Nové heslá

Zobrazených 50 najnovších hesiel

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Pollock, Jackson

Pollock [-lok], (Paul) Jackson, 28. 1. 1912 Cody, Wyoming – 11. 8. 1956 East Hampton, New York — americký maliar, predstaviteľ abstraktného expresionizmu, manžel L. Krasnerovej.

V rokoch 1928 – 30 študoval na Manual Arts High School v Los Angeles, kde sa prostredníctvom svojho učiteľa Fredericka Schwankovského (*1885, †1974) oboznámil s teozofiou i súdobým mexickým monumentálnym umením (J. C. Orozco, D. A. Siquerios), 1930 – 33 na Art Students League v New Yorku, kde ho ovplyvnil jeho učiteľ figuralista Thomas Hart Benton (*1889, †1975), jeden z hlavných predstaviteľov tzv. regionalistickej školy (snaha o špecifické americké umelecké formy, návrat k hodnotám amerického vidieka, rurálne námety). V rokoch 1938 – 42 sa podieľal na Federálnom umeleckom projekte (Federal Art Project; štátny projekt na podporu umenia zameraný na tvorbu diel pre architektúru) a súčasne pod vplyvom psychológie C. G. Junga používal kresbu ako terapeutickú metódu. To ho priviedlo k intenzívnemu výskumu symboliky nevedomia (podvedomia), archetypálnych obrazov a k presvedčeniu, že umelecká tvorba môže úzko súvisieť so sebapoznaním. Jeho diela v tomto období ovplyvnili aj P. Picasso, J. C. Orozco, J. Miró, teórie maliara a teoretika Johna D. Grahama (*1886, †1961; najmä jeho kniha Systémy a dialektika, Systems and Dialectics, 1937), ako aj umenie severoamerických Indiánov. Čiastočne bol ovplyvnený i surrealizmom (A. Masson, J. Miró), odmietal však jeho protiestetické zameranie. Diela toho obdobia obsahujú prvky, ktoré sa stali súčasťou jeho osobnej ikonografie (Muž a žena, okolo 1942).

V roku 1943 podpísal kontrakt s galériou Peggy Guggenheimovej (*1898, †1979) Art of This Century v New Yorku. V tom čase prehĺbil svoj záujem o mýty a kultúru raných civilizácií a jeho diela získali širší záber a rozvrstvenie (Muž a žena hľadajúci symbol; Strážcovia tajomstva, obe 1943). Využíval čoraz odvážnejšiu a neortodoxnejšiu maliarsku techniku, experimentoval s využitím poloautomatizmu. Zásadný príklon k abstrakcii predstavuje Veľká nástenná maľba (1943), vytvorená pre byt P. Guggenheimovej. V rokoch 1944 – 46 vytváral diela, ktoré ešte majú rozoznateľné figurálne východiská (hermetické symbolické predstavy; Gotika, 1944; Vodný býk, okolo 1946), pričom ich dodatočne vytvárané názvy vychádzajú z myšlienok C. G. Junga. V roku 1945 sa oženil a odsťahoval na vidiek, čo mu umožnilo priamo pozorovať prírodu (snaha zachytiť rytmy prírody a pohyb oceánu) a vniesť do svojej tvorby novú slobodu a vitalitu.

V roku 1947 sa vzdal figuratívnych motívov a prešiel k technike liatia farieb na plátno umiestnené na podlahe (→ dripping), čo prinieslo zásadný štylistický obrat v jeho tvorbe (pri práci používal aj hrubé štetce, štetky a palice, súčasťou povrchu maľby sú aj netradičné materiály ako napr. ohorky cigariet, kľúče a klince). Celú plochu obrazu pokrýva štruktúra zložená z línií a z malých kvapiek liatej farby (angl. sa takto vytvorené obrazy nazývajú drip paintings). V rokoch 1947 – 52 vytvoril touto technikou svoje hlavné veľkoformátové diela, ktoré označoval číslami (Číslo 2, 1949; 1: Číslo 31, 1950). Pri ich tvorbe sa fyzicky identifikoval s formátom obrazu a hermetický symbol nahradil expresívnym rytmickým gestom (Katedrála, 1947). Celoplošné liate maľby sa vyznačujú krehkou farebnou konfiguráciou a evokujú rytmy a sily prírody alebo sú ich analógiami (Jesenný rytmus, 1950). Pri ich tvorbe vychádzal z metafyziky a proces maľby vnímal ako rituál a magický akt (Plných päť siah, 1947). Začiatkom 50. rokov 20. stor. sa v jeho dielach opäť presadil figuratívny prvok (Ozvena, 1951; Oceán šedej, 1953), vytváral však aj série čisto abstraktných diel.

Krasnerová, Lee

Krasnerová (Krasner), Lee (Lenore), vlastným menom Lena Krassnerová (Krassner), 27. 10. 1908 New York – 19. 6. 1984 tamže — americká maliarka, manželka J. Pollocka. V 30. rokoch 20. stor. bola jej tvorba ovplyvnená európskym moderným umením, od 1937 pod vplyvom H. Hofmanna, na ktorého škole študovala, začala vytvárať abstraktné zátišia (Zátišie, 1938). Začiatkom 40. rokov sa spoznala s J. Pollockom, s ktorým sa 1945 zosobášili. J. Pollock výrazne vplýval na jej tvorbu, v 2. polovici 40. rokov vytvorila vlastný štýl abstraktnej maľby (séria Malé obrazy, 1946 – 49). Začiatkom 50. rokov začala pracovať s technikou koláže (Bez názvu, 1951), v 2. polovici 50. rokov vytvárala gestické abstraktné maľby veľkých formátov (Strážca, 1960). Od polovice 60. rokov sa v jej dielach prejavil vplyv fauvizmu (výrazná farebnosť). V 70. rokoch sa opäť vrátila k technike koláže a vytvárala abstraktné koláže, v ktorých používala fragmenty svojich raných diel (séria 11 spôsobov používania slov k videniu, 1976 – 77).

konštrukčná výška

konštrukčná výška — zvislá vzdialenosť výškových úrovní vymedzujúcich jednotlivé podlažia (konštrukčná výška podlažia) meraná medzi výškovými kótami horných povrchov nad sebou nasledujúcich vodorovných nosných konštrukcií podlahy a stropu každého konkrétneho podlažia; celková konštrukčná výška viacpodlažného objektu je súčtom konštrukčných výšok všetkých podlaží. Konštrukčná výška podlažia sa líši od svetlej výšky podlažia.

konštrukcia

konštrukcia [lat.] —

1. filoz. výtvor myslenia, intelektu. Epistemológia bez ohľadu na to, o ktorú filozofickú školu ide, kladie do protikladu to, čo je dané, a to, čo je skonštruované. Poznanie ako konštrukcia je však vždy odniekiaľ získané, prvky tohto poznania môžu pochádzať zo zmyslov, z mysle alebo z racionálneho rozhodnutia. Na rozdiel od antickej filozofie moderná filozofia čoraz viac zdôrazňovala význam skonštruovaného v protiklade k tomu, čo stredoveká filozofia označovala ako bezprostredné poznanie (u R. Descarta vrodené idey, u J. Locka zmyslové idey, u D. Huma impresie). Ak ide o konštrukciu hypotéz a teórií, z hľadiska epistemológie je tu prítomný moment objavu, ktorý sa vymyká logickej analýze. Aj keď pre potreby analýzy možno hovoriť o rôznych prvkoch hypotézy či teórie, v procese faktickej konštrukcie teórie ich nemožno priradiť k nejakým časovo oddeleným etapám, pretože súčasťou vedeckej úlohy empirických vied je hľadanie riešení problémov, ktoré nie sú iba čisto formálne;

2. jaz. útvar zložený aspoň z dvoch prvkov, ktoré sú gramaticky a významovo späté, napr.: idúc do mesta, hovorím mu. Oproti konštrukcii stojí štruktúra, ktorá je obsahovo i formálne uzavretá a má ucelený význam. Ucelený význam má aj vetná konštrukcia;

3. mat. postup, ktorým zo zadaných objektov alebo údajov (bodov, priamok, čísel, matíc, funkcií a pod.) možno povolenými operáciami (aplikovanými prípadne aj na medzivýsledky) dostať výsledný objekt alebo údaj. Konštrukcie sa používajú vo všetkých oblastiach matematiky, napr. na zostrojenie matematickej štruktúry alebo objektu s danými vlastnosťami. Počet použitých povolených operácií môže byť buď konečný (typicky napr. pri algoritmoch, euklidovských konštrukciách, geometrických konštrukciách), alebo nekonečný (limitný prechod pri súčte radu funkcií, rôzne druhy indukcie). Pri konštrukciách sa často minimalizuje súbor povolených operácií alebo sa dokonca niektoré zámerne vylučujú (zvyčajne sa týkajú existencie; napr. axióma výberu vedúca k výsledkom, ktoré sú určitým spôsobom nevhodné). Konštruktivizmus pokladá konštrukciu za jediný spôsob dôkazu existencie matematického objektu;

4. nosná časť stavby zhotovená z prvkov, ktorých tvar a rozmery sú navrhnuté na základe výpočtov, príp. zvolené podľa vzoru alebo na základe skúseností; aj nosná alebo podporná časť stroja alebo zariadenia (→ nosná konštrukcia);

5. stroj. proces tvorby návrhu výrobku, → konštruovanie; aj oddelenie výrobných alebo projektových firiem zaoberajúce sa predvýrobnými etapami tvorby produktu (stroja, výrobnej technológie a pod.), t. j. konštruovaním; konštrukčná kancelária;

6. účelné celkové usporiadanie, stavba, sústava, napr. celkové usporiadanie stroja, zariadenia, nástroja alebo prístroja, ktoré sa skladá z niekoľkých prvkov a tvorí celok, ktorý čo najvhodnejšie slúži na daný účel. Voľba konštrukcie závisí od požiadaviek kladených na daný výrobok (vyrobiteľnosť, životnosť, spoľahlivosť, bezpečnosť, cena, ekologické požiadavky, právne predpisy) i od stupňa technického vývoja v období jeho navrhovania;

7. prenesene ničím nepotvrdené tvrdenie, dohad, domnienka.

Hofburg

Hofburg — architektonický komplex vo Viedni pozostávajúci z viacerých navzájom spojených budov z rôznych období (13. stor. – začiatok 20. stor.), bývalá rezidencia Habsburgovcov, 1438 – 1583 a 1612 – 1806 sídlo panovníkov Svätej rímskej ríše nemeckého národa, 1806 – 1918 rakúskych cisárov, v súčasnosti sídlo rakúskeho spolkového prezidenta.

