Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 486 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Arden, John

Arden [ádn], John, 26. 10. 1930 Barnsley – 28. 3. 2012 Galway, Írsko — anglický dramatik. Autor sociálne orientovaných kontroverzných drám Vody Babylonu (Waters of Babylon, 1957), Žiť ako prasce (Live Like Pigs, 1958), Tanec seržanta Musgrava (Serjeant Musgrave’s Dance, 1959) a Vandaleurovo bláznovstvo (Vandaleur’s Folly, 1978) a románu Keď rinčia zbrane, zákony mlčia (Silence Among the Weapons, 1982; slov. 1988).

Aribau, Bonaventura Carles

Aribau, Bonaventura Carles, 4. 11. 1798 Barcelona – 27. 9. 1862 tamže — katalánsky básnik a národný buditeľ. R. 1833 uverejnil v časopise El Vapor (Para) príležitostnú báseň Vlasť (La Pàtria), neskôr nazvanú Óda na vlasť (Oda a la Pàtria), skladajúcu sa zo 48 alexandrínskych veršov rozdelených do 6 strof, v ktorej vyjadruje túžbu básnika žijúceho v Madride po Katalánsku, pripomína jeho slávnu minulosť a bráni opovrhovanú katalánčinu. Báseň mala veľký ohlas a znamenala začiatok katalánskeho literárneho obrodenia. S Manuelom Rivadeneyrom (*1805, †1872) založil v Madride známu edíciu Knižnica španielskych autorov (Biblioteca de autores españoles).

Ari Thorgilsson

Ari Thorgilsson [ári], Þorgilsson, fróði (Učený), okolo 1067 – 9. 11. 1148 — islandský kňaz, historik a kronikár. Historickou prácou Kniha o Islanďanoch (Íslendingabók) napísanou v miestnom jazyku zachytil chronologické začiatky osídľovania Islandu až do 1120, ako aj vývin zákonodarstva a cirkvi na ostrove, čím položil základy islandskej historiografie. Niekedy sa mu pripisuje autorstvo časti kroniky Kniha o osídľovaní (Landnámabók).

Arkádia

Arkádia, tal. Accademia dell'Arcadia — literárna akadémia založená 5. 10. 1690 v Ríme skupinou literátov (G. V. Gravina, G. M. Crescimbeni a i.). Ich programom bola reakcia na vkus barokového marinizmu a návrat k hodnotám jednoduchosti a čistoty, ktoré stotožňovali s literárnym modelom bukolickej poézie. Prvá tohto druhu na národnej úrovni; predstavovala národnú literárnu verziu širšieho európskeho hnutia charakterizovaného descartovským racionalizmom a ideálom antickej klasickosti.

Arndt, Ernst Moritz

Arndt, Ernst Moritz, 26. 12. 1769 Groß Schoritz, dnes súčasť Garzu – 29. 1. 1860 Bonn — nemecký básnik, spisovateľ a publicista. Vyštudoval dejiny a evanjelickú teológiu a do 1806 pôsobil ako profesor v Greifswalde. Svojím dielom Duch času (Geist der Zeit, 1. časť, 1806; spolu 4 časti, 1806 – 18) vyzýval do boja proti Napoleonovi I. Bonapartovi, a preto musel pred Francúzmi ujsť do Švédska. R. 1812 odcestoval ako tajomník H. F. K. von Steina do Petrohradu. Po návrate sa svojou vlasteneckou tvorbou zapojil do nemeckého národného emancipačného hnutia. Pre svoje názory bol prenasledovaný a po dvoch rokoch (1820) musel opustiť univerzitu v Bonne. Počas revolúcie 1848 – 49 poslanec frankfurtského Národného zhromaždenia, kde z pozície pravého stredu presadzoval nemecký národný štát na čele s dedičným cisárom a pod pruským vedením.

Arnim, Ludwig Achim von

Arnim, Ludwig Achim von, plným menom Carl Joachim Friedrich Ludwig von Arnim, 26. 1. 1781 Berlín – 21. 1. 1831 Wiepersdorf — nemecký romantický básnik, manžel Bettiny von Arnim. Spolu s C. Brentanom vydali zbierku nemeckých ľudových piesní Chlapcov zázračný roh (Des Knaben Wunderhorn, 3 zv., 1806 – 08), ktoré prepracovali v romantickom duchu. Striedajú sa v nej pochmúrne balady a žartovné paródie, vznešenosť sa prelína s banalitou, významné historické udalosti sú opisované z hľadiska všedného života. Na týchto kontrastoch vyniká rozmanitosť nemeckého folklóru, ktorým osvietenský racionalizmus opovrhoval. Vytvoril novú básnickú formu historických románov, v ktorých sa usiloval oživiť nemecký národný duch: Bieda, bohatstvo, vina a pokánie grófky Dolores (Armut, Reichtum, Schuld und Buße der Gräfin Dolores, 2 zv., 1810), Strážcovia koruny (Die Kronenwächter, 1817). Zbierka noviel Zimná záhrada (Der Wintergarten, 2 zv., 1809) predstavuje prozaickú obdobu Chlapcovho zázračného rohu. Významná je aj novela Knieža boh a spevák poloboh (Fürst Ganzgott und Sänger Halbgott, 1818).

Arnold, Matthew

Arnold [ánold], Matthew, 24. 12. 1822 Laleham – 15. 4. 1888 Liverpool — anglický básnik, literárny a sociálny kritik viktoriánskeho obdobia, podporovateľ reformy vzdelávania v Anglicku. Dielo Kritické eseje (Essays in Criticism, 1. časť 1865, 2. časť 1888) obsahuje jeho oxfordské prednášky o preklade Homéra, Kultúra a anarchia (Culture and Anarchy, časopisecky 1867 – 68, knižne 1869) je kritickou esejou o dobovej anglickej spoločnosti, Literatúra a dogma (Literature and Dogma, 1873) štúdiou interpretácie Biblie.

