Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – výtvarné umenie - maliarstvo, grafika, sochárstvo, chémia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

akumulácia

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie Ax = lx/nx, kde lx je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a nx vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

anilínové farbivá

anilínové farbivá — organické farbivá odvodené od anilínu; prvé syntetické farbivá postupne objavované v polovici 19. stor. Vyznačovali sa jasnejšími a stálejšími odtieňmi ako prírodné, preto sa hneď po svojom objavení stali obľúbenými. Niektoré sú na svetle veľmi málo stále. Patria sem anilínová čerň, fuksín, mauvein, metylová violeť (metylvioleť) a sírna čerň. Mauvein sa v minulosti používal pri tlačení známok, metylvioleť na výrobu atramentov, kopírovacích papierov a tlačových farieb, ostatné najmä na farbenie prírodných vláken a v umeleckej maľbe.

atrament

atrament [lat.] — koloidný roztok zvyčajne tmavomodrej alebo čiernej farby používaný na písanie. Tvorí ho anorganický pigment alebo farbivo rozpustené, prípadne dispergované vo vhodnom médiu. V minulosti sa na jeho prípravu používali tzv. lampové sadze vznikajúce pri spaľovaní tungového oleja získavaného zo semien rastlín z čeľade prýštecovité (→ tuš), ale aj extrakty, prípadne látky z rastlín, zvierat a minerálov (alizarín, indigo, karmín, sépia). Mnoho storočí slúžila na písanie zmes rozpustných solí železa a tanínu (železodubienkový atrament). V súčasnosti sa používa najmä síran železnatý s malým množstvom minerálnej kyseliny, pridávajú sa aj syntetické farbivá, ktoré zvýrazňujú farebnosť a zabezpečujú farebnú stálosť atramentu počas mnohých rokov.

hlinky

hlinky — starší názov prírodných hydratovaných hlinitokremičitanov (ílových hornín) používaných ako bieliace hlinky, ale aj v dekoratérskej práci (súčasť podkladu na zlátenie), keramike (napr. kaolín, bentonit), maliarstve (podklad pre maľbu) a sochárstve (sochárska hlina). Niektoré slúžia ako lacné biele alebo farebné pigmenty s rozličnou farbiacou a krycou schopnosťou, ktorej farebnosť je daná prímesami (napr. oxidov železa). Pred použitím sa upravujú mletím, plavením a žíhaním.

kadmium

kadmium [gr.], cadmium, zn. Cd — chemický prvok 12. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 48, relatívna atómová hmotnosť 112,414, teplote topenia 320,8 °C, teplota varu 765 °C, hustota 8,65 g/cm3. Striebrobiely mäkký lesklý kov, ktorý reaguje s kyslíkom zo vzduchu, preto rýchlo stráca lesk. Vytvorený tenký povlak oxidu kademnatého CdO bráni ďalšej oxidácii. Kadmium objavil 1817 F. Stromeyer pri skúmaní minerálu smithsonitu a takmer súčasne aj nemecký chemik Carl Samuel Hermann (*1765, †1846) pri výskume prímesí oxidu zinočnatého ZnO. Názov kadmia pochádza z gr. kadmeia, čo bol pôvodný názov zinkovej rudy s obsahom ZnO alebo ZnCO3 (smithsonitu). Podľa výskytu v zemskej kôre (0,16 g/t) je 63. prvkom v poradí. Získava sa ako vedľajší produkt pri spracovaní zinkových rúd. Pri oddeľovaní kadmia od zinku sa využívajú skutočnosti, že oxid kademnatý CdO sa ľahšie redukuje ako oxid zinočnatý ZnO a zároveň teplota varu kadmia je nižšia ako teplota varu zinku (907 °C), preto kadmium možno od zinku oddeliť destiláciou. Svetová produkcia kadmia je okolo 20-tis. ton ročne. Používa sa najmä na výrobu niklovo-kadmiových (Ni-Cd) akumulátorov a na tvorbu ochranných antikoróznych vrstiev, tvorí súčasť rôznych spájok a iných zliatin s nízkou teplotou topenia (napr. Woodov kov). Izotop 113Cd je veľmi dobrým absorbátorom neutrónov, využíva sa napr. v regulačných tyčiach jadrových reaktorov.

Je to neušľachtilý kov, ktorý s neoxidujúcimi kyselinami (HCl, zriedená H2SO4) reaguje za vývoja vodíka. V zlúčeninách má atóm kadmia oxidačné číslo II, veľmi zriedkavo aj oxidačné číslo I (napr. v ióne \(\require{mhchem}\ce{Cd_2^2+}\)). Z halogenidov je biely fluorid kademnatý CdF2 málo rozpustný vo vode, ostatné halogenidy (biely CdCl2, žltý CdBr2 a biely CdI2) sú hygroskopické a vo vode veľmi dobre rozpustné. Rozpustné halogenidy Cd(II) majú vrstevnatú štruktúru, pričom štruktúry CdCl2 a CdI2 slúžia ako štandardné štruktúrne typy, s ktorými sa porovnávajú štruktúry iných halogenidov a hydroxidov dvojmocných kovov. Oxid kademnatý CdO vzniká pri zahrievaní kadmia na vzduchu, pri pražení sulfidu kademnatého CdS alebo pri žíhaní Cd(OH)2, príp. Cd(NO3)2. V závislosti od podmienok termickej reakcie sa môže jeho sfarbenie meniť od žltého cez červené a hnedé až po čierne, pričom zmenu sfarbenia spôsobujú najmä defekty v jeho kryštálovej štruktúre (kryštalizuje v kubickej sústave). Používa sa pri výrobe dekoratívneho skla a glazúr a niklovo-kadmiových akumulátorov i ako katalyzátor hydrogenačných a dehydrogenačných reakcií. Hydroxid kademnatý Cd(OH)2 vzniká ako biela zrazenina po pridaní alkalického hydroxidu k roztoku soli Cd(II), sulfid kademnatý CdS ako žltá zrazenina pri reakcii sulfánu H2S s roztokmi solí Cd(II). Keďže CdS je nerozpustný vo vode, jeho toxicita je nízka. Patrí medzi termicky najstabilnejšie a najkvalitnejšie anorganické pigmenty (→ kadmiová žlť), v zmesi so selenidom kademnatým CdSe je súčasťou pigmentov s oranžovým až s tmavočerveným odtieňom (→ kadmiová červeň), využíva sa aj pri výrobe solárnych článkov a svetloemitujúcich diód. Telurid kademnatý CdTe slúži na výrobu senzorov citlivých na infračervené svetlo a fotočlánkov. Najvýznamnejšie kademnaté soli kyslíkatých kyselín sú vo vode rozpustné 3 CdSO4 · 8H2O a Cd(NO3)2 · 4H2O. Kadmium vytvára aj množstvo komplexov, ktoré sú často tetraédrické, napr. [CdCl4]2− a [Cd(SCN)4]2−, trigonálne bipyramidálne, napr. [CdCl5]3−, alebo oktaédrické, napr. [Cd(NH3)6]2+. Podobne ako zinok tvorí veľa organokovových zlúčenín, napr. typu R2Cd, RCdX (R je alkyl alebo aryl, X je halogenidový anión). Všetky zlúčeniny kadmia rozpustné vo vode sú mimoriadne toxické, hromadia sa v obličkách a v pečeni a môžu spôsobiť až zlyhanie obličiek. Kadmium sa viaže najmä na sulfanylové skupiny proteínov, nahrádza tam pôvodne prítomný zinok, a tým inhibuje funkciu enzýmov.

karmín

karmín [arab. > fr.], košenila — červené farbivo živočíšneho pôvodu, ktoré sa získava zo sušených tiel samičiek červca nopálového (Dactylopius coccus) žijúcich na kaktusoch (napr. na druhu nopál červcový) v Južnej a Strednej Amerike. Jeho hlavnou zložkou je kyselina karmínová, ktorej molekula obsahuje glukózovú jednotku naviazanú na kyselinu kermešovú (derivát antrachinónu). Karmín, ktorý sa do Európy dostal v 16. stor., sa v minulosti používal na farbenie textílií, v súčasnosti sa využíva ako farbivo najmä v potravinárskom (prídavná látka E 120; na farbenie cukroviniek, džemov, nápojov ap.) a v kozmetickom priemysle. Vo výtvarnom umení (známy aj pod názvom karmínový lak) sa uplatňuje najmä v akvarele. Má čistý, hlboký farebný tón, na svetle je pomerne nestály, preto sa pravý, prírodný karmín, nahrádza syntetickým karmínom, ktorý je na svetle stály. Farbivo podobného chemického zloženia získavané z iných druhov červcov sa nazýva kermeš (aj karmazín).

kartón

kartón [tal. > fr.] —

1. papierenský výrobok s plošnou hmotnosťou najčastejšie 250 – 400 g/m2 vyrábaný z vysokokvalitnej buničiny (najmä bielenej a nebielenej sulfátovej buničiny) alebo z drevoviny. Jeho vlastnosti závisia od kvality použitej buničiny a drevoviny, od plniva i od počtu vrstiev, z ktorých je vyrobený, ako aj od druhu povrchovej úpravy. Bezdrevný kartón sa vyrába z buničiny obsahujúcej maximálne 5 % zdrevnatených vláken, lesklý prešpán s plošnou hmotnosťou 200 – 1 000 g/m2 z bielej drevoviny (používa sa na knihárske účely, na výrobu hracích kariet). Veľké množstvo kartónu vyrobeného z hnedej drevoviny sa spotrebúva na výrobu obalov a lepenky (→ kartonáž). Podľa spôsobu vytvárania listu na papierenskom stroji sa rozoznávajú jednovrstvové a viacvrstvové kartóny (duplexové, triplexové), podľa povrchovej úpravy prirodzené a natierané kartóny (na umeleckú tlač). Dodatočným zlepovaním kartónových dráh vznikajú zlepované kartóny. Z hľadiska použitia v polygrafickom priemysle sa rozlišuje hĺbkotlačový, svetlotlačový, ofsetový, kriedový a i. kartón. Vo výtvarnom umení sa kartóny používajú ako podklad kresby, akvarelu a gvašu, po špeciálnej úprave (nanesenie povrchovej vrstvy alebo vrstiev) aj ako podložky maľby temperou alebo olejovými farbami. Výrobky s plošnou hmotnosťou 150 – 250 g/m2 sa označujú ako polokartón alebo kartónový papier;

2. škatuľa alebo obalový materiál z kartónu;

3. väčšie samostatné balenie výrobkov v (papierovom alebo inom) obale, napr. kartón mlieka, kartón cigariet;

4. vo výtvarnom umení kresba, ktorá slúži ako vzor maľby (nástennej maľby, olejomaľby alebo tempery), vitráže, maľby na skle, mozaiky, sgrafita, gobelínu alebo tapisérie. Zhotovuje sa v tej istej veľkosti ako umelecké dielo a slúži ako jeho návrh (prípravné štádium konečnej realizácie diela), obvykle nemá dôkladne vypracované detaily (často je na ňom zachytený len základný kompozičný rozvrh diela) a pri tvorbe výsledného umeleckého diela sa prenáša na jeho podklad. Kresba, ktorá môže byť aj kolorovaná, má obyčajne lineárny charakter a jasné línie, čo umožnuje jej lepší prenos.

V maľbe sa používajú dve základné metódy prenosu. Pri prvej metóde sa zadná strana kartónu pokryje súvislou vrstvou grafitu, následne sa kartón priloží k podkladu a línie kresby na ňom sa obtiahnu rydlom, čím sa kresba prenesie na podklad. Pri druhom spôsobe sa hlavné kresbové línie kompozície na kartón perforujú ihlou, rydlom alebo ozubeným kolieskom a perforovaná kresba sa následne pokryje jemnou vrstvou najčastejšie grafitového prášku, ktorého vtláčaním cez perforáciu sa kresba prenesie na podklad. Po odstránení kartónu zostane na povrchu podkladu séria bodov, ktoré sa spájajú do výslednej kresby. Pri tomto spôsobe sa medzi kartón a podklad spravidla vkladal ešte čistý list papiera (tzv. náhradný kartón, taliansky spolvero). Po perforácii sa vrstvou prášku pokryl iba náhradný kartón, aby sa originálny kartón nepoškodil a mohol sa viackrát použiť.

