centrály Casa da Índia, získal aj kapitanát v Brazílii.

Písal historické, geografické a jazykové štúdie, romány, kroniky vyznačujúce sa nezvyčajnou čistotou jazyka a polemické spisy. Vo svojom diele zhrnul poznatky z dejín Portugalska (Lusitánie), Ázie a práve objavenej Ameriky. Autor rytierskeho románu Kronika cisára Clarimunda (Crónica do imperador Clarimundo, okolo 1520), dialógov Duchovný tovar (Mercadoria espiritual, 1532) patriacich k najvýznamnejším dielam portugalskej renesančnej literatúry, Gramatiky portugalského jazyka (Gramática da língua portuguesa, 1540) určenej na výučbu portugalčiny v zámorí, ktorou položil základy portugalskej gramatiky, Dekády o Ázii I – III (Décadas da Ásia, 1552 – 63; malá časť nedokončeného encyklopedického diela Dekády, Décadas) oslavujúce činy portugalskej koruny v Oriente.

Barstow, Stan

Barstow [bárstou], Stan, 28. 6. 1928 Horbury – 1. 8. 2011 Baglan, Wales — anglický spisovateľ. Úspech dosiahol prvým románom Niečo ako láska (A Kind of Loving, 1960; slov. 1966; sfilmovaný 1962, réžia J. Schlesinger). Písal romány, a to najmä z robotníckeho prostredia, napr. Zúrivý pokoj (A Raging Calm, 1968), Ten pravý koniec (The Right True End, 1976), Bratov príbeh (A Brother’s Tale, 1980), autor poviedok i adaptácií pre rozhlas a televíziu.

Bartsch, Kurt

Bartsch [barč], Kurt, 10. 7. 1937 Berlín – 17. 1. 2010 tamže — nemecký básnik, dramatik. Vyšiel z brechtovských tradícií, jeho dielo je satirou na kolegov i na kultúru a jej tradície v obidvoch bývalých nemeckých štátoch. Diela: Stroj na smiech (Die Lachmaschine, 1971), Hölderovská línia: nemecko-nemecké paródie (Die Hölderlinlinie: deutschdeutsche Parodien, 1983), Idú Vianoce a Wotan cvála (Weihnacht ist und Wotan reitet, 1985), Fanny Holzbeinová (Fanny Holzbein, 2004) a i.

baskická literatúra

baskická literatúra — národná literatúra v baskickom jazyku (euskara, euskera, vascuence, vasco) a v jeho jednotlivých dialektoch na území severových. Španielska a juhozáp. cípu Francúzska (baskicky Iparralde, fr. Pays Basque, špan. País Vasco francés). Jej tradícia siaha do stredoveku, keď sa rozvíjala predovšetkým prostredníctvom ústneho podania. Z ústnej tradície sa zachovali lyrické, prevažne ľúbostné piesne, elegické piesne a povesti, ako aj fragmenty epických piesní. Prvou knihou v baskičtine je zbierka veršovaných skladieb s prológom v próze Prvopočiatky baskického jazyka (Linguae vasconum primitiae, 1545), ktorej autorom je Bernart Etxepare (*1480, †1560). Predstaviteľmi humanistických a renesančných prúdov sú dvaja laickí autori, básnik Juan Pérez de Lazarraga (*1548, †1605) a Arnaut Oihenart (*1592, †1667), ktorý písal poéziu v baskičtine a historickoprávne diela v latinčine. Pre rozvoj baskického jazyka bol významný prvý preklad nového zákona Nový testament nášho Pána Ježiša Krista (Jesus Krist Gure Jaunaren Testamentu Berria, 1571), ktorého autorom bol (na podnet navarrskej kráľovnej Jany III.) protestantský kňaz Joanes Leizarraga (*asi 1506, †1601). S nástupom reformácie a protireformácie sa baskická literatúra rozvíjala takmer výlučne v žánroch náboženskej literatúry a jej autormi boli prevažne kňazi (Esteve Materra, *17. stor.; Silvain Pouvreau, †asi 1675; Pierre Argaiñaratz, *17. stor.; Joannes Etxeberri Ziburukoa, *asi 1580, †asi 1665; Bernard Gazteluzar, *1619, †1701; a i.). Jedným z najvýznamnejších autorov 17. stor. je Pedro Agerre, prezývaný Axular (*1556, †1644), ktorý prispel k rozvoju prózy didakticky ladeným dielom Potom neskôr (Guero, 1643).

V 18. stor. napredoval rozvoj filologických štúdií baskického jazyka. Autorom prvej baskickej gramatiky Dosiahnutie nemožného. Umenie baskického jazyka (El imposible vencido. Arte de la Lengua Vascongada, 1729) a Trojjazyčného španielsko-baskicko-latinského slovníka (Diccionario trilingüe del Castellano, Bascuence, Latin, 1745) bol jezuita Manuel Larramendi (*1690, †1766). Jeho normu nasledovali Agustin Kardaberaz (*1703, †1770), ktorý vydal polemické diela o vývine, čistote a perspektívach baskického jazyka, Sebastian Mendiburu (*1708, †1782) a i. R. 1765 vznikla Kráľovská baskická spoločnosť priateľov vlasti (Euskalerriaren Adiskideen Elkartea), ktorá združovala osvietenských intelektuálov, vedcov a spisovateľov. Od 1776 do konca 19. stor. plnil významnú úlohu vo vzdelávaní Kráľovský seminár šľachty v Bergare (Bergarako Errege Mintegia), vďaka ktorému sa v duchu osvietenstva rozvinulo laické školstvo. Pôsobili tam kultúrni dejatelia a spisovatelia, napr. vojvoda z Peñafloridy Frantzisko Xabier Munibe (*1729, †1785) a po španielsky píšuci F. M. Samaniego známy predovšetkým svojimi bájkami. Na prelome 18. a 19. stor. sa bájka stala rozšíreným žánrom, vznikli jej početné zbierky v próze i vo veršoch.

