Vyhľadávanie podľa kategórií: žurnalistika, geografia regionálna – Severná a Stredná Amerika

Zobrazené heslá 1 – 1 z celkového počtu 1 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Kanada

Kanada, angl. a fr. Canada — štát v sev. časti Severnej Ameriky rozkladajúci sa na jej dvoch pätinách (2. najväčší štát na svete, po Rusku), jeho súčasťou sú mnohé ostrovy: na severe ležiace ostrovy Kanadského arktického súostrovia (najväčšie ostrovy: Baffinov ostrov, 507-tis. km2; Viktóriin ostrov, 217-tis. km2; Ellesmerov ostrov, 196-tis. km2; Banksov ostrov, 70-tis. km2; Devon, 55-tis. km2), pri vých. pobreží ostrov Newfoundland (111 tis. km2), pri záp. pobreží Vancouverov ostrov (31 tis. km2) a i. Na severe je obmývaný Severným ľadovým oceánom, na západe Tichým oceánom, na východe Atlantickým oceánom, na juhu a severozápade hraničí s USA (na severozápade s Aljaškou), úzkymi prielivmi na severovýchode oddeľujúcimi Kanadské arktické súostrovie od Grónska (autonómne územie Dánska) vedie hranica s Dánskom. Administratívne sa delí na 10 provincií a 3 teritóriá.

Prírodné pomery — silno členité pobrežie, ktoré je na západe vysoké s mnohými fjordmi a ostrovmi (Vancouverov ostrov, Ostrovy kráľovnej Šarloty), na východe nižšie s väčšími polostrovmi (Labrador a Nové Škótsko, oddelené Zálivom svätého Vavrinca) a viacerými ostrovmi (Newfoundland, Ostrov princa Eduarda, Anticosti), na severe väčšinou nízke s mnohými zálivmi (Hudsonov záliv, Ungavský záliv, Mackenzieho záliv), polostrovmi (polostrov Ungava, Melvillov polostrov, polostrov Boothia) a s rozsiahlym Kanadským arktickým súostrovím. Dĺžka pobrežnej línie 202 080 km. Najmä sev. a vých. časť krajiny má viditeľné stopy pleistocénneho zaľadnenia. Veľkú časť územia Kanady (okolo poklesnutej panvy Hudsonovho zálivu a Foxovho zálivu) tvorí stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry, geologický štít Laurentia (Kanadský štít) budovaný prekambrickými kryštalickými a premenenými horninami, ľadovcom formovaný povrch má charakter mierne zvlnenej plošiny s množstvom jazier a močaristých depresií, výšky väčšinou nepresahujú 600 m n. m. Rovinatý reliéf Laurentie je na severovýchode ohraničený výrazne členitým pohorím Arctic Cordillera (maximálna výška 2 616 m n. m.) tiahnucim sa sev. a severových. časťou Kanadského arktického súostrovia od vých. časti Ellesmerovho ostrova cez Baffinov ostrov po sev. výbežok polostrova Labrador, na polostrove Labrador vystupuje z Laurentie Laurentínska plošina, v juž. časti Kanady leží územie Veľkých kanadských jazier. Medzi záp. okrajom Laurentie a vých. okrajom Kordiller sa tiahne rozsiahly pás sev. časti Centrálnych rovín dvíhajúcich sa od východu na západ a na juž. úpätí Skalnatých vrchov dosahujúcich výšku 1 200 m n. m., ich juž. časť je súčasťou Veľkých prérií. Záp. časť Kanady zaberá horský systém Kordiller široký asi 600 km, rozčlenený na dve hlavné pásma – na vých. pásmo Skalnatých vrchov s ich sev. pokračovaním Mackenzieho vrchmi a na záp. pásmo Pobrežných vrchov prudko sa zvažujúcich do Tichého oceána a vytvárajúcich pobrežie s množstvom zálivov; horské pásma sú oddelené vnútornými plošinami; na hranici s Aljaškou v horskom pásme Saint Elias Mountains najvyšší vrch Kanady Logan, 5 959 m n. m. – 2. najvyšší vrch Severnej Ameriky, po vrchu Denali (Mount McKinley). Na východe sa pozdĺž Atlantického oceána až po Newfoundland a Nové Škótsko tiahne kanadská časť Apalačských vrchov.

Sev. časť Kanady leží v subarktickom až arktickom podnebnom pásme zasahujúcom značne na juh od severnej polárnej kružnice. Zvyšok Kanady leží v miernom podnebnom pásme (s rastúcou vzdialenosťou od mora s výraznými znakmi kontinentality, v Kordillerach horské podnebie na vých. svahoch otepľované vetrom chinook). Teploty v zime v rovnakých zemepisných šírkach sú na pobreží Atlantického oceána nižšie ako na pobreží Tichého oceána, čo spôsobuje studený Labradorský prúd vkliňujúci sa pri Newfoundlande od severu medzi juhoatlantické kanadské pobrežie a teplý Golfský prúd. Záp. pobrežie Kanady obmýva teplý Severný tichomorský prúd. Stretávanie sa studených vôd Labradorského prúdu a teplých vôd Golfského prúdu je príčinou výskytu častých hmiel v priľahlých územiach. V zime v dôsledku prenikania arktického vzduchu hlboko na juh dochádza často vo vnútrozemí k výskytu veľmi nízkych teplôt a k nárastu ročných teplotných amplitúd (priemerné minimálne teploty v januári klesajú v Montreale pod −12 °C a v Calgary pod −15 °C, najvyššie teploty namerané v týchto mestách sú viac ako 36 °C), v oblasti Veľkých kanadských jazier je kontinentálny charakter podnebia zmierňovaný klimatickým efektom ich vodných plôch. Priemerná teplota v januári sa pohybuje od viac ako 0 °C na záp. pobreží, −5 až −10 °C na vých. pobreží a −15 až −20 °C v str. časti územia do −35 °C a menej na severe; priemerná teplota v júli od 3 – 5 °C na severe do 21 °C na juhu a od 15 – 17 °C na západe do viac ako 20 °C na východe. Ročný úhrn zrážok od 2 600 mm na tichooceánskom pobreží (v záp. časti Kordiller až do 6 000 mm) a 1 450 mm na atlantickom pobreží do 300 – 400 mm vo vnútrozemí (na severe len do 200 mm).

Dobre vyvinutá riečna sieť, veľkú časť roka sú rieky a jazerá zamrznuté (5 – 9 mesiacov). Rieka Mackenzie vytekajúca z Veľkého jazera otrokov vytvára spolu s Riekou otrokov (jedna zo zdrojníc Veľkého jazera otrokov) a ich prítokmi najrozsiahlejší riečny systém Kanady; Mackenzie ústi rozsiahlou deltou do Beaufortovho mora Severného ľadového oceána. Ďalší rozsiahly riečny systém vytvára spolu s riekami Saskatchewan, Winnipeg a Red rieka Nelson, ktorá ústi do Hudsonovho zálivu (Severný ľadový oceán). Najvodnatejšou riekou a významnou dopravnou komunikáciou je Rieka svatého Vavrinca vytekajúca z Ontárijského jazera a jedným z najväčších estuárov na svete ústiaca do Atlantického oceána. Na hraničnej rieke Niagara spájajúcej Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú Niagarské vodopády, ktoré sú významnou turistickou atrakciou. Do Tichého oceána ústi rieka Fraser a rieky Yukon a Columbia, ktoré Kanadou pretekajú svojimi hornými úsekmi. Kanada je krajina s najväčšou plochou sladkovodných jazier na svete (okolo 400-tis. km2), prevládajú jazerá ľadovcového pôvodu. Na hranici s USA leží sústava Veľkých kanadských jazier (Horné jazero, Hurónske jazero, Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú na území obidvoch štátov, Michiganské jazero len na území USA), v centrálnej časti Kanady sú veľké jazerá: Veľké medvedie jazero, Veľké jazero otrokov, Winnipegské jazero a Atabaské jazero.

