Nové heslá

Zobrazených 50 najnovších hesiel

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

de Keyser, Hendrick Corneliszoon

de Keyser [kej-], Hendrick Corneliszoon, st., 15. 5. 1565 Utrecht – 15. 5. 1621 Amsterdam — holandský sochár a architekt, jeden z najvýznamnejších holandských sochárov prvej polovice 17. stor., hlavný predstaviteľ holandskej manieristickej architektúry (→ holandská architektúra), otec Thomasa Hendrickszoona de Keyser.

Po štúdiách v Utrechte bol pravdepodobne na študijnej ceste vo Francúzsku. Od 1591 pôsobil ako mestský architekt a sochár v Amsterdame. Väčšina jeho sochárskych diel bola určená na výzdobu stavieb (kamenné dekoratívne reliéfy). Vytvoril aj niekoľko búst (Busta muža, 1606), portrétnych medailónov i drobných figurálnych diel (Sv. Ján Evanjelista, 1610 – 13; Merkúr, 1611). Jeho najvýznamnejšou sochárskou realizáciou je monumentálne Mauzóleum Viliama I. Oranžského (1614 – 21) v kostole Nieuwe Kerk v Delfte, pri ktorom sa inšpiroval francúzskymi vzormi a ktorého súčasťou je okrem portrétu zosnulého aj niekoľko alegorických postáv a architektúra. K jeho ďalším významným sochárskym dielam patrí socha Erazma Rotterdamského v Rotterdame (1618). V roku 1617 sa stal jeho asistentom sochár Geraert Lambertszoon (pôsobil okolo 1617 – po 1623), ktorý realizoval väčšinu jeho návrhov (napr. na zámku Frederiksborg). Ako mestský architekt v Amsterdame navrhol de Keyser viaceré verejné budovy (Burza, 1608 – 11, deštruovaná 1838), sakrálne stavby i obytné domy bohatého patriciátu (dom De Dolfijn, 1605). Jeho najvýznamnejšími dielami sú kostoly Zuiderkerk (1603 – 11, veža 1614; s klasickým architektonickým dekorom) a Westerkerk (1620 – 31, veža 1638; so striedmym dekorom) v Amsterdame. Kostoly sú navrhnuté špeciálne na protestantské bohoslužby a významným spôsobom ovplyvnili sakrálnu architektúru v 17. stor. najmä v severnej Európe. K jeho ďalším významným stavbám patrí aj radnica v Delfte (Stadhuis, 1618 – 20) v manieristickom štýle.

Po Keyserovej smrti viedol rodinnú dielňu jeho syn Pieter Hendrickszoon de Keyser (*1595, †1674).

Cimabue

Cimabue [či-], vlastným menom Cenni (Bencivienne) di Pepo, okolo 1240 Florencia – pred 14. 7. 1302 Pisa — taliansky maliar a mozaikár. Maľoval fresky, oltárne obrazy a závesné krucifixy, vytváral aj mozaiky. Nezachovalo sa ani jedno ním signované dielo (väčšina diel mu je pripísaná).

Jeho najvýznamnejším dielom sú fresky v Bazilike sv. Františka z Assisi v Assisi. Freskové cykly vo svätyni a v transepte horného kostola sa zachovali v zlom stave. Vznikli pravdepodobne v období 1277 – 80 (podľa iných názorov 1288 – 92), keď bol Cimabue jedným z hlavných pápežských umelcov (spolu s P. Cavallinim). Fresky vo svätyni zobrazujú výjavy zo života Panny Márie (kompozície, ktoré sa týmto spôsobom zachovali, prevzal Duccio di Buoninsegna v retábule Maestà, ktoré namaľoval 1311 pre dóm v Siene; je pravdepodobné, že Duccio di Buoninsegna s Cimabuem okolo 1280 spolupracoval). Fresky v transepte predstavujú portréty evanjelistov so zobrazeniami krajín (Ázia, Judea, Grécko, Itália), apokalypsu, ukrižovanie a výjavy zo života apoštolov. Okrem iného sa tam na obraze sv. Marka nachádza zobrazenie Ríma. V dolnom kostole namaľoval fresku Panna Mária s Ježiškom a sv. Františkom (premaľovaná v 15. a 19. stor.). V týchto dielach štýlovo vyšiel zo súdobého byzantského dvorského umenia obdobia palaiologovskej renesancie (charakteristické je obnovou neskoroantických maliarskych techník), ktoré preniesol do gotickej architektúry francúzskeho pôvodu, nadviazal aj na umenie N. Pisana (napr. frontálna perspektíva) a rímske antické umenie. Invenčne v nich uplatnil aj iluzionistické motívy (→ iluzionizmus), ktoré boli často kopírované v umení 14. stor. (napr. plasticky do priestoru vystupujúca rímsa). V rokoch 1301 – 02 je jeho pôsobenie doložené v Pise, kde v apside katedrály vytvoril mozaiku sv. Jána. Koncom 13. stor. sa pravdepodobne podieľal aj na mozaikách v baptistériu vo Florencii.

K jeho najvýznamnejším zachovaným tabuľovým maľbám (oltárne obrazy a krucifixy) patrí monumentálny Krucifix z kostola Santa Croce vo Florencii (okolo 1285; telo Ježiša Krista je skonštruované na základe antických princípov schémy tzv. homo quadratus, ktorý definoval Vitruvius) a Tróniaca Madona s dieťaťom (Maestà), ktorú namaľoval pre kostol Santa Trinita vo Florencii okolo 1260 – 80 (dnes Galleria degli Uffizi). Jeho Krucifix v kostole Santa Croce sa stal kánonickým typom krucifixu, bol často napodobňovaný v Toskánsku počas 14. stor.

V jeho tvorbe sa prejavilo a spojilo viacero vplyvov. Prevláda v nej znalosť byzantského umenia palaiologovskej renesancie. Od väčšiny súdobých maliarov ho však odlišuje záujem o zachytenie priestoru (vplyv tvorby N. Pisana) a perspektívy, snaha o realistické zachytenie postáv, charakteristické je i štúdium antických rímskych spôsobov stvárnenia drapérie. Významným spôsobom ovplyvnil Duccia di Buoninsegnu aj Giotta (podľa legendy, ktorú zaznamenal L. Ghiberti, bol jeho žiakom) i súdobé maliarstvo vo Florencii, v Toskánsku a pravdepodobne aj v Ríme.

Cavallini, Pietro

Cavallini [ka-], Pietro, aj Pietro de’ Cerroni, okolo 1240 alebo 1250 Rím – okolo 1330 tamže — taliansky maliar a mozaikár. Pôsobil najmä v Ríme, kde sa podieľal na monumentálnej mozaikovej i freskovej výzdobe vo významných kostoloch.

K jeho najvýznamnejším dielam patrili dva monumentálne cykly fresiek v hlavnej lodi baziliky San Paolo fuori le Mura (70. a 80. roky 13. stor.), ktoré boli zničené pri požiari v roku 1823 (známe sú z neskorších vyobrazení). Počas 90. rokov 13. stor. namaľoval fresky v kostole Santa Cecilia in Trastevere (z väčšej časti zničené v 18. stor.; zachoval sa Posledný súd z obdobia okolo 1293). Jeho jediným zachovaným dielom je mozaikový cyklus v kostole Santa Maria in Trastevere (koniec 90. rokov 13. stor.), ktorý zobrazuje výjavy zo života Panny Márie. V roku 1308 bol pozvaný Karolom II. z Anjou do Neapola (pôsobil tam ako dvorský umelec, čo bolo v súdobej Itálii výnimočné; nie sú však známe žiadne diela, ktoré tam vytvoril). Po návrate do Ríma na objednávku pápeža Jána XXII. vyhotovil mozaiku na priečelí baziliky San Paolo fuori le Mura (1325 – okolo 1330, nezachovala sa). Viaceré jeho diela sú známe z literárnych prameňov (napr. L. Ghiberti spomína postavy evanjelistov, ktoré Cavallini namaľoval v starom Chráme sv. Petra).

Jeho štýl sa vyznačuje snahou o realistické zachytenie postáv (výrazná modelácia im dodáva až skulpturálne kvality), ich emócií a gest. Často používal architektonické formy, ktoré na jeho obrazoch vytvárajú dojem priestoru. Bol ovplyvnený aj súdobým francúzskym gotickým umením a byzantským umením obdobia palaiologovskej renesancie. Vo svojej dobe bol veľmi slávny, pochovaný bol v bazilike San Paolo fuori le Mura (čo bolo dovtedy i dlho potom pre umelca bezprecedentné). Je pravdepodobné, že jeho figurálny štýl ovplyvnil Giotta, ktorý ho preniesol do Toskánska.

Gaboltov

Gaboltov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v severozápadnej časti Ondavskej vrchoviny v doline potoka Kamenec. 410 m n. m.; 489 obyvateľov (2019). Pahorkatinné odlesnené územie sa po stranách potoka dvíha do Ľubovnianskej vrchoviny a pohoria Busov. V katastri je prameň kyselky.

Písomne doložená 1247 ako Gyboltho (v súvislosti s prítomnosťou krížovníkov Božieho hrobu), 1277 Guebold, 1492 Galbathew, 1618 Gaboltho, 1773 Gabolthó, Gaboltow, 1786 Gaboltó, 1808 Gáboltó, Gaboltow, Hoboltow, 1863 Gaboltó, 1873 – 1902 Gábolto, 1907 – 13 Galbatő, 1920 Gaboltov.

Obec ležala na obchodnej ceste do Poľska, bolo tam kráľovské mýto, ktoré 1355 dostali Cudarovci. V 15. stor. patrila panstvu Makovica, koncom 15. stor. ju spustošili poľské vojská. Ďalej sa vyvíjala ako trhové mestečko, v 18. stor. tam mali majetky Aspremontovci, v 19. stor. Erdődiovci. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali roľníctvom, chovom dobytka, tkaním a kožušníctvom.

Stavebné pamiatky: pútnický rímskokatolícky Kostol sv. Vojtecha (druhá polovica 14. stor., 1715 barokovo upravený, loď s dreveným maľovaným stropom), rímskokatolícky Kostol Krista Kráľa (1932), Kaplnka sv. Vojtecha (začiatok 19. stor.), prícestná Kaplnka Bolestnej Panny Márie (1912).