Najstaršou zachovanou časťou Hofburgu je Alte Burg, ktorého jadro tvorí Švajčiarsky dvor s Hradnou kaplnkou a so Švajčiarskou bránou. Švajčiarsky dvor (Schweizerhof) bol pôvodne gotický hrad z konca 13. stor., ktorý má renesančnú fasádu z 1533 – 68. V súčasnosti sa v ňom nachádza Klenotnica (Schatzkammer), uschovávajúca korunovačné klenoty Svätej rímskej ríše nemeckého národa a významné diela európskeho umeleckého remesla rozličných období (súčasť Umeleckohistorického múzea). Hradná kaplnka (Burgkapelle) je prvýkrát spomínaná v roku 1296, v rokoch 1447 – 49 bola prestavaná a v 17. – 18. stor. barokovo upravená. Švajčiarsku bránu (Schweizertor) postavil a vymaľoval 1552 – 53 P. Ferrabosco.

Súčasťou komplexu je aj renesančné krídlo Stallburg (1558 – 68), ktoré bolo pôvodne rezidenciou a od 18. stor. sa tu nachádzali stajne – odtiaľ názov. V súčasnosti tam sídli Španielska dvorská jazdecká škola (Spanische Hofreitschule) a múzeum lipických koní. Do komplexu Alte Burg patrí aj neskororenesančné krídlo Amalienburg (15. stor., 1576 – 1612 prebudované) a ranobarokové Leopoldovské krídlo (Leopoldinischer Trakt; 1660 – 67, prebudované 1683), ktoré je od 1946 sídlom spolkového prezidenta.

Barokovú prestavbu v 18. stor. viedol J. E. Fischer z Erlachu, ktorý vytvoril umelecky najvýznamnejšiu budovu Hofburgu – Dvorskú knižnicu (Hofbibliothek; podľa plánov svojho otca J. B. Fischera z Erlachu z 1722, dnes Rakúska národná knižnica, Österreichische Nationalbibliothek), ríšsku kanceláriu (Reichskanzleitrakt; 1726 – 30) a zimnú cisársku jazdiareň (Winterreitschule; 1729 – 35). Podľa jeho plánov bolo koncom 19. stor. na mieste starého divadla postavené Michalské krídlo (Michaelertrakt). Na juhovýchodnej strane uzatvára komplex Albertina.

Začiatkom 20. stor. bol ako súčasť plánovaného, ale len čiastočne realizovaného cisárskeho fóra vybudovaný Neue Burg (aj Neue Hofburg; dokončený 1913), v ktorom sú v súčasnosti umiestnené časti Rakúskej národnej knižnice (zbierky portrétov a obrazový archív), konferenčné centrum a viaceré múzeá (Ephesos-Museum, Völkerkundemuseum a i.).

V roku 2001 bol Hofburg ako súčasť historického centra Viedne zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Fedorová Silvia

Fedorová, Silvia, 27. 8. 1945 Banská Bystrica — slovenská textilná výtvarníčka, galeristka a kurátorka výstav.
V rokoch 1963 – 70 študovala na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe u A. Kybala a v roku 1968 na Akadémii úžitkového umenia vo Viedni.

Pre jej tvorbu je od začiatku charakteristická potreba slobodne experimentovať s rozličnými výtvarnými technikami a hľadať nové spôsoby využitia netradičných materiálov (napr. viskóza, lyko, silonové lanko, papierový špagát a i.). Už počas štúdia u A. Kybala získala úctu k technickej čistote tradičného remesla. Jej študentskú prácu – obojstranne tkanú Transparentnú tapisériu – vybrali v roku 1969 na 4. medzinárodné bienále tapisérie v Lausanne (bola jediná slovenská výtvarníčka, ktorej sa podarilo tam vystavovať). Jej doménou je technika paličkovanej čipky v geometrickom koncepte. Inovatívne ju rozvíja v plošných aj v plastických dielach. Aby dosiahla požadovanú tvarovateľnosť a stabilitu, napr. pridala k lyku drôt alebo skombinovala jemné plastové vrecká s medeným a so strieborným drôtom, čím získala väčšiu objemovosť a lepšiu tvárnosť. Možnosti, ktoré jej poskytol experimentálny prístup k technike paličkovania, využila napr. v tvorbe klobúkov, ktoré sa na dlhý čas stali výraznou oblasťou jej záujmu (vytvorila desiatky variantov). Klobúk poňala ako výtvarný objekt, ktorý umožňuje prácu so svetlom a štruktúrou v priestore. Rytmicky radené špirály plnej paličkovanej štruktúry z plastu a drôtu využila aj v sérii golierov a pokrývok hlavy (Boa reťaz, 2000).

V 70. rokoch 20. stor. sa venovala aj tvorbe nástenných tkaných tapisérií. V 80. rokoch 20. stor. sa sústredila na tvorbu objektov a inštalácií (spolupracovala s J. Kunovskou) a neskôr sa začala orientovať na komorné formáty úžitkovej, šperkovej a odevnej tvorby v klasických technikách paličkovanej čipky a tkania. Vytvára textilné šperky, v ktorých dominuje štruktúra, vytvorená rozličnými spôsobmi (napr. jemnú sieťovinu paličkovanej čipky z drôtu v rozmanitých variantoch transparentnosti často kombinuje s kontrastnou líniou farebnej bužírky). Noblesný vzhľad jej šperkov je založený na jemnom lesku medeného a strieborného drôtika a na hre svetla a tieňa na jemne modelovaných objemoch. V 90. rokoch 20. stor. sa vrátila aj ku tkaniu. Vytvárala odevné a bytové doplnky a venovala sa aj odevnému dizajnu, pričom sa snažila vytvoriť moderný ekvivalent ľudového odevu. Venuje sa prírodným (nástenný objekt Pocta Karlovi Blossfeldtovi, 2013) i ekologickým témam, ktoré rozvíja v rozsiahlej kolekcii šperkov v kombinácii paličkovanej čipky s nájdenými prírodnými elementmi.

Jej diela sa nachádzajú vo verejných aj v súkromných zbierkach doma aj v zahraničí. Od roku 1980 pôsobila na viacerých odborných školách a v kurzoch ako lektorka textilných techník. V rokoch 2002 – 04 viedla Ateliér textilného dizajnu na VŠVU v Bratislave. Za svoju tvorbu získala viacero domácich i medzinárodných ocenení (Zlatá palička, Brusel, 1987; International Lace for Fashion Award, Sydney, 1998; Bavorská štátna cena, Mníchov, 2000; Cena Slovenskej výtvarnej únie, Bratislava, 2013 a i.). Vystavovala na mnohých výstavách doma i v zahraničí.

Od roku 1990 sa uplatňuje aj ako galeristka, keď spolu s J. Kunovskou a M. Havránkovou založila v Bratislave Galériu X – prvú súkromnú galériu úžitkového umenia a dizajnu. Ako kurátorka pripravila viac ako tridsať individuálnych aj kolektívnych výstav úžitkového umenia a dizajnu (napr. cyklus medzinárodných výstav Textilná miniatúra a iné). V jej koncepcii je galéria do súčasnosti miestom kontaktov domácich a zahraničných tvorcov.

akčné umenie

akčné umenie, angl. action art — tendencia v umení od 2. polovice 50. rokov 20. stor. do súčasnosti, ktorej cieľom je prepojenie umenia a života a stieranie hraníc medzi nimi. Akčné umenie nadviazalo na aktivity dadaistov a futuristov, predchádzala mu akčná maľba 50. rokov 20. stor., ktorá dávala dôraz na fyzickú aktivitu umelca. Podstatou akčného umenia je udalosť (angl. event), predvádzanie deja umelcom osamote alebo pred publikom (→  performancia), často s jeho zapojením vo forme kolektívnej akcie (→  happening). Koná sa podľa vopred pripraveného scenára alebo spontánne, s prvkami improvizácie, integruje prvky hudby, tanca, divadla, inštalácie, nových médií, často má celospoločenský, politický, sociálny rozmer. K hlavným predstaviteľom patria napr. Y. Klein, A. Kaprow, W. Vostell, P. Manzoni, D. Oppenheim a J. Beuys, ako aj medzinárodné hnutie Fluxus, ktoré organizovalo skupinové aktivity so záujmom o experiment v umení a o slobodné prepojenie rôznych umeleckých disciplín v duchu totálneho umenia. Predstaviteľmi akčného umenia na Slovensku sú V. Popovič (Akcia pre štyri oči, 1965), A. Mlynárčik (Trenie, 1969, Evina svadba, 1972), J. Želibská (Snúbenie jari, 1970), J. Bartusz, P. Bartoš, M. Adamčiak, zoskupenie umelcov Artprospekt P.O.P., J. Budaj a Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania a i. Akčné umenie bolo súčasťou kolektívnych podujatí ako 1. otvorený ateliér (1970), Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu (1979 – 86) či Terén (1982 – 87). Akčnému umeniu boli venované výstavy v Prahe (Umění akce, Mánes, 1991) a v Bratislave (Umenie akcie, SNG, 2001).

Devínska Kobyla

Devínska Kobyla — geomorfologický pododdiel Slovenska, masív v Devínskych Karpatoch v juhozápadnej časti Malých Karpát. V reliéfe vystupujú odolné triasové vápence (bralo Devínska hradná skala a i.) a kremité pieskovce vo forme skalných útvarov. Najvyšší bod územia, 514 m n. m., je najvyšším bodom Bratislavy a Devínskych Karpát. Územie je porastené lesostepnou a stepnou vegetáciou.

Takmer celé územie patrí do Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty (→ Malé Karpaty). Nachádzajú sa tam lokality Natura 2000 zaradené medzi Územia európskeho významu – národná prírodná rezervácia Devínska Kobyla (vyhlásená v roku 1964, rozloha 101 km2) zriadená na ochranu prírodného komplexu s mimoriadnymi botanickými (xerotermné spoločenstvá s bohatým zastúpením chránených a ohrozených druhov), zoologickými, geologickými a paleontologickými hodnotami (paleontologická lokalita Sandberg s výskytom fosílií živočíchov a rastlín v neogénnych pieskovcoch), prírodná rezervácia Štokeravská vápenka (vyhlásená v roku 1993, rozloha 13 ha) zriadená na ochranu náleziska zvyškov mnohých stavovcov (unikátny nález zvyšku opice) a vzácnej orchidey jazýčkovec jadranský (Himantoglossum adriaticum) a národná prírodná pamiatka Devínska hradná skala.

