Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa, Amerika - kanadská literatúra

Zobrazené heslá 1 – 2 z celkového počtu 2 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hailey, Arthur

Hailey [hejli], Arthur, 5. 4. 1920 Luton, Spojené kráľovstvo – 24. 11. 2004 Lyford Cay, Bahamy — kanadsko-americký spisovateľ anglického pôvodu. R. 1939 – 47 dôstojník v anglickom letectve, 1947 sa presťahoval do Kanady, kde získal štátne občianstvo, 1965 do Kalifornie, 1969 kvôli vysokému daňovému zaťaženiu na Bahamy. Jeden z najobľúbenejších a najprekladanejších anglo-amerických autorov. Úspech získal televíznou hrou Let do nebezpečenstva (Flight into Danger, 1956, réžia Gabriel Axel), na základe ktorej s Johnom Castlom napísal rovnomenný román (1958; slov. 1966). Spoluautor slávnych televíznych seriálov (Štúdio jeden, Studio One, 1948; Divadlo 90, Playhouse 90, 1956) a populárnych realistických románov z atraktívneho spoločenského prostredia, v ktorých detailne popisoval profesné prostredie deja, čím sa stal zakladateľom tzv. profesného románu: Konečná diagnóza (The Final Diagnosis, 1959; slov. 1978; sfilmovaný 1961, réžia Phil Karlson), Na vysokých miestach (In High Places, 1962; slov. 1992), Hotel (1965; slov. 1972, sfilmovaný 1967, réžia Richard Quine), Letisko (Airport, 1968; slov. 1970, viackrát sfilmovaný, napr. 1970, réžia George Seaton), Kolesá (Wheels, 1971; slov. 1974), Peniaze (The Moneychangers, 1975; slov. 1977), Preťaženie (Overload, 1979; slov. 1992), Liek (Strong Medicine, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1986, réžia Guy Green), Reportér (The Evening News, 1990; slov. 1991), Detektív (Detective, 1997; slov. 1998; sfilmovaný 2005, réžia David S. Cass st.).

kanadská literatúra

kanadská literatúra — súhrnné označenie literatúry vytvorenej kanadskými autormi v anglickom a vo francúzskom jazyku.

Kanadská literatúra v anglickom jazyku, aj anglickokanadská literatúra – najstaršie kanadské písomné pamiatky napísané v angličtine pochádzajú z 18. stor. od cestovateľov a bádateľov, napr. od Samuela Hearna (Hearne, *1745, †1792; Cesta z Pevnosti princa waleského pri Hudsonovom zálive k Severnému oceánu..., A Journey from Prince of Wales’s Fort in Hudson’s Bay, to the Northern Ocean..., 1795), A. Mackenzieho, Simona Frasera (*1776, †1862) a J. Franklina. Majú dokumentárny charakter a predstavujú správy z objaviteľských ciest do neznámych oblastí na severe a západe Kanady, ako aj o prvých stretnutiach s domorodým obyvateľstvom. Prvý román Príbeh Emily Montagueovej (The History of Emily Montague, 1769), ktorého dej sa odohráva v Kanade, napísala niekoľko rokov po porážke Francúzov na Abrahámových pláňach (1759, dnes súčasť Quebecu) manželka britského armádneho kaplána Frances Brooková (Brooke, *1724, †1789).

