Nové heslá

Zobrazených 50 najnovších hesiel

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Frič, Martin

Frič, Martin, aj Mac Frič, pseudonym Mac Ferry, 29. 3. 1902 Praha – 26. 8. 1968 tamže — český filmový a divadelný herec a režisér, prasynovec Josefa Václava Friča.

Ako herec začínal v pražskom kabarete Červená sedma, neskôr pôsobil v divadlách Rokoko, Varieté a Revoluční scéna. V roku 1920 sa podieľal na založení kabaretu Moderna v Bratislave, pod menom Mac Ferry vystupoval ako gitarista a imitátor. Po návrate do Prahy sa okrem kabaretného herectva venoval navrhovaniu plagátov, kresleniu reklám, písaniu scenárov a stvárňovaniu epizódnych úloh v nemých filmoch. V roku 1922 zaujal spolu s Emanom Fialom scenárom k filmu Proč se nesměješ? a 1924 na seba herecky upozornil vo filme Karla Lamača Chyťte ho!. V roku 1928 režijne debutoval so svojím nemým filmom Páter Vojtěch.

V 30. rokoch 20. stor. sa stal jedným z najproduktívnejších a najúspešnejších režisérov. Svoj prvý zvukový film Dobrý voják Švejk (1931) nakrútil v hlavnej úlohe so Sašom Rašilovom, úspešné komédie To neznáte Hadimršku (1931), Anton Špelec, ostrostřelec (1932) a Tři vejce do skla (1937) s Vlastom Burianom, Život je pes (1933) s Hugom Haasom, Kristián (1939) s Oldřichom Novým. Študentské prostredie humorne zachytil v úspešných komédiách Škola základ života (1938) a Cesta do hlubin študákovy duše (1939). S Janom Werichom a Jiřím Voskovcom nakrútil sociálnokritické veselohry Hej rup! (1934) a Svět patří nám (1937). K spolupráci s Janom Werichom sa neskôr vrátil vo filme Císařův pekař – Pekařův císař (1951). V roku 1935 nakrútil na Slovensku film Jánošík v hlavnej úlohe s Paľom Bielikom. K vrcholom jeho dramatickej tvorby patria filmy Hvězda zvaná Pelyněk (1964) a Lidé z maringotek (1966).

Blomstedt, Herbert

Blomstedt [blum-], Herbert, 11. 7. 1927 Springfield, Massachusetts — švédsky dirigent.

Hudobné vzdelanie získal na Kráľovskej hudobnej akadémii v Štokholme a na univerzite v Uppsale, neskôr študoval dirigovanie v Salzburgu u Igora Markeviča a novú hudbu v Darmstadte a Tanglewoode. Pôsobil ako dirigent symfonických orchestrov škandinávskych krajín, 1975 – 85 ako šéfdirigent symfonického orchestra Staatskapelle Saskej štátnej opery v Drážďanoch, s ktorým nahral o. i. všetky Beethovenove symfónie. V rokoch 1985 – 95 bol šéfdirigentom symfonického orchestra v San Franciscu, 1998 – 2005 Gewandhausorchestra v Lipsku.

Bielik, Paľo

Bielik, Paľo, pseudonym Ján Bukva, 11. 12. 1910 Senica (dnes mestská časť Banskej Bystrice) – 23. 4. 1983 Bratislava — slovenský filmový a divadelný herec, režisér, scenárista, jeden zo zakladateľov slovenskej národnej kinematografie.

Začínal ako ochotník v Banskej Bystrici, kde ho objavil Karel Plicka a odporučil režisérovi Martinovi Fričovi na stvárnenie postavy Jánošíka v rovnomennom filme (1936). V rokoch 1939 – 42 bol členom SND, 1942 – 43 pôsobil ako režisér krátkych dokumentárnych filmov v mesačníku LÚČ, 1943 – 45 v spoločnosti Nástup. Jeho dokumentárne filmy Hlavátky (1943) a Na ostrove kormoránov (1944) priniesli do populárno-vedeckého žánru moderný filmový výraz. Počas SNP nakrúcal s kameramanom Karolom Krškom reportážne zábery, z ktorých vznikol dokumentárny film Za slobodu (1945).

Ako herec účinkoval vo filmoch Hordubalové (1937), Hrdinové hranic (1938), Varuj...! (1946; prvý slovenský povojnový hraný film, v spolupráci s Martinom Fričom ho zároveň aj režíroval), Čapkovy povídky (1947) a i. Po režijnom debute Vlčie diery (1948), v ktorom si zahral epizódnu úlohu, sa už venoval predovšetkým réžii.

V období schematizmu v 50. rokoch nakrútil okrem budovateľských agitiek aj výraznú protivojnovú drámu Štyridsaťštyri (1957) a príbeh muža osamoteného v boji proti fašizmu Kapitán Dabač (1959). V týchto filmoch sa vykryštalizovala jeho poetika založená na dramatickom príbehu a hrdinskom pátose. Jeho dominantnou témou bol protivojnový odboj v individualizovaných osudoch dramatických postáv. V 60. rokoch prešiel k ornamentálnej farebnej ilustrácii histórie vo filmoch Jánošík I – II (1962 – 63) a Majster kat (1966).

V roku 1971 o ňom nakrútil režisér Vojtech Andreánsky filmový medailón.

judaistika

judaistika [vl. m.], aj židovské štúdiá — vedný odbor zaoberajúci sa jazykom, dejinami, náboženstvom (judaizmus v užšom význame), zákonmi, filozofiou, umením, literatúrou, literárnymi prameňmi (Tanach, Talmud a i.) a kultúrou židovského národa od najstarších čias do súčasnosti (judaizmus v širšom význame). Je to profánny interdisciplinárny odbor spájajúci v sebe hľadiská histórie, religionistiky, archeológie, sociológie, jazykovedy, politických vied a pod., ako aj štúdium hebrejského jazyka vo všetkých vývojových stupňoch (biblická, rabínska, stredoveká, moderná hebrejčina), ktorá je nevyhnutným predpokladom kritického výskumu židovskej literatúry, i štúdium pôvodných jazykov (hebrejčina, aramejčina, judeo-arabčina, judeo-perzština, judeo-gréčtina, jidiš, ladino a i.) potrebných na poznanie základných prameňov židovstva.