Začiatkom 19. stor. sa začala rozvíjať umelecká próza. Jej najvýznamnejší reprezentant Joan Antonio Mogel (*1745, †1804) napísal v bizkajskom dialekte dielo Peru Abarca (napísané asi 1802, vydané 1881) považované za prvý baskický román (prípadne za predchodcu románu). V 19. stor. v období romantizmu sa venovala pozornosť tradíciám a ľudovej kultúre. Literatúra v baskickom jazyku, ako aj samotná baskičtina sa rozvíjala prostredníctvom periodík a literárnych súťaží (napr. Joko loretuak, Kvetné hry, 1851 – 97). Koncom 19. stor. nastúpilo (paralelne s obrodením katalánskej a galícijskej kultúry na území Španielska) obdobie renesancie baskickej kultúry a jazyka, tzv Baskické obrodenie (Euskal Pizkundea). Reprezentovali ho baskicko-francúzski autori Grazian Adema (*1828, †1907) a Joan Batista Elizanburu (*1828, †1891) i baskicko-španielski básnici Bilintx (*1831, †1876) a Jose Maria Iparragirre (*1820, †1881), obidvaja tvoriaci v duchu tradičného básnického prúdu bestsolari alebo versolari (improvizovaná poézia).

V 20. stor. podnietila rozvoj baskičtiny ako literárneho jazyka Kráľovská akadémia baskického jazyka (Euskaltzaindia, špan. Real Academia de la Lengua Vasca, založená 1918). Jej prvým riaditeľom bol filológ Resurreccion Maria Azkue (*1864, †1951), autor Gramatiky baskičtiny (Euskal-Izkindea, 1891) a trojjazyčného Baskicko-španielsko-francúzskeho slovníka (Euskara-gaztelania-frantsesa hiztegia, 1905). V baskičtine napísal román Stratená ovca (Ardi galdua, 1918), v ktorom uviedol model zjednotenej literárnej baskičtiny (gipuzkera osotua), ktorý sa udržal až do zavedenia zjednotenej baskičtiny v 60. rokoch 20. stor. známej ako euskara batu. V ďalšej fáze národného obrodenia (1. pol. 20. stor.) vynikli básnici Xabier de Lizardi (*1896, †1933) a Orixe (*1888, †1961), autor rozsiahlej básne Baskovia (Euskaldunak, napísaná 1935, vydaná 1950) skomponovanej ako národná poéma. V próze dominoval kostumbristický typ románu, ktorý reprezentoval Txomin Agirre (*1864, †1920). Po španielskej občianskej vojne (1936 – 39) odišli mnohí autori do exilu a k obnove literárnej scény v Španielsku došlo až v 50. rokoch 20. stor.

O modernizáciu baskického románu sa zaslúžili Mario Onaindia (*1948, †2003), Ramon Saizarbitoria (*1944) a Txillardegi (*1929, †2012), novátormi poézie boli Gabriel Aresti (*1933, †1975), autor sociálne ladenej zbierky Kameň a ľud (Harri eta herri, 1964), Federiko Krutwig (*1921, †1998), Xabier Lete (*1944, †2010) a Jon Mirande (*1925, †1972). K najprekladanejším baskickým spisovateľom súčasnosti patria Bernardo Atxaga (*1951) a Arantxa Urretabizkaiová (Urretabizkaia, *1947). Počas celého obdobia vývoja baskickej literatúry sa mnohí spisovatelia baskického pôvodu literárne vyjadrovali v španielskom jazyku, v 20. stor. napr. P. Baroja y Nessi, G. Celaya, Blas de Otero (*1916, †1979) a M. de Unamuno.

básnici súmraku

básnici súmraku, tal. crepuscolari — talianski básnici tvoriaci na začiatku 20. stor. (G. Gozzano; Sergio Corazzini, *1886, †1907; Marino Moretti, *1885, †1979; Fausto Maria Martini, *1886, †1931; A. Palazzeschi; Corrado Govoni, *1884, †1965). Netvorili literárnu školu alebo hnutie v pravom zmysle slova, ale spájalo ich odmietanie dannunziovského estetizmu, jeho hrdinského a rétorického tónu i politickej, morálnej a spoločenskej angažovanosti. Oproti týmto ideálom stavali nostalgický nepokoj, vnímanie reality ako každodennej šedivosti a melanchóliu obohatenú u G. Gozzana o iróniu. Z poetologického hľadiska predstavuje ich poézia uvoľnenie metriky v dialogickej štruktúre veršov, na čo neskôr nadviazali futurizmus a hermetizmus. Pojem crepuscolari zaviedol 1910 Giuseppe Antonio Borgese (*1882, †1952) v novinách La Stampa (Tlač).

Baštín, Štefan

Baštín, Štefan, 20. 3. 1947 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 21. 11. 2009 tamže — slovenský amerikanista. R. 1981 – 89 vedúci Katedry anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského; 1983 a 1990 – 92 hosťujúci profesor na katedre slavistiky univerzity v Pittsburghu. Autor niekoľkých vysokoškolských učebníc, spoluautor diel Encyklopédia spisovateľov sveta (1987), Encyklopédia literárnych diel (1989) a Dejiny anglickej a americkej literatúry (1993).

Batowski, Henryk

Batowski, Henryk, 12. 5. 1907 Ľvov, dnes Ukrajina – 25. 3. 1999 Krakov — poľský historik, publicista a slavista, univerzitný profesor. Venoval sa výskumu novodobých dejín západných Slovanov. Najvýznamnejšie diela: Balkánske štáty (Państwa bałkańskie, 1938), Mickiewicz ako bádateľ Slovanstva (Mickiewicz jako badacz Słowiańszczyzny, 1956), Priatelia Slovania (Przyjaciele Słowianie, 1956), Agónia mieru a začiatok vojny (Agonia pokoju i początek wojny, 1969) a i.