Kartón používali od obdobia raného stredoveku najmä na reprodukovanie dekoratívnych motívov iluminátori, remeselníci v textilných dielňach a tvorcovia vitráží a sklomalieb. V maliarstve je jeho používanie doložené v 2. pol. 14. stor. K prvým umelcom, ktorí kartón aplikovali aj na figurálne kompozície, patril Piero della Francesca. Od konca 15. stor. sa používanie kartónu rozšírilo v maliarskych dielňach. Vo veľkých dielňach kartón vytvárali špecializovaní remeselníci (kartonieri) alebo tovariši podľa majstrovej kresby, zvyčajne boli kvôli uľahčeniu práce s nimi rozrezávané na menšie diely. Kartóny, ktoré vytvorili významní renesanční umelci, boli mimoriadne cenené a kopírované už v období svojho vzniku, napr. kartón fresiek v Salla della Signoria v Palazzo Vecchio vo Florencii vytvorené 1504 – 05 Michelangelom Buonarrotim a Leonardom da Vinci (kartón ani fresky sa nezachovali, známe sú len z kópií). Väčšina renesančných kartónov sa vzhľadom na ich časté kopírovanie nezachovala. V technike fresky sa kartóny kombinovali s lineárnou podkladovou kresbou nanášanou priamo na omietku. Pri tvorbe gobelínov tkáči obvykle používali plnofarebné kartóny vytvárané umelcami. K najvýznamnejším príkladom patrí kolekcia pôvodne 10 kartónov (zachovalo sa len 7), ktoré okolo 1514 – 17 namaľoval Raffael ako návrhy na gobelíny do Sixtínskej kaplnky vo Vatikánskom paláci v Ríme. Význam používania kartónov poklesol v období baroka.

keramika

keramika [gr.] —

1. materiály a predmety vyrobené z anorganických nekovových surovín, ktoré získavajú svoje charakteristické vlastnosti vypálením pri vysokej teplote;

2. odbor ľudskej činnosti zaoberajúci sa:

a) výrobou keramických materiálov a predmetov slúžiacich na technické účely (napr. v stavebníctve, architektúre, hutníckom, strojárskom, chemickom, textilnom a elektrotechnickom priemysle; → keramický priemysel);

b) výrobou predmetov každodennej potreby (úžitková keramika, dekoratívna keramika);

c) zhotovovaním umeleckých predmetov (druh umenia).

Všeobecne sa pod keramikou rozumie tradičná keramika, ktorá sa zhotovuje z prírodných surovín, v súčasnosti však prudko napreduje vývoj nových keramických materiálov s výnimočnými vlastnosťami získavaných zo synteticky pripravených surovín.

Výroba tradičnej keramiky vzhľadom na všeobecnú dostupnosť základných surovín (hlina, voda) patrí k najstarším odborom ľudskej činnosti. Zdokonaľovaním výrobných technologických postupov nadobudla tradičná keramika vlastnosti, vďaka ktorým sa uplatnila nielen ako predmet dennej potreby, ale aj v rôznych priemyselných odvetviach. Oddávna je spojená s umeleckou tvorbou a významnú úlohu zohráva aj v architektúre.

Keramické výrobky sa vyznačujú stabilnými fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami, vysokou pevnosťou, odolnosťou proti vlhkosti, chemickým vplyvom, vysokým teplotám a prudkým zmenám teploty, tepelnoizolačnými vlastnosťami (v požadovaných prípadoch dobrou tepelnou vodivosťou) a trvanlivosťou.

Podľa spôsobu použitia (účelu) sa tradičná keramika delí na úžitkovú (používa sa v domácnostiach v kuchyni a pri stolovaní, a to najčastejšie porcelán, menej kamenina a hrnčina), dekoratívnu (→ figurálna keramika; vázy, svietniky, ozdobné taniere, džbány ap.), zdravotnú (sanitárna keramika; umývadlá, záchodové a pisoárové misy, bidety), stavebnú (tehliarske výrobky, obkladová keramika, výrobky z kameniny, kachliarske výrobky), technickú (izolátory v elektrotechnike, niektoré konštrukčné prvky v strojárstve ap.) a žiaruvzdornú (dinas, šamot, magnezit).

Keramika sa ďalej rozdeľuje podľa vlastností črepu, ktoré nadobúda pri vypaľovaní, a to podľa jeho nasiakavosti, resp. hutnosti, štruktúry, pórovitosti a sfarbenia. Podľa nasiakavosti sa rozlišuje spekaná (nasiakavosť do 1,5 %), polospekaná (1,5 – 3 %), hutná (3 – 6 %), polohutná (6 – 10 %) a pórovitá (viac než 10 %) stavebná keramika; iné členenie udáva pri spekanej keramike nasiakavosť do 2 %, pri polospekanej keramike 2 – 5 % a pri pórovitej keramike nad 5 %.

Podľa štruktúry črepu sa keramika rozdeľuje na jemnú (štruktúra je viditeľná len pod mikroskopom; keramika je vyrobená z jemne mletej suroviny; patria sem výrobky so spekaným až polohutným črepom, napr. zdravotná keramika, kamenina, obkladačky a dlaždice, úžitková a umelecká keramika) a hrubú (štruktúra je viditeľná voľným okom; keramika je vyrobená z hrubšie mletej suroviny; patria sem výrobky s pórovitým črepom, napr. tehliarske a žiaruvzdorné výrobky), ďalej podľa sfarbenia črepu na keramiku s bielym (belnina) a farebným črepom (terakota; má klasický tehlovočervený črep), podľa pórovitosti (t. j. podľa pomeru objemu všetkých pórov k celkovému objemu vzorky keramiky) na keramiku s pórovitým črepom (pórovina; má pórovitý črep, ktorý prepúšťa vodu aj plyny; na dosiahnutie nepriepustnosti sa polieva engobou alebo glazúrou, ktoré sa vypaľujú; patria sem hrnčina, fajansa a belnina, napr. zdravotná keramika) a keramika s nepriepustným črepom (má dokonale spekaný črep; napr. kamenina a porcelán).

Základnými surovinami na výrobu keramiky sú íl, resp. hlina, ktoré po zmiešaní s vodou vytvárajú plastickú hmotu (cesto) vhodnú na tvarovanie keramických výrobkov (→ keramická hmota).

Tvarovanie sa v remeselných podmienkach uskutočňuje rukou alebo na hrnčiarskom kruhu, v priemyselnej výrobe závisí od druhu výrobku. Určujúcu úlohu zohráva obsah vody v ceste, ktorý ovplyvňuje jeho plastickosť. Výrobky sa vytvárajú razením (cesto s obsahom vody do 12 % uložené vo forme sa lisuje za vysokého tlaku; výroba obkladovej keramiky), ťahaním (cesto s obsahom vody do 20 % sa pretláča ústím závitovkového lisu a výrobok sa odreže; tvar ústia určuje tvar výrobku; výroba tehliarskych výrobkov a kameninových rúr) a odlievaním (brečka, hmota s vysokým obsahom vody, sa leje do sadrových foriem alebo na pórovitú podložku odsávajúcu vodu; výroba zdravotnej keramiky). Vytvarované predmety sa vysušia (v priemyselnej výrobe v komorových alebo v tunelových sušiarňach, do ktorých sa vháňa teplý vzduch), čím sa z nich odstráni fyzikálne viazaná voda. Nasleduje vypaľovanie pri teplotách (v závislosti od druhu výrobku) od 900 do 1 450 °C (pri niektorých žiaruvzdorných materiáloch až do 1 700 °C), pri ktorom keramika získava nové vlastnosti (zmenšuje svoj objem, spevňuje sa a zhutňuje) a vytvára sa črep. Vypaľovanie je zložitý proces, pri ktorom sa výrobok najprv dosúša a odstraňuje sa chemicky viazaná voda, pri vyšších teplotách prebiehajú v tuhej fáze reakcie za vzniku nových zlúčenín a pri ďalšom zvyšovaní teploty reakcie v kvapalnej fáze, pri teplote nad 900 °C prebieha vo vzniknutej tavenine spekanie (slinovanie). Následným ochladením keramiky sa vytvára mikroštruktúra črepu tvorená kryštalickými fázami vzniknutých zlúčenín a sklenou (amorfnou) fázou vypĺňajúcou priestor medzi kryštalickými fázami. Výsledkom je polykryštalický materiál, ktorého vlastnosti sú do značnej miery ovplyvnené mikroštruktúrou. Vypaľuje sa v priemyselných peciach rôznej konštrukcie prerušovaným (periodickým) alebo neprerušovaným (kontinuálnym) vypaľovacím procesom, v každej peci prechádza keramika predhrievacím, vypaľovacím a chladiacim pásmom. Najvýhodnejšie sú plne automatizované tunelové pece s kontinuálnym vypaľovacím procesom. Ďalšou fázou výroby keramiky je glazovanie (→ glazúra) alebo engobovanie (→ engoba). Glazúra (poleva) zlepšuje vlastnosti (napr. odstraňuje priepustnosť pórovitého črepu, zvyšuje jeho pevnosť a odolnosť proti poškodeniu i proti poveternostným vplyvom) a vzhľad (dodáva farebnosť, lesk, hladkosť) keramického výrobku. Glazuje sa úžitková a dekoratívna keramika, stavebná jemná keramika (obkladová keramika, výrobky z kameniny) a zdravotná keramika. Glazúra sa môže nanášať na vysušený alebo len na vylisovaný predmet (výsušok, resp. výlisok), ktorý sa následne vypáli (nazýva sa jednožiarová keramika, pretože sa vypaľuje len jedenkrát), alebo na vypálený predmet, ktorý sa potom ešte raz vypáli pri nižšej teplote (vypaľuje sa len glazúra; nazýva sa dvojžiarová keramika). Prípadne dekor sa nanáša pod glazúru. Engobujú sa len niektoré druhy výrobkov (napr. keramická krytina), ktoré po nanesení engoby zostávajú matné, pri obkladových výrobkoch a často v umeleckej keramike sa engoba nanáša najčastejšie pod priesvitnú glazúru. Pri dlaždiciach sa lícová strana brúsi a leští, ak je potrebná vysoká odolnosť proti oteru a obrusu, na povrchovú úpravu sa používa tzv. smaltovací gres (zabezpečuje aj protišmykovú ochranu).

Z hľadiska umeleckých remesiel a výtvarného umenia patrí k hlavným druhom keramiky terakota, hrnčina, zadymovaná keramika (→ čierny riad), fajansa a majolika, siderolit, pórovina, kamenina a porcelán. V minulosti sa rozvíjala najmä úžitková keramika, ktorej formy súviseli s jej účelom a použitím, keramika sa však uplatnila aj v architektúre a sochárstve. Z tradičných remesiel zaoberajúcich sa keramikou sa v minulosti rozvíjalo najmä tehliarstvo, hrnčiarstvo, kachliarstvo a džbánkarstvo.

Základný materiál, keramická hmota, z ktorej sa keramika zhotovuje, sa v umeleckých remeslách a vo výtvarnom umení súhrnne nazýva keramická hlina. Existuje množstvo druhov hlín získavaných z prírodných ložísk a následne upravovaných do požadovanej konzistencie. Pred začatím samotného tvarovania musí byť keramická hlina dobre vypracovaná (vymiesená), zbavená vzduchových bublín, primerane plastická a vlhká. Pri práci sa nesmie lepiť (lepivosť je spôsobená nadmerným množstvom vody) ani však byť príliš suchá (výrobky potom počas modelovania praskajú).

Na tvarovanie keramiky sa využívajú 4 hlavné spôsoby: modelovanie, točenie na hrnčiarskom kruhu, odlievanie a vtláčanie alebo zatáčanie do foriem. Najstarším a až do súčasnosti používaným postupom je modelovanie rukou rôznymi spôsobmi i pomocou rozličných nástrojov, ktoré celý proces uľahčujú. Patria k nim modelovanie dutého tvaru z oválneho bloku vytláčaním prstami a následne upravovanie stien a dna nádoby, špirálovité vrstvenie valčekov vytvorených z mäkkej hliny a ich stmeľovanie do tvaru dutej nádoby, spájanie plátov z mäkkej hliny do požadovaného tvaru a tzv. hrudková technika, pri ktorej sa predmety vytvárajú z malých hrudiek hliny upravených do guliek alebo do valčekov, ktoré sa spájajú. Väčšie predmety vyrobené týmito postupmi je nevyhnutné vytvárať postupne, aby sa steny nádoby stabilizovali (treba počkať, kým spodné vrstvy čiastočne zatuhnú). Pri modelovaní sa jednotlivé časti zliepajú pomocou keramikárskej hliny rozrobenej s vodou na kašovitú hmotu, ktorá sa slangovo nazýva šliker. Takto vytvarovaná keramika má pomerne hrubý črep. Modelovanie rukou sa uplatňuje aj pri tvorbe keramických plastík (vnútri dutých i plných), ktoré sa dajú vytvoriť modelovaním z bloku hliny upravovaného rukami, ako aj pomocou rozličných nástrojov (napr. drevené modelovacie špachtle a kovové očká).