Asýria

Asýria — v staroveku územie v severnej Mezopotámii pri strednom toku rieky Tigris (dnes severný Irak). V 3. tisícročí pred n. l. bolo súčasťou štátov, ktoré vznikli v južnej Mezopotámii: najskôr Akkadskej ríše (2334 – 2154 pred n. l.; → Akkad), neskôr Novosumerskej ríše, v ktorej vládla III. dynastia z Uru (2112 – 2004 pred n. l.; → Ur, → Sumer). Predpokladá sa, že približne v polovici 3. tisícročia pred n. l. sa tam začalo usádzať semitské etnikum Asýrčanov. Tradičným náboženským strediskom tejto oblasti bolo mesto Aššur (od neho je odvodený aj názov Asýria) s chrámom zasväteným najvyššiemu asýrskemu bohovi Aššurovi, ktoré sa začiatkom 2. tisícročia pred n. l. (v tzv. staroasýrskom období, 2000 – 1350 pred n. l.) stalo aj politickým centrom malého mestského štátu, základom neskoršej mocnej Asýrskej ríše.

Spočiatku tam vládla dynastia miestneho pôvodu. Koncom 19. stor. pred n. l. amorejský náčelník Šamší-Adad I. ovládol Aššur, stal sa asýrskym kráľom (vládol 1807 – 1775 pred n. l.) a kombináciou vojenských a diplomatických prostriedkov zjednotil pod svojou vládou celú severnú Mezopotámiu. Jeho potomkovia si však nadvládu nad týmto územím nedokázali udržať a Asýria sa dostala najskôr pod politický vplyv Babylonu (za vlády Chammurapiho, 1792 – 1750 pred n. l.) a neskôr Churritmi utvoreného štátu Mitanni s centrom v severovýchodnej Sýrii. Nezávislosť získala opäť až v tzv. stredoasýrskom období (1350 – 1000 pred n. l.) za vlády Aššur-uballitu I. (1365 – 1330 pred n. l.) a čoskoro sa zaradila k najvýznamnejším mocnostiam Blízkeho východu, a to predovšetkým za vlády Salmanasara I. (vládol 1274 – 1245 pred n. l.), ktorý sa usiloval o pripojenie štátu Mitanni k Asýrii. Podarilo sa to až jeho synovi Tukultí-Ninurtovi I. (1244 – 1208 pred n. l.), ktorý nakrátko dobyl aj Babylon. Územie stredoasýrskeho štátu počas vojenských výprav významne rozšíril najmä Tiglatpilesar I. (vládol asi 1114 – 1076 pred n. l.), ktorý ovládol časť Sýropalestíny, Anatólie a západného Iránu. Od konca 13. stor. pred n. l. sa začalo obdobie úpadku, ktoré malo dve fázy: prvú, po zavraždení Tukultí-Ninurtu I. na konci 13. stor. pred n. l., ktorá trvala asi sto rokov, a druhú, ktorá súvisela s intenzívnejším prenikaním Aramejcov na konci 2. tisícročia pred n. l. a trvala asi do konca 10. stor. pred n. l.

Vzostup Asýrie na najvýznamnejšiu mocnosť Prednej Ázie sa začal až koncom 10. stor. pred n. l. v novoasýrskom období (1000 – 609 pred n. l.). Vrchol moci dosiahla za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) a jeho potomkov Sancheriba (704 – 681 pred n. l.), Asarhaddona (680 – 669 pred n. l.) a Aššurbanipala (668 – asi 630 pred n. l.), keď sa stala vojensky dominantnou veľmocou. Asýrski králi ovládali celú Mezopotámiu a časť územia Iránu, Anatólie a Sýrie, prechodne kontrolovali aj Egypt (za vlády Asarhaddona a Aššurbanipala). Toto obdobie zároveň predstavuje vrcholnú fázu rozkvetu asýrskej kultúry (→ Asýrčania). Politické stredisko ríše sa presunulo z Aššuru do iných miest (Kalchu, Ninive), Aššur si však naďalej zachoval postavenie hlavného kultového strediska. Za vlády Aššurbanipalových nástupcov vypukla hlboká kríza ríše, ktorá súvisela s bojmi medzi jednotlivými mocenskými skupinami asýrskej elity. Situáciu využil babylonský kráľ Nabopolasar (626 – 605 pred n. l.), ktorý spolu s Kyaxarom, kráľom Médie (625 – 585 pred n. l.), úspešne bojoval proti Asýrii. Vojna sa skončila dobytím a zničením všetkých významných asýrskych miest (615 – 609 pred n. l.), čo znamenalo koniec existencie nezávislého asýrskeho štátu.

Asýrski králi

Staroasýrske obdobie (2000 – 1350 pred n. l.)
? – ? Puzur-Aššur I.
? – ? Šalim-achum
? – ? Ilu-šumma
1974 – 1935 pred n. l. Eríšum I.
1934 – 1921 pred n. l. Ikúnum
1920 – 1881 pred n. l. Sargon (kontrola)
1880 – 1873 pred n. l. Puzur-Aššur II.
1872 – ? pred n. l. Narám-Sín
? – 1807 pred n. l. Eríšum II.
1807 – 1775 pred n. l. Šamší-Adad I.
1775 – 1735 pred n. l. Išme-Dagan
Stredoasýrske obdobie (1350 – 1000 pred n. l.)
1392 – 1366 pred n. l. Eríba-Adad I.
1365 – 1330 pred n. l. Aššur-uballit I.
1329 – 1320 pred n. l. Enlil-nirárí
1319 – 1308 pred n. l. Arik-dén-ilí
1307 – 1275 pred n. l. Adad-nirárí I.
1274 – 1245 pred n. l. Salmanasar I.
1244 – 1208 pred n. l. Tukultí-Ninurta I.
1207 – 1204 pred n. l. Aššur-nádin-apli
1203 – 1198 pred n. l. Aššur-nirárí III.
1197 – 1193 pred n. l. Enlil-kudurrí-usur
1192 – 1180 pred n. l. Ninurta-apil-Ekur
1179 – 1134 pred n. l. Aššur-dán I.
1133 pred n. l. Ninurta-tukultí-Aššur
1133 pred n. l. Mutakkil-Nusku
1132 – 1115 pred n. l. Aššur-réš-išši I.
1114 – 1076 pred n. l. Tiglatpilesar I.
1075 – 1074 pred n. l. Ašaréd-apil-Ekur
1073 – 1056 pred n. l. Aššur-bél-kala
1055 – 1054 pred n. l. Eríba-Adad II.
1053 – 1050 pred n. l. Šamší-Adad IV.
1049 – 1031 pred n. l. Aššurnasirpal I.
1031 – 1020 pred n. l. Salmanasar II.
1019 – 1014 pred n. l. Aššur-nirárí IV.
Novoasýrske obdobie (1000 – 609 pred n. l.)
1013 – 973 pred n. l. Aššur-rabi II.
972 – 968 pred n. l. Aššur-réš-išši II.
967 – 935 pred n. l. Tiglatpilesar II.
934 – 912 pred n. l. Aššur-dán II.
911 – 891 pred n. l. Adad-nirárí II.
890 – 884 pred n. l. Tukultí-Ninurta II.
883 – 859 pred n. l. Aššurnasirpal II.
858 – 824 pred n. l. Salmanasar III.
823 – 811 pred n. l. Šamší-Adad V.
810 – 783 pred n. l. Adad-nirárí III.
782 – 773 pred n. l. Salmanasar IV.
772 – 755 pred n. l. Aššur-dán III.
754 – 746 pred n. l. Aššur-nirárí V.
745 – 727 pred n. l. Tiglatpilesar III.
726 – 722 pred n. l. Salmanasar V.
721 – 705 pred n. l. Sargon II.
704 – 681 pred n. l. Sancherib
680 – 669 pred n. l. Asarhaddon
668 – asi 630, resp. medzi 631 – 627 pred n. l. Aššurbanipal
627 – 625 pred n. l. Aššur-etel-iláni
626 – 625 pred n. l. Sín-šum-líšir
624 – 612 pred n. l. Sín-šar-iškun
612 – 610 pred n. l. Aššur-uballit II.

ataman

ataman [tur. > rus.] — označenie náčelníka, najvyššieho veliteľa vojska alebo vojenskej jednotky kozákov v Rusku a na Ukrajine (tam do 1764 nazývaný hajtman). Funkcia atamana mala osobitný význam nielen vo vojenskej organizácii, ale v niektorých oblastiach boli naňho prenesené aj najvyššie práva pri správe občianskych vecí. Funkcia atamana zanikla po porážke bielogvardejských kozáckych vojsk v občianskej vojne v Rusku 1918 – 21.

Húščava, Dušan

Húščava, Dušan, 9. 9. 1940 Bratislava – 2. 7. 2020 tamže — slovenský džezový saxofonista, klarinetista, skladateľ a aranžér, syn A. Húščavu. V rokoch 1959 – 1965 študoval hru na klarinete na konzervatóriu v Bratislave. Pôsobil v súboroch tradičného džezu (Traditional Club, Revival Jazz Band), v 70. rokoch 20. stor. sólista Tanečného orchestra Československého rozhlasu, VV Systému V. Valoviča a Orchestra G. Broma. V roku 1986 založil Kvinteto D. Húščavu ovplyvnené mainstreamom a hard bopom. Od 1995 pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu v Bratislave. Podieľal sa na viacerých nahrávkach na zvukové nosiče (ako autor aj interpret), pre vydavateľstvo Hudobného fondu nahral CD Slovak Jazz Mainstream (1994) a Neposlušné topánky (2001). V roku 1991 získal Cenu Ladislava Martoníka – Jazzman roka (udeľovaná Slovenskou jazzovou spoločnosťou).

Bourges

Bourges [burž] — mesto v strednom Francúzsku v metropolitnom regióne Centre-Val de Loire, administratívne stredisko departementu Cher; 67-tisíc obyvateľov (2015). Dôležité stredisko hospodárstva, priemysel letecký, zbrojársky, gumársky (pneumatiky Michelin). Cestný uzol pri železničnej trati Tours – Nevers, letisko. Rozvinutý cestovný ruch.

Mesto bolo pôvodne keltské oppidum, približne od 500 pred n. l. centrum keltského kmeňa Biturigov nazývané Avaricum. V roku 52 pred n. l. bolo dobyté G. I. Caesarom. Za Rímskej ríše bolo jedným z provinčných stredísk Galie, hlavné mesto provincie Gallia Aquitania (→ Akvitánia), opevnené kamennými hradbami v poslednej tretine 3. stor. n. l. Od 5. stor. sa rozvíjalo ako významné centrum diecézy (za prvého biskupa je považovaný svätý Ursinus z Bourges, ktorý žil v 3. – 4. stor.). Veľký ekonomický a stavebný rozvoj mesta nastal v 12. stor. V roku 1172 mesto obliehal Henrich II. Plantagenet. V roku 1183 boli dostavané nové mestské hradby s donjonom, ktoré dal vybudovať Filip II. August. V 14. stor. sa Bourges stalo hlavným mestom vojvodstva Berry. Najväčší rozkvet mesta nastal počas tzv. zlatého storočia (1361 – 1460). Od 1361 tam sídlil dvor významného patróna umenia vojvodu Jeana z Berry (*1340, †1416), ktorý patril k hlavným umeleckým centrám v Európe a kde sa stretávali najvýznamnejší umelci z Flámska, Paríža i údolia rieky Loiry. V tomto období tam boli vybudované významné stavby ako napr. vojvodský palác (1367 – 1398, nezachoval sa) s kaplnkou Sainte-Chapelle (nezachovala sa). Počas storočnej vojny tu mal sídlo Karol VII. Víťazný, ktorý 1422 udelil Bourges titul hlavného mesta kráľovstva. Od 16. do 19. stor. sa v meste nachádzala významná univerzita (štatút dostala už 1485).

