Nové heslá

Zobrazených 50 najnovších hesiel

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

konceptizmus

konceptizmus [lat.], špan. conceptismo — jeden z hlavných literárnych smerov (s kulteranizmom) v španielskej barokovej literatúre 1. polovice 17. stor. založený na vytváraní tzv. konceptov (concepto), teda abstraktných pojmov, ktoré zovšeobecňovali javy pozorovanej reality a zároveň vystihovali ich podstatu, a tak slúžili na vypovedanie hlbokých právd o svete. Estetika konceptizmu bola zameraná na vycibrenosť formálnej a kondenzáciu obsahovej zložky literárneho diela. Predstavitelia konceptizmu formulovali nápadité myšlienky výstižne, význam šifrovali do duchaplných mnohoznačných výrokov, v ktorých významnú úlohu zohrávali polysémia a voľná asociácia myšlienok (aj sentencia a aforizmus). Štýl bol založený na hre slov a na vtipných pointách, využívali sa najmä kontrast, paradox, antitéza a nečakané prirovnania.

Konceptizmus má pôvod už v klasickej rétorike a manieristickej tradícii, vyskytoval sa od neskorej latinskej antiky cez patristiku po anglický euphuizmus (manieristický štýl v 2. polovici 16. stor.) a taliansky marinizmus. Uplatňoval sa viac v próze ako v poézii. Za jeho iniciátora je považovaný Alonso de Ledesma (Duchovné úvahy, Conceptos espirituales, 3 zv., 1600 – 12), najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Francisco Gómes de Quevedo y Villegas a Luis Vélez de Guevara, v dramatickom umení Lope de Vega. Teóriu konceptistickej estetiky a štylistiky vyložil Baltasar Gracián v diele Ostrovtip a umenie duchaplnosti (Agudeza y arte de ingenio, 1648).

Konarski, Stanisław

Konarski, Stanisław, vlastným menom Hieronim Franciszek Konarski, 30. 9. 1700 Żarczyce Duże, Svätokrížske vojvodstvo – 3. 8. 1773 Varšava — poľský pedagóg a školský reformátor, spisovateľ a editor, piarista. Študoval na gymnáziu v Podolínci, v roku 1715 vstúpil do tamojšieho rádu piaristov, v rokoch 1725 – 27 študoval na Collegiu Nazareno v Ríme, 1729 – 30 vo Francúzsku (oboznámil sa tam s ideami francúzskeho osvietenstva), potom v Nemecku, Rakúsku a i. Považovaný za predchodcu poľských osvietencov.

V roku 1730 sa vrátil do Poľska a začal pripravovať vydanie poľského zákonníka Volumina legum (1732 – 39 vydal prvých šesť zväzkov), v rokoch 1733 – 36 pôsobil v službách Stanislava I. Leszcyńského, ktorého podporoval v boji o poľský trón, 1736 – 38 ako učiteľ na kolégiách v Krakove a Rzeszówe. V roku 1740 založil vo Varšave Collegium Nobilium na výchovu mládeže z aristokratických rodín, ktoré do roku 1756 viedol. Vyučoval podľa vlastných pedagogických zásad, dôraz kládol na pochopenie učiva a na praktické vedomosti (získané napr. aj pri manuálnej práci). Odmietal mnemotechnické pomôcky, pri výučbe však využíval divadelné predstavenia. V roku 1743 založil na kolégiu divadlo, pre ktoré napísal veršovanú Epaminondovu tragédiu (Tragedya Epaminondy, uvedená 1756, vydaná 1880) a prekladal hry francúzskych autorov (Pierre Corneille, Voltaire, Jean Racine). Bojoval proti barokovým tendenciám v používaní jazyka, zdôrazňoval jednoduchosť a jasnosť výpovede, spojitosť rétoriky a logiky (O náprave chýb vo vyjadrovaní sa, De emendandis eloquentiae vitiis, 1741; O umení dobrého myslenia, De arte bene cogitandi, 1767). S bystrejšími žiakmi viedol učené debaty, ako významné hodnoty vyzdvihoval sebaobetovanie a vlastenectvo.

Jeho pedagogické prístupy a metódy, ktoré začali používať aj ostatné piaristické školy, sa stali základom reformy piaristického školstva v Poľsku (dokument Ordinationes visitationis apostolicae..., 5 častí, 1753 – 55; spoluautor). Konarského pedagogická činnosť bola úzko spätá s politickými cieľmi (podporoval Czartoryskovcov i Stanislava II. Augusta Poniatowského). Presadzoval zrušenie nevoľníctva a rozvoj miest i manufaktúr. V diele O účinnom spôsobe riadenia alebo o vedení riadnych snemov (O skutecznym rad sposobie albo o utrzymywaniu ordynaryinych seymow, 4 zv., 1760 – 63) sa kriticky postavil k šľachtickej výsade vetovať (liberium veto) rozhodnutia snemu (sejmu), podporil posilnenie nezávislosti snemu a predstavil víziu snemu, v ktorom platí zásada väčšiny hlasov. Autor vlasteneckej a občianskej lyriky (Opera lyrica, 1767) podľa Horáciovho vzoru.

König, René

König, René, 5. 7. 1906 Magdeburg – 21. 3. 1992 Kolín nad Rýnom — nemecký sociológ. Študoval filozofiu, psychológiu, etnológiu a islamské jazyky na univerzite vo Viedni a v Berlíne. Ako oponent nacistickej ideológie emigroval v roku 1937 do Švajčiarska, v rokoch 1938 – 53 pôsobil na univerzite v Zürichu. V roku 1949 sa vrátil do Nemecka, kde do roku 1972 pôsobil ako profesor sociológie na univerzite v Kolíne nad Rýnom.

Zaslúžil sa o rozvoj nemeckej povojnovej sociológie, bol hlavným predstaviteľom tzv. kolínskej školy v povojnovom období. Za dôležité považoval ukotvenie sociológie na empirických základoch, odpútanie sa od historických a sociálno-filozofických tradícií nemeckých spoločenských vied, ako aj kritickú reflexiu vlastných teórií a metód. Publikoval práce z oblasti výskumných metód i z teórie, zaoberal sa aj problematikou rodiny, mládeže a módy, ako aj dejinami sociológie. Bol spoluzakladateľom Medzinárodnej sociologickej asociácie (International Sociological Association, ISA; založená v roku 1949), v rokoch 1962 – 66 pôsobil ako jej prezident.

komunitarizmus

komunitarizmus [lat.] —

1. filoz. myšlienkový prúd zdôrazňujúci, že jednotlivec neexistuje nezávisle od svojej kultúrnej, etnickej, náboženskej alebo spoločenskej príslušnosti a práva jednotlivca majú byť v rovnováhe s hodnotami spoločenstva a so všeobecným dobrom. Komunitarizmus (lat. communis = spoločný, všeobecný, pospolitý, verejný; odtiaľ názov) sa rozšíril v 80. rokoch 20. stor. v americkej politickej filozofii a sociológii ako reakcia na prehnaný individualizmus a nízky záujem občanov o verejné dianie v postindustriálnych a neskorokapitalistických západných spoločnostiach. Podľa komunitarizmu je liberálna individualistická schéma spoločnosti nepravdivá, pretože identita jednotlivcov a ciele, ktoré sledujú, sa utvárajú v rámci spoločenstva. Komunitarizmus poukazuje na to, že pojem spoločenstvo je historicky prvotný oproti pojmu jednotlivec, a na rozdiel od liberalizmu, podľa ktorého demokratické spoločnosti nemôžu presadzovať určitú konkrétnu koncepciu tzv. dobrého života, keďže by to poškodzovalo individuálnu slobodu, spája hodnotu spravodlivosti so životom jednotlivca v spoločnosti. Jednotlivci majú spontánne reagovať na požiadavky života v spoločnosti bez toho, aby sa museli domáhať svojich práv. Komunitaristi kritizujú liberálnu teóriu, ktorá odlišuje právo patriace do verejnej sféry od morálky patriacej výlučne do súkromnej sféry. Podľa komunitarizmu identitu jednotlivcov čiastočne vytvárajú spoločenstvá, ktorých sú súčasťou, preto pri voľbe princípov, ktorými sa bude spoločnosť riadiť, nie je možné nezohľadňovať príslušnosť k spoločenstvám. K najvýznamnejším komunitaristom patria Alasdair MacIntyre, Michael J. Sandel, Charles Taylor a Michael Walzer. Americký komunitarizmus inšpiroval aj európsku, najmä nemeckú politickú filozofiu;

