Kragujevac

Kragujevac — mesto v Srbsku na rieke Lepenica (prítok Moravy) 100 km južne od Belehradu, administratívne stredisko kraja Šumadijski okrug; 146-tis. obyvateľov (4. najväčšie mesto krajiny, 2022). Je strediskom hospodárstva, kultúry, vedy, politiky a školstva. Má tradičný automobilový (výroba automobilov Zastava talianskej automobilovej spoločnosti FIAT) a zbrojársky (najstarší podnik Zastava Arms, od 1853) priemysel, ďalej priemysel nábytkársky, odevný, informačných technológií (vývoj softvéru), potravinársky (mliekarský), liehovarnícky (výroba brandy), presnej mechaniky (výroba medicínskych zariadení). Mesto je významným železničným uzlom, ktorým prechádzajú medzinárodné železničné ťahy do Maďarska, Čiernej Hory na pobrežie Jadranského mora a zo Severného Macedónska do Grécka. Má cestné spojenie s hlavným mestom Belehrad a s okolitými mestami. V dôsledku nedostatku väčších vodných tokov v okolí a nízkeho úhrnu zrážok trpel Kragujevac v minulosti nedostatkom vody, čo podnietilo vybudovanie viacerých vodných nádrží v okolí. Umelá vodná nádrž Šumaričko jezero na území mesta má rekreačný charakter (kúpanie, rekreačné rybárčenie).

Oblasť dnešného mesta bola osídlená už v praveku, mesto je prvýkrát písomne doložené v 15. stor. v tureckých zdrojoch, v roku 1476 bolo známe ako malá osada pod názvom Kragujofça. Postupne sa rozvíjalo pod tureckou správou (región obsadený 1389), väčšinu obyvateľstva až do prvého srbského povstania v oblasti (→ srbské povstania 1804 – 13) tvorili Turci. V rokoch 1718 – 39 bolo pod rakúskou nadvládou. Rozvíjať sa začalo až po oslobodení spod tureckej nadvlády (1815), keď sa stalo aj hlavným mestom Srbska (1818 – 41). Toto obdobie je pokladané za zlatý vek mesta, vzniklo viacero štátnych, súdnych, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií, nastal rozvoj priemyslu, boli položené základy moderného mestského života. V roku 1851 tam bola založená zbrojárska továreň. Od roku 1918 bolo súčasťou kráľovstva SHS, od roku 1929 Juhoslávie. V roku 1941 bolo mesto obsadené nacistickým Nemeckom, nemeckí vojaci tam (v októbri) popravili asi 2 800 mužov a chlapcov z oblasti Kragujevca a Kraljeva. V roku 1953 bola v meste otvorená automobilka. V 90. rokoch 20. stor. počas občianskej vojny v Juhoslávii bolo poškodené, v roku 1999 bombardované letectvom NATO.

Od roku 1916 sídlila v meste vojenská posádka rakúsko-uhorského vojska tvorená náhradným práporom slovenského 71. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku (nazývaný aj trenčiansky drotársky pluk), v ktorom sa začiatkom júna 1918 uskutočnila vzbura vojakov označovaná ako kragujevská vzbura. Od apríla 1918 bolo do posádky umiestnených ďalších asi 2 400 slovenských vojakov, ktorí prichádzali z ruského zajatia. Bola z nich zostavená 41. pochodová formácia, ktorá mala 10. júna 1918 odísť na taliansky front. Medzi vojakmi však vládla protivojnová nálada vyhrotená únavou z vojny, katastrofálnou hospodárskou situáciou, najmä extrémnou chudobou ich rodín, a nemožnosťou odísť na dlhšiu dovolenku (aj hrozbou nového nasadenia na front). Následkom bola vzbura, ktorá vypukla večer 2. júna 1918. Zapojili sa do nej takmer všetci vojaci, ktorí mali odísť na taliansky front. Pre nedostatok streliva však odpor vzbúrencov postupne slabol, ráno 3. júna bola vzbura potlačená. Stanný súd 8. júna obvinil 81 vzbúrencov, 44 z nich odsúdil na trest smrti, ktorý bol vykonaný ešte v ten deň. Na námet kragujevskej vzbury nakrútil režisér Paľo Bielik filmovú drámu Štyridsaťštyri (1957).

Stavebné pamiatky: chrám Stara crkva (1818), pôvodná budova snemu Stara skupština (1859, prestavaná 1880), Katedrála zosnutia presv. Bohorodičky (1871 – 84), drevená budova robotníckej sokolovne Sokolana (1929). Pamätník obetiam kragujevskej vzbury (1928), memoriálny park Kragujevački oktobar (aj Memorijalni park Šumarice, 1953 – 55) na pamiatku obetí masakry počas 2. svetovej vojny. V meste sa nachádzajú univerzita (1976) a viaceré múzeá.