Ako samostatná vedná disciplína sa judaistika rozvinula v 19. stor. Termín veda o židovstve (nem. Wissenschaft des Judentums) prvýkrát použil v roku 1822 v nemeckom časopise Zeitschrift für die Wissenschaft des Judentums (Časopis vedy o židovstve) nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz (*1794, †1886) považovaný za zakladateľa judaistiky ako vednej disciplíny, ktorej cieľom je štúdium judaizmu modernými a kritickými výskumnými metódami. Po 2. svetovej vojne sa judaistika presadila v nemeckej jazykovej oblasti (Jüdische Studien), v 60. rokoch 20. stor. vznikli pracoviská na filozofických fakultách v Rakúsku vo Viedni (Kurt Schubert, *1923, †2007), v západnom Nemecku v západnom Berlíne (Jacob Taubes, *1923, †1987), Kolíne nad Rýnom (Johann Maier, *1933, †2019) a vo Frankfurte nad Mohanom (Arnold Goldberg, *1928, †1991) i vo východnom Nemecku, kde vo východnom Berlíne na Humboldtovej univerzite existoval odbor izraelské štúdiá. V USA sa za zakladateľa judaistiky (Jewish Studies) považuje historik Salo W. Baron (*1895, †1989) pôsobiaci na Kolumbijskej univerzite. V Izraeli je z inštitúcií zaoberajúcich sa judaistikou najvýznamnejšia Hebrejská univerzita v Jeruzaleme (od 1925).

Na území Čiech sa už v roku 1884 Wolfgang Wessely (*1801, †1870) usiloval o založenie Ústavu pre štúdium judaizmu a rabínskej literatúry na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe. V ČR samostatný odbor judaistika vznikol až v roku 1994 na Katedre biblistiky a judaistiky Husitskej teologickej fakulty Karlovej univerzity (HTF KU) v Prahe. V roku 2005 na jeho činnosť nadviazal Ústav židovských studií na HTF KU. V roku 2004 bol založený Kabinet judaistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci, ktorý bol v roku 2008 premenovaný na Centrum judaistických studií Kurta a Ursuly Schubertových. K významným českým judaistom patria Otto Muneles (*1894, †1967), Miloš Bič (*1910, †2004), Jan Heller (*1925, †2008), Vladimír Sadek (*1932, †2008), Bedřich Nosek (*1942) a Jiřina Šedinová (*1946).

Na Slovensku bol v roku 1996 v Bratislave zriadený Inštitút judaistiky UK ako účelové zariadenie vedecko-pedagogicko-informačného typu prístupné všetkým študentom UK i širokej verejnosti. V rokoch 2007 – 2012 bol Inštitút judaistiky súčasťou Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK ako samostatné pracovisko Ústavu kultúrnych štúdií (dnes Ústav sociálnej antropológie), občasne vydával zborník Štúdie Inštitútu judaistiky UK. V roku 2012 prešiel Inštitút judaistiky organizačne pod Filozofickú fakultu UK, na Katedru porovnávacej religionistiky ako Sekcia judaistických štúdií, kde zabezpečuje celofakultné a celouniverzitné kurzy z oblasti judaizmu (napr. úvod do judaizmu, hebrejská biblia a i.) a svojím zameraním predstavuje jediné pracovisko na území SR.

Čiastkovými témami v rámci výskumu judaizmu, napr. holokaustom, antisemitizmom, založením štátu Izrael (izraelské štúdiá), židovským myslením a židovským mysticizmom, sa zaoberajú viaceré vedné odbory, ďalším témam, najmä problematike dejín Izraela v biblickom období a štúdiu hebrejského jazyka, sa venuje aj kresťanská teológia (na Slovensku na všetkých teologických fakultách). V súčasnosti sa téme holokaustu a dejinám slovenských Židov venujú slovenskí historici Ivan Kamenec (*1938), Eduard Nižňanský (*1955), Katarína Hradská (*1956) a Ján Hlavinka (*1979), etnológovia Monika Vrzgulová (*1965) a Peter Salner (*1951). Témou povojnového antisemitizmu, sionistickým hnutím a tiež vzťahom štátu a židovskej komunity v rokoch 1945 – 1989 sa zaoberá etnologička a judaistka Ivica Stelmachovič Bumová (*1971). Ochrane a výskumu židovského kultúrneho dedičstva na Slovensku sa venuje historik umenia a judaista Maroš Borský (*1973).

Príbuznou vednou disciplínou je hebreistika, ktorá sa zaoberá výskumom hebrejského jazyka, všeobecnou problematikou historického a kultúrneho vývoja Židov od existencie starovekého štátu a osídlenia v diaspóre po súčasnosť, výskumom všetkých oblastí duchovnej a hmotnej kultúry, literatúrou, filozofiou, kultúrou, ako aj politicko-ekonomickými dejinami židovského národa.

Hummel, Johann Nepomuk

Hummel, Johann Nepomuk, 14. 11. 1778 Bratislava – 17. 10. 1837 Weimar, Nemecko — rakúsky hudobný skladateľ, klavirista, kapelník a pedagóg.

Základy hudobného vzdelania získal u svojho otca, ktorý pôsobil ako divadelný dirigent v Bratislave a neskôr vo Viedni. V štúdiu hudby pokračoval u Františka Pavla Riglera, v rokoch 1785 – 87 patril k najobľúbenejším žiakom Wolfganga Amadea Mozarta, ktorý ho vo Viedni vyučoval bezplatne. V rokoch 1788 – 93 absolvoval s otcom prvé koncertné turné po európskych mestách, od 1793 pokračoval v štúdiu hudby vo Viedni u Johanna Georga Albrechtsbergera, Antonia Salieriho a Josepha Haydna. V rokoch 1793, 1796 a 1834 usporiadal ďalšie koncertné cesty po Európe a navštívil aj rodnú Bratislavu, kde úspešne uviedol svoje skladby. Patril k najlepším európskym klavírnym virtuózom z obdobia pred Franzom Lisztom. V rokoch 1804 – 11 sa stal nástupcom Josepha Haydna v službách grófa Esterháziho v Eisenstadte a pracoval ako druhý dvorný kapelník. Od roku 1816 pôsobil už samostatne ako dvorný kapelník v Stuttgarte, od 1819 vo Weimare.

Hummelova tvorba je v dejinách hudby považovaná za spojovací článok medzi klasicizmom, s výrazným Mozartovým vplyvom, a romantizmom. Vyznačuje sa rôznorodosťou žánrov s bohatým inšpiračným zdrojom v literatúre i v iných mimohudobných námetoch. V klavírnych skladbách (v sonátach pre dve a štyri ruky, klavírnych koncertoch, rondách, variáciách, fantáziách, capricciách či v etudách), vyznačujúcich sa bohatou ornamentikou, eleganciou a emocionálnou hĺbkou, razil nové chápanie klavírnej hry: nepoužíval pravý klavírny pedál, usiloval sa o priezračnosť hry s krátkym, strohým tónom, čo vzhľadom na klavírnu mechaniku dobových nástrojov bolo mimoriadne náročné. Písal aj opery, omše, komorné skladby so sólovým klavírom (klavírne triá, kvintetá, septeto), sláčikové kvartetá, koncerty pre dychové nástroje a i.

Do vývoja klavírnej pedagogiky výrazne prispel dielom Podrobný návod hry na klavíri (Ausführliche Anweisung zum Pianofortespiel, 1828), ktoré patrí k najzávažnejším prácam svojho druhu tohto obdobia (rukopis s úplným názvom Ausführliche theoretisch-practische Anweisung vom ersten Elementar-Unterricht an bis zur vollkommensten Ausbildung je uložený v Archíve mesta Bratislavy).

