koma [gr. > lat.] —

1. astron. koma kométy – plynovo-prachová obálka jadra kométy spôsobujúca jej hmlovitý vzhľad, opakovane sa tvoriaca a zanikajúca atmosféra kométy. Má približne sférický tvar a priemer 10⁵ – 10⁶ km. Okolo viditeľnej časti komy (prachová zložka, ktorá odráža slnečné svetlo) sa rozprestiera časť komy viditeľná len v ultrafialovej oblasti spektra, nazývaná halo, ktorá má priemer až 10 mil. km. Koma je najcharakteristickejšou časťou kométy, keďže na rozdiel od chvosta kométy sa vyvíja pri každom priblížení kométy k Slnku. Spravidla sa začína formovať pri priblížení k Slnku na vzdialenosť menšiu než 3 AU. Plynná časť komy (plynná koma) vzniká sublimáciou zmrznutých plynov z jadra kométy alebo sublimáciou zŕn ľadového hala, pričom intenzita sublimácie závisí od teploty, a je teda funkciou vzdialenosti kométy od Slnka. Tvoria ju materské a dcérske molekuly. Materské molekuly vznikajú priamo sublimáciou povrchových ľadov jadra. Slnečné žiarenie spôsobuje v určitej vzdialenosti od jadra ich disociáciu, ktorej dôsledkom je vznik dcérskych molekúl. Priemerná doba existencie dcérskych molekúl je o 1 – 2 rády vyššia než priemerná doba existencie materských molekúl. Najviac zastúpenou zložkou plynnej komy sú radikály OH a atómy vodíka H, ktoré vznikajú rozkladom molekúl vody ultrafialovým žiarením Slnka, pričom nadobúdajú kinetickú energiu. V dôsledku zachovania momentu hybnosti odletia atómy H až do vzdialenosti miliónov kilometrov a vytvoria vodíkové halo. Ťažšie radikály OH neodletia tak ďaleko a vytvoria menšiu hydroxylovú komu. Prachovú časť komy (prachová koma) tvoria meteorické častice, ktoré strhol z povrchu jadra prúd unikajúcich plynov (plyny unikajú z jadra rýchlosťou 1 – 2 km/s, prachové častice rýchlosťou do 400 m/s). Pri vzďaľovaní sa kométy od Slnka expanduje plynná koma až do stavu, keď sa vzdialené molekuly postupne uvoľnia z gravitačného vplyvu jadra kométy, čím plynná koma zanikne. Prachové častice pokračujú v pohybe, ktorý je takmer identický s pohybom jadra, a okolo dráhy kométy postupne vytvoria prúd meteoroidov. Ak cez tento prúd preletí Zem, možno pozorovať meteorický roj;

2. fyz. → chyby optického zobrazenia;

3. hud. a) čiarka označujúca frázovanie v speve a v hre na dychových hudobných nástrojoch, miesto na vdych; b) malý akustický rozdiel prejavujúci sa pri matematickom určovaní približne rovnakých výšok tónov; → ladenie;

4. v jazykovede zriedka čiarka ako rozdeľovacie znamienko.

kolorimeter [lat. + gr.] —

1. prístroj na meranie veličín charakterizujúcich farbu svetla a predmetov, najmä vlnovej dĺžky, trichromatických zložiek a farebných súradníc (→ farebný trojuholník). Staršie, vizuálne kolorimetre boli založené na porovnávaní dvoch farebných polí zrakom. K meranej farebnej vzorke v jednom poli sa skladaním troch svetiel rôznej farby so známymi charakteristikami vytváralo druhé, rovnako sfarbené pole. Novšie, elektronické kolorimetre sa podľa princípu merania delia na trichromatické a spektrofotometrické. Trichromatické kolorimetre sú vybavené troma svetelnými farebnými filtrami a trichromatické zložky sa priamo získavajú fotometrickým meraním svetla po prechode jednotlivými filtrami. Spektrofotometrické kolorimetre merajú spektrum svetla rôznej vlnovej dĺžky zvyčajne v rozsahu 380 – 730 nm. Získa sa tak spektrálna distribúcia svetla, z ktorej sa hľadané veličiny (napr. trichromatické súradnice) počítajú numericky. Kolorimetre sa využívajú všade, kde je potrebné presne určiť farebné vlastnosti, napr. v oblasti profesionálnej farebnej fotografie, v polygrafii, vo výrobe pigmentov a lakov, v textilnom priemysle, potravinárstve, počítačovej grafike a pod.;

2. optický prístroj na stanovenie koncentrácie farebnej látky v roztoku pracujúci vo viditeľnej oblasti elektromagnetického spektra (380 – 730 nm; → fotometer). Staršie kolorimetre boli dvojlúčové, meranie bolo založené na vizuálnom nastavení rovnakej intenzity svetla v obidvoch políčkach okulára. Ako monochromátor sa používali farebné optické filtre, ktorých farba sa vyberala ako doplnková k farbe roztoku (napr. žltá – modrá, ružovofialová – zelená, tyrkysová – červená). Kolorimeter sa okalibroval sadou roztokov známej koncentrácie, čím sa overila aj platnosť Lambertovho-Beerovho zákona, a koncentrácia látky v skúmanom roztoku sa odčítala z kalibračného grafu. Moderné kolorimetre sú jednolúčové a majú digitálny výstup. Monochromátorom je optická mriežka alebo hranol, detektorom fotobunka alebo fotoodpor. V pamäti prístroja sú uložené údaje (kalibračné grafy) pre rôzne látky a pri meraní sa priamo zobrazí koncentrácia látky. Jednolúčové kolorimetre majú malé rozmery, preto sa používajú okrem chemických aj v biologických, klinických, potravinárskych a i. laboratóriách, v teréne pri analýze odpadových vôd a pod. Niektoré sú určené len na stanovenie jednej látky, napr. chlóru vo vode.

kolektív [lat.] —

1. v najširšom význame zvyčajne vnútorne organizovaná skupina ľudí (sociálny útvar), ktorí majú spoločný záujem a spolupracujú pri dosahovaní spoločného cieľa, napr. kolektív zamestnancov (všetci zamestnanci podniku vykonávajúci práce v pracovnom pomere alebo len časť zamestnancov podliehajúca vedeniu menšieho organizačného útvaru podniku; spojení sú svojou činnosťou, spoločnými úlohami určenými zamestnávateľom, vzájomnými stabilnými kontaktmi, súdržnosťou pri kolektívnom vyjednávaní a pod.), umelecký kolektív (spevácky, divadelný alebo tanečný súbor a pod.), športový kolektív (športový oddiel, družstvo), kolektív autorov a pod. Vychádzajúc z princípov kolektivizmu v marxistickej ideológii, predstavoval kolektív normatívne definovanú skupinu s vysokým pracovným nasadením, disciplínou a nadradením záujmov skupiny nad osobné záujmy. Podľa tejto ideológie kolektív výrazne ovplyvňuje jedinca (indivíduum) ako príslušníka kolektívu, ale aj jedinca stojaceho mimo kolektívu, indivíduum sa môže všestranne rozvíjať jedine v kolektíve. Veľký význam sa preto pripisoval kolektivistickej výchove zdôrazňujúcej výchovu človeka v kolektíve, prostredníctvom kolektívu a pre kolektív a podriadenie individuálnych či skupinových cieľov spoločným cieľom (→ marxistická pedagogika, Anton Semionovič Makarenko), každý jedinec mal byť členom nejakého kolektívu, napr. pracovného (brigády socialistickej práce), mládežníckeho (→ Socialistický zväz mládeže) a pod., a súčasne organickou súčasťou celkového kolektívu socialistickej spoločnosti. V súčasnej sociológii sa termín kolektív používa len ojedinele, nie však vo význame sociálnej skupiny, ktorá je chápaná širšie, ale skôr vo význame spoločného, hromadného (kolektívneho) správania (ako opozitum k pojmu individuálny), napr. kolektívne vedomie, kolektívna pamäť, kolektívna vina a pod.;

2. fyz. → okulár.