2. pojem (najmä vo francúzskom jazykovom prostredí) označujúci spoločenské a politické projekty, ktorých cieľom je chrániť existenciu skupín (komunít) založenú na určitých kultúrnych kritériách. Pejoratívne sa používa aj na označenie tendencie podriadiť členov týchto skupín hodnotám skupiny a kontrolovať ich názory, postoje a správanie. Normy, tradície a predsudky takýchto skupín môžu viesť k ich odčleňovaniu sa od spoločnosti ako celku a k uzatváraniu sa do seba. Komunitarizmus tohto typu teda predstavuje hrozbu z hľadiska súdržnosti spoločnosti, ak v nej existuje väčšie množstvo podobných skupín. Pojem sa používa aj v súvislosti s multietnickými, multikultúrnymi a multireligióznymi západnými spoločnosťami, ktoré oscilujú medzi uzavretým k. (→ etnocentrizmus, →  fundamentalizmus) a otvoreným komunitarizmom (→ multikulturalizmus).

košický dóm

košický dóm, Dóm sv. Alžbety, aj Kostol sv. Alžbety — gotický rímskokatolícky kostol v Košiciach, katedrálny chrám Košickej arcidiecézy zasvätený patrónke Košíc Alžbete Durínskej. Postavený na mieste staršieho gotického Kostola sv. Alžbety, ktorý bol pravdepodobne vybudovaný v 1. polovici 14. stor. (jeho základy boli objavené pri vykopávkach 1882 – 84) a okolo 1378/80 zničený požiarom. Následne medzi 1378 – 99 sa začal stavať nový kostol, ktorého výstavba prebiehala postupne v niekoľkých etapách; lode vznikli v poslednom desaťročí 14. stor., v pol. 15. stor. bol už kostol zaklenutý. Tento reprezentatívny neskorogotický kostol bol dielom stavebného majstra, ktorý bol ovplyvnený parlerovským umením (svedčia o tom združené vretenovité schodisko pri južnom portáli, čelná stena južného transeptu a klenba južného portálu s visutým svorníkom; 1. štvrtina 15. stor.). Mal osobitú, centralizujúcu dispozíciu (bazilika s transeptom a s diagonálne usporiadanými dvojicami kaplniek, ktoré uzatvárali bočné lode na východnej strane; na západnej strane bola do pôdorysu bočných lodí vtiahnutá dvojica veží; bočné priestory oddelené od vysokých bazilikálnych lodí boli usporiadané centralizujúco so stredovými podporami a zaklenuté hviezdicovými klenbami). Predlohou originálneho dispozičného typu, ktorý spája trojlodie a centrálnu dispozíciu, mohli byť pravdepodobne dóm Sankt Viktor Dom v Xantene (1263 – 1544) v Nemecku (v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko) a kostol Saint-Yved v opátstve v Braine (1180 – 1216) vo Francúzsku (v departemente Aisne). Výnimočná stavba s množstvom kameňosochárskych architektonických prvkov poukazuje na zámožnosť stavebníkov (mestského patriciátu) a výraznú podporu panovníka. Kostol bol v období stredoveku zároveň aj významným pútnickým miestom, nachádzala sa tam relikvia Kristovej krvi (1402 pápež Bonifác IX. vydal pre pútnikov odpustkovú listinu). V 1. tretine 15. stor. vznikli aj 3 výnimočné, bohato sochársky zdobené portály. Západný portál sa ikonograficky viaže na kult Kristovej krvi, v jeho spodnom tympanóne sa nachádza reliéf Olivovej hory a v hornom tympanóne Pieta, nad ktorou je veraikon nesený anjelmi. V tympanóne severného portálu je reliéf Posledný súd, na stranách tympanónu sa nachádza päť stupňovito usporiadaných obdĺžnikových reliéfov: najvyššie umiestnený centrálny reliéf s ukrižovaním, pod ním refiéf so smútiacimi ženami a reliéf so sv. Jánom s vojakmi a pod nimi dva reliéfy so scénami z legendy zo života Alžbety Durínskej.

Stavebné práce boli pravdepodobne prerušené okolo polovice 15. stor., obnovené v 60. rokoch 15. stor. pod vedením Majstra Štefana (na stavbe dómu pracoval do 1487) štýlovo ovplyvneného viedenským Dómom sv. Štefana. V rokoch 1459 – 76 bola vybudovaná južná veža (nazývaná veža Mateja Korvína; staršia, severná veža z 1. polovice 15. stor. sa nazýva Žigmundova) a na obidvoch stranách lodí kaplnky popredných košických patricijských rodín (Kaplnka Sv. kríža, 1475; Kaplnka Mettercie, pôvodne Kaplnka zvestovania Panny Márie, 1477). Chór zaklenutý sieťovou klenbou a dvojposchodová sakristia boli pravdepodobne vybudované už pred 1460 (vežovité neskorogotické kamenné pastofórium vytvoril Majster Štefan 1467 – 77). Chór a sakristiu realizoval ďalší stavebný majster, ktorý sa pravdepodobne vyškolil v Bavorsku a na stavbe dómu pôsobil súčasne s Majstrom Štefanom. Posledná gotická stavebná činnosť prebehla 1496 – 98 pod vedením majstra M. Krompholza, ktorý uplatňoval motívy z tvorby krakovského okruhu V. Stossa (časti severozápadnej veže, postavy kráľov na štíte severného ramena priečnej lode). Rok 1508 je pokladaný za obdobie ukončenia stavebných prác, kostol však v skutočnosti nebol nikdy dostavaný. Počas reformácie a protihabsburských povstaní ho spravovali protestanti (1556 – 1604, 1604 – 71, 1682 – 86).

V roku 1556 bol pri požiari poškodený a následne opravený, 1706 počas obliehania Košíc (vtedy ovládaných Františkom II. Rákocim) cisárskymi vojskami opäť poškodený, počas 18. stor. a 1856 – 63 opravovaný; 1775 bola Žigmundova veža po požiari zastrešená barokovou helmicou. V rokoch 1877 – 96 sa uskutočnila veľká puristická prestavba dómu pod vedením I. Steindla, ktorý výrazným spôsobom zasiahol do stredovekej štruktúry stavby. Vážne statické poruchy pripísal zmene interiérovej dispozície z pôvodne predpokladaného päťlodia na trojlodie s neproporčne širokými bočnými loďami. Steindl navrhol regenerovať predpokladanú pôvodnú dispozíciu kostola, pričom neskorogotické prvky nahradil neogotickými (zmena trojlodia na pätľodie, prestavba klenieb, replika chóru, rozšírenie novej organovej empory, úprava fasád a i.). V roku 1906 bola pod severnou bočnou loďou vybudovaná krypta, kde boli uložené pozostatky Františka II. Rákociho.

Košický dóm v dnešnej podobe po puristickej prestavbe je päťloďovou bazilikou s nezvyčajným riešením interiéru, ktoré spočíva v umiestnení priečnej lode (rovnakej výšky a šírky ako pri hlavnej lodi) v polovici päťlodia, nie na rozhraní svätyne a hlavnej lode. V strede chrámu tak vznikol čiastočný dojem centrálneho priestoru, ktorý nenarúša ani pohľad do impozantnej priestrannej svätyne. Bočné lode (dve a dve po obidvoch stranách hlavnej lode) sú na východnej strane ukončené polygonálnymi apsidami, ktorých os nie je totožná s pozdĺžnymi osami bočných lodí, ale radiálne smeruje do priesečníka osí hlavnej a priečnej lode. Toto nachýlenie bočných apsíd tiež prispieva k dojmu centrálneho priestoru. Bazilikálne usporiadanie päťlodia pritom umožňuje dobré presvetlenie kostola širokými oknami hlavnej lode, ktoré sú umiestnené v južnej stene nad strechou bočných lodí.