Batsányi, János

Batsányi [-čáni], János, aj Bacsányi, 9. 5. 1763 Tapolca – 12. 5. 1845 Linz — maďarský osvietenský básnik a novinár. Redaktor časopisu Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93), v ktorom uverejňoval svoje politické básne, napr. Veštec (A látó, 1791), Na európske vojny (Az európai hadakozásokra, 1792) a i. Báseň Na zmeny vo Francúzsku (A franciaországi változásokra, 1789) je prvým prejavom sympatie k Francúzskej revolúcii. Pre sympatie k jakobínom 1794 – 97 väznený v Kufsteine, potom žil vo Viedni a v Paríži, do konca života internovaný v Linzi. Dielo: básnická zbierka Kufsteinské elégie (Kufsteini elégiák, 1795), básne Rab a vták (A rab és a madár, 1795), Varna a Moháč (Várna és Mohács,1808), Rozjímanie (Tűnődés, druhé desaťročie 19. stor.) a i.

Batta, György

Batta, György, 10. 1. 1943 Rimavská Sobota — maďarský básnik, novinár a prekladateľ maďarskej literatúry na Slovensku. Člen literárnej skupiny Negyek (Štyria). V básnickej tvorbe zachytáva dynamické momenty, objavuje sa v nej moderný obraz sveta, ako aj pocity mladej generácie, dominujú optimizmus, ľahkosť a hravosť; z formálnej stránky inklinuje k avantgardnej poézii. Autor básnických zbierok Kvet otvára hlaveň pušky (Virágot nyit a puskacső, 1965), Testament (Testamentum, 1969), Dvadsiata svetová vojna (Huszadik világháború, 1974) a Veta o láske (Egy mondat a szeretetről, 1991), esejí Pätnásť športových reportáží (Tizenöt sportriport, 1973), divadelných hier Kohútí tanec (Kakastánc, 1977), ktorá je voľným rozhovorom o vybraných problémoch súčasnosti, a Lampáš z tekvice (Töklámpás, 1980) i monografie Farby k portrétu Zoltána Fábryho (Színek Fábry Zoltán portréjához, 1990).

Battaglia, Salvatore

Battaglia [-lia], Salvatore, 4. 6. 1904 Catania – 14. 8. 1971 Neapol — taliansky literárny kritik a filológ, univerzitný profesor. Zostavovateľ kritického vydania diela G. Boccaccia (Filocolo, Teseida). Dielo: Lyrické schémy v Boccacciovom umení (Schemi lirici nell'arte del Boccaccio, 1935), Stredoveké literárne vedomie (La coscienza letteraria del medioevo, 1965), Mýtografia postavy (Mitografia del personaggio, 1968).

Bauer, Wolfgang

Bauer, Wolfgang, 18. 3. 1941 Graz – 26. 8. 2005 tamže — rakúsky dramatik a prozaik. Jeho prvé absurdné mikrodrámy i neskoršie hry sú plné sebairónie a kritiky spoločnosti i jej umeleckých dobových hodnôt. Vtipné dialógy, zmes morbídnych a žartovných prvkov a paraboly o manipulácii umenia rezonujú v drámach Magické popoludnie (Magic Afternoon, 1968; viackrát sfilmovaná), Výmena (Change, 1969; viackrát sfilmovaná), Silvester alebo Masakra v hoteli Sacher (Silvester oder Das Massaker im Hotel Sacher, uvedená 1971, vydaná 1972), Mátohy (Gespenster, vydaná 1973, uvedená 1974), Magnetické bozky (Magnetküsse, vydaná 1975, uvedená 1976) a Ach, úbohý Orfeus! (Ach, armer Orpheus!, vydaná 1989, uvedená 1991). V jeho dielach sa často prelína sen s realitou. Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1994).

Baumová, Vicki

Baumová (Baum), Vicki, vlastným menom Hedwig Baumová (Baum), 24. 1. 1888 Viedeň – 29. 8. 1960 Hollywood, Kalifornia — rakúska spisovateľka. Jej napínavé kolportážne romány boli predlohou filmových scenárov, napr. Študujúca chémiu Helene Willfüerová (Stud. chem. Helene Willfüer, 1929; viackrát sfilmovaný), Ľudia v hoteli (Menschen im Hotel, 1929; slov. 1969; sfilmovaný 1932, réžia Edmund Goulding, a 1959, réžia Gottfried Reinhardt), Nemožno nikdy vedieť (Das grosse Einmaleins, 1935; slov. 1948; sfilmovaný 1950, réžia R. Clément, a 1982, réžia Gabi Kubachová). Autorka románu Zlaté črievičky (Die goldenen Schuhe, 1957; slov. 1971).

Beaumont, Francis

Beaumont [beumont], Francis, 1584 Grace-Dieu – 6. 3. 1616 Londýn — anglický básnik a dramatik jakubovského obdobia. Väčšinu hier písal v spolupráci s J. Fletcherom a P. Massingerom. Poéziu vydal pod názvom Básne (Poems, 1640), jeho samostatnými dramatickými dielami sú komédia Rytier planúcej paličky (The Knight of the Burning Pestle, 1607; sfilmovaná 1938) a divadelná hra – maska Maska o Inner Temple a o Gray’s Inn (Mask of the Inner Temple and Gray's Inn, 1613).