Hummelov klavírny štýl výrazne ovplyvnil tvorbu nastupujúcich romantikov Johna Fielda, Fryderyka Chopina, Roberta Schumanna i Franza Liszta. Zo slovenských interpretov a hudobných teoretikov jeho klavírnu tvorbu propagovali najmä Rudolf Macudziński, Ivan Palovič, Alexander Cattarino, Zoltán Hrabussay a Vladimír Čížik.

V Bratislave sa nachádza Múzeum J. N. Hummela (otvorené 1937; dnes súčasť Múzea mesta Bratislavy) a pomník J. N. Hummela, ktorý v roku 1887 vytvoril Viktor Oskar Tilgner z prostriedkov z výťažku bratislavských benefičných koncertov Franza Liszta, Antona Grigoryevicha Rubinsteina, Hansa von Büllova a Josepha Joachima usporiadaných na podnet mestského archivára Jána Nepomuka Batku ml. Od roku 1991 sa v Bratislave (s výnimkou 2002) usporadúva trienálne Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela a od 2018 medzinárodný hudobný festival Hummel Fest. V roku 1997 bola založená Medzinárodná nadácia J. N. Hummel a obnova kultúrneho dedičstva.

Humperdinck, Engelbert

Humperdinck [-dink], Engelbert, 1. 9. 1854 Siegburg – 27. 9. 1921 Neustrelitz, Nemecko — nemecký hudobný skladateľ.

Absolvoval konzervatórium v Kolíne nad Rýnom a Kráľovskú hudobnú školu v Mníchove. V rokoch 1880 – 82 bol asistentom Richarda Wagnera v Bayreuthe, neskôr pôsobil ako profesor skladby na konzervatóriu vo Frankfurte nad Mohanom a na Kráľovskej akadémii umení v Berlíne.

V tvorbe vychádzal z nemeckej ľudovej piesne, pracoval s bohatým orchestrálnym aparátom a uplatňoval techniku leitmotívu. Je autorom orchestrálnej, komornej, zborovej a piesňovej tvorby, balád pre zbor, napr. Die Wallfahrt nach Kevelaar (1878) a Das Glück von Edenhall (1879), javiskových diel Königskinder (1897), Die Heirat wider Willen (1905), Die Marketenderin (1914) a i. Celosvetový ohlas si získala jeho rozprávková opera Medovníková chalúpka (Hänsel und Gretel, 1893).

Furtwängler, Wilhelm

Furtwängler, Wilhelm, 25. 1. 1886 Berlín – 30. 11. 1954 Ebersteinburg (dnes súčasť Baden-Badenu) — nemecký dirigent a skladateľ.

Študoval v Mníchove. V rokoch 1905 – 06 pôsobil ako korepetítor vo Vroclave, 1906 – 07 ako dirigent v Zürichu, 1907 – 09 v Mníchove, 1910 – 11 v Štrasburgu. V období 1911 – 15 bol hudobným riaditeľom v Lübecku, 1915 – 20 v Mannheime, 1922 – 28 dirigentom Gewandhausorchestra v Lipsku, 1922 – 45 a 1947 – 54 aj orchestra Berlínski filharmonici; súčasne v roku 1931 prevzal vedenie Bayreuther Festspiele a 1933 Štátnej opery v Berlíne. Účinkoval ako stály hosť v Salzburgu, Miláne a vo Viedni, vystupoval aj v Covent Garden (1935, 1937, 1938). Bol vynikajúcim interpretom nemeckej klasickej a romantickej hudby.

Je autorom niekoľkých symfónií, klavírnych koncertov, komorných skladieb, chorálov; napísal literárne diela Johannes Brahms. Anton Bruckner (1942), Rozhovory o hudbe (Gespräche über Musik, 1948) a i.

Bela Partápgarh

Bela Partápgarh, Bela — mesto v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš na nive rieky Ganga pri rieke Say severne od mesta Prajágrádž; 72-tis. obyvateľov (2001). Predstavuje obchodné centrum s poľnohospodárskymi produktmi (ryža, jačmeň, proso, trstinový cukor); v okolí je rozvinutá ťažba kamennej soli, draselných solí, vápenca. Mesto slúži ako železničná a cestná križovatka.

džabal

džabal [arab.] — vrch, pohorie.

ciudad

ciudad [siu-; špan.] — mesto.

hrebeň

hrebeň

1. plochý úžitkový predmet na jednej strane (niekedy obojstranne) so zubmi slúžiaci na česanie vlasov, resp. na ich spevňovanie, ako ozdoba dámskych účesov, ale aj na česanie zvierat. Zhotovuje sa z rozličných materiálov (rohovina, slonovina, korytnačina, drevo, rôzne kovy, v súčasnosti aj plasty). Najstaršie hrebene sú známe z archeologických nálezov z neolitu, náročnejšie zdobené pochádzajú z prostredia vyspelých starovekých kultúr (napr. z Perzie, staré viac ako 5-tis. rokov). Vo východnej Európe existovala v období medzi 3. tisícročím a 1. polovicou 2. tisícročia veľká kultúrna oblasť, kde sa keramika zdobila odtlačkami hrebeňa (jamkovo-hrebeňovaná keramika). V stredovekých mestách sa zhotovovaniu hrebeňov venovalo špecializované remeslo hrebenárstvo. V západnej Európe počas celého stredoveku existovali liturgické hrebene, ktoré sa používali pri príprave kňazov na svätú omšu (napr. slonovinový hrebeň zdobený scénami zo života a martýria sv. Thomasa Becketa, Anglicko, 1200 – 10). V 15. a 16. stor. boli hrebene u nás často importovaným artiklom. Vzhľad hrebeňov ovplyvnili jednotlivé slohové obdobia, pričom sa často stávali dekoratívnymi objektmi. Veľmi zaujímavé umelecké kreácie sú známe z obdobia secesie a art déca;

2. poľnohosp. hrebeň brázdy — najvrchnejšia časť brázdového odvalu;

3. geomorfol. úzka pretiahnutá vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmými svahmi, do ktorých prechádza. Na rozdiel od chrbta, s ktorým sa často nesprávne zamieňa, sa vyznačuje väčším kontrastom oproti svahom, šírkou prevažne len niekoľko metrov a častými skalnými výstupmi. Hrebene prechádzajúce osou pohoria sú hlavné hrebene, hrebene vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné hrebene (→ rázsocha). Najvyššie časti hrebeňov spája hrebeňová čiara. Výrazné hrebene sa formujú intenzívnymi exogénnymi procesmi, najmä rozširovaním dolín glaciálnou činnosťou či intenzívnou riečnou eróziou. Výrazný ostrý hlavný hrebeň je charakteristický pre hrebeňové pohoria (napr. Tatry, Krivánska Malá Fatra);

