Nové heslá

Zobrazených 50 najnovších hesiel

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kline, Kevin

Kline [klajn], Kevin, 24. 10. 1947 Saint Louis, Missouri — americký herec. R. 1965 – 70 študoval hru na klavíri na Indiana University v Bloomingtone, 1970 – 72 herectvo na Juilliard School v New Yorku. Hereckú kariéru začal v divadelnej spoločnosti City Center Acting Company (neskôr premenovaná na The Acting Company) pod vedením producenta Johna Housemana (*1902, †1988), ktorá putovala so svojimi predstaveniami po USA. Na filmovom plátne sa objavil až po 15 rokoch intenzívnej javiskovej práce. Úspešne debutoval vo filme Sophiina voľba (Sophie’s Choice, 1982), v ktorom vytvoril úlohu Nathana, vášnivého a schizofrenického priateľa hlavnej hrdinky. Vynikol v úlohe nešťastného milenca excentrickej Američanky v komédii Ryba menom Wanda (A Fish Called Wanda, 1988, Oscar za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe, 1989) a vo filmovom muzikále De-Lovely (2004) o živote hudobného skladateľa C. Portera. Ďalej účinkoval vo filmoch Silverado (S., 1985), Modré fialky (Violets Are Blue, 1986), Milujem ťa až za hrob (I Love You to Death, 1990), Chaplin (Ch., 1992), Svadba naruby (In & Out, 1997), Ľadová búrka (The Ice Storm, 1997), Divoký západ (Wild Wild West, 1999), Orange County (Orange County, 2002), Ružový panter (The Pink Panther, 2006), Zajtra nehráme! (A Prairie Home Companion, 2006), Hlavne nezáväzne (No Strings Attached, 2011), Drahý spoločník (Darling Companion, 2012), Podnájomníčka (My Old Lady, 2014) a i.

Klinefelterov syndróm

Klinefelterov syndróm [klajn-] — dedičná choroba semenníkov viazaná na chromozóm X; najčastejšia chromozómová aberácia u mužov. Ide o formu primárneho (periférneho) mužského hypogonadizmu charakterizovanú prítomnosťou jedného alebo viacerých nadbytočných chromozómov X, najčastejšie s karyotypom 47, XXY (klasická forma) a 47, XXY/46, XY alebo 47, XXY/47, XYY (mozaikové formy). Klasickú formu Klinefelterovho syndrómu zapríčiňuje meiotická nondisjunkcia chromozómov počas gametogenézy, mozaikovú formu mitotická nondisjunkcia chromozómov v oplodnenej zygote. Ochorenie sa začína prejavovať až v období očakávanej puberty. Pri klasickej forme sa objavujú najmä príznaky hypogonadizmu (zmenšené semenníky a ich znížená funkcia, neplodnosť), zvyčajne sa vyskytujú aj gynekomastia a mierna duševná zaostalosť, zvýšené je riziko vzniku osteoporózy. Pri mozaikových formách sú príznaky miernejšie a zachovaná je aj plodnosť. Diagnóza sa stanovuje na základe klinického obrazu a cytogenetického vyšetrenia. Liečba: symptomatická, substitučná. Nazvaný podľa amerického endokrinológa Harryho Klinefeltera (*1912, †1990), ktorý ho 1942 prvýkrát opísal.

klip

klip [škandinávske jazyky > angl.] —

1. film. → šot;

2. hud. → videoklip.

klišograf

klišograf [fr. + gr.] — elektrorytecký automat na výrobu štočkov na tlač z výšky. Pomocou svetelného lúča snímal predlohu a vzniknutý elektrický impulz prenášal na ryciu alebo vypaľovaciu ihlu. R. 1953 ho skonštruoval nemecký vynálezca Rudolf Hell (*1901, †2002), ktorý 1958 skonštruoval aj varioklišograf umožňujúci farbotlač a 1961 helioklišograf umožňujúci prípravu štočkov na hĺbkotlač. Klišograf sa prestal používať na konci 70. rokov 20. stor. v súvislosti s rozvojom ofsetovej tlače.

Klub 231

Klub 231, K 231 — československá nezávislá občianska iniciatíva v období Pražskej jari 1968 združujúca bývalých politických väzňov odsúdených na základe zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky č. 231 z 1948 (odtiaľ názov). Ustanovujúca schôdza klubu sa uskutočnila 31. marca 1968 v Prahe, kde bol zvolený prípravný výbor; predsedom sa stal Karel Nigrín (*1904, †1982), 1. podpredsedom Václav Paleček (*1901, †1970), 2. podpredsedom Jan Šmíd (*1910, †1983), 3. podpredsedom a zástupcom Slovákov Emil Vidra (*1916, †1992) a generálnym tajomníkom Jaroslav Brodský (*1920, †1981). Cieľom K 231 bolo angažovať sa v rehabilitáciách bývalých politických väzňov, dosiahnuť ich rehabilitáciu zo zákona, zhromažďovať dokumentáciu o porušovaní zákonnosti pri politických procesoch v 50. rokoch 20. stor. a varovať pred opakovaním nespravodlivostí. Svoju činnosť mala vyvíjať informovaním štátnych orgánov o potrebách svojich členov a spoluprácou so štátnymi orgánmi, ktoré mali naprávať spáchané krivdy. Na rozdiel od Klubu angažovaných nestraníkov (KAN) bol K 231 ústredne riadenou a štruktúrovanou organizáciou podobajúcou sa na politickú stranu (zakladal svoje pobočky v okresoch). Spočiatku sa na jeho činnosti zúčastňovali aj slovenskí zástupcovia, neskôr sa spolupráca zužovala a obmedzovala, najmä keď bola v Bratislave založená samostatná organizácia politických väzňov Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv (SONOĽP, apríl 1968). Dňa 9. apríla, resp. (po prepracovaní) 22. apríla 1968 boli na Ministerstvo vnútra ČSSR doručené stanovy spoločne s oficiálnou žiadosťou o povolenie činnosti K 231. S činnosťou klubu nesúhlasili konzervatívny a ani viacerí dovtedy reformne vystupujúci predstavitelia KSČ, ako aj predstavitelia sovietskeho vedenia, ktorí ho označovali za kontrarevolučný a protisocialistický a proti viacerým členom bola vedená diskreditačná kampaň. Po okupácii Československa v auguste 1968 a po podpise Moskovského protokolu oznámilo Ministerstvo vnútra ČSSR 5. septembra 1968 prípravnému výboru K 231 rozhodnutie o neschválení stanov a nariadilo mu zastaviť činnosť; 19. septembra 1968 prerušil prípravný výbor všetky svoje aktivity. Zmena politického režimu koncom 1989 (→ Nežná revolúcia) umožnila nadviazať na činnosť K 231 v rámci Konfederácie politických väzňov Československej republiky, resp. Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS).

Klub reklamných agentúr Slovenska

Klub reklamných agentúr Slovenska, KRAS — výberové združenie reklamných agentúr sídliacich na Slovensku, poskytujúcich komplexné služby v oblasti marketingovej komunikácie. Založené 1993 s cieľom zvyšovať úroveň slovenskej reklamy a marketingovej komunikácie, vytvárať dobré meno reklamy a obhajovať spoločné záujmy členskej základne doma i v zahraničí. Členmi KRAS-u sa môžu stať len agentúry, ktoré na vysokej profesionálnej úrovni zabezpečujú komplexné služby v oblasti reklamy a komunikácie a majú najmenej 5 pracovníkov a najmenej 3 stálych klientov, ako aj mediálne agentúry. KRAS od 1994 každoročne organizuje vrcholnú súťaž slovenskej kreativity v reklame (Zlatý klinec) a od 1999 súťaž efektívnosti Effie Slovakia (z angl. effectiveness = efektívnosť). Od 1993 člen Európskej asociácie komunikačných agentúr (European Association of Communications Agencies, EACA), 1995 zakladajúci člen Rady pre reklamu SR.

Kluczbork

Kluczbork [kluč-] — mesto v juhozáp. Poľsku v Opolskom vojvodstve; 25-tis. obyvateľov (2013). Priemysel strojársky, odevný, potravinársky. Cestný a železničný uzol. Mesto vzniklo pravdepodobne medzi 1235 a 1252 ako obchodná osada, od 1253 mesto (na základe magdeburského práva). Od 1335 patrilo Českému kráľovstvu (Zeme Českej koruny), 1428 – 34 bolo obsadené husitmi, počas tridsaťročnej vojny 1618 – 48 opakovane vyplienené, 1659, 1737 a 1795 zničené požiarmi. Od 1675 patrilo Habsburgovcom, od 1742 súčasť Pruska, 1813 obsadené ruskými vojskami, od 1871 súčasť Nemecka (nem. názov Kreuzburg), od 1945 Poľska (zvyšné nemecké obyvateľstvo bolo vysídlené). Stavebné pamiatky: hradby (doložené koncom 14. stor.), vodárenská veža (koniec 16. stor., pôvodne súčasť nezachovaného hradu, 1907 prebudovaná na vodojem), gotický Kostol Spasiteľa (14. stor., na mieste pôvodného, dreveného doloženého 1298, prestavaný 1795 – 97), Kostol sv. Petra a Pavla (1826, na mieste pôvodného, dreveného doloženého 1713, po požiari 1945 prestavaný v 50. rokoch 20. stor.), radnica (18. stor.), neogotický Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov (1911 – 13), Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho (1982 – 87). Vojenský cintorín vybudovaný na mieste bývalého židovského cintorína (založený 1926, zničený nacistami počas 2. svetovej vojny) s hrobmi sovietskych vojakov (vyše 6 tis.), ktorí padli počas 2. svetovej vojny. Múzeum (založené 1959).

Kluknava

Kluknava — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v najvýchodnejšom výbežku Hornádskej kotliny medzi Braniskom, Čiernou Horou a Volovskými vrchmi, 356 m n. m.; 1 590 obyvateľov (2015). Pahorkatinné dno kotliny prechádza na severe a juhu do členitejšieho reliéfu. Územie je v kotline odlesnené, okolité pohoria pokrývajú prevažne ihličnaté lesy.

Obec písomne doložená 1304 ako Plichnaw, 1313 Rudgeri, Leugegarii, 1316, 1318 Flucnow, 1336 Kluknow, 1347 Flyknou, Fylyknou, 1391 Klikno, 1454 Klykno, 1720 Klukno, 1773 Klukno, Kluckenau, Kluknawa, 1786 Klekenau, Kluknó, Klukenau, Kluknowa, 1808 Kluknó, Klukenau, Klukňawa, 1863 – 1913 Kluknó, 1920 Kluknava. Pôvodne patrila panstvu Richnava, 1460 – 1528 Zápoľskovcom, potom Turzovcom, od 1693 Čákiovcom (stala sa sídlom jednej vetvy rodu). V okolí ťažba rúd železa, ortuti a medi, 1787 – 1809 pracoval pri obci železný hámor, na mieste ktorého postavilo Združenie hornouhorských ťažiarov 1845 – 48 medenú Štefanskú hutu (v prevádzke do 1897) s príslušnými vodnými technickými stavbami (hať, umelý vodný náhon, odpadový kanál), v ktorej výrobnej budove boli na 3 podlažiach zoradené výrobné prevádzky na získavanie rafinovanej medi, striebra a ortuti (1872 – 73 bola z areálu závodu postavená železničná prípojka vedúca k železničnej trati Košice – Bohumín), 1890 bola zavedená elektrolytická výroba medi (prvá v Uhorsku). Kluknava sa 1831 stala jedným z ohnísk východoslovenského roľníckeho povstania. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a baniach a kožušníctvom, časť pracovala na veľkostatku Čákiovcov. Archeologické nálezy: ojedinelé nálezy z paleolitu, osídlenie z neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1555, pôvodne renesančný, 1710 barokovo prestavaný, 1809 rozšírený, 1940 opravený), pútnický Kostol sv. Anny (pôvodne kaplnka z 1632), barokový kaštieľ Čákiovcov (1715 – 20 na mieste pôvodnej, renesančnej stavby z 2. polovice 16. stor., rozšírený v 19. stor., od 2004 rekonštruovaný, dnes hotel), neskorobaroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), Zvonica sv. Floriána (1795). Technické pamiatky: vodný mlyn (1910), drevený krytý most (1832, 1981 – 84 zrekonštruovaný, 2003 – 04 opravený) cez rieku Hornád spájajúci Kluknavu so Štefanskou Hutou, v lokalite Štefanská Huta zvyšky klasicistickej budovy továrne (1845 – 48).

klus

klusšport.