Pri hrade Devín sa začína turistická magistrála Cesta hrdinov SNP. Územím vedie náučný chodník, na juhozápadnom svahu je rozhľadňa.

Devínske Karpaty

Devínske Karpaty — geomorfologický oddiel Slovenska, najjužnejšia časť Malých Karpát oddelená Lamačskou bránou od Pezinských Karpát. Najvyšší bod územia, 514 m n. m., je v masíve Devínska Kobyla. Jadro pohoria tvoria kryštalické horniny, na západe a severozápade mezozoické horniny obklopené neogénnymi sedimentmi, v depresiách sú kvartérne sedimenty. Reliéf je hladko modelovaný (okrem hradného brala a kremitých pieskovcov).

Veľká časť Devínskych Karpát je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území. Územie zasahujúce do okrajových častí Bratislavy je vyhľadávanou turistickou a rekreačnou oblasťou so sieťou turistických chodníkov.

Bukovská brázda

Bukovská brázda — zníženina na západnom Slovensku, geomorfologická časť Plaveckého predhoria v západnej časti Malých Karpát. Je to výrazná vnútrohorská depresia založená na priekopovej prepadline vyplnenej paleogénnymi ílovcami, pieskovcami, zlepencami a brekciami. V nich je erózno-denudačnými procesmi vyhĺbená brázda. Nachádza sa v nej vodná nádrž Buková slúžiaca na rekreačné účely. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území.

V minulosti brázdou viedla významná Česká cesta.

hrasť

hrasť, aj hrast — morfoštruktúra, tektonická forma georeliéfu utváraná vertikálnymi posunmi krýh zemskej kôry pozdĺž zlomov. Najvyššia kryha hrasti je v jej centrálnej časti, ďalšie kryhy stupňovito klesajú smerom k jej okrajom a sú vzájomne oddelené zlomovými svahmi. Podľa vzniku sa hrasti delia na automorfné (utvorené prešmykmi blokov, pričom najviac sa dvíha centrálna kryha) a xenomorfné (utvorené poklesom krýh, pričom najmenej poklesáva centrálna kryha). Hrasti sa utvárajú vplyvom tektonického napätia najmä v starších, konsolidovaných pohoriach (napr. Krušné hory a Krkonoše v Českom masíve), hrasťami je však aj väčšina pohorí Vnútorných Západných Karpát (napr. Malé Karpaty, Pohronský Inovec, Tatry).

Opakom hrasti je priekopová prepadlina.

Branisko

Branisko — geomorfologický celok na Slovensku, pohorie s hrasťovou štruktúrou (→ hrasť) tiahnuce sa v smere sever – juh východne od Hornádskej kotliny. Masívy majú jadrá budované kryštalickými horninami, ktoré sú obalené útržkami mladopaleozoického a mezozoického plášťa. Územie má hornatý reliéf s ostro rezanými dolinami. Najvyšší vrch Smrekovica (1 200 m n. m.) leží v severnej časti oddelenej priesmykom Branisko (750 m n. m.) od južného masívu Sľubice (1 129 m n. m.). Najvyššia časť územia patrí do chladnej klimatickej oblasti s teplotami v januári -7 °C, v júli 16 °C a s ročným úhrnom zrážok 700 – 800 mm. Medzi obcami Šindliar a Lipovce je prameň minerálnej vody Salvator. Pôdy – na kryštaliniku sa vyvinuli kambizeme a podzoly, na vápencoch a dolomitoch rendziny. Pohorie je značne zalesnené, vo vyšších polohách najmä ihličnatými lesmi (borovice, smreky a smrekovce), v nižších polohách je viditeľný prechod k zmiešaným lipovo-dubovým a dubovo-hrabovým porastom.

Cez Branisko vedie diaľničný tunel (budovaný v období 1996 – 2003, dĺžka 4 975 m, najdlhší dopravný tunel na Slovensku), ktorý nahradil náročný prechod cez priesmyk.

Bratislavské predhorie

Bratislavské predhorie — geomorfologický pododdiel v oddiele Devínske Karpaty v južnej časti Malých Karpát. Je budovaný z kryštalických hornín, ktoré sú v severnej časti pokryté neogénnymi pieskami, ílmi, štrkmi a pieskovcami. Na svahoch zvažujúcich sa k Dunaju sú vyvinuté riečne terasy do výšky 100 m. Územie je rozlámané na kryhy so zvyškami zarovnaného povrchu.

Poloha na okraji Bratislavy a možnosti na nenáročné prechádzky predurčujú túto časť mesta na oddychovú zónu. Územím vedie z hradu Devín cez pamätník Slavín na vrch Kamzík turistický chodník, súčasť Cesty hrdinov SNP.

Breznianska kotlina

Breznianska kotlina — geomorfologický oddiel na Slovensku na juhu Horehronského podolia vybiehajúci do Veporských vrchov. Kotlina vznikla poklesom pozdĺž zlomov. Je vyplnená neogénnymi štrkmi, pieskami a ílovcami a pieskovcami vnútrokarpatského flyšu. Pahorkatinný reliéf dna je výsledkom erózno-denudačných procesov. Teploty sa pohybujú od -5 až -6 °C v januári do 16 až 17 °C v júli, ročný úhrn zrážok dosahuje 800 mm. Kotlinou preteká Hron s prítokom Rohožná. Z pôd prevažujú luvizeme. Odlesnená krajina sa využíva na lúky, pasienky, oráčinu, len v juhovýchodnom výbežku sú smrekovo-jedľové porasty.

Územím vedú hlavné komunikácie Horehronia – cesta I. triedy I/66 vedúca z hraničného priechodu Šahy cez Banskú Bystricu smerom k Popradu až po hraničný priechod s Poľskom v Tatranskej Javorine, cesta I. triedy I/72 spájajúca Rimavskú Sobotu so severnými oblasťami Nízkych Tatier a cesta II. triedy II/529 z Mýta pod Ďumbierom do Hriňovej. Z Banskej Bystrice vedie železničná trať do Margecian, v Brezne sa začína železničná trať do Rimavskej Soboty.

Hospodárskym a turistickým strediskom územia je Brezno predstavujúce vstupnú bránu do južnej časti Nízkych Tatier a o okolitých pohorí.

Jurasovová, Helena

Jurasovová, Helena, 2. 7. 1933 Bratislava — slovenská tanečná pedagogička, choreografka a tanečnica, dcéra Janka Blaha a Heleny Bartošovej-Schützovej.

V roku 1962 absolvovala štúdium pedagogiky tanca u Štefana Tótha a Roberta Brauna na VŠMU, 1952 – 56 pôsobila ako sólová tanečnica vo Vojenskom umeleckom súbore, 1961 – 63 a 1978 – 84 ako pedagogička na rôznych školách umeleckého zamerania, 1963 – 67 v Osvetovom ústave a 1984 – 90 na VŠMU v Bratislave. Po roku 1990 absolvovala niekoľkomesačné stáže v Kanade. V roku 1968 založila detský folklórny súbor Vienok, ktorého bola dlhoročnou riaditeľkou a choreografkou a s ktorým pre televíziu a film vytvorila choreografie Svadba u Hrebíčkov (1973, hudba Milan Dubovský), Pozdrav z Liptova (1975, hudba Tibor Andrašovan), Hanča, Janko, Lucia (1977, hudba Svetozár Stračina; filmové spracovanie v réžii Martina Ťapáka získalo v 1978 bronzovú harfu na medzinárodnom televíznom festivale Zlatá harfa v Dubline).

Ďalšie choreografie: Sedemdesiat sukieň mala (1981, hudba S. Stračina), Tancujeme na pesničky (1986), televízne spracovanie opery Martin a slnko (1975, hudba Tibor Frešo), scénická kompozícia Šťastný princ (1981, hudba Juraj Hatrík). Realizovala aj choreografie pre SND, napr. opier Príhody líšky Bystroušky (1991), Carmen (1992), Bohéma (1994) a Predaná nevesta (1996) a hry Ženský zákon (1996), ako aj choreografie pre Slovenskú televíziu, napr. seriálu My sme malí muzikanti (1976) a filmového muzikálu Guľôčky (1982).

Je autorkou metodickej príručky Tanečno-hudobná príprava detí (1973), knihy Janko Blaho v spomienkach (2008, s CD nosičom Zaspievaj, sláviček) a spoluautorkou (s Helenou Žitňanovou) metodických príručiek pre tanečný odbor základných umeleckých škôl.

Nositeľka štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy (2021).

Blasis, Carlo

Blasis [-zis], Carlo, 4. 11. 1803 Neapol – 15. 1. 1878 Cernobbio, Taliansko — taliansky tanečník, choreograf, pedagóg a teoretik histórie baletu.

Študoval u Jeana Daubervala a Pierra Gardela. Pôsobil ako tanečník a choreograf v Bordeaux, Paríži a Petrohrade, 1826 – 30 ako sólista a choreograf Kráľovského divadla v Londýne, od 1837 bol riaditeľom Cisárskej akadémie tanca pri milánskej La Scale.

Tanec obohatil o mnoho nových prvkov, inšpirovaný sochou Merkúra od Giovanniho da Bolognu vytvoril jednu zo základných póz klasického tanca – attitude. Na jeho tvorbu nadviazal Enrico Cecchetti.

Je autorom vyše 90 baletných choreografií, odborných spisov, o. i. prvej učebnice klasického tanca Základná teoretická a praktická príručka tanečného umenia (Traité élémentaire, théoretique et pratique de l’art de la danse, 1820), Kódexu Terpsichory (Code de Terpsichore, 1830) a Poznámok o tanci (Notes upon Dancing, 1857).

K jeho najznámejším žiačkam patrili Fanny Cerritová, Carolina Rosatiová a i.

Gubenko, Nikolaj Nikolajevič

Gubenko, Nikolaj Nikolajevič, 17. 8. 1941 Odesa, Ukrajina – 16. 8. 2020 Moskva — ruský herec a režisér.

Po ukončení štúdia herectva v 1964 pôsobil v cirkuse a vo viacerých divadlách v Odese a Moskve. Bol dlhoročným členom, neskôr umeleckým riaditeľom Moskovského divadla drámy a komédie na Taganke. Debutoval vo filme režiséra Marlena Chucijeva (*1925, †2019) Mám dvadsať rokov (Mne dvadcať let – Zastava Iľjiča, 1964). V 60. – 70. rokoch 20. stor. stvárnil vo filme množstvo postáv svojich rovesníkov. V roku 1971 debutoval ako režisér filmom Prišiel vojak z frontu (Prišol soldat s fronta). S autobiografickým filmom Poranené vtáčatá (Podranki, 1976), v ktorom aj hral, sa v 1977 zúčastnil na medzinárodnom filmovom festivale v Cannes.

