Vyhľadávanie podľa kategórií: umenie, literatúra – Európa

Zobrazené heslá 1 – 9 z celkového počtu 9 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Achternbusch, Herbert

Achternbusch [-buš], Herbert, vlastným menom Herbert Schild, 23. 11. 1938 Mníchov — nemecký spisovateľ a filmový tvorca. V románoch Alexandrova bitka (Die Alexanderschlacht, 1971) a Hodina smrti (Die Stunde des Todes, 1975) sa tematicky zameral na vedomie indivídua, vzpiera sa tradičným estetickým normám. Autor autobiografickej prózy Breitenbach (1986). Vlastné predlohy využil vo filmoch a v divadle, napr. vo filme Na stratenej varte (Auf verlorenem Posten, 1990).

Amadeovci

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

Anelli, Angelo

Anelli, Angelo, pseudonymy Nicolo Liprandi a Marco Landi, 1. 11. 1761 Desenzano del Garda – 9. 4. 1820 Pavia — taliansky libretista a literát. V rokoch 1799 – 1817 pracoval pre La Scalu v Miláne, autor viac ako 40 libriet, o. i. libreta opery G. Rossiniho Talianka v Alžíri (1813).

Kalinová, Agneša

Kalinová, Agneša, 15. 7. 1924 Košice – 18. 9. 2014 Mníchov, od 2015 pochovaná na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenská novinárka a prekladateľka, manželka J. L. Kalinu. Počas 2. svetovej vojny rasovo prenasledovaná (pred deportáciou sa jej na jar 1942 podarilo utiecť do Maďarska), po jej skončení študovala filozofiu a anglický i francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, štúdium nedokončila. Zaoberala sa prekladaním odbornej literatúry z oblasti filmu a teórie umenia, ako aj francúzskej, nemeckej a maďarskej beletrie (J. Anouilh, G. Lukács, E. Patalas). R. 1946 – 48 pôsobila ako prekladateľka a tlmočníčka na Francúzskom generálnom konzuláte v Prahe, neskôr vo Francúzskom ústave v Bratislave, súčasne uverejňovala filmové kritiky a redigovala filmovú rubriku v denníku Pravda, 1948 – 52 pôsobila ako redaktorka kultúrneho oddelenia v týždenníku Nové slovo, uverejňovala však aj filmové kritiky v iných časopisoch (Film a divadlo, Film a doba, Kino, Náš film), denníkoch a týždenníkoch (Literární noviny), čím významne prispela k formovaniu slovenskej filmovej kritiky a publicistiky. R. 1952 – 68 pôsobila v týždenníku Kultúrny život (od 1956 členka redakčnej rady a vedúca rubriky divadla, filmu a hudby; aktívne sa podieľala na formovaní jeho línie), ktorého vydávanie bolo v septembri 1968 zakázané. Následne pôsobila ako slovenská redaktorka českého dvojtýždenníka Filmové a televizní noviny v Prahe, ktorého činnosť bola 1970 tiež zastavená. Súčasne bola vylúčená z KSČ, nesmela publikovať ani pracovať v žiadnom odbore súvisiacom s kultúrou, neskôr (1972) bola z politických príčin tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z poburovania (prepustená pre nedostatok dôkazov). R. 1972 – 74 pracovala ako pomocná technička v Geologickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK (dnes Ústav laboratórneho výskumu geomateriálov Prírodovedeckej fakulty UK), 1974 – 78 pôsobila ako prekladateľka v podniku výpočtovej techniky Datasystém. R. 1978 jej bolo režimom umožnené po predchádzajúcom prenasledovaní sa s rodinou legálne vysťahovať do NSR. Usadila sa v Mníchove, kde do 1995 pôsobila ako politická komentátorka Českého a slovenského vysielania Rádia Slobodná Európa, po presťahovaní rádia do Prahy (1995) bola až do 2002 jeho prispievateľkou a dopisovateľkou. Životný príbeh Kalinovej zachytáva kniha rozhovorov Jany Juráňovej Mojich 7 životov (2012).