CERN, fr. Conseil européen pour la recherche nucléaire, Európske združenie pre jadrový výskum — organizácia hlavne európskych štátov pre fyziku častíc a súčasne výskumné centrum so sídlom v Ženeve. Dohovor o jej založení podpísaný 1. 7. 1953 v Paríži 12 európskymi štátmi nadobudol platnosť 29. 9. 1954 (pod názvom Európska organizácia pre jadrový výskum, fr. Organisation européenne pour la recherche nucléaire); v súčasnosti sa používa názov Európske laboratórium pre fyziku častíc (angl. European Laboratory for Particle Physics). Členskými štátmi sú Belgicko, Bulharsko, Česko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Izrael, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko a Taliansko, štatút pozorovateľa majú Japonsko, Rusko (pozastavený od 8. 3. 2022), Turecko, USA, Európska komisia a UNESCO. Slovensko je členským štátom CERN od 1993 (v rámci ČSFR bolo prijaté 1992). Výskumné centrum siaha až na územie Francúzska najmä svojím podzemným takmer 27 km dlhým kruhovým tunelom, v ktorom je umiestnený urýchľovač protibežných zväzkov protónov Large Hadron Collider (LHC). S jeho pomocou bol v roku 2012 objavený Higgsov bozón, ktorý prostredníctvom Higgsovho mechanizmu spôsobuje, že ostatné nám známe elementárne častice (leptóny, kvarky a intermediálne bozóny), s výnimkou fotónu a gluónu, majú nenulovú hmotnosť. V súčasnosti sa naďalej zbierajú fyzikálne dáta s cieľom testovať tzv. Štandardný model elementárnych častíc, resp. hľadať novú fyziku, teda hľadať odpovede na fundamentálne otvorené otázky vo fyzike. V roku 2022 bola energia protónových zväzkov zvýšená na 6,8 TeV (energia protón-protónovej zrážky 13,6 TeV).

atómový obal → elektrónový obal atómu

Košiba, Masatoši, 19. 9. 1926 Tojohaši, prefektúra Aiči – 12. 11. 2020 Tokio — japonský fyzik. V roku 1951 ukončil štúdium fyziky na Tokijskej univerzite a v roku 1955 doktorandské štúdium na Rochesterskej univerzite v štáte New York. V rokoch 1955 – 58 pôsobil na Chicagskej univerzite, od roku 1958 na Tokijskej univerzite s výnimkou rokov 1959 – 62, keď bol úradujúcim riaditeľom Laboratória fyziky vysokých energií a kozmického žiarenia Oddelenia fyziky na Chicagskej univerzite. V rokoch 1984 – 87 bol riaditeľom Medzinárodného centra fyziky elementárnych častíc Tokijskej univerzity; od roku 1970 profesor, od roku 1987 emeritný profesor. V rokoch 1987 – 97 vyučoval na Tokai University v Tokiu.

Zaoberal sa skúmaním kozmického žiarenia, neskôr najmä detekciou neutrín. Bol vedúcou osobnosťou vývoja podzemného detektora KamiokaNDE (Kamioka Nucleon Decay Experiment), pomocou ktorého sa podarilo detegovať neutrína, ako aj zistiť smer, odkiaľ prichádzajú. Merania potvrdili predchádzajúci experiment R. Davisa, ako aj predpoklad, že zdrojom týchto neutrín je slnečné žiarenie. V roku 1987 detektor zaregistroval aj neutrína pochádzajúce z výbuchu supernovy mimo našej galaxie. Experimenty vykonané na novšom detektore Super-KamiokaNDE poskytli údaje svedčiace o neutrínových osciláciách, teda o vzájomnej premene troch typov neutrín prichádzajúcich zo Slnka, a v roku 1998 aj údaje o neutrínových osciláciách neutrín vznikajúcich v atmosfére Zeme.

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku (2002; s R. Davisom) za priekopnícke práce v astrofyzike, predovšetkým za detekciu kozmických neutrín, ako aj mnohých ďalších ocenení (Wolfova cena, 2000).

komplementarita [lat.] — vzájomné dopĺňanie sa;

1. bioch. vlastnosť dvojíc dusíkatých báz nukleových kyselín s vhodnou chemickou štruktúrou, umožňujúca spájať sa prostredníctvom vodíkových väzieb za vzniku bázových párov. Komplementárnymi sú vždy jedna purínová a jedna pyrimidínová dusíkatá báza, a to adenín a tymín a adenín a uracil, ktorých štruktúra umožňuje vytvoriť dve vodíkové väzby, a guanín a cytozín, medzi ktorými sa vytvárajú tri vodíkové väzby. Na komplementarite báz je založené vytvorenie a stabilizácia štruktúr dvojvláknových nukleových kyselín, ako aj molekulový mechanizmus ich najdôležitejších funkcií.

2. ekon. v medzinárodnej ekonomickej integrácii vzájomné dopĺňanie sa integrujúcich sa hospodárstiev (najmä rozvojových krajín), ktoré môžu navzájom obchodovať bez toho, aby si firmy v jednotlivých krajinách konkurovali;

3. filoz., sociol. vzájomné podmieňovanie a dopĺňanie sa. Medzi dvoma prvkami určitého systému je vzťah komplementarity, ak jeden prvok nemôže byť pochopený nezávisle od druhého prvku a naopak a ak jeden prvok nemôže existovať bez druhého a naopak. Možno teda povedať, že jeden prvok má vlastnosti, ktoré chýbajú druhému, a naopak. Podstatou komplementarity dvoch prvkov v určitom systéme je teda to, že navzájom podmieňujú možnosť svojej pochopiteľnosti a existencie. Ak sú prvky určitého systému komplementárne, nevyhnutne to znamená, že nie sú totožné. Princíp komplementarity nie je logickým alebo matematickým princípom, ale skôr filozofickým či epistemologickým myšlienkovým rámcom, podľa ktorého je možné neostávať pri jednej interpretácii javu, a teda nevytvárať matematický formalizmus len podľa jediného vzoru videnia sveta. V sociológii je princíp komplementarity základom argumentu, že mnohorozmernosť sociálnych javov nemôže byť opísaná jednou metódou či výskumným postupom. Najprepracovanejší argument tohto typu vytvoril český sociológ Miloslav Petrusek (*1936, †2012) v práci Princip komplementarity a problém tolerance v sociologii (časopisecky 1987, knižne v monografii Teorie a metoda v moderní sociologii, 1993). Komplementarita teda vyjadruje možnosť, že tá istá jednotka (jav) sa prejavuje rozličnými, často zásadne odlišnými spôsobmi v rôznom priestorovom, časovom či situačnom kontexte;