Ďalšie filmy: Prosím o slovo (Prošu slova, 1975), Bojovali za vlasť (Oni sražalis za rodinu, 1975), Zakázaná zóna (Zapretnaja zona, 1988) a i.

Od roku 1995 bol členom ÚV Komunistickej strany Ruskej federácie, od 1997 členom jej prezídia, od 1995 poslancom Štátnej dumy.

Bielovodská dolina

Bielovodská dolina — dolina na Slovensku na severe Vysokých Tatier; dĺžka viac ako 10 km. Je typickou ľadovcom vytvorenou dolinou (trog) s bočnými zavesenými dolinami, cez ktoré prepadajú viaceré vodopády (najznámejší Hviezdoslavov vodopád). Dolina bola modelovaná najväčším tatranským ľadovcom (dĺžka 13 km, hrúbka 280 m, šírka 1,5 km). Preteká ňou potok Biela voda (Białka). V záveroch bočných dolín sú ľadovcom vyhĺbené panvy plies (Žabie plesá, České pleso, Zmrzlé pleso a i.).

Územie je národnou prírodnou rezerváciou (vyhlásená v roku 1991, rozloha 3 712 ha). Predmetom ochrany je geologicky a geomorfologicky jedinečná oblasť s komplexom zachovalých pôvodných a vzácnych biocenóz.

Bielokarpatské podhorie

Bielokarpatské podhorie — geomorfologický oddiel Slovenska v západnej časti celku Považské podolie. Tvorí prechod medzi Bielymi Karpatmi, Trenčianskou kotlinou a Ilavskou kotlinou. Pahorktinný reliéf s výškou 200 – 300 m n. m. je tvorený terasami Váhu, náplavovými kužeľmi bielokarpatských potokov a štruktúrami bradlového pásma, miestami sa vyskytujú spraše a hlinité svahové sedimenty.

Biele Karpaty

Biele Karpaty, česky Bílé Karpaty — pohorie na hranici Slovenska a Česka v oblasti Slovensko-moravských Karpát; dĺžka 80 km. Najvyšší vrch Veľká Javorina, 970 m n. m., leží na slovenskom území. V rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujú Biele Karpaty geomorfologický celok, ktorý sa člení na oddiely: Žalostinská vrchovina, Javorinská hornatina, Beštiny, Lopenícka hornatina, Súčanská vrchovina, Kobylináč, Kýčerská hornatina, Bošácke bradlá, Vršatské bradlá.

Väčšiu časť pohoria tvorí flyšový podklad s prevahou pieskovcov, zlepencov a ílovcov z obdobia paleocénu až spodného eocénu. Flyšové pásmo je v oblasti Bielych Karpát tvorené magurským príkrovom. Ústredný chrbát je rozčlenený prítokmi Váhu na jednotlivé pieskovcové masívy. Monotónny reliéf spestrujú tvrdoše bradlového pásma tiahnuceho sa v juhovýchodnej časti územia – bradlá, osamotené bralá, skalné steny budované jurskými vápencami, v ktorých vznikli i menšie jaskyne.

Územie Bielych Karpát patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, priemerná januárová teplota je -4 °C, júlová 16 °C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm. Väčšina územia Bielych Karpát patrí k povodiam Váhu a Moravy. Najväčšími prítokmi Váhu z územia pohoria sú Biela voda, Vlára, Klanečnica a Bošáčka. Do Moravy z oblasti Bielych Karpát vtekajú Chvojnica a Myjava. Charakteristické sú málo výdatné pramene. Z pôd prevládajú kambizeme, v bradlovom pásme rendziny. Väčšina pohoria je pokrytá bučinami, v nižších polohách dubo-hrabinami, miestami sutinovými lesmi; vyskytujú sa tam vzácne druhy rastlín a živočíchov.

Centrálne časti pohoria sú chránené v CHKO Biele Karpaty (vyhlásená v roku 1979, rozloha 446 km2), na ktorú na českej strane nadväzuje CHKO Bílé Karpaty (vyhlásená v roku 1980, rozloha 747 km2). CHKO Biele Karpaty bola vyhlásená z dôvodu zachovania a zveľaďovania ukážkových častí rázovitej krajiny Bielych Karpát, ktorej pestrosť a bohatstvo živej prírody sú podmienené prírodnými podmienkami a dlhodobými ľudskými zásahmi, ktoré zvýšili diverzitu oproti pôvodnému nenarušenému stavu. Osobitný pôvab krajinnému obrazu dodáva kopaničiarske osídlenie s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií.

Biele hory

Biele hory — geomorfologický pododdiel Slovenska na severozápade Pezinských Karpát, najvyššia časť Malých Karpát s ich najvyšším vrchom Záruby, 768 m n. m. Územie je budované najmä vápencami a dolomitmi krížňanského príkrovu a vyššie ležiacich príkrovov. Má dobre vyvinuté povrchové krasové formy i jaskyne, v prevažne hornatinnom reliéfe vystupujú kozie chrbty. Je pokryté dubovými, bukovými a sutinovými lesmi, na vápencových suchých skalách sú druhy panónskej flóry. Ide o turisticky najatraktívnejšiu oblasť Malých Karpát. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, je v ňom viacero národných prírodných rezervácií, prírodných rezervácií a prírodných pamiatok.

Boky

Boky — národná prírodná rezervácia vo východnej časti Kremnických vrchov na svahu nad dolinou Hrona vo výškach 280 – 589 m n. m. v katastroch obcí Budča a Tŕnie v okrese Zvolen; vyhlásená v roku 1964, rozloha 176,5 ha. Chránené územie predstavuje jednu z najsevernejších lokalít xerotermných rastlinných a živočíšnych druhov s výskytom zaujímavých geologických výtvorov (napr. kývanec Čertova skala). Lesostepné a lesné cerové porasty patria medzi najstaršie na Slovensku, riedky lesný porast je prerušovaný skalnými útvarmi. Rastie tam aj dub zimný, hrab obyčajný a lipa malolistá.

Bojnická hradná jaskyňa

Bojnická hradná jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Bojniciach na východnom okraji Strážovských vrchov. Nachádza sa v strede pleistocénnej travertínovej kopy, na ktorej stojí Bojnický zámok. Má priemer 22 m, výšku v strede 6 m (smerom k okrajom klesá). Je to najväčšia sprístupnená travertínová jaskyňa na Slovensku, od roku 1967 prístupná ako súčasť zámockej expozície. V strede jaskyne je kráter niekdajšieho prameňa, ktorý bol neskôr upravený na hradnú studňu. Je hlboký 26 m, výška vodnej hladiny je 2 m. Výzdoba jaskyne má charakter hroznovitých a karfiolovitých útvarov a vznikla striedavým zaplavovaním priestorov silno nasýtenou krasovou vodou, ktorej zvyškom sú v súčasnosti už len dve malé jazierka. Nálezy z jaskyne, resp. z razenia prístupových chodieb, sú z paleolitu (uhlíky, ohnisko, fosílne kosti a nástroje z kremeňa a andezitového tufu); v travertínových kopách sú nálezy štvrtohornej fauny a flóry.

Bodrocká rovina

Bodrocká rovina — rovinné územie pozdĺž rieky Bodrog, geomorfologický oddiel Slovenska v južnej časti Východoslovenskej nížiny pri úpätí Zemplínskych vrchov, južný okraj územia vymedzuje štátna hranica s Maďarskom. Podložie tvoria nespevnené neogénne sedimenty prekryté riečnymi nánosmi Bodrogu, na západe sprašami a sprašovými hlinami. V katastri obce Klin nad Bodrogom, v mieste, kde Bodrog opúšťa územie Slovenska, sa nachádza najnižší bod štátu (94,3 m n. m.). Značná časť územia zasahuje do CHKO Latorica.

Väčšina územia je často zaplavovaná a nevhodná na poľnohospodárske využitie. Centrálnou časťou prechádza zo Slovenského Nového Mesta na hranicu s Ukrajinou cesta I. triedy, v blízkosti vedie významná železničná trať Košice – Čierna nad Tisou..

Bocianska dolina

Bocianska dolina — dolina na Slovensku v Nízkych Tatrách oddeľujúca dva geomorfologické podcelky – Kráľovohoľské Tatry na východe a Ďumbierske Tatry na západe; dĺžka 16 km. Začína sa pod sedlom Čertovica a vyúsťuje do Liptovskej kotliny do doliny Váhu pri Kráľovej Lehote. Preteká ňou potok Boca. Svahy doliny sú zalesnené, v nižších častiach porastené lúkami. Obce Vyšná Boca, Nižná Boca a Malužiná ležiace v doline sú východiskami turistických trás.

Dolinou vedie cesta I. triedy spájajúca Považie s Pohroním.

Blžská tabuľa

Blžská tabuľa — geomorfologický pododdiel Slovenska v oddiele Železnícke predhorie v Revúckej vrchovine. Predstavuje zvyšok sopečnej úpätnej tabule budovanej andezitovými tufmi, výšky územia sa pohybujú medzi 300 – 500 m n. m. V reliéfe možno rozlíšiť vrcholovú zarovnanú plošinu ohraničenú strmými až bralnatými svahmi so sutinami; okraje tabule sú postihnuté kryhovými zosuvmi.

Blhovská vrchovina

Blhovská vrchovina — geomorfologický pododdiel Slovenska v oddiele Bučenská vrchovina v Cerovej vrchovine. Vrchovina je budovaná neogénnymi pieskovcami, slienitými pieskami a ílmi, na ktorých sú miestami bazaltové pokrovy a ich pyroklastiká. Pôsobením erózno-denudačných procesov vznikol vrchovinný reliéf; horizontálne uloženie hornín a ich priepustnosť podmienili vznik výrazných plošín a štruktúrnych stupňov, ktoré sú oddelené širokými dolinami so strmými svahmi.

Blatnická dolina

Blatnická dolina — kaňonovitá dolina v západnej časti Veľkej Fatry; dĺžka 8 km. Je vytvorená Blatnickým potokom v dolomitoch a vápencoch chočského príkrovu. Bralnaté vápencové a dolomitové steny sú miestom výskytu teplomilnej flóry, ale aj prealpínskych druhov rastlín.

Dolina je turisticky vyhľadávaná, vedie ňou šotolinová cesta (so zákazom vjazdu motorových vozidiel), turistický chodník z Blatnice na vrch Kráľova studňa (1 384 m n. m.) a cyklotrasa.