Kassák, Lajos

Kassák [-šák], Lajos, 21. 3. 1887 Nové Zámky – 22. 7. 1967 Budapešť — maďarský spisovateľ a výtvarník. Od 1904 žil v Budapešti, kde pracoval ako kovorobotník, zapojil sa do robotníckeho hnutia a organizoval štrajky. Bol samouk. R. 1909 – 10 cestoval po západnej Európe, začas žil v Paríži, kde sa zoznámil s G. Apollinairom, P. Picassom a i. umelcami a oboznámil sa so súdobými umeleckými trendmi. Publikovať začal 1908, prvé kresby vytvoril 1916 pod vplyvom B. Uitza. V 20. – 30. rokoch 20. stor. teoretik, organizátor a kľúčový predstaviteľ maďarského avantgardného hnutia. R. 1915 – 16 vydával časopis A Tett (Čin; pre antimilitaristický postoj zakázaný), ktorý združoval členov avantgardného hnutia, tzv. aktivistov, presadzujúcich radikálne moderné umelecké názory, a od 1916 časopis MA (Dnešok), okolo ktorého sa sformovala rovnomenná skupina maďarských avantgardných umelcov (patril do nej napr. aj L. Moholy-Nagy). Za aktívnu politickú činnosť počas Maďarskej republiky rád (na oslavu revolúcie napísal epos Hranice spievajú, Máglyák énekelnek, 1920) však po jej potlačení musel opustiť Maďarsko. Od 1920 žil vo Viedni, kde do 1926 pokračoval vo vydávaní časopisu MA (1919 v Maďarsku zakázaný), vystupoval aj politicky a kriticky sa vyjadroval k politickej situácii v Maďarsku, udržiaval kontakty s viacerými európskymi avantgardnými výtvarnými umeleckými skupinami i jednotlivcami, cestoval a vystavoval v Európe. R. 1926 sa vrátil do Maďarska. Významná je najmä jeho organizačná činnosť, vydával časopisy Dokumentum (Dokument, 1926 – 28), ktorý sa stal platformou surrealizmu, a Munka (Práca, 1928 – 38), okolo ktorého sa sformovala skupina ľavicovo orientovaných mladých robotníkov, intelektuálov, spisovateľov, maliarov i fotografov; prispieval i do ďalších ľavicovo orientovaných časopisov. Od 1945 spolupredseda maďarského PEN centra, od 1948 člen maďarského parlamentu a Maďarskej robotníckej strany, z ktorej bol 1953 pre kritický postoj ku kultúrnej politike strany vylúčený a nemohol publikovať, zaoberal sa najmä maľbou, kresbou a grafikou. Od 1956 bol opäť umelecky činný.

Jeho raná tvorba je plná pátosu a nadšenia z robotníckej revolúcie. V literatúre predstavil nový životný ideál a nového človeka (sám seba označil za sociálneho človeka). Propagoval myšlienku jednoty technickej civilizácie a umenia, pohyb považoval za rozhodujúci životný prejav. Vytvoril originálny voľný verš, jeho básne sú strohé a majú prísnu konštrukciu, k najvýznamnejším avantgardným básnickým zbierkam patria Epos vo Wagnerovej maske (Éposz Wagner maszkjában, 1915), Svet, mať moja (Világanyám, 1921), Kniha čistoty (Tisztaság könyve, 1926) obsahujúca aj prozaické texty a preklady a 35 básní (35 vers, 1931). V emigrácii napísal autobiografickú poému Kôň zomrie, vtáci sa rozletia (A ló meghal, a madarak kirepülnek, 1924; slovensky 1971). Autor básnických zbierok Zem moja, kvet môj (Földem, virágom, 1935), Dar žene (Ajándék az asszonynak, 1937), Láska, láska (Szerelem, szerelem, 1962) a Pozdrav majstrov (Mesterek köszöntése, 1965), autobiografického románového cyklu Život človeka (Egy ember élete, 8 zväzkov, 1927 – 37) zachytávajúceho cestu do Paríža, románov Koniec cesty (Az út vége, 1946) a Za ním stojí anjel (Mögötte áll az angyal, 1948), ako aj románov zobrazujúcich život ľudí z periférie veľkomesta Angyalföld (1929; sfilmovaný 1962, režia György Révész), Marika, spievaj! (Marika énekelj!, 1930) a Nezamestnaní (Munkanélküliek, 1933). Na Slovensku vyšli niektoré jeho básne vo výbere maďarskej poézie Rezsőa Szalatnaia Na brehu čiernych vôd (1943) a v antológii E. B. Lukáča Spoveď Dunaja (1976).