4. fyz. jeden zo základných pojmov kvantovej fyziky. Postuluje, že kvantové objekty môžu byť opísané len obmedzeným počtom fyzikálnych parametrov, napr. nie je možné určiť súčasne polohu aj hybnosť kvantovej častice alebo súčasne merať všetky tri zložky vektora momentu hybnosti (na rozdiel od klasickej fyziky, v ktorej sú všetky fyzikálne veličiny v každom časovom momente súčasne merateľné). Tento aspekt kvantovej teórie sformuloval Niels Bohr (→ Bohrov princíp komplementarity). V kvantovom systéme je možné súčasne merať len tie fyzikálne veličiny, ktorých operátory vzájomne komutujú;

5. genet. typ génovej interakcie, pri ktorej dochádza pri vytváraní jedného znaku k spolupôsobeniu dominantných alel dvoch rôznych génov. Dva alelové páry (gény) sa vzájomne dopĺňajú (komplementujú) a znak sa vytvorí iba v prítomnosti aspoň jednej dominantnej alely obidvoch doplnkových (komplementárnych) génov v genotype.

kontrast [tal.] — úplná odlišnosť, protiklad, pravý opak;

1. fotogr. výraznosť rozdielu vo vzhľade dvoch alebo viacerých častí fotografovanej scény alebo fotografie, protiklad svetla a tieňa. Z fyzikálneho hľadiska pomer jasov dvoch alebo viacerých častí fotografovanej scény, pomer transmitancie dvoch alebo viacerých častí obrazu na priehľadnom fotografickom materiáli (negatívnom alebo pozitívnom filme) alebo pomer reflexných koeficientov dvoch alebo viacerých častí fotografie. Kontrastné vlastnosti fotografického materiálu určuje strmosť senzitometrickej krivky (senzitometrickej charakteristiky; → charakteristická krivka). Čím je senzitometrická krivka vo svojej lineárnej časti strmšia, tým je fotografický materiál kontrastnejší, t. j. tým väčšie kontrasty poskytuje. Kontrastné (tvrdo pracujúce) materiály poskytujú prechody medzi svetlom a tieňom prudko, málo kontrastné (mäkko pracujúce) materiály, naopak, plynulo, pričom zobrazujú aj jemné detaily; → fotografická citlivá vrstva; → gradácia;

2. fyz. rozdiel hodnôt priestorovo alebo časovo závislej veličiny (jas, farba a pod.), ktorý umožňuje vzájomné rozlíšenie pozorovaných oblastí. Bežne sa hodnotí subjektívne (→ kontrast jasu, → kontrast farby) alebo sa meria fotometricky;

3. hud. následná alebo súčasná zmena charakteru hudobného procesu v hudobnom diele. Vzniká nápadným striedaním rôznych odtieňov napr. v dynamike, tempe, rytme, ako aj vo farbe, resp. výške tónov a často aj kombináciou rôznych techník, dynamík či rytmov, ktoré môžu v skladbe znieť súčasne (napr. arco a pizzicato alebo slabá dynamika určitej skupiny nástrojov so silnou dynamikou iných skupín nástrojov). Kontrast vytvára protikladné vzťahy medzi jednotlivými úsekmi hudobného diela, a tým podporuje zmenu jeho charakteru. Možno ho stupňovať alebo zmierňovať, hudobní skladatelia ho využívajú najmä pri stupňovaní alebo zmierňovaní napätia v skladbe. Princíp kontrastu sa využíva napr. v inštrumentálnom koncerte (koncertantný princíp); kontrast vytvára aj striedanie častí v skladbe (napr. v sonáte, sólovom koncerte), pričom je typické striedanie najmä tempa a charakteru (rýchla časť – pomalá časť – rýchla časť);

4. a) film. jeden z obrazových štylistických prostriedkov v kompozícii audiovizuálneho diela (filmová montáž, montáž strihovej skladby), ktorý sa realizuje kombináciou protikladných prvkov (svetlý predmet na tmavom pozadí, ostrosť prvého plánu vo filmovom zábere, ostrý strih medzi dvoma náladovo odlišnými zábermi a pod.);

b) lit. antiteton — zámerné spojenie protikladných motívov alebo rôznych zložiek literárneho diela, ktoré sa uplatňuje ako jedna zo základných foriem porovnania i ako hlavný zdroj vnútorného dramatického napätia (→ antitéza). Kontrast sa využíva najmä v rozprávkach (čierno-biely kontrast) a v stredovekej, barokovej a romantickej literatúre;

c) novin. štýlotvorný prvok v novinovom texte, kde je nositeľom konfliktu a napätia v časovej následnosti (dobrý – zlý, mier – vojna, sľuby – realita a pod.).

kontaktný rozdiel potenciálov → kontaktné napätie

kompas [tal.] — prístroj na určovanie svetových strán, resp. na identifikáciu zmeny smeru pohybu. Používa sa na priestorovú orientáciu v námornej plavbe (lodný kompas), v leteckej doprave (letecký kompas), pri pohybe v prírode (buzola) a pod. Meria odchýlku od niektorého význačného smeru, napr. od orientácie magnetického poľa Zeme (magnetický kompas, indukčný kompas) alebo od osi rotácie Zeme (gyrokompas).

Magnetický kompas využíva silové pôsobenie magnetického poľa Zeme (geomagnetického poľa) na magnetický dipól (reprezentovaný napr. magnetickou strelkou kompasu), ktorý sa natočí do polohy rovnobežnej s indukčnými čiarami poľa orientovanými približne v smere poludníkov. Magnetické póly dipólu tak smerujú k severnému, resp. k južnému magnetickému pólu Zeme. Magnetický kompas teda umožňuje určiť smer na sever, resp. na juh, nie však presne, keďže severný magnetický pól nie je totožný s geografickým severným pólom (→ magnetická deklinácia) a v dôsledku fyzikálnych procesov prebiehajúcich vnútri Zeme sa jeho poloha mení (→ geomagnetický pól).

Indukčný kompas určuje polohu magnetických pólov Zeme z merania magnetického poľa vo dvoch na seba kolmých smeroch v rovine rovnobežnej s povrchom Zeme. Magnetické pole sa meria indukčnými magnetometrami na princípe elektromagnetickej indukcie. Ak jeden magnetometer nenameria žiadne magnetické pole, znamená to, že druhý magnetometer je orientovaný v smere indukčných čiar Zeme (v smere magnetických pólov). Pri pootočení kompasu okolo vertikálnej osi namerajú magnetické pole obidva magnetometre. Z veľkostí týchto polí je možné určiť smer indukčných čiar. Ak sa do indukčného kompasu pridá aj tretí magnetometer, ktorý je rovnobežný s vertikálnou osou a meria zložku magnetického poľa kolmú na povrch Zeme, je možné určiť magnetickú inklináciu (nerovnobežnosť magnetického poľa Zeme s jej povrchom).