4. meteorol. → hrebeň vysokého tlaku vzduchu;

5. stav. vodorovná priesečnica dvoch sklonených strešných plôch, po ktorých steká dažďová voda na odkvap strechy;

6. stroj. stierací hrebeň — v zlievarenstve plochá doska s výrezom zodpovedajúcim obvodu modelu na odliatky slúžiaca na presné odobratie formy z modelu. Po natlačení piesku sa hrebeň podopierajúci piesok formy zdvihne i s formou zdvíhacími čapmi formovacieho stroja, čím sa zabráni trhaniu formy;

7. zool. kožovitý alebo perovitý výrastok na hlave vtákov. Kožovitý hrebeň sa vyskytuje najmä pri druhoch z radu hrabavce (Galliformes), perovitý hrebeň (pohyblivý alebo nepohyblivý) napr. pri niektorých papagájoch, holuboch a bahniakoch. Hrebeň je zvyčajne väčší a výraznejší pri samcoch.

cape

cape [kejp; angl.] — mys.

cerro

cerro [sero; špan.] — vrch.

bocage

bocage [-káž] — typ krajiny v severozápadnom a západnom Francúzsku a v oblasti jeho centrálnych stredohorí charakteristický krovinatými porastami ohraničujúcimi jednotlivé poľnohospodárske parcely. Porasty slúžili v minulosti ako vetrolamy, palivové drevo a mali právnu funkciu (tvorili hranice pozemkov už v stredoveku). Mechanizovaným obrábaním pôdy tento porast mizne.

château

château [šato; fr.] —

1. zámok na vidieku;

2. označenie vína, ktoré sa urodilo v zámockej vinici a spracovalo na zámku. Mnohé château však zo zámku nepochádzajú, často sa spracúvajú v skromných stavbách či v účelovo postavených vínnych pivniciach (fr. cuveries). Názov château sa používa od polovice 19. stor. Najznámejšie château sa produkujú vo francúzskej vinohradníckej oblasti Bordeaux, kde je vyše 7-tis. takýchto zámkov.

côte

côte [kót; fr.] — pobrežie.

costa

costa [kos-; špan.] — pobrežie.

coast

coast [koust; angl.] — pobrežie.

extravilán

extravilán [lat.] — okrajová, vonkajšia časť katastrálneho územia obce ležiaca za hranicami vlastnej zástavby (mimo jej centrálnej, zastavanej časti a na zástavbu určených pozemkov; → intravilán). Extravilán tvoria najmä poľnohospodárske a lesné pozemky, príp. vodné plochy, môže však zahŕňať i malé roztrúsené osady, chalupy, horské samoty a i. rozptýlené osídlenia.

exot

exot [gr.] —

1. biol. rastlinný alebo živočíšny organizmus pochádzajúci z geograficky vzdialených (exotických) krajín; cudzorodý druh v danom životnom prostredí. Môže byť aklimatizovaný (úplne zdomácnený, napr. agát biely, borovica čierna, gaštan jedlý), čiastočne aklimatizovaný (s istými negatívnymi vývojovými vlastnosťami, napr. douglaska tisolistá, smrek pichľavý, smrek Engelmannov) alebo neaklimatizovaný (vyžadujúci sústavnú osobitnú starostlivosť, napr. tuje, sekvoje);

2. ekon. tovary alebo iné hodnoty, ktoré bežne nie sú na burzách. Napr. cenný papier nízkej kvality, ktorý nie je kótovaný na burzách, jeho cena (kurz) sa neuvádza v úradnom kurzovom liste. Obchody s exotmi sa i napriek tomu na burzách mlčky trpia a prebiehajú zvyčajne formou priameho dopytu a ponuky. Tieto cenné papiere sú lákavé na špekulácie, pretože pri nich dochádza k značným výkyvom kurzov. V bankovom slangu sa exotmi nazývajú aj valuty, ktoré nie sú zaznačené v kurzovom lístku príslušnej krajiny a ktoré banka nekupuje, ale ich prijíma od zákazníkov v rámci inkasa;

3. geomorfol. malá vypuklá forma georeliéfu, element tvarovo, geneticky a štruktúrne odlišný od geomorfologickej jednotky vyššieho rádu, v ktorej leží. Najčastejšie sa vyskytujú vulkanické exoty (vypreparované sopúchy, dajky, trosky lávových prúdov), na Slovensku napr. v prostredí fluviálnej Východoslovenskej roviny. Exotické bloky sú bloky cudzorodých hornín v sedimentoch istého typu, ktoré sa do nich dostali pomocou zosúvania, turbiditnými prúdmi a pod.

desert

desert [dezt; angl.] — púšť.

defilé

defilé [fr.] — slávnostný pochod, prehliadka (vojska); prenesene sled (napr. defilé slávnych mien); geomorfol. odkryv v horninovom masíve, ktorý odhaľuje geologickú stavbu územia, pričom rez odkryvu prebieha spravidla šikmo k smeru sklonu vrstiev hornín; aj výrazné formy georeliéfu (skalné a bralnaté steny na svahoch).

Konwitschny, Franz

Konwitschny, Franz, 14. 8. 1901 Fulnek, okres Nový Jičín, Česko – 28. 7. 1962 Belehrad, pochovaný v Lipsku — nemecký dirigent, otec Petra Konwitschného.

V rokoch 1923 – 25 študoval na lipskom konzervatóriu u Hansa Bassermanna. Pôsobil ako huslista a violista v Gewandhausorchestri v Lipsku, od 1925 ako violista vo Fitznerovom kvartete (činné do 1927) v Rakúsku, kratší čas vyučoval hru na husliach na viedenskom konzervatóriu. Od roku 1927 sa venoval dirigentskej činnosti. Vo viacerých nemeckých mestách pôsobil ako šéfdirigent (Stuttgart) a hudobný riaditeľ (Freiburg im Breisgau, Frankfurt nad Mohanom, Hannover), 1949 – 62 bol šéfdirigentom Gewandhausorchestra (od 1961 jeho čestný člen), súčasne 1953 – 55 dirigentom Drážďanského štátneho orchestra a hudobným riaditeľom Drážďanskej opery, od 1955 hudobným riaditeľom novozrekonštruovanej Štátnej opery v Berlíne.

Bol známy širokým dirigentským gestom, dôsledným prienikom do partitúry a tempovou agogikou. Uznanie si získal predovšetkým ako interpret nemeckej romantickej hudby, najmä opier Richarda Wagnera a symfonických diel Ludwiga van Beethovena, Richarda Straussa, Maxa Regera a Antona Brucknera. Na hudobné nosiče nahral kompletné cykly Beethovenových a Schumannových symfónií, Wagnerových opier (Tristan a Izolda, Tannhäuser, Blúdiaci Holanďan) a i.