Z pôvodného vybavenia sa zachoval retabulový neskorogotický hlavný Oltár sv. Alžbety (1474 – 77), ktorý patrí medzi najrozmernejšie diela stredovekého oltárneho umenia v Európe. Sochy v nikách archy vytvoril neznámy sochár, ktorý bol jedným z najvýznamnejších súčasníkov N. Gerhaerta z Leidenu, a štýlovo sa viažu na prostredie dnešného Dolného Rakúska. Maliarska výzdoba pozostáva z 24 obojstranne maľovaných tabúľ (spolu 48 obrazov) usporiadaných vo dvoch pároch pohyblivých krídel na bočných stranách oltárnej skrine. Maľby zobrazujú tri ikonografické cykly (pašiový a adventný cyklus a výjavy zo života sv. Alžbety Durínskej). V interiéri sa zachovali aj fragmenty nástenných malieb z prelomu 14. a 15. stor., neskorogotické monumentálne súsošie kalvárie (1420) a i. Dóm sa rekonštruuje od roku 1984 (do súčasnosti).

Kováčik, Andrej

Kováčik, Andrej, 11. 5. 1889 Budapešť – 17. 2. 1953 Bratislava — slovenský maliar, sochár, grafik, ilustrátor a organizátor výtvarného života. V rokoch 1908 – 14 študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti u P. Szinyeia-Merseho. Počas 1. svetovej vojny 1914 – 18 pôsobil ako frontový maliar v rakúsko-uhorskej armáde. V rokoch 1919 – 27 výtvarník a ilustrátor Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine; 1920 spoluzakladateľ Spolku slovenských umelcov v Martine.

Popri voľnej tvorbe intenzívne pracoval v oblasti úžitkovej grafiky (politické a výstavné plagáty, merkantilné tlače, knižné obálky), je pokladaný za jedného zo zakladateľov slovenskej úžitkovej grafiky. Ilustroval čítanky, šlabikáre (Fonomimický šlabikár a prvá čítanka, 1934), kalendáre i historickú literatúru (1933 – 37 edícia Veľké knihy vo vydavateľstve L. Mazáča). Populárnymi boli jeho satirické kresby a karikatúry, ktorými prispieval do novín a časopisov Kocúr (1929 – 45), Koza (1923 – 25), Jež (1922 – 26) a Osa (1932 – 33).

V maľbe sa venoval rôznym žánrom (krajinomaľba, zátišie, portrét), maľoval aj oficiálne podobizne politikov a podobizne historických osobností. Ako jeden z mála slovenských maliarov sa zaoberal historickou maľbou, spracoval témy zo života Pribinu, z príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a z obdobia národného obrodenia. Výtvarný prejav založil na dôkladnej akademickej príprave, pričom nadviazal na stredoeurópske a uhorské maliarstvo zo začiatku 20. stor. s prvkami impresionizmu, luminizmu a secesie. V 20. rokoch 20. stor. namaľoval viaceré obrazy, v ktorých vynikla lyricko-meditatívna črta jeho talentu. Zapojil sa aj do sochárskych súťaží na pomníky padlým v 1. svetovej vojne, vytvoril sochy M. R. Štefánika v Spišskej Novej Vsi (1928), A. Radlinského v Kútoch (1930), M. Kopernika v Hurbanove (1940, inštalovaná 1993) a i. V komornom formáte patril k jeho najvydarenejším sochárskym dielam portrét matky (Moja matka, 1929). Bol spoluorganizátorom 1. výstavy slovenského umenia v New Yorku (1938). Po roku 1945 mal zakázané pôsobiť vo verejnom kultúrnom živote. Po roku 1948 sa nevenoval maliarstvu ani sochárstvu, v úžitkovej tvorbe pracoval v intenciách socialistického realizmu (ilustrácie v časopisoch Ohník a Družba). V roku 1997 Múzeum Ľ. Štúra v Modre pripravilo prvú Kováčikovu výstavu pod názvom Zabudnutý maliar slovenskej histórie.

Kovář, Zdeněk

Kovář, Zdeněk, 26. 1. 1917 Vsetín – 21. 6. 2004 Zlín — český dizajnér, priemyselný výtvarník a sochár. V rokoch 1939 – 43 študoval priemyselné výtvarníctvo na Baťovej Škole umění v Zlíne (u V. Makovského). V rokoch 1944 – 47 pracoval ako výtvarník konštrukčnej projekcie v Baťových závodoch, od 1947 vyučoval na Uměleckoprůmyslovej škole (od 1949 Střední uměleckoprůmyslová škola Zdeňka Nejedlého) v Zlíne (1949 – 89 Gottwaldov); od 1952 po prenesení školy do Uherského Hradišťa tam viedol oddelenie tvarovania strojov a nástrojov. V roku 1959 založil v Gottwaldove detašovaný Ateliér tvarování strojů a nástrojů Vysokej školy uměleckoprůmyslovej v Prahe (VŠUP), z ktorého vznikla samostatná Katedra tvarování strojů a nástrojů VŠUP (1961 profesor; 1981 – 89 jej vedúci).

V sochárskej tvorbe (realisticky poňatá figurálna plastika, portrét, diela pre architektúru) sa snažil prehodnotiť vplyv V. Makovského (Strojár, 1951). Jeho dizajnérska tvorba (navrhoval najmä pracovné nástroje pre rozličné profesie) sa vyznačovala zmyslom pre funkčné a prevádzkové vlastnosti, tvarovou jednoduchosťou a vysokou estetickou úrovňou. K jeho najvýznamnejším dielam patria návrhy karosérií nákladných automobilov Tatra 137 a Tatra 138 (1956 – 58) a karoséria osobného automobilu Tatra 603 (1954). Je nositeľom viacerých ocenení.

Kosárek, Adolf

Kosárek, Adolf, aj Kozarek, Kosarek, 6. 1. 1830 Herálec, okres Havlíčkův Brod – 30. 10. 1859 Praha — český maliar krajinár. Študoval na akadémii v Prahe. V ranej tvorbe bol ovplyvnený efektnou náladovou krajinomaľbou mníchovskej akadémie a romantizmom (Jesenný večer, 1852). Jeho neskoršie diela sa vyznačujú realistickým cítením, ktoré predznamenalo neskorší vývoj českej krajinomaľby. Hlavnou témou jeho diel bola česká krajina, ktorú zachytil v monumentálnej podobe (Osamelá krajinaSedliacka svadba, 1858).

konsekračný kríž

konsekračný kríž — kríž na obvodovej interiérovej stene kostola, ktorý vznikol pri príležitosti posvätenia kostola (zaužívane aj konsekrácia); maľoval sa od stredoveku na spôsob nástennej maľby zvyčajne ako jednoduchý rovnoramenný kríž vpísaný do kruhu. Počas osobitnej liturgie posviacky kostola ho pomazal biskup krizmou. Počet krížov bol zvyčajne dvanásť, čo symbolizovalo dvanástich apoštolov, na ktorých stojí cirkev (kostol symbolizuje cirkev, apoštoli stĺpy kresťanskej viery). Ak kostol stratil posvätenie a bol znova posvätený, zhotovili sa nové konsekračné kríže (napr. v Dóme sv. Alžbety v Košiciach). Súčasné liturgické predpisy katolíckej cirkvi umožňujú použiť len štyri konsekračné kríže, od 2. vatikánskeho koncilu sa zhotovujú aj z ušľachtilého kameňa alebo z kovu, vyzerajú ako plastické kríže vystupujúce z kruhu alebo zo štvorca. Pod konsekračný kríž sa umiestňuje malý svietnik so sviečkou zapaľovanou iba vo výročný deň posvätenia kostola, ktorý je v takom kostole povinnou slávnosťou. Výročný deň posvätenia katedrálneho kostola je pre príslušnú diecézu záväzným sviatkom.

kompromis

kompromis [lat.] — dohoda uzavretá na základe vzájomných ústupkov; aj vzájomné ústupky vedúce k dohode; 

práv. v medzinárodnom práve spôsob riešenia sporných záležitostí konaním a dohodou na základe vzájomných ústupkov zúčastnených partnerov. Realizáciou kompromisu je uzatvorenie medzinárodných dohôd, ktoré sú výsledkami ostrých politicko-diplomatických rokovaní, kde sa zúčastnené strany usilovali čo najviac presadiť vlastné záujmy. Dosiahnuté dohody nakoniec vždy vychádzajú z existujúcich spoločných záujmov všetkých zúčastnených strán.

kovoryt

kovoryt, aj kovorez — technika umeleckej grafiky, druh tlače z výšky. Je podobná drevorezu, namiesto drevenej platne (štočka) sa však na tlačenie používa platňa (štočok) z mäkkého kovu, do ktorej sa rydlami vyrýva alebo špeciálnymi nožmi vyrezáva požadovaný motív. Odtlačky sú od drevorezu len ťažko rozoznateľné. Kovoryty vznikali od 15. stor., neskôr ich vytváral napr. W. Blake.