Gyrokompas využíva na identifikáciu geografického severného pólu rotáciu Zeme. Jeho základnou zložkou je gyroskop upevnený v rovine rovnobežnej s povrchom Zeme tak, aby mohol voľne rotovať okolo svojej hlavnej osi symetrie (uloženej vo vodorovnej rovine) aj okolo vertikálnej osi. Vplyvom rotácie Zeme sa gyroskop rotujúci okolo hlavnej osi symetrie pootočí okolo vertikálnej osi tak, aby jeho hlavná os bola rovnobežná s poludníkom. Mechanický gyroskop je v moderných gyrokompasoch nahradený optickým vláknovým gyroskopom pracujúcim na princípe Sagnacovho javu.

Vynález kompasu sa pripisuje Číňanom, správy o používaní kompasu moreplavcami pochádzajú z 11. stor. z Číny a z 12. stor. z Európy (v diele O prirodzenosti vecí, De naturis rerum, 1190, od Alexandra Neckama). V 13. stor. opísal svoje pokusy s magnetmi a s kompasom Pierre Maricourt (spis Epištola o magnete, Epistola de magnete, 1269). V roku 1600 vyšlo dielo Williama Gilberta O magnete, magnetických telesách a o veľkom magnete – Zemi (De magnete, magneticisque corporibus, et de magno magnete tellure), v ktorom opísal Zem ako veľký magnet a vysvetlil aj princíp funkcie kompasu. Najstarší kompas bol kúsok magnetitu umiestnený na drevenej podložke plávajúcej na vode, neskôr sa využívala magnetická kovová ihla (magnetická strelka) umiestnená v puzdre v kvapaline alebo na čape. Začiatkom 20. stor. bol skonštruovaný prvý použiteľný gyrokompas (Hermann Anschütz-Kaempfe), indukčný kompas bol patentovaný v roku 1912 Donaldom M. Blissom.

komplementárne farby, doplnkové farby — dvojice farieb, ktoré pri vhodnom zmiešaní dávajú achromatickú farbu (→ farba).

konfokálny mikroskop — typ svetelného mikroskopu, v ktorom sa súčasne osvetľuje a sníma len jeden bod skúmanej vzorky, na ktorý je zaostrená osvetľovacia aj snímacia časť mikroskopu.

V bežnom svetelnom mikroskope sa vytvára naraz obraz celej snímanej roviny, preto sa na pozorovanie zvyčajne používajú tenké vzorky (pri hrubých vzorkách by svetlo rozptýlené oblasťami pred alebo za zobrazovanou rovinou znižovalo kvalitu obrazu). V konfokálnom mikroskope je vybraná rovina vzorky snímaná bod po bode, čo umožňuje odfiltrovať svetlo rozptýlené okolím práve zobrazovaného bodu. Konfokálny mikroskop má preto vyšší kontrast a vyššiu priestorovú rozlišovaciu schopnosť.

Prvý konfokálny mikroskop zostrojil v 50. rokoch 20. stor. M. Minsky. Podľa jeho návrhu bolo možné získať obraz celej vzorky jej posúvaním vo dvoch smeroch kolmých na smer zobrazovania. Prvé prakticky použiteľné konfokálne mikroskopy navrhli a vyrobili koncom 60. rokov 20. stor. českí vedci Mojmír Petráň (*1923) a Milan Hadravský (*1939, †2012) z Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Plzni. Vzorka v nich bola pevne uložená a priestorovo premenné bodové osvetlenie i zobrazovanie osvetleného bodu bolo zabezpečené rotujúcim kotúčom so špirálovo usporiadanými otvormi (→ Nipkowov kotúč). V polovici 80. rokov 20. stor. bol skonštruovaný laserový rastrovací konfokálny mikroskop (angl. Confocal Laser Scanning Microscope, CLSM, aj Laser Confocal Scanning Microscope, LCSM), v ktorom sa jednotlivé body vzorky osvetľujú laserovým lúčom nasmerovaným do snímaného bodu dvojicou nastaviteľných zrkadiel. Vývoj rastrovacích mikroskopov bol motivovaný biologickým výskumom a potrebou zobrazovať veľmi slabé fluorescenčné žiarenie (pri fluorescenčnej mikroskopii), na ktorého zaznamenávanie mikroskop s rotujúcim Nipkowovým kotúčom nepostačoval. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bola technológia mikroskopov s rotujúcim Nipkowovým kotúčom doplnená o dodatočný kotúč s mikrošošovkami, ktoré zaostrovali laserový lúč do otvorov Nipkowovho kotúča, čím sa zvýšila citlivosť zariadenia až na úroveň rastrovacieho mikroskopu; moderný mikroskop používajúci Nipkowov kotúč sa nazýva konfokálny mikroskop s rotujúcim kotúčom (angl. Spinning Disc Confocal Microscope, SDCM).

Výber zobrazovanej roviny je v konfokálnom mikroskope nastaviteľný zmenou zaostrenia objektívov, takže možno zobraziť dvojrozmerné tzv. optické rezy vzorky umiestnené v jej ľubovoľnej hĺbke alebo trojrozmerný obraz vzorky vo forme trojrozmerného rastra bodov. Konfokálne mikroskopy sú v súčasnosti jedným zo základných nástrojov biologického, medicínskeho a materiálového výskumu.

jet [džet; angl.] — vo všeobecnosti prúd kvapaliny alebo plynu unikajúci z dýzy, čím sa jeho tlaková energia premieňa na kinetickú;

1. lietadlo s prúdovým pohonom;

2. fyz. termín používaný vo fyzike častíc; najčastejšie prúd hadrónov (tvoriacich sa pri vzniku kvarkov a gluónov) vyletujúcich z jedného bodu pod blízkymi uhlami, v dôsledku čoho má prúd kužeľový tvar.

katastrálne jutro → jutro (viedenské)

kohézia [lat.] —

1. fyz. súdržnosť — prejav príťažlivého pôsobenia medzi susediacimi molekulami alebo iónmi tej istej látky (najmä tuhej a kvapalnej). Kohéziu spôsobujú kohézne sily, ktoré látku udržiavajú pohromade a sú výsledkom príťažlivých a odpudivých elektrostatických interakcií v látke. Veľkosť kohéznych síl závisí od druhu látky a prevládajúceho typu interakcie. V kvapalinách kohézia zodpovedá za povrchové napätie;