Najrozšírenejším spôsobom tvorby keramiky je vytváranie dutých nádob na hrnčiarskom kruhu. Vynález hrnčiarskeho kruhu uľahčil a zdokonalil výrobu dutých keramických nádob s tenkým črepom. K rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky patrí aj odlievanie do foriem (význam 11) umožňujúce vytvorenie rovnakých výrobkov (sériová výroba) často nepravidelných tvarov, ktoré sa nedajú vytočiť na hrnčiarskom kruhu. Formy bývajú najčastejšie zhotovené z modelárskej alebo z alabastrovej sadry, ktoré sú savé. Pred vyhotovením formy je nevyhnutné urobiť model výrobku, následne sa vyrobí forma. Viacdielne klinové formy zvyčajne pozostávajú z niekoľkých častí spojených klinmi, ich výrobou sa zaoberá špeciálny remeselník. Jednoduché tvary sa odlievajú z jednej formy. Pri odlievaní sa používa keramická hlina, ktorá je upravená do tekutého stavu (obvykle sa do nej pridávajú látky, ktoré uľahčujú vybratie predmetu z formy) a leje sa do formy. Po naplnení formy sa po krátkom čase usadí na jej stenách požadované množstvo hliny (ktoré tvorí steny predmetu), zvyšná tekutina sa následne vyleje a predmet sa po určitom čase z formy vyberie. V minulosti bolo rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky aj vtláčanie do foriem zo sadry alebo z dreva, pri ktorých sa mäkká keramická hlina rovnomerne vtláča na vnútorné steny formy a následne sa steny výrobku upravujú do požadovanej hrúbky pomocou rozličných nástrojov. Vnútorné strany foriem môžu byť zdobené ornamentálnymi motívmi, ktoré sa odtlačia na vonkajšie steny výrobku. Podobne sa keramika vyrába aj zatáčaním do foriem, ktoré sú umiestnené na otáčavej platni. Hlina sa vloží do dutej formy, ktorá rotuje, a pomocou kovovej šablóny sa sformuje na požadovaný tvar.

Dôležitou stránkou keramických úžitkových a umeleckých predmetov je ich výzdoba (dekorovanie), pričom je charakteristické úsilie o jej spojenie s tvarom do jedného celku. Výzdoba tvar zdôrazňuje, rozčleňuje a rytmizuje jeho plochu, vhodne zvolená výzdoba umocňuje krásu tvaru. Pri úžitkových predmetoch jej poňatie vychádza z tvaru predmetu i z jeho funkcie. Existuje množstvo spôsobov výzdoby povrchu keramiky, ktoré možno rozdeliť na dve skupiny, na plastickú (vytvorená na surovom črepe) a maliarsku (vytvorená na vypálenom črepe). Obidva spôsoby sa môžu na jednom predmete kombinovať. K najstarším výzdobným technikám využívaným od praveku patrí zdobenie surového črepu vrypmi rozličných tvarov, vpichmi a vtláčaním rozličných materiálov (napr. šnúr) a vpichmi. Plastická výzdoba, ktorá spočíva v zásahoch vytvárajúcich na povrchu predmetov reliéf, zahŕňa množstvo techník. Patria k nim zdrsnenie alebo leštenie povrchu v polotuhom stave hladidlami (napr. kameňmi alebo kostenými nástrojmi), vtláčanie do hĺbky do nevyschnutého črepu, napr. razidlami z rozličných materiálov, čím vzniká negatívny reliéfny dekor, a vyrezávanie do čiastočne zaschnutého črepu. Vyschnutý črep sa môže dekorovať brúsením a trením vlhkou handrou alebo špongiou. K ďalším technikám patria rytie (línie rozličnej šírky, hĺbky a tvaru), ryhovanie, žliabkovanie, keramická inkrustácia (vrypy sa vypĺňajú hmotou, ktorej farba je kontrastná k farbe črepu), nalepovanie (vzniká plastický reliéf) ap., ktoré sa môžu aplikovať na čiastočne vyschnutý a zriedkavejšie aj na vyschnutý výrobok. K rozšíreným technikám plastickej výzdoby, ktoré sa v minulosti uplatnili pri sériovej výrobe, patrilo aj vtláčanie do drevených, prípadne do sadrových foriem. Tento spôsob umožňoval vytvorenie jemnej reliéfnej plastickej výzdoby. Pri tvorbe plastickej výzdoby používajú remeselníci a umelci celý rad nástrojov, napr. drevené alebo kovové rydlá, očká, ryhovacie hoblíky, drevené nástroje s rozličnými štruktúrami, pečiatky a textílie.

K najstarším technikám maliarskej výzdoby keramiky patrí maľovanie črepu farebnými hlinkami a uhlíkmi. Hlavnými druhmi maliarskej výzdoby sú maľba engobami, glazúrami a keramickými farbami. Engoba (nazývaná aj náčrepie) vytvára na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah, môže tvoriť podklad maliarskej výzdoby a dopĺnať aj plastickú výzdobu. Nanáša sa na vlhký alebo aj na vyschnutý črep polievaním, namáčaním alebo striekaním. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor (ornamenty sa maľujú štetcom alebo osobitými nástrojmi, tzv. kukučkou a rožkom). Používa sa aj trasakovanie rôznofarebnými engobami. Engoby sa v minulosti uplatnili najmä v hrnčiarstve. Výrobky sa najprv predpálili pri teplote okolo 900 °C, potom sa engobovali a vypálili a napokon sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote okolo 1 000 – 1 060 °C. Najrozšírenejším spôsobom výzdoby keramiky v súčasnosti je úprava povrchu glazúrou, ktorá sa na črep nanáša vo forme glazovacej suspenzie polievaním, namáčaním, striekaním alebo maľbou štetcom. Glazúry vznikli v staroveku pravdepodobne ako náhodný produkt pri procese vypaľovania, známe boli sodné, lesklé olovnaté a ílové glazúry. Ich zloženie a výroba sa postupne zdokonaľovali a rozširovala sa aj farebná škála. Existuje veľké množstvo rozličných druhov glazúr, podľa spôsobu použitia pri určitom druhu keramiky sa rozoznávajú hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové glazúry. Základnú zložku keramických farieb na výzdobu keramiky tvoria oxidy kovov. Rozoznávajú sa podglazúrové farby (na maľovanie na predpálený, ešte neglazovaný črep; sú veľmi trvácne, používajú sa pri zdobení kameniny a porcelánu), farby na surovú glazúru (na maľovanie na nevypálenú glazúru, niekedy sa maľba poťahuje priehľadnou glazúrou; uplatňujú sa najmä v majolike), farby na vypálenú glazúru (aj naglazúrové alebo mufľové farby; najviac sa uplatňujú pri výzdobe porcelánu), naglazúrové emaily (na maľovanie na vypálenú glazúru, následne sa ešte raz vypaľujú), listrové farby (→ lister) a i.

Vypaľovanie keramických predmetov sa uskutočňuje v keramikárskych peciach. Predchádza mu pomalé a dostatočne dlhé sušenie, pri ktorom sa zmenšuje ich objem, pri nerovnomernom alebo pri prudkom sušení hrozí deformácia a popraskanie. Vyschnutý výrobok je ľahký, svetlej farby a veľmi krehký. Podstata vzniku novej kvality keramického výrobku spočíva vo vypaľovaní (aj výpal, pálenie) – premene materiálu prostredníctvom ohňa; vypaľovanie je zároveň preverením kvality celého pracovného postupu. Výrobok ním získa definitívny tvar, vzhľad (zmení sa farebnosť) a vlastnosti (odolný, tvrdý a pevný črep nerozpustný vo vode). Najstaršou metódou, ako spevniť výrobok z keramickej hliny, bolo vysušenie na slnku (nádoby sa nevypaľovali). Najstaršia keramika bola vypaľovaná v blízkosti ohňa a postupne sa objavili prvé primitívne keramikárske pece. Zvyčajne sa používa oxidačné vypaľovanie (pri dostatočnom prístupe vzduchu, resp. kyslíka do pece), výnimočnejšie redukčné vypaľovanie (pri nedostatku kyslíka), pri ktorom dochádza k redukcii oxidov kovov obsiahnutých v črepe, glazúrach a farbách (oxid železitý sa redukuje na oxid železnatý) a mení sa sfarbenie predmetu. V redukčnom prostredí sa vypaľuje zadymovaná keramika (čierny riad), porcelán a niektoré listrové a farebné glazúry. Niekedy sa obidva spôsoby kombinujú pri jednom výpale. Keramika sa spravidla vypaľuje minimálne dvakrát. Pri prvom vypaľovaní – prežahu, sa vyschnuté výrobky predpália na teplotu 900 až 1 000 °C (podľa druhu keramickej hmoty), čím sa spevnia a pripravia na zdobenie glazúrami alebo keramickými farbami. Pri prežahu sa výrobky naložia do pece tak, aby sa čo najúčelnejšie využil priestor vypaľovacej komory (v tejto fáze vypaľovania sa výrobky môžu navzájom dotýkať), a teplota v peci sa pomaly zvyšuje. Druhým vypaľovaním – ostrým alebo hladkým výpalom, ktorý je rýchlejší ako prežah, prechádzajú výrobky zdobené glazúrou, maľbou pod glazúrou, maľbou do surovej glazúry alebo maľbou keramickými farbami. Výrobky s glazúrou sa v peci nesmú dotýkať ani klásť blízko seba, aby sa počas vypaľovania nezlepili. Počas druhého vypaľovania sa glazúry menia na hustú kašovitú hmotu, ktorá na črepe počas tavenia vrie. Keďže vypaľovacie teploty glazúr sú rozličné a závisia od ich zloženia, keramikári zvyčajne pred glazovaním výrobkov robia skúšky glazúr (overujú si podobu glazúry na danom črepe po vypálení i teplotu, pri ktorej sa glazúra vypáli).

Dejiny — keramika, resp. predmety z pálenej hliny, patria k najstarším kultúrnym a umeleckým prejavom ľudstva, dejiny keramiky je možné považovať aj za proces zdokonaľovania technológie jej výroby a výzdoby.

Najstaršími známymi dokladmi keramiky sú drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny pochádzajúce z konca paleolitu, napr. z archeologickej lokality Dolní Věstonice v ČR, z ktorých najznámejšia je tzv. Věstonická venuša (asi 25 000 pred n. l.). Od obdobia neolitu (mladšej kamennej doby), keď sa hlina začala pravidelne a mnohostranne využívať, predstavuje keramika neodmysliteľnú súčasť hmotnej kultúry každej ľudskej civilizácie. Vznik hrnčiarstva (zač. 5. tisícročia pred n. l., resp. prelom 6. a 5. tisícročia pred n. l.) úzko súvisel s prechodom k usadlému spôsobu života, so vznikom poľnohospodárstva, s domestikáciou zvierat a s tým súvisiacou potrebou uchovávať potravinové prebytky. Prvé výrobky (nádoby a kultové sošky) sa robili ručne a vypaľovali sa na otvorenom ohni, ich výrobe sa až do konca staršej bronzovej doby venovali najmä ženy. Keramická tvorba obdobia praveku sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou, vzniklo množstvo štýlov a štýlových okruhov, okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým i s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. Od obdobia neolitu do historického obdobia patrí keramika k najčastejším archeologickým nálezom, je jedným z najspoľahlivejších a najčastejšie používaných prameňov pri štúdiu spoločenstiev neolitu, bronzovej a mladšej železnej doby, ako aj jedným z určujúcich znakov kultúr; určité tvary nádob a štýl ich výzdoby sú charakteristickými znakmi jednotlivých prehistorických kultúr (mnohé kultúry archeológovia označujú podľa typickej keramiky, ktorú ich príslušníci vytvárali) a boli typické len pre niektoré skupiny obyvateľstva (pravdepodobne kmene alebo väčšie kmeňové spoločenstvá), čím nálezy keramiky pomáhajú sledovať ich geografické rozšírenie. Poznanie produkcie keramiky a geografické rozšírenie jej výzdobných motívov sú dôležité pri rekonštruovaní pravekého (ale aj starovekého) sociálneho rozvrstvenia spoločnosti, obchodu a systémov výmeny, ako aj kultúrnych vzťahov medzi jednotlivými kultúrnymi skupinami, zároveň je dôležitým datovacím prostriedkom, podkladom pri určovaní veku archeologických objektov (→ chronológia). Výroba keramiky patrila v minulosti k najčastejším remeslám (→ džbánkarstvo, → hrnčiarstvo, → kachliarstvo). K objavu technológie výroby keramiky, t. j. zhotovovania hlinených predmetov dennej potreby ich vypaľovaním, čím získali lepšie úžitkové vlastnosti, došlo nezávisle od seba v rôznych regiónoch sveta, z hľadiska jej ďalšieho vývoja však boli významné aj vzájomné kontakty medzi jednotlivými kultúrami.