Národná literatúra v anglickom jazyku sa začala rozvíjať až na začiatku 19. stor. Prvú pôvodnú kanadskú báseň Dedina na vzostupe (The Rising Village, 1825) oslavujúcu život prvých osadníkov a rozmach Nového Škótska vytvoril kanadský básnik Oliver Goldsmith (*1794, †1861). Základy humoristického žánru položil T. Ch. Haliburton. V 1. pol. 19. stor. prevládala najmä próza zo života prvých prisťahovalcov, ktorú charakterizuje konflikt medzi snom o zasľúbenej zemi a tvrdou realitou každodenného boja o prežitie v nehostinnej kanadskej divočine (S. Moodieová; Catharine Parr Traillová, Traill, *1802, †1899; a i.). Vznik kanadskej konfederácie (1867) sprevádzal činorodý literárny a vlastenecký život. Tzv. konfederační básnici (A. Lampman, sir Ch. G. D. Roberts, W. B. Carman, D. C. Scott, I. V. Crawfordová a i.) inšpirovaní anglickým romantizmom a americkým transcendentalizmom hľadali vlastný básnický jazyk v kráse kanadskej prírody. D. C. Scott a E. T. Seton boli priekopníkmi nového žánru krátkej prózy – naturalistickej zvieracej poviedky. V oblasti prozaickej tvorby prekvital historický román, ktorého tradíciu založil prvý kanadský historik a otec kanadskej prózy J. Richardson medzinárodne úspešným románom Wacousta (1832) o povstaní Ottawov pod vedením náčelníka Pontiaca (1763) pri pevnosti Detroit. Podobný úspech zaznamenal W. Kirby románom s gotickými prvkami Zlatý pes (The Golden Dog, 1877). Prví kanadskí dramatici (Charles Mair, *1838, †1927; Sarah Anne Curzonová, Curzon, *1833, †1898) čerpali námety z minulosti.

Začiatkom 20. stor. na základe vzrastajúceho záujmu verejnosti o regionálne zvláštnosti zaujali významné miesto básnici zachytávajúci francúzskokanadské zvyky (William Henry Drummond, *1854, †1907) a rituály pôvodného obyvateľstva (Emily Pauline Johnsonová, Johnson, *1861, †1913), ako aj neľútostnú prírodu kanadského severu a jej krásu (Robert William Service, *1874, †1958). Najvýznamnejšia báseň s témou prvej svetovej vojny Na flámskych poliach (In Flanders Fields, 1915) napísal básnik John McCrae (*1872, †1918). Po prvej svetovej vojne sa začala poézia vzďaľovať od sentimentálnych viktoriánskych vzorov. Vlastný, osobitý štýl vytvoril E. J. Pratt v epických poémach Titanic (The Titanic, 1935), Brébeuf a jeho bratia (Brébeuf and His Brethren, 1940) a Až po posledný podval (Towards the Last Spike, 1952), ktoré mali dokumentárny charakter. Na jeho tvorbu nadviazal inovatívny a experimentálny básnik E. Birney, ktorý predznamenal nástup moderny a ako šéfredaktor (1936 – 40) torontského časopisu Canadian Forum (1920) dával priestor novým básnikom. V tomto období začali tvoriť Arthur James Marshall Smith (*1902, †1980), Francis Reginald Scott (*1899, †1985) a A. M. Klein, ktorí vychádzali z konkrétneho umenia a písali voľným veršom. Poézia 30. a 40. rokov 20. stor. reagovala na svetovú hospodársku krízu (Dorothy Livesayová, Livesay, *1909, †1996), vzostup fašizmu a druhú svetovú vojnu. Opozíciu ku kozmopolitnej a metafyzickej poézii A. J. M. Smitha (*1902, †1980) a časopisu Preview (1942) predstavovali Irving Layton (vlastným menom Israel Pincu Lazarovič, *1912, †2006), Louis Dudek (*1918, †2001) a Raymond Souster (*1921, †2012), ktorí vyzývali k návratu k realizmu typickému pre literárny kontext Severnej Ameriky. S časopisom Preview sa v 40. rokoch 20. stor. spájala aj tvorba najpokrokovejšej kanadskej poetky Patricie Kathleen Pageovej (Page; *1916, †2010).