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Saint-Étienne, postavená na mieste staršej románskej katedrály z 11. stor. prestavanej v 12. stor., z ktorej sa zachovali portály so sochárskou výzdobou približne z 1160 (okolo 1225 boli nanovo umiestnené na fasádach bočných lodí). Postavená v niekoľkých fázach v období 1195 – 1280, stavba sa začala pravdepodobne už po polovici 12. stor., chór sa používal približne od 1214, loď bola dokončená 1255, celá katedrála bola vysvätená 13. 5. 1324. V 2. polovici 14. stor. a v 15. stor. pokračovali práce na západnej fasáde (napr. rozeta), v 16. stor. po kolapse severnej veže (1506) bola západná fasáda a sochárska výzdoba jej portálov upravená. Má päťloďovú dispozíciu bez transeptu (priečnej lode), chór so zdvojenou ochodzou a s vencom piatich plytkých kaplniek. Hlavná loď je zaklenutá šesťdielnou rebrovou klenbou. Vnútorný priestor so stupňovito usporiadanými loďami pôsobí výnimočným dojmom jednotného monumentálneho celku. Vnútorné bočné lode sú dvakrát vyššie než vonkajšie bočné lode (hlavná loď je ešte výrazne vyššia) a chýbajú nad nimi empory. Piatim lodiam zodpovedá na západnej fasáde päť veľkolepých portálov s bohatou sochárskou výzdobou (na tympanóne stredného portálu je Posledný súd z 1270). Dve nedokončené veže sú zo 14. – 16. stor. Vitrážové okná z 13., 15. a 16. stor. patria k najvzácnejším vo Francúzsku. V interiéri sa nachádza orloj z 15. stor., ktorý je jedným z najstarších v Európe, reštaurovaný v 18. – 19. stor. Pod chórom je rozsiahla zaklenutá krypta (nazývaná aj dolný kostol), v ktorej sú vystavené viaceré sochárske diela, napr. fragmenty gotického lektória, náhrobok vojvodu Jeana z Berry, ktorý je majstrovským dielom Jeana de Cambrai z 1. polovice 15. stor., vitráže z nezachovanej kaplnky Sainte-Chapelle od J. Beauneveuho a i. V roku 1992 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Mestský palác Hôtel Jacques Cœur, ktorý dal postaviť 1443 – 1451 obchodník a finančník kráľa Karola VII. Jacques Cœur (*okolo 1395, †1456). Je to jedna z najvýznamnejších profánnych stavieb 15. stor. s bohatou architektonickou výzdobou vysokej umeleckej úrovne. Pozostáva z niekoľkých budov, ktoré sú usporiadané okolo nepravidelného dvora, časť stavby je vybudovaná na pôvodnej mestskej galsko-rímskej hradbe. V interiéroch bol využitý systém vyhrievania založený na rímskom hypokauste. Stavba mala významný vplyv na francúzsku palácovú architektúru až do 16. stor. V 17. – 19. stor. slúžil palác ako radnica, v 19. a 20. stor. bol reštaurovaný (dnes múzeum).

Ďalšie pamiatky: mestský palác Hôtel Cujas (1. polovica 16. stor., dnes múzeum), kupecký dom zo 16. stor., Hôtel Lallemant (16. stor., majstrovské dielo ranej renesancie, dnes múzeum), Hôtel Pelvoysin, Hôtel de la Poste a i.

Alliprandi, Giovanni Battista

Alliprandi, Giovanni Battista, 1665 alebo 1672 Laino, Lombardsko – 14. 3. 1720 Litomyšl — taliansky barokový architekt pôsobiaci v Čechách, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov baroka v Čechách. Jeho otec Lorenzo Alliprandi (†okolo 1712) pôsobil ako štukatér vo Viedni, kde v roku 1685 G. B. Alliprandi vstúpil do učenia k Francescovi Martinellimu (*1651, †1708).

Od roku 1690 pôsobil v Čechách, kde sa stal vyhľadávaným architektom tamojšej aristokracie a od roku 1706 aj hlavným fortifikačným architektom (navrhoval opevnenia). Pracoval pre najvýznamnejšie české šľachtické rody, pre ktoré navrhoval zámky a paláce, napr. Kosmonosy (1697 – 1709), Liblice (1699 – 1706), Colloredovský palác (po 1708) a palác Přehořovských z Kvasejovic (dnešný Lobkovicovský palác, 1702 – 07) v Prahe na Malej Strane, Šternberský palác v Prahe na Hradčanoch (1698 – 1708), Colloredovsko-Mansfeldovský palác v Prahe v Starom Meste (po 1700) a i. Navrhoval aj kostoly, napr. Kostol najsvätejšej Trojice v Kukse (1707 – 17), Kostol sv. Anny v Benešove (1705 – 10), loreta v Kosmonosoch (1704 – 12) a i.

Jeho tvorba sa vyznačuje rozmanitosťou a tvorivou syntézou viacerých vplyvov. Vyšiel z akademizmu D. Martinelliho, ovplyvnený bol aj dielami najvýznamnejších predstaviteľov viedenského baroka (J. B. Fischer z Erlachu, J. L. von Hildebrandt). Jeho stavby predstavujú priamu spojnicu medzi viedenskou architektúrou a Čechami a mali významný vplyv na súdobú českú architektúru (F. M. Kaňka, J. B. Santini-Aichel a i.)

Beauvais

Beauvais [bove] — mesto v severozápadnom Francúzsku v metropolitnom regióne Hauts-de-France, administratívne stredisko departementu Oise; 55-tis. obyvateľov (2014). Priemysel automobilový, strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), elektrotechnický, kovoobrábací (spracovanie medi), potravinársky (pobočka Nestlé – výroba zmrzliny a sorbetov); manufaktúrna výroba tapisérií. Železničný uzol, mesto obsluhované blízko ležiacim medzinárodným letiskom Beauvais-Tillé. Beauvais je turistickým strediskom, nachádza sa tu aj múzeum tapisérií.

V staroveku tu bolo stredisko keltského kmeňa Bellovakov, neskôr opevnené rímske mesto (pôvodné hradby z 3. stor. n. l.). V 3. stor. bolo založené biskupstvo, ktoré 1015 získalo zvrchovanosť nad grófstvom Beauvais (biskupi boli zároveň grófmi). Od 11. stor. mesto prosperovalo, pričom jeho bohatstvo bolo založené na výrobe a obchode s textilom. Začiatkom 12. stor. získalo mestské práva, 1190 boli prestavané mestské hradby. V 13. stor. spory medzi Ľudovítom IX. Svätým a miestnymi biskupmi a patricijmi vyvrcholili sériou povstaní. V roku 1664 bola v meste založená manufaktúra na výrobu gobelínov (jej vznik inicioval J.-B. Colbert; 1939 presťahovaná do Aubussonu). Počas 2. svetovej vojny bola väčšia časť mesta zničená pri náletoch.

Stavebné pamiatky: najvýznamnejšou pamiatkou je gotická katedrála Saint-Pierre, ktorá stojí na mieste staršej katedrály vybudovanej koncom 10. stor. a poškodenej pri požiaroch v 80. rokoch 12. stor. a v roku 1225 (zo staršej katedrály sa pred západným priečelím gotickej katedrály v reštaurovanej podobe zachovali časti trojlodia známe ako Notre-Dame de la Basse-Oeuvre). Chór katedrály bol vybudovaný v troch stavebných fázach v období 1225/27 – 72. V roku 1284 sa zrútili časti klenby. Stavba chóru bola ukončená v prvej polovici 14. stor. (1324). Loď katedrály nebola nikdy dokončená (v 2. polovici 16. stor. bol chór uzatvorený stenou). Vysoký katedrálny 5-loďový chór s ochodzou a s vencom siedmich radiálnych polygonálnych kaplniek je zaklenutý 6-dielnymi rebrovými klenbami, ktoré sa nachádzajú vo výške 46,75 (podľa niektorých údajov 48) m. Extrémna vertikalita (najvyššia katedrála vo Francúzsku) spôsobila celý rad konštrukčných problémov a chór bol preto v 14. – 19. stor. niekoľkokrát upravovaný. Transept (vybudovaný v 1. polovici 16. stor.), ktorý navrhol M. Chambiges, je majstrovským dielom neskorej gotiky. V 60. rokoch 16. stor. bola nad krížením transeptu a lode vybudovaná laterna (sanktusník) s výškou okolo 130 (podľa niektorých údajov až okolo 150) metrov, ktorá sa 1573 zrútila. V katedrále sa zachoval významný súbor vitráží z 13. – 16. stor. (výnimočnú umeleckú úroveň majú najmä vitráže zo 16. stor.), neogotický orloj (1866) a súbor gobelínov z 15. – 18. stor.

Ďalšie pamiatky: kostol Saint-Étienne (12. – 16. stor.), biskupský palác (14. – 16. stor., dnes múzeum), radnica (18. stor.) a i.

átrium

átrium [lat.] —

1. ústredný pravouhlý priestor etruského, helenistického a rímskeho obytného domu obklopený obytnými a úžitkovými miestnosťami. V strope átria bol otvorený svetlík slúžiaci na odvádzanie dymu (kompluvium) a súčasne ako hlavný zdroj vzduchu a svetla. Pod ním zväčša zapustená v zemi bola nádrž na dažďovú vodu (impluvium). Átrium slúžilo ako centrum rodinného života;

2. pravouhlé otvorené nádvorie pred západným priečelím ranokresťanskej baziliky, spravidla na troch stranách obkolesené stĺpovými chodbami, v strede s očistnou nádržou na vodu alebo studňou. V období stredoveku sa átrium v podobe ambitu presunulo k bočnej strane kláštorného alebo kapitulného kostola či katedrály (→ rajský dvor);

3. v modernej architektúre vnútorný dvor rodinného domu alebo spoločenských stavieb, ktorý plní okrasnú a rekreačnú funkciu. Spravidla je v ňom zeleň, fontána, plastika.

agregát

agregát [lat.] — zoskupenie, nahromadenie, zhluk;

1. biol. → agregátny druh;

2. ekon. súhrnná veličina charakteristická pre ekonomickú činnosť danej spoločnosti, získaná zhrnutím základných operácií uskutočnených rozličnými ekonomickými subjektmi (národný dôchodok, celková zamestnanosť, úhrnná spotreba ap.);

3. filoz. jednota, ktorá vzniká zložením jednotlivých, relatívne samostatných častí, pričom samostatnosť častí sa do určitej miery zachováva; vonkajšie spojenie prvkov. Vyskytuje sa aj v spojení s pojmami substancia, zmes, vzťah, kompozitum, mechanizmus. Pojem agregát podrobil analýze už Aristoteles. Nachádza sa v prácach G. W. Leibnitza, I. Kanta, J. G. Fichteho, G. W. F. Hegla;

4. geol. → minerálny agregát;

5. log. súbor objektov, ktoré spĺňajú danú podmienku;

6. pedol. → pôdny agregát;

7. stroj. trvalé zoskupenie dvoch alebo viacerých strojov alebo zariadení spojených do účelného celku tak, aby plnili zložitejšiu funkciu, napr. turbína s generátorom, elektromotor s kompresorom, prípadne vytváranie poľnohospodárskych samohybných jednoúčelových strojov (napr. samohybný postrekovač).

