Maxwellovo-Boltzmannovo rozdelenie → Boltzmannovo rozdelenie

Košiba, Masatoši, 19. 9. 1926 Tojohaši, prefektúra Aiči – 12. 11. 2020 Tokio — japonský fyzik. V roku 1951 ukončil štúdium fyziky na Tokijskej univerzite a v roku 1955 doktorandské štúdium na Rochesterskej univerzite v štáte New York. V rokoch 1955 – 58 pôsobil na Chicagskej univerzite, od roku 1958 na Tokijskej univerzite s výnimkou rokov 1959 – 62, keď bol úradujúcim riaditeľom Laboratória fyziky vysokých energií a kozmického žiarenia Oddelenia fyziky na Chicagskej univerzite. V rokoch 1984 – 87 bol riaditeľom Medzinárodného centra fyziky elementárnych častíc Tokijskej univerzity; od roku 1970 profesor, od roku 1987 emeritný profesor. V rokoch 1987 – 97 vyučoval na Tokai University v Tokiu.

Zaoberal sa skúmaním kozmického žiarenia, neskôr najmä detekciou neutrín. Bol vedúcou osobnosťou vývoja podzemného detektora KamiokaNDE (Kamioka Nucleon Decay Experiment), pomocou ktorého sa podarilo detegovať neutrína, ako aj zistiť smer, odkiaľ prichádzajú. Merania potvrdili predchádzajúci experiment R. Davisa, ako aj predpoklad, že zdrojom týchto neutrín je slnečné žiarenie. V roku 1987 detektor zaregistroval aj neutrína pochádzajúce z výbuchu supernovy mimo našej galaxie. Experimenty vykonané na novšom detektore Super-KamiokaNDE poskytli údaje svedčiace o neutrínových osciláciách, teda o vzájomnej premene troch typov neutrín prichádzajúcich zo Slnka, a v roku 1998 aj údaje o neutrínových osciláciách neutrín vznikajúcich v atmosfére Zeme.

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku (2002; s R. Davisom) za priekopnícke práce v astrofyzike, predovšetkým za detekciu kozmických neutrín, ako aj mnohých ďalších ocenení (Wolfova cena, 2000).

kontrast [tal.] — úplná odlišnosť, protiklad, pravý opak;

1. fotogr. výraznosť rozdielu vo vzhľade dvoch alebo viacerých častí fotografovanej scény alebo fotografie, protiklad svetla a tieňa. Z fyzikálneho hľadiska pomer jasov dvoch alebo viacerých častí fotografovanej scény, pomer transmitancie dvoch alebo viacerých častí obrazu na priehľadnom fotografickom materiáli (negatívnom alebo pozitívnom filme) alebo pomer reflexných koeficientov dvoch alebo viacerých častí fotografie. Kontrastné vlastnosti fotografického materiálu určuje strmosť senzitometrickej krivky (senzitometrickej charakteristiky; → charakteristická krivka). Čím je senzitometrická krivka vo svojej lineárnej časti strmšia, tým je fotografický materiál kontrastnejší, t. j. tým väčšie kontrasty poskytuje. Kontrastné (tvrdo pracujúce) materiály poskytujú prechody medzi svetlom a tieňom prudko, málo kontrastné (mäkko pracujúce) materiály, naopak, plynulo, pričom zobrazujú aj jemné detaily; → fotografická citlivá vrstva; → gradácia;

2. fyz. rozdiel hodnôt priestorovo alebo časovo závislej veličiny (jas, farba a pod.), ktorý umožňuje vzájomné rozlíšenie pozorovaných oblastí. Bežne sa hodnotí subjektívne (→ kontrast jasu, → kontrast farby) alebo sa meria fotometricky;

3. hud. následná alebo súčasná zmena charakteru hudobného procesu v hudobnom diele. Vzniká nápadným striedaním rôznych odtieňov napr. v dynamike, tempe, rytme, ako aj vo farbe, resp. výške tónov a často aj kombináciou rôznych techník, dynamík či rytmov, ktoré môžu v skladbe znieť súčasne (napr. arco a pizzicato alebo slabá dynamika určitej skupiny nástrojov so silnou dynamikou iných skupín nástrojov). Kontrast vytvára protikladné vzťahy medzi jednotlivými úsekmi hudobného diela, a tým podporuje zmenu jeho charakteru. Možno ho stupňovať alebo zmierňovať, hudobní skladatelia ho využívajú najmä pri stupňovaní alebo zmierňovaní napätia v skladbe. Princíp kontrastu sa využíva napr. v inštrumentálnom koncerte (koncertantný princíp); kontrast vytvára aj striedanie častí v skladbe (napr. v sonáte, sólovom koncerte), pričom je typické striedanie najmä tempa a charakteru (rýchla časť – pomalá časť – rýchla časť);

4. a) film. jeden z obrazových štylistických prostriedkov v kompozícii audiovizuálneho diela (filmová montáž, montáž strihovej skladby), ktorý sa realizuje kombináciou protikladných prvkov (svetlý predmet na tmavom pozadí, ostrosť prvého plánu vo filmovom zábere, ostrý strih medzi dvoma náladovo odlišnými zábermi a pod.);

b) lit. antiteton — zámerné spojenie protikladných motívov alebo rôznych zložiek literárneho diela, ktoré sa uplatňuje ako jedna zo základných foriem porovnania i ako hlavný zdroj vnútorného dramatického napätia (→ antitéza). Kontrast sa využíva najmä v rozprávkach (čierno-biely kontrast) a v stredovekej, barokovej a romantickej literatúre;

c) novin. štýlotvorný prvok v novinovom texte, kde je nositeľom konfliktu a napätia v časovej následnosti (dobrý – zlý, mier – vojna, sľuby – realita a pod.).

kontaktný rozdiel potenciálov → kontaktné napätie

konfokálny mikroskop — typ svetelného mikroskopu, v ktorom sa súčasne osvetľuje a sníma len jeden bod skúmanej vzorky, na ktorý je zaostrená osvetľovacia aj snímacia časť mikroskopu.

V bežnom svetelnom mikroskope sa vytvára naraz obraz celej snímanej roviny, preto sa na pozorovanie zvyčajne používajú tenké vzorky (pri hrubých vzorkách by svetlo rozptýlené oblasťami pred alebo za zobrazovanou rovinou znižovalo kvalitu obrazu). V konfokálnom mikroskope je vybraná rovina vzorky snímaná bod po bode, čo umožňuje odfiltrovať svetlo rozptýlené okolím práve zobrazovaného bodu. Konfokálny mikroskop má preto vyšší kontrast a vyššiu priestorovú rozlišovaciu schopnosť.