V próze sa na úkor historického románu začal presadzovať regionalizmus, napr. L. M. Montgomeryová v slávnom románe Anna zo Zeleného domu (Anne of Green Gables, 1908; slov. 1959) zachytila kolorit Ostrova princa Eduarda, Sara Jeannette Duncanová (Duncan, *1861, †1922), R. Connor, S. Leacock či komerčne úspešná M. de la Rocheová oblasť ontárijských mestečiek. V prériových provinciách dominovali realisti (Martha Ostensová, Ostenso, *1900, †1963; F. P. Grove), ktorí na pozadí života malých, často úzkoprsých farmárskych komunít zobrazili súboj človeka s neúprosnou prírodou. Počas druhej svetovej vojny vznikol významný román Dve samoty (Two Solitudes, 1945) H. MacLennana zachytávajúci napätie medzi po francúzsky a po anglicky hovoriacimi Kanaďanmi v Quebecu. V 40. a 50. rokoch 20. stor. došlo k odklonu od tradičných naratívnych štruktúr a k lyrizácii prózy (James Sinclair Ross, *1908, †1996; William Ormond Mitchell, *1914, †1998; Ernest Buckler, *1908, †1984; a i.).

V 60. rokoch 20. stor. s nárastom národného sebavedomia Kanaďanov sa začalo obdobie rozkvetu kanadskej literatúry. Najvýznamnejšou predstaviteľkou je poetka, prozaička a literárna kritička M. E. Atwoodová, ktorá sa literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival: A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972) pokúsila definovať kanadskú identitu. Jej romány sú prenikavými sondami do súčasného mestského života i do vzťahov mužov a žien, ako aj varovaním pred totalitnou mocou, politickým násilím a hrozbou environmentálnej katastrofy. Hrdinky búriace sa proti skostnatenému malomeštiackemu prostrediu zobrazili M. Laurenceová a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2013) A. Munrová. Mavis Gallantová (Gallant, *1922, †2014) sa v poviedkach zaoberala ľudskou osamelosťou a krehkým svetom ilúzií, prívrženec jungovskej hlbinnej psychológie R. Davies zobrazil vzťah medzi mýtom a históriou, telom a dušou, fikciou i skutočnosťou a vierou, M. Richler pokrytectvo modernej spoločnosti a L. Cohen citové a sexuálne problémy ľudí modernej doby. V 60. a 70. rokoch 20. stor. nastal odklon od tradičného realizmu, do prózy prenikli prvky surrealizmu, postmodernej hravosti a experimentu, centrom záujmu však naďalej zostala história. Veľkej popularite sa preto tešili autori historiografické metafikcie (M. E. Atwoodová; Robert Kroetsch, *1927, †2011; Rudy Wiebe, *1934; Timothy Findley, *1930, †2002; George Bowering, *1935; M. Ondaatje; Carol Ann Shieldsová, Shields, *1935, †2003; Jane Urquhartová, Urquhart, *1949; Anne Michaelsová, Michaels, *1958; Daphne Marlattová, Marlatt, *1942; a i.), z ktorých mnohí začínali ako básnici a fascinácia históriou je prítomná aj v ich poézii. Tradícia regionalizmu pokračovala v próze (David Adams Richards, *1950; Guy Vanderhaeghe, *1951; Richard Bruce Wright, *1937, †2017; Ann-Marie MacDonaldová, MacDonald, *1958; Alistair MacLeod, *1936, †2014; Wayne Johnston, *1958; a i.) i v poézii (Alfred Wellington Purdy, *1918, †2000; Lorna Crozierová, Crozier, *1948; Fred Wah, *1939; a i.).