Chu-nan

Chu-nan, Hunan — provincia v strednej a juhovýchodnej časti Číny v povodí rieky Siang-ťiang južne od stredného toku Jang-c’-ťiangu; rozloha 210 500 km2, 66,445 milióna obyvateľov (2020), administratívne stredisko Čchang-ša. Povrch provincie je väčšinou vrchovinný až hornatinný (maximálna výška územia je okolo 2 000 m n. m.), iba na severovýchode a v dolinách riek je rovinný. Klíma je subtropická vlhká monzúnová s krátkymi zimami, priemernou teplotou v januári 4 – 8 °C, v júli 26 – 30 °C a priemerným ročným úhrnom zrážok 1 250 – 1 750 mm, väčšina zrážok spadne od apríla do júna, asi 40 % z nich je sústredená na náveterné svahy orientované k moru. Hlavné rieky: Jang-c’-ťiang (na hranici s provinciou Chu-pej), Siang-ťiang, Jüan-ťiang; na severovýchode leží veľké jazero Tung-tching-chu. Na území provincie sú fragmenty listnatých a ihličnatých lesov so zásobami hodnotného dreva (o. i. gáfrovníka), na západe vo vyšších horských polohách sú porasty bambusu.

Geopark Lang-šan je jednou z lokalít petrograficky a geomorfologicky atraktívneho územie Tan-sia zapísaného do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Chu-nan je jednou z najúrodnejších poľnohospodárskych oblastí krajiny. Pestuje sa ryža, bataty, kukurica, jačmeň, zemiaky, bavlník, juta, čajovník, podzemnica olejná, sója, cukrová trstina, sezam, cirok, horčica, tabak, ovocné stromy; chová sa dobytok; je rozšírený sladkovodný rybolov. Provincia má priemysel banský (ťažba rúd antimónu z jedných z najbohatších ložísk na svete, ďalej olova, zinku, volfrámu, mangánu, železa, ortuti, čierneho uhlia), hutnícky (spracovanie železných aj neželezných kovov), strojársky (o. i. výroba banských strojov a zariadení), potravinársky, elektrotechnický, textilný, chemický (výroba priemyselných hnojív), drevársky. Mesto Liou-jang je špičkovým svetovým centrom výroby zábavnej pyrotechniky. Tradíciu majú remeslá (výrobky z bambusu, hrnčiarstvo a i.).

Provinciou prechádzajú významné železničné ťahy Peking – Kanton a Šanghaj – Kanton, význam má vodná preprava (najmä po riekach Siang-ťiang a Jang-c’-ťiang a jazere Tung-tching-chu), provincia má šesť letísk (z toho štyri medzinárodné). Väčšinu obyvateľstva (97 %) tvoria Chanovia (vlastní Číňania). Najväčšie mestá: Čchang-ša, Ču-čou, Cheng-jang.

Fribec, Krešimir

Fribec, Krešimir, 24. 5. 1908 Daruvar – 23. 12. 1996 Záhreb — chorvátsky hudobný skladateľ.

V rokoch 1943 – 64 pôsobil ako spolupracovník rozhlasu a televízie v Záhrebe. Bol predstaviteľom dodekafónie a seriálnej hudby, kombinujúc ich s harmonickými a polyfonickými prvkami.

Je autorom orchestrálneho diela Mouvementes cosmique (1961), suity Extáza (Ekstaza, 1964), opery-oratória Sluha Jernej (Sluga Jernej, 1951), opier Krvavá svadba (Krvava svadba, 1958) a Yerma (1960), baletnej pantomímy Vibrácie (Vibracije, 1955), baletov Démon Zlatej ulice (Demon Zlatne ulice, 1962), Nocturno (1964), Grécka trilógia: Oidipus – Antigona – Prométheus (Grčka trilogija: Edip – Antigona – Prometej, 1969), komornej (Pantha rei pre 12 nástrojov, 1961) a vokálnej hudby (Biele noci – Bijele noći, 1954) a i.

Gibbons, Orlando

Gibbons, Orlando, pokrstený 25. 12. 1583 Oxford – 5. 6. 1625 Canterbury — anglický skladateľ, organista a virginalista.

Vzdelanie získal na King’s College v Cambridgei, od 1605 pôsobil na anglickom kráľovskom dvore. Bol jedným z posledných vplyvných predstaviteľov renesančnej polyfónie v Anglicku. Z jeho vokálno-inštrumentálnej tvorby sú dôležité spevy pre anglikánske ranné a večerné bohoslužby, v ktorých sa úseky pre sólový hlas so sprievodom organu striedajú s pasážami pre celý zbor, pričom hlasy sú zdvojené organom; Gibbons bol významným priekopníkom tohto štýlu. Vplýval aj na vývoj anthemov použitím monodického princípu, koncertantného štýlu a nástrojovej zložky.

Jeho inštrumentálne dielo obsahuje skladby pre sólový klávesový nástroj a pre súbor. Gibbonsovými najvýznamnejšími klávesovými kompozíciami sú fantázie založené na rozsiahlo spracovanom poradí imitácií pavany a galliardy s duchaplne vypracovanými repetíciami. Bol i novátorom violovej hudby v Anglicku a jedným z prvých tvorcov triovej sonáty.

Ferenczy, Oto

Ferenczy [-ci], Oto, 30. 3. 1921 Brezovica, okres Sabinov – 3. 5. 2000 Bratislava — slovenský skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik.

Študoval filozofiu, psychológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1949 pôsobil ako externý, v rokoch 1951 – 90 ako interný pedagóg VŠMU v Bratislave, 1953 – 55 ako dekan, 1956 – 62 prorektor, 1965 – 69 rektor Hudobnej fakulty; v roku 1965 mu bol udelený titul profesor. V období 1970 – 72 a 1982 – 86 bol predsedom Zväzu slovenských skladateľov.

Vo svojej tvorbe bol inšpirovaný Bélom Bartókom, Igorom Stravinským a Paulom Hindemithom; čerpal aj z východoslovenských ľudových piesní.

Je autorom najmä orchestrálnych, komorných a vokálnych diel. V Nevšednej humoreske (1966) vytvoril prvý typ slovenskej komickej konverzačnej opery, z inštrumentálnych skladieb patrí k najúspešnejším Hudba pre 4 sláčikové nástroje (1946), z ďalších kantáta Hviezda severu pre sólový hlas, zbor a orchester na poéziu Jána Smreka (1960), Tri sonety zo Shakespeara pre barytón a klavír (1963) a i.

Napísal teoretické práce Boj o hudobné elementy (1947), Teória harmónie, Teória foriem, Teória kontrapunktu a Teória melódie (všetky 1952).

galliarda

galliarda, fr. gaillarde, tal. gagliarda — starý tanec románskeho pôvodu (podľa historických prameňov z Lombardie) v 3/4 aj 6/8 takte, mierneho, neskôr rýchlejšieho tempa.

Je známy od konca 15. stor., v 16. stor. patril medzi najobľúbenejšie tance v Európe; v dvojčasťovej suite nasledoval po pavane alebo po passamezze. V 17. stor. ho v suite vystriedal tanec courante. Využíval sa v baletných inscenáciách v rôznych podobách.

Gabajová, Dita

Gabajová, Dita, 23. 6. 1914 Orlov, okres Stará Ľubovňa – 23. 1. 2000 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán).

V roku 1937 absolvovala štúdium na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Josefa Egema (*1874, †1939). V rokoch 1939 – 70 bola sólistkou Opery SND. Od roku 1945 až do polovice 50. rokov 20. stor. bola vedúcim mezzosopránom súboru, neskôr sa uplatnila v charakterových úlohách. K jej profilovým postavám patrili Amneris (Aida), Carmen, Dulcinea (Jules Massenet: Don Quijote), Končakovna (Knieža Igor), Marína Mníšková (Boris Godunov) a princezná Eboli (Don Carlos). Po odchode z divadla sa venovala pedagogickej činnosti na žilinskom konzervatóriu.

Gombitová, Marika

Gombitová, Marika, vlastným menom Mária Gombitová, 12. 9. 1956 Turany nad Ondavou, okres Stropkov — slovenská rocková speváčka.

Počas štúdií krátko pôsobila v košických tanečných orchestroch. Od roku 1976 účinkovala v skupine Modus, v ktorej sa presadila aj autorsky, neskôr začala sólovú kariéru. Po autohavárii v roku 1980 je na invalidnom vozíku, dodnes však sporadicky nahráva a vystupuje. Vo svojom speváckom a autorskom prejave spája jemnú a citlivú melodickosť s rockovými prvkami. Okrem interpretácie vlastnej tvorby spolupracovala aj s Pavlom Hammelom, Jánom Lehotským, Vašom Patejdlom, Mariánom Vargom a i., ako aj s textárom Kamilom Peterajom.

Vydala deväť sólových albumov (Dievča do dažďa, 1979; Môj malý príbeh, 1981; Slnečný kalendár, 1982; Mince na dne fontán, 1983; No. 5, 1984; Voľné miesto v srdci, 1986; Ateliér duše, 1987; Kam idú ľudia, 1990; Zostaň, 1994) a výberové albumy (Moje najmilšie, 1985, Polnočné otázky, 1993, The best of the best, 1998, Marika Gombitová Gold, 2005); najznámejšie piesne: Študentská láska, Vyznanie, V slepých uličkách (s Miroslavom Žbirkom), Koloseum a pod. Účinkovala v úspešnom pôvodnom slovenskom televíznom muzikáli Neberte nám princeznú (1980).

V roku 1978 získala zlatú, 1979 striebornú a 1980 bronzovú Bratislavskú lýru, 1996 výročnú cenu Grand Prix Zväzu autorov a interpretov (ZAI) za celoživotný prínos a rozvoj slovenskej populárnej hudby, ako aj za dlhoročnú popularitu. Je nositeľkou Pribinovho kríža I. triedy (2018).

Gobbi, Tito

Gobbi, Tito, 24. 10. 1913 Bassano del Grappa – 5. 3. 1984 Rím — taliansky operný spevák (barytón).

Študoval v Ríme u Giulia Crimiho, debutoval v roku 1935 v Gubbiu. Po vojne sa rýchlo uplatnil na veľkých talianskych, európskych i amerických javiskách ako veľmi muzikálny interpret, majster drobnokresbových odtieňov v speváckom i v hereckom prejave. Až do polovice 70. rokov 20. stor. účinkoval v širokom repertoárovom spektre talianskej klasickej opery, vynikal vo vážnych i v komických charakterových postavách, bol častým partnerom Marie Callasovej, napr. ako Jago (Giuseppe Verdi: Otello) a Scarpia (Giacomo Puccini: Tosca), ale aj ako Falstaff (Verdi) a Gianni Schicchi (Puccini). Na Salzburger Festspiele vytvoril postavu Mozartovho Dona Giovanniho (1952 v naštudovaní Wilhelma Furtwänglera), bol prvým talianskym Wozzeckom (Alban Berg: Wozzeck, 1942 v Ríme). Účinkoval približne v troch desiatkach prevažne hudobných filmov.