Arpino, Giovanni

Arpino, Giovanni, 27. 1. 1927 Pula – 10. 12. 1987 Turín — taliansky spisovateľ a novinár. Jeho romány a poviedky sa vyznačujú jemným psychologickým zobrazením konfliktov medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Dielo: Roky rozhodnutia (Gli anni del giudizio, 1958; slov. 1960), Mladá mníška (La suora giovane, 1959; sfilmovaný 1965, réžia Bruno Paolinelli), Zločin cti (Un delitto d’onore, 1960), Mraky hnevu (Una nuvola d'ira, 1962; slov. 1965), Tieň vŕškov (L'ombra delle colline, 1964), Tma a med (Il buio e il miele, 1969; sfilmovaný 1974, réžia D. Risi, a 1992, réžia Martin Brest), Taliansky brat (Il fratello italiano, 1980), Množstvo ľudí (Un gran mare di gente, poviedky, 1981), Porozprávaj mi príbeh (Raccontami una storia, poviedky, 1982), Tajná manželka (La sposa segreta, 1983), Krok na rozlúčku (Passo d’addio, 1986), Ľúbostná pasca (La trappola amorosa, 1988).

Arrighi, Cletto

Arrighi [-gi], Cletto, vlastným menom Carlo Righetti, 1828 alebo 27. 11. 1830 Miláno – 3. 11. 1906 tamže — taliansky spisovateľ. Účastník 1. a 2. vojny za nezávislosť. Predstaviteľ milánskej bohémy (scapigliatura), ktorá dostala názov podľa jeho románu Strapáči a 6. februára (La scapigliatura e il 6 febbraio, 1862). Autor memoárov Spomienky lombardského vojaka (Memorie di un soldato lombardo, 1863) a veristických románov Nana v Miláne (Nanà a Milano, 1880) a Šťastný ničomník (La canaglia felice, 1885).

Artnerová, Therese von

Artnerová (Artner), (Maria) Therese von, 19. 4. 1772 Šintava, okres Galanta – 25. 11. 1829 Záhreb, Chorvátsko — nemecká poetka a dramatička. Písala poéziu s prírodnými a vlasteneckými motívmi naplnenú hlbokým citom a inšpirovanú nežičlivým osudom: Poľné kvety nazbierané na uhorských nivách (Feldblumen auf Ungarns Fluren gesammlet, 1800, spolu s Marianne von Tiell, *1768, †1837), Novšie básne od Theony (Neuere Gedichte von Theone, 1806). Autorka hrdinského eposu Bitka pri Asperne (Die Schlacht von Aspern, 1812). V dramatickej tvorbe sa orientovala na veselohry (napr. Záchrana a odmena, Rettung und Lohn, 1823) a drámy (napr. Čin, Die That, 1817), často s historickými námetmi (Tichá veľkosť, Stille Größe, 1824; Rogneda a Vladimír, Rogneda und Wladimir, 1824).

Ascham, Roger

Ascham [eskem], Roger, asi 1515 Kirby Wiske – 30. 12. 1568 Londýn — anglický humanistický spisovateľ a učenec. Autor prvej knihy o lukostreľbe Toxophilus (1545), posmrtne vyšlo jeho dielo Učiteľ (Scholemaster, 1570) o psychológii učenia a efektívnom vyučovaní latinčiny napísané jednoduchým hovorovým štýlom.

Asnyk, Adam

Asnyk, Adam, 11. 9. 1838 Kalisz – 2. 8. 1897 Krakov — poľský básnik. V tvorbe zobrazoval revolučné idey poľského vlastenectva, za prípravu a účasť v januárovom povstaní 1863 väznený, po jeho porážke odišiel do zahraničia a po návrate (1870) sa usadil v Krakove, kde zastával významné spoločenské a kultúrno-literárne funkcie.

Jeden z hlavných predstaviteľov pozitivistickej poézie, svojimi básňami horlil za sociálne, kultúrne a vzdelanostné povznesenie ľudových vrstiev. Autor štvorzväzkových Básní (Poezje, 1869 – 94), v ktorých spájal idey národného historizmu s prírodnou lyrikou a filozofickou úvahou, ako aj komédií, spoločenských a historických drám: Halúzka heliotropu (Gałązka heliotropu, 1869), Bratia Lerchovci (Bracia Lerche, uvedená 1886, vydaná 1888), Cola Rienzi (1873), Kiejstut (1878) a i.

Aub, Max

Aub, Max, plným menom Max Aub Mohrenwitz, 2. 6. 1903 Paríž – 22. 7. 1972 Mexiko — španielsky spisovateľ a literárny kritik. Príslušník Generácie 27. Pôvodne ovplyvnený experimentálnymi výdobytkami avantgardy, po páde republiky sa usadil v Mexiku, kde sa preorientoval na realisticky a sociálne koncipovanú literatúru.

Autor divadelných hier Narcis (Narciso, 1928) a Svätý Ján (San Juan, 1943), románu Luis Álvarez Petreña (1934), románového cyklu z občianskej vojny, ktorý vyšiel v exile pod názvom Magický labyrint (El laberinto mágico) a skladal sa z častí Uzavreté pole (Campo Cerrado, 1943), Krvavé pole (Campo de Sangre, 1945), Otvorené pole (Campo Abierto, 1951), Maurovo pole (Campo del Moro, 1963), Francúzske pole (Campo Francés, 1965) a Mandľovníkové pole (Campo de los Almendros, 1968). Aub v ňom použil brilantnú rozprávačskú techniku, precízne vystaval psychiku postáv a prelínal historickú realitu s románovou fikciou. V románe Dobré úmysly (Las buenas intenciones, 1954) na pozadí občianskej vojny realisticky vykreslil tragický ľúbostný príbeh. Autor literárnokritickej práce Rozprava o súčasnom španielskom románe (Discurso de la novela española contemporánea, 1945), románov Jusep Torres Campalans (1958), Valverdská ulica (La calle de Valverde, 1961) a zbierok poviedok Mexické poviedky (Cuentos mexicanos, 1959) a Pravdivá história smrti Francisca Franca a i. poviedky (La verdadera historia de la muerte de Francisco Franco y otros cuentos, 1960).

Auderská, Halina

Auderská (Auderska), Halina, 3. 7. 1904 Odesa – 22. 2. 2000 Varšava — poľská spisovateľka. Pochádzala z rodiny politického vysťahovalca, do Poľska sa vrátila 1920. Debutovala románom Kukly veľkej parády (Poczwarki Wielkiej Parady, 1935). Počas 2. svetovej vojny pôsobila v ilegálnom hnutí, účastníčka Varšavského povstania 1944. Zážitky z vojny a protifašistického hnutia opísala v románe Granátové jablko (Jabłko granatu, 1971) o poľskom chlapcovi vyvezenom počas vojny do Nemecka. Dominantnou témou jej nasledujúcich diel (Vtáčia cesta, Ptasi gościniec, 1973; Babie leto, Babie lato, 1974) sa stal dramatický presun poľských roľníkov z východných poľských území okupovaných Sovietskym zväzom do nového Poľska; uplatnila v nich ľudovú reč, štýl a metaforickosť myslenia.