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

Beardsley, Aubrey Vincent

Beardsley [biédsli], Aubrey Vincent, 21. 8. 1872 Brighton – 16. 3. 1898 Menton — anglický kresliar, ilustrátor a spisovateľ, predstaviteľ secesie. Bol autodidakt. Pod vplyvom preraffaelistov, japonských drevorezov, A. Mantegnu i J. Whistlera si veľmi skoro vytvoril vlastný štýl pozostávajúci zo silných kontrastov čiernej a bielej, dynamicky vedenej elegantnej línie a dekoratívnych plôch. Bol inšpirovaný aj antikou, francúzskou rokokovou grafikou i abstraktným ornamentom keltského umenia.

Ilustroval knihu Artušova smrť (Le Morte d’Arthur, 1485) od T. Maloryho pre vydavateľstvo Dent (1892 – 1894) a v 1894 aj knižné vydanie divadelnej hry O. Wilda Salome (1891), ktoré pre lascívne kresby vyvolalo škandál. Pre magazín Pall Mall Budget vytvoril karikatúry É. Zolu, G. Verdiho a i., vytváral aj kresby do časopisov The Savoy a The Studio, ako aj plagáty. Bol umeleckým riaditeľom revue Yellow Book (1894 – 1895). Jeho tvorba mala významný vplyv na umenie secesie. Je aj autorom básní a prozaických prác, z ktorých vyniká najmä romantická poviedka Pod kopcom (Under the Hill, 1904).

Ga.

Ga. — skratka štátu Georgia.

archaický úsmev

archaický úsmev — pomenovanie charakteristického výrazu, úsmevu, gréckych sôch archaického obdobia (→ kúros, → kóra), ktorý pôsobí dojmom živosti. V prenesenom význame oživenie hláv ranogotických madon.

Augsburg

Augsburg — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko na rieke Lech (prítok Dunaja); 286-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný, strojársky, presnej mechaniky, letecký, chemický, elektrotechnický, pivovarnícky, polygrafický, výroba umeleckých predmetov. Významný železničný uzol (križuje sa v ňom 7 tratí). Stredisko turistiky a už od stredoveku aj významné stredisko umenia. Nachádza sa tu univerzita (založená 1970), múzeá, obrazárne, divadlá, astronomické a meteorologické observatórium, zoologická a botanická záhrada. Každoročne sa tu koná festival hudby W. A. Mozarta.

Augsburg vznikol na mieste rímskeho vojenského tábora založeného v roku 15 pred n. l., v období 1. stor. n. l. bol nazývaný Augusta Vindelicum (Vindelicorum, podľa keltského kmeňa Vindelikov). Od roku 95 bol hlavným mestom provincie Raetia et Vindelitia, v roku 121 počas vlády Hadriána oficiálne vyhlásený za mesto, od konca 3. stor. sídlo provincie Raetia secunda. V 4. stor. tu bolo založené biskupstvo. Raný rozvoj bol urýchlený aj vďaka výhodnej polohe na ceste cez Alpy do Norimbergu. Mesto bolo viackrát vyplienené (Germánmi aj Húnmi), ale kontinuita osídlenia sa čiastočne uchovala. V roku 1156 mu boli potvrdené mestské práva Fridrichom I. Barbarossom, od 1316 bolo ríšskym mestom. V 14. – 17. stor. významné stredisko remeselníckej výroby (najmä zlatníctva, až do konca 18. stor.), finančníctva a svetového obchodu (patricijské rodiny Fuggerovci a Welserovci), miesto konania ríšskych snemov (1518, 1530, 1548, 1555). V roku 1534 prešiel Augsburg na stranu protestantov; 1530 tam bolo vyhlásené Augsburské vyznanie viery a 1555 uzavretý Augsburský náboženský mier. V šmalkaldskej vojne bol 1547 – 48 podrobený Karolom V., 1806 pripadol Bavorsku. Poškodený počas 2. svetovej vojny, po vojne však obnovený.

Stavebné pamiatky:

Dóm navštívenia Panny Márie (nemecky Hoher Dom Mariä Heimsuchung), postavený na mieste neskoroantických stavieb zo 4. stor. Prvá doložená sakrálna stavba na jeho mieste pochádza z karolovského obdobia (→ karolovské umenie), keď bola vybudovaná bazilika (posvätená 805; písomne doložená 822). Počas vlády biskupa Liutolda (vládol 988 – 96) prestavaná na dvojchórovú baziliku s transeptom a s dvoma vežami na západnej strane (najstaršie zachované časti), neskôr prestavaná v románskom slohu počas vlády biskupa Heinricha II. (vládol 1047 – 63), posvätená 1065, upravená v 2. polovici 12. stor. Gotická prestavba sa začala 1331 (päťloďová dispozícia, rebrové klenby), východný neskorogotický vysoký katedrálny chór v podobe trojloďového halového kostola ukončeného vencom radiálnych kaplniek s ambitom bol postavený 1343 alebo 1356 – 1431 pravdepodobne podľa návrhu H. Parlera st. V druhej polovici 15. stor. bol pri dóme postavený neskorogotický rajský dvor s ambitmi. Veže dómu vybudované v 15. – 16. stor. Barokovo upravený v 17. – 18. stor. (1720 – 21 vybudovaná centrálna baroková kaplnka Panny Márie), neogoticky reštaurovaný v 19. stor., znovu reštaurovaný v 20. stor. Zachovala sa tam bronzová brána zdobená figurálnymi výjavmi v otonskom štýle (→ otonské výtvarné umenie) z 1065 (v súčasnosti umiestnená v Diecéznom múzeu sv. Afry), súbor 5 vitráží s postavami biblických prorokov zo začiatku 12. stor. (pravdepodobne ide o najstaršie vitráže zachované v pôvodnom prostredí). Sochárska výzdoba je sústredená na severnom a južnom portáli, ikonograficky sa viaže k Panne Márii a pochádza zo 14. stor., južný portál budovaný od 1356 v štýle parlerovského umenia (→ P. Parler). V budovách biskupského sídla pri katedrále sa nachádza Diecézne múzeum sv. Afry (otvorené 2000).

Bazilika sv. Ulricha a Afry (nemecky Basilika Sankt Ulrich und Afra; počas stredoveku významné pútnické miesto a od 1937 je to pápežská bazilika). Pôvodne neskoroantické martýrium kresťanskej mučeníčky sv. Afry (umučenej 304), ktoré bolo prestavané v 7. stor. a okolo roku 800 znovu prestavané v karolovskom štýle. V roku 1012 sa kostol stal súčasťou benediktínskeho kláštora, v druhej polovici 11. stor. bol ranorománsky prestavaný a od 1187 zasvätený aj sv. Ulrichovi z Augsburgu, ktorý bol augsburským biskupom 923 – 73. Kostol bol koncom 15. stor. úplne neskorogoticky prestavaný. Na stavbe pôsobil významný neskorogotický majster Burkhart Engelberg (*okolo 1447, †1512), ktorý tam o. i. vybudoval baldachýn nad hrobom sv. Simperta, tzv. Simpertov oblúk. Základy neskorogotického chóru položil v roku 1500 cisár Maximilián I., chór bol dostavaný 1537, úplne dokončený začiatkom 17. stor., poškodený počas 2. svetovej vojny a reštaurovaný v 20. stor. V tesnej blízkosti baziliky stojí evanjelický kostol sv. Ulricha (Ulrichskirche), ktorý bol založený v 15. stor. a do súčasnej barokovej podoby upravený začiatkom 18. stor.

Kostol svätej Anny (nemecky Sankt Anna) bol pôvodne súčasťou karmelitánskeho kláštora založeného v prvej polovici 14. stor., ktorý bol prestavaný v 15. – 16. stor. a barokovo upravený v 17. stor. Jeho súčasťou je ranorenesančná pohrebná kaplnka Fuggerovcov, vybudovaná 1509 – 12 na západnej strane kostola, ktorá je považovaná za jednu z prvých renesančných stavieb v Nemecku. Na jej návrhu a výzdobe interiéru sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci (napr. A. Dürer, ktorému niektorí historici umenia pripisujú aj architektonický návrh kaplnky).

Kostol svätého Mórica (nemecky Sankt Moritz) bol založený 1019, viackrát prestavaný v stredoveku a úplne barokovo prestavaný v 18. stor., zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Pôvodne kláštorný Kostol svätého Štefana (nemecky Sankt Stephan) bol postavený v 2. polovici 10. stor. ako súčasť benediktínskeho kláštora. V stredoveku bol viackrát prestavaný a následne renesančne prestavaný začiatkom 17. stor. Bol zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Kostol svätého Petra na Perlachu (nemecky Sankt Peter am Perlach), nazývaný aj Perlachkirche, bol postavený v 2. polovici 11. stor. a v 2. polovici 12. stor. bol prestavaný v románskom slohu. Kostol svätého Juraja (nemecky Sankt Georg) bol postavený v 11. stor., v 1. polovici 12. stor. sa stal súčasťou kláštora augustiniánov a bol prestavaný. Na prelome 15. – 16. stor. bol znovu prestavaný v neskorogotickom štýle a v 2. polovici 20. stor. bol rekonštruovaný. Ranorenesančný Kostol svätej Kataríny (nemecky Sankt Katharina), postavený 1516 – 17, bol pôvodne súčasťou kláštora dominikánok založeného v 13. stor., dnes slúži ako galéria.