2. jaz. aj kohéznosť — jeden zo základných aspektov textu (textovosti), súdržnosť, hustota textu, jeho jazykovo-kompozičná štruktúra realizovaná pomocou jazykových prostriedkov, a to lexikálnych (opakovaním rovnakých slov alebo ich obmenou, používaním synoným ap.), gramatických (používaním zámen; konektorov, najmä spojok a častíc; slovosledom; opakovaním alebo varírovaním morfologických kategórií a syntaktických konštrukcií; využívaním kondenzácie; spôsobom pripojenia novej vety k predchádzajúcej alebo ku kontextu, → glutinácia) a intonačných (opakovanie intonácie, rytmus). Kohézia (povrchová úroveň textu) sa niekedy chápe ako opozícia k ďalšiemu aspektu textovosti, ku koherencii (hĺbkovovýznamová úroveň textu).

dávka — vymedzené množstvo;

1. ekon., práv. a) jednorazová alebo pravidelne opakovaná peňažná platba odvádzaná fyzickými a právnickými osobami v prospech štátu, spravidla viazaná na určitý majetok alebo úkon; jeden zo zdrojov príjmov verejných rozpočtov. Predstavuje druh priamej alebo nepriamej dane. Daňovým základom pri nej je hodnota majetku k určitému okamihu alebo prírastok na majetku za určitý čas. V tejto podobe sa u nás uplatňovala napr. dávka z majetku, dávka z majetkového prírastku, milionárska dávka (bežné označenie mimoriadnych dávok z 1947 postihujúcich vyššie dôchodky a dôchodky milionárov i nadmerné zisky), b) pravidelne sa opakujúci výdavok z verejného rozpočtu alebo z iného peňažného fondu alebo vecné plnenie fyzickým osobám na základe všeobecného záväzného právneho predpisu. Má sociálne stimulačnú a stabilizačnú funkciu, formu nenávratnej pôžičky, resp. dotácie, výpomoci, príspevku ap., napr. dávka nemocenského poistenia, dávka sociálnej pomoci;

2. farm., lat. dosis — hmotnostné alebo objemové množstvo biologicky aktívnej látky (liečiva). Rozoznáva sa liečivá (dosis curativa, therapeutica), toxická (dosis toxica), smrteľná (dosis letalis) a najvyššia dávka (dosis maxima);

3. fyz. → absorbovaná dávka; dávka ožiarenia → dávkový ekvivalent;

4. inform., angl. batch — skupina prvkov (príkazov, dát), ktoré sa vykonávajú alebo spracovávajú ako celok (→ režim spracovania po dávkach);

5. voj. a) niekoľko po sebe nasledujúcich výstrelov z automatickej zbrane vyvolaných jedným stlačením spúšte; b) určité kalkulačné množstvo potravín, napr. denná dávka, t. j. množstvo potravín určené normou stravnej dávky na jedného vojaka na 24 h. Denná dávka jednotky (útvaru, zväzku) je súhrn dennej dávky pre celkový počet osôb jednotky (útvaru, zväzku). Na zásobovanie vojsk sa používajú denné dávky potravín (ddp), konzervové dávky potravín (kdp) a dávky predpripravených potravín (dpp).

hadrón [gr.] — fyz. častica, ktorá sa skladá z kvarkov a z gluónov, medzi ktorými pôsobí silná interakcia. Vlastnosti (kvantové čísla) hadrónov určujú tzv. valenčné kvarky; tie sú obklopené oblakom virtuálnych kvarkovo-antikvarkových párov a gluónov. Hadróny, ktoré sa skladajú z troch valenčných kvarkov, sa nazývajú baryóny; mezóny sú hadróny zložené z jedného valenčného kvarku a jedného valenčného antikvarku. Medzi hadróny patria aj elementárne častice vytvárajúce atómové jadrá (protóny a neutróny). Jediným stabilným hadrónom v prírode je protón; stabilný je aj neutrón viazaný v nerádioaktívnych atómových jadrách, ale ako voľná častica sa za približne 15 min. rozpadá na protón, elektrón a elektrónové antineutríno (neutríno). Ostatné hadróny vznikajú vo vysokoenergetických zrážkach častíc v urýchľovačoch alebo pri dopade kozmického žiarenia, sú nestabilné, rýchlo (typicky rádovo za 10^-23 s) sa rozpadajú na ľahšie hadróny a nakoniec na stabilné elementárne častice. Teória silných interakcií (→ kvantová chromodynamika) pripúšťa napr. aj existenciu tetrakvarkových mezónov (zložených z dvoch valenčných kvarkov a dvoch valenčných antikvarkov) alebo pentakvarkových baryónov (zo štyroch valenčných kvarkov a jedného valenčného antikvarku), ako aj glubólov, viazaných stavov z dvoch alebo troch valenčných gluónov. Existencia takýchto hadrónov však zatiaľ nebola v experimentoch presvedčivo dokázaná.

fyzikálna veličina — pojem kvantitatívne vystihujúci vlastnosť alebo stav fyzikálneho objektu alebo javu. Fyzikálne veličiny sú napr. sila, rýchlosť a intenzita elektrického poľa. Bežný pojem (napr. pojem rýchlosť) sa stáva fyzikálnou veličinou, keď sa zavedie predpis, ako ju merať, t. j. priradiť jej číselnú hodnotu. Nevyhnutnou podmienkou tohto priradenia je zavedenie príslušnej referenčnej veličiny nazývanej jednotka fyz. veličiny, s ktorou sa meraná veličina porovnáva. Pomer veľkosti meranej veličiny a príslušnej jednotky je číselná hodnota fyzikálnej veličiny. V sústavách fyzikálnych jednotiek sa rozlišujú základné a odvodené veličiny. Výber základných veličín, ako aj ich počet je konvenčný. V sústave CGS boli zavedené tri základné fyzikálne veličiny (dĺžka, hmotnosť, čas), v sústave SI platnej v súčasnosti je ich sedem (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, teplota, látkové množstvo, svietivosť). Základné veličiny majú veľmi presne definované jednotky. Ostatné veličiny v sústave fyzikálnych jednotiek sú odvodené, pričom ich jednotky sa odvodzujú od jednotiek základných veličín prostredníctvom fyzikálnych rovníc medzi príslušnými fyzikálnymi veličinami. Ďalej sa rozoznávajú skalárne, vektorové a tenzorové veličiny. Na určenie skalárnej veličiny postačuje jediné číslo vyjadrujúce jej veľkosť (napr. teplota, tlak, energia, hmotnosť, elektrický potenciál), na určenie vektorovej veličiny v trojrozmernom priestore sú potrebné tri číselné údaje, pretože sa okrem veľkosti vyznačujú aj smerom (napr. rýchlosť, sila, intenzita elektrického poľa). V niektorých prípadoch, napr. v anizotropných prostrediach (najčastejšie v kryštáloch), je potrebné používať tenzorovú veličinu (tenzor), t. j. veličinu určenú ešte väčším počtom číselných údajov. Ide o prípady, keď napr. pôsobenie sily (tlaku) z rôznych smerov nevyvoláva v prostredí rovnaké deformácie alebo keď má látka v rôznych smeroch odlišnú rezistivitu či index lomu. V termodynamike sa niektoré veličiny označujú ako stavové veličiny (ich hodnota je určená iba okamžitým stavom termodynamickej sústavy a nezávisí od spôsobu, akým sa sústava do tohto stavu dostala). Fyzikálne vlastnosti termodynamickej sústavy charakterizujú extenzitné veličiny a intenzitné veličiny.

hamiltonián [he-] —

1. mat. synonymum Hamiltonovho operátora;

2. v klasickej mechanike funkcia opisujúca stav mechanickej sústavy prostredníctvom súradníc a hybností všetkých častíc tvoriacich sústavu (→ Hamiltonova funkcia);

3. v kvantovej mechanike operátor (→ Hamiltonov operátor) zodpovedajúci celkovej energii sústavy. Nazvaný podľa W. R. Hamiltona.