Na Ďalekom východe dosiahla vrchol technologického vývoja a vysokú estetickú úroveň keramika v Číne, kde sa bez prerušenia vyvíjala od obdobia neolitu (kultúra Jang-šao, 5. tisícročie pred n. l.). Bola tam vnímaná ako umenie ohňa, hrnčiari sa sústreďovali na dosiahnutie vysokých vypaľovacích teplôt (približne od 15. stor. pred n. l. sa vyrábala kamenina). Objav porcelánu (začiatok 7. stor.) patrí k najvýznamnejším výdobytkom čínskej civilizácie. Čínski hrnčiari postupne objavili veľké množstvo rôznych druhov glazúr a keramických farieb veľkej farebnej škály, ktorá nemá v iných kultúrach obdobu. Čínska keramika a porcelán, ktoré boli od 9. stor. významným vývozným obchodným artiklom, ovplyvnili vo veľkej miere keramiku v Japonsku, Kórei, islamskom svete, ale aj v Európe, a to najmä v 16. – 19. stor. (→ čínska keramika, → čínsky porcelán, → čínske výtvarné umenie a architektúra).

Originálna keramika vznikla aj v Japonsku (najstaršia pochádza z obdobia džómon, 8 000 – 300 pred n. l.; → japonská keramika, → japonský porcelán, → japonské výtvarné umenie) a v Kórei (→ kórejské výtvarné umenie; → kórejská keramika).

Na Blízkom východe keramika vznikla a rozšírila sa v období neolitu v oblasti Úrodného polmesiaca. Vyrábali sa najmä zdobené, ale aj nezdobené úžitkové predmety a drobná keramická plastika určená na náboženské rituály. K najstarším známym dokladom keramiky patria archeologické nálezy z Murejbetu (Tell Murejbet, aj Murajbat, archeologická lokalita pri meste Rakka v severnej Sýrii; okolo 8000 pred n. l., dnes zaplavená vodnou nádržou Asad) a keramika tzv. protochassunskej kultúry (napr. náleziská Umm Dabaghija a Tell es Sotto na území dnešného Iraku, 7. tisícročie pred n. l.) vypaľovaná pri nízkej teplote a s originálne vypracovaným dekorom. V 7. tisícročí pred n. l. začala v pohorí Zagros vznikať jednoduchá, geometrickými ornamentálnymi maľbami zdobená keramika zagroskej alebo džarmskej kultúry (nazvaná podľa lokality Kal’at Džarmo, kde sa našlo okolo 500 nevypálených hlinených ľudských i zvieracích plastík). Keramika chassunskej kultúry (asi 5750 – 5050 pred n. l.) s rytou i s maľovanou výzdobou bola modelovaná v rukách a vypaľovaná na teplotu okolo 1 000 °C. Vysokou kvalitou sa vyznačuje keramika sámarrskej kultúry (2. pol. 6. tisícročia pred n. l.), vo výzdobe ktorej sa prvýkrát uplatnili ľudské postavy a zvieratá, časté sú aj nálezy terakotových ženských plastík. Príslušníci tejto kultúry pravdepodobne prvýkrát použili v architektúre nepálené tehly. Keramika chaláfskej kultúry mala vysokú technologickú úroveň spracovania i maliarskej výzdoby. V tretej fáze obejdskej kultúry (→ Tell el-Obejd) sa okolo pol. 5. tisícročia pred n. l. začal používať primitívny hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v uruckom období (→ Uruk) a neskôr najmä v 3. tisícročí pred n. l. V uruckom období sa na písomné záznamy začali používať nevypaľované, neskôr aj vypaľované hlinené tabuľky. V historickom období mala široké uplatnenie keramika v Mezopotámii. Okrem veľkej škály úžitkových predmetov, ktoré neboli zväčša zdobené a primárna bola ich funkcia, sa používala najmä v architektúre v podobe pálených a nepálených tehál (→ mezopotámska architektúra, → mezopotámske výtvarné umenie) i v sochárstve. Glazúry sa rozšírili z Egypta v 2. tisícročí pred n. l., v úžitkovej keramike sa v širšej miere uplatnili až v období Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.). Od pol. 2. tisícročia pred n. l. sa rozšírili aj glazované reliéfne exteriérové a interiérové obklady významných stavieb (→ Kassiti; → babylonské výtvarné umenie a architektúra). Takéto uplatnenie keramiky v architektúre sa v oblasti Mezopotámie kontinuálne udržalo až do islamského obdobia, keď v 11. – 12. stor. nastala jeho nebývalá renesancia.

Najstaršie doklady výroby keramiky v starovekom Egypte pochádzajú z nálezísk neolitických kultúr na brehoch jazera Birkit Kárún (asi 5200 – 4500 pred n. l.; → Fajjúm) a v delte Nílu (→ Merimda Beni Saláma; asi 5000 – 4100 pred n. l.). Vyrábala sa veľká škála typov najmä úžitkovej keramiky vyznačujúcej sa elegantnými tvarmi a najčastejšie bez výzdoby alebo výnimočnejšie s jednoduchou maľovanou alebo rytou výzdobou, pričom remeselníci uplatnili celý rad vyspelých výrobných postupov (od modelovania rukou až po nožný hrnčiarsky kruh, ktorý sa rozšíril v 1. tisícročí pred n. l., vyvinuli aj niekoľko druhov pecí, v ktorých dosiahli vypaľovaciu teplotu nad 1 000 °C). Minimálne od Preddynastického obdobia (asi 4500 – 3100 pred n. l.) sa vyrábala tzv. egyptská fajansa (nepresný termín, pretože na rozdiel od keramiky je egyptská fajansa vyrobená zo spekaného kremenného prášku pokrytého glazúrou). Pravdepodobne ako vedľajší produkt pri jej výrobe vznikli glazúry (pre tzv. egyptsku fajansu sú charakteristické alkalické glazúry modrej, zelenej alebo tyrkysovej farby) a pravdepodobne okolo konca 2. tisícročia pred n. l. aj technológie výroby glazúry s oxidom cínu, ktoré sa následne rozvíjali v kultúrach Mezopotámie a Perzie (Irán); od Neskorého obdobia (664 – 332 pred n. l.) Egypťania používali aj olovené glazúry.

V oblasti Anatólie sa keramika rozvíjala približne od 6. tisícročia pred n. l. K najstarším dokladom patria terakotové plastiky sediacej bohyne z Çatal Hüyüku (okolo 5750 pred n. l.) a terakotové plastiky žien z Hacılaru (okolo 6000 – 5800 pred n. l.). Najstaršia úžitková keramika bola monochrómna alebo len s jednoduchou lineárnou geometrickou výzdobou či so zvieracími motívmi. Neskôr (okolo 5800 – okolo 3400 pred n. l.) sa vyrábala bohato maliarsky zdobená keramika, svojimi geometrickými vzormi evokujúca prútené koše alebo textílie (archeologická lokalita Can Hasan v južnom Turecku v blízkosti mesta Karaman; 1. pol. 5. tisícročia pred n. l.). V Hacılare vznikali aj terakotové plastiky stojacich i sediacich žien, ako aj antropomorfné a zoomorfné nádoby s obsidiánovými inkrustáciami (pol. 6. tisícročia pred n. l.). Výnimočná je keramika, ktorá vznikla v asýrskej obchodnej kolónii Kaneš (19. stor. pred n. l.; úžitková keramika elegantných tvarov s lešteným povrchom, rytóny v tvare zvierat s maľovanou výzdobou). Vysokú úroveň mala aj chetitská keramika (elegantné nádoby s červeným črepom a lešteným povrchom i zoomorfná plastika). Keramika, ktorú vyrábali Frýgovia, bola čiastočne ovplyvnená gréckymi vzormi; keramické reliéfy uplatnili aj ako dekor stavieb.

Mimoriadne vysokú úroveň dosiahla islamská keramika, ktorá patrí k charakteristickým a hlavným umeleckým prejavom islamského výtvarného umenia a vyznačuje sa veľkým množstvom regionálnych typov a štýlov. Vývinovo plynulo nadviazala na tradície keramiky na územiach dobytých islamom, na byzantskú, egyptskú i sásánovskú keramiku Väčšinu islamskej keramiky predstavovala jednoduchá úžitková nezdobená keramika rozličných tvarov, vrchol keramickej produkcie predstavovala bohato zdobená luxusná keramika určená pre najbohatšie vrstvy obyvateľstva, ktorá bola zároveň významným obchodným artiklom, s ktorou sa obchodovalo v celom islamskom svete i v Európe. V islamských krajinách sa keramika významným spôsobom uplatnila aj v architektúre, a to v podobe glazovaných obkladov používaných v monumentálnom meradle (→ islamská architektúra; → iránska architektúra). Významným spôsobom ju od obdobia jej vzniku až do 19. stor. ovplyvnili importy keramiky a porcelánu z Číny, ktoré sa islamskí hrnčiari snažili napodobňovať. V 9. – 10. stor. nastal veľký rozkvet technológií výroby keramiky, pričom výroba luxusnej keramiky bola vnímaná ako druh alchýmie. Prínosom bolo objavenie naglazúrovej listrovej maľby v 9. stor. v Iraku, ktorá sa v nasledujúcich stor. rozšírila do Egypta, Iránu i do severnej Afriky a odtiaľ neskôr aj do Európy. V 8. – 9. stor. bol vynájdeny fritový črep bielej farby (keramická surovina sa skladala z drveného kremeňa, bielej hliny a malého množstva drvenej glazúry), ktorý bol mimoriadne pevný a znamenal technologickú revolúciu vo výrobe luxusnej keramiky. Hrnčiari rozvinuli aj veľké množstvo výzdobných techník (napr. podglazúrová maľba, vtláčanie do foriem, engoby, rozličné druhy glazúr) a uplatnili širokú škálu motívov (geometrické, rastlinné a zvieracie, charakteristické boli epigrafické a časté aj figurálne motívy). K najvýznamnejším oblastiam výroby islamskej keramiky patril v abbásovskom období dnešný Irak (hlavné centrá Bagdad, Sámarrá’, Basra, Kúfa), Egypt v období Fátimovcov (Káhira), Sýria (Damask, Hamá), od 11. stor. Irán (hlavné centrá Níšápúr 9. – 10. stor., Kášán 11. – 14. stor., Rey, Tabríz, Mašhad, Isfahán, Kermán), ako aj západná časť Strednej Ázie (Samarkand), Španielsko (Valencia) a severná Afrika. Keramika Osmanskej ríše sa na začiatku 16. stor. oslobodila od napodobňovania čínskych vzorov, rozvíjali sa vyspelé technológie (fritový črep). Hlavným centrom výroby bolo mesto İznik, kde sa od konca 15. do konca 17. stor. vyrábala iznická keramika charakteristická originálnym výzdobným štýlom.

Keramika patrí k najstarším a najbežnejším prejavom výtvarného umenia od obdobia neolitu aj v Afrike. Niektoré archeologické nálezy vypaľovaných hlinených predmetov z 8. tisícročia pred n. l. z oblasti Sahary (resp. Sahelu) nasvedčujú, že pravdepodobne aj tam vznikla keramika nezávisle od centier v Úrodnom polmesiaci, napr. doklady úžitkovej keramiky pochádzajúce z archeologického náleziska Ounjougou na vyvýšenine Bandiagara v Mali (nálezisko je od 1989 zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť Krajiny Dogonov). Vo väčšej miere sa keramika rozšírila v 2. tisícročí pred n. l. Okrem úžitkovej keramiky vznikali od 1. tisícročia pred n. l. aj terakotové plastiky (napr. kultúra Nok z Nigérie; nálezy v Ghane a Mali), ktoré vytvárali ženy aj muži (výrobe a výzdobe úžitkovej keramiky sa tradične venovali ženy). Terakotové plastiky sa v niektorých regiónoch uplatnili ako výzdoba významnej architektúry. Vznikali aj antropomorfné a zoomorfné úžitkové i rituálne nádoby. Väčšina africkej keramiky bola až do 20. stor., keď sa tam rozšíril z Európy hrnčiarsky kruh, vytváraná rukou. Tradične sa vypaľovala v otvorených ohniskách (uzatvorené pece sa pri výrobe keramiky používali len výnimočne, keď bolo potrebné vytvoriť redukčnú atmosféru), pričom výrobky vysušené na slnku sa nahriali v ohni, navŕšili na seba a pokryli palivom. Africká keramika je charakteristická výnimočným dekorom, v ktorom hrnčiari uplatňovali celý rad techník (leštenie, engoby, rytie, odtláčanie rozličných dekoratívnych vzorov, polychrómovanie červenými, čiernymi alebo bielymi pigmentmi, inkrustácia a i.).

Na indickom subkontinente sa keramika rozšírila v období neolitu. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z územia Balúčistanu (okolo 3000 – okolo 2300 pred n. l.). Technológie výroby a tvary keramiky harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.) boli ovplyvnené súdobou mezopotámskou keramikou (napr. používanie hrnčiarskeho kruhu, používanie pálených tehál na stavbách). Až do obdobia stredoveku hrnčiari vyrábali najmä úžitkovú keramiku. V 12. stor. sa začalo prostredníctvom islamských hrnčiarov používať pri výrobe luxusnej keramiky glazovanie. Od 13. stor. sa pod islamským vplyvom uplatnila keramika ako dekor architektúry (vrchol dosiahla v období vlády Veľkých Mogulov).