Bukové vrchy

Bukové vrchy, maďarsky Bükk — horský masív v severnom Maďarsku v Severomaďarskom stredohorí, súčasť Vnútorných Západných Karpát. Na východe a severe je ohraničený širokou dolinou rieky Sajó. Maximálna výška územia je 959 m n. m. Najvyššia (centrálna) časť je tvorená vápencovou plošinou so strmými svahmi a s kupolovitými vrchmi po okraji. Predhorie rozčlenené potokmi je budované andezitmi, ryolitmi a pieskovcami. Hojný je výskyt krasových javov – vyvieračky, ponory, závrty, jaskyne a i. Na území je viac ako 1 100 jaskýň, je tam i najhlbšia jaskyňa Maďarska – Bányász-barlang (vertikálny rozsah 290 m, dĺžka 931 m). Vrcholové časti a severné svahy masívu sú porastené bukovými lesmi, južné časti dubovými; na južných svahoch sú vinohrady a ovocné sady (najmä pestovanie sliviek). Väčšina územia je chránená v národnom parku Bükki Nemzeti Park (vyhlásený v roku 1977, rozloha 403 km2).

V niektorých jaskyniach boli objavené stopy človeka z kamennej doby (→ bukovohorská kultúra) a zvyšky pleistocénnej fauny.

kompetencia

kompetencia [lat.] —

1. rozsah pôsobnosti alebo činnosti, ktorú je osoba alebo inštitúcia oprávnená vykonávať;

práv. a) súhrn práv a povinností určitého orgánu, fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré vyplývajú z právnych noriem; → právomoc;

b) starší, nepoužívaný termín na označenie vymedzenia okruhu pôsobnosti medzi súdmi rôzneho druhu a rôzneho stupňa a medzi jednotlivými súdmi toho istého stupňa (funkčná, vecná, miestna kompetencia); → príslušnosť;

2. schopnosť, spôsobilosť niečo vykonávať, niečo správne používať (napr. jazyková kompetencia); v profesijnej oblasti spôsobilosť, schopnosť, zručnosť, kvalifikácia a súbor ľudských kvalít (predispozícií i nadobudnutých kvalít; → sociálna kompetencia) umožňujúcich kvalitne vykonávať činnosti v určitom odbore, ako aj činnosť (komplex činností) charakteristická vynikajúcim výkonom v určitej oblasti. Jedinec si môže kompetencie (formálne i neformálne, zámerne i nezámerne) osvojiť vo všetkých druhoch vzdelávania, ale i v osobnom živote. V rôznych oblastiach ľudskej činnosti (najmä v ekonomickej sfére) sa preferujú tzv. kľúčové kompetencie (key competencies; nazývané aj kľúčové zručnosti, kľúčové kvalifikácie). Nie sú jednoznačne definované, všeobecne sa označujú ako činnosti, pre ktoré je charakteristické dosahovanie vynikajúcich výkonov. Kľúčové kompetencie predstavujú kombinácie viacerých kompetencií, ktoré sú prenosné na rôzne situácie a jedincovi umožňujú vyrovnať sa s rýchlymi zmenami v pracovnom procese i v osobnom a spoločenskom živote. K najvýznamnejším kľúčovým kompetenciám (najmä v ekonomickej oblasti) patria schopnosť pracovať v tíme, riešenie problémov, interpersonálne zručnosti, predpoklady podporujúce osobný rozvoj a kariérny rast, tvorivé myslenie, pripravenosť na zmeny, počítačová gramotnosť, dobré technicko-odborné znalosti, ovládanie cudzích jazykov, empatia, dobré komunikačné vlastnosti (→ komunikačná kompetencia), tolerancia, kritický spôsob myslenia a zdravý životný štýl.

V roku 2006 Európsky parlament a Európska rada odporučili rozvíjať v školách najmä komunikáciu v rodnom jazyku a v cudzích jazykoch, matematické a digitálne kompetencie, kompetencie v oblasti vedy a techniky, vlastné učenie, spoločenské a občianske kompetencie, iniciatívnosť a podnikavosť, kultúrne povedomie a umeleckú gramotnosť. Získavanie kľúčových kompetencií a ich zdokonaľovanie je predmetom celoživotného vzdelávania a sociálnych interakcií jedinca. Kľúčové zručnosti nevyjadrujú trvalý stav, menia svoju kvalitu a hodnotu počas celého života a navzájom sa prelínajú a prepájajú. Získavajú sa ako produkt celkového procesu vzdelávania a sebavzdelávania, majú nadpredmetový programový charakter; spravidla predstavujú profil absolventa konkrétnej školy. Problematika kľúčových kompetencií doteraz nie je dostatočne teoreticky spracovaná, niektoré európske štáty (Dánsko, Nemecko, Česko, Slovensko) však už osvojovanie si kľúčových kompetencií zaradilo do svojich štátnych vzdelávacích kurikúl.

Fairbanks, Douglas

Fairbanks [férbenks], Douglas, vlastným menom Douglas Elton Ulman, 23. 5. 1883 Denver, Colorado – 12. 12. 1939 Santa Monica, Kalifornia — americký filmový herec a režisér; popri Charliem Chaplinovi, Busterovi Keatonovi a Haroldovi Claytonovi Lloydovi jeden z najpopulárnejších komikov nemej éry.

Pôvodne bol divadelným hercom, v roku 1915 účinkoval vo svojom prvom filme Jahňa (The Lamb). Hrával v spoločenských komédiách, romantických, historických a dobrodružných filmoch, napr. Bandita gentleman (The Good Bad-Man, 1916), Miešanec (The Half-breed, 1916), Pravý Američan (The Americano, 1916), Moderný mušketier (A Modern Musketeer, 1917), Zorro pomstiteľ (The Mark of Zorro, 1920), Traja mušketieri (The Three Musketeers, 1921), Robin Hood (1922), Zlodej z Bagdadu (The Thief of Bagdad, 1924) a i. Vďaka svojej atletickej postave, telesnej zdatnosti a podmanivému hereckému prejavu bol v 20. rokoch 20. stor. nazývaný aj „Kráľom Hollywoodu".

S Mary Pickfordovou, Davidom Warkom Griffithom a Charliem Chaplinom založili v roku 1919 výrobňu filmov United Artists, ktorá sa stala najsilnejšou a najvplyvnejšou spoločnosťou nielen v Hollywoode. Pokúsil sa aj o filmovú réžiu, s režisérom Albertom Parkerom nakrútili film Arizona (1918) a s Victorom Flemingom dokumentárny film Cesta okolo sveta za 80 minút (Around the World in 80 Minutes with Douglas Fairbanks, 1931). V roku 1927 sa stal prvým prezidentom Americkej akadémie filmového umenia a vedy.

Z ďalších filmov: Čierny pirát (The Black Pirate, 1926), Železná maska (The Iron Mask, 1929), Skrotenie zlej ženy (The Taming of the Shrew, 1929), Moderný Robinson (Mr. Robinson Crusoe, 1932), Posledné lásky dona Juana (The Private Life Of Don Juan, 1934).

V roku 1939 získal Oscara za celoživotné dielo.

Ďagilev, Sergej Pavlovič

Ďagilev, Sergej Pavlovič, aj Diaghilev, Serge, 31. 3. 1872 Selišči, Rusko – 19. 8. 1929 Benátky — ruský baletný riaditeľ a impresário, mecenáš a propagátor ruskej kultúry.

Študoval právo, súčasne spev a kompozíciu v Petrohrade. Zaoberal sa výtvarným umením a históriou umenia. Spolu s Levom Samojlovičom Bakstom a Alexandrom Nikolajevičom Benoisom založil 1899 časopis Mir Iskusstva (Svet umenia). Od roku 1898 organizoval výstavy ruských a zahraničných výtvarníkov v Petrohrade, 1906 – 07 aj výstavy ruských výtvarníkov v Paríži, Berlíne, Monte Carle a i. Od roku 1907 usporadúval v Paríži Ruské umelecké sezóny, v rámci ktorých uvádzal ruské opery (1908 Boris Godunov s Fiodorom Ivanovičom Šaľapinom a i.), 1909 vytvoril s vybranými tanečníkmi moskovského a petrohradského baletu jeden z najvýznamnejších európskych baletných súborov 1. polovice 20. stor. Ballets Russes. Do súboru postupne získal najpoprednejších svetových tanečníkov a choreografov a spolupracovali s ním významní hudobní skladatelia a výtvarníci. Ballets Russes počas takmer 20-ročnej existencie významne ovplyvnil balet 20. stor. a dal impulz na vznik moderného baletného umenia.

Cohan, Robert

Cohan [kouhen], Robert, 26. 3. 1925 New York – 13. 1. 2021 Londýn — americký tanečník, choreograf a pedagóg.

Bol žiakom Marthy Grahamovej, v rokoch 1946 – 57 a 1962 – 69 tancoval v jej skupine, v ktorej bol od 1966 aj spoluriaditeľom. V roku 1958 otvoril vlastnú tanečnú školu v Bostone, ako pedagóg pôsobil o. i. aj v škole Marthy Grahamovej. V rokoch 1967 – 83 bol umeleckým riaditeľom London Contemporary Dance Theatre, London School Contemporary Dance a členom vedenia Contemporary Dance Trust.

Choreografie: Eclipse (1967), Cell (1969), Stages (1971), Stabat Mater (1975), Forest (1977), Rondo (1979), Dances of Love and Death (1981) a i.

občianska vojna v USA

občianska vojna v USA, vojna Severu proti Juhu, americká občianska vojna — ozbrojený konflikt medzi severnými a južnými americkými štátmi v rokoch 1861 – 1865.

Hlavnými príčinami vypuknutia vojny boli ekonomické, sociálne a ideové rozdiely medzi severnými (nazývané aj Sever) a južnými štátmi (Juh) USA. Zatiaľ čo severné štáty boli do podstatnej miery priemyselné, s poľnohospodárstvom založeným na menších farmách, ekonomicky silnejšie, vybavené lepšou infraštruktúrou a ľudnatejšie, hospodárstvo južných štátov bolo založené najmä na poľnohospodárskej produkcii veľkých fariem a plantáží a na využívaní otrokov ako pracovnej sily. Paradoxne práve Juh zabezpečoval pred rokom 1861 väčšinu amerického exportu.