Hall [hól], Edwin Herbert, 7. 11. 1855 Great Falls, dnes Gorham, Maine, USA – 20. 11. 1938 Cambridge, Massachusetts, USA — americký fyzik. R. 1881 – 1921 pôsobil na Harvardovej univerzite, od 1895 profesor. Zaoberal sa termoelektrickými javmi, elektromagnetizmom, elektrickou a tepelnou vodivosťou kovov a skúmal, či sa odpor vodiča zmení pôsobením magnetického poľa. Pri jednom z pokusov 1879 zistil, že ak na zlatú platničku, ktorou preteká elektrický prúd, začne pôsobiť magnetické pole, indukuje sa v nej elektrické pole kolmé na smer elektrického prúdu, ako aj na smer magnetického poľa (→ Hallov jav).

Haas [hás], Wander Johannes de, 2. 3. 1878 Lisse – 26. 4. 1960 Bilthoven — holandský fyzik. Po skončení štúdia fyziky na univerzite v Leidene 1905 – 11 asistent u H. Kamerlingha Onnesa, 1912 doktorát, 1911 – 13 súkromný asistent Henriho de Bois (*1863, †1918) v Berlíne, 1917 profesor na Vysokej technickej škole v Delfte, od 1924 na univerzite v Groningene a Leidene. Až do odchodu do dôchodku (1958) riaditeľ kryogénneho laboratória H. Kamerlingha Onnesa. Zaoberal sa metódami získavania nízkych teplôt a správaním kovov pri týchto teplotách. Adiabatickou demagnetizáciou dosiahol rekordne nízku teplotu 2 · 10^-4 K. Spolu s A. Einsteinom uskutočnili 1915 experiment, ktorým chceli dokázať existenciu Ampèrových molekulových prúdov. Až neskôr, po presnejších meraniach iných experimentátorov, sa ukázalo, že ich pokus potvrdil existenciu spinu elektrónu (Einsteinov-de Hassov pokus). Spolu s ruským fyzikom L. V. Šubnikovom objavil 1930 oscilácie elektrického odporu bizmutu v magnetickom poli pri teplote kvapalného hélia a nepriamoúmernú závislosť odporu od hodnoty poľa (Šubnikovov-de Haasov jav). Spolu s Pieterom M. van Alphenom 1931 objavil závislosť magnetickej susceptibility kovov od intenzity magnetického poľa (de Haasov-van Alphenov jav).

Haas [hás], Arthur Erich, 30. 4. 1884 Brno – 20. 2. 1941 Chicago — americký teoretický fyzik rakúskeho pôvodu. Študoval na univerzite vo Viedni (1906), 1913 – 20 profesor na univerzite v Lipsku, od 1923 vo Viedni, 1935 emigroval do USA, od 1936 profesor fyziky na univerzite v Notre Dame (Indiana, USA). Do 1909 sa zaoberal históriou fyziky, potom teoretickou fyzikou. Ako prvý aplikoval kvantovú hypotézu na model atómu, 1910 vypracoval návrh na kvantovanie Thomsonovho modelu. Usiloval sa dať do súvisu Einsteinovu hypotézu o kvantovej povahe žiarenia a štruktúru atómu (Haasov model). Odvodil kvantitatívny vzťah medzi Planckovou konštantou a polomerom atómu, na základe svojho modelu vypočítal 1910 Rydbergovu konštantu.

Hajko, Vladimír, 3. 10. 1920 Krompachy, okres Spišská Nová Ves – 24. 7. 2011 Košice — slovenský fyzik. R. 1944 pôsobil v Ústave technickej fyziky SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1953 – 63 na Katedre fyziky Vysokej školy technickej (dnes TU) v Košiciach (1953 – 62 prorektor Vysokej školy technickej), 1963 – 82 na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1963 – 69 dekan Prírodovedeckej fakulty, 1969 – 74 rektor Univerzity P. J. Šafárika), súčasne 1980 – 82 externý riaditeľ Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, 1982 – 85 riaditeľ ústavu (pôsobil v ňom až do 1989); 1960 profesor, 1972 akademik SAV, 1973 akademik ČSAV. R. 1974 – 89 predseda SAV, 1974 – 89 podpredseda ČSAV. Zaoberal sa fyzikou magnetických javov, na pracoviskách v Košiciach inicioval výskum magnetických vlastností feromagnetických látok a v tomto odbore vybudoval vedeckú školu. So spolupracovníkmi navrhol nový pohľad na mechanizmus premagnetovania feromagnetických tyčí a teoreticky interpretoval špecifickú povahu hysterézy demagnetizačného faktora, vďaka čomu bolo možné predvídať priebeh tohto javu v rôznych miestach tyče. Na základe štúdia zmien magnetickej štruktúry feromagnetík vytvoril predstavu o mikrofyzikálnych procesoch podmieňujúcich javy reptation a bascule negative (posúvanie, resp. stáčanie nesymetrických hysteréznych slučiek). Prispel k jednoznačnému potvrdeniu existencie záporných Barkhausenových skokov, k vypracovaniu fenomenologickej teórie ich vzniku a k objasneniu ich závislosti od fyzikálnych podmienok experimentu. Inicioval usporadúvanie pravidelných celoštátnych konferencií o magnetizme v Košiciach a bol ich hlavným organizátorom. Zaslúžil sa o založenie Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1963) a bol jej prvým dekanom. Autor 38 vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch, vedúci autorského kolektívu publikácií Fyzika v príkladoch (1960; vyšla vo viacerých vydaniach i v zahraničí), Základy fyziky (1980), Magnetizačné procesy (1982), Fyzika v experimentoch (1988; prepracovaná anglická verzia Physics in Experiments, 1997). Nositeľ štátnej ceny SR (1972), zahraničný člen Akadémie vied bývalej NDR (1977), bývalého ZSSR (1982), Ukrajiny (1990), Dr. h. c. Štátnej univerzity v Užhorode (1985) a Spojeného ústavu jadrových výskumov v Dubne (2005).