Kotík, Pravoslav

Kotík, Pravoslav, 1. 5. 1889 Slabce, okres Rakovník – 14. 1. 1970 Praha — český maliar, grafik a ilustrátor. V rokoch 1908 – 12 študoval na Uměleckoprůmyslovej škole v Prahe, pôsobil ako učiteľ na viacerých stredných školách. V rokoch 1916 – 20, 1928 – 30 a od 1947 bol členom Spolku výtvarných umělců Mánes, 1921 – 24 Uměleckej besedy v Prahe, 1924 založil (spolu s K. Holanom, M. Holým a Karlom Kotrbom) Sociálnu skupinu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený fauvizmom a expresionizmom (Modrý koník, 1919). Maľoval najmä figurálne kompozície ovplyvnené kubizmom a neoklasicizmom, ktoré boli charakteristické i poetizmom a monumentálnymi formami (Blúdenie, 1939 – 40; Staré ženy, 1944). Venoval sa aj grafike, nástennej maľbe, tvorbe vitráží a gobelínov a ilustrácii.

košická moderna

košická moderna — súhrnné označenie umeleckých aktivít spojených s rozvojom a so šírením moderného umenia v Košiciach v 20. rokoch 20. stor. Košická moderna nebola jednotnou umeleckou školou, jej predstaviteľov nespájal ani spoločný umelecký program. Bola tvorená viacerými individuálnymi osobnosťami (domáci i zahraniční umelci, ktorí často v Košiciach pôsobili len určitý čas, napr. umelci, väčšinou ľavicovo orientovaní, ktorí tam prišli po páde Maďarskej republiky rád), v jej rámci popri sebe existovalo množstvo tradičných a avantgardných prúdov moderného umenia. Košice boli v tomto období významným kultúrnym centrom na východe Československa (mali výrazne mestský charakter) a križovatkou rozličných kultúr (spolužitie viacerých národností, čo bolo typické pre súdobú strednú Európu, náboženská tolerancia). Charakteristická bola aj veľká migrácia umelcov, ktorí prostredníctvom študijných pobytov a ciest prinášali nové umelecké tendencie a zabezpečovali prepojenie košického umeleckého prostredia s viedenskými, berlínskymi a parížskymi prúdmi moderného umenia. Kľúčovú úlohu pri vytvorení podmienok na vznik košickej moderny mal J. Polák, od 1919 poverený vedením Štátneho Východoslovenského múzea (dnes Východoslovenské múzeum; 1926 – 38 riaditeľ), ktorého medzinárodne orientované aktivity (organizovanie výstav moderných a avantgardne orientovaných umelcov a aukcií, založenie výtvarnej školy a verejnej knižnice) vytvorili z Košíc umelecké centrum stredoeurópskeho významu. Začiatkom 20. stor. pôsobili v Košiciach Ľ. Čordák a E. Halász-Hradil, ktorých diela sú na rozhraní medzi tradičným a moderným umením. Zakladateľským impulzom rozvoja moderného umenia v Košiciach bola tvorba K. Kőváriho, ranú modernu sprostredkúvali aj diela maďarských maliarov J. Kmettyho (v Košiciach žil 1901 – 08) a Bélu Kontulya (*1904, †1983; niekoľkokrát vystavoval svoje diela v Štátnom Východoslovenskom múzeu). Ústrednou postavou košickej moderny bol A. Jasusch, k významným predstaviteľom patrili aj K. Bauer, český umelec F. Foltýn (v Košiciach pôsobil 1921 – 24), maďarskí umelci S. Bortnyik (1924), Gejza Schiller (*1894, †1928; v Košiciach pôsobil 1920 – 24), a E. Krón (v Košiciach pôsobil 1920 – 28; 1921 – 28 viedol v priestoroch Štátneho Východoslovenského múzea súkromnú Krónovu grafickú školu, aj Krónova umeleckopriemyslová škola; o. i. tam študovali J. Jakoby, K. Sokol a J. Collinásy). Kontinuitu umeleckej aktivity v Košiciach udržiavali domáci predstavitelia mladšej generácie J. Jakoby a Ľudovít Feld (*1904, †1991), ktorý pokračoval aj v Krónovom pedagogickom pôsobení.

Kozáček, Ivan

Kozáček, Ivan, 24. 12. 1923 Dolné Sŕnie, okres Nové Mesto nad Váhom – 13. 11. 2015 Bratislava — slovenský fotograf. Iniciátor a organizátor fotoamatérskeho života na Slovensku, zakladajúci člen (1968) a 1978 – 95 predseda Zväzu slovenských fotografov. Vo svojej tvorbe sa venoval zobrazovaniu každodenného života (Zaujaté krásou, 1960; 1. máj študentov, 1960 – 80; Dievčatá a psík, 1970 – 80). Dlhoročne a programovo dokumentoval aj architektúru a premeny Bratislavy (Zo starej uličky, 1953; Detail Mosta SNP, 1984). Nositeľ viacerých ocenení.

biotín

biotín [gr.], vitamín H, nazývaný aj vitamín B7 — heterocyklická zlúčenina obsahujúca v molekule kondenzovaný imidazolový a tetrahydrotiofénový kruh, na ktorom je v polohe 2 pripojený reťazec kyseliny valérovej. Má 8 stereoizomérov, biologicky účinný je D-izomér. Biotín patrí medzi vitamíny rozpustné vo vode. Je koenzýmom enzýmov karboxyláz, ktoré sa podieľajú na vzniku karboxylových kyselín, premene sacharidov a glukoneogenéze. V karboxylačných reakciách sa zúčastňuje ako donor oxidu uhličitého. V aktívnom mieste enzýmu sa biotín kovalentne viaže amidovou väzbou s ε-aminoskupinou (–NH2) špecifického lyzínového zvyšku. Nachádza sa v pečeni, vo vaječnom žĺtku, v mlieku, kvasniciach, orechoch a obilí. Hypovitaminóza sa prejavuje únavou, nechutenstvom, psychickými problémami a chorobami kože a slizníc. U ľudí môže vzniknúť nadmernou konzumáciou surových vajec, pretože vaječný bielok obsahuje látky viažuce biotín (avidín).

kotylé

kotylé [gr.], lat. cotula, aj cotyla, cotyle, cotila, cottila — druh gréckej antickej nádoby určenej na pitie. Pri hornom okraji má dve vodorovné, oproti sebe umiestnené ušká. Tvarom pripomína skyfos, niektoré jej variácie aj kantharos (zvyčajne bez nožičky; → grécke vázy). Používala sa aj ako dutá miera (objem asi 0,27 l) na sypké a kvapalné látky (najmä na olej).

Kovácsová, Margit

Kovácsová [-čo-] (Kovács), Margit, 30. 11. 1902 Győr – 4. 6. 1977 Budapešť — maďarská keramikárka. Študovala v Budapešti, 1926 – 28 vo Viedni, 1928 – 29 sochárstvo a keramiku na Štátnej škole úžitkového umenia (Staatsschule für Angewandte Kunst) v Mníchove, v 30. rokoch 20. stor. absolvovala viaceré študijné cesty (1933 pracovala v Sèvres).