Prvý konfokálny mikroskop zostrojil v 50. rokoch 20. stor. M. Minsky. Podľa jeho návrhu bolo možné získať obraz celej vzorky jej posúvaním vo dvoch smeroch kolmých na smer zobrazovania. Prvé prakticky použiteľné konfokálne mikroskopy navrhli a vyrobili koncom 60. rokov 20. stor. českí vedci Mojmír Petráň (*1923) a Milan Hadravský (*1939, †2012) z Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Plzni. Vzorka v nich bola pevne uložená a priestorovo premenné bodové osvetlenie i zobrazovanie osvetleného bodu bolo zabezpečené rotujúcim kotúčom so špirálovo usporiadanými otvormi (→ Nipkowov kotúč). V polovici 80. rokov 20. stor. bol skonštruovaný laserový rastrovací konfokálny mikroskop (angl. Confocal Laser Scanning Microscope, CLSM, aj Laser Confocal Scanning Microscope, LCSM), v ktorom sa jednotlivé body vzorky osvetľujú laserovým lúčom nasmerovaným do snímaného bodu dvojicou nastaviteľných zrkadiel. Vývoj rastrovacích mikroskopov bol motivovaný biologickým výskumom a potrebou zobrazovať veľmi slabé fluorescenčné žiarenie (pri fluorescenčnej mikroskopii), na ktorého zaznamenávanie mikroskop s rotujúcim Nipkowovým kotúčom nepostačoval. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bola technológia mikroskopov s rotujúcim Nipkowovým kotúčom doplnená o dodatočný kotúč s mikrošošovkami, ktoré zaostrovali laserový lúč do otvorov Nipkowovho kotúča, čím sa zvýšila citlivosť zariadenia až na úroveň rastrovacieho mikroskopu; moderný mikroskop používajúci Nipkowov kotúč sa nazýva konfokálny mikroskop s rotujúcim kotúčom (angl. Spinning Disc Confocal Microscope, SDCM).

Výber zobrazovanej roviny je v konfokálnom mikroskope nastaviteľný zmenou zaostrenia objektívov, takže možno zobraziť dvojrozmerné tzv. optické rezy vzorky umiestnené v jej ľubovoľnej hĺbke alebo trojrozmerný obraz vzorky vo forme trojrozmerného rastra bodov. Konfokálne mikroskopy sú v súčasnosti jedným zo základných nástrojov biologického, medicínskeho a materiálového výskumu.

komplementárne farby, doplnkové farby — dvojice farieb, ktoré pri vhodnom zmiešaní dávajú achromatickú farbu (→ farba).

komplementarita [lat.] — vzájomné dopĺňanie sa;

1. bioch. vlastnosť dvojíc dusíkatých báz nukleových kyselín s vhodnou chemickou štruktúrou, umožňujúca spájať sa prostredníctvom vodíkových väzieb za vzniku bázových párov. Komplementárnymi sú vždy jedna purínová a jedna pyrimidínová dusíkatá báza, a to adenín a tymín a adenín a uracil, ktorých štruktúra umožňuje vytvoriť dve vodíkové väzby, a guanín a cytozín, medzi ktorými sa vytvárajú tri vodíkové väzby. Na komplementarite báz je založené vytvorenie a stabilizácia štruktúr dvojvláknových nukleových kyselín, ako aj molekulový mechanizmus ich najdôležitejších funkcií.

2. ekon. v medzinárodnej ekonomickej integrácii vzájomné dopĺňanie sa integrujúcich sa hospodárstiev (najmä rozvojových krajín), ktoré môžu navzájom obchodovať bez toho, aby si firmy v jednotlivých krajinách konkurovali;

3. filoz., sociol. vzájomné podmieňovanie a dopĺňanie sa. Medzi dvoma prvkami určitého systému je vzťah komplementarity, ak jeden prvok nemôže byť pochopený nezávisle od druhého prvku a naopak a ak jeden prvok nemôže existovať bez druhého a naopak. Možno teda povedať, že jeden prvok má vlastnosti, ktoré chýbajú druhému, a naopak. Podstatou komplementarity dvoch prvkov v určitom systéme je teda to, že navzájom podmieňujú možnosť svojej pochopiteľnosti a existencie. Ak sú prvky určitého systému komplementárne, nevyhnutne to znamená, že nie sú totožné. Princíp komplementarity nie je logickým alebo matematickým princípom, ale skôr filozofickým či epistemologickým myšlienkovým rámcom, podľa ktorého je možné neostávať pri jednej interpretácii javu, a teda nevytvárať matematický formalizmus len podľa jediného vzoru videnia sveta. V sociológii je princíp komplementarity základom argumentu, že mnohorozmernosť sociálnych javov nemôže byť opísaná jednou metódou či výskumným postupom. Najprepracovanejší argument tohto typu vytvoril český sociológ Miloslav Petrusek (*1936, †2012) v práci Princip komplementarity a problém tolerance v sociologii (časopisecky 1987, knižne v monografii Teorie a metoda v moderní sociologii, 1993). Komplementarita teda vyjadruje možnosť, že tá istá jednotka (jav) sa prejavuje rozličnými, často zásadne odlišnými spôsobmi v rôznom priestorovom, časovom či situačnom kontexte;

4. fyz. jeden zo základných pojmov kvantovej fyziky. Postuluje, že kvantové objekty môžu byť opísané len obmedzeným počtom fyzikálnych parametrov, napr. nie je možné určiť súčasne polohu aj hybnosť kvantovej častice alebo súčasne merať všetky tri zložky vektora momentu hybnosti (na rozdiel od klasickej fyziky, v ktorej sú všetky fyzikálne veličiny v každom časovom momente súčasne merateľné). Tento aspekt kvantovej teórie sformuloval Niels Bohr (→ Bohrov princíp komplementarity). V kvantovom systéme je možné súčasne merať len tie fyzikálne veličiny, ktorých operátory vzájomne komutujú;

5. genet. typ génovej interakcie, pri ktorej dochádza pri vytváraní jedného znaku k spolupôsobeniu dominantných alel dvoch rôznych génov. Dva alelové páry (gény) sa vzájomne dopĺňajú (komplementujú) a znak sa vytvorí iba v prítomnosti aspoň jednej dominantnej alely obidvoch doplnkových (komplementárnych) génov v genotype.

kompas [tal.] — prístroj na určovanie svetových strán, resp. na identifikáciu zmeny smeru pohybu. Používa sa na priestorovú orientáciu v námornej plavbe (lodný kompas), v leteckej doprave (letecký kompas), pri pohybe v prírode (buzola) a pod. Meria odchýlku od niektorého význačného smeru, napr. od orientácie magnetického poľa Zeme (magnetický kompas, indukčný kompas) alebo od osi rotácie Zeme (gyrokompas).