Ako výtvarník experimentoval s plastickými formami, vo výtvarných i v teoretických dielach sa zblížil s myšlienkami hnutia De Stijl i Bauhausu. Vytváral návrhy konštruktivistickej architektúry i koláže a fotomontáže ovplyvnené dadaizmom (Obesenec, Akasztott Ember, 1920; od 1922 Kassák vydával rovnomenný časopis). R. 1921 vydal vo Viedni pamflet Obrazová architektúra (Bildarchitektur), v ktorom sa priklonil ku konštruktivizmu (štýl jeho výtvarných diel bol ovplyvnený ruským i európskym konštruktivizmom, a jeho tvorba tak predstavovala spojenie obidvoch vplyvov, napr. grafická séria Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1922). R. 1922 vydal s L. Moholyom-Nagyom Knihu nových umelcov (Buch neuer Künstler, maďarsky Új művészek könyve), v ktorej uverejnil diela moderného umenia spolu s fotografiami áut a strojov. V období po návrate z Viedne vytváral figuratívne kompozície, v ktorých nadviazal na svoje staršie konštruktivistické diela (napr. séria olejomalieb Obrazová architektúra, Képarchitektúra, 1958).

Nositeľ viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1965). R. 1976 bolo v Budapešti založené Kassákovo múzeum (Kassák Múzeum, súčasť Petőfiho literárneho múzea, Petőfi Irodalmi Múzeum). V Nových Zámkoch sa nachádzajú Kassákova pamätná tabuľa a bronzová socha (2006, Tibor Szilágyi), v Galérii umenia Ernesta Zmetáka bola 2004 sprístupnená Stála expozícia Lajosa Kassáka (pôvodne od 1986 Pamätná izba).

Kisfaludy, Károly

Kisfaludy [kiš-], Károly, 5. 2. 1788 Tét, župa Győr-Moson-Sopron – 21. 11. 1830 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ, organizátor kultúrneho a literárneho života, brat S. Kisfaludyho. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1804 nastúpil na vojenskú akadémiu v Rábe, počas napoleonských vojen bojoval v Taliansku (1805), 1811 odišiel z armády, 1812 študoval maliarstvo vo Viedni a 1815 v Taliansku, 1821/22 začal vydávať literárny almanach Aurora. Predstaviteľ prvej fázy maďarského romantizmu. Sústredil okolo seba mladú generáciu romantických autorov (M. Vörösmarty, G. Czuczor, F. Toldy a i.), čím sa začala éra maďarskej literatúry nazývaná reformkor (reformné obdobie). V dielach podal pravdivý obraz súdobej spoločnosti, kritizoval obmedzenosť a prízemnosť vidieckej inteligencie a šľachty; zaslúžil sa o rozvoj nových literárnych žánrov (ľudová pieseň, balada, poviedka), prvý významný maďarský tvorca poviedky. Z prozaickej tvorby vynikajú cyklus noviel realistického zamerania Útrapy Jonáša Tollagiho (Tollagi Jónás viszontagságai, 1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827), satirické poviedky Simon Sulyosdi (Sulyosdi Simon, 1824), Čo robí bocian? (Mit csinál a gólya?, 1824), Veľa problémov pre nič (Sok baj semmiért, 1825), Biely plášť (A fehér köpönyeg, 1826) a So zlom išiel, veselý sa vrátil (Bajjal ment, vígan jött, 1826) a historická novela Tihamér (1825). Priekopník maďarského divadla, najvýznamnejšie sú jeho veselohry Pytači (A kérők, 1817; slov. 1955), Vzbúrenci (A pártütők, 1819) a Sklamania (Csalódások, 1828) a jednoaktovky Čo fígeľ, to groš (Szeget szeggel, 1827; slov. 1885), Skúška vernosti (Hűség próbája, 1828), Nútená dobrosrdečnosť (Kénytelen jószívűség, 1828), Skúpy alebo Nemohol von z izby (A fösvény vagy Nem mehet ki a szobából, 1829; slov. 1892), Falošní vedci (Áltudósok, 1829), Traja odrazu (Három egyszerre, 1830) a i. Autor historických drám Vojvoda Stibor (Stibor vajda, 1818; slov. 1928), Tatári v Uhorsku (A' Tatárok Magyar Országban, 1819), Irena (Irene, 1820) s turecko-gréckou tematikou, Mária Séčiová (Szécsi Mária, 1817) a Nelzor a Amida (Nelzor és Amída, 1822), vlasteneckej elégie Moháč (Mohács, 1824), balady Vianočná noc (Karácsonyéj, 1829), ponášok na ľudové piesne Krásne hranice domoviny (Szülőföldem szép határa, 1828 – 29), Žltý list (Sárga levél, 1828) a i. R. 1836 bola podľa neho nazvaná Kisfaludyho spoločnosť (Kisfaludy Társaság), ktorej cieľom bolo podporovať literárny život a vydávanie kníh, udeľovať literárne ceny ap. (rozpustená 1952).