Gewandhausorchester

Gewandhausorchester — jedna z najstarších nemeckých koncertných inštitúcií založená v roku 1781 v Lipsku.

Jej predchodcami boli hudobné telesá collegium musicum a Grosse Concert (1743). Prvým dirigentom Gewandhausorchestra bol Johann Adam Hiller (1781 – 85). Hosťovali tam Wolfgang Amadeus Mozart, Carl Maria von Weber, Franz Liszt, Johannes Brahms, Richard Strauss, Piotr Iľjič Čajkovskij a i., prvý koncert vo svojej kariére tam uviedla klaviristka Clara Schumannová. Premiérovo tam boli uvedené o. i. Škótska symfónia a mol Felixa Mendelssohna-Bartholdyho (1842), predohra k Majstrom spevákom norimberským Richarda Wagnera (1862) a Koncert pre husle a orchester D dur op. 77 Johannesa Brahmsa (1877). Medzi ďalších významných dirigentov Gewandhausorchestra patrili Arthur Nikisch (1895 – 1922), Wilhelm Furtwängler (1922 – 28), Bruno Walter (1929 – 33), Hermann Abendroth (1934 – 45), Franz Konwitschny (1949 – 62), Václav Neumann (1964 – 68), Kurt Masur (1970 – 96), Herbert Blomstedt (1998 – 2005) a Riccardo Chailly (2005 – 2016).

bonang

bonang [jávsky] — jávsky ľudový hudobný nástroj zo skupiny samozvučných kovových bicích hudobných nástrojov s vyladeným tónom; jeden zo základných nástrojov jávskeho orchestra (→ gamelan).

Vnútri dreveného rámu alebo skrinky je na napnutých povrazoch uložených vo dvoch radoch 10 – 14 gongov ladených podľa jávskej tónovej sústavy. Rozoznievajú sa úderom drevenými paličkami. Staršia forma jednoradového bonangu sa zachovala na Bali.

Jackson, Andrew

Jackson [džek-], Andrew, 15. 3. 1767 Waxhaw, Južná Karolína – 8. 6. 1845 Nashville, Tennessee — americký právnik a politik, siedmy prezident USA (1829 – 37).

Politickú kariéru začal 1797/98 ako senátor za Tennessee, 1798 – 1804 sa stal predsedom Najvyššieho súdu v Tennessee, 1802 generálmajorom, preslávil sa počas vojen s Indiánmi (1814 zvíťazil nad Kríkmi pri Horseshoe Bend na rieke Colorado v Arizone), 8. januára 1815 porazil britské vojsko v bitke o New Orleans, americkým národným hrdinom sa stal ako víťaz v prvej seminolskej vojne 1817 – 18 (→ seminolské vojny; pre svoju tvrdosť bol nazývaný Old Hickory).

V roku 1824 prvýkrát neúspešne kandidoval na úrad prezidenta (porazil ho John Quincy Adams). V prezidentských voľbách 1828 s prevahou zvíťazil (56 % hlasov). Počas jeho prezidentstva sa definitívne sformovala Demokratická strana a začala sa dodnes platná prax obsadzovania rozhodujúcich vládnych miest príslušníkmi víťaznej strany (jacksonovská demokracia). V roku 1832 bol znovuzvolený. Celoživotný boj a nenávisť k Indiánom ho viedli k podpísaniu zákona (Indian Removal Act, 1830) umožňujúceho ich nútené presídlenie do oblasti západne od rieky Mississippi (→ Indiánske teritórium, → indiánske rezervácie). Partikularizačné tendencie južných štátov potlačil zákonnou formou (→ nulifikácia). Za svoj najväčší politický úspech považoval presadenie vetovania štatútu národnej banky Second Bank of America (1837), čo malo vyriešiť finančnú krízu.

Batlle y Ordóñez, José

Batlle y Ordóñez, José, 21. 5. 1856 Montevideo – 20. 10 1929 tamže — uruguajský politik a prezident (1903 – 07, 1911 – 15). V roku 1893 pôsobil ako poslanec, 1896 senátor. Vo funkcii prezidenta presadzoval demokratické zákony, sociálne reformy a rozvoj verejných prác, obmedzil zisky domácich i zahraničných podnikateľov, zrušil trest smrti a vytvoril podmienky na prechod Uruguaja od obdobia diktatúr k demokracii.

Bates, Edward

Bates [bejts], Edward, 4. 9. 1793 Goochland County, Virgínia – 25. 3. 1869 St. Louis, Missouri — americký právnik a politik, člen Kongresu (1826 – 30) za Stranu whigov. Nesúhlas s otroctvom ho v roku 1856 priviedol do novozaloženej Republikánskej strany a po vlastnej neúspešnej kandidatúre na post prezidenta pôsobil vo vláde Abrahama Lincolna ako generálny prokurátor. Po nesúhlase s vládnou vojnovou politikou zo svojho úradu rezignoval.

Barco Vargas, Virgilio

Barco Vargas [-ku -gaš], Virgilio, 17. 9. 1921 Cúcuta – 20. 5. 1997 Bogota — kolumbijský diplomat, politik a prezident (1986 – 90). Pôsobil ako minister spojov, poslanec, senátor, minister verejných prác, minister poľnohospodárstva, 1966 – 69 primátor Bogoty, 1970 – 1974 výkonný riaditeľ Svetovej banky (inštitúcie International Bank for Reconstruction and Development, IBRD), 1977 – 80 veľvyslanec v USA a na Bahamách, 1961 – 62 a 1990 – 92 veľvyslanec v Spojenom kráľovstve.

Belgrano, Manuel

Belgrano, Manuel, 3. 6. 1770 Buenos Aires – 20. 6. 1820 tamže — argentínsky právnik, politik a generál, jeden z vodcov vo vojne za nezávislosť, stúpenec liberálnych i hospodárskych reforiem, monarchista. V rokoch 1806 – 07 bojoval proti britskej intervencii, 1812 – 13 porazil Španielov v Hornom Peru.

Belaúnde Terry, Fernando

Belaúnde Terry, Fernando, 7. 10. 1912 Lima – 4. 6. 2002 tamže — peruánsky architekt, politik a prezident (1963 – 68 a 1980 – 85). V rokoch 1945 – 48 poslanec, 1956 založil stranu Ľudová akcia (Acción Popular, AP). Počas prvej administratívy presadzoval program reforiem a výstavby komunikácií v amazonskom údolí, podporoval program Johna Fitzgeralda Kennedyho Aliancia pre pokrok, 1968 bol zvrhnutý vojenským prevratom, 1968 – 76 v exile.

Bedford, Gunning

Bedford [bedfed], Gunning, 1747 Philadelphia, Filadelfia — 30. 3. 1812 Wilmington, Delaware — americký právnik a verejný činiteľ, spolutvorca Ústavy USA. Svoje právnické vedomosti uplatnil ako delegát kontinentálneho kongresu v roku 1787. Ako odporca silnej federálnej vlády favorizoval práva menších štátov. V roku 1789 ho prezident George Washington vymenoval za dištriktuálneho sudcu v Delaware.