Autorka románov Sirénin meč (Miecz Syreny, 1980), Drak v erbe. Kráľovná Bona (Smok w herbie. Królowa Bona, 1983), Zabiť strach (Zabić strach, 1985), ako aj divadelných hier a drám Utečenci (Zbiegowie, 1952), Republika to zaplatí (Rzeczpospolita zapłaci, 1954) a Dokiaľ my žijeme (Dopóki żyjemy, 1956).

Ava

Ava, Frau Ava, asi 1060 – 7. 2. 1127 kláštor v Melku alebo kláštor Göttweig pri meste Krems an der Donau — prvá po mene známa poetka píšuca v nemčine. Na sklonku života vytvorila cyklus náboženských básní Život Ježiša (Leben Jesu), Antikrist (Antichrist) a Posledný súd (Das Jüngste Gericht). Všetky básne vznikli okolo 1120 – 25.

Avanhard

Avanhard — ukrajinské moderné literárno-umelecké združenie so západoeurópskou orientáciou založené 1926 v Charkove. Jeho príslušníkmi boli spisovatelia Valerjan Poliščuk (*1897, †1937), Petro Holota (*1902, †1949), Geo Koľada (*1904, †1941), Oleksandr Levada (*1909, †1995) a i., maliari Vasyľ Jermylov (*1894, †1968), Heorhij Capok (*1896, †1971) a i. Vydávalo periodikum Bjuleteň Avanhard. R. 1929 zlikvidované a jeho členovia politicky prenasledovaní.

Babeľ, Isaak

Babeľ, Isaak (Emmanuilovič), 13. 7. 1894 Odesa – 27. 1. 1940 väznica Butyrka, Moskva — ruský spisovateľ. Pochádzal zo židovskej obchodníckej rodiny, 1905 zažil pogrom v Odese. Základné vzdelanie získal v hebrejčine pri štúdiu náboženských kníh. R. 1911 – 15 študoval na finančnom a obchodnom inštitúte v Kyjeve, 1915 sa v Petrohrade zoznámil s M. Gorkým, ktorý v časopise Letopis publikoval jeho prvé poviedky. R. 1919 pôsobil ako prekladateľ v ČEKA, počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 ako vojnový spravodajca Ruskej tlačovej agentúry Jug-ROSTA a štábny dôstojník Prvej jazdeckej armády S. M. Buďonného, 1920 v Štátnom vydavateľstve v Odese, 1921 ako dopisovateľ novín Zaria Vostoka (Úsvit východu) v Tbilisi, neskôr pracovník mestskej správy v Odese; 1922 sa spriatelil s I. Erenburgom, od 1924 žil v Moskve. R. 1939 bol zatknutý a obvinený zo sprisahaneckej činnosti a špionáže v prospech Francúzska, 1940 zastrelený, 1954 rehabilitovaný.

Predstaviteľ avantgardnej prózy 20. rokov 20. stor. Jeho umelecký experiment je založený na obraznej fragmentárnosti (náznak udalostí, útržky dialógov) a expresívnom kontraste rôznych naratívnych vrstiev a estetických kategórií (tragika a čierny humor, drastickosť a lyrizmus, pátos a irónia). Prostredníctvom osobitých jazykových prostriedkov s prvkami židovského a ukrajinského žargónu zachytáva človeka v krajnej situácii počas veľkých sociálnych zmien (Októbrová revolúcia 1917, občianska vojna 1918 – 20). Preslávil sa cyklom krátkych próz napísanom na základe denníkových záznamov Prvá jazdecká (Konarmija, 1926; slov. 1959), v ktorom zobrazil ťaženie jazdeckej armády Buďonného proti poľským jednotkám na území západnej Ukrajiny 1920. Text obsahuje listy, vyhlášky a rozkazy, čo evokuje autentickosť a pripomína poetiku postmodernizmu. Kniha vyvolala ostrú polemiku, kritici Babeľovi vyčítali subjektívne zobrazenie občianskej vojny.

V zbierke poviedok Odeské poviedky (Odesskije rasskazy, 1931; viackrát sfilmovaná) a v dráme Západ slnka (Zakat, 1928) spracoval tematiku svojrázneho odeského židovského podsvetia, v divadelnej hre Mária (Marija, 1935) dramatické osudy predstaviteľov aristokracie vykorenenej z porevolučného života. Autor zbierky poviedok Židovské poviedky (Jevrejskije rasskazy, 1927), nedokončeného románu Veľká Krinica (Velikaja Krinica), filmových scenárov Beňa Krik (1926), Bludné hviezdy (Bluždajuščije zvjozdy, 1926) a i. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

Bábi, Tibor

Bábi, Tibor, vlastným menom Tibor Poczkody, 30. 10. 1925 Báb, okres Nitra – 23. 6. 1978 Bratislava — maďarský básnik a prekladateľ na Slovensku. Predstaviteľ filozoficky ladenej, politicky a spoločensky angažovanej lyriky úzko spätej s osudovými peripetiami maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. V básnických zbierkach Toto je tvoj ľud (Ez a te néped, 1954) a Vlasť moja, vlasť moja (Hazám, hazám, 1955) sa vyrovnával s pocitom života na obidvoch stranách štátnej hranice a s pocitom straty vlasti, pričom sa vyjadroval v ostrých kontrastoch. Ďalšie zbierky: Sťahovavé vtáča (Vándormadár, 1960), V tieni desaťtisíc rokov (Tízezer év árnyékában, 1964), Pieseň prameňa (A forrás éneke, 1965), Slza pod drobnohľadom (Könny a mikroszkóp alatt, 1966). Autor reportáží Z Európy do Európy (Európából Európába, 1973), sociografickej práce Tvár vernosti (A hűség arca, 1974) a zbierky čŕt a poviedok Prameň a potok (Patak és forrás, 1976). Nositeľ Ceny Imreho Madácha (1967).

Babij, Oles

Babij, Oles, 17. 3. 1897 Seredňa, Halič, dnes Ivanofrankivská oblasť – 2. 3. 1975 Chicago, Illinois — ukrajinský spisovateľ a literárny vedec. Po štúdiách v Prahe (1924 – 29) žil na Slovensku, po 2. svetovej vojne v Nemecku a USA. Spoluzakladateľ skupiny symbolistov Mytusa. Autor básnických zbierok Poézia (Poeziji, 1923), Križovatky (Perechresťa, 1930), Po žatve (Požnyvja, 1937), Žatva (Žnyva, 1946), zbierok noviel Hnev (Hniv, 1922) a románov Prvé hliadky (Perši steži, 1937), Dve sestry (Dvi sestry, 1938) a i.

