Vyhľadávanie podľa kategórií: matematika, chémia

Zobrazené heslá 1 – 4 z celkového počtu 4 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

adícia

adícia [lat.] — pripájanie, pridávanie;

1. chem. chemická reakcia, pri ktorej sa na násobné väzby v molekulách viažu, t. j. adujú, menšie molekuly, pričom dochádza k zníženiu násobnosti väzby (z trojitej vzniká dvojitá až jednoduchá). Podľa mechanizmu reakcie sa adície delia na elektrofilné, nukleofilné a radikálové. Pri elektrofilnej adícii sa reakcia začína naviazaním elektrofilnej častice (najpomalší stupeň reakcie). Napr. adícia chlorovodíka na propén sa začína adíciou vodíkového katiónu H+ viažuceho sa na ten z uhlíkov násobnej väzby, ktorý je viac substituovaný:

Pri nukleofilnej adícii (uplatňuje sa najčastejšie na polárnych väzbách, aké sú v aldehydoch, ketónoch ap.) je mechanizmus opačný: v najpomalšom kroku nastáva adícia nukleofilnej častice na násobnú väzbu (na atóme, kde je v dôsledku polarity väzby nedostatok elektrónov):

Reťazový charakter majú radikálové adície, pri ktorých sa na násobnú väzbu viažu radikály vznikajúce pôsobením ultrafialového žiarenia alebo peroxidových katalyzátorov (dibenzoylperoxid) na činidlo. Podľa typu činidiel sa rozoznávajú halogenácie, hydratácie, hydroformylácie ap. Z priemyselného hľadiska sú dôležité hydrogenácie, pri ktorých sa na násobné väzby aduje vodík. Špeciálnym typom adícií sú polymerizácie. Na výstavbu cyklických a bicyklických zlúčenín sa využívajú cykloadičné reakcie, pri ktorých sa obidve novovznikajúce väzby vytvárajú súčasne;

2. mat. a) cudzojazyčný názov sčitovania; b) generický princíp tvorby prirodzených čísel z čísla 1 postupným a neohraničeným pripočítavaním čísla 1 k číslam, ktoré boli takým spôsobom už utvorené (napr. na základe Peanovej axiomatiky prirodzených čísel).

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

klaster

klaster, angl. cluster — zhluk, skupina, zväzok;

1. fyz. a) zhluk (súbor) častíc, ktoré sú na základe svojich vlastností odlíšiteľné od svojho okolia, napr. malé kryštalické časti polykryštalického materiálu alebo zhluky atómov s rovnako orientovanými magnetickými momentmi v paramagnetickom materiáli. Spontánny vznik a zväčšovanie takýchto klastrov sa pozoruje v blízkosti kritického bodu (→ kritický stav), keď látka mení fázu, napr. pri prechode látky z paramagnetickej do feromagnetickej fázy pri poklese teploty (→ fázová premena); b) súbor väčšieho počtu vzájomne interagujúcich častíc (atómov, molekúl), ktorý má vďaka svojmu konečnému rozmeru špecifické fyzikálne vlastnosti odlišné od makroskopicky veľkých sústav, napr. magnetický klaster zložený približne zo 100 atómov. Na približný výpočet štatistickej sumy takéhoto súboru interagujúcich častíc sa používa metóda teoretickej fyziky nazývaná klastrový rozvoj;

2. genet. klaster génov — väčšinou zdvojením vzniknutý zhluk (zoskupenie) dvoch alebo viacerých génov, ktoré kódujú rovnaký alebo podobný génový produkt. Klastre génov tvoria približne 5 % ľudskej genetickej informácie (sú evolučne konzervatívne, v genóme človeka sa vyskytujú odpradávna a používajú sa napr. pri výskume evolúcie príbuzných druhov);

3. hud. zoskupenie alebo zhluk niekoľkých (najmenej troch) súčasne znejúcich priľahlých tónov s minimálnou intervalovou vzdialenosťou (veľká a malá sekunda) vytvárajúcich disonantný akord. Klaster nie je nositeľom harmonickej funkcie v zmysle kritérií klasickej harmónie, patrí k výrazovým kompozičným prostriedkom súčasnej (najmä aleatorickej) hudby. Používa sa na vytvorenie nekonvenčných zvukomalebných efektov najčastejšie v skladbách pre klávesové nástroje, na ktorých sa hrá päsťou, dlaňou alebo predlaktím. Klastre po prvý raz použil vo svojich klavírnych skladbách Henry Cowell (*1897, †1965), inovoval ich B. Bartók a teoretické pokyny na ich interpretáciu vypracovali K. Stockhausen a G. Ligeti. V orchestrálnych dielach vzniká klaster mikrointervalovými súzvukmi v sláčikovej alebo v dychovej sekcii, príp. v ich kombináciách. Orchestrálne klastre sa stali bežnou kompozičnou praxou v 50. rokoch 20. stor.;