Kanadské arktické ostrovy, severozáp. pobrežie a sev. časť polostrova Labrador pokrýva riedka arktická vegetácia prechádzajúca smerom na juh do súvislej tundry; prechodný pás medzi tundrou a lesom vytvára oblúk tiahnuci sa od delty rieky Mackenzie juhových. smerom až po Jamesovu zátoku Hudsonovho zálivu a odtiaľ centrálnou časťou Labradora po Atlantický oceán; zvyšnú časť Kanady (takmer polovicu rozlohy územia, okrem výbežku Veľkých prérií využívaných prevažne poľnohospodársky) pokrývajú lesy (zväčša ihličnaté charakteru tajgy); na vlhkom tichooceánskom pobreží rastú jedinečné husté ihličnaté lesy s tujou riasnatou (Thuja plicata), duglaskou tisolistou (Pseudotsuga menziesii) a jedľovcom rôznolistým (Tsuga heterophylla); na juhových. časti územia prevládajú zmiešané až listnaté lesy so zastúpením jaseňa, topoľa, duba a javora; v Kordillerach je výrazná výšková zonálnosť rastlinstva. V Kanade je mnoho chránených území s rozličným stupňom ochrany vrátane 43 národných parkov (2016). Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO boli zapísané národné parky Nahanni National Park (1978), Wood Buffalo National Park (1983, najväčší národný park Kanady), Kanadské parky v Skalnatých vrchoch (1984 – 90, vrátane najstaršieho národného parku Banff vyhláseného 1885), Gros Morne National Park (1987), Miguasha National Park (1999), Kluane National Park and Reserve s provinciálnym parkom Tatshenshini-Alsek Provincial Park (1979, ako súčasť medzinárodného systému chránených území v pohraničí Kanady a USA), územie národného parku Waterton Lakes National Park (ako súčasť medzinárodného parku Waterton-Glacier International Peace Park, 1995), provinciálny park Dinosaur Provincial Park (1979, významné paleontologické nálezisko okolo 40 druhov dinosaurov v provincii Alberta v doline rieky Red Deer) a lokalita Joggins Fossil Cliffs (2008, významné paleontologické nálezisko s bohatým výskytom rozmanitých rastlinných a živočíšnych skamenelín na zrubovom pobreží záp. časti Nového Škótska).

Hospodárstvo — Kanada je krajinou s rozsiahlymi zásobami prírodných a nerastných zdrojov, s vyspelým priemyslom a poľnohospodárstvom a patrí k ekonomicky najrozvinutejším krajinám sveta. Význam poľnohospodárstva, lesného hospodárstva (najväčší dodávateľ surového dreva a drevených výrobkov na svete) a rybolovu, ktoré boli v minulosti dominantné, klesol, tieto odvetvia však majú stále vysoký podiel na exporte. Pre Kanadu je charakteristický pomerne veľký rozdiel vo vyspelosti jednotlivých oblastí spôsobený najmä prírodnými danosťami. Najrýchlejší ekonomický rast dosahuje záp. časť Kanady (Britská Kolumbia a Alberta), rozhodujúcu úlohu si však v ekonomike udržiavajú tzv. centrálne provincie (Ontário a Quebec), dlhodobú ekonomickú stagnáciu tzv. atlantických provincií (Nového Škótska, New Brunswicku, Ostrova princa Eduarda a Newfoundlandu a Labradora), ktorá súvisela s ich tradičnou orientáciou na rybný priemysel, pomáhajú prekonávať diverzifikácia ich ekonomických aktivít a ťažba ropy i zemného plynu v šelfe Atlantického oceána.

Na tvorbe HDP sa 27,1 % podieľa priemysel, 1,9 % poľnohospodárstvo, 71,0 % služby (2011). V priemysle pracuje 22,0 %, v poľnohospodárstve 2,5 %, v službách 75,5 % ekonomicky aktívnych obyvateľov (2007). Rast HDP 2,2 % (2011). Miera nezamestnanosti 7,4 %, miera inflácie 2,8 % (2011). Na tvorbe HDP sa významnou mierou podieľa ťažobný priemysel (4,4 %), Kanada má veľké zásoby nekonvenčnej ropy (v provincii Alberta) a zemného plynu, odhadovaný objem zásob ropy 179 mld. barelov, z toho 170 mld. barelov nekonvenčnej ropy (2007), ročná produkcia viac ako 1 mld. barelov (3,5 mil. barelov denne, 6. miesto na svete, 2010); odhadovaný objem zásob zemného plynu 1,8 bilióna m3 (2011), ťažba 152,3 mld. m3 (3. mieste na svete, 2010); ďalej sa ťaží uhlie (68 mil. t, 2010), diamanty (11,7 mil. karátov; prevažne z ložísk v arktickej oblasti), zlato (91 t; Black Fox vých. od mesta Timmins, Red Lake, Kamloops), rudy železa (37 mil. t; polostrov Labrador), meď (525-tis. t; Kamloops, Greater Sudbury, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), zinok (649-tis. t, 5. miesto na svete; Brunswick Mine pri Bathurste s ťažbou ukončenou 2013, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), nikel (158-tis. t, 2. miesto na svete; Greater Sudbury), urán (9,7 tis. t, 2. miesto na svete), ilmenit (754-tis. t, 3. miesto na svete), molybdén (8,3 tis. t, 5. miesto na svete), platina (3. miesto na svete), draselné soli (11 mil. t, 1. miesto na svete), síra (20 % svetovej produkcie), kuchynská soľ (5. miesto na svete), kobalt (2. miesto na svete), sadra (4. miesto na svete), striebro, stavebné materiály a i.