Kleist, Heinrich von

Kleist [klajst], Heinrich von, 18. 10. (podľa vlastných údajov 10. 10.) 1777 Frankfurt nad Odrou, Brandenbursko – 21. 11. 1811 pri jazere Kleiner Wannsee, dnes súčasť územia Berlína — nemecký spisovateľ. Pochádzal zo starej pruskej dôstojníckej šľachtickej rodiny. R. 1792 vstúpil do gardového pluku v Postupime, 1799 z armády odišiel, zasnúbil sa s Wilhelminou von Zenge (*1780, †1852) a tri semestre študoval filozofiu, matematiku a fyziku na univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Učenie I. Kanta o nepoznateľnosti podstaty vecí uňho 1801 vyvolalo duševnú krízu (tzv. kantovská kríza), ktorá silno ovplyvnila jeho život a tvorbu (odmietol profesionálnu dráhu, chcel sa realizovať ako spisovateľ). R. 1801 odcestoval do Paríža, ale sklamaný veľkomestským životom odišiel do Švajčiarska, kde chcel v duchu J.-J. Rousseaua žiť ako sedliak na usadlosti, čo vyvolalo nezhody a rozchod so snúbenicou. R. 1802 sa vo Weimare zoznámil s Ch. M. Wielandom, J. W. Goethem a F. Schillerom, 1803 sa v Paríži duševne zrútil (spálil rukopis hry Robert Guiscard), chcel sa zúčastniť plánovanej invázie Napoleona I. Bonaparta do Spojeného kráľovstva, 1805 – 06/07 pracoval v štátnej službe pri kráľovskej komore v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1807 bol cestou do Berlína francúzskymi vojenskými úradmi zatknutý ako údajný špión (pol roka väznený vo Francúzsku). R. 1807 – 09 žil v Drážďanoch, zoznámil sa s A. H. Müllerom, J. L. Tieckom a Christianom Gottfriedom Körnerom (*1756, †1831), vydával časopis Phöbus (1808 – 09), po ktorého zániku sa znova zrútil a rozmýšľal nad samovraždou. R. 1809 odišiel do Rakúska, neskôr žil v Prahe, kde chcel vydávať vlastenecký časopis Germania, po presťahovaní do Berlína vydával denník Berliner Abendblätter (1810 – 11), ktorý po 153 vydaniach zanikol. Sklamanie z neúspechu, osobné (rozchod s rodinou) a finančné problémy ho doviedli k samovražde (spolu s nevyliečiteľne chorou Henriettou Vogelovou, *1780, sa zastrelil pri jazere Kleiner Wannsee).

