Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie – výtvarné umenie - maliarstvo, grafika, sochárstvo, právo

Zobrazené heslá 1 – 7 z celkového počtu 7 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

akt

akt [lat.] —

1. úkon, konanie; čin;

2. div. → dejstvo;

3. práv. → právny akt

4. výtv. pôvodne označenie nahého ľudského modelu, ktorý pózoval v pôsobivom pohybe (actus) alebo v postoji. Neskôr sa termín preniesol na štúdiu aktu, predovšetkým kreslenú. Od 19. stor. termín označuje zobrazenie nahého ľudského tela (ženského, mužského alebo detského); polakt je zobrazenie nahého tela po pás. Akty sa nachádzajú na neskoropaleolitických skalných maľbách, maľbách starovekého Orientu, Ďalekého východu a predkolumbovskej Ameriky. V antike bola pre ľudské telo po prvýkrát vytvorená teória proporčného kánonu, ktorý bol v stredoveku nahradený schémou nahosti nerozlišujúcej pohlavie. Akty sa vyskytovali len tam, kde to téma priamo vyžadovala (napr. výjavy z raja, Adam a Eva, Kristov krst, Ukrižovanie, Posledný súd ap.). Nový figurálny kánon, ktorý ovplyvnil manieristické umenie 16. stor. (Parmigianino, Tintoretto, El Greco), vytvoril Michelangelo Buonarroti. Návrat k prirodzenosti ľudskej postavy dosiahli bratia A. a A. Carracciovci, ktorí vytvorili novú tradíciu siahajúcu cez barok a akademizmus až po 19. stor. Proti klasicistickej idealizácii aktu vzniklo opticko-zmyslové chápanie vrcholiace v erotických obrazoch francúzskeho rokoka (F. Boucher). Nahota, ktorá už nie je viazaná na mytologický alebo na historický námet, sa vyskytuje u E. Maneta (Raňajky v tráve, 1863; Olympia, 1863). V umení 20. stor. je akt nositeľom výtvarných tendencií umeleckých názorov (H. Matisse, A. Modigliani).

banderola

banderola [tal.] —

1. pevná papierová páska, stuha určitej šírky a farebnosti používaná v pokladniciach bánk, peňažných ústavov, pôšt a i. na zviazanie bankoviek rovnakej menovitej hodnoty do úplného stokusového balíčka. Je na nej vytlačená hodnota jednotlivých bankoviek, ich počet a celková nominálna hodnota úplného balíčka, pričom údaje sú potvrdené pečiatkou a podpisom;

2. kontrolná páska, resp. kontrolná známka – nálepka či známka na tovare, napr. na obale vína alebo alkoholického nápoja, na tabaku a tabakovom výrobku, potvrdzujúca jeho pôvodnosť, použité technologické postupy, uzáver obalu, neporušenosť balenia, ako aj zdanenie, resp. spoplatnenie, a tým aj zákonnosť predaja; rozmery, vzory a ochranné prvky proti falšovaniu závisia od druhu tovaru a výšky zaplatenej dane;

3. v stredoveku rodová zástava so znakom upevnená na oštepe alebo na kopiji;

4. stuha so strapcami;

5. ozdoba v tvare listu; listový ornament; v renesancii pásik s nápisom.

Fond výtvarných umení

Fond výtvarných umení, FVU — národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia zameraná na podporu, osvetu a propagáciu tvorivých činností v oblasti pôvodnej výtvarnej a architektonickej tvorby, reštaurátorstva, úžitkového umenia, ako aj výtvarnej teórie a kritiky; právnická osoba so sídlom v Bratislave. V roku 1954 vznikol (ako nástupca družstva TVAR) Slovenský fond výtvarných umení (SFVU), ktorý bol zákonom NR SR o umeleckých fondoch v roku 1993 pretransformovaný na FVU. Cieľom činnosti FVU je vytvárať materiálne podmienky na vznik nových diel, poskytovať štipendiá (osobitne dlhodobé), tvorivé odmeny, prestížne ceny, cestovné príspevky, pôžičky na podporu tvorivej činnosti a i. formy podpory, zriaďovať organizácie kolektívnej správy, nadácie a spravovať ich podľa osobitných predpisov, zriaďovať a využívať zisky právnických osôb a účelových zariadení, napr. domovov. Činnosť FVU upravuje štatút fondu, ktorý na návrh jeho rady schvaľuje ministerstvo kultúry. Finančným základom hospodárenia fondu sú príspevky príjemcov autorských odmien, príspevky za použitie voľných diel a pod., ako aj výnosy z podnikania s vlastným majetkom, dary, sponzorské príspevky a i. FVU spravuje rada ako najvyšší orgán utvorený z predstaviteľov výtvarnej a architektonickej obce. Činnosť fondu riadi riaditeľ vymenúvaný a odvolávaný radou.

kánon

kánon [gr. > lat.] — pôvodne v antickom Grécku meradlo dĺžky (vzor, mierka, matrica), neskôr všeobecná jednotka miery, pravidlo, predpis, norma; aj súhrn (zoznam) dôležitých, presne stanovených a záväzne platných predpisov, pravidiel, zákonov, spisov či diel, ktoré stabilizujú tradíciu;

1. archit., výtv. záväzná estetická norma, pravidlo, model hodný nasledovania. V širšom význame norma, ktorá má pomôcť pri dosahovaní estetického ideálu, v užšom význame presne pomenované proporcie a štruktúry umeleckého diela. Ak kánon nie je explicitne sformulovaný, odvodzuje sa z určitého súboru umeleckých diel, ktoré sa považujú za výnimočné, pričom sa podľa neho posudzujú ďalšie umelecké diela, alebo sa predpisuje umelcom ako vzor. Pretože pomáha definovať kultúrnu tradíciu (uplatňoval sa v európskom umení, ale aj v čínskom maliarstve a v buddhistickom umení), slúži ako prostriedok identifikovania sa s určitou kultúrou alebo, naopak, na vymedzenie sa voči nej alebo na vylúčenie sa z nej. Presadzuje sa inštitucionálne (umelecké akadémie, kultúrne inštitúcie), mocensky (štátne orgány), politicky, právne, ideologicky alebo verejnou mienkou. V kultúre bývajú kánony odmietané rôznymi subkultúrami, postmodernou kultúrou i hnutiami za občianske práva.

V európskom výtvarnom umení (sochárstve, maliarstve) sa kánon chápe ako stanovený pomer proporcií jednotlivých častí ľudskej postavy stvárnenej ako sochárske alebo maliarske dielo, v architektúre ako stanovený pomer veľkostí proporcií častí architektonického objektu (→ proporcie). Pravdepodobne najstarší známy kánon vytvorili starovekí egyptskí sochári a maliari. Za tvorcu sochárskeho kánonu sa však považuje grécky antický sochár Polykleitos (aj Polykleitos St., činný 450 – 410 pred n. l.), ktorý sa proporciami ľudského tela teoreticky zaoberal v súčasnosti stratenom diele Kánon (Kanón), jeho sochárske stvárnenie ideálnej mužskej postavy (Doryforos, okolo polovice 5. stor. pred n. l.) sa považuje za vzorový príklad stvárnenia proporcií ľudského tela. Vychádzajúc z Polykleitovho kánonu zobrazovania ľudského tela, vypracoval v 1. stor. n. l. rímsky architekt a teoretik architektúry Vitruvius klasickú normu (kánon) proporcií ľudského tela i stavieb. V antike sa veľkosť a vzájomné proporcie častí stavieb jednotlivých kánonov (→ antické stavebné kánony) odvodzovali od modulu, ktorým bol obvykle dolný priemer stĺpa (jeho násobkom bola stanovená veľkosť každého článku stavby). Vychádzajúc z Vitruvia a z antropometrie, sa ideálnymi proporciami ľudského tela zaoberali napr. v renesancii Leonardo da Vinci (zlatý rez) a A. Dürer, v období klasicizmu J. G. Schadow (teoretický spis Polykleitos alebo miery človeka podľa pohlavia a veku, Polyklet oder von der Massen der Menschen nach dem Geschlechte und Alter, 2 zväzky, 1834 – 35). V modernej architektúre sa na základe štúdia proporcií usilovali vytvoriť kánony F. L. Wright, L. Mies van der Rohe a Le Corbusier (modulor);