Beard, Charles Austin

Beard [bied], Charles Austin, 27. 11. 1874 Knightstown, Indiana – 1. 9. 1948 New Haven, Connecticut — americký historik. Zaoberal sa najmä ekonomickou analýzou amerických dejín z buržoáznodemokratických, neskôr konzervatívnych názorových pozícií. Diela: Ekonomický výklad ústavy Spojených štátov (An Economic Interpretation of the Constitution of the United States, 1913), Základné dejiny Spojených štátov (A Basic History of the U. S., 1944), Amerika v prechode (America in Midpassage, 1939) a i.

Farkas, István

Farkas [-kaš], István, 18. 5. 1900 Martin – 23. 12. 1975 Svätý Jur, okres Pezinok — maďarský prozaik, publicista a prekladateľ pôsobiaci na Slovensku. Pôsobil ako učiteľ v Jelšovci, Šahách, Nagykanizsi a vo Svätom Jure. V rokoch 1925 – 28 bol redaktor a vydavateľ časopisu Új Társaság – Neue Gesellschaft (Nová spoločnosť), 1926 – 28 časopisu maďarských skautov A Cserkész (Skaut), 1929 redaktor spoločenského, kultúrneho a literárneho časopisu A Hét (Týždeň), 1934 – 38 Magyar Család (Maďarská rodina) v Šahách. Bol spoluzakladateľom Madáchovho kruhu v Lučenci.

V tvorbe preferoval maďarsko-slovenské literárne vzťahy, pravidelne uverejňoval v slovenských časopisoch (Slovenské pohľady, Slovenské smery umelecké, Elán a i.). Je autorom zbierky noviel V sedemnástom (Tizenhétben, 1925), románu Vzkriesenie duší (Lelkek feltámadása, 1926), noviel Jednoduché príbehy (Egyszerű történetek, 1927), románu pre mládež Zázračné prázdniny (Csodálatos vakáció, 1932) a i. Zostavil a do maďarčiny preložil Antológiu slovenskej prózy (Szlovák prózai antológia, 1928).

Fekete, Gyula

Fekete, Gyula, 26. 2. 1922 Mezőkeresztes – 16. 1. 2010 Budapešť — maďarský prozaik, publicista a literárny kritik. V prózach si všímal najmä konflikty moderného života, civilizačné problémy a ich dosah na individuálny a spoločenský život súčasného človeka na vidieku i vo veľkomestskom prostredí, celkové problémy medziľudských vzťahov, ako aj emancipačné úsilie moderných žien.

Je autorom mikrorománov Májový strom (Májusfa, 1952) a Kati (1953), vedecko-fantastických románov Modrý ostrov (A kék sziget, 1959) a Planéta zaľúbených (Szerelmesek bolygója, 1964; slov. 1966), románov Kráska dediny (A falu szépe, 1961), Lekárova smrť (Az orvos halála, 1963; slov. 1966), Tisícprvý rok (Ezeregyedik esztendő, 1965), Vyznanie do rána (Vallomás hajnalig, 1970), Medové týždne (Mézeshetek, 1975) a Chýba jeden muž (Hiányzik egy férfi, 1978), poviedok Vedomie (Eszmélet, 1953) a Únos dievčaťa (Lányszöktetés, 1966), eseje Meditácie o Amerike (Meditáció Amerikáról, 1987) a rozprávok pre deti.

Fazekas, Mihály

Fazekas [-kaš], Mihály, 6. 1. 1766 Debrecín – 23. 2. 1828 tamže — maďarský básnik a botanik. Literárnu činnosť začal po dlhej vojenskej službe v Haliči, Moldavsku a západnej Európe. So Sámuelom Diószegim (*1761, †1813) napísali prvú maďarskú botaniku Maďarské rastlinstvo (Magyar füvészkönyv, 1807).

Preslávil sa komickým eposom v hexametroch Husiar Matyi (Lúdas Matyi, napísaný 1804, vydaný 1815; slov. 1954) na motívy ľudovej rozprávky o nepoddajnom ľudovom hrdinovi, ktorý sa odvážne stavia proti panskej zlovôli a svojou vynachádzavosťou a šibalstvom pomstí krivdy páchané na chudobnom dedinskom ľude. V rokoch 1804 – 19 napísal ľúbostné a prírodné verše Ruszánda, moldavská kráska (Ruszánda, moldvai szép), K jari (A tavaszhoz), Letná večerná pieseň (Nyári esti dal), Pieseň z Hortobágye (Hortobágyi dal) a i. V duchu osvietenskej osvety každoročne vydával Debrecínsky maďarský kalendár (Debreceni magyar kalendárium, 1819 – 28).

Faludi, Ferenc

Faludi, Ferenc, 25. 3. 1704 Németújvár, dnes Güssing, Rakúsko – 18. 12. 1779 Rohonc, dnes Rechnitz, Rakúsko — maďarský básnik, prozaik a prekladateľ. V roku 1720 vstúpil do jezuitského rádu a po štúdiách filozofie v Grazi a teológie vo Viedni bol v roku 1734 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor na rehoľných gymnáziách, potom ako kňaz v Budíne a Banskej Bystrici, 1736 – 37 bol profesor a vychovávateľ novicov na viedenskom Pázmáneu, 1737 – 40 profesor filozofie v Grazi, 1740 – 45 maďarský spovedník v Chráme sv. Petra v Ríme, 1746 – 47 profesor teológie v Trnave a 1747 – 48 na viedenskom Tereziáne (Teresianum). V rokoch 1748 – 51 pôsobil ako riaditeľ akademickej tlačiarne v Trnave, 1751 – 54 ako predstavený rehoľného domu. V rokoch 1754 – 57 bol riaditeľom gymnázia v Kőszegu, 1759 – 73 riaditeľom jezuitskej knižnice v Bratislave. Po rozpustení rádu žil na panstve Baťánovcov v Rohonci.

Bol významným predstaviteľom maďarského rokoka, priekopníkom ľudovosti v maďarskej literatúre a jej formálnym reformátorom. Je autorom prvého sonetu v maďarskej literatúre O fajke (A pipárul). V tvorbe vychádzal z neskorého baroka španielsko-talianskeho kultúrneho okruhu. Písal náboženskú, galantnú i pastiersku poéziu ovplyvnenú napr. P. Metastasiom, v próze adaptoval moralistickú anglickú a španielsku barokovú a rokokovú prózu. Napísal moralistické prózy Šľachtic poučený o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes ember, 1748), Šľachtičná poučená o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes asszony, 1748) a Mladý šľachtic poučený o nábožnej dobrote a šťastnom živote (Istenes jóságra, és szerentsés bóldog életre oktatott nemes urfi, 1771), všetky podľa anglického jezuitu Williama Darrella (*1651, †1721), Múdry a pozorný dvoran (Bölts, és Figyelmetes udvari ember, 1750) podľa španielskeho moralistu B. Graciána a zbierku noviel Zimné noci (Téli éjszakák, 1787).