Profánne stavby: renesančná radnica (1615 – 20, E. Holl; poškodená 1944, rekonštruovaná v 2. polovici 20. stor.), strážna veža Perlachturm (pôvodne z 10. stor., slúžila zároveň ako zvonica pre kostol Sankt Peter am Perlach, renesančne prestavaná a nadstavaná E. Hollom, 1614 – 16), rezidencia Fuggerovcov (1512 – 15, jedna z prvých renesančných stavieb severne od Álp), zbrojnica (1602 – 07, E. Holl), Gymnázium sv. Anny (1613, E. Holl), Nemocnica Sv. Ducha (1626 – 31, E. Holl), unikátna obytná kolónia Fuggerei (najstaršie zachované sociálne ubytovanie na svete, vybudovaná Fuggerovcami pre chudobných obyvateľov mesta, 1516 – 23), zvyšky mestského opevnenia a i.

feminínum

feminínum [lat.] —

1. gramatická kategória ženského rodu, ktorú pomocou koncoviek vyjadrujú mená a čiastočne slovesá;

2. podstatné meno ženského rodu alebo tvar tohto rodu.

Filémón a Baukis

Filémón a Baukis, lat. Philemon a Baucis — v antickej mytológii starček a starenka žijúci v chudobe v maloázijskej Frýgii. Vľúdne prijali do svojho príbytku boha Dia (Zeus) a Herma, ktorí v prestrojení za žobrákov putovali po krajine a po odmietnutí u bohatých márne hľadali nocľah. Zeus a Hermés sa obyvateľom krajiny pomstili potopou, dom Filémóna a Baukidy však premenili na chrám. Starčekom splnili aj prianie zomrieť v jednej chvíli, Filémón a Baukis sa premenili na stromy, ktoré rástli vedľa seba.

Téma literárne spracovaná Ovídiom (Premeny, 8. kniha, 611. – 724. verš).

Frobisherov záliv

Frobisherov záliv [-še-], angl. Frobisher Bay, eskimácky Iqaluit — záliv Labradorského mora (Atlantický oceán) prenikajúci hlboko do vnútrozemia Baffinovho ostrova (Kanada); dĺžka 240 km, šírka 32 – 64 km, hĺbka do 120 m. Na pobreží Frobisherovho zálivu leží Iqaluit, administratívne stredisko samosprávneho územia Nunavut. Nazvaný podľa M. Frobishera, ktorý ho 1576 objavil a mylne považoval za prieliv, ako záliv identifikovaný až 1860.

Fobos

Fobos — v gréckej mytológii syn boha Area (Arés) a bohyne Afrodity; → Deimos a Fobos.

Deimos a Fobos

Deimos a Fobos — v gréckej mytológii synovia gréckeho boha vojny Area (Arés) a bohyne lásky a krásy Afrodity. Po boku svojho otca sa zúčastňovali vo všetkých bitkách, zosobňovali strach a hrôzu (odtiaľ ich mená), ktoré sprevádzajú každú vojnu. Podľa Deima a Foba sú nazvané mesiace planéty Mars (latinské meno boha Area).

cvikla

cvikla [lat.], Beta vulgaris subspecies vulgaris varieta conditiva, repa obyčajná cviklová, červená šalátová repa — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď láskavcovité. Dvojročná rastlina so zelenými až s červenofialovými listami a stopkami dorastajúca do výšky asi 15 cm. Pod zemou sa tvorí okrúhla, valcovitá alebo sploštená buľva s červenou, žltou alebo špinavobielou pokožkou a s tmavofialovočervenou dužinou (prítomnosť farbiva antokyánu). Obsahuje málo vitamínov, je však cenná pre vysoký obsah organických kyselín, pektínov a betalaínov, ktoré sú účinné najmä proti kôrnateniu ciev a napomáhajú pri liečbe chorôb pečene a pri tvorbe krvi.

Cvikla ako zelenina bola známa už v stredoveku. Pestuje sa ako jednoročná plodina. Spracúva sa najmä v konzervárňach, v domácnostiach sa používa napr. na prípravu boršču, šalátov a i.

Fedčenko, Alexej Pavlovič

Fedčenko, Alexej Pavlovič, 19. 2. 1844 Irkutsk – 15. 9. 1873 Mont Blanc — ruský prírodný bádateľ, cestovateľ po Strednej Ázii. S manželkou, botaničkou Oľgou Alexandrovnou Fedčenkovou (1845 – 1921), uskutočnil v rokoch 1868 – 71 dve cesty do Strednej Ázie do oblasti rieky Syrdarja, ako prvý ruský cestovateľ navštívil Alajskú kotlinu, objavil Zaalajský chrbát. Zbieral materiály týkajúce sa flóry a fauny (zostavil rozsiahle zoologické kolekcie a herbáre), orografie, hydrografie a etnografie skúmaných regiónov, zaoberal sa aj antropológiou. Jeho poznatky prispeli k skúmaniu Pamíra zo severnej strany.

Základné poznatky jeho výskumov boli spracované a publikované až po jeho smrti. Je po ňom nazvaný Fedčenkov ľadovec v Pamíre.

Faya-Largeau

Faya-Largeau [feja -go] — oázové mesto v Čade v južnej časti Sahary, administratívne stredisko regiónu Borkou; 14-tis. obyvateľov (2009). Obchodné stredisko na križovatke púšťových ciest. Pod mestom a v jeho okolí sú zásoby podzemných vôd, v dôsledku čoho je hlavnou ekonomickou aktivitou poľnohospodárstvo (najmä pestovanie datľovníka); elektráreň. Spojenie s okolím umožňuje letisko so spevnenou pristávacou dráhou. Severne od mesta sú tri menšie jazerá.

Počas občianskej vojny v 1980 oporný bod protivládnych síl podporovaných Líbyou.

Faxaflói

Faxaflói — záliv Atlantického oceána pri juhozápadnom pobreží Islandu medzi polostrovmi Reykjanes na juhu a Snæfellsnes na severe. Mestá na brehoch zálivu: Reykjavík, Kópavogur, Keflavík, Akranes, Borgarnes,

Fášer

Fášer, arabsky al-Fášir, medzinárodný prepis Al Fáshir — mesto v západnej časti Sudánu, hlavné mesto federálneho štátu Severný Dárfúr (Šamál Dárfúr); 263-tis. obyvateľov (2012). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti a oblasti zberu arabskej gumy. Leží na automobilovej ceste Chartúm – N’Djamena, letisko.

Farsanské ostrovy

Farsanské ostrovy, arabsky Džuzur Farasán, medzinárodný prepis Jazá’ir Farasán — skupina koralových ostrovov v južnej časti Červeného mora v blízkosti hranice s Jemenom patriacich Saudskej Arábii, administratívne predstavujú súčasť provincie Džizán; rozloha 794 km2, 18-tis. obyvateľov (2010). Najväčší ostrov Farsan (399 km2) má trajektové spojenie s mestom Džizán na pevnine, leží na ňom mestečko Farsan.

Zväčša piesočnaté ostrovy sú neúrodné. Nevyužívané ložiská ropy, rybolov, cestovný ruch.

Faro

Faro — prístavné a kúpeľné mesto v južnej časti Portugalska na pobreží Atlantického oceána, administratívne stredisko dištriktu Faro; 65-tis. obyvateľov (2012). Priemysel potravinársky (najmä rybný, konzervárenský), spracovanie korku; rybolov. V okolí pestovanie viniča a ovocia. Cestný uzol na diaľnici spájajúcej mestá Algarve a Lisabon, železničné spojenie s Lisabonom, medzinárodné letisko (asi 7 km od centra), obchodný (vývoz ovocia, korku a i.) a rybársky (najmä lov tuniakov) prístav.

Od 8. stor. do 1249 pod nadvládou Maurov (jedna z posledných pevností, ktorú si v Portugalsku udržali), keď ho obsadil Alfonz III. V roku 1596 obsadené Angličanmi; v rokoch 1722 a 1755 ťažko poškodené zemetrasením.

Stavebné pamiatky: renesančná katedrála (1251, 1755 prestavaná). Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva, pri ktorom sa nachádzala významná biskupská knižnica; v roku 1596 z nej gróf z Essexu odniesol mnoho rukopisov, ktoré sa stali súčasťou Bodleyho knižnice. Múzeá.

Vyhľadávané turistické stredisko, v južnej časti mesta sa rozkladá lagúna s bariérovými ostrovmi – prírodný park Ria Formosa (vyhlásený 1987, rozloha 184 km2), ktorý bol ako významný biotop vodného vtáctva zaradený podľa Ramsarského dohovoru medzi mokrade medzinárodného významu.

fama crescit eundo

fama crescit eundo [fá- krés- -dó; lat.] — povesť (klebeta) rastie tým, ako sa šíri. Skrátená parafráza veršov Vergíliovej Aeneidy (4. kniha, 173. – 197. verš, resp. 191. – 195. verš) o rýchlom rozšírení klebety o pripravovanej svadbe kráľovnej Didóny a Aenea. Fámu vykresľujú ako najrýchlejšie zlo na svete.

Fáma

Fáma, lat. Fama — v rímskej mytológii dcéra bohyne Terry (gr. Gaia), obluda šíriaca neoverené správy a zvesti, ale aj pravdu. Podľa Vergília sa Fáma dokázala z malej správy nafúknuť do obrovských rozmerov, mala rýchle nohy, veľké krídla a toľko očí, uší a jazykov, koľko na tele pier.

Námet najmä literárnych diel (Vergílius: Aeneis, 4. kniha, 173. – 197. verš; Ovídius: Premeny, 12. kniha, 39. – 63. verš).

Falcký les

Falcký les, nemecky Pfälzer Wald, Pfälzerwald — pohorie v juhozápadnom Nemecku medzi Falckou vrchovinou a Vogézami tiahnuce sa západnou stranou Hornorýnskej nížiny. Budované triasovými pieskovcami, maximálna výška 673 m n. m. V nižších polohách pestovanie viniča. Pre jedinečnosť prírodných a kultúrnych lokalít je Falcký les vyhľadávanou turistickou oblasťou, rozvoj cestovného ruchu nastal v polovici 20. stor. Súčasť prírodného parku (vyhlásený 1958, rozloha 1 799 km2). Pohorie je biosférickou rezerváciou UNESCO (vyhlásená 1992, rozloha 1 770 km2) a s pohorím Vogézy na území Francúzska tvorí cezhraničnú biosférickú rezerváciu UNESCO Pfälzerwald-Vosges du Nord (vyhlásená 1998, rozloha 3 020 km2).

Falcká vrchovina

Falcká vrchovina, nem. Pfälzer Bergland, Nordpfälzer Bergland — vrchovina v juhozápadnom Nemecku západne od údolia Rýnu. Budovaná pieskovcami, na ktorých vznikli zarovnané povrchy, nad ktorými vyčnievajú kopce budované vulkanickými horninami (porfýry, melafýry), najvyšší Donnersberg, 686 m n. m. Od Hornorýnskej nížiny ohraničená príkrym zlomovým svahom.