2. filoz. súbor pravidiel správneho myslenia. V dejinách filozofie možno za kánon v takomto význame považovať napr. spisy predstaviteľa klasickej nemeckej filozofie I. Kanta Kritika čistého rozumu (1781), Kritika praktického rozumu (1788) a Kritika súdnosti (1790); v užšom význame v Kantovom diele Kritika čistého rozumu súhrn apriórnych zásad správneho používania určitých poznávacích schopností, náuka o zásadách správneho používania umu (nem. Verstand);

3. hud. a) v antickom Grécku lišta monochordu na určenie dĺžky kmitajúcej struny pri skúmaní intervalových vzťahov;

b) kontrapunktická technika polyfonickej hudby založená na striktnej imitácii. Vzniká postupným opakovaním melódie vo dvoch až v šiestich hlasoch. Téma prvého hlasu sa nazýva proposta, jej opakovanie v ďalších hlasoch risposta. Postupné vrstvenie pridávajúcich sa hlasov (rispost) podlieha prísnym pravidlám (napr. podľa intervalu, ktorým sa risposta začína, sa rozlišuje kánon v prime, kánon vo vrchnej alebo v spodnej sekunde, v tercii ap.). Podľa typu imitácie sa rozlišuje račí, zrkadlový, enigmatický (hádankový), kruhový, nekonečný a iný kánon. Dosiaľ najstarším zachovaným kánonom je anglický Letný kánon (Sumer is icumen in) z 13. stor. V 14. stor. sa kánon využíval najmä v talianskej caccii a vo francúzskej chasse (zvukomalebná vokálna alebo inštrumentálna skladba), ako aj v raných fúgach, ktoré v imitujúcich hlasoch obsahovo súviseli s loveckými scénami a so symbolickým znázorňovaním úteku. Od vrcholného stredoveku patril kánon k najpoužívanejším kánonickým útvarom (hudobným druhom) vokálnej polyfónie. Najväčší význam dosiahol v 15. a 16. stor. v tvorbe skladateľov franko-flámskej školy. V neskoršom období značne ovplyvnil vznik barokovej fúgy. Významné postavenie zaujíma vo vrcholnej kontrapunktickej tvorbe J. S. Bacha, napr. v triovej sonáte z cyklu Hudobná obeť, ako aj v klavírnych dielach Goldbergove variácie, a najmä Umenie fúgy. V klasicizme sa kánon využíval len sporadicky v obsahovo nadľahčených skladbách (napr. v spoločenských kánonoch J. Haydna a W. A. Mozarta a v žartovných kánonoch L. van Beethovena). V hudbe 20. stor. ho opäť používali napr. skladatelia druhej viedenskej školy;

4. hudobno-básnický útvar, druh bohoslužobného spevu s básnickým textom, posledná veľká forma byzantského hymnu. Obsahuje deväť (resp. 8) troj- a štvorstrofových ód (chválospevov, hymnov; druhá óda sa spravidla vynecháva), ktoré sa od 7. stor. striedavo spievajú počas neeucharistických bohoslužieb byzantského obradu, napr. počas rannej bohoslužby (utiereň). Kánony sú zvyčajne dielom hymnografov, ktorí sa inšpirovali biblickými textami, napr. chválospevmi Mojžiša po prechode Červeným morom (2M 15,1 – 9) či chválospevom na oslavu Bohorodičky (Lk 1,46 – 55; v záp. cirkvi známy ako Magnificat), v doslovnom znení sa biblické vzory používajú iba výnimočne (napr. vo vigíliovej liturgii Bielej soboty). Najznámejšie sú paschálny Zlatý kánon (aj Veľkonočný kánon) Jána Damascénskeho a Veľký kajúci kánon (Ho megas kanón) Andreja Krétskeho, ktorý má deväť piesní spolu zložených z 250 tropárov oddelených refrénom. Za autorov staroslovienskeho Kánonu na počesť sv. Demetera Solúnskeho (aj Kánon utierne sv. Demetera) sa pokladajú sv. Cyril a Metod, prípadne ich žiaci;

5. lit. zoznam autorov (alebo ich diel) považovaných za vzor. Prvý známy kánon (výber, zoznam) autorov, ktorí slúžili ako vzor žánru a jazyka (atického nárečia) a ktorých diela boli preto častejšie odpisované (spravidla sa lepšie zachovali), zostavili v gréckej antickej literatúre alexandrijskí učenci asi v 3. – 2. stor. pred n. l. Zahŕňal troch najlepších tragikov (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), deviatich lyrikov (Alkman; Stésichoros; Ibykos, 6. stor. pred n. l.; Simónidés z Keu; Bakchylidés; Pindaros; Alkaios; Sapfó; Anakreón) a desiatich atických rečníkov (Demostenes; Lysias; Hypereidés, Isokratés; Aischinés; Lykurgos; Isaios; *okolo 420 pred n. l., †po 343 pred n. l.; Antifón; Andokidés, *okolo 440 pred n. l., †okolo 390 pred n. l.; Deinarchos, *okolo 360 pred n. l., †po 282 pred n. l.). Kánon rímskych autorov pre potreby rétorickej školy načrtol Quintilianus v 10. knihe Základov rétoriky (Institutio oratoria).

Významnejšie však boli stredoveké kánony. Patristický kánon predstavovali štyria východní (sv. Atanáz, sv. Bazil Veľký, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Zlatoústy) a štyria západní učitelia cirkvi (sv. Ambróz, sv. Hieronym, sv. Augustín, sv. Gregor I. Veľký). S cieľom obrodiť klasickú latinčinu v stredovekom školstve latinskej Európy sa za vlády Karola Veľkého objavil pokus vypracovať kánon autorov s prevahou kresťanských autorov, o ktorých by sa vyučovalo v školách. V 11. stor. sa za kánon pokladali tzv. zlatí autori (Terentius, Vergílius, Horácius, Ovídius, Sallustius, Lucanus, Statius, Juvenál, Persius) prednášaní v rámci školského programu lektúry a interpretácie (tzv. kurikulum, lat. curriculum), čo svedčí o raste autority rímskej pohanskej literatúry. Rovnováhu medzi nimi a kresťanskými autormi udržiavalo kurikulum, ktoré v 12. stor. systemizoval Konrád z Hirsau (*asi 1070, †asi 1150). Kánon antických autorov sa od 1500 postupne zužoval. Charakter kánonu má zoznam diel zo 17. stor. určených na výchovu francúzskeho následníka trónu, → ad usum Delphini.