Magnetický kompas využíva silové pôsobenie magnetického poľa Zeme (geomagnetického poľa) na magnetický dipól (reprezentovaný napr. magnetickou strelkou kompasu), ktorý sa natočí do polohy rovnobežnej s indukčnými čiarami poľa orientovanými približne v smere poludníkov. Magnetické póly dipólu tak smerujú k severnému, resp. k južnému magnetickému pólu Zeme. Magnetický kompas teda umožňuje určiť smer na sever, resp. na juh, nie však presne, keďže severný magnetický pól nie je totožný s geografickým severným pólom (→ magnetická deklinácia) a v dôsledku fyzikálnych procesov prebiehajúcich vnútri Zeme sa jeho poloha mení (→ geomagnetický pól).

Indukčný kompas určuje polohu magnetických pólov Zeme z merania magnetického poľa vo dvoch na seba kolmých smeroch v rovine rovnobežnej s povrchom Zeme. Magnetické pole sa meria indukčnými magnetometrami na princípe elektromagnetickej indukcie. Ak jeden magnetometer nenameria žiadne magnetické pole, znamená to, že druhý magnetometer je orientovaný v smere indukčných čiar Zeme (v smere magnetických pólov). Pri pootočení kompasu okolo vertikálnej osi namerajú magnetické pole obidva magnetometre. Z veľkostí týchto polí je možné určiť smer indukčných čiar. Ak sa do indukčného kompasu pridá aj tretí magnetometer, ktorý je rovnobežný s vertikálnou osou a meria zložku magnetického poľa kolmú na povrch Zeme, je možné určiť magnetickú inklináciu (nerovnobežnosť magnetického poľa Zeme s jej povrchom).

Gyrokompas využíva na identifikáciu geografického severného pólu rotáciu Zeme. Jeho základnou zložkou je gyroskop upevnený v rovine rovnobežnej s povrchom Zeme tak, aby mohol voľne rotovať okolo svojej hlavnej osi symetrie (uloženej vo vodorovnej rovine) aj okolo vertikálnej osi. Vplyvom rotácie Zeme sa gyroskop rotujúci okolo hlavnej osi symetrie pootočí okolo vertikálnej osi tak, aby jeho hlavná os bola rovnobežná s poludníkom. Mechanický gyroskop je v moderných gyrokompasoch nahradený optickým vláknovým gyroskopom pracujúcim na princípe Sagnacovho javu.

Vynález kompasu sa pripisuje Číňanom, správy o používaní kompasu moreplavcami pochádzajú z 11. stor. z Číny a z 12. stor. z Európy (v diele O prirodzenosti vecí, De naturis rerum, 1190, od Alexandra Neckama). V 13. stor. opísal svoje pokusy s magnetmi a s kompasom Pierre Maricourt (spis Epištola o magnete, Epistola de magnete, 1269). V roku 1600 vyšlo dielo Williama Gilberta O magnete, magnetických telesách a o veľkom magnete – Zemi (De magnete, magneticisque corporibus, et de magno magnete tellure), v ktorom opísal Zem ako veľký magnet a vysvetlil aj princíp funkcie kompasu. Najstarší kompas bol kúsok magnetitu umiestnený na drevenej podložke plávajúcej na vode, neskôr sa využívala magnetická kovová ihla (magnetická strelka) umiestnená v puzdre v kvapaline alebo na čape. Začiatkom 20. stor. bol skonštruovaný prvý použiteľný gyrokompas (Hermann Anschütz-Kaempfe), indukčný kompas bol patentovaný v roku 1912 Donaldom M. Blissom.

koma [gr. > lat.] —

1. astron. koma kométy – plynovo-prachová obálka jadra kométy spôsobujúca jej hmlovitý vzhľad, opakovane sa tvoriaca a zanikajúca atmosféra kométy. Má približne sférický tvar a priemer 10⁵ – 10⁶ km. Okolo viditeľnej časti komy (prachová zložka, ktorá odráža slnečné svetlo) sa rozprestiera časť komy viditeľná len v ultrafialovej oblasti spektra, nazývaná halo, ktorá má priemer až 10 mil. km. Koma je najcharakteristickejšou časťou kométy, keďže na rozdiel od chvosta kométy sa vyvíja pri každom priblížení kométy k Slnku. Spravidla sa začína formovať pri priblížení k Slnku na vzdialenosť menšiu než 3 AU. Plynná časť komy (plynná koma) vzniká sublimáciou zmrznutých plynov z jadra kométy alebo sublimáciou zŕn ľadového hala, pričom intenzita sublimácie závisí od teploty, a je teda funkciou vzdialenosti kométy od Slnka. Tvoria ju materské a dcérske molekuly. Materské molekuly vznikajú priamo sublimáciou povrchových ľadov jadra. Slnečné žiarenie spôsobuje v určitej vzdialenosti od jadra ich disociáciu, ktorej dôsledkom je vznik dcérskych molekúl. Priemerná doba existencie dcérskych molekúl je o 1 – 2 rády vyššia než priemerná doba existencie materských molekúl. Najviac zastúpenou zložkou plynnej komy sú radikály OH a atómy vodíka H, ktoré vznikajú rozkladom molekúl vody ultrafialovým žiarením Slnka, pričom nadobúdajú kinetickú energiu. V dôsledku zachovania momentu hybnosti odletia atómy H až do vzdialenosti miliónov kilometrov a vytvoria vodíkové halo. Ťažšie radikály OH neodletia tak ďaleko a vytvoria menšiu hydroxylovú komu. Prachovú časť komy (prachová koma) tvoria meteorické častice, ktoré strhol z povrchu jadra prúd unikajúcich plynov (plyny unikajú z jadra rýchlosťou 1 – 2 km/s, prachové častice rýchlosťou do 400 m/s). Pri vzďaľovaní sa kométy od Slnka expanduje plynná koma až do stavu, keď sa vzdialené molekuly postupne uvoľnia z gravitačného vplyvu jadra kométy, čím plynná koma zanikne. Prachové častice pokračujú v pohybe, ktorý je takmer identický s pohybom jadra, a okolo dráhy kométy postupne vytvoria prúd meteoroidov. Ak cez tento prúd preletí Zem, možno pozorovať meteorický roj;

2. fyz. → chyby optického zobrazenia;