Približne od 80. rokov 20. stor. sa čoraz viac pozornosti venuje vyjadreniu plurality a rôznorodosti anglofónnej Kanady. Vďaka politike multikulturalizmu rastie záujem o tvorbu etnických skupín a prisťahovalcov, začali tvoriť indiánski a inuitskí autori (Jeannette Armstrongová, Armstrong, *1948; Beatrice Culletonová Mosionierová, Culleton Mosionier, *1949; Tomson Highway, *1951; Thomas King, *1943; Eden Robinsonová, Robinson, *1968; a i.), ktorí spochybňujú základné koncepty západnej kultúry a vyzývajú k návratu k vlastným ústnym tradíciám, mýtom a kultúrnym zvyklostiam. Proti stereotypnému vnímaniu pôvodného obyvateľstva protestujú aj indiánske poetky (Beth Brantová, Brant, *1941, †2015; Marie Annharte Bakerová, Baker, *1942; Marilyn Dumontová, Dumont, *1955; a i.). K ústredným témam literatúry Indiánov patria hľadanie vlastnej národnej identity, boj s rasovými predsudkami a vyrovnávanie sa s narušenými rodinnými vzťahmi. Podobné témy rezonujú aj u autorov prisťahovalcov (Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Shyam Selvadurai, *1965; a i.), resp. ich potomkov (napr. Nino Ricci, *1959). Vysokou mierou inovácie a nástojčivosťou výpovede sa vyznačuje najmä tvorba spisovateľov ázijského pôvodu (Joy Kogawová, Kogawa, *1935; Hiromi Gotová, Goto, *1966; Sky Leeová, Lee, *1952; Denise Chongová, Chong, *1953; Rohinton Mistry, *1952; a i.). Zabudnutú históriu afroamerického obyvateľstva zobrazili v poézii i v próze George Elliott Clarke (*1960), Dionne Brandová (Brand, *1953), Austin Clarke (*1934, †2016), Cecil Foster (*1954), Shani Mootoová (Mootoo, *1957) a i.

V kanadskej poézii po 1980 badať záujem o metafyziku (Margaret Avisonová, Avison, *1918, †2007; Gwendolyn MacEwenová, MacEwen, *1941, †1987; Phyllis Webbová, Webb, *1927; a i.), typické sú vplyvy feministických teórií (D. Marlattová; Di Brandt, vlastým menom Diana Ruth Janzenová, Janzen, *1952; a i.), očarenie klasickou literatúrou (Anne Carsonová, Carson, *1950) a experimentovanie s jazykom (Lisa Robertsonová, Robertson *1961; Christian Bök, *1966; a i.).

Dráma po druhej svetovej vojne kopírovala vývin prózy, v 60. rokoch 20. stor. čerpala námety z minulosti, napr. John Coulter (*1888, †1980) v divadelnej hre Riel (1950) o hrdinskom vodcovi vzbury Métisov. Po vzniku regionálnych a experimentálnych divadiel sa začali hrať inovatívne a odvážne drámy, napr. Majetok a oči mužov (Fortune and Men’s Eyes, 1967) Johna Herberta (*1926, †2001) o homosexualite a sexuálnom otroctve vo väzenskom prostredí, Extáza Rity Joeovej (The Ecstasy of Rita Joe, 1967) Georgea Rygu (*1932, †1987) o mladej Indiánke hľadajúcej svoje miesto vo svete belochov či trilógia Donnellyovci (The Donnellys, 1973 – 75) Jamesa Reaneyho (*1926, †2008) napísaná na motívy skutočnej udalosti (vyvraždenie írskej prisťahovaleckej rodiny v južnom Ontáriu 1880). V 70. rokoch 20. stor. vzniklo niekoľko experimentálnych kolektívnych inscenácií, na ktorých ako scenáristi participovali aj herci, napr. Farmárska šou (The Farm Show, 1972) Teda Johnsa (*1942) a Paula Thompsona (*1940) či Kanaďania (Les Canadiens, 1977) Ricka Salutina (*1942). Väčšina dramatikov tohto obdobia sa neodklonila od realizmu (David Freeman, *1945, †2012; David French, *1939, †2010; David Fennario, *1947; Michael Cook, *1933, †1994; Carol Boltová, Bolt, *1941, †2000; Joanna Glassová, Glass, *1936; a i.). U Georgea F. Walkera (*1947) badať vplyv kinematografie, herec a režisér Morris Panych (*1952) získal úspech neverbálnymi drámami. Koncom 80. rokov 20. stor. sa presadili indiánski dramatici (Tomson Highway, *1951; Marie Clementsová, Clements, *1962; Margo Kanová, Kane, *1951; Daniel David Moses, *1952; a i.) a neskôr aj autori z iných etnických skupín (G. E. Clarke; Rahul Varma, *1952; Rick Shiomi, *1947; Marty Chan, *1965; a i.).