4. chem. komplexná častica (molekula alebo ión), ktorá obsahuje tri alebo viac navzájom viazaných kovových atómov. Klastre tvoria najmä ťažšie prechodné kovy s nižšími oxidačnými číslami. Vo forme klastrov sa často vyskytujú karbonyly kovov, napr. [Os3(CO)12], [Cu4(CO)12], alebo halogenidové komplexy, napr. [Re3Cl9], [Mo6Cl8]Cl4. Oxidačné čísla atómov kovu v halogenidových klastroch nie sú vždy zhodné. Napr. v komplexnom katióne [Nb6Cl12]2+ majú štyri atómy nióbu oxidačné číslo 2 a dva atómy oxidačné číslo 3, takže celkové formálne (priemerné) oxidačné číslo je 2,33;

5. inform. a) počítačový klaster — počítačový systém vytvorený z viacerých počítačov pomocou počítačovej siete a špeciálneho softvéru, zvonka sa javiaci ako jeden celok. Počítačový klaster má väčšiu výpočtovú kapacitu, kapacitu pamäte alebo dostupnosť ako jednotlivé počítače. Podľa účelu využitia sa hovorí o databázovom klastri, výpočtovom klastri ap. Rozsiahle klastre, zvyčajne určené na vedecké výpočty, sa nazývajú superpočítače; b) označenie diskového bloku používaného v súvislosti s operačným systémom MS DOS;

6. mat. → zhluková analýza.

konfigurácia

konfigurácia [lat.] — priestorové rozmiestnenie (rozloženie) predmetov (napr. konfigurácia planét); zostava, zoskupenie (→ konfigurácia počítača);

1. chem. a) → elektrónová konfigurácia; b) opis štruktúry molekúl, ktorý pri ich rovnakej konštitúcii odlíši také priestorové usporiadania, ktoré sa nemôžu navzájom zmeniť bez prerušenia chemickej väzby. Nezahŕňa rozdiely v priestorovom usporiadaní vznikajúce otáčaním častí molekuly okolo jednoduchých väzieb (→ konformácia). Zlúčeniny s rovnakou konštitúciou, ale s odlišnou konfiguráciou sú stereoizoméry. V minulosti sa konfigurácia viacerých zlúčenín vzťahovala na štandardnú zlúčeninu, ktorej bola len hypoteticky priradená určitá konfigurácia. Napr. E. Fischer koncom 19. stor. zvolil ako štandard pravotočivý glyceraldehyd, ktorému prisúdil usporiadanie ᴅ (pri znázornení Fischerovou projekciou je skupina OH napravo od centrálneho atómu uhlíka). Sledom chemických reakcií z neho pripravil iné zlúčeniny, ktorým potom priradil rovnaké priestorové usporiadanie. Takto určená konfigurácia sa označuje ako relatívna konfigurácia. Exaktne určené, skutočné usporiadanie molekuly sa nazýva absolútna konfigurácia. Ako prvý určil absolútnu konfiguráciu molekuly v roku 1951 holandský chemik Johannes Martin Bijvoet (*1892, †1980), ktorý na zistenie absolútnej konfigurácie vínanu sodno-rubídneho využil metódu röntgenovej difrakčnej analýzy. V súčasnosti sa okrem röntgenovej difrakčnej analýzy používajú na určenie absolútnej konfigurácie aj metódy optickej rotačnej disperzie a kruhového dichroizmu, ako aj špeciálne metódy jadrovej magnetickej rezonancie;

2. mat. konečná množina bodov, priamok a rovín v projektívnom priestore s pevne zvolenými incidenčnými vzťahmi (→ incidencia, význam 2). Rovinná konfigurácia obsahuje len body a priamky s incidenčnými vzťahmi v projektívnej rovine. Príkladom je úplný štvorroh v projektívnej rovine.