3. hud. a) čiarka označujúca frázovanie v speve a v hre na dychových hudobných nástrojoch, miesto na vdych; b) malý akustický rozdiel prejavujúci sa pri matematickom určovaní približne rovnakých výšok tónov; → ladenie;

4. v jazykovede zriedka čiarka ako rozdeľovacie znamienko.

kolorimeter [lat. + gr.] —

1. prístroj na meranie veličín charakterizujúcich farbu svetla a predmetov, najmä vlnovej dĺžky, trichromatických zložiek a farebných súradníc (→ farebný trojuholník). Staršie, vizuálne kolorimetre boli založené na porovnávaní dvoch farebných polí zrakom. K meranej farebnej vzorke v jednom poli sa skladaním troch svetiel rôznej farby so známymi charakteristikami vytváralo druhé, rovnako sfarbené pole. Novšie, elektronické kolorimetre sa podľa princípu merania delia na trichromatické a spektrofotometrické. Trichromatické kolorimetre sú vybavené troma svetelnými farebnými filtrami a trichromatické zložky sa priamo získavajú fotometrickým meraním svetla po prechode jednotlivými filtrami. Spektrofotometrické kolorimetre merajú spektrum svetla rôznej vlnovej dĺžky zvyčajne v rozsahu 380 – 730 nm. Získa sa tak spektrálna distribúcia svetla, z ktorej sa hľadané veličiny (napr. trichromatické súradnice) počítajú numericky. Kolorimetre sa využívajú všade, kde je potrebné presne určiť farebné vlastnosti, napr. v oblasti profesionálnej farebnej fotografie, v polygrafii, vo výrobe pigmentov a lakov, v textilnom priemysle, potravinárstve, počítačovej grafike a pod.;

2. optický prístroj na stanovenie koncentrácie farebnej látky v roztoku pracujúci vo viditeľnej oblasti elektromagnetického spektra (380 – 730 nm; → fotometer). Staršie kolorimetre boli dvojlúčové, meranie bolo založené na vizuálnom nastavení rovnakej intenzity svetla v obidvoch políčkach okulára. Ako monochromátor sa používali farebné optické filtre, ktorých farba sa vyberala ako doplnková k farbe roztoku (napr. žltá – modrá, ružovofialová – zelená, tyrkysová – červená). Kolorimeter sa okalibroval sadou roztokov známej koncentrácie, čím sa overila aj platnosť Lambertovho-Beerovho zákona, a koncentrácia látky v skúmanom roztoku sa odčítala z kalibračného grafu. Moderné kolorimetre sú jednolúčové a majú digitálny výstup. Monochromátorom je optická mriežka alebo hranol, detektorom fotobunka alebo fotoodpor. V pamäti prístroja sú uložené údaje (kalibračné grafy) pre rôzne látky a pri meraní sa priamo zobrazí koncentrácia látky. Jednolúčové kolorimetre majú malé rozmery, preto sa používajú okrem chemických aj v biologických, klinických, potravinárskych a i. laboratóriách, v teréne pri analýze odpadových vôd a pod. Niektoré sú určené len na stanovenie jednej látky, napr. chlóru vo vode.

kolektív [lat.] —

1. v najširšom význame zvyčajne vnútorne organizovaná skupina ľudí (sociálny útvar), ktorí majú spoločný záujem a spolupracujú pri dosahovaní spoločného cieľa, napr. kolektív zamestnancov (všetci zamestnanci podniku vykonávajúci práce v pracovnom pomere alebo len časť zamestnancov podliehajúca vedeniu menšieho organizačného útvaru podniku; spojení sú svojou činnosťou, spoločnými úlohami určenými zamestnávateľom, vzájomnými stabilnými kontaktmi, súdržnosťou pri kolektívnom vyjednávaní a pod.), umelecký kolektív (spevácky, divadelný alebo tanečný súbor a pod.), športový kolektív (športový oddiel, družstvo), kolektív autorov a pod. Vychádzajúc z princípov kolektivizmu v marxistickej ideológii, predstavoval kolektív normatívne definovanú skupinu s vysokým pracovným nasadením, disciplínou a nadradením záujmov skupiny nad osobné záujmy. Podľa tejto ideológie kolektív výrazne ovplyvňuje jedinca (indivíduum) ako príslušníka kolektívu, ale aj jedinca stojaceho mimo kolektívu, indivíduum sa môže všestranne rozvíjať jedine v kolektíve. Veľký význam sa preto pripisoval kolektivistickej výchove zdôrazňujúcej výchovu človeka v kolektíve, prostredníctvom kolektívu a pre kolektív a podriadenie individuálnych či skupinových cieľov spoločným cieľom (→ marxistická pedagogika, Anton Semionovič Makarenko), každý jedinec mal byť členom nejakého kolektívu, napr. pracovného (brigády socialistickej práce), mládežníckeho (→ Socialistický zväz mládeže) a pod., a súčasne organickou súčasťou celkového kolektívu socialistickej spoločnosti. V súčasnej sociológii sa termín kolektív používa len ojedinele, nie však vo význame sociálnej skupiny, ktorá je chápaná širšie, ale skôr vo význame spoločného, hromadného (kolektívneho) správania (ako opozitum k pojmu individuálny), napr. kolektívne vedomie, kolektívna pamäť, kolektívna vina a pod.;

2. fyz. → okulár.

koincidenčná metóda — meracia metóda založená na registrácii súčasne sa vyskytujúcich dvoch alebo viacerých udalostí alebo udalostí s definovaným časovým odstupom. V jadrovej fyzike sa koincidenčná metóda používa napr. na určenie aktivity rádionuklidu, ktorý pri svojej premene emituje aspoň dva typy žiarenia. Meranie je založené na registrácii žiarenia detektormi, z ktorých každý je citlivý len na jeden typ žiarenia, a na následnom sledovaní časovej korelácie ich výstupných impulzov koincidenčným obvodom. Koincidenčnú metódu vyvinul nemecký fyzik W. Bothe (Nobelova cena 1954).

kohézia [lat.] —

1. fyz. súdržnosť — prejav príťažlivého pôsobenia medzi susediacimi molekulami alebo iónmi tej istej látky (najmä tuhej a kvapalnej). Kohéziu spôsobujú kohézne sily, ktoré látku udržiavajú pohromade a sú výsledkom príťažlivých a odpudivých elektrostatických interakcií v látke. Veľkosť kohéznych síl závisí od druhu látky a prevládajúceho typu interakcie. V kvapalinách kohézia zodpovedá za povrchové napätie;