Kanadská literatúra vo francúzskom jazyku, aj francúzskokanadská literatúra, quebecká literatúra – literatúra napísaná vo francúzskom jazyku v kanadskej provincii Quebec. Prvé literárne pamiatky predstavujú vo Francúzsku vytlačené správy z expedícií J. Cartiera a S. de Champlaina, ako aj francúzskych misionárov a obchodníkov s kožušinami (Pierre-Esprit Radisson, *asi 1636, †1710), historické diela (Pierre Boucher, *1622, †1717; Marie Morinová, Morin, *1649, †1730), náboženské spisy (Marie de l’Incarnation, *1599, †1672) a listy opisujúce každodenný život vo francúzskej kolónii Nové Francúzsko (Élisabeth Bégonová, Bégon, *1696, †1755).

Pôvodná tvorba sa začala rozvíjať po 1763, keď sa Nové Francúzsko stalo britskou provinciou (problematiku anglicko-francúzskych vzťahov zobrazil v poézii Joseph Quesnel, *1746, †1809). Od 1830 sa spisovatelia zameriavali na kritiku britskej nadvlády, na myšlienky samostatnosti a vlastenectva, napr. Michel Bibaud (*1782, †1857) v básnickej zbierke Epištoly, satiry, piesne, epigramy a iné hry vo veršoch (Épîtres, satires, chansons, épigrammes et autres pièces de vers, 1830), François-Réal Angers (*1812, †1860) v románe Odhalenie zločinu (Les Révélations du crime, 1837) a Philippe Aubert de Gaspé (*1814, †1841) v románe Vplyv knihy (L’Influence d’un livre, 1837). Základom národného uvedomenia sa stali historiografické diela Dejiny Kanady (Histoire du Canada, 4 zväzky, 1845 – 48) historika, novinára a básnika Françoisa-Xaviera Garneaua (*1809, †1866) predstavujúce liberálnu interpretáciu dejín a tradicionalistické Prednášky z kanadských dejín (Cours d’histoire du Canada, 1861) Jeana-Baptista-Antoina Ferlanda (*1805, †1865) vyzývajúce, naopak, ku konzervativizmu a k duchovným a vidieckym hodnotám. Tieto protichodné myšlienkové koncepcie sa premietli do kultúrnej a literárnej produkcie celého obdobia a ovplyvnili i vzťahy francúzskokanadskej literatúry k novým literárnym smerom.

V 60. rokoch 19. stor. sa okolo kritika abbého Henriho-Raymonda Casgraina (*1831, †1904) a časopisov Les soirees canadiennes (1861 – 65) a Le foyer canadien (1863 – 66) sformovalo prvé francúzskokanadské literárne hnutie Quebecká vlastenecká škola (École patriotique de Québec, 1860), ktoré presadzovalo estetiku romantizmu i realizmu založenú na vlasteneckých a katolíckych konzervatívnych pozíciách. Myšlienky hnutia uplatnili v poézii Octave Crémazie (*1827, †1879) a Louis-Honoré Fréchette (*1839, †1908), v próze Philippe Aubert de Gaspé (*1786, †1871) v historickom románe Starí Kanaďania (Les anciens Canadiens, 1863) oslavujúcom kanadskú minulosť, a najmä v ruralistickom románe rodnej hrudy (roman du terroir), ktorý sa rozvíjal aj v nasledujúcom období a ktorého najvýznamnejšími príkladmi sú romány Otcovská pôda (La terre paternelle, 1846) Patricea Lacomba (*1807, †1863) a Mária Chapdelainová (Maria Chapdelaine, časopisecky 1914, knižne 1916) Louisa Hémona (*1880, †1913). K hnutiu patrili aj Antoine Gérin-Lajoie (*1824, †1882) považovaný za autora prvej komédie Mladý Latour (Le jeune Latour, 1844), Adolphe-Basile Routhier (*1839, †1920), ktorý je autorom francúzskeho textu kanadskej národnej hymny (hudba Calixa Lavallée, *1842, †1891), Laure Conanová (Conan, vlastným menom Marie-Louise-Félicité Angers, *1845, †1924), Joseph-Charles Taché (*1820, †1894) a i. Rozvoj divadelnej tvorby od 1858 podnietili aj zájazdy francúzskych hercov do Kanady, napr. S. Bernhardtovej. Významné sú divadelné hry L.-H. Fréchetta a sociálne drámy Louvignyho de Montigny (*1876, †1955).