Atwood [etvúd], George, október 1745 Londýn – 11. 7. 1807 Londýn — anglický fyzik. Profesor na Trinity College v Cambridgei (1769), člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1776). Zaoberal sa elektrinou, optikou a mechanikou. Skonštruoval prístroj na demonštráciu zákona voľného pádu (Atwoodov pádostroj), ktorý opísal v Traktáte o mechanike (1784). Skúmal stabilitu telies na hladine vody.

atmosférický tlak — tlak vzduchu číselne sa rovnajúci tiaži mysleného vzduchového stĺpca s jednotkovou plochou prierezu (napr. 1 m²), ktorého spodný okraj je na úrovni nadmorskej výšky mernej hladiny a horný okraj na hornom okraji atmosféry. Na základe konvencie sa prepočítava na úroveň hladiny mora na 45° severnej šírky pri teplote 0 °C. Najčastejšie sa udáva v hektopascaloch (1 HPa = 100 N/m²). Typické hodnoty atmosférického tlaku - 1000 HPa - znamenajú, že vzduchový stĺpec so základňou 1 m² má hmotnosť 10 000 kg. Atmosférický tlak sa meria aneroidmi a barometrami, príp. sa jeho zmeny registrujú barografmi.

atóm [gr.] — najmenšia stavebná časť chemických prvkov, ktorá je nositeľom ich vlastností a môže vstupovať do chemických reakcií. Pojem atóm je známy už od staroveku (Démokritos z Abdéry), keď vznikla predstava atómu ako absolútne najmenšej časti látky, ktorá s menšími zmenami pretrvala takmer 25 storočí. Koncepcia atómu ako nositeľa chemických vlastností prvku pochádza od J. Daltona (zač. 19. stor.). Súčasná predstava o štruktúre atómu sa začala rozvíjať po pokusoch E. Rutherforda (→ modely atómu).

Atóm sa skladá z elektricky kladne nabitého atómového jadra a z elektrónového obalu atómu tvoreného záporne nabitými elektrónmi. Počet elektrónov v obale elektricky neutrálneho atómu sa rovná protónovému číslu Z , t. j. počtu protónov v jadre, a je poradovým číslom prvku v periodickej tabuľke prvkov. Rozmer atómu je rádovo 10^-10 m, jeho hmotnosť 10^-27 – 10^-25 kg, pričom takmer celá hmotnosť atómu je sústredená v atómovom jadre. Hmotnosť atómu vyjadrená v atómových hmotnostných jednotkách sa svojou hodnotou približne rovná nukleónovému číslu A, t. j. súčtu počtu neutrónov a protónov v atómovom jadre (→ relatívna atómová hmotnosť).

Elektróny obalu sa môžu nachádzať iba v určitých kvantových stavoch vyjadrených pomocou štyroch kvantových čísel. Každému kvantovému stavu zodpovedá určitá hladina energie. Číselné hodnoty hlavného kvantového čísla n = 1, 2, 3, 4, 5... zodpovedajú energetickým hladinám, ktoré sa označujú písmenami K, L, M, N, O... Reálnosť kvantových stavov a im zodpovedajúce diskrétne energetické hladiny 1914 experimentálne overili J. Franck a G. Hertz. Elektróny sú v obale usporiadané v súlade s Pauliho vylučovacím princípom, podľa ktorého jeden kvantový stav nemôže byť obsadený viac ako jedným elektrónom.

Atóm ako celok sa môže nachádzať v základnom alebo v excitovanom stave. V excitovanom stave zotrváva krátko, rádovo 10^-8 s, s výnimkou tzv. metastabilných stavov. Pri prijatí energie sa atóm dostáva do vzbudeného stavu, t. j. do kvantového stavu s vyššou energiou. Do základného stavu sa vracia vyžiarením elektromagnetickej energie. Vyžiarenie nastáva vtedy, ak sa mení kvantový stav niektorého z elektrónov atómu, pričom sa mení jeho energia. Pri prechode z vyššej energetickej hladiny na nižšiu môže atóm vyžiariť fotón, v niektorých prípadoch emitovať elektrón (→ Augerov jav), príp. môže nastať aj nežiarivý prechod. Pri žiarivých prechodoch (→ kvantový prechod) izolované atómy vyžarujú čiarové spektrum. Prvé pozorované spektrá boli z viditeľnej oblasti, atómy však vyžarujú vo veľmi širokej oblasti elektromagnetického žiarenia (mikrovlnnej, infračervenej, ultrafialovej, röntgenovej.). Po prijatí alebo po strate elektrónu (ionizácii) atóm prestáva byť elektricky neutrálnym, stáva sa z neho ión.

Chemické vlastnosti atómu sa dajú študovať metódami kvantovej chémie. Atómy majú magnetický moment (s výnimkou inertných plynov), ktorý je základným predpokladom ich paramagnetických vlastností a feromagnetizmu. Vplyvom vonkajších elektromagnetických polí získavajú elektrický dipólový moment a štiepia sa ich energetické hladiny (→ Starkov jav, → Zeemanov jav, → spektrálna čiara).

atmosféra [gr.] —

1. nálada, ovzdušie;

2. plynný obal planéty alebo mesiaca. Atmosféra je tým stabilnejšia, čím vyššia je úniková rýchlosť planéty (a teda jej hmotnosť), čím nižšia je teplota na jej povrchu a čím viac ťažších prvkov obsahuje plyn, ktorý ju vytvára. Z planét slnečnej sústavy má pre blízkosť k Slnku a pre malú hmotnosť zanedbateľnú atmosféru Merkúr, veľmi riedku (aj pre malú hmotnosť) atmosféru Mars, veľmi hustú atmosféru Venuša. Obrie planéty majú mohutné vodíkovo-metánovo-čpavkové atmosféry, pretože vzhľadom na ich veľkú hmotnosť neunikol z ich atmosféry ani najľahší plyn vodík. Atmosféru majú aj niektoré mesiace obrích planét, napr. mesiac Saturna Titan;

3. → atmosféra Zeme;

4. povrchové vrstvy hviezdy (→ hviezdna atmosféra).

5. staršia, od 1980 u nás nepoužívaná jednotka tlaku. Rozlišuje sa fyzikálna a technická atmosféra. Technická atmosféra, zn. at, sa definuje ako tlak vyvolaný silou 1 kilopondu na 1 cm², t. j. 1 at = 1 kp/cm². Jej hodnota v pascaloch (Pa) je 1 at = 98 066,5Pa. Fyzikálna atmosféra, zn. atm, vyjadrovala normálny barometrický tlak reprezentovaný tlakom ortuťového stĺpca vysokého 760 milimetrov, 1 atm = 101 325Pa. Technická a fyzikálna atmosféra sa navzájom odlišujú len málo, 1 atm = 1,033 2 at.

hmla — atmosférický aerosól tvorený drobnými kvapôčkami vody alebo ľadovými kryštálikmi rozptýlenými vo vzduchu, zmenšujúci horizontálnu viditeľnosť pri zemskom povrchu pod 1 km; jeden z hydrometeorov. Vyznačuje sa veľmi vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu (niekedy až 100 %) a zvyčajne bielym sfarbením; pôsobí sychravým dojmom. V meteorologickej praxi sa podľa viditeľnosti rozlišuje slabá (dohľadnosť 500 až 1 000 m), mierna (200 až 500 m), silná (50 až 200 m) a veľmi silná hmla (dohľadnosť menšia než 50 m). Hmla vzniká pri kladných i záporných teplotách, ak je vo vzduchu dostatočné množstvo kondenzačných jadier a teplota vzduchu klesne na alebo pod teplotu rosného bodu.