Najväčšie názorové rozdiely medzi Severanmi a Južanmi sa spravidla prejavovali v odlišnom pohľade na suverenitu jednotlivých štátov, no najmä na otázku otrokárstva, ktorá vyvolávala spoločenské napätie. V roku 1820 prijal Kongres USA tzv. Missourský kompromis, zaisťujúci rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi, v ktorých otroctvo nebolo povolené. Napätie vzrástlo po vojne s Mexikom (1846 – 1848), v ktorej USA získali nové územia. Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu a vyrovnané zastúpenie otrokárskych a slobodných štátov v Senáte USA. Kongres preto v snahe vyriešiť spor schválil súbor 5 zákonov (tzv. Kompromis roku 1850), ktorého súčasťou bol aj Zákon o otrokoch na úteku (Fugitive Slave Act), významne posilňujúci právne postavenie otrokárov. V jeho zmysle mali byť utečenci vrátení zo Severu svojim južanským majiteľom bez súdneho konania, čo na Severe vyvolalo masívny odpor a posilnenie abolicionistického hnutia, požadujúceho úplné zrušenie otrokárstva. Abolicionisti vytvorili tzv. podzemnú dráhu – systém úkrytov na pomoc otrokom pri úteku a presune do vzdialenejších oblastí (napr. do Kanady). Napätie zosilnelo v roku 1854 prijatím Zákona o Kansase a Nebraske (Kansas-Nebraska Act), umožňujúceho týmto dvom novým štátom USA určiť svoju orientáciu hlasovaním, čím bol zrušený Missourský kompromis. V Kansase dokonca v roku 1856 prebehol otvorený konflikt medzi stúpencami a odporcami otrokárstva (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas). Po potlačení povstania abolicionistu Johna Browna v Harpers Ferry (1859) sa začali na Juhu šíriť fámy o sprisahaní s cieľom zrušiť otrokársky systém.

Antipatiu medzi Severom a Juhom stupňoval i čoraz zjavnejší hospodársky pokrok Severu a jeho zvyšujúci sa politický vplyv. Na Juhu, presadzujúcom posilnenie samostatnosti jednotlivých štátov, postupne rástol vplyv secesionistického hnutia (požadujúceho odčlenenie južných štátov). Hoci sú dnes clá a ich vplyv na vývoz južanskej bavlny často interpretované ako kľúčová príčina vojnového konfliktu, ide skôr o mýtus šírený na Juhu počas vojny a po vojne, ktorý zľahčoval vnímanie otrokárstva ako celospoločenského problému. Žiadny južný štát ich vo svojom vyhlásení pri odštiepení nespomínal.

Spory sa prehĺbili koncom roka 1860 po zvolení odporcu otrokárstva a republikánskeho kandidáta Abrahama Lincolna za prezidenta USA (Únie). Krátko po jeho zvolení vystúpila z Únie Južná Karolína (20. decembra 1860), ktorej predstavitelia sa odvolávali na narastajúce nepriateľstvo voči otrokárskym štátom. Do začiatku februára 1861 vystúpili aj Georgia, Florida, Alabama, Mississippi, Louisiana a Texas a vytvorili Konfederované štáty americké (bežne označované názvom Konfederácia). Prezidentom Konfederácie sa stal bývalý senátor z Mississippi Jefferson Davis, hlavným mestom bolo spočiatku Montgomery v Alabame, neskôr Richmond vo Virgínii. Na jar 1861 sa počet jej členov rozšíril na jedenásť (pridali sa aj Virgínia, Arkansas, Tennessee a Severná Karolína). Zastúpenie v konfederačnom kongrese mali aj oficiálne neutrálne Kentucky a rozštiepené Missouri. Otrokárske štáty Delaware a Maryland zostali v Únii, no napr. 24 000 obyvateľov Marylandu neskôr bojovalo za Konfederáciu.

Občianska vojna sa začala 12. apríla 1861, keď konfederačné vojská pod velením generála P. G. T. Beauregarda začali ostreľovať Fort Sumter pri Charlestone (Južná Karolína) a unionistická posádka pevnosti sa im po vyčerpaní munície vzdala. Prezident Lincoln tri dni po útoku zverejnil výzvu na povolanie 75 000 dobrovoľníkov ochotných bojovať v armáde Únie. Vojnu spočiatku chápal iba ako boj za záchranu Únie bez akcentu na zrušenie otroctva. Vypuknutie vojny sprevádzalo na Juhu aj na Severe prevažne nadšenie. Mnoho mladých mužov, často z farmárskeho prostredia, považovalo vstup do armády za dobrodružstvo a príležitosť cestovať. Do armády Únie vstupovali i cudzinci vrátane prisťahovalcov z Uhorska (asi štvrtina unionistických vojakov sa narodila mimo územia USA). Unionistická armáda trpela v úvode vojny akútnym nedostatkom dôstojníkov, pretože takmer tretina ich vstúpila do armády Konfederácie. Viacerí velitelia oboch armád boli veteráni európskych revolučných bojov z rokov 1848 – 1849. Hoci mal Sever početnú aj materiálnu prevahu (na Severe žilo asi 22,4 milióna obyvateľov, na Juhu asi 9,1 milióna obyvateľov, z toho asi 3,8 milióna otrokov), vďaka schopnosti južanských veliteľov a odhodlaniu južanských vojakov sa spočiatku neprejavila. Južanskí politici mylne predpokladali, že v priebehu vojny Konfederáciu diplomaticky uznajú významné európske štáty, pričom počítali so zapojením sa Spojeného kráľovstva a Francúzska do konfliktu na ich strane (čo sa nestalo).

Bojiská občianskej vojny možno na základe geografickej lokalizácie rozdeliť na východné (zjednodušene medzi Atlantickým oceánom a Apalačskými vrchmi), západné (medzi riekou Mississippi a Apalačskými vrchmi) a transmississippské (západne od rieky Mississippi). Hlavné vojnové operácie sa začali útokom vojsk Únie na východnom bojisku na území Virgínie, brániace sa konfederačné vojsko však 21. júla 1861 nečakane zvíťazilo v bitke pri rieke Bull Run, a preto sa vojská Únie urýchlene stiahli k Washingtonu. V júni 1862 prevzal velenie hlavných konfederačných síl na východnom bojisku, tzv. Armády severnej Virgínie, skúsený stratég generál R. E. Lee. Spojil sa s vojskom generála T. J. Jacksona, ktoré dovtedy úspešne manévrovalo v Shenandoahskom údolí (pre rýchle presuny si získalo prezývku pešia kavaléria) a na prelome júna a júla 1862 porazil v tzv. sedemdňovej bitke v blízkosti Richmondu Potomackú armádu (najpočetnejšie teleso unionistickej armády) pod velením G. B. McClellana. Lee dosiahol koncom augusta 1862 aj ďalšie významné víťazstvo pri rieke Bull Run.

Roku 1862 však Konfederácia utrpela aj prvé veľké porážky – na západnom bojisku na území Kentucky a Tennessee. Unionistické jednotky tam pod velením generála U. S. Granta dosiahli viaceré dôležité víťazstvá a za cenu ťažkých strát vyhrali 6. – 7. apríla 1862 aj kľúčovú bitku pri Shilohu. Konfederácia v týchto bojoch prišla na jar o veľkú časť svojho riečneho loďstva, ako aj o najväčšie mesto – New Orleans.

Západne od rieky Mississippi (na transmississipskom bojisku) sa skončili hlavné boje 8. marca 1862, keď boli konfederačné vojská po bitke pri Pea Ridge vyhnané z Missouri. Ozbrojené konflikty sa následne v tejto časti Severnej Ameriky niesli v réžii útočiacich južanských polovojenských skupín. Zároveň západne od Mississippi bojovali na oboch stranách aj menšie či väčšie skupiny a vojenské útvary zložené z pôvodných obyvateľov.

Južanské sily vedené generálom Leeom sa snažili viesť ofenzívne operácie na východnom bojisku, 17. septembra 1862 však prehrali v bitke pri Antietame (Maryland), v ktorej padlo, utrpelo zranenia či bolo zajatých okolo 23 000 vojakov. Niekoľko dní po bitke (22. septembra) vydal prezident Lincoln Vyhlásenie o oslobodení otrokov (Emancipation Proclamation), ktorým boli s účinnosťou od 1. januára 1863 prepustení na slobodu otroci na území Konfederácie. Vojna bola odvtedy prezentovaná aj ako boj za zrušenie otroctva, čím bola výrazne skomplikovaná prípadná zahraničná pomoc Konfederácii. V máji 1863 Konfederácia zvíťazila v bitke pri Chancellorsville, na čo začal Lee postupovať na sever. Konfederačné jednotky tiahli cez Maryland do Pensylvánie, kde však prehrali najvýznamnejšiu bitku celej vojny – pri Gettysburgu (1. – 3. júla 1863); celkové straty (oboch armád spolu) v nej presiahli 40 000 vojakov.

V júli 1863 dosiahla Únia významné víťazstvo aj na západnom bojisku, keď jej vojská pod Grantovým velením dobyli pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi. Únia tak získala kontrolu nad dôležitou dopravnou tepnou, čím Konfederáciu rozdelila na dve časti a naplnila strategický plán Anakonda, podľa ktorého mal byť námornou blokádou jej atlantických prístavov a obsadením najdôležitejšej americkej rieky významne obmedzený export (bavlna) a import (vojenský materiál) Konfederácie. Jej ekonomika tak utrpela straty a z dôvodu zlého zásobovania sa začal šíriť hlad, v dôsledku čoho významne klesla bojaschopnosť južanskej armády.

V záverečnej fáze vojny útočili na vojská Konfederácie na ich území predovšetkým tri zoskupenia vojsk Únie. Jednotky generála P. H. Sheridana od leta 1864 plienili Shenandoahské údolie, ktoré bolo dôležitou poľnohospodárskou oblasťou Juhu, čím prehĺbili hospodárske oslabenie Konfederácie. Jednotky vedené generálom W. T. Shermanom postupovali od Mississippi, pričom uplatňovali taktiku spálenej zeme. Začiatkom septembra 1864 získali Atlantu, následne po tzv. pochode k moru dosiahli Atlantik a ďalej postupovali Severnou a Južnou Karolínou. Najdôležitejšie boje sa odohrali vo Virgínii, kde od mája 1864 operovali jednotky pod priamym velením hlavného veliteľa unionistickej armády generála Granta proti konfederačnej Armáde severnej Virgínie. V neprehľadnom zarastenom teréne pri Fredericksburgu (oblasť nazývaná Divočina) spočiatku neboli úspešné, rozhodujúce bolo až ich víťazstvo po niekoľkomesačných bojoch pri Petersburgu (tzv. obliehanie Petersburgu) a v následnej bitke pri Appomattoxe, po ktorej podpísal 9. apríla 1865 generál Lee kapituláciu. Boje v obmedzenej miere prebiehali ešte niekoľko týždňov, nad Texasom získala Únia kontrolu až v júni 1865.