Koncom 19. stor. sa s postupujúcou urbanizáciou a industrializáciou stal centrom kultúry Montreal, 1895 vznikla modernistická Montrealská literárna škola (École littéraire de Montréal, 1895 – 1935), ktorá presadzovala požiadavku budovania národnej literatúry na svetových podnetoch, inšpirovala sa modernou svetovou poéziou, lartpourlartizmom a exotizmom (Paul Morin, *1889, †1963), dekadenciou (René Chopin,*1885, †1953) a symbolizmom (Jean Charbonneau, *1875, †1960; Arthur de Bussières, *1877, †1913). Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto školy i francúzskokanadského modernizmu sú symbolistický básnik É. Nelligan a básnik a prozaik Robert Choquette (*1905, †1991). V próze na prelome 19. a 20. stor. sa okrem historického románu a románu rodnej hrudy, ktorý prechádzal myšlienkovým i umeleckým vývinom až k paródii, čoraz viac presadzovala problematika mesta (P. Lacombe, A. Gérin-Lajoie). Presadzovanie realizmu v próze narážalo na nábožensku cenzúru, napr. román Mária Calumetová (Marie Calumet, 1904) Rodolpha Girarda (*1879, †1956) spôsobil konflikt s cirkevnou hierarchiou a znova mohol byť vydaný až 1946. Od 30. rokov 20. stor. smeroval román rodnej hrudy ako jeden z ústredných žánrov francúzskokanadskej prózy k psychologickej analýze (Claude-Henri Grignon,*1894, †1976; Jean-Charles Harvey, *1891, †1967), lyrizácii (Félix-Antoine Savard, *1896, †1982) a dokumentárnosti (Philippe Ringuet, vlastným menom Philippe Panneton, *1895, †1960). Jeho premeny v 30. – 60. rokoch 20. stor. podnietili vznik generácie významných spisovateľov tvoriacich jadro francúzskokanadskej prózy 20. stor.

Ekonomická kríza v 30. rokoch 20. stor. urýchlila vznik modernej básnickej tvorby, ktorá na rozdiel od národného tradicionalizmu zdôrazňovala nové estetické princípy (voľný verš, bohatá obrazotvornosť, spiritualita), platformou novej generácie básnikov a prozaikov sa stala literárna revue La Relève (1934 – 41) Roberta Charbonneaua (*1911, †1967). Autentickú poéziu vytvorili Hector de Saint-Denys Garneau (*1912, †1943), Alain Grandbois (*1900, †1975), Rina Lasnierová (Lasnier, *1910, †1997) a Anne Hébertová (Hébert, *1916, †2000).

Po druhej svetovej vojne ovplyvnil experimentálne literárne smery 50. a 60. rokov 20. stor. manifest Refus global (Globálne odmietnutie, 1948) vydaný v Montreale skupinou mladých maliarov (Paul-Émile Borduas, *1905, †1960; J.-P. Riopelle), ktorí odmietali sociálne, umelecké a náboženské normy vtedajšej spoločnosti. Vedúcou postavou sa stal Claude Gauvreau (*1925, †1971), jeho koncepcia tzv. exploratívneho jazyka (fr. langue exploréenne) ovplyvnila tvorbu Rolanda Giguèra (*1929, †2003), Gilla Hénaulta (*1920, †1996) a neskôr A. Grandboisa a R. Lasnierovej. V próze 50. rokov 20. stor. rezonovala mestská (Gabrielle Royová, Roy, *1909, †1983; Roger Lemelin, *1919, †1992) a existenciálna (André Langevin, *1927, †2009) problematika, dominoval psychologický román (Françoise Lorangerová, Loranger, *1913, †1995), román rodnej hrudy vyvrcholil v tvorbe Germaine Guèvremontovej (Guèvremont, *1893, †1968). V 40. – 50. rokoch 20. stor. zaznamenala rozvoj divadelná tvorba, významnými národnými dramatikmi boli Gratien Gélinas (*1909, †1999), Marcel Dubé (*1930, †2016), Jacques Ferron (*1921, †1985) a A. Hébertová.

