kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.