Významný hutnícky priemysel (9 mil. t surového železa, 15,1 mil. t ocele a 3,2 mil. t hliníka, výroba ktorých je v závislosti od zdrojov vodnej energie sústredená najmä v provinciách Quebec a Britská Kolumbia, 2008), ďalej strojársky (najmä výroba dopravných prostriedkov, 60 % objemu výroby pripadá na automobilový priemysel; GM Canada, Magna International a Bombardier Inc. koncern vyrábajúci najmä lietadlá a koľajové vozidlá, ako sú vlaky a električky), letecký a kozmický (Montreal), chemický (výroba organických chemikálií, priemyselných hnojív, syntetických živíc a plastov), petrochemický a farmaceutický priemysel, veľký význam si udržiavajú tradičné odvetvia potravinárskeho, drevárskeho (132,5 mil. m3 surového dreva, 2010; ťažba najmä v Britskej Kolumbii a v Quebecu) a celulózovo-papiernického (popredný svetový výrobca novinového papiera) priemyslu; v Kanade pôsobí množstvo firiem podnikajúcich v oblasti informačných a komunikačných technológií (hlavné centrá Toronto, Montreal a Vancouver) alebo technológií na ochranu životného prostredia; na výrobe elektrickej energie (570,9 mld. kWh, 2010; jeden z najväčších svetových producentov) sa 61 % podieľajú vodné elektrárne (najväčšie Robert Bourassa s výkonom 5 616 MW a Churchill Falls s výkonom 5 428 MW sú na riekach La Grande a Churchill na polostrove Labrador), 23 % tepelné a 15 % jadrové elektrárne (jadrová elektráreň Bruce Nuclear Generating Station s výkonom 6 232 MW patrí z hľadiska inštalovaného výkonu k najväčším jadrovým elektrárňam na svete), 1 % vyrobenej energie pripadá na alternatívne zdroje energie, najmä na prílivové (krajina má vhodné podmienky na ich výstavbu najmä v oblasti Fundyjského zálivu) a veterné elektrárne.

V poľnohospodárskej výrobe využívajúcej okolo 7 % z celkovej rozlohy a sústredenej najmä v stepných provinciách Manitoba, Saskatchewan a Alberta prevažuje špecializovaná farmárska veľkovýroba s vysokým stupňom mechanizácie. Kanada je významným producentom obilia, najmä pšenice (26,8 mil. t, 2009) a jačmeňa (7,6 mil. t, 2010), ďalej kukurice (11,7 mil. t, 2010), repky olejnej (12,8 mil. t, 2. najväčší producent na svete, 2010), sóje (4,3 mil. t, 2010), šošovice, ľanového a horčičného semena, hrachu a javorového sirupu (2,4 mil. l, 2009); chov dobytka (13,2 mil. kusov, 2009), ošípaných (12,2 mil. kusov), hydiny (170,6 mil. kusov), kožušinovej zveri; rybolov (914-tis. t morských živočíchov, z toho 490-tis. t rýb), produkcia rýb z akvakultúr (155-tis. t, z toho 118-tis. t rýb, prevažne lososov).

V rámci služieb pracuje najviac ľudí v obchode, ďalej v zdravotníctve, sociálnych službách, ako aj v oblasti vedy a školstva, až po nich nasleduje finančný sektor, ktorý je z hľadiska tvorby HDP najdôležitejší. Pre svoju rozmanitosť a pre mnohé oblasti zachované v pôvodnom stave je Kanada obľúbeným cieľom turistov prichádzajúcich väčšinou z USA. Vývoz ropy a zemného plynu, strojov a zariadení, cestných strojov, kovov, chemických produktov a chemikálií, poľnohospodárskych produktov, dreva a výrobkov z dreva, papiera a celulózy. Dovoz strojov a zariadení, cestných strojov, ropy a zemného plynu, chemických produktov a chemikálií, potravín. Hlavní obchodní partneri: USA, Spojené kráľovstvo, Čína, Mexiko, Japonsko. Na tvorbe HDP sa 4,6 % podieľa doprava, cestná a železničná sieť sú relatívne husté, v juž., husto obývaných územiach dobre rozvinuté; 46 552 km železničných tratí, 1,042 mil. km ciest (z toho 415 600 km spevnených vrátane 17 000 km diaľnic a rýchlostných ciest, 2009), vých. a záp. pobrežie sú spojené systémom diaľnic Trans-Canada Highway (dĺžka 8 030 km); veľký význam má tak vnútroštátna, ako aj medzinárodná letecká doprava, 1 404 letísk, z toho 514 so spevnenou pristávacou dráhou (2010), 19 medzinárodných letísk, najväčšie v Toronte, vo Vancouveri, v Montreale a Calgary; 75 835 km plynovodov a ropovodov (2010). Čulá pobrežná a vnútrozemská riečna doprava, Rieka svätého Vavrinca ako súčasť vodnej cesty Saint Lawrence Seaway je najdôležitejšiou vnútrozemskou cestou spájajúcou Veľké kanadské. jazerá s Atlantickým oceánom, najstarším dodnes fungujúcim prieplavom (využívaný turisticky) je prieplav Rideau (Rideau Canal) spájajúci Ottawu s mestom Kingston pri Ontárijskom jazere (otvorený 1832; 2007 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Najdôležitejšie námorné prístavy sú vo Vancouveri, Montreale a Halifaxe. V málo zaľudnených oblastiach mimo dosahu cestnej siete má tradíciu doprava po vodných cestách, ktorú dopĺňa letecká doprava zabezpečovaná malými lietadlami; na severe krajiny sa v zime na prepravu ťažkých a objemných nákladov stále viac využívajú zamrznuté rieky a jazerá.

Obyvateľstvo → Kanaďania. Podiel mestského obyvateľstva 81 % (2010). Najväčšie mestá: Toronto, Montreal, Calgary, Ottawa, Edmonton, Mississauga, Winnipeg, Vancouer, Hamilton, Quebec.

Dejiny — začiatky osídľovania územia Kanady Paleoindiánmi siahajú do obdobia asi 25 000 – 30 000 pred n. l. (→ Indiáni), pričom jednotlivé regióny boli osídľované nerovnomerne. Pravdepodobne okolo 1000 pred n. l. sa v sev. oblastiach Kanady začali usádzať Inuiti (→ Eskimáci). Indiánske kmene (v súčasnosti nazývané prvé národy, angl. First Nations, fr. premières nations) mali vlastné kultúrne i jazykové osobitosti, živili sa najmä lovom, rybolovom a čiastočne aj poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, fazule, tekvice, slnečnice, tabaku), ich náboženstvom bol animizmus. Najvyspelejšie boli kmene Hurónov a Irokézov. Dokladom spôsobu života a kultúrnej vyspelosti Indiánov sú lokality zapísané 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: prírodná a archeologická lokalita Head-Smashed-In Buffalo Jump Complex predstavujúca najstarší doklad kolektívneho organizovaného lovu bizónov (asi od 4000 pred n. l.) a Ninstints (Nans Dins) – zaniknutá dedina indiánskeho kmeňa Haidov so zvyškami domov a s totemovými stĺpmi vysokej umeleckej úrovne, v národnom parku SGang Gwaay.