Spolu s Istvánom Gádorom (*1891, †1984) a Gézom Gorkom (Gorka; *1894, †1971) patrí k zakladateľským osobnostiam modernej maďarskej umeleckej (ateliérovej) keramickej tvorby. Inšpirovala sa secesiou, art-décom, expresionizmom i francúzskou gotikou, od zač. 40. rokov 20. stor. aj románskym, byzantským a ľudovým umením, experimentovala s rozličnými technológiami a žánrami, prekročila hranice medzi úžitkovým a vysokým umením. V harmonicky koncipovaných terakotových reliéfoch a plastikách prejavila imagináciu, rozprávačský talent, cit pre materiál a štylizačné schopnosti (Keramikár pri točni, 1929). Jej originálny štýl je charakteristický kultivovanou modeláciou, ornamentálnym bohatstvom, tematickou (tvorila aj diela s mytologickou a biblickou tematikou), technickou a epickou šírkou a spontánnosťou, typickými v jej dielach sú subtílne, štíhle postavy s naivným výrazom tváre a s pôvabnými gestami (Dievča pozerajúce sa do zrkadla, 1933 – 34). Vytvárala modelované i na hrnčiarskom kruhu točené plastiky s výraznou farebnosťou (Sestry, 1942; Princezná, 1944), dekoratívne predmety i nádoby, na ktorých uplatnila vlastnú bohatú ornamentiku. Vytvorila aj množstvo diel pre architektúru, napr. 1937 – 39 kazateľnicu pre Kostol božského srdca Ježišovho (1937) v Komárome, 1937 keramický reliéf Budapešť, kráľovná Dunaja pre Svetovú výstavu v Paríži. Svojou tvorbou reprezentovala univerzálne hodnoty nadčasovej výpovede, humanizmu, zrozumiteľnosti, krásy a profesionálneho majstrovstva. Nositeľka viacerých ocenení, napr. Veľkej ceny na Svetovej výstave v Bruseli (1958). V roku 1973 bolo otvorené Múzeum Margit Kovácsovej (Kovács Margit Kerámiamúzeum) v Szentendre a 1974 stála expozícia jej prác v Mestskom umeleckom múzeu (Városi művészeti múzeum) v Győri.

Kounellis, Jannis

Kounellis [ku-], Jannis, 23. 3. 1936 Pireus – 16. 2. 2017 Rím — grécky maliar, sochár a vizuálny umelec. Od 1956 pôsobil v Taliansku. V ranej tvorbe ovplyvnenej informelom vytváral nefiguratívne maľby, v ktorých uplatňoval písmená, typografické značky a symboly (Z. 44, 1960). Začiatkom 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu originálnych diel, v ktorých do osobitej formy spájal performanciu, maľbu, koláž, inštaláciu a divadelné predstavenie, čím sa usiloval vyjadriť napätie a odcudzenie v súdobej spoločnosti. Od konca 60. rokov 20. stor. patril k popredným predstaviteľom arte povera. Vo svojich dielach uplatňoval objet trouvé i oheň, dym a sadze, čím sa diváci priamo stávali súčasťou vystavovaných diel a performancií. V roku 1969 sa preslávil privedením živých koní do galérie v Ríme (inštalácia v Galleria l’Attico), čím chcel poukázať na roztrieštenosť súdobej spoločnosti. V experimentovaní s kombináciami rozličných materiálov pokračoval aj v 80. rokoch 20. stor. (Bez názvu, 1985).

kontinuitné zobrazenie

kontinuitné zobrazenie, aj kontinuitná kompozícia — vo výtvarnom umení zobrazenie deja v jeho jednotlivých, na seba nadväzujúcich fázach prostredníctvom obrazov, ktoré sú zoradené podľa časovej a dejovej následnosti. Jednotlivé časti deja sú tak zobrazené vedľa seba, pričom vytvárajú súvislý, najčastejšie horizontálne komponovaný pás. Kontinuitné zobrazenie má výrazne naratívny, ilustratívny a didaktický charakter.

Od najstarších čias sa uplatňovalo v maľbe (nástennej, knižnej, tabuľovej), sochárstve i v úžitkovom umení. Objavilo sa v staroveku v umení Mezopotámie a Egypta, rozvíjalo sa aj v antickom Grécku a Ríme. K najvýznamnejším príkladom patria reliéf na Trajánovom stĺpe (113 n. l.), ktorý špirálovito ovíja driek stĺpa, a reliéf na Stĺpe Marca Aurelia (193 n. l.) v Ríme. Kontinuitné zobrazenie sa uplatnilo sa aj vo freskových a v sochárskych cykloch v stredovekom umení. K významným príkladom z obdobia stredoveku patrí Tapiséria z Bayeux (okolo 1066 – 97) dlhá 68,38 m.

konkludentné konanie

konkludentné konanieekon., práv. prejav vôle (→ právny úkon), ktorý nie je vyjadrený výslovným spôsobom (písomne alebo ústne), ale konkludentnými činmi (→ per facta concludentia). Ide o také konanie (alebo zdržanie sa určitého konania), ktoré vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť, pričom z neho možno dedukovať jeho súhlas alebo nesúhlas (napr. ako prejav súhlasu prikývnutie hlavou alebo podanie ruky; ako prejav odmietnutia návrhu úmyselné roztrhnutie listiny, ktorá mala byť podpísaná). Nečinnosť (resp. mlčanie) sa za konkludentné konanie nepokladá s výnimkou prípadu, ak vzhľadom na okolnosti možno s určitosťou usudzovať, že nečinnosťou (mlčaním) bola prejavená vôľa určitého obsahu; samotné mlčanie neznamená prejav vôle. Pri nečinnosti výnimočne platí fikcia prejavu skutočnej vôle, napr. ak nájomca užíva vec aj po skončení nájmu a prenajímateľ nepodá proti nemu na súde do 30 dní návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti, obnovuje sa nájomná zmluva za pôvodných podmienok.

konsenzualizmus

konsenzualizmus [lat.] — princíp riešenia problémov, uzatvárania dohôd (zmlúv) a pod., pri ktorom sa na prijatie dohody (resp. na uzatvorenie zmluvy) vyžaduje súhlas všetkých zúčastnených strán;

práv. spôsob uzatvárania zmlúv (vychádzajúci z rímskoprávnej kultúry; → consensus), ktorý na nadobudnutie platnosti zmluvy vyžaduje súhlas všetkých (dvoch alebo viacerých) účastníkov tohto právneho úkonu (→ konsenzus). Využíva sa pri súkromnoprávnych zmluvách (napr. v občianskom a v obchodnom práve pri kúpe, nájme a i.), dohodách (v rodinnom práve napr. o úprave styku rodičov s dieťaťom) a i. právnych úkonoch (napr. pri rozhodnutiach, pri ktorých je potrebný súhlas všetkých, resp. zúčastnených osôb v rámci príslušného orgánu). Využíva sa aj v medzinárodnom práve, najčastejšie pri uzatváraní medzinárodných zmlúv, ktorých vznik je založený na rokovaniach zmluvných strán, pričom každá z nich musí so zmluvou výslovne súhlasiť.

kontúra

kontúra [fr.] — obrys, obrysová línia; v kresbe a v maľbe vymedzuje tvar (napr. postavy alebo predmetu) a oddeľuje ho od priestoru.

kontinuita štátu

kontinuita štátupráv. pokračovanie existencie štátu ako subjektu medzinárodného práva napriek čiastočným zmenám rozsahu jeho územia, zmenám formy vlády alebo napriek iným ústavným zmenám, vojenskej okupácii územia alebo zmene spoločenského zriadenia. Naopak, zmeny spôsobujúce zánik štátu majú za následok prerušenie kontinuity, teda diskontinuitu štátu (napr. rozpad štátu na dva alebo na viac nových štátov). Diskontinuita štátu nastoľuje otázky uznania a sukcesie (nástupníctva) štátov. Pri násilných zmenách formy vlády, zmenách vyvolaných sociálnymi revolúciami a pod., aj keď kontinuita štátu nie je prerušená, môžu vzniknúť určité závažné medzinárodnoprávne otázky (napr. otázka uznania vlády a otázka ďalšieho trvania niektorých medzinárodných záväzkov daného štátu).