Originálnu keramiku vytvárali aj predkolumbovské indiánske kultúry Južnej, Strednej a Severnej Ameriky. Najstaršie doklady keramiky pochádzajú z archeologických nálezov z oblasti dolného povodia Amazonky (7. – 4. tisícročie pred n. l.) a z pobrežia Kolumbie (5. – 4. tisícročie pred n. l.). Keramika zohrávala v bežnom i v náboženskom živote mnohých indiánskych kultúr významnú úlohu (→ Juhoamerickí Indiáni, → Mezoamerickí Indiáni, → Severoamerickí Indiáni). Pred príchodom Európanov nepoznali pôvodní obyvatelia Ameriky hrnčiarsky kruh (keramiku vytvárali ručne modelovaním z plátov alebo z valčekov hliny) ani pravé glazúry. K hlavným výzdobným technikám patrilo rytie, leštenie, plastické modelovanie a polychrómia. Veľkú väčšinu produktov predstavovala hrnčina (úžitková keramika). Predkolumbovská keramika sa vyznačovala sofistikovanou polychrómnou výzdobou (zložité geometrické ornamenty), charakteristické boli antropomorfné a zoomorfné rituálne nádoby i keramické skulptúry.

Pravdepodobne najstarším dokladom výroby keramiky v Európe sú keramické nádoby, drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny z konca paleolitu nájdené napr. v Dolných Věstoniciach v ČR (najznámejšia je Věstonická venuša, asi 25 000 pred n. l.). V oblasti severne od Álp sa však keramika rozšírila až v neolite (od 6. tisícročia pred n. l.), a to najmä vďaka obchodným kontaktom s krajinami severne od Stredozemného mora a prostredníctvom nich s krajinami Blízkeho východu. K najstarším druhom patria lineárna keramika (6./5. tisícročie pred n. l.), ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a niekedy i maľbou, mala pomerne tenký črep (ručne sa vyrábalo množstvo typov) a bola rozšírená v strednej Európe (aj na Slovensku), ako aj šnúrová keramika (nazvaná podľa charakteristickej výzdoby – odtlačkov skrútenej šnúry; → kultúra so šnúrovou keramikou) rozšírená v severnej Európe a od Holandska po stredný Dneper a Volgu (1. pol. 3. tisícročia pred n. l.). V oblasti juhovýchodnej Európy to boli predovšetkým maľovaná keramika kultúry Sesklo (podľa lokality Sesklo v Tesálii v severnom Grécku) s bielou výzdobou na červenom podklade alebo s červeným ornamentom na bielom podklade (asi 5300 – 4400 pred n. l.), bohato maľovaná (tmavšie farby na svetlom podklade) alebo vruborezom zdobená (špirály, meandre, šachovnice) keramika kultúry Dimini (podľa lokality Dimini v Tesálii; 4. tisícročie pred n. l.) nasledujúcej po kultúre Sesklo a keramika kultúrneho komplexu Cucuteni-Trypil (Cucuteni-Tripolje; asi 4500 – 3000 pred n. l. rozšírený od stredného Sedmohradska po Dneper a od Zakarpatskej Ukrajiny po severovýchodné Valašsko) s bielymi, červenými a čiernymi špirálami alebo vlnami maľovaná po vypálení (v mladšom období pred vypálením).

V oblasti starovekých egejských kultúr (pevninské Grécko a priľahlé oblasti Stredozemného mora; 1. pol. 3. tisícročia pred n. l. – 1100 pred n. l.) sa rozvíjalo predovšetkým vázové maliarstvo (→ grécke vázy). Pravdepodobne v minojskom období (→ minojská kultúra; 2600 pred n. l. – 1380 pred n. l.) sa v Európe objavila nová technika výzdoby keramiky, tzv. barbotino (známa však už zo staroegyptskej, ale aj z kórejskej keramiky), pri ktorej sa na povrch hotového výrobku pred vypálením nalepovali kúsky hliny, čím vznikla špecifická výzdoba alebo rôzne zdrsnený povrch. Za jeden z vrcholných prejavov minojského výtvarného umenia sa považuje kamarská keramika s originálnou polychrómnou výzdobou, ktorú produkovali dielne na Kréte (asi 2000 pred n. l. – 1580 pred n. l.). V nadväznosti na minojskú keramiku sa rozvíjala mykénska keramika (→ mykénska kultúra). Vysokú úroveň dosiahla keramika v antickom Grécku. Vyrábala sa najmä úžitková keramika (nádoby určené na skladovanie a prepravu tovarov, napr. amfory alebo pitosy obrovských rozmerov), ktorá bola zároveň aj významným obchodným artiklom. Výnimočná bola jej sofistikovaná realistciká maliarska figurálna výzdoba (→ čiernofigúrová keramika, → červenofigúrová keramika) ovplyvnená súdobým sochárstvom i maliarstvom. Keramika sa uplatnila aj ako sochársky materiál vo výzdobe architektúry (→ grécka architektúra, → grécke výtvarné umenie). V období helenizmu boli obľúbené drobné polychrómované terakotové plastiky nazývané tanagry i luxusné úžitkové nádoby zdobené nízkym reliéfom.

Grécka antická keramika výrazne ovplyvnila etruskú keramiku. Špecializované hrnčiarske dielne Etruskov vznikali od 8. stor. pred n. l., špecifickým etruským prejavom bola keramika bucchero vyrábaná v 7. – 5. stor. pred n. l. Etruskovia využívali polychrómovanú terakotu aj ako sochársky materiál. Terakotové plastiky a dekoratívne prvky sa uplatnili aj ako výzdoba sakrálnej architektúry. Výnimočné boli najmä etruské figurálne zdobené urny a úžitková keramika s figurálnou maliarskou výzdobou (→ etruské výtvarné umenie a architektúra).

V Rímskej ríši vynikla od konca 1. stor. pred n. l. predovšetkým výroba luxusnej terry sigillaty (červená matná keramika bez glazúry; hlinená imitácia vzácnejších kovových nádob), ktorá nadviazala na helenistickú reliéfnu keramiku a vyrábala sa v mnohých dielňach v celom rade štandardizovaných tvarov. Zhotovovali sa aj drobné terakotové figúrky, ktoré slúžili ako votívne dary v chrámoch, rozšírené boli aj terakotové lampy (kahance na olej) s reliéfnym dekorom. Keramika sa vo veľkej miere uplatnila ako stavebný materiál, okrem tehál sa z nej vyrábalo množstvo druhov strešnej krytiny, vodovodné a kanalizačné potrubia, obkladové dlaždice a i.

Tradícia a technológia rímskej keramiky sa ďalej rozvíjali v byzantskej keramike (do 7. stor.). V 7. – 9. stor. nastal v Byzantskej ríši výrazný úpadok výroby keramiky, čo súviselo aj so zánikom starších centier výroby a so vznikom nových v Malej Ázii a na Balkáne. Zhotovovala sa najmä neglazovaná úžitková a stavebná keramika. Formy byzantskej keramiky často kopírovali kovové úžitkové a dekoratívne diela. V 10. stor. sa pravdepodobne pod vplyvom vyspelej islamskej keramiky začala pri nej používať polychrómna glazovaná výzdoba, ktorá sa okrem úžitkových predmetov uplatnila aj na keramických dlaždiciach zdobených figurálnymi motívmi. K najvýznamnejším centrám výroby byzantskej keramiky patrili dielne na Kryme (Chersonésos, Tmutarakaň), v Albánsku (Dyrrhachion, dnes Drač, albánsky Durrës), v pevninskom Grécku (Korint, Solún, Mistra), na Kréte, na Balkáne (Preslav, dnes Veliki Preslav v Bulharsku; Nerezi v Macedónsku) a na južnom pobreží Malej Ázie.

V stredoveku patrila keramika v Európe k tzv. čiernym remeslám. Hrnčiari a výrobcovia tehál zväčša sídlili za mestskými hradbami, na predmestiach miest alebo v osadách, ktoré vznikali v blízkosti zdrojov suroviny (hliny a dreva). Združovali sa do cechov a od 13. – 14. stor. sa rozvíjali aj špecializované odvetvia (napr. kachliarstvo). Okrem úžitkového riadu sa v neskorom stredoveku rozšírila aj výroba luxusnej keramiky. Znalosť výroby glazovanej keramiky (fajansa, majolika) priniesli zo severnej Afriky do Španielska v 13. stor. Mauri (tzv. hispánsko-maurská majolika s listrovou glazúrou, 14. – 15. stor.). Významnými centrami výroby glazovaných kachlíc (→ azulejos) v Španielsku boli oblasti Granada, Sevilla, Valencia (mesto Manises) a Malaga, vynikli aj dielne na Baleárach, najmä na Malorke, odkiaľ sa od konca 14. stor. vyvážala keramika do Talianska a južného Francúzska. Glazovaná úžitková keramika (majolika) sa v Taliansku začala vyrábať v 13. stor., v 14. stor. bola silno ovplyvnená keramikou dovážanou z Baleár.

Majolika bola jedným z charakteristických reprezentatívnych prejavov hmotnej kultúry talianskej renesancie. V 2. pol. 14. stor. vynikli dielne vo Faenze, od konca 15. – 16. stor. aj dielne v Castel Durante (dnes Urbania; → bianco sopra bianco), Urbine, Siene, Gubbiu, Padove, Benátkach, Derute (v blízkosti Perugie), Pescare a i., ktoré vyrábali bohato maliarsky zdobenú luxusnú fajansu. Za jej vrchol sa považujú diela s figurálnymi maľbami nazývané istoriato (1510 – 60. roky 16. stor.). Talianska renesančná majolika sa stala veľmi úspešným obchodným artiklom (expandovala do krajín severne od Álp, do Stredomoria, objavovala sa aj na trhoch v Španielsku a Afrike). V oblastiach Talianska chudobných na mramor (napr. Piemont, Lombardia) sa od 14. stor. uplatňovali v architektúre terakotové plastiky a dekorácie. V období renesancie, od začiatku 15. stor., sa keramika uplatňovala aj v sochárstve (priekopníkom využitia keramiky v sochárstve bol Donatello). V 40. rokoch 15. stor. začal Luca della Robbia zhotovovať plastiky (mariánske reliéfy, oltáre, tabernákulá, vlysy, dekoratívne prvky) polychrómované cíničito-olovenými farebnými glazúrami. Rodinná dielňa, ktorú založil (existovala až do pol. 16. stor.), mala monopol na výrobu keramických plastík až do konca 15. stor. Keramické glazované plastiky vytváral aj sochár Benedetto Buglioni (*1459/60, †1521) a jeho dielňa vo Florencii. K významným sochárom, ktorí vytvárali terakotové polychrómované sochy, patrili aj Niccolo dell’Arca (*okolo 1435, †1494) a Guido Mazzoni (*okolo 1445, †1518). V 16. stor. sa v Taliansku objavili pokusy vyrobiť aj prvý porcelán (tzv. mediciovský porcelán vyrábaný okolo 1575 – okolo 1587 vo Florencii).

V Nemecku, najmä v oblasti Porýnia, sa v priebehu 15. – 16. stor. vyrábala jemná, obzvlášť tvrdá kamenina (úžitkové predmety zdobené reliéfnymi nálepmi) v dielňach v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina), Raerene (neďaleko Aachenu; dnes v Belgicku), v oblasti Westerwaldu, v Kolíne nad Rýnom, vo Frechene, v Siegburgu (neďaleko Bonnu), Norimbergu, Augsburgu a i.

Vo Francúzsku v 16. stor. vynikol B. Palissy, ktorého diela boli ovplyvnené súdobým záujmom o prírodné vedy. Fontainebleauská škola ovplyvnila produkciu tzv. saintporchairskej fajansy zdobenej bohatými plastickými figurálnymi motívmi.

V 16. stor. sa v Nizozemsku usadili talianski hrnčiari z Castel Durante, ktorí tam založili viaceré dielne na výrobu fajansy (v Antverpách, Haarleme, Middelburgu, Amsterdame, Delfte). Keramikári sa v nich snažili napodobniť čínsky porcelán z obdobia dynastie Ming. V 17. stor. patril k najvýznamnejším centrám výroby keramiky v Európe Delft, mimoriadne populárna delftská fajansa bola významným obchodným artiklom a bola napodobňovaná na viacerých miestach (Hanau, Frankfurt nad Mohanom; Bolsward, Hoorn, Leiden, Utrecht a i.).