Becker, Jürgen

Becker [beker], Jürgen, 10. 7. 1932 Kolín nad Rýnom — nemecký prozaik a básnik, predstaviteľ konkrétnej poézie. Odmieta tradičné literárne žánre, v prózach Polia (Felder, 1964), Okraje (Ränder, 1968), Okolia (Umgebungen, 1970) a Dvere do mora (Die Türe zum Meer, 1983), ako aj v básnických zbierkach Koniec krajinomaľby (Das Ende der Landschaftsmalerei, 1974) a Foxtrot na erfurtskom štadióne (Foxtrott im Erfurter Stadion, 1993) experimentuje s formou, so slovom i s veršom. V podobnom duchu písal i dramatické texty a rozhlasové hry. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (2014).

Beckford, William

Beckford [bekfed], William Thomas, 1. 10. 1760 Londýn – 2. 5. 1844 Bath — anglický spisovateľ. Jeho najpopulárnejším dielom je excentrický román Vathek (1786; slov. 1978) napísaný v tradícii gotického románu.

Bécquer, Gustavo Adolfo

Bécquer [béker], Gustavo Adolfo, vlastným menom Gustavo Adolfo Claudio Domínguez Bastida, 17. 12. 1836 Sevilla – 22. 12. 1870 Madrid — španielsky romantický spisovateľ. Najvýznamnejší predstaviteľ intimistickej básnickej tvorby založenej na lyrickej emócii, schopnosti evokovať atmosféru tajomstva a snovej nadprirodzenosti. Stavy hlbokej melanchólie a utajovaného zúfalstva vyjadruje prostým, hutným a melodickým jazykom.

Autor 76 lyrických básní Rýmy (Rimas, 1871; slov. 1971 vo výbere Šum bozkov v trepotaní krídel) charakteristických hlbokým citom i skepsou, sarkazmom a sebairóniou, ktoré sú napísané prevažne vo štvorveršových strofách s priebežnými asonanciami. Bécquer v nich vníma rozpory jedinca a spoločnosti, túžby a skutku, snenia a reality, ako aj možností a obmedzenosti ľudského poznania. Výrazný je motív dezorientovanosti v zložitom a nepochopiteľnom svete. Pre súbor 25 povestí Les duchov (Leyendas, 1871; slov. 1997) sú príznačné stredoveké, orientálne a náboženské témy, španielske ľudové tradície, mysteriózna atmosféra a zvukomaľba.

Beer-Hofmann, Richard

Beer-Hofmann [bér], Richard, 11. 7. 1866 Viedeň – 26. 9. 1945 New York — rakúsky spisovateľ. Predstaviteľ viedenského impresionizmu v novele Georgova smrť (Der Tod Georgs, 1900) i vo veršovanej dráme Gróf z Charolais (Der Graf von Charolais, vydaná i uvedená 1904). V poetických drámach Jakobov sen (Jaákobs Traum, uvedená 1919, vydaná 1920), Mladý Dávid (Der junge David, vydaná 1933) a Predohra v divadle ku kráľovi Dávidovi (Vorspiel auf dem Theater zu König David, vydaná 1936) sa vrátil k židovskej histórii v intenciách sionizmu T. Herzla.

Belfagor

Belfagor — taliansky literárny časopis vo Florencii (1946 – 2012). Založil ho Luigi Russo (*1892, †1961) vychádzajúci z humanistických základov jednej z najprestížnejších talianskych vysokých škôl Scuola Normale di Pisa, ktorej bol riaditeľom. Popri nadväznosti na tradíciu talianskeho historizmu, ktorú založil F. De Sanctis a pokračoval v nej B. Croce, sa profiloval ako časopis protifašistickej a materialistickej ideológie, otvorený aj otázkam výstavby talianskej demokracie a demokratickej spoločnosti. Spolupracovníci: N. Bobbio, E. Cecchi, T. Mann, Leo Spitzer (*1887, †1960).

Bels, Alberts

Bels, Alberts, vlastným menom Jānis Cīrulis, 6. 10. 1938 Jaunmežplepji, Ropažu — lotyšský spisovateľ, významný predstaviteľ intelektuálnej psychologickej prózy. Pokladaný za predchodcu postmoderny i za zakladateľa konceptuálneho románu v lotyšskej literatúre. Jeho diela sa vyznačujú originálnosťou filozofických a umeleckých myšlienok, odzrkadľujú ideovo-sociálne a umelecko-estetické tendencie doby. Uznanie si získal románmi Vyšetrovateľ (Izmeklētājs, 1967) a Klietka (Būris, 1972; sfilmované 1993, réžia Ansis Epners), ktorý je umeleckou metaforou individuálnej, spoločenskej a dokonca i kozmickej obmedzenosti človeka. Vo filozofickom románe Hlas volajúceho (Saucēja balss, 1973; sfilmovaný 1974, réžia Oļġert Dunker) zobrazil totalitný režim po Ruskej revolúcii 1905 – 1907 i v 60. a 70. rokoch 20. stor. v Sovietskom zväze.

Autor románov Nespavosť (Bezmiegs, 1987), Ľudia na lodiach (Cilvēki laivās, 1987) a Čierne znamenie (Melnā zimē, 1996), zbierok poviedok Hry s nožmi (Spēles ar nažiem, 1966), Sám na rovine (Es pats līdzenumā, 1968) a i.

Benjámin, László

Benjámin, László, 5. 12. 1915 Budapešť – 18. 8. 1986 tamže — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. Jeho básnická tvorba sa rozvíjala pod vplyvom autorov združených okolo časopisu Nyugat (Západ), E. Adyho a poézie robotníckych autorov. V prvej básnickej zbierke Hviezda neprišla (A csillag nem jött, 1939) ožívajú jeho zážitky zo života veľkomestského proletariátu, témou básnickej zbierky Po stvorení (A teremtés után, 1948) sú vojnové zážitky.

