Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny, literatúra – Európa

Zobrazené heslá 1 – 5 z celkového počtu 5 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Arndt, Ernst Moritz

Arndt, Ernst Moritz, 26. 12. 1769 Groß Schoritz, dnes súčasť Garzu – 29. 1. 1860 Bonn — nemecký básnik, spisovateľ a publicista. Vyštudoval dejiny a evanjelickú teológiu a do 1806 pôsobil ako profesor v Greifswalde. Svojím dielom Duch času (Geist der Zeit, 1. časť, 1806; spolu 4 časti, 1806 – 18) vyzýval do boja proti Napoleonovi I. Bonapartovi, a preto musel pred Francúzmi ujsť do Švédska. R. 1812 odcestoval ako tajomník H. F. K. von Steina do Petrohradu. Po návrate sa svojou vlasteneckou tvorbou zapojil do nemeckého národného emancipačného hnutia. Pre svoje názory bol prenasledovaný a po dvoch rokoch (1820) musel opustiť univerzitu v Bonne. Počas revolúcie 1848 – 49 poslanec frankfurtského Národného zhromaždenia, kde z pozície pravého stredu presadzoval nemecký národný štát na čele s dedičným cisárom a pod pruským vedením.

Karamzin, Nikolaj Michajlovič

Karamzin, Nikolaj Michajlovič, 12. 12. 1766 Michajlovka, dnes Preobraženka, Buzulucký rajón, Orenburská oblasť – 3. 6. 1826 Petrohrad — ruský spisovateľ, publicista a historik. Vyrastal na panstve otca, ktorý pochádzal zo strednej šľachty a bol potomkom tatárskych kniežat. Študoval v šľachtických ústavoch v Simbirsku a v Moskve, 1784 – 89 bol členom slobodomurárskej lóže N. I. Novikova, 1789 – 90 cestoval po Európe (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Švajčiarsko), kde sa zoznámil s významnými osobnosťami (I. Kant, J. G. von Herder, L. Sterne, J.-J. Rousseau), vo Francúzsku bol svedkom zrútenia sa absolutistickej monarchie (→ Francúzska revolúcia). R. 1791 – 92 vydával prvý ruský literárny časopis Moskovskij žurnal (Moskovské noviny), v ktorom propagoval sentimentalizmus, 1802 – 03 časopis Vestnik Jevropy (Eur. vestník). R. 1803 – 26 bol oficiálnym historiografom cára Alexandra I. Pavloviča, od 1818 člen Ruskej akadémie.

Hlavný predstaviteľ ruského sentimentalizmu a tvorca moderného ruského jazyka. V literárnej tvorbe vyjadril názory strednej šľachty v období začiatku rozvoja kapitalizmu. Položil základy romantického a realistického psychologizmu, sústredil sa na vykreslenie vnútorného života postáv, prvýkrát postavil do centra rozprávania vlastnú, autorskú osobnosť, vytvoril nový literárny jazyk blízky hovorovej reči. Na začiatku literárnej činnosti prekladal diela W. Shakespeara, G. E. Lessinga, S. Gessnera a i. a písal sentimentálnu poéziu. V časopise Moskovskij žurnal publikoval základné dielo ruského sentimentalizmu – cestopis Listy ruského cestovateľa (Pisma russkogo putešestvennika, 1791 – 92) ovplyvnené L. Sternom a novelu Úbohá Líza (Bednaja Liza, 1792) o nešťastnej láske kvetinárky Lízy k šľachticovi Erastovi.

Autor sentimentálnych poviedok Jevgenij a Júlia (Jevgenij i Julija, 1789) a Natália, bojarská dcéra (Natalija, bojarskaja doč, 1792), lyrických básní a próz Moje drobnôstky (Moi bezdelki, 1794), gotickej novely Ostrov Bornholm (Ostrov Borngoľm, 1794), historickej poviedky Miestodržiteľka Marfa (Marfa posadnica, 1803) z obdobia neúspešného boja Novgorodu za nezávislosť v 15. stor. a diela Dejiny ruského štátu (Istorija gosudarstva rossijskogo, 1816 – 29, 12 zv.; posledný zväzok vydaný posmrtne), v ktorom na základe pramenného výskumu spracoval ruské dejiny od najstarších čias do začiatku 17. stor.