Prvými Európanmi, ktorí doplávali k brehom Kanady, boli islandskí Vikingovia. Pravdepodobne pod vedením Leifa Erikssona (syn Erika Červeného) pristáli okolo 1000 n. l. na ostrove Newfoundland (krajinu nazvali Vinland) a pokúsili sa tam založiť osadu, toto osídlenie však existovalo len krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiadny význam. Jediným prameňom informácií o objavení Severnej Ameriky Vikingmi boli dlho len tzv. Vinlandské ságy, existenciu vikinských osád v Kanade však potvrdili archeologické výskumy. R. 1961 – 64 bolo na severe ostrova Newfoundland objavené vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows z obdobia okolo 1000 n. l. (1978 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Kanada (jej vých. pobrežie) bola Európanmi opäť objavená koncom 15. stor. počas výskumnej plavby G. Cabota (1497 – 98). R. 1534 počas svojej prvej výpravy preskúmal J. Cartier oblasť okolo ústia Rieky sv. Vavrinca a Zálivu sv. Vavrinca a vyhlásil ich za francúzske dŕžavy, počas druhej výpravy (1535) proti prúdu Rieky sv. Vavrinca sa dostal až k indiánskej (irokézskej) dedine Stadacona (na mieste dnešného mesta Quebec) a krajinu nazval Canada (Kanada; z irokézskeho kanata, t. j. dedina). Ďalšie výpravy podnikli M. Frobisher (1576 – 78), S. de Champlain (1603 – 15) a i. Pre pôvodné obyvateľstvo však malo stretnutie s európskou civilizáciou katastrofálne dôsledky (→ Severoamerickí Indiáni). K pobrežiu Kanady sa od pol. 16. stor. vydávali aj lode baskických lovcov veľrýb; rybárska osada Red Bay Basque Whaling Station v dnešnej provincii Newfoundland a Labrador, ktorá bola v 16. – 17. stor. ich centrom, bola 2013 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

R. 1605 založili Francúzi prvé trvalo obývané sídlo Port-Royal (dnes Annapolis Royal v provincii Nové Škótsko) v oblasti, ktorú nazvali Akádia (fr. Acadie, angl. Acadia); jej hranice neboli nikdy presne stanovené, zahŕňala približne územia dnešných kanadských provincií Nové Škótsko a New Brunswick, vých. časť dnešnej provincie Quebec a časť amerického štátu Main. Názvom Akádia však Francúzi obyčajne označovali aj všetky francúzske kolónie na území dnešnej Kanady. R. 1608 založil S. de Champlain Quebec (historická časť mesta bola 1985 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý sa stal hlavným mestom francúzskej kolónie Nové Francúzsko (1627 – 35 jej guvernér), a 1642 francúzsky dôstojník Paul de Chodomey de Maisonneuve (*1612, †1676) Montreal. Francúzi sa usilovali kolonizovať vnútrozemie Kanady (oblasť okolo Zálivu sv. Vavrinca, povodia Rieky sv. Vavrinca, Veľkých kanadských jazier a povodia Mississippi), kde vybudovali celý rad pevností. Ich hlavným záujmom bol obchod s kožušinami, preto nadviazali pevné obchodné vzťahy s Indiánmi, ktorí sa neskôr (18. stor.) stali ich spojencami v konfliktoch s Britmi. R. 1615 prišli prví francúzski katolícki misionári, 1639 vybudovali jezuiti prvé stále misionárske centrum v Sainte-Marie among the Hurons (fr. Sainte-Marie-au-pays-des-Hurons; dnes súčasť lokality Midland v provincii Ontário). Osídľovanie však postupovalo pomaly a napriek tomu, že formálnou hlavou kolónie bol francúzsky kráľ, jej správu fakticky vykonávali monopolné obchodné spoločnosti, a to až do 1663, keď francúzsky kráľ Ľudovít XIV. vyhlásil Nové Francúzsko za francúzsku kráľovskú kolóniu pod priamou kontrolou koruny. Územie dnešnej Kanady okrem Francúzov začali kolonizovať aj Angličania, 1610 sa usadili v oblasti Newfoundlandu, ich osídlenie však čoskoro zaniklo a oblasť ovládli Francúzi. R. 1670 bola Angličanmi založená Spoločnosť Hudsonovho zálivu, ktorá v oblasti okolo Hudsonovho zálivu (→ Rupertova zem) čoskoro získala monopol na obchod s kožušinami. Počas 17. stor. sa francúzske a anglické kolónie v Severnej Amerike vyvíjali samostatne a vzájomné kontakty medzi nimi boli minimálne.

Na konci 17. stor. (1689 – 97) sa však medzi Britmi a Francúzmi začali dlhotrvajúce vojny. V rámci európskej vojny o španielske dedičstvo (1702 – 13) stratilo Francúzsko Utrechtským mierom (1713) v prospech Veľkej Británie Newfoundland, časť Akádie (→ Nové Škótsko) a Rupertovu zem. R. 1749 založili Briti pevnosť Halifax, ktorá sa neskôr rozvinula na jedno z najvýznamnejších prístavných miest Kanady a Severnej Ameriky. V 1. pol. 18. stor. došlo k sérii tzv. francúzsko-indiánskych vojen proti Veľkej Británii (pomoc indiánskych spojencov však vo veľkej miere využívali obidve strany), ktoré boli úzko späté s vojnami mocností na európskom kontinente (→ sedemročná vojna, 1756 – 63). R. 1759 porazili britské vojská Francúzov na Abrahámových pláňach (fr. Plaines d’Abraham, angl. Plains of Abraham) pod hradbami Quebecu, ktorý potom obsadili, 1760 dobyli aj Montreal. Po Parížskom mieri (10. februára 1763) pripadlo celé územie Nového Francúzska Veľkej Británii (tzv. Conquest), po francúzsky hovoriaci obyvatelia Akádie boli vysídlení (deportácie sa začali už 1755, pripomína ich historický park Grand-Pré National Historic Site v Novom Škótsku, 2012 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Akádčania sa v súčasnosti sa nazývajú Cajuni a žijú v diaspóre najmä v štáte Louisiana v USA). Zisk rozsiahlych dŕžav osídlených prevažne katolíkmi francúzskeho pôvodu však znamenal pre britskú korunu potenciálny problém, pretože pokus o poangličtenie (vrátane prijatia anglikánskej viery) obyvateľov týchto území mohol vyvolať silný odpor a rovnako bolo potrebné riešiť aj problémy pôvodného obyvateľstva. Preto 7. októbra 1763 britský kráľ Juraj III. vydal Kráľovskú proklamáciu (angl. Royal Proclamation of 1763), na základe ktorej územie v povodí Rieky sv. Vavrinca obývané po francúzsky hovoriacim obyvateľstvom získalo status provincie (→ Quebec), bola určená dočasná hranica medzi britskými kolóniami na pobreží Atlantického oceána a pôdou Indiánov na západ od Apalačských vrchov a i. R. 1774 prijala britská vláda Zákon o Quebecu (angl. Quebec Act; platil do 1791), ktorý posunul hranice provincie Quebec na juh po rieku Ohio a na jej území akceptoval katolícke náboženstvo a francúzsky občiansky zákonník (→ Code civil), čím si Briti zabezpečili lojalitu francúzskych Kanaďanov počas Americkej revolúcie. Na druhej strane tento krok značne rozvíril verejnú mienku medzi anglikánskym obyvateľstvom, ktoré sa prudko zradikalizovalo, a prispel k šíreniu revolučných nálad. Kanada sa však nepridala k povstalcom a stala sa cieľom desiatok tisíc utečencov lojálnych britskej korune, ktorí odchádzali z územia dnešných USA. Po anglicky hovoriaci protestanti sa usádzali v Quebecu, a najmä v oblasti Veľkých kanadských jazier, čo však viedlo k vytvoreniu dvoch skupín obyvateľstva s odlišnou kultúrou, náboženstvom a jazykom. R. 1791 bol Quebec Konštitučným zákonom (angl. The Constitutional Act) rozdelený na dve britské kolónie (hranicu medzi nimi tvorila rieka Ottawa): Hornú Kanadu (angl. Upper Canada, fr. Haut-Canada) s prevahou po anglicky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo horného toku Rieky sv. Vavrinca (dnešná kanadská provincia Ontário), a Dolnú Kanadu (angl. Lower Canada, fr. Bas-Canada) s prevahou po francúzsky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo dolného toku Rieky sv. Vavrinca a pobrežie Zálivu sv. Vavrinca (časť územia dnešných provincií Quebec, Newfoundland a Labrador).