2. jaz. aj kohéznosť — jeden zo základných aspektov textu (textovosti), súdržnosť, hustota textu, jeho jazykovo-kompozičná štruktúra realizovaná pomocou jazykových prostriedkov, a to lexikálnych (opakovaním rovnakých slov alebo ich obmenou, používaním synoným ap.), gramatických (používaním zámen; konektorov, najmä spojok a častíc; slovosledom; opakovaním alebo varírovaním morfologických kategórií a syntaktických konštrukcií; využívaním kondenzácie; spôsobom pripojenia novej vety k predchádzajúcej alebo ku kontextu, → glutinácia) a intonačných (opakovanie intonácie, rytmus). Kohézia (povrchová úroveň textu) sa niekedy chápe ako opozícia k ďalšiemu aspektu textovosti, ku koherencii (hĺbkovovýznamová úroveň textu).

koherenčná dĺžka → koherencia

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

Kodnár, Rudolf, 17. 8. 1936 Čeklís, dnes Bernolákovo — slovenský matematik. R. 1960 – 69 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1970 – 80 na Prírodovedeckej fakulte UK, 1980 – 94 na novovzniknutej Matematicko-fyzikálnej fakulte UK (dnes Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK) v Bratislave; 1990 DrSc., 1997 profesor. Zaoberal sa matematickými problémami teórie modelov mechaniky konštrukcií a ich praktickými aplikáciami. Autor a spoluautor vyše 60 publikácií v domácich aj zahraničných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebných textov a monografií Riešenie nelineárnych úloh teórie štíhlych stien variačnými metódami (1965), Samočinné počítače pri výpočte konštrukcií (1965) a Medzné stavy doskových prvkov oceľových konštrukcií (Limit state of the plate elements of steel structures, 1984).

Kobayashi [-jaši] —

1. → Kobajaši, Ken Ičiro;

2. → Kobajaši, Makoto;

3. → Kobajaši, Šú.

Knudsen, Martin (Hans Christian), 15. 2. 1871 Hasmark, ostrov Fyn – 27. 5. 1949 Kodaň, pochovaný v Hasmarku — dánsky fyzik a oceánograf. R. 1896 ukončil štúdium na univerzite v Kodani, kde 1912 – 42 pôsobil ako profesor (1927 – 28 rektor univerzity). R. 1912 – 14 bol jeho asistentom N. Bohr. R. 1917 – 46 sekretár Dánskej kráľovskej akadémie vied.

Zaoberal sa najmä kinetickou teóriou plynov a skúmal vlastnosti plynov pri nízkych tlakoch. R. 1910 skonštruoval špeciálny vákuometer (Knudsenov vákuometer). Ako prvý podal nepriamy dôkaz platnosti Maxwellovho rozdelenia rýchlostí molekúl. Aktívne sa zaoberal fyzickou oceánografiou a vyvinul metódy na určovanie vlastností morskej vody. Autor Hydrologických tabuliek (Hydrological Tables, 1901) a knihy Kinetická teória plynov – Niektoré moderné aspekty (The Kinetic Theory of Gases – Some Modern Aspects, 1934).

klaster, angl. cluster — zhluk, skupina, zväzok;

1. fyz. a) zhluk (súbor) častíc, ktoré sú na základe svojich vlastností odlíšiteľné od svojho okolia, napr. malé kryštalické časti polykryštalického materiálu alebo zhluky atómov s rovnako orientovanými magnetickými momentmi v paramagnetickom materiáli. Spontánny vznik a zväčšovanie takýchto klastrov sa pozoruje v blízkosti kritického bodu (→ kritický stav), keď látka mení fázu, napr. pri prechode látky z paramagnetickej do feromagnetickej fázy pri poklese teploty (→ fázová premena); b) súbor väčšieho počtu vzájomne interagujúcich častíc (atómov, molekúl), ktorý má vďaka svojmu konečnému rozmeru špecifické fyzikálne vlastnosti odlišné od makroskopicky veľkých sústav, napr. magnetický klaster zložený približne zo 100 atómov. Na približný výpočet štatistickej sumy takéhoto súboru interagujúcich častíc sa používa metóda teoretickej fyziky nazývaná klastrový rozvoj;

2. genet. klaster génov — väčšinou zdvojením vzniknutý zhluk (zoskupenie) dvoch alebo viacerých génov, ktoré kódujú rovnaký alebo podobný génový produkt. Klastre génov tvoria približne 5 % ľudskej genetickej informácie (sú evolučne konzervatívne, v genóme človeka sa vyskytujú odpradávna a používajú sa napr. pri výskume evolúcie príbuzných druhov);

3. hud. zoskupenie alebo zhluk niekoľkých (najmenej troch) súčasne znejúcich priľahlých tónov s minimálnou intervalovou vzdialenosťou (veľká a malá sekunda) vytvárajúcich disonantný akord. Klaster nie je nositeľom harmonickej funkcie v zmysle kritérií klasickej harmónie, patrí k výrazovým kompozičným prostriedkom súčasnej (najmä aleatorickej) hudby. Používa sa na vytvorenie nekonvenčných zvukomalebných efektov najčastejšie v skladbách pre klávesové nástroje, na ktorých sa hrá päsťou, dlaňou alebo predlaktím. Klastre po prvý raz použil vo svojich klavírnych skladbách Henry Cowell (*1897, †1965), inovoval ich B. Bartók a teoretické pokyny na ich interpretáciu vypracovali K. Stockhausen a G. Ligeti. V orchestrálnych dielach vzniká klaster mikrointervalovými súzvukmi v sláčikovej alebo v dychovej sekcii, príp. v ich kombináciách. Orchestrálne klastre sa stali bežnou kompozičnou praxou v 50. rokoch 20. stor.;

4. chem. komplexná častica (molekula alebo ión), ktorá obsahuje tri alebo viac navzájom viazaných kovových atómov. Klastre tvoria najmä ťažšie prechodné kovy s nižšími oxidačnými číslami. Vo forme klastrov sa často vyskytujú karbonyly kovov, napr. [Os₃(CO)₁₂], [Cu₄(CO)₁₂], alebo halogenidové komplexy, napr. [Re₃Cl₉], [Mo₆Cl₈]Cl₄. Oxidačné čísla atómov kovu v halogenidových klastroch nie sú vždy zhodné. Napr. v komplexnom katióne [Nb₆Cl₁₂]²⁺ majú štyri atómy nióbu oxidačné číslo 2 a dva atómy oxidačné číslo 3, takže celkové formálne (priemerné) oxidačné číslo je 2,33;