Faludy, György

Faludy, György, vlastným menom György Bernát József Leimdörfer, 22. 9. 1910 Budapešť – 1. 9. 2006 tamže — maďarský básnik, publicista a prekladateľ. V roku 1939 emigroval do Paríža, odtiaľ do Maroka, od roku 1941 žil v USA. V roku 1946 sa vrátil do Maďarska, kde pôsobil v časopise Népszava (Hlas ľudu) až do roku 1950, keď bol neoprávnene odsúdený na nútené práce (1953 rehabilitovaný). Koncom roku 1956 emigroval do Viedne, potom do Londýna, kde bol redaktorom časopisu Irodalmi Újság (Literárne noviny), po 1963 žil vo Florencii a na Malte, od 1967 v Kanade. Do roku 1971 prednášal na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a na viacerých univerzitách v USA a Kanade.

Je autorom básnických zbierok Pompejská stráž (A pompeji strázsa, 1938), Po jesennej rose (Őszi harmat után, 1947), Listy budúcim pokoleniam (Levelek az utókorhoz, 1975), Väzenské verše 1949 – 52 (Börtönversek 1949 – 52, 1983), výberu básní Kniha spomienok na červenú Byzanciu (Emlékkönyv a rőt Bizáncról, 1961) a autobiografie Moje šťastné dni v pekle (My Happy Days in Hell, angl. 1962; maď. Pokolbeli víg napjaim, 1987). Prekladal balady F. Villona. V roku 1938 vydal preklad antifašistickej európskej poézie Antológia európskych básnikov (Európai költők antológiája). Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Kossuthovej ceny (1994).

facultas alternativa

facultas alternativa [-kul-; lat.] — druhá možnosť; v rímskom súkromnom práve dlžníkovo oprávnenie poskytnúť veriteľovi namiesto dlhovaného plnenia podľa dohovoru druhé (iné) plnenie, a tým sa oslobodiť od dlhu. Pri takejto situácii platila zásada: dlhuje sa jedna vec, ale z dvoch možno plniť (una res est in obligatione, duae in solutione). Typickým príkladom facultas alternativa bola situácia, v ktorej predávajúci dostal v zaplatenej kúpnej cene menej ako polovicu reálnej hodnoty veci (laesio enormis), a preto mohol žalobou žiadať zrušenie kúpnej zmluvy. Kupujúci bol povinný vydať kúpenú vec, ak akceptoval zrušenie zmluvy, alebo doplatiť kúpnu cenu na jej reálnu hodnotu (druhá možnosť). Facultas alternativa treba odlišovať od obligatio alternativa.

V súčasnom práve tzv. alternatívna možnosť.

de lege lata

de lege lata [lat.] — z hľadiska platného práva; označenie situácie podľa súčasného práva, napr. de lege lata patrí po smrti fyzickej osoby uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželskému partnerovi a deťom, a ak ich niet, rodičom. De lege lata sa odlišuje od stanoviska z hľadiska budúceho práva (→ de lege ferenda).

de lege ferenda

de lege ferenda [lat.] — z hľadiska budúceho zákona alebo budúcej právnej úpravy; označenie predpokladanej situácie, ktorá by nastala, ak by sa uskutočnila zmena v právnom poriadku (napr. zmiernenie trestného postihu sa predpokladá de lege ferenda). Predstavy de lege ferenda sa odlišujú od stanoviska platného práva (→ de lege lata).

Diktonius, Elmer Rafael

Diktonius, Elmer Rafael, 20. 1. 1896 Helsinki – 23. 9. 1961 tamže — fínskošvédsky básnik a novelista píšuci po švédsky, vedúca osobnosť literárnej moderny vo Fínsku. V poézii vychádzal z politického a sociálneho nadšenia a zo sympatií ku komunizmu počas Ruskej revolúcie 1905 – 1907 a fínskej občianskej vojny. V 20. rokoch 20. stor. žil v Londýne, Paríži a Prahe, kde študoval literatúru a hudbu. Básnické zbierky Tvrdé spevy (Hårda sånger, 1922), Kamenné uhlie (Stenkol, 1927) a Mocný, no temný (Stark men mörk, 1930) sú charakteristické expresívnym a výbušným jazykom, revolučným pátosom, kontrastnými obrazmi, porozumením pre slabších a obdivom k porazeným. V neskorších zbierkach Diktoniusovo sociálne rozhorčenie postupne ustúpilo, jeho básne boli viac melodické a citové. Je autorom aforistických portrétov súčasníkov, prírodnej lyriky zachytávajúcej obrazy drsnej fínskej krajiny, expresívnej experimentálnej prózy, napr. krátkeho komentovaného románu Jana Kubiková. Drevoryt slovom (Janne Kubik. Ett träsnitt i ord, 1932), zbierky poviedok Občania Fínskej republiky (Medborgare i republiken Finland, 1935 – 40) a súborných básní Básne (Dikter) i próz Próza (Prosa) a Vety ( Meningar) vydaných 1956 – 57.

Dimov, Dimităr

Dimov, Dimităr, vlastným menom Dimităr Todorov Dimov, 25. 6. 1909 Loveč – 1. 4. 1966 Bukurešť — bulharský prozaik a dramatik, jeden zo zakladateľov a najvýraznejších predstaviteľov moderného bulharského románu. Pôvodným povolaním bol veterinárny lekár, od roku 1953 pôsobil ako profesor anatómie, embryológie a histológie v Sofii. Od roku 1964 bol predsedom Zväzu bulharských spisovateľov.

Jeho prvým významným prozaickým dielom bol psychologický román Poručík Bentz (Poručik Benc, 1938) zachytávajúci ľúbostný príbeh na pozadí udalostí 1. svetovej vojny. Inšpiračným zdrojom jeho najúspešnejšieho románu Odsúdené duše (Osădeni duši, 1945; slov. 1976) bol študijný pobyt v Madride. Zobrazil v ňom príbeh lásky jezuitského mnícha (lekára) a dobre situovanej, ale duševne nevyrovnanej a drogovo závislej Angličanky odohrávajúci sa v období občianskej vojny v Španielsku. Román je charakteristický psychologickou kresbou, prepracovanosťou kompozície a dramatickosťou deja, ktorý sa odvíja retrospektívne. Typickým realistickým dielom miestami poznačeným socialistickou ideológiou je román Tabak (Ťuťun, 1951; slov. 1954) zobrazujúci sociálne pohyby a konflikty v 30. rokoch 20. stor. a v období 2. svetovej vojny. Dimov napísal aj drámy Ženy s minulosťou (Ženi s minalo, 1960, slov. 1960) a Vinný (Vinovnijat, 1961) zaoberajúce sa problematikou medziľudských vzťahov (najmä medzi mužom a ženou) a hru Oddych v Arco Iris (Počivka v Arco Iris, 1963; slov. 1976), v ktorej sa vrátil k téme španielskej občianskej vojny.