Z estetického hľadiska boli za kánony literárnej tvorby považované Aristotelova Poetika, anonymný spis z 1. stor. n. l. O vznešenom (Peri hypsus, gr. aj Peri hypsús) a v latinskom prostredí Horáciov list Pisonovcom, t. j. O umení básnickom (najmä ním sa vo francúzskej literatúre inšpirovala veršovaná rozprava N. Boileaua-Despréauxa Básnické umenie, 1674). V súčasnosti sa na Slovensku s cieľom oboznámiť žiakov a študentov základných a stredných škôl s mimoriadne významnými slovenskými a svetovými spisovateľmi (súhrnne označovaní ako klasici) a ich dielami zostavujú ako vzdelávacie štandardy zoznamy odporúčaných alebo povinných literárnych textov (diel) a autorov, ktorých skupina nositeľov (celá kultúra alebo subkultúrne zoskupenie) považuje za hodnotné, autorizuje ich a usiluje sa o ich zachovanie. Výber autorov a diel však môže byť subjektívny, a preto sa o ňom vedie široká diskusia;

6. log. → Millove kánony;

7. náb. a) zoznam kníh (textov) obsahujúcich všeobecne záväzné hodnotové normy, predstavujúcich základ vierouky a určitým náboženským spoločenstvom považovaných za vnuknuté bohom, a teda za pravé a posvätné, ktorý sa oficiálnym uznaním náboženskou (resp. cirkevnou) autoritou (kanonizáciou) stáva nemenným. Napr. v buddhizme sa za kánony považujú sútry, Tripitaka a i. (→ buddhistická literatúra), v tibetskom buddhizme Kandžur a Tandžur, v hinduizme védy, v zoroastrizme Avesta, v islame Korán ap. V judaizme a kresťanstve predstavuje tzv. biblický kánon zoznam kníh tvoriacich Bibliu. Jeho podoba (počet kníh a ich poradie) sa v priebehu vývoja menili a v jednotlivých náboženských spoločenstvách, resp. v cirkvách sú odlišné. Judaizmus i kresťanstvo vychádzajú zo spoločnej biblickej tradície, ktorou je Starý zákon. Formovanie kánonu Starého zákona prebiehalo niekoľko storočí a na základe samostatného tradovania jeho dvoch verzií (hebrejskej a gréckej) sa utvorili dva kánony – užší, židovský (hebrejský) a širší, grécky kánon. K ustáleniu počtu kníh záväzne zahrnutých v židovskom kánone došlo podľa tradície koncom 1. stor. n. l. (resp. medzi rokmi 90 – 100) v akadémii v Jabne v Palestíne (preto sa nazýva aj palestínsky kánon). Tvorí ho 39 kníh (v judaistickej teológii je ich počet symbolicky zredukovaný na 24 podľa počtu písmen hebrejskej abecedy) rozdelených do troch častí: Tóra, Proroci (hebr. Neviim) a Spisy (hebr. Ketuvim), z ktorých Tóra má privilegované postavenie. Podľa prvých písmen jednotlivých častí ho židia nazývajú Tanach (z pohľadu kresťanov niekedy nazývaný aj hebrejská Biblia). Základom gréckeho kánonu sa stal preklad Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta), ktorý vznikol už v 3. – 2. stor. pred n. l. pre potreby Židov v diaspóre v Alexandrii (preto sa nazýva aj alexandrijský kánon). Obsahoval však viac kníh než neskôr židmi prijatý palestínsky kánon a používali ho aj prví kresťania. Obidva kánony (alexandrijský aj palestínsky) sa v priebehu vývoja stali základom ustálenia počtu biblických kníh (→ Biblia, → kánonické knihy);

b) omšový kánon, lat. canon missae — v liturgii rímskokatolíckej cirkvi súbor pravidiel určujúcich znenie a priebeh ústrednej časti omše, v súčasnosti nazývanej eucharistická modlitba (→ modlitba, → eucharistia). Najstarším druhom omšového kánonu je Rímsky kánon (lat. Canon Romanus), ktorého text v latinčine vznikol medzi 4. a 6. stor. a odvtedy bol zmenený len málo. Od liturgickej reformy (1968) po 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) sa Rímskym kánonom nazýva prvá eucharistická modlitba a používa sa len zriedkavo;

c) v kresťanstve v staroveku a ranom stredoveku oficiálny zoznam duchovných, ktorí mohli vysluhovať sviatosti v konkrétnom chráme alebo na konkrétnom území;

d) oficiálny zoznam svätcov (martyrológium);

8. práv. lat. canon — pôvodne v cirkevnom práve termín používaný na označenie ustanovení s právnou (disciplinárnou) povahou prijatých na cirkevných konciloch, prvýkrát pravdepodobne na 1. nicejskom koncile (325). V súčasnosti základná štrukturálna jednotka niektorých cirkevných zákonníkov, napr. v rímskokatolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (skratka Kán., lat. Can.), vo východných katolíckych cirkvách Kódexu kánonov východných cirkví, v anglikánskych cirkvách napr. Canons of the Church of England, prípadne v disciplinárnych predpisoch pravoslávnych cirkví; → kánonické právo.