Podal prvý ucelený výklad vývoja ruského národa s osvietensko-sentimentalistickým pohľadom na historické udalosti, zdôraznil potrebu štátnej jednoty. Jeho názory ovplyvnili osobné zážitky počas Francúzskej revolúcie (jakobínsky teror), odmietal revolúciu ako prostriedok pokroku (odsudzoval však tyraniu) a pokúšal sa nájsť pre Rusko vlastnú špecifickú podobu štátnosti (prikláňal sa ku konzervatívnemu absolutizmu). Jeho dielo malo vplyv na viacero generácií a pomohlo budovať ruské národné uvedomenie. Karamzinova literárna tvorba ovplyvnila najmä V. A. Žukovského, K. N. Baťuškova a A. S. Puškina.

Kliment Ochridský

Kliment Ochridský, sv., aj Kliment Sloviensky, Bulharský, Velický, okolo 840 – 916 Ochrid, dnes archeologická lokalita Plaošnik, Macedónsko, pochovaný 27. 7. 916 v Chráme sv. Pantelejmona — veľkomoravský a bulharský misionár, náboženský hodnostár a spisovateľ. Jeho pôvod nie je spoľahlivo objasnený, pravdepodobne pochádzal z Byzantskej alebo z Bulharskej ríše, podľa niektorých názorov z Veľkej Moravy. Významnými prameňmi o jeho živote sú diela Veľký Klimentov životopis (Obširno Klimentovo žitie, aj Bulharská legenda) od arcibiskupa Theofylakta Ochridského, ktorý vznikol podľa staršej slovienskej predlohy, a Stručný Klimentov životopis (Kratko Klimentovo žitie, aj Ochridská legenda) od ochridského arcibiskupa Dimitria Chomatiana (aj Démétrios Chomaténos, †asi 1236, pôsobil okolo 1216 – 34) v podobe kratšieho výberu z Theofylaktovho diela. Žiak a spolupracovník sv. Cyrila a sv. Metoda, s ktorými pôsobil na Veľkej Morave. Okolo 868 bol v Ríme (spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom Ochridským) vysvätený za kňaza. Po Metodovej smrti (885) bol na Veľkej Morave asi 886 uväznený a spolu s ďalšími Metodovými žiakmi (Naumom Ochridským a Angelárom) vyhnaný z krajiny.

Útočisko našiel u bulharského kniežaťa Borisa I., ktorý ho poveril misijnou činnosťou na juhozápade Bulharska, na území v oblasti Kutmičevica (dnes v západnom Macedónsku a v Albánsku) obývanom macedónskymi Slovanmi, kde vyučoval a šíril evanjelium. R. 893 ho knieža (cár) Simeon I. Veľký ustanovil za biskupa vo Velickej oblasti (okolo rieky Velika, t. j. časti dnešnej rieky Treska v Macedónsku, severne od Ochridského jazera) s rezidenciou na východnom brehu jazera v Ochride (dnes archeologická lokalita Plaošnik), kde založil Kláštor (Manastir) sv. Pantelejmona s učilišťom pre bohoslovcov (jedna z prvých európskych vzdelávacích inštitúcií na úrovni vysokej školy), ktoré sa stalo strediskom slovanskej bohoslužby i vzdelanosti (podľa tradície ho absolvovalo 3 500 žiakov, pôsobil tam i Naum Ochridský). Založil aj študijné centrá v Devole (Devol, dnes v Albánsku, odtiaľ ho po ustanovení za biskupa preniesol do Ochridu) a Glavinici (dnes Ballshi v Albánsku). Zakladateľ a vedúca osobnosť ochridskej literárnej školy, jeden zo zakladateľov staroslovienskeho písomníctva, tvorca originálnej staroslovienskej literatúry. Napísal vyše 43 spisov, ktoré sa vyznačujú vysokou umeleckou úrovňou, vyspelou textáciou, štylistikou a básnickou elégiou. Viaceré vznikli na území Slovenska, počas prenasledovania sa však veľa z nich stratilo. Pripisuje sa mu spoluautorstvo významných staroslovienskych legiend Život Konštantína a Život Metoda (→ Moravsko-panónske legendy) i chváloreči Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, ako aj autorstvo oslavných spisov Pochvala blahoslavenému otcovi nášmu i učiteľovi slovienskemu Cyrilovi Filozofovi (skrátene Pochvala Cyrilovi Filozofovi), kázní, liturgických hymnov (sv. Bohorodičke, Jánovi Krstiteľovi), životov prorokov a apoštolov, činov mučeníkov a kánonov na počesť svätých. Preložil niektoré časti Sinajského euchológia a veľkú časť liturgickej knihy kvetného triódia (→ triódion) – Pentekostára (Päťdesiatnice).