Kleist prežil kontroverzný život (osamelosť, citlivosť, osobné a profesionálne nenaplnenie), jeho dielo je rozporuplné (zobrazenie sveta v spolupôsobení temných, paradoxných a nevysvetliteľných udalostí, sila ľudského inštinktu pri poznávaní pravdy, fragmentárne vnímanie reality). Vo svojich dielach plných protirečení a paradoxov kladie otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, hlavné témy (láska, strach zo smrti, krutosť, fanatizmus, spoločenská nerovnosť) zobrazil šokujúco, extrémne a bez predsudkov, zdôrazňoval klamlivý charakter vonkajšej reality, spájal realizmus s romantizmom, záver diel nie je definitívny a jednoznačný. Považuje sa najmä za dramatika, usiloval sa spojiť a prekonať antickú a shakespearovskú tragédiu; pre divadelné hry je charakteristická polyfónna štruktúra (nesúlad sa strieda s harmóniou, repliky nie sú jednoznačné, významnú úlohu zohrávajú podtext, dialóg s gestom a metafora).

V divadelnej hre Rodina Schroffensteinovcov (Die Familie Schroffenstein, vydaná 1803, uvedená 1804; sfilmovaná 1983, réžia Hans Neuenfels) prostredníctvom shakespearovského námetu o dvoch znepriatelených rodinách a milujúcich sa deťoch demonštroval myšlienku o bezbrannosti človeka voči osudovým silám, v divadelnej hre Robert Guiskard (rukopis 1803 spálil, 1808 čiastočne zrekonštruoval pre časopis Phöbus; uvedená 1901) zobrazil tragédiu človeka, ktorému sa tesne pred cieľom pre chorobu všetko zrúti, v komédii Amfitryon (Amphitryon, ein Lustspiel nach Molière, vydaná 1807, uvedená 1899; slov. 1961) tragikomickým spôsobom interpretoval antickú predlohu a jej satirickú Molièrovu verziu ako neistú hru zdania a reality. V dráme Penthesilea (vydaná 1808, uvedená 1876; sfilmovaná napr. 1988, réžia Hans-Jürgen Syberberg) vykreslil vnútorný konflikt mýtickej kráľovnej Amazoniek a v snovej rozprávkovej hre Katarínka z Heilbronnu alebo Skúška ohňom (Das Käthchen von Heilbronn oder die Feuerprobe, vydaná 1808, uvedená 1810; sfilmovaná napr. 1980, réžia É. Rohmer) prostredníctvom príbehu o oddane milujúcej dievčine zachytil pôsobenie iracionálnych síl v človeku. Vo veršovanej veselohre Rozbitý džbán (Der zerbrochne Krug, uvedená 1808, vydaná 1811; slov. 1944; sfilmovaná napr. 1937, réžia Gustav Ucicky, E. Jannings) rozvíjal analytickou dramatickou technikou príbeh súdneho vyšetrovania a zobrazil paradoxnú identitu človeka, ktorý je strážcom a zároveň narušiteľom zákona; rozbitý džbán symbolizuje stratenú dievčenskú nevinnosť (vo Weimare ju 1808 uviedol J. W. Goethe, predstavenie sa skončilo neúspechom). Po porážke Pruska Napoleonom I. Bonapartom (1806) vytvoril Kleist protinapoleonskú historickú drámu Hermannova bitka (Die Hermannsschlacht, napísaná 1808, zakázaná 1809, vydaná 1821, uvedená 1860; sfilmovaná 1984, réžia Claus Peymann) a divadelnú hru Princ Fridrich Homburský (Prinz Friedrich von Homburg, 1810, vydaná a uvedená 1821; slov. 1982; sfilmovaná napr. 1997, réžia M. Bellocchio; predloha opery H. W. Henzeho Princ homburský, 1960), v ktorej prostredníctvom príbehu na hranici spánku a bdenia zobrazil extrémne stretnutie ľudskej dôstojnosti s vojenskou disciplínou.

V oblasti prózy je Kleist spoluzakladateľom novely v nemeckej literatúre, anticipoval postupy modernej prózy (expresionizmus, existencializmus). Pre jeho prózy je charakteristický nejednoznačný typ hlavného hrdinu, štýlová výbušnosť a hypotaktická stavba viet. V poviedke Michael Kohlhaas (1810; slov. 1946; viackrát sfilmovaná, napr. 1969, réžia V. Schlöndorff) zobrazil disharmóniu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a nedôveru v zákon (hlavný hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk a stáva sa zločincom). Autor noviel Zemetrasenie v Čile (Das Erdbeben in Chili, časopisecky 1807, knižne 1810; sfilmovaná 1975, réžia Helma Sandersová-Brahmsová; predloha opery J. Cikkera Rozsudok, 1979), Markíza z O... (Die Marquise von O..., časopisecky 1808, knižne 1810; sfilmovaná napr. 1976, réžia É. Rohmer), Zásnuby v San Domingu (Die Verlobung in San Domingo, 1811; sfilmovaná napr. 1970, réžia Hans-Jürgen Syberberg; predloha rovnomennej opery W. Egka, 1963), poviedky Svätá Cecília alebo Sila hudby (Die heilige Cäcilie oder die Gewalt der Musik, časopisecky 1810, knižne 1811), eseje O bábkovom divadle (Über das Marionettentheater, 1810; slov. 1965; sfilmovaná 1984, réžia Hans Neuenfels).