kódex

kódex, lat. codex —

1. rukopisná viazaná kniha s pevnými (tuhými) knižnými doskami, v neskorom staroveku, a najmä v stredoveku najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex považovaný za predchodcu dnešnej tlačenej knihy, sa vyvinul z voskových tabuliek (niekoľko voskom potiahnutých drevených tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom) používaných najmä v staroveku na zapisovanie. Na tomto princípe začali vznikať prvé knihy vo svojej najstaršej podobe, keď sa namiesto popísaných drevených tabuliek začali zväzovať papyrusové listy (za najstarší zachovaný, na papyruse zapísaný kódex sa zvyčajne považuje anonymné, po latinsky napísané literárne dielo O macedónskej vojne, De bellis Macedonicis, okolo 100 n. l., nájdené v meste Oxyrhynchos v Egypte). Táto forma knihy v priebehu 2. – 4. stor. postupne nahradila tabuľky (v niektorých oblastiach sa však drevené tabuľky používali aj v neskoršom období, napr. stredoveký Novgorodský kódex z 10. – 11. stor. zapísaný na voskom potiahnutých doštičkách z lipového dreva), ako aj dovtedy najbežnejšiu zvitkovú knihu (papyrusový zvitok) a od 4. stor. sa stala najpoužívanejšou formou knihy. Novým písacím podkladom sa od 4. stor. stal pergamen zhotovený z koží jahniat, kôz alebo teliat. V období neskorej antiky a raného stredoveku býval pergamen významných a vzácnych kódexov zafarbený purpurovou farbou, takýto kódex sa označuje ako codex purpureus, napr. na purpurovom pergamene strieborným písmom zapísaný Codex argenteus (Strieborný kódex, 4. stor.) obsahujúci Wulfilov preklad Biblie do gótskeho jazyka či zlatým a strieborným atramentom zapísaný Godescalcov evanjeliár (Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783). Od 14. stor. sa ako písací podklad začal používať aj papier. Na rozdiel od zvitku bol kódex účelný, na písanie bolo možné použiť obidve strany listu, v závislosti od množstva textu sa mohol počet listov zvyšovať, a mohol tak obsiahnuť aj značne dlhé texty, bol skladný, prenosnejší a kompaktnejší a umožňoval aj ľahšie orientovanie a vyhľadávanie v texte. Kódexy sa zhotovovali ručne, čo bol fyzicky i časovo veľmi náročný proces trvajúci aj niekoľko rokov a bol výsledkom viacerých remeselníckych, resp. umeleckých činností. Základným stavebným prvkom kódexu je arch (hárok) pergamenu (spočiatku papyrusu, v neskorších obdobiach kvalitného ručného papiera z rastlinných vláken) v polovici preložený na dvojlist. Jednotlivé dvojlisty sa zasúvali do seba, čím vznikla knižná zložka. Ak ju tvorili dva dvojlisty, nazývala sa binio, ak tri dvojlisty, ternio, ak štyri dvojlisty, quaternio, ak šesť dvojlistov, sexternio, ak 15 alebo viacero dvojlistov, caudex. Spočiatku (približne do 4. stor.) tvorila kódex len jedna zložka pozostávajúca z viacerých dvojlistov zošitých v mieste preloženia (lomu; princíp dnešnej knižnej väzby V1, zošitová brožúra), príkladom sú napr. niektoré z Bodmerových papyrusov (z obdobia okolo 200 n. l.), ktoré už majú formu jednozložkového kódexu (niektoré majú ešte formu zvitku). Takéto kódexy však mali množstvo nevýhod (neúmerne sa zväčšoval chrbát kódexu, jeho rozsah bol obmedzený, nedal sa zatvoriť ap.), preto začali vznikať viaczložkové kódexy, pri ktorých sa najskôr osobitne zošili jednotlivé zložky (s menším počtom dvojlistov), následne sa položili na seba a zošili dohromady. Vznikol korpus (v terminológii dnešnej tlačenej knihy knižný blok), ktorý sa uzatváral do vonkajších knižných dosiek z pevného materiálu, zvyčajne z dreva, potiahnutého textilom alebo kožou. Väzba bývala často honosná, vyzdobená rozličnými prvkami (kovaním, remeňmi, sponami) a drahými ozdobami zo vzácnych materiálov (zlato, striebro, drahé kamene, slonovina ap.), kódexy so zlatou väzbou a zlatým písmom sa nazývajú codex aureus, napr. Codex aureus Epternacensis (Zlatá kniha z Echternachu alebo Zlatý evanjeliár z Echternachu, 1020 – 30). Do 4. stor. mal kódex pomerne malé rozmery (často len 5 × 6,5 cm), neskôr sa zväčšoval. Po zviazaní sa na čisté, dovtedy nepopísané listy začalo písať. V období stredoveku sa forma kódexu, ako aj grafické a výtvarné princípy (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy, výzdoba, iluminácie ap.) postupne ustálili. Od 12. stor., keď bola zavedená deľba práce na rukopisoch, pracovali v stredovekej knižnej dielni (→ skriptórium) pisári (rubrikátori, skriptori), miniaturisti (maliari miniatúr) a iluminátori. Ich prácu uľahčovali knižné predlohy a vzorníky, ktoré boli v skriptóriách k dispozícii. Rubrikátor (skriptor) si najskôr olovkom nalinkoval pergamenový alebo papierový list a pomocou pera z husieho brka a nezmývateľného železodubienkového atramentu (zmes rozpustných solí železa a tanínu izolovaného z hálok vytváraných hrčiarkou dubienkovou, Adleria kollari, na konárikoch dubov; pri odstraňovaní pôvodného textu sa musel zoškrabať, → palimpsest) prepisoval text do jedného, dvoch alebo do viacerých stĺpcov na jednej strane. Následne zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol a každý myšlienkový celok oddelil výraznou rubrikou, príp. paragrafom, pri nedostatku miesta farebným škrtom. Iluminátor kódex ručne vyzdoboval knižnou maľbou (→ iluminácia) pozostávajúcou z farebne a veľkostne zvýraznených iniciál, v ktorých boli často zakomponované farebné miniatúry, z okrajovej a medzitextovej figurálnej, ornamentálnej alebo rastlinnej výzdoby, ilustrácií ap. Súčasťou maľby bolo aj pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií) naliepaných na zvlášť pripravený podklad. Ornamentálna výzdoba kódexu spočiatku korešpondovala s výzdobou väzby. V 9. a 10. stor. sa objavila nová technika výzdoby — technika perokresby, ktorá úzko súvisela s prácou skriptora. Keď sa popri pergamene začal presadzovať lacnejší papier, výzdoba kódexu sa výrazne zmenila. Upustilo sa od celostránkových ilustrácií a románskych kreslených iniciál, začali sa objavovať drobné obrázky a jemne maľované gotické iniciály zdobené figurálnymi, zvieracími i symbolickými motívmi. Písmom kódexu v záp. Európe bola gotická minuskula (→ gotické písmo). Pretože kódexy nemali titulný list, začiatok textu označoval incipit, t. j. spravidla červenou farbou vyznačené prvé slovo (resp. niekoľko slov) textu, koniec textu označoval explicit obsahujúci údaje o pisárovi, mieste vzniku kódexu ap. Na prednej strane kódexu často býval dedikačný obraz. Za hlavnú intelektuálnu silu stojacu za rozšírením kódexu považuje väčšina bádateľov kresťanstvo, pergamenový kódex sa stal jeho symbolom a po zániku Rímskej ríše sa vďaka mníchom rozšíril v celej Európe. V tejto forme knihy sa zachovalo množstvo biblických textov z ranokresťanského obdobia (napr. Sinajský kódex, 4. stor.; → Biblia), evanjeliárov (napr. Cividalský evanjeliár, 6. stor.; Codex Assemanianus, 10., resp. zač. 11. stor.; Vyšehradský kódex, 11. stor.), graduálov (napr. Codex Sangellensis, Kódex zo Sankt Gallenu, 878), žaltárov, ako aj texty z krásnej literatúry (napr. najvýznamnejšia zbierka stredohornonemeckých piesní Codex Manesse, aj Heidelberský, Parížsky či manesseovský rukopis, nazvaný podľa zürišskej šľachtickej a patricijskej rodiny Manesseovcov; 12. stor.; → miscelaneá), z oblasti práva a i. Grafické výtvarné princípy kódexu boli zachované v blokovej knihe a ďalej sa rozvíjali v tlačených knihách.

Na území dnešného Slovenska sa kódexy vyhotovali v skriptóriách pri kláštoroch na Zobore, v Hronskom Beňadiku, Bzovíku, Bíni, Kláštore pod Znievom, Šahách, Kláštorisku a Červenom Kláštore a pri kapitulách v Nitre, Bratislave a Spišskej Kapitule, neskôr aj na farách v mestách. Na Slovensku ich však zostalo málo, napr. Nitriansky evanjeliár (najstaršia rukopisná pamiatka na Slovensku; 11. stor.; dnes v majetku Nitrianskeho biskupstva), Bratislavský misál I (začiatok 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy, Archív mesta Bratislavy a Spolok sv. Vojtecha), Breviár (1. tretina 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský misál Michala z Trnavy (po 1403, Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský antifonár IIa, IIb (→ Hanov kódex, 1487 – 88, Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Múzeum mesta Bratislavy) a tzv. spišské kódexy — Spišský graduál Juraja z Kežmarku (začiatok 15. stor.) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), uschovávané v Spišskej Kapitule. Väčšina kódexov slovenskej proveniencie je v súčasnosti uschovávaná v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti v Maďarsku (napr. Prayov kódex, 12. – 13. stor.; predpokladá sa, že čiastočne vznikol na území Slovenska) alebo v knižnici Batthyaneum v Alba Iulii v Rumunsku (napr. Misál Henricha z Veľkého Tŕnia, 14. stor.);