Pokus USA získať ďalšie územia v britskej Kanade narazil na rozhodný odpor tak po anglicky, ako aj po francúzsky hovoriacich kanadských kolonistov, čo viedlo k vojenskému konfliktu medzi USA a Spojeným kráľovstvom (tzv. vojna 1812, → anglicko-americká vojna). Kanada sa postavila na britskú stranu (väčšina bitiek sa odohrala na kanadskom území) a Britov podporovalo aj indiánske obyvateľstvo (1811 bola vytvorená protiamerická indiánska konfederácia pod vedením náčelníka Šóníov Tecumseha). Vojna sa skončila uzavretím Gentskej zmluvy (1814), podľa ktorej boli obnovené pôvodné hranice medzi USA a Kanadou, a v nasledujúcom období sa Kanaďania zamerali na riešenie vnútorných problémov i na expanziu na sever a západ realizovanú prostredníctvom Spoločnosti Hudsonovho zálivu a konkurenčnej Severozápadnej spoločnosti (North West Company, založená 1779). Po prudkých vzájomných sporoch medzi nimi (aj vojenskými; 1815 – 20 tzv. pemikanová vojna) ich britská vláda 1821 prinútila zlúčiť sa (pod názvom Spoločnosť Hudsonovho zálivu). R. 1829 vyhlásilo Spojené kráľovstvo Newfoundland za britskú kolóniu. Vedomie vzájomnej spolupatričnosti Kanaďanov, ktoré sa vytvorilo počas vojny s USA, ako aj rastúca nespokojnosť s britskou hospodárskou a politickou nadvládou viedli k vzniku hnutia tzv. vlastencov (patriotov) za uskutočnenie demokratických reforiem a za dosiahnutie samosprávy (o. i. požiadavka tzv. zodpovednej vlády, t. j. vlády, ktorá sa nezodpovedá britskej korune, ale parlamentu provincií; tzv. reformisti R. Baldwin, L. H. Lafontaine a i.). Pretože britská koloniálna správa nebola ochotná pristúpiť na ich požiadavky, vypuklo v novembri 1837 v Dolnej Kanade ozbrojené povstanie vedené L. J. Papineauom (o. i. namierené aj proti pokusom o asimiláciu frankofónneho obyvateľstva) a v decembri 1837 povstanie v Hornej Kanade vedené W. L. Mackenziem. Obidve povstania boli potlačené (1838). Začiatkom 1838 vymenovala britská vláda za guvernéra Kanady lorda z Durhamu (→ J. G. Lambton), ktorý vypracoval jeden z najvýznamnejších dokumentov v dejinách Kanady, tzv. Durhamovu správu (Správa o situácii v Britskej Severnej Amerike, angl. Report on the Affairs of British North America; dokončená v januári 1839). V nej navrhol zjednotenie Hornej a Dolnej Kanady, čo sa malo stať jadrom ďalšej integrácie britských kolónií v Severnej Amerike, zavedenie čiastočnej samosprávy a urýchlenie anglikanizácie po francúzsky hovoriaceho obyvateľstva. R. 1840 prijal britský parlament Zákon o zjednotení Hornej a Dolnej Kanady (angl. The Act of Union) pod názvom Spojená provincia Kanada (angl. United Province of Canada, aj Provincia Kanada, angl. Province of Canada) s jediným zastupiteľským orgánom a právom na vnútornú samosprávu, pričom jediným úradným a rokovacím jazykom sa stala angličtina; Horná Kanada bola premenovaná na Západnú Kanadu, Dolná Kanada na Východnú Kanadu. Došlo k oddeleniu cirkvi od štátu a k sekularizácii majetku anglikánskej cirkvi (1854). Začali sa vytvárať základy moderných politických strán (1854 konzervatívna, 1873 liberálna). Zavedenie reforiem umožnilo v nasledujúcom období začiatok hospodárskeho rozvoja. Nastal prudký rast populácie (aj vďaka rastúcej imigrácii z Európy), boli osídľované ďalšie územia mimo územia Spojenej provincie Kanada. S cieľom ukončiť teritoriálne spory s USA bola podpisom Oregonskej dohody (1846) medzi Spojeným kráľovstvom a USA stanovená spoločná hranica na 49. rovnobežke (49° s. š.), ktorá bola ako hranica stanovená už 1818, sporným však zostalo územie Oregonu (Američanmi nazývané Oregon Country, Britmi Columbia), pretože Američania si nárokovali na územie na severe až po 54°40‘ s. š. Po rozdelení Oregonu poverila britská vláda Spoločnosť Hudsonovho zálivu vybudovaním stálych sídel v britskej časti (aj ako dôsledok vypuknutia zlatej horúčky v oblasti sútoku riek Fraser a Thompson), ktorá sa 1858 ako Britská Kolumbia stala britskou kolóniou.