konšel

konšel [lat.] — v stredoveku najmä v českých krajinách člen mestskej rady; na Slovensku sa viac používalo označenie prísažný.

koroner

koroner [lat. > angl.] — práv. v štátoch s angloamerickým právnym systémom (napr. USA, Spojené kráľovstvo, Kanada, Austrália, Nový Zéland; → anglo-americké právo) súdny úradník, ktorý zodpovedá za zistenie príčiny náhlej (neočakávanej), násilnej či inej neprirodzenej smrti (úradný obhliadač mŕtvol). Uskutočňuje prehliadku mŕtveho tela osoby a vydáva úmrtný list. K jeho povinnostiam patrí predovšetkým určenie času, miesta, spôsobu a príčiny smrti, pri neznámych osobách určenie identity. V odôvodnených prípadoch nariaďuje pitvu. Ak nie je možné zistiť príčinu úmrtia z prehliadky tela či z pitvy, alebo sa zistí, že smrť nebola prirodzená, musí nariadiť súdne vyšetrovanie (inquest), ktoré spravidla vykonáva na verejnom pojednávaní na súde. Jeho cieľom je zistiť, kto zomrel, kde zomrel a ako došlo k smrti. Ak došlo k smrti vo výkone trestu odňatia slobody či vo väzbe, alebo ak je podozrenie, že smrť bola spôsobená pracovným úrazom, na vyšetrovaní sa zvyčajne zúčastňuje aj porota.

Názov koroner sa začal používať v 12. stor. v Anglicku na označenie úradníka, ktorého úlohou bolo chrániť záujmy kráľovskej rodiny (z lat. custos placitorum coronae = správca sporov koruny). Neskôr (od 17. stor.) bolo jeho hlavnou úlohou určiť príčinu smrti v prípade podozrenia, že smrť bola spôsobená cudzím zavinením. V súčasnosti sa okrem štátov s angloamerickým právnym systémom vykonáva úrad koronera aj v iných krajinách, napr. v Česku.

korunovačný reverz

korunovačný reverz, aj kráľovský reverz — listina, ktorá bola podpísaná novozvoleným panovníkom a garantovala – najmä počas stavovskej monarchie v stredoveku a novoveku – feudálne štátoprávne (ústavné) pomery. Korunovačný reverz podpisoval nastupujúci panovník v čase korunovácie. Bol obdobou volebných kapitulácií v tých monarchiách, kde panovník nastupoval na trón na základe princípu jeho dedičnosti, resp. kde malo pri nástupníctve na trón dedičské právo prevahu nad voľbou. V Uhorsku sa po uzákonení dedičného práva habsburskej dynastie na uhorský trón (1687) označoval ako inauguračný diplom (tak ako predtým volebné kapitulácie). V uhorských ústavných pomeroch bol jeho obvyklým obsahom písomný sľub panovníka, že bude dodržiavať nepísané ústavné obyčaje a zvyklosti, šľachtické výsady a práva. Právne záväzným sa stal až po slávnostnom verejnom ústnom vyhlásení počas aktu korunovačnej prísahy panovníka.

koristné právo

koristné právo — súhrn zásad vnútroštátneho a medzinárodného verejného práva, ktoré v prípade ozbrojeného konfliktu (v námornej vojne) určujú, kedy je možné konfiškovať súkromný majetok (lode a tovar) príslušníkov nepriateľského štátu a ktorý majetok sa pokladá za vojnovú korisť. Predmetom koristného práva môžu byť aj lode a tovar (vojnový kontraband) neutrálnych štátov, ktoré porušili povinnosť vyplývajúcu z neutrality. Prameňom koristného práva sú medzinárodné dohovory, napr. Dohovor o niektorých obmedzeniach koristného práva v námornej vojne (1907). K výkonu koristného práva sú oprávnené počas námornej vojny iba posádky vojnových lodí (v minulosti i korzárske lode; → korzárstvo). O zhabanom majetku rozhodujú koristné súdy, ktorými sú vnútroštátne súdy vojnovej strany rozhodujúce podľa vnútroštátnych noriem, musia však rešpektovať pravidlá vojnového práva. K prevodu vlastníctva zhabanej lode a jej nákladu dochádza až po vydaní rozhodnutia koristného súdu o tom, že loď a jej náklad právoplatne podľahli konfiškácii.

kozmické právo

kozmické právo — súhrn zásad a noriem, ktoré upravujú činnosť štátov a medzinárodných organizácií pri prieskume a využívaní kozmického priestoru a nebeských telies; súčasť medzinárodného práva. Jeho hlavným prameňom sú medzinárodné zmluvy, ktoré obsahujú medzinárodnoprávnu úpravu tejto problematiky. Ide o Zmluvu o zásadách činnosti štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských telies z roku 1967 (tzv. Kozmická zmluva, v bývalom Československu zverejnená vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 40 z roku 1968), Dohodu o pomoci kozmonautom a ich návrate a o vrátení predmetov vypustených do kozmického priestoru z roku 1968 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 114 z roku 1970), Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými objektmi z roku 1972 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 58 z roku 1977), Dohodu o činnosti štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách z roku 1979 a i. Za kozmický priestor je pokladaný priestor vzdialený 100 a viac km od povrchu Zeme (výška 100 km sa považuje za dolnú hranicu vesmíru). Podľa uvedených medzinárodných zmlúv sa kozmický priestor a nebeské telesá pokladajú za spoločnú oblasť voľne prístupnú na výskum a využívanie všetkými štátmi na základe rovnosti, bez akejkoľvek diskriminácie a podľa medzinárodného práva a žiadny štát si ich nesmie privlastniť. Nad kozmickými objektmi a osobami vyslanými do tejto oblasti si však štáty ponechávajú jurisdikciu a kontrolu. Nebeské telesá môžu štáty využívať iba na mierové účely. Nesmú na nich budovať vojenské základne, zariadenia alebo opevnenia ani vykonávať skúšky s akýmikoľvek zbraňami alebo vojenské manévre. Na obežnú dráhu okolo Zeme sa nesmú umiestňovať kozmické objekty nesúce jadrové zbrane alebo iné zbrane hromadného ničenia. Štáty, ktoré vykonávajú výskum a využívajú kozmický priestor a nebeské telesá, informujú ostatné štáty o povahe, mieste a výsledkoch tejto činnosti prostredníctvom generálneho tajomníka OSN. Kozmonauti sú pokladaní za vyslancov ľudstva a každý štát je povinný poskytnúť im v prípade havárie alebo nehody všetku pomoc. Štáty, ktoré vypúšťajú kozmické objekty do kozmického priestoru a na nebeské telesá, nesú zodpovednosť za prípadné škody spôsobené týmito predmetmi iným štátom alebo ich občanom.

kozmický objekt

kozmický objektpráv. predmet vyslaný na obežnú dráhu okolo Zeme alebo ďalej do kozmického priestoru a na nebeské telesá, určený na výskum a využívanie kozmického priestoru a nebeských telies vrátane Mesiaca. Môže ísť o kozmickú loď, kozmickú raketu, kozmickú sondu, kozmickú stanicu, kozmické observatórium a i. Právne zásady a normy vzťahujúce sa na kozmické objekty upravuje kozmické právo. Každý štát si ponecháva jurisdikciu a kontrolu nad kozmickými objektmi a posádkou i v čase, keď sa nachádzajú v kozmickom priestore alebo na nebeskom telese. Štáty, ktoré vypúšťajú kozmické objekty, majú medzinárodnoprávnu zodpovednosť za škody spôsobené týmito objektmi iným štátom a ich občanom na Zemi, vo vzdušnom priestore, v kozmickom priestore a na nebeských telesách.

kondemnácia

kondemnácia [lat.] — práv.

1. a) kondemnačný rozsudok — odsúdenie, odsudzujúci rozsudok; b) v rímskom práve condemnatio;

2. súdne potvrdenie vyradenia lode z prevádzky a z lodného registra z dôvodu, že nie je schopná ďalšej plavby a nemožno ju z technickej stránky opraviť alebo jej oprava by bola finančne nevýhodná.