V 18. stor. sa v Európe rozšírila výroba porcelánu, v priebehu 18. – 19. stor. vznikli desiatky manufaktúr, ktoré produkovali bohato zdobené luxusné úžitkové predmety i drobnú figurálnu plastiku. Ich výrobky boli ovplyvnené čínskym porcelánom, súdobým barokovým a rokokovým umením, klasicizmom i historizmom. Najvýznamnejšie manufaktúry na porcelán boli v Nemecku v Meissene, Nymphenburgu, Berlíne, Höchste, vo Frankenthale, v Gothe, Ludwigsburgu a vo Volkstedte, vo Francúzsku v Sèvres, Rouene, Saint-Coulde, Chantilly, vo Vincennes a v Limoges, v Rakúsku vo Viedni, v Anglicku v Chelsea, Derby, Bowe, vo Worcestri a v Longton Halle, v Dánsku v Kodani a Loosdrechte, v Taliansku v Capodimonte pri Neapole, v Doccii a Nove, v Španielsku v Madride, v Rusku v Moskve a Petrohrade, v Čechách v Hornom Slavkove, Karlových Varoch, Březovej a Klášterci nad Ohří, v Maďarsku v Herende. Porcelán sa uplatnil aj vo výzdobe interiérov palácov i prepychového nábytku. V 2. pol. 18. – 19. stor. vynikla wedgwoodská kamenina a porcelán (→ wedgwood), ktorej dekor i tvary boli inšpirované antikou a klasicizmom.

Počas 19. a na zač. 20. stor. vznikli v Európe stovky tovární vyrábajúcich úžitkovú i dekoratívnu keramiku. V 2. pol. 19. stor. bol jej dizajn ovplyvnený historizmom (napr. A. W. N. Pugin navrhoval neogotické úžitkové a dekoratívne predmety pre anglickú manufaktúru Minton). V 2. pol. 19. stor. podnietilo rozmach keramiky hnutie Arts and Crafts Movement. Vynikol keramikár a dizajnér William Frend de Morgan (*1839, †1917), ktorý okrem nádob navrhoval originálne keramické obklady zdobené rastlinnými ornamentmi.

Koncom 19. – zač. 20. stor. v období secesie nastal rozvoj keramiky a keramické glazované obklady sa uplatnili aj ako dekor na fasádach stavieb (A. Gaudí, O. Wagner, Ö. Lechner). Najmä vo Francúzsku vo viacerých keramikárskych manufaktúrach mnohí keramikári intenzívne experimentovali s tvarmi i s glazúrami a ich diela boli ovplyvnené japonskou keramikou. Francúzska secesná keramika (luxusné úžitkové predmety i plastika) patrí k vrcholným prejavom svetovej keramiky K jej najvýznamnejším autorom patrili Joseph Théodore Deck (*1823, †1891), Edmond Lachenal (*1855, †1948), sochár a keramikár Jean Joseph Carriès (*1855, †1894), Ernest Chaplet (*1835, †1909), Auguste Delaherche (*1857, †1940) a i. V 1. pol. 20. stor. vynikla keramika Wiener Werkstätte (J. Hoffmann). Vo výzdobe a tvaroch porcelánu v Rusku sa po 1917 uplatnili štýly súdobého umenia (konštruktivizmus, futurizmus), v tamojších porcelánkach vznikla štýlovo originálna skupina nazývaná revolučný porcelán (alebo revolúčná keramika; na jej návrhoch sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci a architekti). Originálny bol aj dizajn českej kubistickej keramiky, v ktorej návrhoch vynikli členovia (napr. P. Janák) združenia Artěl (založené 1908).

V 1. pol. 20. stor. nastali v oblasti keramiky výrazné zmeny, v 2. pol. 20. stor. ju začali nahrádzať nové materiály, vo veľkej miere sa rozšírila priemyselná výroba, ktorá fakticky zlikvidovala individuálnu výrobu. Na navrhovanie prototypov pre priemyselnú výrobu sa sústredili aj dizajnéri v Bauhause. K významným keramikárom patrili Theodor Bogler (*1897, †1968) a Otto Lindig (*1881, †1966), ktorých diela sa vyznačujú elegantnou jednoduchosťou a dôrazom na materiál. V 50. – 60. rokoch 20. stor. sa keramika postupne vyprofilovala na jednu z disciplín výtvarného umenia (ateliérová keramika, keramické sochárstvo) charakteristickú originálnymi a individuálnymi prístupmi autorov. V 1. pol. 20. stor. sa o jej obnovu zaslúžili viacerí výtvarníci – hrnčiari a sochári, ktorí sa podieľali na vzniku tzv. ateliérovej keramiky v Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patril B. Leach, William Staite Murray (*1881, †1962), Michael Cardew (*1901, †1983), Dora Billingtonová (Billington, *1890, †1968) a Lucie Rieová (Rie, *1902, †1995). Ateliérová keramika, ktorá spája tradičné technológie a postupy s individuálnym umeleckým prístupom, sa v 20. stor. rozšírila do celého sveta. Množstvo ateliérovej keramiky vytvoril P. Picasso, ktorý spolupracoval s hrnčiarmi v hrnčiarskych strediskách na juhu Francúzska (Vallauris).

V keramickom sochárstve vynikol americký sochár Peter Voulkos (*1924, †2002), ktorého diela boli ovplyvnené abstraktným expresionizmom. Keramickému sochárstvu sa venoval aj J. Miró, maľbe na keramiku M. Chagall a G. Braque. V súčasnosti sa umeleckej keramike i dizajnu venuje množstvo autorov. Súčasnú umeleckú keramiku podporuje prestížna Medzinárodná akadémia keramiky (Académie internationale de la céramique, AIC) založená 1952 so sídlom v Ženeve, ktorá okrem iného usporadúva výstavy a sympóziá (1962 sa konala medzinárodná výstava keramiky v Prahe a 1994 generálne zhromaždenie AIC, ktorého účastníci navštívili aj slovenského keramikára I. Vaneka v Bratislave).

Na území Slovenska sa pravidelne a mnohostranne začala hlina využívať v mladšej kamennej dobe (neolite), praveké hrnčiarstvo sa začalo rozvíjať na začiatku 5. tisícročia pred n. l. (resp. na prelome 6. a 5. tisícročia pred n. l.) a v celom praveku patrilo k najrozšírenejším výrobným činnostiam. Keramika bola od najstarších čias aj významným obchodným artiklom, čoho dokladom je množstvo importov keramiky nájdených na našom území. Okrem úžitkových zdobených i nezdobených nádob s hrubým aj s tenkým črepom existovala aj tvorba antropomorfnej i zoomorfnej plastiky (naturalistickej i schematizovanej), ktorá súvisela s náboženskými kultmi. Od najstarších čias sa ako najčastejšie techniky výzdoby uplatňovali rytie, zdobenie vpichmi, maľba a plastická výzdoba. K najstarším dokladom patrí lineárna keramika, ktorá bola zdobená rytým ornamentom, vpichmi a maľbou, mala pomerne tenký črep a ručne sa vyrábala v množstve typov. Jej vývoj vyústil v 2. pol. 5. tisícročia pred n. l. na území juhozápadného Slovenska do keramiky želiezovskej kultúry so zložitou výzdobou. K unikátnym hrnčiarskym výrobkom patrí keramika ľudu bukovohorskej kultúry, ktorá má tenký črep (niekedy hrubý len 2 – 3 mm) a charakteristickú výzdobu pozostávajúcu z jemných rytých pásov inkrustovaných farebnými hlinkami (červená, biela, žltá). Množstvo typov keramických výrobkov rozšírili hrnčiari lengyelskej kultúry, ktorá je výnimočná najmä maľovanou výzdobou a modelovanými plastickými časťami. V bronzovej dobe sa výroba keramiky zefektívnila, obohatila sa o nové technologické postupy i ornamentálne vzory a nastalo rozdelenie výroby pre privilegované vrstvy a pre pospolitý ľud. Jej výrobou sa zaoberali špecializovaní remeselníci, ktorí najneskôr od pol. 2. tisícročia pred n. l. vyrábali osobitú keramiku určenú na pohrebné účely. Vynikla keramika maďarovskej kultúry (tmavá, zvyčajne čierna keramika s lešteným povrchom), otomanskej kultúry (originálna ornamentika, obľúbené boli prenosné keramické piecky nazývané pyrauny), lužickej kultúry (najmä výroba urien), pilinskej kultúry a i. V staršej železnej dobe (halštatská kultúra) bola významná najmä keramika kalenderberskej kultúry (rituálna keramika s maľovanou výzdobou objavená v kniežacích mohylových hroboch).

Hrnčiarsky kruh, ktorý výrobu keramiky ovplyvnil zásadným spôsobom (napr. zmena tektoniky niektorých nádob, zlepšenie ich vlastností), sa začal používať približne od 4. stor. pred n. l. a na našom území ho rozšírili Kelti. Archeologicky sú doložené keltské hrnčiarske dielne v Bratislave, Prešove, na Zemplíne a i. Hrnčiarstvo Keltov bolo založené na zvládnutí práce na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu a na zdokonalení hrnčiarskej pece (až do obdobia Veľkomoravskej ríše sa však vyrábala aj keramika modelovaná ručne). Kelti vypaľovali keramiku pri pomerne vysokých teplotách v technologicky vyspelých peciach zaklenutých kupolou (keramika nebola v priamom styku s ohňom). Vyrábali množstvo druhov tenkostennej keramiky v bohatej škále tvarov; z výzdobných techník sa uplatnili leštenie, vhladzovanie, plastické nálepy líšt a vkolkovanie (vtláčanie ornamentov reliéfnymi pečatidlami), od 2. – 1. stor. pred n. l. aj maľba.

Od začiatku n. l. sa na územie Slovenska dostávali importy vyspelej rímskej keramiky (od 1. tretiny 1. stor. sa dovážala luxusná terra sigillata z oblasti Arezza, neskôr z Galie a Porýnia; z Panónie sa dovážala technologicky dokonalá úžitková keramika). S Rimanmi sa spája aj použitie prvých pálených tehál v architektúre na území Slovenska (napr. v Gerulate, rímske tehly sú nachádzané aj v barbarskom prostredí).

Kvádi vyrábali keramiku na kruhu (elegantné misy a urny). V období sťahovania národov sa prestal používať hrnčiarsky kruh, bola rozšírená keramika s vlešťovanou (vhladzovanou) výzdobou, tvary nádob vychádzali z foriem keramiky rímskej doby.

Od 2. pol. 5. – 7. stor. vznikala keramika pražského typu (→ pražský typ keramiky), ktorú vyrábali Slovania. Bola zhotovovaná ručne, mala jednoduchú výzdobu a tvary. V 7. – 8. stor. sa začala rozširovať keramika zhotovovaná na hrnčiarskom kruhu a vyrábala sa v špecializovaných dielňach (napr. pri hradisku Lupka, dnes archeologická lokalita Nitra-Lupka). Charakteristickým typom slovanskej keramiky bol hrniec s baňatým telom s plastickou značkou na dne a s vlnovkovou výzdobou na tele vytvorenou hrebeňovým rydlom, ktorý bol vyrábaný na hrnčiarskom kruhu. Existovala aj výroba archaicky pôsobiacej, ručne tvarovanej keramiky.

V 7. – 8. stor. sa na južnom Slovensku rozšírila aj keramika ovplyvnená Avarmi (keramika s črepom žltej alebo sivej farby vyrobená z jemne plavenej hliny).