1. aj poklus — pomalý beh drobnými skokmi. V gymnastike štylizovaná forma behu so stanoveným spôsobom bežeckých skokov, ich dĺžkou a tempom;

2. v jazdectve chod koňa v dvojdobom takte charakteristický súčasným vykračovaním diagonálnych končatín: pravej panvovej (zadnej) a ľavej hrudníkovej (prednej). Pri kluse kôň vykračuje panvovou končatinou súčasne s diagonálnou hrudníkovou končatinou, nasleduje fáza vznosu, keď telo nepodopiera ani jedna z končatín, a potom vykračuje opačným diagonálnym párom končatín. V kluse sa teda strieda ľavá (nazvaná podľa ľavej hrudníkovej končatiny) a pravá (podľa pravej hrudníkovej končatiny) diagonála. Pri došľape diagonálny pár končatín podopiera vždy striedavo celé telo koňa. Rýchlosť v kluse sa zvyšuje buď predlžovaním krokov, alebo častejším striedaním diagonál, prípadne obidvoma spôsobmi súčasne. Podľa dĺžky krokov sa rozoznáva pracovný, stredný, predĺžený (plný), krátky, zhromaždený a školský klus, podľa toho, či jazdec vysadá (dvíha sa s jednou z diagonál) alebo sedí v sedle, ľahký (tzv. vysadavý) a ťažký (tzv. vysadený alebo drezúrny, či plný) klus. Nepravidelnosťami pri kluse sú tzv. rozložený klus (hrudníkové končatiny sa oneskorujú), trojdobý klus (hrudníkovými končatinami kôň klusá a panvovými naznačuje cval) a tzv. mimochod, pri ktorom kôň vykračuje súčasne laterálnym (bočným) párom končatín, a nie diagonálnym. Klus je najspoľahlivejší a najpoužívanejší chod koňa pri prekonávaní dlhých vzdialeností či už v záprahu, alebo pod sedlom. Rýchly klus je pre koňa neprirodzený, pretože v prírode kôň pri potrebe veľkej rýchlosti cvála (→ cval).

Klyčko, Vitalij

Klyčko, Vitalij, 19. 7. 1971 Belovodsk, Kirgizsko — ukrajinský boxer a politik, brat Volodymyra Klyčka. Začínal ako kickboxer, potom pôsobil v amatérskom boxe (celkove vyhral 195 z 210 zápasov), vojenský majster sveta 1995 v hmotnostnej kategórii nad 91 kg. Od 1996 pôsobil v profesionálnom boxe, celkove vyhral 45 zo 47 zápasov, z toho 41-krát štýlom k. o. (→ knokaut). R. 1998 interkontinentálny majster sveta organizácie WBO (Svetová boxerská organizácia, World Boxing Organization), 1998 majster Európy (1999 titul dvakrát obhájil), 1999 majster sveta organizácie WBC (Svetová boxerská rada, World Boxing Council) v hmotnostnej kategórii nad 91 kg (titul obhájil 2004 dvakrát; 2008; 2009 trikrát; 2010 dvakrát; 2011 dvakrát; 2012 dvakrát). R. 2005 vstúpil do verejného a politického života, 2005 – 08 poradca prezidenta V. Juščenka, 2006 neúspešne kandidoval za starostu Kyjeva. R. 2010 založil politickú stranu UDAR (Ukrajinská demokratická aliancia za reformy, Ukrajinskyj demokratyčnyj alijans za reformy; 2015 sa zlúčila s politickou stranou Blok Petra Porošenka), za ktorú bol 2012 zvolený do ukrajinského parlamentu, 2014 jeden z hlavných aktérov masových protestov v Kyjeve známych ako Euromajdan, namierených proti politike vlády prezidenta V. Janukovyča. V parlamentných voľbách 2014 kandidoval za UDAR na kandidačných listinách strany Blok Petra Porošenka, poslaneckého mandátu sa vzdal po voľbách za starostu Kyjeva (2014), v ktorých zvíťazil.

Klyčko, Volodymyr

Klyčko, Volodymyr, 25. 3. 1976 Semipalatinsk, dnes Semej, Kazachstan — ukrajinský boxer, brat Vitalija Klyčka. Spočiatku pôsobil v amatérskom (1996 strieborná medaila na majstrovstvách Európy vo Vejle v Dánsku a zlatá medaila na letných olympijských hrách v Atlante v hmotnostnej kategórii nad 91 kg), od 1996 v profesionálnom boxe. R. 1999 interkontinentálny majster sveta organizácie WBA (Svetová boxerská asociácia, World Boxing Association) a majster Európy. R. 2000 majster sveta (2002 titul päťkrát obhájil) organizácie WBO (Svetová boxerská organizácia, World Boxing Organization), 2006 majster sveta (titul obhájil 2006; 2007 dvakrát; 2008 trikrát; 2009; 2010 dvakrát) organizácií IBF (Medzinárodná boxerská federácia, International Boxing Federation) a IBO (Medzinárodná boxerská organizácia, International Boxing Organization), 2011 majster sveta (titul obhájil 2012 trikrát; 2013 dvakrát; 2014 dvakrát) organizácií WBA, WBO, IBF a IBO v kategórii nad 91 kg.

KNA

KNA, Kenya News Agency — kenská národná tlačová a informačná agentúra so sídlom v Nairobi. Založená 5. 12. 1963 s pomocou poradcov z Ghany a z Československa. Jedna z najväčších východoafrických tlačových a informačných agentúr, má 47 pobočiek, ktoré vydávajú viac než 100 spravodajských článkov denne.

knokaut

knokaut [angl.], k. o. —

1. v boxe, karate, kickboxe, taekwonde a i. bojových športoch: a) rozhodujúci úder, ktorým je bojovník zrazený na zem a nie je schopný do 10 sekúnd vstať a pokračovať v zápase. Ringový rozhodca po ich odpočítaní, ktoré viditeľne ukazuje prstami ruky pred očami zrazeného bojovníka, ukončí zápas pred časovým limitom a súper je vyhlásený za víťaza k. o. (knock = úder, out = vyradiť). Knokaut môže nastať po údere do hlavy, krku, hrudníka alebo do brucha. Po každom knokaute sa vykonávajú športovými pravidlami stanovené opatrenia na ochranu zdravia športovca, napr. po údere do hlavy môže boxer nastúpiť na ďalší zápas až po 8 týždňoch; b) aj technický knokaut (t. k. o.) – rozhodnutie rozhodcu, lekára, trénera alebo samotného bojovníka o ukončení zápasu pre neschopnosť bezpečne pokračovať v boji pre rôzne zranenia;

2. prenesene (neočakávaný) neúspešný záver alebo zakončenie udalosti (skutočnosti, javu), porážka.

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj. Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

Kobilka

Kobilka, Brian K. (Kent), 30. 5. 1955 Little Falls, Minnesota — americký fyziológ. R. 1984 – 89 pôsobil na Dukovej univerzite v Durhame (Severná Karolína) v laboratóriu R. J. Lefkowitza, od 1989 pôsobí ako profesor na School of Medicine Stanfordovej univerzite v Palo Alte (Kalifornia). Zaoberá sa štúdiom štruktúry a mechanizmu pôsobenia receptorov viazaných s regulačnými proteínmi obsahujúcimi guanínový nukleotid reverzibilne prechádzajúci z guanozíntrifosfátu na difosfát (tzv. G proteíny). R. 2007 ako prvý určil kryštálovú štruktúru dvoch aktivovaných receptorov tohto typu patriacich do skupiny β2-adrenergických receptorov. Okrem kryštalografických metód využíva na štúdium dynamických vlastností receptorov aj metódy NMR a EPR spektroskopie. Jeho poznatky o trojrozmernej štruktúre a mechanizme účinku jednotlivých typov receptorov majú veľký význam pri navrhovaní nových liečiv, ktorých účinok spočíva v aktivácii, resp. v blokovaní konkrétneho receptora (napr. antihistaminiká, β-blokátory). Nobelova cena za chémiu (2012, s R. J. Lefkowitzom) za výskum receptorov viazaných na G proteíny.

Koblenz

Koblenz [-lenc] — mesto v záp. časti Nemecka v spolkovej krajine Porýnie-Falcko pri ústí rieky Mosela do Rýna; 106-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä vinársky a pivovarnícky), kovoobrábací, strojársky, chemický, jemnej mechaniky, papiernický. Dopravná križovatka, riečny prístav. Turistické stredisko. V okolí pestovanie viniča.

Osídlenie na sútoku Rýna a Mosely bolo založené medzi 12. – 9. stor. pred n. l. Počas vlády cisára Augusta (27 – 14 pred n. l.) tam vznikol rímsky kastel, v 1. polovici 1. stor. n. l. rímsky vojenský tábor (Castellum apud Confluentes; z lat. confluens = sútok) a bol postavený most cez Rýn a začiatkom 4. stor. rímska pevnosť, ktorá tvorila centrum neskoršieho stredovekého mesta rozloženého vnútri pôvodných rímskych hradieb. Po zániku Západorímskej ríše (476) si ho podmanili Frankovia a stalo sa kráľovským sídlom (jedna z kráľovských falcí), po rozpade Franskej ríše (843) súčasť tzv. cisárskeho léna Lotara I. (Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko), 882 vyplienené Normanmi. Od 1018 majetok a sídlo arcibiskupov z Trieru. R. 1214 získalo mestské práva. Počas tridsaťročnej vojny viackrát obsadené francúzskymi a švédskymi vojskami a čiastočne zničené, po 1652 znova opevnené, 1688 utrpelo značné škody ostreľovaním počas vojny o falcké dedičstvo. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) bolo centrom emigrovaných francúzskych rojalistov, 1794 si ho podmanil Napoleon I. Bonaparte. Od 1815 súčasť Pruska, administratívne centrum pruskej provincie Rýn, sídlo hlavného úradu a generálneho veliteľstva. Po skončení 1. svetovej vojny súčasť rýnskej demilitarizovanej zóny (do 1924 pod americkou a do 1929 pod francúzskou kontrolou). Počas 2. svetovej vojny silno poškodené bombardovaním americkými a britskými vojskami. R. 1946 – 50 sídlo vlády spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Stavebné pamiatky: bazilika Sankt Kastor (pôvodne karolovský kostol vysvätený 836, románsky prestavaný koncom 12. stor., vysvätený 1208, prestavaný v 13. stor., neskorogoticky zaklenutý koncom 15. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), kostol Liebfrauenkirche (pôvodne neskororománsky z 12. – 13. stor., neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), románsky kostol Florinskirche (pôvodne kláštorný, 1100, goticky prestavaný v 14. stor., prestavaný v 16. – 17. stor.), ranobarokový jezuitský kostol (Jesuitenkirche, 1613 – 17, rekonštruovaný v 20. stor.), s budovou bývalého jezuitského kolégia (16. – 17. stor., dnes súčasť mestskej radnice), ranoklasicistický arcibiskupský a kniežací palác (Kurfürstliches Schloss, 1777 – 93, zničený 1944, začiatkom 50. rokov 20. stor. obnovený, koncom 20. stor. rekonštruovaný; pozostáva z hlavnej budovy s dvoma polkruhovými krídlami lemujúcimi vnútorné nádvorie) s priľahlým parkom, divadlo (1786 – 87), gotický kamenný most cez Moselu (Balduinbrücke, 1342 – 43), hrad Alte Burg (pôvodne vodný hrad založený okolo 1185 na mieste rímskej veže, ktorá bola súčasťou mestských hradieb, prestavaný v 13. – 18. stor., dnes archív), neskorogotická mestská tržnica a tančiareň (Alte Kauf- und Tanzhaus, 1419 – 25, 1724 zbarokizovaná, viackrát rekonštruovaná), komenda Rádu nemeckých rytierov (Deutschordenkommende, 13. stor., od 1992 Ludwig Museum), viaceré stredoveké (napr. hostinec Zum Deutschen Kaiser, koniec 15. stor.), renesančné (cechový dom Krämerzunfthaus, koniec 16. stor.) i barokové domy (Stará mincovňa, 1761 – 63; rodný dom kniežaťa C. Metternicha, 1674; Dreikönigenhaus, začiatok 18. stor.) a i. Pri ústí Mosely do Rýna (Deutsches Eck) pamätník s jazdeckou sochou Wilhelma I. (1897, zničený 1945, rekonštruovaný 1993). Čiastočne zachovaný systém vojenských pevností, ktorého súčasťou je aj pevnosť Ehrenbreitstein (na mieste rímskej vojenskej pevnosti z 3. – 5. stor. vznikol okolo 1000 hrad, v stredoveku viackrát prestavaný, v 16. stor. premenený na pevnosť, ktorá bola 1801 zničená a po 1815 – 86 postupne prestavovaná). Neogotický Christuskirche (1901 – 04), neorománsky kostol Herz-Jesu-Kirche (1900 – 03, rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.), neorománska vládna budova (1902 – 06) a i. Viacero stavieb súčasnej architektúry (napr. Forum Confluentes, 2013). Množstvo múzeí a galérií, univerzita (založená 1990), sídlo ústredného nemeckého archívu (→ Bundesarchiv Koblenz). V blízkosti mesta viacero hradov a zámkov, napr. asi 7 km juž. neogotický zámok Schloss Stolzenfels (pôvodne stredoveký hrad z 12. stor., koncom 17. stor. poškodený, v 19. stor. rekonštruovaný a prestavaný). Kultúrne pamiatky Koblenzu s priľahlou kultúrnou krajinou v údolí Rýna boli 2002 pod názvom Horné údolie Stredného Rýna zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť 65 km úseku údolia str. Rýna so zámkami, historickými mestami a vinicami.