Bacchelli, Riccardo

Bacchelli [-ke-], Riccardo, 19. 4. 1891 Bologna – 8. 10. 1985 Monza — taliansky spisovateľ. Jeden zo zakladateľov časopisu La Ronda (Hliadka), spolupracovník periodika La Voce (Hlas). Pokračovateľ tradície A. Manzoniho a G. Carducciho. Autor lyricko-filozofických kníh veršov Lyrické poémy (Poemi lirici, 1914) a Slová o láske (Parole d’amore, 1935) i divadelných hier v dialekte Hamlet (Amleto, 1919) a Úsvit posledného večera (L’alba dell ultima sera, 1949). Niektoré jeho prozaické diela majú historické námety – Diabol na Pontelungo (Il diavolo al Pontelungo, 1927), Mlyn na Páde (Il mulino del Po, 3 časti, 1938 – 40; sfilmovaný 1949, réžia A. Lattuada), Stalinov syn (Il figlio di Stalin, 1953), Traja otroci Júlia Cézara (I tre schiavi di Giulio Cesare, 1958), iné zasa biblické námety – Plač syna náreku (Il pianto del figlio di Lais, 1945), Ježišov pohľad (Lo sguardo di Gesù, 1948).

Bacovia, George

Bacovia [-ko-], George, vlastným menom G. Vasiliu, 4. 9. 1881 Bacău – 22. 5. 1957 Bukurešť — rumunský básnik. Výrazný predstaviteľ rumunskej modernej poézie. Formoval sa v atmosfére európskej literárnej dekadencie, ktorej nálady sú príznačné najmä pre zbierku Olovo (Plumb, 1916) a ktorej stopy nesú i ďalšie zbierky: Žlté iskry (Scîntei galbene, 1926), S vami (Cu voi, 1930), V podstate komédie (Comedii în fond, 1936). Funkčná farebnosť a zvukomalebnosť jeho veršov sugestívne zdôrazňujú zmyslové vnímanie.

Baczyński, Krzysztof Kamil

Baczyński [-čiň-], Krzysztof Kamil, 22. 1. 1921 Varšava – 4. 8. 1944 tamže — poľský básnik. Jeho zbierky V zajatí echa (Zamknięty echem, 1940), Dve lásky (Dwie miłości, 1940), Vybrané básne (Wiersze wybrane, 1942) a Poetický arch č. 1 (Arkusz poetycki Nr 1, 1944) vznikli pod priamym tlakom politických a morálnych skutočností v období hitlerovskej okupácie Poľska. Zobrazil v nich konfrontáciu kultúry s vojnou, vyjadril tragický životný pocit a zamýšľal sa nad základnými mravnými a filozofickými otázkami svojej doby. Zdesenie z katastrofy sveta prekonával vierou v kultúrnu tradíciu, religiozitou a ideou boja za vlasť. Padol vo varšavskom povstaní. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Biela mágia (1978).

Baena, Juan Alfonso de

Baena, Juan Alfonso de, asi 1365 Baena – asi 1435 Córdoba — španielsky básnik. Ako pisár kastílskeho kráľa Jána II. zostavil Baenov spevník (Cancionero de Baena, asi 1426 – 30, vydaný 1851), ktorý obsahuje 576 skladieb od 56 básnikov, pričom zachytáva galícijsko-portugalskú (trubadúrsku) a taliansku školu, kde už badať vplyv Danteho Alighieriho. Dokumentuje úpadok dvorskej lyriky v 14. stor., jej aristokratizáciu, potláčanie ľudových prvkov a oslabovanie obsahovej zložky.

Baggesen, Jens Immanuel

Baggesen [bagesn], Jens Immanuel, 15. 2. 1764 Korsør – 3. 10. 1826 Hamburg — dánsky básnik a prekladateľ. Písal po dánsky a nemecky. Jeho tvorba je ovplyvnená končiacim sa klasicizmom a nastupujúcim romantizmom, jeho veršované Komické poviedky (Komiske fortællinger, 1785) zachytávajú sentimentálne nálady. Autor sugestívne napísaného cestopisu Labyrint (Labyrinthen, 1792 – 93), v ktorom zachytil dojmy z Nemecka.

Bagriana, Elisaveta

Bagriana, Elisaveta, vlastným menom Elisaveta Ľubomirova Belčevová (Belčeva), 29. 4. 1893 Sofia – 23. 3. 1991 tamže — bulharská poetka, jedna z najvýznamnejších osobností bulharskej poézie 20. stor.

Debutovala zbierkou Večná a svätá (Večnata i sviatata, 1927). Jej raná tvorba bola ovplyvnená symbolizmom, neskôr jej poézia symbolistický kánon popierala a nadobudla vitalistický ráz. Jej tvorba je charakteristická túžbou po voľnosti, je oslavou ženskosti, kultom lásky a hľadaním harmónie i krás života. Autorka básnických zbierok Námorníkova hviezda (Zvezda na moriaka, 1932), Ľudské srdce (Sărce čoveško, 1936), Od brehu k brehu (Ot briag do briag, 1963), Kontrapunkty (1972), Svetlotiene (Svetlosenki, 1977) a i. V slovenčine vyšiel výber z jej poézie pod názvom Horiaci strom (1966).

Bahalij, Dmytro Ivanovyč

Bahalij, Dmytro Ivanovyč, 26. 10. 1857 Kyjev – 9. 2. 1932 Charkov — ukrajinský historik. R. 1906 a 1910 – 14 člen Štátnej rady (patril k buržoáznym liberálom), 1910 – 14 rektor Charkovskej univerzity a člen Ukrajinskej akadémie vied. Vo vyše 220 odborných prácach, napr. Dejiny Severskej krajiny do polovice 14. stor. (Istorija Severskoj zemli do poloviny XIV. stoletija, 1882), sa venoval najmä výskumu dejín Ukrajiny v 14. – 18. stor. a Litovského veľkokniežatstva, historickej geografii a metodológii vied.