2. obrázkové rukopisné knihy, v ktorých sú zaznamenané informácie zo života stredoamerických Aztékov, Mayov, Mixtékov a i. indiánskych kmeňov (historické záznamy, genealógie, mýty a legendy, kalendáre, astronomické príručky a i.) a ktoré vznikli v predkolumbovskom období alebo krátko po príchode európskych kolonizátorov. Pretože španielski dobyvatelia (conquistadori) ničili všetky indiánske kultúrne artefakty ako pohanské, autentických kódexov sa zachovalo len málo. Boli napísané na vypreparovanej zvieracej (najčastejšie jelenej) koži alebo bol písacím podkladom špeciálny papier amatl vyrábaný z kôry stromu Ficus inspida, mali formu dnešných leporel a záznamy tvorili obrázkové piktogramy. Autentické aztécke kódexy sa nezachovali, aztécky Codex Borbonicus (dĺžka 14,2 m, knižnica francúzskeho Národného zhromaždenia, Paríž) vznikol v predšpanielskom období alebo krátko po príchode Španielov, je zapísaný na papieri amatl, zápisy sú v piktogramoch, na niektorých miestach sú však už dopísané glosy latinským písmom. K autentickým mayským kódexom patria Madridský kódex (aj Codex Tro-Cortesianus, datovaný do obdobia medzi 900 – 1520, dĺžka 6,82 m; Americké múzeum v Madride, odtiaľ názov), Drážďanský kódex (Codex Dresdensis, 1200 – 1250, dĺžka 3,56 m, Saská krajinská knižnica, Drážďany) a Parížsky kódex (Codex Peresianus, datovaný medzi 1300 – 1500, dĺžka 1,45 m, Národná knižnica, Paríž). Z predkolumbovského obdobia pochádzajú aj obrázkové kódexy Mixtékov, napr. Codex Nuttall (aj Codex Zouche-Nuttall; pravdepodobne 14. stor., zapísaný na zvieracej koži, forma leporela, dĺžka asi 11 m, Britské múzeum, Londýn). Z obdobia po príchode španielskych kolonizátorov pochádzajú napr. na európskom papieri zapísaný aztécky Codex Magliabechi (92 listov obsahujúcich piktogramy so španielskymi vysvetlivkami; pol. 16. stor., Ústredná národná knižnica, Florencia), jeden z najvýznamnejších aztéckych kódexov, dvojzväzkový Codex Florentino (jeden z dvoch rukopisov diela Bernardina de Sahagún Historia General de las Cosas de la Nueva España zo začiatku 16. stor. zaznamenávajúceho poznatky o zanikajúcej kultúre Aztékov, Lorenzovská mediciovská knižnica, Florencia), Codex Mendosa napísaný medzi 1541 – 42 aztéckymi piktogramami so španielskymi komentármi z poverenia prvého miestokráľa Nového Španielska Antonia de Mendoza pre španielskeho kráľa Karola I. (rímsko-nemecký kráľ a cisár ako Karol V.) s cieľom oboznámiť ho so životom Aztékov (dnes v Bodleyho knižnici v Oxforde) a z hľadiska botaniky a medicíny zaujímavý Codex Badianus (aj Codex de la Cruz-Badiano alebo Codex Barberini), príručka indiánskej medicíny z pol. 16. stor. opisujúca liečivé rastliny a ich účinky, pôvodne zapísaná v jazyku nahuatl (táto verzia sa stratila), neskôr preložená do latinčiny (lat. Libellus de Medicinalibus Indorum Herbis, dnes v Národnom antropologickom a historickom inštitúte v Mexiku);

3. práv. a) aj korpus, lat. corpus — v rímskom práve zbierka cisárskych konštitúcií, ktorá mala charakter prameňa rímskeho práva. Najznámejšími kódexmi boli Codex Gregorianus (súkromná zbierka cisárskych konštitúcií od čias vlády rímskeho cisára Hadriána po vládu cisára Diokleciána; začiatok 2. stor. — koniec 3. stor.), Codex Hermogenianus (zbierka Diokleciánových konštitúcií z 293 – 294), Codex Theodosianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií v 16 knihách z 438 od čias cisára Konštantína I. Veľkého vypracovaná z poverenia cisára Theodosia II.) a Codex Iustinianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií pozostávajúca z 12 kníh, ktoré sa členia na tituly, konštitúcie a paragrafy, vydaná 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého ako tzv. Codex vetus, 534 prepracovaná do novej zbierky Codex repetitae praelectionis; súčasť zbierky Corpus iuris civilis). Čiastočne zachovaný Codex Euricianus prijatý 475 vizigótskym kráľom Eurichom patrí do skupiny tzv. barbarských právd, právnych zbierok ranofeudálnych germánskych štátov; b) v súčasnom kontinentálnom práve zbierka práva ako výsledok koncentrácie a systematizácie právnych inštitútov a pravidiel (kodifikácie) spravidla jedného z hlavných práv. odvetví (občianskeho, trestného, obchodného, cirkevného práva ap.), súhrn právnych noriem vydaných v podobe zákonníka (nem. Gesetzbuch, fr. code; na Slov. niekedy publikovaný aj pod názvom obč., trestný a i. poriadok). V rôznych krajinách má zvyčajne rovnakú štruktúru, kódexy niekt. významných štátov, napr. v oblasti občianskeho práva francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) alebo rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811), sa stali vzorom pri vypracúvaní ďalších kódexov. Významným kódexom v oblasti medzinárodného súkromného práva bol napr. tzv. Bustamanteho kódex (→ Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928). V oblasti cirkevného práva kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v rámci katolíckej cirkvi predstavujú Kódex kánonického práva a Kódex kánonov východných cirkví; c) hist. hovorové označenie vládneho nariadenia obsahujúceho súbor zákonov z určitej oblasti, napr. židovský kódex (oficiálne vládne nariadenie č. 198 z 1941 o právnom postavení Židov) vydaný v období vojnovej Slovenskej republiky a pozbavujúci časť jej občanov občianskych práv; d) zbierka zákonov alebo predpisov z určitej oblasti, napr. rodinný kódex (→ Zákon o rodine), Potravinový kódex SR upravujúci požiadavky na zdravotnú neškodnosť, hygienu, zloženie a kvalitu potravín a i.;

4. súbor spravidla nepísaných, ale aj písaných pravidiel či noriem v rozličných oblastiach ľudskej činnosti, napr. Etický kódex novinára prijatý 2010, ktorý nadviazal na kódex prijatý 1990 a upravuje etiku novinárskej práce;

5. niekedy aj korpus — tlačené kritické vydanie súboru stredovekých rukopisných listinných prameňov, diplomatár. Prvé dva zväzky slovenského diplomatára (týkajú sa územia dnešného Slovenska, resp. slovenských dejín od 805 do 1260) vyšli 1971 a 1978 pod názvom Codex diplomaticus et epistolaris Slovacia, vydanie tretieho zväzku (do 1301) sa pripravuje;