Koceľovce

Koceľovce — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí v Revúckej vrchovine, 349 m n. m.; 250 obyvateľov (2015). Pahorkatinné až vrchovinné, prevažne odlesnené územie, v záp. časti bukové lesy. Obec písomne doložená 1318 ako Guchulpholua, 1320 Guchkulfalua, Guchulfalva, 1331 Goczel, Goczeel, 1427 Bowch, 1773 Geczell, Getzelowetz, Geczelowcze, 1786 Geczel, Geczelowze, 1808 Geczel, Gecelowce, 1863 – 1913 Gecelfalva, 1920 – 48 Gecelovce, 1948 Koceľovce. Vznikla v 2. polovici 13. stor. ako banícka obec. Patrila rodu Ákošovcov, neskôr Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. V 15. – 16. stor. bola dosídlená valachmi. Obyvatelia sa zoberali baníctvom, poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, pastierstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický evanjelický a. v. kostol (14. stor., v 18. stor. a 1819 upravovaný, s významnými stredovekými freskami zo 60. – 80. rokov 14. stor.).

Knjaževac

Knjaževac [kňa-], do 1859 Gurgusovac — mesto vo vých. časti Srbska na hranici s Bulharskom v kraji Zaječarski okrug; 19-tis. obyvateľov (2013). Oblasť mesta bola osídlená už v praveku, o čom svedčia jaskynné kresby. R. 1396 – 1833 súčasť Osmanskej ríše pod názvom Gurgusovac. Predstavovalo vojenské opevnenie s palisádami. Od 1859 dnešný názov. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 obsadené Nemeckom. Asi 8 km od mesta (v obci Ravna) pozostatky rímskej pevnosti Timacum Minus (1. – 6. stor.).

Karpathos

Karpathos [-tos] — ostrov v juhových. časti Egejského mora v súostroví Južné Sporady asi 47 km juhozáp. od Rodosu patriaci Grécku, administratívne predstavuje súčasť kraja Južná Egeis; dĺžka 50 km, rozloha 301 km2 (2. najväčší ostrovnej skupiny Dodekanéz), 6,2 tis. obyvateľov (2011). Hornatý povrch, najvyšší vrch Lastos, 1 215 m n. m. Pestovanie obilia, olivovníka, viniča; pastierstvo kôz a oviec; rybolov. Pravidelné letecké spojenie s Aténami a ostrovmi Rodos, Kasos a Kréta, lodné spojenie s Aténami, Krétou a ostrovmi Dodekanéz. Na juhových. pobreží leží mesto Karpathos (nazýva sa aj Pigadia), hlavné stredisko a najväčší prístav ostrova.

Klement VIII.

Klement VIII., vlastným menom Ippolito Aldobrandini, 24. 2. 1536 Fano, región Marche – 5. 3. 1605 Rím, pochovaný v bazilike Santa Maria Maggiore — pápež (1592 – 1605). Po štúdiách práva na univerzitách v Padove, Perugii a Bologni pôsobil v Rímskej rote, od 1585 kardinál. R. 1588 – 89 dosiahol veľké diplomatické úspechy ako pápežský legát v Poľsku. Pontifikát nastúpil po krátkych pontifikátoch svojich 3 predchodcov (Urbana VII., Gregora XIV. a Inocenta IX.) v období snáh o duchovnú reformu rímskokatolíckej cirkvi (cirkevná reforma, tzv. katolícka reforma) a rekatolizácie, ktorú sám podporoval. V úsilí o zjednotenie kresťanov vytvoril podmienky na vznik brestlitovskej cirkevnej únie (1596) založenej na synode v Brest-Litovsku (dnes Brest, Bielorusko), ktorá zjednotila časť pravoslávnej cirkvi s rímskokatolíckou cirkvou. Po konverzii francúzskeho kráľa Henricha IV. (hugenota) na katolícku vieru (1593) zrušil jeho exkomunikáciu a sprostredkoval uzavretie mieru medzi Francúzskom a Španielskom vo francúzskom Vervinse (1598). R. 1598 pripojil Ferraru k Cirkevnému štátu. Neúspešne sa pokúsil pomôcť Uhorsku v tzv. pätnásťročnej vojne proti Turkom (1593 – 1606). Jeho kontroverznými rozhodnutiami boli sprísnenie činnosti inkvizície, vykonštruované inkvizičné procesy a následné verejné upálenie G. Bruna v Ríme, ako aj popravy nepohodlných príslušníkov talianskych patricijských rodín. Vydal liturgickú knihu rímskeho rítu Rímsky pontifikál (→ Pontificale Romanum, 1596), ktorá určovala pravidlá vysluhovania sviatostí, posviacok a požehnaní biskupmi podľa usmernení tridentského koncilu (1545 – 63), revidovanú verziu Vulgaty (1592) – latinského prekladu Biblie, nové revízie breviára (Rímsky breviár, Breviarium Romanum, 1596), misála (Rímsky misál, Missale Romanum, 1604) a indexu zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum, 1596) vrátane zákazu všetkých židovských kníh. R. 1600 vyhlásil v poradí 12. jubilejný (svätý) rok, počas ktorého Rím navštívilo veľké množstvo pútnikov. Bol jedným z najväčších podporovateľov katolíckych misií. Na vyriešenie teologického sporu medzi dominikánmi a jezuitmi o Božej milosti a slobodnej ľudskej vôli ustanovil špeciálnu komisiu Congregatio de auxiliis (1598), tento spor však pretrvával aj za pontifikátu jeho nástupcov. V súkromnom živote sa vyznačoval zbožnosťou, osobne sa poznal so sv. Filipom Nerim. Vymenoval kardinálov, z ktorých viacerí boli významnými predstaviteľmi katolíckej reformy, napr. Roberta Bellarmina (*1542, †1621) a Cesareho Baronia (*1538, †1607), 1602 vymenoval Františka Saleského za biskupa Ženevy. Zaviedol pápežský zvyk poslať pri narodení kráľovského dieťaťa požehnanú stužku. Zomrel náhle počas zasadania inkvizičného súdu.

kofeín

kofeín [arab.], 1,3,7-trimetylxantín, metylteobromín, teín — purínový alkaloid. Biela kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole; teplota topenia 235 – 238 °C. Najrozšírenejšia psychoaktívna látka. Nachádza sa v listoch, semenách alebo v plodoch niektorých rastlín, napr. v listoch cezmíny (paraguajskej) a čajovníka, v semenách guarany, kávovníka a koly. Je súčasťou niektorých potravín, nápojov a liekov. V primeranej dávke (do 300 mg denne) povzbudzuje mozgovú činnosť (psychostimulačný účinok), odstraňuje únavu a zvyšuje pozornosť, vo vysokých dávkach spôsobuje podráždenie a nespavosť, zrýchľuje srdcovú činnosť, zvyšuje krvný tlak, kyslosť žalúdočnej šťavy a tvorbu moču (diuretický účinok). Používa sa aj pri liečbe otravy alkoholom a na zosilnenie účinku niektorých analgetík. Nadmerné, dlhodobé užívanie kofeínu alebo látok obsahujúcich kofeín (káva, čaj) vedie k vzniku návyku (kofeinizmus), ktorý nie je nebezpečný, nejde o pravú toxikomániu (nemá trvalé následky, nemení osobnosť a charakter). Toxicita kofeínu je nízka, smrteľná dávka sa odhaduje na 10 g.

Kofroň, Petr

Kofroň, Petr, 15. 8. 1955 Praha — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1974 – 79 študoval skladbu u A. Piňosa na JAMU v Brne, súčasne 1971 – 79 bol žiakom M. Kopelenta. R. 1980 – 89 pôsobil na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1996 – 2004 umelecký šéf opery Divadla J. K. Tyla v Plzni (od 2000 aj dirigent), neskôr skladateľ, dirigent a spisovateľ v slobodnom povolaní, od 2011 šéf orchestra opery Divadla J. K. Tyla v Plzni a súčasne od 2013 umelecký riaditeľ Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe. R. 1983 spoluzakladateľ súboru súčasnej hudby Agon Orchestra, ktorý sa pod jeho vedením venoval prevažne českej novej hudbe a dielam amerických minimalistov. Ako dirigent ďalších českých hudobných telies sa okrem súčasnej českej hudby špecializoval na americkú hudbu 20. stor. Jeho skladateľská tvorba bola spočiatku charakteristická konceptuálnymi dielami, v ktorých o. i. skúmal možnosti pohybu zvuku v priestore, 1975 sa vrátil k aplikovaniu diatonickej harmónie, zaoberal sa dielom I. Dunajevského (In memoriam I. O. Dunajevskij pre recitátora a dychové kvinteto, 1975; Růžový pokoj pre dva klavíry, 1978). Od 1983 je jeho tvorba ovplyvnená hermetickou filozofiou Aleistera Crowleyho (*1875, †1947). Nepracuje s hudobnými parametrami, ale iba s energiou zvuku (Liber LXXII pre orchester, 1987). Po 1993 realizoval grafické partitúry viacerých českých a slovenských autorov. Autor opier Fantom čili Krvavá opera (2005) a Mai 68 (2007), množstva scénickej hudby, ako aj esejí o súčasnej českej hudbe (Třináct analýz, 1994), publikácie Grafické partitury a koncepty (1996) a kritík i článkov v odborných časopisoch (Hudební rozhledy, Opus musicum, Tvorba). Zakladajúci člen Spoločnosti pre novú hudbu (1991), 1990 – 96 editor časopisu pre hudbu a výtvarné umenie Konserva/Na Hudbu.

Kogan, Leonid

Kogan, Leonid, 14. 11. 1924 Jekaterinoslav, dnes Dnepropetrovsk – 17. 12. 1982 Mytišči, Moskovská oblasť, pochovaný v Moskve — ruský huslista. Od 1933 študoval v špeciálnej hudobnej škole v Moskve, 1936 – 48 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1936 – 43 v Centrálnej hudobnej škole pre nadané deti), štúdium ukončil v triede Abrama Iľjiča Jampolského (*1890, †1956). Od 1944 sólista Moskovskej filharmónie, 1952 – 80 vyučoval na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1969 vedúci katedry hry na husliach); 1963 prof. Od 1980 pôsobil na Accademii Musicale Chigiana v Siene. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov sovietskej husľovej školy. Debutoval 1941 vo veľkej sále moskovského konzervatória, kde uviedol Koncert pre husle a orchester D dur op. 77 J. Brahmsa. R. 1951 získal 1. cenu na Medzinárodnej súťaži kráľovnej Alžbety (Koningin Elisabethwedstrijd) v Bruseli za interpretáciu Koncertu č. 1 D dur op. 6 pre husle a orchester N. Paganiniho. R. 1955 účinkoval v Londýne a Paríži, 1956 v Južnej Amerike a 1957 v USA, hosťoval v mnohých ďalších krajinách sveta; účinkoval aj na Slovensku. Vynikajúci interpret romantickej i súčasnej hudby, mnohí skladatelia mu venovali svoje husľové koncerty, napr. T. Chrennikov, K. Karajev, A. Chačaturjan a. i. Jeho koncertný repertoár obsahoval husľovú tvorbu J. S. Bacha (vrátane všetkých sólových sonát), W. A. Mozarta, L. van Beethovena, J. Brahmsa, N. Paganiniho (okrem koncertov aj 24 Capriccií pre husle), ako aj A. Berga, S. Prokofieva a D. Šostakoviča. Venoval sa aj komornej hre a často vystupoval s klaviristom E. Gileľsom a violončelistom M. Rostropovičom. Na hudobné nosiče nahral viacero husľových koncertov a sonát, ako aj klavírne triá, napr. J. Haydna, L. van Beethovena a R. Schumanna, i klavírne kvarteto G. Faurého. Nositeľ viacerých ocenení.