Bahdanovič, Maxim Adamavič

Bahdanovič, Maxim Adamavič, 9. 12. 1891 Minsk – 25. 5. 1917 Jalta — bieloruský básnik a literárny kritik. Predstaviteľ tzv. buditeľskej generácie okolo časopisu Naša niva. Autor jedinej básnickej zbierky Venček (Vianok, 1913) s výraznými črtami romantického vzdoru proti cárskemu režimu, z ktorej mnohé básne boli zhudobnené a v podobe piesní zľudoveli. Svojimi poviedkami (Hudba, Muzyka) položil základy bieloruskej prózy.

Bahľuk, Hryhorij Mykytovyč

Bahľuk, Hryhorij Mykytovyč, 5. 1. 1905 Lozova Pavlivka, dnes Brianka – 1. 3. 1938 Vorkuta — ukrajinský spisovateľ a novinár. Pôsobil ako novinár v meste Bachmut, spoluzakladateľ Zväzu proletárskych spisovateľov Donbasu a redaktor jeho časopisu Zaboj (Porub; neskôr premenovaný na Literaturnyj Donbas, Literárny Donbas). R. 1934 obvinený z protisovietskej činnosti, uväznený a neskôr popravený. Autor noviel Horizont 470 (Horyzont 470, 1929), Projekt (1932) a i. Posmrtne rehabilitovaný (1963).

Bahmut, Ivan Adrianovič

Bahmut, Ivan Adrianovyč, 7. 6. 1903 Babajkivka – 20. 8. 1975 Charkov — ukrajinský spisovateľ. Autor cestopisných čŕt Cesta do Nebeských hôr (Podorož do Nebesnych hir, 1930), Cez prérie a džungle Birobidžanu (Prerijamy i džungľamy Birobidžanu, 1931), Karélia (1933), Vrcholy zasnežených hôr (Verchivci zasniženych hir, 1935).

R. 1935 bol odsúdený za údajnú protisovietsku činnosť na 6 rokov väzenia v koncentračnom tábore v Komijsku. Po 2. svetovej vojne vydal zbierky vojnových poviedok a poviedok pre deti Zápisky vojaka (Zapysky soldata, 1947) a Kus piroha (Šmatok pyroha, 1957) i prózy Bieda (Zlydni, 1958) a Životopis poslušného chlapca (Žytťepys sluchňanoho chlopcja, 1968), v ktorých sa väčšinou venoval osudu povojnových sirôt. R. 1957 bol rehabilitovaný.

Bahr, Hermann

Bahr [bár], Hermann (Anastas), 19. 7. 1863 Linz – 15. 1. 1934 Mníchov — rakúsky prozaik, dramatik a režisér. V psychologických hrách, napr. Noví ľudia (Die neuen Menschen, 1887, uvedená 1891) a Matka (Die Mutter, 1891), uplatnil tzv. umenie nervov i zručný dialóg, v hrách Tschaperl (Das Tschaperl, 1896, uvedená 1897), Viedenčanky (Wienerinnen, 1911, uvedená 1900; sfilmovaná 1974, réžia Dietrich Haugk), Čert (Der Krampus, 1902, uvedená 1901; sfilmovaná 1969, réžia Wolfgang Glück), Majster (Der Meister, 1904, uvedená 1903; sfilmovaná 1957, réžia Rolf Thiele), Žltý slávik (Die gelbe Nachtigall, vydaná i uvedená 1907; sfilmovaná napr. 1938, réžia H. C. Potter) a Koncert (Das Konzert, vydaná i uvedená 1909; sfilmovaná napr. 1944, réžia Paul Verhoeven) a v románoch Dobrá škola (Die gute Schule, 1890), Divadlo (Theater, 1897) a Korahova banda (Die Rotte Korahs, 1919) situačnú komiku. Reprezentoval umenie moderny, svoje umelecké zápasy a vyznania načrtol v Autoportréte (Selbstbildnis, 1923). Autor esejí Dialóg o tragične (Dialog vom Tragischen, 1903), Austriaca (1911) a Burgtheater (1920) a cestopisu Cesta po Dalmácii (Dalmatinische Reise, 1909).

Bahuševič, Francišak Kazimiravič

Bahuševič, Francišak Kazimiravič, 21. 3. 1840 Svirany – 28. 4. 1900 Kušľany — bieloruský básnik. Za účasť na študentských nepokojoch bol vylúčený z petrohradskej univerzity, 1863 účastník proticárskeho povstania. Autor výrazne sociálne ladenej poézie, vykresľoval najmä žánrové obrázky vidieka po zrušení nevoľníctva 1861. Autor básnických zbierok Bieloruská píšťala (Dudka belaruskaja, 1891), Bieloruský slák (Smyk belaruski, 1894) a i. Svojou tvorbou výrazne ovplyvnil bieloruskú literatúru na začiatku 20. stor.

Bainbridgeová, Beryl

Bainbridgeová [bejnbridžo-] (Bainbridge), Beryl, 21. 11. 1932 Liverpool – 2. 7. 2010 Londýn — anglická spisovateľka. Umeleckú kariéru začala ako herečka. Vo svojich dielach písaných ako čierne komédie sa zaoberala postavami a udalosťami excentrického charakteru na pozadí všednej každodennosti. Postavy a ich príbehy sú banálne a zároveň bizarné. Hlavné diela: romány Krajčír (The Dressmaker, 1973; sfilmovaný 1988, réžia Jim O’Brien), Podnikový výlet (The Bottle Factory Outing, 1974; slov. 1983), V predĺženom čase (Injury Time, 1977), Zimná záhrada (Winter Garden, 1980), Watsonova obhajoba (Watson’s Apology, 1984), Úžasne veľké dobrodružstvo (An Awfully Big Adventure, 1989; sfilmovaný 1995, réžia Mike Newell), Zachráň sa, kto môžeš (Every Man for Himself, 1996), Pán Georgie (Master Georgie, 1998), Dievča v bodkovaných šatách (The Girl in the Polka-dot Dress, 2011).

Bajza, József

Bajza, József, 31. 1. 1804 Szűcsi – 3. 3. 1858 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský básnik, literárny a divadelný kritik. Svojou poéziou vytvoril tzv. almanachovskú školu s ideovo príznačnými citovými konvenciami a s melancholickými, silno štylizovanými tónmi. Zdôrazňoval národnú a vlasteneckú funkciu literatúry a bojoval za jej autonómnosť: Teória epigramu (Az epigramma teoriája, 1828), O skladaní románu (A románköltésről, 1833), Národnosť a jazyk (Nemzetiség és nyelv, 1846) a i. Spolu s M. Vörösmartym a F. Toldym vytvorili trojicu prvých predstaviteľov maďarskej romantickej literatúry.