Podľa Klimenta Ochridského sú pomenované mnohé ustanovizne v Bulharsku (univerzita v Sofii) a v Macedónsku (univerzita v Bitole), ako aj asteroid č. 3093 (Kliment Ohridski). V Bulharsku je uctievaný ako národný svätec a tvorca slovanskej liturgickej tradície; aj patrón Macedónska a Ochridu. Je zaradený v zozname svätých, tzv. sedempočetníkov, ktorých sviatok sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi slávi každoročne 27. júla.

Knox, John

Knox [noks], John, asi 1514 neďaleko Haddingtonu, East Lothian – 24. 11. 1572 Edinburgh — škótsky protestantský reformátor. O jeho živote do 1540 sa zachovalo málo hodnoverných informácií. Pravdepodobne študoval na univerzite v St Andrews u humanistu Johna Majora (aj Mair, Joannes Majoris, *asi 1467, †1550), pôvodne bol vysvätený za katolíckeho kňaza, okolo 1545 konvertoval na protestantizmus. Bol stúpencom škótskeho protestantského cirkevného reformátora Georgea Wisharta (*asi 1513, †1546), ktorý bol na rozkaz kardinála D. Beatona upálený za kacírstvo. Knox sa pripojil k vzbure v St Andrews (1546) proti kardinálovi (zavraždený drobnými protestantskými šľachticmi) a 1547 bol zajatý francúzskymi vojakmi, ktorých francúzsky kráľ vyslal na jej potlačenie, 1547 – 49 väznený na galejach v Rouene. Po prepustení odišiel do Anglicka, kde sa stal jedným z vodcov anglického reformačného hnutia. Pôsobil ako kazateľ v Berwicku-upon-Tweed, Newcastli upon Tyne (1551 vymenovaný za kráľovského kaplána), v Buckinghamshire, Kente a Londýne.

R. 1553 však musel z Anglicka ujsť pred prenasledovaním počas vlády katolíckej kráľovnej Márie I. Krvavej. Žil v Ženeve, kde sa zoznámil s J. Kalvínom a prijal jeho učenie. Napísal tam reformačnú bohoslužobnú knihu Kniha všeobecného poriadku (Book of Common Order, 1556) nazývanú aj Knoxova liturgia, spis o predestinácii O predestinácii v odpovedi na dobiedzanie jedného anabaptistu (On Predestination in Answer to the Cavillations by an Anabaptist, 1560) a polemický traktát namierený proti Márii I. Krvavej a škótskej regentke Márii de Guise (*1515, †1560; matka Márie Stuartovej) Prvé zatrúbenie poľnice proti obludnej vláde žien (The First Blast of the Trumpet Against the Monstrous Regiment of Women, 1558), v ktorom sa usiloval dokázať, že Biblia neoprávňuje ženy vládnuť, preto nemajú právo určovať svojim poddaným náboženskú vieru a bohoslužby. Spolupracoval aj na ženevskom preklade Biblie do angličtiny. R. 1559 sa vrátil do Škótska, kde pôsobil ako kazateľ v katedrále Saint Giles v Edinburghu. Súčasne 1559 – 60 nadviazal kontakty s oddanými protestantmi a so sympatizujúcimi protestantskými šľachticmi (budúci kongregační lordi) v Škótsku, čím položil základy silnej protestantskej strany a napomohol šírenie reformácie (podľa kalvínskeho vzoru).