6. označenie rukopisných hudobných pamiatok (napr. zborníkov piesní) zo 17. a z 18. stor., napr. Vietorisov kódex z 2. pol. 17. stor. (→ Vietorisova tabulatúra) či Fančaliho kódex, ako aj rukopisných zborníkov so zápismi slovenskej ľudovej slovesnosti (rozprávok) zostavovaných v 1. polovici 19. stor., ktoré sa neskôr stali významným prameňom ich knižných vydaní. Najstarší a najvýznamnejší Codex Revúcky vznikol v Revúcej v okruhu rodiny S. Reussa a jeho synov Ľudovíta Adolfa a Adolfa Tita (*1823, †1902) Reussovcov v troch častiach: Codex Revúcky A (s nemeckým podtitulom Slawische Volkssagen; 1843; zaznamenáva 27 rozprávok), Codex Revúcky B (s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien; 1840; štyri texty) a Codex Revúcky C (Slawische Sagen; 1843 – 44; 34 záznamov; na zozbieraní textov sa podieľali aj S. Ormis, J. Francisci-Rimavský a A. H. Škultéty, neskôr aj P. Dobšinský). Zo začiatku 40. rokov 19. stor. pochádza Codex Tisovský pozostávajúci z troch častí (A, B, C), do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli 30 záznamami aj Š. Daxner a J. Čipka. Z Codexu diversorum auctorum (štyri časti A, B, C, D) sa v úplnosti zachovala časť A obsahujúca 38 textov pripravených do tlače koncom 1843 J. Franciscim-Rimavským, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Z častí B, C a D sa zachovali len zlomky. Z konca 50., podľa iných zdrojov 60. rokov 19. stor. pochádza zbierka 6 rozprávok Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana (nazvaná podľa rímskokatolíckeho farára v Komjaticiach Ondreja Cabana, *1813, †1860); rozprávky však zozbieral bližšie neznámy zberateľ J. Kenc (Henc). Po 1845, keď bola J. Franciscim-Rimavským tlačou vydaná prvá zbierka slovenských rozprávok Slovenské povesti, prestali ďalšie kódexy vznikať; rukopisné súbory rozprávok, ktoré vznikli neskôr, už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce.

kompozícia

kompozícia [lat.] —

1. spôsob usporiadania jednotlivých prvkov do harmonického celku, v umení najvyššia miera vyváženosti prvkov umeleckého diela a vzťahov medzi nimi;

a) archit. → architektonická kompozícia;

b) v kozmetike vonná kompozícia (→ vonný komplex);

c) lit. kompozičná výstavba, aj skladba, usporiadanie, architektúra, kompozičný plán, zloženie, zostava — systémové usporiadanie jednotlivých vzájomne sa prestupujúcich výstavbových zložiek umeleckého literárneho diela do spoločného štruktúrneho celku na základe tvorivého spojenia literárnej tradície a umeleckého talentu autora. V širšom význame zahŕňa tri základné roviny výstavby literárneho textu: jazykovú (štylistickú), architektonickú (→ tektonika textu; výstavba diela pomocou vonkajších, statických architektonických jednotiek, ako sú názov, epilóg, prológ, kapitoly, diely, odseky, strofy, spevy, verše, výstupy, dejstvá a pod.) a tematickú. V užšom význame predstavuje tematickú výstavbu, t. j. vnútornú výstavbu literárneho diela. Pomenúva poradie, v akom sú zoradené vnútorné, dynamické zložky umeleckej výstavby, ako aj spôsob ich vzájomného prepojenia. Dynamickými zložkami sú predovšetkým motívy a (z väčšieho textového priestoru vyabstrahované) tematické zložky textu, ktoré môžu vstupovať do vzájomných kauzálnych, logicko-príčinných alebo nekauzálnych (dominantne časových, resp. priestorových) vzťahov. Aj na základe miery subjektívnosti pri vytváraní týchto vzťahov sa konštituujú sujetové (epické a dramatické) a nesujetové (lyrické) literárne žánre. Pri viazaní motívov a tematických celkov sa uplatňujú kompozičné princípy (spôsoby vnútornej výstavby diela) ako gradácia, kontrast, paralela, repetícia, paradox a i. V žánroch epiky je s kompozíciou úzko prepojený aspekt dejovosti, resp. napätia medzi fabulou a sujetom. Významným kompozičným faktorom v takýchto textoch je teda aj ich sujetová organizácia, k jej základným typom patria chronologická (kronikárska), reťazová, retrospektívna a pásmová sujetová organizácia. Dôležitými výstavbovými zložkami sujetových textov sú aj kompozičné kategórie (rozprávač, postava, priestor, čas).

V rámci disciplín zaoberajúcich sa slovesnou kultúrou sa termín kompozícia (kompozičná výstavba) využíva v podobnom význame aj v štylistike, kde označuje budovanie textu od najmenších jednotiek cez relatívne uzavreté väčšie časti až po globálnu, formálne i obsahovo ucelenú podobu. Kompozičná výstavba sa v tomto kontexte rozčleňuje na tri základné vrstvy: gramatiku, tektoniku (resp. mikrokompozíciu; zhodná s termínom architektonika v rámci kompozície chápanej literárnou teóriou) a architektoniku (resp. makrokompozíciu). Rozlišuje sa chronologická kompozícia – vývoj deja prebieha dôsledne podľa časovej postupnosti (kroniky), paralelná kompozícia – súbežne sa rozvíja niekoľko dejov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová), rámcová kompozícia – do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy (G. Boccaccio: Dekameron), retrospektívna kompozícia – časová postupnosť deja je narušená (moderná próza 20. stor.) a reťazová kompozícia – jednotlivé udalosti na seba nadväzujú bez hlbšej súvislosti, sú spojené postavou hlavného hrdinu (M. de Cervantes Saavedra: Don Quijote de la Mancha);

d) výtv. vzájomné usporiadanie formálnych prvkov výtvarného diela, ako aj súhrn princípov (kompozičných, skladobných), ktoré výtvarné dielo určujú. Každé výtvarné dielo (maľba, socha, grafika, kresba a i.) je podmienené použitými materiálmi a formálnymi prvkami (výtvarnými výrazovými prostriedkami, ako sú napr. línia, plocha a farba), ktoré ho utvárajú. Vzájomné usporiadanie prvkov podlieha historicky sa meniacim pravidlám kompozície, ktoré môžu byť záväzné (→ kánon), odporúčané i voľné (autorské, pôvodné). K najuniverzálnejším kompozičným princípom patria princíp plánu (predný plán, pozadie a pod.), rytmu (opakovanie a alternovanie prvkov), symetrie (pravidelné rozmiestnenie prvkov okolo pomyselnej osi či stredu), kontrastu (vzájomné pôsobenie rozdielnych kvantít jednej povahy) a proporcie (vzťahy na základe vzájomných veľkostí). K významným kompozičným princípom patrí zlatý rez.

Kompozičné vzťahy vznikajú v danej kompozícii medzi formálnymi prvkami a kompozičnými princípmi. Nástrojom kompozičných vzťahov môžu byť okrem výtvarných výrazových prostriedkov aj predmety zobrazenia (postavy, objekty, tvary, priestory). K základným stavebným prvkom kompozície patrí línia (čiara), ktorá môže byť definovaná priamo (napr. silueta, obrys foriem) alebo nepriamo (os, smer). Hlavné lineárne kompozičné princípy (založené na líniách) sú určované na vektorovom základe: horizontála (vodorovná os), vertikála (zvislá os), diagonála (priečna os). Ich využitie môže súvisieť s ďalšími zákonitosťami vlastností kompozície, napr. so zákonitosťami dynamiky: vertikála a horizontála predurčujú skôr statické, diagonála (a krivka) dynamické kompozície. Kompozičné vzťahy môžu byť ďalej definované svetelnosťou a farebnosťou (tonálna a farebná kompozícia), textúrou a vlastnosťami povrchu (povrchová štruktúra, napr. jej haptické a optické kvality ako drsnosť, matnosť a pod.) či priestorom. S kategóriou priestoru ďalej súvisia kompozičné princípy hustoty (intenzita rozmiestnenia jednotlivých prvkov), orientácie (pozdĺžna, centrálna) a perspektívy (lineárna, vzdušná), t. j. zákonov o vyjadrení priestorovej hĺbky a o uhloch pohľadu. Vlastnosti kompozície možno posudzovať aj z hľadiska rozsahu zobrazenej reality (celok, výsek celku, detail a pod.), rozmiestnenia prvkov na základe dôležitosti či stupňovania významu alebo účinku (gradácia, dominantný motív a pod.) alebo podľa psychologických (fenomenologických) kategórií z hľadiska pôsobenia na diváka (harmonická, vyrovnaná, nepokojná, expresívna kompozícia).