Balašovci

Balašovci, aj Balassovci — uhorský šľachtický rod, ktorého najstarší známy predok bol Synko, otec Detrika (spomínaný prvýkrát 1222 ako zvolenský župan). Pôvodné majetky rodu sa nachádzali vo zvolensko-hontiansko-novohradskej oblasti, za vlády Ondreja II. dostali Tepličku nad Váhom, Varín (Starý hrad) a Žilinu, ktoré potom získal Matúš Čák Trenčiansky; výmenou za tieto majetky dostali Balašovci Ďarmoty, ktoré používali v predikáte (Balašské Ďarmoty), a Modrý Kameň s okolím (panstvom), vlastnili aj Lietavu a Budatín. V 14. – 17. stor. získali trvalo alebo dočasne majetky vo viacerých župách, najmä na Slovensku (plavecké panstvo, Liptovský Hrádok, považskobystrické panstvo, divínske panstvo). Členovia rodu pravidelne zastávali dôležité funkcie v župnej správe: Detrik II. — 1250 – 54 spišský župan; magister Demeter, zač. 14. stor. — bratislavský, zvolenský a šarišský župan a krajinský sudca; magister Donč, ? – pol. 14. stor. — zvolenský, rábsky a komárňanský župan. Ďalší významní členovia rodu:

František, 1731 – 28. 8. 1807 Veľký Krtíš, pochovaný vo Veľkých Zlievcach — uhorský hodnostár, stúpenec osvietenského absolutizmu. Vo vysokých funkciách presadzoval politiku Jozefa II. Od 1777 riaditeľ bratislavského školského obvodu, 1783 predseda Uhorskej komory a strážca koruny, 1785 – 90 chorvátsko-dalmátsky bán. Po 1790 sa venoval otázkam reformy univerzity. Autor historických prác;

Ján, ? – 1575 — zvolenský a hontiansky župan, hlavný kapitán banských miest (1554 – 62), 1562 utrpelo uhorské vojsko pod jeho vedením v bitke pri Sečanoch zdrvujúcu porážku od Turkov, pričom z 12-tis. armády padlo takmer 10-tis. mužov; 1569 bol obvinený z účasti na sprisahaní proti cisárovi, zatknutý a uväznený na Bratislavskom hrade, z ktorého 1570 ušiel, 1575 dobyli Turci rodové sídlo Balašovcov Modrý kameň;

Melicher, okolo 1510 – 9. 2. 1568 Viedeň, pochovaný v Sološnici — uhorský krajinský hodnostár, hontiansky a tekovský župan, 1552 hlavný kapitán uhorských vojsk; protiturecký bojovník, prívrženec Jána Zápoľského, plienil majetky jeho odporcov (preto zbojnícky rytier);

Valent (Bálint), aj Balassi, Balassa, 20. 10. 1554 Zvolen – 30. 5. 1594 Ostrihom, pochovaný v Hybiach — syn Jána, uhorský básnik, prvý predstaviteľ po maďarsky písanej renesančnej lyriky a ľúbostnej lyriky, písal po maďarsky, slovensky i turecky. Od 1575 účastník bojov v Sedmohradsku proti Štefanovi Bátorimu, po jeho voľbe za poľského kráľa s ním odišiel do Poľska, kde sa 1577 zúčastnil bojov pri Gdansku. Vlastnil hradné panstvo Liptovský Hrádok, v 80. rokoch 16. stor. pôsobil v Jágri, Nových Zámkoch, Sedmohradsku a Krakove. Od 1593 účastník protitureckých bojov v pätnásťročnej vojne, zúčastnil sa dobýjania hradov Divín a Modrý Kameň, zomrel na následky zranenia pri obliehaní Ostrihomu. Autor ľúbostných, hrdinských a náboženských básní patriacich k vrcholom európskej renesančnej lyriky, napr. Básní o Júlii (Júlia-versek, 1587 – 88), ktoré vznikli na základe nenaplnenej lásky, ospevujú nedosiahnuteľnú ženu a symbolizujú túžbu po plnom živote. Vytvoril tzv. Balašovu stancu (forma básne), vzor mnohých básnikov. Komédiou Credulus a Júlia (aj Krásna maďarská komédia, Szép magyar komédia, 1588), ktorú 1958 objavil J. Mišianik vo Viedni, položil základy maďarskej ľúbostnej renesančnej komédie a ovplyvnil aj slovenskú renesančnú poéziu. V slovenčine písal najmä nábožensky ladené básne, Pieseň v mene peknej devy je najstaršou svetskou ľúbostnou poéziou napísanou v slovenskom jazyku (uverejnená vo Fančaliho kódexe).

Balbuena

Balbuena, aj Valbuena, Bernardo de, 20. 11. 1562 Valdepeñas, Španielsko – 11. 10. 1627 San Juan, Portoriko — španielsky básnik žijúci v Mexiku. Autor didaktickej poémy Mexická veľkosť (La grandeza mexicana, 1604), ktorú mnohí kritici pokladajú za prvý výtvor španielskomexického básnictva. Okrem pastierskych básní je známa i jeho rytierska epopeja Bernardo alebo víťazstvo pri Roncesvalles (El Bernardo o Victoria de Roncesvalles, 1624), v ktorej čerpal z európskych tradícií, vyzdvihujúc jej moralizátorsko-filozofický a vlastenecký obsah.

Balchin, Nigel Marlin

Balchin [bolčin], Nigel Marlin, 3. 12. 1908 Potterne, Wiltshire – 17. 5. 1970 Londýn — anglický spisovateľ. V románe Malá tajná miestnosť (The Small Back Room, 1943; sfilmovaný 1949, réžia Michael Powell a Emeric Pressburger) zobrazil správanie pracovníkov tajnej služby, román Sám sebe katom (My Own Executioner, 1945; slov. 1946; niekoľkokrát sfilmovaný, napr. 1947, réžia Anthony Kimmins) je štúdiou psychiatra, ktorý si nevie vyliečiť vlastnú neurózu a román Pád vrabca (The Fall of the Sparrow, 1955) štúdiou duševných stavov psychopata.