V 60. rokoch 20. stor. počas tzv. tichej revolúcie (fr. révolution tranquille) nastali veľké zmeny v spoločenskom a kultúrnom živote, zavŕšila sa národná emancipácia, štátna podpora umožnila vznik nových vydavateľstiev, časopisov a divadiel. R. 1977 sa francúzština stala hlavným úradným jazykom provincie Quebec, angličtina klesla na pozíciu jazyka chránenej menšiny, bola odstránená náboženská cenzúra. Získaním nového jazykového i právneho vedomia sa francúzskokanadská literatúra vymanila aj z pocitu periférnosti voči Francúzsku. V emancipačnom hnutí zohralo významnú úlohu vydavateľstvo a zároveň básnická skupina Hexagone založená 1953 básnikom G. Mironom, ku ktorej patrili R. Giguère a Paul-Marie Lapointe (*1929, †2011), ako aj radikálna revue Liberté (1959). G. Miron svojimi názormi (avantgardnosť, vlastenectvo, ľavicovosť) ovplyvnil aj skupinu združenú okolo vydavateľstva a časopisu Parti pris (1963) angažujúcu sa za samostatný Quebec a presadzujúcu v literatúre jazykové odlišnosti kanadskej francúzštiny; zmenil sa aj štatút literatúry, francúzskokanadská literatúra sa stala quebeckou literatúrou. Skupinu založil André Major (*1942), hlavnými predstaviteľmi boli básnici Gérald Godin (*1938, †1994), Jacques Brault (*1933) a Paul Chamberland (*1939). V 60. rokoch 20. stor. sa tvorba vyznačovala kultúrnym vrením a experimentmi v poézii, v próze i v divadle. Poézia bola charakteristická tematickou pestrosťou (mesto, každodennosť, americkosť; Denis Vanier, *1949, †2000; Lucien Francoeur, *1948) a spoločenskou angažovanosťou (P. Chamberland, Michèle Lalondová, Lalonde, *1937; Gatien Lapointe, *1931, †1983; G. Godin; a i.). Básnici, ktorí vychádzali z formálnych experimentov a odmietali angažovanosť poézie, sa inšpirovali francúzskym štrukturalizmom, najmä básnickou skupinou okolo francúzskej revue Tel Quel. Patria k nim napr. François Charron (*1952), Roger Des Roches (*1950), Michel Beaulieu (*1941, †1985), ako aj Nicole Brossardová (Brossard, *1943), France Théoretová (Théoret, *1942) a Yolande Villemairová (Villemaire, *1949), ktoré ako predstaviteľky feministických tendencií uplatňovali na vyjadrenie ženského básnického jazyka formálne experimenty. Skupina nonkonformných tvorcov, ktorí sa združovali okolo časopisov Hobo-Québec a Cul-Q, sa inšpirovala najmä bítnickou protestnou poéziou (D. Vanier, Claude Beausoleil, *1948; Louis Geoffroy, *1947, †1977).