Po 1948 tvoril angažovanú lyriku preniknutú optimizmom (zbierka Večne žiť, Örökké élni, 1949), na roky kultu osobnosti reagoval kriticky, po 1956 väznený. V zbierkach Jediný život (Egyetlen élet, 1956), Piate ročné obdobie (Ötödik évszak, 1962), V zajatí morí (Tengerek fogságában, 1967) a i. sa postupne vymanil z krízy a znova sa angažoval za ľudské a spoločenské ideály. Nositeľ viacerých ocenení.

Bereck, József

Bereck [-rek], József, 9. 3. 1945 Dolný Bar, okres Dunajská Streda – 16. 1. 2013 Dunajská Streda — maďarský prozaik na Slovensku, žurnalista a prekladateľ, autor psychologických próz. V zbierke poviedok Pred búrkou (Vihar előtt, 1974), v románe Môj starký, ten posledný (Öregem, az utolsó, 1977), v zbierke noviel Porážka (Vereség, 1981) a v spomienkových črtách Náruživé prebudenie (Indulatos ébredés, 1988) sa formou lyrizovaných výpovedí vyznával z generačných pocitov, pričom niektoré z príbehov lokalizoval na rodný Žitný ostrov. V slovenčine vyšiel výber z jeho tvorby Chvíle lásky (1983). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1997).

Beron, Petăr

Beron, Petăr, vlastným menom Petăr Chadži Berovič, asi 1795 Kotel, Bulharsko – 21. 3. 1871 Craiova, Rumunsko — bulharský pedagóg, lekár, prírodovedec, encyklopedista a významný predstaviteľ bulharského národného obrodenia a svetského školstva. Vyštudoval medicínu. R. 1824 vydal prvú novobulharskú učebnicu Šlabikár s rozmanitými poučeniami (Bukvar s različni poučenija) nazývanú aj Rybí šlabikár (Riben bukvar; podľa vyobrazenia delfína na väzbe), ktorý zohral významnú úlohu v rozvoji bulharského vzdelávacieho systému. Pri jeho koncipovaní použil živé východobulharské nárečie, ktoré sa neskôr stalo základom spisovnej bulharčiny. Od 1842 žil v Paríži, kde sa venoval najmä štúdiu prírodných vied (Systém geológie, Sistema na geologijata, 1846). Autor práce Slovanská filozofia (Slavianska filosofija, 1855). Počas pobytu v Rumunsku sa stal obeťou lúpežnej vraždy.

Berzsenyi, Dániel

Berzsenyi [-ženi], Dániel, 7. 5. 1776 Egyházashetye, župa Vas – 24. 2. 1836 Nikla, župa Somogy — maďarský básnik. Jeho spočiatku lyrická, neskôr meditatívna a vlastenecká tvorba je charakteristická vznešeným štýlom a vzletným jazykom, neskôr sa jeho záujem pod vplyvom ideí osvietenstva sústreďoval na ďalší osud národa.

Autor ód K povstalej šľachte (A felkölt nemességhez, 1797), K Maďarom (A magyarokhoz, 2 diely, 1807 – 10) a Prosba (Fohászkodás, 1810), v ktorej ovplyvnený I. Kantom syntetizoval kresťanstvo so súdobými teóriami filozofického myslenia, pričom racionálne poznanie Boha považoval za nemožné, epigramov K Napoleonovi (Napoleonhoz, 1814), v ktorých oslavuje víťazstvo slobody nad tyraniou, i básne Vandalská múdrosť (Vandal bölcseség, 1814 – 15) vyzdvihujúcej vzdelanie a humánnosť.

Bessenyei, György

Bessenyei [-šenei], György, 1746 alebo 1747 Tiszabercel – 24. 2. 1811 Pusztakovácsi, dnes Bakonszeg — maďarský spisovateľ, filozof a dramatik. Vedúca osobnosť maďarskej osvietenskej literatúry.

Vo filozofických a v historických drámach Agisova tragédia (Ágis trágédiája, 1772) a Tragédia Ladislava Huňadyho (Hunyadi László’ trágédiája, 1772) i vo veselohrách Filozof (A filozófus, 1777) a Lais (napísaná 1777, vydaná 1899) sa zaoberal problematikou osvietenského absolutizmu v Uhorsku, ako aj problematikou kultúrnej zaostalosti a provinčnosti šľachty, pričom kritizoval spôsob života aristokracie. Vo filozofickej básni Svet prírody (A természet világa, napísaná 1799, vydaná 1898) a vo filozofických traktátoch Biharský pustovník (A bihari remete, napísaný 1804, vydaný 1894) a Hľadanie rozumu (Az értelemnek keresése, napísaný 1804, vydaný časopisecky 1955 – 56, knižne 1986 v súbornom vydaní Prozaické diela 1802 – 1804, Prózai munkák, 1802 – 1804) sa v duchu materialistického svetonázoru zamýšľa nad zmyslom života a nad možnosťami a hranicami ľudského poznania. Filozofický román Tarimenove cesty (Tarimenes utazása, napísaný 1804, vydaný 1930) zobrazuje ideálnu utopickú formu štátu Totoposz, ktorého snem prijímal rôzne osvietenské reformy.

Bettes, István

Bettes [-teš], István, 15. 8. 1954 Rimavská Sobota — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. R. 1981 absolvoval archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1981 – 84 pôsobil ako učiteľ na základnej škole v Rimavskej Sobote, 1984 – 89 archivár Csemadoku a maďarskej redakcie Československého rozhlasu, od 1991 v slobodnom povolaní.

Publikovať začal už v 70. rokoch 20. stor., v básnických zbierkach Prijímanie klaunov (Bohócok áldozása, 1981), Medzi dvoma kotrmelcami (Két bukfenc között, 1985), V čase rozšklbanej piesne (Szétcincált ének idején, 1990), Lyrický alarm (Lírai vészjel, 1999) a i. ironickým až groteskným spôsobom zobrazuje anomálie života, pričom využíva rôzne jazykové hry a polohy. Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1990).

