Ligorio, Pirro

Ligorio, Pirro, okolo 1513 Neapol – 30. 10. 1583 Ferrara — taliansky architekt, maliar, kresliar, konštruktér, učenec a archeológ, významný predstaviteľ manierizmu.

Pravdepodobne sa školil v Ríme, kde žil od roku 1534. V ranej tvorbe sa venoval dekoratívnej maľbe (fresková výzdoba palácových fasád), podieľal sa aj na freskách v oratóriu San Giovanni Decollato v Ríme (Tanec Salome, okolo 1544 – 53). Od 2. polovice 50. rokov 16. stor. pôsobil ako architekt v službách pápeža Pavla IV. Podieľal sa na prestavbách Vatikánskych palácov (napr. úpravy nádvoria Cortile del Belvedere), od roku 1564 viedol krátko aj stavbu Chrámu sv. Petra vo Vatikáne (do 1567). Jeho najvýznamnejším architektonickým dielom je Kasíno pápeža Pia IV. vo Vatikáne (1558 – 62; → kasíno) s bohato stvárnenou dekoratívnou reliéfnou fasádou a so zložitou ikonografiou, ktorá prepája interiér a exteriér stavby (na výzdobe sa podieľal napr. F. Barocci, F. Zuccari a i.). Navrhoval aj tapisérie, efemérne stavby (napr. sériu triumfálnych oblúkov pre slávnostný vstup francúzskeho kráľa Henricha III. do Ferrary), náhrobky a freskovú výzdobu. Vytváral aj ilustrácie.

Jeho výtvarná tvorba vychádzala zo štúdia antického (rímskeho cisárskeho) umenia, z ktorého čerpal formálny repertoár svojich diel. Vo svojej dobe bol známy a cenený ako archeológ a znalec antického umenia (napr. bol považovaný za znalca groteskovej ornamentiky; → groteska, význam 2). Napísal viacero teoretických diel encyklopedického charakteru o rímskych antických pamiatkach, ktoré ilustroval vlastnými kresbami a rekonštrukciami (napr. O pamiatkach Ríma, Delle antichità di Roma, 1553). Vydal v tom čase veľmi presnú topografickú mapu antického Ríma Obraz starého Ríma (Antiquae urbis imago, 1561). Okrem výtvarného umenia navrhoval napr. konštrukcie vodovodov a fontán či stavby odolné proti zemetraseniu.

Od roku 1549 pôsobil aj v službách kardinála Ippolita ll. d’Este (*1509, †1572) ako jeho dvorný archeológ. Navrhol pre neho záhradu vo Villa d’Este v Tivoli (na návrhoch pracoval od 1550 a s prerušením potom v období 1567 – 70. roky 16. stor.). Záhrada, ktorá sa napriek neskorším úpravám zachovala v dobrom stave až do súčasnosti, bola v roku 2001 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Mala významný vplyv na tvorbu renesančných záhrad v Európe. V jedinečnej podobe sa tu spájajú prírodné elementy (voda, skaly, jaskynná výzdoba, mušle), architektúra (celková koncepcia záhrady, groty, pavilóny, umelé ruiny antickej architektúry), maľba (fresky, mozaiky), plastika (množstvo mytologických a alegorických sôch rozličných veľkostí) a divadelné javiskové a hudobné efekty, ktoré mali fascinovať a miasť návštevníkov. Celá záhrada má zložitú ikonografiu (jej opis neskôr vydal P. Ligorio knižne) oslavujúcu kardinála. Spolupracovalo na nej viacero umelcov a konštruktérov, P. Ligorio bol v zoznamoch uvádzaný ako špecialista nazývaný majster fontán. Záhrada je rozložená na troch terasách. Hlavnú úlohu v celej kompozícii hrá voda, ktorá voľným spádom preteká celou záhradou v podobe množstva kaskád, fontán, vodopádov a jazierok. Voda pritom vydáva zvuky pripomínajúce hudbu, ktoré boli inšpiráciou napr. aj pre kompozície F. Liszta. Poháňala aj viaceré pohyblivé figurálne automaty (nezachovali sa) a mechanický hydraulický organ, ktorý je nainštalovaný v manieristickom bohato figurálne aj ornamentálne zdobenom pavilóne nazývanom Fontana dell’Organo.