Nevyhnutnosť čeliť rastúcej hospodárskej a politickej sile USA viedla na začiatku 50. rokov 19. stor. k myšlienke spojenia britských kolónií na území dnešnej Kanady (v literatúre niekedy nazývaných Britská Severná Amerika, angl. British North America). Po rokovaniach medzi tzv. otcami konfederácie (angl. Fathers of Confederation, fr. Pères de la Confédération) v Charlottentowne (1. – 8. septembra 1864), Quebecu (10. – 27. októbra 1864) a Londýne (december 1866) bol projekt konfederácie uzákonený britským parlamentom (29. marca 1867) ako Zákon o Britskej Severnej Amerike (angl. The British North America Act, Constitution Act, fr. Acte de l’Amérique du Nord britannique de 1867), ktorý vstúpil do platnosti 1. júla 1867 (kanadský národný sviatok – Deň Kanady, angl. Canada Day, fr. Fête du Canada) a dodnes predstavuje základ kanadskej ústavy (od jej novelizácie 1982 sa nazýva Ústavný zákon 1867, angl. Constitution Act, 1867, fr. Loi constitutionnelle de 1867). Na jeho základe Kanada ako prvá britská kolónia získala štatút domínia, čím vznikol nový štátny útvar Domínium Kanada (aj Kanadské domínium, angl. Dominion of Canada), do ktorého sa spojili bývalé britské severoamerické kolónie Spojená provincia Kanada, Nové Škótsko a New Brunswick (Nový Brunšvik), pričom Spojená provincia Kanada bola rozdelená na provincie Quebec a Ontário. Bol vytvorený parlament zložený z dvoch komôr (dolnú volilo obyvateľstvo, hornú vymenúval generálny guvernér). Hlavným mestom sa stala Ottawa, v ktorej sídlila ústredná federálna vláda (podliehali jej obrana, financie, doprava a spoje, obchod, daňový systém a imigračná politika, vymenúvala guvernérov provincií), jej prvým predsedom sa stal J. A. Macdonald. Záležitosti miestneho charakteru (samospráva v obciach, kultúra, zdravotníctvo ap.) spravovali vlády provincií. Frankofónnemu Quebecu bolo priznané právo používať pri rokovaní v parlamente popri anglickom aj francúzsky jazyk. Spojené kráľovstvo si ponechalo právo rozhodovať o zmenách ústavy, zahraničnopolitických otázkach a o otázkach vojny a mieru. R. 1868 odkúpila Kanada od Spoločnosti Hudsonovho zálivu Rupertovu zem, ktorá sa spolu so Severozápadným teritóriom (dnešné teritórium Yukon, pevninová časť Severozápadných teritórií, severozáp. pevninová časť Nunavutu, severozáp. časť Saskatchevanu, sev. Alberta a sev. Britská Kolumbia) stala ako Severozápadné teritóriá (1869, fakticky 1870) súčasťou kanadskej konfederácie. Faktickému prevzatiu Severozápadných teritórií pod kanadskú správu nakrátko zabránilo prvé povstanie (1869 – 70) Métisov pod vedením Louisa Riela (*1844, †1885), ktorého výsledkom bolo vyčlenenie Manitoby (1870) ako samostatnej provincie. R. 1871 sa ďalšou provinciou Kanady stala Britská Kolumbia (od 1866 zjednotená s Vancouverom) a 1872 bol za provinciu vyhlásený Ostrov princa Eduarda. Po vzniku konfederácie nastal veľký hospodársky rozmach, rozvíjal sa priemysel, budovala infraštruktúra, a to najmä rozvojom lodnej dopravy a stavbou transkontinentálnych železníc (ako prvá bola postavená Kanadská pacifická železnica, angl. Canadian Pacific Railway, dokončená 1885). V záujme získania novej pôdy, na ktorú si však právoplatne nárokovali dovtedy tam žijúci pôvodní obyvatelia (Indiáni), bolo v období 1871 – 1921 medzi Kanadou (resp. britským panovníkom) a indiánskymi kmeňmi uzatvorených jedenásť dodnes platných tzv. číslovaných zmlúv (angl. Numbered Treaties). Na ich základe Indiáni postúpili určité územia európskym prisťahovalcom a ako kompenzáciu dostali potraviny, odevy, strelivo a náhradné, pre nich vyhradené (rezervované) územie – indiánske rezervácie (sťahovanie Indiánov do rezervácií prebiehalo 1871 – 75). Po objavení zlata v auguste 1896 v oblasti rieky Klondike v Yukone (→ bonanza; → Dawson) prichádzali do oblasti desaťtisíce hľadačov zlata (prospektorov), vypukla ďalšia zlatá horúčka, ktorej dôsledkom bolo o. i. vyhlásenie Yukonu (1898) za kanadské teritórium (už od 1892 sa medzi USA a Kanadou uskutočnili rokovania o hraniciach medzi Kanadou a Aljaškou, ktorú 1867 odkúpili USA od Ruska, definitívne boli stanovené 1903). R. 1905 získali štatút provincií časti Severozápadných teritórií Alberta a Saskatchewan.

Koncom 19. a zač. 20. stor. zaznamenala Kanada značný hospodársky rast. Do 1. svetovej vojny vstúpila automaticky po vyhlásení vojny Spojeným kráľovstvom a na európske bojiská vyslala vlastné vojenské sily (vyše 600-tis. mužov) spočiatku zložené prevažne z dobrovoľníkov. To výrazne posilnilo jej medzinárodnú prestíž a po vojne pokračovala v procese osamostatňovania. Fakticky vystupovala ako suverénny štát: 1818 – 19 sa zúčastnila Parížskej mierovej konferencie, 1919 sa stala jedným zo signatárov Versaillskej mierovej zmluvy a ako samostatný subjekt jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Spoločnosti národov. R. 1919 bolo zavedené volebné právo žien. Počas prvých dvoch liberálnych vlád na čele s premiérom W. L. (Mackenziem) Kingom (1921 – 26, 1926 – 30) nastal hospodársky rozmach a obdobie prosperity. Na imperiálnej konferencii Commonwealthu (1926) Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Ekonomický rast a optimistické očakávania do budúcnosti však dočasne zastavila svetová hospodárska kríza (1929 – 30), ktorá mala v niektorých oblastiach veľmi tvrdé dôsledky. R. 1931 počas vlády premiéra R. B. Bennetta (1930 – 35) schválilo Spojené kráľovstvo ustanovenie o rozšírení právomocí kanadskej vlády vo sfére vnútornej (žiadny zákon prijatý britským parlamentom nie je platný na území Kanady, pokiaľ nie je schválený kanadským parlamentom) i zahraničnej politiky, o. i. aj možnosť otvoriť vlastné diplomatické zastúpenia, čím poskytlo Kanade formálnu nezávislosť (→ Westminsterský štatút). Dôsledkom však bolo čoraz väčšie uvoľňovanie vzťahov so Spojeným kráľovstvom a upevňovanie kontaktov s USA, zvlášť významné bolo postupné zrastanie ekonomík obidvoch krajín, čo sa prehĺbilo najmä počas 2. svetovej vojny (vybudovanie diaľnice spájajúcej Aljašku s USA, vybudovanie mnohých podnikov ťažkého priemyslu Američanmi, ktoré sa neskôr stali základom leteckého a automobilového priemyslu). Počas tretej vlády W. L. (Mackenzieho) Kinga (1935 – 48) prežívala Kanada zložité obdobie. Spočiatku podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí 2. svetovej vojny presadil premiér v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Prvou veľkou vojenskou operáciou kanadských pozemných jednotiek dislokovaných v Spojenom kráľovstve bol neúspešný pokus britsko-kanadských síl o vylodenie v Dieppe (19. 8. 1942); 6. 6. 1944 sa po boku Spojencov zúčastnili invázie v Normandii (vylodenie na pláži Juno; dosiahli najhlbšie prieniky zo všetkých spojeneckých vojsk). Počas vojny došlo v Kanade k obrovskému rozvoju vojenského priemyslu, ktorého produkty zásobovali Spojencov, kanadské vojenské a obchodné loďstvo zohralo významnú úlohu v bitke o Atlantik. Po skončení vojny sa Kanada dostala do ekonomickej depresie a 1948 prijala Marshallov plán. R. 1945 sa stala zakladajúcim členom OSN. Počas vlády liberálov vedenej premiérom L. S. Saint-Laurentom (1948 – 57) sa výrazne angažovala v oblasti medzinárodnej politiky: 1949 sa stala zakladajúcim členom NATO, vtedajší kanadský minister zahraničných vecí (1948 – 57) a neskorší premiér L. B. Pearson výrazne prispel k ukončeniu suezskej krízy (1956 – 57), začo dostal 1957 Nobelovu cenu za mier. R. 1949 sa ku Kanade pripojil dovtedy formálne nezávislý Newfoundland ako jej desiata provincia (→ Newfoundland a Labrador).