Ballard, James Graham

Ballard [belerd], James Graham, 15. 11. 1930 Šanghaj – 19. 4. 2009 Londýn — anglický prozaik. Študoval v Cambridgei, do literatúry vstúpil v 60. rokoch ako popredný predstaviteľ novej vlny autorov vedecko-fantastickej literatúry. Jeho prvé romány zobrazovali katastroficko-surrealistické vízie sveta: Vežiak (High Rise, 1975; sfilmovaný 2015, réžia Ben Wheatley) je obrazom technického a ľudského kolapsu v pretechnizovanej spoločnosti symbolizovanej vežiakom, román Ríša slnka (Empire of the Sun, 1984; slov. 1990; sfilmovaný 1987, réžia S. Spielberg), v ktorom zobrazil vlastné vojnové skúsenosti v Číne, znamenal odklon od vedecko-fantastického románu.

Ďalšie diela: romány Búračka (Crash, 1973; sfilmovaný 1996, réžia D. Cronenberg), Betónový ostrov (Concrete Island, 1974), Hello, Amerika (Hello America, 1981), Deň stvorenia (The Day of Creation, 1987), Priazeň žien (The Kindness of Women, 1991), Kokaínové noci (Cocaine Nights, 1996), Super-Cannes (2000), Ľudia milénia (Millennium People, 2003), Kráľovstvo tvoje (Kingdom Come, 2006), zbierka poviedok Mýty blízkej budúcnosti (Myths of the Near Future, 1982) a i.

Balogh, Edgár

Balogh [-log], Edgár, 7. 9. 1906 Temešvár, Rumunsko – 19. 6. 1996 Kluž, Rumunsko — maďarský spisovateľ a publicista. Zakladateľ a hlavný predstaviteľ hnutia Sarló (Kosák). Gymnázium absolvoval v Bratislave, etnografiu študoval na filozofickej fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Pôsobil v ČSR, odkiaľ bol pre komunistickú činnosť 1935 vyhostený, potom žil v Rumunsku.

V prácach presadzoval myšlienky pokroku, sociálnej spravodlivosti a porozumenia medzi podunajskými národmi. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria štúdia Skutočnosť a kultúra v živote maďarstva v Československu (Valóság és kultúra a csehszlovákiai magyarság életében, 1935), v ktorej načrtol problematiku národnostného hnutia na Slovensku, a memoáre Sedem pokusov (Hét próba, 1965), v ktorých spracoval dejiny hnutia Sarló. Autor štúdií Nepísaná história (Íratlan történelem, 1939), Od Sudet po Čierne more (A Szudétáktól a Fekete-tengerig, 1945), Priama reč (Egyenes beszéd, 1957), Pero a ľudskosť (Toll és emberség, 1965), Maďari, Rumuni, Slovania (Magyarok, románok, szlávok, 1986) a zbierky poviedok Krídlový oltár (Szárnyas oltár, 1978).

Baltrušaitis, Jurgis

Baltrušaitis, Jurgis, 2. 5. 1873 Paantvardis, Litva – 1. 3. 1944 Montrouge, pri Paríži, Francúzsko — litovský básnik píšuci po rusky a litovsky. Od 1920 litovský vyslanec v Rusku, od 1939 litovský diplomat v Paríži. Významný predstaviteľ ruského modernistického hnutia a symbolizmu. V ruštine vydal básnické zbierky Hlinené schody (Zemnyje stupeni, 1911), Horská cestička (Gornaja tropa, 1912) a Ľalia a kosák (Lilija i serp, 1948), v litovčine Nové bydlisko (ļkurtuvés, 1941) a Veniec sĺz (Ašarų vainikas, 1942). Posmrtne vyšla básnická zbierka Poézia (Poezija, 1948).

Baltrušaitytėová-Masionienėová, Birute

Baltrušaitytėová-Masionienėová (Baltrušaitytė-Masionienė), Birute, 24. 10. 1940 Lomiai, pri meste Tauragės – 2. 8. 1996 Vilnius — litovská poetka, prozaička, literárna historička. Jej básnická tvorba, napr. básnické zbierky V objatí tráv (Žolynų prieglaudoj, 1980) a Pri prameni riek (Upių pradžioj, 1982), je charakteristická maximalizmom, nečakanými asociáciami, muzikálnosťou, baladickosťou a meditatívnosťou. V jej prozaickej tvorbe, napr. v próze Pod juhozápadným nebom (Po pietvakarių dangum, 1981), dominujú motívy povinnosti a oddanosti svojmu národu i kultúrne a historické témy. Autorka literárnohistorických prác Súčasná estónska próza (Dabartinės estu prozos, 1977), Lev Nikolajevič Tolstoj a Litva (Levas Tolstojus ir Lietuva, 1978) a Po stopách literárnych vzťahov (Literaturinių ryšių pėdsakais, 1982).

Bandarra, Gonçalo Anes

Bandarra, Gonçalo Anes, aj Gonçalo Annes, 1500 Trancoso – asi 1556 tamže — portugalský ľudový spevák pravdepodobne židovského pôvodu. Mal dobré znalosti zo Starého zákona, ktorý interpretoval podľa seba, a preto sa stal jednou z prvých obetí inkvizície. Svojou poéziou vniesol do portugalskej literatúry mesianizmus. Jeho proroctvá vyšli po prvýkrát 1603 v Paríži pod názvom Parafráza a zhoda niektorých Bandarrových proroctiev (Paráfrase e concordância de algumas profecias de Bandarra), neskôr pod názvom Obuvník z Trancosa (Sapateiro de Trancoso, 1644).

Bandrowski-Kaden, Juliusz

Bandrowski-Kaden, Juliusz, aj Kaden–Bandrowski, 24. 2. 1885 Rzeszów – 8. 8. 1944 Varšava — poľský prozaik a publicista. Vyšiel z poetiky modernizmu, o čom svedčia romány Nešikovník (Niezguła, 1911) a Prach (Proch, 1913) i zbierka poviedok Zamestnania (Zawody, 1911). Počas 1. svetovej vojny vstúpil do légií J. Piłsudského a stal sa propagátorom jeho snáh a ideí. Po vojne pôsobil vo významných politických a kultúrnych funkciách. V románe Oblúk (Łuk, 1919; sfilmovaný 1987, réžia Jerzy Domaradzki) pranieroval atmosféru Krakova počas 1. svetovej vojny. V ďalšej literárnej tvorbe analyzoval problém politickej moci a jej vplyvu na formovanie ľudskej psychiky a spoločenských vzťahov: v románe Generál Barč (Generał Barcz, 1923) opísal formovanie obnoveného poľského štátu a morálnu legitimitu jeho vládnucej vrstvy. Vo svojom najrozsiahlejšom románe Čierne krídla (Czarne skrzydła, 2 časti, časopisecky 1925 – 26, knižne 1928 – 29; slov. 1983; sfilmovaný 1963, réžia Ewa Petelská, Czeslaw Petelski) vykreslil metódou karikatúry vykorisťovanie sliezskych baníkov zahraničnými investormi a ich úzku spoluprácu so skorumpovanou políciou. Román Matúš Bigda (Mateusz Bigda, 1933) je obrazom poľského parlamentarizmu. Verným zobrazením sociálnych a politických rozporov dospel ku kritike kapitalistického vykorisťovania, v ktorej uplatnil prvky naturalistickej a expresionistickej prózy. Zomrel na následky zranenia počas Varšavského povstania.