Pestovanie obilnín; chov ošípaných a hovädzieho dobytka. Viacero turistických trás. Vidiecky charakter osídlenia.

Fada

Fada — mesto v Čade na náhornej plošine Ennedi v oáze Fada, administratívne stredisko regiónu Ennedi Ouest; 24-tis. obyvateľov (2005). Letisko. Oporný bod arabských nomádov kmeňa Tubu. Mesto je známe bizarnými skalnými útvarmi a jaskynnými maľbami – petroglyfmi nachádzajúcimi sa v okolí.

Fabiovci

Fabiovci (Fabius) — jeden z najstarších rímskych patricijských rodov, svoj pôvod odvodzoval od Herkula. Jeho viacerí príslušníci zastávali v Ríme najvyššie úrady (konzul, cenzor, diktátor). Počas vojny s etruským mestom Veii prevzali Fabiovci 479 pred n. l. vedenie vojny a ochranu rímskych hraníc, všetci dospelí muži však zahynuli v bitke pri riečke Cremere (477 pred n. l.), prežil len jeden chlapec, ktorý zabezpečil pokračovanie rodu. Najvýznamnejší členovia rodu:

Quintus Fabius Maximus Rullianus, 4. – 3. stor. pred n. l. — veliteľ v bojoch proti Samnitom a Etruskom, päťnásobný konzul (322, 310, 308, 297, 295 pred n. l.), diktátor (315, 313 pred n. l.) a cenzor (304 pred n. l.);

Quintus Fabius Pictor, 2. polovica 3. stor. pred n. l. — senátor, dejepisec. Autor analistických po grécky písaných dejín Ríma od založenia mesta po 2. púnsku vojnu, v ktorej sa zúčastnil (218 – 201 pred n. l.);

Quintus Fabius Maximus Verrucosus, nazývaný Cunctator (Váhavec), okolo 280 pred n. l. – 203 pred n. l. — vojvodca, senátor, konzul (233, 228, 215, 214, 209 pred n. l.) a vojenský diktátor (221, 217 pred n. l.). Počas 2. púnskej vojny bol po porážke rímskeho vojska v bitke pri Trasimenskom jazere (217 pred n. l.) vyhlásený za diktátora. Všeobecne bola prijatá jeho vojenská taktika spočívajúca v postupnom vyčerpávaní nepriateľa drobnými potýčkami, čím dosiahol oslabenie Hannibalovho vojska. Správnosť taktiky potvrdila bitka pri Cannae (216 pred n. l.) a z jeho pôvodne posmešnej prezývky sa stalo čestné meno;

Quintus Fabius Maximus Allobrogicus, 2. stor. pred n. l. — vojvodca a politik. V roku 121 pred n. l. porazil ako konzul pri ústí rieky Isera keltský kmeň Allobrogov a na pamiatku svojho víťazstva dal v Ríme postaviť víťazný oblúk.

Geti

Geti, gr. Getai, lat. Getae — príslušníci časti severnej vetvy (Geto-Dáci) indoeurópskeho kmeňa Trákov sídliaci na obidvoch brehoch Dunaja (približne na území dnešnej Dobrudže a Besarábie). Kultúrne boli ovplyvnení príbuzným kmeňom Dákov, s ktorým mali spoločnú getsko-dácku kultúru, ako aj Skýtmi, Macedóncami a Peržanmi. Prvýkrát písomne doložení v 5. stor. pred n. l. v Hérodotovom opise ťaženia Dareia I. Veľkého proti Skýtom (513 – 512 pred n. l.), 476 pred n. l. sa dostali pod vládu tráckeho kmeňa Odrysov, na začiatku 4. stor. pred n. l. tráckych Triballov. V druhej polovici 4. stor. pred n. l. bojovali s Filipom II. Macedónskym, 334 pred n. l. zvíťazil nad Getmi spojenými s kmeňom Triballov jeho syn Alexander III. Veľký.

Časť Getov sa presunula na sever, kde na území dnešného Rumunska a bývalej Besarábie založili ríšu zničenú okolo 180 pred n. l. V 1. stor. pred n. l. patrili k dáckym kmeňovým zväzom zjednoteným okolo 60 pred n. l. kráľom Burebistom, neskôr k štátu Trákov, s ktorým boli po vzniku rímskej provincie Trácia zaradení do Rímskej ríše (v polovici 1. stor. n. l.).

Getský jazyk (getčina) patrí do trácko-frýgickej skupiny indoeurópskej jazykovej rodiny.

Podľa Hérodota z náboženských kultov prevládalo u Getov uctievanie boha Zalmoxida, ktorému raz za 5 rokov obetovali človeka.

gerúzia

gerúzia, gr. gerusia, resp. gerúsia — v starovekej Sparte rada starších. Tvorilo ju 28 najmenej 60-ročných mužov (geronti, gr. gerontes) vyberaných z vážených rodín a dvaja králi (→ bazileus). Gerúzia mala súdnu moc – rozhodovala o závažných trestných činoch, odsudzovala vrahov a vlastizradcov na trest smrti a vyhnanstvo. Ako jedna z dôležitých politických inštitúcií štátu pripravovala aj námety, o ktorých rozhodoval snem (apella) za predsedníctva eforov.

geomori

geomori, gr. geómoroi — v období staroveku:

a) jedna z troch kategórií obyvateľov Atiky, strední a drobní roľníci, ktorí spolu s remeselníkmi (→ demiurg) tvorili nižšiu vrstvu obyvateľstva. Zadlžovali sa u bohatých aristokratov (eupatridovia, gr. eupatridai), čím prichádzali o majetok i o osobnú slobodu. Problémy geomorov sa usiloval riešiť najmä Solón, ktorý dal asi 4-tis. aténskych občanov vykúpiť z dlžného otroctva;

b) v Syrakúzach a na ostrove Samos bohatí vlastníci pôdy.

Gemini

Gemini [-ní; lat.] — latinský názov Blížencov (dvojčiat Castora a Polluka, gr. Kastor a Polydeukés); → Dioskúrovia.

Gebauer, Jan

Gebauer, Jan, 8. 10. 1838 Úbislavice, okres Jičín – 25. 5. 1907 Praha — český jazykovedec, tvorca vedeckej bohemistiky. Od 1873 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1880 mimoriadny, 1881 riadny profesor.

Venoval sa najmä historickej gramatike českého jazyka. Vo výskumnej práci aplikoval zásady mladogramatickej školy, ktoré uplatnil najmä pri výskume najstaršieho obdobia češtiny. Vydal aj viacero jazykových a literárnych pamiatok z daného obdobia. Jeho najvýznamnejším dielom je Historická mluvnice jazyka českého (1894 – 1929, 4 zväzky). Autor (nedokončeného) široko koncipovaného Slovníka staročeského (A – J, 1903; K – N, 1916), ako aj gramatiky novšej spisovnej češtiny Příruční mluvnice jazyka českého (1903). Jeho Školní mluvnice (1904; 1914 prepracovaná V. Ertlom) sa stala vzorom pre J. Damborského pri tvorbe jeho Krátkej mluvnice slovenskej so zvláštnym zreteľom na pravopis (1927). V spore o Královédvorský a Zelenohorský rukopis spočiatku Gebauer zastával názor o ich pravosti, dôkladným rozborom však rozhodujúco ovplyvnil ich odhalenie ako falzifikátov (Poučení o padělaných rukopisech Královédvorském a Zelenohorském, 1888). Medzi Gebauerových žiakov patril aj S. Cambel (Czambel).

Galatia

Galatia — krajina v Malej Ázii osídlená v 3. stor. pred n. l. keltským kmeňovým zväzom Galaťanov. Od 25 pred n. l. rímska provincia. Ako obchodné strediská vynikli mestá Ankyra (dnes Ankara), Pessinus, resp. Pessinús (známy kultom bohyne Kybely) a Tavium.

Galaťania

Galaťania, gr. Galatai, lat. Galatae — keltský kmeňový zväz, ktorý začiatkom 3. stor. pred n. l. presídlil z Ilýrie a Panónie na Balkánsky polostrov a okolo 278 pred n. l. (na výzvu bitýnskeho kráľa Nikoméda I.) obsadil územie v oblasti Anatólie v blízkosti riek Kizilirmak a Sakarya a dnešnej Ankary (podľa neho nazvané Galatia), odkiaľ pustošil grécke maloázijské mestá. Po zmiešaní s miestnym i gréckym obyvateľstvom boli Galaťania nazývaní aj Gallograeci.

Galaťania sa delili na tri kmene, na Trokmov (usadení najďalej na východ), Tektosagov (v strednej časti) a Tolistobogov (na západe v okolí Pessinuntu), územie každého kmeňa sa delilo na štyri kraje (tetrarchie), na ktorých čele stál náčelník (tetrarcha) s vojenskou a súdnou právomocou. Zaoberali sa pastierstvom, poľnohospodárstvom i spracúvaním ovčej vlny.

V roku 277 pred n. l. nad nimi zvíťazil Antiochos I. Sótér a donútil ich usadiť sa v severnej Frýgii. Attalos I. Sótér porazil Galaťanov v dvoch bitkách, ich nájazdy utlmil Eumenés I. odvádzaním ročného poplatku, opätovné boje s Galaťanmi nastali za vlády Eumena II. V 3. stor. n. l. Galaťania stratili národnú identitu a natrvalo sa zmiešali s gréckym obyvateľstvom.

Boje Galaťanov s gréckou maloázijskou Pergamskou ríšou dokladajú viaceré významné umelecké diela, napr. Diov oltár (známy aj ako Pergamský oltár) ako symbol víťazstva Pergamčanov nad Galaťanmi (dnes v Štátnych múzeách v Berlíne). Attalos I. Sótér dal po porážke Galaťanov postaviť na chrámovom nádvorí v Pergame skupinu sôch, z ktorých najznámejšia je socha umierajúceho galatského bojovníka známa ako Umierajúci Gal, ako aj súsošie galatského vodcu s manželkou, ktorý po prehratom boji usmrtil ženu a mečom hodlá prebodnúť seba, známe ako Gal so ženou. V Novom zákone sú Galaťania spomínaní v súvislosti s kresťanskými zbormi, ktoré v Galatii (biblickí bádatelia sa nezhodujú na presnej lokalizácii územia) počas misijných ciest založil a potom navštívil apoštol Pavol (Pavol z Tarzu) s Barnabášom a potom so Sílasom (Sk 13 – 14; Sk 16,6; Sk 18,23), a je im adresovaný Pavlov List Galaťanom (skr. G, Gal; → Biblia).