V povojnovom období pokračoval rozvoj Kanady na rozvinutý priemyselný štát, v sociálnej oblasti sa presadzovala politika tzv. štátu blahobytu (angl. welfare state), silná imigrácia z krajín Európy, Ázie i z USA mala za následok zmenu demografickej situácie. Americké spoločnosti pôsobiace v Kanade začali fakticky kontrolovať väčšinu priemyselných odvetví (ťažbu ropy, nerastných surovín ap.). Po nástupe konzervatívcov do vlády sa premiér J. G. Diefenbaker (1957 – 63) usiloval preorientovať obchod opäť výraznejšie na Spojené kráľovstvo (obmedziť výšku obchodných kontaktov s USA). V období pokračujúcej studenej vojny však Kanada s USA úzko spolupracovala a 1958 s nimi podpísala dohodu, na základe ktorej s cieľom zabezpečiť obranu Kanady a USA bolo zriadené spoločné Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany (angl. North American Aerospace Defense Command, NORAD) pod americkým velením (v Kanade vo Winnipegu bolo zriadené len jedno z vedľajších veliteľstiev). Odpor obyvateľstva proti umiestneniu rakiet s jadrovými hlavicami na kanadskom území však napokon viedol k pádu vlády (1963) a k návratu liberálov (1963 – 68 L. B. Pearson). Vzťahy s USA (aj na úrovni vlád) sa skomplikovali aj pre odpor kanadského obyvateľstva proti americkému bombardovaniu Vietnamu počas vietnamskej vojny (1965 – 73; do Kanady sa presídlilo viacero Američanov s cieľom vyhnúť sa brannej povinnosti). Ekonomický rast a citlivá sociálna politika (zavedenie minimálnej mzdy, 40-hodinového pracovného týždňa i zdravotného poistenia, zlepšenie penzijného systému) sa odrazili na zvyšovaní blahobytu obyvateľstva a spolu s presadzovaním koncepcie multikulturalizmu výrazne prispeli k posilňovaniu kanadskej národnej identity, národného sebavedomia, patriotizmu a myšlienky kultúrnej svojbytnosti. Súčasne však v provincii Quebec v 60. rokoch 20. stor. (obdobie tzv. tichej revolúcie, fr. révolution tranquille, angl. Quiet Revolution) narastali nacionalistické a separatistické tendencie a zvyšovalo sa napätie medzi ňou a zvyškom Kanady. Otázka Quebecu začala komplikovať aj kanadské medzinárodné vzťahy, a to najmä po vystúpení francúzskeho prezidenta Ch. de Gaulla, ktorý pri oficiálnej návšteve Kanady (1967) verejne podporil autonomistické ambície frankofónneho obyvateľstva. R. 1968 sa P. E. Trudeau stal prvým po francúzsky hovoriacim premiérom v kanadskej histórii (1968 – 79). Prvým významným krokom jeho vlády bolo prijatie Zákona o úradných jazykoch (angl. Official Languages Act, fr. Loi sur les langues officielles), ktorý 1969 schválil kanadský parlament. Zákon ustanovil anglický a francúzsky jazyk ako úradné jazyky Kanady, zaručoval im status rovnocennosti na federálnej úrovni a napriek tomu, že neskôr boli prijaté ďalšie zákonné úpravy (o. i. 1988 jeho revízia), stal sa základom oficiálnej dvojjazyčnosti. Pre navrhovaný sociálny program, pre úsilie zaviesť do činnosti vlády dlhodobé plánovanie, ako aj pre zavedenie štátnej kontroly cien a platov sa však P. E. Trudeau dostal do sporu s konzervatívcami, ktorí sa 1979 – 80 dostali nakrátko k moci. Počas druhej Trudeauovej vlády (1980 – 84) sa 1980 uskutočnilo prvé referendum o otázke oddelenia Quebecu (60 % obyvateľov bolo za jeho zotrvanie v rámci Kanady). Za najvýznamnejší počin jeho vlády sa však považuje úprava kanadskej ústavy. Výsledkom procesu tzv. patriácie ústavy (koncept vychádzal z Trudeauových návrhov) bolo 17. 4. 1982 oficiálne vyhlásenie britskej kráľovny Alžbety II., na základe ktorého boli všetky ústavné právomoci prenesené (patriované) z britského parlamentu na kanadský, čím sa Kanada v zákonodarnej oblasti stala suverénnym štátom. Zároveň vstúpil do platnosti Ústavný zákon z 1982 (angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982). Ústavné zmeny viedli k polarizácii spoločnosti a k prudkému nárastu separatistických snáh s cieľom dosiahnuť autonómiu Quebecu (predstavitelia Quebecu odmietli ústavu podpísať). Vyriešiť otázku Quebecu s definitívnou platnosťou sa usilovala konzervatívna vláda premiéra M. B. Mulroneyho (1984 – 93). Dohodou z Meech Lake (3. 6. 1987) malo byť Quebecu zaručené ústavné právo na ochranu francúzskeho jazyka a kultúry bez ohľadu na záujmy nefrancúzsky hovoriacich obyvateľov provincie, pre rastúci nesúhlas v provinciách však nebola ratifikovaná v náležitom termíne, a preto nevstúpila do platnosti. R. 1992 voliči v Severozápadných teritóriách rozhodli v referende o postupnom vytvorení samosprávnej jednotky (teritória) pre Eskimákov žijúcich v tamojšom regióne Nunavut (vyčlenený 1999). R. 1995 sa konalo druhé referendum o zotrvaní Quebecu v kanadskej federácii, ktorého výsledok bol veľmi tesný (50,6 % za zotrvanie, 49,4 % proti nemu). R. 1997 vydal Najvyšší súd stanovisko, že Quebec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie však naďalej pokračuje v činnosti a otázka Quebecu zostáva zdrojom napätia, ktoré môže viesť k destabilizácii politických i hospodárskych perspektív krajiny (→ Quebec).

Politický systém — Kanada je parlamentnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov, z hľadiska medzinárodného práva personálnou úniou. Hlavou štátu (tzv. Commonwealth realm v rámci britského Spoločenstva národov) je britský kráľ/kráľovná (v súčasnosti, od 1953, Alžbeta II.), v Kanade s oficiálnym titulom kanadský kráľ/kráľovná (angl. King/Queen of Canada, fr. Roi/Reine du Canada), ktorého/ktorú v krajine zastupuje generálny guvernér, od 2017 Julie Payettová (Payette). Právny rámec existencie Kanady vytvára ústava (Ústavný zákon z 1982, angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982), ktorej súčasťou je aj Kanadská charta práv a slobôd (angl. Canadian Charter of Rights and Freedoms, fr. Charte canadienne des droits et libertés) a podľa ktorej je Kanada parlamentná zastupiteľská demokracia s federálnym usporiadaním. Zákonodarným orgánom je parlament (angl. Parliament of Canada, fr. Parlement du Canada) so sídlom v Ottawe, ktorý tvoria Dolná komora (angl. House of Commons, fr. Chambre des communes) s 308 členmi (75 z Quebecu) volenými na 5 rokov a Senát (angl. Senate of Canada, fr. Le Sénat du Canada) maximálne so 112 členmi vymenúvanými generálnym guvernérom podľa návrhu predsedu vlády (kreslá sú prideľované na regionálnom základe). Volebné právo od 18 rokov.