5. inform. a) počítačový klaster — počítačový systém vytvorený z viacerých počítačov pomocou počítačovej siete a špeciálneho softvéru, zvonka sa javiaci ako jeden celok. Počítačový klaster má väčšiu výpočtovú kapacitu, kapacitu pamäte alebo dostupnosť ako jednotlivé počítače. Podľa účelu využitia sa hovorí o databázovom klastri, výpočtovom klastri ap. Rozsiahle klastre, zvyčajne určené na vedecké výpočty, sa nazývajú superpočítače; b) označenie diskového bloku používaného v súvislosti s operačným systémom MS DOS;

6. mat. → zhluková analýza.

klasický polomer elektrónu — polomer elektrónu odvodený na základe predstáv elektrostatiky a teórie relativity. Predstavuje veľkosť elektrónu za predpokladu, že celá jeho hmotnosť je určená vlastnou elektrostatickou potenciálnou energiou. Takto určený klasický polomer elektrónu (2,8 · 10^-15 m) nezodpovedá skutočnej veľkosti elektrónu. Výsledky experimentov z oblasti fyziky elementárnych častíc naznačujú, že polomer elektrónu je menší než 10^-22 m.

klasický [lat.] —

1. týkajúci sa kultúry starovekého Grécka a Ríma v období antiky (12. stor. pred n. l. – 5., niekedy 6. stor. n. l.; v tomto prípade sa termíny antický a klasický považujú za synonymné), zaoberajúci sa jej štúdiom, napr. klasická archeológia skúmajúca antické pamiatky, klasická filológia študujúca starú gréčtinu a latinčinu, t. j. klasické jazyky;

2. majúci vysokú úroveň, trvalú hodnotu a nadčasový charakter, dokonalý, vrcholný, prvotriedny, najlepší, príkladný. Pôvodne v antickom Ríme označenie príslušníkov jednej z piatich majetkových tried (latinsky civic classicus), ktoré sa neskôr obmedzilo len na označenie občanov prvej, najvyššej triedy (latinsky classis prima; najmajetnejších občanov) a nadobudlo význam prvotriedny. Postupne sa termín klasický rozšíril a ako klasické sa začali označovať diela antických autorov, ktoré sa vyučovali na školách ako vzorové a ich autori (tzv. školskí autori) sa nazývali klasici (školským autorom, klasikom, bol napr. Homér a jeho diela Ilias a Odysseia sa označovali ako klasické). V období osvietenstva (od 17. stor.) sa ako klasické začali označovať aj diela súdobých autorov (napr. N. Boileau-Despréaux, J. Racine, Molière, P. Corneille, J. de La Fontaine) vytvorené podľa kánonov odvodených z antických vzorov. Na označenie estetických princípov vzťahujúcich sa na termín klasický, resp. obdobia, v ktorom sa tieto princípy presadzovali, a potom spätne na rozhraní 18. a 19. stor., keď sa v protiklade k tejto estetickej doktríne začal formovať romantizmus, vznikli termíny klasicistický a klasicizmus. Používanie termínov klasický a klasicistický však nie je presne vymedzené, napr. časť tvorby J. W. Goetheho a F. Schillera vytvorená počas ich pôsobenia vo Weimare a s ohľadom na estetické princípy zaraďovaná do klasicizmu sa označuje ako weimarská klasika (nem. Weimarer Klassik), vrcholné klasicistické obdobie tvorby J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena ako viedenská klasika (Wiener Klassik).

V súčasnosti sa termín klasický vo význame vrcholný, prvotriedny, najlepší, príkladný používa:

a) na označenie určitého, časovo ohraničeného úseku, určitej, zvyčajne pomerne krátko trvajúcej fázy kultúry minulosti považovanej za vrchol vývinu, napr. klasické obdobie vo vývine starogréckej architektúry, výtvarného umenia či literatúry (6. – 4. stor. pred n. l.; termín klasický sa v tomto prípade viaže na konkrétne historické obdobie, a preto termíny antický a klasický nie sú synonymné),

b) na označenie najvýznamnejších (vzorových, majúcich trvalú hodnotu) diel vytvorených v ktoromkoľvek historickom období. Termín klasický sa v tomto prípade neviaže na konkrétne historické obdobie, umelecký smer, druh či žáner, dielo môže byť zaraďované do kontextu ktorejkoľvek národnej kultúry, napr. v literatúre sa ako klasický označujú drámy Peržania, Siedmi proti Tébam, Prikovaný Prométheus a i. starogréckeho dramatika Aischyla, hry Hamlet, Othelo, Sen noci svätojánskej a i. W. Shakespeara či básnické skladby A. Sládkoviča Marína a Detvan, v hudbe diela trvalej hodnoty, → klasická hudba (význam 1), ap.;

3. osvedčený, tradičný, zaužívaný, vžitý, často ako opozitum k pojmom súčasný, moderný, napr. klasická čínska literatúra (od 3. – 2. tisícročia pred n. l. do 1919) ako opozitum k modernej čínskej literatúre, klasický balet (klasická baletná technika, resp. balet 2. pol. 19. stor.; → akademický balet) ako opozitum k modernému baletu (baletný štýl, ktorý vznikol v 20. stor.; moderný tanec); klasická ekonómia (ekonomické myslenie pol. 18. stor. – 19. stor.; → klasická škola ekonómie), klasická fyzika (fyzika považovaná do konca 19., resp. do zač. 20. stor., t. j. do vzniku kvantovej fyziky, za ucelenú a konzistentnú teóriu vysvetľujúcu takmer všetky dovtedy pozorované fyzikálne javy);

4. typický, príznačný.

kinetika [gr.] —

1. fyz. → fyzikálna kinetika;

2. chem. → chemická kinetika.

Kessler, Arnošt, 28. 6. 1921 Brno – 31. 3. 2006 Leonberg, Bádensko-Württembersko, Nemecko — český fyzik. Počas 2. svet. vojny bol 1942 zatknutý a väznený v koncentračných táboroch. Popri zamestnaní 1947 – 51 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. R. 1955 odišiel do Bratislavy, kde sa po zriadení Laboratória fyziky SAV významne podieľal na jeho etablovaní a rozvoji (1958 zástupca riaditeľa, 1961 riaditeľ) a po pretransformovaní laboratória na Fyzikálny ústav SAV sa stal jeho prvým riaditeľom (1961 – 68); 1965 DrSc. R. 1968 bol z politických príčin z funkcie odvolaný a emigroval do Nemecka, kde do 1986 pôsobil v Ústave teoretickej fyziky Stuttgartskej univerzity, súčasne 1970 – 71 ako hosťujúci profesor na City University v Londýne.