V próze 60. a 70. rokov 20. stor. sa autori zameriavali na interpretáciu dejín a národného dedičstva (J. Ferron; Antonine Mailletová, Maillet, *1929; Victor-Lévy Beaulieu, *1945), ako aj na kritiku spoločenských a politických pomerov (Marie-Claire Blaisová, Blais, *1939; Claude Jasmin, *1930) a okrem tradičného rozprávania (Y. Thériault; Jean-Yves Soucy, *1945, †2017) zaujal významné miesto nový román (Hubert Aquin, *1929, †1977; Gérard Bessette, *1920, †2005; Jacques Godbout, *1933; A. Hébertová; Réjean Ducharme, *1941, †2017). Divadelná tvorba 60. a 70. rokov 20. stor. je charakteristická rozmanitosťou tematiky (historické hry J. Ferrona, psychologicko-spoločenské hry F. Lorangerovej), ako aj využitím experimentálnych postupov (surrealistické drámy C. Gauvreaua; divadelné hry integrujúce kabaretnú a piesňovú poéziu Michela Garneaua, *1939; monodráma Clémence DesRochersovej, DesRochers, *1933) a hovorového jazyka vrátane dialektu (A. Mailletová, V.-L. Beaulieu) i argotu (tzv. argot joual, jazyk montrealskej robotníckej triedy), ktorý v experimentálnych divadelných hrách z mestskej periférie využíva významný dramatik a prozaik M. Tremblay.

V poézii 80. a 90. rokov 20. stor. sa strácala angažovanosť v duchu básnickej poetiky G. Mirona, nastal obrat k intimistickej poézii, dôraz sa kládol na indivíduum, jednoduchosť a zrozumiteľnosť (Jean Charlebois, *1945; Paul Bélanger, *1953; a i.). Lyrická výpoveď smerovala k autobiografickým tendenciám v tvorbe Yva Boisverta (*1950, †2012), Jeana-Paula Daousta (*1946), Louise Warrenovej (Warren, *1956) a Élise Turcottovej (Turcotte, *1957) a v tvorbe feministických autoriek N. Brossardovej, F. Théoretovej, Louise Dupréovej (Dupré, *1949) a Danielle Fournierovej (Fournier, *1955). K významným básnikom patria aj Serge Patrice Thibodeau (*1959) a Carle Coppens (*1972), piesňovú tvorbu a šansón reprezentujú Robert Charlebois (*1944), Pauline Julienová (Julien, *1928, †1998) a Céline Dionová (Dion, *1968). V próze 80. a 90. rokov 20. stor. nastal nový rozmach románu, autori prichádzali s tematickými a formálnymi inováciami, zaujímali sa o dedičstvo indiánskych a inuitských (eskimáckych) obyvateľov a integrovali sa kultúrne hodnoty imigrantov (Bernard Assiniwi, *1935, †2000; Marco Micone, *1945), do popredia sa dostávali témy príslušnosti k americkému kontinentu (Jacques Poulin, *1937; J. Godbout), každodenných problémov (M. Tremblay, Yves Beauchemin, *1941; Gaétan Soucy, *1958, †2013; L. Dupréová; Francine Noëlová, Noël, *1945), problémov moderného Quebecu (Diane Giguèrová, Giguère, *1937), ako aj homosexuality (André Roy, *1944; L. Dupréová, Suzanne Jacobová, Jacob, *1943). Postmodernistické tendencie sa prejavili v tvorbe J. Godbouta, dôležitosť nadobúdali krátke žánre, novela a poviedka (J. Ferron; A. Major; M. Tremblay; Monique Proulxová, Proulx, *1952), rozvíjal sa aj román autofikcie (Marie-Sissi Labrècheová, Labrèche, *1969; Robert Lalonde, *1947; J.-Y. Soucy; A. Mailletová; A. Hébertová; R. Ducharme) a historický román (Claire de Lamirande, *1929, †2009; Pierre Gravel, *1942, †2003; Micheline Lachanceová, Lachance, *1944; Pierre Turgeon, *1947). V oblasti divadelnej tvorby autori spracúvali tému inakosti, M. Micone zobrazil problematiku talianskej menšiny v Quebecu a Wajdi Mouawad (*1968) sa témou menšín zaoberá v symbolickej rovine. Indiánskej tematike a mýtom sa venujú divadelné hry Yva Siouiho Duranda (Yves Sioui Durand; *1951). Predstaviteľmi experimentálnej tvorby sú Normand Chaurette (*1954), René-Daniel Dubois (*1955), výrazne sa presadzuje aj feministická divadelná poetika (Denise Boucherová, Boucher, *1935; Jovette Marchessaultová, Marchessault, *1938, †2012).