Existuje viacero ďalších hľadísk na delenie hmly. Napr. podľa spôsobu vzniku sa rozlišuje advekčná (vzniká pri presune relatívne teplého a vlhkého vzduchu nad chladnejší povrch; → advekcia), radiačná (tvorí sa najmä v noci pri ochladzovaní prízemnej vrstvy vzduchu efektívnym vyžarovaním tepla) a advekčno-radiačná hmla (vzniká pri kombinácii podmienok vzniku advekčnej a radiačnej hmly). Podľa zloženia sa rozlišuje prechladená (vzniká pri teplotách pod bodom mrazu, pričom je tvorená prechladenými kvapôčkami vody s teplotou pod 0 °C, má vysoký obsah vodnej pary, často pri nej vznikajú námrazové javy) a ľadová hmla (zmrznutá hmla; vzniká najmä pri teplotách pod -30 °C, je tvorená kryštálikmi ľadu, má nízky obsah vodnej pary), podľa vertikálneho rozsahu prízemná (zasahuje do výšky maximálne dvoch metrov, vyskytuje sa zvyčajne nad vodnými plochami, močiarmi a vlhkými lúkami) a vysoká hmla (zasahuje do výšky niekoľko sto metrov a rozprestiera sa na veľkých plochách).

hlasitosť —

1. subjektívne pociťovaná intenzívnosť zvuku závisiaca od objektívnej, fyzikálnej intenzity zvuku. V hudobnom prejave predstavujú zmeny intenzity zvuku jeho dynamiku;

2. fyzikálna veličina vyjadrujúca intenzívnosť sluchového vnemu, ktorej hodnota sa získa porovnaním s vnemom vyvolaným čistým tónom s frekvenciou 1 kHz a hladinou hlasitosti L_N = 40 fónov, t. j. zodpovedá mu intenzita I = 10^-8 W/m². Jednotkou hlasitosti je son. Čistý tón s frekvenciou 1 kHz má hlasitosť jedného sonu, ak má intenzitu I = 10^-8 W/m². Od hlasitosti treba odlišovať hladinu intenzity zvuku meranú v decibeloch (dB).

beztiažový stav — stav, keď sa teleso správa tak, akoby nemalo tiaž. Možno ho dosiahnuť dostatočným vzdialením telesa od všetkých vesmírnych telies pri kozmických letoch alebo umelo na krátky čas napodobniť voľným pádom, pri ktorom sa výrazne neuplatní odpor vzduchu, takže veľkosť zotrvačnej sily sa rovná práve veľkosti tiaže telesa. Beztiažový stav možno dosiahnuť aj pri lete lietadla v tiažovom poli, keď je lietadlo riadené tak, aby jeho motory prekonávali len okamžitý odpor vzduchu, takže lietadlo sa pohybuje po parabolickej dráhe (→ balistická krivka). Beztiažový stav sa dosiahne aj v kozmickej lodi obiehajúcej okolo Zeme, ak sa tiažová sila kompenzuje odstredivou silou. Podobne ho možno dosiahnuť v kozmických trenažéroch. Skúmanie rôznych prírodných dejov v beztiažovom stave prebieha najmä v rámci kozmického výskumu.

Na väčšinu osôb pôsobí euforicky, vyvoláva polohovú dezorientáciu. Frekvencia akcie srdca a dýchania sa prechodne zvýši, môžu sa dostaviť príznaky nevoľnosti. Dlhodobý pobyt v beztiažovom stave (napr. posádky kozmických lodí obiehajúcich okolo Zeme) môže vyvolať poruchy rovnováhy, orientácie a koordinácie pohybov. Vyvíja sa svalová atrofia, demineralizácia kostí, znižuje sa počet červených krviniek, vzniká bradykardia a postupne nastávajú aj ďalšie zmeny. Po ukončení dlhodobého beztiažového stavu (napr. návrat z kozmu na Zem) je nevyhnutné počítať s dlhšou adaptáciou organizmu na prekonanie únavy, svalovej slabosti a nepríjemných pocitov z hmotnosti tela. Porušená reflexná regulácia krvného obehu a činnosti srdca pretrváva asi 2 – 3 týždne, v tomto čase sa môže objaviť cirkulačná labilita.

brzdné žiarenie — elektromagnetické žiarenie (fotóny), ktoré vyžarujú elektricky nabité častice pri zmene svojej hybnosti, napr. pri náhlom spomalení alebo pri zakrivení svojej dráhy. Brzdné žiarenie vyžarujú napr. elektróny a i. ionizujúce častice letiace látkovým prostredím, brzdené elektrickým poľom častíc látkového prostredia; je jedným zo zdrojov sekundárneho kozmického žiarenia. V kozmickom priestore ho vyžarujú riedke plynné útvary, napr. planetárne hmloviny, slnečná koróna a oblaky medzihviezdneho vodíka. Frekvencia brzdného žiarenia závisí od teploty plynu.

Ha — značka hahnia.

ha — značka jednotky plošného obsahu hektára.

H —

1. astron. H I oblasť → oblasť H I; H II oblasť → oblasť H II;

2. fyz. značka jednotky indukčnosti henry;

2. hud. a) siedmy stupeň základnej diatonickej stupnice C dur, b) tónina a stupnica H dur, c) základný tón durového trojzvuku H dur;

3. chem. značka vodíka.

b —

1. fyz. zn. barnu;

2. lek. → bregma.

B —

1. fyz. značka belu;

2. chem. značka bóru.

Kerrova bunka → Kerrova cela

Kerrova cela, Kerrova bunka, Kerrov článok — elektrooptické zariadenie založené na Kerrovom elektrooptickom jave (→ Kerrov jav). Pozostáva z kyvety naplnenej vhodnou polárnou kvapalinou (nitrobenzén, nitrotoluén), ktorou prechádza lineárne polarizovaný svetelný lúč (→ polarizácia svetla). V kvapaline sú ponorené dve planárne elektródy, medzi ktorými po pripojení napätia vznikne homogénne elektrické pole. Elektródy sú umiestnené tak, aby smer intenzity elektrického poľa bol kolmý na smer lúča. Pokiaľ elektrické napätie nie je pripojené, lúč prechádza Kerrovou celou bez zmeny. Po pripojení elektrického napätia sa kvapalina spolarizuje, pri prechode lúča kvapalinou nastane dvojlom a smer polarizácie lúča vychádzajúceho z Kerrovej cely sa zmení. Zmenu stavu polarizácie možno ovplyvňovať zmenou veľkosti priloženého elektrického napätia a dĺžkou kyvety. Za kyvetou je umiestnený polarizačný filter (analyzátor) zvyčajne orientovaný tak, aby svetlo polarizované v pôvodnom smere neprepustil. Kerrova cela sa používa na rýchle spínanie svetelného lúča alebo na moduláciu jeho intenzity (→ elektrooptika).

Kerrov článok → Kerrova cela