Krajinský zákonník

Krajinský zákonník — oficiálna uhorská zbierka zákonov (nazývaných zákonné články) vydávaná v rokoch 1882 – 1918. V úradnom jazyku – maďarčine (maď. Országos törvénytár) – v nej boli publikované (podľa zákonných článkov III/1868 a XIII/1870) zákony prijaté v obidvoch komorách uhorského snemu a sankcionované panovníkom. Krajinský zákonník vydávalo od roku 1882 uhorské ministerstvo vnútra na základe zákonného článku LXVI/1881, pričom doň boli zahrnuté aj staršie zákony vydané od roku 1865. Jeho jednotlivé časti boli označené dátumom vydania, ktorý bol súčasne dátumom zverejnenia (publikácie, vyhlásenia) právnych úprav obsiahnutých v týchto častiach. Účinnosť jednotlivých zákonných článkov nastávala 15. deň po ich zverejnení v Krajinskom zákonníku, ak konkrétny zákonný článok neobsahoval iný dátum začiatku svojej účinnosti. Po vzniku Československa vznikol zákonom č. 1 z roku 1918 nový celoštátny nástroj publikácie právnych predpisov pod názvom Sbírka zákonů a nařízení státu československého.

koromandelský lak

koromandelský lak — výzdobná technika z laku totožná s čínskou a japonskou tvorbou (laka; čínska umelecká tvorba z laku). Na zvyčajne tmavom lakovom povrchu predmetov sú plošne vyrezávané dekoratívne motívy a odkryté miesta sú kolorované. Najčastejšie sa táto výzdobná technika uplatnila po roku 1600 v nábytkárstve a vo výrobe úžitkových predmetov dovážaných do Európy z južnej Indie (z Koromandelského pobrežia, odtiaľ názov).

konkrétne umenie

konkrétne umenie, konkretizmus — druh nefiguratívneho (abstraktného) maliarstva a sochárstva. Pojem je odvodený od termínu konkrécia, ktorý v roku 1918 použil H. Arp na označenie obrazových predstáv nesúvisiacich s viditeľným svetom. V roku 1929 sa v Paríži sformovala umelecká skupina Art Concret, ktorej členovia (T. van Doesburg, J. Hélion; švédsky avantgardný umelec a kritik Otto Gustaf Carlsund *1897, †1948; arménský umelec pôsobiaci vo Francúzsku Léon Arthur Tutundjian *1905, †1968) presadzovali abstraktné geometrické umenie a ich názory boli úzko späté s neoplasticizmom. V roku 1930 uverejnili manifest Základy konkrétneho umenia, v ktorom sa rozlišuje konkrétne umenie od abstraktného tak, ako sa rozlišuje prírodné konkrétno (od ktorého sa abstrahuje) od umelého konkrétna (ktoré realizuje svoje vízie čisto výtvarnými prostriedkami). Maľba má byť konštruovaná len z čisto plastických elementov (plány a farby). Konkrétne umenie vzniká z myšlienky alebo z vízie autora, nie abstrahovaním reálnych prvkov ako abstraktné umenie. M. Bill definoval v 40. rokoch 20. stor. konkrétne umenie ako umenie, ktoré spredmetňuje rýdzo umeleckými prostriedkami abstraktné myšlienky ako také, a tým spôsobom vytvára nové predmety. Prostredníctvom konkrétnej maľby a sochárstva vznikajú útvary, ktoré je možné vnímať ako konkrétne. Základom konkrétneho umenia sú konkréta, t. j. existujúce viditeľné a hmatateľné objekty, ktoré zviditeľňujú myšlienky a vzťahy. Rozvoj konkrétneho umenia ako medzinárodného umeleckého hnutia nastal v 60. rokoch 20. stor., keď sa na jeho rozšírení významne podieľal aj M. Bill. V Česku a na Slovensku sa konkrétne umenie rozšírilo v 60. rokoch 20. stor. prostredníctvom Klubu konkretistov (KK), ktorý poskytol základňu českým a slovenským výtvarníkom, ktorí sa vzdali ilustratívnej, zobrazujúcej funkcie výtvarného umenia.

kontrareliéf

kontrareliéf [fr.], aj kontrereliéf — mnohopohľadový reliéf, ktorý má podobu priestorového objektu. Od klasického reliéfu sa líši tým, že ho možno pozorovať z viacerých strán. Termín používal V. Tatlin na označovanie svojich plastických diel vytváraných v rokoch 1913 – 17, pri ktorých sa inšpiroval kubistickými priestorovými kolážami a ktoré umiestňoval do priestoru. Kontrareliéf predstavuje radikálne odmietnutie tradičného závesného obrazu. Významným spôsobom sa ním inšpirovali najmä umelci konštruktivizmu.

korealita

korealita [lat.] — práv. solidárne záväzky, na ktorých sa zúčastňuje niekoľko osôb na strane dlžníka alebo na strane veriteľa, pričom všetci dlžníci zodpovedajú spoločne a nerozdielne za celý dlh, resp. všetci veritelia sú na základe spoločnej pohľadávky oprávnení spoločne a nerozdielne požadovať plnenie dlhu od dlžníka. Pri korealite na strane dlžníka (pasívna solidarita) má viac dlžníkov povinnosť plniť spoločný dlh veriteľovi, pričom veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich a v prípade splnenia dlhu jedným dlžníkom povinnosť ostatných dlžníkov voči veriteľovi zanikne. Dlžník, ktorý dlh splnil, je následne oprávnený požadovať náhradu od ostatných dlžníkov podľa výšky ich podielov na dlhu. Pri korealite na strane veriteľa (aktívna solidarita) prislúcha viacerým veriteľom tá istá pohľadávka, pričom ktorýkoľvek z veriteľov môže od dlžníka žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť dlh v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada ako prvý.

Konvent o budúcnosti Európy

Konvent o budúcnosti Európy, Európsky konvent — orgán zriadený Európskou radou v decembri 2001 v Bruseli na základe tzv. Laekenskej deklarácie (nazvaná podľa bruselskej mestskej časti Laeken, miesta zasadania Európskej rady) prijatej na záver zasadania a uvádzajúcej problémy, ktoré je potrebné riešiť. Základnou úlohou Konventu o budúcnosti Európy bola príprava reformy Európskej únie. Zaoberal sa presnejším vymedzením právomocí medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi, postavením Charty základných práv Európskej únie, zjednodušením Zmluvy o Európskej únii, ako aj úlohou národných parlamentov v európskej architektúre (→ európska integrácia). Jeho predsedom bol V. Giscard d’Estaing, členmi boli poslanci z národných parlamentov členských i kandidátskych krajín, poslanci z Európskeho parlamentu, zástupcovia Európskej komisie, ako aj reprezentanti hláv alebo vlád členských štátov a vlád kandidátskych krajín. Konvent o budúcnosti Európy ukončil svoju činnosť v júli 2003 predložením Návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu (angl. Draft Treaty establishing a Constitution for Europe).

košické právo

košické právo — mestské právo slobodného kráľovského mesta Košice tvorené obyčajovým právom domáceho a nemeckého pôvodu a výsadami udelenými kráľovskými privilégiami. Prvé mestské výsady získali Košice pravdepodobne pred 1249, výsadná listina z 1290, ktorá povýšila Košice na mesto a udelila im mestské výsady, sa nezachovala. Konkrétny obsah mestských výsad je známy až z tzv. Veľkého privilégia Ľudovíta I. Veľkého (1347) udeleného Košiciam podľa vzoru mestských výsad mesta Budín, ktoré patrili do norimberského (juhonemeckého) právneho okruhu (→ norimberské právo). Košice si tým upevnili hospodárske i právne postavenie a zaradili sa k tzv. norimberskému právnemu okruhu miest, ktoré boli spravované podľa norimberského práva a inšpirovali sa ním pri tvorbe vlastných pravidiel a obyčají, ako aj v súdnej a správnej praxi. Medzi základné práva mesta a mešťanov podľa privilégií patrili o. i. slobodná voľba richtára na jeden rok, slobodná voľba farára, právo mešťanov odvolať sa na súd kráľa alebo taverníka, trhové právo, právo skladu či vyňatie mesta a mešťanov z povinnosti pohostenia kráľovskej posádky (descensus) s výnimkou samotného kráľa. Ľudovít I. Veľký 1369 udelil Košiciam ako prvému mestu v Uhorsku erb erbovou listinou obsahujúcou jeho opis (prvé udelenie erbu mestu kráľom v Európe). Erb tvorilo modré pole s troma zlatými ľaliami v hornej časti, pod ním bolo štítové pole so strieborno-červenými pruhmi (neskôr bol zmenený). Mesto Košice v zmysle udelených výsad vytvorilo vlastné právo, ktoré sa stalo vzorom pre ďalšie, najmä východoslovenské mestá (napr. Sabinov, Stará Ľubovňa), ktoré vytvorili košický právny okruh.