Keramika obdobia stredoveku je priamym pokračovaním vývoja staršieho hrnčiarstva s prevládajúcimi prvkami tzv. mladohradiskovej (slovanskej) keramiky. V tomto období bola najrozšírenejšia výroba úžitkovej keramiky (hrnčina), vyrábala sa však aj technická keramika (vodovodné potrubia, pálené tehly, taviace tégliky, súpravy na destilovanie liehu a i.) a kachlice. Okrem časti produkcie, ktorá patrila k luxusnému tovaru (napr. stolový riad a kachľové pece, ktoré boli ovplyvnené gotickým umením), bola keramika bežným spotrebným tovarom dostupným širokým vrstvám obyvateľstva. V tomto období sa definitívne stal základným výrobným nástrojom hrnčiarsky kruh (rýchlorotujúci, tzv. nožný hrnčiarsky kruh, ktorý hrnčiar poháňal nohami). Na prelome 12. a 13. stor. nastali postupné zmeny v technológii výroby i v morfológii keramiky (nové typy a tvary nádob), na ktoré vplývala aj kolonizačná migrácia remeselníkov a importy zo západnej Európy. Z technických inovácií bolo najvýznamnejšie zdokonalenie hrnčiarskej pece (rozdelenie pece na dva priestory, na ohnisko a komoru, čím sa umožnilo regulovať prístup vzduchu do komory). Už v 2. pol. 15. stor. hrnčiari vypaľovali keamiku v peciach pri teplote, pri ktorej sa črep výrobkov stal nepriepustným. Hrnčiari ovládali vytvorenie oxidačnej atmosféry v peci umožnením prístupu čerstvého vzduchu do vypaľovacieho priestoru, čím získali hnedé alebo hnedočervené sfarbenie črepu, ako aj vytvorenie redukčnej atmosféry zamedzením prístupu vzduchu, čím dosahovali sivú až čiernu farbu črepu (→ čierny riad). Okrem tradičných typov sa rozšírili hrncovité nádoby, naberačky, cedidlá, misy, panvice na nôžkach, džbány, krčahy, poháre ap. V bohatých domácnostiach sa pri stolovaní používali aj keramické akvamanily, od 15. stor. glazované. Na vytvorenie dekoru keramiky slúžil celý rad jednoduchých výzdobných techník (rytie, maľba hlinkami, zdobenie pečaťami a razidlami). V 2. pol. 14. stor. sa keramika začala glazovať. Glazúry zelenej, hnedej alebo žltej farby sa uplatnili najmä v kachliarstve a vo väčšej miere sa rozšírili najmä od 16. stor., keď sa objavili aj prvé pokusy o polychrómne glazovanie kachlíc. Od 13. stor. sa uplatňovalo aj značkovanie nádob, ktoré bolo ochrannou známkou kvality. K najvýznamnejším centrám výroby keramiky patrila Bratislava a jej okolie, kde sa vyrábala keramika s charakteristickým tmavosivým črepom (napr. tzv. bratislavské poháre zo 14. stor.). Obchod s keramikou dokladajú importy, a to najmä drobná figurálna náboženská plastika vyrábaná vtláčaním do foriem, kameninové nádoby (najmä polokameninové loštické poháre zo severnej Moravy a výnimočne aj kamenina z dielní v Porýní) i kachlice z dielní v južnom Nemecku a z kráľovskej dielne v Budíne. V 2. pol. 70. – 80. rokoch 15. stor. sa na Slovensko ako luxusný import dostali aj prvé fajansové výrobky z Talianska určené pre kráľovský dvor. Fajansové výrobky sa na územie Slovenska dostávali aj z dielní v Podunajsku. Talianska renesančná fajansa sa stala predmetom zberateľstva šľachty. R. 1475 vznikol v Bardejove prvý hrnčiarsky cech, v 16. stor. boli založené hrnčiarske cechy v Šamoríne, Spišskom Podhradí, Prešove, Kežmarku, Košiciach, Trnave, Bratislave a i. Až do pol. 20. stor. sa vo všetkých hrnčiarskych strediskách vyrábal aj čierny riad, k najvýznamnejším strediskám jeho výroby patrili Brehov, Pozdišovce, Šaštín, Šivetice, Tvrdomestice, Veľké Leváre a Komárno, kde mali tzv. čierni hrnčiari od 1718 vlastný cech.

Príchodom habánov na západné Slovensko sa v poslednom desaťročí 16. stor. rozšírila výroba fajansy (→ habánska fajansa). Habáni priniesli viacero významných technologických inovácií, ku ktorým patrilo vypaľovanie keramiky v mufľových peciach (mufliach) a rozšírenie farebnej škály glazúr. Z habánskej fajansy vyšla tradícia západoslovenského džbankárstva, ktoré sa rozvíjalo v 18. – zač. 20. stor. najmä v dielňach v okolí Bratislavy a Trnavy. Vysokú úroveň keramiky predstavovala produkcia manufaktúry v Holíči, ktorá bola založená pred 1743 (→ holíčska fajansa) a ovplyvnila aj tvorbu v džbankárských strediskách na západnom Slovensku.

V 18. – zač. 20. stor. sa rozvíjalo množstvo hrnčiarskych stredísk, ktoré vznikali najmä pri miestach výskytu kvalitnej hliny. Výzdoba i tvary zväčša úžitkovej keramiky, ktorú produkovali, vykazujú regionálne špecifiká a rozdiely. Od konca 18. stor. sa na západnom Slovensku rozvíjala bohato zdobená slovenská ľudová fajansa, ktorá patrí k najvýznamnejším prejavom ľudového umenia. K jej najvýznamnejším strediskám patrili dielne v Stupave, Boleráze, Modre a Malackách. K významným centrám ľudovej keramiky patril aj Pukanec (samostatný cech tam vznikol 1782), kde bola rozšírená aj figurálna tvorba. V 19. stor. vynikli aj hrnčiarske strediská v Brehoch (okr. Žarnovica), Ľubietovej, Beluji, Trstenej, Hybiach, Haliči, Šiveticiach, Prihradzanoch, Licinciach, Meliate, Držkovciach, Hrnčiarskych Zalužanoch, Pozdišovciach, Snine, Sabinove, Bardejove a i.

V 1. pol. 19. stor. bola obľúbená kamenina, 1790 – 1825 boli založené manufaktúry na jej výrobu v Kežmarku, Prešove, Kremnici, Muráni, Banskej Bystrici, Rožňave, Spišskej Novej Vsi a Košiciach.

Manufaktúrna výroba a rozšírenie smaltovaného riadu v 2. pol. 19. stor. spôsobili zánik väčšiny tradičných keramických dielní a úpadok produkcie ľudovej fajansy i hrnčiarstva. Niektoré z tradičných dielní sa koncom 19. stor. preorientovali na tvorbu predmetov pre zberateľov ľudového umenia (napr. putzovsko-kostkovská dielňa v Stupave; → stupavská keramika). Na konci 19. a v 1. tretine 20. stor. mala významné postavenie keramická dielňa v Modre, kde bolo 1883 založené Keramické priemyselné učilište s dielňou (→ modranská keramika). Na tradície západoslovenskej ľudovej fajansy nadviazala figurálna tvorba F. Kostku. Kľúčovú úlohu pri teoretickom a praktickom poznávaní habánskej a tradičnej ľudovej keramiky zohral H. Landsfeld, ktorý pôsobil ako maliar keramiky v Modre a zhromaždil aj významnú zbierku keramiky. R. 1945 bolo založené Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktoré od konca 40. rokov 20. stor. do súčasnosti významným spôsobom podporuje a usmerňuje výrobu tradičnej ľudovej keramiky. Tvorbe figurálnej keramickej plastiky v duchu ľudového umenia sa venovalo viacero autorov. K najvýznamnejším patrili I. Bizmayer, Imrich Kóňa (*1917, †1981), Michal Škarčák (*1911, †1985) a J. Franko, ktorí pôsobili v Modre. V období secesie (koniec 19. – zač. 20. stor.) sa keramika uplatnila aj ako architektonický dekor na obytných i na verejných stavbách (najmä v Bratislave a Košiciach pod vplyvom uhorskej secesie).

V 20. stor. nastal na Slovensku nebývalý rozvoj keramiky, ktorý v jej dejinách nemá obdobu. Umelecká keramika sa postupne stala samostatnou umeleckou disciplínou, čím sa úplne vyčlenila zo sféry tradičných umeleckých remesiel. Rozkvet umeleckej keramiky nastal najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa rozvíjalo najmä keramické sochárstvo vysokej umeleckej úrovne. Keramikou sa v 1. pol. 20. stor. zaoberali aj viacerí výtvarníci, ktorí svoje návrhy realizovali v keramickej dielni v Modre (H. Johnová, J. Horová-Kováčiková, L. Majerský, J. Ilečko, F. Štefunko, J. Alexy a i.). Vplyv na vývin a moderné poňatie keramiky malo založenie Školy umeleckých remesiel (ŠUR), kde 1931 vzniklo keramické oddelenie vedené J. Horovou-Kováčikovou, v ktorej študenti okrem navrhovania a tvorby úžitkových keramických predmetov analyzovali princípy tradičnej keramiky a vytvárali aj keramickú plastiku. Absolventka ŠUR D. Rosůlková-Kubíková je zakladajúcou osobnosťou modernej slovenskej keramiky, pričom sa významnou mierou zaslúžila o zrovnoprávnenie keramiky s ostatnými druhmi profesionálneho umenia. V 1. pol. 20. stor. vytváral originálne keramické sochy aj A. Fleischmann. J. Horová-Kováčiková a D. Rosůlková-Kubíková sa popri tvorbe úžitkovej keramiky s moderným dizajnom venovali aj keramickému sochárstvu. Art-déco ovplyvnilo úžitkovú tvorbu Jolany Kirczovej (*1909, †1936) pôsobiacej v Košiciach. R. 1942 – 45 sa keramika vyučovala na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, kde pôsobil R. Hornák, ktorý vytvoril aj viacero keramických sôch. V 50. rokoch 20. stor. sa väčšina keramikárov sústreďovala na tvorbu úžitkových predmetov (dizajn predmetov určených na priemyselnú výrobu, ktoré sa realizovali len vo výnimočných prípadoch) a dekoratívnej záhradnej plastiky určenej do exteriéru; prejavili sa tradicionalistické prvky súvisiace s dobovým vkusom. K najvýznamnejším predstaviteľom patrili sochár M. Balgavý st. (*1925, †1999), D. Rosůlková-Kubíková, Zuzana Zemanová (*1910, †1969), Jitka Petrikovičová (*1926, †2012) a Eva Trachtová (*1932, †2013).

V 60. rokoch 20. stor. sa aj v keramike začali výraznejšie presadzovať moderné tendencie živo reagujúce na vývin keramiky vo svete, a to najmä zásluhou absolventov Ateliéru keramiky a porcelánu na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe, ktorú viedol český keramikár O. Eckert. K najvýznamnejším patrili I. Vanek, J. Marth, J. Sušienka a I. Holešovský, ktorí sa programovo venovali keramickému sochárstvu a vytvorili aj množstvo významných monumentálnych diel pre architektúru. Originálnu keramickú plastiku vytvárali aj T. Lugs a E. Lugsová, ktorá od 70. rokov 20. stor. pracovala aj s porcelánom, ktorý dovtedy nemal na Slovensku širšie zázemie. Úžitkovú keramiku vytvárali aj Pavol Uhrík (*1940) a Ľubomír Jakubčík (*1926, †2017).

V období od 60. rokov do konca 80. rokov 20. stor. sa keramika výrazne uplatnila najmä v monumentálnej tvorbe pre architektúru, a to najmä pri dotvorení interiérov a exteriérov verejných stavieb. S programovou štátnou podporou v rámci tzv. tvorby životného prostredia vzniklo množstvo monumentálnych keramických diel, z ktorých mnohé boli po 1989 zničené. Tvorbe monumentálnej keramiky sa venovali aj mnohí maliari i sochári, pričom ich návrhy často realizovali profesionálni keramikári (napr. M. Balgavý st. realizoval diela pre architektúru, ktoré navrhol Julián Filo). Okrem monumentálneho keramického sochárstva sa v 2. pol. 20. stor. rozvíjalo aj komorné keramické sochárstvo spájajúce plastickú zložku (tvar) s maľbou (úprava povrchu) a keramikári vytvárali aj originálne diela hraničiace s dizajnom (ich návrhy sa sériovo vyrábali len výnimočne, napr. návrhy J. Martha).

V oblasti keramického sochárstva rozvíjali viacerí autori v 70. – 90. rokoch 20. stor. originálne autorské prístupy, pričom čerpali aj z tradičných keramických foriem (napr. M. Polonský, ktorého tvorba vyšla z dedičstva západoslovenskej fajansy a hrnčiarstva, a I. Polonský, ktorý sa programovo venoval úžitkovej keramike). K významným predstaviteľom keramického sochárstva a ateliérovej keramiky patria Gabriela Luptáková (*1947), Vladimír Oravec (*1952), Bernardína Lunterová (*1945), Drahoslava Mondoková (*1946), Ladislav Učník (*1948, †1990), Silvia Brezianska (*1954) a i. Keramike sa venovali aj sochári a maliari (napr. A. Ilečko, R. Uher v spolupráci s J. Marthom, M. Paštéka, V. Havrilla, M. Rudavská a i.).

R. 1986 bolo založené keramické štúdio ART4, ktoré od konca 80. rokov do 90. rokov 20. stor. sériovo vyrábalo úžitkovú keramiku i keramickú plastiku ovplyvnenú postmodernými vzormi. V dielni, ktorú viedol sochár Juraj Mihalík (*1953), pôsobili napr. V. Havrilla a J. Štuller. Významnú úlohu vo vývine modernej slovenskej keramiky zohralo aj keramické oddelenie na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP, → Škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru) v Bratislave založenej 1946. Pedagogicky tam pôsobili T. Lugs, E. Lugsová, I. Vidrová-Langerová, Gabriela Luptáková (*1947), Ambróz Pajdlhauser (*1927) a Michal Zdravecký (*1949), ktorí vychovali mnohých moderných slovenských keramikárov.

Na VŠVU v Bratislave na Katedre úžitkového umenia bol 1997 založený Ateliér keramiky, kde pedagogicky pôsobila I. Vidrová-Langerová.