Kochanowski, Jan

Kochanowski, Jan, 1530 Sycyna, Mazovsko – 22. 8. 1584 Lublin — poľský renesančný spisovateľ. R. 1544 – 49 študoval na univerzite v Krakove, 1551 – 52 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1552 – 55 v Padove. R. 1559 sa v Paríži zoznámil s P. de Ronsardom, 1564 – 70 pôsobil ako sekretár na kráľovskom dvore Žigmunda II. Augusta, 1574 sa usadil na svojom panstve v dedine Czarnolas.

Najvýznamnejší poľský renesančný básnik, poľskú poéziu pozdvihol na európsku úroveň, jeden z tvorcov novodobej poľštiny. V literárnej tvorbe spojil klasickú dokonalosť s poetickým bohatstvom poľského jazyka, využíval podnety antickej literatúry a ľudovej slovesnosti; oslavoval činorodý život dedinského zemana uprostred prekrásnej prírody a lásku, zamýšľal sa nad štátnymi reformami, náboženskými spormi a náboženskou toleranciou. Prvé literárne práce (ódy, elégie, epigramy) písal po latinsky, po poľsky vytvoril báseň Pieseň o potope (Pieśń o potopie, napísaná asi 1550, vydaná asi 1570) a hymnus Čo chceš od nás, Pane (Czego chcesz od nas, Panie, asi 1562 ako súčasť poémy Zuzana; preložil J. A. Komenský).

V začiatočnom období tvorby napísal poému Zuzana (Zuzanna, asi 1562), heroikomickú humoresku Šachy (Szachy, medzi 1562 a 1566, podľa predlohy diela Scacchia ludus M. G. Vidu) a básnické skladby Zhoda (Zgoda, 1564) a Satyr alebo divý muž (Satyr albo Dziki mąż, 1564), v ktorých reagoval na politické dianie, ako aj poému Prápor alebo Pruský hold (Proporzec albo Hołd pruski, napísaná 1569, vydaná 1587) nadväzujúcu na oslavnú antickú poéziu. Kochanowského tragédia Odmietnutie gréckych vyslancov (Odprawa posłów greckich, vydaná i uvedená 1578), v ktorej na základe epizódy z trójskej vojny opísal situáciu v Poľsku a upozornil na mravný problém zodpovednosti za krajinu i na nadradenie štátnych záujmov nad osobné, je najvýznamnejšou poľskou renesančnou hrou. Popularitu si získal zbierkou Dávidov žaltár (Psałterz Dawidów, 1579), ktorá je veršovanou parafrázou biblického Žaltára (Knihy žalmov). K najkrajším dielam poľskej a svetovej renesančnej poézie patrí jeho cyklus žalospevov Náreky (Treny, 1580), ktorý venoval zosnulej dcérke Uršuli a vyjadril v ňom bolesť, zúfalstvo i stratu dôvery v antickú múdrosť a cnosť. Autor cyklu frašiek Frašky (Fraszki, 1584), ktorý obsahuje krátke humorné alebo satirické básne so súčasnou tematikou a s neočakávanou pointou blízke epigramu, drobných poľských a latinských básní Lyricorum libellus (1580) a Foricoenia (1584), vlasteneckých, filozoficko-reflexívnych, ľúbostných a príležitostných básní Dve knihy piesní Jana Kochanowského (Pieśni Jana Kochanowskiego księgi dwoje, 1586) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Renesančná lýra (1970; druhé vydanie pod názvom Verná lutna, 1980).

Kocher, Theodor

Kocher, (Emil) Theodor, 25. 8. 1841 Bern – 27. 7. 1917 tamže — švajčiarsky lekár, chirurg. Pôsobil na univerzite v Berne, od 1872 profesor chirurgie, neskôr riaditeľ Univerzitnej chirurgickej kliniky. V praxi ako jeden z prvých aplikoval aseptickú chirurgiu. K jeho povinnostiam patrilo školiť armádnych lekárov a liečiť strelné poranenia, ktoré podrobne skúmal s cieľom urýchliť hemostázu. Zaviedol do praxe nové typy operácií brušných orgánov, zdokonalil operáciu prietrže, repozíciu pri luxácii ramenného kĺbu a neurochirurgické operácie vykonávané pri chorobách centrálnej nervovej sústavy a mozgu, vykonal úspešnú operáciu žlčníka pomocou špeciálnych klieští. Zaoberal sa aj nepriechodnosťou čriev, chorobami mužských pohlavných orgánov, ako aj úrazovou epilepsiou a jej liečbou. Svoje poznatky predovšetkým z brušnej chirurgie a chirurgie kĺbov publikoval v knihe Náuka o chirurgických operáciách (Chirurgische Operationslehre, 1892), ktorá mala 6 vydaní a bola preložená do mnohých jazykov. Neskôr sa zaoberal najmä fyziológiou a patofyziológiou štítnej žľazy. Zistil dôležité vzťahy medzi operačným odstránením štítnej žľazy a postoperačnými fyzickými a mentálnymi následkami jej odstránenia a vypracoval účelnú operačnú metodiku tohto orgánu, opísal myxedém a kretenoidné znaky u pacientov po odstránení štítnej žľazy. Vo svojej práci Ochorenia štítnej žľazy (Erkrankungen der Schilddrüse) zhrnul komplexné poznatky o tejto žľaze, ktoré mali základný význam pre neskorší vývoj chirurgie štítnej žľazy (Kocherova tyreochirurgická škola). Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1909) za práce o fyziológii, patológii a chirurgii štítnej žľazy.

Köchlov zoznam

Köchlov zoznam, skratka K. z., nem. Köchelverzeichnis, skratka KV — systematický súpis diel W. A. Mozarta, ktorý zostavil a pod názvom Chronologicko-tematický zoznam všetkých hudobných diel W. A. Mozarta (Chronologisch-thematisches Verzeichnis sämtlicher Tonwerke Wolfgang Amadé Mozarts, 1862) prvýkrát vydal rakúsky muzikológ Ludwig von Köchel (*1800, †1877). Pôvodné vydanie obsahovalo 626 približne chronologicky usporiadaných a poradovým číslom označených Mozartových skladieb a dodatok so zoznamom opráv. Každé dielo bolo identifikované aj krátkou notovou ukážkou, resp. ukážkami jeho jednotlivých častí, a bohatým poznámkovým aparátom. Köchlov zoznam neskôr vyšiel vo viacerých doplnených a opravených vydaniach. Z nich najvýznamnejšie bolo 3. vydanie z 1937, ktoré pripravil americkonemecký muzikológ Alfred Einstein a ktoré obsahuje mnohé zmeny v chronológii skladieb i v číslovaní s tým súvisiacim, a 6. vydanie z 1964 (Franz Giegling, *1921, †2007; Gerd Sievers, *1915, †1999; a Alexander Weinmann, *1901, †1987), v ktorých sú zahrnuté výsledky ďalšieho výskumu z hľadiska genézy a kontextu jednotlivých diel. Dosiaľ najnovšia, 8. edícia vyšla 1983 (dotlač 1999) bez výraznejších opráv. V dôsledku niekoľkých revízií majú niektoré diela aj tri odlišné číslovania, v praxi sa však používa pôvodné číslovanie Ludwiga von Köchla.

Kochová, Marita

Kochová (Koch), Marita, 18. 2. 1957 Wismar, Meklenbursko-Predpomoransko — nemecká atlétka (šprintérka). Reprezentantka bývalej NDR v behu žien na 50, 60, 100, 200 a 400 m. R. 1980 získala na olympijských hrách v Moskve zlatú medailu v behu žien na 400 m (48,88 s) a striebornú medailu v štafete na 4 × 400 m, 1983 majsterka sveta v behu na 200 m (22,13 s) a v štafetách na 4 × 100 m a 4 × 400 m. R. 1985 halová majsterka sveta v behu na 200 m. Majsterka Európy 1978, 1982 a 1986 v behu na 400 m a v štafete na 4 × 400 m, halová majsterka Európy 1977 v behu na 400 m a 1983, 1985 a 1986 v behu na 200 m. Počas svojej športovej kariéry vytvorila spolu 30 svetových rekordov, viacnásobná najlepšia športovkyňa roka na svete. R. 2014 uvedená do Siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF).

kokcidiomykóza

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

acheiropoietos

acheiropoietos [gr.] — obrazy Krista, resp. Madony, ktoré neboli vytvorené ľudskou rukou. Podľa legiend vznikli odtlačkom tváre Krista alebo boli namaľované sv. Lukášom (tzv. svätolukášska madona), resp. vyrezané anjelom (→ veraikon, → Volto santo). Podľa týchto prototypov vznikali aj v neskorom stredoveku mnohé kópie, ktoré mali kultový charakter a vyrovnali sa relikviám. Najmä v stredovekom a barokovom umení požívali zvláštnu úctu. Mnohé kópie acheiropoietos sa stali predmetom náboženských zázrakov a pápeži pre ne vypisovali odpustky. Vlastnenie kópií acheiropoietos bolo aj vecou cirkevnopolitickej prestíže.

ambit

ambit [lat.], ambulatórium —

1. krížová chodba v kláštoroch alebo pri katedrále (sídle kapituly), najčastejšie zaklenutá chodba obklopujúca rajský dvor (kvadratúra), do ktorého sa zvyčajne otvára arkádami; v období baroka sa stavali ambity aj pri významných pútnických kostoloch, mohli napr. obklopovať loretu;

2. chórová ochodza (ambulatórium) v kostole; chodba obkolesujúca hlavný oltár v chóre (chodba medzi hlavným oltárom a chórovými kaplnkami). Najčastejšie sa nachádza vo veľkých pútnickych stredovekých kostoloch a je vybudovaná tak, aby pútnici mohli voľne cirkulovať okolo oltára (v gotických katedrálach môže byť dvojitá).

africké výtvarné umenie

africké výtvarné umenie — výtvarné umenie zahŕňajúce tradičné etnické umenie a súčasnú výtvarnú tvorbu. Tradičné africké umenie malo náboženské, magické a v širšom zmysle sociálne poslanie. Typická je prevaha skulptúry, maliarstvo je ojedinelé.

Najstarším výtvarným prejavom sú praveké a staroveké skalné maľby a rytiny lovcov a zvierat v horách Tibesti, Ahaggar, Tassili, ktoré sú jediným príkladom zobrazenia pohybu v tradičnom africkom umení. Zachovalo sa vyše 10-tis. skalných malieb a rytín Sanov (Krovákov) v juž. Afrike.

Na priečelí dogonských svätýň, kde sa uchovávajú vzory tzv. Veľkých masiek, sa zachovali schematické kresby kolorované červeným, bielym a čiernym okrom, štylizované do znakov a podobné trojrozmerným plastikám. Najstaršie známe skulptúry sú terakotové hlavy a plastiky kultúry Nok z Nigérie (500 – 200 pred n. l.). Odtiaľ pochádzajú aj najstaršie dôkazy o spracovaní železa v subsaharskej Afrike. Najstarší dôkaz o spracovaní medi a jej zlúčenín pochádza z ibskej dediny Igbo-Ukwu z Nigérie, kde sa v archeologických náleziskách z 9. stor. našli medzi inými umeleckými predmetmi odlievané bronzové regálie (odznaky kráľovskej moci), ktoré však nesúvisia s bronzovými plastikami z jorubského mesta Ife (11. – 15. stor.) ani s bronzmi z Beninu (15. – 19. stor.) v Nigérii.