Gašparko

Gašparko — v bábkovom divadle postava komického typu. Kočovní bábkari pôsobiaci na Slovensku používali v prvej polovici 18. stor. názov Pimperle (G. Zechenter-Laskomerský v životopisnej spomienke z 1829). Koncom prvej polovice 19. stor. sa objavil Kašpárek, typická postava bábkového repertoáru českých kočovných bábkarov, ktorý nadviazal na tradíciu viedenského Kasperla a na rôzne iné typy šašov. Po 1919 prinášali českí ochotníci na Slovensku Gašparka s jemnejšími povahovými črtami spĺňajúceho didaktické funkcie. Takto ho prevzali aj slovenskí autori bábkových hier, pričom nedostal žiadne charakteristické národné vlastnosti. V 50. rokoch 20. stor. sa postava Gašparka prestala z ideologických príčin používať. Súčasné slovenské bábkarstvo používa Gašparka iba príležitostne, najmä v tradičných hrách.

Garrick, David

Garrick [gerik], David, 19. 2. 1717 Hereford – 20. 1. 1779 Londýn — anglický herec a dramatik. V rokoch 1747 – 76 jeden z riaditeľov divadla Covent Garden, súčasne zodpovedný aj za repertoár a inscenácie v Drury Lane Theatre. Považovaný za jedného z najvýznamnejších anglických hercov všetkých čias. Zakladateľ novej hereckej školy; oproti dovtedajšiemu deklamačnému manieru vytváral psychologicky pravdivejší, prirodzenejší štýl, ako aj konkrétnejšiu a individuálnejšiu charakterizáciu postáv. Uplatňoval široký výrazový register: premenlivú mimiku tváre, expresívny telesný výraz, rozvinuté neverbálne konanie. Vynikol v dielach alžbetínskych dramatikov, najmä v hrách W. Shakespeara (Kráľ Lear, Macbeth, Hamlet). Po skúsenosti s kontinentálnym divadlom zreformoval aj inscenačné praktiky: zaviedol realistickejšie inscenovanie, zrušil umiestnenie prominentných divákov na javisku (podobne ako vo Francúzsku Voltaire), zaslúžil sa o zlepšenie svetelného parku a zariadenia javiska, angažoval scénického výtvarníka.

Galba, Servius Sulpicius

Galba, Servius Sulpicius, 24. 12. 3 pred n. l. Tarracina (dnes Terracina) – 15. 1. 69 n. l. Rím — rímsky politik, cisár (od 9. 6. 68). V roku 33 konzul, miestodržiteľ Hornej Germánie (Germania Superior), v rokoch 60 – 68 miestodržiteľ (na Nerónov návrh) v Hispánii Citerior (Tarraconensis). Po tom, ako Fabius Valens (veliteľ jednej z légií) zložil pred Galbom prísahu vojska a z Ríma prišlo potvrdenie o uznesení senátu, bol Galba vyhlásený za cisára. Postupne odstránil množstvo nepriateľov (Nymfidius Sabinus, Cingonius Varro, Clodius Macer). Zamietol vojsku v Germánii nárok na odmenu za víťazstvo nad Vindikom (Gaius Iulius Vindex). Po následných nepokojoch si v januári 69 vybral za spoluvládcu (caesar) C. Calpurnia Pisóna (ktorého adoptoval), o 6 dní neskôr boli obidvaja zavraždení – spolu s Titom Viniom (Titus Vinius) a veliteľom telesnej stráže Corneliom Lacónom (Cornelius Laco).

Galbovu vládu opísal Tacitus (Dejiny, 1. kniha, 5. – 43. kapitola), jeho životopis napísal Suetonius a Plutarchos.

Gabréta

Gabréta — pohorie vo Veľkej Germánii (Germania Magna), ktoré uvádzajú antickí autori Strabón a Klaudios Ptolemaios. Podľa Ptolemaia tvorilo súčasť pohoria Sudeta Ore a oddeľovalo kmene Naristov (sídlili v okolí dnešného Regensburgu) a Markomanov (sídlili na území dnešného Česka); zvyčajne stotožňované so Šumavou.

Arménsko

Arménsko, Arménska republika, arménsky Hajastan, Hajastani Hanrapetut’jun, Hayastan, Hayastani Hanrapetut’yun — štát v juhozáp. Ázii v Zakaukazsku. Hraničí s Gruzínskom, Azerbajdžanom, Tureckom a Iránom. Administratívne členenie: 10 provincií a územie hlavného mesta.

Hornatý povrch, priemerná nadmorská výška dosahuje 1 800 m, 90 % územia leží nad 1 000 m n. m. Najnižším miestom je dolina rieky Araks (400 m n. m.), najvyšším bodom vrch Aragac (4 090 m n. m.). Väčšinu územia vypĺňa Arménska vysočina, na severe sa tiahnu pásma Malého Kaukazu, na juhozápade medzihorská Arakská rovina. Podnebie je mierne až subtropické, ale suché, kontinentálne. Priemerné júlové teploty 24 – 26 °C, januárové -6 °C, v horách až -14 °C, ročný úhrn zrážok 200 – 500 mm. Hlavná rieka Araks tvorí hranicu s Tureckom a s Iránom. Jej najvýznamnejším prítokom je rieka Hrazdan, na ktorej je vybudovaná Sevansko-hrazdanská kaskáda (v dĺžke 100 km má rieka spád 1 000 m); jazero Sevan (ako súčasť Sevansko-hrazdanskej kaskády) je intenzívne využívané na výrobu elektrickej energie a na zavlažovanie, čo spôsobuje pokles jeho hladiny. Rastlinstvo a pôda sú rozložené podľa vertikálnych pásem. Najrozšírenejšie je stepné pásmo, ktoré zaberá 50 % územia krajiny (vo výškach do 1 900 m n. m), lesné pásmo zaberá 30 % rozlohy (vo výškach 1 900 – 2 000 m n. m.), nad pásmom lesa sú alpské lúky. Prevláda stepné a polopúšťové suchomilné rastlinstvo, opadavé lesy sú len na severe v horách Malého Kaukazu, umelo zavlažované oblasti Araratskej roviny s pôvodnou, prirodzenou polopúšťovou vegetáciou sú intenzívne poľnohospodársky využívané. K významným chráneným územiam patria národný park Sevan v priľahlom území jazera Sevan (1 500 km2, vyhlásený 1978), národný park Dilidžan na sev. svahoch Malého Kaukazu (240 km2, vyhlásený 1958 ako prírodná rezervácia, 2002 NP) a prírodná rezervácia Chosrov v Gegamskom chrbte (234 km2, vyhlásená 1958).

Priemyselno-poľnohospodársky štát. V priemysle pracuje 17 %, v poľnohospodárstve 39 %, v službách 44 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 28,7 %, poľnohospodárstvo 19,4 %, služby 51,9 % (2015). Základom priemyselnej výroby sú energetický (i napriek tomu, že krajina nemá overené zásoby fosílnych palív) a ťažobný priemysel. Na celkovej produkcii 8,036 mld. kWh elektrickej energie sa 41,9 % podieľajú tepelné elektrárne (najväčšie v Jerevane a Hrazdane), 30,1 % hydroelektrárne (11 hydroelektrární vrátane 8 hydroelektrární Sevansko-hrazdanskej kaskády), 27, 9 % jadrová eletráreň (jediná jadrová elektráreň 36 km západne od Jerevanu), 0,1 % veterná elektráreň (2011); plánované je vybudovanie solárnej elektrárne. Ťažobný priemysel, ktorý sa na tvorbe HDP podieľa 3,1 % (2017), využíva ložiská molybdenitu, medi, zinku, zlata, striebra, olova, rúd železa, nefelínov a stavebných materiálov (mramor, tufy, pemza, perlit); opracúvanie surových diamantov. Rozvinutý priemysel hutnícky (spracovanie medi v Alaverdi a v Kapane, medi a molybdénu v Kadžarane a v Agaraku), chemický (výroba syntetického kaučuku a gumársky priemysel v Jerevane, výroba syntetických vláken vo Vanadzore), strojársky (výroba obrábacích strojov a nákladných automobilov v Jerevane, Gyumri a Vanadzore), elektrotechnický, stavebných materiálov, obuvnícky, textilný (najmä bavlnársky v Gyumri), odevný, potravinársky (výroba vín a koňakov, konzervárenský, mäsový a mliekarský priemysel), tabakový. V poľnohospodárskej výrobe má dominantné postavenie rastlinná výroba, ktorá tvorí 53 % poľnohospodárskej produkcie. Poľnohospodárska pôda zaberá 59,7 % rozlohy krajiny (orná pôda 15,8 %, trvalé pasienky 42 %, zavlažovaných je 60 % pôdy; 2014). Pestuje sa pšenica, jačmeň, figovník, granátovník, olivovník, marhule, broskyne, orech kráľovský, duly, zelenina, zemiaky, cukrová repa, bavlník, tabak; významné vinohradníctvo (dve tretiny vinohradov sa rozprestierajú na Araratskej rovine, kde sa pestuje vinič až do výšky 1 400 m n. m.). Na vysoko položených plošinách a v pohoriach chov hovädzieho dobytka a oviec. Arménsko je i napriek svojim prírodným a kultúrnym pozoruhodnostiam a bezpečnosti menej navštevovanou krajinou zahraničnými turistami, návštevnosť má však stúpajúcu tendenciu (1,5 mil. zahraničných turistov, 2017). Krajina má 7 792 km ciest (2013; 2012 sa začalo budovanie automobilovej cesty Sever – Juh, plánované dobudovanie 2019), 780 km železničných tratí (2014), 11 letísk (z toho 10 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská – v Jerevane a v Gyumri; 2013), 3 838 km plynovodov (2017). Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, živých zvierat, strojov a zariadení, chemických výrobkov, dopravných prostriedkov, diamantov, farmaceutických výrobkov. Vývoz minerálnych produktov, kovov, diamantov, potravín, tabakových výrobkov, elektrickej energie. Obchodní partneri: Rusko, Čína, Nemecko, Turecko, Bulharsko, Irán.