R. 1989 bolo pri Slovenskej výtvarnej únii založené Združenie keramikárov Slovenska, ktoré od 1989 v spolupráci s Novohradským múzeom a galériou v Lučenci usporadúva v priestoroch podniku na spracovanie šamotu Žiaromat v Kalinove Medzinárodné keramické sympózium Lučenec-Kalinovo.

kobalt

kobalt [nem.], cobaltum, zn. Co — chemický prvok 9. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 27, relatívna atómová hmotnosť 58,933, teplota topenia 1 495 °C, teplota varu 2 927 °C, hustota 8,90 g/cm3. Striebrobiely lesklý kov s modrým alebo s ružovkastým odtieňom, ktorý je na vzduchu stály. Kovový kobalt je feromagnetický a túto vlastnosť si zachováva do 1 130 °C na rozdiel od železa alebo od niklu, ktorý ju strácajú pri 768 °C, resp. 358 °C. Kryštalizuje vo dvoch alotropických modifikáciách (→ alotropia), a to v hexagonálnej (forma α) a v kubickej (forma β), ktorá je stabilná pri teplotách nad 450 °C. Hoci sa rudy kobaltu používali na farbenie skla a dekoráciu keramiky už v staroveku, kobalt izoloval v nečistej forme švédsky chemik G. Brandt až 1735. Stal sa tak prvým kovom, ktorého objav je historicky doložený. Názov pravdepodobne pochádza z nemeckého slova Knobold (škriatok, zlý duch), ktorým nemeckí baníci označovali arzenidové rudy obsahujúce aj saflorit (Co,Fe)As2, skutterudit (smaltín) CoAs2-3 alebo kobaltit CoAsS, z ktorých sa pri spracúvaní nepodarilo izolovať žiadny kov a uvoľňovali sa z nich jedovaté pary oxidu arzenitého As4O6.

Podľa výskytu v zemskej kôre (29 g/t) je kobalt 30. prvok v poradí. Nachádza sa v mineráloch pentlandit (Fe,Ni)9S8, kobaltit CoAsS, glaukodot (Co,Fe)AsS, erytrit (kobaltový kvet) Co3(AsO4)2 · 8H2O a i. i v tzv. komplexných rudách, ktoré ho obsahujú spolu s inými kovmi (meďou, niklom, železom) a ťažia sa z magmatických (s Ni), skarnových (s Fe), hydrotermálnych (s Ni), zo stratiformných (s Cu) a zvetrávacích (s Ni) ložísk. Náleziská: Rusko (Orenburská oblasť), Čína, Austrália (Nový Južný Wales), Nová Kaledónia, Zambia, Konžská demokratická republika, Brazília, Kuba, USA. Na Slovensku sa kobalt ťažil v 19. a na začiatku 20. stor. na hydrotermálnom ložisku arzenidov v Dobšinej. Zvýšené akumulácie kobalt (a niklu) sa nachádzajú aj v kôre zvetrávania serpentinitového telesa v záp. časti Košickej kotliny.

Kobalt sa získava ako vedľajší produkt pri metalurgii iných kovov (Cu, Ni, Pb). Svetová ročná produkcia sa pohybuje okolo 50-tis. ton. V prírode sa vyskytuje jediný stabilný izotop 59Co, je však známych 25 umelo pripravených rádioaktívnych izotopov (najľahší 50Co, najťažší 75Co, ktorý má najkratšiu dobu polpremeny > 150 ns), z ktorých najväčší význam má izotop 60Co (doba polpremeny T1/2 = 5,2711 roka), ktorý je zdrojom žiarenia gama (emituje dva fotóny žiarenia gama s energiou 1,332 MeV a 1,173 MeV s veľkou prenikavosťou) a má široké použitie v nukleárnej medicíne (v rádioterapii, → kobaltová bomba; rádiochirurgii, → gamanôž; na sterilizáciu materiálov, potravín a zariadení) a v technike (priemyselná defektoskopia, meranie hustoty betónu a i.).

V zlúčeninách má atóm kobaltu najčastejšie oxidačné čísla II a III, zriedkavo I a IV, existujú aj nestabilné zlúčeniny s oxidačným číslom V, napr. Na3CoVO4. Kobalt vytvára tri oxidy: oxid kobaltnatý CoO (olivovozelený), oxid kobaltnato-kobaltitý Co3O4 (čierny) a zriedkavejšie aj oxid kobaltitý vo forme hydrátu Co2O3 · H2O (čierny). Atóm Co(II) tvorí úplnú sériu halogenidov: CoF2 (ružový), CoCl2 (modrý), CoBr2 (zelený) a CoI2 (tmavomodrý). Hydratované halogenidy majú v dôsledku zmeny koordinačnej sféry iné sfarbenie, napr. CoCl2 · 6H2O je ružový. Z kyslíkatých solí Co(II) sú najvýznamnejšie CoSO4 · nH2O, Co(CH3COO)2 · 4H2O a Co(NO3)2 · 6H2O. Atóm Co(II) vytvára veľa komplexných zlúčenín, ktoré majú najčastejšie oktaédrickú (napr. [Co(H2O)6]2+) alebo tetraédrickú (napr. [CoCl4]2−) štruktúru. Atóm Co(III) tvorí iba niekoľko nestabilných solí (napr. CoF3 · nH2O, Co2(SO4)3 · 18H2O), v ktorých sa atóm kobaltu redukuje už vodou. Naproti tomu väčšina ligandov stabilizuje komplexy Co(III) voči redukcii a počet známych koordinačných zlúčenín Co(III) prevyšuje počet komplexov iného ľubovoľného centrálneho atómu. Súvisí to aj so skutočnosťou, že v dôsledku elektrónovej konfigurácie (d6) sú komplexy Co(III) kineticky inertné, čo znamená, že substitučné reakcie prebiehajú relatívne pomaly a je možné izolovať ich medzistupne. Atóm Co(III) tvorí prednostne komplexy s N-donorovými ligandmi (NH3, etán-1,2-diamín, CN). Väčšina komplexov Co(III), napr. [Co(NH3)6]3+ a [Co(CN)6]3−, [Co(CO3)3]3−, má oktaédrickú štruktúru. Na základe štúdia komplexov Co(III) vybudoval A. Werner (Nobelova cena 1913) základy stereochémie koordinačných zlúčenín. Kovový kobalt sa používa do špeciálnych ocelí a zliatin (na ochranu proti korózii, na výrobu lopatiek turbín, motorov prúdových lietadiel, magnetických materiálov, umelých kĺbových náhrad používaných v ortopédii). Zlúčeniny kobaltu sa používajú na výrobu lítiových batérií (napr. LiCoO2), ako katalyzátory v organických technológiách (výroba polymérov, hydrogenácia oxidu uhoľnatého, rafinácia motorových palív) alebo ako modré alebo zelené pigmenty.

Kobalt je biogénny prvok dôležitý pre mnohé živočíšne organizmy vrátane človeka. V organizme sa neviaže ani nehromadí, len prechodne ukladá v pečeni; v tele človeka je asi 1 – 2 mg kobaltu na každý kilogram hmotnosti. Je centrálnym atómom v molekule vitamínu B12 (kobalamínu, → korinoidy). Zúčastňuje sa krvotvorby (stimuluje tvorbu erytropoetínu), aktivuje niektoré enzýmy, napr. dipeptidázu, a ovplyvňuje energetický metabolizmus. Nedostatok kobaltu je zriedkavý a spôsobuje anémiu; nedostatok kobaltu v pôde pastvín spôsobuje pri prežúvavcoch tzv. dánsku chorobu, ktorá sa prejavuje anémiou, chudnutím a poruchami plodnosti a laktácie. Nadbytok kobaltu je pre človeka škodlivý, prejavom dlhodobého prívodu väčších dávok sú napr. polycytémia a kardiomyopatia. Vdychovanie prachu obsahujúceho kobalt, napr. z priemyselných emisií (metalurgia, výroba karbidov, cementu, tepelné elektrárne), vyvoláva pľúcne ochorenia (prahová limitná dávka prachu kobaltu vo vzduchu je 0,5 mg/m3).

kobaltová modrá

kobaltová modrá, Thénardova modrá, aj viedenská modrá — syntetický modrý pigment, hlinitan kobaltnatý Co(AlO2)2. Je stály na svetle a odolný proti kyselinám a zásadám. Pripravuje sa viacerými spôsobmi, napr. žíhaním zmesi fosforečnanu kobaltnatého Co3(PO4)2 a hydroxidu hlinitého Al(OH)3; jeho výroba je nákladná, preto býva často falšovaný syntetickým ultramarínom. Jeho odtieň (zvyčajne veľmi čistý) závisí od spôsobu prípravy a od obsahu prímesí. Keďže sa dá bez zmeny vypaľovať pri vysokej teplote, už v 9. stor. sa používal na keramické glazúry a na zdobenie keramiky a porcelánu (→ kobaltový dekor). Používa sa ako smaltovací pigment a umelecký pigment v maliarstve odolný proti vplyvom počasia (vhodný aj na maľbu v exteriéri) a stály vo všetkých zmesiach a technikách. Oproti ultramarínu, s ktorým býva často porovnávaný, má mäkšiu textúru. Je vhodný na maľbu temperovými a akrylovými farbami, najkrajší je v akvarele a ako lazúra na svetlej podmaľbe (ako typický pololazúrový pigment sa vyznačuje veľkou farbiacou výdatnosťou a nízkou krycou schopnosťou; v pastóznej maľbe stráca žiarivosť). Menej vhodný je na olejomaľbu, pri práci spotrebúva až 100 % oleja a veľmi rýchlo s ním schne (s rizikom praskania vo väčších vrstvách). Urýchľuje aj schnutie s ním zmiešaných farieb. Časom zafarbuje olejové spojivo, preto býva trený (vymiešavaný) makovým alebo slnečnicovým olejom. V priemyselnej grafike slúži na prípravu farieb na tlač bankoviek a i. tlačovín. Nazývaný aj podľa L. J. Thénarda, ktorý ho 1802 pripravil.

kobaltová violeť

kobaltová violeť — fialový pigment;

1. svetlá kobaltová violeť — arzeničnan kobaltnatý Co3(AsO4)2. Málo stály (obzvlášť v alkalickom prostredí fresky), na svetle časom tmavnúci a prudko jedovatý pigment. Vyrába sa od 1860, pre vysokú cenu a jedovatosť sa nikdy veľmi nevyužíval;

2. tmavá kobaltová violeť — fosforečnan kobaltnatý Co3(PO4)2. Veľmi stály pigment odolný proti chemikáliám, má vyššiu kryciu schopnosť a nižšiu farebnú výdatnosť ako kobaltová modrá. Pripravuje sa zrážaním roztokov kobaltnatých solí fosforečnanom trisodným Na3PO4. Nie je jedovatý, v maľbe sa uplatňuje od 60. rokov 19. stor. Podobne ako svetlá kobaltová violeť sa nikdy veľmi nevyužíval.

kompozícia

kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.

kopal

kopal [indiánske jazyky > špan.] — tvrdá lesklá bledožltá až hnedá prírodná živica získavaná z výlučkov stromov. Existuje asi 70 druhov kopalu, ktoré sa líšia pôvodom a vlastnosťami (najmä teplotou mäknutia, tvrdosťou a číslom kyslosti). Rozdeľujú sa na mäkké (sú čiastočne rozpustné v alkohole) a tvrdé (nerozpustné v bežných rozpúšťadlách) a na recentné (získavajú sa narezaním kôry živých stromov) a fosílne (vykopávajú sa z pôdy na miestach svojho niekdajšieho výskytu, majú podobný pôvod ako jantár).

Pochádzajú zo stromov (príp. z krov) rastúcich v subtropických a tropických oblastiach Afriky, Ázie a Strednej a Južnej Ameriky, ďalej na Filipínach, Novom Zélande, v Austrálii a i. Majú miestne názvy alebo názvy odvodené od území, na ktorých sa získavajú. Napr. zo stromov rodu damarovník pochádzajú manilský kopal (aj manila; Indonézia, Filipíny) a kauri-kopal (recentný aj fosílny; Nový Zéland), zo stromov alebo krov rodu kopainovník fosílny konžský kopal (záp. časť str. Afriky), kopal sierra leone (od Sierry Leone až po Nigériu), kopal mopane (juhových. Afrika) a kopal inhambane (Mozambik), zo stromov rodu hymenea recentný americký kopal (Stredná Amerika, Južná Amerika) a fosílny zanzibarský kopal (aj zanzibar; pobrežie Tanzánie a Mozambiku).

Kopal sa používa v Strednej a Južnej Amerike ako kadidlo pri tradičných náboženských rituáloch. Oddávna sa používa na prípravu kvalitných orientálnych lakov (damarový lak) a fermeží (do Európy sa začal dovážať v 17. stor.). Vo výtvarnom umení v minulosti býval významnou surovinou pri výrobe olejových obrazových a izolačných, tzv. kopalových lakov (roztoky kopalu v liehu alebo oleji) a farieb emailového charakteru, príp. sa používal ako prísada k olejovým farbám na palete; z tvrdých kopalových lakov, ktoré sa dajú z obrazu len ťažko odstrániť, vynikol lak pripravovaný zo zanzibarského kopalu. Tvrdé kopalové laky mimoriadne odolné proti poveternostným vplyvom sa používali aj na náter kočov (preto nazývané aj kočové laky). V súčasnosti sa kopal používa na výrobu fermeží, na spevnenie linolea, na výplňové zubné tmely a i.