V rámci figurálneho umenia závisí kompozícia aj od jednotlivých žánrov, napr. v portréte dominuje vertikálny, zatiaľ čo v krajinárskom žánri horizontálny princíp a obidva princípy sa odrážajú aj v prevládajúcich orientáciách obrazov na výšku alebo na šírku. V rozvinutých figurálnych kompozíciách, ale aj v jednoduchších zobrazeniach je možné určovať ťažisko kompozície (pri portréte napr. tvár portrétovaného, pri historickej maľbe vrcholná scéna s hlavnými protagonistami) a deliť jednotlivé prvky podľa významnosti na dominantné a vedľajšie a podľa hustoty na kulminačné a redšie. V najširšom význame možno spôsob komponovania (vytvárania kompozície) rozdeliť na dva najzákladnejšie typy: voľný a usporiadaný.

V širšom význame je pojem kompozícia blízky (alebo totožný) pojmu zobrazenie (umelecké stvárnenie). Z tohto hľadiska možno kompozíciu deliť podľa určitosti zobrazenia na realistickú (resp. figurálnu, t. j. predmetnú), štylizovanú a abstraktnú (nefigurálnu, nepredmetnú). Z hľadiska pôvodnosti sa rozoznávajú tri základné zdroje kompozície: empirická skúsenosť umelca (pozorovanie a napodobňovanie), spoločenská konvencia (napr. kánon a štýl) a invencia autora (subjektívna výpoveď). Konvenčná kompozícia vzniká na základe kultúrne ustálených schém a často obsahuje symbolické významy. Napr. motívy z kresťanskej ikonografie sú kolektívne rozpoznateľné už na základe kompozičného usporiadania figúr, predmetov a prostredia (napr. výjav Zvestovanie tvorí dvojica k sebe obrátených figúr z profilu, z ktorých jedna kľačí a druhá sedí).

Od najstarších čias postupne vznikalo a vyvíjalo sa viacero druhov a spôsobov kompozície. V období praveku sa uplatnila voľná kompozícia bez definovania prostredia (postavy levitujú), ktorá prevládla v nástennej jaskynnej maľbe. Pod priamym vplyvom deja, napr. lovu zveri, je v nej definované základné usporiadanie prvkov. Pre usporiadanú kompozíciu bolo typické uplatnenie archetypálnych schém, ktoré môžu byť centrálne (kruhové, symetrické), hieratické (gradácia, stupňovanie) a lineárne (s motívom opakovania). V starovekých civilizáciách určoval kompozíciu kánon, napr. hieraticky usporiadané kompozície v Egypte a Mezopotámii. V antickom Grécku a Ríme sa kompozícia uvoľnila, nepodliehala natoľko kánonickým pravidlám, mohla byť aj výrazom invenčnosti autora, ktorý v nej hľadal nové, aktuálne výrazové prostriedky, napr. harmóniu a vznešenosť alebo dejovú drámu. Vznikali rafinované, citlivo premyslené kompozície založené na princípoch idealizácie (pravidlá o proporciách) a heroizácie (trojuholníkové a pyramidálne kompozície), zároveň však spojené s realizmom, s príklonom k empirickému pozorovaniu skutočnosti. Napr. súsošie Laokoónta (1. stor. pred n. l.) okrem starostlivo odpozorovanej ľudskej anatómie charakterizuje predovšetkým vedome konštruovaná pyramidálna (a tým monumentálna a heroická), dynamická (prevládajú diagonály a rytmus, striedanie vzájomnej dostredivosti a odstredivosti postáv) kompozícia v zlatom reze (vyvážená, ťažisko súsošia spočíva v ľavej hornej tretine).

V stredoveku vychádzala kompozícia z priameho vzťahu so symbolickými, najčastejšie s duchovnými významami. Najrozvinutejšie kompozičné schémy vznikali v rámci výzdobných programov celých chrámových komplexov, najmä románskych a gotických katedrál. Stredoveká obrazová kompozícia podliehala rozlišovaniu medzi reprezentatívnou a naratívnou (dejovou) funkciou. Napr. retábulum oltára obsahovalo vo svojom centre reprezentatívne (titulárny svätec s centrálnym a frontálnym umiestnením) a po stranách naratívne (dejový cyklus na bočných krídlach oltára) zobrazenia. Kompozícia stredovekého obrazu bola založená na princípoch znakovej reprezentácie vzdialenej od pozorovania vonkajšej skutočnosti (popieranie perspektívy, tvarová štylizácia, lokálna farebnosť a pod.). Úžitkové predmety, najmä nábytok a zlatnícke práce, mali kompozíciu odvodenú z architektúry v duchu jednotného slohu (→ gotika). Kompozícia v období renesancie bola ovplyvnená vedomým návratom k antickému dedičstvu a zároveň sa v nej prejavil záujem o empirické poznávanie. Postupne sa stala čoraz viac premyslenou, najmä geometricky presne konštruovanou a priestorovo presne ukotvenou. Jej hlavnými nástrojmi od obdobia renesancie sú perspektíva, proporcie a kompozičná čistota (súhra tvarov, línií či objemov na obrazovej ploche). Záujem o štúdium zákonov lineárnej, ale aj tzv. vzdušnej perspektívy vniesol do kompozície rozhodujúci posun v prospech iluzívneho trojrozmerného priestoru. Jej nové pravidlá reflektovala aj súdobá teoretická literatúra o umení. Vo vrcholnej renesancii prevládali centrálne kompozície určované tvarom obrazovej plochy (napr. tzv. tondá – v tvare kruhu), námetom (obľúbené boli témy Posledná večera alebo Tróniaca Madona so svätcami – typ Sacra conversazione) či priestorovým riešením (centrálna lineárna perspektíva s úbežníkom v strede).

Manieristická kompozícia vznikala umelým konštruovaním, skladaním s častým zveličením (umelo vyskladané priestorové vzťahy, predĺžené či inak deformované proporcie a pod.). Všetky výtvarné druhy (vrátane architektúry) sprevádzala kompozičná expresia až dekompozícia (rozklad kompozície), čo vplývalo aj na ikonografiu i na významové znejasnenie diela. V maľbe i v grafike sú typické lievikovitý a diagonálny kompozičný rozvrh celej scény, decentralizácia ťažiska kompozície a využívanie tzv. repusoárových postáv, t. j. významovo druhoradých figúr, ktoré sú umiestňované do predného plánu obrazu, tvoria sprostredkovateľa medzi divákom a scénou, sú viditeľné zvyčajne od chrbta a stočené okolo svojej osi v dynamickej siluete (figura serpentinata). V období baroka dosiahla kompozícia dovtedy nezvyčajne rafinované podoby (iluzívnosť, iluzionizmus) súvisiace najmä s úsilím čo najintenzívnejšie pôsobiť na ľudské zmysly. Dominovali kontrasty svetla a tieňa (šerosvit), sieť diagonál, pohybov a protipohybov (napr. konvexných a konkávnych kriviek) a pod. V iluzívnych nástropných maľbách vrcholného baroka majú kompozície vírivý, špirálový alebo inak gradovaný pohyb s pomyselným úbežníkom do nekonečna. Tieto maľby, ktoré sa uplatnili najprv ako kompozície v čelnej perspektíve (quadro riportato), však čoskoro nahradili čoraz iluzívnejšie podhľady v ostrých perspektívnych skratkách (sotto in su).