Kleistovo dielo je vnímané nejednoznačne (bolo docenené až koncom 19. stor. expresionistami), stalo sa predmetom sporov v súvislosti s politickou situáciou (odmietané počas vlády O. von Bismarcka, počas Weimarskej republiky, počas existencie NDR, oceňované však nacistami), bolo inšpiráciou pre F. Kafku, B. Brechta a A. Seghersovú. Od 1912 (s prerušením 1933 – 84) je udeľovaná Kleistova cena za literatúru (Kleist-Preis, od 1985 Spoločnosťou Heinricha von Kleista).

Klicpera, Václav Kliment

Klicpera, Václav Kliment, 23. 11. 1792 Chlumec nad Cidlinou, okres Hradec Králové – 15. 9. 1859 Praha — český dramatik, prozaik a básnik. Od 1813 študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe (štúdium nedokončil) a súčasne bol členom ochotníckej skupiny, ktorá vystupovala v českých predstaveniach v Stavovskom divadle. Roku 1819 – 46 pôsobil na gymnáziu v Hradci Králové (neskôr sa stal riaditeľom tamojšieho ochotníckeho divadla), od 1846 na akademickom gymnáziu v Prahe (od 1852 nakrátko riaditeľ), 1853 penzionovaný.

Jeden zo zakladateľov českej novodobej drámy. Napísal okolo 53 divadelných hier, ktoré vynikali aktuálnosťou myšlienok, pôvabom jazyka a živosťou deja. K jeho najúspešnejším dielam patria veselohry (nazývaný aj tvorca českej veselohry) Divotvorný klobouk (1820), Hadrián z Římsů (1822) a Každý něco pro vlast (1829), v ktorých uplatnil originálne zápletky a komiku založenú na psychologických črtách postáv a na ich pitoresknosti. Autor komédií Lhář a jeho rod (1820), Rohovín Čtverrohý (1825), Ženský boj (1827), Veselohra na mostě (1828; na jej motívy napísal B. Martinů rovnomennú operu, premiéra 1935) a Zlý jelen (1849), tragédie Libušin soud (1820), historické hry Eliška Přemyslovna (okolo 1855), rozprávok Blaník (1813) a Jan za chrta dán (1829), próz s historickými i so zbojníckymi námetmi, románov a vlasteneckých poviedok Pindar a Korina (pred 1823), První mlýn v Praze (1827), Točník (1827) a Příchod Karla IV. do Čech (1855) i žartovných básní (Deklamovánky, 1841). Svojou tvorbou významne ovplyvnil ďalších českých dramatikov (J. K. Tyl).

Jeho hry vychádzali v Čechách v súborných vydaniach (J. H. Pospíšil: Divadlo Klicperovo, 1820 – 22, 4 zväzky; Almanach dramatických her od V. Klicpery, 1825 – 30, 6 zväzkov; J. A. Gabriel: Dramatické spisy V. K. Klicpery, 1847 – 50, 11 zväzkov) a boli ľahko prístupné českým i slovenským ochotníkom. Roku 1832 – 43 uviedol časť klicperovského repertoáru (popri hrách J. Chalupku) prvý slovenský ochotnícky divadelný súbor (založený 1830 G. Fejérpatakym-Belopotockým) v Liptovskom Mikuláši a pred revolučným rokom 1848 sa Klicperove hry uvádzali v českom origináli aj v ďalších slovenských mestách (Zvolen, Levoča, Martin, Partizánska Ľupča, Myjava, Banská Štiavnica, Modra), v 60. rokoch 19. storočia sa zásluhou J. Palárika hrali už v slovenských prekladoch (Divotvorný klobúk, Luhár a jeho rod, Rohovín Štvorrohý, Kytka a aktovka Dobré ráno).