Biaduľa, Zmitrok

Biaduľa, Zmitrok, vlastným menom Samuil (Jafimavič) Plavnik, 23. 4. 1886 Pasadzec (pri Vilniuse) – 3. 11. 1941 pri Uraľsku, dnes Oral, Kazachstan, pochovaný v Orale — bieloruský spisovateľ židovského pôvodu. Od 1912 redaktor časopisu Naša niva. Písal v hebrejčine, ruštine a bieloruštine. Autor poviedok Obrázky (Abrazki 1913) a Poviedky (Apaviadanni, 1926), folklórno-romantickej historickej novely Slávik (Salavej, 1927), novely Strieborná tabatierka (Siarebranaja tabakerka, 1940) a básnickej zbierky Pod rodnou oblohou (Pad rodnym nebam, 1922). Na Slovensku vyšiel výber z Biaduľovej tvorby v antológii bieloruských poviedok Mesačná noc (1973). Zomrel pri Uraľsku (dnes Oral) počas evakuácie.

Białoszewski, Miron

Białoszewski [-šev-], Miron, 30. 6. 1922 Varšava – 17. 6. 1983 tamže — poľský básnik. Predstaviteľ modernej poľskej povojnovej poézie, do ktorej vniesol prvky nespútanej obraznosti založenej na tvaroslovnej symbolizácii poetického významu. Tematicky čerpal z prostredia veľkomestskej periférie: zbierky Podoby vecí (Obroty rzeczy, 1956), Účet chúťok (Rachunek zachciankowy, 1959). Voľnou kreáciou významu a tvaru básní rozbíjal tradičné estetické konvencie: zbierky Klamné vzrušenia (Mylne wzruszenia, 1961), Bolo a bolo (Było i było, 1965). Kontroverznú a ideovo alternatívnu koncepciu obsahuje aj jeho súbor autobiografických zápiskov z Varšavského povstania: Pamätník z Varšavského povstania (Pamiętnik z Powstania Warszawskiego, 1970; slov. 1972; sfilmovaný 2004, réžia Maria Zmarzová-Koczanowiczová, Zmarz-Koczanowicz).

Biblia kráľovnej Žofie

Biblia kráľovnej Žofie, poľ. Biblia królowej Zofii — poľský preklad Biblie z 15. stor. vyhotovený na želanie kráľovnej Žofie (*asi 1405, †1461), vdovy po Vladislavovi II. Jagelovskom. Preložil ju dvorný kňaz Andrzej z Jaszowíc (spolu s inými neznámymi osobami) na základe niektorého z českých prekladov Biblie, o čom svedčí veľký výskyt čechizmov a chyby vyplývajúce z nepochopenia cudzej predlohy. Preklad sa nevyznačuje vysokou umeleckou úrovňou, poskytuje však bohatý materiál na poznávanie stredovekej poľštiny.

Bieńkowski, Zbigniew

Bieńkowski, Zbigniew, pseudonym Gracja Traczyk, 31. 8. 1913 Varšava – 23. 2. 1994 tamže — poľský básnik, esejista a prekladateľ. Vyšiel z poetiky medzivojnovej avantgardy, ktorá sa zoskupila okolo časopisu Okolica Poetów (Oblasť básnikov). Zaoberal sa otázkami ľudskej existencie a jej vplyvu na citové a intelektuálne formovanie človeka modernej civilizácie. Na tomto základe vytvoril typ tzv. autentickej poézie ako spojovacieho článku medzi predstavou a realitou, čo vyjadril v zbierkach básní Básne (Poezje, 1938), Vec predstavy (Sprawa wyobraźni, 1945), Tri poémy (Trzy poematy, 1959) a esejí Peklá a Orfeovia (Piekła i Orfeusze, 1960), Modely (Modelunki, 1966), Poézia a nepoézia (Poezja i niepoezja, 1967), Americký zápisník (Notatnik amerykański, 1983). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Spektrum (1966). Prekladal z francúzskej (Ch. Baudelaire, P. Éluard, V. Hugo, Saint-John Perse, J. Supervielle, É. Zola) a ruskej (M. J. Lermontov, A. N. Tolstoj) literatúry.

Biernat z Lublina

Biernat z Lublina, aj Bernardus Lublinensis, Bernardus Lublinius, asi 1465 Lublin – asi 1529 — poľský básnik a prekladateľ, prvý známy po poľsky píšuci autor. Pôsobil ako duchovný a sekretár na šľachtických dvoroch. Svojou zbierkou modlitieb Raj duše (Raj duszny, 1513), rýmovaným Dialógom Palinura s Charónom (Dialog Palinura z Karonem, asi 1536 – 42) a prózou Ezop, to jest opis života tohto mudrca (Ezop, to jest opisanie żywota tego to mędrca obyczajnego, 1522) s prílohou Ezopových bájok prispel k vytvoreniu spisovnej poľštiny a básnického jazyka.

Blakytnyj, Vasyľ Mychajlovič

Blakytnyj, Vasyľ Mychajlovič, vlastným menom Ellanskyj, pseudonym V. Ellan, A. Ortaľ, Valer Pronoza, 12. 1. 1894 Kozel – 4. 12. 1925 Charkov — ukrajinský básnik, novinár a verejný činiteľ. V 30. rokoch 20. stor. bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a jeho diela boli zakázané; rehabilitovaný po Stalinovej smrti (1953). Autor zbierky Údery kladiva a srdca (Udary molota i sercja, 1920), teoretických, publicistických a kritických článkov i politickej satiry: Poznámky písané ceruzou (Notatky olivcem, 1924), Sovietska horčica (Raďanska hirčyca, 1924) a i.