Od 2. polovice 19. stor. sa v európskom výtvarnom umení začali objavovať nové kompozičné prístupy podnietené fotografiou. Patria k nim napr. zošikmené priblíženie k objektu, tzv. odseknuté postavy a predmety unikajúce z plochy obrazu, ako aj kompozičné experimenty sústredené na multiexpozíciu, t. j. sekvenčné množenie obrazov a fázovanie pohybu. Z hľadiska kompozičných prístupov neskorších avantgardných smerov boli na konci 19. stor. podstatné tendencie k popieraniu priestoru v prospech priznávania obrazovej plochy, napr. plošné diela secesie alebo tzv. priehradkovité členenie tvarov v dielach Paula Gauguina a maliarov pontavenskej školy. Rozklad pôvodnej kompozičnej kompatibility obrazu bol charakteristický aj pre prístup Paula Cézanna. Jeho analytické poňatie námetu inšpirovalo väčšinu avantgardných prúdov začiatku 20. stor., najmä kubizmus. Experimentovanie s formálnymi prvkami kompozície (kompozičné hry) stálo v popredí diel futuristov i orfistov, ako aj v celej škále prístupov abstraktného umenia, najmä konštruktivizmu, kinetizmu, geometrickej abstrakcie, suprematizmu a neoplasticizmu. Umelecké smery 20. stor. preverili možnosti kompozície vo vizuálnych umeniach v jej azda najväčšej možnej šírke;

2. hud. tvorivý proces, pri ktorom vzniká originálne hudobné dielo (hudobná skladba), v prenesenom význame aj samotné hudobné dielo (hudobná skladba) vytvorené hudobným tvorcom (skladateľom; na rozdiel od improvizácie), zvyčajne zaznamenané notovým zápisom (novšie aj prostredníctvom hudobnej grafiky alebo zvukovej nahrávky) umožňujúcim jeho živé predvedenie. Kompozičné postupy pri tvorbe diela sa odvíjajú od individuálneho štýlu skladateľa, druhovo-žánrového zaradenia komponovanej skladby i od hudobnohistorického kontextu, ich výber a použitie závisia predovšetkým od skladateľových hudodobnoteoretických znalostí (→ kompozičná technika). Komponované dielo (hudobná skladba) môže byť vokálne, inštrumentálne alebo vokálno-inštrumentálne. Rozvrhnutie diela pre jednotlivé hudobné nástroje si nevyžaduje skladateľovu interpretačnú zručnosť na danom nástroji, sú však potrebné aspoň jeho teoretické znalosti týkajúce sa ladenia, rozsahu a interpretačných možností hudobných nástrojov.

Usporiadanie jedného alebo viacerých hlasov do kompozičného celku môže skladateľ spracovať polyfónne (dve alebo viac línií samostatných hlasov; → polyfónia), heterofónne (dva alebo viac hlasov interpretuje tú istú melódiu v obmenách; → heterofónia), homofónne (melódia sprevádzaná akordickým sprievodom; → homofónia) alebo monofónne (melódia bez harmonického sprievodu) a pri každom type môže použiť inú kompozičnú techniku vedenia hlasov. Vnútorný priebeh kompozície závisí najmä od procesu dodržiavajúceho určité pravidlá tonálnych vzťahov; môže ísť o tvorbu skladby s tonálnym (dielo je zvyčajne písané v určitej tónine, je vystavané podľa pravidiel tonality), modálnym (dielo je založené na inom tonálnom systéme a tónovom usporiadaní, než sú dur a mol; → modálna hudba) alebo atonálnym (v zásade nerešpektuje žiadne tonálne pravidlá a je založené na skladateľových vlastných, často neštandardných postupoch; → atonálna hudba) procesom. Zoskupením hudobných myšlienok tvorcu podľa určitých logických zákonitostí v procese kompozície hudobného diela vznikne určitá hudobná forma.

Kompozícia je proces tvorby hudobného diela charakteristický najmä pre tzv. klasickú (vážnu) hudbu. V historickom vývoji európskej hudby sa kompozičné postupy vyvíjali od obdobia rozvoja viachlasu a bývajú príznačné pre jednotlivé epochy vývoja hudobnej kultúry (v rámci umeleckých slohov) i pre jednotlivé prúdy a smery; od 2. polovice 20. stor. prispeli k zmenám v kompozičnej práci nové technológie (využívanie počítačovej techniky). V minulosti vedomosti o princípoch kompozície sprostredkúvali mladším generáciám súkromne starší skladatelia, v súčasnosti sa kompozícia (skladba) a s ňou súvisiace predmety vyučujú na stredných (na Slovensku na konzervatóriách) a vysokých (na Slovensku na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici) hudobných školách;

3. hut. zliatina ľahkotaviteľných kovov (teplota tavenia do 600 °C). Najčastejšie sú cínové kompozície obsahujúce cín (75 – 91 %), antimón, meď, nikel, príp. aj olovo, a olovené kompozície obsahujúce olovo (63 – 84 %), cín, antimón, príp. aj nikel a arzén. Kompozície sa používajú ako ložiskové kovy na výrobu klzných ložísk, v minulosti v kníhtlačiarstve na výrobu tlačiarenských písmen (→ písmovina);

4. jaz. spôsob tvorenia slov skladaním;

5. školská písomná práca zvyčajne z cudzieho jazyka.

konvencia

konvencia [lat.] —

1. zvyklosť, zaužívaný, ustálený spôsob myslenia, správania, postupu a pod. Konvenciu možno vyjadriť vo forme pravidla alebo normy, ktorá zefektívňuje určitý priebeh úkonov alebo činností; estet. súhrn predstáv o tom, ktoré umelecké prostriedky sa v tradícii osvedčili a je vhodné ich používať; aj zaužívaný spôsob tvorby. Konvencia je zásobárňou znakov, symbolov a umeleckých postupov, ale aj brzdou vývinu. V umeleckých akadémiách niekedy funguje ako nepísaný zákon. Ak sa presadzuje vedome, stáva sa kánonom. Výsledkom nasledovania konvencie je akademizmus alebo eklekticizmus. Konvenčné zobrazovanie skutočnosti vyžadujú často od umelcov autoritatívne režimy;

2. dohoda, dohovor (→ konvencia označovania); práv. spravidla medzinárodná dvojstranná alebo mnohostranná zmluva; označenie najmä mnohostranných medzinárodných zmlúv s právotvornými účinkami uzatváraných medzinárodnými organizáciami zaoberajúcimi sa všeobecnými problémami, napr. OSN a Medzinárodnou organizáciou práce (dohovory o minimálnej mzde, o práve organizovať sa a kolektívne rokovať, o bezpečnosti a ochrane zdravia pracovníkov a pod.); v súčasnosti sa nahrádza termínom dohovor. V ekonomickej oblasti sa v minulosti prijímali mincové konvencie, ktoré stanovovali podmienky obehu spoločnej meny konkrétne vymedzeného okruhu krajín vrátane jej výmenného kurzu, ako aj práva a povinnosti menových autorít v oblasti zabezpečovania jej stability.