Kohout, Pavel

Kohout, Pavel, 20. 7. 1928 Praha — český spisovateľ. R. 1947 – 52 študoval literárnu komparatistiku, estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, 1947 – 49 pôsobil v Československom rozhlase, 1949 – 50 ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Moskve, 1950 – 52 šéfredaktor týždenníka Dikobraz, 1956 redaktor Československej televízie, od 1957 spisovateľ z povolania, medzitým 1963 – 66 dramaturg Divadla na Vinohradech v Prahe. V 50. rokoch 20. storočia sa ako presvedčený komunista politicky angažoval, 1952 – 62 člen Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Postupne sa s komunistickým režimom prestal stotožňovať, v 2. pol. 60. rokov 20. storočia sa zapojil do obrodného procesu v spoločnosti, ktorého nositeľmi boli aj spisovatelia (1968 – 69 predseda KSČ v pražskej pobočke Svazu československých spisovatelů), a 1968 sa stal protagonistom Pražskej jari. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968) bol 1969 vylúčený z KSČ i zo Svazu československých spisovatelů a občiansky i profesionálne perzekvovaný, jeho diela boli zakázané, nesmeli sa v Československu uvádzať ani vydávať (niektoré vyšli ako samizdaty napr. v edícii Petlice). Roku 1976 – 77 jeden z hlavných iniciátorov Charty 77. Roku 1979 mu československé úrady nepovolili návrat z pracovného pobytu v Rakúsku a bol zbavený československého štátneho občianstva. Usadil sa vo Viedni, od 1990 striedavo žije aj v Prahe.

Venoval sa poézii, próze a najmä dráme, zobrazoval spoločensko-politické témy. V 50. rokoch 20. storočia písal angažované diela, v ktorých sa stotožnil s komunistickým režimom (básnické zbierky Verše a písně, 1952; Čas lásky a boje, 1954; divadelná hra Dobrá píseň, 1952), neskôr zaujal kritický postoj. V divadelnej hre Zářijové noci (1956, premiéra 1957; filmová adaptácia 1957, réžia V. Jasný) z armádneho prostredia riešil právo jedinca na vlastné rozhodovanie, v satirickej tragickej komédii Chudáček (zakázaná 1956, vydaná 2010) a v hre Taková láska (uvedená 1957, vydaná 1958; sfilmovaná 1959, réžia J. Weiss) poukazoval na rozpor medzi proklamovanými socialistickými hodnotami a realitou. Vytvoril adaptácie známych prozaických predlôh, písal filmové scenáre, napr. Zítra se bude tančit všude (1952), Cesta zpátky (1958), Letiště nepřijímá (1959) a Smyk (1960).

V 60. rokoch 20. storočia autorsky spolupracoval najmä s Divadlom na Vinohradech a s Divadlom S. K. Neumanna v Prahe, pre ktoré napísal väčšinu hier a divadelných adaptácií, viaceré boli uvedené aj v zahraničí. V tragikomickej cirkusovej feérii August August, august (1967, prepracovaná 1982 pod názvom Malý august, 1994 pod názvom Klaun; televízne spracovanie v NSR 1970) zobrazil na príbehu klauna nerovný zápas človeka a jeho túžob s mocou. Venoval sa aj divadelnej a filmovej réžii (Svatba s podmínkou, 1965; 7 zabitých, 1965).