Koschaker, Paul

Koschaker [-ša-], Paul, 19. 4. 1879 Klagenfurt – 1. 6. 1951 Bazilej, Švajčiarsko — rakúsky právny historik. Študoval matematiku a neskôr právo na univerzite v Grazi. Po ukončení štúdia (1903) spočiatku pôsobil na univerzitách v Lipsku a Grazi, 1908 na univerzite v Innsbrucku, 1909 – 14 v Prahe, 1914 – 15 vo Frankfurte nad Mohanom, 1915 – 36 v Lipsku, 1936 – 41 v Berlíne a 1941 – 46 v Tübingene. Po odchode do dôchodku (1946) pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzitách v Mníchove, Halle, Ankare a Bonne.

Zaoberal sa oblasťou klinopisného, starogréckeho, rímskeho a občianskeho práva, najmä však históriou rímskeho práva po kodifikácii uskutočnenej cisárom Justiniánom I. Veľkým v 6. stor. V diele Európa a rímske právo (Europa und das römische Recht, 1947) zachytil dejiny rímskeho práva v západnej Európe od čias Karola Veľkého (od 800) až do 2. svetovej vojny a upozornil na fenomén rímskeho práva, tvorivo pôsobiaceho ako kultúrny element v právnej tradícii európskych štátov. Autor monografie Babylonsko-asýrske právo ručenia (Babylonisch-assyrisches Bürgschaftsrecht, 1911) a ďalších vedeckých prác (napr. Odbor a metódy dejín asýrsko-babylonského práva, The Scope and Methods of a History of Assyrio-Babylonian Law, 1913; Kríza rímskeho práva a romanistická právna veda, Die Krise des römischen Rechts und die romanistische Rechtswissenschaft, 1938).

aldehydy

aldehydy [arab. + gr.] — organické zlúčeniny, ktoré patria medzi karbonylové zlúčeniny a v ktorých molekule sa nachádza skupina . Podľa toho, na aký skelet sa skupina –CHO viaže, sa rozoznávajú alifatické, aromatické, príp. aj heterocyklické aldehydy. Ak sa aldehydová skupina viaže na uhlík dvojitej alebo trojitej väzby, ide o α,β-nenasýtené aldehydy. Kým najjednoduchší aldehyd – formaldehyd (metanál) HCHO je plyn, ďalšie alifatické aldehydy sú kvapaliny štipľavého zápachu. Vyššie aldehydy (C8 – C14) majú príjemnú vôňu, preto sa používajú ako vonné látky pri výrobe parfumov (napr. dodekanál je hlavnou zložkou svetoznámeho parfumu Chanel No 5), v kozmetike i ako aditíva do potravín. Aldehydy sú vo všeobecnosti veľmi reaktívne, aromatické aldehydy menej ako alifatické aldehydy; typické sú pre ne nukleofilné adičné a kondenzačné reakcie. Reagujú s nukleofilnými činidlami, ako sú napr. Grignardove činidlá, kyanovodík (Streckerova syntéza, kyánhydrínová syntéza), tioly (vznikajú tioacetály) a za kyslej katalýzy aj s alkoholmi (vznikajú acetály). S dusíkatými nukleofilmi (amíny, hydroxylamíny, hydrazíny a pod.) a s C-nukleofilmi poskytujú aj kondenzačné reakcie (Claisenova-Schmidtova reakcia, Perkinova reakcia , Knoevenagelova reakcia, aldolová kondenzácia a pod.). Oxidáciou aldehydov vznikajú karboxylové kyseliny. Aldehydy sa oxidujú aj slabými oxidačnými činidlami (aj vzdušným kyslíkom), čo sa využíva na kvalitatívny dôkaz aldehydovej skupiny Fehlingovým činidlom alebo Tollensovým činidlom. Redukciou aldehydov s hydridmi, napr. s LiAlH4 a NaBH4, alebo katalytickou hydrogenáciou vznikajú primárne alkoholy. Redukciou amalgámom zinku ZnHgx v prostredí kyseliny chlorovodíkovej vznikajú príslušné uhľovodíky (Clemmensenova redukcia). Nižšie aldehydy (formaldehyd, acetaldehyd) ľahko polymerizujú (paraformaldehyd, metaldehyd). Aldehydy sú významnými medziproduktmi organických syntéz. Používajú sa pri výrobe polymérov, pesticídov, výbušnín, liečiv, vonných látok a i. Viaceré aldehydy sa vyskytujú ako prírodné látky, napr. cinamaldehyd (škoricový aldehyd), vanilín, citrál a retinal (oxidovaná forma vitamínu A).

konkurenty

konkurenty, lat. concurrentes, concurrentes septimanae, aj epactae solis, epactae maiores, adiectiones solares — v chronológii čísla od I do VII označujúce deň v týždni (od nedele do soboty), na ktorý v danom roku pripadne 24. marec (tzv. miesto konkurenty – lat. locus concurrentium, resp. sedes concurrentium) počas neustále sa opakujúcich cyklov 28-ročného slnečného kruhu. Používali sa pri zisťovaní dňa jarného splnu v danom roku a pri stanovení dátumu Veľkej noci (veľkonočnej nedele). Konkurenty sa používali doplnkovo aj na označenie roka v datovacej formulke listín (v Uhorsku od 11. do polovice 16. stor. – ako pomôcka na potvrdenie dátumu).

konkurenčný lem

konkurenčný lem, konkurenčný okraj — označenie firiem, ktoré existujú na trhu ovládanom jednou monopolnou firmou a ktoré nemajú reálny vplyv napr. na utváranie cien; ich pôsobenie na trhu vytvára monopolnej firme len konkurenčné zdanie.

konkurenčná výhoda

konkurenčná výhoda — schopnosť výrobcu, podniku, dodávateľa a pod. ponúkať zákazníkom taký produkt (alebo službu), ktorý bude uspokojovať ich potreby lepšie ako ponuka konkurenta (→ konkurencia). Podniku v príslušnom odbore podnikania vytvára možnosti dlhodobo dosahovať nadpriemerné výsledky (aj zisky) a zabezpečuje mu vyšší objem výroby a predaja produktu za nižšiu cenu ako ponúka konkurencia. V trhovom prostredí sa konkurenčná výhoda podniku zvyšuje rastúcou inováciou, reprodukčnou a exportnou silou, rastúcou kvalifikáciou pracovníkov a platobnou schopnosťou.

Koník

Koník, Equuleus, Equ — súhvezdie severnej oblohy, jedno z najmenších súhvezdí jesennej oblohy nachádzajúce sa medzi Delfínom, Pegasom a Vodnárom. Vrcholí o polnoci začiatkom augusta asi 40° nad obzorom. Jeho najjasnejšou hviezdou je Kitalpha zdanlivej jasnosti 3,9m. V gréckej mytológii predstavuje Koník mladšieho brata okrídleného koňa Pegasa.

Konček

Konček — asteroid č. 3003 objavený 28. decembra 1983 Antonínom Mrkosom v observatóriu na vrchu Kleť (ČR). Patrí do hlavného pásu, má obežnú dobu 5,26 roka, veľkú polos dráhy 3,02 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 11,6°, priemer 25 km. Nazvaný podľa Mikuláša Končeka.