Bol najvýznamnejším predstaviteľom reformačného hnutia, pokladá sa za spoluzakladateľa škótskej presbyteriánskej cirkvi. Pod jeho vedením boli 1560 sformulované vyznanie viery (The Scots Confession), ktoré oficiálne schválil škótsky parlament, a cirkevné pravidlá (The First Book of Discipline). Po nástupe Márie Stuartovej na trón (1561), ktorá podporovala katolícku stranu, bol vďaka svojej silnej viere a biblickej výrečnosti skutočným pánom Škótska a jeho nenávisť ku kráľovnej (bola i francúzskou kráľovnou) poskytovala vhodné podmienky všetkým jej odporcom (→ Škótsko, dejiny). Autor 5-zväzkovej autobiografickej práce Dejiny reformácie v Škótsku (The History of the Reformation in Scotland, aj The History of the Reformation of Religion within the Realm of Scotland, 1559 – 66), ktorá je dôležitým prameňom poznania špecifických čŕt škótskej reformácie.

Koidula, Lydia

Koidula, Lydia, vlastným menom Lydia Emilie Florentine Jannsenová (Jannsen), 24. 12. 1843 Vändra – 11. 8. 1886 Kronštadt, Rusko, pochovaná v Tallinne — estónska spisovateľka, novinárka a národná buditeľka. Počas štúdia na nemeckej vyššej dievčenskej škole v Pärnu pracovala v redakcii týždenníka Pärnu postimees (Pärnuský postilión), ktorý vydával jej otec Johann Voldemar Jannsen (*1819, †1890), významný národný buditeľ a zakladateľ estónskej žurnalistiky. R. 1864 sa s rodinou presťahovala do Derptu (dnes Tartu), kde pôsobila ako domáca učiteľka a novinárka. Po sobáši (1873) s lekárom Eduardom Mihkelsonom (*1845, †1907) žila v Kronštadte.

Pred odchodom do Ruska bola nadšenou organizátorkou estónskeho kultúrneho života, napr. celoestónskeho speváckeho festivalu (Üldlaulupidu) v Derpte. Položila základy estónskej poézie (písala najmä intímnu, prírodnú a vlasteneckú lyriku) i drámy a prispela k povýšeniu ľudovej estónčiny na literárny jazyk. Jej raná básnická tvorba bola ovplyvnená nemeckou sentimentálnou poéziou (Lúčne kvety, Vaino-liled, 1866), v ďalšej zbierke Slávik z Emajõgi (Emajõe ööbik, 1867) odsúdila národný útlak Estóncov. Viaceré jej vlastenecké básne zľudoveli, napr. Do smrti (Sind surmani), Estónska pôda a estónske srdce (Eesti muld ja eesti süda) a Moja vlasť je moja láska (Mu isamaa on minu arm, 1869), ktorú 1869 pre zbor zhudobnil Aleksander (Saebelmann) Kunileid (*1845, †1875) a počas sovietskej okupácie Estónska 1940 sa stala neoficiálnou estónskou národnou hymnou. Z Koidulinej poézie sa zachovalo 311 dokončených básní, ktoré vyšli posmrtne v kritickom vydaní v zbierke Básne (Luuletused, 1966).

Autorka prózy Mlynár a jeho svokra (Ojamölder ja tema minia, 1863) a divadelných hier Bratanec zo Saaremaa (S. onupoeg, 1870), ktorú sama režírovala, a Taký hlupák (Säärane mulk, 1872).