Digesta Iustiniani

Digesta Iustiniani [jus-; lat.], aj Pandekty, Pandectae — najdôležitejšia a najrozsiahlejšia časť justiniánskej kodifikácie rímskeho práva (→ Corpus iuris civilis) obsahujúca fragmenty spisov 39 právnikov prevažne z klasického obdobia rímskeho práva. Kodifikačné práce začala na pokyn Justiniána I. Veľkého 17-členná komisia 15. 12. 530 s cieľom ukončiť ich o desať rokov, cisár však už 16. 12. 533 uzavrel celé dielo konštitúciou Tanta (gr. Dédoken) a 30. 12. 533 nadobudlo účinnosť. Komisia preštudovala asi 1 625 kníh starej právnickej literatúry s viac ako troma miliónmi riadkov, pričom mala oprávnenie prispôsobiť prevzaté texty novým hospodárskym a sociálnym pomerom (interpolatio). Justiniánova zákonodarná aktivita je hodnotená rozporne, niektorí autori mu kladú za vinu zánik klasickej právnickej literatúry, iní ho pokladajú za záchrancu bohatstva rímskoprávnej učenosti.

Digesta Iustiniani sa rozdeľujú na 50 kníh, ktoré sa delia na tituly (okrem kníh 30 – 32) s osobitnými rubrikami vymedzujúcimi ich predmet (432 titulov). Každý titul obsahuje fragmenty z diel právnikov s uvedením autora a názvu diela (9 142 fragmentov), väčšie fragmenty pozostávajú z paragrafov. Najhodnotnejší rukopis sa od 12. stor. nachádzal v Pise. Keď ju v roku 1406 obsadili Florenťania, rukopis odniesli ako vzácnu korisť do Florencie (littera Florentina). Tam ho najprv uschovávali v Palazzo Vecchio, neskôr bol prenesený (1786) do Lorenzovskej mediciovskej knižnice.

dos

dos [lat.] — inštitút rímskeho majetkového manželského práva, → veno. Dos bola majetkom poskytnutým mužovi v spojitosti s uzavretím manželstva. Pôvodne bolo jeho účelom prispieť na manželské náklady (onera matrimonii), neskôr za republiky zabezpečiť manželku po skončení manželstva. Obyčajne sa dos zriaďovala pred uzavretím manželstva a zriaďovateľom bol buď pater familias ženy (dos profecticia), niekto druhý, alebo sama žena, ak bola svojprávna (dos adventicia). Zriadením dos sa previedlo na muža (manžela) vlastnícke právo k jej predmetu, a to odovzdaním dotálnych predmetov (dotis datio), stipulačnou zmluvou (dotis promissio) alebo jednostranným prísľubom (dotis dictio). V najstaršom práve mal manžel iba morálnu povinnosť vrátiť dos v prípade rozvodu, na konci republiky sa pre tento prípad zaviedla právna povinnosť dos vrátiť. Ak sa napr. rozvod uskutočnil z viny manželky, mohol si manžel ponechať polovicu dos.

depositum

depositum [-zi-; lat.] — v rímskom súkromnom práve reálny kontrakt (→ contractus), na základe ktorého deponent (ukladateľ) odovzdal depozitárovi (uschovávateľovi) nezastupiteľnú, ale hnuteľnú vec určenú individuálnymi znakmi, aby ju bezodplatne opatroval pre deponenta a po skončení úschovy ju (t. j. tú istú vec) deponentovi vrátil. Depositum vytváralo dvojstranný záväzkový vzťah (→ obligatio) založený na dobromyseľnosti (→ bona fides), v ktorom bol depozitár povinný opatrovať uschovanú vec. Zodpovedal za dolus a culpa lata (→ culpa), a ak uschovanú vec svojvoľne (bez súhlasu deponenta) užíval, aj za krádež úžitku (furtum usus). Deponentovi patrila vo vzťahu k depozitárovi žaloba z úschovy na vrátenie uschovanej veci a na náhradu škody (actio depositi directa), naopak, depozitár mohol proti deponentovi na náhradu nákladov vynaložených na uschovanú vec, príp. na náhradu škody spôsobenej uschovanou vecou využiť kontrárnu žalobu z úschovy (actio depositi contraria). Z hľadiska vecného práva sa depozitár považoval len za detentora uschovanej veci bez práva na ochranu pred tretími, naopak deponent sa považoval naďalej za držiteľa uschovanej veci (→ possessio);

v súčasnom práve úschova.

debitor

debitor [lat.], dlžník — v rímskom súkromnom práve strana, ktorá je v záväzkovoprávnom vzťahu (→ obligatio) z určitého právneho dôvodu zaviazaná niečo plniť veriteľovi (→ creditor). Za dlžníka sa považoval ten, od koho bolo možné vymáhať žalobou peniaze. Povinnosti, ktoré dlžník mohol mať voči veriteľovi, sa vyjadrovali slovami dare (dať; dlžník mal obstarať prevod vlastníckeho práva alebo iného vecného práva), facere (robiť; dlžník mal niečo konať, prípadne nekonať) a praestare (všeobecný výraz pre povinnosť dlžníka poskytnúť plnenie, ale aj výraz pre povinnosť zodpovedať, ručiť za splnenie záväzku či za spôsobenie škody a pod.).

collegium musicum

collegium musicum [kolé- -zikum; lat.] — forma hudobného spoločenstva v 16. – 18. stor.

Termínom collegium musicum sa označovali spolky priateľov hudby, študentské orchestre a zbory zamerané predovšetkým na komornú a vokálnu hudbu. Spočiatku vznikali v Nemecku, v 17. a 18. stor. však aj v ďalších krajinách, v Taliansku, vo Švajčiarsku či Švédsku. V 16. stor. boli zväčša vokálne, neskôr prevažne inštrumentálne. Okrem spoločného hrania bolo ich cieľom kultivovanie hudobného vkusu poslucháčov a šírenie hudby medzi rozmanitými spoločenskými vrstvami prostredníctvom verejných vystúpení.

K najvýznamnejším nemeckým spolkom patrilo Collegium musicum v Lipsku, ktoré od 1729 viedol Johann Sebastian Bach a z ktorého sa v 1781 vytvorila známa koncertná inštitúcia Gewandhausorchester.

Binchois, Gilles

Binchois [benšua], Gilles, okolo 1400 Mons, Belgicko – 20. 9. 1460 Soignies, Belgicko — franko-flámsky hudobný skladateľ, majster francúzskeho šansónu 15. stor. Jeho šansóny boli poväčšine trojhlasné vokálno-inštrumentálne skladby s tanečným charakterom. Písal aj duchovnú hudbu, omše, motetá, hymny a i.