Podľa vzťahu k náboženstvu alebo k mágii sa rozoznávajú 3 druhy skulptúr: fetiše, ktoré môžu ovplyvniť priebeh udalostí (drevené figúrky minsereh Mendov zo Sierry Leone mali liečiť choroby, ašantské bábiky akua mma nosili tehotné ženy), sochy stelesňujúce nehmotné bytosti alebo sily predkov, božstiev (Senufo, Fang, Wakerewe, Ekpu) a pamätné sochy, ktoré pripomínajú legendárnu alebo historickú postavu či udalosť.

Najčastejším motívom je ľudská alebo zvieracia figúra, hlava, resp. tvár (maska). Balubovia z Konga zdobili ľudskými postavami stolce a podpierky hlavy. Používali sa najrozličnejšie prírodné materiály, ktoré podliehali rýchlej skaze, prevládala drevená plastika. K najstarším zachovaným dreveným plastikám patria portréty balubských kráľov (str. Kongo) datované do 17. stor., niektoré ukážky pochádzajú až z 20. stor. od jorubských umelcov, ako bol Olowe z Ise (* okolo 1873, † okolo 1938) alebo Areogun z Osi-Ilorinu (*okolo 1880, †1954). Drevenú skulptúru charakterizuje jednoduchosť, strohosť, vertikálna symetrickosť, statickosť, zovšeobecňujúca forma smerujúca ku geometrizmu a k abstrakcii a relatívne malé rozmery. Štylizácia výtvarného prejavu vychádza z etnických tradícií (kanonizácia výrazových prostriedkov).

Kamenné plastiky sú známe z Guiney, zo Sierry Leone (plastiky etnických skupín Kissi, Mende a Sherbro datované do 16. stor.), z Nigérie (Ife, Esie), z ústia rieky Kongo a Zimbabwe (kamenné vtáky a zvieratá na stĺpoch).

Plastiky vyrezávané zo slonoviny sú známe z Beninu. Slonovina sa v Kongu používala na zhotovovanie hudobných nástrojov a na obradné účely. Bronzové a zlaté predmety z Beninu a Ife, ale aj drobné figúrky, ktoré sa používali ako závažia pri vážení zlata na území dnešnej Ghany, sa zhotovovali technikou strateného vosku (→ cire perdue).

Na výrobkoch z hliny sa uplatňovala technika modelovania. U niektorých etník, napr. Dogonov a Bambarov v Mali, Senufov (Pobrežie Slonoviny), Bakubov (Kongo) a v Dahome (dnes Benin), vznikli diela zo železa alebo vytepané z kovovej hmoty bez zvárania a nitovania.

Najstaršie zachované textílie z lyka pochádzajú z Igbo-Ukwu (9. stor.). Bavlnené a vlnené textílie Tellemov, ktoré sa našli v jaskyniach v oblasti Bandiagara v Mali, sú z obdobia pred 11. stor.

Neobyčajnou rozmanitosťou výrazu, tvarov sa vyznačujú rituálne masky zhotovované z dreva, prútia, slamy, látky, slonoviny, pergamenu a najrozličnejších kombinácií materiálov. Drevené masky boli maľované, zdobené rôznymi farebnými semenami, poťahované kožou. Používali sa pri rôznych príležitostiach a predstavovali predkov (masky bundu Mendov zo Sierry Leone) alebo nadprirodzené sily, ktoré mohli pozitívne ovplyvňovať záležitosti spoločnosti (masky gelede u Jorubov), zabezpečiť dážď alebo úspešnú žatvu (dogonské masky kanaga, bambarské antilopie masky, masky nimba guinejských Bagov, ktoré patria k najväčším v Afrike, sú vysoké vyše 1 metra a znázorňovali bohyňu zodpovednú za dobrú úrodu ryže). Masky sa nosili aj pri iniciačných slávnostiach (masky mbuya konžských Bapendov), používali ich aj mnohé africké tajné spoločnosti, napr. Poro zo Sierry Leone a Libérie, Ekpo z Nigérie. Maska zakrývala tvár (tvárová maska), alebo sa nosila na vrchole hlavy. Často sa k nej pripájali rafiové vlákna alebo látka, ktorá úplne zahaľovala postavu maskovanej osoby. Niektoré masky nemali náboženský a rituálny význam, ale čisto dekoratívny (malé masky, ktoré sa nosili ako prívesok, alebo slúžili ako amulet) a zábavný (jorubské tance a tance na chodúľoch u Mamumov v Kamerune). Nie všetky masky boli určené na nosenie. Maska nazývaná Matka masiek býva u Dogonov z Mali vysoká vyše 10 m a zhotovuje sa raz za 60 rokov.

Umelecká kultivovanosť, rozmanitosť a vysoká kvalita sa uplatňujú aj pri predmetoch dennej potreby, v zariadení domácností a pri dielach viazaných na architektúru panovníckych palácov a svätýň, ako sú vyrezávané dvere a okenice (u Swahilčanov, Jorubov a Ibov), nízke reliéfy a bronzové dosky u Dogonov, Senufov, Baulov a v Benine.

V koloniálnom období vplyv európskej kultúry a kresťanstva viedol k rozpadu tradičných duchovných hodnôt a k úpadku až k zániku tradičného umenia. Z iniciatívy jednotlivcov dochádzalo v 40. rokoch 20. stor. k renesancii niektorých druhov umenia. Ghanský výtvarník Oku Ampofo (*1908, †1998) zhromaždil okolo seba v meste Mampong skupinu umelcov pod názvom Akwapim Six (okrem neho do nej patrili maliar John Christopher Okyere, *1912, †1983, keramikár John Cobblah, textilný výtvarník E. Asare, maliar a sochár F. A. Gympo, sochár A. A. Opoku, maliar J. D. Okae) a 1944 zorganizoval výstavu pod názvom New African Art (ďalšie výstavy 1946 a 1948). R. 1950 založil spoločnosť Gold Coast Arts Society, ktorá sa po získaní nezávislosti zmenila na Ghana Arts Council. Výtvarné návrhy nigérijského výtvarníka a architekta Demasa Nwoka (*1935) viedli k oživeniu výroby beninských bronzov.

Prví africkí profesionálni výtvarníci vyštudovali na umeleckých školách v Európe a v USA, od 60. rokov 20. stor. vznikali v nezávislých afrických krajinách umelecké fakulty na univerzitách (Makerere v ugandskej Kampale, v nigérijskom Ibadane a Zarii, v Nairobi, v ghanskom Kumasi, École des Arts v Dakare, v Chartúme a i.), zriaďovali sa galérie súčasného afrického umenia (napr. galéria Paa-Ya-Paa, ktorú založil v Nairobi sochár, maliar a textilný výtvarník Elimo Philip Njau, *1932; galéria KIBO pod Kilimandžárom; galéria NOMMO v ugandskej Kampale ap.). Na umeleckých fakultách pôsobili mnohí významní africkí výtvarníci (Uche Okeke, *1933, †2016, na univ. Nsukka v Nigérii, Ibrahim el Salahi, *1930, v Chartúme, Vincent Kofi, *1923, †1974, v Kumasi, Ben Enwonwu, *1917 al. 1921, †1994, v Ife a i.). Z európskeho umenia prevzali africkí umelci nové výtvarné techniky a materiály (olejomaľba, grafika, napr. Louis Mbughuni, Sam J. Ntiro, *1923, †1993, Elias Jengo, *1936, z Tanzánie, Henry Tayali, *1943, †1987, zo Zambie, Muraina Oyelami, *1940, z Nigérie, Louis Mwaniki, *1934, †2013, z Kene, Sydney Kumalo, *1935, †1988, z Juhoafrickej republiky, Gebre Kristos Desta, *1932, †1981, a Tekle Afewerk z Etiópie, Kofi Antubam, *1922, †1964, z Ghany), iní dávajú prednosť tradičným (drevo, kameň, kov), ale aj novým materiálom, napr. cementu (ghanský sochár Vincent Kofi, nigérijský sochár a maliar B. Enwonwu, ugandský sochár Francis X. Nnagenda, *1936, zambijský sochár Petson Lombe, *1933, George Kakooza, *1936, †1982 z Ugandy).

V súčasnom africkom výtvarnom umení aj naďalej dominuje figurálny prejav, rozšírené je nástenné maliarstvo (nástenné maľby tvoria Musa Yolo z Nigérie, Kafungulwa Mubitana zo Zambie, Teresa Musokeová, *1942, z Ugandy, E. P. Njau z Tanzánie a i., tapisériami a gobelínmi sa preslávili senegalskí výtvarníci Papa Ibra Taal, *1935, Ousmane Faye, *1940, †2001, Modou Niang, *1945). Sudánski umelci I. el Salahi, Ahmed Shibrain (*1931), Musa Khalifa (*1941), Kamapa Ishag, ktorým islam zakazoval zobrazovať ľudské postavy, vyšli z arabskej kaligrafie a v maľbách, kresbách a grafikách oživovali arabské písmo na iné abstraktné tvary, prvou sudánskou ženskou autorkou je Kamala Ishaqová (Ishaq, *1939).

Popri akademicky školených výtvarníkoch pôsobia aj tzv. naivní umelci. Charakteristické sú maľované reklamy, reklamné pútače z nigérijských miest Oshogbo a Onitsha, kadernícke vzorníky tzv. barber shop style z Nigérie, Mali, Kamerunu, Ghany, Toga, Pobrežia Slonoviny, Beninu ap., maľby na skle z Nigérie, maľby na korbách nákladných automobilov, obrázky naivných umelcov, ako bol Katerikawe z Ugandy, Saidi Tingatinga z Tanzánie, Hezbon Owiti z Kene. V 50. rokoch 20. stor. vznikol v štvrti konžského hl. m. Brazzaville nazývanej Poto-Poto rovnomenný špecifický maliarsky štýl Poto-Poto (Francis Iloki, Jacques Zigoma) s charakteristickými živými žánrovými obrázkami z tradičného afrického života s postavičkami miké s dlhými tenkými údmi a slamenými sukničkami, ktorý sa rozšíril po čiernej Afrike a ďalej ho tvorivo rozvíjali Nicolas Ondongo, Philipps Ouassa a Eugène Malonga.

V konžskom Lubumbashi vznikla koncom 40. rokov 20. stor. maliarska škola, pre ktorú bol charakteristický plošný dekoratívny štýl; jeho najznámejší predstaviteľ Pili-Pili vypĺňal plochy jemnými farebnými súbežnými čiarkami. K lubumbashskému dekorativizmu patrí aj Nkutu A. Zowa, Mwenze Kibwanga, Joseph Kabongo, Mode Muntu a i. V 60. rokoch 20. stor. organizoval nigérijský klub spisovateľov a umelcov MBARI MBAYO pozoruhodné letné výtvarné školy a výstavy naivných umelcov v meste Oshogbo, na ktorých sa predstavili kresbami a rytinami Taiwo Olanyi (známy ako Twins Seven-Seven), grafikami Rufus Ogundele a Jacob Afolabi, obrazmi z farebných korálikov Jimoh Buraimoh, cementovými plastikami Adebisi Akanji, reliéfmi tepanými do kovu Asiru, skulptúrami Buraimoh Gbadamosi a i. Najznámejší mozambický maliar samouk Malangatana Valente Ngwenya sa preslávil surrealistickými olejomaľbami a grafikami s apokalyptickými výjavmi preplnenými upírmi, démonmi, monštrami.

V Zimbabwe sa ako výtvarný materiál presadil predovšetkým kameň. Od 60. rokov 20. stor. pri galérii v Salisbury pôsobili amatérski šonskí sochári John Takawira, Henry Makorekoro, Moses Masaya, Nicholas Mukoremberanwa, Lemon Mosese a i. známi kamennými sochami vystavovanými aj v parížskom Rodinovom múzeu. Thomas Mukarobgwa v abstraktných maľbách využíva oranžovú, modrú a žltú farbu.