Blandianová, Ana

Blandianová (Blandiana), Ana, vlastným menom Otilia Doina Rusanová (Rusan), 25. 3. 1942 Temešvár (Timişoara) — rumunská poetka, prozaička a publicistka. Výrazná osobnosť rumunskej poézie generácie 60. rokov 20. stor. Jej básnický debut Prvá osoba plurálu (Persoana întîi plural, 1964) sa vyznačuje spontánnosťou a vitalizmom. Pre jej ďalšie básnické zbierky, napr. Achilova päta (Călcîiul vulnerabil, 1966) a Spánok v spánku (Somnul din somn, 1977), je charakteristický nekonformný tón, odmietanie povrchnosti, intenzívny existenciálny zážitok, ako aj úspornosť umeleckých prostriedkov a koncentrovaná metafora. Z politických dôvodov (jej otec bol pravoslávnym kňazom a bol prenasledovaný komunistickým režimom) nesmela viackrát publikovať, po 1989 vydala viacero básnických zbierok, napr. 100 básní (100 de poeme, 1991), Ráno po smrti (În dimineața de după moarte, 1996), Moja vlasť A4 (Patria mea A4, 2010), próz, napr. román Zásuvka s potleskom, Sertarul cu aplauze, 1992, ako aj literatúru pre deti a mládež a eseje. Výber jej básní a próz vyšiel v slovenčine časopisecky (Revue svetovej literatúry, 1990, 1999, 2007).

Bobek, Władysław

Bobek, Władysław, 1. 6. 1902 Wrzawy – jeseň 1942 Osvienčim — poľský literárny historik, slovakista a slavista. R. 1929 – 39 lektor poľského jazyka a literatúry na UK v Bratislave. Prácami Mickiewicz v slovenskej literatúre (Mickiewicz w literaturze słowackiej, 1931), Sládkovičova Marína a Vrazove Djulabije: paralela (1932), Slovensko a Slovanstvo (1936), Rusizmy, polonizmy a juhoslavizmy v literárnom jazyku slovenskom (1937), Kapitoly o Slovanstve (1937) položil na Slovensku základy komparatívneho skúmania slovensko-poľských literárnych vzťahov. Vniesol do tejto výskumnej oblasti aspekt materiálovej interpretácie, ktorý zasadzoval do širšieho rámca slovanských medziliterárnych súvislostí. V historicko-literárnych prácach Dejiny slovenského jazyka v náčrte (1938), Náčrt dejín slovenskej kultúry (1939) a Prehľadné dejiny slovenskej literatúry (1939) sa ako prvý zaoberal metodológiou koncepcie dejín slovenskej literatúry.

Bobrownická, Maria

Bobrownická (Bobrownicka), Maria, 8. 6. 1920 Krakov – 29. 5. 2012 tamže — poľská literárna historička, slovakistka a slavistka. Zaoberala sa výskumom medziliterárnych súvislostí v južnoslovanských a západoslovanských literatúrach vrátane slovenskej, do ktorej vniesla aspekt typologickej komparácie slohových a žánrových súvislostí: Česká a slovenská dráma na poľských scénach (Dramat czeski i słowacki na scenach polskich, 1965), Mladé Poľsko a slovenská moderna (Młoda Polska a Slovenská moderna, 1972), Z problémov slovanských literatúr (Z problemów literatur słowiańskich, 1976).

Bocage

Bocage [-káž], plným menom Manuel Maria l’Hedoux de Barbosa du Bocage, 15. 9. 1765 Setúbal – 21. 12. 1805 Lisabon — portugalský neoklasicistický a preromantický básnik. R. 1781 odišiel z domu a vstúpil do armády, neskôr študoval na námornej akadémii v Lisabone, kde si získal obľubu medzi lisabonskou bohémou. R. 1786 odcestoval do porugalskej kolónie Goa (India), 1788 bol preložený do Damanu, odkiaľ ušiel do Macaa. R. 1790 sa vrátil do Lisabonu, kde mu vyšli zbierky básní Rýmy I – VI (Rimas I – VI, 1791). Z jeho metricky pestrej ľúbostnej a satirickej básnickej tvorby (epištoly, ódy, kantáty a i.) vynikajú sonety, ktoré patria k najkrajším v portugalskej literatúre. R. 1797 bol väznený za protikatolícku a protimonarchistickú poéziu. Prekladal diela Voltaira, J.-J. Rousseaua, J. Racina a Ossiana.

Bod, Péter

Bod, Péter, 22. 2. 1712 Felsőcsernáton (rum. Cernatu de Sus), dnes súčasť Cernatu, Rumunsko – 2. 3. 1769 Magyarigen, dnes Ighiu, Rumunsko — maďarský literárny a cirkevný historik, reformovaný kňaz. Po štúdiách v Holandsku dvorný kňaz grófky Katy Betlenovej (Betlen, *1700, †1759).

Priekopník maďarskej vedy, literárnej a cirkevnej histórie neskorého baroka v Sedmohradsku. Nadväzujúc na dielo D. Cvitingera, M. Rotaridesa a i., vydal slovník maďarských spisovateľov Maďarský Athenas (Magyar Athenas, 1766), ktorý obsahuje heslá vyše 500 maďarských autorov z celého Uhorska a je dôležitým prameňom literárnej histórie. Autor monografie o maďarských prekladoch Biblie Dejiny svätej Biblie (A’ szent bibliának historiája, 1748) a práce Maďarské cirkevné dejiny (Historia Hungarorum ecclesiastica, napísaná 1756, vydaná v 3 zväzkoch 1888 – 90). V diele Svätý Hilarius (Szent Hilarius, 1760) píše o svetských záležitostiach, o činoch mužov a žien, dobre a zle, bohatstve a chudobe, živote a smrti. Námet čerpal z nemeckej zbierky v štýle curiosa questio.