Od 70. rokov 20. storočia počas života v emigrácii vychádzali jeho diela v nemčine, väčšinu preložil do češtiny. V tomto období vytvoril divadelné adaptácie Ubohý vrah (svetová premiéra nemecky v Düsseldorfe 1973, 1976 uvedená na Broadwayi ako prvá česká hra v histórii; český samizdat 1976, vydaná 1990, česká premiéra 1991) podľa poviedky Rozum od L. N. Andrejeva, Ruleta (1974, premiéra 1975, samizdat 1976) podľa poviedky Tma L. N. Andrejeva, Král Colas Kolikátý (1975, premiéra 1978; české vydanie 1991) podľa románu Dobrý človek ešte žije od R. Rollanda, Amerika (1978, spoluautor I. Klíma) podľa F. Kafku, Hráč a jeho štěstí (1983) podľa F. M. Dostojevského, Velká hra na javora (1984) podľa M. Eliadeho, Noční můra (1984) podľa G. Orwella a i. V trilógii groteskných aktoviek Život v tichém domě (Válka ve třetím poschodí, Pech pod střechou, Požár v suterénu, 1971 – 74, samizdat 1974), ktoré spojil mottom Obyvatelé všech domů, spojte se! (parafráza na komunistické heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!) charakterizoval absurdnosť pomerov v období normalizácie, v jednoaktovke Marie zápasí s anděly (1980, uvedená 1981; česky 1990; televízny film Anjeli moci, 1988, réžia Giorgio Albertazzi) sa inšpiroval tzv. bytovým divadlom a osudom českej herečky V. Chramostovej, pre ktorú o. i. adaptoval Macbetha W. Shakespeara pod názvom Play Macbeth (1978). V nasledujúcich jednoaktovkách Atest (1978, premiéra 1979), Marast (1981, uvedená 1982) a Safari (1985, uvedená 2002) rozpracoval tematiku Ferdinanda Vaňka, hlavnej postavy z hry Audiencia od V. Havla. V ďalšom období sa venoval celovečerným hrám Pat aneb Hra králů (1987, premiéra 1991), Ecce Constantia! (1988, premiéra 1989), Malá krevní msta (1991), Bitva duchů (1995), Nuly (2000), Dvě gorily proti mafii (2001), Eros (2002), Arthurovo Bolero (2003), Malá hudba moci (2005), Hašler... (2013), Rudolfovo číslo (2013, pripravovaná k 70. výročiu SNP) a i. Kohoutove divadelné hry sa zaraďujú k dielam tzv. modelovej drámy, sú charakteristické racionálno-analytickým autorským prístupom a výrazným kritickým posolstvom, výraznou črtou je aj ironický humor a groteskné zveličenie.

V prozaických dielach, napr. v románoch Bílá kniha o kauze Adam Juráček (nemecky 1970, český samizdat 1975, česky 1978 Toronto, 1991 Praha), Katyně (nemecky 1970, český samizdat 1978, 1990 Praha) a Nápady svaté Kláry (česky 1981 Toronto, 1991 Praha; sfilmovaný 1980, réžia V. Jasný; 1996, réžia Ari Folman, Ori Sivan), využíval na zobrazenie témy totalitného režimu satiru, grotesknú hyperbolu a alegóriu. Vo svojich dielach zachytil obdobie Pražskej jari (koláž komentovaných denníkových záznamov a dokumentov Z deníku kontrarevolucionáře, nemecky 1969, česky 1997), Charty 77 (memoárový román Kde je zakopán pes, 1987 Kolín nad Rýnom, 1990 Brno), 2. svet. vojny (Hodina tance a lásky, nemecky Mníchov 1989, česky 1989 Kolín nad Rýnom, 1992 Praha; televízny film 2003, réžia V. Polesný), emigrácie (román Konec velkých prázdnin, nemecky 1990 Mníchov, 1996 Praha; rovnomenný televízny seriál 1994, réžia M. Luther), lustrácií v 1991 (politický triler Sněžím, nemecky 1992 Mníchov, česky 1993 Praha) a pražského povstania 1945 (román Hvězdná hodina vrahů, 1995). Autor románov Ten žena a ta muž (1998), Ta dlouhá vlna za kýlem (2000; nemecký televízny film 2012, réžia Nikolaus Leytner), To byl můj život? (2 zv., 2005, 2006), Smyčka (2008; televízny film 2009, réžia Viktor Polesný), Cizinec a krásná paní (2009; televízny film 2011, réžia Viktor Polesný), Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem (2 zv., 2011), Tango mortale (2012) a i.

Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1977), Rakúskeho čestného kríža za vedu a kultúru (1998), Európskej ceny za kultúru a komunikáciu (2000) a Veľkého kríža Radu za zásluhy NSR (2002).