Makondovia v Mozambiku a v Tanzánii sa preslávili tradičným umením, drevenými plastikami a maskami vyrezávanými z ťažkého tmavého dreva. Tradičné makondské umenie zaniklo v prvých dvoch desaťročiach 20. stor., v 50. rokoch 20. stor. sa v Tanzánii zrodilo nové makondské umenie, ktoré vzbudilo záujem odborníkov, zberateľov a galérií (ebenové skulptúry démonov a mytologických postáv v štýle shetani a rôzne vysoké ebenové stĺpové súsošia obrastené postavičkami ľudí, duchov a predkov ujamaa).

S drevom pracujú aj nigérijskí sochári Avia Idah, Felix Idubor a Lamidi Fakeye. Yemi Bisiri z Nigérie odlieva bronzové plastiky tradičnou metódou cire perdue na námety súvisiace s africkou tajnou spoločnosťou Ogboni.

Interpretácia afrického výtvarného umenia bola dlho skreslená najmä pre nedostatok základných informácií o vzťahu výtvarnej produkcie k africkým náboženstvám a mytológiám, tradičné umelecké predmety sa dostávali do Európy ako kuriozity. Až začiatkom 20. stor. upozornili na diela afrického výtvarného umenia predstavitelia moderného európskeho umenia P. Picasso, G. Braque, H. Matisse, M. de Vlaminck, A. Derain a expresionisti zo skupiny Die Brücke, ktorí v ňom videli zdroj inšpirácie. Zaujímala ich predovšetkým dekoratívna a štylistická stránka umeleckých diel. Zbierky afrického výtvarného umenia uschovávajú v súčasnosti mnohé svetové galérie a múzeá. Na Slovensku sa artefakty afrického výtvarného umenia nachádzajú v zbierkach Historického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave a niekoľkí súkromní zberatelia programovo budujú súkromné zbierky afrického umenia.

indonézske divadlo

indonézske divadlo — ostrovy Indonézie, na ktorých v súčasnosti žije viac než 300 národností, kmeňov a etnických skupín s vlastnou kultúrou a jazykom, boli už v bronzovej dobe ovplyvňované inými kultúrami, čo podmieňovalo aj charakter dramatických umení ako jednej z mnohých foriem kultúrneho vyjadrenia. Vo všetkých oblastiach Indonézie mali dramatické umenia pôvodne sakrálno-spoločenskú funkciu. Pod vplyvom indickej a čínskej kultúry i náboženstva na indonézsku civilizáciu sa vytvorili jedinečné umelecko-estetické formy. Spolu s hinduizmom a buddhizmom sa na ostrovoch Jáva, Bali a Sumatra udomácnila klasická indická divadelná tradícia. Výtvarno-historickým dokladom o podobe dramatických umení sú chrámové reliéfy (Borobudur, Lara Jonggrang v komplexe Prambanan, Candi Sewu a i.) z obdobia kráľovstiev Mataram (8. – 11. stor.) a Majapahit (13. – 16. stor.), prvá literárna zmienka o divadle (wayang) je v starojávskom epose Arjunov sobáš (Arjunawiwaha) z 1. pol. 11. stor.

Najrozšírenejšou divadelnou formou v Indonézii je tieňové divadlo wayang kulit, v ktorom sa používajú plošné bábky (veľkosť od niekoľkých centimetrov až do jedného metra) vyrezávané z kože (kulit) a perforované tak, aby po presvietení lampou vytvárali v priemete na projekčné plátno (kelir) obrazce svetla a tieňa. Bábky sa podľa typu líšia veľkosťou, tvarom, farbou a kostýmom, odlišné sú aj hlavné a vedľajšie postavy; jedna kolekcia obsahuje aj 300 – 400 rôznych bábok. Pripevnené sú na vodiacich tyčiach, všetky ich animuje jeden vodič, ktorý je zároveň aj rozprávačom (dalang); prednáša dialógy, spieva, vytvára zvukové efekty a dáva pokyny tradičnému sprievodnému orchestru (→ gamelan, → indonézska hudba). Repertoár predstavení tvoria prevažne príbehy (lakon) zo staroindických eposov Rámájana a Mahábhárata (tzv. wayang purwa) transponované do miestnych pomerov, príbehy o hrdinstvách legendárneho princa Panjiho (jávsky wayang gedog, balijský wayang gambuh) i historické legendy z čias kráľovstva Majapahit. Predstavenie trvá viac hodín – od zotmenia do rána (v súčasnosti sa predstavenia pre turistov hrajú aj cez deň). Z tieňového divadla wayang kulit sú odvodené ďalšie typy – tieňové divadlo wayang kerucil (aj wayang kelitik), v ktorom sa používajú plošné bábky z dreva (v súčasnosti sa s nimi hrá aj priamo pred divákmi bez použitia projekčného plátna) a bábkové divadlo wayang golék, v ktorom sa používajú trojrozmerné drevené bábky s pohyblivými končatinami. Osobitnou (dnes už zaniknutou) formou divadla bol wayang bébér, kde boli jednotlivé epizódy, ktoré rozprával dalang, znázornené figúrkami rozkreslenými na asi 2 m dlhých a 50 cm širokých pásoch látky, ktoré sa v priebehu deja postupne vymieňali. Príbehy z Rámájany a Mahábháraty (wayang purwa) tvoria aj repertoár divadla wayang orang (aj wayang wong), v ktorom vystupujú živí herci. Na rozdiel od divadla wayang kulit však dalang iba uvedie hru a opíše prostredie, v ktorom sa odohráva dej, dialógy interpretujú herci (predstavitelia opíc a démonov majú masky). Tradičnou dramatickou formou, v ktorej vystupujú živí herci, je aj wayang topeng, tanečno-pantomimické predstavenie s hudobným sprievodom (tradičný orchester gamelan), ktoré v sebe rovnocenne zahŕňa divadelnú, tanečnú, hudobnú a vizuálnu zložku, pričom dôležitou súčasťou predstavenia sú masky (topeng) vyrobené z dreva, papiera a iných materiálov a bohaté kostýmy určujúce typológiu charakterov postáv (odlišnosti sú aj podľa divadelných štýlov jednotlivých oblastí). Maskami sa zobrazujú tri typy postáv – mytologické bytosti, králi (štylizované tváre) a obyčajní ľudia, sluhovia (realistické tváre). Herci (tanečníci) pôvodne predvádzali dej, ktorý rozprával dalang, neskôr prevzali popri pohybovej zložke aj textovú. Na Jáve boli obľúbené príbehy princa Panjiho, na Bali legendy o miestnych vládcoch. Po islamizácii ostrovov (13. – 15. stor.) sa divadlo wayang stalo prostriedkom na šírenie moslimskej kultúry (zákazy, resp. obmedzenia tradičného zobrazovania postáv hinduistických bohov a hrdinov, k tradičným hinduistickým predlohám pribudli prvky islamských príbehov, charakterov a ponaučení). V 19. stor. sa na Sumatre udomácnil typ tradičnej malajskej opery bangsawan (pôvodom z Indie), ktorú priniesli malajské divadelné skupiny, čím sa podnietil vznik domácich profesionálnych divadelných súborov. Obľúbenými formami boli najmä jávsky ketoprak (činohra so spievanými vložkami a sprievodom gamelanu) a ludruk (realistická činohra so sociálnymi námetmi), ktorých popularita pretrvala až do súčasnosti.

V 1. polovici 20. stor. zohralo divadlo významnú úlohu v boji za samostatnosť a vznik jednotného indonézskeho národa (súčasť hnutia za jeden národ, jednu vlasť a jednotný indonézsky jazyk); hlavnou témou hier bol boj za slobodu. Nové národné indonézske divadlo vedome nadväzovalo na tradičné divadlo wayang kulit a wayang golék i na etnicky rôznorodé tanečnodramatické formy (randai a makyong zo Sumatry, ketoprak, lenong, ludruk, wayang orang a longser z Jávy, arja – podobná operete, a kecak z Bali, mamanda zo Sulawesi a iné). Prvou drámou európskeho typu bola hra M. Yamina Ken Arok a Ken Dedes (Ken Arok dan Ken Dedes, vydaná 1934). Počas japonskej okupácie Indonézie (1942 – 45) sa indonézske divadlo začalo etablovať (pod japonským dozorom) ako forma kultúrneho a národného vyjadrenia, začali vznikať divadlá s novým repertoárom (fúzia domácej tradície so západným typom divadla), 1944 bola založená významná divadelná skupina Maya (Sandiwara Penggemar Maya, zakladateľ Usmar Ismail, *1921, †1971, neskorší priekopník indonézskeho filmu). K najvýznamnejším autorom divadelných hier z tohto obdobia patria Rustam (Roestam) Effendi (*1905, †1979, alegorická dráma Bebasari, 1926), S. Pane a A. Pane. Po oslobodení a vzniku Indonézskej republiky (1950) sa v divadelných hrách objavovali témy nádeje z novej epochy, ale aj sklamania z boja za ideu veľkého národa a rýchleho industriálneho rozvoja. K predstaviteľom tohto obdobia patria Utuy Tatang Sontani (*1920, †1979), Jim Lim (Jim Adhilimas, *1936), W. S. (Willibrordus Surendra) Rendra (*1935, †2009) a i. V 50. rokoch 20. stor. boli založené prvé divadelné vzdelávacie inštitúcie (Akademi Seni Drama dan Film Indonesia, ASDRAFI v Yogyakarte a Akademi Teater Nasional Indonesia, ATNI v Jakarte). K významným divadelným scénam patria Studiklub Teater Bandung založený 1959 v Bandungu, experimentálny Teater Kecil (Teater Ketjil), ktorý 1968 založil divadelný autor, režisér a filmový scenárista Arifin Chairin Noer (*1941, †1995), a Teater Koma, ktorý 1977 založil spisovateľ, herec a divadelný riaditeľ Nano (Norbertus) Riantiarno (*1949), obidva v Jakarte, ďalej Teater Mandiri, ktorý 1974 založil spisovateľ a divadelný a filmový režisér Putu Wijaya (*1944), a Teater Gandrik založený 1983 (uvádza ketoprak), obidva v Yogyakarte. Až do súčasnosti sú obľúbené aj tradičné bábkové a tieňové predstavenia, ktoré bývajú dôležitou súčasťou rodinných, náboženských aj spoločenských slávností. R. 2003 bolo indonézske bábkové a tieňové divadlo zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Jarošová, Alexandra

Jarošová, Alexandra, 22. 2. 1952 Praha — slovenská jazykovedkyňa, lexikografka. R. 1970 – 75 študovala ruský a anglický jazyk na univerzite v Leningrade (dnes Petrohrad), 1994 – 99 slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od 1980 pôsobí v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (1988 – 91 vedúca oddelenia slovanských jazykov, 1996 – 2002 vedúca oddelenia jazykových dát, 2007 – 12 vedúca oddelenia súčasnej lexikológie a lexikografie). Pracuje v oblasti jednojazyčnej a viacjazyčnej lexikografie, lexikológie, frazeológie, terminológie a korpusovej lingvistiky (→ korpus). Spoluautorka Veľkého slovensko-ruského slovníka (1996 – 2001) a monografie Porovnávací opis lexikálnej zásoby (1993), autorka monografie Slovo v slovníku z pohľadu času a normy (2015). Od 2005 vedúca projektu, spoluautorka a hlavná redaktorka viaczväzkového Slovníka súčasného slovenského jazyka (1. zv. 2006 a 2. zv. 2011, spolu s K. Buzássyovou; 3. zv. 2015).

Jazygovia

Jazygovia, lat. Iazyges — pôvodne sarmatský kočovný kmeň (→ Sarmati), ktorý v 5. stor. pred n. l. sídlil okolo Maiótskeho jazera (gr. Maiótis limné, lat. Palus Maeotis, dnes Azovské more) pri dolnom toku rieky Tanais (Don) v susedstve iných sarmatských kmeňov. V 2. stor. pred n. l. sa Jazygovia presúvali na západ k rieke Dneper, po prekročení Karpát sa 40 – 45 n. l. pod tlakom Dákov (→ Dáci) usadili na území medzi Dunajom a Tisou, odkiaľ so spojencami Kvádmi Dákov vytlačili. Istý čas sídlili aj na území dnešného južného Slovenska. Počas Trajánových vojen s Dákmi (začiatkom 2. stor. n. l.) stáli na rímskej strane, neskôr spolu s ďalšími kmeňmi útočili na rímske územie (→ markomanské vojny). V 3. stor. útočili na územie provincie Moesia na dolnom Dunaji.