Obyvateľstvo: viac ako 95 % Arménov, ďalej Kurdi, Rusi a i. (2011). Náboženstvo: 92,5 % príslušníkov Arménskej apoštolskej cirkvi, ďalej príslušníci Arménskej katolíckej cirkvi, rímski katolíci, evanjelici a i. (2011). Podiel mestského obyvateľstva: 63 % (2015). Do výšky 1 000 m n. m. žije 90 % obyvateľov. Najväčšie mestá: Jerevan, Gyumri, Vanadzor, Vagaršapat (Ečmiadzin),

— Územie súčasného Arménska patrí k najstarším centrám svetovej civilizácie. Osídlené už v 4. – 3. tisícročí pred n. l., v 13. stor. pred n. l. vytváranie kmeňových zväzov. Najstaršími štátnymi útvarmi kmeňov žijúcich na Arménskej vysočine boli Hajasa (2. – 1. tisícročie pred n. l.), Nairi (11. – 9. stor. pred n. l.) a v oblasti Vanského jazera a jazera Sevan najmocnejší z nich, ríša Urartu (9. – 6. stor. pred n. l.) rozvrátená Médskou ríšou. V 6. – 3. stor. pred n. l. územie pod vplyvom perzských Achajmenovcov, neskôr Seleukovcov. V 2. pol. 1. tisícročia formovanie arménskeho národa. V 6. stor. pred n. l. sa v oblasti Arménskej vysočiny začal vytvárať nový štátny útvar Veľké Arménsko (6. stor. pred n. l. – 387), najväčší rozkvet za Tigrana II. Veľkého (95 – 56 pred n. l.), keď bolo jedným z najmocnejších štátov helénskeho obdobia. V jeho susedstve na hornom toku Eufratu vytvorený 332 pred n. l. ďalší samostatný štátny útvar Malé Arménsko, ktoré koncom 2. stor. pred n. l. podľahlo Pontskej ríši. Od 1. stor. pred n. l. Arménsko objektom bojov medzi Partskou ríšou a Rímom, Parti napokon Rimanov z Arménska vyhnali a na arménsky trón nastúpila arménska vetva partských Arsakovcov. Na začiatku nášho letopočtu sa v Arménsku formovali a rozvíjali feudálne vzťahy; obdobie boja o zachovanie centralizovaného štátu. V 2. pol. 3. stor. bolo Arménsko závislé od perzských Sásánovcov. R. 301 arménsky kráľ Trdat III. Veľký (gr. Tiridatés III.) s cieľom zabrániť asimilácii arménskeho národa vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. R. 387 Arménsko rozdelené medzi Perziu a Rímsku, neskôr Byzantskú ríšu. K zachovaniu a k renesancii duchovného života Arménska prispelo vytvorenie arménskeho písma Mesropom Maštocom (405). Odpor Arménska proti Peržanom vyvrcholil 451 Avarajrskou bitkou pod vedením Vardana Mamikonjana. V 8. – 9. stor. Arméni pod nadvládou Arabov, 866 – 1045 za vlády dynastie Bagratovcov obnovili svoju samostatnosť; rozkvet obchodu a kultúry. Zakladali kolónie po celej Prednej Ázii, v Kyjeve a v Novgorode. Posledný arménsky štát vznikol okolo 1080 v Kilikii (juhových. časť Malej Ázie) s hlavným mestom Sis (v súčasnosti Kozan, provincia Adana, Turecko), padol 1375. Arménsko sa stalo korisťou Seldžukovcov, neskôr Mongolov. R. 1639 rozdelené, záp. časť pripadla Osmanskej ríši, vých. časť Perzii.

Rozvoj národnooslobodzovacieho hnutia. R. 1805 – 28 bolo vých. Arménsko pripojené k Rusku, 1849 vytvorená Arménska gubernia. V dôsledku likvidačnej politiky osmanskej sultánskej vlády 1894 – 96 zahynulo pri pogromoch vyše 300-tis. Arménov žijúcich na území Osmanskej ríše. Po spustošení Sasunu predstavitelia anglickej, francúzskej a ruskej vlády vytvorili v januári 1895 komisiu, ktorá sa zaoberala tzv. arménskou otázkou, a program reforiem pre záp. Arménsko (Májový program) odovzdala sultánovi. Napriek tomu, že ho sultán podpísal, situácia záp. Arménov sa nezlepšila. Genocída Arménov v Turecku vyvrcholila 1915, keď Turci pod zámienkou presídľovania z frontového pásma vyvraždili 1,5 mil. Arménov a 600-tis. ľudí bolo násilne vysťahovaných do neúrodných oblastí. V apríli 1917 vo vých. Arménsku získala moc strana Dašnakcuthjun (→ dašnaci), ktorá 28. 5. 1918 vyhlásila samostatnú Arménsku republiku. Podľa Sèvreskej zmluvy z 10. 8. 1920 Turecko potvrdilo samostatnosť Arménska a jeho prístup k moru. Nová kemalovská turecká vláda však zmluvu neuznala a odmietla Arménom nechať územie východotureckých vilájetov. V septembri – novembri Turci porážali Arménov a postupovali k Jerevanu. Dašnaci museli pristúpiť na podmienky Turecka a 2. decembra bol uzavretý Alexandropolský mier. Ten však už nebol právoplatný, lebo 29. novembra bola v Arménsku nastolená sovietska moc, ktorá jeho podmienky neuznala. Arménsko-turecké vzťahy boli potom 1921 upravené novými zmluvami medzi sovietskym Ruskom a Tureckom (16. 3.) a medzi zakaukazskými republikami a Tureckom (13. 10.). R. 1922 – 36 Arménsko súčasťou Zakaukazskej federácie, od decembra 1936 do 1990 zväzová republika v rámci ZSSR.

R. 1988 vypukol medzi Arménskom a Azerbajdžanom konflikt o Náhorný Karabach, nasledoval útek obyvateľov opačnej národnosti z obidvoch republík, 1989 Azerbajdžan zablokoval prístupové trasy do Arménska, čo spôsobilo katastrofálne problémy so zásobovaním, 1990 bola do konfliktovej oblasti nasadená sovietska armáda, 1994 prímerie sprostredkované Ruskom a OBSE. Arménsko, ktoré patrilo k hospodársky najrozvinutejším republikám ZSSR, sa v dôsledku tohto konfliktu stalo jednou z najchudobnejších bývalých sovietskych republík. R. 1990 prvé parlamentné voľby, Arménsko zvrchovaný štát v rámci sovietskej federácie, od septembra 1991 nezávislá Arménska republika (prezident L. Ter-Petrosjan), člen SNŠ. Vo voľbách 1995 zvíťazil pravicový blok Arménske všenárodné hnutie, opozičnou stranou bola Národná demokratická únia. Tradičná arménska politická strana Arménska revolučná federácia bola obvinená z politických vrážd 1994 a z volieb vylúčená. R. 1998 po nezhodách medzi prezidentom a vládou v otázkach riešenia karabašského konfliktu vynútená demisia prezidenta L. Ter-Petrosjana a predčasné prezidentské voľby. Ich víťaz, dovtedajší úradujúci premiér Robert Sedraki Kočarjan (*1954) pochádzajúci z Náhorného Karabachu, patril k zástancom rýchleho silového ukončenia konfliktu v Náhornom Karabachu. Bol najkontroverznejším prezidentom Arménskej republiky. Počas jeho úradovania 27. októbra 1999 vtrhla do parlamentu skupina teroristov a zastrelila premiéra Vazgena Sarkisjana, predsedu národnej rady Karena Demirdžjana (*1932, †1999), ministra L. Ter-Petrosjana//VT: Leonarda Petrosjana (*1952, †1999) a ďalších piatich poslancov. R. 2008 Kočarjana nahradil Serž Sarkisjan. — Arménsko je parlamentná republika, hlavou štátu prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament (Najvyššia rada), ktorý má 105 poslancov volených obyvateľstvom, voľby sa konajú každých 5 rokov.

Arménsko, prezidenti
1991 – 1998 Levon Ter-Petrosjan
1998 – 2008 Robert Sedraki Kočarjan
od 2008 Serž Sarkisjan

Arménsko, predsedovia vlády
1991 – 1991 Vazgen Manukjan
1991 – 1992 Gagik Harutjunjan
1992 – 1993 Chosrov Harutjunjan
1993 – 1996 Hrant Bagratjan
1996 – 1997 Armen Sarkisjan
1997 – 1998 Robert Sedraki Kočarjan
1998 – 1999 Armen Darbinjan
1999 – 1999 Vazgen Sarkisjan
1999 – 2000 Aram Sarkisjan
2000 – 2007 Andranik Margarjan
2007 –2008 Serž Sarkisjan
2008 – 2014 Tigran Sarkisjan
2014 – 2016 Hovik Abrahamjan
od 2016 Karen Karapetjan

Burgkmair, Hans, st.

Burgkmair, Hans, st., pred 10. 5. 1473 Augsburg – leto 1531 tamže — nemecký maliar a grafik, jeden z najvýznamnejších nemeckých renesančných umelcov. Učil sa v dielni svojho otca Thomana Burgkmaira (*okolo 1444 – 46, †1525) a od 1488/9 u M. Schongauera v Colmare. Po návrate do Augsburgu spolupracoval s tlačiarom E. Ratdoltom, 1498 bol prijatý do maliarskeho cechu.

Začiatkom 16. stor. vytvoril pre augsburský dominikánsky Kláštor sv. Kataríny sériu šiestich malieb, ktoré zobrazujú sedem hlavných pútnických bazilík v Ríme. V nemeckom maliarstve ide o prvý prípad zobrazenia čisto renesančných foriem (architektúra Chrámu sv. Petra). Okolo 1502 cestoval do Kolína nad Rýnom a pravdepodobne aj do Nizozemska. V roku 1505 sa podieľal na výzdobe kaplnky na zámku vo Wittenbergu (na výzdobe zámku sa podieľal aj L. Cranach st. a A. Dürer). V roku 1507 cestoval do Talianska, navštívil Benátky, Florenciu, Paviu a ďalšie mestá. Jeho tvorbu významným spôsobom ovplyvnilo benátske maliarstvo i diela Raffaela.

Po návrate do Augsburgu vytváral návrhy na drevorezy pre viacerých vydavateľov. V rokoch 1508 – 10 experimentoval s temnosvitovým (chiaroscurovým; → temnosvit) drevorezom. V Augsburgu pracoval do 1519 pre cisára Maximiliána I. Navrhoval pre neho drevorezy, ktoré slúžili najmä na tlač ilustrácií v knihách, ktorých publikovanie inicioval cisár (na ich vydávanie dohliadal humanista C. Peutinger). Od 1509 kreslil predlohy drevorezov pre Genealógiu rodu habsburského a vytvoril drevorezy pre román Biely kráľ (Der Weisskunig, 1514 – 16), napísaný cisárom Maximiliánom I. Je tiež autorom série 139 drevorezov koncipovanej ako vlys s dĺžkou okolo 54 m, nazvanej Triumfálny sprievod cisára Maximiliána (okolo 1516 – 18). Tieto diela vyznačujúce sa inovatívnosťou a bohatou imagináciou Hansa Burgkmaira st. preslávili.

Po 1519 sa venoval najmä maľbe (Oltár sv. Jána, 1518; Oltár Ukrižovania, 1519) a kresbe. Jeho obrazy sa často vyznačujú veľkorysým krajinným pozadím, dekoratívnymi detailmi a živou farebnosťou. Okrem náboženských malieb maľoval aj portréty a vytvoril okolo 800 návrhov na drevorezy.