Bang, Herman

Bang, Herman, 20. 4. 1857 Als – 29. 1. 1912 Ogden, Utah — dánsky spisovateľ. Pôvodne herec, režisér a novinár. V tvorbe bol ovplyvnený francúzskou naturalistickou školou, ktorú propagoval v zborníku kritických štúdií a esejí Realizmus a realisti (Realisme og realister, 1879) a uplatnil aj v prvých románoch, napr. Beznádejné pokolenia (Håbløse slægter, 1880). Neskôr písal impresionisticky ladené poviedky (Tiché existencie, Stille eksistenser, 1886; zbierka poviedok Pod jarmom, Under åget, 1890) a romány (Štuka, Stuk,1887; Tina, Tine, 1889), v ktorých zobrazoval existenčné problémy a nerovné zápasy s nepriazňou osudu.

Bantiová, Anna

Bantiová (Banti), Anna, vlastným menom Lucia Loprestiová Longhiová (Lopresti Longhi), 27. 6. 1895 Florencia – 2. 9. 1985 Massa — talianska spisovateľka. Od autobiografickej prózy prešla k psychologickej próze, v ktorej sa zameriavala na osud ženy v spoločnosti. Dielo: Paolinina cesta (Itinerario di Paolina, 1937), Odvaha žien (Il coraggio delle donne, 1940), Artemida (Artemisia, 1947), Ženy umierajú (Le donne muoiono, 1951; sfilmovaný 1971, réžia Maurizio Ponzi), Zlaté mušky (Le mosche d’oro, 1962; slov. 1981), Verili sme (Noi credevamo, 1967; sfilmovaný 2010, réžia Mario Martone), Spálená košeľa (La camicia bruciata, 1973), Z jednej blízkej dediny (Da un paese vicino, 1975), Trýznivý výkrik (Un grido lacerante, 1981).

Bănulescu, Ştefan

Bănulescu [-sku], Ştefan, 8. 9. 1929 Făcăieni – 25. 5. 1998 Bukurešť — rumunský prozaik a novinár. R. 1954 – 61 pôsobil ako redaktor časopisov Gazeta literară (Literárne noviny) a Luceafărul (Zornička). Debutoval zbierkou umeleckých reportáží Cesta do nížiny (Drum în cîmpie, 1960). V zbierke noviel Zima mužov (Iarna bărbaţilor, 1965) zobrazil atmosféru Baraganskej stepi a Podunajska s nadčasovým spojením fantázie s realitou konca 2. svetovej vojny v oblasti, ako aj rozpad tradičných vzťahov na vidieku. Podobnú atmosféru zachytil aj v básnickej zbierke Spevy z nížin (Cintece de cîmpie, 1968). Autor zbierky literárnych čŕt a esejí Listy z provincie (Scrisori provinciale, 1976), románu Kniha mesta Metopolis (Cartea de la Metopolis, 1977; prvý diel zo zamýšľaného cyklu Milionárova kniha, Cartea milionarului), ktorého dej sa odohráva v imaginárnom balkánskom priestore.

Baradulin, Ryhor Ivanavič

Baradulin, Ryhor Ivanavič, 24. 2. 1935 Verasouka – 2. 3. 2014 Minsk — bieloruský básnik a prekladateľ. Vo svojej tvorbe, ktorá je charakteristická jednoduchým štýlom, zobrazoval najmä náboženské a duchovné témy, vychádzal z ľudových tradícií. Autor básnických zbierok Plnými dúškami (Nahbom, 1963), Adam a Eva (Adam i Jeva, 1968), Čiara premeny údajov (Linija perameny dat, 1969), Sviatok včely (Sviata pčaly, 1975), Amplitúda odvahy (Amplituda smelasci, 1983), Mlčanie Perúna (Maučanne Peruna, 1986), Osamelosť putovania (Samota palomnictva, 1990), Listy do Helsínk (Listy u Cheľsinki, 2000), Ksty (2005), Rímsky diptych (Rymski dypcich, 2006), Prečo (Navošta, 2009), Kamaráti (Siabry, 2013). Nositeľ viacerých ocenení.

Barak, László

Barak, László, 8. 9. 1953 Mužla, okres Nové Zámky — maďarský básnik na Slovensku. V tvorbe reaguje na spoločenské zmeny pocitmi mladého intelektuála. Autor básnických zbierok Sancho Panza je smutný (Sancho Panza szomorú, 1981), Utopené plagáty (Vízbe fúlt plakátok, 1982), Krotký pamflet (Szelíd pamflet, 1987), Vek inzultácií (Inzultusok kora, 1992), Aj tak ťa odkrágľujú (Úgyis kicsinálnak, 2001), A čo ak je predsa len štetka? (És ha mégis ringyó?, 2002), Retúr do pekla (Retúr a pokolba, 2005; slov. 2006), Najkrajšie básne Lászla Baraka (Barak László legszebb versei, 2007) a veršov pre deti Obchod času (Időbolt, 1990).

Baranovyč, Lazar

Baranovyč, Lazar, asi 1620 – 13. 9. 1693 — ukrajinský politický, kultúrny a cirkevný dejateľ a spisovateľ. Od 1650 rektor Kyjevsko-mohyľanskej akadémie, od 1657 černihivský arcibiskup, od 1667 archiepiskop. Zástanca politickej únie Ukrajiny s Ruskom a nezávislosti ukrajinskej cirkvi od moskovského patriarchu. R. 1674 založil v Novhorode Sivers’kom kníhtlačiareň, v ktorej bolo vytlačených okolo 50 knižných titulov. Autor prác Meč duchovný (Meč duchovnyj, 1666), Hlásatelia kazateľských právd (Truby sloves propovidnych, 1674).