V americkej občianskej vojne zahynulo najmenej 620 000 vojakov, z ktorých asi tretina padla priamo v bojoch či zomrela v dôsledku zranení, najčastejšími príčinami smrti však boli rôzne choroby (dyzentéria, týfus, zápal pľúc, tuberkulóza, kiahne a i.). Množstvo obetí mali na svedomí aj neľudské podmienky v zajateckých táboroch, napr. v južanskom tábore Andersonville v Georgii zahynulo takmer 13 000 vojakov. Vojnové udalosti sa stali osudnými aj pre približne 50 000 civilistov.

Americkú občiansku vojnu historici často pokladajú, i keď s trochou zjednodušenia, za prvú modernú vojnu v dejinách – presun vojakov či zbraní prebiehal do veľkej miery po železnici, kľúčové udalosti a boje sprostredkovali médiá, z čias vojny pochádza veľké množstvo fotografií. Obe strany navyše použili viaceré technické vynálezy – pozorovacie balóny, telegrafnú sieť a systém signálnych veží, ťažké obranné i útočné delá, drážkované muškety schopné presnejšie a ďalej strieľať, míny a ručné granáty. Veľký pokrok zaznamenalo počas vojny ženijné vojsko a prebiehali aj prvé moderné námorné boje. V bitke pri Hampton Roads 9. marca 1862 po prvýkrát v dejinách proti sebe bojovali námorníci na palubách dvoch obrnených lodí – Monitoru a predtým Južanmi ukoristeného Merrimacku. Konfederačný torpédový čln David poškodil 5. októbra 1863 pri Charlestone nepriateľskú loď New Ironsides, južanská ponorka Hunley dokonca 17. februára 1864 v rovnakej oblasti potopila ako prvá v histórii nepriateľské plavidlo – delovú šalupu Housatonic.

Ihneď po vojne sa začala tzv. rekonštrukcia Juhu – proces hospodárskej obnovy, ktorý trval až do roku 1877. Boli prijaté zásadné dodatky americkej ústavy, 13. dodatok zrušil inštitúciu otrokárstva, bývalí otroci získali na celom území USA občianske práva, hoci často iba formálne.

Americká spoločnosť zostala po vojne ešte dlho rozdelená, mementom bol aj úspešný atentát herca a fanatického prívrženca Juhu Johna W. Bootha na prezidenta Lincolna 14. apríla 1865 vo Fordovom divadle vo Washingtone. Symbolom spoločenských a rasových rozdielov bola aj v roku 1865 založená organizácia Ku-klux-klan, zameraná proti republikánom a Afroameričanom. Povojnový vývoj USA sa niesol v znamení masovej imigrácie a nárastu populácie (medzi rokmi 1860 a 1890 dvojnásobne, medzi rokmi 1860 a 1910 až trojnásobne), expanzie na Západ a bojov s Indiánmi, ako aj potvrdenia štatútu svetovej veľmoci, najmä po víťaznej španielsko-americkej vojne v roku 1898. Udalosti z rokov 1861 – 1865 rezonujú v USA dodnes, napr. v spojitosti s odstraňovaním pamätníkov venovaných významným predstaviteľom Konfederácie.

konštanta premeny

konštanta premeny, premenová konštanta, starší názov rozpadová konštanta, značka \(\lambda\) — fyzikálna veličina charakterizujúca pravdepodobnosť premeny atómových jadier za jednotku času. Súvisí so strednou dobou života \(T\) podľa vzťahu \(\lambda = 1/T\) a s dobou polpremeny \(T_{1/2}\) podľa vzťahu \(\lambda = \ln 2 / T_{1/2}\) .

kompas

kompas [tal.] — prístroj na určovanie svetových strán, resp. na identifikáciu zmeny smeru pohybu. Používa sa na priestorovú orientáciu v námornej plavbe (lodný kompas), v leteckej doprave (letecký kompas), pri pohybe v prírode (buzola) a pod. Meria odchýlku od niektorého význačného smeru, napr. od orientácie magnetického poľa Zeme (magnetický kompas, indukčný kompas) alebo od osi rotácie Zeme (gyrokompas).

Magnetický kompas využíva silové pôsobenie magnetického poľa Zeme (geomagnetického poľa) na magnetický dipól (reprezentovaný napr. magnetickou strelkou kompasu), ktorý sa natočí do polohy rovnobežnej s indukčnými čiarami poľa orientovanými približne v smere poludníkov. Magnetické póly dipólu tak smerujú k severnému, resp. k južnému magnetickému pólu Zeme. Magnetický kompas teda umožňuje určiť smer na sever, resp. na juh, nie však presne, keďže severný magnetický pól nie je totožný s geografickým severným pólom (→ magnetická deklinácia) a v dôsledku fyzikálnych procesov prebiehajúcich vnútri Zeme sa jeho poloha mení (→ geomagnetický pól).

Indukčný kompas určuje polohu magnetických pólov Zeme z merania magnetického poľa vo dvoch na seba kolmých smeroch v rovine rovnobežnej s povrchom Zeme. Magnetické pole sa meria indukčnými magnetometrami na princípe elektromagnetickej indukcie. Ak jeden magnetometer nenameria žiadne magnetické pole, znamená to, že druhý magnetometer je orientovaný v smere indukčných čiar Zeme (v smere magnetických pólov). Pri pootočení kompasu okolo vertikálnej osi namerajú magnetické pole obidva magnetometre. Z veľkostí týchto polí je možné určiť smer indukčných čiar. Ak sa do indukčného kompasu pridá aj tretí magnetometer, ktorý je rovnobežný s vertikálnou osou a meria zložku magnetického poľa kolmú na povrch Zeme, je možné určiť magnetickú inklináciu (nerovnobežnosť magnetického poľa Zeme s jej povrchom).

Gyrokompas využíva na identifikáciu geografického severného pólu rotáciu Zeme. Jeho základnou zložkou je gyroskop upevnený v rovine rovnobežnej s povrchom Zeme tak, aby mohol voľne rotovať okolo svojej hlavnej osi symetrie (uloženej vo vodorovnej rovine) aj okolo vertikálnej osi. Vplyvom rotácie Zeme sa gyroskop rotujúci okolo hlavnej osi symetrie pootočí okolo vertikálnej osi tak, aby jeho hlavná os bola rovnobežná s poludníkom. Mechanický gyroskop je v moderných gyrokompasoch nahradený optickým vláknovým gyroskopom pracujúcim na princípe Sagnacovho javu.

Vynález kompasu sa pripisuje Číňanom, správy o používaní kompasu moreplavcami pochádzajú z 11. stor. z Číny a z 12. stor. z Európy (v diele O prirodzenosti vecí, De naturis rerum, 1190, od Alexandra Neckama, *1157, †1217). V 13. stor. opísal svoje pokusy s magnetmi a s kompasom P. Maricourt (spis Epištola o magnete, Epistola de magnete, 1269). V roku 1600 vyšlo dielo W. Gilberta O magnete, magnetických telesách a o veľkom magnete – Zemi (De magnete, magneticisque corporibus, et de magno magnete tellure), v ktorom opísal Zem ako veľký magnet a vysvetlil aj princíp funkcie kompasu. Najstarší kompas bol kúsok magnetitu umiestnený na drevenej podložke plávajúcej na vode, neskôr sa využívala magnetická kovová ihla (magnetická strelka) umiestená v puzdre v kvapaline alebo na čape. Začiatkom 20. stor. bol skonštruovaný prvý použiteľný gyrokompas (Hermann Anschütz-Kaempfe, *1872, †1931), indukčný kompas bol patentovaný 1912 Donaldom M. Blissom.

koncentrácia obyvateľstva

koncentrácia obyvateľstva1. proces sústreďovania obyvateľstva zvyčajne v rámci zvolenej priestorovej jednotky (obec, región). Napr. na Slovensku v 70. a 80. rokoch 20. stor. dochádzalo v súvislosti s urbanizáciou a industrializáciou ku koncentrácii obyvateľstva v mestách sťahovaním. V súčasnosti dominujú v rámci koncentrácie obyvateľstva skôr dekoncentračné procesy (napr. tzv. suburbanizácia);

2. stav sústredenia obyvateľstva vo zvolenej jednotke pozorovania alebo v jednotkách pozorovaní typicky v rámci zvoleného územia alebo území (obce, mestá, regióny a pod.). Pri úplnej koncentrácii obyvateľstva je všetko obyvateľstvo sústredené v jednej (jedinej) jednotke pozorovania, pri žiadnej koncentrácii obyvateľstva obyvateľstvo koncentrované nie je a je rovnomerne rozmiestnené vo všetkých jednotkách pozorovania. Presnejšie (štatisticky) sa koncentrácia obyvateľstva vyjadruje mierami koncentrácie (napr. koeficientom koncentrácie obyvateľstva) a graficky sa znázorňuje napr. tzv. Lorenzovou krivkou (nazývaná aj koncentračná krivka alebo krivka koncentrácie obyvateľstva).

komplementárne farby

komplementárne farby, doplnkové farby — dvojice farieb, ktoré pri vhodnom zmiešaní dávajú achromatickú farbu (→ farba).

kontradrajv

kontradrajv, angl. contra drive — útočný úder v stolnom tenise, ktorý je odpoveďou na útok (drajv) súpera. Ide o tvrdý a plochý úder hraný forhendom alebo bekhendom tesne za hracím stolom alebo nad ním, resp. aj vo väčšej vzdialenosti. Vyznačuje sa hornou rotáciou loptičky, pričom jej pôvodná dráha sa nemení, zvyšuje sa však jej rýchlosť. Hrá sa rýchlym švihom celého ramena (forhendový kontradrajv) alebo predlaktia a zápästia (bekhendový kontradrajv). Kontakt rakety s loptičkou nastáva pri zostupnej fáze jej letu, ale ešte nad úrovňou stola. Často dochádza k dlhším výmenám, v ktorých rozhodujú tvrdosť, razancia a presnosť úderov. Kontradrajv možno použiť i ako záverečný úder.