Jakub z Voragine

Jakub z Voragine, sv., aj Iacobus de Voragine, Giacomo da Varazze, medzi 1226 – 30 Varago, dnes Varazze, provincia Savona – 13. alebo 14. 7. 1298 Janov — stredoveký latinský spisovateľ. Asi 1244 vstúpil do dominikánskeho rádu, 1267 – 77 a 1281 – 86 provinciál v Lombardii, od 1292 arcibiskup v Janove. Počas konfliktu medzi guelfmi a ghibellinmi sa vyznamenal ako zmierovateľ znepriatelených janovských rodov Marscaratovcov (ghibellini) a Rampinovcov (guelfovia). V latinčine napísal okolo 700 kázní, ktoré sú obsiahnuté v zbierkach K evanjeliám (Super evangelia; aj názov Kázne k evanjeliám, Sermones super evangelia) a Mariánska zbierka (Mariale; aj názov Mariánske kázne, Liber Marialis), niekoľko hymnov, ako aj Kroniku mesta Janov (Chronica de civitate Ianuense; aj názov Janovská kronika, Chronicon Januense) opisujúcu históriu Janova od jeho založenia po 1297. Jeho najvýznamnejším dielom je zbierka takmer 200 legiend, resp. príbehov o svätcoch a sviatkoch Legenda aurea (1260 – 67). R. 1816 blahorečený.

katastrofa

katastrofa [gr.] —

1. náhla, neočakávaná udalosť s tragickými následkami, nešťastie, pohroma postihujúca veľký počet ľudí, napr. ekologická katastrofa, živelná, humanitárna, jadrová a iná katastrofa; prenesene aj nečakaná nepríjemnosť väčšieho rozsahu;

2. v teórii drámy záverečná časť výstavby klasickej drámy, ktorá rieši napätú situáciu spôsobenú kolíziou a v ktorej nastáva rozuzlenie deja. Postavy dospievajú k definitívnemu, niekedy k tragickému, inokedy k víťaznému vyriešeniu konfliktu (→ dramatický konflikt). Katastrofa má zvyčajne dynamický priebeh, záverečný konflikt zobrazuje smrť hrdinu alebo jeho morálne precitnutie či uvedomenie si vlastného osudu, čo prináša divákovi poznanie pravdy a pocit katarzie;

3. mat. → teória katastrof.

Kačalov, Vasilij Ivanovič

Kačalov, Vasilij Ivanovič, vlastným menom V. I. Šverubovič, 11. 2. 1875 Vilnius – 30. 9. 1948 Moskva — ruský divadelný herec. Počas štúdia práva (od 1893) v Petrohrade pôsobil v ochotníckom divadelnom krúžku. R. 1896 – 97 člen Divadla A. S. Suvorina v Petrohrade, 1897 – 1900 divadiel v Kazani a Saratove, od 1900 člen moskovského divadla MCHT (neskôr MCHAT, dnes znova MCHT), kde spolupracoval s režisérmi K. S. Stanislavským a V. I. Nemirovičom-Dančenkom; vo svojom herectve uplatnil metódu K. S. Stanislavského. Jedna z najvýraznejších ruských hereckých osobností 1. pol. 20. stor. Celkove stvárnil 55 veľkých divadelných postáv, zameriaval sa najmä na ruskú drámu 19. a 20. stor. (hry A. P. Čechova, M. Gorkého, A. S. Gribojedova, A. N. Ostrovského a A. S. Puškina). R. 1911 vytvoril ústrednú postavu Hamleta v jednej z najslávnejších režijných koncepcií v divadelnej histórii 20. stor. (réžia K. S. Stanislavskij a E. G. Craig, ktorý bol aj tvorcom scénografických a kostýmových návrhov a autorom výtvarného konceptu celého diela). Preslávil sa v úlohách Tuzenbacha (A. P. Čechov: Tri sestry, 1902), Baróna (M. Gorkij: Na dne, 1902), Ivanova (A. P. Čechov: Ivanov, 1904), Peťu Trofimova (A. P. Čechov: Višňový sad, 1904), Protasova (M. Gorkij: Deti slnka, 1905), Čackého (A. S. Gribojedov: Útrapy z rozumu, 1906), Pimena (A. S. Puškin: Boris Godunov, 1907), Glumova (A. N. Ostrovskij: Aj múdry schybí, 1910), Ivana Karamazova (F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci, 1910), Viktora Karenina (L. N. Tolstoj: Živá mŕtvola, 1911), Dona Juana (A. S. Puškin: Kamenný hosť, 1915) a i. R. 1919 – 22 absolvoval so skupinou hercov z MCHAT-u zahraničné turné po Európe a USA. Po návrate do ZSSR hral o. i. Cára Fiodora (A. K. Tolstoj: Cár Fiodor Ioannovič), Gajeva (A. P. Čechov: Višňový sad), Dr. Stockmanna (H. Ibsen: Nepriateľ ľudu), Veršinina (A. P. Čechov: Tri sestry) a Čackého (1938). Vynikajúci recitátor prózy a poézie (napr. rozprávač zastupujúci autora v dramatizácii románu Vzkriesenie L. N. Tolstého, 1930).

indický tanec

indický tanec — doklady o najstarších prejavoch indického tanca pochádzajú z obdobia pred n. l.; maľby z kamennej doby v sústave skalných a jaskynných úkrytov Bhímbétka (pri Bhópále v dnešnom členskom štáte Madhjapradéš) zobrazujú o. i. tanečné a hudobné výjavy, ďalšie pochádzajú z harappskej kultúry. Zmienky o tanci pri obradoch prinášajú aj najstaršie literárne pamiatky védy. Významným dokladom z ranobuddhistického obdobia sú početné reliéfy a maľby zobrazujúce tanečné výjavy (Bhárhut, Sánčí, Amarávatí; Adžanta). Staroindické teoretické dielo (okolo 2. stor. n. l.) Nátjašástra kodifikuje dramatické umenia a uzákoňuje princípy vzniku každého dramatického predstavenia i tanca; uvádza tanečné pózy (karaná), spôsoby státia, pohybov (nôh, tela, šije, zreníc očí), pohľadov a symbolických gest (→ mudra). Mladšie je dielo Zrkadlo gest (Abhinaja darpana, 2. stor. n. l.) od Nandikéšvaru. Obidva tieto spisy tvoria základ všetkych škôl indického tanečného umenia. Klasický indický tanec rozlišuje tri druhy tanečného prejavu: nátja (dramatický – slúži na vyjadrenie deja drámy), nritta (nrtta, čistý – pozostáva zo štylizovaných pohybov, póz akrobatických prvkov; delí sa na višama – akrobatický, vikata – používajúci „vykĺbené“ údy, a laghu – ľahký, pôvabný, na pološpičkách s prídupmi) a nritja (nrtja, výrazový, ktorý má bháva – emóciu, náladu, aj rasa – chuť), z hľadiska dynamiky sa rozoznáva tandava (energický, prudký, dynamický, živelný a náruživý tanec mužského charakteru; pôvodný tanec boha Šivu) a lasja (nežný, pôvabný a jemný tanec ženského charakteru; pôvodný tanec bohyne Párvatí). Používa sa veľa druhov póz, chôdze, skokov, otáčaní, gest a i. V Indii sa rozlišujú štyri tanečné štýly (školy): → bharatanátjam, → kathakali, → kathak a → manípurí. K známym interpretom, ktoré sprístupnili indický tanec aj za hranicami Indie, patria napr. tanečníci R. Gopal, U. Šankar a Rukmíní Déví Arundale (*1904, †1986).

astronomický ďalekohľad

astronomický ďalekohľad1. najdôležitejší astronomický prístroj (→ ďalekohľad). Zväčšuje zorný uhol pozorovaného vesmírneho objektu a skoncentrovaním elektromagnetického žiarenia na malú plochu zvyšuje jasnosť objektu a rozlišovaciu schopnosť ďalekohľadu. Základnou časťou astronomického ďalekohľadu je objektív, ktorým žiarenie prechádza (→ refraktor) alebo sa od neho odráža (→ reflektor). Obraz objektu vytvorený objektívom v ohniskovej rovine sa pozoruje okulárom alebo sa sníma fotograficky, fotometrom, fotonásobičom alebo CCD snímačmi. Čím je zberná plocha objektívu väčšia a ohnisková vzdialenosť okulára kratšia, tým lepšie možno vidieť menej jasné objekty. Zväčšenie zorného uhla rastie s veľkosťou pomeru ohniskových vzdialeností objektívu a okulára, rozlišovacia schopnosť ďalekohľadu rastie s priemerom objektívu. Technické problémy spojené s výrobou objektívov (objektív nemôže byť ľubovoľne veľký), s montážou ďalekohľadu a s jeho pohybom i s chvením atmosféry (seeing) sú limitujúcimi faktormi výroby ďalekohľadov. Niektoré nedostatky (deformácie zrkadla, atmosférické vplyvy) odstraňuje aktívna optika a adaptívna optika.

Prvý ďalekohľad zostrojil 1608 Holanďan Hans Lippershey (aj Johann; 1570 – 1619). Podobný šošovkový ďalekohľad skonštruoval 1609 aj G. Galilei → Galileiho ďalekohľad). Jeho najväčší ďalekohľad mal priemer objektívu 4,4 cm a 33-násobné zväčšenie. Pomocou ďalekohľadov objavil Galilei pohoria a krátery na povrchu Mesiaca, mesiace Jupitera, hviezdnu povahu Mliečnej cesty a fázy Venuše. I. Newton je autorom prvého zrkadlového ďalekohľadu (1671), ktorý značne zdokonalil W. Herschel považovaný za otca stelárnej astronómie (1781 pomocou svojho reflektora s priemerom objektívu 16 cm objavil planétu Urán).

Najrozšírenejšie sú zrkadlové ďalekohľady (najmä veľké s priemerom objektívu nad 1 m), pretože ich výroba je technicky menej náročná, a tým aj lacnejšia ako výroba refraktorov (najväčší refraktor na svete s priemerom objektívu 102 cm vybudovaný 1897 je v Yerkes Observatory, Wisconsin, USA). Reflektory sa navzájom konštrukčne odlišujú spôsobom, akým sa svetelný zväzok dostáva z objektívu do detektora, na fotografickú platňu, na fotoelektrické médium, do CCD kamery alebo do spektrometra. K základným typom reflektorov patria Newtonov ďalekohľad, Cassegrainov ďalekohľad, coudé ďalekohľad, Ritcheyho-Chrétienov ďalekohľad, Schmidtov ďalekohľad , Maksutovov ďalekohľad, Bakerova-Schmidtova komora a i. Na rovnakom princípe ako optické zrkadlové ďalekohľady pracujú rádiové ďalekohľady (→ rádioteleskop). Infračervené ďalekohľady skúmajú objekty v infračervenej oblasti spektra (ich súčasťou je citlivý prijímač infračerveného žiarenia), röntgenové ďalekohľady zdroje röntgenového žiarenia.

Vplyv atmosféry Zeme pohlcujúcej značnú časť elektromagnetického žiarenia sa odstraňuje umiestnením astronomických ďalekohľadov na umelých družiciach Zeme a na kozmických sondách. Z týchto ďalekohľadov je najväčší Hubblov vesmírny ďalekohľad, ktorý má priemer objektívu 2,4 m.

Najväčšie ďalekohľady na svete sú v súčasnosti Keckove ďalekohľady (Keck I, Keck II) v observatóriu na vrchole sopky Mauna Kea na Havaji, ktoré majú priemer zrkadla 10 m (→ havajské observatóriá). Výhodné je aj budovanie viacerých menších astronomických ďalekohľadov spojených počítačom, pričom rozlišovacia schopnosť takéhoto zariadenia, ktorého výsledný signál (obraz) vytvárajú signály z jednotlivých ďalekohľadov, je taká, akú by mal jediný ďalekohľad vytvorený súčtom plôch zrkadiel jednotlivých ďalekohľadov tvoriacich daný systém. Napr. 4 ďalekohľady s priemerom zrkadla 8,2 m na Cerro Paranal v Chile, spravované Európskym južným observatóriom, majú výslednú rozlišovaciu schopnosť ďalekohľadu s priemerom zrkadla 16 m (VLT, Very Large Telescope; spolu v prevádzke od 2001).