Spočiatku sa zaoberal vedením tepla v strojoch a v materiáloch, neskôr sa preorientoval na fyziku tuhých látok, najmä na štúdium iónových kryštálov. Skúmal vlastnosti a vplyv bodových porúch (najmä vakancií a prímesných iónov) na elektrické a tepelné vlastnosti tuhých látok s iónovou väzbou, ako aj optické vlastnosti, vodivosť a polarizáciu izolovaných kryštálov a kryštálov s nanesenými uhlíkovými elektródami. Najväčší význam mal jeho výskum elektrických transportných javov v heteropolárnych kryštáloch, tepelne stimulovaného pohybu vnútorných aj cudzorodých iónov a zmien orientácie elektricky usmernených iónových komplexných dipólov v týchto kryštáloch. Jeho práce z tejto oblasti majú význam z hľadiska pochopenia mikroskopických javov v elektrických pamäťových jednotkách a vývoja nových batérií či materiálov do akumulátorov. R. 1961 s Igorom Vojtěchom Nábělekom (*1924, †2012) preložil knihu Samuela Glasstona Základy inžinierstva jadrových reaktorov (Principles of Nuclear Engineering, 1956). Nositeľ viacerých ocenení.

Kerrov článok → Kerrova cela

Kerrova cela, Kerrova bunka, Kerrov článok — elektrooptické zariadenie založené na Kerrovom elektrooptickom jave (→ Kerrov jav). Pozostáva z kyvety naplnenej vhodnou polárnou kvapalinou (nitrobenzén, nitrotoluén), ktorou prechádza lineárne polarizovaný svetelný lúč (→ polarizácia svetla). V kvapaline sú ponorené dve planárne elektródy, medzi ktorými po pripojení napätia vznikne homogénne elektrické pole. Elektródy sú umiestnené tak, aby smer intenzity elektrického poľa bol kolmý na smer lúča. Pokiaľ elektrické napätie nie je pripojené, lúč prechádza Kerrovou celou bez zmeny. Po pripojení elektrického napätia sa kvapalina spolarizuje, pri prechode lúča kvapalinou nastane dvojlom a smer polarizácie lúča vychádzajúceho z Kerrovej cely sa zmení. Zmenu stavu polarizácie možno ovplyvňovať zmenou veľkosti priloženého elektrického napätia a dĺžkou kyvety. Za kyvetou je umiestnený polarizačný filter (analyzátor) zvyčajne orientovaný tak, aby svetlo polarizované v pôvodnom smere neprepustil. Kerrova cela sa používa na rýchle spínanie svetelného lúča alebo na moduláciu jeho intenzity (→ elektrooptika).

Kerrova bunka → Kerrova cela

Kerr, John, 17. 12. 1824 Ardrossan, správna oblasť North Ayrshire, Škótsko – 15. 8. 1907 Glasgow — škótsky fyzik. Študoval na Glasgowskej univerzite. Jeden z prvých študentov W. Kelvina. Podieľal sa na vytvorení prvého fyzikálneho laboratória pre študentov na univerzite, čo podnietilo jeho záujem o fyzikálne experimenty. R. 1857 – 1901 vyučoval matematiku a fyziku v Glasgowe na Free Church Training College, v inštitúcii zameranej na vzdelávanie učiteľov. Zároveň vo voľnom čase študoval vzájomný vzťah optických a elektromagnetických vlastností látok. R. 1875 demonštroval vznik dvojlomu v skle (neskôr aj v kvapaline) za prítomnosti silného elektrického poľa (Kerrov elektrooptický jav; → Kerrov jav). O rok neskôr zistil, že svetlo po odraze od zmagnetizovaného materiálu mení svoju polarizáciu (Kerrov magnetooptický jav). Jeden z prvých propagátorov používania metrickej sústavy v Spojenom kráľovstve. R. 1890 zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti v Londýne, 1898 vyznamenaný zlatou medailou (Royal Medal) spoločnosti.

kerma [angl.] — fyzikálna veličina vyjadrujúca účinok elektricky neutrálnych častíc (fotóny, neutróny) na ožarovanú látku; používa sa v dozimetrii. Je definovaná ako podiel súčtu začiatočných kinetických energií všetkých elektricky nabitých častíc uvoľnených prúdom elektricky neutrálnych častíc v látke a hmotnosti tejto látky. Udáva sa v rovnakých jednotkách ako absorbovaná dávka, t. j. v grayoch. Názov pochádza z anglického výrazu Kinetic Energy Released in Material (kinetická energia uvoľnená v materiáli).

kelvin, zn. K — jednotka termodynamickej teploty, jedna zo základných jednotiek sústavy SI (→ jednotka fyzikálnej veličiny). Je definovaná ako 1/273,16 termodynamickej teploty trojného bodu vody (ktorá má izotopové zloženie vymedzené týmito pomermi látkového množstva: 0,000 155 76 mol ²H/mol ¹H; 0,000 379 9 mol ¹⁷O/mol ¹⁶O; 0,002 005 2 mol ¹⁸O/mol ¹⁶O). Veľkosť jednotky kelvin sa zhoduje s veľkosťou stupňa Celziovej teplotnej stupnice, teplotné údaje vyjadrené podľa týchto stupníc sú však navzájom posunuté (medzi Celziovou teplotou t a termodynamickou teplotou T platí vzťah t = T - 273,15). Za základnú jednotku sústavy SI bola prijatá 1954 na 10. zasadnutí Generálnej konferencie pre váhy a miery. Nazvaná podľa W. Kelvina.

kaustika [gr.], kaustická plocha — obalová plocha širokého zbiehajúceho sa zväzku optických lúčov vznikajúcich pri nedokonalom optickom zobrazovaní (napr. šošovkou). Na rozdiel od zobrazovania paraxiálnymi lúčmi (zvierajúcimi s optickou osou veľmi malé uhly) sa v tomto prípade bod ležiaci na optickej osi nezobrazí ako bod, ale ako plôška. Jej veľkosť predstavuje najmenší prierez kaustickej plochy a určuje tzv. otvorovú chybu (→ chyby optického zobrazenia).

kaustická plocha → kaustika

katódové lúče — historický názov prúdu elektrónov emitovaných z katódy vákuovej trubice. Ich objav a následný experimentálny výskum viedol k objaveniu elementárnej častice elektrónu i röntgenových lúčov (1895). Katódové lúče prvýkrát pozoroval 1859 J. Plücker pri skúmaní elektrických výbojov v zriedených plynoch. Keď na elektródy trubice (katódu a anódu) s takmer úplne vyčerpaným vzduchom (Geisslerova trubica) pripojil elektrické napätie, na sklenej stene oproti katóde sa objavilo zelené svetielkovanie. Zistil, že miesto svetielkovania nezávisí od polohy anódy, ale jeho lokalizácia sa dá meniť, ak sa k trubici v blízkosti katódy priloží magnet. Dospel k názoru, že katóda v Geisslerovej trubici vyžaruje lúče, ktoré sa odrážajú od skla a prechádzajú k anóde (svetielkovanie bolo v skutočnosti prejavom fluorescencie atómov stien trubice vyvolanej dopadajúcimi elektrónmi).