Školský systém — tvoria ho základné (Elementary School, Junior School; približne do 16. roku veku dieťaťa), stredné (High School) a vyššie stredné školy (Community College) a univerzity a z väčšej časti je financovaný z verejných (federálnych a provinčných) zdrojov. V jednotlivých provinciách, ktorých vlády zodpovedajú za kvalitu vzdelávacích programov, sa na všetkých úrovniach uplatňujú rôzne vzdelávacie varianty. Vzdelávacími jazykmi sú angličtina a francúzština, v niektorých oblastiach aj menšinové jazyky (eskimácko-aleutské jazyky). Súčasťou systému sú aj súkromné a cirkevné školy. Prvé školy v Kanade vznikali v 17. stor. na území Nového Francúzska a zakladali ich najmä jezuiti, neskôr aj členovia iných konfesií alebo súkromné osoby. Organizované základné a vyššie vzdelávanie sa začalo v prvých desaťročiach 19. stor., výraznejšie sa rozvíjalo až od 1841 po prijatí zákona o vzdelávaní. Vyše storočnú tradíciu má dištančná (externá) forma štúdia, ktorá vznikla na viacerých univerzitách pre prírodné danosti krajiny (ťažšia dostupnosť z niektorých oblastí). K najvýznamnejším kanadským univerzitám patria University of Toronto (založená 1827), University of Ottawa (fr. Université d’Ottawa, založená 1848, prvá bilingválna univerzita), Université de Montréal (založená 1878) a i.

Tlač — vyznačuje sa určitými špecifikami, ktoré sú dané susedstvom s USA (dovoz periodík) a dvojjazyčnosťou krajiny. Je ovládaná veľkými (aj zahraničnými) mediálnymi korporáciami (Thomson Reuters Corporation, založená 2008; Quebecor alebo Québecor, založená 1950; The Brunswick News, založená 1902). Hlavnými kanadskými celoštátnymi denníkmi sú The Globe and Mail (založený 1844) a National Post (založený 1998) vydávané v anglickom jazyku v Toronte a Le Devoir (založený 1910) a Le Journal de Montréal (založený 1964) vydávané vo francúzskom jazyku v Montreale. Takmer vo všetkých kanadských mestách vychádza aspoň jeden regionálny denník, v bilingválnych mestách (Ottawa, Montreal) vychádzajú dva hlavné denníky (v anglickom a vo francúzskom jazyku). Niektoré regionálne denníky prekonávajú celoštátne denníky v náklade (The Toronto Star, založený 1892), ako aj v čítanosti (Windsor Star, založený 1888; Calgary Sun, založený 1980). Okrem toho vychádza veľké množstvo týždenníkov s rôznym zameraním.

R. 1936 bola založená kanadská štátna rozhlasová spoločnosť CBC/Radio-Canada (angl. Canadian Broadcasting Corporation, fr. Société Radio-Canada, SRC; vysiela v obidvoch úradných jazykoch – v angličtine a vo francúzštine, ako aj v ôsmich domorodých jazykoch), ktorej súčasťou sú aj štátne televízne spoločnosti (založená 1952) CBC television (vysiela po anglicky) a ICI Radio-Canada Télé (vysiela po francúzsky). V Kanade pôsobí aj viacero ďalších mediálnych spoločností s rôznym obsahovým a teritoriálnym zameraním.

Kanada, administratívne členenie
Územie Rozloha v km2 Počet obyv. (2011) Administratívne stredisko
Provincia
Alberta 661 848 3 742 753 Edmonton
Britská Kolumbia 944 735 4 554 085 Victoria
Manitoba 647 797 1 243 653 Winnipeg
New Brunswick 72 908 753 232 Fredericton
Newfoundland a Labrador 405 212 509 148 Saint John’s
Nové Škótsko 55 284 943 414 Halifax
Ontário 1 076 395 13 282 444 Toronto
Ostrov princa Eduarda 5 660 143 481 Charlottetown
Quebec 1 542 056 7 942 983 Quebec
Saskatchewan 651 036 1 052 050 Regina
Teritórium
Nunavut 2 093 190 33 303 Iqaluit
Severozáp. teritóriá 1 346 106 43 554 Yellowknife
Yukon 482 443 34 306 Whitehorse

Kanada, predsedovia vlády
1867 – 1873 John Alexander Macdonald
1873 – 1878 Alexander Mackenzie
1878 – 1891 John Alexander Macdonald
1891 – 1892 John Joseph Caldwell Abbott
1892 – 1894 John Sparrow David Thompson
1894 – 1896 Mackenzie Bowell
1896 Charles Tupper
1896 – 1911 Wilfrid Laurier
1911 – 1920 Robert Laird Borden
1920 – 1921 Arthur Meighen
1921 – 1926 William Lyon Mackenzie King
1926 Arthur Meighen
1926 – 1930 William Lyon Mackenzie King
1930 – 1935 Richard Bedford Bennett
1935 – 1948 William Lyon Mackenzie King
1948 – 1957 Louis Stephen Saint-Laurent
1957 – 1963 John George Diefenbaker
1963 – 1968 Lester Bowles Pearson
1968 – 1979 Pierre Elliott Trudeau
1979 – 1980 Charles Joseph Clark
1980 – 1984 Pierre Elliott Trudeau
1984 John Napier Turner
1984 – 1993 Martin Brian Mulroney
1993 Avril Kim Campbellová
1993 – 2003 Jean Chrétien
2003 – 2006 Paul Martin
2006 – 2015 Stephen Joseph Harper
od 2015 Justin Trudeau

Kanada, generálni guvernéri
1867 – 1868 vikomt (Charles Stanley) Monck
1869 – 1872 barón Lisgar (sir John Young)
1872 – 1878 markíz (Frederick Temple Blackwood) z Dufferinu a Avy
1878 – 1883 markíz (John Douglas Sutherland Campbell) z Lorne
1883 – 1888 markíz (Henry Charles Keith Petty-Fitzmaurice) z Lansdowne
1888 – 1893 barón (Frederick Arthur) Stanley z Prestonu (gróf z Derby)
1893 – 1898 markíz (John Campbell Gordon) z Aberdeenu a Temairu
1898 – 1904 gróf (Gilbert John Murray Kynynmound Elliot) z Minta
1904 – 1911 gróf (Albert Henry George) Grey z Fallodonu
1911 – 1916 vojvoda (Arthur William Patrick Albert) z Connaughtu
1916 – 1921 vojvoda (Victor Christian William Cavendish) z Devonshiru
1921 – 1926 vikomt (Julian Hedworth George) Byng z Vimy
1926 – 1931 markíz (Freeman Freeman-Thomas) z Willingdonu
1931 – 1935 gróf (Vere Brabazon Ponsonby) z Bessborough
1935 – 1940 barón (John Buchan) Tweedsmuir z Elsfieldu
1940 – 1946 gróf (Alexander Augustus Frederick William Alfred George Cambridge) z Athlone
1946 – 1952 gróf Alexander (Harold Rupert Leofric George) z Tunisu
1952 – 1959 Charles Vincent Massey
1959 – 1967 Georges-Philéas Vanier
1967 – 1974 Daniel Roland Michener
1974 – 1979 Jules Léger
1979 – 1984 Edward Richard Schreyer
1984 – 1990 Jeanne Mathilde Sauvéová (Sauvé)
1990 – 1995 Ramon John Hnatyshyn
1995 – 1999 Roméo-Adrien LeBlanc
1999 – 2005 Adrienne Louise Clarksonová (Clarkson)
2005 – 2010 Michaëlle Jeanová (Jean)
2010 – 2017 David Lloyd Johnston
od 2017 Julie Payettová (Payette)