Bogurodzica

Bogurodzica [-dži-], Bohorodička — poľská stredoveká náboženská pieseň; najstaršia poľská písomná pamiatka, ktorá sa zachovala v rukopisných odpisoch z 15. a 1. pol. 16. stor. Najstarší odpis je krakovský z 1407. Pôvod piesne sa odvodzuje z liturgickej situácie v 10. – 12. stor., ktorá sa v Poľsku vytvorila pod vplyvom misie sv. Vojtecha. Obsahuje jedenásť veršov v dvoch slohách: prvá sloha sa obracia na Pannu Máriu a druhá na Ježiša Krista. V stredoveku sa používala ako cirkevná a národná hymna.

Bocheński, Jacek

Bocheński [-cheň-], Jacek, 29. 7. 1926 Ľvov, Ukrajina — poľský prozaik, prekladateľ a publicista. Pôvodne autor reportáží uverejňovaných v dennej tlači. Súčasné spoločenské problémy zobrazil v zbierkach poviedok Fialky prinášajú nešťastie (Fiołki przynoszą nieszczęście, 1949) a Podľa zákona (Zgodnie z prawem, 1952), ako aj v zbierke fejtónov Fakty a priznania (Fakty i zwierzenia, 1957).

Hlavným žánrom jeho literárnej tvorby bola literatúra faktu, ku ktorej si vyberal námety najmä z antických dejín: romány Božský Július. Zápisky antikvára (Boski Juliusz. Zapiski antykwariusza, 1961; slov. 1965), Básnik Ovidius (Nazo poeta, 1969; slov. 1975) a Cisár Tiberius (Tyberiusz Cezar, 2009) tvoriace Rímsku trilógiu (Trylogia rzymska). V románe Stav po kolapse (Stan po zapaści, 1987) opisuje prvé dni po vyhlásení stanného práva v Poľsku 1981. Vplyv spoločenských noriem na ľudské vzťahy vyjadril v reportážnej próze Rozlúčka so slečnou Syngilu alebo Slon a poľská otázka (Pożegnanie z panną Syngilu albo Słoń a sprawa polska, 1960; slov. 1967) a v novele Tabu (1965; slov. 1971), v ktorej parafrázoval biblické motívy. Prekladal z anglickej (J. Swift) a nemeckej (G. Grass) literatúry.

Bojer, Johan

Bojer [bujer], Johan, 6. 3. 1872 Orkdal – 3. 7. 1959 Oslo — nórsky spisovateľ. V románoch Hnutie ľudu (Et folketog, 1896), Večná vojna (Den evige krig, 1899) a Sila viery (Troens makt, 1903) realisticky stvárňoval politické a mravné problémy doby. Pozornosť vzbudil románmi z vidieckeho prostredia Posledný Viking (Den siste viking, 1921), Náš vlastný kmeň (Vår egen stamme, 1924) a Ľudia pri mori (Folk ved sjøen, 1929), ktorými vzdal hold boju človeka s prírodnými živlami. Písal aj divadelné hry s historickými námetmi: Brutus (1904), Mária Walewská (Maria Walewska, 1913, upravené vydanie 1932) a i.

Bölöni, György

Bölöni, György (Sámuel), 30. 10. 1882 Szilágysomlyó (rum. Şimleu Sălajului), dnes Şimleu Silvaniei, Rumunsko – 11. 9. 1959 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik, publicista a prekladateľ. Po skončení štúdií práva novinár v Paríži, kde sa zoznámil s E. Adym. Účastník revolúcie 1918 – 19. Po 1. svetovej vojne v diplomatických službách v Holandsku, po návrate predseda Maďarského PEN clubu, šéfredaktor časopisu Élet és irodalom (Život a literatúra). Účastník antifašistického hnutia.

Autor základných monografií o E. Adym Skutočný Ady (Az igazi Ady, 1934) a Novinár Ady (Ady az újságíró, 1956). Nositeľ Baumgartenovej ceny (1948) a Kossuthovej ceny (1955).

Borowski, Tadeusz

Borowski, Tadeusz, 12. 11. 1922 Žytomyr, Ukrajina – 3. 7. 1951 Varšava — poľský spisovateľ. Počas 2. svetovej vojny od 1940 študoval polonistiku na tajnej univerzite vo Varšave, bol členom ilegálnej básnickej skupiny Droga (Cesta), 1942 debutoval samizdatovou zbierkou básní Všade je zem... (Gdziekolwiek ziemia...), od 1943 väznený v koncentračných táboroch, kde vydal básnickú zbierku Básnický arch (Arkusz poetycki, 1944). Po vojne počas krátkeho pobytu v Mníchove vydal básnickú zbierku Mená prúdu (Imiona nurtu, 1945), v ktorej opísal zážitky z väzenia. R. 1946 sa vrátil do Varšavy, 1947 šéfredaktor vlastného mesačníka Nurt (Prúd).

Prózu začal písať pod vplyvom zážitkov z koncentračného tábora a povojnovej výstavby ľudového Poľska. Bol čelným predstaviteľom mladej generácie, čo vyjadril aj intenzívnou kultúrno-politickou aktivitou. V zbierkach poviedok Rozlúčka s Máriou (Pożegnanie z Marią, 1948; slov. 1974; titulná poviedka sfilmovaná 1993, réžia Filip Zylber) a Kamenný svet (Kamienny świat, 1948) zobrazil devastáciu morálky spôsobenú fašizmom a vojnou. Jeho diela sa vyznačujú sugestívnou autentickosťou a angažovanosťou za nové ideologické zriadenie. Jeho život ukončila samovražda. V slovenčine vyšiel výber z poviedok Nech sa páči do plynu (2017).