R. 1869 J. W. Hittorf umiestnil medzi katódu a stenu trubice tuhé platne, pričom z existencie ich tieňa usúdil, že lúče sa šíria priamočiaro. R. 1876 E. Goldstein zaviedol termín katódové lúče. Pri pokusoch s nimi zistil, že vlastnosti lúčov nezávisia od materiálu katódy, z ktorej vystupujú kolmo, a v mieste dopadu môžu vyvolať chemické reakcie. Spolu s H. Hertzom 1883 vyslovil presvedčenie, že katódové lúče predstavujú elektromagnetické žiarenie. W. Crookes sa domnieval, že katódové lúče sú prúdom molekúl plynu, ktoré pri nárazoch na katódu získali záporný elektrický náboj a v dôsledku elektrostatického odpudzovania od nej odlietajú veľkou rýchlosťou. Jeho teóriu vyvrátil P. E. A. Lenard, ktorý nadviazal na práce H. Hertza z 1891 dokazujúce, že lúče prechádzajú cez tenkú zlatú fóliu, keď zistil, že lúče prechádzajú aj cez tenkú hliníkovú fóliu (Lenardovo okienko), kým molekuly vodíka ňou neprechádzajú.

R. 1890 britský fyzik nemeckého pôvodu Alfred Schuster (*1851, †1934) určil pomer elektrického náboja a hmotnosti častíc zväzku. Nameraný pomer však bol 1 000-krát väčší, než sa očakávalo, preto tento výsledok nevzbudil pozornosť vedcov (v skutočnosti je pomer 1 835-krát väčší). R. 1891 G. J. Stoney zaviedol termín elektrón (atóm elektriny) nie pre časticu, ale pre jej jednotkový elektrický náboj (1874 vyslovil predpoklad o diskrétnosti elektrického náboja a odhadol veľkosť najmenšieho elektrického náboja). R. 1897 J. J. Thomson urobil prvé dve merania, z ktorých určil pomer náboja a hmotnosti častíc katódových lúčov a vyslovil hypotézu, že nosiče nábojov sú menšie než vodíkové atómy, teda predstavujú subatomárnu časticu; jej veľkosť 1897 nie celkom presne zmeral J. S. E. Townsend (ďalšie, presnejšie merania vykonal 1899 a 1901 J. J. Thomson a 1903 Ch. T. R. Wilson). Až 1902 lord Kelvin stotožnil Thomsonovu subatomárnu časticu so Stoneyho elementárnym elektrickým nábojom, čím bol identifikovaný elektrón ako častica.

Na výskum katódových lúčov sa pôvodne používali trubice s chladnou katódou, pri ktorých boli elektróny emitované z katódy dopadajúcimi iónmi zvyšku vzduchu urýchľovanými vysokým elektrickým napätím v trubici. Neskôr sa na emisiu elektrónov začali využívať žeravené katódy. Katódové trubice generujúce sústredené zväzky elektrónov vychyľované magnetickým alebo elektrickým poľom našli použitie v obrazovkách osciloskopov a klasických televíznych prijímačov.

katóda [gr.] — elektróda, prostredníctvom ktorej sa do systému (elektrónka, výbojka, elektrochemický článok a i.) privádzajú nosiče záporného elektrického náboja (zvyčajne elektróny). Jej polarita závisí od typu zariadenia, ako aj od prebiehajúceho procesu. V elektrónke alebo vo výbojke sa katóda pripája na záporný pól vonkajšieho zdroja elektrického napätia, pričom elektróny sa v zariadení pohybujú od katódy k anóde. Pri nabíjaní elektrochemického článku je katóda elektróda, ktorá sa pripája na záporný pól elektrického zdroja, pričom na nej dochádza k vynútenej redukcii katiónov (napr. pri elektrolýze). Pri vybíjaní elektrochemického článku (pri jeho používaní ako zdroja elektrickej energie) je katóda elektróda, na ktorej prebieha spontánna redukcia katiónov, pričom je kladným pólom článku.

katetometer [gr.] — laboratórny prístroj na presné meranie vertikálnych vzdialeností. Jeho súčasťou je ďalekohľad, ktorý sa pomocou libely vodorovne zameriava na navzájom vertikálne umiestnené body (značky), ktorých vzdialenosť sa meria. Ďalekohľad sa zameriava tak, aby sa jeden z bodov zobrazil do stredu jeho nitkového kríža. Vertikálny posun ďalekohľadu sa odčítava na stupnici spojenej so stojanom katetometra, pričom z veľkosti posunu sa určí vzdialenosť meraných bodov.

katastrálne jutro → jutro (viedenské)

kaskádový generátor — zariadenie na vytváranie vysokého až veľmi vysokého elektrického napätia. Pozostáva z niekoľkých kaskád násobičov napätia a zvyčajne sa ním dosahuje elektrické napätie niekoľko MV pri prúde urýchľovaných častíc niekoľko mA. Kaskádový generátor sa používa na urýchľovanie elektricky nabitých častíc v evakuovaných trubiciach urýchľovačov častíc, prvýkrát bol takto použitý 1932 D. J. Cockcroftom a E. T. S. Waltonom na Cambridgeskej univerzite.

Karovič, Karol, 13. 4. 1939 Borinka, okr. Malacky — slovenský fyzik. R. 1961 – 2013 pôsobil v Ústave merania SAV v Bratislave, 1990 – 98 riaditeľ ústavu, 1998 – 2005 podpredseda SAV; 1986 DrSc. Zaoberal sa aplikáciou optoelektronických metód v metrológii, špeciálne riešením teoretických a experimentálnych problémov fotoelektrických meraní polohy a šírky dvojrozmerných štruktúr v mikrometrológii a vývojom i aplikáciou metód lokalizácie čiarkových štruktúr na meradlách a maskách integrovaných obvodov, ktoré našli uplatnenie na viacerých metrologických pracoviskách. Autor viac než 90 prác v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, spoluautor 10 patentov a autorských osvedčení. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Zlatej pamätnej medaily 85 rokov metrológie na Slovensku za dlhoročný významný prínos v oblasti metrológie na Slovensku udelenej Úradom pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR (2004).

kapilárna elevácia → kapilarita

kapilárna depresia → kapilarita