Najväčšími astronomickými ďalekohľadmi na Slovensku sú reflektor s priemerom objektívu 1,3 m umiestnený v observatóriu na Skalnatom plese a reflektor s priemerom na 1,0 m umiestnený v observatóriu na Kolonickom sedle.

2. synonymum Keplerovho ďalekohľadu.

Chevroletovci

Chevroletovci [šev-] (Chevrolet) — americkí automobiloví pretekári, konštruktéri a podnikatelia, bratia.

Arthur, 25. 4. 1884 La Chaux-de-Fonds, kantón Neuchâtel, Švajčiarsko – 16. 4. 1946 Slidell, Louisiana — emigroval za bratom Louisom(–Josephom) do New Yorku (1901), pracoval ako automechanik a venoval sa automobilovému pretekárstvu. Spolu s Louisom sa zúčastnil 1911 na otváracích pretekoch Indianapolis 500, ktoré však pre mechanické poruchy auta nedokončil. R. 1929 spolu založili spoločnosť Chevrolet Brothers Aircraft Company, ktorú počas ekonomickej krízy rozpustili. Arthur sa ako priekopník začal venovať konštrukciám pretekárskych automobilov na uzavretom okruhu, za úspechy v tejto oblasti bol 1990 zaradený do Národnej siene slávy a múzea pretekárskych automobilov na uzavretom okruhu (Knoxville, Iowa);

Gaston, 26. 10. 1892 Beaune, departement Côte-d’Or, Francúzsko – 26. 11. 1920 Beverly Hills, Kalifornia — začínal ako automechanik a pretekár, 1920 vyhral preteky Indianapolis 500. R. 2002 bol uvedený do Medzinárodnej siene slávy motoristických športov (Talladega, Alabama);

Louis(–Joseph), 25. 12. 1878 La Chaux-de-Fonds, kantón Neuchâtel, Švajčiarsko – 6. 6. 1941 Detroit, Michigan — začínal ako mechanik vo Francúzsku (1895), 1900 odišiel do New Yorku, pracoval vo firme Buick, kde získal poznatky o stavbe áut, 1909 začal pracovať na novom motore. R. 1911 spoluzakladateľ spoločnosti Chevrolet Motor Car Company v Detroite (→ Chevrolet), 1929 (s Arthurom) spoločnosť Chevrolet Brothers Aircraft Company. Účastník mnohých automobilových pretekov, 1992 uvedený do Medzinárodnej siene slávy motoristických športov.

Höhnel, Ludwig von

Höhnel [hőnel], Ludwig von, 6. 8. 1857 Bratislava – 23. 3. 1942 Viedeň — rakúsky cestovateľ a námorný dôstojník. V mladosti nastúpil k námorníctvu, 1886 prijal ponuku grófa Sámuela Telekiho (*1845, †1916) zúčastniť sa na výprave do vých. Afriky (1887 – 88), počas ktorej sa venoval geografickému, kartografickému a etnografickému výskumu navštívených oblastí. Spoločne s Telekim dorazili ako prví Európania k brehu jazera Turkana (6. 3. 1888), ktoré nazvali na počesť rakúsko-uhorského korunného princa Rudolfa Rudolfovým jazerom, preskúmali ho a pomerne správne odhadli jeho rozmery: dĺžku (na 300 km, dnes sa udáva 200 – 250 km) a šírku (na 30 km, dnes sa udáva maximálna šírka 50 – 60 km). Pôvodný plán obísť celé jazero sa im pre odpor miestnych obyvateľov nepodaril. V apríli 1888 objavili druhé jazero, ktoré nazvali po Rudolfovej manželke Stephaniesee (Ch’ev Bahir). Druhú cestu do Afriky, do oblasti Kene, absolvoval Höhnel 1892 – 93 s americkým magnátom Williamom Astorom Chanlerom (*1867, †1934). Viackrát velil rakúskemu loďstvu, o. i. 1899 viedol ako pobočník cisára Františka Jozefa I. obchodnú delegáciu do Abesínie (Etiópie) na dvor cisára Menelika II. R. 1905 – 09 viedol veľkú výpravu do Austrálie a Polynézie, v priebehu ktorej sa zaslúžil o nasadenie rakúskeho kamzíka na Nový Zéland. Vďaka presným meraniam, ktoré Höhnel počas ciest po vých. Afrike realizoval, mohol 1891 viedenský profesor E. Suess publikovať dodnes uznávanú teóriu o veľkej tektonickej prepadline vo vých. Afrike. R. 1909 Höhnel odišiel do výslužby ako kontradmirál. Diela: Východná rovníková Afrika medzi Pangani a novoobjaveným Rudolfovým jazerom (Ostäquatorialafrika zwischen Pangani und dem neuentdeckten Rudolfsee, 1890), K Rudolfovmu jazeru a k jazeru Stephaniesee (Zum Rudolf- und Stephaniesee, 1892), Môj život na mori, na výskumných cestách a pri dvore (Mein Leben zur See, auf Forschungsreisen und bei Hofe, 1926).

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hrnčiarsky kruh

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

Hirohito

Hirohito, 29. 4. 1901 Tokio (cisársky palác Aojama) – 7. 1. 1989 tamže — osobné meno japonského cisára z obdobia vlády Šówa, ktorý panoval od 1926 ako 124. japonský cisár; syn cisára Jošihita (*1879, †1926). R. 1916 korunný princ, od 1921 pre chorobu otca regent. Ako prvý japonský korunný princ a regent podnikol 1922 cestu do zahraničia (navštívil Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, Vatikán, Holandsko a Belgicko). Prvé obdobie jeho vlády (do 1945) bolo poznačené silnou pozíciou japonských armádnych veliteľov vo vláde (militarizácia krajiny), ktorí postupne zatiahli krajinu do agresívnej vojny a napriek Hirohitovmu nesúhlasu Japonsko vytvorilo koalíciu s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom; Hirohitov vplyv na politiku bol v tom čase minimálny. Po kapitulácii Nemecka a zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bol Hirohito navrhovateľom kapitulácie Japonska (15. 8. 1945 predniesol v rozhlase prejav k národu v starojapončine), začo bol ponechaný Spojencami vo funkcii vládcu krajiny. R. 1946 sa však musel zrieknuť božského pôvodu japonských cisárov a nová ústava (1947) vymedzila cisárovi reprezentatívne postavenie konštitučného monarchu. R. 1971 Hirohito navštívil Európu a 1975 USA, a stal sa tak prvým japonským monarchom, ktorý navštívil zahraničie. Meno Hirohito sa používa len v záp. praxi, v Japonsku vždy iba oficiálne meno Šówa (jap. Šówa tennó = cisár Osvietený mier), podľa ktorého je nazvaná éra jeho panovania.

hrazdená stavba

hrazdená stavba — stavba, ktorú tvorí nosná drevená kostra s výplňou (výmurovkou). Kostra sa skladá z prahov (vodorovných trámov položených na podmurovke, na stene alebo na strope nižšieho podlažia), väzníc (vodorovných trámov ukončujúcich murivo), vertikálnych stĺpikov (zvislých trámov) začapovaných do prahov a väzníc, ako aj z pažníkov a šikmých vzpier vystužujúcich stenu. Priehrady vytvorené v stene stĺpikmi a pažníkmi môžu byť vyplnené prúteným výpletom, najčastejšie však tehlovým alebo kamenným murivom. Povrchy výplňových polí sa upravovali omazávaním alebo omietaním a najčastejšie sa bielili vápnom; exteriérové lícové plochy sa niekedy zdobili maľovaným ornamentom, prípadne vtláčaným geometrickým dekorom. Viditeľné drevené prvky sa spočiatku napúšťali (morili) čiernou alebo hnedou farbou, neskôr sa používali rôzne farby. Najstarší známy doklad hrazdenej stavby, nájdený v lokalite Çatal Hüyük na území dnešného Turecka, pochádza zo 7. – 6. tisícročia pred n. l. V Európe sa hrazdené stavby vyskytujú od stredoveku najmä v Nemecku a v severských krajinách. Na území Slovenska sa vyskytovali ohraničene v niektorých západoslovenských lokalitách (Veľké Leváre, Sobotište) ako kultúrna zvláštnosť, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom habánov. Dekoratívne vlastnosti hrazdenej steny (najčastejšie ako kombinácia murovanej stavby v dolnej časti a hrazdenej stavby v hornej časti, pričom trámová zložka nadobúdala čoraz viac podobu ornamentu) sa uplatnili v architektúre 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor. (historizmus, eklekticizmus, secesia), špeciálne v horských, kúpeľných a iných turistických oblastiach (na Slovensku ako import z architektúry v Alpách). V tomto duchu vznikali stavby vo Vysokých Tatrách, kde vynikli diela G. Majunkeho (vila v Dolnom Smokovci, 1900) a G. Hoepfnera (hotel Grand, Starý Smokovec, 1904) v tzv. tatranskom štýle, ktorého charakteristickým prvkom bola hrazdená stena. Hrazdené nadstavby využíval na svojich stavbách aj D. Jurkovič (Chaloupka, Luhačovice, 1902; Janův dům, Luhačovice, 1902).

cyklický kvet

cyklický kvet, flos cyclicus — kvet so všetkými kvetnými orgánmi v kruhoch okolo jeho vertikálnej osi. Orgány jedného kruhu sú rovnako vzdialené od stredu kvetu (napr. čeľaď kapustovité). Opak: acyklický kvet.

kalendárium

kalendárium [lat.] —

1. súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede; → kalendár (význam 3);

2. hist. rukopisný kalendárový súpis dní a mesiacov v cirkevnom roku používaný v stredoveku v kresťanskej cirkvi na liturgické účely. V kalendáriu sa uvádzali pevné sviatky cirkevného roka (dátumy pohyblivých sviatkov sa vypočítali pomocou tabuliek zvyčajne pripojených ku kalendáriu) a sviatky Panny Márie, apoštolov, mučeníkov, svätcov a svätíc vybraných do kalendária na daný cirkevný rok ap. V kalendáriu sa prejavovala aj ranokresťanská tradícia a právo miestnych cirkví mať vlastné lokálne liturgické slávnosti. Občas sa do nich zapisovali aj informácie o smrti významných osôb (panovníkov, patrónov a členov konkrétneho cirkevného spoločenstva); v súčasnosti sa v rímsko-katolíckej cirkvi na liturgické účely používa liturgický kalendár;

3. žáner vecnej literatúry založený na chronologickom súpise udalostí a faktov života vybranej osobnosti (zvyčajne od jej narodenia až po smrť) a jej diela, napr. Biografické kalendárium J. Záborského zostavené F. Štrausom (In: Biografické štúdie 14, Martin 1987, strana 9 – 99) a Biografické kalendárium P. J. Šafárika zostavené A. Maťovčíkom (In: Biografické štúdie 29, Martin 2003, strana 167 – 181).

bylbyl

bylbyl — slovenský názov 27 rodov z triedy vtáky (Aves), čeľaď bylbylovité (Pycnonotidae). Stredne veľké (s dĺžkou tela 13 – 29 cm) štíhle pestrofarebné vtáky žijúce prevažne v tropických pralesoch Afriky a Ázie a na tropických ostrovoch v Indickom oceáne. Majú krátky krk, predĺžený, na konci zahnutý zobák, krátke krídla a dlhší chvost. Živia sa prevažne ovocím, semenami, nektárom kvetov a hmyzom, menej napr. drobnými stavovcami.

Patrí sem okolo 150 druhov, napr. africký bylbyl bradatý (Pycnonotus barbatus) s čiernym zobákom, čiernymi nohami a tmavohnedými očami, bylbyl hnedosluchý (Hemixos flavala) s nízko zaobleným chocholom pochádzajúci z Indie a juhových. Ázie, žltohnedý bylbyl sivolíci (Alophoixus pallidus) s našuchorenou snehobielou bradou pochádzajúci z juhových. Ázie, čierny, na Madagaskare a niektorých ostrovoch Indického oceána endemický bylbyl horovana (Hypsipetes madagascarensis) s červenými nohami a červeným zobákom a hnedý bylbyl červenosluchý (Pycnonotus jocosus) s dlhým čiernym končistým chocholom a červenou škvrnou za okom pochádzajúci z tropickej Ázie.